{"guid": "14d04e40-1bfc-4b7b-b4ed-d6b4353c3bb4:e75f8053-12a4-4163-bfcb-3ded445dda94", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1323201783.1", "spisova_znacka": "2Cob/7/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/7/2025 z 28. 7. 2026", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 28. júla 2026, sp. zn. 2Cob/7/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1323201783.1", "identifikacne_cislo": "1323201783", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 28, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-28", "datum_vydania": "2026-07-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2020/62/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 62/2020 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2020/62/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/62-2020/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2020/62#paragraf-1", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e75f8053-12a4-4163-bfcb-3ded445dda94", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1323201783.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1323201783.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1323201783.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Cob/7/2025\n1323201783\n28. 07. 2026\nJUDr. Ľubica Krišková\nECLI:SK:KSBA:2026:1323201783.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek\nsenátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: TREMANS s. r. o., so\nsídlom Mostecká 23, 900 45 Malinovo, IČO: 47 443 499, zastúpený: O.. V. A.I., D.. XX.X.XXXX, N. W.\nXX, XXX XX O., proti žalovaným: 1) KRISTOF LTD, s.r.o., so sídlom Námestie Andreja Hlinku 3, 831 06\nBratislava, IČO: 35 801 131, zastúpený: BARRISTER LEGAL s. r. o., so sídlom Radvanská 28, 811 01\nBratislava, IČO: 46 225 234, 2) S & O Company s. r. o., so sídlom Na Vinohradoch 16, 900 33 Marianka,\nIČO: 47 708 433, v konaní o zaplatenie 17.750,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava III\nč. k. 25Cb/46/2023 - 152 zo dňa 17.6.2024 takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 25Cb/46/2023 - 152 zo dňa\n17.6.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 25Cb/46/2023 - 152\nzo dňa 17.6.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal\nžalovanému 1) a žalovanému 2) právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.\n2. Žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaných zaplatiť mu istinu\n17.750,- eur s príslušenstvom z titulu neuhradenia ceny diela. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 8.10.2018\nuzavrel so žalovaným 1) ústnu Zmluvu o dielo (ďalej „ZD Marianka - projekt D“), predmetom ktorej bolo\ndodanie a montáž externých okien pre projekt Marianka - D1, D2 a D3 za stanovenú cenu 16.800,eur. Zmluvná prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli v časti platobných podmienok a realizácie úhrad\nspočívala vo vystavení tzv. zálohovej faktúry, po úhrade ktorej žalobca pristúpil k vykonaniu diela a\nnáslednému vystaveniu faktúry v plnej sume. Žalobcovi tak vznikol nárok na vyplatenie ceny diela až\njeho vykonaním. Žalobca okrem diela D1, D2 a D3 realizoval pre žalovaného 1) aj dodanie a montáž\nexterných okien v rámci projektu Marianka - C1, C2 a C3, ktorého realizácia časovo predchádzala dielu\nD1, D2 a D3. Zmluvný vzťah bol rovnako založený ústnou Zmluvou o dielo zo dňa 30.10.2018. Za\nvykonanie diela C1, C2 a C3 vznikol žalobcovi nárok na úhradu ceny diela v sume 19.410,- eur, ktorú\nžalovaný 1) uhradil v rozsahu 18.510,- eur a to na základe faktúry č. OF 20180042 zo dňa 12.11.2018\nvo výške 8.510,- eur a faktúry č. OF 20190002 zo dňa 20.2.2019 vo výške 10.000,- eur. Žalovaný 1)\nteda neuhradil cenu diela C1, C2 a C3 vo výške 950,- eur, ku ktorej bola vystavená osobitná zálohová\nfaktúra č. OF 20190003 zo dňa 25.2.2019 vo výške 475,- eur, t.j. 50 % zo zostávajúcej časti ceny diela\nC1, C2 a C3. Zvyšná časť neuhradenej ceny diela C1, C2 a C3 bola fakturovaná osobitne, nakoľko sa\njednalo o dodatočné rozšírenie objednávky dodaním ďalšieho externého okna. Žalobca dielo D1, D2 a\nD3 spoločne s dielom C1, C2 a C3 v rozsahu rozšírenej objednávky vykonal riadne a odovzdal ho dňa\n31.1.2019, pričom nárok na zaplatenie diela mu vznikol dňa 1.2.2019. Pri realizácii ZD Marianka - D1,\nD2 a D3 však žalovaný 1) porušil ustálenú prax, nakoľko neuhradil zálohovú faktúru ako ani cenu diela.\nTo platí rovnako aj vo vzťahu k dielu C1, C2 a C3. Na základe výzvy žalobcu na uhradenie pohľadávky\n\nžalovaný 1) listom zo dňa 8.2.2023 nepoprel žalobcom uplatnený nárok, ale namietal svoju pasívnu\nlegitimáciu s odôvodnením, že žalobca obe zmluvy o dielo kontrahoval so žalovaným 2) a obchodnou\nspoločnosťou B a H STAVING s.r.o. a žalovaný 1) participoval na realizácii projektov Marianka „D“ a „C“\nvýlučne ako stavebník. Zálohové faktúry týkajúce sa ZD Marianka - projekt „C“ uhradil po dohode so\nžalovaným 2). 50 % z ceny diela za realizáciu ZD Marianka C3 uhradil dňa 25.2.2019 vo výške 475,eur, zvyšných 50 % neuhradil z dôvodu, že vlastník nehnuteľností reklamoval nefunkčnosť dodaného\nmateriálu. Žalovaný 1) rovnako namietal, že žalobca nemal pristúpiť k realizácii diela na podklade\nZD Marianka - projekt D, nakoľko žalovaný 1) dostal pokyn od žalovaného 2), aby zálohové faktúry\nneuhrádzal. Pre účely preukázania zjavnej účelovosti argumentácie žalovaného 1) žalobca poukázal na\nemailovú komunikáciu zo dňa 8.10.2018, v rámci ktorej žalovaný 1) adresoval žalobcovi svoje fakturačné\núdaje pre účely vystavenia zálohových faktúr v súvislosti s realizáciou projektu Marianka „D“, čím\npotvrdil, že je pasívne legitimovaným subjektom na úhradu žalobcom vystavených zálohových faktúr č.\n33044/2018 a č. 33053/2018, nakoľko vo vzťahu k realizácii projektu „D“ žalobca komunikoval výhradne\nso žalovaným 1). Žalovaný 1) žalobcu neinformoval o internej dohode uzatvorenej so žalovaným 2),\npodľa ktorej mal byť žalobcov nárok uspokojený prostredníctvom žalovaného 2). Vo vzťahu k projektu\nMarianka „C“ žalovaný 1) nepreukázal úhradu sumy 475,- eur, navyše predmetom záväzku žalobcu\nbolo dodanie externých okien, preto nie je zrejmé, prečo by mal žalobca zodpovedať za nedostatky na\nexterných dverách. Žalobca si prioritne uplatňuje nárok voči žalovanému 1), ktorého pasívna legitimácia\nvyplýva zo vzájomnej emailovej komunikácie, avšak z opatrnosti pre prípad, ak by dokazovaním bolo\nzistené, že pasívna legitimácia svedčí aj/alebo žalovanému 2), žalobca formuloval žalobu eventuálne\naj vo vzťahu k žalovanému 2).\n3. Žalovaný 1) sa v rámci procesnej obrany vyjadril k podanej žalobe tak, že poprel nárok žalobcu, mal\nza to, že žaloba je voči nemu absolútne nedôvodná, nemá oporu v skutkovom stave a ani v zákone\na to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie ako aj neexistencie právneho titulu, na základe ktorého\nsi žalobca uplatňuje voči nemu svoju údajnú pohľadávku, ako aj z dôvodu, že uplatnený nárok je\npremlčaný. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR z 12. júla 2018 sp. zn. IV.ÚS 142/2018. Žalovaný\n1) tiež uviedol, že z emailu zo dňa 8.10.2018 s fakturačnými údajmi žalovaného 1), žalobca vyvodil mylný\nzáver, že týmto dňom došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Z uvedeného emailu nevyplýva, že medzi\nzmluvnými stranami došlo k akejkoľvek dohode ohľadne výšky ceny diela. Žalobca až dňa 15.11.2018\nzaslal žalovanému 1) email s cenovou ponukou a to v sume 16.900,- eur, čo však v žiadnom prípade\nnemožno považovať za dohodu zmluvných strán za dohodu o cene diela. Žalovaný 1) cenu neodsúhlasil,\no čom svedčí aj tá skutočnosť, že neuhradil zálohovú faktúru č. 33044/2018, ktorú mu žalobca zaslal\ndňa 21.11.2018. V prípade zmluvnej praxe uviedol, že sám žalobca túto zmluvnú prax porušil a dielo\nvyrobil aj napriek tomu, že mu žalovaný 1) neuhradil zálohovú faktúru. Žalobca rovnako nepreukázal, že\nz jeho strany došlo k vyhotoveniu a odovzdaniu diela dňa 31.1.2019. Žalovaný 1) zhrnul, že so žalobcom\nžiadnu zmluvu o dielo neuzatvoril, nedohodol sa s ním na cene diela, nezaplatil zálohovú faktúru a teda\nneexistuje voči nemu žiadna pohľadávka žalobcu na základe údajnej zmluvy o dielo zo dňa 8.10.2018.\nŽalovaný 1) tiež vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu na zaplatenie sumy 16.800,- eur, nakoľko\npodľa žaloby nárok mal vzniknúť 1.2.2019, avšak žaloba bola na súd podaná až dňa 18.4.2023, teda\npo uplynutí premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 1.2.2023. Vo vzťahu k pohľadávke na sumu 950,- eur\nžalovaný 1) uviedol, že v prípade projektu Marianka „C“ nešlo o dodanie a montáž ďalšieho externého\nokna, ale o výmenu poškodených dverí po vlámaní neznámych páchateľov. Na základe uvedeného\nžalobca vystavil zálohovú faktúru na sumu 475,- eur, ktorú žalovaný 1) uhradil dňa 25.2.2019 tak, ako\nje to zrejmé z potvrdenia o úhrade priloženého k vyjadreniu. Na zostávajúcu časť ceny diela v sume\n475,- eur nebola zo strany žalobcu vystavená faktúra a táto nebola ani priložená k žalobe. Žalovaný 1)\nvzniesol aj vo vzťahu k nároku žalobcu na úhradu 950,- eur námietku premlčania, nakoľko nárok mal\nvzniknúť 1.2.2019, premlčacia doba uplynula 1.2.2023, avšak žaloba bola podaná až dňa 18.4.2023.\n4. K uvedenej žalobe sa vyjadril aj žalovaný 2), ktorý uviedol, že považuje žalobu za nedôvodnú z dôvodu\nnedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko so žalobcom neuzatvoril žiaden zmluvný vzťah, na\nzáklade ktorého by mu mohol vzniknúť akýkoľvek záväzok voči nemu. Zároveň poukázal na § 388 ods. 1\na 392 ods. 2 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a vzniesol námietku premlčania\nnároku žalobcu na zaplatenie sumy 17.750,- eur, ktorý mal podľa žaloby vzniknúť dňa 1.2.2019 vzhľadom\nna to, že premlčacia doba uplynula v zmysle § 397 ObZ dňa 1.2.2023 a žaloba bola podaná na súde\naž dňa 18.4.2023.\n\n5. Žalobca vo svojej replike zo dňa 23.8.2023 zopakoval svoju skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú\nv žalobe, vo vzťahu k objektívnej dôkaznej núdzi dal do pozornosti súdu rozsudok Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 3Cdo 2/2016 zo dňa 11.4.2017 a dodal, že má za to, že pre preukázanie jeho skutkových\ntvrdení je potrebné zaťažiť žalovaného 1) tzv. vysvetľovacou povinnosťou. V ďalšej časti repliky žalobca\nuviedol, že vznesenú námietku premlčania považuje za nedôvodnú, nakoľko žalovaný 1) nezohľadnil\nneplynutie súkromnoprávnych lehôt v súvislosti s pandémiou Covid 19 upravených v § 1 písm. a) zák.\nč. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej\nľudskej choroby Covid - 19 v justícii, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (Lex corona 1) a § 8\npísm. a) zák. č. 9/2021 Z.z. (Lex corona 2). Lex Corona 1 bol vyhlásený dňa 27.3.2020 a Lex Corona 2\ndňa 19.1.2021, v dôsledku čoho došlo k predĺženiu lehôt slúžiacich na uplatnenie práva o 76 dní; nárok\nžalobcu vznikol dňa 1.2.2019, žalobca svoj nárok uplatnil na súde dňa 18.4.2023, čo je presne 76 dní\nodo dňa, kedy by inak došlo k premlčaniu žalobcovho nároku. K nesúladu výšky uplatneného nároku za\nzhotovenie diela „D“, kedy žalobca požaduje priznať sumu 16.800,- eur, hoci z elektronickej komunikácie\nvyplýva, že dohodnutá odmena medzi ním a žalovaným 1) bola vo výške 16.900,- eur žalobca uviedol,\nže v tomto smere upraví žalobu prostredníctvom osobitného procesného úkonu, keďže s námietkou\nžalovaného 1) súhlasí.\n6. Vo svojej duplike žalovaný 1) uviedol, že zotrváva na svojich skutkových a právnych tvrdeniach a\ndoplnil, že vysvetľovaciu povinnosť si žalobca nemôže zamieňať s obrátením dôkazného bremena,\nkeďže nie je v jeho moci dokazovať neexistujúce skutočnosti. Námietku premlčania považuje za\ndôvodnú, nakoľko aj po zohľadnení neplynutia súkromných lehôt v súvislosti s pandémiou Covid 19\nsi žalobca svoj nárok neuplatnil na súde včas, pretože k predĺženiu lehoty na uplatnenie práva na\nsúde došlo iba o 74 dní, čo znamená, že žalobca bol povinný žalobu podať najneskôr dňa 17.4.2023.\nŽalovaný 2) doplnil, že z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že preukázanie existencie zmluvného\nvzťahu zaťažuje žalobcu a od žalovaného 2) nemožno spravodlivo žiadať, aby preukazoval neexistenciu\nzmluvného vzťahu. Rovnako zotrval na námietke nedostatku pasívnej legitimácie a premlčania nároku\nžalobcu.\n7. Súd prvej inštancie poukázal na § 387 ods. 1 a ods. 2, § 388, § 391 ods. 1, § 397 a\n§ 548 ods. 1 ObZ, v spojení s § 1 z. č. 62/2020 Z. z., § 8 z. č. 9/2021 Z. z. a uviedol, že vzhľadom\nna čl. 17 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) z dôvodu hospodárnosti\nkonania nevykonával žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom štatutárnych zástupcov strán sporu\na svedkov za účelom preukázania, že došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo\n(t.j. určenie zmluvných strán, predmetu diela a dohody o cene), ale vzhľadom na vznesenú námietku\npremlčania zo strany oboch žalovaných sa súd prvej inštancie v konaní zaoberal otázkou, či je\nnárok žalobcu vo vzťahu k žalovaným premlčaný. Otázku premlčania súd prvej inštancie posudzoval\npodľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže je zrejmé, že vzhľadom na povahu strán sporu ide o\nobchodno-záväzkový vzťah a to medzi žalobcom a žalovaným 1), resp. žalobcom a žalovaným 2).\n8. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že neuhradená proforma faktúra č.\n33 044/2018, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému 1) zálohu za dodávku a montáž okien Marianka D1,\nD2, D3 v sume 8.400,- eur bola splatná v deň vystavenia, t.j. 20.11.2018. Z vykonaného dokazovania\nmal súd prvej inštancie za preukázané, že v spise sa nenachádza žiaden doklad, ktorým by žalobca\npreukázal súdu dátum vykonania diela a preto pre posúdenie otázky premlčania vychádzal súd prvej\ninštancie zo samotného tvrdenia žalobcu, ktorý priamo v čl. II bod 9 žaloby uvádzal ako deň vykonania a\nodovzdania diela D1, D2, D3 31.1.2019 s tým, že nárok na zaplatenie ceny diela mu vznikol nasledujúcim\ndňom, t.j. 1.2.2019. Rovnako tak v predžalobnej výzve adresovanej žalovanému 1) dňa 23.1.2023\nžalobca požadoval od neho úhradu úroku z omeškania zo sumy 16.800,- eur ako ceny diela D1, D2,\nD3 od 31.1.2019, z čoho logicky vyplýva, že týmto dňom sa mal žalovaný 1) dostať do omeškania s\núhradou ceny diela „D“. Pokiaľ ide o nárok na náhradu ceny diela C3 vo výške 900,- eur, ktorá bola\nvyúčtovaná proforma faktúrou č. 33 045/2018 zo dňa 20.11.2018 na sumu 475,- eur ako 50 % záloha\nza dodávku a montáž okien so splatnosťou „ihneď“, tak táto bola uhradená dňa 25.2.2019 tak, ako je to\nzrejmé z výpisu z účtu žalovaného zo dňa 28.2.2019, čiže ešte v čase pred podaním žaloby. Doplatok v\nsume 475,- eur bol žalovanému 1) vyúčtovaný faktúrou č. OF20190003 so splatnosťou 11.3.2019. Podľa\ntvrdení žalobcu nárok na zaplatenie sumy 16.800,- eur mu vznikol dňa 31.1.2019, nasledujúcim dňom\nt.j. 1.2.2019 sa žalovaní dostali do omeškania s úhradou tejto sumy; do omeškania s úhradou sumy\n475,- eur sa žalovaní dostali dňom nasledujúcim po dni splatnosti faktúry, t.j. 12.3.2019. Nakoľko však\nžaloba bola podaná na súde prvej inštancie až dňa 18.4.2023, t.j. po uplynutí premlčacej doby, ktorá\n\nuplynula najneskôr dňa 1.2.2023, resp. 12.3.2023 bola námietka premlčania vznesená žalovaným 1) a\n2) úspešná, súd prvej inštancie musel na ňu z úradnej povinnosti prihliadnuť a preto žalobu zamietol.\n9. V prípade vznesenej námietky premlčania argumentoval žalobca v konaní prijatým zákonom č.\n62/2020 Z.z. o mimoriadnych opatreniach v súvislosti s COVID - 19, novelizovaným zákonom č. 9/2021\nZ.z., podľa ktorých došlo k spočívaniu súkromnoprávnych lehôt určených na uplatnenie práva a preto\nsa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či došlo k predĺženiu premlčacej doby vo vzťahu k žalobcom\nuplatneným nárokom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle dôvodovej správy k\nvyššie uvedenému zákonu, zákonodarca neupravil spočívanie všetkých premlčacích lehôt v čase od\n27.3.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021, ale len tých, uplynutím ktorých by\ndošlo k premlčaniu práva v čase od 27.3.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021,\nt.j. tých lehôt, ktoré by vo vyššie uvedenom časovom rozpätí uplynuli. Neplynutie lehoty nemá tak za\nnásledok pripočítanie počtu dní jej neplynutia k premlčacej lehote. Argumentácia žalobcu, že jeho nárok\nbol uplatnený včas a to v štvorročnej premlčacej lehote predĺženej o 76 dní (t.j. súčet dní v období\nod 27.3.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021) nemá oporu v zákone, pričom\nodkázal aj na rozhodovaciu prax súdov SR. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania dospel\nsúd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný či už vo vzťahu k žalovanému 1) alebo\nk žalovanému 2) a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie\nnevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom - výsluchy konateľov žalobcu, žalovaného 1), žalovaného\n2) a svedkov O. U. a L.. O., nakoľko vykonanie navrhnutých dôkazov by nepreukázalo skutočnosti\nrelevantné pre meritum veci z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku.\n10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2\nCSP tak, že podľa výsledku konania súd priznal žalovaným náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom\nrozsahu.\n11. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorým napadol výrok I. vyššie uvedeného\nrozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. h) CSP a žiada o\njeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštaneie na ďalšie konanie a tiež nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobca je názoru, že sa nestotožňuje s napadnutým rozsudkom\na to najmä v rozsahu právneho posúdenia parciálnej otázky premlčania nároku uplatneného v tomto\nkonaní. S právnym posúdením otázky premlčania následne súvisí aj namietané porušenie žalobcovho\npráva na spravodlivý proces spočívajúce v nedostatočnosti a nepresvedčivosti odôvodnenia Rozsudku,\nkeď sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými relevantnými aspektmi týkajúcimi sa právneho\nposúdenia premlčania. Žalobca poukázal na nesprávnu interpretáciu § 1 písm. a) a ust. § 8 písm. a)\nzák. č. 62/2020 Z. z. novelizovaného zák. č. 9/2021 Z. z. zo strany súdu prvej inštancie a dodal, že\nsúd prvej inštancie zjavne vychádzal z dôvodovej správy k Lex corona, ktorá vyjadrila len pôvodný\númysel zákonodarcu pri jeho prijímaní, pričom tento úmysel zjavne nekorešponduje so znením vyššie\nuvedených ustanovení tohto zákona. Lex corona v rámci dotknutého ustanovenia však na žiadnom\nsvojom miestne neustanovuje, že v prípade\n§ 1 písm. a) a ust. § 8 písm. a) by nemali plynúť len tie lehoty, pri ktorých by malo dôjsť k uplynutiu\nv časovom intervale od 27.0.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021. Naopak, Lex\ncorona v rámci dotknutých ustanovení obsahuje hypotézu, kedy sa konkrétna právna norma vzťahuje\nna všetky prípady lehôt ustanovených v súkromnoprávnych vzťahoch, ktoré slúžia na uplatnenie alebo\npráva a ktorých uplynutím by došlo k premlčaniu alebo preklúzii práva. Podľa žalobcu, Lex corona v rámci\nhypotézy § 1 a § 8 nerozlišuje medzi žiadnymi lehotami ustanovenými v súkromnoprávnych predpisoch.\nV tomto smere preto hypotéza ust. § 1 a ust. § 8 Lex corona iba vymedzuje tie prípady (t. j. premlčacie\na prekluzívne lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch), na ktoré následne nadväzuje dispozícia, že v\nčase od 27.3.2020 do 30.4.2020 a následne od 19.1.2021 do 28.2.2021 lehoty vymedzené hypotézou\nneplynú, a teda spočívajú. Práve z uvedeného dôvodu je tak potrebné k týmto lehotám ustanovených\nv súkromnoprávnych vzťahoch pripočítať časový úsek, po ktorý lehota neplynie, resp. spočíva. Žalobca\nna podporu týchto svojich tvrdení poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho a Najvyššieho správneho\nsúdu SR (uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR so spis. zn. 7Ssk/131/2022, zo dňa 25.8.2022,\nuznesenie Najvyššieho súdu SR so spis. zn. 7Cdo/319/2021 zo dňa 30.11.2021). S ohľadom na všetky\nvyššie uvedené skutočnosti preto žalobca uvádza, že právny názor súdu prvej inštancie je zjavne\nnesprávny a práve jeho názor nemá oporu v dotknutých ustanoveniach Lex corona. Naopak, názor súdu\nprvej inštancie nachádza svoju domnelú oporu výlučne v dôvodovej správe k Lex corona, ktorá jednak\n\nnie je právne záväzná a jednak je v zjavnom rozpore s textáciou dotknutých ustanovení Lex corona. Z\ntoho dôvodu žalobca uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.\n12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1), ktorý sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým\nrozsudkom, ako aj s jeho odôvodnením, nakoľko konajúci súd po vykonanom dokazovaní dospel ku\nsprávnym skutkovým zisteniam a rovnako vec správne právne posúdil. K samotnému odvolaniu žalobcu\nuviedol, že jeho tvrdenia sú zavádzajúce, nakoľko žalobca v rámci svojho odvolania opomenul uviesť,\nže súd prvej inštancie v rámci rozhodovania o žalobcovom nároku a pri posudzovaní inštitútu premlčania\nrozhodne nevychádzal len z dôvodovej správy k Lex corona, ale na podporu svojho rozhodnutia\nkonajúci súd poukázal aj na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, pričom uvedené rozhodnutia\nnastolenú otázku spočívania premlčacích lehôt posúdili rovnakým spôsobom ako súd prvej inštancie v\nrámci predmetného súdneho konania. Z textu samotného zákona č. 62/2020 Z. z. a zákona č. 9/2021\nZ.z. jednoznačne vyplýva, že spočívanie lehôt sa týka výlučne lehôt, ktoré by uplynuli v období, ktoré je\nvymedzené v týchto zákonoch a nie ako sa mylne domnieva žalobca, že sa uvedené spočívanie lehôt\ntýka všetkých nárokov en block. Uvedené žalobcovo mylné tvrdenie nedáva absolútne žiadny zmysel.\nŽalobca v rámci svojho odvolania poukázal na dve rozhodnutia - uznesenie Najvyššieho správneho súdu\nSR, sp. zn. 7Ssk/131/2022 zo dňa 25.8.2022 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/319/2021\nzo dňa 30.11.2021. Žalovaný 1) je názoru, že z ani jedného rozhodnutia nevyplýva záver, ktorý tvrdí\nžalobca, a to že by sa spočívanie lehôt uplatňovalo en block na všetky nároky. Tiež z uznesenia\nNajvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 7Ssk/131/2022 zo dňa 25.8.2022 vyplýva, že lehota mala v\ntomto prípade žalobkyni uplynúť dňa 15.2.2021, t. j. v čase, ktorý je presne vymedzený v § 8 zákona\nč. 9/2021 Z.z., teda v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (19.01.2021) do 28. februára 2021. Z\nuvedeného teda vyplýva, že lehota na podanie správnej žaloby, ktorá ešte k 19.1.2021 neuplynula, týmto\ndňom prestala plynúť a jej plynutie pokračovalo až od 1.3.2021. Z uvedeného je evidentné, že tento\nprípad je úplne odlišný od prípadu, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, nakoľko v prípade tohto\nsúdneho konania, lehota na podanie žaloby žalobcovi uplynula až dňa 1.2.2023. Žalovaný 1) je názoru,\nže žalobcova lehota na podanie žaloby neuplynula v obdobiach vymedzených pandemickými zákonmi,\nt. j. žalobcov nárok na uplatnenie práva nebol sťažený pandemickou situáciou, nakoľko žalobca mal ešte\ndostatočný časový priestor na podanie žaloby aj potom, ako prestali platiť pandemické obmedzenia.\nVzhľadom na uvedené žalovaný 1) žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a tiež si uplatnil\nnáhradu trov odvolacieho konania.\n13. Na podané odvolanie žalobcu reagoval aj žalovaný 2), ktorý k podanému odvolaniu uviedol, že\nodvolanie žalobcu je podané oneskorene. Žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že mu bol doručený\nrozsudok súdu prvej inštancie poštou dňa 25.7.2024 a preto 15-dňová lehota na podanie odvolania\nuplynula dňa 9.8.2024. Žalobca síce svoje elektronicky podané odvolanie datuje dňom 9.8.2024,\nale v elektronickom súdnom spise je dokument žalobcu vytvorený až dňa 12.8.2024. Žalovaný 2) v\nprípade žalobcom uvedeného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že súd\nprvej inštancie sa otázkou, či je nárok žalobcu premlčaný, vysporiadal nadštandardným spôsobom\na svoje rozhodnutie v tejto veci odôvodnil dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a žiadne práva\nžalobcovi neodňal ani neporušil. Žalovaný 2) je názoru, že žalobca v podstate vidí porušenie práva na\nspravodlivý proces v samotnom vydaní napadnutého rozsudku z dôvodu, že tento nie je v jeho prospech\n(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 37/2001 zo dňa 31.5.2001). K žalobcom\nnamietanému nedostatku podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný 2) uviedol, že žalobca poukázal\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 7Cdo/319/2021, pričom žalovaný\n2) je názoru, že toto rozhodnutie nie je v rozpore s napadnutým rozsudkom a právny názor žalobcu\nnepodporuje. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v tejto veci jasne uviedol, že lehota by aj\nv tomto prípade spočívala v prípade, ak by jej koniec pripadol na deň, ktorý bol v časovom období od\n27.3.2020 do 30.4.2020 resp. od 19.1.2021 do 28.2.2021. Rozpor medzi rozhodnutím NS SR zo dňa\n30.11.2021, sp. zn. 7Cdo/319/2021 a napadnutým rozsudkom preto podľa žalovaného 2) neexistuje. Aj\nv druhej žalobcom zmieňovanej veci, vedenej na Najvyššom správnom súde pod sp. zn. 7Ssk/131/2023,\nišlo o plynutie procesných lehôt a žalovaný 2) vyjadril presvedčenie, že ani toto žalobcom uvedené\nrozhodnutie preto nie je v rozpore s právnym názorom súdu prvej inštancie v tejto veci, ktorý je uvedený\nv napadnutom rozsudku. Žalovaný 2) považuje žalobcom tvrdené nedostatky rozhodnutia súdu prvej\ninštancie aj v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP za zjavne účelové a nedôvodné. Preto navrhuje, aby\nodvolací súd odvolanie žalobcu, ako podané oneskorene odmietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov\nodvolacieho konania žalovaného 2) rozsahu 100 % a v prípade, ak žalobca podal svoje odvolanie včas,\n\naby napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného\n2) v rozsahu 100 %.\n14. Na uvedené vyjadrenia žalovaných reagoval žalobca, ktorý vo svojom podaní zo dňa 4.11.2024\nuviedol, že odmieta argumentáciu o oneskorene podanom odvolaní a dodal, že okamih zaevidovania\nodvolania v elektronickom súdnom spise nie je pre posúdenie včasnosti podaného odvolania relevantný,\npričom sám žalovaný 2) potvrdil, že odvolanie bolo podané v lehote dňa 9.8.2024. Žalobca opakovane\nuvádza, že z predpokladov aplikácie sporných ustanovení, ktorých aplikáciu na prejednávaný prípad\nnepovažovala žiadna zo sporových strán a ani súd prvej inštancie za spornú, vôbec nevyplýva, že tieto\nby sa mali aplikovať len v prípadoch ak by k premlčaniu práva malo dôjsť v stanovenom intervale.\nŽalobca zopakoval, že z hypotézy dotknutých ustanovení vyplýva, že tieto sa použijú na premlčacie\nlehoty ustanovené súkromnoprávnymi predpismi, ktorých uplynutím by došlo k premlčaniu alebo zániku\npráva. Tiež doplnil, že z dotknutých právnych noriem žalobca nemal ako vyabstrahovať akýkoľvek\númysel zákonodarcu, ktorý sa nepremietol do znenia ust. § 1 písm. a) v spojení s ust. § 8 písm. a) Lex\ncorona. V tomto smere žalobca zotrváva na obsahu svojho odvolania, pridržiava sa svojej odvolacej\nargumentácie a trvá na svojom návrhu na rozhodnutie o podanom odvolaní.\n15. Žalovaný 2) doručil dňa 22.11.2024 podanie, ktorým sa vyjadril k vyššie uvedenému vyjadreniu\nžalobcu, pričom uviedol, že sa pridŕža všetkých svojich tvrdení uvedených v tomto konaní. Žalovaný\n2) v prípade oneskoreného doručenia odvolania doplnil, že iba poukázal na skutočnosť, že v súdnom\nelektronickom spise bolo žalobcovo odvolanie zaevidované s dátumom, ktorý je po uplynutí lehoty na\npodanie odvolania voči napadnutému rozsudku a preto je možné sa domnievať, že odvolanie bolo\npodané oneskorene. Preto žalovaný v 2. rade aj formuloval svoj návrh na rozhodnutie odvolacieho súdu\n2 spôsobmi. V prípade ostatnej argumentácie žalobcu uviedol, že žalovaný 2) má za to, že vec neplynutia\nlehôt v dôsledku covidových predpisov je už v súdnej praxi vyriešená a súd prvej inštancie nahliadal na\nvec súladne s touto praxou a preto jeho rozhodnutie nebolo prekvapivé. Súd prvej inštancie správne\nprávne posúdil, že premlčacia doba na podanie žaloby na súd plynula v tomto prípade aj počas období\nurčených covidovými predpismi.\n16. Žalovaný 1) svojim podaním zo dňa 20.11.2024 uviedol, že žalobca v konaní nepredložil jediný dôkaz\no tom, že právne posúdenie súdom prvej inštancie je nesprávne. Žalovaný 1) ďalej poukázal na zákony\nč. 62/2020 Z. z. a č. 9/2021 Z. z., pričom z textov dotknutých ustanovení vyplýva, že tvrdenia žalobcu\nsú mylné a spočívanie lehôt sa netýka všetkých nárokov en block. Uvedené upravuje výlučne prípady v\nčase pandémie COVID-19 a uvedená situácia v tomto súdnom spore sa nevzťahovala na režim upravený\nvyššie uvedenými zákonmi, ktorý upravoval plynutie všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt, ktoré\nmali uplynúť v čase vrcholiacej pandémie a v čase, ktorý bol vymedzený.\n17. Podaním zo dňa 7.1.2025 sa vyjadril k veci žalobca, ktorý považuje vyššie uvedené vyjadrenia\nžalovaných za vecne nesprávne, pričom tieto vzhľadom na svoj obsah neboli spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť žalobcovho odvolania. Žalovaný 1) a žalovaný 2) totiž vôbec nespochybnili žalobcovu\nprávnu argumentáciu o tom, čo tvorí hypotézu sporných ustanovení zákonov Lex corona. Naopak,\nžalovaný 1) vyčítal žalobcovi, že nepredložil žiaden dôkaz, pre ktorý by sa mal aplikovať žalobcom\npredostretý výklad. V tomto smere žalobca uvádza, že žiaden taký dôkaz neprodukoval, keďže otázka\ninterpretácie ustanovení lex corona je otázkou právnou, ktorú z povahy veci nemožno preukazovať.\nŽalobca doplnil, že zákonodarca v hypotéze nestanovil, že by sa malo jednať o tie premlčacie lehoty,\nktoré by mali v stanovenom čase uplynúť a preto žalobca i naďalej zotrváva na názore, že z hypotézy\nust. § 1 písm. a) a § 8 písm. a) Lex corona nevyplýva interpretácia zvolená žalovanými a súdom prvej\ninštancie. Rovnako žalobca považuje za zjavne nenáležitú aj argumentáciu žalovaného 2), podľa ktorého\nmal žalobca dostatok času na to, aby si svoj nárok uplatnil aj po skončení pandémie, či ešte pred jej\nzačiatkom. Žalobca je názoru, že je jeho dispozičnou vecou, kedy žalobu podá a tiež, že mal v čase\nuplatnenia jeho nároku legitímne očakávania, že Lex corona bude aj aplikovaný a to v súlade s jeho\nzákonným obsahom.\n18. Odvolaciemu súdu bolo dňa 14.7.2025 doručené podanie žalobcu, prílohou ktorého bola kópia\nNálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2025 zo dňa 17.6.2025, ktorý potvrdzuje vecnú správnosť\nžalobcovej argumentácie a opodstatnenosť ním uplatneného odvolania. Žalobca je názoru, že uvedený\nnález bol prijatý za rovnakých skutkovo a právne analogických okolností.\n\n19. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa\n§ 380 ods. 1, ods. 2 CSP bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi\nodvolania žalobcu a vyjadreniami sporových strán, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie.\n20. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok prihliadne odvolací súd,\naj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.\n21. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak c) súd\nprvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie\nje účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.\n22. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie\nalebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.\n23. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.\n24. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej\ninštancie vo veci ďalej postupovať.\n25. Po oboznámení sa s obsahom spisu, obsahom napadnutého rozsudku, ako aj s obsahom odvolania\nžalobcu, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že došlo k premlčaniu\nžalobcovho nároku, keď nesprávne interpretoval citované ustanovenia § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zák. č.\n62/2020 Z. z. Z. z. novelizovaného zák. č. 9/2021 Z.z. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v predmetnej\nveci uplynula štvorročná premlčacia lehota dňa 1.2.2023 resp. 12.3.2023, keďže vyššie uvedená právna\núprava na predmetný spor nedopadá.\n26. Z obsahu podaného odvolania vyplýva nesúhlas žalobcu s právnym posúdením dĺžky trvania\npremlčacej doby vo vzťahu k žalovanému nároku. Súdom prvej inštancie konštatované uplynutie\npremlčacej doby v čase podania návrhu bolo kľúčovým argumentom pre zamietnutie žaloby v rozhodnutí\nvo veci samej. Podstatu odvolateľových námietok tvorí jeho nesúhlas s tým, že súd prvej inštancie v\nnapadnutom rozsudku nezohľadnil spočívanie premlčacej lehoty v období od 27.3.2020 do 30.4.2020\npodľa\n§ 1 písm. a) zákona e. 62/2020 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> Z. z. a tiež v období\nod 19.1.2021 do 28.2.2021 podľa\n§ 8 písm. a) zákona e. 62/2020 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> Z. z. novelizovaného\nzák. č. 9/2021 Z.z. a uzavrel, že jeho nárok voči žalovanému 1) a žalovanému 2) bol ku dňu podania\nžaloby premlčaný.\n27. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2022 zo\ndňa 29. mája 2024, ktorý priamo k neplynutiu (spočívaniu) premlčacej doby v dôsledku účinnosti zákona\nč. 62/2020 Z. z. uviedol, že „Ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt\nv súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona (27.\nmarca 2020) a neuplynuli do 30. apríla 2020 (ďalej len „stanovené obdobie“), ii) lehôt, ktoré začali plynúť\npred 27. marcom 2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých ktoré iii) začali plynúť\npočas stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30. apríli 2020. Pri všetkých prípadoch platí, že\npri počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27. marca 2020 - 30. apríla 2020.“ S týmto\ncitovaným právnym záverom dovolacieho súdu sa stotožnil aj iný senát Najvyššieho súdu v uznesení\nsp. zn. 4Cdo/155/2023 zo dňa 26.9.2024.\n28. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2025-34 zo 17.6.2025, na ktorý poukázal aj žalobca,\nvyplýva záver, že ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z., ako aj zákona č. 91/2021 Z. z. sa týkajú všetkých\npremlčacích lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, a to i lehôt, ktoré začali plynúť pred rozhodným\nobdobím a počas rozhodného obdobia neuplynuli. Ďalej bolo konštatované, že výklad ust. § 1 písm. a) a\n\nust. § 8 písm. a) vyššie uvedených zákonov, podľa ktorého od 27.3. do 30.4.2020 a od 19.1. do 28.2.2021\n(počas 76 dní) neplynuli iba tie premlčacie lehoty, ktoré by v daných obdobiach uplynuli, predstavuje\nnesprávne právne posúdenie.\n29. Totožným výkladom ustanovení sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 29.7.2025,\nsp. zn. 2Obdo/30/2024, ktorý dospel k záveru, že „výklad ustanovení zákona č. 62/2020 Z.z.\n<http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020>, ktorý nezohľadňuje neplynutie (spočívanie) lehôt\nv rozhodujúcom období podľa § 1 písm. a) a § 8 písm. a) tohto zákona a vyžaduje od žalobcu\npre zachovanie vymáhateľnosti nároku uplatnenie nároku v prvý deň po opätovnom začatí plynutia\npremlčacej doby, je neprípustným skracovaním premlčacej doby v neprospech žalobcu. Tomu, že\nlehoty neplynú, je potrebné rozumieť tak, že plynutie sa premlčacej doby sa v momente vzniku\nzákonnej prekážky preruší a zostávajúci zvyšok lehoty dobehne po odpadnutí prekážky. Tento výklad\nzákona č. 62/2020 Z. z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> je podľa Najvyššieho súdu\nSR v súlade s jazykovým znením zákona, ako aj v súlade s jeho účelom a zmyslom, ktorým bola\nsnaha o zamedzenie mobility obyvateľstva v dôsledku šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby\nCOVID-19, kedy subjekty práva v dôsledku nariadených opatrení objektívne nemali možnosť efektívne\nuplatňovať svoje práva tak, ako za bežných okolností“. Zároveň v predmetnej veci Najvyšší súd SR\nkonštatoval, že vo veci došlo k odklonu od ustálenej judikatúry (rozhodnutia zo dňa 12.8.2021, sp. zn.\n2Cdo/189/2020, zo dňa 31.5.2023, sp. zn. 4Obdo/34/2022, zo dňa 29.5.2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 zo\ndňa 26.9.2024, sp. zn. 4Cdo/155/2023), ktorá bola k otázke spočívania premlčacích lehôt v zmysle tzv.\nLex Corona vytvorená aj bez toho, aby došlo k publikovaniu judikátu ohľadne tejto právnej otázky v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a zároveň aj po samotnom\nrozhodnutí konajúcich súdov. Záverom Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí uzavrel, že nový právny\nnázor dovolacieho súdu sa aplikuje aj do minulosti, a teda retrospektívne, nakoľko sa vychádza z toho,\nže súd právo netvorí, iba nachádza (k tomu pozri bližšie 8MCdo/4/2014), a preto na novovytvorenú\nustálenú judikatúru prihliadol retrospektívne.\n30. Vzhľadom na závery Ústavného súdu SR v označenom náleze (ako i v tomto smere na závery\nhore označených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR) dospel odvolací súd k záveru, že uvedenú právnu\notázku možno označiť ako súdnou praxou za ustálenú a vyriešenú. Odvolací súd preto považuje\nzáver súdu prvej inštancie o neaplikovateľnosti citovaných ustanovení zákona č. 62/2020 Z. z. <http://\nzakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> pre plynutie hmotnoprávnych premlčacích lehôt súdom\nprvej inštancie za nesprávne právne posúdenie veci a nesprávnu aplikáciu ustanovení tohto zákona na\nprejednávaný prípad.\n31. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd sumarizuje, že podané odvolanie žalobcu je dôvodné.\nSúd prvej inštancie sa odmietnutím zohľadnenia predĺženia premlčacej doby o počet dní, počas ktorých\nneplynula a spočívala premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku v dôsledku účinnosti zákona\nč. 62/2020 Z. z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR. Súd prvej inštancie v danej sporovej veci\nnesprávne posúdil spočívanie premlčacej doby v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 podľa § 1 písm. a)\nzákona č. 62/2020 Z. z. a v období od 19.1.2021 do 28.2.2021 podľa § 8 písm. a) zákona č. 62/2020\nZ. z. a trval na tom, že žaloba žalobcu podaná dňa 18.4.2023 bola doručená na súd prvej inštancie\naž po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá uplynula najneskôr dňa 1.2.2023 resp. 12.3.2023. Odvolací súd\ntiež nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o tom, že argumentácia žalobcu o dodržaní štvorročnej\npremlčacej lehoty predĺženej o 76 dní nemá oporu v zákone.\n32. V danom prípade bolo skutkovo ustálené, že udalosť, od ktorej žalobca odvodzuje žalovaný nárok\nna zaplatenie diela, nastala dňa 1.2.2019 a od tohto dňa začala plynúť štvorročná premlčacia doba s\npoukazom na § 387 ods. 1 v spojení s § 397 ObZ. Uplynúť mala pôvodne s prihliadnutím na § 391\nods. 1 O <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964-ucinnost-od-31.07.2026>bZ dňa 1.2.2023.\nV dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-62/2020> v\nznení zák. č. 9/2021 Z. z. a v súlade s § 1 písm. a) tohto zákona potom neplynula (spočívala) od\n27.3.2020 a opätovne začala plynúť od 1.5.2020. Keďže došlo k spočívaniu premlčacej doby po dobu\n35 dní, o rovnaký počet dní sa premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku ex lege predĺžila.\nV dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z. v znení zákona č. 9/2021 Z. z. premlčacia doba v roku\n2021 plynula len do 18.1.2021, v súlade s § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. neplynula (spočívala)\nod 19.1.2021 a opätovne začala plynúť až od 1.3.2021. Keďže aj v tomto období došlo k spočívaniu\n\npremlčacej doby po dobu 41 dní, o rovnaký počet dní sa premlčacia doba na uplatnenie žalovaného\nnároku ex lege predĺžila. Odvolací súd konštatuje, že po celkovom spočívaní premlčacej doby (76 dní)\npremlčacia doba mohla uplynúť najskôr dňa 18.4.2023, resp. v prípade nároku na zaplatenie sumy 475,eur dňa 18.5.2023. Z uvedeného je preto zrejmé, že premlčacia doba nemohla žalobcovi uplynúť tak,\nako to konštatoval súd prvej inštancie, dňa 1.2.2023 a v prípade úhrady sumy 475,- eur dňa 12.3.2019,\nale po novom mala uplynúť až dňa 18.4.2023 (1.2.2023 + 76 dní) resp. dňa 18.5.2023 (12.3.2023 + 76\ndní), ktorý bol tak posledným dňom na uplatnenie nepremlčaného nároku, pričom odvolaciemu súdu je\nz vykonaného dokazovania zrejmé, že žalobca dal svoju žalobu na poštovú prepravu dňa 17.4.2023 a\nsúdu prvej inštancie bola doručená nasledujúci deň. Súd prvej inštancie tak nesprávne žalobu zamietol\nz dôvodu premlčaného nároku.\n33. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v\npotrebnom rozsahu vykonať dokazovanie vo veci samej, keďže z dôvodu zamietnutia žaloby ako\npremlčaného nároku sa samotným nárokom, resp. jeho dôvodnosťou nezaoberal, ani nevykonal\nnavrhnuté dokazovanie (viď ods. 34 napadnutého rozsudku).\n34. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.\n35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25Cb/46/2023", "guid": "a7e97dfb-85e0-4fc0-bff9-6cc766c3f10c:0b3d5b50-8799-4989-afe1-f275bd16021e", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d190e2ed-83fe-4e06-a973-cb98e08bf111", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.249.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 249/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2025 z 17. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-17", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.249.2025.2"}, {"guid": "ussr:f2deff2b-055f-4c88-9046-2c6c7ccf7117", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.142.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2018 z 12. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-12", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.142.2018.2"}, {"guid": "614dde7e-6b91-4d39-956e-5ccb31f73d23:3a0711c4-c414-41bf-9559-4378337c53ad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6121305735.1", "spisova_znacka": "2Obdo/30/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/30/2024 z 29. 7. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-07-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6121305735.1"}, {"guid": "b881fa5b-c541-4178-8e62-79bd25cda767:dc12416e-8d7c-49d9-a1e3-5e78a47ca12e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8114209282.1", "spisova_znacka": "7Cdo/319/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/319/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8114209282.1"}, {"guid": "ac3e3e44-0fbf-439b-98da-009dee4bf505:27b31402-2f7b-412f-8be9-97033bbd60fb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2115208237.1", "spisova_znacka": "2Cdo/189/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/189/2020 z 12. 8. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-08-12", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2115208237.1"}, {"guid": "12759973-ad09-4f8f-9009-57fbb8a222c8:1839a8ce-941f-4477-a1bd-39590a0a02d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:7022200051.1", "spisova_znacka": "7Ssk/131/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/131/2023 z 27. 11. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:7022200051.1"}, {"guid": "ab2aec53-faca-48ed-83fb-8742337a939f:ba3918f1-87b8-481a-bdc7-0bc1b927d867", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:6921200764.1", "spisova_znacka": "7Ssk/131/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/131/2022 z 24. 8. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:6921200764.1"}, {"guid": "a7e97dfb-85e0-4fc0-bff9-6cc766c3f10c:0b3d5b50-8799-4989-afe1-f275bd16021e", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Cb/46/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 25Cb/46/2023 z 10. 10. 2023", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2023-10-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a7e97dfb-85e0-4fc0-bff9-6cc766c3f10c:0b3d5b50-8799-4989-afe1-f275bd16021e"}], "citovane_v": []}