Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/94/2023 z 10. 2. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 5Co/94/2023 1514224808 10. 02. 2026 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2026:1514224808.5

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: F.. K. Ď., J.. XX.X.XXXX, Y. G. E. XX, G., právne zastúpeného: JUDr. Ľubica Dočkalová, advokátka so sídlom Lachova 32, Bratislava, proti žalovanému: News and Media Holding, a. s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, právne zastúpenému: Škubla & Partneri, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 40C/178/2014-271 z 12. septembra 2016 (teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-40C/178/2014), takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých žalobe vyhovujúcich častiach m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . II. V napadnutých žalobu zamietajúcich častiach rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v jeho prvom výroku uložil žalovanému povinnosť v týždenníku K. X O. v čísle, ktoré bude nasledovať ako druhé v poradí po právoplatnosti tohto rozsudku, na strane 4 týždenníka na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma, ako bolo na 4. strane týždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX uverejnené „Šikovný“, uverejniť text: „Ospravedlnenie F.. K. Ď. za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti“ a pod tým s použitím rovnakého typu aj veľkosti písma, ako bol na 4. strane týždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX vpravo dolu pod textom „Exposlanec nášho slovutného parlamentu K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod“ uvedený text „strana 26“ uverejniť text: „Vydavateľ týždenníka K. X O. sa týmto ospravedlňuje F.. K. Ď. za neoprávnené uverejnenie jeho fotografií a neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti uskutočnený uverejnením fotografií, nepravdivým skutkovým tvrdením a neprimeraným hodnotiacim úsudkom v článku v týždenníku K. X O. v čísle X dňa XX.XX.XXXX na strane 26 až 28 týždenníka“. Druhým výrokom žalovanému uložil povinnosť zdržať sa ďalších zásahov do osobnostných práv žalobcu prostredníctvom článku ,,Šikovný“, ktorý je uverejnený na internetovej stránke žalovaného E.:/..K..sk/.-X-O.-N.-po-J.-L.-G.-K.-O.-I.-E.-J..E. a vyššie uvedený článok spolu s uverejnenými fotografiami žalobcu v tomto článku odstrániť zo stránky E.:/..K..N.-X-O.-N.-po-J.-L.-G.K.-O.-I.-E.-J..E. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 2 000,- € do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu štvrtým výrokom rozsudku zamietol. Napokon žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Svoj rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 12 ods. 1 a 3 a § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 28.10.2014 doplnenou podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.8.2015 sa voči právnemu predchodcovi žalovaného SPOLOČNOSTI 7 Plus, s.r.o. domáhal s poukazom na § 11 a nasl. ochrany osobnosti v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného, ku ktorému malo dôjsť uverejnením článku v čísle X týždenníka K. X O. vydanom dňa X.X.XXXX s nadpisom „Šikovný“ a podtitulom „Exposlanec K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod“, vrátane upútavky a sprievodných fotografií, pričom žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie spôsobom a v znení vymedzenom v žalobnom petite v spojení s jeho zmenou pripustenou na pojednávaní súdu dňa 23.10.2015 a súčasne ho zaviazal k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 30 000,- €. 3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v týždenníku K. X O. v čísle vydanom dňa 7.2.2013 na štvrtej strane medzi upútavkami k najzaujímavejším článkom bola uverejnená fotografia žalobcu s nadpisom „Šikovný“ s textom: Exposlanec nášho slovutného parlamentu K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod. Na piatej strane je v obsahu týždenníka uvedený nadpis článku „Šikovný“ s podtextom Exposlanec Ď. a odkazom na stranu 26 - 28. Následne je na troch stranách (26 - 28) uverejnený článok zamestnanca žalovaného M. Q. (v tiráži týždenníka je vedený ako redaktor týždenníka) s nadpisom „Šikovný“ a podtitulom: „Exposlanec K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod“. V článku sa po úvode opisujúcom podanie žaloby na ochranu osobnosti a požadovanie od vydavateľstva týždenníka okrem ospravedlnení na rôznych miestach časopisu aj tučného odškodného vo výške 30 000,- € v súvislosti s jeho štúdiom počas výkonu trestu odňatia slobody uvádza, že nemusí platiť súdny poplatok. Po opise udalostí z minulosti žalobcu, jeho trestného stíhania a odsúdenia, vrátane uloženého trestu odňatia slobody a peňažného trestu a podmienečného prepustenia na slobodu v máji 2010 sa ďalej píše: „Štát sa však žiadnych peňazí od Ď. nedočkal. Pán exposlanec a podnikateľ totiž náhle schudobnel. Ešte v ten istý mesiac ako ho prepustili z výkonu trestu, požiadal o registráciu do evidencie nezamestnaných. Úrad práce to vykonať odmietol, pretože bývalý väzeň bol spoločníkom v niekoľkých firmách - a to nezamestnaný byť nemôže. / Ď. sa však nevzdal a napokon zožal úspech. V auguste 2010 predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach na manželku a bratislavský úrad práce ho zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Vynachádzavý Ď. kul železo zahorúca a následne požiadal o dávku v hmotnej núdzi. V žiadosti uviedol, že nevlastní nehnuteľnosti ani majetok a že má nulový príjem. A dokonca nevlastní ani žiadne auto. Jednoducho, chudáčik. / Úrad práce mu vyhovel a dodnes by mal byť poberateľom sociálnych dávok. A práve status občana v hmotnej núdzi Ď. pomohol k tomu, aby mohol podať žalobu a požiadať o tučné odškodné bez súdneho poplatku. Navyše mu štát zaplatí ešte aj právnu pomoc. Exposlancovi a podnikateľovi bývajúcemu v honosnej vile v tej najlepšej lokalite hlavného mesta. / Štát od roku 2005 poskytuje právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi, ktoré pre nedostatok prostriedkov nemôžu využívať existujúce právne služby. Koná tak prostredníctvom Centra právnej pomoci (CPP), rozpočtovej organizácie patriacej pod ministerstvo spravodlivosti. Tento rok disponuje úrad sumou 1 687 629 eur. A sám voči Ď. nemôže nič. „My môžeme konať len na základe rozhodnutia úradu práce“ Ak by tomu pánovi bola odňatí dávka v hmotnej núdzi, v prípade neoprávneného poskytovania právnej pomoci by centrum mohlo žiadať aj úhradu za už vykonané právne kroky, ktoré tejto osobe naše centrum poskytlo,“ povedala nám D. H. z CPP. / Kľúčovou tak zostáva otázka, či K. Ď. naozaj patrí medzi osoby v hmotnej núdzi. / Podnikateľ? : Už sme spomenuli, že podmienkou na získanie dávok v hmotnej núdzi je evidencia v zozname uchádzačov o zamestnanie. A tá sa nemôže uskutočniť vtedy, ak dotyčný má majetkové podiely vo firmách, prípadne je ich konateľom. Pred rokom sme napísali, že Ď. stále figuruje vo viacerých firmách ako ich majiteľ či konateľ. On sa bránil tým, že je natoľko chudobný, že si nemôže dovoliť zaplatiť poplatok vo výške 66 eur, aby ho vymazali z Obchodného registra. / Je naozaj zvláštne, že štát na jednej strane nedokáže údajnému nemajetnému chudákovi odpustiť poplatky za to, aby si upratal po sebe v Obchodnom registri, a na druhej strane mu veľkodušne ponúka drahú právnu pomoc a odpustenie vysokých súdnych poplatkov. Rozhodli sme sa teda pozrieť, ako funguje jedna z Ď. firiem. Overovali sme si účtovnú závierku spoločnosti FINSQUASH, spol. s r.o., priamo v zbierke listín na bratislavskom krajskom súde, v ktorej figuruje Ď. ako väčšinový spoluvlastník. V nej už minimálne od augusta 2010, kedy predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach,

nemal Ď.Č. za firmu konať. Veď na základe aj týchto skutočností bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne požiadal o dávku v hmotnej núdzi. / V zbierke listín 21. januára 2012 ešte nebola účtovná závierka za rok 2011 k dispozícii, za rok 2010 však áno. K. Ď. vlastnoručne podpísal ako konateľ sprievodný list, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou účtovnej závierky za rok 2010. List je datovaný 16. mája 2011, teda deväť mesiacov po tom, ako sa mal ocitnúť v hmotnej núdzi. List spolu so závierkou podal osobne dňa 27. januára 2011. Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi. Takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu. A asi bude zaujímavé sledovať aj reakciu úradu práce, ktorý K. Ď. zaradil do evidencie v rozpore so zákonom. / V luxusnej vile: Ď. býva v exkluzívnej adrese nad Bratislavským hradom v luxusnej vile. Tá však nikdy nepatrila jemu, ale jeho dcére H.. Postavila si ju, keď mala 7 rokov. Potvrdil to sám Ď., no neprezradil, ako sa jej to podarilo. V tom čase sa totiž učila v škole len čítať a písať. „Fakt je, že rodinný dom stavala v rokoch 1995 a 1996 moja vtedy maloletá dcéra. Je v tom morálny problém?“ pýta sa okrem iného Ď. v liste, ktorý zaslal Rade pre reklamu ako reakciu na náš článok, v ktorom sme na exposlancove praktiky upozornili. Keď sme chceli položiť zopár otázok aj samotnému Ď., telefón, ktorý používa, zodvihla, aspoň podľa hlasu, zrejme jeho exmanželka. Ď. nám ochotne k telefónu dala. Ten si našu prvú otázku o účtovnej závierke firmy FINSQUASH vypočul a okamžite zložil. Zrejme vedel, že niekedy je mlčať zlato. / A to sme sa ani nestihli spýtať, odkiaľ zobrala jeho sedemročná dcéra tie milióny na stavbu honosnej vily v tej najexkluzívnejšej oblasti Bratislavy. / Asi musela rozbiť prasiatko. 4. Z obsahu spisu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej tiež len „úrad práce“) týkajúcej sa osoby žalobcu za obdobie rokov 2010 až 2012 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žiadosť o zradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle § 34 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov podal úradu práce dňa 19.5.2010. Dňa 27.5.2010 bolo vydané rozhodnutie, ktorým žalobca nebol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 2 písm. b), teda nevyhovuje definícii uchádzača o zamestnanie podľa § 6 ods. 2 písm. b) a nemôže byť vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 13 písm. h) zákona č. 5/2004 Z. z. z dôvodu, že bol zapísaný v Obchodnom registri ako spoločník v spoločnostiach CHEMCOOP spol. s r.o., NATÁLKA spol. s r.o. v likvidácii, PRIVATCLEAR spol. s r.o., D.M.D. spol. s r.o., CHEMTRANS spol. s r.o., BARTIN spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o. a FINSQUASH spol. s r.o. Na odvolanie žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny svojim rozhodnutí č. AA/2010/27997/9826/ OISS zo dňa 8.7.2010 citované rozhodnutie zrušilo a vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že sa úrad práce dostatočne nezaoberal písomným vyjadrením účastníka, konkrétne jeho tvrdením o vykonávaní, resp. nevykonávaní samostatnej zárobkovej činnosti, a teda úradu práce uložil účastníka predvolať a až po riadne zistenom skutkovom stave vo veci po jej objektívnom posúdení opätovne rozhodnúť. Ďalšie rozhodnutie úradu práce bolo vydané dňa 26.7.2010 z obdobných dôvodov s tým, že žalobca nepreukázal skončenie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 34 ods. 2 písm. b), a ani prevod obchodného podielu na iného spoločníka, prípadne, ak to spoločenská zmluva pripúšťa, prevod obchodného podielu na tretiu osobu, t. j. osobu stojacu mimo spoločnosti. Na opätovné odvolanie žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím zo dňa 3.11.2010 č. AA/2010/46/721/15051/OPČ-SSZ zrušilo aj v poradí druhé rozhodnutie úradu práce č. 0135057/2010N1 y vec opakovane vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie, keď poukázalo na to, že prvostupňový správny orgán opomenul skutočnosť, že žiadosť o zaradenie nebola zo strany žalobcu podaná v zmysle § 34 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti, t. j. ako občana po skončení prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti, ale v zmysle § 34 ods. 2 písm. h) cit. zákona, t. j. ako osoba po skončení výkonu trestu odňatia slobody, keď v odôvodnení konštatuje, že žalobca pri podaní žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal ani jeden zo spôsobov zániku spoločníka v obchodných spoločnostiach a až v priebehu konania asi 3 mesiace po podaní žiadosti došlo dňa 1.8.2010 k uzatvoreniu zmlúv o prevode obchodného podielu a k osvedčeniu podpisov dňa 10.8.2010 a úradu uložil vyžiadať si výpisy z obchodného registra obchodných spoločností, v ktorých žalobca figuroval, posúdiť kedy došlo k zániku spoločníka v spoločnosti a voči tretím osobám a v tomto smere vzhľadom na zistenia posúdiť splnenie podmienky pre požívanie statusu uchádzača o zamestnanie s odkazom na § 148 Obchodného zákonníka. Dňa 2.8.2010 podal žalobca novú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, o ktorej bolo rozhodnuté dňa 10.8.2010, a to zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie ku dňu 1.8.2010 rozhodnutím č-0135057/2010/N1/Z po tom, čo predložil spolu s odvolaním proti predchádzajúcemu rozhodnutiu o nezaradení do evidencie zmluvy o prevode obchodného podielu na iného spoločníka vo vyššie označených spoločnostiach. Rozhodnutím úradu práce č. 002309/2011 zo

dňa 4.1.2012 bola nariadená obnova konania, v ktorom bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu, že pri kontrole spisového materiálu dňa 28.9.2011 bolo zistené, že žalobca predložil zmluvy o prevode obchodných podielov bez náležitostí osvedčenia podpisov účastníkov zmlúv tak, ako to stanovuje § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom dňa 4.10.2011 boli úradu doručené výpisy z Obchodného registra, v ktorých žalobca stále figuroval ako spoločník v šiestich spoločnostiach s ručením obmedzeným. Následne po preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania úrad rozhodnutím zo dňa 19.1.2012 zmenil výrokovú časť rozhodnutia č. 013505/2010/N1 v časti dátumu zaradenia uchádzača o zamestnanie po preskúmaní mimo odvolacieho konania, a to ku dňu 10.8.2010 za zohľadnenia overenia podpisov na zmluvách o prevode obchodného podielu. Dňa 2.2.2012 sa žalobca opätovne odvolal, na čo odvolací orgán svojim rozhodnutím zo dňa 3.4.2012 ostatne citované rozhodnutie zrušil z dôvodu jeho nesúladu so správnym poriadkom a zákonom o službách zamestnanosti. 5. Žalobca vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že fotografie vznikli evidentne pri jeho prenasledovaní pred jeho obydlím a cestou, netuší kam. Nevedel, za akých okolností vznikli, kedy ho fotili. Neboli robené s jeho súhlasom. Určite neboli robené pri výkone verejnej moci. Nepovažoval sa za osobu legitímneho verejného záujmu, ak tak iba zvráteného záujmu verejnosti, ktorý ale nemá uspokojovať seriózna tlač. Predmetný článok má podľa neho bulvárny charakter, to znamená bez spravodajskej licencie. Je čírym obchodom, a teda kto zaň zodpovedá, si musí byť vedomý toho, že pri presiahnutí istej hranice musí znášať následky. To, že fotografia v MHD vznikla evidentne pri jeho sledovaní v takomto dopravnom prostriedku, tiež svedčí o tom, že je skutočne v hmotnej núdzi, pretože inak by sa určite skôr viezol autom, prípadne aj so šoférom. Neželal si, aby médium ako žalovaný o ňom písalo akékoľvek informácie. Nikomu by nebolo príjemné, ak by sa ocitol v takejto situácií. Ak by aj zverejnené informácie boli pravdivé, musel by to strpieť, ale v danom prípade to legitímna téma nebola, keďže nepravdy, ktoré autor článku bez mihnutia oka vydával za pravdy, mali dopad na negatívne vnímanie čitateľa, že urobil niečo v rozpore s platnými zákonmi. V čase uverejnenia článku bol konateľom obchodnej spoločnosti, nevedel ale uviesť akých, pričom poprel, že by za konateľstvo bral odmenu, keďže šlo o spoločnosti, ktoré iba fakticky existovali bez vykonávania činností. Obchodné podiely v obchodných spoločnostiach previedol na manželku, bolo ich šesť a prevádzal ich bezodplatne, resp. za symbolickú hodnotu 1 euro, t. j. za ich reálnu hodnotu v tom čase, pričom k prevodu pristúpil z dôvodu, že ho o to požiadal úrad práce s odôvodnením, že chceli vyhovieť jeho žiadosti a zaevidovať ho ako uchádzača o zamestnanie. Otázka, či spoločníctvo v obchodnej spoločnosti bráni evidencii, bola medzi ním a úradom práce sporná už predtým po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, kedy dokonca podával opravné prostriedky, ktorým bolo vyhovené a z tohto dôvodu úrad pri opakovanom rozhodovaní hľadal spôsob, ako mu vyhovieť. Pracovník úradu práce ho kontaktoval telefonicky s tým, že mu vyhovejú vtedy, keď im preukáže prevod obchodných podielov, čo napokon za zotrvávania na svojom právnom názore, aj urobil. Je rozvedený, a to od 29.6.2011, pričom si voči bývalej manželke uplatnil príspevok na výživu rozvedeného manžela. Býva v dome vo vlastníctve jeho dcéry, ktorá mu prirodzene ako dcéra otcovi poskytuje ubytovanie. Dom bol skolaudovaný asi v roku 2000, keď mala dcéra asi 11 rokov, pričom bol postavený z prostriedkov, ktoré jej poskytli ako rodičia. V dome v čase vydania článku býval a naďalej býva on, či v ňom v roku 2000 bývala aj manželka, nevedel uviesť. 6. Svedok M. Q., autor dotknutého článku, vo svojej výpovedi uviedol, že u žalovaného pracoval do 16.2.2014. Prácu rozdeľoval šéfredaktor, a keďže sa zaoberal politikou, pridelil mu ako zaujímavú tému na spracovanie žalobcu v súvislosti s ktorým sa aj v iných médiách objavili záležitosti po jeho prepustení z väzenia. Neskôr sa už problematikou nezaoberal, k tejto téme napísal asi dva či tri články a vzhľadom na odstup času si už presné detaily nepamätal. Žalobca mal asi zaplatiť kauciu, aby bol podmienečne prepustený z väzenia, kde sedel asi za podvody, ktorú nezaplatil, keď dôvodil tým, že je sociálny prípad a už nevlastnil žiaden majetok. Nakoľko predtým išlo o poslanca, a teda verejne činnú osobu, považovali v redakcii za zaujímavé vec prešetriť. Šlo o zaujímavý fenomén, pretože žalobca naďalej býval na lukratívnej adrese v Bratislave a aj vozidlá, na ktorých jazdil, kým mu bol odobratý vodičský preukaz, neboli asi najlacnejšie a zrazu po návrate z väzenia nemal nič. Túto tému mu ako zaujímavú zadal teda šéfredaktor. Pri spracovávaní článku vychádzal zo všeobecne dostupných zdrojov, to znamená z médií, ktoré už na túto tému písali pred nimi, keďže ako týždenník nereagovali bezprostredne na udalosti. Niektoré veci z internetu, konkrétne z Obchodného registra, si overoval aj priamo v Justičnom paláci, keďže internetový výpis má len informatívny charakter. Okrem výpisu z registra určite pozeral aj účtovné závierky firiem, v ktorých žalobca figuroval. Následne zistené skutočnosti publikoval, avšak potom, čo podľa zaužívanej praxe šéfredaktor veci overoval aj v právnickej

spoločnosti, ktorá zastupovala vydavateľa. Právnickej firme bol väčšinou predkladaný už hotový článok, ktorý od neho šiel šéfredaktorovi na schválenie, pričom niektoré konkrétne body si overoval z právneho hľadiska, a následne editorovi na konečnú formálnu kontrolu. Obsahovú kontrolu mal teda na starosti šéfredaktor. Presnú adresu žalobcu si nepamätal, spomínal si len, že to bolo v lukratívnej časti mesta, vo vile, ktorú vlastní pravdepodobne jeho dcéra; vtedy vlastnila, čo si overoval. Išlo o nehnuteľnosť, ktorá musela mať odhadom hodnotu rádovo vo viacerých miliónoch ešte v slovenských korunách už len vzhľadom na pozemok, na ktorom je postavená. Mali zaangažovaného aj fotografa, ktorý mal za úlohu overiť a zdokumentovať aj to, či žalobca v tejto vile skutočne býva, teda či do nej vchádza a vychádza, a reálne ju využíva na bývanie. Pred publikovaním článku dali priestor aj žalobcovi, čo bola zaužívaná prax, v prípade sporu vždy dávali priestor na vyjadrenie dotknutej osobe. Bolo to telefonicky, kontaktoval sa s pani Ď., či bola, resp. je, manželkou žalobcu, uviesť nevedel. Žalobca nezdvíhal telefón. Článok vznikal asi dlhšie, lebo potrebovali fotografie, ktoré k nemu boli nevyhnutne potrebné. Presne to kvantifikovať nevie. Nechodili mu spätné reakcie na článok. Všeobecne pokiaľ príde reakcia, tak príde na vydavateľstvo. Z úradu práce kontaktoval pani Ž., vtedajšiu riaditeľku, a to pred napísaním posledného z článkov, keďže si potrebovali overiť, či bol žalobca skutočne zapísaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Na jej reakciu si už nespomínal, ale pokiaľ si pamätal, bol žalobca evidovaný. Čo sa týka právnej analýzy podmienok zaradenia po evidencie uchádzačov o zamestnanie k článku, k tomu uviedol, že článok vo finálnej podobe môže byť doplnený, v pôvodnej surovej verzii to možno nebolo. Pokyn, aby sa témou zaoberal, neprišiel z právneho oddelenia, nebolo to v ich kompetencii. Dopĺňať niečo k surovej verzii, ktorá sa ale neuchováva, môže šéfredaktor, avšak netvrdil, že to tak bolo v tomto prípade. V tomto prípade sa na právne oddelenie neobrátil. Zaradenie konkrétnych fotografií k článku mal v kompetencii editor, zástupca šéfredaktora, prípadne šéfredaktor, alebo vedúci oddelenia. Radoví redaktori sa väčšinou tejto fázy nezúčastňujú, on konkrétne fotografie videl až po uverejnení článku. Nepamätal si, že by bol autorom titulku a podtitulku. Že žalobca nespĺňal kritéria uchádzačov o zamestnanie, zisťoval šéfredaktor, ktorý to overoval na právnom. Konzultoval to s právnickou firmou a túto informáciu mu dodal on. V tomto prípade sa pred uverejnením článku so žalobcom nerozprával, po predstavení sa mu stihol položiť iba jedinú otázku, na čo mu žalobca zložil telefón. Svedok S. H. vo svojej výpovedi uviedol, že pre žalovaného pracoval ako fotoreportér, pričom s touto prácou skončil asi pred tromi rokmi. Pred pojednávaním videl relevantné fotky k tomuto konaniu od právneho zástupcu žalovaného, s ktorým sa stretol na ulici. Čo sa týka vzniku hlavnej - otváracej fotografie, zachytávajúcej žalobcu s kufríkom v ruke na ulici, ktorú jedinú zo sprievodných fotografií v článku vyhotovil on, vznikla po zadaní pracovnej úlohy, ktorú dostal od šéfredaktora alebo jeho zástupcu, a to ísť a odfotiť žalobcu. Na týchto témach v tom čase v redakcii pracovalo veľa ľudí. Poprel autorstvo ostatných fotografií, ktoré mohol urobiť hociktorý z fotografov. Predpokladal, že žalobca nevedel, že ho fotí. Bežná prax pri odovzdávaní fotografií bola taká, že po tom, čo dostal pracovnú úlohu, išiel ju splniť a následne fotku odovzdal do redakcie po jej technickej úprave, to znamená, uložil ju do elektronického systému. Ďalej už do procesu zverejnenia fotografií nezasahoval, ani do ich výberu. Súhlas dotknutých osôb v praxi vopred nikdy neriešil, sám sa s osobami, ktoré fotografoval, nekontaktoval a nepýtal sa ich na to, či ich môže odfotiť a fotografie použiť. Bola mu zadaná úloha, ktorú splnil. Nevedel, prečo a na čo žalobcu fotí a ani ho to nezaujímalo. Na týchto témach pracoval fotograf, ktorý bol voľný. Pamätal si, že v tom čase sa žalobcu týkalo viac tém, ktoré sa riešili priebežne. Otváracia fotografia je prvá veľká fotografia, ktorou sa otvára článok. Zvyčajne jedna z najlepších, ktoré sa k danej téme podarilo urobiť, resp. fotka, ktorá najlepšie vystihuje spracovávanú tému. 7. Súd prvej inštancie s poukazom na § 11 Občianskeho zákonníka uviedol, že každá osoba má právo, aby vytvorením a použitím fotografie (napr. predaj alebo zverejnenie) nebolo zasiahnuté do jej súkromia alebo aby fotografiou nebola porušená ochrana prejavov jej osobnej povahy (napr. podoby, tanca, spevu). Privolenie zákon nevyžaduje v prípade tzv. zákonných licencií, kam patrí, ak sa použijú primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely, pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo, také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Pre legálne vytvorenie a použitie (napr. predaj alebo zverejnenie) fotografie si treba odpovedať na dve otázky: a) či dochádza vytvorením a použitím fotografie k zásahu do súkromia osoby a b) či je potrebné privolenie na vyhotovenie a použitie fotografie. Právo na rešpektovanie súkromného života sa automaticky redukuje v závislosti od toho, do akej miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom alebo do úzkeho spojenia s inými chránenými záujmami. Obsah zákonnej spravodajskej licencie dovoľuje jej nositeľom nakladať s predmetmi vymedzenými v 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka (okrem iného aj s podobizňami) spôsobom spočívajúcim v ich vyhotovení a použití pre účely tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho spravodajstva. Aj tu však platí,

že takéto použitie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutej fyzickej osoby. Na úkor osobného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zákonom uprednostňovaný všeobecný záujem na výkone spravodajskej činnosti, u ktorej sa predpokladá, že slúži verejnej informovanosti občanov. Táto licencia slúži k zaisteniu verejného záujmu na informáciách v prospech spravodajstva, netýka sa zásahov do osobného súkromia vo forme uvádzania skutočností súkromného života. Je tomu tak preto, že skutočnosti týkajúce sa súkromného života sú zásadne súčasťou osobného súkromia (vnútornej intímnej sféry) a nemôžu byť vecou verejného záujmu. Relatívna výnimka je pripustená výlučne u osôb tzv. verejného záujmu, avšak iba potiaľ, pokiaľ je uvádzanie takých skutočností na verejnosti v priamej súvislosti s činnosťou tejto fyzickej osoby vo verejnom živote - keď majú konkrétny význam pre hodnotenie schopností a spôsobilosti vykonávať verejnú činnosť, alebo sa priamo vzťahujú k záležitosti verejného záujmu. 8. Ochrana práva na súkromie zahŕňa širokú ochranu intímnej sféry, vnútorného myšlienkového či citového života človeka, jeho život v rodine, vo vzťahu k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu. Svojím spôsobom ide o základné osobnostné právo, pretože zásahy do práva na meno, podobu, prejavy osobnej povahy či telesnú integritu sa zväčša bezprostredne dotýkajú aj vnútornej, intímnej sféry fyzickej osoby. Ochrana intímnej sféry je chránená všeobecne. To znamená, že o porušenie práva na ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, keď ide o pravdivé tvrdenia zasahujúce do intímnej sféry fyzickej osoby. Z hľadiska poskytnutia právnej ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom adresované príslušným orgánom. Použite zákonom demonštratívne vymenovaných prostriedkov právnej ochrany osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy bez ohľadu na zavinenie neoprávneného zásahu, pretože v danom prípade prichádza do úvahy objektívna zodpovednosť. Občianskoprávna sankcia by bola vylúčená iba v prípade, ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu pravdivými, avšak súčasne by nemohlo ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry súkromia, chránenej právom. Ak sa dotýkajú tejto sféry, sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom. S poukazom na § 13 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že primeranosť zadosťučinenia závisí od okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Okrem morálneho plnenia spočívajúceho v ospravedlnení alebo v odvolaní znevažujúcich výrokov spravidla tam, kde k nim došlo, nastupuje v prípade, pokiaľ takéto zadosťučinenie nie je postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a to nielen v bežnej, ale v značnej miere, možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie. Takéto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy aj vtedy, keď už morálna satisfakcia nie je aktuálna. Podmienku zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere je možné vyjadriť tak, že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú pociťuje - objektívne posúdené - ako závažnú. Za takéto závažné ujmy odôvodňujúce finančné zadosťučinenie sú v súdnej praxi považované predovšetkým ujmy, ktoré vznikli prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré ako potvrdzujú skúsenosti, majú spravidla široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je účinným vyvažovacím právnym nástrojom v úsilí čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb, a to predovšetkým zásahom sledujúcim škandalizačné osočujúce a ohováračské ciele, resp. cieľ vyvolať senzáciu za účelom dosiahnutia, resp. zvýšenia zisku. Na naplnenie kritéria objektívneho ohrozenia osobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby konkrétneho nebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej osoby v očiach širšej verejnosti. To znamená, že stačí, aby sa znevažujúce tvrdenie dostalo na vedomie tretím osobám. Za obzvlášť nebezpečné zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Uverejnenie nepravdivých difamujúcich tvrdení o určitej osobe v hromadných informačných prostriedkoch môže totiž spôsobiť veľmi závažnú ujmu vo sfére osobnosti fyzickej osoby a môže viesť až k jej úplnému znemožneniu, keďže v takýchto prípadoch je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že zverejnením difamujúcich údajov dochádza k zníženiu vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby vo vzťahu k značnému množstvu čitateľov tlače. Výšku peňažného zadosťučinenia, ktoré má byť poskytnuté za účelom reparácie následku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, určuje súd na základe voľnej úvahy, pri ktorej však prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Takéto určenie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti. Do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka môže vydavateľ periodickej tlače neoprávnene

zasiahnuť zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení (najmä zverejnením nepravdivých skutočností), týkajúcich sa fyzickej osoby, či publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (napr. neprípustnou kritikou občana alebo jeho konania), a to nielen v publicistickom útvare vyjadrujúcom stanovisko oznamovacieho prostriedku či jeho redaktora, ale aj v článku, ktorý stanovisko periodika ani jeho autora nevyjadruje, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté údaje, ktoré sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Je namieste dôsledné rozlišovanie faktov a hodnotiacich úsudkov. Kým pravdivosť prvých je možné dokázať, správnosť druhých preukázať nie je možné, skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu. Základný rozdiel medzi faktom a hodnotiacim úsudkom je v originalite hodnotiaceho úsudku. Hodnotiaci úsudok má totiž v sebe tvorivé prvky autora v tom zmysle, že vytvorí určitý jemu vlastný logický záver (t. j. jeho vlastný hodnotiaci úsudok) na základe určitých informácií. Takéto podklady by mali byť uvedené, aby bolo umožnené vytvorenie si vlastného názoru, vlastného hodnotiaceho úsudku. Obe zložky hodnotiaceho úsudku (podklady a vyvodenie logického záveru) musia tvoriť jednotný kompaktný celok a musia byť logicky spojené - logicky na seba nadväzovať. Hodnotiaci úsudok nemožno chápať tak, že nepodlieha žiadnym pravidlám, nakoľko v takom prípade by sa vytvoril inštitút, ktorý by ad absurdum znegoval právo na ochranu osobnosti. Občianskoprávna sankcia by bola vylúčená iba v prípade, ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu pravdivými, avšak súčasne by nemohlo ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry osobnosti chránenej právom. Ak sa dotýkajú tejto sféry, sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom. Medzi osoby verejného záujmu možno zaradiť všetky kategórie osôb z politického, športového alebo kultúrneho života bez ohľadu na to, či sú týmito osobami dlhodobo alebo krátkodobo, resp. či sa jedná o absolútne alebo relatívne osoby verejného záujmu. Už tradične sú za absolútne osoby verejného záujmu považovaní v užšom zmysle politici a v širšom aj športovci, vedci, spisovatelia, herci, speváci alebo iné osoby zo šoubiznisu, na ktoré sa upriamuje pozornosť verejnosti a ktoré sa týmito osobami stali zväčša na základe vlastného rozhodnutia. Za relatívne osoby verejného záujmu označujeme subjekty, ktoré sú prechodne stredobodom pozornosti na základe udalosti, ktorú verejnosť zaujíma, bez ohľadu na to, či je prijímaná pozitívne alebo negatívne. Spoločné pre obidve skupiny absolútnych aj relatívnych osôb je to, že sú známe a priťahujú pozornosť verejnosti vďaka činnosti alebo skutkom, ktoré sa s týmito osobami spájajú a ktoré ich odlišujú od ostatných osôb, hoci len na prechodné obdobie. Osoba verejného záujmu sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany médií a širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, najmä ak ona sama robí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku. Avšak aj osoby verejného záujmu majú osobitné právo na súkromie a taktiež právo na rešpektovanie ich cti, dôstojnosti a dobrého mena a je žiaduce ich vnímať a posudzovať individuálne, pričom potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o prejavoch takejto osoby. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR osoba obvinená z trestného činu sa vznesením obvinenia stáva osobou verejného záujmu, pričom patrí do tej skupiny týchto osôb, ktorých zaradenie je odôvodňované ich vlastným konaním. Miera jej povinnosti tolerancie voči kritike je však výrazne menšia než u iných osôb verejného záujmu, nižšia než u osoby odsúdenej. Je to dané tým, že aj novinár musí neustále brať do úvahy princíp prezumpcie neviny a skutočnosť, že obvineného nemožno považovať za páchateľa trestného činu, pričom stále nie je vylúčené, že jeho trestné stíhanie sa skončí inak než právoplatným odsúdením (nález č. k. II. ÚS 403/2013-42). Ak je konkrétna fyzická osoba nedôvodne spájaná s kritizovanou alebo spoločensky odsudzovanou činnosťou, ide o zásah spôsobilý vyvolať ujmu na práve na česť a dôstojnosť takejto osoby. A ak dôjde k takémuto zásahu verejnou publikáciou, ide o zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. Za obsah periodickej tlače zodpovedá v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači vydavateľ, pokiaľ citovaný zákon neustanovuje inak. 9. Prvoinštančný súd sa zaoberal tiež tým, že podľa znenia relevantných ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu o zaradenie o evidencie uchádzačov o zamestnanie, ako aj v čase zverejnenia napadnutého článku) bolo základnou podmienkou zaradenia do evidencie uchádzačov naplnenie legálnej definície uchádzača o zamestnanie. Do evidencie nebolo možné spravidla zaradiť osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť, rozdelené do štyroch skupín: 1/ zamestnanci - osoby v pracovnom pomere vykonávajúce závislú práce na základe pracovnej zmluvy alebo osoby v obdobnom pracovnom vzťahu (napr. štátnozamestnanecký pomer), 2/ tzv. dohodári - t. j. osoby v pracovnoprávnom vzťahu vykonávajúce prácu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov), prípadne na základe právneho vzťahu podľa osobitného predpisu (napr. na základe príkaznej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, resp. mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka), 3/ samostatne zárobkovo činné osoby - osoby vykonávajúce

poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách zapísané do evidencie podľa osobitného predpisu, prevádzkujúce alebo vykonávajúce živnosť podľa osobitného predpisu, vykonávajúce činnosť podľa osobitných predpisov (napr. daňoví poradcovia, advokáti, notári a pod.), ale tiež fyzická osoba, ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným podľa osobitného predpisu, fyzická osoba, ktorá vykonáva sprostredkovanie zamestnania za úhradu a fyzická osoba, ktorá vykonáva dočasné a podporované zamestnávanie podľa osobitných ustanovení tohto predpisu. Výkon funkcie konateľa nebol v zákonných ustanoveniach citovaného právneho predpisu v jeho znení účinnom v rozhodnom čase ex lege poňatý ako samostatne zárobková činnosť, pričom v prípade vykonávania funkcie konateľa ako zamestnanec, takáto skutočnosť vo svojich právnych dôsledkoch znamenala, že osoba, ktorá je súčasne konateľom s.r.o. a zamestnancom, sa považovala na účely evidovania na úrade za zamestnanca a nie za samostatne zárobkovo činnú osobu, z ktorého dôvodu sa aplikovala zákonná prekážka evidovania pod písm. a), z ktorej však zákon poznal výnimku, a to ak takéto osoby vykonávali zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie týchto činností nepresiahla 65 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny. Z uvedených pravidiel zaradenia, resp. nezradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie potom vyplývalo, že konateľ s.r.o. mohol byť zaevidovaný v evidencii na úrade práce za kumulatívneho splnenia dvoch zákonných podmienok, a to a) mal súčasne status zamestnanca a b) ako zamestnanec mal mzdu nepresahujúcu zákonom stanovenú hranicu 65 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Vo svetle uvedených skutočností potom skutkové tvrdenie uvedené v článku, ktoré uvádza ako fakt, že žalobca ako konateľ spoločnosti nespĺňal (rozumej nemohol spĺňať) kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi, je nepravdivé a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok, že takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu, sa javí ako neprimeraný, t. j. ako úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom. (14/2001 ZSP). Napokon skutočnosť, že žalobca spĺňal kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie bolo preukázané obsahom pripojeného spisu úradu práce, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že úrad práce, postup ktorého je nutné považovať za postup de lege lata, vydal v správnom konaní rozhodnutie, na základe ktorého bol v čase zverejnenia napadnutého článku žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, bez ohľadu na trvanie správneho konania, v ktorom boli tak zo strany žalobcu ako i úradu využívané opravné prostriedky. 10. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že je nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače určenej pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá v určitých prípadoch musí - predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem - pristupovať k určitým zjednodušeniam (či skresleniam), a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie či skreslenie musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Možno pripustiť určitú mieru zveličovania, ironizovania, či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé. Táto miera je však limitovaná skutkovými okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie týchto prostriedkov či výrazov umožňujú, t. z. musí mať základ v skutkovom deji, z ktorého vychádza. A hoci nie je možné trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a jednoznačnosti hodnotiacich úsudkov a klásť tak na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky, je nevyhnutné sledovať, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, čo v danom prípade podľa názoru súdu nebolo naplnené. Nie bez významu je v danom kontexte skutočnosť potvrdená svedeckou výpoveďou autora článku, že bol konzultovaný s právnym servisom žalovaného, čo vyžadoval aj Etický kódex N.J. XPlus, podľa ktorého je pri zverejňovanie informácií povinnosťou redaktorov podávať čitateľom pravdivé, presné a neskreslené informácie; publikovanie neoverených informácií, resp. informácií z nedôveryhodných zdrojov, je zakázané. Podľa názoru súdu prvej inštancie uvedené ustanovenia Etického kódexu slúžia práve k eliminácii zvýšenej možnosti vyvodzovania občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného, ktorý nepochybne s poukazom na vyššie uvedené zodpovedá za celkové pravdivé vyznenie zverejnených informácii, keď v danom prípade mal súd za naplnené predpoklady zodpovednosti žalovaného. V danom prípade súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v súvislosti s uverejnením napadnutého vyššie označeného článku v čísle X Y. K. X O. O. X.X.XXXX - konkrétne uverejnením preukázateľne nepravdivého skutkového tvrdenia a nadväzujúceho hodnotiaceho úsudku v citácii: „Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú hmotnej núdzi. Takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu“ a ďalej tiež zverejním dvoch zo súboru sprievodných fotografií

- „otváracej fotografie“ zobrazujúcej žalobcu kráčajúceho v zime ulicou a žalobcu cestujúceho v MHD, došlo k neoprávnenému zásahu do troch aspektov práva na ochrany osobnosti žalobcu, a to 1. k zásahu do jeho práva na česť a dôstojnosť, 2. práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, konkrétne práva na podobizeň, predmetom ktorého je zobrazenie (portrét) podoby občana, teda registrácia individuálnych čŕt jeho tváre, prípadne celej postavy a 3. práva na súkromie žalobcu. Označené konanie žalovaného bolo potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v širokom okruhu verejnosti a spoločnosti s poukazom na charakter média, v ktorom došlo k uverejneniu. 11. Vzhľadom na okolnosti prípadu sa súd prvej inštancie stotožnil s právnym názorom žalovaného, že žalobcu je nutné považovať za osobu verejného záujmu napriek značnej dobe, ktorá uplynula od zániku jeho poslaneckého mandátu, a to konkrétne za relatívnu osobu verejného záujmu v kontexte spravodajskej témy napadnutého článku, fokusovaného na verejné zdroje, resp. nakladanie s nimi de facto v priamej príčinnej súvislosti s predchádzajúcou trestnou činnosťou žalobcu v čase výkonu jeho verejnej funkcie, ktorou na seba jednoznačne upriamil záujem širokej verejnosti, keď navyše z článku nepochybne vyplýva, že vznikol v nadväznosti na súvisiace súdne rozhodnutia, resp. konania, keď jedným z nich bolo upustenie od peňažného trestu v značnej výške, ktorý by v prípade jeho riadneho vyplatenia tvoril príjem štátneho rozpočtu, pričom z verejných zdrojov je financovaná aj bezplatná právna pomoc osobám v hmotnej núdzi. Pretrvávanie statusu osoby verejného záujmu je v danom prípade zapríčinené konaním samotného žalobcu, a to nie len v súvislosti s jeho predchádzajúcou spoločensky odsúdeniahodnou činnosťou, ale aj v súvislosti s jeho ďalšími krokmi, ktoré podnikal po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktorými sa hoci možno nie cielene sám staval do centra záujmu verejnosti, a teda bol povinný vo vyššej miere strpieť oprávnenú kritiku, ku ktorej napadnutý článok nepochybne smeroval. Verejné zdroje a ich prerozdeľovanie totiž vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti. Hoci je možné pripustiť, že vecou verejného záujmu je aj sprostredkúvať informácie o skutkoch nesúcich znaky trestných činov, ktoré v súvislosti s ich zameraním a závažnosťou taktiež môžu vzbudiť záujem verejnosti, v tejto súvislosti je potrebné osobitne zdôrazniť, že médiá musia dbať na to, že informácie v tomto smere musia byť podávané s osobitnou mierou opatrnosti a riadne verifikované, keďže pokiaľ by boli závery mienkotvornej tlače v tomto smere neopodstatnené, vychádzajúce z nepravdivých skutkových tvrdení, bez ohľadu na ich zdroj, okrem prípadov osobitne upravených v § 5 ods. 2 zákona o periodickej tlači, takéto tvrdenie môže samo osebe predstavovať citeľný zásah do práva tejto osoby na ochranu jej osobnosti, a to v prípade nepravdivých skutkových tvrdení napriek tomu, že ide o osobu verejného záujmu. V posudzovanej veci neboli naplnené kritériá vylúčenia zodpovednosti vydavateľa, keďže obsah súdom vyhodnotenej nepravdivej informácie neposkytol ústavný činiteľ, ani orgán verejnej moci, či rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená orgánom verejnej moci, prípadne právnická osoba zriadená zákonom a informácia nebolo uverejnená - prevzatá v periodickej tlači v pôvodnom znení bez zmeny jej pôvodného obsahu a hoci obsah uverejneného oznámenia prvoinštančný súd vyhodnotil ako zameraný na riešenie vecí verejného záujmu, rozhodne nemožno v danom prípade hovoriť o naliehavom verejnom záujme vzhľadom na odstup času medzi samotnou žiadosťou žalobcu o zapísanie do evidencie nezamestnaných a následným priznaním dávok v hmotnej núdzi, odpustením peňažného trestu a zverejnením článku. 12. Čo sa týka zásahu formou zverejnených fotografií žalobcu, ktoré zachytávajú na hmotnom substráte podobu žalobcu, súd prvej inštancie prihliadal na okolnosti zhotovenia uvedených fotografií (bez vedomia žalobcu, evidentne z väčšej vzdialenosti za použitia objektívu, pričom zachytávali situáciu osobnej povahy, odohrávajúcu sa v bežnom súkromnom občianskom živote žalobcu bez zjavného vecného súvisu s inak informačným charakterom článku a predovšetkým ku skutočnosti, že žalobca nedal na ich vyhotovenie za výsostne súkromných okolností a na ich uverejnenie súhlas. Podľa názoru prvoinštančného súdu archívne ilustračné fotografie zhotovené v súlade so spravodajskou licenciou, ktoré mal žalovaný zjavne k dispozícii (ostatné sprievodné fotografie k napadnutému článku) boli postačujúce pre dosiahnutie sledovaného informačného účelu článku. Akceptujúc investigatívny charakter článku pre účely vyhľadávacej žurnalistiky musí mať zverejnená fotografia reálny vecný súvis s legitímnou témou. Za takéto fotografie je v danom prípade možné označiť archívne fotografie zo súdneho konania, ako aj fotografie zachytávajúce žalobcu pred budovou justičného paláca, rovnako ako fotografiu jeho rodinného domu, resp. žalobcu pred svojim obydlím v kontexte spracovávanej témy, avšak nad rámec sledovaného účelu sa jednoznačne javia byť zverejnené fotografie zachytávajúce žalobcu v bežných životných situáciách, keď podľa názoru súdu prvej inštancie pohyb na ulici či v MHD je jednoznačne vecou súkromia danej osoby, keď navyše boli zhotovené nepozorovane, bez vedomia

a súhlasu žalobcu. Pripustenie legitimity zverejnenia takýchto fotografií by vo svojich dôsledkoch mohlo mať nedozierne následky na absolútnu stratu pocitu súkromia a slobodnej dispozície s vlastnou podobizňou ako prejavom osobnej povahy v ktorejkoľvek situácii každodenného občianskeho života, v ktorom má každý jednotlivec právo na rešpektovanie súkromia (a to aj na verejnosti, resp. verejne prístupných miestach) a ochranu pred šikanóznym neopodstatneným prenasledovaním za okolností, ktoré nemajú priamy súvis s možným verejným záujmom. Súkromím sa v danom kontexte rozumie právo na život podľa vlastných predstáv chránený pred publicitou. V súvislosti s výpoveďou autora článku súd prvej inštancie uviedol, že samotný charakter článku považoval predovšetkým za spravodajský, kritický, písaný za účelom informovania občanov, ktorí majú právo byť informovaní o spôsobe nakladania s verejnými zdrojmi. Gro článku malo i podľa názoru súdu vecný charakter a boli v ňom uvedené fakty. Tvrdenie označené v odseku 46 rozsudku súdu prvej inštancie, s ním súvisiaci hodnotiaci úsudok a zverejnenie fotografií bez zjavného vecného súvisu so spracovávanou témou zo súkromia žalobcu však vybočovali z hraníc potrebných na dosiahnutie spravodajského cieľa a zanechávali dehonestujúci dojem. Súd prvej inštancie uvedené formulácie považoval za neprimeranú kritiku čo do obsahu i formy, ako i bez vecného základu, z ktorého je nutné vychádzať pri snahe o dosiahnutie informačných cieľov. Významná úloha tlače v štáte, ktorý sa riadi zákonmi a jej právo informovať verejnosť o otázkach spoločenského života je nespochybniteľná. Nesmie však prekročiť určité stanovené hranice, medziiným tie na ochranu dobrého mena, z jej podstaty vyplýva aj spôsob, ktorý je v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou poskytovať informácie a myšlienky k veciam verejného záujmu. (mutatis mutandis rozsudok Castells v. Španielsko z 23. apríla 1992, Séria A, č. 236, str. 23, ods. 43). Úlohou žalovaného ako vydavateľa zodpovedajúceho za obsah vydania periodickej tlače v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o periodickej tlači v platnom znení (odsek 43 tohto rozsudku) bolo, aby pred publikáciou článok, skutkové tvrdenia, hodnotiace úsudky a sprievodné fotografie komplexne posúdil a zhodnotil, či jeho zverejnením môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, teda či týmto zverejnením mohlo dôjsť k zníženiu jeho vážnosti, cti a dôstojnosti v očiach značného množstva čitateľov a to s poukazom na vyššie uvedené napriek statusu žalobcu v predmetnej veci ako osoby relatívneho verejného záujmu. Súd prvej inštancie mal za to, že zverejnením fotografií súkromného charakteru a hodnotiacim úsudkom vychádzajúcim z nepravdivého skutkového tvrdenia označeného ako fakt, bol v danom prípade zo strany žalovaného prekročený i prípustný rámec spravodajskej licencie. Žalovaný sa v tejto súvislosti teda nemôže dovolávať ani toho, že autor článku konal v dobrej viere, vychádzal z verejne dostupných zdrojov, prípadne zverejnil údaje, ktoré boli už zverejnené v iných periodikách, ani že dodržiaval novinársku etiku. Sloboda prejavu totiž nemôže byť bezbrehá. Novinárska etika stanovuje jej hranice. Ak by súd neuznal právo na ochranu osobnosti žalobcu, znamenalo by to, že jednému právu, právu na informácie, by bola bezdôvodne daná prednosť pred právom iným - právom na ochranu osobnosti a súkromného života. Pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti a právom žalovaného na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti sa vzhľadom k účelu ochrany osobnosti nevyžaduje zavinenie. Takisto sa nevyžaduje vyvolanie následkov zásahu. 13. Súd prvej inštancie považoval za postačujúce zistenie, že zásah zo strany žalovaného bol objektívne spôsobilý narušiť, resp. ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a neoprávnene zasiahol do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, práva na ochranu prejavov osobnej povahy a súkromia. Pri posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu súd vychádzal z prostredia, z intenzity, povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých hodnôt osobností, z trvania a rozsahu ohlasu v spoločnosti ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý spočíval v uverejnení fotografií súkromného charakteru bez súhlasu dotknutej osoby, presahujúcej informačné ciele, zverejnení nepravdivej informácie a v neadekvátnom znevažujúcom hodnotiacom úsudku. Uvedené mal za dostatočne preukázané žalobcom prezentovanými dôkazmi. Intenzitu zásahu súd prvej inštancie posudzoval predovšetkým s prihliadnutím na to, že týždenník, v ktorom bolo uvedené uverejnené, je na trhu s periodickou tlačou jedným z najpredávanejších a tým pádom i najčítanejších. Závažnosť miery intenzity, ktorá sa prejavila vo výške priznaného zadosťučinenia, súd prvej inštancie vyvodzoval aj od spoločenského a profesionálneho postavenia žalobcu s prihliadnutím na už predchádzajúce zhoršenie jeho dobrej povesti vlastným neadekvátnym konaním. Preto v danom prípade vzhľadom na konštatovanie neoprávnenosti zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti súd prvej inštancie žalobe vyhovel čiastočne v časti uverejnenia ospravedlnenia v upravenej forme. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť Ospravedlnenie - resp. aspoň upútavku ospravedlnenia na všetkých miestach v poradí druhého čísla po

právoplatnosti rozsudku týždenníka K. X O., kde bol propagovaný, resp. zverejnený napadnutý článok, a to veľkosťou písma zodpovedajúcej textu napadnutého článku na tom ktorom mieste v periodiku. Súd prvej inštancie vo zvyšku v časti nad rozsah uvedený vo výroku jeho rozsudku žalobu v časti ospravedlnenia zamietol s poukazom na skutočnosť, že požadovanú formu ospravedlnenia považoval v plnom požadovanom rozsahu za neprimeranú závažnosti a rozsahu zásahu, keď článok odhliadnuc od jediného nepravdivého skutkového tvrdenia, súvisiaceho neprimeraného hodnotiaceho úsudku a dvoch z väčšieho počtu fotografií považoval za korektný. Preto sa obmedzil na ospravedlnenie v redukovanom znení zodpovedajúcom forme zásahu, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia a návrh zamietol aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaviazať žalovaného zdržať sa uverejňovania a rozširovania všetkých označených fotografií, t. j. vrátane tých, na ktoré sa vzťahovala spravodajská licencia, čo by podľa názoru súdu predstavovalo neprimerané obmedzenie práva žalovaného na slobodu prejavu, ergo nedôvodný zásah do slobody tlače. Čo sa týka fotografií, ktoré boli súdom prvej inštancie vyhodnotené ako vyhotovené bez spravodajskej licencie, v prípade ich ďalšieho šírenia by sa žalovaný vystavoval riziku ďalších súdnych sporov, a teda v tejto časti súd prvej inštancie považoval požadovaný výrok za nadbytočný, pričom vyhovel aj časti návrhu na odstránenie článku z internetovej stránky žalobcu, čo považoval za dôvodné z hľadiska upustenia od ďalšieho trvania neprimeraného zásahu, pričom v tejto časti nebolo možné nápravu dosiahnuť inak. Závažnosť ujmy vzniknutej žalobcovi vyvolanej zásahom žalovaného prvoinštančný súd vzhľadom na celkovú povahu zásahu, ako aj jednotlivé okolnosti posudzoval ako objektívnu, nakoľko za obdobných okolností by masovému šíreniu prejavu osobnej povahy, nepravdivej informácii a prehnaného hodnotiaceho úsudku, nezodpovedajúceho skutočnosti, ako tomu došlo pri uverejnení napadnutého článku, nechcela čeliť žiadna osoba, ktorej ďalšie spoločenské i profesionálne pôsobenie, resp. opätovné zaradenie do spoločnosti obzvlášť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, je značne závislé od jeho dobrej povesti, resp. od jej zlepšenia, keď napadnutý článok vo svojich dôsledkoch smeroval k opaku. Pri úvahe o výške primeranej peňažnej satisfakcie, ktorá by bola v súlade s požiadavkou spravodlivosti k okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému zásahu do cti, dôstojnosti a povesti žalobcu došlo, súd prvej inštancie vychádzal zo závažnosti ujmy spôsobenej žalobcovi čo do jej intenzity, charakteru, rozsahu a trvania a šírky cieľovej skupiny čitateľov. Konkrétne prihliadal na skutočnosť, že k zásahu došlo v masovokomunikačnom prostriedku s celoslovenským dosahom a bezprostredne malo širší ohlas, čo mal súd výpoveďou autora článku a fotografa za preukázané celou sériou článkov, v kontexte s ktorou bol napadnutý článok uverejnený. Súčasne súd prvej inštancie zohľadňoval i možný dopad ohlasu zverejnenia nepravdivej informácie a úsudku do sféry ďalšieho pracovného uplatnenia žalobcu po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Ďalej zohľadňoval i značnú predajnosť a tým pádom i čítanosť a komerčný úspech týždenníka, v ktorom došlo k zásahu, ktorý má výrazný vplyv na vytváranie verejnej mienky. Súd prvej inštancie vychádzal aj zo skutočnosti, že ochrana práva dotknutej osoby pôsobí účinne a preventívne nielen voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnostných práv iba v prípade priznania primeraného finančného zadosťučinenia, zodpovedajúceho možnostiam zodpovedného subjektu. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené činitele súd prvej inštancie považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedajúcu zásahu do práv žalobcu v celkovom rozsahu 2 000,€. Z uvedenej sumy predstavuje čiastka 1 000,- € primeranú satisfakciu v súvislosti so zásahom do práva žalobcu na ochranu prejavu osobnej povahy zachyteného na hmotnom substráte, ku ktorému došlo uverejnením fotografií súkromného charakteru bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu (po 500,€ za každú fotografiu). Zvyšnú sumu 1 000,- € prvoinštančný súd považoval za primeranú satisfakciu zodpovedajúcu zásahu do sféry súkromia (500,- €) a práva na dobré meno, česť a dôstojnosť (500,€), ku ktorým došlo súčasne so zverejnením predmetnej fotografie, ako aj zverejnením nepravdivého faktu (ako konateľ ...nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi“) a neprimeraného difamujúceho hodnotiaceho úsudku („Takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu“). Vo zvyšku žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia primeraného zadosťučinenia v peniazoch v celkovej výške 30 000,- €, prvoinštančný súd zamietol. 14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Napriek čiastočnému zamietnutiu žaloby, a to tak vo vzťahu k požadovanému ospravedlneniu, ako aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, prvoinštančný súd za plný úspech vo veci na strane žalobcu považoval jednak konštatovanie vzniku neoprávneného zásahu a jednak priznanie nemajetkovej ujmy za zohľadnenia paušálnej advokátskej tarify v prípadoch ochrany osobnosti (§ 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.). S poukazom na uvedené teda súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

15. Proti tomuto rozsudku v rozsahu, v ktorom bola žaloba zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel alebo aby ho zrušil, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného prišlo k viacnásobnému porušeniu žalobcových práv, a to práva na dobré meno, česť, dôstojnosť, ochranu prejavu osobnej povahy zachyteného na hmotnom substráte, no žalobca mal za to, že súd v napadnutom rozsudku priznal žalobcovi neprimerane nízku náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000,- €. Taktiež sa žalobca nestotožnil s výrokom súdu prvej inštancie o morálnom zadosťučinení žalobcu formou ospravedlnenia od žalovaného, ktorý považoval za nedostatočný. Žiadal v rámci svojho odvolania o uverejnenie ospravedlnenia aj na mieste samotného článku, na strane 26, na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma, ako bolo na strane 26 týždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX uverejnené „Šikovný“ uverejniť text „Ospravedlnenie“ so žalobcom navrhovaný textom. Ak bolo v konaní preukázané, že žalovaný nezasiahol do práv žalobcu len samotným článkom uverejneným na stranách 26 - 28 týždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX, ale rovnako aj „upútavkou“ na inkriminovaný článok uverejnenou na strane 5 týždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX a prirodzene aj samotným článkom uverejneným na stranách 26 - 28 týždenníka. Preto nepriznanie tejto časti požadovanej morálnej satisfakcie bolo v rozpore s právom žalobcu na primerané zadosťučinenie. Čiastku 2 000,- € považoval žalobca za zjavne neprimeranú zásahu do jeho práv. Poukázal na to, že pri posudzovaní primeranosti výšky materiálnej satisfakcie musí súd zohľadniť všetky podstatné okolnosti prípadu. Žalovaný zinkasoval uverejnením predmetného článku neporovnateľne viac finančných prostriedkov, ako je nútený teraz ako náhradu nemajetkovej ujmy vyplatiť, rovnako tak suma 2 000,- € nepôsobí preventívne proti ďalším potencionálnym porušovateľom. Predmetný článok je stále uverejnený na webovom sídle žalovaného. K neoprávnenému zásahu do jeho práv došlo všetkými siedmimi publikovanými fotografiami a nie iba dvomi, ako uviedol súd prvej inštancie. Predmetné fotografie nesúvisia s legitimitou témy sporného článku. Žalobca bol toho názoru, že priznané morálne zadosťučinenie nepostačuje a výška satisfakcie 2 000,- € pri kumulácii všetkých zásahov a s ohľadom aj na fakt, že predmetný týždenník je masmédium s celoslovenským pôsobením, bola súdom zjavne nedostatočne ohodnotená, v dôsledku čoho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu, v ktorom bolo žalobe vyhovené, podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, resp. aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil vetu „firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ a teda nespĺňal kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi“ tak, že je skutkovým tvrdením, keďže z predmetnej formulácie je zjavné že sa jedná o názor. Nesprávne posúdil aj otázku, či konateľ mohol poberať dávky v hmotnej núdzi. Taktiež nesprávne súd prvej inštancie uzavrel, že dve zo siedmych fotografií použitých v článku zasiahli do práva žalobcu na ochranu osobnosti pre neexistenciu vecného súvisu s článkom. Žalovaný namietal, že jedným z motívov článku bola skutočnosť, že žalobca ako poberateľ dávok v hmotnej núdzi býval v nehnuteľnosti značnej hodnoty a žalovaný chcel túto skutočnosť preveriť. Vecný súvis fotografií vyplýva aj z popisiek k fotografiám. Ohľadne fotografie žalobcu v MHD žalovaný uviedol, že išlo o zaujímavý fenomén a taktiež, že technika prípravy článku spadala pod investigatívnu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP č. 8772/10 zo dňa 19. septembra 2013. Mal za to, že téma článku predstavuje legitímnu tému verejného záujmu, žalobca je osobou verejného záujmu, fotografie v článku majú vecný súvis s obsahom článku a fotografie žalobcu použité v článku boli vyhotovené na verejných priestranstvách, na ktorých je sama osebe znížená ochrana súkromia. Výrok I. o uložení ospravedlnenia žalovanému je neurčitý a nevykonateľný. Uloženie predmetného ospravedlnenia je neprimerané a je v rozpore s konštantnou judikatúrou v tejto oblasti. Žalovaný taktiež namietal, že výrok II. je neprimeraný a obmedzujúci ústavné právo, resp. slobodu žalovaného (slobodu prejavu). Žalobcovi bola rozsudkom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 2 000,- €, pričom v konaní nebol vykonaný jeden jediný dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že žalobcovi reálne vznikla konkrétna ujma a táto ujma by bola v príčinnej súvislosti s článkom. Žalovaný mal taktiež za to, že súd prvej inštancie mal aplikovať § 255 ods. 2 CSP, keďže žalobca bol v časti ospravedlnenia úspešný len čiastočne.

17. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné. Uviedol, že na základe vykonaných dôkazov bolo hodnoverne preukázané, že žalovaný sa dopustil viacnásobného zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to obzvlášť intenzívnym spôsobom hromadnou publicitou. Podľa žalobcu všetkými predmetnými fotografiami prišlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie odstrániť predmetný článok v elektronickej podobe ako celok. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že sú splnené podmienky na priznanie zadosťučinenia v peniazoch a poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/15/1997 z 24. júna 1998 a 1Cdo/123/2010 z 27. apríla 2011. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie mal aplikovať § 255 ods. 2 CSP, keďže si súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv žalobcu. 18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ani k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného, nevyjadril. 19. O odvolaniach strán sporu odvolací súd rozhodol svojim v poradí prvým rozsudkom č. k. 5Co/152/2016-345 zo dňa 28. marca 2017 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Dovolania oboch strán voči predmetnému rozsudku boli uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/15/2018 zo dňa 22. novembra 2011 odmietnuté. 20. Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného Ústavný súd SR svojím nálezom sp. zn. I. ÚS 235/2020 zo dňa 22. septembra 2020 konštatoval porušenie základných práv žalovaného rozsudkom odvolacieho súdu a preto tento zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd SR v odôvodení svojho nálezu najmä uviedol, že krajský súd sa v predmetnej veci v konflikte medzi základným právom sťažovateľky (žalovaného) na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií na jednej strane a na strane druhej právom žalobcu na ochranu osobnosti priklonil na stranu ochrany osobnostných práv žalobcu, čo však riadne neodôvodnil. Aj keď bolo sťažovateľke vytknuté, že uverejnením jedného nepravdivého skutkového tvrdenia a na neho nadväzujúceho jedného hodnotiaceho úsudku, ako aj uverejnením dvoch fotografií z celkového počtu siedmich uverejnených v inkriminovanom článku došlo zo strany sťažovateľky k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ústavný súd považoval celkové závery prvoinštančného súdu, ktoré boli v plnom rozsahu potvrdené napadnutým rozsudkom krajského súdu, za nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal najmä na sťažovateľke uloženú povinnosť ,,stiahnuť“ z internetovej stránky celý inkriminovaný článok, čo vzhľadom na vytknuté nedostatky, aj ak by ich výčitka bola oprávnená, jednoznačne nie je možné považovať za primeraný zásah do práva sťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií. V prípade sporov o pravdivosť skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať z určitého reálneho poňatia kategórie pravdivosti, ktoré berie do úvahy kontext celého článku, najmä keďže boli výroky v ňom obsiahnuté založené na spoľahlivých informáciách, ktoré jeho autor k dispozícii skutočne mal alebo ich k dispozícii prinajmenšom mať mohol a mal. Zároveň samozrejme ešte pred tým, ako sú prednesené určité skutkové tvrdenia, by každý mal vyvinúť určité primerané úsilie s cieľom zistenia, či ním prezentované výroky sú pravdivé. Miera tohto úsilia sa pritom môže líšiť v závislosti od toho, aký závažný je zásah hroziaci do osobnostných práv dotknutej osoby alebo v závislosti na osobe autora výroku. To sa však týka len skutkových tvrdení, o ktorých správnosti je ich autor presvedčený, netýka sa to samozrejme vedomého šírenia neprávd. Netreba pritom zabúdať ani na tú skutočnosť, že zo strany sťažovateľky bol žalobcovi poskytnutý priestor na reakciu, teda na spochybnenie či priamo vyvrátenie ňou uvádzaných tvrdení, ktorý ale nevyužil. Opakovane na tomto mieste treba pripomenúť, že vzhľadom na osobu žalobcu - osobu verejného záujmu, resp. relatívnu osobu verejného záujmu, a obsah inkriminovaného článku, ktorý riešil podozrenie jednak z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi (verejných prostriedkov) zo strany žalobcu a zároveň poukazoval na podozrenie, že vtedajšie konanie žalobcu predstavovalo účelové správanie v snahe vyhnúť sa splneniu judikovanej povinnosti nahradiť Slovenskej republike škodu v sume 300 000,- € a zaplatiť peňažný trest vo výške 33 000,- €, takáto záležitosť si svojou povahou nepochybne zaslúži pozornosť i diskusiu verejnosti a je hodná vyššej ochrany, než by tomu bolo napr. len u kritiky povahy čisto osobnej. Aj preto za daných okolností podľa posúdenia ústavného súdu nie je možné z ústavného hľadiska akceptovať záver, podľa ktorého pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom na ochranu osobnosti žalobcu a právom sťažovateľky na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Vykonaný test proporcionality zo strany krajského súdu (rovnako ako aj pred ním vykonaný okresným súdom) bol poznačený nedostatkom, ktorý spočíval v tom, že vyvažovanie bolo urobené jednostranne a takmer výlučne z pohľadu (a v prospech) práva na ochranu osobnosti žalobcu a na úkor slobody prejavu sťažovateľky. Zároveň sa takmer vôbec nedostalo ,,do hry“ ani právo verejnosti na informácie.

21. Po kasačnom rozhodnutí Ústavného súdu SR odvolací súd o odvolaniach strán znovu rozhodol rozsudkom č. k. 5Co/150/2020-509 zo dňa 26. októbra 2021, a to opätovne tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 22. Na základe dovolaní obidvoch strán sporu Najvyšší súd SR svojim uznesením sp. zn. 9Cdo/210/2022 zo dňa 24. mája 2023 v poradí druhý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku odôvodnil tým, že odvolací súd sa neriadil výslovnými inštrukciami ústavného súdu a v konkrétnych súvislostiach neobjasnil v dostatočne zrozumiteľnej miere svoj záver o potrebe stiahnuť celý článok z webovej stránky žalovaného, aj keď bola súdmi oboch inštancií konštatovaná nepravdivosť len jednej čiastkovej informácie. Argumentácia odvolacieho súdu, že článok nemožno deliť a vyberať z neho len určité časti bez toho, aby nestratil svoj zmysel, nie je podložená žiadnymi konkrétnymi faktami, ale najmä neberie zreteľ na predmet prejednávanej veci, teda tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ odvolací súd identifikuje informácie a hodnotiace úsudky, ktoré protiprávne narušili osobnostnú sféru žalobcu, je následne úlohou súdu zamerať sa na odstránenie nedovoleného zásahu v podobe publikovaného článku a pokiaľ tento nedovolený zásah predstavuje len konkrétne identifikovaná časť publikovaného textu, pre naplnenie ochrany práv žalobcu nemôže byť v týchto súvislostiach nijako dôvodné odstránenie celého uverejneného článku, pokiaľ jeho celý obsah nie je závadný. Posúdenie, či zostávajúca nezávadná časť publikovaného článku postráda ucelenú myšlienku a zmysel, možno v tomto prípade prenechať úsudku žalovaného, ktorý aj bez príkazu súdu disponuje možnosťou odstrániť článok zo svojej webovej stránky. 23. V priebehu odvolacieho konania žalobca doručil odvolaciemu súdu vyjadrenie zo dňa 2.2.2026, v ktorom uviedol, že dovolacím súdom vytýkané nedostatky rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 26.10.2021 majú základ v absencii testu proporcionality. Žalobca v tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že medzi ním a žalovaným existuje zásadný nepomer čo do spoločenského postavenia a možností šírenia informácií jedného o druhom. Žalobca je v postavení slabšej strany, čomu zodpovedá aj výber prostriedkov slúžiacich k ochrane jeho osobnostných práv a relatívne silnejšie je postavenie žalovaného, ktorý svojím konaním spor vyvolal, keď neoprávnene vstúpil do privátnej sféry žalobcu. Žalobca nestojí o publicitu svojej osoby. V čase publikovania predmetného článku nebol a ani v súčasnosti nie je osobou „absolútneho verejného záujmu“. Môže byť považovaný za osobu verejne známu. Treba však na neho hľadieť ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti užšie ako v prípade osôb absolútneho verejného záujmu. Sporný článok žiadnym spôsobom nesúvisí s výkonom jeho politického pôsobenia pred 11 rokmi, a preto nie je splnená podmienka, aby bol vo verejnom záujme. Mediálny produkt žalovaného je dlhodobo najčítanejším týždenníkom v Slovenskej republike. Podstatnou okolnosťou pre posúdenie závažnosti zásahu je fakt, že sporný článok nemá charakter spravodajstva, ide o bulvár. Sporný článok čo do spracovania témy, výrazných titulkov a použitých fotografií vyhovuje všetkým kritériám bulváru. A z tohto pohľadu treba posudzovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu. Sporný článok je súčasne výzvou prokuratúre, aby začala konať, teda je aj trestným oznámením verejnou formou. Článok nevyhovuje kritériám spravodajstva, a preto nespadá pod chránený prejav, ktorý by bol krytý slobodou prejavu médií v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ochranou, ktorá sa slobode prejavu poskytuje. Je to zrejmé z toho, že článok nerešpektuje pravidlá obsiahnuté v Rezolúcii 1000 (1993) o etike žurnalistiky. Z úvodného slova článku v prvom odseku nie je možné vyvodiť iný záver, než že zo strany žalovaného ide o pomstu za to, že žalobca podal žalobu na ochranu osobnosti za neoprávnený zásah žalovaného v súvislosti s iným článkom, „pýta“ od žalovaného ospravedlnenie a tučné odškodné 30 000,- €. Vyžaduje sa preto komplexné posúdenie významu všetkých informácií, ktoré žalovaný sprostredkoval verejnosti. Nielen tých, ktoré sa menovite dotýkajú žalobcu. Treba zohľadniť fakt, aký bol v skutočnosti jeho motív a čo tým naozaj sledoval. Aký zmysel malo zverejnenie informácií týkajúcich sa žalobcu a jeho fotografií. Motívom (ako je uvedené hneď v úvode článku) pre uverejnenie sporného článku bola žaloba, ktorou si žalobca „dovolil“ žalovať žalovaného v kauzálnej súvislosti s iným zásahom do práva na ochranu osobnosti (štúdium na právnickej fakulte). Prehliadať motiváciu žalovaného podmienenú zlým úmyslom nemožno. Článok odporuje zásade dobrých mravov, a preto nemôže požívať ani právnu ochranu, ktorej sa žalovaný dožaduje. Ako vyplýva z odvolania žalovaného zo dňa 26.9.2016, príprava článku mala vopred pripravený scenár. Jeho náplňou bol premyslený a vopred pripravený zámer diskreditovať žalobcu pod akoukoľvek zámienkou. Žalovaný doslova cituje z výsluchu svedka: „Mali sme zaangažovaného aj fotografa, ktorý mal za úlohu zdokumentovať aj to, či pán Ď. v tejto vile skutočne býva, teda či do nej vchádza a vychádza, a teda ju reálne využíva na bývanie.“ Téma „Ď.“

zamestnávala celý tím žalovaného v rámci pripraveného scenára, čo je zrejmé aj zo zadovažovania dokumentov v zbierke listín, kontaktovanie Centra právnej pomoci a pod. V takomto ponímaní celý článok od hora až dole vrátane nadpisov a podnadpisov a pripojených fotografií je neetický, v rozpore s dobrými mravmi a zasahuje do osobnostných práv žalobcu. O šikanóznom charaktere článku svedčí aj fakt, že orgány činné v trestnom konaní nedospeli k rovnakému záveru ako žalovaný. Žiadne trestné stíhanie, žiadne obvinenie, ani vyšetrovanie žalobcu sa nekonalo. Všetky tvrdenia žalovaného sú nepodložené, neoverené, z čoho možno vyvodiť len jeden záver, že žalovaný vypustil do éteru novinársku kačicu. Článok nenapĺňa základné kritéria spravodajstva, aby bol presný, vecný a založený na faktoch, a teda nemá spravodajský charakter. Toto konštatovanie má zásadný význam pre posúdenie závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu. Z článku je zrejmé, že nedochádza len k pranierovaniu žalobcu, ale kritika je namierená aj na inštitúcie verejného sektora. Žalovaný v článku mystifikuje kľúčovú otázku, „či K. Ď. naozaj patrí medzi osoby v hmotnej núdzi.“ Táto otázka sa netýka len žalobcu, ale predovšetkým sa týka označených troch orgánov verejnej správy: súdu, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a Centra právnej pomoci. Hodnotenie statusu žiadateľa príslušnými orgánmi sa riadi zákonnou úpravou. Žalovaný fakticky spochybňuje činnosť orgánov verejného sektora pri aplikácii právnych noriem na účely hodnotenia osoby v materiálnej núdzi. Otázkou je teda, či sporný článok nie je škodlivý pre verejnosť, či neohrozuje vieru v spravodlivosť a princíp právnej istoty. Žalovaný síce v spornom článku účelovo mieri na žalobcu, ale v podstate jeho kritika smeruje do radov orgánov verejnej správy: „Úrad práce mu vyhovel a dodnes by mal byť poberateľom sociálnych dávok. A práve status občana v hmotnej núdzi Ď. pomohol k tomu, aby mohol podať žalobu… Navyše mu ešte štát zaplatí právnu pomoc… …štát mu veľkodušne ponúka drahú právnu pomoc a odpustenie vysokých súdnych poplatkov.“ Kriminalizovanie žalobcu, že nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi a že toto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu, je nenáležité, výsostne subjektívneho charakteru bez potrebných informácií a odborných znalostí. Zmysel spočíva v tom, aby sa žalovaný vyžaloval o krivde, ktorá sa mu stala v porovnaní so žalobcom, ktorého by si podľa jeho názoru mali podať orgány činné v trestnom konaní. Ako protihodnotu smeruje výzvu prokuratúre, že by mala konať proti žalobcovi. Použitie fotografií v článku vôbec nedáva zmysel, skôr je zlomyseľné. Sleduje len zviditeľnenie žalobcu vo verejnom priestore. Použité fotografie nemajú pre verejnosť žiadny význam a nemajú žiadny význam ani z hľadiska obsahu namietaného článku. Pre „zodpovedanie kľúčovej otázky“ je úplne irelevantné, či žalobca stojí pred nejakou bránou, či vychádza z budovy súdu, či sa vezie MHD, resp. či sa nachádza v súdnej sieni za doprovodu príslušníkov ZVJS. Pohoršenie najviac vyvoláva fotografia žalobcu zo súdnej siene, na ktorej vidno zlomeného človeka. Tieto fotografie vo vzťahu k údajnej kľúčovej otázke nemajú žiadnu vecnú ani časovú súvislosť. Okolnosti a spôsob vyhotovenia fotografií na objednávku zo sledovania žalobcu svedčia o neetickom počínaní žalovaného. Odpoveď na otázku, či publikované fotografie boli vyhotovené a použité na verejné účely v súlade so zákonom, keď na ich vyhotovenie a použitie žalobca súhlas nedal a žalovaný ho v tejto veci ani nekontaktoval, je jednoznačná. Vyhotovenie a zverejňovanie fotografií žalobcu údajne v kauzálnej súvislosti s namietaným článkom je zásahom do osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na to, že článok nemá spravodajský charakter, má formu bulváru a na žalovaného sa nevzťahuje spravodajská licencia, publikovanie akýchkoľvek informácií zo života žalobcu je v rozpore so zákonnou úpravou ochrany osobnostných práv. Pri strete práva na slobodu prejavu a práva na osobnú česť a dobrú povesť (I. ÚS 453/03 zo dňa 11. novembra 2005), tvrdené difamačné fakty treba posudzovať komplexne pod zorným uhlom mnohých hľadísk, ktoré možno vyjadriť v nasledujúcich bodoch: Závažnosť obvinenia - čím závažnejšie je obvinenie, tým viac bola verejnosť dezinformovaná a difamovaná osoba poškodená, pokiaľ tvrdenie nie je pravdivé. Povaha informácie a zváženie, do akej miery je predmetný problém záležitosťou verejného záujmu. Zdroj informácie - niektorí šíritelia informácie nemajú priamu znalosť o udalosti. Niektorí majú vlastné dôvody rozdrobiť informáciu alebo sú platení za svoje príbehy. Vynaložené úsilie a konkrétne kroky k overeniu pravdivosti informácie. Status informácie - obvinenie už môže byť predmetom vyšetrovania, ktoré vyžaduje ohľaduplnosť. Naliehavosť záležitosti - správy sú často komoditou podliehajúcou rýchlej skaze. Či bol požadovaný komentár od sťažovateľa (žalobcu) - ten môže mať informácie, ktorými iní nedisponujú alebo ktoré neoznámili. Oslovenie sťažovateľa (žalobcu) nemusí byť vždy nutné. Či médiami šírené oznámenie obsahovalo podstatu udalosti videnej očami sťažovateľa (žalobcu). Tón oznámenia šíreného médiami - pôvodca mediálne šírenej informácie môže iniciovať diskusiu alebo vyšetrovanie. Nemusí prezentovať obvinenie ako oznámenie faktu. Okolnosti zverejnenia vrátane jeho načasovania. Z hľadiska uvedených kritérií ide len o vybavovanie účtov žalovaného voči žalobcovi, nejde o žiadne spravodajstvo. Vyššie uvedená argumentácia vystihuje odpovede na otázky testu proporcionality: Téma článku nie je legitímna, pretože je ovládaná pomstou žalobcovi. Spracovanie osobných údajov žalobcu vrátane použitých fotografií nebolo nevyhnutné. Použité prostriedky neboli

primerané cieľu. Dopad do osobnej sféry žalobcu nevyvažuje verejný záujem. Vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti žalobcu nemôže byť v posudzovanej veci primerane vyvážená iba niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia (ospravedlnením sa žalobcovi ), nakoľko došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti. Je preto opodstatnené a spravodlivé priznať žalobcovi aj zadosťučinenie v peniazoch. 24. Žalovaný sa písomne k poslednému podaniu žalobcu nevyjadril. 25. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalobca uviedol, že je potrebné posúdiť okolnosti publikovania a obsah dotknutého článku. Vyplýva z nich, že žalovaný mal zlý úmysel, išlo z jeho strany o pomstu za to, že si ho žalobca dovolil v inej veci žalovať a nepáčilo sa mu, že žalobca bol oslobodený od súdnych poplatkov. V tom čase nebol dôvod o skutočnostiach uvedených v článku informovať, išlo o štandardné postupy orgánov verejnej moci, pričom aplikácia zákonov týmito orgánmi bola správna. To potvrdzuje, že aj napriek výzve žalovaného, aby sa vecou zaoberala prokuratúra, orgány činné v trestnom konaní nič nepreverovali a neboli so žalovaným publikovaných skutočností vyvodené žiadne konzekvencie. Žalobca to vnímal tak, že účelom článku bolo iba postaviť verejnosť proti žalobcovi. Je faktom, že žalovaný nežiadal žalobcu o vysvetlenie, článok a fotky boli vyhotovené bez vedomia a súhlasu žalobcu. Fotky nemali žiaden vecný ani časový súvis z obsahom článku najviac rezonovala fotka žalobcu v pojednávacej miestnosti, ktorá už vôbec nemala žiaden súvis z informáciami v článku. Verejnosť nemá prečo v tomto prípade zaujímať nakladanie z verejnými prostriedkami, to je záležitosť a zodpovednosť orgánov verejnej moci, ktorých postup bol v tomto prípade zákonný. Článok nemá spravodajský charakter a má bulvárnu povahu, z tohto dôvodu nemal žalovaný ani spravodajskú licenciu. Pokiaľ ide o test proporcionality nešlo o legitímnu tému verejného záujmu ale o osobnú záležitosť žalobcu, v podobnej situácií sa ocitlo aj mnoho ďalších osôb. V článku boli spracované osobné údaje žalobcu, pričom to nebolo nevyhnutné. Finančná náhrada bola priznaná súdom prvej inštancie v zanedbateľnej výške, a to nielen vzhľadom na súčasné ale aj vtedajšie mzdové pomery v hospodárstve. Vzhľadom na tento až škaredý zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu a postavenie žalovaného na mediálnom trhu je odôvodnená finančná náhrada vo väčšej výške. Dodal, že predmetný článok nemá spravodajský charakter, chýbal mu aspekt aktuálnosti, išlo už o v poradí tretí článok na túto tému, prvý bol zverejnený X.XX.XXXX, druhý X.XX.XXXX. Žalovaný ním sledoval iba poškodenie žalobcu, chcel sa na ňom vyzúriť. Spravodajský článok by mal mať v sebe aspoň pokus o presnosť, v tomto prípade článok založený na základnom predpoklade, ktorý nesedí, a to že žalobca nemohol byť v evidencii uchádzačov o zamestnanie, pokiaľ zastával funkciu konateľa. Žalovaný na tomto nesprávnom názore trval aj v odvolaní. Žalovaný na základe toho uvádzal, že žalobca sa mal dopustiť podvodného konania, preto do článku zahrnul aj fotografiu žalobcu z úplne iného pojednávania v trestnej veci. Ide o typický model fungovania bulváru, spoliehajú sa na to, že dotknuté osoby sa nebudú súdiť, ak sa aj budú, bude to dlho trvať, a ak budú úspešní, bude im priznaná zanedbateľná čiastka. Žalobca úspešne dotiahol svoje postavenie osoby v hmotnej núdzi až do dosiahnutia dôchodkového veku. Ako sa vyjadrila bývalá riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava F. Ž., žalobcu, ako aj ďalšie osoby, preverovali a nezistili žiadne pochybenie. Žalobca citoval z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2000, v zmysle ktorého aj verejní činitelia sa môžu domáhať svojho práva na ochranu osobnosti, ak do ich práva bolo neoprávnene zasiahnuté, tým viac sa to vzťahuje na žalobcu. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie spravodajského charakteru článku, a teda ani pokiaľ ide o spravodajskú licenciu. Žalobca v tom čase už nebol verejne činná osoba, z verejného sektora vystúpil a vstúpil do súkromného života. Status verejne činnej osoby nemôže pokračovať donekonečna postupe záujem verejnosti opadá. Článok taktiež nebol podaný pravdivo a vecne a nebol ladený tak citlivo, ako v prípade súkromnej osoby mal byť. Fotka žalobcu na pojednávaní v trestnej veci v prítomnosti príslušníkov ZVJS mala za účel iba ponížiť žalobcu a vykresliť ho ako trestne stíhaného. Ospravedlnenie, ktorého povinnosť bola súdom prvej inštancie uložená v prvom výroku rozsudku súdu prvej inštancie, nebolo uverejnené na str. 26 týždenníka K. X O., ako sa toho žalobca domáhal, ale na str. 4. Žalobca trval na tom, aby bolo ospravedlnenie uverejnené v celom rozsahu a na tých stranách, na ktorých to žalobou požadoval. 26. Žalovaný na odvolacom pojednávaní uviedol, že téma článku predstavovala legitímnu tému verejného záujmu a osoba žalobcu predstavuje osobu verejného záujmu. V tejto súvislosti citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/214/2022 z 26. júna 2024, kde v jeho bode 47. súd dospel k záveru, že žalobca je osobou verejného záujmu. Uverejnené fotografie mali vecný súvis z obsahom článku, navyše boli vytvorené vo verejnom priestore, kde sa uplatňuje znížená ochrana a súčasne mal žalovaný na ich vytvorenie spravodajskú licenciu. Podľa § 6 a § 34 zákona o službách

zamestnanosti v znení účinnom v rozhodnom čase sa spoločník obchodnej spoločnosti považoval za samostatne zárobkovo činnú osobu. Žalobca bol v tom čase spoločníkom niekoľkých obchodných spoločností. V konaní nebol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným zásahom a nemajetkovou ujmou. Žalobca podal proti žalovanému viac žalôb, ktorých spoločným znakom je prehnaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa domáha. Pokiaľ ide o konanie sp. zn. 12C/115/2013 toto bolo právoplatne ukončené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/117/2019 zo dňa 30.4.2024, aj v tomto rozsudku odvolací súd žalobcu považoval za osobu verejného záujmu. Ospravedlnenie v tomto prípade už žalovaný uverejnil, táto skutočnosť sa nedá už zobrať späť. Žalovaný uverejnil ospravedlnenie na str. 4. týždenníka K. X O.. Žalovaný v tejto súvislosti už v podanom odvolaní poukazoval na zavádzajúcu formuláciu I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, pričom ospravedlnenie uverejnil tak, ako to zohľadňujúc znenie rozsudku považoval za vhodné. To, či je ospravedlnenie zverejnené na str. 4 alebo na str. 26 považoval za v zásade rovnocenné. Týmto ospravedlnením bolo dané žalobcovi zadosťučinenie a ďalšie zverejnenie ospravedlnenia by len znovu otvorilo tému článku. 27. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Na odvolacom pojednávaní dňa 10.2.2026, ktorého sa zúčastnili právni zástupcovia strán a žalobca, odvolací súd zopakoval v potrebnom rozsahu dokazovanie podľa § 384 ods. 1 CSP listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisu. Na základe súdom prvej inštancie vykonaného a odvolacím súdom zopakovaného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovaného dôvodné je. 28. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 29. Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. 30. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. 31. Každá fyzická osoba je nositeľom osobnostných práv spočívajúcich v možnosti v súlade so svojou vôľou rozvíjať a napĺňať svoje materiálne a duševné potreby, uplatňovať sa v súkromí alebo verejne, v spoločnosti, pracovne či v rodine so svojou jedinečnou osobnosťou voči ostatným subjektom s rovnakými osobnostnými právami. Tieto práva sú právnym poriadkom nielen uznané, ale aj chránené pred neoprávnenými zásahmi. Právo na ochranu osobnosti, ako základné ľudské právo, je garantované článkom 19 Ústavy, pričom podrobnejšie je tento článok vykonaný ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V § 11 Občiansky zákonník deklaruje vo všeobecnosti právo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ustanovením § 13 ods. 1 sú v Občianskom zákonníku vymenované právne prostriedky ochrany fyzickej osoby pred neoprávnenými zásahmi do jej práva na ochranu osobnosti, a to vo forme práva domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do tohto práva, aby sa odstránili následky týchto zásahov a napokon tiež práva na primerané zadosťučinenie. Pokiaľ bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti a nemateriálna forma primeraného zadosťučinenia by sa nezdala postačujúca, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 32. Publikačná činnosť novinárov, resp. médií, je vo svojej podstate výkonom práva na slobodu prejavu zaručeného článkom 26 ods. 1 Ústavy a ďalej precizovaného v článku 26 ods. 2 veta prvá Ústavy tak, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Právo na slobodu prejavu je v Ústave uvedené na prvom mieste medzi politickými právami, je to práve slobodný výkon tohto práva, ktorý je nevyhnutným predpokladom pre realizáciu všetkých ostatných politických práv. Existencia demokratického a právneho štátu nie je mysliteľná bez právnym poriadkom nielen

formálne garantovanej, ale aj orgánmi aplikácie práva reálne chránenej slobody prejavu, ktorá je v praxi skutočne v širokej miere nerušene realizovaná. 33. Právo na ochranu osobnosti, ako aj právo na slobodu prejavu, sú garantované ústavou, preto majú z tohto hľadiska rovnakú právnu silu. Kolízia rovnocenných práv vedie k tomu, že ak nemožno zachovať maximum z oboch práv, jedno z nich musí v konkrétnom prípade ustúpiť druhému. V prípade vzniku sporu je úlohou súdu dôsledne vyvažovať tieto práva a s ohľadom na osobitosti konkrétneho prípadu poskytnúť ochranu jednému z týchto vzájomne kolidujúcich práv. Právo na slobodu prejavu podlieha v zmysle článku 26 ods. 4 Ústavy zákonným limitáciám, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) boli vymedzené hranice práva na ochranu osobnosti, a to v záujme ochrany demokratického zriadenia tak, aby sa právo na ochranu osobnosti nestalo prekážkou v demokratickej spoločnosti nevyhnutnej informovanosti verejnosti o záležitostiach verejného záujmu aj v prípadoch, ak sa tieto informácie týkajú konkrétnych osôb. Predovšetkým odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sloboda prejavu platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané priaznivo alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie ktoré sú nepríjemné, šokujúce alebo znepokojujúce (rozsudok ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku zo dňa 8. júla 1986). 34. Právo verejnosti na informácie o veciach verejného záujmu je najčastejšie uspokojované prácou novinárov. Novinári, resp. médiá, majú z toho dôvodu pri informovaní o veciach verejného záujmu privilegované postavenie z hľadiska ochrany ich práva na slobodu prejavu (rozsudok ESĽP vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku z 26. apríla 1995 alebo vo veci Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999), pričom podľa ESĽP plnia úlohu tzv. verejného strážneho psa (rozsudok Thorgeir Thorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992). Novinári (médiá) majú sociálnu povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať (rozsudok ESĽP vo veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu z 26. novembra 1991). Oproti tomu osoby verejne činné majú v porovnaní s tzv. súkromnými osobami z hľadiska úrovne ochrany ich osobnosti zníženú úroveň právnej ochrany. U verejne činných osôb sú limity prípustnej kritiky širšie (rozsudok ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku zo dňa 8. júla 1986). Aj v rámci osôb verejne činných je potrebné diferencovať, a to na základe konkrétnej oblasti, v ktorej dané osoby verejne pôsobia. Hranice povolenej kritiky sú z verejne činných osôb najširšie v prípade politikov. Politik sa vedome vystavuje podrobnému skúmaniu všetkých svojich slov a činov zo strany novinárov a verejnosti a vzhľadom na to musí preukazovať väčšiu mieru tolerancie (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/2009, I. ÚS 416/2011, II. ÚS 558/2012). Politici ako „public figures par excellence“ sú objektami absolútneho verejného záujmu menej exponované sú oproti tomu osoby relatívneho verejného záujmu, kam je potrebné zaradiť širokú skupinu inak ako politicky verejne činných osôb (k tomu porovnaj rozsudok ESĽP vo veci von Hannover proti Nemecku z 24. júna 2004). V kontexte posudzovanej veci je potrebné osobitne zvýrazniť, že osobou relatívneho verejného záujmu sa stáva aj fyzická osoba obvinená zo spáchania trestného činu, ochrana jej osobnostných práv sa v dôsledku jej obvinenia do určitej miery ustupuje slobode prejavu a právu verejnosti na informácie o trestnej činnosti ako záležitosti verejného záujmu, avšak miera tohto poklesu je limitovaná princípom prezumpcie neviny. Táto limitácia odpadá v prípade osôb právoplatne odsúdených za spáchanie trestného činu (k tomu možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 403/2013 zo dňa 12. decembra 2013, ktorý citoval aj súd prvej inštancie). Aj odsúdené osoby majú zachované právo na ochranu svojej osobnosti, ktoré je však zvlášť oslabené v súvislosti s informovaním o ich trestnej činnosti - skutočnostiach súvisiacich s jej páchaním a jej následkami, trestným konaním vrátane výkonu trestu (a ešte viac v prípade uloženia alebo premeny na alternatívny trest nespojený s odňatím slobody, počas ktorého sa pohybujú na verejnosti) a v neposlednom rade v odôvodnených prípadoch aj s ich správaním sa po výkone trestu. 35. V tomto konaní bolo povinnosťou súdu vyvažovať vzájomne kolidujúce právo žalobcu na slobodu prejavu a právo žalovaného na ochranu osobnosti. Kľúčové bolo dôsledné vykonanie testu proporcionality, ako to odvolaciemu súdu uložil už ústavný súd. Bolo teda nutné zodpovedať otázky kto, o kom, čo, ako, kedy a kde „hovoril“. Časť z týchto otázok správne zodpovedal už súd prvej inštancie, pri vzájomnom vyvažovaní práv, ktoré sa tu dostali do konfliktu, vychádzajúc z odpovedí, ku ktorým dospel, ich nesprávne spomeroval výrazne v prospech žalobcu, resp. len z pohľadu žalobcu. Ako už pritom odvolací súd uviedol, do kolízie sa tu dostali vzájomne rovnocenné práva.

36. Pokiaľ ide o otázku „kto“, žalovaný je vydavateľom tlačeného týždenníka K. X O. a prevádzkuje aj jeho internetovú verziu, oboje majú nepochybne postavenie média a ich činnosť spadá pod činnosť novinárov majúcich privilegované postavenie z hľadiska ochrany ich práva na slobodu prejavu (už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku z 26. apríla 1995 alebo vo veci Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999 alebo početné nálezy Ústavného súdu SR, napr. sp. zn. III. ÚS 110/2020 zo dňa 30. novembra 2021). 37. Podstatnou otázkou v posudzovanej veci je „o kom“, teda správne klasifikovanie osoby žalobcu. Ten je bývalým politikom, avšak jeho pôsobenie ako poslanca Národnej rady SR a poslanca bratislavského mestského zastupiteľstva už bolo v čase publikovania článku časovo vzdialené tak, že nie je možné o žalobcovi uvažovať ako o osobe absolútneho verejného záujmu. Na druhej strane žalobcovo politické angažovanie vzhľadom na skutočnosť, že naň časovo pomerne plynulo nadväzovalo konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov o trestnej činnosti kladenej mu za vinu, v spoločnosti prirodzene rezonovalo. Je samozrejmé, že spoločenské vnímanie trestnej činnosti bývalých politikov je citlivejšie, ako u iných osôb, keďže vo všeobecnosti páchanie trestnej činnosti politikmi nielen počas, ale aj pred alebo po skončení výkonu politickej funkcie hlboko podkopáva dôveru verejnosti v dobrú správu vecí verejných. Objektom záujmu spoločnosti je aj to, či orgány činné v trestnom konaní a súdy adekvátne vyvodzujú trestnú zodpovednosť (hoci aj len v minulosti) politicky činných osôb, keďže ich zapojenie sa do politiky im mohlo umožniť nadviazať rôzne formálne alebo neformálne kontakty, ktoré v takýchto prípadoch nesmú byť zneužité. Napokon to, či orgány verejnej moci (a teraz nie iba tie zapojené do trestného procesu) riadne vykonávajú svoju právomoc voči v minulosti politicky exponovaným osobám a súčasne páchateľom trestnej činnosti, je predmetom záujmu verejnosti vo všeobecnosti, keďže spoločnosť by negatívne vnímala akékoľvek preferované zaobchádzanie s takýmito osobami. 38. Žalobcu je teda potrebné považovať za osobu relatívneho verejného záujmu. V čase publikovania článku už dlhšie obdobie nevykonával žiadnu verejnú funkciu, ale verejný záujem o osobu žalobcu vyplýval z trestnej činnosti, za ktorú bol v minulosti aj právoplatne odsúdený. Ako je uvedené aj v spornom článku a žalobca to nepoprel, v roku 2010 bol ešte iba podmienečne prepustený z výkonu trestu, v roku 2013, keď došlo k zverejneniu článku, bol stále ešte namieste verejný záujem o to, či žalobca bol vo výkone trestu napravený, či nahradil škodu a či vedie riadny život, teda či bol dosiahnutý účel trestného konania a či sa môže spoločnosť cítiť neohrozená osobou žalobcu. Pri relevantnom informovaní o osobách, ktoré sa dopustili trestnej činnosti, právo odsúdeného páchateľa ustupuje, a to výrazne, právu na slobodu prejavu novinárov, aby vytvorilo priestor na podanie týchto informácií verejnosti. 39. Na vyššie uvedený výklad možno priamo nadviazať pri zodpovedaní otázky „čo“. Predmetný článok s titulkom „Šikovný“ sa totiž týkal správania sa žalobcu po výkone trestu odňatia slobody, ktorý bol povinný zaplatiť peňažný trest a nahradiť štátu spôsobenú škodu. Je potom dôvodné, aby sa novinári a verejnosť o osobu žalobcu zaujímali, pokiaľ po prepustení z výkonu trestu za takýchto okolností sa na rozdiel od minulosti (keď bol nielen politik, ale aj podnikateľ) ocitol ako nemajetný a bez dostatočného príjmu v stave hmotnej núdze, pričom prinajmenšom určitý čas vystupoval v orgánoch niekoľkých obchodných spoločností a býval v dome v nesporne prestížnej lokalite hlavného mesta. Nosnou ideou článku je v podstate to, že žalobca sa účelovo zbavil majetku. Konanie žalobcu (naznačené aj v článku) nepochybne javilo znaky účelovosti, žalobca býval po prepustení z výkonu trestu v dome, ktorý vlastnila jeho dcéra, ktorá ho postavila ako maloletá; žalobca tak síce nevlastnil, ale užíval majetok značnej hodnoty. U žalobcu nebolo možné badať, že by sa snažil získať zdroj príjmu a splniť svoje záväzky, práve naopak. 40. Článok sa potom konkrétne zameral na problematiku priznania statusu osoby v hmotnej núdzi žalobcovi, najskôr v ňom autor opísal pôvodne odmietavé stanovisko Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava k zaradeniu žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie vzhľadom na jeho postavenie spoločníka vo viacerých obchodných spoločnostiach, pričom následne po predložení zmlúv o prevodoch obchodných podielov bol žalobca do tejto evidencie zaradený. Na to nadväzovalo informovanie o úspešnej žiadosti žalobcu o poskytnutie dávky v hmotnej núdzi. Práve v tejto časti súd prvej inštancie správne identifikoval nepresnosť v žalovaným podaných informáciách. Ako podrobne objasnil súd prvej inštancie a odvolací súd sa v tejto časti s jeho závermi stotožňuje, výkon funkcie konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným bez ďalšieho nevylučoval možnosť zaradenia takejto osoby do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a ani nebol dôvodom, pre ktorý by takejto osobe nemohla byť priznaná dávka v hmotnej núdzi. Odvolací súd považuje za vhodné na tomto mieste citovať dotknutú pasáž: „Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal

kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi. Takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu. A asi bude zaujímavé sledovať aj reakciu úradu práce, ktorý K. Ď. zaradil do evidencie v rozpore so zákonom.“ 41. V súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP je potrebné ustáliť, či ide skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (porovnaj rozhodnutia ESĽP vo veciach Nilsen a Johnsen proti Nórsku zo dňa 25. novembra 1999 alebo Feldek proti Slovensku zo dňa 12. júla 2001). Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/149/2009 zo dňa 31. mája 2010 podal podrobný výklad toho, čo je potrebné rozumieť pod skutkovým tvrdení a čo pod hodnotiacim úsudkom: „Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).“ 42. Vetu: „Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi,“ odvolací súd považuje za skutkové tvrdenie. V jej prvej časti je toto skutkové tvrdenie pravdivé, žalobca skutočne bol konateľom žalovaným označenej obchodnej spoločnosti, ale následné tvrdenie, že tým nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi, ako už odvolací súd uviedol, správne nie je. 43. Na to nadväzujúce závery o tom, že „takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu“ „a asi bude zaujímavé sledovať aj reakciu úradu práce, ktorý K. Ď. zaradil do evidencie v rozpore so zákonom,“ predstavujú hodnotiace úsudky, ktorými sa vyjadruje osobný postoj autora článku, resp. hodnotenie dôsledkov domnelého porušenia zákona. Na svoj základ síce nadväzujú logicky, nie sú z tohto hľadiska neprimerané, ale ich základ nezodpovedal platnému právnemu stavu. 44. Ako však konštatoval Ústavný súd SR vo svojom kasačnom rozhodnutí - náleze sp. zn. I. ÚS 235/2020 zo dňa 22. septembra 2020, odkazujúc pritom na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2051/14 zo dňa 3. februára 2015, pri hodnotení pravdivosti skutkového tvrdenia nie je prípustné maximalisticky trvať na dokonalej presnosti vo význame absolútneho súladu s objektívnou realitou v každej situácii a v každom časovom okamihu. Takýto prístup nie je v súlade s objektívnou obmedzenosťou ľudskej schopnosti poznania. Odvolací súd dodáva, že nezohľadňovanie individuálnych epistemologických limitov by v konečnom dôsledku viedlo k neprípustnému potláčaniu slobody slova a malo by tzv. chilling effect vo vzťahu k verejnému vyjadrovaniu názorov v spoločnosti. 45. Otázku, či žalovaný v tomto prípade šíril nepravdivé skutkové tvrdenie, je preto potrebné posudzovať aj s prihliadnutím na jeho vtedajšiu možnosť rozpoznať jeho nesúlad s objektívnou realitou.

Vyhodnotenie, či žalobca spĺňal právnym poriadkom ustanovené podmienky pre zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nie je pre právneho laika triviálnou záležitosťou. Od novinárov pritom nemožno požadovať, aby boli odborníkmi na každú tému, o ktorej informujú, avšak zvlášť v prípade, keď produkt ich žurnalistickej činnosti môže zasiahnuť do osobnostných práv určitého subjektu, je ich povinnosťou vynaložiť primerané úsilie na verifikáciu podstatných skutočností. Podľa odvolacieho súdu, ktorý sa pridržiaval právnych názorov ústavného súdu v jeho vyššie uvedenom náleze, žalovaný takéto úsilie v tomto prípade vynaložil a v konaní preto nebolo preukázané, že by žalovaný vedome šíril nepravdu. Z výsluchu autora článku vyplýva, že v rámci vnútorných procesov u žalovaného bol článok podrobený právnemu posúdeniu („právnickou firmou“), čo je primeraný spôsob verifikovania skutočností, pre ktoré sú potrebné odborné právne znalosti. Žalovaný teda nešíril danú informáciu ľahkovážne bez jej primeraného overenia. Týmto postupom sa nepodarilo v tomto prípade žalovanému vyhnúť publikovaniu právne nepresnej informácie, ale je potrebné zdôrazniť, že zabrániť tomu mohlo, ak by žalobca využil žalovaným poskytnutú možnosť reagovať. Žalobca ako osoba relatívneho verejného záujmu musel byť pripravený na to, že môže byť objektom záujmu médií, nie je síce jeho povinnosťou na novinárov reagovať, ale vystavuje sa potom riziku, že o ňom môžu byť zverejnené informácie, ktoré by v prípade využitia možnosti komunikovať s autorom článku pred jeho vydaním publikované neboli. Zohľadňujúc vyššie uvedené skutočnosti nie je možné žalovaného sankcionovať za zverejnenie hoci aj v tomto prípade nie správneho skutkového tvrdenia, prihliadajúc na stav a hranice poznania, aké mohla redakcia žalovaného v čase prípravy článku mať. Ako už bolo uvedené, zo skutkového tvrdenia odvodené hodnotiace úsudky samé o sebe nie sú neprimerané, aj keď sú rovnako postihnuté (v tomto prípade ospravedlniteľnou) vadou v ich skutkovom základe. 46. Odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že hoci žalobca pôvodne všetku kritiku obsiahnutú v článku vzťahoval najmä na seba, článok nebol kritický len k osobe žalobcu, ale aj k dotknutým orgánom verejnej moci, keďže je v prvom rade ich úlohou zabezpečiť, aby sa v evidencii uchádzačov o zamestnanie a medzi poberateľmi dávky v hmotnej núdzi nenachádzali neprávom osoby, ktoré nespĺňajú zákonné podmienky. Na toto paradoxne v podaní zo dňa 2.2.2026 poukázal aj sám žalobca. Nemožno sa však stotožniť s jeho v tejto súvislosti prezentovaným názorom o tom, že článkom mal žalovaný v úmysle narušovať dôveru občanov v zákonnosť činnosti orgánov verejnej moci. Tá môže a má byť predmetom záujmu verejnosti, a v odôvodených prípadoch aj kritiky. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania (napr. článok magazínu Život „Príživníci pod ochranou“ zo dňa XX.X.XXXX, ktorý je súčasťou mediálneho rešeršu predloženého žalovaným), širší systémový problém so zneužívaním dávok v hmotnej núdzi osobami, ktoré nemajetnosť iba predstierajú, bol objektom mediálneho záujmu a vyjadroval sa k nemu aj príslušný štátny orgán - Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava). 47. V súvislosti s kritikou žalobcu smerovanou na formu článku, zodpovedajúc pritom otázku „ako“, odvolací súd súhlasí so žalobcom, že štýl článku je bulvárny. Obsahuje pomerne jednoducho a emotívne podané informácie i určitú dávku dramatizácie a v neposlednom rade je sprevádzaný množstvom vizuálnych prvkov - fotografií. Bulvárna žurnalistika je však jedným z legitímnych typov mediálnej tvorby, oproti tzv. serióznym médiám je zameraná najmä na senzácie, emócie a zaujatie čo najširšieho publika. To, že sa vyznačuje dramatizáciou udalostí, expresívnym jazykom, výraznými titulkami a dôrazom na témy, ktoré vzbudzujú zvedavosť alebo pohoršenie (napr. škandály, tragédie, súkromie známych osobností), má tiež svoju spoločenskú funkciu v rámci nielen slobody prejavu, ale aj práva širokej verejnosti na informácie. Je nutné tiež dodať, že záujem zvlášť bulvárnych médií o svoju osobu vyvolal svojim verejným pôsobením „atraktívnym“ pre tento typ žurnalistiky sám žalobca. Odvolací súd pritom konštatuje, že samotná téma článku nebola v tomto prípade bulvárna, venovali sa jej aj tzv. seriózne médiá (ako vyplýva z už spomenutého mediálneho rešeršu), bulvárne bolo iba jej spracovanie. To sa však nijako nevymyká štandardom v tomto type médií, článok nie je nijako prehnane osobne útočný, používa síce expresívnejší výber výrazových prostriedkov, ale neskĺzol k ich nízkym variantom. 48. Námietka žalobcu, že článok nemá spravodajský charakter, nie je dôvodná. Aj súd prvej inštancie správne ustálil, že ide síce o kritický, ale stále informatívny článok zameraný na podanie určitej správy čitateľom. Skutočnosť, že článok bol svojim obsahom a formou bulvárny, sa nevylučuje s jeho spravodajským charakterom. Odvolací súd dodáva, že nešlo o samoúčelnú vykonštruovanú senzáciu, ale článok bol zameraný jednak na správanie sa žalobcu po prepustení z výkonu trestu a tiež na otázku nakladania s verejnými zdrojmi, čo sú legitímne otázky verejného záujmu a teda aj odôvodnené témy spravodajstva.

49. Pokiaľ ide o použité fotografie, ustanovenie § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakladá zákonnú licenciu na vyhotovenie aj použitie fotografie (obrazového záznamu) fyzickej osoby bez jej privolenia, ak ide o použitie v rámci spravodajstva. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/2012 zo dňa 15. januára 2014 a uznesenia sp. zn. II. ÚS 424/2015 zo dňa 1. júla 2015 možno vyvodiť, že podstatou spravodajskej fotografie je verné zachytenie skutočnosti, teda tzv. obrazové svedectvo, ktoré sa zverejňuje bezprostredne po udalosti, ktorú zachytáva. Jej účelom je obrazovými prostriedkami sprostredkovať čerstvú informáciu a objektívne, výstižne a pohotovo zobraziť realitu. Prvok aktuálnosti a bezprostrednosti je preto pri spravodajskej fotografii, resp. spravodajskom článku, podstatný. Ak je takáto fotografia uverejnená s podstatným časovým odstupom od zobrazovanej udalosti, stráca výhody právneho režimu spravodajskej fotografie, keďže verejný záujem na jej použití v spravodajstve musí byť nielen oprávnený, ale aj aktuálny. Použitie fotografie zachytávajúcej podobu fyzickej osoby v spravodajstve na základe zákonnej licencie zároveň nesmie byť v rozpore s takými jej záujmami, ktoré je potrebné bezpodmienečne rešpektovať, a musí byť primerané. O primerané použitie ide len vtedy, ak forma, obsah, rozsah a spôsob použitia zodpovedajú účelu, na ktorý bola zákonná licencia ustanovená. Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní proporcionality, teda náležitého vyváženia ochrany súkromia žalobcu a slobody prejavu žalovaného, je odpoveď na otázku, či zverejnenie fotografie prispelo k diskusii o veci verejného záujmu, teda či sledovalo určitý legitímny verejný záujem. 50. Žalobca kritizoval veľký počet a absenciu súvislosti fotografií s článkom, časový odstup od vyhotovenia niektorých z nich, ako aj to, že ho zobrazujú aj pri výsostne súkromných aktivitách. Ako už odvolací súd uviedol, dôraz na vizuálnosť je prirodzenou súčasťou bulvárnych médií. Použité fotografie majú súvis s témou článku. Zobrazujú žalobcom užívaný dom, resp. žalobcu v jeho blízkosti, z čoho je zjavné, že smerujú k zobrazeniu toho, že žalobca daný majetok užíval, čo bolo jednou z nosných tém článku. Rovnako tak oprávnené je použitie archívnych fotografií žalobcu na súde, resp. v jeho blízkosti, keďže článok trestné konanie vo veci žalobcovej kriminálnej činnosti spomína, a to nie iba samoúčelne, ale táto skutočnosť má priamy súvis vlastnou témou článku, ktorou je aj žalobcove správanie sa na slobode a otázka, či sa predstieraním nemajetnosti iba nevyhýba plnenia svojich záväzkov, resp. peňažnej sankcie. V tomto prípade odvolací súd považuje za oprávnené aj použitie archívnych fotografií z priebehu trestného konania. 51. Súd prvej inštancie považoval za neprimerané použitie fotografií žalobcu zachytávajúcich jeho chôdzu na ulici a cestu v trolejbuse, s čím sa však odvolací súd nestotožňuje. Išlo o fotografie zachytávajúce žalobcu vo verejnom priestore, pritom ho ale nezaberali pri nijako intímnej alebo znevažujúcej činnosti, zachytili jeho pohyb a jeho aktuálnu podobu, čo má význam vzhľadom na vizuálnu stránku zdôrazňujúci bulvárny štýl média žalovaného a s ohľadom na skutočnosť, že článok sa venoval v širšom zmysle téme správania sa žalobcu po výkone trestu odňatia slobody. Bolo teda dôvodné článok doplniť nielen fotografiami z úkonov trestného konania, ale aj snímkami z času po prepustení žalobcu z výkonu trestu. Hoci by prirodzene nikomu nebolo príjemné, ak by bol jeho pohyb pravidelne sledovaný a fotografovaný, nebolo preukázané, že by išlo o dlhodobý alebo opakovaný stav, kedy by bolo dôvodné posudzovať dané fotografie odlišne. Žalobca nebol vystavený takej miere a trvaniu mediálneho záujmu, aby obstála aplikácia záverov z rozsudku ESĽP vo veci von Hannover proti Nemecku. Osoba, ktorá sa vlastným konaním stane objektom verejného záujmu, musí zniesť tomu primeraný záujem verejnosti aj o svoju podobizeň, pričom v konaní nebolo preukázané, že by záujem o žalobcu presahoval únosnú mieru. 52. Použitie všetkých fotografií, ktoré sprevádzali tlačenú i elektronickú podobu článku, tak odvolací súd vyhodnotil ako spadajúce do rámca spravodajskej licencie. Žalovaný k ich použitiu pristúpil vyššie opísaným primeraným spôsobom, teda na spravodajské účely, keďže majú súvis s obsahom článku. Pritom ich použitie nie je možné hodnotiť ako rozporné s oprávnenými záujmami žalovaného. Je prirodzené, že najmä opätovné publikovanie fotografií z priebehu trestného konania vníma dotknutá osoba negatívne, avšak u žalobcu, ako osoby relatívneho verejného záujmu, boli v danom čase limity použitia jeho fotografií zásadne benevolentnejšie, než by to bolo u súkromných osôb. V prípade žalobcu by tieto limity bolo nutné hľadať pri záberoch zachytávajúcich žalobcu v situáciách výsostne súkromného až intímneho charakteru, nie pri fotografiách z úkonov verejného trestného konania alebo neutrálnych aktualizačných záberoch žalobcu a ním užívaného majetku. 53. Z časového hľadiska (otázka „kedy“) išlo v roku 2013 stále o spravodajsky relevantnú tému. Žalovaný uviedol hneď v úvode článku, že aktualizačným momentom bolo to, že sa dozvedel, že žalobca podal proti nemu žalobu o ochranu osobnosti (v inej veci), pričom v konaní bol oslobodený od platenia súdnych

poplatkov a mal nárok na bezplatnú právnu pomoc (vzhľadom na status osoby v hmotnej núdzi). Tento stav u žalobcu síce musel trvať už od priznania dávky v hmotnej núdzi, avšak nie je možné žalovanému dávať na ťarchu, že sa túto skutočnosť dozvedel, až keď sa sám stal stranou sporu so žalobcom. V čase publikovania článku žalobca bol naďalej osobou v hmotnej núdzi, to, že tento status trval až do jeho odchodu do dôchodku, potvrdil aj na odvolacom pojednávaní. Žalobca taktiež v danom čase bol prijímateľom výhod, ktoré mu z jeho stavu vyplývali v súvislosti s jeho vystupovaním v konaní pred súdom. Zo strany žalovaného teda išlo o informovanie o stále aktuálnej téme. Rovnako tam v tom čase nevyprchal záujem verejnosti na tom, ako sa žalobca (po zhruba troch rokoch) správa po prepustení z výkonu trestu. 54. Žalobca z vyššie uvedeného aktualizačného momentu odvodzoval, že žalovaný sa mu pomstil za to, že si dovolil podať naňho žalobu. Takáto pohnútka u žalovaného však nebola ničím preukázaná, išlo iba o domnienku žalobcu. Skutočnosť, že medzi vydavateľom média a určitou osobou verejného záujmu prebieha sporové konanie, nie je prirodzene dôvodom, aby sa príslušné médium zdržalo informovania o tejto osobe. Taktiež nič nevylučuje možnosť informovať o takomto konaní a jeho priebehu. 55. Naostatok odpoveď na otázku „kde“ je pomerne zrejmá, žalovaný zverejnil článok v tlačenom médiu s celoštátnou pôsobnosťou, pričom v konaní nebolo sporné, pričom je navyše aj notorietou, že ide o periodikum s mimoriadne širokou čitateľskou bázou. Okrem toho bol článok zverejnený aj na jeho webovom sídle, kde zasiahol ďalšie značné množstvo čitateľov. Skutočnosť, že článok mal veľmi širokú celoštátnu publicitu naprieč spoločnosťou, musel mať preto odvolací súd za preukázanú. 56. Odvolací súd po vykonaní testu proporcionality v intenciách pre tento súd záväzných právnych názorov Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR v rámci vyvažovania práv, ktoré sa tu dostali do konfliktu, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že v posudzovanej veci je potrebné uprednostniť právo žalovaného na slobodu prejavu, ktorému musí ustúpiť právo žalobcu na ochranu jeho osobnosti. 57. Ako už bolo uvedené, do konfliktu sa tu dostalo privilegované právo žalobcu (ako média) na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré bolo výrazne oslabené jeho postavením osoby relatívneho verejného záujmu vyplývajúcej v tom čase najmä z trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený. Žalobca pritom informoval o veciach verejného záujmu, na čo má nielen právo, ale je to v jeho prípade ako média aj jeho spoločenská povinnosť. Obsah článku žalovaného odvolací súd vyhodnotil ako vecný a informatívny. Nepresné skutkové tvrdenie o nezlučiteľnosti funkcie konateľa so zaradením do evidencie nezamestnaných (a tým aj poberaním dávky v hmotnej núdzi) po vyhodnotení jeho pravdivosti tak, ako sa mohla žalovanému javiť vzhľadom na limity jeho poznania v danom čase, odvolací súd nevyhodnotil exces žalovaného neoprávnene zasahujúci do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to vzhľadom na vynaloženie primeraného úsilia za účelom overenia si danej informácie a nevyužitie možnosti reagovať na článok pred jeho zverejnením žalobcom. Spôsob, akým žalovaný podal informácie o žalobcovi, nijako nevybočoval z bežného štandardu bulvárnych médií, naopak odvolací súd ho vzhľadom na pomery tohto typu médií považoval za bežný a primeraný. Žalovaným spracovaná téma bola stále aktuálna, žalovaným označený aktualizačný moment (žaloba podaná žalobcom proti žalovanému v inej veci) nebol medzi stranami sporný, pričom skutočnosť, že by žalovaný zneužíval svoje postavenie média na pomstu žalobcovi nebola preukázaná. Dosah žalovaným publikovaného článku bol nepochybne veľmi široký, ale ani táto skutočnosť nemohla zvrátiť celkové vyhodnotenie testu proporcionality odvolacím súdom, ktoré vyznelo v prospech uprednostnenia práva na slobodu prejavu. 58. Vzhľadom na absenciu neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobcu potom nemalo význam zaoberať sa jeho satisfakčnými požiadavkami, teda uverejnením ospravedlnenia, uloženia povinnosti stiahnuť článok z internetovej stránky žalovaného a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Možno však poznamenať, že žalovaný plnil v zmysle právoplatného rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s predchádzajúcim rozsudkom odvolacieho súdu, pričom prinajmenšom uverejnenie ospravedlnenia v tlačenej forme týždenníka K. X O. už ani nie je možné vziať späť. 59. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 60. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním žalovaného napadnutých vyhovujúcich častiach zmenil a žalobu zamietol (§ 388 CSP) a v odvolaním žalobcu napadnutých zamietajúcich častiach odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo výroku v tomto rozsahu vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). 61. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 a § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní a tým aj v celom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (vrátane trov konania na súde prvej inštancie, trov odvolacieho a trov dovolacieho konania) v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).