Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/1/2023 z 29. 7. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/1/2023 1219205153 29. 07. 2026 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu, IČO : 17 335 345, Bratislava, Búdkova 36, zastúpený spoločnosťou: AKJK s.r.o., IČO: 50 112 252, Nové Mesto nad Váhom, Športová 39, v mene ktorej koná JUDr. Jakub Križan, proti žalovaným: X. T.I. Y. Q. H., B. J. XX.XX.XXXX, U. D. XX, XXXX T., T., X. T. H., B. J. X.X.XXXX, T.S. XX-XX, XXXXX X., B., X. G. K., B. J. XX.X.XXXX, K. D. XX, XXXX T., T., X. G. K., B. J. XX.X.XXXX, K. D. XX, XXXX T.G., T., všetci zastúpení advokátom: JUDr. Tomáš Plank, Bratislava, Nám. slobody 10, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 13. októbra 2022, č. k. 52C/61/2019-561, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 13. októbra 2022, č. k. 52C/61/2019-561 vo výroku II. m e n í tak, že u r č u j e , že nehnuteľnosti v katastrálnom území L. X., obec Bratislava - m.č. L. X. zapísané - na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 9482 m2 v 1/1; - na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 4447 m2, ako CKN parcela č. XXXX/XX ostatná plocha o výmere 1795 m2 a ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 31 m2 v 1/1; - na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 6423 m2 a ako CKN parcela č. XXXX/XX ostatná plocha o výmere 127 m2 v 1/1; - na liste vlastníctva č. XXXX ako EKN parcela č. XXXX orná pôda o výmere 3870 m2 ako EKN parcela č. XXXX orná pôda o výmere 3715 m2 a ako EKN parcela č. XXXX orná pôda o výmere 11355 m2 pod B. 2 v spoluvlastníckom podiele 1/2; - na liste vlastníctva č. XXXX ako EKN parcela č. XXX, orná pôda o výmere 3046 m2, ako EKN parcela č. XXX/X, orná pôda o výmere 2118 m2 a ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 17354 m2 v 1/1, s ú vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového fondu. II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.10.2022, č. k. 52C/61/2019-561, vo výroku I. zastavil konanie v časti určenia, že žalobca má právo na vyplatenie primeranej náhrady za nehnuteľnosti vyvlastnené v k. ú. L. X. v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a o návrhu žalobcu na prerušenie konania; vo výroku II. žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalovaným v 1. až 4. rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby podanej na súd dňa 25.9.2019, ktorou

sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam i v katastrálnom území L. X., obec Bratislava - m.č. L. X., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 9482 m2 v 1/1, na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 4447 m2, ako CKN parcela č. XXXX/XX ostatná plocha o výmere 1795 m2 a ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 31 m2 v 1/1, na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 6423 m2 a ako CKN parcela č. XXXX/XX ostatná plocha o výmere 127 m2 v 1/1, na liste vlastníctva č. XXXX ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 3870 m2 ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 3715 m2 a ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 11355 m2 pod B. 2 v spoluvlastníckom podiele 1/2-ica a na liste vlastníctva č. XXXX ako EKN parcela č. XXX, orná pôda o výmere 3046 m2, ako EKN parcela č. XXX/X, orná pôda o výmere 2118 m2 a ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 17354 m2 v 1/1. Žalobu odôvodnil tým, že v katastri nehnuteľností sú ako vlastníci sporných parciel zapísaní žalovaní a táto skutočnosť obmedzuje žalobcu vo výkone jeho práv ako vlastníka sporných parciel. Žalobca nikdy nepreviedol vlastnícke právo k sporným parcelám od ich nadobudnutia na niekoho iného, napriek tomu nie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako ich vlastník. Uviedol, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, nakoľko žalovaní aj keď sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci žalovaných parciel, v skutočnosti ich vlastníkmi nie sú. Podanou žalobou na určenie vlastníckeho práva sa podľa žalobcu môže odstrániť právna neistota v jeho postavení a zosúladiť stav v katastri nehnuteľností so stavom právnym. Skonštatoval, že k podaniu určovacej žaloby došlo z dôvodu nesprávneho zápisu ROEP-u v k. ú. L. X. na základe rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru C-X/XXXX/ROEP L. X. zo dňa 6.8.2015 týkajúceho sa nehnuteľností vo vlastníctve pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky O. R., rod. W., ktorá bola sestrou Y. W. (syna H. a T., rod. K.). V rámci vykonania ROEP došlo k zápisu vlastníckeho práva pôvodných pozemnoknižných vlastníkov Y. W. (syna H. a T., rod. K.) a jeho sestry O. R., rod. W. (bez uvedenia ďalších bližších identifikačných údajov) vedených doposiaľ iba v pozemkovej knihe do evidencie katastra nehnuteľností, a to do listov vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX a XXXX, pre k. ú. L. X. (stav k 1.10.2015). Správny zápis na liste vlastníctva č. XXXX ohľadom vlastníčky má byť O. R., rod. W. (nie O. W., rod. R.). Nesprávnosť zápisu ROEP týkajúca sa pôvodnej vlastníčky O. R., rod. W. bola spôsobená tým, že spracovateľ a následne aj schvaľovateľ ROEP nezohľadnil všetky dostupné relevantné písomné údaje, napriek tomu, že povinnosťou spracovateľa ROEP bolo zozbierať všetky dostupné údaje o pozemkoch, právnych vzťahoch k nim, a to najmä z archívov a iných relevantných zdrojov (§ 1 ods. 1 a § 6 zákona č. 180/1995 Z.z.). Žalobca zistil, že majetok O. R., rod. W., bol po II. svetovej vojne skonfiškovaný a uvedená osoba bola vysídlená z územia Československa. V katastrálnom území L. X. ako aj v okolitých obciach žilo veľa Nemcov a Maďarov, ktorým boli po II. svetovej vojne konfiškované majetky v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, pričom podľa § 1 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ cit. nariadenia sa s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve: osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť, osôb maďarskej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť a zradcov a nepriateľov slovenského a českého národa a Československej republiky akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti. Žalobca uviedol, že vykonal lustrácie na existenciu konfiškačného rozhodnutia v Štátnom archíve Modra, Štátnom archíve Šaľa, Štátnom archíve Bratislava a v Slovenskom národnom archíve, pričom konfiškačné rozhodnutie na osobu O. R., rod. W. nebolo nájdené. Získal však listiny, ktoré podľa jeho názoru nepochybne preukazujú, že majetok O. R., rod. W. bol riadne a právoplatne skonfiškovaný. K žalobe pripojil dožiadanie Okresného národného výboru, technického referátu v Šamoríne zo dňa 20.10.1953, ktorý žiada ľudový súd, pozemnoknižné oddelenie o zaslanie výpisu pozemnoknižných vložiek na meno R. O., rod. W., pričom, na dokumente sa nachádza pečiatka „právoplatný konfiškát,“ zoznam osôb, ktorých majetok bol konfiškovaný (výňatok) pre obec L. X., ktorý podľa názoru žalobcu nezameniteľne identifikuje osobu O. R., rod. W. ako osobu, ktorá bola vysťahovaná a jej majetok bol skonfiškovaný. Pod poradovým č. XXX je uvedená O. W., v kolonke „pomer k hlave rodiny“ je uvedené, že išlo o svokru, narodenú v roku XXXX. Pod poradovým č. XXX je uvedená L., rod. W., manželka hlavy rodiny (Y. Y.), nar. v roku XXXX. Išlo teda o dcéru O. R., rod. W., pod poradovým č. XXX a č. XXX sú uvedené deti hlavy rodiny (Y. Y.) a jeho manželky L., a to syn Y., nar. XXXX a dcéra T., nar. XXXX. Vyššie uvedené skutočnosti, t. j. príbuzenské a rodinné väzby O. R., rod. W. ďalej preukazujú aj ďalšie doklady: rodný list O. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorej rodičmi boli H. W. a T. W., rod. K. (dokument je citovaný v bode 6 rozsudku V ktorý je prílohou tejto žaloby) a sobášny list O. W. a Y. R. z roku 1908 (dokument je citovaný v bode 7. rozsudku V ktorý je prílohou tejto žaloby) a rodný list L., nar. XXXX, kde je uvedené, že jej matkou

bola O. W.. Žalobca poukazoval na to, že uvedená identifikácia O. W. a jej rodinných a príbuzenských vzťahov korešponduje s uznesením o dedičstve č. 38D 171/2017 z 26.3.2018 po O. R., rod. W., resp. s uznesením o dedičstve č. 30D 401/2017 z 23.5.2019 po Y. W., bratovi O. R., rod. W.. Z uvedených dedičských rozhodnutí tiež vyplýva, že O. R., rod. W., sa narodila v roku XXXX, zomrela v roku XXXX, mala dcéru L., ktorá sa vydala za manžela s priezviskom Y. a mali deti Y. a T.. Na margo nepredloženia konfiškačného rozhodnutia na osobu O. R. rod. W. žalobca odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 71/2008. Vzhľadom na skutočnosť, že predložil zoznam osôb, ktorých majetok bol konfiškovaný (výňatok) pre obec L. X., na ktorom sa nachádza O. R., rod. W., spoľahlivo identifikovaná rodinnými vzťahmi a na dožiadanie Okresného národného výboru, technického referátu v Šamoríne zo dňa 20.10.1953 pre Ľudový súd, pozemnoknižné oddelenie v Šamoríne na osobu R. O., rod. W., s uvedením, že ide o právoplatný konfiškát je nepochybné, že majetok tejto osoby bol právoplatne skonfiškovaný. Dodal, že ak by bol spracovateľ ROEP-u mal k dispozícii vyššie predložené archívne listiny preukazujúce konfiškáciu majetku O. R., rod. W., mali byť nehnuteľnosti v jej vlastníctve v rámci ROEP zapísané ako vlastníctvo Slovenskej republiky, s tým, že správcom týchto nehnuteľností je v zmysle platnej legislatívy Slovenský pozemkový fond. Upresnil, že nakoľko Y. W. zomrel, podľa rozsudku HPs X/XXXX v I. svetovej vojne dňa XX.X.XXXX ako slobodný a bezdetný, dedičkou jeho majetku sa stala podľa uznesenia 30 D 401/2017 jeho sestra T. R., rod. W.. Dedičstvo po Y. W., ktoré tvorí CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 9482 m2, vedená na liste vlastníctva č. XXXX, nadobudla dedička O. R., rod. W., smrťou poručiteľa a bola jeho vlastníčkou až do okamihu skonfiškovania jej celého majetku v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, t. j. do 1.3.1945. O. R., rod. W., treba považovať za vlastníčku CKN parcely č. XXXX/XX (LV. XXXX) bez ohľadu na skutočnosť, že ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti bol v čase konfiškácie v pozemkovej knihe vedený jej brat Y. W., ktorý zomrel v roku XXXX, teda „de iure“ v čase konfiškácie už táto osoba nemala právnu subjektivitu a prípadné konfiškačné rozhodnutie vydané na jeho osobu by ani nemalo právne účinky konfiškácie. Po zápise ROEP v katastri nehnuteľností pre k. ú. L. X. týkajúcich sa vlastníctva konfiškovaných nehnuteľností O. R., rod. W. (LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX) a nehnuteľnosti formálne zapísanej na slobodného a bezdetného brata O. R., rod. W., Y. W. (LV č. XXXX) došlo k vykonaniu dedičských konaní po uvedených osobách sp. zn. č. 38D171/2017, zo dňa 26.3.2018, resp. sp. zn. č. 30D 401/2017 z 23.5.2019, v ktorých boli žalované nehnuteľnosti prededené na dedičov, a to na žalovanú v 1. rade a na žalovaného v 3. rade. Podľa žalobcu žalovaní 1. a 3. nemohli zákonne nadobudnúť vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam z titulu univerzálnej sukcesie (§ 460 Občianskeho zákonníka), nakoľko sama poručiteľka O. R., rod. W., v čase svojej smrti (X.X.XXXX) nebola nositeľom tohto vlastníckeho práva, keďže nehnuteľnosti sa stali z titulu ich konfiškácie vlastníctvom čsl. štátu k 1.3.1945 Žalobca ďalej tvrdil, že dedičia po Y. W. a O. R., rod. W. (žalovaní v 1. a 3. rade) odpredali na základe kúpnych zmlúv žalované nehnuteľnosti na listoch vlastníctva č. XXXX a č. XXXX žalovanému v 2. rade, resp. žalovanému v 4. rade. Nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva č. XXXX, a to S. parcela č. XXXX/XX a nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva č. XXXX ako zbytková časť pôvodnej EKN parcely č. XXXX, t. j. CKN parcela č. XXXX/XX a CKN parcela č. XXXX/XX v sumárnej výmere 6550 m2, sú naďalej vo vlastníctve dedičov po Y. W. a O. R., rod. W.. Z uvedeného dôvodu určovacia žaloba smeruje aj voči pôvodným dedičom (žalovaným v 1. a 3. rade). Namietol aj platnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných v 2. a 4. rade na základe uvedených kúpnych zmlúv, ktoré žalobca považoval za neplatné právne úkony. Dal do pozornosti, že na niektorých z uvedených parciel je plánovaná výstavba diaľnice D4 Y. - N. U., preto existuje predpoklad vyvlastnenia uvádzaných CKN parciel v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., pričom náhrada za vyvlastnené pozemky počas súdneho konania o určenie vlastníckeho práva v zmysle príslušných právnych predpisov upravujúcich vyvlastnenie bude odovzdaná Slovenskému pozemkovému fondu. Preto sa eventuálne, ak dôjde počas súdneho konania k vyvlastneniu CKN parciel č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., na základe právoplatného rozhodnutia o vyvlastnení, domáhal určenia, že tieto nehnuteľnosti sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového fondu, ako aj určenia, že žalobca má právo na vyplatenie primeranej náhrady za nehnuteľnosti vyvlastnené v k. ú. L. X. v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. 2. Súd prvej inštancie právne odôvodnil napadnutý rozsudok ustanoveniami § 123, § 126 ods. 1 a § 486 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 písm. a), ods. 3, ods. 4, ods. 7, ods. 10, § 27 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104, zo dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a

nepriateľov slovenského národa, v znení nariadenia Slovenskej národnej rady č. 64 zo dňa 14.5.1946 (ďalej len „nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR“), § 1 ods. 1 bod 2., § 3 ods. 1 bod 2. zákona č. 90/1947 Sb. o provedení knihovního pořádku stran konfiskovaného nepřátelského majetku a o úpravě některých právních poměrů vztahujících se na přidělený majetek (ďalej len „zákon č. 90/1947 Sb.“), § 1 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, ods. 5, ods. 6 a ods. 7 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“) a § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „katastrálny zákon“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že s poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie dospel z záveru, že žaloba žalobcu voči žalovaným nie je dôvodná. Uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že právnym predchodcom (poručiteľom) žalovaných v 1. a 3. rade bola O., rodená W., narodená dňa XX.XX.XXXX a zomrelá dňa X.X.XXXX, naposledy bytom vo P.. Ďalej nebolo sporné, že po vykonaní ROEP a zápise údajov ROEP do katastra nehnuteľností došlo na notárskom úrade JUDr. L. W. k dedičskému konaniu po tejto poručiteľke pod sp. zn. 38 D 171/2017, Dnot 23/2017, v ktorom žalovaní v 1. a 3. rade nadobudli dedením spoluvlastnícke podiely k sporným nehnuteľnostiam. Rozhodnutie bolo v dedičskom konaní vydané dňa 26.3.2018 a nadobudlo právoplatnosť dňa 26.3.2018. Na jeho základe došlo k zápisu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v prospech žalovaných v 1. a 3. rade. V konaní nebolo tiež sporné, že žalovaní v 1. a 3. rade odpredali na základe predložených kúpnych zmlúv a rozhodnutí katastra nehnuteľností o povolení vkladu niektoré žalované nehnuteľnosti na listoch vlastníctva č. XXXX a č. XXXX žalovanému v 2. a 4. rade, ktorí sú v súčasnosti vedení ako ich vlastníci v katastri nehnuteľností. Vo vzťahu k žalovaným v 2. a 4. rade súd prvej inštancie uviedol, že títo nadobudli predmetné sporné nehnuteľnosti na základe kúpnych zmlúv od dedičov žalovaných v 1. a 3. rade, ktorým bolo dedičstvo potvrdené právoplatným rozhodnutím v dedičskom konaní, pričom poukázal na ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka. Žalobca vo vzťahu k žalovaným v 2. a 4. rade ani netvrdil, žeby títo pri nadobúdaní sporných nehnuteľností neboli dobromyseľní. Žalobca poukazoval na zásadu nemo plus iuris a neplatnosť kúpnych zmlúv uzatvorených medzi žalovanými 1. a 3. rade a 2. a 4. rade, nakoľko dedičia ako predávajúci nemohli nadobudnúť vlastnícke právo dedením, keďže im v čase smrti poručiteľky nepatrilo. Prvoinštančný súd k tomu konštatoval, že výnimky zo zásady nemo plus iuris, ktoré uprednostňujú ochranu dobromyseľného nadobúdateľa sú taxatívne upravené v právnom poriadku Slovenskej republiky a medzi ne patrí aj ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka. Preto uzavrel, že nie je možné ani v prípade, žeby dedičia (žalovaní v 1. a 3. rade) neboli oprávnení dedičia po tom, čo došlo k prevodu vlastníckeho práva na iné subjekty (žalovaných 2. a 4. rade), ktoré boli dobromyseľné, považovať takéto prevody a uzatvorené kúpne zmluvy za neplatné. Ak došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovaných v 2. a 4. rade, títo sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností a nie je možné im toto vlastnícke právo odňať na základe tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaní v 1. a 3. rade neboli oprávnení dedičia, t. j. že nikdy nenadobudli vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam dedením bez ohľadu na rozhodnutie v dedičskom konaní o potvrdení dedičstva a s poukazom na zásadu nemo plus iuris. V tejto súvislosti konajúci súd poukázal okrem uvedenej platnej právnej úpravy aj na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 1 V Obdo 2/2020. S poukazom na uvedené preto žalobu na určenie vlastníckeho práva žalobcu vo vzťahu k sporným pozemkom voči žalovaným v 2. a 4. rade ako nedôvodnú zamietol. Ďalej dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalovaní 1. a 3. rade sú v súčasnosti zapísanými vlastníkmi zvyšných sporných nehnuteľností v katastrálnom území L. špecifikovaných v žalobe, okrem tých, ktoré nadobudli na základe kúpnych zmlúv žalovaní 2. a 4. rade. Právna predchodkyňa žalovaných v 1. a 3. rade (ako aj jej brat Y. W.) bola ako vlastník zapísaná v pozemkovej knihe v príslušných pozemnoknižných vložkách v k. ú. L. X. a v predmetných pozemnoknižných vložkách a ani v katastri nehnuteľností (evidencii nehnuteľností) nebola vyznačená ich konfiškácia. Žalobca v spore uvádzal, že vo vzťahu k prechodu vlastníckeho práva k žalovaným parcelám na štát nepredložil konfiškačné rozhodnutie voči právnej predchodkyni žalovaných 1. a 3. (výmer o konfiškácii), avšak to nie je ani právne významné, nakoľko táto skutočnosť sama osebe nie je spôsobilá účinky konfiškácie spochybniť, lebo tá nastala priamo a štát nadobudol predmetné nehnuteľnosti konfiškáciou podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia č. 64/1946 Sb., ktorým sa nariadenie č. 104/1945 menilo. Dátum nadobudnutia vlastníckeho práva je v súlade s § 1 ods. 10 nariadenia č. 104/1945 Sb. ku dňu 1.3.1945. Štát sa stal vlastníkom žalovaných nehnuteľností okamihom konfiškácie. Konfiškácia v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. bola verejnoprávnym opatrením, na základe ktorého štát originálnym spôsobom nadobudol vlastníctvo vecí osôb ňou postihnutých, a to bez ohľadu na

intabulačný princíp. Konfiškácia majetku nastala ex lege a tiež ex tunc, preto rozhodnutie správneho orgánu o tom, že podmienky konfiškácie boli v každom prípade splnené, nebolo potrebné. Riešenie tejto otázky do súdnej právomoci nepatrilo, lebo to bolo v tom čase zverené výlučne do kompetencie príslušných administratívnych orgánov. Pokiaľ žalovaní spochybňujú samotnú konfiškáciu, nepredložili dôkaz o tom, žeby v danom čase uplatnili opravné prostriedky proti konfiškácii (tzv. dekonfiškácia alebo tzv. odkonfiškácia alebo napríklad uznesenie o výmaze konfiškácie), nepredložili žiaden dôkaz, že k takejto konfiškácii nedošlo, teda že neboli splnené podmienky pre konfiškáciu či už podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR alebo podľa dekrétu č. 108/1945 Zb. K tejto argumentácii žalobcu prvoinštančný súd uviedol, že je možné sa stotožniť s tým, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nie je možné považovať za rozhodnutie konštitutívne, t. j. nebolo právnym titulom na prechod vlastníckeho práva, ale bolo deklaratórne, t. j. také, ktoré deklarovalo, že podmienky na konfiškáciu majetku vo vlastníctve osoby nemeckej národnosti stanovené v nariadení č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR boli splnené a teda, že majetok tejto konkrétne uvedenej osoby nemeckej národnosti bol dňom účinnosti tohto nariadenia (t. j. 1.3.1945) skonfiškovaný. Preto sa konfiškačné rozhodnutia konfiškačnými komisiami nevydávali na konkrétny majetok, ale na konkrétnu osobu. Konfiškácia sa vzťahovala na celý majetok danej osoby v rámci celej Slovenskej republiky a bez ohľadu na to, či táto bola poznačená v pozemnoknižných vložkách. V prejednávanej veci však nebolo žalobcom preukázané (predložené) vydanie konfiškačného výmeru (rozhodnutia) konfiškačnou komisiou podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. vo vzťahu k právnej predchodkyni žalobcov ako konkrétnej osobe o tom, či ju možno považovať za osobu nemeckej (alebo maďarskej národnosti). Takýmito rozhodnutiami podľa nariadenia nie sú ani predložené rozhodnutia ONV Šamorín z roku 1959, ktorými žalobca dôvodil, že nimi bolo potvrdené, že Výmery o konfiškácii č. 232/1946II, zo dňa 12.12.1946 a č. 148/145/48-III, zo dňa 18.3.1948 boli uznané a ako také boli nahradené samotnými rozhodnutiami Odboru poľnohospodárstva ONV, ktoré navyše sa stali vkladuschopnými listinami a uvedené bolo potvrdené aj Ľudovým súdom Bratislava - vidiek. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy táto pôsobnosť bola zverená konfiškačným komisiám, ktoré o tom kto je osoba, ktorej celý majetok bol nariadením (spätne) skonfiškovaný mali rozhodnúť do konca roka 1946 (§ 1 ods. 7 a ods. 10 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR). Navyše je možné prisvedčiť žalovaným, že ak boli vydané konfiškačné rozhodnutia (výmery) konfiškačnou komisiou v roku 1946, ktoré sa týkali právnej predchodkyne žalovaných v 1. a 3. rade, tak nebol žiadny dôvod, ktorý by vyplýval z platnej právnej úpravy, prečo by malo ONV tieto vydané konfiškačné výmery v roku 1959 potvrdzovať a navyše nahrádzať. Skutočnosť, že neexistuje takéto rozhodnutie nemajú preukazovať žalovaní, ale žalobca má preukázať (jeho predložením), že takéto rozhodnutie existuje a že majetok právnej predchodkyne žalovaných bol skonfiškovaný ku dňu účinnosti nariadenia, a teda, že právna predchodkyňa stratila vlastnícke právo k svojmu majetku k 1.3.1945. Ku konfiškácii majetku teda mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktorou podmienkou bola aj existencia rozhodnutia konfiškačnej komisie o tom, ktorá konkrétna osoba bola osobou nemeckej národnosti (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.9.2015, sp. zn. 4 M Cdo 12/2014). Nie každej osobe nemeckej národnosti sa totiž v zmysle platnej právnej úpravy konfiškoval majetok. Žalobca teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno keď nepreukázal, že právna predchodkyňa žalovaných bola považovaná za osobu nemeckej národnosti, nakoľko o tom nepredložil príslušné rozhodnutie v zmysle nariadenia. Túto skutočnosť nepreukazuje ani to, že bývala vo Viedni. Žalobca ani nepreukázal, že právna predchodkyňa žalovaných bola presídlená (presťahovaná) do Maďarska, pokiaľ poukazuje na ním predložené zoznamy vysídlencov (presťahovaných) do Maďarska. Žalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo65/2021, kde najvyšší súd uviedol, že hoci aj prípadné preukázanie nezákonnosti, nulitnosti namietaných konfiškačných rozhodnutí by v danom prípade nemalo za následok, že by sa štát (tam žalovaná strana) nestal vlastníkom sporných nehnuteľností. Konajúci súd však v tejto súvislosti uviedol, že v prejednávanej veci ide o skutkovo a právne odlišný prípad, keď žiadne konfiškačné rozhodnutie voči právnej predchodkyni žalovaných nebolo predložené, a teda nie je možné ani konštatovať jeho nezákonnosť alebo ničotnosť, nulitnosť. Žalobca len poukazuje na rozhodnutie ONV v Šamoríne zo dňa 20.7.1959, zn. Pôd 8-28/II.-Dr.B., v ktorom sa v úvodnej časti uvádza výmer o konfiškácii č. XXX/XXXXII, zo dňa 12.12.1946, pričom ani žalobca netvrdí, že toto rozhodnutie ONV Šamorín je konfiškačné rozhodnutie vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovaných, uvádza len, že pravdepodobne takéto rozhodnutie bolo dňa 12.12.1946 vydané. Ani žalobcom predložené podporné listiny nepreukazujú splnenie zákonnej podmienky konfiškácie. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že konfiškáciu majetku (resp. vydanie rozhodnutia konfiškačnej komisie dňa 12.12.1946 aj vo vzťahu k O. R.) právnej predchodkyne

žalovaných preukazuje aj zápis na LV č. XXXX, k. ú. L. X., v ktorom je na spoluvlastnícky podiel po osobe Y. R. zapísaná ako vlastník už Slovenská republika na základe žiadosti SPF a že na majetok Y. R., jej manžela, bolo vydané konfiškačné rozhodnutie (rozhodnutie konfiškačnej komisie č. XXX/XXXXII, zo dňa 12.12.1946), ktoré sa vzťahuje aj na jeho manželku a deti, prvoinštančný súd uviedol, že ako vyplýva z § 1 ods. 3 novelizovaného nariadenia SNR č. 104/1945 (novelizované nariadením SNR č. 64/1946, zo dňa 14.5.1946), konfiškácii podliehajú aj vlastnícke podiely pôdohospodárskych majetkov rodinných príslušníkov v priamej línii a manžela (manželky) osôb uvedených v ods. 1, pokiaľ boli na nich z týchto osôb prevedené po 29.9.1938. Žiadne skutočnosti však nesvedčia tomu, žeby bol nejaký majetok Y. R. prevedený po 29.9.1938 na jeho manželku O., ktorý by mal podliehať konfiškácii z dôvodu prípadnej konfiškácie majetku Y. R., (ktorá by sa vzťahovala aj na jeho deti, ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí konfiškačnej komisie, avšak iba pokiaľ ide o jeho majetok a nie majetok jeho manželky) a naopak žiadne skutočnosti nesvedčia tomu, žeby O. R. previedla nejaký svoj majetok na Y. R. po 29.9.1938. Preto by ani prípadná konfiškácia majetku Y. R. a zápis vlastníckeho práva v prospech štátu neznamenala podľa vtedy platnej a účinnej právnej úpravy automaticky konfiškáciu majetku jeho manželky a nemožnosť jeho nadobudnutia jej právnymi nástupcami dedením. Ďalej prvoinštančný súd dôvodil, že majetok podliehajúci konfiškácii podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR sa rozhodnutím konfiškačnej komisie považoval za skonfiškovaný dňom 1.3.1945. Zápis konfiškácie v pozemkovej knihe nebol podmienkou nadobudnutia vlastníctva pozemku štátom, mal len deklaratórny význam. Nadobudnutie vlastníctva pozemku štátom na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR bolo teda výnimkou zo všeobecného intabulačného princípu, ktorý na území Slovenska platil až do 31.12.1950. Následne však mali štátne orgány povinnosť zapísať konfiškáciu majetku do príslušných pozemnoknižných vložiek podľa zákona č. 90/1947 Zb. V prejednávanej veci však k takémuto zápisu v pozemnoknižných vložkách nedošlo. A nedošlo k tomu ani v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z. z tzv. ROEP. V tomto konaní sa zisťovali dostupné údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim a na ich základe sa zostavoval a schvaľoval register obnovenej evidencie pozemkov. Úlohou tohto konania bolo vykonať súpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych dôvodov napríklad neboli pred vyhotovením registra evidovaní v katastri nehnuteľností. Ani v tomto konaní štát svoje vlastnícke právo vo vzťahu k zápisu na príslušných LV v k. ú. L. nijako nerieši, hoci katastrálny operát a údaje v ňom sú verejné. Možno prisvedčiť žalobcovi, že pri vypracovaní ROEP mohlo dôjsť v dôsledku nedostatočne zistených podkladov k chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP nemusel zodpovedať skutočnému stavu. Na riešenie takýchto pochybení je daná príslušnosť súdov v civilnom sporovom konaní, a to najmä v prípadoch, ak došlo k prevodu alebo prechodu vlastníctva pozemku na inú osobu tak, ako je tomu v prejednávanej veci. Samotným zapísaním určitej osoby v katastri nehnuteľností na základe ROEP ako vlastníka nehnuteľnosti sa teda nenadobúda vlastnícke právo a zapísaný subjekt nemusí byť skutočný vlastník. Skutočný vlastník sa môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva určovacou žalobou v civilnom sporovom konaní. Je však potrebné aj uviesť, že schválený register obnovenej evidencie pozemkov je verejná listina, na základe ktorej okresný úrad zapíše údaje registra do katastra nehnuteľností a ako verejná listina potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v ňom osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Preto ak žalobca tvrdí, že tieto údaje nie sú správne, zaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno s poukazom na ustanovenie § 205 C.s.p. Zapísaný vlastník nemusí preukazovať, že je vlastníkom. V tejto súvislosti považoval prvoinštančný súd za irelevantné aj tvrdenie žalobcu o tom, žalovaní v 1. až 4. rade nepredložili žiaden dôkaz ani o uplatnení svojich práv v zmysle reštitučných predpisov v Slovenskej republike, nakoľko títo (resp. ich právni predchodcovia) boli zapísaní ako vlastníci v katastri nehnuteľností. Žalovaní v spore popierali skutočnosť, že došlo ku konfiškácii majetku ich právnej predchodkyne. Ku konfiškácii majetku konkrétnej osoby mohlo dôjsť v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v nariadení č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR za splnenia všetkých podmienok stanovených v tomto nariadení, medzi ktoré patrilo rozhodnutie konfiškačnej komisie podľa § 1 ods. 7 nariadenia o tom, že určitá osoba sa považuje za osobu nemeckej národnosti, bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorej majetok sa konfiškuje. Žalobca však túto skutočnosť relevantným spôsobom ani predloženými listinami jednoznačne a bez pochybností nepreukázal, a teda neuniesol svoje dôkazné bremeno. Samotná skutočnosť, že štátne orgány by prípadne neskôr vychádzali z toho, že pôdohospodársky majetok poručiteľky bol skonfiškovaný, neznamená bez ďalšieho, že tomu tak bolo. Dôsledkom čoho je jeho neúspech v spore, a to vo vzťahu k žalovaným v 1. a 3. rade ako dedičom, ktorým bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva rozhodnutím súdu nasledujúcom po konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim, na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo právnej predchodkyne k sporným nehnuteľnostiam v katastrálnom území L. na listy vlastníctva.

Samotná skutočnosť, že štátne orgány prípadne neskôr vychádzali z toho, že pôdohospodársky majetok poručiteľky bol skonfiškovaný, neznamená bez ďalšieho, že tomu tak bolo. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že žalobca (štát) po dobu vyše sedemdesiatich rokov nezapísal konfiškáciu majetku do pozemkovej knihy a ani neskôr do evidencie nehnuteľností, resp. do katastra nehnuteľností a toto nebolo odstránené ani v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z. z. a ani do času právoplatnosti rozhodnutia v dedičskom konaní nedošlo k zmene údajov schváleného registra po tejto obnove. Preto skonštatoval, že žalobca (štát) nepristúpil k využitiu žiadneho z právnych prostriedkov, ktoré mal k dispozícii na zapísanie svojho vlastníckeho práva, ktoré mu malo vzniknúť na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov. K námietke žalovaných, že vtedajšie postupy štátnych orgánov pri konfiškácii, časový odstup, ako aj postup žalobcu (štátu) aj s poukazom na rozhodnutie ESĽP, súd prvej inštancie uviedol, že Slovenská republika sa po roku 1989 vrátila k základným princípom demokratického právneho štátu a k ľudským právam a základným slobodám, zakotveným napr. v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. K týmto záverom sa prihlásila taktiež Národná rada Slovenskej republiky, ktorá vo svojom uznesení č. 533/2007 zo dňa 20.9.2007 o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku (okrem iného) vyhlásila, že povojnové rozhodnutia reprezentatívnych orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady nie sú príčinou diskriminačnej praxe a dnes na ich základe nemôžu vzniknúť nové právne vzťahy. Povojnové konfiškačné predpisy by boli v súčasnosti v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd, ako aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná (napr. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd či Charta základných práv Európskej únie). V súvislosti s poukazom žalovaných na rozhodnutie ESĽP taktiež poukázal aj na žalobcom predložené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 65/2021, v ktorom odvolací súd zdôraznil časový aspekt podávania určovacích žalôb, nakoľko plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať účinky (bod 4. odôvodnenia). V danom prípade sa naopak štát ako žalobca domáha určenia vlastníckeho práva, ktoré svedčí oveľa viac ako 70 rokov právnym predchodcom žalovaných a toto bolo pritom vždy v pozemnoknižných vložkách tak evidované a zapísané a následne po ROEP-e zapísané aj na listy vlastníctva a potvrdené dedičom v dedičskom konaní. V konečnom dôsledku by teda úspech žalobcu v tomto spore viedol k značnému narušeniu princípov právnej istoty v právnych vzťahoch, a to aj s poukazom na právny názor súdu v predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v neposlednom rade aj v predloženom rozhodnutí ESĽP. 3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 256 ods.1 C.s.p. a žalovaným, ktorí boli v spore v plnom rozsahu úspešní, priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v rozsahu výrokov II. a III. včas odvolanie, ktoré odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t. j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V úvode odvolania sa vyjadril k samotným listinným dôkazom, ich významu z pohľadu vyzdvihnutia ich dobového charakteru a z pohľadu ich archivácie v príslušných archívnych fondoch. Uviedol, že ním predložené dôkazy preukazujú, že vtedajšie štátne orgány riešili danú konfiškáciu a ide o: Okresný národný výbor, finančný referát - učtáreň, Bratislava - okolie, Okresný národný výbor v Šamoríne - technický referát, ONV BA - okolie v Bratislave, odbor pôdohospodárstva, Oblastná úradovňa Osídľ. úradu Šamorín, Osídľovací úrad pre Slovensko, Ľudový súd Bratislava vidiek, Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa. Vyplýva to aj z dobových pečiatok na týchto dôkazoch. Žalobca ohľadom dôkazov pre pochopenie svojich argumentov zhrnul, ktoré orgány v daných rokoch rozhodovali o konfiškácii a ako sa postupne konfiškácia realizovala. Zároveň je zrejmé, že tieto úrady si navzájom poskytovali v priebehu rokov súčinnosť: V októbri 1953 ONV v Šamoríne technický referát adresuje úradné dožiadanie týkajúce sa O., R., rod. W. Ľudovému súdu Bratislava vidiek. V roku 1959 ONV odbor poľnohospodárstva po vydaní rozhodnutí č. zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 20.7.1959 a zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959 tieto predložil Ľudovému súdu Bratislava vidiek, ktorý povolil na základe týchto rozhodnutí zápisy v pozemkovej knihe pre k.. P. (dnes G.). V máji 1960 Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa v Bratislave oslovila ONV odbor pôdohospodársky

so zistením, že pozemky k. ú. P., medzi ktorými bol označený pozemok O. R., rod. W. v PKV č. XX (aj jej manželských detí) bol skonfiškovaný a žiadal o pridelenie Čsl. štátu - Ministerstvu obrany. Žalobca týmto opisom udalostí poukázal na to, že v konaní nebolo bez významu, že tieto všetky dôkazy vzájomne súvisia a navzájom na seba nadväzujú. Zastával názor, že predložil listinné dôkazy (niektoré opatrené pečiatkami) príslušných archívov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom je potrebné vziať do úvahy, že ide o dôkazy o konfiškácii majetku, ktoré sú úradne osvedčené príslušnými archívmi, pričom pri osvedčení archív aj uvádza, v akom archívnom fonde sa archívny dokument nachádza a pod akou signatúrou. Súčasne takýto úradne osvedčený dokument nahrádza originál archívneho dokumentu a to priamo zo zákona. Ďalej uviedol, že práve takéto listinné dôkazy o konfiškácii majetku, a to aj vrátane rozhodnutí ONV z neskorších rokov, príslušné katastrálne odbory okresných úradov aj v súčasnosti akceptujú a do listov vlastníctva podľa katastrálneho zákona (zrejme „operátu“ poznámka odvolacieho súdu) zapisujú ako vlastníka Slovenskú republiku s titulom nadobudnutia, napr. rozhodnutie konfiškačnej komisie (napr. LV č. XXXX založený v súdnom spise s podaním žalovaných zo dňa 7.10.2020), alebo rozhodnutie ONV z roku 1962 (napr. LV č. XXXX, k. ú. L. X.) a podobne. Žalobca k dôkazom a k ich vyhodnoteniu súdom prvej inštancie (v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku) uviedol, že má za to, že hoci nepredložil konfiškačné rozhodnutie konfiškačnej komisie vo vzťahu ku O. R., rod. W. (právnej predchodkyne žalovaných v 1. a 3. rade), preukázal existenciu konfiškačného rozhodnutia inak, a to viacerými inými listinnými dôkazmi, ktoré sú opatrené dobovými pečiatkami vrátane pečiatok archívov osvedčujúcich pravosť a originálnosť týchto listín (evidenčný hárok konfiškátov k. ú. P., výkaz pôdohospodárskych konfiškátov a i.). Napokon žalobca predložil aj listinné dôkazy o tom, že O. R., rod. W. bola v Zozname osôb určených na vysídlenie podľa režimu Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z februára 1946 a spolu s rodinou dcéry L. a zároveň predložil Výkaz nehnuteľného majetku, v ktorom bola označená ako vysídlenec. Žalobca poukázal na judikatúru, podľa ktorej na to, aby nastali účinky konfiškácie nebolo nutné vydanie konfiškačného rozhodnutia, napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 52/1997, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 12.3.2020, sp. zn. 9 Co 51/2019, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2017, sp. zn. I. ÚS 379/2016 (bod 13.). Žalobca poukázal aj na judikatúru, podľa ktorej súdy uznali vlastnícke právo štátu z titulu konfiškácie aj na základe nepriamych dôkazov, bez zachovania konfiškačného rozhodnutia: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 71/2008, rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 19.5.2016, sp. zn. 19 Co 922/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2020, sp. zn. 8 Cdo 68/2019. K otázke nemeckej národnosti O. R., rod. W., resp. k neuneseniu dôkazného bremena v tejto súvislosti žalobca namietol, že predložil viacero listinných dôkazov, ktoré dokazujú, že menovaná bola považovaná za osobu nemeckej národnosti: Výňatok zo zoznamu bývalých vlastníkov v k. ú. K., por. č. XXX, v ktorom je v rámci národnosti uvedené písm. a/ (s odkazom na ustanovenie § 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n.), t. j. išlo osobu nemeckej národnosti, či zoznam daňového úradu. Poukázal tiež na súvisiacu judikatúru o presune dôkazného bremena na toho, kto konfiškáciu spochybňuje, napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.10.2021, sp. zn. 7 Co 207/2019, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2017, sp. zn. I. ÚS 379/2016, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 12.3.2020, sp. zn. 9 Co 51/2019 a Krajského súdu v Trnave zo dňa 4.7.2018, sp. zn. 11 Co 157/2017, ktorého závery boli potvrdené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2020, sp. zn. 8 Cdo 68/2019. Doplnil aj pohľad prezentovaný v publikácii Pamäť národa 2/2008, str. 20: „Právnym titulom konfiškácie nebola národnostná príslušnosť osoby. Vzhľadom na všeobecne známu skutočnosť, že osoby nemeckej a maďarskej národnosti aktívne bojovali a vystupovali na strane okupantov, nadržiavali im, schvaľovali ich činnosť, resp. významnejším, hromadnejším spôsobom nevystúpili proti nacizmu, režimu V., sa táto faktická skutočnosť, materiálny prameň práva, transformoval do písomného, formálneho prameňa práva ako predpokladaná pravda, prezumovaná zodpovednosť. Nebola to však axióma, konštanta, nezmeniteľná právna skutočnosť, ale právna hypotéza. Bolo ju možné vyvrátiť tak, že ktorákoľvek osoba, na ktorú sa táto právna hypotéza o prezumpcii právnej zodpovednosti osôb maďarskej a nemeckej národnosti vzťahovala, argumentovala dôkazom jej opaku, unesením dôkazného bremena, t. j. preukázaním, že dotknutá osoba bola verná ČSR, bola aktívnym antifašistom alebo trpela pod fašistickým jarmom.“ Žalobca ďalej dôvodil, že v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na legislatívnu úpravu čl. VII ods. 1 Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva a § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Zb., v zmysle ktorej nebolo nevyhnutné, aby vlastník majetku (uvedený v Mennom zozname obyvateľstva na výmenu) sa aj reálne vysťahoval do Maďarska. Osídľovací úrad mal právo rozhodnúť, či u osôb zaradených do menného zoznamu obyvateľov na presídlenie (t. j. v súpisoch obyvateľstva určených na výmenu podľa Dohody zo dňa 27.2.1946) sú splnené podmienky

konfiškácie, pričom na samotnú konfiškáciu nemalo vplyv to, ak sa osoba zaradená do takéto menného zoznamu osôb na presťahovanie sa z Československa nevysťahovala. O. R., rod. W., sa ocitla spolu s rodinou svojej nemanželskej dcéry L., vydatej za Y. Y. na takomto zozname. Práve potomkovia dcéry L. žijú dnes v Maďarsku a sú to vlastne samotní žalovaní v 1. až 4. rade. O. R. rod. W., opustila územie Československa (a teda aj žalované nehnuteľnosti) a už máji 1948 žila vo Viedni. Žalobca konkretizoval, že výňatok zo zoznamu osôb na vysídlenie (čl. 13 súdneho spisu) s poukazom na zákon č. 148/1947 Z. z. je súčasťou listín, ktorými preukazuje skutočnosť, že O. R., rod. W., podliehala konfiškačnému režimu, pričom túto listinu vydal Osídľovací úrad a O. R., rod. W., je v ňom označená ako svokra. Ďalší dôkaz založený v súdnom spise Výkaz nehnuteľného majetku preukazuje, že O. R., rod. W., ako testiná bola uvedená v tabuľke „vysídlenec“ označenej rodiny Y. Y., nar. XXXX (svojho zaťa), určených na vysídlenie do Maďarska. Výkaz nehnuteľného majetku vydala Oblastná úradovňa Osídľovacieho úradu. K ďalším tvrdeniam súdu prvej inštancie uvedeným v bode 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca namietol, že konfiškačné komisie pôsobili pri okresných národných výboroch priamo v teréne a teda už po účinnosti nariadenia č. 64/1946 Sb.n. (ktorým sa menilo a dopĺňalo nariadenie SNR č. 104/1946 Sb.n.) o konfiškácii nerozhodovali priamo centrálne orgány, ale komisie pri ONV. Ich činnosť bola zrušená k 30.6.1948 a ich pôsobnosť prešla na Okresné národné výbory, ktorých činnosť bola neskôr legislatívne upravená. V tejto súvislosti so závermi konajúceho súdu uvedenými v bode 37 polemizoval a doplnil, že štátne orgány neskôr ďalej pokračovali podľa § 6 ods. 1 písm. e/ nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. v konfiškácii a pre úplnosť tak konali v rámci tzv. presunutej pôsobnosti, ktorá vyplýva z nadväzujúcich právnych predpisov po roku 1949 a nasl. Žalobca dané rozhodnutia ONV chápe aj tak, že smerodajná je časť týkajúca sa vymenovaných rolí - parciel, alebo pozemnoknižných telies, nakoľko štát v rámci svojich úloh zabezpečiť obživu obyvateľstva potreboval sceľovať a združovať pôdu do väčších celkov a zveriť ich plošne na reálne obhospodarovanie poľnohospodárskym družstvám. V daných rozhodnutiach ONV sa uvádzajú okrem bývalej vlastníčky O., aj iní bývalí vlastníci. A keďže konfiškačné rozhodnutia boli v roku 1946 vydávané individuálne na osobu (prípadne na manžela, deti), preto ONV pri plnení svojich úloh zverovať po vojne pôdu na obhospodarovanie zjednotilo do jedného rozhodnutia vyčlenené parcely po viacerých bývalých vlastníkoch. Mnoho z určených parciel bývalých vlastníkov v pozemnoknižnej vložky sa odčleňovalo do inej vložky, predchádzali tomu aj meračské a technické práce a preto takýmto rozhodnutím ONV z roku 1959 došlo k vydaniu jedného rozhodnutia, ktoré zjednocovalo vybrané parcely v hospodárskom celku s cieľom zveriť ho na užívanie (poľnohospodárske obhospodarovanie) v danom prípade jednotným roľníckym družstvám. Aj keď už bol rok 1959, právnym základom na vydanie rozhodnutí ONV v danom prípade bolo práve uvedené zákonné ustanovenia. Súd prvej inštancie svojím odôvodnením v podstate neuznáva rozhodnutia ONV Pôd X-XX/II-XX-Dr.B. zo dňa 20.7.1959 a zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B. zo dňa 22.7.1959 ako vkladuschopné listiny (§ 11 zákona č. 90/1947 Zb.), no žalobca poukazoval na príslušnú legislatívu, ktorá je uvedená v záhlaví týchto rozhodnutí. Na tieto rozhodnutia ONV priamo nadväzovali Uznesenia Ľudového súdu Bratislava - vidiek odd. pzkn z roku 1960. Súdu prvej inštancie vytkol, že posledne menované listiny nevyhodnotil s tým, že aký iný dôkaz než samotný zápis vkladu Čsl. Štátu a jeho pridelenie konkrétnemu subjektu v pozemkovej knihe by súd dokázal presvedčiť, že majetok poručiteľky bol konfiškovaný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako súd vyhodnotil tak závažný a kľúčový dôkaz, akým bolo predložené rozhodnutie súdu - Uznesenie Ľudového súdu Bratislava - vidiek z 5. júna 1960, čd 57/60 a aj pozemnoknižné vložky PKV č. XX, XX, XX na ktoré nadväzovali PKV č. XXX, XXX, XXX k.ú. P. s preukázateľným zápisom vkladu Čsl. štátu - ONV v Šamoríne. Z týchto listín totiž vyplýva, že uvedený (pozmenoknižný) súd rozhodol, že v pozemkovej knihe bude prevedený zápis na základe rozhodnutia o vklade čsl. štátu - ONV v Šamoríne, t. j. aj o prídele poľnohospodárskej pôdy bývalej vlastníčky O. R., rod. W., v k. ú. P., ktorým bola pôda pridelená do správy ONV v Šamoríne. Tieto rozhodnutia ONV z 1959 v spojení s uzneseniami Ľudového súdu Bratislava - vidiek boli podkladom pre vyznačenie vlastníckeho práva štátu v pozemkovej knihe pre k. ú. P.. Žalobca má za to, že preukázal, že zápisy v PKV č. XXX, XXX a XXX sa aj realizovali. Uvedené dôkazy preukazujú, že štát nakladal s majetkom právnej predchodkyne žalovaných - konkrétne s parcelami O. R., rod. W. nachádzajúcimi sa v k. ú. P. ako konfiškovanými. Vyplýva to jednoznačne zo záhlavia Rozhodnutí ONV Šamorín zn. Pôd X-XX/II-XXDr.B., zo dňa 20.7.1959 a zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959 s poukazom na § 6 ods. 1 písm. e/ nariadenia SNR č. 104/1495 Sb.n. Zásada, že konfiškácii podlieha celý majetok, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa nachádza, ostala v platnosti aj v čase vydania súdneho uznesenia Ľudového súdu Bratislava - vidiek k 3.6.1960. Ak žalobca predložil súdu prvej inštancie verejnú listinu podľa § 16 zákona č. 90/1947 Zb., t. j. súdne rozhodnutie - uznesenie Ľudového súdu, tak má za to, že súdne rozhodnutie z roku 1960

dokazuje, že súd povolil zápis vlastníckeho práva štátu na základe rozhodnutia ONV z roku 1959 a tým súd aproboval nahradenie samotného konfiškačného rozhodnutia konfiškačnej komisie, nakoľko povolením zápisu potvrdil rozhodnutie ONV odboru poľnohospodárskeho vydaného na podklade § 6 ods. 1 písm. e/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. Pozemkoknižnému súdu z úradnej povinnosti prislúchalo skúmať, či rozhodnutia ONV sú vkladuschopné listiny a ako vyplýva aj z predložených PKV č. XXX, XXX, k. ú. P., pozemkoknižný súd tieto rozhodnutia uznal, nakoľko k zápisu vkladu vlastníckeho práva na čsl. štát došlo. Z nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. ani jeho zmien a doplnení nevyplýva žiadne ustanovenie, ktoré by z časového hľadiska určovalo dobu, dokedy malo prídelové pokračovanie skončiť a že vykonávateľom mali byť len konfiškačné komisie. Konfiškácia bola súčasťou pozemkových reforiem, ktoré ďalej v priebehu nasledovných rokov ďalej pokračovali a reálne sa vykonávali prostredníctvom okresných národných výborov v rámci presunutej pôsobnosti. Súd prvej inštancie v tomto smere vyhodnotil iba rozhodnutia ONV Šamorín zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 20.7.1959 a zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959, ktoré v podstate neuznal ako dôkaz o konfiškácii, ale tieto rozhodnutia podľa názoru žalobcu nemožno oddeliť od ostatných predložených dôkazov: PKV č. XXX, XXX, XXX, k. ú. P. ako aj uznesení Ľudového súdu Bratislava - vidiek (žalobca získal z archívu síce len uznesenie čd 57/1960, ale niet pochýb o existencii uznesenia čd 55/60 a prídelovej listiny tak, ako to vyplýva zo zápisov daných PKV k. ú. P.). Neuznaním zápisov v PKV č. XXX, XXX k. ú. P. o vklade vlastníckeho práva Čsl. štátu, v PKV č. XXX o zápise prídelovej listiny, ktoré preukazujú prechod pôdohospodárskeho majetku z O. R., rod. W., na čsl. štát, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca súdom prvej inštancie hodnotenie, že „žalobca nepredložil rozhodnutie konfiškačnej komisie, a teda nepreukázal splnenie podmienok konfiškácie“, nepovažuje za správne. Predloženými dôkazmi a s poukazom na citovanú legislatívu aj judikatúru objasnil, ako nazerá na priebeh a praktickú realizáciu konfiškácie pôdohospodárskeho majetku O. R., rod. W. v daných rokoch (hoci sa to týkalo k. ú. P.), no práve pre absenciu zápisu v pozemkovej knihe pre k. ú. L. X. podal danú žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z., že predloženými PKV č. XX, XX a XX v spojení s PKV č. XXX, XXX a XXX, k. ú. P. preukázateľne dokázal, že role/parcely, ktoré pôvodne vlastnila O. R., rod. W., nadobudol československý štát. Rozporoval tiež záver konajúceho súdu uvedený v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku V tomto sa žalobca nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, uvedenom v bode 37 rozsudku s tým, že nie je irelevantné, že si potomkovia O. R., rod. W., nikdy neuplatnili v rámci reštitučných zákonov navrátenie vlastníctva pozemkov v G. (parcely v k. ú. P.), resp. nepredložili dôkaz, žeby si nárokovali navrátenie vlastníctva pozemkov v G. po O. R., rod. W., ako aj po jej deťoch (PKV č. XXX k.ú. P.). Skutočnosť, že v katastri nehnuteľností pre žalované pozemky v L. X. mali zapísané vlastníctvo podľa rozhodnutia o schválení ROEP k.p. L. X. neznamená, že došlo ku konštituovaniu ich vlastníctva, pretože v rámci ROEP išlo iba o deklaratórny zápis obnovy evidencie pôdy, ktorý nepredstavuje originárny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Zopakoval svoje tvrdenie z podania zo dňa 26.4.2022, v ktorom citoval aj právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého hoci konfiškačné rozhodnutie nebolo súdu predložené, neznamená to, že vydané nebolo, a to vzhľadom na predložené listiny vydané subjektmi v súvislosti s konfiškáciou majetku. Predložené pozemnoknižné vložky č. XXX, XXX, k. ú. P. sú nepopierateľné dôkazy, že konfiškácia na majetok O. R., rod. W., nachádzajúci sa v G. (k. ú. P.) skutočne nastala. Vzhľadom na zásadu, že konfiškácii podlieha celý majetok bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa nachádza, žalobca aj z uvedeného dôvodu podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam k. ú. L. X.. Žalobca zastával názor, že nepostačuje poukazovať len na to, že „žalobca nepredložil samotné konfiškačné rozhodnutie a prijať záver, že „neboli splnené zákonné podmienky konfiškácie.“ Keby žalobca nepreukázal aj zápis v pozemkovej knihe minimálne jedného katastrálneho územia, bolo by možné uvažovať nad pochybnosťami o samotnej konfiškácii, avšak za situácie, že žalobca predložil súdu výpisy z pozemkovej knihy v podobe pozemnoknižných vložiek s vkladom čsl. štátu v správe ONV Šamorín, resp. s prídelom, a súd prvej inštancie neprihliadol na samotný vklad vlastníctva štátu v pozemkovej knihe, žalobca považuje za odvolací dôvod, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Neuznať dôkazy v podobe vkladu vlastníctva štátu v pozemkovej knihe, pričom tieto dôkazy priamo nadväzujú na nariadenie SNR č. 104/1945 Sb v n. v znení jeho zmien a doplnení a bezprostredne sa týkajú konfiškácie majetku O. R., rod. W., považoval žalobca za nesprávne právne posúdenie veci. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď síce na skutkový stav aplikoval nariadenie SNR č. 104/1945 v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR (čo je síce správne), ale nesprávne vyhodnotil § 6 tohto nariadenia v spojení s predloženými ďalšími listinným dôkazmi: rozhodnutiami ONV Bratislava - okolie z 1959 a Uzneseniami Ľudového súdu Bratislava okolie Čd XX/XX v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1945 v znení nariadenia č.

64/1946 Sb.n.) v spojení s PKV č. XXX, XXX, XXX k.ú. P. v kontexte zásady konfiškácie „bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa nachádza“. Žalobca opätovne poukázal na ustálenú judikatúru o výklade konfiškácie a prvoinštančnému súdu vytkol, že sa v súlade s ustanovením § 220 ods. 3 C.s.p. nevysporiadal zo svojím odklonením od citovanej judikatúry a neprihliadol na uvedený prostriedok procesného útoku žalobcu a nazeranie súdu na samotné nariadenie SNR č. 104/1945 Sb.n. považoval za formalistické s tým, že všetky súvzťažnosti v danej veci smerujú k záveru, že majetok právnej predchodkyne žalovaných podliehal konfiškačnému režimu. Zopakoval, že viaceré dôkazy preukázali nemeckú národnosť O. R., rod. W., ako aj to, že čsl. štát s konfiškovaným majetkom menovanej (v G.) ďalej nakladal a prideľoval s cieľom obhospodarovania pôdy. K neuplatňovanie intabulačného princípu (s odkazom na závery súdu uvedené v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku) žalobca dôvodil, že vlastníctvo z titulu konfiškácie štát nadobúdal priamo zo zákona (ex lege), keďže nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. n. malo silu zákona a skutočnosť, že nebolo zapísané v pozemkovej knihe pre k. ú. L. X. neznamená, že sa štát nestal vlastníkom. Na to, aby nastali účinky konfiškácie nebolo potrebné ani vykonať zápis v pozemkovej knihe, keďže ide o osobitný spôsob nadobudnutia priamo zo zákona. Konfiškácia mala za následok úplný zánik pôvodného vlastníckeho práva konfiškovaného. Pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.1997, sp. zn. 3 Cdo 52/1997. K irelevantnosti absencie zápisu zmeny vlastníka v pozemkovoknižnej vložke v prípadoch konfiškácie majetku odkázal na ustálenú judikatúru. Žalobca predložil ohľadom žalovaných CKN parciel výpis z evidenčného listu č. X, k. ú. L. X. s vysvetlením a informáciou, že tieto užívalo Poľnohospodárske družstvo Podunajské Biskupice, teda žalovaní žijúci v Maďarsku a jeden v Nemecku po smrti poručiteľky od roku 1955 tieto pozemky neužívali, neobhospodarovali a neochraňovali ako vlastník z pohľadu zásad trvalo udržateľného využívania poľnohospodárskej pôdy a jej obhospodarovania a ochrany, ale vykonával to štát. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie podľa názoru žalobcu spočíva aj v nesprávnej aplikácii ustanovení § 486 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca nikdy v priebehu konania netvrdil, že by považoval žalovanú v 1. rade a žalovaného v 3. rade za nepravých dedičov. Žalobca tvrdil, že majetok poručiteľky nemali nadobudnúť, nakoľko v čase smrti nebola jeho vlastníčkou. Jediná zmienka o § 486 Občianskeho zákonníka v jeho podaniach sa nachádza v samotnej žalobe, ale v inom význame a to pri citácii slovenskej judikatúry a právnej teórie, ide však o úplne iný kontext. Poukázal na tzv. doktrinálnu definíciu „nepravý dedič“, ktorým je ten, komu nesvedčilo subjektívne dedičské právo a kto dedičstvo skutočne nadobudol na základe rozhodnutia súd vydaného v konaní o dedičstve. Žalovaní v 1. a 3. rade boli dedičmi po svojej starej matke - poručiteľke O. R., rod. W. a podľa názoru žalobcu im teda subjektívne dedičské právo svedčalo. Pôvodné dedičské konanie sa uskutočnilo na Okresnom súde vo Viedni v roku 1955, poručiteľka zomrela X.X.XXXX. Na základe návrhu na začatie konania o dedičstve novoobjaveného majetku zo dňa 6.3.2017 začal Okresný súd Bratislava II dodatočné dedičské konanie pod sp. zn. 38 D 171/2017 prostredníctvom JUDr. L. W., notára ako súdneho komisára, pričom navrhovateľom dodatočného dedičského konania môže byť iba dedič (§ 174 Civilného mimosporového poriadku). Neoprávneným dedičom je každá osoba, ktorá nadobudla dedičstvo alebo jeho časť na základe zákona alebo závetu alebo oboch týchto dôvodov dedenia, pričom v čase smrti poručiteľa nespĺňala všetky zákonom požadované predpoklady na vznik subjektívneho dedičského práva po konkrétnom poručiteľovi alebo ich spĺňala len čiastočne, t. j. v inom rozsahu, než skutočne dedila. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.7.2015, sp. zn. 22 Cdo 5163/2014 dôvodil, že nepravým dedičom je osoba, ktorá podľa rozhodnutia súdu o dedičstve nadobudla majetok poručiteľa, hoci ho nemala nadobudnúť buď vôbec, alebo nie v takom rozsahu, v akom ho nadobudla. Z uvedeného vyplýva, že sa jedná o veci, ktoré poručiteľ ku dňu úmrtia vlastnil; nie o veci, ktoré v jeho vlastníctve neboli. Inak by nešlo o nadobudnutie vecí poručiteľa, ktoré po jeho úmrtí sa súdom pridelili neoprávnenému dedičovi, ale jednalo by sa o veci osoby tretej. Takúto ochranu osobe, ktorá by nadobudla vlastnícke právo k veciam nepatriacim poručiteľovi, a napriek tomu boli tieto veci prerokované v rámci dedičského konania, občiansky zákonník neposkytuje (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.3.2011, sp. zn. 28 Cdo 2264/2009, publikované pod č. C XXXX Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu). O. R., rod. W., ku dňu úmrtia 3.5.1955 sporné spoluvlastnícke podiely nevlastnila. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že ten, kto nadobudol od nepravého dediča vec, ktorá síce bola prerokovaná v dedičskom konaní ako majetok poručiteľa, v skutočnosti však patrila niekomu, kto nebol účastníkom dedičského konania, nie je chránený v zmysle § 486 Občianskeho zákonníka; rovnako tak sa rozhodnutie vydané v dedičskom konaní nemôže dotknúť práva toho, kto nebol jeho účastníkom. V zmysle uvedeného zastával žalobca názor, že žalovaných v 1. a 3. rade nemožno považovať za tzv. nepravého dediča, pričom v tomto prípade je potrebné uplatniť zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse

habet. Žalobca je tak vlastníkom žalovaných nehnuteľností bez ohľadu na prípadnú dobromyseľnosť žalovaných, a to či už prebehlo dedičské konanie alebo následný prevod ďalší subjekt. Opätovne poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2016, č. k. III. ÚS 309/2016-10, z ktorého tiež vyplýva, že uznesenie o dedičstve nemá konštitutívny charakter, a teda nezakladá vlastnícky vzťah k majetku, ktorý poručiteľ nemal vo vlastníctve ku dňu smrti. Uznesenie o dedičstve má totiž deklaratórny charakter a osvedčuje kto a ktorý majetok vo vlastníctve poručiteľa nadobudne. Z uvedeného tiež možno dospieť k záveru, že za nepravého dediča sa považuje iba osoba, ktorá dedila majetok vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Žalovaní v 1. a 3. rade na žalovaných v 2. a 4. rade však previedli kúpnymi zmluvami majetok, ktorý ich poručiteľka v čase smrti nevlastnila. Žalované nehnuteľnosti (EKN parcely) však neboli v čase smrti poručiteľky O. R., rod. W. v jej vlastníctve, pretože boli konfiškované - konfiškácia sa vzťahovala na celý jej pôdohospodársky majetok a žalobca predložil PKV č. XXX, XXX a XXX k. ú. P. (v spojení s L. č. XX, XX a č. XX k. ú. P.), ktoré preukázateľne obsahujú zápis vkladu vlastníckeho práva pre Československý štát, resp. prídelcov, čo dokazuje, že všetok jej pôdohospodársky majetok (ak všetok, tak aj žalované nehnuteľnosti), podliehal konfiškačnému režimu a prešiel na štát, a to už k 1.3.1945. V okamihu smrti poručiteľky k X.X.XXXX sporné parcely nevlastnila. Neboli predmetom dedenia ani v pôvodnom dedičskom konaní vo Viedni. V zmysle uvedeného žalovaná v 1. rade a ani žalovaný v 3. rade nie je nepravý dedič. Žalobca ďalej dôvodil, že aj prípadná dobromyseľnosť žalovaných v 2. a 4. rade je irelevantná vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej. Žalovaní v 2. a 4. rade nenadobudli žalované nehnuteľnosti od nepravých dedičov, a preto nepožívajú ochranu dobromyseľného nadobúdateľa podľa § 486 Občianskeho zákonníka, aj keby ju preukázali. K uzneseniu veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 V Obdo 2/2020, zo dňa 27.4.2021, na ktorý v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje súd prvej inštancie žalobca uviedol, že prípadná dobromyseľnosť žalovaných v 2. a 4. rade a ich právnych predchodcov je irelevantná. Dobromyseľnosť pri nadobúdaní nehnuteľností od nevlastníka je právne bezvýznamná v zmysle už zjednotenej judikatúry pri prevode nehnuteľností kúpnou zmluvou. Práve touto právnou otázkou sa zaoberal veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozdielne postoje k uplatňovaniu zásady nemo plus iuris a zásady ochrany dobromyseľného nadobúdateľa pri prevode nehnuteľností od nevlastníka boli dôvodom, pre ktorý sa táto otázka stala predmetom posúdenia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1 V Obdo 2/2020, zo dňa 27.4.2021, ktorým bola zjednotená rozhodovacia prax súdov v otázke nadobúdania nehnuteľností od nevlastníkov a ktoré rozhodnutie aj bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 56/2021. Žalobca z dôvodu istoty zdôraznil, že podľa jeho názoru žalovaní v 2. a 4. rade nepreukázali dobromyseľnosť vo vzťahu k nadobúdaným nehnuteľnostiam. Samotné tvrdenie, že žalovaným v 1. a 3. rade svedčil zápis v katastri nehnuteľností, nie je preukázaním dobromyseľnosti. Žalobca mal tak za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu názoru pri nesprávnej aplikácii ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, že žalobu voči žalovaným v 2. a 4. rade je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. K citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobca doplnil, že údaje uvedené v katastri nehnuteľností o vlastníckom práve sú vyvrátiteľné podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona. Práve v uvedenom zjednocujúcom uznesení (v bode 47. jeho odôvodnenia) najvyšší súd výslovne skonštatoval, že „materiálna publicita údajov katastra podľa ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona je de lega lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený.“ Nedbalí vlastníci boli práve potomkovia, resp. dedičia O. R., rod. W., ktorí v roku 1955 alebo po pôvodnom dedičskom konaní v roku 1955 ani neuplatnili svoje vlastnícke právo k sporným parcelám z titulu dedenia. A to preto, lebo nemali ani vedomosť o tom, že poručiteľke svedčí zápis v pozemkovej knihe pre k. ú. L. X. - PKV č. XXX, XXX, XXX, XXXX (keďže konfiškáciu nebolo potrebné do pozemkovej knihy vyznačiť pre jej verejnoprávny charakter). Žalobca uviedol, že sa o existenciu vlastníckych práv na území Slovenskej republiky ani nezaujímali a až po schválení ROEP v septembri 2015 sa dozvedeli o zápise obnovy evidencie EKN parciel na O. R., rod. W. a až vtedy podali návrh na dodatočné dedičské konanie. Dedičom však nič nebránilo zistiť si majetok poručiteľky z pozemkovej knihy pre k. ú. L. X. už od roku 1955 po jej smrti v priebehu nasledujúcich desaťročí. Mohli tak vlastne urobiť v rámci pôvodného dedičského konania. Alebo dodatočného dedičského konania ešte aj pred samotným začatím konania o ROEP. Nič na ich nezáujme nemení ani to, že žili v zahraničí, žalobca má za to, že skrátka len využili fakt, že prebehol ROEP, ale dovtedy celé roky nepátrali aktívne po pozemkoch O. R., rod. W., ako aj po pozemkoch jej detí, manžela. Boli prijaté tzv. reštitučné zákony a rovnako mali možnosť uplatniť reštitučné nároky v stanovených lehotách ohľadne pozemkov v G., lebo práve tu v tomto konaní žalobca predložil konkrétne PKV k. ú. P., že parcely O. R., rod. W. (PKV č. XX, XX, XX v spojení s PKV č. XXX, XXX a XXX, k. ú. P.),

ako aj jej detí a manželka (PKV č. XXX, k. ú. P.) z ktorých vyplýva, že tento majetok skutočne štát prevzal ako vlastník a ďalej s ním nakladal. Žalobca má za to, že poľnohospodársku pôdu je vlastník povinný chrániť zo zákona, pričom celé roky žalovanú pôdu reálne obhospodaroval, užíval a kultivoval štát (prostredníctvom poľnohospodárskeho družstva), a nie potomkovia. Žalobca teda vyslovil pochybnosť, či práve žalovaní v 1. a 3. rade boli bdelými vlastníkmi, keďže celé desaťročia pre k. ú. L. X. svedčal zápis pre PKV č. XXX, XXXX, XXX a XXXX, k. ú. L. X. (žalované nehnuteľnosti) pre poručiteľku O. R., rod. W. a dodatočné dedičské konanie iniciovali až 6.3.2017 a to práve po schválení ROEP k. ú. L. X. k septembru 2015. K argumentu súdu prvej inštancie uvedenom v bode 39. rozsudku, že „Národná rada Slovenskej republiky, ktorá vo svojom uznesení č. XXX/XXXX, zo dňa 20.9.2007 o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku (okrem iného) vyhlásila, že povojnové rozhodnutia reprezentatívnych orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady nie sú príčinou diskriminačnej praxe a dnes na ich základe nemôžu vzniknúť nové právne vzťahy.“ žalobca namietol, že tu nejde o vznik nových právnych vzťahov, ale o vyriešenie právnych vzťahov neusporiadaných, pretože ROEP a dedičské rozhodnutia nemajú konštitutívne účinky a nedochádza na základe týchto listín k definitívnemu potvrdeniu vlastníctva. Zopakoval, že v tomto rozhodnutí najvyšší súd o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku, o. i. odmietol pokusy o spochybňovanie a revíziu zákonov, dekrétov, zmlúv a iných povojnových rozhodnutí slovenských a československých orgánov, ktoré by znamenali zmenu majetkového a právneho povojnového usporiadania s tým, že: „právne a majetkové vzťahy, ktoré vznikli týmito rozhodnutiami, sú nespochybniteľné, nedotknuteľné a nemenné.“ Dekréty prezidenta republiky (nazývané tiež „X. dekréty”) sú všeobecne záväzné právne predpisy vydávané v exile pôsobiacim prezidentom ČSR. Všetky dekréty boli dodatočne schválené Dočasným národným zhromaždením a stali sa zákonmi, prípadne ústavnými zákonmi ČSR. Dekréty aj nariadenia SNR sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako nástupníckeho štátu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Žalobca poukázal v nadväznosti na prípad ESĽP Bosits v. SR) aj na právny názor vyslovený Krajským súdom Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12 Co 44/2021, zo dňa 2.6.2022, ktorý prejednával prípad revízie pozemkovej reformy a ktorý uviedol: „K vyhodnoteniu rozhodnutia ESĽP vo veci Bosits v. Slovenská republika odvolací súd poukazuje na to, že ESĽP dospel v posudzovanom prípade k záveru, že v predmetnej veci došlo k porušeniu princípu stability súdnych rozhodnutí, ktorý je vyjadrený ich právoplatnosťou, čo vyplýva z princípu právnej istoty a zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Z uvedeného dôvodu tak nemôže ísť o generálny princíp, nakoľko ESĽP sa zaoberal porušením princípu právnej istoty v tom ktorom konkrétnom prípade, pričom nie v každom prípade dochádza automaticky k porušeniu tohto princípu, čo záleží od konkrétnosti tej ktorej veci“. V bode 40. tohto rozsudku poukázal aj na žalobcom predložené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 65/2021 s tým, že v danom prípade spochybnili konfiškáciu dedičia tým, že spochybňovali zápis vlastníckeho práva v prospech štátu; do popredia sa zdôraznil časový aspekt podania žaloby, lebo plynutie času je závažná skutočnosť. Posudzovaná prípad je však iný, pretože tu dal Čsl. štát v pozemkovej knihe zápis vkladu vlastníctva na jej skonfiškovaný majetok v G. (a treba povedať, že potomkovia sa už k tomuto majetku v G. nehlásili, či už reštitúciou, alebo žalobou o určenie do dedičstva), ale v pozemkovej knihe pre L. X. sa tak nestalo. O princípoch zápisov v pozemkovej knihe zopakoval, že išlo len o verejnú publicitu zápisov, ich absencia však neznamenala, že sa štát nestal vlastníkom z titulu verejnoprávneho opatrenia konfiškácie vlastníkom, aj s poukazom na politicko-historické aspekty vývoja právnych vzťahov k nehnuteľnostiam počas desaťročí. Pokiaľ má žalobca nazerať na časové hľadisko, tak štát mal minimálne od roku 1960 preukázateľne zápis svojho vlastníctva z titulu konfiškácie pre časť majetku O. R., rod. W., nachádzajúci sa v G. („P.“), avšak konfiškácia podľa nariadenia SNR č. 104/19456 Sb. n. nikdy nebola ohraničená časovým úsekom, pretože proces nakladania s konfiškovaným majetkom prebiehal ešte ďalšie roky vzhľadom na náročnosť celého procesu. Žalovaní v 1. až 3. rade dosiahli zápis na list vlastníctva až po právoplatnom skončení dodatočného dedičského konania, t. j. 26.3.2018, no dovtedy neuplatňovali svoje vlastnícke nároky z titulu posledného zápisu vlastníka O. R., rod. W. pre PKV č. XXX, č. XXX, č. XXX a č. XXXX, k. ú. L. X., neučinili tak ani v dedičskom konaní v roku 1955, ani v priebehu nasledujúcich rokov, ani napr. v lehotách podľa reštitučných predpisov (pre parcely v G.), ale až po zápise o schválení ROEP k. ú. L. X. v septembri 2015, kedy sa vôbec dozvedeli o tom, že ich predchodkyni svedčil zápis v pozemkovej knihe. Z časového hľadiska sa teda minimálne od roku 1955 do roku 2015, t. j. 60 rokov práve potomkovia O. R., rod. W., vôbec aktívne nezaujímali o dané parcely. Práve v prípade vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9 C 98/2012, resp. na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10 Co 116/2018 a napokon na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo 65/2021 bol prijatý záver o zamietnutí žaloby potomkov (dedičov) z dôvodu značného narušenia princípu

právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa sporných nehnuteľností pre iné okolnosti (napr. že dedičia neuspeli ani v reštitučnom konaní). Teda podobne ako uzavrel Krajský súd v Banskej Bystrici, nie v každom prípade dochádza automaticky k porušeniu tohto princípu, pretože záleží od konkrétnej tejktorej veci. Žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie pochybil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a toto pochybenie malo za následok nesprávne rozhodnutie v predmetnej veci. Žalobca mal za to, že postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkazov predložených žalobcom, nebol správny a dostatočný, súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vyvodil nesprávny právny záver, keď žalobu zamietol. Na záver uviedol, že podáva odvolanie v rozsahu výrokov II. a III. napadnutého rozsudku aj vzhľadom na pomerne vysokú hodnotu žalovaných nehnuteľností, a to podľa údajov zo znaleckého posudku uvedených v oznámení o začatí vyvlastňovacieho konania založených v súdnom spise (suma 779.573,34 € a 801.435,18 €). Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne ho zmeniť tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. 5. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, plne sa stotožňujúc s napadnutým rozhodnutím i jeho odôvodnením, uviedli, že súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe na určenie, že štát je vlastníkom pozemkov, ktoré sú na listoch vlastníctva zapísané vo vlastníctve žalovaných. Dôvodom žaloby bola údajná konfiškácia majetku poručiteľky žalovaných po druhej svetovej vojne. Zastávali názor, že konajúci súd vykonal všetko navrhnuté dokazovanie, dôkazy vyhodnotil v rámci svojej zákonnej kompetencie a žalobu zamietol. Žalobca podal odvolanie, ktoré je síce obsiahle, ale v ňom opakuje svoje stanoviská, ktoré predniesol v konaní a boli súdu známe pri hodnotení dôkazov. Odôvodnenie rozsudku je vecné, logické a transparentné. Dôvodili, že základom dôkaznej situácie je skutočnosť, že proti pôvodnej vlastníčke, poručiteľke žalovaných neexistuje konfiškačné rozhodnutie. Žalobca sa v priebehu konania snažil tento zásadný nedostatok nahradiť rôznymi listinami, ktoré ale neboli právotvorné. Po vojne sa vytvorila v ČSR protinemecká a protimaďarská nálada, čoho odrazom bola aj konfiškačná legislatíva. Táto bola postavená na princípe kolektívnej viny na základe národnosti a aj na retroaktivite (účinky konfiškácie boli určené spätne k 1.3.1945). Tieto princípy v dnešnej demokratickej európskej legislatíve neobstoja. Slovenská republika ako štát najmä po roku 1948 si nectil nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a túto porušoval a zneužíval. V oblasti poľnohospodárskej pôdy došlo k násilnému združstevňovaniu pozemkov i hospodárskych strojov a zvierat. Súkromné vlastníctvo nehnuteľností sa považovalo za kádrové negatívum. Štát v tomto duchu sa mohol bez problémov ujímať pozemkov a tomuto cieľu prispôsobovať aj svoje písomnosti. V danom prípade sa štát nedal po vojne zapísať ako vlastník do pozemkovej knihy, lebo nemal na to konfiškačný titul. Štát sa neujal ani formálneho spravovania predmetných pozemkov ani fyzického užívania. Takáto situácia pretrvávala vyše 70 rokov. Na právnom posúdení súdu nič nemení ani skutočnosť, že v roku 1959 vydal ONV v Šamoríne dve nezákonné rozhodnutia, v ktorých spomína v konfiškačnej súvislosti poručiteľku a jej deti. V rozhodnutiach je ale odkaz na isté konkrétne konfiškačné rozhodnutie, ktoré sme predložili a tam sa mená poručiteľky a jej detí nenachádzajú. Preto rozhodnutia ONV v Šamoríne z roku 1959 sú iba dôkazom komunistickej zvole. Týmito rozhodnutiami si chcel štát formálnoprávne pokryť potrebu štátnej výstavby na cudzích pozemkoch. Poručiteľka bola v čase týchto rozhodnutí už nebohá a preto štátna správa s ňou nemohla konať a ani nekonala. Žalobca predložil ako listinný dôkaz aj ručne písaný zoznam, ktorý mal uvádzať konfiškované osoby. Žalovaní zopakovali, že ide o zoznam pozemkových daňovníkov, ktorý bol manipulovaný, keďže v kolónke údajného čísla konfiškačného rozhodnutia majú všetky uvedené osoby rovnaké číslo. Žalobca predložil aj písomnú komunikáciu štátnej správy z roku 1953, ktorá je dotazom a nie potvrdením o konfiškácii. Štátna správa si podľa potreby mohla evidovať akékoľvek formality, ale to nenahradí absenciu konfiškačného rozhodnutia, ktoré neexistuje. Pri určovacej žalobe treba vyhodnotiť právne tituly, ktoré svedčia v prospech vlastníctva tej ktorej strany. V prospech žalovaných svedčia tieto tituly: poručiteľka žalovaných O. R. je uvedená ako vlastníčka predmetných pozemkov v pozemkovej knihe ešte v časoch prvej predvojnovej ČSR až do dedičského konania v roku 2018; O. R. bola potvrdená a nespochybnená ako vlastnícka aj v ROEP, ktorý štát vrátane žalobcu vykonali v rokoch 2008 - 2015, pričom písomný ROEP je verejnou listinou a na jej základe bol vlastnícky titul O. R. prenesený z pozemkovej knihy do listov vlastníctva; po poručiteľke O. R. žalovaní zdedili predmetné pozemky v právoplatnom dedičskom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 38 D 171/2017, na základe toho boli zapísaní ako vlastníci do listov vlastníctva. Žalobca naopak nemá žiadny právny titul na určenie vlastníctva štátu k predmetným pozemkom. Žalovaní mali za to, že verejné listiny a právoplatné rozhodnutia ROEP a dedičské rozhodnutie súdu, ktoré už nemožno napadnúť sú

právnymi titulmi, ktoré nemožno zrušiť nepodloženými teóriami, i keď žalobca tvrdí, že ku konfiškácii dochádzalo zo zákona. Ale aj podľa vtedajšej legislatívy sa muselo v správnom konaní rozhodnutím stanoviť kto je konfiškáciou zasiahnutý. Zďaleka nepostačuje, že sa dnes tvrdí, že keď bola dotknutá osoba maďarskej, alebo nemeckej národnosti, tak asi musel byť jej majetok konfiškovaný. Dodnes žijú na Slovensku státisíce slovenských občanov maďarskej národnosti, ktorí vlastnia a užívajú nehnuteľnosti po svojich maďarských predkoch. Poukázali na ustanovenie § 70 katastrálneho zákona, ktorý potvrdzuje vierohodnosť vystavených listov vlastníctva, ktoré možno znevierohodniť iba preukázaním opaku. To sa v dokazovaní nestalo. Okrem toho žalovaní poukázali aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Bosits c/a SR, v ktorom v podobnom prípade ESĽP v podstate povedal, že ak sa konfiškácia pôvodne reálne nevykonala a následne SR potvrdila v ROEP vlastníctvo pôvodných vlastníkov, tak sa viac nemá konať. Toto rozhodnutie ESĽP bolo prijaté v čase, keď Najvyšší súd SR na základe dovolania zrušil predošlé rozsudky okresného a krajského súdu, ktoré zamietli žalobu štátu. Medzičasom znovu konali Okresný súd v Bardejove a následne Krajský súd v Prešove (vo veci pod sp. zn. 19Co 29/2021 zo dňa 23.8.2022) a opäť zamietli žalobu štátu. Reflektovali rozhodnutie ESĽP, ktoré zákonne uprednostnili pred zrušujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Podľa názoru žalovaných už ďalšie dovolanie štát iste nepodá vzhľadom na stanovisko ESĽP. Žalobca v odvolaní cituje judikatúru, ktorá spochybňuje potrebu konfiškačného rozhodnutia v konkrétnych prípadoch, pričom každé súdne rozhodnutie je vydané v konkrétnej veci v inej dôkaznej situácii. Podotkli, že je treba sa držať zákona. Žalovaní odkázali aj na konfiškačnú legislatívu, ktorá pozostávala z dvoch základných právnych predpisov, a to z nariadenia SNR č. 104/45 Zb. a z dekrétu prezidenta Beneša č. 108/45. V obidvoch týchto predpisoch sa stanovuje, že stanovenie, či konkrétna osoba spĺňa podmienky pre aplikáciu konfiškácie stanoví štátna správa v správnom konaní. V nariadení SNR č. 104/1945 Zb. sa v § 1 ods. 7 stanovuje konfiškačná komisia ako prvostupňový orgán a v ods. 13 Zbor povereníkov ako odvolací orgán. V dekréte prezidenta č. 108/1945 Zb. sa v § 1 ods.3,3 sa nariaďuje konať podľa predpisu o správnom konaní č. 8/1928 Zb. Tento predpis je procesne podobný dnešnému, zakotvuje ústne konanie, predvolanie, doručovanie, dvojinštančnosť. Nič z toho sa v tomto prípade nerealizovalo. Žalobca tiež rozoberá, kto je nositeľom dôkazného bremena konfiškácie a toto presúva na žalovaných. Žalovaným svedčí vlastnícky titul z PK, ROEP, dedičské rozhodnutie, list vlastníctva. Konfiškačné rozhodnutie neexistuje. Čo by ešte mali žalovaní dokazovať? Žalobca tu cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa ale týka opačného garde, v ktorom občan žaluje určovacou žalobou svoje vlastníctvo ku konfiškovanému majetku. V takom prípade je iste nositeľom dôkazného bremena. Pokiaľ žalobca spomínal prípadné účinky presídlenia poručiteľky do Maďarska na majetok, tak na to neexistuje žiadny dôkaz. Odvolaciemu súdu navrhli, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalovaným priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 6. Žalobca vo svojom ďalšom vyjadrení k tvrdeniam žalovanej strany, že „dôvodom žaloby bola údajná konfiškácia majetku poručiteľky žalovaných po druhej svetovej vojne,“ namietol, že z priebehu celého konania na súde prvej inštancie vyplynulo, že dôvodom žaloby bolo určenie vlastníckeho práva štátu v správe Slovenského pozemkového fondu z dôvodov, že majetok predchodkyne žalovaných podliehal viacerým etapám pozemkovej reformy, počnúc konfiškáciou pôdohospodárskeho majetku podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. v spojení s režimom Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z februára 1946, vrátane vykonávacích právnych predpisov uvedeného režimu. Ako vyplynulo z predložených dôkazov práce pozemkovej reformy reálne pokračovali aj v neskorších rokoch a napokon Československý štát realizoval zápis vkladu svojho vlastníctva v pozemkovej knihe pre parcely poručiteľky a aj jej detí v k. ú. P. a čo sa týka žalovaných parciel v k. ú. L., tieto štát v minulosti riadne prevzal a určil do užívania poľnohospodárskemu družstvu. K tvrdeniam žalovaných, že proti pôvodnej vlastníčke neexistuje konfiškačné rozhodnutie a že žalobca sa snažil tento nedostatok nahradiť rôznymi listinami, ktoré neboli právotvorné sa žalobca nestotožnil a poukázal na ním predložené PKV č. XXX, č. XXX, č. XXX v spojení s PKV č. XX, č. XX a č. XX, k. ú. P. (G.), ktoré priamo dokazujú, že československý štát zapísal svoje vlastnícke právo po skonfiškovaní majetku O. R., rod. W., do pozemkovej knihy, na základe rozhodnutí ONV zn. Pôd X-XX/IIXX-Dr.B., zo dňa 20.7.1959 a Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959 (ďalej aj „rozhodnutia ONV z roku 1959“). Žalovaná strana tvrdí, že tieto rozhodnutia ONV z roku 1959 majú byť nezákonné, čo však podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie priamo v napadnutom rozsudku nevyslovil, resp. nekonštatoval ich nezákonnosť. Žalovaní síce napádali dané rozhodnutia ONV z roku 1959, podstatný je však zápis vkladu vlastníckeho práva Československého štátu v pozemkovej knihe (v PKV č. XXX, č. XXX a č. XXX, k. ú. P.). Tieto konkrétne zápisy vlastníckeho práva štátu v pozemkovej knihe sú reálne, nie je možné ich vyvrátiť, pretože sú skutočné. Tieto zápisy vkladu vlastníctva práveže dokazujú, že rozhodnutia ONV z

roku 1959 ako vkladuschopné listiny mali právotvorné účinky a spôsobili prechod vlastníctva pôvodnej vlastníčky O. R., rod. W. na čsl. štát. Žalobca na argumentáciu žalovaných spochybňujúcu Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov k. ú. L. X. a Dožiadanie ONV technický referát z roku 1953 uviedol, že sčasti chápe obranu žalovaných, ale poukázal na význam archivovania dobových dokumentov, ktoré sú stále súčasťou archívnych fondov; tieto neboli doteraz skartované. Za pravosť týchto listín zodpovedá príslušný archív priamo zo zákona. Podľa názoru žalobcu, tieto listiny (Výkaz pôdoh. konfiškátov, Dožiadanie ONV technický referát z roku 1953) nemožno považovať za „formality“ v rámci pôsobnosti vtedajšej štátnej správy. Dožiadanie ONV technický referát z roku 1953 obsahuje, že technický referát žiadal ľudový súd o pozemnoknižné vložky pre úradnú potrebu, lebo práce pozemkovej reformy mali byť ukončené ešte v danom roku. Tento dôkaz preukazuje, že dotknutý pôdohospodársky majetok O., rod. W., spadal do tzv. pozemkovej reformy - podliehal konfiškácii podľa nariadenia SNR z roku 1945. V závere dožiadania ONV technický referát požadoval aj vyznačiť buď poznámku o konfiškácii, alebo výkupu. Žalobca napokon predložil PKV, k. ú. P., v ktorých bol zápis vkladu Čsl. štátu z rokov 1960. Navyše na Dožiadaní zo dňa 20.10.1953 ONV technického referátu, Šamorín s uvedením mena R. O., rod. W., P., adresovaný Ľudovému súdu, pozemkové oddelenie, je aj pečiatka „Právoplatný konfiškát.“ Žalobca v tomto ohľade nemôže uznať argument žalovanej strany, že by malo ísť o formalitu. Dobová pečiatka „právoplatný konfiškát“ nie je bez významu na tzv. dožiadaní, práve naopak, len potvrdzuje žalobcove presvedčenie, že označenú osobu v dožiadaní O., daný odbor ONV prešetroval ako osobu, ktorej majetok bol skonfiškovaný. Dôležitosť obsahu samotného prípisu zo dňa 20.10.1953 je priamo zvýraznený danou pečiatkou. Ak žalovaní uvádzajú, že konfiškačné rozhodnutie neexistuje, žalobca má naopak za to, že žalovaní nepredložili žiaden dôkaz o tom, žeby konfiškačné rozhodnutie na majetok poručiteľky neexistovalo. Práve naopak, žalobca predložil viacero listinných dôkazov, z ktorých vyplýva, že konfiškačné rozhodnutie existovalo. Napr. v dôkaze Evidenčný hárok konfiškátov k. ú. P./ K.: Konfiškačné rozhodnutie pri mene O. R. má očíslovanie č. XXX/XXXX-II, pričom v tomto Evidenčnom hárku je tiež údaj o nemanželskej dcére L.: Konfiškačné rozhodnutie č. XXX/ XXXX-II a č. X/XXXX-II L. R.. Napokon do konania bolo doložené konfiškačné rozhodnutie „Konfiškačné rozhodnutie č. XXX/XXXX-II na Y. R., H. R. a deti.“ Už samotné očíslovanie istým spôsobom dáva logiku, že reálne sa v tomto poradí konfiškačné rozhodnutia vydali. Ak teda ide o rok 1946, dané konfiškačné rozhodnutia menovaných osôb boli najskôr na O. R., rod. W. (č. XXX/XXXX, bod 29.), potom na nemanželskú dcéru L. (č. XXX/XXXX-II a č. X/XXXX-II, bod 28.) a na Y. R., H. R. a deti (č. XXX/XXXX-II, bod 20.). V kontexte posudzovania dôkazov má žalobca za to, že na predložené dôkazy je potrebné nahliadať nielen jednotlivo, ale komplexne a vo vzájomných súvislostiach. Nie je namieste nazerať izolovane len na rozhodnutia ONV z roku 1959 bez ďalších súvislostí - v podobe zápisov v pozemkovej knihe pre k. ú. P. v PKV č. XXX, XXX a XXX, pretože práve tieto L. č. XXX, XXX, XXX v spojení s L. č. XX, XX, XX, k. ú. P., žalobca označil ako ďalšie dôkazy, ktoré sú v rámci vyhodnotenia celého konfiškačného procesu zásadné. Z predložených PKV v ich vzájomných súvislostiach je potrebné ustáliť záver, že štát preukázateľne vykonal zápis vkladu vlastníckeho práva v PKV č. XXX, XXX a XXX (s určením správy, resp. prídelcov: manž. X.), po bývalej vlastníčke O. R., rod. W., lebo majetok tejto poručiteľky štát naozaj konfiškoval. Zásada, že sa konfiškuje majetok na celom území Slovenska bez ohľadu katastrálneho územia nebola žiadnym ustanovením prelomená, a teda konfiškácii podliehal aj majetok O. R., rod. W. nachádzajúci sa v k. ú. L. X. (sporné parcely). Žalovaný sa stručne vyjadril k dôkaznému bremenu a poukázal na prípad Bosits c/ a SR vedený pred ESĽP, ktorý sa priamo dotýka rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 M Cdo 12/2014, v ktorom uviedol: „Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku, ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že nie sú u neho dané zákonné podmienky pre konfiškáciu majetku.“ Súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 13.10.2022 citoval v bode 15. ustanovenie § 1 ods. 4 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, podľa ktorého sa nekonfiškuje podľa ods. 1 pôdohospodársky majetok tých osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktoré sa činne zúčastnili na protifašistickom boji, pokiaľ ich pôdohospodársky majetok neprevyšuje výmeru 50 ha pôdy vôbec, čo znamená, že ak daná osoba preukázala, že sa činne zúčastnila na protifašistickom odboji, v takom prípade jej majetok konfiškácii nepodliehal, resp. nekonfiškoval sa. Žalobca v kontexte otázky presunu dôkazného bremena uviedol aj iný pohľad prezentovaný v publikácii Pamäť národa 2/2008, str. 20: „Právnym titulom konfiškácie nebola národnostná príslušnosť osoby. Vzhľadom na všeobecne známu skutočnosť, že osoby nemeckej a maďarskej národnosti aktívne bojovali a vystupovali na strane okupantov, nadržiavali im, schvaľovali ich činnosť, resp. významnejším, hromadnejším spôsobom nevystúpili proti nacizmu, režimu V. a U., sa táto faktická skutočnosť, materiálny prameň práva, transformoval do písomného,

formálneho prameňa práva ako predpokladaná pravda, prezumovaná zodpovednosť. Nebola to však axióma, konštanta, nezmeniteľná právna skutočnosť, ale právna hypotéza. Bolo ju možné vyvrátiť tak, že ktorákoľvek osoba, na ktorú sa táto právna hypotéza o prezumpcii právnej zodpovednosti osôb maďarskej a nemeckej národnosti vzťahovala, argumentovala dôkazom jej opaku, unesením dôkazného bremena, t. j. preukázaním, že dotknutá osoba bola verná ČSR, bola aktívnym antifašistom alebo trpela pod fašistickým jarmom.“ Žalobca doplnil, že v samotnom odvolaní poukázal aj na judikatúru súdov Slovenskej republiky, v ktorej sa súdy taktiež priklonili k záveru o presune dôkazného bremena na toho, kto konfiškáciu spochybňuje, resp. neuznáva. K prípadu X. c/a Slovenská republika, resp. SR - Lesy Slovenskej republiky, š.p. c/a 1. T. a spol. žalovaní predložili kópiu rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 19 Co 29/2021, zo dňa 23.8.2022 a podľa informácií žalobcu bolo proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podané dovolanie. Žalobca ďalej argumentoval, že predložil aj listinné dôkazy o tom, že O. R., rod. W. bola v Zozname osôb určených na vysídlenie podľa režimu Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z februára 1946 a spolu s rodinou dcéry L. a Výkaz nehnuteľného majetku, v ktorom bola označená ako vysídlenec. K tvrdeniu žalovaných, že podľa ich názoru neexistuje dôkaz o prípadných účinkoch na majetok v dôsledku presídlenia poručiteľky do Maďarska, žalobca opäť poukázal na Zoznam osôb, ktorých majetok bol konfiškovaný (výňatok) pre obec L. X., t. j. Zoznam osôb určených na vysídlenie do Maďarska a súčasne aj List Ministerstva vnútra SR, Slovenský národný archív, Drotárska cesta, Bratislava zo dňa 25.2.2022, ktorý poskytol vysvetlenie k archívnemu fondu bývalého Osídľovacieho úradu pre Slovensko, signatúra: súpis obyv. na výmenu; Výkaz nehnuteľného majetku (Oblastná úradovňa Osídľ. úradu Šamorín, č. hosp. jednotky XXX), v ktorom je uvedené: politická obec: L., rukou vpísané „majetok po ženiných rodičoch konfiškovaný“, tlačivo obsahuje predtlač: Vysídlenec: vyplnené mená: rodina nemanželskej dcéry L. W., pod bodom 5: O. W. (testina). Vysvetlil, že ide o listinu, ktorú vydala Oblastná úradovňa Osídľovacieho úradu Šamorín, archívny fond bývalých oblastných úradovní Osídľovacieho úradu sa nachádza v Štátnom archíve, na ul. Križkova, Bratislava. Žalobca mal za to, že O. R., rod. W. bola vtedajšími úradmi (Osídľovací úrad pre Slovensko a jeho oblastné úradovne), ktoré mali v danom období riešiť otázku odsunu/presídlenia osôb nemeckej a maďarskej národnosti, bola podľa týchto listín napokon určená na vysídlenie do Maďarska spolu s rodinou svojho zaťa Y. Y. spolu s dcérou L.. Nie všetky osoby však takto opustili územie Slovenska, mnohých evakuovali a odišli aj dobrovoľne z nášho územia. Ako napokon vyplýva z dedičského spisu po poručiteľke, v máji 1948 už žila vo Viedni a v roku 1955 v Rakúsku aj zomrela a niektorí jej potomkovia žijú v Maďarsku (práve žalovaní), ktorí sú zrejme potomkami zo strany jej nemanželskej dcéry L.. Skutočnosť, že poručiteľka nebola reálne presídlená do Maďarska, však nič nemení na tom, že tieto listinné dôkazy (Výňatok z menného zoznamu na vysídlenie do Maďarska a Výkaz nehnuteľného majetku Oblastnej úradovne Osídľovacieho úradu v Šamoríne) sa nachádzajú aj v súčasnosti v označených archívoch a boli predložené do konania s poukazom na § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Zb. Žalobca ďalej uviedol, že podľa názoru žalovaných, kolektívna vina, či účinky konfiškácie v dnešnej demokratickej európskej legislatíve neobstoja, čo prevzal aj súd prvej inštancie v bode 37. napadnutého rozsudku Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. n o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského štátu je stále súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, čo potvrdzujú aj súdy vo svojich rozhodnutiach, napr.: rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 15.1.2018, č. k. 9 C 98/2012, potvrdený rozsudkom Krajského súd Žilina zo dňa 28.5.2020, sp. zn.10 Co 116/2018, ktorého závery boli odmietnutím dovolania žalobcov potvrdené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 65/2021, podľa záverov ktorého: „Pokiaľ návrh na určenie vlastníckeho práva podaný žalobcami takmer 70 rokov po uskutočnení verejnoprávnych postupov konfiškácie, pričom žalovaná (právny predchodca) sa od roku 1945 považovala za vlastníka týchto nehnuteľností na základe konfiškácie v zmysle Nariadenia SNR, právna istota osôb, ako aj nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby rozhodnutie správneho orgánu, resp. doposiaľ účinný právny predpis, ktorý je súčasťou Slovenského právneho poriadku, na základe ktorého určitá osoba (aj štát) nadobudla alebo bola zbavená vlastníctva veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti.” Žalobca následne poukázal aj na právnu analýzu vypracovanú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v roku 2002: Slovenská národná rada dňa 1.9.1944 vydala vyhlásenie, podľa ktorého preberala najvyššiu zákonodarnú a výkonnú moc. Na základe Košického vládneho programu niektoré dekréty boli vydávané po dohode so Zborom povereníkov alebo Slovenskou národnou radou. Platnosť týchto dekrétov aj na Slovensku je nepochybná. Najneskôr však zákon č. 57/46 Zb. o dodatočnom schválení dekrétov (tzv. ratihabícia) odstránil všetky pochybnosti o zaradení Benešových dekrétov do československého právneho poriadku. Dekréty zostali súčasťou československého právneho poriadku až do zániku

ČSFR dňa 31.12.1992. Slovenská republika však prevzala podľa čl. 152 Ústavy Slovenskej republiky právny poriadok ČSFR a tak sa stali Benešove dekréty aj súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky sa stala aj Listina základných práv a slobôd, prijatá Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. Podľa § 6 ods. 1 Listiny, dňom 31.12.1991 stratili účinnosť ustanovenia zákonov a iných právnych predpisov, ktoré nie sú v súlade s Listinou. Podľa zásady „Lex posterior derogat priori“ (neskorší zákon ruší predchádzajúci) najneskôr Listina zrušila účinnosť Benešových dekrétov v našom právnom poriadku. K judikatúre Európskeho súdu analýza Ministerstva spravodlivosti SR uvádza, že Slovenskú republiku zaväzuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd s účinnosťou od 18. marca 1992. Podľa tohoto dohovoru môžu jednotlivci alebo aj iné členské štáty podávať proti Slovensku sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva (pred rokom 1999 na Európskej komisii pre ľudské práva) v Štrassburgu. Ministerstvo spravodlivosti SR uvádza niekoľko prípadov, v ktorej komisia zaujala stanovisko, že do jej právomoci nespadá posudzovať platnosť konfiškácie, právomoc komisie voči Slovensku začína iba 18. marcom 1992. Z uvedeného je zrejmé, že kritici Benešových dekrétov nemôžu presadiť ako právny nástroj na zrušenie Benešových dekrétov rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Z uvedenej analýzy zároveň vyplýva, že teória práva rozoznáva a robí rozdiel medzi platnosťou právnej normy a účinnosťou právnej normy. V právnej teórii však prevažuje názor, že ak nedôjde ku zrušeniu právneho predpisu predpísaným spôsobom, je súčasťou platného právneho systému. Možno konštatovať, že účinnosť Benešových dekrétov zanikla najneskôr ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. , ktorým sa ustanovila Listina základných práv a slobôd. Naproti tomu platnosť Benešových dekrétov naďalej pretrváva. Benešove dekréty stratili účinnosť, preto ich nemožno namietať na základe tvrdenia, že sú v rozpore so súčasnou európskou legislatívou. Nemožno použiť ani argument, že dekréty vnútroštátne porušujú ľudské práva. Žalobca uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky doposiaľ nevyslovil nesúlad týchto nariadení SNR o konfiškácii s Ústavou Slovenskej republiky a tieto sú súčasťou nášho právneho poriadku. Nariadenia SNR, vrátane nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. zostali naďalej v platnosti, neboli zrušené a vyhlásené za neplatné. Ak by žalobca mal prijať názor, že konfiškačné predpisy by boli v súčasnosti v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, takýto výklad by odporoval zásadám a cieľu reštitučných zákonov. Zotrval na svojom odvolacom návrhu. 7. Žalovaní, zotrvávajúc na svojom návrhu, reagoval na právoplatné rozsudky Krajského súdu v Bratislave, ktoré predložili ako precedenčné (rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, vo veci bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.9.2021, č. k. 18 C 84/2019-234 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.3.2023, č. k. 4 Co 65/2022-418 a rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, vo veci bývalého Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 7.12.2022, č. k. 16 C 56/2019-581 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.2.2024, č. k. 8 Co 132/2023-646). Uviedli, že žalobca síce namietal, že ide o iné prípady, v ktorých súdy považovali konfiškačné rozhodnutia za nulitné a tým právne neúčinné, pričom v danom prípade konfiškačné rozhodnutie ani neexistuje, avšak namietali, že keby existovalo, tak by vykazovalo rovnaké právne vady a znaky nulitnosti, ako v priložených právoplatných precedenčných rozsudkoch. Štátna správa po vojne pristupovala v L. rovnako ku všetkým vytypovaným Maďarom či Nemcom a vydávala rovnaké konfiškačné rozhodnutia. Riešil to rovnaký Národný výbor s rovnakým formulárom konfiškačného rozhodnutia, do ktorého vpísal iba meno, bez akýchkoľvek ďalších identifikačných údajov. Tieto rozhodnutia neboli domnelým účastníkom doručované, čím bolo vopred popreté právo odvolacieho konania. Dvojinštančnosť konfiškačného konania zakotvovali obidve konfiškačné normy a to Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. ako aj Dekrét prezidenta č. 108/1945 Zb. Dôvodili, že po vojne boli v ČSR silné protinemecké a protimaďarské nálady, čoho výsledkom boli konfiškačné predpisy na základe „kolektívnej viny“, čo je v dnešnom ponímaní legislatívy neprípustné. Povojnová odplata tolerovala aplikáciu kolektívnej viny. Išlo o mocenský prístup k výkonu konfiškačného konania rozhodnutiami, ktoré boli právne vadné, nulitné a konanie pošliapavalo aj vtedy platné konfiškačné predpisy. V duchu tej doby po vojne, ako aj následnej doby po roku 1948 nebolo reálne možné sa proti štátnej zvoli reálne brániť. Upozornil, že v prejednávanom prípade ale neexistuje ani len to vadné konfiškačné rozhodnutie a žalobca ho chce nahradiť rukou písaným a opravovaným zoznamom, konceptom s menným zoznamom. Podľa žalovaných ide o zoznam vlastníkov poľnohospodárskej pôdy a teda platiteľov dane, ktoré štátna správa používala možno aj na konfiškačné konania. Možno ich aj povýšila na „právne akty“ a v jednotlivých prípadoch na ich základe došlo aj k štátnemu záberu pôdy. To ale neznamená legálnu zmenu vlastníctva. Ak aj na tejto nezákonnosti neskôr staval aj komunistický režim, tak z bezprávia nemôže vzniknúť právo. V podrobnostiach sme sa vyjadrovali v priebehu konania k písomnostiam, ktorými chcel žalobca „nahradiť“ absentujúce konfiškačné rozhodnutie. Štát sa po

nepreukázanej údajnej konfiškácii neujal vlastníctva, neintabuloval svoje vlastníctvo v pozemkovej knihe, ani neskôr v tzv. evidencii nehnuteľností geodézie, čo bol nástupca pozemkovej knihy a predchodca katastra. V danom prípade sa štát ani fakticky neujal obhospodarovania pozemkov, o predmetné pozemky sa nestaral desiatky rokov, nesprával sa ako vlastník. Až keď po ROEP prebehli dedičské konania, začal štát namietať údajné konfiškačné účinky. V tejto súvislosti aj v obdobných prípadoch dali do pozornosti prípad Bosits c/a SR a rozhodnutie ESĽP, podľa záverov ktorého, ak sa po vojne nezrealizovala konfiškácia (právne i fakticky), tak dnes sa už nemajú aplikovať konfiškačné prepisy. Tento názor bol akceptovaný našimi súdmi. Pripomenuli, že žijeme v demokratickej dobe, v ktorej nemá miesto akýkoľvek postih na základe princípu kolektívnej viny ani retroaktívne použitie 80 rokov starých predpisov. Treba si ctiť aj princíp právnej istoty a oprávneného očakávania postupu orgánov. V rokoch 2008 - 2015 bol vypracovaný ROEP pre lokalitu Podunajské Biskupice, ktorý obnovil nejasné vlastnícke vzťahy k pozemkom. Zo zákona bol účastníkom komisie pre ROEP aj žalobca, ktorý nemal žiadne námietky ani v čase vypracovania ROEP a ani žiadne námietky neuplatnil neskôr v rámci zákonnej v zákone o ROEP stanovenej 5-ročnej prekluzívnej lehoty na podanie námietok. Následne prebehlo pred bývalým Okresným súdom Bratislava II dedičské konanie s právoplatne stanovenými dedičmi, ktoré je právoplatné a nebolo zrušené. V § 70 katastrálneho zákona sa list vlastníctva s uvedenými údajmi považuje za vierohodný, kým sa nepreukáže opak, čo sa nestalo. Žalovaní sa dotazovali, či môže za týchto podmienok vôbec žalobca obísť tieto právoplatné akty slovenských štátnych orgánov a obísť ich účinky určovacou žalobou? Práve o tom hovorí rozhodnutie ESĽP v prípade Bosits c/a SR, že to nie je možné. K žalobcom uvedeným tvrdeniam, že v precedenčných rozsudkoch ide o nesprávny názor krajského súdu namietali, že súdy rozhodli právoplatne a žalobca iba opakuje svoje dovolacie dôvody. Nie je pravdivé ani presvedčenie žalobcu, že všetci Maďari a Nemci mali mať po vojne konfiškovaný majetok a že sa tak vlastne udialo už na základe legislatívy. Popiera tým samotnú legislatívu, ktorá stanovila úradný postup v dvojinštančnom konaní na stanovenie osôb, ktorým sa má majetok konfiškovať. Tvrdili, že konfiškácie zďaleka nepostihli všetkých Maďarov a Nemcov na Slovensku, nakoľko na Slovensku žije niekoľkostátisícová menšina Maďarov a v prevažnej väčšine ich predkom nebol konfiškovaný majetok. Veď títo spoluobčania maďarskej národnosti dodnes nerušene užívajú majetky, domy, polia po svojich predkoch. Navrhli neuznať argumentáciu žalobcu a zotrvali na svojom odvolacom návrhu. 8. Žalobca v ostatnom vyjadrení vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaných, že nimi predložené rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 65/2022 a 8 Co 132/2023 predstavujú precedenčné rozhodnutia v analogických veciach. V prejednávanej veci bola žaloba zamietnutá z odlišných dôvodov, najmä pre údajne neexistujúce konfiškačné rozhodnutie a ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, čo sa v uvedených veciach neriešilo. Pripomenul, že proti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 8 Co 132/2023 žalobca podal dovolanie, keďže ho považuje za arbitrárne, nedostatočne odôvodňujúce odklon od ustálenej judikatúry a porušujúce právo žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd nesprávne posudzoval vecnú zákonnosť konfiškačného rozhodnutia, hoci v civilnom konaní možno skúmať len jeho prípadnú nulitu. Zopakoval svoje tvrdenie, že konfiškácia podľa nariadenia SNR č. 104/1945 nastávala ex lege, pričom konfiškačné rozhodnutia mali len deklaratórny charakter (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 65/2021). Nulita správneho aktu je výnimočná a viaže sa len na najťažšie vady; samotná nedostatočná identifikácia osoby ju nezakladá. Konfiškačné listiny z roku 1945 štandardne obsahovali iba meno a priezvisko, čo zodpovedalo dobovej praxi a požiadavkám vtedajšieho správneho poriadku. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je ustálená v tom, že duplicitný zápis vlastníckeho práva vždy zakladá naliehavý právny záujem na určovacej žalobe (2 Cdo 163/2005). Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí túto judikatúru nereflektoval. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý potvrdil, že konfiškácia majetku osôb zaradených do zoznamu vysídľovaných bola zákonná a viazaná na národnosť, pričom zaradenie do zoznamu zakladalo konfiškáciu aj bez osobitného rozhodnutia (I. ÚS 419/2014). Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. 9. Žalovaní v ostatnom vyjadrení poukázali na znenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikto nemôže byť diskriminovaný na základe príslušnosti k národnosti s tým, že prijatím Ústavy Slovenskej republiky dňa 1.9.1992 sa konfiškačné predpisy stali neúčinnými a nemôžu sa aplikovať. Konfiškačná legislatíva najmä nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. a Dekrét prezidenta č. 108/1945 Zb. stanovujú, že sa má v správnom dvojinštančnom konaní určiť pri každej dotknutej osobe, či spĺňa podmienky pre konfiškáciu. Takéto konania neprebehli, pretože v danom prípade ani neexistuje a

nebolo preukázané konfiškačné rozhodnutie proti poručiteľke. Tento výklad podľa nich potvrdzujú aj dobové judikáty R 73/1949, R 254/1950, R 220/1950, R 78/1951, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.12.1946, č. boh.A XXXX/XX potvrdzujú význam správneho konania v konfiškačných veciach a to postupom podľa vtedy platného správneho poriadku (vládne nariadenie č.8/1928). Iba takýto správny akt v dvojinštančnom konaní vrátane predvolania, doručenia završuje konfiškáciu. Takýto výklad v dobovej aplikačnej praxi jednoznačne vyvracia tézu o perfektnej konfiškácii ex lege bez potreby správneho konania o konfiškácii. Ak by to bolo tak, tak načo zákonodarca stanovil potrebu správneho konania? Keby to bolo tak, tak všetkým Maďarom a Nemcom v ČSR by bol odňatý všetok majetok iba na základe zákona. To sa však nestalo. Prevažnej väčšine Maďarov nebol majetok odňatý. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 21/2000 v dovolacom konaní vyslovil, že k zavŕšeniu konfiškačného procesu bolo potrebné vydať individuálne správne rozhodnutie o tom, že sú splnené podmienky konfiškácie. Správne rozhodnutie podliehalo inštančnému preskúmaniu. V praxi ale správne orgány väčšinou iba vydali konfiškačné rozhodnutie s nedostatočnou identifikáciou osoby, ku konaniu nepredvolávali dotknutú osobu, rozhodnutie nedoručovali a tým neumožnili odvolacie konanie. Právoplatnosť sa nevyznačovala. V našom prípade ale ani neexistuje platné konfiškačné rozhodnutie. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 379/2016 potvrdil, že konfiškačné účinky nemohli nastať bez existencie individuálneho rozhodnutia v správnom konaní. Poukázali tiež na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 132/2023, ktoré hovorí, že dôkazné bremeno preukázania tvrdení v konfiškačných veciach má štát a nie vlastník a vychádza zo správnej premisy, že štát disponuje všetkými archívmi a má možnosť jednak spravovať svoje vlastnícke nároky a jednak podložiť svoje tvrdenia. Uvádza tiež stanovisko ku právnej kvalite a platnosti konfiškačných rozhodnutí. Rozhodne nestačí ak sú v rozhodnutí uvedené len meno a priezvisko osoby a chýbajú dáta narodenia, rodné priezvisko, adresa, rodinný stav. Také rozhodnutie, v ktorom chýbajú tieto dôležité identifikačné údaje nemožno konvalidovať a dopĺňať chýbajúce údaje inými podpornými dôkazmi. Neurčitosť rozhodnutia spôsobuje jeho právnu neúčinnosť k čomu musí súd prihliadať bez toho, aby takéto konfiškačné rozhodnutie preskúmaval. K rovnakému názoru dospel aj Krajský súd v Bratislave aj v analogickej veci v konaní sp. zn. 4 Co 65/2022. Citované dva rozsudky odvolacieho súdu sa týkajú rozhodovania na tunajšom súde. Je žiadúca rovnaká výkladová prax. Účastník konania má právo na predvídateľnosť rozhodovania súdov. Od tejto praxe by sa súd nemal odkloniť ani v našom konaní. V tomto prípade neexistuje ani vadné ani iné konfiškačné rozhodnutie. O to viac musí platiť, že ho nemožno „nahradiť“ inými tzv. podpornými dôkazmi. Rozsudok ESĽP zo dňa 19.5.2020 v konaní č. XXXXX/XX v konfiškačnej veci Bosits c/a SR konštatoval, že s odstupom času sa už nemá používať konfiškačná legislatíva, ktorá aplikuje princíp kolektívnej viny, čo je v právnom poriadku EÚ neprípustné. V tomto prípade neexistuje konfiškačné rozhodnutie, ale štát napriek tomu chce uplatňovať konfiškačnú legislatívu 80 rokov po jej prijatí. Poukazovali aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.4.2026, ktorý potvrdil správnosť vyššie uvedeného rozsudku ESĽP, a to aj v rozpore s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci, lebo rozhodnutia ESĽP majú prednosť pred vnútroštátnou judikatúrou. Preskúmavané rozhodnutie Okresný súd Bardejov sp. zn. 1 C 33/2016 a Krajský súd Prešov sp. zn. 19 Co 29/2021 zamietli žalobu štátu proti Bositsovi s akceptáciou rozhodnutia ESĽP. 10. Ďalšie vyjadrenia sporových strán už predložené neboli. 11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne. 12. Predmetom prejednávanej veci je určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území L. bližšie špecifikovaných v žalobe, resp. vo výroku tohto rozhodnutia. V konaní nebolo sporné, že vlastnícke právo podľa výpisu z katastra nehnuteľností svedčí žalovaným v 1. až 4. rade, pričom titulmi nadobudnutia sú uznesenie o dedičstve č. k. 30 D 401/2017-95, Dnot 68/2018 zo dňa 23.5.2019 (v prípade nehnuteľností na LV č. XXXX), uznesenie bývalého Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 38D/171/2017, zo dňa 26.3.2018 (v prípade nehnuteľností na LV č. XXXX a č. XXXX.), kúpna zmluva V-XXXXX, zo dňa 10.1.2019 (v prípade nehnuteľností na LV č. XXXX) a kúpna zmluva V-XXX/XXXX, zo dňa 1.2.2019 (v prípade nehnuteľností na LV č. XXXX). Rovnako nebolo sporné ani to, že žalovaní v 1. až 4. rade sú potomkovia pôvodnej vlastníčky predmetných nehnuteľností O., ktorá sa v r. 1908 vydala za Y. a zomrela vo Viedni dňa X.X.XXXX. Spornou nebola ani skutočnosť, že nehnuteľnosti

vedené na liste vlastníctva č. XXXX a č. XXXX. nadobudli žalovaní v 2. a 4. rade na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi nimi a žalovanými v 1. a 3. rade. Žalobcovia svoj nárok opierali o tvrdenie, že predmetné nehnuteľnosti žalovaní nemohli platne nadobudnúť, nakoľko v presne nezistenom roku (v r. 1945-1948) malo dôjsť ku konfiškácii majetku O. R., rod. W.. Žalobca tvrdil, že ním predložené listiny túto skutočnosť dostatočným spôsobom preukazujú a nepredloženie konfiškačného rozhodnutia nie je právne významné, nakoľko táto skutočnosť sama osebe nie je spôsobilá účinky konfiškácie spochybniť. Zastávali názor, že konfiškácia nastala priamo a štát nadobudol predmetné nehnuteľnosti konfiškáciou podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. a mal za to, že hoci nepredložil konfiškačné rozhodnutie jeho existenciu preukázal inak, a to viacerými inými listinnými dôkazmi, pričom svoju argumentáciu oprel o judikatúru, podľa ktorej konfiškácia mohla nastať aj bez zachovania konfiškačného rozhodnutia, ak existujú nepriame dôkazy (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 52/1997 a 5 Cdo 71/2008, Krajský súd v Nitre sp. zn. 9 Co 51/2019 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.5.2016, sp. zn. 19 Co 922/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2020, sp. zn. 8 Cdo 68/2019 a Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 379/2016). Tvrdil tiež, že konfiškácia sa vzťahovala na celý majetok O. R., rod. W. bez ohľadu na katastrálne územie, a teda, ak bol konfiškovaný majetok v P. (historické pomenovanie obce G., ale aj K. a A.), musel byť konfiškovaný aj majetok v L. X. (kat. územie, kde sa nachádzajú predmetné nehnuteľnosti). Z predložených pozemnoknižných vložiek (ďalej len „PKV“) č. XXX, XXX, k. ú. P. podľa žalobcu jednoznačne vyplynulo, že došlo k zápisu zmeny vlastníka z pôvodnej vlastníčky O. R., rod. W. na Československý štát, ktorý v prípade PKV č. XXX, k. ú. P. určil prídelovou listinou prídelcom nehnuteľností na nej evidovaných. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca užíval predmetné nehnuteľnosti ako vlastník, pričom k irelevantnosti absencie zápisu zmeny vlastníka v pozemkovoknižnej vložke v prípadoch konfiškácie majetku odkázal na ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 4 Cdo 180/2009, zo dňa 31.1.2011, rozsudok Krajského súdu Trnava spis. zn. 25 Co 277/2018, zo dňa 20.4.2020, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 7Co/207/2019 zo dňa 28.10.2021, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2011, sp. zn. 4 Cdo 180/2009, nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 21.10.1998, sp. zn. III. ÚS 423/1997). Dôvodil, že predmetné nehnuteľnosti užívalo Poľnohospodárske družstvo L. X., pričom žalovaní (trvale žijúci v Maďarsku, resp. Nemecku) po smrti poručiteľky od roku 1955 tieto pozemky neužívali, neobhospodarovali a neochraňovali ako vlastník z pohľadu zásad trvalo udržateľného využívania poľnohospodárskej pôdy a jej obhospodarovania a ochrany, ale vykonával to žalobca a o zápise obnovy evidencie EKN parciel na O. R., rod. W. sa dozvedeli až po schválení ROEP v roku 2015 a až následne dňa 6.3.2017 podali návrh na dodatočné dedičské konanie. 13. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok zamietajúci žalobu a súvisiaci výrok o nároku žalovaných na náhradu trov konania (odvolaním nebol napadnutý výrok I., ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie v časti určenia, že žalobca má právo na vyplatenie primeranej náhrady za nehnuteľnosti vyvlastnené v k. ú. L. v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a o návrhu žalobcu na prerušenie konania). 14. Odvolací súd odvolacie námietky žalobcu, na rozdiel od súdu prvej inštancie stotožňujúc sa s jeho argumentáciou, zohľadnil a uznal. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní síce vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, avšak vec nesprávne právne posúdil, vychádzajúc z nesprávne vyhodnotenej dôkaznej situácie. Z vykonaného dokazovania mal preukázané vlastnícke právo žalovaných k predmetným nehnuteľnostiam tak, ako je uvedené aj v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia, ako aj tituly nadobudnutia a skutočnosť, že právnou predchodkyňou žalovaných bola O. R., rod. W., narodená v obci A. (dnes G.) a zomrelá v r. XXXX vo Viedni. Predmetom sporu je určenie, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností z dôvodu, že majetok menovanej bol predmetom konfiškácie v dôsledku prijatia tzv. „Benešových dekrétov,“ resp. nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie založil na závere, že právna predchodkyňa žalovaných v 1. a 3. rade (ako aj jej brat Y. W.) bola ako vlastník zapísaná v pozemkovej knihe v príslušných pozemnoknižných vložkách v katastrálnom území L. X., pričom v predmetných pozemnoknižných vložkách, ani v katastri nehnuteľností (evidencii nehnuteľností) nebola vyznačená ich konfiškácia. Stotožnil sa síce s tvrdením, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nie je možné považovať za rozhodnutie konštitutívne (nebolo

teda právnym titulom na prechod vlastníckeho práva), malo len charakter deklaratórny (deklarovalo, že podmienky na konfiškáciu majetku vo vlastníctve osoby nemeckej národnosti boli splnené) a teda, že majetok tejto konkrétne uvedenej osoby nemeckej národnosti bol dňom účinnosti tohto nariadenia, teda dňom 1.3.1945 skonfiškovaný. Stotožnil sa tiež s tvrdením, že konfiškačné rozhodnutia sa konfiškačnými komisiami nevydávali na konkrétny majetok, ale na konkrétnu osobu a konfiškácia sa vzťahovala na celý majetok danej osoby v rámci celej Slovenskej republiky bez ohľadu na to, či táto bola poznačená v pozemnoknižných vložkách. Podľa názoru odvolacieho súdu však nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, na základe ktorej dospel k záveru, že „nebolo žalobcom preukázané (predložené) vydanie konfiškačného výmeru (rozhodnutia) konfiškačnou komisiou vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovaných ako konkrétnej osobe o tom, či ju možno považovať za osobu nemeckej (alebo maďarskej národnosti)“ s odôvodnením, že takýmito rozhodnutiami nie sú ani predložené rozhodnutia ONV Šamorín z roku 1959, výmery o konfiškácii zo dňa 12.12.1946 a 18.3.1948 a ani potvrdenie Ľudového súdu Bratislava - vidiek. Súd prvej inštancie uzavrel, že ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktorou podmienkou bola aj existencia rozhodnutia konfiškačnej komisie o tom, ktorá konkrétna osoba bola osobou nemeckej národnosti, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno keď nepreukázal, že právna predchodkyňa žalovaných bola považovaná za osobu nemeckej národnosti, nakoľko o tom nepredložil príslušné rozhodnutie a nepreukázal ani, že bola presídlená (presťahovaná) do Maďarska. Opakovane síce konštatoval, že majetok podliehajúci konfiškácii podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR sa považoval za skonfiškovaný dňom 1.3.1945, pričom zápis konfiškácie v pozemkovej knihe nebol podmienkou nadobudnutia vlastníctva pozemku štátom a mal len deklaratórny význam a teda nadobudnutie vlastníctva pozemku štátom na základe citovaného nariadenia bolo výnimkou zo všeobecného intabulačného princípu, ktorý na území Slovenska platil až do 31.12.1950, avšak dospel k záveru, že ak následne mali štátne orgány povinnosť zapísať konfiškáciu majetku do príslušných pozemnoknižných vložiek podľa zákona č. 90/1947 Zb. a v prejednávanej veci k takémuto zápisu v pozemnoknižných vložkách nedošlo a nedošlo k tomu ani v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z. z tzv. ROEP, štát ako žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam titulom konfiškácie majetku právnej predchodkyne žalovaných preukázal. Hoci prisvedčil žalobcovi, že pri vypracovaní ROEP-u mohlo dôjsť v dôsledku nedostatočne zistených podkladov k chybám, kedy právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP nemusel zodpovedať skutočnému stavu a na riešenie takýchto pochybení je daná príslušnosť súdov v civilnom sporovom konaní tak, ako je tomu v prejednávanej veci, uzavrel, že nakoľko schválený register obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) je verejná listina potvrdzujúca pravdivosť toho, čo sa v ňom osvedčuje alebo potvrdzuje a ak nie je dokázaný opak, žalobca podľa neho neuniesol dôkazné bremeno ani v tomto smere (t. j., že tieto údaje nie sú správne). Odvolací súd preto zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky (aj žalobcom) predložené dôkazy, najmä žalobcom uvádzanú judikatúru a tvrdené skutočnosti ohľadom potreby preukázať samotné konfiškačné rozhodnutie (s uvedením správnych údajov, vydané správnym orgánom verejnej moci a riadne doručené) a na základe takto vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že na to, aby nastali účinky konfiškácie bolo nutné vydanie konfiškačného rozhodnutia, t. j. že právnym titulom prechodu vlastníckeho práva konfiškáciou mal byť právny akt a nie dekrét samotný, z dôvodu ktorého neuznal vlastnícke právo štátu z titulu konfiškácie aj na základe nepriamych dôkazov, bez zachovania konfiškačného rozhodnutia. Odvolací súd je totožne s argumentáciou žalobcu názoru, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi (označenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) z nich nesprávne vyhodnotil, že žalobe nemožno vyhovieť, lebo vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam právnej predchodkyni žalovaných nezaniklo z dôvodu konfiškácie jej majetku (ktorý následne mohol prejsť na nadobúdateľov titulom dedenia). I keď v konaní nebolo samotné konfiškačné rozhodnutie predložené, z predložených listín, vydaných viacerými subjektmi v súvislosti s majetkom právnych predchodcov žalovaných, túto skutočnosť jednoznačne konštatujú a potvrdzujú. Žalobca okrem iného poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 12/2014, v zmysle ktorého nemožno tým, že sa nepodarilo nájsť rozhodnutie o konfiškácii predpokladať, že orgány a úrady (konajúce postupom následným konfiškácii) paušálne v danom období nepostupovali v zmysle zákonnej úpravy, a teda že nemali v danom období k dispozícii relevantné konfiškačné rozhodnutie, ktoré navyše konfiškáciu len deklarovalo, keďže majetok bol konfiškovaný ku dňu 1.3.1945. V súhrne odvolací súd konštatuje, že žalobca dôvodnosť svojho nároku opieral v konaní pred súdom prvej inštancie o nasledovné listinné dôkazy: Dožiadanie Okresného národného výboru, technického referátu v Šamoríne zo dňa 20.10.1953;

Zoznam osôb, ktorých majetok bol konfiškovaný (výňatok) pre obec L. X.; Zoznam daňového úradu (prídely splácania, odoberaný majetok); Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov č. 4740/950, obec: L. X.; Výkaz nehnuteľného majetku (Oblastná úradovňa Osídľ. úradu Šamorín, č. hosp. jednotky XXX); Rozhodnutie Odboru poľnohospodárstva rady ONV v Šamoríne zn. Pôd X-XX/XX-XX-Dr.B., zo dňa 20.7.1959; Rozhodnutie Odboru poľnohospodárstva rady ONV v Šamoríne, zn. Pôd X-XX/II-XX. Dr.B., zo dňa 22.7.1959; List Odboru poľnohospodárstva rady ONV v Šamoríne, zn. Pôd X-XX/XX-XX-Dr.B., zo dňa 23.7.1959, Vec: Prepis nehnuteľností pre Ľudový súd, odd. pkn v Šamoríne; Usnesenie: predpripravená tlač Ľudového súdu v Šamoríne, odd. pkn, Uznesenie Ľudového súdu v BA-vidiek, čd XX/XX, zo dňa 3.júna 1960 s pečiatkami; Výpis z PKV vložky č. XX Pozemkovej knihy pre G. (A., K. S.); Výpis z PKV vložky č. XX Pozemkovej knihy pre G. (A., K. S.); Výpis z PKV vložky č. XX Pozemkovej knihy pre G.; odpoveď archívu Modra Č.U zo dňa 9.6.2022, overený Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov č. XXXX/XXX, k. ú. L. X.; PKV č. XXX v k. ú. P.; Zápisnica o zasadnutí predsedníctva SNR zo dňa 21.1.1946; Zápisnica o zasadnutí predsedníctva SNR o schválení zo dňa 29.1.1946; Uznesenie Ľudového súdu Bratislava - vidiek zo dňa 5.6.1960, čd XX/XX; Evidenčný hárok konfiškátov v k. ú. P./K.; rozhodnutie konfiškačnej komisie v sídle ONV v Šamoríne č. XXX/XXXX II. zo dňa 12.12.1946; žiadosť Krajskej vojenskej ubytovacej a stavebnej správy v Bratislave zo dňa 3.5.1960, č. j. XXXXX, výkaz pôdohospodárskych konfiškátov pre obec L. X.; PKV č. XXX, č. XXX a č. XXX v k. ú. P.. 15. Kľúčovým bolo podľa názoru odvolacieho súdu posúdenie, či konfiškácia majetku na základe citovaného nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. nastala aj bez zachovania konfiškačného (príp. iného) rozhodnutia, ak existujú nepriame dôkazy, pričom žalobca poukazuje v tomto smere na tieto rozhodnutia: rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 52/1997; sp. zn. 5 Cdo 71/2008; rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 51/2019 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 379/2016. Tieto rozhodnutia skutočne pripúšťajú nepriame preukazovanie konfiškácie. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal, že O. rod. W. spĺňala zákonné podmienky konfiškácie v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. a síce, že bola osobou nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorá aktívne podporovala okupantov. Žalobca tvrdil, že označenie „a/,“ či „nem“ v zozname vlastníkov či vysídlencov, ako aj samotné zaradenie do zoznamu vysídlencov dostatočným spôsobom preukazujú, že menovanej majetok podliehal konfiškácii z dôvodu, že bola považovaná za osobu nemeckej národnosti a v dôsledku toho bola vysídlená z územia Slovenskej republiky. Je síce pravdou, že uvedené jednoznačne nepreukazuje, že došlo v tomto prípade ku konfiškácii konfiškačnou komisiou majetku menovanej, avšak ide o viacero indícií (nepriamych dôkazov) konfiškácie, v dôsledku ktorej právna predchodkyňa žalovaných skutočne opustila územie Slovenskej republiky, keďže v roku 1955 mala evidované posledné bydlisko vo Viedni (Rakúsko). Z predložených listinných dôkazov (ktoré síce priamo nedokazujú konfiškáciu pôdohospodárskeho majetku) totiž vyplýva, že o konfiškácii majetku menovanej rozhodoval ONV ako nástupca, resp. náhradník konfiškačnej komisie a o vysídlení následne rozhodol osídľovací úrad podľa zákona č. 148/1947 Zb. Rozhodnutia ONV z roku 1959 sú síce prídelové a nie konfiškačné listiny a nenahrádzajú rozhodnutie konfiškačnej komisie, avšak nesporne sa týkajú už konfiškovaného majetku. Skutočnosť, že konfiškácia v prejednávanom prípade prebehla dokladá aj uznesenie Ľudového súdu z r. 1960 potvrdzujúci prídel konfiškovaného majetku jednému zo subjektov v zmysle novelizovaného § 6 citovaného nariadenia. V tomto smere je kľúčové aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 419/2014, ktorého závery potvrdili, že konfiškácia majetku osôb zaradených do zoznamu vysídľovaných bola zákonná, pričom konfiškácia bola viazaná na národnosť vysídľovanej osoby a nie na jej štátne občianstvo, pričom zaradenie do zoznamu vysídľovaných osôb zakladalo konfiškáciu bez potreby osobitného rozhodnutia. Ak teda z vykonaného dokazovania vyplynulo, že konfiškácia sa týkala majetku v G., je logické, že zasiahla aj majetok v L. X. (§ 1 ods. 1 a ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. v znení nariadenia SNR č. 64, zo dňa 14.5.1946). Žalobca predložil zároveň viacero listín preukazujúcich následné administratívne i faktické nakladanie štátu s pôdou v P. (G.), ako aj v L. X. a nie faktické užívanie predmetných nehnuteľností žalovanými. 16. Žalobca vo svojom odvolaní primárne namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). 17. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia

dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé sa vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Dôkazy (priame aj nepriame) hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisúdená hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné); k dôkazom, ktoré boli získané (zadovážené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak je na ich základe možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak však výsledky hodnotenia dokazovania vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú teda aj možnosť (väčšia či menšia pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nie je možné urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti. V takom prípade súd rozhodne v neprospech strany sporu, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. V posudzovanej veci súd prvej inštancie síce riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň aj správny právny predpis. Odvolací súd však dospel k záveru, že okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie sú dôvodné a sú spôsobilé zmeniť úvahu odvolacieho súdu oproti úvahe súdu prvej inštancie prezentovanej v napadnutom rozhodnutí. 18. Podľa názoru odvolacieho súdu bola dôvodná aj ďalšia odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je pritom činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval (vzhľadom na ustálenú právnu prax vyšších súdnych autorít) a zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 19. Ako už odvolací súd uviedol v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia, podstatným bolo posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu vzhľadom na absenciu „priameho,“ resp. samotného konfiškačného rozhodnutia, ak jeho nárok môžu preukazovať iné, tzv. nepriame dôkazy (indície). Spôsob hodnotenia priamych a najmä nepriamych dôkazov, ich posudzovanie a predovšetkým to, za akých okolností môžu nepriame dôkazy viesť k potvrdeniu dokazovanej skutočnosti výstižne obsiahol Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 26.6.2014, sp. zn. 21 Cdo 2682/2013. V odôvodnení okrem iného uviedol, že: „Skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné bez rozumných

pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). Za dôkazy, ktorých označením k preukázaniu svojich tvrdení plnia účastníci svoju dôkaznú povinnosť, môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými je možné zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb, notárske alebo exekútorské zápisy a iné listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame (indície). Priamym dôkazom je ten, ktorý priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť (napr. výpoveď svedka o dokazovanej skutočnosti, ktorú osobne videl). Nepriamym dôkazom je taký dôkaz, ktorý dokazuje skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňuje teda dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah (napr. výpoveď svedka o tom, že videl určitú osobu vchádzať do miestnosti, v ktorej sa nachádzala vec, ktorá jej vlastníkovi od tejto doby chýba). Zatiaľ čo súvislosť medzi priamym dôkazom a dokazovanou skutočnosťou je zrejmá, musí byť súvislosť medzi nepriamym dôkazom a skutočnosťou, ktorá je predmetom dokazovania, ešte len zisťovaná. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych dôkazov odlišná a môže sa aj ukázať, že pôvodný dojem o súvislosti nepriameho dôkazu s dokazovanou skutočnosťou bol vyvolaný len náhodilou zhodou okolností a že tento vzťah tu v skutočnosti nie je. Pretože každý nepriamy dôkaz hodnotený oddelene (bez súvislosti s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy viac výkladov o svojom význame, je jeho význam určený predovšetkým jeho miestom v rade iných nepriamych dôkazov, jeho vzťahom k týmto ďalším dôkazom a jeho súladnosťou s nimi. Z toho vyplýva, že nepriamy dôkaz sám osebe spravidla nevedie - vzhľadom k svojmu sprostredkovanému vzťahu ku skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania - k jej preukázaniu; výsledkom jeho hodnotenia v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi tvoriacimi systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi sebou aj s dokazovanou skutočnosťou, však takýto záver byť môže. Dôkazy (priame aj nepriame) hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisúdená hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné); k dôkazom, ktoré boli získané (zadovážené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak je na ich základe možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak však výsledky hodnotenia dokazovania vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú teda aj možnosť (väčšia či menšia pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nie je možné urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti. V takom prípade súd rozhodne - ako vyplýva z vyššie uvedeného - v neprospech účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.“ Najvyšší súd Českej republiky preto dospel k záveru, že skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi je možné mať za preukázanú, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). Pri preukazovaní tvrdenej skutočnosti len nepriamymi dôkazmi je potrebné každý takýto dôkaz hodnotiť v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi a uvážiť, či tieto dôkazy tvoria systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi sebou aj s dokazovanou skutočnosťou. Podľa názoru odvolacieho súdu mal v danom prípade prvoinštančný súd do procesu hodnotenia dôkazov zahrnúť všetky žalobcom predložené listinné dôkazy v ich súvislosti s ďalšími nepriamymi dôkazmi, ktorých pravdivosť z hľadiska ich pôvodu (snáď okrem rukou písaného zoznamu pozemkových daňovníkov, ktorý bol podľa žalovaných manipulovaný) žiadna zo strán nespochybnila.

20. S otázkou súvisiacou s existenciou rozhodnutia orgánu verejnej moci o konfiškácii v roku 1945 a nasl. je namieste poznanie priebehu konfiškácie, resp. pozemkovej reformy na území Slovenskej republiky z tohto obdobia. Z publikácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Nitre pod názvom: „PRACOVNÁ SKUPINA PRE POZEMKOVÚ REFORMU V B. Z. XXXX - XXXX (XXXX), autorky Mgr. Q. R. napríklad vyplýva: „Otázky vlastníctva pôdy sa po skončení druhej svetovej vojny riešili v troch etapách tzv. druhej pozemkovej reformy. V prvej etape sa konfiškácia pôdy vykonávala na základe nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Zb. n. z 27. februára 1945, neskôr novelizovaného nariadením SNR č. 104/1945 Zb. n. z 23. augusta 1945. V tejto etape povojnovej pozemkovej reformy sa zlikvidovalo súkromné pozemkové vlastníctvo osôb, ktoré boli národnostne a politicky proti ľudovodemokratickej Československej republike. Nastalo konfiškovanie a urýchlené rozdelenie pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj osôb označených za zradcov a nepriateľov slovenského národa. Skonfiškovaná pôda sa prideľovala za prístupnú náhradu jednotlivým maloroľníkom a rodinám poľnohospodárskych robotníkov vo výmere od 8 do 13 hektárov. Konfiškáciou sa na základe nariadenia č. 104/1945 Zb. z. zaoberalo Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Zmena nastala v máji 1946, keď Komunistická strana Československa vyslovila požiadavku pokračovať v pozemkovej reforme revíziou prvej pozemkovej reformy z rokov 1919 - 1920. Išlo o zavedenie takých zákonných opatrení, ktoré neboli vykonané a týkali sa vlastníctva pôdy. Na jeseň 1946 predložilo ministerstvo poľnohospodárstva návrhy šiestich zákonov, ktoré sa týkali revízie prvej pozemkovej reformy, zaknihovania prídelov pôdy, zamedzenia drobenia pôdy, sceľovania, poľovníctva a pomoci roľníkom pri plnení ich výrobného plánu. Nastúpila druhá etapa konfiškácie. Predošlé nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. n. sa novelizovalo nariadením SNR č. 64/1946 Zb. n., čím sa právomoc o konfiškácii pôdy a o rozhodovaní o tom, koho treba pokladať za Nemca, Maďara, zradcu a nepriateľa slovenského národa preniesla na konfiškačné komisie. Konfiškačná komisia sa zriaďovala v sídle okresného národného výboru, v obvode ktorého sa nachádzal pôdohospodársky majetok podliehajúci konfiškácii. V decembri 1947 bolo toto nariadenie novelizované nariadením SNR č. 89/1947 Zb. n. z 19. decembra 1947. Týmto krokom sa začala druhá etapa pozemkovej reformy. K tretej, poslednej etape pozemkovej reformy došlo po februári 1948. Stalo sa tak prijatím zákona č. 46/1948 Zb. n. o novej pozemkovej reforme. Počas niekoľkých mesiacov bola skonfiškovaná pôda, ktorá sa mala skonfiškovať už v druhej etape. Uvedeným zákonom sa zlikvidovalo veľké súkromné pozemkové vlastníctvo, ktoré u výkonných poľnohospodárov presahovalo 50 hektárov pôdy. Pôdu nad túto výmeru vykúpil za náhradu štát a časť z nej za náhradu prideľoval oprávneným uchádzačom. Konfiškačné komisie ukončili svoju činnosť 30. júna 1948 na základe nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. n. Pozemkovú reformu na Slovensku riadila samostatná sekcia „B“ Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Pôdohospodársky majetok sa konfiškoval podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj osôb označených za zradcov a nepriateľov slovenského národa. Výkon agendy pozemkovej reformy uskutočňovali miestne a okresné roľnícke komisie pri národných výboroch. Miestna roľnícka komisia vypracovala prídelový plán s návrhom prídelovej ceny, postúpila ho na schválenie okresnej roľníckej komisii pri okresnom národnom výbore, ktorá návrh schválila a na jeho základe vypracovala prídelový plán a návrh prídelových cien. V zmysle nariadenia SNR č. 4/1945 Zb. n. z 27. februára 1945 vznikli na Slovensku pracovné skupiny pre pozemkovú reformu ako výkonné orgány Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu (obežník Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu č. X. prez.). Do ich pracovnej náplne patrilo realizovanie pozemkovej reformy v im určených oblastiach a sídlach. Úlohou pracovných skupín bolo spolupracovať s roľníckymi komisiami pri národných výboroch, ako aj so zememeračskými strediskami. Usmerňovali ich činnosť a boli im nápomocní pri vyhotovovaní prídelových plánov. Taktiež disponovali vlastnou úradnou pečiatkou, používali vlastné registratúrne pomôcky (podacie protokoly a indexy).“ 21. Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb nemeckej národnosti. 22. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa

konfiškácii podliehajú aj podiely na pôdohospodárskom majetku (§ 2), ktorých vlastníkmi sú osoby uvedené v ods. 1. 23. Podľa § 1 ods. 4 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa pre posúdenie príslušnosti k nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúcim najmä jazyk užívaný v rodinnom styku, alebo príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po 29. septembri 1938, alebo priznanie národnosti pri niektorom sčítaní ľudu po roku 1929. 24. Podľa § 1 ods. 6 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 4) alebo za zradcov a nepriateľov slovenského národa (ods. 5), o tom, či účastinné a iné spoločnosti a právnické osoby spadajú pod ustanovenie ods. l písm. e/ alebo f/, ako aj o tom, či možno pripustiť výnimku podľa ods. 3, rozhodne Predsedníctvo Slovenskej národnej rady na návrh Povereníctva Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, podaný v dohode s Povereníctvom Slovenskej národnej rady pre veci vnútorné. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia rozhodnutím Predsedníctva Slovenskej národnej rady podľa ods. 6 považuje sa majetok takejto osoby za skonfiškovaný podľa ods. l alebo ods. 2 dňom účinnosti tohto nariadenia. Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa. 25. Podľa § 1 ods. 7 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia Slovenskej národnej rady č. 64, zo dňa 14. 5.1946 o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 5) alebo zradcov alebo nepriateľov slovenského a českého národa a Československej republiky (ods. 6), o tom, či účastinné a iné spoločnosti a právnické osoby spadajú pod ustanovenia ods. l písm. d/ alebo e/, ako aj o tom, či možno pripustiť výnimky podľa ods. 3 alebo 4, rozhodne najneskôr do konca roku 1946 konfiškačná komisia (v ďalšom texte - Komisia). 26. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konfiškácia prebiehala vo viacerých etapách, prvá v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa a druhá v zmysle nariadenia SNR č. SNR č. 64/1946 Zb. n., čím sa novelizovalo predošlé nariadenie a ktorým sa právomoc o konfiškácii pôdy a o rozhodovaní o tom, koho treba pokladať za Nemca, Maďara, zradcu a nepriateľa slovenského národa preniesla na konfiškačné komisie, ktorá sa zriaďovali v sídlach okresných národných výborov. Keďže ani podľa tejto novely sa konfiškácia neuskutočnila dôsledne, novelizovalo sa aj toto nariadenie, a to nariadením č. 89/1947 Zb. n. SNR zo dňa 19.12.1947. Tretia etapa konfiškácie tak započala účinnosťou tohto nariadenia dňa 14.1.1948. 27. Napriek tomu, že žalobca v spore nepredložil konfiškačné rozhodnutie vyhotovené príslušným orgánom verejnej moci, z ďalších žalobcom predložených listinných dôkazov je možné uzavrieť, že výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú prijať záver o pravdivosti skutočnosti, že majetok právnej predchodkyne žalovaných bol predmetom konfiškácie, keďže na základe vykonaného dokazovania je možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Je síce pravdou, že v dôsledku absencie konfiškačného rozhodnutia nie je možné ohraničiť presné časové obdobie, kedy malo dôjsť ku konfiškácii (ani v ktorej etape konfiškácie), avšak z vykonaného dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu vyplynulo, že majetok O. R., rod. W. podliehal (bez ohľadu na katastrálne územie) konfiškácii, keďže následné okolnosti svedčia o tom, že menovaná bola považovaná za osobu nemeckej národnosti a spolu s rodinou bola v úradných dokumentoch evidovaná ako vysídlenec, resp. ktorej majetok v dôsledku konfiškácie bol predmetom prideľovania pôdy subjektom uvedeným v ustanovení § 6 nariadenia č. 104/1945 Zb. n. SNR (vrátane jeho novelizovaného znenia v roku 1946). 28. Odvolací súd má za to, že žalobca, hoci nepredložil konfiškačné rozhodnutie konfiškačnej komisie vo vzťahu k O. R., rod. W. (právnej predchodkyni žalovaných v 1. a 3. rade), dostatočným spôsobom preukázal existenciu konfiškačného rozhodnutia inak, a to viacerými inými listinnými dôkazmi, ktoré sú opatrené dobovými pečiatkami vrátane pečiatok archívov osvedčujúcich pravosť a originálnosť týchto

listín a ktoré v spojitosti dostatočným spôsobom osvedčujú súlad medzi sebou a skutočnosťou, že majetok O. R., rod. W. bol predmetom konfiškácie. Podstatnými, i keď nepriamymi dôkazmi boli najmä: Evidenčný hárok konfiškátov k. ú. P./K. (G.), Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov č. XXXX/XXX, k. ú. L., Dožiadanie výpisu pre úradnú potrebu vydaného pre ONV technický referát v Šamoríne z 20.10.1953 s pečiatkou právoplatný konfiškát, ktoré v súhrne osvedčujú, že v roku 1946 bolo vydané konfiškačné rozhodnutie na O. R., rod. W. pod č. XXX/XXXX-II, ktorý dôkaz potvrdzuje aj listina pochádzajúca zo Štátneho okresného archívu v Pezinku z archívneho fondu ONV BA - vidiek, konfiškáty a prídely - G., kde pod bodom 20. je uvedený R. H. (konfišk. č. XXX/XXXX-II, písm. a/ národnosť nemecká) a pod bodom 29. je uvedená O. R. (č. konf. XXX/XXXX-II). Skutočnosť, že v prejednávanom prípade konfiškáciu vykonávala konfiškačná komisia v sídle ONV Šamorín preukazuje Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov č. XXXX/XXX k. ú. L. X. s prerazenou pečiatkou: Okresný národný výbor, finančný referát - učtáreň, Bratislava - okolie a dátum: 14.X.1950 (alebo 1951), osvedčený MV SR Štátny archív v BA, pracovisko Archív Modra, archívny fond: ONV Bratislava - vidiek, poľnohospodársky odbor pod signatúrou prídely a konfiškáty L.. Ďalšie dôkazy preukazujúce dokazujúcu skutočnosť sú Dožiadanie výpisu pre úradnú potrebu vydaného ONV technickým referátom v Šamoríne zo dňa 20.10.1953, na ktorom sú dobové pečiatky - dátumová pečiatka 20.Okt.1953, okrúhla pečiatka ONV Šamorín, hranatá pečiatka Ľudový súd a predovšetkým pečiatka „právoplatný konfiškát,“ ako aj PKV č. XXX, č. XXX a č. XXX v k. ú. P., ktorým predchádzali listiny: rozhodnutia ONV z roku 1959 v spojení s uznesením Ľudového súdu Bratislava - vidiek zo dňa 3.6.1960, čd. XX/XX, žiadosť Krajskej vojenskej ubytovacej a stavebnej správy v BA zo dňa 3.5.1960, č.j. XXXXX a Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov pre obec L. X., (v závere tejto listiny je deklarované, že majetok O. R., rod. W. bol konfiškovaný). Napokon žalobca predložil aj listinné dôkazy o tom, že O. R., rod. W. bola v Zozname osôb určených na vysídlenie podľa režimu Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z februára 1946 spolu s rodinou dcéry Pauly a zároveň vysídlenie menovanej osvedčuje aj Výkaz nehnuteľného majetku, v ktorom bola označená ako vysídlenec. Listiny: Rozhodnutie Odboru poľnohospodárstva rady ONV v Šamoríne zn. Pôd X-XX/XX-XX-Dr.B., zo dňa 20.7.1959, Rozhodnutie Odboru poľnohospodárstva rady ONV v Šamoríne zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959, List Odboru poľnohospodárstva rady ONV v Šamoríne, zn. Pôd X-XX/XX-XXDr.B., zo dňa 23.VII.1959, Vec: Prepis nehnuteľností pre Ľudový súd, odd. pkn v Šamoríne, Usnesenie: predpripravená tlač Ľudového súdu v Šamoríne, odd. pkn a Uznesenie Ľudového súdu v BA -vidiek, čd XX/XX zo dňa 3.6.1960 (opatrené úradnými pečiatkami) preukazujú, že v roku 1959 na základe rozhodnutí č. zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 20.VII.1959 a zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.VII.1959 vydaných ONV odborom poľnohospodárstva Ľudový súd Bratislava - vidiek povolil zápisy v pozemkovej knihe pre k. ú. P. (dnes G.). Tento súd ako pozemnoknižný súd tak rozhodol o tom, že v pozemkovej knihe bude prevedený zápis na základe rozhodnutia o vklade Čsl. štátu - ONV v Šamoríne, t. j. aj o prídele poľnohospodárskej pôdy bývalej vlastníčky O. R., rod. W. v k. ú. P., ktorým bola pôda pridelená do správy ONV v Šamoríne. Tieto rozhodnutia ONV z r. 1959 v spojení s uzneseniami Ľudového súdu Bratislava - vidiek boli podkladom pre vyznačenie vlastníckeho práva štátu v pozemkovej knihe pre k. ú. P. a aj súčasne organizácie, ktorá majetok spravuje. Žalobca teda preukázal, že zápisy v PKV č. XXX, XXX a XXX sa aj realizovali a uvedené dôkazy preukazujú, že štát nakladal s majetkom právnej predchodkyne žalovaných O. R., rod. W. nachádzajúcimi sa k. ú. P. (t. č. G.) ako konfiškovanými s poukazom na § 6 ods. 1 písm. e/ nariadenia SNR č. 104/1495 Sb. n. Z predložených pozemnoknižných vložiek č. XXX, XXX k. ú. P. je zrejmé, že došlo k zápisu zmeny vlastníka z pôvodnej vlastníčky O. R., rod. W. na Československý štát a z PKV č. XXX k. ú. P. vyplýva zároveň, že Československý štát prídelovou listinou určil prídelcov. Zásada, že konfiškácii podlieha celý majetok, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa nachádza, ostala v platnosti aj v čase vydania súdneho uznesenia Ľudového súdu Bratislava - vidiek k 3.6.1960. V máji 1960 Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa v Bratislave požiadala ONV odbor pôdohospodársky o pridelenie pozemkov (aj O. R., rod. W.) zapísaných v PKV č. XX v k. ú. P. Československému štátu - Ministerstvu obrany, nakoľko ide o skonfiškované nehnuteľnosti. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepredložil konfiškančné rozhodnutie, resp. rozhodnutie, ktoré by právnu predchodkyňu žalovaných označilo za osobu nemeckej národnosti, odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom žalobcu uznáva, že je potrebné prihliadnuť na všetky predložené listinné dôkazy, teda aj tie, ktoré túto skutočnosť preukazujú. Ide o výňatok zo zoznamu bývalých vlastníkov v k. ú. K. (G.) por. č. XXX a zoznam daňového úradu (prídely splácania, odoberaný majetok), v ktorých je v rámci národnosti uvedené písmeno „a/“, resp. „nem“ a ktoré záznamy preukazujú, že O. R., rod. W. bola považovaná za osobu nemeckej

národnosti, resp. že išlo o osobu nemeckej národnosti v zmysle § 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. V danom prípade je možné datovať prideľovacie konanie do druhej etapy konfiškácie (pozri bod 20., resp. 26. odôvodnenia tohto rozsudku), kedy prijatím zákona č. 90/1947 Zb. sa riešil aj tzv. pridelený majetok, kedy podľa ustanovenia § 2 ods. 2 prideleným majetkom bol aj skonfiškovaný nehnuteľný majetok, ktorý si ponechá alebo prevezme štát. Tomuto ustanoveniu korešponduje aj § 6 ods. 1 písm. e/, (resp. f/) nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n., ktorý upravoval, že poľnohospodársky majetok možno (okrem iných subjektov) prideliť do vlastníctva obciam a okresom na verejné ciele. Žalobca predložil výpis z evidenčného listu č. X, k. ú. L. X. s odôvodnením, že predmetné nehnuteľnosti užívalo Poľnohospodárske družstvo L. X., pričom žalovaní (žijúci v Maďarsku, resp. v Nemecku) po smrti poručiteľky v roku 1955 tieto pozemky neužívali, neobhospodarovali a neochraňovali ako vlastník. Je možné sa stotožniť s názorom žalobcu, že všetky uvedené dôkazy vzájomne súvisia a navzájom na seba nadväzujú. Aj podľa názoru odvolacieho súdu všetky predložené dôkazy dostatočným spôsobom preukazujú, že majetok právnej predchodkyne žalovaných podliehal konfiškačnému režimu a závery súdu prvej inštancie týkajúce sa absencie konfiškačného rozhodnutia konfiškačnej komisie z roku 1946 sú nesprávne a formalistické, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že majetok právnej predchodkyne žalovaných O. R., rod. W. ako osoby nemeckej národnosti bol predmetom konfiškácie a Československý štát s ním ďalej nakladal a v rámci pozemkovej reformy ho prideľoval subjektom v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. s cieľom obhospodarovania pôdy. Na základe uvedeného je tak potrebné uznať aj správnosť odvolacej argumentácie žalobcu týkajúcej sa prechodu vlastníckeho práva na žalovaných v 2. a 4. rade na základe kúpnych zmlúv uzavretých medzi nimi ako kupujúcimi a žalovanými v 1. a 3. rade ako predávajúcimi, keďže predmetom prevodov mal byť majetok, ktorý ich poručiteľka (právna predchodkyňa žalovaných) v čase smrti nevlastnila. Žalobca správne poukázal na závery rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 1 V Obdo 2/2020 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 17.5.2019, sp. zn. III. ÚS 309/2016, keď dôvodil, že žalované nehnuteľnosti (EKN parcely) neboli v čase smrti poručiteľky O. R., rod. W. v jej vlastníctve, pretože boli konfiškované, pričom konfiškácia sa vzťahovala na celý jej pôdohospodársky majetok (ako vyplýva najmä z PKV č. XXX, XXX a XXX v spojení s PKV č. XX, XX a č. XX, všetky v k. ú. P.) a skonfiškovaný majetok prešiel do vlastníctva Československého štátu k 1.3.1945, resp. neskorších prídelcov. V okamihu smrti právnej predchodkyne žalovaných dňa 3.5.1955 sporné parcely poručiteľka nevlastnila, neboli teda predmetom dedenia ani v pôvodnom dedičskom konaní vo Viedni. Žalovaní v 1. a 3. rade dosiahli zápis vlastníctva až po právoplatnom skončení dodatočného dedičského konania, t. j. 26.3.2018, avšak dovtedy neuplatňovali svoje vlastnícke nároky z titulu posledného zápisu vlastníka O. R., rod. W. pre PKV č. XXX, č. XXX, č.XXX a č. XXXX, k. ú. L. X., neučinili tak ani v dedičskom konaní v roku 1955 a ani v priebehu nasledujúcich rokov a o tom, že ich predchodkyni svedčil zápis v pozemkovej knihe sa dozvedeli až po zápise o schválení ROEP k. ú. L. X. v septembri 2015. Z časového hľadiska sa teda minimálne od roku 1955 do roku 2015, t. j. 60 rokov potomkovia O. R., rod. Klimm žiadnym spôsobom nezaujímali o dané parcely, čo žalovaní ani nerozporovali. Nebolo teda relevantné tvrdenie, či žalovaní v 2. a 4. rade boli alebo neboli dobromyseľní v čase nadobudnutia nehnuteľností. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a toto pochybenie malo za následok nesprávne rozhodnutie v predmetnej veci. Zo všetkých uvedených dôvodov mal teda odvolací súd za to, že je namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). 29. V zmysle zásady iura novit curia, odvolací súd neprihliadol na v ostatnom vyjadrení žalovaných uvedené rozhodnutia a ani na ich tvrdenia, že judikatúra, resp. doterajšia rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít, či rozhodnutie vo veci Bosits c/a SR zabraňuje aplikácii konfiškačnej legislatívy, ktorá aplikuje princíp kolektívnej viny, čo je v právnom poriadku Európskej únie neprípustné. Podľa tlačovej správy publikovanej dňa 19.5.2020 na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky „V prípade Bosits v. Slovenská republika bol sťažovateľ žalovaným v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V pozadí súdneho konania bola skutočnosť, že správny orgán na základe ROEP v roku 2000 opätovne zapísal do katastra nehnuteľností ako vlastníkov pozemkov predkov sťažovateľa, ktorým boli tieto pozemky skonfiškované na základe nariadenia vlády z roku 1945. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, ktoré pozemky obhospodarovali takmer sedem desaťročí, podali proti sťažovateľovi žalobu a domáhali sa určenia, že vlastníkom pozemkov je štát. Súdy na dvoch stupňoch žalobu zamietli. V septembri 2015 však Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom právoplatné rozsudky nižších súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené. Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý nálezom z marca 2017 rozhodol, že právo sťažovateľa porušené nebolo. Ústavný súd konštatoval, že v tomto prípade bol najvyšší súd povinný zasiahnuť do názorového excesu vysloveného súdmi nižšieho stupňa, ktoré sa arbitrárne zhostili skúmania podmienok konfiškácie predmetných nehnuteľností. V sťažnosti podanej na ESĽP sa sťažovateľ odvolával na článok 6 Dohovoru a tvrdil, že neexistovali okolnosti podstatného a presvedčivého charakteru, ktoré by odôvodňovali odchýlenie sa od princípu nezrušiteľnosti právoplatne rozhodnutej veci. ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentmi vlády, ktorá s odvolaním sa na rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu tvrdila, že zrušenie právoplatných rozsudkov okresného súdu a krajského súdu v tomto prípade bolo nevyhnutné z dôvodu rešpektovania princípu právnej istoty. Zo strany okresného súdu a krajského súdu došlo k závažnému pochybeniu, pretože svojimi rozhodnutiami v podstate zasiahli do desaťročia existujúceho právneho stavu a do právoplatnosti pôvodne vydaných právoplatných rozhodnutí z rokov 1946 a 1947 a tým princíp právnej istoty porušili. ESĽP sa však odvolal na princípy vyslovené v tejto súvislosti už v rozsudku DRAFT-OVA a. s. v. Slovenská republika a usúdil, že záver najvyššieho súdu o tom, že nižšie súdy nesprávne posúdili nadobudnutie účinkov konfiškácie, podľa neho nenasvedčuje tomu, že v konaní sa vyskytli vady zásadného významu pre súdny systém, ktoré by v zmysle jeho judikatúry odôvodňovali zrušenie právoplatného rozsudku. Tiež poukázal na to, že štát bol účastníkom konania a mohol v jeho priebehu predložiť všetky podstatné argumenty, vrátane tých, ktoré neskôr využil generálny prokurátor. Za týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie slúžilo skôr ako ďalšie odvolanie. Rozhodol o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru.“ Odvolaciemu súdu preto nie je zrejmá žiadna podstatná okolnosť (nielen vo veci Bosits c/a SR), ktorá by „zakazovala aplikáciu konfiškačnej legislatívy,“ resp. bránila prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré (ako prízvukujú aj žalovaní) sú v prejednávanej veci rozdielne. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodovaním aj v prejednávanom prípade súd „len“ deklaruje dobovú aplikáciu vtedy platných a účinných právnych predpisov, pričom jeho úlohou je posúdiť, či formálne nedostatky v zápisoch v katastri nehnuteľností (resp. v pozemnoknižných vložkách) majú za následok, či vlastnícke právo k predmetným pozemkom bolo/nebolo predmetom konfiškácie a zostalo/nezostalo pôvodnému vlastníkovi (právnej predchodkyni žalovaných). 30. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008]. 31. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom a to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 32. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 a § 396 ods. 2 C.s.p. zmenil a o celkových trovách konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 C.s.p. rozhodol tak, že plne úspešnej strane sporu, strane žalujúcej priznal voči neúspešnej strane žalovaných nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

33. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).