{"guid": "79850489-9293-4e1e-b3b3-0b677a488869:da476873-8173-4b08-904f-d3ff0f040ff4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:5120205026.2", "spisova_znacka": "16Co/92/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/92/2024 z 29. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2026, sp. zn. 16Co/92/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:5120205026.2", "identifikacne_cislo": "5120205026", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ivana Štiftová", "sudca_id": 1233, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-stiftova-1233", "datum_vydania": "2026-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "nazov": "§ 451 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/111/#paragraf-5.odsek-2", "nazov": "§ 5 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/111/#paragraf-5.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/111-1990/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/111/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/111/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/111-1990/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/111/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/111/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/111-1990/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/364/#paragraf-52.odsek-1", "nazov": "§ 52 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/364/#paragraf-52.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/364-2004/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1973/138/#paragraf-31.odsek-1", "nazov": "§ 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1973/138/#paragraf-31.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/138-1973/paragraf-31"}, {"iri": "/SK/ZZ/1973/138/#paragraf-31.odsek-2", "nazov": "§ 31 ods. 2 zákona č. 138/1973 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1973/138/#paragraf-31.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/138-1973/paragraf-31"}, {"iri": "/SK/ZZ/1973/138/#paragraf-31.odsek-3", "nazov": "§ 31 ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1973/138/#paragraf-31.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/138-1973/paragraf-31"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-451", "/SK/ZZ/1990/111#paragraf-5", "/SK/ZZ/1990/111#paragraf-6", "/SK/ZZ/2004/364#paragraf-52", "/SK/ZZ/1973/138#paragraf-31"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/da476873-8173-4b08-904f-d3ff0f040ff4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:5120205026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:5120205026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:5120205026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16Co/92/2024\n5120205026\n29. 05. 2026\nJUDr. Ivana Štiftová\nECLI:SK:KSBA:2026:5120205026.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.\nRomana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobkyne: S. A., E.. XX.X.XXXX, P. XXX/XX, D.\nE. A., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, IČO:\n36 436 640, proti žalovanému: VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, Karloveská 2,\nP. O. BOX 45, Bratislava, IČO: 00 156 752, zastúpenému: Podhorský & Partners, s.r.o., Mlynské nivy\n53, Bratislava, IČO: 46 962 000, o zaplatenie 17.583,63 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne\nproti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 10C/52/2020-795, zo dňa 30.4.2024, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nII. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobkyni\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa návrhom\nna vydanie platobného rozkazu, doručeným Okresnému súdu Žilina 30.4.2020 domáhala vydania\nrozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej 17.583,63 eura spolu s príslušenstvom. V\nrámci svojich skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedla, že je výlučnou\nvlastníčkou nehnuteľností - pozemkov registra „. D. XXX/XX, druh pozemku: vodná plocha, o výmere\n1.235 m2, KN XXX/XX, druh pozemku: vodná plocha, o výmere 4.668 m2 W. D. XXX/X, druh pozemku:\nvodná plocha, o výmere 2.174 m2, všetky nehnuteľnosti sa nachádzajú v k. ú. A. P. a sú zapísané na\nP. XXXX (ďalej v texte aj „pozemky“ alebo „vodné plochy“). Predmetné vodné plochy tvoria súčasťou K.\nB. Ž. a sú v užívaní žalovaného bez toho, aby medzi sporovými stranami existovala nájomná alebo iná\nzmluva, na základe ktorej by žalovaný platil žalobkyni za užívanie týchto pozemkov. Tým, že žalovaný\nužíva predmetné pozemky pri prevádzke K. B. Ž., dochádza ku vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré\nvyčíslila na základe znaleckého posudku súdneho znalca U.. Ľ. I., č. 14/2020, zo dňa 12.3.2020, vo\nvýške 17.583,63 eura.\n2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie\nvec právne posúdiac podľa § 3 ods. 1, § 135c ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení\nneskorších predpisov, ozrejmil inštitút dobrých mravov. Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania mal\nza preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností - pozemkov parcely registra „. evidovaných\nna katastrálnej mape ako parcela číslo XXX/XX, vodná plocha, o výmere 1.235 m2, parcela číslo\nXXX/XX, vodná plocha o výmere 4.668 m2 a parcela číslo XXX/X vodná plocha o výmere 2.174 m2,\nnachádzajúcich sa v k. ú. A. P., zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX, ktoré žalobkyňa nadobudla\nna základe kúpnej zmluvy V 6998/2017, a na ktorých je postavené Vodné dielo Žilina. Súčasne mal súd\nprvej inštancie za preukázané aj ďalšie skutočnosti tvrdené tak žalobkyňou, ako aj žalovaným, t. j. že\n\nžalovaný užíva tieto nehnuteľnosti bez právneho titulu, že žalobkyňa, aj žalovaný sa v minulosti pokúšali\no riadne usporiadanie týchto právnych vzťahov, avšak k dohode medzi sporovými stranami nedošlo z\ndôvodu rozdielnych predstáv o výške náhrady.\n3. V nároku, ktorý si žalobkyňa uplatnila v tomto konaní, však súd prvej inštancie videl rozpor s §\n3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda rozpor s dobrými mravmi, ktorý spočíva v tom, že žalovaná\nv čase nadobudnutia predmetných pozemkov vedela, resp. mala a musela vedieť, že predmetné\npozemky sú súčasťou K. B. Ž., a teda sú zatopené a tieto pozemky nielen, že nebude môcť reálne\nužívať, ale nebude sa môcť na tieto pozemky ani dostať. Preto žalobkyňa nemohla tieto pozemky\nnadobudnúť v dobrej viere, že po ich nadobudnutí ich bude môcť riadne užívať. Z uvedeného dôvodu aj\njej neskoršie tvrdenia (napríklad na pojednávaní konanom 12.5.2022), že tieto pozemky chcela využívať\nako poľnohospodársku pôdu, považoval súd prvej inštancie za nepravdivé; žalobkyňa nadobudla\npredmetné nehnuteľnosti (spolu s ďalšími nehnuteľnosťami) za celkovú sumu 6.550 eur, pričom tvrdí,\nže ich chcela využívať ako poľnohospodársku pôdu, hoci (ako bolo uvedené v predchádzajúcom\nbode) vedela, resp. mala a musela vedieť, že tieto pozemky už v čase kúpy nebolo možné využívať\nžiadnym spôsobom (a nebude to možné ani v budúcnosti). A aj napriek tomu odmietla ponuku na\npredaj iba troch pozemkov (nie všetkých nadobudnutých pozemkov) za vyše 16 násobok sumy, za\nktorú nadobudla všetky pozemky (všetky pozemky nadobudla za 6.550 eur, ponuku od žalovaného\nna predaj iba troch pozemkov dostala vo výške 109.847,20 eura). Uvedené skôr svedčí o tom, že\nžalobkyňa nemá reálny záujem odstrániť protiprávny stav a usporiadať vzájomné vzťahy so žalovaným\ntak, aby došlo k nastoleniu stavu právnej istoty, ale jej úmyslom je v prevažnej miere snaha poškodiť,\nči znevýhodniť žalovaného, aby v konečnom dôsledku dosiahla za užívanie predmetných nehnuteľností\nešte vyšší príjem. Súd prvej inštancie tento postup žalobkyne preto vnímal ako tzv. šikanózny výkon\npráva. V neposlednom rade (nadväzujúcom na predchádzajúci bod), o jej špekulatívnom konaní svedčí\naj skutočnosť, že žalobkyňa si uplatňuje iba zodpovednostné (sekundárne) nároky voči žalovanému,\nktoré jej bránia v užívaní nehnuteľností bez toho, aby sa zároveň (primárne) domáhala odstránenia\nprotiprávneho stavu. Uvedený postup je, aj v zmysle rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,\nmožné sám o sebe považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.\n4. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť (obdobne,\nako to uviedol Okresný súd Žilina v rozhodnutí z 30. júla 2009 č. k. 2C/53/2006- 357), že nie je\núlohou súdu vyvodzovať následky z porušenia práva bez toho, aby zároveň jeho rozhodnutím došlo\nk odstráneniu protiprávneho stavu a k nastoleniu stavu právnej istoty a tým napomáhať udržiavať\nprotiprávny stav. V prípadoch existencie neoprávnenej stavby na cudzom pozemku je nevyhnutné, aby\nvlastník pozemku vyvodil z týchto skutkových okolností primárne svoje právo spôsobom vymedzeným v §\n135c Občianskeho zákonníka a neobmedzoval sa len na uplatňovanie sekundárnych zodpovednostných\nnárokov vyplývajúcich z existencie takéhoto stavu na jeho pozemku. Tieto nároky môže uplatňovať v\nzásade popri tomto spôsobe. Uvedený záver prešiel aj dovolacím prieskumom Najvyššieho súdu SR\na ústavným prieskumom Ústavného súdu, v rámci ktorých najvyššie súdne autority konštatovali jeho\nsprávnosť.\n5. Z uvedených dôvodov sa súd prvej inštancie bližšie ani nezaoberal hodnotou náhrady za neoprávnené\nužívanie pozemkov (hoci sa v rámci predbežného posúdenia sporu vyslovil, že spornou je práve\ntáto otázka), nakoľko táto otázka bude môcť byť vyriešená buď v rámci konania, v ktorom sa bude\nžalobkyňa domáhať usporiadania základu právneho vzťahu so žalovaným alebo až po ňom. Aby nedošlo\nk pochybnostiam, súd prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje oprávnenosť požiadavky žalobkyne\nna náhradu za užívanie predmetného pozemku, avšak túto náhradu nie je možné uplatňovať si v\nsamostatnom konaní pred tým, ako je vyriešená otázka usporiadania vzťahu medzi sporovými stranami\n(teda vyriešenie primárneho problému). Žalobkyňa sa môže tejto náhrady domáhať najskôr spolu s\nnávrhom, ktorého predmetom bude vyriešenie, resp. odstránenie protiprávneho stavu, teda návrhom,\nktorého predmetom bude usporiadanie vzájomného právneho vzťahu medzi sporovými stranami. Ak by\nsúd prvej inštancie rozhodol iba o zodpovednostnom (sekundárnom) nároku voči žalovanému, bez toho,\naby zároveň rozhodol o odstránení protiprávneho stavu (a nastolení právnej istoty), tým by de facto\nnapomáhal udržiavať protiprávny stav, čo treba odmietnuť najmä z dôvodu, že súdne rozhodnutia by\nmali zodpovedať požiadavke ekvity tak, aby bol zabezpečený riadny výkon spravodlivosti nastolením\nprávnej istoty všetkých účastníkov sporu (a pri rozhodnutí o sekundárnom nároku by tomu tak nebolo). Z\nuvedených dôvodov súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.\n\n6. Súd prvej inštancie pred vydaním rozhodnutia zvážil aj tú skutočnosť, či vydanie tohto rozhodnutia\nnebude na ujmu princípu právnej istoty a/alebo nebude neprimerane oslabovať subjektívne práva\núčastníkov konania. Takéto skutočnosti však nezistil, pretože vydaním tohto rozhodnutia nebude pozícia\nžalobkyne žiadnym spôsobom oslabená, nakoľko žalobkyňa bude aj naďalej vlastníčkou predmetných\nnehnuteľností a stále sa bude môcť domáhať usporiadania vzťahov medzi ňou a žalovaným. Bude to\nvšak musieť urobiť riadne, teda spôsobom, ktorý neodporuje dobrým mravom. Rovnako predmetné\nrozhodnutie neoslabí ani jej subjektívne práva v tom zmysle, že by mala mať nárok na nižšiu náhradu\nza jej nehnuteľnosti, pretože výška náhrady bude predmetom buď dohody medzi sporovými stranami\nalebo bude predmetom ďalšieho konania. Uvedené rozhodnutie nemôže žiadnym spôsobom zasiahnuť\nani do postavenia žalovaného.\n7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 a § 255\nods. 1 CSP. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu zamietol, plný úspech v konaní mal žalovaný, preto\nmu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania\nrozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n8. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f), písm.\nh) CSP a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť alebo napadnutý\nrozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala, že súd prvej inštancie\nlogicky nepresvedčil, prečo vykonal rozsiahle dokazovanie o dôvodnosti jej nároku a jeho výške, na\ndruhej strane si svoju rozhodovaciu činnosť potom, ako vo veci konal s prieťahmi, jednoducho rozhodol\ns poukazom na údajný „rozpor s dobrými mravmi“, o ktorom charaktere ani dokazovanie nevykonával.\nRozhodnutie súdu prvej inštancie preto považovala za prekvapivé a nepredvídateľné, keď súd prvej\ninštancie v rámci svojho predbežného právneho posúdenia ani neavizoval úvahu o tom, že by domáhanie\nsa práva žalobkyne malo byť v rozpore s dobrými mravmi a v rámci procesného postupu vykonával\ndokazovanie nie o údajnom rozpore s dobrými mravmi ale o výške jej nároku.\n9. Na druhej strane súd prvej inštancie (odsek 24) správne považoval za preukázané, že je výlučnou\nvlastníčkou nehnuteľností, za užívanie ktorých sa domáha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia\na žalovaný jej nehnuteľnosti užíva bez právneho titulu, že v minulosti sa pokúšala so žalovaným o riadne\nusporiadanie vzťahov, že k dohode nedošlo v dôsledku rozdielnych predstáv o výške náhrady. Teda súd\nprvej inštancie dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že ona ako vlastníčka sa domáhala vydania\nbezdôvodného obohatenia z titulu užívania jej majetku žalovaným bez právneho dôvodu a že sa s ním\nsnažila o korektné riadne usporiadanie veci, ale že k dohode nedošlo v dôsledku rozdielnych predstáv\núčastníkov. Potom ale súd prvej inštancie nemohol dospieť k záveru, že by sa pri uplatňovaní svojho\nnároku mala dopustiť správania v rozpore s dobrými mravmi.\n10. Nesúhlasila s tým, že jej konanie možno považovať za rozporné s dobrými mravmi a ozrejmila\nkonkrétne dôvody svojho nesúhlasu. Záver súdu prvej inštancie, že nemohla pozemky nadobudnúť\nv dobrej viere, že ich bude môcť užívať, pretože musela vedieť, že sú súčasťou vodného diela\npovažovala za arbitrárny, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázala na to, že vodné stavby\nsú chránené zákonom (§ 55 zákona č. 364/2004 Z. z.) a preto aj možnosti ako odstrániť protiprávny\nstav sú pre ňu ako vlastníka pozemku limitované. Považovala za právne významné, že nemôže a ani\nv rozhodnom období nemohla realizovať svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, a teda\nnemohla disponovať so svojím majetkom (je nútená trpieť užívanie svojho pozemku na zárobkové\núčely žalovaného bez právneho dôvodu a bez poskytnutia akejkoľvek náhrady). Preto nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia je daný (viď tiež nález Ústavného súdu SR spis. zn. IV ÚS/94/2011-44 zo\ndňa 7.7.2011, str. 21). Bola názoru, že kúpa pozemku a domáhanie sa svojich ústavných práv nemôže\nbyť v rozpore s dobrými mravmi. Rovnaké nároky, aké mal jej právny predchodca si uplatňuje aj ona.\nPostavenie žalovaného vo vzťahu k nárokom vlastníka nehnuteľností zmenou vlastníka sa nijak nemení\na nezmenilo.\n11. Naopak v rozpore s dobrými mravmi považovala správanie žalovaného, ktorý užíva pozemok\nžalobkyne bez právneho dôvodu a nemá záujem na jeho vysporiadaní, pričom súd prvej inštancie\nvôbec nehodnotil, či konanie je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi práve na strane žalovaného,\nktorému vyhovuje protiprávny stav, keď užíva jej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu na prevádzku\n\nsvojho podniku vrátane vysoko zárobkovej činnosti a teraz aj bez nutnosti za užívanie platiť, či užívaný\npozemok odkúpiť.\n12. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že konala v rozpore s dobrými mravmi aj tým, že „súbor\npozemkov kúpila iba za 6.550 eur a odmietla ich predať žalovanému za 109.847,20 eura, čo má svedčať\no tom, že nemá záujem odstrániť protiprávny stav, tento záver súdu prvej inštancie považovala za\nrozporný s konštatovaním toho istého súdu v odseku 24 odôvodnenia, kde súd konštatuje, že ..súd má\nza preukázané ... že žalobkyňa a žalovaný sa v minulosti pokúšali o riadne usporiadanie týchto právnych\nvzťahov...“ Nestotožnila sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že sa dopúšťa šikanózneho výkonu práva\ntým, že sa domáha zákonného nároku za užívanie jej majetku bez právneho dôvodu. Práve súd prvej\ninštancie zamietnutím žaloby zo všeobecne formulovaných dôvodov stav právnej neistoty vyvoláva. Ak\nby sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s predmetom konania, riadne vyhodnotil dokazovanie, k\nodstráneniu nedostatku právnej istoty mohol prispieť. Nikdy nebolo jej snahou poškodiť žalovaného.\nŽalovaného nepoškodili ani desiatky ďalších vlastníkov, ktorí mu predali pozemok za trhovú cenu, a\nktorým za užívanie ich pozemkov nájomné alebo bezdôvodné obohatenie v zodpovedajúcej výške platil.\n13. Nestotožnila sa ani so záverom súdu prvej inštancie, že o špekulatívnom konaní svedčí aj\nskutočnosť, že si uplatňuje iba zodpovednostné (sekundárne nároky voči žalovanému, ktoré jej bránia v\nužívaní nehnuteľnosti bez toho, aby sa zároveň primárne) domáhala odstránenia protiprávneho stavu.\nSúdu prvej inštancie doložila dôkazy svedčiace o tom, že sa pokúsila so žalovaným uzavrieť nájomnú\nzmluvu. Aký iný spôsob na odstránenie protiprávneho stavu mala vykonať? Nemá právny inštitút, ktorým\nby prinútila žalovaného kúpiť alebo prenajať jej nehnuteľnosti. Taká žaloba by bola ako neprípustná\nzamietnutá. Na druhej strane žaloba na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého\nnájomného je nástroj, ktorým sa môže žalovaný ako subjekt užívajúci jej pozemok bez právneho dôvodu\nmotivovať, aby ho od nej odkúpil za všeobecnú cenu alebo aby uzavrel nájomný vzťah.\n14. Súd prvej inštancie sa zaoberá tým, za koľko kúpila súbor pozemkov - 6.550 eur a hodnotí v\nrozpore s dobrými mravmi jej odmietnutie mimosúdnej ponuky vo výške 109 tis. eur, ktoré podľa nej\nneodzrkadľovalo bezplatné 5 ročné, teraz už skoro 7 ročné užívanie a teraz už ani náklady právneho\nzastúpenia ani súdne trovy a ani profitovanie zo zárobkovej činnosti žalovaným.\n15. Pokiaľ teda súd prvej inštancie tvrdí, že sa nedomáha odstránenia protiprávneho stavu a\nprotiprávnym stavom sa v tomto prípade rozumie užívanie jej majetku žalovaným bez právneho dôvodu,\nmal vedieť označiť aj konanie, ktoré sám za relevantné na odstránenie protiprávneho stavu považuje.\nPreto nech odôvodnenie v odseku 26 vyznieva akokoľvek teoretizujúco, nie je jej zrejmé, čo ním\nchcel súd prvej inštancie povedať. V podstate súd prvej inštancie priznal, že jej nárok čo do základu\ndôvodný je (výšku síce skúmal ale nevyhodnotil), ale v záujme právnej istoty formulovanej súdom prvej\ninštancie svojvoľne v rozpore s doteraz ustálenou praxou vyslovuje presvedčenie, že priznaním nároku\nna bezdôvodne obohatenie by de facto pomáhal udržiavať protiprávny stav.\n16. Poukázala na to, že zákon na usporiadanie vlastníctva pozemkov pod vodnými stavbami neukladá\npovinnosti jej ako vlastníkovi pozemku, ale naopak, ukladá povinnosti žalovanému ako vlastníkovi\nstavby. Ak žalovaný nekoná v súlade so zákonom, koná nezákonne a teda aj v rozpore s dobrými mravmi,\nkeď podľa § 8j zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách v aktuálnom znení je to práve žalovaný\nako správca vodnej stavby, ktorý má podať žiadosť o jednoduché pozemkové úpravy na usporiadanie\nvlastníckych a užívacích pomerov k pozemkom pod vodnými stavbami vo vlastníctve štátu.\n17. Nemá oporu v zákone ani tvrdenie súdu prvej inštancie v odseku 27, že napadnutý rozsudok neoslabí\njej subjektívne postavenie v tom zmysle, že „by znala mať nárok na nižšiu náhradu, pretože výška\nnáhrady má byť predmetom ďalšieho konania, nakoľko nevie o akom inom konaní súd prvej inštancie\nuvažuje, pretože právoplatnosťou zamietajúceho rozsudku sa jednoducho jej nárok za sledované\nobdobie premlčí a vymáhateľný nárok nebude mať žiaden.\n18. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti výroku o trovách konania, keď poukázala na to, že žalovaný\nvznikol v roku 1953 ako špecializovaný podnik poverený štátom spravovať jeho majetok vo vybranej\noblasti. Za týmto účelom je vybavený kvalifikovaným personálom, ktorým plní svoje povinnosti.\nTo platí aj čo do vybavenosti pracovnými, odbornými kapacitami na úseku právnom. Množstvo\nšpecialistov - absolventov s vysokoškolským vzdelaním v obore právo sú sústredení v osobitnom odbore\n\núseku generálneho riaditeľa pod vedením, logicky, osoby s vysokoškolským právnickým vzdelaním.\nOrganizačná štruktúra žalovaného je zverejnená na webovej adrese žalovaného G.:/..S.-S.. Potom je\nnutné legitímne očakávať, že činnosti štátneho podniku ako správcu majetku štátu, na ktorý bol žalovaný\nzriadený, tento podnik musí vykonávať prostredníctvom svojho vysoko kvalifikovaného personálu.\nPoverovanie zastupovaním na súdnych konaniach advokátom preto považovala za neúčelné, lebo\nvšetky podklady splnomocnencovi aj tak pripravoval právny úsek samotného žalovaného. Cieľom\nzastúpenia advokátskou kanceláriou žalovaného v tomto konaní vníma ako snahu o vyvolanie jej tiesne,\ndemotivovať ju pod hrozbou náhrady trov právneho zastúpenia domáhať sa svojich práv a využiť jej\nneistotu, aby žalovanému predala nehnuteľnosti za ním nadiktovanú netrhovú cenu.\n19. Bola názoru, že nárok na náhradu trov konania žalovanému neprislúcha ani s poukazom na\npostoje a procesné úkony žalovaného pred začatím konania a počas jeho trvania. Mala za nepochybné,\nže výdavky na zastúpenie strany advokátom sú spravidla odôvodnené. Ich výška však môže byť\npodľa okolnosti prípadu, osoby zastúpeného a osoby samotného advokáta zásadným spôsobom\ndiferencovaná a dosahovať diametrálne odlišné úrovne. Osobitne účelnosť a odôvodnenosť výdavkov\nna tarifnú odmenu advokáta treba v konkrétnom prípade posudzovať vo vzťahu k subjektu, ktorého\nposlaním je spravovať majetok štátu prostredníctvom kvalifikovaných odborne zdatných zamestnancov\na osobitne vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnych služieb v rámci sporového konania.\n20. V ďalšom sa žalobkyňa vyjadrovala k výške bezdôvodného obohatenia s poukazom na dôkazy\n(znalecké posudky) vykonané súdom prvej inštancie, ako aj pochybenia súdu prvej inštancie v procese\ndokazovania, v nevyhodnotení týchto dôkazov s dôrazom najmä na posudok STU č. 36/2022, ktorý má\npodľa nej najmenšiu vypovedaciu hodnotu na rozdiel od znaleckých posudkov, ktoré súdu prvej inštancie\npredložila ona.\n21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie sa stotožnil s tou časťou jeho právnej argumentácie\nprodukovanej v rámci konania pred súdom prvej inštancie, ktorej podstata spočíva v tom, že v zmysle\njudikatúry najvyšších súdnych autorít, na ktorú poukázal (rozsudok Najvyššieho súd SR sp. zn. 2 Cdo\n94/2011, zo dňa 29.9.2011 alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),\nktorým 2.7.2019 rozhodol o sťažnosti č. 4014/12 vo veci Z. O. v. Slovenská republika) má mimoriadny\nvýznam, že sťažovateľov nárok v prejednávnej veci pred ESĽP na vydanie bezdôvodného obohatenia\nbol zamietnutý výslovne na základe korektívu dobrých mravov a že toto pravidlo bolo aplikovateľné na\njeho nárok vzhľadom na veľmi špecifické okolnosti, za akých bol tento nárok vznesený a uplatňovaný.\n22. K námietke žalobkyne v reakcii na súdom prvej inštancie prezentovaný prvý dôvod rozpornosti\nžalovaného nároku s dobrými mravmi uviedol, že to, či bola alebo nebola prítomná vedomosť žalovaného\no predávaní predmetných pozemkov, nie je v kontexte prejednávanej veci vôbec relevantná. Naopak\nrelevantnou je vedomosť žalobkyne, ktorá ako fyzická osoba nadobudla vlastnícke práva k pozemkom v\nrámci speňažovania majetku úpadcu v konkurze, o ktorých vedela, že v skutočnosti tieto pozemky tvoria\nkoryto rieky Váh a v čase nadobudnutia týchto pozemkov boli tieto už 20 rokov zatopené pri výstavbe\nK. B. Ž. a to v súlade s rozhodnutiami príslušných správnych orgánov.\n23. Následne si žalobkyňa uplatnila na súde nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého\npodstata podľa jej vlastnej argumentácie spočíva v skutočnosti, že tieto pozemky plánovala využívať\nna poľnohospodárske účely a potom, čo sa údajne dozvedela neskôr, ako sama uviedla, že predmetné\npozemky sú zatopené, odmietla ponuku žalovaného na prevod pozemkov za násobne vyššiu sumu, za\nakú tieto pozemky nadobudla. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že tvrdenie súdu prvej inštancie\no nedobromyseľnosti nadobudnutia pozemkov žalobkyňou vo vzťahu k jej ambícii pozemky využívať\nako poľnohospodársku pôdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, poukázal na fakt, že žalobkyňa\nnadobudla predmetné pozemky na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ňou ako kupujúcou a\nPoľnohospodárskym družstvom STREČNO „v konkurze“ ako predávajúcim, kde je pozemok s parcelným\nčíslom XXX/XX jasne zaznačený ako vodná plocha a taktiež tento pozemok bol evidovaný v katastrálnej\nmape ktorá je záväzná.\n24. Považoval preto za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v čase nadobudnutia\npredmetných pozemkov musela vedieť, že tieto nebude môcť využívať na poľnohospodárske účely a\nteda konanie žalobkyne je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktorého cieľom je získať majetkový\n\nprospech na úkor žalovaného a to s absurdným tvrdením o údajnom bezdôvodnom obohatení\nžalovaného na úkor žalobkyne. Žalobkyňa pritom nevedela preukázať z akého titulu, v akom rozsahu a\nani akým spôsobom malo dôjsť zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne.\nPokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že kúpa pozemkov a domáhanie sa jej ústavných práv na súde\nnemôže byť v rozpore s dobrými mravmi a že si uplatňuje rovnaké práva, ako mal predchádzajúci vlastník\npozemkov, je z hľadiska relevantnej judikatúry k posúdeniu danosti obdobného nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia (rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/94/2011 zo\ndňa 29.09.2011 alebo rozsudok ESĽP ktorým dňa 02.07.2019 ESĽP rozhodol o sťažnosti č. 4014/12\nvo veci Z. O. v. Slovenská republika) pre posúdenie sporu mimoriadne zásadnou a nie nevýznamnou\nskutočnosťou práve prítomnosť, alebo absencia rozpornosti konania žalobkyne s dobrými mravmi\npodľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V čase, keď žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľnosti\npreukázateľne vedela o tom, že tieto nebude môcť reálne využívať a v kontexte s vyššie uvedenou\njudikatúrou jej údajný nárok uplatnený v tomto súdnom konaní nemôže byť uplatnený s úspechom,\nkeďže nie je možné uplatňovať si podľa tejto judikatúry nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v\nsamostatnom konaní pred tým, ako je vyriešená otázka usporiadania vzťahu medzi sporovými stranami,\nteda vyriešenie primárneho problému.\n25. Poukázal na fakt, že na základe kúpnej zmluvy žalobkyňa nadobudla 22 pozemkov (vrátane troch\nsporných pozemkov) za kúpnu cenu 6.550 eur, čo je rádovo nižšia suma, než akú ponúkal žalovaný\nžalobkyni za 3 sporné pozemky (16 násobne), pričom všetky tri pozemky parcelné čísla XXX/XX, XXX/\nXX W. XXX/X sú pozemkami nachádzajúcimi sa pod vodným tokom rieky Váh, čo žalobkyňa v čase\nnadobudnutia pozemkov vedela a preto žiadna majetková ujma, ktorá je predpokladom pre vznik jej\nnároku na vydanie bezdôvodného obohatenia jej nemohla vzniknúť a ani jej nevznikla.\n26. Argumentáciu žalobkyne, že súdu prvej inštancie doložila dôkazy preukazujúce jej snahu uzavrieť\nnájomnú zmluvu so žalovaným považoval za účelovú a v kontexte záveru súdu prvej inštancie o riešení\nlen sekundárneho (údajného) nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia ako klamlivú,\nkeďže odmietla vysporiadať majetko-právne vzťahy medzi so žalovaným a to predajom sporných\npozemkov za niekoľkonásobne vyššiu sumu, za akú tieto nadobudla v zmysle ponuky na kúpu od\nžalovaného.\n27. Mal za to, že s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a ESPĽ v prípadoch existencie\nneoprávnenej stavby na cudzom pozemku je nevyhnutné, aby vlastník pozemku vyvodil z týchto\nskutkových okolností primárne svoje právo spôsobom vymedzeným v § 135c Občianskeho zákonníka\na neobmedzoval sa len na uplatňovanie sekundárnych zodpovednostných nárokov vyplývajúcich z\nexistencie takéhoto stavu na jeho pozemku. Tieto nároky môže uplatňovať v zásade popri tomto\nspôsobe. Bezdôvodné obohatenie a vznik škody sú relatívne samostatné zaväzovacie tituly, pričom\nv prípade porušenia povinnosti - nestavať bez oprávnenia stavbu na cudzom pozemku, zodpovedá\nvlastník stavby vlastníkovi pozemku za škodu v podobe skutočnej škody a ušlého zisku a nie\nza bezdôvodné obohatenie. Existencia bezdôvodného obohatenia je zaväzovacím titulom, ktorý sa\nskutkovo neprekrýva s existenciou iných zaväzovacích titulov (najmä spôsobenou škodou) a svoje\nuplatnenie nachádza až vtedy, ak je to odôvodnené požiadavkami vyrovnávajúcej spravodlivosti a žiaden\niný zaväzovací dôvod (zmluva, spôsobená škoda) na skutkové okolnosti protiprávneho stavu nedopadá\n(uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 94/2011 z 29.11.2011).\n28. V prejednávanom prípade je však z vykonaného dokazovania zrejmá účelovosť nadobudnutia\nsporných nehnuteľností žalobkyňou v čase, keď tieto boli zatopené a reálne nevyužiteľné a je tiež zrejmá\nneochota žalobkyne vysporiadať svoje majetkové vzťahy so žalovaným, resp. takýto nárok žalobkyňa\nneuplatnila v žiadnom súdnom konaní a preto sú závery judikatúry najvyšších súdnych autorít, o ktoré\nsúd prvej inštancie oprel napadnutý rozsudok plne aplikovateľné na prejednávanú právnu vec.\n29. Za podstatné tiež považoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania\nvzniku reálneho úbytku v jej majetkovej sfére ako elementárneho predpokladu pre vznik nároku na\nvydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa nevedela v súdnom konaní preukázať aká reálna ujma\nnastala v jej majetkovej sfére, ktorá by korelovala s majetkovým (bezdôvodným) prírastkom majetku\nna strane žalovaného. V tejto súvislosti intenzívne poukázal na právnu vetu uznesenia Najvyššieho\nsúdu SR z 29.4.2020, sp. zn. 6 Cdo 18/2019 podľa ktorej „Existencia majetkovej ujmy je jedným\nz esenciálnych predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia. Bez naplnenia tohto predpokladu\n\nnemožno konštatovať, že došlo k bezdôvodnému obohateniu.“ Zastával právny názor o existencii\nvlastníckeho práva Slovenskej republiky k dotknutým pozemkom v k. ú. A. P., evidovaným vo výlučnom\nvlastníctve žalobkyne, ktoré tvoria koryto rieky Váh a sú evidované z hľadiska druhu ako vodné plochy,\nk čomu sa prikláňa najmä na základe a v kontexte výkladu článku 4 Ústavy SR, v spojení s § 43 ods.\n1 a 2 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách upravujúcich otázku pojmu „koryto\" ako súčasti vodného\ntoku, kde pod pojmom „koryto“ je nutné rozumieť pozemok predstavujúci z hľadiska evidencie v katastri\nnehnuteľnosti „vodnú plochu“ a v teréne predstavujú plochu, cez ktorú preteká vodný tok. K tomuto\nprávnemu názoru sa prikláňa aj odborná literatúra, keď uvádza: „Na druhej strane sa však domnievam,\nže pri vklade vlastníckych práv do katastra musí príslušný katastrálny úrad skúmať skutočnosť, či ide o\nvodný tok a jeho koryto, a preto je zo zákona vždy povinný vlastníctvo k týmto pozemkom zapísať na\nSlovenskú republiku, resp. nepovolí vklad vlastníckeho práva na iné osoby (ML, Mojmír a kol. Postavenie\na hospodárenie štátnych podnikov. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2018, s. 117 - 118, márg. 6. 15.).\nV tomto smere poukázal aj na judikatúru súdov ako napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n4 Sžrk l/2018 zo 4.6.2019 „Kasačný súd tiež odkazuje na odseky 4.1 až 4.14 rozsudku a vyjadrenie\núčastníka 2/, ktoré podrobne a presvedčivo objasňuje situáciu s právnymi vzťahmi k sporným parcelám\nD. - C. č. XXX/XXXX/XXX, XXX W. XXX. Kasačný súd sa tiež stotožňuje s právnou argumentáciou,\npodľa ktorej v prípade pozemkov, akými sú vodné toky platí, že tieto sú v zmysle čl. 4 Ústavy SR vo\nvlastníctve Slovenskej republiky, pričom ich správou sú v zmysle vodného zákona poverení príslušní\nsprávcovia a tieto pozemky tak nemôžu byť spôsobilým predmetom vydržania.\" Taktiež poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžp l/2012 z 19.12.2012 „Vlastnícke právo k vodnému toku\nvyplýva priamo z Ústavy SR a zápis v katastri nehnuteľností má len evidenčný charakter. Pokiaľ by\nv katastri nehnuteľností obec I. figurovala ako vlastník predmetnej parcely, takýto zápis by s ohľadom\nna vymedzenie vlastníctva k vodným tokom v Ústave nebol hodnoverný a ako taký by sa v súlade s\nustanovením § 71 ods. 3 katastrálneho zákona nesmel používať.“ Právne závery vyššie citovaného\nrozsudku boli preskúmané Ústavným súdom SR v rámci uznesenia II. ÚS 284/2013-12 zo dňa 22.5.2013,\npričom ústavný súd uviedol, že: „Pokiaľ najvyšší súd na základe citovaných ustanovení Ústavy a zákonov\nuviedol, že nemožno súhlasiť s názorom, že pokiaľ parcela T. D. XXXX/X, D.. Ú.. I.., nie je zapísaná\nna liste vlastníctva v prospech Slovenskej republiky, má (alebo v budúcnosti môže mať) obec B. právo\nnakladať s touto parcelou (s odôvodnením, že vlastnícke právo k vodnému toku vyplýva priamo z Ústavy\na jeho vlastníkom môže byť len Slovenská republika), nie je tento jeho postup svojvoľný či arbitrárny a\nstotožňuje sa s ním aj Ústavný súd“. Z uvedeného vyplýva, že vlastníkom koryta vodného toku môže\nbyť len Slovenská republika a správcom zákonný správca vodného toku.\n30. Názor žalobkyne ohľadom účelnosti trov konania a právneho zastúpenia považoval za spiatočnícky,\ndávno popretý konštantnou rozhodovacou praxou súdov preverenou tiež rozhodnutiami najvyšších\nsúdnych autorít, na ktorú príkladmo poukázal (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 93/2012\nz 19.7.2012). Pokiaľ sa žalobkyňa v odvolaní rozsiahlo zaoberá výškou údajného bezdôvodného\nobohatenia, k tomu uviedol, že nepreukázala ani len existenciu právneho titulu, na základe ktorého\nby vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne, a ktoré by sa prejavilo v majetkovej sfére\nžalovaného. Aj keby súd uznal nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak ňou\nuplatnený peňažný nárok považuje v kontexte skutočnej hodnoty pozemkov za absolútne neprimeraný\na nezohľadňujúci reálne umiestnenie a povahu pozemkov, ako aj všetky relevantné negatívne faktory\nvyplývajúce na nemožnosť reálneho užívania pozemkov a odkázal na závery vyplývajúce zo znaleckého\nposudku znaleckého ústavu S. XX/XXXX zo dňa 29.6.2022 (ďalej len „Znalecký posudok S. Č.. XX/\nXXXX“) ohľadom hodnoty/výšky reálneho „ročného nájomného“ za predmetné pozemky.\n31. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na tom, že dôvody, pre ktoré odvolanie podala sú aktuálne\naj po vyjadrení žalovaného; žiadne ďalšie relevantné skutočnosti neuviedla. V odvolaní sa dostatočne\nvyjadrila k nesúhlasu s kvalifikovaným domáhaním sa jej práva údajným konaním v rozpore s dobrými\nmravmi, ako aj otázkami možnosti odstránenia protiprávneho stavu.\n32. Žalovaný v odvolacej duplike mal za to, že žalobkyni sa nepodarilo dostáť v úvode jej vyjadrenia\nprezentovanej ambícii, t. j. dosiahnuť hospodárnosť konania a vecne sa vyjadriť k vyjadreniu žalovaného\nzo dňa 8.7.2024. Zopakoval, že žalobkyni bola poskytnutá zo strany žalovaného možnosť vyriešenia jej\nprimárnych nárokov viac ako ústretovou ponukou zo strany žalovaného a to aj napriek, podľa názoru\nžalovaného tendenčnému nadobudnutiu do vlastníctva sporných parciel žalobkyňou.\n\n33. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý\nverejný záujem; a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne\nsprávny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.5.2026 (§\n219 ods. 3 CSP).\n34. Odvolací súd dospejúc k záveru, že na prejednávanú vec sa vzťahujú ustanovenia § 31 ods. 1, ods.\n2, ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb. v spojení s čl. 8 ods. 2 Ústavy ČSSR v znení účinnom do 22.4.1990,\nčl. 4 Ústavy SR, § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z. z., § 451\nObčianskeho zákonníka, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, ktoré\npri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval sporové\nstrany postupom podľa § 382 CSP, aby sa k možnému použitiu týchto právnych predpisov vyjadrili.\n35. Žalobkyňa vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedla, že doterajšia súdna prax a ustálená\njudikatúra sa už ustálila, že vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom povrchu. Za vodný tok sa\nnepovažuje a jeho súčasťou nie je pozemok, po ktorom vodný tok tečie a to bez ohľadu na charakter\nvodného toku alebo vodnej stavby. Pozemok vo vlastníctve žalobkyne nikdy v minulosti nemohol tvoriť\nsúčasť národného majetku, pretože nikdy netvoril nerastné bohatstvo príp. iný majetok označený v\nÚstave ČSSR ako národný majetok. Podobne ani podľa čl. 4 Ústavy SR pozemok pod vodným tokom či\nvodnou stavbou do vlastníctva Slovenskej republiky nepatrí. Ak by téza žalovaného, že každý pozemok\npod vodným tokom je vo vlastníctve štátu mohla vyvolať následok, že štát by mohol svojvoľne zriaďovať\nvodné toky po súkromných pozemkoch, ktoré by sa „zavodnením stali štátnymi...“, takýto proces\nzakladania vlastníctva štátu náš právny poriadok neobsahuje. Navyše takéto vlastníctvo by muselo byť\ndostatočne flexibilné, lebo vodné toky majú tendenciu trasovanie svojho toku meniť. Štát by bol výlučným\nvlastníkom práve toho pozemku, kadiaľ by vodný tok akurát viedol. Zrejme by potom asi vznikol aj\nnový typ vlastníctva (flexibilné), pretože tento typ žalovaným preferovaného vlastníctva by zrejme založil\nkomplikácie v evidovaní vlastníctva orgánmi katastra nehnuteľností. Požiadavka na rovnosť (rovnakú\nochranu) vlastníckeho práva vyplývajúca z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky však takéto úvahy\nvylučuje. Žalovaným takto uplatňovaná stará rímska zásada „aedificatio solo cediť“ nemá oporu v našom\nprávnom poriadku. Jej uplatňovanie ukončil zákon č. 141/1950 Zb. tzv. stredný Občiansky zákonník a\npreto dnes platí zásada „aedificatio non solo cediť“ vyjadrená v § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V\nsúvislosti so žalovaným uplatňovaným princípom „aedificatio solo cediť“ považovala za nutné uviesť, že\npripravovaná rekodifikácia občianskeho hmotného práva predpokladá jej opätovné zavedenie. Nemožno\nvšak predpokladať, že by v prechodných a záverečných ustanoveniach nového občianskeho zákonníka\nzákonodarca aktuálnu situáciu neriešil v prospech vlastníka pozemku.\n36. Mala za to, že pre posúdenie vlastníctva žalobkyne je rozhodujúce, že sporné pozemky patrili\ndo výlučného vlastníctva družstva „Poľnohospodárske družstvo Strečno, IČO: 00694291“, ktoré\nbolo právnym nástupcom po predchádzajúcom Roľníckom družstve Strečno so sídlom v Strečne a\npôvodného prosperujúceho JRD Strečno založeného ešte na základe zákona č. 69/1949 Zb.. Pozemky\nboli teda od 50-tych rokov 20-teho storočia evidované v pozemkovej knihe Strečno vo vlastníctve JRD a\nneskôr družstva. Žalovaný a ani Slovenská republika nenamietali obnovený zápis vlastníctva družstva\npo vykonaní projektu ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov). V tomto prípade dokonca možno\nkonštatovať, že okrem pôvodného titulu nadobudnutia pozemkov podľa zákona č. 81/1949 Zb. aj\nrozhodnutie o zápise ROEPu v obci Strečno bol autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu štátu\no vlastníctve. Po úpadku pôvodného vlastníka bol na majetok družstva vyhlásený konkurz. Majetok\nvrátane sporných pozemkov bol zapísaný 14.4.2014 do konkurznej podstaty. Hoci táto skutočnosť bola\nzverejnená v obchodnom vestníku, žalovaný a ani Slovenská republika voči zápisu nevzniesli u správcu\nkonkurznej podstaty námietky a ani vylučujúcu žalobu - žalobu o vylúčenie pozemkov z konkurznej\npodstaty nepodali. Správca konkurznej podstaty realizoval predaj pozemkov formou zverejňovania\nponúk v obchodnom vestníku až potom ako márne uplynuli zákonné lehoty na prípadné vznesenie\nnámietok a podanie vylučujúcich proti zápisu pozemkov do podstaty. Ani žalovaný a ani Slovenská\nrepublika počas predaja pozemkov námietku existencie vlastníctva štátu nevzniesli resp. žiadnym\nspôsobom vlastníctvo úpadcu nespochybnili. Počas speňažovania duplicitné vlastníctvo a ani žiadne\npredkupné právo vznesené nebolo. Žalovaný, naopak v čase keď výlučnou vlastníčkou už bola ona,\nprejavil záujem od nej sporné pozemky odkúpiť. Bol to žalovaný, kto jej podaním Č.. XXXXX/XXXX/\nXXXX/SL z 28.8.2019 predložil návrh kúpnej zmluvy č. A. P..\n\n37. Ak by bol žalovaný presvedčený o vlastníctve Slovenskej republiky a ak by bol dobromyseľný vo\nsvojej držbe, tak by neprejavoval intenzívny záujem o odkúpenie pozemkov. Skutočnosť, že žalovaný\nsa k sporným pozemkom nesprával ako dobromyseľný držiteľ a pozemok nemohol byť vo vlastníctve\nSlovenskej republiky, vyplýva aj zo vzájomnej korešpondencie žalobcu a žalovaného od 13.9.2018\ndo 9.9.2020. Žalobkyňa sa stala výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností na základe opatrenia\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36K/290/1995-2058 zo dňa 6.7.2017 a kúpnej zmluvy V\n6998/2017, pričom podľa § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj\n„ZKR“), kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy,\nkeď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba,\nktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá pôvodnému\nvlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou.\n38. Vzhľadom k vyššie uvedenému mala za to, že jej vlastníctvo v aktuálnom čase možno považovať\nza nespochybniteľné a pokiaľ žalovaný je stále presvedčený o vlastníctve iného subjektu, možno ho\nodkázať na postup podľa § 93 ods. 3 ZKR. Osobitne poukázala aj na § 52a zákona č. 364/2004\nZ.z. (vodný zákon), podľa ktorého pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu a v správe správcu\nvodohospodársky významných vodných tokov, správcov drobných vodných tokov alebo právnickej\nosoby zriadenej alebo založenej štátom, ktorá spravuje vodné stavby podľa § 52 ods. 1 písm. a), b),\nc) a g) vo vlastníctve štátu z dôvodu, že dosiaľ nedošlo k ich majetkovoprávnemu usporiadaniu a\nnachádzajú sa pod vodnou stavbou podľa § 52 ods. 1 písm. a), b), c) a g) vo vlastníctve štátu, možno\nvo verejnom záujme vyvlastniť. Vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh príslušného správcu vodnej\nstavby, pričom návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať v mene štátu príslušný\nsprávca vodnej stavby do 31. decembra 2045. Ak by mal zákon alebo Ústava predpokladať, že pozemok\npod vodným tokom alebo vodnou stavbou patrí štátu, potom by zákonom č. 277/2024 Z. z. vodný zákon\ntakto nenovelizoval.\n39. Mala za nesporné, že K. B. Ž. je podľa § 52 ods. l zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách\n„vodnou stavbou“. Potom je nesporné, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia daný je. Inštitút\nbezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne\nobohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť. Bezdôvodné\nobohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny\ndôvod, žiadna zmluva, resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené.\nJe neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny\ndôvod, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať.\nPredmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Musí sa vydať všetko,\nčo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka vyjadruje\nvšeobecnú zásadu občianskeho práva, podľa ktorej sa nikto nesmie bezdôvodne obohacovať na úkor\niného. Bezdôvodné obohatenie je pritom chápané ako záväzok (§ 489 Občianskeho zákonníka), z\nktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil a tomu, na\nktorého úkor k obohateniu došlo, právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia. O\nobohatenie ide vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho\nmajetku došlo buď k zvýšeniu aktív (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) alebo k zníženiu pasív (§\n454 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodné obohatenie je povinný vydať ten, koho majetok sa na úkor\ndruhého neoprávnene zväčšil alebo u ktorého nedošlo k zmenšeniu majetku (§ 451 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka). Tak je tomu preto, že predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie,\nktoré sa musí vydať, nie je protiprávny úkon obohatenia jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav\nobohatenia (presun majetkových hodnôt), ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva.\n40. Bezdôvodné obohatenie je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením\nz neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový\nprospech získaný z nepoctivých zdrojov. Občiansky zákonník vymedzuje bezdôvodné obohatenie\npredovšetkým ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa bezdôvodne obohatil povinnosť vydať\nvšetko, o čo sa bezdôvodne obohatil, a na druhej strane právo toho, na ktorého úkor k obohateniu\ndošlo, požadovať vydanie toho, o čo sa druhý zo subjektov tohto záväzku obohatil. Pre určenie výšky\nobohatenia je rozhodujúci čas získania bezdôvodného obohatenia, a nie čas jeho vydania. Podľa §\n458 Občianskeho zákonníka sa musí vydať všetko, čo sa bezdôvodným obohatením nadobudlo, čím\nmá dôjsť k navráteniu pôvodného stavu, t. j. stavu, ktorý' je jeho ekonomicky rovnocennou náhradou.\n\nZáväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne len za splnenia určitých (zákonných)\npredpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného),\nprotiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu\n(postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou\nosobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto\ntvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z\n19.1.2012, sp. zn. 2 Cdo 92/2010). Majetkovým prospechom získaným plnením bez právneho dôvodu\nje aj prospech z užívania cudzieho pozemku bez nájomnej zmluvy. Prospech vzniká tomu, kto realizuje\nužívateľské oprávnenie bez toho, aby za to platil úhradu, teda bez toho, aby sa jeho majetkový stav\nzmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať.\nUžívanie pozemku má majetkovú hodnotu a v prípade užívania pozemku bez právneho dôvodu\nvzniká užívateľovi majetkový prospech, ktorý je povinný vydať vlastníkovi pozemku ako bezdôvodné\nobohatenie.\n41. V prejednávanom prípade bezdôvodné obohatenie nie je možné vrátiť v naturálnej podobe, nakoľko\nžalovaný nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu neexistujúceho práva z užívania\ncudzieho pozemku vrátiť. Preto žalovaný je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou.\nVýška bezdôvodného obohatenia v peňažnej náhrade pre tento prípad sa rovná prospechu, ktorý získal\nobohatený užívateľ - a to prospech, o ktorý na úkor vlastníka veci obohatený zvýšil svoj majetkový\nstav, resp. o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tomu za bežných okolností stalo.\nPri bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v užívaní cudzieho pozemku bez právneho dôvodu je\nmajetkovým vyjadrením získaného prospechu peňažná suma, ktorá zodpovedá výške nájmu obvyklom\nv danom mieste a čase. Žalobkyňa pritom poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n1 Cdo/91/2010 z 28.6.2012, v zmysle ktorého: „Situácie, v ktorých vlastníckemu právu k pozemku\nkonkuruje vlastnícke právo iného subjektu k stavbe na tomto pozemku vybudovanej, v praxi nie sú nijako\nneobvyklé. Oprávnenia vlastníka pozemku vyplývajúce z § 123 Občianskeho zákonníka (t. j. v medziach\nzákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním) sú v týchto\nprípadoch obmedzené rovnakými právami vlastníka stavby (porovnaj § 124 Občianskeho zákonníka o\ntom, že všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana), v\ndôsledku čoho je vlastník pozemku povinný strpieť, aby bol pozemok v nevyhnutnom rozsahu užívaný\nvlastníkom stavby. Pokiaľ nie je daný právny dôvod na bezodplatné užívanie pozemku (napr. zmluva),\npotom platí, že povinnosti vlastníka pozemku strpieť jeho užívanie zodpovedá povinnosť vlastníka stavby\nposkytnúť mu za užívanie náhradu. V prípade, že vlastník stavby užíva cudzí pozemok bez poskytnutia\nnáhrady, obohacuje sa na úkor vlastníka pozemku (prijíma plnenie bez právneho dôvodu), pretože sa\nnezmenšuje jeho majetok, ku ktorému by za riadneho plnenia uvedenej povinnosti nepochybne došlo. Ak\nide o stavbu, ktorá je spojená so zemou pevnými základmi, teda o nehnuteľnosť, na vznik bezdôvodného\nobohatenia stačí už to, že sa stavba na pozemku nachádza. V takomto prípade je totiž zastavaný\npozemok užívaný (jeho úžitková hodnota sa konzumuje) tým, že je na ňom stavba postavená a je\npritom právne irelevantné, akým spôsobom vlastník stavby svoje vlastnícke právo realizuje, teda či ju\nužíva osobne alebo ju prenajal inému, či mu jej užívanie prináša zisk, prípadne komu prináša zisk.\nRovnaký názor sa s odkazom na doterajšiu judikatúru prezentuje aj v teórii (porovnaj Imrich Fekete,\nObčiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 1222; Jin Švestka, Jiŕí Spáčil,\nMarta Škárová. Milan Hulmák a kolektív, Občanský zákoník I. Komentár, C. H. Beck. Praha 2009, 2.\nvydanie, str. 1332).“\n42. Ďalej poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. júna 2019, sp. zn. 8 Cdo 186/2018,\npodľa ktorého „V prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom\nje pasívne vecne legitimovaným skutočný vlastník stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu\ndochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie, užívať stavbu.\nPovinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez\nohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné\nani to. či príp. komu prináša užívanie stavby zisk.“\n43. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, mala za to, že táto bola vyriešená Najvyšším\nsúdom SR v uznesení z 30.10.2024 sp. zn. 8 Cdo 39/2023, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil aktívnu\nlegitimáciu vlastníka pozemku a pasívnu legitimáciu štátneho podniku spravujúceho štátny majetok. V\npredmetnej veci bol žalovaný Slovenský vodohospodársky podnik, avšak to preto, lebo sa jednalo o\npozemok pod vodným tokom. V jej prípade je pasívne legitimovaným žalovaný správne, pretože sa jedná\n\no pozemok pod vodným dielom. Pokiaľ Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 8 Cdo 39/2023 pripúšťa\nnárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku pod vodným tokom, považovala za\nlogické, že postup žalobkyne v tomto konaní nie je v rozpore s dobrými mravmi a rovnako nie je možné\nza konanie v rozpore s dobrými mravmi označiť domáhanie sa jej nároku.\n44. Žalovaná na výzvu odvolacieho súdu reagovala vyjadrením, v ktorom namietala svoju pasívnu vecnú\nlegitimáciu, pretože vodohospodárska stavba - K. B. Ž., ako aj vodný tok rieky Váh, súčasťou ktorých sú\nsporné nehnuteľnosti, patria do vlastníctva Slovenskej republiky; žalovaný je len ich správcom. Súčasne\nuviedol, že § 5 a § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej aj\nako „zákon o štátnom podniku“) sa týkajú právnej subjektivity štátneho podniku, resp. jeho oprávnenia\nhospodáriť s majetkom štátu a nie jeho pasívnej legitimácie vo veciach bezdôvodného obohatenia za\nužívanie cudzieho pozemku, pričom mal za to, že je nutné rozlišovať medzi situáciou, keď správca koná\n„v mene štátu“ pri výkone správy majetku a situáciou, kedy je priamo správca vecne legitimovanou\nosobou a stranou sporu (či už na strane žalobcu alebo žalovaného), konajúcou vo vlastnom mene. V\ntejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.6.2025, sp. zn. 3 Cdo 8/2024,\npodľa ktorého platí, že: „Právna teória (porovnaj napr. ELIÁŠ, J., BRIM, L., ADAMOVÁ, H.: Bezduvodné\nobohacení, Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2016, 252 s) i súdna prax (napr. rozsudok Najvyššieho súdu\nČR sp. zn. 33 Odo 1405/2005 z 25.10.2006) v tejto otázke dospeli k záveru, že povinnosť poskytovať\nnáhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, spočíva na vlastníkovi stavby bez ohľadu na to,\nakým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. V spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré\nvzniklo vlastníkovi stavby na úkor vlastníka stavbou zaťaženého pozemku, je preto pasívne vecne\nlegitimovaný vždy vlastník stavby a nie jej užívateľ.“\n45. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení teda uviedol, že pasívne vecne (hmotnoprávne) legitimovaným\nsubjektom v právnom vzťahu na vydanie bezdôvodného obohatenia je výlučne vlastník predmetnej\nstavby. Toto vymedzenie je zásadné pre určenie okruhu osôb, voči ktorým je možné nárok z\nbezdôvodného obohatenia spojeného s existenciou stavby na cudzom pozemku uplatniť. Považoval\nteda za dôležité zdôrazniť, že štátny podnik - žalovaný nie je vlastníkom majetku - K. B. Ž., ale vystupuje\nlen ako jeho správca. Vodné stavby sú v zmysle zákona č. 364/2004 Z. z. zákon o vodách vo výlučnom\nvlastníctve Slovenskej republiky. Tento právny záver potvrdzuje aj ustálená judikatúra najvyššieho súdu,\nvrátane uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 17.6.2019, sp. zn. 8 Cdo 186/2018: „...Ak sa vychádza zo\nzodpovednosti za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, je treba z hľadiska\npasívnej legitimácie posúdiť, kto bezdôvodné obohatenie získal. V podstate ide o zodpovedanie otázky,\nkto užíva cudziu nehnuteľnosť (pozemok) bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať\ncudziu vec a v čom toto užívanie spočíva. Rozhodujúcim je teda výklad slova „užívanie“, t. j. v čom\nspočíva užívanie pozemku, keď je na ňom postavená stavba vo vlastníctve osoby odlišnej od vlastníka\npozemku. ... Poskytnuté plnenie je plnením bez právneho dôvodu a bezdôvodne sa teda obohatil ten,\nkto je vlastníkom stavby na cudzom pozemku, a nie napr. jej nájomca. Je potrebné si uvedomiť, že\npod „užívaním cudzieho pozemku“ je potrebné v tomto prípade chápať jeho zastavanie cudzou stavbou\n(nie užívanie samotnej stavby).“ Z uvedeného je teda zrejmé, že ak nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia vznikne užívaním cudzej nehnuteľnosti bez právneho titulu, za pasívne vecne legitimovaný\nsubjekt sa považuje vlastník stavby postavenej na danom pozemku.\n46. Rovnako v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.6.2025, sp. zn. 3 Cdo 8/2024\nplatí, že: „V danej veci sa tak užívaním pozemku žalobcu bez právneho titulu bezdôvodne obohatil\nskutočný vlastník stavby ... Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že právny názor odvolacieho\nsúdu, podľa ktorého je v prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby\nna ňom pasívne vecne legitimovaným ten, kto stavbu užíva (napr. i jej domnelý vlastník, oprávnený\ndržiteľ) nemožno považovať za správny. V takomto prípade sa bezdôvodne obohacuje skutočný vlastník\nstavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho\npráva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu.“ V súlade s vyššie uvedeným možno konštatovať,\nže pri posudzovaní, či sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje žalovaný alebo iný subjekt, je\nrozhodujúce zistenie, kto je vlastníkom vodnej stavby nachádzajúcej sa na pozemkoch žalobkyne.\nKeďže vlastníkom vodnej stavby nachádzajúcej sa na pozemkoch žalobkyne nie je žalovaný, ale\nSlovenská republika, tak je zrejmé, že správca vodnej stavby nie je v takomto prípade povinným\nsubjektom. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré\nvzniklo užívaním pozemkov je Slovenská republika, nie žalovaný. Táto skutočnosť platí bez ohľadu na\nspôsob, akým štát - Slovenská republika svoje vlastnícke právo vykonáva, teda aj napriek zákonnému\n\npovereniu žalovaného správou vodných tokov v zmysle § 48 ods. 2 zákona o vodách. Na základe\nvyššie uvedených skutočností platí teda, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vzniká\nna základe užívania pozemkov v dôsledku existencie a prevádzky stavieb na nich umiestnených, možno\nuplatňovať u subjektu, ktorý je vlastníkom týchto stavieb. Keďže žalovaný nie je vlastníkom predmetných\nstavieb, ale ich správcom, nemohol sa bezdôvodne obohatiť na úkor žalobkyne v zmysle § 451 a\nnasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.6.2019,\nsp. zn. 8 Cdo 186/2018: „Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba,\nstíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých\ndôvodov nie je podstatné ani to, či príp. komu prináša užívanie stavby zisk.“\n47. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a z platných právnych predpisov nepochybne vyplýva,\nže žalovaný nemohol byť a ani nie je nositeľom právnej povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia\nvzniknutého užívaním cudzieho majetku, a teda nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v predmetnom\nspore, a preto žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže byť voči nemu úspešná. Tento\nprávny názor vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.3.2019, sp. zn. 5Co/286/2018: „Z\nhľadiska úspešnosti uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v sporovom konaní je\npotrebné, aby žalobca preukázal, že je aktívne vecne legitimovaný a žalovaný subjekt je pasívne vecne\nlegitimovaný. Prípadný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, že podľa hmotnoprávnych\nustanovení nie je žalovaný subjektom tvrdenej povinnosti a žaloba nemôže byť voči nemu úspešná.“\n48. S poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR považoval za nutné konštatovať, že právne\nposúdenie prejednávanej veci žalobkyňou je právne nesprávne. Z vyššie uvedeného jednoznačne\nvyplýva, že žalovaný, ktorý vystupuje iba ako správca majetku štátu, nepredstavuje v danom prípade\npasívne vecne (hmotnoprávne) legitimovaný subjekt na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto\nsúvislosti žalovaný tiež poukázal na rozhodnutie vydané v skutkovo a právne obdobnej veci, a to\nkonkrétne na Rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 17.9.2025, pod sp. zn. 30Cb/39/2021, ktorým\nkonajúci súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Toto rozhodnutie považuje žalovaný za podstatné\npre posúdenie dôvodnosti nároku aj v prejednávanej veci.\n49. K právnej dôvodnosti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že tento\nnie je právne dôvodný, pretože žalobkyňa nepreukázala kumulatívne splnenie zákonných predpokladov\nna vydanie bezdôvodného obohatenia. Dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa\n25.9.2019, sp. zn. 3 Obdo 39/2018, z ktorého vyplýva, že: „Bezdôvodné obohatenie je jedným z\ndôvodov vzniku záväzkov. Na to, aby bolo možné priznať súdnym rozhodnutím nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, musí v hmotnom práve existovať medzi stranami osobitný záväzkový\nvzťah (t. j. musia byť splnené všetky kumulatívne predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia\npodľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) a zároveň musí byť rešpektovaná subsidiarita inštitútu\nbezdôvodného obohatenia (t. j. ak právne následky majetkovej nerovnováhy nie sú pokryté inou\nprávnou úpravou predstavujúcou právny dôvod vzniku záväzku, vrátane príslušných reparačných\nustanovení).“ Rovnako z § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj z odbornej literatúry vyplýva, že\nna vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je potrebné kumulatívne splnenie predpokladov,\nktorými sú: vznik neoprávneného majetkového prospechu merateľného v peňažných jednotkách na\nstrane obohateného (povinného z bezdôvodného obohatenia), neoprávnený majetkový prospech\nbol získaný na základe právnych skutočností uvedených v § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho\nzákonníka, neoprávnený majetkový prospech (obohatenie) je na ťarchu (ujmu) majetku iného\nsubjektu (oprávneného z bezdôvodného obohatenia) a medzi neoprávneným majetkovým prospechom\npovinného z bezdôvodného obohatenia a majetkovou ujmou oprávneného z bezdôvodného obohatenia\nmusí byť daná príčinná súvislosť a nejde o prípad, keď zákon napriek neoprávnenému majetkovému\nprospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Teda pre vznik bezdôvodného obohatenia je\nnevyhnutná priama príčinná súvislosť medzi obohatením jednej strany a ujmou druhej strany. V\npredmetnom spore však chýba priama súvislosť medzi údajnou „škodou“ žalobkyne (nemožnosťou\nužívať pozemky ako poľnohospodárku pôdu) a „obohatením“ žalovaného. Žalobkyňa tvrdí, že došlo\nk bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného užívaním pozemkov bez právneho dôvodu, na\nktorých sa nachádzajú vodohospodárske stavby vo vlastníctve Slovenskej republiky. Vodohospodárska\nstavba - K. B. Ž., však predstavuje významný vodohospodársky a energetický komplex na rieke\nVáh. Jeho hlavnou úlohou je regulácia prietoku, výroba elektrickej energie z obnoviteľného zdroja a\nochrana územia pred povodňami. Okrem technického významu prispieva aj k rozvoju rekreačných a\nprírodných hodnôt regiónu. K. B. Ž. plní aj viacero verejnoprospešných funkcií, preto argumentácia\n\nžalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia je irelevantná, nakoľko K. B. Ž. je verejnoprospešnou\nvodohospodárskou stavbou. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa\n26.3.2019, sp. zn. 5Co/286/2018 podľa ktorého platí, že: „So správou vodných tokov zákon spája určité\noprávnenia a povinnosti správcu vodného toku, ktoré zákon zakotvuje v ust. § 48 a § 49 vodného zákona.\nVýkonom zákonných práv a plnením zákonných povinností tak na strane žalovaného nemohlo dôjsť k\nvzniku bezdôvodného obohatenia, teda majetkového prospechu podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, a to či už plnením bez právneho dôvodu, alebo na základe iných skutkových podstát\nvzniku bezdôvodného obohatenia uvedených v cit. ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (plnením\nz neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj získaným z\nnepoctivých zdrojov).“\n50. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 25.9.2019, sp. zn. 3 Obdo 39/2018 tiež vyplýva, že: „K inštitútu\nbezdôvodného obohatenia a osobitne k skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia ako majetkového\nprospechu získaného plnením bez právneho dôvodu platí, že o bezdôvodné obohatenie ide výlučne\nvtedy, ak dôjde k majetkovej ujme na strane osoby oprávnenej z bezdôvodného obohatenia a tomu\nzodpovedajúcemu majetkovému prospechu na strane obohateného a zároveň na tento majetkový\nprospech neexistoval na strane obohateného právny dôvod.“ Mal za to, že žalobkyňa doposiaľ\nnepreukázala kumulatívne splnenie zákonných predpokladov pre vznik ňou tvrdeného záväzkovo\nprávneho vzťahu z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože doposiaľ neidentifikovala konkrétnu\nmajetkovú výhodu alebo prospech, ktorý by žalovanému mal v predmetnej veci prináležať. Pritom platí,\nže dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý,\nktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Avšak\nžalobkyňa doteraz nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali existenciu konkrétneho\nmajetkového benefitu, ktorý by mal žalovanému vzniknúť. Z dôkazných prostriedkov je zrejmé, že K.\nB. Ž. je súčasťou komplexného systému vodohospodárskych stavieb, pričom jeho účelom je napríklad\naj ochrana územia pred povodňami. Nejde teda o zariadenie, ktoré by malo zabezpečovať individuálny\nprospech pre žalovaného. Preto je z objektívneho hľadiska vylúčené, aby žalovaný z dôvodu existencie\nK. B. Ž. získaval bezdôvodný prospech či výhodu. Súčasne žalobkyňa nepreukázala, akým konkrétnym\nspôsobom by sa mala predmetná majetková výhoda odraziť v majetkovej sfére žalovaného. V právnych\nvzťahoch vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia je podstatné nielen identifikovať samotný prospech,\nale aj preukázať, že tento prospech bol získaný na úkor iného subjektu. V tomto spore však absentuje\nakýkoľvek právne relevantný dôkaz, o tom, že žalobkyňa utrpela majetkovú ujmu v dôsledku údajného\nobohatenia žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, je jej povinnosťou\npreukázať, že medzi majetkovým prospechom žalovaného a jej vlastnou majetkovou stratou existuje\npríčinná súvislosť, čo žalobkyňa k dnešnému dňu nepreukázala. Preto mal za to, že skutkové tvrdenia\nžalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní\nani v platnej právnej úprave.\n51. Bol tiež tohto názoru, že sporné nehnuteľnosti, ktorých je aktuálnou vlastníčkou žalobkyňa, a ktoré\nnadobudla na základe kúpnej zmluvy V-6998/2017, pričom tieto pozemky sú zastavané stavbou K. B.\nŽ. a sú súčasťou vodného toku rieky Váh, patrí do vlastníctva Slovenskej republiky, a to predovšetkým z\nnižšie uvedených dôvodov. Podľa ustanovenia článku 4 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Ústava SR“) platí: „Nerastné bohatstvo, jaskyne,\npodzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Slovenská\nrepublika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné\ndedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií.“ Podľa § 43 ods. 1 a 2 zákon o vodách\nplatí: „(1) Vodným tokom je vodný útvar trvalo alebo občasne tečúcich povrchových vôd po zemskom\npovrchu v prirodzenom koryte alebo v umelom koryte, ktoré je jeho súčasťou, a ktorý je napájaný z\nvlastného povodia alebo z iného vodného útvaru. Vodným tokom sú aj vody v slepých ramenách, mŕtvych\nramenách a odstavených ramenách, ak sú ovplyvňované hydrologickým režimom vodného toku, ako\naj vody umelo vzduté v koryte. Vodným tokom zostávajú aj povrchové vody, ktorých časť tečie pod\nzemským povrchom alebo zakrytými úsekmi. (2) Ak preteká vodný tok po pozemku, ktorý je evidovaný v\nkatastri nehnuteľností ako vodná plocha so spôsobom využitia pozemku ako vodný tok, je tento pozemok\nkorytom. Ak preteká vodný tok po pozemku, ktorý nie je takto evidovaný v katastri nehnuteľností, je\nkorytom pozemok tvoriaci dno a brehy, v ktorých odtekajú vody až po brehovú čiaru.“\n52. Žalovaný v rámci svojej právnej argumentácie poukázal tiež na právnu úpravu vlastníckeho práva k\npozemkom, ktoré sú v zmysle evidencie vedenej v katastrálnom operáte príslušného okresného úradu,\n\nkatastrálneho odboru, vedené z hľadiska druhu ako „vodné plochy“ a z hľadiska ich skutočného stavu\npredstavujú „koryto“ vodného toku - t. j. nachádzajú sa na dne vodného toku a cez tento druh pozemkov\ndochádza k pretekaniu vodného toku. Považoval za dôležité zdôrazniť, že je nespornou skutočnosťou,\nže všetky tri sporné pozemky nachádzajúce sa v D.. Ú.. A. P., evidované v súčasnosti vo vlastníctve\nžalobkyne, sú v zmysle evidencie Okresného úradu Žilina, katastrálneho odboru, vedené z hľadiska\ndruhu „vodnými plochami“ a reálne sa v „teréne“ nachádzajú „na dne“ rieky Váh a predstavujú preto v\nzmysle vyššie uvedených ustanovení zákona o vodách tzv. koryto vodného toku. S vyššie uvedeným\nnázorom sa stotožňuje aj odborná literatúra, z ktorej vyplýva: „Domnievam sa, že štátny podnik však musí\nkonať v prípade, ak vlastníctvo štátu k veciam vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, resp. z osobitných\nzákonov. Tak napríklad z Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že (čl. 4 ods. 1) nerastné bohatstvo,\njaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.\nZo zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) vyplýva, že pozemky korýt sú vo vlastníctve\nSlovenskej republiky (§ 48 ods. 1). Vo vlastníctve Slovenskej republiky je aj hydroenergetický potenciál\nvodných tokov (§ 2 písm. ah) vodného zákona v súlade čl. 20 Ústavy SR113). Slovenská republika\nje vlastníkom nielen vodného toku, ale aj koryta vodného toku, a teda správca vodných tokov, ak\nje ním štátny podnik, sa môže (dokonca sa domnievam, že musí z pohľadu ochrany majetku štátu)\npodľa môjho názoru domáhať určenia vlastníctva k pozemkom, ktoré tvoria korytá vodných tokov, v\nprospech Slovenskej republiky. Štátny podnik v tomto prípade bude konať v mene štátu (§ 6 ods. 2\nŠtP).“ „Na druhej strane sa však domnievam, že pri vklade vlastníckych práv do katastra musí príslušný\nkatastrálny úrad skúmať skutočnosť, či ide o vodný tok a jeho koryto, a preto je zo zákona vždy povinný\nvlastníctvo k týmto pozemkom zapísať na Slovenskú republiku, resp. nepovoliť vklad vlastníckeho\npráva na iné osoby. K existencii zákonnej premisy vlastníctva Slovenskej republiky k vodným tokom a\npozemkom, ktoré tvoria korytá vodných tokov, možno poukázať na relevantú judikatúru. Tak napríklad\nv rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 38/2007 sa uvádza, že v zmysle platných predpisov\nna území Slovenskej republiky takéto pozemky (ktoré tvoria koryto vodného toku) naďalej sú výlučným\nvlastníctvom štátu (viď. čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. a § 43 ods. 1 zákona č.\n364/2004 Z. z. o vodách).“ (MAMOJKA, Mojmír, KUBINCOVÁ, Soňa, MAMOJKA ML., Mojmír a kol.\nKAPITOLA I [Majetkové postavenie podniku]. In: MAMOJKA, Mojmír, KUBINCOVÁ, Soňa, MAMOJKA\nML., Mojmír a kol. Postavenie a hospodárenie štátnych podnikov. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2018,\ns. 117 - 118, marg. č. 15).\n53. Ďalej dal do pozornosti niektoré príklady z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky\n(rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, krajských súdov ako aj okresných súdov), ktoré zastávajú právny\nnázor a prezentujú právny výklad totožný s právnym názorom ktorý zastáva žalovaný - pozemky\noznačené z hľadiska druhu ako „vodná plocha“, ktoré reálne „v teréne“ preukázateľne sa nachádzajú\n„na dne“ vodného toku a predstavujú tak koryto vodného toku, sú ex lege v zmysle citovaného článku\n4 Ústavy SR vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky. V prvom rade dal do pozornosti rozsudok\nNajvyššieho súdu SR zo 4.6.2019, sp. zn. 4Sžrk/1/2018, ktorý vyslovil nasledovný právny názor:\n„ Kasačný súd tiež odkazuje na odseky 4.1 až 4.14 rozsudku a vyjadrenie účastníka 2/, ktoré podrobne a\npresvedčivo objasňuje situáciu s právnymi vzťahmi k sporným parcelám KN - E č. 123/1 123/101, 458 a\n459. Kasačný súd sa tiež stotožňuje s právnou argumentáciou, podľa ktorej v prípade pozemkov, akými\nsú vodné toky platí, že tieto sú v zmysle čl. 4 Ústavy SR vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom\nich správou sú v zmysle vodného zákona poverení príslušní správcovia a tieto pozemky tak nemôžu\nbyť spôsobilým predmetom vydržania.“ Rovnako poukázal na rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.\n13C/55/2007, správnosť právneho názoru ktorého bola potvrdená v rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 14Co/177/2009, ktorý sa stotožnil s nasledovným právnym názorom Okresného súdu\nZvolen: „Čo sa týka parc. č... vedenej na LV č..., k. ú. O. vedeného Správou katastra K., tak súd túto\nparcelu nemohol navrhovateľovi vydať, a to z tohto dôvodu, že v konaní bolo jednoznačne preukázané,\nže na tejto parcele sa nachádza vodný tok V. s tým, že súd poukazuje na čl. IV. Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorého nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a liečivé\nzdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu súd v tejto časti návrh\nnavrhovateľa musel zamietnuť.“\n54. Ďalej dal do pozornosti právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Sžp\n1/2012 z 19.12.2012, ktorý okrem iného uviedol, že ak je konkrétna parcela v katastri nehnuteľností\nevidovaná ako vodná plocha so spôsobom využívania ako „vodný tok“ (hoci parcela nemusí byť ani\nzapísaná v katastri; prípadne zapísaná je ale na mene iného vlastníka), nesvedčí to o vlastníckom práve\n\nzapísaného vlastníka, pričom podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v tomto rozsudku výlučne\nštát môže byť v zmysle Ústavy SR a zákona o vodách vlastníkom vodného toku, ktorého súčasťou je\ni koryto rieky. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku taktiež uviedol: „Vlastnícke právo vyplýva z Ústavy\nSR a zápis v katastri nehnuteľností má len evidenčný charakter. Pokiaľ by aj obec Bobrovec v katastri\nfigurovala ako vlastník predmetnej parcely, takýto zápis by s ohľadom na vymedzenie vlastníctva k\nvodným tokom v Ústave nebol hodnoverný a ako taký by sa v súlade s ust. § 71 ods. 3 katastrálneho\nzákona nesmel používať.“ V nadväznosti na vyššie uvedené rozhodnutia súdov Slovenskej republiky\nzastával právny názor o existencii vlastníckeho práva Slovenskej republiky k dotknutým pozemkom v\nk.ú. A. P., evidovaných vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ktoré tvoria koryto rieky Váh a sú evidované\nz hľadiska druhu ako vodné plochy. K uvedenému právnemu názoru sa prikláňa najmä na základe\na v kontexte výkladu článku 4 Ústavy SR v spojení s ustanoveniami zákona o vodách, upravujúcich\notázku pojmu „koryto“ ako súčasti vodného toku, kde pod pojmom „koryto“ je nutné rozumieť pozemok\npredstavujúci z hľadiska evidencie v katastri nehnuteľnosti „vodnú plochu“ a v teréne predstavujúci\nplochu, cez ktorú preteká vodný tok.\n55. Právny názor žalovaného v tejto otázke je tiež založený na prezentovanej judikatúre súdov, ktoré\nvo viacerých súdnych konaniach vyslovili v rámci výkladu zákona o vodách v spojení s účelom článku\n4 Ústavy SR právny názor o tom, že nakoľko sa za súčasť vodného toku považuje koryto vodného\ntoku - teda pozemok, cez ktorý vodný tok preteká a pokiaľ je preukázané, že pozemok evidovaný\nv katastri nehnuteľností ako vodná plocha v teréne vodnou plochou a teda korytom skutočne je,\nje nutné prijať záver o tom, že takýto druh pozemku, predstavujúci koryto a súčasť vodného toku,\na teda musí byť zo zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky pokiaľ má dôjsť k naplneniu účelu\nčlánku 4 Ústavy SR. Ďalej dodal, že uvedený právny názor o automatickej existencii zákonného\nvýlučného vlastníckeho práva Slovenskej republiky k pozemkom predstavujúcim koryto vodného toku,\nktorý vyslovili viaceré súdy vo viacerých konaniach, považuje za podstatný z hľadiska posúdenia\nzásadnej otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne ako takej, resp. posúdenia relevantnosti jej\núčelovo uplatňovaného žalobného nároku voči žalovanému. Súčasne uviedol, že z § 70 ods. 2 zákona\nč. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam\n(katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „katastrálny zákon“) vyplýva, že údaje\nkatastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti,\ndruh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia,\nvýmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky,\núdaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj\nštandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným\núdajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“.\n56. Z § 70 ods. 2 katastrálneho zákona teda vyplýva, že údaje katastra sú hodnoverné a záväzné,\nak sa nepreukáže opak. Katastrálny zákon stanovuje hodnovernosť a záväznosť najprv všeobecne,\naž potom ustanovuje, že záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela\nregistra „E“. Pričom v zmysle § 71 ods. 3 katastrálneho zákona platí, že: „Údaje katastra, ktorých\nhodnovernosť je vyvrátená sa nesmú používať.“ V tejto súvislosti poukázal na znenie čl. 10 Ústavy\nČSSR č. 100/1960 Zb., ktoré ustanovovalo, že nerastné bohatstvo, základné zdroje energie, základný\nlesný pôdny fond, prírodné zásoby podzemných vôd, vodné toky a prírodné liečivé zdroje sú v štátnom\nvlastníctve. Podrobnosti k zneniu čl. 10 Ústavy ČSSR č. 100/1960 Zb. ustanovoval zákon Federálneho\nzhromaždenia, ktorým bol zákon č. 138/1973 Zb. zákon o vodách (vodný zákon), ktorý v § 31 ods.\n1 demonštratívne vymedzil, čo sa považuje za vodný tok. V zmysle uvedeného § 31 ods. 1 vodného\nzákona sú vodnými tokmi vody trvalo tečúce po zemskom povrchu medzi brehmi buď v prirodzenom\n(prípadne upravenom) koryte, ako bystriny, potoky, rieky, alebo v umelom koryte, ako prieplavy, vodné\nkanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa v slepých ramenách vodných tokov, včítane ich korýt.\nV zmysle uvedeného je možné konštatovať, že pozemky žalobkyne ktoré sú súčasťou vodného toku a v\nsúčasnosti Vodného diela Žilina mali patriť štátu. Rovnako podľa právnej teórie pozemky tvoriace koryto\nriek (riečište) mohli byť do 1. apríla 1975 v súkromnom vlastníctve. V zmysle § 31 ods. 1 vodného zákona\nboli zahrnuté do pojmu vodných tokov aj ich korytá, bez rozdielu to, či už išlo o prirodzené, upravené\nalebo umelé (vodné kanály, nádrže a pod.). Vlastnícky to znamenalo ku dňu účinnosti vodného zákona\n(1. apríl 1975) poštátnenie týchto pozemkov, pričom za pozemky tvoriace vodné toky nepatrila náhrada\na v ostatných prípadoch patrila náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení. Z vyššie uvedených\nskutočností vyplýva, že pozemky, ktoré tvoria koryto vodného toku rieky Váh a sú súčasťou Vodného\ntoku Žilina prešli do vlastníctva štátu najneskôr k 1. aprílu 1975 poštátnením. Pozemky boli vo vlastníctve\n\nštátu a v zmysle platných predpisov na území Slovenskej republiky takéto pozemky naďalej sú výlučným\nvlastníctvom štátu.\n57. Aj v súčasnosti čl. 4 ods. 1 Ústavy SR výslovne uvádza, že nerastné bohatstvo, podzemné vody,\nprírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Z uvedeného tak vyplýva,\nže vodné toky, a teda aj ich súčasti (prirodzené alebo umelé korytá) môžu byť len vo vlastníctve štátu Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené, má žalovaný za to, že v kontexte výkladu § 70 ods.\n2 katastrálneho zákona došlo k preukázaniu opaku o hodnovernosti o zápise vlastníckeho práva aj s\nprihliadnutím na historický exkurz a právnu úpravu, pričom platí, že vlastníkom predmetných pozemkov\nje Slovenská republika a žalovaný je len oprávneným správcom a rovnako je zrejmé, že žalobkyni\nnemohol vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia len z toho titulu, že je evidovaná v katastri\nnehnuteľností ako vlastníčka nehnuteľností (pozemkov). S poukazom na judikatúru súdov Slovenskej\nrepubliky a výklad zákona o vodách, ako aj a s poukazom na článok 4 Ústavy SR a historického\nexkurzu má žalovaný za to, že sporné nehnuteľnosti, ktorých je aktuálnou vlastníčkou žalobkyňa, a ktoré\nnadobudla na základe kúpnej zmluvy V-6998/2017, pričom tieto pozemky sú zastavané stavbou Vodné\ndielo Žilina a sú súčasťou vodného toku rieky Váh, patri do vlastníctva Slovenskej republiky.\n58. Nad rámec uvedených skutočnosti opätovne poukázal na všetky známe a uvádzané skutočnosti,\npre ktoré možno konanie žalobkyne považovať za rozporné s dobrými mravmi a zároveň predstavujúce\nšikanózny výkon práva.\n59. Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí\nobohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho\ndôvodu, plnením z neplatného právneho alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj\nmajetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.\n60. Podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so\nzemou pevným základom.\n61. Podľa § 31 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) vodné toky sú\nvody trvalo tečúce po zemskom povrchu medzi brehmi buď v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte,\nako bystriny, potoky, rieky, alebo v umelom koryte, ako prieplavy, vodné kanále, nádrže a pod., alebo\nvody nachádzajúce sa v slepých ramenách vodných tokov, včítane ich korýt. Pri vodných tokoch, ktorých\nkorytá nie sú označené vlastným parcelným číslom a nie sú ako také vedené v evidencii nehnuteľností\npodľa osobitných predpisov, sa za prirodzené koryto považuje dno a brehy až po brehovú čiaru, ktorá je\nurčená hladinou vody, ktorá stačí pretekať medzi brehmi bez toho, že sa vylieva do priľahlého územia.\nZa pozemky tvoriace podľa predchádzajúcich odsekov prirodzené koryto nepatrí náhrada; inak patrí\nnáhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení.\n62. Podľa § 52 ods. 1 veta prvá zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách v znení neskorších predpisov\nvodnými stavbami sú stavby, ich súčasti alebo ich časti, ktoré umožňujú osobitné užívanie vôd alebo\niné nakladanie s vodami.\n63. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podnik) podnik nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných subjektov.\nŠtát nezodpovedá za záväzky podniku, pokiaľ zákon neustanovuje inak.\n64. Podľa § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku veci a majetkové práva, ktoré\npodnik spravuje, sú majetkom štátu.\n65. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku podnik koná v mene vlastníka majetku,\nktorý spravuje podľa odseku 1, v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne je oprávnený\nkonať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné.\n66. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom\nzáklade, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX k. ú. A.\nP. ako pozemky registra „. parcelné číslo XXX/XX - vodná plocha o výmere 1.235 m2, parcelné číslo\nXXX/XX - vodná plocha o výmere 4.668 m2 a parcelné číslo XXX/X - vodná plocha o výmere 2.174\n\nm2 s tým, že uvedené pozemky tvoria súčasť K. B. Ž. a sú v užívaní žalovaného, ktorý za ich užívania\nneplatí nájomné. Užívaním týchto pozemkov bez právneho dôvodu vzniklo žalovanému za obdobie od\n1.5.2018 do 30.4.2020 bezdôvodné obohatenie.\n67. V konaní nebolo sporné a uvedené vyplývalo aj z listinných dôkazov založených v súdnom\nspise (napr. žalobkyňou predložená e-mailová komunikácia, ktorá sa týkala informácie o možnostiach\nvysporiadania pozemkov, č. l. 245), že K. B. Ž. je vodohospodárska stavba, ktorá je vo vlastníctve\nSlovenskej republiky a v správe žalovaného (§ 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 111/1990 Zb.).\n68. Žalovaný v priebehu konania na súde prvej inštancie namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, s\nktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s poukazom na to, že ide o námietku, ktorá netvorí podklad\npre jeho rozhodnutie (odsek 17 napadnutého rozsudku). Tento postup však odvolací súd nepovažuje za\nsprávny a to s poukazom na to, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného\npráva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je\nimanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd vecnú legitimáciu v konaní skúma z úradnej moci,\nteda aj v takom prípade, ak ju žiaden z účastníkov nenamieta. Existencia vecnej legitimácie na oboch\nstranách sporu predstavuje predpoklad vyhovenia žalobe; absencia aktívnej alebo pasívnej vecnej\nlegitimácie naopak vedie k jej zamietnutiu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 192/2004) a to\nbez ďalšieho, teda bez toho, aby sa súd zaoberal meritom sporu. Vecnú legitimáciu je pritom súd povinný\nex offo skúmať zo všetkých právnych hľadísk v každom štádiu konania, vrátane konania odvolacieho a\nzaoberať sa námietkou vecnej legitimácie komplexne (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.4.2026, sp.\nzn. 7 Cdo 43/2025). V nadväznosti na uvedené odvolací súd vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k\npoužitiu právnych predpisov, ktoré sa týkajú posúdenia (aj) pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.\n69. Pri posudzovaní, či sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje žalovaný alebo iný subjekt, bolo\nrozhodujúce zistenie, kto je vlastníkom vodnej stavby nachádzajúcej sa na pozemkoch žalobkyne.\n70. Právna teória (porovnaj napr. ELIÁŠ, J., BRIM, L., ADAMOVÁ, H.: Bezdůvodné obohacení,\nPraha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2016, 252 s) i súdna prax v tejto otázke dospeli k jednotnému\nzáveru, že povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, spočíva na\nvlastníkovi stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. V spore o vydanie\nbezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo vlastníkovi stavby na úkor vlastníka stavbou zaťaženého\npozemku, je preto pasívne vecne legitimovaný vždy vlastník stavby a nie jej užívateľ.\n71. Najvyšší súd SR už v rozsudku z 28.6.2012, sp. zn. 1 Cdo 91/2010, uviedol, že pokiaľ nie je daný\nprávny dôvod na bezodplatné užívanie pozemku (napr. zmluva) potom platí, že povinnosti vlastníka\npozemku strpieť jeho užívanie zodpovedá povinnosť vlastníka stavby poskytnúť mu za užívanie náhradu.\nV prípade, že vlastník stavby užíva cudzí pozemok bez poskytnutia náhrady, obohacuje sa na úkor\nvlastníka pozemku (prijíma plnenie bez právneho dôvodu), pretože sa nezmenšuje jeho majetok,\nku ktorému by za riadneho plnenia uvedenej povinnosti nepochybne došlo. Na vznik bezdôvodného\nobohatenia stačí už to, že sa stavba na pozemku nachádza. V takomto prípade je totiž zastavaný\npozemok užívaný (jeho úžitková hodnota sa konzumuje) tým, že je na ňom stavba postavená a je pritom\nprávne irelevantné, akým spôsobom vlastník stavby svoje vlastnícke právo realizuje, teda či stavbu užíva\nosobne alebo ju prenajal inému, či mu jej užívanie prináša zisk, prípadne komu prináša zisk.\n72. Na rovnakom právnom názore zotrval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí zo 17.6.2019, sp. zn. 8\nCdo 186/2018, z ktorého záverov vyplýva, že v prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho\ntitulu umiestnením stavby na ňom je pasívne vecne legitimovaným skutočný vlastník stavby na\ncudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva,\nktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu. Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku,\nna ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje\nvlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné ani to, či príp. komu prináša užívanie stavby\nzisk. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí výslovne odmietol názor, že pasívne legitimovaným na\nvydanie bezdôvodného obohatenia je vždy ten subjekt, ktorý skutočne pozemok užíval a v nadväzujúcej\nargumentácii akcentoval, že pod užívaním pozemku, na ktorom je umiestnená stavba vo vlastníctve\ninej osoby než vlastníka pozemku, je treba rozumieť už umiestnenie stavby na pozemku, bez ohľadu\nna spôsob jej užívania. Podľa jeho vysvetlenia totiž už umiestnenie stavby bráni vlastníkovi pozemku\ntento riadne užívať.\n\n73. Na tieto závery napokon nadviazal Najvyšší súd SR aj v aktuálnom rozhodnutí z 25.6.2025, sp. zn. 3\nCdo 8/2024 (v predmetnom spore bol žalovaným SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny\npodnik a predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania pozemkov ich\nzastavaním stavbami - hrádzami), kedy dovolanie odmietol, pretože otázku, či v prípade bezdôvodného\nobohatenia získaného zriadením stavby na cudzom pozemku je pasívne hmotnoprávne legitimovaný\nvlastník stavby alebo oprávnený držiteľ stavby, a ktorú odvolací súd vyriešil tak, že štát ako vlastník\nstavby zriadenej na cudzom pozemku sa bezdôvodne obohatil, nešlo o prípad právnej otázky, ktorú by\ndovolací súd ešte neriešil. Nešlo tu ani o prípad, kedy by sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom poukázal práve\nna závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 17.6.2019 sp. zn. 8 Cdo 186/2018. Ako\nobiter dictum dovolací súd súčasne v prejednávanom spore považoval za správny názor súdov, že\npasívne vecne (hmotnoprávne) legitimovaným subjektom v právnom vzťahu o vydanie bezdôvodného\nobohatenia za užívanie pozemku bez právneho dôvodu, ktorý je vo vlastníctve iného subjektu než\nvlastníka stavby na ňom stojacej, je vlastník stavby (nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS\n325/2000).\n74. Na uvedenom nič nemení ani uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.10.2024 sp. zn. 8 Cdo 39/2023\n(v predmetnom spore bol žalovaným SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik\na predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania pozemkov vodným\ntokom), na ktoré poukazovala žalobkyňa, nakoľko toto (i) sa nezaoberalo posúdením otázky pasívnej\nvecnej legitimácie v právnom vzťahu o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku bez\nprávneho dôvodu, ktorý je vo vlastníctve iného subjektu než vlastníka stavby na ňom stojacej, súčasne\n(ii) bolo založené tom, že pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie štátneho podniku bolo relevantné\nzistenie, v čom má bezdôvodné obohatenie žalovaného spočívať, či v zásahu do vlastníckeho práva,\nktorý bol spôsobený realizáciou vlastníckeho práva alebo v zásahu, ktorý bol spôsobený realizáciou\n(výkonom) správy štátneho podniku (odsek 2.3). Najvyšší súd v tomto prípade dospel k záveru, že\nžalobca vyvodzoval bezdôvodné obohatenia v súvislosti s výkonom správy žalovaného, nie z vlastníctva\nvodného toku (z čoho vychádzal odvolací súd pri zamietnutí žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného, ktorý nie je vlastníkom vodného toku) a preto právny záver odvolacieho súdu\npovažoval za nesprávny (odsek 3.1). Ani v tomto rozhodnutí sa teda najvyšší súd pri riešení otázky\npasívnej vecnej legitimácie v právnom vzťahu z bezdôvodného obohatenia neodchýlil od svojej ustálenej\nrozhodovacej praxe. Práve naopak, z predmetného rozhodnutia vyplýva, že ak by žalobca odvodzoval\nnárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z vlastníctva vodného toku, potom by záver odvolacieho\nsúdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorým bol štátny podnik, bol správny.\n75. Bez ohľadu na vyššie uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje aj s procesnou obranou\nžalovaného, ktorý v priebehu konania v súvislosti s nedostatkom svojej pasívnej vecnej legitimácie\npoukazoval na § 5 a § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, pretože zo znenia § 5 ods. 2\ncit. zákona explicitne vyplýva, že štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných subjektov.\nUvedené v zásade platí aj naopak. Štát nezodpovedá za záväzky štátneho podniku, a to napriek tomu,\nže štátne podniky spravujú majetok štátu. Vymedzenie zodpovednosti štátu za štátne podniky a naopak\nv predmetnom ustanovení zodpovedá postaveniu štátnych podnikov ako samostatných subjektov\npráva, v zásade oddelených od štátu (MAMOJKA, KUBINCOVÁ, MAMOJKA ml. a kol.: Postavenie a\nhospodárenie štátnych podnikov, 1. vydanie, 2018, s. 431 - 434). Zo zákona § 6 ods. 2 zákona č.\n111/1990 ZB. o štátnom podniku tiež explicitne vyplýva, že podnik koná v mene vlastníka majetku,\nktorý spravuje podľa odseku 1, (i) v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; (ii) obdobne je\noprávnený konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné. Konanie v mene iného\n(alebo zastúpenie) znamená, že jedna osoba (zástupca) robí právne úkony za inú osobu (zastúpeného).\nPráva a povinnosti z týchto úkonov nevznikajú zástupcovi, ale priamo zastúpenému (§ 22 ods. 1\nObčianskeho zákonníka). Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu\n(zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 Občianskeho zákonníka). Zo\nznenia § 6 ods. 2 cit. zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že vo veciach spravovaného majetku štátu\nsprávca, v danom prípade žalovaný, vystupuje pred súdom „v mene štátu“, z čoho potom vyplýva, že v\nsúdnom konaní, predmet ktorého súvisí s ním spravovaným majetkom, nevystupuje vo vlastnom mene.\nA pokiaľ štátny podnik nezodpovedá ani za záväzky štátu (§ 5 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom\npodniku), pričom bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobkyňa domáha v tomto konaní, je\nv zmysle vyššie ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít nepochybne záväzkom štátu, potom\n\nštátny podnik nie je a nemôže byť ani nositeľom povinnosti, o ktorú v konaní ide. Žalovaný teda aj z\ntohto dôvodu nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaným subjektom.\n76. Odvolací súd zároveň pripomína, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných\npráv a slobôd (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/2005 z 13.4.2005, m. m. I. ÚS 19/02, I.\nÚS 27/04, I. ÚS 74/05) sú primárne zodpovedné všeobecné súdy. Podľa Čl. 2 ods. 1 C. s. p. ochrana\nohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,\naby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,\nže jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;\nak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho\nspor bude rozhodnutý spravodlivo (Článok 2 C. s. p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu\ntreba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky\n(pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v\nktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ\nneskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\nv zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.1.2018, sp.\nzn. 6 Cdo 29/2017, publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č.\nR 71/2018).\n77. Rozhodnutia najyvššieho súdu, na ktoré poukázal odvolací súd v predchádzajúcich odsekoch, a\nktoré sa týkali otázky pasívnej vecnej legitimácie v právnom vzťahu o vydanie bezdôvodného obohatenia\nza užívanie pozemku bez právneho dôvodu, ktorý je vo vlastníctve iného subjektu než vlastníka stavby\nna ňom stojacej, predstavujú ustálenú rozhodovaniu prax dovolacieho súdu, od ktorej odvolací súd\nv súlade s princípom právnej istoty nemá dôvod sa odkloniť. Vzhľadom na uvedené preto odvolací\nsúd uzatvára, že nakoľko vlastníkom stavby - Vodného diela Žilina, stojacej na pozemkoch žalobkyne\nnie je žalovaný, žalovaný nie je v tomto spore o vydanie bezdôvodného obohatenia pasívne vecne\nlegitimovaný.\n78. Súčasne odvolací súd uvádza, že zo skutkových zistení súdu prvej inštancie (listov vlastníctva)\nvyplýva, že K. B. Ž. sa nachádza na pozemkoch žalobkyne evidovaných ako parcela číslo XXX/XX\n- druh pozemku: vodná plocha o výmere 1.235 m2 a parcela číslo XXX/XX - druh pozemku: vodná\nplocha o výmere 4.668 m2 a na parcele číslo XXX/X - druh pozemku: vodná plocha o výmere 2.174 m2,\npričom v prípade parcely číslo 641/2 podľa kódu využitia pozemku ide o vodný tok (prirodzený), teda\npozemok pod prirodzeným (pôvodným) vodným tokom rieky Váh. Skutočnosť, že parcela číslo XXX/X,\ntvorila prirodzený tok rieky Váh vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 2/2021 (č. l. 214), podľa ktorého\nparcela číslo XXX/X je identická s pôvodnou pozemnoknižnou parcelou číslo XXX, ktorá je vedená ako\nneknihovaná, tzv. „Verejný majetok“ - rieka Váh. Je teda zrejmé, že parcela číslo XXX/X (predtým parcela\nčíslo XXX) tvorila a aj v súčasnosti tvorí prirodzené koryto rieky Váh.\n79. V zmysle čl. 8 ods. 2 Ústavy z roku 1960 vodné toky boli vyhlásené za národný majetok a to bez\nohľadu na to, či išlo o vodný tok tečúci v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte, alebo v umelom\nkoryte. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom\npovrchu medzi brehmi buď v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte, ako bystriny, potoky, rieky,\nalebo v umelom koryte, ako prieplavy, vodné kanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa\nv slepých ramenách vodných tokov, včítane ich korýt. Definícia vodného toku v citovanom vodnom\nzákone vytvorila ako predmet vodného toku: 1. vodný prúd ako vec nespôsobilú k vlastníctvu (ide o\nvodný živel, ktorý nie je možné dostatočne ovládnuť a preto podľa klasických predstáv je vylúčený\nz vecí in commercio), 2. pozemok (koryto), po ktorom tento vodný prúd odteká a ktorý je vlastnícky\nspôsobilý. Koryto vodného toku sa považovalo za súčasť vodného toku a tým za štátne vlastníctvo,\npretože socialistické spoločenské vlastníctvo malo iba dve základné formy: štátne vlastníctvo, ktoré je\n\nvlastníctvom všetkého ľudu (národný majetok) a družstevné vlastníctvo (majetok ľudových družstiev) (čl.\n8 ods. 1 Ústavy z roku 1960). Každé koryto potoka alebo rieky (či už prirodzené alebo upravované) sa\npotom najneskôr dňom účinnosti zákona č. 138/1973 Zb. (1.4.1975) stalo vlastníctvom štátu. Rozdiel\nbol len v tom, či za toto zoštátnenie koryta vodného toku patrila pôvodnému vlastníkovi náhrada alebo\nnie. Za pozemky tvoriace prirodzené koryto náhrada vlastníkovi nepatrila, v ostatných prípadoch patrila\nvlastníkovi pozemku náhrada podľa predpisov o vyvlastnení (§ 31 ods. 3 citovaného zákona).\n80. Predmetnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 15.4.2025, sp. zn. 9 Cdo\n233/2022, v ktorom uviedol: „Ústava Československej socialistickej republiky z 11. júla 1960 (ústavný\nzákon č. 100/1960 Zb. v znení účinnom do 22.4.1990) v článku 8 ods. 2 deklarovala vodné toky ako\nštátne vlastníctvo (tzv. národný majetok). Napriek tomu, že išlo o ústavu prijatú v čase neslobody,\nsamotnú zásadu, že vodné toky sú štátnym vlastníctvom, nemožno považovať za nedemokratickú.\nSvedčí o tom aj skutočnosť, že táto zásada bola prenesená aj do súčasnej Ústavy Slovenskej republiky\n(čl. 4). Zákon č. 138/1973 Zb. v ustanovení § 31 ods. 1 podrobnejšie upravil definíciu vodných tokov\ntak, že „vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom povrchu medzi brehmi buď v prirodzenom\n(prípadne upravenom) koryte, ako bystriny, potoky, rieky, alebo v umelom koryte, ako prieplavy, vodné\nkanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa v slepých ramenách vodných tokov, včítane ich\nkorýt“. Najneskôr týmto zákonom teda došlo k zoštátneniu nielen vody, tečúcej korytami vodných tokov,\nale aj samotných korýt týchto vodných tokov. Aj tento princíp (že súčasťou vodného toku je aj jeho\nkoryto) je aktuálny aj v súčasnosti (§ 43 ods.1 zákona č. 364/2004 Z. z.). Ako konštatoval najvyšší\nsúd už v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 38/2007, v zmysle vyššie citovaných ustanovení pozemky tvoriace\nkoryto vodných tokov prešli zo zákona (odo dňa účinnosti zákona č. 138/1973 Zb., t. j. od 1.4.1975) do\nvlastníctva štátu. Aj podľa právnej teórie pozemky tvoriace koryto riek (riečište) mohli byť do 1.4.1975\nv súkromnom vlastníctve, avšak išlo o právo spočívajúce (virtuálne), pretože vykonávanie vlastníckeho\npráva bolo obmedzené zákonnými ustanoveniami vodného zákona (zák. čl. XXIII:1885 a pozmeňujúci\nzák. čl. XVIII:1913). Ustanovením § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodného zákona) boli\ndo pojmu vodných tokov zahrnuté aj ich korytá, či už prirodzené, upravené alebo umelé (vodné kanály,\nnádrže a pod.). Vlastnícky to znamenalo, ku dňu účinnosti vodného zákona (1.4.1975), poštátnenie\ntýchto pozemkov, pričom za pozemky tvoriace prirodzené toky nepatrila náhrada a v ostatných prípadoch\npatrila náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení (§ 31ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb.).“ Závery,\nku ktorým v tomto rozhodnutí dospel najvyšší súd považoval za konzistentné a ústavné udržateľné aj\nÚstavný súd SR (viď IV. ÚS 418/2025).\n81. Vzhľadom na vyššie uvedené, potom bez ohľadu na to, či v neskoršom období žalobkyňa nadobudla,\nresp. mohla (v konkurznom konaní) nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku, ktorý tvoril prirodzené\nkoryto rieky Váh, a ktorý sa v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení stal vlastníctvom štátu,\nskutočnosť že § 31 ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb. upravoval spôsob vyporiadania vzťahu medzi\n(pôvodným) vlastníkom pozemku, ktorým pretekal vodný tok a štátom vylučuje, aby sa v súčasnosti\ndomáhala náhrady za tento pozemok (parcelné číslo 641/2), podľa ustanovení o bezdôvodnom\nobohatení. Žalobkyňa teda aj z tohto dôvodu, nemohla byť v tejto časti svojho nároku v konaní úspešná.\n82. Uvedené sa však nevzťahuje na pozemky parcelné číslo XXX/XX - druh pozemku: vodná plocha o\nvýmere 1.235 m2 a parcelné číslo XXX/XX - druh pozemku: vodná plocha o výmere 4.668 m2, ktoré ku\ndňu účinnosti zákona č. 138/1975 Zb. netvorili prirodzené koryto vodného toku, a ktoré boli, ako vyplýva z\nvykonaného dokazovania (odsek 7 napadnutého rozsudku), v deväťdesiatych rokoch minulého storočia\nzastavené vodnou stavbou - K. B. Ž., nakoľko zákon č. 138/1973 Zb. nezakladal vlastnícke právo štátu\nk pozemkom, na ktorých bola postavená stavba - vodné dielo. Naopak zákon č. 138/1973 Zb. za účelom\nvýkonu oprávnenia plynúceho z rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu, najmä na vybudovanie alebo\nprevádzku vodohospodárskych diel upravoval možnosť usporiadania vlastníckych vzťahov pod vodnou\nstavbou tak, že potrebné nehnuteľnosti alebo práva k nim bolo možné vyvlastniť, ak ich nebolo možné\nzískať dohodou (§ 37 ods. 2 zákona č. 138/1973 Zb.).\n83. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti výroku o trovách konania domáhajúc sa aplikácie § 257 CSP.\n84. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n\n85. Na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od\nzásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1\nCSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Zákon\npre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie\ndvoch podmienok: (i) dôvody hodné osobitného zreteľa a (ii) výnimočné okolnosti. Keďže je akcentované\nnazeranie na použitie § 257 CSP z pohľadu úspešnej strany, slúži toto ustanovenie na riešenie situácie,\nv ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo\nprávom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie § 257\nCSP však neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri\nnález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie\nje solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako\nu jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na\ndosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.\n86. Hoci súd rozhoduje o náhrade trov konania ex offo, pre použitie výnimky zo zásady úspechu, teda pre\npožitie § 257 CSP, sám nevyhľadáva dôvody, vychádza iba z toho, čo strany v konaní uviedli (uznesenie\nNajvyššieho súdu SR, z 26.2.2026, sp. zn. 5 CdoPr 7/2025). Žalobkyňa za dôvod hodný osobitného\nzreteľa považovala tú skutočnosť, že žalovaný je štátny podnik disponujúci dostatočným odborným\naparátom, preto nie je dôvodné a účelné aby bol v konaní zastúpený advokátom.\n87. K uvedenému odvolací súd uvádza, že predmetná skutočnosť nezakladá dôvod na aplikáciu § 257\nCSP, pre ktorý by žalovanému ako úspešnej strane v spore nemala byť priznaná náhrada trov konania.\nSúčasne odvolací súd dodáva, že otázka účelnosti a dôvodnosti zastúpenia strany advokátom bola\nv súdnej praxi opakovane riešená a vyriešená tak, že pojem „účelný“ je nevyhnuté chápať ako určitú\npoistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi\n(napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s\nklientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom\nuvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by\ntak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie\nadvokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné\nsankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta\ns tým, že sa mohol v konaní brániť sám (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.9.20015, sp., zn. 4\nMCdo 16/2014, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.7.2012, sp. zn. 7 Cdo 93/2012). Rozhodnutia\nvšeobecných súdov, založené na týchto právnych záveroch prešli aj testom ústavnosti (pozri napr. IV.\nÚS 284/2023, IV. ÚS 509/2025).\n88. Dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP napokon nie je ani tá skutočnosť, že žalobkyňa samotné procesné\núkony žalovaného považovala za neúčelné, nehospodárne, resp. obštrukčné, nakoľko otázka účelnosti\ntrov konania z hľadiska jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby bude riešená v ďalšom štádiu,\nv ktorom súd rozhoduje o výške trov konania (§ 262 ods. 2 CSP).\n89. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolacia argumentácia žalobkyne\nnebola spôsobilá ovplyvniť výrokovú správnosť napadnutého rozhodnutia; odvolací súd preto napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie aj keď z iných dôvodov podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny\npotvrdil, vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,\nktorým je viazaný (383 CSP), a ktorý po právnej stránke posúdil inak.\n90. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní\núspech v celom rozsahu, priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n91. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\n\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nCSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/52/2020", "guid": "60b2e2c1-7071-4137-a196-c58dedb93bf8:ece75452-f82c-480c-ade8-bebb6282ab97", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:886070d8-3e66-4d81-9a53-75af948ca603", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.509.2025.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 509/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 509/2025 z 13. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.509.2025.2"}, {"guid": "ussr:56c77743-ffea-4982-a391-5c005bc707eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.418.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 418/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 418/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.418.2025.1"}, {"guid": "ussr:857c54ca-1cb3-4e35-a010-ef5669e30809", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.284.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2023 z 23. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-23", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.284.2023.1"}, {"guid": "ussr:42d9b09c-5061-4647-a47e-06b83bfc9b32", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 284/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 284/2013 z 22. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42d9b09c-5061-4647-a47e-06b83bfc9b32"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "1946f455-9fc8-4327-9a6f-22a8a6b95571:e6480432-a8a8-44ed-829d-910525e7278e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1317200368.3", "spisova_znacka": "5CdoPr/7/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5CdoPr/7/2025 z 26. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1317200368.3"}, {"guid": "fa3b9f34-29a9-4f95-8d5a-34836fd95647:3cd0153e-be86-4af6-8ef4-319f7f4f2f3b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6608214713.1", "spisova_znacka": "3Obdo/39/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/39/2018 z 28. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6608214713.1"}, {"guid": "a946cb36-715f-4f3e-b64c-362fe151d377:14dc095c-5b0b-455b-93be-ecd31d0e352f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:4107208719.1", "spisova_znacka": "4MCdo/16/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/16/2014 z 28. 9. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-09-28", "citacie_n": 270, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4107208719.1"}, {"guid": "6afe6a78-4681-495d-b6f1-45ad631adeb3:c91eb2f8-e2d3-4321-b6fe-9a9bfc34fd5b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5117226465.1", "spisova_znacka": "5Co/286/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/286/2018 z 25. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-03-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5117226465.1"}, {"guid": "95f7c22b-0382-42e9-bd11-a872103effb2:55e0902f-8712-4817-890c-8a673093bd99", "ecli": null, "spisova_znacka": "30Cb/39/2021", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 30Cb/39/2021 z 27. 11. 2023", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2023-11-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/95f7c22b-0382-42e9-bd11-a872103effb2:55e0902f-8712-4817-890c-8a673093bd99"}], "citovane_v": []}