Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/67/2026 z 11. 6. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/67/2026 1226201099 11. 06. 2026 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2026:1226201099.1

Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C. D., nar. X.X.XXXX, bytom E. X, F. proti žalovanému: A. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, F., zastúpenému: JUDr. Martin Gavuliak, advokát, so sídlom Klincová 37, Bratislava o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20.4.2026, č. k. 56C/24/2026-90, jednomyseľne takto rozhodol: Uznesenie súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že: Súd zakazuje žalovanému priblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako desať metrov s výnimkou súdnych konaní, konaní pred orgánmi verejnej správy a vyšetrovacích úkonov v trestnom konaní v rozsahu jeho nevyhnutnej účasti na týchto úkonoch a s výnimkou úkonov súvisiacich so starostlivosťou o maloletého syna I. D., nar. XX.X.XXXX. Súd ukladá žalobkyni, aby ako žalobkyňa podala proti žalovanému ako žalovanému v lehote 30 dní od doručenia tohto uznesenia žalobu o ochranu osobnosti. Vo zvyšku sa uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanému sa proti žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,33%. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok I.) a žalovanému nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 325 ods. 2 písm. f) až h), § 328 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že žalobkyňa sa domáhala, aby súd vydal uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia, ktorým by zveril maloletého I. D., nar. XX.X.XXXX do dočasnej osobnej starostlivosti žalobkyne (jeho matky), zakázal žalovanému (otcovi maloletého) akýkoľvek styk s maloletým alebo takýto styk obmedzil, zakázal žalovanému akýmkoľvek spôsobom kontaktovať žalobkyňu s výnimkou nevyhnutnej komunikácie v súdnych konaniach, zakázal žalovanému priblížiť sa k maloletému a žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov, zakázal žalovanému vstupovať do blízkosti miesta ich trvalého bydliska a do blízkosti školského/predškolského zariadenia, ktoré maloletý navštevuje a uložil žalovanému povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou vo výške 250 eur mesačne až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Mestský súd Bratislava II uznesením č.k. 3P/44/2026-81 zo dňa 31.3.2026 vylúčil na samostatné konanie návrh v časti, v ktorej žalobkyňa požadovala uloženie zákazu žalovanému akýmkoľvek spôsobom kontaktovať žalobkyňu a v časti, v ktorej požadovala uloženie zákazu žalovanému priblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako

50 metrov a zákazu vstupovať do blízkosti miesta jej trvalého bydliska. Následne vo vylúčenej časti konanie postúpil Mestskému súdu Bratislava IV, keďže vo vzťahu k vylúčenej časti nejde o civilné mimosporové konanie. Súd pre úplnosť uviedol, že pri dátume vydania uznesenia č.k. 3P/44/2026-81 ide o chybu v písaní, keďže samotný návrh bol na Mestský súd Bratislava II doručený až dňa 1.4.2026. Z listinných dokumentov predložených žalobkyňou mal súd za osvedčené, že žalobkyňa a žalovaný sú rodičmi maloletého I. D., nar. XX.X.XXXX. Ďalej mal z tvrdení žalobkyne, resp. z uznesenia Okresného riaditeľstva policajného zboru o postúpení veci zo dňa 15.1.2026 osvedčené, že dňa 2.11.2025 došlo zo strany žalovaného k vniknutiu do bytu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, pričom žalovaný použil kľúče, o ktorých žalobkyňa nevedela; tento byt odmietol opustiť, pričom sa správal agresívne a žalobkyni sa vyhrážal aj smrťou. Žalobkyňa trestné oznámenie nepodala ani na mieste ani neskôr, keď aj pri neskoršom výsluchu uviedla, že nechce robiť otcovi spoločného syna zle a nemá strach, lebo robila thajský box a vie žalovaného spacifikovať. Žalovaný bol pod vplyvom omamných látok. Z bytu bol odvedený príslušníkmi polície, pričom v rovnaký deň neskôr na policajnej stanici napadol príslušníka policajného zboru, v dôsledku čoho obaja utrpeli zranenia. Počas zadržania sa správal mimoriadne agresívne a vyhrážal sa tak žalobkyni, ako aj príslušníkom polície. Vo veci bolo začaté trestné stíhanie, a to tak pokiaľ ide o nebezpečné vyhrážanie žalobkyni, ako aj o útok na verejného činiteľa, pričom vec bola citovaným uznesením postúpená Okresnému úradu Bratislava, nakoľko výsledky vyšetrovania preukázali, že nejde o trestné činy, ale o priestupky. Vo vzťahu k nebezpečnému vyhrážaniu sa žalobkyni bolo podľa vyšetrovateľa zistené, že poškodená to nepociťuje tak, že má dôvodnú obavu o život a zdravie, čo je podmienkou k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania. Prvoinštančný súd mal ďalej za osvedčené, že dňa 28.12.2025 došlo k ďalšiemu incidentu, keď pri preberaní maloletého I. od žalovaného došlo k fyzickému konfliktu medzi žalovaným a priateľom žalobkyne J. C.. Opis celého incidentu sa medzi žalobkyňou, J. C. a žalovaným podstatne líšia, avšak súd prvej inštancie pokladal za preukázané, že medzi nimi došlo k fyzickému konfliktu. Pokračovanie tohto konfliktu je zachytené na videu, ktoré žalobkyňa predložila súdu ako dôkaz. Z tohto videa je zrejmé, že už po prevzatí maloletého žalobkyňou dochádza na parkovisku pred domom žalovaného ku slovnému konfliktu medzi žalovaným a J. C., pričom agresorom je nepochybne žalovaný, ktorý sa javí byť pod vplyvom návykovej látky. Žalovaný viackrát smeruje úder J. C. do oblasti hlavy, pričom tento sa úderom vyhýba a ustupuje. Žalovaný je tiež verbálne agresívny, a to napriek skutočnosti, že scéna sa odohráva pred zrakom jeho syna, na čo je žalobkyňou žalovaný opakovane upozornený. Súd prvej inštancie mal nakoniec z odpisu z registra trestov žalovaného za preukázané, že tento bol v minulosti raz odsúdený, a to trestným rozkazom zo dňa 23.3.2009, sp.zn. 1T 23/09 na peňažný trest 500 eur s náhradným trestom odňatia slobody na 5 mesiacov, pričom tento trest vykonal zaplatením peňažného trestu. 3. Žalobkyňa vo vylúčenej časti konania požadovala, aby súd zakázal žalovanému akýmkoľvek spôsobom ju kontaktovať (§ 325 ods. 2 písm. g) C.s.p.), priblížiť sa k nej na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov (§ 325 ods. 2 písm. h) C.s.p.) a vstupovať do blízkosti miesta jej trvalého bydliska (§ 325 ods. 2 písm. f) C.s.p.). Zákonným predpokladom na nariadenie neodkladného opatrenia podľa písm. g) a h) je skutočnosť, že priblíženie k osobe alebo jej kontaktovanie môže ohrozovať telesnú alebo duševnú integritu takejto osoby, pričom pri písm. f) musí k takémuto ohrozovaniu telesnej alebo duševnej integrity dochádzať. Na základe predložených tvrdení a dôkazov dospel súd prvej inštancie k záveru, že takýto stav žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému nepreukázala. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by žalovaný ohrozoval jej fyzickú alebo duševnú integritu. V konaní tvrdila, že sa žalovaný dlhodobo prejavoval mimoriadne výbušne a konfliktne, čo viedlo k tomu, že ukončila spoločné bývanie. Následne v neskoršom období v auguste 2024 žalovaného opäť v záujme maloletého syna prijala do spoločnej domácnosti, čo v novembri 2025 opätovne viedlo k ukončeniu spoločnej domácnosti. Tieto skutočnosti žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom neosvedčila. Žalobkyňa osvedčila vo vzťahu k svojej osobe existenciu jedného incidentu, a to dňa 2.11.2025, keď žalovaný vnikol s použitím kľúčov, o ktorých žalobkyňa nemala vedomosť, do jej (predtým spoločne užívaného bytu) pod vplyvom návykových látok a žalobkyni sa vyhrážal, pričom táto zavolala policajnú hliadku, ktorá žalovaného odviedla a zadržala. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z tohto jedného incidentu, vo vzťahu ku ktorému ani žalobkyňa nepodala trestné oznámenie, nemožno vyvodiť také ohrozovanie telesnej a/alebo duševnej integrity žalobkyne, ktoré by zdôvodňovalo nariadenie ktoréhokoľvek z požadovaných výrokov neodkladného opatrenia. Prvoinštančný súd uviedol, že uvedený incident v žiadnom prípade nebagatelizuje, ale je toho názoru, že tento sám osebe nemôže založiť nárok žalobkyne na uloženie zákazu žalovanému sa k nej priblížiť na menej ako 50 metrov resp. k jej obydliu, a už vôbec nie uloženie zákazu ju akýmkoľvek spôsobom kontaktovať. Súd naviac poukázal na to, že vyjadrenia žalobkyne vo vzťahu k

tomuto incidentu sú vnútorne rozporné. Žalobkyňa na jednej strane uviedla, že žalovaný bol dlhodobo výbušný a konfliktný, a to tak počas prvého, ako aj počas druhého spolužitia, čo v oboch prípadoch viedlo k ukončeniu spolužitia. Následne ale tvrdila, že jej vyjadrenie pred policajným orgánom, keď nepodala trestné oznámenie s odôvodnením, že otcovi dieťaťa nechce robiť zle a najmä, že nemá strach, lebo vie robiť thajský box a vie žalovaného spacifikovať, bolo len klasickým prejavom snahy obete domáceho násilia kryť agresora v nádeji, že išlo len o ojedinelý exces pod vplyvom alkoholu. Toto vyjadrenie žalobkyne nedáva zmysel, keď na jednej strane tvrdí, že žalovaný býval dlhodobo pod vplyvom návykových látok a zároveň aj v minulosti býval agresívny a je to jeho vzorec správania, a na druhej strane jeho agresivitu dňa 2.11.2025 označí za možný ojedinelý exces. Ak by žalobkyňa pociťovala v dôsledku incidentu zo dňa 2.11.2025 ohrozenie svojej duševnej alebo telesnej integrity, tak by nemohla následne správanie žalovaného zľahčovať. Z vykonaného dokazovania je pritom zrejmé, že tak nerobila len v (pochopiteľnom) rozrušení v deň incidentu, ale aj neskôr s odstupom času pri policajnom výsluchu. Táto skutočnosť vyplýva z uznesenia vyšetrovateľa o postúpení veci zo dňa 15.1.2026, v ktorom je uvedené, že žalobkyňa bola vypočutá v procesnom postavení svedka a okrem uvedenia skutočnosti, že zo žalovaného nemá strach a vie ho spacifikovať, resp. toho, že žalovanému už boli policajnou hliadkou odňaté náhradné kľúče, odmietla vo veci vypovedať. 4. Dôvodnosť hmotnoprávneho nároku žalobkyne podľa názoru súdu prvej inštancie nepotvrdzuje ani správanie žalovaného dňa 28.12.2025. Súd prvej inštancie pokladal z videozáznamu za pravdepodobné, že žalovaný bol v danom čase pod vplyvom návykovej látky, a zároveň za preukázané, že sa správal agresívne. Zároveň ale platí, že žiadna časť tejto agresivity nebola smerovaná proti žalobkyni, a to napriek tomu, že táto celý incident zjavne natáčala na mobilný telefón, čo býva spravidla spúšťačom ďalšej agresivity proti osobe, ktorá mobilný telefón drží. Predložený videozáznam tak vôbec nepotvrdzuje, že by bola konkrétne žalobkyňa (alebo maloletý, čo ale nie je predmetom tohto konania) správaním žalovaného ohrozovaná. Uvedené platí aj vo vzťahu k správaniu žalovaného na policajnej stanici dňa 2.11.2025, resp. preukázanému a žalovaným potvrdenému poškodeniu motorového vozidla J. C.. Tieto skutky svedčia o problematickom správaní žalovaného, ktoré má byť a bolo predmetom konania príslušných orgánov. Zároveň ale platí, že z tohto konania žalovaného nemožno vyvodiť závery vo vzťahu k ohrozovaniu duševnej a telesnej integrity žalobkyne. Žalobkyňa tak v konaní nepreukázala základnú podmienku nariadenia neodkladného opatrenia, ktorou je existencia hmotnoprávneho nároku, ktorým je v danom prípade ohrozovanie jej telesnej alebo duševnej integrity v rozsahu predpokladanom § 325 ods. 1 písm. f) až h) C.s.p. 5. Za ešte podstatnejšiu však súd prvej inštancie pokladal tú skutočnosť, že žalobkyňa neosvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Vo vzťahu k žalobkyni je jediným v konaní preukázaným prejavom možného ohrozenia duševnej a telesnej integrity žalobkyne zo strany žalovaného vniknutie do jej bytu a následné agresívne správanie žalovaného dňa 2.11.2025. Medzi týmto incidentom a podaním návrhu na vydanie neodkladného opatrenia prešlo takmer päť mesiacov, keďže návrh bol podaný až dňa 1.4.2026. Takáto dlhá doba medzi konaním žalovaného a podaním návrhu na vydanie neodkladného opatrenia v podstate vylučuje dôvodnosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov. Potrebu bezodkladnej úpravy pomerov neodôvodňuje ani následné správanie žalobkyne. Žalobkyňa uvádza, že definitívnym spúšťačom na podanie jej návrhu bol incident zo dňa 28.12.2025. Súd prvej inštancie aj v tomto prípade konštatoval, že ak by tento incident mal byť „definitívnym spúšťačom“ podania návrhu, tak nie je zrejmé, prečo medzi týmto incidentom a podaním návrhu uplynuli viac ako tri mesiace. Prvoinštančný súd tiež poukázal na to, že incident nasledoval potom, ako si žalobkyňa bola u žalovaného prevziať maloletého syna zo styku, pričom žalobkyňa neuviedla, že by počas jej pobytu v byte žalovaného došlo k akémukoľvek konfliktnému správaniu žalovaného vo vzťahu k jej osobe, a takéto správanie nie je zrejmé ani z priloženého videa a žalobkyňa ho ani netvrdila. 6. Rozhodujúcou skutočnosťou pre absenciu preukázanej potreby nariadiť neodkladné opatrenie je taktiež absencia akýchkoľvek skutkových tvrdení žalobkyne vo vzťahu k obdobiu po 28.12.2025. Návrh žalobkyne neobsahuje okrem spísaného zápisu pred orgánom sociálnoprávnej ochrany detí dňa 2.1.2026 a skutočnosti, že žalovaný podal dňa 19.2.2026 na Mestský súd Bratislava II návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, žiadnu informáciu o správaní žalovaného vo vzťahu k žalobkyni, resp. o ich vzájomných interakciách. Z návrhu nie je zrejmé, či a ako sa stýkajú, a ako sa žalovaný pri tom správa. Takáto absencia elementárneho opisu interakcie žalobkyne so žalovaným znemožňuje, aby súd preveril potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Súd prvej inštancie zdôraznil, že je to žalobkyňa, na ktorej leží aj pri návrhu na nariadenia neodkladného opatrenia bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

Prvoinštančný súd pritom odôvodnene predpokladal, že ak by malo dochádzať ku konaniu žalovaného, ktoré predstavuje ohrozovanie telesnej alebo duševnej integrity, bola by na takéto konanie žalovaného aj v období posledných troch mesiacov pred podaním návrhu žalobkyňa poukázala a preukázala ho dôkazmi. Žalobkyňa sa k tomuto obdobiu vo svojom návrhu žiadnym spôsobom nevyjadrila. Žalobkyňa tak nepreukázala ani potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené vyššie súd prvej inštancie návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia prvým výrokom tohto uznesenia v celom rozsahu zamietol. Súd nakoniec zdôraznil, že si je vedomý svojej nezastupiteľnej úlohy pri ochrane práv osôb, ktorých telesná alebo duševná integrita môže byť konaním iných osôb ohrozená. Toto konštatovanie však nič nemení na povinnosti takýchto osôb potrebu takejto ochrany dostatočne preukázať, pričom podľa jeho názoru sa to v tomto prípade nestalo. Tiež konštatoval, že rozhodoval iba v časti, v ktorej bolo konanie vylúčené na samostatné konanie zo strany Mestského súdu Bratislava II, pričom o ostatných návrhoch žalobkyne, vrátane návrhu na uloženie zákazu žalovanému priblížiť sa k maloletému I. D. bude rozhodovať Mestský súd Bratislava II. Súd prvej inštancie nakoniec uviedol, že v zmysle § 329 ods. 3 C.s.p. platí, že ak po vydaní uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, dôjde k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie, nezakladá právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, prekážku rozhodnutej veci. V prípade zmeny skutkových okolností má tak žalobkyňa možnosť podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia opätovne. Súd prvej inštancie pre úplnosť uviedol, že na zadnej strane č.l. 24 v spise sa nachádza titulná strana zápisnice o výsluchu svedka – poškodeného zo dňa 5.3.2026. Keďže ide len o titulnú stranu, ktorá nemá žiadny reálny obsah, a nejde o dôkaz, ktorý by žalobkyňa akýmkoľvek spôsobom spomínala v návrhu, alebo ho uvádzala v zozname dôkazov priložených k návrhu, súd prvej inštancie na tento dokument pri rozhodovaní neprihliadal. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 7. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e) f), a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa uviedla, že výroková časť napadnutého uznesenia, v ktorej bol jej návrh zamietnutý, je podľa jej presvedčenia v priamom rozpore tak s § 324 ods. 1, § 325 ods. 1 a ods. 2 písm. f), g), h) C.s.p., ako aj s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a krajských súdov vo veciach neodkladnej ochrany pred násilím. Napadnuté uznesenie súčasne nereflektuje povinnosť štátu poskytnúť obeti hrozby násilia účinnú ochranu plynúcu z čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj medzinárodných štandardov vyjadrených okrem iného v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ o obetiach trestných činov. Žalobkyňa mala za to, že oba nosné dôvody rozhodnutia sú nesprávne, pri porovnaní s obsahom návrhu, doplnení návrhu, priložených listinných dôkazov (vrátane dvoch uznesení orgánov činných v trestnom konaní), videozáznamu a iných, a to ako v rovine skutkovej, tak v rovine právnej. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie pristúpil k hodnoteniu osvedčených skutočností spôsobom, ktorý pripomína skôr riadne dokazovanie v konaní vo veci samej než posudzovanie pravdepodobnosti v zmysle § 329 C.s.p., pričom dôkazy jednoznačne svedčiace o dôvodnosti obáv žalobkyne systémovo bagatelizoval alebo im priznal nesprávny výkladový rámec. 8. Žalobkyňa poukázala na to, že v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa neuplatňuje štandardné dokazovanie v zmysle § 185 a nasl. C.s.p. Rozhodujúcou kategóriou je osvedčenie, ktoré na rozdiel od dokazovania znamená, že súd na základe označených dôkazných prostriedkov zisťuje iba najvýznamnejšie skutočnosti, pričom postačuje, že osvedčovaná skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Tento princíp je konštantne judikovaný Ústavným súdom SR (napr. nález sp.zn. II.ÚS/866/2014, nález sp.zn. III.ÚS/175/2017) a bol opakovane potvrdený aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR. Žalobkyni preto nemožno v konaní o neodkladnom opatrení klásť na plecia dôkaznú povinnosť v rozsahu zodpovedajúcom konaniu vo veci samej. Žalobkyňa je povinná osvedčiť, nie preukázať s istotou základné skutočnosti, z ktorých pri hodnotení pravdepodobnosti vyplýva dôvodnosť uplatneného nároku a potreba jeho bezodkladnej

úpravy. Judikatúra zhodne uvádza, že pri ochrane pred násilím postačuje osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia, teda takého stavu, pri ktorom sa na základe označených dôkazov javí ako vysoko pravdepodobné, že k násilnému konaniu dochádza alebo bezprostredne hrozí. 9. Žalobkyňa sa ďalej vyjadrila k pojmu telesnej a duševnej integrity, ktorý znamená z jazykovedného hľadiska celistvosť, neporušenosť, osobnú istotu a bezpečnosť; k ohrozeniu alebo narušeniu telesnej alebo duševnej integrity človeka dochádza pôsobením násilia, ktorého základným charakteristickým znakom je úmysel; ide o zámerné konanie, ktoré má za následok telesnú alebo duševnú ujmu; ide pritom o každú formu ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku (násilie ani nemusí zahŕňať fyzický kontakt s obeťou, pretože aj zastrašovanie, slovná agresia, vyhrážky a prenasledovanie sú spôsobilé vyvolať stav ohrozenia duševnej integrity). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi uvádza, že za násilie sa považujú akékoľvek akty (vrátane zanedbávania), ktoré ovplyvňujú život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo poškodzujú rozvoj jeho osobnosti. Tento široký výklad je v plnej miere konzistentný s obsahom Istanbulského dohovoru (Dohovor Rady Európy o predchádzaní a potláčaní násilia na ženách a domáceho násilia), ktorý aj bez ohľadu na politický stav jeho ratifikácie Slovenskou republikou predstavuje medzinárodný štandard výkladu pojmu domáceho násilia, ktorého rešpektovanie je požiadavkou čl. 8 a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Opuz proti Turecku z 9. júna 2009, č. 33401/02). Žalobkyňa tiež poukázala na proporcionalitu a efektívnosť neodkladnej ochrany. 10. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie pri hodnotení návrhu de facto vyžadoval od žalobkyne preukázanie (nie osvedčenie) existencie násilia a jeho priameho pôsobenia v rozsahu, ktorý zodpovedá dokazovaniu v konaní vo veci samej. Poukázala na to, že prvoinštančný súd v bode 18 napadnutého uznesenia uviedol, že „žalobkyňa v konaní nepreukázala" určité skutočnosti, a opakovane hovoril o tom, čo žalobkyňa „neosvedčila", pričom súčasne v bode 14 konštatoval, že sám mal za osvedčené, že dňa 2.11.2025 žalovaný vnikol za použitia kľúčov (o ktorých žalobkyňa nevedela) do jej bytu, správal sa agresívne a žalobkyni sa vyhrážal smrťou. Súd zároveň v bode 20 konštatoval, že dňa 28.12.2025 bol žalovaný podľa videozáznamu pod vplyvom návykovej látky a správal sa agresívne. Napriek týmto skutočnostiam, ktoré sám súd vzal za osvedčené, dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala ohrozenie jej telesnej alebo duševnej integrity, čo je podľa žalobkyne vnútorný logický rozpor. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR (napr. nález sp. zn. II. ÚS 203/2020, nález sp. zn. III. ÚS 175/2017, nález sp. zn. II. ÚS 866/2014), v zmysle ktorej súd pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení nevykonáva dokazovanie, ale vychádza z osvedčených skutočností, ktoré spĺňajú atribút vysokej pravdepodobnosti. Uplatnenie prísnejšieho štandardu, než aký vyplýva z § 329 ods. 1 C.s.p. predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobkyňa uviedla, že predložila súdu komplexný súbor osvedčovacích prostriedkov, ktoré v ich súhrne osvedčujú dôvodné podozrenie z násilia v miere hraničiacej s istotou, a to uznesenie vyšetrovateľa PZ ČVS: ORP-894/1-VYS-B2-2025 zo dňa 15.1.2026, z ktorého vyplýva, že podozrenie zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona bolo postúpené na prejednanie priestupku, avšak výlučne preto, že žalobkyňa v čase výsluchu (pod vplyvom snahy chrániť otca dieťaťa) svoje obavy bagatelizovala. Samotný skutok – ozbrojené vyhrážanie sa zabitím – ale nebol vyšetrovateľom spochybnený; to isté uznesenie súčasne dokumentuje skutok útoku žalovaného na verejného činiteľa (príslušníka PZ) v ten istý večer, pri ktorom žalovaný opakovane udieral policajta päsťou do tváre a vyhrážal sa mu smrťou aj smrťou členom jeho rodiny, a to v stave ťažkej opitosti (ebriety); uznesenie o začatí trestného stíhania ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025 zo dňa 29.12.2025 pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona, dokumentujúce skutok zo dňa 28.12.2025 – úmyselné prepichnutie dvoch pneumatík, rozbitie čelného skla a poškodenie blatníka vozidla K. L. patriaceho priateľovi žalobkyne za škodu 1 000 eur; zápisnica o výsluchu podozrivého A. G. zo dňa 23.1.2026, v ktorej sa žalovaný k skutku poškodenia vozidla priznal s tým, že konal v „afekte a amoku", pričom zároveň priznal, že mal pri sebe zatvárací nôž, čo potvrdzuje tvrdenia žalobkyne o ozbrojenom a nebezpečnom správaní žalovaného; videozáznam incidentu zo dňa 28.12.2025, z ktorého sám súd v bode 20 napadnutého uznesenia mal za preukázané, že žalovaný bol pod vplyvom návykovej látky a správal sa agresívne; úradný záznam Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 2.1.2026, obsahujúci účelovo skreslené tvrdenia žalovaného pred orgánom sociálnoprávnej ochrany detí o údajnom útoku s nožom zo strany priateľa žalobkyne – tvrdenia, ktoré žalovaný použil v snahe zamlčať skutočný pôvod svojich

hospitalizáciou dokumentovaných zranení (v skutočnosti vzniknutých pri útoku na policajta); odpis z registra trestov žalovaného, z ktorého vyplýva, že bol v minulosti odsúdený trestným rozkazom sp. zn. 1T 23/09 zo dňa 23.3.2009 za trestný čin, za ktorý mu bol uložený peňažný trest 500 eur s náhradným trestom odňatia slobody 5 mesiacov. Tento súbor osvedčovacích prostriedkov v ich organickom súhrne, nie izolovane, predstavuje podľa názoru žalobkyne nepochybne osvedčenie existencie opakovaného a stupňujúceho sa vzorca násilného správania žalovaného spojeného s užívaním návykových látok, sklonom k ozbrojenej agresii a neschopnosťou sebakontroly. Súd prvej inštancie tomuto súboru nepriradil vo svojom hodnotení primeranú váhu; miesto holistického posúdenia celkového obrazu hodnotil každú skutočnosť izolovane a usiloval sa ku každej samostatne nájsť relativizujúci výklad, ktorým ju z hodnotenia vyradil. 11. K nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom „vnútornej rozpornosti“ vyjadrení žalobkyne táto uviedla, že v bode 19 napadnutého uznesenia súd kritizoval vyjadrenia žalobkyne ako „vnútorne rozporné" s argumentom, že nedáva zmysel, keď žalobkyňa na jednej strane tvrdí dlhodobú výbušnosť a konfliktnosť žalovaného (vrátane užívania omamných látok) a na druhej strane v čase policajného výsluchu svojmu poškodeniu čelila s poznámkou, že „otcovi malého nechce robiť zle" a že „nemá strach, lebo vie robiť thajský box a vie si ho spacifikovať“. Súd z tejto údajnej rozpornosti vyvodil záver, že ak by žalobkyňa skutočne cítila ohrozenie, svoje výroky by s odstupom času nezľahčovala. Tento záver súdu považovala žalobkyňa za vecne i psychologicky neudržateľný a stojí v priamom rozpore so súčasným poznaním problematiky domáceho násilia. Reakcia obete domáceho násilia, ktorá v akútnej fáze incidentu alebo bezprostredne po ňom pred orgánmi verejnej moci bagatelizuje situáciu, snaží sa chrániť agresora a umenšuje intenzitu ohrozenia, je v odbornej literatúre, ako aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vyššie citovaný rozsudok Opuz proti Turecku) a viacerých súdov členských štátov EÚ klasifikovaná ako typický, empiricky doložený prejav dynamiky domáceho násilia. Obeť prechádza fázami racionalizácie, minimalizácie a (falošnej) nádeje na zmenu páchateľa, a pri prvom kontakte s políciou sa často snaží odvrátiť vážnejšie právne následky voči partnerovi, s ktorým má spoločné dieťa. Samotný fakt, že žalobkyňa sa pred vyšetrovateľom snažila zachovať si autonómiu tým, že odkazovala na svoje športové schopnosti a uvádzala, že si žalovaného „vie spacifikovať“, nie je popretím ohrozenia, ale naopak, je klasickým prejavom defenzívneho mechanizmu obete, ktorá sa v traumatickej situácii pokúša udržať si pocit kontroly. Tento psychologický fenomén je všeobecne známy ako tzv. „minimalizácia“ a je jedným z najčastejšie opisovaných obranných mechanizmov obetí partnerského násilia. Pripisovať obeti, že ak by skutočne mala obavu, nikdy by takú obavu ani čiastočne nebagatelizovala, znamená aplikovať na obete stereotyp „ideálnej obete“, ktorý moderná judikatúra a právna teória dôrazne odmietajú. Kľúčové podľa názoru žalobkyne však je, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne právne relevantné vysvetlenie toho, prečo súd pripisuje prvotnej bagatelizácii žalobkyne väčšiu dôkaznú hodnotu než jej neskorším, v návrhu a v doplneniach podrobne vysvetleným obavám, opakovaným dôkazom o násilnom správaní žalovaného voči iným osobám (policajtovi, priateľovi žalobkyne, vozidlu priateľa žalobkyne), a samotnému priznaniu žalovaného k „afektu“ a „amoku“ spojenému s držbou noža. Súd si vybral jednu vetu zo zápisnice a túto jednu vetu urobil nosným argumentom pre zamietnutie ochrany, pričom rovnaký spis (uznesenie ORP-894/1-VYS-B2-2025) obsahuje aj konštatovanie vyšetrovateľa o tom, že skutok (ozbrojené vyhrážanie sa smrťou) reálne nastal. Žalobkyňa poukázala na to, že práve tento spôsob hodnotenia, „obeť, ktorá na polícii neuvedie, že má obavy, nemá nárok na ochranu“, je v priamom rozpore s preventívnym charakterom inštitútu neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. f) až h) C.s.p. Ak by sa taký výklad pripustil, potom akékoľvek neodkladné opatrenie na ochranu obete by bolo prakticky nedosiahnuteľné pre každú obeť, ktorá v akútnej situácii reagovala v zmysle bežne opisovanej psychologickej dynamiky domáceho násilia. Takýto výklad by neodkladné opatrenie zredukoval na nástroj dostupný len pre tzv. „ideálnu obeť“ a vyprázdnil by zákonnú ochranu, ktorú normotvorca zakotvil práve pre reálne, nie ideálne obete. 12. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. žalobkyňa namietala izolované, nekoherentné hodnotenie osvedčených skutočností a nesprávne závery o absencii ohrozenia integrity. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa osvedčila „existenciu jedného incidentu, a to dňa 2.11.2025“, pričom z tohto jedného incidentu nemožno vyvodiť ohrozovanie integrity žalobkyne v rozsahu odôvodňujúcom nariadenie ktoréhokoľvek z požadovaných výrokov a že ani agresia žalovaného dňa 28.12.2025 nebola smerovaná proti žalobkyni, pričom útok na policajta dňa 2.11.2025 a poškodenie vozidla dňa 28.12.2025 síce svedčia „o problematickom správaní žalovaného“, ale nie o ohrozovaní žalobkyne, podľa názoru žalobkyne je táto konštrukcia zásadne chybná už v metodológii; dôkazy v prospech osvedčovaného stavu nemožno izolovať a hodnotiť jeden

po druhom takým spôsobom, že každý jednotlivý dôkaz sa vyhodnocuje izolovane a „samostatne“ sa o ňom povie, že nestačí. Takýto postup je známy aj v ústavnoprávnej judikatúre ako tzv. „izolácia dôkazov“ a v rozhodovacej činnosti ústavných súdov opakovane odsudzovaný. Pri hodnotení osvedčeného stavu je potrebné vyhodnotiť súhrn dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, a práve pri domácom násilí sa tento princíp vo vzťahu k ochrane obete uplatňuje o to dôraznejšie, čím je zvyklá forma násilia viac difúzna a psychologicky štrukturovaná. Žalobkyňa ďalej uviedla, že tvrdenie, že incident zo dňa 2.11.2025 bol „jedným incidentom“, je vecne nesprávne. Z uznesenia vyšetrovateľa PZ ORP-894/1-VYS-B2-2025 vyplýva, že udalosti zo dňa 2.11.2025 boli v skutočnosti reťazcom viacerých po sebe nadväzujúcich skutkov: (a) protiprávne vniknutie žalovaného do bytu žalobkyne za použitia náhradných kľúčov, o ktorých žalobkyňa nevedela; (b) odmietnutie opustiť byt; (c) vulgárne nadávky žalobkyni za prítomnosti detí; (d) vyhrážanie sa žalobkyni smrťou s nožom v ruke; (e) po zadržaní polícia útok na verejného činiteľa v cele predbežného zaistenia; (f) vyhrážanie sa smrťou policajtovi a opakované aj ďalšie vyhrážky (vrátane smrti jeho matky). Označovať tento zreťazený súbor skutkov ako „jeden incident“ a z tohto zjednodušeného kvalifikovania následne vyvodzovať, že nejde o ohrozenie integrity, znamená podhodnocovať skutkový stav. Podľa názoru žalobkyne záver súdu o tom, že „žiadna časť agresivity dňa 28.12.2025 nebola smerovaná proti žalobkyni“, sa opiera o selektívne čítanie videozáznamu a úplne prehliada dva nosné fakty, a to, že agresia žalovaného bola smerovaná proti najbližšej osobe žalobkyne (jej partnerovi), priamo pred jej očami a pred očami maloletého dieťaťa spoločného so žalovaným. Videnie blízkej osoby fyzicky napádanej osobou, ktorá je zároveň schopná použiť takéto násilie voči policajtovi alebo voči majetku, je podľa konštantnej judikatúry EÚ (v súlade s definíciou „sekundárnej viktimizácie“ podľa Smernice 2012/29/EÚ) priamym zásahom do duševnej integrity pozorovateľa; a že v ten istý večer sa žalovaný dopustil vedomého poškodenia vozidla, ktoré patrilo priateľovi žalobkyne, t.j. inej dopravnej a majetkovej súčasti jej najbližšieho okolia. Tento skutok nebol „izolovaným“ útokom na tretiu osobu, ale cieleným útokom na sociálne prostredie žalobkyne, smerujúcim proti sfére, v ktorej sa pohybuje a ktorú užíva. Ak podľa ustálenej judikatúry slovenských krajských súdov násilím je každé konanie, „ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach“, potom je nepochybné, že po incidente z 2.11.2025 a po ďalšom incidente z 28.12.2025 žalobkyňa nemôže spokojne vychádzať z obydlia, nemôže bez strachu prijímať maloletého I. od žalovaného, nemôže bez obáv pohybovať sa v blízkosti žalovaného a nemôže parkovať svoje vozidlo bez obáv z jeho poškodenia, to všetko je podľa názoru žalobkyne učebnicovým príkladom ohrozenia duševnej integrity v zmysle § 325 ods. 2 písm. g) a h) C.s.p. Žalobkyňa zároveň uviedla, že napadnuté uznesenie síce uznáva, že útok žalovaného na verejného činiteľa a poškodenie cudzej veci „svedčia o problematickom správaní“, no následne odmieta z nich vyvodiť akýkoľvek záver relevantný pre ohrozenie integrity žalobkyne. Žalobkyňa mala za to, že takýto postup je však v priamom rozpore s elementárnym pravidlom hodnotenia dôkazov, podľa ktorého skutočnosti, ktoré charakterizujú osobu potenciálneho agresora ako sklonenú k impulzívnej ozbrojenej agresii pod vplyvom návykových látok, sú mimoriadne relevantné pre posúdenie dôvodnosti obavy osoby, ktorá bola s touto osobou v dlhodobom partnerskom vzťahu a ktorá sa stala terčom jej vyhrážok. Inými slovami, skutky, ktorých sa žalovaný dopustil voči iným osobám v úzkej časovej a vecnej nadväznosti na skutky voči žalobkyni, nemožno z hodnotenia vyňať s poznámkou „ale to nebolo voči žalobkyni". 13. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením kritéria bezodkladnej úpravy pomerov žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie záver o neosvedčení potreby bezodkladnej úpravy pomerov oprel o dva argumenty, a to, že medzi incidentom zo dňa 2.11.2025 a podaním návrhu prešlo takmer päť mesiacov, medzi incidentom zo dňa 28.12.2025 a podaním návrhu uplynuli viac ako tri mesiace a návrh žalobkyne obsahuje málo skutkových tvrdení o správaní žalovaného v období po 28.12.2025. Obe tieto úvahy považovala žalobkyňa za právne a vecne neudržateľné. K argumentu časového odstupu uviedla, že časový odstup medzi udalosťou, ktorá odôvodňuje ochranu a podaním návrhu na neodkladné opatrenie nie je zákonnou podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia a nemôže byť povýšený na samostatný dôvod zamietnutia návrhu. Ustanovenie § 325 ods. 1 C.s.p. hovorí o potrebe „bezodkladne upraviť pomery“, pričom táto potreba nezaniká uplynutím času, ale je daná aktuálnym stavom vyvoleného ohrozenia. Judikatúra jednoznačne smeruje k tomu, že pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.). Otázka preto neznie, koľko času uplynulo od prvého incidentu, ale či v čase rozhodovania súdu existovalo dôvodné podozrenie z ohrozenia integrity žalobkyne. V danej veci je práve časový vývoj dôležitým argumentom v prospech žalobkyne, a nie proti nej. Medzi 2.11.2025 a podaním návrhu sa udialo viacero skutočností, ktoré opakovane a stupňujúco potvrdzovali, že správanie žalovaného nie je jednorazovým excesom, ale vzorcom, (a) útok na policajta dňa 2.11.2025,

(b) poškodenie vozidla dňa 28.12.2025, (c) priznanie žalovaného ku konaniu v „afekte a amoku“ a k držbe noža dňa 23.1.2026, (d) klamstvá žalovaného pred orgánom SPODaSK dňa 2.1.2026, (e) podanie návrhu otca na súd dňa 19.2.2026 na úpravu rodičovských práv a povinností, ktoré obnovilo priamu konfrontáciu medzi rodičmi vo vzťahu k maloletému. Najmä posledný fakt je rozhodujúci pre pochopenie „naliehavosti“, keď podaním vlastného návrhu žalovaný dal podľa názoru žalobkyne jasne najavo, že bude presadzovať rozšírený styk s maloletým, teda aj opakované odovzdávania maloletého, pri ktorých (ako to ukázal incident z 28.12.2025) je žalovaný schopný akejkoľvek agresie. Potreba chrániť žalobkyňu neodkladným opatrením nebola v marci 2026 o nič menšia než v novembri 2025, naopak, vzhľadom na nadchádzajúce pravidelné styky bola vyššia. Žalobkyňa poukázala na to, že Ústavný súd SR konštantne judikuje, že súd pri posudzovaní naliehavosti nemôže klásť na navrhovateľa požiadavky, ktoré robia inštitút neodkladného opatrenia nefunkčným. Požiadavka, aby obeť podala návrh v určitej krátkej lehote od prvého incidentu, pod sankciou straty nároku na ochranu, by znamenala, že obeť sa má rozhodnúť okamžite, v stave traumy, čo zas predpokladá schopnosť jasného právneho úsudku, ktorú obete v takejto situácii typicky nemajú. Aplikovaný na prax rodinného súdnictva, a najmä na prípady žien s deťmi, ktoré musia brať do úvahy záujem dieťaťa, dostupnosť právnej pomoci, psychologickú kapacitu postaviť sa proti otcovi dieťaťa atď. by viedol takýto výklad k paradoxnému dôsledku, že čím viac obeť zvažuje a dáva si čas na rozhodnutie, tým menší nárok na ochranu nadobúda. Žalobkyňa uviedla, že návrh podala 28.3.2026, bezprostredne po tom, ako 19.2.2026 žalovaný podal na Mestský súd Bratislava II návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, čím obnovil aktívnu konfrontáciu, a si zabezpečila právne poradenstvo na koordinované riešenie rodinno-právnej i ochranno-právnej roviny veci. Tento postup nie je výrazom absencie naliehavosti, ale výrazom zodpovedného a racionálneho postupu dospelej osoby, ktorá sa snaží vec riešiť komplexne a bez unáhlených krokov. Pokiaľ ide o súdom vytýkanú absenciu skutkových tvrdení vo vzťahu k obdobiu po 28.12.2025, tento výrok je podľa názoru žalobkyne objektívne nesprávny, pretože žalobkyňa v dvoch doplneniach návrhu, zo dňa 2.4.2026 a zo dňa 13.4.2026 výslovne a podrobne opísala dve ďalšie udalosti z obdobia po 28.12.2025, ktoré sú pre posúdenie naliehavosti rozhodujúce, a to incident zo dňa 1.4.2026, evidovaný pod č. K./XXXXXX, pri ktorom žalovaný opätovne vyvolal konflikt pred bytovým domom žalobkyne a fyzicky prenasledoval jej partnera cez frekventovanú H. M. (incident, pri ktorom pred hliadkou PZ žalovaný svoje konanie bagatelizoval tvrdením, že si „prišiel uplatniť nárok na syna“); incident (resp. jeho zistenie) z obdobia 1.4.2026 – 4.4.2026, oznámený dňa 6.4.2026, pri ktorom bolo úmyselne poškodené vozidlo žalobkyne (D. N., EČV: F.) vložením klincov do pneumatík a narezaním pneumatiky (skutok identického modu operandi, ku ktorému sa žalovaný v minulosti priznal pri poškodení vozidla jej partnera). Obe tieto skutočnosti boli súdu riadne a včas predložené v doplneniach návrhu, pričom v druhom doplnení žalobkyňa zároveň uviedla, že je v stave tehotenstva, a teda že útoky, ktoré môžu viesť k dopravnej nehode vo vyšších rýchlostiach, vytvárajú riziko aj pre plod. Tieto doplnenia boli súdu Mestského súdu Bratislava II doručené pred tým, než rozhodoval o vylúčení časti konania, a Mestský súd Bratislava IV ich mal mať k dispozícii v postúpenom spise. Ak súd prvej inštancie tvrdil, že tvrdenia z obdobia po 28.12.2025 v spise absentujú, ide buď o nepresné vyhodnotenie obsahu spisu (teda skutkové pochybenie podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) alebo o opomenutie obsahu spisu, čo by zakladalo inú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. Žalobkyňa odvolaciemu súdu dôrazne navrhla, aby si tento procesný detail overil v obsahu postúpeného spisu. Ak by sa ukázalo, že obe doplnenia návrhu neboli súčasťou vylúčeného a postúpeného spisu Mestskému súdu Bratislava IV, bolo by to procesným pochybením Mestského súdu Bratislava II, ktoré však nemôže ísť na ťarchu žalobkyne. V oboch prípadoch ide o skutočnosti, ktoré nastali v čase rozhodujúcom pre neodkladné opatrenie (§ 329 ods. 2 C.s.p.) a ktoré súd pri rozhodovaní nezohľadnil. 14. Vo vzťahu k inej vade konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. (neúplnosť spisu postúpeného Mestskému súdu Bratislava IV) žalobkyňa poukázala na to, že v uznesení prvoinštančného súdu je uvedené, že Mestský súd Bratislava II uznesením č.k. 3P/44/2026-81 zo dňa 31.3.2026 vylúčil na samostatné konanie časť návrhu týkajúcu sa ochrany žalobkyne a túto vylúčenú časť mu postúpil. Ďalej uviedol, že žalobkyňa „okrem toho predložila do konania ďalšie listinné dôkazy, ktoré ale súd osobitne neuvádza, lebo neboli podstatné pre rozhodovanie vo vylúčenej časti.“ Žalobkyňa má dôvodnú obavu, že pod rozhodnutím súdu prvej inštancie sa skrýva skutočnosť, že súd v skutočnosti nemal k dispozícii, alebo mal k dispozícii neúplne doplnenia návrhu zo dňa 2.4.2026 a 13.4.2026, ktoré obsahovali kľúčové skutkové tvrdenia o opakovanom ohrozovaní žalobkyne v období po 28.12.2025. Ak súd prvej inštancie (Mestský súd Bratislava IV) nemal k dispozícii kompletný spis, vrátane oboch doplnení, bol povinný podľa § 129 a § 161 C.s.p. tento nedostatok odstrániť, vyžiadať si chýbajúce podania zo súdu, ktorý vylúčenú časť postupoval. Ak tak neurobil, zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa tento odvolací dôvod uplatnila subsidiárne pre prípad, že by odvolací súd zistil, že v spise súdu prvej inštancie skutočne obe doplnenia neboli, alebo že na ne súd prvej inštancie pri rozhodovaní neprihliadol. 15. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala nevykonanie navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.). Tvrdila, že v návrhu a v doplneniach navrhla vykonať celý rad dôkazov, z ktorých súd prvej inštancie vykonal len časť. Konkrétne žalobkyňa navrhla vyžiadať si kompletný policajný spis k veci ČVS: ORP-894/1-VYS-B2-2025 (nielen uznesenie o postúpení veci), v spise sú obsiahnuté aj výpovede svedkov a lekárske záznamy dokumentujúce správanie žalovaného; kompletný policajný spis k veci ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025 (poškodenie vozidla K. L.), z ktorého by bolo zrejmé časové a miestne súvislosti skutku; záznamy z priestupkového konania č. ORPZ-BAII-OPP2-2026/001215 (incident zo dňa 1.4.2026) a č. ORPZ-BAII-OPP2-2026/... (oznámenie zo dňa 6.4.2026 k poškodeniu vozidla žalobkyne); záznamy z evidencie vyšetrovacích spisov (DVS) a priestupkovej evidencie vo vzťahu k osobe žalovaného, ktoré by mohli preukázať širší obraz jeho problematického správania; lekársku dokumentáciu týkajúcu sa hospitalizácie žalovaného v novembri 2025, ktorá by priamo potvrdila, že jeho zranenia vznikli pri útoku na policajta, a teda že jeho tvrdenie pred orgánom SPODaSK o údajnom útoku s nožom zo strany priateľa žalobkyne bolo účelovo nepravdivé. Tieto dôkazné návrhy smerovali k zisteniu skutočností, ktoré sú pre posudzovanie dôvodnosti návrhu zásadné, a súd prvej inštancie ich ignoroval bez akéhokoľvek odôvodnenia. Je pravdou, že v konaní o neodkladnom opatrení sa nevykonáva štandardné dokazovanie, avšak súd má povinnosť aspoň zvážiť, či navrhované osvedčovacie prostriedky, ktoré sú ľahko dostupné (policajné spisy, DVS), by nemohli zásadne doplniť obraz o veci. Ak súd takéto zváženie nevykonal a navrhované osvedčovacie prostriedky pominul bez odôvodnenia, ide podľa názoru žalobkyne o pochybenie podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. 16. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu primeranosti zásahu (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) žalobkyňa namietala opomenutie testu proporcionality. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobkyne úplne opomenul vyhodnotiť proporcionalitu požadovaných zákazov vo vzťahu k osvedčenému ohrozeniu. Ak aj súd mal výhrady voči intenzite navrhovaných opatrení (najmä voči vzdialenosti 50 metrov alebo voči plošnému zákazu kontaktovania), mal postupovať podľa princípu proporcionality a navrhované opatrenie nariadiť v zmiernenej podobe, napríklad ho obmedziť len na určité situácie (okolie bydliska žalobkyne a pracoviska) alebo obmedziť len niektoré formy kontaktovania (fyzické priblíženie namiesto celkového zákazu akéhokoľvek kontaktu). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR súd pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení musí hľadať mieru medzi dvoma legitímnymi záujmami: záujmom na ochrane osvedčeného práva navrhovateľa a záujmom na primeranosti zásahu do postavenia strany, voči ktorej opatrenie smeruje. Namiesto toho, aby súd túto úvahu vôbec vykonal, kategoricky rozhodol, že návrh nie je dôvodný, a z konania eliminoval akúkoľvek ochranu, aj jej najmiernejšie prípustné formy. Takýto postup je v rozpore s princípom efektívnej súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s povinnosťou súdu hľadať také riešenie, ktoré pri zachovaní primeranosti zásahu poskytne navrhovateľovi účinnú ochranu jeho práva. Aj keby teda odvolací súd v niektorých aspektoch súhlasil s tým, že niektoré z pôvodne navrhovaných výrokov boli príliš široké, nebolo by to dôvodom na úplné zamietnutie návrhu, ale na jeho nariadenie v miernejšej, primeranej podobe. Žalobkyňa preto v odvolacom návrhu alternatívne formulovala aj zmiernenú verziu navrhovaného neodkladného opatrenia, ktorá rešpektuje test proporcionality a súčasne poskytuje minimálnu efektívnu ochranu. 17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. žalobkyňa zároveň uviedla, že napadnuté uznesenie sa vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberá ústavnoprávnym rámcom ochrany pred násilím, ani medzinárodnými štandardmi, ktoré sú pre výklad § 325 ods. 2 písm. f) až h) C.s.p. záväzné. Ide najmä o čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, podľa ktorých má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a ochranu pred neoprávnenými zásahmi do súkromného a rodinného života; čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená a možno ich obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom; čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde; čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorých ESĽP konštantne vyvodzuje pozitívny záväzok štátu aktívne chrániť osoby pred neľudským zaobchádzaním a neoprávnenými zásahmi do súkromného a rodinného života (pozri napr. rozsudok Opuz proti Turecku, č. 33401/02; rozsudok Bevacqua a S. proti Bulharsku, č. 71127/01); Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, a

najmä jej čl. 18, ktorý od členských štátov vyžaduje zabezpečenie primeraných opatrení na ochranu obete pred ďalším zastrašovaním, odvetou a sekundárnou viktimizáciou. Tieto pramene aj nezávisle od politicky citlivej otázky ratifikácie Istanbulského dohovoru Slovenskou republikou predstavujú normatívny základ, z ktorého treba pri výklade § 325 ods. 2 písm. f) až h) C.s.p. vychádzať. Ochrana obete hrozby násilia je pozitívnym záväzkom štátu a neodkladné opatrenie je typicky zverené súdom ako nástroj na jeho splnenie. Ak súd prvej inštancie pri výklade „ohrozenia integrity“ zvolí prísnejší štandard, než aký pripúšťa európsky a ústavný rámec, porušuje tento pozitívny záväzok a ohrozuje tým aj medzinárodnú zodpovednosť Slovenskej republiky. 18. Žalobkyňa považovala za potrebné chronologicky zhrnúť tie skutkové okolnosti, ktoré v celom súhrne osvedčujú dôvodné podozrenie z násilia a stupňujúce sa ohrozenie integrity žalobkyne, a ktoré napadnuté uznesenie podcenilo. Žalobkyňa a žalovaný nikdy netvorili manželský pár, žili spolu v byte vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, a to v dvoch časových úsekoch. Prvý pokus o spolužitie bol ukončený zo strany žalobkyne z dôvodu opakovanej výbušnosti a konfliktnosti žalovaného ešte v ranom detstve spoločného syna. Druhý pokus (od augusta 2024) bol motivovaný snahou žalobkyne zachovať dieťaťu funkčný model rodiny a poskytnúť žalovanému útočisko v období jeho zhoršeného psychického a životného stavu. Žalobkyňa tak dala žalovanému viac než jednu príležitosť – a obe zlyhali z dôvodov spočívajúcich výlučne v osobe žalovaného. Aj druhé spolužitie bolo zo strany žalobkyne ukončené v novembri 2025 pre prejavy nadužívania návykových látok (marihuany) a agresivity žalovaného. Skutočnosť, že žalobkyňa po krátkej dobe (do necelých dvoch rokov života dieťaťa) ukončila prvé spolužitie, a že aj druhý pokus viedol k nutnosti žalovaného vysťahovať, je signálom dlhodobého vzorca, nie jednorazového excesu. Po tom, ako žalobkyňa vysťahovala žalovaného z bytu, tento v noci z 2. na 3.11.2025 protiprávne vnikol do bytu žalobkyne za použitia kľúčov, ktorých existenciu pred žalobkyňou zatajil. Vniknutie do obydlia, v ktorom osoba nežije, za súčasného odmietania opustiť byt a pod vplyvom návykovej látky, je samo osebe zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 Ústavy SR. Ak je takýto vstup sprevádzaný vyhrážaním sa smrťou s nožom v ruke, nejde o „ojedinelý exces“, ale o kvalifikovaný útok na telesnú i duševnú integritu žalobkyne a detí, ktoré boli v byte prítomné. Fakt, že žalobkyňa v akútnej situácii pred hliadkou PZ neuviedla, že má obavy o svoj život, nič nemení na tom, že objektívne znaky konania žalovaného napĺňajú definíciu násilia v zmysle ustálenej judikatúry slovenských krajských súdov. Vyšetrovateľ PZ vo svojom uznesení konštatoval, že skutok (vyhrážanie sa smrťou s nožom) reálne nastal, avšak z procesných dôvodov (absencia subjektívneho vnímania dôvodnej obavy u poškodenej v čase výsluchu) vec postúpil na priestupkové konanie. Z dikcie uznesenia je teda zrejmé, že vyšetrovateľ hodnotil skutkovú stránku ako osvedčenú, spornou bola len trestnoprávna kvalifikácia. Bezprostredne po zadržaní žalovaný v cele predbežného zaistenia fyzicky napadol príslušníka Policajného zboru, opakovane ho udieral päsťou do tváre, vyhrážal sa mu smrťou a smrťou jeho matky, oblieval policajtov vodou a správal sa absolútne nekontrolovateľne. Tento skutok, hoci sa udial voči inej osobe, je z hľadiska osvedčovania násilnej povahy žalovaného kľúčový, pretože preukazuje, že u žalovaného nejde o „riešenie konfliktu“ medzi rovnocennými partnermi, ale o vzorec impulzívnej, ozbrojenej a ničím neregulovanej agresie, ktorá sa aktivuje pod vplyvom návykových látok voči komukoľvek, kto sa v okamihu nachádza v jeho blízkosti. Tento vzorec je podľa akéhokoľvek štandardu psychologického posúdenia rizikovým faktorom aj pre žalobkyňu, ktorá bola v tej istej noci cieľom jeho vyhrážok. Dňa 28.12.2025 pri preberaní maloletého I. zo styku u žalovaného došlo k ďalšiemu incidentu. Žalovaný bezdôvodne a v stave (osvedčenom videozáznamom) intoxikácie návykovou látkou napadol priateľa žalobkyne. Vzhľadom na to, že v blízkosti sa nachádzali žalobkyňa a maloletý syn, tento incident predstavoval priamy zásah do duševnej integrity žalobkyne, ktorá musela sledovať fyzický útok voči osobe jej najbližšej; priamu expozíciu maloletého dieťaťa násilnému správaniu vlastného otca, ktorá je z hľadiska vývinovej psychológie známa ako silný faktor traumatizácie a desenzibilizácie dieťaťa na násilie; ozbrojený útok (žalovaný priznal, že mal pri sebe zatvárací nôž). V ten istý večer, a teda v priamej príčinnej a časovej súvislosti s incidentom žalovaný úmyselne poškodil vozidlo K. L. priateľa žalobkyne: prepichol dve pneumatiky, rozbil čelné sklo a poškodil blatník. D. dosiahla cca 1 000 eur. K tomuto skutku sa žalovaný pri výsluchu dňa 23.1.2026 výslovne priznal, pričom uviedol, že konal „v afekte a amoku“. Vo veci je vedené trestné stíhanie pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona (ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025). Spojenie troch skutkov z toho istého dňa – fyzický útok na priateľa žalobkyne pred jej očami, priznaná držba noža a cielené poškodenie majetku v súhrne predstavuje podľa názoru žalobkyne jasné osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia v zmysle § 325 ods. 2 písm. f) až h) C.s.p. Žalobkyňa v odvolacom konaní uviedla aj nové skutočnosti, ktoré nastali v čase bezprostredne predchádzajúcom vydaniu napadnutého uznesenia a ktoré sú pre posúdenie naliehavosti rozhodujúce. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p. je pre neodkladné opatrenie rozhodujúci

stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie; odvolací súd tieto skutočnosti preto podľa názoru žalobkyne môže a má zohľadniť v rozsahu, v akom boli súčasťou spisu v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Dňa 1.4.2026 v čase okolo 12:00 hod. žalovaný prišiel pred bytový dom žalobkyne na E. M. O. X P. F., pričom vyvolal konflikt s partnerom žalobkyne, ktorého v stave agresivity fyzicky prenasledoval cez frekventovanú Ružinovskú ulicu a električkovú trať. Pri prenasledovaní žalovaný na partnera žalobkyne vulgárne kričal a vyhrážal sa mu. Incident bol zadokumentovaný políciou pod č. ORPZ-BAII-OPP2-2026/001215. V prítomnosti hliadky PZ žalovaný svoje konanie ospravedlňoval tvrdením, že si „prišiel uplatniť nárok na syna“. Tento incident bol obsahom prvého doplnenia návrhu zo dňa 2.4.2026. Skutočnosť, že žalovaný sa bez predchádzajúceho ohlásenia, mimo dohodnutého styku s maloletým, dostavil pred bydlisko žalobkyne a opätovne sa dopustil agresívneho správania voči osobe jej najbližšej, je podľa názoru žalobkyne jasným dôkazom toho, že žalovaný rešpektuje hranice bývania žalobkyne len v miere, v akej je to v jeho aktuálnom rozpoložení možné. V spojení s tvrdením „prišiel som si uplatniť nárok na syna“, ktoré žalovaný vyslovil v prítomnosti polície a ktoré jasne ilustruje jeho deformované chápanie rodičovských práv, ide o osvedčenie pokračujúceho ohrozenia integrity žalobkyne v súvislosti s bydliskom a pohybom v okolí bydliska. V období od 1.4.2026 do 4.4.2026 došlo k úmyselnému poškodeniu vozidla žalobkyne značky D. N., EČV: F., tým spôsobom, že do pravej prednej pneumatiky bol vložený jeden klinec a do pravej zadnej pneumatiky dva klince spolu s úmyselným narezaním pneumatiky. Oznámenie o podozrení zo spáchania priestupku bolo prijaté na Obvodnom oddelení PZ Bratislava Ružinov – východ dňa 6.4.2026 a bol vystavený npráp. L. Q., tým istým policajtom, ktorého žalovaný napadol v cele zaistenia v novembri 2025. Modus operandi poškodenia (klince a úmyselné narezanie pneumatík) je identický s modom operandi, ku ktorému sa žalovaný priznal v zápisnici zo dňa 23.1.2026 vo vzťahu k poškodeniu vozidla priateľa žalobkyne dňa 28.12.2025 (prepichnutie pneumatík nožom). Skutok sa stal v období, keď sa žalovaný preukázateľne zdržiaval v okolí bytového domu žalobkyne (incident zo dňa 1.4.2026). Osoba páchateľa je preto podľa názoru žalobkyne s vysokou pravdepodobnosťou žalovaný. Žalobkyňa zdôraznila, že poškodenie pneumatík klincami a narezaním je skrytou a mimoriadne nebezpečnou formou útoku, jeho cieľom je, aby sa poškodenie prejavilo až počas jazdy, v rýchlosti, kde môže viesť k dopravnej nehode. Žalobkyňa skutočne zistila poškodenie až počas jazdy do Galanty, keď senzory vozidla signalizovali pokles tlaku v pneumatikách. Žalobkyňa je pritom v stave tehotenstva a v prípade nehody by ohrozenie hrozilo nielen jej, ale aj nenarodenému dieťaťu a maloletým deťom, ktoré sa vo vozidle mohli nachádzať. Obe tieto nové skutočnosti nemohli byť pre súd prvej inštancie neznámymi, boli obsahom doplnení návrhu, ktoré boli súdu podané dňa 2.4.2026 a 13.4.2026, teda pred vydaním napadnutého uznesenia dňa 20.4.2026. Ak napadnuté uznesenie konštatovalo „absenciu akýchkoľvek skutkových tvrdení vo vzťahu k obdobiu po 28.12.2025“, ide buď o skutkovo nesprávne zistenie (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), alebo o inú vadu konania spočívajúcu v nezohľadnení obsahu spisu (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.). 19. Žalobkyňa na základe uvedeného zhrnula, že napadnuté uznesenie aplikovalo pri posudzovaní návrhu prísnejší štandard osvedčenia, než aký vyplýva z § 329 ods. 1 C.s.p. a z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR; interpretovalo prvotnú bagatelizáciu zo strany žalobkyne stereotypom „ideálnej obete“, čím nerešpektovalo psychologickú dynamiku domáceho násilia a princípy výkladu § 325 ods. 2 C.s.p.; hodnotilo osvedčené skutočnosti izolovane, nie v ich celku a vzájomných súvislostiach, čím dospelo k nesprávnemu záveru, že žalobkyňa „neosvedčila ohrozenie integrity“; nesprávne aplikovalo kritérium naliehavosti (bezodkladnej úpravy pomerov) izolovaným zameraním sa na časový odstup, namiesto holistickej úvahy o stave v čase rozhodovania; neprihliadlo alebo nemalo k dispozícii obe doplnenia návrhu zo dňa 2.4.2026 a 13.4.2026, čo predstavuje inú vadu konania; nevykonalo navrhované dôkazy, ktoré boli pre posúdenie veci rozhodujúce; opomenulo test proporcionality a možnosť nariadiť neodkladné opatrenie v zmiernenej podobe; nereflektovalo ústavné a medzinárodné štandardy ochrany obetí násilia. Pre úplnosť žalobkyňa uviedla, že v čase podania tohto odvolania naďalej trvá stav ohrozenia jej integrity a ohrozenia bezpečnosti jej bydliska a pohybu na verejnosti. Tento stav je objektívne doložený dvoma priebežne prebiehajúcimi trestnými konaniami (ČVS: ORP-894/1VYS-B2-2025 a ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025), konaním o návrhu na úpravu rodičovských práv a povinností č. k. 3P/44/2026 a uvedenými priestupkovými konaniami z apríla 2026. Žalovaný pritom nedisponuje žiadnym mechanizmom, ktorý by znemožnil jeho vstup do okolia bydliska žalobkyne alebo jeho priblíženie sa k žalobkyni, a napadnuté uznesenie svojim zamietnutím návrhu tento stav upevňuje a poskytuje žalovanému implicitný signál, že jeho správanie súd nepovažuje za dostatočne vážne. Z týchto dôvodov žalobkyňa žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu jeho výroku I. zmenil v súlade s § 388 C.s.p. tak, že návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovie, a to v znení, že žalovanému sa zakáže akýmkoľvek spôsobom, a to osobne, písomne, telefonicky,

prostredníctvom elektronickej komunikácie (email, SMS, IM služby, sociálne siete) ani prostredníctvom tretích osôb kontaktovať žalobkyňu s výnimkou nevyhnutnej úradnej komunikácie prostredníctvom súdov, orgánov verejnej moci a prostredníctvom právnych zástupcov strán v prebiehajúcich konaniach, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Žalovanému zakáže priblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Žalovanému zakáže vstupovať do blízkosti miesta trvalého bydliska žalobkyne na ulici E. X, F., konkrétne do vzdialenosti menšej ako 50 metrov od vchodu do bytového domu a od vozidla žalobkyne, ak je toto zaparkované v uvedenej zóne, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa eventuálne navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žalovanému zakáže vstupovať do vzdialenosti menšej ako 20 metrov od vchodu do bytového domu E. X, F., okrem časových úsekov vopred dohodnutých s kolíznym opatrovníkom v rámci styku s maloletým; žalovanému zakáže kontaktovať žalobkyňu akoukoľvek formou okrem úradnej a písomnej komunikácie nevyhnutnej v rámci prebiehajúcich súdnych a priestupkových konaní a komunikácie súvisiacej so styku s maloletým I. D., pričom takáto komunikácia musí prebiehať výlučne prostredníctvom právnych zástupcov alebo kolízneho opatrovníka; ostatné znenia petitu zostávajú nezmenené. Žalobkyňa navrhla subsidiárne pre prípad, že by odvolací súd zistil, že doplnenia návrhu zo dňa 2.4.2026 a 13.4.2026 neboli súčasťou spisu Mestského súdu Bratislava IV, alebo že iná vada konania neumožňuje zmenu rozhodnutia priamo odvolacím súdom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie bude povinný v novom rozhodovaní prihliadnuť na obsah oboch doplnení návrhu a vykonať navrhnuté osvedčovacie prostriedky. Žalobkyňa ďalej navrhla, aby si odvolací súd ex offo, pokiaľ to považuje za potrebné, vyžiadal úplné policajné spisy vedené pod vyššie uvedenými ČVS a priestupkovými spismi. 20. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 18.5.2026, v ktorom uviedol, že návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia považuje za nedôvodný v plnom rozsahu. 21. Žalovaný uviedol, že žalobkyňu nikdy nenapadol fyzicky. Dňa 2.11.2025 došlo iba k slovnej hádke, žalovaný zistil neveru žalobkyne (s jej novým partnerom) a v rámci hádky po sebe kričali. Žalobkyňa podľa uznesenia ČVS: ORP-894/1 – VYS-B2-2025 z 15.1.2026 vypovedala na polícii nasledovne: „V procesnom postavení svedka – poškodeného bola vypočutá A. B. D., ktorá k veci uviedla, že po riadnom a zákonnom poučení a oboznámení sa s predmetom výsluchu uviedla, že k veci vypovedať odmieta, trestné oznámenie podávať nebude a nechce, pretože nechce poškodiť otca dieťaťa. Nemá z neho strach, vie si ho spacifikovať, chodila pár rokov na thajský box, nemôže ho proste vpustiť do bytu. V deň keď došla hliadka, tak si zobrala náhradné kľúče, ktorými si otvoril byt, takže už nemá ani kľúče od jej bytu.“ Samotná žalobkyňa uviedla že nemá zo žalovaného strach, chodila na thajský box a vie ho spacifikovať a žalovaný nemá kľúče od jej bytu. Uvedené tvrdenia zodpovedajú pravde. Daná hádka je posudzovaná iba ako priestupok. Uznesením vyšetrovateľa PZ Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II zo dňa 15.1.2026 pod ČVS: ORP-894/1-VYS-B2-2025 podľa § 214 ods.1 Trestného poriadku o postúpení veci Okresnému úradu Bratislava na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu bola daná vec postúpená na priestupkové konanie. Vo veci nebolo zatiaľ meritórne rozhodnuté. Žalobkyňa nepredložila žiadnu správu lekára o akýchkoľvek zraneniach. 22. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedla, že udalosti z novembra (2.11.) 2025 zakladajú naliehavú potrebu ochrany zdravia a života navrhovateľky, jej detí a jej blízkych. Pokiaľ bola táto potreba tak „naliehavá“, tak nie je zrozumiteľné, prečo podala návrh až 28.3.2026, teda cca. 5 mesiacov od incidentu a na čo vlastne čakala. Žalobkyňa pocítila naliehavú potrebu až keď žalovaný/otec podal návrh na ÚPP na súd. Navyše „naliehavú“ potrebu vyvracia jej vlastný výsluch na polícii, kde tvrdila, že „nemá z neho strach, vie si ho spacifikovať, chodila pár rokov na thajský box.“ Žalobkyňa v návrhu ďalej uviedla, že „definitívnym spúšťačom pre podanie tohto návrhu bol incident z konca roka. Dňa 28.12.2025 prišla navrhovateľka spolu so svojím novým partnerom prevziať maloletého I. zo styku u odporcu.“ Návrh bol podaný 28.3.2026. Keby žalobkyňa pociťovala naliehavú obavu a potrebu upraviť pomery na základe incidentu z 28.12.2025, tak by návrh podala neodkladne a nie až 3 mesiace po účelne vyvolanom incidente. Žalobkyňa nikde nevysvetlila, prečo sa „definitívne spúšťala“ 3 mesiace a na čo vlastne čakala. Podľa názoru žalovaného je evidentné, že úplne absentuje naliehavá potreba upraviť pomery tak ako navrhuje žalobkyňa. Žalobkyňa pocítila naliehavú potrebu podať návrh na súd až keď žalovaný/otec podal návrh na ÚPP na súd. Dovtedy takúto potrebu nemala. Jej údajný strach a obavy sú fabulované, prehnané a nedôvodné. Medzi žalobkyňou zveličenými

incidentmi v počte 2 ks a jej podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ubehol príliš dlhý čas na to, aby existovala neodkladná potreba upraviť pomery ako si ona predstavuje. 23. Žalovaný tiež poukázal na to, že Mestský súd Bratislava II návrh matky na neodkladné opatrenie v časti maloletého zamietol. Uznesením sp.zn. 3P/44/2026 bol návrh matky vo vzťahu k maloletému zamietnutý. Osobitne poukázal na nasledovné časti rozhodnutia: „V danom prípade však skutočnosti na základe ktorých je možné vyvodiť záver o potrebe okamžitého zásahu súdu do pomerov maloletého formou nariadenia neodkladného opatrenia aj bez vykonania riadneho dokazovania boli osvedčené len zo strany otca a to čiastočne, pokiaľ ide o potrebu provizórnej, dočasnej úpravu bežného styku otca s maloletým. Matka skutočnosti vedúce súd k záveru o potrebe nariadenia neodkladného opatrenia, takého ktoré z dôvodu konkrétneho ohrozenia dieťaťa neunesie odklad v konaní neosvedčila vôbec.“ „Tvrdenia matky o nevhodnom, agresívnom a potenciálne nebezpečnom správaní otca nemožno v štádiu rozhodovania o neodkladnom opatrení bez ďalšieho považovať za preukázané v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala zákaz styku otca s maloletým. Z predložených listín, video dokumentácie a tvrdení matky a otca síce vyplýva existencia konfliktných situácií medzi rodičmi, avšak tieto konflikty prebiehajú výlučne medzi rodičmi a nie je možné ich možné bez ďalšieho jednostranne pripísať výlučne otcovi.“ „Pokiaľ matka poukazovala na jednotlivé incidenty z obdobia november až december 2025, súd prihliadol na to, že tieto udalosti sú predmetom konaní pred príslušnými orgánmi, pričom zo spisu vyplýva, že vo vzťahu k otcovi doposiaľ nedošlo k vzneseniu obvinenia. Súd pri rozhodovaní prihliadol aj na časový odstup medzi týmito udalosťami (november, december 2025) a podaním návrhu na neodkladné opatrenie (28.03.2026), čo už samé o sebe vylučuje existenciu bezprostredného ohrozenia v čase rozhodovania súdu. Súd zároveň považuje za významné, že aj po incidentoch, ktoré matka v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedla dochádzalo k realizácii styku otca s maloletým, čo nasvedčuje tomu, že ani samotná matka nepovažovala kontakt otca s maloletým za maloletého ohrozujúci v čase bezprostredne nasledujúcom po týchto udalostiach. Za taký ho začala považovať až keď bola konfrontovaná so skutočnosťou, že otec podal návrh na súdnu úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému a prejavil záujem o zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov.“ „Z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia v rozsahu požadovanom matkou, keďže nebola osvedčená existencia takého bezprostredného a závažného ohrozenia maloletého, ktoré by odôvodňovalo úplné vylúčenie alebo výrazné obmedzenie styku otca. Uvedené logicky platí aj vo vzťahu k návrhu na zákaz kontaktovania maloletého zo strany otca ako aj priblíženiu otca k maloletému. Návrh matky preto súd ako nedôvodný zamietol.“ 24. Vo vyjadrení žalovaný tiež uviedol, že rodičia sa musia stretávať a komunikovať v minimálnom potrebnom rozsahu ohľadom otázok maloletého. Uznesením MS BA II sp.zn. 3P/44/2026 súd čiastočne vyhovel návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a rozhodol tak, že: „Otec maloletého I. D. je oprávnený sa s ním od piatka v párnom kalendárnom týždni od 15:00 hod. do pondelka v nepárnom kalendárnom týždni do 08:00 hod., v nepárnom kalendárnom týždni od stredy, 15:00 hod. do štvrtka, 19:30 hod. Miestom prevzatia a odovzdania maloletého je predškolské, resp. školské zariadenie, ktoré maloletý navštevuje, v čase školského voľna alebo choroby maloletého je miestom prevzatia a odovzdania bydlisko matky. Otec a matka sú povinní dodržiavať miesto a čas začatia a ukončenia styku. Matka je povinná maloletého na styk s otcom pripraviť.“ Z uvedeného vyplýva, že v čase školského voľna alebo choroby maloletého je miestom prevzatia a odovzdania bydlisko matky/žalobkyne kam sa musí otec dostaviť. Nie je mu možné preto zakázať sa na miesto odovzdania priblížiť. 25. Nad rámec uvedeného žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa nepravdivo tvrdila, že žalovaný má holdovať užívaniu alkoholických nápojov alebo marihuany. Svoje nepravdivé tvrdenie nepreukázala žiadnym relevantným dôkazom (lekárska správa a pod). Žalovaný toto tvrdenie poprel a uviedol, že je to žalobkyňa, kto často užíva alkohol a niekedy aj v kombinácii s liekmi. Žalovaný na rozdiel od žalobkyne preukazuje svoje tvrdenie dôkazmi, a to videom, kde je žalobkyňa výrazne intoxikovaná po použití alkoholu v kombinácii s liekmi, nedokáže ani artikulovať a vnímať svoje okolie; v takomto stave ju občas vída aj maloletý, nahrávkou z rozhovoru s mal. L. (15r. dcéra žalobkyne) ktorá uviedla, že žalobkyňa a jej terajší partner často užívajú pivo, víno a alkohol aj pred maloletými a že dokonca v takom stave súložili pred mal. Damiánom a výsledkom odberov krvi negujúce tvrdenia žalobkyne o marihuane a alkohole u žalovaného. Žalobkyňa podľa názoru žalovaného tiež nepravdivo tvrdila, že žalovaný sa mal dopustiť trestnej činnosti. Žalovaný ohľadom predmetných udalostí z obdobia od novembra 2025 až doposiaľ, nie je a nebol trestne stíhaný ako obvinený podľa ustanovení § 206

ods.1 Trestného poriadku. Všetky tieto veci sú (resp. boli) vedené v štádiách tzv. trestného stíhania „vo veci“ podľa § 199 ods.1 Trestného poriadku a v konaniach o priestupkoch. Pokiaľ ide o podozrenie z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.1 Trestného zákona, skutok zo dňa 2.11.2025, podozrivý A. G., poškodená A. D., vo veci je rozhodnuté uznesením vyšetrovateľa PZ Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II zo dňa 15.1.2026 pod ČVS: ORP-894/1-VYS-B2-2025 podľa § 214 ods.1 Trestného poriadku o postúpení veci Okresnému úradu Bratislava na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Vo veci podozrenia z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods.1 písm. a/ Trestného zákona, skutok zo dňa 2.11.2025, podozrivý A. G., poškodený policajt npráp. Q., je rovnako rozhodnuté uvedeným uznesením o postúpení veci Okresnému úradu Bratislava na prejednanie priestupku. Čo sa týka skutku zo dňa 28.12.2025 (oznámené podozrenie z prepichnutia pneumatík na aute a aj poškodenia auta) podozrivý A. G., poškodený J. C., vo veci je vedené trestné stíhanie pre podozrenie z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.1 Trestného zákona, vec je vedená na Obvodnom oddelení PZ Ružinov východ Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II pod ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025 konanie nie je ukončené, obvinenie nebolo vznesené. Pokiaľ ide o skutok zo dňa 1.4.2026 (údajne p. G. naháňal p. C., má sa jednať len o podozrenie z priestupku, podozrivý A. G., poškodený J. C.. Konanie na Úrade inšpekčnej služby, útvare inšpekcie, odbore inšpekčnej služby Západ pod ČVS: M./1-OISZ-2025, poškodený A. G., konanie nie je ukončené, je vedené trestné stíhanie (nie je zatiaľ vznesené obvinenie konkrétnemu policajtovi), jedná sa o to, že žalovaný počas jeho zadržania dňa 2.11.2025 na polícii utrpel vážne zranenia, podozriví sú policajti. Z uvedeného vyplýva, že voči žalovanému nebolo vznesené ani len obvinenie. Nebol odsúdený za žiaden trestný čin nepravdivo tvrdený žalobkyňou. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ústavný princíp prezumpcie neviny. Vzhľadom na prezumpciu neviny a absenciu čo i len vznesenia obvinenia považoval tvrdenia v tomto smere za nedôvodné a vyvrátené. Žalobkyňa nepreukázala ani netvrdila, že by žalovaný kedykoľvek fyzicky atakoval ju alebo maloletého. K videu, ktoré žalobkyňa predložila, žalovaný uviedol, že video nezachytáva celý incident, pred začatím natáčania partner žalobkyne zhodil žalovaného na zem, sedel na ňom a udieral ho a snažil sa ho spútať a z videa nevyplýva žiaden útok na žalobkyňu. Pokiaľ súd považuje za potrebné objasniť skutkový stav ohľadom daného incidentu, tak k tomuto navrhol žalovaný výsluch svedkov R. H. A., bytom H. XX, F. a L. P., trvale bytom: XXX XX J. O. XXX, ktorý potvrdia, že partner žalobkyne napadol otca, sedel na ňom a udieral ho (čo žalobkyňa úmyselne na video nezaznamenala). Žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa účelovo vodí svojho partnera na odovzdávanie maloletého, kde žalovaného provokuje a žalobkyňa sa následne snaží účelovo natáčať konflikt v časti. Prítomnosť partnera žalobkyne (o ktorom vie, že má konfliktný vzťah so žalovaným) na odovzdávaní maloletého je absolútne nevhodná. Keby žalobkyňa postupovala s minimálnou mierou racionality, tak by svojho konfliktného partnera na odovzdávanie nevodila, syna by v krátkosti bez predlžovania stretávky odovzdala a odišla by z miesta. Namiesto toho nechala syna v aute a išla vyvolať spor so žalovaným. Postup žalobkyne je účelový v umelej snahe komplikovať odovzdávanie a vyvolať konflikt. Z videa nevyplýva, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom atakoval žalobkyňu. Vzhľadom na uvedené je podľa názoru žalovaného preukázané, že návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia je nedôvodný. Žalovaný navrhol návrh žalobkyne na neodkladné opatrenie zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 26. Žalobkyňa reagovala podaním zo dňa 27.5.2026, v ktorom uviedla, že je tehotná v 8. mesiaci tehotenstva (chránená osoba podľa § 139 ods. 1 písm. b) Trestného zákona). Od novembra 2025 čelí kontinuálnej, sústavnej a gradujúcej kampani protiprávneho konania zo strany žalovaného, ktoré od pôvodných verbálnych vyhrážok nožom (2.11.2025) prešlo cez fyzické útoky pred maloletým dieťaťom (28.12.2025), opakované vniknutie do obydlia (potajme vyrobený duplikát kľúčov; podplatenie 15-ročnej dcéry žalobkyne 20 eur za vydanie kľúčov + krádež osobných dokumentov 4.3.2026), fyzický útok lakťami do brucha tehotnej matky pred očami 7-ročného syna (30.4.2026), opakované poškodzovanie motorových vozidiel žalobkyne klincami (skutky 6.4., 30.4., 7.5., 11./12.5.2026 – štyri identické útoky v sérii), prepichnutie domácej klimatizačnej jednotky a únik plynu v byte, kde sa zdržiavajú maloleté deti, až po opätovné marenie výkonu vykonateľného neodkladného opatrenia (skutok 18.5.2026), pri ktorom sa žalovaný v písomnej e-mailovej správe výmene sám priznal s vyhlásením „Tieto tvoje komentáre ma nezaujímajú. Sevas.“ Žalovaný okrem toho v aktuálnom konaní svoju obranu zakladá na zámerne selektívnej, izolovanej a kontextu zbavenej citácii jedinej vety z výsluchu žalobkyne pred políciou zo dňa 2.11.2025 a na jednorazovom toxikologickom skríningu spred 4 týždňov, ktorý samotná laboratórna správa výslovne označuje za „neurčený pre právne účely". Pri tomto stave skutkovej situácie nie je podľa názoru žalobkyne akceptovateľné, aby civilná ochrana žalobkyne podľa § 325 ods. 2 písm. f), g), h) C.s.p. bola odmietnutá s odôvodnením, že žalobkyňa pred 6 mesiacmi pred políciou v afekte uviedla,

že „chodila pár rokov na thajský box“. Žalobkyňa preto naliehavo žiadala odvolací súd, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil v zmysle § 388 C.s.p. a neodkladné opatrenie nariadil tak, ako je to navrhnuté v primárnom petite odvolania zo dňa 22.4.2026. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že žalovaný vo svojom vyjadrení rozšíril skutkový základ veci o nové tvrdenia a doplnil k spisu tri nové dôkazné prostriedky (videozáznam, audionahrávku s mal. L. D. a denný nález AGEL Lab zo dňa 24.4.2026), na ktoré má právo argumentačne reagovať skôr, ako odvolací súd rozhodne. Žalobkyňa zároveň v zmysle § 366 C.s.p. uplatnila nové skutočnosti a dôkazy vzniknuté po vydaní napadnutého uznesenia, ktoré priamo nadväzujú na konanie posudzované v prvoinštančnom konaní a preukazujú kontinuitu, sústavnosť a stupňujúcu sa intenzitu protiprávneho konania žalovaného, najmä štyri opakované útoky klincami na pneumatiky vozidiel žalobkyne, fyzický útok na tehotnú matku v šatni juda a marenie výkonu neodkladného opatrenia. Žalobkyňa vo vyjadrení uviedla tabuľku s chronologickou dokumentáciou skutkov žalovaného od 2.11.2025 do marec/apríl 2026. Tvrdila, že skutky sa odohrávajú v stupňujúcej sa intenzite, sústavne a s identickým modus operandi, čo je samé osebe dostatočným osvedčením pretrvávajúceho a aktuálneho ohrozenia integrity žalobkyne v zmysle § 325 ods. 2 písm. f), g), h) C.s.p., z ktorej má byť zjavné, že konanie žalovaného má sústavnú a opakujúcu sa povahu od 2.11.2025 do dnešného dňa, pričom posledný zdokumentovaný skutok (marenie NO logopédiou) sa odohral 5 dní pred dátumom vyhotovenia tohto vyjadrenia; skutky gradujú od verbálnych útokov cez majetkové útoky až po cielené útoky na bezpečnosť cestnej premávky tehotnej matky a maloletého dieťaťa, ktoré je denne vozené vozidlami, ktoré sú predmetom útokov; v období medzi vydaním napadnutého uznesenia (20.4.2026) a dňom vyhotovenia tohto vyjadrenia (23.5.2026) sa odohrali najmenej štyri samostatné skutky (útok 30.4.2026 – N. N. a šatňa juda, útok 7.5.2026 – N. N., útok 11./12.5.2026 – D. K., marenie NO 18.5.2026), čo per se vyvracia záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého „časový odstup vylučuje existenciu bezprostredného ohrozenia v čase rozhodovania súdu“. 27. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňu nikdy nenapadol fyzicky považovala žalobkyňa za vecne nepravdivé a právne irelevantné, nakoľko je priamo vyvrátené dokumentovaným skutkom z 30.4.2026. V tento deň žalovaný v šatni tréningu juda v Bratislave fyzicky napadol žalobkyňu najmenej tromi údermi lakťa do brucha, a to v 8. mesiaci tehotenstva. Súčasne sa jeho matka I. G. pokúšala fyzicky odtrhnúť mal. I. z náručia žalobkyne, pričom maloletý 7-ročný syn počas potýčky kričal „pomôžte mi niekto". Žalovaný napriek tomu, že sám žiadal o privolanie policajnej hliadky, na jej príchod nečakal a s maloletým utiekol cez prechod ku križovatke. Tento skutok je predmetom pripravovaného trestného oznámenia a je súčasne predmetom uplatnenia § 366 C.s.p. v tomto vyjadrení. Žalobkyňa zároveň poukázala na to, že § 325 ods. 2 písm. f) až h) C.s.p. neviaže prípustnosť ochrany formou neodkladného opatrenia na predchádzajúcu fyzickú ataku. Zákonodarca použil pojem „telesnú integritu alebo duševnú integritu“, ktorý zahŕňa nielen fyzickú nedotknuteľnosť, ale aj psychickú stabilitu, súkromie, dôstojnosť a slobodu rozhodovania. Argumentácia žalovaného, podľa ktorej je civilná ochrana podľa § 325 ods. 2 písm. f) – h) C.s.p. dostupná iba obetiam s predchádzajúcim fyzickým napadnutím, je reductio ad absurdum a zbavovala by zákonné ustanovenie praktickej účinnosti pri jeho hlavnom poslaní – preventívnej ochrane pred eskaláciou. Žalobkyňa zároveň uviedla, že uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: ORP-894/1-VYS-B2-2025 zo dňa 15.1.2026, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nepostúpilo vec do priestupkového konania preto, že skutok sa nestal, ale preto, že žalobkyňa pri výsluchu vyhlásila, že trestné oznámenie podávať nechce (motivovaná nechcením „poškodiť otca dieťaťa“). Vyšetrovateľ vo svojom uznesení výslovne konštatoval, že k vyhrážaniu nožom zo strany žalovaného došlo. Postup podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku, ktorým bola vec postúpená na priestupkové konanie pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 zákona č. 372/1990 Zb., teda žalovaného nijako neexkulpuje, je naopak potvrdením, že zo strany žalovaného došlo ku konaniu, ktoré právny poriadok kvalifikuje ako protiprávne. A., pred týmto výsluchom 2.11.2025 žalobkyňa nemala žiadny právny tréning a bola pod priamym afektom udalostí (vyhrážka nožom + zatknutie žalovaného PZ); jej snaha zľahčiť situáciu „aby nepoškodila otca dieťaťa“ je modelovým prejavom obete domáceho násilia, čo je vedeckou doktrínou aj judikatúrou ESĽP konzistentne uznávané (Opuz proti Turecku; Bevacqua a S. proti Bulharsku; Talpis proti Taliansku). Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa „chodila pár rokov na thajský box, vie si ho spacifikovať“, je nielen irelevantné, ale samé osebe potvrdzuje existenciu objektívneho ohrozenia: žalobkyňa v okamihu policajnej výpovede musela vôbec uvažovať o sebaobrane voči žalovanému, a to vo svojom vlastnom byte na Herlianskej 4. To, že žiadny právny poriadok modernej Európy nevyžaduje od žien, aby si pre právo žiť v bezpečí najprv museli získať certifikát z bojových umení, snáď nie je potrebné dokazovať. Práve naopak, ide o odporne stereotypný argument typu „victim blaming“, ktorý ESĽP vo veci Opuz proti Turecku a v judikatúre podľa Istanbulského dohovoru rovnako konzistentne odmieta. Pokiaľ žalovaný citoval vyšetrovaciu vetu „žalovaný nemá kľúče od jej bytu“, práve

toto vyjadrenie je samé osebe potvrdením predchádzajúceho protiprávneho konania, žalobkyňa kľúče žalovanému neodovzdala, žalovaný si ich protiprávne zaobstaral náhradnou cestou (potajme si nechal vyrobiť duplikát) a opakovane sa do bytu žalobkyne vlámal. To, čo žalovaný cituje ako svoje „alibi“, je v skutočnosti faktické priznanie, že žalobkyňa musela aktívne reagovať na opakované protiprávne vniknutia do svojho obydlia v zmysle čl. 21 Ústavy SR výmenou zámkov. 28. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že časový odstup medzi „posledným incidentom“ a podaním návrhu (5 mesiacov od 2.11.2025; 3 mesiace od 28.12.2025) sám osebe vylučuje „naliehavú potrebu“ upraviť pomery a že žalobkyňa pociťovala naliehavú potrebu „až keď žalovaný/otec podal návrh na ÚPP na súd“, toto tvrdenie je podľa názoru žalobkyne vyvrátené ako po skutkovej, tak po právnej a po empirickej stránke. Žalobkyňa pred žalovaným v písomnej komunikácii (SMS, WhatsApp, e-mail) opakovane už v januári a februári 2026 avizovala, že podá žalobu o úpravu výkonu rodičovských práv a o nariadenie zákazu priblíženia. Práve preto, že žalovaný túto komunikáciu vnímal ako reálnu, sa pokúšal žalobkyňu prinútiť k tomu, aby uzavreli „rodičovskú dohodu u notára“ – pričom v tejto dohode odmietal akúkoľvek úpravu výživného (čo žalobkyňa zamietla). Dôkazom týchto skutočností sú e-mailová a SMS komunikácia z obdobia 01/2026 – 02/2026 obsahujúca konkrétne výzvy žalobkyne. Už dňa 4.3.2026 (teda viac ako tri týždne pred dátumom, ktorý žalovaný označuje ako „spúšťač“ – 28.3.2026) žalobkyňa podala trestné oznámenie pre vniknutie do bytu a krádež osobných dokumentov (súdne podklady, lekárske správy mal. I., rodný list, dokumenty od psa) a peňazí. Práve preto, že tieto dokumenty boli odcudzené, žalobkyňa musela cez portál slovensko.sk požiadať o ich opätovné vydanie, čo trvalo niekoľko týždňov. Až po tom, čo žalobkyňa získala nové kópie dokumentov, podala dňa 28.3.2026 návrh na NO. Pre porovnanie, žalovaný svoj návrh na úpravu rodičovských práv podal iba o niekoľko dní neskôr ako reakciu na tento postup žalobkyne, nie naopak, ako tvrdí. Pravdou je teda úplne opačné poradie skutkov, ako uvádza žalovaný. Návrh žalobkyne nebol postavený výlučne na udalostiach z 2.11.2025 a 28.12.2025. Žalobkyňa návrh opakovane doplnila o nové skutky, a to podaním zo dňa 2.4.2026 v reakcii na incident zo dňa 1.4.2026 (prenasledovanie partnera žalobkyne pána C. pri Ružinovskej, oznámenie č. ORPZ-BAII-OPP2-2026/001215); podaním zo dňa 13.4.2026 v reakcii na poškodenie vozidla žalobkyne D. N. EČV F. zo dňa 6.4.2026, ktoré bolo oznámené Policajnému zboru. Žalobkyňa poukázala, že v zmysle § 329 ods. 2 C.s.p. je pre neodkladné opatrenie rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Pre odvolacie konanie je súčasne potrebné v zmysle § 366 C.s.p. zohľadniť aj nové skutočnosti vzniknuté po vydaní uznesenia, ktoré preukazujú kontinuálne pretrvávajúcu potrebu ochrany. Žalovaný v období medzi vydaním napadnutého uznesenia (20.4.2026) a vyhotovením tohto vyjadrenia (23.5.2026) spáchal: (a) druhý útok klincami 30.4.2026, (b) fyzické napadnutie žalobkyne v šatni juda 30.4.2026, (c) svojvoľné vyzdvihnutie maloletého z predškolského zariadenia 30.4.2026, (d) tretí útok klincami 7.5.2026, (e) štvrtý útok klincami a rozbitie spätného zrkadla 11./12.5.2026 a (f) opätovné svojvoľné vyzdvihnutie maloletého z predškolského zariadenia 18.5.2026 v rozpore s NO. To, čo žalovaný označuje za „nedostatok bezprostrednej naliehavosti“, je v skutočnosti dôkazom, že ohrozenie pokračuje a stupňuje sa. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že Najvyšší súd ČR vo veci sp. zn. 8 Tdo 178/2019 z 24.4.2019 (právne plne aplikovateľné aj v SR pre obdobnú dikciu skutkovej podstaty § 360a TZ) konštatoval, že „Zákonný znak ‚iného dlhodobo prenasleduje‘ u prečinu nebezpečného prenasledovania môže byť naplnený aj v dobe trvajúcej jeden mesiac, ak ide o veľmi intenzívne konanie vyznačujúce sa sústavnosťou, úpornosťou, tvrdošijnosťou, a pre svoju nebezpečnosť vyvoláva dôvodnú obavu u poškodeného a prípadne graduje vo fyzické násilie...“ Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 4Tdo/49/2020 zo dňa 22.6.2021 obdobne konštatoval, že znak dlhodobosti môže byť naplnený aj minimálne tromi útokmi počas troch dní. V predmetnej veci je rozhodné obdobie viac ako šiestich mesiacov (2.11.2025 – 18.5.2026) s aktuálne najmenej 15 zdokumentovanými skutkami. Argumentácia, že 5-mesačný odstup od jedného z incidentov vylučuje naliehavú potrebu ochrany, je v takomto kontexte podľa názoru žalobkyne právne neudržateľná. 29. Žalobkyňa považovala za vecne i právne irelevantný odkaz žalovaného na uznesenie Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 3P/44/2026, ktorým bol zamietnutý návrh matky v rozsahu týkajúcom sa maloletého I. D., keďže ide o konanie mimosporové, v ktorom sa rozhoduje o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, zatiaľ čo toto konanie je konaním sporovým podľa C.s.p., v ktorom žalobkyňa nárokuje vlastnú osobnú ochranu vo svojom samostatnom právne chránenom záujme (telesná a duševná integrita žalobkyne ako samostatnej fyzickej osoby) podľa § 325 ods. 2 písm. f), g), h) C.s.p., t.j. predmet konania je odlišný a mechanické prenášanie záverov rodinnoprávneho mimosporového súdu na sporovú vec ochrany žalobkyne je metodologicky neprípustné. Vylúčením časti návrhu týkajúcu sa ochrany žalobkyne súd výslovne uznal, že ide o samostatný predmet konania s

vlastným hmotnoprávnym aj procesnoprávnym režimom. Žalovaný tento procesný úkon obchádza a snaží sa vytvoriť dojem, že MS BA II hodnotil aj integritu žalobkyne, čo je nepravdivé, keďže MS BA II hodnotil iba bezpečie maloletého I. D., čo je iný právne chránený záujem. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že uznesenie MS BA II vychádza zo skutkového stavu, ktorý ku dňu jeho vydania zachytával iba udalosti pred 31.3.2026, po tomto dátume sa konanie žalovaného zásadne vystupňovalo a žiadna z nasledujúcich udalostí nemohla byť MS BA II dňa 31.3.2026 zohľadnená. Citovať z uvedeného uznesenia 7 týždňov po jeho vydaní ako z konečnej pravdy o tom, či je žalobkyňa v nebezpečenstve, je preto podľa jej názoru vecne nesprávne. Žalobkyňa uviedla, že aj samotné uznesenie MS BA II čiastočne vyhovelo návrhu matky a upravilo styk otca s mal. I. v presne vymedzenom rozsahu (každý párny týždeň od piatka 15:00 do pondelka 08:00 a každý nepárny týždeň od stredy 15:00 do štvrtka 19:30, s odovzdávaním v predškolskom zariadení). Žalovaný toto rozhodnutie opakovane porušuje – konkrétne 30.4.2026 a 18.5.2026, kedy si maloletého neodovzdal v čase 8:00 do predškolského zariadenia v dňoch, ktoré mu nepatria. Žalovaný teda v jednom dychu argumentuje uznesením MS BA II a súčasne ho vedome a sústavne marí, čo je dôkazom jeho relatívneho prístupu k súdnym rozhodnutiam a samé osebe ďalšie osvedčenie potreby ochrany žalobkyne. 30. Pokiaľ ide o tvrdenie, že „nie je možné zakázať priblíženie sa k miestu odovzdania“, túto argumentáciu považovala žalobkyňa za nesprávnu. Uviedla, že ustanovenie § 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. („nepribližovala alebo iba obmedzene približovala“) výslovne pripúšťa obmedzené priblíženie sa, t.j. obmedzenie nemusí byť absolútne. Žalobkyňa v eventuálnom petite svojho odvolania navrhla zákaz vstupu < 20 m od vchodu Herlianska 4, okrem časov dohodnutých s kolíznym opatrovníkom, čo plne rešpektuje existujúci styk otca s maloletým podľa uznesenia MS BA II. Ak v dôsledku konania samotného žalovaného (eskalujúce násilné a ohrozujúce správanie pri odovzdávaní) je samotné odovzdávanie maloletého v bydlisku matky per se rizikovou situáciou, je úlohou súdu túto situáciu primeraným spôsobom upraviť. Argument typu „nemôžte ma odsunúť, lebo som vás teraz musel niekde stretnúť, aby som dostal dieťa“ stavia hierarchiu chránených záujmov na hlavu, prvoradou hodnotou je bezpečie všetkých zúčastnených, vrátane tehotnej žalobkyne a maloletých detí v jej starostlivosti. 31. Pokiaľ žalovaný popiera užívanie alkoholu a marihuany a predkladá jednorazový denný nález laboratórnych testov, tento dôkaz má podľa názoru žalobkyne nulovú výpovednú hodnotu, nakoľko samotná laboratórna správa výslovne uvádza, že „Výsledok hodnoty etanolu je určený len pre lekárske a diagnostické účely. Nie je určený pre právne účely.“ Žalovaný teda predkladá ako dôkaz dokument, ktorý sám seba diskvalifikuje pre súdne konanie. Zároveň jednorazový negatívny výsledok toxikologického skríningu v moči preukazuje výlučne to, že vzorka odobratá v jednom konkrétnom časovom okamihu nepoukázala na akútnu prítomnosť stanovených látok. Z hľadiska kriminalistickej toxikológie je všeobecne známe, že pri pravidelnom užívateľovi marihuany sa metabolit tetrahydrokanabinolu (THC) vylúči z moču pri abstinencii typicky do 30 dní. Test odobratý 24.4.2026 nemá žiadnu výpovednú hodnotu pre obdobie 2020 – marec 2026, v ktorom k osvedčovanému užívaniu dochádzalo, a o ktorom existujú audionahrávky vyhotovené z diktafónu počas spolužitia. Tvrdenia žalovaného, podľa ktorých „je to žalobkyňa, kto často užíva alkohol a niekedy aj v kombinácii s liekmi“, sú hrubým a neprípustným pokusom o obvinenie obete (sek. „DARVO" – Deny, Attack, Reverse Victim & Offender). Žalobkyňa tieto tvrdenia v celom rozsahu odmietla a poprela. Žalobkyňa je v 8. mesiaci tehotenstva, plnohodnotne pracuje ako učiteľka na Spojenej škole sv. Františka z Assisi (zmluva s nástupom 11/2025; predtým S. K. do 31.8.2025); pravidelne sa zúčastňuje prenatálnych vyšetrení; v aktuálnom období nemôže byť v stave, ktorý žalovaný insinuuje, čo je triviálne overiteľné z jej lekárskej dokumentácie. Pokiaľ ide o „audionahrávku s mal. L. D. (15-ročná dcéra žalobkyne)" predloženú žalovaným, ide o procesne neprípustný dôkaz a súčasne o priznanie ďalšieho protiprávneho konania žalovaného, a to z dôvodu, že audionahrávka osoby (a to maloletého dieťaťa protistrany) bez jej výslovného súhlasu a bez súhlasu jej zákonného zástupcu je v rozpore s § 7 zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov, § 88 ods. 1 C.s.p. a Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 (GDPR). Ide o procesne neprípustný dôkaz, ktorý odvolací súd musí ignorovať. Mal. L. D. (15 r.) bola žalovaným v období minimálne 01/2026 – 03/2026 sústavne podplácaná: žalovaný jej týždenne (1x – 2x za týždeň) kupoval, resp. dával peniaze na nákup laxatív, čím vedome zhoršoval závažné poruchy príjmu potravy mal. L. (anorexia, vracanie); za každé stretnutie jej platil hotovostne. Cieľom tohto podplácania bolo získať „informácie o rodičoch“ a donútiť ju, aby „hovorila blbosti o rodičoch“ a aby klamala do mobilu. Tieto skutočnosti potvrdzuje samotná mal. L. v písomnej výpovedi. Žalovaný počas spoločného výletu s mal. L., jeho matkou a bratom do detského parku Wonderland získal kľúč mal. L., dal si vyhotoviť jeho duplikát a duplikát jej vrátil bez jej vedomia. Následne použil tento duplikát na opakované vniknutie do bytu žalobkyne, kde odcudzil osobné

dokumenty (súdne podklady, lekárske správy mal. I., rodný list, dokumenty od psa) a peniaze – skutok oznámený polícii 4.3.2026. Pri ďalšom vniknutí v inom čase hodil mal. L. o stenu (nie silno, ale s úmyslom prinútiť ju, aby mu odovzdala ovládač od klimatizácie); za to jej priniesol „farbu na vlasy" ako odmenu. Aj o tomto svedčí výpoveď mal. L.. Toto konanie napĺňa znaky § 144 (lúpež), § 247 (krádež), § 218 (porušovanie domovej slobody), § 375 (poškodzovanie cudzích práv) Trestného zákona, a v kombinácii s podplácaním maloletej dcéry žalobkyne pre účely jej manipulácie v rodinnoprávnom spore aj § 365 (podplácanie) per analogiam. Ďalším skutkom v tejto kategórii je prepichnutie domácej klimatizačnej jednotky v byte žalobkyne na E. X a následný únik chladiva/plynu do ovzdušia. Tento skutok bude predmetom samostatného trestného oznámenia, ktoré žalobkyňa podáva bezodkladne. Pre konanie pred odvolacím súdom je relevantné, že charakter posledných zdokumentovaných skutkov žalovaného posunul ohrozenie integrity žalobkyne a maloletých detí z roviny psychického zastrašovania do roviny priameho ohrozenia ich života a zdravia. Sám žalovaný vo svojom vyjadrení paradoxne potvrdzuje sklon ku konaniu v stavoch zmenenej kontroly: v zápisnici o výsluchu podozrivého zo dňa 23.1.2026 (ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025) sa výslovne priznal, že pri poškodzovaní vozidla pána C. dňa 28.12.2025 konal „v afekte a amoku“ a pri sebe mal zatvárací nôž. „Afekt a amok“ pri zámernom poškodzovaní cudzieho majetku za prítomnosti maloletého dieťaťa nie sú zľahčujúcou polohou, ale priťažujúcou skutočnosťou pre účely osvedčenia ohrozenia podľa § 325 ods. 2 písm. g) a h) C.s.p.. Vyšetrovateľ uznesením zo dňa 29.12.2025 začal v tej veci trestné stíhanie pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona; trestné stíhanie naďalej pokračuje. 32. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o prezumpcii neviny žalobkyňa uviedla, že tento argument je právne nesprávny a v civilnom konaní o NO neudržateľný, keďže čl. 50 ods. 2 Ústavy SR sa aplikuje výlučne v trestnom konaní a viaže výlučne orgány činné v trestnom konaní a súd v trestnom konaní pri ukladaní trestnoprávnych sankcií a nemá žiadny aplikačný dosah na civilné konanie o nariadení neodkladného opatrenia podľa § 324 a nasl. C.s.p. Poukázala na to, že kritérium nariadenia NO podľa § 325 ods. 1 C.s.p. nie je preukázanie trestnej zodpovednosti, ale osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov. Ak by žalovaný mal pravdu, civilná ochrana podľa § 325 ods. 2 písm. f) – h) C.s.p. by bola dostupná iba obetiam, ktoré už majú právoplatný odsudzujúci rozsudok proti agresorovi, čo by zákonné ustanovenia zbavovalo praktického zmyslu a obrátilo by ich účelové poradie naruby (preventívna ochrana má pôsobiť skôr, nie po vzniku závažnej ujmy). Žalobkyňa ďalej tvrdila, že samotná štruktúra vyjadrenia žalovaného je faktickým potvrdením, že proti nemu sú v krátkom časovom úseku vedené viaceré samostatné úradne evidované konania, a to ČVS: ORP-894/1-VYS-B2-2025 (vyhrážky nožom a vniknutie do bytu 2.11.2025, postúpené na priestupok); ČVS: ORP-894/1-VYSB2-2025 (paralelne útok na verejného činiteľa 2.11.2025, trestné stíhanie pokračuje); ČVS: ORP-1932/ RV-B2-2025 (poškodzovanie cudzej veci 28.12.2025, trestné stíhanie pokračuje, žalovaný priznaný); priestupkové konanie č. ORPZ-BAII-OPP2-2026/001215 (incident 1.4.2026 pri Ružinovskej); ČVS: M./1OISZ-2025 (Útvar inšpekčnej služby – žalovaný ako údajný poškodený, fakticky agresor, ktorý útokom na policajta privodil vlastné zranenia); trestné oznámenie ČVS: ORP-242/X-VYS-B3-2026 (marenie výkonu úradného rozhodnutia 30.4.2026 a pokračujúce poškodzovanie pneumatík 6.4., 30.4., 7.5., 12.5.2026); pripravované trestné oznámenia za incident 18.5.2026 (marenie NO logopédiou) a za prepichnutie klimatizácie + únik plynu. Odpis z registra trestov žalovaného preukazuje, že žalovaný bol v minulosti odsúdený trestným rozkazom OS sp.zn. 1T 23/09 zo dňa 23.3.2009 na peňažný trest 500 eur s náhradným trestom odňatia slobody 5 mesiacov. V kontexte aktuálne osvedčovaného vzorca správania ide podľa názoru žalobkyne o relevantný indikátor osobnostnej dispozície k riešeniu konfliktov protiprávnym konaním. 33. Žalobkyňa uviedla, že v zmysle § 366 C.s.p. doplňuje nový skutok zo dňa 18.5.2026 (pondelok), ktorý nastal po vyhotovení napadnutého uznesenia a po vyhotovení odvolania, ale pred dátumom vyhotovenia tohto vyjadrenia. V utorok 26.5.2026 sa žalobkyňa pri pravidelnom termíne u klinickej logopedičky I. náhodne dozvedela, že žalovaný priviedol mal. I. k logopedičke aj v pondelok 18.5.2026 – t.j. v čase, kedy mal mal. I. byť podľa vykonateľného uznesenia MS BA II sp. zn. 3P/44/2026 zo dňa 27.4.2026 do 08:00 hod. v predškolskom zariadení (čas v rozsahu starostlivosti matky). Žalovaný namiesto dohodnutého štvrtkového termínu svojvoľne neodovzdal maloletého v pondelok ráno do predškolského zariadenia, pričom so zástupkyňou predškolského zariadenia sa dohodol, že maloletého donesie po vyšetrení bez akéhokoľvek informovania žalobkyne, ktorá tak nevedela, že jej T. nie je tam, kde má podľa súdu byť. Žalobkyňa žalovanému v SMS správe zo dňa 18.5.2026, 15:14 hod., uviedla, že „Vysvetlíš mi prečo si porušil opat uznesenie súdu a zobral si malého k logopedicke v pondelok 18teho keď mal byt ráno podľa rozhodnutia súdu do 8mej v škôlke?!? Naschval som ti vybavovala termín na štvrtok

21.5. v tvojom čase! Absolútne to nerešpektuješ a len sa ti to zbiera!“ Žalovaný v SMS odpovedi zo dňa 18.5.2026, 15:43 hod., uviedol, že „U logopedičky sme boli kvôli I. rečovému sklzu a bol to úspešný termín v jeho záujme. Škôlka o neskoršom príchode vopred vedela a súhlasila s tým. Tieto tvoje komentáre ma nezaujímajú. Sevas.“ Podľa názoru žalobkyne žalovaný týmto explicitne potvrdzuje, že mal. I. 18.5.2026 neodovzdal do predškolského zariadenia do času 8:00 určeného uznesením MS BA II , t. j. priznáva marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 ods. 2 Trestného zákona; žalovaný explicitne potvrdzuje, že komentáre žalobkyne (a teda autoritu súdneho rozhodnutia) „ho nezaujímajú“, ide o priame, písomne preukázané vyjadrenie odmietnutia rešpektovať vykonateľné súdne rozhodnutie. Toto je objektívne osvedčenie skutočnosti, že žalovaný nie je ochotný správať sa v súlade s vlastnými vyjadreniami pred odvolacím súdom („nie je možné zakázať mi vstup do bydliska matky“) a že akýkoľvek režim založený na jeho dobrovoľnom dodržiavaní nie je v predmetnej veci reálne dostupný, ochranu možno zabezpečiť iba nariadením NO s vykonateľnosťou ex lege; žalovaný sa pri marení NO opiera o tretiu stranu (zástupkyňa predškolského zariadenia, ktorá je súčasne aj učiteľka maloletého I.), ktorej účelovo komunikuje nepravdivé alebo neúplné informácie. Postup predškolského zariadenia bude predmetom samostatnej sťažnosti žalobkyne, ale pre prejednávané konanie je relevantné, že manipulácia tretích strán je ďalším prejavom modus operandi žalovaného. 34. Pokiaľ ide o videozáznam z 28.12.2025 a tvrdenie žalovaného, že „video nezachytáva celý incident, pred začatím natáčania partner žalobkyne zhodil žalovaného na zem“, žalobkyňa uviedla, že uvedené je vyvrátené tým, že v zápisnici o výsluchu podozrivého zo dňa 23.1.2026 sa žalovaný priznal, že v deň 28.12.2025 poškodil vozidlo K. L., spôsobil škodu vo výške 1 000 eur a konal „v afekte a amoku" s nožom pri sebe. V tom istom videozázname sám konfrontuje partnera žalobkyne, kričí a fyzicky ho atakuje pred vtedy 6-ročným synom, na nasledujúci deň, 29.12.2025, sa žalovaný v písomnej správe žalobkyni a partnerovi písomne ospravedlnil za „šarvátku“ a ponúkol kompenzáciu (vstupenku do Wonderlandu). Existencia tejto ospravedlňujúcej správy per se vyvracia aktuálne tvrdenie žalovaného, že obeťou bol on a že nič „nevyviedol“. Navrhovaný svedok R. H. A. má trvalý pobyt na rovnakej adrese ako žalovaný, ide o blízku osobu žalovaného. V kontexte štandardu osvedčenia podľa § 329 ods. 1 C.s.p. nemôže výpoveď blízkej osoby strany prevážiť nad objektívnymi listinnými dôkazmi (uznesenie o začatí trestného stíhania ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025; zápisnica o výsluchu podozrivého so vlastným priznaním z 23.1.2026; úradný záznam ÚPSVaR Bratislava zo dňa 2.1.2026; videozáznam; ospravedlňujúca SMS z 29.12.2025). Pasáž vyjadrenia žalovaného, podľa ktorej „prítomnosť partnera žalobkyne na odovzdávaní maloletého je absolútne nevhodná“ a podľa ktorej by žalobkyňa mala „postupovať s minimálnou mierou racionality“ a partnera „na odovzdávanie nevodiť“, je neprípustnou snahou o viktimizáciu žalobkyne (sek. „victim blaming“). Žiadne ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky nezakazuje žalobkyni byť pri odovzdávaní maloletého syna v sprievode svojho partnera (ktorý je súčasne otcom budúceho dieťaťa žalobkyne); naopak, opakovaná agresívna reakcia žalovaného na samotnú prítomnosť partnera žalobkyne je sama osebe ďalším osvedčením pretrvávajúceho ohrozenia integrity žalobkyne. 35. Tvrdenie žalovaného, že „zistil neveru žalobkyne (s jej novým partnerom)“ je podľa názoru žalobkyne nepravdivé a jeho účelom je vykresliť žalovaného ako emočne preťaženého (a teda v podstate ospravedlniteľne agresívneho) muža. Žalovaný o vzťahu žalobkyne s pánom C. vedel preukázateľne už od 18.10.2025, čo je zachytené na audionahrávke vyhotovenej diktafónom žalobkyňou počas spoločnej domácnosti, v ktorej žalovaný uviedol, že o vzťahu vie a že je to „moja vec, pretože nie som s ním“ (rozumej: žalobkyňa dlhodobo nie je v partnerskom vzťahu so žalovaným, takže pre žalovaného „nie je problém", ktorý by ho mal trápiť). Skutok z 2.11.2025 teda nemá charakter „spontánnej reakcie na zistenie nevery“, išlo o plánovaný útok s 15-dňovým predstihom, ktorý žalovaný realizoval po tom, čo si potajme nechal vyrobiť duplikát kľúčov od bytu žalobkyne. Konštruovanie afektového motívu je preto podľa názoru žalobkyne účelové. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení implikuje, že žalobkyňa „čakala“ na to, kým žalovaný podá návrh na ÚPP, aby mohla podať protinávrh, žalobkyňa uviedla, že žalovaný sa od januára 2026 opakovane snažil presvedčiť žalobkyňu, aby uzavreli rodičovskú dohodu u notára bez konania súdu, v rámci ktorej odmietal akúkoľvek úpravu. Tieto výzvy sú zdokumentované v e-mailovej a SMS komunikácii. Žalobkyňa preto musela podať návrh na súd a žalovaný iba reaktívne, po tom, čo zistil, že žalobkyňa je v aktívnej príprave podaní, podal svoj vlastný návrh na úpravu rodičovských práv, aby mohol manipulovať so spisom v tom, kto je „pôvodcom“ konfliktu. 36. Žalobkyňa na záver uviedla, že vo veci sú splnené všetky materiálne a procesné podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia v rozsahu navrhovanom v primárnom petite odvolania, keďže je splnená procesná podmienka prípustnosti, materiálna podmienka „bezodkladnej úpravy

pomerov“ (ohrozenie integrity žalobkyne má kumulatívny, stupňujúci sa a aktuálne trvajúci charakter), obsah neodkladného opatrenia je výslovne zákonom predvídaný a primeraný účelu ochrany; v eventuálnom petite ho žalobkyňa modifikovala pre účely zachovania styku otca s maloletým podľa uznesenia MS BA II, ak sú podmienky podľa § 325 ods. 1 C.s.p. splnené, súd je povinný NO nariadiť, súd posudzuje vec na podklade osvedčenia, nie dokazovania, pričom Mestský súd Bratislava IV tento štandard prekročil, keď vyžadoval od žalobkyne preukázanie skutočností nad rámec osvedčenia, rozhodujúci je stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie; pre odvolacie konanie je súčasne potrebné prihliadnuť na § 366 C.s.p., status chránenej osoby – žalobkyňa je v 8. mesiaci tehotenstva, t.j. v zmysle § 139 ods. 1 písm. b) Trestného zákona patrí medzi chránené osoby a hoci ide o trestnoprávny inštitút, jeho zohľadnenie pri civilnom posudzovaní ohrozenia integrity žalobkyne je konzistentne uznávané judikatúrou, status chránenej osoby zvyšuje intenzitu pozitívnej ochrannej povinnosti štátu v zmysle čl. 2, 3 a 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Istanbulského dohovoru. Žalobkyňa v plnom rozsahu zotrvala na judikatúre uvedenej v odvolaní (nálezy ÚS SR sp. zn. II. ÚS 866/2014, III. ÚS 175/2017, II. ÚS 203/2020; rozsudky ESĽP Opuz proti Turecku, č. 33401/02, z 9.6.2009 a Bevacqua a S. proti Bulharsku, č. 71127/01, z 12.6.2008) a poukázala na rozhodnutia, ktoré majú v predmetnej veci priame aplikačné dôsledky (ÚS SR sp. zn. III. ÚS 175/2017, ESĽP Opuz proti Turecku, č. 33401/02, z 9.6.2009 (Veľký senát), ESĽP Bevacqua a S. proti Bulharsku, č. 71127/01, z 12.6.2008, ESĽP Talpis proti Taliansku, č. 41237/14, z 2.3.2017), ESĽP J. a U. proti Slovenskej republike, Najvyšší súd SR, sp.zn. 4Tdo/49/2020 z 22.6.2021, Najvyšší súd ČR, sp.zn. 8Tdo/178/2019 z 24.4.2019, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012 (čl. 18 – právo na ochranu pred sekundárnou viktimizáciou), Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu (Istanbulský dohovor) ako interpretačný štandard. 37. Vzhľadom na uvedené, najmä však s ohľadom na status žalobkyne ako tehotnej ženy v 8. mesiaci tehotenstva, sústavnú, stupňujúcu sa a dnes pretrvávajúcu kampaň protiprávneho konania žalovaného, preukázanú nezákonnosť konania žalovaného voči mal. L. D. (15 r.), zdokumentované vlastné priznanie žalovaného, ospravedlňujúca SMS z 29.12.2025, ohrozenie života a zdravia, procesnú neprípustnosť dôkazov žalovaného, pozitívnu ochrannú povinnosť SR podľa čl. 2, 3 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle judikatúry ESĽP, žalobkyňa zotrvala v plnom rozsahu na petite svojho odvolania. Žalobkyňa v zmysle § 366 C.a.p. žiadala odvolací súd, aby do spisu pripojil a pri rozhodovaní zohľadnil nasledujúce osvedčovacie prostriedky trestné oznámenie žalobkyne zo dňa 1.5.2026 (ČVS: ORP-242/X-VYS-B3-2026) pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 TZ a doplnenia trestného oznámenia zo dňa 10.5.2026 a 12.5.2026 (rozšírenie kvalifikácie o § 245 ods. 2 písm. b) a § 360a ods. 2 písm. a) TZ); potvrdenia OO PZ Bratislava Ružinov-východ o oznámeniach poškodzovania pneumatík zo dňa 30.4.2026, 7.5.2026 (ID 126.26/462) a 12.5.2026 (ID 132.26/318, KU: G2CSMI); faktúra zo servisu MIKONA zo dňa 30.4.2026 vo výške 46,40 eur; lekárske potvrdenie o tehotenstve žalobkyne (8. mesiac); doplnenie návrhu na výkon neodkladného opatrenia podané MS BA II dňa 12.5.2026 (sp. zn. 3P/44/2026) – pokuta podľa § 382 CMP, výkon rozhodnutia podľa § 384 CMP, podnet prokuratúre; fotodokumentácia poškodených pneumatík a rozbitého skla zrkadla (CD/USB nosič bude predložený na výzvu súdu); vyžiadanie kompletného vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025 (priznanie žalovaného k poškodzovaniu pneumatík nožom 28.12.2025); vyžiadanie spisu ČVS: ORP-894/1-VYS-B2-2025 (vyhrážky nožom + útok na verejného činiteľa 02.11.2025); vyžiadanie kompletného spisu MS BA II sp. zn. 3P/22/2026 a 3P/44/2026 (rodinnoprávny kontext, vykonateľnosť NO); pripravované trestné oznámenie za skutok prepichnutia klimatizačnej jednotky a úniku plynu v byte žalobkyne (§ 284 TZ). 38. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, vychádzajúc z ust. § 379, § 380, § 378 ods. 1 C.s.p. dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné. 39. Podľa ust. § 324 ods. 1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 40. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 41. Podľa § 325 ods. 2 písm. f) C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby nevstupovala alebo iba obmedzene vstupovala do domu alebo bytu, na pracovisko alebo iné miesto,

kde býva, zdržiava sa alebo ktoré pravidelne navštevuje osoba, ktorej telesnú integritu alebo duševnú integritu svojím konaním ohrozuje. 42. Podľa § 325 ods. 2 písm. g) C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním ohrozená. 43. Podľa § 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená. 44. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p. pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 45. Z citovaných zákonných ustanovení možno jednoznačne vyvodiť, že právna úprava ohľadom rozhodovania o návrhoch na neodkladné opatrenie popri nevyhnutnosti rýchlo a pružne vyriešiť vzniknutý stav, vyžaduje aj hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku, resp. podmienok na nariadenia neodkladného opatrenia. V Civilnom sporovom poriadku je možnosť nariadenia neodkladného opatrenia uvedená v prípade potreby bezodkladnej úpravy pomerov alebo obavy z ohrozenia exekúcie. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vyžaduje opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. 46. Odvolací súd zdôrazňuje, že úspech strany, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia, vyžaduje preukázanie danosti hmotnoprávneho nároku (práva) medzi sporovými stranami, ohľadne ktorého majú byť upravené ich pomery (tzv. osvedčenie nároku) a súčasne vyžaduje, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe neodkladnej (dočasnej) úpravy. Samotný nárok teda nemusí byť preukázaný nepochybne. Podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia je súčasne osvedčenie, že bez okamžitej úpravy pomerov, by bolo právo niektorej zo strán ohrozené. Z charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie meritórneho rozhodnutia, čo ale neoslabuje potrebu osvedčenia aspoň základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ako aj osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov. 47. V prejednávanej veci odvolací súd po zohľadnení obsahu spisu a pri rešpektovaní stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.) dospel k záveru o dôvodnosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v časti zákazu priblíženia uloženého žalovanému, keď v ňom žalobkyňa dostatočne osvedčila potrebu navrhovanej bezodkladnej úpravy pomerov strán. 48. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) považoval za dostatočne osvedčenú existenciu možnosti ohrozenia telesnej a duševnej integrity žalobkyne, ktorá odôvodňuje naliehavú potrebu bezodkladne upraviť vzťahy medzi stranami, a to rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré nasvedčujú tomu, že zo strany žalovaného reálne hrozí také správanie, ktoré bezprostredne ohrozuje telesné a duševné zdravie žalobkyne a jej duševnú integritu, ako to má práve na mysli ust. § 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné pri rozhodovaní zohľadniť predovšetkým skutočnosť, že žalovaný, hoci fyzicky nenapadol žalobkyňu, tejto sa dňa 2.11.2025 vyhrážal zabitím, a to nožom, v ktorých vyhrážkach pokračoval aj po zadržaní políciou (str. 5 uznesenia OR PZ v Bratislave II zo dňa 15.1.2026, ČVS:ORP-894/1-VYS-B2-2025, keď žalovaný „Naďalej vykrikoval, že keď vyjde von, tak pôjde domov a že ju pichne“). V nadväznosti na uvedené došlo dňa 28.12.2025 k fyzickému konfliktu žalovaného s terajším partnerom žalobkyne, a to pri odovzdávaní mal. I. D. (spoločné dieťa žalobkyne a žalovaného) v rámci rodičovskej starostlivosti. V konaní bolo preukázané, že v ten istý deň sa žalovaný dostavil pred bydlisko žalobkyne a nožom prepichol dve pneumatiky na vozidle terajšieho partnera žalobkyne, ku ktorému činu sa žalovaný aj priznal (str. 7 zápisnice o výsluchu podozrivého zo dňa 23.1.2026, ČVS: ORP-1932/RV-B2-2025, keď žalovaný uviedol, že „Ja som prichádzal zozadu od parku a zbadal som auto, ktoré bolo pri konflikte. Prišiel som k vozidlu a miesto toho, aby som jej zazvonil, tak som mu prepichol dve pneumatiky,...“). Odvolací súd pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zohľadnil aj ďalší incident zo dňa 1.4.2026, kedy sa žalovaný zdržiaval v okolí

bydliska žalobkyne a prenasledoval súčasného partnera žalobkyne, vulgárne mu nadával a vyhrážal sa mu. 49. V prejednávanej veci odvolací súd komplexne vyhodnotil všetky skutkové tvrdenia strán sporu týkajúce sa v návrhu (a v doplnení návrhu) skutkovo vymedzeného stavu. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje, že pri rozhodovaní zohľadnil obsah podania žalobkyne zo dňa 2.4.2026 označeného ako „Doplnenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia“, ktoré súd prvej inštancie nemal v čase svojho rozhodovania k dispozícii. Nezohľadnil (ani nemohol zohľadniť) ďalšie podanie žalobkyne zo dňa 13.4.2026, ktoré sa na základe zistení súdu prvej inštancie v spise nenachádza a nenachádza sa ani v spise vedenom na Mestskom súde Bratislava II, sp.zn. 3P/44/2026, pričom ani žalobkyňa uvedené podanie nepripojila k odvolaniu. 50. Odvolací súd napriek v konaní zistenej skutočnosti, že žalobkyňa nepodala na žalovaného trestné oznámenie v súvislosti so skutkom zo dňa 2.11.2025 a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podala až po piatich mesiacoch od uvedeného skutku a po troch mesiacoch od skutku zo dňa 28.12.2025, nemohol odignorovať skutočnosť, že k vyhrážaniu smrťou žalobkyni zo strany žalovaného došlo so zbraňou (nožom), ktorú skutočnosť je potrebné považovať za obzvlášť nebezpečné konanie. Nemenej dôležitá v tejto súvislosti je skutočnosť, že žalovaný bez vedomia a proti vôli žalobkyne vnikol do jej bytu a odmietol ho opustiť. V spojitosti s ďalšími incidentmi žalovaného, a to fyzický konflikt so súčasným partnerom žalobkyne (28.12.2025), prepichnutie pneumatík na jeho vozidle v rovnaký deň (opäť nožom), incident zo dňa 1.4.2026, zohľadňujúc pritom agresívne správanie žalovaného, a to pod vplyvom alkoholu, resp. omamných látok v súhrne predstavuje také správanie žalovaného, ktoré môže dôvodne vyvolávať obavy o život a zdravie žalobkyne. Je potrebné zdôrazniť, že telesná a duševná integrita osoby môže byť ohrozená aj bez toho, aby došlo k fyzickému napadnutiu tejto osoby. Rovnako je nutné konštatovať, že i keď agresívne konanie žalovaného smerovalo priamo voči žalobkyni iba v jednom prípade, ataky voči jej blízkym osobám sú determinované primárne negatívnym postojom žalovaného voči žalobkyni, ktorej integrita tým môže byť ohrozená. Záver o možnosti ohrozenia integrity žalobkyne, a teda aj o potrebe neodkladnej úpravy pomerov strán sporu podporujú aj ďalšie skutkové tvrdenia žalobkyne a osvedčené (alebo preukázané) skutočnosti. Predovšetkým žalobkyňou tvrdené konfliktné spolužitie so žalovaným (predchádzajúce skutku zo dňa 2.11.2025), ktoré žalovaný potvrdil pri svojom výsluchu na polícii (uznesenie OR PZ v Bratislave II zo dňa 15.1.2026, ČVS:ORP-894/1-VYSB2-2025), agresívne správanie žalovaného na polícii, jeho konanie „v amoku“ a „v afekte“ svedčia nielen o problematickom vzájomnom vzťahu sporových strán, ale aj o tom, že žalovaný má tendenciu riešiť konfliktné situácie vo vzťahu k žalobkyni a jej blízkemu okoliu neprimeraným spôsobom, pričom jeho konanie nemá tendenciu postupom času klesať k pokojnejšiemu a zmierlivejšiemu spôsobu riešeniu konfliktov a k prijateľnému zvládaniu agresie, t.j. ku korigovaniu jeho správania ani plynutím času nedošlo, pričom nemožno vylúčiť vzhľadom na zistené okolnosti ďalšie jeho prípadné skratové konanie. 51. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že dňa 2.11.2025 došlo iba k slovnej hádke, keď zistil neveru žalobkyne (s jej novým partnerom) a v rámci hádky po sebe kričali, uvedené tvrdenia sú v priamom rozpore s ostatnými tvrdeniami a dôkazmi, ktoré sú obsahom súdneho spisu, keďže je zrejmé, že v čase incidentu strany sporu už nežili spolu, boli rozídení, čo samo osebe vylučuje kvalifikovanie nového vzťahu žalobkyne ako neveru. Ani tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyňa účelovo podala návrh na nariadenie neodkladného opatrenia až po tom, ako žalovaný podal návrh na úpravu práv a povinností k ich maloletému dieťaťu, nie je možné v kontexte ďalších zistených skutočností považovať za dôvodné, keďže je zrejmé, že strany sporu sa už pred podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia snažili spoločne riešiť práva a povinnosti k maloletému I. D. mimosúdnou cestou (elektronická komunikácia zo dňa 30.1.2026), avšak bezvýsledne. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie Mestského súdu Bratislava II vo veci neodkladného opatrenia vo vzťahu k maloletému dieťaťu, ktorým zamietol návrh žalobkyne (zákaz styku s maloletým, zákaz priblíženia k maloletému), odvolací súd konštatuje, že závery súdu v tomto konaní nemožno aplikovať na prejednávanú vec, nakoľko ide o posudzovanie iných skutkových okolností, týkajúcich sa vzťahu žalovaného k dieťaťu. Skutočnosť, že žalovaný nie je a nebol trestne stíhaný ako obvinený v súvislosti so skutkami, ktoré sú posudzované v rámci prejednávanej veci, nie je pre posúdenie bezodkladnej potreby úpravy pomerov medzi sporovými stranami podstatné. V konaní zistené skutočnosti o agresívnom správaní žalovaného dostatočne osvedčujú možnosť ohrozenia telesnej a duševnej integrity žalobkyne, a to bez ohľadu na výsledok trestného konania. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že je to práve žalobkyňa, ktorá požíva alkoholické nápoje v kombinácii s liekmi, odvolací súd konštatuje, že nie je zrejmé z akého obdobia je video nahrávka

predložená žalovaným, ktorým sa snažil uvedené tvrdenie preukázať. Naviac, prípadné požitie alkoholu, resp. alkoholu v kombinácii s liekmi žalovanou nijakým spôsobom nevylučuje potrebu úpravy medzi stranami sporu vyvolanú agresívnym správaním žalovaného. Vo vzťahu k zvukovej nahrávke maloletej dcéry žalobkyne L., ktorá mala preukazovať požívanie alkoholických nápojov žalovanou a jej nevhodné správanie vo vzťahu k maloletým deťom, odvolací súd uvádza, že tento dôkaz rovnako nemá za následok zmenu v náhľade na správanie žalovaného v súvislosti s posudzovaním potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi žalobkyňou a žalovaným. Naviac, žalobkyňa predložila písomnú výpoveď maloletej L., ktorá svoje predchádzajúce tvrdenia prakticky odvolala. Výsledok jednorazového odberu krvi žalovaného rovnako nemôže zvrátiť záver súdu o potrebe bezodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami. 52. Odvolací súd poukazuje na to, že obsah neodkladných opatrení v zmysle ust. § 325 ods. 2 písm. f) až h) C.s.p. vychádza zo znenia čl. 3.1 nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EU) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach. Ide o opatrenia vydané v záujme ochrany jednotlivých osôb, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že je ohrozený ich život, telesná, duševná alebo sexuálna integrita, osobná sloboda alebo bezpečnosť. Primárnym účelom je zabránenie akejkoľvek forme rodovo motivovaného násilia alebo násilia v blízkych vzťahoch, ako sú fyzické násilie, obťažovanie, sexuálne násilie, prenasledovanie, zastrašovanie alebo iné formy nepriameho nátlaku. Chránenej osobe má byť v odôvodnených prípadoch poskytnutá okamžitá a efektívna súdna ochrana. Súd musí mať za osvedčené ohrozenie telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľa (v danom prípade žalobkyne) konaním osoby, proti ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje (v danom prípade žalovaného). Kvalitatívne požiadavky na osvedčenie rozhodujúcich skutočností budú vždy determinované konkrétnymi okolnosťami prípadu ad hoc. Ohrozenie telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľ spravidla osvedčuje lekárskymi správami, trestným oznámením, čestným vyhlásením tretej osoby (v pozícii svedka incidentu), písomnou, elektronickou alebo telefonickou komunikáciou a pod. Zákaz alebo obmedzenie komunikácie a zákaz alebo obmedzenie priblíženia sa na určitú vzdialenosť (§ 325 ods. 2 písm. g) a h) C.s.p.), ako menej závažné zásahy do osobných slobôd povinného, sú ex lege podmienené tým, že zakázaným správaním by telesná alebo duševná integrita navrhovateľa mohla byť ohrozená, čo je potrebné pred nariadením neodkladného opatrenia relevantným spôsobom osvedčiť, pričom nie je vylúčená kumulácia neodkladných opatrení (viď. aj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 325 C.s.p.). 53. Právo na život a zdravie, ktoré je ohrozované, má absolútnu povahu, preto je podľa názoru odvolacieho súdu v záujme ochrany života, fyzického aj psychického zdravia žalobkyne dočasne kontakt so žalovaným obmedziť. Sumarizujúc vyššie uvedené, za dôležité pre rozhodnutie nariadiť neodkladné opatrenie v časti zákazu priblíženia odvolací súd považoval to, že z obsahu návrhu a predložených listinných dôkazov vyplýva, že situácia medzi stranami sporu je dlhodobo výrazne konfliktná, a po incidentoch (ku ktorým došlo do rozhodnutia súdu prvej inštancie) sa tak žalobkyňa dôvodne necíti bezpečne a má dôvodnú obavu o svoj život a zdravie. Za žiadnych okolností nie je prípustné, aby žalobkyňa (ktorá je v súčasnosti zároveň vo vysokom štádiu tehotenstva) dlhodobo alebo opakovane žila pod tlakom, v ohrození prípadného správania sa žalovaného, v strachu o svoje zdravie a bezpečnosť. Odvolací súd povinnosť nepribližovať sa limitoval vzdialenosťou 10 m, ktorú za daných okolností možno považovať za dostatočnú na dosiahnutie účelu neodkladného opatrenia a rovnako túto povinnosť limitoval výnimkou úkonov v súdnych konaniach, úkonov v trestných konaniach a úkonov súvisiacich so starostlivosťou o maloletého syna I. D., nar. XX.X.XXXX, čím je vyvrátená argumentácia žalovaného týkajúca sa toho, že nariadené neodkladné opatrenie by mu zabránilo realizovať jeho rodičovské práva. V zostávajúcej časti napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh žalobkyne (v presahujúcej vzdialenosti 40 metrov) odvolací súd potvrdil. Z hľadiska potreby rešpektovať princíp proporcionality vo vzťahu k trvaniu neodkladného opatrenia, nakoľko žalobkyňa žiadala nariadiť neodkladné opatrenie do skončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, odvolací súd jej ako žalobkyni v súlade s ust. § 336 ods. 1 a 2 C.s.p. uložil povinnosť podať proti žalovanému v stanovenej lehote žalobu vo veci samej, a to žalobu na ochranu osobnosti, keď vzal do úvahy, že konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností nemá vecný súvis s konaním o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia týkajúceho sa výlučne žalobkyne. 54. Odvolací súd nepovažoval za dôvodný návrh žalobkyne v časti uloženia zákazu žalovanému žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom (najmä osobne, písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou,

prostredníctvom tretích osôb alebo inými prostriedkami) kontaktovať. V tejto súvislosti absentujú akékoľvek skutkové tvrdenia žalobkyne, dôvodnosť uvedeného zákazu nevyplýva ani z predložených dôkazov, naviac, zákaz osobného kontaktovania žalobkyne je plne pokrytý zákazom priblíženia žalovaného k jej osobe. Pokiaľ ide o zákaz vstupovať do blízkosti miesta trvalého bydliska žalobkyne, odvolací súd konštatuje, že uvedený zákaz možno uložiť iba vo vzťahu ku konkrétnemu miestu, v rámci ktorého sa oprávnená osoba zdržiava alebo ho navštevuje, alebo v ňom býva. Takto široko koncipované určenie miesta zákazu vstupu (ktoré žalobkyňa konkretizovala až v podanom odvolaní ako zákaz vstupu do blízkosti miesta trvalého bydliska žalobkyne na ulici E. X, F., konkrétne do vzdialenosti menšej ako 50 metrov od vchodu do bytového domu a od vozidla žalobkyne, ak je toto zaparkované v uvedenej zóne) nejaví známky proporcionality a vykonateľnosti takéhoto rozhodnutia. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorým zamietol návrh žalobkyne na uloženie zákazu kontaktovania žalobkyne a vstupu do blízkosti miesta trvalého bydliska žalobkyne potvrdil. 55. Odvolací súd poukazuje na § 329 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého je pre neodkladné opatrenie rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Pri preskúmavaní vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia je aj pre odvolací súd relevantný stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie a je vylúčené, aby odvolací súd svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktoré nastali až po vydaní napadnutého uznesenia. So zreteľom na uvedené odvolací súd neprihliadal na skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a ktoré žalobkyňa uvádzala vo vyjadrení zo dňa 27.5.2026, rovnako nevzal do úvahy ani k tomu prislúchajúce predložené dôkazy a nevykonal žalobkyňou navrhnuté dôkazy. Zároveň nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie vo veci vykonať dokazovanie celým obsahom vyšetrovacích spisov týkajúcich sa skutkov zo dňa 2.11.2025 a 28.12.2025, keď na základe doposiaľ predložených dôkazov bolo možné vo veci rozhodnúť, ako ani výpoveďou svedkov navrhnutých žalovaným so zreteľom na hospodárnosť konania a účel neodkladného opatrenia. 56. Odvolací súd na základe uvedeného uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že zakázal žalovanému priblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako desať metrov s výnimkou úkonov v súdnych konaniach, úkonov v trestných konaniach a úkonov súvisiacich so starostlivosťou o maloletého syna I. D., nar. XX.X.XXXX, pričom žalobkyni v súlade s § 336 ods. 1 a 2 C.s.p. uložil, aby podala proti žalovanému v lehote 30 dní od doručenia tohto uznesenia žalobu o ochranu osobnosti. Vo zvyšnej zamietajúcej časti uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil. 57. O (celkových) trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 378 ods. 1, § 262 ods.1 C.s.p. a § 396 ods. 2 C.s.p. Žalobkyňa bola úspešná v časti nároku, ktorým požadovala zákaz priblíženia a neúspešná v časti nároku, ktorým požadovala zákaz vstupu do blízkosti miesta bydliska a zákaz kontaktovania, t.j. bola úspešná v rozsahu 33,33%. Žalovaný bol úspešný v rozsahu 66,66%, jeho celkový úspech tvorí 33,33%, preto je žalobkyňa povinná nahradiť mu v tomto rozsahu náhradu trov konania. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).