Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/73/2025 1122206211 25. 03. 2026 Mgr. Jana Janics Bajánková ECLI:SK:KSBA:2026:1122206211.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členov senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Michaely Krajčovej v právnej veci žalobkyne: H. S., K. XX.X.XXXX, O. E.. Y. XXXX/X, XXX XX Š., právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava o zaplatenie 500,- Eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, zo dňa 26. januára 2024, č.k. B1 11C/40/2022-197, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom zamietajúcom výroku mení tak, že žalovanému sa ukladá povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 300,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho konania v rozsahu 100%. III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. IV. Vo vzťahu k prísudku vo výške 200,- Eur ostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 200,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku titulom primeraného finančného zadosťučinenia ( I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ( II. výrok) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ( III. výrok). 2. Pokiaľ ide o stručné odôvodnenie napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu Bratislava I dňa 18.07.2022 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 500,- Eur, ako aj náhrady trov konania titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Rozvinul, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 05.01.2014, vydaným pod č.: SR 10757/14 bol žalovanému ako veriteľovi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere priznaný nárok na zaplatenie sumy 107,61,- Eur spolu s príslušenstvom. Návrhom na vykonanie exekúcie, podaným u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. sa žalovaný domáhal núteného výkonu tohto rozhodnutia, v dôsledku čoho Okresný súd Nové Zámky udelil tomuto súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Po vydaní tohto poverenia na vykonanie exekúcie vo veci konajúci súdny exekútor doručil žalobkyni ako povinnej upovedomenie o začatí exekúcie, v zmysle ktorého predpokladaná výška celého
vymáhaného nároku, vrátane príslušenstva a trov exekúcie mala ku dňu vydania tohto poverenia dosahovať sumu až 763,31,- Eur. Dňa 24.11.2016 žalobkyňa doručila vo veci konajúcemu súdnemu exekútorovi námietky proti exekúcii, v ktorých namietala, že zmluvný vzťah založený medzi ňou a žalovaným je potrebné hodnotiť ako vzťah spotrebiteľský, založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je absolútne neplatnou. Na základe uvedeného tak Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 20.07.2020, vydaným pod sp. zn.: 17Er/1140/2015 - 102, v spojení s Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 29.10.2021, vydaným pod sp. zn.: 5CoE/97/2021 - 182, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 20.01.2022, exekučný súd vyhovel námietkam proti exekúcii, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami žalobkyne o neprijateľnosti uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V dôsledku uvedeného následne Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.04.2022, vydaným pod sp. zn.: 17Er/1140/2015 - 211, právoplatným dňa 16.05.2022, došlo k zastaveniu predmetnej exekúcie. Uvedenými rozhodnutiami tak došlo zo strany exekučného súdu k poskytnutiu ochrany spotrebiteľovi, ktorej sa prostredníctvom jednotlivých inštitútov procesnej obrany v exekučnom konaní domáhal. Teda ako vyplýva aj z vyššie uvedeného, Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 20.07.2020, vydaným pod sp. zn.: 17Er/1140/2015 - 102, v spojení s Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 29.10.2021, vydaným pod sp. zn.: 5CoE/97/2021 - 182, ako aj následným Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.04.2022, vydaným pod sp. zn.: 17Er/1140/2015 211, došlo k zastaveniu predmetnej exekúcie, a to z dôvodu, že zo strany veriteľa-žalovaného došlo už na začiatku zmluvného vzťahu k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa, ktorého integrálnou súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, či právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa, garantovaných ustanoveniami § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v predmetných rozhodnutiach. V dôsledku tohto porušenia sa tak veriteľ na základe rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky domáhal voči spotrebiteľovi plnení, na ktoré nemal akýkoľvek právny nárok. Vzhľadom na tieto skutočnosti a na nižšie citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa vznikol žalobkyni ako spotrebiteľke nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Ďalej ozrejmil, že žalovaný považoval nárok žalobkyne za nedôvodný a žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Akcentoval, že je potrebné v prejednávanej veci posudzovať konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovaného a pri rozhodovaní vziať do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemala k nim žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Finančné zadosťučinenie, uplatnené žalobkyňou (vo výške 500,- Eur) považoval za neprimerané. 3. Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd prvej inštancie zhrnul, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný, avšak nestotožnil sa s výškou požadovaného finančného zadosťučinenia (500,- Eur). Ozrejmil, že v konaní nebolo sporné, že dňa 24.11.2016 žalobkyňa ako povinná doručila vo veci konajúcemu súdnemu exekútorovi námietky proti exekúcii, v ktorých namietala, že zmluvný vzťah založený medzi žalobkyňou a žalovaným je potrebné hodnotiť ako vzťah spotrebiteľský, založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je absolútne neplatnou. Na základe uvedeného tak Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 20.07.2020, vydaným pod sp. zn.: 17Er/1140/2015 - 102, v spojení s Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 29.10.2021, vydaným pod sp. zn.: 5CoE/97/2021 - 182, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 20.01.2022, exekučný súd vyhovel námietkam proti exekúcii, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami žalobkyne ako povinnej o neprijateľnosti uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V dôsledku uvedeného následne Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.04.2022, vydaným pod sp. zn.: 17Er/1140/2015 - 211, právoplatným dňa 16.05.2022, došlo k zastaveniu predmetnej exekúcie. Skonštatoval, že žalobkyňa úspešne uplatnila svoje spotrebiteľské práva na súde, pričom ten judikoval v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019). Vzhľadom na uvedené mal za zrejmé, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva spotrebiteľa ( zakomponoval do zmluvy ustanovenie, ktoré neskôr súdy vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku) a ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, a to spočívajúcu v odňatí možnosti súdnej kontroly spotrebiteľskej zmluvy pred rozhodnutím o povinnosti plniť z tejto zmluvy. Poukázal ďalej na to, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú, ako aj sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi (viď napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19Co/169/2016 zo dňa 11.04.2017). Zhrnul, že ak sa ani nevyžaduje vznik reálnej ujmy a jej preukázanie, ale iba postačuje, že takáto ujma vzniknúť mohla (v súvislosti s porušením práva spotrebiteľa), teda už samotná existencia hrozby potenciálnej ujmy je predpokladom pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného dôvodu nárok žalobkyne ako spotrebiteľa považoval za dôvodný. Pokiaľ ide o určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia rozvinul, že s žiadanou sumou 500,- Eur sa nestotožnil, keďže ju považoval za neprimeranú daným okolnostiam. Argumentoval, že žalobkyni totiž nevznikla žiadna finančná strata, nakoľko exekučné konanie začalo práve z dôvodu, že svoj dlh žalovanému neuhradila v dojednanom rozsahu. Taktiež nebolo sporné, že žalobkyňa svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemala k nim žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Žalobkyňa svojim podpisom na zmluve ďalej prehlásila, že si zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Zdôraznil tiež, že žalobkyňa mala možnosť si zmluvu pred jej podpisom prečítať. Mal síce za to, že žalobkyňa musela v tomto i exekučnom konaní vyhľadať právnu pomoc, akcentoval však, že tak, ako už bolo uvedené zmluvu so žalovaným podpísala slobodne, no zrejme bez toho, aby ju nechala pred podpisom prekontrolovať advokátovi tak, aby ten posúdil, či zmluva obsahuje možné neprijateľné zmluvné podmienky. Taktiež poukázal na to, že nebolo sporné, že súdy spotrebiteľskú zmluvu nevyhlásili ani za neplatnú a rovnako tak ani predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa bola preto povinná z dojednanej zmluvy žalovanému plniť, čo nedodržala a následne preto žalovaný podal návrh na začatie exekučného konania. Na tomto mieste podčiarkol, že jediným dôvodom, pre ktorý bola exekúcia zastavená, po právoplatnosti uznesenia, ktorým súd námietkam žalobkyne voči exekúcii vyhovel, bola existencia rozhodcovskej doložky v zmluve, ktorá nebola individuálne dojednaná, no nie skutočnosť, žeby žalovaný nemal nárok na vrátenie poskytnutého úveru v dohodnutom rozsahu. S poukazom na uvedené považoval žalobkyňou požadované finančné zadosťučinenie vo výške 500,Eur za neprimerané, neproporcionálne vzhľadom na ujmy jej spôsobené a vzhľadom na závažnosť porušenia povinností pri uzatváraní úverovej zmluvy žalovaným. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa mu v tejto veci primeraným a spravodlivým finančným zadosťučinením javila suma 200,- Eur. Z uvedených dôvodov rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, teda žalobkyni priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 200,- Eur (a vo zvyšnej časti, t.j. 300,- Eur, žalobu zamietol). 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. tak, že priznal úspešnej žalobkyni ( plne úspešnej čo do základu nároku, v konaní kde výška priznanej sumy závisela od voľnej úvahy súdu) nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 5. Proti tomuto rozsudku, voči jeho II. výroku, t.j. v zamietajúcej časti, podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobkyni okrem priznaných 200,- Eur, aj sumu 300,- Eur, teda, aby jej žalobe v celom rozsahu vyhovel. Dôvodila, že jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( (§ 365 ods. 1 písm. d)/ C.s.p), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V úvode odvolania sa nestotožnila so závermi súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil výšku jej priznaného primeraného finančného zadosťučinenia. V podanom odvolaní ďalej zopakovala skutkové zdôvodnenie žaloby, uviedla, že súd prvej inštancie zamietol značnú časť ňou uplatňovaného nároku bez bližšieho a presvedčivého odôvodnenia. Z uvedeného dôvodu mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľné. Poukázala na to, že ako určité kritérium, pomocou ktorého súd prvej inštancie posudzoval primeranosť jej nároku, považoval skutočnosť, že svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemala k
nim žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Takéto posúdenie veci však podľa nej nie je možné považovať za správne, a to najmä s ohľadom na aktuálnu právnu úpravu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj s ohľadom na aktuálnu rozhodovacia prax všeobecných súdov Slovenskej republiky. V súvislosti s namietanými vadami napádaného rozhodnutia poukázala na § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a konštatovala, že dané ustanovenie pre úspešné priznanie tohto nároku zakotvuje iba jedinú podmienku a to úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa na súde. Napriek tomu však konajúci súd v bode 13 odôvodnenia napádaného rozhodnutia odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že vplyv na výšku priznaného plnenia má i tá skutočnosť, že spotrebiteľ mal súhlasiť s obsahom úverovej zmluvy, avšak nijakým spôsobom nevysvetlil, prečo daný súhlas s jednotlivými zmluvnými podmienkami spája s porušením práv spotrebiteľa, ku ktorým došlo až v neskorších fázach zmluvného vzťahu, s ktorými spotrebiteľ nikdy nesúhlasil, ba dokonca ich pred súdom aj osobitne namietal. Zároveň zdôraznila, že konajúci súd celkom opomenul ňou namietané skutočnosti už v priebehu exekučného konania, ako aj v priebehu tohto konania, že samotnú úverovú zmluvu síce podpísala, avšak nebola jej autorom, nemala akúkoľvek možnosť ovplyvniť jej obsah, prípadne vylúčiť niektoré jej zmluvné dojednania nakoľko išlo o typický formulárovú zmluvu bez možnosti ingerencie z jej strany. Ďalej rozvinula, že ako už vyplýva aj z citovaného ustanovenia § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, jediným kritériom posúdenia výšky finančného zadosťučinenia je primeranosť k porušeniu práv spotrebiteľa. Akcentovala, že túto odôvodnila už v podanej žalobe, pričom danú právnu argumentáciu v priebehu konania doplnila aj o ďalšie skutočnosti, ktoré bezo sporu majú vplyv na posúdenie primeranosti uplatňovaného nároku, pričom na niektoré tieto skutočnosti konajúci súd prvého stupňa nijakým spôsobom a bez náležitého odôvodnenia neprihliadal. Aj keď zákonodarca neustanovil žiadne osobitné kritériá pre jej posúdenie, vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2019, vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.: 6Cdo/127/2017, ako aj z rozhodovacej praxe iných všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktorá musí byť konajúcemu súdu z jeho činnosti známa si podanou žalobou uplatnila nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia iba vo výške, ktorá predstavuje iba časť z celkového plnenia, ktorého sa žalovaný domáhal v rámci rozhodcovského konania a následného exekučného konania, a iba časť z plnenia, o ktoré sa žalovaný bezdôvodne obohatil na jej úkor. V tejto súvislosti poukázala napríklad na rozhodovaciu prax Krajského súdu Prešove, prezentovanú napríklad rozhodnutiami vydanými v konaniach vedených pod sp. zn.: 3Co/53/2016, pod sp. zn.: 6Co/104/2017, pod sp. zn.: 7Co/23/2017, pod sp. zn.: 19Co/30/2018, pod sp. zn.: 7Co/49/2018 a pod sp. zn.: 21Co/31/2018. Z uvedeného mala za to, že výška žalovanej sumy bola tak podporená a značne podložená rozhodovacou praxou v otázke primeranosti finančného zadosťučinenia. Podotkla pritom, že pokiaľ vo veci konajúci súd v napádanom rozhodnutí považoval výšku uplatneného nároku v sume 500,- Eur za nepodloženú, je pravdou aj to, že ani vo veci konajúci súd nijako argumentačne nepodložil prečo práve sumu 200,Eur považuje za primeranú, pričom je to najmä vo veci konajúci súd, ktorý v rámci svojej činnosti nemôže rozhodovať ľubovoľne. V tejto súvislosti osobitne upriamila pozornosť na tú skutočnosť, že osobitným podaním zo dňa 18.04.2023 poukázala na to, že aj prostredníctvom daného exekučného konania sa žalovaný mal na jej úkor bezdôvodne obohatiť minimálne o sumu 802,- Eur, pričom podčiarkla, že v tejto súvislosti predložila konajúcemu súdu Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.05.2022, vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 19Csp/98/2018, ako aj Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 21.12.2022, vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 7CoCsp/39/2022, ktorými jej bola opätovne poskytnutá spotrebiteľská ochrana, keď jej bol priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na tieto skutočnosti pritom súd prvej inštancie absolútne neprihliadal a tieto skutočnosti nevyplývajú zo žiadneho bodu odôvodnenia napádaného rozhodnutia, hoci nesporne ide o skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na rozhodnutie veci. Vo veci konajúci súd v rámci posudzovania primeranosti výšky uplatneného nároku tiež absolútne neprihliadal na to, že protiprávny stav zavinený žalovaným netrval v prejednávanom prípade len počas prebiehajúceho exekučného konania, ale tento trval už odo dňa uzavretia úverovej zmluvy, k čomu došlo dňa 04.10.2012. Od toho momentu sa žalovaný snažil získať od žalobkyne aj plnenia, na ktoré nemal akýkoľvek právny nárok, pričom zneužívajúc inštitút rozhodcovského konania a inštitút exekučného konania takéto plnenia aj reálne vymohol, a to dokonca až do takej miery, že zo strany žalobkyne žalovaný vymohol plnenia až o 802,- Eur viac, než na ktoré mal akýkoľvek právny nárok. Zároveň zdôraznila, že nebyť jej aktívneho konania k nútenému výkonu rozhodcovského rozhodnutia by dochádzalo aj naďalej, keďže žalovaný sa do poslednej chvíle domáhal prostredníctvom exekúcie vymáhania jednotlivých plnení a neustále vyzýval žalobcu na ďalšie plnenia. V súvislosti s posudzovaním výšky primeranosti priznaného zadosťučinenia ďalej akcentovala, že nemožno opomenúť ani realitu znehodnocovania peňazí, na ktorú je potrebné prihliadať o to viac, že v prejednávanom prípade ide o nárok, ktorý nie je úročený. Ozrejmila, že od roku 2018 do momentu
uplatnenia si tohto nároku, predstavuje takéto znehodnotenie mieru 23,10 % (čo je evidentné už z listinných dôkazov predložených v konaní pred súdom prvého stupňa), z čoho vyplýva, že suma uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- Eur mala v čase uplatnenia tohto nároku o 23,10 % menšiu hodnotu, než by ju mala v roku 2018, kedy sa spotrebiteľ domáhal ochrany svojich spotrebiteľských práv. Vzhľadom na uvedené mala za to, že primeranosti uplatneného nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia s intenzitou porušení práv spotrebiteľa, je potrebné prihliadať aj na realitu znehodnocovania peňazí, pretože ku skutočnej satisfakcii pomocou inštitútu finančného zadosťučinenia môže dôjsť len vtedy, keď výška takéhoto priznaného nároku bude vychádzať zo všetkých skutočností, ktoré na túto majú podstatný vplyv. Zdôraznila tiež, že vnímala porušenia svojich práv o to intenzívnejšie, že v jej prípade ide o osobu, ktorá už v čase uzavretia úverovej zmluvy mala 70 rokov (v čase podania odvolania už 82 rokov). Ide teda o osobu v dôchodkovom vek seniora, pre ktorého bola daná situácia spojená s núteným výkonom rozhodcovského rozhodnutia zvlášť skľučujúca a ťaživá. Súd prvej inštancie vyššie uvádzané skutočnosti vôbec nezohľadnil a svoje rozhodnutie v otázke výšky primeraného finančného zadosťučinenia riadne neodôvodnil, na základe čoho je tak jeho rozhodnutie v tejto otázke arbitrárne. Záverom tiež namietala, že súd prvej inštancie v napádanom rozhodnutí v bode 13 uviedol, že suma priznaného finančného zadosťučinenia v sume 200,- Eur sa mu vzhľadom na okolnosti prípadu javí ako primeraná, avšak nijakým spôsobom neuviedol, ako dospel práve k tejto sume. Vo veci konajúci súd sa tak dostatočne nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobkyne, ktorou dôvodila primeranosť uplatneného nároku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto aj v otázke posúdenia výšky priznaného finančného zadosťučinenia považovala za arbitrárne a nepreskúmateľné. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a navrhuje ho potvrdiť. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudku v rozsahu podaného odvolania, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. 8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah odvolania žalobkyne, uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie napadnutého rozsudku, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak žalobu žalobkyne o priznanie primeraného finančného zadosťučinenie v sume prevyšujúcej 200,- Eur zamietol, vrátane závislého výroku o trovách konania. 9. Rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do základu uplatneného nároku je správne. V rozsahu výšky priznaného primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200,- Eur prvoinštančným súdom však túto nemožno považovať za primeranú. Odvolací súd preto pristúpil k zmene napadnutého rozhodnutia, pretože neboli splnené podmienky v tomto rozsahu pre jeho potvrdenie, ale ani pre jeho zrušenie. 10. Nakoľko odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené, pričom dôvodnosť odvolania odvolací súd videl len v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie pokiaľ išlo o výšku priznaného odškodnenia, t.j. išlo o prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade ani daná. Podľa judikatúry ESĽP (Valera Assalino vs. Portugalsko z 20. apríla 2002), v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, a to najmä vtedy, ak pojednávanie na súde prvej inštancie bolo verejné a vyšší súd prejednáva výlučne otázky právne. 11. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. 12. Podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od tohto, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
13. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 v znení neskorších predpisov a osobitnými predpismi, vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č.250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností, ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov po tom čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo povinností na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinností na súde vyplynie až z právoplatného rozhodnutiu súdu vydaného vo veci samej. Zmyslom a účelom finančného zadosťučinenia podľa zákona č. 250/2007 Z.z. je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, keď dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 173/2022, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 298/2020, uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 193/2022). Jedinou podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v súdnom konaní, bez ohľadu na to, aké právo spotrebiteľa bolo porušené. Pod úspešným uplatnením práva alebo povinnosti v zmysle tohto zákonného ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti (nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo sa vo výroku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve). Žiadnu inú podmienku, t.j ani podmienku vzniku privodenia konkrétnej ujmy spotrebiteľovi, zákon nevyžaduje. Dôkazná situácia je tak pre spotrebiteľov výrazne uľahčená, nakoľko odpadá náročné preukazovanie výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neurčuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné zohľadniť. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 127/2017, ktorý prešiel aj testom ústavnosti (sp. zn. III ÚS 124/2020) stanovil kritérium primeranosti finančného zadosťučinenia. Bude teda vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia, ktorý musí byť adekvátny skutočnostiam prejednávaného prípadu a bude sledovať základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie spravodlivej satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušenia a práv spotrebiteľa. Zároveň platí, že nemôže ísť o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia musí byť jasné, o aké skutkové zistenia sa súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral. Zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže totiž znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by bola v rozpore s princípmi právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty (II. ÚS 117/2011, 4Cdo 298/2020). 14. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa
od získavania plnení vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Aj keď zákon, ako to už bolo skôr konštatované, nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. 15. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Je pritom logické, spravodlivé a bohatou rozhodovacou praxou zdôraznené a ustálené, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej spotrebiteľovi ( žalobcovi) v súvislosti so žalovaným nedôvodne uplatňovaným nárokom na zaplatenie požadovanej sumy. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať vznik ujmy, ktorá jej vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla a spotrebiteľ sa úspešne domáhal ochrany svojich práv. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. 16. V konaní nebolo sporné návrhom na vykonanie exekúcie, podaným u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. sa žalovaný domáhal voči žalobkyni núteného výkonu tohto rozhodnutia, v dôsledku čoho Okresný súd Nové Zámky udelil tomuto súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Po vydaní tohto poverenia na vykonanie exekúcie vo veci konajúci súdny exekútor doručil žalobkyni ako povinnej upovedomenie o začatí exekúcie, v zmysle ktorého predpokladaná výška celého vymáhaného nároku, vrátane príslušenstva a trov exekúcie mala ku dňu vydania tohto poverenia dosahovať sumu 763,31,- Eur, teda žalobkyni hrozila ujma v tejto výške. Sporným nebolo ani to, že dňa 24.11.2016 žalobkyňa ako povinná doručila vo veci konajúcemu súdnemu exekútorovi námietky proti exekúcii, v ktorých namietala, že zmluvný vzťah založený medzi ňou a žalovaným je potrebné hodnotiť ako vzťah spotrebiteľský, založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je absolútne neplatnou. Na základe uvedeného tak Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 20.07.2020, vydaným pod sp. zn.: 17Er/1140/2015 - 102, v spojení s Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 29.10.2021, vydaným pod sp. zn.: 5CoE/97/2021 - 182, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 20.01.2022, exekučný súd jej vyhovel námietkam proti exekúcii, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s jej tvrdeniami o neprijateľnosti uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V dôsledku uvedeného následne Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.04.2022, vydaným pod sp. zn.: 17Er/1140/2015 - 211, právoplatným dňa 16.05.2022, došlo k zastaveniu predmetnej exekúcie. Je možné konštatovať, že žalobkyňa teda úspešne uplatnila svoje spotrebiteľské práva na súde, pričom ten judikoval v prospech nej ako spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti. 17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a ňou požadovaná výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia jej práv a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Vzhľadom na uvedené za primerané, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, je preto potrebné považovať finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur tak, ako to požadovala žalobkyňa. Takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní úverovej zmluvy závadne konal. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. 18. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom zamietajúcom výroku ( II. výroku) zmenil a žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 300,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
19. Zároveň úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ust. § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2, C.s.p. s tým, že o výške náhrady tých trov rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol čo do rozsahu 200,- Eur odvolaním napadnutý, a preto v tejto časti nadobudol právoplatnosť. 21. Podľa konštantnej judikatúry národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).