{"guid": "a4e31803-5a9e-4284-aebf-12597d83a903:1fcd457a-6217-46ca-b009-344ed3f12167", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1", "spisova_znacka": "7Co/10/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/10/2025 z 30. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. júna 2026, sp. zn. 7Co/10/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1", "identifikacne_cislo": "1519200912", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2026-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1fcd457a-6217-46ca-b009-344ed3f12167", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/10/2025\n1519200912\n30. 06. 2026\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2026:1519200912.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu\nMgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale\nbytom D. XX, B., proti žalovaným: 1/ E. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, B., právne zast.\nJUDr. Denisa Jánošíková, advokátka so sídlom Klincová 35, Bratislava, IČO: 31 796 737, 2/ I. B. J., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom K. G. X, B., právne zast. JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát so sídlom\nŠafárikovo nám. 2, Bratislava, IČO: 31 782 809, 3/ L. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. N. E. XX, B.,\nprávne zast. FAIRSQUARE advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, Bratislava, IČO: 47\n232 544, 4/ E. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XX, Q., 5/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. X,\nB., právne zast. kaduc & partneri s.r.o., so sídlom Trojičné nám. 4, Trnava, IČO: 50 290 762, o ochranu\nosobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 130.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.05.2023, č.k. 15C/10/2019-303, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.\nII. Žalovaní 1/ až 3/ m a j ú proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 %.\nIII. Žalovaným 4/ a 5/ sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovaným 1/ až 5/, ktorou sa\nžalobca domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za spáchanie závažnej ujmy\nohováraním, poškodením dobrého mena a porušením práva na súkromie (výrok I.) a priznal žalovaným\n1/ až 5/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 11 ods. 1 a § 13 ods.\n1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým,\nže pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby Občiansky zákonník nedefinuje, nepodáva ani\nvýpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby,\npreto k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby môže dôjsť mnohými spôsobmi\na takýmto bezpochyby je tak aktívne konanie ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené\nznaky (neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť\nna osobnosť fyzickej osoby a príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv,\npričom nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ust.\n§ 13 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“)\nsp. zn. 5Cdo/274/2007). Súd prvej inštancie uviedol, že podmienkou poskytnutia ochrany osobnosti\n\nje neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorý musí byť spôsobilý privodiť ujmu\nosobnosti človeka a podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej\nsatisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej\nujmy; za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých\nk porušeniu práva došlo, na intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu\nznačnú a nie sú pritom rozhodujúce subjektívne pocity fyzickej osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či\nby predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii príp. spoločenskom postavení a pod.)\nvnímala aj každá iná fyzická osoba. Doplnil, že v prípade zásahov do občianskej cti, dôstojnosti, mena\nalebo súkromia dotknutej osoby najčastejšie dochádza k zásahu prejavom určitej osoby, a tak je nutné\nskúmať proporcionalitu medzi zásahom do slobody prejavu potenciálneho zasahovateľa a garanciami\nosobnostných práv dotknutej osoby. Poukázal na to, že aby bolo možné neoprávnene zasiahnuť do\nosobnosti nejakej osoby, musí byť možná identifikácia/stotožnenie takejto osoby, aby bolo možné\nkonštatovať, že došlo k reálnemu zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. V posudzovanom\nprípade dospel súd prvej inštancie k záveru, že ani namietaný článok (zverejnený dňa 29.05.2016\nmédiom Konzervatívny výber), ani statusy na Facebooku, blogu, videá a ani tlačová konferencia (konaná\ndňa 30.05.2016) neobsahujú alebo nezaznamenávajú identifikáciu osoby žalobcu výslovným uvedením\njeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, z čoho je zrejmé, že nie je možné\nbez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/ (bez ďalšieho\nzisťovania) dospieť k jednoznačnému záveru, že sa uvedené zverejnené informácie týkajú konkrétne\nosoby žalobcu, pričom nepostačuje to, že sa žalobca sám stotožnil resp. opoznal. Súd prvej inštancie\npoukázal aj na to, že žalobca bol povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými\nvymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v rozsahu, ktorý\numožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda že žalobca je povinný vymedziť predmet konania\npo skutkovej stránke; obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je strana povinná v spore tvrdiť,\nzásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej normy) a strana sporu je povinná tvrdiť\ntaké skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva resp. zánik jej povinnosti. Tieto tvrdenia strany sporu\nmožno považovať za podstatné a rozhodujúce a právna teória pre ne používa pojem substancované\ntvrdenia (také, ktoré možno podradiť pod konkrétne ustanovenie hmotného práva, aby bolo zrejmé,\nčo chce žalobca žalobou dosiahnuť). V danom prípade zo žalobcových podaní bolo podľa súdu prvej\ninštancie ťažké a niekedy aj nemožné vymedziť a priradiť konkrétny zásah vo vzťahu k jednotlivým\nžalovaným, ktorého sa mali dopustiť. Súd prvej inštancie v danom prípade vykonal aj test proporcionality,\nzaložený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v posudzovanom prípade\n„hovoril“ (uverejnil/šíril informáciu).\n(i) V súvislosti s otázkou KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal považoval za potrebné\nuviesť, že žalovaní 2/, 3/ a 5/ ako poslanci Národnej rady SR (ďalej len „NR SR“), politici, resp. členovia\npolitických strán a verejní činitelia a žalovaná 4/ ako osoba vystupujúca verejne na ochranu maloletých\ndetí a pôsobiaca v občianskom združení zaoberajúcim sa touto problematikou, majú osobité postavenie\nz hľadiska ochrany slobody prejavu zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Súd prvej\ninštancie dospel k záveru, že v danom prípade bolo motiváciou konania týchto žalovaných informovať\nverejnosť o možných nedostatkoch a zlyhaniach aktuálne nastaveného systému a spôsobu výkonu\nrozhodnutí týkajúcich sa zverenia maloletého dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov a poukázať na\nmožnú nefunkčnosť resp. nedokonalosť platnej právnej úpravy vo vzťahu k týmto maloletým zraniteľným\nosobám; spoliehali sa na informácie od žalovanej 1/, ktorá im sama na základe vlastného rozhodnutia,\niniciatívy a súhlasu poskytovala všetky podklady a materiály - najmä rozhodnutia súdov a orgánov\nčinných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), videá maloletej a znalecké posudky, pričom v konaní\nnevyplynulo, že by si títo žalovaní pravdivosť poskytnutých informácií overili u druhej strany - žalobcu.\nKonanie žalovanej 1/ bolo motivované bojom o zverenie maloletej dcéry do jej starostlivosti, vylúčením\nžalobcu z výchovy a starostlivosti o maloletú dcéru a poukazovaním na možné sexuálne zneužívanie\ndieťaťa zo strany žalobcu. O celej záležitosti ohľadom výkonu rozhodnutia a odovzdania dieťaťa\nžalobcovi verejne informovala žalovaná 1/ prostredníctvom sociálnej siete a statusov na Facebooku z\npozície bežnej fyzickej osoby prejavujúcej subjektívnu nespokojnosť s riešením zverenia a odovzdania\nmaloletej dcéry druhému rodičovi.\n(ii) V súvislosti s otázkou KTO bol predmetom zásahu (do koho osobnostnej sféry bolo zasiahnuté),\nje dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých a príťažlivých témach aj\nkategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači či iných médiách týkajú a do ktorých\nosobnostnej sféry negatívne zasahujú resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia\ninformácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. Z tohto\npohľadu súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca je bežným občanom.\n\n(iii) K otázke ČO bolo obsahom zásahu súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní tejto otázky súd\nskúma, či obsah zásahu (teda o ČOM je napr. článok, komentár, vyjadrenie) bol predmetom verejného\nzáujmu alebo išlo o súkromnú záležitosť dotknutej osoby. V danom prípade sa jednalo u žalovaných 2/\naž 5/ o snahu poukázať na nedokonalosť systému výkonov súdnych rozhodnutí, týkajúcich sa úpravy\nzverenia a styku/stretávania sa s maloletým dieťaťom, teda uzavrel, že sa jednalo o otázku verejného\nzáujmu na podklade konkrétnej situácie jednej rodiny. Statusy žalovanej 1/ a sprostredkovanie citlivých\ninformácií ostatným žalovaným sa týkali subjektívneho ťažkého prežívania situácie okolo zverenia\nmaloletej dcéry druhému rodičovi, avšak tieto statusy neobsahovali meno, priezvisko, bydlisko žalobcu\na neumožňovali identifikáciu osoby žalobcu širokou verejnosťou. Ak by sa za obsah zásahu považovalo\nsprostredkúvanie difamačných informácií žalovanou 1/ ostatným žalovaným, a tým očierňovanie osoby\nžalobcu pred týmito osobami, jednalo sa o informácie týkajúce sa možného podozrenia zo spáchania\ntrestného činu, a teda je možné uzavrieť, že sa jednalo o informácie o súdnych konaniach, súdnych\nrozhodnutiach a rozhodnutiach OČTK, ktoré sú verejné a týkali sa ochrany práv maloletého dieťaťa.\nKonanie žalovanej 1/ je však možné označiť za účelové v spojitosti s konaním o úprave zverenia a styku\ns maloletou a konanie ostatných žalovaných za tendenčné v spojitosti s politickými ambíciami a s cieľom\nvyvolať senzáciu u širokej verejnosti.\n(iv) Pokiaľ ide o otázku KDE došlo k zásahu, za nie zanedbateľné kritérium, ktoré sa štandardne\nuplatňuje pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu, považoval súd prvej inštancie „miesto“, kde\nzazneli, či boli uverejnené inkriminované výroky/vyjadrenia, pričom uviedol, že vo všeobecnosti platí,\nže čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. V\ndanom prípade žalovaná 1/ šírila difamačné informácie o žalobcovi tým, že poskytovala súvisiace\npodklady a dokumenty k dispozícii ostatným žalovaným a tým, že uverejňovala statusy na sociálnej\nsieti, ktorá je síce verejne dostupná, ale len pre okruh akceptovaných priateľov. V prípade ostatných\nžalovaných došlo k zásahu prostredníctvom internetu (článok na portáli Konzervatívny výber), tlačových\nbesied/konferencií vysielaných naživo, zavesením a sprístupnením videa (audiovizuálneho záznamu)\nna internet a prostredníctvom zverejňovania statusov a blogov na webových stránkach.\n(v) K otázke KEDY súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, či ide o otázku verejného záujmu, môže\nv niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času, keď túto povahu môže určitá otázka plynutím času\nzískať alebo stratiť. V danom prípade išlo o tému všeobecného záujmu, hodiacu sa do politickej kampane\nbez ohľadu na časové hľadisko.\n(vi) Pri otázke AKO došlo k zásahu, je podľa súdu prvej inštancie možné vo všeobecnosti zhrnúť, že\nžalovaní sa dopúšťali zverejňovania tak hodnotiacich úsudkov, ako aj faktov, ktoré je možné vyvrátiť\nrozhodnutiami súdov a znaleckými posudkami a ktoré boli už v čase zverejňovaných informácií k\ndispozícii.\nSúd prvej inštancie zdôraznil, že aj prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných\npráv neposkytuje automaticky odpoveď na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie\nopodstatnená aj náhrada nemateriálnej ujmy a v akom rozsahu a uviedol, že žalobca v konaní\nnenavrhol vykonať/doplniť dokazovanie žiadnym spôsobom; žalobca nepožadoval od žalovaných inú\nformu primeraného zadosťučinenia ako napr. stiahnutie dostupných článkov a videí z internetu, ani\nospravedlnenie, ktoré by súd prvej inštancie za daných okolností prípadu považoval za jednoznačne\nsprávne a opodstatnené. Napäté vzťahy medzi rodičmi maloletej a nemožnosť pokojného priebehu\nodovzdania dieťaťa vo veľkej miere ovplyvnilo konanie žalovanej 1/, ktorá oslovila aj ďalšie zúčastnené\nosoby (najmä žalovaných 2/ a 4/) a ktorých prítomnosť pri odovzdávaní dieťaťa vyhrotila situáciu do\nneprípustných rozmerov, a to žiaľ v prítomnosti maloletej dcéry. Súd prvej inštancie vzhľadom na\nabsenciu konkrétnej identifikácie osoby žalobcu v jednotlivých namietaných formách šírenia informácií,\nteda ústnych ako aj písomných prejavoch jednotlivých žalovaných, kedy pre širokú verejnosť bola osoba\nžalobcu nestotožniteľná, ďalej z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, pokiaľ ide o preukázanie\nreálneho zásahu do osobnosti a jeho reálneho negatívneho dopadu a spôsobenia závažnej ujmy (v\ndôsledku ktorej by bola v značnej miere znížená dôstojnosť osoby žalobcu) na osobnosti žalobcu\nvo vzťahu k osobám z jeho blízkeho rodinného, sociálneho alebo pracovného okolia, a napokon z\ndôvodu nepožadovania inej formy primeraného zadosťučinenia okrem materiálnej, dospel k záveru, že\nje potrebné žalobu zamietnuť, keďže intenzita neoprávneného zásahu nebola taká, aby odôvodňovala\npriznanie nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v rámci výchovného pôsobenia na strany sporu\npovažoval za dôležité apelovať na to, že konanie žalovaných 1/ až 5/ bezpochyby odôvodňuje verejné\nospravedlnenie pre neobjektívnosť zverejňovaných informácií, a to aj bez jeho nariadenia súdnym\nrozhodnutím, napokon okrem žalovanej 5/ možnosť ospravedlnenia pripustili všetci ostatní žalovaní 1/\naž 4/ v zmierovacom konaní pred súdom prvej inštancie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol\nv zmysle ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)\n\npodľa zásady úspechu vo veci a keďže žalovaní 1/ až 5/ mali vo veci plný úspech, na náhradu trov\nkonania zaviazal súd prvej inštancie neúspešného žalobcu v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.\n3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa\nust. § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie\nprostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca žiadal\nnapadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 % alebo napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie. Žalobca mal za to, že konštatovaním, že žalovaná 1/ sa s poukazom na ochranu práv maloletej\nobrátila na žalovaných 2/ až 5/ a poskytla im jednostranné informácie k vzájomnému sporu žalobcu a\nžalovanej 1/, potvrdil, že došlo k šíreniu informácii, ktoré objektívne zasahujú do osobnostných práv žalobcu. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že žalovaná 1/ šírila informácie o údajnom zneužívaní\ndcéry, články, príspevky jednotlivých žalovaných 2/ až 5/, ako aj samotnú tlačovú konferenciu verejne,\ncestou svojho profilu na sociálnej sieti Facebook, kde uviedla, že sa jedná o jej prípad, dcéru a adresne\ntým označovala žalobcu, ako devianta. Žalobca súdu prvej inštancie predložil príklady nenávistných\nreakcií pod danými príspevkami, teda došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu poskytnutím\na šírením preukázateľne nepravdivých informácií o žalobcovi aj žalovanými 2/ až 5/. Žalobca poukázal\nna to, že tieto informácie žalovaná 1/ šírila okrem žalovaných 2/ až 5/ verejne aj iným tretím osobám,\nčo žalobca preukázal (vlastný Facebookový profil, profil prezidenta SR). A preukázal, že žalovaná 1/\nrozposielala nepravdivé informácie adresne formou emailov na sociálnej siete Facebook spoločným\nznámym, rodinným príslušníkom žalobcu, šírila ich medzi inými rodičmi na sídlisku a rodičom zdieľajúcim\nrovnakú škôlku ako navštevovala spoločná maloletá dcéra, teda niet žiadnych pochybností, koho\nadresne sa difamačné tvrdenia (preukázateľne nepravdivé) týkali. Súd prvej inštancie sa nevyrovnal\ns konaním žalovanej 1/ a nevyhodnotil správne, že jediným cieľom žalovanej 1/ nebola ochrana práv\nmaloletej, ale zastrašenie žalobcu, aby sa nedomáhal svojich práv a očiernenie osoby žalobcu (o.i ako\nsexuálneho devianta, osoby korumpujúcej súdy, políciu), čo významne znižuje štandard osobnej dôstojnosti žalobcu v očiach iných osôb, a to so zavrhnutiahodným cieľom ovplyvniť konania súdov, sociálnej\nkurately v jej prospech, rozporný s najlepším záujmom samotnej maloletej. Vykonané dôkazy v prospech\nžalobcu súd prvej inštancie nezohľadnil a nesprávne dospel k záveru, že tlačová konferencia na pôde\nNR SR zo dňa 30.05.2016 za účasti žalovaných 3/ a 4/, ktorá vychádzala výhradne z podkladov od\nžalovanej 1/, informovala spoločnosť o celej záležitosti bez bližších identifikačných údajov žalobcu, keď\nnedefinoval, čo možno považovať za bližšie identifikačné údaje a žalobca jasne označil údaje poskytnuté\nžalovanými 3/ a 4/, ktoré dovedú každú tretiu osobu k identifikovaniu osoby žalobcu, ktoré predstavujú\nporušenie práva na ochranu súkromia a rodinného života. Žalobca poukázal na to, že definoval identifikátory odkrývajúce výhradne jeho osobu (minutáž tlačovej konferencie na pôde NR SR - 08:25, 11:16,\n11:20, 12:14, 12:16, 3:26), ktorých zverejnením (adresa, meno maloletej a meno matky, súkromné informácie o žalobcovi), s opakovaným prepájaním predmetu tlačovej konferencie na predtým zverejnené\ninformácie o danom prípade, bol bezpochyby identifikovaný žalobca. Akákoľvek tretia osoba si vie\nspojiť nepravdivé tvrdenia, ktoré odzneli na predmetnej tlačovej konferencii, ako aj predošlé tvrdenia, na\nktoré bolo počas tlačovej konferencie žalovanými odkazované (predošlé informácie šírené internetom)\nvýhradne s osobou žalobcu. Súd prvej inštancie rovnako flagrantne pristúpil k vyhotovenej a zverejnenej\naudiovizuálnej nahrávky zo strany žalovanej 2/ zo dňa 03.06.2016, kedy došlo k ďalšiemu zmarenému\nodovzdaniu maloletej otcovi, jednostranne a arbitrárne si osvojil argumentáciu žalovanej 2/ že predmetná\nnahrávka nezachytáva osobu žalobcu, čím osoba žalobcu nie je identifikovateľná pre širokú verejnosť a\nnevysporiadal sa s preukázanými skutočnosťami zo strany žalobcu, ktorý identifikoval informácie verejne\nšírené v predmetnej nahrávke (minutáž nahrávky 12:41, kde zaznieva priezvisko žalobcu „C.“), kde\nžalovaná 2/ zverejnila napriek zaznamenanému nesúhlasu žalobcu nepravdivé a difamačné obvinenia\no zneužívaní maloletej, vrátane priezviska žalobcu. Súd prvej inštancie odignoroval, že nahrávka je\ndôkazom protiprávneho konania žalovaných na verejnom mieste, pred náhodne okoloidúcimi osobami,\nktoré zachytáva a súčasne pred bytovým domom, na adrese ktorého žalobcu poznalo z predošlého\nspolužitia žalobcu so žalovanou množstvo susedov; nahrávka preukazuje, že žalovaní atakovali slovne\nžalobcu tým, že maloletú zneužíva, že korumpuje súdy a ohýba právo, a to pred maloletou aj\nnovinármi, ktorých vopred privolali. Záver súdu prvej inštancie o tom, že k zverejneniu došlo bez\n\nbližších identifikačných údajov k osobe žalobcu, je v rozpore s vykonanými dôkazmi, najmä tým, že\nžalovaná 1/ sprístupnila jednostranné informácie o.i. žalovaným 2/ až 5/ a tretím osobám, že žalovaná\n1/ dala súhlas na zverejnenie videí na tlačovej konferencii na pôde NR SR a autorizovala žalovanej\n4/ zverejnenie výzvy súdu na prezverenie maloletej, kde bolo opäť zverejnené celé meno a priezvisko\nmaloletej dcéry a nevyhodnotil publikované informácie, mená, adresy prípadne pozadie súkromného\nživota žalobcu, ktoré nasmerujú širokú verejnosť a akúkoľvek tretiu osobu výlučne k osobe žalobcu.\nIndividuálnym aj spoločným konaním všetkých žalovaných bola odkrytá osoba žalobcu a jeho identita,\nčím sa zverejnené nepravdivé informácie stali difamačnými a zasahujúcimi do osobnej integrity žalobcu,\njeho povesti a dobrého mena a naplnili podstatu hrubého porušenia práva žalobcu na súkromie. Súd\nprvej inštancie sa podľa žalobcu nezaoberal konaním žalovaných 4/ a 5/, ktoré žalobca definoval ako\nšikanózne a útočné, hrubo porušujúce jeho právo na súkromie a ochranu povesti a dobrého mena,\nodignoroval adresné zverejnenie mena a priezviska maloletej dcéry žalovanou 4/ cestou Facebookových\nprofilov v rámci informovania o návrhu na prezverenie, zverejnenie titulu, mena a priezviska žalobcu,\nmena a priezviska žalovanej 1/, vrátane označenia „matka spoločnej maloletej dcéry“ žalovanou 5/,\nčím žalované 4/ a 5/ identifikovali a spojili osobu žalobcu s celou citlivou spoločenskou témou, v ktorej\nbol žalobca prezentovaný negatívne a nepravdivo, bol kriminalizovaný s cieľom očierniť jeho osobu\na ovplyvniť konania súdov vo veci rozhodovania o starostlivosti o maloletú. Negatívne až nenávistné\nreakcie pod jednotlivými príspevkami žalovaných preukázali, ako silne emotívne a negatívne voči\nžalobcovi vnímali tretie osoby prezentované informácie. Každá zo žalovaných osôb sa podľa žalobcu\ndopustila tak individuálne ako aj spoločne, dokonca koordinovane, konania (zverejňovania informácií),\nktoré jednoznačne a bez pochýb naviedli širokú verejnosť, ako aj akúkoľvek tretiu osobu, priamo k\nosobe žalobcu, nehovoriac o širokej množine spoločných známych žalobcu a žalovanej 1/, susedov\nna adrese bydliska žalovanej 1/ a súkromných a profesijných známych žalobcu. Na žalobcu upriamili\númyselne médiá a novinárov (privolanie na miesto odovzdania maloletej, zvolanie tlačovej konferencie\nna pôde NR SR). Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne konštatuje v napadnutom rozsudku,\nže namietaný článok, statusy, blog, videá ani tlačová konferencia nezaznamenávajú identifikáciu osoby\nžalobcu výslovným uvedením jeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, teda\nže nie je možné bez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/\ndospieť k záveru, že sa uvedené zverejnené informácie týkajú osoby žalobcu, čím chybne interpretoval\na vyhodnotil dôkazné bremeno, ktoré žalobca v konaní ustál, pretože preukázateľne došlo k zverejneniu\ntakých identifikačných údajov, ktoré bez potreby ďalšieho zisťovania nasmerujú akúkoľvek tretiu osobu k\nosobe žalobcu (zverejnenie titulu, mena a priezviska žalobcu, mena a priezviska maloletej dcéry, adresy,\npodobizne odzadu, detailov zo súkromia a profesijného života žalobcu, adresné a verejné hlásenie\nsa žalovanej 1/ k danému prípadu, zverejnenie titulu, mena a priezviska žalovanej 1/, vrátane odkazu\n„matka maloletej dcéry“, adresné oslovovanie spoločných známych a rodinných príslušníkov žalobcu).\nS poukazom na ochranu osobných údajov bol žalobca identifikovaný žalovanými v ich vyjadreniach a\nžalovaní zasiahli do osobnostných práv žalobcu. Žalobca mal za to, že tak spoločensky vážne obvinenie,\nako je sexuálne zneužitie vlastnej maloletej dcéry a ďalšie preukázané nepravdy šírené žalovanými\nmali byť hodnotené a overené, nielen sa spoľahnúť na vyjadrenia žalovanej 1/ pri vedomí, že je v\nspore so žalobcom, resp. hodnotiace úsudky mali byť prezentované tak, aby nemohli byť spojené s\nosobou žalobcu (nemal byť označený ako otec C. C., nemalo byť zverejnené meno matky, adresa, meno,\npriezvisko a titul žalobcu, meno a priezvisko samotnej maloletej, detaily zo súkromného života žalobcu).\nŽalobca predostrel na zodpovedanie otázky: Koľko bývalých vojakov pôsobiacich v Afganistane vo\nvojenskom spravodajstve s otcom bývalým poslancom konkrétne uvedenej politickej strany má meno\nC.? Koľko z nich má dcéru C. C. a bývalú manželku F. C. G., ktorej bydlisko je na adrese H. XX?\nKoľko osôb s titulom Ing., menom a priezviskom B. C., je otcom dcéry C. C. na území Slovenskej\nrepubliky? Žalovaná 1/ šírila difamačné informácie aj medzi rodičmi vo svojom okolí a v rámci škôlky,\nktorú maloletá navštevovala, kde bol žalobca identifikovaný a adresne poškodený. Žalobca mal za to,\nže na identifikáciu jeho osoby stačí zverejniť jeden údaj, ktorý je spätý s osobou žalobcu a každý zo\nžalovaných zverejnil viac ako jeden údaj spojiteľný s osobou žalobcu, zvýšil publicitu, dopad a rozsah\noslovených tretích osôb, ktoré sa oboznámili s prípadom, identitou žalobcu a nepravdivými a súkromnými\ninformáciami o ňom. Súd prvej inštancie nesprávne skonštatoval, že zo žalobcových podaní bolo ťažké a\nniekedy aj nemožné vymedziť a priradiť konkrétny zásah vo vzťahu k jednotlivým žalovaným, ktorého sa\nmali dopustiť, ktorý prístup je neakceptovateľný v snahe znížiť hodnovernosť a dôveryhodnosť podaní\nžalobcu. Podania žalobcu boli vecne správne a poukazujúce na skutočnosti odôvodňujúce ochranu\njeho osobnostných práv, podložené konkrétnymi dôkazmi a ustálenou judikatúrou; ak mal súd prvej\ninštancie za to, že existujú nezrovnalosti, alebo ním nepochopené pasáže, tak bol povinný zisťovať\nstav veci. Súd prvej inštancie priznal žalovaným 2/ až 5/ osobitné postavenie z hľadiska ochrany\n\nslobody prejavu pri informovaní o veciach verejného záujmu. Žalobca pripustil, že žalovaných 2/ až 5/\nmohla motivovať čiastočne aj ambícia informovať o potenciálnych zlyhaniach systému, avšak označenie\nidentifikovanej osoby žalobcu ako sexuálneho devianta, osoby ovplyvňujúcej súdy, úrady alebo OČTK,\nosoby týrajúcej maloletú a pod. sú v príkrom rozpore s verejným záujmom a predstavujú bezprecedentný\nzásah do osobnostných práv bežného občana (žalobcu). Tam kde je vyššia miera ochrany slobody\nprejavu u žalovaných 2/ až 5/, je aj vyššia miera zodpovednosti za výroky prezentované verejne ako\nobjektívne a pravdivé, prezentované adresne voči konkrétnemu radovému občanovi. Informovanie\nspoločnosti o systémových chybách nesmie zasahovať do práv na ochranu osobnosti, čo v prípade\nverejných vystúpení žalovaných 2/ až 5/ nebolo reflektované maximálnou anonymizáciou osoby žalobcu.\nPrístupom žalovaných 2/ až 5/ bez akéhokoľvek zodpovedného overovania si faktov, bez oslovenia\nprotistrany pred samotným skutkom a spoliehaním sa na pravdivosť informácii poskytnutých žalovanou\n1/, došlo k šíreniu informácii, ktoré vybočujú z verejného záujmu na informovaní verejnosti a neprimerane\nzasahujú do práv žalobcu a polarizujú spoločnosť. V danej dobe už existovali objektívne dôkazy\nna vyvrátenie všetkých nepravdivých informácií šírených žalovanou 1/ (rozhodnutia druhostupňových\nsúdov, polície, prokuratúry, súdom ustanoveného znalca, psychologičiek). Súd prvej inštancie obvinenia\na tvrdenia na adresu žalobcu (sexuálna deviácia, násilník, korupčník...) nevyhodnotil ako presahujúcu\nzákonné medze, neakceptovateľne vyhodnotil konanie žalovaných 2/ až 5/ ako konanie vo verejnom\nzáujme, pričom ani jeden zo žalovaných neinformoval o vývoji v danom prípade (verejným záujmom\nby bolo informovanie verejnosti aj o pokračovaní a výsledku „kauzy” - odmietnutom návrhu žalovanej\n1/ o prezverenie maloletej, dozorovaní konania súdu prokuratúrou, o súdnom zákaze vstupu žalovanej\n1/ do spoločného bytu, o prepustení maloletej zo psychiatrie do starostlivosti žalobcu, o negatívnom\nhodnotení žalovanej 1/ zo strany detskej psychiatrie, o priznaní žalovanej 1/ pred súdom k páchaniu\ntrestného činu marenia úradného rozhodnutia a o rozhodnutí súdov). Aj pri vyjadreniach žalovanej 1/\nsa súd prvej inštancie obmedzil na argumentácii, že ide o vyjadrenia, ktorými sa nedá identifikovať\nžalobca. Za absurdné považoval žalobca tvrdenie súdu prvej inštancie, kde označil konanie žalovanej 1/\nza účelové a konanie žalovaných 2/ až 5/ za tendenčné, čím de facto vyvrátil tvrdenia o verejnom záujme,\ninformovanosti spoločnosti a dobrej viery konania žalovanej 1/. Žalobca poukázal na tvrdenie žalovanej\n2/ o nezáujme naštudovať si právoplatné rozhodnutia a nezávislé znalecké posudky vykonané pred\nsúdom a OČTK, čo eliminuje akýkoľvek verejný záujem. Žalobca pripomenul, že v reakcii na konanie\nžalovaných sa samotná sudkyňa konajúca v otázke prezverenia maloletej obrátila na prokuratúru z\ndôvodu podozrenia z ovplyvňovania nezávislosti súdu. Žalobca postrádal súvis o spôsobe šírenia\ndifamačných informácií a zásahu do jeho osobnostných práv so zamietnutím žaloby. Súd prvej inštancie\nmal dospieť k záveru, že išlo o opovrhnutia hodné konanie žalovaných, ktorých cieľom nebol verejný\nzáujem, ale záujem osobný a snaha o politické body na úkor zásahu do osobnostných práv žalobcu.\nKonajúci súd nezohľadnil svoje konštatovanie, že žalovaní sa dopúšťali zverejňovania hodnotiacich\núsudkov aj nepravdivých faktov, ktoré bolo možné už v danej dobe vyvrátiť právoplatnými rozhodnutiami\ndruhostupňových súdov, znaleckými posudkami a rozhodnutiami prokuratúry. Žalobca zhrnul, že dospel\nk záveru o hrubom zásahu do jeho osobnostných práv a test proporcionality je v prospech záveru, že\ndošlo k porušeniu práv žalobcu, čo súd prvej inštancie nereflektoval. Žalobca preukázal, že ospravedlnenie tak verejné v prípade žalovaných 2/ až 5/ ako aj ospravedlnenie žalovanej 1/ by sa vyhlo účinku\nochrany osobnostných práv žalobcu, pretože spôsob, akým zasiahli do osobnostných práv žalobcu\nby sa prípadným ospravedlnením nepodarilo sanovať; práve naopak téma, o ktorej žalovaní nijakým\nspôsobom následne neinformovali, by sa opäť stala verejne diskutovanou a bezprecedentná nálepka\nžalobcu ako sexuálneho devianta, korupčníka, násilníka by sa opäť stala verejnou, „živou“. Žalobca\nodôvodnil, prečo netrvá na ospravedlnení, čo by v prípade zásahu, akého sa dopustili všetci žalovaní,\nneviedlo k objektívnej náprave, že žalobca ako súkromná osoba nemá možnosť napraviť svoju reputáciu,\ndobré meno, česť a povesť a ospravedlnenie nijako neodčiní narušenie jeho práva na súkromný a\nrodinný život. Žalobca poukázal na stres z toho, či konajúci súd a sociálna kuratela, s cieľom vyhnúť sa\nadresnej medializácii, nepodľahnú mediálnemu a politickému tlaku, tlaku tretiemu sektoru a nerozhodnú\nv prospech žalovanej 1/, aj keď to bude preukázateľne v rozpore s najlepším záujmom samotnej\nmaloletej dcéry, z toho, či takémuto neobjektívnemu tlaku a kriminalizácii žalobcu nepodľahnú OČTK\na toho, či to, čo nedokázala žalovaná 1/ dosiahnuť objektívnou cestou, dosiahne vďaka nepravdivej\nnegatívnej mediálnej kampani a cestou porušenia práv žalobcu na dôstojnosť, súkromný a rodinný život.\nK odstráneniu niektorých napádaných vyjadrení, článkov a videí došlo zo strany samotných žalovaných\npotom, ako neuspeli v snahe ovplyvniť nezávislosť súdov a po zistení, že žalobca podal trestné\noznámenie. Podľa žalobcu nemožno v prípade tohto zásahu do osobnostných práv žalobcu považovať\nzadosťučinenie vo forme čiastočného stiahnutia obsahu zasahujúceho do práv žalobcu za dostatočné,\nkeď je nemožné zmazať spôsobený diskomfort, nespravodlivosť a digitálnu stopu a rozsah zverejnených\n\ninformácii a vyjadrení žalovaných v médiách je nemožné natrvalo a spätne odstrániť; žalobca uvedené\nv konaní preukázal článkami, reportážami a vyjadreniami v médiách, preto domnienka súdu prvej\ninštancie, že odstránenie obsahu smerujúceho k označeniu žalobcu ako sexuálneho devianta, násilníka,\ntyrana a iné nepravdy, by viedlo k ochrane jeho osobnostných práv, je podľa žalobcu nesprávna. Žalobca\nuviedol, že následky zverejnených informácií žalovanými majú nezvratný účinok trvalého poškodenia\ndobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti a zásahu do súkromia a že digitálnu stopu na internete nie\nje možné úplne odstrániť. Jediným spravodlivým riešením je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch žalobcovi, keďže preukázaným tvrdením, že označenie osoby ako pedofila a sexuálneho\ndevianta už samo osebe spôsobuje v značnej miere zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti\nfyzickej osoby, čím sú naplnené zákonné predpoklady ust. §13 ods. 2 Občianskeho zákonníka k\npriznaniu nemajetkovej ujmy, pričom je nelogické odôvodnenia rozsudku súdom prvej inštancie, že\nsprávne a opodstatnené by bolo nárokovať si ospravedlnenie. Otázne podľa žalobcu je, či by v prípade\npožadovania ospravedlnenia odpadla súdom prvej inštancie deklarovaná neidentifikovateľnosť osoby\nžalobcu, či nestotožniteľnosť žalobcu s vyjadreniami žalovaných nebola vyhodnotená v neprospech\nžalovaného, ako je tomu v prípade domáhania sa nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie sa\nnevysporiadal s v konaní predloženou ustálenou judikatúrou, z ktorej vyplýva, že už samotné označenie\nniekoho za pedofila a sexuálneho devianta môže spôsobiť závažnú ujmu na dôstojnosti a vážnosti\ntej osoby, ktorá bola takto označená, obzvlášť ak je tak spravené verejnými prostriedkami (tlačová\nkonferencia na pôde NR SR, internet/sociálne siete, spravodajské médiá, na verejnom mieste - ulica s\nnáhodne okoloidúcimi osobami, škôlka, sídlisko v bezprostrednom okolí bydliska, adresné rozposlanie\nna spoločných známych a rodinu) a opomenul, že ujmou je už samotná možnosť spôsobiť zásah bez\npotreby, aby k nemu došlo. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že ujma mu bola\nspôsobená vo vzťahu k jeho rodine, sociálnemu alebo pracovnému okoliu neobstojí, nakoľko žalobca\npreukázal, že z dôvodu konania žalovaných blízke okolie aj široká verejnosť môže nazerať na žalobcu\nako na závadnú osobu, čo môže spôsobiť komplikácie v budúcom pracovnom a kariérnom živote\nžalobcu, ktorý sa pohyboval a pohybuje v sektore bezpečnosti, ochrany zákonnosti a dodržiavania\npredpisov v medzinárodnom rozmere. Ospravedlnenie žalovanými by sa minulo účinku nápravy a\njedine nemajetková ujma v peniazoch by v tomto konaní pôsobila preventívne, sankčne, satisfakčne\na reparačne. Na záver žalobca doplnil, že zmeškaniu lehoty na vyjadrenie žalovanej 2/ malo viesť k\nrozsudku pre zmeškanie a poukázal uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“)\nsp. zn. 6Tdo/256/2012-33, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp.\nzn. III. ÚS 288/2017, NS SR sp. zn. 1 Cdo 15/97 (R 45/2000), sp. zn. 3Cdo/106/2012, rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/158/2011, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/224/2015,\nnález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. I. ÚS156/99.\n4. Žalovaná 1/ sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila v podaní zo dňa 05.04.2024, v ktorom uviedla, že\nžalobca svoje odvolanie vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvej inštancie týkajúci sa žalovanej v\n1/ rade odôvodnil tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s informáciami, ktoré žalovaná 1/\nuviedla žalovaným 2/ až 5/, nevysporiadal sa s konaním žalovanej 1/, ktorá prostredníctvom svojho\nFacebookového profilu šírila informácie o žalobcovi, nevyhodnotil správne, že záujmom žalovanej 1/\nnebola ochrana práv mal. dieťaťa, ale záujem žalovanej 1/ poškodiť žalobcu, nesprávne vyhodnotil\nkonanie žalovanej l/ ako konanie nespôsobilé identifikovať osobu žalobcu, nesprávne právne posúdil\nvec, keď uviedol, že zo statusov a správania žalovanej 1/ nie je možné identifikovať osobu žalobcu\na nesprávne posúdil konanie žalovaných ako konanie nedosahujúce takú mieru intenzity, vyžadujúce\npriznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaná 1/ mala za to, že súd prvej\ninštancie vykonal vzhľadom na predmet konania dostatočné dokazovanie, keď okrem dôkazov a tvrdení\nuvádzaných žalobcom sa oboznámil s pozadím celého prípadu a okolnosťami, ktoré viedli žalovaných\nk úkonom, ktoré žalobca prostredníctvom podaného žalobného návrhu namieta a je zrejmé, že súd\nprvej inštancie zistil zásah do osobnostných práv žalobcu, avšak vykonaným dokazovaním ustálil, že\ntento zásah vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nebol spôsobilý privodiť žalobcovi takú ujmu, ktorá\nby zakladala žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie žalobu\nzamietol (i) vzhľadom na absenciu konkrétnej identifikácie osoby žalobcu v jednotlivých namietaných\nformách šírenia informácií, teda ústnych ako aj písomných prejavoch jednotlivých žalovaných, kedy pre\nširokú verejnosť bola osoba žalobcu nestotožniteľná, (ii) z dôvodu neunesenia dôkazného bremena,\npokiaľ ide o preukázanie reálneho zásahu do osobnosti a jeho reálneho negatívneho dopadu a\nspôsobenia závažnej ujmy (v dôsledku ktorej by bola v značnej miere znížená dôstojnosť osoby žalobcu)\nna osobnosti žalobcu vo vzťahu k osobám z jeho blízkeho rodinného, sociálneho alebo pracovného\nokolia, (iii) z dôvodu nepožadovania inej formy primeraného zadosťučinenia okrem tej materiálnej,\n\npretože intenzita neoprávneného zásahu nebola taká, aby odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy.\nŽalovaná 1/ zopakovala, že podanou žalobou sa žalobca nedomáha ochrany svojej osobnosti, ale\núčelom je získať majetkový prospech na úkor žalovaných, čo je zrejmé z konania/postupu žalobcu\na spôsobu, akým sa domáha údajnej ochrany svojich osobnostných práv v tomto konaní; žalobca\nsa nedomáha upustenia od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti, odstránenia\nnásledkov týchto zásahov, ani primeraného zadosťučinenia (napr. formou ospravedlnenia), a to napriek\njeho tvrdeniu žalobcu, že konaním žalovaných (ktorého sa podľa žalobcu dopúšťajú dodnes), ktoré\nmá byť stále dohľadateľné vo verejnom webovom priestore, malo dôjsť k zásahu do osobnosti\nžalobcu. Z konania žalobcu je zrejmé, že žalobca sa nedomáhal a ani prostredníctvom podaného\nodvolania sa nedomáha účinnej ochrany svojich práv, odstránenia alebo zmiernenia následkov konania\nžalovaných, ktoré žalobca vníma ako nezákonné, domáha sa výhradne priznania nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, ktorá nemôže napraviť ani zmierniť vzniknutý stav. Poukázala na časový odstup,\nktorý vznikol medzi údajnými zásahmi žalovaných do osobnostných práv žalobcu a podaním žaloby\n(zásah v 05/2016 a žaloba zo dňa 27.02.2019, t.j. s odstupom viac ako 2,5 roka). Žalobca nevysvetlil,\nprečo sa ochrany svojich osobnostných práv nedomáhal v čase a spôsobom, kedy malo byť do jeho\npráva na ochranu osobnosti zasiahnuté, t.j. v čase, kedy bola situácia ohľadne podmienok a spôsobu\nzverenia mal. C. C. do starostlivosti žalobcu ostro sledovaná žalovanými a médiami, teda v čase,\nkedy by bolo možné dosiahnuť účinnú nápravu. Z podania žalobcu je podľa žalovanej 1/ zrejmé,\nže úkony žalovaných popísané v podaniach žalobcu vníma ako útok na jeho osobu, ktorý ale nebol\nv žiadnom statuse, správe, článku, reportáži označený menom, priezviskom, dátumom narodenia,\nadresou bydliska ani podobizňou. Fotografie a videozáznam, ktoré sa objavili v článkoch a reportážach v\noficiálnom mediálnom priestore nezhotovovala žalovaná 1/ a ani ich neposkytla na zverejnenie. Žalovaná\n1/ poukázala na predpoklady vzniku občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú\nneoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby a mala za to, že žalobca v priebehu konania\npred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu čo i len jednej z podmienok,\nktoré musia byť kumulatívne splnené na to, aby mu mohla byť priznaná nemajetková ujma. Žalobca\nneosvedčil existenciu zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení\nalebo ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka – v posudzovanom\nprípade dospel súd prvej inštancie správne k záveru, že namietaný článok, statusy, blog, videá a\nani tlačová konferencia neobsahujú alebo nezaznamenávajú identifikáciu osoby žalobcu výslovným\nuvedením jeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, z čoho je zrejmé, že\nnie je možné bez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/\ndospieť k jednoznačnému záveru, že sa uvedené zverejnené informácie týkajú konkrétne osoby žalobcu\na nepostačuje to, že sa žalobca sám stotožnil, resp. opoznal. Žalovaná 1/ mala za to, že ani prípadný\nzáver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu automaticky neznamená, že žalobcovi\nvznikol nárok na náhradu nemateriálnej ujmy v peňažnom vyjadrení, pričom žalobca nepožadoval od\nžalovaných inú formu primeraného zadosťučinenia (stiahnutie dostupných článkov a videí z internetu,\nospravedlnenie) a neuniesol dôkazné bremeno, že by ním opísaným konaním žalovanej 1/ došlo k takej\nstrate jeho dôstojnosti, cti alebo poškodeniu dobrého mena, že by mal žalovaný problémy v práci, so\nzamestnaním, ev. mali negatívny dopad na jeho osobný život alebo kariéru. Žalovaná 1/ poukázala na\nmajetkové pomery žalobcu, ktoré sám dokladoval v konaní o úpravu práv a povinností k mal. Zoji po r.\n2016, podľa ktorých sa príjem žalobcu od r. 2016 zvyšoval, čo je v priamom rozpore s tvrdením žalobcu,\nže konaním žalovaných mu bola spôsobená ujma v jeho profesijnom živote. V súvislosti s primeranosťou\nvýšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná 1/ poukázala na rozsudok NS SR\nzo dňa 28.04.1998 sp. zn. 1Cdo/89/97, na základe čoho mala žalovaná 1/ za to, že jej kritika smerujúca\nk postupom štátnych orgánov (súdov, úradu práce sociálnych vecí a rodiny) vzhľadom na objektívne\nskutočnosti, ktoré žalovaná 1/ zažila a ktoré boli zachytené na videozáznam príp. zistené znalcom a\nprezentované v znaleckom posudku, vychádzala z dostatočného skutkového základu a bola primeraná\nk aktuálnym pomerom a okolnostiam. Rovnako pri hodnotení toho, či došlo zo strany žalovanej 1/ k\ntakému konaniu, ktoré bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, je potrebné vychádzať z pomerov žalobcu\na žalovanej 1/, celkovej situácie v aktuálnom čase, konania žalobcu, ktorý vyhrocoval situáciu; okolnosti\nposudzovaného prípadu majú základ v rodinnom živote žalobcu a žalovanej 1/, ktorých vzájomné vzťahy\nboli v dôsledku rozvodového konania a následného preverenia mal. dcéry otcovi a úplného zamedzenia\nkontaktu žalovanej 1/ ako matky s jej mal. dcérou po dobu niekoľko mesiacov vyhrotené, žalobca ani\nžalovaná 1/ neboli a nie sú verejne známe alebo aktívne osoby a ako zásadnú pre posúdenie nároku\nžalobcu vnímala žalovaná 1/ pohnútku, ktorá viedla žalovanú 1/ k medializácii prípadu prezverenia mal.\ndcéry a ktorá spočívala nie v kritike osoby otca, ale v kritike systému, ktorý v rozhodnej dobe rozhodoval\nspôsobom hrubo porušujúcim práva dieťaťa a ktorý bol aj vďaka konaniu žalovanej 1/ zmenený. S\n\npoukazom na uvedené skutočnosti je podľa žalovanej 1/ zrejmé, že priznanie nemajetkovej ujmy v\nrozsahu 10.000 eur vo vzťahu k žalovanej 1/ je neprimerané a nie je možné ju priznať, a to aj poukazom\nna mieru intenzity eventuálneho zásahu do práv žalobcu. Žalovaná 1/ zhrnula, že konanie žalovanej v\n1/ popísané žalobcom nebolo spôsobilé závažným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu\na privodiť mu ujmu, spôsobom popísaným žalobcom, pričom konanie žalovanej v 1/ rade je potrebné\nhodnotiť z hľadiska objektívnych skutočností a informácií, ktorými v tom čase žalovaná 1/ disponovala, v\nsvetle objektívnych skutočností a okolností, ktoré formovali celú situáciu (v r. 2014 ukončené rozvodové\nkonanie, počas ktorého žalobca komunikoval smerom k žalovanej 1/, že bude trpieť a že ju zničí po\nfinančnej ako aj psychickej stránke, že žalobca opakovane žalovanú 1/ na verejnom priestore ako aj v\nsúkromí slovne a fyzicky napadol a vyhrážal sa jej, osočovaniu žalovanej 1/ sa nevyhol ani na sociálnej\nsieti Facebook, že mal. dcéra viackrát oznámila žalovanej 1/, že sa otca (žalobcu) bojí, že k nemu nechce\nchodiť a že jej ubližuje, ktorý svoj postoj voči otcovi verbalizovala aj na vyšetrení u lekára a neskôr aj\nna vyšetrení u znalca L. R. Q. L. a že žalovaná 1/ ako matka zistila, že jej mal. dcéra bola odňatá a\nodovzdaná otcovi, a to za stavu, kedy sama mal. dcéra pred sociálnymi pracovníkmi verbalizovala, že\nnechce ísť k žalovanému, pomočila sa, skolabovala, následkom čoho bola privolaná rýchla zdravotná\nstarostlivosť). Žalovaná 1/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie stupňa\npotvrdil a priznal žalovanej 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100\n%.\n5. Žalovaná 2/ sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila v podaní zo dňa 05.04.2024, v ktorom uviedla,\nže odvolanie žalobcu čo do obsahu je značne nesúrodé a neštruktúrované, čo výrazne sťažuje\npredloženie akéhokoľvek vyjadrenia a poukázala na to, že žalobca svoje odvolanie smeruje najmä\nk žalovanej 1/, ktorá informácie o rodinných vzťahoch sprostredkovala ďalším osobám; žalobca tieto\nosoby označuje v podanej žalobe ako pasívne legitimované osoby, pričom vo vzťahu k žalovanej 2/\npasívna vecná legitimácia nezodpovedá skutkovému a právnemu stavu zistenému pred súdom prvej\ninštancie. Skutočnosť, že podľa žalobcu žalovaná 1/ nepravdivo informovala ďalších žalovaných o\nokolnostiach ich rodinného života, nemá žiaden vplyv na postavenie žalovanej 2/, dokonca nie je\nmožné na základe uvedenej skutočnosti označiť žalovanú 2/ ako pasívne legitimovanú osobu. Uviedla,\nže tlačová konferencia sa uskutočnila bez účasti žalovanej 2/, preto ani vedomosť žalovanej 2/ o\nokolnostiach rodinného života žalobcu a žalovanej 1/ nespôsobuje, že by žalovaná 2/ mala alebo mohla\nbyť v spore pasívne legitimovanou osobou. Za nepravdivé označila tvrdenie žalobcu (konštatované na\nviacerých miestach jeho odvolania), že by „akákoľvek tretia osoba“ mohla na základe zverejnených\ninformácií „bezpochyby identifikovať žalobcu“, keď zo súboru informácií o maloletej osobe, jej matke a\nz údajov nemajúcich identifikačný charakter (zázemie druhého rodiča, bez uvedenia mena, priezviska,\nprípadne adresy alebo podobizne), nie je možné zo strany verejnosti identifikovať konkrétneho človeka.\nVo vzťahu k žalovanej 2/, vzhľadom na jej opatrnosť a anonymizáciu akýchkoľvek údajov o osobe\nžalobcu, nie je v žiadnom prípade možné z úkonov žalovanej 2/ ustáliť a identifikovať konkrétne určenú\nfyzickú osobu a žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom, že by bol v dôsledku konania žalovanej 2/\nidentifikovaný zo strany tretích osôb, nepodarilo sa mu vo vzťahu k žalovanej 2/ preukázať, že by sa\ndopustila zásahu do práva žalobcu na jeho občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, rovnako nepreukázal\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a že by konanie žalovanej 2/ malo akýkoľvek dopad\nalebo mu spôsobilo ujmu v jeho osobnom, pracovnom a sociálnom živote (strata zárobku, pracovných\na osobných kontaktov, sťažené uplatnenie sa v sociálnom živote). Poukázala aj na to, že žalobca\nvo svojich podaniach síce poukazuje na nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý údajne\nignoroval nahrávku, nesprávne vyhodnotil publikované informácie a údajne sa nedostatočne zaoberal\nspoločným aj samostatným konaním žalovaných, avšak na podporu svojich tvrdení neuvádza žiadne\nkonkrétne skutkové a právne okolnosti; uvedené tvrdenia žalobcu, týkajúce sa súdu prvej inštancie,\nnie sú podľa žalovanej 2/ pravdivé a bolo povinnosťou žalobcu podať žalobu, z ktorej by jednoznačne\nvyplývalo porušenie jeho práva na ochranu osobnosti, presná špecifikácia konania a osoby porušujúcej\npráva žalobcu, následky porušenia, popis sťaženia spoločenského uplatnenia a kvantifikácia spôsobenej\nujmy. Akcentovala, že žalobca sústavne vo svojich podaniach preskakuje a lavíruje medzi viacerými\nčiastkovými konaniami, ktorého sa mali dopustiť žalovaní samostatne, v niektorých prípadoch všetci\nspoločne, alebo len niektorí zo žalovaných, nie je tak možné ustáliť protiprávne konanie a najmä\npriradenie konkrétneho protiprávneho konania konkrétnemu žalovanému. Naviac, vo vzťahu k žalovanej\n2/ nie je väčšina uvádzaných skutočností relevantná, pretože sa nezúčastnila tlačovej konferencie a\nsúčasne anonymizovala dáta o osobe žalobcu tak, že ho nie je možné identifikovať, preto žalovanú 2/\nnie je možné žalovať či už samostatne alebo spoločne a nerozdielne s ostatnými žalovanými, keďže\nsa nedopustila protiprávneho konania alebo konania zasahujúceho do osobnostných práv žalobcu a\n\nani iným spôsobom neparticipovala na úkonoch ostatných žalovaných. Zdôraznila, že skutočnosť, že\nsa žalobca spoznal v rámci úkonov uskutočnených žalovanými, neznamená, že na základe úkonov\nžalovanej 2/ by bolo možné žalobcu identifikovať. V časti tvrdeného zásahu do osobnostných práv\nžalobca vo vzťahu k žalovanej 2/ neuniesol dôkazné bremeno, neuniesol dôkazné bremeno ani v časti\npožadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže v žiadnom zo svojich podaní neuviedol, ako sa konanie\nžalovanej v 2/ prejavilo v jeho osobnom a pracovnom živote. Stotožnila sa so záverom súdu prvej\ninštancie o tom, že ani namietaný článok, statusy, blog, videá a ani tlačová konferencia neobsahujú\nalebo nezaznamenávajú identifikáciu osoby žalobcu výslovným uvedením jeho mena a priezviska,\nbydliska alebo uverejnením jeho fotografie, z čoho je zrejmé, že nie je možné bez bližšieho poznania\nsúkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1/, teda bez ďalšieho zisťovania dospieť\nk jednoznačnému záveru, že sa zverejnené informácie týkajú osoby žalobcu. Ak žalobca v odvolaní\nuvádza, že došlo k zverejneniu titulu, mena a priezviska, adresy vo vzťahu k jeho osobe zo strany\nžalovanej 1/, konanie žalovanej 1/ podľa žalovanej 2/ nemá žiaden vplyv na postavenie žalovanej\n2/, ktorá uvedené dáta o osobe žalobcu žiadnym spôsobom a nikde nezverejnila a súčasne žalobca\nžalovaných nežaloval spoločne a nerozdielne (z odvolania žalobcu je zrejmé, že je presvedčený, že\nspoločným konaním žalovaných došlo k identifikácii jeho osoby). Žalobca žiadnym spôsobom a ani\nskutkovo neprepája jednotlivé úkony žalovaných a ani dôkazne nepreukazuje identifikáciu svojej osoby\nzo strany žalovaných ním tvrdeným spôsobom, a teda ako sám tvrdí „zo strany všetkých žalovaných\ndošlo tak individuálne, ako aj spoločne, k zverejneniu takých identifikátorov, ktoré jednoznačne a\nnespochybniteľne osobu žalobcu identifikujú“, ktoré konštatovanie nemá oporu v skutkovom a v právnom\nstave zistenom súdom prvej inštancie. Žalobca podľa žalovanej 2/ zovšeobecňuje, ak tvrdí, že žalovaní\npoužili „jednoznačné identifikátory“, čo je vo vzťahu k žalovanej 2/ absolútne nepravdivé a nesprávna\nje aj úvaha žalobcu, že by bolo možné vo vzťahu k žalovanej 2/ položiť si otázky: „koľko bývalých\nvojakov pôsobiacich v Afganistane, vo vojenskom spravodajstve, s otcom bývalým poslancom, má\nmeno C., koľko z týchto osôb má dcéru Zoju na adrese Černyševského a má titul Ing.“, pričom\nuvedené je údajne možné preveriť si cez register obyvateľov. Zopakovala, že neparticipovala na\núkonoch namietaných žalobcom, preto hypotetické otázky žalobcu nemajú žiaden právny význam.\nS poukazom na neštruktúrované a nejasné vyjadrenia žalobcu v časti špecifikácie jednotlivých konaní\na ich priradenia ku konkrétnemu žalovanému, súdu prvej inštancie neostávalo iné, ako konštatovať\nže zo žalobcových podaní bolo ťažké a niekedy aj nemožné vymedziť a priradiť konkrétny zásah\nvo vzťahu k jednotlivým žalovaným, ktorého sa mali dopustiť. Žalobca neuviedol, či a ako sa mu v\ndôsledku konania žalovaných, prípadne ktorého zo žalovaných, sťažilo jeho spoločenské uplatnenie,\nrodinný alebo pracovný život, prípadne aké konkrétne negatívne následky pociťoval v dôsledku konania\nžalovanej 2/. Záverom žalovaná 2/ uviedla, že v prípade súdneho konania a domáhania sa svojich práv\nnepostačuje zo strany žalobcu laické vyhodnotenie dôvodnosti nároku, pokiaľ právne predpisy ukladajú\nžalobcovi povinnosť svoj nárok riadne kvalifikovať, kvantifikovať, dôkazne preukázať a skutkovo a právne\nzdôvodniť. Žalovaná 2/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.\n6. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 05.04.2024, v ktorom uviedol zhrnutie\nrelevantných skutočností o tom, že žalobca a žalovaná 1/ sú bývalí manželia, ktorí majú spoločnú\nmaloletú dcéru, v otázke starostlivosti resp. styku s maloletou rodičia nenachádzali zhodu, a preto bol\nich vzťah upravený autoritatívne, rozhodnutiami príslušných orgánov. K vyvrcholeniu situácie došlo dňa\n13.11.2015, kedy mala byť maloletá odobratá od matky za účelom zabezpečenia výkonu starostlivosti\nzo strany otca, ktorý výkon rozhodnutia bol zmarený pre hlasný plač maloletej a rozhodnutie matky\nprivolať rýchlu zdravotnú pomoc. Žalovaný 3/ dňa 30.05.2016 vystúpil na tlačovej konferencii, akcentujúc\nnesprávnosť postupov orgánov konajúcich vo veci (resp. preferujúcich výkon rozhodnutí na úkor vôle\na expresívnej reakcie maloletej), apelujúc na zmenu systému v kontexte výkonu rozhodnutí vo veciach\núpravy výkonu rodičovských práv a povinností. V rámci vystúpenia však žalovaný 3/ osobu žalobcu\nneidentifikoval, používal generálne pojmy ako „matka“, „maloletá C.“ a pod. (ods. 12 napadnutého\nrozsudku). Dňa 03.06.2016 došlo k ďalšiemu neúspešnému pokusu o odovzdanie maloletej otcovi, a\nto pre podozrenie matky, že žalobca maloletú bije a sexuálne zneužíva; uvedené prebehlo za účasti\nžalovaných 2/ a 4/ (ods. 12 napadnutého rozsudku). Žalobca sa žalobou domáhal priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy za spáchanie závažnej ujmy ohováraním, poškodením dobrého mena a porušením\npráva na súkromie a konkrétne vo vzťahu k žalovanému 3/ si žalobca uplatnil najvyššiu sumu 40.000\neur. Poukázal na závery súdu prvej inštancie, ktorý zodpovednosť za neúspech žaloby prisudzuje\nabsencii identifikácie žalobcu v rámci komunikácie správ verejnosti a absencii preukázania skutočného\na intenzívneho zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. V podanom odvolaní žalobca namietal\no.i. to, že bol pre širokú verejnosť identifikovateľný a že zásah do jeho práv bol tak zásadný, že jeho\n\nzmiernenie možno podľa neho konvalidovať iba priznaním náhrady nemajetkovej ujmy a žalobca takýto\nzásah preukázal. K otázke miery dostatočnej identifikácie osoby, ktorá by odôvodňovala záver o zásahu\ndo osobnostných práv žalobcu žalovaný 3/ poukázal na aplikačnú prax súdov, a to rozhodnutie NS ČR\nsp. zn. 30Cdo/2116/2006, v ktorej sa NS ČR venoval otázke identifikovateľnosti osôb, členov hudobnej\nskupiny „Ch.“ a priklonil sa k záveru, že názov hudobnej skupiny nie je spôsobilý individualizovať jej\nčlenov, a preto k tvrdenému porušeniu nedošlo. Žalovaný 3/ sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie,\nže meno, priezvisko či podobizeň žalobcu nepodliehali uverejneniu, preto nemohlo byť zasiahnuté do\npráv žalobcu ako pre verejnosť neidentifikovateľného subjektu a ak sa žalobca usiluje navodiť dojem,\nže tlačová konferencia bola výlučne o jeho osobe, uvedené vyvracia obsah a účel konferencie, ktorej\ncieľom bolo upozorniť na formalizmus uplatňovaný úradmi pri výkone súdnych rozhodnutí vo veciach\nmaloletých, ktoré neberú ohľad na záujmy maloletých, ale rigidne a slepo nasledujú naplnenie výkonu\nich právomoci. Aj pri 100 % vylúčení akéhokoľvek protiprávneho konania žalobcu voči maloletej, by\nžalovaný 3/ konferenciu uskutočnil z dôvodu, že predmet konferencie sa koncentroval nie na žalobcu,\nale na kritiku postupu sociálnych pracovníkov a konferencia bola následkom nesprávneho postupu\nvecou poverených orgánov, nie konania žalobcu – ktorý takto nebol nosným bodom jej obsahu a\nktorého údaje neboli odhalené; preto prvá z odvolacích námietok žalobcu tak nemôže obstáť. Žalovaný\n3/ uviedol, že žalobca nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a už vôbec nie v takej miere, ktorá by\nsi vyžadovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, keď žalobca bol povinný preukázať skutočný\ndopad na jeho osobnostné práva, nestačí iba spôsobilosť takéhoto dopadu. Poukázal na to, že v\nkonaní vo veciach ochrany osobnosti dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá tvrdí, že\njej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca nesprávne poukazuje aj na\nto, že je pre neho dostačujúce preukázať, že konanie žalovaných bolo spôsobilé zasiahnuť do jeho\nosobnostných práv, ktorá argumentácia je v rozpore s ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy\nsa v prípade uplatnenia si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa vyžaduje preukázanie, že zásah/\nnegatívny dopad v osobnej sfére žalobcu nastal. V rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/15/03 NS SR\nkonštatoval, že mieru, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba\nzisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie a iba v prípade\npreukázania zníženia dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť fyzickej osobe\nvýnimočne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a pri vyhodnocovaní ujmy zároveň nie\nsú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko (unesenie NS SR zo dňa 18.02. 2010, sp.\nzn. 3Cdo/137/2008). Aj ÚS SR rozlišuje medzi uverejnením nepravdivej difamujúcej informácie ako\nprvým štádiom dokazovania a reálnym spochybnením dôveryhodnosti a vážnosti dotknutej osoby ako\nnásledkom a samostatným predmetom dokazovania (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017, v ktorom ÚS\nSR vyvodil, že akási prezumpcia zásahu nestačí, ale je potrebné ho presvedčivo preukázať). Žalobca\nsa podľa žalovaného 3/ „zasekol“ v prvej fáze potrebného dokazovania, nakoľko predmetom jeho\npodaní bolo poukazovanie na záznamy z tlačovej konferencie, videá, statusy či články, nepreukázal\nale žiadny negatívny dopad na jeho osobu z hľadiska reakcií, ktoré by boli priamym následkom\nuskutočnenia tlačovej konferencie (žalovaný 3/ neparticipoval na tvorbe obsahu článkov, videí, statusov,\nale jeho konanie sa obmedzovalo na vystúpenie na spomínanej tlačovej konferencii, preto žalobca mal\npovinnosť vo vzťahu k žalovanému 3/ preukázať, že v spojitosti s konferenciou boli žalobcovi adresované\nkonkrétne reakcie, ktoré nebyť tejto tlačovej konferencie, by prítomné neboli, čo žalobca nepreukázal).\nPoukázal na prejednací princíp a princíp formálnej pravdy, bremeno tvrdenia a dôkazu, teda že žalobcu\nzaťažovalo, aby preukázal existenciu negatívneho dopadu na jeho osobnú integritu v nadväznosti na\ntlačovú konferenciu žalovaného 3/, k čomu žalobca v konaní nenavrhol vykonať dokazovanie žiadnym\nspôsobom; nakoľko žalobcom tvrdené skutočnosti neboli preukázané, nemohlo dôjsť k ich nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu zo strany súdu prvej inštancie (prvý odvolací dôvod). Žalovaný 3/ akcentoval\nprincíp hospodárnosti a princíp arbitrárneho poriadku, vrátane sudcovskej koncentrácie konania.\nNakoľko žalobca nenavrhol vykonanie dôkazov preukazujúcich prítomnosť reálneho a signifikantného\nzásahu do jeho osobnej integrity, čo by potenciálne odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy,\nnebolo čo vykonať. Naviac, aj v prípade prítomnosti skutočného a preukázaného zásahu do práv\nžalobcu, žalobca nijako nepreukázal odôvodnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. jeho\nvýšky v sume 40.000 eur. Ak by aj došlo k preukázanému zásahu do osobnostných práv žalobcu,\nospravedlnenie predstavuje dostačujúcu formu zadosťučinenia a na účely úspešného nárokovania si\nnáhrady nemajetkovej ujmy žalobca musí preukázať, že ospravedlnenie nie je dostačujúce (§ 13 ods.\n2 Občianskeho zákonníka). Prvoinštančný súd uzavrel, že jedinou prípustnou formou nápravy by bolo\npráve ospravedlnenie, o ktoré žalobca neprejavil záujem. Podľa nálezu ÚS SR zo dňa 05.12.2017 sp. zn.\nIII. ÚS 228/2017 (N 46/2017) musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť,\na teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre\n\nby tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.\nŽalovaný 3/ sa v rámci rešerše judikatúry dopracoval k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy sa v praxi slovenských súdov obvykle priznáva v súvislosti s ujmou vzniknutou dopravnými\nnehodami, pokiaľ ide o ochranu osobnosti, je priznávanie peňažnej náhrady skôr neobvyklé a NS SR\nv rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/293/2015 uviedol, že v praxi súdov sa spravidla pri difamujúcich výrokoch\nako primerané volí ospravedlnenie, v rozhodnutí NS SR zo dňa 17.08.2022, sp. zn. 9Cdo/265/2021 sa\nsúdy zaoberali okolnosťami nepravdivého šírenia informácii o korupčnom správaní bývalého starostu, a\nnapriek zásadným tvrdeniam priamo adresovaným voči konkrétne menovanej osobe, súdy považovali\nospravedlnenie za dostačujúce odstránenie následkov neoprávnených zásahov. Doplnil, že žalobca ako\nnositeľ dôkazného bremena vo svojich podaniach neuvádzal konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by\npreukazovali, že ospravedlnenie ako forma zadosťučinenia nepostačuje, nikde neprezentuje aplikačnú\nprax súdov v obdobných veciach, preto nielen nepreukázal samotný zásah do osobnostných práv, ale\nani odôvodnenosť potreby poskytnutia zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Na základe\nuvedeného je preto podľa žalovaného 3/ uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázaný\nčo do podstaty a výšky, ak by aj súdy mali za to, že k reálnemu zásahu do práv žalobcu došlo,\nospravedlnenie by predstavovalo jedinú prípustnú formu zadosťučinenia (opak by musel byť preukázaný\nžalobcom, čo nebol) a ak by aj zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nepostačovalo (a zároveň by boli\nsplnené aj ostatné podmienky na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy), požadovaná suma\nje nedôvodná a neprimeraná (rozhodnutie ESĽP vo veci Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, rozhodnutie\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/19/2008). Pripomenul, že zmienka o prípade maloletej\ndcéry žalobcu a žalovanej 1/ na tlačovej konferencii bola následkom okolností tkvejúcich v expresívnej\nreakcii maloletého dieťaťa brániaceho sa výkonu rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností,\nresp. upätým trvaním poverených orgánov na výkone tohto rozhodnutia, sprevádzajúcimi okolnosťami\nbola preto snaha o dosiahnutie najlepšieho záujmu dieťaťa, pričom cieľom konferencie bolo upozorniť\nna nesprávnosť postupu orgánov ako aj zabezpečiť vyvarovanie sa obdobným prípadom v budúcnosti,\nktoré okolnosti nemôžu zakladať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur, nakoľko\npredmetom tlačovej konferencie bol záujem maloletých pri výkone rozhodnutí týkajúcich sa styku s\nrodičmi. Žalovaný 3/ uplatňoval kritiku voči orgánom verejnej moci a NS SR v rozhodnutí R 103/1967\nkonštatoval, že je potrebné rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, a to vzhľadom na\nto, že za kritiku nemožno priznať právo na ochranu osobnosti (logicky o to viac, ak nesmeruje voči\nžalobcovi). V náleze sp. zn. III. ÚS 281/3 ÚS ČR upozornil, že pri veľkom časovom odstupe sa finančné\nzadosťučinenie mína účinku a nariadenie tejto formy zadosťučinenia by spôsobilo nerovnováhu, kde\nžalovaný 3/ poukázal na to, že tlačová konferencia, na ktorej vystúpil žalovaný 3/ sa konala dňa\n30.05.2016, pričom žaloba bola podaná až 27.02.2019, preto ak by skutočne došlo k citeľnému zásahu\ndo osobnostných práv žalobcu, tento by využil prostriedky obrany hneď a žalobcov postup sa tak javí\nako tendenčný, sledujúci obohatenie, nie reálne efektívne zadosťučinenie. V rozsudku NS SR zo dňa\n28.04.1998 sp. zn. 1Cdo/89/97 (R 29/2001) NS SR konštatoval, že žalobcovia by nemali žaloby o\nochranu osobnosti zneužívať ako právny prostriedok na neprípustné obohacovanie sa a v prejednávanej\nveci je absolútne nelogické od žalovaného 3/ vyžadovať najvyššiu sumu 40.000 eur, nakoľko žalovaný\n3/ sa k téme násilného výkonu rozhodnutí vo veciach maloletých vyjadroval iba generálne a výlučne\nna jednej tlačovej konferencii, čo potvrdzuje žalobcom skrytý záujem obohatiť sa. Podľa žalovaného\n3/ prvoinštančný súd zistil dostatočne skutkový stav, a to v rámci dovoleného rozsahu limitovaného\nprejednacím princípom a princípom formálnej pravdy (nebol oprávnený vykonávať dôkazy, ktoré neboli\nnavrhnuté a žalobca nemôže vlastnú procesnú pasivitu sanovať v odvolacom konaní); žalobca osvedčil\niba existenciu verejného prejavu žalovaného 3/ ohľadne nesprávneho/sileného výkonu rozhodnutí vo\nveciach styku s maloletými a nepreukázal reálne existujúce dopady na jeho osobnostné práva (reakcie\nako následok tlačovej konferencie), ako sa to pri uplatňovaní náhrady nemajetkovej ujmy vyžaduje a ani\nodôvodnenosť nárokovanej sumy 40.000 eur. Súd prvej inštancie vec podrobil správnemu právnemu\nposúdeniu; z generálnych pojmov a krstných mien matky a maloletej dcéry nemožno odvodiť identifikáciu\nžalobcu. Žalovaný 3/ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a\nžalovanému 3/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n7. Žalované 4/ a 5/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.\n8. Žalobca sa k vyjadreniam žalovaných 1/ až 3/ vyjadril v podaní zo dňa 16.07.2024, v ktorom\nzopakoval, že tvrdenie žalovanej 1/, že neidentifikovala žalobcu, bolo opakovane dôkazmi vyvrátené\na žalovaná 1/ na sociálnych sieťach, v škôlke, ako aj ostatným žalovaným poskytla nepravdivé, v\ndanej dobe dávno vyvrátené klamstvá, z kontextu vytrhnuté skutočnosti a ona ich viazala adresne\n\nk sebe, a tým k identifikovateľnej osobe žalobcu. Žalovaní jasne uviedli, že mali informácie od\nžalovanej 1/, žalovaní 3/ a 4/ informovali o tom, že im poskytla aj neúplnú dokumentáciu a vyznievala\nnepriaznivo voči žalobcovi. Žalovaná 1/ tým, že sa k danému medializovanému prípadu hlásila, voči\nidentifikovanej osobe žalobcu šírila v danej dobe objektívne nepravdivé a krivé obvinenia, pričom\nargumentácia žalovanej 1/ o neunesení dôkazného bremena vo veci preukázania reálneho zásahu bola\njudikatúrou prekonaná. Žalovaný musí obhájiť ním šírené nepravdivé tvrdenia, obzvlášť ak niekoho\ncestom masmédií, verejne kriminalizuje, označuje ho za pedofila a korupčníka. K argumentácii o\nnepožadovaní iného zadosťučinenia uviedol, že fyzickú osobu nemožno nútiť, aby bola ochotná opäť\npodstúpiť jej zverejnenie a žalobca odmietol obviňovanie z neadekvátneho majetkového prospechu, keď\nneoprávnený zásah žalovanou 1/ sledoval jej osobný prospech na jeho úkor. Skutky neoprávneného\nzásahu sa stali a pokračujú, aj keď s menšou intenzitou šírenia ako v čase spáchania a protiprávny zásah\nsa nedá reálne sanovať verejným ospravedlnením, pretože takéto konanie by opäť vystavilo osobu\nžalobcu medializácii, o čo oprávnene nestojí, pretože nie je verejne činnou osobou. Skutky boli vykonané\nmasovokomunikačnými prostriedkami (TV, vrátane zahraničia, internet, sociálne siete), kde digitálnu\nstopu nie je možné odstrániť. Poukázal na intenzitu zásahu vo forme stresu, psychickej nepohody,\nčo dokresľuje konanie vo veci konajúcej sudkyne (E. F.), ktorá uvedené rovnako hodnotila ako nátlak\na obrátila sa na prokuratúru s obavou a ovplyvňovanie nezávislosti súdov. Intenzita protizákonného\nkonania žalovaných mala výrazný dopad aj na ďalšie osoby spojené s prípadom rozhodovania o\nstarostlivosti o maloletú. Súkromné ospravedlnenie, zohľadňujúc zásah, nemorálne osobné (prípadne\npolitické pri ostatných žalovaných) sledované ciele nerešpektujúce zákonom chránené práva fyzickej\nosoby, nerešpektujúce v danej dobe existujúce objektívne a overiteľné dôkazy, je podľa žalobcu\njednoznačne nedostačujúce, preto je dôvodné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch. Nerelevantné sú vyjadrenia žalovanej 1/ o čase, kedy došlo k podaniu žaloby, keď žalovaná\n1/ vie, že žalobca v prvom rade po negatívnej medializácii podával v danej veci trestné oznámenie, nemal\nzáujem sa stretnúť v civilnom konaní s osobami, ktoré hrubo porušili jeho práva, k jej podaniu pristúpil\naž na základe pasivity vyšetrovateľky a žalobca nepresiahol premlčaciu lehotu. Preukázal, že ani jeden\nzo žalovaných objektívne ďalej neinformoval o tom, že maloletá zostala v starostlivosti otca a že to bola\nmatka, ktorej bol súdom vstup zakázaný do spoločného bytu a mohla sa stretávať s maloletou výhradne\nv kontrolovanom prostredí. Neinformovali o tom, že žalovanej 1/ bola odporúčaná súdnym znalcom,\npsychologičkami, súdmi, opakovane terapia, že žalovaná 1/ pred trestným súdom priznala vedomé\nprotiprávne konanie a že maloletá je od r. 2017 do dnes v striedavej starostlivosti. Žalovaná 1/ vedome\nklame, že osoba žalobcu nebola adresne identifikovaná a že neposkytla video o odoberaní dieťaťa z\ndomácnosti jej rodičov, ktoré bolo zverejnené na tlačovej konferencii na pôde NR SR a následne šírené\nv televízii a na internete, rovnako video maloletej, ktorá vo vani opisuje, čo jej mal údajne robiť otec, bolo\nvyhotovené žalovanou 1/, ktorá ho poskytla žalovaným, čo sami potvrdili. Nerešpektovanie prezumpcie\nneviny a kriminalizácia osoby, označenie osoby za pedofila formou masovokomunikačných médií (TV),\nsociálnych sietí a internetu, sú podľa žalobcu extrémne formy zásahu do jeho zákonom chránených práv\na dôvodom pre priznanie kompenzácie nemajetkovej ujmy. Snaha žalovanej 1/ spochybniť identifikáciu\nžalobcu je neobhájiteľná a právne neudržateľná (adresné hlásenie sa žalovanej 1/ k prípadu, zverejnenie\nadresy, mena a priezviska dcéry, priezviska žalovanej 1/, prvého písmena krstného mena žalobcu,\nsúkromné a profesijné informácie o ňom a jeho rodine) a prezentovať výšku náhrady ako likvidačnú\nnie je podľa žalobcu na mieste (je adekvátna miere a forme negatívneho zásahu do práv žalobcu,\nkeď pred excesom žalovanej 1/, existovalo množstvo rozhodnutí súdov, polície, prokuratúry, znaleckých\nposudkov, vyjadrení psychologičiek v prospech žalobcu, ktoré vyvracali opakované krivé obvinenia\nžalobcu zo strany žalovanej 1/). Napriek tomu, žalovaná 1/ úmyselne poskytla žalovaným 2/ až 5/\nčiastkové nepravdivé informácie s cieľom zmeniť z jej pohľadu pre ňu nepriaznivé konanie súdov o\nstarostlivosti o maloletú vo svoj prospech. Žalovaní sa jednotlivo a aj koordinovane spoločne neobmedzili\nna kritiku inštitúcií, ale vedome identifikovali žalobcu, zmarili odovzdanie maloletej a žalovaná 1/ prípad\nmedializovala. K vyhrocovanou situácie žalobcom uviedol, že maloletá bola v čase medializácie zverená\nsúdmi do jeho starostlivosti, pretože žalovaná 1/ nerešpektovala vtedajší právny stav. Žalovaná 1/ pred\ntrestným súdom priznala páchanie trestného činu, za čo jej bola stanovená trojročná podmienka, teda je\nevidentné, že daný protiprávny zásah voči chráneným právam žalobcu nesúvisel so sporom rodičov, išlo\no jednostranné protiprávne konanie žalovanej 1/, preto je zrejmé, že žaloba a požadovaná kompenzácia\nsú oprávnené. Konanie žalovaných narušilo právo na súkromný rodinný život, kriminalizovalo žalobcu\nv očiach spoločnosti, spravilo z neho pedofila a korupčníka a malo objektívne schopnosť narušiť\nrozhodovanie súdu o starostlivosti o maloletú dcéru. Žalovaná 1/ vo vyjadrení sa opäť v rozpore\ns objektívnymi dôkazmi snaží očierňovať žalobcu a klame, neváhala využiť žalovaných na svoje\nprotiprávne konanie s cieľom v rozpore s najlepším záujmom samotnej maloletej získať ju do výhradnej\n\nstarostlivosti a žalovaní zneužili v rámci svojho excesu, medializácie prípadu v 05/2016 video, ktoré\nvzniklo v 11/2015, s ktorým v danom čase už bol vyporiadané relevantné orgány (maloletá je od r.\n2017 v striedavej osobnej starostlivosti). K vyjadreniu žalovanej 2/ pripomenul, že žalovaná 2/ zmeškala\nlehotu pri vyjadrení sa k žalobe a snaží sa vyviniť tým, že ňou ďalej šírené nepravdivé informácie\nod žalovanej 1/ nemajú vplyv na jej postavenie v žalobe, teda sama priznáva, že si je vedomá\nnepravdivosti šírených informácií, keď judikatúra vymedzuje povinnosť overovať a zodpovednosť za\nšírenie nepravdivých informácií, obzvlášť ak tak koná osoba verejne činná, tobôž poslanec K. S.,\nverejne (internetom). Argumentácia žalovanej 2/ vo veci tlačovej konferencie v NR SR je nesprávna,\npretože napriek tomu, že sa na nej nezúčastnila, sama priznala v svojich šírených príspevkoch, článkoch\nkoordináciu s ostatnými žalovanými, zúčastnila sa štvavej kampane, vrátane atakovania žalobcu na\nverejnom mieste pri zmarení odovzdania maloletej pred náhodne idúcimi osobami, vyhotovila a šírila\nzo zmarenia odovzdania maloletej video, ktorým žalobcu bližšie identifikovala, vrátane neupravenej\nčasti zvukovej stopy a zaznenia jeho priezviska, následne sa priznala pred vyšetrovateľkou PZ, že\nsi neoverovala ňou ďalej šírené negatívne informácie o osobe žalobcu a vychádzala len z informácií\nod žalovanej 1/, teda žalobcu ohovárala, a kriminalizovala pred ďalšími osobami, bez adekvátneho\noverovania a zdržanlivosti. Neobstojí argumentácia, že žalobca nebol identifikovaný a nepreukázal, že\nbol identifikovaný tretími osobami, žalovaní musia preukázať, že nimi šírené informácie môžu viesť k\niným možným osobám, ku ktorým by sedeli nimi šírené osobné identifikátory. Argumentácia o povinnosti\npreukazovať následky, kvantifikovať ujmu sa podľa žalobcu opiera o neaktuálnu judikatúru, rovnako o\nnemožnosti ustáliť, kto čo spravil samostatne a čo spoločne, nezakladá dôvod akceptovateľnej obhajoby\na žalobca preukázal a zmapoval postupnosť jednotlivcov a skupiny a ich koordináciu. Rozdelenie\nskutku medzi viacerých páchateľov, ak svoj postup koordinovali, neznamená, že skutok sa nestal, a\nže vinník neexistuje. Argument o nezúčastnení sa tlačovej konferencie a anonymizovaní žalovanou\n2/ je podľa žalobcu irelevantný. Žalovaná 2/ svoje vyjadrenia adresne spájala s danou tlačovou\nkonferenciou a vyjadreniami a aktivitami ostatných žalovaných. V rozpore s jej vlastnými stanoviskami je\ntvrdenie, že neparticipovala na úkonoch ostatných žalovaných a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno\nv jeho identifikácii. Žalovaná 2/ rovnako chybne argumentuje, že neuniesol dôkazné bremeno vo veci\nnegatívneho vplyvu. Dôvodom, že žalované sumy sú vo vzťahu k žalovaným rozdielne, je rozdielne\npostavenie žalovaných v rámci „sociálneho“ a „mediálneho“ výtlaku, ich dôveryhodnosť a spoliehanie\nsa na jednotlivými žalovanými uvádzané skutočnosti. Spis obsahuje dostatok dôkazov, že sa žalovaní\nkoordinovali a kto, kedy a čo negatívne, nepravdivé a žalobcu identifikujúce zverejnil. Žalovaná 2/\njednoznačne prispela k jeho identifikácii (nahrávka, na ktorej zaznieva priezvisko Zubo, nepozmenený\nhlas, spomenutie jeho pozadia, previazanie s ostatnými žalovanými šírenými informáciami, priznanie\nžalovanej 2/, že šírila jednostranné informácie od žalovanej 1/, ktoré si neoverovala). Žalobca považoval\nargumentáciu žalovanej 2/ o ťažkosti a nemožnosti vymedziť a priradiť konkrétny zásah k jednotlivým\nžalovaným za irelevantnú, žalovaná 2/ priznala aj to, že vznik videa a zmarenie odovzdania maloletej,\nbolo na základe vzájomnej koordinácie s ostatnými žalovanými, zavolali na miesto médiá a eskalovali\nsituáciu, až pokým odovzdanie maloletej nezmaria. Žalovaná 2/ cestou Parlamentné listy klamala. K\nvyjadreniu žalovaného 2/, že tlačová konferencia nemierila proti jeho osobe, ale mala za cieľ kritizovať\nsystém, žalobca poukázal na to, že tlačová konferencia sa venovala výhradne jednému konkrétnemu\nprípadu, kde identifikovala konkrétnych účastníkov sporu a označila ho za pedofila a korupčníka,\nneberúceho ohľad na zdravie dieťaťa, ktorému ubližuje, žalovaný 3/ (pozn. odvolacieho súdu: žalobca\nnesprávne uvádza „žalobca“) už v deň zverejnenia článku dňa 29.05.2016 článok promoval a informoval\n„prečítajte si o týranom a zneužívanom dieťati“, na tlačovej konferencii sa odvolával na tento článok, ktorý\nobsahoval množstvo nepravdivých negatívnych informácii o žalobcovi. Žalovaným 3/ a 4/ postačovali\njednostranné informácie od žalovanej 1/, žalovaný 3/ zviditeľnil predmetný článok a poskytol priestor na\ntlačovej konferencii žalovanej 4/, pritom na nej odznelo, že žalovaní mali k dispozícii celú dokumentáciu,\npreto nie je pochýb, že klamali. Žalovaný 3/ namiesto vo všeobecnej úrovni, hovoriac o zlyhávaní a kritike\nsystému, bol adresný a štvavý voči konkrétnej osobe, pustil videá, na ktorých zaznievajú adresa, mená\na priezviská, detaily z jeho profesijného života, spojitosť so žalovanou 1/ a konkrétnou adresou. Žalovaný\n3/ prezentoval jednostranné informácie, že existuje podozrenie, že žalobca zneužíva, korumpuje a\nnerešpektuje. Žalovaní 3/ a 4/ neinformovali o ďalšom vývoji v prípade, ktorý potvrdil, že žalobca nekonal\nproti najlepším záujmom. Žalovaný 3/ si je vedomý svojho protiprávneho konania a nesprávne opiera\nsvoju obhajobu o to, že žalobca nepreukázal zníženie dôstojnosti a skutočný dopad, ktorá je prekonaná.\nNepravdivé tvrdenia žalovaného 3/ prevzali dokonca zahraničné spravodajské médiá. V prípade\nžalovanej 2/ mal súd prvej inštancie rozhodnúť o vylúčení na samostatné konanie a rozhodnúť voči\nžalovanej 2/ rozsudkom pre zmeškanie. Dôvodnosť nároku žalobca v konaní obhájil a oprel o ustálenú\njudikatúru a odmietol teoretizovanie, že ospravedlnenie v danom prípade postačuje, pretože žalovaný 3/\n\nbol v čase spáchania skutku poslancom a on bežným občanom. Argumentáciu o povinnosti preukazovať\nnedostatočnosť ospravedlnenia považoval za neobhájiteľnú, keď uvedenú povinnosť neukladá zákon\na ustálená judikatúra vymedzuje intenzitu, ktorá zakladá nárok na finančnú kompenzáciu v zmysle\nzávažnosti obvinení, čo žalovaní naplnili. Snaha žalovaného 3/ poukazovať na náhradu nemajetkovej\nujmy najmä pri dopravných nehodách a na rozhodnutia, kde žalovaným bola verejne činná osoba, ktorá\nmusí zniesť vyššiu mieru kritiky, považoval žalobca rovnako za irelevantnú a pripomenul rozhodnutia\nsúdov vo veci poškodzovania dobrého mena pani prezidentky H., infektológa S., rozsudok Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 9Co/95/2021, žalobu vyšetrovateľa H. voči poslancovi E.. Spochybnil snahu\nžalovaného 3/ rozporovať primeranosť náhrady, ktorá musí reflektovať aj na postavenie osoby, ktorá\nskutok spáchala (žalovaný 3/ bol poslancom NS SR) a poukazovanie na časový odstup od spáchania\nzásahu. Podľa žalobcu neobstojí ani tvrdenie žalovaného 3/, že sa vyjadroval k téme násilného výkonu\nrozhodnutí generálne a výlučne na jednej tlačovej konferencii, uvedené naopak preukazuje, že sa\njednalo o tendenčné a adresné konanie voči jeho osobe a nešlo o nič viac, ako o zviditeľnenie sa a\npolitický motív. Žalobca poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/l 37/2008, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS\n1586/09, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09 vo vzťahu k dôvodnosti\nním požadovanej náhrady, pretože je zodpovedajúca rozsahu spôsobenej nemajetkovej ujmy, ktorý\nje definovaný najmä mimoriadnou závažnosťou zásahu vykonaného žalovanými, charakterizovaného\nvysokou mierou opovrhovania najvýznamnejšími spoločenskými hodnotami, akými sú občianska česť,\nľudská dôstojnosť (prezumpcia neviny, pri obvinení z pedofílie), rozsahom (šírenie zásahu na verejnosti\na masovokomunikačnými prostriedkami), pretrvávaním (difamujúce informácie stále sú dostupné\nprostredníctvom internetu) a okolnosťami, za ktorých k zásahu došlo (ľahostajnosť žalovaných k\nspôsobenému následku neoverením, resp. vymyslením si zverejňovaných difamačných tvrdení a\nzištnými motívmi). Žalovaní sa žalobcovi verejne ani súkromne neospravedlnili ani nekorigovali nimi\nuvádzané nepravdy o jeho osobe, neinformovali o ďalšom pokračovaní v prípade. Poukázal aj na\nrozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1304/2019 ohľadne porušovania prezumpcie neviny a rozsudok\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/95/2021.\n9. Strany sporu ďalšie vyjadrenie neposkytli.\n10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.\n11. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa voči žalovaným 1/ až\n5/ žalobou domáhal nároku titulom náhrady nemajetkovej ujmy (voči žalovanej 1/ v sume 10.000\neur, žalovanej 4/ a 5/ v sume po 20.000 eur a žalovaným 2/ a 3/ v sume po 40.000 eur) na tom\nskutkovom základe, že ich konaním došlo k poškodeniu dobrého mena žalobcu a porušeniu jeho práva\nna súkromie šírením nepravdivých informácií o jeho osobe od 05/2016 prostredníctvom masmédií a\ninternetu. Žalovaná 1/ (matka spoločnej maloletej dcéry) ohovárala žalobcu pred rodinou, známymi a\nprostredníctvom sociálnych sietí, použila aj účelovo vyhotovený znalecký posudok, ktorý Okresný súd\nBratislava V a aj Krajský súd v Bratislave odmietli akceptovať, pretože znalkyňa v ňom konštatuje, že\nvychádza z informácií poskytnutých len matkou. Žalovaná 1/ napriek vedomosti o jeho neobjektívnosti\nsa ním pokúsila očierniť žalobcu, označiť ho za pedofila a násilníka. Žalovaní 2/ až 5/ sú verejne\nznáme a činné osoby a svojím konaním nesledovali záujem samotnej maloletej, ale svoj vlastný\nprospech zviditeľniť seba či svoju politickú stranu a tak jednotlivo, ako aj spoločne a koordinovane,\nšírili nepravdivé informácie, ktoré sa nepokúsili pred ich zverejnením nijako overiť. V reakcii na jeho\npodané trestné oznámenie došlo zo strany žalovaných k odstráneniu niektorých videí z internetu, napriek\ntomu je väčšina nepravdivých informácií o jeho osobe naďalej zverejnená a môžu žalobcu v budúcnosti\nkedykoľvek poškodiť (napr. v prípade uchádzania sa o zamestnanie). Žalobca tvrdil, že dňa 27.05.2016\nodovzdal žalovanej 1/ na týždeň maloletú dcéru, v rovnaký deň podala žalovaná 1/ návrh na nariadenie\nneodkladného opatrenia o zverenie maloletej do jej starostlivosti a dňa 29.05.2016 došlo k zverejneniu\nprvého článku, ktorý nepravdivými informáciami diskreditoval osobu žalobcu. Dňa 30.05.2016 došlo k\ntlačovej konferencii v NR SR, v rámci ktorej žalovaný 3/ vyhlásil, že maloletá bola pri otcovi sexuálne\nzneužívaná, je týraná fyzicky a psychicky, otec ju zatvára do skrine a dcéra odmieta s otcom žiť. Žalovaní\nklamali, že v 06/2016 otec definitívne odobral matke dieťa, pričom išlo o zákonný výkon rozhodnutia.\nŽalovaný 3/ tvrdil, že k zvereniu maloletej otcovi došlo napriek tomu, že súd mal informáciu, že dieťa\nmôže byť zneužívané, pričom v tej dobe už bolo toto krivé obvinenie matky vyvrátené OČTK a uviedli\n\naj to, že otec by mal absolvovať psychiatrické a psychologické vyšetrenie, či je spôsobilý sa postarať\no dieťa, teda klamali. Dňa 03.06.2016 došlo k zmareniu odovzdania maloletej za prítomnosti žalovaných\nako aj médií, z ktorého žalovaná 2/ zverejnila ňou natočené video, čím porušila jeho právo na súkromie\na dôvernosť rozhovoru. Dňa 04.06.2016 došlo k zverejneniu fotiek zo zmarenia odovzdania maloletej.\nVyjadrením žalovanej 1/ na sociálnych sieťach a opisom jeho osoby a profesionálnej kariéry došlo\nk jednoznačnej identifikácii žalobcovej totožnosti. Žalovaná 4/ zverejnila dňa 08.06.2016 na sociálnej\nsieti Facebook a v médiu Konzervatívny výber celé meno maloletej, čím odkryla totožnosť žalobcu.\nUvedeným došlo k zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti, keď žalovaní nepreukázali v médiách\npravdivosť svojich tvrdení, spochybňovali a ohovárali žalobcu a uverejnenie nepravdivých skutkových\ntvrdení mu spôsobilo ujmu na osobnostných právach.\n12. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\n13. Podľa ust. § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,\naby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej\nosoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. (3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n14. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom, odvolací súd upozorňuje, že\nrozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého\nje odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu\nstránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím\nsúdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.\n15. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§\n380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími\ndôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní;\npri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v\nnapadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod\nniektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával\nkonkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie\nnepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka\naj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,\nnachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje\nprocesné práva aj v odvolacom konaní.\n16. Na úvod úvah o rozsahu odvolacieho prieskumu, poukazuje odvolací súd na to, že z napadnutého\nrozhodnutia vyplýva, že dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby, spočívali\nv absencii konkrétnej identifikácie žalobcu v jednotlivých namietaných formách šírenia informácií\n(ústnych a písomných prejavoch jednotlivých žalovaných), kedy pre širokú verejnosť bola osoba žalobcu\nnestotožniteľná, ako aj z dôvodu neunesenia dôkazného bremena pokiaľ ide o preukázanie reálneho\nzásahu do osobnosti žalobcu a jeho reálneho negatívneho dopadu a spôsobenia závažnej ujmy (v\ndôsledku ktorej by bola v značnej miere znížená dôstojnosť osoby žalobcu) na osobnosti žalobcu vo\nvzťahu k osobám z jeho blízkeho rodinného, sociálneho alebo pracovného okolia (a nepožadovania\ninej formy primeraného zadosťučinenia žalobcom, okrem materiálnej), keďže intenzita neoprávneného\nzásahu nebola taká, aby odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy.\n17. Zo súdneho spisu a súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že súd prvej\ninštancie dovodil, že žalovaní sú pasívne vecne legitimovanými subjektami, ak s nimi v konaní konal.\nV uvedenom rozsahu odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR zo dňa 13.11.2028 sp. zn. III. ÚS\n191/2018: „Skutočnosť, že všeobecný súd konal so stranou v konaní v postavení žalovaného a žalobe\nvyhovel, znamená, že dospel k záveru, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, pričom nie je\nnevyhnuté, aby túto skutočnosť v rozhodnutí výslovne (expresis verbis) konštatoval. Ak žalovaný v spore\n\nnenamieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a jeho obrana spočíva v tvrdení, že pasívne\nvecne legitimované sú aj iné subjekty, musí túto skutočnosť jednoznačne tvrdiť a na jej preukázanie\npredložiť dôkazy.“\n18. K skúmaniu pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v spore odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti\nje treba vecnou legitimáciou rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého fyzická či\nprávnická osoba je subjektom práva alebo povinností, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok vecnej\nlegitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, alebo o kom sa tvrdí, že je\nnositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá alebo nie je nositeľom tvrdenej\npovinnosti, o ktorú v konaní ide. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a\nna základe čoho sa žalobca domnieva, že strany sú účastníkmi určitého hmotnoprávneho vzťahu,\nale vždy iba o to, či nimi skutočne sú, alebo nie sú. Bez vyriešenia otázky vecnej legitimácie strán\nsporu nemôže súd vo veci rozhodnúť, pretože skúmanie vecnej legitimácie strany sporu je procesnou\npovinnosťou každého vo veci konajúceho súdu. Preskúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou\nkaždého súdneho konania, túto súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán\nkonania nenamieta, a zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postup\nkonajúceho súdu, ktorý opomenie vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej\nlegitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva\nna súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ako aj\nobsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) (pozri nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 407/2016-37).\n19. Právnické osoby (vrátane politických strán a hnutí, občianskych združení) konajú navonok\nprostredníctvom fyzických osôb – štatutárnych orgánov, členov, funkcionárov, hovorcov či iných\npoverených osôb (§ 18 ods. 2 a § 20 Občianskeho zákonníka). Pri určovaní, komu je pričítateľný zásah\ndo osobnostných práv fyzickej osoby, rozhodovacia prax súdov pracuje s analógiou so zodpovednosťou\nza škodu spôsobenú osobami, ktoré na túto činnosť použili (§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v\nspojení s § 853 Občianskeho zákonníka); uvedené potvrdzuje uznesenie ÚS SR zo dňa 23.08.2007\nsp. zn. I. ÚS 137/07, podľa ktorého: „...podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je\notázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za\nškodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej\nprávnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila\n(§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka)“ a aj rozsudok NS SR zo dňa 26.09.2013 sp.\nzn. 3Cdo/228/2012, R 128/2014 (s poukazom na citované uznesenie ÚS SR), na závery ktorého sa\nodvoláva viacero všeobecných súdov, podľa ktorého: „...pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných\npráv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto\nprávnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.\npre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu\nk plneniu danej činnosti).“.\n20. V otázke pričítateľnosti zásahu do osobnostných práv právnickej osobe je potrebné skúmať, či\nkonanie fyzickej osoby malo miestnu, časovú a vecnú súvislosť s plnením úloh právnickej osoby. Ak\nneoprávnený zásah spôsobí osoba použitá právnickou osobou na výkon jej činnosti a existuje miestny,\nčasový a vecný vzťah k plneniu činnosti právnickej osoby, zásah sa považuje za zásah právnickej osoby\na aj občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka postihujú priamo právnickú osobu;\nak na základe zhodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu je na mieste záver, že sa činnosť\npoužitej osoby už nerobila v rámci poverení vymedzených činností, ale išlo o vybočenie (exces) z tohto\nrámca, postihujú občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka priamo túto použitú\nosobu (rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.05.2017 sp. zn. 1Co/329/2016 a rozsudok\nKrajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.12.2015 sp. zn. 17Co/914/2014). Exces tak nastáva len vtedy, ak\npredstaviteľ právnickej osoby vybočí z rámca svojej funkcie tým, že koná z vlastnej iniciatívy vo vlastnom\nzáujme, bez opory v rozhodnutí príslušného orgánu a bez vecnej väzby na činnosť právnickej osoby.\nAk teda miestna, časová a vecná súvislosť absentuje (fyzická osoba sleduje vlastné záujmy, koná mimo\nrámca poverenia), ide o exces a zodpovednosť nesie výlučne fyzická osoba.\n21. Pre posúdenie toho, či na strane fyzickej osoby ide o exces (a teda zodpovednosť takejto osoby,\nnie právnickej osoby), je možné sledovať viaceré znaky a indície, napr. absencia poverenia alebo\nmandátu (fyzická osoba nebola poverená orgánom strany, nevystupovala na podklade rozhodnutia\n\norgánu strany, nevyjadrovala oficiálne stanovisko orgánov strany alebo jej výrok nebol prijatý, schválený\nani akceptovaný žiadnym orgánom strany), sledovanie výlučne osobných záujmov (fyzická osoba neháji\nzáujmy strany, ale sleduje osobné záujmy napr. bráni seba alebo reaguje na osobný spor), výslovné\ndištancovanie sa strany (ako silný indikátor excesu), absencia vizuálnej/komunikačnej identifikácie so\nstranou (výrok nie je pod hlavičkou strany, nie je označený ako jej oficiálne stanovisko). Z rozhodnutia\nNS ČR zo dňa 22.06.2006 sp. zn. 30Cdo/2712/2005 vyplýva, že: „Podle ustanovení § 13 obč. zák.\nobčanskoprávní sankce postihují subjekty, resp. původce neoprávněného zásahu do osobnostních práv\nfyzické osoby, chráněné všeobecným osobnostním právem. Původcem neoprávněného zásahu přitom\nmohou být jakékoliv fyzické či právnické osoby. Jestliže byl neoprávněný zásah do osobnostních práv\nfyzické osoby způsoben někým, kdo byl použit právnickou nebo jinou fyzickou osobou k realizaci činnosti\ntéto právnické či jiné osoby, přičítá se za použití analogie ustanovení § 420 odst. 2 ve spojení s\nustanovením § 853 obč. zák. neoprávněný zásah samotné fyzické či jiné právnické osobě. Soud se musí\nzabývat splněním předpokladu tohoto druhu odpovědnosti, a to že právnická osoba vědomě použila\ntakové osoby a že taková osoba vědomě jednala, byla použita za právnickou osobu v rámci pověřením\nvymezené činnosti. Je-li totiž na základě zhodnocení všech okolností konkrétního případu – především z\nhlediska místního, časového a věcného vztahu k plnění činnosti – na místě závěr, že se činnost použité\nosoby již nedělá v rámci pověřením vymezené činnosti, ale šlo o vybočení (exces) z tohoto rámce,\no jednání za jiného z vlastní iniciativy a ve vlastním zájmu, postihují občanskoprávní sankce podle\nustanovení § 13 obč. zák. přímo tuto použitou osobu. Právě tak, pokud předseda politické strany vysloví\nsvůj názor na určitou událost a přitom zároveň nejde o názor přijatý oprávněným orgánem politické\nstrany, odpovídá ve smyslu judikatury Nejvyššího soudu postižené fyzické osobě za neoprávněný zásah\ndo osobnostních práv sám předseda politické strany, nikoli však politická strana sama. Takový výrok\nnení totiž výrokem politické strany, a tedy ani předmětem její vlastní odpovědnosti podle ustanovení §\n13 obč. zák. (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 29. listopadu 2001, sp.\nzn. 30 Cdo 79/2001).“\n22. Vo vzťahu tlačovej konferencii konanej dňa 30.05.2016 v NR SR vyplynulo, že bola uvedená ako\ntlačová konferencie poslancov hnutia SME RODINA - B. F. (ďalej aj len „hnutie Sme rodina“) a zástupov\nobčianskeho združenia Deti patria rodičom (ďalej len „OZ Deti patria rodičom“), za účasti žalovaného\n3/ ako poslanca hnutia Sme rodina a za účasti ďalších poslancov hnutia Sme rodina a zástupcov OZ\nDeti patria rodičom, vrátane žalovanej 4/. Tlačová konferencia sa venovala praxi a systému výkonu\nrozhodnutí vo veciach maloletých a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, žalovaný 3/ predstavil\n(okrem poslancov hnutia Sme Rodina) žalovanú 4/ (E. O.) a C. E. z OZ Deti patria rodičom. Obsahom\ntlačovej konferencie bola politická agenda hnutia Sme rodina (potreba systémovej zmeny výkonu\nrozhodnutí vo veciach úpravy výkonu rodičovských práv a povinností) a OZ Deti patria rodičom, pričom\nžalovaný 3/ poukázal na spoluprácu poslancov hnutia Sme rodina a OZ Deti patria rodičom.\n23. Žalobcom namietané výroky žalovaného 3/ a žalovanej 4/ (že maloletá bola pri otcovi sexuálne\nzneužívaná, týraná fyzicky a psychicky, otec ju zatvára do skrine a dcéra odmieta s otcom žiť, že súd\nmal informáciu, že dieťa môže byť zneužívané, že otec by mal absolvovať psychiatrické a psychologické\nvyšetrenie, či je spôsobilý sa postarať o dieťa a pod.) zverejnené na tlačovej konferencii (a následne\ncestou Facebooku na profile žalovaného 3/ „Bez komentára“ ako prezdieľaný status hnutia Sme\nrodina – záznam z tlačovej besedy, a „VIDEO Ďalšie škandalózne odobratie dieťaťa....“ ako článok\nz parlamentnelisty.sk, na Facebooku OZ Deti patria rodičom – reportáž TV JOJ, prostredníctvom článku\nna Konzervatívny výber s uvedením autora „E. O., Združenie Deti patria rodičom“) mali vecnú, časovú\na miestnu súvislosť s činnosťou hnutia Sme rodina a OZ Deti patria rodičom, išlo o oficiálnu tlačovú\nkonferenciu poslancov hnutia Sme rodina a oficiálne stanovisko zástupov hnutia Sme rodina a jeho\nhostí – zástupcov OZ Deti patria rodičom (žalovaná 4/ poukazovala vo vyjadreniach na základné\nposlanie OZ Deti patria rodičom, ktorým je zabezpečiť ochranu ľudských práv a slobôd a práv dieťaťa v\nzmysle medzinárodných dohovorov a práva Európskej únie). Vo vzťahu k predmetu a obsahu tlačovej\nkonferencie v celom rozsahu a k tam predneseným vyjadreniam sa výslovne prihlásilo tak hnutie Sme\nrodina ako aj OZ Deti patria rodičom (na sociálnej sieti Facebook). Z formulácie prejavov žalovaných\n3/ a 4/ bolo dôvodným predpokladať, že ide o oficiálne stanovisko hnutia Sme rodina a OZ Deti\npatria rodičom, žalovaní 3/ a 4/ koncipovali svoje vyjadrenia za subjekty, v mene ktorých vystupovali a\nnesledovali nimi svoje osobné záujmy. K agende prezentovanej žalovaným 3/ sa prihlásil aj predseda\nhnutia Sme rodina B. F. (článok zo dňa 05.06.2016 na portáli Konzervatívny výber) a aj podania\nadresované Okresnému súdu Bratislava V boli pod hlavičkou hnutia Sme rodina.\n\n24. Uvedené platí rovnako aj vo vzťahu k žalobcom namietaným výrokom žalovanej 4/ v článku na\nportáli Konzervatívny výber dňa 29.05.2016, 31.05.2016, 02.06.2016, 08.06.2016, v Plus jeden deň dňa\n04.06.2016 a aj vo vzťahu k záznamu/videa zo dňa 03.06.2016 zo zmareného pokusu o odovzdanie\nmaloletej otcovi za prítomnosti žalovanej 2/, 4/ a 5/, sociálnych pracovníkov a ďalších osôb pred obytným\ndomom, kde bývala žalovaná 1/ s maloletou cestou Facebooku (profil OZ Deti patria rodičom), ostatných\nči už písomných alebo ústnych vyjadrení žalovanej 4/ ako zástupkyne OZ Deti patria rodičom (vrátane\ntých, adresovaných Okresnému súdu Bratislava V dňa 03.06.2016 pod hlavičkou OZ Deti patria rodičom\na postov na Facebooku OZ Deti patria rodičom). Uvedené dokresľuje aj to, že žalovaná 4/ sa vyjadrovala\nvždy pod hlavičkou OZ Deti patria rodičom.\n25. Odvolací súd tak dospel k záveru, že žalobcom namietané výroky, ktoré mali podľa žalobcu\npredstavovať spôsobilý zásah do jeho osobnostných práv vztiahnuté k žalovanému 3/ sú pričítateľné\npolitickému hnutiu Sme rodina a vztiahnuté k žalovanej 4/ sú pričítateľné OZ Deti patria rodičom.\nNamietané výroky v prejednávanej veci nepredstavovali exces z výkonu funkcie poslanca NR SR za\nhnutie Sme rodina a zástupkyne OZ Deti patria rodičom, nakoľko sa týkali záležitostí spadajúcich\ndo ich pôsobnosti, a teda sú pričítateľné subjektom, ktoré žalovaný 3/ a žalovaná 4/ reprezentovali.\nZ uvedeného dôvodu nie je daná osobná zodpovednosť žalovaných 3/ a 4/ ako samotných pôvodcov\nzásahu, preto súd prvej inštancie nesprávne v uvedenom právne posúdil otázku pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaných 3/ a 4/, ktorej absencia je samostatným a primárnym dôvodom pre zamietnutie\nžaloby bez jej vecného prejednania.\n26. Je potrebné doplniť, pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností, že ak by aj vecná legitimácia\nžalovaných 3/ a 4/ bola vo veci daná, na správnosti záveru súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby by to\nnič nezmenilo z dôvodu, že žalobca svoje tvrdenia o vzniku závažnej ujmy v dôsledku neoprávneného\nzásahu (všetkých) žalovaných do jeho osobnostných práv jednoznačne nepreukázal (neuniesol dôkazné\nbremeno) (viď. ods. 38 až 43 nižšie).\n27. Čo sa týka žaloby smerovanej voči žalovanej 2/, ktorá bola v rozhodnom čase poslankyňou NR\nSR za stranu SaS, nebolo možné podľa odvolacieho súdu jednoznačne ustáliť, že táto (rovnako ako\nžalovaný 3/) konala vo veci týkajúcej sa záležitostí spadajúcich do pôsobnosti politickej strany S., ktorej\nbola členkou a za ktorú bola poslankyňou v NS SR. I keď sa takto predstavila pri odovzdaní maloletej\ndňa 03.05.2016, všetky žalobcom namietané zásahy boli žalovanou 2/ zverejnené len pod jej menom\n(osobný profil na Facebooku, blog SME.sk, webová stránka T.) a sama v článku zo dňa 04.06.2016\nuviedla, že do prípadu sa zaangažovala, pretože ju kontaktovala jej spoločná známa so žalovanou 1/, a\ntak sa snažila pomôcť. Uvedené súhrnne vylučuje, že žalovaná 2/ konala v mene politickej strany SaS\n(ktorá sa k jej aktivitám ako k agende strany nijak verejne politicky neprihlásila), teda zodpovednosť za\njej konanie nie je pričítateľné strane SaS, ale je daná jej zodpovednosť ako fyzickej osoby.\n28. Ohľadne vyhotovenia a zverejnenia záznamu/videa zo dňa 03.06.2016 žalovanou 2/ zo zmareného\npokusu o odovzdanie maloletej žalobcovi za prítomnosti žalovanej 2/, 4/ a 5/, sociálnych pracovníkov\na ďalších osôb pred obytným domom, kde bývala žalovaná 1/ s maloletou, má zhodne so súdom\nprvej inštancie odvolací súd za to, že zverejnené video nezachytáva osobu žalobcu a žalobca nie\nje na nahrávke identifikovateľný pre verejnosť (nie je mu vidno tvár, má pozmenený hlas, mená sú\nstlmené). K skutočnostiam namietaným žalobcom je potrebné uviesť, že zverejnenie jeho priezviska\n(12:41 nahrávky) nie je vôbec zreteľné a znateľné (v tom čase hovoria viaceré osoby cez seba, jednou\nz nich je sociálny pracovník) a rovnako nie je rozpoznateľné, že nie je pozmenený jeho hlas (15:31\nnahrávky), pretože nie je vôbec zrejmé, kto v tom čase hovorí, keďže sa tam súčasne nachádza viacero\nmužov. Bytový dom je na nahrávke identifikovateľný len orientačným číslom bytového domu č. 17 a\nzaznie „7. poschodie“. Uvedené v súhrne dáva podklad pre záver vyvodený súdom prvej inštancie, že\nnahrávka, ktorú vyhotovila a zverejnila žalovaná 2/ neobsahuje a nezaznamenáva identifikáciu osoby\nžalobcu výslovným uvedením jeho mena a priezviska, bydliska alebo uverejnením jeho fotografie, z čoho\nje zrejmé, že nie je možné bez bližšieho poznania súkromia a vzájomných vzťahov medzi žalobcom\na žalovanou 1/ dospieť k jednoznačnému záveru, že sa uvedené zverejnené informácie na nahrávke\ntýkajú konkrétne osoby žalobcu, ktorý nie je poznateľný pre širokú verejnosť, pričom nepostačuje, že\nsa žalobca sám stotožnil resp. opoznal (čo je vzhľadom na jeho prítomnosť pri odovzdávaní maloletej\npochopiteľné); na uvedenom nemení nič ani žalobcom namietané spojenie s pozadím osoby žalobcu\n(kladením so otázok „koľko bývalých vojakov pôsobiacich v Afganistane, vo vojenskom spravodajstve, s\notcom bývalým poslancom, má meno C., koľko z týchto osôb má dcéru Zoju na adrese Černyševského\n\na má titul Ing.“), ktorý nie je verejnosti práve v spojení s týmto pozadím všeobecne známy. Uvedené\nsa vzťahuje aj na žalobcom namietané výroky žalovanej 2/ v zverejnených článkoch a/alebo v jej\npostoch (Parlamentné listy dňa 04.06.2016, blog SME.sk, posty na Facebooku a webe ciganikova.sk dňa\n09.06.2016, Parlamentné listy dňa 10.06.2016 a 11.06.2016). Súd prvej inštancie správne vyhodnotil\nkonanie žalovanej 2/ (ale aj žalovaných 3/ až 5/) za tendenčné v spojitosti s politickými ambíciami\na s cieľom vyvolať senzáciu u širokej verejnosti. Napriek tomu je dôvodným, s ohľadom na vyššie\nuvedené, skonštatovať aj vo vzťahu k žalovanej 2/ správnosť záveru súdu prvej inštancie, že konanie\na zverejňovanie informácii o žalobcovi žalovanou 2/ nepredstavuje spôsobilý zásah do práv žalobcu na\nochranu osobnosti.\n29. Správnosť záveru o zamietnutí žaloby aj voči žalovanej 2/ podporuje rovnako to, že súd prvej\ninštancie správne dovodil (vo vzťahu ku všetkým žalovaným), že žalobca svoje tvrdenia o vzniku\nzávažnej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaných do jeho osobnostných práv nepreukázal\n(neuniesol dôkazné bremeno) (viď. ods. 38 až 43 nižšie).\n30. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie mal voči žalovanej 2/ rozhodnúť rozsudkom\npre zmeškanie (a vylúčiť žalobu voči nej na samostatné konanie), odvolací súd poukazuje na znenie\nust. § 273 CSP, podľa ktorého za splnenia tam uvedených podmienok súd môže aj bez nariadenia\npojednávania rozhodnúť o žalobe podľa ust. § 137 písm. a) CSP rozsudkom pre zmeškanie, ktorým\nžalobe vyhovie. Gramatickým výkladom citovaného ustanovenia s použitím slovného spojenia „súd\nmôže“ je teda zrejmé, že tento rozsudok pre zmeškanie žalovaného má charakter fakultatívnej formy\nkontumačného rozsudku. Sudca môže prihliadnuť na porušenie procesnej povinnosti, ktorú žalovanému\nuložil v zmysle ust. § 273 písm. a) CSP (v určenej lehote sa písomne vyjadriť k žalobe a v tomto\nsvojom vyjadrení uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva,\na označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žalovaný túto povinnosť bez vážneho dôvodu nesplnil)\na takéto nesplnenie súdom uloženej povinnosti, ku ktorej nesplneniu však dochádza bez vážneho\ndôvodu na strane žalovaného, sankcionovať vydaním rozsudku pre zmeškanie žalovaného. Súd tak\nmá možnosť úvahy, či kontumačný rozsudok vydá alebo bude v konaní pokračovať (uznesenie NS\nSR sp. zn. 5Obdo/50/2019 zo dňa 28.11.2019). Z uvedeného dôvodu je nedôvodná námietka žalobcu,\nže zmeškanie lehoty na vyjadrenie k žalobe žalovanou 2/ malo viesť k vydaniu rozsudku pre zmeškanie.\n31. Vo vzťahu k žalovaným 1/ a 5/ dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k záveru,\nže ich konanie a zverejňovanie informácii o žalobcovi predstavujú spôsobilý neoprávnený zásah do\nosobnostných práv žalobcu.\n32. Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom\ndo osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú (a)\nexistencia zásahu, ktorý vyvolal, alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození\nosobnostných práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka, (b) neoprávnený (protiprávny)\ncharakter tohto zásahu, (c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou.\nNenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť vzniku sankcií podľa\nust. § 13 Občianskeho zákonníka.\n33. Samotný protiprávny zásah na vznik zodpovednosti pôvodcu zásahu do práv chránených ust. § 11\nObčianskeho zákonníka nestačí. Pokiaľ sa má proti neoprávnenému zásahu poskytnúť občianskoprávna\nochrana, je potrebné, aby išlo o taký zásah, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť\nprávo chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Objektívna spôsobilosť zásahu narušiť alebo\nohroziť práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka je ďalšia zložka zásahu nevyhnutná na to,\naby právo na ochranu osobnosti mohlo byť úspešne uplatnené. Nie každý neoprávnený zásah\nbude objektívne spôsobilý túto náležitosť spĺňať. Bude záležať najmä na prostredí, v ktorom došlo\nk zásahu, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, na intenzite a na ostatných okolnostiach,\nza ktorých bol vykonaný.\n34. Z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že k zásahu do cti\nžalobcu zo strany žalovanej 5/ by nedošlo rovnako ako v prípade žalovanej 2/ (viď. ods. 28 vyššie),\nnakoľko tak zverejnené informácie cestou blogu na SME.sk dňa 02.06.2016 ako aj informovanie\no zmarení odovzdania maloletej Zoji (video záznam žalovanej 2/ zo dňa 03.06.20215) neboli spôsobilé\nidentifikovať žalobcu. K podstatnej zmene však došlo až s odstupom viac ako 3 rokov, kedy žalovaná\n\n5/ dňa 20.12.2019 cestou svojho profilu na Facebooku informovala o doručení žaloby v tejto veci\ns fotografiou prvej strany žaloby s uvedením celého mena a priezviska žalobcu, čím žalovaná 5/, i keď\ns veľkým časovým odstupom, zámerne a cielene spojila žalobcu s kauzou z r. 2016 (aj opisom kauzy\nz odovzdávania maloletej).\n35. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej\ninštancie vyplýva, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu zo strany žalovanej 1/ došlo.\nŽalovaná 1/ skutočne šírila informácie o sexuálnom zneužívaní dcéry žalobcom (s poukazom na\nznalecký posudok z 11/2015) bez toho, aby boli tieto skutočnosti v danom prípade preukázané a aby\nbol žalobca v trestnom konaní za takéto konanie uznaný vinným. Pravdivosť informácii šírených\nžalovanou 1/ o žalobcovi vyvracia aj uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 22P/138/2015\nzo dňa 16.12.2015, v ktorom sa uvádza: „Neobstojí tvrdenie matky o tom, že dcéra bola svedkom\nnapadnutia zo strany otca a už vôbec nie jej pretrvávajúca argumentácia obvineniami otca zo\nsexuálneho zneužívania maloletej, keď predložené listinné dôkazy jednoznačne nesvedčia o matkou\ntvrdenom priebehu situácie...“ a „Vo vzťahu k matkou opakovanému zotrvávaniu na obvineniach otca zo\nsexuálneho zneužívania maloletej, a to napriek skutočnosti, že toto nebolo orgánmi činnými v trestnom\nkonaní s definitívnou platnosťou preukázané a bolo vyvrátené opakovaným znaleckým dokazovaním,\nsúd poukazuje na vyjadrenia znalca na pojednávaní konanom dňa 26.11.2015.Na znalecký posudok zo\ndňa 20.11.2015 vypracovaný na objednávku matky bez vyšetrenia otca súd nemôže ako na absolútne\nneobjektívny vôbec prihliadať“. Napriek tomu žalovaná 1/ jednak zaslala znalecký posudok z 11/2015\nviacerým adresátom (správa z Messenger-a zo dňa 16.03.2016 adresovaná 2 adresátom a email\nzo dňa 31.03.2016, kde adresátmi majú byť spoloční známi a rodinní príslušníci žalobcu), následne\nuvedené podklady a nepravdivé a zavádzajúce informácie poskytla žalovaným 3/ a 4/, ktorí o jej prípade\nverejne opakovane informovali (vrátane tlačovej konferencie na pôde NR SR), spolu so zverejnením\nnahrávok, o ktorých znalec podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 22P/138/2015 zo\ndňa 16.12.2015 (ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 11CoP/108/2016 zo dňa 22.03.2016\npotvrdil), zhodnotil: „Vo vzťahu k zotrvávaniu matky na obvineniach otca zo sexuálneho zneužívania\nmaloletej, ktoré sa snaží dokladovať nahrávkami dieťaťa, na ktorých maloletá predvádza čo jej mal\notec robiť značné časové obdobie spätne v jej veľmi útlom veku sa znalec vyjadril tak, že práve takéto\nsprávanie sa zo strany matky a starých rodičov iba potvrdzuje závery znaleckého posudku, a ukazuje, že\nmatka má narušený kontakt s realitou, čo vyplýva s jej akcentovanej osobnosti.“ V zverejňovaní a šírení\ninformácii, vrátane toho, že žalobca maloletej ublížil neospravedlniteľným spôsobom – sexuálnym\nzneužívaním“, žalovaná pokračovala aj v statusoch na svojom profile (s menom „F. C. G.“) na Facebooku\ndňa 19.05.2016 (ktorý mal 157 zdieľaní a 32 komentárov), dokonca verejne na Facebookovom profile\nprezidenta SR (o čom informuje aj na svojom profile: „Ludia z prezidentskej kancelarie boli o tom\ninformovani aj o pochybeniach, ktore sa stali a deju ..... A co sa stalo, NIC SA NESTALO, teraz je\npan prezident velmi prekvapeny“). Ďalej žalovaná 1/ prezdieľala dňa 30.05.2016 a 07.06.2016 záznam\nz tlačovej konferencie z NR SR uverejnený na profile hnutia Sme rodina, vrátane titulku „... sme upozornili\nna ďalší otrasný prípad, kde je dievčatko sexuálne zneužívané a týrané vlastným otcom“ (každý\npríspevok mal 7 komentárov), prezdieľala dňa 02.06.2016 článok z konzervatívnyvýber.sk s názvom\n„Otrasný prípad C. stále pokračuje a nemá konca!!!“ (ktorý príspevok mal 6 komentárov a 24 zdieľaní)\na status OZ Deti patria rodičom s nadpisom „Otrasný prípad C. stále pokračuje a nemá konca!!!“, dňa\n03.06.2016 prezdieľala status OZ Deti patria rodičom s nadpisom „Takto by to malo vyzerať! V najlepšom\nzáujme dieťaťa“ (ktorý príspevok mal 24 reakcií), prezdieľala dňa 08.06.2016 status OZ Deti patria\nrodičom s nadpisom „Boj pokračuje!!! Stále nie je rozhodnuté!!!“ (ktorý príspevok mal 5 reakcií), ktorým\nsvojím konaním sa v tomto rozhodnom čase medializácie kauzy verejne k nej prihlásila, a tým stotožnila\nžalobcu ako otca maloletej „C.“ alebo „C. C.“ (o čom svedčia aj reakcie v komentároch) . Uvedené platí\naj o článku v Plus 1 deň s fotografiou žalovanej 1/, textom „O C. vedú rodičia tuhý boj. Podľa súdneho\nrozhodnutia si ju otec môže zobrať, lenže mama ju nechce dať. Odôvodňuje to najmä podozrením zo\nsexuálneho obťažovania dievčatka. To mal potvrdiť aj znalecký posudok“ a s jej vyjadreniami „Tiež sa\nho bojím, nielen malá...“. Správne tak v odvolaní poukazoval žalobca na to, že uvedeným konaním,\nkeď žalovaná 1/ uviedla, že sa jedná o jej prípad a dcéru, adresne tým označovala žalobcu ako osobu\ndopúšťajúcu sa sexuálneho násilia na svojej maloletej dcére, o čom svedčia aj niektoré reakcie pod\npríspevkami, označujúce žalobcu za devianta. Zverejňovanie týchto informácií o žalobcovi žalovanou\n1/ (aj zdieľaním postov, týkajúcich sa celej kauzy prezentované verejne - tlačovej konferencie a pod.)\no žalobcovi ako osobe dopúšťajúcej sa sexuálneho zneužívania maloletej dcéry bez preukázania\nuvedeného (právoplatne) v trestnom konaní (ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná a vyplývala\nz uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V, odbor kriminálnej polície, ČVS ORP-1118/1-OVK-\n\nB5-2013 zo dňa 22.07.2014, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie žalobcu vo veci zločinu sexuálneho\nzneužívania maloletej dcéry, zo znaleckého posudku vypracovaného pre účely trestného konania\nznalkyňou L. S., L. a z odmietnutia druhého trestného oznámenia voči žalobcovi v 02/2015), bolo aj v\nrozpore so zásadou prezumpcie neviny. Samotné označenie niekoho za pedofila a sexuálneho devianta\nmôže spôsobiť závažnú ujmu na dôstojnosti a vážnosti tej osoby, ktorá bola takto označená. Z obsahu\nvýrokov žalovanej 1/ bolo zrejmé, že žalobcu v rozpore s prezumpciou neviny „fakticky odsúdila v očiach\nverejnosti“. Vyslovenie výrokov, porušujúcich ústavný príkaz prezumpcie neviny žalovanou 1/ verejne,\npredstavuje spôsobilý zásah do všeobecného osobnostného práva žalobcu. Je tak sumárne dôvodné\nkonštatovať, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu poskytnutím a šírením preukázateľne\nnepravdivých informácií žalovanou 1/ o žalobcovi.\n36. V rozsahu rozširovaných informácii a spôsobu ich zverejnenia, vzhľadom na vedomosť žalovanej\n1/ o nepravdivosti šírených informácii, neobstoja jej námietky, že konanie žalovanej 1/ je potrebné\nvnímať optikou vtedy aktuálnych pomerov medzi žalobcom a žalovanou 1/ (vyhrotené vzťahy medzi\nnimi v dôsledku rozvodového konania a prezverenia mal. dcéry otcovi) a že treba na ne prihliadať\nako na pohnútku, ktorá viedla žalovanú 1/ k medializácii prípadu (kritika systému, ktorý v rozhodnej\ndobe rozhodoval spôsobom hrubo porušujúcim práva dieťaťa a ktorý bol aj vďaka konaniu žalovanej\n1/ zmenený). Žalovaná 1/ konala výlučne v súkromnom osobnom záujme dosiahnutia vlastných cieľov\na výsledku v konaní o starostlivosť o maloletú a neváhala za tým účelom zasiahnuť vedome do\nosobnostných práv žalobcu, a to aj tým, že nepravdivé informácie poskytla ostatným žalovaným\ns vedomím, že budú ďalej zverejnené. Uvedené správne skonštatoval aj súd prvej inštancie, keď uviedol,\nže konanie žalovanej 1/ je možné označiť za účelové v spojitosti s konaním o úprave zverenia a styku\ns maloletou.\n37. Nelogickým sa v tomto ohľade javí záver súdu prvej inštancie, podľa ktorej nedošlo k zásahu\ndo práv žalobcu z dôvodu neidentifikovateľnosti žalobcu a súčasne že by súd prvej inštancie za\ndaných okolností prípadu považoval za jednoznačne správnu a opodstatnenú inú formu primeraného\nzadosťučinenia (napr. stiahnutie dostupných článkov a videí z internetu, ospravedlnenie), ktoré ale\nžalobca nepožadoval a že konanie žalovaných bezpochyby odôvodňuje verejné ospravedlnenie pre\nneobjektívnosť zverejňovaných informácií, a to aj bez jeho nariadenia súdnym rozhodnutím, ak by bolo\nnepochybným.\n38. K ostatnej odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej\ninštancie správne vymedzil predmet sporu, ktorým bola požiadavka žalobcu výlučne na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko žalobca ospravedlnenie nepožadoval. V tejto súvislosti\nodvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie správne vychádzal z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, teda vec správne právne posúdil. Peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy,\nak vzniknutú ujmu nie je možné zmierniť prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia.\nV danom prípade však žalobca primerané zadosťučinenie (v podobe ospravedlnenia nežiadal a iné\nskutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca v konaní\npred súdom prvej inštancie, ako ani pred odvolací súdom, nepreukázal. Pritom je nesprávny názor\nžalobcu, že v tomto rozsahu ho žiadne dôkazné bremeno nezaťažovalo.\n39. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo\nznamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť\nskutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou\nnemôže byť. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy a súd je v sporovom konaní limitovaný\nskutkovými tvrdeniami strán sporu. Obsah dokazovania je determinovaný jednotlivými tvrdeniami\nžalobcu, preto ak žalobca tvrdil, že mu patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo\njeho povinnosťou najskôr predložiť konkrétne skutkové tvrdenia o konkrétnych dôsledkoch sťaženia\njeho spoločenského uplatnenia, osobného, rodinného alebo pracovného života, prípadne aké a ako\nkonkrétne negatívne následky pociťoval v dôsledku konania žalovaných; nepostačujú hypotetické\na všeobecné tvrdenia o tom, že z dôvodu konania žalovaných blízke okolie aj široká verejnosť môže\nnazerať na žalobcu ako na závadnú osobu, čo môže spôsobiť komplikácie v budúcom pracovnom a\nkariérnom živote žalobcu, ktorý sa pohyboval a pohybuje v sektore bezpečnosti, ochrany zákonnosti a\ndodržiavania predpisov v medzinárodnom rozmere.\n\n40. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť aj to, že zákon stranám ukladá povinnosť objasniť\nvšetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia\na povinnosť dôkaznú). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť postihuje obe strany sporu v konaní\novládanom prejednacou zásadou, keďže nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre stranu nepriaznivý\ndôsledok v podobe nepriaznivého výsledku sporu. Okolnosť, že strana v sporovom konaní nesie\nnebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu, sa označuje v procesnej teórii jej procesnou\nzodpovednosťou. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkazným\nbremenom je zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých alebo\nz vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho\nuplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté\ndôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre\nsvoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech\nv konaní) pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné\nbremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Súd\npri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP). Súd\nsa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz\niba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz\nsa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu\n(§ 185 ods. 2 a 3 CSP) a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu, ktorými princípmi je a tiež\nbude nepochybne ovládané konanie tiež v posudzovanej veci, preto je na zodpovednosti strán sporu,\nako sa z hľadiska produkovania tvrdení a dôkazov s nimi vysporiadajú, keďže ich nečinnosť v tomto\nsmere im legitímne nemôže priniesť iné, ako v neprospech tej strany, ktorá nebude dostatočne aktívna,\nvydané rozhodnutie.\n41. Zadosťučinenie v peniazoch možno považovať za občianskoprávny prostriedok výnimočného\ncharakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch,\nkeď - objektívne posudzované - došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej\nvážnosti v spoločnosti v značnej miere. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného\nzadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví\ns ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno\nz nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane\nzmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať\nz jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je,\nže v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej\nvážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby\npôjde a kedy nie, bude musieť súd vždy hodnotiť tak podľa celkovej povahy, ako aj podľa\njednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch\nplní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení\ndôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku\nkonkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho\nkritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované\nuplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia\nznamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej\nmiere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti\nfyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo\nvyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu ako závažnú\npociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané\nobjektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných\npodmienok podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity\nsamotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium). Je tým treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné\npovažované výlučne subjektívne psychické reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb,\nalebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne odlišovať. Až ak súd dospeje na základe všetkých zistení\nk záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti\nv značnej miere skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch.\n42. Vychádzajúc z uvedeného je aj odvolací súd toho názoru, že vždy je potrebné skúmať, či\nspôsobená nemajetková ujma je tak závažná, že odôvodňuje priznanie náhrady v peniazoch, t.j.\nje potrebné skúmať jednotlivé negatíva dopadu na práva, ktoré tvoria súčasť práva na ochranu\n\nosobnosti. Nestačí len púha možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej\nmiere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo (povinnosť tvrdenia,\ndôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na žalobcovi) (rozsudok NS SR\nsp. zn. 5Cdo/202/2009 zo dňa 19.05.2010). V tomto sa práve líši tento prostriedok právnej ochrany\nosobnosti od ostatných. Samotné uvedenie nepravdivej alebo difamujúcej informácie tak, samé o sebe,\nnezakladá ešte nárok na nemajetkovú ujmu. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dospel\nk záveru, že síce konanie žalovaných 1/ a 5/ vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných\npráv, ktorý mohol by byť objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu, avšak následne bolo potrebné\nprihliadnuť aj na intenzitu zásahu a jeho dopad, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal za\npreukázané, že by žalobcovi vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na priznanie\nnemajetkovej ujmy nestačí len žalobcove presvedčenie o vzniku závažnej ujmy, ale túto závažnú ujmu je\npotrebné preukázať, teda uniesť dôkazné bremeno, čo sa žalobcovi v konaní pred súdom prvej inštancie\nnepodarilo.\n43. Vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 (R 53/2010), ako aj rozhodnutia\nNS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010, odvolací súd dodáva, že „podmienkou priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti od\nindividuálnych okolností daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa\nprávneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za\nktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje\nza ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda\nto, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom\npostavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do\npráva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere\nznížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti (pozri znenie § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka). Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do\npráva na ochranu mena môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti\nv značnej miere); tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným\nprejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na\ntýchto chránených právach.“\n44. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca svoje tvrdenia\no zásahu žalovaných do jeho práva na súkromný a rodinný život (vrátane spoločenského a pracovného)\njednoznačne nepreukázal, nepreukázal, akú konkrétnu ujmu utrpel, aké mala táto ujma následky,\naký intenzívny bol zásah do jeho osobnostných práv a v tomto smere odvolací súd poukazuje na\nodôvodnenie v ods. 33 preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie. Za situácie, že táto ujma zo\nstrany žalobcu nebola preukázaná žiadnym relevantným dôkazom, jeho tvrdenia o závažnej ujme\nv sfére súkromného a rodinného života zostali len v rovine nepodložených, naviac všeobecne\nformulovaných tvrdení (došlo k strate jeho dôstojnosti, cti, poškodeniu dobrého mena, z dôvodu\nkonania žalovaných blízke okolie aj široká verejnosť môže nazerať na žalobcu ako na závadnú\nosobu, čo môže spôsobiť komplikácie v budúcom pracovnom a kariérnom živote). Potom je potrebné\nprijať záver o dôkaznej núdzi žalobcu, keď preukázanie existencie zásahu a jeho intenzity, je prvým\npredpokladom pre úspešné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca tak nepreukázal\nrozsah a intenzitu zásahu zo strany žalovaných a nesplnil jednu z podmienok pre priznanie uplatneného\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí\nsprávne konštatoval, že zo strany žalobcu nebol preukázaný jeden z obligatórnych predpokladov\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, a to zníženie dôstojnosti osoby žalobcu v značnej miere vo vzťahu k\nosobám z jeho blízkeho rodinného, sociálneho alebo pracovného okolia (a odvolací súdu dopĺňa, že tým\nabsentuje aj ďalší obligatórny predpoklad, a to preukázanie príčinnej súvislosti ujmy žalobcu s konaním\nžalovaných), čo indikuje záver, že v danej veci neboli splnené základné predpoklady pre uplatnenie tejto\nnáhrady podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka žalobcom, teda úspešnosti žaloby žalobcu v celom\nrozsahu.\n45. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak\nnemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\n\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n(porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n46. Vychádzajúc aj z vyššie uvedeného, odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalobcu ako\nnedôvodnú a nespôsobilú privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie\na dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne ustálil nedôvodnosť nároku žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, preto rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa\nust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.\n47. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.\n§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorých v konaní úspešným žalovaným patrí nárok na náhradu\ntrov konania voči žalobcovi. S ohľadom na obsah spisu odvolací súd nárok na náhradu trov konania\npriznal žalovaným 1/ až 3/ (ktorí sa v odvolacom konaní vyjadrili k odvolaciu žalobcu) a nepriznal nárok\nna náhradu trov konania žalovaným 4/ a 5/, ktorým v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, títo si\nich neuplatnili a zo spisu im nevyplývajú, zohľadňujúc procesnú ekonómiu konania (čl. 17 CSP). Podľa\nust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/10/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cabec91a-5b57-4f6a-b143-1926e2d931d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.191.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 191/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 191/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.191.2018.2"}, {"guid": "ussr:97166575-3feb-482d-9cfd-ffa68e6b9a22", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 407/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2016 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:1ac638ba-2ba1-4908-ac8e-3a6e4c3d2784", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.228.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 228/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 228/2017 z 4. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.228.2017.1"}, {"guid": "ussr:3bece740-895e-4d73-9802-fa878c7a87ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 689/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 137/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 137/07 z 23. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-23", "citacie_n": 86, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "8298efe0-ab80-47da-a0ce-f4dee81cb1c7:8f5ab06b-7aaf-4b31-9d47-3fa8c2331250", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2316207506.1", "spisova_znacka": "9Cdo/265/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/265/2021 z 17. 8. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2316207506.1"}, {"guid": "3d8b2a60-b9fc-4580-820c-380fd98a76f3:a7895421-5737-4937-88e7-f5083e3fb003", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:2612208519.1", "spisova_znacka": "3Cdo/293/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/293/2015 z 5. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-05", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2612208519.1"}, {"guid": "ddb5e455-8841-42fb-a36f-e216d37682f1:a1a34d52-4582-4d7b-965c-f1a21be6e4ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/95/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/95/2021 z 31. 3. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ddb5e455-8841-42fb-a36f-e216d37682f1:a1a34d52-4582-4d7b-965c-f1a21be6e4ce"}, {"guid": "57ed2a83-b7b7-49ba-aefc-a4365513d09a:94d94f96-e069-4e70-a47f-ac1e39257dde", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Co/329/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/329/2016 z 10. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-05-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/57ed2a83-b7b7-49ba-aefc-a4365513d09a:94d94f96-e069-4e70-a47f-ac1e39257dde"}, {"guid": "ab6e048b-162a-441f-8d86-903dc364e052:6c3b8083-7c07-4ccc-a527-5d85b3147e4a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1515222653.2", "spisova_znacka": "11CoP/108/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/108/2016 z 21. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-03-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1515222653.2"}, {"guid": "f753e7a3-8c80-4d3a-87c9-5cbb1a8d1eff:aa2e6273-81c7-4653-9570-c3f31e7b9416", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7113214202.1", "spisova_znacka": "9Co/224/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/224/2015 z 1. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-03-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7113214202.1"}, {"guid": "2b19470f-15d0-4ec8-9c6e-6c8d9215946c:185d19d5-a6ea-4f58-a079-9ed4b570cab5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3113220403.1", "spisova_znacka": "17Co/914/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/914/2014 z 15. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-12-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3113220403.1"}, {"guid": "c7c96ce9-d554-4f67-8828-09435f0c220b:d0d188d3-9739-4d4f-ae7d-f03d6a198d11", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1011897248.3", "spisova_znacka": "9Co/158/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/158/2011 z 16. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1011897248.3"}], "citovane_v": []}