Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoPr/14/2025 1317219148 16. 06. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:1317219148.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Krajčovej a členiek senátu JUDr. Natálie Kollárikovej a Mgr. Zuzany Gašpírovej, v spore žalobcu: B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XX B, K., zast.: JUDr. Mgr. Anton Chromík PhD., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Chorvátska 199, Šenkvice, IČO: 36 866 431, proti žalovanému: SLOVNAFT, a.s., so sídlom Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO: 31 322 832, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., so sídlom Staré Grunty 162, Bratislava, IČO: 36 740 951, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 14. januára 2025, č. k. B3-19Cpr/30/2017-675, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 14. januára 2025, č. k. B3-19Cpr/30/2017-675 v napadnutom II. výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 29.958,61 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 29.958,61 eur od 16.11.2020 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému v časti žaloby o náhradu mzdy nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 14. januára 2025, č. k. B3-19Cpr/30/2017-675 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 68.087,75 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 68.087,75 eur od 16.11.2020 do zaplatenia od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. V časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a v časti o náhradu mzdy priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 38,90 %. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému určenia, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017, doručeným žalobcovi dňa 27.10.2017 je neplatné, ďalej sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 30.10.2017 vo výške priemerného mesačného zárobku 2.723,51 eur až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo, keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru a náhrady trov konania. 3. Mestský súd Bratislava IV medzitýmnym rozsudkom zo dňa 02.07.2020, č. k. B3-19Cpr/30/2017-354 rozhodol tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017, doručeným žalobcovi 27.10.2017, je neplatné a dopĺňacím rozsudkom zo dňa 25.08.2020, č. k. 19Cpr/30/2017-372 rozhodol tak, že o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy od 30.10.2017 vo výške priemerného mesačného zárobku 2.723,51 eur až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať práci alebo, keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru a o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.05.2025, č. k. 14Co/24/2024-168 potvrdil medzitýmny rozsudok. 4. Žalobca podaním zo dňa 16.11.2023 žiadal pripustiť zmenu žaloby a žiadal priznať náhradu priemernej mzdy vo výške 36-násobku jeho priemernej mzdy, vrátane úrokov z omeškania vo výške 5 % od 16.11.2020 do zaplatenia a trovy konania, tak aby táto pôsobila na žalovaného dostatočne odradzujúco od budúceho nezákonného konania voči zamestnancom. 5. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 22.01.2024, č. k. B3-19Cpr/30/2017-545 pripustil žalobcom navrhnutú zmenu žaloby, s tým, že nový petit bude znieť: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 98.046,36 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 16.11.2020 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.“ 6. Žalobca uvedenú zmenu žaloby odôvodnil najmä tým, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal existenciu výnimočných dôvodov v rozpore s dobrými mravmi, poukázal na to, že do práce mohol nastúpiť až po viac ako šiestich rokoch a to až dňa 01.11.2023, počas celého toho obdobia žalovaný znižoval jeho pracovný aj odborný kredit žalobcu u spoluzamestnancov. Žalovaný zároveň znemožnil odborovej organizácii čerpať pracovné voľno s náhradou mzdy na odborovú činnosť a pripravil ju o benefit vo výške mzdy žalobcu minimálne počas troch rokov od začatia súdneho sporu, kedy žalobca mal nárok na to, aby odborovú činnosť vykonával nie vo svojom voľnom čase a ktorú vykonával v období po nezákonnom prepustení plnohodnotným spôsobom. Okrem toho si dlhodobo nemohol nájsť zamestnanie, bol zaradený v evidencii uchádzačov o zamestnanie; z dôvodu nedostatku prostriedkov na živobytie musel predať svoju nehnuteľnosť v nevhodnom čase na predaj, aby zabezpečil svoje životné potreby a potreby svojich troch detí, na ktoré v predmetnom období platil výživné v celkovej výške 700,eur mesačne. 7. Žalovaný s priznaním náhrady mzdy v rozsahu 36 mesiacov nesúhlasil z dôvodu, že táto presahuje zákonnú maximálnu výšku a okrem toho žalobca vzhľadom na región Bratislava mal možnosť sa zamestnať; skutočnosť, že bol evidovaný v evidencii nezamestnaných nezakladá automaticky právny nárok na priznanie náhrady mzdy v rozsahu 36 mesiacov. Mesačná výška priemerného zárobku žalobcu, ktorá je základom pre priznanie náhrady mzdy, presahovala a presahuje výšku priemernej mzdy v národnom hospodárstve o 300 %, a teda jej priznanie v rozsahu presahujúcom 12 mesiacov by bolo v rozpore so zásadou primeranosti a spravodlivosti. V rozhodnom období pre jej priznanie, teda od 30.10.2017 do 30.10.2020, nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby umožnil žalobcovi ako vedúcemu zamestnancovi návrat do práce bez toho, aby bolo zrejmé, či bolo okamžité skončenie pracovného pomeru z pohľadu platného pracovného práva dané platne alebo nie. Žalobca by mal súdu preukázať, aké úsilie vyvinul, aby sa uplatnil na trhu práce v rozhodnom období 36 mesiacov, ako často a intenzívne sa uchádzal o voľné pracovné miesta, u akých zamestnávateľov a akou formou, v koľkých výberových konaniach bol neúspešný a prečo a v prípade, ak sa zamestnal, akú výšku príjmu dosahoval, prípadne ak bol zamestnaný, prečo s ním bol ukončený pracovný pomer. Žiadal súd prvej inštancie, aby preskúmal majetkové pomery žalobcu za účelom zistenia, či nedisponoval inými finančnými zdrojmi, ktoré mu zabezpečili jeho životný štandard bez potreby zamestnať sa počas rozhodného obdobia 36 mesiacov. 8. Žalobca uviedol, že žalovaný vyčíslenú výšku priemernej hrubej mzdy vo výške 2.723,51 eur nerozporuje, v tejto časti nežiadal vykonať dokazovanie. Žalovaným navrhované dokazovanie vzhľadom na súčasnú právnu úpravu považoval za nedôvodné. Uviedol, že na Úrade práce absolvoval rôzne rekvalifikačné kurzy, napr. pre prácu sústružník, obrábač kovov a s úradom celú dobu spolupracoval, poukázal na nemožnosť sa zamestnať aj z dôvodu, že bol predsedom odborovej organizácie, v ktorej vykonával odborársku činnosť. Navrhol súdu aplikáciu ustanovení § 240 ods. 9 a 10 Zákonníka práce. Neexistuje žiadna povinnosť sa zamestnať, preto nemožno pre zamestnanca vyvodzovať nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Žalovanému objektívne nič nebránilo umožniť žalobcovi pokračovať v práci, napriek rozbehnutému súdnemu sporu a počkať si na rozhodnutie súdu, čím by sa vyhol akejkoľvek sankcii v podobe náhrady mzdy.
9. Žalovaný uviedol, že žalobcovi umožnil pokračovať vo výkone práce, ktorú má dohodnutú v pracovnej zmluve ihneď po tom, ako nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Zhodne so žalobcom uznal výšku priemerného zárobku žalobcu pred skončením pracovného pomeru so žalobcom vo výške 2.723,51 eur brutto mesačne. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nemožnosti si nájsť primeranú prácu. Žalobca zároveň ničím a nikdy nepreukázal svoje tvrdenia, že by konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, poškodzovaniu dobrého mena, povesti a už vôbec nie k znižovaniu odborného kreditu. V závere uviedol, že súd by mal pri priznávaní náhrady mzdy zohľadniť predovšetkým skutočnosť, či sa žalobca zapojil do práce, a ak áno, za akých podmienok, a v prípade, ak nie, či existoval objektívny dôvodu, prečo bol žalobca takmer 5 rokov evidovaný ako nezamestnaný, nezamestnal sa, nepodnikal. Tvrdenie žalobcu o práci na plný úväzok ako predseda odborovej organizácie u žalovaného považoval za zavádzajúce, pretože odborová organizácia pôsobiaca u žalovaného kolektívne nevyjednáva, nerealizuje voči žalovanému ako zamestnávateľovi kompetencie prerokovania, spolurozhodovania, výkonu kontroly, nakoľko na základe rozhodnutia rozhodcu je menšinová a tým tieto aktivity nemohli zabrať žalobcovi toľko času, že sa nemohol zamestnať. Predaj nehnuteľnosti pod cenu z dôvodu nedostatku príjmu v dôsledku skončenia pracovného pomeru žalobca hodnoverne nepreukázal a nepreukázal, že by sa snažil zamestnať, aj keď za horších mzdových podmienok ako dosahoval u žalovaného, alebo začal v rozhodnom čase podnikať. 10. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 78 ods. 1, § 79 ods. 1, 2, § 77 až § 80 Zákonníka práce. 11. Predmetom konania zostala žaloba o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 30.10.2017 vo výške priemerného mesačného zárobku 2.723,51 eur až do času, kedy mu žalovaný umožnil pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru a o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie vo vzťahu k prvému predpokladu na vznik nároku na náhradu mzdy, t. j. neplatnému skončeniu pracovného pomeru uviedol, že k jeho naplneniu dochádza len v prípade, ak neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. Od uvedeného rozhodnutia sa potom ďalej odvíja aj rozsah práv zamestnanca z takto neplatne skončeného pracovného pomeru, a to najmä s dôrazom na jeho záujem alebo nezáujem pokračovať v pracovnom pomere so zamestnávateľom. Pracovný pomer so zamestnávateľom však v takýchto prípadoch trvá naďalej len v prípade, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na jeho ďalšom zamestnávaní, pričom takéto oznámenie zamestnanca tak predstavuje zároveň druhý predpoklad pre jeho nárok na náhradu mzdy. Súd prvej inštancie skonštatoval, že táto podmienka v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce bola splnená, čo mal za preukázané tým, že žalobca listom zo dňa 30.10.2017 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej ako zamestnávateľ zamestnával a umožnil mu pokračovať v práci. Spornou zostal nárok žalobcu na priznanie náhrady mzdy za dobu 36 mesiacov, pričom žalovaný žiadal využiť moderačné právo súdu a priznať žalobcovi náhradu mzdy iba za 12 mesiacov. Súd prvej inštancie konštatoval, že náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne skončil so zamestnancom pracovný pomer a nesplnil si svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu. Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ podal v konaní v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce návrh na zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či sú v prejednávanej veci splnené podmienky pre takýto postup. Pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce je súd oprávnený prihliadať k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada mzdy. Pri rozhodovaní spravidla zisťuje okolnosti, ktoré súvisia so zabezpečením zamestnanca, a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Priznaná výška náhrady mzdy nemôže zásadným spôsobom odporovať dobrým mravom, ani zásadám spravodlivosti a primeranosti. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že keď došlo ku skončeniu pracovného pomeru, žalobca sa zaevidoval ako nezamestnaný na Úrade práce, a to v období od 08.12.2017 do 14.04.2021 a od 14.04.2021 do 30.06.2021; napriek tomu, že podľa svojho tvrdenia s úradom spolupracoval, nepreukázal a neodôvodnil, prečo sa ani raz počas rozhodného obdobia (30.10.2017-30.10.2020) nezamestnal, resp. nepreukázal neprijatie pracovnej ponuky. Uviedol, že počas uvedeného obdobia sa snažil plnohodnotne vykonávať odborovú prácu. Súd prvej inštancie mal za to, že pri výške žalobcom uvedených mesačných nákladov vo výške 2.300,- eur, pri poberaní
finančnej výpomoci od odborovej organizácie vo výške 1.000,- eur mesačne a plnení si vyživovacej povinnosti, žalobca mal možnosť (aj keď nie povinnosť) zamestnať sa. Súd prvej inštancie potom za primerané okolnostiam prípadu považoval priznanie náhrady mzdy za 25 mesiacov. Vychádzal z toho, že priznanie náhrady mzdy v takomto rozsahu je naplnením sankčnej a satisfakčnej funkcie náhrady mzdy, a s prihliadnutím na sociálnu funkciu náhrady mzdy sa jej priznanie javí ako primerané. Žalobca v období, kedy pre neplatné skončenie pracovného pomeru nemohol pracovať, mal zrejme svoje životné potreby zabezpečené a v sociálnej sfére žiadnu výraznejšiu ujmu neutrpel, keď nemal zrejme potrebu sa zamestnať, a to aj napriek pracovným možnostiam primeraným jeho vzdelaniu a odbornosti. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalobu v časti náhrady mzdy vo výške 29.958,61 eur s príslušenstvom zamietol s poukazom na to, že výška primeranej náhrady mzdy má byť dostatočným zadosťučinením a dostatočnou sociálnou ochranou pre zamestnanca, a zároveň dostatočnou sankciou pre zamestnávateľa. Vzhľadom k tomu, že po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku žalovaný žalobcovi umožnil pracovať, o hmotnoprávnej námietke žalovaného, či je od neho spravodlivé požadovať aby žalobcu naďalej zamestnával, nerozhodoval. Žalobca návrhom na zmenu žaloby žiadal priznať aj 5 % úrok z omeškania ročne od 16.11.2020 do zaplatenia, ktorú súd prvej inštancie uznesením pripustil a priznal vzhľadom na splatnosť mzdy žalobcovi úrok z omeškania od 16.11.2020 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom žalobca mal v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru plný úspech, preto mu súd v tejto časti žaloby priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V časti o náhradu mzdy priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore, t. j. 38,90 %, čo predstavuje pomerný úspech žalobcu v spore, nakoľko zo žalovanej istiny vo výške 98.046,36 eur súd prvej inštancie priznal žalobcovi len časť istiny vo výške 68.087,75 eur, ktorá skutočnosť predstavuje úspech žalobcu 69,45 % a jeho neúspech 30,55 %. 12. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, a to v rozsahu výrokov II. a IV., z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Poukázal na skutočnosť, že v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/36/2019, na ktorý sa odvolával aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, sa ustupovanie satisfakčného a sankčného charakteru a zvýrazňovanie sociálnej funkcie náhrady mzdy nenachádza. Ďalej mal za to, že spravodlivosť a primeranosť je vnútorným obsahom dobrých mravov, zásada spravodlivosti a primeranosti sa prejavila už v samotnom zákonnom obmedzení náhrady mzdy za maximálnu dobu 36 mesiacov, a zároveň že zásada spravodlivosti a primeranosti nemôže byť všeobecným zdôvodnením pre arbitrážne rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie viedol rozsiahle dokazovanie ohľadom žalobcovho zamestnávania a kladie mu za vinu, že nepreukázal a neodôvodnil, prečo sa nezamestnal. Súd prvej inštancie nereflektoval na základné argumenty, ktoré boli žalobcom prednesené v písomných vyjadreniach. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR moderačné právo súdu závisí od podania žiadosti zamestnávateľa, a preto dôkazné bremeno vo veci preukázania existencie dôvodov, pre ktoré by priznanie náhrady mzdy vo výške 36-násobku mzdy bolo v rozpore s dobrými mravmi, zaťažuje toho, kto podával žiadosť o moderáciu, t. j. zaťažuje žalovaného. Žalovaný však nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že priznanie náhrady mzdy v rozsahu 36-násobku mesačnej mzdy by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ako dôkaz predložil len fotokópiu listiny z neoznačeného zdroja bližšie nešpecifikovanej povahy, ktorá má preukazovať mieru nezamestnanosti zrejme v Bratislavskom kraji a počet voľných pracovných miest. Dôkaz predložený žalovaným trpí neurčitosťou a nie je relevantný k predmetu sporu. Názor žalovaného, že žalobca sa mohol zamestnať a mal by niesť vinu za to, že tak neurobil, je nesprávny. Neexistuje pracovná povinnosť, a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodiť nepriaznivé dôsledky pre zamestnanca. Čo sa týka pristúpenia žalovaného k zamestnávaniu žalobcu až po právoplatnom rozhodnutí súdu, žalobca uviedol, že žiadne objektívne okolnosti mu nebránili v tom, aby tak urobil pred právoplatnosťou rozhodnutia, tak ako predpokladá aj Ústavný súd SR, to by však zrejme nedosiahol svoj skrytý cieľ, a to obmedzenie odborovej činnosti U. a oslabenie tejto odborovej organizácie. Žalobca vo svojom výsluchu potvrdil, že príspevok poberaný od odborovej organizácie je vratnou sociálnou výpomocou, ktorú je žalobca povinný U. vrátiť po priznaní náhrady mzdy zo strany súdu a vyplatení tejto náhrady mzdy od žalovaného. Žalovaný však bez predloženia akýchkoľvek dôkazov označil túto čiastku za nenávratnú sociálnu pomoc. Žalobca mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie prispieva k oslabeniu princípu dobrých mravov a posilňuje výhodnosť nezákonného prepúšťania odborových funkcionárov aj finančne, keďže obchádzanie zákonných povinností a nákladov vo vzťahu k prideľovaniu pracovného voľna na odborovú činnosť, ktorú by inak bol zamestnávateľ povinný poskytovať, im kvôli obmedzenej
náhrade mzdy na 36-násobok v prípade dlhodobých súdnych sporov prináša v realite zisk. Vo svojom prejave na pojednávaní žalovaný ako dôvod rozporu s dobrými mravmi a ako dôvod na moderáciu uviedol vysokú mzdu žalobcu oproti priemernej mzde v národnom hospodárstve. Takúto interpretáciu faktov odmietol, pretože uvedený fakt je skôr dôvodom na presne opačnú interpretáciu. Žalobca má ukončené stredoškolské vzdelanie a celú svoju kariéru a vzdelávanie venoval žalovanému a vysoko špecializovanej činnosti, v ktorej sa stal vysoko špecializovaným odborníkom, a preto nemal reálnu možnosť získať podobne erudovanú a ohodnotenú prácu inde, čoho všeobecným dôkazom môže byť aj nízka priemerná mzda v regióne potvrdená žalovaným. Vzhľadom k nezákonnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru sa žalobca dostal do finančnej núdze a musel predať svoju nehnuteľnosť v nevhodnom čase. Jeho ďalšia strata spočíva v rozdiele cien medzi predajnou cenou a cenou, akú by jeho nehnuteľnosť v súčasnosti mala, ak by takýto majetok vlastnil naďalej a nebol nútený ju predať. Súd prvej inštancie v rozpore s dôkazmi tvrdil, že žalobca v sociálnej sfére výraznejšiu ujmu neutrpel; tento záver súdu prvej inštancie však žalobca nepovažuje za správny; moderácia náhrady mzdy jej znížením na 25-násobok mesačnej mzdy je rozpore s dobrými mravmi a so zásadou spravodlivosti a primeranosti. Z rovnakých dôvodov žalobca napáda aj rozhodnutie o trovách konania, ktoré týmto súd prvej inštancie z výraznej časti presunul na ťarchu žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku II. tak, že žalobe v zamietnutom zvyšku vyhovie a vo výroku IV. prizná žalobcovi voči žalovanému v časti o náhradu mzdy nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 13. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, žalobca neidentifikoval žiadne argumenty, ktoré by poukazovali na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ani námietka, že by rozsudok súdu prvej inštancie spočíval v nesprávnom právnom posúdení veci nie je v odvolaní podložená žiadnymi argumentmi. Z výsluchu žalobcu bolo zrejmé, že žalobca ani len náznakom neuviedol, že výpomoc vo výške 1.000,- eur mesačne je vratná, prípadne že by ju vrátil, alebo že by bolo od neho požadované, aby ju vrátil. Danú skutočnosť ani žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal. Uviedol, že náhrada mzdy má okrem represívnej funkcie aj sociálnu funkciu, teda má nahrádzať výpadok príjmu počas obdobia, kedy zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, avšak zamestnávateľ mu to neumožnil. Napriek tomu, že žalobca nepracoval, poberal príjem, ktorý mu umožňoval preklenúť jeho vtedajšiu situáciu, preto nemožno automaticky skonštatovať, že sociálna situácia žalobcu bola v dôsledku straty práce u žalovaného až taká nepriaznivá, kedy napriek tomu, že od novembra 2017 do apríla 2023 nepracoval vôbec, si dokázal hradiť životné náklady až v rozsahu 2.300,- eur mesačne. Tvrdil, že ak by životná situácia žalobcu počas celého trvania súdneho sporu bola skutočne nepriaznivá a žalobca by nebol schopný hradiť svoje životné náklady vo výške cca 2.300,-eur, zjavne by neuprednostnil bezplatný výkon odborovej funkcie na úkor výkonu zárobkovej činnosti. Žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým automaticky nepriznal náhradu mzdy vo výške 36 mesiacov, považoval za zákonné a súladné s dobrými mravmi, rešpektujúce zásady proporcionality. Žalovaný aj napriek tomu, že požaduje zníženie náhrady mzdy po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie uhradil žalobcovi súdom určenú sumu 68.087,75 eur a úrok z omeškania vo výške 14.503,62 eur. Administratívnou chybou u žalovaného došlo k úhrade sumy 68.087,75 eur bez odpočítania preddavku na daň z príjmu zo závislej činnosti, ako aj preddavkov na zdravotné a sociálne poistenie, čo činí sumu celkom 24.305,14 eur, ktorú žalobca odmietol vrátiť. Z uvedeného dôvodu žalovaný žiadal, aby odvolací súd výslovne uviedol, že priznaná náhrada mzdy nepredstavuje sumu netto, ale sumu brutto pred odvedením preddavku na daň z príjmu, ako preddavku na zdravotné a sociálne poistenie, t. j. žalobcovi bude poskytnutá suma znížená po realizácii odvodovej povinnosti. Žalobca tendenčne a špekulatívne zavádza odvolací súd, ak tvrdí, že ho žalovaný prepustením pripravil o 72 mesačných násobkov mzdy titulom pracovného voľna na odborovú činnosť. Nárok na pracovné voľno podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce nie je automatickým nárokom, ako sa žalobca uvedené snažil zavádzajúco a nepravdivo podsunúť, keď tento prezentuje ako jeho obligatórny. Ani v prípade, že by jeho pracovný pomer neskončil, nárok na tento typ voľna by nemal, a to jednoducho z dôvodu absencie dohody medzi odborovými organizáciami pôsobiacimi u žalovaného. Súd prvej inštancie správne uviedol, že pri určovaní funkcie náhrady mzdy je potrebné zisťovať aj okolnosti, ktoré súvisia so zabezpečením zamestnanca. Okrem majetkových pomerov žalobcu ako zamestnanca skúmal, či bol zabezpečený nejakým príjmom, či už zo zárobkovej činnosti alebo iným typom príjmu, a ak príjem zo zárobkovej činnosti nemal, zisťoval, z akých zdrojov bol zabezpečený a či je v konečnom dôsledku odkázaný na náhradu mzdy.
Vykonaním tohto dokazovania súd prvej inštancie sledoval dodržanie zásady dobrých mravov. Žalovaný ďalej uviedol, že informácia o miere nezamestnanosti v Bratislavskom kraji v rozhodnom období rokov 2017 - 2020 je bežne a verejne dostupnou informáciou, ktorú nie je potrebné preukazovať a postačuje na ňu odkázať. Žalovaný ani súd prvej inštancie nespochybňoval, že žalobca nemal povinnosť sa zamestnať v rozhodnom období, avšak ako už bolo uvedené, pri tomto type konania je potrebné preskúmať v akej sociálnej situácii sa žalobca nachádzal, aby súd vedel ustáliť, či by priznanie náhrady mzdy plnilo sociálnu funkciu alebo nie. Mal ďalej za to, že umožnenie žalobcovi pokračovať vo výkone práce do času právoplatného rozhodnutia súdu aj napriek tomu, že pracovný poriadok platný u žalovaného klasifikoval konanie žalobcu za závažné porušenie pracovnej disciplíny, by mal demoralizujúci vplyv na podriadených radových zamestnancov, ktorí mali vedomosť o tom, ako žalobca vstupoval na pracoviská žalovaného aj napriek tomu, že ostatní tak robiť nemohli a ich konanie by bolo považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Miera závažnosti konania žalobcu vo vzťahu k forme skončenia pracovného pomeru s ním prevýšila nad uplatnením zvýšenej právnej ochrany jeho postavenia ako zástupcu zamestnancov. Bezprostredne po tom, ako bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru, žalovaný žalobcu zamestnal. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný žiadnych odborových funkcionárov neplatí, ani predseda druhej odborovej organizácie ním nie je platený a nie je dlhodobo uvoľnený, takže tvrdenie žalobcu, že jeho prepustením žalovaný vlastne ušetril 36 mesačnú náhradu mzdy sú opätovne zavádzajúce. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovi sa sociálna situácia skončením pracovného pomeru u žalovaného celkom zjavne nezhoršila, nakoľko žalobca sa od skončenia pracovného pomeru do opakovaného nástupu do zamestnania u žalovaného v apríli 2023, t. j. počas obdobia 5 a pol roka, zapojil do pracovného procesu len na niekoľko dní. Tvrdenie, že dôvodom jeho nezapojenia sa do práce a nehľadania si nového zamestnania mala byť skutočnosť, že sa na plný úväzok venoval odborárskej činnosti - funkcii predsedu odborovej organizácie U., ktorá okrem žalovaného pôsobila v spoločnosti Z. - nebolo v konaní preukázané. Preukázané naopak bolo, že životné náklady žalobcu v danom čase predstavovali mesačne sumu vo výške cca 2.300,-eur, ktoré však napriek tomu, že bol s ním skončený pracovný pomer, a teda došlo k strate príjmu, dokázal hradiť z iných zdrojov. Žalobca svoj byt predal kúpnou zmluvou, ktorá bola podpísaná 3 dni pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru, takže logicky dôvodom predaja nehnuteľnosti nebol nedostatok prostriedkov z dôvodu straty zamestnania. Záverom uviedol, že mesačná výška priemerného zárobku žalobcu, ktorá bola základom pre priznanie náhrady mzdy, presahovala a presahuje výšku priemernej mzdy v národnom hospodárstve počas obdoba celého trvania súdneho sporu. Žalobca v rámci prvostupňového konania nepredložil jediný dôkaz o tom, že jeho sociálna situácia bola tak nepriaznivá, že je oprávnený požadovať náhradu mzdy až vo výške 36 mesiacov. Žalovaný bol rozhodne toho názoru, že nemôže byť brané na jeho ťarchu, že žalobca sa nezamestnal, keďže si údajne nenašiel pracovnú pozíciu s porovnateľným mzdovým ohodnotením a že súčasne musel na plný úväzok pracovať ako predseda odborovej organizácie. V zmysle vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 68.087,75 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 68.087,75 eur brutto od 16.11.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a aby výroky II. a IV. rozsudku potvrdil. 14. V ďalších podaniach strany sporu už len zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu. 15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a preto je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 16.06.2026 (§ 219 ods. 3 CSP). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany upovedomené zákonným spôsobom. 16. Vzhľadom na obsah odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na to, že správnosť ustálenia skutkového stavu veci nie je predmetom odvolacieho prieskumu, keď skutkové závery žalobca v odvolaní nenamietal. Odvolací súd preto, viazaný odvolacími dôvodmi, pri posudzovaní správnosti napadnutého rozsudku, vychádzal zo skutkového stavu veci, tak ako ho ustálil súd prvej inštancie, bez možnosti zopakovať alebo doplniť dokazovanie a na jeho základe skutkový stav ustáliť odlišne.
17. K právnej stránke veci treba konštatovať, že súd prvej inštancie neopomenul v danej veci aplikovať žiadne z relevantných ustanovení Ústavy SR a Zákonníka práce, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutej časti týkajúcej sa priznania náhrady mzdy zhrnul správne právne závery, z ktorých je vo všeobecnosti potrebné vychádzať pri posúdení dôvodnosti podanej žaloby v tejto časti uplatneného nároku. S týmito všeobecnými závermi a východiskami sa plne stotožňuje aj odvolací súd a rovnako z nich vychádzal. Dospel však k záveru, že tieto všeobecné závery súd prvej inštancie na dokazovaním zistené okolnosti preskúmavanej veci aplikoval nesprávne. 18. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o priznaní náhrady mzdy za 25 mesiacov, pričom vychádzal z toho, že priznanie náhrady mzdy v tomto rozsahu je naplnením sankčnej a satisfakčnej funkcie náhrady mzdy a s prihliadnutím aj na sociálnu funkciu náhrady mzdy sa jej priznanie javí ako primerané. V časti presahujúcej nárok na náhradu mzdy nad 25 mesiacov žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca v období, kedy pre neplatné skončenie pracovného pomeru nemohol pracovať u žalovaného, mal zrejme svoje životné potreby zabezpečené a v sociálnej sfére žiadnu výraznejšiu ujmu neutrpel, keď nemal zrejme potrebu sa zamestnať, a to aj napriek pracovným možnostiam primeraným jeho vzdelaniu a odbornosti. Uvedený záver súdu prvej inštancie však odvolací súd nepovažuje za správny. 19. Žalobca vo podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v rozpore so zásadou spravodlivosti a primeranosti kládol žalobcovi za vinu, že nepreukázal a neodôvodnil, prečo sa rozhodnom období nezamestnal. Žalobca takto odôvodnenú moderáciu náhrady mzdy súdom prvej inštancie na 25-násobok mesačnej mzdy považoval za nedôvodnú a rozpornú s ustálenou judikatúrou v tejto otázke. 20. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, uvádza, že základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z § 47 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku (§ 134 Zákonníka práce). Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce zároveň umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy možno uplatniť iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že vyššie uvedené podmienky pre priznanie nároku na náhradu mzdy žalobcovi ako zamestnancovi boli v prejednávanej veci splnené a zároveň postupoval správne, keď vzhľadom na žiadosť žalovaného ako zamestnávateľa pristúpil k skúmania existencie podmienok umožňujúcich mu znížiť (prípadne nepriznať) náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. 21. V prvom rade je potrebné uviesť, že k zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť len po zhodnotení všetkých konkrétnych okolností prípadu. Zároveň platí, že pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje. 22. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (por. R 90/1970). Kým však táto náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady
mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. 23. V prejednávanej veci odvolací súd poukazuje na to, že zdôvodnenie súdu prvej inštancie, že žalobca zrejme v sociálnej sfére žiadnu výraznejšiu ujmu neutrpel, keď zjavne sa nemal potrebu sa zamestnať a uprednostnil výkon bezplatnej odborovej činnosti, predstavuje len ničím nepreukázanú domnienku súdu prvej inštancie a nepredstavuje bez ďalšieho dostačujúci dôvod k priznaniu náhrady mzdy v zníženom rozsahu. Vo všeobecnosti zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, totiž nemá povinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Odvolací súd v tomto smere považuje odvolacie námietky prezentované žalobcom za dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie moderovať priznanú náhradu mzdy len na dobu 25 mesiacov z uvedených dôvodov nepovažuje za správne. V tomto smere odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že rovnako tak ani samotnú skutočnosť, že žalobca si svoje životné potreby dokázal naďalej uhrádzať a nedostal sa do nepriaznivej finančnej situácie, nie je automaticky možné považovať za dôvod na zníženie rozsahu náhrady mzdy tak, ako to urobil súd prvej inštancie. 24. V otázke zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce je nevyhnutné vychádzať aj z aktuálnej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít ( čl. 2 ods. 2 CSP) vzťahujúcej sa na danú problematiku. K danej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/157/2010 a 6Cdo/100/2016 (ktoré rozhodnutia treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), uviedol, že spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým došlo po roku 1989, priniesli hodnotovú zmenu právneho poriadku, ktorá mala za následok zmenu chápania významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Dovtedajšia judikatúra predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce) sa v dôsledku tejto hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím stala nepoužiteľnou. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila sa tak zásada rešpektujúca hodnotu slobody konania ako jednu zo základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva v tom, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. 25. Odvolací súd dodáva, že uvedené právne názory dovolacieho súdu vo vyššie uvedených veciach (sp. zn. 6Cdo/157/2010 a 6Cdo/100/2016) prešli aj testom ústavnosti, a to v rámci ústavného prieskumu iného rozhodnutia Najvyššieho súdu (4Cdo/125/2018), pričom Ústavný súd Slovenskej vo svojom náleze z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019 uviedol, že predchádzajúce ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-311/2001%23par79>resp. ešte predtým § 61 ods. 2 Zákonníka práce <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-311/2001%23par61>obsahovalo aj ,,návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom tak, ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Cdo 157/2010, uzavrel ústavný súd. V tomto ohľade aj s poukazom na „voľnú úvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal ústavný súd tiež na odbornú právnickú literatúru (Friedmannová D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce. Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390).
26. S poukazom na judikatúrne závery, podľa ktorých zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, nemá povinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, odvolací súd dospel k záveru, že argumentácia žalovaného, z ktorej vychádzal aj súd prvej inštancie, ktorý v konaní namietal nezohľadnenie a nepreukázanie okolností zamestnania na strane žalobcu, nemá rozhodujúci význam pri posúdení možnosti zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce a táto argumentácia nemôže obstáť a nemôže žalovanému privodiť priaznivejšie rozhodnutie v spore. 27. Odvolací súd zdôrazňuje, že moderačné oprávnenie súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce vždy predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej zamestnancovi patrí náhrada mzdy ako zákonný následok neplatného skončenia pracovného pomeru a ide preto o ustanovenie, ktoré treba vykladať reštriktívne a aplikovať len v odôvodnených výnimočných prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce (por. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 28.06.2016, sp. zn. III. ÚS 446/2016). 28. Žalovaný v konaní namietal, že pri posudzovaní prijateľnosti priznania výšky náhrady mzdy žalobcovi v maximálnej výške (za dobu takmer 6 rokov), by sa mal súd zaoberať najmä otázkou, či bol zamestnanec zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu vykonával a aký zárobok dosiahol a z akého dôvodu sa do práce nezapojil, a preto je potrebné žiadať od neho vysvetlenie, prečo si nehľadal prácu, pričom má za to, že žalobca nepreukázal, že počas celého obdobia vykazoval naozaj záujem pracovať. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že dôkazné bremeno preukázať splnenie podmienok pre takéto rozhodnutie mal práve žalovaný ako zamestnávateľ, keďže to bol on, kto sa domáhal aplikácie § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Moderácia náhrady mzdy totiž nie je obligatórnou povinnosťou konajúceho súdu a žiadosti sa nevyhovuje automaticky. Bolo preto jeho procesnou povinnosťou (a nie povinnosťou žalobcu a/alebo súdu) tvrdiť a preukázať konkrétne skutkové okolnosti odôvodňujúce zníženie náhrady mzdy. Samotná existencia možnosti zamestnanca nájsť si inú prácu alebo všeobecná situácia na trhu práce nemôžu bez ďalšieho predstavovať dôvod na krátenie zákonného nároku vyplývajúceho z protiprávneho konania zamestnávateľa. Skutočnosť, že sa v určitom regióne nachádzajú voľné pracovné miesta, sama osebe nevypovedá o tom, či tieto pracovné miesta zodpovedali kvalifikácii žalobcu, či zodpovedali jeho odbornej praxi a špecializácii, či boli porovnateľné z hľadiska odmeňovania a či boli reálne dostupné v relevantnom období a ani o tom, že žalobca mal reálnu možnosť získať takéto miesto. Dôvodná bola potom odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by označil konkrétne pracovné pozície, o ktoré sa žalobca mohol uchádzať, ani že by preukázal existenciu pracovných príležitostí porovnateľných s pracovnou pozíciou vykonávanou žalobcom pred neplatným skončením pracovného pomeru. 29. Odvolací súd pritom nepovažuje správanie sa žalobcu pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku ani za rozporné s dobrými mravmi; žalobca bol celé rozhodné obdobie evidovaný na úrade práce, absolvoval rôzne rekvalifikačné kurzy, v určitom období sa aj zamestnal a zároveň sa naďalej venoval (tak ako počas trvania pracovného pomeru pred jeho neplatným skončením) odborovej činnosti. Treba pritom vziať do úvahy aj to, že práca, ktorú žalobca vykonával pre žalovaného, je aj vzhľadom na predmet činnosti žalovaného, svojím charakterom špecifická a takúto pracovnú činnosť nie je možné vykonávať na území Slovenskej republiky bežne (žalovaný zastával pracovnú pozíciu vedúci zmeny C., HAY úroveň pracovnej pozície 15), a teda aj možnosť žalobcu na jej vykonávanie za obdobných pracovných a mzdových podmienok ako mal u žalovaného, bola značne obmedzená. 30. Na druhej strane, pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov je potrebné vziať do úvahy aj samotný postoj a správanie zamestnávateľa. Žalovaný v konaní nepreukázal, prečo neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu žalobca oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával a ani v priebehu konania netvrdil, že by na jeho strane nastali také skutočnosti, ktoré by mu objektívne znemožňovali umožniť žalobcovi pokračovať v práci alebo ktoré mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. V konaní nebolo preukázaná existencia takých skutočností, ktoré by žalovanému bránili umožniť žalobcovi pokračovať v práci, čo napokon preukazuje aj tá skutočnosť, že žalovaný napokon, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, žalobcovi opätovne umožnil vykonávať rovnakú prácu. 31. Je nesporné, že súdy pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2
Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov, je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. 32. Záverom možno uviesť, že v prejednávanej veci nebola preukázaná existencia žiadnych takých výnimočných dôvodov, ktoré by v prípade priznania plnej náhrady mzdy v rozsahu 36 mesiacov, zakladali rozpor s dobrými mravmi. 33. Vo vzťahu k požiadavke žalovaného prezentovanej v jeho vyjadrení k odvolaniu, aby odvolací súd ustálil, či je náhrada mzdy priznávaná brutto, odvolací súd dopĺňa, že hrubá (brutto) mzda je mzda pred zdanením daňou z príjmov a odpočítaním povinných odvodov. Hrubá mzda je uvedená v pracovnej zmluva a z tejto sumy potom vychádza aj súd pri určovaní mzdových nárokov zamestnanca. Prepočet z hrubej mzdy na čistú sa robí tak, že od hrubej mzdy sa odpočítajú odvody a preddavok na daň. Tak vznikne čistá mzda (netto), ktorá je následne zamestnancovi zamestnávateľom vyplatená na účet alebo v hotovosti. Okrem odvodov a preddavku na daň však vplýva na výšku čistej mzdy napr. aj výška daňového bonusu, ktorý čistú mzdu zvyšuje a vplyv na výpočet čistej mzdy majú aj iné zrážky, napríklad stravné, exekúcie, doplnkové dôchodkové sporenie a podobne, ktoré naopak čistú mzdu znižujú. Podľa uznesenia NS SR č.k. 5MCdo/3/2011, cit.: „S námietkou dovolateľa, že ohľadne žalovanej čiastky nie je súdne rozhodnutie presné ani správne, pretože žalovaná čiastka bola žalobcovi priznaná súdmi oboch stupňov v „hrubej“ výške, dovolací súd súhlasí v tom, že v rozhodovacej činnosti súdov bol v minulosti prijatý právny názor, že povinnosť (zamestnávateľa) zaplatiť mzdu (náhradu mzdy), ktorá prináleží zamestnancovi, uloží súd v rozsudku po odpočítaní dane zo mzdy v tzv. „čistej„ výške (porovnaj záver býv. Najvyššieho súdu ČSSR v Stanovisku zo dňa 26. apríla 1983, sp. zn. Sc 3/82, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 28, ročník 1983). Uvedené závery judikatúry súdov, založené na právnej úprave účinnej do 31. decembra 1992, však nemožno po 1. januári 1993 v dôsledku zmenenej právnej úpravy v daňovej oblasti (zrušenie zákona č. 76/1952 Zb. <http://zakony.judikaty.info/ predpis/zakon-76/1952-ucinnost-od-01.01.1992> o dani zo mzdy v znení neskorších predpisov, a prijatie zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov) použiť. V „čistej“ výške je možné zamestnancovi priznať mzdu (náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) len za dobu do 31. decembra 1992. Mzda (náhrada mzdy) od 1. januára 1993, ktorá prináleží zamestnancovi, tak podlieha dani z príjmu. Výšku mzdy (náhrady mzdy) od 1. januára 1993 preto súd vo svojom rozhodnutí stanoví v „hrubej“ výške a je vecou platcu dane, poprípade poplatníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane. Ak priznali preto súdy nižších stupňov od 1. januára 1993 žalobcovi náhradu služobného platu (náhradu mzdy) v „hrubej“ výške, t.j. vrátane všetkých zákonných odvodov, rozhodli v súlade s hmotným právom.“ Vychádzajúc z uvedeného, je potom nesporné, že súd prvej inštancie žalobcovi správne priznal jeho nárok v podobe hrubej mzdy (brutto). 34. Na uvedenom základe, po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie žalobcu v odvolaní, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobe aj vo zvyšku uplatneného nároku vyhovel; vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 CSP) a ktorý však po právnej stránke posúdil inak, a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie. 35. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 36. O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ust. §396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v časti o náhradu mzdy v prvoinštančnom
konaní úspešný, priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Zároveň žalobcovi, ktorý bol úspešný aj v odvolacom konaní, priznal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).