Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/43/2026 z 23. 7. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 3Co/43/2026 1323200141 23. 07. 2026 JUDr. Miroslava Saxová ECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Saxovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: D.. Ľ. U., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. R. XX, T., zast. Mgr. Zinou Hlbočanovou, advokátkou so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, proti žalovanému: E.. T. Š., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. M. X, T., zast. Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s.r.o., IČO: 47 247 959, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 18.09.2025, č. k. B3-65C/1/2023-116, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal ospravedlnenia titulom neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 11, § 12 a § 13 ods. 1 zák. č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil nepreukázaním neoprávneného charakteru zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu podnetom na začatie disciplinárneho konania adresovaným na to kompetentnému orgánu. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako advokát zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“) prevzal právne zastúpenie O.. D. U. obžalovaného pre zločin sexuálneho zneužívania v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže. Obžalovanému sa v trestnom konaní kládlo za vinu, že ako profesionálny jazdecký tréner mal počas jazdeckých tréningov sexuálne zneužívať maloletú 15- ročnú dcéru žalovaného- F. R. Š., a to i neprimeranými poznámkami ako „máš krásne prsia“, či obchytávaním na prsiach a ďalších intímnych miestach. Obžalovaný bol napokon spod obžaloby oslobodený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 3To/81/2021, nakoľko nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný. V rámci trestného konania bol 25. 05. 2022 vykonaný výsluch žalovaného ako svedka, ktorý je otcom poškodenej F. R. Š., na ktorej malo byť spáchané sexuálne zneužívanie, počas ktorého žalobca ako obhajca obvineného položil žalovanému ako svedkovi nasledujúce otázky (porov. zápisnica o výsluchu svedka E.. T. Š. z 22. mája 2022): „1. Otázka: Do akej miery dôverujete Vašej dcére? Odpoveď: O tomto, čo uviedla, jej plne verím. 2. Otázka: Vaša dcéra hovorí vo výpovedi, že jej Hanulay povedal, že má pekné prsia. Ja som ju ale videl a ona nemá žiadne prsia. Odpoveď: Neviem, v akom oblečení ste ju videli, pán doktor, ja nešpehujem svoju dcéru. 3. Otázka: Vyjadreniu teda veríte, napriek tomu, že nemá prsia.

Odpoveď: Áno, tomuto vyjadreniu verím.“ Po predmetnom výsluchu žalovaný dňa 04.07.2022 podal SAK podnet na disciplinárne konanie proti žalobcovi, v ktorom namietal neprofesionálne správanie sa žalobcu v čase výkonu obhajcu pri výsluchu žalovaného, keď mu hneď v úvode položil „absolútne nevhodnú otázku“ týkajúcu sa pŕs jeho dcéry. V podnete žalovaný uviedol, že „už len pri bežnom vyhodnotení znenia položenej otázky je zrejmé, že obsahuje sexuálny až sexistický podtext, ktorý má celkom zjavne urážajúci charakter, a to vo vzťahu k poškodenej, ako aj vo vzťahu ku mne ako otcovi poškodenej a svedkovi. V neposlednom rade nevhodnosť položenej otázky je potrebné brať aj v kontexte s charakterom trestnej činnosti - vyšetrovanie sexuálneho násilia na mojej, v tom čase maloletej dcére.“ Ďalej žalovaný zhodnotil, že „je zrejmé, že D.. U. sa pri výkone advokátskej činnosti, pri výsluchu mojej osoby ako svedka správal tak, že to znižuje dôstojnosť advokácie a porušil tým povinnosti vyplývajúce z profesionálnej etiky, ktorých plnenie by sa od neho ako člena advokátskej komory očakávalo. Jeho správanie na výsluchu možno vyhodnotiť ako hrubo neprofesionálne, svojou podstatou hrubo urážajúce, majúce až ,hulvátsky' charakter. Som toho názoru, že s takýmto ,výkonom' advokátskej činnosti sa nie je možné stotožniť, nemožno ho považovať za štandardný postup, preto si Vás dovoľujem požiadať o prijatie potrebných opatrení vo vzťahu k D.. Ľ. U..“ Na základe tohto podnetu žalovaného bolo na návrh predsedníčky Revíznej komisie SAK z 3. októbra 2022 proti žalobcovi začaté disciplinárne konanie pred príslušným orgánom SAK pre disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení jeho povinnosti postupovať pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu, povinnosti dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a korektnej súťaže a povinnosti vyjadrovať sa pri poskytovaní právnej služby vecne, neosobne a nie vedome nepravdivo. Rozhodnutím III. disciplinárneho senátu pri SAK z 12. januára 2023 sp. zn. DS III.-63/2022:1285/2022 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím I. odvolacieho disciplinárneho senátu SAK z 27. októbra 2023 sp. zn. I.ODS-16/23:1285/2022 bol žalobca spod návrhu na začatie disciplinárneho konania oslobodený z dôvodu, že skutok nie je disciplinárnym previnením. Žalobca žalobnú argumentáciu postavil na neoprávnenom zásahu do jeho osobnostných práv podaním neopodstatneného podnetu obsahujúceho difamačné výroky na jeho osobu s cieľom privodiť mu disciplinárne stíhanie a ujmu na dobrej odbornej a profesionálnej povesti a cti. Procesná obrana žalovaného spočívala v tom, že len vykonával právo oznamovať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k protiprávnemu konaniu, pričom v podnete uvedený opis vytýkaného konania žalobcu a jeho hodnotenie nevybočuje z rámca tohto práva a ani z rámca slobody prejavu. 3. Vo všeobecnej teoreticko-právnej rovine súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 OZ a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa § 13 OZ a povinnosť súdom uloženú sankciu znášať. Za zákonom stanovené kumulatívne predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti označil: (i) existenciu zásahu, ktorý vyvolal alebo bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených § 11 OZ, (ii) neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu, t. j. konanie pôvodcu zásahu, ktoré je v rozpore s objektívnym právom a (iii) existenciu príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a vzniknutou ujmou. Konštatoval, že občianskoprávna ochrana osobnostných práv je založená na objektívnom princípe, t. j. pre úspešnosť jej uplatnenia sa nevyžaduje zavinenie (či už úmyselné, alebo z nedbanlivosti) na strane toho, kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Súdny prieskum namietaného zásahu do základného práva štandardne pozostáva z posúdenia jeho legality, teda či k nemu došlo zákonom alebo na základe zákona, a jeho proporcionality, teda či tento zásah obstojí ako primeraný s ohľadom na účel, ktorý sleduje. V prejednávanom prípade, keď dochádza k stretu základného práva žalobcu na ochranu osobnosti (porov. čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), do ktorého bolo zo strany žalovaného zasiahnuté podaním podnetu na disciplinárne konanie adresovanému SAK ako orgánu kompetentnému riešiť disciplinárne záležitosti advokátov pri výkone advokátskej činnosti, a práva žalovaného oznamovať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mohlo dôjsť k protiprávnemu konaniu (disciplinárnemu previneniu advokáta), ktoré je komponentom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (porov. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), zhliadol prítomnosť okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby totiž nejde (okrem iného) aj v tých prípadoch, keď je zásah dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom. Za takéto prípady možno považovať aj zásahy do osobnosti fyzickej osoby v rámci trestného či disciplinárneho konania, ak pritom pôvodca zásahu primeraným spôsobom realizuje výkon svojho subjektívneho práva alebo zákonom stanovenú

povinnosť. Medzi takého subjektívne práva patrí aj právo oznamovať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k protiprávnemu konaniu, ako aj právo obrátiť sa so žiadosťou o prešetrenie takéhoto konania na príslušný orgán. Totožný záver vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej neoprávneným zásahom do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. OZ nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti o objasnenie a prešetrenie určitých okolností, ak boli uskutočnené v prostredí oprávnenom vec riešiť (porov. Z III., str. 174, 177 a 198). Samotné podanie žiadosti kompetentnému orgánu na prešetrenie výkonu advokátskej činnosti teda samo osebe spravidla neznamená, že sa tým neoprávnene zasahuje do práva na ochranu osobnosti toho, voči komu takáto žiadosť smeruje. 4. V danom prípade žalovaný ako pôvodca zásahu („kto?“) podal listom zo 04.07.2022 podnet na začatie disciplinárneho konania („čo?“) proti žalobcovi - ktorý je osobou verejného záujmu („o kom?“) - pre výkon jeho advokátskej činnosti krátko po tom, ako bol 25. mája 2022 uskutočnený jeho výsluch v trestnej veci obvineného, ktorého žalobca obhajoval („kedy?“), pričom tento podnet bol adresovaný výlučne SAK ako orgánu kompetentnému zaoberať sa a riešiť disciplinárne záležitosti advokátov pri výkone advokátskej činnosti, a to bez akéhokoľvek ďalšieho jeho verejného rozširovania („kde?“). Podaním tohto podnetu bolo podľa prvoinštančného súdu len realizované subjektívne právo žalovaného žiadať kompetentný orgán o prešetrenie konkrétneho správania sa žalobcu pri výkone advokátskej činnosti (či jemu položené otázky v rámci výsluchu týkajúce sa pŕs jeho v tom čase maloletej dcéry, na ktorej malo byť spáchané sexuálne zneužívanie, boli v súlade s pravidlami výkonu advokácie), pričom tento úkon žalovaného z hľadiska jeho formy a obsahu vyhodnotil ako sťažnosť (podnet) proti advokátovi predpokladanú zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov i na jeho základe prijatým Disciplinárnym poriadkom SAK, s tým, že cieľom jeho podania bolo prešetrenie konkrétneho konania žalobcu na to kompetentným orgánom. Za daných okolností nemožno podľa prvoinštančného súdu namietaný zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti zo strany žalovaného hodnotiť ako konanie v rozpore s objektívnym právom, ale naopak, ako konanie, ktoré požíva tzv. úradnú licenciu, čiže zákonný dôvod, kedy je zásah do osobnostných práv priamo zo zákona dovolený, resp. jeho možnosť je zákonom predpokladaná. V ďalšom uviedol, že ani v takom prípade nie je podaním sťažnosti na prešetrenie výkonu advokátskej činnosti, resp. podnetu na začatie disciplinárneho konania vylúčené, že môže dôjsť vzhľadom na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, keď k realizácii tohto subjektívneho práva musí dôjsť primeraným spôsobom vzhľadom na okolnosti, za akých malo k nemu dôjsť a s prihliadnutím na funkciu, ktorú spĺňa výkon dotknutých práv, resp. povinností. O neprimeranosť zásahu pôjde vtedy, ak bude presahovať únosnú mieru, teda bude presahovať hranice tolerantnosti uznávané v demokratickej spoločnosti (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/200/2020). V danom prípade však žalovaným naformulovaný podnet a okolnosti, ktorého ho viedli k jeho podaniu, súd prvej inštancie nevyhodnotil ako excesívne a neprimerané, ktoré by odôvodňovali záver o šikanóznom výkone práva podať sťažnosť na advokáta pre výkon jeho advokátskej činnosti a o neoprávnenom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Odhliadnuc od toho, že posudzovaný podnet na začatie disciplinárneho konania bol adresovaný výlučne kompetentnému orgánu bez akéhokoľvek ďalšieho verejného rozširovania, a že zo strany žalovaného išlo výlučne len o jeden jediný (nie opakovaný) podnet smerujúci proti žalobcovi, prvoinštančný súd nezistil, že by tento podnet bol žalovaným podaný bez akejkoľvek relevantnej príčiny a mimo akejkoľvek vecnej a časovej súvislosti s výkonom advokátskej činnosti žalobcu s jediným cieľom žalobcovi svojvoľne uškodiť alebo sťažiť mu výkon advokácie. Z vykonaného dokazovania mal za nepochybné, že predmetný podnet vychádzal z pravdivého skutkového základu, teda zo skutočností, ktoré sa preukázateľne udiali. Žalovaný týmto podnetom len reagoval na otázky, ktoré mu žalobca počas výsluchu dňa 25.05.2022 skutočne položil, pričom zo samotného obsahu podnetu vyplýva, že práve tieto otázky boli príčinou, ktorá žalovaného viedla k podaniu podnetu kompetentnému orgánu, a ktorého cieľom bolo iniciovať prešetrenie, či položenie týchto otázok zo strany žalobcu vzhľadom na ich intímny obsah a kontext vyšetrovanej veci sexuálneho zneužívania, nevybočilo z pravidiel výkonu advokácie a profesijnej etiky. Prvoinštančnému súdu sa nejavil predmetný podnet ako neprimeraný či excesívny ani z hľadiska jeho obsahu a použitých výrazových prostriedkov. Uviedol, že z uhla pohľadu žalovaného možno ľudsky pochopiť, že sa ho mohlo osobne dotknúť položenie otázok týkajúcich sa veľkosti pŕs jeho dcéry, v ktorých bolo obsiahnuté aj subjektívne hodnotenie žalobcu, že „ja som ju ale videl a ona nemá žiadne prsia“. Takéto konštatovanie žalobcu v kontexte otázky, či žalovaný „verí“, že jeho v tom čase maloletá dcéra mohla byť sexuálne zneužívaná formou poznámok o jej „krásnych prsiach“ či obchytávania jej prsníkov, keď ona podľa prezentovaného subjektívneho názoru žalobcu „nemá žiadne prsia“, resp. „nemá prsia“, sa dá z uhla pohľadu žalovaného opodstatnene vnímať aj ako

urážka so „sexistickým podtextom“, resp. za výrok nedôstojný a ponižujúci jeho dcéru kvôli jej fyzickému vzhľadu. Za samozrejmé a nespochybňujúce označil, že v trestnej veci sexuálneho zneužívania sa budú klásť otázky aj intímneho charakteru priamo sa dotýkajúce cti a dôstojnosti poškodenej osoby, ale podľa názoru prvoinštančného súdu je potrebné si tiež uvedomiť, že žena, resp. v danom prípade dievča môže byť predmetom (objektom) sexuálneho zneužívania bez ohľadu na to, ako má fyzicky vyvinuté poprsie, a pokiaľ by aj mala poprsie menej vyvinuté, automaticky to neznamená, že je vylúčené, žeby vôbec mohla byť obeťou sexuálnych narážok na jej prsia či ich neželaného obchytávania. So zreteľom na uvedené, ak sa teda žalobca pri výsluchu žalovaného snažil položenými otázkami spochybniť, ako je vôbec možné, aby mohla byť dcéra žalovaného sexuálne zneužívaná poznámkami na jej prsia, pokiaľ - ako žalobca počas výsluchu uviedol - ona „nemá žiadne prsia“, tak nemožno žalovanému z pohľadu jeho vnímania danej situácie dôvodne vyčítať, že svoje právo podať kompetentnému orgánu sťažnosť, resp. podnet na žalobcu pre výkon jeho advokátskej činnosti a v ňom oznámiť skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mohlo dôjsť k protiprávnemu konaniu, a požiadať o ich prešetrenie, zneužil šikanóznym spôsobom, či realizoval zjavne neprimerane a excesívne. Z tohto aspektu sa potom ani v podnete obsiahnuté výrazové prostriedky o „neprofesionálnom správaní sa“ žalobcu, ktoré je „svojou podstatou hrubo urážajúce, majúce až „hulvátsky“ (t. j. vyznačujúci sa hrubosťou a nedostatkom slušnosti v medziľudských vzťahoch - pozn. súdu) charakter“, ktoré kvalifikoval ako hodnotiace úsudky žalovaného o výkone advokácie žalobcom, vychádzajúce z dostatočného faktického podkladu a zakladajúce sa na pravdivých premisách (nesporných skutočnostiach, ktoré sa reálne udiali), nejavili prvoinštančnému súdu ako použité mimo akéhokoľvek kontextu s jediným cieľom žalobcu len svojvoľne uraziť a očierniť. 5. Ako nenáležitú a pre vec samú bez osobitnejšieho významu vyhodnotil súd prvej inštancie aj argumentáciu žalobcu, v ktorej poukazoval na to, že bol právoplatne oslobodený spod návrhu na začatie disciplinárneho konania iniciovanom na základe podnetu žalovaného. Uviedol, že uvedená skutočnosť ešte neznamená, že žalovaný svoje právo oznamovať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mohlo dôjsť k protiprávnemu konaniu a právo obracať sa na kompetentné orgány s podnetmi či sťažnosťami o prešetrenie takýchto skutočností, uplatňoval v rozpore s objektívnym právom, mimo rámca obrany (vlastných, cudzích či verejných) právom chránených záujmov alebo evidentne neprimeraným, excesívnym či šikanóznym spôsobom s ohľadom na ich obsah, formu a nimi sledovaný účel. Oslobodenie spod návrhu na začatie disciplinárneho konania totiž nie je možné automaticky stotožniť so záverom o potrebe uprednostniť v rámci stretu základných práv sporových strán právo na ochranu osobnosti žalobcu. Rovnako za irelevantnú vyhodnotil prvoinštančný súd aj skutočnosť, že žalobca pri pokladaní predmetných otázok len vykonával svoju zákonnú povinnosť advokáta chrániť a presadzovať záujmy svojho klienta, príp. že tieto otázky neboli zo strany vyšetrovateľa v rámci výsluchu pripustené, nakoľko výkon advokácie je vecou verejnou, advokát nie je imúnny pred oprávnenou kritikou a môže byť predmetom posudzovania i prešetrovania na základe sťažností a podnetov, čo predpokladá nielen samotný zák. č. 568/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, ale aj vnútorné predpisy SAK (Advokátsky poriadok a Disciplinárny poriadok SAK). 6. V intenciách vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebol preukázaný neoprávnený charakter zásahu do osobnostných práv žalobcu, ako jedna z kumulatívne stanovených podmienok pre založenie občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv. Záverom s odkazom na ust. § 185 ods. 1 CSP prvoinštančný súd odôvodnil zamietnutie návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne E.. E.. Ľ. H., vyšetrovateľky OR PZ v Senci, z dôvodu, že žalobcom tvrdená skutočnosť- či sa žalobca vopred ospravedlnil žalovanému za položenie v podnete namietaných otázok, nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania, nakoľko samotná skutočnosť, že žalobca sa vopred ospravedlnil alebo vyjadril ľútosť za položenie otázok neznamená, že tieto otázky žalovaný nemohol vnímať ako urážajúce či neslušné, alebo že by sa tieto otázky stali právne imúnne voči akejkoľvek kritike. Z totožného dôvodu a aj so zreteľom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP zamietol aj návrh na vykonanie výsluchu žalobcu, ktorý bol jeho právnou zástupkyňou prednesený až na pojednávaní. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania (ktoré napokon ani neboli tvrdené). 7. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne ho zmeniť tak, že

súd žalobe vyhovie. Napadnuté rozhodnutie označil za vecne nesprávne, nezákonné, nepresvedčivé, so skutkovými vadami. Prvoinštančnému súdu vytkol nevykonanie dokazovania výsluchom svedkyne E.. E.. Ľ. H.?(vyšetrovateľky) a nesprávne vyhodnotenie relevancie skutočností, ktoré mali byť týmto výsluchom preukázané, resp. overené vo vzťahu k predmetu konania. Bol toho názoru, že ním tvrdená skutočnosť, a to že sa vopred pred položením otázok žalovanému ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad chúlostivými otázkami, ktoré mohli byť na prospech jeho klienta v postavení obvineného, má relevantnú súvislosť s predmetom konania, v ktorom žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázania neoprávnenosti zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Za stavu, keď sa žalobca vopred žalovanému ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad chúlostivými otázkami, ktoré musel pokladať, nemožno hodnotiace úsudky žalovaného uvedené v podnete na SAK, že „Je zrejmé, že D.. U. sa pri výkone advokátskej činnosti, pri výsluchu mojej osoby ako svedka správal tak, že to znižuje dôstojnosť advokácie a porušil tým povinnosti vyplývajúce z profesionálnej etiky, ktorých plnenie by sa od neho ako člena advokátskej komory očakávalo. Jeho správanie na výsluchu možno vyhodnotiť ako hrubo neprofesionálne, svojou podstatou hrubo urážajúce, majúce až „hulvátsky“ charakter“, považovať za primerané, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie. Pokiaľ by sa táto žalobcom tvrdená skutočnosť v konaní potvrdila, išlo by nepochybne o relevantné skutkové zistenie pre náležité vyhodnotenie súdom vo vzťahu k výrazovým prostriedkom žalovaného o „neprofesionálnom správaní“ sa žalobcu, ktoré je „svojou povahou hrubo urážajúce, majúce až „hulvátsky“ charakter“, či sa nejedná o neoprávnenú kritiku majúcu difamačný charakter. Prvoinštančný súd jednoznačne pochybil, keď zamietol návrh na vykonanie tohto dokazovania a žalobcovi tým sťažil dôkaznú pozíciu, čo nespravodlivo rezultovalo do záveru, že v konaní nebol preukázaný neoprávnený charakter zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu. Za prejav svojvôle a porušenie práva na spravodlivý súdny proces žalobca označil aj zamietnutie návrhu na jeho výsluch. Prvoinštančný súd celkom zjavne nemal záujem riadne zistiť skutkový stav veci, vypočuť si žalobcu, ktorý ako dotknutá osoba na svojich právach mohol v bezprostrednom kontakte so súdom priblížiť mu skutkové okolnosti veci a popísať ako žalobca pociťoval neoprávnený zásah žalovaného, aby si prvoinštančný súd mohol vytvoriť ucelený obraz o veci a lepšie pochopiť nárok žalobcu. Naviac prvoinštančný súd postupoval aj v rozpore so zákonom, ak zamietol návrh žalobcu aj s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania, pretože tento inštitút nebolo možné súdom uplatniť z dôvodu, že návrh na vykonanie výsluchu žalobcu bol uplatnený už v podanej žalobe, teda včas pri prvom procesnom úkone žalobcu, čo vyplýva z obsahu žaloby, v ktorej žalobca výslovne uviedol, že: „Preto po vykonanom dokazovaní výsluchom žalobcu a žalovaného a oboznámení sa s listinnými dôkazmi navrhuje žalobca vyhlásiť tento rozsudok...“ Návrh na výsluch žalobcu tak nebol prednesený až na konanom pojednávaní, ale tam bol len zopakovaný. Dôvodne sa preto žalobcovi javí, že súd prvej inštancie sa zamietnutím žalobcom navrhovaných dôkazov snažil len rýchlo zbaviť sa veci a uprednostnil rýchlosť konania pred riadnym a úplným zistením skutkového stavu a vytvorenia si tak skutkového základu potrebného pre spravodlivé rozhodnutie. V ďalšom žalobca poukázal na to, že jeho vyjadrenie citované žalovaným v podnete na SAK bolo prednesené za stavu, keď úvodnou otázkou bola otázka očíslovaná ako č. 1 v zápisnici o výsluchu žalovaného: „Do akej miery dôverujete Vašej dcére?“, čo vyplýva aj zo zistenia prvoinštančného súdu uvedeného v ods. 6. odôvodnenia, a na ktorú ďalšie otázky žalobcu očíslované v zápisnici pod č. 2 a 3, ktoré žalovaný už v podnete citoval, nadväzovali. Žalovaný sa takto vyjadril tiež za stavu, keď z výsluchu poškodenej v časti jej spontánnej odpovede vyplynulo, že podľa jej tvrdenia jej mal klient žalobcu každý deň počas tréningu hovoriť, že má krásne prsia, ktorá skutočnosť vyplýva zo zápisnice o výsluchu poškodenej zo dňa 17.05.2022 v uvedenej trestnej veci, ktorú ako dôkaz žalobca predložil prvoinštančnému súdu, avšak ten tomuto dôkazu nevedno prečo, nevenoval žiadnu pozornosť, pretože v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa neuvádza, čo z nej zistil a ani tento dôkaz nevyhodnotil jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi prihliadajúc na to, čo vyšlo v konaní najavo. Tiež z uvedeného zistenia prvoinštančného súdu vyplýva také zistenie, že k podaniu podnetu žalovaným na disciplinárne konanie proti žalobcovi malo dôjsť vraj „následne“ po vykonaní výsluchu žalovaného. Použitím príslovky následne sa zrejme zámerne snažil súd prvej inštancie zahmliť žalobcom poukazovanú skutočnosť, že žalovaný otázky priamo nenamietal a neohradil sa voči ich obsahu pri výsluchu, ale urobil tak až s odstupom skoro 54- kalendárnych dní (25.05.2022 až 13.07.2022 doručenie podnetu SAK). Je preto zjavnou ľubovôľou súdu prvej inštancie, keď v ods. 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa vyjadril tak, že v rozhodovanom spore je zo zisteného skutkového stavu zrejmé, že žalovaný podal listom z 04.07.2022 podnet na začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi (vraj) krátko potom, ako bol 25.05.2022 uskutočnený jeho výsluch v trestnej veci obvineného. Prvoinštančný súd sa takto vyhol aj vyhodnoteniu podstatnej a logickej argumentácie žalobcu, že ak by jeho správanie na výsluchu svedka malo byť také, ako ho neskôr začal popisovať žalovaný vo svojom podnete na disciplinárne konanie, tak by žalovaný tieto otázky priamo namietal na

výsluchu a ohradil by sa aj voči obsahu otázok, čo sa však nestalo priamo na výsluchu svedka, ale až skoro po 54- kalendárnych dňoch. V ďalšom žalovaný namietal, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s podstatným tvrdením žalobcu, že žalovaný svoj podnet koncipoval tak, že v ňom uvedené skutočnosti (položené otázky č. 2 a 3) uvádzal izolovane od otázky č. 1, na ktorú nadväzovali a snažil sa ich vykresliť ako žalobcov prvý verbálny kontakt pri výsluchu so žalovaným a bez zreteľa na to, že tieto žalobcom podané otázky boli reakciou na doposiaľ zistené skutočnosti v trestnom konaní, a hoci žalobca ešte pred ich položením žalovanému aj vyslovil ľútosť a ospravedlnil sa žalovanému, že ich musí položiť, konanie žalobcu hodnotil za hrubo neprofesionálne, hrubo urážajúce, majúce sexuálny až sexistický podtext a majúce až „hulvátsky“ charakter, a teda žalovaný skutočnosti uvádzal takou formou, že objektívne vyvolávajú dojem, že skresľujú pravdu, čím pôsobia difamačne. V postupe žalovaného žalobca vidí jasný úmysel privodiť mu disciplinárne stíhanie a znevážiť osobu žalobcu, znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť a profesionálnu povesť žalobcu pred SAK a kolegami advokátmi a vykresliť žalobcu ako hulváta, ktorý pokladá hneď od začiatku výsluchu bezohľadne bezpredmetné urážajúce otázky so sexuálnym a sexistickým podtextom, ktoré nemajú mať s vecou nič spoločné so zámerom urážať iné osoby. Podporne v tejto súvislosti poukázal aj na právne závery vyslovené v rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2009, v zmysle ktorých k zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nielen nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ale aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú sami o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne; k zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť aj prezentovaním neoprávnenej kritiky. Žalobca v nadväznosti na to označil za nepresvedčivý názor prvoinštančného súdu, že v danom prípade sú prítomné okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Skutočnosť, že výkon práva podať sťažnosť je garantovaný, dovolený, ešte podľa žalobcu neznamená, že toto právo nebolo žalovaným zneužité. Či sťažnosť žalovaného predstavuje oprávnený výkon práva, a či nie je zneužitím prostriedku sťažnosti žalovaným v úmysle privodiť žalobcovi disciplinárne stíhanie a poškodiť ho pred odbornou spoločnosťou ako advokáta a znevážiť jeho činnosť advokáta, ako to žalobca v konaní tvrdí, je nutné hodnotiť s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu, čo sa v danom prípade nestalo. Prvoinštančný súd sa naviac v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho podstatnými tvrdeniami, že žalovaný pri výsluchu nenamietal položené otázky, neodmietol na ne odpovedať, práve naopak na vyšetrovateľkou pripustené otázky odpovedal, nemal voči nim výhrady a nenamietal ich obsah a rovnako ani nezohľadnil časový odstup medzi položením otázok a podaním podnetu na začatie disciplinárneho stíhania a skutočnosť, že otázky neboli prvým žalobcovým tvrdeným verbálnym kontaktom so žalovaným. Nezohľadnil tiež, že žalobca vo svojom podnete nežiadal SAK o objektívne vyhodnotenie, či žalobca opisovaným konaním, ktoré žalovaný tendenčne popísal, neporušil povinnosť advokáta uloženú mu zákonom alebo stavovským predpisom, ale vynášal subjektívne súdy a iné ako postih nepripúšťal, keď záverom dokonca žiadal o prijatie potrebných opatrení vo vzťahu k osobe žalobcu. Uvedené tvrdenia prvoinštančný súd vôbec nevyhodnocoval jednotlivo ani vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, ktoré vo veci vykonal. Nesprávne vyhodnotil tiež relevanciu žalobcom navrhovaných dôkazov. Za daných žalobcom tvrdených okolností, ktoré prvoinštančný súd vôbec nevyhodnotil, je nepresvedčivý jeho záver o tom, že predmetný zásah nemožno charakterizovať ako konanie v rozpore s objektívnym právom, ale za konanie, ktoré naopak požíva úradnú licenciu. Pokiaľ prvoinštančný súd hodnotil v zmysle odkazovanej judikatúry aj obsah, formu a cieľ prejavu, tak žalobca bol toho názoru, že výhrady k pokladaným otázkam mal žalovaný namietať v prostredí oprávnenom vec riešiť, teda pri jeho výsluchu, aby vyšetrovateľka rozhodla, či ich pripustí. Žalobca vyslovil presvedčenie, že súd prvej inštancie na prospech žalovaného celú situáciu zľahčil, keď uviedol, že podaním podnetu bolo len realizované subjektívne právo žalovaného žiadať kompetentný orgán o prešetrenie konkrétneho správania žalobcu pri výkone advokátskej činnosti, keď z formulácie podnetu jednoznačne vyplýva, že žalovaný nežiada prešetrovať správanie žalobcu, ale rovno vynáša subjektívne súdy a žiada prijať opatrenia voči žalobcovi. Namietal aj nesprávne skutkové zistenia, keď súd prvej inštancie v ods. 17.2. odôvodnenia uviedol, že z vykonaného dokazovania je vraj nepochybné, že predmetný podnet vychádzal z pravdivého skutkového základu, t. j. zo skutočností, ktoré sa preukázateľne udiali. Žalovaný v jeho sťažnosti nepopísal skutočnosti pravdivo, pretože podnet koncipoval tak, že žalobca ako obhajca hneď v úvode výsluchu položil žalovanému absolútne nevhodnú otázku. Prvoinštančný súd pritom zo zápisnice z výsluchu zistil, aké otázky boli žalovanému počas výsluchu položené. Pravdivosť vylučuje aj zamlčanie skutočnosti, že žalobca sa pred položením otázok žalovanému vopred ospravedlnil. Za daných okolností ani použité výrazové prostriedky nemožno považovať za primerané a zakladajúce sa na pravdivých premisách, ktoré sa reálne udiali a kritiku za oprávnenú, ako to nesprávne urobil súd prvej inštancie. Nemožno súhlasiť ani s právnym názorom prvoinštančného súdu, že oslobodenie spod návrhu na začatie disciplinárneho

konania nemá vraj pre meritum veci osobitejší význam, keď preukazuje, že podnet žalovaného nebol opodstatnený a žalobca v konaní tvrdí neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv a tvrdí, že sťažnosť bola žalovaným zneužitá v úmysle privodiť žalobcovi disciplinárne stíhanie a znevážiť jeho osobu, znížiť jeho profesijnú, stavovskú česť, vážnosť a dôstojnosť, odbornú a profesionálnu povesť pred SAK a kolegami advokátmi. Záverom poukázal na to, že kritika advokáta musí rešpektovať zásadu proporcionality a ochranu osobnosti pred neprimeranými, dehonestujúcimi zásahmi do jeho cti a povesti. Samotný vnútorný predpis SAK (§ 15 ods. 1 písm. a) Disciplinárneho poriadku) predpokladá, že sťažnosťou možno neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv advokáta. Prvoinštančný súd mal preto pri strete opráv sporových strán zvážiť všetky okolnosti daného prípadu, a to vrátane tej, že žalobca pri pokladaní otázok vykonával svoju zákonnú povinnosť advokáta chrániť práva a oprávnené záujmy svojho klienta, robiť všetko čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, rovnako tak tomu predchádzajúce ospravedlnenie a vyslovenie ľútosti. Prvoinštančný súd však dal prednosť právu žalovaného pred právom žalobcu bez toho, aby prihliadol a všetky okolnosti prípadu, a aby až potom posúdil, či výroky žalovaného sú primerané konkrétnej situácii. 8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k namietanému nevykonaniu dokazovania výsluchom vyšetrovateľky žalovaný poukázal na to, že žalobca nemá procesný nárok ma vykonanie navrhovaných dôkazov. Súd prvej inštancie v súdnom konaní totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy; posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/247/2010). Nevykonanie dôkazov tak vôbec nie je možné považovať za znemožnenie realizovania procesných práv strany alebo za inú vadu konania. Medzi procesné práva strany sporu nepatrí povinnosť súdu vykonať dôkazy, ktoré strana navrhla, súd je povinný sa návrhom na vykonanie dôkazu zaoberať, a ak sa ho rozhodne nevykonať, je povinný nevykonanie dôkazu odôvodniť (mutatis mutandis R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). V druhom rade prvoinštančný súd uvedený dôkaz nevykonal z dôvodu, že nemôže prispieť k zisteniu skutkového stavu relevantného pre rozhodnutie. Ako nakoniec sám uviedol žalobca v odvolaní, tak to, či sa žalobca pred položením otázok žalovanému ospravedlnil alebo nie, je irelevantné vo vzťahu k tomu, či je kritika legitímna (prípustná) alebo nie. Prvoinštančný súd správne vystihol, že podstatný je obsah položených otázok a ich gradácia. Ak niekto urazí iného tak, že sa mu najprv (akože) ospravedlní, že mu následne povie, že je hlupák, a potom ho skutočne označí za hlupáka, neznamená, že ho neurazil. Podľa žalovaného je preto irelevantné, či žalobca pred položením otázok vyjadril nejakú ľútosť alebo nie. Vyslovil názor, že žalobca mohol otázky k dôveryhodnosti poškodenej klásť slušným a k jej osobnosti rešpektujúcim spôsobom a nemusel by sa tak pred tým ani potom ospravedlňovať. Úvahu prvoinštančného súdu v tomto smere preto označil za správnu a logickú. Podľa žalovaného neobstojí ani argumentácia žalobcu, že nevykonanie dôkazu je prejavom svojvôle súdu. Naopak žalobca nedokázal úvahu súdu spochybniť relevantnými argumentmi. Uviedol, že aj pokiaľ by sa žalobca vopred „ospravedlnil“, hodnotenie správania žalobcu ako neprofesionálneho, urážajúceho, hulvátskeho, neetického má podľa žalovaného skutkový základ v obsahu výrokov žalobcu a žalobca mohol naviac otázky klásť slušným a rešpektujúcim spôsobom. Zdôraznil tiež, že dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie odmietol vykonanie dôkazu, je plne kompatibilný s právom na súdnu ochranu a s judikatúrou ÚS SR a ESĽP (napr. II. ÚS 410/06, sp. zn. II. ÚS 268/2018, rozhodnutie ESĽP vo veci Kraska proti Švajčiarsku z roku 1993). Podľa žalovaného žalobca mohol klásť otázky množstvom iných spôsobov, ktoré by rešpektovali osobnosť poškodenej, nevyvolávali by efekt sekundárnej viktimizácie a v konečnom dôsledku by rešpektovali aj vzťah dcéry a otca. Zdôraznil, že advokát nie je oprávnený obhajovať práva klienta akýmkoľvek spôsobom, ale len čestne, primeraným spôsobom, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu, v súlade s dobrými mravmi a zásadami slušného správania sa. Pokiaľ chcel obhajca zistiť, či svedok dôveruje dcére, resp. jej tvrdeniam, tak mu mal položiť takúto jasne formulovanú otázku bez nadbytočných a minimálne nevhodných poznámok: „Ja som ju videl a ona nemá žiadne prsia“ alebo „Vyjadreniu teda veríte, napriek tomu, že nemá prsia“ znevažujúcich dcéru žalovaného ako ženu. Vtedy by žalobca konal primerane, slušne a v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný naopak celkom legitímne mohol nadobudnúť presvedčenie, že žalobca sa takýmto spôsobom snaží vyviesť ho z rovnováhy, uraziť jeho a jeho dcéru. Aj keby sa žalobca pred položením otázok vyjadril tak, ako to tvrdí, bola to len zdanlivá alibizácia jeho hrubo neslušného konania voči žalovanému a jeho dcére. Tvrdenie uvedené už v žalobe, že pred výsluchom uviedol: „Pán doktor, je mi ľúto, ale budem Vám musieť položiť aj takéto otázky“, žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal, pričom platí, že sporové strany sú povinné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatniť včas (vrátane

návrhov na vykonanie dôkazov podľa § 149 CSP) a na neskôr predložené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nemusí súd prihliadať. Návrh na výsluch vyšetrovateľky žalobca v žalobe neuviedol, ale navrhol ho až v podaní zo dňa 21.04.2023, teda prostriedok procesného útoku neuplatnil včas. Z rovnakých dôvodov považoval žalovaný za irelevantný aj navrhovaný výsluch žalobcu. Pokiaľ žalobca uviedol, že jeho výsluchom sa mal súd oboznámiť aj s tým, ako pociťoval neoprávnený zásah žalovaného a mohol si vytvoriť ucelený obraz, uvedené je úplne irelevantné, nakoľko pre rozhodnutie bolo podstatné znenie položených otázok, ktorý obsah je nesporný a už len ich znenie (obsah) celkom jasne preukazuje, že zo strany žalovaného nešlo o zneužitie práva podať podnet SAK, a že jeho hodnotenie správania sa žalobcu má skutkový základ. Naviac subjektívne pociťovanie zásahu zo strany žalobcu je v konaní o ochranu osobnosti irelevantné, a to odhliadnuc od skutočnosti, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predmetom konania nie je, rozhodujúce je naopak objektívne hľadisko (napr. NS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 424/2012). Nie je ani vôbec zrejmé, ako by výpoveď žalobcu o jeho subjektívnom preciťovaní zásahu bola spôsobilá prispieť k objasneniu skutkového stavu relevantnému pre rozhodovanie alebo k jeho zmene. Uvedené dôvody boli podľa názoru žalovaného dostatočné pre odmietnutie vykonania výsluchu žalobcu. Vo vzťahu k námietke oneskorenosti uplatnenia tohto dôkazu žalovaný poukázal na to, že je vôbec sporné, či text žaloby, na ktorý žalobca poukazuje, je návrhom na vykonanie dôkazu výsluchom žalobcu. Pokiaľ totiž žalobca v žalobe navrhuje vykonanie konkrétneho dôkazu, robí tak explicitne spôsobom nevybudzujúcim pochybnosti s tým, že súčasne označuje aj skutočnosti, ktoré má navrhnutý dôkaz preukázať. Formulácia „po vykonanom dokazovaní výsluchom žalobcu a žalovaného“ bez uvedenia konkrétnych relevantných skutkových okolností, ktoré majú byť dôkazom preukázané, nie je podľa žalovaného relevantným návrhom na vykonanie dôkazu. Ak žalobca už v žalobe navrhoval svoj výsluch, mieniac tento návrh vážne, nielen formálne, mal sa dostaviť na pojednávanie a vypovedať. Za súčasť riadneho a včasného uplatnenia procesných práv je možné považovať aj dostavenie sa na pojednávanie, ak žalobca skutočne chcel vypovedať. V každom prípade dôkaz výsluchom žalobcu bol irelevantný, bez ohľadu na to, či ho žalobca navrhol včas alebo nie. Poukázal tiež na to, že žalobca po podaní žaloby predložil súdu dve vyjadrenia k predmetu konania, na pojednávaní bol jeho právny zástupca, a preto mal viac ako dostatočnú možnosť vo veci skutkovo a právne argumentovať. Vo vzťahu k predmetu konania a vo vzťahu k správnosti napadnutého rozsudku označil za bezpredmetnú aj ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalobcu, v ktorej polemizoval nad správnosťou hodnotenia, že žalovaný podal podnet na SAK následne po svojom výsluchu, podstatné bolo znenie otázok, ktoré bolo nesporné. To, či a kedy podá dotknutá osoba podnet na SAK, je výlučne na jej subjektívnom rozhodnutí a nemá žiadnu relevantnú súvislosť s tým, ako žalovaný položené otázky vnímal. Za nezmyselnú a neopodstatnenú označil aj ďalšiu námietku týkajúcu sa neuvedenia prvej otázky v podnete žalovaného. Bol to naviac sám žalobca, ktorý poukazoval na to, že žalovaný mal k dispozícii zápisnicu z trestného konania, a že ju priložil k podnetu na SAK, ktorý nebol vypracovaný tendenčne. Práve tým, že žalovaný priložil k podnetu zápisnicu z výsluchu, priblížil celý kontext položených otázok. Poukaz žalobcu na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2009 označil za neprípadný. Dodal, že žalovaný v podnete na SAK neuviedol údajné predchádzajúce ospravedlnenie žalobcu preto, že si nebol vedomý toho, že by tak žalobca urobil. Pokiaľ preto žalobca na základe ním tvrdených a neúplne prezentovaných skutočností odvodzuje úmysel žalobcu znevážiť žalobcu alebo mu privodiť disciplinárne stíhanie, označil to len za fabuláciu. Rovnako samotná skutočnosť, že žalobca sa s hodnotením súdu nestotožnil, neznamená, že záver súdu o tom, že žalovaný svoje právo podať podnet na SAK nezneužil, je nepresvedčivý. Nakoniec sám žalobca neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali opaku. Žalobcom označené skutočnosti sú totiž irelevantné (nenamietanie otázok pri výsluchu žalovaným, podanie podnetu na SAK, neuvedenie prvej otázky, hodnotenie žalobcu v podnete, ktorým realizoval subjektívne právo). Vyslovil názor, že žalobca nereflektuje na to, že konanie advokáta je spôsobilým a legitímnym predmetom kritiky a hodnotiace úsudky žalovaného mali skutkový základ. Naviac v podnete logicky musí jeho predkladateľ odôvodniť, prečo považuje konanie advokáta za také, ktoré porušuje stanovené pravidlá a príslušný orgán sa s tým mohol a nemusel stotožniť. Žalobca ani nakoniec neoznačil žiadne ustanovenie hmotného práva, ktoré mal žalovaný porušiť. Za neopodstatnenú a nezmyselnú označil aj námietku, že žalovaný mal závadnosť otázok riešiť v oprávnenom prostredí, keď orgán činný v trestnom konaní kontroluje len prípustnosť otázok z hľadiska procesného (sugestívnosť, kapcióznosť a pod.) a nie je oprávnený sa zaoberať porušením profesionálnych povinností advokáta. Nepravdivým je aj tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalovaný v podnete na SAK nežiadal prešetrenie konania žalobcu. Za irelevantné označil, kedy boli žalovanému otázky položené. Podstata totiž nespočíva v tom kedy, ale aké (s akým obsahom) boli otázky položené. Odhliadnuc od toho uviedol, že namietané otázky boli položené ako otázky č. 2 a 3, a preto je hodnotiaci úsudok, že boli položené v úvode výsluchu, opodstatnený. Uvedená skutočnosť

sa však žalobcu nijako nedotýka. Namietal tiež, že v konaní nebolo preukázané, že podnet na SAK bol žalovaným zneužitý v úmysle privodiť žalobcovi disciplinárne stíhanie a znevážiť ho. V kontexte tohto je irelevantné, či bol žalobca v disciplinárnom konaní oslobodený. Ak by mala platiť úvaha žalobcu, potom by sa právo podať podnet na SAK (petičné právo, sloboda prejavu a právo na informácie a inú právnu ochranu) zužovali len na také podania, ktoré sú opodstatnené, čo je neprimerané a nemá oporu v Ústave SR a ani v žiadnom inom právnom predpise. Práve naopak oslobodenie žalobcu v disciplinárnom konaní znamená, že zásah spočívajúci v podaní podnetu SAK neohrozil a ani neporušil žalobcove osobnostné práva. Zásah podľa neho nebol spôsobilý ohroziť a/alebo porušiť jeho osobnostné práva. Žalovaný adresoval svoj podnet obsahujúci pravdivostný popis skutku orgánu verejnej moci (orgánu záujmovej samosprávy), ktorý je oprávnený sa podnetom zaoberať, čo samo o sebe vylučuje spôsobilosť podnetu vyvolať ujmu vo sfére osobnostných práv žalobcu. Sťažnosťou sa zaoberajú orgány SAK, a to revízna komisia a následne disciplinárny senát, ktoré sú zložené z kvalifikovaných právnikov, advokátov, ktorí si na skutkové okolnosti prezentované v podnete urobia vlastný názor. Hodnotenie konania žalobcu tak, ako bolo prezentované v podnete, pretože to v skutočnosti žalobca namieta, automaticky neznamenalo a ani nemohlo znamenať, že by boli adresáti podnetu presvedčení o tom, že žalobca porušil pravidlá výkonu advokácie. Naviac v disciplinárnom konaní sa aplikuje prezumpcia neviny. K záveru o tom, či žalobca porušil alebo neporušil pravidlá výkonu advokácie, logicky adresáti podnetu dospievajú sami, a to po prešetrení veci. Subjektívnym presvedčením predkladateľa nie sú viazaní. Z uvedeného je rovnako zrejmé, že podnet opierajúci sa o pravdivé skutočnosti vôbec nie je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv advokáta. Záverom zhrnul, že žalobca v konaní neprezentoval žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by kritika vybočovala z medzí pravidiel vyplývajúcich z právnych predpisov alebo zásad dobrých mravov. Nebolo úlohou žalovaného, aby zvažoval, že žalobca kladie otázky v rámci výkonu advokácie, to je úlohou SAK, a preto sa aj na tento orgán obrátil. Žalovaný z už uvedených dôvodov mohol legitímne konanie žalobcu považovať za také, ako ho hodnotil v napadnutom podnete. Žalobca ako dlhoročný a skúsený advokát mohol a mal položiť otázky rešpektujúcim spôsobom, slušne a primerane a uvedené bolo možné vzhľadom na okolnosti od neho očakávať. 9. Žalobca v odvolacej replike zotrval na odvolacej argumentácii. Podľa jeho názoru vyjadrenie žalovaného nie je spôsobilé zhojiť ním vytýkané skutkové vady a vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Nad rámec už uvedeného poukázal na posun v judikatúre v tom smere, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať medzi stranami spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalovaného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 168/2019 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 29/2019). Zotrval na názore, že výsluch vyšetrovateľky mal objasniť medzi stranami spornú skutočnosť dôležitú pre posúdenie toho, že žalovaný podnet koncipoval tak, že v ňom uvádzané skutočnosti (položené otázky č. 2 a 3) boli izolované od otázky 1, na ktorú nadväzovali, hoci žalobca pred ich položením vyslovil ľútosť a ospravedlnil sa žalovanému, že ich musí položiť. Žalovaný sa podľa neho v podanom vyjadrení snaží dovysvetľovávať dôvody, prečo súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz a vkladá do odôvodnenia rozhodnutia aj to, čo v ňom uvedené nie je. Vo svojom vyjadrení vysvetľuje, ako to súd myslel a potom preformulováva zdôvodnenie nevykonania dôkazu súdom prvej inštancie absurdným príkladom, ktorý je neprimeraný a neporovnateľný k okolnostiam súdenej veci. Dovysvetľovávanie a dopĺňanie dôvodov nevykonania dôkazu súdom prvej inštancie preto označil za bezpredmetné. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení spomína sekundárnu viktimizáciu, tá je u žalovaného vylúčená, nakoľko žalovaný nebol v postavení obete, ale svedka. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalovanému položené otázky sa mali dotknúť osobnosti dcéry žalovaného, ktorá v čase výsluchu žalovaného už bola plnoletá, a teda žalovaný už nebol jej zákonným zástupcom. Zdôraznil, že advokát má nielen zákonnú povinnosť pri výkone advokácie neznižovať dôstojnosť advokátskeho stavu, dodržiavať pravidlá profesijnej etiky (ktorú povinnosť žalobca neporušil), ale má aj zákonnú povinnosť chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, ktoré podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Otázky na žalovaného boli vecné a na prospech jeho klienta v postavení obvineného s ohľadom na to, čo vyšlo do tej doby z vykonaných dôkazov najavo, pričom boli položené v trestnom konaní, v ktorom hrozil závažný zásah do základných práv a slobôd klienta žalobcu v postavení obvineného. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení tvrdil, že návrh na výsluch svedka žalobca neuplatnil včas, uviedol, že uvedené je bez významu, nakoľko súd prvej inštancie výsluch vyšetrovateľky nezamietol z dôvodu, že by ho považoval za nie včas uplatnený, ale zamietol ho z iného dôvodu. Napriek tomu má za to, že bol uplatnený včas vo vyjadrení z 21.04.2023, ktorému predchádzalo vyjadrenie žalovaného z 10.03.2023, v ktorom žalovaný žalobcom tvrdenú

skutočnosť (že sa žalobca pred položením otázok vopred ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad chúlostivými otázkami), spochybnil. Na predmetné vyjadrenie bol naviac súdom vyzvaný a dodržal súdom stanovenú lehotu na uvedenie ďalších skutočností a označenie ďalších dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Výsluch žalobcu nemal preukázať predchádzajúce ospravedlnenie žalobcu, ako to uvádza žalovaný vo vyjadrení, ale mal ako dotknutá osoba v bezprostrednom kontakte so súdom priblížiť skutkové okolnosti veci (aj to ako pociťoval neoprávnený zásah), aby si súd mohol vytvoriť ucelený obraz o veci a lepšie pochopiť nárok žalobcu. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení uvádzal, že subjektívne pociťovanie zo strany žalobcu je irelevantné, tak žalobca dodal, že v konaní nebol podstatný ani subjektívny pocit žalovaného, že sa cítil byť urazený pokladanými otázkami, a napriek tomu súd prvej inštancie toto bral na zreteľ, keď vyslovil toto pochopenie pre žalovaného. Pre rozhodnutie bolo podstatné posúdiť akou formou žalovaný uviedol skutočnosti v podnete, či tieto neskreslil, či ich uviedol ako sa stali s prihliadnutím na okolnosti a súvislosti, a to aj vzhľadom na žalobnú argumentáciu. Za bezpredmetné označil tvrdenie žalovaného o tom, že návrh na výsluch žalobcu nie je relevantný, uvedené je bezpredmetné, nakoľko súd ho zamietol z iných dôvodov. Pokiaľ žalovaný namietal, že ak výsluch mienil vážne, mal sa dostaviť na pojednávanie, žalobca uviedol, že jeho právna zástupkyňa ospravedlnila pred pojednávaním jeho neúčasť z dôvodu, že sa zúčastňuje ako právny zástupca iného pojednávania, na ktorom zastupuje svojho klienta, čo síce súd nezaprotokoloval do zápisnice, avšak toto ospravedlnenie akceptoval, pretože nezamietol návrh na vykonanie výsluchom žalobcu z dôvodu, že žalobca mal, ale sa nedostavil na pojednávanie. Poukázal tiež na to, že žalovaný k podnetu ani nepredložil zápisnicu v úplnom znení, ale túto zámerne predložil neúplnú bez poslednej strany, na ktorej je zachytená výpoveď žalovaného, že nevie, čo presne bolo obsahom trestného oznámenia, že toto spísal právny zástupca podľa toho, čom mu povedala dcéra žalovaného, že žalovaný to neuchováva a nečíta a len toto trestné oznámenie podpísal. Odvolanie sa na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2009 vôbec nepovažoval za neprípadné. Za účelové označil tvrdenie žalovaného, že ospravedlnenie v podnete na SAK nespomenul z dôvodu, že si ho vraj nebol vedomý a vôbec ho nezbavuje zodpovednosti za to, že ho neuviedol, resp. že túto skutočnosť zatajil, pretože žalovaný nesie zodpovednosť, aby v podnete popísal skutočnosti neskreslene tak, ako sa stali. Zotrval aj na názore, že žalovaný voči nemu v podnete nesmeroval kritiku, ale privodenie mu disciplinárneho stíhania. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že sa jednalo o legitímny výkon práva z jeho strany, tak žalobca zdôraznil, že výkon práva slobody prejavu, vrátane petičného práva so sebou nesie aj zodpovednosť petenta, a to tým skôr, že ide o obvinenie vážne, ktoré by mohlo založiť disciplinárnu zodpovednosť. Žalovaný svoje hodnotiace úsudky opiera o skutočnosti uvedené takou formou, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne a dehonestujúco. V danom prípade k zásahu nedošlo len v súkromnom rozhovore medzi dvoma osobami alebo listom určeným žalobcovi. S obsahom sťažnosti sa totiž s určitosťou museli oboznámiť aj ďalšie osoby, členovia revíznej komisie, členovia III. disciplinárneho senátu, I. odvolacieho disciplinárneho senátu, ktorými sú advokáti, teda kolegovia žalobcu a tiež osoby pracujúce na oddelení sťažností, ktoré po organizačnej a technickej stránke zabezpečujú vybavovanie sťažností. Práve skutočnosť, že k zásahu došlo v prostredí SAK, t. j. organizácie, ktorá má právomoci rozhodnúť o sankcii za disciplinárne previnenie advokáta, vedie k záveru o objektívnej spôsobilosti narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 OZ, okrem osobnej občianskej cti, dôstojnosti aj profesnú česť a vážnosť advokáta. 10. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že odvolanie žalobcu ani v spojení s vyjadrením nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ poukazoval na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 168/2019, ušlo jeho pozornosti, že základnou podmienkou jeho aplikácie je to, že navrhovaným opomenutým dôkazom má byť preukázaná skutočnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, čo v danom prípade splnené nebolo. Ak by aj bola pravdivá argumentácia žalobcu o úmysle privodiť mu disciplinárne stíhanie, tak uvedené označil za celkom legitímne. Neuvedenie údajného ospravedlnenia aj naďalej považoval za bezpredmetné o to viac, ak príslušný orgán nerozhodoval od stola len na základe podania žalobcu, ale po riadnom zistení skutkového stavu a nakoniec aj po vypočutí stanoviska žalobcu, ktorý sa tak mohol brániť. Uvedené svedčí o tom, že podnet nebol spôsobilý privodiť žalobcovi ani ohrozenie jeho osobnostných práv. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že položené otázky boli vecné, pretože celkom nevhodne komentovali fyzický vzhľad dcéry žalobcu. Vo vzťahu k žalobcom namietaným časovým súvislostiam poukázal tiež na to, že na podanie podnetu na SAK žalobca nemal žiadnu zákonnú lehotu. K námietkam nevysporiadania sa s niektorými otázkami zo strany konajúceho súdu poukázal na to, že jeho úlohou bolo vysporiadať sa len s podstatnými tvrdeniami a tvrdenie o izolovanom uvedení otázky č. 2 a 3 bolo nepodstatné. Pre zistenie stanoviska žalovaného k dôveryhodnosti jeho dcéry bola podľa žalovaného postačujúca otázka č. 1. Dodal tiež, že podanie podnetu disciplinárnemu senátu revíznou komisiou SAK samo o sebe svedčí o tom, že podnet

žalovaného nebol svojvoľný a ani zjavne neopodstatnený, ale mal legitímny základ, ktorý bol legitímny minimálne v tom, že sa ním bolo potrebné meritórne zaoberať a vyriešiť otázky v ňom nastolené, čo je vo verejnom záujme. Vo verejnom záujme je stanoviť hranice legitímneho výkonu advokácie, hranice obhajoby klienta. Pokiaľ sa aj zamestnanci SAK alebo advokáti vykonávajúci funkcie v orgánoch SAK oboznámili s obsahom podnetu, uviedol, že na základe jeho obsahu si sami mohli urobiť vlastný názor na správanie žalobcu. V každom prípade prešetrenie podnetu bol proces, ktorý žalobca ako advokát bol povinný strpieť a nie je dôvod postihovať žalovaného za to, že legitímne uplatnil svoje právo. 11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Žalobca v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné a presvedčivé argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a jeho subjektívna nespokojnosť s rozhodnutím súdu a hodnotením výsledkov vykonaného dokazovania nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. Uvedené platí o to viac, že súd prvej inštancie sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné a riadne a zrozumiteľne odôvodnil aj nevykonanie žalobcom navrhovaného dokazovania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a nevyplýva z neho jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, zmyslu a podstaty. Vo svojej argumentácii bol prvoinštančný súd koherentný a ním logicky prezentované argumenty podporujú záver vyjadrený vo výroku súdneho rozhodnutia. Nakoľko odvolací súd nezhliadol existenciu žiadneho zo žalobcom uvádzaných odvolacích dôvodov a s odôvodnením napadnutého rozsudku sa v celkom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd dopĺňa nasledovné. 12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie konštatujúc absenciu neoprávnenosti namietaného zásahu do osobnostných práv žalobcu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku difamačných výrokov uvedených na jeho adresu žalovaným v ním podanom podnete na disciplinárne konanie doručenom SAK, vyhodnotil podanú žalobu ako nedôvodnú. Žalovaným podaný podnet na disciplinárne stíhanie žalobcu nevyhodnotil ani s prihliadnutím na jeho obsah, použité výrazové prostriedky a okolnosti, ktoré mu predchádzali, ako excesívny a neprimeraný, jednalo sa podľa jeho názoru o legitímny, nie šikanózny výkon práva podať sťažnosť na advokáta pre výkon jeho advokátskej činnosti, ktorý vychádzal z pravdivého skutkového základu. Ako irelevantné pre posúdenie veci vyhodnotil samotné oslobodenie žalobcu spod návrhu na začatie disciplinárneho konania a skutočnosť, či sa žalobca pred položením otázok žalovanému ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad otázkami, ktoré následne predložil. Žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým nevykonanie ním navrhovaného dokazovania výsluchom vyšetrovateľky E.. E.. Ľ. H.?.?a žalobcu v spojení s nesprávnym vyhodnotením relevancie skutočností, ktoré mali byť týmito výsluchmi zistené a na to nadväzujúcim neúplným zistením skutkového stavu veci. V rámci hodnotenia dôkazov žalobca namietal tiež: i) nezohľadnenie skutočnosti, že v podnete žalovaného citovaným otázkam predchádzala nezmienená úvodná otázka č. 1, na ktorú ďalšie položené otázky nadväzovali, čím žalovaný vyvolal dojem, že napadnuté otázky predstavovali prvý verbálny kontakt žalobcu so žalovaným pri výsluchu, ii) nenamietanie položených otázok žalovaným v rámci vykonávaného výsluchu, iii) podanie podnetu s časovým odstupom 54 kalendárnych dní od vykonaného výsluchu žalovaného ako svedka v trestnom konaní, čo nezodpovedalo záveru prvoinštančného súdu o krátkej nadväznosti medzi týmito úkonmi, iv) nepresvedčivosť a nesprávnosť záveru o vylúčení neoprávnenosti namietaného zásahu a v) nezohľadnenie oslobodzujúceho rozhodnutia v disciplinárnom konaní. 13. Pokiaľ sa týka žabcom vytýkaného nevykonania dokazovania a neúplného zistenia skutkového stavu veci potrebného pre meritórne rozhodnutie odvolací súd v teoreticko- právnej rovine poukazuje na to, že dokazovanie predstavuje zákonom upravený postup súdu a sporových strán, na základe ktorého súd získava potrebné penzum podstatných skutkových poznatkov o predmete sporu. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaných dôkazov, ako aj prípustnosti ich vykonania prináleží súdu, ktorý nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania (§ 185 ods. 1 CSP). Súd je tým subjektom,

ktorý v spore určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré dôkazy vykoná. Ústavný súd SR opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky stranou navrhované dôkazy (napr. uznesenia zo dňa 08. 10. 1997, sp. zn. I. ÚS 64/1997, zo dňa 18.12.1997, sp. zn. I. ÚS 98/1997, zo dňa 31.08.2004, sp. zn. IV. ÚS 252/2004). Nevykonanie dôkazov je však súd z hľadiska nárokov kladených na meritórne rozhodnutie povinný v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. Spravidla súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú spôsobilé preukázať skutočnosti predpokladané skutkovou podstatou príslušnej právnej normy, t. j. rozhodné pre hmotnoprávne posúdenie veci, príp. dôkazy smerujúce k preukázaniu skutočnosti už preukázanej iným dôkazom. Súd musí pristupovať k vyhodnocovaniu návrhov na vykonanie dokazovania citlivo a zodpovedne, nakoľko rozsah dokazovania má vplyv nielen na výsledok sporu, ale aj dĺžku konania a nemal by viesť k neúmernému predlžovaniu konania a oddiaľovaniu stavu právnej istoty. Musí pritom dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento nebude preukázaný iným dôkazom. Ak by súd vylúčil z dokazovania takýto dôkaz spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie by bolo prípustné, zakladalo by to odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko takýmto postupom by súd sťažil dôkaznú pozíciu sporovej strany, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. 14. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). 15. V danej veci odvolací má za to, že riadne odôvodneným nevykonaním dokazovania výsluchom vyšetrovateľky E.. E.. Ľ. H.?a žalobcu, nedošlo k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP. Plne sa stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu a žalovaného, že skutočnosť, či sa žalobca pred položením otázok žalovanému ako svedkovi vopred ospravedlnil a vyjadril nad budúcimi otázkami ľútosť, nie je pre meritórne rozhodnutie relevantná. Opísané konanie žalobcu, ktoré malo predchádzať položeniu otázok, ho nezbavuje zodpovednosti za ich obsah a formuláciu, a nemá zásadnejší vplyv na záver o tom, či kritika žalobcom položených otázok prezentovaná žalovaným v podnete adresovanom SAK bola prípustná, primeraná a vychádzala z pravdivého skutkového základu. Skreslenosť skutkového základu uvedeného v posudzovanom podnete nemožno vyvodiť ani z toho, že žalovaný informáciu o prípadnom ospravedlnení sa žalobcu v podnete neuviedol. Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že skutočnosť, či sa žalobca vopred žalovanému pred položením otázok ospravedlnil a prejavil ľútosť, predstavuje relevantné skutkové zistenie potrebné pre meritórne rozhodnutie, a že by nevykonaním tohto dôkazu prvoinštančný súd žalobcovi sťažil dôkaznú situáciu v spore. Na záver o dôvodnosti podanej žaloby by aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedené zistenie nemalo žiaden podstatný vplyv. Rovnako je možné súhlasiť aj s názorom žalovaného,

že žalobca ako dlhoročný a skúsený advokát mal možnosť otázky smerujúce k dôveryhodnosti poškodenej položiť aj iným, vhodnejším a citlivejším spôsobom, bez nadbytočných a nevhodných poznámok (subjektívnych hodnotiacich úsudkov žalobcu), osobitne zohľadniac blízky príbuzenský vzťah svedka a poškodenej v trestnom konaní. Na skutočnosti, že žalovaný ako laik a otec poškodenej z obsahu položených otázok mohol nadobudnúť subjektívne presvedčenie o neprofesionálnom výkone advokátskej činnosti znižujúcom dôstojnosť advokácie, jeho rozpore s profesionálnou etikou, hrubo urážajúce až hulvátske podľa odvolacieho súdu nič nemení ani skutočnosť, že kladením otázok realizoval žalobca obhajobu svojho klienta, pri ktorej je podľa zákona povinný presadzovať a chrániť jeho záujmy (čo za dodržania podmienky primeranosti a medzí stanovených právnymi predpismi predstavuje okolnosť vylučujúcu neoprávnenosť zásahu do dotknutých osobnostných práv žalovaného a jeho dcéry). Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukazoval aj na oneskorenosť tohto dôkazného návrhu, uvedené je irelevantné, nakoľko súd prvej inštancie nevykonanie tohto dôkazu neodôvodnil sudcovskou koncentráciou konania, ktorá je vo výlučnej diskrečnej právomoci súdu a jej uplatnenie/ neuplatnenie nie je stranami v spore nárokovateľné. 16. Rovnako správne súd prvej inštancie zhodnotil, že pre posúdenie veci samej nie je potrebný ani výsluch žalobcu (poukaz na totožný dôvod pre nevykonanie tohto dôkazu ako v prípade zamietnutého návrhu na výsluch svedkyne). Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vo vzťahu k tomuto dôkaznému návrhu prednesenému až na pojednávaní poukázal aj na sudcovskú koncentráciu konania, keď žalobca uvedený návrh na vykonanie dokazovania označil už v žalobe, odvolací súd uvádza, že základným predpokladom kvalifikovaného návrhu na výsluch sporovej strany/ svedka je v zmysle § 195 a § 197 CSP označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom preukázané (pozn. odvolacieho súdu v prípade výsluchu sporovej strany za predpokladu, že ich nemožno preukázať inak). Uvedené má za cieľ vymedziť predmet výsluchu a vylúčiť vykonanie dôkazu nepodstatného pre meritórne posúdenie veci. V intenciách uvedeného nemožno preto za riadny a kvalifikovaný návrh na výsluch žalobcu považovať v závere žaloby vyslovenú požiadavku, aby súd po vykonanom dokazovaní výsluchom žalobcu a žalovaného a oboznámení sa s listinnými dôkazmi vyniesol označený rozsudok. Ako správne namieta žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nekonkretizoval návrh na vykonanie dokazovania výsluchom sporových strán, neoznačil žiadne skutočnosti, ku ktorým by mali byť predmetné výsluchy vykonané. Za nesprávny preto nemožno považovať ani záver prvoinštančného súdu o oneskorenosti prednesenia takéhoto návrhu. Uvedené však nič nemení na správnosti úvahy prvoinštančného súdu, že ani výsluch žalobcu nepredstavuje relevantný dôkaz nevyhnutne potrebný pre náležité zistenie skutkového stavu. Vo vzťahu ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom v neskoršom štádiu konania, ku ktorým mal byť vypočutý žalobca, odvolací súd uvádza, že pre záver o absencii neoprávnenosti zásahu je irelevantné subjektívne vnímanie žalobcu, ktoré chcel priblížiť svojou výpoveďou. Nemožno pritom porovnávať súdnou praxou konštatovanú irelevanciu subjektívneho vníma neoprávneného zásahu poškodeným, keď rozhodujúcou je objektívna spôsobilosť zásahu znížiť vážnosť a dôstojnosť poškodeného, so zohľadnením toho, že žalovaný sa položenými otázkami oprávnene cítil byť dotknutý, nakoľko uvedené bolo hodnotené v iných súvislostiach, a to z pohľadu primeranosti žalovaným prednesenej kritiky danej aj prvoinštančným súdom správne zohľadnenými okolnosťami konkrétneho prípadu. Dôkazné prostriedky majú slúžiť na potvrdenie alebo vyvrátenie tvrdených skutočností a nie na priblíženie subjektívneho vnímania skutkových okolností stranou sporu, ktoré by mohlo byť relevantné v prípade konštatovaného neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to z pohľadu uplatnenej nemajetkovej satisfakcie. V danom prípade však súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil záver o absencii hmotnoprávneho základu žaloby na ochranu osobnosti, keď žalovaný namietaným postupom legitímne realizoval právo na slobodu prejavu a právo na podanie sťažnosti na postup advokáta pri procesnom úkone, ktorého bol účastný. Žalobca ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali byť zistené jeho výpoveďou a nemohli byť preukázané inak (§ 195 ods. 1 CSP), a ktoré by dôvodne spochybňovali nevykonanie tohto dôkazu zo strany prvoinštančného súdu. Na posúdenie správnosti postupu prvoinštančného súdu však nemá žiaden vplyv argumentácia žalovaného o tom, že sa žalobca mohol na pojednávanie dostaviť, pokiaľ mal reálny záujem vo veci vypovedať. 17. Zhrnúc uvedené ako zjavne nenáležitú a v rozpore s logickými úvahami prvoinštančného súdu, ktorými ozrejmil irelevanciu namietanej skutočnosti, ktorá mala byť zistená výsluchom vyšetrovateľky E.. E.. Ľ. H.?, vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, v ktorej prvoinštančnému súdu vytkol svojvoľné nevykonanie dokazovania a uprednostnenie rýchlosti konania pred riadnym zistením

skutkového stavu potrebným pre spravodlivé rozhodnutie veci. Pokiaľ žalobca poukazoval na posun v judikatúre ohľadom vykonávania dôkazov súdom (odkazom na novšie rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 168/2019), odvolací súd dopĺňa, že vo svojej odvolacej argumentácii nereflektuje na to, že aj v zmysle uvedených rozhodnutí nevykonanie dokazovania môže byť hodnotené ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces len vo vzťahu k dôkazom, ktoré majú preukazovať spornú skutkovú okolnosť, a ktoré sú pre meritórne rozhodnutie významné. V danom prípade bolo prvoinštančným súdom správne vyhodnotené, že skutočnosti, ku ktorým mali byť navrhované výsluchy vykonané, nemožno pre rozhodnutie vo veci samej kvalifikovať ako podstatné či rozhodujúce. 18. V okolnostiach prejednávanej veci bolo rozhodujúcim posúdenie obsahu predmetných otázok a prípustnosti a primeranosti ich kritiky zo strany žalovaného vyjadrenej v podnete na disciplinárne konanie voči žalobcovi ako advokátovi. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobcom napadnuté výroky uvedené na jeho adresu žalovaným v spornom podnete na disciplinárne konanie celkom nepochybne predstavovali hodnotiace úsudky, ktorých pravdivosť/ nepravdivosť vzhľadom na subjektívny charakter nemožno dokázať, a ktoré vychádzali z pravdivého skutkového základu (presného znenia žalobcom položených otázok, tak ako boli zachytené v zápisnici o výsluchu, ktorá bola naviac pripojená k podnetu). Nemenej podstatnou je skutočnosť, že tieto sa týkali výkonu funkcie advokáta, ktorý aj v zmysle súdnej praxe patrí do kategórie osôb legitímneho verejného záujmu, a preto miera akceptovateľnosti a tolerancie kritiky spôsobilej zasiahnuť do osobnostných práv, musí byť u advokátov (pozn. odvolacieho súdu podobne ako napr. u prokurátorov či sudcov) nepochybne širšia ako u bežných občanov. ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25.6.1992, sťažnosť č. 13778/93, bod 61 uviedol, že konanie politikov, sudcov, prokurátorov, advokátov a iných verejných činiteľov by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené kritike“. Obdobne ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 302/2010 uviedol, že aj advokát ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“. Položené otázky boli aj podľa názoru odvolacieho súdu objektívne spôsobilé vyvolať dojem o ich nevhodnosti, netaktnosti a urážlivom charaktere a ani spôsob, akým žalovaný prezentoval subjektívnu kritiku položených otázok, ktoré sa podľa jeho názoru nezlučovali s dôstojným a profesionálnym výkonom advokácie, nemožno považovať za neprimeraný a vybočujúci z rámca povolenej kritiky, k čou správne dospel aj súd prvej inštancie. Pri trestnej činnosti sexuálneho charakteru musí poškodená osoba a v danom prípade aj žalovaný ako otec poškodenej vypočúvaný v pozícii svedka, počítať s tým, že počas výsluchu budú konfrontovaní s citlivými a chúlostivými otázkami dotýkajúcimi sa intimity (najviac chránenej oblasti osobnostných práv fyzickej osoby), na čo poukázal aj súd prvej inštancie v ods. 18.2. odôvodnenia. Na druhej strane však v danom prípade žalobca v položených otázkach vyriekol aj vlastný a nie veľmi vhodný hodnotiaci úsudok (hypotézu odvodenú od vlastného zmyslového vnímania) týkajúci sa poprsia poškodenej, keď uviedol: „Ja som ju videl, ona nemá žiadne prsia“, a ktorý je nepochybne spôsobilý dotknúť sa poškodenej a žalovaného ako jej otca. Pri posudzovaní okolností správne prvoinštančný súd zohľadnil aj skutočnosť, že podnet žalovaného nebol zverejnený, bol adresovaný len orgánom kompetentným na jeho prešetrenie, ktoré musia rešpektovať princíp prezumpcie neviny, a ktoré musia skutočnosti uvedené v podnete preveriť. 19. Možno súhlasiť s názorom prvoinštančného súdu aj v tom smere, pokiaľ konštatoval, že na prípustnosť subjektívneho hodnotenia sporných otázok žalovaným v posudzovanom podnete nemá vplyv ani následné rozhodnutie disciplinárneho senátu o oslobodení žalobcu spod návrhu na začatie disciplinárneho konania. Oslobodenie žalobcu spod disciplinárneho konania automaticky a bez posúdenia ďalších okolností nemôže zakladať záver o šikanóznom výkone a realizácii práva na inú právnu ochranu mimo rámca tolerovateľných hraníc. Súd prvej inštancie pritom záver o vylúčení neoprávnenosti namietaného zásahu a o legitímnom a primeranom výkone práva žalobcu na slobodu prejavu a práva namietať a žiadať o prešetrenie postupu advokáta pri výkone advokátskej činnosti odôvodnil veľmi dôsledne, presvedčivo a zohľadniac všetky relevantné skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti rešpektujúc závery súdnej praxe v sporoch o ochranu osobnosti. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval a citoval právne závery vyslovené NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/113/2009 odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd vo svojich hodnotiacich záveroch rešpektoval skutočnosť, že aj podaním sťažnosti na prešetrenie výkonu advokátskej činnosti môže dôjsť vzhľadom na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby (viď ods. 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a práve v nadväznosti na to aj s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/200/2020 sa zaoberal aj skúmaním primeranosti

namietaného zásahu z pohľadu použitých výrazových prostriedkov a formulácií a tiež s osobitným dôkazom na individuálne okolnosti prípadu (ktorých význam pre posudzovanie oprávnenosti zásahu zdôraznil napr. NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 30Cdo/332/2007), z ktorých nebolo ani podľa odvolacieho súdu možné vyvodiť záver o nelegitímnom, šikanóznom a excesívnom realizovaní práv prislúchajúcich žalovanému, ktorý sa objektívne cítil byť dotknutý položenými otázkami, na čo by nemohlo mať vplyv ani prípadné ospravedlnenie žalobcu. Rovnako je prirodzené, že podanie podnetu na disciplinárne konanie vychádza z presvedčenia o identifikovanom nevhodnom správaní sa dotknutého advokáta, a je potom na posúdení kompetentných orgánov, či došlo k naplneniu skutkovej podstaty niektorého z disciplinárnych previnení. Žalovaný v podanom podnete na prešetrenie postupu žalobcu ako advokáta pri svojom výsluchu s odvolaním sa na otázky a sprevádzajúce konštatovania obhajcu zodpovedajúce skutočnosti (čo je preukázané z predloženej zápisnice o výsluchu žalovaného ako svedka), primeraným spôsobom realizoval oprávnenie žiadať o prešetrenie namietaného správania sa advokáta, ako jedného z prostriedkov verejnej kontroly výkonu funkcie tohto povolania a uvedeným legitímnym spôsobom bez použitia neprimeraných expresívnych výrazov žiadal o prešetrenie bez návrhu na uloženie konkrétnej disciplinárnej sankcie. Prípustným bol aj predmet jeho kritiky, ktorý sa týkal výkonu advokátskej činnosti advokátom, ktorý je aj v zmysle súdnej praxe legitímnym a spôsobilým predmetom kritiky, vo vzťahu ku ktorej musí žalobca v pozícii advokáta (nie súkromnej osoby) zniesť vyššiu mieru tolerancie. Postihovanie podávateľov podnetov na prešetrenie výkonu advokátskej činnosti (uvedené rovnako platí aj vo vzťahu napr. k sudcom, prokurátorom) založených na pravdivom skutkovom základe a realizovanom primeraným spôsobom by podľa názoru odvolacieho súdu bolo v rozpore s právom na právnu ochranu a slobodu prejavu a v konečnom dôsledku by mohlo viesť k neprípustnému obmedzeniu verejnej kontroly výkonu právnických profesií. Skutočnosť, že sa zo strany žalovaného nejednalo o svojvôľu a nepodložené obvinenia nepriamo vyplýva aj z toho, že posudzujúca revízna komisia podala na základe tohto podnetu návrh na začatie disciplinárneho konania a následne aj odvolanie voči oslobodzujúcemu rozhodnutiu disciplinárneho senátu. 20. Žalobca sa v odvolaní snaží spochybniť správnosť právneho záveru prvoinštančného súdu o legitímnom výkone kritiky a práva namietať postup advokáta zo strany žalovaného viacerými irelevantnými skutočnosťami, ktoré podľa neho mali byť zohľadnené prvoinštančným súdom. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že z práva na spravodlivé súdne konanie nevyplýva v zmysle záverov ustálenej súdnej praxe povinnosť všeobecného súdu odpovedať na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.1.1999) a nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Nižšie uvádzané skutočnosti neboli ani z pohľadu odvolacieho súdu podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto pokiaľ k niektorým z nich súd prvej inštancie nezaujal stanovisko, nedošlo z jeho strany k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie a naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 21. Žalobca konkrétne namieta v podnete žalovaného použitú formuláciu, že „V rámci výsluchu, a to hneď v úvode obhajca D.. Ľ. U. mne ako svedkovi položil absolútne nevhodnú otázku...“ Žalobca podľa názoru súdu bez väčšieho významu pre vec polemizuje s tým, či namietané otázky boli položené v úvode výsluchu žalovaného, keď im mala predchádzať otázka č. 1 v znení: „Do akej miery dôverujete Vašej dcére?“, čo vyplýva aj zo skutkových zistení prvoinštančného súdu uvedených v ods. 6. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca sa celkom nesprávne snaží vo svojej argumentácii obmedziť slovné spojenie úvod výsluchu na prvú položenú otázku. Zo zápisnice o výsluchu žalovaného v pozícii svedka v označenom trestnom konaní zo dňa 25.05.2022 (č. l. 52) pritom celkom nepochybne aj vzhľadom na počet svedkovi položených otázok (46) vyplýva, že otázky namietané žalovaným v podnete adresovanom SAK boli zo strany obhajcu (žalobcu) ako č. 2 a 3 položené v úvode výsluchu (t. j. nie v strede ani na konci). Domnienku, resp. špekuláciu žalobcu vyvodenú z použitého slovného spojenia úvod výsluchu o zámere žalovaného prezentovať namietané otázky ako prvý verbálny kontakt so žalovaným vyvracia aj skutočnosť, že žalovaný priložil predmetnú zápisnicu z výsluchu k podanému podnetu (pozn. odvolacieho súdu irelevantné je, že chýbala posledná strana, ktorá sa netýkala v podnete

namietaných skutočností). Nemožno preto súhlasiť so žalobcom ani v tom smere, ak z označenej skutočnosti vyvodzoval zámer žalovaného privodiť mu disciplinárne stíhanie. 22. Bezpredmetnou je tiež odvolacia argumentácia, v ktorej namietal použitie príslovky následne v skutkovom zistení prvoinštančného súdu uvedenom v ods. 7. odôvodnenia, keď uviedol, že „žalovaný po vykonaní jeho výsluchu následne 4. júla 2022 podal SAK podnet na disciplinárne konanie proti žalobcovi“ a rovnako na to nadväzujúci záver prvoinštančného súdu vyjadrený v ods. 15. a 17.1. odôvodnenia, v ktorom uviedol, že k podaniu podnetu pre výkon advokátskej činnosti došlo krátko po tom, ako bol dňa 25.05.2022 uskutočnený výsluch žalovaného a tiež, že nezistil, že by podnet na začatie disciplinárneho konania bol žalovaným podaný bez akejkoľvek príčiny a mimo akejkoľvek vecnej a časovej súvislosti s výkonom advokátskej činnosti žalobcu, a ktorý je podľa názoru žalobcu v rozpore so značným časovým odstupom predstavujúcim 54 kalendárnych dní. Pokiaľ sa týka použitej príslovky následne, uvedené len logicky vyjadruje poradie skutkového deja a teda, že k podaniu podnetu na disciplinárne konanie došlo po vykonanom výsluchu žalovaného a v žiadnom prípade z tohto použitého výrazu nemožno vyvodzovať zámer prvoinštančného súdu o zahmlievaní skutočnosti, že žalobca položené otázky pri výsluchu nenamietal. Pokiaľ sa týka časového odstupu medzi vykonaným výsluchom a podaním podnetu, tak rozdiel spočívajúci v cca dvoch mesiacoch v žiadnom prípade nevylučuje správnosť záveru prvoinštančného súdu o existencii časovej súvislosti medzi vykonaním výsluchu a reakciou naň zo strany žalovaného, a nie je tak zásadný, aby mohol byť z pohľadu posudzovaných skutočností vyhodnotený v neprospech žalovaného. Rovnako uvedený časový interval bez ďalšieho nespochybňuje a nemôže spochybniť subjektívne vnímanie položených otázok žalovaným tak, ako ho opísal v podanom podnete na začatie disciplinárneho konania. Uvedené platí aj vo vzťahu k ďalšej žalobcom namietanej skutočnosti, a to, že žalovaný preukázateľne v trestnom konaní nenamietal prípustnosť položených otázok. Táto skutočnosť žalovaného nediskvalifikuje z možnosti následného namietania položených otázok a s tým spojeného výkonu advokátskej činnosti. Pre posúdenie žalovaného nároku je celkom irelevantné, či a ako by vyšetrovateľ vykonávajúci výsluch vyhodnotil žalobcom v prítomnosti žalovaného ako svedka už položené otázky. Uvedené nie je možné žalobcovi vyčítať ani z ľudského hľadiska a skutočnosti, že výsluch pred orgánmi činnými v trestnom konaní nie je bežnou a komfortnou situáciou, v ktorej je fyzická osoba- laik pripravený pohotovo namietať prípustnosť kvalifikovanou osobou kladených otázok. 23. Odvolací súd v rámci odvolacieho prieskumu nezistil, že by zo strany prvoinštančného súdu aj vzhľadom na starostlivo vyhodnotené všetky podstatné okolnosti namietaného zásahu bola neodôvodnene daná prednosť právu žalovaného na slobodu prejavu a právu na inú právnu ochranu pred právom žalobcu ako osoby verejného záujmu na ochranu osobnostných práv, a že by zo strany prvoinštančného súdu došlo k žalobcom namietanému zľahčovaniu posudzovanej situácie, v ktorej sa do kolízie dostali právo žalobcu na ochranu osobnosti a právo žalovaného na slobodu prejavu a právo uplatňovať podnety na prešetrenie výkonu povolania žalobcu z pohľadu požiadaviek stanovených stavovskými predpismi. Prvoinštančným súdom prijatý záver vyplýva zo starostlivého vyhodnotenia vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, založeného na koherentných, logických a presvedčivých úvahách. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že prvoinštančným súdom prijaté a odvolacím súdom potvrdené závery žiadnym spôsobom nemajú ambíciu konkurovať záverom prijatým v rozhodnutí disciplinárneho senátu, nakoľko predmetom uvedeného konania bolo posudzovanie legitimity žalovaným realizovaného práva podať žiadosť o prešetrenie postupu advokáta a skutočnosti, či realizáciou tohto práva nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnostných práv, t. j. iných otázok ako tých, ktoré posudzovali disciplinárne senáty SAK. Odvolací súd preto aj žalobcom v trestnom konaní položené otázky nehodnotil z pohľadu ich súladu so stavovskými predpismi, čo mu neprislúcha, ale „len“ z pohľadu adekvátnosti posudzovanej reakcie žalovaného. Práve z uvedených dôvodov a rozdielnej aplikovanej právnej úpravy bolo pre posúdenie danej veci irelevantné aj rozhodnutie disciplinárneho senátu o návrhu na začatie disciplinárneho konania. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, tento substancoval pod príslušnú právnu normu, ktorú správne interpretoval a svoje závery aj náležite a preskúmateľne odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaný v medziach žalobcom podaného odvolania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní

plne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolanie a iné podania dovolateľa

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).