Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/92/2024 z 29. 5. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 16Co/92/2024 5120205026 29. 05. 2026 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2026:5120205026.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobkyne: S. A., E.. XX.X.XXXX, P. XXX/XX, D. E. A., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, IČO: 36 436 640, proti žalovanému: VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, Karloveská 2, P. O. BOX 45, Bratislava, IČO: 00 156 752, zastúpenému: Podhorský & Partners, s.r.o., Mlynské nivy 53, Bratislava, IČO: 46 962 000, o zaplatenie 17.583,63 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 10C/52/2020-795, zo dňa 30.4.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu, doručeným Okresnému súdu Žilina 30.4.2020 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej 17.583,63 eura spolu s príslušenstvom. V rámci svojich skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedla, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností - pozemkov registra „. D. XXX/XX, druh pozemku: vodná plocha, o výmere 1.235 m2, KN XXX/XX, druh pozemku: vodná plocha, o výmere 4.668 m2 W. D. XXX/X, druh pozemku: vodná plocha, o výmere 2.174 m2, všetky nehnuteľnosti sa nachádzajú v k. ú. A. P. a sú zapísané na P. XXXX (ďalej v texte aj „pozemky“ alebo „vodné plochy“). Predmetné vodné plochy tvoria súčasťou K. B. Ž. a sú v užívaní žalovaného bez toho, aby medzi sporovými stranami existovala nájomná alebo iná zmluva, na základe ktorej by žalovaný platil žalobkyni za užívanie týchto pozemkov. Tým, že žalovaný užíva predmetné pozemky pri prevádzke K. B. Ž., dochádza ku vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré vyčíslila na základe znaleckého posudku súdneho znalca U.. Ľ. I., č. 14/2020, zo dňa 12.3.2020, vo výške 17.583,63 eura. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vec právne posúdiac podľa § 3 ods. 1, § 135c ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, ozrejmil inštitút dobrých mravov. Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností - pozemkov parcely registra „. evidovaných na katastrálnej mape ako parcela číslo XXX/XX, vodná plocha, o výmere 1.235 m2, parcela číslo XXX/XX, vodná plocha o výmere 4.668 m2 a parcela číslo XXX/X vodná plocha o výmere 2.174 m2, nachádzajúcich sa v k. ú. A. P., zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX, ktoré žalobkyňa nadobudla na základe kúpnej zmluvy V 6998/2017, a na ktorých je postavené Vodné dielo Žilina. Súčasne mal súd prvej inštancie za preukázané aj ďalšie skutočnosti tvrdené tak žalobkyňou, ako aj žalovaným, t. j. že

žalovaný užíva tieto nehnuteľnosti bez právneho titulu, že žalobkyňa, aj žalovaný sa v minulosti pokúšali o riadne usporiadanie týchto právnych vzťahov, avšak k dohode medzi sporovými stranami nedošlo z dôvodu rozdielnych predstáv o výške náhrady. 3. V nároku, ktorý si žalobkyňa uplatnila v tomto konaní, však súd prvej inštancie videl rozpor s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda rozpor s dobrými mravmi, ktorý spočíva v tom, že žalovaná v čase nadobudnutia predmetných pozemkov vedela, resp. mala a musela vedieť, že predmetné pozemky sú súčasťou K. B. Ž., a teda sú zatopené a tieto pozemky nielen, že nebude môcť reálne užívať, ale nebude sa môcť na tieto pozemky ani dostať. Preto žalobkyňa nemohla tieto pozemky nadobudnúť v dobrej viere, že po ich nadobudnutí ich bude môcť riadne užívať. Z uvedeného dôvodu aj jej neskoršie tvrdenia (napríklad na pojednávaní konanom 12.5.2022), že tieto pozemky chcela využívať ako poľnohospodársku pôdu, považoval súd prvej inštancie za nepravdivé; žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľnosti (spolu s ďalšími nehnuteľnosťami) za celkovú sumu 6.550 eur, pričom tvrdí, že ich chcela využívať ako poľnohospodársku pôdu, hoci (ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode) vedela, resp. mala a musela vedieť, že tieto pozemky už v čase kúpy nebolo možné využívať žiadnym spôsobom (a nebude to možné ani v budúcnosti). A aj napriek tomu odmietla ponuku na predaj iba troch pozemkov (nie všetkých nadobudnutých pozemkov) za vyše 16 násobok sumy, za ktorú nadobudla všetky pozemky (všetky pozemky nadobudla za 6.550 eur, ponuku od žalovaného na predaj iba troch pozemkov dostala vo výške 109.847,20 eura). Uvedené skôr svedčí o tom, že žalobkyňa nemá reálny záujem odstrániť protiprávny stav a usporiadať vzájomné vzťahy so žalovaným tak, aby došlo k nastoleniu stavu právnej istoty, ale jej úmyslom je v prevažnej miere snaha poškodiť, či znevýhodniť žalovaného, aby v konečnom dôsledku dosiahla za užívanie predmetných nehnuteľností ešte vyšší príjem. Súd prvej inštancie tento postup žalobkyne preto vnímal ako tzv. šikanózny výkon práva. V neposlednom rade (nadväzujúcom na predchádzajúci bod), o jej špekulatívnom konaní svedčí aj skutočnosť, že žalobkyňa si uplatňuje iba zodpovednostné (sekundárne) nároky voči žalovanému, ktoré jej bránia v užívaní nehnuteľností bez toho, aby sa zároveň (primárne) domáhala odstránenia protiprávneho stavu. Uvedený postup je, aj v zmysle rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, možné sám o sebe považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. 4. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť (obdobne, ako to uviedol Okresný súd Žilina v rozhodnutí z 30. júla 2009 č. k. 2C/53/2006- 357), že nie je úlohou súdu vyvodzovať následky z porušenia práva bez toho, aby zároveň jeho rozhodnutím došlo k odstráneniu protiprávneho stavu a k nastoleniu stavu právnej istoty a tým napomáhať udržiavať protiprávny stav. V prípadoch existencie neoprávnenej stavby na cudzom pozemku je nevyhnutné, aby vlastník pozemku vyvodil z týchto skutkových okolností primárne svoje právo spôsobom vymedzeným v § 135c Občianskeho zákonníka a neobmedzoval sa len na uplatňovanie sekundárnych zodpovednostných nárokov vyplývajúcich z existencie takéhoto stavu na jeho pozemku. Tieto nároky môže uplatňovať v zásade popri tomto spôsobe. Uvedený záver prešiel aj dovolacím prieskumom Najvyššieho súdu SR a ústavným prieskumom Ústavného súdu, v rámci ktorých najvyššie súdne autority konštatovali jeho správnosť. 5. Z uvedených dôvodov sa súd prvej inštancie bližšie ani nezaoberal hodnotou náhrady za neoprávnené užívanie pozemkov (hoci sa v rámci predbežného posúdenia sporu vyslovil, že spornou je práve táto otázka), nakoľko táto otázka bude môcť byť vyriešená buď v rámci konania, v ktorom sa bude žalobkyňa domáhať usporiadania základu právneho vzťahu so žalovaným alebo až po ňom. Aby nedošlo k pochybnostiam, súd prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje oprávnenosť požiadavky žalobkyne na náhradu za užívanie predmetného pozemku, avšak túto náhradu nie je možné uplatňovať si v samostatnom konaní pred tým, ako je vyriešená otázka usporiadania vzťahu medzi sporovými stranami (teda vyriešenie primárneho problému). Žalobkyňa sa môže tejto náhrady domáhať najskôr spolu s návrhom, ktorého predmetom bude vyriešenie, resp. odstránenie protiprávneho stavu, teda návrhom, ktorého predmetom bude usporiadanie vzájomného právneho vzťahu medzi sporovými stranami. Ak by súd prvej inštancie rozhodol iba o zodpovednostnom (sekundárnom) nároku voči žalovanému, bez toho, aby zároveň rozhodol o odstránení protiprávneho stavu (a nastolení právnej istoty), tým by de facto napomáhal udržiavať protiprávny stav, čo treba odmietnuť najmä z dôvodu, že súdne rozhodnutia by mali zodpovedať požiadavke ekvity tak, aby bol zabezpečený riadny výkon spravodlivosti nastolením právnej istoty všetkých účastníkov sporu (a pri rozhodnutí o sekundárnom nároku by tomu tak nebolo). Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

6. Súd prvej inštancie pred vydaním rozhodnutia zvážil aj tú skutočnosť, či vydanie tohto rozhodnutia nebude na ujmu princípu právnej istoty a/alebo nebude neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov konania. Takéto skutočnosti však nezistil, pretože vydaním tohto rozhodnutia nebude pozícia žalobkyne žiadnym spôsobom oslabená, nakoľko žalobkyňa bude aj naďalej vlastníčkou predmetných nehnuteľností a stále sa bude môcť domáhať usporiadania vzťahov medzi ňou a žalovaným. Bude to však musieť urobiť riadne, teda spôsobom, ktorý neodporuje dobrým mravom. Rovnako predmetné rozhodnutie neoslabí ani jej subjektívne práva v tom zmysle, že by mala mať nárok na nižšiu náhradu za jej nehnuteľnosti, pretože výška náhrady bude predmetom buď dohody medzi sporovými stranami alebo bude predmetom ďalšieho konania. Uvedené rozhodnutie nemôže žiadnym spôsobom zasiahnuť ani do postavenia žalovaného. 7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu zamietol, plný úspech v konaní mal žalovaný, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 8. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f), písm. h) CSP a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala, že súd prvej inštancie logicky nepresvedčil, prečo vykonal rozsiahle dokazovanie o dôvodnosti jej nároku a jeho výške, na druhej strane si svoju rozhodovaciu činnosť potom, ako vo veci konal s prieťahmi, jednoducho rozhodol s poukazom na údajný „rozpor s dobrými mravmi“, o ktorom charaktere ani dokazovanie nevykonával. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto považovala za prekvapivé a nepredvídateľné, keď súd prvej inštancie v rámci svojho predbežného právneho posúdenia ani neavizoval úvahu o tom, že by domáhanie sa práva žalobkyne malo byť v rozpore s dobrými mravmi a v rámci procesného postupu vykonával dokazovanie nie o údajnom rozpore s dobrými mravmi ale o výške jej nároku. 9. Na druhej strane súd prvej inštancie (odsek 24) správne považoval za preukázané, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, za užívanie ktorých sa domáha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a žalovaný jej nehnuteľnosti užíva bez právneho titulu, že v minulosti sa pokúšala so žalovaným o riadne usporiadanie vzťahov, že k dohode nedošlo v dôsledku rozdielnych predstáv o výške náhrady. Teda súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že ona ako vlastníčka sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia z titulu užívania jej majetku žalovaným bez právneho dôvodu a že sa s ním snažila o korektné riadne usporiadanie veci, ale že k dohode nedošlo v dôsledku rozdielnych predstáv účastníkov. Potom ale súd prvej inštancie nemohol dospieť k záveru, že by sa pri uplatňovaní svojho nároku mala dopustiť správania v rozpore s dobrými mravmi. 10. Nesúhlasila s tým, že jej konanie možno považovať za rozporné s dobrými mravmi a ozrejmila konkrétne dôvody svojho nesúhlasu. Záver súdu prvej inštancie, že nemohla pozemky nadobudnúť v dobrej viere, že ich bude môcť užívať, pretože musela vedieť, že sú súčasťou vodného diela považovala za arbitrárny, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázala na to, že vodné stavby sú chránené zákonom (§ 55 zákona č. 364/2004 Z. z.) a preto aj možnosti ako odstrániť protiprávny stav sú pre ňu ako vlastníka pozemku limitované. Považovala za právne významné, že nemôže a ani v rozhodnom období nemohla realizovať svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, a teda nemohla disponovať so svojím majetkom (je nútená trpieť užívanie svojho pozemku na zárobkové účely žalovaného bez právneho dôvodu a bez poskytnutia akejkoľvek náhrady). Preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je daný (viď tiež nález Ústavného súdu SR spis. zn. IV ÚS/94/2011-44 zo dňa 7.7.2011, str. 21). Bola názoru, že kúpa pozemku a domáhanie sa svojich ústavných práv nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Rovnaké nároky, aké mal jej právny predchodca si uplatňuje aj ona. Postavenie žalovaného vo vzťahu k nárokom vlastníka nehnuteľností zmenou vlastníka sa nijak nemení a nezmenilo. 11. Naopak v rozpore s dobrými mravmi považovala správanie žalovaného, ktorý užíva pozemok žalobkyne bez právneho dôvodu a nemá záujem na jeho vysporiadaní, pričom súd prvej inštancie vôbec nehodnotil, či konanie je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi práve na strane žalovaného, ktorému vyhovuje protiprávny stav, keď užíva jej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu na prevádzku

svojho podniku vrátane vysoko zárobkovej činnosti a teraz aj bez nutnosti za užívanie platiť, či užívaný pozemok odkúpiť. 12. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že konala v rozpore s dobrými mravmi aj tým, že „súbor pozemkov kúpila iba za 6.550 eur a odmietla ich predať žalovanému za 109.847,20 eura, čo má svedčať o tom, že nemá záujem odstrániť protiprávny stav, tento záver súdu prvej inštancie považovala za rozporný s konštatovaním toho istého súdu v odseku 24 odôvodnenia, kde súd konštatuje, že ..súd má za preukázané ... že žalobkyňa a žalovaný sa v minulosti pokúšali o riadne usporiadanie týchto právnych vzťahov...“ Nestotožnila sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že sa dopúšťa šikanózneho výkonu práva tým, že sa domáha zákonného nároku za užívanie jej majetku bez právneho dôvodu. Práve súd prvej inštancie zamietnutím žaloby zo všeobecne formulovaných dôvodov stav právnej neistoty vyvoláva. Ak by sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s predmetom konania, riadne vyhodnotil dokazovanie, k odstráneniu nedostatku právnej istoty mohol prispieť. Nikdy nebolo jej snahou poškodiť žalovaného. Žalovaného nepoškodili ani desiatky ďalších vlastníkov, ktorí mu predali pozemok za trhovú cenu, a ktorým za užívanie ich pozemkov nájomné alebo bezdôvodné obohatenie v zodpovedajúcej výške platil. 13. Nestotožnila sa ani so záverom súdu prvej inštancie, že o špekulatívnom konaní svedčí aj skutočnosť, že si uplatňuje iba zodpovednostné (sekundárne nároky voči žalovanému, ktoré jej bránia v užívaní nehnuteľnosti bez toho, aby sa zároveň primárne) domáhala odstránenia protiprávneho stavu. Súdu prvej inštancie doložila dôkazy svedčiace o tom, že sa pokúsila so žalovaným uzavrieť nájomnú zmluvu. Aký iný spôsob na odstránenie protiprávneho stavu mala vykonať? Nemá právny inštitút, ktorým by prinútila žalovaného kúpiť alebo prenajať jej nehnuteľnosti. Taká žaloba by bola ako neprípustná zamietnutá. Na druhej strane žaloba na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého nájomného je nástroj, ktorým sa môže žalovaný ako subjekt užívajúci jej pozemok bez právneho dôvodu motivovať, aby ho od nej odkúpil za všeobecnú cenu alebo aby uzavrel nájomný vzťah. 14. Súd prvej inštancie sa zaoberá tým, za koľko kúpila súbor pozemkov - 6.550 eur a hodnotí v rozpore s dobrými mravmi jej odmietnutie mimosúdnej ponuky vo výške 109 tis. eur, ktoré podľa nej neodzrkadľovalo bezplatné 5 ročné, teraz už skoro 7 ročné užívanie a teraz už ani náklady právneho zastúpenia ani súdne trovy a ani profitovanie zo zárobkovej činnosti žalovaným. 15. Pokiaľ teda súd prvej inštancie tvrdí, že sa nedomáha odstránenia protiprávneho stavu a protiprávnym stavom sa v tomto prípade rozumie užívanie jej majetku žalovaným bez právneho dôvodu, mal vedieť označiť aj konanie, ktoré sám za relevantné na odstránenie protiprávneho stavu považuje. Preto nech odôvodnenie v odseku 26 vyznieva akokoľvek teoretizujúco, nie je jej zrejmé, čo ním chcel súd prvej inštancie povedať. V podstate súd prvej inštancie priznal, že jej nárok čo do základu dôvodný je (výšku síce skúmal ale nevyhodnotil), ale v záujme právnej istoty formulovanej súdom prvej inštancie svojvoľne v rozpore s doteraz ustálenou praxou vyslovuje presvedčenie, že priznaním nároku na bezdôvodne obohatenie by de facto pomáhal udržiavať protiprávny stav. 16. Poukázala na to, že zákon na usporiadanie vlastníctva pozemkov pod vodnými stavbami neukladá povinnosti jej ako vlastníkovi pozemku, ale naopak, ukladá povinnosti žalovanému ako vlastníkovi stavby. Ak žalovaný nekoná v súlade so zákonom, koná nezákonne a teda aj v rozpore s dobrými mravmi, keď podľa § 8j zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách v aktuálnom znení je to práve žalovaný ako správca vodnej stavby, ktorý má podať žiadosť o jednoduché pozemkové úpravy na usporiadanie vlastníckych a užívacích pomerov k pozemkom pod vodnými stavbami vo vlastníctve štátu. 17. Nemá oporu v zákone ani tvrdenie súdu prvej inštancie v odseku 27, že napadnutý rozsudok neoslabí jej subjektívne postavenie v tom zmysle, že „by znala mať nárok na nižšiu náhradu, pretože výška náhrady má byť predmetom ďalšieho konania, nakoľko nevie o akom inom konaní súd prvej inštancie uvažuje, pretože právoplatnosťou zamietajúceho rozsudku sa jednoducho jej nárok za sledované obdobie premlčí a vymáhateľný nárok nebude mať žiaden. 18. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti výroku o trovách konania, keď poukázala na to, že žalovaný vznikol v roku 1953 ako špecializovaný podnik poverený štátom spravovať jeho majetok vo vybranej oblasti. Za týmto účelom je vybavený kvalifikovaným personálom, ktorým plní svoje povinnosti. To platí aj čo do vybavenosti pracovnými, odbornými kapacitami na úseku právnom. Množstvo špecialistov - absolventov s vysokoškolským vzdelaním v obore právo sú sústredení v osobitnom odbore

úseku generálneho riaditeľa pod vedením, logicky, osoby s vysokoškolským právnickým vzdelaním. Organizačná štruktúra žalovaného je zverejnená na webovej adrese žalovaného G.:/..S.-S.. Potom je nutné legitímne očakávať, že činnosti štátneho podniku ako správcu majetku štátu, na ktorý bol žalovaný zriadený, tento podnik musí vykonávať prostredníctvom svojho vysoko kvalifikovaného personálu. Poverovanie zastupovaním na súdnych konaniach advokátom preto považovala za neúčelné, lebo všetky podklady splnomocnencovi aj tak pripravoval právny úsek samotného žalovaného. Cieľom zastúpenia advokátskou kanceláriou žalovaného v tomto konaní vníma ako snahu o vyvolanie jej tiesne, demotivovať ju pod hrozbou náhrady trov právneho zastúpenia domáhať sa svojich práv a využiť jej neistotu, aby žalovanému predala nehnuteľnosti za ním nadiktovanú netrhovú cenu. 19. Bola názoru, že nárok na náhradu trov konania žalovanému neprislúcha ani s poukazom na postoje a procesné úkony žalovaného pred začatím konania a počas jeho trvania. Mala za nepochybné, že výdavky na zastúpenie strany advokátom sú spravidla odôvodnené. Ich výška však môže byť podľa okolnosti prípadu, osoby zastúpeného a osoby samotného advokáta zásadným spôsobom diferencovaná a dosahovať diametrálne odlišné úrovne. Osobitne účelnosť a odôvodnenosť výdavkov na tarifnú odmenu advokáta treba v konkrétnom prípade posudzovať vo vzťahu k subjektu, ktorého poslaním je spravovať majetok štátu prostredníctvom kvalifikovaných odborne zdatných zamestnancov a osobitne vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnych služieb v rámci sporového konania. 20. V ďalšom sa žalobkyňa vyjadrovala k výške bezdôvodného obohatenia s poukazom na dôkazy (znalecké posudky) vykonané súdom prvej inštancie, ako aj pochybenia súdu prvej inštancie v procese dokazovania, v nevyhodnotení týchto dôkazov s dôrazom najmä na posudok STU č. 36/2022, ktorý má podľa nej najmenšiu vypovedaciu hodnotu na rozdiel od znaleckých posudkov, ktoré súdu prvej inštancie predložila ona. 21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie sa stotožnil s tou časťou jeho právnej argumentácie produkovanej v rámci konania pred súdom prvej inštancie, ktorej podstata spočíva v tom, že v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít, na ktorú poukázal (rozsudok Najvyššieho súd SR sp. zn. 2 Cdo 94/2011, zo dňa 29.9.2011 alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorým 2.7.2019 rozhodol o sťažnosti č. 4014/12 vo veci Z. O. v. Slovenská republika) má mimoriadny význam, že sťažovateľov nárok v prejednávnej veci pred ESĽP na vydanie bezdôvodného obohatenia bol zamietnutý výslovne na základe korektívu dobrých mravov a že toto pravidlo bolo aplikovateľné na jeho nárok vzhľadom na veľmi špecifické okolnosti, za akých bol tento nárok vznesený a uplatňovaný. 22. K námietke žalobkyne v reakcii na súdom prvej inštancie prezentovaný prvý dôvod rozpornosti žalovaného nároku s dobrými mravmi uviedol, že to, či bola alebo nebola prítomná vedomosť žalovaného o predávaní predmetných pozemkov, nie je v kontexte prejednávanej veci vôbec relevantná. Naopak relevantnou je vedomosť žalobkyne, ktorá ako fyzická osoba nadobudla vlastnícke práva k pozemkom v rámci speňažovania majetku úpadcu v konkurze, o ktorých vedela, že v skutočnosti tieto pozemky tvoria koryto rieky Váh a v čase nadobudnutia týchto pozemkov boli tieto už 20 rokov zatopené pri výstavbe K. B. Ž. a to v súlade s rozhodnutiami príslušných správnych orgánov. 23. Následne si žalobkyňa uplatnila na súde nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého podstata podľa jej vlastnej argumentácie spočíva v skutočnosti, že tieto pozemky plánovala využívať na poľnohospodárske účely a potom, čo sa údajne dozvedela neskôr, ako sama uviedla, že predmetné pozemky sú zatopené, odmietla ponuku žalovaného na prevod pozemkov za násobne vyššiu sumu, za akú tieto pozemky nadobudla. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že tvrdenie súdu prvej inštancie o nedobromyseľnosti nadobudnutia pozemkov žalobkyňou vo vzťahu k jej ambícii pozemky využívať ako poľnohospodársku pôdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, poukázal na fakt, že žalobkyňa nadobudla predmetné pozemky na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ňou ako kupujúcou a Poľnohospodárskym družstvom STREČNO „v konkurze“ ako predávajúcim, kde je pozemok s parcelným číslom XXX/XX jasne zaznačený ako vodná plocha a taktiež tento pozemok bol evidovaný v katastrálnej mape ktorá je záväzná. 24. Považoval preto za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v čase nadobudnutia predmetných pozemkov musela vedieť, že tieto nebude môcť využívať na poľnohospodárske účely a teda konanie žalobkyne je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktorého cieľom je získať majetkový

prospech na úkor žalovaného a to s absurdným tvrdením o údajnom bezdôvodnom obohatení žalovaného na úkor žalobkyne. Žalobkyňa pritom nevedela preukázať z akého titulu, v akom rozsahu a ani akým spôsobom malo dôjsť zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že kúpa pozemkov a domáhanie sa jej ústavných práv na súde nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi a že si uplatňuje rovnaké práva, ako mal predchádzajúci vlastník pozemkov, je z hľadiska relevantnej judikatúry k posúdeniu danosti obdobného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/94/2011 zo dňa 29.09.2011 alebo rozsudok ESĽP ktorým dňa 02.07.2019 ESĽP rozhodol o sťažnosti č. 4014/12 vo veci Z. O. v. Slovenská republika) pre posúdenie sporu mimoriadne zásadnou a nie nevýznamnou skutočnosťou práve prítomnosť, alebo absencia rozpornosti konania žalobkyne s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V čase, keď žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľnosti preukázateľne vedela o tom, že tieto nebude môcť reálne využívať a v kontexte s vyššie uvedenou judikatúrou jej údajný nárok uplatnený v tomto súdnom konaní nemôže byť uplatnený s úspechom, keďže nie je možné uplatňovať si podľa tejto judikatúry nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v samostatnom konaní pred tým, ako je vyriešená otázka usporiadania vzťahu medzi sporovými stranami, teda vyriešenie primárneho problému. 25. Poukázal na fakt, že na základe kúpnej zmluvy žalobkyňa nadobudla 22 pozemkov (vrátane troch sporných pozemkov) za kúpnu cenu 6.550 eur, čo je rádovo nižšia suma, než akú ponúkal žalovaný žalobkyni za 3 sporné pozemky (16 násobne), pričom všetky tri pozemky parcelné čísla XXX/XX, XXX/ XX W. XXX/X sú pozemkami nachádzajúcimi sa pod vodným tokom rieky Váh, čo žalobkyňa v čase nadobudnutia pozemkov vedela a preto žiadna majetková ujma, ktorá je predpokladom pre vznik jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia jej nemohla vzniknúť a ani jej nevznikla. 26. Argumentáciu žalobkyne, že súdu prvej inštancie doložila dôkazy preukazujúce jej snahu uzavrieť nájomnú zmluvu so žalovaným považoval za účelovú a v kontexte záveru súdu prvej inštancie o riešení len sekundárneho (údajného) nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia ako klamlivú, keďže odmietla vysporiadať majetko-právne vzťahy medzi so žalovaným a to predajom sporných pozemkov za niekoľkonásobne vyššiu sumu, za akú tieto nadobudla v zmysle ponuky na kúpu od žalovaného. 27. Mal za to, že s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a ESPĽ v prípadoch existencie neoprávnenej stavby na cudzom pozemku je nevyhnutné, aby vlastník pozemku vyvodil z týchto skutkových okolností primárne svoje právo spôsobom vymedzeným v § 135c Občianskeho zákonníka a neobmedzoval sa len na uplatňovanie sekundárnych zodpovednostných nárokov vyplývajúcich z existencie takéhoto stavu na jeho pozemku. Tieto nároky môže uplatňovať v zásade popri tomto spôsobe. Bezdôvodné obohatenie a vznik škody sú relatívne samostatné zaväzovacie tituly, pričom v prípade porušenia povinnosti - nestavať bez oprávnenia stavbu na cudzom pozemku, zodpovedá vlastník stavby vlastníkovi pozemku za škodu v podobe skutočnej škody a ušlého zisku a nie za bezdôvodné obohatenie. Existencia bezdôvodného obohatenia je zaväzovacím titulom, ktorý sa skutkovo neprekrýva s existenciou iných zaväzovacích titulov (najmä spôsobenou škodou) a svoje uplatnenie nachádza až vtedy, ak je to odôvodnené požiadavkami vyrovnávajúcej spravodlivosti a žiaden iný zaväzovací dôvod (zmluva, spôsobená škoda) na skutkové okolnosti protiprávneho stavu nedopadá (uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 94/2011 z 29.11.2011). 28. V prejednávanom prípade je však z vykonaného dokazovania zrejmá účelovosť nadobudnutia sporných nehnuteľností žalobkyňou v čase, keď tieto boli zatopené a reálne nevyužiteľné a je tiež zrejmá neochota žalobkyne vysporiadať svoje majetkové vzťahy so žalovaným, resp. takýto nárok žalobkyňa neuplatnila v žiadnom súdnom konaní a preto sú závery judikatúry najvyšších súdnych autorít, o ktoré súd prvej inštancie oprel napadnutý rozsudok plne aplikovateľné na prejednávanú právnu vec. 29. Za podstatné tiež považoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku reálneho úbytku v jej majetkovej sfére ako elementárneho predpokladu pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa nevedela v súdnom konaní preukázať aká reálna ujma nastala v jej majetkovej sfére, ktorá by korelovala s majetkovým (bezdôvodným) prírastkom majetku na strane žalovaného. V tejto súvislosti intenzívne poukázal na právnu vetu uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.4.2020, sp. zn. 6 Cdo 18/2019 podľa ktorej „Existencia majetkovej ujmy je jedným z esenciálnych predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia. Bez naplnenia tohto predpokladu

nemožno konštatovať, že došlo k bezdôvodnému obohateniu.“ Zastával právny názor o existencii vlastníckeho práva Slovenskej republiky k dotknutým pozemkom v k. ú. A. P., evidovaným vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ktoré tvoria koryto rieky Váh a sú evidované z hľadiska druhu ako vodné plochy, k čomu sa prikláňa najmä na základe a v kontexte výkladu článku 4 Ústavy SR, v spojení s § 43 ods. 1 a 2 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách upravujúcich otázku pojmu „koryto" ako súčasti vodného toku, kde pod pojmom „koryto“ je nutné rozumieť pozemok predstavujúci z hľadiska evidencie v katastri nehnuteľnosti „vodnú plochu“ a v teréne predstavujú plochu, cez ktorú preteká vodný tok. K tomuto právnemu názoru sa prikláňa aj odborná literatúra, keď uvádza: „Na druhej strane sa však domnievam, že pri vklade vlastníckych práv do katastra musí príslušný katastrálny úrad skúmať skutočnosť, či ide o vodný tok a jeho koryto, a preto je zo zákona vždy povinný vlastníctvo k týmto pozemkom zapísať na Slovenskú republiku, resp. nepovolí vklad vlastníckeho práva na iné osoby (ML, Mojmír a kol. Postavenie a hospodárenie štátnych podnikov. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2018, s. 117 - 118, márg. 6. 15.). V tomto smere poukázal aj na judikatúru súdov ako napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžrk l/2018 zo 4.6.2019 „Kasačný súd tiež odkazuje na odseky 4.1 až 4.14 rozsudku a vyjadrenie účastníka 2/, ktoré podrobne a presvedčivo objasňuje situáciu s právnymi vzťahmi k sporným parcelám D. - C. č. XXX/XXXX/XXX, XXX W. XXX. Kasačný súd sa tiež stotožňuje s právnou argumentáciou, podľa ktorej v prípade pozemkov, akými sú vodné toky platí, že tieto sú v zmysle čl. 4 Ústavy SR vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom ich správou sú v zmysle vodného zákona poverení príslušní správcovia a tieto pozemky tak nemôžu byť spôsobilým predmetom vydržania." Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžp l/2012 z 19.12.2012 „Vlastnícke právo k vodnému toku vyplýva priamo z Ústavy SR a zápis v katastri nehnuteľností má len evidenčný charakter. Pokiaľ by v katastri nehnuteľností obec I. figurovala ako vlastník predmetnej parcely, takýto zápis by s ohľadom na vymedzenie vlastníctva k vodným tokom v Ústave nebol hodnoverný a ako taký by sa v súlade s ustanovením § 71 ods. 3 katastrálneho zákona nesmel používať.“ Právne závery vyššie citovaného rozsudku boli preskúmané Ústavným súdom SR v rámci uznesenia II. ÚS 284/2013-12 zo dňa 22.5.2013, pričom ústavný súd uviedol, že: „Pokiaľ najvyšší súd na základe citovaných ustanovení Ústavy a zákonov uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom, že pokiaľ parcela T. D. XXXX/X, D.. Ú.. I.., nie je zapísaná na liste vlastníctva v prospech Slovenskej republiky, má (alebo v budúcnosti môže mať) obec B. právo nakladať s touto parcelou (s odôvodnením, že vlastnícke právo k vodnému toku vyplýva priamo z Ústavy a jeho vlastníkom môže byť len Slovenská republika), nie je tento jeho postup svojvoľný či arbitrárny a stotožňuje sa s ním aj Ústavný súd“. Z uvedeného vyplýva, že vlastníkom koryta vodného toku môže byť len Slovenská republika a správcom zákonný správca vodného toku. 30. Názor žalobkyne ohľadom účelnosti trov konania a právneho zastúpenia považoval za spiatočnícky, dávno popretý konštantnou rozhodovacou praxou súdov preverenou tiež rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, na ktorú príkladmo poukázal (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 93/2012 z 19.7.2012). Pokiaľ sa žalobkyňa v odvolaní rozsiahlo zaoberá výškou údajného bezdôvodného obohatenia, k tomu uviedol, že nepreukázala ani len existenciu právneho titulu, na základe ktorého by vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne, a ktoré by sa prejavilo v majetkovej sfére žalovaného. Aj keby súd uznal nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak ňou uplatnený peňažný nárok považuje v kontexte skutočnej hodnoty pozemkov za absolútne neprimeraný a nezohľadňujúci reálne umiestnenie a povahu pozemkov, ako aj všetky relevantné negatívne faktory vyplývajúce na nemožnosť reálneho užívania pozemkov a odkázal na závery vyplývajúce zo znaleckého posudku znaleckého ústavu S. XX/XXXX zo dňa 29.6.2022 (ďalej len „Znalecký posudok S. Č.. XX/ XXXX“) ohľadom hodnoty/výšky reálneho „ročného nájomného“ za predmetné pozemky. 31. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na tom, že dôvody, pre ktoré odvolanie podala sú aktuálne aj po vyjadrení žalovaného; žiadne ďalšie relevantné skutočnosti neuviedla. V odvolaní sa dostatočne vyjadrila k nesúhlasu s kvalifikovaným domáhaním sa jej práva údajným konaním v rozpore s dobrými mravmi, ako aj otázkami možnosti odstránenia protiprávneho stavu. 32. Žalovaný v odvolacej duplike mal za to, že žalobkyni sa nepodarilo dostáť v úvode jej vyjadrenia prezentovanej ambícii, t. j. dosiahnuť hospodárnosť konania a vecne sa vyjadriť k vyjadreniu žalovaného zo dňa 8.7.2024. Zopakoval, že žalobkyni bola poskytnutá zo strany žalovaného možnosť vyriešenia jej primárnych nárokov viac ako ústretovou ponukou zo strany žalovaného a to aj napriek, podľa názoru žalovaného tendenčnému nadobudnutiu do vlastníctva sporných parciel žalobkyňou.

33. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.5.2026 (§ 219 ods. 3 CSP). 34. Odvolací súd dospejúc k záveru, že na prejednávanú vec sa vzťahujú ustanovenia § 31 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb. v spojení s čl. 8 ods. 2 Ústavy ČSSR v znení účinnom do 22.4.1990, čl. 4 Ústavy SR, § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z. z., § 451 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval sporové strany postupom podľa § 382 CSP, aby sa k možnému použitiu týchto právnych predpisov vyjadrili. 35. Žalobkyňa vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedla, že doterajšia súdna prax a ustálená judikatúra sa už ustálila, že vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom povrchu. Za vodný tok sa nepovažuje a jeho súčasťou nie je pozemok, po ktorom vodný tok tečie a to bez ohľadu na charakter vodného toku alebo vodnej stavby. Pozemok vo vlastníctve žalobkyne nikdy v minulosti nemohol tvoriť súčasť národného majetku, pretože nikdy netvoril nerastné bohatstvo príp. iný majetok označený v Ústave ČSSR ako národný majetok. Podobne ani podľa čl. 4 Ústavy SR pozemok pod vodným tokom či vodnou stavbou do vlastníctva Slovenskej republiky nepatrí. Ak by téza žalovaného, že každý pozemok pod vodným tokom je vo vlastníctve štátu mohla vyvolať následok, že štát by mohol svojvoľne zriaďovať vodné toky po súkromných pozemkoch, ktoré by sa „zavodnením stali štátnymi...“, takýto proces zakladania vlastníctva štátu náš právny poriadok neobsahuje. Navyše takéto vlastníctvo by muselo byť dostatočne flexibilné, lebo vodné toky majú tendenciu trasovanie svojho toku meniť. Štát by bol výlučným vlastníkom práve toho pozemku, kadiaľ by vodný tok akurát viedol. Zrejme by potom asi vznikol aj nový typ vlastníctva (flexibilné), pretože tento typ žalovaným preferovaného vlastníctva by zrejme založil komplikácie v evidovaní vlastníctva orgánmi katastra nehnuteľností. Požiadavka na rovnosť (rovnakú ochranu) vlastníckeho práva vyplývajúca z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky však takéto úvahy vylučuje. Žalovaným takto uplatňovaná stará rímska zásada „aedificatio solo cediť“ nemá oporu v našom právnom poriadku. Jej uplatňovanie ukončil zákon č. 141/1950 Zb. tzv. stredný Občiansky zákonník a preto dnes platí zásada „aedificatio non solo cediť“ vyjadrená v § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti so žalovaným uplatňovaným princípom „aedificatio solo cediť“ považovala za nutné uviesť, že pripravovaná rekodifikácia občianskeho hmotného práva predpokladá jej opätovné zavedenie. Nemožno však predpokladať, že by v prechodných a záverečných ustanoveniach nového občianskeho zákonníka zákonodarca aktuálnu situáciu neriešil v prospech vlastníka pozemku. 36. Mala za to, že pre posúdenie vlastníctva žalobkyne je rozhodujúce, že sporné pozemky patrili do výlučného vlastníctva družstva „Poľnohospodárske družstvo Strečno, IČO: 00694291“, ktoré bolo právnym nástupcom po predchádzajúcom Roľníckom družstve Strečno so sídlom v Strečne a pôvodného prosperujúceho JRD Strečno založeného ešte na základe zákona č. 69/1949 Zb.. Pozemky boli teda od 50-tych rokov 20-teho storočia evidované v pozemkovej knihe Strečno vo vlastníctve JRD a neskôr družstva. Žalovaný a ani Slovenská republika nenamietali obnovený zápis vlastníctva družstva po vykonaní projektu ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov). V tomto prípade dokonca možno konštatovať, že okrem pôvodného titulu nadobudnutia pozemkov podľa zákona č. 81/1949 Zb. aj rozhodnutie o zápise ROEPu v obci Strečno bol autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu štátu o vlastníctve. Po úpadku pôvodného vlastníka bol na majetok družstva vyhlásený konkurz. Majetok vrátane sporných pozemkov bol zapísaný 14.4.2014 do konkurznej podstaty. Hoci táto skutočnosť bola zverejnená v obchodnom vestníku, žalovaný a ani Slovenská republika voči zápisu nevzniesli u správcu konkurznej podstaty námietky a ani vylučujúcu žalobu - žalobu o vylúčenie pozemkov z konkurznej podstaty nepodali. Správca konkurznej podstaty realizoval predaj pozemkov formou zverejňovania ponúk v obchodnom vestníku až potom ako márne uplynuli zákonné lehoty na prípadné vznesenie námietok a podanie vylučujúcich proti zápisu pozemkov do podstaty. Ani žalovaný a ani Slovenská republika počas predaja pozemkov námietku existencie vlastníctva štátu nevzniesli resp. žiadnym spôsobom vlastníctvo úpadcu nespochybnili. Počas speňažovania duplicitné vlastníctvo a ani žiadne predkupné právo vznesené nebolo. Žalovaný, naopak v čase keď výlučnou vlastníčkou už bola ona, prejavil záujem od nej sporné pozemky odkúpiť. Bol to žalovaný, kto jej podaním Č.. XXXXX/XXXX/ XXXX/SL z 28.8.2019 predložil návrh kúpnej zmluvy č. A. P..

37. Ak by bol žalovaný presvedčený o vlastníctve Slovenskej republiky a ak by bol dobromyseľný vo svojej držbe, tak by neprejavoval intenzívny záujem o odkúpenie pozemkov. Skutočnosť, že žalovaný sa k sporným pozemkom nesprával ako dobromyseľný držiteľ a pozemok nemohol byť vo vlastníctve Slovenskej republiky, vyplýva aj zo vzájomnej korešpondencie žalobcu a žalovaného od 13.9.2018 do 9.9.2020. Žalobkyňa sa stala výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností na základe opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36K/290/1995-2058 zo dňa 6.7.2017 a kúpnej zmluvy V 6998/2017, pričom podľa § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“), kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou. 38. Vzhľadom k vyššie uvedenému mala za to, že jej vlastníctvo v aktuálnom čase možno považovať za nespochybniteľné a pokiaľ žalovaný je stále presvedčený o vlastníctve iného subjektu, možno ho odkázať na postup podľa § 93 ods. 3 ZKR. Osobitne poukázala aj na § 52a zákona č. 364/2004 Z.z. (vodný zákon), podľa ktorého pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu a v správe správcu vodohospodársky významných vodných tokov, správcov drobných vodných tokov alebo právnickej osoby zriadenej alebo založenej štátom, ktorá spravuje vodné stavby podľa § 52 ods. 1 písm. a), b), c) a g) vo vlastníctve štátu z dôvodu, že dosiaľ nedošlo k ich majetkovoprávnemu usporiadaniu a nachádzajú sa pod vodnou stavbou podľa § 52 ods. 1 písm. a), b), c) a g) vo vlastníctve štátu, možno vo verejnom záujme vyvlastniť. Vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh príslušného správcu vodnej stavby, pričom návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať v mene štátu príslušný správca vodnej stavby do 31. decembra 2045. Ak by mal zákon alebo Ústava predpokladať, že pozemok pod vodným tokom alebo vodnou stavbou patrí štátu, potom by zákonom č. 277/2024 Z. z. vodný zákon takto nenovelizoval. 39. Mala za nesporné, že K. B. Ž. je podľa § 52 ods. l zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách „vodnou stavbou“. Potom je nesporné, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia daný je. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť. Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva, resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené. Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecnú zásadu občianskeho práva, podľa ktorej sa nikto nesmie bezdôvodne obohacovať na úkor iného. Bezdôvodné obohatenie je pritom chápané ako záväzok (§ 489 Občianskeho zákonníka), z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil a tomu, na ktorého úkor k obohateniu došlo, právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia. O obohatenie ide vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) alebo k zníženiu pasív (§ 454 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodné obohatenie je povinný vydať ten, koho majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil alebo u ktorého nedošlo k zmenšeniu majetku (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tak je tomu preto, že predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí vydať, nie je protiprávny úkon obohatenia jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia (presun majetkových hodnôt), ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. 40. Bezdôvodné obohatenie je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Občiansky zákonník vymedzuje bezdôvodné obohatenie predovšetkým ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa bezdôvodne obohatil povinnosť vydať všetko, o čo sa bezdôvodne obohatil, a na druhej strane právo toho, na ktorého úkor k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa druhý zo subjektov tohto záväzku obohatil. Pre určenie výšky obohatenia je rozhodujúci čas získania bezdôvodného obohatenia, a nie čas jeho vydania. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka sa musí vydať všetko, čo sa bezdôvodným obohatením nadobudlo, čím má dôjsť k navráteniu pôvodného stavu, t. j. stavu, ktorý' je jeho ekonomicky rovnocennou náhradou.

Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.1.2012, sp. zn. 2 Cdo 92/2010). Majetkovým prospechom získaným plnením bez právneho dôvodu je aj prospech z užívania cudzieho pozemku bez nájomnej zmluvy. Prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, aby za to platil úhradu, teda bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Užívanie pozemku má majetkovú hodnotu a v prípade užívania pozemku bez právneho dôvodu vzniká užívateľovi majetkový prospech, ktorý je povinný vydať vlastníkovi pozemku ako bezdôvodné obohatenie. 41. V prejednávanom prípade bezdôvodné obohatenie nie je možné vrátiť v naturálnej podobe, nakoľko žalovaný nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu neexistujúceho práva z užívania cudzieho pozemku vrátiť. Preto žalovaný je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou. Výška bezdôvodného obohatenia v peňažnej náhrade pre tento prípad sa rovná prospechu, ktorý získal obohatený užívateľ - a to prospech, o ktorý na úkor vlastníka veci obohatený zvýšil svoj majetkový stav, resp. o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tomu za bežných okolností stalo. Pri bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v užívaní cudzieho pozemku bez právneho dôvodu je majetkovým vyjadrením získaného prospechu peňažná suma, ktorá zodpovedá výške nájmu obvyklom v danom mieste a čase. Žalobkyňa pritom poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/91/2010 z 28.6.2012, v zmysle ktorého: „Situácie, v ktorých vlastníckemu právu k pozemku konkuruje vlastnícke právo iného subjektu k stavbe na tomto pozemku vybudovanej, v praxi nie sú nijako neobvyklé. Oprávnenia vlastníka pozemku vyplývajúce z § 123 Občianskeho zákonníka (t. j. v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním) sú v týchto prípadoch obmedzené rovnakými právami vlastníka stavby (porovnaj § 124 Občianskeho zákonníka o tom, že všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana), v dôsledku čoho je vlastník pozemku povinný strpieť, aby bol pozemok v nevyhnutnom rozsahu užívaný vlastníkom stavby. Pokiaľ nie je daný právny dôvod na bezodplatné užívanie pozemku (napr. zmluva), potom platí, že povinnosti vlastníka pozemku strpieť jeho užívanie zodpovedá povinnosť vlastníka stavby poskytnúť mu za užívanie náhradu. V prípade, že vlastník stavby užíva cudzí pozemok bez poskytnutia náhrady, obohacuje sa na úkor vlastníka pozemku (prijíma plnenie bez právneho dôvodu), pretože sa nezmenšuje jeho majetok, ku ktorému by za riadneho plnenia uvedenej povinnosti nepochybne došlo. Ak ide o stavbu, ktorá je spojená so zemou pevnými základmi, teda o nehnuteľnosť, na vznik bezdôvodného obohatenia stačí už to, že sa stavba na pozemku nachádza. V takomto prípade je totiž zastavaný pozemok užívaný (jeho úžitková hodnota sa konzumuje) tým, že je na ňom stavba postavená a je pritom právne irelevantné, akým spôsobom vlastník stavby svoje vlastnícke právo realizuje, teda či ju užíva osobne alebo ju prenajal inému, či mu jej užívanie prináša zisk, prípadne komu prináša zisk. Rovnaký názor sa s odkazom na doterajšiu judikatúru prezentuje aj v teórii (porovnaj Imrich Fekete, Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 1222; Jin Švestka, Jiŕí Spáčil, Marta Škárová. Milan Hulmák a kolektív, Občanský zákoník I. Komentár, C. H. Beck. Praha 2009, 2. vydanie, str. 1332).“ 42. Ďalej poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. júna 2019, sp. zn. 8 Cdo 186/2018, podľa ktorého „V prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom je pasívne vecne legitimovaným skutočný vlastník stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie, užívať stavbu. Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné ani to. či príp. komu prináša užívanie stavby zisk.“ 43. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, mala za to, že táto bola vyriešená Najvyšším súdom SR v uznesení z 30.10.2024 sp. zn. 8 Cdo 39/2023, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil aktívnu legitimáciu vlastníka pozemku a pasívnu legitimáciu štátneho podniku spravujúceho štátny majetok. V predmetnej veci bol žalovaný Slovenský vodohospodársky podnik, avšak to preto, lebo sa jednalo o pozemok pod vodným tokom. V jej prípade je pasívne legitimovaným žalovaný správne, pretože sa jedná

o pozemok pod vodným dielom. Pokiaľ Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 8 Cdo 39/2023 pripúšťa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku pod vodným tokom, považovala za logické, že postup žalobkyne v tomto konaní nie je v rozpore s dobrými mravmi a rovnako nie je možné za konanie v rozpore s dobrými mravmi označiť domáhanie sa jej nároku. 44. Žalovaná na výzvu odvolacieho súdu reagovala vyjadrením, v ktorom namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pretože vodohospodárska stavba - K. B. Ž., ako aj vodný tok rieky Váh, súčasťou ktorých sú sporné nehnuteľnosti, patria do vlastníctva Slovenskej republiky; žalovaný je len ich správcom. Súčasne uviedol, že § 5 a § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o štátnom podniku“) sa týkajú právnej subjektivity štátneho podniku, resp. jeho oprávnenia hospodáriť s majetkom štátu a nie jeho pasívnej legitimácie vo veciach bezdôvodného obohatenia za užívanie cudzieho pozemku, pričom mal za to, že je nutné rozlišovať medzi situáciou, keď správca koná „v mene štátu“ pri výkone správy majetku a situáciou, kedy je priamo správca vecne legitimovanou osobou a stranou sporu (či už na strane žalobcu alebo žalovaného), konajúcou vo vlastnom mene. V tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.6.2025, sp. zn. 3 Cdo 8/2024, podľa ktorého platí, že: „Právna teória (porovnaj napr. ELIÁŠ, J., BRIM, L., ADAMOVÁ, H.: Bezduvodné obohacení, Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2016, 252 s) i súdna prax (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 1405/2005 z 25.10.2006) v tejto otázke dospeli k záveru, že povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, spočíva na vlastníkovi stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. V spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo vlastníkovi stavby na úkor vlastníka stavbou zaťaženého pozemku, je preto pasívne vecne legitimovaný vždy vlastník stavby a nie jej užívateľ.“ 45. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení teda uviedol, že pasívne vecne (hmotnoprávne) legitimovaným subjektom v právnom vzťahu na vydanie bezdôvodného obohatenia je výlučne vlastník predmetnej stavby. Toto vymedzenie je zásadné pre určenie okruhu osôb, voči ktorým je možné nárok z bezdôvodného obohatenia spojeného s existenciou stavby na cudzom pozemku uplatniť. Považoval teda za dôležité zdôrazniť, že štátny podnik - žalovaný nie je vlastníkom majetku - K. B. Ž., ale vystupuje len ako jeho správca. Vodné stavby sú v zmysle zákona č. 364/2004 Z. z. zákon o vodách vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky. Tento právny záver potvrdzuje aj ustálená judikatúra najvyššieho súdu, vrátane uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 17.6.2019, sp. zn. 8 Cdo 186/2018: „...Ak sa vychádza zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, je treba z hľadiska pasívnej legitimácie posúdiť, kto bezdôvodné obohatenie získal. V podstate ide o zodpovedanie otázky, kto užíva cudziu nehnuteľnosť (pozemok) bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec a v čom toto užívanie spočíva. Rozhodujúcim je teda výklad slova „užívanie“, t. j. v čom spočíva užívanie pozemku, keď je na ňom postavená stavba vo vlastníctve osoby odlišnej od vlastníka pozemku. ... Poskytnuté plnenie je plnením bez právneho dôvodu a bezdôvodne sa teda obohatil ten, kto je vlastníkom stavby na cudzom pozemku, a nie napr. jej nájomca. Je potrebné si uvedomiť, že pod „užívaním cudzieho pozemku“ je potrebné v tomto prípade chápať jeho zastavanie cudzou stavbou (nie užívanie samotnej stavby).“ Z uvedeného je teda zrejmé, že ak nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikne užívaním cudzej nehnuteľnosti bez právneho titulu, za pasívne vecne legitimovaný subjekt sa považuje vlastník stavby postavenej na danom pozemku. 46. Rovnako v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.6.2025, sp. zn. 3 Cdo 8/2024 platí, že: „V danej veci sa tak užívaním pozemku žalobcu bez právneho titulu bezdôvodne obohatil skutočný vlastník stavby ... Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého je v prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom pasívne vecne legitimovaným ten, kto stavbu užíva (napr. i jej domnelý vlastník, oprávnený držiteľ) nemožno považovať za správny. V takomto prípade sa bezdôvodne obohacuje skutočný vlastník stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu.“ V súlade s vyššie uvedeným možno konštatovať, že pri posudzovaní, či sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje žalovaný alebo iný subjekt, je rozhodujúce zistenie, kto je vlastníkom vodnej stavby nachádzajúcej sa na pozemkoch žalobkyne. Keďže vlastníkom vodnej stavby nachádzajúcej sa na pozemkoch žalobkyne nie je žalovaný, ale Slovenská republika, tak je zrejmé, že správca vodnej stavby nie je v takomto prípade povinným subjektom. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo užívaním pozemkov je Slovenská republika, nie žalovaný. Táto skutočnosť platí bez ohľadu na spôsob, akým štát - Slovenská republika svoje vlastnícke právo vykonáva, teda aj napriek zákonnému

povereniu žalovaného správou vodných tokov v zmysle § 48 ods. 2 zákona o vodách. Na základe vyššie uvedených skutočností platí teda, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vzniká na základe užívania pozemkov v dôsledku existencie a prevádzky stavieb na nich umiestnených, možno uplatňovať u subjektu, ktorý je vlastníkom týchto stavieb. Keďže žalovaný nie je vlastníkom predmetných stavieb, ale ich správcom, nemohol sa bezdôvodne obohatiť na úkor žalobkyne v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.6.2019, sp. zn. 8 Cdo 186/2018: „Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné ani to, či príp. komu prináša užívanie stavby zisk.“ 47. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a z platných právnych predpisov nepochybne vyplýva, že žalovaný nemohol byť a ani nie je nositeľom právnej povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním cudzieho majetku, a teda nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v predmetnom spore, a preto žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže byť voči nemu úspešná. Tento právny názor vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.3.2019, sp. zn. 5Co/286/2018: „Z hľadiska úspešnosti uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v sporovom konaní je potrebné, aby žalobca preukázal, že je aktívne vecne legitimovaný a žalovaný subjekt je pasívne vecne legitimovaný. Prípadný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, že podľa hmotnoprávnych ustanovení nie je žalovaný subjektom tvrdenej povinnosti a žaloba nemôže byť voči nemu úspešná.“ 48. S poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR považoval za nutné konštatovať, že právne posúdenie prejednávanej veci žalobkyňou je právne nesprávne. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný, ktorý vystupuje iba ako správca majetku štátu, nepredstavuje v danom prípade pasívne vecne (hmotnoprávne) legitimovaný subjekt na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti žalovaný tiež poukázal na rozhodnutie vydané v skutkovo a právne obdobnej veci, a to konkrétne na Rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 17.9.2025, pod sp. zn. 30Cb/39/2021, ktorým konajúci súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Toto rozhodnutie považuje žalovaný za podstatné pre posúdenie dôvodnosti nároku aj v prejednávanej veci. 49. K právnej dôvodnosti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že tento nie je právne dôvodný, pretože žalobkyňa nepreukázala kumulatívne splnenie zákonných predpokladov na vydanie bezdôvodného obohatenia. Dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.9.2019, sp. zn. 3 Obdo 39/2018, z ktorého vyplýva, že: „Bezdôvodné obohatenie je jedným z dôvodov vzniku záväzkov. Na to, aby bolo možné priznať súdnym rozhodnutím nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, musí v hmotnom práve existovať medzi stranami osobitný záväzkový vzťah (t. j. musia byť splnené všetky kumulatívne predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) a zároveň musí byť rešpektovaná subsidiarita inštitútu bezdôvodného obohatenia (t. j. ak právne následky majetkovej nerovnováhy nie sú pokryté inou právnou úpravou predstavujúcou právny dôvod vzniku záväzku, vrátane príslušných reparačných ustanovení).“ Rovnako z § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj z odbornej literatúry vyplýva, že na vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je potrebné kumulatívne splnenie predpokladov, ktorými sú: vznik neoprávneného majetkového prospechu merateľného v peňažných jednotkách na strane obohateného (povinného z bezdôvodného obohatenia), neoprávnený majetkový prospech bol získaný na základe právnych skutočností uvedených v § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka, neoprávnený majetkový prospech (obohatenie) je na ťarchu (ujmu) majetku iného subjektu (oprávneného z bezdôvodného obohatenia) a medzi neoprávneným majetkovým prospechom povinného z bezdôvodného obohatenia a majetkovou ujmou oprávneného z bezdôvodného obohatenia musí byť daná príčinná súvislosť a nejde o prípad, keď zákon napriek neoprávnenému majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Teda pre vznik bezdôvodného obohatenia je nevyhnutná priama príčinná súvislosť medzi obohatením jednej strany a ujmou druhej strany. V predmetnom spore však chýba priama súvislosť medzi údajnou „škodou“ žalobkyne (nemožnosťou užívať pozemky ako poľnohospodárku pôdu) a „obohatením“ žalovaného. Žalobkyňa tvrdí, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného užívaním pozemkov bez právneho dôvodu, na ktorých sa nachádzajú vodohospodárske stavby vo vlastníctve Slovenskej republiky. Vodohospodárska stavba - K. B. Ž., však predstavuje významný vodohospodársky a energetický komplex na rieke Váh. Jeho hlavnou úlohou je regulácia prietoku, výroba elektrickej energie z obnoviteľného zdroja a ochrana územia pred povodňami. Okrem technického významu prispieva aj k rozvoju rekreačných a prírodných hodnôt regiónu. K. B. Ž. plní aj viacero verejnoprospešných funkcií, preto argumentácia

žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia je irelevantná, nakoľko K. B. Ž. je verejnoprospešnou vodohospodárskou stavbou. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.3.2019, sp. zn. 5Co/286/2018 podľa ktorého platí, že: „So správou vodných tokov zákon spája určité oprávnenia a povinnosti správcu vodného toku, ktoré zákon zakotvuje v ust. § 48 a § 49 vodného zákona. Výkonom zákonných práv a plnením zákonných povinností tak na strane žalovaného nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia, teda majetkového prospechu podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to či už plnením bez právneho dôvodu, alebo na základe iných skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia uvedených v cit. ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj získaným z nepoctivých zdrojov).“ 50. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 25.9.2019, sp. zn. 3 Obdo 39/2018 tiež vyplýva, že: „K inštitútu bezdôvodného obohatenia a osobitne k skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu platí, že o bezdôvodné obohatenie ide výlučne vtedy, ak dôjde k majetkovej ujme na strane osoby oprávnenej z bezdôvodného obohatenia a tomu zodpovedajúcemu majetkovému prospechu na strane obohateného a zároveň na tento majetkový prospech neexistoval na strane obohateného právny dôvod.“ Mal za to, že žalobkyňa doposiaľ nepreukázala kumulatívne splnenie zákonných predpokladov pre vznik ňou tvrdeného záväzkovo právneho vzťahu z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože doposiaľ neidentifikovala konkrétnu majetkovú výhodu alebo prospech, ktorý by žalovanému mal v predmetnej veci prináležať. Pritom platí, že dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Avšak žalobkyňa doteraz nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali existenciu konkrétneho majetkového benefitu, ktorý by mal žalovanému vzniknúť. Z dôkazných prostriedkov je zrejmé, že K. B. Ž. je súčasťou komplexného systému vodohospodárskych stavieb, pričom jeho účelom je napríklad aj ochrana územia pred povodňami. Nejde teda o zariadenie, ktoré by malo zabezpečovať individuálny prospech pre žalovaného. Preto je z objektívneho hľadiska vylúčené, aby žalovaný z dôvodu existencie K. B. Ž. získaval bezdôvodný prospech či výhodu. Súčasne žalobkyňa nepreukázala, akým konkrétnym spôsobom by sa mala predmetná majetková výhoda odraziť v majetkovej sfére žalovaného. V právnych vzťahoch vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia je podstatné nielen identifikovať samotný prospech, ale aj preukázať, že tento prospech bol získaný na úkor iného subjektu. V tomto spore však absentuje akýkoľvek právne relevantný dôkaz, o tom, že žalobkyňa utrpela majetkovú ujmu v dôsledku údajného obohatenia žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, je jej povinnosťou preukázať, že medzi majetkovým prospechom žalovaného a jej vlastnou majetkovou stratou existuje príčinná súvislosť, čo žalobkyňa k dnešnému dňu nepreukázala. Preto mal za to, že skutkové tvrdenia žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní ani v platnej právnej úprave. 51. Bol tiež tohto názoru, že sporné nehnuteľnosti, ktorých je aktuálnou vlastníčkou žalobkyňa, a ktoré nadobudla na základe kúpnej zmluvy V-6998/2017, pričom tieto pozemky sú zastavané stavbou K. B. Ž. a sú súčasťou vodného toku rieky Váh, patrí do vlastníctva Slovenskej republiky, a to predovšetkým z nižšie uvedených dôvodov. Podľa ustanovenia článku 4 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Ústava SR“) platí: „Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií.“ Podľa § 43 ods. 1 a 2 zákon o vodách platí: „(1) Vodným tokom je vodný útvar trvalo alebo občasne tečúcich povrchových vôd po zemskom povrchu v prirodzenom koryte alebo v umelom koryte, ktoré je jeho súčasťou, a ktorý je napájaný z vlastného povodia alebo z iného vodného útvaru. Vodným tokom sú aj vody v slepých ramenách, mŕtvych ramenách a odstavených ramenách, ak sú ovplyvňované hydrologickým režimom vodného toku, ako aj vody umelo vzduté v koryte. Vodným tokom zostávajú aj povrchové vody, ktorých časť tečie pod zemským povrchom alebo zakrytými úsekmi. (2) Ak preteká vodný tok po pozemku, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vodná plocha so spôsobom využitia pozemku ako vodný tok, je tento pozemok korytom. Ak preteká vodný tok po pozemku, ktorý nie je takto evidovaný v katastri nehnuteľností, je korytom pozemok tvoriaci dno a brehy, v ktorých odtekajú vody až po brehovú čiaru.“ 52. Žalovaný v rámci svojej právnej argumentácie poukázal tiež na právnu úpravu vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré sú v zmysle evidencie vedenej v katastrálnom operáte príslušného okresného úradu,

katastrálneho odboru, vedené z hľadiska druhu ako „vodné plochy“ a z hľadiska ich skutočného stavu predstavujú „koryto“ vodného toku - t. j. nachádzajú sa na dne vodného toku a cez tento druh pozemkov dochádza k pretekaniu vodného toku. Považoval za dôležité zdôrazniť, že je nespornou skutočnosťou, že všetky tri sporné pozemky nachádzajúce sa v D.. Ú.. A. P., evidované v súčasnosti vo vlastníctve žalobkyne, sú v zmysle evidencie Okresného úradu Žilina, katastrálneho odboru, vedené z hľadiska druhu „vodnými plochami“ a reálne sa v „teréne“ nachádzajú „na dne“ rieky Váh a predstavujú preto v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona o vodách tzv. koryto vodného toku. S vyššie uvedeným názorom sa stotožňuje aj odborná literatúra, z ktorej vyplýva: „Domnievam sa, že štátny podnik však musí konať v prípade, ak vlastníctvo štátu k veciam vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, resp. z osobitných zákonov. Tak napríklad z Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že (čl. 4 ods. 1) nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Zo zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) vyplýva, že pozemky korýt sú vo vlastníctve Slovenskej republiky (§ 48 ods. 1). Vo vlastníctve Slovenskej republiky je aj hydroenergetický potenciál vodných tokov (§ 2 písm. ah) vodného zákona v súlade čl. 20 Ústavy SR113). Slovenská republika je vlastníkom nielen vodného toku, ale aj koryta vodného toku, a teda správca vodných tokov, ak je ním štátny podnik, sa môže (dokonca sa domnievam, že musí z pohľadu ochrany majetku štátu) podľa môjho názoru domáhať určenia vlastníctva k pozemkom, ktoré tvoria korytá vodných tokov, v prospech Slovenskej republiky. Štátny podnik v tomto prípade bude konať v mene štátu (§ 6 ods. 2 ŠtP).“ „Na druhej strane sa však domnievam, že pri vklade vlastníckych práv do katastra musí príslušný katastrálny úrad skúmať skutočnosť, či ide o vodný tok a jeho koryto, a preto je zo zákona vždy povinný vlastníctvo k týmto pozemkom zapísať na Slovenskú republiku, resp. nepovoliť vklad vlastníckeho práva na iné osoby. K existencii zákonnej premisy vlastníctva Slovenskej republiky k vodným tokom a pozemkom, ktoré tvoria korytá vodných tokov, možno poukázať na relevantú judikatúru. Tak napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 38/2007 sa uvádza, že v zmysle platných predpisov na území Slovenskej republiky takéto pozemky (ktoré tvoria koryto vodného toku) naďalej sú výlučným vlastníctvom štátu (viď. čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. a § 43 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách).“ (MAMOJKA, Mojmír, KUBINCOVÁ, Soňa, MAMOJKA ML., Mojmír a kol. KAPITOLA I [Majetkové postavenie podniku]. In: MAMOJKA, Mojmír, KUBINCOVÁ, Soňa, MAMOJKA ML., Mojmír a kol. Postavenie a hospodárenie štátnych podnikov. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2018, s. 117 - 118, marg. č. 15). 53. Ďalej dal do pozornosti niektoré príklady z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, krajských súdov ako aj okresných súdov), ktoré zastávajú právny názor a prezentujú právny výklad totožný s právnym názorom ktorý zastáva žalovaný - pozemky označené z hľadiska druhu ako „vodná plocha“, ktoré reálne „v teréne“ preukázateľne sa nachádzajú „na dne“ vodného toku a predstavujú tak koryto vodného toku, sú ex lege v zmysle citovaného článku 4 Ústavy SR vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky. V prvom rade dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 4.6.2019, sp. zn. 4Sžrk/1/2018, ktorý vyslovil nasledovný právny názor: „ Kasačný súd tiež odkazuje na odseky 4.1 až 4.14 rozsudku a vyjadrenie účastníka 2/, ktoré podrobne a presvedčivo objasňuje situáciu s právnymi vzťahmi k sporným parcelám KN - E č. 123/1 123/101, 458 a 459. Kasačný súd sa tiež stotožňuje s právnou argumentáciou, podľa ktorej v prípade pozemkov, akými sú vodné toky platí, že tieto sú v zmysle čl. 4 Ústavy SR vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom ich správou sú v zmysle vodného zákona poverení príslušní správcovia a tieto pozemky tak nemôžu byť spôsobilým predmetom vydržania.“ Rovnako poukázal na rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/55/2007, správnosť právneho názoru ktorého bola potvrdená v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/177/2009, ktorý sa stotožnil s nasledovným právnym názorom Okresného súdu Zvolen: „Čo sa týka parc. č... vedenej na LV č..., k. ú. O. vedeného Správou katastra K., tak súd túto parcelu nemohol navrhovateľovi vydať, a to z tohto dôvodu, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že na tejto parcele sa nachádza vodný tok V. s tým, že súd poukazuje na čl. IV. Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu súd v tejto časti návrh navrhovateľa musel zamietnuť.“ 54. Ďalej dal do pozornosti právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Sžp 1/2012 z 19.12.2012, ktorý okrem iného uviedol, že ak je konkrétna parcela v katastri nehnuteľností evidovaná ako vodná plocha so spôsobom využívania ako „vodný tok“ (hoci parcela nemusí byť ani zapísaná v katastri; prípadne zapísaná je ale na mene iného vlastníka), nesvedčí to o vlastníckom práve

zapísaného vlastníka, pričom podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v tomto rozsudku výlučne štát môže byť v zmysle Ústavy SR a zákona o vodách vlastníkom vodného toku, ktorého súčasťou je i koryto rieky. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku taktiež uviedol: „Vlastnícke právo vyplýva z Ústavy SR a zápis v katastri nehnuteľností má len evidenčný charakter. Pokiaľ by aj obec Bobrovec v katastri figurovala ako vlastník predmetnej parcely, takýto zápis by s ohľadom na vymedzenie vlastníctva k vodným tokom v Ústave nebol hodnoverný a ako taký by sa v súlade s ust. § 71 ods. 3 katastrálneho zákona nesmel používať.“ V nadväznosti na vyššie uvedené rozhodnutia súdov Slovenskej republiky zastával právny názor o existencii vlastníckeho práva Slovenskej republiky k dotknutým pozemkom v k.ú. A. P., evidovaných vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ktoré tvoria koryto rieky Váh a sú evidované z hľadiska druhu ako vodné plochy. K uvedenému právnemu názoru sa prikláňa najmä na základe a v kontexte výkladu článku 4 Ústavy SR v spojení s ustanoveniami zákona o vodách, upravujúcich otázku pojmu „koryto“ ako súčasti vodného toku, kde pod pojmom „koryto“ je nutné rozumieť pozemok predstavujúci z hľadiska evidencie v katastri nehnuteľnosti „vodnú plochu“ a v teréne predstavujúci plochu, cez ktorú preteká vodný tok. 55. Právny názor žalovaného v tejto otázke je tiež založený na prezentovanej judikatúre súdov, ktoré vo viacerých súdnych konaniach vyslovili v rámci výkladu zákona o vodách v spojení s účelom článku 4 Ústavy SR právny názor o tom, že nakoľko sa za súčasť vodného toku považuje koryto vodného toku - teda pozemok, cez ktorý vodný tok preteká a pokiaľ je preukázané, že pozemok evidovaný v katastri nehnuteľností ako vodná plocha v teréne vodnou plochou a teda korytom skutočne je, je nutné prijať záver o tom, že takýto druh pozemku, predstavujúci koryto a súčasť vodného toku, a teda musí byť zo zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky pokiaľ má dôjsť k naplneniu účelu článku 4 Ústavy SR. Ďalej dodal, že uvedený právny názor o automatickej existencii zákonného výlučného vlastníckeho práva Slovenskej republiky k pozemkom predstavujúcim koryto vodného toku, ktorý vyslovili viaceré súdy vo viacerých konaniach, považuje za podstatný z hľadiska posúdenia zásadnej otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne ako takej, resp. posúdenia relevantnosti jej účelovo uplatňovaného žalobného nároku voči žalovanému. Súčasne uviedol, že z § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „katastrálny zákon“) vyplýva, že údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“. 56. Z § 70 ods. 2 katastrálneho zákona teda vyplýva, že údaje katastra sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Katastrálny zákon stanovuje hodnovernosť a záväznosť najprv všeobecne, až potom ustanovuje, že záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“. Pričom v zmysle § 71 ods. 3 katastrálneho zákona platí, že: „Údaje katastra, ktorých hodnovernosť je vyvrátená sa nesmú používať.“ V tejto súvislosti poukázal na znenie čl. 10 Ústavy ČSSR č. 100/1960 Zb., ktoré ustanovovalo, že nerastné bohatstvo, základné zdroje energie, základný lesný pôdny fond, prírodné zásoby podzemných vôd, vodné toky a prírodné liečivé zdroje sú v štátnom vlastníctve. Podrobnosti k zneniu čl. 10 Ústavy ČSSR č. 100/1960 Zb. ustanovoval zákon Federálneho zhromaždenia, ktorým bol zákon č. 138/1973 Zb. zákon o vodách (vodný zákon), ktorý v § 31 ods. 1 demonštratívne vymedzil, čo sa považuje za vodný tok. V zmysle uvedeného § 31 ods. 1 vodného zákona sú vodnými tokmi vody trvalo tečúce po zemskom povrchu medzi brehmi buď v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte, ako bystriny, potoky, rieky, alebo v umelom koryte, ako prieplavy, vodné kanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa v slepých ramenách vodných tokov, včítane ich korýt. V zmysle uvedeného je možné konštatovať, že pozemky žalobkyne ktoré sú súčasťou vodného toku a v súčasnosti Vodného diela Žilina mali patriť štátu. Rovnako podľa právnej teórie pozemky tvoriace koryto riek (riečište) mohli byť do 1. apríla 1975 v súkromnom vlastníctve. V zmysle § 31 ods. 1 vodného zákona boli zahrnuté do pojmu vodných tokov aj ich korytá, bez rozdielu to, či už išlo o prirodzené, upravené alebo umelé (vodné kanály, nádrže a pod.). Vlastnícky to znamenalo ku dňu účinnosti vodného zákona (1. apríl 1975) poštátnenie týchto pozemkov, pričom za pozemky tvoriace vodné toky nepatrila náhrada a v ostatných prípadoch patrila náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že pozemky, ktoré tvoria koryto vodného toku rieky Váh a sú súčasťou Vodného toku Žilina prešli do vlastníctva štátu najneskôr k 1. aprílu 1975 poštátnením. Pozemky boli vo vlastníctve

štátu a v zmysle platných predpisov na území Slovenskej republiky takéto pozemky naďalej sú výlučným vlastníctvom štátu. 57. Aj v súčasnosti čl. 4 ods. 1 Ústavy SR výslovne uvádza, že nerastné bohatstvo, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Z uvedeného tak vyplýva, že vodné toky, a teda aj ich súčasti (prirodzené alebo umelé korytá) môžu byť len vo vlastníctve štátu Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené, má žalovaný za to, že v kontexte výkladu § 70 ods. 2 katastrálneho zákona došlo k preukázaniu opaku o hodnovernosti o zápise vlastníckeho práva aj s prihliadnutím na historický exkurz a právnu úpravu, pričom platí, že vlastníkom predmetných pozemkov je Slovenská republika a žalovaný je len oprávneným správcom a rovnako je zrejmé, že žalobkyni nemohol vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia len z toho titulu, že je evidovaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka nehnuteľností (pozemkov). S poukazom na judikatúru súdov Slovenskej republiky a výklad zákona o vodách, ako aj a s poukazom na článok 4 Ústavy SR a historického exkurzu má žalovaný za to, že sporné nehnuteľnosti, ktorých je aktuálnou vlastníčkou žalobkyňa, a ktoré nadobudla na základe kúpnej zmluvy V-6998/2017, pričom tieto pozemky sú zastavané stavbou Vodné dielo Žilina a sú súčasťou vodného toku rieky Váh, patri do vlastníctva Slovenskej republiky. 58. Nad rámec uvedených skutočnosti opätovne poukázal na všetky známe a uvádzané skutočnosti, pre ktoré možno konanie žalobkyne považovať za rozporné s dobrými mravmi a zároveň predstavujúce šikanózny výkon práva. 59. Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 60. Podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. 61. Podľa § 31 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom povrchu medzi brehmi buď v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte, ako bystriny, potoky, rieky, alebo v umelom koryte, ako prieplavy, vodné kanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa v slepých ramenách vodných tokov, včítane ich korýt. Pri vodných tokoch, ktorých korytá nie sú označené vlastným parcelným číslom a nie sú ako také vedené v evidencii nehnuteľností podľa osobitných predpisov, sa za prirodzené koryto považuje dno a brehy až po brehovú čiaru, ktorá je určená hladinou vody, ktorá stačí pretekať medzi brehmi bez toho, že sa vylieva do priľahlého územia. Za pozemky tvoriace podľa predchádzajúcich odsekov prirodzené koryto nepatrí náhrada; inak patrí náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení. 62. Podľa § 52 ods. 1 veta prvá zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách v znení neskorších predpisov vodnými stavbami sú stavby, ich súčasti alebo ich časti, ktoré umožňujú osobitné užívanie vôd alebo iné nakladanie s vodami. 63. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podnik) podnik nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných subjektov. Štát nezodpovedá za záväzky podniku, pokiaľ zákon neustanovuje inak. 64. Podľa § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku veci a majetkové práva, ktoré podnik spravuje, sú majetkom štátu. 65. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa odseku 1, v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne je oprávnený konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné. 66. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX k. ú. A. P. ako pozemky registra „. parcelné číslo XXX/XX - vodná plocha o výmere 1.235 m2, parcelné číslo XXX/XX - vodná plocha o výmere 4.668 m2 a parcelné číslo XXX/X - vodná plocha o výmere 2.174

m2 s tým, že uvedené pozemky tvoria súčasť K. B. Ž. a sú v užívaní žalovaného, ktorý za ich užívania neplatí nájomné. Užívaním týchto pozemkov bez právneho dôvodu vzniklo žalovanému za obdobie od 1.5.2018 do 30.4.2020 bezdôvodné obohatenie. 67. V konaní nebolo sporné a uvedené vyplývalo aj z listinných dôkazov založených v súdnom spise (napr. žalobkyňou predložená e-mailová komunikácia, ktorá sa týkala informácie o možnostiach vysporiadania pozemkov, č. l. 245), že K. B. Ž. je vodohospodárska stavba, ktorá je vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe žalovaného (§ 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 111/1990 Zb.). 68. Žalovaný v priebehu konania na súde prvej inštancie namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, s ktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s poukazom na to, že ide o námietku, ktorá netvorí podklad pre jeho rozhodnutie (odsek 17 napadnutého rozsudku). Tento postup však odvolací súd nepovažuje za správny a to s poukazom na to, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd vecnú legitimáciu v konaní skúma z úradnej moci, teda aj v takom prípade, ak ju žiaden z účastníkov nenamieta. Existencia vecnej legitimácie na oboch stranách sporu predstavuje predpoklad vyhovenia žalobe; absencia aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie naopak vedie k jej zamietnutiu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 192/2004) a to bez ďalšieho, teda bez toho, aby sa súd zaoberal meritom sporu. Vecnú legitimáciu je pritom súd povinný ex offo skúmať zo všetkých právnych hľadísk v každom štádiu konania, vrátane konania odvolacieho a zaoberať sa námietkou vecnej legitimácie komplexne (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.4.2026, sp. zn. 7 Cdo 43/2025). V nadväznosti na uvedené odvolací súd vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k použitiu právnych predpisov, ktoré sa týkajú posúdenia (aj) pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. 69. Pri posudzovaní, či sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje žalovaný alebo iný subjekt, bolo rozhodujúce zistenie, kto je vlastníkom vodnej stavby nachádzajúcej sa na pozemkoch žalobkyne. 70. Právna teória (porovnaj napr. ELIÁŠ, J., BRIM, L., ADAMOVÁ, H.: Bezdůvodné obohacení, Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2016, 252 s) i súdna prax v tejto otázke dospeli k jednotnému záveru, že povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, spočíva na vlastníkovi stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. V spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo vlastníkovi stavby na úkor vlastníka stavbou zaťaženého pozemku, je preto pasívne vecne legitimovaný vždy vlastník stavby a nie jej užívateľ. 71. Najvyšší súd SR už v rozsudku z 28.6.2012, sp. zn. 1 Cdo 91/2010, uviedol, že pokiaľ nie je daný právny dôvod na bezodplatné užívanie pozemku (napr. zmluva) potom platí, že povinnosti vlastníka pozemku strpieť jeho užívanie zodpovedá povinnosť vlastníka stavby poskytnúť mu za užívanie náhradu. V prípade, že vlastník stavby užíva cudzí pozemok bez poskytnutia náhrady, obohacuje sa na úkor vlastníka pozemku (prijíma plnenie bez právneho dôvodu), pretože sa nezmenšuje jeho majetok, ku ktorému by za riadneho plnenia uvedenej povinnosti nepochybne došlo. Na vznik bezdôvodného obohatenia stačí už to, že sa stavba na pozemku nachádza. V takomto prípade je totiž zastavaný pozemok užívaný (jeho úžitková hodnota sa konzumuje) tým, že je na ňom stavba postavená a je pritom právne irelevantné, akým spôsobom vlastník stavby svoje vlastnícke právo realizuje, teda či stavbu užíva osobne alebo ju prenajal inému, či mu jej užívanie prináša zisk, prípadne komu prináša zisk. 72. Na rovnakom právnom názore zotrval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí zo 17.6.2019, sp. zn. 8 Cdo 186/2018, z ktorého záverov vyplýva, že v prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom je pasívne vecne legitimovaným skutočný vlastník stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu. Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné ani to, či príp. komu prináša užívanie stavby zisk. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí výslovne odmietol názor, že pasívne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia je vždy ten subjekt, ktorý skutočne pozemok užíval a v nadväzujúcej argumentácii akcentoval, že pod užívaním pozemku, na ktorom je umiestnená stavba vo vlastníctve inej osoby než vlastníka pozemku, je treba rozumieť už umiestnenie stavby na pozemku, bez ohľadu na spôsob jej užívania. Podľa jeho vysvetlenia totiž už umiestnenie stavby bráni vlastníkovi pozemku tento riadne užívať.

73. Na tieto závery napokon nadviazal Najvyšší súd SR aj v aktuálnom rozhodnutí z 25.6.2025, sp. zn. 3 Cdo 8/2024 (v predmetnom spore bol žalovaným SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik a predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania pozemkov ich zastavaním stavbami - hrádzami), kedy dovolanie odmietol, pretože otázku, či v prípade bezdôvodného obohatenia získaného zriadením stavby na cudzom pozemku je pasívne hmotnoprávne legitimovaný vlastník stavby alebo oprávnený držiteľ stavby, a ktorú odvolací súd vyriešil tak, že štát ako vlastník stavby zriadenej na cudzom pozemku sa bezdôvodne obohatil, nešlo o prípad právnej otázky, ktorú by dovolací súd ešte neriešil. Nešlo tu ani o prípad, kedy by sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom poukázal práve na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 17.6.2019 sp. zn. 8 Cdo 186/2018. Ako obiter dictum dovolací súd súčasne v prejednávanom spore považoval za správny názor súdov, že pasívne vecne (hmotnoprávne) legitimovaným subjektom v právnom vzťahu o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku bez právneho dôvodu, ktorý je vo vlastníctve iného subjektu než vlastníka stavby na ňom stojacej, je vlastník stavby (nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 325/2000). 74. Na uvedenom nič nemení ani uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.10.2024 sp. zn. 8 Cdo 39/2023 (v predmetnom spore bol žalovaným SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik a predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania pozemkov vodným tokom), na ktoré poukazovala žalobkyňa, nakoľko toto (i) sa nezaoberalo posúdením otázky pasívnej vecnej legitimácie v právnom vzťahu o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku bez právneho dôvodu, ktorý je vo vlastníctve iného subjektu než vlastníka stavby na ňom stojacej, súčasne (ii) bolo založené tom, že pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie štátneho podniku bolo relevantné zistenie, v čom má bezdôvodné obohatenie žalovaného spočívať, či v zásahu do vlastníckeho práva, ktorý bol spôsobený realizáciou vlastníckeho práva alebo v zásahu, ktorý bol spôsobený realizáciou (výkonom) správy štátneho podniku (odsek 2.3). Najvyšší súd v tomto prípade dospel k záveru, že žalobca vyvodzoval bezdôvodné obohatenia v súvislosti s výkonom správy žalovaného, nie z vlastníctva vodného toku (z čoho vychádzal odvolací súd pri zamietnutí žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý nie je vlastníkom vodného toku) a preto právny záver odvolacieho súdu považoval za nesprávny (odsek 3.1). Ani v tomto rozhodnutí sa teda najvyšší súd pri riešení otázky pasívnej vecnej legitimácie v právnom vzťahu z bezdôvodného obohatenia neodchýlil od svojej ustálenej rozhodovacej praxe. Práve naopak, z predmetného rozhodnutia vyplýva, že ak by žalobca odvodzoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z vlastníctva vodného toku, potom by záver odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorým bol štátny podnik, bol správny. 75. Bez ohľadu na vyššie uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje aj s procesnou obranou žalovaného, ktorý v priebehu konania v súvislosti s nedostatkom svojej pasívnej vecnej legitimácie poukazoval na § 5 a § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, pretože zo znenia § 5 ods. 2 cit. zákona explicitne vyplýva, že štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných subjektov. Uvedené v zásade platí aj naopak. Štát nezodpovedá za záväzky štátneho podniku, a to napriek tomu, že štátne podniky spravujú majetok štátu. Vymedzenie zodpovednosti štátu za štátne podniky a naopak v predmetnom ustanovení zodpovedá postaveniu štátnych podnikov ako samostatných subjektov práva, v zásade oddelených od štátu (MAMOJKA, KUBINCOVÁ, MAMOJKA ml. a kol.: Postavenie a hospodárenie štátnych podnikov, 1. vydanie, 2018, s. 431 - 434). Zo zákona § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 ZB. o štátnom podniku tiež explicitne vyplýva, že podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa odseku 1, (i) v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; (ii) obdobne je oprávnený konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné. Konanie v mene iného (alebo zastúpenie) znamená, že jedna osoba (zástupca) robí právne úkony za inú osobu (zastúpeného). Práva a povinnosti z týchto úkonov nevznikajú zástupcovi, ale priamo zastúpenému (§ 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 Občianskeho zákonníka). Zo znenia § 6 ods. 2 cit. zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že vo veciach spravovaného majetku štátu správca, v danom prípade žalovaný, vystupuje pred súdom „v mene štátu“, z čoho potom vyplýva, že v súdnom konaní, predmet ktorého súvisí s ním spravovaným majetkom, nevystupuje vo vlastnom mene. A pokiaľ štátny podnik nezodpovedá ani za záväzky štátu (§ 5 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku), pričom bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobkyňa domáha v tomto konaní, je v zmysle vyššie ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít nepochybne záväzkom štátu, potom

štátny podnik nie je a nemôže byť ani nositeľom povinnosti, o ktorú v konaní ide. Žalovaný teda aj z tohto dôvodu nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaným subjektom. 76. Odvolací súd zároveň pripomína, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/2005 z 13.4.2005, m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05) sú primárne zodpovedné všeobecné súdy. Podľa Čl. 2 ods. 1 C. s. p. ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (Článok 2 C. s. p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.1.2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 71/2018). 77. Rozhodnutia najyvššieho súdu, na ktoré poukázal odvolací súd v predchádzajúcich odsekoch, a ktoré sa týkali otázky pasívnej vecnej legitimácie v právnom vzťahu o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku bez právneho dôvodu, ktorý je vo vlastníctve iného subjektu než vlastníka stavby na ňom stojacej, predstavujú ustálenú rozhodovaniu prax dovolacieho súdu, od ktorej odvolací súd v súlade s princípom právnej istoty nemá dôvod sa odkloniť. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd uzatvára, že nakoľko vlastníkom stavby - Vodného diela Žilina, stojacej na pozemkoch žalobkyne nie je žalovaný, žalovaný nie je v tomto spore o vydanie bezdôvodného obohatenia pasívne vecne legitimovaný. 78. Súčasne odvolací súd uvádza, že zo skutkových zistení súdu prvej inštancie (listov vlastníctva) vyplýva, že K. B. Ž. sa nachádza na pozemkoch žalobkyne evidovaných ako parcela číslo XXX/XX - druh pozemku: vodná plocha o výmere 1.235 m2 a parcela číslo XXX/XX - druh pozemku: vodná plocha o výmere 4.668 m2 a na parcele číslo XXX/X - druh pozemku: vodná plocha o výmere 2.174 m2, pričom v prípade parcely číslo 641/2 podľa kódu využitia pozemku ide o vodný tok (prirodzený), teda pozemok pod prirodzeným (pôvodným) vodným tokom rieky Váh. Skutočnosť, že parcela číslo XXX/X, tvorila prirodzený tok rieky Váh vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 2/2021 (č. l. 214), podľa ktorého parcela číslo XXX/X je identická s pôvodnou pozemnoknižnou parcelou číslo XXX, ktorá je vedená ako neknihovaná, tzv. „Verejný majetok“ - rieka Váh. Je teda zrejmé, že parcela číslo XXX/X (predtým parcela číslo XXX) tvorila a aj v súčasnosti tvorí prirodzené koryto rieky Váh. 79. V zmysle čl. 8 ods. 2 Ústavy z roku 1960 vodné toky boli vyhlásené za národný majetok a to bez ohľadu na to, či išlo o vodný tok tečúci v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte, alebo v umelom koryte. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom povrchu medzi brehmi buď v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte, ako bystriny, potoky, rieky, alebo v umelom koryte, ako prieplavy, vodné kanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa v slepých ramenách vodných tokov, včítane ich korýt. Definícia vodného toku v citovanom vodnom zákone vytvorila ako predmet vodného toku: 1. vodný prúd ako vec nespôsobilú k vlastníctvu (ide o vodný živel, ktorý nie je možné dostatočne ovládnuť a preto podľa klasických predstáv je vylúčený z vecí in commercio), 2. pozemok (koryto), po ktorom tento vodný prúd odteká a ktorý je vlastnícky spôsobilý. Koryto vodného toku sa považovalo za súčasť vodného toku a tým za štátne vlastníctvo, pretože socialistické spoločenské vlastníctvo malo iba dve základné formy: štátne vlastníctvo, ktoré je

vlastníctvom všetkého ľudu (národný majetok) a družstevné vlastníctvo (majetok ľudových družstiev) (čl. 8 ods. 1 Ústavy z roku 1960). Každé koryto potoka alebo rieky (či už prirodzené alebo upravované) sa potom najneskôr dňom účinnosti zákona č. 138/1973 Zb. (1.4.1975) stalo vlastníctvom štátu. Rozdiel bol len v tom, či za toto zoštátnenie koryta vodného toku patrila pôvodnému vlastníkovi náhrada alebo nie. Za pozemky tvoriace prirodzené koryto náhrada vlastníkovi nepatrila, v ostatných prípadoch patrila vlastníkovi pozemku náhrada podľa predpisov o vyvlastnení (§ 31 ods. 3 citovaného zákona). 80. Predmetnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 15.4.2025, sp. zn. 9 Cdo 233/2022, v ktorom uviedol: „Ústava Československej socialistickej republiky z 11. júla 1960 (ústavný zákon č. 100/1960 Zb. v znení účinnom do 22.4.1990) v článku 8 ods. 2 deklarovala vodné toky ako štátne vlastníctvo (tzv. národný majetok). Napriek tomu, že išlo o ústavu prijatú v čase neslobody, samotnú zásadu, že vodné toky sú štátnym vlastníctvom, nemožno považovať za nedemokratickú. Svedčí o tom aj skutočnosť, že táto zásada bola prenesená aj do súčasnej Ústavy Slovenskej republiky (čl. 4). Zákon č. 138/1973 Zb. v ustanovení § 31 ods. 1 podrobnejšie upravil definíciu vodných tokov tak, že „vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom povrchu medzi brehmi buď v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte, ako bystriny, potoky, rieky, alebo v umelom koryte, ako prieplavy, vodné kanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa v slepých ramenách vodných tokov, včítane ich korýt“. Najneskôr týmto zákonom teda došlo k zoštátneniu nielen vody, tečúcej korytami vodných tokov, ale aj samotných korýt týchto vodných tokov. Aj tento princíp (že súčasťou vodného toku je aj jeho koryto) je aktuálny aj v súčasnosti (§ 43 ods.1 zákona č. 364/2004 Z. z.). Ako konštatoval najvyšší súd už v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 38/2007, v zmysle vyššie citovaných ustanovení pozemky tvoriace koryto vodných tokov prešli zo zákona (odo dňa účinnosti zákona č. 138/1973 Zb., t. j. od 1.4.1975) do vlastníctva štátu. Aj podľa právnej teórie pozemky tvoriace koryto riek (riečište) mohli byť do 1.4.1975 v súkromnom vlastníctve, avšak išlo o právo spočívajúce (virtuálne), pretože vykonávanie vlastníckeho práva bolo obmedzené zákonnými ustanoveniami vodného zákona (zák. čl. XXIII:1885 a pozmeňujúci zák. čl. XVIII:1913). Ustanovením § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodného zákona) boli do pojmu vodných tokov zahrnuté aj ich korytá, či už prirodzené, upravené alebo umelé (vodné kanály, nádrže a pod.). Vlastnícky to znamenalo, ku dňu účinnosti vodného zákona (1.4.1975), poštátnenie týchto pozemkov, pričom za pozemky tvoriace prirodzené toky nepatrila náhrada a v ostatných prípadoch patrila náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení (§ 31ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb.).“ Závery, ku ktorým v tomto rozhodnutí dospel najvyšší súd považoval za konzistentné a ústavné udržateľné aj Ústavný súd SR (viď IV. ÚS 418/2025). 81. Vzhľadom na vyššie uvedené, potom bez ohľadu na to, či v neskoršom období žalobkyňa nadobudla, resp. mohla (v konkurznom konaní) nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku, ktorý tvoril prirodzené koryto rieky Váh, a ktorý sa v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení stal vlastníctvom štátu, skutočnosť že § 31 ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb. upravoval spôsob vyporiadania vzťahu medzi (pôvodným) vlastníkom pozemku, ktorým pretekal vodný tok a štátom vylučuje, aby sa v súčasnosti domáhala náhrady za tento pozemok (parcelné číslo 641/2), podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Žalobkyňa teda aj z tohto dôvodu, nemohla byť v tejto časti svojho nároku v konaní úspešná. 82. Uvedené sa však nevzťahuje na pozemky parcelné číslo XXX/XX - druh pozemku: vodná plocha o výmere 1.235 m2 a parcelné číslo XXX/XX - druh pozemku: vodná plocha o výmere 4.668 m2, ktoré ku dňu účinnosti zákona č. 138/1975 Zb. netvorili prirodzené koryto vodného toku, a ktoré boli, ako vyplýva z vykonaného dokazovania (odsek 7 napadnutého rozsudku), v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zastavené vodnou stavbou - K. B. Ž., nakoľko zákon č. 138/1973 Zb. nezakladal vlastnícke právo štátu k pozemkom, na ktorých bola postavená stavba - vodné dielo. Naopak zákon č. 138/1973 Zb. za účelom výkonu oprávnenia plynúceho z rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu, najmä na vybudovanie alebo prevádzku vodohospodárskych diel upravoval možnosť usporiadania vlastníckych vzťahov pod vodnou stavbou tak, že potrebné nehnuteľnosti alebo práva k nim bolo možné vyvlastniť, ak ich nebolo možné získať dohodou (§ 37 ods. 2 zákona č. 138/1973 Zb.). 83. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti výroku o trovách konania domáhajúc sa aplikácie § 257 CSP. 84. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

85. Na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: (i) dôvody hodné osobitného zreteľa a (ii) výnimočné okolnosti. Keďže je akcentované nazeranie na použitie § 257 CSP z pohľadu úspešnej strany, slúži toto ustanovenie na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. 86. Hoci súd rozhoduje o náhrade trov konania ex offo, pre použitie výnimky zo zásady úspechu, teda pre požitie § 257 CSP, sám nevyhľadáva dôvody, vychádza iba z toho, čo strany v konaní uviedli (uznesenie Najvyššieho súdu SR, z 26.2.2026, sp. zn. 5 CdoPr 7/2025). Žalobkyňa za dôvod hodný osobitného zreteľa považovala tú skutočnosť, že žalovaný je štátny podnik disponujúci dostatočným odborným aparátom, preto nie je dôvodné a účelné aby bol v konaní zastúpený advokátom. 87. K uvedenému odvolací súd uvádza, že predmetná skutočnosť nezakladá dôvod na aplikáciu § 257 CSP, pre ktorý by žalovanému ako úspešnej strane v spore nemala byť priznaná náhrada trov konania. Súčasne odvolací súd dodáva, že otázka účelnosti a dôvodnosti zastúpenia strany advokátom bola v súdnej praxi opakovane riešená a vyriešená tak, že pojem „účelný“ je nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.9.20015, sp., zn. 4 MCdo 16/2014, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.7.2012, sp. zn. 7 Cdo 93/2012). Rozhodnutia všeobecných súdov, založené na týchto právnych záveroch prešli aj testom ústavnosti (pozri napr. IV. ÚS 284/2023, IV. ÚS 509/2025). 88. Dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP napokon nie je ani tá skutočnosť, že žalobkyňa samotné procesné úkony žalovaného považovala za neúčelné, nehospodárne, resp. obštrukčné, nakoľko otázka účelnosti trov konania z hľadiska jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby bude riešená v ďalšom štádiu, v ktorom súd rozhoduje o výške trov konania (§ 262 ods. 2 CSP). 89. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolacia argumentácia žalobkyne nebola spôsobilá ovplyvniť výrokovú správnosť napadnutého rozhodnutia; odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj keď z iných dôvodov podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil, vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (383 CSP), a ktorý po právnej stránke posúdil inak. 90. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 91. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).