{"guid": "720cabe5-4d2f-4aa4-a275-c2d24e5e6ce2:e6aaba3c-ade1-4856-afd8-f9d7c75d9a8d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1", "spisova_znacka": "7Co/46/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/46/2024 z 25. 3. 2026", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 25. marca 2026, sp. zn. 7Co/46/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1", "identifikacne_cislo": "1419202381", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2026-03-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "nazov": "§ 657 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-657"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-219", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-657"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e6aaba3c-ade1-4856-afd8-f9d7c75d9a8d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/46/2024\n1419202381\n25. 03. 2026\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek\nsenátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., D.,\nnar. XX.X.XXXX, bytom E. X, F., zastúpenej: JUDr. Michal Rebro, advokát, so sídlom Maróthyho 6,\nBratislava proti žalovanému: G. A. H., nar. X.X.XXXX, bytom I. X, B., zastúpenému: Mgr. Gabriela\nJaníková, advokátka, so sídlom Hviezdoslavovo nám. 25, Bratislava o určenie termínu splatnosti\npôžičky, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7.12.2023, č. k.\n23C/42/2019-378, takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti\nžalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 657 a § 564 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\n(ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala, aby súd\nurčil termín splatnosti dlhu s odôvodnením, že postupne v období od 29.7.2010 do 9.6.2014 požičala\nžalovanému na základe ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke po čiastkach peňažné prostriedky celkovo\nvo výške 285 000 eur, ktoré poukázala bezhotovostnými bankovými prevodmi na účet žalovaného a\nsplatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovaného, z konania ktorého je zrejmé, že nemá záujem\ndlh splatiť. S poukazom na tvrdenie žalobkyne, že vo vzťahu k žalovanému je v postavení veriteľa,\nspočívalo v konaní na strane žalobkyne dôkazné bremeno, obsahom ktorého bolo preukázať, že so\nžalovaným ako dlžníkom skutočne ňou tvrdenú zmluvu o pôžičke uzatvorila a z daného titulu žalovanému\naj finančné prostriedky v tvrdenej výške poskytla, pričom splatnosť pôžičiek bola dohodnutá tak, že bola\nponechaná na vôli žalovaného. Prvoinštančný súd konštatoval, že ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaný si\nod nej žalovanú sumu požičal, bola povinná preukázať, že strany sporu zmluvu o pôžičke uzatvorili,\nže pôžičku žalobkyňa reálne poskytla, že sa žalovaný zaviazal pôžičku vrátiť, pričom splatnosť bola\nponechaná na jeho vôli a v konečnom dôsledku, že žalovaný požičané peňažné prostriedky nevrátil.\nŽalovaný v konaní nenamietal, že v danom období žalobkyňa na ním zriadený účet predmetné finančné\nprostriedky poukázala, tvrdil však, že tieto predstavovali dohodnuté investície žalobkyne do spoločného\ninvestičného zámeru žalobkyne, jej syna a žalovaného, peňažné prostriedky teda boli žalobkyňou\npoukazované na účet žalovaného z iného dôvodu ako tvrdila. Žalovaný tak tvrdenia žalobkyne vo\nvzťahu k existencii zmluvy o pôžičke ako aj dohody o spôsobe jej splatnosti poprel. Vychádzajúc\nz uvedeného, preukázanie pôžičky zaťažilo žalobkyňu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno preukázať\nbez pochybností svoje tvrdenia o tom, že so žalovaným uzatvorila zmluvu o pôžičke, nakoľko len tak mala\nmožnosť dosiahnuť svoj úspech v konaní, v ktorom sa domáhala určenia splatnosti dlhu. Povinnosťou\nsúdu bolo posúdiť, či žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno spočívajúce na jej strane v povinnosti\npreukázať existenciu tvrdeného právneho dôvodu, od ktorého odvodila opodstatnenosť uplatneného\nnároku, konkrétne, že so žalovaným uzatvorili zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovanému finančné\n\nprostriedky poskytla tak, ako v konaní tvrdila, nakoľko žalovaný jej tvrdenia rozporoval. Súd prvej\ninštancie vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že žalobkyňa tvrdené skutočnosti nepreukázala,\nv konaní nepredložila žiaden dôkaz spôsobilý preukázať existenciu zmluvy o pôžičke poskytnutú\nžalovanému, rovnako nepreukázala, že by sa žalovaný zaviazal peňažné prostriedky žalobkyni vrátiť, a\nže splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli dlžníka. Ak aj žalobkyňa predložila výpisy z účtu žalovaného\npreukazujúce, že peňažné prostriedky žalovanému poukázala, tento dôkaz podľa názoru súdu prvej\ninštancie neobstojí, nakoľko bez preukázania existencie žalobkyňou tvrdeného právneho dôvodu ich\nposkytnutia nie je možné vyvodiť záver o existencii zmluvy o pôžičke, pričom vznik pôžičky okrem\nreálneho odovzdania predmetu pôžičky predpokladá zhodnú vôľu oboch zmluvných strán, konsenzus,\nuzatvoriť zmluvu o pôžičke a dohodu o podstatných náležitostiach zmluvy. V danom prípade zhodná vôľa\nstrán sporu uzatvoriť zmluvu o pôžičke absentovala, žalobkyňa danú skutočnosť nepreukázala. Čo sa\ntýka návrhu žalobkyne, aby žalovaný predložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd prvej inštancie\nsa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného, že dôkazné bremeno nesie žalobkyňa,\nktorá bola povinná preukázať všetky ňou tvrdené skutočnosti a nie je povinnosťou žalovaného, aby\nnepodložené tvrdenia žalobkyne vyvracal. Predmetom sporu je žalobkyňou tvrdený nárok z titulu\npôžičky, existenciu a oprávnenosť svojich nárokov tak bola povinná preukázať v prvom rade žalobkyňa.\nŽalovaného by zaťažilo dôkazné bremeno preukázať skutočnosti, ktoré nárok žalobkyne vylučujú až\npotom, ako by žalobkyňa ňou tvrdené skutočnosti preukázala. Prvoinštančný súd v uvedenom smere\npoukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2013, sp. zn. 2Cdo/256/2012, ktorý vyslovil,\nže „žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú\nexistenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.“ S poukazom na všetky uvedené\nskutočnosti súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno\na nepreukázala existenciu zmluvy o pôžičke, žalobu, ktorou sa domáhala voči žalovanému určenia\nsplatnosti dlhu, zamietol. Prvoinštančný súd vykonal dokazovanie aj inými listinami, napokon však\nskutočnosti, ktoré z týchto dôkazov vyplynuli, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, pre\nrozhodnutie súdu zásadný význam. V záujme prehľadnosti odôvodnenia preto považoval za nadbytočné\nsa týmito skutočnosťami zaoberať. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanému, ktorý mal plný úspech vo\nveci priznal náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne s poukazom na § 262 ods. 2 C.s.p.\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1\npísm. f) a h) C.s.p., t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Uviedla, že v priebehu rokov 2010 až 2014 požičala na základe ústnych zmlúv o pôžičke\nžalovanému peňažné prostriedky, a to dňa 29.7.2010 sumu 30 000 eur, dňa 26.8.2010 sumu 30 000\neur, dňa 30.11.2010 sumu 30 000 eur, dňa 3.5.2011 sumu 30 000 eur, dňa 28.9.2011 sumu 25 000\neur, dňa 13.4.2012 sumu 20 000 eur, dňa 21.9.2012 sumu 25 000 eur, dňa 8.2.2013 sumu 20 000\neur, dňa 5.5.2014 sumu 25 000 eur a dňa 9.6.2014 sumu 50 000 eur, celkovo vo výške 285 000\neur. Uvedené peňažné prostriedky boli na základe dohody žalobkyne a žalovaného poukazované na\nsúkromný účet žalovaného v zahraničnej banke v Rakúsku, ktorý si zriadil sám žalovaný. Skutočnosť,\nže predmetnú sumu žalovaný prevzal, bola v konaní preukázaná výpisom z účtu a žalovaný túto\nskutočnosť v priebehu konania potvrdil. Došlo tak k reálnemu odovzdaniu pôžičky. Zmluva o pôžičke\nje tzv. reálny kontrakt. Žalovaný ani jednu z pôžičiek žalobkyni do dnešného dňa nevrátil. V zmysle\n§ 220 ods. 2 C.s.p. je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný a\njasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod\ntieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad\nopodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať\nso všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v\nodôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Rozsudok súdu prvej\ninštancie podľa názoru žalobkyne takéto kritériá nenaplnil a preto ho považovala za nepreskúmateľný.\nSúd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v\nkonaní predložené žalovaným, ani ich zjavným a nelogickým rozporom s predmetom súdneho konania.\nŽalobkyňa bola toho názoru, že súd sa musí zaoberať procesným útokom aj procesnou obranou\nstrán sporu, a teda argumentáciou žalovaného v súdnom konaní a dôkazmi ním predloženými, ak sú\nsúčasťou procesnej obrany. Mala za to, že v prípade, ak v súdnom konaní žalovaný argumentoval\nurčitými skutočnosťami a predkladal k nim dôkazy na svoju obranu, čím sa snažil súdu predostrieť svoju\n\nverziu, mal by súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí a v odôvodnení svojho písomného rozsudku\nzhodnotiť všetky dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho konania, a to jednotlivo aj v ich vzájomných\nsúvislostiach s poukazom na znenie § 191 ods. 1 C.s.p. Keby súd prvej inštancie postupoval v zmysle\nuvedeného, musel by sa vysporiadať so zjavnými nejasnosťami a logickými nezrovnalosťami medzi\ntvrdeniami žalovaného a skutočnosťou, že obdržal od žalobkyne na svoj súkromný účet 285 000 eur,\nako aj skutočnosťou, že žalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku\na preto nebol žiaden dôvod, že by sa mala v minulosti podieľať na akýchkoľvek výdavkoch tvrdených\nžalovaným. Mala navyše za to, že tým, že žalobkyňa na začiatku namiesto žalovaného a syna žalobkyne\nuhradila z vlastných zdrojov celú kúpnu cenu prvého pozemku v Rakúsku vo výške 128 540 eur priamo\npredávajúcemu, tým vo viac ako dostatočnom rozsahu finančne podporila na začiatku stavebný zámer\nžalovaného a syna žalobkyne. Poskytla tak žalovanému a svojmu synovi dostatočnú finančnú pomoc,\naby mohli ich stavebný zámer začať realizovať na pozemku, za ktorý namiesto žalovaného a syna\nžalobkyne uhradila predávajúcemu celú kúpnu cenu aj so všetkými výdavkami. Žalobkyňa nikdy od\nžalovaného nežiadala, aby jej uvedenú sumu 128 540 eur vrátil a nikdy ju za pôžičku nepovažovala. Súd\nvšak nijakým spôsobom nehodnotil dôkaz žalobkyne vo vzájomnej súvislosti s tvrdeniami žalovaného,\nktorý sa snažil súd presvedčiť, že aj ďalšie finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa preukázateľne zaslala\nna jeho súkromný účet v celkovej výške 285 000 eur on považuje za ďalšiu bezodplatnú finančnú\nvýpomoc. Spolu s úhradou kúpnej ceny za prvý pozemok vo výške 128 540 eur a ďalšími finančnými\nprostriedkami, na ktoré žalobkyňa v konaní poukazovala tak ide o sumu takmer 450 000 eur. Súd sa ani\ntýmto dôkazom nezaoberal. Zdôraznila aj skutočnosť, že žalovaný nadobudol v rakúskom Hainburgu\nPozemok 1 (Feldgasse) a Pozemok 2 (Freiungsstrasse), avšak tieto pozemky nadobudol spolu s J. C.,\npričom obidvaja boli podielovými spoluvlastníkmi (každý v 1) na obidvoch predmetných pozemkoch.\nŽalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku a preto nevidí dôvod,\nže by sa mala v minulosti podieľať na akýchkoľvek výdavkoch tvrdených žalovaným. Odhliadnuc od\nuvedeného, považovala za potrebné poukázať na fakt, že nie je akceptovateľné, ak by sa žalovaný\nv súdnom konaní bránil akoukoľvek vymyslenou argumentáciou a súd by sa touto argumentáciou\nza účelom zistenia objektívnej pravdy nijakým spôsobom nemusel zaoberať. Žalovaný nepredložil\nsúdu žiaden dôkaz, o ktorý sa v predloženej tabuľke opieral a tak žalobkyňa považovala údaje tam\nuvedené za vymyslené, ničím nepodložené a nič nepreukazujúce. Žalovaný súdu ani nepredložil dôkazy,\nže platby uvedené v predloženej tabuľke boli jemu zo strany dodávateľov vyfakturované, dôkazy o\nním vykonaných úhradách dodávateľom daných platieb uvedených v tabuľke ani dôkazy, na základe\nktorých by bolo preukázané, že predmetné platby uskutočnil žalovaný z jeho vlastných peňažných\nprostriedkov. V priebehu súdneho konania žalobkyňa namietala, že napr. žiadne biotopové jazierko sa\nnikdy na pozemku nerealizovalo a ani sa s jeho realizáciou nikdy nezačalo, preto v tej súvislosti ani\nnemohli vzniknúť žiadne náklady, ktoré by uhrádzal žalovaný, ďalej svietidlá, ktoré žalovaný tvrdí, že\nzakúpil on, v skutočnosti zakúpil syn žalobkyne, ako aj všetky ostatné vymyslené položky v tabuľke\npredloženej žalovaným, čo tiež v súdnom konaní namietala a rozporovala, ale súd prvej inštancie sa\ndanými skutočnosťami ani zavádzaním žalovaného nijakým spôsobom nezaoberal. Taktiež poukázala\nna skutočnosť, že prevažnú časť výdavkov uvedených v žalovaným predloženej tabuľke sú náklady\nna projektové dokumentácie, ktoré mal vypracovať žalovaný, avšak ktoré nikdy nikto nevidel a nie\nje zrejmé, na základe čoho si za ne uplatňuje sumy v tabuľke uvedené, navyše dané sumy nie sú\npodložené žiadnou faktúrou ani žiadnou zmluvou. Je potrebné tiež konštatovať, že ani na jednom\npozemku sa do dnešného dňa nič nepostavilo a ani sa s žiadnou realizáciou výstavby ani len nezačalo.\nŽalovaný súdu taktiež nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo preukázané, že žalobkyňa\nmu bola dlžná nejaké peňažné prostriedky, ktoré by si mohol započítavať oproti poskytnutým pôžičkám.\nSúd prvej inštancie sa ani jednou vyššie uvedenou nezrovnalosťou v odôvodnení svojho rozsudku\nnezaoberal. V priebehu súdneho konania žalovaný opakovane uvádzal, že v jeho procesnom postavení\nnemusí nič dokazovať. Žalobkyňa bola toho názoru, že ak v súdnom konaní žalovaný tvrdí nejaké\nskutočnosti uvedené v ním pripravenej tabuľke na svoju obranu, čím sa snaží popierať celý žalobný\nnávrh, je súd povinný za účelom zistenia objektívnej pravdy skúmať jednoznačné rozpory v tvrdeniach\nžalovaného, navyše, ak nie sú podložené relevantnými dôkazmi. V tejto súvislosti poukázala na nález\nÚstavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 716/2016-92, kde je výslovne uvedené, že „Vzhľadom k tomu, že\notázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne\nvymedzená, nič nebráni tomu, aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci\nkompenzované modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to\nnapríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom od štandardného konceptu\npreukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto postup bude vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností\ndanej veci.“ Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani so\n\nskutočnosťou, že pri poskytnutí jednej z pôžičiek bola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená\npoznámka „Pôžička“. Zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej strane (dlžníkovi)\nveci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje mu veci rovnakého druhu vrátiť. Tento\nprávny vzťah nevyžaduje osobitnú formu, preto zmluva o pôžičke môže byť uzavretá ústne, konkludentne\n(mlčky) alebo v písomnej forme. Aj keď je zmluva o pôžičke neformálnym právnym úkonom, je reálnou\nzmluvou (kontraktom), čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný\npredmet pôžičky (peniaze) veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým predaním peňazí alebo napr.\nbezhotovostným spôsobom. K existencii vzniku (platnosti) takéhoto záväzku treba odovzdanie predmetu\npôžičky. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je teda základným predpokladom uzavretia\nzmluvy o pôžičke. Pôžička je reálnym kontraktom a tak k zmluve o pôžičke v zmysle ustanovenia § 657\nObčianskeho zákonníka nedochádza len na základe dohody strán (účastníkov zmluvy) účinným prijatím\nnávrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Z\nuvedeného vyplýva, že nielen samotným zmluvným dojednaním, ale i prenechaním predmetu pôžičky\nvzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi, čo mu bolo požičané a tomu zodpovedá právo veriteľa\npožadovať vrátenie pôžičky. Ak však nedošlo k prenechaniu peňazí či k bezhotovostnému prevodu\ndohodnutej sumy peňazí, potom nevznikol medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky. V tomto\nsúdnom konaní však bolo jednoznačne preukázané, že k odovzdaniu pôžičiek v celkovej výške 285 000\neur na súkromný účet žalovaného reálne došlo a došlo k nemu tak, že žalobkyňa vždy išla fyzicky do\nbanky vložiť danú sumu na účet žalovaného a je teda zrejmé, že k odovzdaniu takých vysokých súm\na opakovane, nedošlo omylom ani bez právneho dôvodu, ale k odovzdaniu došlo na základe podnetu\nžalovaného, ktorý požiadal žalobkyňu o poskytnutie daných pôžičiek a ona s tým súhlasila. Opakovane\nzdôraznila, že pôžičky, ktoré žalobkyňa poukazovala na súkromný účet žalovaného v zahraničnej banke\nv Rakúsku jej do dnešného dňa nevrátil. V zmysle § 564 Občianskeho zákonníka, ak je čas plnenia\nponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v\nsúlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa bola názoru, že v priebehu konania nebola zachovaná rovnosť\nstrán pred nezávislým a nestranným súdom. Navyše žalobkyňa namietala postup súdu prvej inštancie,\nkeď pri vyhlasovaní rozsudku dňa 7.12.2023 absolútne porušil zásadu, ktorú mu ukladá § 219 ods. 1\nC.s.p., keď síce vyhlásil výrok rozsudku, avšak rozsudok absolútne nijakým spôsobom neodôvodnil a\nani strany sporu nepoučil o odvolaní s poukazom na znenie § 219 ods. 1 C.s.p. Na základe uvedeného\nžalobkyňa navrhla, aby odvolací súd podľa § 391 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil\nsúdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nvo výške 100 %.\n4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 22.1.2024, v ktorom uviedol, že\ns napadnutým rozsudkom sa v plnom rozsahu stotožňuje, považuje ho za správny a zákonný. Žalobkyňa\nsvoje odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, existenciu žiadneho z vyššie uvedených odvolacích dôvodov sa však\npodľa názoru žalovaného nepodarilo žalobkyni preukázať. Žalovaný považoval argumenty žalobkyne\nuvádzané v odvolaní za nesprávne a odvolanie za neopodstatnené. Podľa názoru žalovaného sa\nprvoinštančný súd riadne vysporiadal s vyjadreniami strán prednesenými v konaní aj s predloženými\ndôkazmi a v odôvodnení rozsudku podal jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku žalobkyne na\nurčenie termínu splatnosti dlhu, ako aj s obranou proti takému uplatneniu zo strany žalovaného. Pokiaľ\nžalobkyňa považovala rozsudok za nepreskúmateľný, nakoľko podľa nej nenaplnil zákonné kritériá a\nnapáda spôsob hodnotenia dôkazov zo strany prvoinštančného súdu, pričom mu najmä vytýka, že\nsa nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené žalovaným, s uvedeným tvrdením žalobkyne\nžalovaný nesúhlasil. Žalovaný mal za to, že prvoinštančný súd v rozsudku reagoval na všetky relevantné\nskutočnosti a otázky a potvrdil, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi navrhnutými stranami\nsporu, vypočul strany sporu a ďalej v bode 19 rozsudku potvrdil, že vykonal tiež dokazovanie inými\nlistinami (než skôr menovanými), pričom uviedol, že „vykonal dôkazy aj iným listinami, napokon však\nskutočnosti, ktoré z takýchto dôkazov vyplynuli, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol,\npre rozhodnutie súdu zásadný význam. V záujme prehľadnosti odôvodnenia je preto nadbytočné sa\ntýmito skutočnosťami zaoberať.“ V tejto súvislosti žalovaný poukázal tiež na ustálenú judikatúru týkajúcu\nsa arbitrárnosti rozsudku a odôvodnenia žalobných námietok (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa\n12.5.2011, sp. zn. 8Sžo/122/2010): „K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na\nspravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.\nV súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry\n\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (o.i. veci K. J. proti L., rozsudok zo dňa 21.X.1999 týkajúci sa\nsťažnosti č. 30544/96, J. M. proti L., rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V.\nD. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného\nsúdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS\n95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa\n4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.6.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola\ndaná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa\npovahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd\nv odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany\nprednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).“\nVyššie uvedené platí napríklad aj pre námietku žalobkyne v odvolaní, že „Súd prvej inštancie vo svojom\nrozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani so skutočnosťou, že pri poskytnutí jednej z pôžičiek\nbola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená poznámka pôžička“. Nepochybne sa nejedná o\nžiadnu zásadnú argumentáciu, ktorá by si vyžadovala podrobnú odpoveď súdu. Navyše súd zrejme\nuvedené posúdil v kontexte argumentácie žalovaného (v jeho záverečnej reči), ktorý uviedol, že o tom,\nže prvá z dohodnutých platieb žalobkyne na účet žalovaného bola označená na bankovom výpise\njednostrannou poznámkou žalobkyne “pôžička”, sa žalovaný dozvedel až z písomného podania žaloby\nna súd (bez akejkoľvek predchádzajúcej vedomosti žalovaného), v nadväznosti na čo sa žalovaný\nzamýšľal nad tým, že ak bola prvá platba označená žalobkyňou v poznámke k bankovému prevodu (a\nnikde inde) za “pôžičku”, prečo tak neboli označené aj ostatné platby, resp. ak by to malo byť pravdou, že\nprvá platba bola “pôžičkou”, potom by logicky platby ostatné už neboli “pôžičkou”?... Žalovaný zdôraznil,\nže jeho tvrdenia ani ním predložené dôkazy netrpeli žiadnymi nejasnosťami či logickými nepresnosťami.\nŽalovaný napriek časovému odstupu mnohých rokov celkom jasne a zrozumiteľne súdu objasnil a\npreukázal (hoci v tomto smere neniesol dôkazné bremeno), na aké účely žalobkyňa poskytla predmetné\nfinančné prostriedky, ako aj to, že na účte žalovaného s nimi v plnom rozsahu disponoval syn žalobkyne,\nv prospech ktorého (resp. na účely realizácie jeho spoločného zámeru so žalovaným) boli finančné\nprostriedky použité. Žalobkyňa sama najprv v konaní navrhla svojho syna vypočuť, avšak neskôr tento\nsvoj návrh stiahla; žalovaný predpokladá, že tak urobila z obavy, že by výpoveď jej syna napokon\nmohla prispieť k objasneniu objektívnej pravdy. Pre úplnosť žalovaný dodal, že pokiaľ ide o vyššie\nzmieňovanú tabuľku, žalobkyňa počas výsluchu žalovaného spochybnila len jednu z množstva platieb\nvykonaných žalovaným a to konkrétne “nákup svietidiel” žalovaným pre byt syna žalobkyne. Aj túto\nnámietku však žalovaný následne vyvrátil doložením daňového dokladu (listinného dôkazu), v ktorom\nžalovaný preukázal, že svietidlá pre byt syna žalobkyne platil žalovaný z na ten účel založeného účtu\n(tak ako bolo uvedené v evidencii výdajov žalovaného) a len svietidlá pre ordináciu syna žalobkyne\nsi jej syn platil sám z dôvodu možnosti neskoršieho daňového odpisu, čiže aj táto (jediná) námietka\nžalobkyne k evidencii platieb bola žalovaným vyvrátená. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil\ntým, že žalovaná neuniesla svoje dôkazné bremeno, s čím sa žalovaný plne stotožnil a na čo poukazoval\npočas celého súdneho konania. Žalobkyňa síce v priebehu súdneho konania vyprodukovala značné\nmnožstvo dôkazov (z ktorých mnohé sú z hľadiska predmetu konania irelevantné), no nepredložila\nžiaden dôkaz, ktorým by bola schopná preukázať svoje tvrdenie o existencii pôžičky a už vôbec nie\ntvrdenie o tom, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovaného ako dlžníka. Dokonca ani\nsvojou výpoveďou na pojednávaní žalobkyňa uvedené skutočnosti nepotvrdila. Preto sa žalobkyňa v\ntejto dôkaznej núdzi, v snahe odpútať pozornosť od nemožnosti preukázať ňou tvrdené skutočnosti,\npočas celého konania obmedzovala na spochybňovanie dôkazov a vysvetlení predložených žalovaným,\nv čom zjavne pokračuje aj v odvolaní. Žalovaný v tejto súvislosti v priebehu súdneho konania preto\nviackrát poukazoval na skutočnosť, že žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní\nskutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal\n(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2013, sp. zn. 2Cdo/256/2012 a zo dňa 30.4.2012, sp.\nzn. 6Cdo/95/2011). Prvoinštančný súd sa touto argumentáciou žalovaného v plnom rozsahu stotožnil.\nZáverom žalovaný konštatoval, že žaloba samotná a aj argumentácia žalobkyne počas celého súdneho\nkonania vrátane odvolania je založená na súhrne neprávd, poloprávd a dezinterpretácií. Tento prístup\nžalobkyne dokresľuje aj citácia nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.10.2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016,\nna ktorý žalobkyňa poukázala vo svojom odvolaní, keď namietala, že prvoinštančný súd sa dostatočne\nnezaoberal údajnými nezrovnalosťami v tvrdeniach žalovaného, ktoré žalovaný predložil súdu na\nsvoju obranu. Žalobkyňa cituje predmetný nález nasledovne: „Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia\ndôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič\nnebráni tomu, aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci kompenzované\nmodifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho\n\nsekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom od štandardného konceptu preukazovania\npríčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci.“\nŽalobkyňa však neuviedla dôležitú okolnosť, a síce, že uvedený nález sa týka špecifických „sporových\nsúdnych konaní, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient),\nkde je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu (affirmanti incumbit probatio) nepostačujúca,\nak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky\nv týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi\nlimitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov\npráva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.“ Predmetný nález, na ktorý sa\nžalobkyňa odvoláva teda nielen, že nijako nepodporuje argumentáciu žalobkyne, naopak, aj uvedený\nnález vychádza z toho, že „základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena\nmedzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio),\nčo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu.“\nNa základe vyššie uvedeného žalovaný konštatoval, že podľa jeho názoru prvoinštančný súd riadne\na v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie a náležite zistil a v odôvodnení rozsudku aj stručne,\nzrozumiteľne a logicky objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a poskytol rozumné vysvetlenie\na odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Právo účastníkov konania na spravodlivý\nproces tak bolo v predmetnom súdnom konaní nepochybne riadne realizované. Rozsudok súdu prvej\ninštancie teda žalovaný považoval za zákonný a vecne správny, vydaný v súlade s právnymi predpismi, a\npreto navrhol odvolaciemu súdu, aby ho potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania vo výške 100 %.\n5. Žalobkyňa reagovala podaním zo dňa 19.2.2024, v ktorom opätovne poukázala na znenie § 220\nC.s.p., v zmysle ktorého je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný\na jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod\ntieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad\nopodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať\nso všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v\nodôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Rozsudok súdu prvej\ninštancie takéto kritériá podľa názoru žalobkyne nenaplnil a preto ho považovala za nepreskúmateľný.\nSúd sa musí zaoberať procesným útokom aj procesnou obranou strán sporu, a teda argumentáciou\nžalovaného v súdnom konaní a dôkazmi ním predloženými, ak sú súčasťou procesnej obrany. Súd\nprvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní\npredložené žalovaným, ani ich zjavným a nelogickým rozporom s predmetom súdneho konania, a\nto ani jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach. S poukazom na znenie § 191 ods. 1 C.s.p.\nžalobkyňa konštatovala, že ak by súd prvej inštancie postupoval v zmysle uvedeného, musel by sa\nvysporiadať so zjavnými nejasnosťami a logickými nezrovnalosťami medzi tvrdeniami žalovaného a\nskutočnosťou, že obdržal od žalobkyne na svoj súkromný účet 285 000 eur, ako aj skutočnosťou, že\nžalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku v rakúskom Hainburgu\nPozemok 1 (Feldgasse) a Pozemok 2 (Freiungsstrasse), na účely ktorých žalovaný tvrdil, že použil\nvšetky finančné prostriedky, a práve preto nebol žiaden dôvod, že by sa mala v minulosti podieľať na\nakýchkoľvek výdavkoch tvrdených žalovaným. Ak sa žalovaný aj v podanom vyjadrení bránil tvrdením,\nže dispozíciu s bankovým účtom žalovaného mal syn žalobkyne, pre predmet súdneho konania je\npodľa názoru žalobkyne absolútne irelevantné kto mohol disponovať s účtom, ale podstatné je, kto\nbol majiteľom účtu, na ktorý boli prijaté všetky pôžičky od žalobkyne, a tým bol žalovaný. Navyše\nžalovaný nijakým spôsobom v celom súdnom konaní nepreukázal, že by syn žalobkyne aj v skutočnosti\ns predmetným účtom žalovaného reálne niekedy disponoval. Žalobkyňa bola toho názoru, že nie je\nakceptovateľné, ak by sa žalovaný v súdnom konaní bránil akoukoľvek vymyslenou argumentáciou\na súd by sa touto argumentáciou za účelom zistenia objektívnej pravdy nijakým spôsobom nemusel\nzaoberať. Žalovaný nepredložil súdu žiaden dôkaz, o ktorý sa v predloženej tabuľke opieral, preto\nžalobkyňa považovala údaje tam uvedené za vymyslené, ničím nepodložené a nič nepreukazujúce.\nŽalovaný súdu ani napriek jej námietkam k jednotlivým položkám tabuľky nepredložil dôkazy, že platby\nuvedené v predloženej tabuľke boli jemu zo strany dodávateľov vyfakturované, dôkazy o ním vykonaných\núhradách dodávateľom daných platieb uvedených v tabuľke ani dôkazy, na základe ktorých by bolo\npreukázané, že predmetné platby uskutočnil žalovaný z jeho vlastných peňažných prostriedkov. Taktiež\nopätovne poukázala na skutočnosť, že prevažnú časť výdavkov uvedených v žalovaným predloženej\ntabuľke sú náklady na projektové dokumentácie, ktoré mal vypracovať žalovaný, avšak ktoré nikdy\nnikto nevidel a nie je zrejmé, na základe čoho si za ne uplatňuje sumy v tabuľke uvedené, navyše\n\ndané sumy nie sú podložené žiadnou faktúrou ani žiadnou zmluvou. Žalovaná zdôraznila, že ani na\njednom pozemku sa do dnešného dňa nič nepostavilo a ani sa s žiadnou realizáciou výstavby ani len\nnezačalo. Žalovaný súdu taktiež nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo preukázané, že\nžalobkyňa mu bola dlžná nejaké peňažné prostriedky, ktoré by si mohol započítavať oproti poskytnutým\npôžičkám. Súd prvej inštancie sa ani jednou vyššie uvedenou nezrovnalosťou v odôvodnení svojho\nrozsudku nezaoberal. V priebehu súdneho konania žalovaný opakovane uvádzal, že v jeho procesnom\npostavení nemusí nič dokazovať. Žalobkyňa bola toho názoru, že ak v súdnom konaní žalovaný tvrdí\nnejaké skutočnosti uvedené v ním pripravenej tabuľke na svoju obranu, čím sa snaží popierať celý\nžalobný návrh, je súd povinný za účelom zistenia objektívnej pravdy skúmať jednoznačné rozpory v\ntvrdeniach žalovaného, navyše, ak nie sú podložené relevantnými dôkazmi. Súd prvej inštancie vo\nsvojom rozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani so skutočnosťou, že pri poskytnutí jednej\nz pôžičiek bola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená poznámka „Pôžička“. Žalovaný sa vo\nsvojom vyjadrení snaží prekrúcať a zľahčovať daný fakt tým, že sa o tom dozvedel až z podanej žaloby, a\nže teda ak pri ostatných platbách nebola daná poznámka uvedená, tak nejde o pôžičky. Opak je pravdou,\nnakoľko žalovaný ako výlučný a jediný majiteľ účtu musel vedieť čo je uvedené v poznámke k danej\nplatbe a práve preto tak ako to potvrdila sama žalobkyňa naliehal na ňu, aby pri ďalších pôžičkách danú\npoznámku už neuvádzala. Keďže v danom čase mali so žalovaným dobrý vzťah, tak žalobkyňa ako\nsestra svojmu bratovi vyhovela. V tomto súdnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že k odovzdaniu\npôžičiek v celkovej výške 285 000 eur na súkromný účet žalovaného reálne došlo a došlo k nemu\ntak, že žalobkyňa vždy išla fyzicky do banky vložiť danú sumu na účet žalovaného a je teda zrejmé,\nže k odovzdaniu takých vysokých súm a opakovane, nedošlo omylom ani bez právneho dôvodu ale\nk odovzdaniu došlo na základe podnetu žalovaného, ktorý požiadal žalobkyňu o poskytnutie daných\npôžičiek a ona s tým súhlasila. V zmysle uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd podľa § 391\nods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal\nžalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.\n6. Žalovaný v podaní zo dňa 25.3.2024 uviedol, že žalobkyňa ani v tomto prípade nepredložila žiaden\nnový dôkaz, argument či tvrdenie, ktoré by bolo spôsobilé spochybniť správnosť a zákonnosť rozsudku\nprvoinštančného súdu a/alebo konania, ktoré mu predchádzalo. Preto sa žalovaný v plnom rozsahu\npridržiaval svojho predchádzajúceho vyjadrenia k odvolaniu a opätovne zdôraznil, že podľa jeho názoru\nsúd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. riadne a v potrebnom rozsahu\nuviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy označila, aké prostriedky\nprocesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.\nSúd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a\nako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázal\nna ustálenú rozhodovaciu prax. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukazovala na údajné nezrovnalosti\n(ako napr. dispozícia bankovým účtom žalovaného, údaje v tabuľke žalovaného a pod.), ktorými sa súd\nprvej inštancie podľa jej názoru nezaoberal. Žalovaný však zdôraznil, že uvedené skutočnosti nie sú\npredmetom tohto súdneho konania, idú mimo rámca predmetu sporu a pre rozhodnutie vo veci (kedy\nsúd rozhoduje o návrhu na určenie termínu splatnosti pôžičky), sú úplne irelevantné a preto nie je žiaden\ndôvod, aby sa nimi súd zaoberal v širšom rozsahu než je nutné (súd sa nimi zaoberal v dostatočnom\nrozsahu, aby mohol vyhodnotiť, či sú z hľadiska predmetu konania relevantné alebo nie). Žalobkyňa sa\ndomáhala toho, aby súd určil termín splatnosti dlhu z pôžičky, pričom však nijako nepreukázala existenciu\npôžičky ani dohodu o tom, že by bola splatnosť dlhu ponechaná na vôli dlžníka. Práve predmetom\nkonania je daný aj rámec, v ktorom súd vykonáva dokazovanie a tiež odôvodňuje svoje rozhodnutie.\nPreto v tomto konaní nebolo potrebné (a bolo by nadbytočné, neefektívne a nehospodárne), aby súd\npodrobne skúmal a v odôvodnení rozsudku sa podrobne vyjadroval k jednotlivým irelevantným tvrdeniam\nžalobkyne (ako napr. rozporovanie jednotlivých položiek v tabuľke, ktorou žalovaný preukazoval, že\nmedzi ním a žalobkyňou bol úplne iný vzťah, než pôžička a síce, že realizovali spoločný stavebný\nzámer). Ani podrobné skúmanie týchto skutočností by totiž nemohlo zmeniť nič na tom, že žalobkyňa\nneuniesla svoje dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázala, že by so žalovaným uzavrela zmluvu o\npôžičke, že by mu poskytnuté peňažné prostriedky požičala a ani to, že by bola splatnosť dlhu ponechaná\nna vôli dlžníka. Prvoinštančný súd teda odôvodnil rozsudok riadne, berúc ohľad na okolnosti daného\nprípadu. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že „sa súd nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní\npredložené žalovaným“; žalovaný poukázal na to, že všetky dôkazy a tvrdenia účastníkov konania sú\nsúčasťou súdneho spisu a trval na tom, že prvoinštančný súd v rozsudku reagoval na všetky relevantné\nskutočnosti a otázky; jasne potvrdil, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi navrhnutými stranami\n\nsporu (uvedenými v bode 5., 6., 7., 8. rozsudku), vypočul strany sporu, a že vykonal dôkazy aj inými\nlistinami (bod 9. rozsudku), pričom uviedol, že: „napokon však skutočnosti, ktoré z takýchto dôkazov\nvyplynuli, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, pre rozhodnutie súdu zásadný význam.\nV záujme prehľadnosti odôvodnenia je preto nadbytočné sa týmito skutočnosťami zaoberať.“ Žalovaný\nkonštatoval, že žalobkyňa neustále, dokola fabuluje tézu o akýchsi „pôžičkách na pokračovanie”; avšak\ntieto svoje nepravdivé tvrdenia v súdnom konaní vôbec nepreukázala (či už vo forme listinných dôkazov,\nalebo aspoň na logike veci založených iných tvrdeniach), hoci jej súd poskytol komfortný dostatok\nčasu a možností, aby svoj údajný nárok aj preukázala. Namiesto toho žalobkyňa vo svojom odvolaní\na následnom vyjadrení spochybňuje priebeh vedenia sporu súdom, resp. dodržanie procesnoprávnych\nnoriem. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že prvoinštančný súd riadne a v potrebnom\nrozsahu vykonal dokazovanie a náležite zistil a v odôvodnení rozsudku aj stručne, zrozumiteľne a logicky\nobjasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a poskytol rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých\npre vec rozhodujúcich skutočností. Právo žalobkyne na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj\nuvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, tak bolo v predmetnom súdom\nkonaní nepochybne riadne realizované. Rozsudok súdu prvej inštancie teda žalovaný považoval za\nzákonný a vecne správny, vydaný v súlade s právnymi predpismi, a preto navrhol odvolaciemu súdu,\naby ho potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu odvolacieho konania vo výške 100 %.\n7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378\nods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o\nprípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť.\n8. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené\npodľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého\ndruhu.\n9. Podľa § 219 ods. 1 C.s.p. rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom\nuvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.\n10. Odvolací súd v prvom rade preskúmal procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý namietala\nžalobkyňa v súvislosti s absenciou ústneho odôvodnenia vyhláseného rozsudku. V tomto smere je\npotrebné poukázať na znenie § 219 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne\na v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o\nodvolaní a o možnosti exekúcie. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že prvoinštančný\nsúd odročil pojednávanie konané dňa 13.9.2023 za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 11.10.2023,\nkedy rozsudok vyhlásil, pričom v zápisnici o pojednávaní (o vyhlásení rozsudku) uviedol, že rozsudok\nbol vyhlásený, odôvodnený a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku. Zo zvukového záznamu\nz pojednávania uloženého v súdnom registri však vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudok ústne\nvôbec neodôvodnil a iba odkázal strany na písomné vyhotovenie rozsudku. V tejto súvislosti odvolací\nsúd poukazuje na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2025, sp. zn.\n6Cdo/119/2023, v zmysle ktorých: „Verejné vyhlásenie rozsudku je zárukou spravodlivého konania a\npatrí k ústavným princípom právneho štátu. Nie je to len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata\nmá zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Dovolací súd už vo\nsvojej skoršej rozhodovacej činnosti poukázal na dôležitosť a neopakovateľnosť verejného vyhlásenia\nrozsudku (napr. R 14/2010, 5Cdo/120/2009, 3MCdo 16/2011) ako dôležitého procesnoprávneho inštitútu\ntvoriaceho imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. Vyhlásením sa rozumie verejné zoznámenie\núčastníkov, ostatných osôb s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením. (...) Vyhlásenie má význam z\nhľadiska výchovného pôsobenia a kontroly. Okrem toho sú dôležité aj procesné účinky ako je záväznosť\nrozhodnutia, vznik možnosti vzdania sa opravného prostriedku a pod. Preto je potrebné venovať obsahu,\nforme a zrozumiteľnosti ako aj dôstojnosti vyhlásenia náležitú pozornosť (Krajčo, J. a kolektív, Občiansky\nsúdny poriadok, I. diel Komentár, EUROUNION, máj 2006, str. 416). Ústne odôvodnenie vyhláseného\nrozhodnutia musí zodpovedať povahe konkrétnej prejednávanej veci a sledovať predovšetkým to, aby\nrozhodnutiu súdu bolo porozumené (R V/1968 s. 39). V danej veci nebolo sporné, že rozsudok\nsúdu prvej inštancie nebol žiadnym spôsobom v rámci postupu podľa § 219 ods. 1 CSP sudkyňou\nústne odôvodnený. Toto konštatoval i odvolací súd, hoci uvedené nepovažoval za dôvod na zrušenie\nrozsudku. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 15. novembra 2018 sp. zn. IV.\nÚS 58/2018 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, a to z dôvodu rozporu medzi ústnym odôvodnením rozhodnutia a jeho písomným odôvodnením\ntýkajúcim sa zákonného dôvodu rozhodnutia o predmete konania (pri ústnom vyhlásení bola žaloba\nsťažovateľky považovaná za prípustnú, nie však za dôvodnú a v písomnom vyhotovení rozhodnutia\nbolo uvedené, že žaloba nie je prípustná a ak by aj bola, nie je dôvodná; uvedené nemalo vplyv na\nvýrok rozhodnutia). K záveru o porušení práva na spravodlivý proces potom v zmysle úsudku „od\nväčšieho k menšiemu“ (argumentum a maiore ad minus) je potrebné dospieť i v prípade, keď súd svoje\nrozhodnutie ústne neodôvodnil vôbec. Nie je možné odobriť postup, kedy sudca „ignoruje“ ustanovenie\nzákona, ktoré mu ukladá povinnosť pri verejnom vyhlásení rozsudku uviesť nielen výrok rozsudku, ale\ni odôvodnenie a poučenie o odvolaní a o možnosti exekúcie. Absencia ústneho odôvodnenia rozsudku\nzakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Uvedenú vadu nemožno považovať za odstránenú\ndoručením písomného vyhotovenia rozsudku stranám. Dovolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 219\nods. 1 CSP má súd povinnosť rozsudok vyhlásiť verejne, čo znamená okrem iného uviesť nielen\nvýrok, ale i odôvodnenie, aby strany sporu vedeli, prečo súd rozhodol daným spôsobom. Dovolacím\nsúdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v ustanovení § 420 písm. f) CSP zakladá\nprípustnosť dovolania; zároveň je však tiež dôvodom, so zreteľom na ktorý musí dovolací súd napadnuté\nrozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. Rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou\nnemôže byť považované za správne. Dovolacím súdom vyslovený záver v tejto veci odpovedá i na\notázku dovolateľmi položenú, ktorú však nemožno považovať za otázku relevantnú z hľadiska § 421\nods. 1 CSP. Nie je vylúčené, že nastolená otázka by nemohla byť otázkou procesnou, nemôže byť však\nformulovaná tak, že odpoveď na ňu je v podstate záver, či došlo alebo nedošlo k vade zmätočnosti podľa\n§ 420 písm. f) CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd z už vyššie priblížených dôvodov rozsudky\noboch nižších súdov zrušil (§ 449 ods. 1 aj 2 CSP) a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie\n(§ 450 CSP)“. Odvolací súd konštatuje, že závery vyslovené v rozhodnutí najvyššieho súdu sú plne\naplikovateľné na prejednávanú vec, pričom odvolací súd sa s nimi stotožnil.\n11. Vzhľadom k vyššie uvedenému možno konštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade\ns § 219 ods. 1 C.s.p., keď svoje rozhodnutie ústne vôbec neodôvodnil. V odvolaní namietaný\nprocesný postup súdu prvej inštancie (zo strany žalobkyne) zároveň možno považovať za taký, ktorým\nprvoinštančný súd znemožnil žalobkyni uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces. Takýto záver je potom dôvodom pre zrušenie napadnutého\nrozsudku, keď tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.\n12. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1\npísm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods.1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou\nprvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci postupovať v súlade s § 219 ods. 1 C.s.p., vo\nveci opätovne rozhodnúť, po vyhlásení rozsudku tento ústne odôvodniť (spolu s uvedením poučenia o\nodvolaní a o možnosti exekúcie) a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť spôsobom súladným s ust. §\n220 ods. 2 C.s.p. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§\n396 ods. 3 C.s.p.).\n13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23C/42/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a682ad57-da0a-4255-946e-2237ebd6262f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 58/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 58/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1"}, {"guid": "ussr:2a7a9e67-d199-414e-bde0-eb344dca0a25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 716/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-12", "citacie_n": 841, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}], "citovane_v": []}