Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/123/2025 1320208914 27. 05. 2026 Mgr. Jana Janics Bajánková ECLI:SK:KSBA:2026:1320208914.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcov: 1. A.. Z. Č., D.: XX.XX.XXXX, N. O. X. XXXX, XXX XX G. A. Z. a 2.: W.. O. Č., A.. O., D.: XX.XX.XXXX, N. I. XXXX/ XX, XXX XX N., spoločne zastúpení advokátskou kanceláriou KASATKIN & PARTNERS s. r. o., so sídlom Záhradnícka 29, 811 07 Bratislava, IČO: 47 255 021, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV z 24. marca 2025, č.k. B3-62C/104/2020-244 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV z 22. apríla 2025, č.k. B3-62C/104/2020-298, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 24. marca 2025, č.k. B3-62C/104/2020-244 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV z 22. apríla 2025, č.k. B3-62C/104/2020-298 v napadnutých vyhovujúcich výrokoch (I. výrok a II. výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania ( IV. výrok) z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 24. marca 2025, č.k. B3-62C/104/2020-244 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur, a to troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku ( I. výrok) , žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur, a to troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku ( II. výrok), vo zvyšku žalobu žalobkyne 1/ a žalobu žalobcu v 2/ zamietol ( III. výrok) a žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. ( IV výrok). Opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV z 22. apríla 2025, č.k. B3-62C/104/2020-298 na návrh žalovaného opravil výrok II. rozsudku č. k. B3-62C/104/2020-244 zo dňa 24. marca 2025 tak, že výrok II. rozsudku má správne znieť, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. 2. V dôvodoch napadnutého rozsudku ozrejmil predmet konania, zrekapituloval vyjadrenia a prednesy sporových strán, priebeh konania a obsah vykonaného dokazovania pred súdom. Vysvetlil predpoklady pre úspešné uplatnenie si náhrady škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. 3. Napadnuté rozhodnutie právne odôvodnil odkazujúc na ust. článku 2 ods. 2, článku 16 ods. 1, článku 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, článku 21 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 6 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, § 6 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b), písm. d), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4§ 17 ods. 2,ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z a vecne tým, že žalobcovia v žalobách za nesprávny úradný postup označili konanie Policajného zboru Slovenskej republiky spočívajúce vo vyhotovení a zverejnení fotodokumentácie a videozáznamu z
domovej prehliadky vykonanej v domácnosti žalobcov v rámci akcie s názvom „W., a to na sociálnej sieti T. na stránke Polícia Slovenskej republiky. Žalobcovia v priebehu konania síce uviedli, že nesprávnym úradným postupom má byť aj samotný zásah orgánov činných v trestnom konaní spočívajúci vo vykonaní domovej prehliadky, avšak v konaní žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno o tom, že by samotný policajný zásah ako titul vzniku nároku žalobcov bol predbežne prerokovaný podľa vyššie citovaného § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaný uvedené teda účinne poprel, pričom žalobcovia v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o zákonnosť konania Policajného zboru Slovenskej republiky spočívajúceho vo vyhotovení a zverejnení fotodokumentácie a videozáznamu z domovej prehliadky vykonanej v domácnosti žalobcov, v tomto smere zastal súd prvej inštancie názor, že videozáznam vo výraznej miere prekračuje právomoc Policajného zboru Slovenskej republiky ustanovenú v § 6 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Skonštatoval, že uvedené ustanovenia o.i. ukladajú orgánom činným v trestnom konaní povinnosť dbať na to, aby neboli zverejnené chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia a osobitne dbať na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú. Ozrejmil, že zo zverejnených fotografií a videozáznamu je pritom zrejmé, že boli zverejnené aj skutočnosti súkromného charakteru, rodinného života a obydlia, ktoré priamo nesúvisia s trestnou činnosťou. Na rozdiel od nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, kedy súd môže vychádzať iba z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, v prípade iného okruhu prípadov nesprávneho úradného postupu súd posudzuje nesprávnosť úradného postupu sám. Uviedol, že s poukazom na uvedené, dospel k záveru, že bol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu, teda postupu nad rámec ustanovení § 6 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku v tomto prípade. 3.1. Pokiaľ ide o vznik ujmy na strane žalobcov a príčinnú súvislosť jej vzniku s nesprávnym úradným postupom poukazujúc na závery vykonaného dokazovania mal za to, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena, ako aj práva na súkromný a rodinný život. Zverejneným videozáznamom a fotografiami polícia informovala širokú verejnosť o súkromnom a rodinnom živote žalobcov, kde možno vidieť domácnosť žalobcov, dokonca aj obsah ich skríň. Správu z T. stránky Polície Slovenskej republiky následne prevzali takmer všetky médiá, pričom bolo možné identifikovať, že ide práve o domácnosť žalobcov. Zdôraznil, že žalobcovia dostatočným spôsobom preukázali, že informácie o súkromnom a rodinnom živote žalobcov sa dostali do sféry veľkého počtu neznámych osôb, čím došlo k narušeniu dobrého mena, cti a dôstojnosti žalobcov pred širokou verejnosťou. V tejto súvislosti uviedol, že je plne pochopiteľné, že ak boli žalobcovia na základe zverejnených informácií spájaní s rozsiahlou daňovou trestnou činnosťou, pri ktorej boli na domové prehliadky a prehliadky iných priestorov nasadené stovky policajtov, vrátane kukláčov, žalobcovia museli rodine, priateľom a známym vysvetľovať okolnosti domovej prehliadky, pričom u mnohých žalobcovia stratili dôveru a mnohé osoby sa vyhýbajú kontaktu so žalobcami. Žalobcovia boli tiež aj profesionálne kompromitovaní a zásah mal vplyv aj na ich spoločenské uplatnenie. V prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní na druhej strane dôsledne postupovali v intenciách ustanovenia § 6 ods. 2 Trestného poriadku, bolo by prakticky nemožné bez vedomosti o ďalších skutočnostiach alebo informáciách stotožniť osoby žalobcov s vykonanou domovou prehliadkou a nenastali by následky, ktoré inak nastali masívnou publicitou tohto zásahu. O zásahu a osobách žalobcov by sa priamo na základe tohto zásahu dozvedeli nanajvýš očití svedkovia zásahu. V uvedenom súd prvej inštancie videl priamu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcov. 3.2. Vo vzťahu k rozsahu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie skonštatoval, že dospel k názoru, že z hľadiska kritérií ustanovených vyššie citovaným § 17 ods. 3 predstavuje žalobcom spôsobená ujma výraznú ujmu, teda došlo k závažným následkom v ich rodinnom živote ako aj v spoločenskom uplatnení. Skonštatoval, že žalobcovia sú bezúhonné osoby, no i napriek uvedenému im nemohol priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v nimi uplatnenej výške, a to s poukazom na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. v citovanom § 17 ods. 4 limituje maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy odkazujúc na ustanovenia v súčasnosti už neúčinného zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Rozvinul, že v súčasnosti účinný zákon upravujúci problematiku odškodňovania obetí násilných trestných činov je zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach násilných trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v pôvodnom znení účinný odo dňa 01.01.2018, neskôr novelizovaný
zákonom č. 217/2021 Z.z. na aktuálne účinné znenie (ďalej len „zákon č. 274/2017 Z.z.“). Vzhľadom na uvedené mal za to, že pri určovaní maximálnej možnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom je nevyhnutné prihliadať na ustanovenia tohto zákona, a to i napriek skutočnosti, že v čase zásahu žalovaného do práv a právom chránených záujmov žalobcov, tento zákon ešte nebol účinný. V tejto súvislosti poukázal na stabilnú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad uznesenie NS SR zo dňa 17.10.20180, sp. zn. 7Cdo/100/2017), odkazujúce aj na dovtedy dlhodobo sa vyvíjajúcu predchádzajúcu súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Vysvetlil, že v zmysle uvedenej praxe pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné aj pri voľnej úvahe súdu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupovať tak, aby náhrada nemajetkovej ujmy nebola neprimerane premrštená a mohla by bagatelizovať aktuálne priznávanú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahov do iných základných práv, napríklad do práva na ochranu života. Z uvedeného dôvodu zohľadnenie právnej praxe vychádzajúcej z aktuálne účinnej právnej úpravy upravujúcej odškodňovanie obetí násilných trestných činov, nepredstavuje retroaktívnu aplikáciu právnych noriem na vzťahy, ktoré vznikli ešte pred účinnosťou aktuálnej právnej úpravy, ale predstavuje iba prihliadanie na okolnosti odškodňovania poškodených v prípadoch zásahov do iných základných práv, pričom nie je možné nedôvodne priznať poškodenému nárok vyšší, ako je v iných veciach priznávaný nárok v prípadoch smrteľného následku trestného činu. 3.3. S poukazom na uvedené konštatoval, že hoci žalobcovia v konaní dostatočným spôsobom preukázali výrazný zásah do svojho práva na ochranu svojej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromného života, tento zásah nepredstavuje taký intenzívny zásah, ktorý by svojou závažnosťou mohol presiahnuť závažnosť zásahu trestného činu so smrteľným následkom, teda zásahu smerujúcemu proti najcennejšiemu ľudskému právu, právu na život. Z tohto dôvodu pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom vychádzal z ustanovení § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z., podľa ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu a ak bola trestným činom spôsobená smrť a je len jedna pozostalá obeť násilného trestného činu, ktorá bola odkázaná výživou na zomretého, má nárok na vyplatenie odškodnenia vo výške päťdesiatnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Ozrejmil, že v čase nesprávneho úradného postupu žalovaného, tj. dňa 27.06.2017 predstavovala minimálna mzda v súlade s Nariadením vlády č. 280/2016 Z. z. sumu 435,- eur. Dvadsaťpäťnásobok minimálne mzdy, ktorý predstavuje hornú hranicu odškodnenia obete násilného trestného činu so smrteľným následkom spáchaným v kalendárnom roku 2017 tak predstavuje sumu 10.875,- eur. Uvedená suma teda predstavuje najvyššiu sumu, ktorú je možné priznať jednotlivo žalobcom za ujmu, ktorá im bola konaním žalovaného spôsobená. Doplnil, že nezistil v konaní dôvody, pre ktoré by bolo nevyhnutné individuálne posudzovať prípad žalobcov za tak hodný osobitného zreteľa, aby súd považoval ujmu žalobcov za vážnejšiu ako je ujma spôsobená násilným trestným činom so smrteľným následkom a teda nemal dôvod sa od uvedeného odkloniť. Uzavrel, že preto vyhovel žalobe v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur pre každého žalobcu jednotlivo, pričom v zostávajúcej časti žalobu zamietol. 3.4. Vo vzťahu k úrokom z omeškania poukázal na súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia, sa dlžník dostáva do omeškania (napr. rozhodnutia sp.zn. 7 MCdo 16/2011, 6 Cdo 185/2011, 1 Co 15/1997). Súd nebadal žiadne dôvody na odchýlenie sa od uvedenej súdnej praxe a z tohto dôvodu dospel k záveru, že ak sa žalovaný doposiaľ nedostal do omeškania, keďže mu neuplynula doba plnenia na základe tohto rozsudku, nie je dôvod na priznanie nároku na úroky z omeškania v prospech žalobcov a v tejto časti žalobu zamietol. 4. Výrok o trovách konania odôvodnil § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C.s.p. a 262 ods. 1 C.s.p. a skonštatoval, že žalovaný mal v konaní pomerne vyššiu mieru úspechu, keďže žaloba bola z väčšej časti zamietnutá avšak zo spisu nevyplynulo, že by žalovanému vznikli nejaké trovy konania, preto súd rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výroky, ktorým bolo žalobe vyhovené a súvisiaci výrok o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zotrval na názore o kumulatívnom nepreukázaní zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Úvodom poukázal na prvý a druhý výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré oba znejú na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni 1/. Vo vzťahu k nároku žalobcu 2/ súd prvej inštancie nevyslovil žiaden výrok znejúci na plnenie, ale vychádzajúc z priebehu konania žalovaný zastal názor, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k pisárskej chybe a výrok II. mal znieť na žalobcu 2/. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkol súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozhodnutí absentuje jeho jasné a zrozumiteľné odôvodnenia, čo vedie k jeho neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti. Následne v odvolaní zreprodukoval priebeh konania pred súdom prvej inštancie, zhrnul žalobcami žalobou uplatnený nárok a jeho dôvody. V celom rozsahu zotrval na všetkých svojich písomných vyjadreniach, ako aj ústnych prednesoch uskutočnených na pojednávaniach vo veci samej. Mal za to, že žalobcovia nepreukázali kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom uvedené podľa jeho názoru vyplýva zo súdneho spisu, teda z jednotlivých listinných podkladov vo veci samej a uvedený záver vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je splnená prvá zákonná podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody, a to existencia nesprávneho úradného postupu a s názorom, že nesprávnosť úradného postupu v tomto prípade posudzuje sám. Mal za to, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v súvislosti s predmetným trestným konaním a všetkými s tým súvisiacimi úkonmi v súlade so zákonom, a teda ich postup bol zákonný. Argumentoval, že zo súvisiaceho spisového materiálu, ako aj predložených listinných dôkazov nevyplýva konštatácia nezákonnosti alebo nesprávnosti akéhokoľvek z úradných postupov orgánov činných v trestnom konaní. Poukázal na to, že v priebehu konania argumentoval, pričom s uvedeným sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal a uvedené nezohľadnil, že pri zverejnení fotografií a videozáznamu z domovej prehliadky vykonávanej Policajným zborom na oficiálnej T.M. stránke Polícia Slovenskej republiky bol kladený dôraz na to, aby bolo zo záznamu zmazané popisné číslo domu, evidenčné číslo vozidla, textové dokumenty, fotografie konkrétnych osôb, resp. ich identifikačné údaje a mená. Vo vzťahu k predmetnej domovej prehliadke zdôraznil, že nebol zo strany kompetentného orgánu konštatovaný nesprávny úradný postup. Zastal tak názor, že z uvedeného je zrejmé, že žiadne rozhodnutie a rovnako ani úradný postup v predmetnom trestnom konaní nemožno považovať za nezákonné alebo nesprávne, nakoľko žiaden na to oprávnený nadriadený orgán akýkoľvek rozpor so zákonom ani nesprávnosť rozhodnutí a úradných postupov, ktoré vydaniu akéhokoľvek z rozhodnutí bezprostredne predchádzali, nekonštatoval. Ďalej zdôraznil, že opakovane poukazoval na to, že žalobcovia ako titul neoznačili nesprávny úradný postup v podobe samotnej domovej prehliadky, ale až zverejnenie fotografií a videozáznamu z nej, pričom však tieto neobsahovali údaje, na základe ktorých by bolo možné spoľahlivo stotožniť žalobcov. Rozvinul, že predmetný záznam ani s ním súvisiaca tlačová správa neobsahovali také údaje, na základe ktorých by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností stotožniť žalobkyňu 1/ alebo žalobcu 2/. Skutočnosť, že tretie subjekty (médiá) svojou investigatívnou činnosťou zverejňovali informácie, ktoré by mohli byť považované za osobné, priamo nesúvisí so zverejnením alebo obsahom záznamu, ktorý tieto informácie neobsahoval. Pred zverejnením záznamu boli vykonané opatrenia, ktoré smerovali k zamedzeniu konkretizovania osôb alebo vecí počas vykonávania domovej prehliadky, t. j. zo záznamu boli zmazané popisné číslo domu, evidenčné číslo vozidla, textové dokumenty, fotografie konkrétnych osôb, resp. ich identifikačné údaje a mená. Odvolateľ zastal názor, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal a následne nezohľadnil skutočnosť, že žalovaný nezodpovedá za činnosť médií a teda nemôže niesť za zverejnenie nimi zistených informácií, ktoré však polícia nezverejnila ani verejnosti neposkytla, zodpovednosť. Pričom z obsahu oboch žalôb žalobcov vyplýva, že zásahy do ich osobnostnej sféry boli spôsobené aj v dôsledku investigatívnej činnosti médií. Súdom prvej inštancie však nebolo skúmané a jednoznačne preukázané, že ktorý rozsah informácií bol jednoznačne a nepochybne ten, ktorý poškodil žalobcov na ich právach. Uvedené výrazne spochybňuje aj existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom polície a ujmou žalobcov, keďže nebolo nepochybne tvrdené a tobôž nebolo bezpečne preukázané, že výlučne zverejnenie záznamu a fotografií v danom rozsahu žalobcom spôsobilo ujmu na ich právach, nakoľko priamo zo žaloby, resp. z priebehu konania je zrejmé, že žalobcovia zdôrazňovali
aj zverejňovanie a šírenie širších informácií tretími subjektmi, t. j. médiami. Žalovaný ďalej zastal názor, že žalobcovia neosvedčili svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom táto nebola bez pochybností špecifikovaná. Taktiež žalobcovia nepreukázali danosť nároku, ani priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a utrpenou ujmou. Argumentoval, že v rámci konania žalobcovia nijakým nepochybným spôsobom neozrejmili a nešpecifikovali, na základe akých skutočností možno odlíšiť ich morálnu ujmu (ktorú v jednotlivých bodoch oboch žalôb popísali zhodne až na jeden bod) utrpenú v súvislosti so samotným úkonom domovej prehliadky a následne so zverejnením záznamu a fotografií. S uvedeným sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie a uvedené vo svojom rozhodnutí nijako nezohľadnil. Žalobcovia tiež neuviedli a nepreukázali, prečo by prípadné samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením utrpenej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z. z. obsahuje špecifické podmienky uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom peňažné odškodnenie neprichádza do úvahy automaticky primárne, ale až sekundárne v prípade, ak by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením utrpenej ujmy, čo však musia nepochybne preukázať žalobcovia (čo sa podľa názor žalovaného nestalo). Ďalej dôvodil, že súdy pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu musia zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S poukazom na uvedené mal za to, že žalobcovia neodôvodnili existenciu ani výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedli v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcov nie je žiadnym spôsobom preukázané. Akcentoval, že súd prvej inštancie priznal každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur, avšak bez jednoznačného a nepochybného, presvedčivého a preskúmateľného odôvodnenia, na základe akých jednoznačne a nepochybne preukázaných skutočností súd prvej inštancie ustálil, že priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v daných sumách je dôvodné a zodpovedajúce aj skutočne utrpenej ujme. Rozvinul, že súd prvej inštancie svoju právnu úvahu odôvodnil odkazom na aktuálne účinné znenie zákona č. 274/2017 Z. z., hoci ako sám konštatoval, v čase zásahu nebol ešte účinný. Žalovaný právnu úvahu súdu prvej inštancie nepovažoval za správnu, pričom mal za to, že takýto postup súdu prvej inštancie výrazne zvýhodňuje postavenie žalobcov proti žalovanému, a to aj napriek tomu, že uvedené konanie nie je konaním s ochranou slabšej strany. 6. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdiť. Mali za to, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré následne správne vyhodnotil, na základe čoho dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne právne veci posúdil. Zároveň napadnutý rozsudok riadne a detailne odôvodnil a dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky pre posúdenie veci. 7. V ostatných vyjadreniach sporové strany zotrvali na svojej doterajšej argumentácii. 8. Odvolací súd, viazaný dôvodmi odvolania a jeho rozsahom (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutých výrokoch zrušiť. 9. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa tvrdenia, že v konaní žalobcovia nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu, teda postupu nad rámec ustanovení § 6 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, odvolací súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že záznam z priebehu domovej prehliadky vyhotovil zamestnanec žalovaného ( O.. A.), ktorý následne zverejnil na sociálnej sieti T. na stránke „Polícia Slovenskej republiky“. Z tohto záznamu bolo možné identifikovať žalobcov, lebo boli zverejnené skutočnosti z ich rodinného života a obydlia. Zverejnením tohto záznamu na sociálnej sieti sa zabezpečila široká publicita tohto záznamu. V dôsledku tejto širokej publicity je nesporné, že došlo k závažnému narušeniu dobrého mena, cti a dôstojnosti žalobcov.
10. Treba však prisvedčiť odvolateľovi, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri rozhodovaní o konkrétnej priznanej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, každému zo žalobcov. Súd prvej inštancie totiž v napadnutom rozsudku v bode 52. - 54. iba bez ďalšieho odkázal na kritéria odškodňovania obetí trestných činov so smrteľnými následkami spáchanými v kalendárnom roku 2017, nevykonal však test proporcionality a to porovnaním s inými rozhodnutiami súdov v obdobných veciach v rozhodnom čase. Pri určovaní náhrady je potrebné, aby súd postupoval tak, aby konečná suma odrážala všeobecne prijímanú predstavu o spravodlivosti. Dôležité je uplatnenie zásady proporcionality, pričom súd má pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy porovnávať daný prípad s už priznanými náhradami nemajetkovej ujmy v skutkovo podobných prípadoch. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy by súd nemal postupovať kategoricky a formalisticky a porovnávať náhradu nemajetkovej ujmy s prípadmi, v ktorých súd priznával peňažnú náhradu v úplne odlišných prípadoch, postavených na inom právnom základe, vychádzajúc z kritérií stanovených napr. iným právnym predpisom, ku ktorému existuje určitá osobitná súdna prax. Súd pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy, ale na druhej strane ani nesmie bagatelizovať závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy priznávaním neprimerane nízkych, ba dokonca žiadnych náhrad. 11. Súd prvej inštancie pochybil aj v tom, že vo výrokovej časti rozhodnutia uviedol, že žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov konania a v odôvodnení ( v bode 58. ) uviedol, že hoci mal žalovaný v konaní pomerne vyššiu mieru úspechu, nárok na náhradu trov konania mu nepriznal, pretože mu v konaní žiadne nevznikli. Výroková časť rozsudku je teda v rozpore s odôvodnením, čo spôsobuje jeho zmätočnosť. Napokon pochybenie súdu prvej inštancie spočíva aj v tom, že uznesením zo dňa 22. apríla 2025, č.k. B3-62C/104/2020-298 síce opravil druhý výrok svojho rozsudku vo vzťahu k žalobcovi 2/, opravu zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.03.2025 ( č.l. 243a), na ktorom došlo aj k vyhláseniu rozsudku už neopravil, teda nedal ju do súladu s písomným vyhotovením rozhodnutia. Navyše v ESS sa zvuková nahrávka z tohto pojednávania nenachádza, odvolací súd nemôže uskutočniť ani prieskum toho, ako bol rozsudok vyhlásený. 12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch ( I. a II. výrok) ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania ( IV. výrok) v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude vo veci opätovne rozhodnúť a odôvodnenie rozhodnutia vypracovať tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., s tým, že riadne špecifikuje a zdôvodní výšku žalobcom priznanej nemajetkovej ujmy za nimi uvedený nesprávny úradný postup, riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 2 C.s.p.); v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 13. Zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá nebol napadnutý odvolaním a preto nadobudol právoplatnosť. 14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).