Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 22CoR/1/2025 1522207425 10. 06. 2026 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2026:1522207425.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: Z. A., nar. XX.XX.XXXX, G. XX, XXX XX G., zastúpeného: JUDr. Jurajom Špirkom, advokátom, Nerudova 6, 040 01 Košice, proti žalovanému: MPL TRADING s.r.o., Galvaniho 8, 821 04 Bratislava, IČO: 31 388 639, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s.r.o., Palárikova 14, 811 04 Bratislava, IČO: 35960728, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Mestského súdu Bratislava III dňa 16. septembra 2024, č.k. B5-23Cr/10/2022-67, takto rozhodol: I. Odvolací súd Mestského súdu Bratislava III zo dňa 16. septembra 2024, č.k. B5-23Cr/10/2022-67, p o t v r d z u j e. II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 16. septembra 2024, č.k. B5-23Cr/10/2022-67, rozhodol tak, že žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania 100 %. 2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 15.11.2022 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu v Bratislave, zriadeného pri Asociácii pre rozhodcovské konanie so sídlom Hlavné námestie 3, 811 01 Bratislava, v konaní s ustanoveným rozhodcom O.. V. B. vo veci sp. zn. RK 4657/20 a odkladu jeho vykonateľnosti za nižšie uvedeného skutkového stavu. Dňa 05.09.2022 vydal Rozhodcovský súd v Bratislave, zriadený pri Asociácii pre rozhodcovské konanie so sídlom Hlavné námestie 3, 811 01 Bratislava (ďalej len ako „rozhodcovský súd“), vo veci vedenej pod sp.zn. RK 4657/20 v konaní s ustanoveným rozhodcom O.. V. B., rozhodcovský rozsudok, ktorým bola žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného v 2. rade) - vo výroku I uložená povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaplatiť žalovanému (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) sumu vo výške 12.001,65 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 2.561,16 Eur od 15.9.2020 do zaplatenia, zo sumy 165,16 Eur odo dňa 30.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 7512,11 Eur odo dňa 09.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.763,22 Eur odo dňa 15.09.2020 do zaplatenia, vo výroku III uložená povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaplatiť žalovanému (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) zmluvnú pokutu vo výške 720,10 Eur, vo výroku V uložená povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaplatiť žalovanému (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) náhradu
nákladov konania vo výške 40 Eur a vo výroku VI uložená povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaplatiť žalovanému (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) trovy konania vo výške 2.827,68 EUR (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 26.09.2022. 3. Žalobca žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1 a bod 3 zákona o rozhodcovskom konaní, najmä preto, že rozhodcovská doložka v Rámcovej kúpnej zmluve nebola uzatvorená v súlade s právnym poriadkom a rozhodcovským súdom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva. Žalobou doručenou rozhodcovskému súdu dňa 26.11.2020 sa žalovaný domáhal, aby bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 12.001 Eur spolu s príslušenstvom a trovami právneho zastúpenia. Žalovaný sa domáhal voči žalobcovi zaplatenia vyššie uvedenej čiastky na základe uzatvorenej Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 05.06.2020. V čl. VII ods.4 Rámcovej kúpnej zmluvy bolo uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou tejto rámcovej kúpnej zmluvy sú VOP žalovaného, kde podľa názoru súdu bola dohodnutá rozhodcovská doložka. Žalobca nebol zmluvnou stranou Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 05.06.2020. V čl. I Rámcovej kúpnej zmluvy sú uvedené zmluvné strany, pričom sú nimi MPL Trading s.r.o. ako predávajúci (čl. I bod 1) a JUMEN PLUS s.r.o. ako kupujúci ( čl.I bod 2 ). Aj z čl. II vyplýva, že zmluvné strany na základe tejto Rámcovej kúpnej zmluvy a VOP upravujú VOP vo vzťahu medzi predávajúcim a kupujúcim pri realizácii dodávok tovaru a služieb. V predloženej rámcovej zmluve ani nie je miesto na podpis, kde by žalobca ako fyzická osoba svojim podpisom písomne potvrdil, že je stranou Rámcovej kúpnej zmluvy alebo by potvrdil ručiteľský záväzok. Už vzhľadom na hore uvedené nemôže byť podľa názoru žalobcu daná právomoc rozhodcu vo vzťahu k žalobcovi (žalovanému v 2. rade v rozhodcovskom konaní). Žalobca má za to, že ani z priloženej rámcovej zmluvy, ani z VOP nevyplýva ručiteľský záväzok žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovaného v 2. rade). Žalobca svojim podpisom ani nevyjadril súhlas s rozhodcovskou doložkou v zmysle čl. 7 ods. 4 VOP, preto aj namietal nedostatok právomoci rozhodcu v rozhodcovskom konaní. Nakoľko žalobca je fyzická osoba - nepodnikateľ, žalobca má za to, že ako spotrebiteľ musel prejaviť svoj súhlas písomne. Navyše v žalobe citovaný čl. 7 ods. 4 VOP rozhodcovskú doložku ani neobsahuje. Vzhľadom na to nemohla byť daná ani právomoc rozhodcu, pretože túto doložku žalobca nikdy písomne so žalobcom nedohodol. Žalobca má za to, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky sa vyžaduje, aby mal žalobca-spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby v prípade vyznačenia nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd, k čomu v danom prípade nedošlo. V zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje ustanovenie, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy ide o spotrebiteľskú zmluvu a na vec je preto potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Žalobcovi, ktorý je navyše v postavení spotrebiteľa, ani nebola udelená možnosť odmietnuť uvedenú rozhodcovskú doložku. Žalobca ani nemal možnosť sa so všeobecnými zmluvnými podmienkami vopred oboznámiť. Dojednanie rozhodcovskej doložky, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní, považuje za neprijateľnú podmienku. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 10.07.2023 v ktorom uviedol, že žalobca už počas rozhodcovského konania, v ktorom bol vydaný sporný rozhodcovský rozsudok, namietal nedostatok právomoci rozhodcu konať voči nemu ako žalovanému v 2. rade v rámci rozhodcovského konania, pričom túto námietku dôvodil práve tvrdeniami a argumentmi, ktoré uvádza v podanej žalobe. Rozhodca O.. B., sa v rozhodcovskom rozsudku riadne a vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu, ktoré uvádzal v ním zaslaných vyjadreniach, pričom súčasťou odôvodnenia vydaného rozhodcovského rozsudku bola okrem odkazov na príslušné ustanovenia zákonov (zákon o rozhodcovskom konaní, Obchodný zákonník...) aj príslušná judikatúra. Z vydaného rozhodcovského rozsudku zároveň vyplýva, že predtým, než sa rozhodca začal zaoberať žalobou z pohľadu merita veci, najskôr sa vysporiadal s otázkou svojej právomoci k rozhodovaniu predmetného sporu vo vzťahu k žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného v 2. rade), a to práve vzhľadom na námietku nedostatku právomoci vznesenú žalobcom v konaní. S uvedenou námietkou sa rozhodca vysporiadal tak vo vzťahu k argumentom žalobcu o jeho údajnom postavení spotrebiteľa, ako aj vo vzťahu k ním namietanej platnosti a určitosti ručiteľského vyhlásenia. Žalobca tvrdí, že z dokumentov priložených k návrhu na začatie rozhodcovského konania, t.j. z Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 05.06.2020 a zo Všeobecných obchodných podmienok zo dňa 05.06.2020, ktoré tvoria neoddeliteľnú
súčasť Rámcovej kúpnej zmluvy, nevyplýva jeho ručiteľský záväzok za záväzky spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o. (kupujúceho), ktorej bol v čase podpisovania týchto dokumentov jej konateľom. Žalobca nebol údajne zmluvnou stranou Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 05.06.2020 a VOP. Na základe týchto skutočností údajne nemala byť stanovená právomoc rozhodcu konať vo vzťahu k žalobcovi ako žalovanému v 2. rade v rozhodcovskom konaní. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia zdôraznil, že žalobca ako štatutárny orgán spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o. podpísal Rámcovú kúpnu zmluvu zo dňa 05.06.2020 a Všeobecné obchodné podmienky zo dňa 05.06.2020, ktoré, ako už bolo povedané, sú neoddeliteľnou súčasťou Rámcovej kúpnej zmluvy v zmysle čl. VII tejto zmluvy. Rozhodcovská doložka je súčasťou VOP, čo vyplýva z čl. 7 ods. 1 VOP. Žalobca, štatutár spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o., vyjadril svoj súhlas s rozhodcovskou zmluvou (doložkou), v súlade s čl. 5 ods. 2 VOP podpisom VOP. 5. V zmysle judikátu Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1Obdo V 87/2007: „Skutočnosť, že zmluva, ktorej obsahom je aj ručiteľský záväzok obsahuje iba jeden podpis za situácie, že záväzok obchodnej spoločnosti zabezpečuje jej spoločník, ktorý je zároveň konateľom spoločnosti, nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť. Ak jedna osoba koná v procese vzniku zmluvy za alebo v mene jej viacerých účastníkov neznamená to, že musí byť na zmluve jej podpis osobitne za každého z nich“, je zrejmé, že sa nevyžadujú dva oddelené podpisy - t.j. podpis osoby konajúcej za spoločnosť a podpis osoby ako ručiteľa. Žalovaný poukázal i na právoplatný rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 28.10.2015, sp. zn. 43Cob/147/2015, ktorým súd rozhodol v totožnej veci (o platnosti ručiteľského vyhlásenia obsiahnutom v Rámcovej kúpnej zmluve žalovaného): „Po zhodnotení VOP zo dňa 07.11.2012, ktoré boli súčasťou RKZ uzavretej medzi účastníkmi konania, keď táto kúpna zmluva, ako aj VOP boli podpísané štatutárnymi zástupcami účastníkov konania, teda za žalobcu 2/ žalobcom 1/, odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že VOP v čl. 6, bode 2 obsahujú ručiteľské vyhlásenie žalobcu 1/ ako štatutárneho zástupcu kupujúceho. Ručiteľské vyhlásenie vo VOP zodpovedá zákonom v § 303 Obchodného zákonníka stanoveným podmienkam ručiteľského vyhlásenia tak, ako to podrobnejšie zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa. Z ručiteľského vyhlásenia je zrejmé, že ručiteľský záväzok na seba prevzal štatutár kupujúceho, teda žalobca 1/. Ako to uviedol aj súd prvého stupňa, nie je vylúčené, aby v jednej listine boli obsiahnuté rôzne práva a záväzky, pokiaľ sú tieto jednoznačne identifikovateľné. Samozrejme, pokiaľ by za žalobcu 2/ ako zmluvnú stranu nebol VOP podpísal žalobca 1/, ale iná oprávnená osoba (napr. splnomocnený zástupca), nedošlo by k platnému ručiteľskému vyhláseniu žalobcu 1/, o takýto prípad sa však nejedná. Žalobca 1/ ako konateľ žalobcu 2/ prevzal na seba ručiteľský záväzok za splnenie záväzku žalobcu 2/ ako dlžníka, preto za podmienok § 306 a nasl. Obchodného zákonníka sa môže žalovaný ako veriteľ domáhať voči nemu splnenia tohto záväzku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o odôvodnenie vzniku ručiteľského záväzku žalobcu 1/, súhlasí s ním, že v tomto prípade vznikol platne ručiteľský záväzok konateľa obchodnej spoločnosti a to bez ohľadu na to, že na listine, ktorá obsahuje tento ručiteľský záväzok, je uvedený len jeden podpis konateľa.“ „Ako už bolo uvedené, vo VOP zo dňa 07.11.2002, ktoré boli súčasťou vyššie uvedenej kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom 2/ a žalovaným je obsiahnuté aj ručiteľské vyhlásenie žalobcu 1/, ktoré je platné a na základe ktorej vznikli žalovanému ako veriteľovi práva voči žalobcovi 1/ ako ručiteľovi.“ 6. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ustanovení § 4, § 40 ods. 1, § 41, zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj len „zákon o rozhodcovskom konaní“ alebo „zákon č. 244/2008 Z.z.“), § 303 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie ustálil, že Rámcovú kúpnu zmluvu uzavreli za predávajúceho - MPL TRADING, spol. s r.o. a za kupujúceho - JUMEN PLUS, s.r.o. ako podnikatelia v súvislosti so svojim podnikaním. Ak súčasťou tejto zmluvy bolo ručiteľské vyhlásenie žalobcu (žalovaného v 2. rade), ako konateľa spoločnosti JUMEN PLUS, s.r.o. v súlade s citovaným zákonným ustanovením sa posudzuje podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže Obchodný zákonník má komplexnú úpravu ručenia, a preto nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka ani v prípade, ak ručiteľom je fyzická osoba - nepodnikateľ. Ručenie podľa citovaného zákonného ustanovenia vzniká jednostranným písomným vyhlásením ručiteľa, na rozdiel od Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ručiteľský záväzok vzniká dohodou medzi ručiteľom a veriteľom. To znamená, že takéto jednostranné ručiteľské vyhlásenie môže byť aj súčasťou inej zmluvy, ak je vyhotovená písomne, pričom podmienkou platnosti takéhoto ručiteľského vyhlásenie nie je, aby ručiteľ bol uvedený ako zmluvná strana, keďže ide o jeho jednostranné vyhlásenie. Z tohto ručiteľského vyhlásenia však musí nepochybne vyplývať, kto toto vyhlásenie robí - kto je ručiteľom, musí byť uvedený záväzok dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený, vyhlásenie ručiteľa, že splní určitý záväzok uvedený v ručiteľskom vyhlásení, ak ho
nesplní dlžník a musí byť konajúcou osobou, teda ručiteľom, podpísané. Pokiaľ žalobca (žalovaný v 2. rade v rámci rozhodcovského konania) namietal, že osoba ručiteľa nie je označená dostatočne určito, lebo v bode 5.4. je len odkaz na štatutárneho zástupcu kupujúceho, ktorý písomným vyhlásením v tomto bode prevzal ručiteľský záväzok, s touto námietkou nemožno súhlasiť. V záhlaví zmluvy je konateľ označený menom a priezviskom a rovnako je označený aj v závere zmluvy pri jeho podpise a pečiatke spoločnosti. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť uvádzať žalobcom (žalovaným v 2. rade) označené údaje, ak iným spôsobom je splnená podmienka určitosti označenej osoby. Ani žalobca (žalovaný v 2. rade v rozhodcovskom konaní) nespochybnil, že Rámcovú kúpnu zmluvu podpísal, že v rozhodnom čase bol konateľom kupujúceho a ani netvrdil, že existuje iná osoba s rovnakým menom ako má on (napríklad otec, syn), ktorý bol v čase podpisu zmluvy tiež konateľom kupujúceho a bez ďalších identifikačných údajov - dátum narodenia, rodné číslo, bydlisko, nie je možné určiť, kto sa za dlh spoločnosti kupujúceho zaručil. Navyše, v čase podpisu zmluvy bol žalobca (žalovaný v 2. rade v rozhodcovskom konaní) jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti JUMEN PLUS, s.r.o., vedel, akú činnosť dlžník vykonáva, či bude schopný kúpnu cenu prevzatého tovaru uhradiť a ako konateľ dlžníka mohol priamo ovplyvniť jeho činnosť tak, aby dlh z kúpnych zmlúv uhrádzal podľa dohodnutých podmienok. Rovnako je zrejmá z ručiteľského prehlásenia aj určitosť záväzku dlžníka, za ktorý prevzal ručenie. Požiadavka určitosti ručiteľského vyhlásenia je splnená, ak je záväzok vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným záväzkom. Z ustanovenia § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka jednak vyplýva, že ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti a podľa judikatúry súdov ide o určitý záväzok aj v prípade, ak sa ručiteľ zaviaže splniť záväzky dlžníka z konkrétnej zmluvy. Je nesporné, že žalobca ( t.j. žalovaný v 2. rade v rozhodcovskom konaní) podpísal ako konateľ kupujúceho Rámcovú kúpnu zmluvu, ktorej súčasťou je aj ručiteľské vyhlásenie konateľa spoločnosti, teda fyzickej osoby Slavomíra Paľa, že uspokojí veriteľa (predávajúceho), ak tak neurobí dlžník - kupujúci. Osobitný podpis, keďže ide o tú istú osobu - konateľa a ručiteľa, nie je potrebný. Žalobca ( t.j. žalovaný v 2. rade v rozhodcovskom konaní) prevzal na seba ručiteľský záväzok obsiahnutý v ručiteľskom vyhlásení ako súčasti Všeobecných obchodných podmienok. Ručiteľské vyhlásenie vyhotovené v písomnej forme (ako súčasť Všeobecných obchodných podmienok) má všetky zákonom stanovené náležitosti - je adresované veriteľovi, je v ňom uvedené, aký záväzok zabezpečuje, obsahuje aj vyhlásenie ručiteľa, že sa zaväzuje splniť dlh, ak ho nesplní dlžník a je ručiteľom podpísané.“ Súčasťou Všeobecných obchodných podmienok podpísaných žalobcom bolo ručiteľské vyhlásenie žalobcu ako štatutárneho zástupcu predmetnej spoločnosti, v zmysle ktorého tento v súlade s ustanovením § 303 a nasl. Obchodného zákonníka v platnom znení ako ručiteľ vyhlasuje, že preberá na seba ručiteľský záväzok za úhradu kúpnej ceny vrátane príslušenstva a zmluvnej pokuty, ktorú spoločnosť bude povinná uhradiť na základe vystavených faktúr v zmysle Rámcovej kúpnej zmluvy a uspokojí žalovaného v prípade, ak si spoločnosť nesplní svoje záväzky v lehote splatnosti jednotlivých faktúr. Žalobca súhlasil s rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v čl. 7 ods.1 týchto Všeobecných obchodných podmienok. Počas celej existencie obchodného vzťahu nikdy nenamietol ustanovenie obsahujúce predmetnú rozhodcovskú doložku, a ani nijakým iným spôsobom neprejavil nesúhlas s jej znením. Žalobca sa až po podaní žaloby žalovaného na rozhodcovské konanie, neúspešne pokúšal vo vyjadrení namietať neplatnosť ručiteľského záväzku. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetná rozhodcovská doložka spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti, t. j. je dojednaná riadne a platne v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky a žalobca s ňou vyslovil súhlas. Žalobca zároveň predložil žalovanému svoj občiansky preukaz, za účelom preukázania svojej totožnosti a za účelom poskytnutia osobných údajov ako fyzickej osoby - ručiteľa. Žalobca si je v súlade s ustálenou súdnou praxou vedomý skutočnosti, že na zmluve postačuje iba jeden podpis osoby, a to bez ohľadu na to, či osoba v procese vzniku zmluvy koná v mene viacerých jej účastníkov. Aj § 135a (1) zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník znie: „Konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov“. Vložiť do obsahu zmluvy aj zabezpečovací inštitút, akým je ručenie, aj samotnú rozhodcovskú doložku, je plne v súlade s platnými právnymi predpismi. V zmluve môže byť dohodnuté a ustanovené čokoľvek, pokiaľ to neodporuje zákonu alebo zákon neobchádza. Žalobca tvrdí, že zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným má spotrebiteľský charakter, v dôsledku čoho je na predmetný prípad nutné aplikovať zákonné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a argumentuje neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Predmetné ustanovenie sa vzťahuje na spotrebiteľské zmluvy uzatvorené v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, t. j. na spotrebiteľské zmluvy medzi dodávateľom ako podnikateľom a fyzickou osobou ako spotrebiteľom. V tomto prípade však išlo o uzatvorenie Rámcovej kúpnej zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka medzi právnickou osobou podnikateľom a právnickou osobou podnikateľom, t. j. medzi dvoma spoločnosťami s ručením obmedzeným, pričom žalobca má postavenie ručiteľa. Aj napriek skutočnosti, že žalobca
je fyzickou osobou, uzavretá Rámcová kúpna zmluva nenadobúda charakter spotrebiteľskej zmluvy a je aj naďalej obchodnou zmluvou, nakoľko žalobca ako fyzická osoba je iba ručiteľom právnickej osoby podnikateľa (spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o.), a to na základe ustanovenia článku 5, bodu 2 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého ručí za záväzky spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o. jeho štatutár, a to v zmysle ustanovenia § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalovaný odkázal na ustálenú súdnu prax, ktorá rieši postavenie ručiteľa - konateľa spoločnosti, z hľadiska jeho ručiteľského záväzku, a to napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Ndc 10/2016 zo dňa 09.11.2016 uverejneného v Zbierke stanovísk NSSR a súdov Slovenskej republiky č. 3/2017, v zmysle ktorého: „Fyzická osoba, ktorá ako konateľka a spoločníčka má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľku v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi“. Žalobca taktiež namieta, že žalovaný nemá právo na zmluvnú pokutu a paušálnu náhradu nákladov. Argumentoval tým, že zmluvná pokuta je nárok so samostatným skutkovým základom. Žalovaný nenamietal fakt, že zmluvná pokuta vznikla ako sekundárny právny vzťah. Ide však o zabezpečovací inštitút, ktorý bol v zmysle čl. 5 ods. 5 VOP riadne dojednaný. V zmysle čl. 5 ods. 2 VOP za záväzky spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o. (kupujúceho) ručí jeho štatutár, a to v zmysle ustanovenia § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, teda žalobca na seba prebral ručiteľský záväzok za úhradu kúpnej ceny vrátane príslušenstva a zmluvnej pokuty. Z doposiaľ uvedeného jasne vyplýva, že žalobca na seba platne prevzal ručiteľský záväzok a aj to, že v danom prípade nemohol a ani nemal postavenie spotrebiteľa. Z tohto dôvodu argumenty žalobcu súvisiace s tým, že žalobca nebol ručiteľom, a že išlo o spotrebiteľskú zmluvu a preto by nemal hradiť zmluvnú pokutu nemôžu obstáť. 7. Súd prvej inštancie taktiež skúmal otázku, či fyzická osoba, ktorá sa zaviazala zabezpečiť splnenie záväzkov, ktoré prevzala obchodná spoločnosť JUMEN PLUS s.r.o., voči spoločnosti MPL TRADING spol. s r.o. na základe Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 05.06.2020 (č.l. 12 súdneho spisu), môže byť považovaná za „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) Smernice 93/13 Európskeho Súdneho dvora zo dňa 19.11.2015, v ktorej sa uvádza: „ ...Ak môže byť takáto zmluva o ručení alebo o zabezpečení záväzku charakterizovaná, pokiaľ ide o predmet, ako akcesorická vo vzťahu k hlavnej zmluve, ktorou vznikol dlh, ktorého splnenie zaručuje (v súvislosti so Smernicou Rady 85/577/EHS z 20.decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov), potom sa z hľadiska zmluvných strán javí ako odlišná zmluva, pretože je uzavretá medzi inými osobami, ako sú zmluvné strany hlavnej zmluvy. Sú to teda zmluvné strany zmluvy o ručení alebo o zabezpečení záväzku, podľa ktorých sa má posúdiť postavenie, v ktorom konali. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pojem „ spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) Smernice 93/13 má objektívnu povahu (pozri rozsudok Costea, C-110/14, EU:C:2015:538, bod 21). Musí sa posudzovať z hľadiska funkčného kritéria spočívajúceho v posúdení, či zmluvný vzťah v prejednávanej veci súvisí s činnosťami, ktoré nie sú obchodom, podnikaním alebo povolaním. Vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých okolností prejednávanej veci a dôkazov povinný overiť, či môže byť dlžník označený ako „spotrebiteľ v zmysle uvedenej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok Costea, C-110/14, EU:C:2015:538, body 22) a 23).V prípade fyzickej osoby, ktorá sa zaručila za splnenie záväzkov obchodnej spoločnosti, je teda vnútroštátny súd povinný preukázať, či táto osoba konala v rámci obchodu, podnikania alebo povolania, alebo z dôvodu funkčného vzťahu tejto spoločnosti, ako je jej riadenie alebo nezanedbateľná účasť na jej základnom imaní, alebo či konala za súkromným účelom. Za týchto podmienok treba na položené otázky odpovedať, že článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) Smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa môže použiť na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvou o ručení uzavretú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala obchodná spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním a k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah“. 8. Súd prvej inštancie z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka číslo.: 35256/P zistil, že žalobca v obchodnej JUMEN PLUS s.r.o., Vyšný Kručov 57, 086 45 Vyšný Kručov, IČO: 50 821 318, má účasť na jej základnom imaní, (spoločník od 19.09.2017 s vkladom 6.000 Eur, splatené 6.000 Eur) podieľa sa na jej riadení, a zastupuje spoločnosť ako štatutárny zástupca, preto vyhodnotil jeho konanie pri podpísaní Ručiteľského vyhlásenia ako konanie súvisiace s obchodom a podnikaním spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o., v dôsledku čoho má k uvedenej spoločnosti funkčný vzťah a jeho postavenie nie je postavením spotrebiteľa.
9. Žalobca podpísal Rámcovú kúpnu zmluvu dňa 5.6.2020 (č.l. 12 súdneho spisu) ako konateľ spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o., ktorej obsahom je aj ručiteľský záväzok vyplývajúci z článku 5. bodu 2 Všeobecných obchodných podmienok samostatne opatrený podpisom žalobcu. Súd prvej inštancie poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Obdo V87/2007, s konštatovaním, že na vyhlásení ručiteľa, ktoré je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok tvoriacich súčasť Rámcovej kúpnej zmluvy sa nevyžadujú dva oddelené podpisy žalobcu ako konateľa spoločnosti JUMEN PLUS s.r.o a fyzickej osoby ako ručiteľa. S uvedeným zároveň súd prvej inštancie uviedol, že rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky vyplýva z článku 7 bod 1 Všeobecných obchodných podmienok, ktorý znie: „ Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že všetky spory z tejto zmluvy, alebo s ňou súvisiace, vrátane sporov z dlhov vzniknutých už z realizovaných obchodov (kúpne zmluvy alebo nájomné zmluvy na základe predchádzajúcej Rámcovej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi zmluvnými stranami), rozhodne v rozhodcovskom konaní (ďalej len „ RK“) O., advokát č. 7042 vedený v Slovenskej advokátskej komore ...“ 10. Vzhľadom k podaniu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd dňa 25.11.2022 súd prvej inštancie konštatoval, že bola podaná v zákonnej lehote. Dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku boli podľa § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK: - neexistencia platnej rozhodcovskej zmluvy, - odňatie možnosti zúčastniť sa rozhodcovského konania, - prekročenie právomoci, - procesné vady. 11. Súd prvej inštancie však v rámci vyššie uvedeného ustálil existenciu platnej rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a existenciu právomoci rozhodcu O. vec v rozhodcovskom konaní prejednať a rozhodnúť, čo viedlo k zamietnutiu žaloby. K ďalším námietkam žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom nemôže byť koncipované obdobne ako opravné konania v rámci civilného súdneho konania a všetky námietky vedúce k jeho zrušeniu podľa § 40 ZoRK musia byť nevyhnutne procesného charakteru, musia sa teda týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu a nie správnosti skutkových alebo právnych záverov rozhodcovského súdu. Žalobca v konaní navrhol odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku s poukazom na všetky uvedené skutkové a právne tvrdenia uvedené v žalobe a prezentovaním názoru, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je nulitným právnym aktom. Zákon o rozhodcovskom konaní upravuje v § 40 ods. 3 možnosť na základe súdneho rozhodnutia a návrhu strany odložiť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Odklad právoplatného rozhodnutia rozhodcovského rozsudku má mimoriadny charakter, pretože súd v takomto prípade pred rozhodnutím vo veci samej prelamuje právne účinky právoplatného rozhodnutia rozhodcovského súdu, a preto k vydaniu takéhoto rozhodnutia by malo dôjsť v celkom výnimočných a odôvodnených prípadoch. Jedná sa teda o zabezpečovací prostriedok, účelom ktorého je predchádzať porušeniu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb v dôsledku núteného výkonu už právoplatného rozhodnutia rozhodcovského súdu, u ktorých je však pravdepodobné, že sú nezákonné. Vzhľadom k zamietnutiu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd prvej inštancie zamietol aj návrh na odklad vykonateľnosti tohto rozsudku. 12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s ust. § 262 CSP s použitím § 255 CSP. 13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. d, f, a h) CSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v bode 18 odvolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca ako fyzická osoba, ktorá sa zaviazala zabezpečiť splnenie záväzkov, ktoré prevzala obchodná spoločnosť JUMEN PLUS s.r.o., voči spoločnosti MPL TRADING spol. s r.o. na základe Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 05.06.2020 (č.l. 12 súdneho spisu), nemôže byť považovaný za „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) Smernice 93/13 Európskeho Súdneho dvora zo dňa 19.11.2015. V zmysle uvedeného súd v bode 22 odvolaním napadnutého rozhodnutia súd ustálil existenciu platnej rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a existenciu právomoci rozhodcu Mgr. Andreja Gundela vec v rozhodcovskom konaní prejednať a rozhodnúť, čo viedlo k zamietnutiu žaloby. S takýmto záverom súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje a trvá na tom, že bol v postavení spotrebiteľa, pretože žalobca ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Žalovaný
ako dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca pri uzatváraní tejto zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. S odôvodnením sa absolútne nestotožňuje a považuje ho za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne a taktiež v ňom vidí nesprávne právne posúdenie veci, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie v spore. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal ani s argumentáciou a poukazom žalobcu na rozhodnutie tej istej sudkyne v rozhodnutí sp. zn. 23Cr/32/2017 zo dňa 19.10.2021, kde súd v totožnej veci s totožným žalovaným žalobe vyhovel a zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný tým istým rozhodcom. Práve v tomto rozhodnutí v bode 22 za totožných okolností súd ustálil, že zmluvu a VOP podpísal ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti, čím nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na konanie proti žalobcovi a tým bol naplnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a/ bod 3 ZoRK. Pre žalobcu je rozsudok, ktorý napáda týmto odvolaním, prekvapivý. Podľa rozhodovacej praxe súdov, s prihliadnutým na princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí platí, že na odlišné rozhodnutie v rovnakom konaní musí mať súd relevantný dôvod. V prípade, ak sa súd odklonil od svojho doterajšieho právneho názoru bez relevantných dôvodov, nevyhnutne platí, že rozhodnutie súdu je pre strany nepredvídateľné, keďže v obdobnej veci súd vysloví dva rôzne právne názory a meritórne rozhodne inak. Rozumným očakávaním žalobcu, ako sporovej strany teda bolo, že súd a vlastne aj ten istý sudca rozhodnej v rovnakej veci totožne. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu celkom zrejme, v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP, nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom sa nevysporiadal s viacerými kľúčovými právnymi tvrdeniami žalobcu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie pritom považuje za povrchné a nedostatočné, pričom v ňom absentujú vysvetlenia, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu. V dôsledku uvedených skutočností je podľa názoru žalobcu rozsudok nielen nepresvedčivý, ale aj nepreskúmateľný a arbitrárny. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení vôbec nezaoberal žalobcom namietanou skutočnosťou, že žalobca nemal povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu a paušálnu náhradu nákladov. Zmluvná pokuta je nárok so samostatným skutkovým základom. Zmluvná pokuta je sankcia majetkovej povahy, ktorú Občiansky zákonník ustanovuje pre prípady, keď dlžník svoju povinnosť riadne a včas nesplní a ocitne sa tak v omeškaní. Ide však o špeciálny zabezpečovací prostriedok, na uplatnenie ktorého na rozdiel od iných sankcií, je potrebný právny úkon a to dohodu účastníkov, ktorá musí mať obligatórne písomnú formu a to bez ohľadu na to akú formu má zmluva ňou zabezpečovaná (Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/195/2014). Tiež žalobca s odkazom na § 369c ods.2 Obchodného zákonníka nemohol byť povinný uhradiť paušálnu náhradu nákladov. Takisto nemohol mať žalobca povinnosť na náhradu trov právneho zastúpenia za úkon, vyhotovenie predžalobnej výzvy, keďže takýto úkon vo vzťahu k žalobcovi (v rozhodcovskom konaní ako žalovanému v 2. rade nebol vykonaný ani preukázaný). V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Žalobca namieta, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený. Podľa Najvyššieho súdu SR právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivý proces vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). Podľa názoru žalobcu ide o prílišný formalizmus zo strany súdu pri posudzovaní postavenia žalobcu ako spotrebiteľa a pri posudzovaní platnosti dojednanej rozhodcovskej doložky, a preto rozhodnutie o odmietnutí žaloby bolo v rozpore s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 155/2017 uvádza: „Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácií zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách tohoktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ Ak všeobecný súd ponechá bez povšimnutia niektorú z kľúčových otázok prípadu, jeho postup vykazuje známky arbitrárnosti a svojvôle (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 191/2019 z 26. novembra 2019). Rozhodnutie súdu tak trpí aj inou vadou z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a arbitrárnosti. Podľa § 220 ods. 2 CSP „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Máme teda za to, že konajúci súd v rozsudku svoje skutkové a právne závery odôvodnil nedostatočne, absentuje tu právne korektná odpoveď, a preto je toto konanie pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Žalobca poukázal na ustanovenia § 191 CSP v spojení s § 220 ods.1 CSP a na to, že štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy. Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (I.ÚS 236/06). Ústavný súd SR už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa č1. 46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), č1. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/91 Zb.) a č1.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.1 02/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Žalobca má za to, napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu nemožno považovať za (ratione materiae) za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 Medzinárodného dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v korelácii s čl. 46 (1) a čl.48 ods.2 Ústavy SR. Nesprávny výklad ustanovení právnej normy je v rozpore s čl. 52 ods.4 Ústavy SR a zároveň porušením čl. 1 ods.1 Ústavy SR-princíp právneho štátu, ktorého imanentným znakom je princíp právnej istoty. Zákon by bol v rozpore s ideou právneho štátu, ak by oprávnenie postupovať podľa voľnej úvahy, ktoré sa poskytuje súdnej moci nemalo svoje medze. Súd sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Všeobecné súdy sú zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd. Vzhľadom na všetko hore uvedené má žalobca za to, že súd prvej inštancie predovšetkým nesprávne právne posúdil vec, pretože na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne. Zároveň súd prvej inštancie svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil, absentuje tu právne korektná odpoveď, toto konanie je pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. S poukazom na uvedené odvolacie dôvody navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok Mestského súdu Bratislava sp. zn. B5-13Cr/10/2022 zo dňa 16.9.2024 a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal žalobcovi trovy konania alebo eventuálne, aby zmenil rozsudok tak, že rozhodne nasledovne: Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu v Bratislave, zriadeného pri Asociácii pre rozhodcovské konanie so sídlom Hlavné námestie 3, 811 01 Bratislava, v konaní s ustanoveným rozhodcom O., vo veci spisovej značky RK 4657/20 sa zrušuje. 2.Vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu v Bratislave, zriadeného pri Asociácii pre rozhodcovské konanie so sídlom Hlavné námestie 3, 811 01 Bratislava, v konaní s ustanoveným rozhodcom Mgr. Andrejom Gundelom, vo veci spisovej značky RK 4657/20 sa odkladá. 3.Žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 14. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 15. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť ( § 387 ods. 1, 2 CSP). 16. Rozhodujúcou námietkou vznesenou tak v rámci prvoinštančného konania ako aj odvolacieho konania bola námietka žalobcu, že rozhodcovský súd nemal dostatok právomoci na konanie vo veci,
nakoľko neexistuje rozhodcovská zmluva, alebo rozhodcovská doložka, ktorá by túto právomoc založila, a to aj s ohľadom na jeho postavenie spotrebiteľa v danom prípade. 17. Zákon v ustanovení § 40 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní jasne určuje, že rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený, ak sa takýmto rozsudkom rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky (t.j. ak tu bol nedostatok právomoci rozhodcovského súdu konať a rozhodovať vo veci). 18. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, rozsudok náležite odôvodnil, v rámci svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu vznesenými v rámci konania, a vo veci správne rozhodol. Na základe uvedeného odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré spĺňa všetky náležitosti. Odvolací súd iba dopĺňa, že súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov s odôvodnením, že ustálil existenciu platnej rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a existenciu právomoci rozhodcu vec v rozhodcovskom konaní prejednať a rozhodnúť. Zároveň súd prvej inštancie zdôraznil, že v tomto prípade ručiteľ/žalobca Slavomír Paľa nemal v danom prípade postavenie spotrebiteľa s ohľadom na väzbu a prepojenie so spoločnosťou kupujúceho JEMEN PLUS s.r.o. Žalobca v rámci podaného odvolania prioritne namietal, že bol v postavení spotrebiteľa, pretože ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Na vyššie uvedenú argumentáciu žalobcu odvolací súd uvádza, že v tomto prípade súd prvej inštancie jasne v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia ozrejmil, prečo žalobca postavenie spotrebiteľa v tomto prípade nemá. Tak, ako to už uviedol súd prvej inštancie zo znenia Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou rámcovej kúpnej zmluvy vyplýva, že ručiteľské vyhlásenie podpisoval žalobca ako štatutár kupujúceho uvedený v rámcovej kúpnej zmluve v zmysle ustanovenia § 303 a nasl. Obchodného zákonníka a ako ručiteľ vyhlásil, že preberá na seba ručiteľský záväzok za úhradu kúpnej ceny vrátane príslušenstva a zmluvnej pokuty, ktorú kupujúci bude povinný uhradiť na základe vystavených faktúr, v zmysle rámcovej kúpnej zmluvy a uspokojí predávajúceho ako veriteľa v prípade, ak si kupujúci ako dlžník nesplní svoje záväzky z tejto rámcovej kúpnej zmluvy v lehote splatnosti jednotlivých faktúr. Ručiteľ súčasne súhlasil s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 7 ods. 1 týchto Všeobecných obchodných podmienok pre vzťahy vyplývajúce z toho ručenia. Na podporu správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa, že ak konateľ spoločnosti ako fyzická osoba preberá ručenie podľa § 303 Obchodného zákonníka za záväzok svojej obchodnej spoločnosti (napríklad podpisom Všeobecných obchodných podmienok obsahujúcich ručiteľské vyhlásenie) a má „úzke väzby k obchodnej spoločnosti“ spravidla nie je spotrebiteľom v takomto ručiteľskom vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Ndc/10/2016 zo dňa 09.11.2016). Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-419/11 zo 14. marca 2013 fyzickú osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby alebo väzby spojené s povolaním vo vzťahu k spoločnosti ako sú konateľstvo alebo väčšinový obchodný podiel v tejto spoločnosti, nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia, ak prevezme ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie záväzkov tejto spoločnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru. Odvolací súd teda v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcu ako fyzickú osobu, ktorá má úzke väzby vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ako jej konateľ a spoločník, nemožno považovať za spotrebiteľa, nakoľko v danom prípade žalobca ako konateľ prevzal ručenie za záväzok tejto spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z rámcovej kúpnej zmluvy (t.j. z obchodnoprávneho vzťahu), teda neuspokojoval svoje osobné potreby ako fyzická osoba. Tento záver je podporený aj úvahami o analogických situáciách, v ktorých fyzická osoba (konateľ alebo spoločník) zabezpečuje záväzky svojej spoločnosti (napríklad zmenkovým avalom) a v takom prípade ju súdy tiež nepovažujú za spotrebiteľa (viď rozsudok Krajského súdu sp.zn.16 CoZM/9/2019 zo dňa 23.02.2021). Zároveň platí všeobecné pravidlo o spotrebiteľovi, ktoré je viazané na charakter konania fyzickej osoby a rozhodujúce je to, či jeho konanie súvisí s podnikaním fyzickej osoby, alebo naopak s uspokojovaním jeho osobných potrieb. Preto, ak by fyzická osoba nekonala v súvislosti s podnikaním ani v úzkom prepojení na spoločnosť bolo by potrebné tento aspekt osobitne posudzovať podľa týchto kritérií. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie však jasne vyplynulo, že Všeobecné obchodné podmienky, ktoré obsahujú ručiteľské vyhlásenie žalobcu sú súčasťou rámcovej kúpnej zmluvy a tieto žalobca podpísal ako štatutár kupujúceho v zmysle Obchodného zákonníka a zároveň ako ručiteľ za riadne splnenie tohto obchodného záväzku touto spoločnosťou. Je teda zrejmé, že ručiteľský záväzok jednoznačne zabezpečoval obchodnoprávny vzťah v zmysle § 261 ods.1 Obchodného zákonníka. Potom aj ručenie ako zabezpečovací inštitút v zmysle ustanovenia § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka má obchodnoprávny charakter a má nespotrebiteľský
charakter. Preto ani námietky žalobcu v danej veci ohľadom jeho postavenia spotrebiteľa sú v tomto prípade irelevantné. 19. Z uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade rámcová zmluva a VOP obsahujúce ručiteľský záväzok tvorili jeden dokument a nebolo potrebné aby žalobca tento dokument podpisoval dva krát teda samostatne ako konateľ a samostatne ako ručiteľ. Týmto jedným podpisom totiž žalobca prejavil súhlas s celým obsahom práv a povinností vyplývajúcich z uvedeného dokumentu. Ak by tomu tak nebolo, tak by žalobca jednoznačne pri podpise uviedol, že uvedené nepodpisuje ako ručiteľ a toto mohol dať jasne najavo napríklad vpísaním nejakej poznámky do daného dokumentu (v podobe pripomienky, poznámky, alebo nesúhlasu). Ak takto nepostupoval, je zrejmé, že súhlasil s celým obsahom textu vyznačeným nad podpisom práve svojím podpisom. Odvolací sú na margo uvedeného poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci vedenej pod sp. zn. 4Obdo/29/2022 <https:// www.judikaty.info/document/nssr/157099>, zo dňa 08.11.2023 ktorého právna veta znie: „Ak je obsahom písomného právneho úkonu právnickej osoby aj ručiteľský záväzok fyzickej osoby, ktorá koná v mene tejto právnickej osoby ako štatutárny orgán, nevyžaduje sa pre platnosť tohto ručiteľského záväzku ďalší podpis tejto fyzickej osoby, za predpokladu, že je v samotnom texte právneho úkonu jednoznačne vymedzená ako osoba preberajúca ručiteľský záväzok.“ 20. Keďže v danom prípade odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie považoval rozhodcovskú doložku za platnú, zakladajúcu právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť nebol v ďalšom oprávnený prehodnocovať právne závery rozhodcovského súdu, ktoré sa stali právoplatnými. Okrajovo odvolací súd dodáva, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že ručením nemožno zabezpečiť aj takú peňažnú povinnosť, ktorá hlavnému dlžníkovi z hlavného záväzkového vzťahu vyplynula zo zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti. Uvedené treba rovnako aplikovať aj na príslušenstvo ku kúpnej cene. 21. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že tá istá zákonná sudkyňa v obdobnej veci vedenej pod sp.zn. 23Cr/32/2017, s totožným žalovaným takejto žalobe vyhovela a zrušila rozhodcovský rozsudok vydaný tým istým rozhodcom, za totožných okolností, odvolací súd uvádza, že na podporu tohto tvrdenia žalobca nepredložil žiadne súdne rozhodnutie a odvolaciemu súdu obsah tohto rozhodnutia ani jeho prípadný prieskum v rámci odvolacieho konania nie sú známe. Naviac princíp právnej istoty zakladá iba právoplatné rozhodnutie a nie rozsudok súdu prvej inštancie. Rovnako za nedostatočne relevantnú považuje odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa prekvapivosti súdneho rozhodnutia, nakoľko takúto námietku možno spravidla vzniesť až v dovolacom konaní a to iba za situácie, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní použije iný právny predpis ako použil súd prvej inštancie. Inak povedané, prekvapivosť súdneho rozhodnutia sa vo všeobecnosti teda netýka rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale výlučne iba rozhodnutia odvolacieho súdu. 22. Na základe uvedeného má odvolací súd zato, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za arbitrárne, je zrozumiteľné, sú v ňom zodpovedané všetky otázky, ktoré sú pre danú vec rozhodujúce a nemožno ho považovať za nepreskúmateľné, tak ako to tvrdí žalobca v rámci podaného odvolania. Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku žalobca síce voči tomuto výroku podal odvolanie, avšak v tejto časti odvolanie bližšie nekonkretizoval ani nešpecifikoval, a preto odvolací súd tento výrok bez ďalšieho vzhľadom na okolnosti veci samej ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Žalobca podaným odvolaním a jeho argumentáciou nebol schopný zvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 23. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 24. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 25. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).
a prostriedky