Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1To/74/2025 1319010417 28. 01. 2026 JUDr. Zuzana Molnárová ECLI:SK:KSBA:2026:1319010417.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Petra Šamka a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovaného F.. P. F. X.., pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III a poškodenej spoločnosti M. D. Q. of B. s.r.o., proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I č. k. B3-2T/41/2019-489 z 03. apríla 2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. januára 2026, pomerom hlasov 3:0, takto rozhodol: I. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora z a m i e t a. II. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie poškodenej spoločnosti M. D. Q. of B. s.r.o., B., J. námestie 4, D.: XX XXX XXX z a m i e t a. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-2T/41/2019 z 03.04.2025 bol obžalovaný F.. P. F. X.., podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III č.k. 4Pv 470/17/1103 z 21.05.2019 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, na skutkovom základe, že ako bývalý konateľ spoločnosti M. B. s.r.o. využil skutočnosť, že aj po ukončení jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti, naďalej disponoval prístupom k bankovému účtu spoločnosti prostredníctvom služby internet banking, ako aj bankomatovou kartou týkajúcou sa predmetného účtu a v období od 07.07.2017 do 31.07.2017 vykonal bez vedomia konateľov spoločnosti z účtu IBAN: Q XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v K. banke, a.s. nasledovné bankové prevody - dňa 10.07.2017 previedol sumu 20 000 Eur v prospech účtu Q. základnej školy M., A. XX, B. - dňa 19.07.2017 previedol sumy 45 604 Eur a 16 027 Eur v prospech účtu Q. základnej školy, A. XX, B. - dňa 07.07.2017 previedol sumu 600 Eur v prospech účtu Q. gymnázia M., A. XX, B., a taktiež bez vedomia konateľov zrealizoval nasledovné platby bankomatovou kartou vedenou k predmetnému účtu: -dňa 10.07.2017 platbu kartou v sume 184,30 Eur -dňa 18.07.2017 platbu kartou v sume 229,41 Eur -dňa 31.07.2017 platbu kartou v sume 34,38 Eur, pričom v období pred realizáciou vyššie uvedených bankových prevodov, respektíve realizáciou platieb bankomatovou kartou podnikol ešte ako konateľ spoločnosti M. B. s.r.o. bez vedomia spoločníkov spoločnosti, právne kroky za účelom prevodu práv a povinností zriaďovateľa Q. základnej školy M. a Q. gymnázia M. zo spol. M. B. s. r. o. na občianske združenie M. B., o. z., ktorého je on predsedom (rozhodnutím Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 22.06.2017 k zmene pôsobnosti
zriaďovateľa) teda vyššie uvedené bankové prevody respektíve platby bankomatovou kartou zrealizoval v čase keď spoločnosť M. B. s.r.o. už nebola zriaďovateľom oboch uvedených škôl, čím bola konaním obvineného poškodenej spoločnosti M. B., s.r.o., so sídlom v B., ulica A. č. XX, IČO: XX XXX XXX, spôsobená celková škoda vo výške 82 679,09 Eur, oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku bola poškodená spoločnosť M. B. s.r.o., so sídlom v B., ulica A. č. XX, IČO: XX XXX XXX s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie prokurátor a poškodený a to ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré písomne odôvodnili. Prokurátor podaním doručeným súdu dňa 10.06.2025 uviedol, že odvolanie smeruje v neprospech obžalovaného do výroku o jeho oslobodení a poškodená spoločnosť M. D. Q. of B. s.r.o. uviedla, že odvolanie smeruje do výroku o škode a dôvody súdu doručila dňa 11.06.2025. Prokurátor k dôvodom odvolania primárne konštatoval, že s rozhodnutím a argumentáciou súdu sa nestotožňuje a má za to, že vina obžalovanému F.. P. F. X.. bola jednoznačne preukázaná a to výpoveďami svedkov J. L. a D. B. a tiež zabezpečenými listinnými dôkazmi s tým, že obaja svedkovia vypovedali obsahovo zhodne. Prokurátor poukazuje na výpovede oboch menovaných svedkov konštatujúc, že obžalovaný bez vedomia spoločníkov M. B. zabezpečil najskôr zmenu zriaďovateľskej pôsobnosti k obom školám na svoje občianske združenie, pričom danú skutočnosť im neoznámil a následne svojvoľne prevádzal finančné prostriedky patriace pôvodnému zriaďovateľovi na účty škôl. Poukázal na to, že svedok D. B. poprel, že by obžalovanému udelil akýkoľvek súhlas na uskutočnenie bankových prevodov. Ohľadne ďalších svedkov, ktorí vypovedali v prospech obžalovaného (F.. P. K., T. L., F.. Q. Q. a P. B.) prokurátor konštatuje, že sú síce zhodné, ale v rozpore s listinnými dôkazmi, pričom upozorňuje na fakt, že sa jedná o radových členov občianskeho združenia, ktorého predsedom je práve obžalovaný. Obhajobné tvrdenia obžalovaného vyhodnotil ako tendenčné a účelové. K tvrdeniu obžalovaného, že na zmenu zriaďovateľa nepotreboval súhlas valného zhromaždenia, sa prokurátor zamýšľa nad tým, či skutočne nebol potrebný súhlas zhromaždenia, pričom má za to, že pravdepodobnosť udelenia takéhoto súhlasu, je nereálna. Zdôraznil, že obžalovaný zmluvou o prevode práv a povinností (ohľadne nového zriaďovateľa) podpísal fakticky sám so sebou a rovnako aj zmluvu o finančnej kompenzácii. Odvolateľ upozornil, že finančné prostriedky prevedené na účet oboch škôl patrili spoločnosti M. s.r.o. a s poukazom na výpoveď svedka J. L. „sa jednalo o peniaze, ktoré patrili škole, ale boli to prostriedky zriaďovateľa M. s.r.o., kde oni vkladali vlastné peniaze ako spoločníci M. s.r.o. okrem obžalovaného“, čo potvrdzujú doklady o pôžičkách. Konštatoval, že obžalovaný jednotlivé platby realizoval v čase keď už nebol konateľom spoločnosti, pričom „vykonaným dokazovaním nebol preukázaný akýkoľvek pokyn, resp. príkaz na realizáciu prevodov, ktorý mal podľa výpovede obžalovaného byť jemu udelený zo strany inej osoby, konkrétne D. B.“ s tým, že podľa prokurátora uvedený svedok poprel udelenie akéhokoľvek príkazu. Potom realizácia platieb bola zo strany obžalovaného podľa prokurátora svojvoľná a teda neoprávnená. Svoje argumenty zhrnul nasledovne: „Obžalovaný F.. P. F., X.., v čase keď prevádzal peňažné prostriedky patriace spoločnosti M., s.r.o., preukázateľne vedel, že bol zbavený funkcie konateľa spoločnosti a to od 30.05.2017. Napriek tomu však následne zneužil skutočnosť, že bola v jeho dispozícii ponechaná platobná karta k účtu spoločnosti a autorizačné oprávnenia k peňažným prostriedkom spoločnosti. Uvedené skutočnosti však obžalovaného v žiadnom prípade nemohli oprávňovať svojvoľne rozhodovať o disponovaní s finančnými prostriedkami spoločnosti, a to ani pri nim tvrdených dobrých úmysloch z
jeho strany. V čase vykonania prevodov finančných prostriedkov neexistoval u obžalovaného žiaden mandát, ktorý by ho na uskutočnenie týchto prevodov oprávňoval a to hlavne v prípade, keď na tieto prevody nebol z vedenia spoločnosti preukázateľne uložený žiadny pokyn a účel takýchto prevodov musel byť vopred schválený spoločníkmi, k čomu nedošlo. Namiesto toho, aby obžalovaný o svojom zámere previesť finančné prostriedky patriace spoločnosti M., s.r.o. informoval zodpovedné osoby v rámci spoločnosti, túto operáciu vykonal samostatne a to potom, čo bez vedomia vedenia spoločnosti vykonal kompletný proces zmeny zriaďovateľskej právomoci na občianske združenie. Vyššie popísané konanie obžalovaného sa javí ako neodôvodnené a nelogické, nekorešpondujúce s tvrdeniami, ktoré uvádzal počas prípravného ako aj súdneho konania, pričom ani jeho procesná obrana prezentovaná počas trestného konania tieto závery nemohla zmeniť. V konaní obžalovaného je tak nutné vnímať jeho jednoznačný úmysel uviesť spoločnosť M., s.r.o. do omylu v otázke jej zriaďovateľskej pôsobnosti nad dotknutými školami a spôsobenie škody na majetku spoločnosti M., s.r.o. prevodom finančných prostriedkov v jej vlastníctve bez akéhokoľvek schválenia vedenia dotknutej spoločnosti....Obžalovaný využil omyl iného (nevedomosť spoločníkov spol. M., s.r.o., o zmene zriaďovateľa Súkromnej základnej školy M. a Súkromného gymnázia M., keď obžalovanému bol zároveň v dobrej viere aj po ukončení jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti, ponechaný prístup k internet bankingu k bankovému účtu spoločnosti, resp., obžalovaný mohol aj naďalej disponovať platobnou kartou k predmetnému účtu) a následne previedol finančné prostriedky patriace spol. M. B., s.r.o., na účet vyššie uvedených škôl (t.j. obohatil iného na škodu cudzieho majetku), ktorých zriaďovateľom bolo však už v čase vykonania predmetných prevodov, resp. predmetných platieb, občianske združenie o.z. B., ktorého bol samotný obžalovaný predsedom, čím bola konaním obžalovaného naplnená objektívna stránka trestného činu podvodu. Vzhľadom k výške spôsobenej škody v sume 82.679.09 EUR, t.i. škoda väčšia na účely Trestného zákona, tu bol zároveň dôvod na aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedenej v odseku 2 Trestného zákona. Obvinený sa trestného činu zároveň dopustil ako subjekt plne trestne zodpovedný, pričom konal v priamom úmysle (subjektívna stránka).“ Čo sa týka odvolacích dôvodov poškodenej spoločnosti, v jej mene splnomocnenec uviedol, že s napadnutým rozsudkom poškodený nesúhlasí a má za to, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a vec nesprávne právne posúdil. Vytkol súdu, že tento nezobral do úvahy skutočnosť, že obžalovaný F.. P. F. X.. bol konateľom poškodeného do 23.06.2017 (podľa výpisu z obchodného registra) a sám priznal, že bankové prevody z účtu poškodeného vykonával od 07.07.2017 do 31.07.2017, tj. nemal žiadne právo na vykonanie prevodov, pričom súd tiež nevzal do úvahy, že prevody robil v prospech občianskeho združenia M. B., ktorého bol predsedom a fakticky toto združenie ovládal a na určitú dobu sa mu podarilo aby sa združenie stalo zriaďovateľom škôl a to bez súhlasu majiteľov a ďalších konateľov. Je presvedčený, že „poza chrbát vlastníkov a ďalších konateľov“ najskôr splnomocnil advokátsku kanceláriu, ktorá vybavila všetky formality ohľadne zmeny zriaďovateľa, pričom všetky písomnosti boli doručované advokátskej kancelárii, čo nasvedčuje „nekalému“ konaniu zo strany obžalovaného. Skonštatoval, že obžalovaný bol z funkcie konateľa odvolaný a i napriek tomu zrealizoval prevod z účtu a platby vo výške 82.679,09€ na ťarchu poškodeného, vlastne „na svoje občianske združenie“. Vytkol súdu, že opomenul, že od 23.06.2017 (od doby čo obžalovaný nebol konateľom), za spoločnosť mali konať všetci konatelia spoločne a vtedy to boli J. L. a D.. L. V. a od menovaných nedostal žiaden pokyn. Tiež vytkol, že súd nezobral do úvahy výpovede svedkov J. L. a D. B., ktorí popreli obhajobné tvrdenia obžalovaného a svedčili v prospech obžaloby. Na podklade rozvedeného požiadal aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, ktorým bude poškodenému priznaná náhrada škody v celej výške. K dôvodom odvolania prokurátora ako aj poškodeného poskytol vyjadrenie obžalovaný prostredníctvom obhajcu, ktoré bolo súdu doručené dňa 21.07.2025 a v tomto k jednotlivým dôvodom odvolania uviedol, že vyhodnotenie skutkového a právneho stavu prokurátorom nemožno akceptovať, pretože nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy. Prokurátor nezohľadnil, že spoločnosť M. B. s.r.o. bola zriaďovateľom základnej školy a gymnázia a obe tieto školy boli prijímateľom štátnych normatívnych príspevkov podľa zákona a teda nemali (finančné prostriedky) patriť spoločnosti M. B. s.r.o.; nezohľadnil, že spoločnosť M. B. s.r.o. platby zahrnuté v skutku riadne účtovne evidovala; nezohľadnil dôkazy v podobe výpovede
svedkyne A. H. vrátane ňou predložených dôkazov (doručila súdu prehľad prijatých normatívnych príspevkov a prevodov) a podľa tohto dôkazu obžalovaný nekonal protiprávne, len zabezpečil to aby normatívne príspevky boli v súlade so zákonom zaslané školám, ktorým patrili; nezohľadnil e-mailovú komunikáciu preukazujúcu, že aj svedok D. B. vedel o prijatých normatívnych príspevkoch, ktoré boli riadne z M. B. s.r.o. prevedené na školy a v tomto smere aj inštruoval obžalovaného. Doplnil, že prokurátor ohľadne platieb bankomatovou kartou (v sume 184,30€, 229,41€ a 34,38€) nenavrhol na hlavnom pojednávaní a ani nevykonal žiadne dôkazy, na podklade ktorých by mal byť obžalovaný uznaný za vinného. Záverom skonštatoval, že súd prvého stupňa v rozsudku „podrobne, logicky a vecne správne“ vyhodnotil všetky vykonané dôkazy a správne rozhodol keď obžalovaného spod obžaloby oslobodil. K odvolacej argumentácii poškodeného uviedol, že aj výrok o odkázaní poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces považuje za správny, avšak za opodstatnenú považuje námietku len ohľadne zmeny obchodného mena poškodeného a zmeny sídla poškodeného. Teda len tento argument môže spôsobiť modifikáciu výroku o škode s tým, že v tomto smere (výroku) odvolací súd môže označiť poškodeného aktuálnym obchodným menom a aktuálnym sídlom a s nárokom na náhradu škody ho postupom podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázať na civilný proces. Preskúmavaná trestná vec bola tunajšiemu súdu predložená predkladacou správou dňa 06.08.2025. Na verejné zasadnutie sa nedostavil obžalovaný F.. P. F. X.., prípisom doručeným súdu dňa 29.12.2025 požiadal aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti, pričom upovedomenie o termíne konania zasadnutia prevzal dňa 22.12.2025, o čom svedčí ním podpísaná doručenka. Potom za splnenia zákonných podmienok § 293 ods. 5, ods. 7 Trestného poriadku odvolací súd konal v neprítomnosti obžalovaného. Konečnými návrhmi strany uviedli: Prokurátorka krajskej prokuratúry pridržiavajúc sa v celom rozsahu odôvodnenia odvolania okresnou prokuratúrou, navrhla aby súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Splnomocnenec poškodeného prehlásil: „My sa pridržiavame písomných dôvodov odvolania. Máme za to, že škoda bola riadne preukázaná a navrhujeme, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.“ Obhajca obžalovaného predniesol: „Ja sa pridržiavam písomného vyjadrenia jak k odvolaniu prokurátora, tak aj k odvolaniu poškodeného. Zastávam presvedčenie, že vykonaným dokazovaním nebol naplnený zákonný znak škody a ani uvedenia do omylu. Rozhodne nešlo o protiprávne konanie zo strany môjho klienta, pretože, ak by tieto platby normatívnych príspevkov nezrealizoval, bolo by to v rozpore so zákonom. Navrhujem, aby bolo odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuté a čo sa týka odvolania poškodeného, dávam na zváženie možnosť nápravy obchodného mena a sídla poškodeného s tým, aby následne bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces podľa § 288 ods. 3 Tr. por.“ Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd). Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona (1) Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku: (1) Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu. Podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku Súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku Ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd (1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku odvolací súd (1) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Krajský súd v Bratislave, na podklade riadne a včas podaného odvolania prokurátorom a aj poškodenou spoločnosťou, primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k podanému odvolaniu sú dané vo vzťahu k poškodenej spoločnosti. Následne na podklade podaného odvolania prokurátorom, postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil že odvolanie prokurátora nie je dôvodné a odvolanie poškodeného je podané neoprávnenou osobou. Z predloženého spisového materiálu je zistiteľné, že Okresná prokuratúra Bratislava III, dňa 24.05.2019, pod č.k. 4Pv 470/17/1103-37 podala na obžalovaného F.. P. F. X.. obžalobu pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona tak, ako je už vyššie v tomto uznesení uvedené, na skutkovom základe opísanom v obžalobnom návrhu. Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie prečítaním výpovede obžalovaného z prípravného konania (požiadal o vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti), výsluchom svedkov: J. L., zástupcu poškodenej spoločnosti, F.. P. K., D. B., T. L., A. H., F.. Q. Q., P. B., bola prečítaná výpoveď svedkyne P.. F. K. X. a oboznámením listinných dôkazov a rozhodnutie predsedníčka senátu odôvodnila úvahami zodpovedne a podrobne rozvedenými na str. 13 až 16 rozsudku. S uvedenými závermi súdu prvého stupňa odvolací súd bez výhrad súhlasí a tieto si v celom rozsahu osvojuje a ich opätovné rozoberanie a hodnotenie by bolo len opakovaním správnych úvah a záverov
a preto na tieto rezultáty prvostupňového súdu poukazuje a odkazuje a v ďalšom ich len doplní ďalšou podpornou argumentáciou. Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v rámci dokazovania boli produkované také dôkazy, ktoré potvrdzujú obhajobné tvrdenia obžalovaného F.. P. F. X.. a zároveň na strane druhej vyvolali dôvodné pochybnosti o tom, či skutok je vôbec trestným činom. Vo veci konajúci súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku v súlade so zásadou trestného konania uvedenou v § 2 ods. 10 Trestného poriadku vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie všetkých základných skutočností dôležitých pre trestné stíhanie tak, ako to v prejednávanej veci vyplývalo predovšetkým z ustanovenia § 119 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku, ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Aj z dôvodu vyššie uvedeného skutkové zistenia, ktoré viedli súd prvého stupňa k oslobodzujúcemu výroku ohľadne viny napadnutého rozsudku, tak mohli vychádzať (a napokon s poukazom na ďalej uvedené aj vychádzajú) z výsledkov nielen úplného, ale aj zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedajú všetkým kritériám uvedeným v § 2 ods. 10 Trestného poriadku. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a tiež (a zvlášť) akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona, s ktorými sa aj odvolací súd bez zásadných výhrad stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na správne a v podstate aj úplné, poukazuje. Súd prvého stupňa k týmto skutkovým zisteniam totiž dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda jednotlivo aj v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. Súd prvého stupňa pri hodnotení ním vykonaného dokazovania v prejednávanej veci tiež, a podľa názoru odvolacieho súdu aj opodstatnene rešpektoval aj jedno zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“, z ktorého vyplýva pre súd povinnosť rozhodnúť v prospech obvineného, ak zostanú dôvodné pochybnosti o niektorej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, jednak ďalšie pravidlo, v zmysle ktorého nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina (ktorú obvinený nie je v konečnom dôsledku ani povinný dokazovať). Podľa názoru odvolacieho súdu odvolaním prokurátora je súdu prvého stupňa vytýkané hodnotenie vykonaných dôkazov v rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, neobsahuje žiadne také konkrétne skutočnosti a okolnosti, ktoré by jednotlivo alebo vo svojom súhrne v prejednávanej veci jednak nasvedčovali tomu, že k namietaným skutkovým zisteniam súd prvého stupňa dospel postupom nezodpovedajúcim zásadám logického myslenia a uvažovania, jednak spochybňovali opodstatnenosť použitia jedného zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“. K výroku I. Obžalovanému F.. P. F. X.. je obžalobou kladené za vinu, že ako bývalý konateľ spoločnosti využil skutočnosť, že aj po ukončení funkcie konateľa v spoločnosti, disponoval prístupom k bankovému účtu prostredníctvom služby internetbanking ako aj bankomatovou kartou a v období od 07.07.2017 do 31.07.2017 bez vedomia konateľov vykonal bankové prevody v dňoch 10.07.2017, 19.07.2017 a 07.07.2017 spolu vo výške 82.231€ a zároveň zrealizoval bankomatovou kartou platby (dňa 10.07.2017, 18.07.2017 a 31.07.2017) spolu vo výške 448,09€ a zároveň mu je kladené za vinu, že ako konateľ
podnikol právne kroky za účelom prevodu práv a povinností zo zriaďovateľa M. B. s.r.o. na občianske združenie M. B. o.z. a následne vykonal vyššie uvedeného prevody a platby. Súd prvého stupňa v rozsahu strán 3 až 12 rozsudku rozviedol výpovede vypočutých svedkov, resp. prečítaných výpovedí z prípravného konania jak výpoveď obžalovaného tak aj svedkyne P.. F. K. X. a tiež podrobne rozviedol v konaní pred súdom oboznámené listinné dôkazy (str. 12-13 odôvodnenia rozsudku). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s úvahami a závermi, ktoré prvostupňový súd poskytol (str. 14 až 16 odôvodnenia rozsudku), považujúc ich za správne a to jak ohľadne úvah k objektu žalovaného trestného činu podvodu, tak k subjektívnej stránke trestného činu podvodu a v zhode s konštatovaním prvostupňového súdu tiež zastáva názor, že v konaní nebola preukázaná existencia podvodného konania zo strany obžalovaného, ktorý záver dopĺňa o nasledovné úvahy a závery. Podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona (účinného od 06.08.2024), kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na 2 roky. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia odňatím slobody až na 4 roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu. Na naplnenie objektívnej stránky trestného činu podvodu sa vyžaduje konanie spočívajúce v tom, aby páchateľ uviedol niekoho do omylu alebo využil niečí omyl, ďalej príčinná súvislosť medzi konaním a následkom vo forme škody a obohatenia. Spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využívanie omylu iného, pretože len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu. Uvedením do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci. Môže ísť o konanie, opomenutie aj konkludentné konanie. K subjektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu podvodu odvolací súd uvádza: Trestný čin podvodu z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom postačuje aj nepriamy úmysel. Úmyselné zavinenie obžalovaného musí byť, napriek častej náročnosti a zložitosti dokazovania, nepochybne preukázané. Úmyselným zavinením musia byť pokryté všetky momenty konania obžalovaného, teda všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, konanie (uvedenie do omylu, využitie omylu iného) aj následok (obohatenie sa, spôsobenie škody), pričom v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej zavinenie sa vzťahuje na priebeh páchateľovho činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a ktorý zodpovedá znakom skutkovej podstaty trestného činu. Zavinenie sa teda vzťahuje na podstatné skutočnosti, ktoré tvoria páchateľov skutok a musí sa vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom skutkovej podstaty trestného činu. Ak by sa zavinenie nevzťahovalo na čo i len niektorú z požadovaných skutočností, nie je daná subjektívna stránka a preto je vylúčená trestná zodpovednosť páchateľa. Nestačí, že páchateľ iba úmyselne konal, ale je potrebné, aby aj úmyselne porušil alebo ohrozil záujem chránený zákonom. Ďalej z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa úmysel vzťahuje len na niektoré skutočnosti, ktoré tvoria súčasť skutkovej podstaty a na niektoré sa vzťahuje napríklad nedbanlivosť, hoci aj vedomá, nemôže ísť o úmyselný trestný čin. Aj pri trestnom čine podvodu platí, že okolnosti subjektívneho charakteru možno odvodzovať z okolností objektívnych a záver o subjektívnej stránke možno oprieť aj o objektívne okolnosti ktoré nastali až po spáchaní skutku (musí však byť dodržaná zásada, že záver o úmyselnom zavinení musí konštatovať prítomnosť úmyslu už pred uskutočnením transakcie). K odvolacím námietkam prokurátora nadriadený súd uvádza: Základná skutková podstata trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona má dve formy protiprávneho konania, ktoré vyjadrujú konanie ako znak objektívnej stránky trestného činu podvodu a ktoré zároveň trestný čin podvodu odlišujú od iných trestných činov a teda konaním pri žalovanom trestnom čine podvodu je 1) uvedenie iného do omylu (aktívne konanie vo vzťahu k mýliacej sa osobe; tj. páchateľ sám uvádza inej osobe nepravdivé skutočnosti alebo zatajuje pravdivé skutočnosti), 2) využitie omylu iného (pasívne konanie vo vzťahu k mýliacej sa osobe; páchateľ sám k omylu inej osoby svojím konaním neprispel, jej omyl však rozpoznal a koná tak aby sa na škode na cudzom majetku obohatil on alebo iná osoba a nie je nutné aby páchateľ iného v omyle utvrdzoval alebo aby sťažoval odhalenie omylu). Tieto dve formy konania majú spoločný základ v „omyle“ inej osoby, pričom pod inou osobou sa myslí osoba odlišná od
páchateľa. Teda poškodený koná pod vplyvom, omylu svojho alebo inej osoby vyvolaným alebo využitým páchateľom (R 85/1956). Je nutné zdôrazniť, že podstatou omylu, ktorý páchateľ vyvolal alebo využil, je práve vykonanie majetkovej dispozície mýliacou sa osobou s následkom spôsobenia škody na cudzom majetku a obohatenie sa páchateľa alebo inej osoby. Teda spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využitie omylu iného, pretože len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu (R 46/1963). Je tiež potrebné zdôrazniť, že pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu sa vyžaduje aby páchateľ vedel o tom, že uvádza iného do omylu, teda aby vedel, že skutočnosti, ktoré uvádza, nie sú v súlade so skutočnosťou. Za trestný čin podvodu je možné považovať len také protiprávne konanie, ktorým bol následok (obohatenie na úkor cudzieho majetku) spôsobený práve v dôsledku uvedenia do omylu alebo využitia omylu iného. Inak povedané, ak škoda na cudzom majetku (a obohatenie iného) nebola spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom alebo využitím omylu osoby vykonávajúcej majetkové dispozície, nepôjde o trestný čin podvodu (R 352/1921, ZSP 26/2007-II.). Teda premietnuté na prejednávanú trestnú vec obžalovaného F.. P. F. X.., nie je jasné a dôkazmi v konaní ani nebolo preukázané koho obžalovaný mal/uviedol do omylu a nie je zrejmé ani akým spôsobom. V skutkovej vete obžaloby je len popísané konanie obžalovaného v určitom období s tým, že konal bez vedomia ostatných konateľov, resp. majiteľov, ale vôbec nie je označený a identifikovaný subjekt, ktorého vlastne svojím konaním obžalovaný (mal) uviedol do omylu, resp. využil jeho omyl. Odvolací súd zdôrazňuje, že obžalobou je žalovaný trestný čin podvodu a skutková veta vyžaduje, čo v skutkovej vete prejednávanej veci absentuje uvedenie, resp. označenie, príp. identifikovanie konkrétneho subjektu, ktorý bol konaním obžalovaného uvedený do omylu a konal v omyle, resp. bolo obžalovaným využité, že konal v omyle, t.j. mýlil sa. Uvedené nebolo jak v prípravnom konaní tak ani v konaní pred súdom dokazované a teda nie je definovaná iná osoba (odlišná od obžalovaného) konajúca v omyle (uvedená do omylu). Odvolací súd teda zastáva názor, že z konania a vykonaných dôkazov vôbec nie je zrejmé a nie je konkretizovaná osoba, ktorá mala konať (pod vplyvom obžalovaného) ako mýliaca sa, v omyle. Totiž osoba mýliaca sa a vykonávajúca majetkovú dispozíciu, je odlišná od páchateľa, ktorý ju do omylu svojím konaním uvádza, resp. využíva jej omyl. Pri trestnom čine podvodu sa vyžaduje aby bolo úmyselným zavinením páchateľa pokryté nielen to, že „iného uvádza do omylu alebo využíva iného omyl“, ale úmyselným zavinením páchateľa musí byť pokryté aj to, že takýmto konaním chce „spôsobiť na cudzom majetku škodu“ a zároveň chce „seba alebo iného obohatiť“. Z pohľadu vyššie rozvedeného potom rozhodne nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou prokurátora. Ani odvolací súd nenachádza „nič trestné“ v konaní obžalovaného popísanom v skutkovej vete obžaloby a už vôbec nie znaky podvodného konania, ktorým prevádzal peňažné prostriedky patriace spoločnosti M. B. s.r.o. v čase keď už nebol konateľom spoločnosti. Pokiaľ ide o znaky subjektívnej stránky žalovaného trestného činu, je potrebné v skutkovej vete vyjadriť tie, ktoré sú dôležité z hľadiska príslušnej skutkovej podstaty žalovaného skutku, tj. pri trestnom čine podvodu, rozhodne označiť koho páchateľ uviedol do omylu, alebo koho omyl využil. Okrajovo odvolací súd súhlasí s konštatovaním prvostupňového súdu, že ohľadne ďalšej časti skutkovej vety obžaloby týkajúcej sa platieb bankomatovou kartou, čo je rovnako prisudzované obžalovanému, nebol prokurátor aktívny a v danom smere ani nenavrhol vykonať v konaní pred súdom dôkazy. Potom je odvolacia argumentácia v naznačenom smere nelogickou a nepochopiteľnou a rozhodne je neakceptovateľnou.
Totiž platí, že dokazovanie viny a tým pádom aj starostlivosť o popis skutku, právnej vety, či právnej kvalifikácie, je v zásade len vecou prokurátora, ktorého v konaní pred súdom ťaží v tomto smere dôkazné bremeno. V prípade, ak by do tejto sféry prokurátora aktívne na hlavnom pojednávaní vstupoval súd, a to bez akejkoľvek ingerencie prokurátora, jednalo by sa o porušenie rovnosti strán v konaní pred súdom(§ 2 ods. 14 Trestného poriadku), pretože súd by celkom evidentne vystupoval na strane prokurátora a pomáhal by mu podporiť obžalobu a usvedčovať obžalovaného. Možnosť súdu vstúpiť do dokazovania aj z vlastnej iniciatívy (§ 2 ods. 11 Trestného poriadku), ako aj možnosť súdu meniť právnu kvalifikáciu (§ 278 ods. 3 Trestného poriadku), či skutkovú vetu, rozhodne nie je možné chápať tak, že súd je predĺženou rukou či pomocníkom prokurátora, ktorý mu iniciatívne doplní alebo dotvorí dokazovanie tak, aby mu mohol vyhovieť (tieto závery možno vyvodiť aj z rozhodovacej činnosti NS SR napr. sp. zn. 1Tost/18/2014, sp. zn. 2Tost/4/2014) Odhliadnuc od vyššie rozvedeného, k otázke konania obžalovaného v čase keď už nebol konateľom spoločnosti M. B. s.r.o., je možné dať do pozornosti, že je pravda, že konateľom bol do 23.06.2017 a v období od 07.07.2017 do 31.07.2017 vykonal bankové prevody (bez vedomia konateľov a majiteľov), keďže disponoval prístupom k službe internetbanking, je možné uviesť, že finančné operácie neboli poznačené úmyselným protiprávnym obohatením, a ak aj došlo k prekročeniu interných oprávnení obžalovaným, bez toho aby nevznikla škoda, nemožno jeho konanie hodnotiť ako trestný čin. Je potrebné dodať, že sama spoločnosť vytvorila stav, ktorý umožnil ďalší prístup obžalovaného k majetku spoločnosti a hoci zánikom funkcie konateľa zaniklo oprávnenie obžalovaného konať za spoločnosť, sama spoločnosť (prostredníctvom spoločníkov, alebo novo ustanoveného konateľa) neprijala žiadne opatrenia, ktoré by odvolanému subjektu zabránili fakticky nakladať s majetkom spoločnosti. Totiž spoločnosť nezablokovala jeho prístup do internetbankingu, neinformovala banku o zániku jeho funkcie, nezmenila prístupové heslá k účtovným a interným systémom, neodobrala mu dispozíciu k firemným prostriedkom. Právne relevantnou príčinou vzniku situácie bolo aj opomenutie spoločníkov pri výkone svojich oprávnení a povinností, pretože po zániku funkcie konateľa obžalovaného, od 23.06.2017, spoločnosť nesplnila svoju povinnosť zabezpečiť, aby za ňu konali len osoby na to oprávnené (§ 415 Občianskeho zákonníka), nevykonala žiadne opatrenia, ktoré sa štandardne vykonávajú pri zmene štatutára (zrušenie dispozičných práv, zmena hesiel, obmedzenie prístupu) a spoločníci ako nositelia najvyššej moci v spoločnosti, mali povinnosť vykonať všetky rozumné a bežne očakávané kroky, aby zabránili tomu, že konateľ, ktorému funkcia zanikla, bude mať naďalej prístup k firemným zdrojom. Bývalý konateľ má len povinnosť: odovzdať dokumenty, sprístupniť účtovníctvo, vrátiť prístupové údaje, poskytnúť potrebnú súčinnosť spoločnosti. V nadväznosti na uvedené neprichádza do úvahy posúdenie konania ani podľa § 237 Trestného zákona - porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku, pretože obžalovaný úkony - prevod a platby v mene spoločnosti M. B. s.r.o. vykonával v čase keď nebol konateľom, t.j,. nemal povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, pretože takáto povinnosť mu nebola založená zákonom, ani zmluvou, ani súdnym rozhodnutím. Je potrebné uviesť, že odvolateľ odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej argumentácie použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S týmito námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o nepreukázaní zavinenia oboch obžalovaných vo vzťahu k žalovanej trestnej činnosti.
Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré vyviňujú obžalovaných zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Z dôvodov súdu prvého stupňa (str. 14-16 napadnutého rozsudku) jasne vyplývajú závery súdu prvého stupňa, ktoré si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu týchto záverov. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 <http://merit.slv.cz/I.US8/96>, III. ÚS 197/02 <http://merit.slv.cz/III.US197/02>, III. ÚS 284/08 <http://merit.slv.cz/III.US284/08>). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z 13.12.2016) Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o oslobodení obžalovaného F.. P. F. X.., nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o oslobodení z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Nie každé konanie s „podvodnými“ alebo „neférovými“ prvkami, môže byť posudzované ako trestný čin podvodu. Trestný čin podvodu podľa Trestného zákona má presne definované znaky svojej skutkovej podstaty, ktoré musia byť v celosti a súčasne naplnené, aby sme konkrétne konanie mohli považovať za konkrétny trestný čin. Odvolací súd teda s prihliadnutím na uvedené skutočnosti a pri vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov musí v súlade so závermi prvostupňového súdu jednoznačne konštatovať, že dôkazy vykonané v prejednávanej veci v súlade s Trestným poriadkom na hlavnom pojednávaní nepreukazujú bez dôvodných pochybností skutočnosti, ktoré sú uvedené v podanej obžalobe, a to z toho pohľadu, že žalovaný skutok je trestným činom. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ustanovenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a nie jednostranne ako je uvedené v odvolaní, pričom prvostupňový súd dospel po vykonanom dokazovaní ohľadom podanej obžaloby k správnemu záveru.
Všeobecne odvolací súd dodáva: Na uznanie viny obžalovaného zo spáchania určitého skutku sa podľa zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie ohľadom viny o jednoznačne zistené a bezpečne preukázane fakty, a nie iba o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorý z možných variantov skutku zodpovedá skutočnosti, musí súd zvoliť tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, resp. ak existujú rozpory alebo nedostatočné dôkazy na rozhodnutie o uznaní viny, musí tieto súd vyhodnotiť v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio pre reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného). Pre uznanie viny nemožno rozhodnutie zakladať na nejednoznačných záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti. Obžalovanému musí byť vina preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech obžalovaného (in dubio pre reo). Zo zásady in dubio pro reo tiež vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obžalovaného. Vzhľadom k dôkazom vykonaným v konaní pred súdom s prihliadnutím na zásadu uvedenú v ustanovení § 2 ods. 19 Trestného poriadku je odvolací súd presvedčený o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a závery prezentované v rozhodnutí si osvojuje. V odseku 4 ustanovenia § 2 Trestného poriadku je upravená zásada prezumpcie neviny a táto zásada vychádza z čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázané vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a teda obžalovaný aj v danom konkrétnom prípade nemá povinnosť svoju nevinu dokazovať. Teda zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného. Teda obvinenému musí byť vina jednoznačne a bez pochybností preukázaná. K výroku II. Čo sa týka odvolania poškodenej spoločnosti M. D. Q. of B. s.r.o., B., J. Z. 4, D.: XX XXX XXX, smerujúcemu do výroku o náhrade škody, bolo postupované v súlade so zákonom a podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, rozhodne o nároku poškodeného vždy tak, že ho s nárokom na náhradu škody odkáže na civilný proces, alebo na konanie pred iným príslušným orgánom. Teda obžalovaný F.. P. F. X.. bol napadnutým rozsudkom, pre skutok obžaloby, oslobodený podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom a odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a vzťahujúceho sa spisového materiálu, dospel k záveru, že odvolanie poškodenej spoločnosti bolo podané osobou neoprávnenou. Totiž poškodenému prislúcha právo odvolania len v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 307 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Výrok o náhrade škody má však oporu vo výroku o vine. Odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku, poškodenú spoločnosť (i napriek zmene obchodného mena spoločnosti, pri nezmenenom IČO spoločnosti), s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, síce zistil, že súd nereflektoval na zmenu obchodného mena a sídla poškodenej spoločnosti, avšak ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Ak poškodený podá odvolanie proti výroku oslobodzujúceho rozsudku, ktorým bol podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázaný s nárokom na náhradu škody na civilný proces, ide o odvolanie podané neoprávnenou osobou. Je nutné dodať, že z pohľadu ustanovenia § 316 ods. 1 Trestného poriadku je neoprávnenou osobou osoba, ktorá odvolanie nemôže vôbec podať, resp. iba vo vzťahu k určitému výroku a
potom odvolací súd nie je oprávnený preskúmať napadnutý rozsudok a ani konanie (v časti ktoré je napáchané neoprávnenou osobou) a odvolanie musí zamietnuť z formálnych dôvodov. Vo vzťahu k poškodenej spoločnosti evidoval odvolací súd, že vo výroku o škode došlo k prevzatiu predchádzajúceho obchodného mena a sídla spoločnosti, na čo reagoval tak, že odmietol podané odvolanie poškodeného ako podané neoprávnenou osobou, pričom už správne uviedol obchodné meno a sídlo spoločnosti, pri nezmenenom IČO spoločnosti majúc za to, že poškodenému uvedená modifikácia nemôže brániť uplatniť svoj nárok na náhradu škody v civilnom procese. Z uvedeného teda vyplýva, že v konkrétnej prejednávanej trestnej veci, keď súd prvého stupňa obžalovaných spod obžaloby oslobodil, ani iný postup vo vzťahu k uplatnenému nároku poškodenej spoločnosti, nebol možný. S poukazom na vyššie rozvedené rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.