Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/146/2023 z 31. 1. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 16Co/146/2023 6121468594 31. 01. 2025 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2025:6121468594.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: Advokátska kancelária JUDr. Martin Bránik, s.r.o., Mlynská 1, Levice, IČO: 50 412 132, proti žalovanému: W. Q., S.. XX.X.XXXX, Č. XXX/ XX, X., zastúpenému: Advokátska kancelária Mišík, s.r.o., Zelinárska 4, Bratislava, IČO: 36 862 746, o zaplatenie 7.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 27C/147/2021-212, zo dňa 8.3.2023 takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.310,26 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.310,26 eura od 4.9.2021 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.834,99 eura od 4.9.2021 do 29.9.2021 a vo zvyšku žalobu zamieta. III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 37,20 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.834,99 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.834,99 eura od 30.9.2021 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 51,08 %, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica ako upomínaciemu súdu 6.9.2021 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 7.500 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalobca ako advokát 7.3.2018 uzavrel so žalovaným Zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe ktorej sa zaviazal poskytovať služby spočívajúce v zastupovaní v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17 Er/74/2016, v ktorom má žalovaný procesné postavenie oprávneného voči povinným Z. L. Z. o vymoženie pohľadávky 84.796,59 eura s príslušenstvom. Žalobca poskytoval právne služby pre žalovaného od počiatku exekučného konania, t. j. podával aj návrh na vykonanie exekúcie v roku 2016, ale vzhľadom na zmenu právnej formy poskytovania právnych služieb, došlo k formálnej úprave plnej moci a aj zmluvy. Žalobca mal dohodnutú podielovú odmenu 10 % z vymoženej sumy, t. j. počas trvania zmluvy neplatil žalovaný žalobcovi žiadnu odmenu za právne služby. Jedná sa o komplikovanú exekučnú vec z dôvodu 1/ vysokej vymáhanej sumy, 2/ povinnými sú fyzické osoby, 3/ exekúcia sa vykoná predajom rodinného domu povinných, v ktorom majú trvalý pobyt, 4/ povinní sa bránili aktívne a už v tejto fáze obštrukčnými podaniami v záujme oddialiť speňaženie. Uznesením exekučného súdu zo 16.8.2017 došlo k zníženiu podania na 152.240 eur za exekvované nehnuteľnosti, pričom od tohto zníženia nastal enormný záujem tretích osôb o jej vydraženie. Každý

nový termín dražby bol však zmarený. Posledná dražba vytýčená na 3.6.2021 bola opätovne zmarená obštrukčným podaním povinných. Zo všetkých právnych a aj skutkových okolností danej veci vyplýva, že dôjde k vymoženiu - speňaženiu dražených nehnuteľností, lebo povinní nemôžu donekonečna podávať nezmyselné procesné podania. Na uvedené okolnosti bol žalovaný upovedomený a aj mu bolo odporučené, aby podal trestné oznámenie. Žalovaný nijako nereagoval, prestal komunikovať so žalobcom a žalobca sa cez exekútora dozvedel, že došlo k postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu (E.. Q. J.) a to z dôvodu zaslania žiadosti strany exekútora o doloženie zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalovaný teda bez vedomia svojho právneho zástupcu - žalobcu, postúpil vymáhanú pohľadávku. Došlo k právnemu stavu, že je zrejmé, že dôjde k vymoženiu pohľadávky, lebo je tam reálny záujem záujemcov o kúpu a vymoženiu nebráni ani žiadna právna vada, v dôsledku ktorej by mohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie. Žalovaný v úmysle zbaviť sa povinnosti uhradiť podielovú odmenu žalobcovi za vykonané služby, bezodplatne previedol vymáhanú pohľadávku a o tomto nijako neinformoval žalobcu, resp. uviedol, že mu nič platiť nebude, lebo on postúpil pohľadávku na tretiu osobu. Žalobca pristúpil k uplatneniu vyúčtovanej odmeny vo výške 15.222 eur. Výpočet odmeny: 10 % x 152.219 eur = 15.222 eur. V tomto konaní si uplatňuje len 7.500 eur. Odmenu si žalobca uplatnil na základe čl. V ods. 2 zmluvy: ak klient ukončí túto zmluvu, hoci je zrejmé, že dôjde k vymoženiu nárokov klienta v konaní, má žalobca nárok na podielovú odmenu 10 % z vymoženej sumy - celková suma nárokov klienta uplatnená v konaní a kvantifikovaná ku dňu ukončenia zmluvy. Žalovaný jednostranne ukončil zmluvu, postúpením vymáhaného nároku na tretiu osobu. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná iba čiastočne, a je potrebné ju v časti zamietnuť. Mal preukázané, že medzi žalovaným ako objednávateľom a žalobcom ako advokátskou kanceláriou bola 7.3.2018 uzavretá Zmluva o poskytovaní právnych služieb, predmetom ktorej bolo zastupovanie žalovaného v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 244/2016 (ďalej len „zmluva“). Odmenu si zmluvné strany dohodli v čl. V zmluvy, a to tak, že sa dohodli na podielovej odmene, v prípade ak bude žalovaný v konaní úspešný a bude mu vymožená jeho pohľadávka alebo jej časť, bude mať žalobca nárok na podielovú odmenu vo výške 10 % z vymoženej sumy. Tretia veta čl. V ods. 2 zmluvy však obsahovala dojednanie, že advokát má nárok na podielovú odmenu aj v prípade, ak klient ukončí túto zmluvu, hoci je zrejmé, že dôjde k vymoženiu nárokov klienta v konaní. V takom prípade sa za vymoženú sumu mala považovať celková suma nárokov klienta uplatnená v konaní a kvantifikovaná ku dňu ukončenia tejto zmluvy. Žalovaný v postavení oprávneného v exekučnom konaní vymáhal svoju peňažnú pohľadávku v istine v sume 84.796,59 eura. Medzi stranami bolo nesporné, že Zmluvou o postúpení pohľadávok z 8.7.2021 žalovaný ako veriteľ predmetnej pohľadávky, túto pohľadávku postúpil na nového veriteľa E.. Q. J., čím hmotnoprávne prestal byť nositeľom pohľadávky uplatňovanej v exekučnom konaní. Žalobca si v tomto súdnom konaní uplatnil pohľadávku v sume 7.500 eur ako peňažný nárok na odmenu za poskytnuté právne služby advokáta v exekučnom konaní a svoj nárok v prvom rade odvodzoval od tretej vety čl. V ods. 2 zmluvy, pričom tvrdil, že žalovaný postúpením pohľadávky naplnil znenie tohto zmluvného dojednania a ukončil zmluvu, hoci je podľa žalobcu zrejmé, že dôjde k vymoženiu nárokov žalovaného v exekučnom konaní. Uvedené odôvodnil tým, že v exekučnom konaní pri znížení najnižšieho podania uznesením exekučného súdu nastal enormný záujem o nehnuteľnosť povinných a otázka vymoženia pohľadávky v exekučnom konaní je len otázkou času, pretože sa povinní nemôžu donekonečna brániť obštrukčnými návrhmi na odklad alebo zastavenie exekúcie. Žalobca si v konaní uplatnil pohľadávku ako postupník vymáhajúci pohľadávku postupcu F.. X. M.S., na ktorého Zmluvou o postúpení pohľadávok pohľadávka prešla. Predložením Zmluvy o postúpení pohľadávky ako aj súhlasu s vymáhaním mal súd za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu domáhať sa pohľadávky v tomto súdnom konaní. 3. V prvom rade súd prvej inštancie skúmal, či boli v danej veci naplnené podmienky platného dojednania nároku žalobcu na podielovú odmenu v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Vychádzal pritom zo znenia § 7 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého je možné dojednať s klientom podielovú odmenu percentom z výsledku sporu, ak je výsledok konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil. Predmetom konania, v rámci ktorého žalobca poskytoval právne služby bolo exekučné konanie vedené na Okresnom súde Poprad a u exekútora pod sp. zn. EX 244/2016 o vymoženie peňažnej pohľadávky voči povinným: F. Z.Ž. L. Ľ. Z. vo výške 84.796,59 eura s príslušenstvom. Z vykonaného dokazovania pripojeným exekučným spisom súd prvej inštancie zistil, že spôsob vedenia exekúcie bol predaj nehnuteľností - rodinného domu, kde mali povinní evidovaný trvalý

pobyt. Súd prvej inštancie daný skutkový stav vyhodnotil tak, že v prípade, ak je predmetom poskytovania právnych služieb vymáhanie pohľadávky v exekučnom konaní vo všeobecnosti a špeciálne v takom, ktoré je vedené na fyzické osoby, ktorých jediný majetok, z ktorého by bolo možné dosiahnuť vymoženie pohľadávky je rodinný dom, v ktorom majú povinní evidovaný trvalý pobyt, je možné dojednať podielovú odmenu v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky, pretože okolnosti prípadu nasvedčovali tomu, že výsledok tohto konania (pričom výsledkom sa rozumelo vymoženie pohľadávky celej alebo aspoň jej časti) je veľmi neistý. Žalovaný pri výsluchu síce uviedol na konkrétnu otázku, či bol poučený žalobcom, že výsledok sporu je neistý, že nie, však sa nádejal, že jeho pohľadávka bude vymožená. Sám však uviedol, že návrh zmluvy mu bol poslaný a ten aj pripomienkoval a na osobnom stretnutí so žalobcom zmluvu podpísal. Uviedol, že bol rád, že niekto to zastupovanie vezme a bude sa tým zaoberať, pretože sa toho nechcel nikto chytiť. Uviedol, že sa so žalobcom dohodli, že ho bude zastupovať pri vymáhaní jeho pohľadávky. Uviedol tiež, že nevedel čo je podielová odmena, až neskôr sa dozvedel, aké boli možnosti. Súd prvej inštancie vyhodnotil výsluch žalovaného v otázke, či bol poučený o tom, že predmet sporu je neistý za menej vierohodný. Podľa priloženého e -mailu zo dňa 31.1.2018 mal súd prvej inštancie za preukázané, že týmto dňom bol žalovanému doručený návrh Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, čo žalovaný sám potvrdil. Dokonca vo výsluchu uviedol, že si zmluvu prečítal a boli vyhodené zo štyri veci, ktoré sa mu ako laikovi nezdali a žalobca tieto jeho námietky akceptoval. Teda je zrejmé, že už pred podpisom zmluvy žalovaný vedel, že odmena žalobcu bude predstavovať 10 % z vymoženej sumy. Uvedená formulácia je jednoznačná a nevytvára priestor pre viaceré rozporné interpretácie. Ak teda žalovaný potvrdil, že zmluvu čítal a pripomienkoval, tak aj keď možno nepoznal označenie „podielová odmena“ ktoré používa vyhláška, bolo zrejme evidentné, že odmena bude viazaná na úspech v spore, s čím súhlasil. Sám tiež uviedol, že bol rád, že sa toho niekto chytil a začal konať. V tejto časti sa teda javí skôr ako pravdepodobnejšie tvrdenie žalobcu, že žalovanému uviedol, aká bude odmena a že je to viazané na úspech v spore (podľa zápisnice z pojednávania 9.12.2022), čím ho o tejto odmene poučil. V konečnom dôsledku toto bola podstata ich vzťahu, žalobca sa zaviazal žalovaného zastupovať a žalovaný sa zaviazal zaplatiť mu za to odmenu z výťažku vymoženia predmetnej pohľadávky. K tomu podľa súdu prvej inštancie smerovala vôľa oboch strán sporu. Preto ak zmluvné strany podielovú odmenu dojednali, žalobca by mal nárok na odmenu len vtedy, ak by v predmetnej exekúcii bolo niečo vymožené, čo bolo žalovanému známe a súhlasil s tým, pretože mu to umožňovalo zaplatiť žalobcovi až v prípade, ak bude nejaká časť jeho pohľadávky skutočne vymožená. Uvedené podporuje aj fakt, že za tri roky poskytovania právnej služby žalovaný neuhrádzal žalobcovi žiadnu odmenu. Uvedené podľa súdu prvej inštancie bolo práve z dôvodu, že vedel, že bola dohodnutá odmena percentom z vymoženej sumy, teda podielová odmena. Súd prvej inštancie tak vyhodnotil, že podmienky dojednania podielovej odmeny v časti prvej a druhej vety čl. V ods. 2 zmluvy spĺňali podmienky podielovej odmeny podľa § 7 ods. 1 vyhlášky a boli dojednané platne. Exekučné konanie je konaním, ktorého výsledok je veľmi neistým a podľa tvrdenia žalobcu (ktorému súd prvej inštancie prisvedčil) bol o tom poučený. Žalovaný bol poučený, že výsledok sporu je neistý, že odmena žalobcu sa viaže na úspech v spore a že v zmysle zmluvy bude odmena uhradená vo výške 10 % z vymoženej sumy. Za týchto podmienok so zastupovaním súhlasil. Žalobca a žalovaný teda platne zmluvne dojednali podielovú odmenu vo výške 10 % z vymoženej sumy v prípade úspechu v spore. 4. V priebehu zastupovania žalovaného v exekučnom konaní však nastala situácia, že žalovaný Zmluvou o postúpení pohľadávky z 8.7.2021 postúpil pohľadávku, ktorá bola predmetom exekučného konania na iný subjekt - E.. Q. J.. Na účely posúdenia nároku na odmenu advokáta, tak bolo potrebné tento úkon vyhodnotiť z pohľadu trvania Zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Predmetom zmluvy bolo zastupovanie žalovaného v exekučnom konaní sp. zn. EX 244/2016 tak ako to uvádzal čl. I bod 2 zmluvy. Týmto ustanovením bol vymedzený rozsah právnych služieb, ktoré mali byť poskytnuté žalovanému v rámci exekučného konania. Z takéhoto zmluvného vyjadrenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že došlo k dojednaniu poskytovania právnych služieb nie na konkrétne úkony právnej služby, ale do právoplatného skončenia exekučného konania. Žalovaný Zmluvou o postúpení pohľadávky z 8.7.2021, previedol pohľadávku uplatňovanú v tomto exekučnom konaní na iný subjekt. Z hmotnoprávneho hľadiska tak prestal byť nositeľom pohľadávky okamihom uzavretia predmetnej zmluvy o postúpení. Z hľadiska predmetu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb však je podstatný okamih, ku ktorému žalovaný vystupoval ako oprávnený v danom exekučnom konaní, pretože to bolo pre Zmluvu o poskytovaní právnych služieb smerodajné, tak znelo vymedzenie jej predmetu. Súd prvej inštancie bol názoru, že žalovaný stratil postavenie oprávneného v exekučnom konaní nadobudnutím právoplatnosti uznesenia exekučného súdu zo dňa 25.2.2022 č. k. 17Er/74/2016-615, právoplatným 12.5.2022, kedy bola právoplatne pripustená zmena na strane oprávneného a týmto okamihom došlo k zániku Zmluvy

o poskytovaní právnych služieb. Tento okamih súd prvej inštancie vyhodnotil podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako následnú (dodatočnú) nemožnosť plnenia. Počas trvania záväzkového vzťahu totiž nastala taká právna skutočnosť, ktorá robí pôvodné plnenie objektívne neuskutočniteľným. Zánik zmluvy nastáva ex lege. Postúpením pohľadávky tak nastalo objektívne nemožné pre žalobcu, aby žalovaného v exekučnom konaní zastupoval, a teda aby plnil samú podstatu dojednaného záväzku. Išlo v tomto prípade o faktickú nemožnosť poskytnúť plnenie objektívne, ktorá bola univerzálna a znemožňovala plnenie absolútne pre každého v tejto pozícii. Išlo teda o následnú, faktickú, objektívnu a trvalú skutočnosť. Uvedené platí bez ohľadu na to, že takúto nemožnosť zavinil žalovaný postúpením pohľadávky. Podstatné je, že v dôsledku postúpenia pohľadávky a v dôsledku straty postavenia oprávneného v danom exekučnom konaní, žalobca stratil možnosť zo Zmluvy o poskytovaní služieb plniť. Nebolo medzi stranami sporné, že postúpením pohľadávky Zmluva o poskytovaní právnych služieb zanikla. Strany však na rozdiel od posúdenia súdu prvej inštancie ako dátum zániku záväzku uvádzali deň podpísania Zmluvy o postúpení pohľadávky. Zanikla teda vzájomná povinnosť strán zo Zmluvy. Žalobca nebol povinný plniť a ďalej zastupovať žalovaného v exekučnom konaní a žalovanému zanikla povinnosť nahrádzať ďalšiu odmenu. Na základe tejto zmluvy však žalobca riadne plnil a právne služby poskytoval. Žalovaný (ako zhodne uviedli obe strany sporu), však žiadnu odmenu za vykonané právne služby neuhradil. Bolo potrebné sa teda s tým vysporiadať a posúdiť či je daný nárok žalobcu na odmenu alebo nie, resp. či je daný zmluvný nárok na odmenu alebo zákonný nárok na odmenu. 5. Zmluvná odmena bola koncipovaná tak, že žalobca mal nárok na podielovú odmenu vo výške 10 % z vymoženej sumy. Podľa § 8 ods. 1 vyhlášky by mal žalobca nárok na takúto odmenu iba v prípade, ak by mal klient/žalovaný plný alebo aspoň čiastočný úspech vo veci. Ku dňu zániku Zmluvy o poskytovaní právnych služieb však exekučné konanie ešte skončené nebolo. Tretia veta čl. V ods. 2 zmluvy však určovala, že advokát má nárok na podielovú odmenu, aj v prípade, ak klient ukončí túto zmluvu, hoci je zrejmé, že dôjde k vymoženiu nárokov klienta v tomto konaní. V takom prípade sa mala za vymoženú sumu považovať celková suma nárokov klienta uplatnená v tomto konaní a kvantifikovaná ku dňu ukončenia tejto zmluvy. Súd prvej inštancie teda posudzoval najskôr platnosť tretej vety čl. V ods. 2 zmluvy. Žalovaný ako obranu uvádzal, že toto dojednanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 Občianskeho zákonníka. Pri uzatváraní zmluvy konal žalovaný ako spotrebiteľ. Tvrdil, že toto ustanovenie ukladá žalovanému povinnosť úhrady podielovej odmeny v prospech žalobcu pre prípad uplatnenia práva žalovaného spočívajúcom v ukončení zmluvy, navyše za podmienok, ktoré nie sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne a neboli individuálne dojednané. Z vykonaného dokazovania však súd prvej inštancie zistil, ako bolo uvedené aj vyššie, že 31.1.2018 bol žalovanému doručený návrh zmluvy na pripomienkovanie zo strany žalobcu, ktorý mu uviedol, že si má zmluvu prečítať, v prípade otázok ho môže osloviť, inak je potrebné zmluvu vytlačiť a podpísať. Žalovaný sám uvedenú skutočnosť potvrdil. Zmluva mu bola doručená a pripomienkoval niektoré jej ustanovenia. Tie, ktoré sa mu zdali nadbytočné zo zmluvy vyhodil. Až následne na osobnom stretnutí strán sporu bola zmluva podpísaná. Je teda zrejmé, že zmluva bola medzi stranami individuálne dojednaná. Žalobca uviedol, že žalovaný pripomienkoval aj čl. V predmetnej zmluvy. Žalovaný uvedené tvrdenie nepoprel. Nejde v tomto prípade teda o typickú formulárovú zmluvu, ktorú spotrebiteľ pred podpisom nemá možnosť ovplyvniť. Návrh zmluvy bol žalovanému ako spotrebiteľovi doručený 31.1.2018 a k podpisu zmluvy došlo až 7.3.2018. Žalovaný mal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, resp. modifikovať a skutočne tak aj urobil. Nie je relevantné, že nepripomienkoval konkrétne tretiu vetu čl. V ods. 2 zmluvy. Mal možnosť sa oboznámiť s obsahom zmluvy pred jej podpisom a mal možnosť jej obsah ovplyvniť, čo sa aj stalo. Zmluvné ustanovenia teda boli medzi stranami individuálne dojednané a z tohto pohľadu tak nie je možné konštatovať, že ide a priori o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je nesporné, že žalovaný v danom zmluvnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ poskytovanej právnej služby a žalobca vystupoval ako dodávateľ právnej služby, avšak považoval za potrebné k tomuto vzťahu pristupovať aj z pohľadu toho, že aj spotrebiteľ pri uzatváraní právnych vzťahov musí vystupovať obozretne. Ochranu spotrebiteľom nemôže súd priznávať absolútne bez vzťahu ku konkrétnemu skutkovému deju. Skonštatoval, že mu neboli preukázané skutkové okolnosti, ktoré by bránili žalovanému riadne porozumieť obsahu zmluvy. Nie je na mieste jeho obrana, že zmluve moc nerozumel. 6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym posúdením žalovaného, že toto ustanovenie vykazuje znaky zmluvnej pokuty. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka prejav vôle vyjadrený slovami, je potrebné vykladať podľa jeho jazykového vyjadrenia ako aj podľa vôle toho, kto prejav vôle uskutočnil. Zo znenia tretej vety čl. V ods. 2 zmluvy je zrejmé, že vôľa strán smerovala k tomu dojednať týmto

ustanovením podmienky nároku na podielovú odmenu v prípade ukončenia zmluvy klientom. Nemožno to vyhodnotiť ako dojednanie odplaty za porušenie zmluvných povinností, čo je podstatou inštitútu zmluvnej pokuty podľa § 544 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie zmluvy ani z hľadiska svojho jazykového prejavu a ani z hľadiska vôle zmluvných strán nie je možné vykladať až tak extenzívne, že by súd mohol konštatovať, že ide o dojednanie zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti. 7. Napriek uvedenému však súd prvej inštancie dospel k záveru, že tretia veta čl. V ods. 2 zmluvy je neplatným zmluvným dojednaním, avšak z iných dôvodov ako uvádzal žalovaný, pričom poukázal na to, že nárok na podielovú odmenu podľa § 8 ods. 1 vyhlášky vzniká v prípade jeho platného dojednania advokátovi iba vtedy, ak mal jeho klient v konaní úspech buď úplný alebo aspoň čiastočný. V prípade ak dôjde k ukončeniu konania a úspech nie je dosiahnutý vôbec, advokát nárok na odmenu podľa § 8 ods. 3 vyhlášky nemá, resp. má právo požadovať len náhradu hotových výdavkov. Takto je legislatívne vyjadrená podstata podielovej odmeny. V danej veci však žalobca ako advokát zmluvne rozšíril svoj nárok na podielovú odmenu aj pre prípad predčasného ukončenia zmluvy v prípade, ak ešte konanie nebude právoplatne skončené, čo je podľa súdu prvej inštancie v rozpore s § 8 vyhlášky, kedy má advokát nárok na podielovú odmenu len pri ukončení konania, na výsledok ktorého je odmena viazaná. Z uvedeného dôvodu toto zmluvné dojednanie považoval za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka (v zmysle výkladu § 39 Občianskeho zákonníka právny úkon odporuje zákonu aj vtedy, ak je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisov, ktorý bol vydaný na základe zákonného splnomocnenia a uverejnený v Zbierke zákonov SR - napr. rezortné vyhlášky - pozri Občiansky zákonník. Veľký Komentár, Imrich Fekete a spol., Eurokodex 2014, str. 354). Bol názoru, že toto zmluvné dojednanie je neplatné tiež aj z dôvodu, že túto odmenu konštruuje nejasne a neurčito, a teda je neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvné dojednanie stanovuje, že by advokátovi vznikol nárok na odmenu v prípade ukončenia zmluvy zo strany klienta, „hoci je zrejmé, že dôjde k vymoženiu nárokov klienta v konaní“. Takto dohodnuté ustanovenie považoval za neurčité, nakoľko nie je z neho možné jednoznačne určiť, za akých podmienok táto okolnosť nastane. V prípade, ak ešte na túto okolnosť viaže zmluva vznik nároku na odmenu, o to silnejšie je potrebné trvať na tom, že takéto dojednanie musí byť dostatočne určité a zrozumiteľné, pretože stavia klienta do neistej pozície kedy nevie, za akých podmienok by advokátovi nárok na odmenu skutočne vznikol. Zmluvná dohoda o odmene musí byť transparentná a nesmie vyvolávať do budúcna pochybnosti medzi advokátom a spotrebiteľom právnej služby. V danej veci žalobca tvrdil, že bolo zrejmé, že by klient svoj nárok vymohol, pretože stúpol záujem tretích osôb o exekvované nehnuteľnosti a bolo zrejmé, že povinní sa nebudú môcť do nekonečna brániť predaju obštrukčnými podaniami. Už samotný výklad tohto zmluvného dojednania žalobcom na daný skutkový dej, ktorý vo veci nastal prezentuje vágnosť tohto zmluvného dojednania. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že tretia veta čl. V ods. 2 zmluvy je neplatná jednak pre rozpor so zákonom a jednak pre jeho neurčitosť. Ďalej sa teda súd prvej inštancie už nezaoberal tým, či v danej situácii boli naplnené podmienky na priznanie odmeny podľa tohto ustanovenia, a teda či naozaj vznikla situácia, že došlo k ukončeniu zmluvy na strane klienta a práve v štádiu, kedy bolo zrejmé, že jeho pohľadávka bude vymožená. 8. Súd prvej ďalej ozrejmil, že vzťah medzi advokátom a klientom sa spravuje § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve. Zároveň ide o činnosť, na ktorú sa vzťahujú osobitné predpisy. Práva a povinnosti strán sa tak riadia nielen Občianskym zákonníkom, ale tiež špeciálnou úpravou, ktorú predstavuje Zákon o advokácii. Pre túto zmluvu nie je predpísaná osobitná forma a postačuje, aby strany vymedzili záležitosť, ktorú má advokát pre klienta obstarať. Odplatnosť tohto právneho vzťahu vyplýva priamo zo Zákona o advokácii. Ust. § 24 Zákona o advokácii stanovuje, že advokát poskytuje právne služby za odmenu. Výška odmeny je podrobne upravená vo vykonávacích predpisoch. Ani prípadná neurčitosť dohody o podielovej odmene by však nespôsobila neplatnosť dohody o poskytnutí právnej pomoci a rovnako ani bezodplatnosť právnej pomoci (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 102/2018, zo dňa 23.4.2020). Ak nedôjde k dohode o odmene predpokladá sa, že sa advokát dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Rovnako je takýto záver opodstatnený aj v prípade, že by bola dohoda o zmluvnej odmene dohodnutá neplatne. Právo na odmenu v zásade advokátovi vzniká obstaraním záležitosti, t. j. v danej veci právoplatným ukončením exekučného konania. Keďže pre nedokončenie obstarania záležitosti nevznikol advokátovi nárok na podielovú odmenu, vznikol pri takomto predčasnom ukončení zmluvy advokátovi nárok na odmenu tarifnú. Súd sa nestotožnil s výkladom žalovaného, že v prípade, ak žalobcovi nevznikol nárok na podielovú odmenu, nevznikol mu nárok na odmenu tarifnú a že predmetom tohto konania je podielová odmena a nie tarifná. Podľa vyššie uvedeného bol súd prvej inštancie názoru, že aj keď

došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy a nevznikol žalobcovi nárok na odmenu podielovú, vznikol mu nárok na odmenu tarifnú práve z titulu povahy vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a z titulu, že odplatnosť tohto úkonu stanovuje priamo Zákon o advokácii a Občiansky zákonník v § 730 ods. 1. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym posúdením žalobcu, že mu vznikol nárok na odmenu z titulu bezdôvodného obohatenia prijatého plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol podľa § 451 ods. 1 v spojení s § 575 Občianskeho zákonníka. Nárok na odmenu vznikol žalobcovi podľa § 730 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O bezdôvodnom obohatení by sa dalo uvažovať v prípade, ak by uskutočnené úkony právnej služby neboli pokryté nárokom na odmenu z titulu primárneho záväzkového vzťahu. V tomto prípade však bez ohľadu na spôsob zániku Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, nárok na odplatu vznikol, pretože zmluva bola platná v časti dohody strán sporu o zastupovaní, bola však neplatná časť dohody o odmene v prípade predčasného ukončenia zmluvy, preto zo zákona nastal nárok na odmenu, a to odmenu tarifnú. Takisto súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodný argument žalovaného, že žalobca nárok na tarifnú odmenu nemá, pretože klient nebol poučený, že v prípade ak nevznikne nárok na podielovú odmenu, vzniká nárok na tarifnú odmenu a že nebol poučený o výške tarifnej odmeny. Zdôraznil, že odplatnosť poskytovania právnych služieb advokáta vyplýva priamo zo zákona a odmena je v súvislosti s povolaním advokáta poskytovaná obvykle. Žalovaný sa nemôže v tomto prípade dovolávať bezodplatnosti. Takisto žalobca nemal povinnosť poučiť žalovaného, že v prípade, ak by sa ukázalo dojednanie o podielovej odmene ako neplatné, mu vzniká právo na odmenu tarifnú a v akej výške. Pri uzatváraní právneho vzťahu žalobcu so žalovaným bola dojednaná podielová odmena, ktorá bola predmetom ich vzťahu, poučovacia povinnosť advokáta teda smerovala k poučeniu o podielovej odmene, ktorá by za tento konkrétny vzťah žalobcovi prináležala v prípade právoplatného ukončenia exekučného konania. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak došlo k ukončeniu právneho zastupovania z dôvodov na strane žalovaného, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu advokáta a tento nemôže byť zbavený práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia zastupovania (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/08-43). Takisto aj všeobecné ustanovenie o príkaznej zmluve v § 730 Občianskeho zákonníka predpokladá, že príkazník má právo na odmenu, ak bola dohodnutá, alebo je vzhľadom na jeho povolanie obvyklá. K pojmovým znakom príkaznej zmluvy nepatrí dostavenie sa výsledku sledovaného daným príkazom. Preto je logické ustanovenie, že príkazca je povinný poskytnúť odmenu, aj keď sa výsledok nedostavil. Zákon však pripúšťa výnimku, príkazca nemá povinnosť vyplatiť odmenu, ak nezdar konania bol spôsobený porušením povinností príkazníka. 9. Pokiaľ žalobca ďalej žiadal v prípade, ak bude súd názoru, že nevznikol nárok na zmluvnú odmenu ani na vydanie bezdôvodného obohatenia, aby mu bol priznaný nárok na náhradu škody podľa § 415, § 424 alebo 577 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie nemal v konaní preukázané, že by žalovaný konal úmyselne proti dobrým mravom tým, že ukončil zmluvu so žalobcom. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalovaný sa rozhodol postúpiť svoju pohľadávku práve z dôvodu, že sa bál premlčania pohľadávky a toho, že svoje peniaze nedostane späť. Svoju pohnútku žalovaný vo svojom výsluchu vysvetlil. Nebolo úmyslom žalobcu ukončiť zmluvu so žalobcom, aby nebol povinný platiť odmenu za poskytnuté právne služby, ale úmyslom žalovaného bolo vymôcť/získať peniaze za svoju pohľadávku. Zánik Zmluvy o poskytovaní právnych služieb bol len dôsledok tejto skutočnosti. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že takéto konanie žalovaného možno označiť za úmyselné konanie proti dobrým mravom. Vo vzťahu k porušeniu prevenčnej povinnosti zo strany žalovaného podľa § 415 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal, že žalovaný skutočne túto prevenčnú povinnosť postúpením pohľadávky porušil, a že žalobcovi tým skutočne škoda vznikla. Žalovaný postúpením pohľadávky využil svoje právo disponovať so svojou pohľadávkou. Nebolo preukázané, že ak by žalovaný pri postúpení pohľadávky riadne ukončil aj Zmluvu o poskytovaní právnych služieb, že by tým nastal iný následok ako nastal v prípade neukončenia zmluvy. Žalobcovi by iný nárok na odplatu nevznikol ani keby žalovaný využil riadne svoje právo zmluvu so žalobcom vypovedať. Aj v tomto prípade by žalobcovi nevznikol nárok na podielovú odmenu v zmysle zmluvy. To isté platí aj v prípade uplatneného nároku na náhradu škody pre zavinené spôsobenie dodatočnej nemožnosti plnenia zo strany žalovaného. Žalovaný síce svojim konaním spôsobil dodatočnú nemožnosť plnenia, avšak žalobcovi škoda nevznikla ani v podobe ušlého zisku, pretože pri ukončení zmluvy žalovaným iným spôsobom, ale pred ukončením exekučného konania by žalobcovi nárok na podielovú odmenu podľa zmluvy nevznikol. 10. V danej veci, keď došlo k zániku právneho vzťahu medzi stranami sporu skôr ako došlo k právoplatnému ukončeniu exekučného konania, nevznikol žalobcovi nárok na podielovú odmenu, ale vznikol mu nárok na tarifnú odmenu podľa vyhlášky.

11. Tarifnú odmenu súd prvej inštancie určil z tarifnej hodnoty sporu podľa § 10 vyhlášky. Predmetom poskytovania právnych služieb bolo exekučné konanie sp. zn. Ex 244/2016. Tarifnú hodnotu veci určil v čase začatia poskytovania právnej služby, čo bolo 25.1.2016, kedy bolo udelené plnomocenstvo F.. X. M. advokátovi. Dňa 8.2.2016 bol podaný návrh žalovaného v zastúpení advokátom na vykonanie exekúcie, predmetom ktorej bola pohľadávka v istine vo výške 84.796,59 eura. Túto sumu súd prvej inštancie určil ako tarifnú hodnotu veci. Žalobca žiadal do tarifnej hodnoty veci započítať aj ním vyčíslené úroky z omeškania. Súd prvej inštancie však skonštatoval, že tarifnou hodnotou veci v danom prípade nie je aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ale len nárok na zaplatenie istiny. Príslušenstvo pohľadávky nebolo žalovaným uplatňované ako kapitalizovaná hodnota a ako samostatná vec s poukazom na § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Cenu príslušenstva nemožno rozširujúcim výkladom ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky zahrnúť do základu pre určenie tarifnej odmeny. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (t. j. hlavnej veci) podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a znášajú osud hlavnej veci, preto ak sú uplatnené spolu s istinou, netvoria osobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch samostatných vecí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29.10.2015, sp. zn. 2 MCdo 13/2014). 12. Súd prvej inštancie teda určil tarifnú odmenu v danej veci na sumu 296,26 eura (z tarifnej hodnoty sporu 84.796,59 eura je podľa § 10 ods. 1 vyhlášky odmena 592,53 eura a podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky polovica tarifnej odmeny je 296,26 eura) a priznal žalobcovi nárok na odmenu za úkony právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s § 13a ods. 5 vyhlášky a to: a) Návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 8.2.2016 - vo výške 296,26 eura + RP 8,58 eura, spolu 304,84 eura, b) Prevzatie zastúpenia zo dňa 25.1.2016 - vo výške 296,26 eura + RP 8,58 eura, spolu 304,84 eura, c) Vyjadrenie oprávneného k návrhu na odklad exekúcie zo dňa 31.8.2018 vo výške 296,26 eura + RP 9,21 eura, spolu 305,47 eura, d) Vyjadrenie k návrhu na odklad exekúcie zo dňa 14.4.2020 - vo výške 296,26 eura + RP 10,62 eura, spolu 306,88 eura, e) Vyjadrenie do konania zo dňa 9.2.2021 - vo výške 296,26 eura + RP 10,87 eura, spolu 307,13 eura. Spolu s DPH 20 % = 1.834,99 eura. 13. Nárok na odmenu za úkony právnej služby ad a) a b) súd prvej inštancie priznal v zmysle § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky, nakoľko išlo o úkony právnej služby, za ktoré vyhláška odmenu priznáva, bolo súdu riadne preukázané vykonanie týchto úkonov v exekučnom konaní a súd ich považoval za účelne vynaložené. Súdu prvej inštancie bolo predložené plnomocenstvo zo dňa 25.1.2016 ako aj návrh na vykonanie exekúcie doručený exekútorovi dňa 8.2.2016. Uvedené úkony síce vykonal advokát fyzická osoba F.. X. M. a nie žalobca ako spoločnosť s ručením obmedzeným, avšak súd prvej inštancie mal preukázané potvrdením SAK zo dňa 6.9.2016, že F.. X. M., advokátovi fyzickej osobe zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne a od 1.7.2016 mohol vykonávať advokáciu len v mene a na účet spoločnosti Advokátska kancelária JUDr Martin Bránik, s.r.o., v ktorej je spoločníkom a konateľom. Podľa predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.6.2016 mal súd prvej inštancie preukázané, že pohľadávka F.. X. M., advokáta na odmenu za poskytovanie právnych služieb bola postúpená na žalobcu. Súd prvej inštancie tieto úkony tak považoval za účelne vynaložené, v súlade s vyhláškou, a preto odmenu za ne priznal žalobcovi. 14. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na odmenu aj za úkon právnej služby ad c) z dôvodu, že podľa § 13a ods. 5 vyhlášky mal za to, že svojou povahou a účelom tento úkon má najbližšie k úkonu právnej služby - vyjadrenie k návrhu na začatie exekúcie. Išlo v konaní o prvé vyjadrenie k takémuto návrhu, preto ho považoval za účelné, obsahovalo argumenty, na podporu postavenia oprávneného v exekučnom konaní, preto náhradu za tento úkon priznal napriek tomu, že oprávnený nebol na takéto vyjadrenie vyzvaný. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na odmenu aj za úkon právnej služby ad d) z dôvodu, že sa žalobca vyjadroval aj k novým skutočnostiam, ktoré boli v návrhu na odklad exekúcie povinnými uvádzané a aj za úkon ad e) z dôvodu, že bolo uskutočnené na výzvu exekučného súdu a zároveň tým oprávnený - žalovaný do konania predkladal dokumenty na žiadosť exekučného súdu. 15. Za ostatné uplatnené úkony právnej služby súd prvej inštancie nárok na tarifnú odmenu žalobcovi nepriznal. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu za 30 úkonov právnej služby (viď bod 4 odôvodnenia rozsudku). Písomné urgencie a sťažnosti na prieťahy súd prvej inštancie nepovažoval za úkon právnej služby v súlade s § 13a ods. 2 písm. c) a ods. 5 vyhlášky, preto odmenu za tieto úkony nepriznal. Navyše väčšina týchto úkonov bola odoslaná e- mailovou správou. Pokiaľ ide o úkony - vyjadrenie k opakovaným návrhom na odklad a zastavenie exekúcie, súd prvej inštancie ich nepovažoval za

účelné. Pri týchto úkonoch sám žalovaný cestou svojho právneho zástupcu uvádzal, že ide o vyjadrenia bez uvedenia nových skutočností, právny zástupca sa v týchto podaniach opakoval, uvádzal tie isté argumenty, išlo o identické podania a predovšetkým na takéto úkony nebol vyzvaný ani zo strany súdu ani zo strany exekútora. Podania mu boli zasielané len na vedomie, bez výzvy na vyjadrenie. Exekučný súd bol povinný rozhodnúť aj bez vyjadrenia oprávneného v týchto prípadoch, preto ani oprávneného na vyjadrenie nevyzýval. Všetky tieto úkony považoval za nadbytočné a nie účelné na uplatnenie práva oprávneného. Nárok na odmenu za úkony - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 28.11.2019 a vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 12.08.2020 nepriznal aj z dôvodu, že žalobca síce do tohto konania vyjadrenia predložil, avšak v exekučnom spise (ani v spise EX 244/2016 ani v 17Er/74/2016) sa tieto nenachádzali. Taktiež však išlo o vyjadrenia, ktoré by považoval za neúčelné, pretože predmetné odvolania boli oprávnenému zaslané len na vedomie a súd ho na vyjadrenie k nim vôbec nevyzýval. Uplatnený úkon právnej služby - osobné stretnutie a konzultácia s klientom v trvaní 1 hodina dňa 1.12.2020 nepriznal z dôvodu, že nemal preukázané, či toto osobné stretnutie bolo nevyhnutne potrebné na účelné uplatňovanie práva žalovaného v exekučnom konaní, či bolo spojené s následným vykonaním nejakého relevantného úkonu právnej služby a predovšetkým, čo bolo predmetom osobného stretnutia. Uplatnený úkon právnej služby - zabezpečovanie dôkazných prostriedkov k vyjadreniu zo dňa 9.2.2021, e-mailová a telefonická konzultácia s bankou súd prvej inštancie nepovažoval za úkon právnej služby v zmysle § 13a ods. 2 písm. c) ani ods. 5 vyhlášky, preto odmenu ani za tento úkon nepriznal. 16. Na základe uvedeného súd prvej inštancie v zmysle § 37 ods. 1, § 39, 54, § 724, § 730 ods. 1, ods. 2, § 731 Občianskeho zákonníka, § 18 ods. 2, ods. 4, § 24 ods. 1, ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o advokácii“), § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 7 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, ods. 2, § 13a ods. 2, ods. 5 vyhlášky zaviazal žalovaného na zaplatenie 1.834,99 eura žalobcovi ako odmeny za právne služby poskytnuté v predmetnom exekučnom konaní a vo zvyšku žalobu zamietol. 17. Keďže sa žalovaný dostal s peňažným plnením do omeškania, súd prvej inštancie žalobcovi priznal v zmysle § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. aj nárok na zákonné úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 30.9.2021 ako dňa nasledujúceho po dni kedy bola žaloba spolu s platobným rozkazom žalovanému doručená (doručenka na č. l. 34), a kedy bol žalovaný preukázateľne vyzvaný žalobcom na zaplatenie dlžnej sumy. Žalobca si uplatňoval úroky z omeškania od 4.9.2021, t. j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty 7 dní, ktoré žalovanému určil na dobrovoľné plnenie v e-maili zo dňa 27.8.2021 (č. l. 24), ktorým ho vyzval na zaplatenie odmeny za poskytovanie právnych služieb. Výzva veriteľa na zaplatenie dlhu je jednostranný adresovaný právny úkon, ktorý na svoj účinok musí sa aspoň dostať do sféry pôsobnosti dlžníka. Súd prvej inštancie však nemal preukázané, že e-mail zo dňa 27.8.2021 sa do sféry žalovaného dostal. Sadzbu úrokov z omeškania súd prvej inštancie určil ku dňu omeškania podľa úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, ktorá predstavovala k 30.9.2021 0,0%, teda v zmysle § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. úrok z omeškania zvýšený o 5 percentuálnych bodov predstavuje 5 % ročne. 18. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodoval podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. pomerne z dôvodu, že obe strany mali v konaní úspech len čiastočný. Predmetom konania bolo zaplatenie 7.500 eur, žalobca bol v konaní úspešný v sume 1.834,99 eura (24,46 %) Vo zvyšnej časti bol úspešný žalovaný, pretože v tejto časti žalobu zamietol (75,54 %). Pomer úspechu úspešnejšieho žalovaného tak predstavoval 51,08 % (75,54 - 24,46), preto súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 51,08 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom. 19. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alternatívne žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že nárok žalobcu na podielovú odmenu v zmysle Zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 7.3.2018 (ďalej len „zmluva“), tak ako bol uplatnený v žalobnom návrhu, je v celom rozsahu nedôvodný. Uvedená skutočnosť bola preukázaná aj v rámci prvoinštančného konania, kde sa konajúci súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že

nárok na podielovú odmenu v zmysle zmluvy žalobcovi nevznikol, a to ani čiastočne. Žalobca uviedol v rámci konania tiež alternatívny právny dôvod vzniku nároku (v prípade neplatnosti druhej časť čl. V ods. 2 tretia veta zmluvy, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok v žalobe), a to z titulu bezdôvodného obohatenia alebo z titulu nároku na náhradu škody. Ani jeden z právnych dôvodov žalobcu však nebol v konaní žiadnym spôsobom preukázaný, resp. tento nebol dôvodný, a to ani čiastočne. Táto skutočnosť bola prvoinštančným súdom v odôvodnení rozsudku rovnako ako v prípade nedôvodnosti nároku z titulu podielovej odmeny potvrdená v celom rozsahu, v zhode s obsahom procesnej obrany žalovaného (bod. 91 odôvodnenia). Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam však prvoinštančný súd priznal žalobcovi nárok v čiastočnom rozsahu (1.834,99 eura s úrokom z omeškania). S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa žalovaný v tejto časti nestotožňuje a s týmto nesúhlasí. Súhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že v danej veci boli naplnené podmienky platného dojednania nároku žalobcu na podielovú odmenu v zmysle vyhlášky, a že podmienky dojednania podielovej odmeny v časti prvej a druhej vety čl. V ods. 2 zmluvy spĺňali podmienky podielovej odmeny podľa § 7 ods. 1 vyhlášky a boli dojednané platne a že podľa § 8 ods. 1 vyhlášky by mal žalobca nárok na takúto odmenu iba v prípade, ak by mal klient/žalovaný plný alebo aspoň čiastočný úspech vo veci, nakoľko na tieto poukazoval žalovaný už v samotnom odpore proti vydanému platobnému rozkazu, tzn. predmetom sporu nebola platnosť resp. neplatnosť zmluvy ako celku, ale len sporná druhá časť čl. IV ods. 2 tretia veta zmluvy, z ktorej bol odvodzovaný žalobný návrh. Napriek skutočnosti, že prvoinštančný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v súvislosti s neplatnosťou druhej časť čl. V ods. 2 tretia veta zmluvy v celom rozsahu, na tejto žalovaný naďalej zotrváva. Ak potom na jednej strane platí záver prvoinštančného súdu, s ktorým sa stotožňuje tiež žalovaný a v zmysle ktorého, zmluva ako celok bola dojednaná platne, pričom na základe tejto žalobcovi nárok na podielovú odmenu nevznikol, bol toho názoru, že na strane druhej je tu odôvodnená potreba žalobu v predmetnej veci v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný plne rešpektuje zásadu uplatňujúcu sa v súdnom konaní, a to zásadu iura novit curia (práva pozná súd), inak povedané, že strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, nakoľko právna kvalifikácia veci je vecou súdu, avšak aj v rámci aplikácie tejto zásady je nesporné, že strany sporu musia uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. V zmysle § 216 ods. 1 C. s. p. súčasne platí, že súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu; opísaný skutkový dej, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobný nárok obsahuje aj právny dôvod uplatneného nároku. Žalobca síce nie je povinný uvádzať právny dôvod uplatneného nároku, pretože súd musí vykonať právnu kvalifikáciu opísaných skutočností, to však neznamená, že uvedenie právneho dôvodu by nemalo význam. „Právna kvalifikácia uskutočňovaná súdom je totiž natoľko závislá od právneho dôvodu uvádzaného v žalobe, že ak navrhovateľ trvá na vyhovení žaloby iba z právneho dôvodu, ktorý uvádza, a súd z toho dôvodu žaloby nemôže vyhovieť, hoci iný právny dôvod by v danej veci obstál, súd v takom prípade nemôže proti vôli účastníka vyhovieť, v takom prípade žalobu zamietne.“ (Števček a kol., 2010, s. 173). V zmysle vyššie uvedeného poukázal na skutočnosť, že žalobca si v rámci žaloby, ani v rámci samotného priebehu prvoinštančného konania neuplatnil nárok z titulu tarifnej odmeny podľa vyhlášky, rovnako v tomto smere neuviedol žiadne rozhodné skutočnosti, ktoré by tento nárok odôvodňovali. Žalobca svoj nárok uplatnil žalobným návrhom, ktorý odôvodnil výlučne v zmysle obsahu zmluvy, a to podľa (neplatnej) druhej časť čl. V ods. 2 tretia veta zmluvy. Nestotožnil sa preto so záverom prvoinštančného súdu, že v danej veci, keď došlo k zániku právneho vzťahu medzi stranami sporu skôr ako došlo k právoplatnému ukončeniu exekučného konania, nevznikol žalobcovi nárok na podielovú odmenu, ale vznikol mu nárok na tarifnú odmenu podľa vyhlášky. Súd prvej inštancie v rámci svojho odôvodnenia odkázal okrem iného na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23.4.2020, sp. zn. 5 Cdo 102/2018; v predmetnej veci však bola uzatvorená dohoda (zmluva), tzn. táto má pred ustanoveniami vyhlášky (vzťahujúcimi sa na tarifnú odmenu), prednosť. Súčasne platí a bolo preukázané, že zmluva ako celok bola dojednaná platne a rovnako ako celok nevykazovala neurčitosť. V predmetnej veci teda nebola sporná odplatnosť poskytovania právnych služieb, avšak mal za to, že podmienky samotného vzniku nároku na výplatu odmeny v zmysle zmluvy naplnené preukázateľne neboli. K samotnej výške priznaného nároku, ktorý súd prvej inštancie odvodzuje od počtu vykonaných právnych úkonov „žalobcu“ súčasne uviedol, že sa s postupom prvoinštančného súdu, ktorý pripustil až v samotnom závere konania nový dôkaz - zmluvu o postúpení pohľadávky, nestotožňuje. Bol názoru, že k predloženiu Zmluvy o postúpení pohľadávky, ako aj súhlasu s vymáhaním za účelom preukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu domáhať sa pohľadávky v tomto súdnom konaní, došlo v rozpore s § 153 C. s. p.. K tomuto úkonu pristúpil žalobca až po uplatnení procesnej obrany žalovaného, ktorý

vo svojom vyjadrení namietal aktívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k úkonom vykonaným zo strany JUDr. Martina Bránika, ako advokáta fyzickej osoby v roku 2016, nie v postavení žalobcu, ktorý právny vzťah k žalovanému odvodzuje výlučne zo zmluvy z roku 2018. Žalovaný je naďalej toho názoru, že na predložené dôkazy s poukazom na zásadu koncentrácie konania v zmysle § 153 C. s. p. konajúci súd nemal prihliadať. Tieto mal možnosť žalobca predložiť včas, a to už v okamihu podania samotnej žaloby, pričom tak nevykonal. Navyše na pojednávaní 9.12.2022 vyhlásil, že ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nemá. 19.1 Poukázal na to, že v zmysle § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky sa za úkon právnej služby, ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, považuje: „prevzatie a príprava zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.“ S poukazom na citované znenie vyhlášky, ktorá taxatívne vypočítava zoznam úkonov právnej služby na účely určenia výšky tarifnej odmeny pri poskytovaní právnych služieb v rámci exekučného konania, mal za to, že aj v prípade potenciálneho pripustenia nároku na tarifnú odmenu žalobcu (čo odmieta), došlo zo strany prvoinštančného súdu k pochybeniu pri určení výšky priznaného nároku. Nárok bol priznaný za úkony: 1. Návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 8.2.2016, 2. Prevzatie zastúpenia zo dňa 25.1.2016, 3. Vyjadrenie oprávneného k návrhu na odklad exekúcie zo dňa 31.8.2018, 4. Vyjadrenie k návrhu na odklad exekúcie zo dňa 14.4.2020, 5. Vyjadrenie do konania zo dňa 9.2.2021. 19.2 K úkonu 1 a 2 odkázal už na vyššie uvedené, t. j. mal za to, že tieto úkony neboli vykonané zo strany osoby žalobcu, ale zo strany právneho predchodcu, pričom táto skutočnosť nebola zo strany žalobcu na účely priznania nároku v predmetnej veci preukázaná včas, v súlade so zásadou koncentrácie konania. K úkonom 3 - 5 uviedol, že tieto nie sú súčasťou taxatívneho zoznamu úkonov právnej služby v zmysle § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky, preto nárok na tarifnú odmenu za tieto žalobcovi nemožno priznať. Súčasne bol názoru, že prvoinštančný súd nebol v predmetnej veci vôbec oprávnený rozhodovať o výške tarifnej odmeny v prospech žalobcu, nakoľko: - žalobca svoj nárok z tohto titulu nikdy neuplatnil a nepožadoval, a súčasne - oprávnenie vo veci priznania nároku na potenciálnu tarifnú odmenu za úkony vykonané v osobitnom - exekučnom konaní, patrí výlučne do rozhodovacej právomoci exekučného súdu - Okresný súd Banská Bystrica. Mal za to, že je výlučnou kompetenciou exekučného súdu posudzovať, ktoré úkony boli v rámci exekučného konania vykonané účelne, a ktoré boli naopak vykonané nad rámec možnosti aplikácie § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky. S poukazom na uvedené odmietal závery prvoinštančného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku (odsek 97 a 98), kde konajúci súd svojvoľne odkazuje na § 13a ods. 5 vyhlášky a sám súčasne uvádza, že svojou povahou a účelom tento úkon má najbližšie k úkonu právnej služby - vyjadrenie k návrhu na začatie exekúcie; išlo v konaní o prvé vyjadrenie k takémuto návrhu, preto ho súd prvej inštancie považoval za účelné, obsahovalo argumenty na podporu postavenia oprávneného v exekučnom konaní, preto súd náhradu za tento úkon priznal napriek tomu, že oprávnený nebol na takéto vyjadrenie vyzvaný; súd priznal nárok na odmenu aj za úkon právnej služby z dôvodu, že sa žalobca vyjadroval aj k novým skutočnostiam, ktoré boli v návrhu na odklad exekúcie povinnými uvádzané. Poukázal na ustálenú prax exekučného súdu, z uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 16.5.2022, sp. zn. 68Ek/1458/2020, v zmysle ktorej: „Pri výpočte sumy za priznaný úkon vychádzal súd z ustanovenia § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky o odmenách advokátov. Súd uvádza, že rozhodnutie o trovách exekúcie nepochybne musí tiež zodpovedať všeobecnej zásade spravodlivosti súdneho konania, ako jednej z nosných zásad akéhokoľvek (teda aj exekučného) konania. Aj pri rozhodovaní o trovách exekúcie je preto nevyhnuté vychádzať z konkrétnych okolností danej veci a zohľadniť všetky osobitosti relevantné z hľadiska rozhodovania o trovách exekúcie. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takémuto tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené považujú. Účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, avšak podmienkou je aj, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie, či bránenie práv účastníka konania. V prejednávanej veci však súd konajúc sudcom dospel k záveru, že písomné vyjadrenie povinnej zo dňa 24.11.2020 k vyjadreniu oprávneného nemalo na jej strane za následok vznik takých trov, ktoré by boli potrebné na účelné bránenie práva proti oprávnenému, a preto jej nárok na náhradu trov v časti predmetného úkonu právnej služby nepriznal. Povinná na podanie uvedeného vyjadrenia vyzvaná nebola. Povinná uvedené vyjadrenie zaslala z vlastnej vôle. V nadväznosti na uvedené nemožno prehliadnuť ani to, že obsahom vyjadrenia povinnej

neboli nové skutočnosti, ale skutočnosti uvedené už vo vyjadrení k návrhu na zastavenie exekúcie, za ktorý úkon jej bola náhrada trov priznaná napadnutým uznesením.“ Na základe vyššie uvedených skutočností bol názoru, že ako právny dôvod, tak ani samotná výška uplatneného nároku, nebola zo strany žalobcu žiadnym spôsobom preukázaná. 20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v podanom odvolaní nepredkladá žiadnu novú argumentáciu, stále dookola predkladá tie isté tvrdenia bez dôkazného prostriedku a aj bez relevantnej právnej argumentácie. Zdôraznil, že medzi stranami nie je sporné, že právny vzťah medzi advokátom a klientom je „per definitionem“ odplatným právnym úkonom. Uvedené právne posúdenie sa zhoduje aj s právnym posúdením povahy tohto vzťahu v napadnutom rozhodnutí zo strany súdu prvej inštancie. Špecifickosť vzťahu medzi advokátom a klientom je pri určovaní odplaty za právne služby potom taká, že sa posudzuje, či vznikol nárok na dohodnutú zmluvnú odmenu a ak súd posúdi, že nevznikol, tak musí postupovať analogicky podľa ustanovení vyhlášky. V tejto sporovej veci je však sporné z pohľadu žalobcu jedine to, že či túto tarifnú odmenu priznať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, alebo podľa ustanovení o príkaznej zmluve. 20.1 Uviedol, že v tomto konaní riadne substancoval predmet sporu v rozsahu 1) nároku na zmluvnú podielovú odmenu, a ak by súd dospel k názoru, že nevznikol nárok na túto zmluvnú podielovú odmenu, tak aj v rozsahu 2) nároku na tarifnú odmenu - predložil dôkazné prostriedky preukazujúce vykonanie úkonov právnej služby; žalovaný nijako nerozporoval ich vykonanie. V zmysle zásady „iura novit curia“ je na posúdení súdu ako skutkové okolnosti substancované žalobcom subsumuje pod príslušné ustanovenia zákonnej normy. Súd prvej inštancie subsumoval vznik nároku na tarifnú odmenu pod ustanovenia príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka. Týmto postupom nedošlo k žiadnemu porušeniu práv žalovaného, resp. k rozhodnutiu „ultra petitum“ a tým porušeniu § 216 ods. 1 C. s. p.. Súd prvej inštancie svojím právnym posúdením neprekročil žalobný návrh žalobcu, rozhodol v jeho medziach, lebo nepriznal kvantitatívne viac ako si žalobca uplatnil. Skutočnosť, že kvalitatívne priznal žalobcovi nárok na základe iného zákonného ustanovenia, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Kvalitatívne posúdenie nároku t. j. jeho subsumovanie pod príslušné zákonné ustanovenia spadá pod atribút, ktorý prislúcha súdu v zmysle zásady „iura novit curia“. 20.2 Navyše, v tomto prípade nemožno hovoriť ani o kvalitatívne inom právnom posúdení zo strany súdu prvej inštancie, lebo žalobca si jednoznačne uplatnil nárok na tarifnú odmenu, ale z titulu vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie. Preto neobstojí právny názor žalovaného, že žalobca si údajne vôbec neuplatnil tarifnú odmenu, ide o zjavne účelové tvrdenie žalovaného, ktoré je v rozpore s obsahom spisu. Žalobca si uplatnil tarifnú odmenu, ale rozdiel medzi právnym posúdením žalobcu a súdu prvého stupňa je v tom, že žalobca subsumuje tento svoj nárok na tarifnú odmenu pod ustanovenia o bezdôvodnom obohatení a súd prvej inštancie subsumuje priznaný nárok na tarifnú odmenu pod ustanovenia o príkaznej zmluve podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka. 20.3 K údajnému porušeniu sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 C. s. p. uviedol, že zmyslom § 153 C. s. p. nie je, aby žalobca v akejkoľvek sporovej veci predložil všetky dôkazné prostriedky už pri podaní žaloby, inými slovami, vyložil všetky karty na stôl. Súčasné civilné sporové konanie je postavené na princípe formálnej pravdy a nie materiálnej pravdy, a preto je dôležitá procesná obozretnosť žalovaného, aby využil prostriedky procesnej obrany. Žalovaný zastúpený kvalifikovanou osobou - advokátom, spochybnil aktívnu legitimáciu žalobcu až pri svojom 4. v poradí procesnom úkone - vo vyjadrení žalovaného zo dňa 9.12.2023 (odpor, vyjadrenie žalovaného z 13.5.2022, pojednávanie 5.10.2022, vyjadrenie žalovaného z 9.12.2023). Žalobca nebol povinný a ani nemal dôvod predkladať dôkazný prostriedok k niečomu, čo žalovaný dovtedy nesporoval a ani súd v rámci predbežného právneho názoru nespochybnil aktívnu legitimáciu žalobcu. Predloženie nových dôkazných prostriedkov podaním žalobcu z 2.1.2023 bolo teda vyvolané až touto dodatočnou oneskorenou procesnou obranou žalovaného, pričom samotným predložením týchto dôkazných prostriedkov nedošlo zo strany žalobcu k porušeniu zásady procesnej hospodárnosti, lebo súd prvej inštancie nemusel v zmysle § 153 ods. 2 C. s. p. nariadiť ďalšie pojednávanie alebo vykonať iný ďalší úkon, keďže pojednávanie bolo už odročené predtým na 25.1.2023 a následne opätovne odročené na 25.2.2023 a 8.3.2023 z dôvodu, že súd prvej inštancie neobrdžal celý exekučný spis zo strany exekučného súdu, ale až 8.3.2023. 20.4 Mal za to, že žalovaný zastáva nesprávny právny názor o údajnom taxatívnom vymedzení, čo sa považuje za úkon právnej služby. Žalovaný je zastúpený advokátom a napriek tomu tvrdí niečo, čo

je úplne v rozpore s právnou úpravou vyhlášky, konkrétne poukázal na § 13a ods. 5 vyhlášky majúc za to, že vzhľadom na textáciu § 13a ods. 5 vyhlášky za použitia jazykového - gramatického výkladu a aj systematického výkladu, je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že úkony právnej služby nie sú vymedzené taxatívne, ale demonštratívne, a teda je možné uznať za úkon právnej služby aj taký úkon, ktorý nie je „expressis verbis“ uvedený vo vyhláške. 20.5 Za výslovne zavádzajúce, účelové a navyše nesúvisiace s touto sporovou vecou považoval prezentovanie jedného uznesenia exekučného súdu v inej veci (uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 16.5.2022, sp. zn. 68Ek/1458/2020), ako za príklad ustálenej súdnej praxe. Žalovaný úplne nekoncepčne a nesúvisiac s touto sporovou vecou predkladá uvedené uznesenie ako údajne podporný argument pre neuznanie úkonov právnej služby vykonaných žalobcom v exekučnej veci. K uvedenému zdanlivému argumentu žalovaného uviedol, že v tejto sporovej veci boli úkony právnej služby žalobcu vykonané za oprávneného (nie za povinného, ako v predmetnom uznesení) a žalobca sa nevyjadroval do exekúcie svojvoľne „z vlastnej vôle“ (ako sa vyjadrila povinná v prezentovanom vyjadrení), ale vždy išlo o adresnú reakciu žalobcu na nový obštrukčný procesný úkon povinných - návrh na odklad exekúcie alebo odvolanie. Považoval za v príkrom rozpore s prácou advokáta, ktorý chce čo najskôr vymôcť vymáhaný nárok klienta, aby ignoroval, že povinný podal návrh na odklad, resp. odvolanie, ktoré spôsobujú ďalšie predlžovanie vedenia exekúcie. Bolo vo výsostnom záujme klienta žalovaného sa vždy vyjadriť k týmto procesným podaniam a nešlo o umelé navyšovanie trov zo strany advokáta, ktorý mal primárne záujem na podielovej odmene a nie na počte vykonaných úkonov právnej služby. 21. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu uviedol, že samotný žalobca vo svojom vlastnom odvolaní uviedol, že sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho posúdenia, ak zastáva názor, že po zániku zmluvy žalobcovi vznikol nárok na tarifnú odmenu na základe ustanovení o príkaznej zmluve podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nesprávnosť tohto právneho posúdenia spočíva však v tom, že sporové strany mali uzatvorený primárny záväzkový vzťah, a to vo forme písomnej zmluvy. Žalovaný opakovane uvádza, že predmetom súdneho konania v zmysle žaloby bol uplatnený nárok na podielovú odmenu v zmysle zmluvy ako primárneho záväzkového vzťahu. Žalobca vo vyjadrení uvádza, že sporné z pohľadu žalobcu je jedine to, že či túto tarifnú odmenu priznať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, alebo podľa ustanovení o príkaznej zmluvy. Následne uvádza, že v tomto konaní riadne substancoval predmet tohto sporu. Žalovaný je toho názoru, že určenie právneho dôvodu tzn. titulu, z ktorého možno odvodzovať akýkoľvek nárok je prvoradé, nakoľko bez právneho dôvodu je irelevantná výška uplatneného nároku. 21.1 Žalobca v rámci svojho vyjadrenia nesprávne stotožňuje právny dôvod vzniku nároku, a to bezdôvodné obohatenie a nárok na tarifnú odmenu. Bol toho názoru, že nakoľko uvádzaný právny dôvod - bezdôvodné obohatenie žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, je následne irelevantná samotná výška požadovaného nároku. Táto by sa odvodzovala podľa vyhlášky, avšak až v prípade, keby bol riadne preukázaný právny dôvod požadovaného nároku uvádzaný žalobcom, pričom k tomuto nedošlo. Žalobca nepreukázal nárok na odmenu ani z titulu zmluvného vzťahu, ani z titulu bezdôvodného obohatenia, resp. nároku na náhradu škody. Opätovne poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci bola uzatvorená dohoda (zmluva), tzn. táto má pred ustanoveniami vyhlášky (vzťahujúcimi sa na tarifnú odmenu), prednosť. Súčasne platí a bolo preukázané, že zmluva ako celok bola dojednaná platne a rovnako ako celok nevykazovala neurčitosť. V predmetnej veci nikdy nebola sporná odplatnosť poskytovania právnych služieb, avšak podmienky samotného vzniku nároku na výplatu odmeny v zmysle platnej časti zmluvy naplnené neboli. K sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 C. s. p. a k pripusteniu nového dôkazného prostriedku žalobcu - Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30.6.2016, poukázal na skutočnosť, že výpočet - zoznam právnych úkonov, z ktorých odvodzuje žalobca len výšku svojho nároku (nie právny dôvod), pričom táto nie je zhodná ani s požadovanou istinou, nebolo možné spochybniť v rámci odporu, nakoľko týmto zoznamom žalovaný nedisponoval. Súčasne, ako sám žalobca uvádza, ani žalovaný nebol povinný a ani nemal dôvod rozporovať aktívnu legitimáciu žalobcu v prvotnom štádiu konania, nakoľko táto vyplývala z pôvodného zmluvného vzťahu, ktorý bol predmetom následného postúpenia 23.8.2021 na osobu žalobcu. Predmetom tohto postúpenia bol nárok na odmenu z titulu Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo 7.3.2018 (tento v čase postúpenia neexistoval resp. nevznikol, nakoľko k vymoženiu pohľadávky v rámci exekučného konania nedošlo). Predmetom postúpeného nároku, ktorý bol následne uvedený tiež ako jediný právny dôvod požadovaného nároku v žalobe, nebol nárok na tarifnú odmenu v zmysle vyhlášky. Z tohto dôvodu žalovaný nepovažoval,

resp. nepovažuje predložený zoznam právnych úkonov zo strany žalobcu na účely prejednávanej veci za relevantný. Opätovne pripomenul, že je výlučnou kompetenciou exekučného súdu posudzovať, ktoré úkony boli v rámci exekučného konania vykonané účelne, a ktoré boli naopak vykonané nad rámec možnosti aplikácie § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky. V súvislosti s obsahom ostatných častí vyjadrenia žalobcu v celom rozsahu zotrval na svojich predchádzajúcich písomných podaniach. 22. Žalobca v odvolacej duplike z dôvodu hospodárnosti konania v plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej vo vyjadrení z 10.5.2023 a 17.5.2023. 23. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia) a žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.500 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy 7.500 eur od 4.9.2021 do zaplatenia. I keď žalobca podal odvolanie proti celému rozsudku, z obsahu podaného odvolania vyplýva, že odvolaním napáda iba zamietajúci výrok. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávne subsumoval zaniknutý zmluvný vzťah pod ustanovenia príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka a nesprávne posúdil počet úkonov právnej služby, za ktoré konajúci priznal žalobcovi tarifnú odmenu. Mal za to, že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho posúdenia, ak zastáva názor, že po zániku zmluvy žalobcovi vznikol nárok na tarifnú odmenu na základe ustanovení o príkaznej zmluve podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo o bezdôvodnom obohatení by sa dalo údajne uvažovať iba, ak by uskutočnené úkony právnej služby neboli pokryté nárokom na odmenu z titulu primárneho záväzkového vzťahu. Nesprávnosť tohto právneho posúdenia však spočíva v tom, že sporové strany mali uzatvorený primárny záväzkový vzťah, a to vo forme písomnej zmluvy, avšak táto zmluva zanikla ex lege z dôvodu zavineného konania žalovaného, ktorý svojím úkonom postúpenia vymáhanej pohľadávky spôsobil dodatočnú nemožnosť plnenia. Preto nie je bez právnej relevancie, že žalovaný nevyužil možnosť riadneho vypovedania zmluvy, ale zvolil túto formu úskočného konania spôsobenia dodatočnej nemožnosti plnenia. 23.1 Akcentoval, že po zavinení zániku zmluvy dodatočnou nemožnosťou plnenia nastali ex lege účinky podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 577 ods. 2 Občianskeho zákonníka t. j. vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Inými slovami, tento zaniknutý písomný zmluvný vzťah sa nepretransformoval do ústneho zmluvného vzťahu spadajúceho pod ustanovenia o príkaznej zmluve, ale v zmysle § 577 ods. 2 Občianskeho zákonníka vznikol žalobcovi ako poškodenej osobe nárok na bezdôvodné obohatenie. Následne potom je potrebné postupovať v zmysle konštantnej judikatúry súdov a jurisprudencie pri kvantifikácií nároku na bezdôvodného obohatenia (viď. body 16 - 22 vyjadrenia žalobcu z 9.12.2022). Obohatením sa pritom rozumie peniazmi vyjadriteľná výška majetkového prospechu podľa okamihu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo t. j. v danom prípade, kedy došlo k zániku zmluvy, teda k bezdôvodnému obohateniu došlo k 8.7.2021, kedy žalovaný postúpil vymáhanú pohľadávku a zavinil zánik zmluvy; a konkrétna výška peňažnej náhrady sa rovná obvyklej cene vynaložených nákladov na úkony rovnakého druhu v danom mieste a čase, t. j. v danom prípade sa postupuje podľa ustanovení vyhlášky. Keďže ku vzniku bezdôvodného obohatenia došlo k 8.7.2021, k tomuto dátumu sa presne dá zafixovať vymáhaná pohľadávka ako základ pre výpočet tarifnej odmeny - nemožno vychádzať z hodnoty predmetu veci v čase začatia poskytovania právnych služieb, ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie, lebo vtedy bezdôvodné obohatenie nevzniklo, ale musí sa vychádzať z hodnoty veci v čase vzniku bezdôvodného obohatenia. Tarifná hodnota veci sa určuje podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ako istina 84.796,59 eura + úroky z omeškania 66.795,98 eura = 151.592,57 eura. Tarifná odmena teda činí 725,33 eura + RP 2021 10,87 eura = 736,20 eura, pričom % tarifnej odmeny podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky = 368,10 eura + DPH = 441,72 eura s DPH za každý úkon právnej služby. 23.2 Nesúhlasil ďalej s posúdením rozsahu počtu úkonov právnej služby súdom prvej inštancie, považoval za nezákonné a nespravodlivé posúdenie konajúceho súdu, ktorým priznal žalobcovi tarifnú odmenu iba za 5 úkonov právnej služby za obdobie poskytovania služieb v trvaní 5 rokov a 5 mesiacov (od 25.1.2016 do 8.7.2021). Na jednej strane žalovaný si v tomto konaní sťažoval na údajne

nekvalifikovaný postup žalobcu a dĺžku exekučného konania, na druhej strane konajúci súd priznal žalobcovi iba 5 úkonov právnej služby (z 30 vykonaných), ktoré považoval za účelné a nevyhnutné, čo je úplne paradoxná situácia, lebo ak by žalobca skutočne vykonal iba 5 úkonov za celé trvanie zmluvy a nepostupoval v exekučnom konaní aktívne, nesťažoval sa na pomalý postup exekučného súdu, nepodával urgencie, aktívne súdom nepredkladal argumentáciu k procesným podaniam povinných, ktorú aj súdy preberali do odôvodnení svojich rozhodnutí, tak by 1) exekučné konanie trvalo oveľa dlhšie a určite by sa neuskutočnilo toľko kôl exekučnej dražby a súčasne, 2) žalobca by čelil zo strany žalovaného ako klienta určite viacerým sťažnostiam na SAK pre nekonanie a neprofesionálny prístup. Už len z tohto pohľadu považoval za neadekvátne priznať iba 5 úkonov právnej služby ako účelných a nevyhnutných v tejto exekučnej veci. 23.4 Namietal porušenie princípu rovnosti zbraní súdom prvej inštancie, keď v tejto veci bol počet 30 úkonov právnej služby a ich reálne vykonanie v tomto počte bolo nespornou skutkovou okolnosťou podľa § 151 ods. 1 C. s. p., lebo žalovaný nespochybnil ich existenciu a vykonanie, ale „len“ namietal pri jednotlivých úkonoch, že by nemali byť posúdené ako úkony právnej služby, avšak nepoprel, že by tieto úkony neboli vykonané zo strany žalobcu. Žalovaný bol zastúpený advokátom a hoci sa jedná o spotrebiteľský spor, konajúci súd by nemal vstupovať do preverovania skutkových okolností, ktoré sú nesporné. A keď sa rozhodol preverovať nesporné skutkové okolnosti, tak bol povinný dať možnosť žalobcovi sa vyjadriť k súdom zistením skutočnostiam, ktoré podľa súdu prvej inštancie preukazovali opak. Stalo sa tak minimálne v 2 prípadoch, kedy konajúci súd preveroval, resp. skutkovo posudzoval otázku, ktorá bola zo strany žalovaného nepopretá, a teda nesporná - konkrétne v odseku 100 napadnutého rozhodnutia (neuznal 2 úkony právnej služby, lebo sa údajne nenachádzajú v exekučnom spise) a v odseku 102 napadnutého rozhodnutia (konajúci súd neuznal doručenie emailu - výzvy na zaplatenie žalovanému, hoci to žalovaný nepoprel). V oboch prípadoch konajúci súd nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k týmto zisteniam súdu, čím porušil § 150 ods. 2 C. s. p., zásadu kontradiktórnosti konania a zásadu rovnosti zbraní. 23.5 Nestotožnil sa en-block s právnym posúdením konajúceho súdu, že urgencie a sťažnosti na prieťahy v konaní nemožno považovať za úkony právnej služby, lebo práve v tejto veci sa opäť potvrdilo, že len cestou opakovaných urgencií a sťažností na prieťahy v konaní bolo možné rozhýbať pomalé rozhodovacie procesy na oboch súdnych inštanciách a tým chrániť a presadzovať záujem žalovaného ako klienta na spravodlivé a rýchle rozhodovanie. Advokát vypracovaniu týchto podaní rovnako musí venovať svoj pracovný čas a aj profesionalitu, a preto nie je dôvodné neuznávať tieto procesné úkony ako úkony právnej služby bez relevantného odôvodnenia. Žalobca preto trvá na priznaní tarifnej odmeny aspoň za 2 sťažnosti na prieťahy v konaní zo dňa 20.12.2016 a sťažnosti na prieťahy v konaní zo dňa 13.6.2019 t. j. 2 x 441,72 eura = 883,44 eura. 23.6 Brojil, že súd prvej inštancie neuznal aj ďalšie úkony právnej služby a to súhlas s predajom nehnuteľnosti z 15.3.2018, nakoľko na predmetný úkon bol vyzvaný žalobca zo strany povereného exekútora, bezprostredne súvisel so spôsobom vykonania exekúcie, preto išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Vyjadrenie k návrhu na odklad z 23.9.2019 - predmetný úkon bol uskutočnený z dôvodu, že povinní opätovne podali obštrukčné podanie návrhu na odklad exekúcie, žalobca nemohol nereagovať na uvedený postup povinných, musel chrániť záujmy žalovaného, pričom predmetné vyjadrenie nie je identické ako predošlé vyjadrenie k návrhu na odklad, obsahuje nové skutočnosti a aj právnu argumentáciu, preto išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Vyjadrenie do konania z 10.10.2019 - predmetný úkon bol uskutočnený ako vyjadrenie k návrhu na zastavenie exekúcie, t. j. opätovne riadny úkon vo veci samej, lebo žalobca nemohol nereagovať na uvedený návrh na zastavenie, musel chrániť záujmy žalovaného, a teda išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Vyjadrenie k odvolaniu z 28.11.2019 - predmetný úkon bol uskutočnený z dôvodu, že povinní podali odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, žalobca nemohol nereagovať na uvedený postup povinných, musel chrániť záujmy žalovaného, navyše podľa § 373 ods. 3 C. s. p. má žalobca právo sa vyjadriť k odvolaniu, a teda išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Pri tomto úkone navyše tiež považoval postup súdu prvej inštancie za nezákonný, ak mu nepriznal tento úkon s odôvodnením, že sa údajne nenachádza v exekučnom

spise - uvedená skutočnosť však nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ktorý nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu protokoláciu exekučného spisu zo strany exekučného súdu. Uskutočnenie tohto úkonu preukázal, žalovaný to nepoprel, t. j. podľa § 151 ods. 1 C. s. p. to nebolo nesporné a napriek tomu, túto skutkovú okolnosť vyložil súd prvej inštancie v neprospech žalobcu. Ak mal konajúci súd pochybnosti v rozsahu tohto úkonu, bol povinný vyzvať žalobcu na odstránenie tejto pochybnosti podľa § 150 ods. 2 C. s. p., resp. mal urobiť dopyt na exekučný súd - keďže takto nepostupoval, odňal žalobcovi jeho procesné práva, porušil zásadu rovnosti zbraní, čím porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Ak by konajúci súd žalobcu vyzval na odstránenie pochybností, tak by predložil ďalší dôkazný prostriedok o odoslaní tohto vyjadrenia - keďže tak súd prvej inštancie neurobil, predložil do odvolacieho konania dôkaz, že predmetné vyjadrenie bolo odoslané na súd a malo sa nachádzať v exekučnom spise. Vyjadrenie k návrhu na odklad zo 14.4.2020 - predmetný úkon bol uskutočnený z dôvodu, že povinní opätovne podali obštrukčné podanie návrhu na odklad exekúcie, žalobca nemohol nereagovať na uvedený postup povinných, musel chrániť záujmy žalovaného, pričom predmetné vyjadrenie nie je identické ako predošlé vyjadrenie k návrhu na odklad, obsahuje nové skutočnosti a aj právnu argumentáciu, preto išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Vyjadrenie k odvolaniu z 12.8.2020 - predmetný úkon bol uskutočnený z dôvodu, že povinní podali odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, žalobca nemohol nereagovať na uvedený postup povinných, musel chrániť záujmy žalovaného, navyše podľa § 373 ods. 3 C. s. p. má žalobca právo sa vyjadriť k odvolaniu, a teda išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Pri tomto úkone navyše postup súdu, ktorý nepriznal tento úkon s odôvodnením, že sa nenachádza v exekučnom spise za nezákonný - uvedená skutočnosť však nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ktorý nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu protokoláciu exekučného spisu zo strany exekučného súdu. Žalobca preukázal uskutočnenie tohto úkonu, žalovaný to nepoprel t. j. podľa § 151 ods. 1 C. s. p. to bolo nesporné a napriek tomu, túto skutkovú okolnosť vyložil súd v neprospech žalobcu. Ak mal konajúci súd pochybnosti v rozsahu tohto úkonu, bol povinný vyzvať žalobcu na odstránenie tejto pochybnosti podľa § 150 ods. 2 C. s. p., resp. mal urobiť dopyt na exekučný súd - keďže takto nepostupoval, odňal žalobcovi jeho procesné práva, porušil zásadu rovností zbraní, čím porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Ak by konajúci súd žalobcu vyzval na odstránenie pochybností, tak by predložil ďalší dôkazný prostriedok o odoslaní tohto vyjadrenia - keďže tak súd prvého stupňa neurobil, predložil do odvolacieho konania dôkaz, že predmetné vyjadrenie bolo odoslané na súd a malo sa nachádzať v exekučnom spise. Vyjadrenie k návrhu na odklad z 2.10.2020 - predmetný úkon bol uskutočnený z dôvodu, že povinní opätovne podali obštrukčné podanie návrhu na odklad exekúcie, žalobca nemohol nereagovať na uvedený postup povinných, musel chrániť záujmy žalovaného, pričom predmetné vyjadrenie nie je identické ako predošlé vyjadrenie k návrhu na odklad, obsahuje nové skutočnosti a aj právnu argumentáciu, preto išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Osobné stretnutie a konzultácia s klientom 1.12.2020 (v trvaní 1 h.). Predmetný úkon vyvolal žalovaný, ktorý sa chcel osobne stretnúť so žalobcom aj za prítomnosti jeho známeho, aby žalobca oboch informoval o stave konania, o plánovaných ďalších úkonoch, spôsobe ako zabrániť procesným obštrukciám povinných a o možnosti ne/premlčania vymáhaného nároku. Obsah tohto úkonu je zachytený v úradnom zázname z 1.12.2020, ktorý bol priložený ako dôkazný prostriedok, preto je nepochopiteľné a nezrozumiteľné odôvodnenie konajúceho súdu v odseku 100 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa tohto úkonu právnej služby. Žalovaný tento úkon nesporoval, preto sa podľa 151 ods. 1 C. s. p. považuje za nesporné, čo je uvedené v predmetnom úradnom zázname. Je absurdné, aby porada s klientom nebola uznaná ako riadny úkon právnej služby, o to viac, keď advokát vychádzal v ústrety požiadavke klienta, ktorý sa chcel stretnúť a poradiť. Preto išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, navyše vyvolaný žalovaným, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. d) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Zabezpečovanie dôkazných prostriedkov k vyjadreniu z 9.2.2021, emailová a telefonická komunikácia s bankou - predmetný úkon považuje za úkon právnej služby, lebo sa jednalo o časovo náročnú činnosť žalobcu, ktorý bol vyzvaný zo strany exekučného súdu výzvou z 28.1.2021, aby doložil do exekučného konania ďalšie listinné dôkazy, ktoré pôvodne vôbec neboli sporné, ale vzhľadom na opakované obštrukčné podania povinných a zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, exekučný súd si vyžiadal doložiť tieto ďalšie doklady. Žalovaný nemal absolútne žiadnu vedomosť o týchto dokladoch, nevedel ich predložiť žalobcovi, resp. ich zabezpečiť, preto sa žalobca musel v mene žalovaného dopytovať u poverenej pracovníčky TATRA BANKA, a.s. (pôvodný vlastník vymáhanej pohľadávky) a aktívne s ňou komunikovať, aby doložili príslušné dokumenty -

uvedené doložili do konania ako 4 dôkazy vedené pod dôkazom č. 26 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 17.8.2022. V tejto súvislosti poukázal na § 7 ods. 1 Advokátskeho poriadku, cit.: „Advokát má právo vyhľadávať a získavať dôkazné prostriedky (svedkov, listiny, znalecké posudky, atď.), zisťovať skutkové okolnosti prípadu, nesmie však svedkov ovplyvňovať a zistené dôkazy a skutočnosti pozmeňovať alebo skresľovať.“ Za právne služby sa teda podľa advokátskych predpisov považuje aj vyhľadávanie dôkazov, hoci v praxi to nie je primárnou úlohou advokáta. V tomto prípade však nastala situácia, kedy klient nemal žiadnu vedomosť o požadovaných dôkazoch, a preto žalobca ako advokát v jeho mene tieto dôkazy úspešne vyhľadal a doložil do exekučného konania. Bez doloženia týchto nových dôkazov by exekučný súd nezamietol návrh na zastavenie exekúcie uznesením zo 17.2.2021 č. k. 17Er/74/2016-362. Preto išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Vyjadrenie do konania z 22.3.2021 - predmetný úkon bol uskutočnený z dôvodu, že povinní opätovne podali obštrukčné podanie návrhu na odklad exekúcie, žalobca nemohol nereagovať na uvedený postup povinných, musel chrániť záujmy žalovaného, pričom predmetné vyjadrenie nie je identické ako predošlé vyjadrenie k návrhu na odklad, obsahuje aj nové skutočnosti a právnu argumentáciu, preto išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Vyjadrenie do konania z 21.6.2021 - predmetný úkon bol uskutočnený z dôvodu, že povinní opätovne podali obštrukčné podanie návrhu na odklad exekúcie a excindačnú žalobu, žalobca nemohol nereagovať na uvedený postup povinných, musel chrániť záujmy žalovaného, pričom predmetné vyjadrenie nie je identické ako predošlé vyjadrenie k návrhu na odklad, obsahuje nové skutočnosti a aj právnu argumentáciu týkajúcu sa uplatnenej excindačnej žaloby, preto išlo o účelný a nevyhnutný úkon vo veci samej, ktorý je potrebné kvalifikovať ako úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) v spojení s ods. 5 vyhlášky. Spolu: 16 úkonov x 441,72 eura + DPH = 8.481,02 eura s DPH + 883,44 eura = 9.364,47 eura 23.7 S poukazom na vyššie uvedené úkony právnej služby, ktoré neuznal konajúci súd a odôvodnenie ich vykonania, mal za zrejmé, že napadnuté rozhodnutie je v tomto rozsahu postihnuté vadou nesprávneho právneho posúdenia a v prípadoch uvedených v bodoch 13.4, 13.6. a 13.8 odvolania, aj procesnou vadou porušenia zásady rovnosti zbraní, a teda aj práva na spravodlivé súdne konanie. Žalobcovi vznikol nárok na bezdôvodné obohatenie vo výške 9.364,47 eura, avšak v tomto konaní si uplatnil svoj nárok iba v rozsahu 7.500 eur. 23.8 Namietal, že súd prvej inštancie dospel k nezákonnému posúdeniu začiatku plynutia úrokov z omeškania, lebo opäť v rozpore s § 151 ods. 1 C. s. p. posúdil, že údajne nebolo preukázané doručenie výzvy na zaplatenie žalovanému. Uvedené posúdenie je v zrejmom rozpore s obsahom spisu, lebo žalovaný nepoprel, že by predmetnú emailovú výzvu obdržal, a preto bol konajúci súd povinný považovať uvedenú skutočnosť za nespornú. Z uvedeného dôvodu mal za to, že úroky z omeškania by mali byť priznané odo 4.9.2021 do zaplatenia. V neposlednom rade poukázal aj na ďalšie nesprávne posúdenie v rozsahu okamihu zániku zmluvy. Súd prvej inštancie zastával právny názor v odseku 85 napadnutého rozhodnutia, že týmto okamihom bol dátum právoplatnosti uznesenia exekučného súdu zo dňa 25.2.2022, č. k. 17Er/74/2016-615, právoplatné dňa 12.5.2022. Uvedené právne posúdenie považoval za nesprávne, lebo žalovaný ako oprávnený v exekúcií prestal byť hmotnoprávnym veriteľom vymáhanej pohľadávky momentom uzatvorenia Zmluvy o postúpení zo dňa 8.7.2021, pričom následné uznesenie č. k. 17Er/74/2016-615 má povahu deklaratórneho rozhodnutia, ktoré „len“ deklarovalo hmotnoprávny stav, ktorý sa zmenil spätne k 8.7.2021 a od tohto dátumu 8.7.2021 sa zmenil aj oprávnený v exekúcií a došlo aj k dodatočnej nemožnosti plnenia. 24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že žalobca v úvode odvolania uvádza, že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho posúdenia, ak zastáva názor, že po zániku zmluvy žalobcovi vznikol nárok na tarifnú odmenu na základe ustanovení o príkaznej zmluve podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nesprávnosť tohto právneho posúdenia spočíva však v tom, že sporové strany mali uzatvorený primárny záväzkový vzťah, a to vo forme písomnej zmluvy. Na účely súdneho konania teda žalovaný, zhodne so žalobcom uviedol a táto skutočnosť nebola sporná, že predmetom konania bol uplatnený nárok na podielovú odmenu v zmysle zmluvy ako primárneho záväzkového vzťahu. Poukázal na to, že konajúci súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že nárok na podielovú odmenu v zmysle zmluvy žalobcovi nevznikol, a to ani čiastočne. Žalobca sám v odvolaní uvádza, že zmluva ako primárny záväzkový vzťah zanikla, z dôvodu čoho v rámci svojho odvolania poukazuje na alternatívny právny dôvod vzniku nároku (z dôvodu neplatnosti druhej časti čl. V ods. 2 tretia veta

zmluvy), a to už výlučne len z titulu bezdôvodného obohatenia. Tu žalovaný uvádza, že ani tento právny dôvod žalobcu nebol v konaní žiadnym spôsobom preukázaný, resp. tento nebol dôvodný, a to ani čiastočne. Žalobca vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom nenapáda záver prvoinštančného súdu spočívajúci v neplatnosti druhej časti čl. V ods. 2 tretia veta zmluvy, z ktorého v pôvodnom žalobnom návrhu žalobca odvodzoval svoj nárok. Žalovaný má preto za to, že tak ako žalobca, rovnako tak žalovaný sa stotožňujú so záverom prvoinštančného súdu, a to, že tretia veta čl. V ods. 2 zmluvy je neplatným zmluvným dojednaním a to jednak pre rozpor so zákonom a jednak pre jeho neurčitosť. Upriamil pozornosť na to, že žalobca si v rámci žaloby, ani v rámci priebehu prvoinštančného konania a následne ani odvolacieho konania (ako vyplýva z obsahu odvolania) nikdy neuplatnil nárok z titulu tarifnej odmeny podľa vyhlášky. Rovnako v tomto smere žalovaný neuviedol žiadne rozhodné skutočnosti, ktoré by tento nárok odôvodňovali. Žalobca svoj nárok uplatnil žalobným návrhom, ktorý odôvodnil výlučne v zmysle obsahu zmluvy, a to podľa (neplatnej) druhej časti čl. V ods. 2 tretia veta zmluvy. V rámci svojho odvolania žalobca následne poukazuje výlučne už len na alternatívny právny dôvod, a to z titulu bezdôvodného obohateniam, pričom len samotnú výšku nároku z tohto titulu následne odvodzuje z ustanovení vyhlášky. Žalovaný sa však nestotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že v danej veci vznikol žalovanému nárok na tarifnú odmenu podľa vyhlášky, pričom tento záver nebol formulovaný žiadnym spôsobom ani zo strany samotného žalobcu. Žalovaný v odvolaní uvádza: ku vzniku bezdôvodného obohatenia došlo k 8.7.2021, k tomuto dátumu sa presne dá zafixovať vymáhaná pohľadávka ako základ pre výpočet tarifnej odmeny - nemožno vychádzať z hodnoty predmetu veci v čase začatia poskytovania právnych služieb, ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie, lebo vtedy bezdôvodné obohatenie nevzniklo, ale musí sa vychádzať z hodnoty veci v čase vzniku bezdôvodného obohatenia. Podľa žalobcu sa obohatením rozumie peniazmi vyjadriteľná výška majetkového prospechu podľa okamihu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo t. j. v danom prípade, kedy došlo k zániku zmluvy, teda k bezdôvodnému obohateniu došlo k 8.7.2021. Tu žalovaný opätovne uvádza skutočnosti, ktoré boli obsahom tiež záverečnej reči, kedy argumentáciu žalobcu, opierajúcu sa o § 577 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaný odmietol a na tomto naďalej zotrváva. Žalovaný vo vzťahu k žalobcovi nikdy nevystupoval v postavení dlžníka, ktorý je povinný plniť k rukám žalobcu ako veriteľa, nakoľko nárok na odmenu v zmysle zmluvy žalobcovi nikdy nevznikol. Žalovaný má za to, že z jeho strany nedošlo k bezdôvodnému obohateniu žiadnym zo spôsobov uvedených v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rovnako je toho názoru, že tento nárok nemožno odvodzovať ani z ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 577 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zo strany žalobcu nedošlo k žiadnemu plneniu (k právnym úkonom resp. poskytovaniu právnych služieb) z právneho dôvodu, ktorý odpadol (po dátume 8.7.2021), pričom predchádzajúce poskytovanie právnych služieb malo zmluvný základ, tzn. nejedná sa o žiadny majetkový prospech žalovaného získaný - plnením bez právneho dôvodu (existencia zmluvy do 8.7.2021) - plnením z neplatného právneho úkonu (zmluva ako celok bola platná a táto skutočnosť nebola sporná) - plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol (ku dňu 8.7.2021 nevznikol na strane žalobcu žiadny nárok na podielovú odmenu vo vzťahu k žalovanému v súlade s čl. V ods. 2 prvá a druhá veta zmluvy, po dátume 8.7.2021 nebol zo strany žalobcu vykonaný žiadny úkon). Tieto skutočnosti vyplývajú z predloženého zoznamu úkonov zo strany samotného žalobcu, kde špecifikuje posledný úkon právnej služby ako Vyjadrenie do konania zo dňa 21.6.2021. Tu poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci bola uzatvorená dohoda (zmluva), tzn. táto má pred ustanoveniami vyhlášky (vzťahujúcimi sa na tarifnú odmenu), prednosť. Súčasne platí a bolo preukázané, že zmluva ako celok bola dojednaná platne a rovnako ako celok nevykazovala neurčitosť. V predmetnej veci teda nebola sporná odplatnosť poskytovania právnych služieb, avšak podmienky samotného vzniku nároku na výplatu odmeny v zmysle platnej časti zmluvy naplnené preukázateľne neboli. K samotnej výške priznaného nároku opätovne odkázal na obsah svojho odvolania proti rozsudku, kde poukázal na § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky, ktorá taxatívne vypočítava zoznam úkonov právnej služby na účely určenia výšky tarifnej odmeny pri poskytovaní právnych služieb v rámci exekučného konania; mal za to, že aj v prípade potenciálneho pripustenia nároku na tarifnú odmenu žalobcu (čo odmieta), došlo zo strany prvoinštančného súdu k pochybeniu pri určení výšky priznaného nároku, pričom v tejto časti zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní. 25. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C. s. p.). 26. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1

C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania žalobcu a žalovaného podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom 31.1.2025, na ktorom v zmysle § 384 ods. 1 C. s. p. zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise a v zmysle § 384 ods. 3 C. s. p. v spojení s § 366 písm. c) C. s. p. doplnil dokazovanie listinami predloženými žalobcom v odvolacom konaní, ktorými preukazoval, že vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 28.11.2019 a 12.8.2020 boli exekučnému súdu doručené, za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou; dospejúc k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny, v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil a dospejúc k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnutom zamietajúcom výroku zmenil (§ 388 C. s. p.), nakoľko v tejto časti neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie. 27. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) advokát poskytuje právne služby za odmenu a má právo požadovať za ne primeraný preddavok. 28. Podľa § 24 ods. 3 zákona o advokácii odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena. 29. Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 31.12.2023 (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len "zmluvná odmena"); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14). 30. Podľa 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. 31. Podľa § 13a ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. 32. Podľa § 724 Občianskeho zákonníka príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť. 33. Podľa § 730 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka príkazca je povinný poskytnúť príkazníkovi odmenu iba vtedy, ak bola dohodnutá alebo je obvyklá, najmä vzhľadom na povolanie príkazníka. Príkazca je povinný poskytovať odmenu, aj keď výsledok nenastal, ibaže nezdar konania bol spôsobený porušením povinnosti príkazníka. 34. Podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. 35. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.834,99 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 30.9.2021 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Vyhovujúci výrok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že medzi stranami došlo k platnému dojednaniu nároku žalobcu na podielovú odmenu v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 10 % z vymoženej sumy (odsek 84 napadnutého rozsudku). Nakoľko v priebehu zastupovania žalovaného v exekučnom konaní žalovaný postúpil pohľadávku, ktorá bola predmetom exekučného konania na tretiu osobu, z hľadiska vplyvu tejto skutočnosti na trvanie zmluvy o poskytovaní právnych služieb dospel k záveru, že nadobudnutím právoplatnosti uznesenia exekučného súdu, ktorým bola pripustená zmena na strane oprávneného, žalovaný stratil postavenie oprávneného v exekučnom konaní (12.5.2022) a podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo k zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb z dôvodu objektívnej (dodatočnej) nemožnosti plnenia (odsek 85 napadnutého rozsudku). Zmluvné dojednanie (čl. V ods. 2 veta tretia), podľa ktorého žalobcovi vznikol nárok na podielovú odmenu aj v prípade, ak žalovaný ukončí zmluvu hoci je zrejmé, že dôjde k vymoženiu pohľadávky, vyhodnotil

súd prvej inštancie ako neplatné pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka a tiež z dôvodu neurčitosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Následne vychádzajúc z toho, že odplatnosť právneho vzťahu medzi advokátom a klientom vyplýva priamo zo zákona, žalobcovi priznal odmenu podľa ustanovení o tarifnej odmene a to celkom za 5 úkonov právnej služby (návrh na vykonanie exekúcie z 8.2.2016, prevzatie zastúpenia z 25.1.2016, vyjadrenie oprávneného k návrhu na odklad exekúcie z 31.8.2018, vyjadrenie k návrhu na odklad exekúcie zo 14.4.2020 a vyjadrenie do konania z 9.2.2021); vo zvyšnej časti (nárok na odmenu za ostatné úkony právnej služby) žalobu zamietol. 36. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v otázke právneho posúdenia vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a právneho posúdenia vzniku nároku žalobcu na mimozmluvnú (tarifnú) odmenu, konštatuje v tejto časti správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými právne relevantnými aspektmi predmetnej žaloby. 37. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného, ktorý odvolaním napadol vyhovujúci výrok, a s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k čiastočnému vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci (v tomto rozsahu) vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku v časti vyhovujúceho výroku, ktorého sa žalobca domáhal titulom odmeny za poskytnuté právne služby. 37.1 Na margo námietky žalovaného, že súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu a pokiaľ sa súd prvej inštancie na jednej strane stotožnil so žalovaným, že zmluva ako celok bola dojednaná platne a na jej základe nevznikol žalobcovi nárok na podielovú odmenu, mala byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu, pretože žalobca si nárok na tarifnú odmenu neuplatnil a v tomto smere neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že žalobca vymedzuje predmet sporového konania (i) konkrétnym právnym vzťahom, o ktorom tvrdí, že existuje, je ohrozený alebo porušený, (ii) konkrétnym nárokom vyplývajúcim z tohto právneho vzťahu, ktorému žiada poskytnúť súdnu ochranu, (iii) druhom, výškou alebo rozsahom plnenia, ktoré z daného nároku žiada priznať. Základom žaloby je potom pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 C. s. p.); ide o údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Súčasne platí, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou „iura novit curia“ (súd pozná právo) a teda, že žalobca nie je povinný uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Neuvedenie právnej kvalifikácie uplatneného nároku preto nie je vadou žaloby a neprichádza do úvahy odmietnutie podania. 37.2 Predmetom konania, skutkovým základom sporu v súdenej veci, bol nárok žalobcu na zaplatenie odmeny za poskytovanie právnych služieb v exekučnom konaní, uplatnený na základe uzavretej zmluvy. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal odmenu za poskytovanie právnych služieb, pričom po uvedení vlastného predbežného právneho posúdenia veci o neplatnosti zmluvného dojednania o odmene, od ktorého žalobca odvodzoval nárok uplatnený v tomto konaní, postupoval podľa § 24 ods. 3 zákona o advokácii a § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a žalobcovi priznal nárok na mimozmluvnú (tarifnú) odmenu podľa úkonov poskytnutej právnej služby. Nie je konaním ultra petitum, ak bez zmeny v skutkovom stave dôjde k zmene právneho dôvodu plnenia tak, ako tomu bolo aj v súdenej veci. Bolo totižto vecou súdu prvej inštancie, aby žalobcom tvrdený skutkový stav podradil pod hmotnoprávnu normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Výstižne to vyjadruje rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 31.7.2003, sp. zn. 25 Cdo 1934/2001: „Je-li žalobou uplatněn nárok na peněžité plnění, vycházející ze skutkového tvrzení, že na základě smlouvy o nájmu žalovaný užíval nebytové prostory a neposkytl za to žalobci smluvené protiplnění (nájemné), avšak podle názoru soudu je nájemní smlouva neplatná a jiný důvod užívání není tvrzen, není změnou skutkového stavu vymezeného v žalobě, posoudí-li soud

nárok žalobce na zaplacení požadované částky podle hmotněprávních norem upravujících nárok na vydání plnění z bezdůvodného obohacení.“ 37.3 Inak povedané, ak žalobou uplatnený nárok na peňažné plnenie, ktoré vychádza zo skutkového tvrdenia, že žalobca na základe príkaznej zmluvy poskytoval žalovanému právne služby v exekučnom konaní a za podmienok a spôsobom uvedeným v čl. V ods. 2 zmluvy mal nárok na odmenu (protiplnenie), avšak podľa názoru súdu je zmluvné dojednanie, podľa ktorého si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie odmeny neplatné a nie je tvrdený iný právny dôvod plnenia, nie je prekročením žaloby, ak súd nárok žalobcu na zaplatenie požadovanej peňažnej čiastky posúdil podľa hmotnoprávnych predpisov upravujúcich mimozmluvnú (tarifnú) odmenu (odmenu podľa hodnoty alebo druhu veci a počtu úkonov, ktoré advokát vykonal). Veď predsa súd prvej inštancie v súlade s § 181 ods. 2 C. s. p. uviedol stranám toto svoje predbežné právne posúdenie veci (ktoré sa ukázalo ako konzistentné); žalovaný bol teda s právnym posúdením súdu oboznámený, rovnako bol oboznámený aj s rozsahom nároku žalobcu pri takomto právnom posúdení, nakoľko žalobca úkony právnej služby, ktoré v exekučnom konaní vykonal identifikoval (č. l. 56, 92), vyčíslil ich hodnotu podľa tarify (č. l. 180a) a na preukázanie vykonania úkonov predložil listinné dôkazy (č. l. 94 - 141); žalovaný mal v ďalšom konaní dostatočný priestor, aby na predbežné právne posúdenie súdom reagoval prostriedkami procesnej obrany, resp. skutkovo a právne proti nemu argumentoval. Neobstojí preto námietka žalovaného, že žalobu bolo treba zamietnuť len preto, že žalobca si v konaní neuplatňoval nárok na tarifnú ale podielovú odmenu, na ktorú mu ale nárok nevznikol. 37.4 Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nemal žalobcovi priznať odmenu za úkony právnej služby vykonané v roku 2016, pretože tieto úkony boli vykonané právnym predchodcom žalobcu a dôkazy k preukázaniu aktívnej legitimácie žalobcu neboli predložené včas a súd prvej inštancie na ne v zmysle § 153 C. s. p. nemal prihliadnuť, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), odvolací súd predovšetkým uvádza, že tzv. inou vadou konania v zmysle tohto odvolacieho dôvodu, je procesná vada, ktorá nespadá pod ostatné odvolacie dôvody; jej základom je pochybenie v procesnom postupe súdu. Tieto vady sú zároveň spôsobilým odvolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2018 z 15. novembra 2018). Z uvedeného potom plynie, že neuplatnením sudcovskej koncentrácie konania nedošlo v procesnom postupe súdu prvej inštancie k žiadnemu pochybeniu; odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. preto naplnený nebol. 37.5 K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nemohol žalobcovi priznať odmenu za ďalšie 3 úkony právnej služby z dôvodu, že tieto nie sú súčasťou taxatívneho výpočtu zoznamu úkonov právnej služby v zmysle § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., čo má zakladať vadu nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Žiadne takéto pochybenie odvolací súd v rozhodnutí súdu prvej inštancie nezaznamenal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (podľa ktorého ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu) ale tiež § 13a ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie). Z obsahu citovaných právnych noriem je zrejmé, že výpočet úkonov uvedených v § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nie je taxatívny. Námietka žalovaného preto nie je dôvodná. 37.6 Neobstojí napokon ani námietka žalovaného, že oprávnenie vo veci priznania nároku na potenciálnu tarifnú odmenu za úkony vykonané v osobitnom exekučnom konaní patrí výlučne do

rozhodovacej právomoci exekučného súdu, a preto je výlučnou kompetenciou exekučného súdu posudzovať, ktoré úkony boli vykonané účelne a naopak, ktoré boli vykonané nad rámec aplikácie § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., nakoľko tento argument žalovaného zjavne prehliada, že predmetom konania je nárok žalobcu majúci podklad v hmotnoprávnom vzťahu medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným ako klientom (teda v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, zákona o advokácii a vyhláške č. 655/2004 Z. z.). a nie v procesnoprávnom vzťahu medzi oprávneným a povinným v exekučnom konaní, kde rozhoduje súd o nároku na náhradu trov exekučného konania ex offo podľa pravidiel upravených normami procesného práva. Odhliadnuc od toho, že žalovaný ešte pred ukončením exekučného konania stratil postavenie oprávneného a teda aj prípadnú možnosť priznania náhrady trov konania, hodno zdôrazniť, že aj vo vykonávacom konaní sa rozlišuje medzi tzv. platením trov, t. j. otázkou, ktorý subjekt platí, resp. vynakladá ktoré trovy a náhradou trov, t. j. otázkou, či niektorý subjekt bude mať právo na náhradu, resp. refundáciu vynaložených trov, a ak áno, tak voči komu a v akej výške, resp. rozsahu. Pre platenie trov sa pritom uplatňuje jednoduché pravidlo - každý subjekt platí trovy, ktoré mu vzniknú (§ 252 C. s. p.). Exekučný poriadok taxatívnym spôsobom enumeruje výpočet toho, čo sa považuje za trovy účastníka konania (§ 195); ani podľa Exekučného poriadku nemožno počítať s tým, že účastníkovi konania budú nahradené všetky trovy konania, hoci účastník konania môže vynaložiť akékoľvek výdavky. Skutočnosť, že o nároku na náhradu trov exekučného konania, t. j. o tom, či niektorý subjekt bude mať právo na náhradu, resp. refundáciu vynaložených trov, a ak áno, tak voči komu a v akej výške, resp. v akom rozsahu, je oprávnený rozhodovať súd v exekučnom konaní, nie je spôsobilá ovplyvniť nárok žalobcu na odmenu za služby právnej pomoci, ktoré žalovanému poskytoval v exekučnom konaní a ktorý je treba posúdiť podľa ustanovení hmotného práva upravujúcich právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. 38. A nakoľko žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, ďalšie odvolacie námietky žalovaného odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v ním napadnutom výroku. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1C. s. p. potvrdil. 39. Proti zamietajúcemu výroku podal odvolanie aj žalobca. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku v tomto rozsahu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. 39.1 K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko žalobcovi nevznikol nárok na tarifnú odmenu na základe ustanovení Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve (§ 724 a nasl. Občianskeho zákonníka), ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože primárny záväzkový vzťah (zmluva) ex lege zanikol z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, pričom výška bezdôvodného obohatenia predstavuje peniazmi oceniteľnú hodnotu majetkového prospechu ku dňu vzniku bezdôvodného obohatenia, t. j. k 8.7.2021, kedy došlo k postúpeniu pohľadávky; a teda je nesprávny právny záver súdu prvej, že je treba vychádzať z hodnoty predmetu sporu v čase začatia poskytovania právnych služieb, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého vznikol záväzok žalovaného na zaplatenie odmeny žalobcovi podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve. Zmluva o poskytovaní právnych služieb je „typovo“ príkaznou zmluvou podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, modifikovanou ustanoveniami zákona o advokácii upravujúcimi vzťah medzi advokátom a klientom pri poskytovaní právnych služieb. Podľa § 24 ods. 3 zákona o advokácii a § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena. Nie je sporné, že v posudzovanom prípade bola dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným odmena podielová, t. j. zmluvná. Žalovaný potom, ako žalobca pre neho vykonal v exekučnom konaní úkony právnej služby, postúpil v priebehu exekučného konania (pred jeho skončením) pohľadávku, ktorá bola predmetom exekúcie na tretiu osobu, v dôsledku čoho zanikol záväzok žalobcu vyplývajúci z uzavretej zmluvy a to okamihom, kedy došlo ku skutočnosti, ktorá objektívne znemožnila advokátovi zastupovať žalovaného v exekučnom konaní, t. j. 12.5.2022 kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie, ktorým exekučný súd rozhodol o pripustení zmeny na strane oprávneného (týmto dňom preto nie je dátum uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky ako sa nesprávne domnieva žalobca). A pretože predmetom plnenia z uzavretej zmluvy bol synalagmatický záväzok - na jednej strane žalobcu, ktorý sa zaviazal pre žalovaného poskytovať právne služby v exekučnom konaní až do jeho ukončenia a na strane druhej žalovaného, ktorý sa zaviazal

žalobcovi zaplatiť odmenu za poskytnuté právne služby v závislosti od výsledku exekučného konania - a splatnosť pohľadávky žalobcu na zaplatenie dohodnutej (podielovej) odmeny podľa zmluvy mala nastať po ukončení exekučného konania, potom v prípade, ak k ukončeniu zastupovania (zániku zmluvy) došlo pred obstaraním veci (ukončením exekučného konania), zanikol aj záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi podielovú odmenu dohodnutú podľa zmluvy. To ale neznamená, že advokát do ukončenia zastupovania nemá nárok na žiadnu odmenu. 39.2 Podľa § 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnych služieb za túto odmenu, mal plný úspech vo veci; ak sa skončí konanie uvedené v § 7 len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny; ak nemal klient ani čiastočný úspech vo veci, advokát má právo požadovať od klienta iba náhradu hotových výdavkov. Je zrejmé, že v prípade skončenia poskytovania právnych služieb pred vybavením veci, sa podielová odmena podľa zmluvy neuplatní, pretože chýba hľadisko miery úspechu vo veci, ktoré je rozhodné pre prijatie záveru, v akej výške patrí advokátovi odmena. I keby bol výsledok konania známy, bol by za danej situácie pre určenie odmeny advokáta bez významu, pretože advokát ho nemohol z dôvodu zániku záväzku osobne ovplyvniť. Podielová odmena sa pritom od mimozmluvnej odmeny odlišuje práve tým, že sa u nej výrazne premieta záujem advokáta na výsledku konania v podobe hmotného stimulu - podielovej odmeny. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak po zistení, že zmluvné dojednanie upravujúce odmenu advokáta pre tento prípad (ukončenie zastupovania pred vymožením pohľadávky) je neplatné, dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie odmeny treba vysporiadať podľa ustanovení o mimozmluvnej (tarifnej) odmene. Veď predsa príkazca je povinný poskytnúť príkazníkovi odmenu aj keď výsledok nenastal, ibaže nezdar konania bol spôsobený porušením povinnosti príkazníka (§ 730 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a zákon o advokácii (§ 24 ods. 3) ako aj vyhláška č. 655/2004 Z. z. (§ 1 ods. 2) zakotvuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej advokát poskytuje právnu pomoc za odmenu a podľa § 24 ods. 3 zákona o advokácii, ako aj § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v prípade, ak nedošlo k dohode o odmene sa na určenie odmeny advokáta použijú ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14). Niet pritom rozumného dôvodu, aby advokátovi v prípade, ak síce bola dohodnutá podielová (zmluvná) odmena, avšak táto sa z dôvodu dodatočného zániku zmluvy pred obstaraním veci na vysporiadanie nároku advokáta na odmenu nemôže uplatniť, nebola advokátovi za poskytnuté právne služby vyplatená žiadna odmena (to napokon vyplýva aj z rozhodovacej činnosti súdov, na ktorú poukázal súd prvej inštancie). V tejto súvislosti možno poukázať tiež na tú skutočnosť, že 1.1.2024 nadobudla účinnosť vyhláška č. 391/2023 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 655/2004 Z. z., a ktorá advokátovi v tomto prípade už aj explicitne priznáva právo na tarifnú odmenu (§ 8 ods. 4: advokátovi patrí právo na tarifnú odmenu, ak zmluva o poskytovaní právnych služieb skončí pred vybavením veci a nebolo dohodnuté inak). 39.3 K posúdeniu nároku žalobcu ako bezdôvodného obohatenia odvolací súd uvádza, že podľa § 575 ods. 1 k zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb došlo z dôvodu objektívnej (dodatočnej) nemožnosti plnenia (odsek 85 napadnutého rozsudku). Právne účinky zániku zmluvy nastali ex nunc, t. j. od okamihu, kedy došlo ku skutočnosti, ktorá objektívne znemožnila žalobcovi zastupovať žalovaného v exekučnom konaní, nie spätne do minulosti. Plnenie advokáta poskytnuté pred zánikom zmluvy preto nie je plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol a nenapĺňa ani inú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Pod odpadnutím právneho dôvodu plnenia sa totižto rozumejú prípady, kedy zo zákona alebo na základe zákona dochádza k jeho zrušeniu. Pôjde napríklad o prípady platného odstúpenia od zmluvy (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka), naplnenia tzv. rozväzovacej (rezolutívnej) podmienky v právnom úkone (§ 36 Občianskeho zákonníka), poskytnutie tzv. preddavku podľa § 498 (typicky tzv. záloha pri realitných sprostredkovateľských zmluvách a pod.). Príkladom odpadnutia právneho dôvodu priamo zo zákona je aj právny režim tzv. fixných zmlúv (porovnaj § 518 Občianskeho zákonníka). Ak by prípadne zánik zmluvy podľa § 575 Občianskeho zákonníka mal mať za následok vznik bezdôvodného obohatenia plnením z dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, muselo by ísť o takú situáciu, kedy by v dôsledku zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb existencia samotného záväzku a jemu zodpovedajúce protiplnenie, prostredníctvom ktorého mala byť realizovaná ekonomická hodnota zaniknutého záväzku a samotná kauza (právny dôvod) záväzkového vzťahu, nebola do jeho zániku udržateľná. K takejto situácii však v súdnej veci nedošlo. Vyplýva to zo samotnej podstaty príkaznej zmluvy a tiež zo znenia § 730 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príkazca je povinný poskytovať odmenu, aj keď výsledok nenastal, ibaže nezdar konania bol spôsobený porušením povinnosti príkazníka. Na usporiadanie vzájomných nárokov medzi žalobcom a žalovaným v tomto prípade preto nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl.

Občianskeho zákonníka. V danom prípade nepripadá do úvahy ani aplikácia § 577 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko predmetné ustanovenie nadväzuje na odsek 1, ktorý upravuje postup dlžníka po tom, čo sa dozvie o skutočnosti, ktorá robí plnenie nemožným, oznámiť to bez zbytočného odkladu veriteľovi, inak zodpovedá za škodu, ktorá vznikne veriteľovi tým, že nebol včas o nemožnosti upovedomený. Pokiaľ potom zo znenia odseku 2 vyplýva, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dotknuté, znamená to, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dotknuté v prípade, na ktorý sa vzťahuje odsek 1. Ide teda o situáciu, kedy dochádza k plneniu druhej zmluvnej strany po tom, ako došlo ku skutočnosti, ktorá robí plnenie nemožným, pretože dlžník veriteľa o tejto skutočnosti včas neinformoval. 39.4 Pre úplnosť možno dodať, že aj v prípade, ak by na usporiadanie vzájomných nárokov medzi žalobcom a žalovaným mala byť použitá právna úprava bezdôvodného obohatenia, základné pravidlo vydania predmetu bezdôvodného obohatenia z hľadiska rozsahu tohto vydania predstavuje parola, že obohatením sa rozumie peniazmi vyjadriteľná výška majetkového prospechu podľa okamihu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo (R 1/1979, s. 17). Občiansky zákonník v ustanovení § 458 ods. 1 určuje spôsob, ako aj rozsah povinnosti toho, kto neoprávnene získal majetkový prospech, a to tak, že musí vydať všetko, čo bolo neoprávnene získané. To znamená, že má dôjsť k navráteniu do predošlého stavu, napríklad že sa má vrátiť, čo bolo prijaté, odcudzené alebo ináč nadobudnuté. Ak takáto reštitúcia nie je dobre možná, treba poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá znamená ekonomickú protihodnotu toho, čo nemožno vrátiť in natura. Povinnosť vydať všetko, čo sa neoprávnene získalo, treba teda splniť tak, aby sa po jej splnení buď obnovil pôvodný stav, alebo aby vznikol stav, ktorý je ekonomicky rovnocennou náhradou pôvodného stavu. Rozhodujúce potom je, aký neoprávnený majetkový prospech mal povinný v čase jeho vzniku, preto nerozhoduje, čo tomu, kto získal neoprávnený majetkový prospech, z tohto prospechu ešte zostalo, či a o čo je ešte obohatený, ale rozhodujúce je to, o čo sa obohatil v čase získania prospechu (R 12/1989, s. 39). V prípade, že sa jednalo o poskytnutie služby, výška bezdôvodného obohatenia predstavuje čiastku, ktorá by zodpovedala odmene obvykle poskytovanej za obdobné služby v danom čase a mieste; bez ohľadu na okamih zániku zmluvy, by teda tarifná hodnota úkonu nemohla byť určená inak ako stanovuje vyhláška č. 655/2004 Z. z., t. j. z hodnoty peňažného plnenia pri začatí poskytovania právnej služby. Naviac, súd prvej inštancie v tejto súvislosti patrične poukázal aj na tú skutočnosť, že príslušenstvo pohľadávky nebolo žalovaným uplatňované ako kapitalizovaná hodnota a ako samostatná vec (§ 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), pričom cenu príslušenstva nemožno rozširujúcim výkladom § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/20014 Z. z. zahrnúť do základu pre určenie tarifnej odmeny. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (t. j. hlavnej veci) podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a znášajú osud hlavnej veci, preto ak sú uplatnené spolu s istinou, netvoria osobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch samostatných vecí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR rozhodnutie z 29.10.315, sp. zn. 2 MCdo 13/2014). Na uvedenom základe odvolací súd námietky žalobcu týkajúce sa posúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným vyhodnotil za v celom rozsahu nedôvodné. 39.5 Za čiastočne dôvodné však odvolací súd posúdil námietky žalobcu, ktoré sa týkali posúdenia rozsahu nároku žalobcu na odmenu za jednotlivé úkony právnej služby. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na odmenu za úkony právnej služby a to sťažnosť na prieťahy v konaní 2016, súhlas s predajom nehnuteľnosti 15.3.2018, písomná urgencia na KS Poprad 23.11.2018, písomná urgencia na KS Poprad 10.4.2019, písomná urgencia na OS Poprad 2.5.2019, sťažnosť na prieťahy v konaní 13.6.2019, písomná urgencia na OS Poprad 12.8.2019, vyjadrenie k návrhu na odklad 23.9.2019, vyjadrenie do konania 10.10.2019, vyjadrenie k odvolaniu 28.11.2019, písomná urgencia na OS Poprad 11.5.2020, písomná urgencia na OS Poprad 28.7.2020, vyjadrenie k odvolaniu 12.8.2020, písomná urgencia na OS Poprad P 12.8.2020, vyjadrenie k návrhu na odklad 2.10.2020, písomná urgencia na OS Poprad 27.10.2020, osobné stretnutie a konzultácia s klientom 1.12.2020 (v trvaní 1 h.), písomná urgencia na OS Poprad 5.1.2021, písomná urgencia na OS Poprad 12.1.2021, písomná urgencia na KS Poprad 13.1.2021, písomná urgencia na OS Poprad 21.1.2021, zabezpečovanie dôkazných prostriedkov k vyjadreniu z 9.2.2021, emailová a telefonická komunikácia s bankou, vyjadrenie do konania 22.3.2021, písomná urgencia na OS Poprad 7.4.2021, vyjadrenie do konania 21.6.2021. 39.6 Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že žalobcovi nepatrí odmena za písomné urgencie a sťažnosti ako aj zabezpečovanie dôkazných prostriedkov k vyjadreniu 9.2.2021, emailovú a telefonickú komunikácia s bankou, nakoľko úkony právnej služby, za ktoré patrí advokátovi odmena v prípade, ak ide o zastúpenie v exekučnom konaní sú primárne definované v § 13a ods. 2 písm. c)

vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pričom advokátovi možno priznať odmenu aj za iné úkony právnej služby (nevymenované v § 13a ods. 2 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a to podľa § 13a ods. 5 citovanej vyhlášky. To však neznamená, že advokátovi možno priznať odmenu za akýkoľvek úkon právnej služby. Úkonom právnej služby, za ktorý patrí advokátovi odmena podľa § 13a ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa totižto rozumie iba taký úkon právnej služby, ktorý je povahou a účelom najbližšie úkonom uvedeným v odseku 1 a 2. Sťažnosti a urgencie ako aj zabezpečovanie dôkazných prostriedkov takýmito úkonmi nie sú, nie je možné považovať ich ani za podanie vo veci samej, teda také podanie, ktoré smeruje alebo sa priamo týka rozhodnutia vo veci samej; na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že advokát podľa zákona o advokácii má právo vyhľadávať a získavať dôkazné prostriedky“. V súlade s odvolacou argumentáciou žalobcu však odvolací súd nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancie, že za úkon právnej služby, za ktorý patrí žalobcovi odmena nemožno považovať ani udelenie súhlasu s predajom nehnuteľnosti; odvolací súd zastáva ten právny názor, že udelenie súhlasu s predajom nehnuteľnosti je procesnou podmienkou k tomu, aby súdny exekútor mohol vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti; súhlas udelený advokátom ako zástupcom oprávneného teda priamo ovplyvňuje ďalší procesný postup súdneho exekútora v konaní, a preto ide o úkon právnej služby, ktorý možno považovať za úkon vo veci samej a za ktorý patrí advokátovi odmena. Pokiaľ ide o vyjadrenia k odvolaniu, k návrhom na odklad alebo zastavenie exekúcie (z 23.9.2019, 10.10.2019, 28.11.2019, 12.8.2020, 2.10.2020, 22.3.2021 a 21.6.2021) k uvedenému treba predovšetkým opätovne pripomenúť, že predmetom sporu nebolo rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podľa Civilného sporového poriadku, či Exekučného poriadku, kde súd ex offo rozhoduje o nároku na náhradu trov konania a tiež ex offo posudzuje preukázanie, odôvodnenosť a účelnosť vynaložených výdavkov. Predmetom sporu bol hmotnoprávny nárok žalobcu na zaplatenie odmeny za právne služby poskytnuté žalobcom žalovanému v exekučnom konaní, ktorý vyplýva z ustanovenia § 24 ods. 3 zákona o advokácii a § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pričom súd prvej inštancie správne na prejednávanú vec aplikoval aj § 18 ods. 2 zákona o advokácii, podľa ktorého advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Z tohto ustanovenia však samo-osebe nevyplýva, že žalobcovi nepatrí odmena za poskytnuté služby právnej pomoci. Sankcia straty nároku advokáta na odmenu vyplýva z § 18 ods. 5 zákona o advokácii, podľa ktorého odmena advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Pokiaľ preto žalovaný mienil dosiahnuť vo svoj prospech nepriznanie odmeny advokáta za vykonané úkony právnej služby, potom v kontradiktórnom sporovom konaní, ktorým toto konanie nepochybne je, bolo jeho procesnou povinnosťou tvrdiť a preukázať hypotézu vyplývajúcu z tohto ustanovenia, a síce že advokát pri výkone úkonov právnej služby nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Súd prvej inštancie nebol oprávnený nad rámec tvrdení žalovaného posudzovať účelnosť úkonov právnej služby (nejedná sa o konanie, v ktorom ex offo rozhoduje o trovách konania a kde si súd sám získava skutkové podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť žalobcu pritom spočívala v preukázaní existencie zmluvného vzťahu a rozsahu uplatnenia práva na odmenu za úkony poskytnutej právnej služby. Nakoľko tieto skutočnosti preukázané boli, žalobca uniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Žalovanému, pokiaľ sa chcel v konaní úspešne brániť, nepostačovalo len všeobecne tvrdiť, že úkony, ktoré žalobca pre žalovaného vykonal boli neúčelné. Žalovaný bol povinný popísať konkrétne nedostatky odbornej spôsobilosti pri činnosti žalobcu ako jeho právneho zástupcu t. j. uviesť, ktoré konkrétne úkony neboli vykonané riadne s odbornou starostlivosťou a prečo ich nepovažuje za riadne vykonané. Súd v sporovom konaní v zásade nemá zisťovať, čo strany netvrdili - takýto postup by bol v rozpore so základnými princípmi kontradiktórneho procesu, ako aj s princípom formálnej pravdy uplatňovanej v sporovom konaní. 39.7 V tejto súvislosti odvolací súd tiež pripomína, že Civilný sporový poriadok s účinnosťou od 1.7.2016 zaviedol princíp formálnej pravdy. Formálnou pravdou sa rozumie stav, kedy súd pri rozhodovaní takmer výlučne vychádza z dôkazov, ktoré navrhli strany sporu (s výnimkami stanovenými § 185 ods. 2 a ods. 3 C. s. p.). Dôraz sa tu kladie na procesnú diligenciu strán, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Súd tak nemusí vždy zistiť skutočnú (materiálnu) pravdu ohľadom skutočností prezentovaných stranami sporu. Skôr ako súd v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre ďalší procesný postup súdu zásadný význam. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových

tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. To neplatí iba výnimočne, ak existuje dôvodná pochybnosť o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení (§ 186 ods. 2). Skutkové tvrdenia možno považovať za nesporné v tom prípade, ak sa strana ku skutkovým tvrdeniam protistrany buď vôbec nevyjadrila, prípadne ich nepoprela účinným spôsobom (§ 151 C. s. p.). 39.8 Limitom tohto prístupu je existencia dôvodnej pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení; za „dôvodnú pochybnosť“ možno považovať pochybnosť, ktorá by spôsobila, že súd po komplexnom, starostlivom a objektívnom zhodnotení skutkových tvrdení, by bol tak nerozhodný, že by nemohol povedať, že konkrétne skutkové tvrdenie je pravdivé; nie je to však imaginárna pochybnosť ani pochybnosť založená na rozmare alebo určitej náhode, či na domnienke alebo dohade, ale musí sa jednať o pochybnosť rozumnú, teda majúcu vecný a racionálne odôvodniteľný základ. Ak nadobudne súd dôvodné pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení, až vtedy vykonáva dokazovanie (na návrh strán a plne v súlade s § 185 ods. 1 C. s. p. podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná). Pri rozhodovaní o tom, ktoré z úkonov právnej služby súd žalobcovi neprizná z dôvodu, že neboli vykonané s odbornou starostlivosťou (pričom ide o pojem širší ako len „účelnosť“), tak možno vychádzať iba z toho, čo žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil; súd prvej inštancie sa preto nemohol zaoberať obsahovou stránkou predmetných úkonov právnej služby, pokiaľ žalovaný sám tieto skutočnosti na svoju obranu neuvádzal. 39.9 Žalovaný vykonanie úkonov právnej služby, ktoré žalobca špecifikoval nespochybnil. Vo vzťahu k vyjadreniam k odvolaniu 28.11.2019 a 12.8.2020 procesná obrana žalovaného nespočívala ani v spochybnení odbornej starostlivosti zo strany advokáta a pri týchto úkonoch žalovaný tiež netvrdil, že sa nejedná o úkony právnej služby, za ktoré advokátovi patrí odmena. Pokiaľ potom súd prvej inštancie napriek skutočnosti, ktorá nebola medzi stranami sporná, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom exekučného spisu a z obsahu exekučného spisu zistil, že predmetné podania sa v exekučnom spise nenachádzajú, avšak neumožnil žalobcovi, aby sa k takejto ním zistenej skutočnosti vyjadril, porušil tým zásadu kontradiktórnosti sporu a rovnosť zbraní, ktorá sa prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť, spočívajúca v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia. Súd prvej inštancie týmto postupom založil tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto podľa § 384 ods. 3 C. s. p. v spojení s § 366 písm. c) C. s. p. doplnil dokazovanie listinami, ktoré žalobca predložil v odvolacom konaní a ktorými preukazoval a preukázal doručenie vyjadrení k odvolaniu zo dňa 28.11.2019 a 12.8.2020 exekučnému súdu. A pretože vyjadrenie k odvolaniu je úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., žalobcovi patrí za tieto dva úkony právnej služby odmena. Odvolací súd priznal žalobcovi nárok na odmenu aj za úkon - osobné stretnutie a konzultácia s klientom 1.12.2020 (v trvaní 1 hod.), nakoľko ide o úkon právnej služby, za ktorý patrí žalobcovi odmena podľa § 13a ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.; vykonanie tohto úkonu žalobca preukázal záznamom o jeho uskutočnení (č. l. 126) a žalovaný vykonanie tohto úkonu ani obsah záznamu nepoprel. Procesná obrana žalovaného vo vzťahu k ostatným úkonom sa obmedzila iba na tvrdenie, že sa nejedná o úkony právnej služby, resp. pokiaľ ide o vyjadrenia k návrhom na odklad exekúcie žalovaný uviedol, že nebolo účelné sa k návrhom na odklad exekúcie vyjadrovať, pretože mu boli doručované iba na vedomie a súd o takomto návrhu rozhoduje bez ohľadu na názor oprávnenej osoby. Pokiaľ ide o vyjadrenia k návrhom na zastavenie exekúcie, tu sa bránil tým, že rozhodnutie o zastavení exekúcie vydáva súd ex offo, resp. bez potreby vyjadrenia sa k tomuto návrhu. Odvolací súd v súlade so žalovaným zastáva ten právny názor, že skutočnosť, že podania povinných v exekučnom konaní boli žalobcovi doručované „iba“ na vedomie, pretože súd o takomto návrhu rozhoduje bez ohľadu na názor oprávnenej osoby, nezakladá bez ďalšieho prijatie záveru o tom, že pokiaľ sa žalobca k takýmto podaniam vyjadroval, a teda uplatňoval za žalovaného procesné práva, ktoré mu v exekučnom konaní ako účastníkovi konania nepochybne patria, ide o úkon nadbytočný a neúčelný a z tohto dôvodu žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Bolo totižto nesporné, že žalobca iba riadne využíval procesné prostriedky na obranu oprávneného v exekučnom konaní a to vždy v reakcii na konkrétne podania (návrhy) povinných, o ktorých exekučný súd rozhodoval. Nešlo o žiadne samoúčelné, obštrukčné či neodborné podania advokáta. Žalobcovi tak patrí odmena aj za tieto úkony právnej služby. Celkom potom patrí žalobcovi odmena za 9 úkonov právnej služby. Tarifnú odmenu súd prvej inštancie určil správne podľa § 10 vyhlášky podľa hodnoty veci v čase začatia poskytovania právnej služby, t. j. z hodnoty pohľadávky 84.796,59 eur; tarifná odmena za jeden úkon právnej služby podľa § 13a ods. 2 písm. c) predstavuje jednu polovicu z 592,53 eura, t. j. 296,26 eura, k tomu je potrebné pripočítať náhradu hotových výdavkov podľa § 16 ods. 3 vyhlášky

(jedna stotina výpočtového základu) a 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Za úkon právnej služby udelenie súhlasu s predajom nehnuteľnosti 15.3.2018 patrí žalobcovi 305,47 eura (296,26 eura + 9,21 eura), za vyjadrenie k návrhu na odklad 23.9.2019, vyjadrenie do konania 10.10.2019 a 28.11.2019 patrí žalobcovi 918,18 eura (296,26 eura + 9,80 eura x 3), za vyjadrenie k odvolaniu 12.8.2020, vyjadrenie k návrhu na odklad 2.10.2020 a osobné stretnutie a konzultácia s klientom 1.12.2020 v trvaní 1 hod. patrí žalobcovi 920,64 eura (296,26 eura + 10,62 eura x 3) a za vyjadrenie do konania 22.3.2021 a 21.6.2021 patrí žalobcovi 614,26 eura (296,26 eura + 10,87 eura x 2), celkom odmena advokáta za tieto úkony predstavuje 2.758,55 eura + 20 % DPH = 3.310,26 eura. Záverom možno dodať, že pokiaľ žalovaný v priebehu odvolacieho konania poukazoval na tú skutočnosť, že treba prihliadať aj na to, že žalobca zastupoval žalovaného v exekučnom konaní, kde podstatnú činnosť vykonáva súdny exekútor, odvolací súd uvádza, že ani táto okolnosť nemôže mať za následok nepriznanie odmeny advokátovi a to jednak z dôvodu, že význam a zložitosť úkonov právnej služby advokáta v exekučnom konaní je zohľadnená už v tom, že tarifná hodnota za úkony právnej služby je znížená o jednu polovicu a súčasne, ak žalovaný mal za to, že služby advokáta v exekučnom konaní nepotrebuje, mal možnosť kedykoľvek plnú moc udelenú advokátovi odvolať, čo neurobil. 39.10. Za dôvodnú napokon považoval odvolací súd aj námietku žalobcu, ktorá sa týkala úroku z omeškania. Možno súhlasiť so žalovaným, že žalovaný doručenie výzvy na zaplatenie nepoprel, a teda uvedenú skutočnosť mal súd prvej inštancie považovať za nespornú. Ak preto súd prvej inštancie žalobcovi priznal úrok z omeškania od 30.9.2021, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žaloba spolu s platobným rozkazom žalovanému doručená a kedy bol žalovaný preukázateľne vyzvaný žalobcom na zaplatenie dlžnej sumy, s odôvodením, že pokiaľ si žalobca uplatňoval úroky z omeškania 4.9.2021 (odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty 7 dní), ktoré žalovanému určil na dobrovoľné plnenie v e-maili zo dňa 27.8.2021 (č. l. 24), ktorým ho vyzval na zaplatenie odmeny za poskytovanie právnych služieb, pričom nemal preukázané, že predmetný e-mail sa dostal do sféry žalovaného, je jeho rozhodnutie vecne nesprávne. Nad rámec uvedeného možno tiež doplniť, že súd prvej inštancie správne v tomto prípade aplikoval § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas plnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiada; je tiež pravda, že žiadosť o plnenie je jednostranným adresovaným právnym úkonom veriteľa, ktorým je záväzne determinovaná splatnosť dlhu; dlžník je povinný tejto žiadosti vyhovieť a v prípade nesplnenia záväzku na základe tejto výzvy sa prvým dňom po doručení výzvy dostáva do omeškania. Netreba však opomínať, že žiadosť veriteľa o plnenie je neformálnym právnym úkonom, ktorý môže byť urobený ústne, písomne ale aj konkludentne; v prípade sporu potom veriteľa zaťažuje dôkazné bremeno preukázania, že dlžník bol na plnenie vyzvaný. Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka), t. j. keď sa ocitne vo sfére jej dispozície, to znamená, že adresát má konkrétnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavenej vôle. Elektronická komunikácia je v súčasnej dobe bežným komunikačným prostriedkom, ktorý predstavuje zákonom predpokladanú formu uskutočňovania právnych úkonov. Podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka je písomná forma zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila (§ 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Výzva zaslaná žalobcom žalovanému elektronicky e-mailom 27.8.2021 tieto náležitosti nepochybne spĺňa. Z povahy elektronických komunikačných prostriedkov súčasne vyplýva, že okamih odoslania elektronickej správy je spojený s pomerne krátkym časovým okamihom jej doručenia adresátovi; v prípade e-mailu, je správa doručená dôjdením e-mailu na e-mailovú adresu príjemcu. V danom prípade teda nielenže neexistovala rozumná pochybnosť o tom, že výzva na plnenie bola žalovanému riadne doručená a to v deň jej odoslania 27.8.2021, ale žalovaný v priebehu konania (ako vyplýva z obsahu podaného odporu, č. l. 44) napokon sám na predmetnú výzvu poukázal a vo vzťahu k nej namietal iba toľko, že suma, ktorá bola predmetom výzvy na úhradu nebola žalobcom riadne preukázaná a vyúčtovaná v súlade s čl. VI zmluvy. 40. Sumarizujúc vyššie uvedené a zohľadniac relevantné odvolacie námietky žalobcu, odvolací súd dospejúc k záveru o čiastočnej dôvodnosti odvolania žalobcu, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.310,26 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.310,26 eura od 4.9.2021 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.834,99 eura od 4.9.2021 do 29.9.2021; vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

41. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p., tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu v rozsahu 37,20 %. Žalobca sa domáhal zaplatenia 7.500 eur, úspešný bol čo do zaplatenia 5.145,25 eura (1.834,99 eura + 3.310,26 eura), pomer úspechu žalobcu predstavuje 68,60 % (5.145,25 : 7.500 x 100), pomer úspechu žalovaného je 31,40 % (100 % - 68,60 %), pomer úspechu žalobcu v konaní potom činí 37,20 % (68,60 % - 31,40 %). 42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).