Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoCsp/3/2025 1121201560 29. 04. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:1121201560.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členky senátu JUDr. Renáta Janáková a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: B. T., naM.. XX.XX.XXXX, U. H. O.. H. XXX/X, XXX XX W., zast.: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: AK JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 850,-Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26. marca 2024, č. k. B1-9Csp/31/2021-190, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 26. marca 2024, č. k. B1-9Csp/31/2021-190 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 850,-Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 850,-Eur a náhrady trov konania titulom nároku na vydanie primeraného zadosťučinenia spotrebiteľa podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa“). Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom došlo k uzatvoreniu niekoľkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ktoré vykazovali známky neplatnosti a rozporu s predpismi na ochranu práv spotrebiteľa. Zmluvy obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky vytvárajúce hrubý rozpor medzi právami a povinnosťami stranami sporu v neprospech spotrebiteľa, a to v podobe dohôd o zrážkach zo mzdy, ktoré dávali veriteľovi priestor požadovať od zamestnávateľa spotrebiteľa zrážky v nekontrolovanom rozsahu. Žalobca aj v dôsledku nezákonných zrážok veriteľovi uhradil finančné prostriedky prevyšujúce poskytnuté plnenie, na ktoré veriteľ nemal právny nárok, čím na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom na to, že predmetné zmluvy obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky, sa žalobca ako spotrebiteľ obrátil s poskytnutím ochrany na Okresný súd Žiar nad Hronom, ktorý rozsudkom zo dňa 04.10.2018, sp. zn. 9C/237/2015, právoplatným dňa 26.11.2019, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.10.2019, sp. zn. 14Co/175/2018, rozhodol, že dohody o zrážkach zo mzdy k jednotlivým zmluvám o revolvingovom úvere sú neplatné a priznal žalobcovi sumu vo výške 1.118,53 Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. V rozhodnutí konštatoval porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa, ktorých
integrálnou súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa garantovaných najmä ust. § 37, § 39, § 43 a nasl. v spojení s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ust. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené si uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 850,-Eur. 3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Poprel tvrdenia žalobcu týkajúce sa okolností zakladajúcich tvrdený nárok, keďže súd prvej inštancie nerozhodol o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie na základe záveru o porušení ustanovení na ochranu spotrebiteľa, ale s poukazom na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, na základe ktorých konštatoval neplatnosť úverových zmlúv. Pri neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy vychádzal z toho, že ako akcesorický právny vzťah k hlavnému vzťahu je aj tento neplatný. Namietal, že žalobca neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali vecnú a skutkovú spojitosť medzi primeraným zadosťučinením a požadovanou výškou. Vzniesol i námietku premlčania práva na zaplatenie finančného zadosťučinenia, k čomu tvrdil, že žiadna skutočnosť žalobcovi nebránila v tom, aby si nárok na finančné zadosťučinenie uplatnil už v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom. 4. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, nakoľko z podanej žaloby jednoznačne vyplýva preukázanie splnenia podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď z rozsudku je zrejmé, že došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, a to nesprávnym a protizákonným postupom žalovaného priamo v kontraktačnom procese, ako aj v čase trvania zmluvného vzťahu. K námietke premlčania uviedol, že tú vzniesol bez bližšieho odôvodnenia, pričom nesprávne viazal začiatok plynutia premlčacej doby na dátum podania žaloby ešte v pôvodnom konaní v roku 2015. Opomenul na znenie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, o ktoré žalobca opieral svoj nárok a z ktorého vyplýva, že podmienkou na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právne účinky až dátumom právoplatnosti, a to dňom 26.11.2019, nakoľko až týmto dátumom žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv na súde. Rozhodnutie, od ktorého odvodzoval svoj nárok nadobudlo právoplatnosť dňa 26.11.2019 v rozsahu I. a IV. výroku a dňa 10.11.2018 v rozsahu II. a III. výroku, žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 01.03.2021, teda pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené skonštatoval, že zo strany spotrebiteľa právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyplývalo zo splnenia všetkých podmienok na priznanie žalobou požadovaného nároku zo strany súdu v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. 5. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 3 ods. 3, 5, § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 6. Prvoinštančný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žaloba je dôvodná. Základným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú najmä predpisy na ochranu spotrebiteľa. Z obsahu spisu mal za preukázané, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX vykazovali známky neplatnosti a rozporu s predpismi na ochranu práv spotrebiteľa. Uvedené malo za následok, že žalobca ako spotrebiteľ bol povinný veriteľovi uhradiť iba skutočne poskytnuté finančné prostriedky na podklade týchto zmlúv (t. j. iba istiny poskytnutých úverov). Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo dňa 04.10.2018, č.k. 9C/237/2015-142 rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia a určil, že dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov uzavreté medzi žalobcom a žalovaným sú neplatné, pričom tento prvoinštančný rozsudok bol potvrdený aj odvolacím súdom. Nakoľko si žalobca v osobitnom konaní úspešne uplatnil svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov na základe porušenia zákonných povinností žalovaného podľa zákona č. 129/2010 Z. z., boli splnené aj podmienky na vznik nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, objasnil, že táto závisí od úvahy súdu a pri jej určení vychádzal z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho
účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušenia práv spotrebiteľa. Aj keď zákon ani nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma, v predmetnej veci k vzniku ujmy na strane žalobcu bez pochybností došlo. Konajúci súd pri úvahe o výške priznaného finančného zadosťučinenia vychádzal z intenzity porušenia spotrebiteľských práv. Zohľadnil skutočnosť, že spotrebiteľ musel svoje práva brániť podanou žalobou na súde o vydanie bezdôvodného obohatenia proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu. Žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 1.185,53 Eur a prostredníctvom neplatných dohôd o zrážkach zo mzdy sa snažil na úkor spotrebiteľa obohatiť ešte v rozsiahlejšej miere, čím sa výrazne narušila ekonomická stabilita spotrebiteľa a ohrozili jeho majetkové pomery. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie uplatnené finančné zadosťučinenie v sume 850,-Eur za primerané vo vzťahu k neprijateľnému počínaniu žalovaného. Nárok žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyhodnotil za nepremlčaný, keďže rozhodnutie, od ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok nadobudlo právoplatnosť dňa 26.11.2019 v rozsahu výrokov I. a IV. a 10.11.2018 v rozsahu výrokov II. a III., pričom žaloba bola na súde podaná dňa 01.03.2021, teda pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Na základe uvedeného žalobe v celom rozsahu vyhovel a úspešnému žalobcovi priznal podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že prvoinštančný súd nesprávne posúdil splnenie zákonnej podmienky pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Argumentoval, že predpoklad vyslovený v tomto ustanovení nebol v prejednávanej veci preukázaný, nakoľko rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 9C/237/2015 nebol vydaný na základe záveru o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa, ale bolo rozhodnuté na základe záveru o porušení všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2020, č. k. 9Co/93/2019, z ktorého vyplýva, že osobitnými, špeciálnymi normami upravujúcimi spotrebiteľské vzťahy všeobecného právneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, sú ustanovenia Občianskeho zákonníka obsiahnuté v jeho piatej hlave; ustanovenia upravujúce konštrukciu vzniku zmluvného záväzkového vzťahu sú obsahom inej hlavy v systematike Občianskeho zákonníka, konkrétne štvrtej hlavy v jeho prvej časti. Následne namietal nezákonnosť rozhodnutia aj pokiaľ ide o výšku priznaného zadosťučinenia. Odôvodnenie priznanej sumy 850,-Eur vyhodnotil za všeobecné a neurčité, spojiteľné s akýmkoľvek skutkovým stavom. Zdôraznil, že uplatnenie voľnej úvahy súdom sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodného obohacovaniu sa. V konaní neboli preukázané žiadne konkrétne zistenia, ktoré by zdôvodnili sumu 850,-Eur ako primeranú a relevantnú. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov za odvolacie konanie v plnom rozsahu. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol nesúhlasil s odvolacou argumentáciou žalovaného. So závermi súdu prvej inštancie súhlasil, považoval ich za vecne správne. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmý postup konajúceho súdu pri posudzovaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie a jeho výške. V napádanom rozhodnutí je zrejmá väzba na preukázané skutočnosti, pričom súd prvej inštancie celkom jasne uviedol skutočnosti týkajúce sa pôvodného konania, v rámci ktorého bol žalobca ako spotrebiteľ úspešný. V rozhodnutí sa riadne vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného, ktorý sa snažil navodiť dojem potreby preukazovania ujmy v rámci konania o primerané finančné zadosťučinenie, ktoré však v súčasnosti právna úprava týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia nevyžaduje. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 7Cdo/92/2021, z ktorého vyplýva, že zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie, či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Žalobca však trval na tom, že aj keď ujma nie je definičným znakom, resp. podmienkou pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, túto v dôsledku neprijateľného konania zo strany žalovaného utrpel, a to počas nezákonne vykonávaných zrážok zo mzdy, ktoré ohrozovali jeho majetkovú stabilitu. Tvrdenie žalovaného, že Okresný súd Žiar nad Hronom rozhodoval výlučne na základe všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka je účelové, nakoľko neplatnosť zmluvy o úvere vyvodzoval súd práve zo zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Mal za to, že preukázal naplnenie
všetkých podmienok koncipovaných v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007, ktorými sú: postavenie spotrebiteľa, porušenie práva alebo povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľov alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, spotrebiteľ musel porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde a právo na primerané finančné zadosťučinenie mu prináleží od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. K výške priznaného finančného zadosťučinenia uviedol, že priznaná suma je primeraná vo vzťahu k postupu žalovaného, ktorého sa vo vzťahu k žalobcovi dopustil. Jediným kritériom pre priznanie finančného zadosťučinenia je primeranosť, ktorá je subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje konajúci súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je porušenie práva alebo povinnosti, ktorú však nie je možné osobitne vypočítať. Žalovaný sa vo vzťahu k žalobcovi dopustil opakovaných porušení viacerých ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj Občianskeho zákonníka. Tieto spočívali v nedodržaní písomnej formy zmlúv o úvere, pričom v tomto prípade došlo k tomuto porušeniu až pri troch zmluvách o úvere; okrem toho vymáhal od spotrebiteľa plnenia, na ktoré nemal žiaden právny nárok, pričom suma, o ktorú sa obohatil by s plynutím času konštantne narastala a zvyšovala sa, nebyť aktívneho hájenia svojich práv na súde žalobcom. Vo vzťahu k ďalším námietkam a tvrdeniam žalovaného koncipovaným v podanom odvolaní odkázal na svoje predchádzajúce podania a vyjadrenia. Vzhľadom na uvedené, navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods.1,2 CSP), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. apríla 2026. O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 10. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 11. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 CSP). 12. Odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne a v súlade s § 383 CSP z nich vychádzal aj v odvolacom konaní, keď vzhľadom na správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie neboli splnené podmienky na opakovanie vykonaných dôkazov ani doplnenie dokazovania odvolacím súdom (§ 384 CSP). 13. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 CSP) je potrebné uviesť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu , a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 veta posledná zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vo výške 850,- Eur. 14. Odvolacie námietky žalovaného smerovali proti základu nároku žalobcu, ako aj proti výške súdom prvej inštancie priznaného primeraného finančného zadosťučinenia. 15. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že: „Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba,
ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.“ Citované ustanovenie má plniť ako funkciu satisfakčnú, tak aj funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.12.2022, sp. zn. 9Cdo/324/2020). 16. Tvrdenie žalovaného, že predpoklad vyslovený v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nebol splnený, pretože rozhodnutie, z ktorého vyvodzuje spotrebiteľ svoj nárok nebolo vydané na základe záveru o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa, ale o porušení všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, neobstojí. V prejednávanej veci bolo preukázané, že medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom došlo k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, . na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 930,-Eur ; zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 1.500,-Eur a zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, . na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 1.500,-Eur. V konaní pred Okresným súdom Žiar nad Hronom bolo skúmané, akým spôsobom došlo k uzavretiu zmlúv medzi stranami sporu. Okresný súd Žiar nad Hronom vyhodnotil tieto zmluvy za absolútne neplatné, a to s odkazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka a § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., keďže predmetné zmluvy neboli uzatvorené v zákonom predpísanej písomnej forme. Zároveň bola konštatovaná neplatnosť dohôd o zrážkach zo mzdy, nakoľko tieto mali akcesorickú povahu k hlavnému právnemu vzťahu, založenému zmluvami o úvere, ktoré vyhodnotil za neplatné. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 22.10.2019, č. k. 14Co/175/2018-175 rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom potvrdil, pričom sám vychádzal z premisy, že na prejednávaný prípad sa okrem ustanovení Občianskeho zákonníka aplikovali aj ustanovenia § 9 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., a to v súvislosti so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, v prípade nedodržania písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Krajský súd v Banskej Bystrici sa síce nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že všetky tri revolvingové zmluvy sú absolútne neplatné, avšak dané nemalo vplyv na samotný záver súdov oboch inštancií o porušení práv spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o splnení predpokladov podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pre priznanie uplatneného nároku. Jednoznačne z rozhodnutia, na základe ktorého došlo k vysloveniu, že práva spotrebiteľa porušené boli a na základe ktorého spotrebiteľ pristúpil k uplatneniu si nároku na primerané finančné zadosťučinenie vyplýva, že došlo k porušeniu ustanovení osobitného predpisu, ktorý sa týka spotrebiteľov; konkrétne išlo o ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a teda nie len všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako to opakovane tvrdil žalovaný. 17. Pokiaľ ide o odvolateľom namietaný rozsah priznaného finančného zadosťučinenia, odvolací súd uvádza, že zákon nestanovuje výslovne žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorý prešiel aj testom ústavnosti (sp.zn. III. ÚS 124/2020), vymedzil ako rozhodujúce kritérium primeranosť finančného zadosťučinenia. Vychádzajúc z uvedeného, potom v konkrétnom prípade bude vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia, ktorý napokon bude adekvátny skutočnostiam prejednávaného prípadu a bude sledovať základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľa. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, nakoľko stačí, ak tu tá ujma je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Právo na primerané finančné zadosťučinenie je naplnené, ak si spotrebiteľ uplatní
porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi a aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. 18. Odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaného vo vzťahu k priznanej výške finančného zadosťučinenia za irelevantnú. Nebolo možné sa stotožniť s názorom odvolateľa, v zmysle ktorého sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení neopieral o konkrétne a preskúmateľné hľadiská, pričom žalovaný nepovažoval za preukázané konkrétne zistenia, ktoré by zdôvodnili sumu 850,-Eur ako primeranú a relevantnú. Naopak prvoinštančný súd správne posúdil všetky skutočnosti, ktoré boli schopné ovplyvniť výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, keď uviedol, že pri úvahe o jeho výške vychádzal najmä z intenzity porušenia spotrebiteľských práv a tiež zohľadnil skutočnosť, že spotrebiteľ musel brániť svoje práva podanou žalobou na súde o vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň zobral na zreteľ aj skutočnosť, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil sumou 1.118,53 Eur a prostredníctvom neplatných dohôd o zrážkach zo mzdy sa snažil obohatiť v ešte rozsiahlejšej miere, čím sa výrazne narušila ekonomická stabilita spotrebiteľa a ohrozili jeho majetkové pomery. Preto považoval žalobcom uplatnené finančné zadosťučinenie v sume 850,-Eur za primerané. Po starostlivom zvážení dospel aj odvolací súd k presvedčeniu, že vzhľadom na všetky skutkové okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, je satisfakčná i sankčná funkcia inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v danom prípade dostatočne naplnená práve priznaním sumy vo výške 850 Eur. V tomto smere odvolací súd zohľadnil nielen výšku bezdôvodného obohatenia, uzavreté dohody o zrážkach zo mzdy umožňujúce žalovanému získať od zamestnávateľa žalobcu nekontrolovateľné zrážky z jeho mzdy , ale aj dlhodobé porušovanie povinností zo strany žalovaného, ktorý postupne uzatvoril so žalobcom tri spotrebiteľské zmluvy, pričom ani jedna z nich neobsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch), o čom žalovaný ako podnikateľský subjekt, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov nebankovým spôsobom najmä spotrebiteľom, musel mať vedomosť, a to aj so zreteľom na to, že (ako je aj odvolaciemu súdu známe z úradnej činnosti) takéto pochybenie nie je v podnikateľskej praxi žalovaného neobvyklé. Táto priznaná suma zodpovedá svojmu účelu, keď poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie prihliadol na všetky skutkové okolnosti daného prípadu. Je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie finančného zadosťučinenia, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nemožno sa pri určení výšky finančného zadosťučinenia striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila. Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľa dodávateľom, je priznaná výška finančného zadosťučinenia určená prvoinštančným súdom primeraná vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu. 19. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalovaného už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. 20. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou, keďže by dané nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. 21. Odvolací súd po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, vzhľadom na svoju právnu argumentáciu, akceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli súd prvej inštancie k vyhoveniu žaloby, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 22. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto, preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie ( rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
3:
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).