Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1To/4/2026 1319010846 27. 05. 2026 JUDr. Zuzana Molnárová ECLI:SK:KSBA:2026:1319010846.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Petra Šamka a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovaného C.. R. X., pre pokračovací prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III, proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I č.k. B3-46T/107/2019-1578 z 26. septembra 2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. mája 2026, pomerom hlasov 3:0, takto rozhodol: Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora z a m i e t a. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-46T/107/2019 z 26.09.2025 bol obžalovaný C.. R. X., podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. 4Pv 288/2016 z 10.10.2019 pre skutok právne kvalifikovaný ako pokračovací prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, na skutkovom základe, že ako konateľ obchodnej spoločnosti D. W., s.r.o., so sídlom O. XX, J., IČO: XX XXX XXX, ktorý mal podľa § 135a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov povinnosť vykonávať pôsobnosť konateľa s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, takto nekonal, keď • dňa 01.07.2014 uzatvoril v mene spoločnosti D. W., s.r.o. ako mandant so spoločnosťou S., s.r.o. so sídlom C. 8, J., IČO: XX XXX XXX ako mandatárom zmluvu o sprostredkovaní obchodných služieb, ktorej predmetom bol záväzok mandatára spracovávať údaje o dlžníkoch pre potreby importovania do systému mandanta, konkrétne údaje o dlžníkoch klientov, ich záväzkoch voči klientom mandanta v elektronickej podobe podľa potrieb mandanta, kopírovanie a archivovanie údajov na USB prenosnom disku, a následne na základe tejto zmluvy vystavila spoločnosť S., s.r.o. ako dodávateľ spoločnosti D. W., s.r.o. ako odberateľovi: - Faktúru č. 2014066 zo dňa 31.07.2014 na sumu 1.800,- € s DPH, - Faktúru č. 2014067 zo dňa 15.08.2014 na sumu 1.411,82 €, - Faktúru č. 2014072 zo dňa 28.08.2014 na sumu 1.800,- €, - Faktúru č. 2014080 zo dňa 15.09.2014 na sumu 894,78 €, - Faktúru č. 2014085 zo dňa 02.10.2014 na sumu 1.800,- €, - Faktúru č. 2014089 zo dňa 13.10.2014 na sumu 1.034,53 €, - Faktúru č. 2014098 zo dňa 04.11.2014 na sumu 1.800,- €, - Faktúru č. 2014102 zo dňa 14.11.2014 na sumu 1.322,24 €, - Faktúru č. 2014118 zo dňa 08.12.2014 na sumu 5.315,59 €, - Faktúru č. 2014133 zo dňa 05.01.2015 na sumu 2.686,80 €, - Faktúru č. 2014139 zo dňa 12.01.2015 na sumu 867,22 €, - Faktúru č. 2015014 zo dňa 01.02.2015 na sumu 1.800,- €,
- Faktúru č. 2015016 zo dňa 13.02.2015 na sumu 1.465,36 €, - Faktúru č. 2015023 zo dňa 28.02.2015 na sumu 860,81 €, - Faktúru č. 2015024 zo dňa 28.02.2015 na sumu 1.800,- €, - Faktúru č. 2015033 zo dňa 07.04.2015 na sumu 1.800,- €, - Faktúru č. 2015040 zo dňa 07.04.2015 na sumu 3.600,- €, - Faktúru č. 2015046 zo dňa 15.04.2015 na sumu 1.420,33 €, - Faktúru č. 2015052 zo dňa 04.05.2015 na sumu 1.800,- €, - Faktúru č. 2015057 zo dňa 04.05.2015 na sumu 600,- €, - Faktúru č. 2015063 zo dňa 31.05.2015 na sumu 1.800,- €, - Faktúru č. 2015066 zo dňa 05.06.2015 na sumu 796,60 €, - Faktúru č. 2015067 zo dňa 08.06.2015 na sumu 4.611,60 €, - Faktúru č. 2015073 zo dňa 30.06.2015 na sumu 3.960,- €, - Faktúru č. 2015077 zo dňa 08.07.2015 na sumu 472,88 €, - Faktúru č. 2015090 zo dňa 31.07.2015 na sumu 1.800,- €, - Faktúru č. 2015099 zo dňa 14.08.2015 na sumu 539,06 €, - Faktúru č. 2015103 zo dňa 31.08.2015 na sumu 1.800,- €, v celkovej výške 51.649,62 €, ktoré obžalovaný uhrádzal z účtu spoločnosti D. W., s.r.o. číslo XXXXXXXXXX/XXXX na účet spoločnosti S., s.r.o. číslo XXXXXXXXXX/XXXX, pričom ako dôvody fakturácie boli uvedené služby v zmysle Mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014, avšak fakturované služby neboli spoločnosti D. W., s.r.o. poskytované, taktiež tieto deklarované služby si vykonávala spoločnosť D. W., s.r.o. sama a teda nebol dôvod na uzatvorenie Mandátnej zmluvy o sprostredkovaní obchodných služieb a odoberanie deklarovaných služieb, • z účtu spoločnosti D. W., s.r.o. číslo XXXXXXXXXX/XXXX uhradil na účet spoločnosti Q. S. D., s.r.o., v tom čase so sídlom v E., X. XX, IČO: XX XXX XXX finančné prostriedky na základe faktúr vystavených spoločnosťou Q. S. D., s.r.o., a to číslo XXXXXXX s dátumom vystavenia 01.09.2015 na sumu 870,- € za lektorské služby, ktorú uhradil dňa 21.09.2015 a číslo XXXXXXX s dátumom vystavenia 17.09.2015 na sumu 1.893,50 € za poradenské služby a 6 hodín koučingu, ktorú uhradil dňa 25.09.2015, pričom deklarované služby na vystavených faktúrach dodané neboli, čím spôsobil spoločnosti D., S.A., so sídlom B. XXX, D., G. republika, na ktorú prešiel nárok na náhradu škody, škodu v celkovej výške 54.413,12 €, oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku bola poškodená spoločnosť D., S.A., so sídlom B. XXX, D., G. republika, s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces. Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení, podal prokurátor odvolanie nesúhlasiac s oslobodzujúcim výrokom. Písomné dôvody odvolania prokurátor súdu doručil dňa 06.11.2025, pričom primárne vytkol, že odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s ustanovením § 168 Trestného poriadku a súd dokazovanie nevyhodnotil a teda nie sú známe právne úvahy, akými sa pri rozhodovaní spravoval. Nestotožnil sa s úvahou súdu, že zo strany spoločnosti S. s.r.o. skutočne dochádzalo k plneniu služieb pre spoločnosť D. W. s.r.o. ani s konštatovaním súdu, že sa jedná o pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a spoločnosťou. Podľa prokurátora je nepochybné, že v danej veci boli vystavené faktúry (aj v skutkovej vete obžaloby rozvedené), ale samotná existencia daných faktúr žiadnym spôsobom nepreukazuje, že k deklarovaným službám, ktoré boli fakturované, aj v skutočnosti došlo. V nadväznosti na uvedené dal do pozornosti výpoveď svedka F. Q., podľa ktorého disponovali riadne vystavenými faktúrami a prebehli aj platby. Tento svedok sa mal dotazovať obžalovaného na uvedené a tento mu mal oznámiť, že sa jednalo o akúsi odmenu pre neho (obžalovaného), ktorú si vlastne touto formou vybral a tiež dáva do pozornosti, že keď obžalovaný zo spoločnosti D. W. s.r.o. odišiel, už žiadne faktúry z firmy S. s.r.o. neprišli „a projekt zjavne nepokračoval“.
Podľa odvolateľa na podklade výpovede tohto svedka potom obžalovaný konal v rozpore so svojimi povinnosťami. V nadväznosti poukázal aj na výpoveď svedka P. C. s tým, že odvolateľ zdôrazňuje, že menovaný svedok by určite o projekte (služby S. s.r.o pre D. W. s.r.o.) vedel a tiež dal do pozornosti výpoveď svedka C. N., podľa ktorého obžalovaný „vyberal peniaze ich spoločnosti cestou spoločnosti S. s.r.o.“, ktorej platil faktúry. Nesúhlasí ani s úvahou súdu prvého stupňa o nenaplnení subjektívnej stránky, pretože podľa prokurátora sa jednalo o úmyselné konanie, pričom poukázal na znenie ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka. Tiež vytkol nesprávnosť rozsudku v tom, že súd obžalovaného C.. R. X. oslobodil z dôvodu § 285 písm. b/ Trestného poriadku a potom nerozumie prečo súd dával do pozornosti, že prichádzajú do úvahy dve alebo viaceré verzie skutkového deja a teda uplatnil zásadu in dubio pro reo, čo nekorešponduje s rozhodnutím súdu, že skutok nie je trestným činom. Záverom zdôraznil, že sa jedná o zločin a to vzhľadom na výšku škody (54 413,12 €) a teda jedná sa o závažnú protiprávnu činnosť a potom neprichádza do úvahy zásada ultima ratio. S poukazom na rozvedené má za to, že vina obžalovanému bola riadne preukázaná a preto navrhol aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K dôvodom odvolania poskytol vyjadrenie obžalovaný C.. R. X. prostredníctvom obhajcu písomným podaním doručeným súdu dňa 26.11.2025 a primárne skonštatoval, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, pričom vyhodnotenie výpovedí svedkov F. Q., P. C., C. N. a I.. M. D. súdom prvého stupňa, je správne. Výpovede vyššie uvedených svedkov rozhodne nie sú dôkazmi usvedčujúcimi obžalovaného z protiprávneho konania. Navyše výpovede týchto svedkov sú vyvrátené inými dôkazmi (výpoveďami W.. K. Y., S. E. a C.. P. J.) ako aj listinnými dôkazmi vrátane listinných dôkazov zadovážených z Daňového úradu Bratislava zo dňa 23.10.2024. Obžalovaný zastáva názor, že „Ak by išlo o fiktívne faktúry ako tvrdili svedkovia F. Q., P. C., C. N. tak by spoločnosť D. W. s.r.io. ihneď po údajnom zistení takejto skutočnosti musela podať opravné daňové priznanie z dani s DPH za obdobie 7/2014 až 12/2014 a to za každý mesiac samostatne a za rok 2015 za mesiace 1/2015 až 8/2015 vrátane každý mesiac samostatne“. Po takejto daňovej oprave by bolo možné prisvedčiť pravdivosti tvrdenia svedkov. Zvlášť dal do pozornosti rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 19Cpr/19/2016 a v bode 6. vyjadrenia konštatoval: „Súd mal za preukázané vykonaným dokazovaním, ktoré podrobne analyzoval v odôvodnení svojho rozsudku tak, že ich jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a dospel k záveru, že obrana obžalovaného C.. R. X., ktorá spočívala v tvrdení, že jednotlivé fakturácie neboli účtované fiktívne ale právny vzťah existoval sa potvrdila. Naviac súd mal preukázané, že spoločnosť D. W. s.r.o. ani nepodnikla žiadne kroky na vymáhanie platieb na základe údajne fiktívnych faktúr a to od spoločnosti S. s.r.o. a od spoločnosti Q. S. D. s.r.o. a to prostriedkami obchodného alebo občiansko právneho procesného práva. D. D. W. s.r.o. už 8.11.2015 podala trestné oznámenie na OO PZ J. Rača, čo je dôkaz toho, že vznik údajnej škody začala riešiť prostriedkami trestného práva a až neskôr 8.12.2015 podala na Okresný súd Bratislava III žalobu voči C.. R. X.. V oboch prípadoch sa domáhala od C.. R. X. náhrady škody vo výške, ktorá je uvedená v obžalobe. Osobitne správne súd poukázal na to, že Rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn.: 19Cpr/19/2016 zo dňa 20.11.2018 nadobudol právoplatnosť 6.12.2018 a napriek tomu táto spoločnosť pokračovala za účelom získania údajnej škody od obžalovaného prostriedkami trestného práva t.j. v trestnom konaní, kde ju aj naďalej uplatňovala.“ Súhlasí so záverom súdu, že žalovaný skutok nie je trestným činom a rozsudok je presvedčivý a zákonný. Na podklade rozvedeného navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť s prihliadnutím na skutočnosť, že obžaloba neuniesla dôkazné bremeno a nebolo preukázané, že skutok je trestným činom a že ho spáchal obžalovaný. Preskúmavaná trestná vec bola tunajšiemu súdu predložená predkladacou správou dňa 14.01.2026.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátorka krajskej prokuratúry pridržiavajúc sa v celom rozsahu odôvodnenia odvolania okresnou prokuratúrou, navrhla aby súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Obhajkyňa obžalovaného považujúc rozsudok za zákonný, vecne správny a spravodlivý, navrhla odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť, pretože sa cíti nevinným. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd). Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona (1) Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. (2) Podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (1) Kto inému spôsobí malú škodu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu alebo vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, potrestá sa odňatím slobody až na štyri roky. (2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a spôsobí ním väčšiu škodu, alebo Podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku Súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku Ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku Odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd v Bratislave, na podklade riadne a včas podaného odvolania prokurátorom, primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie sú dané. Na podklade podaného odvolania prokurátorom, postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Z predloženého spisového materiálu je zistiteľné, že Okresná prokuratúra Bratislava III, dňa 11.10.2019, pod č.k. 4Pv 288/16/1103-93 podala na obžalovaného C.. R. X. obžalobu pre pokračovací zločin
porušovanie povinnosti pri správe majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona tak, ako je už vyššie v tomto uznesení uvedené, na skutkovom základe opísanom v obžalobnom návrhu. Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom obžalovaného C.. R. X., svedkov F. Q., P. C., C. N. a I.. M. D., W.. K. Y., J. G., S. E., C.. P. J., prečítaním výpovede svedka I. G. a oboznámením listinných dôkazov a rozhodnutie samosudca odôvodnil zodpovedne a podrobne rozvedenými úvahami vychádzajúcimi z vykonaného dokazovania na str. 8 až 12 rozsudku. S uvedenými závermi súdu prvého stupňa odvolací súd bez výhrad súhlasí a tieto si v celom rozsahu osvojuje a ich opätovné rozoberanie a hodnotenie by bolo len opakovaním správnych úvah a záverov, a preto na tieto rezultáty prvostupňového súdu poukazuje a odkazuje a v ďalšom ich len doplní ďalšou podpornou argumentáciou. Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v rámci dokazovania boli produkované také dôkazy, ktoré potvrdzujú obhajobné tvrdenia obžalovaného C.. R. X. a zároveň na strane druhej vyvolali dôvodné pochybnosti o tom, či skutok je vôbec trestným činom. Vo veci konajúci súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku v súlade so zásadou trestného konania uvedenou v § 2 ods. 10 Trestného poriadku vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie všetkých základných skutočností dôležitých pre trestné stíhanie tak, ako to v prejednávanej veci vyplývalo predovšetkým z ustanovenia § 119 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku, ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Aj z dôvodu vyššie uvedeného skutkové zistenia, ktoré viedli súd prvého stupňa k oslobodzujúcemu výroku ohľadne viny napadnutého rozsudku, tak mohli vychádzať (a napokon s poukazom na ďalej uvedené aj vychádzajú) z výsledkov nielen úplného, ale aj zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedajú všetkým kritériám uvedeným v § 2 ods. 10 Trestného poriadku. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a tiež (a zvlášť) akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona, s ktorými sa aj odvolací súd bez zásadných výhrad stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na správne a v podstate aj úplné, poukazuje. Súd prvého stupňa k týmto skutkovým zisteniam totiž dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda jednotlivo aj v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. Súd prvého stupňa pri hodnotení ním vykonaného dokazovania v prejednávanej veci tiež, a podľa názoru odvolacieho súdu aj opodstatnene rešpektoval aj jedno zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“, z ktorého vyplýva pre súd povinnosť rozhodnúť v prospech obvineného, ak zostanú dôvodné pochybnosti o niektorej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, jednak ďalšie pravidlo, v zmysle ktorého nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina (ktorú obvinený nie je v konečnom dôsledku ani povinný dokazovať). Podľa názoru odvolacieho súdu odvolaním prokurátora je súdu prvého stupňa vytýkané hodnotenie vykonaných dôkazov v rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, neobsahuje žiadne také konkrétne skutočnosti a okolnosti, ktoré by jednotlivo alebo vo svojom súhrne v prejednávanej veci jednak nasvedčovali tomu, že k namietaným skutkovým zisteniam súd prvého stupňa dospel postupom nezodpovedajúcim zásadám logického myslenia a uvažovania, jednak spochybňovali opodstatnenosť použitia jedného zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“.
Obžalovanému C.. R. X. je obžalobou kladené za vinu, že ako konateľ obchodnej spoločnosti D. W. s.r.o. nevykonával pôsobnosť konateľa s odbornou starostlivosťou, keď dňa 01.07.2014 v mene uvedenej spoločnosti ako mandant uzatvoril so spoločnosťou S. s.r.o. (ako mandatárom) zmluvu o sprostredkovaní obchodných služieb s tým, že mandatár mal spracovávať údaje o dlžníkoch pre potreby importovania do systému mandanta, pričom spoločnosť S. s.r.o. ako dodávateľ služieb vystavila faktúry (v počte 28 za obdobie od 31.07.2014 do 31.08.2015 - špecifikované v skutku obžaloby) v celkovej výške 51.649,62€, ktoré obžalovaný uhradil z účtu spoločnosti D. W. s.r.o., i napriek tomu, že fakturované služby dodané neboli a ani nebol dôvod na uzatvorenie predmetnej mandátnej zmluvy a tiež sa mu kladie za vinu, že z účtu spoločnosti D. W. s.r.o. uhradil spoločnosti Q. S. D. s.r.o. faktúry na sumu 870€ a 1.893,50€, pričom služby deklarované na vystavených faktúrach neboli dodané a teda uvedeným konaním poškodil spoločnosť D. W. s.r.o. v celkovej sume 54.413,12 €. Súd prvého stupňa v rozsahu strán 3 až 6 rozsudku rozviedol výpovede jak obžalovaného C.. R. X. tak aj vypočutých svedkov: F. Q., P. C., C. N., I.. M. D., W.. K. Y., J. G., S. E., C.. P. J., I.. O. G., resp. prečítaných výpovedí z prípravného konania svedka I. G. a tiež na strane 7 odôvodnenia rozsudku podrobne rozviedol v konaní pred súdom oboznámené listinné dôkazy vrátane rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 19Cpr/19/2016 zo dňa 20.11.2018, právoplatný dňa 17.01.2019. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s úvahami a závermi, ktoré prvostupňový súd poskytol (str. 8 až 12 odôvodnenia rozsudku), považujúc ich za správne a to jak ohľadne úvah k jednotlivým znakom žalovaného trestného činu a v zhode s konštatovaním prvostupňového súdu tiež zastáva názor, že v konaní nebola preukázaná existencia porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku obžalovaného ako konateľa spoločnosti, ktorý správny názor dopĺňa o nasledovné úvahy a závery. Skutková podstata trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona (účinného od 06.08.2024) predpokladá, že páchateľom tohto trestného činu môže byť len špeciálny subjekt - osoba, ktorej bola všeobecne záväzným právnym predpisom, právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným spôsobom zverená opatera alebo správa cudzieho majetku. Objektom tejto skutkovej podstaty je záujem spoločnosti na ochrane cudzieho majetku, ktorý osoba spravuje na základe všeobecne záväzného predpisu, rozhodnutia súdu alebo zmluvy. Základným znakom objektívnej stránky je porušenie právnej povinnosti. Z hľadiska subjektívnej stránky daného trestného činu sa vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom postačí aj nepriamy úmysel. Úmyselným zavinením musia byť pokryté všetky znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu. To znamená, že úmysel sa musí vzťahovať nielen na konanie páchateľa, ale aj na spôsobenie následku - škody. Páchateľ teda musí vedieť, že svojím konaním poruší chránený objekt skutkovej podstaty trestného činu a musí byť minimálne uzrozumený s tým, že jeho konanie je spôsobilé objekt narušiť (nepriamy úmysel) a zároveň páchateľ musí vedieť a byť minimálne uzrozumený (nepriamy úmysel) s tým, že jeho konaním bude následok spôsobený - vznikne škoda na cudzom majetku. Cudzím majetkom sú akékoľvek majetkové hodnoty, ktoré nie sú vo vlastníctve páchateľa. Opatrovanie alebo spravovanie cudzieho majetku znamená, že páchateľ koná alebo nekoná tak, aby bola zachovaná existencia majetku, jeho hodnota, funkčnosť a pod.. K odvolacím námietkam prokurátora, okrem správnych úvah prezentovaných súdom prvého stupňa, nadriadený súd dodáva: Je nutné uviesť, že prokurátor svoje argumenty o preukázanom protiprávnom konaní obžalovaného Mgr. R. X. stavia najmä na výpovediach svedkov F. Q., P. C., C. N., ale poukazuje len na časť vykonaných dôkazov, avšak súd má povinnosť hodnotiť všetky dostupné a vykonané dôkazy individuálne ako aj v ich súhrne, čo aj v danej veci prvostupňový súd zodpovedne vykonal a dospel k záveru, že dôkazmi nebolo preukázané konanie tvrdené v obžalobnom návrhu vo vzťahu k obžalovanému. Ak prokurátor zdôrazňuje výpovede vyššie uvedených svedkov, je potrebné zdôrazniť, že opomína ďalšie vo veci vykonané dôkazy, najmä výpovede nielen obžalovaného C.. R. X., ale najmä svedkov W..
K. Y., I. G. (z prípravného konania), S. E. a C.. P. J. a podporne aj výpovede svedkov W.. G. V., C.. T. X. ako aj podstatné listinné dôkazy. Výpovede svedkov W.. K. Y., S. E. a Mgr. P. J. súd v odôvodnení rozsudku rozviedol na stranách 5 až 6 a menovaní svedkovia potvrdili výpoveď obžalovaného. Teda jak v prípravnom konaní tak aj na hlavnom pojednávaní potvrdili, že spoločnosť S. s.r.o. skutočne a reálne vykonávala služby, na podklade uzatvorenej mandátnej zmluvy, pre firmu D. W. s.r.o., pričom mandátnu zmluvu podpisovala za S. s.r.o. C.. P. J. a za D. W. obžalovaný. Zhodne uviedli, že v prospech D. W. s.r.o. spracovávali údaje, ktoré im boli doručované na USB kľúči, tieto údaje vkladali do excelovej tabuľky a po spracovaní ich opäť na USB kľúči odovzdali obžalovanému, t.j. spoločnosti D. W. s.r.o.. Uvedení svedkovia v prospech obžalovaného vypovedali nielen v prípravnom konaní, ale aj na hlavnom pojednávaní: W.. K. Y. na čl. 1523, S. E. na čl. 1531 a C.. P. J. na čl. 1535 a v prospech obžalovaného vyznieva aj z prípravného konania prečítaná výpoveď svedka I. G.. Ak prokurátor preferuje výpovede svedkov F. Q., P. C., C. N., je potrebné v zhode s obžalovaným konštatovať, že tieto výpovede rozhodne nie sú dôkazmi usvedčujúcimi obžalovaného z protiprávneho konania popísaného v obžalobe. Jedná sa len o ničím nepodložené subjektívne názory menovaných svedkov, ktoré nenachádzajú odraz v zadovážených a súdom vykonaných dôkazoch. K prokurátorom uvádzaným tvrdeniam, že existencia faktúr nepreukazuje dodanie služieb vo faktúrach rozvedených jednak spoločnosťou S. s.r.o. a ani spoločnosťou Q. S. D. s.r.o. pre firmu D. W. s.r.o., je potrebné zdôrazniť, čo urobil aj súd prvého stupňa, že dôkazmi nebolo preukázané, že by faktúry boli vystavené neoprávnene a teda služby neboli dodané, i keď boli zaplatené. Odvolací znovu dáva do pozornosti, že proti týmto tvrdeniam obžaloby stoja výpovede nielen obžalovaného a svedkov svedkov W.. K. Y., S. E. a C.. P. J. a tiež výpoveď I. G., ale aj listinné dôkazy v podobe vyjadrenia daňového úradu, že nedošlo k úprave daňových priznaní, pretože faktúry boli fakturované s DPH a potom spoločnosť D. W. s.r.o. zaplatením faktúry s DPH mala nárok, aby za jednotlivé mesiace si odpočítala zaplatené DPH z priznanej dane DPH, ktorú spoločnostiam zaplatila. Teda v prospech obžalovaného svedčia aj listinné dôkazy, ktoré súd rozviedol v odôvodnení na str. 7 napadnutého rozsudku a správne ich vyhodnotil v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi na strane 8 a 9 a na tieto aj obžalovaný poukázal v bodoch 4 a 5 svojho vyjadrenia k odvolaniu prokurátora. Možno súhlasiť s tvrdením že vykonaným dokazovaním nebola obrana obžalovaného vyvrátená. Inak povedané v celom konaní nebol prokdukovaný žiaden presvedčivý dôkaz preukazujúci, že faktúry boli fiktívne a že služby dohodnuté medzi firmami D. W. s.r.o. a S. s.r.o. a Q. S. D. s.r.o. v prospech spoločnosti D. W. s.r.o. neboli vôbec dodané. Opak tvrdia nielen obžalovaný a svedkovia W.. K. Y., S. E. a C.. P. J. a I. G., ale podporne aj I.. M. D., ktorý síce o spolupráci s S. s.r.o. nič nevedel, ale vypovedal, že „Poliaci chceli aj spracovanie dát“ a informácie spracovával a nahrával do programu „Windikátor“, čo však neznamená, že sa nemohlo jednať o nahrávanie dát spracovaných práve spoločnosťou S. s.r.o. pre D. W. s.r.o. na podklade uzatvorenej mandátnej zmluvy. Ak prokurátor zdôrazňuje, že zo strany obžalovaného C.. R. X. sa jednalo o úmyselné protiprávne konanie, odvolací súd dodáva: Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom postačuje aj nepriamy úmysel. Úmyselné zavinenie obžalovaného musí byť, napriek častej náročnosti a zložitosti dokazovania, nepochybne preukázané. Úmyselným zavinením musia byť pokryté všetky momenty konania obžalovaného, teda všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, konanie aj následok, pričom v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej zavinenie sa vzťahuje na priebeh páchateľovho činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a ktorý zodpovedá znakom skutkovej podstaty trestného činu. Zavinenie sa teda vzťahuje na podstatné skutočnosti, ktoré tvoria páchateľov skutok a musí sa vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom skutkovej podstaty trestného činu. Ak by sa zavinenie nevzťahovalo na čo i len niektorú z požadovaných skutočností, nie je daná subjektívna stránka a preto je vylúčená trestná zodpovednosť páchateľa. Nestačí, že páchateľ iba úmyselne konal, ale je potrebné, aby aj úmyselne porušil alebo
ohrozil záujem chránený zákonom. Ďalej z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa úmysel vzťahuje len na niektoré skutočnosti, ktoré tvoria súčasť skutkovej podstaty a na niektoré sa vzťahuje napríklad nedbanlivosť, hoci aj vedomá, nemôže ísť o úmyselný trestný čin. V preskúmavanej veci sa pre naplnenie skutkovej podstaty žalovaného trestného činu podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona vyžaduje záver o úmysle obžalovaného, zahŕňajúcom porušenie konkrétnej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok a tiež spôsobenie škody, zodpovedajúci skutkovým zisteniam ustálenými v skutkovej vete. Je potrebné uviesť, že odvolateľ odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej argumentácie použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S týmito námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o nepreukázaní zavinenia obžalovaného vo vzťahu k žalovanej trestnej činnosti. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré vyviňujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 <http://merit.slv.cz/I.US8/96>, III. ÚS 197/02 <http://merit.slv.cz/III.US197/02>, III. ÚS 284/08 <http://merit.slv.cz/III.US284/08>). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z 13.12.2016). Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o oslobodení obžalovaného Mgr. R. X., nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o oslobodení z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.
Odvolací súd teda s prihliadnutím na uvedené skutočnosti a pri vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov musí v súlade so závermi prvostupňového súdu jednoznačne konštatovať, že dôkazy vykonané v prejednávanej veci v súlade s Trestným poriadkom na hlavnom pojednávaní nepreukazujú bez dôvodných pochybností skutočnosti, ktoré sú uvedené v podanej obžalobe, a to z toho pohľadu, že žalovaný skutok je trestným činom. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ustanovenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a nie jednostranne ako je uvedené v odvolaní, pričom prvostupňový súd dospel po vykonanom dokazovaní ohľadom podanej obžaloby k správnemu záveru. Všeobecne odvolací súd dodáva: Na uznanie viny obžalovaného zo spáchania určitého skutku sa podľa zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie ohľadom viny o jednoznačne zistené a bezpečne preukázane fakty, a nie iba o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorý z možných variantov skutku zodpovedá skutočnosti, musí súd zvoliť tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, resp. ak existujú rozpory alebo nedostatočné dôkazy na rozhodnutie o uznaní viny, musí tieto súd vyhodnotiť v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio pre reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného). Pre uznanie viny nemožno rozhodnutie zakladať na nejednoznačných záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti. Obžalovanému musí byť vina preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech obžalovaného (in dubio pre reo). Zo zásady in dubio pro reo tiež vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obžalovaného. Vzhľadom k dôkazom vykonaným v konaní pred súdom s prihliadnutím na zásadu uvedenú v ustanovení § 2 ods. 19 Trestného poriadku je odvolací súd presvedčený o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a závery prezentované v rozhodnutí si osvojuje. V odseku 4 ustanovenia § 2 Trestného poriadku je upravená zásada prezumpcie neviny a táto zásada vychádza z čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázané vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a teda obžalovaný aj v danom konkrétnom prípade nemá povinnosť svoju nevinu dokazovať. Teda zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného. Teda obvinenému musí byť vina jednoznačne a bez pochybností preukázaná. S poukazom na vyššie rozvedené rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.