Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/65/2026 z 30. 6. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/65/2026 1426201957 30. 06. 2026 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2026:1426201957.1

Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: B. P. T. J. M. Q. G., G. V. X.XX.XXXX, E. K. K., P. Č.. X, právne zastúpený: Nechala and partners s. r. o., IČO: 54 749 565, Bratislava, Einsteinova č. 21, za ktorú koná JUDr. Pavel Nechala, PhD., proti žalovanému: O.. Ľ. K. L. Q. I. Q. , O.., G. V. X.XX.XXXX, E. K. K., L. Č.. XXXX/X Q., zastúpený KALLAN Legal s.r.o., IČO: 53 304 604, Bratislava, Súmračná č. 25, za ktorú konajú JUDr. Robert Kaliňák, JUDr. Mgr. Marcela Saloňová, JUDr. David Lindtner, o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4. marca 2026, č. k. 11 Cos 2/2026-67, takto rozhodol: I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4. marca 2026, č. k. 11 Cos 2/2026-67, p o t v r dzuje . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

odôvodnenie: 1.1.1., Uznesením zo dňa 4.3.2026, č. k. 11 Cos 2/2026-67, súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia (výrok I.) a nárok na náhradu trov konania žalovanému nepriznal (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami Čl. 2 ods. 1, ods. 2, § 123, § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, ods. 2 písm. c/ a d/, § 326 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 330 ods. 1, ods. 2, § 354 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), Čl. 8 ods. 1, ods. 2, Čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), Čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, Čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil žalovanému „a) bezodkladne, najneskôr do 24 hodín od doručenia tohto uznesenia, odstrániť zo sociálnej siete Facebook príspevok zverejnený dňa XX. januára XXXX na profile „E. K. B.“ na nižšie špecifikovanej url adrese: I., vrátane všetkých sprievodných textov a reakcií; b) zdržať sa ďalšieho šírenia predmetných tvrdení, ako aj akýchkoľvek iných tvrdení rovnakého alebo obdobného významu, ktoré by mohli neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Žalovaný je povinný preukázať splnenie uložených povinností písomným oznámením doručeným súdu do 48 hodín od doručenia tohto uznesenia,“ domáhal sa aj náhrady trov konania. Svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že žalovaný predniesol vo vzťahu k jeho osobe viaceré nepravdivé výroky, ktoré mali za následok neoprávnený zásah do chránených práv a záujmov žalobcu. Žalobca sa domáha upustenia od ďalších neoprávnených zásahov (negatórna žaloba) a súčasne poskytnutia primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba) vo forme morálnej a peňažnej satisfakcie. Účelom navrhovaného neodkladného opatrenia je poskytnutie okamžitej, dočasnej a účinnej súdnej ochrany osobnostným právam žalobcu v situácii, keď bez bezodkladného zásahu súdu hrozí ďalšie prehlbovanie neoprávneného zásahu do jeho cti, dôstojnosti a dobrej povesti. Pokračujúce šírenie

nepravdivých a difamačných výrokov zo strany žalovaného je objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi vážnu a len ťažko napraviteľnú ujmu, ktorú by samotné rozhodnutie vo veci samej, vydané až po uplynutí dlhšieho časového obdobia, nebolo schopné účinne eliminovať. Žalobca poukázal na svoje profesné pôsobenie vo verejnom priestore, ako aj na to, že žalovaný E. K. je slovenský politik a verejný činiteľ, dlhodobo pôsobiaci vo verejnom priestore. Dňa XX.X.XXXX zverejnil žalovaný prostredníctvom sociálnej siete Facebook na profile „E. K. B.“ tvrdenie, podľa ktorého mal žalobca „V.“. Súčasne žalovaný zverejnil aj video, v ktorom emocionálne opisuje nepravdivé skutkové tvrdenia, a tento obsah sprístupnil verejnosti. Uvedené tvrdenie aj audiovizuálny záznam boli publikované spôsobom umožňujúcim ich neobmedzené šírenie medzi používateľmi sociálnej siete. Predmetný príspevok zverejnený na Facebook profile „E.“ dosiahol k dátumu 9.2.2026 viac ako 115 000 zobrazení a minimálne 1 500 zdieľaní. Informácie z uvedeného príspevku sa následne šírili aj prostredníctvom ďalších profilov a na iných sociálnych sieťach, pričom ich dosah nie je možné presne identifikovať ani kvantifikovať. Keďže išlo o príspevok politika E. K., ktorý podľa žalobcu zavádzajúco spájal zistenia vládneho auditu v organizácii O. K. so žalobcom - a prostredníctvom žalobcu aj s jeho partnerkou, bývalou prezidentkou Slovenskej republiky J. Y. - predmetný obsah prevzali a reagovali naň viaceré slovenské médiá. Niektoré z týchto médií podľa žalobcu prebrali tvrdenia z uvedeného príspevku ako pravdivé fakty, bez vykonania základnej verifikácie alebo bez vyžiadania si stanoviska žalobcu. Nepravdivé a zavádzajúce informácie týkajúce sa žalobcu sa tak šírili nielen na sociálnych sieťach, ale aj v médiách. Uvedený príspevok, ako aj jeho ďalšie zdieľanie a medializácia, vyvolali rozsiahlu negatívnu odozvu, vrátane kritických, nenávistných a urážajúcich reakcií na adresu žalobcu. Vzhľadom na ich rozsah (posty, komentáre, články, videá a pod.) a veľký objem hanlivých či vulgárnych prejavov podľa žalobcu nebolo možné brániť svoje dobré meno bežnými prostriedkami, a to napriek jeho aktívnej snahe o reakciu. Žalobca považuje opakované zverejňovanie tvrdení, podľa ktorých si mal podvodným spôsobom duplicitne vyplácať faktúry - tvrdení, ktoré videli tisíce osôb, a ktoré viedli k ďalším reakciám a medializácii - za verejné oznámenie nepravdivého údaja o jeho osobe. Takýto neoprávnený zásah je podľa žalobcu spôsobilý významným spôsobom ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov a poškodiť ho v osobnom aj pracovnom živote. Vládny audit realizovaný v roku 2025 v organizácii O. K. SK bol zameraný na kontrolu grantov a dotácií za rok 2022. Táto informácia je verejne dostupná v Správe z vládneho auditu, ktorú žalobca priložil ako prílohu návrhu. Žalobca začal spolupracovať s organizáciou O. K. SK až od 1.1.2023, keď nastúpil na pozíciu riaditeľa pre komunikáciu a koordinátora C. O. G. Nikdy sa nepodieľal na príprave grantov, žiadostí o dotácie, ani na ekonomickej alebo účtovnej agende organizácie. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca za zjavne nepravdivé a zavádzajúce akékoľvek spájanie jeho osoby s grantmi a dotáciami za rok 2022, vrátane vytvárania dojmu, že finančné prostriedky z verejných zdrojov boli v tomto období vo vzťahu k jeho osobe použité podvodným spôsobom prostredníctvom duplicitných faktúr. Rovnako je podľa žalobcu nepravdivé tvrdenie, že by predmetný audit odhalil akékoľvek duplicitné faktúry spojené s jeho osobou. Na tieto skutočnosti žalobca upozornil žalovaného dňa XX.X.XXXX písomne prostredníctvom e-mailu, v ktorom žiadal o opravu nepravdivých údajov. J. ani Y. profil „E.“ na toto upozornenie nereagovali a nepravdivé informácie neodstránili, čím podľa žalobcu pokračovali v ich šírení a v ohováraní jeho osoby. Osobnosť fyzickej osoby je základná hodnota, ktorá podstatným spôsobom ovplyvňuje postavenie a uplatnenie fyzickej osoby v určitej oblasti spoločenského života. Každá fyzická osoba má právo na ochranu osobnosti, na disponovanie s ňou a v prípade neoprávneného zásahu do tohto práva iným subjektom, má právo na jej ochranu. Pôvodca výrokov (resp. šírenia informácií) nesúcich v sebe potenciál zásahu do osobnostných práv iného jednotlivca realizuje svoje vlastné právo na slobodu prejavu, ktoré predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti; aj sloboda prejavu prirodzene naráža na iné práva a slobody zaručené ústavou, a preto ju nemožno realizovať bezbreho, ale v istých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť; článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky obsahuje klauzuly, ktoré explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“); dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“. Zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby podľa § 11 Občianskeho zákonníka v spojení s § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka je založená na objektívnom princípe, t. j. bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel, či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či pôvodca zásahu konal úmyselne, či len nedbanlivo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval, pričom sa spoliehal na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Medzi stranami nie je sporné, že žalovaný na sociálnej sieti Facebook zverejnil výroky na adresu žalobcu. Informácie obsiahnuté vo výrokoch nie sú pravdivé a zároveň zasiahli do práva na ochranu osobnosti žalobcu do jeho cti, dôstojnosti a jeho mena, keď majú difamačný charakter, nakoľko žalobcu vykresľuje ako osobu, ktorá sa podieľa

na závažnej hospodárskej trestnej činnosti. Škodlivosť týchto informácií je potrebné posudzovať aj v kontexte k postaveniu a cti, ktoré si žalobca dlhodobo budoval, vážnosť a rešpekt, ktoré sú mu odbornou verejnosťou prejavované. Žalobca nebol nikdy obvinený z trestného činu a taktiež sa nikdy nepodieľal na žiadnych obchodných transakciách, ktoré by boli prešetrované ako podozrivé z účtovného alebo daňového hľadiska. Poukázal na ustálenú judikatúru vnútroštátnych súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej verejné šírenie nepravdivých tvrdení o spáchaní trestnej činnosti predstavuje mimoriadne intenzívny zásah do osobnostných práv, vyžadujúci rýchlu a účinnú súdnu ochranu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 39/2024). V posudzovanom prípade ide podľa žalobcu o pokračujúci zásah do jeho osobnostných práv, pričom intenzita zásahu sa s každým ďalším sprístupnením sporného obsahu na sociálnej sieti zosilňuje. Táto skutočnosť podľa žalobcu odôvodňuje potrebu okamžitej súdnej intervencie formou neodkladného opatrenia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/08). Ak sú tvrdenia spôsobilé verejne spájať osobu s trestnou činnosťou, predstavujú obzvlášť intenzívny zásah vyžadujúci účinnú právnu ochranu. V prejednávanej veci žalovaný šíri tvrdenie, že žalobca „duplicitne fakturoval a podvádzal,“ ktoré je objektívne spôsobilé vyvolať dojem o jeho údajnej trestnej činnosti, čím dochádza k zásahu do jeho cti, dôstojnosti a dobrej povesti. Ústavný súd zároveň opakovane zdôrazňuje, že sloboda prejavu nie je absolútna a musí ustúpiť tam, kde by jej uplatňovanie neodôvodnene zasahovalo do základných práv iných osôb, najmä pri šírení nepravdivých skutkových tvrdení bez dostatočného skutkového základu. V judikatúre všeobecných súdov, publikovanej v Zbierke stanovísk a rozhodnutí je ustálené, že verejné spájanie konkrétnej osoby s trestnou činnosťou predstavuje mimoriadne intenzívny zásah do jej cti, dôstojnosti a vážnosti, najmä pokiaľ ide o skutkové tvrdenie bez preukázaného faktického základu. Pri posudzovaní takéhoto zásahu je rozhodujúci obsah výroku, rozsah jeho adresátov (verejnosť) a jeho objektívna spôsobilosť vyvolať zníženie vážnosti dotknutej osoby v očiach spoločnosti (porovnaj rozhodnutie R 45/2000). V prostredí sociálnych sietí sa intenzita zásahu spravidla zvyšuje vzhľadom na jednoduché, rýchle a opakované šírenie obsahu, ktorý môže byť dostupný neobmedzenému okruhu osôb. Tým sa zvyšuje riziko prehlbovania ujmy a posilňuje sa potreba rýchlej a efektívnej súdnej ochrany. Európsky súd pre ľudské práva opakovane konštatuje, že ochrana dobrej povesti je súčasťou práva na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru (porovnaj rozsudok Pfeifer proti Rakúsku, č. 12556/03, 15.11.2007). Štát je povinný zabezpečiť účinnú ochranu pred zásahmi aj zo strany súkromných osôb. Pri kolízii medzi slobodou prejavu podľa článku 10 Dohovoru a ochranou povesti podľa článku 8 Dohovoru ESĽP požaduje zachovanie spravodlivej rovnováhy (fair balance). Posudzuje najmä: povahu výroku (skutkové tvrdenie / hodnotiaci úsudok), existenciu dostatočného skutkového základu, kontext vyjadrenia, dosah a šíriteľnosť výroku v spoločnosti. Aj hodnotiaci úsudok môže byť podľa ESĽP neprípustný, ak nemá primeraný skutkový základ. V posudzovanom prípade ide o verejné šírenie konkrétneho skutkového tvrdenia, ktorým žalovaný spája žalobcu s trestnou činnosťou („duplicitne fakturoval a podvádzal“). Žalobca uvádza, že tvrdenie je nepravdivé a jeho nepravdivosť osvedčil. Za týchto okolností podľa žalobcu nemožno považovať šírenie takéhoto tvrdenia za chránený prejav podľa článku 10 Dohovoru, najmä ak je šírené prostredníctvom sociálnej siete s vysokým dosahom a potenciálom ďalšieho šírenia. Žalobca v návrhu presne a zrozumiteľne vymedzuje, akej dočasnej úpravy pomerov sa domáha a aké povinnosti majú byť žalovanému uložené. Zároveň osvedčuje, že mu podľa ním tvrdených a predloženými listinami osvedčených skutočností patrí uplatňované právo, a že žalovaný má povinnosť tomuto právu zodpovedajúcu, ochrany ktorej sa žalobca v tomto konaní domáha. Z predkladaných skutočností vyplýva dostatočná miera pravdepodobnosti existencie občianskoprávneho nároku žalobcu vo veci samej. Žalobca ďalej uvádza a osvedčuje, že ide o stav, ktorý neznesie odklad, keďže bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov by jeho právo alebo právom chránený záujem bol vážne alebo ťažko napraviteľne ohrozený, prípadne by hrozilo zhoršenie jeho právnej pozície alebo vznik nenávratného stavu v pomeroch medzi stranami. Žalobca súčasne preukazuje, že sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením ani inými právnymi inštitútmi. Z návrhu je zrejmé, čoho presne sa bude žalobou vo veci samej domáhať. Žalobca si je vedomý, že neodkladným opatrením možno upravovať pomery strán iba v nevyhnutnom rozsahu a len na čas potrebný na zabezpečenie dočasnej ochrany. Z tohto dôvodu navrhuje iba také obmedzenia, ktoré sú primerané povahe a rozsahu uplatňovaného nároku a nepresahujú nevyhnutnú mieru potrebnú na odvrátenie hroziacej ujmy. Petit návrhu je preto formulovaný určito, prehľadne a tak, aby bol materiálne vykonateľný a uložil žalovanému iba tie povinnosti, ktoré majú priamu súvislosť s tvrdeným zásahom a jeho okamžitým ukončením. Zo skutočností uvedených v návrhu a z pripojených dôkazov možno urobiť záver o dostatočnej pravdepodobnosti existencie práva žalobcu a o tom, že toto právo je konaním žalovaného reálne a bezprostredne ohrozené. Navrhované neodkladné opatrenie je preto

v danom prípade primeraným a nevyhnutným nástrojom dočasnej právnej ochrany a jeho nariadenie je dôvodné. 1.1.2. Žalobca k pripojil nasledovné listiny: screenshot príspevku na „ĽF., notársku zápisnicu N 69/2026, Nz 7086/2026, NCRls 7194/2026, zo dňa 10.2.2026, návrh čiastkovej správy z vládneho auditu č. XXXXXXXX-N-XX v O. K. SK zo dňa XX.XX.XXXX, informáciu o výsledkoch vykonaného auditu a o stave plnenia prijatých opatrení za obdobie rokov 2020-2025 v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. XXX zo dňa XX.XX.XXXX, e-mail zo dňa 28.1.2026 s predmetom správy: žiadosť o opravu a ospravedlnenie. 1.2.1. Súd po oboznámení sa s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia dospel k záveru, že predmetnému návrhu nie je možné vyhovieť, a to ani v časti. Súd v odôvodnení konštatoval, že účelom neodkladného opatrenia je poskytnúť predbežnú procesnú ochranu určitému nároku z dôvodu potreby bezodkladnej (okamžitej) úpravy pomerov strán sporu, ktorá musí vychádzať zo skutočností riadne osvedčených navrhovateľom neodkladného opatrenia. V prípade, ak navrhovateľ neodkladného opatrenia neodsvedčí rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, súd nemôže nariadiť neodkladné opatrenie z dôvodu, že nie sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1 C.s.p. a taký návrh je súd povinný zamietnuť. Súd poukázal na to, že v danej právnej veci dospel k záveru, že žalobca neosvedčil viaceré skutočnosti ním tvrdené v podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, najmä však podstatnú zákonom predpokladanú podmienku, a to potrebu bezodkladne upraviť pomery strán. Konštatoval, že sa môže len domnievať, že žalobca tak neurobil vychádzajúc z domnienky, že by mali byť súdu ním v podanom návrhu tvrdené skutočnosti známe. Súd poukázal na to, že ani pri verejne známych osobách alebo otázkach verejného záujmu nemožno na osvedčenie či preukázanie v návrhu tvrdených skutočností rezignovať, o to skôr, ak ide o využitie výnimočného právneho inštitútu, akým celkom určite je aj neodkladné opatrenie. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 294/2023-28, zo dňa 8.6.2023 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 266/2019, zo dňa 9.1.2020 súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca v obsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia síce poukázal na to, že žalovaného „tvrdenia môžu výrazne zasiahnuť do toho, ako je človek vnímaný okolím a môžu ovplyvniť jeho každodenné prežívanie, fungovanie i spoločenské vzťahy“, respektíve, že „takéto neoprávnené zásahy majú zvýšený negatívny dopad na spoločenskú reputáciu žalobcu...“, avšak pre účely nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia neosvedčil skutočnosti podstatné pre prijatie záveru o potrebe neodkladnej úpravy pomerov. Žalobca v zásade uviedol len všeobecné tvrdenia o možnom zásahu do jeho osobnostných práv. Neosvedčil však, že by dotknutý príspevok mal na neho akýkoľvek konkrétny a bezprostredný negatívny dopad, napríklad spočívajúci v zhoršenom postavení v zamestnaní, všeobecne v spoločnosti či v osobnom živote, keď napokon sám v návrhu naopak poukázal na to, že „si dlhodobo budoval vážnosť a rešpekt, ktoré sú mu odbornou verejnosťou prejavované.“ Žalobca síce v návrhu uviedol, že „uvedený príspevok ako aj jeho ďalšie zdieľanie a medializácia vyvolali rozsiahlu negatívnu odozvu,“ žiadne z uvedených skutkových tvrdení žalobca ale neosvedčil. K návrhu nepripojil žiadne konkrétne články z médií, ktoré mali podľa neho prevziať predmetný príspevok žalovaného, nepripojil ani len jediný negatívny komentár, či reakciu kohokoľvek na predmetný príspevok a dokonca v tomto ohľade ani len neodkázal na žiadne dôkazy, pričom ani taký odkaz by bez ďalšieho nepostačoval. Žalobca v návrhu pritom sám uviedol, že „uznáva, že ako verejné známa osoba musí preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o svoju osobu, pretože vďaka tomuto svojmu postaveniu má väčšie možnosti prístupu do médií, teda väčšie možnosti oponovať možnej kritike, než je to u osôb súkromných.“ Súd prvej inštancie dôvodil, že sa môže len domnievať, či uvedené možnosti verejnej obrany žalobca aj využil, pretože ani táto skutočnosť z obsahu podaného návrhu nevyplýva. 1.2.2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že skutočnosť, že žalobca, ale aj žalovaný sú verejne známe a verejne činné osoby, je všeobecne známa. V podanom návrhu sú však obsiahnuté aj tvrdenia žalobcu, ktoré, napriek tomu, že je verejne známou osobou, ako na to sám v návrhu poukázal, nemôžu byť súdu známe bez toho, aby ich žalobca akýmkoľvek právne relevantným spôsobom osvedčil. Podávateľ návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, aj keď ide o vo všeobecnosti známu osobu, sa nemôže bez ďalšieho domnievať, že súdu nemusí osvedčiť ním tvrdené skutočnosti, ktorými odôvodňuje podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. 1.2.3. Pokiaľ žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia poukazoval na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 39/2024, zo dňa 7.2.2024, súd prvej inštancie poukázal na to, že z odôvodnenia citovaného uznesenia vyplýva aj to, že pre nariadenie neodkladného opatrenia je nevyhnutné vychádzať nielen z tvrdení jeho navrhovateľa, ale z riadne osvedčených skutočností, pričom musí byť osvedčená predovšetkým naliehavosť potreby neodkladnej úpravy

pomerov strán, o to skôr, ak dochádza k stretu práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu, pri ktorom súd na základe testu proporcionality určuje, či má byť uprednostnené právo na ochranu osobnosti alebo sloboda prejavu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/2008 zo dňa 15.12.2009). 1.2.4. Vzhľadom na kolíziu práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu v prejednávanej veci súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva „vyslovil: „Článok 10 nezakazuje uloženie predbežných obmedzení... na druhej strane, nebezpečenstvá obsiahnuté v predbežných obmedzeniach sú také veľké, že si vyžadujú od súdu veľmi starostlivé preskúmanie.“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 614 s.), dodávajúc, že sloboda prejavu síce nemá absolútnu povahu, avšak Európsky súd pre ľudské práva „k možnosti obmedzenia slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 2 uviedol: „Sloboda prejavu, ako ju ustanovuje čl. 10, je predmetom početných výnimiek, ktoré sa musia úzkostlivo interpretovať a nevyhnutnosť každého obmedzenia sa musí presvedčivo zistiť“ (Case of The Observer and Guardian v. The United Kingdom. Séria A, 1991, č. 216, s. 29 - 30, § 59) v rozsahu „presvedčivého zistenia nevyhnutnosti každého obmedzenia.“ (Case of Sunday Times v. The United Kingdom. (no. 2). Séria A, 1991, č. 217, s. 28 - 29, § 50).“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 611 s.). Súd prvej inštancie v uvedenom kontexte zdôraznil, že v prípade neodkladného opatrenia nevykonáva plnohodnotné dokazovanie a rozhoduje iba na základe osvedčených skutočností, o to skôr je zo strany podávateľa neodkladného opatrenia nevyhnutné riadne osvedčiť ním tvrdené skutočnosti. 1.2.5. Súd prvej inštancie mal na základe návrhu a pripojených listín za osvedčené najmä, že žalovaný na sociálnej sieti Facebook dňa XX.X.XXXX na adrese https:/.1.2.7. Vychádzajúc z pripojeného tzv. screenshotu žalovaného príspevku a vychádzajúc z notárskej zápisnice N 69/2026, Nz 7086/2026, NCRls 7194/2026 zo dňa 10.2.2026, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca neosvedčil existenciu tvrdenia žalovaného o tom, že by žalobca „podvádzal“. V označení (názve/úvode) príspevku je uvedené slovné spojenie, že žalobca „V., pričom text pokračuje tým, že „J..“ Pojem „podvádzať“ sa v spojení so žalobcom ani v názve príspevku, ani v jeho texte nenachádza. Súd prvej inštancie dôvodil, že po oboznámení sa nielen s úvodným titulkom, ale aj obsahom celého príspevku žalovaného je zrejmé, že z kontextu daného príspevku vyplýva kritika samotnej mimovládnej organizácie O. K. SK, v ktorej žalobca len pôsobí (čo sám v návrhu tvrdí a sám aj osvedčil). Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 47/2023, zo dňa 8.11.2023, podľa ktorého: „Za takéhoto stavu ani samotnú skresľujúcu informáciu v nadpise... nie je možné pre účely nariadenia neodkladného opatrenia bez ďalšieho vyhodnotiť ako jednoznačné porušenie osobnostných práv žalobcu.“ „Nariadenie neodkladného opatrenia, aj keď ide len o dočasnú úpravu, by v podmienkach tejto veci bolo spôsobilé neprimerane zasiahnuť do ústavou garantovaného práva slobody prejavu. Navyše návrh žalobcu je čo do rozsahu odstraňujúceho návrhu zjavne extenzívny, keď tento návrh formuluje tak, že žiada odstrániť celý článok, a nie len informáciu, o ktorej žalobca tvrdí, že je nepravdivá.“ Súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci navyše „absentuje bezprostredná hrozba vzniku ujmy, ktorá je podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia.“. Súd poukázal na to, že návrh žalobcu nielenže neodôvodňuje nariadenie neodkladného opatrenia pre nepreukázanie potreby bezodkladne upraviť pomery strán, ale samotný obsah návrhu je koncipovaný značne široko, a teda neprimeraným spôsobom, keďže navrhuje odstrániť nielen časť príspevku žalovaného týkajúcu sa osoby žalobcu (napríklad jeho meno a priezvisko), ale navrhuje odstrániť celý dotknutý príspevok zverejnený žalovaným dňa 27.1.2026 na jeho profile na sociálnej sieti Facebook, čo by podľa názoru súdu bolo neprimeraným zásahom do slobody prejavu žalovaného, o to skôr, ak sa predmetný video príspevok netýka výlučne žalobcu, dokonca sa netýka výlučne témy, v ktorej bol žalobca spomenutý. V zmysle podaného návrhu žalobca žiadal odstrániť celý predmetný video príspevok, ktorý však obsahuje tri témy, ku ktorým sa žalovaný vyjadril. Súd z uvedeného dôvodu považoval návrh za neopodstatnený, rozporný s princípom proporcionality, keďže návrh neprimeraným spôsobom limituje slobodu prejavu žalovaného ako osoby, proti ktorej toto neodkladné opatrenie smeruje a napokon jeho nariadenie by bolo aj v rozpore s princípom efektívnosti, keďže sám žalobca v návrhu opísal skutočnosti (aj keď ich neosvedčil), podľa ktorých sa príspevok mal ďalej šíriť do médií, preto v navrhovanom znení ani nemožno dosiahnuť potrebnú súdnu ochranu, ktorej sa žalobca návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zjavne domáha. 1.2.8. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to, že samotný žalobca osvedčil, že v dotknutom občianskom združení O. K. SK boli zistené viaceré nedostatky, a to tak finančného ako aj nefinančného charakteru s vysokou závažnosťou a navrhované odporúčania, ako aj poučenie o možnosti podať písomné námietky. Osvedčením tejto skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný sa v príspevku vyjadroval k otázke týkajúcej sa verejného záujmu. Súd prvej inštancie mal za osvedčené to,

že žalobca v rozhodnom období nebol štatutárnym orgánom kontrolovanej povinnej osoby. Súd mal tiež za osvedčené, že predmetom overenia a hodnotenia dodržiavania podmienok použitia verejných financií a ich zúčtovanie v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to najmä s dôrazom na identifikáciu duplicitného alebo neoprávneného čerpania verejných financií (bod 2.1. v spojení s bodom 3.2. návrhu čiastkovej správy z vládneho auditu zo dňa 19.12.2025) boli zmluvy z roku 2022. Žalobca tiež osvedčil, a to z e-mailovej správy zo dňa 28.01.2026, že pôsobí v O. K. SK. Podľa súdu prvej inštancie len v rovine neosvedčených skutočností zostali tvrdenia žalobcu o pozíciách, na ktorých pôsobil od roku 1993 doposiaľ, že príspevok žalovaného na facebookovom profile k 9.2.2026 mal dosiahnuť viac ako 115 000 zobrazení a minimálne 1500 zdieľaní, že obsah dotknutého príspevku žalovaného prevzali a reagovali naň viaceré slovenské médiá, pričom uvedený príspevok ako aj jeho ďalšie zdieľanie a medializácia vyvolali rozsiahlu negatívnu odozvu. 1.2.9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanom prípade absentuje základný zákonný predpoklad na to, aby súd mohol nariadiť neodkladné opatrenie v navrhovanom znení, keďže žalobca neosvedčil základný predpoklad nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým je potreba bezodkladne upraviť pomery strán, žalobca nešpecifikoval a neosvedčil bezprostredne hroziacu vážnu alebo nenapraviteľnú ujmu. Uviedol, že podaním neodkladného opatrenia nemožno nahrádzať iné právne inštitúty poskytujúce právnu ochranu či už ohrozeným alebo porušeným subjektívnym právam a právom chráneným záujmom, pokiaľ nie je daný jeden zo základných zákonných predpokladov podľa § 325 ods. 2 C.s.p. Účelom neodkladného opatrenia je poskytnúť predbežnú procesnú ochranu určitému nároku z dôvodu potreby bezodkladnej úpravy pomerov strán, ktorá vychádza zo skutočností riadne osvedčených navrhovateľom, čo v danom prípade absentuje. 1.2.10. Časť petitu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia považoval súd prvej inštancie za nevykonateľnú. Dôvodil, že je nemožné preukázať splnenie uložených povinností v prípade, že sa povinná osoba má zdržať ďalšieho šírenia akýchkoľvek tvrdení. Nie je zrejmé, akým spôsobom by mala strana preukázať splnenie povinnosti, ktorú má splniť v budúcnosti tak, ako to v časti návrhu požadoval žalobca. Rovnako za nevykonateľný považoval petit návrhu v časti uloženia povinnosti „odstrániť všetky reakcie“, keďže na všetky „reakcie“ na dotknutý príspevok žalovaný nemusí mať (a pravdepodobne ani nemá) reálny dosah, keď samotný žalobca v návrhu uviedol, že predmetný príspevok prevzali a šírili aj tretie osoby, či médiá. 1.2.11. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 354 C.s.p., s Čl. 4 a Čl. 17 C.s.p. Vzhľadom na to, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietol, dôvodil, že nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % by mal žalovaný ako osoba, proti ktorej návrh smeroval. Žalovanému súd prvej inštancie žiadne písomnosti nedoručoval, o konaní nemá zo strany súdu vedomosť a žiadne trovy konania mu nevznikli. Preto v záujme rozumného usporiadania procesných vzťahov a hospodárnosť konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2.1. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, jeho výroku I., podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 2.2. K záveru súdu prvej inštancie o neosvedčení potreby bezodkladnej úpravy pomerov odvolateľ uviedol, že naliehavosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov je daná s poukazom na pokračujúci, dynamický a kumulatívny charakter zásahu do osobnostných práv, ktorý sa nevyčerpával jednorazovým zverejnením sporného príspevku, ale naopak sa s každým ďalším sprístupnením, zdieľaním a medializáciou prehlboval a znásoboval. Žalobca zdôraznil, že ide o zásah realizovaný prostredníctvom sociálnych sietí, teda prostredia s vysokou mierou virality, nekontrolovateľného šírenia a dlhodobej dostupnosti obsahu, v dôsledku čoho vzniká bezprostredné riziko ďalšieho rozširovania nepravdivých skutkových tvrdení aj mimo pôvodného zdroja, vrátane ich preberania médiami a tretími osobami. Naliehavosť je daná mimoriadnym dosahom a intenzitou zásahu, keďže žalobca v návrhu konkretizoval počet zobrazení (115 000) a zdieľaní sporného príspevku (1 500) k 9.2.2026. K dátumu 13.3.2026 mal predmetný príspevok na sociálnej sieti Facebook približne 130 000 pozretí a viac ako 1 700 zdieľaní, čo potvrdzuje masový dosah, vysokú mieru virality a pokračujúci charakter zásahu do jeho osobnostných práv, pričom s každým ďalším sprístupnením dochádza k ďalšiemu prehlbovaniu ujmy na povesti žalobcu. Takto šírené nepravdivé informácie sú objektívne spôsobilé okamžite formovať verejnú mienku, vytvárať trvalo negatívny obraz o jeho osobe a vyvolávať ďalšie sekundárne zásahy v podobe nenávistných, urážajúcich či dehonestujúcich reakcií, ktoré už nie je možné efektívne korigovať dodatočnými prostriedkami. Naliehavosť je podľa žalobcu daná aj jeho

osobným a profesijným postavením, keďže ide o verejne známu osobu pôsobiacu v prostredí, kde je dôveryhodnosť, bezúhonnosť a dobrá povesť základným predpokladom výkonu profesijných a verejných aktivít. Verejné spájanie jeho osoby s údajným podvodným a trestným konaním je podľa žalobcu spôsobilé okamžite a zásadne ohroziť jeho odborné, pracovné a spoločenské postavenie, vrátane vzťahov s partnermi, zamestnávateľom a verejnými inštitúciami, pričom takto vzniknutú reputačnú ujmu nemožno po uplynutí času plnohodnotne napraviť ani úspešným rozhodnutím vo veci samej. Pokračujúca povaha zásahu podľa žalobcu zakladá potrebu okamžitej súdnej intervencie. V prejednávanom prípade nejde o abstraktný konflikt ani o potenciálny budúci spor, ale o prebiehajúci zásah do existujúceho subjektívneho práva žalobcu. Žalobca osvedčil, že ochrana poskytovaná v riadnom konaní vo veci samej by v danom prípade nebola včasná ani efektívna. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 294/2023-28, zo dňa 8.6.2023, podľa žalobcu jeho závery na posudzovaný prípad aplikoval nesprávne a bez zohľadnenia odlišného skutkového a právneho rámca veci. Citované rozhodnutie ústavného súdu sa týka situácií, v ktorých všeobecné súdy zvažujú preventívne obmedzenie slobody prejavu vo vzťahu k hodnotiacim, politickým alebo expresívnym prejavom, pričom v prejednávanom prípade ide o šírenie konkrétnych skutkových tvrdení, ktoré sú objektívne overiteľné a ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť je možné osvedčiť už v štádiu rozhodovania o neodkladnom opatrení. Žalobca je spájaný s duplicitným fakturovaním a systémovým podvádzaním štátu, teda s konaním, ktoré je objektívne spôsobilé vyvolať dojem trestnej alebo závažnej hospodárskej delikvencie. Práve v takýchto prípadoch ustálená judikatúra rozlišuje medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami a priznáva ochrane osobnosti silnejšiu váhu, keďže skutkové tvrdenia nepodliehajú hodnoteniu, ale dokazovaniu pravdivosti. V prípade nepravdivých skutkových tvrdení, ktoré sú verejne šírené, je samotná existencia zásahu zároveň existenciou pokračujúcej ujmy, keďže každý ďalší deň ponechania takéhoto obsahu vo verejnom priestore prehlbuje zásah do cti, dôstojnosti a dobrej povesti dotknutej osoby. Vyžadovať v takýchto prípadoch preukázanie ďalších konkrétnych následkov by viedlo k popretiu samotného zmyslu neodkladného opatrenia ako nástroja okamžitej a efektívnej ochrany osobnostných práv. 2.3.1. K záveru súdu prvej inštancie o absencii osvedčenia reálnej a bezprostrednej ujmy odvolateľ namietal, že v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia osvedčoval existenciu reálnej a bezprostrednej ujmy kombináciou skutkových tvrdení a listinných dôkazov, z ktorých vyplýva masový, pokračujúci a nekontrolovateľný dosah sporného obsahu. Konkrétne poukázal na rozsah šírenia predmetného príspevku na sociálnej sieti Facebook, vrátane vysokého počtu pozretí a zdieľaní, ktoré objektívne svedčia o jeho výraznej viralite a schopnosti formovať verejnú mienku v reálnom čase. Zároveň osvedčil, že ide o vyjadrenia verejne činného politika s vysokým mediálnym dosahom, čo významne zvyšuje spoločenskú rezonanciu a dôveryhodnosť šírených tvrdení. Žalobca ďalej uviedol, že obsah príspevku bol prevzatý a ďalej šírený médiami a tretími osobami, čím sa zásah dostal mimo kontrolovateľného rámca pôvodného zverejnenia a nadobudol kumulatívny charakter. V odvolaní uviedol ďalšie príklady medializácie (I.). Z uvedeného vyplýva pravdepodobný a reálne prebiehajúci proces prehlbovania ujmy, ktorá sa vzhľadom na povahu sociálnych sietí a reputačný rozmer zásahu javí ako len ťažko reparovateľná v rámci konania vo veci samej. Pokračujúci charakter zásahu predstavuje bezprostrednú hrozbu ťažko napraviteľnej ujmy, ktorú nemožno účinne odstrániť dodatočným rozhodnutím vo veci samej. 2.3.2. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnej premisy, že pre osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov je nevyhnutné preukázanie konkrétnych, individualizovaných sekundárnych následkov zásahu, ako je zhoršenie pracovného postavenia, spoločenských vzťahov alebo osobného života žalobcu, a že všeobecné tvrdenia o negatívnom dopade na dobrú povesť a spoločenskú reputáciu nepostačujú. Takýto výklad je však v rozpore s povahou ochrany osobnostných práv, ako aj s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej pri nepravdivých skutkových tvrdeniach verejne šírených v masovom informačnom priestore nie je potrebné preukazovať konkrétne následky v podobe individuálne identifikovateľnej škody, keďže samotná objektívna spôsobilosť takýchto tvrdení znížiť česť, dôstojnosť a vážnosť osoby v očiach verejnosti zakladá existenciu ujmy a jej pokračujúci charakter. 2.3.3. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie neprimerane formalisticky vyžadoval, aby k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pripojil konkrétne mediálne články, jednotlivé negatívne komentáre alebo reakcie tretích osôb. Takáto požiadavka prekračuje rámec osvedčovania v konaní o neodkladnom opatrení a fakticky smeruje k plnohodnotnému dokazovaniu, ktoré je vlastné až meritórnemu konaniu. V štádiu rozhodovania o neodkladnom opatrení postačuje osvedčenie pravdepodobnosti zásahu a jeho pokračujúcej povahy. 2.3.4. Odvolateľ namietal, že skutočnosť, že je verejne známou osobou, nezbavuje súd povinnosti poskytnúť mu účinnú ochranu pred nepravdivými skutkovými tvrdeniami, keďže ani verejne známe osoby

nie sú povinné strpieť obvinenia z trestnej alebo hospodárskej činnosti, ak pre ne neexistuje pravdivý skutkový základ. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že uznanie vyššej miery tolerancie zo strany žalobcu znamená, že musí strpieť aj nepravdivé skutkové tvrdenia. Vyššia miera tolerancie sa podľa judikatúry vzťahuje na hodnotiace úsudky, kritiku a verejnú diskusiu, nie na šírenie nepravdivých faktických obvinení. 2.3.5. Podľa odvolateľa závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 39/2024, na ktoré sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odvolal, vyložil neprimerane reštriktívne. Z uvedeného rozhodnutia nevyplýva povinnosť preukazovať konkrétne, už existujúce následky zásahu, ale požiadavka, aby súd individuálne posúdil, či hrozí vznik alebo rozširovanie ujmy alebo zhoršenie právnej pozície navrhovateľa do takej miery, že by sa mu viac neoplatilo domáhať konečnej súdnej ochrany. Práve takáto situácia je v posudzovanej veci daná, keď pokračujúce verejné šírenie nepravdivých skutkových tvrdení postupne znižuje význam prípadného budúceho rozhodnutia vo veci samej a oslabuje jeho praktickú účinnosť. 2.3.6. Z uvedených dôvodov je záver súdu prvej inštancie o neosvedčení potreby bezodkladnej úpravy pomerov založený na nesprávnom právnom posúdení veci, neprimerane formalistickom prístupe k osvedčovaniu ujmy a na zámene požiadaviek kladených na neodkladné opatrenie s požiadavkami na meritórne dokazovanie. Takýto výklad vedie k popretiu preventívnej funkcie neodkladného opatrenia v sporoch o ochranu osobnostných práv a k oslabeniu účinnej súdnej ochrany. 2.3.7. Podľa odvolateľa nariadenie neodkladného opatrenia v prejednávanom prípade nepredstavuje neprimeraný preventívny zásah do slobody prejavu, ale jediný prostriedok, ktorým možno zachovať praktický význam budúcej súdnej ochrany a zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi kolidujúcimi ústavnými právami. 2.3.8. Odvolateľ poukázal na to, že ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že pri posudzovaní kolízie slobody prejavu a ochrany osobnosti je potrebné dôsledne rozlišovať medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami. Kým hodnotiace úsudky požívajú širšiu ochranu slobody prejavu, skutkové tvrdenia podliehajú dokazovaniu pravdivosti a ich šírenie bez dostatočného skutkového základu nepožíva ústavnú ochranu. Ústavný súd zároveň konštatoval, že k zásahu do osobnostných práv dochádza už vtedy, ak je šírené nepravdivé skutkové tvrdenie objektívne spôsobilé znížiť česť, dôstojnosť alebo vážnosť osoby v očiach verejnosti, a to bez potreby preukazovania ďalších konkrétnych následkov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/08). 2.3.9. Odvolateľ ďalej dôvodil, že ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že posúdenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov je otázkou individuálneho hodnotenia konkrétnych okolností prípadu, pričom rozhodujúcim kritériom je, či navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie ujmy, resp. zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že by sa mu už nevyplatilo domáhať konečnej súdnej ochrany. Ústavný súd zároveň výslovne uviedol, že neodkladné opatrenie je opodstatnené najmä v situáciách, v ktorých by bez okamžitého zásahu súdu došlo k takému prehĺbeniu zásahu do práv navrhovateľa, že neskoršie meritórne rozhodnutie by stratilo svoj praktický význam. Tieto závery sú plne použiteľné aj v prejednávanej veci, keďže pokračujúce verejné šírenie nepravdivých skutkových tvrdení o žalobcovi má kumulatívny charakter a vedie k postupnému oslabovaniu účinnosti budúcej súdnej ochrany. Bez dočasnej stabilizácie pomerov by konečné rozhodnutie vo veci samej malo už len deklaratórny účinok, čo je presne situácia, pred ktorou má neodkladné opatrenie podľa ústavného súdu chrániť (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 39/2024). 2.3.10. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne postupoval, keď svoju argumentáciu o nesplnení podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia oprel o judikatúru Krajského súdu v Bratislave, najmä o uznesenia sp. zn. 10 Co 80/2024, zo dňa 20.12.2024 a sp. zn. 2 Co 47/2023, zo dňa 8.11.2023, keďže uvedené rozhodnutia vychádzajú z iných skutkových okolností a ich závery boli v tomto prípade vyložené neprimerane reštriktívne. Odvolateľ dôvodil, že v sporoch o ochranu osobnosti realizovaných prostredníctvom sociálnych sietí je bezprostrednosť hrozby ujmy daná už samotným pokračujúcim verejným šírením nepravdivých skutkových tvrdení s masovým dosahom, ktorých účinok sa kumulatívne prehlbuje každým ďalším sprístupnením obsahu. Súd prvej inštancie vyložil požiadavku „konkrétnej a bezprostrednej ujmy“ spôsobom, ktorý fakticky smeruje k preukazovaniu už realizovaných sekundárnych následkov zásahu, ako je zhoršenie pracovného postavenia, strata spoločenského kreditu alebo narušenie osobných vzťahov. Takýto prístup je však v rozpore s účelom neodkladného opatrenia, ktorým nie je sankcionovať už vzniknutý stav, ale zabrániť jeho ďalšiemu prehlbovaniu. Judikatúra, na ktorú sa súd odvoláva, nevyžaduje preukázanie plne materializovanej ujmy, ale osvedčenie reálneho nebezpečenstva jej vzniku alebo rozširovania, čo bolo v danom prípade splnené povahou samotného zásahu.

2.3.11. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie síce správne identifikoval kolíziu medzi právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu, avšak test proporcionality aplikoval jednostranne a bez dostatočného zohľadnenia povahy dotknutého prejavu. V posudzovanom prípade nejde o hodnotiaci úsudok, politickú kritiku ani názorový prejav, ale o verejné šírenie konkrétnych skutkových tvrdení, ktorými je žalobca spájaný s protiprávnym konaním. Pri takýchto tvrdeniach judikatúra dlhodobo priznáva ochrane osobnosti vyššiu váhu, keďže ide o tvrdenia objektívne overiteľné, ktorých nepravdivosť možno osvedčiť už v štádiu rozhodovania o neodkladnom opatrení, a ktoré nie sú chránené slobodou prejavu v rovnakom rozsahu ako hodnotiace úsudky. 2.4. K otázke výnimočnosti neodkladného opatrenia a konfliktu so slobodou prejavu odvolateľ poukázal na to, že už v samotnom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia výslovne reflektoval výnimočnosť tohto procesného inštitútu, ako aj existenciu kolízie medzi právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu žalovaného. Dôvodil, že návrh bol reakciou na konkrétny, prebiehajúci a opakujúci sa zásah do osobnostných práv žalobcu, spočívajúci vo verejnom šírení nepravdivých skutkových tvrdení, ktoré ho spájajú s duplicitným fakturovaním a podvodným nakladaním s verejnými prostriedkami. V návrhu výslovne rozlíšil medzi hodnotiacimi úsudkami, politickou kritikou a skutkovými tvrdeniami a opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany nie je názor alebo hodnotenie žalovaného, ale konkrétne faktické obvinenia, ktoré sú objektívne overiteľné a ktorých nepravdivosť bola osvedčená listinnými dôkazmi, najmä správou z vládneho auditu, notárskou zápisnicou a ďalšími priloženými listinami. Tým preukázal, že nejde o prejav chránený slobodou prejavu v plnom rozsahu, ale o difamačné skutkové tvrdenia, pri ktorých judikatúra dlhodobo priznáva ochrane osobnosti prednosť. V návrhu vysvetlil dôvodnosť použitia neodkladného opatrenia ako výnimočného prostriedku ochrany, keď poukázal na masový dosah sporného príspevku na sociálnej sieti, jeho ďalšie šírenie a medializáciu, ako aj na kumulatívny charakter zásahu, pri ktorom sa ujma na dobrej povesti prehlbuje každým ďalším ponechaním obsahu vo verejnom priestore. Práve táto dynamika zásahu bola v návrhu identifikovaná ako okolnosť, ktorá spôsobuje, že neskoršie meritórne rozhodnutie by už nebolo schopné obnoviť pôvodný stav ani zabezpečiť účinnú ochranu práv žalobcu, čím je naplnený základný predpoklad výnimočného použitia neodkladného opatrenia. K splneniu požiadavky proporcionality a minimalizácie zásahu do slobody prejavu odvolateľ uviedol, že navrhované neodkladné opatrenie bolo formulované úzko, cielene a v nevyhnutnom rozsahu, výlučne vo vzťahu k nepravdivým skutkovým tvrdeniam o jeho osobe, bez snahy obmedziť žalovaného v jeho politickej činnosti, hodnotiacich úsudkoch alebo v účasti na verejnej diskusii ako takej. Návrh sledoval iba dočasné stabilizovanie pomerov do rozhodnutia vo veci samej, nie trvalú úpravu vzťahov medzi stranami. 2.5. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie svoju argumentáciu o absencii potreby bezodkladnej úpravy pomerov oprel aj o závery uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 266/2019, zo dňa 9.1.2020, pričom ale závery krajského súdu v rozhodnutí sp. zn. 8 Co 266/2019 výslovne pripúšťajú nariadenie neodkladného opatrenia aj v prípadoch ochrany osobnostných práv, ak je potrebné zamedziť pokračovaniu v konaní, ktoré by vzhľadom na svoju závažnosť mohlo viesť k nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujme. Práve takáto situácia je daná v posudzovanej veci. Odvolateľ ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil požiadavku, aby bolo porušenie práv žalobcu osvedčené „s pravdepodobnosťou veľmi blízkou istote“. Táto požiadavka sa v judikatúre viaže na prípady, v ktorých má neodkladné opatrenie fakticky nahradiť konečné rozhodnutie vo veci samej. V danom prípade však žalobca osvedčoval nepravdivosť konkrétnych skutkových tvrdení listinnými dôkazmi už v štádiu návrhu na neodkladné opatrenie, ktoré osvedčenie zodpovedá povahe neodkladného opatrenia a nevyžaduje úplnú istotu, ktorá je vlastná až meritórnemu rozhodovaniu po vykonaní úplného dokazovania. Záver súdu prvej inštancie, opretý o rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 266/2019, tak vychádza z neprimerane reštriktívneho výkladu podmienok nariadenia neodkladného opatrenia a z opomenutia špecifík ochrany osobnostných práv v prostredí sociálnych sietí. 2.6. K záveru súdu prvej inštancie o neprimeranosti a extenzívnosti petitu návrhu odvolateľ namietal, že napadnutý príspevok žalovaného obsahoval viacero tematických okruhov, sporné skutkové tvrdenia o žalobcovi neboli od ostatného obsahu oddeliteľné takým spôsobom, aby ich odstránenie bez zásahu do celku príspevku bolo technicky, významovo a komunikačne možné. Sporné tvrdenia o „V. nepredstavovali izolovanú vetu alebo okrajovú poznámku, ale tvorili integrálnu súčasť predmetného video-príspevku, v rámci ktorého boli zasadené do širšieho naratívu a hodnotového rámca, a práve v tomto kontexte nadobúdali svoj difamačný význam. Navrhované neodkladné opatrenie nepredstavovalo absolútny ani plošný zásah do slobody prejavu žalovaného. Žalovaný nebol nijakým spôsobom obmedzený vo vyjadrovaní sa k verejným otázkam, politickým témam ani k iným osobám; obmedzenie sa týkalo výlučne nepravdivých skutkových tvrdení o žalobcovi.

2.7. Odvolateľ namietal záver súdu prvej inštancie o nevykonateľnosti neodkladného opatrenia, keďže vychádza z neprimerane formalistického výkladu požiadavky vykonateľnosti a z nesprávneho posúdenia povahy ukladanej povinnosti. Povinnosť „zdržať sa ďalšieho šírenia určitých tvrdení“ je typickým a judikatúrou dlhodobo akceptovaným negatórnym záväzkom, ktorého podstata spočíva práve v zdržaní sa určitého konania do budúcnosti. Skutočnosť, že ide o povinnosť s účinkami pro futuro, sama osebe nemôže viesť k záveru o jej nevykonateľnosti. Argumentácia súdu, podľa ktorej splnenie takejto povinnosti nemožno „preukázať“ v lehote 48 hodín, zamieňa otázku materiálnej vykonateľnosti uloženej povinnosti s otázkou spôsobu jej kontroly. Povinnosť preukázať splnenie uloženej povinnosti sa totiž môže vzťahovať iba na tie povinnosti, ktorých splnenie je objektívne preukázateľné, nie na povinnosti spočívajúce v zdržaní sa konania do budúcnosti. V prejednávanej veci sa táto požiadavka logicky a legitímne týka výlučne povinnosti odstrániť konkrétny sporný príspevok, teda jednorazového a technicky overiteľného úkonu, ktorého splnenie je možné bezprostredne kontrolovať prostredníctvom verejne dostupného obsahu na sociálnej sieti. Naopak, pri negatórnej povinnosti zdržať sa ďalšieho šírenia tvrdení je postačujúce, že je objektívne kontrolovateľné, či k jej porušeniu došlo alebo nedošlo, a to prostredníctvom prípadného nového zverejnenia zakázaného obsahu. Rovnako neobstojí záver súdu o nevykonateľnosti povinnosti „odstrániť reakcie“, pokiaľ bol návrh vykladaný v extrémne širokom význame zahŕňajúcom aj reakcie tretích osôb mimo dispozičnej sféry žalovaného. Z celkového kontextu návrhu je zrejmé, že žalobca smeroval k odstráneniu tých reakcií a sprievodného obsahu, ktoré sú technicky ovládateľné žalovaným ako prevádzkovateľom a autorom predmetného príspevku na jeho vlastnom profile na sociálnej sieti. Ak súd považoval rozsah tejto povinnosti za nejasný, išlo o otázku spresnenia petitu, nie o dôvod na záver o jeho absolútnej nevykonateľnosti a už vôbec nie o dôvod na zamietnutie návrhu ako celku. 2.8. Odvolaciemu súdu odvolateľ navrhol, aby uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Odvolací súd, v súlade s § 329 ods. 1 C.s.p., doručil žalovanému uznesenie súdu prvej inštancie, návrh na vydanie neodkladného opatrenia s prílohami, odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie. 4.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. S poukazom na prepis videa namietal, že tvrdenia žalobcu nemajú oporu v skutočnom znení ani význame predmetného videa, ale vychádzajú zo subjektívnej interpretácie žalobcu a jeho pokusu o extenzívny výklad jednotlivých vyjadrení žalovaného, vytrhnutých z kontextu. Podľa žalovaného návrh žalobcu vykazuje výraznú mieru subjektívneho precitlivnenia a dezinterpretácie obsahu predmetného prejavu, pričom jednotlivým výrokom pripisuje významy, ktoré z nich objektívne nevyplývajú, a ktoré následne premieta do návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa žalovaného žalobca k dôkazu (prepisu videa, poznám. odv. súdu) pristupuje výlučne selektívne a účelovo, keď z jeho obsahu vyberá iba izolované časti viet, ktoré následne vytrháva z kontextu a prisudzuje im význam, ktorý z celkového obsahu prejavu objektívne nevyplýva. 4.2. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný o ňom uviedol, že „M., podľa žalovaného takýto obsah z predmetného videa nevyplýva. Žalovaný nikde vo videu netvrdil, že žalobca osobne vystavoval duplicitné faktúry, osobne realizoval fakturáciu alebo sa osobne dopustil podvodného konania. Žalovaný poukazoval na zistenia týkajúce sa organizácie, v ktorej žalobca nesporne pôsobí, pričom predmetom komentára žalovaného boli informácie vzťahujúce sa k činnosti tejto organizácie, teda O. K., nie individuálne konanie žalobcu. Žalobca vo svojom návrhu stotožňuje kritiku organizácie s tvrdením o jeho osobnom protiprávnom konaní, hoci takéto tvrdenie žalovaný nevyslovil. Samotná skutočnosť, že žalobca v predmetnej organizácii pôsobí, ešte neznamená, že každé kritické vyjadrenie smerujúce voči organizácii predstavuje zároveň skutkové tvrdenie o jeho osobe. Rovnako nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žalovaný o ňom uviedol, že „podvádza“. Takýto výrok sa v predmetnom prejave nenachádza. Žalobca preto žalovanému pripisuje slová a významy, ktoré neboli vyslovené. Žalovaný dôvodil, že pri posudzovaní obsahu prejavu je potrebné vychádzať z jeho objektívneho významu, nie zo subjektívneho pocitu žalobcu alebo z interpretácie, ktorú sa snaží predmetným výrokom dodatočne prisúdiť. Poukázal na to, že žalobca je dlhodobo verejne činnou osobou, ktorá sama aktívne vstupuje do verejného priestoru, verejne komentuje spoločenské a politické otázky a opakovane sa verejne vyjadruje aj k osobe žalovaného. Z tohto dôvodu musí znášať vyššiu mieru verejnej kritiky, polemiky a expresívnych hodnotiacich úsudkov, než osoba nevystupujúca vo verejnom priestore. Žalovaný poukázal na vybrané verejné príspevky (statusy) žalobcu, ktoré boli zverejnené na jeho verejne dostupnom Facebookovom profile s označením „B. P.“ dostupnom na webovej adrese: https:// www.facebook.com/rizman a ktoré sa týkajú osoby žalovaného v časovom období pred zverejnením

žalobou napadnutého videa. Bližšie poukázal na verejný príspevok žalobcu, v ktorom žalobca uvádza formuláciu „problém nie sú návštevy a aktivity spojencov - problém je kolaborácia s nepriateľom“, text je doplnený o ilustračné zobrazenie žalovaného v symbolickej situácii podávania ruky s ďalšou osobou, má ísť ruského veľvyslanca T. K.. V ďalšom svojom príspevku zo XX.XX.XXXX uvádza: „A. O. pod ktorým umiestnil štyri fotografie z verejného zhromaždenia, pričom dve z nich zaznamenávajú svietiaci nápis na verejných budovách „V. K. Y.“. Žalobca teda nepochybne ako mafiu označuje osobu P. Y., teda súčasného predsedu vlády a predsedu politickej strany A. A. demokracia, ktorej členom je aj sám žalovaný. Žalobca vo svojich verejných príspevkoch používa vo vzťahu k politickým subjektom a verejne činným osobám expresívne a hodnotiace označenia s výrazne negatívnym konotačným obsahom, vrátane označenia „mafia“, a to bez toho, aby tieto tvrdenia boli v predmetných príspevkoch opreté o konkrétne skutkové podklady. 4.3. Žalobca bol a je v organizácii O. K. dlhodobo činný, pričom jeho pôsobenie v nej spadá aj do obdobia, ktorého sa týkajú verejne prezentované zistenia auditu. Uvedené vyplýva z verejne dostupných informácií, ako aj z Facebooku samotného žalobcu. Podľa návrhu žalobcu niektoré (žalobcom bližšie nešpecifikované) médiá mali prevziať údajné tvrdenia žalovaného, teda nepravdivé fakty, tieto si údajne neverifikovali a šírili ich ďalej nielen na sociálnych sieťach, ale aj v médiách. Podľa žalobcu to vyvolalo rozsiahlu negatívnu odozvu, vrátane kritických, nenávistných a urážajúcich reakcií na adresu žalobcu. , Ako mala vyzerať žalobcom tvrdená rozsiahla negatívna odozva, žalobca v návrhu nielenže nespresnil, ale ani nijako nepreukázal. 4.4. Podľa žalovaného žalobca v celom svojom návrhu vytvára dojem, akoby predmetné video žalovaného smerovalo výlučne voči jeho osobe. Takéto tvrdenie však nezodpovedá skutočnému obsahu ani rozsahu predmetného prejavu. Predmetné video sa venovalo viacerým samostatným spoločenským a politickým témam, viacerým subjektom a viacerým verejne známym osobám. Žalobca teda nebol jeho ústrednou postavou, nakoľko sa jednalo o komentár k širším otázkam verejného záujmu, pričom zmienka o žalobcovi predstavovala iba čiastkovú časť rozsiahlejšieho hodnotiaceho prejavu. 4.5. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že v predmetnej veci ide o pokračujúci zásah do jeho osobnostných práv. Zo skutkových tvrdení samotného žalobcu vyplýva, že údajný zásah mal spočívať v jedinom konkrétnom prejave žalovaného, a to v zverejnení jedného videopríspevku. Žalobca netvrdí, že by žalovaný následne opakovane zverejňoval rovnaké výroky, vytváral ďalší obsah rovnakého charakteru alebo iným spôsobom pokračoval v údajne protiprávnom konaní voči jeho osobe. Samotná skutočnosť, že predmetný príspevok zostal po svojom zverejnení dostupný na sociálnej sieti alebo inej internetovej platforme, bez ďalšieho neznamená, že dochádza k novému alebo opakovanému zásahu zo strany žalovaného. Ide o dôsledok jednorazového zverejnenia obsahu, nie o sériu nových zásahov alebo o pokračujúce aktívne konanie žalovaného. Žalobca sa preto snaží vytvoriť dojem dlhodobého a pokračujúceho zásahu, hoci z jeho vlastných tvrdení vyplýva existencia jediného prejavu žalovaného, v rámci ktorého bol žalobca navyše spomenutý len okrajovo popri viacerých ďalších osobách, organizáciách a spoločenských témach. Podľa žalovaného preto tvrdenie o pokračujúcom zásahu nemá oporu v skutkovom stave veci a predstavuje iba konštatovanie žalobcu, ktoré nezodpovedá reálnym okolnostiam predmetného prípadu. Samotná skutočnosť, že tretie osoby môžu obsah ďalej zdieľať alebo naň odkazovať, nemôže byť právne pripočítaná žalovanému ako ďalšie zásahy do osobnostných práv žalobcu. Takýto výklad by znamenal neprimerané rozšírenie zodpovednosti autora za autonómne konanie tretích osôb a technologické fungovanie platforiem, ktoré nemá pod kontrolou. Žalovaný poukázal na to, že inštitút neodkladného opatrenia predpokladá potrebu bezodkladnej úpravy pomerov a osvedčenie naliehavosti zásahu, pričom samotná dlhodobá dostupnosť už zverejneného obsahu bez ďalšej aktivity žalovaného takúto naliehavosť sama osebe nezakladá. Preto považuje návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia za nedôvodný, keďže absentuje preukázanie aktuálneho, bezprostredného a aktívne trvajúceho zásahu zo strany žalovaného. 4.6. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že ho mal v predmetnom videopríspevku „obviniť z trestných činov“. Ide o interpretáciu, ktorá nemá oporu v objektívnom obsahu predmetného prejavu. Poukázal na to, že práve žalobca vo svojich verejných vyjadreniach priamo spája žalovaného s „kolaboráciou s nepriateľom“, čím ho prakticky obviňuje z trestných činov proti obrane vlasti, resp. trestných činov proti základom republiky. Podľa žalovaného by v tomto smere bolo možné hovoriť aj o uplatnení odvetnej funkcie slobody prejavu zo strany žalovaného, ktorý podobnou formou ako žalobca reagoval na jeho aktivity. Žalovaný dôvodil, že z obsahu predmetného videa nevyplýva, že by žalobcu označil za osobu, ktorá spáchala konkrétny trestný čin, ani že by mu pripísal trestnoprávnu zodpovednosť v akomkoľvek konkrétnom rozsahu. V predmetnom prejave sa nenachádza výrok, ktorý by konštatoval, že žalobca bol trestne stíhaný, obvinený alebo právoplatne odsúdený. Rovnako sa v ňom nenachádza explicitné

tvrdenie, že by žalobca ako fyzická osoba spáchal konkrétne skutky napĺňajúce znaky trestného činu. Žalobca neprípustne stotožňuje kritické a expresívne vyjadrenia žalovaného, ktoré sa týkali verejne diskutovaných informácií o fungovaní organizácií pôsobiacich vo verejnom priestore, s tvrdením o existencii trestnoprávnej zodpovednosti žalobcu. Takýto výklad však nevyplýva ani z doslovného znenia predmetného prejavu, ani z jeho objektívneho kontextu. Predmetom vyjadrení žalovaného bola predovšetkým verejná diskusia o nakladaní s verejnými prostriedkami, o transparentnosti fungovania určitých subjektov a o informáciách, ktoré boli v tejto súvislosti verejne prezentované. Bolo poukázané na zistenia týkajúce sa hospodárenia konkrétnych organizácií, pričom žalobca bol v rámci širšieho kontextu spomenutý ako osoba pôsobiaca v jednej z týchto štruktúr. Z toho však nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by žalovaný pripisoval žalobcovi osobné spáchanie trestnej činnosti. Rozhodujúce je, či priemerný adresát mohol z objektívneho obsahu prejavu nadobudnúť dojem, že žalobcovi je pripisované konkrétne protiprávne konanie trestnoprávnej povahy. Takýto záver však z predmetného videa nevyplýva. 4.7. Žalovaný namietol tvrdenie žalobcu, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, konkrétne že ide o stav, ktorý „neznesie odklad“, a že bez okamžitej, hoci len dočasnej úpravy pomerov by malo byť právo žalobcu vážne alebo ťažko napraviteľne ohrozené. Žalobca v tejto súvislosti predkladá len všeobecné a deklaratórne tvrdenia o existencii údajne závažnej ujmy, avšak neosvedčuje konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť reálnu, bezprostrednú a aktuálnu hrozbu vzniku takej ujmy, ktorá by odôvodňovala mimoriadny zásah súdu pred rozhodnutím vo veci samej. Samotná formulácia o „vážnom alebo ťažko napraviteľnom ohrození práva“ predstavuje iba právny záver žalobcu, nie osvedčený skutkový stav. Žalobca neuvádza žiadne konkrétne následky, ktoré by mali v dôsledku predmetného videa bezprostredne nastať, ani neosvedčuje, že by dochádzalo k novému alebo prebiehajúcemu zásahu zo strany žalovaného. Žalobca z predložených dôkazných prostriedkov (screenshot žalobou napadnutého príspevku, notárska zápisnica obsahujúca prepis predmetného videa, žiadosť o opravu a ospravedlnenie a čiastková správu z vládneho auditu) dospieva k skutkovým a právnym záverom, ktoré ich obsah významne presahujú a teda nie sú nimi dostatočne osvedčené. Žalobca neosvedčil existenciu takej intenzity, bezprostrednosti a aktuálnosti zásahu, ktorá by odôvodňovala nariadenie neodkladného opatrenia, jeho tvrdenia zostávajú v rovine všeobecných a hypotetických úvah bez dostatočného skutkového základu. 4.8. Žalovaný poukázal na to, že v kontexte ochrany osobnostných práv môže byť neodkladné opatrenie odôvodnené len v prípadoch, keď ide o prejavy zjavne intenzívneho zásahu (napr. nenávistné prejavy, výzvy k násiliu alebo iné formy „hate speech“), pri ktorých je bez okamžitého zásahu reálne riziko nenapraviteľnej ujmy. Ak sa neodkladné opatrenie svojím obsahom prakticky prekrýva s tým, čo sa má riešiť vo veci samej, súd musí klásť na jeho nariadenie prísnejšie požiadavky a vyžaduje sa osvedčenie zásahu s vysokou mierou pravdepodobnosti a zároveň existencia bezprostrednej a závažnej ujmy, ktorej nemožno zabrániť iným spôsobom. Podľa žalovaného v prejednávanej veci konajúci súd správne uzavrel, že tieto podmienky splnené neboli, keďže žalobca neosvedčil takú intenzitu zásahu ani naliehavosť situácie, ktorá by odôvodňovala okamžitý zásah formou neodkladného opatrenia. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na jednotlivé závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. 4.9.1. K samotnému odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že ho považuje za postavené na účelovej interpretácii skutkového stavu a selektívnom výbere argumentov bez reálneho osvedčenia zákonných podmienok neodkladného opatrenia. Podľa žalovaného tvrdenia žalobcu o „okamžitom formovaní verejnej mienky“ a „nenapraviteľnej reputačnej ujme“ zostávajú v rovine hypotetických konštrukcií, ktoré žalobca nepodložil žiadnymi konkrétnymi dôkazmi o reálnom dopade na jeho právne alebo faktické postavenie. Samotné domnienky o možných reakciách verejnosti nemôžu nahrádzať zákonom vyžadované osvedčenie bezprostrednej a konkrétnej hrozby ujmy. Odvolacia argumentácia žalobcu založená na počte zobrazení a zdieľaní predstavuje len opis šírenia obsahu, nie však dôkaz o existencii takej intenzity zásahu, ktorá by odôvodňovala mimoriadny zásah súdu ešte pred meritórnym konaním. Viralita obsahu sama osebe nie je právnym kritériom naliehavosti v zmysle § 325 C.s.p. Zotrvanie obsahu na sociálnej sieti nemožno automaticky stotožňovať s aktívnym konaním žalovaného ani s kontinuálnym protiprávnym zásahom. Ide o statický stav zverejnenia, ktorý bez ďalšieho nepreukazuje splnenie podmienky bezprostrednosti ujmy. Žalovaný poukázal na to, že žalobca fakticky stotožňuje neodkladné opatrenie s preventívnym zákazom akéhokoľvek potenciálneho reputačného rizika. Takýto výklad by popieral výnimočný charakter inštitútu neodkladného opatrenia a viedol by k jeho zneužitiu ako náhrady riadneho konania vo veci samej. Rovnako záver žalobcu, že samotné šírenie skutkových tvrdení automaticky zakladá naliehavosť, je právne neudržateľný a vedie k popretiu rovnováhy medzi ochranou osobnosti a slobodou prejavu. Práve táto rovnováha je pritom jadrom rozhodovania o neodkladných opatreniach v obdobných veciach. Žalovaný považuje odvolaciu argumentáciu žalobcu ako celok za založenú na nesprávnom

právnom chápaní inštitútu neodkladného opatrenia a na účelovej reinterpretácii skutkových aj právnych záverov súdu prvej inštancie. Žalobca sa snaží konštruovať naliehavosť najmä cez tvrdenia o „viralite“, mediálnom presahu a reputačných dôsledkoch, tieto však ostávajú na úrovni všeobecných úvah bez riadneho osvedčenia konkrétnej bezprostrednej a kvalifikovanej ujmy. Samotný rozsah zdieľania či počet zhliadnutí ale nepredstavuje právne relevantný dôkaz naliehavosti v zmysle § 325 C.s.p., ale iba opis šírenia obsahu. Samotná existencia príspevku na sociálnej sieti neznamená kontinuálne protiprávne konanie, ani automaticky nezakladá bezprostrednú hrozbu ťažko napraviteľnej ujmy. Žalobca ďalej nesprávne tvrdí, že súd vyžadoval preukázanie individuálnych sekundárnych následkov zásahu. Zo záverov súdu však vyplýva len požiadavka osvedčenia konkrétnej a bezprostrednej hrozby ujmy, nie ex post dokazovanie všetkých jej spoločenských dôsledkov. Naopak, žalobca v odvolaní fakticky presadzuje absolútnu domnienku ujmy pri akomkoľvek verejnom zverejnení, čo je v rozpore s § 325 C.s.p. 4.9.2. Pokiaľ žalobca namieta nesprávnu aplikáciu judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zo strany konajúceho súdu, žalovaný uvádza, že žalobca selektívne vytrháva jednotlivé právne vety z kontextu a ignoruje ich základný ratio decidendi, ktorým je zdôraznenie výnimočnosti neodkladných opatrení a požiadavka prísneho posúdenia naliehavosti pri zásahoch do slobody prejavu. 4.9.3. K argumentu o „nepravdivých skutkových tvrdeniach“ žalovaný uviedol, že ani táto okolnosť sama osebe nezbavuje žalobcu povinnosti osvedčiť bezprostrednú ujmu, ktorá v danom prípade preukázaná nebola. Rozlíšenie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami má význam pre posúdenie prípustnosti zásahu, nie však pre automatické nahradenie testu naliehavosti. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že samotná existencia zásahu zakladá potrebu neodkladného opatrenia. Takýto výklad by viedol k bezprecedentnému „preklopeniu“ každého sporu o ochranu osobnosti do režimu predbežného zákazu prejavu, čím by došlo k absolútnemu popretiu výnimočného charakteru tohto inštitútu. Závery súdu prvej inštancie sú v súlade s judikatúrou, ktorá vyžaduje individuálne a prísne posúdenie naliehavosti, pričom v prejednávanej veci nebola preukázaná taká intenzita ani bezprostrednosť ujmy, ktorá by odôvodňovala zásah formou neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie správne vychádzal z ustálenej judikatúry, ktorá zdôrazňuje výnimočný charakter neodkladného opatrenia a potrebu osvedčenia bezprostrednej a reálnej hrozby ťažko napraviteľnej ujmy. Aplikácia tejto judikatúry nebola formalistická, ale primeraná skutkovým zisteniam v danej veci. 4.9.4. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že neodkladné opatrenie má byť považované za reakciu na „už prebiehajúci zásah“. Naopak, jeho účelom je dočasná a výnimočná úprava pomerov pri splnení zákonných podmienok, nie automatická reakcia na každé tvrdené pokračovanie publikovaného obsahu. K námietke žalobcu o nedostatočnej ochrane prostredníctvom žaloby vo veci samej žalovaný uviedol, že existencia iných právnych prostriedkov ochrany je relevantná pri posudzovaní proporcionality zásahu. Neodkladné opatrenie však nemôže nahrádzať meritórne konanie, ani slúžiť ako prostriedok okamžitej satisfakcie bez splnenia zákonných podmienok. 4.9.5. Pokiaľ ide o námietku žalobcu vo vzťahu k proporcionalite a kolízii základných práv, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa touto kolíziou riadne zaoberal a správne zdôraznil potrebu rešpektovania slobody prejavu, najmä v situácii, keď neboli osvedčené podmienky pre jej preventívne obmedzenie. Žalobcom namietaný výklad pojmu „osvedčenie“ nebol súdom prvej inštancie sprísnený nad rámec zákona, ale zodpovedá ustálenej judikatúre, podľa ktorej musí byť nárok a potreba neodkladnej úpravy pomerov aspoň pravdepodobne preukázaná, nie iba tvrdená. Žalovaný sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu a považuje napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie za vecne správne a zákonné. 4.9.6. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že žalobca v odvolaní v zásade opakuje svoju pôvodnú argumentáciu, podľa ktorej má už samotné pokračujúce šírenie (údajne) nepravdivých skutkových tvrdení automaticky zakladať bezprostrednú a reálnu hrozbu ujmy odôvodňujúcu nariadenie neodkladného opatrenia. S týmto právnym názorom žalovaný nesúhlasí. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že neodkladné opatrenie predstavuje výnimočný procesný prostriedok, ktorého nariadenie je podmienené osvedčením konkrétnej, bezprostrednej a reálne hroziacej ujmy, a nie iba všeobecnou úvahou o možných reputačných dôsledkoch zásahu. Prijatie výkladu žalobcu by viedlo k záveru, že každý zásah do osobnostných práv na internete by automaticky zakladal podmienky pre neodkladné opatrenie, čo je v rozpore s účelom § 325 C.s.p. aj ustálenou rozhodovacou praxou. Konajúci súd správne rozlíšil medzi situáciami, ktoré je potrebné riešiť v konaní vo veci samej, a situáciami, ktoré odôvodňujú okamžitý zásah formou neodkladného opatrenia. Žalobca neosvedčil existenciu takých okolností, z ktorých by vyplývalo, že bez okamžitej súdnej intervencie dôjde k nenahraditeľnej alebo ťažko napraviteľnej ujme. Opakované tvrdenia o viralite

obsahu či jeho potenciálnom spoločenskom dopade nepredstavujú ani z časti dostatočné osvedčenie naliehavosti v zmysle zákona. 4.9.7. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa povahy sporných tvrdení, žalovaný poukazuje na to, že právne posúdenie, či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, ako aj ich pravdivosť, je predmetom meritórneho dokazovania a nemôže byť v plnom rozsahu prejudikované v konaní o neodkladnom opatrení. Súd prvej inštancie správne zohľadnil aj kolíziu so slobodou prejavu, pričom žalobcom prezentovaný výklad by viedol k neprimeranému oslabeniu ústavne chránenej slobody prejavu v prípadoch verejnej komunikácie, najmä v online priestore. K námietke žalobcu, že neodkladné opatrenie nepredstavuje predbehnutie veci samej, žalovaný uviedol, že navrhovaný zásah smeruje k odstráneniu celého príspevku, teda k zásahu s fakticky definitívnym účinkom, ktorý sa obsahovo blíži výsledku meritórneho rozhodnutia. Konajúci súd preto správne vyhodnotil, že takýto zásah nemožno nariadiť bez splnenia prísnejších podmienok, ktoré v danom prípade osvedčené neboli. Rovnako správne bola vyhodnotená aj požiadavka proporcionality, keďže žalobcom navrhované riešenie nepreukázalo nevyhnutnosť odstránenia celého obsahu ako jediného možného prostriedku ochrany. 4.9.8. Pokiaľ ide o námietku nevykonateľnosti, žalovaný považuje závery súdu prvej inštancie za správne. Povinnosť zdržať sa konania do budúcnosti síce ako taká môže byť obsahom neodkladného opatrenia, avšak jej formulácia musí byť určitá a jej kontrola musí byť objektívne možná. V prejednávanej veci však žalobca spojil túto povinnosť s požiadavkou preukazovania jej splnenia v lehote 48 hodín, čo je v prípade negatórnej povinnosti logicky a prakticky nevykonateľné. Rovnako požiadavka na odstránenie „reakcií“ bez jasného vymedzenia ich rozsahu presahuje možnosti žalovaného a neumožňuje jednoznačne určiť obsah povinnosti ani jej splnenie. Konajúci súd preto nepostupoval formalisticky, ale naopak dôsledne aplikoval požiadavku vykonateľnosti súdneho rozhodnutia. 4.10. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. 5. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto bolo potrebné uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť (§ 387 C.s.p.). 6. Podľa § 324 ods. 1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 7. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 8. Podľa § 325 ods. 2 písm. d/ C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. 9. Podľa § 326 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva. 10. Podľa § 329 ods. 1 C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. 11. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p. pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 12. Pred nariadením neodkladného opatrenia posudzuje súd, či je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami, či žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie (princíp opodstatnenosti), či uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobca domáha (princíp efektívnosti), či navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností prípadu dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav, či právne účinky neodkladného opatrenia

neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality), či sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením (§ 324 ods. 3 C.s.p.). 13. Navrhovateľ neodkladného opatrenia musí súd opísaním rozhodujúcich skutočností presvedčiť o potrebe nariadiť neodkladné opatrenie v záujme dosiahnutia ochranného účelu, ktorý je pre tento inštitút charakteristický. Rozhodujúce skutočnosti musí žalobca náležitým spôsobom osvedčiť. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. 14. Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá však musí byť objektívne preskúmateľná na základe odôvodnenia rozhodnutia. Neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak jeho navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Pri neodkladných opatreniach, ktoré majú zabezpečovací a preventívny charakter, je súd primárne povinný vyhodnotiť, či by úkon, ktorému sa má predísť, nelegitímnym spôsobom sťažil alebo znemožnil ochranu práv a oprávnených záujmov navrhovateľa v rámci konania vo veci samej. Požadované obmedzenie musí byť primerané a nesmie nad nevyhnutnú mieru limitovať dotknutú osobu, resp. poskytovať navrhovateľovi neadekvátnu výhodu. 15. V danej veci sa žalobca domáha nariadenia neodkladného opatrenia (bez podania žaloby vo veci samej) spočívajúceho v dočasnej úprave pomerov medzi stranami sporu uložením povinnosti žalovanému odstrániť zo sociálnej siete Facebook príspevok zverejnený dňa XX.X.XXXX na profile „E. K. B.“ v celom rozsahu. Žalobca potrebu neodkladnej úpravy pomerov odôvodňoval tým, že ním označené výroky vo zverejnenom príspevku žalovaného predstavujú neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Intenzita zásahu je podľa žalobcu znásobená šírením na sociálnej sieti a ďalej inými médiami a tretími osobami. Verejné spájanie jeho osoby s údajným podvodným a trestným konaním je podľa žalobcu spôsobilé okamžite a zásadne ohroziť jeho odborné, pracovné a spoločenské postavenie, vrátane vzťahov s partnermi, zamestnávateľom a verejnými inštitúciami, pričom takto vzniknutú reputačnú ujmu nemožno po uplynutí času plnohodnotne napraviť ani úspešným rozhodnutím vo veci samej. 16. Predmetom sporu o nariadenie neodkladného opatrenia v prejednávanej veci je teda ochrana osobnostných práv žalobcu, chránených Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym zákonníkom (§ 11 a nasl.), ktorý sa návrhom na naradenie neodkladného opatrenia domáha uloženia povinnosti žalovanému v súvislosti s realizáciou jeho práva na slobodu prejavu. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou konfliktu práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu. Zároveň správne akcentoval výnimočnosť neodkladného opatrenia v prípade obmedzenia práva na slobodu prejavu, keďže preventívny zásah do slobody prejavu neodkladným opatrením, spočívajúci v zákaze určitým spôsobom sa vyjadrovať, šíriť určité výroky, je krajným prostriedkom ochrany osobnostných práv. Odvolací súd poukazuje na to, že ak má byť neodkladným opatrením protistrane uložená povinnosť na neurčitú dobu, ktorej uloženia by sa navrhovateľ domáhal vo veci samej, je pre nariadenie neodkladného opatrenia nevyhnutné, aby bolo osvedčené, že konaním žalovaného dochádza k zjavnému porušovaniu práv navrhovateľa neodkladného opatrenia, ktoré má za následok závažnú nereparovateľnú ujmu, a preto je na mieste súdna ochrana nariadením neodkladného opatrenia. 17. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, keď mal za to, že žalobca neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, neosvedčil reálne a bezprostredne hroziacu ujmu, neboli splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia ako výnimočného prostriedku ochrany práv, navrhovaný petit považoval za neprimeraný a nevykonateľný. 18.1. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci, vo vzťahu k príspevku žalovaného na sociálnej sieti, absentuje bezprostredná hrozba vzniku ujmy na strane žalobcu, ktorá je podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia. Zákonné predpoklady nariadenia

neodkladného opatrenia nie sú naplnené tvrdením žalobcu, že príspevok obsahuje tvrdenia, podľa ktorých mal žalobca „duplicitne fakturovať“ a „podvádzať.“ Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca výrok o duplicitnej fakturácii vytrháva z kontextu príspevku žalovaného. Uvedený príspevok je treba posudzovať ako celok, pričom je potrebné prihliadať na jeho objektívny význam, na to, ako ho vníma poslucháč. Z obsahu príspevku je zrejmé, že žalovaný sa v ňom venuje trom témam, pričom v jednej z nich sa venuje otázke verejných prostriedkov, ich čerpania mimovládnymi organizáciami, a to aj organizáciou O. K., v ktorej pôsobí aj žalobca, a to od roku 2023, ako sám uvádza v návrhu. Z úvodnej vety časti príspevku („Q.), v kontexte ďalšieho obsahu videa, nemožno dospieť k záveru o tom, že osobne žalobca vystavoval duplicitné faktúry a tým sa dopúšťal protiprávneho konania. Rovnako z obsahu videa nevyplýva tvrdenie žalovaného, že žalobca podvádzal, nevyplýva z neho, že by žalovaný práve osobu žalobcu spájal s trestným konaním. Žalovaný v obsahu tejto časti príspevku kritizuje činnosť mimovládnych organizácií v súvislosti s čerpaním verejných, resp. štátnych prostriedkov, ktorá kritika nesmeruje k osobe žalobcu. Z uvedených dôvodov obsah príspevku nie je možné pre účely nariadenia neodkladného opatrenia bez ďalšieho vyhodnotiť ako jednoznačné porušenie osobnostných práv žalobcu. Preto súd prvej inštancie správne uprednostnil výkon slobody prejavu žalovaného pred ochranou osobnostných práv žalobcu. Nariadenie neodkladného opatrenia by v podmienkach tejto veci bolo spôsobilé neprimerane zasiahnuť do ústavou garantovaného práva slobody prejavu. 18.2.1. Odvolateľ naliehavosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov odôvodňoval pokračujúcim, dynamickým a kumulatívnym charakterom zásahu do osobnostných práv, ktorý sa nevyčerpával jednorazovým zverejnením sporného príspevku, ale naopak sa s každým ďalším sprístupnením, zdieľaním a medializáciou prehlboval a znásoboval, podľa žalobcu ide o pokračujúci zásah do jeho osobnostných práv. Podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutnosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami nemôže byť automaticky daná len samotným ponechaním napádaného príspevku (videa) žalovaného na verejne prístupnom webovom sídle, či profile na sociálnej sieti Facebook. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca v návrhu neuviedol, aká určitá a konkrétna ujma mu bezprostredne hrozí. Len všeobecné konštatovania, že dotknuté tvrdenia žalovaného sú spôsobilé významným spôsobom ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov a poškodiť ho v osobnom aj pracovnom živote, nie sú podľa odvolacieho súdu v tomto smere postačujúce. Preukázanie existencie zásahu spôsobilého ohroziť osobnostné právo je podmienkou úspešnosti žaloby na ochranu osobnosti, teda žaloby vo veci samej. V prejednávanom prípade je však predmetom návrhu nariadenie neodkladného opatrenia, podmienkou ktorého je osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov z dôvodu, že hrozí konkrétna, bezprostredná ujma, ktorej zabránenie si vyžaduje zásah súdu nariadením neodkladného opatrenia. Že nastala v prejednávanom prípade takáto situácia, žalobca neosvedčil. Neosvedčil, že by dotknutý príspevok mal na neho akýkoľvek konkrétny a bezprostredný negatívny dopad. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, podľa ktorého samotná skutočnosť, že predmetný príspevok zostal po svojom zverejnení dostupný na sociálnej sieti alebo inej internetovej platforme, bez ďalšieho neznamená, že dochádza k novému alebo opakovanému zásahu zo strany žalovaného, alebo že ide o pokračujúce aktívne konanie žalovaného. Aj z tvrdení žalobcu vyplýva existencia jediného prejavu žalovaného, v ktorom bol žalobca spomenutý popri ďalších osobách, organizáciách a spoločenských témach. Tvrdenie o pokračujúcom zásahu tak nemá oporu v skutkovom stave veci. Žalobca neosvedčil ani skutočnosť, že obsah príspevku žalovaného prevzali aj iné médiá, rovnako tak existenciu, resp. obsah komentárov príspevku žalovaného na sociálnej sieti, toto zostalo len v rovine tvrdení žalobcu. 18.2.2. S poukazom na dôvody uvedené v bode 18.2.1. odôvodnenia tohto rozhodnutia rovnako správne súd prvej inštancie rozhodol aj o návrhu žalobcu, ktorým žiadal neodkladným opatrením uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa šírenia predmetných tvrdení, ako aj akýchkoľvek iných tvrdení rovnakého alebo obdobného významu, ktoré by mohli neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Pre účely neodkladného opatrenia vyhovením požadovanému zdržiavaciemu nároku žalobca osvedčil iba to, že žalovaný dňa XX.X.XXXX uverejnil na sociálnej sieti Facebook informácie, ktoré sú predmetom prejednávanej veci. Skutočnosť, že by zo strany žalovaného ďalej dochádzalo k zverejňovaniu údajov o žalobcovi, spojených s predmetom konania, respektíve že by bola daná reálna hrozba zverejňovania nepravdivých informácií zo strany žalovaného žalobca nijako neosvedčil. 18.3. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa judikatúry ESĽP, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám„ a „myšlienkam,“ ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti„ (Handyside v. Spojené

kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo dňa 7.12.1976, § 49). Aj sloboda prejavu má svoje mantinely vyjadrené v čl. 26 <https://app.beck-online.sk/ bo/document-view.seam?documentId=pj5f6mjzhezf6nbwgaxgg3dbnzxwwljsgy&refSource=text> ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, obsahujúceho dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných,“ teda, okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky <https://app.beck-online.sk/bo/documentview.seam?documentId=pj5f6mjzhezf6nbwgaxgg3dbnzxwwljrhe&refSource=text> a konkretizovanom najmä v § 11 Občianskeho zákonníka <https://app.beck-online.sk/bo/document-view.seam? documentId=pj5f6mjzgy2f6nbqfzygc4tbm5zgczrngeyq&refSource=text>, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Sloboda prejavu ako jedno zo základných a najdôležitejších práv demokratického štátu má tak aj svoje medze, to isté ale platí aj na druhej strane o ochrane osobnostných práv, ktoré tiež nie sú neobmedzené, pokiaľ poškodený žiadnym spôsobom nepreukáže (v prípade neodkladného opatrenia neosvedčí) zásah do svojich osobnostných práv, nemôže byť v konaní úspešný. 18.4. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie o výnimočnosti inštitútu neodkladného opatrenia, ktoré je na mieste predovšetkým v prípadoch, kedy je nevyhnutné zabrániť naplneniu hrozby takej zmeny, ktorá by mala za následok zásadné sťaženie, či dokonca znemožnenie poskytnutia súdnej ochrany subjektívnemu hmotnému právu navrhovateľa neodkladného opatrenia. Rozhodovacia prax sa v záujme potreby zabezpečenia efektívnej právnej (súdnej) ochrany ustálila na tom, že nemožno vylúčiť nariadenie neodkladného opatrenia vtedy, keď nariadenie iného neodkladného opatrenia nie je možné, efektívne ani potrebné, no je potrebné zamedziť pokračovaniu v konaní, ktoré by vzhľadom na svoju závažnosť mohlo viesť k nenapraviteľnej, prípadne ťažko napraviteľnej ujme. Takéto neodkladné opatrenie prichádza do úvahy aj vtedy, keď sú predmetom ochrany osobnostné práva navrhovateľa. Pri neodkladných opatreniach, ktorými sa ukladá povinnosť niečo vykonať a táto povinnosť sa prakticky zhoduje s tým, čoho sa navrhovateľ domáha, alebo mieni domáhať vo veci samej, je však nevyhnutné klásť na splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia prísnejšie požiadavky. Takýmto rozhodnutím sa totiž predbieha rozhodnutie vo veci samej, ktoré možno na rozdiel od neodkladného opatrenia vydať až po riadne vykonanom dokazovaní, jeho vyhodnotení, dôslednom ustálení skutkového stavu veci a jeho právnom posúdení zo všetkých sporných hľadísk, pri rešpektovaní všetkých procesných záruk naplnenia obsahu pojmu spravodlivý proces (v materiálnom zmysle) vo vzťahu k obom stranám sporu, čo pre účely nariadenia neodkladného opatrenia nie je dosť dobre možné. Požiadavka prísnejšieho posudzovania splnenia predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia naviac naberá na význame, ak by malo nariadené neodkladné opatrenie predstavovať trvalú úpravu vzťahov medzi stranami. Ak má byť prostredníctvom neodkladného opatrenia protistrane na neurčitú dobu uložená povinnosť, ktorej uloženia by sa navrhovateľ domáhal vo veci samej, je pre nariadenie neodkladného opatrenia nevyhnutné, aby bolo osvedčené s pravdepodobnosťou veľmi blízkou istote alebo celkom nepochybné, že konaním odporcu dochádza k zjavnému porušovaniu práv navrhovateľa, ktoré má za následok závažnú nereparovateľnú ujmu na strane navrhovateľa, preto je na mieste uložením určitej povinnosti narastaniu takejto ujmy zabrániť (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.1.2020, sp. zn. 8 Co 266/2019). 18.5 Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nevykonateľnosti petitu návrhu, ktorým sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť všetky reakcie na príspevok žalovaného. Takáto neurčitá formulácia neumožňuje jednoznačne určiť obsah povinnosti žalovaného. 18.6. Pokiaľ odvolateľ namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o nemožnosti preukázania splnenia uložených povinnosti v lehote 48 hodín s tým, že táto požiadavka sa logicky a legitímne týka výlučne povinnosti odstrániť konkrétny sporný príspevok, odvolací súd poukazuje na to, že takáto interpretácia z návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia jednoznačne nevyplýva. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v kontexte dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia pre nesplnenie zákonných podmienok pre jeho nariadenie, sa uvedená odvolacia námietka odvolateľa javí bez právneho významu. 19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe osvedčených dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec posúdil správne po právnej stránke, keď príslušné zákonné ustanovenia správne vyložil aj aplikoval. Z odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie, v napadnutej časti je zrejmé, že súd prvej inštancie dôsledne skúmal splnenie zákonom stanovených predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia, v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. 20. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

ods.

21. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne procesne úspešný, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.). 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).