{"guid": "7185db38-92c9-4759-a994-5830a70df631:35737462-d16a-4684-9ba0-8cecb216ca47", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1514224808.5", "spisova_znacka": "5Co/94/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/94/2023 z 10. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. februára 2026, sp. zn. 5Co/94/2023, ECLI:SK:KSBA:2026:1514224808.5", "identifikacne_cislo": "1514224808", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Považan", "sudca_id": 9, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-povazan-9", "datum_vydania": "2026-02-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/35737462-d16a-4684-9ba0-8cecb216ca47", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1514224808.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1514224808.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1514224808.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5Co/94/2023\n1514224808\n10. 02. 2026\nJUDr. Juraj Považan\nECLI:SK:KSBA:2026:1514224808.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov\nsenátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: F.. K. Ď., J.. XX.X.XXXX,\nY. G. E. XX, G., právne zastúpeného: JUDr. Ľubica Dočkalová, advokátka so sídlom Lachova 32,\nBratislava, proti žalovanému: News and Media Holding, a. s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25,\nBratislava, právne zastúpenému: Škubla & Partneri, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Einsteinova\n25, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolania žalobcu a žalovaného\nproti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 40C/178/2014-271 z 12. septembra 2016 (teraz vec\nvedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-40C/178/2014), takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých žalobe vyhovujúcich častiach m e n í tak,\nže žalobu z a m i e t a .\nII. V napadnutých žalobu zamietajúcich častiach rozsudok súdu prvej inštancie\npotvrdzuje.\nIII. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v jeho prvom výroku uložil žalovanému povinnosť v\ntýždenníku K. X O. v čísle, ktoré bude nasledovať ako druhé v poradí po právoplatnosti tohto rozsudku, na\nstrane 4 týždenníka na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma, ako bolo na 4. strane\ntýždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX uverejnené „Šikovný“, uverejniť text: „Ospravedlnenie F.. K. Ď. za\nneoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti“ a pod tým s použitím rovnakého typu aj veľkosti\npísma, ako bol na 4. strane týždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX vpravo dolu pod textom „Exposlanec\nnášho slovutného parlamentu K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra\nby mala prešetriť, či to nie je podvod“ uvedený text „strana 26“ uverejniť text: „Vydavateľ týždenníka K. X\nO. sa týmto ospravedlňuje F.. K. Ď. za neoprávnené uverejnenie jeho fotografií a neoprávnený zásah do\npráva na ochranu jeho osobnosti uskutočnený uverejnením fotografií, nepravdivým skutkovým tvrdením\na neprimeraným hodnotiacim úsudkom v článku v týždenníku K. X O. v čísle X dňa XX.XX.XXXX na\nstrane 26 až 28 týždenníka“. Druhým výrokom žalovanému uložil povinnosť zdržať sa ďalších zásahov\ndo osobnostných práv žalobcu prostredníctvom článku ,,Šikovný“, ktorý je uverejnený na internetovej\nstránke žalovaného E.:/..K..sk/.-X-O.-N.-po-J.-L.-G.-K.-O.-I.-E.-J..E. a vyššie uvedený článok spolu s\nuverejnenými fotografiami žalobcu v tomto článku odstrániť zo stránky E.:/..K..N.-X-O.-N.-po-J.-L.-G.K.-O.-I.-E.-J..E. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom súd prvej inštancie uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 2 000,- € do troch dní od\n\nprávoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu štvrtým výrokom rozsudku zamietol.\nNapokon žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\n2. Svoj rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 12 ods. 1 a 3 a § 13 ods.\n1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca žalobou podanou na súde prvej inštancie\ndňa 28.10.2014 doplnenou podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.8.2015 sa voči právnemu\npredchodcovi žalovaného SPOLOČNOSTI 7 Plus, s.r.o. domáhal s poukazom na § 11 a nasl. ochrany\nosobnosti v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného, ku ktorému malo dôjsť uverejnením článku\nv čísle X týždenníka K. X O. vydanom dňa X.X.XXXX s nadpisom „Šikovný“ a podtitulom „Exposlanec\nK. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je\npodvod“, vrátane upútavky a sprievodných fotografií, pričom žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť\nuverejniť ospravedlnenie spôsobom a v znení vymedzenom v žalobnom petite v spojení s jeho zmenou\npripustenou na pojednávaní súdu dňa 23.10.2015 a súčasne ho zaviazal k náhrade nemajetkovej ujmy\nvo výške 30 000,- €.\n3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v týždenníku K. X O. v\nčísle vydanom dňa 7.2.2013 na štvrtej strane medzi upútavkami k najzaujímavejším článkom bola\nuverejnená fotografia žalobcu s nadpisom „Šikovný“ s textom: Exposlanec nášho slovutného parlamentu\nK. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to\nnie je podvod. Na piatej strane je v obsahu týždenníka uvedený nadpis článku „Šikovný“ s podtextom\nExposlanec Ď. a odkazom na stranu 26 - 28. Následne je na troch stranách (26 - 28) uverejnený článok\nzamestnanca žalovaného M. Q. (v tiráži týždenníka je vedený ako redaktor týždenníka) s nadpisom\n„Šikovný“ a podtitulom: „Exposlanec K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi.\nProkuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod“. V článku sa po úvode opisujúcom podanie žaloby\nna ochranu osobnosti a požadovanie od vydavateľstva týždenníka okrem ospravedlnení na rôznych\nmiestach časopisu aj tučného odškodného vo výške 30 000,- € v súvislosti s jeho štúdiom počas výkonu\ntrestu odňatia slobody uvádza, že nemusí platiť súdny poplatok. Po opise udalostí z minulosti žalobcu,\njeho trestného stíhania a odsúdenia, vrátane uloženého trestu odňatia slobody a peňažného trestu a\npodmienečného prepustenia na slobodu v máji 2010 sa ďalej píše: „Štát sa však žiadnych peňazí od Ď.\nnedočkal. Pán exposlanec a podnikateľ totiž náhle schudobnel. Ešte v ten istý mesiac ako ho prepustili\nz výkonu trestu, požiadal o registráciu do evidencie nezamestnaných. Úrad práce to vykonať odmietol,\npretože bývalý väzeň bol spoločníkom v niekoľkých firmách - a to nezamestnaný byť nemôže. / Ď. sa\nvšak nevzdal a napokon zožal úspech. V auguste 2010 predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v\nobchodných spoločnostiach na manželku a bratislavský úrad práce ho zaradil do evidencie uchádzačov\no zamestnanie. Vynachádzavý Ď. kul železo zahorúca a následne požiadal o dávku v hmotnej núdzi.\nV žiadosti uviedol, že nevlastní nehnuteľnosti ani majetok a že má nulový príjem. A dokonca nevlastní\nani žiadne auto. Jednoducho, chudáčik. / Úrad práce mu vyhovel a dodnes by mal byť poberateľom\nsociálnych dávok. A práve status občana v hmotnej núdzi Ď. pomohol k tomu, aby mohol podať žalobu\na požiadať o tučné odškodné bez súdneho poplatku. Navyše mu štát zaplatí ešte aj právnu pomoc.\nExposlancovi a podnikateľovi bývajúcemu v honosnej vile v tej najlepšej lokalite hlavného mesta. / Štát\nod roku 2005 poskytuje právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi, ktoré pre nedostatok prostriedkov\nnemôžu využívať existujúce právne služby. Koná tak prostredníctvom Centra právnej pomoci (CPP),\nrozpočtovej organizácie patriacej pod ministerstvo spravodlivosti. Tento rok disponuje úrad sumou 1\n687 629 eur. A sám voči Ď. nemôže nič. „My môžeme konať len na základe rozhodnutia úradu práce“\nAk by tomu pánovi bola odňatí dávka v hmotnej núdzi, v prípade neoprávneného poskytovania právnej\npomoci by centrum mohlo žiadať aj úhradu za už vykonané právne kroky, ktoré tejto osobe naše centrum\nposkytlo,“ povedala nám D. H. z CPP. / Kľúčovou tak zostáva otázka, či K. Ď. naozaj patrí medzi osoby\nv hmotnej núdzi. / Podnikateľ? : Už sme spomenuli, že podmienkou na získanie dávok v hmotnej núdzi\nje evidencia v zozname uchádzačov o zamestnanie. A tá sa nemôže uskutočniť vtedy, ak dotyčný\nmá majetkové podiely vo firmách, prípadne je ich konateľom. Pred rokom sme napísali, že Ď. stále\nfiguruje vo viacerých firmách ako ich majiteľ či konateľ. On sa bránil tým, že je natoľko chudobný, že si\nnemôže dovoliť zaplatiť poplatok vo výške 66 eur, aby ho vymazali z Obchodného registra. / Je naozaj\nzvláštne, že štát na jednej strane nedokáže údajnému nemajetnému chudákovi odpustiť poplatky za to,\naby si upratal po sebe v Obchodnom registri, a na druhej strane mu veľkodušne ponúka drahú právnu\npomoc a odpustenie vysokých súdnych poplatkov. Rozhodli sme sa teda pozrieť, ako funguje jedna z Ď.\nfiriem. Overovali sme si účtovnú závierku spoločnosti FINSQUASH, spol. s r.o., priamo v zbierke listín\nna bratislavskom krajskom súde, v ktorej figuruje Ď. ako väčšinový spoluvlastník. V nej už minimálne\nod augusta 2010, kedy predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach,\n\nnemal Ď.Č. za firmu konať. Veď na základe aj týchto skutočností bol zaradený do evidencie uchádzačov\no zamestnanie a následne požiadal o dávku v hmotnej núdzi. / V zbierke listín 21. januára 2012 ešte\nnebola účtovná závierka za rok 2011 k dispozícii, za rok 2010 však áno. K. Ď. vlastnoručne podpísal ako\nkonateľ sprievodný list, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou účtovnej závierky za rok 2010. List je datovaný\n16. mája 2011, teda deväť mesiacov po tom, ako sa mal ocitnúť v hmotnej núdzi. List spolu so závierkou\npodal osobne dňa 27. januára 2011. Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako\nkonateľ, a teda nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej\nnúdzi. Takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu. A asi bude zaujímavé sledovať\naj reakciu úradu práce, ktorý K. Ď. zaradil do evidencie v rozpore so zákonom. / V luxusnej vile: Ď. býva\nv exkluzívnej adrese nad Bratislavským hradom v luxusnej vile. Tá však nikdy nepatrila jemu, ale jeho\ndcére H.. Postavila si ju, keď mala 7 rokov. Potvrdil to sám Ď., no neprezradil, ako sa jej to podarilo. V\ntom čase sa totiž učila v škole len čítať a písať. „Fakt je, že rodinný dom stavala v rokoch 1995 a 1996\nmoja vtedy maloletá dcéra. Je v tom morálny problém?“ pýta sa okrem iného Ď. v liste, ktorý zaslal Rade\npre reklamu ako reakciu na náš článok, v ktorom sme na exposlancove praktiky upozornili. Keď sme\nchceli položiť zopár otázok aj samotnému Ď., telefón, ktorý používa, zodvihla, aspoň podľa hlasu, zrejme\njeho exmanželka. Ď. nám ochotne k telefónu dala. Ten si našu prvú otázku o účtovnej závierke firmy\nFINSQUASH vypočul a okamžite zložil. Zrejme vedel, že niekedy je mlčať zlato. / A to sme sa ani nestihli\nspýtať, odkiaľ zobrala jeho sedemročná dcéra tie milióny na stavbu honosnej vily v tej najexkluzívnejšej\noblasti Bratislavy. / Asi musela rozbiť prasiatko.\n4. Z obsahu spisu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej tiež len „úrad práce“) týkajúcej\nsa osoby žalobcu za obdobie rokov 2010 až 2012 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žiadosť\no zradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle § 34 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách\nzamestnanosti v znení neskorších predpisov podal úradu práce dňa 19.5.2010. Dňa 27.5.2010 bolo\nvydané rozhodnutie, ktorým žalobca nebol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa\n§ 34 ods. 2 písm. b), teda nevyhovuje definícii uchádzača o zamestnanie podľa § 6 ods. 2 písm. b)\na nemôže byť vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 13 písm. h) zákona\nč. 5/2004 Z. z. z dôvodu, že bol zapísaný v Obchodnom registri ako spoločník v spoločnostiach\nCHEMCOOP spol. s r.o., NATÁLKA spol. s r.o. v likvidácii, PRIVATCLEAR spol. s r.o., D.M.D. spol. s\nr.o., CHEMTRANS spol. s r.o., BARTIN spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o. a FINSQUASH spol. s r.o. Na\nodvolanie žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny svojim rozhodnutí č. AA/2010/27997/9826/\nOISS zo dňa 8.7.2010 citované rozhodnutie zrušilo a vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu,\nže sa úrad práce dostatočne nezaoberal písomným vyjadrením účastníka, konkrétne jeho tvrdením o\nvykonávaní, resp. nevykonávaní samostatnej zárobkovej činnosti, a teda úradu práce uložil účastníka\npredvolať a až po riadne zistenom skutkovom stave vo veci po jej objektívnom posúdení opätovne\nrozhodnúť. Ďalšie rozhodnutie úradu práce bolo vydané dňa 26.7.2010 z obdobných dôvodov s tým,\nže žalobca nepreukázal skončenie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti\npodľa § 34 ods. 2 písm. b), a ani prevod obchodného podielu na iného spoločníka, prípadne, ak to\nspoločenská zmluva pripúšťa, prevod obchodného podielu na tretiu osobu, t. j. osobu stojacu mimo\nspoločnosti. Na opätovné odvolanie žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím zo\ndňa 3.11.2010 č. AA/2010/46/721/15051/OPČ-SSZ zrušilo aj v poradí druhé rozhodnutie úradu práce\nč. 0135057/2010N1 y vec opakovane vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie, keď poukázalo na to,\nže prvostupňový správny orgán opomenul skutočnosť, že žiadosť o zaradenie nebola zo strany žalobcu\npodaná v zmysle § 34 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti, t. j. ako občana po skončení\nprevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti, ale v zmysle § 34 ods. 2 písm. h)\ncit. zákona, t. j. ako osoba po skončení výkonu trestu odňatia slobody, keď v odôvodnení konštatuje,\nže žalobca pri podaní žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal\nani jeden zo spôsobov zániku spoločníka v obchodných spoločnostiach a až v priebehu konania\nasi 3 mesiace po podaní žiadosti došlo dňa 1.8.2010 k uzatvoreniu zmlúv o prevode obchodného\npodielu a k osvedčeniu podpisov dňa 10.8.2010 a úradu uložil vyžiadať si výpisy z obchodného\nregistra obchodných spoločností, v ktorých žalobca figuroval, posúdiť kedy došlo k zániku spoločníka\nv spoločnosti a voči tretím osobám a v tomto smere vzhľadom na zistenia posúdiť splnenie podmienky\npre požívanie statusu uchádzača o zamestnanie s odkazom na § 148 Obchodného zákonníka. Dňa\n2.8.2010 podal žalobca novú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, o ktorej\nbolo rozhodnuté dňa 10.8.2010, a to zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie\nku dňu 1.8.2010 rozhodnutím č-0135057/2010/N1/Z po tom, čo predložil spolu s odvolaním proti\npredchádzajúcemu rozhodnutiu o nezaradení do evidencie zmluvy o prevode obchodného podielu na\niného spoločníka vo vyššie označených spoločnostiach. Rozhodnutím úradu práce č. 002309/2011 zo\n\ndňa 4.1.2012 bola nariadená obnova konania, v ktorom bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov\no zamestnanie z dôvodu, že pri kontrole spisového materiálu dňa 28.9.2011 bolo zistené, že žalobca\npredložil zmluvy o prevode obchodných podielov bez náležitostí osvedčenia podpisov účastníkov\nzmlúv tak, ako to stanovuje § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom dňa 4.10.2011 boli úradu\ndoručené výpisy z Obchodného registra, v ktorých žalobca stále figuroval ako spoločník v šiestich\nspoločnostiach s ručením obmedzeným. Následne po preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho\nkonania úrad rozhodnutím zo dňa 19.1.2012 zmenil výrokovú časť rozhodnutia č. 013505/2010/N1 v\nčasti dátumu zaradenia uchádzača o zamestnanie po preskúmaní mimo odvolacieho konania, a to ku\ndňu 10.8.2010 za zohľadnenia overenia podpisov na zmluvách o prevode obchodného podielu. Dňa\n2.2.2012 sa žalobca opätovne odvolal, na čo odvolací orgán svojim rozhodnutím zo dňa 3.4.2012 ostatne\ncitované rozhodnutie zrušil z dôvodu jeho nesúladu so správnym poriadkom a zákonom o službách\nzamestnanosti.\n5. Žalobca vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že fotografie vznikli evidentne pri jeho prenasledovaní\npred jeho obydlím a cestou, netuší kam. Nevedel, za akých okolností vznikli, kedy ho fotili. Neboli robené\ns jeho súhlasom. Určite neboli robené pri výkone verejnej moci. Nepovažoval sa za osobu legitímneho\nverejného záujmu, ak tak iba zvráteného záujmu verejnosti, ktorý ale nemá uspokojovať seriózna tlač.\nPredmetný článok má podľa neho bulvárny charakter, to znamená bez spravodajskej licencie. Je čírym\nobchodom, a teda kto zaň zodpovedá, si musí byť vedomý toho, že pri presiahnutí istej hranice musí\nznášať následky. To, že fotografia v MHD vznikla evidentne pri jeho sledovaní v takomto dopravnom\nprostriedku, tiež svedčí o tom, že je skutočne v hmotnej núdzi, pretože inak by sa určite skôr viezol\nautom, prípadne aj so šoférom. Neželal si, aby médium ako žalovaný o ňom písalo akékoľvek informácie.\nNikomu by nebolo príjemné, ak by sa ocitol v takejto situácií. Ak by aj zverejnené informácie boli pravdivé,\nmusel by to strpieť, ale v danom prípade to legitímna téma nebola, keďže nepravdy, ktoré autor článku\nbez mihnutia oka vydával za pravdy, mali dopad na negatívne vnímanie čitateľa, že urobil niečo v\nrozpore s platnými zákonmi. V čase uverejnenia článku bol konateľom obchodnej spoločnosti, nevedel\nale uviesť akých, pričom poprel, že by za konateľstvo bral odmenu, keďže šlo o spoločnosti, ktoré iba\nfakticky existovali bez vykonávania činností. Obchodné podiely v obchodných spoločnostiach previedol\nna manželku, bolo ich šesť a prevádzal ich bezodplatne, resp. za symbolickú hodnotu 1 euro, t. j. za\nich reálnu hodnotu v tom čase, pričom k prevodu pristúpil z dôvodu, že ho o to požiadal úrad práce s\nodôvodnením, že chceli vyhovieť jeho žiadosti a zaevidovať ho ako uchádzača o zamestnanie. Otázka, či\nspoločníctvo v obchodnej spoločnosti bráni evidencii, bola medzi ním a úradom práce sporná už predtým\npo prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, kedy dokonca podával opravné prostriedky, ktorým\nbolo vyhovené a z tohto dôvodu úrad pri opakovanom rozhodovaní hľadal spôsob, ako mu vyhovieť.\nPracovník úradu práce ho kontaktoval telefonicky s tým, že mu vyhovejú vtedy, keď im preukáže prevod\nobchodných podielov, čo napokon za zotrvávania na svojom právnom názore, aj urobil. Je rozvedený,\na to od 29.6.2011, pričom si voči bývalej manželke uplatnil príspevok na výživu rozvedeného manžela.\nBýva v dome vo vlastníctve jeho dcéry, ktorá mu prirodzene ako dcéra otcovi poskytuje ubytovanie. Dom\nbol skolaudovaný asi v roku 2000, keď mala dcéra asi 11 rokov, pričom bol postavený z prostriedkov,\nktoré jej poskytli ako rodičia. V dome v čase vydania článku býval a naďalej býva on, či v ňom v roku\n2000 bývala aj manželka, nevedel uviesť.\n6. Svedok M. Q., autor dotknutého článku, vo svojej výpovedi uviedol, že u žalovaného pracoval do\n16.2.2014. Prácu rozdeľoval šéfredaktor, a keďže sa zaoberal politikou, pridelil mu ako zaujímavú\ntému na spracovanie žalobcu v súvislosti s ktorým sa aj v iných médiách objavili záležitosti po jeho\nprepustení z väzenia. Neskôr sa už problematikou nezaoberal, k tejto téme napísal asi dva či tri\nčlánky a vzhľadom na odstup času si už presné detaily nepamätal. Žalobca mal asi zaplatiť kauciu,\naby bol podmienečne prepustený z väzenia, kde sedel asi za podvody, ktorú nezaplatil, keď dôvodil\ntým, že je sociálny prípad a už nevlastnil žiaden majetok. Nakoľko predtým išlo o poslanca, a teda\nverejne činnú osobu, považovali v redakcii za zaujímavé vec prešetriť. Šlo o zaujímavý fenomén,\npretože žalobca naďalej býval na lukratívnej adrese v Bratislave a aj vozidlá, na ktorých jazdil, kým\nmu bol odobratý vodičský preukaz, neboli asi najlacnejšie a zrazu po návrate z väzenia nemal nič.\nTúto tému mu ako zaujímavú zadal teda šéfredaktor. Pri spracovávaní článku vychádzal zo všeobecne\ndostupných zdrojov, to znamená z médií, ktoré už na túto tému písali pred nimi, keďže ako týždenník\nnereagovali bezprostredne na udalosti. Niektoré veci z internetu, konkrétne z Obchodného registra, si\noveroval aj priamo v Justičnom paláci, keďže internetový výpis má len informatívny charakter. Okrem\nvýpisu z registra určite pozeral aj účtovné závierky firiem, v ktorých žalobca figuroval. Následne zistené\nskutočnosti publikoval, avšak potom, čo podľa zaužívanej praxe šéfredaktor veci overoval aj v právnickej\n\nspoločnosti, ktorá zastupovala vydavateľa. Právnickej firme bol väčšinou predkladaný už hotový článok,\nktorý od neho šiel šéfredaktorovi na schválenie, pričom niektoré konkrétne body si overoval z právneho\nhľadiska, a následne editorovi na konečnú formálnu kontrolu. Obsahovú kontrolu mal teda na starosti\nšéfredaktor. Presnú adresu žalobcu si nepamätal, spomínal si len, že to bolo v lukratívnej časti mesta,\nvo vile, ktorú vlastní pravdepodobne jeho dcéra; vtedy vlastnila, čo si overoval. Išlo o nehnuteľnosť,\nktorá musela mať odhadom hodnotu rádovo vo viacerých miliónoch ešte v slovenských korunách už\nlen vzhľadom na pozemok, na ktorom je postavená. Mali zaangažovaného aj fotografa, ktorý mal za\núlohu overiť a zdokumentovať aj to, či žalobca v tejto vile skutočne býva, teda či do nej vchádza a\nvychádza, a reálne ju využíva na bývanie. Pred publikovaním článku dali priestor aj žalobcovi, čo bola\nzaužívaná prax, v prípade sporu vždy dávali priestor na vyjadrenie dotknutej osobe. Bolo to telefonicky,\nkontaktoval sa s pani Ď., či bola, resp. je, manželkou žalobcu, uviesť nevedel. Žalobca nezdvíhal telefón.\nČlánok vznikal asi dlhšie, lebo potrebovali fotografie, ktoré k nemu boli nevyhnutne potrebné. Presne to\nkvantifikovať nevie. Nechodili mu spätné reakcie na článok. Všeobecne pokiaľ príde reakcia, tak príde na\nvydavateľstvo. Z úradu práce kontaktoval pani Ž., vtedajšiu riaditeľku, a to pred napísaním posledného\nz článkov, keďže si potrebovali overiť, či bol žalobca skutočne zapísaný v evidencii uchádzačov o\nzamestnanie. Na jej reakciu si už nespomínal, ale pokiaľ si pamätal, bol žalobca evidovaný. Čo sa\ntýka právnej analýzy podmienok zaradenia po evidencie uchádzačov o zamestnanie k článku, k tomu\nuviedol, že článok vo finálnej podobe môže byť doplnený, v pôvodnej surovej verzii to možno nebolo.\nPokyn, aby sa témou zaoberal, neprišiel z právneho oddelenia, nebolo to v ich kompetencii. Dopĺňať\nniečo k surovej verzii, ktorá sa ale neuchováva, môže šéfredaktor, avšak netvrdil, že to tak bolo v\ntomto prípade. V tomto prípade sa na právne oddelenie neobrátil. Zaradenie konkrétnych fotografií k\nčlánku mal v kompetencii editor, zástupca šéfredaktora, prípadne šéfredaktor, alebo vedúci oddelenia.\nRadoví redaktori sa väčšinou tejto fázy nezúčastňujú, on konkrétne fotografie videl až po uverejnení\nčlánku. Nepamätal si, že by bol autorom titulku a podtitulku. Že žalobca nespĺňal kritéria uchádzačov\no zamestnanie, zisťoval šéfredaktor, ktorý to overoval na právnom. Konzultoval to s právnickou firmou\na túto informáciu mu dodal on. V tomto prípade sa pred uverejnením článku so žalobcom nerozprával,\npo predstavení sa mu stihol položiť iba jedinú otázku, na čo mu žalobca zložil telefón. Svedok S. H.\nvo svojej výpovedi uviedol, že pre žalovaného pracoval ako fotoreportér, pričom s touto prácou skončil\nasi pred tromi rokmi. Pred pojednávaním videl relevantné fotky k tomuto konaniu od právneho zástupcu\nžalovaného, s ktorým sa stretol na ulici. Čo sa týka vzniku hlavnej - otváracej fotografie, zachytávajúcej\nžalobcu s kufríkom v ruke na ulici, ktorú jedinú zo sprievodných fotografií v článku vyhotovil on, vznikla\npo zadaní pracovnej úlohy, ktorú dostal od šéfredaktora alebo jeho zástupcu, a to ísť a odfotiť žalobcu.\nNa týchto témach v tom čase v redakcii pracovalo veľa ľudí. Poprel autorstvo ostatných fotografií,\nktoré mohol urobiť hociktorý z fotografov. Predpokladal, že žalobca nevedel, že ho fotí. Bežná prax pri\nodovzdávaní fotografií bola taká, že po tom, čo dostal pracovnú úlohu, išiel ju splniť a následne fotku\nodovzdal do redakcie po jej technickej úprave, to znamená, uložil ju do elektronického systému. Ďalej\nuž do procesu zverejnenia fotografií nezasahoval, ani do ich výberu. Súhlas dotknutých osôb v praxi\nvopred nikdy neriešil, sám sa s osobami, ktoré fotografoval, nekontaktoval a nepýtal sa ich na to, či ich\nmôže odfotiť a fotografie použiť. Bola mu zadaná úloha, ktorú splnil. Nevedel, prečo a na čo žalobcu\nfotí a ani ho to nezaujímalo. Na týchto témach pracoval fotograf, ktorý bol voľný. Pamätal si, že v tom\nčase sa žalobcu týkalo viac tém, ktoré sa riešili priebežne. Otváracia fotografia je prvá veľká fotografia,\nktorou sa otvára článok. Zvyčajne jedna z najlepších, ktoré sa k danej téme podarilo urobiť, resp. fotka,\nktorá najlepšie vystihuje spracovávanú tému.\n7. Súd prvej inštancie s poukazom na § 11 Občianskeho zákonníka uviedol, že každá osoba má\nprávo, aby vytvorením a použitím fotografie (napr. predaj alebo zverejnenie) nebolo zasiahnuté do jej\nsúkromia alebo aby fotografiou nebola porušená ochrana prejavov jej osobnej povahy (napr. podoby,\ntanca, spevu). Privolenie zákon nevyžaduje v prípade tzv. zákonných licencií, kam patrí, ak sa použijú\nprimeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely, pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne\nspravodajstvo, také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Pre\nlegálne vytvorenie a použitie (napr. predaj alebo zverejnenie) fotografie si treba odpovedať na dve\notázky: a) či dochádza vytvorením a použitím fotografie k zásahu do súkromia osoby a b) či je\npotrebné privolenie na vyhotovenie a použitie fotografie. Právo na rešpektovanie súkromného života\nsa automaticky redukuje v závislosti od toho, do akej miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život\ndo kontaktu s verejným životom alebo do úzkeho spojenia s inými chránenými záujmami. Obsah\nzákonnej spravodajskej licencie dovoľuje jej nositeľom nakladať s predmetmi vymedzenými v 12 ods.\n1 Občianskeho zákonníka (okrem iného aj s podobizňami) spôsobom spočívajúcim v ich vyhotovení\na použití pre účely tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho spravodajstva. Aj tu však platí,\n\nže takéto použitie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutej fyzickej osoby. Na úkor\nosobného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zákonom uprednostňovaný všeobecný záujem\nna výkone spravodajskej činnosti, u ktorej sa predpokladá, že slúži verejnej informovanosti občanov.\nTáto licencia slúži k zaisteniu verejného záujmu na informáciách v prospech spravodajstva, netýka sa\nzásahov do osobného súkromia vo forme uvádzania skutočností súkromného života. Je tomu tak preto,\nže skutočnosti týkajúce sa súkromného života sú zásadne súčasťou osobného súkromia (vnútornej\nintímnej sféry) a nemôžu byť vecou verejného záujmu. Relatívna výnimka je pripustená výlučne u\nosôb tzv. verejného záujmu, avšak iba potiaľ, pokiaľ je uvádzanie takých skutočností na verejnosti v\npriamej súvislosti s činnosťou tejto fyzickej osoby vo verejnom živote - keď majú konkrétny význam pre\nhodnotenie schopností a spôsobilosti vykonávať verejnú činnosť, alebo sa priamo vzťahujú k záležitosti\nverejného záujmu.\n8. Ochrana práva na súkromie zahŕňa širokú ochranu intímnej sféry, vnútorného myšlienkového či\ncitového života človeka, jeho život v rodine, vo vzťahu k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom,\npriateľskom alebo obdobnom vzťahu. Svojím spôsobom ide o základné osobnostné právo, pretože\nzásahy do práva na meno, podobu, prejavy osobnej povahy či telesnú integritu sa zväčša bezprostredne\ndotýkajú aj vnútornej, intímnej sféry fyzickej osoby. Ochrana intímnej sféry je chránená všeobecne.\nTo znamená, že o porušenie práva na ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, keď\nide o pravdivé tvrdenia zasahujúce do intímnej sféry fyzickej osoby. Z hľadiska poskytnutia právnej\nochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome\nči nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý\nvyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah\nsa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom\nnie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom adresované príslušným\norgánom. Použite zákonom demonštratívne vymenovaných prostriedkov právnej ochrany osobnosti\nfyzickej osoby prichádza do úvahy bez ohľadu na zavinenie neoprávneného zásahu, pretože v danom\nprípade prichádza do úvahy objektívna zodpovednosť. Občianskoprávna sankcia by bola vylúčená iba\nv prípade, ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu pravdivými, avšak súčasne\nby nemohlo ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry súkromia, chránenej právom. Ak\nsa dotýkajú tejto sféry, sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom. S poukazom na § 13\nObčianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že primeranosť zadosťučinenia závisí od okolností,\nza ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Okrem morálneho plnenia spočívajúceho v ospravedlnení\nalebo v odvolaní znevažujúcich výrokov spravidla tam, kde k nim došlo, nastupuje v prípade, pokiaľ\ntakéto zadosťučinenie nie je postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej\nosoby v spoločnosti, a to nielen v bežnej, ale v značnej miere, možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie.\nTakéto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy aj vtedy, keď už morálna\nsatisfakcia nie je aktuálna. Podmienku zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti\nv značnej miere je možné vyjadriť tak, že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej\nosoby, ktorú pociťuje - objektívne posúdené - ako závažnú. Za takéto závažné ujmy odôvodňujúce\nfinančné zadosťučinenie sú v súdnej praxi považované predovšetkým ujmy, ktoré vznikli prostredníctvom\nhromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré ako potvrdzujú skúsenosti, majú spravidla široký vplyv\nna verejnosť so značným ohlasom. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je účinným vyvažovacím\nprávnym nástrojom v úsilí čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb, a to\npredovšetkým zásahom sledujúcim škandalizačné osočujúce a ohováračské ciele, resp. cieľ vyvolať\nsenzáciu za účelom dosiahnutia, resp. zvýšenia zisku. Na naplnenie kritéria objektívneho ohrozenia\nosobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby konkrétneho nebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej\nosoby v očiach širšej verejnosti. To znamená, že stačí, aby sa znevažujúce tvrdenie dostalo na\nvedomie tretím osobám. Za obzvlášť nebezpečné zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza\nprostredníctvom tlače. Uverejnenie nepravdivých difamujúcich tvrdení o určitej osobe v hromadných\ninformačných prostriedkoch môže totiž spôsobiť veľmi závažnú ujmu vo sfére osobnosti fyzickej osoby\na môže viesť až k jej úplnému znemožneniu, keďže v takýchto prípadoch je potrebné vziať do úvahy\nskutočnosť, že zverejnením difamujúcich údajov dochádza k zníženiu vážnosti a dôstojnosti fyzickej\nosoby vo vzťahu k značnému množstvu čitateľov tlače. Výšku peňažného zadosťučinenia, ktoré má\nbyť poskytnuté za účelom reparácie následku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej\nosoby, určuje súd na základe voľnej úvahy, pri ktorej však prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako\naj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Takéto určenie má byť s ohľadom na okolnosti\nkonkrétneho prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti. Do osobnostných práv fyzickej osoby\nchránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka môže vydavateľ periodickej tlače neoprávnene\n\nzasiahnuť zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení (najmä zverejnením nepravdivých skutočností),\ntýkajúcich sa fyzickej osoby, či publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (napr.\nneprípustnou kritikou občana alebo jeho konania), a to nielen v publicistickom útvare vyjadrujúcom\nstanovisko oznamovacieho prostriedku či jeho redaktora, ale aj v článku, ktorý stanovisko periodika ani\njeho autora nevyjadruje, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté údaje, ktoré sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do\npráva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Je namieste dôsledné rozlišovanie faktov a hodnotiacich\núsudkov. Kým pravdivosť prvých je možné dokázať, správnosť druhých preukázať nie je možné,\nskutkové tvrdenia majú objektívnu povahu. Základný rozdiel medzi faktom a hodnotiacim úsudkom je v\noriginalite hodnotiaceho úsudku. Hodnotiaci úsudok má totiž v sebe tvorivé prvky autora v tom zmysle,\nže vytvorí určitý jemu vlastný logický záver (t. j. jeho vlastný hodnotiaci úsudok) na základe určitých\ninformácií. Takéto podklady by mali byť uvedené, aby bolo umožnené vytvorenie si vlastného názoru,\nvlastného hodnotiaceho úsudku. Obe zložky hodnotiaceho úsudku (podklady a vyvodenie logického\nzáveru) musia tvoriť jednotný kompaktný celok a musia byť logicky spojené - logicky na seba nadväzovať.\nHodnotiaci úsudok nemožno chápať tak, že nepodlieha žiadnym pravidlám, nakoľko v takom prípade\nby sa vytvoril inštitút, ktorý by ad absurdum znegoval právo na ochranu osobnosti. Občianskoprávna\nsankcia by bola vylúčená iba v prípade, ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu\npravdivými, avšak súčasne by nemohlo ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry osobnosti\nchránenej právom. Ak sa dotýkajú tejto sféry, sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom.\nMedzi osoby verejného záujmu možno zaradiť všetky kategórie osôb z politického, športového alebo\nkultúrneho života bez ohľadu na to, či sú týmito osobami dlhodobo alebo krátkodobo, resp. či sa jedná o\nabsolútne alebo relatívne osoby verejného záujmu. Už tradične sú za absolútne osoby verejného záujmu\npovažovaní v užšom zmysle politici a v širšom aj športovci, vedci, spisovatelia, herci, speváci alebo\niné osoby zo šoubiznisu, na ktoré sa upriamuje pozornosť verejnosti a ktoré sa týmito osobami stali\nzväčša na základe vlastného rozhodnutia. Za relatívne osoby verejného záujmu označujeme subjekty,\nktoré sú prechodne stredobodom pozornosti na základe udalosti, ktorú verejnosť zaujíma, bez ohľadu\nna to, či je prijímaná pozitívne alebo negatívne. Spoločné pre obidve skupiny absolútnych aj relatívnych\nosôb je to, že sú známe a priťahujú pozornosť verejnosti vďaka činnosti alebo skutkom, ktoré sa s\ntýmito osobami spájajú a ktoré ich odlišujú od ostatných osôb, hoci len na prechodné obdobie. Osoba\nverejného záujmu sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany médií a\nširokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, najmä ak ona sama\nrobí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku. Avšak aj osoby verejného záujmu majú osobitné právo\nna súkromie a taktiež právo na rešpektovanie ich cti, dôstojnosti a dobrého mena a je žiaduce ich vnímať\na posudzovať individuálne, pričom potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej\ndiskusie o prejavoch takejto osoby. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR osoba obvinená z trestného\nčinu sa vznesením obvinenia stáva osobou verejného záujmu, pričom patrí do tej skupiny týchto osôb,\nktorých zaradenie je odôvodňované ich vlastným konaním. Miera jej povinnosti tolerancie voči kritike je\nvšak výrazne menšia než u iných osôb verejného záujmu, nižšia než u osoby odsúdenej. Je to dané\ntým, že aj novinár musí neustále brať do úvahy princíp prezumpcie neviny a skutočnosť, že obvineného\nnemožno považovať za páchateľa trestného činu, pričom stále nie je vylúčené, že jeho trestné stíhanie\nsa skončí inak než právoplatným odsúdením (nález č. k. II. ÚS 403/2013-42). Ak je konkrétna fyzická\nosoba nedôvodne spájaná s kritizovanou alebo spoločensky odsudzovanou činnosťou, ide o zásah\nspôsobilý vyvolať ujmu na práve na česť a dôstojnosť takejto osoby. A ak dôjde k takémuto zásahu\nverejnou publikáciou, ide o zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby\nv spoločnosti v značnej miere. Za obsah periodickej tlače zodpovedá v zmysle § 5 ods. 1 zákona č.\n167/2008 Z. z. o periodickej tlači vydavateľ, pokiaľ citovaný zákon neustanovuje inak.\n9. Prvoinštančný súd sa zaoberal tiež tým, že podľa znenia relevantných ustanovení zákona č. 5/2004\nZ. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu o zaradenie o\nevidencie uchádzačov o zamestnanie, ako aj v čase zverejnenia napadnutého článku) bolo základnou\npodmienkou zaradenia do evidencie uchádzačov naplnenie legálnej definície uchádzača o zamestnanie.\nDo evidencie nebolo možné spravidla zaradiť osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť, rozdelené do\nštyroch skupín: 1/ zamestnanci - osoby v pracovnom pomere vykonávajúce závislú práce na základe\npracovnej zmluvy alebo osoby v obdobnom pracovnom vzťahu (napr. štátnozamestnanecký pomer),\n2/ tzv. dohodári - t. j. osoby v pracovnoprávnom vzťahu vykonávajúce prácu na základe dohôd o\nprácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej\nčinnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov), prípadne na základe právneho vzťahu podľa\nosobitného predpisu (napr. na základe príkaznej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, resp. mandátnej\nzmluvy podľa Obchodného zákonníka), 3/ samostatne zárobkovo činné osoby - osoby vykonávajúce\n\npoľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách zapísané do evidencie\npodľa osobitného predpisu, prevádzkujúce alebo vykonávajúce živnosť podľa osobitného predpisu,\nvykonávajúce činnosť podľa osobitných predpisov (napr. daňoví poradcovia, advokáti, notári a pod.),\nale tiež fyzická osoba, ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti\nalebo spoločnosti s ručením obmedzeným podľa osobitného predpisu, fyzická osoba, ktorá vykonáva\nsprostredkovanie zamestnania za úhradu a fyzická osoba, ktorá vykonáva dočasné a podporované\nzamestnávanie podľa osobitných ustanovení tohto predpisu. Výkon funkcie konateľa nebol v zákonných\nustanoveniach citovaného právneho predpisu v jeho znení účinnom v rozhodnom čase ex lege poňatý\nako samostatne zárobková činnosť, pričom v prípade vykonávania funkcie konateľa ako zamestnanec,\ntakáto skutočnosť vo svojich právnych dôsledkoch znamenala, že osoba, ktorá je súčasne konateľom\ns.r.o. a zamestnancom, sa považovala na účely evidovania na úrade za zamestnanca a nie za\nsamostatne zárobkovo činnú osobu, z ktorého dôvodu sa aplikovala zákonná prekážka evidovania\npod písm. a), z ktorej však zákon poznal výnimku, a to ak takéto osoby vykonávali zárobkovú činnosť\nna základe pracovnoprávneho vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda\nalebo odmena za vykonávanie týchto činností nepresiahla 65 % zo sumy životného minima pre jednu\nplnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za\nktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny. Z uvedených pravidiel zaradenia, resp. nezradenia\ndo evidencie uchádzačov o zamestnanie potom vyplývalo, že konateľ s.r.o. mohol byť zaevidovaný v\nevidencii na úrade práce za kumulatívneho splnenia dvoch zákonných podmienok, a to a) mal súčasne\nstatus zamestnanca a b) ako zamestnanec mal mzdu nepresahujúcu zákonom stanovenú hranicu 65\n% zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Vo svetle uvedených skutočností potom\nskutkové tvrdenie uvedené v článku, ktoré uvádza ako fakt, že žalobca ako konateľ spoločnosti nespĺňal\n(rozumej nemohol spĺňať) kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v\nhmotnej núdzi, je nepravdivé a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok, že takéto konanie môže vykazovať\nznaky trestného činu podvodu, sa javí ako neprimeraný, t. j. ako úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi\nurobiť si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok\naj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom. (14/2001 ZSP). Napokon skutočnosť, že žalobca spĺňal\nkritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie bolo preukázané obsahom pripojeného spisu úradu\npráce, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že úrad práce, postup ktorého je nutné považovať za postup de\nlege lata, vydal v správnom konaní rozhodnutie, na základe ktorého bol v čase zverejnenia napadnutého\nčlánku žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, bez ohľadu na trvanie správneho\nkonania, v ktorom boli tak zo strany žalobcu ako i úradu využívané opravné prostriedky.\n10. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že je nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače\nurčenej pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá v určitých prípadoch musí - predovšetkým s ohľadom\nna rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem - pristupovať k určitým zjednodušeniam (či\nskresleniam), a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie či skreslenie musí nevyhnutne\nviesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Možno pripustiť určitú mieru zveličovania,\nironizovania, či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností považované\nza urážlivé. Táto miera je však limitovaná skutkovými okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie\ntýchto prostriedkov či výrazov umožňujú, t. z. musí mať základ v skutkovom deji, z ktorého vychádza.\nA hoci nie je možné trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a jednoznačnosti hodnotiacich\núsudkov a klásť tak na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky, je nevyhnutné sledovať, aby\ncelkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, čo v danom prípade podľa názoru súdu nebolo\nnaplnené. Nie bez významu je v danom kontexte skutočnosť potvrdená svedeckou výpoveďou autora\nčlánku, že bol konzultovaný s právnym servisom žalovaného, čo vyžadoval aj Etický kódex N.J. XPlus,\npodľa ktorého je pri zverejňovanie informácií povinnosťou redaktorov podávať čitateľom pravdivé, presné\na neskreslené informácie; publikovanie neoverených informácií, resp. informácií z nedôveryhodných\nzdrojov, je zakázané. Podľa názoru súdu prvej inštancie uvedené ustanovenia Etického kódexu slúžia\npráve k eliminácii zvýšenej možnosti vyvodzovania občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného, ktorý\nnepochybne s poukazom na vyššie uvedené zodpovedá za celkové pravdivé vyznenie zverejnených\ninformácii, keď v danom prípade mal súd za naplnené predpoklady zodpovednosti žalovaného. V\ndanom prípade súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v súvislosti\ns uverejnením napadnutého vyššie označeného článku v čísle X Y. K. X O. O. X.X.XXXX - konkrétne\nuverejnením preukázateľne nepravdivého skutkového tvrdenia a nadväzujúceho hodnotiaceho úsudku\nv citácii: „Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal kritéria\npre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú hmotnej núdzi. Takéto konanie môže\nvykazovať znaky trestného činu podvodu“ a ďalej tiež zverejním dvoch zo súboru sprievodných fotografií\n\n- „otváracej fotografie“ zobrazujúcej žalobcu kráčajúceho v zime ulicou a žalobcu cestujúceho v MHD,\ndošlo k neoprávnenému zásahu do troch aspektov práva na ochrany osobnosti žalobcu, a to 1. k\nzásahu do jeho práva na česť a dôstojnosť, 2. práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom\nsubstráte, konkrétne práva na podobizeň, predmetom ktorého je zobrazenie (portrét) podoby občana,\nteda registrácia individuálnych čŕt jeho tváre, prípadne celej postavy a 3. práva na súkromie žalobcu.\nOznačené konanie žalovaného bolo potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných\npráv žalobcu objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v širokom okruhu verejnosti\na spoločnosti s poukazom na charakter média, v ktorom došlo k uverejneniu.\n11. Vzhľadom na okolnosti prípadu sa súd prvej inštancie stotožnil s právnym názorom žalovaného,\nže žalobcu je nutné považovať za osobu verejného záujmu napriek značnej dobe, ktorá uplynula od\nzániku jeho poslaneckého mandátu, a to konkrétne za relatívnu osobu verejného záujmu v kontexte\nspravodajskej témy napadnutého článku, fokusovaného na verejné zdroje, resp. nakladanie s nimi de\nfacto v priamej príčinnej súvislosti s predchádzajúcou trestnou činnosťou žalobcu v čase výkonu jeho\nverejnej funkcie, ktorou na seba jednoznačne upriamil záujem širokej verejnosti, keď navyše z článku\nnepochybne vyplýva, že vznikol v nadväznosti na súvisiace súdne rozhodnutia, resp. konania, keď\njedným z nich bolo upustenie od peňažného trestu v značnej výške, ktorý by v prípade jeho riadneho\nvyplatenia tvoril príjem štátneho rozpočtu, pričom z verejných zdrojov je financovaná aj bezplatná\nprávna pomoc osobám v hmotnej núdzi. Pretrvávanie statusu osoby verejného záujmu je v danom\nprípade zapríčinené konaním samotného žalobcu, a to nie len v súvislosti s jeho predchádzajúcou\nspoločensky odsúdeniahodnou činnosťou, ale aj v súvislosti s jeho ďalšími krokmi, ktoré podnikal po\njeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktorými sa hoci možno nie cielene sám staval do centra\nzáujmu verejnosti, a teda bol povinný vo vyššej miere strpieť oprávnenú kritiku, ku ktorej napadnutý\nčlánok nepochybne smeroval. Verejné zdroje a ich prerozdeľovanie totiž vzbudzujú oprávnený záujem\nverejnosti. Hoci je možné pripustiť, že vecou verejného záujmu je aj sprostredkúvať informácie o\nskutkoch nesúcich znaky trestných činov, ktoré v súvislosti s ich zameraním a závažnosťou taktiež môžu\nvzbudiť záujem verejnosti, v tejto súvislosti je potrebné osobitne zdôrazniť, že médiá musia dbať na to,\nže informácie v tomto smere musia byť podávané s osobitnou mierou opatrnosti a riadne verifikované,\nkeďže pokiaľ by boli závery mienkotvornej tlače v tomto smere neopodstatnené, vychádzajúce z\nnepravdivých skutkových tvrdení, bez ohľadu na ich zdroj, okrem prípadov osobitne upravených v § 5\nods. 2 zákona o periodickej tlači, takéto tvrdenie môže samo osebe predstavovať citeľný zásah do práva\ntejto osoby na ochranu jej osobnosti, a to v prípade nepravdivých skutkových tvrdení napriek tomu, že\nide o osobu verejného záujmu. V posudzovanej veci neboli naplnené kritériá vylúčenia zodpovednosti\nvydavateľa, keďže obsah súdom vyhodnotenej nepravdivej informácie neposkytol ústavný činiteľ, ani\norgán verejnej moci, či rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená orgánom\nverejnej moci, prípadne právnická osoba zriadená zákonom a informácia nebolo uverejnená - prevzatá\nv periodickej tlači v pôvodnom znení bez zmeny jej pôvodného obsahu a hoci obsah uverejneného\noznámenia prvoinštančný súd vyhodnotil ako zameraný na riešenie vecí verejného záujmu, rozhodne\nnemožno v danom prípade hovoriť o naliehavom verejnom záujme vzhľadom na odstup času medzi\nsamotnou žiadosťou žalobcu o zapísanie do evidencie nezamestnaných a následným priznaním dávok\nv hmotnej núdzi, odpustením peňažného trestu a zverejnením článku.\n12. Čo sa týka zásahu formou zverejnených fotografií žalobcu, ktoré zachytávajú na hmotnom substráte\npodobu žalobcu, súd prvej inštancie prihliadal na okolnosti zhotovenia uvedených fotografií (bez\nvedomia žalobcu, evidentne z väčšej vzdialenosti za použitia objektívu, pričom zachytávali situáciu\nosobnej povahy, odohrávajúcu sa v bežnom súkromnom občianskom živote žalobcu bez zjavného\nvecného súvisu s inak informačným charakterom článku a predovšetkým ku skutočnosti, že žalobca\nnedal na ich vyhotovenie za výsostne súkromných okolností a na ich uverejnenie súhlas. Podľa\nnázoru prvoinštančného súdu archívne ilustračné fotografie zhotovené v súlade so spravodajskou\nlicenciou, ktoré mal žalovaný zjavne k dispozícii (ostatné sprievodné fotografie k napadnutému článku)\nboli postačujúce pre dosiahnutie sledovaného informačného účelu článku. Akceptujúc investigatívny\ncharakter článku pre účely vyhľadávacej žurnalistiky musí mať zverejnená fotografia reálny vecný súvis\ns legitímnou témou. Za takéto fotografie je v danom prípade možné označiť archívne fotografie zo\nsúdneho konania, ako aj fotografie zachytávajúce žalobcu pred budovou justičného paláca, rovnako\nako fotografiu jeho rodinného domu, resp. žalobcu pred svojim obydlím v kontexte spracovávanej témy,\navšak nad rámec sledovaného účelu sa jednoznačne javia byť zverejnené fotografie zachytávajúce\nžalobcu v bežných životných situáciách, keď podľa názoru súdu prvej inštancie pohyb na ulici či v MHD\nje jednoznačne vecou súkromia danej osoby, keď navyše boli zhotovené nepozorovane, bez vedomia\n\na súhlasu žalobcu. Pripustenie legitimity zverejnenia takýchto fotografií by vo svojich dôsledkoch\nmohlo mať nedozierne následky na absolútnu stratu pocitu súkromia a slobodnej dispozície s vlastnou\npodobizňou ako prejavom osobnej povahy v ktorejkoľvek situácii každodenného občianskeho života,\nv ktorom má každý jednotlivec právo na rešpektovanie súkromia (a to aj na verejnosti, resp. verejne\nprístupných miestach) a ochranu pred šikanóznym neopodstatneným prenasledovaním za okolností,\nktoré nemajú priamy súvis s možným verejným záujmom. Súkromím sa v danom kontexte rozumie právo\nna život podľa vlastných predstáv chránený pred publicitou. V súvislosti s výpoveďou autora článku\nsúd prvej inštancie uviedol, že samotný charakter článku považoval predovšetkým za spravodajský,\nkritický, písaný za účelom informovania občanov, ktorí majú právo byť informovaní o spôsobe nakladania\ns verejnými zdrojmi. Gro článku malo i podľa názoru súdu vecný charakter a boli v ňom uvedené fakty.\nTvrdenie označené v odseku 46 rozsudku súdu prvej inštancie, s ním súvisiaci hodnotiaci úsudok a\nzverejnenie fotografií bez zjavného vecného súvisu so spracovávanou témou zo súkromia žalobcu však\nvybočovali z hraníc potrebných na dosiahnutie spravodajského cieľa a zanechávali dehonestujúci dojem.\nSúd prvej inštancie uvedené formulácie považoval za neprimeranú kritiku čo do obsahu i formy, ako\ni bez vecného základu, z ktorého je nutné vychádzať pri snahe o dosiahnutie informačných cieľov.\nVýznamná úloha tlače v štáte, ktorý sa riadi zákonmi a jej právo informovať verejnosť o otázkach\nspoločenského života je nespochybniteľná. Nesmie však prekročiť určité stanovené hranice, medziiným\ntie na ochranu dobrého mena, z jej podstaty vyplýva aj spôsob, ktorý je v súlade s jej povinnosťami\na zodpovednosťou poskytovať informácie a myšlienky k veciam verejného záujmu. (mutatis mutandis\nrozsudok Castells v. Španielsko z 23. apríla 1992, Séria A, č. 236, str. 23, ods. 43). Úlohou\nžalovaného ako vydavateľa zodpovedajúceho za obsah vydania periodickej tlače v zmysle vyššie\ncitovaných ustanovení zákona o periodickej tlači v platnom znení (odsek 43 tohto rozsudku) bolo,\naby pred publikáciou článok, skutkové tvrdenia, hodnotiace úsudky a sprievodné fotografie komplexne\nposúdil a zhodnotil, či jeho zverejnením môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, teda či\ntýmto zverejnením mohlo dôjsť k zníženiu jeho vážnosti, cti a dôstojnosti v očiach značného množstva\nčitateľov a to s poukazom na vyššie uvedené napriek statusu žalobcu v predmetnej veci ako osoby\nrelatívneho verejného záujmu. Súd prvej inštancie mal za to, že zverejnením fotografií súkromného\ncharakteru a hodnotiacim úsudkom vychádzajúcim z nepravdivého skutkového tvrdenia označeného\nako fakt, bol v danom prípade zo strany žalovaného prekročený i prípustný rámec spravodajskej licencie.\nŽalovaný sa v tejto súvislosti teda nemôže dovolávať ani toho, že autor článku konal v dobrej viere,\nvychádzal z verejne dostupných zdrojov, prípadne zverejnil údaje, ktoré boli už zverejnené v iných\nperiodikách, ani že dodržiaval novinársku etiku. Sloboda prejavu totiž nemôže byť bezbrehá. Novinárska\netika stanovuje jej hranice. Ak by súd neuznal právo na ochranu osobnosti žalobcu, znamenalo by to, že\njednému právu, právu na informácie, by bola bezdôvodne daná prednosť pred právom iným - právom\nna ochranu osobnosti a súkromného života. Pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom\nžalobcu na ochranu osobnosti a právom žalovaného na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť\nprávo fyzickej osoby na ochranu osobnosti. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti sa\nvzhľadom k účelu ochrany osobnosti nevyžaduje zavinenie. Takisto sa nevyžaduje vyvolanie následkov\nzásahu.\n13. Súd prvej inštancie považoval za postačujúce zistenie, že zásah zo strany žalovaného bol\nobjektívne spôsobilý narušiť, resp. ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11 Občianskeho\nzákonníka a neoprávnene zasiahol do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, práva na ochranu\nprejavov osobnej povahy a súkromia. Pri posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu súd vychádzal z\nprostredia, z intenzity, povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých\nhodnôt osobností, z trvania a rozsahu ohlasu v spoločnosti ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý\nspočíval v uverejnení fotografií súkromného charakteru bez súhlasu dotknutej osoby, presahujúcej\ninformačné ciele, zverejnení nepravdivej informácie a v neadekvátnom znevažujúcom hodnotiacom\núsudku. Uvedené mal za dostatočne preukázané žalobcom prezentovanými dôkazmi. Intenzitu zásahu\nsúd prvej inštancie posudzoval predovšetkým s prihliadnutím na to, že týždenník, v ktorom bolo\nuvedené uverejnené, je na trhu s periodickou tlačou jedným z najpredávanejších a tým pádom i\nnajčítanejších. Závažnosť miery intenzity, ktorá sa prejavila vo výške priznaného zadosťučinenia, súd\nprvej inštancie vyvodzoval aj od spoločenského a profesionálneho postavenia žalobcu s prihliadnutím\nna už predchádzajúce zhoršenie jeho dobrej povesti vlastným neadekvátnym konaním. Preto v\ndanom prípade vzhľadom na konštatovanie neoprávnenosti zásahu do práva žalobcu na ochranu\njeho osobnosti súd prvej inštancie žalobe vyhovel čiastočne v časti uverejnenia ospravedlnenia\nv upravenej forme. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť\nOspravedlnenie - resp. aspoň upútavku ospravedlnenia na všetkých miestach v poradí druhého čísla po\n\nprávoplatnosti rozsudku týždenníka K. X O., kde bol propagovaný, resp. zverejnený napadnutý článok,\na to veľkosťou písma zodpovedajúcej textu napadnutého článku na tom ktorom mieste v periodiku.\nSúd prvej inštancie vo zvyšku v časti nad rozsah uvedený vo výroku jeho rozsudku žalobu v časti\nospravedlnenia zamietol s poukazom na skutočnosť, že požadovanú formu ospravedlnenia považoval\nv plnom požadovanom rozsahu za neprimeranú závažnosti a rozsahu zásahu, keď článok odhliadnuc\nod jediného nepravdivého skutkového tvrdenia, súvisiaceho neprimeraného hodnotiaceho úsudku a\ndvoch z väčšieho počtu fotografií považoval za korektný. Preto sa obmedzil na ospravedlnenie v\nredukovanom znení zodpovedajúcom forme zásahu, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia a návrh\nzamietol aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaviazať žalovaného zdržať sa uverejňovania a\nrozširovania všetkých označených fotografií, t. j. vrátane tých, na ktoré sa vzťahovala spravodajská\nlicencia, čo by podľa názoru súdu predstavovalo neprimerané obmedzenie práva žalovaného na\nslobodu prejavu, ergo nedôvodný zásah do slobody tlače. Čo sa týka fotografií, ktoré boli súdom\nprvej inštancie vyhodnotené ako vyhotovené bez spravodajskej licencie, v prípade ich ďalšieho šírenia\nby sa žalovaný vystavoval riziku ďalších súdnych sporov, a teda v tejto časti súd prvej inštancie\npovažoval požadovaný výrok za nadbytočný, pričom vyhovel aj časti návrhu na odstránenie článku\nz internetovej stránky žalobcu, čo považoval za dôvodné z hľadiska upustenia od ďalšieho trvania\nneprimeraného zásahu, pričom v tejto časti nebolo možné nápravu dosiahnuť inak. Závažnosť ujmy\nvzniknutej žalobcovi vyvolanej zásahom žalovaného prvoinštančný súd vzhľadom na celkovú povahu\nzásahu, ako aj jednotlivé okolnosti posudzoval ako objektívnu, nakoľko za obdobných okolností by\nmasovému šíreniu prejavu osobnej povahy, nepravdivej informácii a prehnaného hodnotiaceho úsudku,\nnezodpovedajúceho skutočnosti, ako tomu došlo pri uverejnení napadnutého článku, nechcela čeliť\nžiadna osoba, ktorej ďalšie spoločenské i profesionálne pôsobenie, resp. opätovné zaradenie do\nspoločnosti obzvlášť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, je značne závislé od jeho dobrej\npovesti, resp. od jej zlepšenia, keď napadnutý článok vo svojich dôsledkoch smeroval k opaku. Pri\núvahe o výške primeranej peňažnej satisfakcie, ktorá by bola v súlade s požiadavkou spravodlivosti\nk okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému zásahu do cti, dôstojnosti a povesti žalobcu došlo, súd\nprvej inštancie vychádzal zo závažnosti ujmy spôsobenej žalobcovi čo do jej intenzity, charakteru,\nrozsahu a trvania a šírky cieľovej skupiny čitateľov. Konkrétne prihliadal na skutočnosť, že k zásahu\ndošlo v masovokomunikačnom prostriedku s celoslovenským dosahom a bezprostredne malo širší\nohlas, čo mal súd výpoveďou autora článku a fotografa za preukázané celou sériou článkov, v kontexte\ns ktorou bol napadnutý článok uverejnený. Súčasne súd prvej inštancie zohľadňoval i možný dopad\nohlasu zverejnenia nepravdivej informácie a úsudku do sféry ďalšieho pracovného uplatnenia žalobcu\npo jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Ďalej zohľadňoval i značnú predajnosť a tým\npádom i čítanosť a komerčný úspech týždenníka, v ktorom došlo k zásahu, ktorý má výrazný vplyv\nna vytváranie verejnej mienky. Súd prvej inštancie vychádzal aj zo skutočnosti, že ochrana práva\ndotknutej osoby pôsobí účinne a preventívne nielen voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných,\nktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený\nzásah do osobnostných práv iba v prípade priznania\nprimeraného finančného zadosťučinenia, zodpovedajúceho možnostiam zodpovedného subjektu. S\nprihliadnutím na všetky vyššie uvedené činitele súd prvej inštancie považoval za primeranú výšku\nnemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedajúcu zásahu do práv žalobcu v celkovom rozsahu 2 000,€. Z uvedenej sumy predstavuje čiastka 1 000,- € primeranú satisfakciu v súvislosti so zásahom do\npráva žalobcu na ochranu prejavu osobnej povahy zachyteného na hmotnom substráte, ku ktorému\ndošlo uverejnením fotografií súkromného charakteru bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu (po 500,€ za každú fotografiu). Zvyšnú sumu 1 000,- € prvoinštančný súd považoval za primeranú satisfakciu\nzodpovedajúcu zásahu do sféry súkromia (500,- €) a práva na dobré meno, česť a dôstojnosť (500,€), ku ktorým došlo súčasne so zverejnením predmetnej fotografie, ako aj zverejnením nepravdivého\nfaktu (ako konateľ ...nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v\nhmotnej núdzi“) a neprimeraného difamujúceho hodnotiaceho úsudku („Takéto konanie môže vykazovať\nznaky trestného činu podvodu“). Vo zvyšku žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia primeraného\nzadosťučinenia v peniazoch v celkovej výške 30 000,- €, prvoinštančný súd zamietol.\n14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Napriek čiastočnému\nzamietnutiu žaloby, a to tak vo vzťahu k požadovanému ospravedlneniu, ako aj v časti náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, prvoinštančný súd za plný úspech vo veci na strane žalobcu\npovažoval jednak konštatovanie vzniku neoprávneného zásahu a jednak priznanie nemajetkovej ujmy\nza zohľadnenia paušálnej advokátskej tarify v prípadoch ochrany osobnosti (§ 10 ods. 8 vyhlášky MS SR\nč. 655/2004 Z. z.). S poukazom na uvedené teda súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania\nv celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.\n\n15. Proti tomuto rozsudku v rozsahu, v ktorom bola žaloba zamietnutá, podal v zákonom stanovenej\nlehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti\nzmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel alebo aby ho zrušil, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že súhlasí s názorom\nsúdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného prišlo k viacnásobnému porušeniu žalobcových práv, a\nto práva na dobré meno, česť, dôstojnosť, ochranu prejavu osobnej povahy zachyteného na hmotnom\nsubstráte, no žalobca mal za to, že súd v napadnutom rozsudku priznal žalobcovi neprimerane nízku\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000,- €. Taktiež sa žalobca nestotožnil s výrokom súdu prvej\ninštancie o morálnom zadosťučinení žalobcu formou ospravedlnenia od žalovaného, ktorý považoval za\nnedostatočný. Žiadal v rámci svojho odvolania o uverejnenie ospravedlnenia aj na mieste samotného\nčlánku, na strane 26, na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma, ako bolo na strane\n26 týždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX uverejnené „Šikovný“ uverejniť text „Ospravedlnenie“ so\nžalobcom navrhovaný textom. Ak bolo v konaní preukázané, že žalovaný nezasiahol do práv žalobcu\nlen samotným článkom uverejneným na stranách 26 - 28 týždenníka K. X O. zo dňa X.X.XXXX, ale\nrovnako aj „upútavkou“ na inkriminovaný článok uverejnenou na strane 5 týždenníka K. X O. zo dňa\nX.X.XXXX a prirodzene aj samotným článkom uverejneným na stranách 26 - 28 týždenníka. Preto\nnepriznanie tejto časti požadovanej morálnej satisfakcie bolo v rozpore s právom žalobcu na primerané\nzadosťučinenie. Čiastku 2 000,- € považoval žalobca za zjavne neprimeranú zásahu do jeho práv.\nPoukázal na to, že pri posudzovaní primeranosti výšky materiálnej satisfakcie musí súd zohľadniť všetky\npodstatné okolnosti prípadu. Žalovaný zinkasoval uverejnením predmetného článku neporovnateľne\nviac finančných prostriedkov, ako je nútený teraz ako náhradu nemajetkovej ujmy vyplatiť, rovnako tak\nsuma 2 000,- € nepôsobí preventívne proti ďalším potencionálnym porušovateľom. Predmetný článok je\nstále uverejnený na webovom sídle žalovaného. K neoprávnenému zásahu do jeho práv došlo všetkými\nsiedmimi publikovanými fotografiami a nie iba dvomi, ako uviedol súd prvej inštancie. Predmetné\nfotografie nesúvisia s legitimitou témy sporného článku. Žalobca bol toho názoru, že priznané morálne\nzadosťučinenie nepostačuje a výška satisfakcie 2 000,- € pri kumulácii všetkých zásahov a s ohľadom\naj na fakt, že predmetný týždenník je masmédium s celoslovenským pôsobením, bola súdom zjavne\nnedostatočne ohodnotená, v dôsledku čoho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\n16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu, v ktorom bolo žalobe vyhovené, podal odvolanie\nžalovaný, ktorý žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu\nv celom rozsahu zamietne, resp. aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.\nPodľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil vetu „firmu minimálne do jeho podpisu pod\nzávierku zastupoval ako konateľ a teda nespĺňal kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie,\nktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi“ tak, že je skutkovým tvrdením, keďže z predmetnej formulácie je\nzjavné že sa jedná o názor. Nesprávne posúdil aj otázku, či konateľ mohol poberať dávky v hmotnej\nnúdzi. Taktiež nesprávne súd prvej inštancie uzavrel, že dve zo siedmych fotografií použitých v článku\nzasiahli do práva žalobcu na ochranu osobnosti pre neexistenciu vecného súvisu s článkom. Žalovaný\nnamietal, že jedným z motívov článku bola skutočnosť, že žalobca ako poberateľ dávok v hmotnej\nnúdzi býval v nehnuteľnosti značnej hodnoty a žalovaný chcel túto skutočnosť preveriť. Vecný súvis\nfotografií vyplýva aj z popisiek k fotografiám. Ohľadne fotografie žalobcu v MHD žalovaný uviedol, že\nišlo o zaujímavý fenomén a taktiež, že technika prípravy článku spadala pod investigatívnu. V tejto\nsúvislosti poukázal na rozsudok ESĽP č. 8772/10 zo dňa 19. septembra 2013. Mal za to, že téma článku\npredstavuje legitímnu tému verejného záujmu, žalobca je osobou verejného záujmu, fotografie v článku\nmajú vecný súvis s obsahom článku a fotografie žalobcu použité v článku boli vyhotovené na verejných\npriestranstvách, na ktorých je sama osebe znížená ochrana súkromia. Výrok I. o uložení ospravedlnenia\nžalovanému je neurčitý a nevykonateľný. Uloženie predmetného ospravedlnenia je neprimerané a je v\nrozpore s konštantnou judikatúrou v tejto oblasti. Žalovaný taktiež namietal, že výrok II. je neprimeraný\na obmedzujúci ústavné právo, resp. slobodu žalovaného (slobodu prejavu). Žalobcovi bola rozsudkom\npriznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 2 000,- €, pričom v konaní nebol vykonaný jeden jediný\ndôkaz, ktorým by bolo preukázané, že žalobcovi reálne vznikla konkrétna ujma a táto ujma by bola v\npríčinnej súvislosti s článkom. Žalovaný mal taktiež za to, že súd prvej inštancie mal aplikovať § 255\nods. 2 CSP, keďže žalobca bol v časti ospravedlnenia úspešný len čiastočne.\n\n17. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné.\nUviedol, že na základe vykonaných dôkazov bolo hodnoverne preukázané, že žalovaný sa dopustil\nviacnásobného zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to obzvlášť intenzívnym spôsobom hromadnou\npublicitou. Podľa žalobcu všetkými predmetnými fotografiami prišlo k zásahu do osobnostných práv\nžalobcu. Stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie odstrániť predmetný článok v elektronickej podobe\nako celok. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že sú splnené podmienky na priznanie zadosťučinenia\nv peniazoch a poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/15/1997 z 24. júna 1998 a\n1Cdo/123/2010 z 27. apríla 2011. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie\nmal aplikovať § 255 ods. 2 CSP, keďže si súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zo strany\nžalovaného došlo k porušeniu práv žalobcu.\n18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ani k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného, nevyjadril.\n19. O odvolaniach strán sporu odvolací súd rozhodol svojim v poradí prvým rozsudkom č. k.\n5Co/152/2016-345 zo dňa 28. marca 2017 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnej zo\nstrán nepriznal právo na náhradu trov konania. Dovolania oboch strán voči predmetnému rozsudku boli\nuznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/15/2018 zo dňa 22. novembra 2011 odmietnuté.\n20. Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného Ústavný súd SR svojím nálezom sp. zn. I. ÚS 235/2020\nzo dňa 22. septembra 2020 konštatoval porušenie základných práv žalovaného rozsudkom odvolacieho\nsúdu a preto tento zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd SR v odôvodení\nsvojho nálezu najmä uviedol, že krajský súd sa v predmetnej veci v konflikte medzi základným právom\nsťažovateľky (žalovaného) na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií na jednej strane\na na strane druhej právom žalobcu na ochranu osobnosti priklonil na stranu ochrany osobnostných\npráv žalobcu, čo však riadne neodôvodnil. Aj keď bolo sťažovateľke vytknuté, že uverejnením jedného\nnepravdivého skutkového tvrdenia a na neho nadväzujúceho jedného hodnotiaceho úsudku, ako aj\nuverejnením dvoch fotografií z celkového počtu siedmich uverejnených v inkriminovanom článku došlo\nzo strany sťažovateľky k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ústavný súd považoval\ncelkové závery prvoinštančného súdu, ktoré boli v plnom rozsahu potvrdené napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu, za nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal\nnajmä na sťažovateľke uloženú povinnosť ,,stiahnuť“ z internetovej stránky celý inkriminovaný článok,\nčo vzhľadom na vytknuté nedostatky, aj ak by ich výčitka bola oprávnená, jednoznačne nie je možné\npovažovať za primeraný zásah do práva sťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie\ninformácií. V prípade sporov o pravdivosť skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať z určitého reálneho\npoňatia kategórie pravdivosti, ktoré berie do úvahy kontext celého článku, najmä keďže boli výroky\nv ňom obsiahnuté založené na spoľahlivých informáciách, ktoré jeho autor k dispozícii skutočne mal\nalebo ich k dispozícii prinajmenšom mať mohol a mal. Zároveň samozrejme ešte pred tým, ako sú\nprednesené určité skutkové tvrdenia, by každý mal vyvinúť určité primerané úsilie s cieľom zistenia,\nči ním prezentované výroky sú pravdivé. Miera tohto úsilia sa pritom môže líšiť v závislosti od toho,\naký závažný je zásah hroziaci do osobnostných práv dotknutej osoby alebo v závislosti na osobe\nautora výroku. To sa však týka len skutkových tvrdení, o ktorých správnosti je ich autor presvedčený,\nnetýka sa to samozrejme vedomého šírenia neprávd. Netreba pritom zabúdať ani na tú skutočnosť, že\nzo strany sťažovateľky bol žalobcovi poskytnutý priestor na reakciu, teda na spochybnenie či priamo\nvyvrátenie ňou uvádzaných tvrdení, ktorý ale nevyužil. Opakovane na tomto mieste treba pripomenúť,\nže vzhľadom na osobu žalobcu - osobu verejného záujmu, resp. relatívnu osobu verejného záujmu,\na obsah inkriminovaného článku, ktorý riešil podozrenie jednak z neoprávneného poberania dávok v\nhmotnej núdzi (verejných prostriedkov) zo strany žalobcu a zároveň poukazoval na podozrenie, že\nvtedajšie konanie žalobcu predstavovalo účelové správanie v snahe vyhnúť sa splneniu judikovanej\npovinnosti nahradiť Slovenskej republike škodu v sume 300 000,- € a zaplatiť peňažný trest vo výške\n33 000,- €, takáto záležitosť si svojou povahou nepochybne zaslúži pozornosť i diskusiu verejnosti a je\nhodná vyššej ochrany, než by tomu bolo napr. len u kritiky povahy čisto osobnej. Aj preto za daných\nokolností podľa posúdenia ústavného súdu nie je možné z ústavného hľadiska akceptovať záver, podľa\nktorého pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom na ochranu osobnosti žalobcu a právom\nsťažovateľky na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo žalobcu na ochranu jeho osobnosti.\nVykonaný test proporcionality zo strany krajského súdu (rovnako ako aj pred ním vykonaný okresným\nsúdom) bol poznačený nedostatkom, ktorý spočíval v tom, že vyvažovanie bolo urobené jednostranne a\ntakmer výlučne z pohľadu (a v prospech) práva na ochranu osobnosti žalobcu a na úkor slobody prejavu\nsťažovateľky. Zároveň sa takmer vôbec nedostalo ,,do hry“ ani právo verejnosti na informácie.\n\n21. Po kasačnom rozhodnutí Ústavného súdu SR odvolací súd o odvolaniach strán znovu rozhodol\nrozsudkom č. k. 5Co/150/2020-509 zo dňa 26. októbra 2021, a to opätovne tak, že rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.\n22. Na základe dovolaní obidvoch strán sporu Najvyšší súd SR svojim uznesením sp. zn. 9Cdo/210/2022\nzo dňa 24. mája 2023 v poradí druhý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nZrušenie rozsudku odôvodnil tým, že odvolací súd sa neriadil výslovnými inštrukciami ústavného súdu\na v konkrétnych súvislostiach neobjasnil v dostatočne zrozumiteľnej miere svoj záver o potrebe stiahnuť\ncelý článok z webovej stránky žalovaného, aj keď bola súdmi oboch inštancií konštatovaná nepravdivosť\nlen jednej čiastkovej informácie. Argumentácia odvolacieho súdu, že článok nemožno deliť a vyberať\nz neho len určité časti bez toho, aby nestratil svoj zmysel, nie je podložená žiadnymi konkrétnymi\nfaktami, ale najmä neberie zreteľ na predmet prejednávanej veci, teda tvrdený zásah do osobnostných\npráv žalobcu. Pokiaľ odvolací súd identifikuje informácie a hodnotiace úsudky, ktoré protiprávne narušili\nosobnostnú sféru žalobcu, je následne úlohou súdu zamerať sa na odstránenie nedovoleného zásahu v\npodobe publikovaného článku a pokiaľ tento nedovolený zásah predstavuje len konkrétne identifikovaná\nčasť publikovaného textu, pre naplnenie ochrany práv žalobcu nemôže byť v týchto súvislostiach nijako\ndôvodné odstránenie celého uverejneného článku, pokiaľ jeho celý obsah nie je závadný. Posúdenie,\nči zostávajúca nezávadná časť publikovaného článku postráda ucelenú myšlienku a zmysel, možno v\ntomto prípade prenechať úsudku žalovaného, ktorý aj bez príkazu súdu disponuje možnosťou odstrániť\nčlánok zo svojej webovej stránky.\n23. V priebehu odvolacieho konania žalobca doručil odvolaciemu súdu vyjadrenie zo dňa 2.2.2026,\nv ktorom uviedol, že dovolacím súdom vytýkané nedostatky rozsudku odvolacieho súdu zo dňa\n26.10.2021 majú základ v absencii testu proporcionality. Žalobca v tejto súvislosti upriamil pozornosť na\nto, že medzi ním a žalovaným existuje zásadný nepomer čo do spoločenského postavenia a možností\nšírenia informácií jedného o druhom. Žalobca je v postavení slabšej strany, čomu zodpovedá aj výber\nprostriedkov slúžiacich k ochrane jeho osobnostných práv a relatívne silnejšie je postavenie žalovaného,\nktorý svojím konaním spor vyvolal, keď neoprávnene vstúpil do privátnej sféry žalobcu. Žalobca nestojí\no publicitu svojej osoby. V čase publikovania predmetného článku nebol a ani v súčasnosti nie je\nosobou „absolútneho verejného záujmu“. Môže byť považovaný za osobu verejne známu. Treba však\nna neho hľadieť ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti\nužšie ako v prípade osôb absolútneho verejného záujmu. Sporný článok žiadnym spôsobom nesúvisí\ns výkonom jeho politického pôsobenia pred 11 rokmi, a preto nie je splnená podmienka, aby bol vo\nverejnom záujme. Mediálny produkt žalovaného je dlhodobo najčítanejším týždenníkom v Slovenskej\nrepublike. Podstatnou okolnosťou pre posúdenie závažnosti zásahu je fakt, že sporný článok nemá\ncharakter spravodajstva, ide o bulvár. Sporný článok čo do spracovania témy, výrazných titulkov a\npoužitých fotografií vyhovuje všetkým kritériám bulváru. A z tohto pohľadu treba posudzovať aj zásah\ndo osobnostných práv žalobcu. Sporný článok je súčasne výzvou prokuratúre, aby začala konať, teda je\naj trestným oznámením verejnou formou. Článok nevyhovuje kritériám spravodajstva, a preto nespadá\npod chránený prejav, ktorý by bol krytý slobodou prejavu médií v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl.\n10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ochranou, ktorá sa slobode prejavu\nposkytuje. Je to zrejmé z toho, že článok nerešpektuje pravidlá obsiahnuté v Rezolúcii 1000 (1993) o\netike žurnalistiky. Z úvodného slova článku v prvom odseku nie je možné vyvodiť iný záver, než že zo\nstrany žalovaného ide o pomstu za to, že žalobca podal žalobu na ochranu osobnosti za neoprávnený\nzásah žalovaného v súvislosti s iným článkom, „pýta“ od žalovaného ospravedlnenie a tučné odškodné\n30 000,- €. Vyžaduje sa preto komplexné posúdenie významu všetkých informácií, ktoré žalovaný\nsprostredkoval verejnosti. Nielen tých, ktoré sa menovite dotýkajú žalobcu. Treba zohľadniť fakt, aký bol\nv skutočnosti jeho motív a čo tým naozaj sledoval. Aký zmysel malo zverejnenie informácií týkajúcich\nsa žalobcu a jeho fotografií. Motívom (ako je uvedené hneď v úvode článku) pre uverejnenie sporného\nčlánku bola žaloba, ktorou si žalobca „dovolil“ žalovať žalovaného v kauzálnej súvislosti s iným zásahom\ndo práva na ochranu osobnosti (štúdium na právnickej fakulte). Prehliadať motiváciu žalovaného\npodmienenú zlým úmyslom nemožno. Článok odporuje zásade dobrých mravov, a preto nemôže požívať\nani právnu ochranu, ktorej sa žalovaný dožaduje. Ako vyplýva z odvolania žalovaného zo dňa 26.9.2016,\npríprava článku mala vopred pripravený scenár. Jeho náplňou bol premyslený a vopred pripravený\nzámer diskreditovať žalobcu pod akoukoľvek zámienkou. Žalovaný doslova cituje z výsluchu svedka:\n„Mali sme zaangažovaného aj fotografa, ktorý mal za úlohu zdokumentovať aj to, či pán Ď. v tejto vile\nskutočne býva, teda či do nej vchádza a vychádza, a teda ju reálne využíva na bývanie.“ Téma „Ď.“\n\nzamestnávala celý tím žalovaného v rámci pripraveného scenára, čo je zrejmé aj zo zadovažovania\ndokumentov v zbierke listín, kontaktovanie Centra právnej pomoci a pod. V takomto ponímaní celý článok\nod hora až dole vrátane nadpisov a podnadpisov a pripojených fotografií je neetický, v rozpore s dobrými\nmravmi a zasahuje do osobnostných práv žalobcu. O šikanóznom charaktere článku svedčí aj fakt, že\norgány činné v trestnom konaní nedospeli k rovnakému záveru ako žalovaný. Žiadne trestné stíhanie,\nžiadne obvinenie, ani vyšetrovanie žalobcu sa nekonalo. Všetky tvrdenia žalovaného sú nepodložené,\nneoverené, z čoho možno vyvodiť len jeden záver, že žalovaný vypustil do éteru novinársku kačicu.\nČlánok nenapĺňa základné kritéria spravodajstva, aby bol presný, vecný a založený na faktoch, a\nteda nemá spravodajský charakter. Toto konštatovanie má zásadný význam pre posúdenie závažnosti\nzásahu do osobnostných práv žalobcu. Z článku je zrejmé, že nedochádza len k pranierovaniu žalobcu,\nale kritika je namierená aj na inštitúcie verejného sektora. Žalovaný v článku mystifikuje kľúčovú otázku,\n„či K. Ď. naozaj patrí medzi osoby v hmotnej núdzi.“ Táto otázka sa netýka len žalobcu, ale predovšetkým\nsa týka označených troch orgánov verejnej správy: súdu, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a\nCentra právnej pomoci. Hodnotenie statusu žiadateľa príslušnými orgánmi sa riadi zákonnou úpravou.\nŽalovaný fakticky spochybňuje činnosť orgánov verejného sektora pri aplikácii právnych noriem na účely\nhodnotenia osoby v materiálnej núdzi. Otázkou je teda, či sporný článok nie je škodlivý pre verejnosť, či\nneohrozuje vieru v spravodlivosť a princíp právnej istoty. Žalovaný síce v spornom článku účelovo mieri\nna žalobcu, ale v podstate jeho kritika smeruje do radov orgánov verejnej správy: „Úrad práce mu vyhovel\na dodnes by mal byť poberateľom sociálnych dávok. A práve status občana v hmotnej núdzi Ď. pomohol\nk tomu, aby mohol podať žalobu… Navyše mu ešte štát zaplatí právnu pomoc… …štát mu veľkodušne\nponúka drahú právnu pomoc a odpustenie vysokých súdnych poplatkov.“ Kriminalizovanie žalobcu, že\nnespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi a že\ntoto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu, je nenáležité, výsostne subjektívneho\ncharakteru bez potrebných informácií a odborných znalostí. Zmysel spočíva v tom, aby sa žalovaný\nvyžaloval o krivde, ktorá sa mu stala v porovnaní so žalobcom, ktorého by si podľa jeho názoru mali podať\norgány činné v trestnom konaní. Ako protihodnotu smeruje výzvu prokuratúre, že by mala konať proti\nžalobcovi. Použitie fotografií v článku vôbec nedáva zmysel, skôr je zlomyseľné. Sleduje len zviditeľnenie\nžalobcu vo verejnom priestore. Použité fotografie nemajú pre verejnosť žiadny význam a nemajú žiadny\nvýznam ani z hľadiska obsahu namietaného článku. Pre „zodpovedanie kľúčovej otázky“ je úplne\nirelevantné, či žalobca stojí pred nejakou bránou, či vychádza z budovy súdu, či sa vezie MHD, resp.\nči sa nachádza v súdnej sieni za doprovodu príslušníkov ZVJS. Pohoršenie najviac vyvoláva fotografia\nžalobcu zo súdnej siene, na ktorej vidno zlomeného človeka. Tieto fotografie vo vzťahu k údajnej\nkľúčovej otázke nemajú žiadnu vecnú ani časovú súvislosť. Okolnosti a spôsob vyhotovenia fotografií\nna objednávku zo sledovania žalobcu svedčia o neetickom počínaní žalovaného. Odpoveď na otázku,\nči publikované fotografie boli vyhotovené a použité na verejné účely v súlade so zákonom, keď na ich\nvyhotovenie a použitie žalobca súhlas nedal a žalovaný ho v tejto veci ani nekontaktoval, je jednoznačná.\nVyhotovenie a zverejňovanie fotografií žalobcu údajne v kauzálnej súvislosti s namietaným článkom\nje zásahom do osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na to, že článok nemá spravodajský charakter,\nmá formu bulváru a na žalovaného sa nevzťahuje spravodajská licencia, publikovanie akýchkoľvek\ninformácií zo života žalobcu je v rozpore so zákonnou úpravou ochrany osobnostných práv. Pri strete\npráva na slobodu prejavu a práva na osobnú česť a dobrú povesť (I. ÚS 453/03 zo dňa 11. novembra\n2005), tvrdené difamačné fakty treba posudzovať komplexne pod zorným uhlom mnohých hľadísk,\nktoré možno vyjadriť v nasledujúcich bodoch: Závažnosť obvinenia - čím závažnejšie je obvinenie, tým\nviac bola verejnosť dezinformovaná a difamovaná osoba poškodená, pokiaľ tvrdenie nie je pravdivé.\nPovaha informácie a zváženie, do akej miery je predmetný problém záležitosťou verejného záujmu.\nZdroj informácie - niektorí šíritelia informácie nemajú priamu znalosť o udalosti. Niektorí majú vlastné\ndôvody rozdrobiť informáciu alebo sú platení za svoje príbehy. Vynaložené úsilie a konkrétne kroky k\novereniu pravdivosti informácie. Status informácie - obvinenie už môže byť predmetom vyšetrovania,\nktoré vyžaduje ohľaduplnosť. Naliehavosť záležitosti - správy sú často komoditou podliehajúcou rýchlej\nskaze. Či bol požadovaný komentár od sťažovateľa (žalobcu) - ten môže mať informácie, ktorými\niní nedisponujú alebo ktoré neoznámili. Oslovenie sťažovateľa (žalobcu) nemusí byť vždy nutné. Či\nmédiami šírené oznámenie obsahovalo podstatu udalosti videnej očami sťažovateľa (žalobcu). Tón\noznámenia šíreného médiami - pôvodca mediálne šírenej informácie môže iniciovať diskusiu alebo\nvyšetrovanie. Nemusí prezentovať obvinenie ako oznámenie faktu. Okolnosti zverejnenia vrátane jeho\nnačasovania. Z hľadiska uvedených kritérií ide len o vybavovanie účtov žalovaného voči žalobcovi,\nnejde o žiadne spravodajstvo. Vyššie uvedená argumentácia vystihuje odpovede na otázky testu\nproporcionality: Téma článku nie je legitímna, pretože je ovládaná pomstou žalobcovi. Spracovanie\nosobných údajov žalobcu vrátane použitých fotografií nebolo nevyhnutné. Použité prostriedky neboli\n\nprimerané cieľu. Dopad do osobnej sféry žalobcu nevyvažuje verejný záujem. Vzniknutá nemajetková\nujma na osobnosti žalobcu nemôže byť v posudzovanej veci primerane vyvážená iba niektorou z foriem\nmorálneho zadosťučinenia (ospravedlnením sa žalobcovi ), nakoľko došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a\nvážnosti. Je preto opodstatnené a spravodlivé priznať žalobcovi aj zadosťučinenie v peniazoch.\n24. Žalovaný sa písomne k poslednému podaniu žalobcu nevyjadril.\n25. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalobca uviedol, že je potrebné posúdiť okolnosti\npublikovania a obsah dotknutého článku. Vyplýva z nich, že žalovaný mal zlý úmysel, išlo z jeho\nstrany o pomstu za to, že si ho žalobca dovolil v inej veci žalovať a nepáčilo sa mu, že žalobca bol\noslobodený od súdnych poplatkov. V tom čase nebol dôvod o skutočnostiach uvedených v článku\ninformovať, išlo o štandardné postupy orgánov verejnej moci, pričom aplikácia zákonov týmito orgánmi\nbola správna. To potvrdzuje, že aj napriek výzve žalovaného, aby sa vecou zaoberala prokuratúra,\norgány činné v trestnom konaní nič nepreverovali a neboli so žalovaným publikovaných skutočností\nvyvodené žiadne konzekvencie. Žalobca to vnímal tak, že účelom článku bolo iba postaviť verejnosť\nproti žalobcovi. Je faktom, že žalovaný nežiadal žalobcu o vysvetlenie, článok a fotky boli vyhotovené\nbez vedomia a súhlasu žalobcu. Fotky nemali žiaden vecný ani časový súvis z obsahom článku najviac\nrezonovala fotka žalobcu v pojednávacej miestnosti, ktorá už vôbec nemala žiaden súvis z informáciami\nv článku. Verejnosť nemá prečo v tomto prípade zaujímať nakladanie z verejnými prostriedkami, to je\nzáležitosť a zodpovednosť orgánov verejnej moci, ktorých postup bol v tomto prípade zákonný. Článok\nnemá spravodajský charakter a má bulvárnu povahu, z tohto dôvodu nemal žalovaný ani spravodajskú\nlicenciu. Pokiaľ ide o test proporcionality nešlo o legitímnu tému verejného záujmu ale o osobnú\nzáležitosť žalobcu, v podobnej situácií sa ocitlo aj mnoho ďalších osôb. V článku boli spracované osobné\núdaje žalobcu, pričom to nebolo nevyhnutné. Finančná náhrada bola priznaná súdom prvej inštancie v\nzanedbateľnej výške, a to nielen vzhľadom na súčasné ale aj vtedajšie mzdové pomery v hospodárstve.\nVzhľadom na tento až škaredý zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu a postavenie žalovaného\nna mediálnom trhu je odôvodnená finančná náhrada vo väčšej výške. Dodal, že predmetný článok\nnemá spravodajský charakter, chýbal mu aspekt aktuálnosti, išlo už o v poradí tretí článok na túto tému,\nprvý bol zverejnený X.XX.XXXX, druhý X.XX.XXXX. Žalovaný ním sledoval iba poškodenie žalobcu,\nchcel sa na ňom vyzúriť. Spravodajský článok by mal mať v sebe aspoň pokus o presnosť, v tomto\nprípade článok založený na základnom predpoklade, ktorý nesedí, a to že žalobca nemohol byť v\nevidencii uchádzačov o zamestnanie, pokiaľ zastával funkciu konateľa. Žalovaný na tomto nesprávnom\nnázore trval aj v odvolaní. Žalovaný na základe toho uvádzal, že žalobca sa mal dopustiť podvodného\nkonania, preto do článku zahrnul aj fotografiu žalobcu z úplne iného pojednávania v trestnej veci. Ide\no typický model fungovania bulváru, spoliehajú sa na to, že dotknuté osoby sa nebudú súdiť, ak sa aj\nbudú, bude to dlho trvať, a ak budú úspešní, bude im priznaná zanedbateľná čiastka. Žalobca úspešne\ndotiahol svoje postavenie osoby v hmotnej núdzi až do dosiahnutia dôchodkového veku. Ako sa vyjadrila\nbývalá riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava F. Ž., žalobcu, ako aj ďalšie osoby,\npreverovali a nezistili žiadne pochybenie. Žalobca citoval z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS\n44/2000, v zmysle ktorého aj verejní činitelia sa môžu domáhať svojho práva na ochranu osobnosti,\nak do ich práva bolo neoprávnene zasiahnuté, tým viac sa to vzťahuje na žalobcu. Žalovaný neuniesol\ndôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie spravodajského charakteru článku, a teda ani pokiaľ ide o\nspravodajskú licenciu. Žalobca v tom čase už nebol verejne činná osoba, z verejného sektora vystúpil a\nvstúpil do súkromného života. Status verejne činnej osoby nemôže pokračovať donekonečna postupe\nzáujem verejnosti opadá. Článok taktiež nebol podaný pravdivo a vecne a nebol ladený tak citlivo,\nako v prípade súkromnej osoby mal byť. Fotka žalobcu na pojednávaní v trestnej veci v prítomnosti\npríslušníkov ZVJS mala za účel iba ponížiť žalobcu a vykresliť ho ako trestne stíhaného. Ospravedlnenie,\nktorého povinnosť bola súdom prvej inštancie uložená v prvom výroku rozsudku súdu prvej inštancie,\nnebolo uverejnené na str. 26 týždenníka K. X O., ako sa toho žalobca domáhal, ale na str. 4. Žalobca\ntrval na tom, aby bolo ospravedlnenie uverejnené v celom rozsahu a na tých stranách, na ktorých to\nžalobou požadoval.\n26. Žalovaný na odvolacom pojednávaní uviedol, že téma článku predstavovala legitímnu tému\nverejného záujmu a osoba žalobcu predstavuje osobu verejného záujmu. V tejto súvislosti citoval z\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/214/2022 z 26. júna 2024, kde v jeho bode 47. súd\ndospel k záveru, že žalobca je osobou verejného záujmu. Uverejnené fotografie mali vecný súvis z\nobsahom článku, navyše boli vytvorené vo verejnom priestore, kde sa uplatňuje znížená ochrana a\nsúčasne mal žalovaný na ich vytvorenie spravodajskú licenciu. Podľa § 6 a § 34 zákona o službách\n\nzamestnanosti v znení účinnom v rozhodnom čase sa spoločník obchodnej spoločnosti považoval\nza samostatne zárobkovo činnú osobu. Žalobca bol v tom čase spoločníkom niekoľkých obchodných\nspoločností. V konaní nebol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným\nzásahom a nemajetkovou ujmou. Žalobca podal proti žalovanému viac žalôb, ktorých spoločným znakom\nje prehnaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa domáha. Pokiaľ ide o konanie\nsp. zn. 12C/115/2013 toto bolo právoplatne ukončené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 14Co/117/2019 zo dňa 30.4.2024, aj v tomto rozsudku odvolací súd žalobcu považoval za osobu\nverejného záujmu. Ospravedlnenie v tomto prípade už žalovaný uverejnil, táto skutočnosť sa nedá už\nzobrať späť. Žalovaný uverejnil ospravedlnenie na str. 4. týždenníka K. X O.. Žalovaný v tejto súvislosti\nuž v podanom odvolaní poukazoval na zavádzajúcu formuláciu I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie,\npričom ospravedlnenie uverejnil tak, ako to zohľadňujúc znenie rozsudku považoval za vhodné. To,\nči je ospravedlnenie zverejnené na str. 4 alebo na str. 26 považoval za v zásade rovnocenné. Týmto\nospravedlnením bolo dané žalobcovi zadosťučinenie a ďalšie zverejnenie ospravedlnenia by len znovu\notvorilo tému článku.\n27. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v\nzmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Na odvolacom pojednávaní dňa 10.2.2026, ktorého sa zúčastnili právni\nzástupcovia strán a žalobca, odvolací súd zopakoval v potrebnom rozsahu dokazovanie podľa § 384\nods. 1 CSP listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisu. Na základe súdom prvej inštancie vykonaného\na odvolacím súdom zopakovaného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu\nnie je dôvodné a odvolanie žalovaného dôvodné je.\n28. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\n29. Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky\na obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú\nvyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.\n30. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové\nzáznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na\nvedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie\nvšak nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.\n31. Každá fyzická osoba je nositeľom osobnostných práv spočívajúcich v možnosti v súlade so svojou\nvôľou rozvíjať a napĺňať svoje materiálne a duševné potreby, uplatňovať sa v súkromí alebo verejne,\nv spoločnosti, pracovne či v rodine so svojou jedinečnou osobnosťou voči ostatným subjektom s\nrovnakými osobnostnými právami. Tieto práva sú právnym poriadkom nielen uznané, ale aj chránené\npred neoprávnenými zásahmi. Právo na ochranu osobnosti, ako základné ľudské právo, je garantované\nčlánkom 19 Ústavy, pričom podrobnejšie je tento článok vykonaný ustanoveniami Občianskeho\nzákonníka. V § 11 Občiansky zákonník deklaruje vo všeobecnosti právo fyzickej osoby na ochranu svojej\nosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a\nprejavov osobnej povahy. Ustanovením § 13 ods. 1 sú v Občianskom zákonníku vymenované právne\nprostriedky ochrany fyzickej osoby pred neoprávnenými zásahmi do jej práva na ochranu osobnosti, a to\nvo forme práva domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do tohto práva, aby sa odstránili\nnásledky týchto zásahov a napokon tiež práva na primerané zadosťučinenie. Pokiaľ bola v značnej miere\nznížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti a nemateriálna forma primeraného\nzadosťučinenia by sa nezdala postačujúca, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).\n32. Publikačná činnosť novinárov, resp. médií, je vo svojej podstate výkonom práva na slobodu prejavu\nzaručeného článkom 26 ods. 1 Ústavy a ďalej precizovaného v článku 26 ods. 2 veta prvá Ústavy tak, že\nkaždý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Právo na\nslobodu prejavu je v Ústave uvedené na prvom mieste medzi politickými právami, je to práve slobodný\nvýkon tohto práva, ktorý je nevyhnutným predpokladom pre realizáciu všetkých ostatných politických\npráv. Existencia demokratického a právneho štátu nie je mysliteľná bez právnym poriadkom nielen\n\nformálne garantovanej, ale aj orgánmi aplikácie práva reálne chránenej slobody prejavu, ktorá je v praxi\nskutočne v širokej miere nerušene realizovaná.\n33. Právo na ochranu osobnosti, ako aj právo na slobodu prejavu, sú garantované ústavou, preto\nmajú z tohto hľadiska rovnakú právnu silu. Kolízia rovnocenných práv vedie k tomu, že ak nemožno\nzachovať maximum z oboch práv, jedno z nich musí v konkrétnom prípade ustúpiť druhému. V prípade\nvzniku sporu je úlohou súdu dôsledne vyvažovať tieto práva a s ohľadom na osobitosti konkrétneho\nprípadu poskytnúť ochranu jednému z týchto vzájomne kolidujúcich práv. Právo na slobodu prejavu\npodlieha v zmysle článku 26 ods. 4 Ústavy zákonným limitáciám, ak ide o opatrenia v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu\nverejného zdravia a mravnosti. Ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre\nľudské práva (ESĽP) boli vymedzené hranice práva na ochranu osobnosti, a to v záujme ochrany\ndemokratického zriadenia tak, aby sa právo na ochranu osobnosti nestalo prekážkou v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutnej informovanosti verejnosti o záležitostiach verejného záujmu aj v prípadoch, ak\nsa tieto informácie týkajú konkrétnych osôb. Predovšetkým odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,\nže sloboda prejavu platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané priaznivo alebo považované za\nneškodné, ale tiež pre tie ktoré sú nepríjemné, šokujúce alebo znepokojujúce (rozsudok ESĽP vo veci\nLingens proti Rakúsku zo dňa 8. júla 1986).\n34. Právo verejnosti na informácie o veciach verejného záujmu je najčastejšie uspokojované prácou\nnovinárov. Novinári, resp. médiá, majú z toho dôvodu pri informovaní o veciach verejného záujmu\nprivilegované postavenie z hľadiska ochrany ich práva na slobodu prejavu (rozsudok ESĽP vo veci\nPrager a Oberschlick proti Rakúsku z 26. apríla 1995 alebo vo veci Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku\nz 20. mája 1999), pričom podľa ESĽP plnia úlohu tzv. verejného strážneho psa (rozsudok Thorgeir\nThorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992). Novinári (médiá) majú sociálnu povinnosť poskytovať\ninformácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto\ninformácie dostať (rozsudok ESĽP vo veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu z 26. novembra\n1991). Oproti tomu osoby verejne činné majú v porovnaní s tzv. súkromnými osobami z hľadiska úrovne\nochrany ich osobnosti zníženú úroveň právnej ochrany. U verejne činných osôb sú limity prípustnej\nkritiky širšie (rozsudok ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku zo dňa 8. júla 1986). Aj v rámci osôb\nverejne činných je potrebné diferencovať, a to na základe konkrétnej oblasti, v ktorej dané osoby verejne\npôsobia. Hranice povolenej kritiky sú z verejne činných osôb najširšie v prípade politikov. Politik sa\nvedome vystavuje podrobnému skúmaniu všetkých svojich slov a činov zo strany novinárov a verejnosti\na vzhľadom na to musí preukazovať väčšiu mieru tolerancie (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.\nzn. II. ÚS 340/2009, I. ÚS 416/2011, II. ÚS 558/2012). Politici ako „public figures par excellence“ sú\nobjektami absolútneho verejného záujmu menej exponované sú oproti tomu osoby relatívneho verejného\nzáujmu, kam je potrebné zaradiť širokú skupinu inak ako politicky verejne činných osôb (k tomu porovnaj\nrozsudok ESĽP vo veci von Hannover proti Nemecku z 24. júna 2004). V kontexte posudzovanej veci\nje potrebné osobitne zvýrazniť, že osobou relatívneho verejného záujmu sa stáva aj fyzická osoba\nobvinená zo spáchania trestného činu, ochrana jej osobnostných práv sa v dôsledku jej obvinenia do\nurčitej miery ustupuje slobode prejavu a právu verejnosti na informácie o trestnej činnosti ako záležitosti\nverejného záujmu, avšak miera tohto poklesu je limitovaná princípom prezumpcie neviny. Táto limitácia\nodpadá v prípade osôb právoplatne odsúdených za spáchanie trestného činu (k tomu možno poukázať\nna nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 403/2013 zo dňa 12. decembra 2013, ktorý citoval aj súd\nprvej inštancie). Aj odsúdené osoby majú zachované právo na ochranu svojej osobnosti, ktoré je však\nzvlášť oslabené v súvislosti s informovaním o ich trestnej činnosti - skutočnostiach súvisiacich s jej\npáchaním a jej následkami, trestným konaním vrátane výkonu trestu (a ešte viac v prípade uloženia alebo\npremeny na alternatívny trest nespojený s odňatím slobody, počas ktorého sa pohybujú na verejnosti)\na v neposlednom rade v odôvodnených prípadoch aj s ich správaním sa po výkone trestu.\n35. V tomto konaní bolo povinnosťou súdu vyvažovať vzájomne kolidujúce právo žalobcu na\nslobodu prejavu a právo žalovaného na ochranu osobnosti. Kľúčové bolo dôsledné vykonanie testu\nproporcionality, ako to odvolaciemu súdu uložil už ústavný súd. Bolo teda nutné zodpovedať otázky kto,\no kom, čo, ako, kedy a kde „hovoril“. Časť z týchto otázok správne zodpovedal už súd prvej inštancie, pri\nvzájomnom vyvažovaní práv, ktoré sa tu dostali do konfliktu, vychádzajúc z odpovedí, ku ktorým dospel,\nich nesprávne spomeroval výrazne v prospech žalobcu, resp. len z pohľadu žalobcu. Ako už pritom\nodvolací súd uviedol, do kolízie sa tu dostali vzájomne rovnocenné práva.\n\n36. Pokiaľ ide o otázku „kto“, žalovaný je vydavateľom tlačeného týždenníka K. X O. a prevádzkuje aj jeho\ninternetovú verziu, oboje majú nepochybne postavenie média a ich činnosť spadá pod činnosť novinárov\nmajúcich privilegované postavenie z hľadiska ochrany ich práva na slobodu prejavu (už spomenutý\nrozsudok ESĽP vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku z 26. apríla 1995 alebo vo veci Bladet Troms\na Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999 alebo početné nálezy Ústavného súdu SR, napr. sp. zn. III.\nÚS 110/2020 zo dňa 30. novembra 2021).\n37. Podstatnou otázkou v posudzovanej veci je „o kom“, teda správne klasifikovanie osoby žalobcu. Ten\nje bývalým politikom, avšak jeho pôsobenie ako poslanca Národnej rady SR a poslanca bratislavského\nmestského zastupiteľstva už bolo v čase publikovania článku časovo vzdialené tak, že nie je možné o\nžalobcovi uvažovať ako o osobe absolútneho verejného záujmu. Na druhej strane žalobcovo politické\nangažovanie vzhľadom na skutočnosť, že naň časovo pomerne plynulo nadväzovalo konanie orgánov\nčinných v trestnom konaní a súdov o trestnej činnosti kladenej mu za vinu, v spoločnosti prirodzene\nrezonovalo. Je samozrejmé, že spoločenské vnímanie trestnej činnosti bývalých politikov je citlivejšie,\nako u iných osôb, keďže vo všeobecnosti páchanie trestnej činnosti politikmi nielen počas, ale aj pred\nalebo po skončení výkonu politickej funkcie hlboko podkopáva dôveru verejnosti v dobrú správu vecí\nverejných. Objektom záujmu spoločnosti je aj to, či orgány činné v trestnom konaní a súdy adekvátne\nvyvodzujú trestnú zodpovednosť (hoci aj len v minulosti) politicky činných osôb, keďže ich zapojenie\nsa do politiky im mohlo umožniť nadviazať rôzne formálne alebo neformálne kontakty, ktoré v takýchto\nprípadoch nesmú byť zneužité. Napokon to, či orgány verejnej moci (a teraz nie iba tie zapojené do\ntrestného procesu) riadne vykonávajú svoju právomoc voči v minulosti politicky exponovaným osobám\na súčasne páchateľom trestnej činnosti, je predmetom záujmu verejnosti vo všeobecnosti, keďže\nspoločnosť by negatívne vnímala akékoľvek preferované zaobchádzanie s takýmito osobami.\n38. Žalobcu je teda potrebné považovať za osobu relatívneho verejného záujmu. V čase publikovania\nčlánku už dlhšie obdobie nevykonával žiadnu verejnú funkciu, ale verejný záujem o osobu žalobcu\nvyplýval z trestnej činnosti, za ktorú bol v minulosti aj právoplatne odsúdený. Ako je uvedené aj v spornom\nčlánku a žalobca to nepoprel, v roku 2010 bol ešte iba podmienečne prepustený z výkonu trestu, v roku\n2013, keď došlo k zverejneniu článku, bol stále ešte namieste verejný záujem o to, či žalobca bol vo\nvýkone trestu napravený, či nahradil škodu a či vedie riadny život, teda či bol dosiahnutý účel trestného\nkonania a či sa môže spoločnosť cítiť neohrozená osobou žalobcu. Pri relevantnom informovaní o\nosobách, ktoré sa dopustili trestnej činnosti, právo odsúdeného páchateľa ustupuje, a to výrazne, právu\nna slobodu prejavu novinárov, aby vytvorilo priestor na podanie týchto informácií verejnosti.\n39. Na vyššie uvedený výklad možno priamo nadviazať pri zodpovedaní otázky „čo“. Predmetný článok s\ntitulkom „Šikovný“ sa totiž týkal správania sa žalobcu po výkone trestu odňatia slobody, ktorý bol povinný\nzaplatiť peňažný trest a nahradiť štátu spôsobenú škodu. Je potom dôvodné, aby sa novinári a verejnosť\no osobu žalobcu zaujímali, pokiaľ po prepustení z výkonu trestu za takýchto okolností sa na rozdiel od\nminulosti (keď bol nielen politik, ale aj podnikateľ) ocitol ako nemajetný a bez dostatočného príjmu v\nstave hmotnej núdze, pričom prinajmenšom určitý čas vystupoval v orgánoch niekoľkých obchodných\nspoločností a býval v dome v nesporne prestížnej lokalite hlavného mesta. Nosnou ideou článku je v\npodstate to, že žalobca sa účelovo zbavil majetku. Konanie žalobcu (naznačené aj v článku) nepochybne\njavilo znaky účelovosti, žalobca býval po prepustení z výkonu trestu v dome, ktorý vlastnila jeho dcéra,\nktorá ho postavila ako maloletá; žalobca tak síce nevlastnil, ale užíval majetok značnej hodnoty. U\nžalobcu nebolo možné badať, že by sa snažil získať zdroj príjmu a splniť svoje záväzky, práve naopak.\n40. Článok sa potom konkrétne zameral na problematiku priznania statusu osoby v hmotnej núdzi\nžalobcovi, najskôr v ňom autor opísal pôvodne odmietavé stanovisko Úradu práce, sociálnych vecí\na rodiny Bratislava k zaradeniu žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie vzhľadom na jeho\npostavenie spoločníka vo viacerých obchodných spoločnostiach, pričom následne po predložení zmlúv\no prevodoch obchodných podielov bol žalobca do tejto evidencie zaradený. Na to nadväzovalo\ninformovanie o úspešnej žiadosti žalobcu o poskytnutie dávky v hmotnej núdzi. Práve v tejto časti súd\nprvej inštancie správne identifikoval nepresnosť v žalovaným podaných informáciách. Ako podrobne\nobjasnil súd prvej inštancie a odvolací súd sa v tejto časti s jeho závermi stotožňuje, výkon funkcie\nkonateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným bez ďalšieho nevylučoval možnosť zaradenia takejto\nosoby do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a ani nebol dôvodom, pre ktorý by takejto osobe\nnemohla byť priznaná dávka v hmotnej núdzi. Odvolací súd považuje za vhodné na tomto mieste citovať\ndotknutú pasáž: „Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal\n\nkritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi. Takéto konanie\nmôže vykazovať znaky trestného činu podvodu. A asi bude zaujímavé sledovať aj reakciu úradu práce,\nktorý K. Ď. zaradil do evidencie v rozpore so zákonom.“\n41. V súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP je potrebné ustáliť, či ide skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci\núsudok (porovnaj rozhodnutia ESĽP vo veciach Nilsen a Johnsen proti Nórsku zo dňa 25. novembra\n1999 alebo Feldek proti Slovensku zo dňa 12. júla 2001). Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.\n4Cdo/149/2009 zo dňa 31. mája 2010 podal podrobný výklad toho, čo je potrebné rozumieť pod\nskutkovým tvrdení a čo pod hodnotiacim úsudkom: „Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne\nexistujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V\nzásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ\ntento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu\nna ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné\ntrvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo\npravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na\nčesť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne\nspôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických\nosôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých\nvýrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam,\nza ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny\nnázor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti\na prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek\ndokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej\nprezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to\nznamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať\nmedzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného\nporušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna\na primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika\nvychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok\nmusí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť\nkritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo\ndo obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z\nmedzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).“\n42. Vetu: „Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal\nkritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi,“ odvolací súd\npovažuje za skutkové tvrdenie. V jej prvej časti je toto skutkové tvrdenie pravdivé, žalobca skutočne bol\nkonateľom žalovaným označenej obchodnej spoločnosti, ale následné tvrdenie, že tým nespĺňal kritériá\npre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi, ako už odvolací súd\nuviedol, správne nie je.\n43. Na to nadväzujúce závery o tom, že „takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu\npodvodu“ „a asi bude zaujímavé sledovať aj reakciu úradu práce, ktorý K. Ď. zaradil do evidencie v\nrozpore so zákonom,“ predstavujú hodnotiace úsudky, ktorými sa vyjadruje osobný postoj autora článku,\nresp. hodnotenie dôsledkov domnelého porušenia zákona. Na svoj základ síce nadväzujú logicky, nie\nsú z tohto hľadiska neprimerané, ale ich základ nezodpovedal platnému právnemu stavu.\n44. Ako však konštatoval Ústavný súd SR vo svojom kasačnom rozhodnutí - náleze sp. zn. I.\nÚS 235/2020 zo dňa 22. septembra 2020, odkazujúc pritom na nález Ústavného súdu ČR sp.\nzn. II. ÚS 2051/14 zo dňa 3. februára 2015, pri hodnotení pravdivosti skutkového tvrdenia nie je\nprípustné maximalisticky trvať na dokonalej presnosti vo význame absolútneho súladu s objektívnou\nrealitou v každej situácii a v každom časovom okamihu. Takýto prístup nie je v súlade s objektívnou\nobmedzenosťou ľudskej schopnosti poznania. Odvolací súd dodáva, že nezohľadňovanie individuálnych\nepistemologických limitov by v konečnom dôsledku viedlo k neprípustnému potláčaniu slobody slova a\nmalo by tzv. chilling effect vo vzťahu k verejnému vyjadrovaniu názorov v spoločnosti.\n45. Otázku, či žalovaný v tomto prípade šíril nepravdivé skutkové tvrdenie, je preto potrebné\nposudzovať aj s prihliadnutím na jeho vtedajšiu možnosť rozpoznať jeho nesúlad s objektívnou realitou.\n\nVyhodnotenie, či žalobca spĺňal právnym poriadkom ustanovené podmienky pre zaradenie do evidencie\nuchádzačov o zamestnanie, nie je pre právneho laika triviálnou záležitosťou. Od novinárov pritom\nnemožno požadovať, aby boli odborníkmi na každú tému, o ktorej informujú, avšak zvlášť v prípade,\nkeď produkt ich žurnalistickej činnosti môže zasiahnuť do osobnostných práv určitého subjektu, je\nich povinnosťou vynaložiť primerané úsilie na verifikáciu podstatných skutočností. Podľa odvolacieho\nsúdu, ktorý sa pridržiaval právnych názorov ústavného súdu v jeho vyššie uvedenom náleze, žalovaný\ntakéto úsilie v tomto prípade vynaložil a v konaní preto nebolo preukázané, že by žalovaný vedome\nšíril nepravdu. Z výsluchu autora článku vyplýva, že v rámci vnútorných procesov u žalovaného bol\nčlánok podrobený právnemu posúdeniu („právnickou firmou“), čo je primeraný spôsob verifikovania\nskutočností, pre ktoré sú potrebné odborné právne znalosti. Žalovaný teda nešíril danú informáciu\nľahkovážne bez jej primeraného overenia. Týmto postupom sa nepodarilo v tomto prípade žalovanému\nvyhnúť publikovaniu právne nepresnej informácie, ale je potrebné zdôrazniť, že zabrániť tomu mohlo, ak\nby žalobca využil žalovaným poskytnutú možnosť reagovať. Žalobca ako osoba relatívneho verejného\nzáujmu musel byť pripravený na to, že môže byť objektom záujmu médií, nie je síce jeho povinnosťou\nna novinárov reagovať, ale vystavuje sa potom riziku, že o ňom môžu byť zverejnené informácie, ktoré\nby v prípade využitia možnosti komunikovať s autorom článku pred jeho vydaním publikované neboli.\nZohľadňujúc vyššie uvedené skutočnosti nie je možné žalovaného sankcionovať za zverejnenie hoci\naj v tomto prípade nie správneho skutkového tvrdenia, prihliadajúc na stav a hranice poznania, aké\nmohla redakcia žalovaného v čase prípravy článku mať. Ako už bolo uvedené, zo skutkového tvrdenia\nodvodené hodnotiace úsudky samé o sebe nie sú neprimerané, aj keď sú rovnako postihnuté (v tomto\nprípade ospravedlniteľnou) vadou v ich skutkovom základe.\n46. Odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že hoci žalobca pôvodne všetku kritiku obsiahnutú\nv článku vzťahoval najmä na seba, článok nebol kritický len k osobe žalobcu, ale aj k dotknutým\norgánom verejnej moci, keďže je v prvom rade ich úlohou zabezpečiť, aby sa v evidencii uchádzačov o\nzamestnanie a medzi poberateľmi dávky v hmotnej núdzi nenachádzali neprávom osoby, ktoré nespĺňajú\nzákonné podmienky. Na toto paradoxne v podaní zo dňa 2.2.2026 poukázal aj sám žalobca. Nemožno sa\nvšak stotožniť s jeho v tejto súvislosti prezentovaným názorom o tom, že článkom mal žalovaný v úmysle\nnarušovať dôveru občanov v zákonnosť činnosti orgánov verejnej moci. Tá môže a má byť predmetom\nzáujmu verejnosti, a v odôvodených prípadoch aj kritiky. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania (napr.\nčlánok magazínu Život „Príživníci pod ochranou“ zo dňa XX.X.XXXX, ktorý je súčasťou mediálneho\nrešeršu predloženého žalovaným), širší systémový problém so zneužívaním dávok v hmotnej núdzi\nosobami, ktoré nemajetnosť iba predstierajú, bol objektom mediálneho záujmu a vyjadroval sa k nemu\naj príslušný štátny orgán - Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava).\n47. V súvislosti s kritikou žalobcu smerovanou na formu článku, zodpovedajúc pritom otázku „ako“,\nodvolací súd súhlasí so žalobcom, že štýl článku je bulvárny. Obsahuje pomerne jednoducho a emotívne\npodané informácie i určitú dávku dramatizácie a v neposlednom rade je sprevádzaný množstvom\nvizuálnych prvkov - fotografií. Bulvárna žurnalistika je však jedným z legitímnych typov mediálnej tvorby,\noproti tzv. serióznym médiám je zameraná najmä na senzácie, emócie a zaujatie čo najširšieho publika.\nTo, že sa vyznačuje dramatizáciou udalostí, expresívnym jazykom, výraznými titulkami a dôrazom\nna témy, ktoré vzbudzujú zvedavosť alebo pohoršenie (napr. škandály, tragédie, súkromie známych\nosobností), má tiež svoju spoločenskú funkciu v rámci nielen slobody prejavu, ale aj práva širokej\nverejnosti na informácie. Je nutné tiež dodať, že záujem zvlášť bulvárnych médií o svoju osobu vyvolal\nsvojim verejným pôsobením „atraktívnym“ pre tento typ žurnalistiky sám žalobca. Odvolací súd pritom\nkonštatuje, že samotná téma článku nebola v tomto prípade bulvárna, venovali sa jej aj tzv. seriózne\nmédiá (ako vyplýva z už spomenutého mediálneho rešeršu), bulvárne bolo iba jej spracovanie. To sa\nvšak nijako nevymyká štandardom v tomto type médií, článok nie je nijako prehnane osobne útočný,\npoužíva síce expresívnejší výber výrazových prostriedkov, ale neskĺzol k ich nízkym variantom.\n48. Námietka žalobcu, že článok nemá spravodajský charakter, nie je dôvodná. Aj súd prvej inštancie\nsprávne ustálil, že ide síce o kritický, ale stále informatívny článok zameraný na podanie určitej\nsprávy čitateľom. Skutočnosť, že článok bol svojim obsahom a formou bulvárny, sa nevylučuje s jeho\nspravodajským charakterom. Odvolací súd dodáva, že nešlo o samoúčelnú vykonštruovanú senzáciu,\nale článok bol zameraný jednak na správanie sa žalobcu po prepustení z výkonu trestu a tiež na otázku\nnakladania s verejnými zdrojmi, čo sú legitímne otázky verejného záujmu a teda aj odôvodnené témy\nspravodajstva.\n\n49. Pokiaľ ide o použité fotografie, ustanovenie § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakladá zákonnú\nlicenciu na vyhotovenie aj použitie fotografie (obrazového záznamu) fyzickej osoby bez jej privolenia,\nak ide o použitie v rámci spravodajstva. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/2012 zo\ndňa 15. januára 2014 a uznesenia sp. zn. II. ÚS 424/2015 zo dňa 1. júla 2015 možno vyvodiť, že\npodstatou spravodajskej fotografie je verné zachytenie skutočnosti, teda tzv. obrazové svedectvo, ktoré\nsa zverejňuje bezprostredne po udalosti, ktorú zachytáva. Jej účelom je obrazovými prostriedkami\nsprostredkovať čerstvú informáciu a objektívne, výstižne a pohotovo zobraziť realitu. Prvok aktuálnosti\na bezprostrednosti je preto pri spravodajskej fotografii, resp. spravodajskom článku, podstatný. Ak\nje takáto fotografia uverejnená s podstatným časovým odstupom od zobrazovanej udalosti, stráca\nvýhody právneho režimu spravodajskej fotografie, keďže verejný záujem na jej použití v spravodajstve\nmusí byť nielen oprávnený, ale aj aktuálny. Použitie fotografie zachytávajúcej podobu fyzickej osoby v\nspravodajstve na základe zákonnej licencie zároveň nesmie byť v rozpore s takými jej záujmami, ktoré\nje potrebné bezpodmienečne rešpektovať, a musí byť primerané. O primerané použitie ide len vtedy, ak\nforma, obsah, rozsah a spôsob použitia zodpovedajú účelu, na ktorý bola zákonná licencia ustanovená.\nRozhodujúcim kritériom pri posudzovaní proporcionality, teda náležitého vyváženia ochrany súkromia\nžalobcu a slobody prejavu žalovaného, je odpoveď na otázku, či zverejnenie fotografie prispelo k diskusii\no veci verejného záujmu, teda či sledovalo určitý legitímny verejný záujem.\n50. Žalobca kritizoval veľký počet a absenciu súvislosti fotografií s článkom, časový odstup od\nvyhotovenia niektorých z nich, ako aj to, že ho zobrazujú aj pri výsostne súkromných aktivitách. Ako už\nodvolací súd uviedol, dôraz na vizuálnosť je prirodzenou súčasťou bulvárnych médií. Použité fotografie\nmajú súvis s témou článku. Zobrazujú žalobcom užívaný dom, resp. žalobcu v jeho blízkosti, z čoho je\nzjavné, že smerujú k zobrazeniu toho, že žalobca daný majetok užíval, čo bolo jednou z nosných tém\nčlánku. Rovnako tak oprávnené je použitie archívnych fotografií žalobcu na súde, resp. v jeho blízkosti,\nkeďže článok trestné konanie vo veci žalobcovej kriminálnej činnosti spomína, a to nie iba samoúčelne,\nale táto skutočnosť má priamy súvis vlastnou témou článku, ktorou je aj žalobcove správanie sa\nna slobode a otázka, či sa predstieraním nemajetnosti iba nevyhýba plnenia svojich záväzkov, resp.\npeňažnej sankcie. V tomto prípade odvolací súd považuje za oprávnené aj použitie archívnych fotografií\nz priebehu trestného konania.\n51. Súd prvej inštancie považoval za neprimerané použitie fotografií žalobcu zachytávajúcich jeho\nchôdzu na ulici a cestu v trolejbuse, s čím sa však odvolací súd nestotožňuje. Išlo o fotografie\nzachytávajúce žalobcu vo verejnom priestore, pritom ho ale nezaberali pri nijako intímnej alebo\nznevažujúcej činnosti, zachytili jeho pohyb a jeho aktuálnu podobu, čo má význam vzhľadom na vizuálnu\nstránku zdôrazňujúci bulvárny štýl média žalovaného a s ohľadom na skutočnosť, že článok sa venoval\nv širšom zmysle téme správania sa žalobcu po výkone trestu odňatia slobody. Bolo teda dôvodné článok\ndoplniť nielen fotografiami z úkonov trestného konania, ale aj snímkami z času po prepustení žalobcu z\nvýkonu trestu. Hoci by prirodzene nikomu nebolo príjemné, ak by bol jeho pohyb pravidelne sledovaný\na fotografovaný, nebolo preukázané, že by išlo o dlhodobý alebo opakovaný stav, kedy by bolo dôvodné\nposudzovať dané fotografie odlišne. Žalobca nebol vystavený takej miere a trvaniu mediálneho záujmu,\naby obstála aplikácia záverov z rozsudku ESĽP vo veci von Hannover proti Nemecku. Osoba, ktorá sa\nvlastným konaním stane objektom verejného záujmu, musí zniesť tomu primeraný záujem verejnosti aj o\nsvoju podobizeň, pričom v konaní nebolo preukázané, že by záujem o žalobcu presahoval únosnú mieru.\n52. Použitie všetkých fotografií, ktoré sprevádzali tlačenú i elektronickú podobu článku, tak odvolací\nsúd vyhodnotil ako spadajúce do rámca spravodajskej licencie. Žalovaný k ich použitiu pristúpil vyššie\nopísaným primeraným spôsobom, teda na spravodajské účely, keďže majú súvis s obsahom článku.\nPritom ich použitie nie je možné hodnotiť ako rozporné s oprávnenými záujmami žalovaného. Je\nprirodzené, že najmä opätovné publikovanie fotografií z priebehu trestného konania vníma dotknutá\nosoba negatívne, avšak u žalobcu, ako osoby relatívneho verejného záujmu, boli v danom čase limity\npoužitia jeho fotografií zásadne benevolentnejšie, než by to bolo u súkromných osôb. V prípade žalobcu\nby tieto limity bolo nutné hľadať pri záberoch zachytávajúcich žalobcu v situáciách výsostne súkromného\naž intímneho charakteru, nie pri fotografiách z úkonov verejného trestného konania alebo neutrálnych\naktualizačných záberoch žalobcu a ním užívaného majetku.\n53. Z časového hľadiska (otázka „kedy“) išlo v roku 2013 stále o spravodajsky relevantnú tému. Žalovaný\nuviedol hneď v úvode článku, že aktualizačným momentom bolo to, že sa dozvedel, že žalobca podal\nproti nemu žalobu o ochranu osobnosti (v inej veci), pričom v konaní bol oslobodený od platenia súdnych\n\npoplatkov a mal nárok na bezplatnú právnu pomoc (vzhľadom na status osoby v hmotnej núdzi). Tento\nstav u žalobcu síce musel trvať už od priznania dávky v hmotnej núdzi, avšak nie je možné žalovanému\ndávať na ťarchu, že sa túto skutočnosť dozvedel, až keď sa sám stal stranou sporu so žalobcom. V\nčase publikovania článku žalobca bol naďalej osobou v hmotnej núdzi, to, že tento status trval až do\njeho odchodu do dôchodku, potvrdil aj na odvolacom pojednávaní. Žalobca taktiež v danom čase bol\nprijímateľom výhod, ktoré mu z jeho stavu vyplývali v súvislosti s jeho vystupovaním v konaní pred\nsúdom. Zo strany žalovaného teda išlo o informovanie o stále aktuálnej téme. Rovnako tam v tom čase\nnevyprchal záujem verejnosti na tom, ako sa žalobca (po zhruba troch rokoch) správa po prepustení\nz výkonu trestu.\n54. Žalobca z vyššie uvedeného aktualizačného momentu odvodzoval, že žalovaný sa mu pomstil za\nto, že si dovolil podať naňho žalobu. Takáto pohnútka u žalovaného však nebola ničím preukázaná, išlo\niba o domnienku žalobcu. Skutočnosť, že medzi vydavateľom média a určitou osobou verejného záujmu\nprebieha sporové konanie, nie je prirodzene dôvodom, aby sa príslušné médium zdržalo informovania\no tejto osobe. Taktiež nič nevylučuje možnosť informovať o takomto konaní a jeho priebehu.\n55. Naostatok odpoveď na otázku „kde“ je pomerne zrejmá, žalovaný zverejnil článok v tlačenom médiu\ns celoštátnou pôsobnosťou, pričom v konaní nebolo sporné, pričom je navyše aj notorietou, že ide\no periodikum s mimoriadne širokou čitateľskou bázou. Okrem toho bol článok zverejnený aj na jeho\nwebovom sídle, kde zasiahol ďalšie značné množstvo čitateľov. Skutočnosť, že článok mal veľmi širokú\nceloštátnu publicitu naprieč spoločnosťou, musel mať preto odvolací súd za preukázanú.\n56. Odvolací súd po vykonaní testu proporcionality v intenciách pre tento súd záväzných právnych\nnázorov Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR v rámci vyvažovania práv, ktoré sa tu dostali\ndo konfliktu, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že v posudzovanej veci je potrebné\nuprednostniť právo žalovaného na slobodu prejavu, ktorému musí ustúpiť právo žalobcu na ochranu\njeho osobnosti.\n57. Ako už bolo uvedené, do konfliktu sa tu dostalo privilegované právo žalobcu (ako média) na slobodu\nprejavu s právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré bolo výrazne oslabené jeho postavením osoby\nrelatívneho verejného záujmu vyplývajúcej v tom čase najmä z trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený.\nŽalobca pritom informoval o veciach verejného záujmu, na čo má nielen právo, ale je to v jeho prípade\nako média aj jeho spoločenská povinnosť. Obsah článku žalovaného odvolací súd vyhodnotil ako vecný\na informatívny. Nepresné skutkové tvrdenie o nezlučiteľnosti funkcie konateľa so zaradením do evidencie\nnezamestnaných (a tým aj poberaním dávky v hmotnej núdzi) po vyhodnotení jeho pravdivosti tak, ako\nsa mohla žalovanému javiť vzhľadom na limity jeho poznania v danom čase, odvolací súd nevyhodnotil\nexces žalovaného neoprávnene zasahujúci do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to vzhľadom na\nvynaloženie primeraného úsilia za účelom overenia si danej informácie a nevyužitie možnosti reagovať\nna článok pred jeho zverejnením žalobcom. Spôsob, akým žalovaný podal informácie o žalobcovi, nijako\nnevybočoval z bežného štandardu bulvárnych médií, naopak odvolací súd ho vzhľadom na pomery\ntohto typu médií považoval za bežný a primeraný. Žalovaným spracovaná téma bola stále aktuálna,\nžalovaným označený aktualizačný moment (žaloba podaná žalobcom proti žalovanému v inej veci) nebol\nmedzi stranami sporný, pričom skutočnosť, že by žalovaný zneužíval svoje postavenie média na pomstu\nžalobcovi nebola preukázaná. Dosah žalovaným publikovaného článku bol nepochybne veľmi široký,\nale ani táto skutočnosť nemohla zvrátiť celkové vyhodnotenie testu proporcionality odvolacím súdom,\nktoré vyznelo v prospech uprednostnenia práva na slobodu prejavu.\n58. Vzhľadom na absenciu neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobcu potom nemalo\nvýznam zaoberať sa jeho satisfakčnými požiadavkami, teda uverejnením ospravedlnenia, uloženia\npovinnosti stiahnuť článok z internetovej stránky žalovaného a náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Možno však poznamenať, že žalovaný plnil v zmysle právoplatného rozsudku súdu prvej\ninštancie v spojení s predchádzajúcim rozsudkom odvolacieho súdu, pričom prinajmenšom uverejnenie\nospravedlnenia v tlačenej forme týždenníka K. X O. už ani nie je možné vziať späť.\n59. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\n\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované právo strany na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS\n209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre\nuvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú;\nčlánok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,\npričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia\nnižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo\ndňa 19. apríla 1994).\n60. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním žalovaného\nnapadnutých vyhovujúcich častiach zmenil a žalobu zamietol (§ 388 CSP) a v odvolaním žalobcu\nnapadnutých zamietajúcich častiach odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo\nvýroku v tomto rozsahu vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).\n61. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 a § 453 ods. 3 v\nspojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní a tým aj v celom konaní bol plne úspešný žalovaný,\npreto mu vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (vrátane trov konania na súde prvej\ninštancie, trov odvolacieho a trov dovolacieho konania) v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nToto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\n\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "40C/178/2014", "guid": "8d73304c-7db6-4983-8c80-1c871517ffc7:b2c5808a-76c4-43c8-add4-38a63af62402", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96f680b9-dfb9-4bb9-9669-de1a1a894920", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.110.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 110/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 110/2020 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.110.2020.1"}, {"guid": "ussr:b5773c34-7b7c-416a-8494-ccbd842f3059", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 235/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2"}, {"guid": "ussr:d98b3ad6-2ec9-4931-afb6-301a42b23ac7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.424.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 424/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.424.2015.1"}, {"guid": "ussr:38736906-7321-42f1-a3f0-dbde633cffc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 351/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38736906-7321-42f1-a3f0-dbde633cffc9"}, {"guid": "ussr:c1a176d2-35d9-41ed-a27c-b17f2e75de71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 403/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 403/2013 z 12. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-12", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1a176d2-35d9-41ed-a27c-b17f2e75de71"}, {"guid": "ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 558/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17"}, {"guid": "ussr:0ded18cb-e138-4da4-9fbe-91a7f57d306e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 416/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 416/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ded18cb-e138-4da4-9fbe-91a7f57d306e"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "26368aff-3fbf-4753-b625-35ca101c4724:2242ffc6-cda2-4ca1-b838-3ca0627eac6e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6618204395.1", "spisova_znacka": "14Co/117/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/117/2019 z 15. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-07-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6618204395.1"}], "citovane_v": []}