{"guid": "10809cca-8be4-4dee-b65d-1af2ac17c1d7:67fe4110-7911-4fac-8e0f-b6b67436cd01", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1323202182.1", "spisova_znacka": "15CoPr/9/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15CoPr/9/2025 z 25. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. marca 2026, sp. zn. 15CoPr/9/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1323202182.1", "identifikacne_cislo": "1323202182", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Silvia Walterová", "sudca_id": 666, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-walterova-666", "datum_vydania": "2026-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185", "nazov": "§ 185 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-192", "nazov": "§ 192 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-192", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-192"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193", "nazov": "§ 193 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-193"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-192", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-193"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/67fe4110-7911-4fac-8e0f-b6b67436cd01", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1323202182.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1323202182.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1323202182.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15CoPr/9/2025\n1323202182\n25. 03. 2026\nJUDr. Silvia Walterová\nECLI:SK:KSBA:2026:1323202182.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: J.. J. U. G. T. K.\nS. Á. N., Q. D. XX.XXXXX, W. U. U., J. J. Č.. XXXX/X, proti žalovanému: Združenie rodičov Spoločnej\nnemecko-slovenskej školy v Bratislave, IČO: 36 076 082, Bratislava, Bárdošova č. 2724/33, zastúpený\nspoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Eva Ladiverová, s. r. o., IČO: 53 783 948, Bratislava,\nCintorínska č. 9, za ktorú koná JUDr. Eva Ladiverová, o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa\n3. marca 2025, č.k. B3-65 Cpr 5/2023-94, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 3. marca 2025, č.k.\nCpr 5/2023-94, p o t v r d z u j e .\n\nB3-65\n\nII. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 3.3.2025, č.k. B3-65Cpr 5/2023-94, žalobu zamietol;\nžalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby\ndoručenej súdu dňa 15.5.2023, opravenou a doplnenou podaním doručeným súdu dňa 6.9.2023, ktorou\nsa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré mu bolo dané\ndňa 17.3.2023 zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa, je neplatné a pracovný pomer medzi\nsporovými stranami naďalej trvá, ako aj uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy\nv sume 15.240,- €. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že po úspešne absolvovanom výberovom konaní,\nuzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu zo dňa 3.3.2023, na základe ktorej bol prijatý do pracovného\npomeru na pracovnej pozícii vychovávateľa v školskej družine na dobu určitú do 5.3.2024 s tým, že deň\njeho nástupu do práce bol dohodnutý na deň 6.3.2023, hoci v skutočnosti u žalovaného nastúpil do práce\nuž o dva pracovné dni skôr (28.2.2023). Napriek jeho obľúbenosti medzi žiakmi\na rodičmi\na vzájomným dobrým medziľudským vzťahom s kolegami v pedagogickom zbore, ako aj s ostatnými\nzamestnancami školy, mu žalovaný náhle v piatok 17.3.2023 doručil písomné oznámenie o skončení\npracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 17.3.2023, ktoré mu oficiálne bolo dané bez uvedenia\ndôvodu. V skutočnosti to tak bolo z dôvodu politických výhrad predstavenstva žalovaného proti jeho\nosobe, preto má za to, že žalovaný týmto právnym úkonom porušil zásadu rovnakého zaobchádzania.\nV minulosti síce pracoval aj na úrade vlády a na niektorých iných ústredných orgánoch štátnej správy,\nale napriek tomu nikdy nebol členom žiadnej politickej strany či politického hnutia, ani nikdy nebol\npoliticky aktívny. Žalovaný si teda mylne vyvodil predstavu o jeho politickej angažovanosti. Oznámenie o\nskončení pracovného pomeru neobsahovalo odtlačok pečiatky zamestnávateľa, takže ide o nedostatok\nformy tohto právneho úkonu, žalovaný pri ňom nedodržal zákonnú trojdňovú lehotu pre doručenie tohto\noznámenia pred samotným dňom skončenia pracovného pomeru v zmysle § 72 ods. 2 Zákonníka\n\npráce, pričom mu v tom nebránili žiadne prekážky. Tým neboli splnené zákonné podmienky platnosti pre\nskončenie jeho pracovného pomeru, ktoré popritom považoval za účelové, svojvoľné, diskriminačné a\nšikanózne. Pri vyčíslení výšky náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vychádzal zo\nmzdového výmeru zo dňa 3.3.2023, ktorý tvoril neoddeliteľnú súčasť jeho pracovnej zmluvy.\n2.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil § 17 ods. 2, § 45 ods. 1, ods. 2, ods. 4, §\n72 ods. 1, ods. 2, § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce, § 11 ods. 2 zákona\nč. 365/2004 Z.z.\no rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný\nzákon) v znení neskorších predpisov, § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac\ndôvodnosťou žaloby. Uviedol, že prvým\na základným predpokladom opodstatnenosti žaloby\no určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý je súd povinný skúmať ex offo (z úradnej\npovinnosti), je účinné podanie žaloby oprávneným účastníkom v prekluzívnej lehote ustanovenej v § 77\nZákonníka práce, a to\nv lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť.\nV danom prípade oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe (datované 15.3.2023)\nbolo žalobcovi riadne doručené dňa 17.3.2023, ktorý zároveň bol určený ako deň, kedy sa pracovný\npomer medzi stranami mal skončiť. Z toho následne vyplýva, že posledný deň dvojmesačnej prekluzívnej\nlehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pripadol na deň 17.5.2022\n(streda). Pokiaľ predmetná žaloba žalobcu bola doručená súdu dňa 15.5.2023, bola podaná včas (v\nzákonom ustanovenej lehote). Následne zameral svoj meritórny prieskum na zistenie, či medzi stranami\nvznikol pracovný pomer a či medzi nimi bola platne dohodnutá skúšobná doba. Z pracovnej zmluvy\nuzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dňa 3.3.2023 mal\npreukázané, že medzi sporovými stranami vznikol pracovný pomer dňa 6.3.2023, ktorý bol dohodnutý\nako deň nástupu do práce. Na základe tejto pracovnej zmluvy bol pracovný pomer medzi sporovými\nstranami dohodnutý na dobu určitú do 5.3.2024, teda na dobu jedného roka; žalobca vykonával pre\nžalovaného prácu na pracovnej pozícii „vychovávateľ v školskej družine.“ Žalobcom tvrdená skutková\nokolnosť, že do práce nastúpil už o dva dni skôr, a to dňa 28.2.2023, bola pre otázku vzniku pracovného\npomeru irelevantná, pretože žiadna zo sporových strán nepopierala, že medzi nimi pracovný pomer\nvôbec vznikol a ustanovenie § 46 Zákonníka práce výslovne určuje, že „pracovný pomer vzniká odo dňa,\nktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce,“ t. j.\nv danom prípade dňa\n6.3.2023. Vznik pracovného pomeru potom nie je časovo spätý s dňom uzatvorenia pracovnej zmluvy,\nani so skutočným (faktickým) dňom nástupom do práce.\nZ pracovnej zmluvy zo dňa\n3.3.2023 ďalej považoval za preukázané, že sporové strany sa\nv ustanovení čl. IV. ods.\n3 tejto zmluvy medzi sebou „dohodli na skúšobnej dobe v trvaní tri mesiace.“ Táto dohoda nevykazuje\nžiadne známky neplatnosti, ktoré napokon v konaní ani neboli tvrdené, keďže bola v súlade s § 45 ods.\n1, ods. 2, ods. 4 Zákonníka práce uzatvorená\nv obligatórnej písomnej forme ako súčasť\npracovnej zmluvy na začiatku pracovného pomeru, pričom jej dĺžka nepresahovala maximálnu zákonom\npovolenú hranicu jej trvania troch mesiacov a nebola ani dlhšia než polovica dohodnutej doby trvania\npracovného pomeru na určitú dobu. V danom prípade sa plynutie skúšobnej doby začalo odo dňa vzniku\npracovného pomeru, t. j. odo dňa 6.3.2023 a skončilo by sa dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím\nčíselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, od ktorého začala plynúť, teda\ndňom 5.6.2023 (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n6 CdoPr\n11/2023, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 66/2024). Mal na základe uvedeného za to, že medzi sporovými stranami skutočne\nvznikol pracovný pomer s platne dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. Súd prvej\ninštancie ďalej dôvodil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že počas trvania skúšobnej doby dňa\n17.3.2023 žalovaný doručil žalobcovi písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej\ndobe datované dňom 15.3.2023, ktoré mu bolo dané bez uvedenia dôvodu, ktoré žalobca osobne\nprevzal dňa 17.3.2023, čo potvrdil vlastnoručným podpisom na tomto oznámení. Skúmal, či žalobou\nnapadnuté skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe oznámené žalovanému dňa 17.3.2023\nako právny úkon je alebo nie je platné. Zistil, že predmetné oznámenie bolo uskutočnené v zákonom\nvyžadovanej písomnej forme, z jeho obsahu je celkom zrejmý prejav vôle zamestnávateľa skončiť so\nžalobcom pracovný pomer v skúšobnej dobe ku dňu 17.3.2023 (ku dňu doručenia tohto oznámenia) a\nbez uvedenia dôvodu, čo Zákonník práce, ak nejde o skončenie pracovného pomeru s tehotnou ženou,\nmatkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou, pripúšťa a bolo žalovanému ako\ndruhému účastníkovi pracovného pomeru v súlade s § 38\nods. 1 Zákonníka práce\ndoručené do jeho vlastných rúk v rámci plynutia dohodnutej skúšobnej doby (do 5.6.2023). Námietky\nžalobcu spochybňujúce platnosť tohto právneho úkonu skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe\nvyhodnotil ako neopodstatnené.\nK namietanému nedostatku písomnej\n\nformy konštatoval, že písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch náležitostí, ktoré\nmusia byť splnené súčasne, a to existenciu\n(a) písomnosti (spočívajúcu v tom, že obsah\nprávneho úkonu je zachytený v texte listiny);\n(b) podpisu konajúcej osoby. Náležitosťou\npísomnej formy skončenia pracovného pomeru\nv skúšobnej dobe je okrem zachytenia\nobsahu prejavu vôle skončiť pracovný pomer\nv skúšobnej dobe v texte listiny aj\nvlastnoručný podpis účastníka tohto zrušujúceho právneho úkonu, ktorým v prípade zamestnávateľa právnickej osoby je štatutárny orgán alebo iná oprávnená osoba. Podľa pracovnoprávnej doktríny, ako aj\nstabilnej rozhodovacej súdnej praxe, sa ako náležitosť zachovania písomnej formy právneho úkonu ale\nnevyžaduje odtlačok pečiatky konajúcej (právnickej) osoby, preto jeho absencia, z logiky veci, nemôže\nrobiť písomný právny úkon, ak je zachytený v texte listiny a náležite podpísaný konajúcou osobou,\nneplatný. V danom prípade bolo z listiny „Oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej\ndobe“ datovanej dňom 15.3.2023 zrejmé, že žalovaný ňou prejavil vôľu skončiť pracovným pomer so\nžalobcom v skúšobnej dobe a že je podpísaná osobami tvoriacimi štatutárny orgán tejto právnickej\nosoby deklarovaným spôsobom konania za túto osobu, a to predsedom predstavenstva R. X. spolu s\npodpredsedom predstavenstva R. X., ktorí ako predseda\na podpredseda konajú\nspoločne alebo s iným členom predstavenstva združenia. Predmetné skončenie pracovného pomeru\nv skúšobnej dobe tak spĺňalo všetky znaky písomného právneho úkonu. Odhliadnuc od uvedeného\ndal žalobcovi do pozornosti, že v zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce je právny úkon neplatným pre\nnedostatok písomnej formy iba vtedy, ak to výslovne ustanoví Zákonník práce alebo osobitný predpis.\nKonštrukcia ustanovenia § 72 Zákonníka práce o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe síce\nvyžaduje písomnú formu pre tento zrušujúci právny úkon, ale jej nedodržanie nepostihuje sankciou\nneplatnosti. Z toho potom vyplýva, že ak by aj právny úkon skončenia pracovného pomeru v skúšobnej\ndobe nebol urobený písomne, tento nedostatok by podľa Zákonníka práce nespôsoboval následok\nv podobe neplatnosti tohto právneho úkonu. Žalobcovu námietku o nedodržaní lehoty pre doručenie\npísomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe spravidla aspoň tri dni pred\ndňom, keď sa má pracovný pomer skončiť, hoci žalovanému v tom nebránila žiadna prekážka, na\nzáklade čoho tiež vyvodzoval neplatnosť predmetného skončenia pracovného pomeru, vyhodnotil ako\nnenáležitú. Trojdňová lehota v zmysle § 72 ods. 2 Zákonníka práce, v zákone uvedená príslovkou\n„spravidla“ má iba poriadkový charakter, preto jej nedodržanie, ktoré teda ani samotný zákon nepovažuje\nza absolútne nevyhnutné, nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu ani v prípade, že\nzamestnávateľovi nič nebránilo túto lehotu zachovať (porovnaj napríklad rozhodnutia Krajského súdu\nv Bratislave sp.zn.\n2 Co 381/2006 alebo Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoPr\n2/2013). Za nepreukázanú považoval prvoinštančný súd taktiež námietku žalobcu o tom, že skončenie\njeho pracovného pomeru u žalovaného bolo diskriminačné aj napriek tomu, že formálne mu bolo dané\nbez uvedenia dôvodu. Žalobca síce tvrdil, že k tomuto skončeniu došlo z dôvodu politických výhrad\npredstavenstva žalovaného proti jeho osobe, ktoré si na základe jeho predchádzajúcich pracovných\npomerov na úrade vlády či iných ústredných orgánoch štátnej správy mylne vyvodilo predstavu o\njeho politickej angažovanosti, hoci sám nikdy nebol politicky aktívny, ani členom žiadneho politického\nhnutia alebo politickej strany, avšak len tieto samotné tvrdenia podané skôr len vo všeobecnej rovine a\nnepodložené celkom žiadnym dôkazom, z ktorého by bolo možné objektívne nadobudnúť presvedčenie\no ich pravdivosti či aspoň vyššej miere pravdepodobnosti, nie sú dostatočné na to, aby z nich mohol\ndôvodne usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.\nŽalobca nijako bližšie nekonkretizoval a počas konania ani nevyšlo najavo, aké politické názory zastáva\non sám a aké žalovaný, či vôbec existuje nezhoda medzi týmito politickými názormi alebo sympatiami\nsporových strán, v čom konkrétne mali podľa žalobcovej vedomosti spočívať výhrady žalovaného vo\nvzťahu k jeho politickému presvedčeniu, resp. vo vzťahu ku ktorým jeho konkrétnym politickým aktivitám\nmal žalovaný mať výhrady (a ako vôbec mohol mať žalovaný výhrady k nejakej konkrétnej politickej\naktivite žalobcu, pokiaľ žalobca tvrdil, že žiadne politické aktivity nevykonával), ako (z akých zdrojov)\na kedy sa o týchto skutočnostiach žalovaný dozvedel, prípadne mal (mohol) dozvedieť, pokiaľ sám\nžalovaný tvrdil, že tieto skutočnosti o politickej príslušnosti a zmýšľaní žalobcu nezisťoval pred vznikom\npracovného pomeru, ani počas jeho trvania, nie sú mu známe doposiaľ a ani ich nemohol zisťovať\na vyžadovať, keďže mu to ako zamestnávateľovi Zákonník práce v § 41 ods. 6 písm. d/ výslovne\nzakazuje. Bez akéhokoľvek bližšieho ozrejmenia týchto skutočností a okolností nebolo možné relevantne\nvyvodiť záver ani o existencii príčinnej súvislosti medzi politickým zmýšľaním žalobcu a skončením\npracovného pomeru, ani o diskriminácii žalobcu z politických dôvodov pri tomto skončení pracovného\npomeru. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia, ktoré ho\nv konaní podľa § 11\nods. 2 in fine zákona č. 365/2004 Z.z. zaťažovalo, a to oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno\ndôvodne usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.\n\nŽalobcom tvrdené skutočnosti o tom, že žalovaný s ním skončil pracovný pomer neoprávnene z dôvodu\nporušenia zásady rovnakého zaobchádzania pre jeho politické zmýšľanie, bez náležitého objasnenia\nkonkrétností tohto prípadu, zostali len\nv rovine ničím nepodložených domnienok a dohadov,\nktoré nemôžu tvoriť skutkový podklad pre meritórne rozhodnutie a ani nie sú bez ďalšieho spôsobilé\nvyvolať prechod bremena tvrdenia a dôkazného bremena na stranu žalovaného (zamestnávateľa) o tom,\nže zásadu rovnakého zaobchádzania v danom prípade neporušil. So zreteľom na uvedené vyhodnotil\nnámietku žalobcu o diskriminačnom a šikanóznom skončení pracovného pomeru za neopodstatnenú.\nNad rámec uvedeného poznamenal, že žalovaný i napriek žalobcom neunesenému bremenu tvrdenia\nv konaní ozrejmil, že spolu so žalobcom bola v ten istý deň 3.3.2023 prijatá do pracovného pomeru na\nrovnakú pracovnú pozíciu „vychovávateľ v školskej družine“ i zamestnankyňa S. T., s ktorou pracovný\npomer skončený nebol a ktorá doteraz u neho pracuje, pretože podľa názoru zamestnávateľa lepšie\novláda nemecký jazyk, ktorý je nevyhnutným predpokladom pre výkon dohodnutej práce. Pokiaľ k\nskončeniu pracovného pomeru so žalobcom došlo v porovnaní s druhou prijatou zamestnankyňou\nS. T. na rovnakej pracovnej pozícii v dôsledku jej lepšej jazykovej zdatnosti, nemožno potom tento\ndôvod, ktorý je objektívne odôvodnený sledovaním oprávneného cieľa žalovaného, považovať za\ndiskrimináciu vo vzťahu k žalobcovi. Napokon zamestnávateľovi podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka\npráce patrí právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a právo určovať\npodmienky a spôsob uplatnenia tohto práva (ak toto právo nevykonáva v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania, čo ale v prejednávanej veci preukázané nebolo), preto iba samotná skutočnosť, že\nžalobca bol prijatý do zamestnania po úspešne absolvovanom výberovom konaní vrátane preskúšania z\nnemčiny, sama osebe neznamená, že s ním nikdy a za žiadnych okolností nemôže byť pracovný pomer\nplatne skončený z dôvodu, že iný zamestnanec podľa názoru žalovaného lepšie ovláda tento cudzí jazyk.\nPredmetné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe napokon nemožno uznať za neplatné ani z\ntoho dôvodu, že podľa názoru žalobcu bolo svojvoľné, keďže z povahy veci ide o jednostranný zrušujúci\nprávny úkon niektorého z účastníkov pracovného pomeru (zamestnávateľa alebo zamestnanca), pre\nktorého platnosť sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka so skončením pracovného pomeru. Dospel\npotom k záveru, že v posudzovanom prípade boli kumulatívne splnené všetky hmotnoprávne podmienky\nvyžadované Zákonníkom práce pre platnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe daného\nzamestnancovi zo strany jeho zamestnávateľa. Z uvedeného dôvodu tak nevznikol žalobcovi nárok na\nnáhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že\nzamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom zamestnancov žalovaného J. N., G. H.,\nG. E., R. B., S. T., R. R., J. T., Q. E., všetkých žiačok a žiakov triedy X.A a X.B, ich rodičov a tiež\nvšetkých žiakov, čo navštevovali školský klub detí v mesiaci marec 2023 v školskom roku 2022/2023,\npretože tieto dôkazné prostriedky neboli schopné dostatočne relevantným spôsobom overiť či vyvrátiť\nskutočnosti priamo sa týkajúce platnosti skončenia pracovného pomeru a diskriminácie žalobcu pri\njeho skončení, keďže len samotná skutočnosť, že žalobca pracoval riadne, mal korektné vzťahy s\npedagogickým zborom, vedením školy i jej ostatnými zamestnancami a vzájomne dobré medziľudské\nvzťahy so žiakmi a ich rodičmi a žalovaný bol s výkonom jeho práce spokojný, nebráni (nezakazuje)\nzamestnávateľovi i napriek tomu pracovný pomer v skúšobnej dobe skončiť. Pre prípad, že žalobca\nchcel týmito dôkaznými prostriedkami preukázať účelové, svojvoľné, diskriminačné a šikanózne konanie\nžalovaného tiež vo vzťahu k iným pracovníkom (žalobcovým kolegom), overenie takejto skutočnosti\nnemá relevantnú súvislosť s predmetom konania, keďže neoprávnené skončenie pracovného pomeru\ns iným zamestnancom automaticky neznamená, že bol neoprávnene skončený pracovný pomer aj so\nžalobcom alebo z akýmkoľvek ďalším zamestnancom. Podmienky platnosti skončenia každého jedného\npracovného pomeru je potrebné vždy skúmať osobitne a individuálne,\na\nvzájomne medzi sebou nesúvisia. Zamietol aj návrh žalovaného na vykonanie výsluchu svedkýň U. T.\n(personalistky) a U. T. (vedúcej administratívy žalovaného) ako nadbytočné so zreteľom na procesnú a\nskutkovú stránku veci, keďže žalobca dostatočným spôsobom neoznámil súdu žiadne také konkrétne\nrelevantné skutočnosti,\nz ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že zo strany\nžalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a tak nedošlo k prechodu bremena\ntvrdenia a dôkazného bremena\no neporušení zásady rovnakého zaobchádzania na žalovaného.\nNavyše išlo o osoby, ktoré neboli priamo prítomné pri kreovaní vôle žalovaného skončiť so žalobcom\npracovný pomer\nv skúšobnej dobe. Skutočnosť o skončení pracovného pomeru so žalobcom\nv skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, ktorú tieto svedkyne mali na návrh žalovanej potvrdiť, už bola\npostačujúcim spôsobom ozrejmená z listiny o oznámení o skončení pracovného pomeru\nv\nskúšobnej dobe zo dňa 15.3.2023. Záverom konštatoval, že pokiaľ žalobca (hoci aj ako slabšia sporová\nstrana) neoznámi súdu také konkrétne relevantné skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že\nzo strany zamestnávateľa došlo pri skončení pracovného pomeru\nk porušeniu zásady\n\nrovnakého zaobchádzania, súd nie je povinný ho v tejto procesnej povinnosti tvrdenia suplovať a tieto\nprípadné a čo i len teoreticky do úvahy prichádzajúce skutočnosti sám vyhľadávať a vykonávať o nich\ndokazovanie tak, aby ich hypotetickú existenciu „pre istotu“ vyvrátil. Ochrana slabšej strany sporu je\nsíce odrazom princípu rovnosti strán (resp. rovnosti zbraní) v konaní, avšak nemôže byť vnímaná ako\nbezbrehá. V danom prípade teda nepovažoval za nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie vo veci aj bez\nnávrhu vykonať, obstarať či zabezpečiť taký dôkaz, ktorý nebol žalobcom navrhnutý.\n2.2. O nároku na náhradu trov konania po právnej stránke rozhodol podľa ustanovení\n§ 255 ods. 1,\n§ 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Žalovaný mal v konaní plný procesný úspech, preto mu proti neúspešnému\nžalobcovi, nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov\nkonania (§ 257 C.s.p.), ktoré napokon v konaní ani neboli tvrdené, vznikol nárok na náhradu trov konania\nv plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalovaného, ktorú mu žalobca bude povinný zaplatiť,\nrozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.\n3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/,\ne/, f/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie\nnevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Vytkol prvoinštančnému súdu, že\nsa nevysporiadal\ns najpodstatnejším dôvodom neplatnosti napadnutého jednostranného\nprávneho úkonu, a to diskrimináciou. Z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nvyplýva, že ak žalobca hovorí o diskriminácii ako dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru\nakoukoľvek formou, čo v plnom rozsahu platí aj pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej\ndobe, tak sa ňou súdu musia zaoberať a vysporiadať nielen formalisticky - ad tabulam, čo však súd\nprvej inštancie neurobil. Najvyšší súd takisto konštatoval, že rozhodnutie o diskriminácii je ťažiskové\npre výpočet mzdy, ako aj nemajetkovej ujmy, spôsobenej diskrimináciou. Má za to, že súd prvej\ninštancie v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia nepostupoval náležite v zmysle\nprocesných pravidiel príslušných ustanovení tak, ako sú určené zákonodarcom. Dôvodne sa domnieva,\nže postupom žalovaného bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch a slobodách,\nktoré špecifikuje Ústava Slovenskej republiky, celý rad medzinárodných zmlúv či dohovorov, ktoré\ngarantujú jednotlivé čiastkové práva, v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Dal do\npozornosti, že súdna ochrana pred diskrimináciou podľa súčasne platných právnych noriem preniesla\ndôkazné bremeno na žalovaného. V konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania\nsa tak v zmysle § 11 Antidiskriminačného zákona uplatňuje tzv. obrátené dôkazné bremeno. Žalovaný\ndôkazné bremeno neuniesol, pričom bol favorizovaný súdom prvej inštancie, ktorý si jeho slovné tvrdenia\nosvojil a na základe nich rozhodol s tým, že vôbec neskúmal, ba priamo rezignoval na vyhodnotenie\npríčinnej súvislosti. Žalovaný voči nemu svojvoľne a protiprávne pristúpil k neoprávnenému postihu,\nktorý upravuje ustanovenie § 2a ods. 8 Antidiskriminačného zákona. V rámci prístupu k zamestnaniu\nupozornil na ustanovenie § 41 Zákonníka práce. Zdôraznil, že zamestnávateľ môže od fyzickej osoby,\nuchádzajúcej sa\no zamestnanie, vyžadovať len informácie, ktoré s prácou, ktorú\nmá vykonávať, súvisia. Okruh informácií, ktoré zamestnávateľ nesmie žiadať, upravujú aj iné zákony,\nnapríklad zákon\nč. 5/2004 Z.z. o zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov. Zákaz diskriminácie Zákonník práce zakotvuje ako jednu zo\nsvojich 11 Základných zásad už v úvodnom článku 1. V jeho záležitosti je dôležité poukázať aj na\nustanovenia § 118, § 119 Zákonníka práce. Zákonodarstvo Slovenskej republiky nepovoľuje občana\npostihovať alebo znevýhodňovať z dôvodu, že občan uplatňuje svoje práva, ktoré mu vyplývajú z\npráva na prístup k zamestnaniu a občan, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené\nzáujmy boli dotknuté nedodržaním práv, má právo domáhať sa podľa osobitného zákona právnej\nochrany na súde a súd je povinný jeho vec prejednať podľa základných zásad a princípov práva,\nktorými je viazaný. Pri konštatovaní porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nie je potrebné zo\nstrany žalobcu preukazovať naliehavý právny záujem, pretože porušenie týchto práv, zásady rovnakého\nzaobchádzania, vyplýva priamo zo zákona v rámci zákazu diskriminácie. Má za to, že jeho satisfakčná a\nreštitučná žaloba je dôvodná, pretože rozhodnutie žalovaného trpí vadou porušenia Antidiskriminačného\nzákona, ktoré mu spôsobilo a dodnes spôsobuje škodu. Vychádzajúc z požiadaviek práva Európskej\núnie, podporených relevantnou judikatúrou, primeranému zadosťučineniu, ktoré najskôr zodpovedá\nsankciám podľa antidiskriminačných smerníc Únie, možno dokonca prisúdiť nielen základnú satisfakčnú\nfunkciu, ale aj funkciu sankčnú. Súd prvej inštancie v prejednávanej pracovnoprávnej veci porušil aj\nzákladnú zásadu rovnosti účastníkov konania, nevykonal výsluch ním dôvodne navrhnutých svedkov,\nktorých bezvýsledne navrhol. Žalovaná strana svojimi písomnými vyjadreniami súdu prvej inštancie\n\nrozhodne preukázala diskriminačný postoj voči jeho osobe, ako aj absurdnými, hanlivými\na\nvulgárnymi nadávkami, že je konšpirátor a tiež na ústnom pojednávaní ho urážala, osočovala, mala\nvoči nemu osobné invektívy, nenávistné a neznášanlivé vyjadrenia. Ako i to, že neovláda nemecký\njazyk, pričom úspešne absolvoval prijímacie a výberové konanie na úseku jazykových a pedagogických\npodmienok k pracovnému pomeru u žalovanej strany. K žalobe predložil relevantné listiny na to, aby\npreukázal, že ju treba subsumovať pod Antidiskriminačný zákon. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne jeho\nžalobe vyhovieť; žiadal náhradu trov konania.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca v odvolaní uvádza nepravdivé a\nzavádzajúce tvrdenia o charaktere konaní vedených v zmysle zákona\nč. 365/2004 Z.z. o\nrovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v platnom znení (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“), ak\ntvrdí, že v konaniach podľa Antidiskriminačného zákona je povinnosťou zamestnávateľa, aby preukázal,\nže skutočnosti tvrdené zamestnancom neexistujú (tzv. obrátené dôkazné bremeno“) a súdna ochrana\npred diskrimináciou podľa súčasne platných právnych noriem preniesla dôkazné bremeno výlučne na\nžalovaného. Dal v tejto súvislosti do pozornosti ustanovenie § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona\ns tým, že „obrátené dôkazné bremeno“ neznamená, že žalobcovi postačuje v súdnom konaní bez\nďalšieho tvrdiť, že k skončeniu jeho pracovného pomeru došlo z diskriminačných dôvodov (z dôvodu\npolitických výhrad a podobne) bez označenia jeho konkrétneho údajného diskriminačného konania a bez\npodloženia akéhokoľvek dôkazu\no takomto jeho konaní v súvislosti so skončením pracovného\npomeru so žalobcom. Nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo\nvlastný pocit o takomto zásahu. Naopak, žalobca je povinný oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno\ndôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, v opačnom prípade pôjde\nvýlučne o nepodložené domnienky a dohady žalobcu. Uvedené vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 10/2011, sp.zn. l Cdo 240/2019). Žalobca je\nv súlade s ustanovením § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona i ustálenou rozhodovacou praxou\nnajvyšších súdnych autorít, nositeľom primárnej povinnosti uniesť dôkazné bremeno ohľadne tvrdených\nskutočností, z ktorých možno odvodiť, že pri skončení pracovného pomeru došlo k porušeniu zásady\nrovnakého zaobchádzania z jeho strany. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol\njediný dôkaz o jeho diskriminačnom správaní, keď túto tvrdenú diskrimináciu ani žiadnym spôsobom\nnekonkretizoval a všetky jeho vyjadrenia zostali výlučne vo všeobecnej rovine. Zároveň platí, že\npredložené dôkazné prostriedky zo strany žalobcu majú mať takú výpovednú hodnotu, pri ktorých bude\nmožné už na prvý pohľad (primá facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania vo\nvzťahu k namietanej neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Až následne dochádza k presunu\ndôkazného bremena na neho. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdenej diskriminácii v\nsúvislosti so skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe z jeho strany. Ďalej poukázal na dôvod\nskončenia pracovného pomeru. Dňa 3.3.2023 podpísal pracovnú zmluvu s dvoma zamestnancami na\npracovnú pozíciu „vychovávateľ v školskej družine“ a následne (v priebehu plynutia skúšobnej doby) sa\nrozhodol vybrať si z týchto dvoch zamestnancov a zotrvať v pracovnom pomere iba so zamestnankyňou\nLuciou Valaskou, ktorá podľa jeho názoru v danom období lepšie ovládala nemecký jazyk, ktorého\nznalosť je u neho legitímnou požiadavkou. Nikdy neuviedol, že žalobca nemecký jazyk neovláda.\nV tejto súvislosti dal do pozornosti čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce s tým, že skutočnosť,\nže si spomedzi dvoch zamestnancov na rovnakej pracovnej pozícii vyberie druhého zamestnanca, s\nktorým pracovný pomer trvá dodnes, nemôže zakladať právo žalobcu napádať neplatnosť skončenia\npracovného pomeru a označovať realizáciu jeho práva na slobodný výber zamestnancov za konanie\nv rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. K tvrdeniu žalobcu o porušení zásady rovnosti\nstrán nevykonaním výsluchu ním navrhovaných svedkov poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 10/2020 s tým, že súd prvej inštancie riadne zdôvodnil nevykonanie\nnavrhovaného dôkazu žalobcom. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol a nenavrhol\nabsolútne žiadne dôkazy na preukázanie tvrdení súvisiacich s otázkou platnosti skončenia pracovného\npomeru v skúšobnej dobe, takže neuniesol zákonom požadované dôkazné bremeno. Upozornil, že aj\nna jeho strane došlo\nk riadne odôvodnenému zamietnutiu vykonania výsluchu\nsvedkýň a tak žalobca nemôže poukazovať na žiadne porušenie rovnosti účastníkov konania (správne\nsporových strán, poznámka odvolacieho súdu). Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhol\nvykonanie žiadnych dôkazov, ktoré by boli potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností súvisiacich\ns podanou žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu ušlej mzdy, ktoré by\n\nprvoinštančný súd odmietol vykonať. Má za to, že sa v celom rozsahu vyjadril k všetkým skutočnostiam\nuvádzaným a namietaným žalobcom pred súdom prvej inštancie ako dôvody na posúdenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru, t. j. k všetkým namietaným formálnym i skutkovým okolnostiam.\nOpätovné poukazovanie žalobcu na nedostatok formálnych náležitostí skončenia pracovného pomeru\nv odvolaní považuje za nadbytočné. Taktiež vyjadrenie žalobcu o „absurdných, hanlivých a vulgárnych\nnadávkach, urážaní, osočovaní, osobných invektívach, nenávistných a neznášanlivých prejavoch“ z\njeho strany na ústnom pojednávaní považuje za absurdné a klamlivé tvrdenie, ktoré je možné vyvrátiť\nzápisnicou z predmetného pojednávania, ako aj jeho zvukovým záznamom. K takýmto nepravdivým\nosobným útokom žalobcu na neho, resp. na jeho právneho zástupcu sa nebude viac vyjadrovať,\nnakoľko sú výlučne potvrdením pravidla, kedy ak niekto nedisponuje relevantnými vecnými a skutkovými\nargumentami, začne útočiť na osobu protistrany. Žalobca v odvolaní nepreukázal existenciu žiadneho\nz ním uvádzaných odvolacích dôvodov. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdiť; žiadal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že podrobne preskúmal\npredmetné vyjadrenie a má za preukázané, že je právne nesprávne, nezmyselné, klamlivé, nelogické\na scestné. Žalovaný naďalej zavádza, ignoruje platnú legislatívu. Ním uvedené dôkazy a rozhodujúce\nskutočnosti, ktoré jednotlivo, ako aj vo svojom vzájomnom spojení preukazujú neplatné skončenie\npracovného pomeru a náhradu ušlej mzdy. Zotrval na odvolaní i odvolacom návrhu.\n6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedol, že\nvzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutkové alebo\nprávne tvrdenia, zotrváva na všetkých svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach i odvolacom\nnávrhu.\n7. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.\n8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378, §\n379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné\npodmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať\núspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa\n25. marca 2026; o termíne verejného vyhlásenia\nrozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalovaného upovedomení zákonným spôsobom (§ 378\nods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3,§ 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil\npodľa § 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p. a keďže sa stotožňuje s dôvodmi tohto rozsudku ako správnymi,\nrozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu\nprvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.\n9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie\nvecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným\ndokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho\nrozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré\nby odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a\nvec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani\nv štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná\nv ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel\nodvolací súd prihliadať.\n11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia, že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, ktorý\nvznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.3.2023 uzavretej medzi stranami sporu, nemožno uznať\nza neplatné, ktorý záver dostatočne a jasne odôvodnil, s ktorým odôvodním v plnom rozsahu odvolací\nsúd súhlasí. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že medzi sporovými stranami\ndošlo k vzniku pracovného pomeru v zmysle uvedenej pracovnej zmluvy, podľa ktorej mal žalobca ako\nzamestnanec u žalovaného ako zamestnávateľa pracovať ako vychovávateľ v školskej družine; deň\nnástupu do práce bol dohodnutý na deň 6.3.2023 s tým, že pracovný pomer bol dojednaný na dobu\n\nurčitú v trvaní do 5.3.2024 (č.l. 80 spisu). Žalovaný listom zo dňa 15.3.2023 oznámil žalobcovi ukončenie\npracovného pomeru, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.3.2023 v skúšobnej dobe bez\nuvedenia dôvodu, pracovný pomer skončil dňa 17.3.2023; uvedené oznámenie prevzal žalobca dňa\n17.3.2023 (č.l. 14 spisu).\n12. Nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu o tom, že súd prvej inštancie sa\nnevysporiadal s najpodstatnejším dôvodom neplatnosti napadnutého jednostranného právneho úkonu, a\nto diskrimináciou, pretože prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite zaoberal\ntým, či skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného nebolo diskriminačné (body 15. až 15.5.)\na dospel k správnemu názoru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, a to oznámiť súdu skutočnosti,\nz ktorých by bolo možné usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého\nzaobchádzania. Odvolací súd k uvedenému dôvodí, že ak žalobca tvrdil, že zo strany žalovaného\ndošlo v jeho prípade k diskriminácii, mal na preukázanie tohto tvrdenia predložiť, prípadne označiť\ndôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia, čo neurobil. Odvolací súd v tejto\nsúvislosti poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením\ndvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že\nmusí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania\nje ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť\nskutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade\ns princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán\nsporu v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní\ndôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie\nsvojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať\nzo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú\nstranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy\no pravdivosti svojich tvrdení,\nale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť\nskutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany\nsporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,\nže tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na\nzáklade navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu\nsporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a\npovinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje\nsporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj\nnositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí\ntvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,\nneustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto\nzáležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava\nSlovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony,\nspravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých\nposúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, teda právomoc konať\no veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového\nstavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie\n(I. ÚS 52/03).\n13. Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalobca v konaní neuniesol bremeno\ntvrdenia, nakoľko vôbec konkrétne neuviedol ako zo strany žalovaného voči nemu malo prísť k porušeniu\nzásady rovnakého zaobchádzania, a to kto sa mal takéhoto konania zo strany žalovaného dopustiť,\nkedy a v čom malo spočívať. Iba všeobecné tvrdenie žalobcu, že proti jeho osobe malo politické výhrady\npredstavenstvo nie je postačujúce na to, aby bolo konštatované diskriminačné konanie žalovaného\nvoči žalobcovi. Je pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v súdnych sporoch o antidiskriminačných\nžalobách sa uplatňuje obrátené dôkazné bremeno, to ale znamená, že ak osoba tvrdí, že bola\ndiskriminovaná a predloží dôkazy, ktoré tento fakt naznačujú, dôkazná povinnosť sa presúva na žalovanú\nstranu. Žalobca musí najprv preukázať, že došlo k menej priaznivému zaobchádzaniu a až následne sa\nbremeno prenáša na žalovaného, ktorý musí preukázať, že porušenie zásady rovnakého zaobchádzania\nnenastalo. V danom spore si žalobca nesplnil primárnu povinnosť oznámiť skutočnosti, z ktorých\nby bol možné oprávnene usudzovať, že došlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady rovnakého\nzaobchádzania, preto nemohlo dôkazné bremeno prejsť na žalovaného.\n\n14. Nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie porušil\nzákladnú zásadu rovnosti strán sporu, keď nevykonal výsluch ním dôvodne navrhnutých svedkov.\nSúd prvej inštancie v bode 19.1. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočne vysvetlil prečo\nzamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov navrhnutých žalobcom, s\nktorým vysvetlením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a dodáva nasledovné. Dokazovanie\nv občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach od navrhnutia dôkazu, cez jeho\nzabezpečenie, vykonanie a následne vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň\nprocesnou povinnosťou sporových strán, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov\nvykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na\nvykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa\nzisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo\nsmerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne\nvykonať určitý stranou navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia\nuviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Skutočnosť, že súd neakceptoval\nnávrh strany na vykonanie dokazovania, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv.\nO zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto\nsúvislosti išlo len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní stranou navrhovaného dôkazu bol\nzjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca\nz priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého\ndôkazu bola strana postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/2008). Pri úvahe o tom, ktoré\nnavrhnuté dôkazy vykoná, súd berie do úvahy preukázanie ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz\nnavrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k\nzisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať\n(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.10.2010, sp.zn. 4 Cdo 262/2009). Pokiaľ\nstrana navrhne súdu dôkaz, je povinná uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať. Súd\nnevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností\npredvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný\nnávrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie\nnávrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je\nvždy vecou súdu, nie strán sporu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.4.2008,\nsp.zn. 3 Cdo 50/2008). Vzhľadom na uvedené odvolací dôvod žalobcu o tom, že súd prvej inštancie\nnevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/\nC.s.p.), považoval odvolací súd za nedôvodný a poukazujúc na to, že súd prvej inštancie zamietol aj\nnávrh žalovaného na vykonanie dôkazu ním navrhnutých svedkov (bod 19.2. odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia), z dôvodu ktorého nedošlo k porušeniu základnej zásady rovnosti sporových strán, ako\ntvrdil žalobca v odvolaní.\n15. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu\n(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok\nhodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých\ndôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa\nustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,\nvčítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný\nprávnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri\nhodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku\nktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného\nv ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo\npresvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej\ninštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite\nodôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a\ns hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález\nsúdu o zamietnutí žaloby. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia\nvykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v\nnapadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu.\nV tejto súvislosti\nodvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) nepatrí\n\nprávo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v\nsúlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.\n16. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. aj vo výroku o náhrade\ntrov konania, pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak odvolanie vo vzťahu k výroku\no trovách vôbec neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť\nrozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd\nzdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný\nrozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).\n17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l,\n§ 255 ods.\n1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady\ntrov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapríklad vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393\nods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "65Cpr/5/2023", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "58f4ee5b-b7d3-4fd7-911b-64cb23894806:e9a4bc04-46ea-4b8a-b5b5-1b4bf4483bda", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8718200088.1", "spisova_znacka": "6CdoPr/11/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoPr/11/2023 z 15. 8. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-08-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8718200088.1"}, {"guid": "5e400701-3f4e-46b5-9ffc-1a51614787da:de06e63f-3336-4e60-b666-3f62506ef938", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2115207080.2", "spisova_znacka": "4Cdo/10/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/10/2020 z 24. 3. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-03-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2115207080.2"}, {"guid": "bd1855b6-945c-4588-99c2-1437fa7e4234:ee5e2be2-d509-4668-ae53-37a9100f7d20", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2010:1303897267.2", "spisova_znacka": "6CoPr/2/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoPr/2/2013 z 17. 3. 2010", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2010-03-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2010:1303897267.2"}], "citovane_v": []}