Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoPr/9/2025 1323202182 25. 03. 2026 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2026:1323202182.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: J.. J. U. G. T. K. S. Á. N., Q. D. XX.XXXXX, W. U. U., J. J. Č.. XXXX/X, proti žalovanému: Združenie rodičov Spoločnej nemecko-slovenskej školy v Bratislave, IČO: 36 076 082, Bratislava, Bárdošova č. 2724/33, zastúpený spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Eva Ladiverová, s. r. o., IČO: 53 783 948, Bratislava, Cintorínska č. 9, za ktorú koná JUDr. Eva Ladiverová, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 3. marca 2025, č.k. B3-65 Cpr 5/2023-94, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 3. marca 2025, č.k. Cpr 5/2023-94, p o t v r d z u j e .
B3-65
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 3.3.2025, č.k. B3-65Cpr 5/2023-94, žalobu zamietol; žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 15.5.2023, opravenou a doplnenou podaním doručeným súdu dňa 6.9.2023, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré mu bolo dané dňa 17.3.2023 zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa, je neplatné a pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá, ako aj uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy v sume 15.240,- €. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že po úspešne absolvovanom výberovom konaní, uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu zo dňa 3.3.2023, na základe ktorej bol prijatý do pracovného pomeru na pracovnej pozícii vychovávateľa v školskej družine na dobu určitú do 5.3.2024 s tým, že deň jeho nástupu do práce bol dohodnutý na deň 6.3.2023, hoci v skutočnosti u žalovaného nastúpil do práce už o dva pracovné dni skôr (28.2.2023). Napriek jeho obľúbenosti medzi žiakmi a rodičmi a vzájomným dobrým medziľudským vzťahom s kolegami v pedagogickom zbore, ako aj s ostatnými zamestnancami školy, mu žalovaný náhle v piatok 17.3.2023 doručil písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 17.3.2023, ktoré mu oficiálne bolo dané bez uvedenia dôvodu. V skutočnosti to tak bolo z dôvodu politických výhrad predstavenstva žalovaného proti jeho osobe, preto má za to, že žalovaný týmto právnym úkonom porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. V minulosti síce pracoval aj na úrade vlády a na niektorých iných ústredných orgánoch štátnej správy, ale napriek tomu nikdy nebol členom žiadnej politickej strany či politického hnutia, ani nikdy nebol politicky aktívny. Žalovaný si teda mylne vyvodil predstavu o jeho politickej angažovanosti. Oznámenie o skončení pracovného pomeru neobsahovalo odtlačok pečiatky zamestnávateľa, takže ide o nedostatok formy tohto právneho úkonu, žalovaný pri ňom nedodržal zákonnú trojdňovú lehotu pre doručenie tohto oznámenia pred samotným dňom skončenia pracovného pomeru v zmysle § 72 ods. 2 Zákonníka
práce, pričom mu v tom nebránili žiadne prekážky. Tým neboli splnené zákonné podmienky platnosti pre skončenie jeho pracovného pomeru, ktoré popritom považoval za účelové, svojvoľné, diskriminačné a šikanózne. Pri vyčíslení výšky náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vychádzal zo mzdového výmeru zo dňa 3.3.2023, ktorý tvoril neoddeliteľnú súčasť jeho pracovnej zmluvy. 2.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil § 17 ods. 2, § 45 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 72 ods. 1, ods. 2, § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce, § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov, § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že prvým a základným predpokladom opodstatnenosti žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý je súd povinný skúmať ex offo (z úradnej povinnosti), je účinné podanie žaloby oprávneným účastníkom v prekluzívnej lehote ustanovenej v § 77 Zákonníka práce, a to v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. V danom prípade oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe (datované 15.3.2023) bolo žalobcovi riadne doručené dňa 17.3.2023, ktorý zároveň bol určený ako deň, kedy sa pracovný pomer medzi stranami mal skončiť. Z toho následne vyplýva, že posledný deň dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pripadol na deň 17.5.2022 (streda). Pokiaľ predmetná žaloba žalobcu bola doručená súdu dňa 15.5.2023, bola podaná včas (v zákonom ustanovenej lehote). Následne zameral svoj meritórny prieskum na zistenie, či medzi stranami vznikol pracovný pomer a či medzi nimi bola platne dohodnutá skúšobná doba. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dňa 3.3.2023 mal preukázané, že medzi sporovými stranami vznikol pracovný pomer dňa 6.3.2023, ktorý bol dohodnutý ako deň nástupu do práce. Na základe tejto pracovnej zmluvy bol pracovný pomer medzi sporovými stranami dohodnutý na dobu určitú do 5.3.2024, teda na dobu jedného roka; žalobca vykonával pre žalovaného prácu na pracovnej pozícii „vychovávateľ v školskej družine.“ Žalobcom tvrdená skutková okolnosť, že do práce nastúpil už o dva dni skôr, a to dňa 28.2.2023, bola pre otázku vzniku pracovného pomeru irelevantná, pretože žiadna zo sporových strán nepopierala, že medzi nimi pracovný pomer vôbec vznikol a ustanovenie § 46 Zákonníka práce výslovne určuje, že „pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce,“ t. j. v danom prípade dňa 6.3.2023. Vznik pracovného pomeru potom nie je časovo spätý s dňom uzatvorenia pracovnej zmluvy, ani so skutočným (faktickým) dňom nástupom do práce. Z pracovnej zmluvy zo dňa 3.3.2023 ďalej považoval za preukázané, že sporové strany sa v ustanovení čl. IV. ods. 3 tejto zmluvy medzi sebou „dohodli na skúšobnej dobe v trvaní tri mesiace.“ Táto dohoda nevykazuje žiadne známky neplatnosti, ktoré napokon v konaní ani neboli tvrdené, keďže bola v súlade s § 45 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Zákonníka práce uzatvorená v obligatórnej písomnej forme ako súčasť pracovnej zmluvy na začiatku pracovného pomeru, pričom jej dĺžka nepresahovala maximálnu zákonom povolenú hranicu jej trvania troch mesiacov a nebola ani dlhšia než polovica dohodnutej doby trvania pracovného pomeru na určitú dobu. V danom prípade sa plynutie skúšobnej doby začalo odo dňa vzniku pracovného pomeru, t. j. odo dňa 6.3.2023 a skončilo by sa dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, od ktorého začala plynúť, teda dňom 5.6.2023 (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 CdoPr 11/2023, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 66/2024). Mal na základe uvedeného za to, že medzi sporovými stranami skutočne vznikol pracovný pomer s platne dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že počas trvania skúšobnej doby dňa 17.3.2023 žalovaný doručil žalobcovi písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe datované dňom 15.3.2023, ktoré mu bolo dané bez uvedenia dôvodu, ktoré žalobca osobne prevzal dňa 17.3.2023, čo potvrdil vlastnoručným podpisom na tomto oznámení. Skúmal, či žalobou napadnuté skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe oznámené žalovanému dňa 17.3.2023 ako právny úkon je alebo nie je platné. Zistil, že predmetné oznámenie bolo uskutočnené v zákonom vyžadovanej písomnej forme, z jeho obsahu je celkom zrejmý prejav vôle zamestnávateľa skončiť so žalobcom pracovný pomer v skúšobnej dobe ku dňu 17.3.2023 (ku dňu doručenia tohto oznámenia) a bez uvedenia dôvodu, čo Zákonník práce, ak nejde o skončenie pracovného pomeru s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou, pripúšťa a bolo žalovanému ako druhému účastníkovi pracovného pomeru v súlade s § 38 ods. 1 Zákonníka práce doručené do jeho vlastných rúk v rámci plynutia dohodnutej skúšobnej doby (do 5.6.2023). Námietky žalobcu spochybňujúce platnosť tohto právneho úkonu skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe vyhodnotil ako neopodstatnené. K namietanému nedostatku písomnej
formy konštatoval, že písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch náležitostí, ktoré musia byť splnené súčasne, a to existenciu (a) písomnosti (spočívajúcu v tom, že obsah právneho úkonu je zachytený v texte listiny); (b) podpisu konajúcej osoby. Náležitosťou písomnej formy skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe je okrem zachytenia obsahu prejavu vôle skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe v texte listiny aj vlastnoručný podpis účastníka tohto zrušujúceho právneho úkonu, ktorým v prípade zamestnávateľa právnickej osoby je štatutárny orgán alebo iná oprávnená osoba. Podľa pracovnoprávnej doktríny, ako aj stabilnej rozhodovacej súdnej praxe, sa ako náležitosť zachovania písomnej formy právneho úkonu ale nevyžaduje odtlačok pečiatky konajúcej (právnickej) osoby, preto jeho absencia, z logiky veci, nemôže robiť písomný právny úkon, ak je zachytený v texte listiny a náležite podpísaný konajúcou osobou, neplatný. V danom prípade bolo z listiny „Oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe“ datovanej dňom 15.3.2023 zrejmé, že žalovaný ňou prejavil vôľu skončiť pracovným pomer so žalobcom v skúšobnej dobe a že je podpísaná osobami tvoriacimi štatutárny orgán tejto právnickej osoby deklarovaným spôsobom konania za túto osobu, a to predsedom predstavenstva R. X. spolu s podpredsedom predstavenstva R. X., ktorí ako predseda a podpredseda konajú spoločne alebo s iným členom predstavenstva združenia. Predmetné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe tak spĺňalo všetky znaky písomného právneho úkonu. Odhliadnuc od uvedeného dal žalobcovi do pozornosti, že v zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce je právny úkon neplatným pre nedostatok písomnej formy iba vtedy, ak to výslovne ustanoví Zákonník práce alebo osobitný predpis. Konštrukcia ustanovenia § 72 Zákonníka práce o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe síce vyžaduje písomnú formu pre tento zrušujúci právny úkon, ale jej nedodržanie nepostihuje sankciou neplatnosti. Z toho potom vyplýva, že ak by aj právny úkon skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe nebol urobený písomne, tento nedostatok by podľa Zákonníka práce nespôsoboval následok v podobe neplatnosti tohto právneho úkonu. Žalobcovu námietku o nedodržaní lehoty pre doručenie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť, hoci žalovanému v tom nebránila žiadna prekážka, na základe čoho tiež vyvodzoval neplatnosť predmetného skončenia pracovného pomeru, vyhodnotil ako nenáležitú. Trojdňová lehota v zmysle § 72 ods. 2 Zákonníka práce, v zákone uvedená príslovkou „spravidla“ má iba poriadkový charakter, preto jej nedodržanie, ktoré teda ani samotný zákon nepovažuje za absolútne nevyhnutné, nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu ani v prípade, že zamestnávateľovi nič nebránilo túto lehotu zachovať (porovnaj napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2 Co 381/2006 alebo Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoPr 2/2013). Za nepreukázanú považoval prvoinštančný súd taktiež námietku žalobcu o tom, že skončenie jeho pracovného pomeru u žalovaného bolo diskriminačné aj napriek tomu, že formálne mu bolo dané bez uvedenia dôvodu. Žalobca síce tvrdil, že k tomuto skončeniu došlo z dôvodu politických výhrad predstavenstva žalovaného proti jeho osobe, ktoré si na základe jeho predchádzajúcich pracovných pomerov na úrade vlády či iných ústredných orgánoch štátnej správy mylne vyvodilo predstavu o jeho politickej angažovanosti, hoci sám nikdy nebol politicky aktívny, ani členom žiadneho politického hnutia alebo politickej strany, avšak len tieto samotné tvrdenia podané skôr len vo všeobecnej rovine a nepodložené celkom žiadnym dôkazom, z ktorého by bolo možné objektívne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti či aspoň vyššej miere pravdepodobnosti, nie sú dostatočné na to, aby z nich mohol dôvodne usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca nijako bližšie nekonkretizoval a počas konania ani nevyšlo najavo, aké politické názory zastáva on sám a aké žalovaný, či vôbec existuje nezhoda medzi týmito politickými názormi alebo sympatiami sporových strán, v čom konkrétne mali podľa žalobcovej vedomosti spočívať výhrady žalovaného vo vzťahu k jeho politickému presvedčeniu, resp. vo vzťahu ku ktorým jeho konkrétnym politickým aktivitám mal žalovaný mať výhrady (a ako vôbec mohol mať žalovaný výhrady k nejakej konkrétnej politickej aktivite žalobcu, pokiaľ žalobca tvrdil, že žiadne politické aktivity nevykonával), ako (z akých zdrojov) a kedy sa o týchto skutočnostiach žalovaný dozvedel, prípadne mal (mohol) dozvedieť, pokiaľ sám žalovaný tvrdil, že tieto skutočnosti o politickej príslušnosti a zmýšľaní žalobcu nezisťoval pred vznikom pracovného pomeru, ani počas jeho trvania, nie sú mu známe doposiaľ a ani ich nemohol zisťovať a vyžadovať, keďže mu to ako zamestnávateľovi Zákonník práce v § 41 ods. 6 písm. d/ výslovne zakazuje. Bez akéhokoľvek bližšieho ozrejmenia týchto skutočností a okolností nebolo možné relevantne vyvodiť záver ani o existencii príčinnej súvislosti medzi politickým zmýšľaním žalobcu a skončením pracovného pomeru, ani o diskriminácii žalobcu z politických dôvodov pri tomto skončení pracovného pomeru. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia, ktoré ho v konaní podľa § 11 ods. 2 in fine zákona č. 365/2004 Z.z. zaťažovalo, a to oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Žalobcom tvrdené skutočnosti o tom, že žalovaný s ním skončil pracovný pomer neoprávnene z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pre jeho politické zmýšľanie, bez náležitého objasnenia konkrétností tohto prípadu, zostali len v rovine ničím nepodložených domnienok a dohadov, ktoré nemôžu tvoriť skutkový podklad pre meritórne rozhodnutie a ani nie sú bez ďalšieho spôsobilé vyvolať prechod bremena tvrdenia a dôkazného bremena na stranu žalovaného (zamestnávateľa) o tom, že zásadu rovnakého zaobchádzania v danom prípade neporušil. So zreteľom na uvedené vyhodnotil námietku žalobcu o diskriminačnom a šikanóznom skončení pracovného pomeru za neopodstatnenú. Nad rámec uvedeného poznamenal, že žalovaný i napriek žalobcom neunesenému bremenu tvrdenia v konaní ozrejmil, že spolu so žalobcom bola v ten istý deň 3.3.2023 prijatá do pracovného pomeru na rovnakú pracovnú pozíciu „vychovávateľ v školskej družine“ i zamestnankyňa S. T., s ktorou pracovný pomer skončený nebol a ktorá doteraz u neho pracuje, pretože podľa názoru zamestnávateľa lepšie ovláda nemecký jazyk, ktorý je nevyhnutným predpokladom pre výkon dohodnutej práce. Pokiaľ k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom došlo v porovnaní s druhou prijatou zamestnankyňou S. T. na rovnakej pracovnej pozícii v dôsledku jej lepšej jazykovej zdatnosti, nemožno potom tento dôvod, ktorý je objektívne odôvodnený sledovaním oprávneného cieľa žalovaného, považovať za diskrimináciu vo vzťahu k žalobcovi. Napokon zamestnávateľovi podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce patrí právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a právo určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva (ak toto právo nevykonáva v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, čo ale v prejednávanej veci preukázané nebolo), preto iba samotná skutočnosť, že žalobca bol prijatý do zamestnania po úspešne absolvovanom výberovom konaní vrátane preskúšania z nemčiny, sama osebe neznamená, že s ním nikdy a za žiadnych okolností nemôže byť pracovný pomer platne skončený z dôvodu, že iný zamestnanec podľa názoru žalovaného lepšie ovláda tento cudzí jazyk. Predmetné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe napokon nemožno uznať za neplatné ani z toho dôvodu, že podľa názoru žalobcu bolo svojvoľné, keďže z povahy veci ide o jednostranný zrušujúci právny úkon niektorého z účastníkov pracovného pomeru (zamestnávateľa alebo zamestnanca), pre ktorého platnosť sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka so skončením pracovného pomeru. Dospel potom k záveru, že v posudzovanom prípade boli kumulatívne splnené všetky hmotnoprávne podmienky vyžadované Zákonníkom práce pre platnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe daného zamestnancovi zo strany jeho zamestnávateľa. Z uvedeného dôvodu tak nevznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom zamestnancov žalovaného J. N., G. H., G. E., R. B., S. T., R. R., J. T., Q. E., všetkých žiačok a žiakov triedy X.A a X.B, ich rodičov a tiež všetkých žiakov, čo navštevovali školský klub detí v mesiaci marec 2023 v školskom roku 2022/2023, pretože tieto dôkazné prostriedky neboli schopné dostatočne relevantným spôsobom overiť či vyvrátiť skutočnosti priamo sa týkajúce platnosti skončenia pracovného pomeru a diskriminácie žalobcu pri jeho skončení, keďže len samotná skutočnosť, že žalobca pracoval riadne, mal korektné vzťahy s pedagogickým zborom, vedením školy i jej ostatnými zamestnancami a vzájomne dobré medziľudské vzťahy so žiakmi a ich rodičmi a žalovaný bol s výkonom jeho práce spokojný, nebráni (nezakazuje) zamestnávateľovi i napriek tomu pracovný pomer v skúšobnej dobe skončiť. Pre prípad, že žalobca chcel týmito dôkaznými prostriedkami preukázať účelové, svojvoľné, diskriminačné a šikanózne konanie žalovaného tiež vo vzťahu k iným pracovníkom (žalobcovým kolegom), overenie takejto skutočnosti nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania, keďže neoprávnené skončenie pracovného pomeru s iným zamestnancom automaticky neznamená, že bol neoprávnene skončený pracovný pomer aj so žalobcom alebo z akýmkoľvek ďalším zamestnancom. Podmienky platnosti skončenia každého jedného pracovného pomeru je potrebné vždy skúmať osobitne a individuálne, a vzájomne medzi sebou nesúvisia. Zamietol aj návrh žalovaného na vykonanie výsluchu svedkýň U. T. (personalistky) a U. T. (vedúcej administratívy žalovaného) ako nadbytočné so zreteľom na procesnú a skutkovú stránku veci, keďže žalobca dostatočným spôsobom neoznámil súdu žiadne také konkrétne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a tak nedošlo k prechodu bremena tvrdenia a dôkazného bremena o neporušení zásady rovnakého zaobchádzania na žalovaného. Navyše išlo o osoby, ktoré neboli priamo prítomné pri kreovaní vôle žalovaného skončiť so žalobcom pracovný pomer v skúšobnej dobe. Skutočnosť o skončení pracovného pomeru so žalobcom v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, ktorú tieto svedkyne mali na návrh žalovanej potvrdiť, už bola postačujúcim spôsobom ozrejmená z listiny o oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 15.3.2023. Záverom konštatoval, že pokiaľ žalobca (hoci aj ako slabšia sporová strana) neoznámi súdu také konkrétne relevantné skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že zo strany zamestnávateľa došlo pri skončení pracovného pomeru k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania, súd nie je povinný ho v tejto procesnej povinnosti tvrdenia suplovať a tieto prípadné a čo i len teoreticky do úvahy prichádzajúce skutočnosti sám vyhľadávať a vykonávať o nich dokazovanie tak, aby ich hypotetickú existenciu „pre istotu“ vyvrátil. Ochrana slabšej strany sporu je síce odrazom princípu rovnosti strán (resp. rovnosti zbraní) v konaní, avšak nemôže byť vnímaná ako bezbrehá. V danom prípade teda nepovažoval za nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie vo veci aj bez návrhu vykonať, obstarať či zabezpečiť taký dôkaz, ktorý nebol žalobcom navrhnutý. 2.2. O nároku na náhradu trov konania po právnej stránke rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Žalovaný mal v konaní plný procesný úspech, preto mu proti neúspešnému žalobcovi, nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 C.s.p.), ktoré napokon v konaní ani neboli tvrdené, vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalovaného, ktorú mu žalobca bude povinný zaplatiť, rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Vytkol prvoinštančnému súdu, že sa nevysporiadal s najpodstatnejším dôvodom neplatnosti napadnutého jednostranného právneho úkonu, a to diskrimináciou. Z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak žalobca hovorí o diskriminácii ako dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru akoukoľvek formou, čo v plnom rozsahu platí aj pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, tak sa ňou súdu musia zaoberať a vysporiadať nielen formalisticky - ad tabulam, čo však súd prvej inštancie neurobil. Najvyšší súd takisto konštatoval, že rozhodnutie o diskriminácii je ťažiskové pre výpočet mzdy, ako aj nemajetkovej ujmy, spôsobenej diskrimináciou. Má za to, že súd prvej inštancie v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia nepostupoval náležite v zmysle procesných pravidiel príslušných ustanovení tak, ako sú určené zákonodarcom. Dôvodne sa domnieva, že postupom žalovaného bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch a slobodách, ktoré špecifikuje Ústava Slovenskej republiky, celý rad medzinárodných zmlúv či dohovorov, ktoré garantujú jednotlivé čiastkové práva, v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Dal do pozornosti, že súdna ochrana pred diskrimináciou podľa súčasne platných právnych noriem preniesla dôkazné bremeno na žalovaného. V konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa tak v zmysle § 11 Antidiskriminačného zákona uplatňuje tzv. obrátené dôkazné bremeno. Žalovaný dôkazné bremeno neuniesol, pričom bol favorizovaný súdom prvej inštancie, ktorý si jeho slovné tvrdenia osvojil a na základe nich rozhodol s tým, že vôbec neskúmal, ba priamo rezignoval na vyhodnotenie príčinnej súvislosti. Žalovaný voči nemu svojvoľne a protiprávne pristúpil k neoprávnenému postihu, ktorý upravuje ustanovenie § 2a ods. 8 Antidiskriminačného zákona. V rámci prístupu k zamestnaniu upozornil na ustanovenie § 41 Zákonníka práce. Zdôraznil, že zamestnávateľ môže od fyzickej osoby, uchádzajúcej sa o zamestnanie, vyžadovať len informácie, ktoré s prácou, ktorú má vykonávať, súvisia. Okruh informácií, ktoré zamestnávateľ nesmie žiadať, upravujú aj iné zákony, napríklad zákon č. 5/2004 Z.z. o zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákaz diskriminácie Zákonník práce zakotvuje ako jednu zo svojich 11 Základných zásad už v úvodnom článku 1. V jeho záležitosti je dôležité poukázať aj na ustanovenia § 118, § 119 Zákonníka práce. Zákonodarstvo Slovenskej republiky nepovoľuje občana postihovať alebo znevýhodňovať z dôvodu, že občan uplatňuje svoje práva, ktoré mu vyplývajú z práva na prístup k zamestnaniu a občan, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním práv, má právo domáhať sa podľa osobitného zákona právnej ochrany na súde a súd je povinný jeho vec prejednať podľa základných zásad a princípov práva, ktorými je viazaný. Pri konštatovaní porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nie je potrebné zo strany žalobcu preukazovať naliehavý právny záujem, pretože porušenie týchto práv, zásady rovnakého zaobchádzania, vyplýva priamo zo zákona v rámci zákazu diskriminácie. Má za to, že jeho satisfakčná a reštitučná žaloba je dôvodná, pretože rozhodnutie žalovaného trpí vadou porušenia Antidiskriminačného zákona, ktoré mu spôsobilo a dodnes spôsobuje škodu. Vychádzajúc z požiadaviek práva Európskej únie, podporených relevantnou judikatúrou, primeranému zadosťučineniu, ktoré najskôr zodpovedá sankciám podľa antidiskriminačných smerníc Únie, možno dokonca prisúdiť nielen základnú satisfakčnú funkciu, ale aj funkciu sankčnú. Súd prvej inštancie v prejednávanej pracovnoprávnej veci porušil aj základnú zásadu rovnosti účastníkov konania, nevykonal výsluch ním dôvodne navrhnutých svedkov, ktorých bezvýsledne navrhol. Žalovaná strana svojimi písomnými vyjadreniami súdu prvej inštancie
rozhodne preukázala diskriminačný postoj voči jeho osobe, ako aj absurdnými, hanlivými a vulgárnymi nadávkami, že je konšpirátor a tiež na ústnom pojednávaní ho urážala, osočovala, mala voči nemu osobné invektívy, nenávistné a neznášanlivé vyjadrenia. Ako i to, že neovláda nemecký jazyk, pričom úspešne absolvoval prijímacie a výberové konanie na úseku jazykových a pedagogických podmienok k pracovnému pomeru u žalovanej strany. K žalobe predložil relevantné listiny na to, aby preukázal, že ju treba subsumovať pod Antidiskriminačný zákon. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne jeho žalobe vyhovieť; žiadal náhradu trov konania. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca v odvolaní uvádza nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia o charaktere konaní vedených v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v platnom znení (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“), ak tvrdí, že v konaniach podľa Antidiskriminačného zákona je povinnosťou zamestnávateľa, aby preukázal, že skutočnosti tvrdené zamestnancom neexistujú (tzv. obrátené dôkazné bremeno“) a súdna ochrana pred diskrimináciou podľa súčasne platných právnych noriem preniesla dôkazné bremeno výlučne na žalovaného. Dal v tejto súvislosti do pozornosti ustanovenie § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona s tým, že „obrátené dôkazné bremeno“ neznamená, že žalobcovi postačuje v súdnom konaní bez ďalšieho tvrdiť, že k skončeniu jeho pracovného pomeru došlo z diskriminačných dôvodov (z dôvodu politických výhrad a podobne) bez označenia jeho konkrétneho údajného diskriminačného konania a bez podloženia akéhokoľvek dôkazu o takomto jeho konaní v súvislosti so skončením pracovného pomeru so žalobcom. Nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Naopak, žalobca je povinný oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, v opačnom prípade pôjde výlučne o nepodložené domnienky a dohady žalobcu. Uvedené vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 10/2011, sp.zn. l Cdo 240/2019). Žalobca je v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona i ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, nositeľom primárnej povinnosti uniesť dôkazné bremeno ohľadne tvrdených skutočností, z ktorých možno odvodiť, že pri skončení pracovného pomeru došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z jeho strany. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol jediný dôkaz o jeho diskriminačnom správaní, keď túto tvrdenú diskrimináciu ani žiadnym spôsobom nekonkretizoval a všetky jeho vyjadrenia zostali výlučne vo všeobecnej rovine. Zároveň platí, že predložené dôkazné prostriedky zo strany žalobcu majú mať takú výpovednú hodnotu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (primá facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k namietanej neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Až následne dochádza k presunu dôkazného bremena na neho. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdenej diskriminácii v súvislosti so skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe z jeho strany. Ďalej poukázal na dôvod skončenia pracovného pomeru. Dňa 3.3.2023 podpísal pracovnú zmluvu s dvoma zamestnancami na pracovnú pozíciu „vychovávateľ v školskej družine“ a následne (v priebehu plynutia skúšobnej doby) sa rozhodol vybrať si z týchto dvoch zamestnancov a zotrvať v pracovnom pomere iba so zamestnankyňou Luciou Valaskou, ktorá podľa jeho názoru v danom období lepšie ovládala nemecký jazyk, ktorého znalosť je u neho legitímnou požiadavkou. Nikdy neuviedol, že žalobca nemecký jazyk neovláda. V tejto súvislosti dal do pozornosti čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce s tým, že skutočnosť, že si spomedzi dvoch zamestnancov na rovnakej pracovnej pozícii vyberie druhého zamestnanca, s ktorým pracovný pomer trvá dodnes, nemôže zakladať právo žalobcu napádať neplatnosť skončenia pracovného pomeru a označovať realizáciu jeho práva na slobodný výber zamestnancov za konanie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. K tvrdeniu žalobcu o porušení zásady rovnosti strán nevykonaním výsluchu ním navrhovaných svedkov poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 10/2020 s tým, že súd prvej inštancie riadne zdôvodnil nevykonanie navrhovaného dôkazu žalobcom. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol a nenavrhol absolútne žiadne dôkazy na preukázanie tvrdení súvisiacich s otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, takže neuniesol zákonom požadované dôkazné bremeno. Upozornil, že aj na jeho strane došlo k riadne odôvodnenému zamietnutiu vykonania výsluchu svedkýň a tak žalobca nemôže poukazovať na žiadne porušenie rovnosti účastníkov konania (správne sporových strán, poznámka odvolacieho súdu). Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov, ktoré by boli potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností súvisiacich s podanou žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu ušlej mzdy, ktoré by
prvoinštančný súd odmietol vykonať. Má za to, že sa v celom rozsahu vyjadril k všetkým skutočnostiam uvádzaným a namietaným žalobcom pred súdom prvej inštancie ako dôvody na posúdenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t. j. k všetkým namietaným formálnym i skutkovým okolnostiam. Opätovné poukazovanie žalobcu na nedostatok formálnych náležitostí skončenia pracovného pomeru v odvolaní považuje za nadbytočné. Taktiež vyjadrenie žalobcu o „absurdných, hanlivých a vulgárnych nadávkach, urážaní, osočovaní, osobných invektívach, nenávistných a neznášanlivých prejavoch“ z jeho strany na ústnom pojednávaní považuje za absurdné a klamlivé tvrdenie, ktoré je možné vyvrátiť zápisnicou z predmetného pojednávania, ako aj jeho zvukovým záznamom. K takýmto nepravdivým osobným útokom žalobcu na neho, resp. na jeho právneho zástupcu sa nebude viac vyjadrovať, nakoľko sú výlučne potvrdením pravidla, kedy ak niekto nedisponuje relevantnými vecnými a skutkovými argumentami, začne útočiť na osobu protistrany. Žalobca v odvolaní nepreukázal existenciu žiadneho z ním uvádzaných odvolacích dôvodov. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že podrobne preskúmal predmetné vyjadrenie a má za preukázané, že je právne nesprávne, nezmyselné, klamlivé, nelogické a scestné. Žalovaný naďalej zavádza, ignoruje platnú legislatívu. Ním uvedené dôkazy a rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednotlivo, ako aj vo svojom vzájomnom spojení preukazujú neplatné skončenie pracovného pomeru a náhradu ušlej mzdy. Zotrval na odvolaní i odvolacom návrhu. 6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutkové alebo právne tvrdenia, zotrváva na všetkých svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach i odvolacom návrhu. 7. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli. 8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. marca 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalovaného upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3,§ 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p. a keďže sa stotožňuje s dôvodmi tohto rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.3.2023 uzavretej medzi stranami sporu, nemožno uznať za neplatné, ktorý záver dostatočne a jasne odôvodnil, s ktorým odôvodním v plnom rozsahu odvolací súd súhlasí. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že medzi sporovými stranami došlo k vzniku pracovného pomeru v zmysle uvedenej pracovnej zmluvy, podľa ktorej mal žalobca ako zamestnanec u žalovaného ako zamestnávateľa pracovať ako vychovávateľ v školskej družine; deň nástupu do práce bol dohodnutý na deň 6.3.2023 s tým, že pracovný pomer bol dojednaný na dobu
určitú v trvaní do 5.3.2024 (č.l. 80 spisu). Žalovaný listom zo dňa 15.3.2023 oznámil žalobcovi ukončenie pracovného pomeru, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.3.2023 v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, pracovný pomer skončil dňa 17.3.2023; uvedené oznámenie prevzal žalobca dňa 17.3.2023 (č.l. 14 spisu). 12. Nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu o tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s najpodstatnejším dôvodom neplatnosti napadnutého jednostranného právneho úkonu, a to diskrimináciou, pretože prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite zaoberal tým, či skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného nebolo diskriminačné (body 15. až 15.5.) a dospel k správnemu názoru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, a to oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd k uvedenému dôvodí, že ak žalobca tvrdil, že zo strany žalovaného došlo v jeho prípade k diskriminácii, mal na preukázanie tohto tvrdenia predložiť, prípadne označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia, čo neurobil. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, teda právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). 13. Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia, nakoľko vôbec konkrétne neuviedol ako zo strany žalovaného voči nemu malo prísť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a to kto sa mal takéhoto konania zo strany žalovaného dopustiť, kedy a v čom malo spočívať. Iba všeobecné tvrdenie žalobcu, že proti jeho osobe malo politické výhrady predstavenstvo nie je postačujúce na to, aby bolo konštatované diskriminačné konanie žalovaného voči žalobcovi. Je pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v súdnych sporoch o antidiskriminačných žalobách sa uplatňuje obrátené dôkazné bremeno, to ale znamená, že ak osoba tvrdí, že bola diskriminovaná a predloží dôkazy, ktoré tento fakt naznačujú, dôkazná povinnosť sa presúva na žalovanú stranu. Žalobca musí najprv preukázať, že došlo k menej priaznivému zaobchádzaniu a až následne sa bremeno prenáša na žalovaného, ktorý musí preukázať, že porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nenastalo. V danom spore si žalobca nesplnil primárnu povinnosť oznámiť skutočnosti, z ktorých by bol možné oprávnene usudzovať, že došlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, preto nemohlo dôkazné bremeno prejsť na žalovaného.
14. Nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie porušil základnú zásadu rovnosti strán sporu, keď nevykonal výsluch ním dôvodne navrhnutých svedkov. Súd prvej inštancie v bode 19.1. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočne vysvetlil prečo zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov navrhnutých žalobcom, s ktorým vysvetlením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a dodáva nasledovné. Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následne vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou sporových strán, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Skutočnosť, že súd neakceptoval návrh strany na vykonanie dokazovania, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. O zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti išlo len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní stranou navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bola strana postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/2008). Pri úvahe o tom, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná, súd berie do úvahy preukázanie ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.10.2010, sp.zn. 4 Cdo 262/2009). Pokiaľ strana navrhne súdu dôkaz, je povinná uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie strán sporu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.4.2008, sp.zn. 3 Cdo 50/2008). Vzhľadom na uvedené odvolací dôvod žalobcu o tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), považoval odvolací súd za nedôvodný a poukazujúc na to, že súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalovaného na vykonanie dôkazu ním navrhnutých svedkov (bod 19.2. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), z dôvodu ktorého nedošlo k porušeniu základnej zásady rovnosti sporových strán, ako tvrdil žalobca v odvolaní. 15. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu o zamietnutí žaloby. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 16. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. aj vo výroku o náhrade trov konania, pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napríklad vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).