Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/24/2024 1318204693 24. 04. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1318204693.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Roman Bolebruch, v spore žalobkyne: J. I., G.. XX.XX.XXXX, K. Č.. XX Z. XXX XX, zast. JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, IČO: 36264750, proti žalovanej: L. W., G.. XX.XX.XXXX, K. A. XXXX/X, K., o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 12C/89/2018-120 zo dňa 15.06.2022, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-12C/89/2018, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 12C/89/2018-120 zo dňa 15.06.2022, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-12C/89/2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 12C/89/2018-120 zo dňa 15.06.2022, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-12C/89/2018, žalobu zamietol a žalovanej proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že závet a listina o vydedení spísaná poručiteľkou L. J., rod. M., G.. XX.XX.XXXX, J.. XX.XX.XXXX, do notárskej zápisnice pod č. N 557/2012, NZ 32041/2012 zo dňa 10.09.2012 notárom B.. B. B. sú neplatné. Uviedla, že je dcérou poručiteľky L. J., ktorá zomr. dňa 16.03.2018. Po poručiteľke je vedené konanie o dedičstve pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 30D 675/2018, Dnot 26/2018. Dňa 25.05.2018 bolo k prejednaniu dedičstva nariadené pojednávanie, na ktorom bolo žalobkyni oznámené, že poručiteľka zanechala závet a listinu o vydedení spísanú do Notárskej zápisnice pod. č. N 557/2012, NZ 32041/2012 notárom B.. B. zo dňa 10.09.2012. Ako jedinú dedičku svojho hnuteľného a nehnuteľného majetku ustanovila žalovanú. Žalobkyňa závet a listinu o vydedení neuznáva a tieto považuje za neplatné. V listine o vydedení sa uvádza ako dôvod vydedenia žalobkyne, že ako dcéra o poručiteľku neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať, t.j. dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Obč. zákonníka. Tento dôvod špecifikovala tak, že žalobkyňa od nej v roku 2004 žiadala, aby na ňu prepísala 2-izbový byt v K. a keďže to nechcela urobiť, pohádali sa a zároveň žalobkyňa poručiteľku vyhodila zo svojho bytu. Odvtedy sa už viac nestretli a ani iným spôsobom sa nekontaktovali ani telefonicky ani písomne. Taktiež odvtedy nevidela ani svojho vnuka, o ktorého sa starala až do roku 2004, vtedy mal 7 rokov, taktiež ani nevie, či má jej dcéra ešte aj iné deti a určila, aby sa dôsledky vydedenia vzťahovali aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2 Obč. zákonníka, t.j. aj na potomkov žalobkyne. Uvedený dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Obč. zákonníka je domnelý, v skutočnosti nie je daný, čo má za následok neplatnosť listiny o vydedení ako aj relatívnu neplatnosť závetu podľa § 479 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa od poručiteľky nežiadala, aby na ňu prepísala 2-izbový byt v K., poručiteľku zo svojho bytu nevyhodila. Naopak, poručiteľka sa sama odsťahovala od žalobkyne a odmietala s ňou, napriek jej
snahe, ďalší kontakt. Rovnako napriek jej snahe neprejavovala záujem ani o vnúčatá. Rovnako namietla aj absolútnu neplatnosť listiny o vydedení ako aj samotného závetu a to podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Naliehavý právny záujem na veci odôvodnila tým, že dňa 25.05.2018 vydal Okresný súd Bratislava III uznesenie 30D/675/2018, Dnot 26/2018, ktorým konanie o dedičstve prerušil a odkázal ju, aby v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podala žalobu na príslušnom súde proti L. W. o určenie, že závet a listina o vydedení spísaná do notárskej zápisnice pod č. N 557/2012, NZ 32041/2012 zo dňa 20.09.2012 je neplatná a aby súčasne o podaní žaloby upovedomila súd prostredníctvom súdneho komisára, ktorý vedie konanie o dedičstve. Naliehavý právny záujem žalobkyne na určení neplatnosti predmetných právnych úkonov sa nepreukazuje, lebo je prezumovaný osobitným zákonným ustanovením a to § 194 CMP. 3. Žalovaná sa k žalobe v súdom poskytnutej lehote písomne nevyjadrila. 4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak rozhodnutie sporu o dedičské právo (§ 192 CMP), ktorý vznikol počas konania o dedičstve, závisí na posúdení spornej skutkovej otázky, postupuje dedičský súd (notár ako súdny komisár) podľa § 194 CMP. V konaní o dedičstve sa sporné skutkové otázky nevyhodnocujú, ich riešenie je ponechané na sporové konanie. Podľa ust. § 137 písm. d) CSP domáhať sa určenia právnej skutočnosti je prípustné iba vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Ust. § 194 CMP je takýmto osobitným predpisom. Žaloba na určenie spornej skutočnosti podľa § 194 je žalobou na určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP a žalobca v spore o určenie právnej skutočnosti nepreukazuje naliehavý právny záujem. Postupom podľa § 194 CMP sa riešia najmä sporné skutkové otázky, ktoré majú vplyv na existenciu, či platnosť závetu alebo vydedenia. Dedičský súd (notár ako súdny komisár) vo výroku uznesenia podľa § 194 CMP, ktorým účastníka odkáže, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou, formuluje žalobný petit, resp. presne uvedie, čoho sa má žalobca domáhať. V danom prípade súdny komisár - notár odkázal žalobkyňu na podanie žaloby na neplatnosť závetu a listiny o vydedení spísaného vo forme notárskej zápisnice dňa 10.09.2012, notárom B.. B. B., pod č.N 557/2012, Nz 32041/2012. Súd prvej inštancie konštatuje, že žaloba bola žalobkyňou podaná v notárom určenej lehote a táto žaloba je v zmysle citovaných ustanovení § 137 písm. d) CSP a § 194ods. 1 CMP prípustná. 5. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a následne vec právne posúdil podľa § 460, § 461 ods. 1 § 469a ods. 1 § 476 ods. 1, 2, 3, § 476d ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka. 6. Žalobkyňa sa žalobou domáha určenia, že závet spísaný do notárskej zápisnice pod č. N 557/2012, NZ 32041/2012 zo dňa 10.09.2012, notárom B. B., je neplatný, pričom žiadnym spôsobom nešpecifikovala dôvody jeho neplatnosti. Súd po oboznámení sa s jeho obsahom konštatuje, že tento je v zmysle § 467d ods. 1 Obč. zákonníka spísaný do notárskej zápisnice, notárom ako osobou k tomu zákonom zmocnenou, obsahuje všetky prepísané zákonné náležitosti, obsahuje poslednú vôľu poručiteľky a na znak súhlasu s jej obsahom je poručiteľkou podpísaný a riadne datovaný dňom 10.09.2012. Súd prvej inštancie mal závet poručiteľky za platný a ďalej sa venoval predovšetkým dôvodom vydedenia uvedených poručiteľkou v listine o vydedení z 10.09.2012. 7. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že dňa 16.03.2018 zomrela poručiteľka, L. J., ktorá bol matkou žalobkyne. Dedičské konanie po nebohej je vedené pod sp. zn. 30D/675/2018. V rámci dedičského konania bolo zistené, že poručiteľka zanechala listinu o vydedení napísanú do notárskej zápisnice č. N 557/2012, Nz 32041/2012 zo dňa 10.09.2012 notárom B.. B. B.. Poručiteľka v uvedenom dokumente vydedila svoju jedinú dcéru (žalobkyňu) a jej potomkov. Ako dôvod vydedenia poručiteľka uviedla dôvod podľa § 469a ods. 1 písm. b) Obč. zákonníka a síce, že žalobkyňa o poručiteľku trvalo neprejavuje 8 rokov opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. Poručiteľka tento zákonný dôvod konkretizovala tým, že v r. 2004 ju žalobkyňa vyhodila z bytu po tom, ako jej nechcela prepísať 2-izbový byt v K.. Odvtedy sa nestretli, taktiež odvtedy nevidela svojho vnuka a ani nevie, či jej dcéra má ešte aj iné deti. 8. Z dôvodu prehlásenia vydedeného potomka pri prejednaní dedičstva, že dôvod vydedenia neuznáva za platný, bolo dedičské konanie po poručiteľke prerušené na dobu neurčitú s tým, že vydedená dedička podá žalobu na príslušný súd o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení. Žalobkyňa v žalobe poprela existenciu dôvodu vydedenia, pričom poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa nežiadala
poručiteľku, aby jej prepísala 2-izbový byt v K., poručiteľku zo svojho bytu nevyhodila. Poručiteľka sa odsťahovala sama a odmietla s ňou napriek jej snahe ďalší kontakt. Neprejavovala ani záujem o vnúčatá. 9. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorého prejav vôle smeruje k vylúčeniu svojho potomka ako neopomenuteľného dediča z dedenia na základe niektorého z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 469a ods. 1 Obč. zákonníka. Na platnosť právneho úkonu o vydedení, rovnako ako pri závete, sa vyžaduje písomná forma. Poručiteľ môže prejav o vydedení urobiť aj vlastnoručne (musí dodržať podmienky uvedené v § 476 Občianskeho zákonníka) alebo ho môže zriadiť vo forme notárskej zápisnice. Nemožno vylúčiť, že poručiteľ urobí v jednej listine závet a súčasne do neho zahrnie aj ustanovenie o tom, že svojho potomka vylučuje z dedenia. Okrem formálnych náležitostí musí vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa spĺňať aj materiálne náležitosti, medzi ktoré okrem iného patrí uvedenie dôvodu vydedenia v súlade s taxatívnym vymedzením v zmysle § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre vylúčenie potomka z okruhu dedičov v dôsledku vydedenia prichádza do úvahy len taký zákonný dôvod, ktorý tu existoval už v čase prejavu poručiteľovej vôle o vydedení. Dôvod vydedenia uvedený poručiteľom v listine o vydedení tak musí byť daný už v čase spísania takejto listiny. 10. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo pre posúdenie dôvodnosti žaloby rozhodné zistenie, či v čase pred spísaním listiny o vydedení objektívne došlo k negatívnemu správaniu sa žalobkyne vo vzťahu k poručiteľke, na ktoré táto v listine poukázala. Vychádzajúc z obsahu listiny o vydedení ide o časové obdobie od vzniku konfliktu v septembri 2004 až do spísania listiny o vydedení, t.j. do 10.09.2012. 11. Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písmene b) ustanovenia § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o poručiteľa, treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a podobne. Skúmanie predpokladov vydedenia pritom musí byť posudzované aj so zreteľom na tú skutočnosť, či potomok poručiteľa mal riadnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal t.j., že poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, nie v prípade, keď ide o situáciu, keď je mu tento stav ľahostajný, prípadne, keď k nemu aj sám prispel. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v citovanom ustanovení totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/32/2014, alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/173/96). 12. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, po vyhodnotení predložených dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, konštatoval, že žaloba nie je dôvodná. 13. Poručiteľka v listine o vydedení zo dňa 10.09.2012 uvádzala, že sa so žalobkyňou pohádali, nakoľko nechcela urobiť to, o čo ju žiadala a to, aby na ňu prepísala jej 2-izbový byt v K.. Žalovaná pred súdom vypovedala a žalobkyňa nepoprela, že poručiteľka už jeden byt, ktorý zdedila po svojom zomrelom manželovi, predala a kúpnu cenu za neho získanú darovala dcére. Ďalej nebolo medzi stranami sporné, že poručiteľka v r. 2003 predala svoju garsónku v A. za 320 000,- Sk, nemala ísť kde bývať a ostala bývať u dcéry v 4-izbovom byte v A., nakoľko za predaj garsónky kúpila buď pozemok v centre A. za sumu 300 000 Sk, alebo to bol starý dom s pozemkom, žalobkyňa uvádzala pozemok, jej manžel zase starý dom s pozemkom, ktorý zbúrali, ich výpovede sa rozchádzali, pričom túto skutočnosť žalobkyňa v spore od počiatku zastúpená advokátom nepreukázala, nakoľko nenavrhovala zabezpečiť k tomu potrebné listinné dôkazy z katastra nehnuteľností. Podstatné pre súd prvej inštancie však bolo tvrdenie, že poručiteľka svoju garsónku predala pre to, aby pre svoju dcéru a jej rodinu zabezpečila bývanie v novom alebo v zrekonštruovanom dome, čo medzi stranami sporné nebolo. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa mala nemalé nároky na výstavbu domu, uvádzala, že mama nemala dostatok peňazí na jeho zhotovenie podľa ich predstáv, pričom tvrdila, že mame povedala, že si s manželom zoberú hypotekárny úver, aby mali dostatok peňazí na dokončenie domu, pretože „predaj ich 4-izbového bytu v A." by na to nestačil. Avšak ako napokon v spore vyplynulo, a uvádzala to samotná žalobkyňa, že bola pred svadbou 13.11.2004 tehotná, na rizikovom tehotenstve, manžel bol už pred svadbou nezamestnaný,
teda by im pochopiteľne úver žiadna banka neposkytla. Poručiteľka si to zrejme uvedomila, čo mohol byť dôvod, pre ktorý nastala hádka, vážny konflikt v r. 2004. Poručiteľka sa zrejme preto rozhodla, že dom, či pozemok v centre A. predá a plány zmenila, možno sa nechcela zadlžovať a pod. Paradoxne takúto závažnú okolnosť žalobkyňa pre súdom zatajila, resp. neuviedla, pričom túto okolnosť pred súdom uvádzal iba jej manžel, Y. I. : „Dom potom on s manželkou predával, manželka oslovila realitku, dom sa predával v čase, keď matka u nich bývala, a mali normálny vzťah", čo muselo byť do 15.11.2004, nakoľko tento dátum, ako dátum odchodu poručiteľky z ich bytu uvádzala žalobkyňa a podobne aj jej manžel. K prvému tvrdeniu poručiteľky v listine o vydedení, že žalobkyňa poručiteľku „vyhodila" zo svojho bytu súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie poručiteľky mal za pravdivé, nakoľko žalobkyňa pre súdom ani nevedela popísať vznik konfliktu medzi nimi, hovorila iba všeobecne, pričom práve svedok I., manžel žalobkyne, ktorý mal „snahu po svadbe vzťahy urovnať", pred súdom použil spontánne výraz adresujúci k poručiteľke: „ ...že ju nikto nevyháňa!" Natíska sa potom otázka, pokiaľ by nemal vedomosť o tom, že žalobkyňa poručiteľku z bytu vyhnala, prečo by práve takýto zhodný výraz, uvádzaný poručiteľkou použil? Ďalej mal súd prvej inštancie za pravdivé tvrdenie poručiteľky, že žalobkyňa od nej žiadala, aby na ňu prepísala jej 2-izbový byt v K., pretože jednak medzi stranami nebolo sporné, že išlo o byt, ktorý poručiteľka nadobudla v r. 2000 od sesternice L. Z. darovaním, ktorá bola bezdetná a bez manžela, aby ako uvádzala žalobkyňa „po jej smrti byt neprepadol v prospech štátu", ďalej, že táto v spornom byte v tom čase bývala, ako uvádzala samotná L. Z. vo svojom Čestnom prehlásení zo dňa 18.10.2020 „nebola nadšená z toho, nemala na výber", keď sa k nej nasťahovala poručiteľka, pretože poručiteľka, ako bolo vyššie uvedené, v tom čase už predala všetky svoje nehnuteľnosti, byt po manželovi, garsónku, peniaze z ich predaja odovzdala dcére a napokon žalobkyňa nevyvrátila námietku žalovanej, kde sa potom nachádzajú peniaze z predaja pozemku, či starého domu s pozemkom z centra A., ktorý údajne poručiteľka predala v čase, keď žila v spoločnej domácnosti so svojou dcérou, do 15.11.2004, keď mali vzťahy „normálne", ako to tvrdil manžel žalobkyne, za sumu 400 000 SK, keďže neboli súčasťou dedičského konania, nakoľko poručiteľka mala na účte v čase smrti iba sumu „na pohreb" cca 1.400 eur. Žalobkyňa túto otázku pred súdom hodnoverne nezodpovedala. Natíska sa tu potom otázka, či nepostupovala opäť poručiteľka, ako mama tak, že peniaze aj z predaja domu dala žalobkyni a keď už nič nemala, táto ju vyhodila z bytu? Ak žalobkyňa uvádzala, že mama chcela žiť v luxuse-komforte, ako je možné, že odišla od nej z bytu s jednou taškou? Ako je možné, že žila v čase svojej smrti na hranici chudoby, pretože jej garsónka na P. XX/A Z. K. je skutočne iba prerobená ubytovňa, je to jeden priestor, v ktorom je aj kuchyňa, spálňa aj obývačka? Ak by bola zaťažená na komfort a luxus, nebola by si za predaj domu, za sumu 400 000 SK kúpila napr. luxusnejší byt? A bolo by logické, že by poručiteľka bola šťastná, že by vedome a dobrovoľne, ak by nebola vyhodená z bytu, odišla bývať k sesternici, ktorá z toho „nebola nadšená, nemala na výber?" A nekonala by poručiteľka nečestne, ak by sporný 2-izbový byt v K., čo bol síce jej byt, ktorý jej darovala sesternica L. Š., ale ktorá v ňom v tom čase preukázateľne bývala, aby jej predala „strechu na hlavou", napriek tomu, že sestrenica tvrdila, že tam mala právo doživotného bývania? Súd tiež nemal za pravdivé a ničím preukázané tvrdenie žalobkyne, že v septembri 2004 vlastnila 4izbový byt Z. A., na F.. V.. Š. XXX/X, ktorý nadobudla po rozvode manželstva, v rámci BSM, pretože toto je tvrdenie pred súdom poprel samotný jej manžel, ktorý vypovedal, že žalobkyňa s ním chodila ešte v čase, keď nebola rozvedená, potom sa rozviedla, s doslovnou citáciou: „V rámci vyporiadania BSM sa manželka na určitú dobu odsťahovala do 4-izbového podnájmu v A., ktorý on prenajal." Teda pokiaľ žalobkyňa pred súdom účinne nepreukázala, že bola vlastníčkou 4-izbového bytu v A., v septembri 2004, že práve finančnými prostriedkami z predaja tohto svojho bytu chcela v prevažnej miere vykonať stavbu, či rekonštrukciu domu, na pozemku poručiteľky, zvyšok z hypotekárneho úveru, pričom právny zástupca žalobkyne súdu nepredložil ani kúpnu zmluvu, či výpis z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností, nemal súd jej tvrdenie až do vyhlásenia dokazovania za skončené, ničím nepreukázané. Bolo preto možno pravdivé, že 4-izbový byt v A., v ktorom bývali spoločne so svojou matkou do 15.11.2004, mala ona, alebo jej manžel iba v nájme, a teda ona s manželom žiadne svoje vlastné finančné prostriedky na stavbu domu nemali. Podobne sa žalobkyňa, aj svedkyňa L. Z., zamotávali do vlastných klamstiev ohľadom pokusov o nadviazanie kontaktov s poručiteľkou. Napr. žalobkyňa pred súdom uvádzala, že dňa 13.01.2005 sa jej narodila dcéra G., mamu kontaktovala telefonicky, prostredníctvom svojej tety, teda zavolala tete a tá jej dala mamu k telefónu, mame oznámila, že sa jej narodilo dieťa a bola by rada, aby prišla. Na to jej mama povedala, že ona ju a jej rodinu nepotrebuje, lebo si kúpi „novú" rodinu", pričom žalobkyňa, aj svedkyňa L. Z. raz uvádzali, že poručiteľka mala utajené číslo telefónu, potom zas, že žalobkyňa kontaktovala poručiteľku telefonicky cez L. Z., napokon prekvapivo L. Z. uviedla, že ona ani počas spolužitia v byte s poručiteľkou od r. 2000 do 2010 nemala jej telefónne číslo, čím nebola svedkyňou Z. preukázaná ani telefonická komunikácia žalobkyne, príp. jej syna V., s poručiteľkou, ktorý sa mal s poručiteľkou stýkať „cez ňu". Pokiaľ mala poručiteľka údajne telefónne číslo utajené, mohla žalobkyňa túto skutočnosť
jednoducho preukázať potvrdením od telekomunikačnej spoločnosti, avšak žiaden takýto dôkaz súdu nepredložila, čím mal súd potom za klamstvo a výmysel žalobkyne, že sa viackrát, prostredníctvom tety pokúšala telefonicky kontaktovať svoju mamu. Súd mal preto bez preukázania telefonického kontaktu s matkou za doslova ohováranie jej matky, dnes už mŕtvej, ktorá sa v spore už brániť nemôže, že jej mama v telefóne povedala, že ona ju a jej rodinu nepotrebuje, lebo si kúpi „novú" rodinu", keďže ani nepreukázala, že s ňou vôbec telefonovala, ako jej toto potom mohla poručiteľka do telefónu povedať? Podobne žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani v tvrdení, že s poručiteľkou mala kontakt písomný. Právny zástupca žalobkyne pôvodne uvádzal, že takéto dôkazy súdu predloží, avšak napokon žiaden dôkaz o tom súdu nepredložil. Pričom žalobkyňa mohla s mamou pri troche snahy nadviazať kontakt min. mailom, cez zamestnávateľa a pod. a potom preukazovať, že poručiteľka s ňou odmietala akýkoľvek kontakt. A. Z. zase pred súdom uvádzala, že od predaja bytu v r. 2010, s poručiteľkou žiaden kontakt nemala, čím súd nemal za potvrdené, že by žalobkyňa akýkoľvek kontakt s matkou nadviazala od r. 2010 do 10.09.2012, t.j. do spísania listiny o vydedení. Svedkyňa Š. pred súdom zase rozporne vypovedala, že pri podpise o rozdelení peňazí videla, že poručiteľka bývala na „nejakej P. ulici v K., pričom vo svojom písomnom Čestnom prehlásení zo dňa 18.10.2020 uvádza presnú adresu, že poručiteľka si kúpila byt v K. na P. F.. XX/A. Vyvstáva tu potom otázka, či jej niekto pri spísaní tohto Čestného prehlásenia zo dňa 18.10.2020 nepomáhal, niekto, kto mal na jej svedectve záujem, čo by mohla byť v danom prípade jedine žalobkyňa, v prospech ktorej vypovedala, pričom aj tento vzťah medzi žalobkyňou a jej tetou Z. mal súd za veľmi zvláštny, keď žalobkyňa pred súdom tvrdila, že tetu často navštevovala, čo by malo byť pochopiteľné, bola to jej blízka rodinná príslušníčka, ktorá naviac jej matke darovala sporný 2-izbový byt v K. v r. 2000, pričom však v spore vyšlo najavo, že žalobkyňa túto tetu ani v r. 2004 nepozvala na svadbu a žalobkyňa tiež pred súdom v r. 2022 vypovedala, že mamu od sťahovania tety L. v r. 2010 nevidela, pričom jej manžel pred súdom uvádzal, že tetu L. sťahoval cca 3 roky po svadbe, čo by muselo byť v r. 2007, pričom ani neuvádzal, že by tam v tom čase bola žalobkyňa, či vnuk V., čo by opäť korešpondovalo s časom uvedeným v listine o vydedení zo dňa 10.09.2012, kedy poručiteľka uvádzala, že žalobkyňa o ňu neprejavuje trvalo cca 8 rokov opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. S ohľadom na rozpornosť výpovede svedkyne L. Z., ktorej osobu nemal súd prvej inštancie za dôveryhodnú, pretože v čase výpovede pred súdom mala už 80 rokov a súdu sa jej výpoveď javila ako zmätočná. Naopak, v predmetnej veci mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania, z výpovedí žalovanej a svedka Y.C. I., manžela žalobkyne, za preukázané, že poručiteľku poznali ako starostlivú, obetavú, dobrú matku a starú matku. Žalobkyňa, ako dcéra poručiteľky pred súdom nepreukázala, že by mala opravdivý záujem na urovnaní vzťahu s matkou, ktorá ho podľa názoru súdu ničím závažným nenarušila. Išlo o jej byt, dom, či financie a ako sa rozhodla s nimi naložiť, bolo za života len na jej vôli. V medziľudských vzťahoch vždy platil a platí úzus, že deti si majú vážiť a ctiť svojich rodičov, majú im pomáhať v starobe a chorobe, čo žalobkyňa v spore ničím nepreukázala. Nečinila tak dokonca ani formálne tým, že by matke napr. poslala k sviatku, na Vianoce, či Deň matiek a pod. napr. aspoň SMS. Je pochopiteľné, že ak matku vlastná dcéra vyhodí z bytu, matka dôvodne očakáva, že dcéra príde, ospravedlní sa, poprosí o prepáčenie a obnovia tak kontakt. Keďže žalobkyňa sa o nápravu vzťahu, ktorý sama zničila, ničím nepričinila, matka len v tichosti tento stav „trpela", ako pred súdom vypovedala žalovaná, že mala „v očiach slzy", na rozdiel od žalobkyne, dcéru pred ňou nikdy ani slovne nenapádala, neučinila tak ani písomne, v listine o vydedení. Pokiaľ mala žalobkyňa opravdivý záujem o poručiteľku a poručiteľka by ju údajne odmietala, súd si nevie predstaviť, že by ako dcéra nevyužila príležitosť napr. a išla ju navštíviť do práce, aby sa vyhla napätiu, alebo k nej domov s nejakou treťou osobou, ktorá by jej bola nápomocná vzťah napraviť. Toto žalobkyňa ani netvrdila, ani nepreukazovala. Pre súd prvej inštancie bolo nemalým prekvapením, že žalobkyňa sa o svojej matke pekne nevyjadrovala ani po jej smrti. Skôr sa o nej láskavo vyjadroval jej manžel, ktorý ju poznal krátko, cca 2 roky. Súd prvej inštancie nemal za pravdivé vyjadrenia žalobkyne o svojej matke, že táto bola vulgárna, opĺzlo nadávala, pretože takto to opäť neuvádzal ani jej manžel, ani žalovaná. Býva vysoko nepravdepodobné, že by človek starostlivý, obetavý, (predala svoju garsónku, zakúpila rodinný dom s úmyslom výstavby pre žalobkyňu a jej syna, starala sa o žalobkyňu, aby nepotratila, chodila s ňou do poradne, starala sa a určite milovala svojho 7-ročného vnuka) a pod. zmenil tak radikálne svoju osobnosť. To by muselo byť niečo patologické, čo preukázané nebolo, pretože žalovaná ju vykresľovala ako osobu milú, spoločenskú a starostlivú, bez akýchkoľvek náznakov vulgárnosti. Žalobkyňa ničím nepreukázala, že poručiteľka by bola odmietala kontakt s ňou, či s jej vlastným vnukom. Veď práve nezáujmom zo strany žalobkyne, ako jedinej dcéry poručiteľka argumentovala v listine o vydedení zo dňa 10.09.2012. Súd prvej inštancie nevzhliadol jediný logický dôvod, pre ktorý by poručiteľka kontakt s ňou a vnukom odmietala. Svedectvo mŕtvej mal súd prvej inštancie za dostatočne silné, nakoľko poručiteľka sa už pred súdom nemôže brániť. Naopak žalobkyňa, naviac v spore zastúpená advokátom, pokiaľ konala v súlade s mravnými princípmi, mohla
súdu prvej inštancie predložiť dostatok dôkazov na to, aby stav dedičského konania zvrátila vo svoj prospech. Na základe vyššie uvedeného je potrebné tvrdenia poručiteľky uvedené v listine o vydedení vyhodnotiť ako pravdivé, preto mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa môže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľku neprejavovala opravdivý záujem, si spôsobila sama. Svojím nekonaním sa pričinila k vzniku tohto stavu a ničím nepreukázala, že si ho nezavinila sama. Súd prvej inštancie nevykonal výsluch svedkyne M.G. M., švagrinej poručiteľky a vnuka V. Š., na návrh právneho zástupcu žalobkyne, ktorý od ich výsluchu upustil z dôvodu hospodárnosti. Súd prvej inštancie v zmysle § 198 ods. 3 CSP zamietol výsluch svedkyne p. Z., nakoľko sa mu nepodarilo jej prítomnosť zabezpečiť. 14. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Avšak v spore úspešnej žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, preto jej súd prvej inštancie žiadne nepriznal. 15. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP Prvoinštančný súd uviedol, že žalovaná pred súdom vypovedala, že poručiteľka už jeden byt, ktorý zdedila po svojom zomrelom manželovi, predala a kúpnu cenu za neho získanú darovala dcére žalobkyni, pričom toto tvrdenie nemal súd prvej inštancie zo strany žalobkyne za popreté, a tak ho považoval za nesporné. Žalobkyňa poukazuje na to, že ako zo samotného pripojeného dedičského spisu sp. zn. 30D/675/2018 vyplýva, poručiteľka bola v čase smrti už rozvedená, teda tento byt („garsónku") nezdedila. Ďalej poukazuje na to, že tvrdenie o darovaní finančných prostriedkov získaných z predaja tejto garsónky v konaní a vo svojej výpovedi viackrát poprela, a to uvedením skutočností, že za kúpnu cenu získanú z predaja predmetného bytu poručiteľka kúpila nehnuteľnosť (pozemok so starým domom) v centre mesta A., kde spoločne so žalobkyňou plánovali v budúcnosti stavbu rodinného domu, no po tom, čo od žalobkyne a jej rodiny poručiteľka odišla, tento pozemok, ktorého výlučnou vlastníčkou bola poručiteľka, poručiteľka predala. Predmetné tvrdenie žalobkyne bolo potvrdené i svedeckou výpoveďou svedka Y. I. a čestným prehlásením svedkyne L. Z., ktoré dôkazy boli riadne vykonané. Prvoinštančný súd v tomto bode odôvodnenia upozorňuje na rozchádzanie sa výpovedí žalobkyne a svedka I.Á. v tej skutočnosti, či poručiteľka kúpila pozemok alebo starý dom s pozemkom, avšak z výpovedí žalobkyne a svedka I. pred súdom dňa 28.01.2022 zhodne vyplýva, že sa jednalo o starý dom s pozemkom, keď žalobkyňa uvádzala: „mama bývala u mňa v byte preto, že ona mala tiež svoj byt v A., tento predala, kúpila starý dom s pozemkom v A. v centre, na M. ul." obdobne ako svedok I. uvádzal: „Pred sobášom sme sa s poručiteľkou dohodli, že si kúpime dom, že poručiteľka predá garsónku, čo aj urobila, a za peniaze za predaj garsónky sme kúpili starý dom na M. ul. v A.. Mali sme plán, že starý dom prerobíme, ale keďže bol príliš v dezolátnom stave, zakúpili sme plány za 16 000 Sk s tým, že starý dom zbúrame a postavíme nový". Ak súd prvej inštancie považoval výpovede žalobkyne a svedka I. ohľadom tvrdenej skutočnosti za nezhodné, podľa názoru žalobkyne na to nemal dôvod vzhľadom na vyššie uvedené zhodné výpovede. Ak nemal prvostupňový súd za dostatočne preukázané žalobkyňou tvrdené (svedkami potvrdené) a navyše žalovanou stranou účinne nepopreté (teda nesporné) vyššie uvedené skutočnosti, mohol zvoliť postup v zmysle ustanovení § 181 ods. 4 v spojení s § 150 ods. 2 CSP, podľa ktorých môže súd v priebehu konania oznámiť, že k preukázaniu niektorého tvrdenia žalobkyňa nenavrhla dôkaz a ak taký dôkaz existuje, nech ho navrhne. Prvoinštančný súd však mohol zároveň postupovať v zmysle § 185 ods. 2 CSP a aj bez návrhu strán vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov (katastra nehnuteľností), ak tento register nasvedčuje, že skutkové tvrdenia žalobkyne by mali byť v rozpore so skutočnosťou. Žalovaná tak má za to, že na základe vykonaných dôkazov došiel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam spomenutých vyššie. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že podstatné pre neho bolo tvrdenie, že poručiteľka svoju garsónku predala pre to, aby pre svoju dcéru a jej rodinu zabezpečila bývanie v novom alebo v zrekonštruovanom dome, čo medzi stranami sporné nebolo. Žalobkyni nie jasné, ktorá strana predmetné tvrdila, nakoľko žalobkyňa vo svojej výpovedi uvádzala, že poručiteľka predala svoju garsónku v A. z dôvodu, že chcela pre seba viac luxusu a komfortu, preto sa i spočiatku dohodli so žalobkyňou a svedkom I. na stavbe veľkého rodinného domu, v ktorom by žili spoločne a keď im nebolo umožnené z viacerých príčin bezprostredne pokračovať v tomto pláne, poručiteľka to začala vyčítať svojej dcére - žalobkyni, z čoho mohol prameniť i celý konflikt, ktorý vyvolala sama poručiteľka. Do listiny o vydedení spísanej notárskou zápisnicou zo dňa 10.09.2012 poručiteľka uviedla, že ju žalobkyňa vyhodila zo svojho bytu. Toto tvrdenie poručiteľky bolo podľa názoru žalobkyne pred súdom prvej inštancie dostatočne preukázané ako nepravdivé, nakoľko poručiteľka z bytu žalobkyne v A. odišla
sama a dobrovoľne, čo bolo potvrdené samotnou výpoveďou žalobkyne, svedeckou výpoveďou svedka I. a čestným prehlásením L. Z., pričom žalovaná túto skutočnosť nepoprela. Naopak, súd prvej inštancie mal tvrdenie poručiteľky o tom, že ju žalobkyňa vyhodila z bytu, za pravdivé, len na základe výpovede svedka I., ktorý uviedol, že poručiteľku nikto z bytu „nevyháňa" a mal snahy napraviť ich vzájomné vzťahy, pričom mal použiť rovnaký pojem „vyháňať z bytu" ako použila poručiteľka v listine o vydedení. Prvoinštančný súd považoval za pravdivé i tvrdenie poručiteľky obsiahnuté v listine o vydedení o tom, že žalobkyňa žiadala poručiteľku, aby na ňu prepísala svoj 2-izbový byt v K., a to bez ďalšieho relevantného vysvetlenia a právneho posúdenia, teda v tejto časti je odôvodnenie postupu súdu prvej inštancie nedostatočné a nejasné. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa nevyvrátila „námietku" žalovanej o tom, kde sa nachádzajú peniaze z predaja pozemku na M. ulici v centre mesta A., nakoľko neboli predmetom dedičského konania a túto „otázku" žalovanej žalobkyňa pred súdom prvej inštancie hodnoverne nezodpovedala. V zmysle ust. § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Predmetnú „námietku" (pojem použitý súdom) tak nemožno v zmysle zákona považovať za popretie skutkových tvrdení, nakoľko žalovaná neuviedla vlastné tvrdenia, a túto „otázku" (opäť pojem použitý súdom) žalovaná žalobkyni pri jej výsluchu nekládla. Na tomto mieste však žalobkyňa upriamuje pozornosť na to, že od roku 2004 medzi sebou žalobkyňa a poručiteľka nekomunikovali, poručiteľka odmietala akýkoľvek kontakt so žalobkyňou a z toho dôvodu nie je žalobkyni jasné, prečo by mala práve ona vedieť zodpovedať túto „námietku", resp. „otázku" žalovanej. Naopak, žalovaná v spore uvádzala, že s poručiteľkou mali nadštandardné vzťahy, poručiteľka jej bola „ako druhá mama", navštevovali sa navzájom i počas sviatkov, telefonovali si, a teda z tohto dôvodu sa logickým výkladom natíska otázka, či by práve žalovaná nemala vedieť zodpovedať túto „námietku", resp. „otázku". Ak sa prvoinštančnému súdu ďalej v odôvodnení jeho rozhodnutia „natískali otázky" či nepostupovala opäť poručiteľka, ako mama tak, že peniaze aj z predaja domu dala žalobkyni a keď už nič nemala, táto ju vyhodila z bytu? Ak žalobkyňa uvádzala, že mama chcela žiť v luxuse-komforte, ako je možné, že odišla od nej z bytu s jednou taškou? Ako je možné, že žila v čase svojej smrti na hranici chudoby, pretože jej garsónka na P. XX/A v K. je skutočne iba prerobená ubytovňa, je to jeden priestor, v ktorom je aj kuchyňa, spálňa aj obývačka? Ak by bola zaťažená na komfort a luxus, nebola by si za predaj domu, za sumu 400 000 SK kúpila napr. luxusnejší byt? A bolo by logické, že by poručiteľka bola šťastná, že by vedome a dobrovoľne, ak by nebola vyhodená z bytu, odišla bývať k sesternici, ktorá z toho „nebola nadšená, nemala na výber?" A nekonala by poručiteľka nečestne, ak by sporný 2-izbový byt v K., čo bol síce jej byt, ktorý jej darovala sesternica L. Z., ale ktorá v ňom v tom čase preukázateľne bývala, aby jej predala „strechu na hlavou", napriek tomu, že sestrenica tvrdila, že tam mala právo doživotného bývania?" a tieto v konaní neboli zodpovedané, žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie nemal dostatočne preukázaný skutkový stav, aby vo veci vydal rozhodnutie. Súd prvej inštancie uviedol, že osobu svedkyne L. Z. nemal za dôveryhodnú, pretože v čase výpovede pred súdom mala už XX rokov a súdu sa javila jej výpoveď ako zmätočná. Takéto vyhodnotenie súdu prvej inštancie bez ďalšieho potvrdenia akýchkoľvek psychických porúch, či ťažkostí osoby svedkyne a bez ďalšieho objasnenia konkrétnych okolností, podľa ktorých mal súd prvej inštancie jej výpoveď za zmätočnú, nie je možné považovať za dostatočne odôvodnené a teda zákonné (nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29). Navyše medzi súdnymi konaniami, resp. pojednávaniami v roku 2022 a skutkovými okolnosťami (ako kto koho a cez koho telefón kontaktoval) z roku 2005, prešlo veľmi dlhé časové obdobie a priemerný človek s priemernou pamäťou (navyše do času začatia súdneho konania, resp. súdnych pojednávaní, tieto okolnosti možno považovať za banálne a nepodstatné) si nemôže zapamätať presné detaily týchto okolností. Žalobkyňa má za to, že svedeckou výpoveďou L. Z., ktorá žila v jednej domácnosti s poručiteľkou do roku 2010, bolo preukázané, že žalobkyňa viacnásobne navštívila poručiteľku v byte pani Z., na čo poručiteľka vždy reagovala odmietavým postojom. Aj z týchto návštev mala poručiteľka informácie o žalobkyni a jej deťoch, teda poručiteľka vedela aj o tom, že má i ďalšiu vnučku, maloletú G.. Svedkyňa Z. taktiež potvrdila, že poručiteľka dostávala od žalobkyne niekoľkokrát ročne sviatočné pozdravy, pohľadnice, avšak poručiteľku tieto nezaujímali a nereagovala na ne. Vykonaným dokazovaním, najmä výsluchmi žalobkyne a svedkov Y. I. a L. Š., tak bolo zistené a preukázané, že žalobkyňa ako dcéra poručiteľky nemala reálnu možnosť o poručiteľku prejaviť skutočný záujem, ktorý by ako potomok poručiteľa mala prejaviť a taktiež, že poručiteľka sama mala absolútny nezáujem sa so žalobkyňou, resp. jej rodinou stýkať a udržiavať so žalobkyňou bežný príbuzenský vzťah, dokonca i akýkoľvek kontakt. V zmysle rozhodovacej praxe Krajského súdu v Bratislave vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, nie
však v prípade, kde mu je tento stav ľahostajný, prípadne keď k nemu sám prispel (napr. rozhodnutie KS BA sp. zn. 6Co/271/2015 z 30.08.2016, alebo sp. zn. 6Co/301/2016 z 03.10.2018). Pri posúdení dôvodov vydedenia podľa ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) OZ je potrebné takisto zisťovať, či potomok poručiteľa mal riadnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa stýkať s dieťaťom a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy (Rc 23/1998). O neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) OZ nejde v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/73/1996). Záujem, ktorý by potomok mal o poručiteľa prejavovať, je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu; ak je skutočnosť, že potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenia (rozhodnutie NS ČR z 26. 9. 1997, sp. zn. 2Cdon/86/97). Podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) Obč. zákonníka poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Vzhľadom na zistený skutkový stav je tak dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ uvedený v listine o vydedení poručiteľky L. J., rod. M., G.. XX.XX.XXXX, J.. XX.XX.XXXX, spísanej do notárskej zápisnice pod č. N 557/2012, NZ 32041/2012 zo dňa 10.09.2012 notárom B.. B., domnelý, nepravdivý a v skutočnosti nebol daný, čo má za následok neplatnosť listiny o vydedení a z toho vyplývajúcu relatívnu neplatnosť závetu podľa § 479 OZ. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 12C/89/2018-120, zo dňa 15. júna 2022, podľa § 388 CSP zmenil a žalobe v časti neplatnosti listiny o vydedení a relatívnej neplatnosti závetu vyhovel a priznal žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania. 16. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by bola v kontakte s poručiteľkou. Napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila, že má dôkazy, ktoré to môžu preukázať, tieto súdu nepredložila. Poručiteľka bola duševne zdravá, svojprávna. Akceptuje akékoľvek súdne rozhodnutie ako aj vôľu poručiteľky, ktorá pri plnom vedomí spísala závet v jej prospech, nakoľko to bolo jej želanie. 17. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike zotrvala na podanom odvolaní, ako aj na svojom odvolacom návrhu. 18. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. 19. Podľa § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d) trvalo vedie neusporiadaný život. 20. Podľa § 469a ods. 3 Občianskeho zákonníka o náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia. 21. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že je dedičkou poručiteľky zo zákona a dôvody vydedenia nie sú dané. Zároveň sa domáhala aj určenia neplatnosti závetu a listiny o vydedení spísaných vo forme notárskej zápisnice ako aj náhrady trov konania. Žalobkyňa ako dcéra poručiteľky sa zaraďuje do skupiny tzv. neopomenuteľných dedičov. Občiansky zákonník v § 469a presne vymedzuje dôvody, kedy poručiteľ môže vydediť tzv. neopomenuteľného dediča. Matka žalobkyne ako poručiteľka pred svojou smrťou spísala závet (v prospech žalovanej) a listinu o vydedení vo forme notárskej zápisnice, v ktorej ako dôvod vydedenia uviedla, že žalobkyňa v rozpore
s dobrými mravmi jej ako dcéra neprejavovala o ňu skutočný záujem, ktorý ako dcéra mala voči nej prejavovať. Teda ide o dôvody, uvedené v § 469a ods. 1 písm. a b) Občianskeho zákonníka. 22. Súd prvej inštancie sa preto správne v prvom rade zaoberal pri rozhodovaní posúdením, či v danom prípade boli dané dôvody vydedenia v zmysle § 469 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. 23. Poručiteľka dôvody vydedenia formulovala zreteľne a nezameniteľne, pričom je zrejmé, že dôvody vydedenia mali spočívať v tom, že po hádke, ktorá sa stala v roku 2004, žalobkyňa o poručiteľku neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať [§ 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka]. 24. Vydedenie spísané vo forme notárskej zápisnice (ako jednostranný právny úkon poručiteľky) musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka taxatívne vypočítava dôvody vydedenia. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase pred prejavom vôle poručiteľa. Teda existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení, t.j. v danom prípade pred dňom 10.09.2012. 25. Zo zákonnej formulácie dôvodov vydedenia uvedených v ustanovení § 469a písm. a) a b) Občianskeho zákonníka vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka. Ide pritom o subjektívne dôvody, resp. dôvody, ktoré sa posudzujú zo subjektívneho hľadiska. Materiálnou náležitosťou vydedenia je okrem všeobecných požiadaviek na platnosť právneho úkonu aj existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Dôvod vydedenia musí byť pod sankciou neplatnosti právneho úkonu konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný nie len dotknutému subjektu, ale ja nezúčastnenému (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/194/2011 zo dňa 26.07.2012). V prípade posudzovania existencie dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka musia existovať skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru, že žalobkyňa ako potomok o poručiteľku trvalo neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako potomok a dedič mala prejavovať. Neprejavovanie záujmu by malo v danom prípade spočívať nielen v nezáujme žalobkyne o poručiteľku, ale aj v jej správaní, ktorým by žalobkyňa síce prejavovala záujem o poručiteľku, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu sa dcéry k matke a vnúčat k starej matke (babke) a to napríklad spôsobom, ktorý by trvalo prekračoval zásady spoločenskej slušnosti (k tomu napr. Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/2821/2006 zo dňa 30.10.2007). 26. Podľa ustálenej judikatúry súdov je potrebné otázku, či potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal posudzovať s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu a rovnako aj k otázke dobrých mravov, ktoré sa v spoločnosti ustálili. Jedným z hľadísk, na ktoré je treba prihliadať je to, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy; vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, a nie vtedy, ak ide o situáciu, kedy mu je tento stav ľahostajný, prípadne kedy k nemu i sám prispel. Pokiaľ potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa záujem preto, že sám poručiteľ neprejavoval záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu (por. rozsudok NS ČR z 26.09.1997 sp. zn. 2 Cdon/86/97, ktorý bol uverejnený pod č. 21 v časopise Súdní judikatúra, ročník 1998 a iné). 27. V prejednávanej veci však súd prvej inštancie vôbec nezameral dokazovanie na skúmanie tej rozhodujúcej skutočnosti, či aj sama poručiteľka prejavoval opravdivý záujem o žalobkyňu ako svoju dcéru (prípadne aspoň o vnúčatá), pretože len v takom prípade by mohol byť naplnený dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. 28. Súd prvej inštancie zameral dokazovanie len na skúmanie dôvodov hádky žalobkyne a poručiteľky a na predaj a kúpu nehnuteľností, ktoré sa uskutočnili v prevažnej väčšine ešte pred samotnou hádkou. Avšak výsledky toho dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie v nijakom prípade neumožňujú
relevantné zodpovedanie otázky, či potomok poručiteľa (žalobkyňa) mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. 29. Z vyššie uvedených dôvodov je odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie viedol dokazovanie jednostranne a nesprávnym smerom, keďže vôbec nevzal tieto skutočnosti do úvahy a vôbec neskúmal správanie sa poručiteľky vo vzťahu k žalobkyni, opodstatnená. 30. Významná z hľadiska dokazovania pre zodpovedanie tejto otázky bola predovšetkým svedecká výpoveď svedkyne L. Z., ktorá bola v kontakte tak so žalobkyňou, ako aj poručiteľkou, ktorej výpoveď však súd prvej inštancie nevzal do úvahy a svedectvo vyhodnotil ako zmätočné pričom uviedol, cit.: „S ohľadom na rozpornosť výpovede svedkyne L. Š., ktorej osobu nemal súd prvej inštancie za dôveryhodnú, pretože v čase výpovede pred súdom mala už 80 rokov, súdu sa jej výpoveď javila ako zmätočná." V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že je dôvodná odvolacia námietka žalobkyne, ktorá namieta, že skutočnosť, že je svedok vyššieho veku, bez toho aby bolo relevantne preukázané, že trpí takou duševnou poruchou alebo ochorením, v dôsledku ktorého by mohla jeho výpoveď byť posudzovaná ako nedôveryhodná, nemôže mať za následok, že súd prvej inštancie takúto výpoveď úplne odmietne. Paradoxne za rozhodujúce považoval súd prvej inštancie údajné „svedectvo" poručiteľky, cit.: „Svedectvo mŕtvej mal súd prvej inštancie za dostatočne silné, nakoľko poručiteľka sa už pred súdom nemôže brániť." 31. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 v spojení s § 191 CSP); iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 186, § 193 , § 205 CSP). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti, či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak samostatne, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám sporu, k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých udalostí, na spôsob akým ich reprodukuje, na celkové správanie sa pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 32. Súd prvej inštancie sa však v prejednávanej veci vyššie uvedenými zásadami neriadil. Súd prvej inštancie nepostupoval správne v súvislosti s vyhodnotením vykonaných dôkazov a procesom ustálenia skutkového stavu, teda všetkých skutočností významných pre rozhodnutie v merite veci. V preskúmavanej veci totiž svoje skutkové závery o preukázaní existencie dôvodov vydedenia oprel (takmer) výlučne o svoje ničím nepodložené a nepreukázané domnienky a špekulácie týkajúce sa najmä dôvodov hádky dcéry s matkou, ktorá nesporne nastala v roku 2004 (ktorej dôvody podľa súdu prvej inštancie však zostali sporné) a predaja nehnuteľností (k vlastníckemu právu a prevodu ktorých v konaní neboli predložené žiadne dôkazy), avšak bez toho, aby vzal do úvahy obdobie, ktoré nasledovalo po hádke a neskúmal správanie sa poručiteľky (a je podľa názoru odvolacieho súdu relevantné z hľadiska existencie dôvodov vydedenia) a bez toho, aby úplne a správne vyhodnotil a prihliadol na všetky ďalšie výsledky vykonaného dokazovania.
Pokiaľ súd prvej inštancie bez ďalšieho zdôvodnenia výpovede žalobkyne a svedkyne L. Š. považoval za neobjektívne, odvolací súd poukazuje na to, že nie je zrejmé z akého dôvodu (okrem osobnej zainteresovanosti, ktorú si však ťažko možno predstaviť v prípade svedkyne L. Š.) k takémuto záveru dospel, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie obsah ich výpovedí porovnával s ostatnými dôkazmi, prípadne že by zistil medzi nimi relevantné rozpory, ktoré by k záveru o nehodnovernosti a nepravdivosti jednotlivých výpovedí mohli viesť. Teda až po komplexnom vyhodnotení všetkých relevantných skutočností možno vysloviť jednotlivé čiastkové skutkové zistenia a následne aj konečný právny záver, či žalobkyňa ako potomok trvalo neprejavovala o poručiteľku opravdivý záujem, ako to má na mysli ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Keďže v preskúmavanej veci súd prvej inštancie vyššie naznačeným spôsobom nepostupoval, možno uzavrieť, že jeho skutkové závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a dôvodná je v tejto súvislosti aj námietka žalobkyne v odvolaní, že prvoinštančný súd postupoval v rozpore s článkom 15 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, keď bez prijateľného zdôvodnenia nevyhodnotil riadne všetky vykonané dôkazy, úplne ignoroval výpoveď svedkyne a výpoveď žalovanej uprednostnil pred ostatnými vykonanými dôkazmi (pričom navyše žalovaná v rozhodnom období zhoršenia sa vzťahov medzi žalobkyňou a poručiteľkou samotnú poručiteľku ešte ani nepoznala). Na základe uvedeného tak možno zhrnúť, že skutkové závery súdu prvej inštancie ohľadom okolností, ktoré sú významné pre posúdenie dôvodov vydedenia v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, vrátane správania sa poručiteľky vo vzťahu k žalobkyni sú celkom nedostatočné, a preto pre účely rozhodnutia v merite veci nemôžu obstáť, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie síce navrhované dôkazy vykonal, avšak tieto riadne a úplne nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti ani z hľadiska ich pravdivosti a významu pre rozhodnutie, vrátane ich posúdenia z toho hľadiska, či z nich vyplývajúce skutočnosti sú vôbec relevantné pre posúdenie dôvodov vydedenia v zmysle zákona. Vydedenie totiž prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky vzťah stojí, kde nezáujem potomkov sa ho osobitne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí a nie, ak ide o situáciu, keď mu je tento stav ľahostajný, prípadne keď k nemu aj prispel (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon/86/97). Naviac súd prvej inštancie ani riadne nevyhodnotil výpoveď žalovanej, ktorá sa k podanej žalobe v stanovenej lehote ani len nevyjadrila a vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie účinne nepoprela tvrdenia žalobkyne a v konaní nenavrhla ani vykonanie žiadnych dôkazov. Napriek tomu však súd prvej inštancie považoval všetky jej tvrdenia za pravdivé a vychádzal z nich pri svojich záveroch o dôvodoch vzniku hádky medzi poručiteľkou a žalobkyňou a vyvodil z nich svoje (ničím nepodložené) závery, že žalobkyňa o poručiteľku neprejavovala žiadny záujem a že z jej strany išlo výlučne len o získanie peňazí od poručiteľky. 33. Odvolací súd preto dospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, keď prvoinštančný súd svoje skutkové zistenia bez riadneho odôvodnenia oprel iba o časť vykonaných dôkazov, bez toho, aby tieto riadne vyhodnotil pri zohľadnení ďalších dôkazov, ktoré mohli viesť aj k iných skutkovým záverom, pričom zdôvodnenie takéhoto postupu a vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov absentuje aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie tak v preskúmavanej veci svojim nesprávnym procesným postupom, ktorý mohol ovplyvniť výsledok sporu, porušil procesné práva žalobkyne v takej miere, že zasiahol do jej práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, nakoľko rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by za tohto stavu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odoprené právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti nových skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel. Posúdenie podstaty veci po právnej, no predovšetkým po skutkovej stránke v rámci dvojinštančného súdneho konania je v tomto prípade vzhľadom na okolnosti veci súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a dôsledné rešpektovanie práva na spravodlivý proces oboch strán sporu možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím. 34. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom spor opätovne prejedná, v intenciách záverov vyslovených odvolacím súdom sa vysporiada so všetkými vykonanými dôkazmi, tieto náležite vyhodnotí a to so zreteľom na všetky stranami uplatnené prostriedky procesnej obrany a útoku prednesené v priebehu konania, prípadne, ak na to vzhľadom na procesnú aktivitu procesných strán, ktorým je v tomto smere potrebné poskytnúť nevyhnutný priestor, budú splnené podmienky, doplní dokazovanie v zmysle ich dôkazných návrhov. Po doplnení dokazovania, opätovnom vyhodnotení a náležitom
zohľadnení všetkých vykonaných dôkazov, vrátane výpovede svedkyne L. Š., a to jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti, ako aj logickej nadväznosti a významu pre rozhodnutie v spore i dôkaznej hodnoty, opätovne ustáli skutkový stav veci, na základe ktorého meritórne posúdi po právnej stránke vecnú opodstatnenosť podanej žaloby, najmä z hľadiska splnenia existencie dôvodov vydedenia v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka v danej veci, vychádzajúc z toho, že je vždy potrebné hodnotiť existenciu záujmu potomka vo vzťahu k objektívnym možnostiam s tým, že nie je bez významu aj posúdenie subjektívnych skutočností na strane poručiteľa a jeho záujem na udržiavaní rodinných vzťahov s dedičmi a opätovne rozhodne vo veci samej. 35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP.). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)