{"guid": "7a5e2f3d-8d8a-404b-8fd5-46d3158f6716:0b532f35-517a-47ac-a3d4-c8102108e6e2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1", "spisova_znacka": "15Co/1/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/1/2023 z 29. 7. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. júla 2026, sp. zn. 15Co/1/2023, ECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1", "identifikacne_cislo": "1219205153", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Zita Leimbergerová", "sudca_id": 1532, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-zita-leimbergerova-1532", "datum_vydania": "2026-07-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0b532f35-517a-47ac-a3d4-c8102108e6e2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/1/2023\n1219205153\n29. 07. 2026\nMgr. Zita Leimbergerová\nECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika\nkonajúca prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu, IČO : 17 335 345, Bratislava, Búdkova 36,\nzastúpený spoločnosťou: AKJK s.r.o., IČO: 50 112 252, Nové Mesto nad Váhom, Športová 39, v mene\nktorej koná JUDr. Jakub Križan, proti žalovaným: X. T.I. Y. Q. H., B. J. XX.XX.XXXX, U. D. XX, XXXX T.,\nT., X. T. H., B. J. X.X.XXXX, T.S. XX-XX, XXXXX X., B., X. G. K., B. J. XX.X.XXXX, K. D. XX, XXXX T.,\nT., X. G. K., B. J. XX.X.XXXX, K. D. XX, XXXX T.G., T., všetci zastúpení advokátom: JUDr. Tomáš Plank,\nBratislava, Nám. slobody 10, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu\nproti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 13. októbra\n2022, č. k. 52C/61/2019-561, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 13. októbra\n2022, č. k. 52C/61/2019-561 vo výroku II. m e n í tak, že u r č u j e , že nehnuteľnosti v katastrálnom\núzemí L. X., obec Bratislava - m.č. L. X. zapísané\n- na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha\no\nvýmere 9482 m2 v 1/1;\n- na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha\no\nvýmere 4447 m2, ako CKN parcela č. XXXX/XX ostatná plocha o výmere 1795 m2 a ako EKN parcela\nč. XXXX, orná pôda o výmere 31 m2 v 1/1;\n- na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha\no\nvýmere 6423 m2 a ako CKN parcela č. XXXX/XX ostatná plocha o výmere 127 m2 v 1/1;\n- na liste vlastníctva č. XXXX ako EKN parcela č. XXXX orná pôda o výmere 3870 m2 ako EKN parcela\nč. XXXX orná pôda o výmere 3715 m2 a ako EKN parcela č. XXXX orná pôda o výmere 11355 m2 pod\nB. 2 v spoluvlastníckom podiele 1/2;\n- na liste vlastníctva č. XXXX ako EKN parcela č. XXX, orná pôda o výmere 3046 m2, ako EKN parcela\nč. XXX/X, orná pôda o výmere 2118 m2 a ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 17354 m2 v\n1/1, s ú vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového fondu.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu\n100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.10.2022, č. k. 52C/61/2019-561, vo výroku I. zastavil konanie\nv časti určenia, že žalobca má právo na vyplatenie primeranej náhrady za nehnuteľnosti vyvlastnené v\nk. ú. L. X. v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a o návrhu žalobcu na prerušenie konania;\nvo výroku II. žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalovaným v 1. až 4. rade proti žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby podanej na súd dňa 25.9.2019, ktorou\n\nsa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam i v katastrálnom území L. X., obec\nBratislava - m.č. L. X., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná\nplocha o výmere 9482 m2 v 1/1, na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná\nplocha o výmere 4447 m2, ako CKN parcela č. XXXX/XX ostatná plocha o výmere 1795 m2 a ako EKN\nparcela č. XXXX, orná pôda o výmere 31 m2 v 1/1, na liste vlastníctva č. XXXX ako CKN parcela č.\nXXXX/XX, ostatná plocha o výmere 6423 m2 a ako CKN parcela č. XXXX/XX ostatná plocha o výmere\n127 m2 v 1/1, na liste vlastníctva č. XXXX ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 3870 m2\nako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 3715 m2 a ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o\nvýmere 11355 m2 pod B. 2 v spoluvlastníckom podiele 1/2-ica a na liste vlastníctva č. XXXX ako EKN\nparcela č. XXX, orná pôda o výmere 3046 m2, ako EKN parcela č. XXX/X, orná pôda o výmere 2118\nm2 a ako EKN parcela č. XXXX, orná pôda o výmere 17354 m2 v 1/1. Žalobu odôvodnil tým, že v\nkatastri nehnuteľností sú ako vlastníci sporných parciel zapísaní žalovaní a táto skutočnosť obmedzuje\nžalobcu vo výkone jeho práv ako vlastníka sporných parciel. Žalobca nikdy nepreviedol vlastnícke\nprávo\nk sporným parcelám od ich nadobudnutia na niekoho iného, napriek tomu\nnie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako ich vlastník. Uviedol, že má naliehavý právny záujem na\nurčení vlastníckeho práva, nakoľko žalovaní aj keď sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci\nžalovaných parciel, v skutočnosti ich vlastníkmi nie sú. Podanou žalobou na určenie vlastníckeho práva\nsa podľa žalobcu môže odstrániť právna neistota v jeho postavení\na\nzosúladiť stav v katastri nehnuteľností so stavom právnym. Skonštatoval, že k podaniu určovacej žaloby\ndošlo z dôvodu nesprávneho zápisu ROEP-u v k. ú. L. X. na základe rozhodnutia Okresného úradu\nBratislava, katastrálneho odboru C-X/XXXX/ROEP L. X. zo dňa 6.8.2015 týkajúceho sa nehnuteľností\nvo vlastníctve pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky O. R., rod. W., ktorá bola sestrou Y. W. (syna H. a\nT., rod. K.). V rámci vykonania ROEP došlo k zápisu vlastníckeho práva pôvodných pozemnoknižných\nvlastníkov Y. W. (syna H. a T., rod. K.) a jeho sestry O. R., rod. W. (bez uvedenia ďalších bližších\nidentifikačných údajov) vedených doposiaľ iba v pozemkovej knihe do evidencie katastra nehnuteľností,\na to do listov vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX a XXXX, pre k. ú. L. X. (stav k 1.10.2015). Správny\nzápis na liste vlastníctva č. XXXX ohľadom vlastníčky má byť O. R., rod. W. (nie O. W., rod. R.).\nNesprávnosť zápisu ROEP týkajúca sa pôvodnej vlastníčky O. R., rod. W. bola spôsobená tým, že\nspracovateľ a následne aj schvaľovateľ ROEP nezohľadnil všetky dostupné relevantné písomné údaje,\nnapriek tomu, že povinnosťou spracovateľa ROEP bolo zozbierať všetky dostupné údaje o pozemkoch,\nprávnych vzťahoch k nim, a to najmä z archívov a iných relevantných zdrojov (§ 1 ods. 1 a § 6 zákona\nč. 180/1995 Z.z.). Žalobca zistil, že majetok O. R., rod. W., bol po II. svetovej vojne skonfiškovaný a\nuvedená osoba bola vysídlená z územia Československa. V katastrálnom území L. X. ako aj v okolitých\nobciach žilo veľa Nemcov a Maďarov, ktorým boli po II. svetovej vojne konfiškované majetky v zmysle\nnariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku\nNemcov, Maďarov, ako aj zradcov\na nepriateľov slovenského národa, pričom podľa\n§ 1 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ cit. nariadenia sa\ns okamžitou platnosťou a bez náhrady\nkonfiškuje pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo\nvlastníctve: osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť, osôb maďarskej národnosti bez\nohľadu na štátnu príslušnosť a zradcov a nepriateľov slovenského a českého národa a Československej\nrepubliky akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti. Žalobca uviedol, že vykonal lustrácie na existenciu\nkonfiškačného rozhodnutia v Štátnom archíve Modra, Štátnom archíve Šaľa, Štátnom archíve Bratislava\na v Slovenskom národnom archíve, pričom konfiškačné rozhodnutie na osobu O. R., rod. W. nebolo\nnájdené. Získal však listiny, ktoré podľa jeho názoru nepochybne preukazujú, že majetok O. R., rod.\nW. bol riadne\na právoplatne skonfiškovaný. K žalobe pripojil dožiadanie\nOkresného národného výboru, technického referátu v Šamoríne zo dňa 20.10.1953, ktorý žiada ľudový\nsúd, pozemnoknižné oddelenie o zaslanie výpisu pozemnoknižných vložiek na meno R. O., rod. W.,\npričom, na dokumente sa nachádza pečiatka „právoplatný konfiškát,“ zoznam osôb, ktorých majetok\nbol konfiškovaný (výňatok) pre obec L. X., ktorý podľa názoru žalobcu nezameniteľne identifikuje osobu\nO. R., rod. W. ako osobu, ktorá bola vysťahovaná a jej majetok bol skonfiškovaný. Pod poradovým č.\nXXX je uvedená O. W., v kolonke „pomer k hlave rodiny“ je uvedené, že išlo o svokru, narodenú v\nroku XXXX. Pod poradovým č. XXX je uvedená L., rod. W., manželka hlavy rodiny (Y. Y.), nar. v roku\nXXXX. Išlo teda o dcéru O. R., rod. W., pod poradovým č. XXX a č. XXX sú uvedené deti hlavy rodiny\n(Y. Y.) a jeho manželky L., a to syn Y., nar. XXXX a dcéra T., nar. XXXX. Vyššie uvedené skutočnosti,\nt. j. príbuzenské a rodinné väzby O. R., rod. W. ďalej preukazujú aj ďalšie doklady: rodný list O. W.,\nnar. XX.XX.XXXX, ktorej rodičmi boli H. W. a T. W., rod. K. (dokument je citovaný v bode 6 rozsudku\nV ktorý je prílohou tejto žaloby) a sobášny list O. W. a Y. R. z roku 1908 (dokument je citovaný v bode\n7. rozsudku V ktorý je prílohou tejto žaloby) a rodný list L., nar. XXXX, kde je uvedené, že jej matkou\n\nbola O. W.. Žalobca poukazoval na to, že uvedená identifikácia O. W. a jej rodinných a príbuzenských\nvzťahov korešponduje s uznesením o dedičstve č. 38D 171/2017 z 26.3.2018 po O. R., rod. W., resp.\ns uznesením o dedičstve č. 30D 401/2017 z 23.5.2019 po Y. W., bratovi O. R., rod. W.. Z uvedených\ndedičských rozhodnutí tiež vyplýva, že O. R., rod. W., sa narodila v roku XXXX, zomrela v roku XXXX,\nmala dcéru L., ktorá sa vydala za manžela s priezviskom Y. a mali deti Y. a T.. Na margo nepredloženia\nkonfiškačného rozhodnutia na osobu O. R. rod. W. žalobca odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 71/2008. Vzhľadom na skutočnosť, že predložil zoznam osôb, ktorých\nmajetok bol konfiškovaný (výňatok) pre obec L. X., na ktorom sa nachádza O. R., rod. W., spoľahlivo\nidentifikovaná rodinnými vzťahmi a na dožiadanie Okresného národného výboru, technického referátu\nv Šamoríne zo dňa 20.10.1953 pre Ľudový súd, pozemnoknižné oddelenie v Šamoríne na osobu R.\nO., rod. W., s uvedením, že ide o právoplatný konfiškát je nepochybné, že majetok tejto osoby bol\nprávoplatne skonfiškovaný. Dodal, že ak by bol spracovateľ ROEP-u mal k dispozícii vyššie predložené\narchívne listiny preukazujúce konfiškáciu majetku O. R., rod. W., mali byť nehnuteľnosti v jej vlastníctve\nv rámci ROEP zapísané ako vlastníctvo Slovenskej republiky, s tým, že správcom týchto nehnuteľností\nje v zmysle platnej legislatívy Slovenský pozemkový fond. Upresnil, že nakoľko Y. W. zomrel, podľa\nrozsudku HPs X/XXXX v I. svetovej vojne dňa XX.X.XXXX ako slobodný a bezdetný, dedičkou jeho\nmajetku sa stala podľa uznesenia\n30 D 401/2017 jeho sestra T. R., rod. W..\nDedičstvo po Y. W., ktoré tvorí CKN parcela č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 9482 m2, vedená\nna liste vlastníctva\nč. XXXX, nadobudla dedička O. R., rod. W., smrťou poručiteľa a\nbola jeho vlastníčkou až do okamihu skonfiškovania jej celého majetku v zmysle nariadenia č. 104/1945\nSb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,\nako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, t. j. do 1.3.1945. O. R., rod. W., treba považovať za\nvlastníčku CKN parcely č. XXXX/XX (LV. XXXX) bez ohľadu na skutočnosť, že ako vlastník predmetnej\nnehnuteľnosti bol v čase konfiškácie\nv pozemkovej knihe vedený jej brat Y. W., ktorý zomrel\nv roku XXXX, teda „de iure“ v čase konfiškácie už táto osoba nemala právnu subjektivitu a prípadné\nkonfiškačné rozhodnutie vydané na jeho osobu by ani nemalo právne účinky konfiškácie. Po zápise\nROEP v katastri nehnuteľností pre k. ú. L. X. týkajúcich sa vlastníctva konfiškovaných nehnuteľností O.\nR., rod. W. (LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX)\na nehnuteľnosti formálne zapísanej\nna slobodného a bezdetného brata O. R., rod. W., Y. W. (LV č. XXXX) došlo k vykonaniu dedičských\nkonaní po uvedených osobách sp. zn. č. 38D171/2017, zo dňa 26.3.2018, resp. sp. zn. č. 30D 401/2017\nz 23.5.2019, v ktorých boli žalované nehnuteľnosti prededené na dedičov, a to na žalovanú v 1. rade a\nna žalovaného v 3. rade. Podľa žalobcu žalovaní 1. a 3. nemohli zákonne nadobudnúť vlastnícke právo\nk žalovaným nehnuteľnostiam z titulu univerzálnej sukcesie (§ 460 Občianskeho zákonníka), nakoľko\nsama poručiteľka O. R., rod. W., v čase svojej smrti (X.X.XXXX) nebola nositeľom tohto vlastníckeho\npráva, keďže nehnuteľnosti sa stali z titulu ich konfiškácie vlastníctvom čsl. štátu k 1.3.1945 Žalobca\nďalej tvrdil, že dedičia po Y. W. a O. R., rod. W. (žalovaní v 1. a 3. rade) odpredali na základe kúpnych\nzmlúv žalované nehnuteľnosti na listoch vlastníctva č. XXXX a č. XXXX žalovanému v 2. rade, resp.\nžalovanému v 4. rade. Nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva č. XXXX, a to S. parcela č. XXXX/XX\na nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva č. XXXX ako zbytková časť pôvodnej EKN parcely č. XXXX,\nt. j. CKN parcela č. XXXX/XX a CKN parcela č. XXXX/XX v sumárnej výmere 6550 m2, sú naďalej vo\nvlastníctve dedičov po Y. W. a O. R., rod. W.. Z uvedeného dôvodu určovacia žaloba smeruje aj voči\npôvodným dedičom (žalovaným v 1. a 3. rade). Namietol aj platnosť nadobudnutia vlastníckeho práva\nžalovaných v 2. a 4. rade na základe uvedených kúpnych zmlúv, ktoré žalobca považoval za neplatné\nprávne úkony. Dal do pozornosti, že na niektorých z uvedených parciel je plánovaná výstavba diaľnice\nD4 Y. - N. U., preto existuje predpoklad vyvlastnenia uvádzaných CKN parciel\nv prospech\nNárodnej diaľničnej spoločnosti, a.s., pričom náhrada za vyvlastnené pozemky počas súdneho konania\no určenie vlastníckeho práva v zmysle príslušných právnych predpisov upravujúcich vyvlastnenie bude\nodovzdaná Slovenskému pozemkovému fondu. Preto sa eventuálne, ak dôjde počas súdneho konania k\nvyvlastneniu CKN parciel č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX v prospech Národnej\ndiaľničnej spoločnosti, a.s., na základe právoplatného rozhodnutia o vyvlastnení, domáhal určenia, že\ntieto nehnuteľnosti sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového fondu,\nako aj určenia, že žalobca má právo na vyplatenie primeranej náhrady za nehnuteľnosti vyvlastnené\nv k. ú. L. X. v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s.\n2. Súd prvej inštancie právne odôvodnil napadnutý rozsudok ustanoveniami § 123,\n§\n126 ods. 1 a § 486 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 písm. a), ods. 3, ods. 4, ods. 7, ods. 10, § 27\nnariadenia Slovenskej národnej rady č. 104, zo dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní\na\nurýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov\na\n\nnepriateľov slovenského národa, v znení nariadenia Slovenskej národnej rady č. 64 zo dňa 14.5.1946\n(ďalej len „nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR“), § 1 ods. 1\nbod 2., § 3 ods. 1 bod 2. zákona č. 90/1947 Sb. o provedení knihovního pořádku stran konfiskovaného\nnepřátelského majetku a o úpravě některých právních poměrů vztahujících se na přidělený majetek\n(ďalej len „zákon č. 90/1947 Sb.“), § 1 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, ods. 5, ods. 6 a ods. 7 zákona č.\n180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej len „zákon č.\n180/1995 Z. z.“) a § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych\na iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „katastrálny zákon“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že\ns poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie dospel z záveru, že žaloba\nžalobcu voči žalovaným nie je dôvodná. Uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že právnym\npredchodcom (poručiteľom) žalovaných v 1. a 3. rade bola O., rodená W., narodená dňa XX.XX.XXXX\na zomrelá dňa X.X.XXXX, naposledy bytom vo P.. Ďalej nebolo sporné, že po vykonaní ROEP a zápise\núdajov ROEP do katastra nehnuteľností došlo na notárskom úrade JUDr. L. W. k dedičskému konaniu\npo tejto poručiteľke pod sp. zn. 38 D 171/2017, Dnot 23/2017, v ktorom žalovaní v 1. a 3. rade nadobudli\ndedením spoluvlastnícke podiely k sporným nehnuteľnostiam. Rozhodnutie bolo\nv dedičskom\nkonaní vydané dňa 26.3.2018 a nadobudlo právoplatnosť dňa 26.3.2018. Na jeho základe došlo k zápisu\nvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v prospech žalovaných v 1. a 3.\nrade. V konaní nebolo tiež sporné, že žalovaní v 1. a 3. rade odpredali na základe predložených kúpnych\nzmlúv a rozhodnutí katastra nehnuteľností\no povolení vkladu niektoré žalované nehnuteľnosti\nna listoch vlastníctva č. XXXX a č. XXXX žalovanému v 2. a 4. rade, ktorí sú v súčasnosti vedení ako\nich vlastníci v katastri nehnuteľností. Vo vzťahu k žalovaným v 2. a 4. rade súd prvej inštancie uviedol,\nže títo nadobudli predmetné sporné nehnuteľnosti na základe kúpnych zmlúv od dedičov žalovaných v\n1. a 3. rade, ktorým bolo dedičstvo potvrdené právoplatným rozhodnutím v dedičskom konaní, pričom\npoukázal na ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka. Žalobca vo vzťahu k žalovaným v 2. a 4. rade\nani netvrdil, žeby títo pri nadobúdaní sporných nehnuteľností neboli dobromyseľní. Žalobca poukazoval\nna zásadu nemo plus iuris a neplatnosť kúpnych zmlúv uzatvorených medzi žalovanými 1. a 3. rade\na 2. a 4. rade, nakoľko dedičia ako predávajúci nemohli nadobudnúť vlastnícke právo dedením, keďže\nim v čase smrti poručiteľky nepatrilo. Prvoinštančný súd\nk tomu konštatoval, že\nvýnimky zo zásady nemo plus iuris, ktoré uprednostňujú ochranu dobromyseľného nadobúdateľa sú\ntaxatívne upravené v právnom poriadku Slovenskej republiky a medzi ne patrí aj ustanovenie § 486\nObčianskeho zákonníka. Preto uzavrel, že nie je možné ani v prípade, žeby dedičia (žalovaní v 1.\na 3. rade) neboli oprávnení dedičia po tom, čo došlo k prevodu vlastníckeho práva na iné subjekty\n(žalovaných 2. a 4. rade), ktoré boli dobromyseľné, považovať takéto prevody a uzatvorené kúpne\nzmluvy za neplatné. Ak došlo\nk prevodu vlastníckeho práva na žalovaných v 2. a 4.\nrade, títo sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností a nie je možné im toto vlastnícke právo odňať\nna základe tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaní v 1. a 3. rade neboli oprávnení dedičia, t. j. že nikdy\nnenadobudli vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam dedením bez ohľadu na rozhodnutie v dedičskom\nkonaní o potvrdení dedičstva a s poukazom na zásadu nemo plus iuris. V tejto súvislosti konajúci\nsúd poukázal okrem uvedenej platnej právnej úpravy aj na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 1 V Obdo 2/2020. S poukazom na uvedené preto\nžalobu na určenie vlastníckeho práva žalobcu vo vzťahu k sporným pozemkom voči žalovaným v 2. a\n4. rade ako nedôvodnú zamietol. Ďalej dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalovaní\n1. a 3. rade sú v súčasnosti zapísanými vlastníkmi zvyšných sporných nehnuteľností v katastrálnom\núzemí L. špecifikovaných v žalobe, okrem tých, ktoré nadobudli na základe kúpnych zmlúv žalovaní 2.\na 4. rade. Právna predchodkyňa žalovaných v 1. a 3. rade (ako aj jej brat Y. W.) bola ako vlastník\nzapísaná v pozemkovej knihe\nv príslušných pozemnoknižných vložkách\nv k. ú. L. X. a v predmetných pozemnoknižných vložkách a ani v katastri nehnuteľností (evidencii\nnehnuteľností) nebola vyznačená ich konfiškácia. Žalobca v spore uvádzal, že vo vzťahu k prechodu\nvlastníckeho práva k žalovaným parcelám na štát nepredložil konfiškačné rozhodnutie voči právnej\npredchodkyni žalovaných 1. a 3. (výmer o konfiškácii), avšak to nie je ani právne významné, nakoľko\ntáto skutočnosť sama osebe nie je spôsobilá účinky konfiškácie spochybniť, lebo tá nastala priamo\na štát nadobudol predmetné nehnuteľnosti konfiškáciou podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č.\n104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,\nako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia č. 64/1946 Sb., ktorým sa nariadenie\nč. 104/1945 menilo. Dátum nadobudnutia vlastníckeho práva je v súlade s § 1 ods. 10 nariadenia č.\n104/1945 Sb. ku dňu 1.3.1945. Štát sa stal vlastníkom žalovaných nehnuteľností okamihom konfiškácie.\nKonfiškácia v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. bola verejnoprávnym opatrením, na základe ktorého\nštát originálnym spôsobom nadobudol vlastníctvo vecí osôb ňou postihnutých, a to bez ohľadu na\n\nintabulačný princíp. Konfiškácia majetku nastala ex lege a tiež ex tunc, preto rozhodnutie správneho\norgánu o tom, že podmienky konfiškácie boli v každom prípade splnené, nebolo potrebné. Riešenie\ntejto otázky do súdnej právomoci nepatrilo, lebo to bolo v tom čase zverené výlučne do kompetencie\npríslušných administratívnych orgánov. Pokiaľ žalovaní spochybňujú samotnú konfiškáciu, nepredložili\ndôkaz o tom, žeby v danom čase uplatnili opravné prostriedky proti konfiškácii (tzv. dekonfiškácia alebo\ntzv. odkonfiškácia alebo napríklad uznesenie o výmaze konfiškácie), nepredložili žiaden dôkaz, že k\ntakejto konfiškácii nedošlo, teda že neboli splnené podmienky pre konfiškáciu či už podľa nariadenia č.\n104/1945 Zb. SNR alebo podľa dekrétu č. 108/1945 Zb. K tejto argumentácii žalobcu prvoinštančný súd\nuviedol, že je možné sa stotožniť s tým, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nie je možné považovať\nza rozhodnutie konštitutívne, t. j. nebolo právnym titulom na prechod vlastníckeho práva, ale bolo\ndeklaratórne, t. j. také, ktoré deklarovalo, že podmienky na konfiškáciu majetku vo vlastníctve osoby\nnemeckej národnosti stanovené v nariadení č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946\nSb. n. SNR boli splnené a teda, že majetok tejto konkrétne uvedenej osoby nemeckej národnosti\nbol dňom účinnosti tohto nariadenia (t. j. 1.3.1945) skonfiškovaný. Preto sa konfiškačné rozhodnutia\nkonfiškačnými komisiami nevydávali na konkrétny majetok, ale na konkrétnu osobu. Konfiškácia sa\nvzťahovala na celý majetok danej osoby v rámci celej Slovenskej republiky a bez ohľadu na to, či táto\nbola poznačená v pozemnoknižných vložkách. V prejednávanej veci však nebolo žalobcom preukázané\n(predložené) vydanie konfiškačného výmeru (rozhodnutia) konfiškačnou komisiou podľa nariadenia\nč. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. vo vzťahu k právnej predchodkyni\nžalobcov ako konkrétnej osobe o tom, či ju možno považovať za osobu nemeckej (alebo maďarskej\nnárodnosti). Takýmito rozhodnutiami podľa nariadenia nie sú ani predložené rozhodnutia ONV Šamorín\nz roku 1959, ktorými žalobca dôvodil, že nimi bolo potvrdené, že Výmery o konfiškácii č. 232/1946II, zo dňa 12.12.1946 a č. 148/145/48-III, zo dňa 18.3.1948 boli uznané a ako také boli nahradené\nsamotnými rozhodnutiami Odboru poľnohospodárstva ONV, ktoré navyše sa stali vkladuschopnými\nlistinami a uvedené bolo potvrdené aj Ľudovým súdom Bratislava - vidiek. Súd prvej inštancie tiež\nuviedol, že v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy táto pôsobnosť bola zverená konfiškačným\nkomisiám, ktoré o tom kto je osoba, ktorej celý majetok bol nariadením (spätne) skonfiškovaný mali\nrozhodnúť do konca roka 1946 (§ 1 ods. 7\na ods. 10 nariadenia č. 104/1945\nSb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR). Navyše je možné prisvedčiť žalovaným, že\nak boli vydané konfiškačné rozhodnutia (výmery) konfiškačnou komisiou v roku 1946, ktoré sa týkali\nprávnej predchodkyne žalovaných v 1.\na 3. rade, tak nebol žiadny dôvod, ktorý by\nvyplýval z platnej právnej úpravy, prečo by malo ONV tieto vydané konfiškačné výmery v roku 1959\npotvrdzovať a navyše nahrádzať. Skutočnosť, že neexistuje takéto rozhodnutie nemajú preukazovať\nžalovaní, ale žalobca má preukázať (jeho predložením), že takéto rozhodnutie existuje a že majetok\nprávnej predchodkyne žalovaných bol skonfiškovaný ku dňu účinnosti nariadenia, a teda, že právna\npredchodkyňa stratila vlastnícke právo k svojmu majetku k 1.3.1945. Ku konfiškácii majetku teda\nmohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktorou podmienkou bola aj existencia\nrozhodnutia konfiškačnej komisie o tom, ktorá konkrétna osoba bola osobou nemeckej národnosti\n(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.9.2015,\nsp. zn. 4 M Cdo 12/2014).\nNie každej osobe nemeckej národnosti sa totiž v zmysle platnej právnej úpravy konfiškoval majetok.\nŽalobca teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno keď nepreukázal, že právna predchodkyňa\nžalovaných bola považovaná za osobu nemeckej národnosti, nakoľko o tom nepredložil príslušné\nrozhodnutie v zmysle nariadenia. Túto skutočnosť nepreukazuje ani to, že bývala vo Viedni. Žalobca ani\nnepreukázal, že právna predchodkyňa žalovaných bola presídlená (presťahovaná) do Maďarska, pokiaľ\npoukazuje na ním predložené zoznamy vysídlencov (presťahovaných) do Maďarska. Žalobca poukazuje\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo65/2021, kde najvyšší súd uviedol,\nže hoci aj prípadné preukázanie nezákonnosti, nulitnosti namietaných konfiškačných rozhodnutí by v\ndanom prípade nemalo za následok, že by sa štát (tam žalovaná strana) nestal vlastníkom sporných\nnehnuteľností. Konajúci súd však v tejto súvislosti uviedol, že\nv\nprejednávanej veci ide o skutkovo a právne odlišný prípad, keď žiadne konfiškačné rozhodnutie\nvoči právnej predchodkyni žalovaných nebolo predložené, a teda nie je možné ani konštatovať jeho\nnezákonnosť alebo ničotnosť, nulitnosť. Žalobca len poukazuje na rozhodnutie ONV v Šamoríne zo dňa\n20.7.1959, zn. Pôd 8-28/II.-Dr.B., v ktorom sa v úvodnej časti uvádza výmer o konfiškácii č. XXX/XXXXII, zo dňa 12.12.1946, pričom ani žalobca netvrdí, že toto rozhodnutie ONV Šamorín je konfiškačné\nrozhodnutie vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovaných, uvádza len, že pravdepodobne takéto\nrozhodnutie bolo dňa 12.12.1946 vydané. Ani žalobcom predložené podporné listiny nepreukazujú\nsplnenie zákonnej podmienky konfiškácie. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že konfiškáciu majetku (resp.\nvydanie rozhodnutia konfiškačnej komisie dňa 12.12.1946 aj vo vzťahu k O. R.) právnej predchodkyne\n\nžalovaných preukazuje aj zápis na LV č. XXXX, k. ú. L. X.,\nv ktorom je na spoluvlastnícky podiel\npo osobe Y. R. zapísaná ako vlastník už Slovenská republika na základe žiadosti SPF a že na majetok Y.\nR., jej manžela, bolo vydané konfiškačné rozhodnutie (rozhodnutie konfiškačnej komisie č. XXX/XXXXII, zo dňa 12.12.1946), ktoré sa vzťahuje aj na jeho manželku a deti, prvoinštančný súd uviedol, že ako\nvyplýva z § 1 ods. 3 novelizovaného nariadenia SNR č. 104/1945 (novelizované nariadením SNR č.\n64/1946, zo dňa 14.5.1946), konfiškácii podliehajú aj vlastnícke podiely pôdohospodárskych majetkov\nrodinných príslušníkov v priamej línii a manžela (manželky) osôb uvedených v ods. 1, pokiaľ boli na\nnich z týchto osôb prevedené po 29.9.1938. Žiadne skutočnosti však nesvedčia tomu, žeby bol nejaký\nmajetok Y. R. prevedený po 29.9.1938 na jeho manželku O., ktorý by mal podliehať konfiškácii z dôvodu\nprípadnej konfiškácie majetku Y. R., (ktorá by sa vzťahovala aj na jeho deti, ktoré sú uvedené v tomto\nrozhodnutí konfiškačnej komisie, avšak iba pokiaľ ide o jeho majetok a nie majetok jeho manželky)\na naopak žiadne skutočnosti nesvedčia tomu, žeby O. R. previedla nejaký svoj majetok na Y. R. po\n29.9.1938. Preto by ani prípadná konfiškácia majetku Y. R. a zápis vlastníckeho práva v prospech\nštátu neznamenala podľa vtedy platnej a účinnej právnej úpravy automaticky konfiškáciu majetku jeho\nmanželky a nemožnosť jeho nadobudnutia jej právnymi nástupcami dedením. Ďalej prvoinštančný súd\ndôvodil, že majetok podliehajúci konfiškácii podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia\nč. 64/1946 Sb. n. SNR sa rozhodnutím konfiškačnej komisie považoval za skonfiškovaný dňom 1.3.1945.\nZápis konfiškácie v pozemkovej knihe nebol podmienkou nadobudnutia vlastníctva pozemku štátom,\nmal len deklaratórny význam. Nadobudnutie vlastníctva pozemku štátom na základe nariadenia č.\n104/1945 Sb. n. SNR bolo teda výnimkou zo všeobecného intabulačného princípu, ktorý na území\nSlovenska platil až do 31.12.1950. Následne však mali štátne orgány povinnosť zapísať konfiškáciu\nmajetku do príslušných pozemnoknižných vložiek podľa zákona č. 90/1947 Zb. V prejednávanej veci\nvšak k takémuto zápisu v pozemnoknižných vložkách nedošlo. A nedošlo k tomu ani v konaní o obnove\nevidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z. z tzv. ROEP.\nV tomto konaní sa zisťovali dostupné údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim a na ich základe\nsa zostavoval a schvaľoval register obnovenej evidencie pozemkov. Úlohou tohto konania bolo vykonať\nsúpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych dôvodov napríklad neboli pred vyhotovením registra\nevidovaní v katastri nehnuteľností. Ani v tomto konaní štát svoje vlastnícke právo vo vzťahu k zápisu na\npríslušných LV v k. ú. L. nijako nerieši, hoci katastrálny operát a údaje\nv ňom sú verejné. Možno\nprisvedčiť žalobcovi, že pri vypracovaní ROEP mohlo dôjsť\nv dôsledku nedostatočne\nzistených podkladov k chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP\nnemusel zodpovedať skutočnému stavu. Na riešenie takýchto pochybení je daná príslušnosť súdov v\ncivilnom sporovom konaní, a to najmä\nv prípadoch, ak došlo k prevodu alebo\nprechodu vlastníctva pozemku na inú osobu tak, ako je tomu v prejednávanej veci. Samotným zapísaním\nurčitej osoby v katastri nehnuteľností na základe ROEP ako vlastníka nehnuteľnosti sa teda nenadobúda\nvlastnícke právo a zapísaný subjekt nemusí byť skutočný vlastník. Skutočný vlastník sa môže domáhať\nochrany svojho vlastníckeho práva určovacou žalobou v civilnom sporovom konaní. Je však potrebné aj\nuviesť, že schválený register obnovenej evidencie pozemkov je verejná listina, na základe ktorej okresný\núrad zapíše údaje registra do katastra nehnuteľností a ako verejná listina potvrdzuje pravdivosť toho, čo\nsa v ňom osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Preto ak žalobca tvrdí, že tieto údaje nie\nsú správne, zaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno\ns poukazom na ustanovenie\n§ 205 C.s.p. Zapísaný vlastník nemusí preukazovať, že je vlastníkom. V tejto súvislosti považoval\nprvoinštančný súd za irelevantné aj tvrdenie žalobcu o tom, žalovaní v 1. až 4. rade nepredložili žiaden\ndôkaz ani o uplatnení svojich práv v zmysle reštitučných predpisov v Slovenskej republike, nakoľko\ntíto (resp. ich právni predchodcovia) boli zapísaní ako vlastníci v katastri nehnuteľností. Žalovaní v\nspore popierali skutočnosť, že došlo ku konfiškácii majetku ich právnej predchodkyne. Ku konfiškácii\nmajetku konkrétnej osoby mohlo dôjsť v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v nariadení č. 104/1945\nSb. n. SNR\nv znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR za splnenia všetkých podmienok\nstanovených v tomto nariadení, medzi ktoré patrilo rozhodnutie konfiškačnej komisie podľa § 1 ods.\n7 nariadenia\no tom, že určitá osoba sa považuje za osobu nemeckej národnosti, bez\nohľadu na štátnu príslušnosť, ktorej majetok sa konfiškuje. Žalobca však túto skutočnosť relevantným\nspôsobom ani predloženými listinami jednoznačne a bez pochybností nepreukázal, a teda neuniesol\nsvoje dôkazné bremeno. Samotná skutočnosť, že štátne orgány by prípadne neskôr vychádzali z toho,\nže pôdohospodársky majetok poručiteľky bol skonfiškovaný, neznamená bez ďalšieho, že tomu tak bolo.\nDôsledkom čoho je jeho neúspech v spore, a to vo vzťahu k žalovaným v 1. a 3. rade ako dedičom, ktorým\nbolo potvrdené nadobudnutie dedičstva rozhodnutím súdu nasledujúcom po konaní o obnove evidencie\nniektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim, na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo\nprávnej predchodkyne k sporným nehnuteľnostiam\nv katastrálnom území L. na listy vlastníctva.\n\nSamotná skutočnosť, že štátne orgány prípadne neskôr vychádzali z toho, že pôdohospodársky majetok\nporučiteľky bol skonfiškovaný, neznamená bez ďalšieho, že tomu tak bolo. Súd prvej inštancie tiež\npoukázal na to, že žalobca (štát) po dobu vyše sedemdesiatich rokov nezapísal konfiškáciu majetku do\npozemkovej knihy a ani neskôr do evidencie nehnuteľností, resp. do katastra nehnuteľností\na\ntoto nebolo odstránené ani v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k\nnim podľa zákona č. 180/1995 Z. z. a ani do času právoplatnosti rozhodnutia\nv\ndedičskom konaní nedošlo k zmene údajov schváleného registra po tejto obnove. Preto skonštatoval, že\nžalobca (štát) nepristúpil k využitiu žiadneho z právnych prostriedkov, ktoré mal k dispozícii na zapísanie\nsvojho vlastníckeho práva, ktoré mu malo vzniknúť na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o\nkonfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov\na nepriateľov. K námietke žalovaných, že vtedajšie postupy štátnych orgánov pri konfiškácii, časový\nodstup, ako aj postup žalobcu (štátu) aj\ns poukazom na rozhodnutie ESĽP,\nsúd prvej inštancie uviedol, že Slovenská republika sa po roku 1989 vrátila k základným princípom\ndemokratického právneho štátu a k ľudským právam a základným slobodám, zakotveným napr. v\nústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. K týmto záverom\nsa prihlásila taktiež Národná rada Slovenskej republiky, ktorá vo svojom uznesení č. 533/2007 zo dňa\n20.9.2007\no nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov\npo II. svetovej vojne na Slovensku (okrem iného) vyhlásila, že povojnové rozhodnutia reprezentatívnych\norgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady nie sú príčinou diskriminačnej praxe\na dnes na ich základe nemôžu vzniknúť nové právne vzťahy. Povojnové konfiškačné predpisy by boli\nv súčasnosti v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd,\nako aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná (napr. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv\na základných slobôd\nči Charta základných práv Európskej únie). V súvislosti s poukazom žalovaných na rozhodnutie ESĽP\ntaktiež poukázal aj na žalobcom predložené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1 Cdo 65/2021, v ktorom odvolací súd zdôraznil časový aspekt podávania určovacích žalôb, nakoľko\nplynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať účinky (bod 4. odôvodnenia). V danom\nprípade sa naopak štát ako žalobca domáha určenia vlastníckeho práva, ktoré svedčí oveľa viac ako\n70 rokov právnym predchodcom žalovaných a toto bolo pritom vždy v pozemnoknižných vložkách tak\nevidované a zapísané a následne po ROEP-e zapísané aj na listy vlastníctva a potvrdené dedičom v\ndedičskom konaní. V konečnom dôsledku by teda úspech žalobcu v tomto spore viedol k značnému\nnarušeniu princípov právnej istoty v právnych vzťahoch, a to aj s poukazom na právny názor súdu v\npredmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na v neposlednom\nrade aj v predloženom rozhodnutí ESĽP.\n3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1\nv spojení\ns § 262 ods. 1 a 256 ods.1 C.s.p. a žalovaným, ktorí boli v spore v plnom rozsahu úspešní, priznal proti\nžalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súdny úradník samostatným\nuznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v rozsahu výrokov II. a III. včas odvolanie, ktoré odôvodnil\nustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t. j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. V úvode odvolania sa vyjadril\nk samotným listinným dôkazom,\nich významu z pohľadu vyzdvihnutia ich dobového charakteru a z pohľadu ich archivácie v príslušných\narchívnych fondoch. Uviedol, že ním predložené dôkazy preukazujú, že vtedajšie štátne orgány riešili\ndanú konfiškáciu a ide o: Okresný národný výbor, finančný referát - učtáreň, Bratislava - okolie, Okresný\nnárodný výbor v Šamoríne - technický referát, ONV BA - okolie v Bratislave, odbor pôdohospodárstva,\nOblastná úradovňa Osídľ. úradu Šamorín, Osídľovací úrad pre Slovensko, Ľudový súd Bratislava vidiek, Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa. Vyplýva to aj z dobových pečiatok na týchto\ndôkazoch. Žalobca ohľadom dôkazov pre pochopenie svojich argumentov zhrnul, ktoré orgány v daných\nrokoch rozhodovali o konfiškácii a ako sa postupne konfiškácia realizovala. Zároveň je zrejmé, že tieto\núrady si navzájom poskytovali v priebehu rokov súčinnosť: V októbri 1953 ONV\nv Šamoríne\ntechnický referát adresuje úradné dožiadanie týkajúce sa O., R., rod. W. Ľudovému súdu Bratislava vidiek. V roku 1959 ONV odbor poľnohospodárstva po vydaní rozhodnutí č. zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo\ndňa 20.7.1959 a zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959 tieto predložil Ľudovému súdu Bratislava vidiek, ktorý povolil na základe týchto rozhodnutí zápisy v pozemkovej knihe pre k.. P. (dnes G.). V máji\n1960 Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa v Bratislave oslovila ONV odbor pôdohospodársky\n\nso zistením, že pozemky k. ú. P., medzi ktorými bol označený pozemok O. R., rod. W. v PKV č. XX (aj\njej manželských detí) bol skonfiškovaný a žiadal o pridelenie Čsl. štátu - Ministerstvu obrany. Žalobca\ntýmto opisom udalostí poukázal na to, že v konaní nebolo bez významu, že tieto všetky dôkazy vzájomne\nsúvisia a navzájom na seba nadväzujú. Zastával názor, že predložil listinné dôkazy (niektoré opatrené\npečiatkami) príslušných archívov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom je potrebné vziať\ndo úvahy, že ide o dôkazy o konfiškácii majetku, ktoré sú úradne osvedčené príslušnými archívmi,\npričom pri osvedčení archív aj uvádza, v akom archívnom fonde sa archívny dokument nachádza\na pod akou signatúrou. Súčasne takýto úradne osvedčený dokument nahrádza originál archívneho\ndokumentu a to priamo zo zákona. Ďalej uviedol, že práve takéto listinné dôkazy\no konfiškácii\nmajetku, a to aj vrátane rozhodnutí ONV z neskorších rokov, príslušné katastrálne odbory okresných\núradov aj v súčasnosti akceptujú a do listov vlastníctva podľa katastrálneho zákona (zrejme „operátu“ poznámka odvolacieho súdu) zapisujú ako vlastníka Slovenskú republiku s titulom nadobudnutia, napr.\nrozhodnutie konfiškačnej komisie (napr. LV č. XXXX založený v súdnom spise s podaním žalovaných\nzo dňa 7.10.2020), alebo rozhodnutie ONV\nz roku 1962 (napr. LV č. XXXX, k. ú. L. X.)\na podobne. Žalobca k dôkazom\na k ich vyhodnoteniu súdom prvej inštancie (v bode 34.\nodôvodnenia napadnutého rozsudku) uviedol, že má za to, že hoci nepredložil konfiškačné rozhodnutie\nkonfiškačnej komisie vo vzťahu ku O. R., rod. W. (právnej predchodkyne žalovaných v 1. a 3. rade),\npreukázal existenciu konfiškačného rozhodnutia inak, a to viacerými inými listinnými dôkazmi, ktoré sú\nopatrené dobovými pečiatkami vrátane pečiatok archívov osvedčujúcich pravosť\na originálnosť\ntýchto listín (evidenčný hárok konfiškátov k. ú. P., výkaz pôdohospodárskych konfiškátov a i.). Napokon\nžalobca predložil aj listinné dôkazy o tom, že O. R., rod. W. bola v Zozname osôb určených na vysídlenie\npodľa režimu Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z februára 1946\na spolu\ns rodinou dcéry L. a zároveň predložil Výkaz nehnuteľného majetku, v ktorom\nbola označená ako vysídlenec. Žalobca poukázal na judikatúru, podľa ktorej na to, aby nastali účinky\nkonfiškácie nebolo nutné vydanie konfiškačného rozhodnutia, napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 52/1997, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 12.3.2020, sp.\nzn. 9 Co 51/2019, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2017, sp. zn. I. ÚS 379/2016\n(bod 13.). Žalobca poukázal aj na judikatúru, podľa ktorej súdy uznali vlastnícke právo štátu z titulu\nkonfiškácie aj na základe nepriamych dôkazov, bez zachovania konfiškačného rozhodnutia: rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Cdo 71/2008, rozsudok Krajského súdu\nTrenčín zo dňa 19.5.2016, sp. zn. 19 Co 922/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo\ndňa 29.4.2020, sp. zn. 8 Cdo 68/2019. K otázke nemeckej národnosti O. R., rod. W., resp. k neuneseniu\ndôkazného bremena v tejto súvislosti žalobca namietol, že predložil viacero listinných dôkazov, ktoré\ndokazujú, že menovaná bola považovaná za osobu nemeckej národnosti: Výňatok zo zoznamu bývalých\nvlastníkov v k. ú. K., por. č. XXX, v ktorom je v rámci národnosti uvedené písm. a/ (s odkazom na\nustanovenie § 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n.), t. j. išlo osobu nemeckej národnosti,\nči zoznam daňového úradu. Poukázal tiež na súvisiacu judikatúru o presune dôkazného bremena na\ntoho, kto konfiškáciu spochybňuje, napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.10.2021,\nsp. zn. 7 Co 207/2019, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2017, sp. zn. I. ÚS\n379/2016, rozsudok Krajského súdu\nv Nitre zo dňa 12.3.2020, sp. zn. 9 Co 51/2019\na Krajského súdu v Trnave zo dňa 4.7.2018,\nsp. zn. 11 Co 157/2017, ktorého závery boli\npotvrdené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2020, sp. zn. 8 Cdo 68/2019.\nDoplnil aj pohľad prezentovaný v publikácii Pamäť národa 2/2008, str. 20: „Právnym titulom konfiškácie\nnebola národnostná príslušnosť osoby. Vzhľadom na všeobecne známu skutočnosť, že osoby nemeckej\na maďarskej národnosti aktívne bojovali a vystupovali na strane okupantov, nadržiavali im, schvaľovali\nich činnosť, resp. významnejším, hromadnejším spôsobom nevystúpili proti nacizmu, režimu V., sa\ntáto faktická skutočnosť, materiálny prameň práva, transformoval do písomného, formálneho prameňa\npráva ako predpokladaná pravda, prezumovaná zodpovednosť. Nebola to však axióma, konštanta,\nnezmeniteľná právna skutočnosť, ale právna hypotéza. Bolo ju možné vyvrátiť tak, že ktorákoľvek\nosoba, na ktorú sa táto právna hypotéza\no prezumpcii právnej zodpovednosti osôb maďarskej a\nnemeckej národnosti vzťahovala, argumentovala dôkazom jej opaku, unesením dôkazného bremena,\nt. j. preukázaním, že dotknutá osoba bola verná ČSR, bola aktívnym antifašistom alebo trpela pod\nfašistickým jarmom.“ Žalobca ďalej dôvodil, že v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na\nlegislatívnu úpravu čl. VII ods. 1 Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva\na § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Zb., v zmysle ktorej nebolo nevyhnutné, aby vlastník majetku (uvedený\nv Mennom zozname obyvateľstva na výmenu) sa aj reálne vysťahoval do Maďarska. Osídľovací úrad\nmal právo rozhodnúť, či u osôb zaradených do menného zoznamu obyvateľov na presídlenie (t. j. v\nsúpisoch obyvateľstva určených na výmenu podľa Dohody zo dňa 27.2.1946) sú splnené podmienky\n\nkonfiškácie, pričom na samotnú konfiškáciu nemalo vplyv to, ak sa osoba zaradená do takéto menného\nzoznamu osôb na presťahovanie sa z Československa nevysťahovala. O. R., rod. W., sa ocitla spolu s\nrodinou svojej nemanželskej dcéry L., vydatej za Y. Y. na takomto zozname. Práve potomkovia dcéry L.\nžijú dnes v Maďarsku a sú to vlastne samotní žalovaní v 1. až 4. rade. O. R. rod. W., opustila územie\nČeskoslovenska (a teda aj žalované nehnuteľnosti) a už máji 1948 žila vo Viedni. Žalobca konkretizoval,\nže výňatok zo zoznamu osôb na vysídlenie (čl. 13 súdneho spisu) s poukazom na zákon č. 148/1947\nZ. z. je súčasťou listín, ktorými preukazuje skutočnosť, že O. R., rod. W., podliehala konfiškačnému\nrežimu, pričom túto listinu vydal Osídľovací úrad a O. R., rod. W., je v ňom označená ako svokra. Ďalší\ndôkaz založený v súdnom spise Výkaz nehnuteľného majetku preukazuje, že O. R., rod. W., ako testiná\nbola uvedená v tabuľke „vysídlenec“ označenej rodiny Y. Y., nar. XXXX (svojho zaťa), určených na\nvysídlenie do Maďarska. Výkaz nehnuteľného majetku vydala Oblastná úradovňa Osídľovacieho úradu.\nK ďalším tvrdeniam súdu prvej inštancie uvedeným v bode 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku\nžalobca namietol, že konfiškačné komisie pôsobili pri okresných národných výboroch priamo v teréne\na teda už po účinnosti nariadenia č. 64/1946 Sb.n. (ktorým sa menilo a dopĺňalo nariadenie SNR č.\n104/1946 Sb.n.) o konfiškácii nerozhodovali priamo centrálne orgány, ale komisie pri ONV. Ich činnosť\nbola zrušená k 30.6.1948 a ich pôsobnosť prešla na Okresné národné výbory, ktorých činnosť bola\nneskôr legislatívne upravená. V tejto súvislosti so závermi konajúceho súdu uvedenými v bode 37\npolemizoval a doplnil, že štátne orgány neskôr ďalej pokračovali podľa § 6 ods. 1 písm. e/ nariadenia SNR\nč. 104/1945 Zb. v konfiškácii a pre úplnosť tak konali v rámci tzv. presunutej pôsobnosti, ktorá vyplýva\nz nadväzujúcich právnych predpisov po roku 1949 a nasl. Žalobca dané rozhodnutia ONV chápe aj tak,\nže smerodajná je časť týkajúca sa vymenovaných rolí - parciel, alebo pozemnoknižných telies, nakoľko\nštát\nv rámci svojich úloh zabezpečiť obživu obyvateľstva potreboval sceľovať a združovať\npôdu do väčších celkov a zveriť ich plošne na reálne obhospodarovanie poľnohospodárskym družstvám.\nV daných rozhodnutiach ONV sa uvádzajú okrem bývalej vlastníčky O., aj iní bývalí vlastníci. A keďže\nkonfiškačné rozhodnutia boli v roku 1946 vydávané individuálne na osobu (prípadne na manžela, deti),\npreto ONV pri plnení svojich úloh zverovať po vojne pôdu na obhospodarovanie zjednotilo do jedného\nrozhodnutia vyčlenené parcely po viacerých bývalých vlastníkoch. Mnoho z určených parciel bývalých\nvlastníkov\nv pozemnoknižnej vložky sa odčleňovalo do inej vložky, predchádzali\ntomu aj meračské\na technické práce a preto takýmto rozhodnutím ONV z roku 1959 došlo\nk vydaniu jedného rozhodnutia, ktoré zjednocovalo vybrané parcely v hospodárskom celku s cieľom\nzveriť ho na užívanie (poľnohospodárske obhospodarovanie) v danom prípade jednotným roľníckym\ndružstvám. Aj keď už bol rok 1959, právnym základom na vydanie rozhodnutí ONV v danom prípade\nbolo práve uvedené zákonné ustanovenia. Súd prvej inštancie svojím odôvodnením\nv\npodstate neuznáva rozhodnutia ONV Pôd X-XX/II-XX-Dr.B. zo dňa 20.7.1959 a zn.\nPôd\nX-XX/II-XX-Dr.B. zo dňa 22.7.1959 ako vkladuschopné listiny (§ 11 zákona č. 90/1947 Zb.), no žalobca\npoukazoval na príslušnú legislatívu, ktorá je uvedená v záhlaví týchto rozhodnutí. Na tieto rozhodnutia\nONV priamo nadväzovali Uznesenia Ľudového súdu Bratislava - vidiek odd. pzkn z roku 1960. Súdu\nprvej inštancie vytkol, že posledne menované listiny nevyhodnotil s tým, že aký iný dôkaz než samotný\nzápis vkladu Čsl. Štátu a jeho pridelenie konkrétnemu subjektu v pozemkovej knihe by súd dokázal\npresvedčiť, že majetok poručiteľky bol konfiškovaný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva,\nako súd vyhodnotil tak závažný a kľúčový dôkaz, akým bolo predložené rozhodnutie súdu - Uznesenie\nĽudového súdu Bratislava - vidiek z 5. júna 1960, čd 57/60 a aj pozemnoknižné vložky PKV č. XX,\nXX, XX na ktoré nadväzovali PKV č. XXX, XXX, XXX k.ú. P. s preukázateľným zápisom vkladu Čsl.\nštátu - ONV v Šamoríne. Z týchto listín totiž vyplýva, že uvedený (pozmenoknižný) súd rozhodol, že v\npozemkovej knihe bude prevedený zápis na základe rozhodnutia o vklade čsl. štátu - ONV v Šamoríne,\nt. j. aj o prídele poľnohospodárskej pôdy bývalej vlastníčky O. R., rod. W., v k. ú. P., ktorým bola pôda\npridelená do správy ONV\nv Šamoríne. Tieto rozhodnutia ONV z 1959 v\nspojení s uzneseniami Ľudového súdu Bratislava - vidiek boli podkladom pre vyznačenie vlastníckeho\npráva štátu v pozemkovej knihe pre k. ú. P.. Žalobca má za to, že preukázal, že zápisy v PKV č.\nXXX, XXX a XXX sa aj realizovali. Uvedené dôkazy preukazujú, že štát nakladal s majetkom právnej\npredchodkyne žalovaných - konkrétne s parcelami O. R., rod. W. nachádzajúcimi sa v k. ú. P. ako\nkonfiškovanými. Vyplýva to jednoznačne zo záhlavia Rozhodnutí ONV Šamorín zn. Pôd X-XX/II-XXDr.B., zo dňa 20.7.1959 a zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959 s poukazom na § 6 ods. 1 písm.\ne/ nariadenia SNR č. 104/1495 Sb.n. Zásada, že konfiškácii podlieha celý majetok, a to bez ohľadu\nna to, v ktorom katastrálnom území, či\nv ktorej obci na celom území Slovenska sa\nnachádza, ostala v platnosti aj v čase vydania súdneho uznesenia Ľudového súdu Bratislava - vidiek\nk 3.6.1960. Ak žalobca predložil súdu prvej inštancie verejnú listinu podľa § 16 zákona č. 90/1947 Zb.,\nt. j. súdne rozhodnutie - uznesenie Ľudového súdu, tak má za to, že súdne rozhodnutie z roku 1960\n\ndokazuje, že súd povolil zápis vlastníckeho práva štátu na základe rozhodnutia ONV z roku 1959 a\ntým súd aproboval nahradenie samotného konfiškačného rozhodnutia konfiškačnej komisie, nakoľko\npovolením zápisu potvrdil rozhodnutie ONV odboru poľnohospodárskeho vydaného na podklade § 6\nods. 1 písm. e/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. Pozemkoknižnému súdu\nz\núradnej povinnosti prislúchalo skúmať, či rozhodnutia ONV sú vkladuschopné listiny a ako vyplýva aj z\npredložených PKV č. XXX, XXX, k. ú. P., pozemkoknižný súd tieto rozhodnutia uznal, nakoľko k zápisu\nvkladu vlastníckeho práva na čsl. štát došlo. Z nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. ani jeho zmien a\ndoplnení nevyplýva žiadne ustanovenie, ktoré by\nz časového hľadiska určovalo dobu, dokedy\nmalo prídelové pokračovanie skončiť a že vykonávateľom mali byť len konfiškačné komisie. Konfiškácia\nbola súčasťou pozemkových reforiem, ktoré ďalej v priebehu nasledovných rokov ďalej pokračovali a\nreálne sa vykonávali prostredníctvom okresných národných výborov v rámci presunutej pôsobnosti. Súd\nprvej inštancie v tomto smere vyhodnotil iba rozhodnutia ONV Šamorín zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo\ndňa 20.7.1959 a zn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959, ktoré v podstate neuznal ako dôkaz o\nkonfiškácii, ale tieto rozhodnutia podľa názoru žalobcu nemožno oddeliť od ostatných predložených\ndôkazov: PKV č. XXX, XXX, XXX, k. ú. P. ako aj uznesení Ľudového súdu Bratislava - vidiek (žalobca\nzískal z archívu síce len uznesenie čd 57/1960, ale niet pochýb o existencii uznesenia čd 55/60 a\nprídelovej listiny tak, ako to vyplýva zo zápisov daných PKV k. ú. P.). Neuznaním zápisov v PKV č.\nXXX, XXX k. ú. P. o vklade vlastníckeho práva Čsl. štátu, v PKV č. XXX o zápise prídelovej listiny,\nktoré preukazujú prechod pôdohospodárskeho majetku z O. R., rod. W., na čsl. štát, súd prvej inštancie\ndospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca súdom prvej inštancie hodnotenie, že „žalobca\nnepredložil rozhodnutie konfiškačnej komisie, a teda nepreukázal splnenie podmienok konfiškácie“,\nnepovažuje za správne. Predloženými dôkazmi\na s poukazom\nna citovanú legislatívu aj judikatúru objasnil, ako nazerá na priebeh a praktickú realizáciu konfiškácie\npôdohospodárskeho majetku O. R., rod. W. v daných rokoch (hoci sa to týkalo k. ú. P.), no práve\npre absenciu zápisu v pozemkovej knihe pre k. ú. L. X. podal danú žalobu o určenie vlastníckeho\npráva\nk nehnuteľnostiam. Z., že predloženými PKV č. XX, XX a XX\nv spojení s PKV č. XXX, XXX a XXX, k. ú. P. preukázateľne dokázal, že role/parcely, ktoré pôvodne\nvlastnila O. R., rod. W., nadobudol československý štát. Rozporoval tiež záver konajúceho súdu uvedený\nv bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku V tomto sa žalobca nestotožnil s názorom súdu prvej\ninštancie, uvedenom v bode 37 rozsudku s tým, že nie je irelevantné, že si potomkovia O. R., rod. W.,\nnikdy neuplatnili v rámci reštitučných zákonov navrátenie vlastníctva pozemkov v G. (parcely v k. ú. P.),\nresp. nepredložili dôkaz, žeby si nárokovali navrátenie vlastníctva pozemkov v G. po O. R., rod. W., ako\naj po jej deťoch (PKV č. XXX k.ú. P.). Skutočnosť, že v katastri nehnuteľností pre žalované pozemky\nv L. X. mali zapísané vlastníctvo podľa rozhodnutia o schválení ROEP k.p. L. X. neznamená, že došlo\nku konštituovaniu ich vlastníctva, pretože v rámci ROEP išlo iba o deklaratórny zápis obnovy evidencie\npôdy, ktorý nepredstavuje originárny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Zopakoval svoje tvrdenie\nz podania zo dňa 26.4.2022, v ktorom citoval aj právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\npodľa ktorého hoci konfiškačné rozhodnutie nebolo súdu predložené, neznamená to, že vydané nebolo,\na to vzhľadom na predložené listiny vydané subjektmi v súvislosti s konfiškáciou majetku. Predložené\npozemnoknižné vložky č. XXX, XXX, k. ú. P. sú nepopierateľné dôkazy, že konfiškácia na majetok O. R.,\nrod. W., nachádzajúci sa v G. (k. ú. P.) skutočne nastala. Vzhľadom na zásadu, že konfiškácii podlieha\ncelý majetok bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska\nsa nachádza, žalobca aj z uvedeného dôvodu podal žalobu\no určenie vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam k. ú. L. X.. Žalobca zastával názor, že nepostačuje poukazovať len na to, že „žalobca\nnepredložil samotné konfiškačné rozhodnutie a prijať záver, že „neboli splnené zákonné podmienky\nkonfiškácie.“ Keby žalobca nepreukázal aj zápis v pozemkovej knihe minimálne jedného katastrálneho\núzemia, bolo by možné uvažovať nad pochybnosťami o samotnej konfiškácii, avšak za situácie, že\nžalobca predložil súdu výpisy z pozemkovej knihy v podobe pozemnoknižných vložiek s vkladom čsl.\nštátu v správe ONV Šamorín, resp. s prídelom, a súd prvej inštancie neprihliadol na samotný vklad\nvlastníctva štátu v pozemkovej knihe, žalobca považuje za odvolací dôvod, že súd dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam. Neuznať dôkazy v podobe vkladu vlastníctva štátu\nv pozemkovej\nknihe, pričom tieto dôkazy priamo nadväzujú na nariadenie SNR č. 104/1945 Sb v n. v znení jeho\nzmien a doplnení a bezprostredne sa týkajú konfiškácie majetku O. R., rod. W., považoval žalobca za\nnesprávne právne posúdenie veci. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil\nvec, keď síce na skutkový stav aplikoval nariadenie SNR č. 104/1945 v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.\nn. SNR (čo je síce správne), ale nesprávne vyhodnotil § 6 tohto nariadenia v spojení s predloženými\nďalšími listinným dôkazmi: rozhodnutiami ONV Bratislava - okolie z 1959 a Uzneseniami Ľudového súdu\nBratislava okolie Čd XX/XX v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1945 v znení nariadenia č.\n\n64/1946 Sb.n.) v spojení s PKV č. XXX, XXX, XXX k.ú. P. v kontexte zásady konfiškácie „bez ohľadu\nna to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa nachádza“. Žalobca\nopätovne poukázal na ustálenú judikatúru o výklade konfiškácie\na prvoinštančnému\nsúdu vytkol, že sa v súlade s ustanovením § 220 ods. 3 C.s.p. nevysporiadal zo svojím odklonením\nod citovanej judikatúry a neprihliadol na uvedený prostriedok procesného útoku žalobcu a nazeranie\nsúdu na samotné nariadenie SNR č. 104/1945 Sb.n. považoval za formalistické s tým, že všetky\nsúvzťažnosti v danej veci smerujú k záveru, že majetok právnej predchodkyne žalovaných podliehal\nkonfiškačnému režimu. Zopakoval, že viaceré dôkazy preukázali nemeckú národnosť O. R., rod. W.,\nako aj to, že čsl. štát s konfiškovaným majetkom menovanej (v G.) ďalej nakladal a prideľoval s cieľom\nobhospodarovania pôdy. K neuplatňovanie intabulačného princípu (s odkazom na závery súdu uvedené\nv bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku) žalobca dôvodil, že vlastníctvo\nz titulu\nkonfiškácie štát nadobúdal priamo zo zákona (ex lege), keďže nariadenie SNR\nč. 104/1945\nSb. n. malo silu zákona a skutočnosť, že nebolo zapísané v pozemkovej knihe pre k. ú. L. X. neznamená,\nže sa štát nestal vlastníkom. Na to, aby nastali účinky konfiškácie nebolo potrebné ani vykonať zápis\nv pozemkovej knihe, keďže ide o osobitný spôsob nadobudnutia priamo zo zákona. Konfiškácia mala\nza následok úplný zánik pôvodného vlastníckeho práva konfiškovaného. Pritom poukázal na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.1997, sp. zn. 3 Cdo 52/1997. K irelevantnosti absencie zápisu\nzmeny vlastníka\nv pozemkovoknižnej vložke v prípadoch konfiškácie\nmajetku odkázal na ustálenú judikatúru. Žalobca predložil ohľadom žalovaných CKN parciel výpis z\nevidenčného listu č. X, k. ú. L. X. s vysvetlením a informáciou, že tieto užívalo Poľnohospodárske\ndružstvo Podunajské Biskupice, teda žalovaní žijúci v Maďarsku a jeden v Nemecku po smrti poručiteľky\nod roku 1955 tieto pozemky neužívali, neobhospodarovali a neochraňovali ako vlastník z pohľadu\nzásad trvalo udržateľného využívania poľnohospodárskej pôdy a jej obhospodarovania a ochrany, ale\nvykonával to štát. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie podľa názoru žalobcu\nspočíva aj v nesprávnej aplikácii ustanovení § 486 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca nikdy v\npriebehu konania netvrdil, že by považoval žalovanú v 1. rade a žalovaného v 3. rade za nepravých\ndedičov. Žalobca tvrdil, že majetok poručiteľky nemali nadobudnúť, nakoľko v čase smrti nebola jeho\nvlastníčkou. Jediná zmienka o § 486 Občianskeho zákonníka v jeho podaniach sa nachádza v samotnej\nžalobe, ale v inom význame a to pri citácii slovenskej judikatúry a právnej teórie, ide však o úplne\niný kontext. Poukázal na tzv. doktrinálnu definíciu „nepravý dedič“, ktorým je ten, komu nesvedčilo\nsubjektívne dedičské právo a kto dedičstvo skutočne nadobudol na základe rozhodnutia súd vydaného\nv konaní o dedičstve. Žalovaní v 1. a 3. rade boli dedičmi po svojej starej matke - poručiteľke O.\nR., rod. W. a podľa názoru žalobcu im teda subjektívne dedičské právo svedčalo. Pôvodné dedičské\nkonanie sa uskutočnilo na Okresnom súde vo Viedni v roku 1955, poručiteľka zomrela X.X.XXXX. Na\nzáklade návrhu na začatie konania o dedičstve novoobjaveného majetku zo dňa 6.3.2017 začal Okresný\nsúd Bratislava II dodatočné dedičské konanie pod sp. zn. 38 D 171/2017 prostredníctvom JUDr. L.\nW., notára ako súdneho komisára, pričom navrhovateľom dodatočného dedičského konania môže byť\niba dedič (§ 174 Civilného mimosporového poriadku). Neoprávneným dedičom je každá osoba, ktorá\nnadobudla dedičstvo alebo jeho časť na základe zákona alebo závetu alebo oboch týchto dôvodov\ndedenia, pričom v čase smrti poručiteľa nespĺňala všetky zákonom požadované predpoklady na vznik\nsubjektívneho dedičského práva po konkrétnom poručiteľovi alebo ich spĺňala len čiastočne,\nt.\nj. v inom rozsahu, než skutočne dedila. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky\nzo dňa 22.7.2015, sp. zn. 22 Cdo 5163/2014 dôvodil, že nepravým dedičom je osoba, ktorá podľa\nrozhodnutia súdu o dedičstve nadobudla majetok poručiteľa, hoci ho nemala nadobudnúť buď vôbec,\nalebo nie v takom rozsahu, v akom ho nadobudla. Z uvedeného vyplýva, že sa jedná o veci, ktoré\nporučiteľ ku dňu úmrtia vlastnil; nie o veci, ktoré v jeho vlastníctve neboli. Inak by nešlo o nadobudnutie\nvecí poručiteľa, ktoré po jeho úmrtí sa súdom pridelili neoprávnenému dedičovi, ale jednalo by sa o\nveci osoby tretej. Takúto ochranu osobe, ktorá by nadobudla vlastnícke právo k veciam nepatriacim\nporučiteľovi, a napriek tomu boli tieto veci prerokované v rámci dedičského konania, občiansky zákonník\nneposkytuje (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.3.2011, sp. zn. 28 Cdo 2264/2009,\npublikované pod č. C XXXX Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu). O. R., rod.\nW., ku dňu úmrtia 3.5.1955 sporné spoluvlastnícke podiely nevlastnila. Z uvedenej judikatúry vyplýva,\nže ten, kto nadobudol od nepravého dediča vec, ktorá síce bola prerokovaná v dedičskom konaní ako\nmajetok poručiteľa, v skutočnosti však patrila niekomu, kto nebol účastníkom dedičského konania, nie\nje chránený v zmysle § 486 Občianskeho zákonníka; rovnako tak sa rozhodnutie vydané v dedičskom\nkonaní nemôže dotknúť práva toho, kto nebol jeho účastníkom. V zmysle uvedeného zastával žalobca\nnázor, že žalovaných v 1.\na 3. rade nemožno považovať za tzv. nepravého dediča, pričom\nv tomto prípade je potrebné uplatniť zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse\n\nhabet. Žalobca je tak vlastníkom žalovaných nehnuteľností bez ohľadu na prípadnú dobromyseľnosť\nžalovaných,\na to či už prebehlo dedičské konanie alebo následný prevod ďalší subjekt.\nOpätovne poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2016, č. k.\nIII. ÚS 309/2016-10, z ktorého tiež vyplýva, že uznesenie o dedičstve nemá konštitutívny charakter, a\nteda nezakladá vlastnícky vzťah k majetku, ktorý poručiteľ nemal vo vlastníctve ku dňu smrti. Uznesenie\no dedičstve má totiž deklaratórny charakter a osvedčuje kto a ktorý majetok vo vlastníctve poručiteľa\nnadobudne. Z uvedeného tiež možno dospieť k záveru, že za nepravého dediča sa považuje iba osoba,\nktorá dedila majetok vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Žalovaní v 1. a 3. rade na žalovaných\nv 2. a 4. rade však previedli kúpnymi zmluvami majetok, ktorý ich poručiteľka v čase smrti nevlastnila.\nŽalované nehnuteľnosti (EKN parcely) však neboli v čase smrti poručiteľky O. R., rod. W. v jej vlastníctve,\npretože boli konfiškované - konfiškácia sa vzťahovala na celý jej pôdohospodársky majetok a žalobca\npredložil PKV č. XXX, XXX a XXX k. ú. P. (v spojení s L. č. XX, XX a č. XX k. ú. P.), ktoré preukázateľne\nobsahujú zápis vkladu vlastníckeho práva pre Československý štát, resp. prídelcov, čo dokazuje, že\nvšetok jej pôdohospodársky majetok (ak všetok, tak aj žalované nehnuteľnosti), podliehal konfiškačnému\nrežimu a prešiel na štát,\na to už k 1.3.1945. V okamihu smrti poručiteľky k X.X.XXXX\nsporné parcely nevlastnila. Neboli predmetom dedenia ani v pôvodnom dedičskom konaní vo Viedni.\nV zmysle uvedeného žalovaná v 1. rade a ani žalovaný v 3. rade nie je nepravý dedič. Žalobca ďalej\ndôvodil, že aj prípadná dobromyseľnosť žalovaných v 2. a 4. rade je irelevantná vo vzťahu k rozhodnutiu\nvo veci samej. Žalovaní v 2. a 4. rade nenadobudli žalované nehnuteľnosti od nepravých dedičov, a\npreto nepožívajú ochranu dobromyseľného nadobúdateľa podľa § 486 Občianskeho zákonníka, aj keby\nju preukázali. K uzneseniu veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 V Obdo\n2/2020, zo dňa 27.4.2021, na ktorý v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje súd\nprvej inštancie žalobca uviedol, že prípadná dobromyseľnosť žalovaných v 2. a 4. rade a ich právnych\npredchodcov je irelevantná. Dobromyseľnosť pri nadobúdaní nehnuteľností od nevlastníka je právne\nbezvýznamná\nv zmysle už zjednotenej judikatúry pri prevode nehnuteľností kúpnou zmluvou.\nPráve touto právnou otázkou sa zaoberal veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozdielne\npostoje k uplatňovaniu zásady nemo plus iuris a zásady ochrany dobromyseľného nadobúdateľa pri\nprevode nehnuteľností od nevlastníka boli dôvodom, pre ktorý sa táto otázka stala predmetom posúdenia\nveľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.\n1 V Obdo 2/2020, zo dňa\n27.4.2021, ktorým bola zjednotená rozhodovacia prax súdov v otázke nadobúdania nehnuteľností od\nnevlastníkov a ktoré rozhodnutie aj bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky pod č. 56/2021. Žalobca\nz dôvodu istoty zdôraznil, že podľa jeho názoru\nžalovaní v 2. a 4. rade nepreukázali dobromyseľnosť vo vzťahu k nadobúdaným nehnuteľnostiam.\nSamotné tvrdenie, že žalovaným v 1. a 3. rade svedčil zápis v katastri nehnuteľností, nie je preukázaním\ndobromyseľnosti. Žalobca mal tak za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu\nnázoru pri nesprávnej aplikácii ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, že žalobu voči žalovaným\nv 2. a 4. rade je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. K citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky žalobca doplnil, že údaje uvedené v katastri nehnuteľností o vlastníckom práve\nsú vyvrátiteľné podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona. Práve v uvedenom zjednocujúcom uznesení\n(v bode 47. jeho odôvodnenia) najvyšší súd výslovne skonštatoval, že „materiálna publicita údajov\nkatastra podľa ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona je de lega lata vyvrátiteľná a podmienená\ntým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto\nokolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený.“ Nedbalí vlastníci boli práve potomkovia, resp.\ndedičia O. R., rod. W., ktorí v roku 1955 alebo po pôvodnom dedičskom konaní v roku 1955 ani\nneuplatnili svoje vlastnícke právo k sporným parcelám z titulu dedenia. A to preto, lebo nemali ani\nvedomosť o tom, že poručiteľke svedčí zápis v pozemkovej knihe pre k. ú. L. X. - PKV č. XXX, XXX,\nXXX, XXXX (keďže konfiškáciu nebolo potrebné do pozemkovej knihy vyznačiť pre jej verejnoprávny\ncharakter). Žalobca uviedol, že sa o existenciu vlastníckych práv na území Slovenskej republiky ani\nnezaujímali a až po schválení ROEP v septembri 2015 sa dozvedeli o zápise obnovy evidencie EKN\nparciel na O. R., rod. W. a až vtedy podali návrh na dodatočné dedičské konanie. Dedičom však nič\nnebránilo zistiť si majetok poručiteľky z pozemkovej knihy pre k. ú. L. X. už od roku 1955 po jej smrti\nv priebehu nasledujúcich desaťročí. Mohli tak vlastne urobiť v rámci pôvodného dedičského konania.\nAlebo dodatočného dedičského konania ešte aj pred samotným začatím konania o ROEP. Nič na ich\nnezáujme nemení ani to, že žili v zahraničí, žalobca má za to, že skrátka len využili fakt, že prebehol\nROEP, ale dovtedy celé roky nepátrali aktívne po pozemkoch O. R., rod. W., ako aj po pozemkoch jej\ndetí, manžela. Boli prijaté tzv. reštitučné zákony a rovnako mali možnosť uplatniť reštitučné nároky v\nstanovených lehotách ohľadne pozemkov v G., lebo práve tu v tomto konaní žalobca predložil konkrétne\nPKV k. ú. P., že parcely O. R., rod. W. (PKV č. XX, XX, XX v spojení s PKV č. XXX, XXX a XXX, k. ú. P.),\n\nako aj jej detí a manželka (PKV č. XXX, k. ú. P.) z ktorých vyplýva, že tento majetok skutočne štát prevzal\nako vlastník a ďalej s ním nakladal. Žalobca má za to, že poľnohospodársku pôdu je vlastník povinný\nchrániť zo zákona, pričom celé roky žalovanú pôdu reálne obhospodaroval, užíval a kultivoval štát\n(prostredníctvom poľnohospodárskeho družstva), a nie potomkovia. Žalobca teda vyslovil pochybnosť,\nči práve žalovaní v 1. a 3. rade boli bdelými vlastníkmi, keďže celé desaťročia pre k. ú. L. X. svedčal zápis\npre PKV č. XXX, XXXX, XXX a XXXX, k. ú. L. X. (žalované nehnuteľnosti) pre poručiteľku O. R., rod. W. a\ndodatočné dedičské konanie iniciovali až 6.3.2017 a to práve po schválení ROEP k. ú. L. X. k septembru\n2015. K argumentu súdu prvej inštancie uvedenom v bode 39. rozsudku, že „Národná rada Slovenskej\nrepubliky, ktorá vo svojom uznesení č. XXX/XXXX, zo dňa 20.9.2007 o nedotknuteľnosti povojnových\ndokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku (okrem iného) vyhlásila, že\npovojnové rozhodnutia reprezentatívnych orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej\nrady nie sú príčinou diskriminačnej praxe a dnes na ich základe nemôžu vzniknúť nové právne vzťahy.“\nžalobca namietol, že tu nejde o vznik nových právnych vzťahov, ale o vyriešenie právnych vzťahov\nneusporiadaných, pretože ROEP a dedičské rozhodnutia nemajú konštitutívne účinky a nedochádza na\nzáklade týchto listín k definitívnemu potvrdeniu vlastníctva. Zopakoval, že v tomto rozhodnutí najvyšší\nsúd o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na\nSlovensku, o. i. odmietol pokusy o spochybňovanie a revíziu zákonov, dekrétov, zmlúv\na\niných povojnových rozhodnutí slovenských a československých orgánov, ktoré by znamenali zmenu\nmajetkového a právneho povojnového usporiadania s tým, že: „právne a majetkové vzťahy, ktoré vznikli\ntýmito rozhodnutiami, sú nespochybniteľné, nedotknuteľné a nemenné.“ Dekréty prezidenta republiky\n(nazývané tiež „X. dekréty”) sú všeobecne záväzné právne predpisy vydávané v exile pôsobiacim\nprezidentom ČSR. Všetky dekréty boli dodatočne schválené Dočasným národným zhromaždením a\nstali sa zákonmi, prípadne ústavnými zákonmi ČSR. Dekréty aj nariadenia SNR sú súčasťou právneho\nporiadku Slovenskej republiky ako nástupníckeho štátu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.\nŽalobca poukázal v nadväznosti na prípad ESĽP Bosits v. SR) aj na právny názor vyslovený Krajským\nsúdom Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12 Co 44/2021, zo dňa 2.6.2022, ktorý prejednával prípad\nrevízie pozemkovej reformy a ktorý uviedol: „K vyhodnoteniu rozhodnutia ESĽP vo veci Bosits v.\nSlovenská republika odvolací súd poukazuje na to, že ESĽP dospel v posudzovanom prípade k záveru,\nže v predmetnej veci došlo k porušeniu princípu stability súdnych rozhodnutí, ktorý je vyjadrený ich\nprávoplatnosťou, čo vyplýva z princípu právnej istoty a zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí\nako jedného zo základných princípov právneho štátu. Z uvedeného dôvodu tak nemôže ísť o generálny\nprincíp, nakoľko ESĽP sa zaoberal porušením princípu právnej istoty v tom ktorom konkrétnom prípade,\npričom nie v každom prípade dochádza automaticky k porušeniu tohto princípu, čo záleží od konkrétnosti\ntej ktorej veci“. V bode 40. tohto rozsudku poukázal aj na žalobcom predložené rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 65/2021 s tým, že v danom prípade spochybnili konfiškáciu\ndedičia tým, že spochybňovali zápis vlastníckeho práva v prospech štátu; do popredia sa zdôraznil\nčasový aspekt podania žaloby, lebo plynutie času je závažná skutočnosť. Posudzovaná prípad je však\niný, pretože tu dal Čsl. štát v pozemkovej knihe zápis vkladu vlastníctva na jej skonfiškovaný majetok\nv G. (a treba povedať, že potomkovia sa už k tomuto majetku v G. nehlásili, či už reštitúciou, alebo\nžalobou o určenie do dedičstva), ale v pozemkovej knihe pre L. X. sa tak nestalo. O princípoch zápisov\nv pozemkovej knihe zopakoval, že išlo len o verejnú publicitu zápisov, ich absencia však neznamenala,\nže sa štát nestal vlastníkom z titulu verejnoprávneho opatrenia konfiškácie vlastníkom, aj s poukazom\nna politicko-historické aspekty vývoja právnych vzťahov k nehnuteľnostiam počas desaťročí. Pokiaľ\nmá žalobca nazerať na časové hľadisko, tak štát mal minimálne od roku 1960 preukázateľne zápis\nsvojho vlastníctva z titulu konfiškácie pre časť majetku O. R., rod. W., nachádzajúci sa v G. („P.“),\navšak konfiškácia podľa nariadenia SNR č. 104/19456 Sb. n. nikdy nebola ohraničená časovým úsekom,\npretože proces nakladania\ns konfiškovaným majetkom prebiehal ešte ďalšie roky\nvzhľadom na náročnosť celého procesu. Žalovaní v 1. až 3. rade dosiahli zápis na list vlastníctva až\npo právoplatnom skončení dodatočného dedičského konania, t. j. 26.3.2018, no dovtedy neuplatňovali\nsvoje vlastnícke nároky z titulu posledného zápisu vlastníka O. R., rod. W. pre PKV č. XXX, č. XXX, č.\nXXX a č. XXXX, k. ú. L. X., neučinili tak ani v dedičskom konaní v roku 1955, ani v priebehu nasledujúcich\nrokov, ani napr. v lehotách podľa reštitučných predpisov (pre parcely v G.), ale až po zápise o schválení\nROEP k. ú. L. X. v septembri 2015, kedy sa vôbec dozvedeli o tom, že ich predchodkyni svedčil zápis\nv pozemkovej knihe. Z časového hľadiska sa teda minimálne od roku 1955 do roku 2015, t. j. 60 rokov\npráve potomkovia O. R., rod. W., vôbec aktívne nezaujímali o dané parcely. Práve\nv\nprípade vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9 C 98/2012, resp. na Krajskom súde v Žiline\npod sp. zn. 10 Co 116/2018 a napokon na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo\n65/2021 bol prijatý záver o zamietnutí žaloby potomkov (dedičov) z dôvodu značného narušenia princípu\n\nprávnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa sporných nehnuteľností pre iné okolnosti (napr. že\ndedičia neuspeli ani v reštitučnom konaní). Teda podobne ako uzavrel Krajský súd v Banskej Bystrici, nie\nv každom prípade dochádza automaticky k porušeniu tohto princípu, pretože záleží od konkrétnej tejktorej veci. Žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie pochybil, keď na základe vykonaných dôkazov\ndospel\nk nesprávnym skutkovým zisteniam a toto pochybenie malo za následok nesprávne\nrozhodnutie v predmetnej veci. Žalobca mal za to, že postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní\ndôkazov predložených žalobcom, nebol správny a dostatočný, súd prvej inštancie nedostatočne zistil\nskutkový stav, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vyvodil nesprávny právny záver, keď žalobu\nzamietol. Na záver uviedol, že podáva odvolanie v rozsahu výrokov II.\na III. napadnutého\nrozsudku aj vzhľadom na pomerne vysokú hodnotu žalovaných nehnuteľností, a to podľa údajov zo\nznaleckého posudku uvedených v oznámení o začatí vyvlastňovacieho konania založených v súdnom\nspise (suma 779.573,34 € a 801.435,18 €). Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu\nprvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne ho zmeniť tak,\nže žalobe v plnom rozsahu vyhovie.\n5. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, plne sa stotožňujúc s napadnutým rozhodnutím i jeho\nodôvodnením, uviedli, že súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe na určenie, že štát je vlastníkom\npozemkov, ktoré sú na listoch vlastníctva zapísané vo vlastníctve žalovaných. Dôvodom žaloby bola\núdajná konfiškácia majetku poručiteľky žalovaných po druhej svetovej vojne. Zastávali názor, že konajúci\nsúd vykonal všetko navrhnuté dokazovanie, dôkazy vyhodnotil v rámci svojej zákonnej kompetencie a\nžalobu zamietol. Žalobca podal odvolanie, ktoré je síce obsiahle, ale v ňom opakuje svoje stanoviská,\nktoré predniesol v konaní a boli súdu známe pri hodnotení dôkazov. Odôvodnenie rozsudku je vecné,\nlogické\na transparentné. Dôvodili, že základom dôkaznej situácie je\nskutočnosť, že proti pôvodnej vlastníčke, poručiteľke žalovaných neexistuje konfiškačné rozhodnutie.\nŽalobca sa v priebehu konania snažil tento zásadný nedostatok nahradiť rôznymi listinami, ktoré ale\nneboli právotvorné. Po vojne sa vytvorila v ČSR protinemecká a protimaďarská nálada, čoho odrazom\nbola aj konfiškačná legislatíva. Táto bola postavená na princípe kolektívnej viny na základe národnosti\na aj na retroaktivite (účinky konfiškácie boli určené spätne k 1.3.1945). Tieto princípy v dnešnej\ndemokratickej európskej legislatíve neobstoja. Slovenská republika ako štát najmä po roku 1948 si\nnectil nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a túto porušoval\na zneužíval. V\noblasti poľnohospodárskej pôdy došlo k násilnému združstevňovaniu pozemkov i hospodárskych strojov\na zvierat. Súkromné vlastníctvo nehnuteľností sa považovalo za kádrové negatívum. Štát v tomto duchu\nsa mohol bez problémov ujímať pozemkov a tomuto cieľu prispôsobovať aj svoje písomnosti. V danom\nprípade sa štát nedal po vojne zapísať ako vlastník do pozemkovej knihy, lebo nemal na to konfiškačný\ntitul. Štát sa neujal ani formálneho spravovania predmetných pozemkov ani fyzického užívania. Takáto\nsituácia pretrvávala vyše 70 rokov. Na právnom posúdení súdu nič nemení ani skutočnosť, že v roku\n1959 vydal ONV v Šamoríne dve nezákonné rozhodnutia, v ktorých spomína v konfiškačnej súvislosti\nporučiteľku a jej deti. V rozhodnutiach je ale odkaz na isté konkrétne konfiškačné rozhodnutie, ktoré\nsme predložili a tam sa mená poručiteľky a jej detí nenachádzajú. Preto rozhodnutia ONV v Šamoríne\nz roku 1959 sú iba dôkazom komunistickej zvole. Týmito rozhodnutiami si chcel štát formálnoprávne\npokryť potrebu štátnej výstavby na cudzích pozemkoch. Poručiteľka bola v čase týchto rozhodnutí už\nnebohá a preto štátna správa s ňou nemohla konať a ani nekonala. Žalobca predložil ako listinný dôkaz\naj ručne písaný zoznam, ktorý mal uvádzať konfiškované osoby. Žalovaní zopakovali, že ide o zoznam\npozemkových daňovníkov, ktorý bol manipulovaný, keďže v kolónke údajného čísla konfiškačného\nrozhodnutia majú všetky uvedené osoby rovnaké číslo. Žalobca predložil aj písomnú komunikáciu\nštátnej správy z roku 1953, ktorá je dotazom a nie potvrdením o konfiškácii. Štátna správa si podľa\npotreby mohla evidovať akékoľvek formality, ale to nenahradí absenciu konfiškačného rozhodnutia, ktoré\nneexistuje. Pri určovacej žalobe treba vyhodnotiť právne tituly, ktoré svedčia v prospech vlastníctva tej\nktorej strany. V prospech žalovaných svedčia tieto tituly: poručiteľka žalovaných O. R. je uvedená ako\nvlastníčka predmetných pozemkov v pozemkovej knihe ešte\nv časoch prvej predvojnovej\nČSR až do dedičského konania v roku 2018; O. R. bola potvrdená a nespochybnená ako vlastnícka\naj v ROEP, ktorý štát vrátane žalobcu vykonali\nv rokoch 2008 - 2015, pričom\npísomný ROEP je verejnou listinou a na jej základe bol vlastnícky titul O. R. prenesený z pozemkovej\nknihy do listov vlastníctva; po poručiteľke O. R. žalovaní zdedili predmetné pozemky v právoplatnom\ndedičskom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 38 D 171/2017, na základe toho boli zapísaní\nako vlastníci do listov vlastníctva. Žalobca naopak nemá žiadny právny titul na určenie vlastníctva\nštátu\nk predmetným pozemkom. Žalovaní mali za to, že verejné\nlistiny a právoplatné rozhodnutia ROEP a dedičské rozhodnutie súdu, ktoré už nemožno napadnúť sú\n\nprávnymi titulmi, ktoré nemožno zrušiť nepodloženými teóriami, i keď žalobca tvrdí, že ku konfiškácii\ndochádzalo zo zákona. Ale aj podľa vtedajšej legislatívy sa muselo v správnom konaní rozhodnutím\nstanoviť kto je konfiškáciou zasiahnutý. Zďaleka nepostačuje, že sa dnes tvrdí, že keď bola dotknutá\nosoba maďarskej, alebo nemeckej národnosti, tak asi musel byť jej majetok konfiškovaný. Dodnes žijú na\nSlovensku státisíce slovenských občanov maďarskej národnosti, ktorí vlastnia a užívajú nehnuteľnosti\npo svojich maďarských predkoch. Poukázali na ustanovenie § 70 katastrálneho zákona, ktorý potvrdzuje\nvierohodnosť vystavených listov vlastníctva, ktoré možno znevierohodniť iba preukázaním opaku. To\nsa v dokazovaní nestalo. Okrem toho žalovaní poukázali aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Bosits c/a\nSR, v ktorom v podobnom prípade ESĽP v podstate povedal, že ak sa konfiškácia pôvodne reálne\nnevykonala a následne SR potvrdila v ROEP vlastníctvo pôvodných vlastníkov, tak sa viac nemá\nkonať. Toto rozhodnutie ESĽP bolo prijaté v čase, keď Najvyšší súd SR na základe dovolania zrušil\npredošlé rozsudky okresného a krajského súdu, ktoré zamietli žalobu štátu. Medzičasom znovu konali\nOkresný súd v Bardejove a následne Krajský súd v Prešove (vo veci pod sp. zn. 19Co 29/2021 zo\ndňa 23.8.2022) a opäť zamietli žalobu štátu. Reflektovali rozhodnutie ESĽP, ktoré zákonne uprednostnili\npred zrušujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Podľa názoru žalovaných už ďalšie dovolanie štát\niste nepodá vzhľadom na stanovisko ESĽP. Žalobca v odvolaní cituje judikatúru, ktorá spochybňuje\npotrebu konfiškačného rozhodnutia v konkrétnych prípadoch, pričom každé súdne rozhodnutie je vydané\nv konkrétnej veci v inej dôkaznej situácii. Podotkli, že je treba sa držať zákona. Žalovaní odkázali aj na\nkonfiškačnú legislatívu, ktorá pozostávala z dvoch základných právnych predpisov, a to z nariadenia\nSNR č. 104/45 Zb. a z dekrétu prezidenta Beneša č. 108/45. V obidvoch týchto predpisoch sa stanovuje,\nže stanovenie, či konkrétna osoba spĺňa podmienky pre aplikáciu konfiškácie stanoví štátna správa v\nsprávnom konaní. V nariadení SNR č. 104/1945 Zb. sa v § 1 ods. 7 stanovuje konfiškačná komisia ako\nprvostupňový orgán a v ods. 13 Zbor povereníkov ako odvolací orgán. V dekréte prezidenta\nč.\n108/1945 Zb. sa v § 1 ods.3,3 sa nariaďuje konať podľa predpisu o správnom konaní č. 8/1928 Zb.\nTento predpis je procesne podobný dnešnému, zakotvuje ústne konanie, predvolanie, doručovanie,\ndvojinštančnosť. Nič z toho sa v tomto prípade nerealizovalo. Žalobca tiež rozoberá, kto je nositeľom\ndôkazného bremena konfiškácie a toto presúva na žalovaných. Žalovaným svedčí vlastnícky titul z\nPK, ROEP, dedičské rozhodnutie, list vlastníctva. Konfiškačné rozhodnutie neexistuje. Čo by ešte mali\nžalovaní dokazovať? Žalobca tu cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa ale\ntýka opačného garde, v ktorom občan žaluje určovacou žalobou svoje vlastníctvo ku konfiškovanému\nmajetku. V takom prípade je iste nositeľom dôkazného bremena. Pokiaľ žalobca spomínal prípadné\núčinky presídlenia poručiteľky do Maďarska na majetok, tak na to neexistuje žiadny dôkaz. Odvolaciemu\nsúdu navrhli, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalovaným priznať\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n6. Žalobca vo svojom ďalšom vyjadrení k tvrdeniam žalovanej strany, že „dôvodom žaloby bola\núdajná konfiškácia majetku poručiteľky žalovaných po druhej svetovej vojne,“ namietol, že z priebehu\ncelého konania na súde prvej inštancie vyplynulo, že dôvodom žaloby bolo určenie vlastníckeho práva\nštátu v správe Slovenského pozemkového fondu z dôvodov, že majetok predchodkyne žalovaných\npodliehal viacerým etapám pozemkovej reformy, počnúc konfiškáciou pôdohospodárskeho majetku\npodľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. v spojení s režimom Dohody o výmene obyvateľstva medzi\nČeskoslovenskom a Maďarskom z februára 1946, vrátane vykonávacích právnych predpisov uvedeného\nrežimu. Ako vyplynulo\nz predložených dôkazov práce pozemkovej reformy\nreálne pokračovali aj v neskorších rokoch a napokon Československý štát realizoval zápis vkladu svojho\nvlastníctva v pozemkovej knihe pre parcely poručiteľky a aj jej detí v k. ú. P. a čo sa týka žalovaných\nparciel v k. ú. L., tieto štát v minulosti riadne prevzal a určil do užívania poľnohospodárskemu družstvu.\nK tvrdeniam žalovaných, že proti pôvodnej vlastníčke neexistuje konfiškačné rozhodnutie a že žalobca\nsa snažil tento nedostatok nahradiť rôznymi listinami, ktoré neboli právotvorné sa žalobca nestotožnil a\npoukázal na ním predložené PKV č. XXX, č. XXX, č. XXX v spojení s PKV č. XX, č. XX a č. XX, k. ú.\nP. (G.), ktoré priamo dokazujú, že československý štát zapísal svoje vlastnícke právo po skonfiškovaní\nmajetku O. R., rod. W., do pozemkovej knihy, na základe rozhodnutí ONV\nzn. Pôd X-XX/IIXX-Dr.B., zo dňa 20.7.1959 a Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959 (ďalej aj „rozhodnutia ONV z roku\n1959“). Žalovaná strana tvrdí, že tieto rozhodnutia ONV z roku 1959 majú byť nezákonné, čo však podľa\nnázoru žalobcu, súd prvej inštancie priamo v napadnutom rozsudku nevyslovil, resp. nekonštatoval ich\nnezákonnosť. Žalovaní síce napádali dané rozhodnutia ONV z roku 1959, podstatný je však zápis vkladu\nvlastníckeho práva Československého štátu v pozemkovej knihe (v PKV č. XXX, č. XXX a č. XXX, k.\nú. P.). Tieto konkrétne zápisy vlastníckeho práva štátu v pozemkovej knihe sú reálne, nie je možné ich\nvyvrátiť, pretože sú skutočné. Tieto zápisy vkladu vlastníctva práveže dokazujú, že rozhodnutia ONV z\n\nroku 1959 ako vkladuschopné listiny mali právotvorné účinky a spôsobili prechod vlastníctva pôvodnej\nvlastníčky O. R., rod. W. na čsl. štát. Žalobca na argumentáciu žalovaných spochybňujúcu Výkaz\npôdohospodárskych konfiškátov k. ú. L. X. a Dožiadanie ONV technický referát z roku 1953 uviedol, že\nsčasti chápe obranu žalovaných, ale poukázal na význam archivovania dobových dokumentov, ktoré sú\nstále súčasťou archívnych fondov; tieto neboli doteraz skartované. Za pravosť týchto listín zodpovedá\npríslušný archív priamo zo zákona. Podľa názoru žalobcu, tieto listiny (Výkaz pôdoh. konfiškátov,\nDožiadanie ONV technický referát z roku 1953) nemožno považovať za „formality“ v rámci pôsobnosti\nvtedajšej štátnej správy. Dožiadanie ONV technický referát\nz roku 1953 obsahuje, že\ntechnický referát žiadal ľudový súd o pozemnoknižné vložky pre úradnú potrebu, lebo práce pozemkovej\nreformy mali byť ukončené ešte v danom roku. Tento dôkaz preukazuje, že dotknutý pôdohospodársky\nmajetok O., rod. W., spadal do tzv. pozemkovej reformy - podliehal konfiškácii podľa nariadenia SNR z\nroku 1945.\nV závere dožiadania ONV technický referát požadoval aj vyznačiť buď poznámku\no konfiškácii, alebo výkupu. Žalobca napokon predložil PKV, k. ú. P., v ktorých bol zápis vkladu Čsl.\nštátu z rokov 1960. Navyše na Dožiadaní zo dňa 20.10.1953 ONV technického referátu, Šamorín s\nuvedením mena R. O., rod. W., P., adresovaný Ľudovému súdu, pozemkové oddelenie, je aj pečiatka\n„Právoplatný konfiškát.“ Žalobca v tomto ohľade nemôže uznať argument žalovanej strany, že by malo ísť\no formalitu. Dobová pečiatka „právoplatný konfiškát“ nie je bez významu na tzv. dožiadaní, práve naopak,\nlen potvrdzuje žalobcove presvedčenie, že označenú osobu v dožiadaní O., daný odbor ONV prešetroval\nako osobu, ktorej majetok bol skonfiškovaný. Dôležitosť obsahu samotného prípisu zo dňa 20.10.1953\nje priamo zvýraznený danou pečiatkou. Ak žalovaní uvádzajú, že konfiškačné rozhodnutie neexistuje,\nžalobca má naopak za to, že žalovaní nepredložili žiaden dôkaz o tom, žeby konfiškačné rozhodnutie na\nmajetok poručiteľky neexistovalo. Práve naopak, žalobca predložil viacero listinných dôkazov, z ktorých\nvyplýva, že konfiškačné rozhodnutie existovalo. Napr. v dôkaze Evidenčný hárok konfiškátov k. ú. P./\nK.: Konfiškačné rozhodnutie pri mene O. R. má očíslovanie\nč. XXX/XXXX-II,\npričom v tomto Evidenčnom hárku je tiež údaj o nemanželskej dcére L.: Konfiškačné rozhodnutie č. XXX/\nXXXX-II a č. X/XXXX-II L. R.. Napokon do konania bolo doložené konfiškačné rozhodnutie „Konfiškačné\nrozhodnutie č. XXX/XXXX-II na Y. R., H. R. a deti.“ Už samotné očíslovanie istým spôsobom dáva logiku,\nže reálne sa\nv tomto poradí konfiškačné rozhodnutia vydali. Ak teda ide o rok 1946, dané\nkonfiškačné rozhodnutia menovaných osôb boli najskôr na O. R., rod. W. (č. XXX/XXXX,\nbod\n29.), potom na nemanželskú dcéru L. (č. XXX/XXXX-II a č. X/XXXX-II, bod 28.) a na Y. R., H. R. a\ndeti (č. XXX/XXXX-II, bod 20.). V kontexte posudzovania dôkazov má žalobca za to, že na predložené\ndôkazy je potrebné nahliadať nielen jednotlivo, ale komplexne a vo vzájomných súvislostiach. Nie je\nnamieste nazerať izolovane len na rozhodnutia ONV z roku 1959 bez ďalších súvislostí - v podobe\nzápisov v pozemkovej knihe pre k. ú. P. v PKV č. XXX, XXX a XXX, pretože práve tieto L. č. XXX, XXX,\nXXX\nv spojení s L. č. XX, XX, XX, k. ú. P., žalobca označil ako ďalšie dôkazy, ktoré sú\nv rámci vyhodnotenia celého konfiškačného procesu zásadné. Z predložených PKV v ich vzájomných\nsúvislostiach je potrebné ustáliť záver, že štát preukázateľne vykonal zápis vkladu vlastníckeho práva v\nPKV č. XXX, XXX a XXX (s určením správy, resp. prídelcov: manž. X.), po bývalej vlastníčke O. R., rod.\nW., lebo majetok tejto poručiteľky štát naozaj konfiškoval. Zásada, že sa konfiškuje majetok na celom\núzemí Slovenska bez ohľadu katastrálneho územia nebola žiadnym ustanovením prelomená, a teda\nkonfiškácii podliehal aj majetok O. R., rod. W. nachádzajúci sa\nv k. ú. L. X.\n(sporné parcely). Žalovaný sa stručne vyjadril k dôkaznému bremenu a poukázal na prípad Bosits c/\na SR vedený pred ESĽP, ktorý sa priamo dotýka rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nsp. zn. 4 M Cdo 12/2014, v ktorom uviedol: „Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná)\nkonfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje\nvlastníka konfiškovaného majetku, ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že nie sú u neho dané\nzákonné podmienky pre konfiškáciu majetku.“ Súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 13.10.2022 citoval\nv bode 15. ustanovenie § 1 ods. 4 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia\nč.\n64/1946 Sb. n. SNR, podľa ktorého sa nekonfiškuje podľa ods. 1 pôdohospodársky majetok tých osôb\nnemeckej alebo maďarskej národnosti, ktoré sa činne zúčastnili na protifašistickom boji, pokiaľ ich\npôdohospodársky majetok neprevyšuje výmeru 50 ha pôdy vôbec, čo znamená, že ak daná osoba\npreukázala, že sa činne zúčastnila na protifašistickom odboji, v takom prípade jej majetok konfiškácii\nnepodliehal, resp. nekonfiškoval sa. Žalobca v kontexte otázky presunu dôkazného bremena uviedol aj\niný pohľad prezentovaný v publikácii Pamäť národa 2/2008,\nstr. 20: „Právnym titulom konfiškácie\nnebola národnostná príslušnosť osoby. Vzhľadom na všeobecne známu skutočnosť, že osoby nemeckej\na maďarskej národnosti aktívne bojovali\na vystupovali na strane okupantov, nadržiavali\nim, schvaľovali ich činnosť, resp. významnejším, hromadnejším spôsobom nevystúpili proti nacizmu,\nrežimu V. a U., sa táto faktická skutočnosť, materiálny prameň práva, transformoval do písomného,\n\nformálneho prameňa práva ako predpokladaná pravda, prezumovaná zodpovednosť. Nebola to však\naxióma, konštanta, nezmeniteľná právna skutočnosť, ale právna hypotéza. Bolo ju možné vyvrátiť tak,\nže ktorákoľvek osoba, na ktorú sa táto právna hypotéza o prezumpcii právnej zodpovednosti osôb\nmaďarskej a nemeckej národnosti vzťahovala, argumentovala dôkazom jej opaku, unesením dôkazného\nbremena, t. j. preukázaním, že dotknutá osoba bola verná ČSR, bola aktívnym antifašistom alebo trpela\npod fašistickým jarmom.“ Žalobca doplnil, že\nv samotnom odvolaní poukázal aj na\njudikatúru súdov Slovenskej republiky, v ktorej sa súdy taktiež priklonili k záveru o presune dôkazného\nbremena na toho, kto konfiškáciu spochybňuje, resp. neuznáva. K prípadu X. c/a Slovenská republika,\nresp. SR - Lesy Slovenskej republiky, š.p. c/a 1. T. a spol. žalovaní predložili kópiu rozsudku Krajského\nsúdu Prešov sp. zn. 19 Co 29/2021, zo dňa 23.8.2022 a podľa informácií žalobcu bolo proti uvedenému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu podané dovolanie. Žalobca ďalej argumentoval, že predložil aj listinné\ndôkazy o tom, že O. R., rod. W. bola v Zozname osôb určených na vysídlenie podľa režimu Dohody o\nvýmene obyvateľstva medzi Československom\na Maďarskom z februára 1946\na spolu s rodinou dcéry L. a Výkaz nehnuteľného majetku, v ktorom bola označená ako vysídlenec. K\ntvrdeniu žalovaných, že podľa ich názoru neexistuje dôkaz o prípadných účinkoch na majetok v dôsledku\npresídlenia poručiteľky do Maďarska, žalobca opäť poukázal na Zoznam osôb, ktorých majetok bol\nkonfiškovaný (výňatok) pre obec L. X., t. j. Zoznam osôb určených na vysídlenie do Maďarska a súčasne\naj List Ministerstva vnútra SR, Slovenský národný archív, Drotárska cesta, Bratislava zo dňa 25.2.2022,\nktorý poskytol vysvetlenie k archívnemu fondu bývalého Osídľovacieho úradu pre Slovensko, signatúra:\nsúpis obyv. na výmenu; Výkaz nehnuteľného majetku (Oblastná úradovňa Osídľ. úradu Šamorín, č.\nhosp. jednotky XXX), v ktorom je uvedené: politická obec: L., rukou vpísané „majetok po ženiných\nrodičoch konfiškovaný“, tlačivo obsahuje predtlač: Vysídlenec: vyplnené mená: rodina nemanželskej\ndcéry L. W., pod bodom 5: O. W. (testina). Vysvetlil, že ide o listinu, ktorú vydala Oblastná úradovňa\nOsídľovacieho úradu Šamorín, archívny fond bývalých oblastných úradovní Osídľovacieho úradu sa\nnachádza v Štátnom archíve, na ul. Križkova, Bratislava. Žalobca mal za to, že O. R., rod. W. bola\nvtedajšími úradmi (Osídľovací úrad pre Slovensko a jeho oblastné úradovne), ktoré mali v danom období\nriešiť otázku odsunu/presídlenia osôb nemeckej\na maďarskej národnosti, bola podľa\ntýchto listín napokon určená na vysídlenie do Maďarska spolu s rodinou svojho zaťa Y. Y. spolu s dcérou\nL.. Nie všetky osoby však takto opustili územie Slovenska, mnohých evakuovali a odišli aj dobrovoľne\nz nášho územia. Ako napokon vyplýva z dedičského spisu po poručiteľke, v máji 1948 už žila vo Viedni\na v roku 1955 v Rakúsku aj zomrela a niektorí jej potomkovia žijú v Maďarsku (práve žalovaní), ktorí\nsú zrejme potomkami zo strany jej nemanželskej dcéry L.. Skutočnosť, že poručiteľka nebola reálne\npresídlená do Maďarska, však nič nemení na tom, že tieto listinné dôkazy (Výňatok z menného zoznamu\nna vysídlenie do Maďarska a Výkaz nehnuteľného majetku Oblastnej úradovne Osídľovacieho úradu\nv Šamoríne) sa nachádzajú aj v súčasnosti\nv označených archívoch a boli\npredložené do konania s poukazom na § 2 ods. 3 zákona\nč. 148/1947 Zb.\nŽalobca ďalej uviedol, že podľa názoru žalovaných, kolektívna vina, či účinky konfiškácie v dnešnej\ndemokratickej európskej legislatíve neobstoja, čo prevzal aj súd prvej inštancie v bode 37. napadnutého\nrozsudku Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. n o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho\nmajetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov\na nepriateľov slovenského štátu je\nstále súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, čo potvrdzujú aj súdy vo svojich rozhodnutiach,\nnapr.: rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 15.1.2018, č. k. 9 C 98/2012, potvrdený rozsudkom\nKrajského súd Žilina zo dňa 28.5.2020,\nsp. zn.10 Co 116/2018, ktorého závery boli\nodmietnutím dovolania žalobcov potvrdené\nv uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. 1 Cdo 65/2021, podľa záverov ktorého: „Pokiaľ návrh na určenie vlastníckeho práva\npodaný žalobcami takmer 70 rokov po uskutočnení verejnoprávnych postupov konfiškácie, pričom\nžalovaná (právny predchodca) sa od roku 1945 považovala za vlastníka týchto nehnuteľností na základe\nkonfiškácie v zmysle Nariadenia SNR, právna istota osôb, ako aj nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby\nrozhodnutie správneho orgánu, resp. doposiaľ účinný právny predpis, ktorý je súčasťou Slovenského\nprávneho poriadku, na základe ktorého určitá osoba (aj štát) nadobudla alebo bola zbavená vlastníctva\nveci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti.” Žalobca následne\npoukázal aj na právnu analýzu vypracovanú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v roku\n2002: Slovenská národná rada dňa 1.9.1944 vydala vyhlásenie, podľa ktorého preberala najvyššiu\nzákonodarnú a výkonnú moc. Na základe Košického vládneho programu niektoré dekréty boli vydávané\npo dohode so Zborom povereníkov alebo Slovenskou národnou radou. Platnosť týchto dekrétov aj\nna Slovensku je nepochybná. Najneskôr však zákon č. 57/46 Zb. o dodatočnom schválení dekrétov\n(tzv. ratihabícia) odstránil všetky pochybnosti o zaradení Benešových dekrétov do československého\nprávneho poriadku. Dekréty zostali súčasťou československého právneho poriadku až do zániku\n\nČSFR dňa 31.12.1992. Slovenská republika však prevzala podľa čl. 152 Ústavy Slovenskej republiky\nprávny poriadok ČSFR a tak sa stali Benešove dekréty aj súčasťou právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky sa stala aj Listina základných práv a\nslobôd, prijatá Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. Podľa § 6 ods. 1 Listiny, dňom 31.12.1991 stratili\núčinnosť ustanovenia zákonov a iných právnych predpisov, ktoré nie sú v súlade s Listinou. Podľa zásady\n„Lex posterior derogat priori“ (neskorší zákon ruší predchádzajúci) najneskôr Listina zrušila účinnosť\nBenešových dekrétov v našom právnom poriadku. K judikatúre Európskeho súdu analýza Ministerstva\nspravodlivosti SR uvádza, že Slovenskú republiku zaväzuje Európsky dohovor o ochrane ľudských\npráv\na základných slobôd s účinnosťou od 18. marca 1992. Podľa tohoto dohovoru\nmôžu jednotlivci alebo aj iné členské štáty podávať proti Slovensku sťažnosť na Európskom súde pre\nľudské práva (pred rokom 1999 na Európskej komisii pre ľudské práva) v Štrassburgu. Ministerstvo\nspravodlivosti SR uvádza niekoľko prípadov, v ktorej komisia zaujala stanovisko, že do jej právomoci\nnespadá posudzovať platnosť konfiškácie, právomoc komisie voči Slovensku začína iba 18. marcom\n1992. Z uvedeného je zrejmé, že kritici Benešových dekrétov nemôžu presadiť ako právny nástroj na\nzrušenie Benešových dekrétov rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Z uvedenej analýzy\nzároveň vyplýva, že teória práva rozoznáva a robí rozdiel medzi platnosťou právnej normy a účinnosťou\nprávnej normy. V právnej teórii však prevažuje názor, že ak nedôjde ku zrušeniu právneho predpisu\npredpísaným spôsobom, je súčasťou platného právneho systému. Možno konštatovať, že účinnosť\nBenešových dekrétov zanikla najneskôr ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. , ktorým sa ustanovila Listina\nzákladných práv a slobôd. Naproti tomu platnosť Benešových dekrétov naďalej pretrváva. Benešove\ndekréty stratili účinnosť, preto ich nemožno namietať na základe tvrdenia, že sú v rozpore so súčasnou\neurópskou legislatívou. Nemožno použiť ani argument, že dekréty vnútroštátne porušujú ľudské práva.\nŽalobca uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky doposiaľ nevyslovil nesúlad týchto nariadení SNR\no konfiškácii s Ústavou Slovenskej republiky a tieto sú súčasťou nášho právneho poriadku. Nariadenia\nSNR, vrátane nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. zostali naďalej v platnosti, neboli zrušené a vyhlásené\nza neplatné. Ak by žalobca mal prijať názor, že konfiškačné predpisy by boli v súčasnosti v rozpore s\nÚstavou Slovenskej republiky, takýto výklad by odporoval zásadám a cieľu reštitučných zákonov. Zotrval\nna svojom odvolacom návrhu.\n7. Žalovaní, zotrvávajúc na svojom návrhu, reagoval na právoplatné rozsudky Krajského súdu v\nBratislave, ktoré predložili ako precedenčné (rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, vo veci bývalého\nOkresného súdu Bratislava II zo dňa 23.9.2021, č. k.\n18\nC 84/2019-234 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.3.2023, č. k. 4 Co\n65/2022-418 a rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, vo veci bývalého Okresného súdu Bratislava\nII, zo dňa 7.12.2022, č. k. 16 C 56/2019-581 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo\ndňa 27.2.2024, č. k. 8 Co 132/2023-646). Uviedli, že žalobca síce namietal, že ide o iné prípady, v\nktorých súdy považovali konfiškačné rozhodnutia za nulitné a tým právne neúčinné, pričom v danom\nprípade konfiškačné rozhodnutie ani neexistuje, avšak namietali, že keby existovalo, tak by vykazovalo\nrovnaké právne vady a znaky nulitnosti, ako v priložených právoplatných precedenčných rozsudkoch.\nŠtátna správa po vojne pristupovala v L. rovnako ku všetkým vytypovaným Maďarom či Nemcom a\nvydávala rovnaké konfiškačné rozhodnutia. Riešil to rovnaký Národný výbor s rovnakým formulárom\nkonfiškačného rozhodnutia, do ktorého vpísal iba meno, bez akýchkoľvek ďalších identifikačných údajov.\nTieto rozhodnutia neboli domnelým účastníkom doručované, čím bolo vopred popreté právo odvolacieho\nkonania. Dvojinštančnosť konfiškačného konania zakotvovali obidve konfiškačné normy a to Nariadenie\nSNR č. 104/1945 Zb. ako aj Dekrét prezidenta č. 108/1945 Zb. Dôvodili, že po vojne boli v ČSR silné\nprotinemecké\na protimaďarské nálady, čoho výsledkom boli konfiškačné\npredpisy na základe „kolektívnej viny“, čo je v dnešnom ponímaní legislatívy neprípustné. Povojnová\nodplata tolerovala aplikáciu kolektívnej viny. Išlo o mocenský prístup k výkonu konfiškačného konania\nrozhodnutiami, ktoré boli právne vadné, nulitné a konanie pošliapavalo aj vtedy platné konfiškačné\npredpisy. V duchu tej doby po vojne, ako aj následnej doby po roku 1948 nebolo reálne možné\nsa proti štátnej zvoli reálne brániť. Upozornil, že v prejednávanom prípade ale neexistuje ani len to\nvadné konfiškačné rozhodnutie a žalobca ho chce nahradiť rukou písaným a opravovaným zoznamom,\nkonceptom s menným zoznamom. Podľa žalovaných ide o zoznam vlastníkov poľnohospodárskej pôdy\na teda platiteľov dane, ktoré štátna správa používala možno aj na konfiškačné konania. Možno ich aj\npovýšila na „právne akty“ a v jednotlivých prípadoch na ich základe došlo aj k štátnemu záberu pôdy.\nTo ale neznamená legálnu zmenu vlastníctva. Ak aj na tejto nezákonnosti neskôr staval aj komunistický\nrežim, tak z bezprávia nemôže vzniknúť právo. V podrobnostiach sme sa vyjadrovali v priebehu konania\nk písomnostiam, ktorými chcel žalobca „nahradiť“ absentujúce konfiškačné rozhodnutie. Štát sa po\n\nnepreukázanej údajnej konfiškácii neujal vlastníctva, neintabuloval svoje vlastníctvo\nv\npozemkovej knihe, ani neskôr v tzv. evidencii nehnuteľností geodézie, čo bol nástupca pozemkovej knihy\na predchodca katastra. V danom prípade sa štát ani fakticky neujal obhospodarovania pozemkov, o\npredmetné pozemky sa nestaral desiatky rokov, nesprával sa ako vlastník. Až keď po ROEP prebehli\ndedičské konania, začal štát namietať údajné konfiškačné účinky. V tejto súvislosti aj v obdobných\nprípadoch dali do pozornosti prípad Bosits c/a SR a rozhodnutie ESĽP, podľa záverov ktorého, ak sa\npo vojne nezrealizovala konfiškácia (právne i fakticky), tak dnes sa už nemajú aplikovať konfiškačné\nprepisy. Tento názor bol akceptovaný našimi súdmi. Pripomenuli, že žijeme v demokratickej dobe, v ktorej\nnemá miesto akýkoľvek postih na základe princípu kolektívnej viny ani retroaktívne použitie 80 rokov\nstarých predpisov. Treba si ctiť aj princíp právnej istoty a oprávneného očakávania postupu orgánov. V\nrokoch 2008 - 2015 bol vypracovaný ROEP pre lokalitu Podunajské Biskupice, ktorý obnovil nejasné\nvlastnícke vzťahy k pozemkom. Zo zákona bol účastníkom komisie pre ROEP aj žalobca, ktorý nemal\nžiadne námietky ani v čase vypracovania ROEP\na ani žiadne námietky neuplatnil neskôr v rámci\nzákonnej v zákone o ROEP stanovenej 5-ročnej prekluzívnej lehoty na podanie námietok. Následne\nprebehlo pred bývalým Okresným súdom Bratislava II dedičské konanie s právoplatne stanovenými\ndedičmi, ktoré je právoplatné\na nebolo zrušené. V § 70 katastrálneho\nzákona sa list vlastníctva s uvedenými údajmi považuje za vierohodný, kým sa nepreukáže opak, čo sa\nnestalo. Žalovaní sa dotazovali, či môže za týchto podmienok vôbec žalobca obísť tieto právoplatné akty\nslovenských štátnych orgánov a obísť ich účinky určovacou žalobou? Práve o tom hovorí rozhodnutie\nESĽP v prípade Bosits c/a SR, že to nie je možné. K žalobcom uvedeným tvrdeniam, že v precedenčných\nrozsudkoch ide o nesprávny názor krajského súdu namietali, že súdy rozhodli právoplatne a žalobca iba\nopakuje svoje dovolacie dôvody. Nie je pravdivé ani presvedčenie žalobcu, že všetci Maďari a Nemci\nmali mať po vojne konfiškovaný majetok a že sa tak vlastne udialo už na základe legislatívy. Popiera tým\nsamotnú legislatívu, ktorá stanovila úradný postup v dvojinštančnom konaní na stanovenie osôb, ktorým\nsa má majetok konfiškovať. Tvrdili, že konfiškácie zďaleka nepostihli všetkých Maďarov a Nemcov na\nSlovensku, nakoľko na Slovensku žije niekoľkostátisícová menšina Maďarov a v prevažnej väčšine ich\npredkom nebol konfiškovaný majetok. Veď títo spoluobčania maďarskej národnosti dodnes nerušene\nužívajú majetky, domy, polia po svojich predkoch. Navrhli neuznať argumentáciu žalobcu a zotrvali na\nsvojom odvolacom návrhu.\n8. Žalobca v ostatnom vyjadrení vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaných, že nimi predložené rozsudky\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 65/2022 a 8 Co 132/2023 predstavujú precedenčné rozhodnutia\nv analogických veciach. V prejednávanej veci bola žaloba zamietnutá z odlišných dôvodov, najmä pre\núdajne neexistujúce konfiškačné rozhodnutie\na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa,\nčo sa v uvedených veciach neriešilo. Pripomenul, že proti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 8 Co\n132/2023 žalobca podal dovolanie, keďže ho považuje za arbitrárne, nedostatočne odôvodňujúce odklon\nod ustálenej judikatúry a porušujúce právo žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd nesprávne\nposudzoval vecnú zákonnosť konfiškačného rozhodnutia, hoci v civilnom konaní možno skúmať len jeho\nprípadnú nulitu. Zopakoval svoje tvrdenie, že konfiškácia podľa nariadenia SNR č. 104/1945 nastávala\nex lege, pričom konfiškačné rozhodnutia mali len deklaratórny charakter (Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Cdo 65/2021). Nulita správneho aktu je výnimočná a viaže sa len na najťažšie vady;\nsamotná nedostatočná identifikácia osoby ju nezakladá. Konfiškačné listiny\nz roku 1945\nštandardne obsahovali iba meno a priezvisko, čo zodpovedalo dobovej praxi\na\npožiadavkám vtedajšieho správneho poriadku. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je\nustálená v tom, že duplicitný zápis vlastníckeho práva vždy zakladá naliehavý právny záujem na\nurčovacej žalobe (2 Cdo 163/2005). Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí túto judikatúru nereflektoval.\nPoukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý potvrdil, že konfiškácia majetku\nosôb zaradených do zoznamu vysídľovaných bola zákonná a viazaná na národnosť, pričom zaradenie\ndo zoznamu zakladalo konfiškáciu aj bez osobitného rozhodnutia (I. ÚS 419/2014). Žalobca zotrval na\nsvojom odvolacom návrhu, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil\nna ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.\n9. Žalovaní v ostatnom vyjadrení poukázali na znenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa\nktorého nikto nemôže byť diskriminovaný na základe príslušnosti k národnosti s tým, že prijatím Ústavy\nSlovenskej republiky dňa 1.9.1992 sa konfiškačné predpisy stali neúčinnými a nemôžu sa aplikovať.\nKonfiškačná legislatíva najmä nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. a Dekrét prezidenta č. 108/1945 Zb.\nstanovujú, že sa má v správnom dvojinštančnom konaní určiť pri každej dotknutej osobe, či spĺňa\npodmienky pre konfiškáciu. Takéto konania neprebehli, pretože v danom prípade ani neexistuje a\n\nnebolo preukázané konfiškačné rozhodnutie proti poručiteľke. Tento výklad podľa nich potvrdzujú aj\ndobové judikáty R 73/1949, R 254/1950, R 220/1950, R 78/1951, rozsudok Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 31.12.1946, č. boh.A XXXX/XX potvrdzujú význam správneho konania\nv konfiškačných veciach a to postupom podľa vtedy platného správneho poriadku (vládne nariadenie\nč.8/1928). Iba takýto správny akt v dvojinštančnom konaní vrátane predvolania, doručenia završuje\nkonfiškáciu. Takýto výklad v dobovej aplikačnej praxi jednoznačne vyvracia tézu o perfektnej konfiškácii\nex lege bez potreby správneho konania\no konfiškácii. Ak by to bolo tak, tak načo zákonodarca\nstanovil potrebu správneho konania? Keby to bolo tak, tak všetkým Maďarom a Nemcom v ČSR by bol\nodňatý všetok majetok iba na základe zákona. To sa však nestalo. Prevažnej väčšine Maďarov nebol\nmajetok odňatý. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 21/2000 v dovolacom\nkonaní vyslovil, že k zavŕšeniu konfiškačného procesu bolo potrebné vydať individuálne správne\nrozhodnutie o tom, že sú splnené podmienky konfiškácie. Správne rozhodnutie podliehalo inštančnému\npreskúmaniu. V praxi ale správne orgány väčšinou iba vydali konfiškačné rozhodnutie s nedostatočnou\nidentifikáciou osoby, ku konaniu nepredvolávali dotknutú osobu, rozhodnutie nedoručovali a tým\nneumožnili odvolacie konanie. Právoplatnosť sa nevyznačovala. V našom prípade ale ani neexistuje\nplatné konfiškačné rozhodnutie. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 379/2016\npotvrdil, že konfiškačné účinky nemohli nastať bez existencie individuálneho rozhodnutia v správnom\nkonaní. Poukázali tiež na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 132/2023, ktoré hovorí,\nže dôkazné bremeno preukázania tvrdení v konfiškačných veciach má štát a nie vlastník a vychádza\nzo správnej premisy, že štát disponuje všetkými archívmi a má možnosť jednak spravovať svoje\nvlastnícke nároky a jednak podložiť svoje tvrdenia. Uvádza tiež stanovisko ku právnej kvalite a platnosti\nkonfiškačných rozhodnutí. Rozhodne nestačí ak sú v rozhodnutí uvedené len meno a priezvisko osoby\na chýbajú dáta narodenia, rodné priezvisko, adresa, rodinný stav. Také rozhodnutie, v ktorom chýbajú\ntieto dôležité identifikačné údaje nemožno konvalidovať\na dopĺňať chýbajúce\núdaje inými podpornými dôkazmi. Neurčitosť rozhodnutia spôsobuje jeho právnu neúčinnosť k čomu\nmusí súd prihliadať bez toho, aby takéto konfiškačné rozhodnutie preskúmaval. K rovnakému názoru\ndospel aj Krajský súd v Bratislave aj v analogickej veci\nv konaní sp. zn. 4 Co 65/2022.\nCitované dva rozsudky odvolacieho súdu sa týkajú rozhodovania na tunajšom súde. Je žiadúca rovnaká\nvýkladová prax. Účastník konania má právo na predvídateľnosť rozhodovania súdov. Od tejto praxe by\nsa súd nemal odkloniť ani v našom konaní. V tomto prípade neexistuje ani vadné ani iné konfiškačné\nrozhodnutie. O to viac musí platiť, že ho nemožno „nahradiť“ inými tzv. podpornými dôkazmi. Rozsudok\nESĽP zo dňa 19.5.2020 v konaní č. XXXXX/XX v konfiškačnej veci Bosits c/a SR konštatoval, že s\nodstupom času sa už nemá používať konfiškačná legislatíva, ktorá aplikuje princíp kolektívnej viny, čo\nje v právnom poriadku EÚ neprípustné. V tomto prípade neexistuje konfiškačné rozhodnutie, ale štát\nnapriek tomu chce uplatňovať konfiškačnú legislatívu 80 rokov po jej prijatí. Poukazovali aj na nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.4.2026, ktorý potvrdil správnosť vyššie uvedeného\nrozsudku ESĽP, a to aj v rozpore s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci, lebo\nrozhodnutia ESĽP majú prednosť pred vnútroštátnou judikatúrou. Preskúmavané rozhodnutie Okresný\nsúd Bardejov sp. zn. 1 C 33/2016 a Krajský súd Prešov sp. zn. 19 Co 29/2021 zamietli žalobu štátu\nproti Bositsovi s akceptáciou rozhodnutia ESĽP.\n10. Ďalšie vyjadrenia sporových strán už predložené neboli.\n11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378\nods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o\nprípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne.\n12. Predmetom prejednávanej veci je určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom\núzemí L. bližšie špecifikovaných v žalobe, resp. vo výroku tohto rozhodnutia. V konaní nebolo sporné,\nže vlastnícke právo podľa výpisu z katastra nehnuteľností svedčí žalovaným v 1. až 4. rade, pričom\ntitulmi nadobudnutia sú uznesenie o dedičstve č. k. 30 D 401/2017-95, Dnot 68/2018 zo dňa 23.5.2019\n(v prípade nehnuteľností na LV č. XXXX), uznesenie bývalého Okresného súdu Bratislava II sp. zn.\n38D/171/2017, zo dňa 26.3.2018 (v prípade nehnuteľností na LV č. XXXX a č. XXXX.), kúpna zmluva\nV-XXXXX, zo dňa 10.1.2019 (v prípade nehnuteľností na LV č. XXXX) a kúpna zmluva V-XXX/XXXX,\nzo dňa 1.2.2019 (v prípade nehnuteľností na LV č. XXXX). Rovnako nebolo sporné ani to, že žalovaní\nv 1. až 4. rade sú potomkovia pôvodnej vlastníčky predmetných nehnuteľností O., ktorá sa v r. 1908\nvydala za Y. a zomrela vo Viedni dňa X.X.XXXX. Spornou nebola ani skutočnosť, že nehnuteľnosti\n\nvedené na liste vlastníctva č. XXXX a č. XXXX. nadobudli žalovaní v 2. a 4. rade na základe kúpnej\nzmluvy uzatvorenej medzi nimi a žalovanými v 1. a 3. rade. Žalobcovia svoj nárok opierali o tvrdenie,\nže predmetné nehnuteľnosti žalovaní nemohli platne nadobudnúť, nakoľko v presne nezistenom roku (v\nr. 1945-1948) malo dôjsť ku konfiškácii majetku O. R., rod. W.. Žalobca tvrdil, že ním predložené listiny\ntúto skutočnosť dostatočným spôsobom preukazujú a nepredloženie konfiškačného rozhodnutia nie je\nprávne významné, nakoľko táto skutočnosť sama osebe nie je spôsobilá účinky konfiškácie spochybniť.\nZastávali názor, že konfiškácia nastala priamo a štát nadobudol predmetné nehnuteľnosti konfiškáciou\npodľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení\npôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v\nznení nariadenia č. 64/1946 Sb. a mal za to, že hoci nepredložil konfiškačné rozhodnutie jeho existenciu\npreukázal inak, a to viacerými inými listinnými dôkazmi, pričom svoju argumentáciu oprel o judikatúru,\npodľa ktorej konfiškácia mohla nastať aj bez zachovania konfiškačného rozhodnutia, ak existujú\nnepriame dôkazy (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 52/1997 a 5 Cdo 71/2008, Krajský\nsúd v Nitre sp. zn. 9 Co 51/2019 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.5.2016, sp. zn. 19 Co\n922/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2020, sp. zn. 8 Cdo 68/2019\na Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 379/2016). Tvrdil tiež, že konfiškácia sa vzťahovala\nna celý majetok O. R., rod. W. bez ohľadu na katastrálne územie, a teda, ak bol konfiškovaný majetok\nv P. (historické pomenovanie obce G., ale aj K. a A.), musel byť konfiškovaný aj majetok v L. X. (kat.\núzemie, kde sa nachádzajú predmetné nehnuteľnosti). Z predložených pozemnoknižných vložiek (ďalej\nlen „PKV“) č. XXX, XXX, k. ú. P. podľa žalobcu jednoznačne vyplynulo, že došlo\nk zápisu zmeny\nvlastníka z pôvodnej vlastníčky O. R., rod. W. na Československý štát, ktorý v prípade PKV č. XXX,\nk. ú. P. určil prídelovou listinou prídelcom nehnuteľností na nej evidovaných. Z predložených listinných\ndôkazov vyplýva, že žalobca užíval predmetné nehnuteľnosti ako vlastník, pričom k irelevantnosti\nabsencie zápisu zmeny vlastníka v pozemkovoknižnej vložke v prípadoch konfiškácie majetku odkázal\nna ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 4 Cdo 180/2009,\nzo dňa 31.1.2011, rozsudok Krajského súdu Trnava spis. zn. 25 Co 277/2018, zo dňa 20.4.2020,\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 7Co/207/2019 zo dňa 28.10.2021, rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2011, sp. zn. 4 Cdo 180/2009, nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky zo dňa 21.10.1998, sp. zn. III. ÚS 423/1997). Dôvodil, že predmetné nehnuteľnosti užívalo\nPoľnohospodárske družstvo L. X., pričom žalovaní (trvale žijúci v Maďarsku, resp. Nemecku) po smrti\nporučiteľky od roku 1955 tieto pozemky neužívali, neobhospodarovali a neochraňovali ako vlastník\nz pohľadu zásad trvalo udržateľného využívania poľnohospodárskej pôdy a jej obhospodarovania a\nochrany, ale vykonával to žalobca a o zápise obnovy evidencie EKN parciel na O. R., rod. W. sa dozvedeli\naž po schválení ROEP v roku 2015 a až následne dňa 6.3.2017 podali návrh na dodatočné dedičské\nkonanie.\n13. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok zamietajúci žalobu a súvisiaci výrok o nároku\nžalovaných na náhradu trov konania (odvolaním nebol napadnutý výrok I., ktorým súd prvej inštancie\nzastavil konanie v časti určenia, že žalobca má právo na vyplatenie primeranej náhrady za nehnuteľnosti\nvyvlastnené v k. ú. L. v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a o návrhu žalobcu na prerušenie\nkonania).\n14. Odvolací súd odvolacie námietky žalobcu, na rozdiel od súdu prvej inštancie stotožňujúc sa\ns jeho argumentáciou, zohľadnil a uznal. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní síce vychádzal zo\nsprávne zisteného skutkového stavu, avšak vec nesprávne právne posúdil, vychádzajúc z nesprávne\nvyhodnotenej dôkaznej situácie. Z vykonaného dokazovania mal preukázané vlastnícke právo\nžalovaných k predmetným nehnuteľnostiam tak, ako je uvedené aj v predchádzajúcom bode tohto\nodôvodnenia, ako aj tituly nadobudnutia a skutočnosť, že právnou predchodkyňou žalovaných bola O.\nR., rod. W., narodená v obci A. (dnes G.) a zomrelá v r. XXXX vo Viedni. Predmetom sporu je určenie,\nže žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností z dôvodu, že majetok menovanej bol predmetom\nkonfiškácie v dôsledku prijatia tzv. „Benešových dekrétov,“ resp. nariadenia Slovenskej národnej rady č.\n104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,\nako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. Prvoinštančný\nsúd svoje rozhodnutie založil na závere, že právna predchodkyňa žalovaných v 1. a 3. rade (ako\naj jej brat Y. W.) bola ako vlastník zapísaná v pozemkovej knihe v príslušných pozemnoknižných\nvložkách v katastrálnom území L. X., pričom v predmetných pozemnoknižných vložkách, ani v katastri\nnehnuteľností (evidencii nehnuteľností) nebola vyznačená ich konfiškácia. Stotožnil sa síce s tvrdením,\nže rozhodnutie konfiškačnej komisie nie je možné považovať za rozhodnutie konštitutívne (nebolo\n\nteda právnym titulom na prechod vlastníckeho práva), malo len charakter deklaratórny (deklarovalo,\nže podmienky na konfiškáciu majetku vo vlastníctve osoby nemeckej národnosti boli splnené) a teda,\nže majetok tejto konkrétne uvedenej osoby nemeckej národnosti bol dňom účinnosti tohto nariadenia,\nteda dňom 1.3.1945 skonfiškovaný. Stotožnil sa tiež s tvrdením, že konfiškačné rozhodnutia sa\nkonfiškačnými komisiami nevydávali na konkrétny majetok, ale na konkrétnu osobu a konfiškácia sa\nvzťahovala na celý majetok danej osoby v rámci celej Slovenskej republiky bez ohľadu na to, či táto bola\npoznačená\nv pozemnoknižných vložkách. Podľa názoru odvolacieho súdu však nesprávne\nvyhodnotil dôkaznú situáciu, na základe ktorej dospel k záveru, že „nebolo žalobcom preukázané\n(predložené) vydanie konfiškačného výmeru (rozhodnutia) konfiškačnou komisiou vo vzťahu k právnej\npredchodkyni žalovaných ako konkrétnej osobe o tom, či ju možno považovať za osobu nemeckej (alebo\nmaďarskej národnosti)“ s odôvodnením, že takýmito rozhodnutiami nie sú ani predložené rozhodnutia\nONV Šamorín z roku 1959, výmery o konfiškácii zo dňa 12.12.1946 a 18.3.1948 a ani potvrdenie\nĽudového súdu Bratislava - vidiek. Súd prvej inštancie uzavrel, že ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť\nlen za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktorou podmienkou bola aj existencia rozhodnutia\nkonfiškačnej komisie o tom, ktorá konkrétna osoba bola osobou nemeckej národnosti, pričom žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno keď nepreukázal, že právna predchodkyňa žalovaných bola považovaná\nza osobu nemeckej národnosti, nakoľko o tom nepredložil príslušné rozhodnutie a nepreukázal ani, že\nbola presídlená (presťahovaná) do Maďarska. Opakovane síce konštatoval, že majetok podliehajúci\nkonfiškácii podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia\nč. 64/1946 Sb.\nn. SNR sa považoval za skonfiškovaný dňom 1.3.1945, pričom zápis konfiškácie\nv\npozemkovej knihe nebol podmienkou nadobudnutia vlastníctva pozemku štátom a mal len deklaratórny\nvýznam a teda nadobudnutie vlastníctva pozemku štátom na základe citovaného nariadenia bolo\nvýnimkou zo všeobecného intabulačného princípu, ktorý na území Slovenska platil až do 31.12.1950,\navšak dospel k záveru, že ak následne mali štátne orgány povinnosť zapísať konfiškáciu majetku do\npríslušných pozemnoknižných vložiek podľa zákona\nč. 90/1947 Zb. a v\nprejednávanej veci k takémuto zápisu v pozemnoknižných vložkách nedošlo a nedošlo k tomu ani v\nkonaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995\nZ. z tzv. ROEP, štát ako žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by nadobudnutie vlastníckeho\npráva k predmetným nehnuteľnostiam titulom konfiškácie majetku právnej predchodkyne žalovaných\npreukázal. Hoci prisvedčil žalobcovi, že pri vypracovaní ROEP-u mohlo dôjsť v dôsledku nedostatočne\nzistených podkladov k chybám, kedy právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci\nROEP nemusel zodpovedať skutočnému stavu a na riešenie takýchto pochybení je daná príslušnosť\nsúdov\nv civilnom sporovom konaní tak, ako je tomu v prejednávanej veci, uzavrel,\nže nakoľko schválený register obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) je verejná listina potvrdzujúca\npravdivosť toho, čo sa v ňom osvedčuje alebo potvrdzuje a ak nie je dokázaný opak, žalobca podľa\nneho neuniesol dôkazné bremeno ani v tomto smere (t. j., že tieto údaje nie sú správne). Odvolací\nsúd preto zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky (aj žalobcom) predložené dôkazy,\nnajmä žalobcom uvádzanú judikatúru a tvrdené skutočnosti ohľadom potreby preukázať samotné\nkonfiškačné rozhodnutie (s uvedením správnych údajov, vydané správnym orgánom verejnej moci a\nriadne doručené) a na základe takto vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru,\nže na to, aby nastali účinky konfiškácie bolo nutné vydanie konfiškačného rozhodnutia, t. j. že právnym\ntitulom prechodu vlastníckeho práva konfiškáciou mal byť právny akt a nie dekrét samotný, z dôvodu\nktorého neuznal vlastnícke právo štátu z titulu konfiškácie aj na základe nepriamych dôkazov, bez\nzachovania konfiškačného rozhodnutia. Odvolací súd je totožne s argumentáciou žalobcu názoru, že\nsúd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi\n(označenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) z nich nesprávne vyhodnotil, že žalobe nemožno\nvyhovieť, lebo vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam právnej predchodkyni žalovaných nezaniklo z\ndôvodu konfiškácie jej majetku (ktorý následne mohol prejsť na nadobúdateľov titulom dedenia). I keď v\nkonaní nebolo samotné konfiškačné rozhodnutie predložené, z predložených listín, vydaných viacerými\nsubjektmi v súvislosti s majetkom právnych predchodcov žalovaných, túto skutočnosť jednoznačne\nkonštatujú a potvrdzujú. Žalobca okrem iného poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky\nsp. zn. 4 M Cdo 12/2014, v zmysle ktorého nemožno tým, že sa\nnepodarilo nájsť rozhodnutie o konfiškácii predpokladať, že orgány a úrady (konajúce postupom\nnásledným konfiškácii) paušálne v danom období nepostupovali v zmysle zákonnej úpravy, a teda že\nnemali v danom období k dispozícii relevantné konfiškačné rozhodnutie, ktoré navyše konfiškáciu len\ndeklarovalo, keďže majetok bol konfiškovaný ku dňu 1.3.1945. V súhrne odvolací súd konštatuje, že\nžalobca dôvodnosť svojho nároku opieral v konaní pred súdom prvej inštancie o nasledovné listinné\ndôkazy: Dožiadanie Okresného národného výboru, technického referátu v Šamoríne zo dňa 20.10.1953;\n\nZoznam osôb, ktorých majetok bol konfiškovaný (výňatok) pre obec L. X.; Zoznam daňového úradu\n(prídely splácania, odoberaný majetok); Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov č. 4740/950, obec: L.\nX.; Výkaz nehnuteľného majetku (Oblastná úradovňa Osídľ. úradu Šamorín, č. hosp. jednotky XXX);\nRozhodnutie Odboru poľnohospodárstva rady ONV v Šamoríne zn. Pôd X-XX/XX-XX-Dr.B., zo dňa\n20.7.1959; Rozhodnutie Odboru poľnohospodárstva rady ONV v Šamoríne,\nzn.\nPôd X-XX/II-XX. Dr.B., zo dňa 22.7.1959; List Odboru poľnohospodárstva rady ONV\nv\nŠamoríne, zn. Pôd X-XX/XX-XX-Dr.B., zo dňa 23.7.1959, Vec: Prepis nehnuteľností pre Ľudový súd,\nodd. pkn v Šamoríne; Usnesenie: predpripravená tlač Ľudového súdu v Šamoríne, odd. pkn, Uznesenie\nĽudového súdu v BA-vidiek, čd XX/XX, zo dňa 3.júna 1960 s pečiatkami; Výpis z PKV vložky č. XX\nPozemkovej knihy pre G. (A., K. S.); Výpis z PKV vložky č. XX Pozemkovej knihy pre G. (A., K. S.);\nVýpis z PKV vložky\nč. XX Pozemkovej knihy pre G.; odpoveď archívu Modra Č.U zo dňa\n9.6.2022, overený Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov č. XXXX/XXX, k. ú. L. X.; PKV č. XXX v k. ú.\nP.; Zápisnica o zasadnutí predsedníctva SNR zo dňa 21.1.1946; Zápisnica o zasadnutí predsedníctva\nSNR o schválení zo dňa 29.1.1946; Uznesenie Ľudového súdu Bratislava - vidiek zo dňa 5.6.1960, čd\nXX/XX; Evidenčný hárok konfiškátov\nv k. ú. P./K.; rozhodnutie konfiškačnej komisie v\nsídle ONV v Šamoríne\nč. XXX/XXXX II. zo dňa 12.12.1946; žiadosť Krajskej\nvojenskej ubytovacej a stavebnej správy\nv Bratislave zo dňa 3.5.1960, č. j. XXXXX, výkaz\npôdohospodárskych konfiškátov pre obec L. X.; PKV č. XXX, č. XXX a č. XXX v k. ú. P..\n15. Kľúčovým bolo podľa názoru odvolacieho súdu posúdenie, či konfiškácia majetku na základe\ncitovaného nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. nastala aj bez zachovania konfiškačného (príp. iného)\nrozhodnutia, ak existujú nepriame dôkazy, pričom žalobca poukazuje v tomto smere na tieto rozhodnutia:\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 52/1997; sp. zn. 5 Cdo 71/2008;\nrozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 51/2019 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn.\nI. ÚS 379/2016. Tieto rozhodnutia skutočne pripúšťajú\nnepriame preukazovanie konfiškácie. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal, že O.\nrod. W. spĺňala zákonné podmienky konfiškácie v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. a síce,\nže bola osobou nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorá aktívne podporovala okupantov. Žalobca\ntvrdil, že označenie „a/,“ či „nem“ v zozname vlastníkov či vysídlencov, ako aj samotné zaradenie do\nzoznamu vysídlencov dostatočným spôsobom preukazujú, že menovanej majetok podliehal konfiškácii\nz dôvodu, že bola považovaná za osobu nemeckej národnosti a v dôsledku toho bola vysídlená z územia\nSlovenskej republiky. Je síce pravdou, že uvedené jednoznačne nepreukazuje, že došlo v tomto prípade\nku konfiškácii konfiškačnou komisiou majetku menovanej, avšak ide o viacero indícií (nepriamych\ndôkazov) konfiškácie, v dôsledku ktorej právna predchodkyňa žalovaných skutočne opustila územie\nSlovenskej republiky, keďže\nv roku 1955 mala evidované posledné bydlisko\nvo Viedni (Rakúsko). Z predložených listinných dôkazov (ktoré síce priamo nedokazujú konfiškáciu\npôdohospodárskeho majetku) totiž vyplýva, že o konfiškácii majetku menovanej rozhodoval ONV ako\nnástupca, resp. náhradník konfiškačnej komisie a o vysídlení následne rozhodol osídľovací úrad podľa\nzákona č. 148/1947 Zb. Rozhodnutia ONV z roku 1959 sú síce prídelové a nie konfiškačné listiny\na nenahrádzajú rozhodnutie konfiškačnej komisie, avšak nesporne sa týkajú už konfiškovaného majetku.\nSkutočnosť, že konfiškácia v prejednávanom prípade prebehla dokladá aj uznesenie Ľudového súdu z\nr. 1960 potvrdzujúci prídel konfiškovaného majetku jednému zo subjektov v zmysle novelizovaného § 6\ncitovaného nariadenia. V tomto smere je kľúčové aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. I. ÚS 419/2014, ktorého závery potvrdili, že konfiškácia majetku osôb zaradených do zoznamu\nvysídľovaných bola zákonná, pričom konfiškácia bola viazaná na národnosť vysídľovanej osoby a nie\nna jej štátne občianstvo, pričom zaradenie do zoznamu vysídľovaných osôb zakladalo konfiškáciu\nbez potreby osobitného rozhodnutia. Ak teda z vykonaného dokazovania vyplynulo, že konfiškácia sa\ntýkala majetku v G., je logické, že zasiahla aj majetok v L. X. (§ 1 ods. 1 a ods. 2 nariadenia SNR č.\n104/1945 Sb. n. v znení nariadenia SNR č. 64, zo dňa 14.5.1946). Žalobca predložil zároveň viacero\nlistín preukazujúcich následné administratívne i faktické nakladanie štátu s pôdou v P. (G.), ako aj v L.\nX. a nie faktické užívanie predmetných nehnuteľností žalovanými.\n16. Žalobca vo svojom odvolaní primárne namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).\n17. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu\nodvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia\n\ndôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia\na zhodnotenia\njednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo\nz pravidiel\nformálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo\nvyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie\nje obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje\nsa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité\nobmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia\ndôkazov, ku ktorým súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku\nupraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku\nbolo presvedčivé sa vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Dôkazy (priame aj\nnepriame) hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo\na všetky dôkazy\nv ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo\nv konaní najavo,\nvčítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je\nvykonaným dôkazom prisúdená hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti,\nhodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti\n(dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o nich môže oprieť\nsvoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade\nv akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či dôkazy boli získané\n(zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či\nide o dôkazy zákonné alebo nezákonné); k dôkazom, ktoré boli získané (zadovážené) alebo vykonané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z\nhľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti,\no ktorých dôkazy (pre\nrozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré\nnie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom\nposkytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva.\nVýsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom\ndokazovania, ak je na ich základe možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť\nnaozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak však výsledky hodnotenia\ndokazovania vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa\ndokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú teda aj možnosť (väčšia či menšia pravdepodobnosť) toho,\nže sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nie je možné urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti.\nV takom prípade súd rozhodne v neprospech strany sporu,\nv ktorého záujme bolo podľa\nhmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. V posudzovanej veci súd prvej inštancie síce riadne\nzistil skutkový stav veci, aplikoval naň aj správny právny predpis. Odvolací súd však dospel k záveru,\nže okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov\nzo strany súdu prvej inštancie sú dôvodné a sú spôsobilé zmeniť úvahu odvolacieho súdu oproti úvahe\nsúdu prvej inštancie prezentovanej v napadnutom rozhodnutí.\n18. Podľa názoru odvolacieho súdu bola dôvodná aj ďalšia odvolacia námietka žalobcu, týkajúca\nsa nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je pritom činnosť súdu, pri ktorej zo\nskutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový\nstav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo,\nak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci má odvolací súd za to, že\nsúd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval (vzhľadom\nna ustálenú právnu prax vyšších súdnych autorít) a zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery.\n19. Ako už odvolací súd uviedol v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia, podstatným\nbolo posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu vzhľadom na absenciu „priameho,“ resp. samotného\nkonfiškačného rozhodnutia, ak jeho nárok môžu preukazovať iné, tzv. nepriame dôkazy (indície). Spôsob\nhodnotenia priamych a najmä nepriamych dôkazov, ich posudzovanie a predovšetkým to, za akých\nokolností môžu nepriame dôkazy viesť k potvrdeniu dokazovanej skutočnosti výstižne obsiahol Najvyšší\nsúd Českej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 26.6.2014, sp. zn. 21 Cdo 2682/2013. V odôvodnení\nokrem iného uviedol, že: „Skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za\npreukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné bez rozumných\n\npochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá);\nnestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). Za dôkazy, ktorých\noznačením k preukázaniu svojich tvrdení plnia účastníci svoju dôkaznú povinnosť, môžu slúžiť všetky\nprostriedky, ktorými je možné zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a\nvyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb, notárske alebo exekútorské zápisy a iné listiny,\nohliadka a výsluch účastníkov. Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame\na nepriame (indície). Priamym dôkazom je ten, ktorý priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú\nskutočnosť (napr. výpoveď svedka\no dokazovanej skutočnosti, ktorú osobne videl).\nNepriamym dôkazom je taký dôkaz, ktorý dokazuje skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné usudzovať,\nči sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňuje teda dokazovanú\nskutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah (napr.\nvýpoveď svedka o tom, že videl určitú osobu vchádzať do miestnosti, v ktorej sa nachádzala vec,\nktorá jej vlastníkovi od tejto doby chýba). Zatiaľ čo súvislosť medzi priamym dôkazom a dokazovanou\nskutočnosťou je zrejmá, musí byť súvislosť medzi nepriamym dôkazom a skutočnosťou, ktorá je\npredmetom dokazovania, ešte len zisťovaná. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych\ndôkazov odlišná a môže sa aj ukázať, že pôvodný dojem o súvislosti nepriameho dôkazu s dokazovanou\nskutočnosťou bol vyvolaný len náhodilou zhodou okolností a že tento vzťah tu v skutočnosti nie je.\nPretože každý nepriamy dôkaz hodnotený oddelene (bez súvislosti s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy\nviac výkladov o svojom význame, je jeho význam určený predovšetkým jeho miestom v rade iných\nnepriamych dôkazov, jeho vzťahom k týmto ďalším dôkazom a jeho súladnosťou s nimi. Z toho vyplýva,\nže nepriamy dôkaz sám osebe spravidla nevedie - vzhľadom k svojmu sprostredkovanému vzťahu\nku skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania - k jej preukázaniu; výsledkom jeho hodnotenia v\nspojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi tvoriacimi systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi\nsebou aj s dokazovanou skutočnosťou, však takýto záver byť môže. Dôkazy (priame aj nepriame)\nhodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;\npritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany.\nHodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisúdená\nhodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade\nhodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký\nvýznam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie\na či o nich môže oprieť svoje skutkové\nzistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere).\nPri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či dôkazy boli získané (zadovážené) a\nvykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy\nzákonné alebo nezákonné); k dôkazom, ktoré boli získané (zadovážené) alebo vykonané v rozpore\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich\npravdivosti súd dochádza\nk záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie\nvýznamné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie.\nVyhodnotenie dôkazov\nz hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti\ndôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona\nvykonáva. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá\nje predmetom dokazovania, ak je na ich základe možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom,\nže sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak však\nvýsledky hodnotenia dokazovania vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac či menej\npravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú teda aj možnosť (väčšia či menšia\npravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nie je možné urobiť záver o\npravdivosti tejto skutočnosti. V takom prípade súd rozhodne - ako vyplýva\nz vyššie uvedeného\n- v neprospech účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.“\nNajvyšší súd Českej republiky preto dospel k záveru, že skutočnosť preukazovanú len nepriamymi\ndôkazmi je možné mať za preukázanú, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov možno bez\nrozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala\n(že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). Pri\npreukazovaní tvrdenej skutočnosti len nepriamymi dôkazmi je potrebné každý takýto dôkaz hodnotiť v\nspojení\ns ďalšími nepriamymi dôkazmi a uvážiť, či tieto dôkazy tvoria systém, ktorého\njednotlivé články sú v súlade medzi sebou aj s dokazovanou skutočnosťou. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu mal v danom prípade prvoinštančný súd do procesu hodnotenia dôkazov zahrnúť všetky žalobcom\npredložené listinné dôkazy v ich súvislosti s ďalšími nepriamymi dôkazmi, ktorých pravdivosť z hľadiska\nich pôvodu (snáď okrem rukou písaného zoznamu pozemkových daňovníkov, ktorý bol podľa žalovaných\nmanipulovaný) žiadna zo strán nespochybnila.\n\n20. S otázkou súvisiacou s existenciou rozhodnutia orgánu verejnej moci o konfiškácii v roku 1945\na nasl. je namieste poznanie priebehu konfiškácie, resp. pozemkovej reformy na území Slovenskej\nrepubliky z tohto obdobia. Z publikácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v\nNitre pod názvom: „PRACOVNÁ SKUPINA PRE POZEMKOVÚ REFORMU V B. Z. XXXX - XXXX\n(XXXX), autorky Mgr. Q. R. napríklad vyplýva: „Otázky vlastníctva pôdy sa po skončení druhej svetovej\nvojny riešili v troch etapách tzv. druhej pozemkovej reformy. V prvej etape sa konfiškácia pôdy\nvykonávala na základe nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Zb. n. z 27. februára 1945, neskôr\nnovelizovaného nariadením SNR č. 104/1945 Zb. n. z 23. augusta 1945. V tejto etape povojnovej\npozemkovej reformy sa zlikvidovalo súkromné pozemkové vlastníctvo osôb, ktoré boli národnostne\na politicky proti ľudovodemokratickej Československej republike. Nastalo konfiškovanie a urýchlené\nrozdelenie pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj osôb označených za zradcov a\nnepriateľov slovenského národa. Skonfiškovaná pôda sa prideľovala za prístupnú náhradu jednotlivým\nmaloroľníkom a rodinám poľnohospodárskych robotníkov vo výmere od 8 do 13 hektárov. Konfiškáciou\nsa na základe nariadenia\nč. 104/1945 Zb. z. zaoberalo Povereníctvo\nSlovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo\na pozemkovú reformu. Zmena\nnastala v máji 1946, keď Komunistická strana Československa vyslovila požiadavku pokračovať v\npozemkovej reforme revíziou prvej pozemkovej reformy\nz rokov 1919 - 1920. Išlo\no zavedenie takých zákonných opatrení, ktoré neboli vykonané a týkali sa vlastníctva pôdy. Na jeseň\n1946 predložilo ministerstvo poľnohospodárstva návrhy šiestich zákonov, ktoré sa týkali revízie prvej\npozemkovej reformy, zaknihovania prídelov pôdy, zamedzenia drobenia pôdy, sceľovania, poľovníctva a\npomoci roľníkom pri plnení ich výrobného plánu. Nastúpila druhá etapa konfiškácie. Predošlé nariadenie\nSNR č. 104/1945 Zb. n. sa novelizovalo nariadením SNR č. 64/1946 Zb. n., čím sa právomoc o\nkonfiškácii pôdy\na o rozhodovaní o tom, koho treba pokladať za Nemca, Maďara,\nzradcu a nepriateľa slovenského národa preniesla na konfiškačné komisie. Konfiškačná komisia sa\nzriaďovala\nv sídle okresného národného výboru, v obvode ktorého sa nachádzal\npôdohospodársky majetok podliehajúci konfiškácii. V decembri 1947 bolo toto nariadenie novelizované\nnariadením SNR č. 89/1947 Zb. n. z 19. decembra 1947. Týmto krokom sa začala druhá etapa\npozemkovej reformy. K tretej, poslednej etape pozemkovej reformy došlo po februári 1948. Stalo sa\ntak prijatím zákona č. 46/1948 Zb. n. o novej pozemkovej reforme. Počas niekoľkých mesiacov bola\nskonfiškovaná pôda, ktorá sa mala skonfiškovať už v druhej etape. Uvedeným zákonom sa zlikvidovalo\nveľké súkromné pozemkové vlastníctvo, ktoré u výkonných poľnohospodárov presahovalo 50 hektárov\npôdy. Pôdu nad túto výmeru vykúpil za náhradu štát a časť z nej za náhradu prideľoval oprávneným\nuchádzačom. Konfiškačné komisie ukončili svoju činnosť\n30. júna 1948 na základe nariadenia\nSNR č. 104/1945 Zb. n. Pozemkovú reformu na Slovensku riadila samostatná sekcia „B“ Povereníctva\nSNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Pôdohospodársky majetok sa konfiškoval podľa\nnariadenia SNR č. 104/1945 Zb. n.\no konfiškovaní a urýchlenom rozdelení\npôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj osôb označených za zradcov a nepriateľov\nslovenského národa. Výkon agendy pozemkovej reformy uskutočňovali miestne a okresné roľnícke\nkomisie pri národných výboroch. Miestna roľnícka komisia vypracovala prídelový plán s návrhom\nprídelovej ceny, postúpila ho na schválenie okresnej roľníckej komisii pri okresnom národnom výbore,\nktorá návrh schválila\na na jeho základe vypracovala prídelový plán a návrh prídelových cien.\nV zmysle nariadenia SNR č. 4/1945 Zb. n. z 27. februára 1945 vznikli na Slovensku pracovné skupiny\npre pozemkovú reformu ako výkonné orgány Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú\nreformu (obežník Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu č. X. prez.). Do ich\npracovnej náplne patrilo realizovanie pozemkovej reformy v im určených oblastiach\na\nsídlach. Úlohou pracovných skupín bolo spolupracovať s roľníckymi komisiami pri národných výboroch,\nako aj so zememeračskými strediskami. Usmerňovali ich činnosť a boli im nápomocní pri vyhotovovaní\nprídelových plánov. Taktiež disponovali vlastnou úradnou pečiatkou, používali vlastné registratúrne\npomôcky (podacie protokoly a indexy).“\n21. Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní\na urýchlenom\nrozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov\na nepriateľov\nslovenského národa s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre účely pozemkovej reformy\npôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb nemeckej národnosti.\n22. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení\npôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa\n\nkonfiškácii podliehajú aj podiely na pôdohospodárskom majetku (§ 2), ktorých vlastníkmi sú osoby\nuvedené v ods. 1.\n23. Podľa § 1 ods. 4 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení\npôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa pre\nposúdenie príslušnosti k nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúcim najmä jazyk užívaný v\nrodinnom styku, alebo príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po 29. septembri 1938,\nalebo priznanie národnosti pri niektorom sčítaní ľudu po roku 1929.\n24. Podľa § 1 ods. 6 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení\npôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa o\ntom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 4) alebo za zradcov\na nepriateľov slovenského národa (ods. 5), o tom, či účastinné a iné spoločnosti a právnické osoby\nspadajú pod ustanovenie ods. l písm. e/ alebo f/, ako aj o tom, či možno pripustiť výnimku podľa ods.\n3, rozhodne Predsedníctvo Slovenskej národnej rady na návrh Povereníctva Slovenskej národnej rady\npre pôdohospodárstvo\na pozemkovú reformu, podaný v dohode s Povereníctvom\nSlovenskej národnej rady pre veci vnútorné. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia rozhodnutím Predsedníctva\nSlovenskej národnej rady podľa ods. 6 považuje sa majetok takejto osoby za skonfiškovaný podľa ods.\nl alebo ods. 2 dňom účinnosti tohto nariadenia. Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny\nsúd sa nepripúšťa.\n25. Podľa § 1 ods. 7 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení\npôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v\nznení nariadenia Slovenskej národnej rady č. 64, zo dňa 14. 5.1946\no tom,\nktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 5) alebo zradcov alebo\nnepriateľov slovenského a českého národa a Československej republiky (ods. 6), o tom, či účastinné\na iné spoločnosti a právnické osoby spadajú pod ustanovenia ods. l písm. d/ alebo e/, ako aj o tom,\nči možno pripustiť výnimky podľa ods. 3 alebo 4, rozhodne najneskôr do konca roku 1946 konfiškačná\nkomisia (v ďalšom texte - Komisia).\n26. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konfiškácia prebiehala vo viacerých etapách, prvá v zmysle\nnariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku\nNemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa a druhá v zmysle nariadenia SNR č.\nSNR č. 64/1946 Zb. n., čím sa novelizovalo predošlé nariadenie a ktorým sa právomoc o konfiškácii pôdy\na o rozhodovaní o tom, koho treba pokladať za Nemca, Maďara, zradcu a nepriateľa slovenského národa\npreniesla na konfiškačné komisie, ktorá sa zriaďovali v sídlach okresných národných výborov. Keďže\nani podľa tejto novely sa konfiškácia neuskutočnila dôsledne, novelizovalo sa aj toto nariadenie, a to\nnariadením č. 89/1947 Zb. n. SNR zo dňa 19.12.1947. Tretia etapa konfiškácie tak započala účinnosťou\ntohto nariadenia dňa 14.1.1948.\n27. Napriek tomu, že žalobca v spore nepredložil konfiškačné rozhodnutie vyhotovené príslušným\norgánom verejnej moci, z ďalších žalobcom predložených listinných dôkazov je možné uzavrieť, že\nvýsledky hodnotenia dôkazov umožňujú prijať záver o pravdivosti skutočnosti, že majetok právnej\npredchodkyne žalovaných bol predmetom konfiškácie, keďže na základe vykonaného dokazovania je\nmožné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala bez toho, aby o tom\nmohli byť rozumné pochybnosti. Je síce pravdou, že v dôsledku absencie konfiškačného rozhodnutia nie\nje možné ohraničiť presné časové obdobie, kedy malo dôjsť ku konfiškácii (ani v ktorej etape konfiškácie),\navšak\nz vykonaného dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu vyplynulo, že majetok O.\nR., rod. W. podliehal (bez ohľadu na katastrálne územie) konfiškácii, keďže následné okolnosti svedčia\no tom, že menovaná bola považovaná za osobu nemeckej národnosti a spolu s rodinou bola v úradných\ndokumentoch evidovaná ako vysídlenec, resp. ktorej majetok v dôsledku konfiškácie bol predmetom\nprideľovania pôdy subjektom uvedeným v ustanovení § 6 nariadenia č. 104/1945 Zb. n. SNR (vrátane\njeho novelizovaného znenia v roku 1946).\n28. Odvolací súd má za to, že žalobca, hoci nepredložil konfiškačné rozhodnutie konfiškačnej komisie\nvo vzťahu k O. R., rod. W. (právnej predchodkyni žalovaných v 1. a 3. rade), dostatočným spôsobom\npreukázal existenciu konfiškačného rozhodnutia inak, a to viacerými inými listinnými dôkazmi, ktoré sú\nopatrené dobovými pečiatkami vrátane pečiatok archívov osvedčujúcich pravosť a originálnosť týchto\n\nlistín a ktoré v spojitosti dostatočným spôsobom osvedčujú súlad medzi sebou a skutočnosťou, že\nmajetok O. R., rod. W. bol predmetom konfiškácie. Podstatnými, i keď nepriamymi dôkazmi boli najmä:\nEvidenčný hárok konfiškátov k. ú. P./K. (G.), Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov č. XXXX/XXX,\nk. ú. L., Dožiadanie výpisu pre úradnú potrebu vydaného pre ONV technický referát v Šamoríne z\n20.10.1953 s pečiatkou právoplatný konfiškát, ktoré v súhrne osvedčujú, že v roku 1946 bolo vydané\nkonfiškačné rozhodnutie na O. R., rod. W. pod č. XXX/XXXX-II, ktorý dôkaz potvrdzuje aj listina\npochádzajúca zo Štátneho okresného archívu v Pezinku z archívneho fondu ONV BA - vidiek, konfiškáty\na prídely - G., kde pod bodom 20. je uvedený R. H. (konfišk.\nč. XXX/XXXX-II,\npísm. a/ národnosť nemecká) a pod bodom 29. je uvedená O. R.\n(č. konf.\nXXX/XXXX-II). Skutočnosť, že v prejednávanom prípade konfiškáciu vykonávala konfiškačná komisia\nv sídle ONV Šamorín preukazuje Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov č. XXXX/XXX k. ú. L. X. s\nprerazenou pečiatkou: Okresný národný výbor, finančný referát - učtáreň, Bratislava - okolie a dátum:\n14.X.1950 (alebo 1951), osvedčený MV SR Štátny archív v BA, pracovisko Archív Modra, archívny\nfond: ONV Bratislava - vidiek, poľnohospodársky odbor pod signatúrou prídely a konfiškáty L.. Ďalšie\ndôkazy preukazujúce dokazujúcu skutočnosť sú Dožiadanie výpisu pre úradnú potrebu vydaného ONV\ntechnickým referátom v Šamoríne zo dňa 20.10.1953, na ktorom sú dobové pečiatky - dátumová pečiatka\n20.Okt.1953, okrúhla pečiatka ONV Šamorín, hranatá pečiatka Ľudový súd a predovšetkým pečiatka\n„právoplatný konfiškát,“ ako aj PKV č. XXX, č. XXX\na č. XXX v k. ú. P., ktorým predchádzali\nlistiny: rozhodnutia ONV z roku 1959\nv spojení s uznesením Ľudového súdu Bratislava\n- vidiek zo dňa 3.6.1960, čd. XX/XX, žiadosť Krajskej vojenskej ubytovacej a stavebnej správy v BA\nzo dňa 3.5.1960, č.j. XXXXX a Výkaz pôdohospodárskych konfiškátov pre obec L. X., (v závere tejto\nlistiny je deklarované, že majetok O. R., rod. W. bol konfiškovaný). Napokon žalobca predložil aj listinné\ndôkazy o tom, že O. R., rod. W. bola v Zozname osôb určených na vysídlenie podľa režimu Dohody o\nvýmene obyvateľstva medzi Československom\na Maďarskom z februára 1946\nspolu s rodinou dcéry Pauly a zároveň vysídlenie menovanej osvedčuje aj Výkaz nehnuteľného majetku,\nv ktorom bola označená ako vysídlenec. Listiny: Rozhodnutie Odboru poľnohospodárstva rady ONV v\nŠamoríne zn. Pôd X-XX/XX-XX-Dr.B., zo dňa 20.7.1959, Rozhodnutie Odboru poľnohospodárstva rady\nONV v Šamoríne\nzn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.7.1959,\nList Odboru poľnohospodárstva rady ONV\nv Šamoríne, zn. Pôd X-XX/XX-XXDr.B., zo dňa 23.VII.1959, Vec: Prepis nehnuteľností pre Ľudový súd, odd. pkn v Šamoríne, Usnesenie:\npredpripravená tlač Ľudového súdu v Šamoríne, odd. pkn a Uznesenie Ľudového súdu v BA -vidiek,\nčd XX/XX zo dňa 3.6.1960 (opatrené úradnými pečiatkami) preukazujú, že v roku 1959 na základe\nrozhodnutí č. zn.\nPôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 20.VII.1959 a\nzn. Pôd X-XX/II-XX-Dr.B., zo dňa 22.VII.1959 vydaných ONV odborom poľnohospodárstva Ľudový súd\nBratislava - vidiek povolil zápisy\nv pozemkovej knihe pre k. ú. P. (dnes G.). Tento súd\nako pozemnoknižný súd tak rozhodol o tom, že v pozemkovej knihe bude prevedený zápis na základe\nrozhodnutia\no vklade Čsl. štátu - ONV v Šamoríne, t. j. aj o prídele poľnohospodárskej pôdy\nbývalej vlastníčky O. R., rod. W. v k. ú. P., ktorým bola pôda pridelená do správy ONV v Šamoríne. Tieto\nrozhodnutia ONV z r. 1959 v spojení s uzneseniami Ľudového súdu Bratislava - vidiek boli podkladom\npre vyznačenie vlastníckeho práva štátu v pozemkovej knihe pre k. ú. P. a aj súčasne organizácie,\nktorá majetok spravuje. Žalobca teda preukázal, že zápisy v PKV č. XXX, XXX a XXX sa aj realizovali\na uvedené dôkazy preukazujú, že štát nakladal s majetkom právnej predchodkyne žalovaných O. R.,\nrod. W. nachádzajúcimi sa k. ú. P. (t. č. G.) ako konfiškovanými s poukazom na § 6 ods. 1 písm. e/\nnariadenia SNR č. 104/1495 Sb. n. Z predložených pozemnoknižných vložiek č. XXX, XXX k. ú. P. je\nzrejmé, že došlo k zápisu zmeny vlastníka z pôvodnej vlastníčky O. R., rod. W. na Československý štát\na z PKV č. XXX k. ú. P. vyplýva zároveň, že Československý štát prídelovou listinou určil prídelcov.\nZásada, že konfiškácii podlieha celý majetok, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či\nv ktorej obci na celom území Slovenska sa nachádza, ostala v platnosti aj v čase vydania súdneho\nuznesenia Ľudového súdu Bratislava - vidiek k 3.6.1960. V máji 1960 Krajská vojenská ubytovacia a\nstavebná správa v Bratislave požiadala ONV odbor pôdohospodársky o pridelenie pozemkov (aj O. R.,\nrod. W.) zapísaných v PKV č. XX v k. ú. P. Československému štátu - Ministerstvu obrany, nakoľko ide\no skonfiškované nehnuteľnosti. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepredložil\nkonfiškančné rozhodnutie, resp. rozhodnutie, ktoré by právnu predchodkyňu žalovaných označilo za\nosobu nemeckej národnosti, odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom žalobcu uznáva, že je potrebné\nprihliadnuť na všetky predložené listinné dôkazy, teda aj tie, ktoré túto skutočnosť preukazujú. Ide o\nvýňatok zo zoznamu bývalých vlastníkov v k. ú. K. (G.) por. č. XXX a zoznam daňového úradu (prídely\nsplácania, odoberaný majetok), v ktorých je\nv rámci národnosti uvedené písmeno\n„a/“, resp. „nem“ a ktoré záznamy preukazujú, že O. R., rod. W. bola považovaná za osobu nemeckej\n\nnárodnosti, resp. že išlo o osobu nemeckej národnosti v zmysle § 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia SNR č.\n104/1945 Sb. n. V danom prípade je možné datovať prideľovacie konanie do druhej etapy konfiškácie\n(pozri bod 20., resp. 26. odôvodnenia tohto rozsudku), kedy prijatím zákona č. 90/1947 Zb. sa riešil aj\ntzv. pridelený majetok, kedy podľa ustanovenia § 2 ods. 2 prideleným majetkom bol aj skonfiškovaný\nnehnuteľný majetok, ktorý si ponechá alebo prevezme štát. Tomuto ustanoveniu korešponduje aj § 6\nods. 1 písm. e/, (resp. f/) nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n., ktorý upravoval, že poľnohospodársky\nmajetok možno (okrem iných subjektov) prideliť do vlastníctva obciam a okresom na verejné ciele.\nŽalobca predložil výpis z evidenčného listu č. X, k. ú. L. X. s odôvodnením, že predmetné nehnuteľnosti\nužívalo Poľnohospodárske družstvo L. X., pričom žalovaní (žijúci v Maďarsku, resp. v Nemecku) po smrti\nporučiteľky v roku 1955 tieto pozemky neužívali, neobhospodarovali\na neochraňovali\nako vlastník. Je možné sa stotožniť s názorom žalobcu, že všetky uvedené dôkazy vzájomne súvisia a\nnavzájom na seba nadväzujú. Aj podľa názoru odvolacieho súdu všetky predložené dôkazy dostatočným\nspôsobom preukazujú, že majetok právnej predchodkyne žalovaných podliehal konfiškačnému režimu a\nzávery súdu prvej inštancie týkajúce sa absencie konfiškačného rozhodnutia konfiškačnej komisie z roku\n1946 sú nesprávne a formalistické, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že majetok právnej\npredchodkyne žalovaných O. R., rod. W. ako osoby nemeckej národnosti bol predmetom konfiškácie\na Československý štát s ním ďalej nakladal a v rámci pozemkovej reformy ho prideľoval subjektom v\nzmysle ustanovenia § 6 ods. 1 nariadenia SNR\nč. 104/1945 Sb. n. s\ncieľom obhospodarovania pôdy. Na základe uvedeného je tak potrebné uznať aj správnosť odvolacej\nargumentácie žalobcu týkajúcej sa prechodu vlastníckeho práva na žalovaných v 2. a 4. rade na základe\nkúpnych zmlúv uzavretých medzi nimi ako kupujúcimi a žalovanými v 1. a 3. rade ako predávajúcimi,\nkeďže predmetom prevodov mal byť majetok, ktorý ich poručiteľka (právna predchodkyňa žalovaných)\nv čase smrti nevlastnila. Žalobca správne poukázal na závery rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 1 V Obdo 2/2020 a uznesenia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 17.5.2019, sp. zn. III. ÚS 309/2016, keď dôvodil, že žalované nehnuteľnosti (EKN\nparcely) neboli v čase smrti poručiteľky O. R., rod. W. v jej vlastníctve, pretože boli konfiškované, pričom\nkonfiškácia sa vzťahovala na celý jej pôdohospodársky majetok (ako vyplýva najmä z PKV č. XXX,\nXXX a XXX v spojení s PKV č. XX, XX a č. XX, všetky v k. ú. P.) a skonfiškovaný majetok prešiel do\nvlastníctva Československého štátu k 1.3.1945, resp. neskorších prídelcov. V okamihu smrti právnej\npredchodkyne žalovaných dňa 3.5.1955 sporné parcely poručiteľka nevlastnila, neboli teda predmetom\ndedenia ani\nv pôvodnom dedičskom konaní vo Viedni. Žalovaní v 1. a 3. rade dosiahli\nzápis vlastníctva až po právoplatnom skončení dodatočného dedičského konania, t. j. 26.3.2018, avšak\ndovtedy neuplatňovali svoje vlastnícke nároky z titulu posledného zápisu vlastníka O. R., rod. W. pre\nPKV č. XXX, č. XXX, č.XXX a č. XXXX, k. ú. L. X., neučinili tak ani\nv dedičskom konaní v roku\n1955 a ani v priebehu nasledujúcich rokov a o tom, že ich predchodkyni svedčil zápis v pozemkovej knihe\nsa dozvedeli až po zápise o schválení ROEP k. ú. L. X. v septembri 2015. Z časového hľadiska sa teda\nminimálne od roku 1955 do roku 2015, t. j. 60 rokov potomkovia O. R., rod. Klimm žiadnym spôsobom\nnezaujímali o dané parcely, čo žalovaní ani nerozporovali. Nebolo teda relevantné tvrdenie, či žalovaní v\n2. a 4. rade boli alebo neboli dobromyseľní v čase nadobudnutia nehnuteľností. Na základe uvedeného\nmá odvolací súd za to, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a toto pochybenie malo za následok nesprávne rozhodnutie v predmetnej veci. Zo všetkých\nuvedených dôvodov mal teda odvolací súd za to, že je namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť\ntak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho\npotvrdenie, ani na jeho zrušenie\n(§ 388 C.s.p.).\n29. V zmysle zásady iura novit curia, odvolací súd neprihliadol na v ostatnom vyjadrení žalovaných\nuvedené rozhodnutia a ani na ich tvrdenia, že judikatúra, resp. doterajšia rozhodovacia činnosť\nnajvyšších súdnych autorít, či rozhodnutie vo veci Bosits c/a SR zabraňuje aplikácii konfiškačnej\nlegislatívy, ktorá aplikuje princíp kolektívnej viny, čo je\nv právnom poriadku Európskej únie\nneprípustné. Podľa tlačovej správy publikovanej dňa 19.5.2020 na stránke Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky „V prípade Bosits\nv. Slovenská republika bol sťažovateľ žalovaným\nv konaní o určenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam. V pozadí súdneho\nkonania bola skutočnosť, že správny orgán na základe ROEP v roku 2000 opätovne zapísal do katastra\nnehnuteľností ako vlastníkov pozemkov predkov sťažovateľa, ktorým boli tieto pozemky skonfiškované\nna základe nariadenia vlády\nz roku 1945. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik,\nktoré pozemky obhospodarovali takmer sedem desaťročí, podali proti sťažovateľovi žalobu a domáhali\nsa určenia, že vlastníkom pozemkov je štát. Súdy na dvoch stupňoch žalobu zamietli. V septembri 2015\nvšak Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym\n\nprokurátorom právoplatné rozsudky nižších súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému\nsúdu. Konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené. Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na porušenie\npráva na spravodlivé súdne konanie na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý nálezom z marca 2017\nrozhodol, že právo sťažovateľa porušené nebolo. Ústavný súd konštatoval, že v tomto prípade bol\nnajvyšší súd povinný zasiahnuť do názorového excesu vysloveného súdmi nižšieho stupňa, ktoré sa\narbitrárne zhostili skúmania podmienok konfiškácie predmetných nehnuteľností. V sťažnosti podanej na\nESĽP sa sťažovateľ odvolával na článok 6 Dohovoru a tvrdil, že neexistovali okolnosti podstatného a\npresvedčivého charakteru, ktoré by odôvodňovali odchýlenie sa od princípu nezrušiteľnosti právoplatne\nrozhodnutej veci. ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentmi vlády, ktorá\ns\nodvolaním sa na rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu tvrdila, že zrušenie právoplatných\nrozsudkov okresného súdu a krajského súdu v tomto prípade bolo nevyhnutné\nz dôvodu\nrešpektovania princípu právnej istoty. Zo strany okresného súdu a krajského súdu došlo k závažnému\npochybeniu, pretože svojimi rozhodnutiami v podstate zasiahli do desaťročia existujúceho právneho\nstavu a do právoplatnosti pôvodne vydaných právoplatných rozhodnutí z rokov 1946 a 1947 a tým\nprincíp právnej istoty porušili. ESĽP sa však odvolal na princípy vyslovené v tejto súvislosti už v rozsudku\nDRAFT-OVA a. s. v. Slovenská republika\na usúdil, že záver najvyššieho súdu o tom, že nižšie\nsúdy nesprávne posúdili nadobudnutie účinkov konfiškácie, podľa neho nenasvedčuje tomu, že v konaní\nsa vyskytli vady zásadného významu pre súdny systém, ktoré by v zmysle jeho judikatúry odôvodňovali\nzrušenie právoplatného rozsudku. Tiež poukázal na to, že štát bol účastníkom konania a mohol v jeho\npriebehu predložiť všetky podstatné argumenty, vrátane tých, ktoré neskôr využil generálny prokurátor.\nZa týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie slúžilo skôr ako ďalšie odvolanie.\nRozhodol o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru.“ Odvolaciemu súdu preto nie je zrejmá žiadna podstatná\nokolnosť (nielen vo veci Bosits c/a SR), ktorá by „zakazovala aplikáciu konfiškačnej legislatívy,“ resp.\nbránila prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré (ako prízvukujú aj žalovaní) sú v\nprejednávanej veci rozdielne. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodovaním aj v prejednávanom prípade\nsúd „len“ deklaruje dobovú aplikáciu vtedy platných a účinných právnych predpisov, pričom jeho úlohou je\nposúdiť, či formálne nedostatky v zápisoch v katastri nehnuteľností (resp. v pozemnoknižných vložkách)\nmajú za následok, či vlastnícke právo k predmetným pozemkom bolo/nebolo predmetom konfiškácie a\nzostalo/nezostalo pôvodnému vlastníkovi (právnej predchodkyni žalovaných).\n30. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej\nveci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci\nVojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť\nč. 59102/08), nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k.\nI. ÚS 361/2010-34, rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].\n31. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom a to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu\nna pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu nevzniesli žiadny\npresvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných\nstanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva zo dňa 25.4.2002,\nč. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti\nPortugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci vedenej pod\nsp. zn.\n5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n32. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania odvolací súd v súlade s ustanovením § 388\na § 396 ods. 2 C.s.p. zmenil a o celkových trovách konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 262 ods.\n1 C.s.p. rozhodol tak, že plne úspešnej strane sporu, strane žalujúcej priznal voči neúspešnej strane\nžalovaných nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne\nsúd prvej inštancie v lehote do\n60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).\n\n33. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.\n10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "52C/61/2019", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:44c293f5-d240-4693-8229-376631d68a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 379/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2016 z 29. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-29", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1"}, {"guid": "ussr:b02bb5d2-7169-4b0b-9e9a-f79e09ae62e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.309.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 309/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 309/2016 z 17. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-17", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.309.2016.1"}, {"guid": "ussr:6c4ef959-2511-4340-8556-c2bad9d5be67", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 419/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 419/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6c4ef959-2511-4340-8556-c2bad9d5be67"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "dbc50e5b-16e9-4113-a112-268541db732d:c50c5e26-3c4c-458d-8446-48510dd27552", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5712206969.1", "spisova_znacka": "1Cdo/65/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/65/2021 z 28. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5712206969.1"}, {"guid": "33b09049-544c-4775-b61d-728c8923ea16:b2b9a231-d858-4e88-ac90-e6a256a7aa17", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5107232523.3", "spisova_znacka": "8Co/132/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/132/2023 z 29. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-10-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5107232523.3"}, {"guid": "ccad5dab-4149-4365-99b5-97cde3519c58:f5e5f588-bbbd-4089-ab01-2fd51b8fa73b", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Co/29/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/29/2021 z 23. 8. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-08-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ccad5dab-4149-4365-99b5-97cde3519c58:f5e5f588-bbbd-4089-ab01-2fd51b8fa73b"}, {"guid": "5a5a5585-5d79-4c3d-b832-329ca31a5664:51ee758f-75ff-48e9-8465-4d2e9c890fea", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Co/44/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/44/2021 z 21. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-09-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5a5a5585-5d79-4c3d-b832-329ca31a5664:51ee758f-75ff-48e9-8465-4d2e9c890fea"}, {"guid": "17dd5ea4-2613-4ac3-879e-e91c5d157965:860e5b2a-7d16-437d-8d76-5cd73d087937", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:1516201897.2", "spisova_znacka": "7Co/207/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/207/2019 z 25. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-11-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:1516201897.2"}, {"guid": "3b0dcad8-8c9f-4e5f-9979-0e5f97515a75:b3e587f0-ea0e-4398-be33-8e5cac4e62cf", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5712206969.4", "spisova_znacka": "10Co/116/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/116/2018 z 27. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5712206969.4"}, {"guid": "66bf09bf-f6f1-4e33-8d58-cd18e0b191d7:c1d4a742-b1ae-475a-932f-955c416ee8a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Co/277/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/277/2018 z 28. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/66bf09bf-f6f1-4e33-8d58-cd18e0b191d7:c1d4a742-b1ae-475a-932f-955c416ee8a6"}, {"guid": "bf1df2f8-1663-4012-81fb-efd887669c0a:b830335a-7d3e-427d-81e7-b6836bb9aaa7", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/51/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/51/2019 z 28. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-03-28", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bf1df2f8-1663-4012-81fb-efd887669c0a:b830335a-7d3e-427d-81e7-b6836bb9aaa7"}, {"guid": "1d0bde68-d3ad-43ad-b5ff-509e42400486:0b85cd04-4d9b-4ffb-bdda-dfe94cc53802", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7816204791.1", "spisova_znacka": "11Co/157/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/157/2017 z 5. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-06-05", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7816204791.1"}, {"guid": "17803eb4-04a9-4429-a28b-7aad91415118:1a0723df-7c24-4d57-a5f0-1c6ad0fd1a59", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3209202454.2", "spisova_znacka": "19Co/922/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/922/2014 z 18. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-05-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3209202454.2"}], "citovane_v": []}