{"guid": "5d562941-efd2-46e5-ac2f-aa9f85d0c155:f4942e60-9e2b-41ac-8fc7-981b9c747c69", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1", "spisova_znacka": "3Cob/78/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/78/2024 z 29. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2026, sp. zn. 3Cob/78/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1", "identifikacne_cislo": "0018202299", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Štefan Zelenák", "sudca_id": 336, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-stefan-zelenak-336", "datum_vydania": "2026-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce", "Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1", "nazov": "§ 389 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391", "nazov": "§ 391 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-391"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-391"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f4942e60-9e2b-41ac-8fc7-981b9c747c69", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Cob/78/2024\n0018202299\n29. 04. 2026\nMgr. Štefan Zelenák\nECLI:SK:KSBA:2026:0018202299.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu\nJUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: Bratislavský samosprávny\nkraj, Sabinovská 16, 820 05 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 063 606, právne zastúpeného:\nBADUCCI Legal, s. r. o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 872 900, proti žalovanému: Lepší svet n.\no., Zohorská 163/69, 900 55 Lozorno, IČO: 36 077 194, právne zastúpeného: SCHWARZ advokáti s. r.\no., Podbrezovská 40, 831 06 Bratislava-Rača, IČO: 36 858 285, o zaplatenie 137.038,27 EUR s prísl., o\nodvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. B5-58Cb/31/2018-578\nzo dňa 4.10.2023 jednohlasne, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B5-58Cb/31/2018-578 zo dňa\n4.10.2023 v napadnutom výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 36.777,10\nEUR s príslušenstvom a súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania zrušuje a vec vracia súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nII. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B5-58Cb/31/2018-578 zo dňa\n4.10.2023 v napadnutom výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, potvrdzuje.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 36.777,10 EUR s\npríslušenstvom a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.\n2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou\nsúdu dňa 29.6.2018 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 137.038,27 EUR\ns príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Uplatnený nárok pozostával z pohľadávky vo výške\n22.387,45 EUR titulom povinnosti žalovaného vrátiť pomerné časti finančných príspevkov na prevádzku\na finančných príspevkov na odkázanosť viazaných na prijímateľov sociálnych služieb z dôvodu ich\nneprítomnosti, z pohľadávky vo výške 10.557,20 EUR predstavujúcej nevyčerpané finančné prostriedky\nposkytnuté žalovanému za rok 2017 a z pohľadávky vo výške 104.093,62 EUR titulom porušenia\nfinančnej disciplíny žalovaným pri hospodárení s poskytnutými finančnými príspevkami.\n3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že medzi stranami boli uzatvorené zmluvy o poskytovaní finančných\npríspevkov podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, na základe ktorých poskytoval\nžalovanému finančné príspevky na prevádzku a finančné príspevky na odkázanosť prijímateľov\nsociálnych služieb. Tvrdil, že žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce zo zmlúv a zo zákona č. 523/2004\nZ. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, keď jednak nevrátil pomerné časti finančných príspevkov\nza obdobia neprítomnosti prijímateľov sociálnych služieb, jednak nevrátil nevyčerpané finančné\nprostriedky za rok 2017 a zároveň porušil finančnú disciplínu pri hospodárení s poskytnutými finančnými\n\npríspevkami. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 22.387,45 EUR žalobca uviedol, že žalovaný bol\npodľa zmluvných ustanovení povinný zúčtovať preddavky a vrátiť pomerné časti finančných príspevkov\nviazaných na prijímateľov sociálnych služieb, ak v určených obdobiach neposkytoval sociálne služby z\ndôvodu ich neprítomnosti. Tvrdil, že žalovaný túto povinnosť napriek výzve zo dňa 20.10.2017 nesplnil.\nŽalobca v žalobe špecifikoval jednotlivé čiastkové sumy a obdobia omeškania. Vo vzťahu k pohľadávke\nvo výške 10.557,20 EUR žalobca uviedol, že žalovanému za prvé tri štvrťroky roku 2017 poskytol\nfinančné prostriedky vo výške 291.445,91 EUR, pričom zo žalovaným zaslaných evidencií prijímateľov\nsociálnych služieb vyplynulo, že žalovaný použil na poskytovanie sociálnych služieb sumu 280.888,71\nEUR. Keďže žalovaný nevrátil rozdiel predstavujúci nevyčerpané finančné prostriedky do 31.12.2017,\ndostal sa od 1.1.2018 do omeškania. Pokiaľ ide o pohľadávku vo výške 104.093,62 EUR, žalobca tvrdil,\nže u žalovaného vykonal kontrolu úrovne poskytovania sociálnych služieb a kontrolu hospodárenia s\nposkytnutými finančnými príspevkami za roky 2010 a 2015, pričom výsledkom bola Správa o výsledku\nkontroly zo dňa 30.10.2017. Podľa žalobcu bolo kontrolou za rok 2010 zistené porušenie finančnej\ndisciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. k) zákona č. 523/2004 Z. z. v celkovej výške 24.599,74 EUR v rámci\n17 kontrolných zistení a za rok 2015 porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) uvedeného\nzákona vo výške 21.210,74 EUR v rámci 4 kontrolných zistení a podľa § 31 ods. 1 písm. k) uvedeného\nzákona vo výške 54.450,69 EUR v rámci 15 kontrolných zistení. Žalobca uviedol, že jednotlivé kontrolné\nzistenia sú obsiahnuté v Správe o výsledku kontroly a jej prílohách.\n4. Súd vo veci vydal dňa 13.7.2018 platobný rozkaz č. k. 58Cb/31/2018-321, ktorým žalobe v celom\nrozsahu vyhovel. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor.\n5. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že so žalobou žalobcu nesúhlasí a žiada ju\nzamietnuť. Žalobou uplatnené nároky neuznal v celom rozsahu ako právne a vecne nepodložené. Tvrdil,\nže práve žalobca dlhuje žalovanému finančné prostriedky z titulu neposkytnutých finančných príspevkov\npodľa zákona o sociálnych službách a že voči žalobcovi vedie samostatné súdne konanie o zaplatenie\nsumy 212.738,30 EUR s príslušenstvom. Namietal, že medzi stranami existoval verejnoprávny vzťah\na že neexistuje právoplatné rozhodnutie, ktoré by žalovanému ukladalo povinnosť vrátiť finančné\nprostriedky. Kontrolu vykonanú žalobcom označil za nezákonnú, šikanóznu a účelovú. Vo vzťahu k\npohľadávke vo výške 104.093,62 EUR žalovaný uviedol, že sa ku kontrolným zisteniam podrobne vyjadril\nvo svojom stanovisku k návrhu správy o výsledku kontroly, pričom výsledky kontroly odmietal aj z\ndôvodu dlhodobého podfinancovania sociálnych služieb zo strany žalobcu. Tvrdil, že viaceré kontrolné\nzistenia boli dôsledkom protiprávneho postupu žalobcu pri financovaní sociálnych služieb. Vo vzťahu k\npohľadávke vo výške 22.387,45 EUR žalovaný namietal, že evidencie prijímateľov sociálnych služieb\nodrážali skutočný stav poskytovania sociálnych služieb a informácie žalobcu o neposkytovaní služieb\nkonkrétnym prijímateľom označil za nevierohodné. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 10.557,20 EUR\nžalovaný tvrdil, že žalobca mu neposkytol všetky finančné príspevky, na ktoré mu vznikol nárok podľa\nregistračných listov za rok 2017, pričom žalovaný mal mať voči žalobcovi nárok na ďalšie finančné\npríspevky vo výške 60.454,44 EUR.\n6. Žalobca v priebehu konania ďalej uviedol, že skutkový základ jeho nárokov vyplýva zo Správy\no výsledku kontroly a jej príloh, pričom jednotlivé porušenia finančnej disciplíny spočívali v použití\nposkytnutých finančných príspevkov v rozpore so zmluvne dohodnutým účelom alebo nad dohodnutý\nrozsah. Podaním zo dňa 31.5.2022 žalobca doplnil svoje tvrdenia a predložil tabuľkový prehľad\njednotlivých kontrolných zistení vrátane ich finančného vyjadrenia a právnej kvalifikácie. Žalobca\nzároveň tvrdil, že žalovaný bol povinný vrátiť finančné prostriedky na základe výzvy doručenej dňa\n13.3.2018.\n7. Žalovaný v priebehu konania ďalej uvádzal, že žalobca dlhodobo porušoval svoje zákonné\npovinnosti pri financovaní sociálnych služieb, neposkytoval finančné príspevky riadne a včas a\nneumožnil žalovanému efektívne plánovať poskytovanie sociálnych služieb. Tvrdil, že sociálne služby\nboli prijímateľom reálne poskytované a spochybňoval vierohodnosť záznamov a vyjadrení osôb, z\nktorých žalobca vychádzal pri tvrdení o neprítomnosti prijímateľov sociálnych služieb. Žalovaný tiež\nuplatnil voči žalobcovi kompenzačnú námietku, keď tvrdil existenciu vlastnej pohľadávky vo výške\n70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV. štvrťrok 2017, ktorú započítal voči\nžalobou uplatneným nárokom.\n\n8. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba je čiastočne dôvodná, a to v rozsahu\nsumy 36.777,10 EUR pozostávajúcej z pohľadávky vo výške 22.387,45 EUR a pohľadávky vo výške\n10.557,20 EUR.\n9. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 22.387,45 EUR súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami\nnebolo sporné uzatvorenie zmlúv o poskytovaní finančných príspevkov podľa zákona č. 448/2008\nZ. z. o sociálnych službách ani skutočnosť, že žalobca poskytoval žalovanému finančné príspevky\nna prevádzku a finančné príspevky na odkázanosť prijímateľov sociálnych služieb. Súd poukázal na\nzmluvné ustanovenia upravujúce povinnosť žalovaného zúčtovať preddavkovo poskytnuté finančné\npríspevky a vrátiť ich pomernú časť v prípade, ak žalovaný neposkytoval sociálnu službu prijímateľovi\nz dôvodu jeho neprítomnosti po dobu ustanovenú zmluvou. Súd prvej inštancie vychádzal z evidencií\nprijímateľov sociálnych služieb, listinných dôkazov predložených žalobcom, ako aj z ďalších podkladov\nnachádzajúcich sa v spise. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca preukázal\nneprítomnosť konkrétnych prijímateľov sociálnych služieb v období, za ktoré žalovaný poberal finančné\npríspevky, pričom žalovaný napriek zmluvnej povinnosti nevrátil pomerné časti poskytnutých finančných\npríspevkov. Súd pritom poukázal na to, že žalovaný síce tvrdenia žalobcu všeobecne popieral, avšak\npodľa názoru súdu neuviedol dostatočne konkrétne skutkové tvrdenia, ktorými by spochybnil jednotlivé\nzistenia žalobcu. Súd považoval za významné aj to, že žalovaný nepredložil vlastné evidencie alebo\niné relevantné dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť údajov, z ktorých žalobca vychádzal. Pokiaľ\nžalovaný namietal nezákonnosť podkladov získaných žalobcom pri kontrole a spochybňoval výpovede\nprijímateľov sociálnych služieb, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca svoje tvrdenia nepreukazoval\nvýlučne týmito vyjadreniami, ale komplexom listinných dôkazov a evidencií. Súd zároveň konštatoval, že\nžalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam, že sociálne služby boli prijímateľom\nv sporných obdobiach reálne poskytované.\n10. Vo vzťahu k pohľadávke vo výške 10.557,20 EUR súd prvej inštancie uviedol, že zo žalovaným\npredložených evidencií prijímateľov sociálnych služieb vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanému\nza prvé tri štvrťroky roku 2017 finančné prostriedky vo výške 291.445,91 EUR, avšak žalovaný na\nposkytovanie sociálnych služieb použil sumu 280.888,71 EUR. Rozdiel vo výške 10.557,20 EUR\npredstavoval nevyčerpané finančné prostriedky, ktoré bol žalovaný podľa čl. VII bod 4 písm. e) zmluvy\npovinný vrátiť najneskôr do 31.12.2017. Keďže žalovaný túto povinnosť nesplnil, dostal sa od 1.1.2018\ndo omeškania.\n11. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou žalovaného, že žalobca mu neposkytol všetky\nfinančné príspevky, na ktoré mu vznikol nárok podľa registračných listov. Uviedol však, že predmetom\ntohto konania nebolo posudzovanie prípadných ďalších nárokov žalovaného voči žalobcovi z\ntitulu neposkytnutých finančných príspevkov, ale nárok žalobcu na vrátenie konkrétnych finančných\nprostriedkov poskytnutých žalovanému.\n12. Vo zvyšnej časti, teda pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 100.261,17 EUR titulom\nporušenia finančnej disciplíny žalovaným pri hospodárení s poskytnutými finančnými príspevkami, súd\nprvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia žalobcom.\n13. Súd uviedol, že žalobca síce tvrdil existenciu porušení finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1\npísm. b) a písm. k) zákona č. 523/2004 Z. z., avšak v žalobe ani v ďalších procesných podaniach\ndostatočne nekonkretizoval skutkové okolnosti jednotlivých kontrolných zistení. Podľa názoru súdu\nžalobca neprípustne odkázal na Správu o výsledku kontroly a jej prílohy bez toho, aby v samotných\nprocesných podaniach opísal jednotlivé skutkové deje, ktoré mali zakladať porušenie finančnej disciplíny.\nSúd prvej inštancie konštatoval, že žalobca mal povinnosť uviesť úplné a konkrétne skutkové tvrdenia,\nna základe ktorých by bolo možné posúdiť, či došlo k porušeniu zákona č. 523/2004 Z. z., a následne\nposúdiť vznik uplatneného nároku. Podľa názoru súdu z podaní žalobcu nebolo zrejmé, v čom konkrétne\nspočívalo 17 kontrolných zistení za rok 2010 a ďalšie kontrolné zistenia za rok 2015, akým spôsobom\nmalo dôjsť k porušeniu finančnej disciplíny a aké konkrétne skutkové okolnosti mali zakladať povinnosť\nžalovaného vrátiť finančné prostriedky. Poukázal aj na to, že žalobca bol v priebehu konania uznesením\nvyhláseným na pojednávaní dňa 18.5.2022 vyzvaný, aby doplnil podstatné a rozhodujúce skutkové\ntvrdenia a označil dôkazy na ich preukázanie. Ani následné podanie žalobcu zo dňa 31.5.2022\nvšak neobsahovalo dostatočnú individualizáciu jednotlivých kontrolných zistení, keď žalobca opätovne\nprevažne odkazoval na Správu o výsledku kontroly a predložil len tabuľkové prehľady bez konkrétneho\n\nskutkového opisu jednotlivých porušení. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nie je viazaný právnym\nposúdením skutkového stavu žalobcom a že samotné označenie určitého konania za porušenie\nfinančnej disciplíny žalobcom nepostačuje bez riadneho skutkového vymedzenia jednotlivých porušení.\nDospel preto k záveru, že žalobca vo vzťahu k sume 100.261,17 EUR neuniesol bremeno tvrdenia podľa\n§ 150 CSP, a preto žalobu v tejto časti zamietol.\n14. K procesnej obrane žalovaného spočívajúcej v kompenzačnej námietke, súd prvej inštancie uviedol,\nže žalovaný si podaním zo dňa 4.10.2022 uplatnil voči žalobcovi pohľadávku vo výške 70.510,70\nEUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV. štvrťrok 2017 a túto pohľadávku započítal\nvoči žalobou uplatneným nárokom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná pohľadávka\nžalovaného sa stala splatnou dňa 31.1.2018 a v čase jej uplatnenia v konaní už bola premlčaná v\nštvorročnej premlčacej lehote podľa § 397 Obchodného zákonníka. Keďže žalobca vzniesol námietku\npremlčania, súd kompenzačnú námietku žalovaného neuznal. Súd zároveň uviedol, že hoci zmluvný\nvzťah strán podliehal režimu Obchodného zákonníka, žalovaný si svoju pohľadávku neuplatnil včas.\n15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil\nodvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP a § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolanie smerovalo\nproti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, ako aj proti závislému výroku o trovách\nkonania.\n16. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru o neunesení bremena tvrdenia\nvo vzťahu k pohľadávke vo výške 100.261,17 EUR titulom porušenia finančnej disciplíny žalovaným.\nUviedol, že z podanej žaloby, jej príloh, ako aj z ďalších procesných podaní bolo zrejmé, z akých\nskutkových okolností žalobca vyvodzuje svoj nárok a akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu finančnej\ndisciplíny. Žalobca poukázal na to, že v žalobe uviedol, že u žalovaného vykonal kontrolu úrovne\nposkytovania sociálnych služieb a kontrolu hospodárenia s poskytnutými finančnými príspevkami za\nroky 2010 a 2015, pričom výsledkom bola Správa o výsledku kontroly zo dňa 30.10.2017. Tvrdil,\nže v žalobe konkrétne uviedol, že kontrolou bolo zistené porušenie finančnej disciplíny podľa § 31\nods. 1 písm. b) a písm. k) zákona č. 523/2004 Z. z., pričom špecifikoval aj jednotlivé sumy a počet\nkontrolných zistení. Žalobca zdôraznil, že jednotlivé kontrolné zistenia boli obsiahnuté v Správe o\nvýsledku kontroly a jej prílohách, ktoré mali rozsiahly charakter, a preto ich celé neprepisoval do\ntextu žaloby. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie napriek údajnému nedostatku skutkových\ntvrdení vydal v konaní platobný rozkaz, pričom podľa § 265 CSP možno platobný rozkaz vydať len v\nprípade, ak skutkové tvrdenia žalobcu umožňujú právne posúdenie veci a sú dostatočne osvedčené\nlistinnými dôkazmi. Podľa názoru žalobcu preto postup súdu prvej inštancie, ktorý následne žalobu\nzamietol pre nedostatok skutkových tvrdení, predstavoval zmätočný a formalistický postup. Žalobca\nuviedol, že súd prvej inštancie ho v priebehu konania nevyzval konkrétnym spôsobom na doplnenie\nskutkových tvrdení v rozsahu, ktorý by zodpovedal dôvodom následného zamietnutia žaloby. Poukázal\nna uznesenie vyhlásené na pojednávaní dňa 18.5.2022, ktorým mu súd uložil povinnosť doplniť\npodstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť dôkazy na ich preukázanie, pričom podľa žalobcu\nišlo o všeobecnú výzvu bez bližšej konkretizácie. Žalobca tvrdil, že na uvedenú výzvu reagoval podaním\nzo dňa 31.5.2022, v ktorom podrobnejšie špecifikoval jednotlivé kontrolné zistenia, ich právnu kvalifikáciu\na finančné vyjadrenie. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že žalovaný v odpore\nproti platobnému rozkazu nenamietal neurčitosť žaloby ani nedostatok skutkových tvrdení, ale vecne\npolemizoval s výsledkami kontroly a samotným základom nároku. Podľa žalobcu z odporu žalovaného\njednoznačne vyplývalo, že žalovaný vedel, z akých skutkových okolností žalobca svoj nárok vyvodzuje.\nŽalobca ďalej uviedol, že uplatnený nárok bol založený na zmluvných ustanoveniach, podľa ktorých bol\nžalovaný povinný vrátiť finančné príspevky použité v rozpore so zmluvne dohodnutým účelom alebo\nnad dohodnutý rozsah. Tvrdil, že porušenia finančnej disciplíny boli preukázané Správou o výsledku\nkontroly a jej prílohami a že žalovaný bol na vrátenie predmetných finančných prostriedkov vyzvaný\nvýzvou doručenou dňa 13.3.2018.\n17. Žalobca taktiež namietal, že výklad § 150 CSP podaný súdom prvej inštancie bol prehnane\nformalistický a v rozpore s princípom spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa čl. 2 ods. 1 CSP. Poukázal\npritom aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR týkajúcu sa zákazu formalistického\nvýkladu procesných predpisov. Tvrdil, že postup súdu prvej inštancie mu fakticky znemožnil efektívny\nprístup k súdnej ochrane, keď súd najprv na základe žaloby vydal platobný rozkaz, následne žalobcu\n\nvšeobecne vyzval na doplnenie tvrdení a napokon žalobu zamietol pre ich nedostatok bez ďalšieho\nprocesného usmernenia.\n18. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým\nbola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, ako aj v súvisiacom o trovách konania, zrušil a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie.\n19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, ktoré odôvodnil\nodvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, § 365 ods. 1 písm. f) CSP a § 365 ods. 1 písm.\nh) CSP. Odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi\nsumu 36.777,10 EUR s príslušenstvom, ako aj proti závislému výroku o trovách konania.\n20. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho kompenzačnú\nnámietku týkajúcu sa pohľadávky vo výške 70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov\nza IV. štvrťrok 2017. Uviedol, že medzi stranami existoval zmluvný vzťah podriadený režimu Obchodného\nzákonníka, čo konštatoval aj súd prvej inštancie. Podľa žalovaného preto súd nesprávne nezohľadnil\nustanovenie § 358 Obchodného zákonníka, podľa ktorého započítaniu nebráni, ak je pohľadávka\npremlčaná, pokiaľ sa premlčala až po tom, čo sa stala spôsobilou na započítanie. Žalovaný tvrdil, že\njeho pohľadávka bola spôsobilá na započítanie ešte pred uplynutím premlčacej doby a že započítaním\ndošlo k zániku pohľadávky žalobcu v rozsahu priznaného nároku. Namietal, že súd prvej inštancie\nsíce aplikoval Obchodný zákonník pri posudzovaní premlčania, avšak už nezohľadnil jeho úpravu pri\nposúdení započítania. Podľa žalovaného tak súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že jeho\nkompenzačná námietka nie je dôvodná. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne\nvyhodnotil jeho procesnú obranu ako nedostatočné popretie skutkových tvrdení žalobcu. Tvrdil, že v\npriebehu konania skutkové tvrdenia žalobcu poprel a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,\npričom súd sa s nimi riadne nevysporiadal. Podľa žalovaného súd založil svoje závery na formalistickom\nposúdení procesných úkonov namiesto vecného vyhodnotenia predložených tvrdení a dôkazov.\n21. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého išlo medzi stranami\no súkromnoprávny vzťah. Tvrdil, že žalobca ako vyšší územný celok vystupoval pri financovaní\nsociálnych služieb v rámci výkonu verejnej správy a plnenia zákonných povinností podľa zákona o\nsociálnych službách. Poukazoval na to, že financovanie sociálnych služieb bolo zabezpečované z\nverejných prostriedkov a že žalobca pri poskytovaní finančných príspevkov nevystupoval ako subjekt\nsúkromného práva. Žalovaný opätovne namietal, že žalobca dlhodobo neposkytoval finančné príspevky\nriadne a včas, čím žalovanému spôsoboval ekonomické problémy pri zabezpečovaní prevádzky\nzariadenia sociálnych služieb a plnení povinností voči zamestnancom a dodávateľom. Tvrdil, že\nžalobca neposkytoval žalovanému včas podklady týkajúce sa zazmluvnenia jednotlivých klientov a\nže žalovaný sa často až dodatočne dozvedal, ktorých klientov bude žalobca financovať. Vo vzťahu\nk priznanej pohľadávke vo výške 22.387,45 EUR žalovaný namietal správnosť skutkových zistení\nsúdu prvej inštancie týkajúcich sa neprítomnosti prijímateľov sociálnych služieb. Tvrdil, že sociálne\nslužby boli konkrétnym klientom reálne poskytované a podrobne opisoval okolnosti poskytovania\nsociálnych služieb viacerým prijímateľom, najmä klientom s mentálnym alebo duševným postihnutím.\nNamietal, že žalobca vychádzal z účelových a zmanipulovaných výpovedí klientov alebo ich rodinných\npríslušníkov. Žalovaný zároveň namietal zákonnosť podkladov, z ktorých žalobca vychádzal pri tvrdení o\nneposkytovaní sociálnych služieb. Tvrdil, že išlo len o záznamy z výsluchov osôb vykonaných žalobcom\nbez účasti žalovaného, opatrovníka, psychológa alebo psychiatra, pričom viaceré z týchto osôb boli\npodľa žalovaného mentálne postihnuté alebo mali obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. Podľa\nžalovaného tieto záznamy nemohli byť považované za riadne vykonané dôkazy.\n22. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, najmä výsluchy\nnavrhnutých svedkov, ktorými chcel preukázať, že sociálne služby boli prijímateľom reálne poskytované\na že skutkové tvrdenia žalobcu nezodpovedali skutočnosti. V tejto súvislosti poukazoval najmä na\nnevykonanie výsluchov osôb spojených s činnosťou žalovaného a prijímateľmi sociálnych služieb. Vo\nvzťahu ku klientom B. V. a C. T. žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie, že týmto osobám nemohli\nbyť poskytované ambulantné sociálne služby z dôvodu ich návštevy školy. Tvrdil, že zákon o sociálnych\nslužbách neobmedzuje poskytovanie ambulantných sociálnych služieb len na určité denné obdobie\na že predmetní klienti trávili väčšinu dňa v zariadení žalovaného, kde im boli sociálne služby reálne\nposkytované.\n\n23. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti\nzmenil tak, že žalobu zamietne aj vo zvyšnej časti, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie.\n24. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v žalovaným\nnapadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného žalobca\nuviedol, že žalovaný v odvolaní namietal nesprávne posúdenie započítania svojej údajnej pohľadávky\nvo výške 70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV. štvrťrok 2017. Žalobca\nsa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý na túto pohľadávku žalovaného neprihliadol z\ndôvodu jej premlčania, zároveň však nad rámec odôvodnenia súdu uviedol, že predmetná pohľadávka\nžalovaného podľa jeho názoru nikdy nevznikla a neexistuje, a preto ju nebolo možné ani započítať.\nŽalobca poukázal na to, že k tejto údajnej pohľadávke, ktorú žalovaný pôvodne vyčíslil sumou 60.454,44\nEUR, sa vyjadril už vo vyjadrení k odporu zo dňa 24.9.2018. Uviedol, že medzi stranami bola na rok\n2017 uzatvorená Zmluva č. 29/2017-SP o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej\nsociálnej služby a finančného príspevku pri odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby\npri úkonoch sebaobsluhy. Podľa žalobcu sa finančné príspevky poskytovali preddavkovo a na základe\npísomnej zmluvy podľa § 75 ods. 15 a § 78 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Žalobca ďalej uviedol,\nže poskytnutie preddavkovej platby žalovanému za IV. štvrťrok 2017 bolo pozastavené v súlade s čl.\nIX bod 2 a bod 4 zmluvy, keďže žalovaný si nesplnil povinnosť zúčtovať preddavky a vrátiť pomernú\nčasť FPP a FPO viazaných na prijímateľov, ktorým v priebehu rozpočtového roka ukončil poskytovanie\nsociálnej služby. Na túto povinnosť bol žalovaný podľa žalobcu viackrát upozornený, najmä listami zo dňa\n25.9.2017 a 10.11.2017. Žalobca preto tvrdil, že ani v prípade správnosti žalovaným uvádzanej sumy by\nnenastala splatnosť tejto pohľadávky, a teda nemohlo dôjsť k jej započítaniu podľa § 359 Obchodného\nzákonníka. Žalobca zároveň namietal, že žalovaný nepreukázal, že sociálne služby, za ktoré požaduje\núhradu FPP a FPO za IV. štvrťrok 2017, jednotlivým prijímateľom aj skutočne poskytol. Poukázal na\nto, že z rôznych zdrojov, najmä z dokladov zo škôl, od lekárov a z iných podkladov, zistil nesúlad\nmedzi evidenciami prijímateľov sociálnych služieb zasielanými žalovaným a skutočným rozsahom\nposkytovania sociálnych služieb. Podľa žalobcu žalovaný k svojmu tvrdenému nároku neprodukoval\nžiadne dôkazy. Žalobca ďalej namietal aj neurčitosť započítacieho prejavu žalovaného. Uviedol, že\nprávne účinky môže vyvolať len určitý právny úkon a pri započítaní je potrebné dostatočne identifikovať\nzapočítavané pohľadávky tak, aby bolo zrejmé, ktoré pohľadávky a v akej výške majú započítaním\nzaniknúť. Keďže žalobca si v tomto konaní uplatnil viacero samostatných pohľadávok v celkovej sume\n137.038,27 EUR s príslušenstvom, zo započítacieho prejavu žalovaného podľa žalobcu nebolo zrejmé,\nvoči ktorej z týchto pohľadávok a v akom rozsahu má byť pohľadávka žalovaného započítaná. Žalobca\npreto tvrdil, že započítací prejav žalovaného nespĺňal požiadavku určitosti a bol neplatný. K námietke\nžalovaného, že vzťah medzi stranami má verejnoprávny charakter, žalobca uviedol, že právny vzťah\nmedzi stranami bol založený súkromnoprávnym úkonom, a to zmluvou uzavretou v režime Obchodného\nzákonníka. Podľa žalobcu preto súd prvej inštancie túto právnu otázku posúdil správne. Pokiaľ žalovaný\nv odvolaní namietal, že žalobca mu oneskorene poskytoval finančné prostriedky alebo si neplnil ďalšie\nadministratívne povinnosti, žalobca tieto tvrdenia označil za nepravdivé a zároveň za nesúvisiace\ns predmetom tohto konania. Zdôraznil, že predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému,\nnie prípadné nároky žalovaného voči žalobcovi. Vo vzťahu k námietkam žalovaného týkajúcim sa\nposkytovania sociálnych služieb konkrétnym prijímateľom žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v\ntejto časti na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne\nprávne posúdil. Odvolanie žalovaného preto považoval aj v tejto časti za nedôvodné.\n25. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v časti\nnapadnutej odvolaním žalobcu ako vecne a právne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný uviedol, že základným argumentom žalobcu v odvolaní\nje nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena.\nPodľa žalovaného je však rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti správne, logické a dostatočne\nodôvodnené. Žalovaný zdôraznil, že žalobca sa pri preukazovaní nároku vo výške 100.261,17 EUR\nv plnej miere spoliehal na Správu o výsledku kontroly, ktorú však vypracoval sám žalobca. Podľa\nžalovaného nejde o závery nestranného kontrolného alebo správneho orgánu, ale o subjektívne tvrdenia\njednej zo zmluvných strán. Žalovaný poukázal na to, že od začiatku namietal zaujatosť a účelovosť\nkontroly, keďže podľa jeho tvrdenia žalobca v tom čase sám dlhoval žalovanému finančné príspevky za\nposkytnuté sociálne služby. Podľa žalovaného bola Správa o výsledku kontroly len tvrdením žalobcu o\n\nexistencii údajných pohľadávok, nie dôkazom, ktorý by sám osebe preukazoval vznik nároku. Tvrdil, že\nkaždý jednotlivý nárok uvádzaný v správe bol žalobca povinný v civilnom sporovom konaní konkrétne\ntvrdiť a samostatne dôkazne preukázať. Nestačilo podľa neho iba odkázať na výsledky kontroly, pretože\nžalovaný nemal inú procesnú možnosť napadnúť správnosť záverov kontroly v samostatnom správnom\nalebo súdnom konaní. Poukázal na komentárovú literatúru k Civilnému sporovému poriadku, podľa\nktorej je povinnosťou strán substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti. Zdôraznil,\nže dokazovaním sa má preukazovať to, čo strany tvrdili, nie zisťovať to, čo netvrdili. Žalovaný v\ntejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17.6.2010, sp. zn. 33Cdo\n2259/2008, podľa ktorého nestačí, aby žalobca predložil súdu množstvo listín a v žalobe na ne iba\nvšeobecne odkázal bez vzťahu ku konkrétnym rozhodujúcim skutkovým tvrdeniam. Takýto postup\nby podľa žalovaného neprípustne prenášal aktivitu a zodpovednosť patriacu sporovej strane na súd.\nŽalovaný sa nestotožnil s odvolacím argumentom žalobcu, že vydanie platobného rozkazu potvrdzovalo\ndostatočnosť žalobných tvrdení. Uviedol, že vydanie platobného rozkazu nenahrádza dokazovanie\nvo veci samej a nepredstavuje garanciu úspechu žalobcu v sporovom konaní. Podľa žalovaného nie\nje správnosť vydania platobného rozkazu predmetom odvolacieho prieskumu a nemožno vylúčiť, že\nplatobný rozkaz ani nemal byť vydaný. Žalovaný ďalej odmietol argument žalobcu, že nemal dôvod\nuvádzať ďalšie skutkové tvrdenia vo vyjadrení k odporu, keďže na to nebol súdom vyzvaný a žalovaný\nv odpore nenamietal nedostatok skutkových tvrdení. Podľa žalovaného je základnou procesnou\npovinnosťou žalobcu uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno bez ohľadu na osobitnú výzvu\nsúdu. Žalobca ako dominus litis, navyše zastúpený advokátom, mal podľa žalovaného vedieť, že musí\nkonkrétne identifikovať každý uplatnený nárok a označiť ku každému z nich konkrétne dôkazy. Žalovaný\ntiež poukázal na tzv. negatórnu teóriu, podľa ktorej nemožno na žalovaného prenášať dôkazné bremeno\nohľadom negatívnych skutočností. Podľa žalovaného nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby\npreukazoval, že sa nestalo to, čo žalobca tvrdil, teda že žalovaný neporušil finančnú disciplínu.\nDôkazné bremeno o existencii porušenia finančnej disciplíny preto podľa žalovaného zaťažovalo výlučne\nžalobcu. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca mal v žalobe individuálne identifikovať každý jeden nárok\nvyvodzovaný z údajného porušenia finančnej disciplíny a ku každému z nich označiť konkrétne dôkazy,\nnapríklad listiny alebo výsluchy svedkov. Keďže tak neurobil, podľa žalovaného nepreukázal skutkové\nokolnosti rozhodujúce pre úspech vo veci.\nPre úplnosť žalovaný namietal aj dôkaznú použiteľnosť záznamov zo stretnutí s jednotlivými prijímateľmi\nsociálnych služieb. Tvrdil, že tieto záznamy nemožno považovať za relevantné dôkazy, keďže\nžalovanému neumožnili konfrontovať ich obsah v rámci svedeckého výsluchu a žalobca výsluch týchto\nosôb ani nenavrhol. Podľa žalovaného tak záznamy predstavujú len ďalšie tvrdenia žalobcu. Žalovaný\nuzavrel, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou a so zásadami civilného\nsporového konania. Žalobca podľa neho nebol slabšou stranou, keďže ide o orgán verejnej správy\nzastúpený advokátom, a mal dostatočný priestor na spresnenie svojich skutkových tvrdení a označenie\ndôkazov. Súd prvej inštancie preto podľa žalovaného nespôsobil žiadnu procesnú vadu a správne žalobu\nv napadnutej časti zamietol.\n26. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na podanom odvolaní\nv celom rozsahu. Žalobca predovšetkým uviedol, že žalovaný nesprávne interpretoval dôvod zamietnutia\nžaloby v napadnutej časti. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nezamietol žalobu pre neunesenie\ndôkazného bremena, ale pre neunesenie bremena skutkových tvrdení. Práve tento právny záver súdu\nprvej inštancie žalobca považuje za nesprávny a proti nemu smeruje jeho odvolacia argumentácia.\nŽalobca zotrval na tvrdení, že zo žaloby a jej spresnenia podaním zo dňa 31.5.2022 bol súdu prvej\ninštancie dostatočne zrejmý skutkový základ uplatneného nároku. Opätovne uviedol, že žalovaný mal\npodľa žalobcu použiť časť poskytnutých finančných príspevkov v rozpore so zmluvne dohodnutým\núčelom, resp. nad zmluvne dohodnutý rozsah, a preto mu vznikla zákonná a zmluvná povinnosť tieto\npríspevky vrátiť. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že svoj nárok odvodzoval zo správy\no výsledku kontroly. Uviedol, že nárok neodvodzoval zo samotnej správy, ale z porušenia zmluvných\npovinností žalovaného používať poskytnuté finančné príspevky v súlade s právnymi predpismi a\nuzavretou zmluvou. Správa o výsledku kontroly mala podľa žalobcu predstavovať dôkazný prostriedok\nna preukázanie tvrdení o porušení zmluvného záväzku žalovaného. Žalobca ďalej namietal tvrdenie\nžalovaného, že nemal možnosť brániť sa proti zisteniam uvedeným v správe. Podľa žalobcu žalovaný\ntúto možnosť mal a aj ju využil, keď jeho námietky sú obsiahnuté priamo v texte správy. Zároveň žalobca\nuviedol, že žalovaný mohol proti jednotlivým kontrolným zisteniam argumentovať aj v priebehu súdneho\nkonania, avšak podľa žalobcu neuviedol konkrétne tvrdenia na svoju obranu a nenavrhol dôkazy proti\nkonkrétnym zisteniam uvedeným v správe. Vo vzťahu k judikatúre, na ktorú poukázal žalovaný, žalobca\n\nuviedol, že nepostupoval spôsobom, pri ktorom by len všeobecne a nekonkrétne odkázal na množstvo\nlistín. Zotrvával na tom, že v žalobe a v jej spresnení zo dňa 31.5.2022 uviedol, že uplatnené nároky v\nzamietnutej časti vznikli porušením finančnej disciplíny žalovaným spočívajúcim v použití preddavkovo\nposkytnutých finančných príspevkov v rozpore so zmluvne dohodnutým účelom alebo nad dohodnutý\nrozsah. Zároveň poukázal na tabuľkový prehľad jednotlivých zistení porušení finančnej disciplíny spolu\ns ich finančným vyjadrením a právnou kvalifikáciou, pričom jednotlivé skutkové porušenia mali byť\npodrobne špecifikované v Správe o výsledku kontroly, ktorá tvorila prílohu žaloby.\n27. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca vo\nsvojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani nové argumenty, a preto v plnom rozsahu\nodkázal na svoje doterajšie podania, procesnú obranu a predložené dôkazy. Žalovaný zotrval na tvrdení,\nže žalobca nebol oprávnený zadržať výplatu finančného príspevku za IV. štvrťrok 2017. Namietal, že\nposkytovanie finančných príspevkov podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách je zákonnou\npovinnosťou vyššieho územného celku, pričom žalobca ako orgán verejnej moci môže konať len v\nrozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Podľa žalovaného zmluva nemohla žalobcovi rozšíriť\njeho zákonné kompetencie ani mu priznať oprávnenie svojvoľne pozastaviť alebo zadržať výplatu\nfinančného príspevku. Žalovaný zdôraznil, že na finančný príspevok na sociálnu službu vznikol zákonný\nnárok a že žalobca svojím postupom zasiahol do zákonných a ústavných práv prijímateľov sociálnych\nslužieb. Podľa žalovaného § 78 zákona o sociálnych službách stanovuje povinnosť poskytovať finančný\npríspevok preddavkovo, avšak neumožňuje žalobcovi zadržať alebo započítať finančný príspevok, ktorý\nje povinný vyplatiť. Žalovaný zotrval na tom, že ak mal žalobca výhrady k zúčtovaniu predchádzajúcich\nfinančných príspevkov, mohol si svoj údajný nárok uplatniť na súde, nebol však oprávnený nevyplatiť\nfinančný príspevok za ďalšie obdobie. Tvrdil, že žalobca tým prekročil svoje zákonné oprávnenia a\nohrozil poskytovanie sociálnych služieb odkázaným osobám. Žalovaný ďalej uviedol, že z listu žalobcu\nzo dňa 28.2.2018 podľa neho vyplýva, že žalobca zákonný nárok žalovaného na finančný príspevok\nza IV. štvrťrok 2017 nerozporoval, ale iba oznámil, že tento príspevok zadržal pre údajné nezrovnalosti\nv zúčtovaní iných finančných príspevkov. Žalovaný zároveň zotrval na tvrdení, že sociálne služby v\nroku 2017 riadne poskytoval. Žalovaný opätovne namietal aj postup žalobcu pri spätnom vystavovaní\ntzv. registračných listov, ktorý podľa neho spôsoboval právnu neistotu prijímateľov sociálnych služieb\naj neverejných poskytovateľov. Tvrdil, že takýto postup bol nezákonný a viedol k situáciám, keď\nžalovaný poskytoval sociálne služby odkázaným osobám bez toho, aby mu boli zo strany žalobcu\nuhradené finančné príspevky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o neurčitosti započítacieho prejavu žalovaný\nuviedol, že ho považuje za nedôvodné. Tvrdil, že zo započítacieho úkonu aj z predložených dôkazov\nje zrejmá výška pohľadávky žalovaného za IV. štvrťrok 2017, a to suma 70.510,70 EUR, ktorú žalobca\npodľa žalovaného nikdy účinne nerozporoval. Túto sumu preto žalovaný považoval medzi stranami za\nnespornú. Žalovaný uzavrel, že zotrváva na svojich doterajších návrhoch, podľa ktorých má byť žaloba\nzamietnutá v celom rozsahu a žalobca zaviazaný na náhradu trov konania.\n28. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 4.4.2024 sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojej doterajšej\nargumentácii vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného a navrhol, aby odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním žalovaného potvrdil. Žalobca uviedol, že vyjadrenie\nžalovaného sa týka najmä jeho tvrdenia, že žalobca nemal oprávnenie zadržať preddavok na finančné\npríspevky za IV. štvrťrok 2017. Žalobca s týmto názorom nesúhlasil a zotrval na tom, že takéto\noprávnenie mu vyplývalo z uzatvorenej zmluvy medzi stranami. Žalobca poukázal na to, že zmluvy\no poskytovaní finančných príspevkov boli medzi stranami uzatvárané každoročne podľa § 75 ods. 15\nzákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, podľa ktorého sa finančný príspevok pri odkázanosti\na finančný príspevok na prevádzku poskytujú na základe písomnej zmluvy. Zároveň uviedol, že zákon\no sociálnych službách ani iný právny predpis osobitne neupravoval náležitosti takejto zmluvy. Žalobca\nďalej zdôraznil, že ako vyšší územný celok je pri nakladaní s verejnými prostriedkami povinný dodržiavať\naj zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Obsah zmluvy preto musel\npodľa žalobcu zabezpečiť, aby boli finančné príspevky poskytované v súlade s právnymi predpismi,\naby boli používané len v dohodnutom rozsahu a na dohodnutý účel a aby boli poskytnuté preddavky\nriadne a včas zúčtované. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný do zmluvného vzťahu vstupoval každoročne\ndobrovoľne a zmluvné podmienky poskytovania finančných príspevkov, vrátane dôvodov ich prípadného\nneposkytnutia, mu boli vopred známe. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že jeho pohľadávka vo výške\n70.510,70 EUR je nesporná, žalobca uviedol, že túto pohľadávku nikdy neuznal a vždy rozporoval\njej existenciu, právny dôvod aj výšku. Poukázal aj na list zo dňa 28.2.2018, v ktorom podľa žalobcu\nuviedol, že žalovaným požadovaná suma vychádza výlučne z dokumentácie vyprodukovanej žalovaným\n\na žalobcom nebola verifikovaná. Zároveň zotrval na tom, že splatnosť tvrdeného nároku žalovaného\nnemohla nastať, keďže žalovaný nevysporiadal svoje záväzky voči žalobcovi podľa čl. IX ods. 4\nuzavretých zmlúv. Žalobca napokon uviedol, že žalovaný vo vzťahu k svojej údajnej pohľadávke\nuplatnenej na započítanie neuniesol dôkazné bremeno, keď na jej preukázanie nenavrhol žiadne dôkazy,\nhoci žalobca dôvodnosť tohto nároku namietal.\n29. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP\nbez nariadenia pojednávania, v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcu a žalovaného,\npričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej\ntabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 22.4.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej\ninštancie, s napadnutým rozsudkom, s dôvodmi odvolania žalobcu a žalovaného, ako aj s vyjadreniami\nstrán v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd\nprvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, nie je dôvodné. Naopak, odvolanie žalovaného proti výroku,\nktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36.777,10 EUR s príslušenstvom,\nje dôvodné v rozsahu odôvodňujúcom zrušenie napadnutého rozsudku v tejto časti a vrátenie veci súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n30. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n31. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n32. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd prvej\ninštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy alebo ak je\npotrebné doplniť dokazovanie a toto doplnenie nie je účelné vykonať pred odvolacím súdom.\n33. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.\n34. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v časti, v ktorej súd\nprvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, teda v časti uplatneného nároku titulom porušenia finančnej\ndisciplíny žalovaným pri hospodárení s poskytnutými finančnými príspevkami. Odvolací súd dospel k\nzáveru, že súd prvej inštancie v tejto časti správne vychádzal z procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť všetky\nrozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzoval uplatnený nárok. Samotné tvrdenie žalobcu, že\nžalovaný porušil finančnú disciplínu, spolu s uvedením celkových súm, počtu kontrolných zistení a\nodkazom na Správu o výsledku kontroly a jej prílohy, nepostačovalo. Žalobca bol povinný vo svojich\nskutkových tvrdeniach konkrétne opísať, v čom malo jednotlivé porušenie spočívať, ku ktorému obdobiu\nsa vzťahovalo, aká suma sa s ním spájala a z akých skutkových okolností vyvodzoval povinnosť\nžalovaného vrátiť finančné prostriedky. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,\nže pri nároku založenom na viacerých samostatných kontrolných zisteniach bolo potrebné, aby žalobca\nku každému z nich uviedol konkrétny skutkový dej, v čom malo spočívať porušenie zmluvnej alebo\nzákonnej povinnosti žalovaného, aká suma sa k tomuto porušeniu viaže a na základe akých konkrétnych\nskutkových okolností sa žalobca domáha jej vrátenia. Dôkazné prostriedky môžu slúžiť na preukázanie\ntvrdení, nemôžu však nahrádzať samotné rozhodujúce skutkové tvrdenia strany sporu. Nebolo preto\núlohou súdu, aby z rozsiahlej Správy o výsledku kontroly a jej príloh sám vyhľadával a konštruoval\nskutkový základ jednotlivých nárokov žalobcu.\n35. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že súd prvej inštancie v skoršom štádiu konania\nvydal platobný rozkaz. Vydanie platobného rozkazu nepredstavuje prejudikovanie úspechu žalobcu vo\nveci samej a nebráni tomu, aby súd po podaní odporu, po prejednaní veci a po vyhodnotení procesnej\naktivity strán dospel k záveru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Platobný rozkaz bol podaním\nodporu zrušený a konanie ďalej prebiehalo ako sporové konanie, v ktorom žalobcu zaťažovala povinnosť\nriadne substancovať skutkový základ žaloby.\n36. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že súd prvej inštancie postupoval\nformalisticky. Požiadavka na konkrétne skutkové vymedzenie uplatneného nároku nepredstavuje\n\nformalizmus, ale základnú povinnosť žalobcu v civilnom sporovom konaní. Žalovaný musí vedieť, proti\nakým konkrétnym skutkovým tvrdeniam sa má brániť, a súd musí mať vymedzený skutkový rámec, v\nktorom posudzuje dôvodnosť žaloby. Ak žalobca uplatňuje nárok z viacerých samostatných skutkových\nzákladov, nemožno pripustiť, aby tieto skutkové základy zostali nahradené len odkazom na listinný\ndôkaz, ktorý vyhotovil sám žalobca.\n37. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalobca vo vzťahu k zamietnutej časti žaloby neuniesol\nbremeno tvrdenia podľa § 150 CSP. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje a v tejto časti považuje\nnapadnutý rozsudok za vecne správny. Preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola\nžaloba vo zvyšku zamietnutá, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.\n38. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť\nzaplatiť žalobcovi sumu 36.777,10 EUR s príslušenstvom, odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý\nrozsudok v tejto časti nemôže obstáť, a to pre nesprávne právne posúdenie premlčania kompenzačnej\nnámietky žalovaného.\n39. Žalovaný v konaní uplatnil voči žalobcovi kompenzačnú námietku, ktorou tvrdil existenciu\nsvojej pohľadávky vo výške 70.510,70 EUR titulom nezaplatených finančných príspevkov za IV.\nštvrťrok 2017. Súd prvej inštancie túto procesnú obranu neuznal s odôvodnením, že pohľadávka\nžalovaného bola v čase jej uplatnenia v konaní premlčaná a žalobca vzniesol námietku premlčania.\nTakéto právne posúdenie je však neúplné, pretože nezohľadňuje hmotnoprávnu úpravu započítania\nv obchodnoprávnych záväzkových vzťahoch. Kompenzačná námietka je síce prostriedkom procesnej\nobrany žalovaného, jej dôvodnosť sa však posudzuje podľa hmotného práva. Ak ide o obchodnoprávny\nzáväzkový vzťah, súd je povinný posúdiť splnenie podmienok započítania podľa § 358 až § 363\nObchodného zákonníka. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 4Obdo/87/2021, podľa ktorého súd pri započítacej námietke skúma predpoklady započítania podľa\nhmotného práva, vrátane vzájomnosti pohľadávok, rovnakého druhu plnenia, spôsobilosti pohľadávky\nna započítanie podľa § 581 Občianskeho zákonníka, prípadne § 358 až § 364 Obchodného zákonníka,\nako aj existencie relevantného právneho úkonu smerujúceho k započítaniu.\n40. Rovnaký záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5MObdo/5/2012, v ktorom najvyšší súd pri posudzovaní kompenzačnej námietky žalovaného aplikoval\n§ 358 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že započítaniu nebráni, ak je pohľadávka premlčaná,\npokiaľ premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Uvedené\npotvrdzuje, že ani pri započítaní uplatnenom v súdnom konaní ako procesná obrana nemožno obísť\nhmotnoprávne podmienky započítania podľa Obchodného zákonníka.\n41. Podľa § 358 Obchodného zákonníka sú na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré možno\nuplatniť na súde. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o\npohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. Započítaniu však nebráni,\nak je pohľadávka premlčaná, ak premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými\nna započítanie. Tento výklad potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS\n867/2016, podľa ktorého je pri započítaní rozhodujúce, aby v okamihu stretu započítateľných pohľadávok\nnebola žiadna z nich premlčaná, pričom pre posúdenie premlčania vzájomnej pohľadávky je rozhodná\ndoba stretu pohľadávok, nie doba, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu.\n42. Ak teda súd prvej inštancie vychádzal z toho, že právny vzťah strán sa spravuje Obchodným\nzákonníkom, bolo jeho povinnosťou posúdiť kompenzačnú námietku žalovaného nielen z hľadiska\nvšeobecnej námietky premlčania, ale aj z hľadiska § 358 Obchodného zákonníka. Pre záver o\nnedôvodnosti kompenzačnej námietky nepostačovalo iba konštatovanie, že pohľadávka žalovaného\nbola v čase jej uplatnenia v konaní premlčaná. Rozhodujúce bolo zistiť, či tvrdená pohľadávka\nžalovaného existovala, kedy sa stala splatnou, kedy sa stretla s pohľadávkou žalobcu, či v čase tohto\nstretu bola spôsobilá na započítanie a či jej prípadné premlčanie nastalo až po tom, čo sa pohľadávky\nstali spôsobilými na započítanie.\n43. Súd prvej inštancie sa však týmito otázkami v potrebnom rozsahu nezaoberal. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku nevyplýva dostatočné posúdenie samotnej existencie pohľadávky žalovaného,\njej právneho dôvodu, výšky, splatnosti, spôsobilosti na započítanie ani určitosti započítacieho prejavu.\n\nŽalobca pritom namietal nielen premlčanie, ale aj samotnú existenciu pohľadávky žalovaného, jej\nsplatnosť, výšku a určitosť započítacieho úkonu. Žalovaný naopak tvrdil, že jeho pohľadávka za IV.\nštvrťrok 2017 vznikla, bola splatná a bola spôsobilá na započítanie ešte pred jej prípadným premlčaním.\nTieto námietky bolo potrebné vecne posúdiť, keďže od ich vyriešenia závisí záver, či pohľadávka žalobcu\npriznaná súdom prvej inštancie mohla v celom rozsahu alebo sčasti zaniknúť započítaním.\n44. Odvolací súd preto považoval právny záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti kompenzačnej\nnámietky žalovaného výlučne z dôvodu premlčania za predčasný a neúplný. Bez riadneho posúdenia\npodmienok započítania podľa § 358 a nasl. Obchodného zákonníka nebolo možné bezpečne uzavrieť,\nže procesná obrana žalovaného je nedôvodná. Uvedená vada mala priamy vplyv na rozhodnutie vo\nvýroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie sumy 36.777,10 EUR s príslušenstvom, keďže\núspešnosť kompenzačnej námietky by mohla viesť k zániku žalobcom uplatnenej pohľadávky v rozsahu\nzapočítania.\n45. Za tohto stavu nebolo účelné, aby odvolací súd uvedené otázky prvýkrát v plnom rozsahu riešil až v\nodvolacom konaní. Ich posúdenie si vyžaduje, aby sa súd prvej inštancie opätovne zaoberal tvrdeniami\nstrán, ich procesnou obranou a prípadne aj doplnením dokazovania v rozsahu potrebnom na zistenie\nexistencie, výšky, splatnosti a započítateľnosti pohľadávky žalovaného. Preto odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n36.777,10 EUR s príslušenstvom, podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec\nv tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n46. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť kompenzačnú námietku\nžalovaného, a to pri zohľadnení právnej úpravy započítania podľa § 358 a nasl. Obchodného zákonníka.\nSúd prvej inštancie sa bude musieť zaoberať najmä tým, či žalovaným tvrdená pohľadávka vo výške\n70.510,70 EUR vznikla, z akého právneho dôvodu, v akej výške a kedy sa stala splatnou, či bola\nspôsobilá na započítanie, či prípadné premlčanie nastalo až po tom, čo sa stala spôsobilou na\nzapočítanie, a či započítací prejav žalovaného bol dostatočne určitý vo vzťahu k pohľadávkam žalobcu\nuplatneným v tomto konaní. Až po vyriešení týchto otázok bude možné opätovne posúdiť, či žalobcovi\nvoči žalovanému patrí nárok na zaplatenie sumy 36.777,10 EUR s príslušenstvom, prípadne v akom\nrozsahu.\n47. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia vo vyhovujúcom výroku musel byť zrušený aj súvisiaci výrok o\nnároku na náhradu trov konania, keďže rozhodnutie o trovách konania je od výsledku konania vo veci\nsamej závislé. O trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom\nrozhodnutí o veci.\n48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá\nCSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "58Cb/31/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:36d4b390-a0aa-4b26-83cf-6bc60277eb9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.867.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 867/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 867/2016 z 16. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.867.2016.1"}, {"guid": "2cab1cba-ac75-4cdd-9bc3-528c5c255df4:e3cef97e-d203-4042-89a4-62848522d105", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8516201201.1", "spisova_znacka": "4Obdo/87/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/87/2021 z 30. 9. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-09-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8516201201.1"}], "citovane_v": []}