Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/46/2024 1419202381 25. 03. 2026 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., D., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X, F., zastúpenej: JUDr. Michal Rebro, advokát, so sídlom Maróthyho 6, Bratislava proti žalovanému: G. A. H., nar. X.X.XXXX, bytom I. X, B., zastúpenému: Mgr. Gabriela Janíková, advokátka, so sídlom Hviezdoslavovo nám. 25, Bratislava o určenie termínu splatnosti pôžičky, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7.12.2023, č. k. 23C/42/2019-378, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 657 a § 564 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil termín splatnosti dlhu s odôvodnením, že postupne v období od 29.7.2010 do 9.6.2014 požičala žalovanému na základe ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke po čiastkach peňažné prostriedky celkovo vo výške 285 000 eur, ktoré poukázala bezhotovostnými bankovými prevodmi na účet žalovaného a splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovaného, z konania ktorého je zrejmé, že nemá záujem dlh splatiť. S poukazom na tvrdenie žalobkyne, že vo vzťahu k žalovanému je v postavení veriteľa, spočívalo v konaní na strane žalobkyne dôkazné bremeno, obsahom ktorého bolo preukázať, že so žalovaným ako dlžníkom skutočne ňou tvrdenú zmluvu o pôžičke uzatvorila a z daného titulu žalovanému aj finančné prostriedky v tvrdenej výške poskytla, pričom splatnosť pôžičiek bola dohodnutá tak, že bola ponechaná na vôli žalovaného. Prvoinštančný súd konštatoval, že ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaný si od nej žalovanú sumu požičal, bola povinná preukázať, že strany sporu zmluvu o pôžičke uzatvorili, že pôžičku žalobkyňa reálne poskytla, že sa žalovaný zaviazal pôžičku vrátiť, pričom splatnosť bola ponechaná na jeho vôli a v konečnom dôsledku, že žalovaný požičané peňažné prostriedky nevrátil. Žalovaný v konaní nenamietal, že v danom období žalobkyňa na ním zriadený účet predmetné finančné prostriedky poukázala, tvrdil však, že tieto predstavovali dohodnuté investície žalobkyne do spoločného investičného zámeru žalobkyne, jej syna a žalovaného, peňažné prostriedky teda boli žalobkyňou poukazované na účet žalovaného z iného dôvodu ako tvrdila. Žalovaný tak tvrdenia žalobkyne vo vzťahu k existencii zmluvy o pôžičke ako aj dohody o spôsobe jej splatnosti poprel. Vychádzajúc z uvedeného, preukázanie pôžičky zaťažilo žalobkyňu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno preukázať bez pochybností svoje tvrdenia o tom, že so žalovaným uzatvorila zmluvu o pôžičke, nakoľko len tak mala možnosť dosiahnuť svoj úspech v konaní, v ktorom sa domáhala určenia splatnosti dlhu. Povinnosťou súdu bolo posúdiť, či žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno spočívajúce na jej strane v povinnosti preukázať existenciu tvrdeného právneho dôvodu, od ktorého odvodila opodstatnenosť uplatneného nároku, konkrétne, že so žalovaným uzatvorili zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovanému finančné
prostriedky poskytla tak, ako v konaní tvrdila, nakoľko žalovaný jej tvrdenia rozporoval. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že žalobkyňa tvrdené skutočnosti nepreukázala, v konaní nepredložila žiaden dôkaz spôsobilý preukázať existenciu zmluvy o pôžičke poskytnutú žalovanému, rovnako nepreukázala, že by sa žalovaný zaviazal peňažné prostriedky žalobkyni vrátiť, a že splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli dlžníka. Ak aj žalobkyňa predložila výpisy z účtu žalovaného preukazujúce, že peňažné prostriedky žalovanému poukázala, tento dôkaz podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí, nakoľko bez preukázania existencie žalobkyňou tvrdeného právneho dôvodu ich poskytnutia nie je možné vyvodiť záver o existencii zmluvy o pôžičke, pričom vznik pôžičky okrem reálneho odovzdania predmetu pôžičky predpokladá zhodnú vôľu oboch zmluvných strán, konsenzus, uzatvoriť zmluvu o pôžičke a dohodu o podstatných náležitostiach zmluvy. V danom prípade zhodná vôľa strán sporu uzatvoriť zmluvu o pôžičke absentovala, žalobkyňa danú skutočnosť nepreukázala. Čo sa týka návrhu žalobkyne, aby žalovaný predložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného, že dôkazné bremeno nesie žalobkyňa, ktorá bola povinná preukázať všetky ňou tvrdené skutočnosti a nie je povinnosťou žalovaného, aby nepodložené tvrdenia žalobkyne vyvracal. Predmetom sporu je žalobkyňou tvrdený nárok z titulu pôžičky, existenciu a oprávnenosť svojich nárokov tak bola povinná preukázať v prvom rade žalobkyňa. Žalovaného by zaťažilo dôkazné bremeno preukázať skutočnosti, ktoré nárok žalobkyne vylučujú až potom, ako by žalobkyňa ňou tvrdené skutočnosti preukázala. Prvoinštančný súd v uvedenom smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2013, sp. zn. 2Cdo/256/2012, ktorý vyslovil, že „žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.“ S poukazom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu zmluvy o pôžičke, žalobu, ktorou sa domáhala voči žalovanému určenia splatnosti dlhu, zamietol. Prvoinštančný súd vykonal dokazovanie aj inými listinami, napokon však skutočnosti, ktoré z týchto dôkazov vyplynuli, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, pre rozhodnutie súdu zásadný význam. V záujme prehľadnosti odôvodnenia preto považoval za nadbytočné sa týmito skutočnosťami zaoberať. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci priznal náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne s poukazom na § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že v priebehu rokov 2010 až 2014 požičala na základe ústnych zmlúv o pôžičke žalovanému peňažné prostriedky, a to dňa 29.7.2010 sumu 30 000 eur, dňa 26.8.2010 sumu 30 000 eur, dňa 30.11.2010 sumu 30 000 eur, dňa 3.5.2011 sumu 30 000 eur, dňa 28.9.2011 sumu 25 000 eur, dňa 13.4.2012 sumu 20 000 eur, dňa 21.9.2012 sumu 25 000 eur, dňa 8.2.2013 sumu 20 000 eur, dňa 5.5.2014 sumu 25 000 eur a dňa 9.6.2014 sumu 50 000 eur, celkovo vo výške 285 000 eur. Uvedené peňažné prostriedky boli na základe dohody žalobkyne a žalovaného poukazované na súkromný účet žalovaného v zahraničnej banke v Rakúsku, ktorý si zriadil sám žalovaný. Skutočnosť, že predmetnú sumu žalovaný prevzal, bola v konaní preukázaná výpisom z účtu a žalovaný túto skutočnosť v priebehu konania potvrdil. Došlo tak k reálnemu odovzdaniu pôžičky. Zmluva o pôžičke je tzv. reálny kontrakt. Žalovaný ani jednu z pôžičiek žalobkyni do dnešného dňa nevrátil. V zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Rozsudok súdu prvej inštancie podľa názoru žalobkyne takéto kritériá nenaplnil a preto ho považovala za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené žalovaným, ani ich zjavným a nelogickým rozporom s predmetom súdneho konania. Žalobkyňa bola toho názoru, že súd sa musí zaoberať procesným útokom aj procesnou obranou strán sporu, a teda argumentáciou žalovaného v súdnom konaní a dôkazmi ním predloženými, ak sú súčasťou procesnej obrany. Mala za to, že v prípade, ak v súdnom konaní žalovaný argumentoval určitými skutočnosťami a predkladal k nim dôkazy na svoju obranu, čím sa snažil súdu predostrieť svoju
verziu, mal by súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí a v odôvodnení svojho písomného rozsudku zhodnotiť všetky dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho konania, a to jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach s poukazom na znenie § 191 ods. 1 C.s.p. Keby súd prvej inštancie postupoval v zmysle uvedeného, musel by sa vysporiadať so zjavnými nejasnosťami a logickými nezrovnalosťami medzi tvrdeniami žalovaného a skutočnosťou, že obdržal od žalobkyne na svoj súkromný účet 285 000 eur, ako aj skutočnosťou, že žalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku a preto nebol žiaden dôvod, že by sa mala v minulosti podieľať na akýchkoľvek výdavkoch tvrdených žalovaným. Mala navyše za to, že tým, že žalobkyňa na začiatku namiesto žalovaného a syna žalobkyne uhradila z vlastných zdrojov celú kúpnu cenu prvého pozemku v Rakúsku vo výške 128 540 eur priamo predávajúcemu, tým vo viac ako dostatočnom rozsahu finančne podporila na začiatku stavebný zámer žalovaného a syna žalobkyne. Poskytla tak žalovanému a svojmu synovi dostatočnú finančnú pomoc, aby mohli ich stavebný zámer začať realizovať na pozemku, za ktorý namiesto žalovaného a syna žalobkyne uhradila predávajúcemu celú kúpnu cenu aj so všetkými výdavkami. Žalobkyňa nikdy od žalovaného nežiadala, aby jej uvedenú sumu 128 540 eur vrátil a nikdy ju za pôžičku nepovažovala. Súd však nijakým spôsobom nehodnotil dôkaz žalobkyne vo vzájomnej súvislosti s tvrdeniami žalovaného, ktorý sa snažil súd presvedčiť, že aj ďalšie finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa preukázateľne zaslala na jeho súkromný účet v celkovej výške 285 000 eur on považuje za ďalšiu bezodplatnú finančnú výpomoc. Spolu s úhradou kúpnej ceny za prvý pozemok vo výške 128 540 eur a ďalšími finančnými prostriedkami, na ktoré žalobkyňa v konaní poukazovala tak ide o sumu takmer 450 000 eur. Súd sa ani týmto dôkazom nezaoberal. Zdôraznila aj skutočnosť, že žalovaný nadobudol v rakúskom Hainburgu Pozemok 1 (Feldgasse) a Pozemok 2 (Freiungsstrasse), avšak tieto pozemky nadobudol spolu s J. C., pričom obidvaja boli podielovými spoluvlastníkmi (každý v 1) na obidvoch predmetných pozemkoch. Žalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku a preto nevidí dôvod, že by sa mala v minulosti podieľať na akýchkoľvek výdavkoch tvrdených žalovaným. Odhliadnuc od uvedeného, považovala za potrebné poukázať na fakt, že nie je akceptovateľné, ak by sa žalovaný v súdnom konaní bránil akoukoľvek vymyslenou argumentáciou a súd by sa touto argumentáciou za účelom zistenia objektívnej pravdy nijakým spôsobom nemusel zaoberať. Žalovaný nepredložil súdu žiaden dôkaz, o ktorý sa v predloženej tabuľke opieral a tak žalobkyňa považovala údaje tam uvedené za vymyslené, ničím nepodložené a nič nepreukazujúce. Žalovaný súdu ani nepredložil dôkazy, že platby uvedené v predloženej tabuľke boli jemu zo strany dodávateľov vyfakturované, dôkazy o ním vykonaných úhradách dodávateľom daných platieb uvedených v tabuľke ani dôkazy, na základe ktorých by bolo preukázané, že predmetné platby uskutočnil žalovaný z jeho vlastných peňažných prostriedkov. V priebehu súdneho konania žalobkyňa namietala, že napr. žiadne biotopové jazierko sa nikdy na pozemku nerealizovalo a ani sa s jeho realizáciou nikdy nezačalo, preto v tej súvislosti ani nemohli vzniknúť žiadne náklady, ktoré by uhrádzal žalovaný, ďalej svietidlá, ktoré žalovaný tvrdí, že zakúpil on, v skutočnosti zakúpil syn žalobkyne, ako aj všetky ostatné vymyslené položky v tabuľke predloženej žalovaným, čo tiež v súdnom konaní namietala a rozporovala, ale súd prvej inštancie sa danými skutočnosťami ani zavádzaním žalovaného nijakým spôsobom nezaoberal. Taktiež poukázala na skutočnosť, že prevažnú časť výdavkov uvedených v žalovaným predloženej tabuľke sú náklady na projektové dokumentácie, ktoré mal vypracovať žalovaný, avšak ktoré nikdy nikto nevidel a nie je zrejmé, na základe čoho si za ne uplatňuje sumy v tabuľke uvedené, navyše dané sumy nie sú podložené žiadnou faktúrou ani žiadnou zmluvou. Je potrebné tiež konštatovať, že ani na jednom pozemku sa do dnešného dňa nič nepostavilo a ani sa s žiadnou realizáciou výstavby ani len nezačalo. Žalovaný súdu taktiež nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo preukázané, že žalobkyňa mu bola dlžná nejaké peňažné prostriedky, ktoré by si mohol započítavať oproti poskytnutým pôžičkám. Súd prvej inštancie sa ani jednou vyššie uvedenou nezrovnalosťou v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal. V priebehu súdneho konania žalovaný opakovane uvádzal, že v jeho procesnom postavení nemusí nič dokazovať. Žalobkyňa bola toho názoru, že ak v súdnom konaní žalovaný tvrdí nejaké skutočnosti uvedené v ním pripravenej tabuľke na svoju obranu, čím sa snaží popierať celý žalobný návrh, je súd povinný za účelom zistenia objektívnej pravdy skúmať jednoznačné rozpory v tvrdeniach žalovaného, navyše, ak nie sú podložené relevantnými dôkazmi. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 716/2016-92, kde je výslovne uvedené, že „Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič nebráni tomu, aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci kompenzované modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto postup bude vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci.“ Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani so
skutočnosťou, že pri poskytnutí jednej z pôžičiek bola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená poznámka „Pôžička“. Zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje mu veci rovnakého druhu vrátiť. Tento právny vzťah nevyžaduje osobitnú formu, preto zmluva o pôžičke môže byť uzavretá ústne, konkludentne (mlčky) alebo v písomnej forme. Aj keď je zmluva o pôžičke neformálnym právnym úkonom, je reálnou zmluvou (kontraktom), čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný predmet pôžičky (peniaze) veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým predaním peňazí alebo napr. bezhotovostným spôsobom. K existencii vzniku (platnosti) takéhoto záväzku treba odovzdanie predmetu pôžičky. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je teda základným predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Pôžička je reálnym kontraktom a tak k zmluve o pôžičke v zmysle ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka nedochádza len na základe dohody strán (účastníkov zmluvy) účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Z uvedeného vyplýva, že nielen samotným zmluvným dojednaním, ale i prenechaním predmetu pôžičky vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi, čo mu bolo požičané a tomu zodpovedá právo veriteľa požadovať vrátenie pôžičky. Ak však nedošlo k prenechaniu peňazí či k bezhotovostnému prevodu dohodnutej sumy peňazí, potom nevznikol medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky. V tomto súdnom konaní však bolo jednoznačne preukázané, že k odovzdaniu pôžičiek v celkovej výške 285 000 eur na súkromný účet žalovaného reálne došlo a došlo k nemu tak, že žalobkyňa vždy išla fyzicky do banky vložiť danú sumu na účet žalovaného a je teda zrejmé, že k odovzdaniu takých vysokých súm a opakovane, nedošlo omylom ani bez právneho dôvodu, ale k odovzdaniu došlo na základe podnetu žalovaného, ktorý požiadal žalobkyňu o poskytnutie daných pôžičiek a ona s tým súhlasila. Opakovane zdôraznila, že pôžičky, ktoré žalobkyňa poukazovala na súkromný účet žalovaného v zahraničnej banke v Rakúsku jej do dnešného dňa nevrátil. V zmysle § 564 Občianskeho zákonníka, ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa bola názoru, že v priebehu konania nebola zachovaná rovnosť strán pred nezávislým a nestranným súdom. Navyše žalobkyňa namietala postup súdu prvej inštancie, keď pri vyhlasovaní rozsudku dňa 7.12.2023 absolútne porušil zásadu, ktorú mu ukladá § 219 ods. 1 C.s.p., keď síce vyhlásil výrok rozsudku, avšak rozsudok absolútne nijakým spôsobom neodôvodnil a ani strany sporu nepoučil o odvolaní s poukazom na znenie § 219 ods. 1 C.s.p. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd podľa § 391 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 22.1.2024, v ktorom uviedol, že s napadnutým rozsudkom sa v plnom rozsahu stotožňuje, považuje ho za správny a zákonný. Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, existenciu žiadneho z vyššie uvedených odvolacích dôvodov sa však podľa názoru žalovaného nepodarilo žalobkyni preukázať. Žalovaný považoval argumenty žalobkyne uvádzané v odvolaní za nesprávne a odvolanie za neopodstatnené. Podľa názoru žalovaného sa prvoinštančný súd riadne vysporiadal s vyjadreniami strán prednesenými v konaní aj s predloženými dôkazmi a v odôvodnení rozsudku podal jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku žalobkyne na určenie termínu splatnosti dlhu, ako aj s obranou proti takému uplatneniu zo strany žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa považovala rozsudok za nepreskúmateľný, nakoľko podľa nej nenaplnil zákonné kritériá a napáda spôsob hodnotenia dôkazov zo strany prvoinštančného súdu, pričom mu najmä vytýka, že sa nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené žalovaným, s uvedeným tvrdením žalobkyne žalovaný nesúhlasil. Žalovaný mal za to, že prvoinštančný súd v rozsudku reagoval na všetky relevantné skutočnosti a otázky a potvrdil, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi navrhnutými stranami sporu, vypočul strany sporu a ďalej v bode 19 rozsudku potvrdil, že vykonal tiež dokazovanie inými listinami (než skôr menovanými), pričom uviedol, že „vykonal dôkazy aj iným listinami, napokon však skutočnosti, ktoré z takýchto dôkazov vyplynuli, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, pre rozhodnutie súdu zásadný význam. V záujme prehľadnosti odôvodnenia je preto nadbytočné sa týmito skutočnosťami zaoberať.“ V tejto súvislosti žalovaný poukázal tiež na ustálenú judikatúru týkajúcu sa arbitrárnosti rozsudku a odôvodnenia žalobných námietok (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.5.2011, sp. zn. 8Sžo/122/2010): „K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (o.i. veci K. J. proti L., rozsudok zo dňa 21.X.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, J. M. proti L., rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.6.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).“ Vyššie uvedené platí napríklad aj pre námietku žalobkyne v odvolaní, že „Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani so skutočnosťou, že pri poskytnutí jednej z pôžičiek bola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená poznámka pôžička“. Nepochybne sa nejedná o žiadnu zásadnú argumentáciu, ktorá by si vyžadovala podrobnú odpoveď súdu. Navyše súd zrejme uvedené posúdil v kontexte argumentácie žalovaného (v jeho záverečnej reči), ktorý uviedol, že o tom, že prvá z dohodnutých platieb žalobkyne na účet žalovaného bola označená na bankovom výpise jednostrannou poznámkou žalobkyne “pôžička”, sa žalovaný dozvedel až z písomného podania žaloby na súd (bez akejkoľvek predchádzajúcej vedomosti žalovaného), v nadväznosti na čo sa žalovaný zamýšľal nad tým, že ak bola prvá platba označená žalobkyňou v poznámke k bankovému prevodu (a nikde inde) za “pôžičku”, prečo tak neboli označené aj ostatné platby, resp. ak by to malo byť pravdou, že prvá platba bola “pôžičkou”, potom by logicky platby ostatné už neboli “pôžičkou”?... Žalovaný zdôraznil, že jeho tvrdenia ani ním predložené dôkazy netrpeli žiadnymi nejasnosťami či logickými nepresnosťami. Žalovaný napriek časovému odstupu mnohých rokov celkom jasne a zrozumiteľne súdu objasnil a preukázal (hoci v tomto smere neniesol dôkazné bremeno), na aké účely žalobkyňa poskytla predmetné finančné prostriedky, ako aj to, že na účte žalovaného s nimi v plnom rozsahu disponoval syn žalobkyne, v prospech ktorého (resp. na účely realizácie jeho spoločného zámeru so žalovaným) boli finančné prostriedky použité. Žalobkyňa sama najprv v konaní navrhla svojho syna vypočuť, avšak neskôr tento svoj návrh stiahla; žalovaný predpokladá, že tak urobila z obavy, že by výpoveď jej syna napokon mohla prispieť k objasneniu objektívnej pravdy. Pre úplnosť žalovaný dodal, že pokiaľ ide o vyššie zmieňovanú tabuľku, žalobkyňa počas výsluchu žalovaného spochybnila len jednu z množstva platieb vykonaných žalovaným a to konkrétne “nákup svietidiel” žalovaným pre byt syna žalobkyne. Aj túto námietku však žalovaný následne vyvrátil doložením daňového dokladu (listinného dôkazu), v ktorom žalovaný preukázal, že svietidlá pre byt syna žalobkyne platil žalovaný z na ten účel založeného účtu (tak ako bolo uvedené v evidencii výdajov žalovaného) a len svietidlá pre ordináciu syna žalobkyne si jej syn platil sám z dôvodu možnosti neskoršieho daňového odpisu, čiže aj táto (jediná) námietka žalobkyne k evidencii platieb bola žalovaným vyvrátená. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná neuniesla svoje dôkazné bremeno, s čím sa žalovaný plne stotožnil a na čo poukazoval počas celého súdneho konania. Žalobkyňa síce v priebehu súdneho konania vyprodukovala značné množstvo dôkazov (z ktorých mnohé sú z hľadiska predmetu konania irelevantné), no nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by bola schopná preukázať svoje tvrdenie o existencii pôžičky a už vôbec nie tvrdenie o tom, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovaného ako dlžníka. Dokonca ani svojou výpoveďou na pojednávaní žalobkyňa uvedené skutočnosti nepotvrdila. Preto sa žalobkyňa v tejto dôkaznej núdzi, v snahe odpútať pozornosť od nemožnosti preukázať ňou tvrdené skutočnosti, počas celého konania obmedzovala na spochybňovanie dôkazov a vysvetlení predložených žalovaným, v čom zjavne pokračuje aj v odvolaní. Žalovaný v tejto súvislosti v priebehu súdneho konania preto viackrát poukazoval na skutočnosť, že žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2013, sp. zn. 2Cdo/256/2012 a zo dňa 30.4.2012, sp. zn. 6Cdo/95/2011). Prvoinštančný súd sa touto argumentáciou žalovaného v plnom rozsahu stotožnil. Záverom žalovaný konštatoval, že žaloba samotná a aj argumentácia žalobkyne počas celého súdneho konania vrátane odvolania je založená na súhrne neprávd, poloprávd a dezinterpretácií. Tento prístup žalobkyne dokresľuje aj citácia nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.10.2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016, na ktorý žalobkyňa poukázala vo svojom odvolaní, keď namietala, že prvoinštančný súd sa dostatočne nezaoberal údajnými nezrovnalosťami v tvrdeniach žalovaného, ktoré žalovaný predložil súdu na svoju obranu. Žalobkyňa cituje predmetný nález nasledovne: „Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič nebráni tomu, aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci kompenzované modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho
sekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci.“ Žalobkyňa však neuviedla dôležitú okolnosť, a síce, že uvedený nález sa týka špecifických „sporových súdnych konaní, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), kde je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu (affirmanti incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.“ Predmetný nález, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva teda nielen, že nijako nepodporuje argumentáciu žalobkyne, naopak, aj uvedený nález vychádza z toho, že „základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu.“ Na základe vyššie uvedeného žalovaný konštatoval, že podľa jeho názoru prvoinštančný súd riadne a v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie a náležite zistil a v odôvodnení rozsudku aj stručne, zrozumiteľne a logicky objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a poskytol rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Právo účastníkov konania na spravodlivý proces tak bolo v predmetnom súdnom konaní nepochybne riadne realizované. Rozsudok súdu prvej inštancie teda žalovaný považoval za zákonný a vecne správny, vydaný v súlade s právnymi predpismi, a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby ho potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. 5. Žalobkyňa reagovala podaním zo dňa 19.2.2024, v ktorom opätovne poukázala na znenie § 220 C.s.p., v zmysle ktorého je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Rozsudok súdu prvej inštancie takéto kritériá podľa názoru žalobkyne nenaplnil a preto ho považovala za nepreskúmateľný. Súd sa musí zaoberať procesným útokom aj procesnou obranou strán sporu, a teda argumentáciou žalovaného v súdnom konaní a dôkazmi ním predloženými, ak sú súčasťou procesnej obrany. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené žalovaným, ani ich zjavným a nelogickým rozporom s predmetom súdneho konania, a to ani jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach. S poukazom na znenie § 191 ods. 1 C.s.p. žalobkyňa konštatovala, že ak by súd prvej inštancie postupoval v zmysle uvedeného, musel by sa vysporiadať so zjavnými nejasnosťami a logickými nezrovnalosťami medzi tvrdeniami žalovaného a skutočnosťou, že obdržal od žalobkyne na svoj súkromný účet 285 000 eur, ako aj skutočnosťou, že žalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku v rakúskom Hainburgu Pozemok 1 (Feldgasse) a Pozemok 2 (Freiungsstrasse), na účely ktorých žalovaný tvrdil, že použil všetky finančné prostriedky, a práve preto nebol žiaden dôvod, že by sa mala v minulosti podieľať na akýchkoľvek výdavkoch tvrdených žalovaným. Ak sa žalovaný aj v podanom vyjadrení bránil tvrdením, že dispozíciu s bankovým účtom žalovaného mal syn žalobkyne, pre predmet súdneho konania je podľa názoru žalobkyne absolútne irelevantné kto mohol disponovať s účtom, ale podstatné je, kto bol majiteľom účtu, na ktorý boli prijaté všetky pôžičky od žalobkyne, a tým bol žalovaný. Navyše žalovaný nijakým spôsobom v celom súdnom konaní nepreukázal, že by syn žalobkyne aj v skutočnosti s predmetným účtom žalovaného reálne niekedy disponoval. Žalobkyňa bola toho názoru, že nie je akceptovateľné, ak by sa žalovaný v súdnom konaní bránil akoukoľvek vymyslenou argumentáciou a súd by sa touto argumentáciou za účelom zistenia objektívnej pravdy nijakým spôsobom nemusel zaoberať. Žalovaný nepredložil súdu žiaden dôkaz, o ktorý sa v predloženej tabuľke opieral, preto žalobkyňa považovala údaje tam uvedené za vymyslené, ničím nepodložené a nič nepreukazujúce. Žalovaný súdu ani napriek jej námietkam k jednotlivým položkám tabuľky nepredložil dôkazy, že platby uvedené v predloženej tabuľke boli jemu zo strany dodávateľov vyfakturované, dôkazy o ním vykonaných úhradách dodávateľom daných platieb uvedených v tabuľke ani dôkazy, na základe ktorých by bolo preukázané, že predmetné platby uskutočnil žalovaný z jeho vlastných peňažných prostriedkov. Taktiež opätovne poukázala na skutočnosť, že prevažnú časť výdavkov uvedených v žalovaným predloženej tabuľke sú náklady na projektové dokumentácie, ktoré mal vypracovať žalovaný, avšak ktoré nikdy nikto nevidel a nie je zrejmé, na základe čoho si za ne uplatňuje sumy v tabuľke uvedené, navyše
dané sumy nie sú podložené žiadnou faktúrou ani žiadnou zmluvou. Žalovaná zdôraznila, že ani na jednom pozemku sa do dnešného dňa nič nepostavilo a ani sa s žiadnou realizáciou výstavby ani len nezačalo. Žalovaný súdu taktiež nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo preukázané, že žalobkyňa mu bola dlžná nejaké peňažné prostriedky, ktoré by si mohol započítavať oproti poskytnutým pôžičkám. Súd prvej inštancie sa ani jednou vyššie uvedenou nezrovnalosťou v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal. V priebehu súdneho konania žalovaný opakovane uvádzal, že v jeho procesnom postavení nemusí nič dokazovať. Žalobkyňa bola toho názoru, že ak v súdnom konaní žalovaný tvrdí nejaké skutočnosti uvedené v ním pripravenej tabuľke na svoju obranu, čím sa snaží popierať celý žalobný návrh, je súd povinný za účelom zistenia objektívnej pravdy skúmať jednoznačné rozpory v tvrdeniach žalovaného, navyše, ak nie sú podložené relevantnými dôkazmi. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani so skutočnosťou, že pri poskytnutí jednej z pôžičiek bola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená poznámka „Pôžička“. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení snaží prekrúcať a zľahčovať daný fakt tým, že sa o tom dozvedel až z podanej žaloby, a že teda ak pri ostatných platbách nebola daná poznámka uvedená, tak nejde o pôžičky. Opak je pravdou, nakoľko žalovaný ako výlučný a jediný majiteľ účtu musel vedieť čo je uvedené v poznámke k danej platbe a práve preto tak ako to potvrdila sama žalobkyňa naliehal na ňu, aby pri ďalších pôžičkách danú poznámku už neuvádzala. Keďže v danom čase mali so žalovaným dobrý vzťah, tak žalobkyňa ako sestra svojmu bratovi vyhovela. V tomto súdnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že k odovzdaniu pôžičiek v celkovej výške 285 000 eur na súkromný účet žalovaného reálne došlo a došlo k nemu tak, že žalobkyňa vždy išla fyzicky do banky vložiť danú sumu na účet žalovaného a je teda zrejmé, že k odovzdaniu takých vysokých súm a opakovane, nedošlo omylom ani bez právneho dôvodu ale k odovzdaniu došlo na základe podnetu žalovaného, ktorý požiadal žalobkyňu o poskytnutie daných pôžičiek a ona s tým súhlasila. V zmysle uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd podľa § 391 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. 6. Žalovaný v podaní zo dňa 25.3.2024 uviedol, že žalobkyňa ani v tomto prípade nepredložila žiaden nový dôkaz, argument či tvrdenie, ktoré by bolo spôsobilé spochybniť správnosť a zákonnosť rozsudku prvoinštančného súdu a/alebo konania, ktoré mu predchádzalo. Preto sa žalovaný v plnom rozsahu pridržiaval svojho predchádzajúceho vyjadrenia k odvolaniu a opätovne zdôraznil, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. riadne a v potrebnom rozsahu uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukazovala na údajné nezrovnalosti (ako napr. dispozícia bankovým účtom žalovaného, údaje v tabuľke žalovaného a pod.), ktorými sa súd prvej inštancie podľa jej názoru nezaoberal. Žalovaný však zdôraznil, že uvedené skutočnosti nie sú predmetom tohto súdneho konania, idú mimo rámca predmetu sporu a pre rozhodnutie vo veci (kedy súd rozhoduje o návrhu na určenie termínu splatnosti pôžičky), sú úplne irelevantné a preto nie je žiaden dôvod, aby sa nimi súd zaoberal v širšom rozsahu než je nutné (súd sa nimi zaoberal v dostatočnom rozsahu, aby mohol vyhodnotiť, či sú z hľadiska predmetu konania relevantné alebo nie). Žalobkyňa sa domáhala toho, aby súd určil termín splatnosti dlhu z pôžičky, pričom však nijako nepreukázala existenciu pôžičky ani dohodu o tom, že by bola splatnosť dlhu ponechaná na vôli dlžníka. Práve predmetom konania je daný aj rámec, v ktorom súd vykonáva dokazovanie a tiež odôvodňuje svoje rozhodnutie. Preto v tomto konaní nebolo potrebné (a bolo by nadbytočné, neefektívne a nehospodárne), aby súd podrobne skúmal a v odôvodnení rozsudku sa podrobne vyjadroval k jednotlivým irelevantným tvrdeniam žalobkyne (ako napr. rozporovanie jednotlivých položiek v tabuľke, ktorou žalovaný preukazoval, že medzi ním a žalobkyňou bol úplne iný vzťah, než pôžička a síce, že realizovali spoločný stavebný zámer). Ani podrobné skúmanie týchto skutočností by totiž nemohlo zmeniť nič na tom, že žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázala, že by so žalovaným uzavrela zmluvu o pôžičke, že by mu poskytnuté peňažné prostriedky požičala a ani to, že by bola splatnosť dlhu ponechaná na vôli dlžníka. Prvoinštančný súd teda odôvodnil rozsudok riadne, berúc ohľad na okolnosti daného prípadu. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že „sa súd nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené žalovaným“; žalovaný poukázal na to, že všetky dôkazy a tvrdenia účastníkov konania sú súčasťou súdneho spisu a trval na tom, že prvoinštančný súd v rozsudku reagoval na všetky relevantné skutočnosti a otázky; jasne potvrdil, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi navrhnutými stranami
sporu (uvedenými v bode 5., 6., 7., 8. rozsudku), vypočul strany sporu, a že vykonal dôkazy aj inými listinami (bod 9. rozsudku), pričom uviedol, že: „napokon však skutočnosti, ktoré z takýchto dôkazov vyplynuli, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, pre rozhodnutie súdu zásadný význam. V záujme prehľadnosti odôvodnenia je preto nadbytočné sa týmito skutočnosťami zaoberať.“ Žalovaný konštatoval, že žalobkyňa neustále, dokola fabuluje tézu o akýchsi „pôžičkách na pokračovanie”; avšak tieto svoje nepravdivé tvrdenia v súdnom konaní vôbec nepreukázala (či už vo forme listinných dôkazov, alebo aspoň na logike veci založených iných tvrdeniach), hoci jej súd poskytol komfortný dostatok času a možností, aby svoj údajný nárok aj preukázala. Namiesto toho žalobkyňa vo svojom odvolaní a následnom vyjadrení spochybňuje priebeh vedenia sporu súdom, resp. dodržanie procesnoprávnych noriem. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že prvoinštančný súd riadne a v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie a náležite zistil a v odôvodnení rozsudku aj stručne, zrozumiteľne a logicky objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a poskytol rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Právo žalobkyne na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, tak bolo v predmetnom súdom konaní nepochybne riadne realizované. Rozsudok súdu prvej inštancie teda žalovaný považoval za zákonný a vecne správny, vydaný v súlade s právnymi predpismi, a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby ho potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu odvolacieho konania vo výške 100 %. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. 8. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 9. Podľa § 219 ods. 1 C.s.p. rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie. 10. Odvolací súd v prvom rade preskúmal procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý namietala žalobkyňa v súvislosti s absenciou ústneho odôvodnenia vyhláseného rozsudku. V tomto smere je potrebné poukázať na znenie § 219 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že prvoinštančný súd odročil pojednávanie konané dňa 13.9.2023 za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 11.10.2023, kedy rozsudok vyhlásil, pričom v zápisnici o pojednávaní (o vyhlásení rozsudku) uviedol, že rozsudok bol vyhlásený, odôvodnený a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku. Zo zvukového záznamu z pojednávania uloženého v súdnom registri však vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudok ústne vôbec neodôvodnil a iba odkázal strany na písomné vyhotovenie rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2025, sp. zn. 6Cdo/119/2023, v zmysle ktorých: „Verejné vyhlásenie rozsudku je zárukou spravodlivého konania a patrí k ústavným princípom právneho štátu. Nie je to len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Dovolací súd už vo svojej skoršej rozhodovacej činnosti poukázal na dôležitosť a neopakovateľnosť verejného vyhlásenia rozsudku (napr. R 14/2010, 5Cdo/120/2009, 3MCdo 16/2011) ako dôležitého procesnoprávneho inštitútu tvoriaceho imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. Vyhlásením sa rozumie verejné zoznámenie účastníkov, ostatných osôb s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením. (...) Vyhlásenie má význam z hľadiska výchovného pôsobenia a kontroly. Okrem toho sú dôležité aj procesné účinky ako je záväznosť rozhodnutia, vznik možnosti vzdania sa opravného prostriedku a pod. Preto je potrebné venovať obsahu, forme a zrozumiteľnosti ako aj dôstojnosti vyhlásenia náležitú pozornosť (Krajčo, J. a kolektív, Občiansky súdny poriadok, I. diel Komentár, EUROUNION, máj 2006, str. 416). Ústne odôvodnenie vyhláseného rozhodnutia musí zodpovedať povahe konkrétnej prejednávanej veci a sledovať predovšetkým to, aby rozhodnutiu súdu bolo porozumené (R V/1968 s. 39). V danej veci nebolo sporné, že rozsudok súdu prvej inštancie nebol žiadnym spôsobom v rámci postupu podľa § 219 ods. 1 CSP sudkyňou ústne odôvodnený. Toto konštatoval i odvolací súd, hoci uvedené nepovažoval za dôvod na zrušenie rozsudku. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 15. novembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 58/2018 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to z dôvodu rozporu medzi ústnym odôvodnením rozhodnutia a jeho písomným odôvodnením týkajúcim sa zákonného dôvodu rozhodnutia o predmete konania (pri ústnom vyhlásení bola žaloba sťažovateľky považovaná za prípustnú, nie však za dôvodnú a v písomnom vyhotovení rozhodnutia bolo uvedené, že žaloba nie je prípustná a ak by aj bola, nie je dôvodná; uvedené nemalo vplyv na výrok rozhodnutia). K záveru o porušení práva na spravodlivý proces potom v zmysle úsudku „od väčšieho k menšiemu“ (argumentum a maiore ad minus) je potrebné dospieť i v prípade, keď súd svoje rozhodnutie ústne neodôvodnil vôbec. Nie je možné odobriť postup, kedy sudca „ignoruje“ ustanovenie zákona, ktoré mu ukladá povinnosť pri verejnom vyhlásení rozsudku uviesť nielen výrok rozsudku, ale i odôvodnenie a poučenie o odvolaní a o možnosti exekúcie. Absencia ústneho odôvodnenia rozsudku zakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Uvedenú vadu nemožno považovať za odstránenú doručením písomného vyhotovenia rozsudku stranám. Dovolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 219 ods. 1 CSP má súd povinnosť rozsudok vyhlásiť verejne, čo znamená okrem iného uviesť nielen výrok, ale i odôvodnenie, aby strany sporu vedeli, prečo súd rozhodol daným spôsobom. Dovolacím súdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v ustanovení § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť dovolania; zároveň je však tiež dôvodom, so zreteľom na ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. Rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Dovolacím súdom vyslovený záver v tejto veci odpovedá i na otázku dovolateľmi položenú, ktorú však nemožno považovať za otázku relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. Nie je vylúčené, že nastolená otázka by nemohla byť otázkou procesnou, nemôže byť však formulovaná tak, že odpoveď na ňu je v podstate záver, či došlo alebo nedošlo k vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd z už vyššie priblížených dôvodov rozsudky oboch nižších súdov zrušil (§ 449 ods. 1 aj 2 CSP) a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (§ 450 CSP)“. Odvolací súd konštatuje, že závery vyslovené v rozhodnutí najvyššieho súdu sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec, pričom odvolací súd sa s nimi stotožnil. 11. Vzhľadom k vyššie uvedenému možno konštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 219 ods. 1 C.s.p., keď svoje rozhodnutie ústne vôbec neodôvodnil. V odvolaní namietaný procesný postup súdu prvej inštancie (zo strany žalobkyne) zároveň možno považovať za taký, ktorým prvoinštančný súd znemožnil žalobkyni uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Takýto záver je potom dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, keď tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 12. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods.1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci postupovať v súlade s § 219 ods. 1 C.s.p., vo veci opätovne rozhodnúť, po vyhlásení rozsudku tento ústne odôvodniť (spolu s uvedením poučenia o odvolaní a o možnosti exekúcie) a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť spôsobom súladným s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).