Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/10/2025 z 30. 6. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/10/2025 1519200912 30. 06. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, B., proti žalovaným: 1/ E. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, B., právne zast. JUDr. Denisa Jánošíková, advokátka so sídlom Klincová 35, Bratislava, IČO: 31 796 737, 2/ I. B. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. G. X, B., právne zast. JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát so sídlom Šafárikovo nám. 2, Bratislava, IČO: 31 782 809, 3/ L. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. N. E. XX, B., právne zast. FAIRSQUARE advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, Bratislava, IČO: 47 232 544, 4/ E. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XX, Q., 5/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. X, B., právne zast. kaduc & partneri s.r.o., so sídlom Trojičné nám. 4, Trnava, IČO: 50 290 762, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 130.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.05.2023, č.k. 15C/10/2019-303, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. II. Žalovaní 1/ až 3/ m a j ú proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. III. Žalovaným 4/ a 5/ sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovaným 1/ až 5/, ktorou sa žalobca domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za spáchanie závažnej ujmy ohováraním, poškodením dobrého mena a porušením práva na súkromie (výrok I.) a priznal žalovaným 1/ až 5/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 11 ods. 1 a § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby Občiansky zákonník nedefinuje, nepodáva ani výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby, preto k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby môže dôjsť mnohými spôsobmi a takýmto bezpochyby je tak aktívne konanie ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky (neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv, pričom nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Cdo/274/2007). Súd prvej inštancie uviedol, že podmienkou poskytnutia ochrany osobnosti

je neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorý musí byť spôsobilý privodiť ujmu osobnosti človeka a podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy; za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, na intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú a nie sú pritom rozhodujúce subjektívne pocity fyzickej osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii príp. spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Doplnil, že v prípade zásahov do občianskej cti, dôstojnosti, mena alebo súkromia dotknutej osoby najčastejšie dochádza k zásahu prejavom určitej osoby, a tak je nutné skúmať proporcionalitu medzi zásahom do slobody prejavu potenciálneho zasahovateľa a garanciami osobnostných práv dotknutej osoby. Poukázal na to, že aby bolo možné neoprávnene zasiahnuť do osobnosti nejakej osoby, musí byť možná identifikácia/stotožnenie takejto osoby, aby bolo možné konštatovať, že došlo k reálnemu zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. V posudzovanom prípade dospel súd prvej inštancie k záveru, že ani namietaný článok (zverejnený dňa 29.05.2016 médiom Konzervatívny výber), ani statusy na Facebooku, blogu, videá a ani tlačová konferencia (konaná dňa 30.05.2016) neobsahujú alebo nezaznamenávajú identifikáciu osoby žalobcu výslovným uvedením jeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, z čoho je zrejmé, že nie je možné bez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/ (bez ďalšieho zisťovania) dospieť k jednoznačnému záveru, že sa uvedené zverejnené informácie týkajú konkrétne osoby žalobcu, pričom nepostačuje to, že sa žalobca sám stotožnil resp. opoznal. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že žalobca bol povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda že žalobca je povinný vymedziť predmet konania po skutkovej stránke; obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je strana povinná v spore tvrdiť, zásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej normy) a strana sporu je povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva resp. zánik jej povinnosti. Tieto tvrdenia strany sporu možno považovať za podstatné a rozhodujúce a právna teória pre ne používa pojem substancované tvrdenia (také, ktoré možno podradiť pod konkrétne ustanovenie hmotného práva, aby bolo zrejmé, čo chce žalobca žalobou dosiahnuť). V danom prípade zo žalobcových podaní bolo podľa súdu prvej inštancie ťažké a niekedy aj nemožné vymedziť a priradiť konkrétny zásah vo vzťahu k jednotlivým žalovaným, ktorého sa mali dopustiť. Súd prvej inštancie v danom prípade vykonal aj test proporcionality, založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v posudzovanom prípade „hovoril“ (uverejnil/šíril informáciu). (i) V súvislosti s otázkou KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal považoval za potrebné uviesť, že žalovaní 2/, 3/ a 5/ ako poslanci Národnej rady SR (ďalej len „NR SR“), politici, resp. členovia politických strán a verejní činitelia a žalovaná 4/ ako osoba vystupujúca verejne na ochranu maloletých detí a pôsobiaca v občianskom združení zaoberajúcim sa touto problematikou, majú osobité postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade bolo motiváciou konania týchto žalovaných informovať verejnosť o možných nedostatkoch a zlyhaniach aktuálne nastaveného systému a spôsobu výkonu rozhodnutí týkajúcich sa zverenia maloletého dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov a poukázať na možnú nefunkčnosť resp. nedokonalosť platnej právnej úpravy vo vzťahu k týmto maloletým zraniteľným osobám; spoliehali sa na informácie od žalovanej 1/, ktorá im sama na základe vlastného rozhodnutia, iniciatívy a súhlasu poskytovala všetky podklady a materiály - najmä rozhodnutia súdov a orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), videá maloletej a znalecké posudky, pričom v konaní nevyplynulo, že by si títo žalovaní pravdivosť poskytnutých informácií overili u druhej strany - žalobcu. Konanie žalovanej 1/ bolo motivované bojom o zverenie maloletej dcéry do jej starostlivosti, vylúčením žalobcu z výchovy a starostlivosti o maloletú dcéru a poukazovaním na možné sexuálne zneužívanie dieťaťa zo strany žalobcu. O celej záležitosti ohľadom výkonu rozhodnutia a odovzdania dieťaťa žalobcovi verejne informovala žalovaná 1/ prostredníctvom sociálnej siete a statusov na Facebooku z pozície bežnej fyzickej osoby prejavujúcej subjektívnu nespokojnosť s riešením zverenia a odovzdania maloletej dcéry druhému rodičovi. (ii) V súvislosti s otázkou KTO bol predmetom zásahu (do koho osobnostnej sféry bolo zasiahnuté), je dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých a príťažlivých témach aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači či iných médiách týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. Z tohto pohľadu súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca je bežným občanom.

(iii) K otázke ČO bolo obsahom zásahu súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní tejto otázky súd skúma, či obsah zásahu (teda o ČOM je napr. článok, komentár, vyjadrenie) bol predmetom verejného záujmu alebo išlo o súkromnú záležitosť dotknutej osoby. V danom prípade sa jednalo u žalovaných 2/ až 5/ o snahu poukázať na nedokonalosť systému výkonov súdnych rozhodnutí, týkajúcich sa úpravy zverenia a styku/stretávania sa s maloletým dieťaťom, teda uzavrel, že sa jednalo o otázku verejného záujmu na podklade konkrétnej situácie jednej rodiny. Statusy žalovanej 1/ a sprostredkovanie citlivých informácií ostatným žalovaným sa týkali subjektívneho ťažkého prežívania situácie okolo zverenia maloletej dcéry druhému rodičovi, avšak tieto statusy neobsahovali meno, priezvisko, bydlisko žalobcu a neumožňovali identifikáciu osoby žalobcu širokou verejnosťou. Ak by sa za obsah zásahu považovalo sprostredkúvanie difamačných informácií žalovanou 1/ ostatným žalovaným, a tým očierňovanie osoby žalobcu pred týmito osobami, jednalo sa o informácie týkajúce sa možného podozrenia zo spáchania trestného činu, a teda je možné uzavrieť, že sa jednalo o informácie o súdnych konaniach, súdnych rozhodnutiach a rozhodnutiach OČTK, ktoré sú verejné a týkali sa ochrany práv maloletého dieťaťa. Konanie žalovanej 1/ je však možné označiť za účelové v spojitosti s konaním o úprave zverenia a styku s maloletou a konanie ostatných žalovaných za tendenčné v spojitosti s politickými ambíciami a s cieľom vyvolať senzáciu u širokej verejnosti. (iv) Pokiaľ ide o otázku KDE došlo k zásahu, za nie zanedbateľné kritérium, ktoré sa štandardne uplatňuje pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu, považoval súd prvej inštancie „miesto“, kde zazneli, či boli uverejnené inkriminované výroky/vyjadrenia, pričom uviedol, že vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. V danom prípade žalovaná 1/ šírila difamačné informácie o žalobcovi tým, že poskytovala súvisiace podklady a dokumenty k dispozícii ostatným žalovaným a tým, že uverejňovala statusy na sociálnej sieti, ktorá je síce verejne dostupná, ale len pre okruh akceptovaných priateľov. V prípade ostatných žalovaných došlo k zásahu prostredníctvom internetu (článok na portáli Konzervatívny výber), tlačových besied/konferencií vysielaných naživo, zavesením a sprístupnením videa (audiovizuálneho záznamu) na internet a prostredníctvom zverejňovania statusov a blogov na webových stránkach. (v) K otázke KEDY súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, či ide o otázku verejného záujmu, môže v niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času, keď túto povahu môže určitá otázka plynutím času získať alebo stratiť. V danom prípade išlo o tému všeobecného záujmu, hodiacu sa do politickej kampane bez ohľadu na časové hľadisko. (vi) Pri otázke AKO došlo k zásahu, je podľa súdu prvej inštancie možné vo všeobecnosti zhrnúť, že žalovaní sa dopúšťali zverejňovania tak hodnotiacich úsudkov, ako aj faktov, ktoré je možné vyvrátiť rozhodnutiami súdov a znaleckými posudkami a ktoré boli už v čase zverejňovaných informácií k dispozícii. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje automaticky odpoveď na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie opodstatnená aj náhrada nemateriálnej ujmy a v akom rozsahu a uviedol, že žalobca v konaní nenavrhol vykonať/doplniť dokazovanie žiadnym spôsobom; žalobca nepožadoval od žalovaných inú formu primeraného zadosťučinenia ako napr. stiahnutie dostupných článkov a videí z internetu, ani ospravedlnenie, ktoré by súd prvej inštancie za daných okolností prípadu považoval za jednoznačne správne a opodstatnené. Napäté vzťahy medzi rodičmi maloletej a nemožnosť pokojného priebehu odovzdania dieťaťa vo veľkej miere ovplyvnilo konanie žalovanej 1/, ktorá oslovila aj ďalšie zúčastnené osoby (najmä žalovaných 2/ a 4/) a ktorých prítomnosť pri odovzdávaní dieťaťa vyhrotila situáciu do neprípustných rozmerov, a to žiaľ v prítomnosti maloletej dcéry. Súd prvej inštancie vzhľadom na absenciu konkrétnej identifikácie osoby žalobcu v jednotlivých namietaných formách šírenia informácií, teda ústnych ako aj písomných prejavoch jednotlivých žalovaných, kedy pre širokú verejnosť bola osoba žalobcu nestotožniteľná, ďalej z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, pokiaľ ide o preukázanie reálneho zásahu do osobnosti a jeho reálneho negatívneho dopadu a spôsobenia závažnej ujmy (v dôsledku ktorej by bola v značnej miere znížená dôstojnosť osoby žalobcu) na osobnosti žalobcu vo vzťahu k osobám z jeho blízkeho rodinného, sociálneho alebo pracovného okolia, a napokon z dôvodu nepožadovania inej formy primeraného zadosťučinenia okrem materiálnej, dospel k záveru, že je potrebné žalobu zamietnuť, keďže intenzita neoprávneného zásahu nebola taká, aby odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v rámci výchovného pôsobenia na strany sporu považoval za dôležité apelovať na to, že konanie žalovaných 1/ až 5/ bezpochyby odôvodňuje verejné ospravedlnenie pre neobjektívnosť zverejňovaných informácií, a to aj bez jeho nariadenia súdnym rozhodnutím, napokon okrem žalovanej 5/ možnosť ospravedlnenia pripustili všetci ostatní žalovaní 1/ až 4/ v zmierovacom konaní pred súdom prvej inštancie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)

podľa zásady úspechu vo veci a keďže žalovaní 1/ až 5/ mali vo veci plný úspech, na náhradu trov konania zaviazal súd prvej inštancie neúspešného žalobcu v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že konštatovaním, že žalovaná 1/ sa s poukazom na ochranu práv maloletej obrátila na žalovaných 2/ až 5/ a poskytla im jednostranné informácie k vzájomnému sporu žalobcu a žalovanej 1/, potvrdil, že došlo k šíreniu informácii, ktoré objektívne zasahujú do osobnostných práv žalobcu. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že žalovaná 1/ šírila informácie o údajnom zneužívaní dcéry, články, príspevky jednotlivých žalovaných 2/ až 5/, ako aj samotnú tlačovú konferenciu verejne, cestou svojho profilu na sociálnej sieti Facebook, kde uviedla, že sa jedná o jej prípad, dcéru a adresne tým označovala žalobcu, ako devianta. Žalobca súdu prvej inštancie predložil príklady nenávistných reakcií pod danými príspevkami, teda došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu poskytnutím a šírením preukázateľne nepravdivých informácií o žalobcovi aj žalovanými 2/ až 5/. Žalobca poukázal na to, že tieto informácie žalovaná 1/ šírila okrem žalovaných 2/ až 5/ verejne aj iným tretím osobám, čo žalobca preukázal (vlastný Facebookový profil, profil prezidenta SR). A preukázal, že žalovaná 1/ rozposielala nepravdivé informácie adresne formou emailov na sociálnej siete Facebook spoločným známym, rodinným príslušníkom žalobcu, šírila ich medzi inými rodičmi na sídlisku a rodičom zdieľajúcim rovnakú škôlku ako navštevovala spoločná maloletá dcéra, teda niet žiadnych pochybností, koho adresne sa difamačné tvrdenia (preukázateľne nepravdivé) týkali. Súd prvej inštancie sa nevyrovnal s konaním žalovanej 1/ a nevyhodnotil správne, že jediným cieľom žalovanej 1/ nebola ochrana práv maloletej, ale zastrašenie žalobcu, aby sa nedomáhal svojich práv a očiernenie osoby žalobcu (o.i ako sexuálneho devianta, osoby korumpujúcej súdy, políciu), čo významne znižuje štandard osobnej dôstojnosti žalobcu v očiach iných osôb, a to so zavrhnutiahodným cieľom ovplyvniť konania súdov, sociálnej kurately v jej prospech, rozporný s najlepším záujmom samotnej maloletej. Vykonané dôkazy v prospech žalobcu súd prvej inštancie nezohľadnil a nesprávne dospel k záveru, že tlačová konferencia na pôde NR SR zo dňa 30.05.2016 za účasti žalovaných 3/ a 4/, ktorá vychádzala výhradne z podkladov od žalovanej 1/, informovala spoločnosť o celej záležitosti bez bližších identifikačných údajov žalobcu, keď nedefinoval, čo možno považovať za bližšie identifikačné údaje a žalobca jasne označil údaje poskytnuté žalovanými 3/ a 4/, ktoré dovedú každú tretiu osobu k identifikovaniu osoby žalobcu, ktoré predstavujú porušenie práva na ochranu súkromia a rodinného života. Žalobca poukázal na to, že definoval identifikátory odkrývajúce výhradne jeho osobu (minutáž tlačovej konferencie na pôde NR SR - 08:25, 11:16, 11:20, 12:14, 12:16, 3:26), ktorých zverejnením (adresa, meno maloletej a meno matky, súkromné informácie o žalobcovi), s opakovaným prepájaním predmetu tlačovej konferencie na predtým zverejnené informácie o danom prípade, bol bezpochyby identifikovaný žalobca. Akákoľvek tretia osoba si vie spojiť nepravdivé tvrdenia, ktoré odzneli na predmetnej tlačovej konferencii, ako aj predošlé tvrdenia, na ktoré bolo počas tlačovej konferencie žalovanými odkazované (predošlé informácie šírené internetom) výhradne s osobou žalobcu. Súd prvej inštancie rovnako flagrantne pristúpil k vyhotovenej a zverejnenej audiovizuálnej nahrávky zo strany žalovanej 2/ zo dňa 03.06.2016, kedy došlo k ďalšiemu zmarenému odovzdaniu maloletej otcovi, jednostranne a arbitrárne si osvojil argumentáciu žalovanej 2/ že predmetná nahrávka nezachytáva osobu žalobcu, čím osoba žalobcu nie je identifikovateľná pre širokú verejnosť a nevysporiadal sa s preukázanými skutočnosťami zo strany žalobcu, ktorý identifikoval informácie verejne šírené v predmetnej nahrávke (minutáž nahrávky 12:41, kde zaznieva priezvisko žalobcu „C.“), kde žalovaná 2/ zverejnila napriek zaznamenanému nesúhlasu žalobcu nepravdivé a difamačné obvinenia o zneužívaní maloletej, vrátane priezviska žalobcu. Súd prvej inštancie odignoroval, že nahrávka je dôkazom protiprávneho konania žalovaných na verejnom mieste, pred náhodne okoloidúcimi osobami, ktoré zachytáva a súčasne pred bytovým domom, na adrese ktorého žalobcu poznalo z predošlého spolužitia žalobcu so žalovanou množstvo susedov; nahrávka preukazuje, že žalovaní atakovali slovne žalobcu tým, že maloletú zneužíva, že korumpuje súdy a ohýba právo, a to pred maloletou aj novinármi, ktorých vopred privolali. Záver súdu prvej inštancie o tom, že k zverejneniu došlo bez

bližších identifikačných údajov k osobe žalobcu, je v rozpore s vykonanými dôkazmi, najmä tým, že žalovaná 1/ sprístupnila jednostranné informácie o.i. žalovaným 2/ až 5/ a tretím osobám, že žalovaná 1/ dala súhlas na zverejnenie videí na tlačovej konferencii na pôde NR SR a autorizovala žalovanej 4/ zverejnenie výzvy súdu na prezverenie maloletej, kde bolo opäť zverejnené celé meno a priezvisko maloletej dcéry a nevyhodnotil publikované informácie, mená, adresy prípadne pozadie súkromného života žalobcu, ktoré nasmerujú širokú verejnosť a akúkoľvek tretiu osobu výlučne k osobe žalobcu. Individuálnym aj spoločným konaním všetkých žalovaných bola odkrytá osoba žalobcu a jeho identita, čím sa zverejnené nepravdivé informácie stali difamačnými a zasahujúcimi do osobnej integrity žalobcu, jeho povesti a dobrého mena a naplnili podstatu hrubého porušenia práva žalobcu na súkromie. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu nezaoberal konaním žalovaných 4/ a 5/, ktoré žalobca definoval ako šikanózne a útočné, hrubo porušujúce jeho právo na súkromie a ochranu povesti a dobrého mena, odignoroval adresné zverejnenie mena a priezviska maloletej dcéry žalovanou 4/ cestou Facebookových profilov v rámci informovania o návrhu na prezverenie, zverejnenie titulu, mena a priezviska žalobcu, mena a priezviska žalovanej 1/, vrátane označenia „matka spoločnej maloletej dcéry“ žalovanou 5/, čím žalované 4/ a 5/ identifikovali a spojili osobu žalobcu s celou citlivou spoločenskou témou, v ktorej bol žalobca prezentovaný negatívne a nepravdivo, bol kriminalizovaný s cieľom očierniť jeho osobu a ovplyvniť konania súdov vo veci rozhodovania o starostlivosti o maloletú. Negatívne až nenávistné reakcie pod jednotlivými príspevkami žalovaných preukázali, ako silne emotívne a negatívne voči žalobcovi vnímali tretie osoby prezentované informácie. Každá zo žalovaných osôb sa podľa žalobcu dopustila tak individuálne ako aj spoločne, dokonca koordinovane, konania (zverejňovania informácií), ktoré jednoznačne a bez pochýb naviedli širokú verejnosť, ako aj akúkoľvek tretiu osobu, priamo k osobe žalobcu, nehovoriac o širokej množine spoločných známych žalobcu a žalovanej 1/, susedov na adrese bydliska žalovanej 1/ a súkromných a profesijných známych žalobcu. Na žalobcu upriamili úmyselne médiá a novinárov (privolanie na miesto odovzdania maloletej, zvolanie tlačovej konferencie na pôde NR SR). Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne konštatuje v napadnutom rozsudku, že namietaný článok, statusy, blog, videá ani tlačová konferencia nezaznamenávajú identifikáciu osoby žalobcu výslovným uvedením jeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, teda že nie je možné bez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/ dospieť k záveru, že sa uvedené zverejnené informácie týkajú osoby žalobcu, čím chybne interpretoval a vyhodnotil dôkazné bremeno, ktoré žalobca v konaní ustál, pretože preukázateľne došlo k zverejneniu takých identifikačných údajov, ktoré bez potreby ďalšieho zisťovania nasmerujú akúkoľvek tretiu osobu k osobe žalobcu (zverejnenie titulu, mena a priezviska žalobcu, mena a priezviska maloletej dcéry, adresy, podobizne odzadu, detailov zo súkromia a profesijného života žalobcu, adresné a verejné hlásenie sa žalovanej 1/ k danému prípadu, zverejnenie titulu, mena a priezviska žalovanej 1/, vrátane odkazu „matka maloletej dcéry“, adresné oslovovanie spoločných známych a rodinných príslušníkov žalobcu). S poukazom na ochranu osobných údajov bol žalobca identifikovaný žalovanými v ich vyjadreniach a žalovaní zasiahli do osobnostných práv žalobcu. Žalobca mal za to, že tak spoločensky vážne obvinenie, ako je sexuálne zneužitie vlastnej maloletej dcéry a ďalšie preukázané nepravdy šírené žalovanými mali byť hodnotené a overené, nielen sa spoľahnúť na vyjadrenia žalovanej 1/ pri vedomí, že je v spore so žalobcom, resp. hodnotiace úsudky mali byť prezentované tak, aby nemohli byť spojené s osobou žalobcu (nemal byť označený ako otec C. C., nemalo byť zverejnené meno matky, adresa, meno, priezvisko a titul žalobcu, meno a priezvisko samotnej maloletej, detaily zo súkromného života žalobcu). Žalobca predostrel na zodpovedanie otázky: Koľko bývalých vojakov pôsobiacich v Afganistane vo vojenskom spravodajstve s otcom bývalým poslancom konkrétne uvedenej politickej strany má meno C.? Koľko z nich má dcéru C. C. a bývalú manželku F. C. G., ktorej bydlisko je na adrese H. XX? Koľko osôb s titulom Ing., menom a priezviskom B. C., je otcom dcéry C. C. na území Slovenskej republiky? Žalovaná 1/ šírila difamačné informácie aj medzi rodičmi vo svojom okolí a v rámci škôlky, ktorú maloletá navštevovala, kde bol žalobca identifikovaný a adresne poškodený. Žalobca mal za to, že na identifikáciu jeho osoby stačí zverejniť jeden údaj, ktorý je spätý s osobou žalobcu a každý zo žalovaných zverejnil viac ako jeden údaj spojiteľný s osobou žalobcu, zvýšil publicitu, dopad a rozsah oslovených tretích osôb, ktoré sa oboznámili s prípadom, identitou žalobcu a nepravdivými a súkromnými informáciami o ňom. Súd prvej inštancie nesprávne skonštatoval, že zo žalobcových podaní bolo ťažké a niekedy aj nemožné vymedziť a priradiť konkrétny zásah vo vzťahu k jednotlivým žalovaným, ktorého sa mali dopustiť, ktorý prístup je neakceptovateľný v snahe znížiť hodnovernosť a dôveryhodnosť podaní žalobcu. Podania žalobcu boli vecne správne a poukazujúce na skutočnosti odôvodňujúce ochranu jeho osobnostných práv, podložené konkrétnymi dôkazmi a ustálenou judikatúrou; ak mal súd prvej inštancie za to, že existujú nezrovnalosti, alebo ním nepochopené pasáže, tak bol povinný zisťovať stav veci. Súd prvej inštancie priznal žalovaným 2/ až 5/ osobitné postavenie z hľadiska ochrany

slobody prejavu pri informovaní o veciach verejného záujmu. Žalobca pripustil, že žalovaných 2/ až 5/ mohla motivovať čiastočne aj ambícia informovať o potenciálnych zlyhaniach systému, avšak označenie identifikovanej osoby žalobcu ako sexuálneho devianta, osoby ovplyvňujúcej súdy, úrady alebo OČTK, osoby týrajúcej maloletú a pod. sú v príkrom rozpore s verejným záujmom a predstavujú bezprecedentný zásah do osobnostných práv bežného občana (žalobcu). Tam kde je vyššia miera ochrany slobody prejavu u žalovaných 2/ až 5/, je aj vyššia miera zodpovednosti za výroky prezentované verejne ako objektívne a pravdivé, prezentované adresne voči konkrétnemu radovému občanovi. Informovanie spoločnosti o systémových chybách nesmie zasahovať do práv na ochranu osobnosti, čo v prípade verejných vystúpení žalovaných 2/ až 5/ nebolo reflektované maximálnou anonymizáciou osoby žalobcu. Prístupom žalovaných 2/ až 5/ bez akéhokoľvek zodpovedného overovania si faktov, bez oslovenia protistrany pred samotným skutkom a spoliehaním sa na pravdivosť informácii poskytnutých žalovanou 1/, došlo k šíreniu informácii, ktoré vybočujú z verejného záujmu na informovaní verejnosti a neprimerane zasahujú do práv žalobcu a polarizujú spoločnosť. V danej dobe už existovali objektívne dôkazy na vyvrátenie všetkých nepravdivých informácií šírených žalovanou 1/ (rozhodnutia druhostupňových súdov, polície, prokuratúry, súdom ustanoveného znalca, psychologičiek). Súd prvej inštancie obvinenia a tvrdenia na adresu žalobcu (sexuálna deviácia, násilník, korupčník...) nevyhodnotil ako presahujúcu zákonné medze, neakceptovateľne vyhodnotil konanie žalovaných 2/ až 5/ ako konanie vo verejnom záujme, pričom ani jeden zo žalovaných neinformoval o vývoji v danom prípade (verejným záujmom by bolo informovanie verejnosti aj o pokračovaní a výsledku „kauzy” - odmietnutom návrhu žalovanej 1/ o prezverenie maloletej, dozorovaní konania súdu prokuratúrou, o súdnom zákaze vstupu žalovanej 1/ do spoločného bytu, o prepustení maloletej zo psychiatrie do starostlivosti žalobcu, o negatívnom hodnotení žalovanej 1/ zo strany detskej psychiatrie, o priznaní žalovanej 1/ pred súdom k páchaniu trestného činu marenia úradného rozhodnutia a o rozhodnutí súdov). Aj pri vyjadreniach žalovanej 1/ sa súd prvej inštancie obmedzil na argumentácii, že ide o vyjadrenia, ktorými sa nedá identifikovať žalobca. Za absurdné považoval žalobca tvrdenie súdu prvej inštancie, kde označil konanie žalovanej 1/ za účelové a konanie žalovaných 2/ až 5/ za tendenčné, čím de facto vyvrátil tvrdenia o verejnom záujme, informovanosti spoločnosti a dobrej viery konania žalovanej 1/. Žalobca poukázal na tvrdenie žalovanej 2/ o nezáujme naštudovať si právoplatné rozhodnutia a nezávislé znalecké posudky vykonané pred súdom a OČTK, čo eliminuje akýkoľvek verejný záujem. Žalobca pripomenul, že v reakcii na konanie žalovaných sa samotná sudkyňa konajúca v otázke prezverenia maloletej obrátila na prokuratúru z dôvodu podozrenia z ovplyvňovania nezávislosti súdu. Žalobca postrádal súvis o spôsobe šírenia difamačných informácií a zásahu do jeho osobnostných práv so zamietnutím žaloby. Súd prvej inštancie mal dospieť k záveru, že išlo o opovrhnutia hodné konanie žalovaných, ktorých cieľom nebol verejný záujem, ale záujem osobný a snaha o politické body na úkor zásahu do osobnostných práv žalobcu. Konajúci súd nezohľadnil svoje konštatovanie, že žalovaní sa dopúšťali zverejňovania hodnotiacich úsudkov aj nepravdivých faktov, ktoré bolo možné už v danej dobe vyvrátiť právoplatnými rozhodnutiami druhostupňových súdov, znaleckými posudkami a rozhodnutiami prokuratúry. Žalobca zhrnul, že dospel k záveru o hrubom zásahu do jeho osobnostných práv a test proporcionality je v prospech záveru, že došlo k porušeniu práv žalobcu, čo súd prvej inštancie nereflektoval. Žalobca preukázal, že ospravedlnenie tak verejné v prípade žalovaných 2/ až 5/ ako aj ospravedlnenie žalovanej 1/ by sa vyhlo účinku ochrany osobnostných práv žalobcu, pretože spôsob, akým zasiahli do osobnostných práv žalobcu by sa prípadným ospravedlnením nepodarilo sanovať; práve naopak téma, o ktorej žalovaní nijakým spôsobom následne neinformovali, by sa opäť stala verejne diskutovanou a bezprecedentná nálepka žalobcu ako sexuálneho devianta, korupčníka, násilníka by sa opäť stala verejnou, „živou“. Žalobca odôvodnil, prečo netrvá na ospravedlnení, čo by v prípade zásahu, akého sa dopustili všetci žalovaní, neviedlo k objektívnej náprave, že žalobca ako súkromná osoba nemá možnosť napraviť svoju reputáciu, dobré meno, česť a povesť a ospravedlnenie nijako neodčiní narušenie jeho práva na súkromný a rodinný život. Žalobca poukázal na stres z toho, či konajúci súd a sociálna kuratela, s cieľom vyhnúť sa adresnej medializácii, nepodľahnú mediálnemu a politickému tlaku, tlaku tretiemu sektoru a nerozhodnú v prospech žalovanej 1/, aj keď to bude preukázateľne v rozpore s najlepším záujmom samotnej maloletej dcéry, z toho, či takémuto neobjektívnemu tlaku a kriminalizácii žalobcu nepodľahnú OČTK a toho, či to, čo nedokázala žalovaná 1/ dosiahnuť objektívnou cestou, dosiahne vďaka nepravdivej negatívnej mediálnej kampani a cestou porušenia práv žalobcu na dôstojnosť, súkromný a rodinný život. K odstráneniu niektorých napádaných vyjadrení, článkov a videí došlo zo strany samotných žalovaných potom, ako neuspeli v snahe ovplyvniť nezávislosť súdov a po zistení, že žalobca podal trestné oznámenie. Podľa žalobcu nemožno v prípade tohto zásahu do osobnostných práv žalobcu považovať zadosťučinenie vo forme čiastočného stiahnutia obsahu zasahujúceho do práv žalobcu za dostatočné, keď je nemožné zmazať spôsobený diskomfort, nespravodlivosť a digitálnu stopu a rozsah zverejnených

informácii a vyjadrení žalovaných v médiách je nemožné natrvalo a spätne odstrániť; žalobca uvedené v konaní preukázal článkami, reportážami a vyjadreniami v médiách, preto domnienka súdu prvej inštancie, že odstránenie obsahu smerujúceho k označeniu žalobcu ako sexuálneho devianta, násilníka, tyrana a iné nepravdy, by viedlo k ochrane jeho osobnostných práv, je podľa žalobcu nesprávna. Žalobca uviedol, že následky zverejnených informácií žalovanými majú nezvratný účinok trvalého poškodenia dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti a zásahu do súkromia a že digitálnu stopu na internete nie je možné úplne odstrániť. Jediným spravodlivým riešením je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi, keďže preukázaným tvrdením, že označenie osoby ako pedofila a sexuálneho devianta už samo osebe spôsobuje v značnej miere zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti fyzickej osoby, čím sú naplnené zákonné predpoklady ust. §13 ods. 2 Občianskeho zákonníka k priznaniu nemajetkovej ujmy, pričom je nelogické odôvodnenia rozsudku súdom prvej inštancie, že správne a opodstatnené by bolo nárokovať si ospravedlnenie. Otázne podľa žalobcu je, či by v prípade požadovania ospravedlnenia odpadla súdom prvej inštancie deklarovaná neidentifikovateľnosť osoby žalobcu, či nestotožniteľnosť žalobcu s vyjadreniami žalovaných nebola vyhodnotená v neprospech žalovaného, ako je tomu v prípade domáhania sa nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s v konaní predloženou ustálenou judikatúrou, z ktorej vyplýva, že už samotné označenie niekoho za pedofila a sexuálneho devianta môže spôsobiť závažnú ujmu na dôstojnosti a vážnosti tej osoby, ktorá bola takto označená, obzvlášť ak je tak spravené verejnými prostriedkami (tlačová konferencia na pôde NR SR, internet/sociálne siete, spravodajské médiá, na verejnom mieste - ulica s náhodne okoloidúcimi osobami, škôlka, sídlisko v bezprostrednom okolí bydliska, adresné rozposlanie na spoločných známych a rodinu) a opomenul, že ujmou je už samotná možnosť spôsobiť zásah bez potreby, aby k nemu došlo. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že ujma mu bola spôsobená vo vzťahu k jeho rodine, sociálnemu alebo pracovnému okoliu neobstojí, nakoľko žalobca preukázal, že z dôvodu konania žalovaných blízke okolie aj široká verejnosť môže nazerať na žalobcu ako na závadnú osobu, čo môže spôsobiť komplikácie v budúcom pracovnom a kariérnom živote žalobcu, ktorý sa pohyboval a pohybuje v sektore bezpečnosti, ochrany zákonnosti a dodržiavania predpisov v medzinárodnom rozmere. Ospravedlnenie žalovanými by sa minulo účinku nápravy a jedine nemajetková ujma v peniazoch by v tomto konaní pôsobila preventívne, sankčne, satisfakčne a reparačne. Na záver žalobca doplnil, že zmeškaniu lehoty na vyjadrenie žalovanej 2/ malo viesť k rozsudku pre zmeškanie a poukázal uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 6Tdo/256/2012-33, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 288/2017, NS SR sp. zn. 1 Cdo 15/97 (R 45/2000), sp. zn. 3Cdo/106/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/158/2011, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/224/2015, nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. I. ÚS156/99. 4. Žalovaná 1/ sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila v podaní zo dňa 05.04.2024, v ktorom uviedla, že žalobca svoje odvolanie vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvej inštancie týkajúci sa žalovanej v 1/ rade odôvodnil tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s informáciami, ktoré žalovaná 1/ uviedla žalovaným 2/ až 5/, nevysporiadal sa s konaním žalovanej 1/, ktorá prostredníctvom svojho Facebookového profilu šírila informácie o žalobcovi, nevyhodnotil správne, že záujmom žalovanej 1/ nebola ochrana práv mal. dieťaťa, ale záujem žalovanej 1/ poškodiť žalobcu, nesprávne vyhodnotil konanie žalovanej l/ ako konanie nespôsobilé identifikovať osobu žalobcu, nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, že zo statusov a správania žalovanej 1/ nie je možné identifikovať osobu žalobcu a nesprávne posúdil konanie žalovaných ako konanie nedosahujúce takú mieru intenzity, vyžadujúce priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaná 1/ mala za to, že súd prvej inštancie vykonal vzhľadom na predmet konania dostatočné dokazovanie, keď okrem dôkazov a tvrdení uvádzaných žalobcom sa oboznámil s pozadím celého prípadu a okolnosťami, ktoré viedli žalovaných k úkonom, ktoré žalobca prostredníctvom podaného žalobného návrhu namieta a je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil zásah do osobnostných práv žalobcu, avšak vykonaným dokazovaním ustálil, že tento zásah vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nebol spôsobilý privodiť žalobcovi takú ujmu, ktorá by zakladala žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie žalobu zamietol (i) vzhľadom na absenciu konkrétnej identifikácie osoby žalobcu v jednotlivých namietaných formách šírenia informácií, teda ústnych ako aj písomných prejavoch jednotlivých žalovaných, kedy pre širokú verejnosť bola osoba žalobcu nestotožniteľná, (ii) z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, pokiaľ ide o preukázanie reálneho zásahu do osobnosti a jeho reálneho negatívneho dopadu a spôsobenia závažnej ujmy (v dôsledku ktorej by bola v značnej miere znížená dôstojnosť osoby žalobcu) na osobnosti žalobcu vo vzťahu k osobám z jeho blízkeho rodinného, sociálneho alebo pracovného okolia, (iii) z dôvodu nepožadovania inej formy primeraného zadosťučinenia okrem tej materiálnej,

pretože intenzita neoprávneného zásahu nebola taká, aby odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy. Žalovaná 1/ zopakovala, že podanou žalobou sa žalobca nedomáha ochrany svojej osobnosti, ale účelom je získať majetkový prospech na úkor žalovaných, čo je zrejmé z konania/postupu žalobcu a spôsobu, akým sa domáha údajnej ochrany svojich osobnostných práv v tomto konaní; žalobca sa nedomáha upustenia od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti, odstránenia následkov týchto zásahov, ani primeraného zadosťučinenia (napr. formou ospravedlnenia), a to napriek jeho tvrdeniu žalobcu, že konaním žalovaných (ktorého sa podľa žalobcu dopúšťajú dodnes), ktoré má byť stále dohľadateľné vo verejnom webovom priestore, malo dôjsť k zásahu do osobnosti žalobcu. Z konania žalobcu je zrejmé, že žalobca sa nedomáhal a ani prostredníctvom podaného odvolania sa nedomáha účinnej ochrany svojich práv, odstránenia alebo zmiernenia následkov konania žalovaných, ktoré žalobca vníma ako nezákonné, domáha sa výhradne priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže napraviť ani zmierniť vzniknutý stav. Poukázala na časový odstup, ktorý vznikol medzi údajnými zásahmi žalovaných do osobnostných práv žalobcu a podaním žaloby (zásah v 05/2016 a žaloba zo dňa 27.02.2019, t.j. s odstupom viac ako 2,5 roka). Žalobca nevysvetlil, prečo sa ochrany svojich osobnostných práv nedomáhal v čase a spôsobom, kedy malo byť do jeho práva na ochranu osobnosti zasiahnuté, t.j. v čase, kedy bola situácia ohľadne podmienok a spôsobu zverenia mal. C. C. do starostlivosti žalobcu ostro sledovaná žalovanými a médiami, teda v čase, kedy by bolo možné dosiahnuť účinnú nápravu. Z podania žalobcu je podľa žalovanej 1/ zrejmé, že úkony žalovaných popísané v podaniach žalobcu vníma ako útok na jeho osobu, ktorý ale nebol v žiadnom statuse, správe, článku, reportáži označený menom, priezviskom, dátumom narodenia, adresou bydliska ani podobizňou. Fotografie a videozáznam, ktoré sa objavili v článkoch a reportážach v oficiálnom mediálnom priestore nezhotovovala žalovaná 1/ a ani ich neposkytla na zverejnenie. Žalovaná 1/ poukázala na predpoklady vzniku občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby a mala za to, že žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu čo i len jednej z podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené na to, aby mu mohla byť priznaná nemajetková ujma. Žalobca neosvedčil existenciu zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka – v posudzovanom prípade dospel súd prvej inštancie správne k záveru, že namietaný článok, statusy, blog, videá a ani tlačová konferencia neobsahujú alebo nezaznamenávajú identifikáciu osoby žalobcu výslovným uvedením jeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, z čoho je zrejmé, že nie je možné bez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/ dospieť k jednoznačnému záveru, že sa uvedené zverejnené informácie týkajú konkrétne osoby žalobcu a nepostačuje to, že sa žalobca sám stotožnil, resp. opoznal. Žalovaná 1/ mala za to, že ani prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu automaticky neznamená, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemateriálnej ujmy v peňažnom vyjadrení, pričom žalobca nepožadoval od žalovaných inú formu primeraného zadosťučinenia (stiahnutie dostupných článkov a videí z internetu, ospravedlnenie) a neuniesol dôkazné bremeno, že by ním opísaným konaním žalovanej 1/ došlo k takej strate jeho dôstojnosti, cti alebo poškodeniu dobrého mena, že by mal žalovaný problémy v práci, so zamestnaním, ev. mali negatívny dopad na jeho osobný život alebo kariéru. Žalovaná 1/ poukázala na majetkové pomery žalobcu, ktoré sám dokladoval v konaní o úpravu práv a povinností k mal. Zoji po r. 2016, podľa ktorých sa príjem žalobcu od r. 2016 zvyšoval, čo je v priamom rozpore s tvrdením žalobcu, že konaním žalovaných mu bola spôsobená ujma v jeho profesijnom živote. V súvislosti s primeranosťou výšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná 1/ poukázala na rozsudok NS SR zo dňa 28.04.1998 sp. zn. 1Cdo/89/97, na základe čoho mala žalovaná 1/ za to, že jej kritika smerujúca k postupom štátnych orgánov (súdov, úradu práce sociálnych vecí a rodiny) vzhľadom na objektívne skutočnosti, ktoré žalovaná 1/ zažila a ktoré boli zachytené na videozáznam príp. zistené znalcom a prezentované v znaleckom posudku, vychádzala z dostatočného skutkového základu a bola primeraná k aktuálnym pomerom a okolnostiam. Rovnako pri hodnotení toho, či došlo zo strany žalovanej 1/ k takému konaniu, ktoré bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, je potrebné vychádzať z pomerov žalobcu a žalovanej 1/, celkovej situácie v aktuálnom čase, konania žalobcu, ktorý vyhrocoval situáciu; okolnosti posudzovaného prípadu majú základ v rodinnom živote žalobcu a žalovanej 1/, ktorých vzájomné vzťahy boli v dôsledku rozvodového konania a následného preverenia mal. dcéry otcovi a úplného zamedzenia kontaktu žalovanej 1/ ako matky s jej mal. dcérou po dobu niekoľko mesiacov vyhrotené, žalobca ani žalovaná 1/ neboli a nie sú verejne známe alebo aktívne osoby a ako zásadnú pre posúdenie nároku žalobcu vnímala žalovaná 1/ pohnútku, ktorá viedla žalovanú 1/ k medializácii prípadu prezverenia mal. dcéry a ktorá spočívala nie v kritike osoby otca, ale v kritike systému, ktorý v rozhodnej dobe rozhodoval spôsobom hrubo porušujúcim práva dieťaťa a ktorý bol aj vďaka konaniu žalovanej 1/ zmenený. S

poukazom na uvedené skutočnosti je podľa žalovanej 1/ zrejmé, že priznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu 10.000 eur vo vzťahu k žalovanej 1/ je neprimerané a nie je možné ju priznať, a to aj poukazom na mieru intenzity eventuálneho zásahu do práv žalobcu. Žalovaná 1/ zhrnula, že konanie žalovanej v 1/ popísané žalobcom nebolo spôsobilé závažným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a privodiť mu ujmu, spôsobom popísaným žalobcom, pričom konanie žalovanej v 1/ rade je potrebné hodnotiť z hľadiska objektívnych skutočností a informácií, ktorými v tom čase žalovaná 1/ disponovala, v svetle objektívnych skutočností a okolností, ktoré formovali celú situáciu (v r. 2014 ukončené rozvodové konanie, počas ktorého žalobca komunikoval smerom k žalovanej 1/, že bude trpieť a že ju zničí po finančnej ako aj psychickej stránke, že žalobca opakovane žalovanú 1/ na verejnom priestore ako aj v súkromí slovne a fyzicky napadol a vyhrážal sa jej, osočovaniu žalovanej 1/ sa nevyhol ani na sociálnej sieti Facebook, že mal. dcéra viackrát oznámila žalovanej 1/, že sa otca (žalobcu) bojí, že k nemu nechce chodiť a že jej ubližuje, ktorý svoj postoj voči otcovi verbalizovala aj na vyšetrení u lekára a neskôr aj na vyšetrení u znalca L. R. Q. L. a že žalovaná 1/ ako matka zistila, že jej mal. dcéra bola odňatá a odovzdaná otcovi, a to za stavu, kedy sama mal. dcéra pred sociálnymi pracovníkmi verbalizovala, že nechce ísť k žalovanému, pomočila sa, skolabovala, následkom čoho bola privolaná rýchla zdravotná starostlivosť). Žalovaná 1/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie stupňa potvrdil a priznal žalovanej 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Žalovaná 2/ sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila v podaní zo dňa 05.04.2024, v ktorom uviedla, že odvolanie žalobcu čo do obsahu je značne nesúrodé a neštruktúrované, čo výrazne sťažuje predloženie akéhokoľvek vyjadrenia a poukázala na to, že žalobca svoje odvolanie smeruje najmä k žalovanej 1/, ktorá informácie o rodinných vzťahoch sprostredkovala ďalším osobám; žalobca tieto osoby označuje v podanej žalobe ako pasívne legitimované osoby, pričom vo vzťahu k žalovanej 2/ pasívna vecná legitimácia nezodpovedá skutkovému a právnemu stavu zistenému pred súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že podľa žalobcu žalovaná 1/ nepravdivo informovala ďalších žalovaných o okolnostiach ich rodinného života, nemá žiaden vplyv na postavenie žalovanej 2/, dokonca nie je možné na základe uvedenej skutočnosti označiť žalovanú 2/ ako pasívne legitimovanú osobu. Uviedla, že tlačová konferencia sa uskutočnila bez účasti žalovanej 2/, preto ani vedomosť žalovanej 2/ o okolnostiach rodinného života žalobcu a žalovanej 1/ nespôsobuje, že by žalovaná 2/ mala alebo mohla byť v spore pasívne legitimovanou osobou. Za nepravdivé označila tvrdenie žalobcu (konštatované na viacerých miestach jeho odvolania), že by „akákoľvek tretia osoba“ mohla na základe zverejnených informácií „bezpochyby identifikovať žalobcu“, keď zo súboru informácií o maloletej osobe, jej matke a z údajov nemajúcich identifikačný charakter (zázemie druhého rodiča, bez uvedenia mena, priezviska, prípadne adresy alebo podobizne), nie je možné zo strany verejnosti identifikovať konkrétneho človeka. Vo vzťahu k žalovanej 2/, vzhľadom na jej opatrnosť a anonymizáciu akýchkoľvek údajov o osobe žalobcu, nie je v žiadnom prípade možné z úkonov žalovanej 2/ ustáliť a identifikovať konkrétne určenú fyzickú osobu a žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom, že by bol v dôsledku konania žalovanej 2/ identifikovaný zo strany tretích osôb, nepodarilo sa mu vo vzťahu k žalovanej 2/ preukázať, že by sa dopustila zásahu do práva žalobcu na jeho občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, rovnako nepreukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a že by konanie žalovanej 2/ malo akýkoľvek dopad alebo mu spôsobilo ujmu v jeho osobnom, pracovnom a sociálnom živote (strata zárobku, pracovných a osobných kontaktov, sťažené uplatnenie sa v sociálnom živote). Poukázala aj na to, že žalobca vo svojich podaniach síce poukazuje na nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý údajne ignoroval nahrávku, nesprávne vyhodnotil publikované informácie a údajne sa nedostatočne zaoberal spoločným aj samostatným konaním žalovaných, avšak na podporu svojich tvrdení neuvádza žiadne konkrétne skutkové a právne okolnosti; uvedené tvrdenia žalobcu, týkajúce sa súdu prvej inštancie, nie sú podľa žalovanej 2/ pravdivé a bolo povinnosťou žalobcu podať žalobu, z ktorej by jednoznačne vyplývalo porušenie jeho práva na ochranu osobnosti, presná špecifikácia konania a osoby porušujúcej práva žalobcu, následky porušenia, popis sťaženia spoločenského uplatnenia a kvantifikácia spôsobenej ujmy. Akcentovala, že žalobca sústavne vo svojich podaniach preskakuje a lavíruje medzi viacerými čiastkovými konaniami, ktorého sa mali dopustiť žalovaní samostatne, v niektorých prípadoch všetci spoločne, alebo len niektorí zo žalovaných, nie je tak možné ustáliť protiprávne konanie a najmä priradenie konkrétneho protiprávneho konania konkrétnemu žalovanému. Naviac, vo vzťahu k žalovanej 2/ nie je väčšina uvádzaných skutočností relevantná, pretože sa nezúčastnila tlačovej konferencie a súčasne anonymizovala dáta o osobe žalobcu tak, že ho nie je možné identifikovať, preto žalovanú 2/ nie je možné žalovať či už samostatne alebo spoločne a nerozdielne s ostatnými žalovanými, keďže sa nedopustila protiprávneho konania alebo konania zasahujúceho do osobnostných práv žalobcu a

ani iným spôsobom neparticipovala na úkonoch ostatných žalovaných. Zdôraznila, že skutočnosť, že sa žalobca spoznal v rámci úkonov uskutočnených žalovanými, neznamená, že na základe úkonov žalovanej 2/ by bolo možné žalobcu identifikovať. V časti tvrdeného zásahu do osobnostných práv žalobca vo vzťahu k žalovanej 2/ neuniesol dôkazné bremeno, neuniesol dôkazné bremeno ani v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže v žiadnom zo svojich podaní neuviedol, ako sa konanie žalovanej v 2/ prejavilo v jeho osobnom a pracovnom živote. Stotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že ani namietaný článok, statusy, blog, videá a ani tlačová konferencia neobsahujú alebo nezaznamenávajú identifikáciu osoby žalobcu výslovným uvedením jeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, z čoho je zrejmé, že nie je možné bez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/, teda bez ďalšieho zisťovania dospieť k jednoznačnému záveru, že sa zverejnené informácie týkajú osoby žalobcu. Ak žalobca v odvolaní uvádza, že došlo k zverejneniu titulu, mena a priezviska, adresy vo vzťahu k jeho osobe zo strany žalovanej 1/, konanie žalovanej 1/ podľa žalovanej 2/ nemá žiaden vplyv na postavenie žalovanej 2/, ktorá uvedené dáta o osobe žalobcu žiadnym spôsobom a nikde nezverejnila a súčasne žalobca žalovaných nežaloval spoločne a nerozdielne (z odvolania žalobcu je zrejmé, že je presvedčený, že spoločným konaním žalovaných došlo k identifikácii jeho osoby). Žalobca žiadnym spôsobom a ani skutkovo neprepája jednotlivé úkony žalovaných a ani dôkazne nepreukazuje identifikáciu svojej osoby zo strany žalovaných ním tvrdeným spôsobom, a teda ako sám tvrdí „zo strany všetkých žalovaných došlo tak individuálne, ako aj spoločne, k zverejneniu takých identifikátorov, ktoré jednoznačne a nespochybniteľne osobu žalobcu identifikujú“, ktoré konštatovanie nemá oporu v skutkovom a v právnom stave zistenom súdom prvej inštancie. Žalobca podľa žalovanej 2/ zovšeobecňuje, ak tvrdí, že žalovaní použili „jednoznačné identifikátory“, čo je vo vzťahu k žalovanej 2/ absolútne nepravdivé a nesprávna je aj úvaha žalobcu, že by bolo možné vo vzťahu k žalovanej 2/ položiť si otázky: „koľko bývalých vojakov pôsobiacich v Afganistane, vo vojenskom spravodajstve, s otcom bývalým poslancom, má meno C., koľko z týchto osôb má dcéru Zoju na adrese Černyševského a má titul Ing.“, pričom uvedené je údajne možné preveriť si cez register obyvateľov. Zopakovala, že neparticipovala na úkonoch namietaných žalobcom, preto hypotetické otázky žalobcu nemajú žiaden právny význam. S poukazom na neštruktúrované a nejasné vyjadrenia žalobcu v časti špecifikácie jednotlivých konaní a ich priradenia ku konkrétnemu žalovanému, súdu prvej inštancie neostávalo iné, ako konštatovať že zo žalobcových podaní bolo ťažké a niekedy aj nemožné vymedziť a priradiť konkrétny zásah vo vzťahu k jednotlivým žalovaným, ktorého sa mali dopustiť. Žalobca neuviedol, či a ako sa mu v dôsledku konania žalovaných, prípadne ktorého zo žalovaných, sťažilo jeho spoločenské uplatnenie, rodinný alebo pracovný život, prípadne aké konkrétne negatívne následky pociťoval v dôsledku konania žalovanej 2/. Záverom žalovaná 2/ uviedla, že v prípade súdneho konania a domáhania sa svojich práv nepostačuje zo strany žalobcu laické vyhodnotenie dôvodnosti nároku, pokiaľ právne predpisy ukladajú žalobcovi povinnosť svoj nárok riadne kvalifikovať, kvantifikovať, dôkazne preukázať a skutkovo a právne zdôvodniť. Žalovaná 2/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 6. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 05.04.2024, v ktorom uviedol zhrnutie relevantných skutočností o tom, že žalobca a žalovaná 1/ sú bývalí manželia, ktorí majú spoločnú maloletú dcéru, v otázke starostlivosti resp. styku s maloletou rodičia nenachádzali zhodu, a preto bol ich vzťah upravený autoritatívne, rozhodnutiami príslušných orgánov. K vyvrcholeniu situácie došlo dňa 13.11.2015, kedy mala byť maloletá odobratá od matky za účelom zabezpečenia výkonu starostlivosti zo strany otca, ktorý výkon rozhodnutia bol zmarený pre hlasný plač maloletej a rozhodnutie matky privolať rýchlu zdravotnú pomoc. Žalovaný 3/ dňa 30.05.2016 vystúpil na tlačovej konferencii, akcentujúc nesprávnosť postupov orgánov konajúcich vo veci (resp. preferujúcich výkon rozhodnutí na úkor vôle a expresívnej reakcie maloletej), apelujúc na zmenu systému v kontexte výkonu rozhodnutí vo veciach úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. V rámci vystúpenia však žalovaný 3/ osobu žalobcu neidentifikoval, používal generálne pojmy ako „matka“, „maloletá C.“ a pod. (ods. 12 napadnutého rozsudku). Dňa 03.06.2016 došlo k ďalšiemu neúspešnému pokusu o odovzdanie maloletej otcovi, a to pre podozrenie matky, že žalobca maloletú bije a sexuálne zneužíva; uvedené prebehlo za účasti žalovaných 2/ a 4/ (ods. 12 napadnutého rozsudku). Žalobca sa žalobou domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy za spáchanie závažnej ujmy ohováraním, poškodením dobrého mena a porušením práva na súkromie a konkrétne vo vzťahu k žalovanému 3/ si žalobca uplatnil najvyššiu sumu 40.000 eur. Poukázal na závery súdu prvej inštancie, ktorý zodpovednosť za neúspech žaloby prisudzuje absencii identifikácie žalobcu v rámci komunikácie správ verejnosti a absencii preukázania skutočného a intenzívneho zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. V podanom odvolaní žalobca namietal o.i. to, že bol pre širokú verejnosť identifikovateľný a že zásah do jeho práv bol tak zásadný, že jeho

zmiernenie možno podľa neho konvalidovať iba priznaním náhrady nemajetkovej ujmy a žalobca takýto zásah preukázal. K otázke miery dostatočnej identifikácie osoby, ktorá by odôvodňovala záver o zásahu do osobnostných práv žalobcu žalovaný 3/ poukázal na aplikačnú prax súdov, a to rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/2116/2006, v ktorej sa NS ČR venoval otázke identifikovateľnosti osôb, členov hudobnej skupiny „Ch.“ a priklonil sa k záveru, že názov hudobnej skupiny nie je spôsobilý individualizovať jej členov, a preto k tvrdenému porušeniu nedošlo. Žalovaný 3/ sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že meno, priezvisko či podobizeň žalobcu nepodliehali uverejneniu, preto nemohlo byť zasiahnuté do práv žalobcu ako pre verejnosť neidentifikovateľného subjektu a ak sa žalobca usiluje navodiť dojem, že tlačová konferencia bola výlučne o jeho osobe, uvedené vyvracia obsah a účel konferencie, ktorej cieľom bolo upozorniť na formalizmus uplatňovaný úradmi pri výkone súdnych rozhodnutí vo veciach maloletých, ktoré neberú ohľad na záujmy maloletých, ale rigidne a slepo nasledujú naplnenie výkonu ich právomoci. Aj pri 100 % vylúčení akéhokoľvek protiprávneho konania žalobcu voči maloletej, by žalovaný 3/ konferenciu uskutočnil z dôvodu, že predmet konferencie sa koncentroval nie na žalobcu, ale na kritiku postupu sociálnych pracovníkov a konferencia bola následkom nesprávneho postupu vecou poverených orgánov, nie konania žalobcu – ktorý takto nebol nosným bodom jej obsahu a ktorého údaje neboli odhalené; preto prvá z odvolacích námietok žalobcu tak nemôže obstáť. Žalovaný 3/ uviedol, že žalobca nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a už vôbec nie v takej miere, ktorá by si vyžadovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, keď žalobca bol povinný preukázať skutočný dopad na jeho osobnostné práva, nestačí iba spôsobilosť takéhoto dopadu. Poukázal na to, že v konaní vo veciach ochrany osobnosti dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca nesprávne poukazuje aj na to, že je pre neho dostačujúce preukázať, že konanie žalovaných bolo spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnostných práv, ktorá argumentácia je v rozpore s ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy sa v prípade uplatnenia si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa vyžaduje preukázanie, že zásah/ negatívny dopad v osobnej sfére žalobcu nastal. V rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/15/03 NS SR konštatoval, že mieru, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie a iba v prípade preukázania zníženia dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť fyzickej osobe výnimočne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a pri vyhodnocovaní ujmy zároveň nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko (unesenie NS SR zo dňa 18.02. 2010, sp. zn. 3Cdo/137/2008). Aj ÚS SR rozlišuje medzi uverejnením nepravdivej difamujúcej informácie ako prvým štádiom dokazovania a reálnym spochybnením dôveryhodnosti a vážnosti dotknutej osoby ako následkom a samostatným predmetom dokazovania (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017, v ktorom ÚS SR vyvodil, že akási prezumpcia zásahu nestačí, ale je potrebné ho presvedčivo preukázať). Žalobca sa podľa žalovaného 3/ „zasekol“ v prvej fáze potrebného dokazovania, nakoľko predmetom jeho podaní bolo poukazovanie na záznamy z tlačovej konferencie, videá, statusy či články, nepreukázal ale žiadny negatívny dopad na jeho osobu z hľadiska reakcií, ktoré by boli priamym následkom uskutočnenia tlačovej konferencie (žalovaný 3/ neparticipoval na tvorbe obsahu článkov, videí, statusov, ale jeho konanie sa obmedzovalo na vystúpenie na spomínanej tlačovej konferencii, preto žalobca mal povinnosť vo vzťahu k žalovanému 3/ preukázať, že v spojitosti s konferenciou boli žalobcovi adresované konkrétne reakcie, ktoré nebyť tejto tlačovej konferencie, by prítomné neboli, čo žalobca nepreukázal). Poukázal na prejednací princíp a princíp formálnej pravdy, bremeno tvrdenia a dôkazu, teda že žalobcu zaťažovalo, aby preukázal existenciu negatívneho dopadu na jeho osobnú integritu v nadväznosti na tlačovú konferenciu žalovaného 3/, k čomu žalobca v konaní nenavrhol vykonať dokazovanie žiadnym spôsobom; nakoľko žalobcom tvrdené skutočnosti neboli preukázané, nemohlo dôjsť k ich nesprávnemu právnemu posúdeniu zo strany súdu prvej inštancie (prvý odvolací dôvod). Žalovaný 3/ akcentoval princíp hospodárnosti a princíp arbitrárneho poriadku, vrátane sudcovskej koncentrácie konania. Nakoľko žalobca nenavrhol vykonanie dôkazov preukazujúcich prítomnosť reálneho a signifikantného zásahu do jeho osobnej integrity, čo by potenciálne odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy, nebolo čo vykonať. Naviac, aj v prípade prítomnosti skutočného a preukázaného zásahu do práv žalobcu, žalobca nijako nepreukázal odôvodnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. jeho výšky v sume 40.000 eur. Ak by aj došlo k preukázanému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ospravedlnenie predstavuje dostačujúcu formu zadosťučinenia a na účely úspešného nárokovania si náhrady nemajetkovej ujmy žalobca musí preukázať, že ospravedlnenie nie je dostačujúce (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Prvoinštančný súd uzavrel, že jedinou prípustnou formou nápravy by bolo práve ospravedlnenie, o ktoré žalobca neprejavil záujem. Podľa nálezu ÚS SR zo dňa 05.12.2017 sp. zn. III. ÚS 228/2017 (N 46/2017) musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre

by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Žalovaný 3/ sa v rámci rešerše judikatúry dopracoval k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa v praxi slovenských súdov obvykle priznáva v súvislosti s ujmou vzniknutou dopravnými nehodami, pokiaľ ide o ochranu osobnosti, je priznávanie peňažnej náhrady skôr neobvyklé a NS SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/293/2015 uviedol, že v praxi súdov sa spravidla pri difamujúcich výrokoch ako primerané volí ospravedlnenie, v rozhodnutí NS SR zo dňa 17.08.2022, sp. zn. 9Cdo/265/2021 sa súdy zaoberali okolnosťami nepravdivého šírenia informácii o korupčnom správaní bývalého starostu, a napriek zásadným tvrdeniam priamo adresovaným voči konkrétne menovanej osobe, súdy považovali ospravedlnenie za dostačujúce odstránenie následkov neoprávnených zásahov. Doplnil, že žalobca ako nositeľ dôkazného bremena vo svojich podaniach neuvádzal konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali, že ospravedlnenie ako forma zadosťučinenia nepostačuje, nikde neprezentuje aplikačnú prax súdov v obdobných veciach, preto nielen nepreukázal samotný zásah do osobnostných práv, ale ani odôvodnenosť potreby poskytnutia zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Na základe uvedeného je preto podľa žalovaného 3/ uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázaný čo do podstaty a výšky, ak by aj súdy mali za to, že k reálnemu zásahu do práv žalobcu došlo, ospravedlnenie by predstavovalo jedinú prípustnú formu zadosťučinenia (opak by musel byť preukázaný žalobcom, čo nebol) a ak by aj zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nepostačovalo (a zároveň by boli splnené aj ostatné podmienky na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy), požadovaná suma je nedôvodná a neprimeraná (rozhodnutie ESĽP vo veci Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/19/2008). Pripomenul, že zmienka o prípade maloletej dcéry žalobcu a žalovanej 1/ na tlačovej konferencii bola následkom okolností tkvejúcich v expresívnej reakcii maloletého dieťaťa brániaceho sa výkonu rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností, resp. upätým trvaním poverených orgánov na výkone tohto rozhodnutia, sprevádzajúcimi okolnosťami bola preto snaha o dosiahnutie najlepšieho záujmu dieťaťa, pričom cieľom konferencie bolo upozorniť na nesprávnosť postupu orgánov ako aj zabezpečiť vyvarovanie sa obdobným prípadom v budúcnosti, ktoré okolnosti nemôžu zakladať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur, nakoľko predmetom tlačovej konferencie bol záujem maloletých pri výkone rozhodnutí týkajúcich sa styku s rodičmi. Žalovaný 3/ uplatňoval kritiku voči orgánom verejnej moci a NS SR v rozhodnutí R 103/1967 konštatoval, že je potrebné rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, a to vzhľadom na to, že za kritiku nemožno priznať právo na ochranu osobnosti (logicky o to viac, ak nesmeruje voči žalobcovi). V náleze sp. zn. III. ÚS 281/3 ÚS ČR upozornil, že pri veľkom časovom odstupe sa finančné zadosťučinenie mína účinku a nariadenie tejto formy zadosťučinenia by spôsobilo nerovnováhu, kde žalovaný 3/ poukázal na to, že tlačová konferencia, na ktorej vystúpil žalovaný 3/ sa konala dňa 30.05.2016, pričom žaloba bola podaná až 27.02.2019, preto ak by skutočne došlo k citeľnému zásahu do osobnostných práv žalobcu, tento by využil prostriedky obrany hneď a žalobcov postup sa tak javí ako tendenčný, sledujúci obohatenie, nie reálne efektívne zadosťučinenie. V rozsudku NS SR zo dňa 28.04.1998 sp. zn. 1Cdo/89/97 (R 29/2001) NS SR konštatoval, že žalobcovia by nemali žaloby o ochranu osobnosti zneužívať ako právny prostriedok na neprípustné obohacovanie sa a v prejednávanej veci je absolútne nelogické od žalovaného 3/ vyžadovať najvyššiu sumu 40.000 eur, nakoľko žalovaný 3/ sa k téme násilného výkonu rozhodnutí vo veciach maloletých vyjadroval iba generálne a výlučne na jednej tlačovej konferencii, čo potvrdzuje žalobcom skrytý záujem obohatiť sa. Podľa žalovaného 3/ prvoinštančný súd zistil dostatočne skutkový stav, a to v rámci dovoleného rozsahu limitovaného prejednacím princípom a princípom formálnej pravdy (nebol oprávnený vykonávať dôkazy, ktoré neboli navrhnuté a žalobca nemôže vlastnú procesnú pasivitu sanovať v odvolacom konaní); žalobca osvedčil iba existenciu verejného prejavu žalovaného 3/ ohľadne nesprávneho/sileného výkonu rozhodnutí vo veciach styku s maloletými a nepreukázal reálne existujúce dopady na jeho osobnostné práva (reakcie ako následok tlačovej konferencie), ako sa to pri uplatňovaní náhrady nemajetkovej ujmy vyžaduje a ani odôvodnenosť nárokovanej sumy 40.000 eur. Súd prvej inštancie vec podrobil správnemu právnemu posúdeniu; z generálnych pojmov a krstných mien matky a maloletej dcéry nemožno odvodiť identifikáciu žalobcu. Žalovaný 3/ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovanému 3/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 7. Žalované 4/ a 5/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 8. Žalobca sa k vyjadreniam žalovaných 1/ až 3/ vyjadril v podaní zo dňa 16.07.2024, v ktorom zopakoval, že tvrdenie žalovanej 1/, že neidentifikovala žalobcu, bolo opakovane dôkazmi vyvrátené a žalovaná 1/ na sociálnych sieťach, v škôlke, ako aj ostatným žalovaným poskytla nepravdivé, v danej dobe dávno vyvrátené klamstvá, z kontextu vytrhnuté skutočnosti a ona ich viazala adresne

k sebe, a tým k identifikovateľnej osobe žalobcu. Žalovaní jasne uviedli, že mali informácie od žalovanej 1/, žalovaní 3/ a 4/ informovali o tom, že im poskytla aj neúplnú dokumentáciu a vyznievala nepriaznivo voči žalobcovi. Žalovaná 1/ tým, že sa k danému medializovanému prípadu hlásila, voči identifikovanej osobe žalobcu šírila v danej dobe objektívne nepravdivé a krivé obvinenia, pričom argumentácia žalovanej 1/ o neunesení dôkazného bremena vo veci preukázania reálneho zásahu bola judikatúrou prekonaná. Žalovaný musí obhájiť ním šírené nepravdivé tvrdenia, obzvlášť ak niekoho cestom masmédií, verejne kriminalizuje, označuje ho za pedofila a korupčníka. K argumentácii o nepožadovaní iného zadosťučinenia uviedol, že fyzickú osobu nemožno nútiť, aby bola ochotná opäť podstúpiť jej zverejnenie a žalobca odmietol obviňovanie z neadekvátneho majetkového prospechu, keď neoprávnený zásah žalovanou 1/ sledoval jej osobný prospech na jeho úkor. Skutky neoprávneného zásahu sa stali a pokračujú, aj keď s menšou intenzitou šírenia ako v čase spáchania a protiprávny zásah sa nedá reálne sanovať verejným ospravedlnením, pretože takéto konanie by opäť vystavilo osobu žalobcu medializácii, o čo oprávnene nestojí, pretože nie je verejne činnou osobou. Skutky boli vykonané masovokomunikačnými prostriedkami (TV, vrátane zahraničia, internet, sociálne siete), kde digitálnu stopu nie je možné odstrániť. Poukázal na intenzitu zásahu vo forme stresu, psychickej nepohody, čo dokresľuje konanie vo veci konajúcej sudkyne (E. F.), ktorá uvedené rovnako hodnotila ako nátlak a obrátila sa na prokuratúru s obavou a ovplyvňovanie nezávislosti súdov. Intenzita protizákonného konania žalovaných mala výrazný dopad aj na ďalšie osoby spojené s prípadom rozhodovania o starostlivosti o maloletú. Súkromné ospravedlnenie, zohľadňujúc zásah, nemorálne osobné (prípadne politické pri ostatných žalovaných) sledované ciele nerešpektujúce zákonom chránené práva fyzickej osoby, nerešpektujúce v danej dobe existujúce objektívne a overiteľné dôkazy, je podľa žalobcu jednoznačne nedostačujúce, preto je dôvodné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nerelevantné sú vyjadrenia žalovanej 1/ o čase, kedy došlo k podaniu žaloby, keď žalovaná 1/ vie, že žalobca v prvom rade po negatívnej medializácii podával v danej veci trestné oznámenie, nemal záujem sa stretnúť v civilnom konaní s osobami, ktoré hrubo porušili jeho práva, k jej podaniu pristúpil až na základe pasivity vyšetrovateľky a žalobca nepresiahol premlčaciu lehotu. Preukázal, že ani jeden zo žalovaných objektívne ďalej neinformoval o tom, že maloletá zostala v starostlivosti otca a že to bola matka, ktorej bol súdom vstup zakázaný do spoločného bytu a mohla sa stretávať s maloletou výhradne v kontrolovanom prostredí. Neinformovali o tom, že žalovanej 1/ bola odporúčaná súdnym znalcom, psychologičkami, súdmi, opakovane terapia, že žalovaná 1/ pred trestným súdom priznala vedomé protiprávne konanie a že maloletá je od r. 2017 do dnes v striedavej starostlivosti. Žalovaná 1/ vedome klame, že osoba žalobcu nebola adresne identifikovaná a že neposkytla video o odoberaní dieťaťa z domácnosti jej rodičov, ktoré bolo zverejnené na tlačovej konferencii na pôde NR SR a následne šírené v televízii a na internete, rovnako video maloletej, ktorá vo vani opisuje, čo jej mal údajne robiť otec, bolo vyhotovené žalovanou 1/, ktorá ho poskytla žalovaným, čo sami potvrdili. Nerešpektovanie prezumpcie neviny a kriminalizácia osoby, označenie osoby za pedofila formou masovokomunikačných médií (TV), sociálnych sietí a internetu, sú podľa žalobcu extrémne formy zásahu do jeho zákonom chránených práv a dôvodom pre priznanie kompenzácie nemajetkovej ujmy. Snaha žalovanej 1/ spochybniť identifikáciu žalobcu je neobhájiteľná a právne neudržateľná (adresné hlásenie sa žalovanej 1/ k prípadu, zverejnenie adresy, mena a priezviska dcéry, priezviska žalovanej 1/, prvého písmena krstného mena žalobcu, súkromné a profesijné informácie o ňom a jeho rodine) a prezentovať výšku náhrady ako likvidačnú nie je podľa žalobcu na mieste (je adekvátna miere a forme negatívneho zásahu do práv žalobcu, keď pred excesom žalovanej 1/, existovalo množstvo rozhodnutí súdov, polície, prokuratúry, znaleckých posudkov, vyjadrení psychologičiek v prospech žalobcu, ktoré vyvracali opakované krivé obvinenia žalobcu zo strany žalovanej 1/). Napriek tomu, žalovaná 1/ úmyselne poskytla žalovaným 2/ až 5/ čiastkové nepravdivé informácie s cieľom zmeniť z jej pohľadu pre ňu nepriaznivé konanie súdov o starostlivosti o maloletú vo svoj prospech. Žalovaní sa jednotlivo a aj koordinovane spoločne neobmedzili na kritiku inštitúcií, ale vedome identifikovali žalobcu, zmarili odovzdanie maloletej a žalovaná 1/ prípad medializovala. K vyhrocovanou situácie žalobcom uviedol, že maloletá bola v čase medializácie zverená súdmi do jeho starostlivosti, pretože žalovaná 1/ nerešpektovala vtedajší právny stav. Žalovaná 1/ pred trestným súdom priznala páchanie trestného činu, za čo jej bola stanovená trojročná podmienka, teda je evidentné, že daný protiprávny zásah voči chráneným právam žalobcu nesúvisel so sporom rodičov, išlo o jednostranné protiprávne konanie žalovanej 1/, preto je zrejmé, že žaloba a požadovaná kompenzácia sú oprávnené. Konanie žalovaných narušilo právo na súkromný rodinný život, kriminalizovalo žalobcu v očiach spoločnosti, spravilo z neho pedofila a korupčníka a malo objektívne schopnosť narušiť rozhodovanie súdu o starostlivosti o maloletú dcéru. Žalovaná 1/ vo vyjadrení sa opäť v rozpore s objektívnymi dôkazmi snaží očierňovať žalobcu a klame, neváhala využiť žalovaných na svoje protiprávne konanie s cieľom v rozpore s najlepším záujmom samotnej maloletej získať ju do výhradnej

starostlivosti a žalovaní zneužili v rámci svojho excesu, medializácie prípadu v 05/2016 video, ktoré vzniklo v 11/2015, s ktorým v danom čase už bol vyporiadané relevantné orgány (maloletá je od r. 2017 v striedavej osobnej starostlivosti). K vyjadreniu žalovanej 2/ pripomenul, že žalovaná 2/ zmeškala lehotu pri vyjadrení sa k žalobe a snaží sa vyviniť tým, že ňou ďalej šírené nepravdivé informácie od žalovanej 1/ nemajú vplyv na jej postavenie v žalobe, teda sama priznáva, že si je vedomá nepravdivosti šírených informácií, keď judikatúra vymedzuje povinnosť overovať a zodpovednosť za šírenie nepravdivých informácií, obzvlášť ak tak koná osoba verejne činná, tobôž poslanec K. S., verejne (internetom). Argumentácia žalovanej 2/ vo veci tlačovej konferencie v NR SR je nesprávna, pretože napriek tomu, že sa na nej nezúčastnila, sama priznala v svojich šírených príspevkoch, článkoch koordináciu s ostatnými žalovanými, zúčastnila sa štvavej kampane, vrátane atakovania žalobcu na verejnom mieste pri zmarení odovzdania maloletej pred náhodne idúcimi osobami, vyhotovila a šírila zo zmarenia odovzdania maloletej video, ktorým žalobcu bližšie identifikovala, vrátane neupravenej časti zvukovej stopy a zaznenia jeho priezviska, následne sa priznala pred vyšetrovateľkou PZ, že si neoverovala ňou ďalej šírené negatívne informácie o osobe žalobcu a vychádzala len z informácií od žalovanej 1/, teda žalobcu ohovárala, a kriminalizovala pred ďalšími osobami, bez adekvátneho overovania a zdržanlivosti. Neobstojí argumentácia, že žalobca nebol identifikovaný a nepreukázal, že bol identifikovaný tretími osobami, žalovaní musia preukázať, že nimi šírené informácie môžu viesť k iným možným osobám, ku ktorým by sedeli nimi šírené osobné identifikátory. Argumentácia o povinnosti preukazovať následky, kvantifikovať ujmu sa podľa žalobcu opiera o neaktuálnu judikatúru, rovnako o nemožnosti ustáliť, kto čo spravil samostatne a čo spoločne, nezakladá dôvod akceptovateľnej obhajoby a žalobca preukázal a zmapoval postupnosť jednotlivcov a skupiny a ich koordináciu. Rozdelenie skutku medzi viacerých páchateľov, ak svoj postup koordinovali, neznamená, že skutok sa nestal, a že vinník neexistuje. Argument o nezúčastnení sa tlačovej konferencie a anonymizovaní žalovanou 2/ je podľa žalobcu irelevantný. Žalovaná 2/ svoje vyjadrenia adresne spájala s danou tlačovou konferenciou a vyjadreniami a aktivitami ostatných žalovaných. V rozpore s jej vlastnými stanoviskami je tvrdenie, že neparticipovala na úkonoch ostatných žalovaných a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v jeho identifikácii. Žalovaná 2/ rovnako chybne argumentuje, že neuniesol dôkazné bremeno vo veci negatívneho vplyvu. Dôvodom, že žalované sumy sú vo vzťahu k žalovaným rozdielne, je rozdielne postavenie žalovaných v rámci „sociálneho“ a „mediálneho“ výtlaku, ich dôveryhodnosť a spoliehanie sa na jednotlivými žalovanými uvádzané skutočnosti. Spis obsahuje dostatok dôkazov, že sa žalovaní koordinovali a kto, kedy a čo negatívne, nepravdivé a žalobcu identifikujúce zverejnil. Žalovaná 2/ jednoznačne prispela k jeho identifikácii (nahrávka, na ktorej zaznieva priezvisko Zubo, nepozmenený hlas, spomenutie jeho pozadia, previazanie s ostatnými žalovanými šírenými informáciami, priznanie žalovanej 2/, že šírila jednostranné informácie od žalovanej 1/, ktoré si neoverovala). Žalobca považoval argumentáciu žalovanej 2/ o ťažkosti a nemožnosti vymedziť a priradiť konkrétny zásah k jednotlivým žalovaným za irelevantnú, žalovaná 2/ priznala aj to, že vznik videa a zmarenie odovzdania maloletej, bolo na základe vzájomnej koordinácie s ostatnými žalovanými, zavolali na miesto médiá a eskalovali situáciu, až pokým odovzdanie maloletej nezmaria. Žalovaná 2/ cestou Parlamentné listy klamala. K vyjadreniu žalovaného 2/, že tlačová konferencia nemierila proti jeho osobe, ale mala za cieľ kritizovať systém, žalobca poukázal na to, že tlačová konferencia sa venovala výhradne jednému konkrétnemu prípadu, kde identifikovala konkrétnych účastníkov sporu a označila ho za pedofila a korupčníka, neberúceho ohľad na zdravie dieťaťa, ktorému ubližuje, žalovaný 3/ (pozn. odvolacieho súdu: žalobca nesprávne uvádza „žalobca“) už v deň zverejnenia článku dňa 29.05.2016 článok promoval a informoval „prečítajte si o týranom a zneužívanom dieťati“, na tlačovej konferencii sa odvolával na tento článok, ktorý obsahoval množstvo nepravdivých negatívnych informácii o žalobcovi. Žalovaným 3/ a 4/ postačovali jednostranné informácie od žalovanej 1/, žalovaný 3/ zviditeľnil predmetný článok a poskytol priestor na tlačovej konferencii žalovanej 4/, pritom na nej odznelo, že žalovaní mali k dispozícii celú dokumentáciu, preto nie je pochýb, že klamali. Žalovaný 3/ namiesto vo všeobecnej úrovni, hovoriac o zlyhávaní a kritike systému, bol adresný a štvavý voči konkrétnej osobe, pustil videá, na ktorých zaznievajú adresa, mená a priezviská, detaily z jeho profesijného života, spojitosť so žalovanou 1/ a konkrétnou adresou. Žalovaný 3/ prezentoval jednostranné informácie, že existuje podozrenie, že žalobca zneužíva, korumpuje a nerešpektuje. Žalovaní 3/ a 4/ neinformovali o ďalšom vývoji v prípade, ktorý potvrdil, že žalobca nekonal proti najlepším záujmom. Žalovaný 3/ si je vedomý svojho protiprávneho konania a nesprávne opiera svoju obhajobu o to, že žalobca nepreukázal zníženie dôstojnosti a skutočný dopad, ktorá je prekonaná. Nepravdivé tvrdenia žalovaného 3/ prevzali dokonca zahraničné spravodajské médiá. V prípade žalovanej 2/ mal súd prvej inštancie rozhodnúť o vylúčení na samostatné konanie a rozhodnúť voči žalovanej 2/ rozsudkom pre zmeškanie. Dôvodnosť nároku žalobca v konaní obhájil a oprel o ustálenú judikatúru a odmietol teoretizovanie, že ospravedlnenie v danom prípade postačuje, pretože žalovaný 3/

bol v čase spáchania skutku poslancom a on bežným občanom. Argumentáciu o povinnosti preukazovať nedostatočnosť ospravedlnenia považoval za neobhájiteľnú, keď uvedenú povinnosť neukladá zákon a ustálená judikatúra vymedzuje intenzitu, ktorá zakladá nárok na finančnú kompenzáciu v zmysle závažnosti obvinení, čo žalovaní naplnili. Snaha žalovaného 3/ poukazovať na náhradu nemajetkovej ujmy najmä pri dopravných nehodách a na rozhodnutia, kde žalovaným bola verejne činná osoba, ktorá musí zniesť vyššiu mieru kritiky, považoval žalobca rovnako za irelevantnú a pripomenul rozhodnutia súdov vo veci poškodzovania dobrého mena pani prezidentky H., infektológa S., rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/95/2021, žalobu vyšetrovateľa H. voči poslancovi E.. Spochybnil snahu žalovaného 3/ rozporovať primeranosť náhrady, ktorá musí reflektovať aj na postavenie osoby, ktorá skutok spáchala (žalovaný 3/ bol poslancom NS SR) a poukazovanie na časový odstup od spáchania zásahu. Podľa žalobcu neobstojí ani tvrdenie žalovaného 3/, že sa vyjadroval k téme násilného výkonu rozhodnutí generálne a výlučne na jednej tlačovej konferencii, uvedené naopak preukazuje, že sa jednalo o tendenčné a adresné konanie voči jeho osobe a nešlo o nič viac, ako o zviditeľnenie sa a politický motív. Žalobca poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/l 37/2008, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09 vo vzťahu k dôvodnosti ním požadovanej náhrady, pretože je zodpovedajúca rozsahu spôsobenej nemajetkovej ujmy, ktorý je definovaný najmä mimoriadnou závažnosťou zásahu vykonaného žalovanými, charakterizovaného vysokou mierou opovrhovania najvýznamnejšími spoločenskými hodnotami, akými sú občianska česť, ľudská dôstojnosť (prezumpcia neviny, pri obvinení z pedofílie), rozsahom (šírenie zásahu na verejnosti a masovokomunikačnými prostriedkami), pretrvávaním (difamujúce informácie stále sú dostupné prostredníctvom internetu) a okolnosťami, za ktorých k zásahu došlo (ľahostajnosť žalovaných k spôsobenému následku neoverením, resp. vymyslením si zverejňovaných difamačných tvrdení a zištnými motívmi). Žalovaní sa žalobcovi verejne ani súkromne neospravedlnili ani nekorigovali nimi uvádzané nepravdy o jeho osobe, neinformovali o ďalšom pokračovaní v prípade. Poukázal aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1304/2019 ohľadne porušovania prezumpcie neviny a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/95/2021. 9. Strany sporu ďalšie vyjadrenie neposkytli. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. 11. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa voči žalovaným 1/ až 5/ žalobou domáhal nároku titulom náhrady nemajetkovej ujmy (voči žalovanej 1/ v sume 10.000 eur, žalovanej 4/ a 5/ v sume po 20.000 eur a žalovaným 2/ a 3/ v sume po 40.000 eur) na tom skutkovom základe, že ich konaním došlo k poškodeniu dobrého mena žalobcu a porušeniu jeho práva na súkromie šírením nepravdivých informácií o jeho osobe od 05/2016 prostredníctvom masmédií a internetu. Žalovaná 1/ (matka spoločnej maloletej dcéry) ohovárala žalobcu pred rodinou, známymi a prostredníctvom sociálnych sietí, použila aj účelovo vyhotovený znalecký posudok, ktorý Okresný súd Bratislava V a aj Krajský súd v Bratislave odmietli akceptovať, pretože znalkyňa v ňom konštatuje, že vychádza z informácií poskytnutých len matkou. Žalovaná 1/ napriek vedomosti o jeho neobjektívnosti sa ním pokúsila očierniť žalobcu, označiť ho za pedofila a násilníka. Žalovaní 2/ až 5/ sú verejne známe a činné osoby a svojím konaním nesledovali záujem samotnej maloletej, ale svoj vlastný prospech zviditeľniť seba či svoju politickú stranu a tak jednotlivo, ako aj spoločne a koordinovane, šírili nepravdivé informácie, ktoré sa nepokúsili pred ich zverejnením nijako overiť. V reakcii na jeho podané trestné oznámenie došlo zo strany žalovaných k odstráneniu niektorých videí z internetu, napriek tomu je väčšina nepravdivých informácií o jeho osobe naďalej zverejnená a môžu žalobcu v budúcnosti kedykoľvek poškodiť (napr. v prípade uchádzania sa o zamestnanie). Žalobca tvrdil, že dňa 27.05.2016 odovzdal žalovanej 1/ na týždeň maloletú dcéru, v rovnaký deň podala žalovaná 1/ návrh na nariadenie neodkladného opatrenia o zverenie maloletej do jej starostlivosti a dňa 29.05.2016 došlo k zverejneniu prvého článku, ktorý nepravdivými informáciami diskreditoval osobu žalobcu. Dňa 30.05.2016 došlo k tlačovej konferencii v NR SR, v rámci ktorej žalovaný 3/ vyhlásil, že maloletá bola pri otcovi sexuálne zneužívaná, je týraná fyzicky a psychicky, otec ju zatvára do skrine a dcéra odmieta s otcom žiť. Žalovaní klamali, že v 06/2016 otec definitívne odobral matke dieťa, pričom išlo o zákonný výkon rozhodnutia. Žalovaný 3/ tvrdil, že k zvereniu maloletej otcovi došlo napriek tomu, že súd mal informáciu, že dieťa môže byť zneužívané, pričom v tej dobe už bolo toto krivé obvinenie matky vyvrátené OČTK a uviedli

aj to, že otec by mal absolvovať psychiatrické a psychologické vyšetrenie, či je spôsobilý sa postarať o dieťa, teda klamali. Dňa 03.06.2016 došlo k zmareniu odovzdania maloletej za prítomnosti žalovaných ako aj médií, z ktorého žalovaná 2/ zverejnila ňou natočené video, čím porušila jeho právo na súkromie a dôvernosť rozhovoru. Dňa 04.06.2016 došlo k zverejneniu fotiek zo zmarenia odovzdania maloletej. Vyjadrením žalovanej 1/ na sociálnych sieťach a opisom jeho osoby a profesionálnej kariéry došlo k jednoznačnej identifikácii žalobcovej totožnosti. Žalovaná 4/ zverejnila dňa 08.06.2016 na sociálnej sieti Facebook a v médiu Konzervatívny výber celé meno maloletej, čím odkryla totožnosť žalobcu. Uvedeným došlo k zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti, keď žalovaní nepreukázali v médiách pravdivosť svojich tvrdení, spochybňovali a ohovárali žalobcu a uverejnenie nepravdivých skutkových tvrdení mu spôsobilo ujmu na osobnostných právach. 12. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 13. Podľa ust. § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 14. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom, odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 15. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. 16. Na úvod úvah o rozsahu odvolacieho prieskumu, poukazuje odvolací súd na to, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby, spočívali v absencii konkrétnej identifikácie žalobcu v jednotlivých namietaných formách šírenia informácií (ústnych a písomných prejavoch jednotlivých žalovaných), kedy pre širokú verejnosť bola osoba žalobcu nestotožniteľná, ako aj z dôvodu neunesenia dôkazného bremena pokiaľ ide o preukázanie reálneho zásahu do osobnosti žalobcu a jeho reálneho negatívneho dopadu a spôsobenia závažnej ujmy (v dôsledku ktorej by bola v značnej miere znížená dôstojnosť osoby žalobcu) na osobnosti žalobcu vo vzťahu k osobám z jeho blízkeho rodinného, sociálneho alebo pracovného okolia (a nepožadovania inej formy primeraného zadosťučinenia žalobcom, okrem materiálnej), keďže intenzita neoprávneného zásahu nebola taká, aby odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy. 17. Zo súdneho spisu a súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že súd prvej inštancie dovodil, že žalovaní sú pasívne vecne legitimovanými subjektami, ak s nimi v konaní konal. V uvedenom rozsahu odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR zo dňa 13.11.2028 sp. zn. III. ÚS 191/2018: „Skutočnosť, že všeobecný súd konal so stranou v konaní v postavení žalovaného a žalobe vyhovel, znamená, že dospel k záveru, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, pričom nie je nevyhnuté, aby túto skutočnosť v rozhodnutí výslovne (expresis verbis) konštatoval. Ak žalovaný v spore

nenamieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a jeho obrana spočíva v tvrdení, že pasívne vecne legitimované sú aj iné subjekty, musí túto skutočnosť jednoznačne tvrdiť a na jej preukázanie predložiť dôkazy.“ 18. K skúmaniu pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v spore odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je treba vecnou legitimáciou rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého fyzická či právnická osoba je subjektom práva alebo povinností, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, alebo o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca domnieva, že strany sú účastníkmi určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba o to, či nimi skutočne sú, alebo nie sú. Bez vyriešenia otázky vecnej legitimácie strán sporu nemôže súd vo veci rozhodnúť, pretože skúmanie vecnej legitimácie strany sporu je procesnou povinnosťou každého vo veci konajúceho súdu. Preskúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, túto súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta, a zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postup konajúceho súdu, ktorý opomenie vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) (pozri nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 407/2016-37). 19. Právnické osoby (vrátane politických strán a hnutí, občianskych združení) konajú navonok prostredníctvom fyzických osôb – štatutárnych orgánov, členov, funkcionárov, hovorcov či iných poverených osôb (§ 18 ods. 2 a § 20 Občianskeho zákonníka). Pri určovaní, komu je pričítateľný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, rozhodovacia prax súdov pracuje s analógiou so zodpovednosťou za škodu spôsobenú osobami, ktoré na túto činnosť použili (§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka); uvedené potvrdzuje uznesenie ÚS SR zo dňa 23.08.2007 sp. zn. I. ÚS 137/07, podľa ktorého: „...podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka)“ a aj rozsudok NS SR zo dňa 26.09.2013 sp. zn. 3Cdo/228/2012, R 128/2014 (s poukazom na citované uznesenie ÚS SR), na závery ktorého sa odvoláva viacero všeobecných súdov, podľa ktorého: „...pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn. pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti).“. 20. V otázke pričítateľnosti zásahu do osobnostných práv právnickej osobe je potrebné skúmať, či konanie fyzickej osoby malo miestnu, časovú a vecnú súvislosť s plnením úloh právnickej osoby. Ak neoprávnený zásah spôsobí osoba použitá právnickou osobou na výkon jej činnosti a existuje miestny, časový a vecný vzťah k plneniu činnosti právnickej osoby, zásah sa považuje za zásah právnickej osoby a aj občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka postihujú priamo právnickú osobu; ak na základe zhodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu je na mieste záver, že sa činnosť použitej osoby už nerobila v rámci poverení vymedzených činností, ale išlo o vybočenie (exces) z tohto rámca, postihujú občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka priamo túto použitú osobu (rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.05.2017 sp. zn. 1Co/329/2016 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.12.2015 sp. zn. 17Co/914/2014). Exces tak nastáva len vtedy, ak predstaviteľ právnickej osoby vybočí z rámca svojej funkcie tým, že koná z vlastnej iniciatívy vo vlastnom záujme, bez opory v rozhodnutí príslušného orgánu a bez vecnej väzby na činnosť právnickej osoby. Ak teda miestna, časová a vecná súvislosť absentuje (fyzická osoba sleduje vlastné záujmy, koná mimo rámca poverenia), ide o exces a zodpovednosť nesie výlučne fyzická osoba. 21. Pre posúdenie toho, či na strane fyzickej osoby ide o exces (a teda zodpovednosť takejto osoby, nie právnickej osoby), je možné sledovať viaceré znaky a indície, napr. absencia poverenia alebo mandátu (fyzická osoba nebola poverená orgánom strany, nevystupovala na podklade rozhodnutia

orgánu strany, nevyjadrovala oficiálne stanovisko orgánov strany alebo jej výrok nebol prijatý, schválený ani akceptovaný žiadnym orgánom strany), sledovanie výlučne osobných záujmov (fyzická osoba neháji záujmy strany, ale sleduje osobné záujmy napr. bráni seba alebo reaguje na osobný spor), výslovné dištancovanie sa strany (ako silný indikátor excesu), absencia vizuálnej/komunikačnej identifikácie so stranou (výrok nie je pod hlavičkou strany, nie je označený ako jej oficiálne stanovisko). Z rozhodnutia NS ČR zo dňa 22.06.2006 sp. zn. 30Cdo/2712/2005 vyplýva, že: „Podle ustanovení § 13 obč. zák. občanskoprávní sankce postihují subjekty, resp. původce neoprávněného zásahu do osobnostních práv fyzické osoby, chráněné všeobecným osobnostním právem. Původcem neoprávněného zásahu přitom mohou být jakékoliv fyzické či právnické osoby. Jestliže byl neoprávněný zásah do osobnostních práv fyzické osoby způsoben někým, kdo byl použit právnickou nebo jinou fyzickou osobou k realizaci činnosti této právnické či jiné osoby, přičítá se za použití analogie ustanovení § 420 odst. 2 ve spojení s ustanovením § 853 obč. zák. neoprávněný zásah samotné fyzické či jiné právnické osobě. Soud se musí zabývat splněním předpokladu tohoto druhu odpovědnosti, a to že právnická osoba vědomě použila takové osoby a že taková osoba vědomě jednala, byla použita za právnickou osobu v rámci pověřením vymezené činnosti. Je-li totiž na základě zhodnocení všech okolností konkrétního případu – především z hlediska místního, časového a věcného vztahu k plnění činnosti – na místě závěr, že se činnost použité osoby již nedělá v rámci pověřením vymezené činnosti, ale šlo o vybočení (exces) z tohoto rámce, o jednání za jiného z vlastní iniciativy a ve vlastním zájmu, postihují občanskoprávní sankce podle ustanovení § 13 obč. zák. přímo tuto použitou osobu. Právě tak, pokud předseda politické strany vysloví svůj názor na určitou událost a přitom zároveň nejde o názor přijatý oprávněným orgánem politické strany, odpovídá ve smyslu judikatury Nejvyššího soudu postižené fyzické osobě za neoprávněný zásah do osobnostních práv sám předseda politické strany, nikoli však politická strana sama. Takový výrok není totiž výrokem politické strany, a tedy ani předmětem její vlastní odpovědnosti podle ustanovení § 13 obč. zák. (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 29. listopadu 2001, sp. zn. 30 Cdo 79/2001).“ 22. Vo vzťahu tlačovej konferencii konanej dňa 30.05.2016 v NR SR vyplynulo, že bola uvedená ako tlačová konferencie poslancov hnutia SME RODINA - B. F. (ďalej aj len „hnutie Sme rodina“) a zástupov občianskeho združenia Deti patria rodičom (ďalej len „OZ Deti patria rodičom“), za účasti žalovaného 3/ ako poslanca hnutia Sme rodina a za účasti ďalších poslancov hnutia Sme rodina a zástupcov OZ Deti patria rodičom, vrátane žalovanej 4/. Tlačová konferencia sa venovala praxi a systému výkonu rozhodnutí vo veciach maloletých a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, žalovaný 3/ predstavil (okrem poslancov hnutia Sme Rodina) žalovanú 4/ (E. O.) a C. E. z OZ Deti patria rodičom. Obsahom tlačovej konferencie bola politická agenda hnutia Sme rodina (potreba systémovej zmeny výkonu rozhodnutí vo veciach úpravy výkonu rodičovských práv a povinností) a OZ Deti patria rodičom, pričom žalovaný 3/ poukázal na spoluprácu poslancov hnutia Sme rodina a OZ Deti patria rodičom. 23. Žalobcom namietané výroky žalovaného 3/ a žalovanej 4/ (že maloletá bola pri otcovi sexuálne zneužívaná, týraná fyzicky a psychicky, otec ju zatvára do skrine a dcéra odmieta s otcom žiť, že súd mal informáciu, že dieťa môže byť zneužívané, že otec by mal absolvovať psychiatrické a psychologické vyšetrenie, či je spôsobilý sa postarať o dieťa a pod.) zverejnené na tlačovej konferencii (a následne cestou Facebooku na profile žalovaného 3/ „Bez komentára“ ako prezdieľaný status hnutia Sme rodina – záznam z tlačovej besedy, a „VIDEO Ďalšie škandalózne odobratie dieťaťa....“ ako článok z parlamentnelisty.sk, na Facebooku OZ Deti patria rodičom – reportáž TV JOJ, prostredníctvom článku na Konzervatívny výber s uvedením autora „E. O., Združenie Deti patria rodičom“) mali vecnú, časovú a miestnu súvislosť s činnosťou hnutia Sme rodina a OZ Deti patria rodičom, išlo o oficiálnu tlačovú konferenciu poslancov hnutia Sme rodina a oficiálne stanovisko zástupov hnutia Sme rodina a jeho hostí – zástupcov OZ Deti patria rodičom (žalovaná 4/ poukazovala vo vyjadreniach na základné poslanie OZ Deti patria rodičom, ktorým je zabezpečiť ochranu ľudských práv a slobôd a práv dieťaťa v zmysle medzinárodných dohovorov a práva Európskej únie). Vo vzťahu k predmetu a obsahu tlačovej konferencie v celom rozsahu a k tam predneseným vyjadreniam sa výslovne prihlásilo tak hnutie Sme rodina ako aj OZ Deti patria rodičom (na sociálnej sieti Facebook). Z formulácie prejavov žalovaných 3/ a 4/ bolo dôvodným predpokladať, že ide o oficiálne stanovisko hnutia Sme rodina a OZ Deti patria rodičom, žalovaní 3/ a 4/ koncipovali svoje vyjadrenia za subjekty, v mene ktorých vystupovali a nesledovali nimi svoje osobné záujmy. K agende prezentovanej žalovaným 3/ sa prihlásil aj predseda hnutia Sme rodina B. F. (článok zo dňa 05.06.2016 na portáli Konzervatívny výber) a aj podania adresované Okresnému súdu Bratislava V boli pod hlavičkou hnutia Sme rodina.

24. Uvedené platí rovnako aj vo vzťahu k žalobcom namietaným výrokom žalovanej 4/ v článku na portáli Konzervatívny výber dňa 29.05.2016, 31.05.2016, 02.06.2016, 08.06.2016, v Plus jeden deň dňa 04.06.2016 a aj vo vzťahu k záznamu/videa zo dňa 03.06.2016 zo zmareného pokusu o odovzdanie maloletej otcovi za prítomnosti žalovanej 2/, 4/ a 5/, sociálnych pracovníkov a ďalších osôb pred obytným domom, kde bývala žalovaná 1/ s maloletou cestou Facebooku (profil OZ Deti patria rodičom), ostatných či už písomných alebo ústnych vyjadrení žalovanej 4/ ako zástupkyne OZ Deti patria rodičom (vrátane tých, adresovaných Okresnému súdu Bratislava V dňa 03.06.2016 pod hlavičkou OZ Deti patria rodičom a postov na Facebooku OZ Deti patria rodičom). Uvedené dokresľuje aj to, že žalovaná 4/ sa vyjadrovala vždy pod hlavičkou OZ Deti patria rodičom. 25. Odvolací súd tak dospel k záveru, že žalobcom namietané výroky, ktoré mali podľa žalobcu predstavovať spôsobilý zásah do jeho osobnostných práv vztiahnuté k žalovanému 3/ sú pričítateľné politickému hnutiu Sme rodina a vztiahnuté k žalovanej 4/ sú pričítateľné OZ Deti patria rodičom. Namietané výroky v prejednávanej veci nepredstavovali exces z výkonu funkcie poslanca NR SR za hnutie Sme rodina a zástupkyne OZ Deti patria rodičom, nakoľko sa týkali záležitostí spadajúcich do ich pôsobnosti, a teda sú pričítateľné subjektom, ktoré žalovaný 3/ a žalovaná 4/ reprezentovali. Z uvedeného dôvodu nie je daná osobná zodpovednosť žalovaných 3/ a 4/ ako samotných pôvodcov zásahu, preto súd prvej inštancie nesprávne v uvedenom právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 3/ a 4/, ktorej absencia je samostatným a primárnym dôvodom pre zamietnutie žaloby bez jej vecného prejednania. 26. Je potrebné doplniť, pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností, že ak by aj vecná legitimácia žalovaných 3/ a 4/ bola vo veci daná, na správnosti záveru súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby by to nič nezmenilo z dôvodu, že žalobca svoje tvrdenia o vzniku závažnej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu (všetkých) žalovaných do jeho osobnostných práv jednoznačne nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno) (viď. ods. 38 až 43 nižšie). 27. Čo sa týka žaloby smerovanej voči žalovanej 2/, ktorá bola v rozhodnom čase poslankyňou NR SR za stranu SaS, nebolo možné podľa odvolacieho súdu jednoznačne ustáliť, že táto (rovnako ako žalovaný 3/) konala vo veci týkajúcej sa záležitostí spadajúcich do pôsobnosti politickej strany S., ktorej bola členkou a za ktorú bola poslankyňou v NS SR. I keď sa takto predstavila pri odovzdaní maloletej dňa 03.05.2016, všetky žalobcom namietané zásahy boli žalovanou 2/ zverejnené len pod jej menom (osobný profil na Facebooku, blog SME.sk, webová stránka T.) a sama v článku zo dňa 04.06.2016 uviedla, že do prípadu sa zaangažovala, pretože ju kontaktovala jej spoločná známa so žalovanou 1/, a tak sa snažila pomôcť. Uvedené súhrnne vylučuje, že žalovaná 2/ konala v mene politickej strany SaS (ktorá sa k jej aktivitám ako k agende strany nijak verejne politicky neprihlásila), teda zodpovednosť za jej konanie nie je pričítateľné strane SaS, ale je daná jej zodpovednosť ako fyzickej osoby. 28. Ohľadne vyhotovenia a zverejnenia záznamu/videa zo dňa 03.06.2016 žalovanou 2/ zo zmareného pokusu o odovzdanie maloletej žalobcovi za prítomnosti žalovanej 2/, 4/ a 5/, sociálnych pracovníkov a ďalších osôb pred obytným domom, kde bývala žalovaná 1/ s maloletou, má zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd za to, že zverejnené video nezachytáva osobu žalobcu a žalobca nie je na nahrávke identifikovateľný pre verejnosť (nie je mu vidno tvár, má pozmenený hlas, mená sú stlmené). K skutočnostiam namietaným žalobcom je potrebné uviesť, že zverejnenie jeho priezviska (12:41 nahrávky) nie je vôbec zreteľné a znateľné (v tom čase hovoria viaceré osoby cez seba, jednou z nich je sociálny pracovník) a rovnako nie je rozpoznateľné, že nie je pozmenený jeho hlas (15:31 nahrávky), pretože nie je vôbec zrejmé, kto v tom čase hovorí, keďže sa tam súčasne nachádza viacero mužov. Bytový dom je na nahrávke identifikovateľný len orientačným číslom bytového domu č. 17 a zaznie „7. poschodie“. Uvedené v súhrne dáva podklad pre záver vyvodený súdom prvej inštancie, že nahrávka, ktorú vyhotovila a zverejnila žalovaná 2/ neobsahuje a nezaznamenáva identifikáciu osoby žalobcu výslovným uvedením jeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, z čoho je zrejmé, že nie je možné bez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/ dospieť k jednoznačnému záveru, že sa uvedené zverejnené informácie na nahrávke týkajú konkrétne osoby žalobcu, ktorý nie je poznateľný pre širokú verejnosť, pričom nepostačuje, že sa žalobca sám stotožnil resp. opoznal (čo je vzhľadom na jeho prítomnosť pri odovzdávaní maloletej pochopiteľné); na uvedenom nemení nič ani žalobcom namietané spojenie s pozadím osoby žalobcu (kladením so otázok „koľko bývalých vojakov pôsobiacich v Afganistane, vo vojenskom spravodajstve, s otcom bývalým poslancom, má meno C., koľko z týchto osôb má dcéru Zoju na adrese Černyševského

a má titul Ing.“), ktorý nie je verejnosti práve v spojení s týmto pozadím všeobecne známy. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobcom namietané výroky žalovanej 2/ v zverejnených článkoch a/alebo v jej postoch (Parlamentné listy dňa 04.06.2016, blog SME.sk, posty na Facebooku a webe ciganikova.sk dňa 09.06.2016, Parlamentné listy dňa 10.06.2016 a 11.06.2016). Súd prvej inštancie správne vyhodnotil konanie žalovanej 2/ (ale aj žalovaných 3/ až 5/) za tendenčné v spojitosti s politickými ambíciami a s cieľom vyvolať senzáciu u širokej verejnosti. Napriek tomu je dôvodným, s ohľadom na vyššie uvedené, skonštatovať aj vo vzťahu k žalovanej 2/ správnosť záveru súdu prvej inštancie, že konanie a zverejňovanie informácii o žalobcovi žalovanou 2/ nepredstavuje spôsobilý zásah do práv žalobcu na ochranu osobnosti. 29. Správnosť záveru o zamietnutí žaloby aj voči žalovanej 2/ podporuje rovnako to, že súd prvej inštancie správne dovodil (vo vzťahu ku všetkým žalovaným), že žalobca svoje tvrdenia o vzniku závažnej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaných do jeho osobnostných práv nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno) (viď. ods. 38 až 43 nižšie). 30. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie mal voči žalovanej 2/ rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (a vylúčiť žalobu voči nej na samostatné konanie), odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 273 CSP, podľa ktorého za splnenia tam uvedených podmienok súd môže aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o žalobe podľa ust. § 137 písm. a) CSP rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie. Gramatickým výkladom citovaného ustanovenia s použitím slovného spojenia „súd môže“ je teda zrejmé, že tento rozsudok pre zmeškanie žalovaného má charakter fakultatívnej formy kontumačného rozsudku. Sudca môže prihliadnuť na porušenie procesnej povinnosti, ktorú žalovanému uložil v zmysle ust. § 273 písm. a) CSP (v určenej lehote sa písomne vyjadriť k žalobe a v tomto svojom vyjadrení uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žalovaný túto povinnosť bez vážneho dôvodu nesplnil) a takéto nesplnenie súdom uloženej povinnosti, ku ktorej nesplneniu však dochádza bez vážneho dôvodu na strane žalovaného, sankcionovať vydaním rozsudku pre zmeškanie žalovaného. Súd tak má možnosť úvahy, či kontumačný rozsudok vydá alebo bude v konaní pokračovať (uznesenie NS SR sp. zn. 5Obdo/50/2019 zo dňa 28.11.2019). Z uvedeného dôvodu je nedôvodná námietka žalobcu, že zmeškanie lehoty na vyjadrenie k žalobe žalovanou 2/ malo viesť k vydaniu rozsudku pre zmeškanie. 31. Vo vzťahu k žalovaným 1/ a 5/ dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k záveru, že ich konanie a zverejňovanie informácii o žalobcovi predstavujú spôsobilý neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. 32. Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú (a) existencia zásahu, ktorý vyvolal, alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka, (b) neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu, (c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť vzniku sankcií podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka. 33. Samotný protiprávny zásah na vznik zodpovednosti pôvodcu zásahu do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka nestačí. Pokiaľ sa má proti neoprávnenému zásahu poskytnúť občianskoprávna ochrana, je potrebné, aby išlo o taký zásah, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť právo chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Objektívna spôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka je ďalšia zložka zásahu nevyhnutná na to, aby právo na ochranu osobnosti mohlo byť úspešne uplatnené. Nie každý neoprávnený zásah bude objektívne spôsobilý túto náležitosť spĺňať. Bude záležať najmä na prostredí, v ktorom došlo k zásahu, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, na intenzite a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol vykonaný. 34. Z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že k zásahu do cti žalobcu zo strany žalovanej 5/ by nedošlo rovnako ako v prípade žalovanej 2/ (viď. ods. 28 vyššie), nakoľko tak zverejnené informácie cestou blogu na SME.sk dňa 02.06.2016 ako aj informovanie o zmarení odovzdania maloletej Zoji (video záznam žalovanej 2/ zo dňa 03.06.20215) neboli spôsobilé identifikovať žalobcu. K podstatnej zmene však došlo až s odstupom viac ako 3 rokov, kedy žalovaná

5/ dňa 20.12.2019 cestou svojho profilu na Facebooku informovala o doručení žaloby v tejto veci s fotografiou prvej strany žaloby s uvedením celého mena a priezviska žalobcu, čím žalovaná 5/, i keď s veľkým časovým odstupom, zámerne a cielene spojila žalobcu s kauzou z r. 2016 (aj opisom kauzy z odovzdávania maloletej). 35. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu zo strany žalovanej 1/ došlo. Žalovaná 1/ skutočne šírila informácie o sexuálnom zneužívaní dcéry žalobcom (s poukazom na znalecký posudok z 11/2015) bez toho, aby boli tieto skutočnosti v danom prípade preukázané a aby bol žalobca v trestnom konaní za takéto konanie uznaný vinným. Pravdivosť informácii šírených žalovanou 1/ o žalobcovi vyvracia aj uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 22P/138/2015 zo dňa 16.12.2015, v ktorom sa uvádza: „Neobstojí tvrdenie matky o tom, že dcéra bola svedkom napadnutia zo strany otca a už vôbec nie jej pretrvávajúca argumentácia obvineniami otca zo sexuálneho zneužívania maloletej, keď predložené listinné dôkazy jednoznačne nesvedčia o matkou tvrdenom priebehu situácie...“ a „Vo vzťahu k matkou opakovanému zotrvávaniu na obvineniach otca zo sexuálneho zneužívania maloletej, a to napriek skutočnosti, že toto nebolo orgánmi činnými v trestnom konaní s definitívnou platnosťou preukázané a bolo vyvrátené opakovaným znaleckým dokazovaním, súd poukazuje na vyjadrenia znalca na pojednávaní konanom dňa 26.11.2015.Na znalecký posudok zo dňa 20.11.2015 vypracovaný na objednávku matky bez vyšetrenia otca súd nemôže ako na absolútne neobjektívny vôbec prihliadať“. Napriek tomu žalovaná 1/ jednak zaslala znalecký posudok z 11/2015 viacerým adresátom (správa z Messenger-a zo dňa 16.03.2016 adresovaná 2 adresátom a email zo dňa 31.03.2016, kde adresátmi majú byť spoloční známi a rodinní príslušníci žalobcu), následne uvedené podklady a nepravdivé a zavádzajúce informácie poskytla žalovaným 3/ a 4/, ktorí o jej prípade verejne opakovane informovali (vrátane tlačovej konferencie na pôde NR SR), spolu so zverejnením nahrávok, o ktorých znalec podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 22P/138/2015 zo dňa 16.12.2015 (ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 11CoP/108/2016 zo dňa 22.03.2016 potvrdil), zhodnotil: „Vo vzťahu k zotrvávaniu matky na obvineniach otca zo sexuálneho zneužívania maloletej, ktoré sa snaží dokladovať nahrávkami dieťaťa, na ktorých maloletá predvádza čo jej mal otec robiť značné časové obdobie spätne v jej veľmi útlom veku sa znalec vyjadril tak, že práve takéto správanie sa zo strany matky a starých rodičov iba potvrdzuje závery znaleckého posudku, a ukazuje, že matka má narušený kontakt s realitou, čo vyplýva s jej akcentovanej osobnosti.“ V zverejňovaní a šírení informácii, vrátane toho, že žalobca maloletej ublížil neospravedlniteľným spôsobom – sexuálnym zneužívaním“, žalovaná pokračovala aj v statusoch na svojom profile (s menom „F. C. G.“) na Facebooku dňa 19.05.2016 (ktorý mal 157 zdieľaní a 32 komentárov), dokonca verejne na Facebookovom profile prezidenta SR (o čom informuje aj na svojom profile: „Ludia z prezidentskej kancelarie boli o tom informovani aj o pochybeniach, ktore sa stali a deju ..... A co sa stalo, NIC SA NESTALO, teraz je pan prezident velmi prekvapeny“). Ďalej žalovaná 1/ prezdieľala dňa 30.05.2016 a 07.06.2016 záznam z tlačovej konferencie z NR SR uverejnený na profile hnutia Sme rodina, vrátane titulku „... sme upozornili na ďalší otrasný prípad, kde je dievčatko sexuálne zneužívané a týrané vlastným otcom“ (každý príspevok mal 7 komentárov), prezdieľala dňa 02.06.2016 článok z konzervatívnyvýber.sk s názvom „Otrasný prípad C. stále pokračuje a nemá konca!!!“ (ktorý príspevok mal 6 komentárov a 24 zdieľaní) a status OZ Deti patria rodičom s nadpisom „Otrasný prípad C. stále pokračuje a nemá konca!!!“, dňa 03.06.2016 prezdieľala status OZ Deti patria rodičom s nadpisom „Takto by to malo vyzerať! V najlepšom záujme dieťaťa“ (ktorý príspevok mal 24 reakcií), prezdieľala dňa 08.06.2016 status OZ Deti patria rodičom s nadpisom „Boj pokračuje!!! Stále nie je rozhodnuté!!!“ (ktorý príspevok mal 5 reakcií), ktorým svojím konaním sa v tomto rozhodnom čase medializácie kauzy verejne k nej prihlásila, a tým stotožnila žalobcu ako otca maloletej „C.“ alebo „C. C.“ (o čom svedčia aj reakcie v komentároch) . Uvedené platí aj o článku v Plus 1 deň s fotografiou žalovanej 1/, textom „O C. vedú rodičia tuhý boj. Podľa súdneho rozhodnutia si ju otec môže zobrať, lenže mama ju nechce dať. Odôvodňuje to najmä podozrením zo sexuálneho obťažovania dievčatka. To mal potvrdiť aj znalecký posudok“ a s jej vyjadreniami „Tiež sa ho bojím, nielen malá...“. Správne tak v odvolaní poukazoval žalobca na to, že uvedeným konaním, keď žalovaná 1/ uviedla, že sa jedná o jej prípad a dcéru, adresne tým označovala žalobcu ako osobu dopúšťajúcu sa sexuálneho násilia na svojej maloletej dcére, o čom svedčia aj niektoré reakcie pod príspevkami, označujúce žalobcu za devianta. Zverejňovanie týchto informácií o žalobcovi žalovanou 1/ (aj zdieľaním postov, týkajúcich sa celej kauzy prezentované verejne - tlačovej konferencie a pod.) o žalobcovi ako osobe dopúšťajúcej sa sexuálneho zneužívania maloletej dcéry bez preukázania uvedeného (právoplatne) v trestnom konaní (ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná a vyplývala z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V, odbor kriminálnej polície, ČVS ORP-1118/1-OVK-

B5-2013 zo dňa 22.07.2014, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie žalobcu vo veci zločinu sexuálneho zneužívania maloletej dcéry, zo znaleckého posudku vypracovaného pre účely trestného konania znalkyňou L. S., L. a z odmietnutia druhého trestného oznámenia voči žalobcovi v 02/2015), bolo aj v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Samotné označenie niekoho za pedofila a sexuálneho devianta môže spôsobiť závažnú ujmu na dôstojnosti a vážnosti tej osoby, ktorá bola takto označená. Z obsahu výrokov žalovanej 1/ bolo zrejmé, že žalobcu v rozpore s prezumpciou neviny „fakticky odsúdila v očiach verejnosti“. Vyslovenie výrokov, porušujúcich ústavný príkaz prezumpcie neviny žalovanou 1/ verejne, predstavuje spôsobilý zásah do všeobecného osobnostného práva žalobcu. Je tak sumárne dôvodné konštatovať, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu poskytnutím a šírením preukázateľne nepravdivých informácií žalovanou 1/ o žalobcovi. 36. V rozsahu rozširovaných informácii a spôsobu ich zverejnenia, vzhľadom na vedomosť žalovanej 1/ o nepravdivosti šírených informácii, neobstoja jej námietky, že konanie žalovanej 1/ je potrebné vnímať optikou vtedy aktuálnych pomerov medzi žalobcom a žalovanou 1/ (vyhrotené vzťahy medzi nimi v dôsledku rozvodového konania a prezverenia mal. dcéry otcovi) a že treba na ne prihliadať ako na pohnútku, ktorá viedla žalovanú 1/ k medializácii prípadu (kritika systému, ktorý v rozhodnej dobe rozhodoval spôsobom hrubo porušujúcim práva dieťaťa a ktorý bol aj vďaka konaniu žalovanej 1/ zmenený). Žalovaná 1/ konala výlučne v súkromnom osobnom záujme dosiahnutia vlastných cieľov a výsledku v konaní o starostlivosť o maloletú a neváhala za tým účelom zasiahnuť vedome do osobnostných práv žalobcu, a to aj tým, že nepravdivé informácie poskytla ostatným žalovaným s vedomím, že budú ďalej zverejnené. Uvedené správne skonštatoval aj súd prvej inštancie, keď uviedol, že konanie žalovanej 1/ je možné označiť za účelové v spojitosti s konaním o úprave zverenia a styku s maloletou. 37. Nelogickým sa v tomto ohľade javí záver súdu prvej inštancie, podľa ktorej nedošlo k zásahu do práv žalobcu z dôvodu neidentifikovateľnosti žalobcu a súčasne že by súd prvej inštancie za daných okolností prípadu považoval za jednoznačne správnu a opodstatnenú inú formu primeraného zadosťučinenia (napr. stiahnutie dostupných článkov a videí z internetu, ospravedlnenie), ktoré ale žalobca nepožadoval a že konanie žalovaných bezpochyby odôvodňuje verejné ospravedlnenie pre neobjektívnosť zverejňovaných informácií, a to aj bez jeho nariadenia súdnym rozhodnutím, ak by bolo nepochybným. 38. K ostatnej odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne vymedzil predmet sporu, ktorým bola požiadavka žalobcu výlučne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko žalobca ospravedlnenie nepožadoval. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie správne vychádzal z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda vec správne právne posúdil. Peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nie je možné zmierniť prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. V danom prípade však žalobca primerané zadosťučinenie (v podobe ospravedlnenia nežiadal a iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, ako ani pred odvolací súdom, nepreukázal. Pritom je nesprávny názor žalobcu, že v tomto rozsahu ho žiadne dôkazné bremeno nezaťažovalo. 39. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou nemôže byť. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy a súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Obsah dokazovania je determinovaný jednotlivými tvrdeniami žalobcu, preto ak žalobca tvrdil, že mu patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo jeho povinnosťou najskôr predložiť konkrétne skutkové tvrdenia o konkrétnych dôsledkoch sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, osobného, rodinného alebo pracovného života, prípadne aké a ako konkrétne negatívne následky pociťoval v dôsledku konania žalovaných; nepostačujú hypotetické a všeobecné tvrdenia o tom, že z dôvodu konania žalovaných blízke okolie aj široká verejnosť môže nazerať na žalobcu ako na závadnú osobu, čo môže spôsobiť komplikácie v budúcom pracovnom a kariérnom živote žalobcu, ktorý sa pohyboval a pohybuje v sektore bezpečnosti, ochrany zákonnosti a dodržiavania predpisov v medzinárodnom rozmere.

40. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť aj to, že zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť postihuje obe strany sporu v konaní ovládanom prejednacou zásadou, keďže nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre stranu nepriaznivý dôsledok v podobe nepriaznivého výsledku sporu. Okolnosť, že strana v sporovom konaní nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu, sa označuje v procesnej teórii jej procesnou zodpovednosťou. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkazným bremenom je zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých alebo z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP). Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu (§ 185 ods. 2 a 3 CSP) a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu, ktorými princípmi je a tiež bude nepochybne ovládané konanie tiež v posudzovanej veci, preto je na zodpovednosti strán sporu, ako sa z hľadiska produkovania tvrdení a dôkazov s nimi vysporiadajú, keďže ich nečinnosť v tomto smere im legitímne nemôže priniesť iné, ako v neprospech tej strany, ktorá nebude dostatočne aktívna, vydané rozhodnutie. 41. Zadosťučinenie v peniazoch možno považovať za občianskoprávny prostriedok výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď - objektívne posudzované - došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde a kedy nie, bude musieť súd vždy hodnotiť tak podľa celkovej povahy, ako aj podľa jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium). Je tým treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované výlučne subjektívne psychické reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne odlišovať. Až ak súd dospeje na základe všetkých zistení k záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch. 42. Vychádzajúc z uvedeného je aj odvolací súd toho názoru, že vždy je potrebné skúmať, či spôsobená nemajetková ujma je tak závažná, že odôvodňuje priznanie náhrady v peniazoch, t.j. je potrebné skúmať jednotlivé negatíva dopadu na práva, ktoré tvoria súčasť práva na ochranu

osobnosti. Nestačí len púha možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na žalobcovi) (rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/202/2009 zo dňa 19.05.2010). V tomto sa práve líši tento prostriedok právnej ochrany osobnosti od ostatných. Samotné uvedenie nepravdivej alebo difamujúcej informácie tak, samé o sebe, nezakladá ešte nárok na nemajetkovú ujmu. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že síce konanie žalovaných 1/ a 5/ vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ktorý mohol by byť objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu, avšak následne bolo potrebné prihliadnuť aj na intenzitu zásahu a jeho dopad, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal za preukázané, že by žalobcovi vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na priznanie nemajetkovej ujmy nestačí len žalobcove presvedčenie o vzniku závažnej ujmy, ale túto závažnú ujmu je potrebné preukázať, teda uniesť dôkazné bremeno, čo sa žalobcovi v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo. 43. Vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 (R 53/2010), ako aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010, odvolací súd dodáva, že „podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti (pozri znenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do práva na ochranu mena môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.“ 44. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca svoje tvrdenia o zásahu žalovaných do jeho práva na súkromný a rodinný život (vrátane spoločenského a pracovného) jednoznačne nepreukázal, nepreukázal, akú konkrétnu ujmu utrpel, aké mala táto ujma následky, aký intenzívny bol zásah do jeho osobnostných práv a v tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie v ods. 33 preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie. Za situácie, že táto ujma zo strany žalobcu nebola preukázaná žiadnym relevantným dôkazom, jeho tvrdenia o závažnej ujme v sfére súkromného a rodinného života zostali len v rovine nepodložených, naviac všeobecne formulovaných tvrdení (došlo k strate jeho dôstojnosti, cti, poškodeniu dobrého mena, z dôvodu konania žalovaných blízke okolie aj široká verejnosť môže nazerať na žalobcu ako na závadnú osobu, čo môže spôsobiť komplikácie v budúcom pracovnom a kariérnom živote). Potom je potrebné prijať záver o dôkaznej núdzi žalobcu, keď preukázanie existencie zásahu a jeho intenzity, je prvým predpokladom pre úspešné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca tak nepreukázal rozsah a intenzitu zásahu zo strany žalovaných a nesplnil jednu z podmienok pre priznanie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne konštatoval, že zo strany žalobcu nebol preukázaný jeden z obligatórnych predpokladov nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to zníženie dôstojnosti osoby žalobcu v značnej miere vo vzťahu k osobám z jeho blízkeho rodinného, sociálneho alebo pracovného okolia (a odvolací súdu dopĺňa, že tým absentuje aj ďalší obligatórny predpoklad, a to preukázanie príčinnej súvislosti ujmy žalobcu s konaním žalovaných), čo indikuje záver, že v danej veci neboli splnené základné predpoklady pre uplatnenie tejto náhrady podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka žalobcom, teda úspešnosti žaloby žalobcu v celom rozsahu. 45. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 46. Vychádzajúc aj z vyššie uvedeného, odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalobcu ako nedôvodnú a nespôsobilú privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne ustálil nedôvodnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 47. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorých v konaní úspešným žalovaným patrí nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. S ohľadom na obsah spisu odvolací súd nárok na náhradu trov konania priznal žalovaným 1/ až 3/ (ktorí sa v odvolacom konaní vyjadrili k odvolaciu žalobcu) a nepriznal nárok na náhradu trov konania žalovaným 4/ a 5/, ktorým v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, títo si ich neuplatnili a zo spisu im nevyplývajú, zohľadňujúc procesnú ekonómiu konania (čl. 17 CSP). Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).