Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoCsp/11/2026 1424201117 26. 05. 2026 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2026:1424201117.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., IČO: 35 850 370, so sídlom Prešovská 48, Bratislava, zastúpeného: act legal s.r.o., IČO: 47 239 921, so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, C. o zaplatenie 161,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4.5.2026, č.k. 64Csp/14/2024-123, takto rozhodol: Uznesenie súd prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Uznesením zo dňa 4.5.2026, č.k. 64Csp/14/2024-123 súd prvej inštancie návrh žalobcu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zo dňa 25.11.2025, č.k. 64Csp/14/2024-112 zamietol. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 278, § 281 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.1.2024 domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 161,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 161,50 eur od 8.8.2021 do zaplatenia. Súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 25.11.2025, na ktoré predvolal právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, ktorým spolu s predvolaním bolo doručené poučenie o možnosti súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie tak žalobcu, ako aj žalovaného, podľa § 274 C.s.p. a § 278 C.s.p. s tým, že právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie spolu s poučením doručené dňa 16.9.2025 a žalovanému dňa 15.9.2025. Na termín pojednávania určený na deň 25.11.2025 sa právny zástupca žalobcu nedostavil, svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil a prítomný žalovaný navrhol, aby súd vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalobcu podľa § 278 C.s.p. Prvoinštančný súd rozsudkom pre zmeškanie zo dňa 25.11.2025, č.k. 64Csp/14/2024-112 žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok pre zmeškanie bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený dňa 1.12.2025. Podaním doručeným súdu dňa 12.12.2025 žalobca podal v zmysle § 281 ods. 1 C.s.p. návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, ktorý odôvodnil tým, že v priebehu konania bol aktívny, riadne uplatňoval svoje procesné práva a plnil si procesné povinnosti, opakovane súhlasil s prejednaním veci bez jeho prítomnosti a v minulosti riadne ospravedlnil svoju neúčasť s poukazom na zásadu hospodárnosti konania. Okrem podania samotnej žaloby adresoval súdu dve písomné vyjadrenia so svojou argumentáciou, v ktorých reagoval na obranu žalovaného; súčasne predložil listinné dôkazy preukazujúce dôvodnosť uplatneného nároku, navyše v priebehu konania dvakrát výslovne súhlasil, aby súd vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, pričom tento generálny postoj jasne indikoval jeho záujem na tom, aby súd vo veci meritórne rozhodol na základe predložených listinných dôkazov a písomných prednesov, a to bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru upozorňujúcu na nesprávnosť mechanického či formalistického uplatňovania
inštitútu rozsudku pre zmeškanie v prípadoch, kde strana sporu nie je reálne pasívna. K samotnej neúčasti na pojednávaní dňa 25.11.2025 žalobca uviedol, že mal v úmysle sa z pojednávania riadne ospravedlniť a požiadať o konanie v neprítomnosti, tak ako to urobil v predchádzajúcich prípadoch, pričom až v nadväznosti na doručené rozhodnutie súdu prvej inštancie zistil, že z dôvodu chyby neprišlo k odoslaniu ospravedlnenia termínu 25.11.2025, pričom toto podanie rovnako obsahovalo súhlas, aby súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené mal za to, že zmeškal termín pojednávania z ospravedlniteľného dôvodu, ktorým bola chyba pri zasielaní ospravedlnenia. Žalobca taktiež poukázal na to, že je zrejmé, že žalobcom udelený súhlas na konanie a rozhodnutie v jeho neprítomnosti sa vzťahoval na celé konanie. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd rozsudok pre zmeškanie zrušil a vo veci ďalej konal. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozsudok pre zmeškanie žalobcu predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalobcu v spore. Rozhodnutie sporu rozsudkom pre zmeškanie žalobcu na pojednávaní je obligatórne, za splnenia podmienky, že tu existuje výslovný návrh žalovaného na túto formu rozhodnutia. Prvotným predpokladom na zrušenie kontumačného rozsudku je, že žalobca zmeškal pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu kontumačného rozsudku z ospravedlniteľného dôvodu. Tento ospravedlniteľný dôvod je žalobca povinný preukázať, pretože bude predmetom posudzovania súdu. V tomto konaní súd posudzuje len to, či okolnosti uvádzané a preukázané žalobcom možno považovať za ospravedlniteľný dôvod nezúčastnenia sa pojednávania. Súd prvej inštancie poukázal na fakt, že zrušenie rozsudku pre zmeškanie predstavuje výnimočné opatrenie a z tohto dôvodu je nutné ospravedlniteľnosť dôvodov neospravedlneného nezúčastnenia sa pojednávania vyhodnocovať reštriktívne. 4. Prvoinštančný súd skúmal, či boli splnené podmienky na zrušenie rozsudku pre zmeškanie uvedené v § 281 ods. 1 a 2 C.s.p. a dospel k záveru, že návrh žalobcu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie nie je dôvodný. Návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podľa § 281 C.s.p. je procesným návrhom, pričom konajúci súd musí „iba“ posúdiť, či sú splnené podmienky pre rozhodnutie o tomto návrhu a v prípade, že návrhu vyhovie, pokračuje v konaní ďalej. Vzhľadom na to, že pojem „ospravedlniteľný dôvod“ nie je právnou normou definovaný, je iba na úvahe konajúceho súdu, ktoré okolnosti v intenciách konkrétneho prípadu posúdi ako okolnosti hodné ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní. Z uvedeného vyplýva, že podstatným pre vydanie napadnutého uznesenia je podanie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie a aj posúdenie ospravedlnenia zo strany súdu (II. ÚS 369/2018). Súd v súlade s § 281 ods. 1 C.s.p. dospel k záveru, že dôvody neúčasti na nariadenom pojednávaní uvádzané právnym zástupcom žalobcu nemožno považovať za ospravedlniteľné. K uvedenému názoru dospel najmä s ohľadom na skutočnosť, že subjektívny omyl pri zasielaní ospravedlnenia neúčasti nemožno považovať za relevantný dôvod na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, nakoľko ide výlučne o pochybenie právneho zástupcu žalobcu, ktoré nemôže byť zo strany súdu, ktorý dotknutý rozsudok pre zmeškanie vyniesol za splnenia všetkých procesných podmienok na jeho vydanie, akceptovaný. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že hoci žalobca v minulosti ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a vyslovil súhlas s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, toto ospravedlnenie sa vzťahovalo vždy len na konkrétne pojednávania, preto ho nemôže vykladať paušálne vo vzťahu ku všetkým nariadeným pojednávaniam v danej veci. Skutočnosť, že žalobca nebol v konaní pasívny pred pojednávaním súd akceptuje a vyhodnocuje ako pravdivú, no vo vzťahu k neúčasti na pojednávaní konanom dňa 25.11.2025 táto pozitívna aktivita žalobcu pred týmto termínom pojednávania, nemohla byť súdom vyhodnotená na jeho obranu, keďže pojednávania určeného na deň 25.11.2025 sa bez ospravedlnenia nezúčastnil, hoc predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu riadne doručené. Vzhľadom na to, že rozsudok pre zmeškanie má sankčný charakter, právny zástupca žalobcu bol vo vzťahu k nariadenému pojednávaniu v konaní pasívny a uvádzané dôvody pre zrušenie rozsudku pre zmeškanie nepredstavujú ospravedlniteľné dôvody, súd prvej inštancie návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zamietol. 5. Proti uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom sa nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že zrušenie rozsudku pre zmeškanie predstavuje výnimočné opatrenie a z tohto dôvodu je nutné ospravedlniteľnosť dôvodov neospravedlneného nezúčastnenia sa pojednávania vyhodnocovať reštriktívne. Uviedol, že ustanovenie § 281 ods. 1 C.s.p. podmieňuje zrušenie rozsudku pre zmeškanie existenciou „ospravedlniteľného dôvodu" zmeškania pojednávania. Zákon tento pojem nijako neobmedzuje na výnimočné alebo extrémne situácie. Reštriktívny výklad použitý súdom prvej inštancie je podľa názoru žalobcu v rozpore s ústavným princípom práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Právo na prístup k súdu a právo na meritórne prejednanie veci
nemôže byť eliminované formalistickým výkladom procesnej sankcie. Záver súdu prvej inštancie, že rozhodnutie sporu rozsudkom pre zmeškanie žalobcu na pojednávaní je obligatórne, za splnenia podmienky, že tu existuje výslovný návrh žalovaného na túto formu rozhodnutia považoval žalobca za nesprávny a v rozpore s ustálenou judikatúrou. Uviedol, že z dikcie § 278 C.s.p. vyplýva, že vydanie rozsudku pre zmeškanie je podmienené kumulatívnym splnením viacerých podmienok, pričom súd je povinný tieto podmienky posúdiť komplexne, a to vrátane kontextu celého konania. Rozsudok pre zmeškanie nie je automatickou sankciou, ktorú je súd povinný uložiť bez ohľadu na okolnosti prípadu, ale fakultatívnym inštitútom, pri ktorého aplikácii je súd povinný zohľadniť princíp proporcionality a účel sledovaný zákonom. Osobitne zdôraznil, že práve záver o automatickej sankcii bol po zavedení rozsudku pre zmeškanie v znení C.s.p. podrobený prieskumu najvyšších súdnych autorít a tieto jednoznačne skonštatovali, že sa nejedná o povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Žalobca poukázal na to, že bol v priebehu súdneho konania aktívny, riadne uplatňoval svoje procesné práva a plnil si procesné povinnosti. Žalobca opakovane súhlasil s prejednaním veci bez jeho prítomnosti a v minulosti riadne ospravedlnil svoju neúčasť s poukazom na zásadu hospodárnosti konania. Žalobca okrem podania samotnej žaloby, v ktorej vymedzil skutkové okolnosti a právne posúdenie nároku, adresoval súdu dve písomné vyjadrenia so svojou argumentáciou, v ktorých reagoval na obranu žalovaného. Súčasne predložil listinné dôkazy preukazujúce dôvodnosť uplatneného nároku. Navyše žalobca v priebehu konania dvakrát výslovne súhlasil, aby súd vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Tento generálny postoj žalobcu jasne indikoval jeho záujem na tom, aby súd vo veci meritórne rozhodol na základe predložených listinných dôkazov a písomných prednesov a to bez jeho prítomnosti a jeho právneho zástupcu. Žalobca preto poukázal na ustálenú judikatúru, ktorá upozorňuje na nesprávnosť mechanického či formalistického uplatňovania inštitútu rozsudku pre zmeškanie v prípadoch, kde strana sporu nie je reálne pasívna. 6. Žalobca poukázal na právny názor prezentovaný Najvyšším súdom SR v uznesení zo dňa 26.4.2023, sp.zn. 2Obdo/27/2022, v ktorom súd uviedol, že „33. Zároveň Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo 4. júna 2019 sp. zn. I. ÚS 233/2019-22 vyslovil názor, že rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie aj za splnenia všetkých procesných podmienok „nie je žiadúce najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej).“ 38. Je pritom irelevantné, či v takomto návrhu uvádza advokát žalobcu ako jeden z dôvodov jeho neprítomnosti na vytýčenom pojednávaní v súdenej veci iné kolidujúce pojednávania alebo nie (ako v prípade žiadosti o odročenie pojednávania), nakoľko takýto procesný postup žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, ktorým výslovne z dôvodu hospodárnosti žiada o pojednávanie bez jeho prítomnosti (za podmienky, ak je takýto návrh doručený včas), nie je možné považovať za pasivitu žalobcu, resp. stratu záujmu na konaní. Vzhľadom na procesný útok žalobkyne v súdnom spore, ktorým k žalobe pripojila a označila dôkazy, ktoré navrhuje v konaní vykonať, ako aj všetky jej podania k vyjadreniam žalovanej strany, čím žalobkyňa neostala v konaní pasívna, by bol postup konajúceho súdu na základe prísneho výkladu splnenia podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie rýdzo formalistický (I. ÚS 233/2019).“ Rovnako tak Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 373/2020 zo dňa 29. 6. 2021 uviedol, že: „Rozsudok pre zmeškanie prispieva k urýchleniu či ukončeniu konania v prípadoch, ak niektorá z procesných strán je v konaní nečinná, no zároveň má voči nečinnej procesnej strane sankčný charakter, keď v podstatnej miere obmedzuje jej možnosť uplatňovať v konaní jej práva. S ohľadom na túto skutočnosť súd, ktorý rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie, musí vždy s ohľadom na okolnosti prípadu uvážlivo posúdiť, či vydanie takéhoto rozhodnutia je na mieste, či jeho vydaním nedôjde k narušeniu procesnej rovnosti účastníkov konania. Z uvedených dôvodov by súd mal pristupovať k uplatneniu tohto inštitútu zdržanlivo a v nejednoznačných prípadoch by k vydaniu rozsudku pre zmeškanie pristúpiť nemal. 21. Súd rozhodujúci rozsudkom pre zmeškanie musí vnímať, že materiálnou podmienkou jeho vydania je neprítomnosť procesnej aktivity jednej z procesných strán. Z uvedeného dôvodu by mal súd rozlišovať, či v okolnostiach danej veci je neúčasť na pojednávaní dôsledkom nezáujmu strany o vývoj a priebeh konania alebo ide len o zmeškanie pojednávania. Súd by tak vždy mal prihliadnuť na predchádzajúcu procesnú aktivitu procesnej strany v konaní a voliť túto formu rozhodnutia v prípadoch, keď je zjavné, s ohľadom na predchádzajúce správanie procesnej strany,
že táto sa nechce na konaní aktívne podieľať, prípadne konanie len účelovo predlžuje.“ Podľa názoru žalobcu, tento v žiadnom prípade nebol pasívnym a mal za to, že už len v zmysle prezentovaných právnych názorov je zrejmé, že rozhodnutie súdu o vydaní rozsudku pre zmeškanie žiadnym spôsobom nereflektuje predchádzajúce konanie žalobcu. Súd mal k dispozícii dostatok skutkových tvrdení a dôkazov predložených žalobcom na to, aby mohol vec prejednať a rozhodnúť meritórne po vykonanom dokazovaní. 7. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že „subjektívny omyl pri zasielaní ospravedlnenia neúčasti nemožno považovať za relevantný dôvod na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, nakoľko ide výlučne o pochybenie právneho zástupcu žalobcu.", tento záver je podľa názoru žalobcu absolútnym ignorovaním celej situácie súdom a ide o izolované konštatovanie súdu bez zohľadnenia celkového kontextu procesného správania žalobcu v konaní. K samotnej neúčasti na pojednávaní dňa 25.11.2025 žalobca uviedol, že mal v úmysle sa z pojednávania riadne ospravedlniť a požiadať o konanie v neprítomnosti, tak ako to urobil v predchádzajúcich prípadoch. Žalobca jednoznačne zdokladoval, že termín považoval za ospravedlnený predložením formulára s ospravedlnením (žalobca nemá možnosť zasahovať do datovania formulárov na portály e-žaloby). Uvedené v žiadnom prípade nemožno stotožňovať s vedomým ignorovaním súdu alebo stratou záujmu o spor. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.06.2020, sp.zn. 12Co/43/2020, v ktorom súd uviedol, že: „Odvolací súd nemôže ignorovať skutočnosť, že každá ľudská činnosť je spojená s chybovosťou a preto by nemal byť netolerovateľným z toho prameniaci ojedinelý omyl. Už dávne latinské príslovie hovorí „errare humanum est“ - mýliť sa je ľudské, teda každý kto robí, robí aj chyby a tak z jedného pochybenia vyvodzovať povahe veci príliš závažné následky sa nezdá odvolaciemu súdu ani správne ani spravodlivé. V intenciách uvedeného odvolací súd vzhľadom na trvanie sporu, vzhľadom na vykonané dokazovanie a tiež vzhľadom na to, že žalovaná sa doteraz riadne konania zúčastňovala, bola aktívna, po zmeškanom pojednávaní sa vzápätí ešte ten istý deň ospravedlnila za neúčasť, dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého uznesenia, lebo okolnosti prípadu odôvodňujú označenie príčiny zmeškania pojednávania za ospravedlniteľné v zmysle ust. § 277 ods. 2 CSP a tie zakladajú dôvod na zrušenie rozsudku pre zmeškanie.“ Totožný záver zaujal Ústavný súd SR v náleze zo dňa 13.12.2018, sp.zn. II. ÚS 369/2018, ktorý uvádza: „Okresný súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: Rozsudok pre zmeškanie žalovaného - kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného v spore. Pokiaľ sa týka procesnej pasivity túto treba posudzovať tak, že žalovaný subjektívne aj napriek tomu, že mohol vo veci nekoná, nemá o pojednávanie záujem a z toho dôvodu je na mieste „sankcionovať“ ho rozsudkom pre zmeškanie. V konkrétnom prípade súd nedospel k záveru, vzhľadom na charakter veci, vzhľadom aj na predmet sporu ako aj na uplatnenú výšku nároku, že žalovaný subjektívne nemal záujem o konanie na súde, bol vedome nečinný, a to aj napriek tomu, že o pojednávaní vedel. Z predloženého potvrdenia žalovaného, ktoré k návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie pripojil vyplýva, že z technických dôvodov spočívajúcich v nesprávnom, resp. neexistujúcom zaevidovaní a zažurnalizovaní podaní preberaných z elektronickej schránky spoločnosti začiatkom decembra 2017 nedošlo k náležitému spracovaniu doručovaného predvolania na pojednávanie na deň 22.12.2017 a z toho dôvodu o predmetnom pojednávaní nemal vedomosť ani právny úsek a následne ani externá kancelária. Objektívne je zrejmé, že žalovanému došlo predvolanie na pojednávanie aj spolu so žalobou aj poučením, avšak podľa názoru súdu nečinnosť v konkrétnom prípade nemožno charakterizovať tým, či mu bolo doručené objektívne predvolanie, ale subjektívna nečinnosť, že o doručení vedel, avšak bez ďalšieho vo veci nekonal, pojednávania sa nezúčastnil, ani sa z tohto neospravedlnil. Javí sa tiež logické tvrdenie žalovaného, že pri takomto spore a pri takomto uplatnenom nároku zo strany žalobcov bolo by absolútne nelogické, aby nemal záujem zúčastniť sa pojednávania, resp. svojou nečinnosťou ho bojkotovať.“ 8. Žalobca nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že predchádzajúce ospravedlnenia a súhlasy s konaním v neprítomnosti sa vzťahovali „vždy len na konkrétne pojednávania" a nemožno ich vykladať paušálne. Uviedol, že jeho procesný postoj bol v celom konaní konzistentný a jednoznačný. Žalobca opakovane a bez výnimky súhlasil s konaním a rozhodnutím v jeho neprítomnosti, čo ostatne zodpovedalo výške uplatneného nároku a zásade hospodárnosti konania. Tento systematický a predvídateľný postoj žalobcu mal byť súdom zohľadnený pri posudzovaní, či nedostavenie sa na pojednávanie dňa 25.11.2025 bolo prejavom procesnej pasivity alebo len dôsledkom administratívneho pochybenia pri zasielaní (ďalšieho) ospravedlnenia s rovnakým obsahom. Sama skutočnosť, že v právnej veci o zaplatenie 161,50 eur boli nariadené tri termíny pojednávania svedčí o porušení zásady
hospodárnosti konania. V kontexte celkového správania žalobcu v konaní je zrejmé, že žalobca nemal v úmysle ignorovať pojednávanie ani prejsť do procesnej pasivity. 9. Žalobca ďalej poukázal na to, že napadnuté uznesenie je v priamom rozpore s ustálenými výkladovými pravidlami právnych noriem. Poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.04.2014, sp.zn. IV.ÚS/15/2014, v ktorom súd uviedol, že: „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012, podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).“ Totožnú argumentáciu zaujal tiež Najvyšší súd SR v uznesení Veľkého senátu Občianskoprávneho kolégia sp.zn. 1Vcdo/2/2017, keď uviedol: „Veľký senát pripomína, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska samotného textu zákona (i keby sa javil ako jednoznačný a určitý ), ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu alebo na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade logický, systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (I. ÚS 351/2010). Teleologický výklad predstavuje v súčasnosti priorizovaný spôsob interpretácie zákonného textu.“ Napadnuté uznesenie podľa názoru žalobcu úplne ignoruje prioritu teleologického výkladu právnych noriem a všetky argumenty žalobcu posudzuje izolovane bez ohľadu na celkový kontext. 10. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že preukázateľne existujú dôvody na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, keďže žalobca bol v priebehu konania aktívny; opakovane sa ospravedlnil a vždy súhlasil, aby súd konal v jeho neprítomnosti; nezmaril pojednávanie ale dopustil sa len chyby pri zasielaní (ďalšieho) ospravedlnenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najmä s ohľadom na preukázateľnú procesnú aktivitu žalobcu počas celého konania, existenciu ospravedlniteľného dôvodu spočívajúceho v administratívnom pochybení pri odosielaní ospravedlnenia a v súlade s citovanou judikatúrou Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ktorá odmieta formalistické využívanie inštitútu kontumácie, žalobca navrhol, aby súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. 12. Podľa § 278 C.s.p. na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh žalovaného rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobu zamietne, ak a) sa žalobca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalobca poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a b) žalobca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.
13. Podľa § 281 ods. 1 a 2 C.s.p. ak žalobca z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh žalobcu tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie. Návrh podľa odseku 1 môže žalobca podať do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel; o tom žalobcu v rozsudku pre zmeškanie súd poučí. 14. Podľa § 356 písm. b) C.s.p. odvolanie nie je prípustné proti rozsudku pre zmeškanie okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. 15. V posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie postupom podľa § 278 C.s.p., keď mal za to, že boli splnené podmienky na takýto postup, nakoľko žalobca sa nedostavil na pojednávanie vo veci dňa 25.11.2025, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, pričom žalobca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami a súčasne žalovaný na pojednávaní navrhol súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. 16. Civilný sporový poriadok v citovanom ustanovení § 281 C.s.p. umožňuje podať návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, pri ktorom sa posudzuje výlučne to, či na strane žalobcu existovali ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré zmeškal pojednávanie a či takýto návrh podal v lehote do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel. Účelom tejto zákonnej úpravy je teda zabezpečiť žalobcovi súdnu ochranu aj v prípade, ak sa z ospravedlniteľného dôvodu neustanoví na pojednávanie, na ktorom súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie. V tomto konaní sa súd nezaoberá tým, či boli splnené zákonné predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie (zákonná úprava vychádza z prezumpcie správnosti rozsudku), ale je oprávnený posúdiť len to, či okolnosti uvádzané a preukázané žalobcom (zistené súdom), (ne)možno považovať za ospravedlniteľný dôvod neprítomnosti žalobcu na pojednávaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.1.2020, sp.zn. 5Obdo/26/2019). Vzhľadom na to, že pojem „ospravedlniteľný dôvod“ nie je právnou normou definovaný, je iba na úvahe súdu, ktoré okolnosti v intenciách konkrétneho prípadu posúdi ako okolnosti hodné ospravedlnenia zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia. Podľa judikatúry ospravedlniteľné dôvody pre odpustenie zmeškania lehoty musia mať taký charakter, že bez ďalšieho vylúčia dotknutý subjekt z možnosti uskutočniť požadovaný úkon. Podstatným pre vydanie uznesenia o zrušení rozsudku pre zmeškanie je podanie návrhu na jeho zrušenie a posúdenie ospravedlnenia zo strany súdu (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 369/2018, sp.zn. II. ÚS 546/2020). 17. Odvolací súd dospel zhodne so záverom súdu prvej inštancie k tomu, že dôvod, pre ktorý žalobca žiadal zrušiť rozsudok pre zmeškanie nie je ospravedlniteľným dôvodom. Odvolací súd mal za to, že administratívne pochybenie právneho zástupcu žalobcu, v dôsledku ktorého nebola odoslaná správa obsahujúca ospravedlnenie neúčasti žalobcu (resp. jeho právneho zástupcu) na pojednávaní spolu so súhlasom, aby súd konal v jeho neprítomnosti, nemožno považovať za ospravedlniteľný dôvod na zmeškanie účasti na pojednávaní, resp. na ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Je potrebné poukázať na to, že právny zástupca žalobcu je obchodná spoločnosť, ktorú tvoria viacerí spoločníci – advokáti (piati), a u ktorej sú vedení viacerí koncipienti (piati), teda ide o štruktúrovanú spoločnosť, kde je dôvodné predpokladať zastupiteľnosť jednotlivých funkcií, zabezpečenie administratívneho zaťaženia (vzhľadom na kapacitné a personálne možnosti) a predídenie prípadným individuálnym pochybeniam jeho zamestnancov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 280/2020, ktorý poukázal na to, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na prístup k súdu nie je absolútnym právom a podlieha obmedzeniam, ako je napr. stanovenie lehoty na vykonanie určitého úkonu účastníkom konania (porovnaj Ashingdane v. the United Kingdom judgment, rozsudok z 28.5.1985, Levages Prestations Services v. France, rozsudok z 23.10.1996). Zároveň ESĽP uviedol, že strana má znášať následky oneskorene doručeného podania, ak sú chyby pripočítateľné tejto strane (pozri Pérez de Rada Cavanilles proti Španielsku, Platakou proti Grécku, č. 38460/97 a D. E. proti Španielsku, č. 47792/99). Detail formulára zo dňa 13.10.2020 predložený žalobcom preukazuje práve to, že chyba spracovania pošty vznikla u žalobcu. Je teda možné dovodiť, že žalobca si tak v rozhodnom čase sám zapríčinil taký stav, kedy súd prvej inštancie (správne) vydal rozsudok pre zmeškanie. Zároveň neboli preukázané žiadne iné objektívne okolnosti znemožňujúce vykonanie včasného úkonu zo strany žalobcu. Inak povedané, púhe opomenutie vykonať úkon bez ďalšieho nemožno považovať za ospravedlniteľný dôvod jeho nevykonania. So zreteľom na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 12Co/43/2020, na ktoré poukázal žalobca.
18. Pokiaľ žalobca argumentoval svojou aktivitou v konaní, resp. neexistenciou jeho pasivity a poukazoval na nesprávnosť mechanického či formalistického uplatňovania inštitútu rozsudku pre zmeškanie, táto argumentácia smerovala skôr k tomu, že neboli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Takéto námietky sú však dôvodom prípustnosti odvolania podľa § 356 písm. b) C.s.p. proti takémuto rozsudku (ktoré ale žalobca nepodal), a nie návrhu na jeho zrušenie podľa § 281 C.s.p. Vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré žalobca na podporu svojich tvrdení predložil, odvolací súd konštatuje, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/27/2022 sa týkalo prípadu, kedy bolo stranou sporu podané odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie. V prípade nálezu Ústavného súdu SR sp.zn, II. ÚS/369/2018 síce išlo o podanie návrhu na zrušenie rozsudku stranou sporu, avšak ústavný súd posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého uznesenia a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, pričom dospel k záveru, že odpoveď okresného súdu (pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie) na to, či žalovanou tvrdené okolnosti zmeškania pojednávania sú ospravedlniteľné, je síce v napadnutom uznesení vyjadrená pomerne stručne, avšak nie je nelogická či nedostatočná. Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd sa nezaoberal splnením podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS/373/2020, ústavný súd síce uviedol, že vnímal, že v danej veci nebola naplnená formálna podmienka vydania rozsudku pre zmeškanie, pretože neboli splnené zákonné podmienky na aplikáciu ustanovenia § 137 písm. a C.s.p. (išlo o určenie právnej skutočnosti), avšak predovšetkým posudzoval odôvodnenie napadnutého uznesenia v súvislosti s vyhodnotením ospravedlniteľného dôvodu neúčasti sporovej strany na pojednávaní z pohľadu možnej arbitrárnosti, formalizmu alebo zjavného rozporu so zákonom. 19. Na základe uvedeného odvolací napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 20. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a § 378 ods. 1 C.s.p., žalovanému ako úspešnej strane však nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania zohľadňujúc skutočnosť, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).