Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/69/2026 1425207611 13. 07. 2026 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2026:1425207611.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Ágnes Nagyovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ ZO OZ KOVO OSK so sídlom Metodova č. 17764/8, Bratislava, IČO: 308040780455, 2/ Základná organizácia - OSK team, občianske združenie, odborová organizácia a organizácia zamestnávateľov so sídlom Osuského č. 5, Bratislava, IČO: 55 848 630, proti povinnej: Y.. N.. H. B., L.., B.. XX.XX.XXXX, bytom ul. Y.. S.. V. Č.. XXXX/X, X. B. X., sprostredkovateľka a rozhodkyňa kolektívnych pracovnoprávnych sporov, za účasti intervenienta na strane povinnej: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova č. 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený: LYNX legal s. r. o., Cintorínska 2333/7, Bratislava, IČO: 35 886 978, o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie povinnej a intervenienta na strane povinnej proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. 9C/58/2025 - 69 zo dňa 26. augusta 2025 a o návrhu navrhovateľov na nepripustenie vstupu intervenienta na strane povinnej, takto rozhodol: I. Vstup intervenienta - spoločnosti Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova č. 8, Bratislava, IČO: 35 697 270 do konania na strane povinnej je prípustný. II. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 9C/58/2025 - 69 zo dňa 26. augusta 2025 mení tak, že sa návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta. III. Povinná a intervenient na strane povinnej majú voči navrhovateľom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením nariadil neodkladné opatrenie tak, že povinnej (žalovanej) uložil povinnosť do 10 dní odo dňa doručenia uznesenia písomne oznámiť navrhovateľom (žalobcom) písomné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 13 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (I. výrok) a priznal navrhovateľom (žalobcom) nárok na náhradu trov konania od povinnej (žalovanej) v plnom rozsahu (II. výrok). 2. Súd prvej inštancie zhrnul skutkové zdôvodnenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, podľa ktorého navrhovatelia sú odborové organizácie pôsobiace u zamestnávateľa, ktorým je spoločnosť Orange Slovensko, a.s. s tým, že navrhovateľ 1/ dňa 01.08.2022 predložil návrh podnikovej kolektívnej zmluvy na obdobie do 31.03.2025 a k zamestnávateľom neprijatým častiam zmluvy sa stretli sociálni partneri na kolektívnom vyjednávaní prvýkrát dňa 27.10.2022, následne prebehlo jedenásť kôl kolektívneho vyjednávania, posledné bolo dňa 11.10.2023 a od decembra 2023 začal u zamestnávateľa pôsobiť navrhovateľ 2/, ktorý pri vyjednávaní postupoval spoločne s navrhovateľom 1/ podľa § 3a zákona č. 2/1991 Zb. Na riešenie tohto kolektívneho sporu určením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 08.02.2024 bol určený sprostredkovateľ J.. Y.. P. W., L.., ktorý predložil návrh na riešenie kolektívneho sporu, pričom navrhovatelia tento návrh bez výhrad prijali, avšak zamestnávateľ ho odmietol. Následne navrhovatelia poskytli zamestnávateľovi možnosť riešiť spor
prostredníctvom rozhodcu podľa § 13 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb., čo však zamestnávateľ tiež odmietol. Navrhovatelia uviedli, že nakoľko zamestnávateľ zabezpečuje telekomunikačnú prevádzku, tak riešenie sporu prostredníctvom štrajku bolo vylúčené, preto podali podľa § 13 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. žiadosť zo dňa 20.05.2024, ktorou požiadali ministerstvo o určenie rozhodcu na vyriešenie kolektívneho sporu o uzatvorenie kolektívnej zmluvy a ministerstvo rozhodnutím zo dňa 18.06.2024 určilo povinnú za rozhodkyňu kolektívneho sporu medzi navrhovateľmi a zamestnávateľom, preto poukázali na § 13 ods. 4 až 6 zákona č. 2/1991 Zb., podľa ktorých najneskôr do 08.07.2024 mala rozhodkyňa zákonnú povinnosť rozhodnúť, pričom v zákonom stanovenej lehote neuplatnila ani postup podľa § 10a ods. 13 zákona č. 2/1991 Zb., keďže dňa 28.06.2024 požiadala navrhovateľov aj zamestnávateľa o súčinnosť. Povinná oznámila navrhovateľom ako aj zamestnávateľovi, že po 18.07.2024 vydá rozhodnutie podľa § 13 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb., preto navrhovateľ 1/ emailom zo dňa 25.07.2024 povinnú dopytoval, kedy vo veci rozhodne, pričom tá navrhovateľovi 1/ oznámila, že vyhovela žiadosti zamestnávateľa o predĺženie lehoty na poskytnutie súčinnosti do 15.08.2024, no navrhovatelia nevzhliadli dôvod na takýto postup a mali za to, že konanie pred rozhodkyňou bolo a zjavne aj naďalej je marené, následkom čoho vznikla situácia, že nekonaním a nečinnosťou žalovanej kolektívne vyjednávanie nesmeruje k svojmu cieľu, ktorým je uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Poukázali aj na chronológiu svojich procesných úkonov, keď dňa 25.09.2024 podali návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v znení zhodnom s posudzovaným návrhom, keďže od 08.07.2024 nevydala rozhodnutie a súd prvej inštancie uznesením zo dňa 29.10.2024 (33C/77/2024) neodkladné opatrenie voči povinnej nariadil, avšak zároveň bolo povinnej doručené aj uznesenie Ústavného súdu SR, ktorým jej bola uložená povinnosť zdržať sa rozhodnutia v spore až do rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, o čom sa navrhovatelia dozvedeli až z odvolania povinnej proti nariadenému neodkladnému opatreniu, následkom čoho Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2Co/22/2025 zo dňa 19.03.2025 zmenil uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia tak, že návrh zamietol z dôvodu dvoch protichodných rozhodnutí ako aj z dôvodu, že Ústavný súd SR svojím rozhodnutím odstránil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. S poukazom však na to, že Ústavný súd SR nakoniec uznesením zo dňa 13.05.2025 ústavnú sťažnosť zamestnávateľa odmietol, čím zaniklo aj ním nariadené dočasné opatrenie, navrhovatelia mali za to, že povinnej odpadli prekážky, ktoré jej bránili vo veci konať, preto výzvou zo dňa 20.06.2025 ju vyzvali na rozhodnutie predmetného sporu podľa § 13 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb., ale povinná dňa 26.06.2025 vyhotovila rozhodnutie o zastavení konania podľa § 13 zákona č. 2/1991 Zb.. Podľa navrhovateľov však išlo o postup, ktorý nevyplýval z § 13 predmetného zákona lebo si zjavne svojvoľne vyhodnotila bez oprávnenia daného zákonom, že kolektívny spor nevznikol u zamestnávateľa, u ktorého je zakázané štrajkovať. Ozrejmili, že dôsledkom uvedenej situácie je, že kolektívne vyjednávanie je paralyzované, na čo dopláca viac ako 1 100 zamestnancov, ktorí nemajú uzatvorenú kolektívnu zmluvu, ktorá by zlepšila ich pracovné podmienky, zdôrazňujúc, že po začatí konania pred rozhodkyňou patrí navrhovateľom právo na vydanie rozhodnutia, ktorým sa kolektívna zmluva uzavrie a kolektívny spor sa zákonom predpokladaným spôsobom vyrieši. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 324 a nasl. CSP, § 13 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní a vecne tým, že v danom prípade bolo osvedčené, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah upravený zákonom č. 2/1991 Zb., ktorý pramenil z kolektívneho sporu navrhovateľov a zamestnávateľa o uzatvorenie kolektívnej zmluvy, pričom povinnej v rámci tohto právneho vzťahu patrila povinnosť podľa § 13 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. písomne oznámiť navrhovateľom a zamestnávateľovi rozhodnutie v predmetnom kolektívnom spore a to do 15 dní od začatia konania pred ňou ako rozhodcom s tým, že splnením predmetnej povinnosti zo strany rozhodcu následne nastáva podľa § 13 ods. 6 zákona č. 2/1991 Zb. právna fikcia uzatvorenia kolektívnej zmluvy medzi navrhovateľmi a zamestnávateľom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie podotkol, že rozhodcovi neprináleží posudzovať, či boli alebo neboli splnené podmienky na jeho určenie zo strany ministerstva a zároveň uviedol, že zákon č. 2/1991 Zb. neumožňuje určenému rozhodcovi vyriešiť kolektívny spor inak, než spôsobom podľa § 13 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb., keďže len takýmto postupom môže nastať zákonom predpokladaná fikcia uzatvorenia kolektívnej zmluvy. Súd prvej inštancie však mal za osvedčené, že povinná ako určená rozhodkyňa v kolektívnom spore zvolila taký postup, ktorého výsledkom nebola fikcia uzatvorenia kolektívnej zmluvy, ale rozhodnutie, ktorým konanie pred ňou ako rozhodcom bolo zastavené, čo znamenalo, že zvolila zákonom nepoznaný a nepredpokladaný postup, ktorým nebol dosiahnutý účel konania pred rozhodcom, t. j. uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie mal za to, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodný, keďže jedine zákonom predpokladaným postupom podľa § 13 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. zo strany povinnej ako rozhodkyne možno v kolektívnom spore dospieť k naplneniu účelu zákona, t. j. k
dosiahnutiu sociálneho zmieru fikciou uzatvorenia kolektívnej zmluvy, a preto nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia sa javilo súdu prvej inštancie ako vhodné na dosiahnutie účelu navrhovateľmi požadovanej ochrany, teda dospel k záveru, že je potrebné rozhodkyni uložiť navrhovanú povinnosť, keďže jej nesplnením spôsobila, že zamestnanci sa ocitli v stave právnej neistoty, kedy prichádzajú o možnosť priaznivejšej úpravy ich práv v pracovnoprávnych vzťahoch a to v priamom rozpore s § 13 zákona č. 2/1991 Zb.. Súd prvej inštancie bol zároveň toho názoru, že nariadeným neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, preto navrhovateľom neuložil povinnosť podať žalobu vo veci samej. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v súlade s princípom úspechu v konaní a tak navrhovateľom ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od povinnej. 4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podala povinná v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla odvolaciemu súdu, aby nariadené neodkladné opatrenie zrušil a vydal rozhodnutie, ktorým návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne. Voči uzneseniu súdu prvej inštancie primárne namietala, že neboli splnené procesné podmienky na vydanie neodkladného opatrenia, keďže konanie pred rozhodcom už bolo ukončené. V tomto kontexte ozrejmila, že listom č. XXXXX/ XXXX-T.-C. XXXXX/XXXX bola MPSVaR SR určená v zmysle § 13 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní ako rozhodca v súvislosti s uzatvorením podnikovej kolektívnej zmluvy medzi Odborovými organizáciami OZ KOVO OSK a Základnou organizáciou OSK team a zamestnávateľom Orange Slovensko, a.s.. List jej bol doručený dňa 20.06.2024. V konaní pred rozhodcom požiadala zamestnávateľa o stanovisko, najmä k otvoreným bodom a o predloženie ďalších podkladov s tým, že termín určila do 18.07.2024. Zamestnávateľ požiadal o predĺženie lehoty do 15.08.2024, čomu vyhovela. Následne odpoveď zamestnávateľa poslala na vedomie odborovým organizáciám, ktorý reagovali dňa 28.09.2024 s tým, že odborové organizácie ju požiadali, aby neposkytla ich písomné stanovisko zo dňa 28.09.2024 zamestnávateľovi. S oboma stranami uskutočnila separátne stretnutie. V tom čase jej bolo doručené Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 525/2024-27 zo dňa 02.10.2024 vo veci ústavnej sťažnosti zamestnávateľa, ktorým jej bolo nariadené zdržať sa rozhodnutia vo veci. V tejto súvislosti bol zamietnutý aj návrh navrhovateľov 1/, 2/ na nariedenie neodkladného opatrenia ohľadom jej povinnosti vydať rozhodnutie (konanie vedené na MS BA IV sp. zn. 33C/77/2024 v spojení s uznesením KS BA sp. zn. 2Co/22/2025. Následne bola ústavná sťažnosť zamestnávateľa odmietnutá z dôvodu, že zamestnávateľ ako sťažovateľ má možnosť využiť opravný prostriedok - kasačnú sťažnosť. Popritom prebiehalo aj konanie ohľadom návrhu na vydanie neodkladného opatrenia zo strany zamestnávateľa, aby ako rozhodkyňa nerozhodla, kým nebude vyriešená otázka, či pracovisko zamestnávateľa je pracoviskom, na ktorom je zakázané štrajkovať ako predpoklad na uplatnenie postupu uzatvorenia kolektívnej zmluvy pred rozhodcom. Konanie bolo vedené pod č. 47C/39/2024 pred Mestským, súdom Bratislava IV v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 8Co/87/2024. Zamestnávateľovi nebolo vyhovené. Povinná ďalej argumentovala tým, že v čase vydania odvolaním napadnutého uznesenia už konanie pred rozhodcom neprebiehalo, nakoľko vec už v tom čase uzatvorila. Naviac, vo veci prebiehajú aj iné konania, konkrétne na Mestskom súde Bratislava IV konanie sp. zn. 3Cpr/4/2024 o určenie, že na pracovisku zamestnávateľa nie je v zmysle § 13 ods. 2 Zákona o kolektívnom vyjednávaní zakázané vykonávať právo štrajku a na Správnom súde v Bratislave, kde voči Uzneseniu správneho súdu č.k. 6S/80/2024 - 197 zo dňa 05.06.2025 bola podaná kasačná sťažnosť. Odvolateľka tiež ozrejmila, že v rámci žaloby v konaní sp. zn. 3Cpr/4/2024 zamestnávateľ priložil ako dôkazový materiál aj email MPSVaR zo dňa 27.06.2024 s názvom „Odpoveď na stretnutie“, v ktorom MPSVaR vysvetľuje postup pri ukončení úlohy rozhodcu tak, že „ministerstvo nemá právny nástroj na odvolanie rozhodcu sporu, ale len rozhodca môže vec posúdiť a zistiť, či nejde o situáciu podľa príslušného ustanovenia zákona„ pričom ako rozhodkyňa má za to, že pri vydaní rozhodnutia, ktorým sa uzatvára kolektívna zmluva musí brať do úvahy aj skutočnosť, či sú splnené hmotnoprávne podmienky na takéto rozhodnutie. Z tohto dôvodu skúma, či v danej veci prebehlo konanie pred sprostredkovateľom a v prípade ak nejde o dohodu strán o rozhodcovi (v tomto prípade k takejto dohode nedošlo), či spor vznikol na pracovisku, na ktorom je zakázané štrajkovať. Nakoľko absentuje exaktná zákonná definícia pracoviska, na ktorom je zakázané štrajkovať, vychádzala z ust. § 20 ods. 1 písm. j/ ZoKV, ktorý určuje, že nezákonný je štrajk zamestnancov zabezpečujúcich telekomunikačnú prevádzku a zamestnancov obsluhujúcich a prevádzkujúcich verejné vodovody, ak by ich účasťou na štrajku došlo k ohrozeniu života a zdravia občanov. Po preskúmaní danej veci nedošla k záveru, že by zamestnávateľ poskytoval také služby, pri ktorých výpadku by došlo k ohrozeniu života a zdravia občanov, keď v rámci zverejnených zmlúv s odberateľmi (napr. nemocnicami, či inými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti) išlo o štandardné obchodné vzťahy. Dodala, že napr. v rámci zmluvy s FN
Banská Bystrica je výslovne uvedený dôvod štrajku ako dôvod nepredvídaných okolností vylučujúcich zodpovednosť za nedodržanie parametrov. Ďalší odvolací dôvod povinnej spočíval v námietke, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil zamestnávateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko v rámci konania o uzatvorenie kolektívnej zmluvy je Orange Slovensko, a.s. ako zamestnávateľ druhou stranu a prípadné rozhodnutie, ktorým by bola uzatvorená kolektívna zmluva by malo na neho vplyv a zamestnávateľovi by automaticky vznikla voči zamestnancom povinnosť splniť záväzky z kolektívnej zmluvy. Tým, že zamestnávateľ nie je účastníkom konania, resp. prizvaný do tohto konania, bolo mu znemožnené uplatniť svoje procesné práva, pričom v totožnom konaní o vydanie neodkladného opatrenia krajský súd uznesením č. k. 2Co/22/2025-145 ustálil, že zamestnávateľ má byť súčasťou konania. Ďalej povinná namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočívajúci v nepreukázaní predpokladu na vydanie rozhodnutia, t. j. že ide o pracovisko, na ktorom je zakázané štrajkovať. Povinná tiež zastala názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko nezistil, že je možné skončiť konanie pred rozhodcom aj inak ako rozhodnutím o uzatvorení kolektívnej zmluvy. Namietla tiež, že zistený skutkový stav neobstojí, nakoľko jej rozhodnutie o zastavení konania zo dňa 26.06.2025 nebolo v inom konaní vyhlásené za neplatné. Napokon povinná dôvodila aj tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne argumentovala tým, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil najmä skutočnosť, že v konaní pred rozhodcom nie je potrebné sa zaoberať otázkou, či u zamestnávateľa existuje pracovisko, kde je zakázané štrajkovať. Skutočnosť, že zamestnávateľ je poskytovateľ telekomunikačných služieb totiž sama o sebe neznamená celoplošný zákaz štrajku. Zopakovala tiež argument, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že konanie je skončené (res iudicata) zastavením. Nestotožnila sa ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, že by iné rozhodnutie rozhodcu ako je vydanie rozhodnutia, ktorým je uzatvorená kolektívna zmluva, bolo nulitným. 5. Navrhovatelia sa k odvolaniu povinnej vyjadrili spoločným podaním zo dňa 20.01.2026. Navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Primárne vyslovili pochybnosť nad včasnosťou odvolania povinnej, nakoľko z jeho obsahu nie je zrejmé jeho datovanie a kedy bolo súdu doručené, pričom táto skutočnosť nie je zrejmá ani z elektronického spisu. V plnej miere sa stotožnili s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a uviedli, že v povinnou označenom čase od 20. júna 2024 do konca septembra 2024 neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by jej bránila vo veci konať zákonným spôsobom, majúc za to, že išlo z jej strany o svojvôľu a nezákonný postup. V nadväznosti na povinnou odkazované súdne konanie, či pracovisko zamestnávateľa je pracoviskom, na ktorom je zakázané štrajkovať, zdôraznili, že na túto otázku jej odpovedalo právoplatné uznesenie Mestského súd Bratislava IV sp. zn. 47C/39/2024 z 15. júla 2024, ktorým v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/87/2024 - 142 zo dňa 10. októbra 2024 zamietol návrh zamestnávateľa, aby povinná nerozhodovala kolektívny spor, citujúc z uvedených súdnych rozhodnutí, že „jediným účinkom vydaného neodkladného opatrenia by tak bolo pozdržanie zákonom predvídaného postupu a ak navrhovateľ tvrdí, že neidentifikoval iný prostriedok nápravy, tak to automaticky neznamená dôvodnosť akéhokoľvek podaného návrhu s tým, že prípadný žalobný výsledok by mal len akademický charakter, nakoľko by dával rozhodnutie súdu do pozície, že nebude mať priamy vplyv na vyriešenie označenej spornosti, ale bude slúžiť jednej zo strán len ako argumentačný podklad a s tým, že navyše navrhovaný spor vo veci samej po nariadení neodkladného opatrenia by bol záväzný pre žalovaných (teraz v postavení odporcov), ktorí však nemajú voči rozhodkyni ani ministerstvu autoritatívnu právomoc, a tak celý navrhovateľom realizovaný proces sa javí v tomto kontexte ako pokus o obštrukciu voči prebiehajúcemu konaniu medzi navrhovateľom a odporcami. Pokiaľ má súd za to, že rozhodnutím vo veci samej nepríde k vyriešeniu sporu, nie je ani dôvodné ukladať povinnosť podania tak koncipovanej žaloby a do jej skončenia upravovať pomery medzi stranami cestou neodkladného opatrenia“. Vo vzťahu k súdnemu konaniu prebiehajúcemu pod sp. zn. 3Cpr/4/2024 navrhovatelia uviedli, že toto zamestnávateľ inicioval napriek jednoznačným právoplatným záverom obsiahnutým v uznesení Mestského súdu Bratislava IV z 15. júla 2024 potvrdenom rozhodnutím odvolacieho súdu a zdôraznili, že žaloba zamestnávateľa o určenie, že pracovisko žalobcu je pracoviskom, na ktorom nie je zakázané vykonávať právo štrajku, je žalobou na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, avšak táto nie je procesne prípustná, nakoľko zo žiadneho právneho predpisu ani zo zákona o kolektívnom vyjednávaní nevyplýva určenie takejto právnej skutočnosti. Vo vzťahu k súdnemu konaniu vedenému pod sp. zn. 6S/80/2024 uviedli, že správna žaloba bola uznesením Správneho súdu v Bratislave odmietnutá a ku dňu podania tohto vyjadrenia sa uvedený právny stav nijako nezmenil.
V súvislosti s intervenciou zamestnávateľa odkázali na svoje podanie zo dňa 14.01.2026, v ktorom uplatnili vo veci procesný návrh. Pokiaľ ide o vydané neodkladné opatrenie navrhovatelia nevzhliadli žiadne právne prekážky vo forme právoplatných súdnych rozhodnutí ani iné zákonné prekážky majúce odkladný účinok, ktoré by mali brániť rozhodovať vo veci sporu o uzatvorenie kolektívnej zmluvy zákonom pre povinnú predpokladaným spôsobom. K argumentácii povinnej, že z e-mailu nejakého zamestnanca ministerstva, ktorý ani nie je osobou oprávnenou konať v jeho mene a ktorý bol neformálne adresovaný zamestnávateľovi dňa 28.06.2024 vyplýva, že rozhodca môže posúdiť a zistiť, že nejde o situáciu podľa príslušného ustanovenia zákona, na základe čoho povinná odvodzuje svoje právo rozhodovať o zastavení konania pred rozhodcom, navrhovatelia zastali názor, že uvedené len dokresľuje úplnú absurdnosť a nezákonnosť jej konania a postupov pri uplatňovaní § 13 zákona o kolektívnom vyjednávaní s tým, že pripustenie interpretácie povinnej by znamenalo, že určenie rozhodcu podľa § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvom by nedávalo vôbec žiadny zmysel a neboli by s ním spojené nikdy žiadne právne účinky a následky spojené s vyriešením kolektívneho sporu, na ktorý je rozhodca v kolektívnom spore zo zákona povolaný. Naopak navrhovatelia poukázali na iné vyjadrenie ministerstva a osôb oprávnených konať v jeho mene, ktoré zamestnávateľ predložil v jeho spore s ministerstvom vedenom pod sp. zn. 6S/80/2024, z ktorého vyjadrenia vyplýva, že „nakoľko konanie pred sprostredkovateľom úspešné nebolo, ako forma riešenia kolektívneho sporu v procese kolektívneho vyjednávania po splnení požadovaných zákonných podmienok nasledovalo určenie rozhodcu, pričom žalovaný (ministerstvo) akcentuje, že vyhodnotil vo veci všetky relevantné kritériá a následne dospel k legitímnemu záveru, že sú splnené podmienky pre určenie rozhodcu v zmysle § 13 ods. 2 ZoKV, pričom naďalej zároveň deklaruje, že predmetné ustanovenie rozhodcu listom zo dňa 18.06.2024 nebolo svojvoľné, pretože k uvedenému postupu žalovaný dospel až po tom, čo mal spoľahlivo preukázané a zistené naplnenie zákonom požadovaných podmienok“. V tejto súvislosti navrhovatelia podotkli, že neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie správneho súdu, z ktorého by vyplývalo zrušenie určenia povinnej ako rozhodkyne zo strany ministerstva v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Z uvedeného bolo navrhovateľom viac ako zrejmé, že ministerstvo určujúce rozhodcu je bezpochyby povinné preskúmať splnenie hmotnoprávnych podmienok na určenie rozhodcu, čo aj dôsledne urobilo a teda povinnej táto kompetencia alebo atrahácie tejto kompetencie nepatrí. Za ničím nepodložené považovali tvrdenie zamestnávateľa, že nie je zamestnávateľom, u ktorého je zakázané štrajkovať, čoho dôkazom je odvolávanie sa povinnej na konkrétnu časť v individuálnej zmluve s konkrétnym zákazníkom, v ktorej sa uvádza, že poskytovateľ nezodpovedá za poruchu a nedodržanie garantovaných parametrov SLA, ktoré vzniknú v dôsledku nepredvídateľných udalostí, nakoľko podľa názoru navrhovateľov v žiadnom prípade nejde o štrajk zamestnancov poskytovateľa. Odhliadnuc však od uvedeného, táto časť zmluvných ustanovení sa vzťahuje výlučne na dostupnosť a kvalitu poskytovaných služieb ku konkrétnemu zákazníkovi (obchodnému partnerovi), preto nepojednáva o celkovej nedostupnosti služieb v danej lokalite, ale vzťahuje sa len na konkrétneho zákazníka, pričom pri subjektoch poskytujúcich zdravotnú starostlivosť či iné záchranné zložky môže mať nedostupnosť v danej lokalite vplyv na ohrozenie zdravia alebo života občanov. Navrhovatelia vnímali ako nezmyselné tvrdenie povinnej, že jej rozhodnutím o zastavení konania sa vyriešil spor o uzavretie kolektívnej zmluvy a že strany môžu pokračovať vo vyjednávaní vrátane použitia nátlakových prostriedkov, nakoľko pri použití štrajku by tento bol nezákonný z dôvodu podľa § 20 ods. 1 písm. j) zákona o kolektívnom vyjednávaní, čo si navrhovatelia nemôžu vôbec dovoliť, nakoľko takéto konanie by bolo nielen nezodpovedné, ale aj nezákonné. K povinnou namietaným nesplneným procesným podmienkam na vydanie neodkladného opatrenia uviedli, že v dôsledku svojvoľného a nezákonného rozhodnutia povinnej o zastavení konania toto skončené nebolo a teda ňou dňa 26.06.2025 realizovaný úkon je a bol bez akýchkoľvek právnych následkov. Navrhovatelia poukazujúc na ust. § 329 Civilného sporového poriadku nevzhliadli ani prekážku právoplatne rozhodnutej veci, nakoľko zánik dočasného opatrenia Ústavného súdu SR a nezákonný postup žalovanej po 29. máji 2025, ktorý vyústil do jej úkonu zo dňa 26.06.2025, bol dôvodom, prečo sa navrhovatelia obrátili na súd v poradí druhým neodkladným opatrením, pretože došlo k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie. K námietke odvolateľky, že zamestnávateľ nie je účastníkom konania, uviedli, že navrhovatelia sa nemôžu domáhať splnenia povinnosti, ktorú má povinná voči tretím osobám - zamestnávateľovi, tzn. nemôžu konať za iné aktívne legitimované subjekty, namietajúc v tomto kontexte tvrdenie odvolateľky, že neprítomnosť zamestnávateľa v konaní je nesprávnym skutkovým zistením. Napokon navrhovatelia poukázali na to, že nakoľko k splneniu povinnosti normovanej podľa § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní bola povinná donucovaná exekúciou, vymyslela si ďalší účelový postup, ako obchádzať zákon a vykonateľné súdne rozhodnutie, ktorý spočíva v tom, že dňa 7. novembra 2025 sa vzdala funkcie sprostredkovateľky a rozhodkyne kolektívnych sporov, preto navrhovatelia vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol úkon povinnej zo
dňa 7. novembra 2025 realizovaný, považovali tento za absolútne neplatný, pretože svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, obchádza ho alebo sa prieči dobrým mravom. Vzhľadom na uvedené navrhovatelia za predpokladu, ak by odvolací súd vyhodnotil odvolanie povinnej ako dôvodné, žiadali, aby odvolací súd na tieto okolnosti (úkon zo 7. novembra 2025), ktoré nastali zo strany povinnej po podaní odvolania, prihliadol ako na okolnosti hodné osobitného zreteľa pri posudzovaní veci a nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán. 6. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.10.2024 navrhla obchodná spoločnosť Orange Slovensko, a.s. svoj vstup do konania ako intervenient na strane povinnej. Súčasťou tohto podania je aj odvolanie voči uzneseniu súdu prvej inštancie (čl. 161), v ktorom ozrejmila, že dňa 26.09.2025 sa dozvedela o nariadenom neodkladnom opatrení, s ktorým nesúhlasí. Navrhla vydané neodkladné opatrenie ako neopodstatnené zrušiť. Namietala, že mestský súd už nariadil neodkladné opatrenie s identickým obsahom a za účasti identických subjektov už v minulosti (uznesením č. k. 33C/77/2024 -37 zo dňa 29.10.2024), ktoré bolo zo strany odvolacieho súdu zmenené tak, že bol návrh zamietnutý (uznesenie odvolacieho súdu č.k. 2Co/22/2025-153). Orange Slovensko, a.s. sa stotožnila so skutkovými tvrdeniami i právnymi argumentami obsiahnutými v odvolaní povinnej konštatujúc, že svoje skutkové tvrdenia relevantne preukázala; ide konkrétne o odvolaciu námietku, že konanie pred rozhodcom bolo jej rozhodnutím o zastavení konania riadne ukončené a teda v čase vydania neodkladného opatrenia už neexistoval prebiehajúci proces, ktorý by mohol byť predmetom súdnej ingerencie a navyše ukončenie konania pred rozhodcom akceptuje aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré ustanovilo povinnú za rozhodkyňu s tým, že akceptáciou rozhodnutia povinnej ako rozhodkyne ministerstvo okrem iného potvrdilo aj existujúcu prax v sporoch o uzavretie kolektívnej zmluvy, v rámci ktorej je rozhodca oprávnený skúmať danosť hmotnoprávnych predpokladov pre jednostranné určenie rozhodcu v intenciách § 13 zákona o kolektívnom vyjednávaní. Súhlasila, že na základe dostupných informácií a dôkazov nebolo preukázané, že u nej ako zamestnávateľa existuje pracovisko, na ktorom je zakázané vykonávať právo štrajku, t. j. absentovala podmienka jednostranného určenia povinnej ako rozhodkyne zo strany ministerstva. Za dôvodnú považovala aj námietku povinnej týkajúcu sa porušenia práva na spravodlivý súdny proces jej ako intervenienta, ktorú povinná vzniesla z pozície nezávislého arbitra, keďže rozhodnutie o neodkladnom opatrení bolo prijaté bez jej účasti a ako zamestnávateľa - zmluvnej strany, ktorá má právny záujem na výsledku konania, keď práve jej právne postavenie by bolo prípadným rozhodnutím rozhodcu (ako následok nariadeného neodkladného opatrenia) priamo dotknuté, čo napokon potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 2Co/22/2025 - 145 zo dňa 19.03.2025, v ktorom rozhodol o jej pripustení ako intervenienta do daného konania. Ako právne relevantnú hodnotila aj námietku povinnej o prekážke už rozhodnutej veci a napokon sa stotožnila aj s jej právnym názorom, že zákon o kolektívnom vyjednávaní nevylučuje možnosť ukončenia konania pred rozhodcom iným spôsobom než vydaním rozhodnutia, ktorým by došlo k fikcii uzatvorenia kolektívnej zmluvy, ak sa preukáže, že zákonné podmienky na takýto postup nie sú splnené. 7. Pred vecným posúdením odvolania povinnej Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd zistil, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie bolo povinnej doručené dňa 12.09.2025, preto od 13.09.2025 jej začala plynúť 15-dňová lehota na podanie odvolania, ktorej posledný deň pripadol na sobotu dňa 27.09.2025, v dôsledku čoho posledným dňom odvolacej lehoty v zmysle ust. § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka bol najbližší nasledujúci pracovný deň, t. j. 29.09.2025. Nakoľko z obsahu spisu (č. l. 159) vyplýva, že povinná podala odvolanie elektronicky prostredníctvom ústredného portálu verejnej správy dňa 29.09.2025, pričom jej podanie spolu s prílohami bolo príslušnému súdu v uvedený deň aj doručené, je zrejmé, že podala odvolanie v zákonnej lehote. Námietka navrhovateľov o neskorom podaní odvolania preto nie je opodstatnená. 8. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že spoločnosť Orange Slovensko, a.s. vstúpila do konania z vlastného podnetu písomným podaním zo dňa 02.10.2025, t. j. po rozhodnutí súdu prvej inštancie o navrhovanom neodkladnom opatrení a po podaní odvolania povinnou. Vzhľadom na navrhovateľmi dňa 19.01.2026 podané nesúhlasné stanovisko (č. l. 264) s pripustením vstupu intervenienta - spoločnosti Orange Slovensko, a.s. do tohto konania, odvolací súd postupom podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s § 81, § 82 ods. 1, 2, 3, 4 a § 83 CSP rozhodol v prvom výroku svojho rozhodnutia, že vstup spoločnosti Orange Slovensko, a.s. na strane povinnej ako intervenienta je prípustný. Odvolací súd mal za to, že jej právny záujem na výsledku sporu je daný tým, že nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa rozhodovalo o uložení povinnosti rozhodkyni vypracovať a písomne oznámiť rozhodnutie, je primárne záväzné pre intervenienta ako zamestnávateľa. Inak povedané,
rozhodnutím súdu v tejto sporovej veci je dotknuté právne postavenie zamestnávateľa. Právny záujem na výsledku sporu je daný rozšírenou záväznosťou prípadného vyhovujúceho výroku uznesenia, ktorý by sa spoločnosti Orange Slovensko, a. s. priamo dotýkal. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku navrhovateľov, že spoločnosť Orange Slovensko, a.s. môže v danom spore vystupovať iba ako strana sporu, respektíve ako navrhovateľ, nakoľko zastáva názor, že ustanovená rozhodkyňa svojím písomným rozhodnutím (riadne doručeným) uzatvára kolektívnu zmluvu za intervenienta s jeho zamestnancami (zastúpenými navrhovateľmi) a teda ak intervenient (zamestnávateľ) nemá záujem kolektívnu zmluvu uzavrieť, evidentne má právny záujem na úspechu strany, ktorá je v opozitnom procesnom postavení oproti navrhovateľom (zástupcom zamestnancov). Touto procesnou stranou je povinná. Odvolací súd dodáva, že nie je podstatné, či navrhovatelia s danou intervenciou súhlasia alebo nie, nakoľko procesné postavenie intervenienta môže vzniknúť aj proti vôli strany sporu, ktorú intervenient v konaní podporuje, resp. na ktorej strane intervenient vystupuje. 9. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané povinnou ako oprávnenou osobou, v neprospech ktorej rozhodnutie smeruje, v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonné náležitosti, preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 10. Podľa § 324 ods. 1, 3 CSP, pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. 11. Podľa § 325 ods. 1, 2 písm. d) CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. 12. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. 13. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 14. Podľa § 336 ods. 1 CSP, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami. 15. Základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je potrebné tieto tvrdenia spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, keďže pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. 16. V nadväznosti na povinnou namietaný nedostatok procesnej podmienky na strane súdu spočívajúci v prekážke právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), odvolací súd z listín pripojených k návrhu zistil, že Mestský súd Bratislava IV uznesením č. k. 33C/77/2024 - 37 zo dňa 29.10.2024 nariadil neodkladné opatrenie v znení zhodnom s procesným nárokom uplatneným v posudzovanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2Co/22/2025 - 153 zo dňa 19. marca 2025 uvedené rozhodnutie mestského súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietol, keď v danom prípade nevzhliadol prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Pri prvom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia odvolací súd, vzhľadom na existenciu rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý dočasným opatrením uložil povinnej (rozhodkyni) povinnosť do právoplatného rozhodnutia o ústavnej sťažnosti zamestnávateľa (spoločnosti Orange Slovensko, a.s. vystupujúcej v konaní sp. zn. 33C/77/2024 ako intervenient na strane žalovaného) zdržať sa rozhodovania v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, neposudzoval návrh navrhovateľov na nariadenie neodkladného opatrenia z hľadiska osvedčenia potreby bezodkladnej úpravy pomerov v intenciách jeho skutkových a právnych dôvodov. Právoplatné a vykonateľné dočasné opatrenie ústavného súdu, ktoré dočasne pozastavilo riešenie situácie medzi odborovými organizáciami zastupujúcimi zamestnancov a zamestnávateľom odstránil potrebu bezodkladnosti úpravy pomerov, spôsobilo, že odvolací súd túto podmienku pre nariadenie neodkladného opatrenia v konaní sp. zn. 2Co/22/2025 neskúmal, resp. nemusel skúmať na základe žalobcami deklarovaných skutočností. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie o v poradí druhom (posudzovanom) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia však už zaniklo ústavným súdom povinnej uložené dočasné opatrenie a najmä je potrebné uviesť, že v predchádzajúcom návrhu síce išlo o totožný predmet sporu, ale tento bol vymedzený iným skutkovým stavom než v prípade posudzovaného návrhu. V návrhu zo dňa 25.09.2024 navrhovatelia namietali rýdzu nečinnosť povinnej, keďže ku dňu podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia povinná nevydala v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy žiadne rozhodnutie, namietajúc skutočnosť, že od začatia konania pred rozhodkyňou uplynulo už viac ako 90 dní, avšak v poradí druhom návrhu na vydanie neodkladného opatrenia zo dňa 13.08.2025 navrhovatelia už namietali aj spôsob, akým povinná ako rozhodkyňa v kolektívnom pracovnoprávnom spore rozhodla. Na základe takto zistených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodoval o predmetnom návrhu už za zmenených skutkových okolností významných pre rozhodnutie a posudzoval podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle odlišnej skutkovej argumentácie navrhovateľov. Preto súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, už nie sú pri svojom rozhodovaní limitovaní právnym názorom a rozhodnutím Ústavného súdu SR, a preto potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, ako aj osvedčenie navrhovanej úpravy pomerov posudzujú za inej skutkovej situácie, než bola v konaní sp. zn. 2Co/22/2025. 17. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ak bolo konanie pred sprostredkovateľom neúspešné, zmluvné strany môžu po dohode požiadať rozhodcu o rozhodnutie v spore. Konanie pred rozhodcom je začaté dňom prijatia žiadosti o riešenie sporu rozhodcom. O prijatí žiadosti o riešenie sporu rozhodcom spíše rozhodca so zmluvnými stranami zápisnicu. Rozhodca odovzdá zápisnicu zmluvným stranám a ministerstvu. Podľa § 17 ods. 2 zákona, ak sa zmluvné strany nedohodnú podľa odseku 1 a ak ide o spor o uzavretie kolektívnej zmluvy, ktorý vznikol na pracovisku, kde je zakázané štrajkovať, alebo o spor o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy, určí rozhodcu na žiadosť ktorejkoľvek zo zmluvných strán ministerstvo; doručením rozhodnutia rozhodcovi je konanie pred rozhodcom začaté. Ministerstvo nemôže určiť rozhodcu, ktorý patrí k niektorej zo zmluvných strán, ktoré sú v spore . 18. Podľa § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní, rozhodca písomne oznámi zmluvným stranám rozhodnutie do 15 dní od začatia konania. Rozhodnutie rozhodcu obsahuje a) označenie zmluvných strán, b) skutočnosti, na ktorých sa zmluvné strany nedohodli, c) výrok rozhodcu a jeho odôvodnenie, d) dátum vydania rozhodnutia, e) meno a priezvisko rozhodcu a jeho podpis. Podľa § 13 ods. 6 zákona, doručením rozhodnutia rozhodcu zmluvným stranám v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy je táto zmluva uzavretá. 19. Podľa § 20 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, nezákonný je štrajk, a) ktorému nepredchádzalo konanie pred sprostredkovateľom (§ 11 a 12); to neplatí v prípade solidárneho štrajku (§ 16 ods. 3), b) ktorý bol vyhlásený alebo pokračuje po začatí konania pred rozhodcom (§ 13 a 14) alebo po uzavretí kolektívnej zmluvy,
c) ktorý nebol vyhlásený alebo sa nezačal za podmienok ustanovených v § 17, d) vyhlásený alebo začatý z iných dôvodov, než sú uvedené v § 16, e) solidárny, pokiaľ zamestnávateľ účastníkov tohto štrajku najmä s ohľadom na hospodársku nadväznosť nemôže ovplyvniť priebeh alebo výsledok štrajku zamestnancov, na podporu ktorých požiadaviek je solidárny štrajk vyhlásený, f) v prípade brannej pohotovosti štátu a v čase mimoriadnych opatrení, g) zamestnancov zdravotníckych zariadení alebo zariadení sociálnych služieb, pokiaľ by ich účasťou na štrajku došlo k ohrozeniu života alebo zdravia občanov, h) zamestnancov pri obsluhe zariadení jadrových elektrární, zariadení so štiepnym materiálom a zariadení ropovodov alebo plynovodov, i) sudcov, prokurátorov, príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, príslušníkov a zamestnancov hasičských zborov a záchranných zborov a zamestnancov pri riadení a zabezpečovaní letovej prevádzky, j) zamestnancov zabezpečujúcich telekomunikačnú prevádzku a zamestnancov obsluhujúcich a prevádzkujúcich verejné vodovody, ak by ich účasťou na štrajku došlo k ohrozeniu života alebo zdravia občanov, k) zamestnancov, ktorí pracujú v oblastiach postihnutých živelnými udalosťami, v ktorých boli príslušnými štátnymi orgánmi vyhlásené mimoriadne opatrenia. 20. Primárne je odvolací súd názoru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vykazuje v odvolaní povinnej vytknutú vadu majúcu za následok nevykonateľnosť vydaného neodkladného opatrenia, keďže uloženie povinnosti povinnej písomne oznámiť navrhovateľom písomné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní samo o sebe nezakladá zákonnú fikciu uzatvorenia kolektívnej zmluvy medzi navrhovateľmi - odborovými organizáciami a zamestnávateľom - spoločnosťou Orange Slovensko, a.s. V spore o uzavretie kolektívnej zmluvy podmienkou vzniku zmluvy v zmysle ust. § 13 ods. 6 zákona o kolektívnom vyjednávaní je doručenie rozhodnutia rozhodcu zmluvným stranám. Tejto povinnosti sa však navrhovatelia voči povinnej (rozhodkyni) navrhovaným neodkladným opatrením nedomáhajú, preto je posudzovaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu jeho neúplnosti nevykonateľný. 21. V danej veci nie je možné opomenúť ani okolnosť, že podaním zo dňa 07. 11. 2025 (č. l. 220 súdneho spisu) povinná oznámila Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR, že ku dňu 07.11.2025 sa vzdáva funkcie sprostredkovateľa a rozhodcu kolektívnych sporov a v zmysle § 10a ods. 11 písm. b) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní žiada o výmaz zo zoznamu sprostredkovateľov a zo zoznamu rozhodcov vedenom Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR na roky 2025 - 2027. Vyčiarknutie povinnej ako rozhodkyne zo zoznamu sprostredkovateľov a zoznamu rozhodcov tak predstavuje významnú právnu skutočnosť pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie povinnej ako subjektu, ktorý mal byť nositeľom povinnosti podľa ust. § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní a zároveň má vplyv na procesný úspech navrhovateľov v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. 22. V posudzovanom prípade je nutné mať tiež na zreteli, že navrhované neodkladné opatrenie sleduje trvalú úpravu pomerov a nie je iba dočasným opatrením na obdobie do rozhodnutia vo veci samej, pričom domáhanie sa povinnosti rozhodkyne písomne oznámiť zmluvným stranám svoje rozhodnutie majúce za následok uzavretie kolektívnej zmluvy nespočíva na nesporných skutkových tvrdeniach navrhovateľov založených výhradne na nečinnosti povinnej vydať zákonom o kolektívnom vyjednávaní predpokladané rozhodnutie tak, ako to bolo v čase vydania neodkladného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. 33C/77/2024. Naopak, z odvolania povinnej je zrejmé, že povinná ako ministerstvom určená rozhodkyňa bola aktívna v spore o uzatvorenie kolektívnej zmluvy, vyžadovala súčinnosť dotknutých zmluvných strán a týmto svojím postupom sledovala splnenie podmienok, za ktorých možno rozhodcu na vyriešenie sporu
o uzavretie kolektívnej zmluvy vôbec určiť, pričom spornou otázkou brániacou povinnej ako rozhodkyni rozhodnúť spôsobom predpokladaným ustanovením § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní bola hmotnoprávna skutočnosť, či spor o uzavretie kolektívnej zmluvy vznikol na pracovisku, kde je/nie je zakázané štrajkovať. Za predpokladu, že spor medzi navrhovateľmi a zamestnávateľom (spoločnosťou Orange Slovensko, a.s.) nevznikol na pracovisku so zákazom štrajku jeho zamestnancov, nebol daný zákonný dôvod na to, aby ministerstvo na žiadosť navrhovateľov (odborových organizácií) vôbec povinnú ako rozhodkyňu v spore o uzatvorenie kolektívnej zmluvy určilo. O spornosti uvedenej hmotnoprávnej otázky svedčí nielen rozhodnutie rozhodkyne (povinnej) o zastavení konania zo dňa 26.06.2025 z dôvodu, že na základe dostupných dôkazov (verejne dostupných údajov - najmä centrálny register zmlúv) konštatovala, že počas prieskumu nebola u zamestnávateľa preukázaná existencia pracoviska, kde by bol štrajk zakázaný, ale aj zamestnávateľom k uvedenej právnej skutočnosti iniciované súdne konanie na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 3Cpr/4/2024, ktoré nie je právoplatne skončené. Aj v prípade, ak by súdy dospeli k záveru, že žaloba o určenie, že pracovisko žalobcu je pracoviskom, na ktorom nie je zakázané vykonávať právo štrajku nie je procesne prípustná, neznamená to, že uvedenú právnu skutočnosť nie je možné posudzovať ako predbežnú otázku v navrhovateľmi prípadne iniciovanom civilnom sporovom konaní s predmetom sporu, ktorý bude svojou povahou sledovať cieľ obdobný navrhovanému neodkladnému opatreniu. Vyriešenie tejto otázky však presahuje rámec, svojou povahou zrýchleného a len osvedčovacieho konania o neodkladnom opatrení. 23. Argument navrhovateľov, že právny názor Mestského súdu Bratislava IV vyjadrený v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vedenom pod sp. zn. 47C/39/2024, ktorým sa zamestnávateľ - spoločnosť Orange Slovensko, a.s. proti navrhovateľom za účasti povinnej domáhal uloženia povinnosti rozhodkyni zdržať sa konania a rozhodovania v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, dal odpoveď na otázku, či pracovisko zamestnávateľa je pracoviskom so zákazom štrajku, resp. vyriešil význam a zmysel súdneho konania o určenie uvedenej právnej skutočnosti, do ktorého rozhodnutia zamestnávateľ navrhoval neodkladným opatrením požadovanú povinnosť uložiť, považoval odvolací súd za zavádzajúci. Z povahy konania o nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že súd prvej inštancie v konaní sp. zn. 47C/39/2024 ani odvolací súd v konaní sp. zn. 8Co/87/2024 nevykonávali dokazovanie a teda hmotnoprávne nemohli skúmať medzi procesnými stranami spornú otázku týkajúcu sa práva štrajku zamestnancov v spoločnosti Orange Slovensko, a.s., keď súd prvej inštancie iba skonštatoval, že aj prípadný úspech zamestnávateľa v takto koncipovanom petite (návrhu na určenie, že pracovisko zamestnávateľa je pracoviskom, na ktorom nie je zakázané vykonávať právo štrajku pre účely § 13 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní) by nemal priamy dosah na rozhodnutie ministerstva o určení rozhodkyne a ani by rozhodkyňu neodvolal z ustanovenej funkcie a neobmedzil by jej právomoc v spore rozhodnúť. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že Mestský súd Bratislava IV v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia vedenom pod sp. zn. 47C/39/2024 sa nezaoberal splnením podmienok pre určenie povinnej ako rozhodkyne podľa ust. § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní, preto navrhovatelia citovanými časťami z odôvodnenia uznesenia Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 47C/39/2024 z 15. júla 2024 nepochybne mienili iba odvrátiť pozornosť odvolacieho súdu v predmetnej veci od zásadnej právnej skutočnosti, ktorú pri posudzovaní neodkladným opatrením sledovanej povinnosti rozhodkyne písomne oznámiť navrhovateľom písomné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní, nemožno opomenúť. 24. Dôvodom nevydania rozhodnutia prezumujúceho uzavretie kolektívnej zmluvy tak zjavne nie je iba nečinnosť - omisívne konanie povinnej bez akýchkoľvek pochýb o potrebe uvedené rozhodnutie v kolektívnom spore vydať, za ktorej situácie by bolo možné dospieť k záveru, že právo navrhovateľov na vydanie rozhodnutia v zmysle ust. § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktorému sa má poskytnúť neodkladná procesnoprávna ochrana, je náležite osvedčené. Ak totiž sami navrhovatelia namietali aj spôsob rozhodnutia povinnej, legitímnosť jej postupu predchádzajúceho rozhodnutiu o zastavení konania v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, tvrdiac prezumpciu vecnej správnosti určenia rozhodcu Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, nemôže ísť v posudzovanom návrhu kvalitatívne o povinnosť zodpovedajúcu povinnosti niečo vykonať v zmysle ust. § 325 ods. 2 písm. d) CSP, pri ktorej postačuje hodnoverné osvedčenie práva alebo právneho vzťahu, ktorému sa má za osvedčenia potreby neodkladnej úpravy pomerov poskytnúť právna ochrana prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia. Pre nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa má dosiahnuť medzi procesnými stranami trvalá úprava pomerov, nie je postačujúce osvedčenie medzi stranami existujúceho a zákonom č. 2/1991 Zb. determinovaného právneho vzťahu, ktorý pramenil z kolektívneho sporu navrhovateľov a zamestnávateľa o uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Samotný účel zákona -
dosiahnutie sociálneho zmieru prostredníctvom uzatvorenia kolektívnej zmluvy neosvedčuje potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán spôsobom, že rozhodcovi kolektívneho sporu sa uloží povinnosť oznámiť rozhodnutie vyvolávajúce právne účinky uzatvorenia kolektívnej zmluvy. Ustanovenie § 13 zákona o kolektívnom vyjednávaní má procesnoprávny charakter, keďže upravuje postup a podmienky pri riešení kolektívnych sporov, za ktorých dodržania možno naplniť jeho účel, preto odvolací súd zdôrazňuje, že účel zákona nemôže svätiť prostriedky alebo úplne obchádzať obligatórne podmienky, ktoré musia uzatvoreniu kolektívnej zmluvy predchádzať. Vzhľadom na uvedené nemožno povinnej nanútiť povinnosť podľa § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní využitím inštitútu neodkladného opatrenia, nakoľko bez riadneho preukázania navrhovateľom náležiaceho práva na splnenie predmetnej povinnosti zo strany rozhodkyne (povinnej) nie je spravodlivé ani zákonné rozhodnutie súdu, ktoré rezignuje na hmotnoprávne argumenty strán - najmä povinnej týkajúce sa právne akceptovateľných spôsobov rozhodnutia sporov o uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Naviac, záver súdu prvej inštancie, že zákon č. 2/1991 Zb. neumožňuje určenému rozhodcovi vyriešiť kolektívny spor zastavením konania z dôvodu prijatia záveru, že u zamestnávateľa je štrajk zamestnancov možný, je bez vykonaného riadneho dokazovania predčasný a jeho odôvodnenie výlučne účelom zákona je nesprávne, ničím nepodložené tak, ako namietla i odvolateľka a logicky nevysvetľuje súdom prvej inštancie konštatovanú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Treba dodať, že zamestnanci obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a.s. majú svoje práva primárne garantované Zákonníkom práce a inými súvisiacimi všeobecne záväznými právnym predpismi, preto v danej právnej veci absentuje aj bezodkladnosť navrhovanej (konečnej) právnej úpravy pomerov medzi dotknutými stranami. Odvolací súd v tomto ohľade pre úplnosť uvádza, že súdom prvej inštancie zdôvodnená potreba bezodkladnej úpravy pomerov, že zamestnanci sa ocitli v stave právnej neistoty, kedy prichádzajú o možnosť priaznivejšej úpravy ich práv v pracovnoprávnych vzťahoch neobstojí, nakoľko navrhovatelia podľa ich vlastného tvrdenia vedú so zamestnávateľom kolektívne vyjednávanie už dlhodobo (od 1. augusta 2022, resp. 27. októbra 2022), k určeniu povinnej ako rozhodkyne došlo ešte v júni roku 2024 a od tohto okamihu prebiehajú aj súvisiace súdne konania týkajúce sa sporu o uzavretie kolektívnej zmluvy, pričom aj nezávislý orgán ochrany ústavnosti uprednostnil potenciálne porušené ústavné právo zamestnávateľa pred povinnosťou rozhodkyne oznámiť rozhodnutie vedúce k uzatvoreniu kolektívnej zmluvy, keď dočasným opatrením uložil povinnej, aby svoju povinnosť podľa § 13 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní neplnila. Vzhľadom na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že dlhodobo trvajúci stav právnej neistoty si nemožno zamieňať so stavom bezprostrednej hrozby alebo vážnej ujmy, ktorá hrozí navrhovateľom v prípade nenariadenia požadovaného neodkladného opatrenia. V danom prípade preto nie je daná potreba okamžitej ingerencie súdu, bez ktorého zásahu by neskoršie uchádzanie sa o konečnú súdnu ochranu nedávalo praktický zmysel. Vzhľadom na daný právny stav je zrejmé, že nenariadením požadovaného neodkladného opatrenia nehrozí navrhovateľom (resp. zamestnancom, ktorých zastupujú) žiadna vážna ujma a ich nárok si nevyžaduje promptné rozhodnutie, ale naopak; v súlade s právom na spravodlivý súdny proces si uplatnený nárok navrhovateľov vyžadoval, aby sa splnenia povinnosti od rozhodkyne domáhali prostredníctvom žaloby ako procesného úkonu, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. 25. Práve odvolateľkou namietaná podmienka pre jej určenie ako rozhodkyne v kolektívnom spore a to, či spor vznikol na pracovisku, na ktorom je zakázané štrajkovať, je spôsobilá zodpovedať otázku oprávnenosti navrhovateľmi sa domáhaného nároku, pričom v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov strán je nutné uvedenú prejudiciálnu otázku riadne preukázať, a nie iba osvedčiť, nehovoriac o tom, že súd prvej inštancie sa pri posudzovaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia touto otázkou z hľadiska aspoň jej osvedčenia vôbec nezaoberal. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na obsah listu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 18.06.2024 (príloha k posudzovanému návrhu na č. l. 25 súdneho spisu), z ktorého nepochybne vyplýva, že dôvod pre určenie povinnej ako rozhodkyne v spore o uzatvorenie podnikovej kolektívnej zmluvy na roky 2024-2025 si ministerstvo osvojilo iba na základe tvrdenia žiadateľov - odborových organizácií (navrhovateľov), keď zdôraznilo, že rozhodkyňu určilo z nimi uvedeného dôvodu, že u zamestnávateľa Orange Slovensko, a.s. sa jedná o pracoviská, kde je zakázané štrajkovať. 26. V tomto kontexte v procesný neúspech posudzovaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia svedčia aj argumenty samotných navrhovateľov uvádzané vo vyjadrení k odvolaniu povinnej, nakoľko s rozhodnutiami vydanými v správnom súdnictve (sp. zn 6S/80/2024), ktoré majú preukazovať výhradnú kompetenciu ministerstva skúmať podmienky na určenie rozhodcu, je nutné sa vysporiadať vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi, ktoré v potenciálne navrhovateľmi ako žalobcami vyvolanom
spore o uloženie povinnosti podľa ust. § 13 ods. 5 zákon o kolektívnom vyjednávaní, by mohla a vzhľadom na odvolaciu argumentáciu v tomto konaní aj bude produkovať povinná v procesnom postavení žalovanej, avšak predmetom tohto konania nie je žaloba o veci samej. 27. Berúc zreteľ na okolnosti posudzovanej právnej veci odvolací súd zastáva presvedčenie, že navrhovateľmi prostredníctvom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uplatnené právo na uloženie povinnosti rozhodkyni podľa osobitného zákona bolo namieste uplatniť právne relevantnou civilnou žalobou. Podľa názoru odvolacieho súdu by sa vydanie neodkladného opatrenia spôsobujúceho trvalú úpravu pomerov strán len na základe súdom prvej inštancie deklarovanej potreby dosiahnutia účelu osobitného zákona bez reflexie podmienok, od ktorých je neodkladným opatrením požadované uloženie povinnosti závislé, sa prieči jednak právu na spravodlivý proces, ale zároveň neosvedčuje ani potrebu bezodkladnej úpravy pomerov ako podmienku pre nariadenie neodkladného opatrenia. 28. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, nevzhliadol návrh na vydanie neodkladného opatrenia za dôvodný, a preto v druhom výroku svojho rozhodnutia napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že návrh zamietol. 29. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v konaní plne procesne úspešnej povinnej a intervenientovi na strane povinnej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 30. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z., § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).