Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoPr/5/2025 1322203850 28. 04. 2026 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2026:1322203850.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v právnej veci žalobkýň: X/ G.. C.. K. R., U. X.XX.XXXX, R. L. XX, R., X/ G.. C.. N. R., U. X.XX.XXXX, R. Š. XX, R., X/ G.. G.. B.. B. R., U. X.XX.XXXX, R. H. XX, R., X/ G.. G.. R. T.L., U. X.XX.XXXX, R. M.. U. X, G., X/ G.. G.. Ľ.Z. U., U. XX.XX.XXXX, R. U. A. X, R., všetky zastúpené JUDr. Jaroslavom Kuchárom, LL.M, advokátom v Bratislave, Budatínska 65, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO : 00 151 866, o určenie porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 2. mája 2024 č.k. B3-11Cpr/10/2022-124 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyniam 1/ až 5/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil, že žalovaný od 1.2.2022 do 31.10.2022 v bratislavskom kraji porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyniam ako príslušníkom policajného zboru zaradeným na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále, oddelení koordinácií a medzinárodnej spolupráce, v súvislosti s príspevkom na bývanie vo výške 82 eur mesačne, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 900 eur, žalobkyni 2/ sumu 900 eur, žalobkyni 3/ sumu 900 eur, žalobkyni 4/ sumu 300 eur, žalobkyni 5/ sumu 900 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súčasne žalobkyniam 1/ až 5/ priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2/ Žalobkyne v žalobe tvrdili, že sú príslušníčky Policajného zboru v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), zaradené sú na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále, oddelení koordinácie a medzinárodnej spolupráce (ďalej len „OKMS“). V zmysle § 1 ods. 4 písm. b) zákona o štátnej službe vykonávajú štátnu službu v služobnom úrade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Žalovaný je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor, je spôsobilý vystupovať v súdnom konaní ako strana sporu. Podľa zákona o štátnej službe (§ 2a ods. 3) sa policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom. Žalobkyne uvádzali, že organizačným opatrením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 16 zo dňa 29.11.2021 boli schválené organizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov s účinnosťou od 1.2.2022, ktoré sa dotkli aj Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, protidrogovej centrály a na základe týchto organizačných zmien boli žalobkyne od 1.2.2022 služobne zaradené vo funkcii starší referent špecialista OKMS, čo bolo deklarované aj v personálnych rozkazoch riaditeľa národnej kriminálnej agentúry, Prezídia Policajného zboru č. 24 zo dňa 19.1.2022.
Personálnym rozkazom č. 139 došlo u žalobkýň ku dňu 1.2.2022 aj ku zmene príspevku na bývanie zo sumy 182 eur na sumu 82 eur. Z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva, že Nariadením ministra vnútra č. 17/2008 v znení nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 154/2021 sa mení od 1.2.2022 výška príspevku na bývanie pre príslušníkov zaradených na Prezídiu Policajného zboru na odbore ochrany objektov okrem policajta uvedeného v odseku 6, oddelení analytiky a technickej podpory odboru odhaľovania nebezpečných materiálov a environmentálnej kriminality a oddelení podpory riadenia národnej centrály osobitných druhov kriminality, odbore riadenia a koordinácie a odbore materiálovej kompetencie úradu zvláštnych policajných činností, analyticko-koordinačnom odbore, analytickom oddelení protiteroristickej centrály a oddelení koordinácie a medzinárodnej spolupráce protidrogovej centrály národnej kriminálnej agentúry, analytickom oddelení odboru Bratislava, odboru Západ, odboru Stred a odboru Východ národnej kriminálnej agentúry, oddelení metodiky a vzdelávania úradu kriminalistickej techniky, oddelení medzinárodnej spolupráce finančnej spravodajskej jednotky, analytickom oddelení kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, oddelení európskych záležitostí odboru vonkajších vzťahov a vnútornom odbore úradu hraničnej a cudzineckej polície, vnútornom oddelení riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície, oddelení vzdelávania a vnútornom oddelení riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, vrátane hovorcu. Uviedli, že v zmysle Pokynu národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru o organizačnom poriadku sa Národná kriminálna agentúra člení na analyticko-koordinačný odbor, protidrogovú centrálu, protiteroristickú centrálu, odbor Bratislava. Odborom národnej kriminálnej agentúry sa rozumejú aj protidrogová centrála a protiteroristická centrála. Odbor národnej kriminálnej agentúry sa člení na oddelenia, oddelením sa rozumie aj národný kontaktný bod pre terorizmus. Zákon o štátnej službe upravuje v § 141a príspevok na bývanie, interným predpisom upravujúcim priznávanie a výšku príspevku na bývanie je Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 17/2008 o vybraných platových náležitostiach príslušníkov Policajného zboru, prikazovaní služby nad základný čas služby v týždni a nariaďovaní služobnej pohotovosti Príslušníkom Policajného zboru v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie“). V čl. 18 Nariadenia sú upravené výšky príspevku na bývanie v závislosti od zaradenia do skupiny A, B, C alebo D. Zatiaľ čo príslušníci policajného zboru zaradení na protidrogovej centrále oddelení farmaceutickej kriminality a policajno-colnej spolupráce sú zaradení do skupiny B s výškou príspevku na bývanie 182 eur, príslušníci policajného zboru zaradení na OKMS sú zaradení do skupiny D s výškou príspevku na bývanie vo výške 82 eur. Podľa žalobkýň žalovaný svojim konaním nelegitímne a bezdôvodne zvýhodňuje určité skupiny policajtov zaradených na Protidrogovej centrále oproti policajtom zaradeným na OKMS, v rámci jedného útvaru Policajného zboru. V dôsledku aplikácie Nariadenia dochádza k nepriamej diskriminácii príslušníkov zaradených na OKMS, keď im je vyplácaný o 100 eur nižší príspevok na bývanie ako kolegom z druhého oddelenia. Žalobkyne sú príslušníci v stálej štátnej službe, vykonávajú obsahovo podobnú služobnú činnosť v rámci výkonu boja proti drogám a sú zaradené na rovnakom útvare, teda Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále a taktiež im prináleží rovnaká platová trieda ako príslušníkom zaradeným na druhom oddelení. Žalovaný podľa názoru žalobkýň teda takýmto určovaním výšky príspevku na bývanie porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. Za nezákonné žalobkyne považujú konanie žalovaného spočívajúce v diskriminačnom určovaní výšky príspevku na bývanie osobám žijúcim v rovnakom kraji a zaradeným na rovnakom útvare, Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále, t.j. samotné diskriminačné konanie žalovaného a spôsob, ktorým žalovaný toto konanie vykonáva, t.j. Nariadením. Žalobkyne sa domáhajú náhrady škody spôsobenej porušením právnej povinnosti žalovaným, diskriminačné určovanie výšky príspevku na bývanie žalovaným nie je objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a nie je primerané ani nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. Žalobkyne podali voči Personálnemu rozkazu č. 139/2022 odvolanie podľa § 242 ods. 1, ods. 3 zákona o štátnej službe, preradenie zo skupiny B do skupiny D považovali za bezdôvodné. Prezident Policajného zboru ako odvolací orgán rozhodnutím č.k. SPSČP03-2022/002069-003 zo dňa 28.04.2022 odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie v predmetnej časti potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v rámci personálneho konania nie je možné preskúmavať nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, preto sa žalobkyne rozhodli vyriešiť situáciu jediným možným spôsobom a to prostredníctvom antidiskriminačnej žaloby, pretože správna žaloba by nebola úspešná. Nepriznaním príspevku na bývanie vo výške ako príslušníkom zaradeným do kategórie B, vznikla žalobkyniam škoda spočívajúca v rozdiele vo výške príspevku medzi sumou 82 eur mesačne a sumou 182 eur, škoda je vo výške 100 eur mesačne. Žalobkyňa vo 4.rade bola od 15.4.2022 predložená na iný útvar, preto sa domáha náhrady škody len za obdobie od 1.2.2022 do 15.4.2022. 3/Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Potvrdil, že žalobkyniam bol vydaný personálny rozkaz č. 139 zo dňa 1.2.2022, ktorým bola každej dňom 1.2.2022 zmenená výška príspevku na bývanie
zo 182 eur na 82 eur. Skutočnosťou zakladajúcou dôvod zmeny tohto príspevku bolo podľa odôvodnenia rozkazu to, že prostredníctvom nariadenia o platových náležitostiach v znení nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 154/2021, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 39/2015 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia, dopĺňajú a zrušujú niektoré interné predpisy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sa od 1.2.2022 mení výška príspevku na bývanie. Tento personálny rozkaz bol každej žalobkyni oznámený dňa 2.2.2022. Proti nemu dňa 10.2.2022 doručili odvolanie, prvostupňový orgán odvolaniu v rámci autoremedúry nevyhovel, odvolací orgán vydal druhostupňové rozhodnutie, ktorým potvrdil personálny rozkaz. Zmena v príspevku na bývanie bola realizovaná prostredníctvom personálneho rozkazu, vychádza zo zmeny právnej úpravy, keď minister v rámci kompetencie mu zverenej zákonom, upravil podmienky rozsahu nároku na daný príspevok vo vzťahu k policajtom služobne zaradeným na niektorých útvaroch. Žalovaný sa domnieva, že pokiaľ je minister zákonom zmocnený určovať okruh policajtov, ktorým príspevok na bývanie patrí a v akej výške, je nepochybne oprávnený aj meniť skôr stanovené kritéria priznávania tohto druhu príspevku. Pri určovaní príspevku na bývanie zo strany ministra vnútra nejde o zmenu na úrovni rozhodnutia o individuálnom nároku konkrétneho policajta, ale v rámci zákonom stanovených kritérií o určenie podmienok rozsahu daných nárokov a ich rozdelenia pre určité skupiny policajtov. V prípade žalobkýň boli organizačným opatrením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 16 zo dňa 29.11.2021 vykonané organizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov s účinnosťou od 1.2.2022, na základe tejto zmeny v tabuľkách boli žalobkyne zaradené vo funkcie starší referent špecialista, organizačná zmena v spojení s legislatívnou zmenou predstavuje jediný dôvod úpravy príspevku na bývanie. Vydanie personálneho rozkazu preto vychádzalo zo zmeny právnej úpravy, ktorá sa dotkla aj ich právneho postavenia a je teda iba odzrkadlením zmeny v posudzovaní a určovaní príspevku na bývanie v závislosti od určenia skupín policajtov, ktorým príspevok patrí v príslušnej výške a to na základe autonómneho posúdenia ministra v oblasti internej normotvorby. Zákonná úprava totiž nehovorí o určovaní výšky príspevku na bývanie na základe individuálneho posúdenia ministrom, tento je oprávnený iba v rámci zákonom definovaných kritérií určiť podrobnosti o pravidlách priznávania tohto druhu príspevku a až následne nadriadený s personálnou pôsobnosťou v rámci ministrom nastavených kritérií posúdi konkrétny nárok jednotlivého policajta na daný druh príspevku. Je preto logické, že pokiaľ dôjde k zmene na legislatívnej úrovni, je v personálnej oblasti nevyhnutné prijať zodpovedajúce opatrenia formou vydania rozhodnutia, ktoré dané zmeny v legislatíve prispôsobí na individuálny prípad každého dotknutého policajta. Ustanovenie § 141a ods. 2 zákona o štátnej službe stanovuje od akých okolností sa má výška príspevku na bývanie odvíjať, konkrétne od miesta výkonu štátnej služby, od charakteru vykonávaných služobných činností a od útvaru, na ktorom je policajt služobne zaradený. Podrobne sú tieto aspekty podmieňujúce priznanie príspevku na bývanie v určenej výške uvedené v čl. 18 Nariadenia. Predmetné ustanovenie vznik nároku odvodzuje jednak od zaradenia policajta v rámci útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, jeho organizácií a zariadení, zaradenia v rámci útvarov PZ a Úradu inšpekčnej služby, ako aj od miesta výkonu štátnej služby. Do skupín príspevku na bývanie sa policajti následne zaraďujú jedine v závislosti od ministrom takto určených podmienok. Z uvedeného je zrejmé, že charakter práce a povaha vykonávaných činností nepredstavujú okolnosti, na podklade ktorých nariadenie o platových náležitostiach stanovuje zaraďovanie jednotlivých policajtov do skupín na určovanie príspevku na bývanie, ktoré je vo vzťahu k výške daného príspevku vyjadrené v tabuľke tvoriacej obsah čl. 18 ods. 9 predmetného prepisu. Pokiaľ teda minister splnomocnený na podrobnejšiu úpravu podmienok poskytovania príspevku na bývanie ustanovením § 141a ods. 2 zákona o štátnej službe nenaviazal určovanie príspevku na charakter výkonu činností policajtov, nemožno sa ani v personálnom konaní opierať o tieto skutočnosti ako o relevantné vo vzťahu k individuálnemu priznaniu príspevku na bývanie konkrétnemu policajtovi. Personálny rozkaz je rozhodnutím vo veciach služobného pomeru a je individuálnym aktom aplikácie práv, oprávnených záujmov a povinností zakotvených v právnych a interných predpisoch, nariadenie o platových náležitostiach nevynímajúc. Z pohľadu konania o priznaní príspevku na bývanie nie je podstatné, aký charakter má pracovisko, na ktorom sú žalobkyne služobne zaradené, posúdenie je závislé od organizácie útvarov a zariadení v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a na účely poskytovania príspevku na bývanie je zaraďovanie do kategórií v rámci skupín tohto príspevku zverené do autonómnej právomoci ministra, ktorý túto okolnosť zhodnotil a dospel k záveru, že v prípade OKMS je dôvod na zmenu zaradenia do skupín príspevku na bývanie, konkrétne zo skupiny B do skupiny D. Príspevok na bývanie má nielen čiastočne kompenzovať náklady policajta spojené s bývaním, ale má mať pre neho aj motivačný charakter a má slúžiť aj ako prostriedok, resp. nástroj stabilizácie v jednotlivých útvaroch policajného zboru, pričom minister určí podrobnosti priznávania tohto príspevku, najmä diferenciáciu jeho výšky v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a zaradenia policajta v
útvare. Motivačný a stabilizačný charakter predmetného inštitútu s prihliadnutím na sledované ciele podporuje aj postup zákonodarcu, ktorý ustanovenia o príspevku na bývanie zaradil do siedmej časti zákona o štátnej službe (Starostlivosť o policajtov), a nie do jeho piatej časti (Platové náležitosti a ďalšie náležitosti). Z uvedeného vyplýva, že nariadenie dáva ministrovi stanovený právny rámec, v ktorom rozhoduje o priznávaní príspevku, nejedná sa o svojvôľu, ale nariadenie stanovuje kritéria, na základe ktorých minister v konkrétnych prípadoch rozhoduje. Rozdielnosť v určení výšky príspevku na bývanie, hoci aj v tom istom mieste výkonu štátnej služby, nezakladá diskrimináciu, nie je v rozpore s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, rozdielne zaobchádzanie má povahu prípustného rozdielneho zaobchádzania, diferencovaná výška príspevku je podľa neho odôvodnená, pretože policajti na útvaroch v rámci rezortu ministerstva vnútra Slovenskej republiky nevykonávajú iba činnosti rovnakého charakteru, vyplýva to z rozdielneho služobného zaradenia policajtov na systemizovaných funkciách útvaru. Príspevok na bývanie je nenárokovateľnou položkou, pričom účelom zákonodarcu bolo, aby tento slúžil na zabezpečenie doplnenia útvarov a ich stabilizácie, na zabezpečenie doplnenia tých útvarov, kde je najvyšší počet neobsadených miest, vysoká fluktuácia policajtov, resp. tých miest, kde sú vysoké požiadavky na náročnosť práce napr. z dôvodu kriminality, vysoké požiadavky na odbornosť a vzdelanie policajta. Príspevok na bývanie slúži zároveň aj ako motivácia policajtov na týchto miestach zotrvať. Zákonodarca zároveň ponechal možnosť priznať podrobnosti príspevku na bývanie ministrovi, ktorý priznávanie príspevku upraví v internom predpise. Podľa názoru žalovaného osobami v porovnateľnej situácii môžu byť len osoby zaradené na tom istom oddelení, príslušníci Policajného zboru iného oddelenia, vykonávajúci inú činnosť, resp. s odlišným popisom služobnej činnosti, nie sú osobami v porovnateľnej situácii. Žalovaný namietal, že žalobkyne nijako nevymedzili, v čom konkrétne malo diskriminačné konanie spočívať, len tvrdenia, že príspevok na bývanie by mal byť ako na ďalších útvaroch, diskriminačný dôvod podľa neho nezakladá. Žalovaný poukazoval na samotné znenie ustanovenia § 141a zákona o štátnej službe, ktoré jasne uvádza, že samotný príspevok na bývanie, ktorý určuje minister, je možné priznať až do určitej konkrétnej výšky, avšak jeho priznanie a teda aj priznaná výška je závislá od miesta výkonu štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt vykonáva, a útvaru jeho služobného zaradenia. Okrem uvedeného zákon predpokladá aj možnosť, že príslušník Policajného zboru nemusí spĺňať podmienky na priznanie príspevku na bývanie. Podstata a zmysel uvedeného zákonného ustanovenia je následne premietnutá v Nariadení, ktorý slúži na zabezpečenie jednotného postupu pri odmeňovaní. Žalobkyne si voči uplatňujú nenárokovateľnú časť príspevku, voči personálnemu rozkazu, ktorým bol príspevok na bývanie priznaný, bol prípustný opravný prostriedok, po jeho vyčerpaní mali žalobkyne možnosť podať správnu žalobu na vecne a miestne príslušný správny súd. Subjektívny názor nie je podložený objektívne preukázateľným skutočnosťami, žalobkyne neuvádzajú žiadneho konkrétneho policajta ako komparátora diskriminačného konania. 4/Žalobkyne reagovali na vyjadrenie žalovaného v replike, uviedli, že v rámci Prezídia Policajného zboru došlo k 1.11.2022 k ďalšej organizačnej zmene, ktorá mala za následok, že od 1.11.2022 im bol priznaný opäť príspevok na bývanie vo výške 182 eur mesačne, preto navrhli zmenu petitu. Navrhli, aby súd určil, že žalovaný od 1.2.2022 do 31.10.2022 v bratislavskom kraji porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k nim ako príslušníkom policajného zboru zaradeným na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále, oddelení koordinácii a medzinárodnej spolupráce v súvislosti s príspevkom na bývanie vo výške 82 eur mesačne, čím zasiahol do ich práva na priznanie rovnakého príspevku na bývanie. Zároveň žiadali zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 900 eur, žalobkyni v 2. rade sumu 900 eur, žalobkyni v 3. rade sumu 900 eur, žalobkyni vo 4.rade sumu 300 eur, žalobkyni v 5. rade sumu 900 eur. Ďalej poukázali na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-229/08 (Wolf), zo dňa 12.01.2010, podľa ktorého rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1 [smernice 2000/78], nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná. Z toho vyplýva, že nie dôvod, na ktorom sa zakladá rozdiel v zaobchádzaní, ale charakteristika súvisiaca s týmto dôvodom musí tvoriť skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie. V prípade žalobkýň však predpoklady na rozdielne zaobchádzanie naplnené neboli a preto sa jedná podľa nich o diskrimináciu. Príslušníci Policajného zboru zaradení na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále, oddelení koordinácie a medzinárodnej spolupráce vykonávajú obdobné činnosti ako ich kolegovia z oddelenia farmaceutickej kriminality a policajno-colnej spolupráce. Nejde o zásadne rozdielne pracovné činnosti, ani o kontext v ktorom sa vykonávajú a už vôbec to netvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie. K tvrdeniu žalovaného, že príspevok na bývanie je ex lege nenárokovateľnou položkou, pričom účelom zákonodarcu bolo, aby tento slúžil na zabezpečenie doplnenia útvarov a ich stabilizácie
uviedli, že nesúhlasia, keďže príspevok na bývanie im priznaný bol, tak nenamietajú jeho nepriznanie, ale namietajú len jeho výšku, ktorá je neopodstatnene nižšia v porovnaní s druhým oddelením. Každá zo žalobkýň považuje za diskriminačné to, že mala príspevok na bývanie len vo výške 82 eur mesačne, zatiaľ čo príslušníci Policajného zboru zaradení na druhom oddelení mali v tom období príspevok na bývanie vo výške 182 eur mesačne. K námietke, že mali možnosť podať správnu žalobu uviedli, že tak neučinili z dôvodu, že nápravu by v správnom súdnictve nebolo možné dosiahnuť. Ich cieľom nie je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ale odstránenie diskriminácie, spočívajúcej v rozdielnej výške príspevku na bývanie v porovnaní s kolegami z druhého oddelenia. Poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/29/2018 z 3.10.2018, podľa ktorého povinnosť dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania, sa nepochybne vzťahuje aj na právne vzťahy v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. Žalobkyne si aj v kontexte Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1KO/7/2019 zvolili na ochranu svojich práv antidiskriminačnú žalobu podľa § 307 Civilného sporového poriadku. Z citovanej judikatúry vyplýva, že nevyužitie možnosti podať správnu žalobu proti personálnym rozkazom ich nijako nediskvalifikuje z možnosti podať antidiskriminačnú žalobu. Ďalej uviedli, že Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru, odbor Bratislava má šesť operatívnych oddelení, pričom každé oddelenie je špecializované na určitý okruh trestnej činnosti, podstata ich práce je však rovnaká. Policajti zaradení na týchto operatívnych oddeleniach majú príspevok na bývanie v rovnakej výške, jedná sa o takmer totožné činnosti. 5/Súd prvej inštancie konštatoval, že osobitným zákonom v zmysle ustanovenia § 2a zákona o štátnej službe je zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní pri niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), podľa ktorého žalobu posudzoval. Ďalej konštatoval, že nebolo sporné, že organizačným opatrením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 16 zo dňa 29.11.2021 boli schválené organizačné zmeny s účinnosťou od 1.2.2022 a na základe toho boli žalobkyne od 1.2.2022 služobne zaradené do funkcie starší referent špecialista na OKMS. Nebolo sporné, že Personálnym rozkazom č. 139 došlo dňa 1.2.2022 ku zmene príspevku na bývanie zo sumy 182 eur na sumu 82 eur u všetkých žalobkýň. Rovnako nebolo sporné, že policajti na oddelení farmaceutickej kriminality a policajno-colnej spolupráce sú zaradení do skupiny B s výškou príspevku na bývanie 182 eur, pričom obe oddelenia sú v organizačnej štruktúre zaradené do jedného odboru. 6/Príspevok na bývanie upravuje zákon o štátnej službe v § 141a a interným predpisom upravujúcim priznávanie a výšku príspevku na bývanie je Nariadenie, ktoré v čl. 18 upravuje výšku príspevku v závislosti od zaradenia do skupiny A, B, C alebo D. Zatiaľ čo príslušníci policajného zboru zaradení na protidrogovej centrále oddelení farmaceutickej kriminality a policajno-colnej spolupráce boli v rozhodnom čase zaradení do skupiny B s výškou príspevku na bývanie 182 eur, príslušníci policajného zboru zaradení na OKMS sú zaradení do skupiny D s výškou príspevku na bývanie vo výške 82 eur. 7/Žalobkyne tvrdili a nebolo to sporné, že sú príslušníčky v stálej štátnej službe, vykonávajú obsahovo podobnú služobnú činnosť v rámci výkonu boja proti drogám a sú zaradené na rovnakom útvare, teda Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále a taktiež im prináleží rovnaká platová trieda ako príslušníkom zaradeným na druhom oddelení. Súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dokazovanie a vypočul žalobkyňu 3/, ktorá uviedla, že jej miesto výkonu práce je Bazová 2 v Bratislave, rovnako ako miesto výkonu práce policajtov na porovnávanom, druhom oddelení. Jej náplňou je medzinárodná spolupráca, zastupovanie Slovenskej republiky v Bruseli, protidrogová politika na národnej úrovni, ale aj úlohy operatívnej činnosti, ktoré majú spoločné aj s druhým oddelením, ich práca je prepojená, rozhodujú sa spoločne, ako jeden útvar, za obe oddelenia. Aj keď v roku 2022 došlo k organizačnej zmene, činnosti vykonávali stále rovnako a neskôr boli zlúčení s oddelením farmácie a vyrovnal sa aj príspevok na bývanie. Uviedla, že kvalifikačné predpoklady pre obe oddelenia sú rovnaké a to vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, špeciálne policajné vzdelanie, jazykové predpoklady neboli špecifikované. Diskrimináciu videla v tom, že plnila rovnaké úlohy, ale príspevok na bývanie bol rozdielny až do času, kedy došlo k náprave. 8/Svedok C.. G. C., D.. uviedol, že žalobkyne sú jeho kolegyne, istý čas bol ich nadriadený. V priebehu rokov sa menila organizačná štruktúra, v októbru 2019 dostalo oddelenie názov, druhé oddelenie fungovalo tak isto ako oddelenie OKMS. Od 1.2.2020 do októbra 2022 bol vedúcim oddelenia farmaceutickej kriminality, neskôr zástupca riaditeľa. Uviedol, že oddelenie farmaceutickej kriminality a policajno-colnej spolupráce fungovalo tak isto ako oddelenie, na ktorom pracovali žalobkyne, miesto výkonu je tiež rovnaké, aj pracovná náplň bola vo väčšine prípadov rovnaká, aj kvalifikačné predpoklady boli rovnaké. Mali aj spoločné akcie. Zníženie príspevku na bývanie vnímal ako nespravodlivé, nebol na
to podľa neho dôvod, robota bola rovnaká predtým, aj potom, čo príspevok už mali, nebol dôvod, aby ho žalobkyne nemali v rozhodnom, žalovanom období. 9/Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyne nemuseli preukázať istotu, že došlo k ich diskriminácii, postačuje len určitá miera pravdepodobnosti. Boli však povinné preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, osobami, ktoré sú alebo by mohli byť na rovnakej pozícii ako ony, voči nim však nebola aplikovaná diskriminácia. V predmetnom spore žalobkyne tvrdili a aj preukázali, že im bol vyplácaný rozdielny príspevok na bývanie v porovnaní s ich kolegami z druhého oddelenia a to oddelenia farmaceutickej kriminality, ktoré bolo zaradené do inej kategórie, hoci obe oddelenia boli zaradené do rovnakého odboru. Žalobkyne boli povinné preukázať aj dôvod, kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná, pričom zaň označili iné postavenie. Úlohou žalobkýň bolo preukázať aj vznik ujmy, ktorá vznikla na základe nedodržania práva na rovnaké zaobchádzanie, pričom medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať príčinná súvislosť. Túto povinnosť si tiež splnili, nakoľko preukázali, že ich výška príspevku bola o 100 eur nižšia ako príspevok porovnávaných kolegov. 10/Úlohou žalovaného bolo preukázať, že ku diskriminačnému konaniu nedošlo, alebo že existoval dôvod a jeho konanie sledovalo oprávnený záujem a bolo primerané. Hoci žalovaný v spore tvrdil, že mal dôvod na zmenu zaradenia oddelenia OKMS, na ktorom boli zaradené žalobkyne zo skupiny B do skupiny D a preto došlo ku zníženiu príspevku na bývanie zo sumy 180 eur na 80 eur, dôvody nešpecifikoval. Hoci tvrdil, že policajti na útvaroch nevykonávajú činnosti rovnakého charakteru, svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Naopak, vypočutý svedok potvrdil tvrdenia žalobkýň, že pracovná náplň na oboch oddelenia je prakticky rovnaká. Žalovaný tvrdil, že príspevok na bývanie má slúžiť ako prostriedok, nástroj stabilizácie v jednotlivých útvaroch policajného zboru, na zabezpečenie doplnenia tých útvarov, kde je najvyšší počet neobsadených miest, vysoká fluktuácia policajtov, tých miest, kde sú vysoké požiadavky na náročnosť práce, napríklad z dôvodu kriminality, vysoké požiadavky na odbornosť a vzdelanie policajta a príspevok má slúžiť ako motivácia na týchto miestach zotrvať. Práve takéto skutočnosti, ak by boli v spore preukázané, by mohli predstavovať oprávnený záujem žalovaného, ale žalovaný zostal iba v rovine tvrdení. V spore svoje tvrdenie ničím nepreukázal, neposkytol dôkazy, súd jeho vysvetlenie nepovažoval za preukázané a preto mal za to, že diskriminácia bola v spore preukázaná. 11/Súd posúdil žalobu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona a dospel k záveru, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia. Žalobkyne v porovnaní s kolegami z iného oddelenia, pričom obe oddelenia vykonávali podobnú činnosť, jednalo sa o oddelenia jedného odboru, s porovnateľnými kvalifikačnými požiadavkami, všetci príslušníci z oboch oddelení boli zaradení do rovnakej platovej triedy, boli bezdôvodne zaradené do kategórie, v ktorej mali nárok na príspevok na bývanie v menšej výške ako ich kolegovia z druhého, porovnateľného oddelenia. Je pravdou, že ak by žalovaný v spore preukázal, že nenárokovateľným príspevkom chcel dosiahnuť atraktívnosť pracovného zaradenia na porovnateľnom odbore a to ho motivovalo k rozdielnemu prístupu a rozdielnej výške príspevku, bolo by otázne, či sa jedná o diskrimináciu. Ale za situácie, že svoje tvrdenie ničím nepreukázal a v spore bolo preukázané, že žalobkyne vykonávali porovnateľnú prácu ako ich kolegovia na inom odbore a to umocnené faktom, že v priebehu sporu došlo opäť k zmene ich zaradenia a sám žalovaný korigoval svoj rozdielny prístup a opätovne ich zaradil do kategórie, v ktorej im vyplácal príspevok vo výške 180 eur a nie 80 eur mesačne, súd jeho konanie posúdil ako diskriminačné. 12/Pokiaľ žalovaný namietal, že sa jednalo o nenárokovateľné plnenie, súd prvej inštancie poukázal na právnu teóriu, ktorá dávnejšie vyslovila názor, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch môže dôjsť nielen v rámci plnení, ktoré majú nárokový charakter, ale môže ísť aj o fakultatívne plnenia zo strany zamestnávateľa, nároky zamestnancov môžu vyplývať z kolektívnej zmluvy, pracovnej zmluvy, pracovného poriadku, alebo iného vnútorného predpisu zamestnávateľa., pričom vychádzala z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej odmena v zmysle článku 157 ZFEÚ sa má vykladať extenzívne, odmena vyplácaná hoc nepriamo zamestnávateľom pracovníkovi z dôvodu jeho zamestnania, a to buď na základe pracovnej zmluvy, právnych predpisov, alebo dobrovoľne (rozsudok zo 4. júna 1992, Bötel, C-360/90). 13/Keďže súd dospel k záveru, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyniam, žalobe vyhovel a konštatoval, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania. Nakoľko žalovaný upustil od svojho konania, v čase rozhodovania súdu sú žalobkyne zaradené do kategórie, ktorá umožňuje vyplácanie príspevku v rovnakej výške ako ich kolegom na oddelení farmaceutickej kriminality, žiadali vyplatenie rozdielu v príspevkoch. Hoci nárok špecifikovali ako náhrada škody, ktorú vyčíslili, súd žalobu v tejto časti podľa jej obsahu, posúdil ako žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v zmysle antidiskriminačného zákona. S odkazom na eurokonformný výklad a cieľ diskriminačných smerníc, vrátane požiadavky, ktoré sú Súdnym dvorom vyslovené v doterajších jeho
rozhodnutiach, že sankcie za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania musia byť účinné, primerané a odstrašujúce, dospel k záveru, že žalobkyniam patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom jej výšku ustálil ako rozdiel medzi vyplateným príspevkom a príspevkom, ktorý bol vyplácaný porovnateľným kolegom. 14/O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP, v spore úspešným žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 15/Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade žalovaný poukázal na skutočnosť, že v danej veci rozhodoval vecne nepríslušný súd. Predmetom sporu sú skutočnosti vyplývajúce zo vzťahov založených zákonom číslo 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ, takýto vzťah nemá znaky súkromno - právneho pomeru, ale verejno - právneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako zamestnávateľa policajta a súčasne nositeľa verejnej moci. Medzi policajtom a policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátno služobný, ktorý vzniká, mení sa a zaniká individuálnym mocenským aktom (personálnym rozkazom) služobného funkcionára. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 515/2016, kde tento konštatoval, že na služobný pomer príslušníka PZ nemožno aplikovať princípy z pracovnoprávnych vzťahov, pretože právna povaha služobného pomeru príslušníkov PZ odráža osobitný vzťah zamestnávateľa (ministerstva) ako primárneho nositeľa verejnej moci. Rovnako poukázal na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Za dôležité považoval žalovaný poukázať na rozdiely medzi štátnou službou príslušníka PZ, ktorého služobný pomer sa spravuje ustanoveniami zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a štátnou službou vykonávanou v štátnozamestnaneckom pomere v zmysle príslušných ustanovení zákona číslo 55/2017 Z.z. o štátnej službe. Zatiaľ čo štátny zamestnanec nemá inú možnosť ako namietnuť postup zamestnávateľa, než sa obrátiť priamo so svojím nárokom na súd, zákon o štátnej službe príslušníkov PZ výslovne upravuje osobitné konanie a právne prostriedky, ktoré je príslušník PZ oprávnený využiť v prípade nesúhlasu s postupom svojho zamestnávateľa. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ neobsahuje výslovné splnomocnenie pre civilný súd konať vo veci sporu vyplývajúceho zo štátnej služby príslušníka PZ, aplikácia Civilného sporového poriadku a teda i právomoc civilného súdu je týmto vylúčená. Podľa žalovaného pokiaľ antidiskriminačný zákon uvádza pojem súd, nemožno pod týmto pojmom chrápať výlučne civilný súd, ale aj správny súd. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry je služobný pomer príslušníka PZ inštitútom verejného práva, ktorého súdny prieskum spadá výlučne pod správne súdnictvo (uznesenie NS SR sp. zn. 1KO 11/2018). Podľa žalovaného je preto neprípustné, aby sa nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v rámci správneho súdnictva nahrádzalo napríklad určujúcimi žalobami alebo žalobami na plnenie v štandardnom civilnom konaní. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ výslovne v § 231 upravuje osobitné konanie a právne prostriedky, ktoré je príslušník PZ oprávnený využiť v prípade nesúhlasu s postupom svojho zamestnávateľa - služobného úradu. Zároveň tento zákon neobsahuje výslovné splnomocnenie pre civilný súd konať vo veci sporu vyplývajúceho zo štátnej služby príslušníka PZ. Antidiskriminačný zákon ďalej od čl. II. po čl. XXII. určuje, ktoré konkrétne predpisy na úseku verejného práva sa prijatím antidiskriminačného zákona menia, pričom v článku VIII. uvádza aj zákon o štátnej službe príslušníkov PZ. Ak by sa pripustilo, že pojem Občiansky súdny poriadok sa má aktuálne vykladať ako Civilný sporový poriadok, na vzťah založený podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ sa prioritne aplikuje dvanásta časť zákona, upravujúca osobitné konanie a následne po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku t. j. odvolania alebo rozkladu sa žalobca ako príslušník PZ môže domáhať ochrany svojich práv na správnom súde. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ vylučuje aplikáciu CSP, na rozdiel od všeobecného zákona o štátnej službe. Záverom žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1KO/5/2021, v zmysle ktorého spory týkajúce sa diskriminácie môžu rozhodovať aj správne súdy, pokiaľ diskriminácia nastala v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy, iného zásadu orgánu verejnej správy a podobne. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkýň v celom rozsahu zamietol. 16/Žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného s jeho odvolacími argumentmi nesúhlasili. Podľa nich právnym základom žaloby je § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ, teda samotný zákon predpokladá možnosť antidiskriminačného sporu v súvislosti so štátnou službou príslušníkov PZ. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon) domáhať sa svojich práv na súde je právom každého, kto sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania. Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, pričom žalobkyne mali za to, že aktuálne by sa malo jednať o Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v tretej časti druhej hlave druhom diely výslovne predpokladá antidiskriminačné spory - § 307 a nasl. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je podstatné, či štátnozamestnanecký vzťah medzi služobným úradom a príslušníkom Policajného zboru SR má súkromnoprávny alebo verejnoprávny charakter. Žalobkyne odmietli či už odkaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 515/2006, resp. na judikatúru ESĽP, ktoré sa týkali individuálnych pracovnoprávnych sporov, ktoré majú svoju osobitnú právnu úpravu v zmysle § 316 a nasl. CSP. V prejednávanej veci nejde o pracovnoprávny spor, ale spor antidiskriminačný, predpokladaný antidiskriminačným zákonom, má teda osobitný právny základ odlišný od pracovnoprávnych predpisov, keďže neposkytuje ochranu pred diskrimináciou len v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, ale aj v sociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti, pri poskytovaní tovarov a služieb a vzdelávaní, resp. v iných oblastiach života. V danom prípade nejde ani o prieskum samotného služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR, cieľom žaloby je dosiahnuť odstránenie diskriminácie, ktorý nie je možné dosiahnuť inak. Žalovaný koná vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru SR v súvislosti so služobným pomerom, má postavenie služobného úradu a nie orgánu verejnej správy. Dvojaké postavenie Policajného zboru SR vysvetlil Najvyšší súd SR v rozsudku z 28. marca 2019 sp. zn. 3 Cdo 78/2018, 3 Cdo 79/2018, kde vysvetlil rozdiel, kedy koná policajný zbor ako orgán verejnej moci a kedy ide len o konanie nadriadeného. Pokiaľ teda v rámci štruktúr policajného zboru niektorý nadriadený posudzuje žiadosť policajta o priznanie náhrad pri preložení na inú funkciu (§ 113 zák. č. 73/1998 Z.z.) nejde o výkon verejnej moci v zmysle ustanovení zák. č. 514/2013 Z.z., nadriadený policajta v takomto prípade nevystupuje ako orgán verejnej moci (neplní niektorú z úloh policajného zboru uvedených v ustanovení § 2 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z.), ale uplatňuje voči nemu pôsobnosť služobne nadriadeného, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 73/1998 Z.z. Rovnako je tomu pri priznávaní príspevku na bývanie, kedy nadriadený policajta nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale len ako pracovnoprávne/štátnozamestnanecky nadriadený. Žalobkyne už v priebehu prvoinštančného konania vo vyjadrení zo dňa 06.02.2023 poukázali na skutočnosť, že správny súd nie je súdom skutkovým. Správny súd je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Keďže správny súd nie je skutkovým súdom, v konaní v rámci správneho súdnictva nemôže ani teoreticky dôjsť k prechodu dôkazného bremena na žalovanú stranu, ako to antidiskriminačný zákon predpokladá v sporových konaniach, v ktorých prebieha dokazovanie na ustálenie skutkového stavu. Rozhodovanie súdu v rámci správneho súdnictva teda ani nemožno považovať za antidiskriminačný spor. Na zdôraznenie už uvedeného ústavný súd poukázal aj na § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorý stanovuje subsidiárnu pôsobnosť Civilného sporového poriadku na konanie o antidiskriminačných sporoch a nie Správneho súdneho poriadku (uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 585/2020). Žalobkyne si aj v kontexte tohoto rozhodnutia zvolili na ochranu svojich práv najvhodnejší právny prostriedok, a to antidiskriminačnú žalobu podľa § 307 CSP, ktorá nie je podmienená preskúmaním zákonnosti rozhodnutia v správnom súdnictve. K uvedenému sa vyjadril Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn 1KO/7/2019 pričom konštatoval, že okolnosť, že žalobcovia nevyužili možnosť domáhať sa ochrany v zmysle správneho súdnictva ich nemôže diskvalifikovať z podania žaloby vo veci antidiskriminačného sporu, o ktorom prináleží rozhodovať výlučne civilnému súdu. Z vyššie uvedenej právnej úpravy ako aj rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že je daná vecná príslušnosť Mestského súdu Bratislava IV na prejednanie predmetnej veci, nejde o taký spor, kedy by bola daná príslušnosť správneho súdu, keďže k diskriminácii nedošlo v kontexte rozhodnutia orgánu verejnej moci. Na základe vyššie uvedeného žalobkyne navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 17/Ďalšie písomné vyjadrenia sporových strán sporu odvolaciemu súdu doručené neboli. 18/Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. (CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a 378 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 19/Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 20/Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. 21/Podľa § 307 CSP antidiskriminačný spor je spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. 22/Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon) v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.
23/Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z, (antidiskriminačný zákon) každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. 24/Podľa § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom (týmto zákonom je v zmysle odkazu pod čiarou zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov - antidiskriminačný zákon). 25/Z podanej žaloby je zrejmé, že žalobkyne napádajú výšku príspevku na bývanie z dôvodu diskriminácie vo vzťahu k osobám v obdobnej situácií podľa antidiskriminačného zákona. Z § 3 ods. 1 v spojení s § 1 tohto právneho predpisu vyplýva, že každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Antidiskriminačný zákon upravuje uplatňovanie tejto zásady a ustanovuje prostriedky právnej ochrany. Rozdielne zaobchádzanie, na ktoré sa antidiskriminačný zákon nevzťahuje je vymedzené v § 4 tohto právneho predpisu. Predmet žaloby však nespadá ani pod jeden dôvod vymedzený v tomto ustanovení. Z uvedených dôvodov podaná žaloba je antidiskriminačnou žalobou podľa antidiskriminačného zákona. 26/Správny súd je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Keďže správny súd nie je skutkovým súdom, v konaní v rámci správneho súdnictva nemôže ani teoreticky dôjsť k prechodu dôkazného bremena na žalovanú stranu, ako to antidiskriminačný zákon predpokladá v sporových konaniach, v ktorých prebieha dokazovanie na ustálenie skutkového stavu. Rozhodovanie súdu v rámci správneho súdnictva teda ani nemožno považovať za antidiskriminačný spor. Na zdôraznenie už uvedeného ústavný súd poukázal aj na § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorý stanovuje subsidiárnu pôsobnosť Civilného sporového poriadku na konanie o antidiskriminačných sporoch a nie Správneho súdneho poriadku (uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 585/2020). 27/Žalobkyne si aj v kontexte vyššie označeného rozhodnutia zvolili na ochranu svojich práv najvhodnejší právny prostriedok, a to antidiskriminačnú žalobu podľa § 307 CSP, ktorá nie je podmienená preskúmaním zákonnosti rozhodnutia v správnom súdnictve. K uvedenému sa vyjadril Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn 1KO/7/2019 pričom konštatoval, že okolnosť, že žalobcovia nevyužili možnosť domáhať sa ochrany v zmysle správneho súdnictva ich nemôže diskvalifikovať z podania žaloby vo veci antidiskriminačného sporu, o ktorom prináleží rozhodovať výlučne civilnému súdu. 28/V preskúmavanej veci nielen z označenia žaloby, ale aj z jej obsahu a petitu vyplýva, že žalobkyne sa podanou žalobou domáhali ochrany pre porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 9 a nasl. antidiskriminačného zákona v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky. Ide teda nepochybne o antidiskriminačný spor vychádzajúci zo služobného pomeru žalobkýň a žalovaného, ktorý sa nedotýka administratívneho konania ani žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy. Existenciu takéhoto sporu predpokladá aj Civilný sporový poriadok, čo je zrejmé z ustanovenia § 307 CSP. Takýto druh sporu preto prejednávajú a rozhodujú súdy v civilnom sporovom konaní. 29/V zmysle vyššie uvedeného bola daná vecná príslušnosť Mestského súdu Bratislava IV na prejednanie predmetnej veci, nejde o taký spor, kedy by bola daná príslušnosť správneho súdu, keďže k diskriminácii nedošlo v kontexte rozhodnutia orgánu verejnej moci. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolaciemu súdu neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 30/Odvolací súd žalobkyniam, ktoré v odvolacom konaní dosiahli plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 31/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).