{"guid": "6b2d7186-6113-4e08-8dd0-3a0fd92662e7:82dddc07-9230-4661-82c1-c7996bf2c053", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1320208914.1", "spisova_znacka": "6Co/123/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/123/2025 z 27. 5. 2026", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2026, sp. zn. 6Co/123/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1320208914.1", "identifikacne_cislo": "1320208914", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Jana Janics Bajánková", "sudca_id": 1240, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-jana-janics-bajankova-1240", "datum_vydania": "2026-05-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/82dddc07-9230-4661-82c1-c7996bf2c053", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1320208914.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1320208914.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1320208914.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n6Co/123/2025\n1320208914\n27. 05. 2026\nMgr. Jana Janics Bajánková\nECLI:SK:KSBA:2026:1320208914.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a\nčleniek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcov: 1. A.. Z. Č., D.:\nXX.XX.XXXX, N. O. X. XXXX, XXX XX G. A. Z. a 2.: W.. O. Č., A.. O., D.: XX.XX.XXXX, N. I. XXXX/\nXX, XXX XX N., spoločne zastúpení advokátskou kanceláriou KASATKIN & PARTNERS s. r. o., so\nsídlom Záhradnícka 29, 811 07 Bratislava, IČO: 47 255 021, proti žalovanému: Slovenská republika v\nzastúpení Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie náhrady\nnemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV z 24. marca\n2025, č.k. B3-62C/104/2020-244 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV z 22.\napríla 2025, č.k. B3-62C/104/2020-298, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 24. marca 2025, č.k. B3-62C/104/2020-244\nv spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV\nz 22. apríla 2025, č.k.\nB3-62C/104/2020-298 v napadnutých vyhovujúcich výrokoch (I. výrok a II. výrok) a v súvisiacom výroku\no trovách konania ( IV. výrok) z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 24. marca 2025, č.k. B3-62C/104/2020-244 súd prvej inštancie uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur, a to troch\ndní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku ( I. výrok) , žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n10.875,- eur, a to troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku ( II. výrok), vo zvyšku žalobu žalobkyne\n1/ a žalobu žalobcu v 2/ zamietol ( III. výrok) a žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov\nkonania nepriznal. ( IV výrok). Opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV z 22. apríla 2025,\nč.k. B3-62C/104/2020-298 na návrh žalovaného opravil výrok II. rozsudku č. k. B3-62C/104/2020-244\nzo dňa 24. marca 2025 tak, že výrok II. rozsudku má správne znieť, že žalovaný je povinný zaplatiť\nžalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti\ntohto rozsudku.\n2. V dôvodoch napadnutého rozsudku ozrejmil predmet konania, zrekapituloval vyjadrenia a prednesy\nsporových strán, priebeh konania a obsah vykonaného dokazovania pred súdom. Vysvetlil predpoklady\npre úspešné uplatnenie si náhrady škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z..\n3. Napadnuté rozhodnutie právne odôvodnil odkazujúc na ust. článku 2 ods. 2, článku 16 ods. 1, článku\n19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, článku 21 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 6 ods. 1 zákona\no Policajnom zbore, § 6 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1\npísm. b), písm. d), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4§ 17 ods. 2,ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003\nZ.z a vecne tým, že žalobcovia v žalobách za nesprávny úradný postup označili konanie Policajného\nzboru Slovenskej republiky spočívajúce vo vyhotovení a zverejnení fotodokumentácie a videozáznamu z\n\ndomovej prehliadky vykonanej v domácnosti žalobcov v rámci akcie s názvom „W., a to na sociálnej sieti\nT. na stránke Polícia Slovenskej republiky. Žalobcovia v priebehu konania síce uviedli, že nesprávnym\núradným postupom má byť aj samotný zásah orgánov činných v trestnom konaní spočívajúci vo\nvykonaní domovej prehliadky, avšak v konaní žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno o tom, že by\nsamotný policajný zásah ako titul vzniku nároku žalobcov bol predbežne prerokovaný podľa vyššie\ncitovaného § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaný uvedené teda účinne poprel, pričom žalobcovia\nv tomto smere neuniesli dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o zákonnosť konania Policajného zboru\nSlovenskej republiky spočívajúceho vo vyhotovení a zverejnení fotodokumentácie a videozáznamu\nz domovej prehliadky vykonanej v domácnosti žalobcov, v tomto smere zastal súd prvej inštancie\nnázor, že videozáznam vo výraznej miere prekračuje právomoc Policajného zboru Slovenskej republiky\nustanovenú v § 6 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Skonštatoval, že uvedené ustanovenia o.i. ukladajú\norgánom činným v trestnom konaní povinnosť dbať na to, aby neboli zverejnené chránené osobné údaje\nani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo\ns trestnou činnosťou nesúvisia a osobitne dbať na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených,\nktorých osobné údaje sa nezverejňujú. Ozrejmil, že zo zverejnených fotografií a videozáznamu je pritom\nzrejmé, že boli zverejnené aj skutočnosti súkromného charakteru, rodinného života a obydlia, ktoré\npriamo nesúvisia s trestnou činnosťou. Na rozdiel od nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v\nporušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, kedy súd môže\nvychádzať iba z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru,\npovereného príslušníka Policajného zboru, v prípade iného okruhu prípadov nesprávneho úradného\npostupu súd posudzuje nesprávnosť úradného postupu sám. Uviedol, že s poukazom na uvedené,\ndospel k záveru, že bol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je\nexistencia nesprávneho úradného postupu, teda postupu nad rámec ustanovení § 6 ods. 1, ods. 2\nTrestného poriadku v tomto prípade.\n3.1. Pokiaľ ide o vznik ujmy na strane žalobcov a príčinnú súvislosť jej vzniku s nesprávnym úradným\npostupom poukazujúc na závery vykonaného dokazovania mal za to, že došlo k neoprávnenému zásahu\ndo práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena, ako aj práva\nna súkromný a rodinný život. Zverejneným videozáznamom a fotografiami polícia informovala širokú\nverejnosť o súkromnom a rodinnom živote žalobcov, kde možno vidieť domácnosť žalobcov, dokonca\naj obsah ich skríň. Správu z T. stránky Polície Slovenskej republiky následne prevzali takmer všetky\nmédiá, pričom bolo možné identifikovať, že ide práve o domácnosť žalobcov. Zdôraznil, že žalobcovia\ndostatočným spôsobom preukázali, že informácie o súkromnom a rodinnom živote žalobcov sa dostali\ndo sféry veľkého počtu neznámych osôb, čím došlo k narušeniu dobrého mena, cti a dôstojnosti žalobcov\npred širokou verejnosťou. V tejto súvislosti uviedol, že je plne pochopiteľné, že ak boli žalobcovia\nna základe zverejnených informácií spájaní s rozsiahlou daňovou trestnou činnosťou, pri ktorej boli\nna domové prehliadky a prehliadky iných priestorov nasadené stovky policajtov, vrátane kukláčov,\nžalobcovia museli rodine, priateľom a známym vysvetľovať okolnosti domovej prehliadky, pričom u\nmnohých žalobcovia stratili dôveru a mnohé osoby sa vyhýbajú kontaktu so žalobcami. Žalobcovia boli\ntiež aj profesionálne kompromitovaní a zásah mal vplyv aj na ich spoločenské uplatnenie. V prípade,\nak by orgány činné v trestnom konaní na druhej strane dôsledne postupovali v intenciách ustanovenia\n§ 6 ods. 2 Trestného poriadku, bolo by prakticky nemožné bez vedomosti o ďalších skutočnostiach\nalebo informáciách stotožniť osoby žalobcov s vykonanou domovou prehliadkou a nenastali by následky,\nktoré inak nastali masívnou publicitou tohto zásahu. O zásahu a osobách žalobcov by sa priamo na\nzáklade tohto zásahu dozvedeli nanajvýš očití svedkovia zásahu. V uvedenom súd prvej inštancie videl\npriamu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy na strane\nžalobcov.\n3.2. Vo vzťahu k rozsahu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie skonštatoval, že dospel k názoru, že\nz hľadiska kritérií ustanovených vyššie citovaným § 17 ods. 3 predstavuje žalobcom spôsobená ujma\nvýraznú ujmu, teda došlo k závažným následkom v ich rodinnom živote ako aj v spoločenskom uplatnení.\nSkonštatoval, že žalobcovia sú bezúhonné osoby, no i napriek uvedenému im nemohol priznať nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v nimi uplatnenej výške, a to s poukazom na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. v\ncitovanom § 17 ods. 4 limituje maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy odkazujúc na ustanovenia\nv súčasnosti už neúčinného zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými\ntrestnými činmi. Rozvinul, že v súčasnosti účinný zákon upravujúci problematiku odškodňovania obetí\nnásilných trestných činov je zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach násilných trestných činov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, v pôvodnom znení účinný odo dňa 01.01.2018, neskôr novelizovaný\n\nzákonom č. 217/2021 Z.z. na aktuálne účinné znenie (ďalej len „zákon č. 274/2017 Z.z.“). Vzhľadom\nna uvedené mal za to, že pri určovaní maximálnej možnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej\nžalobcom je nevyhnutné prihliadať na ustanovenia tohto zákona, a to i napriek skutočnosti, že v čase\nzásahu žalovaného do práv a právom chránených záujmov žalobcov, tento zákon ešte nebol účinný.\nV tejto súvislosti poukázal na stabilnú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad\nuznesenie NS SR zo dňa 17.10.20180, sp. zn. 7Cdo/100/2017), odkazujúce aj na dovtedy dlhodobo\nsa vyvíjajúcu predchádzajúcu súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu\npre ľudské práva. Vysvetlil, že v zmysle uvedenej praxe pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné aj pri voľnej\núvahe súdu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupovať tak, aby náhrada nemajetkovej ujmy\nnebola neprimerane premrštená a mohla by bagatelizovať aktuálne priznávanú náhradu nemajetkovej\nujmy v prípade zásahov do iných základných práv, napríklad do práva na ochranu života. Z uvedeného\ndôvodu zohľadnenie právnej praxe vychádzajúcej z aktuálne účinnej právnej úpravy upravujúcej\nodškodňovanie obetí násilných trestných činov, nepredstavuje retroaktívnu aplikáciu právnych noriem\nna vzťahy, ktoré vznikli ešte pred účinnosťou aktuálnej právnej úpravy, ale predstavuje iba prihliadanie\nna okolnosti odškodňovania poškodených v prípadoch zásahov do iných základných práv, pričom nie\nje možné nedôvodne priznať poškodenému nárok vyšší, ako je v iných veciach priznávaný nárok v\nprípadoch smrteľného následku trestného činu.\n3.3. S poukazom na uvedené konštatoval, že hoci žalobcovia v konaní dostatočným spôsobom\npreukázali výrazný zásah do svojho práva na ochranu svojej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromného\nživota, tento zásah nepredstavuje taký intenzívny zásah, ktorý by svojou závažnosťou mohol\npresiahnuť závažnosť zásahu trestného činu so smrteľným následkom, teda zásahu smerujúcemu proti\nnajcennejšiemu ľudskému právu, právu na život. Z tohto dôvodu pri rozhodovaní o výške náhrady\nnemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom vychádzal z ustanovení § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017\nZ.z., podľa ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok\nna vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy\nmesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného\nčinu a ak bola trestným činom spôsobená smrť a je len jedna pozostalá obeť násilného trestného\nčinu, ktorá bola odkázaná výživou na zomretého, má nárok na vyplatenie odškodnenia vo výške\npäťdesiatnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom\ndošlo k spáchaniu trestného činu. Ozrejmil, že v čase nesprávneho úradného postupu žalovaného, tj.\ndňa 27.06.2017 predstavovala minimálna mzda v súlade s Nariadením vlády č. 280/2016 Z. z. sumu\n435,- eur. Dvadsaťpäťnásobok minimálne mzdy, ktorý predstavuje hornú hranicu odškodnenia obete\nnásilného trestného činu so smrteľným následkom spáchaným v kalendárnom roku 2017 tak predstavuje\nsumu 10.875,- eur. Uvedená suma teda predstavuje najvyššiu sumu, ktorú je možné priznať jednotlivo\nžalobcom za ujmu, ktorá im bola konaním žalovaného spôsobená. Doplnil, že nezistil v konaní dôvody,\npre ktoré by bolo nevyhnutné individuálne posudzovať prípad žalobcov za tak hodný osobitného zreteľa,\naby súd považoval ujmu žalobcov za vážnejšiu ako je ujma spôsobená násilným trestným činom so\nsmrteľným následkom a teda nemal dôvod sa od uvedeného odkloniť. Uzavrel, že preto vyhovel žalobe\nv časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur pre každého žalobcu jednotlivo, pričom v\nzostávajúcej časti žalobu zamietol.\n3.4. Vo vzťahu k úrokom z omeškania poukázal na súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v\nzmysle ktorej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho\nrozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia, sa dlžník\ndostáva do omeškania (napr. rozhodnutia sp.zn. 7 MCdo 16/2011, 6 Cdo 185/2011, 1 Co 15/1997). Súd\nnebadal žiadne dôvody na odchýlenie sa od uvedenej súdnej praxe a z tohto dôvodu dospel k záveru, že\nak sa žalovaný doposiaľ nedostal do omeškania, keďže mu neuplynula doba plnenia na základe tohto\nrozsudku, nie je dôvod na priznanie nároku na úroky z omeškania v prospech žalobcov a v tejto časti\nžalobu zamietol.\n4. Výrok o trovách konania odôvodnil § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C.s.p. a 262 ods. 1 C.s.p.\na skonštatoval, že žalovaný mal v konaní pomerne vyššiu mieru úspechu, keďže žaloba bola z väčšej\nčasti zamietnutá avšak zo spisu nevyplynulo, že by žalovanému vznikli nejaké trovy konania, preto súd\nrozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n\n5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výroky, ktorým bolo žalobe\nvyhovené a súvisiaci výrok o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zotrval na názore o kumulatívnom nepreukázaní\nzákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Úvodom\npoukázal na prvý a druhý výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré oba znejú na\nplnenie náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni 1/. Vo vzťahu k nároku žalobcu 2/ súd prvej\ninštancie nevyslovil žiaden výrok znejúci na plnenie, ale vychádzajúc z priebehu konania žalovaný zastal\nnázor, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k pisárskej chybe a výrok II. mal znieť na žalobcu 2/.\nNamietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkol súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozhodnutí\nabsentuje jeho jasné a zrozumiteľné odôvodnenia, čo vedie k jeho neúplnosti, nepresvedčivosti a\nnepreskúmateľnosti. Následne v odvolaní zreprodukoval priebeh konania pred súdom prvej inštancie,\nzhrnul žalobcami žalobou uplatnený nárok a jeho dôvody. V celom rozsahu zotrval na všetkých\nsvojich písomných vyjadreniach, ako aj ústnych prednesoch uskutočnených na pojednávaniach vo\nveci samej. Mal za to, že žalobcovia nepreukázali kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre\npriznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom uvedené podľa jeho\nnázoru vyplýva zo súdneho spisu, teda z jednotlivých listinných podkladov vo veci samej a uvedený\nzáver vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že v\ndanom prípade je splnená prvá zákonná podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody, a to\nexistencia nesprávneho úradného postupu a s názorom, že nesprávnosť úradného postupu v tomto\nprípade posudzuje sám. Mal za to, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v súvislosti s\npredmetným trestným konaním a všetkými s tým súvisiacimi úkonmi v súlade so zákonom, a teda\nich postup bol zákonný. Argumentoval, že zo súvisiaceho spisového materiálu, ako aj predložených\nlistinných dôkazov nevyplýva konštatácia nezákonnosti alebo nesprávnosti akéhokoľvek z úradných\npostupov orgánov činných v trestnom konaní. Poukázal na to, že v priebehu konania argumentoval,\npričom s uvedeným sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal a uvedené nezohľadnil, že pri\nzverejnení fotografií a videozáznamu z domovej prehliadky vykonávanej Policajným zborom na oficiálnej\nT.M. stránke Polícia Slovenskej republiky bol kladený dôraz na to, aby bolo zo záznamu zmazané\npopisné číslo domu, evidenčné číslo vozidla, textové dokumenty, fotografie konkrétnych osôb, resp. ich\nidentifikačné údaje a mená. Vo vzťahu k predmetnej domovej prehliadke zdôraznil, že nebol zo strany\nkompetentného orgánu konštatovaný nesprávny úradný postup. Zastal tak názor, že z uvedeného je\nzrejmé, že žiadne rozhodnutie a rovnako ani úradný postup v predmetnom trestnom konaní nemožno\npovažovať za nezákonné alebo nesprávne, nakoľko žiaden na to oprávnený nadriadený orgán akýkoľvek\nrozpor so zákonom ani nesprávnosť rozhodnutí a úradných postupov, ktoré vydaniu akéhokoľvek z\nrozhodnutí bezprostredne predchádzali, nekonštatoval. Ďalej zdôraznil, že opakovane poukazoval na\nto, že žalobcovia ako titul neoznačili nesprávny úradný postup v podobe samotnej domovej prehliadky,\nale až zverejnenie fotografií a videozáznamu z nej, pričom však tieto neobsahovali údaje, na základe\nktorých by bolo možné spoľahlivo stotožniť žalobcov. Rozvinul, že predmetný záznam ani s ním\nsúvisiaca tlačová správa neobsahovali také údaje, na základe ktorých by bolo možné bez akýchkoľvek\npochybností stotožniť žalobkyňu 1/ alebo žalobcu 2/. Skutočnosť, že tretie subjekty (médiá) svojou\ninvestigatívnou činnosťou zverejňovali informácie, ktoré by mohli byť považované za osobné, priamo\nnesúvisí so zverejnením alebo obsahom záznamu, ktorý tieto informácie neobsahoval. Pred zverejnením\nzáznamu boli vykonané opatrenia, ktoré smerovali k zamedzeniu konkretizovania osôb alebo vecí počas\nvykonávania domovej prehliadky, t. j. zo záznamu boli zmazané popisné číslo domu, evidenčné číslo\nvozidla, textové dokumenty, fotografie konkrétnych osôb, resp. ich identifikačné údaje a mená. Odvolateľ\nzastal názor, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal a následne nezohľadnil skutočnosť, že\nžalovaný nezodpovedá za činnosť médií a teda nemôže niesť za zverejnenie nimi zistených informácií,\nktoré však polícia nezverejnila ani verejnosti neposkytla, zodpovednosť. Pričom z obsahu oboch žalôb\nžalobcov vyplýva, že zásahy do ich osobnostnej sféry boli spôsobené aj v dôsledku investigatívnej\nčinnosti médií. Súdom prvej inštancie však nebolo skúmané a jednoznačne preukázané, že ktorý rozsah\ninformácií bol jednoznačne a nepochybne ten, ktorý poškodil žalobcov na ich právach. Uvedené výrazne\nspochybňuje aj existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným\npostupom polície a ujmou žalobcov, keďže nebolo nepochybne tvrdené a tobôž nebolo bezpečne\npreukázané, že výlučne zverejnenie záznamu a fotografií v danom rozsahu žalobcom spôsobilo ujmu na\nich právach, nakoľko priamo zo žaloby, resp. z priebehu konania je zrejmé, že žalobcovia zdôrazňovali\n\naj zverejňovanie a šírenie širších informácií tretími subjektmi, t. j. médiami. Žalovaný ďalej zastal\nnázor, že žalobcovia neosvedčili svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom táto nebola bez\npochybností špecifikovaná. Taktiež žalobcovia nepreukázali danosť nároku, ani priamu a bezprostrednú\npríčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a utrpenou ujmou. Argumentoval, že v rámci\nkonania žalobcovia nijakým nepochybným spôsobom neozrejmili a nešpecifikovali, na základe akých\nskutočností možno odlíšiť ich morálnu ujmu (ktorú v jednotlivých bodoch oboch žalôb popísali zhodne až\nna jeden bod) utrpenú v súvislosti so samotným úkonom domovej prehliadky a následne so zverejnením\nzáznamu a fotografií. S uvedeným sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie a uvedené vo svojom\nrozhodnutí nijako nezohľadnil. Žalobcovia tiež neuviedli a nepreukázali, prečo by prípadné samotné\nkonštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením utrpenej ujmy. V tejto súvislosti\npoukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z. z. obsahuje špecifické podmienky uplatnenia nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, pričom peňažné odškodnenie neprichádza do úvahy automaticky primárne,\nale až sekundárne v prípade, ak by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným\nzadosťučinením utrpenej ujmy, čo však musia nepochybne preukázať žalobcovia (čo sa podľa názor\nžalovaného nestalo). Ďalej dôvodil, že súdy pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú\nujmu musia zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať\nnapríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť\nvzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému\nv súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\nS poukazom na uvedené mal za to, že žalobcovia neodôvodnili existenciu ani výšku požadovanej\npeňažnej náhrady, pretože neuviedli v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž,\naby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať,\nčo v prípade žalobcov nie je žiadnym spôsobom preukázané. Akcentoval, že súd prvej inštancie priznal\nkaždému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.875,- eur, avšak bez jednoznačného\na nepochybného, presvedčivého a preskúmateľného odôvodnenia, na základe akých jednoznačne a\nnepochybne preukázaných skutočností súd prvej inštancie ustálil, že priznanie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v daných sumách je dôvodné a zodpovedajúce aj skutočne utrpenej ujme. Rozvinul,\nže súd prvej inštancie svoju právnu úvahu odôvodnil odkazom na aktuálne účinné znenie zákona č.\n274/2017 Z. z., hoci ako sám konštatoval, v čase zásahu nebol ešte účinný. Žalovaný právnu úvahu\nsúdu prvej inštancie nepovažoval za správnu, pričom mal za to, že takýto postup súdu prvej inštancie\nvýrazne zvýhodňuje postavenie žalobcov proti žalovanému, a to aj napriek tomu, že uvedené konanie\nnie je konaním s ochranou slabšej strany.\n6. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli napadnutý rozsudok ako vecne a právne\nsprávny potvrdiť. Mali za to, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré následne\nsprávne vyhodnotil, na základe čoho dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne právne veci\nposúdil. Zároveň napadnutý rozsudok riadne a detailne odôvodnil a dáva odpoveď na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky pre posúdenie veci.\n7. V ostatných vyjadreniach sporové strany zotrvali na svojej doterajšej argumentácii.\n8. Odvolací súd, viazaný dôvodmi odvolania a jeho rozsahom (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej\ninštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním\nnapadnutých výrokoch zrušiť.\n9. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa tvrdenia, že v konaní žalobcovia nepreukázali existenciu\nnesprávneho úradného postupu, teda postupu nad rámec ustanovení § 6 ods. 1, ods. 2 Trestného\nporiadku, odvolací súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania\nvyplynulo, že záznam z priebehu domovej prehliadky vyhotovil zamestnanec žalovaného ( O.. A.),\nktorý následne zverejnil na sociálnej sieti T. na stránke „Polícia Slovenskej republiky“. Z tohto záznamu\nbolo možné identifikovať žalobcov, lebo boli zverejnené skutočnosti z ich rodinného života a obydlia.\nZverejnením tohto záznamu na sociálnej sieti sa zabezpečila široká publicita tohto záznamu. V dôsledku\ntejto širokej publicity je nesporné, že došlo k závažnému narušeniu dobrého mena, cti a dôstojnosti\nžalobcov.\n\n10. Treba však prisvedčiť odvolateľovi, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko z jeho\nodôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri rozhodovaní o konkrétnej\npriznanej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, každému zo žalobcov. Súd prvej inštancie totiž\nv napadnutom rozsudku v bode 52. - 54. iba bez ďalšieho odkázal na kritéria odškodňovania obetí\ntrestných činov so smrteľnými následkami spáchanými v kalendárnom roku 2017, nevykonal však test\nproporcionality a to porovnaním s inými rozhodnutiami súdov v obdobných veciach v rozhodnom čase.\nPri určovaní náhrady je potrebné, aby súd postupoval tak, aby konečná suma odrážala všeobecne\nprijímanú predstavu o spravodlivosti. Dôležité je uplatnenie zásady proporcionality, pričom súd má pri\nrozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy porovnávať daný prípad s už priznanými náhradami\nnemajetkovej ujmy v skutkovo podobných prípadoch. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nby súd nemal postupovať kategoricky a formalisticky a porovnávať náhradu nemajetkovej ujmy s\nprípadmi, v ktorých súd priznával peňažnú náhradu v úplne odlišných prípadoch, postavených na inom\nprávnom základe, vychádzajúc z kritérií stanovených napr. iným právnym predpisom, ku ktorému existuje\nurčitá osobitná súdna prax. Súd pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy, ale na druhej strane ani nesmie\nbagatelizovať závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy priznávaním neprimerane nízkych, ba dokonca\nžiadnych náhrad.\n11. Súd prvej inštancie pochybil aj v tom, že vo výrokovej časti rozhodnutia uviedol, že žiadna zo\nsporových strán nemá nárok na náhradu trov konania a v odôvodnení ( v bode 58. ) uviedol, že hoci mal\nžalovaný v konaní pomerne vyššiu mieru úspechu, nárok na náhradu trov konania mu nepriznal, pretože\nmu v konaní žiadne nevznikli. Výroková časť rozsudku je teda v rozpore s odôvodnením, čo spôsobuje\njeho zmätočnosť. Napokon pochybenie súdu prvej inštancie spočíva aj v tom, že uznesením zo dňa 22.\napríla 2025, č.k. B3-62C/104/2020-298 síce opravil druhý výrok svojho rozsudku vo vzťahu k žalobcovi\n2/, opravu zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.03.2025 ( č.l. 243a), na ktorom došlo aj k vyhláseniu\nrozsudku už neopravil, teda nedal ju do súladu s písomným vyhotovením rozhodnutia. Navyše v ESS\nsa zvuková nahrávka z tohto pojednávania nenachádza, odvolací súd nemôže uskutočniť ani prieskum\ntoho, ako bol rozsudok vyhlásený.\n12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich\nvýrokoch ( I. a II. výrok) ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania ( IV. výrok) v\nzmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.\nÚlohou súdu prvej inštancie bude vo veci opätovne rozhodnúť a odôvodnenie rozhodnutia vypracovať\ntak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., s tým, že riadne špecifikuje a zdôvodní výšku žalobcom\npriznanej nemajetkovej ujmy za nimi uvedený nesprávny úradný postup, riadiac sa právnym názorom\nvysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 2 C.s.p.); v novom rozhodnutí o veci súd\nprvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).\n13. Zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá nebol\nnapadnutý odvolaním a preto nadobudol právoplatnosť.\n14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nstrana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nc/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\nd/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\ne/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).\n\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /\ndovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n( § 429 ods. 2 C.s.p. ).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "62C/104/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "4a75a1fb-9048-481a-b1cf-e3f7cc57b770:78d32c9e-7aee-41e6-af4c-88601867795e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7112223319.1", "spisova_znacka": "7Cdo/100/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/100/2017 z 16. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7112223319.1"}, {"guid": "e6e9a997-f4ba-4c01-953b-1f883f4ff3ee:8e09eeae-3d58-4d90-9d8d-999a44c50528", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1", "spisova_znacka": "7MCdo/16/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/16/2011 z 26. 9. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-09-26", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1"}], "citovane_v": []}