Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/92/2026 1726200702 07. 08. 2026 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2026:1726200702.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej, v právnej veci navrhovateľa: P.. E. X., Z.. XX.XX.XXXX, I. XX, Q., proti odporkyni F.. P. Č., Z.. XX.X.XXXX, K. X, Q., o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie odporkyne proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 36C/14/2026-124, zo dňa 2.4.2026, v spojení s opravným uznesením toho istého súdu č. k. 36C/14/2026-217, zo dňa 21.5.2026, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie m e n í zamieta.
tak, že návrh
II. Odporkyni priznáva proti navrhovateľovi plný nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením uložil odporkyni povinnosť strpieť užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Q., obci Q., katastrálnom území Q., zapísaných na LV č. XXXX parcela registra „. a to parcela č. XXXX/XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 426 m2, parcela registra „. parcela č. XXXX/XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 106 m2 a rodinný dom so súpisným číslom XXXX postavený na parcele č. XXXX/XX navrhovateľom a tiež zdržať sa všetkých krokov, ktoré by mu bránili v užívaní nehnuteľností a to do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026; navrhovateľovi priznal voči odporkyni nárok na náhradu trov súdneho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným súdu 24.2.2026 navrhovateľ žiadal, aby súd uložil odporkyni povinnosť strpieť užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Q., obci Q., katastrálnom území Q., zapísaných na LV č. XXXX parcela registra „., parcelné č. XXXX/ XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 426 m2, parcela registra „., parcelné č. XXXX/XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 106 m2 a rodinný dom so súpisným číslom XXXX postavený na parcele č. XXXX/XX navrhovateľom a tiež zdržať sa všetkých krokov, ktoré by mu bránili v užívaní nehnuteľností, a to do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026. Návrh odôvodnil tým, že pod spisovou značkou 9C/5/2026 je na Okresnom súde Pezinok vedené konanie o určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, kde sa P.. I. X. domáha určenia, že nehnuteľnosti sú v jej vlastníctve, napriek zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech F.. P. Č. v katastri nehnuteľností. P.. I. X. previedla kúpnou zmluvou zo 6.6.2017 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na P.. F. A., E..F.. T. P.. B. A.. Následne manželia A. previedIi nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z 8.12.2021 na odporkyňu. Navrhovateľ a P.. I. X. majú za to, že vlastníkom nehnuteľností je P.. I. X., pretože vyššie uvedené prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam boli vykonané na základe absolútne neplatných právnych úkonov. P.. I. X.H., ako výlučná vlastníčka nehnuteľností, dala navrhovateľovi nehnuteľnosti do bezplatného užívania. Odporkyňa nerešpektuje právo navrhovateľa užívať nehnuteľnosti a má v úmysle ho vylúčiť z užívania nehnuteľností. Kúpna zmluva predstavovala poskytnutie pôžičky P.. F. A. navrhovateľovi vo výške 260.000 eur (v kúpnej zmluve 1 táto pôžička predstavuje kúpnu cenu) a zabezpečenie záväzku (pôžičky) navrhovateľa voči P.. F. A. (zabezpečovací
prevod práva k nehnuteľnostiam podľa § 553 OZ). De iure je kúpna zmluva simulovaným právnym úkonom (fingovaným) a disimulovaným právnym úkonom je zabezpečovací prevod práva a poskytnutie pôžičky (zastreté právne úkony). Uvedené vyplýva z bodu 4.1 kúpnej zmluvy 1, kde je výška kúpnej ceny dohodnutá ako 260.000 eur (t. j. pôžička) a z bodu 4.2 kúpnej zmluvy 1, kde je dohodnuté, že kúpna cena bude uhradená na účet navrhovateľa. Dôkaz o poskytnutí pôžičky je aj e-mail od P.. F. A., v ktorom zasiela navrhovateľovi vyúčtovanie jeho pôžičky k 31.7.2021. Súčasťou tohto e-mailu je aj excelovská tabuľka s rozpisom platieb a výšky pôžičky, kde je expressis verbis uvedené, že kúpna cena podľa kúpnej zmluvy 1 predstavuje de iure pôžičku. Zabezpečovací prevod práva (disimulovaný právny úkon) predstavuje formálny prevod práva na základe kúpnej zmluvy 1, ktorá je neplatná (simulovaný právny úkon). Navrhovateľ, P.. I. X. T. P.. F. A. sa dohodli, že po splatení pôžičky, keď navrhovateľ bude mať dostatok finančných prostriedkov, bude vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prevedené späť na navrhovateľa alebo P.. I. X.. Kúpna zmluva 1 je neplatná z dôvodu, že P.. I. X. nemala vôľu trvalo previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na P.. F. A. a jeho manželku a P.. F. A. nemal vôľu a úmysel spolu so svojou manželkou trvalo nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Vôľa strán nesmerovala k trvalému scudzeniu a nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo predstavuje materiálnu podstatu a kauzu kúpnych zmlúv. Naopak, dočasný prevod je charakteristický pre dočasný prevod práva podľa § 553 OZ. Uvedené potvrdzuje skutočnosť, že po splatení pôžičky boli nehnuteľnosti predané ďalej. Vôľa strán naopak smerovala k poskytnutiu pôžičky pre navrhovateľa a zabezpečeniu záväzku vrátiť pôžičku. Manželia A. nikdy v nehnuteľnostiach nežili ani ich neužívali, vždy nehnuteľnosti užíval len navrhovateľ, pričom predstavujú jeho obydlie počas doby, keď boli A. formálne evidovaní ako vlastníci nehnuteľností, náklady spojené s ich užívaním (elektrina, voda, plyn) znášal navrhovateľ. V roku 2021 navrhovateľ naakumuloval peňažné prostriedky na vrátenie časti pôžičky. V tom čase začal tvoriť pár s odporkyňou, ktorá sa nasťahovala do nehnuteľnosti, resp. rodinného domu. Odporkyňa mala vedomosť o tom, že sa má navrhovateľovi „vrátiť“ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, Navrhla mu, aby jej dal časť naakumulovaných peňažných prostriedkov (72.200 eur) na vrátenie pôžičky, a že zvyšok zaplatí odporkyňa z úveru, ktorý si zoberie a zabezpečí nehnuteľnosťami - zriadením záložného práva. Navrhovateľ súhlasil, a preto odporkyňa nadobudla nehnuteľnosti od manželov A. (na základe kúpnej zmluvy 2), aby ich mohla založiť na zabezpečenie úveru. V zmysle dohody zaslal navrhovateľ odporkyni časť naakumulovaných finančných prostriedkov vo výške 72.200 eur, ktorá mala slúžiť na splatenie častí pôžičky navrhovateľa od P.. F. A.. Zvyšná časť pôžičky bola financovaná prostredníctvom úveru z banky, ktorým sa zaťažili nehnuteľnosti. Uvedené vyplýva aj z kúpnej zmluvy 2, kde v čl. 3 ods. 2 písm. c) je uvedené, že časť kúpnej sumy 72.200 eur bude zaplatená na účet manželov A., zvyšná časť dlhu bola financovaná z úveru. Kúpna zmluva 2 predstavuje de iure splatenie pôžičky pre P.. F. A.. Pre kontext poukázal na to, že kúpne ceny podľa kúpnej zmluvy 1 a 2 boli rovnaké, teda bezpochyby ide len o poskytnutie a vrátenie pôžičky. Avšak kúpna zmluva 2 je absolútne neplatným právnym úkonom s ohľadom na skutočnosť, že kúpna zmluva 1 je absolútne neplatný právny úkon, keďže P.. F. A. so svojou manželkou nikdy neboli vlastníkmi nehnuteľností, a preto ich nemohli ani previesť (nemo plus iuris). Vlastníkom nehnuteľností je P.. I. X.. Neobstojí ani obrana odporkyne o dobromyseľnosti, keď má právne vzdelanie a od počiatku mala vedomosť o všetkých vzťahoch týkajúcich sa pôžičky a jej zabezpečenia nehnuteľnosťou; preto je jasné, že mala vedomosť o neplatnosti kúpnej zmluvy 1. Sama navrhla, aby bola časť pôžičky vrátená cez úver, ktorý si zoberie. Žaloba P.. I. X. tak nie je zjavne bezúspešná, ale jej vlastnícke právo je natoľko osvedčené, že súd by v zásade mohol o žalobe rozhodnúť ex cathedra. Je preukázaný opak pravosti zápisu v katastri nehnuteľností, minimálne je osvedčené, že odporkyňa nie je vlastníčkou nehnuteľností, ale je ňou P.. I. X.. Nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana, je (i) ochrana obydlia žalobcu a (ii) ochrana najlepšieho záujmu spoločného 8-ročného syna navrhovateľa a odporkyne. P.. I. X., ako de iure vlastník, dala navrhovateľovi do bezplatného užívania nehnuteľnosti. Vyhráža sa navrhovateľovi, aby vypratal nehnuteľnosti; inak si bude od neho žiadať bezdôvodné obohatenie. Odporkyňa vyzýva formou SMS navrhovateľa, aby odišiel z domu. Navrhovateľ sa tiež obáva, že zo strany odporkyne by mohlo dôjsť k výmene zámkov, keďže pravidelne konzumuje alkohol a jej správanie je nevyspytateľné. Navrhovateľ žije v nehnuteľnostiach od ich kolaudácie. Sú jeho obydlím a inú nehnuteľnosť určenú na bývanie nevlastní. Odporkyňa sa domnieva, že je vlastníčkou domu, a preto žiada od navrhovateľa odplatu za užívanie jeho obydlia v nezmyselnej výške 210 eur týždenne, čo navrhovateľ odmieta. Vykázaním navrhovateľa z užívania nehnuteľností by navrhovateľ stratil obydlie a možnosť stretávať sa so svojím synom, keďže nemá inú nehnuteľnosť určenú na bývanie, v ktorej by vedel tráviť čas so synom. Je nevyhnutné poskytnúť ochranu obydliu navrhovateľa, ktorý má platný titul na užívanie nehnuteľností (obydlia). Vlastnícke právo odporkyne bolo preukázateľne spochybnené. Preto nemôže vylúčiť navrhovateľa z užívania nehnuteľností. Preto je v súlade so spravodlivým usporiadaním vzťahov potrebné do rozhodnutia vo veci samej (rozhodnutie o vlastníckom práve k
nehnuteľnostiam), poskytnúť ochranu obydliu navrhovateľa tak, že odporkyňa je povinná strpieť užívanie nehnuteľností navrhovateľom. Takýto spôsob umožní užívať nehnuteľnosť odporkyni aj navrhovateľovi do rozhodnutia vo veci samej. Ak sa preukáže, že jeden z účastníkov konania nemal pravdu, ostáva zachované právo druhého účastníka konania požadovať bezdôvodné obohatenie. Písomným podaním zo dňa 25.2.2026 navrhovateľ doplnil svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia keď uviedol, že odporkyňa prostredníctvom SMS vyzýva navrhovateľa, aby do 27.2.2026 vypratal nehnuteľnosti, resp. obydlie navrhovateľa. Zároveň navrhla alternatívu navrhovateľovi, aby jej platil úhradu 210 eur/týždeň za užívanie obydlia, s čím súhlasil v záujme zachovania bezpečnosti ich syna, čo odporkyni oznámil v SMS správe zo dňa 25.2.2026. Odporkyňa však pristúpenie úhrady za užívanie obydlia nerešpektovala a trvá na vysťahovaní navrhovateľa k 27.2.2026, inak mu znemožní užívanie jeho jediného obydlia a to bez súdneho rozhodnutia. Je zrejmé, že odporkyňa k tomuto dátumu vymení zámky vchodových dverí, čím znemožní navrhovateľovi užívať jeho obydlie. Elektronickým podaním zo dňa 20.3.2026 navrhovateľ uviedol, že povinná mu 27.2.2026 znemožnila prístup k obydliu a to výmenou zámkou na nehnuteľnosti rodinného domu na ul. F.. R. X Q., ktorú nehnuteľnosť má aktuálne formálne zapísanú na LV na svoje meno. Vlastnícke právo povinnej je žalobou o určenie vlastníckeho práva dôvodne spochybnené a toto právo povinnej sa javí byť viac ako sporné. Všetci účastníci simulovaných právnych úkonov okrem povinnej naplnili (zmluvu o pôžičke -zabezpečenie pôžičky - vrátenie pôžičky - vrátenie zabezpečenia) jedine povinná zneužila jej formálny zápis na LV a tento zápis sa snaží pre seba využívať spôsobom, ktorý znamená výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľ sa k 27.2.2026 stal bezdomovcom konaním povinnej, ktorá v rozpore s dobrými mravmi zneužíva jej formálny zápis na LV a to tak, že povinná vymenila k 27.2.2026 zámky od nehnuteľnosti, vyhádzala navrhovateľovi na ulicu pred dom jeho osobné veci a oblečenie v plastových vreciach, bez predchádzajúceho upozornenia. Povinná zadržiava a okupuje hnuteľné veci vo vlastníctve navrhovateľa v hodnote desiatok tisíc eur nachádzajúce sa v nehnuteľnosti, ktorá jej nepatrí, čím hrozí navrhovateľovi bezprostredne ďalšia nenahraditeľná škoda a ujma. Povinná administratívne odhlásila navrhovateľa z trvalého pobytu a to napriek založenému užívaciemu titulu od reálnej vlastníčky nehnuteľností, čo je výkon práva povinnej v rozpore s dobrými mravmi. Dňa 27.2.2026 povinná F.. P. Č. vymenila na rodinnom dome na F.. R. X, V. Q. zámky na všetkých dverách, čím mu reálne znemožnila užívanie jeho jediného obydlia. Následne mu povinná 14.3.2026 bez predchádzajúceho upozornenia vyložila na ulicu cca 12 veľkoobjemových plastových vriec s mojím oblečením, o ktorej skutočnosti som sa dozvedel náhodou, keď autom spolu so synom išiel k domu na F.. R. X, aby si zobral jeho oblečenie na chystanú oslavu jeho matky, ktorá oslavovala v ten deň 90 rokov. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého uznesenia (§ 393 ods. 2 CSP), súd prvej inštancie ozrejmil, že účel požadovaného neodkladného opatrenia nie je možné dosiahnuť zabezpečovacím opatrením, keďže predmetom konania nie je pohľadávka navrhovateľa voči odporkyni, ale strpenie užívania veci. Zriadenie záložného práva v prospech navrhovateľa nie je teda možné, keď nie je tvrdená pohľadávka, ktorá by mala byť zabezpečená, je preto splnená aj podmienka subsidiarity neodkladného opatrenia vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu (§ 324 ods. 3 Civilného sporového poriadku). 3. Navrhovateľ sa domáha vydania neodkladného opatrenia spočívajúceho v znášaní navrhovateľom jeho užívania nehnuteľnosti, ktorá je podľa evidencie nehnuteľností zapísaná ako vlastníctvo odporkyne. Z kúpnych zmlúv ako aj z emailu z 8.6.2021 je spochybnená vôľa pri uzatváraní kúpnej zmluvy o predaji predmetnej nehnuteľnosti a teda vlastnícke právo odporkyne. Nárok navrhovateľa vyplýva zo Zmluvy o výpožičke uzavretej navrhovateľom ako vypožičiavateľom a P.. I. X. ako požičiavateľkou z 1.1.2026. Platnosť tejto zmluvy o výpožičke je závislá od výsledku konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026 o určenie vlastníckeho práva P.. I. X. ako tvrdenej vlastníčky a súčasne aj požičiavateľky proti F.. P. Č. ako zapísanej vlastníčke. Navrhovateľ tak osvedčil svoj nárok daný zmluvou o výpožičke od tvrdenej vlastníčky. 4. Pokiaľ ide o ohrozenie tvrdeného nároku, tento mal súd prvej inštancie preukázaný z vytlačených správ navrhovateľa s odporkyňou, podľa ktorých odporkyňa žiada jeho vysťahovanie z predmetnej nehnuteľnosti, ba dokonca mala pristúpiť k svojvoľnému vysťahovaniu navrhovateľa. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že je zákonom chránený existujúci stav, prípadné vypratanie navrhovateľa z predmetnej nehnuteľnosti nemôže vykonať sama odporkyňa a to aj keby bol vyriešený spor o vlastnícke právo v jej prospech, keď výlučne štát má licenciu na násilie vrátane núteného vysťahovania fyzickej osoby z obydlia a to prostredníctvom súdneho exekútora.
5. Pokiaľ ide o primeranosť navrhovaného neodkladného opatrenia, súd prvej inštancie mal za primerané, keď neodkladným opatrením sa zachová len doterajší stav, teda postavenie odporkyne sa nezhorší. Pokiaľ ide o spôsob užívania predmetného domu navrhovateľom, tento bude zachovaný podľa doterajšieho stavu. Súčasne mal súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že týmto rozhodnutím nezískal navrhovateľ právny titul na bezodplatné užívanie nehnuteľnosti, jeho právny titul na užívanie predmetnej nehnuteľnosti je zmluva o výpožičke. Súd len rozhodol o dočasnej povinnosti odporkyne, ktorá skutočnosť má potom primerané následky v prípade neplatnosti zmluvy o výpožičke. 6. Súčasne mal súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že argumentácia navrhovateľa ohľadne starostlivosti o maloleté dieťa nemá vplyv na rozhodovanie o jeho nároku, keď maloletý nie je účastníkom konania, spôsob a miesto výkonu o dieťa je vecou rodičov a v prípade sporu alebo pochybností o tomto môže rodič t. j. tu navrhovateľ alebo odporkyňa podať príslušný návrh na súd. Tvrdenia navrhovateľa o abúzuse alkoholu odporkyňou nemal osvedčené, keď z fotografii fliaš vyplýva len že tieto boli vypité, nie je zrejmé kedy, kto pri akej príležitosti a akým spôsobom tieto vypil. Nie je tiež zrejmé v akom priestore sa tieto fotografie vyhotovili t.j. či je to v predmetnej nehnuteľnosti. Obdobne tvrdenie o pomočovaní sa odporkyňou, ktoré má byť osvedčené fotografiou postele s mokrým prádlom je neosvedčené, keď nie je zrejmé od akej tekutiny je posteľné prádlo mokré, kedy za akých okolností sa zamokrilo a navyše aj keby to bolo od moču odporkyne, bolo by potrebné skúmať, či sa tak nestalo v dôsledku zdravotného stavu odporkyne. 7. Súd prvej inštancie neuložil navrhovateľovi povinnosť podať žalobu, keďže ide o návrh na neodkladné opatrenie po začatí konania, na ktorom má navrhovateľ právny záujem a kde sa prejudiciálne vyrieši otázka, od ktorej závisí jeho oprávnenie užívať predmetnú nehnuteľnosť. Je potom len vecou samotného navrhovateľa či a aké postavenie v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026 získa. Vzhľadom na zistené skutočnosti a daný právny stav potom súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia. 8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému navrhovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania, keď tento bol v spore proti odporkyni plne úspešný a súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP) určujúce výnimky zo zásady úspechu uvedenej v § 255 CSP. 9. Proti uzneseniu podala odporkyňa odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a návrh zamietnuť. Zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania (§ 393 ods. 2 CSP), ktoré považovala za podstatné možno uviesť, že návrh, podľa ktorého súd v tejto veci koná nebol odporkyni doručený a preto sa k nemu nemôže vyjadriť. Môže vychádzať len z odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pokiaľ navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že pod spisovou značkou 9C/5/2026 je na Okresnom súde Pezinok vedené konanie o určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, kde sa P.. I. X. domáha určenia, že nehnuteľnosti sú v jej vlastníctve. Poukázala na skutočnosť, že nesedí okruh účastníkov konania, zatiaľ čo v konaní sp. zn. 9C/5/2026 je navrhovateľom P.. I. X. v konaní sp. zn. 36C/14/2026 je navrhovateľom P.. X.. V konaní sp. zn. 9C/5/2026 sa P.. I. X. domáha určenia, že nehnuteľnosti sú v jej vlastníctve, napriek zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech F.. P. Č., pretože vyššie uvedené prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam boli údajne vykonané na základe absolútne neplatných právnych úkonov, pričom túto údajnú neplatnosť právnych úkonov navrhovateľ odvodzuje od dôvodu, že P.. I. X. nemala vôľu trvalo previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na P.. F. A. a jeho manželku a P.. F. A. údajne nemal vôľu a úmysel spolu so svojou manželkou trvalo nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. V nadväznosti na tieto tvrdenia poukázala na skutočnosť, že odporkyňa podala v konaní sp. zn. 9C/5/2026 odvolanie a vyjadrenie k žalobe vo veci samej, v ktorých podrobne uviedla, pre aké skutočnosti bránia úspechu žaloby v spore. V prvom rade poukázala na § 40a Občianskeho zákonníka, ktorý jednoznačne hovorí o tom, že „Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.“ Žalobkyňa P.. I. X. v konaní sp. zn. 9C/5/2026 sa nemôže domáhať určenia neplatnosti kúpnych zmlúv uzatvorených medzi ňou a tretími osobami a od tohto odvodzovať neplatnosť následných zmlúv, pretože na základe tvrdení uvedených v žalobnom návrhu je to práve žalobkyňa, kto mal spôsobiť neplatnosť daných zmlúv z dôvodu, že P.. I. X. nemala vôľu trvalo previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na jej právnych nástupcov. Zmluva o výpožičke v prospech navrhovateľa je datovaná k 1.1.2026, čo považuje za účelové. Ak by bola P.. I. X.H. presvedčená, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nikdy nepreviedla, mala a mohla takýto dokument s pánom Pavlovičom spísať už
v roku 2017, no ona tak neučinila, čo opäť potvrdzuje fakt, že všetky zmluvy boli riadnymi právnymi úkonmi, ktoré obsahovali prejavy vôle ich účastníkov tak, ako boli realizované a až po rozchode pána Pavloviča so odporkyňou pristúpili k ich spochybňovaniu. 10. Nárok uplatnený v konaní sp. zn. 9C/5/2026 považuje za nedôvodný, nepreukázaný a hlavne taký, ktorý je v rozpore so zákonom, keďže sa určenia neplatnosti zmluvy domáha osoba, ktorá mala sama túto neplatnosť spôsobiť. Navrhovateľ P.. X. užíval nehnuteľnosti vo vlastníctve odporkyne z titulu ich partnerského spolužitia, z ktorého pochádza ich maloletý syn P. Č.M., Z.. X.XX.XXXX. Toto spolužitie však bolo neúnosné a neudržateľné a partneri sa rozišli. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že žalobca sa opakovane odvoláva, že spoločné spolužitie účastníkov konania má zabezpečiť ochranu najlepšieho záujmu spoločného 8-ročného syna navrhovateľa a odporkyne. Práve napätie a hádky rodičov, ktoré nevytvárajú vhodné prostredie pre výchovu maloletého dieťaťa sú dôvodom na rozluku partnerského spolužitia a na oddelené bývanie rodičov maloletého tak, aby boli ochránené práva a oprávnené záujmy maloletého dieťaťa, ktoré nemá byť svedkom napätia a hádok rodičov. Takýto stav možno dosiahnuť jedine oddeleným bývaním rodičov, aby odpadli hádky a nezhody rodičov vyplývajúce z krachu ich partnerského vzťahu a aby sa mohli obaja rodičia sústrediť výlučne na plnenie svojich rodičovských práv a povinností bez negatívneho vplyvu ich vzájomných nezhôd. 11. Navrhovateľ opomína a neuvádza fakt, že rodičovské práva a povinnosti k maloletému synovi P. Č., Z.. X.XX.XXXX boli upravené rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 39P/35/2019 zo dňa 23.7.2020, ktorým bola schválená rodičovská dohoda, podľa ktorej bol maloletý P. Č., Z.. X.XX.XXXX zverený do osobnej starostlivosti matky, bol upravený styk otca so synom a otec sa zaviazal prispievať na výživu maloletého syna sumou 350 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom 1.8.2020. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným dňa 5.8.2020. Rodičovské práva a povinnosti sú teda už takmer 6 rokov upravené súdnym rozhodnutím. Žalobca do sporu rodičov neprimerane zaťahuje maloletého syna. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie konštatoval, že argumentácia navrhovateľa ohľadne starostlivosti o maloleté dieťa nemôže mať vplyv na rozhodovanie o jeho nároku v tomto konaní, keď maloletý nie je účastníkom konania, spôsob a miesto výkonu rodičovských práv sú už súdom riadne upravené. 12. Uviedla, že vyzvala navrhovateľa na opustenie nehnuteľností, pretože ich spolužitie sa stalo neúnosným a nevytváralo vhodné prostredie pre ich maloletého syna. Oddelený život rozídených rodičov je bežným javom a otcovstvo nezakladá právo otca žiť v spoločnej domácnosti so synom a jeho matkou. Odporkyňa preto navrhovateľa nevylúčila z užívania nehnuteľností, ale ho slušne a vecne vyzvala, aby sa vzhľadom na ukončenie ich partnerského vzťahu odsťahoval. Navrhovateľ sa odsťahoval 27.2.2026 a zabezpečil si iné „obydlie“ na adrese O. XX V. Q.. Navrhovateľ realizuje styk s maloletým synom v súlade s rozhodnutím súdu a podľa dohody rodičov vo vlastnom obydlí. Navrhovateľ sám v komunikácii potvrdzuje, že má zabezpečené obydlie na inom mieste. Nebol teda vylúčený z užívania nehnuteľností, účastníci konania ukončili partnerské spolužitie a každý žije samostatne. Odporkyňa nehnuteľnosti zakúpila, zaplatila kúpnu cenu prostredníctvom hypotekárneho úveru, ktorý dodnes spláca. Na to, aby navrhovateľ mal zabezpečené obydlie nemusí ho vlastniť. Po odchode zo spoločnej domácnosti si zabezpečil iné bývanie, kde prirodzene musí i uhrádzať platby za jeho užívanie a jeho právo stretávať sa so synom je súdom upravené už takmer 6 rokov. Navrhovateľ má inú nehnuteľnosť určenú na bývanie, v ktorej vie tráviť čas so synom a reálne ho tu aj trávi, čo preukazujú správy medzi účastníkmi. Navrhovateľ nemá žiaden titul na užívanie nehnuteľností (obydlia). Vlastnícke právo odporkyne bolo spochybnené, avšak ona použila prostriedky procesnej obrany a proti žalobe sa účinne bráni. Spolužitie navrhovateľa a odporkyne bolo dlhodobo neúnosné a v rozpore so záujmom maloletého syna zvereného do osobnej starostlivosti matky. Spoločné užívanie teda považuje za absolútne nevhodné a neprimerané povahe vzájomných vzťahov strán sporu a hrubo porušujúce práva maloletého na nerušený vývoj a vývin v pokojnom prostredí. 13. Poprela tvrdenia navrhovateľa ohľadom údajného nadmerného požívania alkoholu zo strany odporkyne. Tieto tvrdenia sú účelové a nezakladajú sa na pravde. Odporkyňa je vlastníčkou nehnuteľností, odsťahovaním sa navrhovateľa z nehnuteľností sa zabezpečil nerušený výkon práv ich maloletého dieťaťa na nerušený vývoj a vývin v pokojnom prostredí, ktoré nenarušujú hádky rodičov. Oddelením žitím rodičov sa poskytuje ochrana a najlepší záujem ich maloletého syna. Schopnosť odporkyne starať sa o maloletého syna je jednoznačne preukázaná a potvrdená aj dohodou rodičov, ktorú schválil Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 39P/35/2019 zo dňa 23.7.2020. Nároky
navrhovateľa vznesené v tomto konaní považuje ta také, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, keď sa domáha spolužitia, o ktorom vie, že je disharmonické a toxické, také ktoré vyvoláva hádky a negatívne vplýva na maloletého syna. Navrhovateľ sa odsťahoval, veci si odniesol, tvrdenia o tom, že odporkyňa zadržiava a okupuje hnuteľné veci vo vlastníctve navrhovateľa v hodnote desiatok tisíc eur výslovne popiera. Navrhovateľ neuvádza, o aké veci sa jedná, nepreukázal, že takéto veci vôbec vlastní. Tieto tvrdenia spolu s tvrdeniami o údajnom požívaní alkoholu odporkyňou a s tým súvisiacimi excesmi považuje za účelové s cieľom poškodiť obraz odporkyne pred súdom a sú hrubo v rozpore s morálnym správaním sa rodičov maloletého k sebe navzájom, prekračujú hranice slušného správania sa k sebe navzájom a pri podrobnejšom skúmaní je možné, že sú i v rozpore s právnym poriadkom. 14. Pokiaľ súd prvej inštancie v odseku 8 uvádza, že pokiaľ ide o primeranosť navrhovaného neodkladného opatrenia, toto považuje za primerané, keď neodkladným opatrením sa zachová len doterajší stav, teda postavenie odporkyne sa nezhorší, uvedené výslovne popiera. Aktuálny stav je taký, že odporkyňa žije sama so svojim maloletým synom a navrhovateľ žije sám na inej adrese. Nariadením neodkladného opatrenia sa naruší doterajší stav, teda postavenie odporkyne sa výrazne zhorší, keď je nútená prijať do svojho obydlia muža, s ktorým si nerozumie, ktorý ju osočuje a uráža tvrdeniami o alkoholizme, ktoré prezentuje dokonca aj pred súdom. Súdom prvej inštancie nariadené neodkladné opatrenie je hrubo v rozpore s právami vlastníka, ktoré garantuje zákon a aj Ústava Slovenskej republiky. Narušuje nedotknuteľnosť vlastníckeho práva a núti oprávneného vlastníka, aby vo svojom obydlí trpel narušiteľa, ktorý ku nemu nemá úctu a rešpekt, vyvoláva hádky a nezhody, pričom svedkom takéhoto stavu je maloleté dieťa. 15. Považovala za potrebné uviesť, že týmto rozhodnutím získal navrhovateľ právny titul na bezodplatné užívanie nehnuteľnosti, čím sa neprimerane zmenil pomer práv odporkyne ako vlastníka a navrhovateľa, ktorý svoje práva nepreukázal. Vo veci teda neexistuje naliehavý právny záujem na strane navrhovateľa, neexistuje ani potreba bezodkladnej úpravy pomerov ani obava ohrozenia exekúcie. Samotný návrh v konaní sp. zn. 9C/5/2026, od ktorého navrhovateľ odvodzuje svoje nároky prišiel po dlhých 9 rokoch, v tomto prípade nemožno hovoriť o žiadnej naliehavosti, či potrebe bezodkladnej úpravy pomerov. Samotný navrhovateľ si zabezpečil zmluvu o výpožičke nehnuteľnosti až v roku 2026, t. j. čakal takmer dekádu, kým sa začne domáhať ním tvrdených práv. Nie je pritom zrejmé, prečo navrhovateľka v konaní sp. zn. 9C/5/2026 čakala tak dlho, keď tvrdí, že od uzatvorenia zmluvy 6.6.2017 vedela, že jej prejav vôle nesledoval jej skutočnú vôľu. Trvala na tom, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky kumulatívne a súd prvej inštancie pri zachovaní povinnosti dôsledne skúmať ich splnenie, každú jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nakoniec i napriek ich nesplneniu návrhu vyhovel. 16. Návrh navrhovateľa považuje za účelovú reakciu na ukončenie partnerského vzťahu s ňou a vníma ho ako prezentáciu sily a moci muža, ktorému sa odporkyňa vzoprela a povedala mu, že s ním už nechce žiť v partnerstve. Navrhovateľ nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenia. Navrhovateľ v tejto veci neuniesol dôkazné bremeno. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd mal za to, že existuje naliehavý právny záujem na nariadení neodkladného opatrenia v prospech navrhovateľa. Takýto naliehavý právny záujem tu nie je. Partnerstvo účastníkov konania bolo ukončené a prirodzeným následkom tohto konca je aj oddelené bývanie. Súd nemôže jednostranne zvýhodňovať navrhovateľa, otca, ktorý si neplní ani len vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu a prikázať odporkyni, matke samoživiteľke, aby prijala vo svojom domove bezodplatne muža, ktorý sa k nej správa s dešpektom a uráža ju, ako ženu a matku. Tieto urážky neváhal prezentovať ani v tomto súdnom konaní. 17. Vo vzťahu k návrhu v konaní sp. zn. 9C/5/2026 uviedla, že žalobkyňa sa v konaní sp. zn. 9C/5/2026 nemôže domáhať určenia neplatnosti kúpnych zmlúv uzatvorených medzi ňou a tretími osobami a od tohto odvodzovať neplatnosť následných zmlúv, pretože na základe tvrdení uvedených v žalobnom návrhu je to práve žalobkyňa, kto mal spôsobiť neplatnosť daných zmlúv. Vzhľadom na uvedené mala za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov, k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo veci nie sú splnené základné zákonné predpoklady na vydanie neodkladného opatrenia, pretože tu neexistuje potreba bezodkladnej úpravy pomerov a vydaním neodkladného opatrenia došlo k neprimeranému zásahu do vlastníckych práv odporkyne, keď jej súd určil strpieť bezodplatné užívanie nehnuteľnosti mužom, ktorý neprispieva ani len na výživu ich maloletého dieťaťa, ktoré bolo rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti
matky, čím bola narušená rovnosť práv strán sporu a navrhovateľ je neprimerane zvýhodňovaný na úkor odporkyne. 18. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne mal za to, že napadnuté uznesenie plne zodpovedá dikcii zákona a súd nemal inú možnosť, ako neodkladné opatrenie vydať. Žiadny argument odporkyne nespochybňuje právny názor navrhovateľa alebo súdu, ktorý by predstavoval relevantný dôvod na zrušenie neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie vydal neodkladné opatrenie z dôvodu, že žalobca dostatočne osvedčil predpoklad danosti svojho práva; in concreto osvedčil, že (i) možno dôvodne predpokladať, že I. X. je vlastníčkou nehnuteľností, (ii) navrhovateľ má na základe zmluvy o výpožičke platný užívací titul na užívanie nehnuteľností od skutočnej vlastníčky, t. j. I. X.. Predpoklad danosti práva postačuje na vydanie neodkladného opatrenia podľa CSP a potvrdzuje ho aj ustálená judikatúra Ústavného súdu SR (III. ÚS 458/2022). 19. Skutočnosť, že odporkyňa je aktuálne evidovaná ako vlastník nehnuteľnosti, nepredstavuje prekážku, aby súd posúdil vlastnícke právo inak, ako je deklarované v katastri nehnuteľností, nakoľko od údajov v tomto registri sa možno vždy odchýliť (R 86/2001). Pokiaľ odporkyňa poukazuje na § 40a Občianskeho zákonníka, ktorý má podľa jej názoru negovať skutočnosť, že I. X. je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na relatívnu neplatnosť právneho úkonu. I. X. ale odôvodňuje neplatnosť kúpnych zmlúv ich absolútnou neplatnosťou pre absenciu vôle trvalo previesť vlastnícke právo (§ 39 Občianskeho zákonníka) (R 10/2023). Predmetné kúpne zmluvy sú absolútne neplatné, a preto sa § 40a Občianskeho zákonníka neaplikuje (ten je relevantný len v prípade relatívnej neplatnosti). Kúpna zmluva 1 je neplatná z dôvodu absencie vôle trvalo previesť vlastnícke právo v skutočnosti išlo o zastretú zmluvu o pôžičke (ktorú predstavovala „kúpna cena“) a samotný prevod vlastníctva slúžil len ako zabezpečenie tejto pôžičky. Kúpna zmluva 2 je neplatná z dôvodu uplatnenia zásady nemo plus iuris - nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má. Keďže manželia A. nikdy neboli platnými vlastníkmi nehnuteľností, nemohli ich právne účinne previesť na odporkyňu. (R 56/2021). 20. Odporkyňa nepredniesla žiadny argument, ktorý by spochybnil rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a na základe ktorého by bolo možné vysloviť, že je skutočnou vlastníčkou nehnuteľností. V ostatnej argumentácii týkajúcej sa vlastníctva I. X.H. navrhovateľ v plnom rozsahu odkazuje na podaný návrh na vydanie neodkladného opatrenia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že I. X. je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností. Ako legitímny vlastník uzatvorila s navrhovateľom zmluvu o výpožičke, ktorá predstavuje nespochybniteľný právny titul (nárok) žalobcu na užívanie nehnuteľností. Je pravdou, že odporkyňa vyzvala navrhovateľa na opustenie nehnuteľností, avšak zamlčala skutočnosť, že bezprostredne po tejto výzve svojvoľne vymenila zámky na vchodových dverách, na bráne pre autá a na vstupnej bránke z ulice. Zo strany odporkyne ide o prejav ofenzívnej svojpomoci, ktorá je nezákonná. Svojpomoc je v zmysle zákona prípustná výlučne v rovine defenzívy. S uvedeným záverom sa plne stotožnil aj súd prvej inštancie (odsek 7 napadnutého uznesenia). 21. V nadväznosti na uvedené skutočnosti mal za nepochybné, že konanie odporkyne je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Odporkyňa sa vo svojom odvolaní absolútne neurčitým spôsobom snaží poukázať na to, že zmluva o výpožičke je datovaná k 1.1.2026. Dátum jej formálneho vyhotovenia je však právne irelevantný. Podstatná je skutočnosť, že táto zmluva je platná a účinná, pričom žalobcu oprávňuje na zákonné užívanie nehnuteľností. K skutočnosti, prečo nebola zmluva podpísaná už v roku 2017, uviedol, že zmluva o výpožičke je konsenzuálnou a neformálnou zmluvou. Na základe ústnej dohody mohol žalobca užívať nehnuteľnosti aj od roku 2017. Dom užíval od jeho kolaudácie až do času, kým ho odporkyňa nevykázala z užívania, t. j. 24 rokov. De facto táto ústna dohoda oprávňovala užívať nehnuteľnosti aj odporkyňu. Zachytenie obsahu tejto dohody v zmluve o výpožičke bolo potrebné pre účely tohto konania, aby navrhovateľ disponoval dôkazom pre súd, keďže výsluch I. X. pri nariadení neodkladného opatrenia neprichádzal do úvahy. Potreba uzatvoriť túto zmluvu bola daná aj tým, že odporkyňa objektívne zabránila navrhovateľovi užívať nehnuteľnosti. 22. Bol názoru, že má naliehavý právny záujem, aby mu bolo umožnené žiť v nehnuteľnosti, ktorú obýva 24 rokov. Za celé obdobie užívania nehnuteľnosti uhrádzal všetky náklady spojené s jej užívaním a správal sa k nej ako k vlastnej. Odporkyňa bez akéhokoľvek titulu vymenila zámky od nehnuteľností a znemožnila navrhovateľovi prístup do nich. Práve odporkyňa stojí za narušením pokojného stavu. Od roku 2021 nehnuteľnosti užívali spoločne, a to až do výmeny zámkov. Týmto konaním odporkyňa fakticky narušila pokojný stav. S ohľadom na uvedené je daná aj proporcionalita. Neodkladným opatrením
sa obnoví faktický pokojný stav, keď budú nehnuteľnosť užívať obaja účastníci konania, a to až do skončenia konania vedeného pod spis. zn. 9C/5/2026, kde sa rozhodne, či je vlastníčkou I. X. alebo odporkyňa. Úprava pomerov do tohto momentu je proporcionálna a primeraná. Každému z účastníkov konania ostane zachované právo, ktoré tvrdia (žalobca ho aj osvedčuje) s tým, že budú rešpektovať právo druhého účastníka konania. Nejde o neprimerané obmedzenie práv odporkyne, ktorá stav vytvorený neodkladným opatrením rešpektovala minimálne od roku 2021. Navyše navrhovateľ dostatočným spôsobom osvedčil, že odporkyňa nie je vlastníčkou nehnuteľností, a preto de facto nedochádza k zásahu do jej práv. Následne bude existovať právny titul na vylúčenie jedného z účastníkov z užívania domu. Skutočnosť, že navrhovateľ je povinný hradiť náklady na dočasné bývanie, ktoré by mu inak nevznikli, preukazuje bezodkladnú potrebu úpravy pomerov. 23. Poprel, že v predchádzajúcom období došlo ku konsenzuálnemu ukončeniu partnerského vzťahu a že by každý z účastníkov konania začal žiť oddelene. Skutočným dôvodom vzniknutej situácie je to, že si odporkyňa našla nového partnera a následne hrubou silou znemožnila navrhovateľovi užívať nehnuteľnosť tým, že svojvoľne vymenila zámky na vstupe do rodinného domu a na pozemok, pričom mu odmietla odovzdať nové kľúče. Skutočnosť, že v súčasnosti prechodne žije na inej adrese, je síce pravdivá, avšak ide len o vynútenú reakciu na faktický stav, ktorý protiprávne navodila odporkyňa tým, že ho z nehnuteľnosti vylúčila. K tomuto kroku nepristúpil dobrovoľne z vlastnej vôle. Ide výlučne o priamy následok protiprávneho konania odporkyne, ktorá mu týmto spôsobila aj škodu spočívajúcu vo zvýšených nákladoch na zabezpečenie náhradného dočasného bývania (čo však bude predmetom samostatného súdneho konania). 24. Odporkyňa v odvolacej replike zotrvala na tom, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, k. ú. Q., ktoré nadobudla na základe kúpnej zmluvy V-12657/2021 zo dňa 14.1.2022, pričom kúpu financovala prostredníctvom hypotekárneho úveru a na nehnuteľnostiach preto viazne záložné právo v prospech Tatra banky, a.s. (IČO 00686930) podľa V-1964/2021 zo dňa 31.12.2021. Predávajúcimi v tom čase boli manželia A. tak, ako to vyplýva z kúpnej zmluvy z 8.12.2021. ktorú predložil žalobca v prílohe svojho žalobného návrhu. Navrhovateľ do dnešného dňa nepreukázal svoje tvrdenia o existencii akejsi pôžičky. Z navrhovateľom predložených kúpnych zmlúv jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa, ako predávajúca bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností a mala splatný záväzok voči účastníkovi E. X. titulom vysporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva po rozvode manželstva a sama žalobkyňa označila, že jej záväzok vznikol titulom Dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 15.3.2013 a spočíval v povinnosti žalobkyne zaplatiť bývalému manželovi E. X. sumu vo výške 260.000 eur. Toto zmluvné dojednanie obsiahnuté v bode 2.2. Kúpnej zmluvy zo dňa 6.6.2017 uzatvorenej medzi žalobkyňou, manželmi A.Á. a pánom X. jednoznačne a nesporne potvrdzuje fakt, že dlžníkom bola žalobkyňa a pán X. mal voči nej pohľadávku, ktorú mu ona predajom nehnuteľností a priamym poukázaním kúpnej ceny priamo na jeho účet splatila. Z celého obsahu podaní žalobkyňa „vypadáva“ a v popredí je osoba pána X., ktorý ale nebol vlastníkom nehnuteľností, pretože tieto vlastnila jeho bývala manželka podľa Dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 15.3.2013, a ktorému žalobkyňa vyplatila čiastku 260.000 eur. Toto sa uvádza v bode 2.2 Kúpnej zmluvy zo dňa 6.6.2017. Reálny stav vecí je jednoznačne zaznamenaný v Kúpnej zmluve zo dňa 6.6.2017 a tento nebol až do podania návrhu v tomto konaní spochybňovaný a namietaný. 25. Vzhľadom na uplynutie zákonných premlčacích lehôt vníma na strane žalobkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026 účelovosť jej konania a snahu navodiť a naformulovať tvrdenia tak, aby bolo možné aplikovať na ne ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, pretože všetky ostatné možnosti sa plynutím času premlčali. Zo žalobkyňou predložených dôkazov, a to Kúpnej zmluvy zo dňa 6.6.2017 jednoznačne vyplýva, že touto zmluvou odplatne previedla vlastnícke právo na kupujúcich manželov A. a získanú kúpnu cenu použila na splatenie svojho záväzku voči bývalému manželovi X.. Manželia A. pristúpili až po uplynutí dlhej doby v trvaní 4 a pol roka k predaju nehnuteľností v prospech odporkyne, ktorá kúpnu cenu uhradila aj z úveru, ktorý je zabezpečený záložným právom v prospech Tatra banky, a.s. (IČO 00686930) na rodinný dom so súpisným číslom XXXX na pozemku parc. č. XXXX/XX a pozemky parc. č. XXXX/XX T. XXXX/XX, podľa V. zo dňa 31.12.2021 a záložným právom v prospech: Tatra banka a.s. (IČO: 00686930) na pozemky parcela číslo XXXX/XX, XXXX/XX a rodinný dom súpisné číslo XXXX na parcele číslo XXXX/XX, podľa V.-XXXX/XXXX zo dňa 24.10.2022.
26. Ako už uviedla v prechádzajúcich písomných podaniach v tejto veci, obaja manželia A. majú právnické vzdelanie a preto, ak by pristúpili k podpisu záložných zmlúv, ktorými je úver zabezpečený s vedomím, že nehnuteľnosti im nepatria vedome a plnohodnotne si museli uvedomiť, že sa vystavujú nebezpečenstvu trestného stíhania pre tento úkon. V súvislosti s týmto faktom jednoznačne vyslovila presvedčenie, že žiadna osoba sa dobrovoľne a vedome nevystavuje nebezpečenstvu trestného stíhania, keď mohli právne úkony urobiť v podobe takej, ako mali podľa tvrdení navrhovateľa znieť. Účastníkom kúpnej zmluvy zo 6.6.2017 nič nebránilo v uzatvorení zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a práve fakt, že takéto zmluvy nikdy neuzatvorili, preukazuje jej tvrdenie, že tieto právne úkony medzi nimi neboli nikdy dojednané. Opätovne poukázala na absenciu naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026, ktorý musí vo veci preukázať. K podaniu žaloby v tejto veci došlo až po takmer 9 rokoch od uzatvorenia kúpnej zmluvy zo 6.6.2017. Tvrdená obava z údajného plánovaného prevodu na strane odporkyne je rovnako absurdná, pretože tieto úkony mala žalobkyňa iniciovať už v roku 2021, keď nehnuteľnosti predávali manželia A.. V tom čase bola žalobkyňa pasívna, čím dokazuje fakt, že riadne a odplatne previedla vlastnícke právo na manželov A. a preto ničím neobmedzovala ich vlastnícke právo a voľné nakladanie s ich majetkom. 27. Žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C(5/2026 sa snaží spochybniť existujúci vlastnícky stav evidovaný v katastri nehnuteľností, avšak neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce tvrdenú neplatnosť právneho úkonu. Samotné tvrdenia žalobcu bez jednoznačných, presvedčivých a objektívnych dôkazov nemôžu viesť k prelomeniu právnej istoty spojenej s evidovaným vlastníckym právom odporkyne. Aj judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 86/2001) pripúšťa odklon od evidovaného stavu iba v prípade riadne preukázaného nesúladu medzi evidovaným a skutočným právnym stavom. V predmetnej veci však navrhovateľ takéto skutočnosti nepreukázal. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktoré je kľúčovým rozhodnutím v oblasti ochrany vlastníckeho práva. Ustanovuje, že dobromyseľný nadobúdateľ, ktorý nadobudne nehnuteľnosť na základe zapísaného právneho úkonu a v súlade s katastrom, požíva právnu ochranu, a to aj v prípade, ak bol prevodca v minulosti neoprávneným vlastníkom. 28. Vlastnícke právo nadobudla v dobrej viere, pričom dôvodne vychádzala zo stavu evidovaného v katastri nehnuteľností. Poskytnutie ochrany právnej istote a dobromyseľne nadobudnutým právam zodpovedá aj judikatúre Ústavného súdu SR (I. ÚS 549/2015), na ktorý poukázala. Ďalej poukázala na § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálny zákon, ktorý pojednáva o hodnovernosti údajov katastra a z jeho ustanovení vyplýva, že ten, kto vychádza zo zápisu v katastri, koná v dobrej viere, pokiaľ nevedel o nesúlade so skutočným stavom. Tieto skutočnosti potvrdzuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/236/2017, ktoré hovorí o tom, že osoba môže dôvodne dôverovať údajom katastra, pretože kataster je založený na hodnoverných listinách a nemožno spätne automaticky negovať právny stav. Odporkyňa pri nadobudnutí vlastníckeho práva oprávnene vychádzala z hodnovernosti údajov evidovaných v katastri nehnuteľností a nemala vedomosť o žiadnych okolnostiach spochybňujúcich právny stav. Štát reprezentovaný súdmi Slovenskej republiky musí chrániť princíp dôvery v právo, právnu istotu a stabilitu právnych vzťahov. Odporkyňa vlastní nehnuteľnosti po dlhý čas 4 roky, po celú dobu trvania jej vlastnícke právo nebolo nikým spochybňované. K spochybneniu práva dochádza v priamej súvislosti so zmenami v osobnom živote, a to po ukončení partnerského vzťahu so žalobcom. 29. Mala za to, že súd musí na jednoznačné právne kroky manželov A., ktorí jednali suverénne, ako vlastníci jednoznačne prihliadať, a to v záujme stability právnych vzťahov a zachovania právnej istoty nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, ktorého nedotknuteľnosť je garantovaná samotnou Ústavou Slovenskej republiky, ako najvyššieho a základného zákona našej republiky (Článok 20 ods. 1, ods. 3). Navrhovateľ po dlhé obdobie existujúci právny stav nijakým spôsobom nespochybňoval, toleroval výkon vlastníckych oprávnení odporkyne a svoj nárok začal uplatňovať až po značnom časovom odstupe. Takéto konanie je v rozpore s princípom právnej istoty a stability vlastníckych vzťahov. Už vyššie uvádzaný nález Ústavného súdu SR v sp. zn. I. ÚS 549/2015 zdôraznil potrebu ochrany dobromyseľného nadobúdateľa a požiadavku zachovania dôvery v právny poriadok a stabilitu vlastníckych práv. Nemožno preto po dlhom čase bez jednoznačných a presvedčivých dôkazov prelomiť existujúci evidovaný vlastnícky stav. Hoci judikatúra pripúšťa možnosť skúmania skutočného právneho stavu aj mimo evidencie katastra (R 86/2001), novšia judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR zároveň zdôrazňuje potrebu ochrany právnej istoty, dobrej viery nadobúdateľa a stability vlastníckych vzťahov (I. ÚS 549/2015, 6Cdo/236/2017). Žalobca preto nemôže uspieť len na základe
dodatočného spochybňovania právneho úkonu po dlhom čase bez jednoznačných a presvedčivých dôkazov o neplatnosti prevodu. 30. Poukázala na jej dobromyseľnosť, ktorú preukazuje aj jej reálnym výkonom vlastníckych práva a správaním sa vlastníka, keď v 2022 vymenila pôvodnú kuchyňu, ktorá nevyhovovala potrebám jej rodiny a spravila novú kuchyňu. Do tejto úpravy investovala 20.000 eur, v roku 2026 zrekonštruovala záhradu za 7.000 eur, pričom práce dojednala dávno pred tým, než žalobkyňa podala žalobu v tejto veci. Tvrdenia navrhovateľa zostávajú v rovine účelových domnienok bez priamej dôkaznej opory, navrhovateľ nepredložil žiadny objektívny dôkaz preukazujúci, že osoba konajúca pri podpise zmluvy nebola schopná rozpoznať následky svojho konania alebo svoje konanie ovládať. Vlastnícke právo patrí medzi ústavou chránené práva a jeho spochybnenie po uplynutí dlhého času musí podliehať mimoriadne prísnemu dokazovaniu. Iný výklad by znamenal neprimeraný zásah do princípu právnej istoty a stability vlastníckych vzťahov. 31. V konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026 namieta procesnú neprípustnosť žaloby o určenie vlastníckeho práva, keďže táto nestojí na správne zvolenom právnom základe a nespĺňa podmienku naliehavého právneho záujmu. Žalobca nenapáda platnosť kúpnej zmluvy, ktorá mala byť základom prevodu vlastníckeho práva, ale z jej údajnej neplatnosti vyvodzujú ďalšie právne následky. Takýto postup je v rozpore so zásadami sporového konania podľa Civilného sporového poriadku, keďže žaloba nesmeruje proti právnemu dôvodu vzniku sporného stavu, ale iba proti jeho následku. Žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026 domáha určenia vlastníckeho práva bez toho, aby najskôr napadol právny titul, z ktorého vyplýva súčasný stav evidovaný v katastri nehnuteľností. Takýto postup predstavuje neprípustné obchádzanie základnej právnej otázky, ktorou je platnosť právneho úkonu, a je preto procesne nesprávny. 32. Žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026 vychádza z nesprávneho predpokladu, že prípadná neplatnosť prvej kúpnej zmluvy, uzatvorenej s manželmi A., automaticky spôsobuje neplatnosť všetkých následných prevodov daných nehnuteľností. Takýto záver nemá oporu v slovenskom právnom poriadku. Aj v prípade možného preukázania neplatnosti prvotného právneho úkonu je potrebné samostatne posudzovať právne postavenie ďalších nadobúdateľov, ich dobrú vieru a ochranu právnej istoty, vyplývajúcu zo zápisu v katastri. Podľa Občianskeho zákonníka a zásad vecného práva platí, že vlastnícke právo sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností, kataster má verejnú vierohodnosť a právne vzťahy majú byť stabilné. V slovenskom práve existuje veľmi silná ochrana vlastníckych práv zapísaných v katastri nehnuteľností a tiež ochrana dobromyseľného nadobúdateľa. Predmetná žaloba je smerovaná proti odporkyni, ktorá je až ďalším nadobúdateľom sporných nehnuteľností. V tejto súvislosti dala do pozornosti, že odporkyňa odkúpila nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu, od inej fyzickej osoby, nie od navrhovateľa. Z existujúceho právneho stavu jednoznačne vyplýva, že ak odporkyňa kúpila nehnuteľnosti od osôb zapísaných v katastri nehnuteľností, ako od právoplatných a ničím nespochybniteľných vlastníkov, konala v dobrej viere, preverila si existujúci právny stav (kataster, zmluva), právo ju jednoznačne chráni ako dobromyseľného nadobúdateľa. O čom vyššie uviedla judikatúru, ktorá toto preukazuje. V tomto spore nie je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, ak sa žalobca môže domáhať ochrany svojho práva iným vhodnejším právnym prostriedkom. najmä žalobou na určenie neplatnosti právneho úkonu (R 17/1972, 3 Cdo 96/2010, 22 Cdo 1659/2003, 5 Cdo 31/2011, I. Ú S 549/2015). Mala za to, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je procesné neprípustná, keďže nesmeruje proti právnemu titulu sporného stavu, obchádza základnú právnu otázku platnosti právneho úkonu, nepreukazuje naliehavý právny záujem, je vnútorne rozporná. 33. Ak by existoval naliehavý záujem na strane žalobkyne, mala ho namietať už 8.12.2021, keď manželia A.Á. prevádzali vlastnícke právo na odporkyňu. Načasovanie žaloby je spojené s krachom partnerského vzťahu odporkyne a navrhovateľa. Časová a ani príčinná súvislosť s inými udalosťami vo veci neexistuje. Navrhovateľ vo veci absolútne obchádza fakt, že odporkyňa dojednanú kúpnu cenu v plnej výške uhradila. Učinila tak aj prostredníctvom hypotekárneho úveru. Táto skutočnosť nemôže vo veci „sublimovať“. Kam sa podeli financie a kto ich má odporkyni vrátiť. Navrhovateľ sa vôbec nezaoberá existenciou záväzku voči Tatra banka, a.s. (IČO 00686930) a existujúcim záložným právom. Odporkyňa nadobudla nehnuteľnosti za účelom vytvorenia domova svojmu maloletému synovi, o nehnuteľnosti sa po celý čas riadne starala a stará. Zabezpečila úpravu záhrady, výmenu kuchyne, nábytku v dome.
34. Poukázanie kúpnej ceny na účet tretej osoby titulom vvsporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených manželov nemôže zakladať právne nároky titulom pôžičky pána X. voči manželom A.. Žalobkyňa v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/5/2026 bola s pánom X.H. skutočne rozvedená a skutočne existoval jej záväzok na vyplatenie nárokov zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených manželov. Výslovne popiera tvrdenie navrhovateľa vo všetkých jeho bodoch a teda aj tvrdenia o tom. že by v kúpnej zmluve zo dňa 6.6.2017 boli de jure obsiahnuté dva zastreté právne úkony, a to zmluva o pôžičke a zabezpečenie pôžičky. Jedná sa o tvrdenie, ku ktorému sa navrhovateľ priklonil až v roku 2026 (po 9 rokoch), keď s ním odporkyňa ukončila partnerský vzťah a požiadala ho o vysťahovanie sa z jej nehnuteľností, ktoré riadne kúpila a do dnešného dňa spláca úver, z ktorého hradila riadne zaplatenú kúpnu cenu. 35. Trvala na tom, že pani X. nemohla 1.1.2026, t. j. takmer po 10 rokoch po tom, čo riadne a právoplatne previedla svoje vlastnícke právo na tretie osoby uzatvoriť so žalobcom zmluvu o výpožičke, pretože toto právo patrí výlučne vlastníkovi, ktorým je odporkyňa. Súd nemôže na túto listinu prihliadať, ako na platnú a účinnú. Je to účelové konanie s cieľom navodiť dojem, že tvrdenia navrhovateľa sú pravdivé, avšak doposiaľ ich pravdivosť nebola podporená žiadnym dôkazom. Všetko je v rovine jeho tvrdení, ktoré sú opakovane prezentované. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení poukazuje na § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálny zákon, ktorý pojednáva o hodnovernosti údajov katastra a z jeho ustanovení vyplýva, že ten, kto vychádza zo zápisu v katastri, koná v dobrej viere, pokiaľ nevedel o nesúlade so skutočným stavom. Tieto skutočnosti potvrdzuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/236/2017. Navrhovateľom prezentovaná údajná absolútna neplatnosť právneho úkonu je len ním tvrdená a doposiaľ nebola riadne preukázané žiadnym dôkazom. Mala za to, že má a mala plné právo po odchode svojho bývalého partnera, s ktorým jej vzťah skrachoval a spolužitie bolo toxické a nevytváralo ani vhodné podmienky pre výchovu ich maloletého syna, ktorého navrhovateľ neustále vo svojich podaniach spomína. Práve napätie a hádky v domácnosti rodičov sú základným dôvodom, pre ktorý súd pristupuje aj k rozvodu manželstiev, aby chránil maloleté deti. Aj v tomto prípade je oddelené bývanie rodičov vítanou zmenou pre maloletého, pretože tak nie je vystavovaný pnutiu medzi rodičmi. Navrhovateľ sa dobrovoľne odsťahoval a až následne začal v podaniach pred súdom tvrdiť, že sa malo jednať o nútené vysťahovanie, čo opäť nepreukázal žiadnym dôkazom. Odporkyňa predložila dôkazy o tom. že otec sa so synom stýka a bráva si ho k sebe. 36. Mala za to, že nútené spolužitie muža a ženy bez súhlasu je nezákonné a v závislosti od okolností predstavuje vážny trestný čin. Slovenský právny poriadok chráni osobnú slobodu, ľudskú dôstojnosť a nedotknuteľnosť obydlia. Takéto konanie spravidla napĺňa skutkovú podstatu viacerých trestných činov: trestný čin obmedzovania osobnej slobody (§ 198 Trestného zákona), trestný čin vydierania (§ 189 Trestného zákona), trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby (§ 208 Trestného zákona), trestný čin porušovania domovej slobody (§ 194 Trestného zákona). Protiprávnosť konania spočíva v tom, že nútenie narúša základné ľudské práva zaručené Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv. 37. Navrhovateľ v odvolacej duplike uviedol, že odporkyňa sa vyjadruje k otázke vlastníctva rodinného domu. Predmetom tohto konania je však nariadenie neodkladného opatrenia. Všetky podmienky na vydanie neodkladného opatrenia sú splnené, a preto je potrebné uznesenie o neodkladnom opatrení potvrdiť. Mal za to, že dostatočným spôsobom spochybnil vlastnícke právo odporkyne k rodinnému domu a zároveň osvedčil svoj užívací titul k rodinnému domu. V zmysle rozhodovacej praxe je postačujúce, ak navrhovateľ osvedčí svoj nárok, teda možno predpokladať danosť jeho práva. Z kvalitatívnej stránky sa v prípade rozhodovania o neodkladnom opatrení nekladú na preukázanie nároku také požiadavky, ako pri rozhodovaní vo veci samej (III. ÚS 458/2022). S ohľadom na uvedené mal za to, že uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia bolo vydané dôvodne. 38. Pokiaľ ide o nároky vyplývajúce z vyporiadania BSM navrhovateľa, od počiatku konzistentne tvrdí, že celá kúpna zmluva je zastretý právny úkon; de iure ide primárne o pôžičku a zabezpečenie formou dočasného prevodu vlastníckeho práva. Keďže pôžička sa poskytovala navrhovateľovi, v kúpnej zmluve musela byť uvedená kauza, prečo je kúpna cena, t. j. pôžička, uhradená na účet navrhovateľa. Táto skutočnosť len dotvára celkovú simuláciu právneho úkonu, aby „na oko“ vyzeral bezchybne (koherentne). Dohoda o vyporiadaní BSM neexistuje. Ide o fiktívny konštrukt na účely zastretia právneho úkonu, ktorý bol účastníkom kúpnej zmluvy známy. Potrebovali vytvoriť fiktívny právny dôvod, prečo bola kúpna cena poukázaná na účet žalobcu. Táto kúpna zmluva predstavovala pôžičku. Popiera, že by mal pohľadávku voči predávajúcej - P.. I. X.. V kúpnej zmluve je uvedené, že dohoda o vyporiadaní
BSM je zo dňa 15.3.2013. Kúpna zmluva je zo dňa 6.6.2017. Z uvedeného vyplýva, že akýkoľvek záväzok predávajúcej voči žalobcovi by bol premlčaný. Pravosť a pravdivosť súkromnej listiny je potrebné preukázať. Žalobca popiera existenciu takejto listiny a záväzku predávajúcej voči nemu z titulu vyporiadania BSM (R 16/2024), z čoho vyplýva, že nie je preukázané, že by existoval záväzok predávajúcej voči žalobcovi z titulu vyporiadania BSM. Navyše k vyporiadaniu BSM ani nemohlo dôjsť, keďže rodinný dom, ktorý tvoril predmet kúpnej zmluvy, nepatril už od roku 2012 do BSM žalobcu a predávajúcej - P.. I. X.. Tí ho 13.4.2012 spoločne previedli na syna žalobcu - L. X., z ktorého bolo vlastníctvo následne prevedené späť na I. X., a to darovacou zmluvou zo dňa 31.5.2012. 39. Navrhovateľ si požičal od F. A., resp. od manželov A., sumu vo výške 260.000 eur. Na zabezpečenie svojho dlhu, poskytol prostredníctvom predávajúcej rodinný dom, ktorý je predmetom konania 9C/5/2026. Vôľa manželov A. ani predávajúcej - P.. I. X., nesmerovala k trvalému prevodu a nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Uvedené vyplýva najmä z nasledujúcich skutočností: (i) totožná výška kúpnej ceny. Kúpna cena podľa kúpnej zmluvy zo 6.6.2017 (prevod I. X. na manželov A.Ý.) je totožná s kúpnou cenou podľa kúpnej zmluvy z 8.12.2021 (prevod manželia A. na odporkyňu) a to za 260.000 eur. Považoval za neekonomické, aby manželia A. kúpili a predali nehnuteľnosť za rovnakú cenu. Absentuje ekonomický dôvod takéhoto postupu, pretože dom mohli kúpiť len ako investičné aktívum, keďže v ňom od jeho kolaudácie žil výlučne navrhovateľ a to bez platenia nájmu manželom A.Ý.. Druhou kúpnou zmluvou bola vrátená pôžička manželom A.. Žalobca uhradil časť pôžičky vo výške 72.200 eur z vlastných zdrojov. Túto sumu zaslal odporkyni, ktorá ju poskytla manželom A.. Uvedené vyplýva z kúpnej zmluvy z 8.12.2021, kde je v čl. 3 ods. 2 písm. c) uvedené, že časť kúpnej ceny vo výške 72.200 eur bude uhradená prevodom na účet. Nie je tam zmienka o financovaní tejto časti z úveru, ako pri ostatných častiach kúpnej ceny (ii) vyúčtovanie dlhu z pôžičky. Navrhovateľ už doručil súdu e-mail z 8.6.2021, v ktorom mu p. A. zaslal vyúčtovanie pôžičky. V e-maile je explicitne uvedené „Dlh LP voči F. z RD Senec“. V rozpise platieb, ktorý je prílohou e-mailu, je explicitne uvedené „KC Dom Senec“. Odporkyňa zámerne ignoruje tieto fakty a nijakým spôsobom na ne nereaguje. Uvedené dôkazy vytvárajú konzistentnú dôkaznú reťaz, z ktorej vyplýva, že prvá kúpna zmluva v skutočnosti predstavovala poskytnutie pôžičky so zabezpečením a druhá kúpna zmluva jej splatenie. Z uvedeného vyplýva, že kúpna zmluva zo 6.6.2017 predstavovala simulovaný právny úkon, ktorým sa zastieralo poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie. Súdna prax považuje takéto úkony za absolútne neplatné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.3.2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010). K totožnému právnemu záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 25.6.2020, sp. zn. 7 Cdo 278/2018. Ako vyplýva z príkladmo uvedených rozhodnutí, ide o ustálenú rozhodovaciu prax. Ak absentuje vôľa, čo v tomto prípade preukázateľne absentuje, je kúpna zmluva neplatná. 40. Z vyššie uvedeného vyplýva, že kúpna zmluva, na základe ktorej manželia A. nadobudli rodinný dom, je neplatná. V zmysle zásady, že nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má, nemohli platne previesť vlastnícke právo na odporkyňu. Vyššie uvedené rozhodnutia potvrdzujú aj neplatnosť kúpnej zmluvy z 8.12.2021, pričom ide o ustálenú rozhodovaciu prax (R 56/2021, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010, sp. zn. 7Cdo/278/2018). Pokiaľ odporkyňa vo svojom vyjadrení argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, toto hovorí o ochrane dobromyseľného nadobúdateľa. Odporkyňa však dobromyseľná nebola, od počiatku vedela o pôžičke od F. A. pre žalobcu, s ktorým žila v rodinnom dome, pričom uvedené rozhodnutie ústavného súdu je zo 16.3.2016. Dňa 27.4.2021 vydal Najvyšší súd SR rozhodnutie sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktoré je zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR ako judikát č. R 56/2021. Uvedený judikát je neskoršieho dátumu a má zjednocujúci charakter, teda má prednosť pred rozhodnutím Ústavného súdu SR. Navyše sa v rámci odôvodnenia vysporiadal aj s rozhodnutím I. ÚS 549/2015. Ústavný súd SR tento judikát R 56/2021, resp. rozhodnutie sp. zn. 1VObdo/2/2020, rešpektuje aj vo svojej rozhodovacej praxi, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 431/2023. S ohľadom na vyššie uvedené je akákoľvek dobromyseľnosť odporkyne irelevantná a rozhodnutie ústavného súdu je prekonané. Dobromyseľnosť nepredstavuje všeobecne platný právny titul k nadobudnutiu vlastníctva. Výnimku predstavuje len inštitút vydržania, ako to uviedol judikát R 56/2021. Na vydržanie však nie sú v danej veci splnené podmienky. Navrhovateľ však popiera aj samotnú dobromyseľnosť. Odporkyňa sa prisťahovala do domu k navrhovateľovi, nie naopak. Žila v ňom aj v čase, keď boli ako vlastníci evidovaní manželia A.. Nijako sa nevysporiadala so skutočnosťou, že v rodinnom dome bývali bezodplatne, bez úhrady nájomného. Je to z dôvodu, že vedela o pôžičke a s navrhovateľom bola dohodnutá na jej splatení prostredníctvom úveru, pričom navrhovateľ poskytol 72.200 eur na splatenie pôžičky.
41. Pokiaľ ide o neochotu odporkyne žiť v rodinnom dome s navrhovateľom uviedol, že účastníci konania spolu žili viac ako 10 rokov a odporkyňa vykázala navrhovateľa z užívania rodinného domu bez právneho titulu. Navrhovateľ disponuje platným užívacím titulom od skutočného vlastníka rodinného domu. Práve odporkyňa sa v rodinnom dome zdržuje neoprávnene a bezdôvodne sa obohacuje. Ak jej prekáža, že sa v rodinnom dome bude nachádzať oprávnený disponent, môže z domu odísť. Je vlastníčkou bytu na K. X, V. Q.. Aj s ohľadom na uvedené považoval neodkladné opatrenie za proporcionálne, pretože neprikazuje odporkyni, aby sa vysťahovala. Neodkladné opatrenie obnovuje status quo do vyriešenia otázky ohľadom vlastníctva, pričom je na prvý pohľad zrejmé, že odporkyňa vlastníčkou nie je. Obom účastníkom konania ostávajú zachované rovnaké práva, ako mali predtým, než odporkyňa nezákonne vykázala navrhovateľa z rodinného domu. Odporkyňa užíva nehnuteľnosť bez akéhokoľvek právneho titulu, zatiaľ čo právo navrhovateľa je riadne odvodené zo zmluvy o výpožičke uzatvorenej so skutočným vlastníkom. Akceptovanie argumentácie odporkyne by znamenalo neprijateľnú aprobáciu jej vlastného protiprávneho konania, čo je v príkrom rozpore so základnou zásadou, že z nepráva nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur). 42. S ohľadom na vyššie uvedené argumenty mal za to, že splnil všetky podmienky na vydanie neodkladného opatrenia, uznesenie je riadne odôvodnené a vychádza z toho, že osvedčil svoj právny nárok na užívanie nehnuteľnosti. Zároveň dostatočným spôsobom osvedčil, že práve odporkyňa užíva nehnuteľnosti bez právneho titulu, keďže nie je vlastníčkou rodinného domu pre absenciu platného nadobúdacieho titulu. 43. V ďalších vyjadreniach navrhovateľ a odporkyňa neuviedli žiadne nové rozhodujúce skutočnosti. 44. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie odporkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné; rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 CSP). 45. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 46. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 47. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. 48. Podľa § 326 ods. 1 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. 49. Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 50. Nariadiť neodkladné opatrenie podľa citovaných ustanovení CSP je možné, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Účelom neodkladných opatrení je bezodkladná úprava pomerov strán sporu a podmienkou pre jeho nariadenie je osvedčenie, že bez bezodkladnej úpravy právnych pomerov by bolo právo strany sporu, ktorá podáva návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ohrozené, príp. že by bola ohrozená exekúcia. V danom prípade je potrebné vychádzať z naliehavosti a nutnej potreby bezodkladnej úpravy, ktorá je osvedčená iba vtedy, ak sa preukáže existencia takých konkrétnych úkonov strany sporu, voči ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje, v dôsledku ktorých sa strana, ktorá podáva návrh na neodkladné opatrenie, môže dôvodne obávať nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jej strane. Splnenie predpokladov pre jeho nariadenie nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení žalobcu, no je potrebné tieto tvrdenia aspoň osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť
presvedčenie o ich pravdivosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. 51. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že úspech strany, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia si vyžaduje preukázanie danosti hmotnoprávneho nároku (práva), ohľadne ktorého majú byť upravené pomery strán sporu (tzv. osvedčenie nároku) tak, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe bezodkladnej úpravy pomerov. Opísaním rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú nariadenie neodkladného opatrenia, musí navrhovateľ neodkladného opatrenia preukázať z čoho, t. j. z akých okolností vyvodzuje svoj nárok na nariadenie neodkladného opatrenia a musí deklarovať opodstatnenie nároku vo veci samej, alebo neodkladného opatrenia, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami; musí preukázať, že uplatňovanie nároku vo veci samej alebo neodkladného opatrenia, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami obstojí, že z jeho strany nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. 52. Navrhovateľ neodkladného opatrenia má teda povinnosť tvrdenia, čo sa týka skutočností odôvodňujúcich navrhované neodkladné opatrenie a zároveň má dôkaznú povinnosť pokiaľ ide o skutočnosti preukazujúce, že je daný dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia. 53. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na tú skutočnosť, že neodkladné opatrenie, ako už názov tohto procesného inštitútu napovedá, slúži na rýchle a pružné riešenie situácie, kedy je potrebný okamžitý (bezprostredný) zásah súdu. Niektoré životné situácie vyvolávajú nutnosť v záujme právnej bezpečnosti fyzických alebo právnických osôb zaistiť okamžitú procesnú ochranu, ktorú by nebolo možné so zreteľom na bezprostredne hroziacu ujmu zaistiť v potrebnom čase obvyklým stanoveným spôsobom. Nariadenie neodkladného opatrenia má svoje opodstatnenie v prípadoch, ak je obava, že jeho nenariadením by sa zhoršila pozícia jeho navrhovateľa alebo by vznikol priestor k tomu, aby bol vykonaný právny úkon, ktorý by vytvoril nezvratný právny stav. 54. Odvolací súd ďalej pripomína, že pojem „potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu“ je potrebné interpretovať tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila nenapraviteľná alebo len ťažko napraviteľná ujma. Zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenej strane sporu a zabrániť zhoršovaniu jej postavenia, aj keď súd nemá náležite zistený skutkový stav, pričom musí prihliadať nielen na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného opatrenia žiada, ale na druhej strane tiež musí prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované neodkladné opatrenie smerovať, aj keď táto ochrana nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby znemožnila nariadenie neodkladného opatrenia. 55. Je treba vychádzať z naliehavosti a nutnej potreby bezodkladnej úpravy, ktorá je osvedčená iba vtedy, ak sa preukáže existencia takých konkrétnych úkonov strany sporu, voči ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje, v dôsledku ktorých sa strana, ktorá podáva návrh na neodkladné opatrenie, môže dôvodne obávať nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jej strane, prípadne hrozí zhoršenie jej právnej pozície do takej miery, že by sa jej viac neoplatilo uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Splnenie predpokladov pre jeho nariadenie nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa; tieto tvrdenia sa musia osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti, keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Tento ústupok z procesnej kontradiktórnosti voči povinnému je podmienený naliehavosťou potreby úpravy pomerov medzi stranami, ktorá je primárnym zákonným predpokladom na jeho nariadenie (rovnako to platí aj o obave z ohrozenia exekúcie). Tomu zodpovedá povinnosť navrhovateľa osvedčiť, že je tu nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy, ktorá mu hrozí. 56. Odvolací súd tiež pripomína, že pre rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo je skutkový a právny stav veci, v ktorej sa má rozhodovať o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Skutkový a právny stav veci sa posudzuje podľa náležitostí návrhu vyžadovaných v § 326 CSP. Súd sa v rámci konania o nariadenie neodkladného opatrenia vyrovná len s tými okolnosťami, ktoré vyplývajú z návrhu a z použiteľného, spravidla hmotného práva, čo súvisí aj s tým, že strany nemusia byť vypočutí a súd nie je povinný vykonávať žiadne iné dokazovanie. Význam toho, že pre rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie, je podstatný v prípade odvolania proti uzneseniu, ktorým sa
rozhodlo o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd za základ svojho rozhodnutia vezme len skutkový stav a právne posúdenie, ktoré tu bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie; na neskoršie zmeny prihliadnuť nemôže. 57. V nadväznosti na vyššie uvedené teoreticko-právne východiská, odvolací súd v súlade s odvolacou argumentáciou odporkyne, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že navrhovateľ neosvedčil potrebu neodkladnej potreby úpravy pomerov medzi stranami; navrhovateľ totižto netvrdil ani neosvedčil žiadnu takú ujmu, resp. stav, v dôsledku ktorého sa možno dôvodne obávať nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jeho strane. Navrhovateľ potrebu neodkladnej úpravy pomerov (najskôr) odôvodňoval tým, že odporkyňa sa mu vyhráža vysťahovaním, v neskoršom podaní uviedol, že odporkyňa mu 27.2.2026 znemožnila prístup k jeho jedinému obydliu a to výmenou zámkov na nehnuteľnosti rodinného domu na ul. F.. R. Q.; stal sa bezdomovcom; inú nehnuteľnosť určenú na bývanie nevlastní; odporkyňa zadržiava a okupuje hnuteľné veci v jeho vlastníctve v hodnote desiatok tisíc eur nachádzajúce sa v nehnuteľnosti, ktorá jej nepatrí, čím mu hrozí bezprostredne ďalšia nenahraditeľná škoda a ujma. 58. K uvedeným tvrdeniam navrhovateľa odvolací súd uvádza, že púha skutočnosť, že navrhovateľ nemá prístup k nehnuteľnosti, ktorá je vo výlučnom vlastníctve odporkyne, a ktorá (doteraz) zabezpečovala potrebu jeho bývania, pričom svoje užívacie právo odvodzuje od domnelej vlastníčky, ktorá vedie spor s odporkyňou o určenie vlastníckeho práva; rovnako ani skutočnosť, že navrhovateľ nevlastní inú nehnuteľnosť určenú na bývanie; a tiež, že zo strany odporkyne malo dôjsť k svojvoľnému vysťahovaniu navrhovateľa (ods. 7 napadnutého uznesenia), sama-osebe neodôvodňuje potrebu neodkladnej úpravy pomerov navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ navrhovateľ v podanom návrhu neuvádza žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by viedli ku vzniku nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jeho strane, a keď odporkyňa súčasne v podanom odvolaní poukázala na to, že navrhovateľ má zabezpečené bývanie, čo sám ani nepopiera. Navrhovateľ iba všeobecne uvádza, že v súvislosti so zabezpečením nového bývania mu vzniká ujma a škoda, ktorú bude požadovať od odporkyne samostatnou žalobou, avšak túto bližšie nešpecifikuje, ani nekvantifikuje. 59. Pokiaľ navrhovateľ potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami ďalej odôvodňoval tým, že odporkyňa zadržiava a okupuje hnuteľné veci v jeho vlastníctve v hodnote desiatok tisíc eur nachádzajúce sa v nehnuteľnosti, ktorá jej nepatrí, čím mu hrozí bezprostredne ďalšia nenahraditeľná škoda a ujma, odvolací súd sa stotožňuje s námietkou odporkyne, že navrhovateľ v podanom návrhu neuvádza, o aké konkrétne veci sa jedná, nepreukázal, že takéto veci vôbec vlastní; navrhovateľ (ani v tomto prípade) neidentifikuje, v čom konkrétne má táto ďalšia nenahraditeľná škoda spočívať. Naviac v tomto prípade absentuje aj vecná súvislosť (vzťah) medzi navrhovaným neodkladným opatrením (uložením odporkyni povinnosť strpieť užívanie nehnuteľností vo vlastníctve odporkyne a zdržať sa všetkých krokov, ktoré by bránili navrhovateľovi v ich užívaní) a navrhovateľom tvrdenou hrozbou nenahraditeľnej škody na hnuteľných veciach. 60. Ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú maloletého dieťaťa, na ktoré poukazoval navrhovateľ ako aj odporkyňa, odvolací súd uvádza, že tieto sú bez právnej relevancie a v tejto súvislosti poukazuje na závery súdu prvej inštancie (odsek 9 napadnutého uznesenia), s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. 61. Sumarizujúc uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ zo strany navrhovateľa nebola relevantne tvrdená ani osvedčená naliehavosť potreby úpravy pomerov medzi stranami, je úplne bezpredmetné uvažovať nad procesnou prípustnosťou nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia, resp. skúmať ďalšie podmienky na jeho nariadenie. 62. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, v súlade s odvolacou argumentáciou odporkyne, dospel k záveru, že navrhovateľ neosvedčil splnenie základných zákonných predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1 CSP, čo vyúsťuje do záveru o nelegálnosti (z hľadiska potreby, naliehavosti, primeranosti) požadovaného neodkladného opatrenia. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
63. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že odporkyni priznal proti navrhovateľovi plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 64. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).