Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/7/2025 1323201783 28. 07. 2026 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2026:1323201783.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: TREMANS s. r. o., so sídlom Mostecká 23, 900 45 Malinovo, IČO: 47 443 499, zastúpený: O.. V. A.I., D.. XX.X.XXXX, N. W. XX, XXX XX O., proti žalovaným: 1) KRISTOF LTD, s.r.o., so sídlom Námestie Andreja Hlinku 3, 831 06 Bratislava, IČO: 35 801 131, zastúpený: BARRISTER LEGAL s. r. o., so sídlom Radvanská 28, 811 01 Bratislava, IČO: 46 225 234, 2) S & O Company s. r. o., so sídlom Na Vinohradoch 16, 900 33 Marianka, IČO: 47 708 433, v konaní o zaplatenie 17.750,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. 25Cb/46/2023 - 152 zo dňa 17.6.2024 takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 25Cb/46/2023 - 152 zo dňa 17.6.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 25Cb/46/2023 - 152 zo dňa 17.6.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému 1) a žalovanému 2) právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 2. Žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaných zaplatiť mu istinu 17.750,- eur s príslušenstvom z titulu neuhradenia ceny diela. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 8.10.2018 uzavrel so žalovaným 1) ústnu Zmluvu o dielo (ďalej „ZD Marianka - projekt D“), predmetom ktorej bolo dodanie a montáž externých okien pre projekt Marianka - D1, D2 a D3 za stanovenú cenu 16.800,eur. Zmluvná prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli v časti platobných podmienok a realizácie úhrad spočívala vo vystavení tzv. zálohovej faktúry, po úhrade ktorej žalobca pristúpil k vykonaniu diela a následnému vystaveniu faktúry v plnej sume. Žalobcovi tak vznikol nárok na vyplatenie ceny diela až jeho vykonaním. Žalobca okrem diela D1, D2 a D3 realizoval pre žalovaného 1) aj dodanie a montáž externých okien v rámci projektu Marianka - C1, C2 a C3, ktorého realizácia časovo predchádzala dielu D1, D2 a D3. Zmluvný vzťah bol rovnako založený ústnou Zmluvou o dielo zo dňa 30.10.2018. Za vykonanie diela C1, C2 a C3 vznikol žalobcovi nárok na úhradu ceny diela v sume 19.410,- eur, ktorú žalovaný 1) uhradil v rozsahu 18.510,- eur a to na základe faktúry č. OF 20180042 zo dňa 12.11.2018 vo výške 8.510,- eur a faktúry č. OF 20190002 zo dňa 20.2.2019 vo výške 10.000,- eur. Žalovaný 1) teda neuhradil cenu diela C1, C2 a C3 vo výške 950,- eur, ku ktorej bola vystavená osobitná zálohová faktúra č. OF 20190003 zo dňa 25.2.2019 vo výške 475,- eur, t.j. 50 % zo zostávajúcej časti ceny diela C1, C2 a C3. Zvyšná časť neuhradenej ceny diela C1, C2 a C3 bola fakturovaná osobitne, nakoľko sa jednalo o dodatočné rozšírenie objednávky dodaním ďalšieho externého okna. Žalobca dielo D1, D2 a D3 spoločne s dielom C1, C2 a C3 v rozsahu rozšírenej objednávky vykonal riadne a odovzdal ho dňa 31.1.2019, pričom nárok na zaplatenie diela mu vznikol dňa 1.2.2019. Pri realizácii ZD Marianka - D1, D2 a D3 však žalovaný 1) porušil ustálenú prax, nakoľko neuhradil zálohovú faktúru ako ani cenu diela. To platí rovnako aj vo vzťahu k dielu C1, C2 a C3. Na základe výzvy žalobcu na uhradenie pohľadávky
žalovaný 1) listom zo dňa 8.2.2023 nepoprel žalobcom uplatnený nárok, ale namietal svoju pasívnu legitimáciu s odôvodnením, že žalobca obe zmluvy o dielo kontrahoval so žalovaným 2) a obchodnou spoločnosťou B a H STAVING s.r.o. a žalovaný 1) participoval na realizácii projektov Marianka „D“ a „C“ výlučne ako stavebník. Zálohové faktúry týkajúce sa ZD Marianka - projekt „C“ uhradil po dohode so žalovaným 2). 50 % z ceny diela za realizáciu ZD Marianka C3 uhradil dňa 25.2.2019 vo výške 475,eur, zvyšných 50 % neuhradil z dôvodu, že vlastník nehnuteľností reklamoval nefunkčnosť dodaného materiálu. Žalovaný 1) rovnako namietal, že žalobca nemal pristúpiť k realizácii diela na podklade ZD Marianka - projekt D, nakoľko žalovaný 1) dostal pokyn od žalovaného 2), aby zálohové faktúry neuhrádzal. Pre účely preukázania zjavnej účelovosti argumentácie žalovaného 1) žalobca poukázal na emailovú komunikáciu zo dňa 8.10.2018, v rámci ktorej žalovaný 1) adresoval žalobcovi svoje fakturačné údaje pre účely vystavenia zálohových faktúr v súvislosti s realizáciou projektu Marianka „D“, čím potvrdil, že je pasívne legitimovaným subjektom na úhradu žalobcom vystavených zálohových faktúr č. 33044/2018 a č. 33053/2018, nakoľko vo vzťahu k realizácii projektu „D“ žalobca komunikoval výhradne so žalovaným 1). Žalovaný 1) žalobcu neinformoval o internej dohode uzatvorenej so žalovaným 2), podľa ktorej mal byť žalobcov nárok uspokojený prostredníctvom žalovaného 2). Vo vzťahu k projektu Marianka „C“ žalovaný 1) nepreukázal úhradu sumy 475,- eur, navyše predmetom záväzku žalobcu bolo dodanie externých okien, preto nie je zrejmé, prečo by mal žalobca zodpovedať za nedostatky na externých dverách. Žalobca si prioritne uplatňuje nárok voči žalovanému 1), ktorého pasívna legitimácia vyplýva zo vzájomnej emailovej komunikácie, avšak z opatrnosti pre prípad, ak by dokazovaním bolo zistené, že pasívna legitimácia svedčí aj/alebo žalovanému 2), žalobca formuloval žalobu eventuálne aj vo vzťahu k žalovanému 2). 3. Žalovaný 1) sa v rámci procesnej obrany vyjadril k podanej žalobe tak, že poprel nárok žalobcu, mal za to, že žaloba je voči nemu absolútne nedôvodná, nemá oporu v skutkovom stave a ani v zákone a to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie ako aj neexistencie právneho titulu, na základe ktorého si žalobca uplatňuje voči nemu svoju údajnú pohľadávku, ako aj z dôvodu, že uplatnený nárok je premlčaný. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR z 12. júla 2018 sp. zn. IV.ÚS 142/2018. Žalovaný 1) tiež uviedol, že z emailu zo dňa 8.10.2018 s fakturačnými údajmi žalovaného 1), žalobca vyvodil mylný záver, že týmto dňom došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Z uvedeného emailu nevyplýva, že medzi zmluvnými stranami došlo k akejkoľvek dohode ohľadne výšky ceny diela. Žalobca až dňa 15.11.2018 zaslal žalovanému 1) email s cenovou ponukou a to v sume 16.900,- eur, čo však v žiadnom prípade nemožno považovať za dohodu zmluvných strán za dohodu o cene diela. Žalovaný 1) cenu neodsúhlasil, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že neuhradil zálohovú faktúru č. 33044/2018, ktorú mu žalobca zaslal dňa 21.11.2018. V prípade zmluvnej praxe uviedol, že sám žalobca túto zmluvnú prax porušil a dielo vyrobil aj napriek tomu, že mu žalovaný 1) neuhradil zálohovú faktúru. Žalobca rovnako nepreukázal, že z jeho strany došlo k vyhotoveniu a odovzdaniu diela dňa 31.1.2019. Žalovaný 1) zhrnul, že so žalobcom žiadnu zmluvu o dielo neuzatvoril, nedohodol sa s ním na cene diela, nezaplatil zálohovú faktúru a teda neexistuje voči nemu žiadna pohľadávka žalobcu na základe údajnej zmluvy o dielo zo dňa 8.10.2018. Žalovaný 1) tiež vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu na zaplatenie sumy 16.800,- eur, nakoľko podľa žaloby nárok mal vzniknúť 1.2.2019, avšak žaloba bola na súd podaná až dňa 18.4.2023, teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 1.2.2023. Vo vzťahu k pohľadávke na sumu 950,- eur žalovaný 1) uviedol, že v prípade projektu Marianka „C“ nešlo o dodanie a montáž ďalšieho externého okna, ale o výmenu poškodených dverí po vlámaní neznámych páchateľov. Na základe uvedeného žalobca vystavil zálohovú faktúru na sumu 475,- eur, ktorú žalovaný 1) uhradil dňa 25.2.2019 tak, ako je to zrejmé z potvrdenia o úhrade priloženého k vyjadreniu. Na zostávajúcu časť ceny diela v sume 475,- eur nebola zo strany žalobcu vystavená faktúra a táto nebola ani priložená k žalobe. Žalovaný 1) vzniesol aj vo vzťahu k nároku žalobcu na úhradu 950,- eur námietku premlčania, nakoľko nárok mal vzniknúť 1.2.2019, premlčacia doba uplynula 1.2.2023, avšak žaloba bola podaná až dňa 18.4.2023. 4. K uvedenej žalobe sa vyjadril aj žalovaný 2), ktorý uviedol, že považuje žalobu za nedôvodnú z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko so žalobcom neuzatvoril žiaden zmluvný vzťah, na základe ktorého by mu mohol vzniknúť akýkoľvek záväzok voči nemu. Zároveň poukázal na § 388 ods. 1 a 392 ods. 2 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu na zaplatenie sumy 17.750,- eur, ktorý mal podľa žaloby vzniknúť dňa 1.2.2019 vzhľadom na to, že premlčacia doba uplynula v zmysle § 397 ObZ dňa 1.2.2023 a žaloba bola podaná na súde až dňa 18.4.2023.
5. Žalobca vo svojej replike zo dňa 23.8.2023 zopakoval svoju skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú v žalobe, vo vzťahu k objektívnej dôkaznej núdzi dal do pozornosti súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 2/2016 zo dňa 11.4.2017 a dodal, že má za to, že pre preukázanie jeho skutkových tvrdení je potrebné zaťažiť žalovaného 1) tzv. vysvetľovacou povinnosťou. V ďalšej časti repliky žalobca uviedol, že vznesenú námietku premlčania považuje za nedôvodnú, nakoľko žalovaný 1) nezohľadnil neplynutie súkromnoprávnych lehôt v súvislosti s pandémiou Covid 19 upravených v § 1 písm. a) zák. č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid - 19 v justícii, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (Lex corona 1) a § 8 písm. a) zák. č. 9/2021 Z.z. (Lex corona 2). Lex Corona 1 bol vyhlásený dňa 27.3.2020 a Lex Corona 2 dňa 19.1.2021, v dôsledku čoho došlo k predĺženiu lehôt slúžiacich na uplatnenie práva o 76 dní; nárok žalobcu vznikol dňa 1.2.2019, žalobca svoj nárok uplatnil na súde dňa 18.4.2023, čo je presne 76 dní odo dňa, kedy by inak došlo k premlčaniu žalobcovho nároku. K nesúladu výšky uplatneného nároku za zhotovenie diela „D“, kedy žalobca požaduje priznať sumu 16.800,- eur, hoci z elektronickej komunikácie vyplýva, že dohodnutá odmena medzi ním a žalovaným 1) bola vo výške 16.900,- eur žalobca uviedol, že v tomto smere upraví žalobu prostredníctvom osobitného procesného úkonu, keďže s námietkou žalovaného 1) súhlasí. 6. Vo svojej duplike žalovaný 1) uviedol, že zotrváva na svojich skutkových a právnych tvrdeniach a doplnil, že vysvetľovaciu povinnosť si žalobca nemôže zamieňať s obrátením dôkazného bremena, keďže nie je v jeho moci dokazovať neexistujúce skutočnosti. Námietku premlčania považuje za dôvodnú, nakoľko aj po zohľadnení neplynutia súkromných lehôt v súvislosti s pandémiou Covid 19 si žalobca svoj nárok neuplatnil na súde včas, pretože k predĺženiu lehoty na uplatnenie práva na súde došlo iba o 74 dní, čo znamená, že žalobca bol povinný žalobu podať najneskôr dňa 17.4.2023. Žalovaný 2) doplnil, že z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že preukázanie existencie zmluvného vzťahu zaťažuje žalobcu a od žalovaného 2) nemožno spravodlivo žiadať, aby preukazoval neexistenciu zmluvného vzťahu. Rovnako zotrval na námietke nedostatku pasívnej legitimácie a premlčania nároku žalobcu. 7. Súd prvej inštancie poukázal na § 387 ods. 1 a ods. 2, § 388, § 391 ods. 1, § 397 a § 548 ods. 1 ObZ, v spojení s § 1 z. č. 62/2020 Z. z., § 8 z. č. 9/2021 Z. z. a uviedol, že vzhľadom na čl. 17 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) z dôvodu hospodárnosti konania nevykonával žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom štatutárnych zástupcov strán sporu a svedkov za účelom preukázania, že došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo (t.j. určenie zmluvných strán, predmetu diela a dohody o cene), ale vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany oboch žalovaných sa súd prvej inštancie v konaní zaoberal otázkou, či je nárok žalobcu vo vzťahu k žalovaným premlčaný. Otázku premlčania súd prvej inštancie posudzoval podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže je zrejmé, že vzhľadom na povahu strán sporu ide o obchodno-záväzkový vzťah a to medzi žalobcom a žalovaným 1), resp. žalobcom a žalovaným 2). 8. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že neuhradená proforma faktúra č. 33 044/2018, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému 1) zálohu za dodávku a montáž okien Marianka D1, D2, D3 v sume 8.400,- eur bola splatná v deň vystavenia, t.j. 20.11.2018. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v spise sa nenachádza žiaden doklad, ktorým by žalobca preukázal súdu dátum vykonania diela a preto pre posúdenie otázky premlčania vychádzal súd prvej inštancie zo samotného tvrdenia žalobcu, ktorý priamo v čl. II bod 9 žaloby uvádzal ako deň vykonania a odovzdania diela D1, D2, D3 31.1.2019 s tým, že nárok na zaplatenie ceny diela mu vznikol nasledujúcim dňom, t.j. 1.2.2019. Rovnako tak v predžalobnej výzve adresovanej žalovanému 1) dňa 23.1.2023 žalobca požadoval od neho úhradu úroku z omeškania zo sumy 16.800,- eur ako ceny diela D1, D2, D3 od 31.1.2019, z čoho logicky vyplýva, že týmto dňom sa mal žalovaný 1) dostať do omeškania s úhradou ceny diela „D“. Pokiaľ ide o nárok na náhradu ceny diela C3 vo výške 900,- eur, ktorá bola vyúčtovaná proforma faktúrou č. 33 045/2018 zo dňa 20.11.2018 na sumu 475,- eur ako 50 % záloha za dodávku a montáž okien so splatnosťou „ihneď“, tak táto bola uhradená dňa 25.2.2019 tak, ako je to zrejmé z výpisu z účtu žalovaného zo dňa 28.2.2019, čiže ešte v čase pred podaním žaloby. Doplatok v sume 475,- eur bol žalovanému 1) vyúčtovaný faktúrou č. OF20190003 so splatnosťou 11.3.2019. Podľa tvrdení žalobcu nárok na zaplatenie sumy 16.800,- eur mu vznikol dňa 31.1.2019, nasledujúcim dňom t.j. 1.2.2019 sa žalovaní dostali do omeškania s úhradou tejto sumy; do omeškania s úhradou sumy 475,- eur sa žalovaní dostali dňom nasledujúcim po dni splatnosti faktúry, t.j. 12.3.2019. Nakoľko však žaloba bola podaná na súde prvej inštancie až dňa 18.4.2023, t.j. po uplynutí premlčacej doby, ktorá
uplynula najneskôr dňa 1.2.2023, resp. 12.3.2023 bola námietka premlčania vznesená žalovaným 1) a 2) úspešná, súd prvej inštancie musel na ňu z úradnej povinnosti prihliadnuť a preto žalobu zamietol. 9. V prípade vznesenej námietky premlčania argumentoval žalobca v konaní prijatým zákonom č. 62/2020 Z.z. o mimoriadnych opatreniach v súvislosti s COVID - 19, novelizovaným zákonom č. 9/2021 Z.z., podľa ktorých došlo k spočívaniu súkromnoprávnych lehôt určených na uplatnenie práva a preto sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či došlo k predĺženiu premlčacej doby vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle dôvodovej správy k vyššie uvedenému zákonu, zákonodarca neupravil spočívanie všetkých premlčacích lehôt v čase od 27.3.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021, ale len tých, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu práva v čase od 27.3.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021, t.j. tých lehôt, ktoré by vo vyššie uvedenom časovom rozpätí uplynuli. Neplynutie lehoty nemá tak za následok pripočítanie počtu dní jej neplynutia k premlčacej lehote. Argumentácia žalobcu, že jeho nárok bol uplatnený včas a to v štvorročnej premlčacej lehote predĺženej o 76 dní (t.j. súčet dní v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021) nemá oporu v zákone, pričom odkázal aj na rozhodovaciu prax súdov SR. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný či už vo vzťahu k žalovanému 1) alebo k žalovanému 2) a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom - výsluchy konateľov žalobcu, žalovaného 1), žalovaného 2) a svedkov O. U. a L.. O., nakoľko vykonanie navrhnutých dôkazov by nepreukázalo skutočnosti relevantné pre meritum veci z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku. 10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP tak, že podľa výsledku konania súd priznal žalovaným náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 11. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorým napadol výrok I. vyššie uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. h) CSP a žiada o jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštaneie na ďalšie konanie a tiež nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobca je názoru, že sa nestotožňuje s napadnutým rozsudkom a to najmä v rozsahu právneho posúdenia parciálnej otázky premlčania nároku uplatneného v tomto konaní. S právnym posúdením otázky premlčania následne súvisí aj namietané porušenie žalobcovho práva na spravodlivý proces spočívajúce v nedostatočnosti a nepresvedčivosti odôvodnenia Rozsudku, keď sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými relevantnými aspektmi týkajúcimi sa právneho posúdenia premlčania. Žalobca poukázal na nesprávnu interpretáciu § 1 písm. a) a ust. § 8 písm. a) zák. č. 62/2020 Z. z. novelizovaného zák. č. 9/2021 Z. z. zo strany súdu prvej inštancie a dodal, že súd prvej inštancie zjavne vychádzal z dôvodovej správy k Lex corona, ktorá vyjadrila len pôvodný úmysel zákonodarcu pri jeho prijímaní, pričom tento úmysel zjavne nekorešponduje so znením vyššie uvedených ustanovení tohto zákona. Lex corona v rámci dotknutého ustanovenia však na žiadnom svojom miestne neustanovuje, že v prípade § 1 písm. a) a ust. § 8 písm. a) by nemali plynúť len tie lehoty, pri ktorých by malo dôjsť k uplynutiu v časovom intervale od 27.0.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021. Naopak, Lex corona v rámci dotknutých ustanovení obsahuje hypotézu, kedy sa konkrétna právna norma vzťahuje na všetky prípady lehôt ustanovených v súkromnoprávnych vzťahoch, ktoré slúžia na uplatnenie alebo práva a ktorých uplynutím by došlo k premlčaniu alebo preklúzii práva. Podľa žalobcu, Lex corona v rámci hypotézy § 1 a § 8 nerozlišuje medzi žiadnymi lehotami ustanovenými v súkromnoprávnych predpisoch. V tomto smere preto hypotéza ust. § 1 a ust. § 8 Lex corona iba vymedzuje tie prípady (t. j. premlčacie a prekluzívne lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch), na ktoré následne nadväzuje dispozícia, že v čase od 27.3.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021 lehoty vymedzené hypotézou neplynú, a teda spočívajú. Práve z uvedeného dôvodu je tak potrebné k týmto lehotám ustanovených v súkromnoprávnych vzťahoch pripočítať časový úsek, po ktorý lehota neplynie, resp. spočíva. Žalobca na podporu týchto svojich tvrdení poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho a Najvyššieho správneho súdu SR (uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR so spis. zn. 7Ssk/131/2022, zo dňa 25.8.2022, uznesenie Najvyššieho súdu SR so spis. zn. 7Cdo/319/2021 zo dňa 30.11.2021). S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti preto žalobca uvádza, že právny názor súdu prvej inštancie je zjavne nesprávny a práve jeho názor nemá oporu v dotknutých ustanoveniach Lex corona. Naopak, názor súdu prvej inštancie nachádza svoju domnelú oporu výlučne v dôvodovej správe k Lex corona, ktorá jednak
nie je právne záväzná a jednak je v zjavnom rozpore s textáciou dotknutých ustanovení Lex corona. Z toho dôvodu žalobca uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1), ktorý sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ako aj s jeho odôvodnením, nakoľko konajúci súd po vykonanom dokazovaní dospel ku správnym skutkovým zisteniam a rovnako vec správne právne posúdil. K samotnému odvolaniu žalobcu uviedol, že jeho tvrdenia sú zavádzajúce, nakoľko žalobca v rámci svojho odvolania opomenul uviesť, že súd prvej inštancie v rámci rozhodovania o žalobcovom nároku a pri posudzovaní inštitútu premlčania rozhodne nevychádzal len z dôvodovej správy k Lex corona, ale na podporu svojho rozhodnutia konajúci súd poukázal aj na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, pričom uvedené rozhodnutia nastolenú otázku spočívania premlčacích lehôt posúdili rovnakým spôsobom ako súd prvej inštancie v rámci predmetného súdneho konania. Z textu samotného zákona č. 62/2020 Z. z. a zákona č. 9/2021 Z.z. jednoznačne vyplýva, že spočívanie lehôt sa týka výlučne lehôt, ktoré by uplynuli v období, ktoré je vymedzené v týchto zákonoch a nie ako sa mylne domnieva žalobca, že sa uvedené spočívanie lehôt týka všetkých nárokov en block. Uvedené žalobcovo mylné tvrdenie nedáva absolútne žiadny zmysel. Žalobca v rámci svojho odvolania poukázal na dve rozhodnutia - uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 7Ssk/131/2022 zo dňa 25.8.2022 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/319/2021 zo dňa 30.11.2021. Žalovaný 1) je názoru, že z ani jedného rozhodnutia nevyplýva záver, ktorý tvrdí žalobca, a to že by sa spočívanie lehôt uplatňovalo en block na všetky nároky. Tiež z uznesenia Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 7Ssk/131/2022 zo dňa 25.8.2022 vyplýva, že lehota mala v tomto prípade žalobkyni uplynúť dňa 15.2.2021, t. j. v čase, ktorý je presne vymedzený v § 8 zákona č. 9/2021 Z.z., teda v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (19.01.2021) do 28. februára 2021. Z uvedeného teda vyplýva, že lehota na podanie správnej žaloby, ktorá ešte k 19.1.2021 neuplynula, týmto dňom prestala plynúť a jej plynutie pokračovalo až od 1.3.2021. Z uvedeného je evidentné, že tento prípad je úplne odlišný od prípadu, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, nakoľko v prípade tohto súdneho konania, lehota na podanie žaloby žalobcovi uplynula až dňa 1.2.2023. Žalovaný 1) je názoru, že žalobcova lehota na podanie žaloby neuplynula v obdobiach vymedzených pandemickými zákonmi, t. j. žalobcov nárok na uplatnenie práva nebol sťažený pandemickou situáciou, nakoľko žalobca mal ešte dostatočný časový priestor na podanie žaloby aj potom, ako prestali platiť pandemické obmedzenia. Vzhľadom na uvedené žalovaný 1) žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a tiež si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 13. Na podané odvolanie žalobcu reagoval aj žalovaný 2), ktorý k podanému odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobcu je podané oneskorene. Žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že mu bol doručený rozsudok súdu prvej inštancie poštou dňa 25.7.2024 a preto 15-dňová lehota na podanie odvolania uplynula dňa 9.8.2024. Žalobca síce svoje elektronicky podané odvolanie datuje dňom 9.8.2024, ale v elektronickom súdnom spise je dokument žalobcu vytvorený až dňa 12.8.2024. Žalovaný 2) v prípade žalobcom uvedeného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že súd prvej inštancie sa otázkou, či je nárok žalobcu premlčaný, vysporiadal nadštandardným spôsobom a svoje rozhodnutie v tejto veci odôvodnil dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a žiadne práva žalobcovi neodňal ani neporušil. Žalovaný 2) je názoru, že žalobca v podstate vidí porušenie práva na spravodlivý proces v samotnom vydaní napadnutého rozsudku z dôvodu, že tento nie je v jeho prospech (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 37/2001 zo dňa 31.5.2001). K žalobcom namietanému nedostatku podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný 2) uviedol, že žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 7Cdo/319/2021, pričom žalovaný 2) je názoru, že toto rozhodnutie nie je v rozpore s napadnutým rozsudkom a právny názor žalobcu nepodporuje. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v tejto veci jasne uviedol, že lehota by aj v tomto prípade spočívala v prípade, ak by jej koniec pripadol na deň, ktorý bol v časovom období od 27.3.2020 do 30.4.2020 resp. od 19.1.2021 do 28.2.2021. Rozpor medzi rozhodnutím NS SR zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 7Cdo/319/2021 a napadnutým rozsudkom preto podľa žalovaného 2) neexistuje. Aj v druhej žalobcom zmieňovanej veci, vedenej na Najvyššom správnom súde pod sp. zn. 7Ssk/131/2023, išlo o plynutie procesných lehôt a žalovaný 2) vyjadril presvedčenie, že ani toto žalobcom uvedené rozhodnutie preto nie je v rozpore s právnym názorom súdu prvej inštancie v tejto veci, ktorý je uvedený v napadnutom rozsudku. Žalovaný 2) považuje žalobcom tvrdené nedostatky rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP za zjavne účelové a nedôvodné. Preto navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalobcu, ako podané oneskorene odmietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného 2) rozsahu 100 % a v prípade, ak žalobca podal svoje odvolanie včas,
aby napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného 2) v rozsahu 100 %. 14. Na uvedené vyjadrenia žalovaných reagoval žalobca, ktorý vo svojom podaní zo dňa 4.11.2024 uviedol, že odmieta argumentáciu o oneskorene podanom odvolaní a dodal, že okamih zaevidovania odvolania v elektronickom súdnom spise nie je pre posúdenie včasnosti podaného odvolania relevantný, pričom sám žalovaný 2) potvrdil, že odvolanie bolo podané v lehote dňa 9.8.2024. Žalobca opakovane uvádza, že z predpokladov aplikácie sporných ustanovení, ktorých aplikáciu na prejednávaný prípad nepovažovala žiadna zo sporových strán a ani súd prvej inštancie za spornú, vôbec nevyplýva, že tieto by sa mali aplikovať len v prípadoch ak by k premlčaniu práva malo dôjsť v stanovenom intervale. Žalobca zopakoval, že z hypotézy dotknutých ustanovení vyplýva, že tieto sa použijú na premlčacie lehoty ustanovené súkromnoprávnymi predpismi, ktorých uplynutím by došlo k premlčaniu alebo zániku práva. Tiež doplnil, že z dotknutých právnych noriem žalobca nemal ako vyabstrahovať akýkoľvek úmysel zákonodarcu, ktorý sa nepremietol do znenia ust. § 1 písm. a) v spojení s ust. § 8 písm. a) Lex corona. V tomto smere žalobca zotrváva na obsahu svojho odvolania, pridržiava sa svojej odvolacej argumentácie a trvá na svojom návrhu na rozhodnutie o podanom odvolaní. 15. Žalovaný 2) doručil dňa 22.11.2024 podanie, ktorým sa vyjadril k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu, pričom uviedol, že sa pridŕža všetkých svojich tvrdení uvedených v tomto konaní. Žalovaný 2) v prípade oneskoreného doručenia odvolania doplnil, že iba poukázal na skutočnosť, že v súdnom elektronickom spise bolo žalobcovo odvolanie zaevidované s dátumom, ktorý je po uplynutí lehoty na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku a preto je možné sa domnievať, že odvolanie bolo podané oneskorene. Preto žalovaný v 2. rade aj formuloval svoj návrh na rozhodnutie odvolacieho súdu 2 spôsobmi. V prípade ostatnej argumentácie žalobcu uviedol, že žalovaný 2) má za to, že vec neplynutia lehôt v dôsledku covidových predpisov je už v súdnej praxi vyriešená a súd prvej inštancie nahliadal na vec súladne s touto praxou a preto jeho rozhodnutie nebolo prekvapivé. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že premlčacia doba na podanie žaloby na súd plynula v tomto prípade aj počas období určených covidovými predpismi. 16. Žalovaný 1) svojim podaním zo dňa 20.11.2024 uviedol, že žalobca v konaní nepredložil jediný dôkaz o tom, že právne posúdenie súdom prvej inštancie je nesprávne. Žalovaný 1) ďalej poukázal na zákony č. 62/2020 Z. z. a č. 9/2021 Z. z., pričom z textov dotknutých ustanovení vyplýva, že tvrdenia žalobcu sú mylné a spočívanie lehôt sa netýka všetkých nárokov en block. Uvedené upravuje výlučne prípady v čase pandémie COVID-19 a uvedená situácia v tomto súdnom spore sa nevzťahovala na režim upravený vyššie uvedenými zákonmi, ktorý upravoval plynutie všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt, ktoré mali uplynúť v čase vrcholiacej pandémie a v čase, ktorý bol vymedzený. 17. Podaním zo dňa 7.1.2025 sa vyjadril k veci žalobca, ktorý považuje vyššie uvedené vyjadrenia žalovaných za vecne nesprávne, pričom tieto vzhľadom na svoj obsah neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť žalobcovho odvolania. Žalovaný 1) a žalovaný 2) totiž vôbec nespochybnili žalobcovu právnu argumentáciu o tom, čo tvorí hypotézu sporných ustanovení zákonov Lex corona. Naopak, žalovaný 1) vyčítal žalobcovi, že nepredložil žiaden dôkaz, pre ktorý by sa mal aplikovať žalobcom predostretý výklad. V tomto smere žalobca uvádza, že žiaden taký dôkaz neprodukoval, keďže otázka interpretácie ustanovení lex corona je otázkou právnou, ktorú z povahy veci nemožno preukazovať. Žalobca doplnil, že zákonodarca v hypotéze nestanovil, že by sa malo jednať o tie premlčacie lehoty, ktoré by mali v stanovenom čase uplynúť a preto žalobca i naďalej zotrváva na názore, že z hypotézy ust. § 1 písm. a) a § 8 písm. a) Lex corona nevyplýva interpretácia zvolená žalovanými a súdom prvej inštancie. Rovnako žalobca považuje za zjavne nenáležitú aj argumentáciu žalovaného 2), podľa ktorého mal žalobca dostatok času na to, aby si svoj nárok uplatnil aj po skončení pandémie, či ešte pred jej začiatkom. Žalobca je názoru, že je jeho dispozičnou vecou, kedy žalobu podá a tiež, že mal v čase uplatnenia jeho nároku legitímne očakávania, že Lex corona bude aj aplikovaný a to v súlade s jeho zákonným obsahom. 18. Odvolaciemu súdu bolo dňa 14.7.2025 doručené podanie žalobcu, prílohou ktorého bola kópia Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2025 zo dňa 17.6.2025, ktorý potvrdzuje vecnú správnosť žalobcovej argumentácie a opodstatnenosť ním uplatneného odvolania. Žalobca je názoru, že uvedený nález bol prijatý za rovnakých skutkovo a právne analogických okolností.
19. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1, ods. 2 CSP bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadreniami sporových strán, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 20. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 21. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 22. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 23. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 24. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 25. Po oboznámení sa s obsahom spisu, obsahom napadnutého rozsudku, ako aj s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že došlo k premlčaniu žalobcovho nároku, keď nesprávne interpretoval citované ustanovenia § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zák. č. 62/2020 Z. z. Z. z. novelizovaného zák. č. 9/2021 Z.z. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v predmetnej veci uplynula štvorročná premlčacia lehota dňa 1.2.2023 resp. 12.3.2023, keďže vyššie uvedená právna úprava na predmetný spor nedopadá. 26. Z obsahu podaného odvolania vyplýva nesúhlas žalobcu s právnym posúdením dĺžky trvania premlčacej doby vo vzťahu k žalovanému nároku. Súdom prvej inštancie konštatované uplynutie premlčacej doby v čase podania návrhu bolo kľúčovým argumentom pre zamietnutie žaloby v rozhodnutí vo veci samej. Podstatu odvolateľových námietok tvorí jeho nesúhlas s tým, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil spočívanie premlčacej lehoty v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 podľa § 1 písm. a) zákona e. 62/2020 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> Z. z. a tiež v období od 19.1.2021 do 28.2.2021 podľa § 8 písm. a) zákona e. 62/2020 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> Z. z. novelizovaného zák. č. 9/2021 Z.z. a uzavrel, že jeho nárok voči žalovanému 1) a žalovanému 2) bol ku dňu podania žaloby premlčaný. 27. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2022 zo dňa 29. mája 2024, ktorý priamo k neplynutiu (spočívaniu) premlčacej doby v dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z. uviedol, že „Ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona (27. marca 2020) a neuplynuli do 30. apríla 2020 (ďalej len „stanovené obdobie“), ii) lehôt, ktoré začali plynúť pred 27. marcom 2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých ktoré iii) začali plynúť počas stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30. apríli 2020. Pri všetkých prípadoch platí, že pri počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27. marca 2020 - 30. apríla 2020.“ S týmto citovaným právnym záverom dovolacieho súdu sa stotožnil aj iný senát Najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 4Cdo/155/2023 zo dňa 26.9.2024. 28. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2025-34 zo 17.6.2025, na ktorý poukázal aj žalobca, vyplýva záver, že ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z., ako aj zákona č. 91/2021 Z. z. sa týkajú všetkých premlčacích lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, a to i lehôt, ktoré začali plynúť pred rozhodným obdobím a počas rozhodného obdobia neuplynuli. Ďalej bolo konštatované, že výklad ust. § 1 písm. a) a
ust. § 8 písm. a) vyššie uvedených zákonov, podľa ktorého od 27.3. do 30.4.2020 a od 19.1. do 28.2.2021 (počas 76 dní) neplynuli iba tie premlčacie lehoty, ktoré by v daných obdobiach uplynuli, predstavuje nesprávne právne posúdenie. 29. Totožným výkladom ustanovení sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 29.7.2025, sp. zn. 2Obdo/30/2024, ktorý dospel k záveru, že „výklad ustanovení zákona č. 62/2020 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020>, ktorý nezohľadňuje neplynutie (spočívanie) lehôt v rozhodujúcom období podľa § 1 písm. a) a § 8 písm. a) tohto zákona a vyžaduje od žalobcu pre zachovanie vymáhateľnosti nároku uplatnenie nároku v prvý deň po opätovnom začatí plynutia premlčacej doby, je neprípustným skracovaním premlčacej doby v neprospech žalobcu. Tomu, že lehoty neplynú, je potrebné rozumieť tak, že plynutie sa premlčacej doby sa v momente vzniku zákonnej prekážky preruší a zostávajúci zvyšok lehoty dobehne po odpadnutí prekážky. Tento výklad zákona č. 62/2020 Z. z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> je podľa Najvyššieho súdu SR v súlade s jazykovým znením zákona, ako aj v súlade s jeho účelom a zmyslom, ktorým bola snaha o zamedzenie mobility obyvateľstva v dôsledku šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, kedy subjekty práva v dôsledku nariadených opatrení objektívne nemali možnosť efektívne uplatňovať svoje práva tak, ako za bežných okolností“. Zároveň v predmetnej veci Najvyšší súd SR konštatoval, že vo veci došlo k odklonu od ustálenej judikatúry (rozhodnutia zo dňa 12.8.2021, sp. zn. 2Cdo/189/2020, zo dňa 31.5.2023, sp. zn. 4Obdo/34/2022, zo dňa 29.5.2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 zo dňa 26.9.2024, sp. zn. 4Cdo/155/2023), ktorá bola k otázke spočívania premlčacích lehôt v zmysle tzv. Lex Corona vytvorená aj bez toho, aby došlo k publikovaniu judikátu ohľadne tejto právnej otázky v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a zároveň aj po samotnom rozhodnutí konajúcich súdov. Záverom Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí uzavrel, že nový právny názor dovolacieho súdu sa aplikuje aj do minulosti, a teda retrospektívne, nakoľko sa vychádza z toho, že súd právo netvorí, iba nachádza (k tomu pozri bližšie 8MCdo/4/2014), a preto na novovytvorenú ustálenú judikatúru prihliadol retrospektívne. 30. Vzhľadom na závery Ústavného súdu SR v označenom náleze (ako i v tomto smere na závery hore označených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR) dospel odvolací súd k záveru, že uvedenú právnu otázku možno označiť ako súdnou praxou za ustálenú a vyriešenú. Odvolací súd preto považuje záver súdu prvej inštancie o neaplikovateľnosti citovaných ustanovení zákona č. 62/2020 Z. z. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> pre plynutie hmotnoprávnych premlčacích lehôt súdom prvej inštancie za nesprávne právne posúdenie veci a nesprávnu aplikáciu ustanovení tohto zákona na prejednávaný prípad. 31. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd sumarizuje, že podané odvolanie žalobcu je dôvodné. Súd prvej inštancie sa odmietnutím zohľadnenia predĺženia premlčacej doby o počet dní, počas ktorých neplynula a spočívala premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku v dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR. Súd prvej inštancie v danej sporovej veci nesprávne posúdil spočívanie premlčacej doby v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 podľa § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. a v období od 19.1.2021 do 28.2.2021 podľa § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. a trval na tom, že žaloba žalobcu podaná dňa 18.4.2023 bola doručená na súd prvej inštancie až po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá uplynula najneskôr dňa 1.2.2023 resp. 12.3.2023. Odvolací súd tiež nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o tom, že argumentácia žalobcu o dodržaní štvorročnej premlčacej lehoty predĺženej o 76 dní nemá oporu v zákone. 32. V danom prípade bolo skutkovo ustálené, že udalosť, od ktorej žalobca odvodzuje žalovaný nárok na zaplatenie diela, nastala dňa 1.2.2019 a od tohto dňa začala plynúť štvorročná premlčacia doba s poukazom na § 387 ods. 1 v spojení s § 397 ObZ. Uplynúť mala pôvodne s prihliadnutím na § 391 ods. 1 O <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964-ucinnost-od-31.07.2026>bZ dňa 1.2.2023. V dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> v znení zák. č. 9/2021 Z. z. a v súlade s § 1 písm. a) tohto zákona potom neplynula (spočívala) od 27.3.2020 a opätovne začala plynúť od 1.5.2020. Keďže došlo k spočívaniu premlčacej doby po dobu 35 dní, o rovnaký počet dní sa premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku ex lege predĺžila. V dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z. v znení zákona č. 9/2021 Z. z. premlčacia doba v roku 2021 plynula len do 18.1.2021, v súlade s § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. neplynula (spočívala) od 19.1.2021 a opätovne začala plynúť až od 1.3.2021. Keďže aj v tomto období došlo k spočívaniu
premlčacej doby po dobu 41 dní, o rovnaký počet dní sa premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku ex lege predĺžila. Odvolací súd konštatuje, že po celkovom spočívaní premlčacej doby (76 dní) premlčacia doba mohla uplynúť najskôr dňa 18.4.2023, resp. v prípade nároku na zaplatenie sumy 475,eur dňa 18.5.2023. Z uvedeného je preto zrejmé, že premlčacia doba nemohla žalobcovi uplynúť tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie, dňa 1.2.2023 a v prípade úhrady sumy 475,- eur dňa 12.3.2019, ale po novom mala uplynúť až dňa 18.4.2023 (1.2.2023 + 76 dní) resp. dňa 18.5.2023 (12.3.2023 + 76 dní), ktorý bol tak posledným dňom na uplatnenie nepremlčaného nároku, pričom odvolaciemu súdu je z vykonaného dokazovania zrejmé, že žalobca dal svoju žalobu na poštovú prepravu dňa 17.4.2023 a súdu prvej inštancie bola doručená nasledujúci deň. Súd prvej inštancie tak nesprávne žalobu zamietol z dôvodu premlčaného nároku. 33. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie vo veci samej, keďže z dôvodu zamietnutia žaloby ako premlčaného nároku sa samotným nárokom, resp. jeho dôvodnosťou nezaoberal, ani nevykonal navrhnuté dokazovanie (viď ods. 34 napadnutého rozsudku). 34. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).