{"guid": "ad8d5a9d-682a-4663-afed-ece375b35245:8ae975af-637f-41fa-a468-00f0c8b98d36", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1", "spisova_znacka": "3Co/43/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/43/2026 z 23. 7. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. júla 2026, sp. zn. 3Co/43/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1", "identifikacne_cislo": "1323200141", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Saxová", "sudca_id": 1236, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-saxova-1236", "datum_vydania": "2026-07-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8ae975af-637f-41fa-a468-00f0c8b98d36", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/43/2026\n1323200141\n23. 07. 2026\nJUDr. Miroslava Saxová\nECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Saxovej a sudcov\nJUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: D.. Ľ. U., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. R.\nXX, T., zast. Mgr. Zinou Hlbočanovou, advokátkou so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, proti žalovanému:\nE.. T. Š., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. M. X, T., zast. Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s.r.o., IČO:\n47 247 959, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV zo dňa 18.09.2025, č. k. B3-65C/1/2023-116, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nII. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému\ndomáhal ospravedlnenia titulom neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a žalovanému\npriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 11, § 12 a § 13 ods. 1 zák. č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil nepreukázaním\nneoprávneného charakteru zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu podnetom na začatie\ndisciplinárneho konania adresovaným na to kompetentnému orgánu. Vykonaným dokazovaním zistil, že\nžalobca ako advokát zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“)\nprevzal právne zastúpenie O.. D. U. obžalovaného pre zločin sexuálneho zneužívania v jednočinnom\nsúbehu s prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže. Obžalovanému sa v trestnom konaní kládlo\nza vinu, že ako profesionálny jazdecký tréner mal počas jazdeckých tréningov sexuálne zneužívať\nmaloletú 15- ročnú dcéru žalovaného- F. R. Š., a to i neprimeranými poznámkami ako „máš krásne prsia“,\nči obchytávaním na prsiach a ďalších intímnych miestach. Obžalovaný bol napokon spod obžaloby\noslobodený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 3To/81/2021, nakoľko\nnebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný. V rámci trestného konania bol 25. 05.\n2022 vykonaný výsluch žalovaného ako svedka, ktorý je otcom poškodenej F. R. Š., na ktorej malo byť\nspáchané sexuálne zneužívanie, počas ktorého žalobca ako obhajca obvineného položil žalovanému\nako svedkovi nasledujúce otázky (porov. zápisnica o výsluchu svedka E.. T. Š. z 22. mája 2022):\n„1. Otázka: Do akej miery dôverujete Vašej dcére?\nOdpoveď: O tomto, čo uviedla, jej plne verím.\n2. Otázka: Vaša dcéra hovorí vo výpovedi, že jej Hanulay povedal, že má pekné prsia. Ja som ju ale\nvidel a ona nemá žiadne prsia.\nOdpoveď: Neviem, v akom oblečení ste ju videli, pán doktor, ja nešpehujem svoju dcéru.\n3. Otázka: Vyjadreniu teda veríte, napriek tomu, že nemá prsia.\n\nOdpoveď: Áno, tomuto vyjadreniu verím.“\nPo predmetnom výsluchu žalovaný dňa 04.07.2022 podal SAK podnet na disciplinárne konanie proti\nžalobcovi, v ktorom namietal neprofesionálne správanie sa žalobcu v čase výkonu obhajcu pri výsluchu\nžalovaného, keď mu hneď v úvode položil „absolútne nevhodnú otázku“ týkajúcu sa pŕs jeho dcéry. V\npodnete žalovaný uviedol, že „už len pri bežnom vyhodnotení znenia položenej otázky je zrejmé, že\nobsahuje sexuálny až sexistický podtext, ktorý má celkom zjavne urážajúci charakter, a to vo vzťahu\nk poškodenej, ako aj vo vzťahu ku mne ako otcovi poškodenej a svedkovi. V neposlednom rade\nnevhodnosť položenej otázky je potrebné brať aj v kontexte s charakterom trestnej činnosti - vyšetrovanie\nsexuálneho násilia na mojej, v tom čase maloletej dcére.“ Ďalej žalovaný zhodnotil, že „je zrejmé, že D..\nU. sa pri výkone advokátskej činnosti, pri výsluchu mojej osoby ako svedka správal tak, že to znižuje\ndôstojnosť advokácie a porušil tým povinnosti vyplývajúce z profesionálnej etiky, ktorých plnenie by sa od\nneho ako člena advokátskej komory očakávalo. Jeho správanie na výsluchu možno vyhodnotiť ako hrubo\nneprofesionálne, svojou podstatou hrubo urážajúce, majúce až ,hulvátsky' charakter. Som toho názoru,\nže s takýmto ,výkonom' advokátskej činnosti sa nie je možné stotožniť, nemožno ho považovať za\nštandardný postup, preto si Vás dovoľujem požiadať o prijatie potrebných opatrení vo vzťahu k D.. Ľ. U..“\nNa základe tohto podnetu žalovaného bolo na návrh predsedníčky Revíznej komisie SAK z 3. októbra\n2022 proti žalobcovi začaté disciplinárne konanie pred príslušným orgánom SAK pre disciplinárne\nprevinenie spočívajúce v porušení jeho povinnosti postupovať pri výkone advokácie tak, aby neznižoval\ndôstojnosť advokátskeho stavu, povinnosti dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a korektnej súťaže a\npovinnosti vyjadrovať sa pri poskytovaní právnej služby vecne, neosobne a nie vedome nepravdivo.\nRozhodnutím III. disciplinárneho senátu pri SAK z 12. januára 2023 sp. zn. DS III.-63/2022:1285/2022\nv spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím I. odvolacieho disciplinárneho senátu SAK z 27. októbra 2023\nsp. zn. I.ODS-16/23:1285/2022 bol žalobca spod návrhu na začatie disciplinárneho konania oslobodený\nz dôvodu, že skutok nie je disciplinárnym previnením. Žalobca žalobnú argumentáciu postavil na\nneoprávnenom zásahu do jeho osobnostných práv podaním neopodstatneného podnetu obsahujúceho\ndifamačné výroky na jeho osobu s cieľom privodiť mu disciplinárne stíhanie a ujmu na dobrej odbornej\na profesionálnej povesti a cti. Procesná obrana žalovaného spočívala v tom, že len vykonával právo\noznamovať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k protiprávnemu konaniu, pričom v podnete\nuvedený opis vytýkaného konania žalobcu a jeho hodnotenie nevybočuje z rámca tohto práva a ani z\nrámca slobody prejavu.\n3. Vo všeobecnej teoreticko-právnej rovine súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom úspešného\nuplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv fyzickej\nosoby chránených ustanovením § 11 OZ a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť\nujmu na osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah,\nktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa § 13 OZ a povinnosť súdom uloženú sankciu\nznášať. Za zákonom stanovené kumulatívne predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti za\nzásah do práva na ochranu osobnosti označil: (i) existenciu zásahu, ktorý vyvolal alebo bol objektívne\nspôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených § 11\nOZ, (ii) neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu, t. j. konanie pôvodcu zásahu, ktoré je v\nrozpore s objektívnym právom a (iii) existenciu príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom\na vzniknutou ujmou. Konštatoval, že občianskoprávna ochrana osobnostných práv je založená na\nobjektívnom princípe, t. j. pre úspešnosť jej uplatnenia sa nevyžaduje zavinenie (či už úmyselné, alebo\nz nedbanlivosti) na strane toho, kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti.\nSúdny prieskum namietaného zásahu do základného práva štandardne pozostáva z posúdenia jeho\nlegality, teda či k nemu došlo zákonom alebo na základe zákona, a jeho proporcionality, teda či tento\nzásah obstojí ako primeraný s ohľadom na účel, ktorý sleduje. V prejednávanom prípade, keď dochádza\nk stretu základného práva žalobcu na ochranu osobnosti (porov. čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky), do ktorého bolo zo strany žalovaného zasiahnuté podaním podnetu na disciplinárne konanie\nadresovanému SAK ako orgánu kompetentnému riešiť disciplinárne záležitosti advokátov pri výkone\nadvokátskej činnosti, a práva žalovaného oznamovať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mohlo dôjsť\nk protiprávnemu konaniu (disciplinárnemu previneniu advokáta), ktoré je komponentom základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu (porov. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), zhliadol\nprítomnosť okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti. O\nneoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby totiž nejde (okrem iného) aj v tých prípadoch, keď je\nzásah dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom. Za takéto prípady možno považovať\naj zásahy do osobnosti fyzickej osoby v rámci trestného či disciplinárneho konania, ak pritom pôvodca\nzásahu primeraným spôsobom realizuje výkon svojho subjektívneho práva alebo zákonom stanovenú\n\npovinnosť. Medzi takého subjektívne práva patrí aj právo oznamovať skutočnosti nasvedčujúce tomu,\nže došlo k protiprávnemu konaniu, ako aj právo obrátiť sa so žiadosťou o prešetrenie takéhoto konania\nna príslušný orgán. Totožný záver vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,\npodľa ktorej neoprávneným zásahom do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. OZ nie sú prejavy,\nktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti o\nobjasnenie a prešetrenie určitých okolností, ak boli uskutočnené v prostredí oprávnenom vec riešiť\n(porov. Z III., str. 174, 177 a 198). Samotné podanie žiadosti kompetentnému orgánu na prešetrenie\nvýkonu advokátskej činnosti teda samo osebe spravidla neznamená, že sa tým neoprávnene zasahuje\ndo práva na ochranu osobnosti toho, voči komu takáto žiadosť smeruje.\n4. V danom prípade žalovaný ako pôvodca zásahu („kto?“) podal listom zo 04.07.2022 podnet na začatie\ndisciplinárneho konania („čo?“) proti žalobcovi - ktorý je osobou verejného záujmu („o kom?“) - pre výkon\njeho advokátskej činnosti krátko po tom, ako bol 25. mája 2022 uskutočnený jeho výsluch v trestnej\nveci obvineného, ktorého žalobca obhajoval („kedy?“), pričom tento podnet bol adresovaný výlučne\nSAK ako orgánu kompetentnému zaoberať sa a riešiť disciplinárne záležitosti advokátov pri výkone\nadvokátskej činnosti, a to bez akéhokoľvek ďalšieho jeho verejného rozširovania („kde?“). Podaním\ntohto podnetu bolo podľa prvoinštančného súdu len realizované subjektívne právo žalovaného žiadať\nkompetentný orgán o prešetrenie konkrétneho správania sa žalobcu pri výkone advokátskej činnosti\n(či jemu položené otázky v rámci výsluchu týkajúce sa pŕs jeho v tom čase maloletej dcéry, na ktorej\nmalo byť spáchané sexuálne zneužívanie, boli v súlade s pravidlami výkonu advokácie), pričom tento\núkon žalovaného z hľadiska jeho formy a obsahu vyhodnotil ako sťažnosť (podnet) proti advokátovi\npredpokladanú zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov i na jeho základe\nprijatým Disciplinárnym poriadkom SAK, s tým, že cieľom jeho podania bolo prešetrenie konkrétneho\nkonania žalobcu na to kompetentným orgánom. Za daných okolností nemožno podľa prvoinštančného\nsúdu namietaný zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti zo strany žalovaného hodnotiť ako\nkonanie v rozpore s objektívnym právom, ale naopak, ako konanie, ktoré požíva tzv. úradnú licenciu, čiže\nzákonný dôvod, kedy je zásah do osobnostných práv priamo zo zákona dovolený, resp. jeho možnosť\nje zákonom predpokladaná. V ďalšom uviedol, že ani v takom prípade nie je podaním sťažnosti na\nprešetrenie výkonu advokátskej činnosti, resp. podnetu na začatie disciplinárneho konania vylúčené,\nže môže dôjsť vzhľadom na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu k neoprávnenému zásahu do\nosobnostných práv fyzickej osoby, keď k realizácii tohto subjektívneho práva musí dôjsť primeraným\nspôsobom vzhľadom na okolnosti, za akých malo k nemu dôjsť a s prihliadnutím na funkciu, ktorú spĺňa\nvýkon dotknutých práv, resp. povinností. O neprimeranosť zásahu pôjde vtedy, ak bude presahovať\núnosnú mieru, teda bude presahovať hranice tolerantnosti uznávané v demokratickej spoločnosti\n(porov. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/200/2020). V danom prípade však žalovaným naformulovaný\npodnet a okolnosti, ktorého ho viedli k jeho podaniu, súd prvej inštancie nevyhodnotil ako excesívne a\nneprimerané, ktoré by odôvodňovali záver o šikanóznom výkone práva podať sťažnosť na advokáta\npre výkon jeho advokátskej činnosti a o neoprávnenom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.\nOdhliadnuc od toho, že posudzovaný podnet na začatie disciplinárneho konania bol adresovaný výlučne\nkompetentnému orgánu bez akéhokoľvek ďalšieho verejného rozširovania, a že zo strany žalovaného\nišlo výlučne len o jeden jediný\n(nie opakovaný) podnet smerujúci proti žalobcovi,\nprvoinštančný súd nezistil, že by tento podnet bol žalovaným podaný bez akejkoľvek relevantnej príčiny\na mimo akejkoľvek vecnej a časovej súvislosti s výkonom advokátskej činnosti žalobcu s jediným cieľom\nžalobcovi svojvoľne uškodiť alebo sťažiť mu výkon advokácie. Z vykonaného dokazovania mal za\nnepochybné, že predmetný podnet vychádzal z pravdivého skutkového základu, teda zo skutočností,\nktoré sa preukázateľne udiali. Žalovaný týmto podnetom len reagoval na otázky, ktoré mu žalobca\npočas výsluchu dňa 25.05.2022 skutočne položil, pričom zo samotného obsahu podnetu vyplýva, že\npráve tieto otázky boli príčinou, ktorá žalovaného viedla k podaniu podnetu kompetentnému orgánu,\na ktorého cieľom bolo iniciovať prešetrenie, či položenie týchto otázok zo strany žalobcu vzhľadom na\nich intímny obsah a kontext vyšetrovanej veci sexuálneho zneužívania, nevybočilo z pravidiel výkonu\nadvokácie a profesijnej etiky. Prvoinštančnému súdu sa nejavil predmetný podnet ako neprimeraný či\nexcesívny ani z hľadiska jeho obsahu a použitých výrazových prostriedkov. Uviedol, že z uhla pohľadu\nžalovaného možno ľudsky pochopiť, že sa ho mohlo osobne dotknúť položenie otázok týkajúcich sa\nveľkosti pŕs jeho dcéry, v ktorých bolo obsiahnuté aj subjektívne hodnotenie žalobcu, že „ja som ju ale\nvidel a ona nemá žiadne prsia“. Takéto konštatovanie žalobcu v kontexte otázky, či žalovaný „verí“,\nže jeho v tom čase maloletá dcéra mohla byť sexuálne zneužívaná formou poznámok o jej „krásnych\nprsiach“ či obchytávania jej prsníkov, keď ona podľa prezentovaného subjektívneho názoru žalobcu\n„nemá žiadne prsia“, resp. „nemá prsia“, sa dá z uhla pohľadu žalovaného opodstatnene vnímať aj ako\n\nurážka so „sexistickým podtextom“, resp. za výrok nedôstojný a ponižujúci jeho dcéru kvôli jej fyzickému\nvzhľadu. Za samozrejmé a nespochybňujúce označil, že v trestnej veci sexuálneho zneužívania sa budú\nklásť otázky aj intímneho charakteru priamo sa dotýkajúce cti a dôstojnosti poškodenej osoby, ale podľa\nnázoru prvoinštančného súdu je potrebné si tiež uvedomiť, že žena, resp. v danom prípade dievča môže\nbyť predmetom (objektom) sexuálneho zneužívania bez ohľadu na to, ako má fyzicky vyvinuté poprsie, a\npokiaľ by aj mala poprsie menej vyvinuté, automaticky to neznamená, že je vylúčené, žeby vôbec mohla\nbyť obeťou sexuálnych narážok na jej prsia či ich neželaného obchytávania. So zreteľom na uvedené, ak\nsa teda žalobca pri výsluchu žalovaného snažil položenými otázkami spochybniť, ako je vôbec možné,\naby mohla byť dcéra žalovaného sexuálne zneužívaná poznámkami na jej prsia, pokiaľ - ako žalobca\npočas výsluchu uviedol - ona „nemá žiadne prsia“, tak nemožno žalovanému z pohľadu jeho vnímania\ndanej situácie dôvodne vyčítať, že svoje právo podať kompetentnému orgánu sťažnosť, resp. podnet\nna žalobcu pre výkon jeho advokátskej činnosti a v ňom oznámiť skutočnosti nasvedčujúce tomu, že\nmohlo dôjsť k protiprávnemu konaniu, a požiadať o ich prešetrenie, zneužil šikanóznym spôsobom, či\nrealizoval zjavne neprimerane a excesívne. Z tohto aspektu sa potom ani v podnete obsiahnuté výrazové\nprostriedky o „neprofesionálnom správaní sa“ žalobcu, ktoré je „svojou podstatou hrubo urážajúce,\nmajúce až „hulvátsky“ (t. j. vyznačujúci sa hrubosťou a nedostatkom slušnosti v medziľudských vzťahoch\n- pozn. súdu) charakter“, ktoré kvalifikoval ako hodnotiace úsudky žalovaného o výkone advokácie\nžalobcom, vychádzajúce z dostatočného faktického podkladu a zakladajúce sa na pravdivých premisách\n(nesporných skutočnostiach, ktoré sa reálne udiali), nejavili prvoinštančnému súdu ako použité mimo\nakéhokoľvek kontextu s jediným cieľom žalobcu len svojvoľne uraziť a očierniť.\n5. Ako nenáležitú a pre vec samú bez osobitnejšieho významu vyhodnotil súd prvej inštancie aj\nargumentáciu žalobcu, v ktorej poukazoval na to, že bol právoplatne oslobodený spod návrhu na\nzačatie disciplinárneho konania iniciovanom na základe podnetu žalovaného. Uviedol, že uvedená\nskutočnosť ešte neznamená, že žalovaný svoje právo oznamovať skutočnosti nasvedčujúce tomu,\nže mohlo dôjsť k protiprávnemu konaniu a právo obracať sa na kompetentné orgány s podnetmi\nči sťažnosťami o prešetrenie takýchto skutočností, uplatňoval v rozpore s objektívnym právom,\nmimo rámca obrany (vlastných, cudzích či verejných) právom chránených záujmov alebo evidentne\nneprimeraným, excesívnym či šikanóznym spôsobom s ohľadom na ich obsah, formu a nimi sledovaný\núčel. Oslobodenie spod návrhu na začatie disciplinárneho konania totiž nie je možné automaticky\nstotožniť so záverom o potrebe uprednostniť v rámci stretu základných práv sporových strán právo na\nochranu osobnosti žalobcu. Rovnako za irelevantnú vyhodnotil prvoinštančný súd aj skutočnosť, že\nžalobca pri pokladaní predmetných otázok len vykonával svoju zákonnú povinnosť advokáta chrániť a\npresadzovať záujmy svojho klienta, príp. že tieto otázky neboli zo strany vyšetrovateľa v rámci výsluchu\npripustené, nakoľko výkon advokácie je vecou verejnou, advokát nie je imúnny pred oprávnenou kritikou\na môže byť predmetom posudzovania i prešetrovania na základe sťažností a podnetov, čo predpokladá\nnielen samotný zák. č. 568/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, ale aj vnútorné predpisy\nSAK (Advokátsky poriadok a Disciplinárny poriadok SAK).\n6. V intenciách vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebol preukázaný\nneoprávnený charakter zásahu do osobnostných práv žalobcu, ako jedna z kumulatívne stanovených\npodmienok pre založenie občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv. Záverom\ns odkazom na ust. § 185 ods. 1 CSP prvoinštančný súd odôvodnil zamietnutie návrhu žalobcu na\nvykonanie dokazovania výsluchom svedkyne E.. E.. Ľ. H., vyšetrovateľky OR PZ v Senci, z dôvodu, že\nžalobcom tvrdená skutočnosť- či sa žalobca vopred ospravedlnil žalovanému za položenie v podnete\nnamietaných otázok, nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania, nakoľko samotná skutočnosť,\nže žalobca sa vopred ospravedlnil alebo vyjadril ľútosť za položenie otázok neznamená, že tieto otázky\nžalovaný nemohol vnímať ako urážajúce či neslušné, alebo že by sa tieto otázky stali právne imúnne voči\nakejkoľvek kritike. Z totožného dôvodu a aj so zreteľom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153\nCSP zamietol aj návrh na vykonanie výsluchu žalobcu, ktorý bol jeho právnou zástupkyňou prednesený\naž na pojednávaní. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v\nust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči\nneúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % nezistiac žiadne výnimočné\ndôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania (ktoré napokon ani neboli tvrdené).\n7. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov\nuvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nzrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne ho zmeniť tak, že\n\nsúd žalobe vyhovie. Napadnuté rozhodnutie označil za vecne nesprávne, nezákonné, nepresvedčivé, so\nskutkovými vadami. Prvoinštančnému súdu vytkol nevykonanie dokazovania výsluchom svedkyne E.. E..\nĽ. H.?(vyšetrovateľky) a nesprávne vyhodnotenie relevancie skutočností, ktoré mali byť týmto výsluchom\npreukázané, resp. overené vo vzťahu k predmetu konania. Bol toho názoru, že ním tvrdená skutočnosť,\na to že sa vopred pred položením otázok žalovanému ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad chúlostivými\notázkami, ktoré mohli byť na prospech jeho klienta v postavení obvineného, má relevantnú súvislosť s\npredmetom konania, v ktorom žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázania neoprávnenosti zásahu\ndo jeho práva na ochranu osobnosti. Za stavu, keď sa žalobca vopred žalovanému ospravedlnil a vyjadril\nľútosť nad chúlostivými otázkami, ktoré musel pokladať, nemožno hodnotiace úsudky žalovaného\nuvedené v podnete na SAK, že „Je zrejmé, že D.. U. sa pri výkone advokátskej činnosti, pri výsluchu\nmojej osoby ako svedka správal tak, že to znižuje dôstojnosť advokácie a porušil tým povinnosti\nvyplývajúce z profesionálnej etiky, ktorých plnenie by sa od neho ako člena advokátskej komory\nočakávalo. Jeho správanie na výsluchu možno vyhodnotiť ako hrubo neprofesionálne, svojou podstatou\nhrubo urážajúce, majúce až „hulvátsky“ charakter“, považovať za primerané, ako to vyhodnotil súd prvej\ninštancie. Pokiaľ by sa táto žalobcom tvrdená skutočnosť v konaní potvrdila, išlo by nepochybne o\nrelevantné skutkové zistenie pre náležité vyhodnotenie súdom vo vzťahu k výrazovým prostriedkom\nžalovaného o „neprofesionálnom správaní“ sa žalobcu, ktoré je „svojou povahou hrubo urážajúce,\nmajúce až „hulvátsky“ charakter“, či sa nejedná o neoprávnenú kritiku majúcu difamačný charakter.\nPrvoinštančný súd jednoznačne pochybil, keď zamietol návrh na vykonanie tohto dokazovania a\nžalobcovi tým sťažil dôkaznú pozíciu, čo nespravodlivo rezultovalo do záveru, že v konaní nebol\npreukázaný neoprávnený charakter zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu. Za prejav\nsvojvôle a porušenie práva na spravodlivý súdny proces žalobca označil aj zamietnutie návrhu na jeho\nvýsluch. Prvoinštančný súd celkom zjavne nemal záujem riadne zistiť skutkový stav veci, vypočuť si\nžalobcu, ktorý ako dotknutá osoba na svojich právach mohol v bezprostrednom kontakte so súdom\npriblížiť mu skutkové okolnosti veci a popísať ako žalobca pociťoval neoprávnený zásah žalovaného,\naby si prvoinštančný súd mohol vytvoriť ucelený obraz o veci a lepšie pochopiť nárok žalobcu. Naviac\nprvoinštančný súd postupoval aj v rozpore so zákonom, ak zamietol návrh žalobcu aj s poukazom na\nsudcovskú koncentráciu konania, pretože tento inštitút nebolo možné súdom uplatniť z dôvodu, že návrh\nna vykonanie výsluchu žalobcu bol uplatnený už v podanej žalobe, teda včas pri prvom procesnom\núkone žalobcu, čo vyplýva z obsahu žaloby, v ktorej žalobca výslovne uviedol, že: „Preto po vykonanom\ndokazovaní výsluchom žalobcu a žalovaného a oboznámení sa s listinnými dôkazmi navrhuje žalobca\nvyhlásiť tento rozsudok...“ Návrh na výsluch žalobcu tak nebol prednesený až na konanom pojednávaní,\nale tam bol len zopakovaný. Dôvodne sa preto žalobcovi javí, že súd prvej inštancie sa zamietnutím\nžalobcom navrhovaných dôkazov snažil len rýchlo zbaviť sa veci a uprednostnil rýchlosť konania pred\nriadnym a úplným zistením skutkového stavu a vytvorenia si tak skutkového základu potrebného pre\nspravodlivé rozhodnutie. V ďalšom žalobca poukázal na to, že jeho vyjadrenie citované žalovaným v\npodnete na SAK bolo prednesené za stavu, keď úvodnou otázkou bola otázka očíslovaná ako č. 1 v\nzápisnici o výsluchu žalovaného: „Do akej miery dôverujete Vašej dcére?“, čo vyplýva aj zo zistenia\nprvoinštančného súdu uvedeného v ods. 6. odôvodnenia, a na ktorú ďalšie otázky žalobcu očíslované\nv zápisnici pod č. 2 a 3, ktoré žalovaný už v podnete citoval, nadväzovali. Žalovaný sa takto vyjadril\ntiež za stavu, keď z výsluchu poškodenej v časti jej spontánnej odpovede vyplynulo, že podľa jej\ntvrdenia jej mal klient žalobcu každý deň počas tréningu hovoriť, že má krásne prsia, ktorá skutočnosť\nvyplýva zo zápisnice o výsluchu poškodenej zo dňa 17.05.2022 v uvedenej trestnej veci, ktorú ako\ndôkaz žalobca predložil prvoinštančnému súdu, avšak ten tomuto dôkazu nevedno prečo, nevenoval\nžiadnu pozornosť, pretože v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa neuvádza, čo z nej zistil a ani\ntento dôkaz nevyhodnotil jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi prihliadajúc\nna to, čo vyšlo v konaní najavo. Tiež z uvedeného zistenia prvoinštančného súdu vyplýva také zistenie,\nže k podaniu podnetu žalovaným na disciplinárne konanie proti žalobcovi malo dôjsť vraj „následne“\npo vykonaní výsluchu žalovaného. Použitím príslovky následne sa zrejme zámerne snažil súd prvej\ninštancie zahmliť žalobcom poukazovanú skutočnosť, že žalovaný otázky priamo nenamietal a neohradil\nsa voči ich obsahu pri výsluchu, ale urobil tak až s odstupom skoro 54- kalendárnych dní (25.05.2022\naž 13.07.2022 doručenie podnetu SAK). Je preto zjavnou ľubovôľou súdu prvej inštancie, keď v ods.\n15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa vyjadril tak, že v rozhodovanom spore je zo zisteného\nskutkového stavu zrejmé, že žalovaný podal listom z 04.07.2022 podnet na začatie disciplinárneho\nkonania proti žalobcovi (vraj) krátko potom, ako bol 25.05.2022 uskutočnený jeho výsluch v trestnej\nveci obvineného. Prvoinštančný súd sa takto vyhol aj vyhodnoteniu podstatnej a logickej argumentácie\nžalobcu, že ak by jeho správanie na výsluchu svedka malo byť také, ako ho neskôr začal popisovať\nžalovaný vo svojom podnete na disciplinárne konanie, tak by žalovaný tieto otázky priamo namietal na\n\nvýsluchu a ohradil by sa aj voči obsahu otázok, čo sa však nestalo priamo na výsluchu svedka, ale až\nskoro po 54- kalendárnych dňoch. V ďalšom žalovaný namietal, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal\ns podstatným tvrdením žalobcu, že žalovaný svoj podnet koncipoval tak, že v ňom uvedené skutočnosti\n(položené otázky č. 2 a 3) uvádzal izolovane od otázky č. 1, na ktorú nadväzovali a snažil sa ich\nvykresliť ako žalobcov prvý verbálny kontakt pri výsluchu so žalovaným a bez zreteľa na to, že tieto\nžalobcom podané otázky boli reakciou na doposiaľ zistené skutočnosti v trestnom konaní, a hoci\nžalobca ešte pred ich položením žalovanému aj vyslovil ľútosť a ospravedlnil sa žalovanému, že ich\nmusí položiť, konanie žalobcu hodnotil za hrubo neprofesionálne, hrubo urážajúce, majúce sexuálny až\nsexistický podtext a majúce až „hulvátsky“ charakter, a teda žalovaný skutočnosti uvádzal takou formou,\nže objektívne vyvolávajú dojem, že skresľujú pravdu, čím pôsobia difamačne. V postupe žalovaného\nžalobca vidí jasný úmysel privodiť mu disciplinárne stíhanie a znevážiť osobu žalobcu, znížiť česť,\nvážnosť a dôstojnosť a profesionálnu povesť žalobcu pred SAK a kolegami advokátmi a vykresliť žalobcu\nako hulváta, ktorý pokladá hneď od začiatku výsluchu bezohľadne bezpredmetné urážajúce otázky so\nsexuálnym a sexistickým podtextom, ktoré nemajú mať s vecou nič spoločné so zámerom urážať iné\nosoby. Podporne v tejto súvislosti poukázal aj na právne závery vyslovené v rozsudku NS SR sp. zn.\n1Cdo/113/2009, v zmysle ktorých k zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nielen\nnepravdivými skutkovými tvrdeniami, ale aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú sami o sebe pravdivé,\nale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú\ndojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne; k zásahu do osobnostných práv môže napokon\ndôjsť aj prezentovaním neoprávnenej kritiky. Žalobca v nadväznosti na to označil za nepresvedčivý\nnázor prvoinštančného súdu, že v danom prípade sú prítomné okolnosti vylučujúce neoprávnenosť\nzásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Skutočnosť, že výkon práva podať sťažnosť je\ngarantovaný, dovolený, ešte podľa žalobcu neznamená, že toto právo nebolo žalovaným zneužité. Či\nsťažnosť žalovaného predstavuje oprávnený výkon práva, a či nie je zneužitím prostriedku sťažnosti\nžalovaným v úmysle privodiť žalobcovi disciplinárne stíhanie a poškodiť ho pred odbornou spoločnosťou\nako advokáta a znevážiť jeho činnosť advokáta, ako to žalobca v konaní tvrdí, je nutné hodnotiť s\nohľadom na všetky okolnosti daného prípadu, čo sa v danom prípade nestalo. Prvoinštančný súd sa\nnaviac v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho podstatnými tvrdeniami, že žalovaný pri výsluchu\nnenamietal položené otázky, neodmietol na ne odpovedať, práve naopak na vyšetrovateľkou pripustené\notázky odpovedal, nemal voči nim výhrady a nenamietal ich obsah a rovnako ani nezohľadnil časový\nodstup medzi položením otázok a podaním podnetu na začatie disciplinárneho stíhania a skutočnosť,\nže otázky neboli prvým žalobcovým tvrdeným verbálnym kontaktom so žalovaným. Nezohľadnil tiež,\nže žalobca vo svojom podnete nežiadal SAK o objektívne vyhodnotenie, či žalobca opisovaným\nkonaním, ktoré žalovaný tendenčne popísal, neporušil povinnosť advokáta uloženú mu zákonom alebo\nstavovským predpisom, ale vynášal subjektívne súdy a iné ako postih nepripúšťal, keď záverom dokonca\nžiadal o prijatie potrebných opatrení vo vzťahu k osobe žalobcu. Uvedené tvrdenia prvoinštančný\nsúd vôbec nevyhodnocoval jednotlivo ani vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, ktoré vo veci\nvykonal. Nesprávne vyhodnotil tiež relevanciu žalobcom navrhovaných dôkazov. Za daných žalobcom\ntvrdených okolností, ktoré prvoinštančný súd vôbec nevyhodnotil, je nepresvedčivý jeho záver o\ntom, že predmetný zásah nemožno charakterizovať ako konanie v rozpore s objektívnym právom,\nale za konanie, ktoré naopak požíva úradnú licenciu. Pokiaľ prvoinštančný súd hodnotil v zmysle\nodkazovanej judikatúry aj obsah, formu a cieľ prejavu, tak žalobca bol toho názoru, že výhrady k\npokladaným otázkam mal žalovaný namietať v prostredí oprávnenom vec riešiť, teda pri jeho výsluchu,\naby vyšetrovateľka rozhodla, či ich pripustí. Žalobca vyslovil presvedčenie, že súd prvej inštancie na\nprospech žalovaného celú situáciu zľahčil, keď uviedol, že podaním podnetu bolo len realizované\nsubjektívne právo žalovaného žiadať kompetentný orgán o prešetrenie konkrétneho správania žalobcu\npri výkone advokátskej činnosti, keď z formulácie podnetu jednoznačne vyplýva, že žalovaný nežiada\nprešetrovať správanie žalobcu, ale rovno vynáša subjektívne súdy a žiada prijať opatrenia voči žalobcovi.\nNamietal aj nesprávne skutkové zistenia, keď súd prvej inštancie v ods. 17.2. odôvodnenia uviedol, že z\nvykonaného dokazovania je vraj nepochybné, že predmetný podnet vychádzal z pravdivého skutkového\nzákladu, t. j. zo skutočností, ktoré sa preukázateľne udiali. Žalovaný v jeho sťažnosti nepopísal\nskutočnosti pravdivo, pretože podnet koncipoval tak, že žalobca ako obhajca hneď v úvode výsluchu\npoložil žalovanému absolútne nevhodnú otázku. Prvoinštančný súd pritom zo zápisnice z výsluchu zistil,\naké otázky boli žalovanému počas výsluchu položené. Pravdivosť vylučuje aj zamlčanie skutočnosti, že\nžalobca sa pred položením otázok žalovanému vopred ospravedlnil. Za daných okolností ani použité\nvýrazové prostriedky nemožno považovať za primerané a zakladajúce sa na pravdivých premisách, ktoré\nsa reálne udiali a kritiku za oprávnenú, ako to nesprávne urobil súd prvej inštancie. Nemožno súhlasiť\nani s právnym názorom prvoinštančného súdu, že oslobodenie spod návrhu na začatie disciplinárneho\n\nkonania nemá vraj pre meritum veci osobitejší význam, keď preukazuje, že podnet žalovaného nebol\nopodstatnený a žalobca v konaní tvrdí neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv a tvrdí, že\nsťažnosť bola žalovaným zneužitá v úmysle privodiť žalobcovi disciplinárne stíhanie a znevážiť jeho\nosobu, znížiť jeho profesijnú, stavovskú česť, vážnosť a dôstojnosť, odbornú a profesionálnu povesť\npred SAK a kolegami advokátmi. Záverom poukázal na to, že kritika advokáta musí rešpektovať\nzásadu proporcionality a ochranu osobnosti pred neprimeranými, dehonestujúcimi zásahmi do jeho cti\na povesti. Samotný vnútorný predpis SAK (§ 15 ods. 1 písm. a) Disciplinárneho poriadku) predpokladá,\nže sťažnosťou možno neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv advokáta. Prvoinštančný súd mal\npreto pri strete opráv sporových strán zvážiť všetky okolnosti daného prípadu, a to vrátane tej, že\nžalobca pri pokladaní otázok vykonával svoju zákonnú povinnosť advokáta chrániť práva a oprávnené\nzáujmy svojho klienta, robiť všetko čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, rovnako tak\ntomu predchádzajúce ospravedlnenie a vyslovenie ľútosti. Prvoinštančný súd však dal prednosť právu\nžalovaného pred právom žalobcu bez toho, aby prihliadol a všetky okolnosti prípadu, a aby až potom\nposúdil, či výroky žalovaného sú primerané konkrétnej situácii.\n8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdiť. Vo vzťahu k namietanému nevykonaniu dokazovania výsluchom vyšetrovateľky\nžalovaný poukázal na to, že žalobca nemá procesný nárok ma vykonanie navrhovaných dôkazov. Súd\nprvej inštancie v súdnom konaní totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania\na nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy; posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a\nrozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov\nkonania (napr. uznesenie NS SR\nsp. zn. 5Cdo/247/2010). Nevykonanie dôkazov tak\nvôbec nie je možné považovať za znemožnenie realizovania procesných práv strany alebo za inú\nvadu konania. Medzi procesné práva strany sporu nepatrí povinnosť súdu vykonať dôkazy, ktoré\nstrana navrhla, súd je povinný sa návrhom na vykonanie dôkazu zaoberať, a ak sa ho rozhodne\nnevykonať, je povinný nevykonanie dôkazu odôvodniť (mutatis mutandis R 37/1993, R 125/1999, R\n6/2000). V druhom rade prvoinštančný súd uvedený dôkaz nevykonal z dôvodu, že nemôže prispieť k\nzisteniu skutkového stavu relevantného pre rozhodnutie. Ako nakoniec sám uviedol žalobca v odvolaní,\ntak to, či sa žalobca pred položením otázok žalovanému ospravedlnil alebo nie, je irelevantné vo\nvzťahu k tomu, či je kritika legitímna (prípustná) alebo nie. Prvoinštančný súd správne vystihol, že\npodstatný je obsah položených otázok a ich gradácia. Ak niekto urazí iného tak, že sa mu najprv\n(akože) ospravedlní, že mu následne povie, že je hlupák, a potom ho skutočne označí za hlupáka,\nneznamená, že ho neurazil. Podľa žalovaného je preto irelevantné, či žalobca pred položením otázok\nvyjadril nejakú ľútosť alebo nie. Vyslovil názor, že žalobca mohol otázky k dôveryhodnosti poškodenej\nklásť slušným a k jej osobnosti rešpektujúcim spôsobom a nemusel by sa tak pred tým ani potom\nospravedlňovať. Úvahu prvoinštančného súdu v tomto smere preto označil za správnu a logickú. Podľa\nžalovaného neobstojí ani argumentácia žalobcu, že nevykonanie dôkazu je prejavom svojvôle súdu.\nNaopak žalobca nedokázal úvahu súdu spochybniť relevantnými argumentmi. Uviedol, že aj pokiaľ by\nsa žalobca vopred „ospravedlnil“, hodnotenie správania žalobcu ako neprofesionálneho, urážajúceho,\nhulvátskeho, neetického má podľa žalovaného skutkový základ v obsahu výrokov žalobcu a žalobca\nmohol naviac otázky klásť slušným a rešpektujúcim spôsobom. Zdôraznil tiež, že dôvod, pre ktorý\nsúd prvej inštancie odmietol vykonanie dôkazu, je plne kompatibilný s právom na súdnu ochranu a s\njudikatúrou\nÚS SR a ESĽP (napr. II. ÚS 410/06, sp. zn. II. ÚS 268/2018, rozhodnutie ESĽP vo veci\nKraska proti Švajčiarsku z roku 1993). Podľa žalovaného žalobca mohol klásť otázky množstvom iných\nspôsobov, ktoré by rešpektovali osobnosť poškodenej, nevyvolávali by efekt sekundárnej viktimizácie\na v konečnom dôsledku by rešpektovali aj vzťah dcéry a otca. Zdôraznil, že advokát nie je oprávnený\nobhajovať práva klienta akýmkoľvek spôsobom, ale len čestne, primeraným spôsobom, aby neznižoval\ndôstojnosť advokátskeho stavu, v súlade s dobrými mravmi a zásadami slušného správania sa. Pokiaľ\nchcel obhajca zistiť, či svedok dôveruje dcére, resp. jej tvrdeniam, tak mu mal položiť takúto jasne\nformulovanú otázku bez nadbytočných a minimálne nevhodných poznámok: „Ja som ju videl a ona\nnemá žiadne prsia“ alebo „Vyjadreniu teda veríte, napriek tomu, že nemá prsia“ znevažujúcich dcéru\nžalovaného ako ženu. Vtedy by žalobca konal primerane, slušne a v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný\nnaopak celkom legitímne mohol nadobudnúť presvedčenie, že žalobca sa takýmto spôsobom snaží\nvyviesť ho z rovnováhy, uraziť jeho a jeho dcéru. Aj keby sa žalobca pred položením otázok vyjadril\ntak, ako to tvrdí, bola to len zdanlivá alibizácia jeho hrubo neslušného konania voči žalovanému a\njeho dcére. Tvrdenie uvedené už v žalobe, že pred výsluchom uviedol: „Pán doktor, je mi ľúto, ale\nbudem Vám musieť položiť aj takéto otázky“, žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal, pričom platí,\nže sporové strany sú povinné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatniť včas (vrátane\n\nnávrhov na vykonanie dôkazov podľa § 149 CSP) a na neskôr predložené prostriedky procesného\nútoku a procesnej obrany nemusí súd prihliadať. Návrh na výsluch vyšetrovateľky žalobca v žalobe\nneuviedol, ale navrhol ho až v podaní zo dňa 21.04.2023, teda prostriedok procesného útoku neuplatnil\nvčas. Z rovnakých dôvodov považoval žalovaný za irelevantný aj navrhovaný výsluch žalobcu. Pokiaľ\nžalobca uviedol, že jeho výsluchom sa mal súd oboznámiť aj s tým, ako pociťoval neoprávnený zásah\nžalovaného a mohol si vytvoriť ucelený obraz, uvedené je úplne irelevantné, nakoľko pre rozhodnutie\nbolo podstatné znenie položených otázok, ktorý obsah je nesporný a už len ich znenie (obsah)\ncelkom jasne preukazuje, že zo strany žalovaného nešlo o zneužitie práva podať podnet SAK, a že\njeho hodnotenie správania sa žalobcu má skutkový základ. Naviac subjektívne pociťovanie zásahu\nzo strany žalobcu je v konaní o ochranu osobnosti irelevantné, a to odhliadnuc od skutočnosti, že\nnáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predmetom konania nie je, rozhodujúce je naopak objektívne\nhľadisko (napr. NS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 424/2012). Nie je ani vôbec\nzrejmé, ako by výpoveď žalobcu o jeho subjektívnom preciťovaní zásahu bola spôsobilá prispieť k\nobjasneniu skutkového stavu relevantnému pre rozhodovanie alebo k jeho zmene. Uvedené dôvody\nboli podľa názoru žalovaného dostatočné pre odmietnutie vykonania výsluchu žalobcu. Vo vzťahu\nk námietke oneskorenosti uplatnenia tohto dôkazu žalovaný poukázal na to, že je vôbec sporné,\nči text žaloby, na ktorý žalobca poukazuje, je návrhom na vykonanie dôkazu výsluchom žalobcu.\nPokiaľ totiž žalobca v žalobe navrhuje vykonanie konkrétneho dôkazu, robí tak explicitne spôsobom\nnevybudzujúcim pochybnosti s tým, že súčasne označuje aj skutočnosti, ktoré má navrhnutý dôkaz\npreukázať. Formulácia „po vykonanom dokazovaní výsluchom žalobcu a žalovaného“ bez uvedenia\nkonkrétnych relevantných skutkových okolností, ktoré majú byť dôkazom preukázané, nie je podľa\nžalovaného relevantným návrhom na vykonanie dôkazu. Ak žalobca už v žalobe navrhoval svoj výsluch,\nmieniac tento návrh vážne, nielen formálne, mal sa dostaviť na pojednávanie a vypovedať. Za súčasť\nriadneho a včasného uplatnenia procesných práv je možné považovať aj dostavenie sa na pojednávanie,\nak žalobca skutočne chcel vypovedať. V každom prípade dôkaz výsluchom žalobcu bol irelevantný, bez\nohľadu na to, či ho žalobca navrhol včas alebo nie. Poukázal tiež na to, že žalobca po podaní žaloby\npredložil súdu dve vyjadrenia k predmetu konania, na pojednávaní bol jeho právny zástupca, a preto\nmal viac ako dostatočnú možnosť vo veci skutkovo a právne argumentovať. Vo vzťahu k predmetu\nkonania a vo vzťahu k správnosti napadnutého rozsudku označil za bezpredmetnú aj ďalšiu odvolaciu\nargumentáciu žalobcu, v ktorej polemizoval nad správnosťou hodnotenia, že žalovaný podal podnet\nna SAK následne po svojom výsluchu, podstatné bolo znenie otázok, ktoré bolo nesporné. To, či a\nkedy podá dotknutá osoba podnet na SAK, je výlučne na jej subjektívnom rozhodnutí a nemá žiadnu\nrelevantnú súvislosť s tým, ako žalovaný položené otázky vnímal. Za nezmyselnú a neopodstatnenú\noznačil aj ďalšiu námietku týkajúcu sa neuvedenia prvej otázky v podnete žalovaného. Bol to naviac\nsám žalobca, ktorý poukazoval na to, že žalovaný mal k dispozícii zápisnicu z trestného konania, a\nže ju priložil k podnetu na SAK, ktorý nebol vypracovaný tendenčne. Práve tým, že žalovaný priložil\nk podnetu zápisnicu z výsluchu, priblížil celý kontext položených otázok. Poukaz žalobcu na rozsudok\nNS SR sp. zn. 1Cdo/113/2009 označil za neprípadný. Dodal, že žalovaný v podnete na SAK neuviedol\núdajné predchádzajúce ospravedlnenie žalobcu preto, že si nebol vedomý toho, že by tak žalobca urobil.\nPokiaľ preto žalobca na základe ním tvrdených a neúplne prezentovaných skutočností odvodzuje úmysel\nžalobcu znevážiť žalobcu alebo mu privodiť disciplinárne stíhanie, označil to len za fabuláciu. Rovnako\nsamotná skutočnosť, že žalobca sa s hodnotením súdu nestotožnil, neznamená, že záver súdu o tom,\nže žalovaný svoje právo podať podnet na SAK nezneužil, je nepresvedčivý. Nakoniec sám žalobca\nneuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali opaku. Žalobcom označené skutočnosti sú totiž\nirelevantné (nenamietanie otázok pri výsluchu žalovaným, podanie podnetu na SAK, neuvedenie prvej\notázky, hodnotenie žalobcu v podnete, ktorým realizoval subjektívne právo). Vyslovil názor, že žalobca\nnereflektuje na to, že konanie advokáta je spôsobilým a legitímnym predmetom kritiky a hodnotiace\núsudky žalovaného mali skutkový základ. Naviac v podnete logicky musí jeho predkladateľ odôvodniť,\nprečo považuje konanie advokáta za také, ktoré porušuje stanovené pravidlá a príslušný orgán sa s tým\nmohol a nemusel stotožniť. Žalobca ani nakoniec neoznačil žiadne ustanovenie hmotného práva, ktoré\nmal žalovaný porušiť. Za neopodstatnenú a nezmyselnú označil aj námietku, že žalovaný mal závadnosť\notázok riešiť v oprávnenom prostredí, keď orgán činný v trestnom konaní kontroluje len prípustnosť\notázok z hľadiska procesného (sugestívnosť, kapcióznosť a pod.) a nie je oprávnený sa zaoberať\nporušením profesionálnych povinností advokáta. Nepravdivým je aj tvrdenie žalobcu v odvolaní, že\nžalovaný v podnete na SAK nežiadal prešetrenie konania žalobcu. Za irelevantné označil, kedy boli\nžalovanému otázky položené. Podstata totiž nespočíva v tom kedy, ale aké (s akým obsahom) boli\notázky položené. Odhliadnuc od toho uviedol, že namietané otázky boli položené ako otázky č. 2 a 3,\na preto je hodnotiaci úsudok, že boli položené v úvode výsluchu, opodstatnený. Uvedená skutočnosť\n\nsa však žalobcu nijako nedotýka. Namietal tiež, že v konaní nebolo preukázané, že podnet na SAK bol\nžalovaným zneužitý v úmysle privodiť žalobcovi disciplinárne stíhanie a znevážiť ho. V kontexte tohto je\nirelevantné, či bol žalobca v disciplinárnom konaní oslobodený. Ak by mala platiť úvaha žalobcu, potom\nby sa právo podať podnet na SAK (petičné právo, sloboda prejavu a právo na informácie a inú právnu\nochranu) zužovali len na také podania, ktoré sú opodstatnené, čo je neprimerané a nemá oporu v Ústave\nSR a ani v žiadnom inom právnom predpise. Práve naopak oslobodenie žalobcu v disciplinárnom konaní\nznamená, že zásah spočívajúci v podaní podnetu SAK neohrozil a ani neporušil žalobcove osobnostné\npráva. Zásah podľa neho nebol spôsobilý ohroziť a/alebo porušiť jeho osobnostné práva. Žalovaný\nadresoval svoj podnet obsahujúci pravdivostný popis skutku orgánu verejnej moci (orgánu záujmovej\nsamosprávy), ktorý je oprávnený sa podnetom zaoberať, čo samo o sebe vylučuje spôsobilosť podnetu\nvyvolať ujmu vo sfére osobnostných práv žalobcu. Sťažnosťou sa zaoberajú orgány SAK, a to revízna\nkomisia a následne disciplinárny senát, ktoré sú zložené z kvalifikovaných právnikov, advokátov, ktorí si\nna skutkové okolnosti prezentované v podnete urobia vlastný názor. Hodnotenie konania žalobcu tak,\nako bolo prezentované v podnete, pretože to v skutočnosti žalobca namieta, automaticky neznamenalo\na ani nemohlo znamenať, že by boli adresáti podnetu presvedčení o tom, že žalobca porušil pravidlá\nvýkonu advokácie. Naviac v disciplinárnom konaní sa aplikuje prezumpcia neviny. K záveru o tom, či\nžalobca porušil alebo neporušil pravidlá výkonu advokácie, logicky adresáti podnetu dospievajú sami, a\nto po prešetrení veci. Subjektívnym presvedčením predkladateľa nie sú viazaní. Z uvedeného je rovnako\nzrejmé, že podnet opierajúci sa o pravdivé skutočnosti vôbec nie je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných\npráv advokáta. Záverom zhrnul, že žalobca v konaní neprezentoval žiadne také skutočnosti, ktoré by\nnasvedčovali tomu, že by kritika vybočovala z medzí pravidiel vyplývajúcich z právnych predpisov alebo\nzásad dobrých mravov. Nebolo úlohou žalovaného, aby zvažoval, že žalobca kladie otázky v rámci\nvýkonu advokácie, to je úlohou SAK, a preto sa aj na tento orgán obrátil. Žalovaný z už uvedených\ndôvodov mohol legitímne konanie žalobcu považovať za také, ako ho hodnotil v napadnutom podnete.\nŽalobca ako dlhoročný a skúsený advokát mohol a mal položiť otázky rešpektujúcim spôsobom, slušne\na primerane a uvedené bolo možné vzhľadom na okolnosti od neho očakávať.\n9. Žalobca v odvolacej replike zotrval na odvolacej argumentácii. Podľa jeho názoru vyjadrenie\nžalovaného nie je spôsobilé zhojiť ním vytýkané skutkové vady a vecnú nesprávnosť napadnutého\nrozhodnutia. Nad rámec už uvedeného poukázal na posun v judikatúre v tom smere, že ak všeobecný\nsúd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať medzi stranami spornú\nskutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalovaného nároku významná, či dokonca\nrozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,\nže dôjde k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 168/2019\nuverejnený v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 29/2019). Zotrval na názore, že výsluch\nvyšetrovateľky mal objasniť medzi stranami spornú skutočnosť dôležitú pre posúdenie toho, že žalovaný\npodnet koncipoval tak, že v ňom uvádzané skutočnosti (položené otázky č. 2 a 3) boli izolované od\notázky 1, na ktorú nadväzovali, hoci žalobca pred ich položením vyslovil ľútosť a ospravedlnil sa\nžalovanému, že ich musí položiť. Žalovaný sa podľa neho v podanom vyjadrení snaží dovysvetľovávať\ndôvody, prečo súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz a vkladá do odôvodnenia\nrozhodnutia aj to, čo v ňom uvedené nie je. Vo svojom vyjadrení vysvetľuje, ako to súd myslel a\npotom preformulováva zdôvodnenie nevykonania dôkazu súdom prvej inštancie absurdným príkladom,\nktorý je neprimeraný a neporovnateľný k okolnostiam súdenej veci. Dovysvetľovávanie a dopĺňanie\ndôvodov nevykonania dôkazu súdom prvej inštancie preto označil za bezpredmetné. Pokiaľ žalovaný\nvo vyjadrení spomína sekundárnu viktimizáciu, tá je u žalovaného vylúčená, nakoľko žalovaný nebol\nv postavení obete, ale svedka. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalovanému položené otázky sa\nmali dotknúť osobnosti dcéry žalovaného, ktorá v čase výsluchu žalovaného už bola plnoletá, a teda\nžalovaný už nebol jej zákonným zástupcom. Zdôraznil, že advokát má nielen zákonnú povinnosť pri\nvýkone advokácie neznižovať dôstojnosť advokátskeho stavu, dodržiavať pravidlá profesijnej etiky (ktorú\npovinnosť žalobca neporušil), ale má aj zákonnú povinnosť chrániť a presadzovať práva a záujmy\nklienta, ktoré podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Otázky na žalovaného boli vecné a\nna prospech jeho klienta v postavení obvineného s ohľadom na to, čo vyšlo do tej doby z vykonaných\ndôkazov najavo, pričom boli položené v trestnom konaní, v ktorom hrozil závažný zásah do základných\npráv a slobôd klienta žalobcu v postavení obvineného. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení tvrdil, že návrh\nna výsluch svedka žalobca neuplatnil včas, uviedol, že uvedené je bez významu, nakoľko súd prvej\ninštancie výsluch vyšetrovateľky nezamietol z dôvodu, že by ho považoval za nie včas uplatnený, ale\nzamietol ho z iného dôvodu. Napriek tomu má za to, že bol uplatnený včas vo vyjadrení z 21.04.2023,\nktorému predchádzalo vyjadrenie žalovaného z 10.03.2023, v ktorom žalovaný žalobcom tvrdenú\n\nskutočnosť (že sa žalobca pred položením otázok vopred ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad chúlostivými\notázkami), spochybnil. Na predmetné vyjadrenie bol naviac súdom vyzvaný a dodržal súdom stanovenú\nlehotu na uvedenie ďalších skutočností a označenie ďalších dôkazov na preukázanie svojich tvrdení.\nVýsluch žalobcu nemal preukázať predchádzajúce ospravedlnenie žalobcu, ako to uvádza žalovaný vo\nvyjadrení, ale mal ako dotknutá osoba v bezprostrednom kontakte so súdom priblížiť skutkové okolnosti\nveci (aj to ako pociťoval neoprávnený zásah), aby si súd mohol vytvoriť ucelený obraz o veci a lepšie\npochopiť nárok žalobcu. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení uvádzal, že subjektívne pociťovanie zo strany\nžalobcu je irelevantné, tak žalobca dodal, že v konaní nebol podstatný ani subjektívny pocit žalovaného,\nže sa cítil byť urazený pokladanými otázkami, a napriek tomu súd prvej inštancie toto bral na zreteľ, keď\nvyslovil toto pochopenie pre žalovaného. Pre rozhodnutie bolo podstatné posúdiť akou formou žalovaný\nuviedol skutočnosti v podnete, či tieto neskreslil, či ich uviedol ako sa stali s prihliadnutím na okolnosti a\nsúvislosti, a to aj vzhľadom na žalobnú argumentáciu. Za bezpredmetné označil tvrdenie žalovaného o\ntom, že návrh na výsluch žalobcu nie je relevantný, uvedené je bezpredmetné, nakoľko súd ho zamietol\nz iných dôvodov. Pokiaľ žalovaný namietal, že ak výsluch mienil vážne, mal sa dostaviť na pojednávanie,\nžalobca uviedol, že jeho právna zástupkyňa ospravedlnila pred pojednávaním jeho neúčasť z dôvodu,\nže sa zúčastňuje ako právny zástupca iného pojednávania, na ktorom zastupuje svojho klienta, čo síce\nsúd nezaprotokoloval do zápisnice, avšak toto ospravedlnenie akceptoval, pretože nezamietol návrh na\nvykonanie výsluchom žalobcu z dôvodu, že žalobca mal, ale sa nedostavil na pojednávanie. Poukázal\ntiež na to, že žalovaný k podnetu ani nepredložil zápisnicu v úplnom znení, ale túto zámerne predložil\nneúplnú bez poslednej strany, na ktorej je zachytená výpoveď žalovaného, že nevie, čo presne bolo\nobsahom trestného oznámenia, že toto spísal právny zástupca podľa toho, čom mu povedala dcéra\nžalovaného, že žalovaný to neuchováva a nečíta a len toto trestné oznámenie podpísal. Odvolanie sa\nna rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2009 vôbec nepovažoval za neprípadné. Za účelové označil\ntvrdenie žalovaného, že ospravedlnenie v podnete na SAK nespomenul z dôvodu, že si ho vraj nebol\nvedomý a vôbec ho nezbavuje zodpovednosti za to, že ho neuviedol, resp. že túto skutočnosť zatajil,\npretože žalovaný nesie zodpovednosť, aby v podnete popísal skutočnosti neskreslene tak, ako sa\nstali. Zotrval aj na názore, že žalovaný voči nemu v podnete nesmeroval kritiku, ale privodenie mu\ndisciplinárneho stíhania. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že sa jednalo o legitímny výkon práva z jeho\nstrany, tak žalobca zdôraznil, že výkon práva slobody prejavu, vrátane petičného práva so sebou nesie\naj zodpovednosť petenta, a to tým skôr, že ide o obvinenie vážne, ktoré by mohlo založiť disciplinárnu\nzodpovednosť. Žalovaný svoje hodnotiace úsudky opiera o skutočnosti uvedené takou formou, že\nobjektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne a dehonestujúco. V danom\nprípade k zásahu nedošlo len v súkromnom rozhovore medzi dvoma osobami alebo listom určeným\nžalobcovi. S obsahom sťažnosti sa totiž s určitosťou museli oboznámiť aj ďalšie osoby, členovia revíznej\nkomisie, členovia III. disciplinárneho senátu,\nI. odvolacieho disciplinárneho senátu, ktorými sú\nadvokáti, teda kolegovia žalobcu a tiež osoby pracujúce na oddelení sťažností, ktoré po organizačnej a\ntechnickej stránke zabezpečujú vybavovanie sťažností. Práve skutočnosť, že k zásahu došlo v prostredí\nSAK, t. j. organizácie, ktorá má právomoci rozhodnúť o sankcii za disciplinárne previnenie advokáta,\nvedie k záveru o objektívnej spôsobilosti narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 OZ, okrem\nosobnej občianskej cti, dôstojnosti aj profesnú česť a vážnosť advokáta.\n10. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že odvolanie žalobcu ani v spojení s vyjadrením nie je\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ poukazoval na nález ÚS SR\nsp. zn. II. ÚS 168/2019, ušlo jeho pozornosti, že základnou podmienkou jeho aplikácie je to, že\nnavrhovaným opomenutým dôkazom má byť preukázaná skutočnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie\nžalobného nároku významná, čo v danom prípade splnené nebolo. Ak by aj bola pravdivá argumentácia\nžalobcu o úmysle privodiť mu disciplinárne stíhanie, tak uvedené označil za celkom legitímne.\nNeuvedenie údajného ospravedlnenia aj naďalej považoval za bezpredmetné o to viac, ak príslušný\norgán nerozhodoval od stola len na základe podania žalobcu, ale po riadnom zistení skutkového stavu a\nnakoniec aj po vypočutí stanoviska žalobcu, ktorý sa tak mohol brániť. Uvedené svedčí o tom, že podnet\nnebol spôsobilý privodiť žalobcovi ani ohrozenie jeho osobnostných práv. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu,\nže položené otázky boli vecné, pretože celkom nevhodne komentovali fyzický vzhľad dcéry žalobcu.\nVo vzťahu k žalobcom namietaným časovým súvislostiam poukázal tiež na to, že na podanie podnetu\nna SAK žalobca nemal žiadnu zákonnú lehotu. K námietkam nevysporiadania sa s niektorými otázkami\nzo strany konajúceho súdu poukázal na to, že jeho úlohou bolo vysporiadať sa len s podstatnými\ntvrdeniami a tvrdenie o izolovanom uvedení otázky č. 2 a 3 bolo nepodstatné. Pre zistenie stanoviska\nžalovaného k dôveryhodnosti jeho dcéry bola podľa žalovaného postačujúca otázka č. 1. Dodal tiež, že\npodanie podnetu disciplinárnemu senátu revíznou komisiou SAK samo o sebe svedčí o tom, že podnet\n\nžalovaného nebol svojvoľný a ani zjavne neopodstatnený, ale mal legitímny základ, ktorý bol legitímny\nminimálne v tom, že sa ním bolo potrebné meritórne zaoberať a vyriešiť otázky v ňom nastolené, čo je\nvo verejnom záujme. Vo verejnom záujme je stanoviť hranice legitímneho výkonu advokácie, hranice\nobhajoby klienta. Pokiaľ sa aj zamestnanci SAK alebo advokáti vykonávajúci funkcie v orgánoch SAK\noboznámili s obsahom podnetu, uviedol, že na základe jeho obsahu si sami mohli urobiť vlastný názor\nna správanie žalobcu. V každom prípade prešetrenie podnetu bol proces, ktorý žalobca ako advokát bol\npovinný strpieť a nie je dôvod postihovať žalovaného za to, že legitímne uplatnil svoje právo.\n11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.\n1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd\nprvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Žalobca v odvolaní\nneprezentoval žiadne relevantné a presvedčivé argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku a jeho subjektívna nespokojnosť s rozhodnutím súdu a hodnotením\nvýsledkov vykonaného dokazovania nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej\nsprávnosti. Uvedené platí o to viac, že súd prvej inštancie sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným\nspôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie\nvo veci podstatné a právne významné a riadne a zrozumiteľne odôvodnil aj nevykonanie žalobcom\nnavrhovaného dokazovania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmý vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej\na nevyplýva z neho jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, zmyslu a podstaty.\nVo\nsvojej argumentácii bol prvoinštančný súd koherentný a ním logicky prezentované argumenty podporujú\nzáver vyjadrený vo výroku súdneho rozhodnutia. Nakoľko odvolací súd nezhliadol existenciu žiadneho\nzo žalobcom uvádzaných odvolacích dôvodov a s odôvodnením napadnutého rozsudku sa v celkom\nrozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie vecnej\nsprávnosti napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd\ndopĺňa nasledovné.\n12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie konštatujúc absenciu neoprávnenosti namietaného\nzásahu do osobnostných práv žalobcu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku difamačných výrokov\nuvedených na jeho adresu žalovaným v ním podanom podnete na disciplinárne konanie doručenom\nSAK, vyhodnotil podanú žalobu ako nedôvodnú. Žalovaným podaný podnet na disciplinárne stíhanie\nžalobcu nevyhodnotil ani s prihliadnutím na jeho obsah, použité výrazové prostriedky a okolnosti,\nktoré mu predchádzali, ako excesívny a neprimeraný, jednalo sa podľa jeho názoru o legitímny,\nnie šikanózny výkon práva podať sťažnosť na advokáta pre výkon jeho advokátskej činnosti, ktorý\nvychádzal z pravdivého skutkového základu. Ako irelevantné pre posúdenie veci vyhodnotil samotné\noslobodenie žalobcu spod návrhu na začatie disciplinárneho konania a skutočnosť, či sa žalobca pred\npoložením otázok žalovanému ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad otázkami, ktoré následne predložil.\nŽalovaný v odvolaní namietal predovšetkým nevykonanie ním navrhovaného dokazovania výsluchom\nvyšetrovateľky E.. E.. Ľ. H.?.?a žalobcu v spojení s nesprávnym vyhodnotením relevancie skutočností,\nktoré mali byť týmito výsluchmi zistené a na to nadväzujúcim neúplným zistením skutkového stavu\nveci. V rámci hodnotenia dôkazov žalobca namietal tiež: i) nezohľadnenie skutočnosti, že v podnete\nžalovaného citovaným otázkam predchádzala nezmienená úvodná otázka č. 1, na ktorú ďalšie položené\notázky nadväzovali, čím žalovaný vyvolal dojem, že napadnuté otázky predstavovali prvý verbálny\nkontakt žalobcu so žalovaným pri výsluchu, ii) nenamietanie položených otázok žalovaným v rámci\nvykonávaného výsluchu, iii) podanie podnetu s časovým odstupom 54 kalendárnych dní od vykonaného\nvýsluchu žalovaného ako svedka v trestnom konaní, čo nezodpovedalo záveru prvoinštančného súdu\no krátkej nadväznosti medzi týmito úkonmi, iv) nepresvedčivosť a nesprávnosť záveru o vylúčení\nneoprávnenosti namietaného zásahu a v) nezohľadnenie oslobodzujúceho rozhodnutia v disciplinárnom\nkonaní.\n13. Pokiaľ sa týka žabcom vytýkaného nevykonania dokazovania a neúplného zistenia skutkového stavu\nveci potrebného pre meritórne rozhodnutie odvolací súd v teoreticko- právnej rovine poukazuje na to,\nže dokazovanie predstavuje zákonom upravený postup súdu a sporových strán, na základe ktorého\nsúd získava potrebné penzum podstatných skutkových poznatkov o predmete sporu. Vyhodnotenie\npotenciálnej relevancie navrhovaných dôkazov, ako aj prípustnosti ich vykonania prináleží súdu, ktorý\nnie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania (§ 185 ods. 1 CSP). Súd je tým subjektom,\n\nktorý v spore určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti\npovažuje za preukázané, a ktoré dôkazy vykoná. Ústavný súd SR opakovane vo svojej rozhodovacej\nčinnosti zdôrazňuje, že do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí povinnosť súdu\nvykonať všetky stranou navrhované dôkazy (napr. uznesenia zo dňa 08. 10. 1997, sp. zn. I. ÚS\n64/1997, zo dňa 18.12.1997, sp. zn. I. ÚS 98/1997, zo dňa 31.08.2004, sp. zn. IV. ÚS 252/2004).\nNevykonanie dôkazov je však súd z hľadiska nárokov kladených na meritórne rozhodnutie povinný v\nzmysle\n§ 220 ods. 2 CSP odôvodniť. Spravidla súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú spôsobilé\npreukázať skutočnosti predpokladané skutkovou podstatou príslušnej právnej normy, t. j. rozhodné\npre hmotnoprávne posúdenie veci, príp. dôkazy smerujúce k preukázaniu skutočnosti už preukázanej\niným dôkazom. Súd musí pristupovať k vyhodnocovaniu návrhov na vykonanie dokazovania citlivo a\nzodpovedne, nakoľko rozsah dokazovania má vplyv nielen na výsledok sporu, ale aj dĺžku konania a\nnemal by viesť k neúmernému predlžovaniu konania a oddiaľovaniu stavu právnej istoty. Musí pritom\ndbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený\nstranou sporu, ak tento nebude preukázaný iným dôkazom. Ak by súd vylúčil z dokazovania takýto dôkaz\nspôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie by bolo prípustné, zakladalo\nby to odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko takýmto postupom by súd sťažil\ndôkaznú pozíciu sporovej strany, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení dôkazného bremena a\nneodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.\n14. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) je v\nsúdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie\nspor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.\nSkutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade\ns § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov\nalebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.\nNesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení\ndôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré\nvyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),\nzákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá\ntomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania.\nHodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a\ndôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava\nObčianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,\nvyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných\nprincípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z\nvykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového\npostupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti\na zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a\nteleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016,\n1540 s., str. 729).\n15. V danej veci odvolací má za to, že riadne odôvodneným nevykonaním dokazovania výsluchom\nvyšetrovateľky E.. E.. Ľ. H.?a žalobcu, nedošlo k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v § 365\nods. 1 písm. e) a f) CSP. Plne sa stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu a žalovaného, že\nskutočnosť, či sa žalobca pred položením otázok žalovanému ako svedkovi vopred ospravedlnil a vyjadril\nnad budúcimi otázkami ľútosť, nie je pre meritórne rozhodnutie relevantná. Opísané konanie žalobcu,\nktoré malo predchádzať položeniu otázok, ho nezbavuje zodpovednosti za ich obsah a formuláciu, a\nnemá zásadnejší vplyv na záver o tom, či kritika žalobcom položených otázok prezentovaná žalovaným\nv podnete adresovanom SAK bola prípustná, primeraná a vychádzala z pravdivého skutkového základu.\nSkreslenosť skutkového základu uvedeného v posudzovanom podnete nemožno vyvodiť ani z toho,\nže žalovaný informáciu o prípadnom ospravedlnení sa žalobcu v podnete neuviedol. Nemožno sa\npreto stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že skutočnosť, či sa žalobca vopred žalovanému\npred položením otázok ospravedlnil a prejavil ľútosť, predstavuje relevantné skutkové zistenie potrebné\npre meritórne rozhodnutie, a že by nevykonaním tohto dôkazu prvoinštančný súd žalobcovi sťažil\ndôkaznú situáciu v spore. Na záver o dôvodnosti podanej žaloby by aj podľa názoru odvolacieho súdu\nuvedené zistenie nemalo žiaden podstatný vplyv. Rovnako je možné súhlasiť aj s názorom žalovaného,\n\nže žalobca ako dlhoročný a skúsený advokát mal možnosť otázky smerujúce k dôveryhodnosti\npoškodenej položiť aj iným, vhodnejším a citlivejším spôsobom, bez nadbytočných a nevhodných\npoznámok (subjektívnych hodnotiacich úsudkov žalobcu), osobitne zohľadniac blízky príbuzenský vzťah\nsvedka a poškodenej v trestnom konaní. Na skutočnosti, že žalovaný ako laik a otec poškodenej z\nobsahu položených otázok mohol nadobudnúť subjektívne presvedčenie o neprofesionálnom výkone\nadvokátskej činnosti znižujúcom dôstojnosť advokácie, jeho rozpore s profesionálnou etikou, hrubo\nurážajúce až hulvátske podľa odvolacieho súdu nič nemení ani skutočnosť, že kladením otázok\nrealizoval žalobca obhajobu svojho klienta, pri ktorej je podľa zákona povinný presadzovať a chrániť jeho\nzáujmy (čo za dodržania podmienky primeranosti a medzí stanovených právnymi predpismi predstavuje\nokolnosť vylučujúcu neoprávnenosť zásahu do dotknutých osobnostných práv žalovaného a jeho dcéry).\nPokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukazoval aj na oneskorenosť tohto dôkazného návrhu,\nuvedené je irelevantné, nakoľko súd prvej inštancie nevykonanie tohto dôkazu neodôvodnil sudcovskou\nkoncentráciou konania, ktorá je vo výlučnej diskrečnej právomoci súdu a jej uplatnenie/ neuplatnenie\nnie je stranami v spore nárokovateľné.\n16. Rovnako správne súd prvej inštancie zhodnotil, že pre posúdenie veci samej nie je potrebný ani\nvýsluch žalobcu (poukaz na totožný dôvod pre nevykonanie tohto dôkazu ako v prípade zamietnutého\nnávrhu na výsluch svedkyne). Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne\nvo vzťahu k tomuto dôkaznému návrhu prednesenému až na pojednávaní poukázal aj na sudcovskú\nkoncentráciu konania, keď žalobca uvedený návrh na vykonanie dokazovania označil už v žalobe,\nodvolací súd uvádza, že základným predpokladom kvalifikovaného návrhu na výsluch sporovej\nstrany/ svedka je v zmysle § 195 a § 197 CSP označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom\npreukázané (pozn. odvolacieho súdu v prípade výsluchu sporovej strany za predpokladu, že ich\nnemožno preukázať inak). Uvedené má za cieľ vymedziť predmet výsluchu a vylúčiť vykonanie dôkazu\nnepodstatného pre meritórne posúdenie veci. V intenciách uvedeného nemožno preto za riadny a\nkvalifikovaný návrh na výsluch žalobcu považovať v závere žaloby vyslovenú požiadavku, aby súd\npo vykonanom dokazovaní výsluchom žalobcu a žalovaného a oboznámení sa s listinnými dôkazmi\nvyniesol označený rozsudok. Ako správne namieta žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobca v žalobe\nžiadnym spôsobom nekonkretizoval návrh na vykonanie dokazovania výsluchom sporových strán,\nneoznačil žiadne skutočnosti, ku ktorým by mali byť predmetné výsluchy vykonané.\nZa\nnesprávny preto nemožno považovať ani záver prvoinštančného súdu o oneskorenosti prednesenia\ntakéhoto návrhu. Uvedené však nič nemení na správnosti úvahy prvoinštančného súdu, že ani výsluch\nžalobcu nepredstavuje relevantný dôkaz nevyhnutne potrebný pre náležité zistenie skutkového stavu.\nVo vzťahu ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom v neskoršom štádiu konania, ku ktorým mal byť\nvypočutý žalobca, odvolací súd uvádza, že pre záver o absencii neoprávnenosti zásahu je irelevantné\nsubjektívne vnímanie žalobcu, ktoré chcel priblížiť svojou výpoveďou. Nemožno pritom porovnávať\nsúdnou praxou konštatovanú irelevanciu subjektívneho vníma neoprávneného zásahu poškodeným,\nkeď rozhodujúcou je objektívna spôsobilosť zásahu znížiť vážnosť a dôstojnosť poškodeného, so\nzohľadnením toho, že žalovaný sa položenými otázkami oprávnene cítil byť dotknutý, nakoľko uvedené\nbolo hodnotené v iných súvislostiach, a to z pohľadu primeranosti žalovaným prednesenej kritiky\ndanej aj prvoinštančným súdom správne zohľadnenými okolnosťami konkrétneho prípadu. Dôkazné\nprostriedky majú slúžiť na potvrdenie alebo vyvrátenie tvrdených skutočností a nie na priblíženie\nsubjektívneho vnímania skutkových okolností stranou sporu, ktoré by mohlo byť relevantné v prípade\nkonštatovaného neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to z pohľadu uplatnenej\nnemajetkovej satisfakcie. V danom prípade však súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového\nstavu vyvodil záver o absencii hmotnoprávneho základu žaloby na ochranu osobnosti, keď žalovaný\nnamietaným postupom legitímne realizoval právo na slobodu prejavu a právo na podanie sťažnosti na\npostup advokáta pri procesnom úkone, ktorého bol účastný. Žalobca ani v odvolacom konaní neuviedol\nžiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali byť zistené jeho výpoveďou a nemohli byť preukázané\ninak (§ 195 ods. 1 CSP), a ktoré by dôvodne spochybňovali nevykonanie tohto dôkazu zo strany\nprvoinštančného súdu. Na posúdenie správnosti postupu prvoinštančného súdu však nemá žiaden vplyv\nargumentácia žalovaného o tom, že sa žalobca mohol na pojednávanie dostaviť, pokiaľ mal reálny\nzáujem vo veci vypovedať.\n17. Zhrnúc uvedené ako zjavne nenáležitú a v rozpore s logickými úvahami prvoinštančného súdu,\nktorými ozrejmil irelevanciu namietanej skutočnosti, ktorá mala byť zistená výsluchom vyšetrovateľky\nE.. E.. Ľ. H.?, vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, v ktorej prvoinštančnému súdu\nvytkol svojvoľné nevykonanie dokazovania a uprednostnenie rýchlosti konania pred riadnym zistením\n\nskutkového stavu potrebným pre spravodlivé rozhodnutie veci. Pokiaľ žalobca poukazoval na posun\nv judikatúre ohľadom vykonávania dôkazov súdom (odkazom na novšie rozhodnutia ÚS SR sp. zn.\nII. ÚS 168/2019), odvolací súd dopĺňa, že vo svojej odvolacej argumentácii nereflektuje na to, že aj\nv zmysle uvedených rozhodnutí nevykonanie dokazovania môže byť hodnotené ako porušenie práva\nna spravodlivý súdny proces len vo vzťahu k dôkazom, ktoré majú preukazovať spornú skutkovú\nokolnosť, a ktoré sú pre meritórne rozhodnutie významné. V danom prípade bolo prvoinštančným súdom\nsprávne vyhodnotené, že skutočnosti, ku ktorým mali byť navrhované výsluchy vykonané, nemožno pre\nrozhodnutie vo veci samej kvalifikovať ako podstatné či rozhodujúce.\n18. V okolnostiach prejednávanej veci bolo rozhodujúcim posúdenie obsahu predmetných otázok a\nprípustnosti a primeranosti ich kritiky zo strany žalovaného vyjadrenej v podnete na disciplinárne konanie\nvoči žalobcovi ako advokátovi. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že\nžalobcom napadnuté výroky uvedené na jeho adresu žalovaným v spornom podnete na disciplinárne\nkonanie celkom nepochybne predstavovali hodnotiace úsudky, ktorých pravdivosť/ nepravdivosť\nvzhľadom na subjektívny charakter nemožno dokázať, a ktoré vychádzali z pravdivého skutkového\nzákladu (presného znenia žalobcom položených otázok, tak ako boli zachytené v zápisnici o výsluchu,\nktorá bola naviac pripojená k podnetu). Nemenej podstatnou je skutočnosť, že tieto sa týkali výkonu\nfunkcie advokáta, ktorý aj v zmysle súdnej praxe patrí do kategórie osôb legitímneho verejného záujmu, a\npreto miera akceptovateľnosti a tolerancie kritiky spôsobilej zasiahnuť do osobnostných práv, musí byť u\nadvokátov (pozn. odvolacieho súdu podobne ako napr. u prokurátorov či sudcov) nepochybne širšia ako\nu bežných občanov. ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25.6.1992, sťažnosť č. 13778/93,\nbod 61 uviedol, že konanie politikov, sudcov, prokurátorov, advokátov a iných verejných činiteľov by\n„malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené kritike“. Obdobne ÚS SR v rozhodnutí\nsp. zn. IV. ÚS 302/2010 uviedol, že aj advokát ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa\nvýrazne angažuje v záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho\npovolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“. Položené otázky\nboli aj podľa názoru odvolacieho súdu objektívne spôsobilé vyvolať dojem o ich nevhodnosti, netaktnosti\na urážlivom charaktere a ani spôsob, akým žalovaný prezentoval subjektívnu kritiku položených otázok,\nktoré sa podľa jeho názoru nezlučovali s dôstojným a profesionálnym výkonom advokácie, nemožno\npovažovať za neprimeraný a vybočujúci z rámca povolenej kritiky, k čou správne dospel aj súd prvej\ninštancie. Pri trestnej činnosti sexuálneho charakteru musí poškodená osoba a v danom prípade aj\nžalovaný ako otec poškodenej vypočúvaný v pozícii svedka, počítať s tým, že počas výsluchu budú\nkonfrontovaní s citlivými a chúlostivými otázkami dotýkajúcimi sa intimity (najviac chránenej oblasti\nosobnostných práv fyzickej osoby), na čo poukázal aj súd prvej inštancie v ods. 18.2. odôvodnenia.\nNa druhej strane však v danom prípade žalobca v položených otázkach vyriekol aj vlastný a nie veľmi\nvhodný hodnotiaci úsudok (hypotézu odvodenú od vlastného zmyslového vnímania) týkajúci sa poprsia\npoškodenej, keď uviedol:\n„Ja som ju videl, ona nemá žiadne prsia“, a ktorý je nepochybne spôsobilý\ndotknúť sa poškodenej a žalovaného ako jej otca. Pri posudzovaní okolností správne prvoinštančný\nsúd zohľadnil aj skutočnosť, že podnet žalovaného nebol zverejnený, bol adresovaný len orgánom\nkompetentným na jeho prešetrenie, ktoré musia rešpektovať princíp prezumpcie neviny, a ktoré musia\nskutočnosti uvedené v podnete preveriť.\n19. Možno súhlasiť s názorom prvoinštančného súdu aj v tom smere, pokiaľ konštatoval, že na\nprípustnosť subjektívneho hodnotenia sporných otázok žalovaným v posudzovanom podnete nemá\nvplyv ani následné rozhodnutie disciplinárneho senátu o oslobodení žalobcu spod návrhu na začatie\ndisciplinárneho konania. Oslobodenie žalobcu spod disciplinárneho konania automaticky a bez\nposúdenia ďalších okolností nemôže zakladať záver o šikanóznom výkone a realizácii práva na inú\nprávnu ochranu mimo rámca tolerovateľných hraníc. Súd prvej inštancie pritom záver o vylúčení\nneoprávnenosti namietaného zásahu a o legitímnom a primeranom výkone práva žalobcu na slobodu\nprejavu a práva namietať a žiadať o prešetrenie postupu advokáta pri výkone advokátskej činnosti\nodôvodnil veľmi dôsledne, presvedčivo a zohľadniac všetky relevantné skutočnosti zistené vykonaným\ndokazovaním jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti rešpektujúc závery súdnej praxe v sporoch o ochranu\nosobnosti. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval a citoval právne závery vyslovené NS SR v rozhodnutí\nsp. zn. 1Cdo/113/2009 odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd vo svojich hodnotiacich záveroch\nrešpektoval skutočnosť, že aj podaním sťažnosti na prešetrenie výkonu advokátskej činnosti môže\ndôjsť vzhľadom na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu k neoprávnenému zásahu do osobnostných\npráv fyzickej osoby (viď ods. 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a práve v nadväznosti na to\naj s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/200/2020 sa zaoberal aj skúmaním primeranosti\n\nnamietaného zásahu z pohľadu použitých výrazových prostriedkov a formulácií a tiež s osobitným\ndôkazom na individuálne okolnosti prípadu (ktorých význam pre posudzovanie oprávnenosti zásahu\nzdôraznil napr. NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 30Cdo/332/2007), z ktorých nebolo ani podľa odvolacieho\nsúdu možné vyvodiť záver o nelegitímnom, šikanóznom a excesívnom realizovaní práv prislúchajúcich\nžalovanému, ktorý sa objektívne cítil byť dotknutý položenými otázkami, na čo by nemohlo mať vplyv\nani prípadné ospravedlnenie žalobcu. Rovnako je prirodzené, že podanie podnetu na disciplinárne\nkonanie vychádza z presvedčenia o identifikovanom nevhodnom správaní sa dotknutého advokáta, a\nje potom na posúdení kompetentných orgánov, či došlo k naplneniu skutkovej podstaty niektorého z\ndisciplinárnych previnení. Žalovaný v podanom podnete na prešetrenie postupu žalobcu ako advokáta\npri svojom výsluchu s odvolaním sa na otázky a sprevádzajúce konštatovania obhajcu zodpovedajúce\nskutočnosti (čo je preukázané z predloženej zápisnice o výsluchu žalovaného ako svedka), primeraným\nspôsobom realizoval oprávnenie žiadať o prešetrenie namietaného správania sa advokáta, ako jedného\nz prostriedkov verejnej kontroly výkonu funkcie tohto povolania a uvedeným legitímnym spôsobom bez\npoužitia neprimeraných expresívnych výrazov žiadal o prešetrenie bez návrhu na uloženie konkrétnej\ndisciplinárnej sankcie. Prípustným bol aj predmet jeho kritiky, ktorý sa týkal výkonu advokátskej činnosti\nadvokátom, ktorý je aj v zmysle súdnej praxe legitímnym a spôsobilým predmetom kritiky, vo vzťahu\nku ktorej musí žalobca v pozícii advokáta (nie súkromnej osoby) zniesť vyššiu mieru tolerancie.\nPostihovanie podávateľov podnetov na prešetrenie výkonu advokátskej činnosti (uvedené rovnako\nplatí aj vo vzťahu napr. k sudcom, prokurátorom) založených na pravdivom skutkovom základe a\nrealizovanom primeraným spôsobom by podľa názoru odvolacieho súdu bolo v rozpore s právom na\nprávnu ochranu a slobodu prejavu a v konečnom dôsledku by mohlo viesť k neprípustnému obmedzeniu\nverejnej kontroly výkonu právnických profesií. Skutočnosť, že sa zo strany žalovaného nejednalo o\nsvojvôľu a nepodložené obvinenia nepriamo vyplýva aj z toho, že posudzujúca revízna komisia podala\nna základe tohto podnetu návrh na začatie disciplinárneho konania a následne aj odvolanie voči\noslobodzujúcemu rozhodnutiu disciplinárneho senátu.\n20. Žalobca sa v odvolaní snaží spochybniť správnosť právneho záveru prvoinštančného súdu\no legitímnom výkone kritiky a práva namietať postup advokáta zo strany žalovaného viacerými\nirelevantnými skutočnosťami, ktoré podľa neho mali byť zohľadnené prvoinštančným súdom. Na tomto\nmieste odvolací súd zdôrazňuje, že z práva na spravodlivé súdne konanie nevyplýva v zmysle záverov\nustálenej súdnej praxe povinnosť všeobecného súdu odpovedať na všetky otázky nastolené stranou\nsporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína,\nže súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García\nRuiz c. Španielsku z 21.1.1999) a nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v\nodôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins\nc.\nFrancúzsko z 19.2.1998). Nižšie uvádzané skutočnosti neboli ani z pohľadu odvolacieho súdu podstatné\npre rozhodnutie vo veci samej, a preto pokiaľ k niektorým z nich súd prvej inštancie nezaujal stanovisko,\nnedošlo z jeho strany k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie a naplneniu odvolacieho\ndôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. b) CSP.\n21. Žalobca konkrétne namieta v podnete žalovaného použitú formuláciu, že „V rámci výsluchu, a to\nhneď v úvode obhajca D.. Ľ. U. mne ako svedkovi položil absolútne nevhodnú otázku...“ Žalobca podľa\nnázoru súdu bez väčšieho významu pre vec polemizuje s tým, či namietané otázky boli položené v úvode\nvýsluchu žalovaného, keď im mala predchádzať otázka č. 1 v znení: „Do akej miery dôverujete Vašej\ndcére?“, čo vyplýva aj zo skutkových zistení prvoinštančného súdu uvedených v ods. 6. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku. Žalobca sa celkom nesprávne snaží vo svojej argumentácii obmedziť slovné\nspojenie úvod výsluchu na prvú položenú otázku. Zo zápisnice o výsluchu žalovaného v pozícii\nsvedka v označenom trestnom konaní zo dňa 25.05.2022 (č. l. 52) pritom celkom nepochybne aj\nvzhľadom na počet svedkovi položených otázok (46) vyplýva, že otázky namietané žalovaným v podnete\nadresovanom SAK boli zo strany obhajcu (žalobcu) ako č. 2 a 3 položené v úvode výsluchu (t. j. nie\nv strede ani na konci). Domnienku, resp. špekuláciu žalobcu vyvodenú z použitého slovného spojenia\núvod výsluchu o zámere žalovaného prezentovať namietané otázky ako prvý verbálny kontakt so\nžalovaným vyvracia aj skutočnosť, že žalovaný priložil predmetnú zápisnicu z výsluchu k podanému\npodnetu (pozn. odvolacieho súdu irelevantné je, že chýbala posledná strana, ktorá sa netýkala v podnete\n\nnamietaných skutočností). Nemožno preto súhlasiť so žalobcom ani v tom smere, ak z označenej\nskutočnosti vyvodzoval zámer žalovaného privodiť mu disciplinárne stíhanie.\n22. Bezpredmetnou je tiež odvolacia argumentácia, v ktorej namietal použitie príslovky následne v\nskutkovom zistení prvoinštančného súdu uvedenom v ods. 7. odôvodnenia, keď uviedol, že „žalovaný po\nvykonaní jeho výsluchu následne 4. júla 2022 podal SAK podnet na disciplinárne konanie proti žalobcovi“\na rovnako na to nadväzujúci záver prvoinštančného súdu vyjadrený v ods. 15. a 17.1. odôvodnenia, v\nktorom uviedol, že k podaniu podnetu pre výkon advokátskej činnosti došlo krátko po tom, ako bol dňa\n25.05.2022 uskutočnený výsluch žalovaného a tiež, že nezistil, že by podnet na začatie disciplinárneho\nkonania bol žalovaným podaný bez akejkoľvek príčiny a mimo akejkoľvek vecnej a časovej súvislosti s\nvýkonom advokátskej činnosti žalobcu, a ktorý je podľa názoru žalobcu v rozpore so značným časovým\nodstupom predstavujúcim 54 kalendárnych dní. Pokiaľ sa týka použitej príslovky následne, uvedené\nlen logicky vyjadruje poradie skutkového deja a teda, že k podaniu podnetu na disciplinárne konanie\ndošlo po vykonanom výsluchu žalovaného a v žiadnom prípade z tohto použitého výrazu nemožno\nvyvodzovať zámer prvoinštančného súdu o zahmlievaní skutočnosti, že žalobca položené otázky pri\nvýsluchu nenamietal. Pokiaľ sa týka časového odstupu medzi vykonaným výsluchom a podaním\npodnetu, tak rozdiel spočívajúci v cca dvoch mesiacoch v žiadnom prípade nevylučuje správnosť\nzáveru prvoinštančného súdu o existencii časovej súvislosti medzi vykonaním výsluchu a reakciou naň\nzo strany žalovaného, a nie je tak zásadný, aby mohol byť z pohľadu posudzovaných skutočností\nvyhodnotený v neprospech žalovaného. Rovnako uvedený časový interval bez ďalšieho nespochybňuje\na nemôže spochybniť subjektívne vnímanie položených otázok žalovaným tak, ako ho opísal v podanom\npodnete na začatie disciplinárneho konania. Uvedené platí aj vo vzťahu k ďalšej žalobcom namietanej\nskutočnosti, a to, že žalovaný preukázateľne v trestnom konaní nenamietal prípustnosť položených\notázok. Táto skutočnosť žalovaného nediskvalifikuje z možnosti následného namietania položených\notázok a s tým spojeného výkonu advokátskej činnosti. Pre posúdenie žalovaného nároku je celkom\nirelevantné, či a ako by vyšetrovateľ vykonávajúci výsluch vyhodnotil žalobcom v prítomnosti žalovaného\nako svedka už položené otázky. Uvedené nie je možné žalobcovi vyčítať ani z ľudského hľadiska a\nskutočnosti, že výsluch pred orgánmi činnými v trestnom konaní nie je bežnou a komfortnou situáciou, v\nktorej je fyzická osoba- laik pripravený pohotovo namietať prípustnosť kvalifikovanou osobou kladených\notázok.\n23. Odvolací súd v rámci odvolacieho prieskumu nezistil, že by zo strany prvoinštančného súdu\naj vzhľadom na starostlivo vyhodnotené všetky podstatné okolnosti namietaného zásahu bola\nneodôvodnene daná prednosť právu žalovaného na slobodu prejavu a právu na inú právnu ochranu\npred právom žalobcu ako osoby verejného záujmu na ochranu osobnostných práv, a že by zo strany\nprvoinštančného súdu došlo k žalobcom namietanému zľahčovaniu posudzovanej situácie, v ktorej\nsa do kolízie dostali právo žalobcu na ochranu osobnosti a právo žalovaného na slobodu prejavu a\nprávo uplatňovať podnety na prešetrenie výkonu povolania žalobcu z pohľadu požiadaviek stanovených\nstavovskými predpismi. Prvoinštančným súdom prijatý záver vyplýva zo starostlivého vyhodnotenia\nvykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, založeného na koherentných, logických\na presvedčivých úvahách. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že prvoinštančným súdom prijaté a\nodvolacím súdom potvrdené závery žiadnym spôsobom nemajú ambíciu konkurovať záverom prijatým\nv rozhodnutí disciplinárneho senátu, nakoľko predmetom uvedeného konania bolo posudzovanie\nlegitimity žalovaným realizovaného práva podať žiadosť o prešetrenie postupu advokáta a skutočnosti,\nči realizáciou tohto práva nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnostných\npráv, t. j. iných otázok ako tých, ktoré posudzovali disciplinárne senáty SAK. Odvolací súd preto\naj žalobcom v trestnom konaní položené otázky nehodnotil z pohľadu ich súladu so stavovskými\npredpismi, čo mu neprislúcha, ale „len“ z pohľadu adekvátnosti posudzovanej reakcie žalovaného. Práve\nz uvedených dôvodov a rozdielnej aplikovanej právnej úpravy bolo pre posúdenie danej veci irelevantné\naj rozhodnutie disciplinárneho senátu o návrhu na začatie disciplinárneho konania.\n24. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, tento\nsubstancoval pod príslušnú právnu normu, ktorú správne interpretoval a svoje závery aj náležite\na preskúmateľne odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaný v\nmedziach žalobcom podaného odvolania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.\n25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu\nvyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní\n\nplne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu.\n26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa (§ 419\nCSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na\nsúde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od\ndoručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\n\nDovolanie a iné podania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "65C/1/2023", "guid": "5dd641b0-b899-49b5-a354-c468a93e3439:137ad953-9c4f-407b-ac0d-9d5c8cdda79d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7122c832-f25a-42c1-8069-611dd7497c75", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.168.2019.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 168/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.168.2019.2"}, {"guid": "ussr:4ff29fda-4fb6-43e9-b814-299eff156543", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.268.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 268/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 268/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.268.2018.2"}, {"guid": "ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 424/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "afce3799-759c-4195-b9da-dca374146f8a:84b89acc-fbe7-42ad-a6bd-64c6f72ba0fa", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2021:6421010159.1", "spisova_znacka": "3To/81/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/81/2021 z 10. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2021-08-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6421010159.1"}], "citovane_v": []}