Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/51/2025 1320210372 09. 09. 2026 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2026:1320210372.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: A. Q., H.. XX.XX.XXXX, C. N., T. Z., T.: Mgr. Štefan Slováčik, advokát, so sídlom: Palánok 3, Nitra, IČO: 36 110 787, proti žalovanej: B. Q., H.. XX.XX.XXXX, C. X. XXX/XX, M. F.Á., zastúpená: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., Žilinská 14, Bratislava, IČO: 47232757, o určenie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. februára 2024, č. k. B3-45C/134/2020-134, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. februára 2024, č. k. B3-45C/134/2020-134 v napadnutých výrokoch II a III p o t v r d z u j e. II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 20. februára 2024, č. k. B3-45C/134/2020-134 späťvzatie žaloby nepripustil a konanie nezastavil. Druhým výrokom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 23.12.2020 domáhal určenia, že žalobca a žalovaná sú podieloví spoluvlastníci rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na pozemku parcely registra „C“, parc. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, zapísané na LV č. XXX, okres: K., obec: M. F., katastrálne územie: A., každý v spoluvlastníckom podiele 1. 3. Svoju žalobu odôvodnil tým, že počas trvania manželstva so žalovanou postavili rodinný dom, ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom pozemok bol vo výlučnom vlastníctve žalovanej. V súvislosti s výstavbou si zobrali úver vo výške 200.000,- Kčs a okrem toho žalobca poskytol finančné prostriedky. Manželské spolužitie postupne dospelo k rozvodu manželstva, pričom zásadný vplyv na zlý vzťah v manželstve mala smrť syna Z. dňa XX.XX.XXXX a následné výčitky zo strany žalovanej, v dôsledku čoho sa žalobca v roku XXXX odsťahoval zo spoločnej domácnosti. S deťmi mal vytvorený relatívne dobrý a korektný vzťah, čoho dôkazom bolo, že spolu s bývalou manželkou darovali dcére O. pozemok, kde podiel žalobcu bol 1. Žalobca sa dohodol so žalovanou, že mu vyplatí z rodinného domu finančné prostriedky, avšak bude trpezlivo čakať, až keď sa žalovaná spamätá zo smrti syna, keď vychová maloletú dcéru a keď zabezpečí zápis rodinného domu na list vlastníctva, pretože dlhé roky nebolo vybavené súpisné číslo rodinného domu, ktorý nebol skolaudovaný. Po rozvode manželstva
nebolo vyporiadané BSM a po márnom uplynutí troch rokov, bol žalobca toho názoru, že rodinný dom patrí do podielového spoluvlastníctva. Žalovaná, v odpovedi na list advokátky žalobcu uviedla, že spoluvlastníctvo k rodinnému domu neuznáva, lebo je zapísaná na liste vlastníctva ako výlučná vlastníčka. Uviedol, že žalovaná zrejme účelovo neuviedla stavebnému orgánu ani katastru, skutočnosti podstatné pre zápis vlastníctva domu, mal za to, že listiny zmenila, resp. sfalšovala. K listinným dôkazom, ktoré žalovaná predložila na pridelenie súpisného čísla, zápisu vlastníctva, sa nemal ako žalobca dostať, vykonal niekoľko pokusov. Bol nútený požiadať súd, aby zabezpečil zložku týkajúcu sa uvedeného vlastníctva rodinného domu, určenia súpisného čísla od obecného úradu a tiež príslušný geometrický plán. Rodinný dom bol postavený počas trvania manželstva, zo spoločných finančných prostriedkov, ktorý patrí do podielového spoluvlastníctva, nakoľko po rozvode manželstva v zákonnej lehote nebolo vysporiadané BSM a v súčasnej dobe preto rodinný dom patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej, ktorých spoluvlastnícky podiel je k celku a zápis v katastri nehnuteľností je nesprávny. 4. Žalovaná považovala žalobu za nedôvodnú a uviedla, že strany sporu od októbra 1992 neviedli spoločnú domácnosť, žalobca neprispieval na náklady spojené s rodinným domom, na výživu detí až do rozhodnutia súdu. Po rokoch sa dokázali dohodnúť a majetkovo vysporiadať. Poukázala na to, že žalobca v 90-tých rokoch pracoval v Rakúsku, zo spoločných finančných prostriedkov si vybudoval firmu na Slovensku, začal zarábať slušné peniaze, jeho majetok ktorý by v čase rozvodu manželstva patril do BSM (osobné auto, dve vrtné súpravy, materiál, značná hotovosť) vysoko prevyšovali hodnotu rodinného domu v tom čase a žalobca navrhol, aby dom zostal žalovanej. V snahe neeskalovať situáciu žalovaná súhlasila s takýmto vyrovnaním, hoci na jej úkor so značnou hypotékou, chcela dohodu uzavrieť písomne, čo však žalobca odmietol, keďže rodinný dom nebol zapísaný v katastri nehnuteľností. Ďalej namietala, že by sfalšovala listiny, respektíve podviedla žalobcu. Rodinný dom bol postavený na pozemku, vo výlučnom vlastníctve žalovanej, hypotekárny úver bol zabezpečený záložným právom na predmetný pozemok, pričom celková hodnota výstavby domu bola asi 300.000,- Kčs. Na stavebnom povolení bola ako stavebník uvedená žalovaná, na výstavbe rodinného domu sa podieľala značná časť rodiny žalovanej, hypotekárny úver dlhé roky splácala sama. Kolaudácia rodinného domu sa uskutočnila až po rozvode manželstva a nehnuteľnosť bola zapísaná na liste vlastníctva až po niekoľkých rokoch. Namietala tiež existenciu dohody v tom zmysle, že by mala žalobcovi vyplatiť finančné prostriedky z rodinného domu. Pôvodná dohoda o vyrovnaní bola dlhé roky rešpektovaná oboma stranami o čom svedčí fakt, že žalobca nikdy nežiadal žalovanú o úhradu nákladov spojených s nehnuteľnosťou, akými boli napr. dokončenie domu, daň z nehnuteľnosti, energie, údržba, opravy a žalovaná si nerobila nárok na zvyšný majetok. Ak by existovala dohoda, ktorú uvádza žalobca, prečo čakal až kým dosiahne vek 70 rokov a doposiaľ nežiadal o vyplatenie týchto finančných prostriedkov z rodinného domu. Za zmenou v správaní žalobcu videla žalovaná, zlé hospodárenie žalobcu s majetkom, jeho zlú finančnú situáciu, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že podal žalobu o vrátenie daru voči dcére O., ktorú súd ako neopodstatnenú zamietol. 5. Žalobca v replike namietal tvrdenia žalovanej, že nemá spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome z dôvodu, že žalovaná je uvedená v stavebnom povolení, čo je pre posúdenie tejto veci irelevantné, ako aj termín kolaudácie, nakoľko podstatnou skutočnosťou je čas a spôsob výstavby domu, ktorý bol celý postavený za trvania manželstva a takmer celý bol nadobudnutý z hypotéky, ktorá patrila do BSM. Dodal, že je nepodstatné a len evidenčnou záležitosťou, kedy bolo pridelené súpisné číslo domu, nakoľko žalovaná špekulatívne vo veci predvídala problém so spoluvlastníctvom. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 35C/356/97, v ktorom je konštatované a nikým nepopierané, že žalobca v tom čase súkromný podnikateľ „je bezpodielovým spoluvlastníkom rodinného domu nachádzajúcom sa v M. F. č. XXX“. Poukázal aj na nesprávne údaje vo vzťahu k určeniu súpisného čísla, pričom na LV č. XXX je uvedený titul nadobudnutia, listina o určení súp. č. XXXX/XX, pričom už v konaní vedenom pod sp. zn. XXC/XXX/XX je uvedené, že B. Q. bývala v M. F. XXX, teda súpisné číslo XXX už v roku XXXX bolo pridelené. Na LV č. XXX k. ú. A. je zriadené záložné právo v prospech K. sporiteľne, a. s. na zabezpečenie úveru podľa zmluvy V-XXXX/XXXX, avšak toto záložné právo je z iného úveru, teda nie z úveru pôvodného, ktorý bol použitý na stavbu rodinného domu v čase jeho výstavby, teda v roku 1982 až 1986. 6. Žalovaná v duplike uviedla, že pozemok pod domom parc.č.XXX/X a okolo neho parc. č. XXX/X jej darovala mama a nikdy nepatril do C.. Je pravdou, že susediaci pozemok označený ako záhrada, vlastnili spoločne. V roku 2008 tento pozemok darovali dcére, nakoľko chcela v budúcnosti stavať nehnuteľnosť. Doplnila, že je všeobecne známe, že o súpisné číslo je možné požiadať až
po kolaudácii. To bolo pridelené Obecným úradom M. F. v roku 2001. Už predtým však bolo na dome číslo pre orientačné účely obce, ktoré sa nakoniec stalo súpisným číslom. Po 10-tich rokov manželstva, nakoľko bývali v rodinnom dome u mamy žalovanej, jej matka darovala pozemok na výstavbu domu. Práve tento pozemok slúžil ako záloha pre poskytnutie hypotéky zo K. a. s. Zmluvu o hypotekárnom úvere podpisovali obaja, avšak ručitelia boli iba zo strany žalovanej. Tvrdenia žalobcu, že žalovaná úmyselne nezapísala nehnuteľnosť skôr a podobne potom, čo ich nechal v zúfalej situácii, považovala za urážlivé. Až keď už bola dcéra na strednej škole a žalobca začal prispievať na jej výživu, bolo možné začať vôbec myslieť na dokončenie domu, s tým boli spojené nemalé náklady. Pre porovnanie majetkových pomerov v čase rozvodu, hodnota domu bola asi pol milióna slovenských korún a asi polovica hypotéky ešte nesplatená. Zvyšný majetok, ktorý si zobral žalobca sa pohyboval v miliónoch. Navyše, žalovaný si bol vedomý, že hypotéka sa začala splácať až po troch rokoch od podpísania zmluvy, teda v roku 1986 a o 6 rokov neskôr už neviedli spoločnú domácnosť. Do rodinného domu preto žalobca investoval minimálne. Po rozvode manželstva sa dohodli na vyrovnaní podľa vtedajšieho stavu a to, že dom ostane žalovanej a ona si nebude nárokovať na majetok, ktorý si zobral žalobca, nerovnosť podielov bola zrejmá. Dom v právnej forme neexistoval, pozemok bol na meno žalovanej, a tak nebolo čo spisovať. Na základe dohody žalovaná rodinný dom dlhé roky nerušene užívala ako svoje vlastníctvo, všetky doklady sú na jej meno a žalobcovi boli náklady, ktoré počas trvania manželstva do domu vložil, mnohonásobne uhradené, nemala žiadny dôvod myslieť si, že dom jej nepatrí alebo, že by bol v spoluvlastníctve. Mala za to, že vydržacia doba na uplatnenie akéhokoľvek nároku na nehnuteľnosť nepochybne uplynula a navrhla, aby súd prvej inštancie žalobu, ktorá je nedôvodná a v rozpore s dobrými mravmi zamietol. 7. Z výsluchu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že trval na dôvodoch uvedených v žalobe a v písomných vyjadreniach. Žalovaná podľa neho sfalšovala úradný dokument, že dom patril len jej, žalobca sa nedozvedel o tom, že nie je vlastníkom rodinného domu. Na výstavbu rodinného domu mali úver zo K. ktorý spoločne nadobudli a splácali spolu od roku 1986 až do roku 1994. Neuzatvorili žiadnu dohodu o vyporiadaní BSM, o čom nie sú ani žiadne listiny. Žalobca v rokoch 1992-1997 pracoval v Rakúsku, mal veľmi dobrý príjem. V tomto období vlastnil motorové vozidlo U. G., ktorého hodnota bola asi 2.000.000,- Kčs, ďalej mal dve vrtné súpravy, ktorej hodnota bola 500.000,- Kčs, druhú vrtnú súpravu si zhotovil z náhradných dielov. Podľa názoru žalobcu, žalovaná sfalšovala zápis domu na katastrálnom úrade, preto podal aj trestné oznámenie na Okresnom riaditeľstve PZ K. pre podozrenie z trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť žalovaná tým, že neuviedla príslušnému katastrálnemu úradu Senec všetky relevantné a podstatné skutočnosti potrebné pre zápis vlastníctva domu a tento zapísala do katastra nehnuteľností na LV č. XXX, kat. územie A. výlučne na svoju osobu. Svojim konaním mala spôsobiť A. Q. škodu na majetku v hodnote 125.000,- eur. Okresné riaditeľstvo PZ Senec uznesením ČVS: ORP-566/2-VYS SC-2021 zo dňa 06.02.2023 odmietlo trestné oznámenie, nakoľko nebol daný dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. 8. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že žalobca neuviedol, kedy rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť, pričom toto je jedna zo základných skutočností ak malo dôjsť k vyporiadaniu BSM. Taktiež neuviedol v akom rozsahu vynaložil finančné prostriedky do stavby rodinného domu. Poprel tvrdenie žalobcu, že rodinný dom patrí do podielového spoluvlastníctva. Žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, prečo čakal s riešením tohto právneho problému až doposiaľ. Zo žaloby nie je zrejmé ako sa so žalovanou mal dohodnúť ohľadom vyporiadania ostatného majetku patriaceho do BSM, ktorý bol v čase rozvodu manželstva napr. motorové vozidlo U. G. a hnuteľné veci v hodnote asi 2.000.000 Kčs. Skutočná dohoda o vyporiadaní BSM medzi stranami sporu bola taká, že žalobca si ponechá tieto hnuteľné veci, v prevyšujúcej hodnote ako je rodinný dom a navyše žalovaná okrem rodinného domu bude povinná splácať úver. Takto bola dohoda naplnená, pričom písomná forma dohody nebola realizovaná v zmysle požiadavky samotného žalobcu, ktorý sa vyjadril, že po právnej stránke dom neexistuje, keďže v tom čase nebol evidovaný na katastri nehnuteľností a teda niet čo spisovať. Týmto momentom považovali obe strany sporu ich zaniknuté BSM za vyporiadané a ďalej vec neriešili. Žalovaná nikdy nikoho nepodviedla, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z uznesenia OR PZ v Senci zo dňa 06.02.2023. Zdôraznil, že strany sporu sa dohodli na vyporiadaní BSM, pričom obsah dohody je sporný v tom zmysle, že žalobca tvrdí, že žalovaná ho mala vyplatiť z rodinného domu, ktorý záväzok žalovaná poprela, pretože vyporiadanie BSM sa vykonalo tak ako sa dohodli. Zároveň z procesnej opatrnosti vzniesol námietku premlčania na akýkoľvek finančný nárok žalobcu, na ním tvrdenú pohľadávku na vyplatenie z rodinného domu. V rámci svojho výsluchu uviedol, že žalovaná splnila
všetky podmienky potrebné pre vydržanie, a to spôsobilý predmet vydržania, dobromyselnosť, uplynutie vydržacej doby, titul (dohodu o vyporiadaní masy BSM) a teda je z pohľadu vydržania sú všetky predpoklady nepochybne naplnené. 9. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 132 ods. 1, § 136 ods. 1, § 136 ods. 2, § 143, § 148 ods. 1, Podľa § 149 ods. 1, § 149 ods. 2, § 149 ods. 3, §149 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej v texte len „OZ“). a vecne tak, že nebola sporná skutočnosť, že žalobca disponoval značným majetkom v čase rozvodu manželstva, že od roku 1994 žalobca úver nesplácal, že po rozvode manželstva a vyporiadaní BSM znášala žalovaná úver samostatne. Nie je sporné, že žalobca sa nesprával k rodinnému domu ako k vlastnému majetku, ktorý neužíval, nestaral sa o žiadne režijné náklady, neplatil daň z nehnuteľností, čo preukazuje, že jeho vôľa nesmerovala k výkonu spoluvlastníckeho práva, pretože sám dobre vedel, že dom mu nepatrí. Pokiaľ sa žalobca rozhodol disponovať svojim majetkom, určite by si v katastri nehnuteľností všimol, že nie je podielovým spoluvlastníkom rodinného domu. 10. Pokiaľ išlo o vydržanie, súd prvej inštancie ustálil, že ide o spôsobilý predmet vydržania - rodinný dom, pričom oprávnenosť držby sa zo zákona predpokladá a jednak bola žalovaná dobromyseľná v tom, že jej dom patrí, keďže po rozvode manželstva sa približne v lete v roku 1998 so žalobcom dohodla tak, že si ponechá rodinný dom, vyplatí zostatok úveru a žalobca si ponechá ostatné hnuteľné veci, ktoré viacnásobne prevyšovali hodnotu toho, čo sa dostalo žalovanej. Hnuteľné veci boli uvedené aj v rozsudku o rozvode manželstva, žalobca bol v tomto období súkromný podnikateľ, ktorý okrem iného bol majiteľom motorového vozidla U. G., ako i hnuteľných vecí v hodnote asi viac ako 2.000.000,Kčs. V roku 1998 neboli možnosti na strane žalovanej, či už ide o financie alebo právnu informovanosť ohľadom toho, ako správne a v akej forme mala byť dohoda o vyporiadaní BSM realizovaná. Žalovaná vychádzala z toho, že žalobca ako podnikateľ s vyšším právnym vedomím uviedol, že písomnú formu netreba, pretože na katastri nie je nič evidované, čo žalovaná akceptovala. Od momentu vyporiadania BSM v lete v roku 1998 až do júla 2020 žalovaná nerušene užívala celý rodinný dom, na ktorom bola evidovaná ako výlučná vlastníčka a objektívne nič nenasvedčovalo, že by mal byť dom v podielovom spoluvlastníctve, z hľadiska vydržania sú všetky predpoklady naplnené. 11. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade sa zo zákona uplatní nevyvrátiteľná domnienka vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle § 149 ods. 4 OZ, podľa ktorého ak sa jedná o hnuteľné veci manželia sa vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. Ostatné hnuteľné veci a nehnuteľné veci sa stanú predmetom podielového spoluvlastníctva bývalých bezpodielových spoluvlastníkov, podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké, to isté platí primerane o ostatných majetkových právach. Jedným z predpokladov, aby nastali účinky vyporiadania podľa § 149 ods.4 OZ je existencia nevyporiadaného majetku, ktorý tvoril bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, a to buď celého bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho časti. Vyporiadaním sa rozumie usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi manželmi k veciam, ktoré boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva počas trvania manželstva. Nadobúdanie majetku za trvania manželstva sa spravuje osobitným režimom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, do ktorého patrí majetok nadobudnutý manželmi počas trvania manželstva. 12. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie nesporne preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili manželstvo dňa 08.01.1972, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 35C/356/97 zo dňa 19.05.1998, právoplatného dňa 26.06.1998. Žalobca a žalovaná neuzatvorili písomnú dohodu (ale iba ústnu dohodu) o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov do troch rokov od zániku manželstva a nebola podaná žaloba na súd do troch rokov od zániku manželstva, aby bezpodielové spoluvlastníctvo bolo vyporiadané rozhodnutím súdu. Žalovaná je evidovaná ako výlučný vlastník rodinného domu súp. č.. postaveného na pozemku parcely registra „C“, par. č. XXX/ X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XXX, okres: K., obec: M. F., katastrálne územie: A., ktorej spoluvlastnícky podiel je 1/1. Žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení podielového spoluvlastníctva k predmetného rodinnému domu, postavenému počas trvania manželstva, určovací výrok súdu by mohol byť podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. V súlade s konštantnou judikatúrou, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce pre vlastnícke právo,
príp. spoluvlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu medzi skutkovým a právnym stavom, a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. 13. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca a žalovaná si počas trvania manželstva postavili nový rodinný dom nachádzajúci sa v kat. území A.. Na výstavbu rodinného domu na žiadosť B. Q. bolo vydané stavebné povolenie Okresným národným výborom, Bratislava - vidiek, odborom výstavby č. 2808/82 dňa 24.05.1982. Stavba mala byť dokončená najneskôr do 02.05.1989, stavebné náklady činili 300.000,- Kčs. Na výstavbu rodinného domu si vzali úver zo Slovenskej sporiteľne vo výške 200.000,Kčs. Strany sporu sa nasťahovali do rodinného domu v roku 1986, ktorý v tom čase nebol skolaudovaný. V dôsledku nezhôd v manželstve sa žalobca v roku 1994 odsťahoval zo spoločnej domácnosti a v rodinnom dome zostala bývať žalovaná spolu s deťmi. Žalovaná dňa 19.10.1999 podala návrh na kolaudáciu stavby na Okresný úrad v Senci a následne dňa 24.10.2001 podala na Okresný úrad v Senci, katastrálny odbor žiadosť o zápis stavby rodinného domu. V katastri nehnuteľností bola zapísaná žalovaná ako výlučný vlastník nehnuteľnosti, rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na pozemku par. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, na LV č. XXX, pre k. ú. A., obec: M. Lužná, ktorej spoluvlastnícky podiel je 1/1. 14. Do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí majetok, ktorý môže byť predmetom vlastníctva a ktorý nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí uvedených v ustanovení §143 OZ. Do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patria aj nehnuteľnosti, stavby, byty a podobne. Nadobudnutím veci za trvania manželstva je tiež vytvorenie veci oboma manželmi, prácou jedným z manželov alebo nimi obidvoma, novo vytvorená vec sa stáva súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva jej zhotovením. Podľa ustálenej judikatúry ak ide o postavenie novej stavby, ktorej stavebníkmi boli obidvaja manželia a stavba bola za trvania manželstva dokončená hoci len z časti zo spoločných finančných prostriedkov, stavba patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov bez ohľadu na účasť iných osôb pri výstavbe. Občiansky zákonník uprednostňuje, aby sa manželia po zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva dohodli na vyporiadaní spoločného majetku. Písomná forma dohody je zákonom vyžadovaná v prípade, ak sa týka nehnuteľností. Ak dôjde k vyporiadaniu dohodou, sú manželia povinní vydať si na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali. V konaní bolo nesporne preukázané, že strany sporu dohodu o vyporiadaní BSM neuzatvorili v písomnej forme, predmetom ktorej mal byť predmetný rodinný dom. Samotnou dohodou ani nevzniká vlastnícke právo k nehnuteľnosti, vecnoprávne účinky dohody nastanú až vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností podľa § 149a OZ. Kolaudačným rozhodnutím, sa rozhoduje o povolení užívania stavby, či sa stavba uskutočnila podľa dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní, kolaudačné rozhodnutie sa vzťahuje k užívaniu stavby, neupravuje vlastnícke vzťahy k predmetnej stavbe. Stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie o určení súpisného čísla na nový rodinný dom, ktoré boli vydané v správnom konaní nie sú právnymi titulmi na nadobudnutie vlastníckeho práva. Rozhodujúcim je okamih vzniku stavby ako veci v právnom zmysle (Rc 44/1993, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/201/1996). Žalovaná poukázala na skutočnosť, že predmetný rodinný dom nadobudla do výlučného vlastníctva titulom vydržania v zmysle § 134 OZ. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že po rozvode manželstva sa v roku 1998 žalobca a žalovaná dohodli na vyporiadaní BSM, pričom medzi stranami sporu bol sporný spôsob vyporiadania BSM. Žalobca tvrdil, že sa so žalovanou dohodol na vyplatení finančných prostriedkov z rodinného domu, pričom neexistujú žiadne dokumenty o uzavretej dohode o vyporiadaní BSM. Žalovaná v konaní tvrdila, že sa v roku 1998 dohodla so žalobcom na vyporiadaní BSM tak, že žalobca si ponechal motorové vozidlo a hnuteľné veci v hodnote asi 2.000.000,- Kčs, žalovaná si ponechala neskolaudovaný rodinný dom a bola povinná splácať úver, preto žalobcovi nemala povinnosť vyplatiť žiadne finančné prostriedky z rodinného domu, žalobca pritom nadobudol majetok z BSM vo vyššej hodnote ako žalovaná. Dohodu o vyporiadaní BSM neuzatvorili v písomnej forme, nakoľko žalobca sa vyjadril, že dom nie je evidovaný na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, preto nie je potrebné uzatvoriť dohodu v písomnej forme a týmto považovali bezpodielové spoluvlastníctvo za vyporiadané. 15. Z výsluchu žalobcu bolo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané, že bol podnikateľom, vlastnil motorové vozidlo U. G., ktorého hodnota bola asi 2.000.000,- Kčs a ďalej mal dve vrtné súpravy v hodnote 500.000,- Kčs, ktoré si ponechal po rozvode manželstva. Uvedená skutočnosť vyplynula aj z rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 35C/356/97 zo dňa 19.05.1998 o rozvode manželstva. A. Q. bol súkromným podnikateľom, majiteľom motorového vozidla U. G. ako aj hnuteľných vecí v hodnote asi 2.000.000,- Kčs. Žalovaná v konaní preukázala, že po rozvode manželstva splatila zvyšnú časť úveru
poskytnutého na výstavbu rodinného domu, potvrdením zo SLSP a. s. zo dňa 26.10.2007, kedy došlo k vyplateniu celého úveru. Žalobca tvrdenie o tom, že sa so žalovanou dohodol na vyplatení finančných prostriedkov z rodinného domu súdu ničím a nijak nepreukázal. V sporovom konaní sa uplatňuje princíp zodpovednosti strany sporu za vlastnú procesnú aktivitu alebo pasivitu a za riadne plnenie si svojich povinností, uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu podľa § 150 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „CSP“). Zásada koncentrácie konania znamená, že sa zvyšujú nároky na procesnú zodpovednosť strany sporu, sú nútené konať starostlivo a predkladať dôkazné návrhy včas. Súd nevykonáva dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení, ktoré strana sporu nepoprela, keďže žalobca neuniesol bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia sú nesporné. 16. Žalobca mal vedomosť o tom, že rodinný dom č.XXX, nachádzajúci sa v M. F. patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, uvedená skutočnosť vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 35C/356/97 zo dňa 19.05.1998, ktorým bolo rozvedené manželstvo účastníkov konania, pričom žalobca nevykonal žiadne právne úkony, aby bolo BSM manželov riadne vysporiadané a po viac ako dvadsiatich rokoch podal žalobu na určenie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu, potom čo vzal žalobu o vrátenie daru voči svojej dcére späť. Pokiaľ žalobca tvrdil, že sa s manželkou dohodol na vyplatení finančných prostriedkov z rodinného domu, avšak bude trpezlivo čakať, kedy sa spamätá zo smrti ich syna, keď vychová maloletú dcéru, keď zabezpečí zápis rodinného domu na liste vlastníctva, pretože rodinný dom nebol skolaudovaný, súd prvej inštancie považoval tieto tvrdenia žalobcu za nedôvodné, nakoľko syn strán sporu zomrel v roku 1993 a dcéra O. odišla v roku 2004 do zahraničia, pričom už v roku XXXX bol rodinný dom súp. č. XXX zapísaný na liste vlastníctva č. XXX k. ú. A., titulom listiny o určení súp. čísla XXXX/XXXX. Za nedôvodnú súd prvej inštancie preto považoval námietku žalobcu, že ako je možné, že po toľkých rokoch sa nedozvedel o tom, že nie je vlastníkom polovice rodinného domu, keď uvedená skutočnosť jednoznačne vyplývala z evidencie nehnuteľností a to od roku 2001, kedy bol zapísaný predmetný rodinný dom na liste vlastníctva č. XXX k. ú. A. a pritom ide o všeobecne známu skutočnosť, o ktorej sa žalobca mohol dozvedieť. Argumentácia žalobcu spočívala ďalej na tvrdení, že všetko sa zakladá na jednej veci a to sfalšovaní dokumentu na katastrálnom úrade. Súd prvej inštancie nepovažoval túto námietku žalobcu za dôvodnú, že žalovaná sfalšovala zápis rodinného domu na katastrálnom úrade, a preto podal aj trestné oznámenie na Okresnom riaditeľstve PZ Senec pre podozrenie z trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť žalovaná tým, že neuviedla príslušnému katastrálnemu úradu Senec všetky relevantné a podstatné skutočnosti potrebné pre zápis vlastníctva domu a tento zapísala do katastra nehnuteľností na LV č. XXX, kat. územie A. výlučne na svoju osobu a svojim konaním mala spôsobiť Jánovi Rendekovi škodu na majetku v hodnote 125.000,- eur. Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Senec, ČVS: ORP-566/2-VYS-SC-2021 zo dňa 06.02.2023 bolo preukázané, že trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu podvodu, ktorého sa mala dopustiť žalovaná bolo odmietnuté, nakoľko nebol daný dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. 17. S prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky vydržania, ktorými sú predmet vydržania (rodinný dom), subjekt vydržania (žalovaná), oprávnená držba žalovanou a vydržacia doba (10 rokov). Žalovaná v období od roku 1998 do roku 2008 rodinný dom nerušene užívala, čím bola splnená zákonná podmienka vydržania nehnuteľnosti, predmetného rodinného domu, podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Žalovaná bola dobromyseľná v tom, že jej rodinný dom patrí ako výlučnej vlastníčke, keďže sa v roku 1998 dohodla so žalobcom na vypriadaní BSM. Žalobca v tomto rozhodnom období rodinný dom neužíval, nehradil ani žiadne náklady spojené s vlastníctvom rodinného domu, žalovanú nerušil pri výkone vlastníckeho práva a nedomáhal sa ani vyplatenia finančnej náhrady za rodinný dom, nepodal ani žalobu na súd na zaplatenie pohľadávky z titulu vyporiadania BSM. Držba veci žalovanou bola oprávnená po celú vydržaciu dobu, ide o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovej doby 10 rokov, žalovaná je výlučnou vlastníčkou predmetného rodinného domu, nakoľko boli splnené zákonné podmienky vydržania v zmysle § 134 ods. 1 OZ. 18. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť, súd prvej inštancie nepripustil späťvzatie žaloby a konanie vo veci nezastavil podľa § 146 ods. 1 CSP, nakoľko na nesúhlas
žalovanej so späťvzatím žaloby sa neprihliada iba vtedy, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie. V danom spore bolo nariadené pojednávanie, vykonané dokazovanie a žalovaná z vyššie uvedených vážnych dôvodov nesúhlasila so späťvzatím žaloby. 19. Z uvedených právnych a skutkových záverov súd prvej inštancie považoval žalobu o určenie podielového spoluvlastníctva k predmetnému rodinnému domu za nedôvodnú a žalobu zamietol. 20. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. 21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie voči výroku II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) až h) CSP, pričom s odkazom na § 149a OZ a § 40 OZ a tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 11.06.2002, sp. zn. 22Cdo/2986/2000, pričom zotrval na názore, že žaloba bola dôvodná. Má za to, že nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie vychádzalo z premisy, že žalovaná mohla vydržať predmetnú nehnuteľnosť a bola dobromyseľná držiteľka. V zmysle zásady právo patrí bdelým žalovaná mohla a mala mať vedomosť, že vyporiadanie predmetných nehnuteľností nebolo platné a účinné, keďže práve žalovaná vybavovala zápis na list vlastníctva a bola by to ona, ktorá by predkladala na kataster dohodu o vyporiadaní, na základe ktorej by sa stala výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Zastal názor, že v danom konaní je potrebné riešiť v rámci prejudiciálnej otázky, či právne relevantným spôsobom došlo k vyporiadaniu BSM. V konaní nebolo sporné, že dohoda o vyporiadaní BSM pre nedodržanie zákonom predpísanej formy je absolútne neplatná, a preto bolo potrebné konštatovať, že nakoľko od zániku BSM uplynula trojročná lehota na vyporiadanie BSM platí, že nehnuteľné veci sú v podielovom spoluvlastníctve bývalých manželov a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. Pokračoval, že z povahy inštitútu BSM a jeho transformácie na podielové spoluvlastníctvo po troch rokoch od rozvodu manželstva ani nie je možné nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti titulom vydržania vlastníckeho práva. Každý z bezpodielových spoluvlastníkov je v podstate vlastníkom celej nehnuteľnosti, a preto nemôže vydržať vlastnícke právo (k čomu vlastne?). Po troch rokoch od rozvodu manželstva sa BSM transformuje na podielové spoluvlastníctvo. Z dokazovania nevyplývalo, že by sa účastníci konania po tejto lehote dohadovali o tom, že žalobca odpredá svoj podiel žalovanej. Súd prvej inštancie v absolútnom protiklade s vyššie uvedenými skutkovými tvrdeniami dospel k názoru, že žaloba je nedôvodná a žalovaná na základe vydržania nadobudla predmetnú nehnuteľnosť a je v jej výlučnom vlastníctve a to napriek tomu, že takéto vydržanie nie je v súlade so zákonom. Nesprávne právne posúdenie súdu vychádza z premisy, že žalovaná nadobudla predmetnú nehnuteľnosť vydržaním, pričom takéto nadobudnutie vlastníckeho práva nie je v tomto prípade možné a keďže do troch rokov od zániku BSM nedošlo k jeho vyporiadaniu je potrebné na predmetnú nehnuteľnosť hľadieť, že je v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a žalovanej, pričom podiely oboch sú rovnaké. Zároveň zdôraznil, že žalobca má naliehavý právny záujem na podanej žalobe, z dôvodu zosúladenia faktického stavu so stavom právnym a tento je daný skutočnosťou, že v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva nie je uvedený žalobca ako podielový spoluvlastník predmetných nehnuteľností. Preto navrhuje, aby odvolací súd jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovel. 22. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu odvolanie žalovaného označila len za vyslovenie nesúhlasu s rozhodnutím súdu prvej inštancie a skonštatovala, že odôvodnenie odvolaním napadnutého súdneho rozhodnutia netrpí vadou nepreskúmateľnosti a obsahuje všetky zákonné náležitosti odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP aj ustálenej rozhodovacej praxe. Poznamenala, že žalobca sa opätovne, hoci v rozpore so svojím vlastným ústnym prednesom na pojednávaní konanom dňa 05.12.2023, vrátil k tvrdeniu, že mal so žalovanou uzavrieť dohodu a mal sa dohodnúť na vyplatení z rodinného domu. Na spomenutom pojednávaní bol pritom žalobca konfrontovaný s tým, že (nejakú) dohodu o vyporiadaní BSM teda podľa všetkého uzavrel, avšak toto následne poprel a zdôraznil, že nie sú žiadne dokumenty (listiny) o dohode. Okrem toho žalobca naďalej zotrvával na nelogických a účelových tvrdeniach o tom, že mal s údajným vyplatením čakať, kým sa žalovaná spamätá zo smrti syna. Syn strán sporu pritom zomrel ešte v r. 1993, tzn. 5 rokov pred rozvodom. Za úplne scestnú považovala takú interpretáciu žalobcu, že mal žalovanej „poskytnúť dostatočne veľký časový priestor“ na to, aby zariadila veci súvisiace s vyporiadaním BSM. Uviedla, že dohoda o vyporiadaní BSM nebola uzavretá v písomnej podobe práve z dôvodov na strane žalobcu, ktorý tvrdil, že je to zbytočné, keďže dom nie je skolaudovaný a nebol zapísaný na
liste vlastníctva. Žalovaná pritom nebola zbehlá v právnom systéme tak, ako žalobca, ktorý mal ako súkromný podnikateľ nepochybne vyššiu mieru právneho povedomia, a teda sa uspokojila s tým, ako jej žalobca vysvetlil nadbytočnosť písomnej dohody za situácie, kedy rodinný dom nie je evidovaný na liste vlastníctva. Zdôraznila, že žalobca zrejme zámerne opomína, že hoci pri BSM môže byť, resp. je pojmovo vylúčené vydržanie, avšak toto neplatí pri podielovom spoluvlastníctve. Pritom pri uplatnení spomenutej vyporiadacej domnienky sa vlastnícky režim k dotknutému rodinnému domu zmenil z BSM na podielové spoluvlastníctvo, čím došlo k tomu, že vydržaniu už „bezpodielovosť“ spoluvlastníctva nebránila. Uvedené demonštrovala na náleze ÚS ČR zo 16.02.2022, sp. zn. III. ÚS 86/2022, ktorý analyticky pracuje aj s aplikáciou už spomínaného a žalobcom označeného rozsudku NS ČR z 11.06.2002, sp. zn. 11Cdo/2986/2000. V tomto rozhodnutí sa uvádza, že: „Na podporu svého tvrzení o nemožnosti vydržení spoluvlastnického podílu žalovaným stežovatelka nekolikrát poukazuje na rozhodnutí bývalého Nejvyššího soudu ČSR sp. zn. 3Cz/19/74, resp. na rozhodnutí Nejvyššího soudu sp. zn. 22Cdo/2986/2000. Ústavní soud však podotýka, že právni závér v prvné jmenovaném rozhodnutí, že i po zániku bezpodílového spoluvlastnictví manželú zústává až do jeho vypoŕádání každý z manželú vlastníkem celé véci omezeným stejným vlastnickým právem druhého, je treba v souladu s druhým citovaným rozhodnutím aplikovat pouze na časový úsek tŕí let od zániku bezpodílového spoluvlastnictví manželú, nikoliv na neomezenou dobu do jeho vypoŕádání, jak zŕejmé dovozuje stéžovatelka. Jen v tomto časovém úseku platí, že vydržení je pojmové vyloučeno, neboť vydržet vlastnické právo k cizí véci múže jen ten, kdo není jejím vlastníkem. Nedošlo-li do tŕí let od zániku bezpodílového spoluvlastnictví manželú k jeho vypoŕádání, platí o nemovitých vécech, že jsou v podílovém spoluvlastnictví a že podíly obou vlastníkú jsou stejné. Pro takový pŕípad Nejvyšší soud v napadeném rozhodnutí uvedl, že spoluvlastnický podíl mohl být předmétem držby a vydržení. Stežovatelkou citované rozhodnutí Nejvyššího soudu sp. zn. 22Cdo/2986/2000 bylo ostatne pŕedmétem ŕízení o ústavní stížnosti, kterou Ústavní soud svým usnesením ze dne 25.02.2004 sp. zn. IV. ÚS <https:// nalus.usoud.cz/Search/GetRegSignDecisions.aspx?sz=4-646-02> 646/02 <https://nalus.usoud.cz/ Search/GetRegSignDecisions.aspx?sz=4-646-02>odmítl, neboť neshledal, že by postupem obecných soudú byla porušena ústavné zaručená práva.“ S poukazom na uvedené je otázne, na aké najvyššími súdnymi autoritami judikované právne závery naráža, keď tvrdí, že : „Z povahy inštitútu BSM a jeho transformácie na podielové spoluvlastníctvo po troch rokoch od rozvodu manželstva ani nie je možné nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti titulom vydržania vlastníckeho práva.“ S prihliadnutím na uvedené skutočnosti je zrejmé, že vydržanie spoluvlastníckeho podielu je možné, pričom to platí aj pre prípad, keď sa pôvodne bezpodielové spoluvlastníctvo manželov z dôvodu aplikácie vyporiadacej zákonnej domnienky pretransformuje na podielové spoluvlastníctvo. Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že po tom, ako došlo k uplatneniu zákonnej nevyvrátiteľnej vyporiadacej domnienky podľa § 149 ods. 4 OZ nič neprekážalo tomu, aby začala plynúť vydržacia doba, ktorá v danej veci aj nepochybne uplynula, pričom počas nej bola žalovaná na základe objektívnych okolností presvedčená, a teda aj dobromyseľná v tom, že jej rodinný dom patrí. Žalovaná mala za to, že ak rozsudok o rozvode manželstva strán sporu nadobudol právoplatnosť dňa 26.06.1998, potom z dôvodu absencie písomnej dohody o vyporiadaní BSM došlo po 26.06.2001 k tomu, že s poukazom na § 149 ods. 4 OZ došlo k vyporiadaniu rozvodom zaniknutého BSM strán sporu k dotknutému rodinnému domu tak, že tento sa formálne stal predmetom podielového spoluvlastníctva. V tom čase však už žalovaná bezmála tri roky žila v presvedčení, že rodinný dom patrí len jej. Momentom, kedy nastali účinky nevyvrátiteľnej domnienky vyporiadania BSM zároveň začala plynúť desaťročná vydržacia doba, ktorá následne nerušene po desiatich rokoch uplynula. Uvedené, a síce nerušené uplynutie desaťročnej vydržacej doby pritom platí aj za predpokladu, ak by konajúci súd vzal do úvahy žalobcom spomenutý rok 2017, o ktorom roku žalobca na pojednávaní tvrdil, že sa až v tom čase snažil údajne do domu dostať, hoci žiadne také tvrdenie dovtedy nikde predtým, ani v mimosúdnej výzve, ani v žalobe a ani v replike, nespomenul. Rovnako to platí aj za predpokladu, že by súd vzal do úvahy až rok 2020, kedy žalobca v júli poslal žalovanej mimosúdnu výzvu a v decembri podal žalobu. Žalovaná má za to, že v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že všetky predpoklady na vydržanie boli žalovanou splnené. Rodinný dom ako nehnuteľnosť (respektíve spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti) je spôsobilým predmetom vydržania. Žalovaná bola po vyporiadaní BSM po rozvode manželstva strán sporu v roku 1998 objektívne dobromyseľná v tom, že jej dom (v tom čase neskolaudovaný a neevidovaný na liste vlastníctva) patrí ako výlučnej vlastníčke, keďže jej svedčal titul ústnej dohody o vyporiadaní BSM s bývalým manželom, žalobcom. Pritom už v tom čase (cca 4 roky) sa žalobca nepodieľal na splácaní spoločného úveru, dom dlhodobo neužíval (dobrovoľne z neho v roku 1994 pri opustení spoločnej domácnosti odišiel), neniesol žiadne náklady spojené s vlastníctvom domu, o dom sa dlhodobo nezaujímal a vo všeobecnosti nevykonával žiadne prejavy vôle, ktoré by
žalovanú ako dobromyseľnú (oprávnenú) držiteľku celej veci rušili vo výkone jej oprávnení ako výlučnej vlastníčky. Z týchto dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil. 23. V odvolacej replike žalobca zotrval na názore, že majetok patriaci do BSM nemôže byť predmetom vydržania vlastníckeho práva, pričom dodal, že žalovaná uvedomujúc si tento fakt, vo svojom vyjadrení k odvolaniu vniesla do konania novú konštrukciu a to konkrétne, že prišlo k vydržaniu spoluvlastníckeho podielu po uplynutí trojročnej doby od právoplatnosti rozvodového rozsudku. Žalovaná však nikde v prvostupňovom konaní neuvádzala, že prišlo k ústnemu vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, ale od začiatku tvrdila, že tu bola dohoda so žalobcom po rozvode o vyporiadaní BSM. Prinajmenšom z dôvodu absencie dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva (v dobe po jeho vzniku) nemohlo prísť ani k vydržaniu spoluvlastníckeho podielu, ktorý patrí žalobcovi. V každom prípade by sa však muselo jednať o dohodu prípadne zmluvu v písomnej forme, čo sa nestalo. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel. 24. V odvolacej duplike žalovaná zdôraznila, že vo vyjadrení k odvolaniu sa neuvádza žiadna „nová konštrukcia“, ako sa to snažil podsúvať žalobca. Naopak, vyjadrenie k odvolaniu reagovalo na oneskorenú a účelovú argumentáciu a interpretáciu žalobcu, s ktorou prišiel až v rámci odvolania. V ďalšom žalovaná len opätovne poukázala na svoju v konaní použitú argumentáciu. Žalovaná zdôraznila, že vyjadrenie žalobcu opomína vecnú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá spochybniť správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Žalobca sa nevyjadril k vlastným rozporom v skutkových tvrdeniach, keď sa v odvolaní v rozpore so svojím vlastným ústnym prednesom vrátil k tvrdeniu, že sa mal so žalovanou dohodnúť na vyplatení z rodinného domu. Neobjasnil prečo mal žalobca s údajným vyplatením čakať, až kým sa žalovaná spamätá zo smrti syna, ktorý zomrel ešte v roku 1993 t. j. 5 rokov pred rozvodom. Takisto sa nevyjadril k tomu, že po uplatnení zákonnej nevyvrátiteľnej domnienky upravenej v § 149 ods. 4 OZ t. j. po troch rokoch od zániku BSM, došlo k zmene vlastníckeho režimu z BSM na podielové spoluvlastníctvo, pričom spoluvlastnícky podiel je celkom nepochybne spôsobilým predmetom vydržania. Žalovaná zdôraznila, že neexistuje žiadna vecná argumentácia žalobcu, ktorou by sa dal zvrátiť skutkový stav a vecne správny právny záver o vydržaní. Žalobca nevysvetlil, prečo po rozvode sa o rodinný dom nezaujímal, prečo sa nezaujímal o povinnosť splácania úveru, prečo dom neužíval ani sa nesnažil užívať, prečo neznášal žiadne náklady spojené s jeho vlastníctvom. Jediným logickým vysvetlením je to, že sám žalobca veľmi dobre vedel a dlhodobo rešpektoval, že po rozvode v roku 1998 bola medzi stranami sporu (bývalými manželmi) uzavretá dohoda o vyporiadaní BSM, ktorej podstatou bolo to, že zo spoločného majetku patriaceho do BSM strán sporu si žalobca ponechal motorové vozidlo a hnuteľné veci asi v hodnote 2 milióny Kčs a žalovanej zostal rodinný dom nezapísaný na liste vlastníctva a povinnosť dosplácať úver. Taktiež v konaní zo strany žalobcu nebol vysvetlený dôvod, pre ktorý táto dohoda o vyporiadaní BSM nebola uzavretá v písomnej podobe, pretože žalobca žalovanej tvrdil, že je to zbytočné, keďže dom nie je skolaudovaný a nie je zapísaný na liste vlastníctva. Od momentu kedy sa uzavrela táto dohoda o vyporiadaní BSM možno na strane žalovanej hovoriť o ospravedlniteľnou omyle a s tým súvisiacej dobromyseľnosti držby. Pritom po uplatnení zákonnej nevyvrátiteľnej domnienky podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka vznikol spôsobilý predmet vydržania a to spoluvlastnícky podiel. Žalovaná má za to, že v prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne preukázané, že všetky predpoklady pre vydržanie boli na strane žalovanej splnené. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 CSP, ako vecne a právne správny potvrdil. 26. Odvolací súd konštatuje, že z hľadiska nároku uplatneného žalobcom ako aj s ohľadom na námietky vznesené žalovanou v rámci konania súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie a z jeho výsledkov správne zistil skutkový stav, na ktorý odvolací súd pre stručnosť odôvodnenia svojho rozhodnutia odkazuje. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
27. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že po rozvode manželstva v roku 1998 sa žalobca a žalovaná dohodli na vyporiadaní masy BSM, pričom medzi stranami sporu bol sporný spôsob vyporiadania BSM, respektíve to, čo bolo predmetom tejto ústnej dohody o vyporiadaní BSM. Žalobca tvrdil, že sa so žalovanou dohodol na vyplatení finančných prostriedkov z rodinného domu, pričom neexistujú žiadne dokumenty o uzavretej dohode o vyporiadaní masy BSM, avšak žalobca čakal na vyplatenie až do času, kým sa žalovaná spamätá zo smrti ich syna, avšak táto mu žiadne finančné prostriedky z majetku patriaceho do BSM nevyplatila. Žalobca mal z týchto dôvodov za to, že absolútne neplatnou dohodou o vyporiadaní BSM (nedodržanie písomnej formy tejto dohody) nastúpila zákonná fikcia v zmysle ustanovenia § 149 ods. 4 OZ, a po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva sa žalobca stal podielovým spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1. Žalovaná v konaní tvrdila, že v roku 1998 sa dohodla so žalobcom na vyporiadaní masy BSM ústne tak, že žalobca si ponechá motorové vozidlo zn. U. G. a hnuteľné veci (vrtné súpravy) z majetku patriaceho do masy BSM cca v hodnote 2.000.000,- Kčs a žalovaná si ponechá neskolaudovaný rodinný dom, ktorý nebol zapísaný v katastri nehnuteľností, a zároveň bola povinná doplatiť úver, ktorý si zobrali manželia za účelom výstavby tohto rodinného domu vo výške 200.000,Kčs. Z týchto dôvodov tvrdila, že žalobcovi nemala povinnosť vyplatiť žiadne finančné prostriedky z rodinného domu. Mala za to, že žalobca nadobudol majetok vo vyššej hodnote ako ona a to ústnou dohodou o vyporiadaní masy BSM. Túto dohodu neuzatvorili v písomnej forme, nakoľko žalobca tvrdil, že dom nie je evidovaný na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, a preto nie je potrebné takúto dohodu uzatvoriť v písomnej forme a týmto obaja považovali bezpodielové spoluvlastníctvo manželov za vyporiadané. Súd prvej inštancie v rámci ustálenia skutkového stavu konštatoval, že ďalšie správanie účastníkov sporu nasvedčovalo dohode o vyporiadaní BSM prezentovanej žalovanou, ku ktorej sa priklonil aj súd prvej inštancie, nakoľko žalobca sa po dobu viac ako dvadsiatich rokov nestaral o rodinný dom v tom zmysle, že sa nedožadoval žalovanej, aby ho mohol užívať, nepodieľal sa na poplatkoch spojených s rodinným domom, po rozvode nesplácal spoločný úver a napriek tomu, že od roku 2001 bol predmetný rodinný dom zapísaný na liste vlastníctva ako výlučné vlastníctvo žalovanej, žalobca svoju žalobu o určenie spoluvlastníckeho podielu k tomu rodinnému domu podal až koncom roka 2020 t. j. 19 rokov po zápise žalovanej ako výlučnej vlastníčky rodinného domu do katastra nehnuteľností. Žalovaná teda od roku 1998 až do doručenia žaloby, čiže do začiatku roku 2021 predmetný rodinný dom nerušene užívala, na základe ústnej dohody o vyporiadaní masy BSM, pričom mala za to, že jej rodinný dom patrí ako výlučnej vlastníčke, že na tomto sa uzavretím (hoci ústnej) dohody o vyporiadaní BSM účastníci dohodli a žalobca ju žiadnym spôsobom pri výkone jej vlastníckeho práve nerušil, ani sa nedomáhal vyplatenia finančnej náhrady za rodinný dom, ani nepodal žalobu z titulu pohľadávky ktorá mala vyplynúť z vyporiadania masy BSM a to cca 22 rokov. Na základe uvedeného žalovaná vzniesla námietku vydržania vlastníckeho práva k domu a súd prvej inštancie ustálil, že námietka vydržania je oprávnená a žalovaná teda k rodinnému domu nadobudla vlastnícke právo vydržaním. 28. Žalobca v rámci podaného odvolania namietal, že dohoda medzi manželmi o vyporiadaní BSM nemala písomnú formu, a keďže predmetom boli nehnuteľnosti, táto by nadobudla účinnosť až vkladom do katastra platí, že k vyporiadaniu BSM nedošlo právne relevantným spôsobom t. j. nijakým spôsobom. Zároveň v rámci odvolania uviedol, že dohoda o vyporiadaní BSM pre nedodržanie zákonom predpísanej formy je absolútne neplatná a po vyslovení absolútnej neplatnosti dohody je potrebné konštatovať, že uplynutím trojročnej lehoty na vyporiadanie BSM po jeho zániku platí, že nehnuteľné veci sú v podielovom spoluvlastníctve bývalých manželov, a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. Súčasne poukázal na to, že z povahy inštitútu BSM a jeho transformácie na podielové spoluvlastníctvo po troch rokoch od rozvodu, ani nie je možné nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti titulom vydržania vlastníckeho práva, nakoľko každý z bezpodielových spoluvlastníkov je vlastníkom celej nehnuteľnosti, a preto nemôže vydržať vlastnícke právo. 29. Odvolací súd na vyššie uvedené námietky odvolateľa uvádza, že dohoda o vyporiadaní BSM manželov môže predstavovať riadny uchopovací titul držby, ktorá po splnení ďalších zákonných podmienok môže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom takejto dohody, do výlučného vlastníctva jedného z manželov. Dohodou o vyporiadaní BSM, predmetom ktorej je aj nehnuteľnosť dochádza totiž nielen k zmene formy bezpodielového spoluvlastníctva manželov na vlastníctvo výlučné jedného z manželov (ak sa manželia dohodli na tomto spôsobe vyporiadania), ale u jedného z manželov dochádza k majetkovému prírastku (u toho, ktorý sa stáva výlučným vlastníkom takejto veci) a u druhého
k majetkovému úbytku, ktorý prestáva byť jedným z jej bezpodielových spoluvlastníkov. Hoci teda nejde o typickú prevodnú zmluvu, jej výsledkom sú rozdielne majetkové (vlastnícke) pomery vyporiadavanej veci. Je nesporné, že k vydržaniu vlastníckeho práva môže dochádzať aj v prípadoch neplatného právneho úkonu prípadne aj putatívneho, ak držiteľ konal pri nadobudnutí veci poctivo (viď rozhodnutie NS SR sp.zn. 1VCdo/1/2024). V danej veci nebolo sporné, že strany uzavreli medzi sebou dohodu o vyporiadaní masy BSM, predmetom ktorej bola aj nehnuteľnosť v ústnej forme. V tejto dohode sa dohodli ústne aj o ostatnom majetku a záväzkoch tak, že žalobcovi pripadalo do výlučného vlastníctva motorové vozidlo zn.. G. a hnuteľné veci (vrtné súpravy) v hodnote cca 2.000.000,- Kčs a žalovaná na seba prevzala záväzok doplatiť zostatok úveru. Pokiaľ ide o žalovanú nehnuteľnosť, túto mala žalovaná nadobudnúť do výlučného vlastníctva bez povinnosti finančného vyrovnania so žalobcom. Keďže predmetom dohody o vyporiadaní BSM bola aj nehnuteľnosť možno súhlasiť so žalobcom, že v tejto časti bola dohoda neplatným právnym úkonom, hoci žalovaná bola v presvedčení, že dohoda v písomnej forme nebola potrebná, keďže samotná nehnuteľnosť nebola evidovaná v katastri nehnuteľností (k jej zápisu do katastra prišlo až v roku 2001). V konaní nebolo sporným ani to, že túto dohodu strany rešpektovali a dodržiavali s tým, že žalovaná predmetnú nehnuteľnosť užívala ako svoje výlučné vlastníctvo a to minimálne do roku 2020, kedy žalobca začal spochybňovať platnosť dohody o vyporiadaní BSM. Odvolací súd bol potom zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že žalovaná predmetnú nehnuteľnosť nadobudla do svojho vlastníctva vydržaním. Žalovaná totiž konala poctivo pri jej nadobúdaní, vzdala sa nároku na väčšiu časť majetkových hodnôt, ktoré pripadli do výlučného vlastníctva žalobcu v súlade s uzavretou dohodou sama doplatila zvyšok úveru. Rovnako bolo potrebné zohľadniť, že táto dohoda bola uzavretá medzi v tom čase blízkymi osobami, v presvedčení o jej platnosti, keďže nehnuteľnosť v danom čase nebola zapísaná v príslušnej evidencii nehnuteľností. Dôležitou je i skutočnosť, že uzavretá dohoda nebola v nijakom smere výhodnejšia pre žalovanú, keďže väčšia časť vyporiadavaného majetku pripadla do výlučného vlastníctva práve žalobcovi. Nemenej dôležitá bola i skutočnosť, že obe strany túto dohodu dlhodobo rešpektovali, považovali ju za platnú, a až v roku 2020 t. j. po 22 rokoch takejto ničím nerušenej držby danej nehnuteľnosti žalovanou, žalobca začal platnosť tejto dohody spochybňovať, najmä tvrdením, že mu žalovaná bola povinná vyplatiť titulom vyporiadania peňažnú sumu časti hodnoty nehnuteľnosti, hoci po celých 22 rokov trvania držby si na ňu dovtedy nenárokoval. Odvolací súd je názoru, že uchopovacím titulom držby, ktorá po splnení ďalších predpokladov môže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva, môže byť aj dohoda o vyporiadaní BSM, nakoľko pri nej dochádza k zmene formy bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti na vlastníctvo výlučné, a teda na jednej strane k prírastku a na druhej strane k úbytku vyporiadavanej majetkovej hodnoty. Vo svojich účinkoch tak de facto predstavuje transformáciu vlastníckeho práva s účinkami de facto prevodu, hoci jedným zo subjektov je aj jej pôvodne bezpodielový spoluvlastník. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že vec pôvodne v bezpodielovom spoluvlastníctve nemožno vydržať do výlučného vlastníctva jedného z manželov len preto, že sa tu sčasti prelínajú totožné subjekty. Bola irelevantnou skutočnosť, že v prípade neexistujúcej alebo neplatnej dohody o vyporiadaní BSM nastupuje zákonná fikcia podielového spoluvlastníctva vyporiadavanej veci, nakoľko táto by mohla byť relevantnou len v prípade, ak by nedošlo k splneniu ďalších podmienok pre vydržanie (napríklad by neuplynula vydržacia lehota, alebo počas jej plynutia by bola dobromyseľnosť držiteľa spochybnená). V takom prípade by totiž k vydržaniu nedošlo a súd by musel správne v súlade so zásadou nemo plus iuris vyhodnotiť takúto dohodu ako neplatný právny úkon, z ktorého nevznikli žiadne práva a následne prihliadnuť na zákonnú fikciu podielového spoluvlastníctva. V tomto prípade vydržaniu nebránila ani skutočnosť, že výlučným vlastníkom veci, ktorá bola pôvodne predmetom BSM, sa stáva tá istá osoba (teda pôvodný bezpodielový spoluvlastník sa stane výlučným vlastníkom takejto veci, nakoľko v danej veci nejde o typický prípad prevodnej zmluvy, kedy nadobúdateľ nadobúda vec od tretej osoby), avšak dohoda o vyporiadaní BSM má obdobné účinky ako takáto prevodná zmluva, nakoľko sa tu mení forma vlastníctva z bezpodielového na výlučné, hoci sa týka aj tej istej osoby. Ak potom takáto osoba bola v presvedčení, že sa na základe dohody o vyporiadaní BSM stala výlučným vlastníkom takejto veci a v tomto presvedčení bola oprávnene po dobu ďalších 10 rokov, nadobudla k tejto veci vlastnícke právo originárne, jej vydržaním, hoci sa ukázalo, že dohoda o vyporiadaní BSM bola neplatným právnym úkonom (pre absenciu písomnej formy). Odvolací súd má za to, že uchopovacím titulom držby nemusí byť iba scudzovacia zmluva (kúpna, resp. darovacia a pod..), ale ňou môže byť aj taký právny úkon, prípadne aj rozhodnutie príslušného orgánu, prípadne aj iná skutočnosť (napr. opustenie veci, spracovanie veci), ktorej výsledkom je zmena formy vlastníctva v podobe jeho transformácie na výlučné vlastníctvo. V danej veci nešlo o vydržanie bezpodielového spoluvlastníckeho podielu, ako tvrdí žalobca, ale o vydržanie výlučného vlastníckeho práva k veci, ktoré malo vzniknúť práve uzavretím dohody o vyporiadaní veci pôvodne v bezpodielovom spoluvlastníctve. Inými slovami nevydržiavalo
sa tu bezpodielové spoluvlastníctvo (aj keď toto by bolo možné v prípade manželov), ale dochádzalo tu k vydržaniu výlučného vlastníckeho práva. Otázku vzniku podielového spoluvlastníctva z dôvodu vzniku zákonnej fikcie by bolo dôvodné skúmať iba v prípade, ak by tu nenastal originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, resp. k splneniu všetkých podmienok vydržania. Odvolací súd teda zotrváva na názore, že žalovanej začala plynúť vydržacia doba okamihom chopenia sa nehnuteľnosti ako svojho výlučného vlastníctva žalovanou, titulom uzavretej dohody o vyporiadaní BSM t. j. v roku 1998. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že uvedená dohoda bola neplatným právnym úkonom, keď sa súd v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska, a nie na skúmanie (ne)existenciu prípadne neplatnosť právneho titulu. Je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby (viď závery rozhodnutia NS SR sp.zn. 1VCdo/1/2024). S ohľadom na skutkové okolnosti danej veci bolo potom možné žalovanú považovať za poctivú, pri nadobúdaní výlučného vlastníctva k danej nehnuteľnosti a konajúcu v ospravedlniteľnom právnom omyle, ohľadne formy dohody o vyporiadaní BSM, kedy vychádzala z neevidencie tejto nehnuteľnosti v príslušnom katastri nehnuteľností, a tento omyl u nej nerušene pretrvával, keďže žalobca si začal svoje nároky uplatňovať až po viac ako 22 rokoch takejto nepretržitej a ničím nerušenej držby žalovanou. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná k predmetnej nehnuteľnosti nadobudla vlastnícke právo vydržaním ešte v roku 2008 (t. j. uplynutím 10 ročnej doby), a preto žaloba žalobcu nie je dôvodná. 30. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). V podanom odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie žalobcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok v napadnutých častiach ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 31. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP (v znení účinnom od 01.07.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 32. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 33. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci N.roti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5M/Cdo/8/2008).
34. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvoacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).