Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/78/2024 0018202299 29. 04. 2026 Mgr. Štefan Zelenák ECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: Bratislavský samosprávny kraj, Sabinovská 16, 820 05 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 063 606, právne zastúpeného: BADUCCI Legal, s. r. o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 872 900, proti žalovanému: Lepší svet n. o., Zohorská 163/69, 900 55 Lozorno, IČO: 36 077 194, právne zastúpeného: SCHWARZ advokáti s. r. o., Podbrezovská 40, 831 06 Bratislava-Rača, IČO: 36 858 285, o zaplatenie 137.038,27 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. B5-58Cb/31/2018-578 zo dňa 4.10.2023 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B5-58Cb/31/2018-578 zo dňa 4.10.2023 v napadnutom výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 36.777,10 EUR s príslušenstvom a súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B5-58Cb/31/2018-578 zo dňa 4.10.2023 v napadnutom výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, potvrdzuje. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 36.777,10 EUR s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.6.2018 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 137.038,27 EUR s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Uplatnený nárok pozostával z pohľadávky vo výške 22.387,45 EUR titulom povinnosti žalovaného vrátiť pomerné časti finančných príspevkov na prevádzku a finančných príspevkov na odkázanosť viazaných na prijímateľov sociálnych služieb z dôvodu ich neprítomnosti, z pohľadávky vo výške 10.557,20 EUR predstavujúcej nevyčerpané finančné prostriedky poskytnuté žalovanému za rok 2017 a z pohľadávky vo výške 104.093,62 EUR titulom porušenia finančnej disciplíny žalovaným pri hospodárení s poskytnutými finančnými príspevkami. 3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že medzi stranami boli uzatvorené zmluvy o poskytovaní finančných príspevkov podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, na základe ktorých poskytoval žalovanému finančné príspevky na prevádzku a finančné príspevky na odkázanosť prijímateľov sociálnych služieb. Tvrdil, že žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce zo zmlúv a zo zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, keď jednak nevrátil pomerné časti finančných príspevkov za obdobia neprítomnosti prijímateľov sociálnych služieb, jednak nevrátil nevyčerpané finančné prostriedky za rok 2017 a zároveň porušil finančnú disciplínu pri hospodárení s poskytnutými finančnými
príspevkami. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 22.387,45 EUR žalobca uviedol, že žalovaný bol podľa zmluvných ustanovení povinný zúčtovať preddavky a vrátiť pomerné časti finančných príspevkov viazaných na prijímateľov sociálnych služieb, ak v určených obdobiach neposkytoval sociálne služby z dôvodu ich neprítomnosti. Tvrdil, že žalovaný túto povinnosť napriek výzve zo dňa 20.10.2017 nesplnil. Žalobca v žalobe špecifikoval jednotlivé čiastkové sumy a obdobia omeškania. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 10.557,20 EUR žalobca uviedol, že žalovanému za prvé tri štvrťroky roku 2017 poskytol finančné prostriedky vo výške 291.445,91 EUR, pričom zo žalovaným zaslaných evidencií prijímateľov sociálnych služieb vyplynulo, že žalovaný použil na poskytovanie sociálnych služieb sumu 280.888,71 EUR. Keďže žalovaný nevrátil rozdiel predstavujúci nevyčerpané finančné prostriedky do 31.12.2017, dostal sa od 1.1.2018 do omeškania. Pokiaľ ide o pohľadávku vo výške 104.093,62 EUR, žalobca tvrdil, že u žalovaného vykonal kontrolu úrovne poskytovania sociálnych služieb a kontrolu hospodárenia s poskytnutými finančnými príspevkami za roky 2010 a 2015, pričom výsledkom bola Správa o výsledku kontroly zo dňa 30.10.2017. Podľa žalobcu bolo kontrolou za rok 2010 zistené porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. k) zákona č. 523/2004 Z. z. v celkovej výške 24.599,74 EUR v rámci 17 kontrolných zistení a za rok 2015 porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona vo výške 21.210,74 EUR v rámci 4 kontrolných zistení a podľa § 31 ods. 1 písm. k) uvedeného zákona vo výške 54.450,69 EUR v rámci 15 kontrolných zistení. Žalobca uviedol, že jednotlivé kontrolné zistenia sú obsiahnuté v Správe o výsledku kontroly a jej prílohách. 4. Súd vo veci vydal dňa 13.7.2018 platobný rozkaz č. k. 58Cb/31/2018-321, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor. 5. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že so žalobou žalobcu nesúhlasí a žiada ju zamietnuť. Žalobou uplatnené nároky neuznal v celom rozsahu ako právne a vecne nepodložené. Tvrdil, že práve žalobca dlhuje žalovanému finančné prostriedky z titulu neposkytnutých finančných príspevkov podľa zákona o sociálnych službách a že voči žalobcovi vedie samostatné súdne konanie o zaplatenie sumy 212.738,30 EUR s príslušenstvom. Namietal, že medzi stranami existoval verejnoprávny vzťah a že neexistuje právoplatné rozhodnutie, ktoré by žalovanému ukladalo povinnosť vrátiť finančné prostriedky. Kontrolu vykonanú žalobcom označil za nezákonnú, šikanóznu a účelovú. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 104.093,62 EUR žalovaný uviedol, že sa ku kontrolným zisteniam podrobne vyjadril vo svojom stanovisku k návrhu správy o výsledku kontroly, pričom výsledky kontroly odmietal aj z dôvodu dlhodobého podfinancovania sociálnych služieb zo strany žalobcu. Tvrdil, že viaceré kontrolné zistenia boli dôsledkom protiprávneho postupu žalobcu pri financovaní sociálnych služieb. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 22.387,45 EUR žalovaný namietal, že evidencie prijímateľov sociálnych služieb odrážali skutočný stav poskytovania sociálnych služieb a informácie žalobcu o neposkytovaní služieb konkrétnym prijímateľom označil za nevierohodné. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 10.557,20 EUR žalovaný tvrdil, že žalobca mu neposkytol všetky finančné príspevky, na ktoré mu vznikol nárok podľa registračných listov za rok 2017, pričom žalovaný mal mať voči žalobcovi nárok na ďalšie finančné príspevky vo výške 60.454,44 EUR. 6. Žalobca v priebehu konania ďalej uviedol, že skutkový základ jeho nárokov vyplýva zo Správy o výsledku kontroly a jej príloh, pričom jednotlivé porušenia finančnej disciplíny spočívali v použití poskytnutých finančných príspevkov v rozpore so zmluvne dohodnutým účelom alebo nad dohodnutý rozsah. Podaním zo dňa 31.5.2022 žalobca doplnil svoje tvrdenia a predložil tabuľkový prehľad jednotlivých kontrolných zistení vrátane ich finančného vyjadrenia a právnej kvalifikácie. Žalobca zároveň tvrdil, že žalovaný bol povinný vrátiť finančné prostriedky na základe výzvy doručenej dňa 13.3.2018. 7. Žalovaný v priebehu konania ďalej uvádzal, že žalobca dlhodobo porušoval svoje zákonné povinnosti pri financovaní sociálnych služieb, neposkytoval finančné príspevky riadne a včas a neumožnil žalovanému efektívne plánovať poskytovanie sociálnych služieb. Tvrdil, že sociálne služby boli prijímateľom reálne poskytované a spochybňoval vierohodnosť záznamov a vyjadrení osôb, z ktorých žalobca vychádzal pri tvrdení o neprítomnosti prijímateľov sociálnych služieb. Žalovaný tiež uplatnil voči žalobcovi kompenzačnú námietku, keď tvrdil existenciu vlastnej pohľadávky vo výške 70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV. štvrťrok 2017, ktorú započítal voči žalobou uplatneným nárokom.
8. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba je čiastočne dôvodná, a to v rozsahu sumy 36.777,10 EUR pozostávajúcej z pohľadávky vo výške 22.387,45 EUR a pohľadávky vo výške 10.557,20 EUR. 9. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 22.387,45 EUR súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné uzatvorenie zmlúv o poskytovaní finančných príspevkov podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách ani skutočnosť, že žalobca poskytoval žalovanému finančné príspevky na prevádzku a finančné príspevky na odkázanosť prijímateľov sociálnych služieb. Súd poukázal na zmluvné ustanovenia upravujúce povinnosť žalovaného zúčtovať preddavkovo poskytnuté finančné príspevky a vrátiť ich pomernú časť v prípade, ak žalovaný neposkytoval sociálnu službu prijímateľovi z dôvodu jeho neprítomnosti po dobu ustanovenú zmluvou. Súd prvej inštancie vychádzal z evidencií prijímateľov sociálnych služieb, listinných dôkazov predložených žalobcom, ako aj z ďalších podkladov nachádzajúcich sa v spise. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca preukázal neprítomnosť konkrétnych prijímateľov sociálnych služieb v období, za ktoré žalovaný poberal finančné príspevky, pričom žalovaný napriek zmluvnej povinnosti nevrátil pomerné časti poskytnutých finančných príspevkov. Súd pritom poukázal na to, že žalovaný síce tvrdenia žalobcu všeobecne popieral, avšak podľa názoru súdu neuviedol dostatočne konkrétne skutkové tvrdenia, ktorými by spochybnil jednotlivé zistenia žalobcu. Súd považoval za významné aj to, že žalovaný nepredložil vlastné evidencie alebo iné relevantné dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť údajov, z ktorých žalobca vychádzal. Pokiaľ žalovaný namietal nezákonnosť podkladov získaných žalobcom pri kontrole a spochybňoval výpovede prijímateľov sociálnych služieb, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca svoje tvrdenia nepreukazoval výlučne týmito vyjadreniami, ale komplexom listinných dôkazov a evidencií. Súd zároveň konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam, že sociálne služby boli prijímateľom v sporných obdobiach reálne poskytované. 10. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 10.557,20 EUR súd prvej inštancie uviedol, že zo žalovaným predložených evidencií prijímateľov sociálnych služieb vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanému za prvé tri štvrťroky roku 2017 finančné prostriedky vo výške 291.445,91 EUR, avšak žalovaný na poskytovanie sociálnych služieb použil sumu 280.888,71 EUR. Rozdiel vo výške 10.557,20 EUR predstavoval nevyčerpané finančné prostriedky, ktoré bol žalovaný podľa čl. VII bod 4 písm. e) zmluvy povinný vrátiť najneskôr do 31.12.2017. Keďže žalovaný túto povinnosť nesplnil, dostal sa od 1.1.2018 do omeškania. 11. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou žalovaného, že žalobca mu neposkytol všetky finančné príspevky, na ktoré mu vznikol nárok podľa registračných listov. Uviedol však, že predmetom tohto konania nebolo posudzovanie prípadných ďalších nárokov žalovaného voči žalobcovi z titulu neposkytnutých finančných príspevkov, ale nárok žalobcu na vrátenie konkrétnych finančných prostriedkov poskytnutých žalovanému. 12. Vo zvyšnej časti, teda pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 100.261,17 EUR titulom porušenia finančnej disciplíny žalovaným pri hospodárení s poskytnutými finančnými príspevkami, súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia žalobcom. 13. Súd uviedol, že žalobca síce tvrdil existenciu porušení finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) a písm. k) zákona č. 523/2004 Z. z., avšak v žalobe ani v ďalších procesných podaniach dostatočne nekonkretizoval skutkové okolnosti jednotlivých kontrolných zistení. Podľa názoru súdu žalobca neprípustne odkázal na Správu o výsledku kontroly a jej prílohy bez toho, aby v samotných procesných podaniach opísal jednotlivé skutkové deje, ktoré mali zakladať porušenie finančnej disciplíny. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca mal povinnosť uviesť úplné a konkrétne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné posúdiť, či došlo k porušeniu zákona č. 523/2004 Z. z., a následne posúdiť vznik uplatneného nároku. Podľa názoru súdu z podaní žalobcu nebolo zrejmé, v čom konkrétne spočívalo 17 kontrolných zistení za rok 2010 a ďalšie kontrolné zistenia za rok 2015, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu finančnej disciplíny a aké konkrétne skutkové okolnosti mali zakladať povinnosť žalovaného vrátiť finančné prostriedky. Poukázal aj na to, že žalobca bol v priebehu konania uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 18.5.2022 vyzvaný, aby doplnil podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označil dôkazy na ich preukázanie. Ani následné podanie žalobcu zo dňa 31.5.2022 však neobsahovalo dostatočnú individualizáciu jednotlivých kontrolných zistení, keď žalobca opätovne prevažne odkazoval na Správu o výsledku kontroly a predložil len tabuľkové prehľady bez konkrétneho
skutkového opisu jednotlivých porušení. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nie je viazaný právnym posúdením skutkového stavu žalobcom a že samotné označenie určitého konania za porušenie finančnej disciplíny žalobcom nepostačuje bez riadneho skutkového vymedzenia jednotlivých porušení. Dospel preto k záveru, že žalobca vo vzťahu k sume 100.261,17 EUR neuniesol bremeno tvrdenia podľa § 150 CSP, a preto žalobu v tejto časti zamietol. 14. K procesnej obrane žalovaného spočívajúcej v kompenzačnej námietke, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný si podaním zo dňa 4.10.2022 uplatnil voči žalobcovi pohľadávku vo výške 70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV. štvrťrok 2017 a túto pohľadávku započítal voči žalobou uplatneným nárokom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná pohľadávka žalovaného sa stala splatnou dňa 31.1.2018 a v čase jej uplatnenia v konaní už bola premlčaná v štvorročnej premlčacej lehote podľa § 397 Obchodného zákonníka. Keďže žalobca vzniesol námietku premlčania, súd kompenzačnú námietku žalovaného neuznal. Súd zároveň uviedol, že hoci zmluvný vzťah strán podliehal režimu Obchodného zákonníka, žalovaný si svoju pohľadávku neuplatnil včas. 15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP a § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, ako aj proti závislému výroku o trovách konania. 16. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru o neunesení bremena tvrdenia vo vzťahu k pohľadávke vo výške 100.261,17 EUR titulom porušenia finančnej disciplíny žalovaným. Uviedol, že z podanej žaloby, jej príloh, ako aj z ďalších procesných podaní bolo zrejmé, z akých skutkových okolností žalobca vyvodzuje svoj nárok a akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu finančnej disciplíny. Žalobca poukázal na to, že v žalobe uviedol, že u žalovaného vykonal kontrolu úrovne poskytovania sociálnych služieb a kontrolu hospodárenia s poskytnutými finančnými príspevkami za roky 2010 a 2015, pričom výsledkom bola Správa o výsledku kontroly zo dňa 30.10.2017. Tvrdil, že v žalobe konkrétne uviedol, že kontrolou bolo zistené porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) a písm. k) zákona č. 523/2004 Z. z., pričom špecifikoval aj jednotlivé sumy a počet kontrolných zistení. Žalobca zdôraznil, že jednotlivé kontrolné zistenia boli obsiahnuté v Správe o výsledku kontroly a jej prílohách, ktoré mali rozsiahly charakter, a preto ich celé neprepisoval do textu žaloby. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie napriek údajnému nedostatku skutkových tvrdení vydal v konaní platobný rozkaz, pričom podľa § 265 CSP možno platobný rozkaz vydať len v prípade, ak skutkové tvrdenia žalobcu umožňujú právne posúdenie veci a sú dostatočne osvedčené listinnými dôkazmi. Podľa názoru žalobcu preto postup súdu prvej inštancie, ktorý následne žalobu zamietol pre nedostatok skutkových tvrdení, predstavoval zmätočný a formalistický postup. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie ho v priebehu konania nevyzval konkrétnym spôsobom na doplnenie skutkových tvrdení v rozsahu, ktorý by zodpovedal dôvodom následného zamietnutia žaloby. Poukázal na uznesenie vyhlásené na pojednávaní dňa 18.5.2022, ktorým mu súd uložil povinnosť doplniť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť dôkazy na ich preukázanie, pričom podľa žalobcu išlo o všeobecnú výzvu bez bližšej konkretizácie. Žalobca tvrdil, že na uvedenú výzvu reagoval podaním zo dňa 31.5.2022, v ktorom podrobnejšie špecifikoval jednotlivé kontrolné zistenia, ich právnu kvalifikáciu a finančné vyjadrenie. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu nenamietal neurčitosť žaloby ani nedostatok skutkových tvrdení, ale vecne polemizoval s výsledkami kontroly a samotným základom nároku. Podľa žalobcu z odporu žalovaného jednoznačne vyplývalo, že žalovaný vedel, z akých skutkových okolností žalobca svoj nárok vyvodzuje. Žalobca ďalej uviedol, že uplatnený nárok bol založený na zmluvných ustanoveniach, podľa ktorých bol žalovaný povinný vrátiť finančné príspevky použité v rozpore so zmluvne dohodnutým účelom alebo nad dohodnutý rozsah. Tvrdil, že porušenia finančnej disciplíny boli preukázané Správou o výsledku kontroly a jej prílohami a že žalovaný bol na vrátenie predmetných finančných prostriedkov vyzvaný výzvou doručenou dňa 13.3.2018. 17. Žalobca taktiež namietal, že výklad § 150 CSP podaný súdom prvej inštancie bol prehnane formalistický a v rozpore s princípom spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa čl. 2 ods. 1 CSP. Poukázal pritom aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR týkajúcu sa zákazu formalistického výkladu procesných predpisov. Tvrdil, že postup súdu prvej inštancie mu fakticky znemožnil efektívny prístup k súdnej ochrane, keď súd najprv na základe žaloby vydal platobný rozkaz, následne žalobcu
všeobecne vyzval na doplnenie tvrdení a napokon žalobu zamietol pre ich nedostatok bez ďalšieho procesného usmernenia. 18. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, ako aj v súvisiacom o trovách konania, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, § 365 ods. 1 písm. f) CSP a § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36.777,10 EUR s príslušenstvom, ako aj proti závislému výroku o trovách konania. 20. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho kompenzačnú námietku týkajúcu sa pohľadávky vo výške 70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV. štvrťrok 2017. Uviedol, že medzi stranami existoval zmluvný vzťah podriadený režimu Obchodného zákonníka, čo konštatoval aj súd prvej inštancie. Podľa žalovaného preto súd nesprávne nezohľadnil ustanovenie § 358 Obchodného zákonníka, podľa ktorého započítaniu nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, pokiaľ sa premlčala až po tom, čo sa stala spôsobilou na započítanie. Žalovaný tvrdil, že jeho pohľadávka bola spôsobilá na započítanie ešte pred uplynutím premlčacej doby a že započítaním došlo k zániku pohľadávky žalobcu v rozsahu priznaného nároku. Namietal, že súd prvej inštancie síce aplikoval Obchodný zákonník pri posudzovaní premlčania, avšak už nezohľadnil jeho úpravu pri posúdení započítania. Podľa žalovaného tak súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že jeho kompenzačná námietka nie je dôvodná. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho procesnú obranu ako nedostatočné popretie skutkových tvrdení žalobcu. Tvrdil, že v priebehu konania skutkové tvrdenia žalobcu poprel a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom súd sa s nimi riadne nevysporiadal. Podľa žalovaného súd založil svoje závery na formalistickom posúdení procesných úkonov namiesto vecného vyhodnotenia predložených tvrdení a dôkazov. 21. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého išlo medzi stranami o súkromnoprávny vzťah. Tvrdil, že žalobca ako vyšší územný celok vystupoval pri financovaní sociálnych služieb v rámci výkonu verejnej správy a plnenia zákonných povinností podľa zákona o sociálnych službách. Poukazoval na to, že financovanie sociálnych služieb bolo zabezpečované z verejných prostriedkov a že žalobca pri poskytovaní finančných príspevkov nevystupoval ako subjekt súkromného práva. Žalovaný opätovne namietal, že žalobca dlhodobo neposkytoval finančné príspevky riadne a včas, čím žalovanému spôsoboval ekonomické problémy pri zabezpečovaní prevádzky zariadenia sociálnych služieb a plnení povinností voči zamestnancom a dodávateľom. Tvrdil, že žalobca neposkytoval žalovanému včas podklady týkajúce sa zazmluvnenia jednotlivých klientov a že žalovaný sa často až dodatočne dozvedal, ktorých klientov bude žalobca financovať. Vo vzťahu k priznanej pohľadávke vo výške 22.387,45 EUR žalovaný namietal správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie týkajúcich sa neprítomnosti prijímateľov sociálnych služieb. Tvrdil, že sociálne služby boli konkrétnym klientom reálne poskytované a podrobne opisoval okolnosti poskytovania sociálnych služieb viacerým prijímateľom, najmä klientom s mentálnym alebo duševným postihnutím. Namietal, že žalobca vychádzal z účelových a zmanipulovaných výpovedí klientov alebo ich rodinných príslušníkov. Žalovaný zároveň namietal zákonnosť podkladov, z ktorých žalobca vychádzal pri tvrdení o neposkytovaní sociálnych služieb. Tvrdil, že išlo len o záznamy z výsluchov osôb vykonaných žalobcom bez účasti žalovaného, opatrovníka, psychológa alebo psychiatra, pričom viaceré z týchto osôb boli podľa žalovaného mentálne postihnuté alebo mali obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. Podľa žalovaného tieto záznamy nemohli byť považované za riadne vykonané dôkazy. 22. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, najmä výsluchy navrhnutých svedkov, ktorými chcel preukázať, že sociálne služby boli prijímateľom reálne poskytované a že skutkové tvrdenia žalobcu nezodpovedali skutočnosti. V tejto súvislosti poukazoval najmä na nevykonanie výsluchov osôb spojených s činnosťou žalovaného a prijímateľmi sociálnych služieb. Vo vzťahu ku klientom B. V. a C. T. žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie, že týmto osobám nemohli byť poskytované ambulantné sociálne služby z dôvodu ich návštevy školy. Tvrdil, že zákon o sociálnych službách neobmedzuje poskytovanie ambulantných sociálnych služieb len na určité denné obdobie a že predmetní klienti trávili väčšinu dňa v zariadení žalovaného, kde im boli sociálne služby reálne poskytované.
23. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne aj vo zvyšnej časti, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 24. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v žalovaným napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný v odvolaní namietal nesprávne posúdenie započítania svojej údajnej pohľadávky vo výške 70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV. štvrťrok 2017. Žalobca sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý na túto pohľadávku žalovaného neprihliadol z dôvodu jej premlčania, zároveň však nad rámec odôvodnenia súdu uviedol, že predmetná pohľadávka žalovaného podľa jeho názoru nikdy nevznikla a neexistuje, a preto ju nebolo možné ani započítať. Žalobca poukázal na to, že k tejto údajnej pohľadávke, ktorú žalovaný pôvodne vyčíslil sumou 60.454,44 EUR, sa vyjadril už vo vyjadrení k odporu zo dňa 24.9.2018. Uviedol, že medzi stranami bola na rok 2017 uzatvorená Zmluva č. 29/2017-SP o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby a finančného príspevku pri odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby pri úkonoch sebaobsluhy. Podľa žalobcu sa finančné príspevky poskytovali preddavkovo a na základe písomnej zmluvy podľa § 75 ods. 15 a § 78 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Žalobca ďalej uviedol, že poskytnutie preddavkovej platby žalovanému za IV. štvrťrok 2017 bolo pozastavené v súlade s čl. IX bod 2 a bod 4 zmluvy, keďže žalovaný si nesplnil povinnosť zúčtovať preddavky a vrátiť pomernú časť FPP a FPO viazaných na prijímateľov, ktorým v priebehu rozpočtového roka ukončil poskytovanie sociálnej služby. Na túto povinnosť bol žalovaný podľa žalobcu viackrát upozornený, najmä listami zo dňa 25.9.2017 a 10.11.2017. Žalobca preto tvrdil, že ani v prípade správnosti žalovaným uvádzanej sumy by nenastala splatnosť tejto pohľadávky, a teda nemohlo dôjsť k jej započítaniu podľa § 359 Obchodného zákonníka. Žalobca zároveň namietal, že žalovaný nepreukázal, že sociálne služby, za ktoré požaduje úhradu FPP a FPO za IV. štvrťrok 2017, jednotlivým prijímateľom aj skutočne poskytol. Poukázal na to, že z rôznych zdrojov, najmä z dokladov zo škôl, od lekárov a z iných podkladov, zistil nesúlad medzi evidenciami prijímateľov sociálnych služieb zasielanými žalovaným a skutočným rozsahom poskytovania sociálnych služieb. Podľa žalobcu žalovaný k svojmu tvrdenému nároku neprodukoval žiadne dôkazy. Žalobca ďalej namietal aj neurčitosť započítacieho prejavu žalovaného. Uviedol, že právne účinky môže vyvolať len určitý právny úkon a pri započítaní je potrebné dostatočne identifikovať započítavané pohľadávky tak, aby bolo zrejmé, ktoré pohľadávky a v akej výške majú započítaním zaniknúť. Keďže žalobca si v tomto konaní uplatnil viacero samostatných pohľadávok v celkovej sume 137.038,27 EUR s príslušenstvom, zo započítacieho prejavu žalovaného podľa žalobcu nebolo zrejmé, voči ktorej z týchto pohľadávok a v akom rozsahu má byť pohľadávka žalovaného započítaná. Žalobca preto tvrdil, že započítací prejav žalovaného nespĺňal požiadavku určitosti a bol neplatný. K námietke žalovaného, že vzťah medzi stranami má verejnoprávny charakter, žalobca uviedol, že právny vzťah medzi stranami bol založený súkromnoprávnym úkonom, a to zmluvou uzavretou v režime Obchodného zákonníka. Podľa žalobcu preto súd prvej inštancie túto právnu otázku posúdil správne. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca mu oneskorene poskytoval finančné prostriedky alebo si neplnil ďalšie administratívne povinnosti, žalobca tieto tvrdenia označil za nepravdivé a zároveň za nesúvisiace s predmetom tohto konania. Zdôraznil, že predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému, nie prípadné nároky žalovaného voči žalobcovi. Vo vzťahu k námietkam žalovaného týkajúcim sa poskytovania sociálnych služieb konkrétnym prijímateľom žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v tejto časti na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolanie žalovaného preto považoval aj v tejto časti za nedôvodné. 25. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním žalobcu ako vecne a právne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný uviedol, že základným argumentom žalobcu v odvolaní je nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Podľa žalovaného je však rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti správne, logické a dostatočne odôvodnené. Žalovaný zdôraznil, že žalobca sa pri preukazovaní nároku vo výške 100.261,17 EUR v plnej miere spoliehal na Správu o výsledku kontroly, ktorú však vypracoval sám žalobca. Podľa žalovaného nejde o závery nestranného kontrolného alebo správneho orgánu, ale o subjektívne tvrdenia jednej zo zmluvných strán. Žalovaný poukázal na to, že od začiatku namietal zaujatosť a účelovosť kontroly, keďže podľa jeho tvrdenia žalobca v tom čase sám dlhoval žalovanému finančné príspevky za poskytnuté sociálne služby. Podľa žalovaného bola Správa o výsledku kontroly len tvrdením žalobcu o
existencii údajných pohľadávok, nie dôkazom, ktorý by sám osebe preukazoval vznik nároku. Tvrdil, že každý jednotlivý nárok uvádzaný v správe bol žalobca povinný v civilnom sporovom konaní konkrétne tvrdiť a samostatne dôkazne preukázať. Nestačilo podľa neho iba odkázať na výsledky kontroly, pretože žalovaný nemal inú procesnú možnosť napadnúť správnosť záverov kontroly v samostatnom správnom alebo súdnom konaní. Poukázal na komentárovú literatúru k Civilnému sporovému poriadku, podľa ktorej je povinnosťou strán substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti. Zdôraznil, že dokazovaním sa má preukazovať to, čo strany tvrdili, nie zisťovať to, čo netvrdili. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17.6.2010, sp. zn. 33Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí, aby žalobca predložil súdu množstvo listín a v žalobe na ne iba všeobecne odkázal bez vzťahu ku konkrétnym rozhodujúcim skutkovým tvrdeniam. Takýto postup by podľa žalovaného neprípustne prenášal aktivitu a zodpovednosť patriacu sporovej strane na súd. Žalovaný sa nestotožnil s odvolacím argumentom žalobcu, že vydanie platobného rozkazu potvrdzovalo dostatočnosť žalobných tvrdení. Uviedol, že vydanie platobného rozkazu nenahrádza dokazovanie vo veci samej a nepredstavuje garanciu úspechu žalobcu v sporovom konaní. Podľa žalovaného nie je správnosť vydania platobného rozkazu predmetom odvolacieho prieskumu a nemožno vylúčiť, že platobný rozkaz ani nemal byť vydaný. Žalovaný ďalej odmietol argument žalobcu, že nemal dôvod uvádzať ďalšie skutkové tvrdenia vo vyjadrení k odporu, keďže na to nebol súdom vyzvaný a žalovaný v odpore nenamietal nedostatok skutkových tvrdení. Podľa žalovaného je základnou procesnou povinnosťou žalobcu uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno bez ohľadu na osobitnú výzvu súdu. Žalobca ako dominus litis, navyše zastúpený advokátom, mal podľa žalovaného vedieť, že musí konkrétne identifikovať každý uplatnený nárok a označiť ku každému z nich konkrétne dôkazy. Žalovaný tiež poukázal na tzv. negatórnu teóriu, podľa ktorej nemožno na žalovaného prenášať dôkazné bremeno ohľadom negatívnych skutočností. Podľa žalovaného nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby preukazoval, že sa nestalo to, čo žalobca tvrdil, teda že žalovaný neporušil finančnú disciplínu. Dôkazné bremeno o existencii porušenia finančnej disciplíny preto podľa žalovaného zaťažovalo výlučne žalobcu. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca mal v žalobe individuálne identifikovať každý jeden nárok vyvodzovaný z údajného porušenia finančnej disciplíny a ku každému z nich označiť konkrétne dôkazy, napríklad listiny alebo výsluchy svedkov. Keďže tak neurobil, podľa žalovaného nepreukázal skutkové okolnosti rozhodujúce pre úspech vo veci. Pre úplnosť žalovaný namietal aj dôkaznú použiteľnosť záznamov zo stretnutí s jednotlivými prijímateľmi sociálnych služieb. Tvrdil, že tieto záznamy nemožno považovať za relevantné dôkazy, keďže žalovanému neumožnili konfrontovať ich obsah v rámci svedeckého výsluchu a žalobca výsluch týchto osôb ani nenavrhol. Podľa žalovaného tak záznamy predstavujú len ďalšie tvrdenia žalobcu. Žalovaný uzavrel, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou a so zásadami civilného sporového konania. Žalobca podľa neho nebol slabšou stranou, keďže ide o orgán verejnej správy zastúpený advokátom, a mal dostatočný priestor na spresnenie svojich skutkových tvrdení a označenie dôkazov. Súd prvej inštancie preto podľa žalovaného nespôsobil žiadnu procesnú vadu a správne žalobu v napadnutej časti zamietol. 26. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na podanom odvolaní v celom rozsahu. Žalobca predovšetkým uviedol, že žalovaný nesprávne interpretoval dôvod zamietnutia žaloby v napadnutej časti. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nezamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena, ale pre neunesenie bremena skutkových tvrdení. Práve tento právny záver súdu prvej inštancie žalobca považuje za nesprávny a proti nemu smeruje jeho odvolacia argumentácia. Žalobca zotrval na tvrdení, že zo žaloby a jej spresnenia podaním zo dňa 31.5.2022 bol súdu prvej inštancie dostatočne zrejmý skutkový základ uplatneného nároku. Opätovne uviedol, že žalovaný mal podľa žalobcu použiť časť poskytnutých finančných príspevkov v rozpore so zmluvne dohodnutým účelom, resp. nad zmluvne dohodnutý rozsah, a preto mu vznikla zákonná a zmluvná povinnosť tieto príspevky vrátiť. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že svoj nárok odvodzoval zo správy o výsledku kontroly. Uviedol, že nárok neodvodzoval zo samotnej správy, ale z porušenia zmluvných povinností žalovaného používať poskytnuté finančné príspevky v súlade s právnymi predpismi a uzavretou zmluvou. Správa o výsledku kontroly mala podľa žalobcu predstavovať dôkazný prostriedok na preukázanie tvrdení o porušení zmluvného záväzku žalovaného. Žalobca ďalej namietal tvrdenie žalovaného, že nemal možnosť brániť sa proti zisteniam uvedeným v správe. Podľa žalobcu žalovaný túto možnosť mal a aj ju využil, keď jeho námietky sú obsiahnuté priamo v texte správy. Zároveň žalobca uviedol, že žalovaný mohol proti jednotlivým kontrolným zisteniam argumentovať aj v priebehu súdneho konania, avšak podľa žalobcu neuviedol konkrétne tvrdenia na svoju obranu a nenavrhol dôkazy proti konkrétnym zisteniam uvedeným v správe. Vo vzťahu k judikatúre, na ktorú poukázal žalovaný, žalobca
uviedol, že nepostupoval spôsobom, pri ktorom by len všeobecne a nekonkrétne odkázal na množstvo listín. Zotrvával na tom, že v žalobe a v jej spresnení zo dňa 31.5.2022 uviedol, že uplatnené nároky v zamietnutej časti vznikli porušením finančnej disciplíny žalovaným spočívajúcim v použití preddavkovo poskytnutých finančných príspevkov v rozpore so zmluvne dohodnutým účelom alebo nad dohodnutý rozsah. Zároveň poukázal na tabuľkový prehľad jednotlivých zistení porušení finančnej disciplíny spolu s ich finančným vyjadrením a právnou kvalifikáciou, pričom jednotlivé skutkové porušenia mali byť podrobne špecifikované v Správe o výsledku kontroly, ktorá tvorila prílohu žaloby. 27. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani nové argumenty, a preto v plnom rozsahu odkázal na svoje doterajšie podania, procesnú obranu a predložené dôkazy. Žalovaný zotrval na tvrdení, že žalobca nebol oprávnený zadržať výplatu finančného príspevku za IV. štvrťrok 2017. Namietal, že poskytovanie finančných príspevkov podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách je zákonnou povinnosťou vyššieho územného celku, pričom žalobca ako orgán verejnej moci môže konať len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Podľa žalovaného zmluva nemohla žalobcovi rozšíriť jeho zákonné kompetencie ani mu priznať oprávnenie svojvoľne pozastaviť alebo zadržať výplatu finančného príspevku. Žalovaný zdôraznil, že na finančný príspevok na sociálnu službu vznikol zákonný nárok a že žalobca svojím postupom zasiahol do zákonných a ústavných práv prijímateľov sociálnych služieb. Podľa žalovaného § 78 zákona o sociálnych službách stanovuje povinnosť poskytovať finančný príspevok preddavkovo, avšak neumožňuje žalobcovi zadržať alebo započítať finančný príspevok, ktorý je povinný vyplatiť. Žalovaný zotrval na tom, že ak mal žalobca výhrady k zúčtovaniu predchádzajúcich finančných príspevkov, mohol si svoj údajný nárok uplatniť na súde, nebol však oprávnený nevyplatiť finančný príspevok za ďalšie obdobie. Tvrdil, že žalobca tým prekročil svoje zákonné oprávnenia a ohrozil poskytovanie sociálnych služieb odkázaným osobám. Žalovaný ďalej uviedol, že z listu žalobcu zo dňa 28.2.2018 podľa neho vyplýva, že žalobca zákonný nárok žalovaného na finančný príspevok za IV. štvrťrok 2017 nerozporoval, ale iba oznámil, že tento príspevok zadržal pre údajné nezrovnalosti v zúčtovaní iných finančných príspevkov. Žalovaný zároveň zotrval na tvrdení, že sociálne služby v roku 2017 riadne poskytoval. Žalovaný opätovne namietal aj postup žalobcu pri spätnom vystavovaní tzv. registračných listov, ktorý podľa neho spôsoboval právnu neistotu prijímateľov sociálnych služieb aj neverejných poskytovateľov. Tvrdil, že takýto postup bol nezákonný a viedol k situáciám, keď žalovaný poskytoval sociálne služby odkázaným osobám bez toho, aby mu boli zo strany žalobcu uhradené finančné príspevky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o neurčitosti započítacieho prejavu žalovaný uviedol, že ho považuje za nedôvodné. Tvrdil, že zo započítacieho úkonu aj z predložených dôkazov je zrejmá výška pohľadávky žalovaného za IV. štvrťrok 2017, a to suma 70.510,70 EUR, ktorú žalobca podľa žalovaného nikdy účinne nerozporoval. Túto sumu preto žalovaný považoval medzi stranami za nespornú. Žalovaný uzavrel, že zotrváva na svojich doterajších návrhoch, podľa ktorých má byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu a žalobca zaviazaný na náhradu trov konania. 28. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 4.4.2024 sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojej doterajšej argumentácii vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním žalovaného potvrdil. Žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovaného sa týka najmä jeho tvrdenia, že žalobca nemal oprávnenie zadržať preddavok na finančné príspevky za IV. štvrťrok 2017. Žalobca s týmto názorom nesúhlasil a zotrval na tom, že takéto oprávnenie mu vyplývalo z uzatvorenej zmluvy medzi stranami. Žalobca poukázal na to, že zmluvy o poskytovaní finančných príspevkov boli medzi stranami uzatvárané každoročne podľa § 75 ods. 15 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, podľa ktorého sa finančný príspevok pri odkázanosti a finančný príspevok na prevádzku poskytujú na základe písomnej zmluvy. Zároveň uviedol, že zákon o sociálnych službách ani iný právny predpis osobitne neupravoval náležitosti takejto zmluvy. Žalobca ďalej zdôraznil, že ako vyšší územný celok je pri nakladaní s verejnými prostriedkami povinný dodržiavať aj zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Obsah zmluvy preto musel podľa žalobcu zabezpečiť, aby boli finančné príspevky poskytované v súlade s právnymi predpismi, aby boli používané len v dohodnutom rozsahu a na dohodnutý účel a aby boli poskytnuté preddavky riadne a včas zúčtované. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný do zmluvného vzťahu vstupoval každoročne dobrovoľne a zmluvné podmienky poskytovania finančných príspevkov, vrátane dôvodov ich prípadného neposkytnutia, mu boli vopred známe. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že jeho pohľadávka vo výške 70.510,70 EUR je nesporná, žalobca uviedol, že túto pohľadávku nikdy neuznal a vždy rozporoval jej existenciu, právny dôvod aj výšku. Poukázal aj na list zo dňa 28.2.2018, v ktorom podľa žalobcu uviedol, že žalovaným požadovaná suma vychádza výlučne z dokumentácie vyprodukovanej žalovaným
a žalobcom nebola verifikovaná. Zároveň zotrval na tom, že splatnosť tvrdeného nároku žalovaného nemohla nastať, keďže žalovaný nevysporiadal svoje záväzky voči žalobcovi podľa čl. IX ods. 4 uzavretých zmlúv. Žalobca napokon uviedol, že žalovaný vo vzťahu k svojej údajnej pohľadávke uplatnenej na započítanie neuniesol dôkazné bremeno, keď na jej preukázanie nenavrhol žiadne dôkazy, hoci žalobca dôvodnosť tohto nároku namietal. 29. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcu a žalovaného, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 22.4.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s napadnutým rozsudkom, s dôvodmi odvolania žalobcu a žalovaného, ako aj s vyjadreniami strán v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, nie je dôvodné. Naopak, odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36.777,10 EUR s príslušenstvom, je dôvodné v rozsahu odôvodňujúcom zrušenie napadnutého rozsudku v tejto časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 30. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 31. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 32. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy alebo ak je potrebné doplniť dokazovanie a toto doplnenie nie je účelné vykonať pred odvolacím súdom. 33. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 34. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, teda v časti uplatneného nároku titulom porušenia finančnej disciplíny žalovaným pri hospodárení s poskytnutými finančnými príspevkami. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tejto časti správne vychádzal z procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzoval uplatnený nárok. Samotné tvrdenie žalobcu, že žalovaný porušil finančnú disciplínu, spolu s uvedením celkových súm, počtu kontrolných zistení a odkazom na Správu o výsledku kontroly a jej prílohy, nepostačovalo. Žalobca bol povinný vo svojich skutkových tvrdeniach konkrétne opísať, v čom malo jednotlivé porušenie spočívať, ku ktorému obdobiu sa vzťahovalo, aká suma sa s ním spájala a z akých skutkových okolností vyvodzoval povinnosť žalovaného vrátiť finančné prostriedky. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pri nároku založenom na viacerých samostatných kontrolných zisteniach bolo potrebné, aby žalobca ku každému z nich uviedol konkrétny skutkový dej, v čom malo spočívať porušenie zmluvnej alebo zákonnej povinnosti žalovaného, aká suma sa k tomuto porušeniu viaže a na základe akých konkrétnych skutkových okolností sa žalobca domáha jej vrátenia. Dôkazné prostriedky môžu slúžiť na preukázanie tvrdení, nemôžu však nahrádzať samotné rozhodujúce skutkové tvrdenia strany sporu. Nebolo preto úlohou súdu, aby z rozsiahlej Správy o výsledku kontroly a jej príloh sám vyhľadával a konštruoval skutkový základ jednotlivých nárokov žalobcu. 35. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že súd prvej inštancie v skoršom štádiu konania vydal platobný rozkaz. Vydanie platobného rozkazu nepredstavuje prejudikovanie úspechu žalobcu vo veci samej a nebráni tomu, aby súd po podaní odporu, po prejednaní veci a po vyhodnotení procesnej aktivity strán dospel k záveru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Platobný rozkaz bol podaním odporu zrušený a konanie ďalej prebiehalo ako sporové konanie, v ktorom žalobcu zaťažovala povinnosť riadne substancovať skutkový základ žaloby. 36. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že súd prvej inštancie postupoval formalisticky. Požiadavka na konkrétne skutkové vymedzenie uplatneného nároku nepredstavuje
formalizmus, ale základnú povinnosť žalobcu v civilnom sporovom konaní. Žalovaný musí vedieť, proti akým konkrétnym skutkovým tvrdeniam sa má brániť, a súd musí mať vymedzený skutkový rámec, v ktorom posudzuje dôvodnosť žaloby. Ak žalobca uplatňuje nárok z viacerých samostatných skutkových základov, nemožno pripustiť, aby tieto skutkové základy zostali nahradené len odkazom na listinný dôkaz, ktorý vyhotovil sám žalobca. 37. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalobca vo vzťahu k zamietnutej časti žaloby neuniesol bremeno tvrdenia podľa § 150 CSP. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje a v tejto časti považuje napadnutý rozsudok za vecne správny. Preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 38. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36.777,10 EUR s príslušenstvom, odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok v tejto časti nemôže obstáť, a to pre nesprávne právne posúdenie premlčania kompenzačnej námietky žalovaného. 39. Žalovaný v konaní uplatnil voči žalobcovi kompenzačnú námietku, ktorou tvrdil existenciu svojej pohľadávky vo výške 70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV. štvrťrok 2017. Súd prvej inštancie túto procesnú obranu neuznal s odôvodnením, že pohľadávka žalovaného bola v čase jej uplatnenia v konaní premlčaná a žalobca vzniesol námietku premlčania. Takéto právne posúdenie je však neúplné, pretože nezohľadňuje hmotnoprávnu úpravu započítania v obchodnoprávnych záväzkových vzťahoch. Kompenzačná námietka je síce prostriedkom procesnej obrany žalovaného, jej dôvodnosť sa však posudzuje podľa hmotného práva. Ak ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah, súd je povinný posúdiť splnenie podmienok započítania podľa § 358 až § 363 Obchodného zákonníka. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/87/2021, podľa ktorého súd pri započítacej námietke skúma predpoklady započítania podľa hmotného práva, vrátane vzájomnosti pohľadávok, rovnakého druhu plnenia, spôsobilosti pohľadávky na započítanie podľa § 581 Občianskeho zákonníka, prípadne § 358 až § 364 Obchodného zákonníka, ako aj existencie relevantného právneho úkonu smerujúceho k započítaniu. 40. Rovnaký záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MObdo/5/2012, v ktorom najvyšší súd pri posudzovaní kompenzačnej námietky žalovaného aplikoval § 358 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že započítaniu nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, pokiaľ premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Uvedené potvrdzuje, že ani pri započítaní uplatnenom v súdnom konaní ako procesná obrana nemožno obísť hmotnoprávne podmienky započítania podľa Obchodného zákonníka. 41. Podľa § 358 Obchodného zákonníka sú na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ak premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Tento výklad potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 867/2016, podľa ktorého je pri započítaní rozhodujúce, aby v okamihu stretu započítateľných pohľadávok nebola žiadna z nich premlčaná, pričom pre posúdenie premlčania vzájomnej pohľadávky je rozhodná doba stretu pohľadávok, nie doba, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu. 42. Ak teda súd prvej inštancie vychádzal z toho, že právny vzťah strán sa spravuje Obchodným zákonníkom, bolo jeho povinnosťou posúdiť kompenzačnú námietku žalovaného nielen z hľadiska všeobecnej námietky premlčania, ale aj z hľadiska § 358 Obchodného zákonníka. Pre záver o nedôvodnosti kompenzačnej námietky nepostačovalo iba konštatovanie, že pohľadávka žalovaného bola v čase jej uplatnenia v konaní premlčaná. Rozhodujúce bolo zistiť, či tvrdená pohľadávka žalovaného existovala, kedy sa stala splatnou, kedy sa stretla s pohľadávkou žalobcu, či v čase tohto stretu bola spôsobilá na započítanie a či jej prípadné premlčanie nastalo až po tom, čo sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. 43. Súd prvej inštancie sa však týmito otázkami v potrebnom rozsahu nezaoberal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva dostatočné posúdenie samotnej existencie pohľadávky žalovaného, jej právneho dôvodu, výšky, splatnosti, spôsobilosti na započítanie ani určitosti započítacieho prejavu.
Žalobca pritom namietal nielen premlčanie, ale aj samotnú existenciu pohľadávky žalovaného, jej splatnosť, výšku a určitosť započítacieho úkonu. Žalovaný naopak tvrdil, že jeho pohľadávka za IV. štvrťrok 2017 vznikla, bola splatná a bola spôsobilá na započítanie ešte pred jej prípadným premlčaním. Tieto námietky bolo potrebné vecne posúdiť, keďže od ich vyriešenia závisí záver, či pohľadávka žalobcu priznaná súdom prvej inštancie mohla v celom rozsahu alebo sčasti zaniknúť započítaním. 44. Odvolací súd preto považoval právny záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného výlučne z dôvodu premlčania za predčasný a neúplný. Bez riadneho posúdenia podmienok započítania podľa § 358 a nasl. Obchodného zákonníka nebolo možné bezpečne uzavrieť, že procesná obrana žalovaného je nedôvodná. Uvedená vada mala priamy vplyv na rozhodnutie vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie sumy 36.777,10 EUR s príslušenstvom, keďže úspešnosť kompenzačnej námietky by mohla viesť k zániku žalobcom uplatnenej pohľadávky v rozsahu započítania. 45. Za tohto stavu nebolo účelné, aby odvolací súd uvedené otázky prvýkrát v plnom rozsahu riešil až v odvolacom konaní. Ich posúdenie si vyžaduje, aby sa súd prvej inštancie opätovne zaoberal tvrdeniami strán, ich procesnou obranou a prípadne aj doplnením dokazovania v rozsahu potrebnom na zistenie existencie, výšky, splatnosti a započítateľnosti pohľadávky žalovaného. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36.777,10 EUR s príslušenstvom, podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 46. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť kompenzačnú námietku žalovaného, a to pri zohľadnení právnej úpravy započítania podľa § 358 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie sa bude musieť zaoberať najmä tým, či žalovaným tvrdená pohľadávka vo výške 70.510,70 EUR vznikla, z akého právneho dôvodu, v akej výške a kedy sa stala splatnou, či bola spôsobilá na započítanie, či prípadné premlčanie nastalo až po tom, čo sa stala spôsobilou na započítanie, a či započítací prejav žalovaného bol dostatočne určitý vo vzťahu k pohľadávkam žalobcu uplatneným v tomto konaní. Až po vyriešení týchto otázok bude možné opätovne posúdiť, či žalobcovi voči žalovanému patrí nárok na zaplatenie sumy 36.777,10 EUR s príslušenstvom, prípadne v akom rozsahu. 47. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia vo vyhovujúcom výroku musel byť zrušený aj súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania, keďže rozhodnutie o trovách konania je od výsledku konania vo veci samej závislé. O trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).