{"guid": "b7ca204e-ec47-4ca6-a77b-4a9c949373d6:69bbf8e2-9abf-4261-a5b9-c7d4df6ba5a0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1322203850.1", "spisova_znacka": "5CoPr/5/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5CoPr/5/2025 z 28. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. apríla 2026, sp. zn. 5CoPr/5/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1322203850.1", "identifikacne_cislo": "1322203850", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Považan", "sudca_id": 9, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-povazan-9", "datum_vydania": "2026-04-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/69bbf8e2-9abf-4261-a5b9-c7d4df6ba5a0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1322203850.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1322203850.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1322203850.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5CoPr/5/2025\n1322203850\n28. 04. 2026\nJUDr. Juraj Považan\nECLI:SK:KSBA:2026:1322203850.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu\nJUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v právnej veci žalobkýň: X/ G.. C.. K. R., U. X.XX.XXXX,\nR. L. XX, R., X/ G.. C.. N. R., U. X.XX.XXXX, R. Š. XX, R., X/ G.. G.. B.. B. R., U. X.XX.XXXX, R. H.\nXX, R., X/ G.. G.. R. T.L., U. X.XX.XXXX, R. M.. U. X, G., X/ G.. G.. Ľ.Z. U., U. XX.XX.XXXX, R. U. A. X,\nR., všetky zastúpené JUDr. Jaroslavom Kuchárom, LL.M, advokátom v Bratislave, Budatínska 65, proti\nžalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO : 00 151\n866, o určenie porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, na odvolanie žalovaného proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV zo dňa 2. mája 2024 č.k. B3-11Cpr/10/2022-124 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nŽalobkyniam 1/ až 5/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil, že žalovaný od 1.2.2022 do 31.10.2022\nv bratislavskom kraji porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyniam ako\npríslušníkom policajného zboru zaradeným na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej\nagentúre, protidrogovej centrále, oddelení koordinácií a medzinárodnej spolupráce, v súvislosti s\npríspevkom na bývanie vo výške 82 eur mesačne, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/\nsumu 900 eur, žalobkyni 2/ sumu 900 eur, žalobkyni 3/ sumu 900 eur, žalobkyni 4/ sumu 300 eur,\nžalobkyni 5/ sumu 900 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súčasne žalobkyniam 1/\naž 5/ priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100 %.\n2/ Žalobkyne v žalobe tvrdili, že sú príslušníčky Policajného zboru v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z.\no štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a\njustičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o štátnej službe“), zaradené sú na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre,\nprotidrogovej centrále, oddelení koordinácie a medzinárodnej spolupráce (ďalej len „OKMS“). V zmysle\n§ 1 ods. 4 písm. b) zákona o štátnej službe vykonávajú štátnu službu v služobnom úrade Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky. Žalovaný je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor, je\nspôsobilý vystupovať v súdnom konaní ako strana sporu. Podľa zákona o štátnej službe (§ 2a\nods. 3) sa policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý\nnedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany\nustanovenej osobitným zákonom. Žalobkyne uvádzali, že organizačným opatrením ministra vnútra\nSlovenskej republiky č. 16 zo dňa 29.11.2021 boli schválené organizačné zmeny v tabuľke zloženia a\npočtov s účinnosťou od 1.2.2022, ktoré sa dotkli aj Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej\nagentúry, protidrogovej centrály a na základe týchto organizačných zmien boli žalobkyne od 1.2.2022\nslužobne zaradené vo funkcii starší referent špecialista OKMS, čo bolo deklarované aj v personálnych\nrozkazoch riaditeľa národnej kriminálnej agentúry, Prezídia Policajného zboru č. 24 zo dňa 19.1.2022.\n\nPersonálnym rozkazom č. 139 došlo u žalobkýň ku dňu 1.2.2022 aj ku zmene príspevku na bývanie\nzo sumy 182 eur na sumu 82 eur. Z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva, že Nariadením\nministra vnútra č. 17/2008 v znení nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 154/2021 sa mení od 1.2.2022\nvýška príspevku na bývanie pre príslušníkov zaradených na Prezídiu Policajného zboru na odbore\nochrany objektov okrem policajta uvedeného v odseku 6, oddelení analytiky a technickej podpory\nodboru odhaľovania nebezpečných materiálov a environmentálnej kriminality a oddelení podpory\nriadenia národnej centrály osobitných druhov kriminality, odbore riadenia a koordinácie a odbore\nmateriálovej kompetencie úradu zvláštnych policajných činností, analyticko-koordinačnom odbore,\nanalytickom oddelení protiteroristickej centrály a oddelení koordinácie a medzinárodnej spolupráce\nprotidrogovej centrály národnej kriminálnej agentúry, analytickom oddelení odboru Bratislava, odboru\nZápad, odboru Stred a odboru Východ národnej kriminálnej agentúry, oddelení metodiky a vzdelávania\núradu kriminalistickej techniky, oddelení medzinárodnej spolupráce finančnej spravodajskej jednotky,\nanalytickom oddelení kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, oddelení európskych\nzáležitostí odboru vonkajších vzťahov a vnútornom odbore úradu hraničnej a cudzineckej polície,\nvnútornom oddelení riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície, oddelení vzdelávania a vnútornom\noddelení riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, vrátane hovorcu. Uviedli, že v zmysle\nPokynu národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru o organizačnom poriadku sa Národná\nkriminálna agentúra člení na analyticko-koordinačný odbor, protidrogovú centrálu, protiteroristickú\ncentrálu, odbor Bratislava. Odborom národnej kriminálnej agentúry sa rozumejú aj protidrogová centrála\na protiteroristická centrála. Odbor národnej kriminálnej agentúry sa člení na oddelenia, oddelením sa\nrozumie aj národný kontaktný bod pre terorizmus. Zákon o štátnej službe upravuje v § 141a príspevok\nna bývanie, interným predpisom upravujúcim priznávanie a výšku príspevku na bývanie je Nariadenie\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky č. 17/2008 o vybraných platových náležitostiach príslušníkov\nPolicajného zboru, prikazovaní služby nad základný čas služby v týždni a nariaďovaní služobnej\npohotovosti Príslušníkom Policajného zboru v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie“).\nV čl. 18 Nariadenia sú upravené výšky príspevku na bývanie v závislosti od zaradenia do skupiny\nA, B, C alebo D. Zatiaľ čo príslušníci policajného zboru zaradení na protidrogovej centrále oddelení\nfarmaceutickej kriminality a policajno-colnej spolupráce sú zaradení do skupiny B s výškou príspevku\nna bývanie 182 eur, príslušníci policajného zboru zaradení na OKMS sú zaradení do skupiny D s\nvýškou príspevku na bývanie vo výške 82 eur. Podľa žalobkýň žalovaný svojim konaním nelegitímne a\nbezdôvodne zvýhodňuje určité skupiny policajtov zaradených na Protidrogovej centrále oproti policajtom\nzaradeným na OKMS, v rámci jedného útvaru Policajného zboru. V dôsledku aplikácie Nariadenia\ndochádza k nepriamej diskriminácii príslušníkov zaradených na OKMS, keď im je vyplácaný o 100\neur nižší príspevok na bývanie ako kolegom z druhého oddelenia. Žalobkyne sú príslušníci v stálej\nštátnej službe, vykonávajú obsahovo podobnú služobnú činnosť v rámci výkonu boja proti drogám\na sú zaradené na rovnakom útvare, teda Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre,\nprotidrogovej centrále a taktiež im prináleží rovnaká platová trieda ako príslušníkom zaradeným na\ndruhom oddelení. Žalovaný podľa názoru žalobkýň teda takýmto určovaním výšky príspevku na bývanie\nporušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. Za nezákonné žalobkyne považujú konanie žalovaného\nspočívajúce v diskriminačnom určovaní výšky príspevku na bývanie osobám žijúcim v rovnakom\nkraji a zaradeným na rovnakom útvare, Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre,\nprotidrogovej centrále, t.j. samotné diskriminačné konanie žalovaného a spôsob, ktorým žalovaný toto\nkonanie vykonáva, t.j. Nariadením. Žalobkyne sa domáhajú náhrady škody spôsobenej porušením\nprávnej povinnosti žalovaným, diskriminačné určovanie výšky príspevku na bývanie žalovaným nie\nje objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a nie je primerané ani nevyhnutné na\ndosiahnutie takého záujmu. Žalobkyne podali voči Personálnemu rozkazu č. 139/2022 odvolanie\npodľa § 242 ods. 1, ods. 3 zákona o štátnej službe, preradenie zo skupiny B do skupiny D\npovažovali za bezdôvodné. Prezident Policajného zboru ako odvolací orgán rozhodnutím č.k. SPSČP03-2022/002069-003 zo dňa 28.04.2022 odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie v predmetnej\nčasti potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v rámci personálneho konania nie je možné\npreskúmavať nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, preto sa žalobkyne rozhodli vyriešiť\nsituáciu jediným možným spôsobom a to prostredníctvom antidiskriminačnej žaloby, pretože správna\nžaloba by nebola úspešná. Nepriznaním príspevku na bývanie vo výške ako príslušníkom zaradeným do\nkategórie B, vznikla žalobkyniam škoda spočívajúca v rozdiele vo výške príspevku medzi sumou 82 eur\nmesačne a sumou 182 eur, škoda je vo výške 100 eur mesačne. Žalobkyňa vo 4.rade bola od 15.4.2022\npredložená na iný útvar, preto sa domáha náhrady škody len za obdobie od 1.2.2022 do 15.4.2022.\n3/Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Potvrdil, že žalobkyniam bol vydaný personálny\nrozkaz č. 139 zo dňa 1.2.2022, ktorým bola každej dňom 1.2.2022 zmenená výška príspevku na bývanie\n\nzo 182 eur na 82 eur. Skutočnosťou zakladajúcou dôvod zmeny tohto príspevku bolo podľa odôvodnenia\nrozkazu to, že prostredníctvom nariadenia o platových náležitostiach v znení nariadenia Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky č. 154/2021, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky č. 39/2015 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v\nznení neskorších predpisov a ktorým sa menia, dopĺňajú a zrušujú niektoré interné predpisy Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky sa od 1.2.2022 mení výška príspevku na bývanie. Tento personálny\nrozkaz bol každej žalobkyni oznámený dňa 2.2.2022. Proti nemu dňa 10.2.2022 doručili odvolanie,\nprvostupňový orgán odvolaniu v rámci autoremedúry nevyhovel, odvolací orgán vydal druhostupňové\nrozhodnutie, ktorým potvrdil personálny rozkaz. Zmena v príspevku na bývanie bola realizovaná\nprostredníctvom personálneho rozkazu, vychádza zo zmeny právnej úpravy, keď minister v rámci\nkompetencie mu zverenej zákonom, upravil podmienky rozsahu nároku na daný príspevok vo vzťahu\nk policajtom služobne zaradeným na niektorých útvaroch. Žalovaný sa domnieva, že pokiaľ je minister\nzákonom zmocnený určovať okruh policajtov, ktorým príspevok na bývanie patrí a v akej výške, je\nnepochybne oprávnený aj meniť skôr stanovené kritéria priznávania tohto druhu príspevku. Pri určovaní\npríspevku na bývanie zo strany ministra vnútra nejde o zmenu na úrovni rozhodnutia o individuálnom\nnároku konkrétneho policajta, ale v rámci zákonom stanovených kritérií o určenie podmienok rozsahu\ndaných nárokov a ich rozdelenia pre určité skupiny policajtov. V prípade žalobkýň boli organizačným\nopatrením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 16 zo dňa 29.11.2021 vykonané organizačné zmeny v\ntabuľke zloženia a počtov s účinnosťou od 1.2.2022, na základe tejto zmeny v tabuľkách boli žalobkyne\nzaradené vo funkcie starší referent špecialista, organizačná zmena v spojení s legislatívnou zmenou\npredstavuje jediný dôvod úpravy príspevku na bývanie. Vydanie personálneho rozkazu preto vychádzalo\nzo zmeny právnej úpravy, ktorá sa dotkla aj ich právneho postavenia a je teda iba odzrkadlením zmeny v\nposudzovaní a určovaní príspevku na bývanie v závislosti od určenia skupín policajtov, ktorým príspevok\npatrí v príslušnej výške a to na základe autonómneho posúdenia ministra v oblasti internej normotvorby.\nZákonná úprava totiž nehovorí o určovaní výšky príspevku na bývanie na základe individuálneho\nposúdenia ministrom, tento je oprávnený iba v rámci zákonom definovaných kritérií určiť podrobnosti\no pravidlách priznávania tohto druhu príspevku a až následne nadriadený s personálnou pôsobnosťou\nv rámci ministrom nastavených kritérií posúdi konkrétny nárok jednotlivého policajta na daný druh\npríspevku. Je preto logické, že pokiaľ dôjde k zmene na legislatívnej úrovni, je v personálnej oblasti\nnevyhnutné prijať zodpovedajúce opatrenia formou vydania rozhodnutia, ktoré dané zmeny v legislatíve\nprispôsobí na individuálny prípad každého dotknutého policajta. Ustanovenie § 141a ods. 2 zákona\no štátnej službe stanovuje od akých okolností sa má výška príspevku na bývanie odvíjať, konkrétne\nod miesta výkonu štátnej služby, od charakteru vykonávaných služobných činností a od útvaru, na\nktorom je policajt služobne zaradený. Podrobne sú tieto aspekty podmieňujúce priznanie príspevku na\nbývanie v určenej výške uvedené v čl. 18 Nariadenia. Predmetné ustanovenie vznik nároku odvodzuje\njednak od zaradenia policajta v rámci útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, jeho organizácií\na zariadení, zaradenia v rámci útvarov PZ a Úradu inšpekčnej služby, ako aj od miesta výkonu štátnej\nslužby. Do skupín príspevku na bývanie sa policajti následne zaraďujú jedine v závislosti od ministrom\ntakto určených podmienok. Z uvedeného je zrejmé, že charakter práce a povaha vykonávaných\nčinností nepredstavujú okolnosti, na podklade ktorých nariadenie o platových náležitostiach stanovuje\nzaraďovanie jednotlivých policajtov do skupín na určovanie príspevku na bývanie, ktoré je vo vzťahu k\nvýške daného príspevku vyjadrené v tabuľke tvoriacej obsah čl. 18 ods. 9 predmetného prepisu. Pokiaľ\nteda minister splnomocnený na podrobnejšiu úpravu podmienok poskytovania príspevku na bývanie\nustanovením § 141a ods. 2 zákona o štátnej službe nenaviazal určovanie príspevku na charakter\nvýkonu činností policajtov, nemožno sa ani v personálnom konaní opierať o tieto skutočnosti ako\no relevantné vo vzťahu k individuálnemu priznaniu príspevku na bývanie konkrétnemu policajtovi.\nPersonálny rozkaz je rozhodnutím vo veciach služobného pomeru a je individuálnym aktom aplikácie\npráv, oprávnených záujmov a povinností zakotvených v právnych a interných predpisoch, nariadenie\no platových náležitostiach nevynímajúc. Z pohľadu konania o priznaní príspevku na bývanie nie je\npodstatné, aký charakter má pracovisko, na ktorom sú žalobkyne služobne zaradené, posúdenie je\nzávislé od organizácie útvarov a zariadení v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a na\núčely poskytovania príspevku na bývanie je zaraďovanie do kategórií v rámci skupín tohto príspevku\nzverené do autonómnej právomoci ministra, ktorý túto okolnosť zhodnotil a dospel k záveru, že v prípade\nOKMS je dôvod na zmenu zaradenia do skupín príspevku na bývanie, konkrétne zo skupiny B do skupiny\nD. Príspevok na bývanie má nielen čiastočne kompenzovať náklady policajta spojené s bývaním, ale\nmá mať pre neho aj motivačný charakter a má slúžiť aj ako prostriedok, resp. nástroj stabilizácie v\njednotlivých útvaroch policajného zboru, pričom minister určí podrobnosti priznávania tohto príspevku,\nnajmä diferenciáciu jeho výšky v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a zaradenia policajta v\n\nútvare. Motivačný a stabilizačný charakter predmetného inštitútu s prihliadnutím na sledované ciele\npodporuje aj postup zákonodarcu, ktorý ustanovenia o príspevku na bývanie zaradil do siedmej časti\nzákona o štátnej službe (Starostlivosť o policajtov), a nie do jeho piatej časti (Platové náležitosti a\nďalšie náležitosti). Z uvedeného vyplýva, že nariadenie dáva ministrovi stanovený právny rámec, v\nktorom rozhoduje o priznávaní príspevku, nejedná sa o svojvôľu, ale nariadenie stanovuje kritéria, na\nzáklade ktorých minister v konkrétnych prípadoch rozhoduje. Rozdielnosť v určení výšky príspevku na\nbývanie, hoci aj v tom istom mieste výkonu štátnej služby, nezakladá diskrimináciu, nie je v rozpore\ns príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, rozdielne zaobchádzanie má povahu prípustného\nrozdielneho zaobchádzania, diferencovaná výška príspevku je podľa neho odôvodnená, pretože policajti\nna útvaroch v rámci rezortu ministerstva vnútra Slovenskej republiky nevykonávajú iba činnosti\nrovnakého charakteru, vyplýva to z rozdielneho služobného zaradenia policajtov na systemizovaných\nfunkciách útvaru. Príspevok na bývanie je nenárokovateľnou položkou, pričom účelom zákonodarcu\nbolo, aby tento slúžil na zabezpečenie doplnenia útvarov a ich stabilizácie, na zabezpečenie doplnenia\ntých útvarov, kde je najvyšší počet neobsadených miest, vysoká fluktuácia policajtov, resp. tých miest,\nkde sú vysoké požiadavky na náročnosť práce napr. z dôvodu kriminality, vysoké požiadavky na\nodbornosť a vzdelanie policajta. Príspevok na bývanie slúži zároveň aj ako motivácia policajtov na\ntýchto miestach zotrvať. Zákonodarca zároveň ponechal možnosť priznať podrobnosti príspevku na\nbývanie ministrovi, ktorý priznávanie príspevku upraví v internom predpise. Podľa názoru žalovaného\nosobami v porovnateľnej situácii môžu byť len osoby zaradené na tom istom oddelení, príslušníci\nPolicajného zboru iného oddelenia, vykonávajúci inú činnosť, resp. s odlišným popisom služobnej\nčinnosti, nie sú osobami v porovnateľnej situácii. Žalovaný namietal, že žalobkyne nijako nevymedzili, v\nčom konkrétne malo diskriminačné konanie spočívať, len tvrdenia, že príspevok na bývanie by mal byť\nako na ďalších útvaroch, diskriminačný dôvod podľa neho nezakladá. Žalovaný poukazoval na samotné\nznenie ustanovenia § 141a zákona o štátnej službe, ktoré jasne uvádza, že samotný príspevok na\nbývanie, ktorý určuje minister, je možné priznať až do určitej konkrétnej výšky, avšak jeho priznanie a\nteda aj priznaná výška je závislá od miesta výkonu štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt\nvykonáva, a útvaru jeho služobného zaradenia. Okrem uvedeného zákon predpokladá aj možnosť, že\npríslušník Policajného zboru nemusí spĺňať podmienky na priznanie príspevku na bývanie. Podstata\na zmysel uvedeného zákonného ustanovenia je následne premietnutá v Nariadení, ktorý slúži na\nzabezpečenie jednotného postupu pri odmeňovaní. Žalobkyne si voči uplatňujú nenárokovateľnú časť\npríspevku, voči personálnemu rozkazu, ktorým bol príspevok na bývanie priznaný, bol prípustný opravný\nprostriedok, po jeho vyčerpaní mali žalobkyne možnosť podať správnu žalobu na vecne a miestne\npríslušný správny súd. Subjektívny názor nie je podložený objektívne preukázateľným skutočnosťami,\nžalobkyne neuvádzajú žiadneho konkrétneho policajta ako komparátora diskriminačného konania.\n4/Žalobkyne reagovali na vyjadrenie žalovaného v replike, uviedli, že v rámci Prezídia Policajného\nzboru došlo k 1.11.2022 k ďalšej organizačnej zmene, ktorá mala za následok, že od 1.11.2022 im bol\npriznaný opäť príspevok na bývanie vo výške 182 eur mesačne, preto navrhli zmenu petitu. Navrhli, aby\nsúd určil, že žalovaný od 1.2.2022 do 31.10.2022 v bratislavskom kraji porušoval zásadu rovnakého\nzaobchádzania vo vzťahu k nim ako príslušníkom policajného zboru zaradeným na Prezídiu Policajného\nzboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále, oddelení koordinácii a medzinárodnej\nspolupráce v súvislosti s príspevkom na bývanie vo výške 82 eur mesačne, čím zasiahol do ich práva\nna priznanie rovnakého príspevku na bývanie. Zároveň žiadali zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 900\neur, žalobkyni v 2. rade sumu 900 eur, žalobkyni v 3. rade sumu 900 eur, žalobkyni vo 4.rade sumu\n300 eur, žalobkyni v 5. rade sumu 900 eur. Ďalej poukázali na rozsudok Súdneho dvora Európskej\núnie sp. zn. C-229/08 (Wolf), zo dňa 12.01.2010, podľa ktorého rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je\nzaložený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1 [smernice 2000/78], nie\nje diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom\nsa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod\npodmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná. Z toho vyplýva, že nie dôvod, na\nktorom sa zakladá rozdiel v zaobchádzaní, ale charakteristika súvisiaca s týmto dôvodom musí tvoriť\nskutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie. V prípade žalobkýň však predpoklady na rozdielne\nzaobchádzanie naplnené neboli a preto sa jedná podľa nich o diskrimináciu. Príslušníci Policajného\nzboru zaradení na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále,\noddelení koordinácie a medzinárodnej spolupráce vykonávajú obdobné činnosti ako ich kolegovia z\noddelenia farmaceutickej kriminality a policajno-colnej spolupráce. Nejde o zásadne rozdielne pracovné\nčinnosti, ani o kontext v ktorom sa vykonávajú a už vôbec to netvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku\nna zamestnanie. K tvrdeniu žalovaného, že príspevok na bývanie je ex lege nenárokovateľnou položkou,\npričom účelom zákonodarcu bolo, aby tento slúžil na zabezpečenie doplnenia útvarov a ich stabilizácie\n\nuviedli, že nesúhlasia, keďže príspevok na bývanie im priznaný bol, tak nenamietajú jeho nepriznanie,\nale namietajú len jeho výšku, ktorá je neopodstatnene nižšia v porovnaní s druhým oddelením.\nKaždá zo žalobkýň považuje za diskriminačné to, že mala príspevok na bývanie len vo výške 82 eur\nmesačne, zatiaľ čo príslušníci Policajného zboru zaradení na druhom oddelení mali v tom období\npríspevok na bývanie vo výške 182 eur mesačne. K námietke, že mali možnosť podať správnu žalobu\nuviedli, že tak neučinili z dôvodu, že nápravu by v správnom súdnictve nebolo možné dosiahnuť.\nIch cieľom nie je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ale odstránenie diskriminácie, spočívajúcej v\nrozdielnej výške príspevku na bývanie v porovnaní s kolegami z druhého oddelenia. Poukázali na\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/29/2018 z 3.10.2018, podľa ktorého\npovinnosť dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania, sa nepochybne vzťahuje aj na právne vzťahy v\nsúvislosti s výkonom štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej\nslužby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej\nstráže Slovenskej republiky. Žalobkyne si aj v kontexte Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. 1KO/7/2019 zvolili na ochranu svojich práv antidiskriminačnú žalobu podľa § 307\nCivilného sporového poriadku. Z citovanej judikatúry vyplýva, že nevyužitie možnosti podať správnu\nžalobu proti personálnym rozkazom ich nijako nediskvalifikuje z možnosti podať antidiskriminačnú\nžalobu. Ďalej uviedli, že Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru, odbor Bratislava\nmá šesť operatívnych oddelení, pričom každé oddelenie je špecializované na určitý okruh trestnej\nčinnosti, podstata ich práce je však rovnaká. Policajti zaradení na týchto operatívnych oddeleniach majú\npríspevok na bývanie v rovnakej výške, jedná sa o takmer totožné činnosti.\n5/Súd prvej inštancie konštatoval, že osobitným zákonom v zmysle ustanovenia § 2a zákona o štátnej\nslužbe je zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní pri niektorých oblastiach a o ochrane\npred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„antidiskriminačný zákon“), podľa ktorého žalobu posudzoval. Ďalej konštatoval, že nebolo sporné, že\norganizačným opatrením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 16 zo dňa 29.11.2021 boli schválené\norganizačné zmeny s účinnosťou od 1.2.2022 a na základe toho boli žalobkyne od 1.2.2022 služobne\nzaradené do funkcie starší referent špecialista na OKMS. Nebolo sporné, že Personálnym rozkazom č.\n139 došlo dňa 1.2.2022 ku zmene príspevku na bývanie zo sumy 182 eur na sumu 82 eur u všetkých\nžalobkýň. Rovnako nebolo sporné, že policajti na oddelení farmaceutickej kriminality a policajno-colnej\nspolupráce sú zaradení do skupiny B s výškou príspevku na bývanie 182 eur, pričom obe oddelenia sú\nv organizačnej štruktúre zaradené do jedného odboru.\n6/Príspevok na bývanie upravuje zákon o štátnej službe v § 141a a interným predpisom upravujúcim\npriznávanie a výšku príspevku na bývanie je Nariadenie, ktoré v čl. 18 upravuje výšku príspevku v\nzávislosti od zaradenia do skupiny A, B, C alebo D. Zatiaľ čo príslušníci policajného zboru zaradení na\nprotidrogovej centrále oddelení farmaceutickej kriminality a policajno-colnej spolupráce boli v rozhodnom\nčase zaradení do skupiny B s výškou príspevku na bývanie 182 eur, príslušníci policajného zboru\nzaradení na OKMS sú zaradení do skupiny D s výškou príspevku na bývanie vo výške 82 eur.\n7/Žalobkyne tvrdili a nebolo to sporné, že sú príslušníčky v stálej štátnej službe, vykonávajú obsahovo\npodobnú služobnú činnosť v rámci výkonu boja proti drogám a sú zaradené na rovnakom útvare, teda\nPrezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, protidrogovej centrále a taktiež im prináleží\nrovnaká platová trieda ako príslušníkom zaradeným na druhom oddelení. Súd prvej inštancie vykonal\nnavrhnuté dokazovanie a vypočul žalobkyňu 3/, ktorá uviedla, že jej miesto výkonu práce je Bazová\n2 v Bratislave, rovnako ako miesto výkonu práce policajtov na porovnávanom, druhom oddelení. Jej\nnáplňou je medzinárodná spolupráca, zastupovanie Slovenskej republiky v Bruseli, protidrogová politika\nna národnej úrovni, ale aj úlohy operatívnej činnosti, ktoré majú spoločné aj s druhým oddelením, ich\npráca je prepojená, rozhodujú sa spoločne, ako jeden útvar, za obe oddelenia. Aj keď v roku 2022 došlo\nk organizačnej zmene, činnosti vykonávali stále rovnako a neskôr boli zlúčení s oddelením farmácie a\nvyrovnal sa aj príspevok na bývanie. Uviedla, že kvalifikačné predpoklady pre obe oddelenia sú rovnaké\na to vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, špeciálne policajné vzdelanie, jazykové predpoklady\nneboli špecifikované. Diskrimináciu videla v tom, že plnila rovnaké úlohy, ale príspevok na bývanie bol\nrozdielny až do času, kedy došlo k náprave.\n8/Svedok C.. G. C., D.. uviedol, že žalobkyne sú jeho kolegyne, istý čas bol ich nadriadený. V\npriebehu rokov sa menila organizačná štruktúra, v októbru 2019 dostalo oddelenie názov, druhé\noddelenie fungovalo tak isto ako oddelenie OKMS. Od 1.2.2020 do októbra 2022 bol vedúcim oddelenia\nfarmaceutickej kriminality, neskôr zástupca riaditeľa. Uviedol, že oddelenie farmaceutickej kriminality a\npolicajno-colnej spolupráce fungovalo tak isto ako oddelenie, na ktorom pracovali žalobkyne, miesto\nvýkonu je tiež rovnaké, aj pracovná náplň bola vo väčšine prípadov rovnaká, aj kvalifikačné predpoklady\nboli rovnaké. Mali aj spoločné akcie. Zníženie príspevku na bývanie vnímal ako nespravodlivé, nebol na\n\nto podľa neho dôvod, robota bola rovnaká predtým, aj potom, čo príspevok už mali, nebol dôvod, aby\nho žalobkyne nemali v rozhodnom, žalovanom období.\n9/Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyne nemuseli preukázať istotu, že došlo k ich diskriminácii,\npostačuje len určitá miera pravdepodobnosti. Boli však povinné preukázať rozdiel v zaobchádzaní s\ninou porovnateľnou osobou, osobami, ktoré sú alebo by mohli byť na rovnakej pozícii ako ony, voči\nnim však nebola aplikovaná diskriminácia. V predmetnom spore žalobkyne tvrdili a aj preukázali, že\nim bol vyplácaný rozdielny príspevok na bývanie v porovnaní s ich kolegami z druhého oddelenia a\nto oddelenia farmaceutickej kriminality, ktoré bolo zaradené do inej kategórie, hoci obe oddelenia boli\nzaradené do rovnakého odboru. Žalobkyne boli povinné preukázať aj dôvod, kvôli ktorému došlo k\ndiskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná, pričom zaň označili iné postavenie. Úlohou žalobkýň\nbolo preukázať aj vznik ujmy, ktorá vznikla na základe nedodržania práva na rovnaké zaobchádzanie,\npričom medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať príčinná súvislosť.\nTúto povinnosť si tiež splnili, nakoľko preukázali, že ich výška príspevku bola o 100 eur nižšia ako\npríspevok porovnávaných kolegov.\n10/Úlohou žalovaného bolo preukázať, že ku diskriminačnému konaniu nedošlo, alebo že existoval\ndôvod a jeho konanie sledovalo oprávnený záujem a bolo primerané. Hoci žalovaný v spore tvrdil, že\nmal dôvod na zmenu zaradenia oddelenia OKMS, na ktorom boli zaradené žalobkyne zo skupiny B\ndo skupiny D a preto došlo ku zníženiu príspevku na bývanie zo sumy 180 eur na 80 eur, dôvody\nnešpecifikoval. Hoci tvrdil, že policajti na útvaroch nevykonávajú činnosti rovnakého charakteru, svoje\ntvrdenie ničím nepreukázal. Naopak, vypočutý svedok potvrdil tvrdenia žalobkýň, že pracovná náplň\nna oboch oddelenia je prakticky rovnaká. Žalovaný tvrdil, že príspevok na bývanie má slúžiť ako\nprostriedok, nástroj stabilizácie v jednotlivých útvaroch policajného zboru, na zabezpečenie doplnenia\ntých útvarov, kde je najvyšší počet neobsadených miest, vysoká fluktuácia policajtov, tých miest, kde sú\nvysoké požiadavky na náročnosť práce, napríklad z dôvodu kriminality, vysoké požiadavky na odbornosť\na vzdelanie policajta a príspevok má slúžiť ako motivácia na týchto miestach zotrvať. Práve takéto\nskutočnosti, ak by boli v spore preukázané, by mohli predstavovať oprávnený záujem žalovaného, ale\nžalovaný zostal iba v rovine tvrdení. V spore svoje tvrdenie ničím nepreukázal, neposkytol dôkazy, súd\njeho vysvetlenie nepovažoval za preukázané a preto mal za to, že diskriminácia bola v spore preukázaná.\n11/Súd posúdil žalobu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona a dospel k záveru,\nže bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia. Žalobkyne v porovnaní\ns kolegami z iného oddelenia, pričom obe oddelenia vykonávali podobnú činnosť, jednalo sa o oddelenia\njedného odboru, s porovnateľnými kvalifikačnými požiadavkami, všetci príslušníci z oboch oddelení\nboli zaradení do rovnakej platovej triedy, boli bezdôvodne zaradené do kategórie, v ktorej mali nárok\nna príspevok na bývanie v menšej výške ako ich kolegovia z druhého, porovnateľného oddelenia.\nJe pravdou, že ak by žalovaný v spore preukázal, že nenárokovateľným príspevkom chcel dosiahnuť\natraktívnosť pracovného zaradenia na porovnateľnom odbore a to ho motivovalo k rozdielnemu prístupu\na rozdielnej výške príspevku, bolo by otázne, či sa jedná o diskrimináciu. Ale za situácie, že svoje tvrdenie\nničím nepreukázal a v spore bolo preukázané, že žalobkyne vykonávali porovnateľnú prácu ako ich\nkolegovia na inom odbore a to umocnené faktom, že v priebehu sporu došlo opäť k zmene ich zaradenia\na sám žalovaný korigoval svoj rozdielny prístup a opätovne ich zaradil do kategórie, v ktorej im vyplácal\npríspevok vo výške 180 eur a nie 80 eur mesačne, súd jeho konanie posúdil ako diskriminačné.\n12/Pokiaľ žalovaný namietal, že sa jednalo o nenárokovateľné plnenie, súd prvej inštancie poukázal\nna právnu teóriu, ktorá dávnejšie vyslovila názor, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v\npracovnoprávnych vzťahoch môže dôjsť nielen v rámci plnení, ktoré majú nárokový charakter, ale môže\nísť aj o fakultatívne plnenia zo strany zamestnávateľa, nároky zamestnancov môžu vyplývať z kolektívnej\nzmluvy, pracovnej zmluvy, pracovného poriadku, alebo iného vnútorného predpisu zamestnávateľa.,\npričom vychádzala z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej odmena v zmysle článku 157 ZFEÚ sa má\nvykladať extenzívne, odmena vyplácaná hoc nepriamo zamestnávateľom pracovníkovi z dôvodu jeho\nzamestnania, a to buď na základe pracovnej zmluvy, právnych predpisov, alebo dobrovoľne (rozsudok\nzo 4. júna 1992, Bötel, C-360/90).\n13/Keďže súd dospel k záveru, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k\nžalobkyniam, žalobe vyhovel a konštatoval, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania.\nNakoľko žalovaný upustil od svojho konania, v čase rozhodovania súdu sú žalobkyne zaradené\ndo kategórie, ktorá umožňuje vyplácanie príspevku v rovnakej výške ako ich kolegom na oddelení\nfarmaceutickej kriminality, žiadali vyplatenie rozdielu v príspevkoch. Hoci nárok špecifikovali ako náhrada\nškody, ktorú vyčíslili, súd žalobu v tejto časti podľa jej obsahu, posúdil ako žalobu o zaplatenie\nnemajetkovej ujmy v zmysle antidiskriminačného zákona. S odkazom na eurokonformný výklad a cieľ\ndiskriminačných smerníc, vrátane požiadavky, ktoré sú Súdnym dvorom vyslovené v doterajších jeho\n\nrozhodnutiach, že sankcie za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania musia byť účinné, primerané\na odstrašujúce, dospel k záveru, že žalobkyniam patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch,\npričom jej výšku ustálil ako rozdiel medzi vyplateným príspevkom a príspevkom, ktorý bol vyplácaný\nporovnateľným kolegom.\n14/O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP, v spore úspešným žalobkyniam priznal nárok na\nnáhradu trov konania v plnej výške.\n15/Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný namietajúc, že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho\nrozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade žalovaný poukázal\nna skutočnosť, že v danej veci rozhodoval vecne nepríslušný súd. Predmetom sporu sú skutočnosti\nvyplývajúce zo vzťahov založených zákonom číslo 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ,\ntakýto vzťah nemá znaky súkromno - právneho pomeru, ale verejno - právneho pomeru vzhľadom\nna jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako zamestnávateľa policajta a súčasne nositeľa\nverejnej moci. Medzi policajtom a policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátno služobný, ktorý vzniká, mení sa a zaniká individuálnym mocenským aktom (personálnym rozkazom)\nslužobného funkcionára. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS\n515/2016, kde tento konštatoval, že na služobný pomer príslušníka PZ nemožno aplikovať princípy\nz pracovnoprávnych vzťahov, pretože právna povaha služobného pomeru príslušníkov PZ odráža\nosobitný vzťah zamestnávateľa (ministerstva) ako primárneho nositeľa verejnej moci. Rovnako poukázal\nna judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi\nzamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu\npovolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods.\n1 Európskeho dohovoru. Za dôležité považoval žalovaný poukázať na rozdiely medzi štátnou službou\npríslušníka PZ, ktorého služobný pomer sa spravuje ustanoveniami zákona o štátnej službe príslušníkov\nPZ a štátnou službou vykonávanou v štátnozamestnaneckom pomere v zmysle príslušných ustanovení\nzákona číslo 55/2017 Z.z. o štátnej službe. Zatiaľ čo štátny zamestnanec nemá inú možnosť ako\nnamietnuť postup zamestnávateľa, než sa obrátiť priamo so svojím nárokom na súd, zákon o štátnej\nslužbe príslušníkov PZ výslovne upravuje osobitné konanie a právne prostriedky, ktoré je príslušník\nPZ oprávnený využiť v prípade nesúhlasu s postupom svojho zamestnávateľa. Zákon o štátnej službe\npríslušníkov PZ neobsahuje výslovné splnomocnenie pre civilný súd konať vo veci sporu vyplývajúceho\nzo štátnej služby príslušníka PZ, aplikácia Civilného sporového poriadku a teda i právomoc civilného\nsúdu je týmto vylúčená. Podľa žalovaného pokiaľ antidiskriminačný zákon uvádza pojem súd, nemožno\npod týmto pojmom chrápať výlučne civilný súd, ale aj správny súd. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry je\nslužobný pomer príslušníka PZ inštitútom verejného práva, ktorého súdny prieskum spadá výlučne pod\nsprávne súdnictvo (uznesenie NS SR sp. zn. 1KO 11/2018). Podľa žalovaného je preto neprípustné, aby\nsa nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v rámci správneho súdnictva nahrádzalo napríklad určujúcimi\nžalobami alebo žalobami na plnenie v štandardnom civilnom konaní. Zákon o štátnej službe príslušníkov\nPZ výslovne v § 231 upravuje osobitné konanie a právne prostriedky, ktoré je príslušník PZ oprávnený\nvyužiť v prípade nesúhlasu s postupom svojho zamestnávateľa - služobného úradu. Zároveň tento zákon\nneobsahuje výslovné splnomocnenie pre civilný súd konať vo veci sporu vyplývajúceho zo štátnej služby\npríslušníka PZ. Antidiskriminačný zákon ďalej od čl. II. po čl. XXII. určuje, ktoré konkrétne predpisy na\núseku verejného práva sa prijatím antidiskriminačného zákona menia, pričom v článku VIII. uvádza\naj zákon o štátnej službe príslušníkov PZ. Ak by sa pripustilo, že pojem Občiansky súdny poriadok sa\nmá aktuálne vykladať ako Civilný sporový poriadok, na vzťah založený podľa zákona o štátnej službe\npríslušníkov PZ sa prioritne aplikuje dvanásta časť zákona, upravujúca osobitné konanie a následne\npo vyčerpaní riadneho opravného prostriedku t. j. odvolania alebo rozkladu sa žalobca ako príslušník\nPZ môže domáhať ochrany svojich práv na správnom súde. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ\nvylučuje aplikáciu CSP, na rozdiel od všeobecného zákona o štátnej službe. Záverom žalovaný poukázal\nna rozhodnutie NS SR sp. zn. 1KO/5/2021, v zmysle ktorého spory týkajúce sa diskriminácie môžu\nrozhodovať aj správne súdy, pokiaľ diskriminácia nastala v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy,\niného zásadu orgánu verejnej správy a podobne. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkýň v celom rozsahu zamietol.\n16/Žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného s jeho odvolacími argumentmi nesúhlasili.\nPodľa nich právnym základom žaloby je § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov\nPZ, teda samotný zákon predpokladá možnosť antidiskriminačného sporu v súvislosti so štátnou\nslužbou príslušníkov PZ. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon)\ndomáhať sa svojich práv na súde je právom každého, kto sa domnieva, že je alebo bol dotknutý\nna svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého\n\nzaobchádzania. Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona na konanie vo veciach súvisiacich s\nporušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, pričom žalobkyne\nmali za to, že aktuálne by sa malo jednať o Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v tretej časti druhej\nhlave druhom diely výslovne predpokladá antidiskriminačné spory - § 307 a nasl. Vzhľadom na vyššie\nuvedené nie je podstatné, či štátnozamestnanecký vzťah medzi služobným úradom a príslušníkom\nPolicajného zboru SR má súkromnoprávny alebo verejnoprávny charakter. Žalobkyne odmietli či už\nodkaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 515/2006, resp. na judikatúru ESĽP, ktoré sa týkali\nindividuálnych pracovnoprávnych sporov, ktoré majú svoju osobitnú právnu úpravu v zmysle § 316 a\nnasl. CSP. V prejednávanej veci nejde o pracovnoprávny spor, ale spor antidiskriminačný, predpokladaný\nantidiskriminačným zákonom, má teda osobitný právny základ odlišný od pracovnoprávnych predpisov,\nkeďže neposkytuje ochranu pred diskrimináciou len v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, ale aj v\nsociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti, pri poskytovaní tovarov a služieb a vzdelávaní, resp.\nv iných oblastiach života. V danom prípade nejde ani o prieskum samotného služobného pomeru\npríslušníka Policajného zboru SR, cieľom žaloby je dosiahnuť odstránenie diskriminácie, ktorý nie je\nmožné dosiahnuť inak. Žalovaný koná vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru SR v súvislosti\nso služobným pomerom, má postavenie služobného úradu a nie orgánu verejnej správy. Dvojaké\npostavenie Policajného zboru SR vysvetlil Najvyšší súd SR v rozsudku z 28. marca 2019 sp. zn.\n3 Cdo 78/2018, 3 Cdo 79/2018, kde vysvetlil rozdiel, kedy koná policajný zbor ako orgán verejnej\nmoci a kedy ide len o konanie nadriadeného. Pokiaľ teda v rámci štruktúr policajného zboru niektorý\nnadriadený posudzuje žiadosť policajta o priznanie náhrad pri preložení na inú funkciu (§ 113 zák.\nč. 73/1998 Z.z.) nejde o výkon verejnej moci v zmysle ustanovení zák. č. 514/2013 Z.z., nadriadený\npolicajta v takomto prípade nevystupuje ako orgán verejnej moci (neplní niektorú z úloh policajného\nzboru uvedených v ustanovení § 2 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z.), ale uplatňuje voči nemu pôsobnosť\nslužobne nadriadeného, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 73/1998 Z.z. Rovnako je tomu pri priznávaní\npríspevku na bývanie, kedy nadriadený policajta nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale len ako\npracovnoprávne/štátnozamestnanecky nadriadený. Žalobkyne už v priebehu prvoinštančného konania\nvo vyjadrení zo dňa 06.02.2023 poukázali na skutočnosť, že správny súd nie je súdom skutkovým.\nSprávny súd je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov\nverejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Keďže správny súd nie je skutkovým súdom, v\nkonaní v rámci správneho súdnictva nemôže ani teoreticky dôjsť k prechodu dôkazného bremena na\nžalovanú stranu, ako to antidiskriminačný zákon predpokladá v sporových konaniach, v ktorých prebieha\ndokazovanie na ustálenie skutkového stavu. Rozhodovanie súdu v rámci správneho súdnictva teda ani\nnemožno považovať za antidiskriminačný spor. Na zdôraznenie už uvedeného ústavný súd poukázal aj\nna § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorý stanovuje subsidiárnu pôsobnosť Civilného sporového\nporiadku na konanie o antidiskriminačných sporoch a nie Správneho súdneho poriadku (uznesenie ÚS\nSR sp. zn. II. ÚS 585/2020). Žalobkyne si aj v kontexte tohoto rozhodnutia zvolili na ochranu svojich práv\nnajvhodnejší právny prostriedok, a to antidiskriminačnú žalobu podľa § 307 CSP, ktorá nie je podmienená\npreskúmaním zákonnosti rozhodnutia v správnom súdnictve. K uvedenému sa vyjadril Najvyšší súd\nSR vo svojom uznesení sp. zn 1KO/7/2019 pričom konštatoval, že okolnosť, že žalobcovia nevyužili\nmožnosť domáhať sa ochrany v zmysle správneho súdnictva ich nemôže diskvalifikovať z podania\nžaloby vo veci antidiskriminačného sporu, o ktorom prináleží rozhodovať výlučne civilnému súdu. Z\nvyššie uvedenej právnej úpravy ako aj rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že je daná vecná príslušnosť\nMestského súdu Bratislava IV na prejednanie predmetnej veci, nejde o taký spor, kedy by bola daná\npríslušnosť správneho súdu, keďže k diskriminácii nedošlo v kontexte rozhodnutia orgánu verejnej moci.\nNa základe vyššie uvedeného žalobkyne navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil a žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n17/Ďalšie písomné vyjadrenia sporových strán sporu odvolaciemu súdu doručené neboli.\n18/Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania\npodľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. (CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a 378\nods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.\n19/Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,\nak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.\n20/Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.\n21/Podľa § 307 CSP antidiskriminačný spor je spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou.\n22/Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon) v súlade so zásadou rovnakého\nzaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch\ns nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.\n\n23/Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z, (antidiskriminačný zákon) každý sa môže domáhať svojich práv\nna súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch\nalebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten,\nkto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil\nprotiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého\nzaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež\ndomáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.\n24/Podľa § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako\nvšetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so\nzásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou\nosobitným zákonom (týmto zákonom je v zmysle odkazu pod čiarou zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov - antidiskriminačný zákon).\n25/Z podanej žaloby je zrejmé, že žalobkyne napádajú výšku príspevku na bývanie z dôvodu\ndiskriminácie vo vzťahu k osobám v obdobnej situácií podľa antidiskriminačného zákona. Z § 3 ods.\n1 v spojení s § 1 tohto právneho predpisu vyplýva, že každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého\nzaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,\nzdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Antidiskriminačný zákon\nupravuje uplatňovanie tejto zásady a ustanovuje prostriedky právnej ochrany. Rozdielne zaobchádzanie,\nna ktoré sa antidiskriminačný zákon nevzťahuje je vymedzené v § 4 tohto právneho predpisu. Predmet\nžaloby však nespadá ani pod jeden dôvod vymedzený v tomto ustanovení. Z uvedených dôvodov podaná\nžaloba je antidiskriminačnou žalobou podľa antidiskriminačného zákona.\n26/Správny súd je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov\nverejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Keďže správny súd nie je skutkovým súdom, v\nkonaní v rámci správneho súdnictva nemôže ani teoreticky dôjsť k prechodu dôkazného bremena na\nžalovanú stranu, ako to antidiskriminačný zákon predpokladá v sporových konaniach, v ktorých prebieha\ndokazovanie na ustálenie skutkového stavu. Rozhodovanie súdu v rámci správneho súdnictva teda ani\nnemožno považovať za antidiskriminačný spor. Na zdôraznenie už uvedeného ústavný súd poukázal aj\nna § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorý stanovuje subsidiárnu pôsobnosť Civilného sporového\nporiadku na konanie o antidiskriminačných sporoch a nie Správneho súdneho poriadku (uznesenie ÚS\nSR sp. zn. II. ÚS 585/2020).\n27/Žalobkyne si aj v kontexte vyššie označeného rozhodnutia zvolili na ochranu svojich práv\nnajvhodnejší právny prostriedok, a to antidiskriminačnú žalobu podľa § 307 CSP, ktorá nie je podmienená\npreskúmaním zákonnosti rozhodnutia v správnom súdnictve. K uvedenému sa vyjadril Najvyšší súd\nSR vo svojom uznesení sp. zn 1KO/7/2019 pričom konštatoval, že okolnosť, že žalobcovia nevyužili\nmožnosť domáhať sa ochrany v zmysle správneho súdnictva ich nemôže diskvalifikovať z podania\nžaloby vo veci antidiskriminačného sporu, o ktorom prináleží rozhodovať výlučne civilnému súdu.\n28/V preskúmavanej veci nielen z označenia žaloby, ale aj z jej obsahu a petitu vyplýva, že žalobkyne\nsa podanou žalobou domáhali ochrany pre porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 9 a\nnasl. antidiskriminačného zákona v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka Policajného zboru\nSlovenskej republiky. Ide teda nepochybne o antidiskriminačný spor vychádzajúci zo služobného pomeru\nžalobkýň a žalovaného, ktorý sa nedotýka administratívneho konania ani žiadneho rozhodnutia orgánu\nverejnej správy. Existenciu takéhoto sporu predpokladá aj Civilný sporový poriadok, čo je zrejmé z\nustanovenia § 307 CSP. Takýto druh sporu preto prejednávajú a rozhodujú súdy v civilnom sporovom\nkonaní.\n29/V zmysle vyššie uvedeného bola daná vecná príslušnosť Mestského súdu Bratislava IV na\nprejednanie predmetnej veci, nejde o taký spor, kedy by bola daná príslušnosť správneho súdu, keďže\nk diskriminácii nedošlo v kontexte rozhodnutia orgánu verejnej moci. Na základe vyššie uvedených\ndôvodov odvolaciemu súdu neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387\nods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia\nv zmysle § 387 ods. 2 CSP.\n30/Odvolací súd žalobkyniam, ktoré v odvolacom konaní dosiahli plný úspech, priznal nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP).\n31/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\n\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Cpr/10/2022", "guid": "2c613b71-baf3-4a68-b3ce-eae25d91bb99:a410a104-e80e-432d-b28a-9509b17a77eb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a3638e6c-fec4-49c9-a5e9-f7dfbe18350a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.585.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 585/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 585/2020 z 17. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.585.2020.1"}, {"guid": "ussr:57e43d3e-2340-463e-aa80-e2ac5f1c1860", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.515.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 515/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 515/2016 z 23. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-23", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.515.2016.1"}, {"guid": "f52aba79-2a0d-4137-a5a8-57e7ee4c0592:d45e167d-77b8-45ad-9ced-356f6be616f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1021200273.1", "spisova_znacka": "1KO/5/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO/5/2021 z 24. 5. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-05-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1021200273.1"}, {"guid": "776ed5c0-56d5-4c01-a6c3-e6233a211fad:8c5e9105-06a1-4eea-aa86-5849a66a447d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1107222333.2", "spisova_znacka": "3Cdo/78/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/78/2018 z 27. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1107222333.2"}, {"guid": "c2fda2ef-5fd1-4add-9d7b-63631fda0d08:159698e3-a01b-41d4-8335-e9ddf64e7beb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:2517204772.1", "spisova_znacka": "1KO/29/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO/29/2018 z 2. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:2517204772.1"}, {"guid": "2c613b71-baf3-4a68-b3ce-eae25d91bb99:a410a104-e80e-432d-b28a-9509b17a77eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/10/2022", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 11Cpr/10/2022 z 16. 6. 2022", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2022-06-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2c613b71-baf3-4a68-b3ce-eae25d91bb99:a410a104-e80e-432d-b28a-9509b17a77eb"}], "citovane_v": []}