Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/12/2024 6121201641 27. 11. 2025 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2025:6121201641.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Antónie Bednarčík, v právnej veci žalobcu: Realcorp Development s.r.o., Hattalova 12/C, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 666 670, proti žalovanému: SHM PARTNERS s. r. o., Záhradnícka 51, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 235 616, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Wüstenrot poisťovňa, a.s., Digital Park I, Einsteinova 21, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 31 383 408, právne zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 22.181,41 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/57/2021 - 296 zo dňa 20.06.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. B2-25Cb/57/2021 - 363 zo dňa 11.12.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/57/2021-296 zo dňa 20.06.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. B2-25Cb/57/2021-363 zo dňa 11.12.2023 p o t v r d zuje. II. Súd p r i z n á v a žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 29 ods. 1, § 119 ods. 1, § 120 ods. 1, § 121, § 122 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase povolenia reštrukturalizácie dlžníka (ďalej len „ZoKR“), § 18 ods. 1, ods. 2, § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii (ďalej len „zákon o advokácii alebo ZoA“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, doručeným súdu dňa 21.12.2020, sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 22.181,41 eur s prísl., titulom náhrady škody. Žalobca dôvodil, že v postavení prenajímateľa uzatvoril dňa 14.09.2012 Zmluvu o nájme nebytového priestoru v znení neskoršieho Dodatku č. 1 zo dňa 05.08.2013, predmetom ktorej bol prenájom nebytového priestoru číslo P9 o celkovej výmere podlahovej plochy 1.569,88 m2, nachádzajúcom sa na 2. poschodí budovy so súpisným číslom XXXX, vchod: A. X, zapísanom na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom B., katastrálny odbor pre katastrálne územie: A., okres: B. C., obec: B. - D. E. A., s nájomcom: Uppsala s.r.o., Tamaškovičova 17, 917 00 Trnava, IČO: 46 612 700, a to na dobu určitú 5 rokov odo dňa písomného oznámenia nájomcu o otvorení prevádzky v predmete
nájmu prenajímateľovi. Nájomca sa zaviazal platiť pravidelné mesačné nájomné za užívanie predmetu nájmu v rozsahu 10.983,- eur bez DPH (13.179,60 eur vrátane DPH) s dobou splácania počnúc 10. mesiacom odo dňa otvorenia prevádzky nájomcom. Dodatkom č. 2 zo dňa 24.02.2017 bola výška nájomného revidovaná tak, že nájomca bol počnúc dňom 01.03.2017 povinný platiť nájomné za užívanie predmetu nájmu v pravidelnej mesačnej výške 13.336,50 eur bez DH (16.003,80 eur vrátane DPH). Žalobca vzhľadom na neplnenie zmluvných povinností nájomcu tohto vyzýval na úhradu dlžnej sumy, pričom po zaslaní poslednej výzvy bol žalobca nútený domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou. Vzhľadom k tomu, že na majetok nájomcu bola dňa 05.11.2018 povolená reštrukturalizácia (vedená pod sp. zn. 28R/1/2018), na základe plnomocenstva, udeleného žalovanému na zastupovanie v súvislosti s vymáhaním pohľadávok voči nájomcovi dňa 01.10.2018, poveril žalovaného ako splnomocnenca vypracovaním a podaním prihlášky pohľadávky do reštrukturalizačného konania. Predmetná prihláška, znejúca na celkovú sumu 40.278,57 eur, bola poverenému správcovi - Insolvenčný správca, k.s., IČO: 50 269 976 doručená dňa 14.11.2018. Na základe Potvrdenia správcu zo dňa 25.01.2019, vydaného podľa § 122 ods. 3 ZoKR, správca jeho prihlasovanú pohľadávku nezapísal do zoznamu pohľadávok z dôvodu, že prihláška pohľadávky neobsahovala zákonnú náležitosť v zmysle ustanovenia § 29 ods. 1 písm. e) v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 ZOKR, a to údaj o celkovej sume pohľadávky. Správca preto na prihlášku pohľadávky v ďalšom konaní ex lege neprihliadal. Žalovaný nadobudol vedomosť o neúplnosti podanej prihlášky pohľadávky až dňa 25.01.2019, t.j. až po lehote na prihlasovanie pohľadávok, ktorá uplynula dňa 05.12.2018, v dôsledku čoho bola zmarená možnosť doplnenia prihlášky, resp. účinného podania novej prihlášky pohľadávky. V dôsledku postupu žalovaného, spočívajúcom v neuvedení zákonného údaja o celkovej sume pohľadávky, sa na podanú prihlášku neprihliadalo a žalobcovi bola zmarená objektívna možnosť dosiahnuť v reštrukturalizačnom konaní pomerné uspokojenie prihlasovanej pohľadávky. Uznesením č. k. 28R/1/2018-1768 zo dňa 10.06.2019 Okresný súd Trnava potvrdil reštrukturalizačný plán spoločnosti Uppsala s.r.o., IČO: 46 612 700, v dôsledku čoho došlo k ukončeniu reštrukturalizačného konania. Na základe potvrdeného reštrukturalizačného plánu miera uspokojenia nezabezpečených pohľadávok bola stanovená na 55.07% a vymedzená v splátkach na obdobie 59 mesiacov odo dňa účinnosti reštrukturalizačného plánu. Vzhľadom k vyššie uvedeným okolnostiam žalobca konštatoval, že proces prihlasovania pohľadávky, ktorý pre neho zabezpečoval žalovaný, sa v okamihu potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom stal ďalej nerealizovateľným a pohľadávka sa stala ex lege nevymáhateľnou. V prípade, ak by jeho pohľadávka bola do reštrukturalizačného konania prihlásená riadne a včas, je nepochybné, že by bola uspokojená v rozsahu 55,07 %, t.j. vo výške žalovanej sumy, a to v pravidelných splátkach počas obdobia 59 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom. Žalobca mal za to, že pochybením žalovaného pri prihlasovaní pohľadávky do reštrukturalizačného konania bola zmarená možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu v rozsahu žalovanej sumy, ktorá bude vznikať v období 59 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom. S poukazom na ustanovenie § 26 ods. 1 ZoA je nepochybné, že zodpovednosť pri výkone advokácie, t.j. zodpovednosť žalovaného, predstavuje prípad objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na to, či vznikla v dôsledku konania advokáta, koncipienta alebo iného zamestnanca. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil, že žalobca ako prenajímateľ a spoločnosť Uppsala s.r.o., IČO: 46 612 700 ako nájomca uzavreli dňa 14.09.2012 Zmluvu o nájme nebytového priestoru v znení Dodatku č. 1 zo dňa 05.08.2013 a Dodatku č. 2 zo dňa 24.2.2017. Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 24.10.2018 sp. zn. 28R/1/2018 povolil reštrukturalizáciu dlžníka: Uppsala s.r.o., IČO: 46 612 700. Žalovaný v mene žalobcu dňa 13.11.2018 prihláškou pohľadávky por. číslo 5 prihlásil do reštrukturalizačného konania pohľadávku žalobcu v sume 27.367,91 eur ako istinu (kolónka 27) a 12.910,66 eur ako úrok z omeškania (kolónka 29). Celkovú sumu pohľadávky (kolónka 33) žalovaný nevyplnil. Prihláška bola správcovi doručená dňa 14.11.2018. Z potvrdenia správcu zo dňa 25.01.2019 vyplýva, že pohľadávka žalobcu nebola zapísaná do zoznamu pohľadávok z dôvodu, že prihláška pohľadávky nespĺňa náležitosti podľa § 29 ods. 1 písm. e) v spojení s § 122 ods. 1 ZOKR - chýbajúci údaj celkovej sumy pohľadávky, preto sa na prihlášku pohľadávky ex lege neprihliada. V zmysle článku 8. Záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu vyplýva, že predpokladaná miera uspokojenia pohľadávok veriteľov skupiny pre nezabezpečené pohľadávky je v rozsahu 55,07 % po dobu 59 mesiacov od účinnosti Plánu. Zo správy dozorného správcu: Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k.s. úpadcu: FIT UP Slovakia s.r.o. (predošlé obch. meno Uppsala s.r.o.) vyplýva, že nárok na zaplatenie 38. splátky pre veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v zmysle Plánu vznikol dňa 31.07.2022, nárok na zaplatenie 39. splátky pre veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v zmysle Plánu vznikol dňa 31.08.2022, nárok na zaplatenie
40. splátky pre veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v zmysle Plánu vznikol dňa 30.09.2022. Po preskúmaní doručených výpisov z bankových účtov Osoby podliehajúcej dozornej správe (viď. Príloha 1), Dozorný správca konštatuje, že dlžník predmetné splátky pre veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v rozsahu doručených výpisov riadne a včas splnil, okrem splátok týkajúcich sa veriteľa Starmind Investment a.s. so sídlom na ulici Radlická 2343/48, Smíchov, 150 00 Praha 5, Česká republika, IČO: 07 117 108, sp. zn. B 24746 vedená u Městského soudu v Praze, z dôvodu, že Osoba podliehajúca dozornej správe prišla v dôsledku opatrení proti šírenia ochorenia COVID-19 o väčšinu svojich príjmov. Nárok na zaplatenie 13. splátky pre veriteľov zaradených do skupiny pre quasi podriadené pohľadávky v zmysle Plánu vznikol dňa 30.09.2022. Po preskúmaní doručených výpisov z bankových účtov Osoby podliehajúcej dozornej správe (viď. Príloha 2), Dozorný správca konštatuje, že dlžník predmetnú splátku pre veriteľov zaradených do skupiny pre quasi podriadené pohľadávky v rozsahu doručených výpisov riadne a včas splnil, okrem splátky týkajúcej sa veriteľa BOPAL, s.r.o. v konkurze so sídlom na ulici Štefánikova 4882/8, 058 01 Poprad, IČO: 36 557 293, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka číslo: 40306/ P, z dôvodu, že Osoba podliehajúca dozornej správe prišla v dôsledku opatrení proti šírenia ochorenia COVID-19 o väčšinu svojich príjmov. 4. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že žiadnym spôsobom nezavinil oneskorené doručenie informácie o nezapísaní pohľadávky žalobcu do zoznamu pohľadávok zo strany reštrukturalizačného správcu, a to až 41 dní po uplynutí lehoty na podávanie prihlášok. ZoKR v žiadnom zo svojich ustanovení neupravuje postup či zodpovednosť reštrukturalizačného správcu v prípade, ak upovedomí veriteľa (žalovaného) o nesprávnom, či neúplnom vyplnení prihlášky pohľadávky do reštrukturalizácie až po uplynutí lehoty na podanie prihlášky pohľadávky, v tomto prípade po dni 05.12.2018. K zmareniu možnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu tak nedošlo jeho pochybením, ale v dôsledku oneskorenej reakcie reštrukturalizačného správcu na prihlášku pohľadávky žalobcu podanú prostredníctvom žalovaného. Vzhľadom na vyššie uvedené, zmarenie práva žalobcu vymáhať dlžnú sumu voči dlžníkovi v rozsahu schváleného reštrukturalizačného plánu dlžníka bolo dôsledkom oneskoreného poskytnutia informácie o nezapísaní pohľadávky žalobcu do zoznamu pohľadávok reštrukturalizačným správcom dlžníka, a to až dňa 25.01.2019. Súčasne žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že v prípade podania riadne vyplnenej prihlášky pohľadávky žalobcu v reštrukturalizácii dlžníka, by bola pohľadávka žalobcu uspokojená v rozsahu 55,07 %. Žalovaný dodal, že má uzavretú poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone advokátskej činnosti so spoločnosťou Wüstenrot poisťovňa, a.s., avšak poisťovňa po oznámení uplatnenia nároku na náhradu škody žalovanému oznámila, že v predmetnej veci nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú poskytnutím právnych služieb žalobcovi. 5. Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k veci namietal, že predložené plnomocenstvo zo dňa 01.10.2018, ktorým sa má osvedčovať právny základ vzťahu medzi žalobcom (klientom) a žalovaným (advokátom) sa netýkalo zastupovania žalobcu v reštrukturalizačnom konaní voči dlžníkovi, ani explicitne neoprávňovalo žalovaného prihlásiť pohľadávky žalobcu (veriteľa) do reštrukturalizačného konania podľa ZoKR. Navyše, tento osobitný zákon (ZoKR, ako lex specialis) sa v udelenom plnomocenstve vôbec nespomína, keďže sa v ňom konkretizujú iba všeobecné procesné (CSP, CMP, SSP) a hmotnoprávne predpisy (OZ, ObZ, Živnostenský zákon), ako lex generalis. O reštrukturalizačnom konaní nie je v plnomocenstve žiadna zmienka, navyše konkurzné konanie a reštrukturalizačné konanie nemožno de iure stotožňovať, o čom svedčí aj systematika ZoKR, ktorá upravuje obidve (diametrálne odlišné) osobitné konania v dvoch samostatných častiach zákona, a to s nasledujúcim označením: Prvá časť - „Konkurz“ (§ 11 až 107 ZoKR); Druhá časť - „Reštrukturalizácia“ (§ 108 až 165 ZoKR). Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody považoval za neopodstatnený, keďže nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu. Správca nepostupoval pri výkone svojej funkcie s odbornou starostlivosťou, čo nemôže ísť na ťarchu žalovaného, ktorý preukázateľne vynaložil podľa § 122 ods. 3 ZoKR úsilie k tomu, aby si preventívne a písomne overil správnosť prihlásenia pohľadávky, a to priamo u povereného správcu. Žalovaný správcovi nezasielal prihlášku zo dňa 13.11.2018 „tesne“ pred skončením zákonnej lehoty (05.12.2018), ale až 22 dní pred jej uplynutím. Z týchto dôvodov je potom namieste prihliadnuť aj na znenie § 26 ods. 4 ZoA. Mal za to, že aj bez formálnych nedostatkov prihlášky by mohli byť prihlásené pohľadávky žalobcu popreté, alebo neuznané správcom z iných dôvodov (napr. absencia oprávnenia žalovaného na prihlásenie pohľadávok žalobcu v reštrukturalizačnom konaní z dôvodu, že žalovaný
nedisponoval osobitným splnomocnením). Navyše, ani v prípade riadneho prihlásenia pohľadávok žalobcu v reštrukturalizačnom konaní, nemožno s istotou konštatovať, že by aj za týchto hypotetických okolností došlo k schváleniu reštrukturalizačného plánu za rovnakých podmienok, pričom konečné uspokojenie prihlasovaných pohľadávok a platobná disciplína závisí výlučne od správania a ekonomickej kondície dlžníka. Na majetok dlžníka môže byť stále v budúcnosti vyhlásený konkurz v prípade neplnenia reštrukturalizačného plánu alebo vzniku tzv. druhotnej platobnej neschopnosti. Zákonné predpoklady údajnej zodpovednosti žalovaného za domnelú škodu na strane žalobcu nie sú celkom zjavne naplnené. Intervenient na strane žalovaného ďalej uviedol, že ak by advokát svoju povinnosť neporušil a správne vyplnil prihlášku pohľadávky, táto by bola akceptovaná a prihlásené pohľadávky by boli potvrdené správcom v celom rozsahu a došlo by k schváleniu reštrukturalizačného plánu, na základe ktorého by po potvrdení súdom bolo žalobcovi priznané uspokojenie v tvrdenej výške 55,07 % a dlžník by splnil všetky peňažné záväzky v súlade so schváleným reštrukturalizačným plánom. Daný záver možno označiť iba za hypotetický a súd v regresnom konaní proti advokátovi nemôže z takéhoto predpokladu vychádzať bez toho, aby sám predbežne posúdil rozsah oprávnenia žalovaného, na základe udeleného splnomocnenia, splnenie materiálnych a ostatných formálnych náležitostí podanej prihlášky, dôvodnosť prihlasovaných pohľadávok žalobcu, pravdepodobnosť schválenia reštrukturalizačného plánu dlžníka a platobnú schopnosť dlžníka z hľadiska všetkých kritérií. Súd nemôže založiť svoje rozhodnutie bez dokazovania na domnienke, že žalobca by sa reštrukturalizáciou dlžníka plne uspokojil. Takýto záver je argumentačne neudržateľný. Intervenient na strane žalovaného poukázal na prístupy, a to rigorózny prístup, ktorý nepripúšťa v konaní o náhradu škody proti advokátovi posudzovanie hypotetického výsledku v spore, v ktorom advokát pochybil. Vznik takejto škody považuje za neurčito podmienený a príliš náhodný. Do úvahy prichádza iba vrátenie honorára, ktorý bol advokátovi vyplatený. K tomuto záveru sa priklonil napr. aj Krajský súd v Košiciach pod č.k. 11Co/247/2004-85, keď konštatoval, že nemôže prejudiciálne vychádzať z predpokladu, že nárok klienta by bol v prípade správneho postupu advokáta bez ďalšieho prisúdený a dokonca aj vymožený. Z tohto dôvodu záväzne deklaroval absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti advokáta a vzniknutou škodou, pre jej zjavne hypotetický charakter. Druhý prístup, typický pre nemeckú a novšiu českú judikatúru, vychádza z predpokladu, že súd rozhodujúci o náhrade škody proti advokátovi môže prejudiciálne posúdiť, ako by konanie skončilo v prípade správneho postupu advokáta. Musí však za týmto účelom nevyhnutne vykonať potrebné dokazovanie a v podstate absolvovať celé pôvodné konanie nanovo. Tu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2010 sp. zn. 4 Cdo 161/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 01.07.2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012, publikované v: Zo súdnej praxe pod č. 31/2013; obdobne uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 18/2009, 1 Cdo 30/2010 a uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 678/2015. Nakoľko žalobca v konaní zatiaľ nepreukázal tvrdené porušenie povinnosti postupovať pri výkone advokácie s odbornou starostlivosťou zo strany žalovaného, ani vznik škody, k príčinnej súvislosti sa intervenient na strane žalovaného ani nevyjadril. Intervenient na strane žalovaného poukázal tiež na súdnu prax, podľa ktorej v konaní o náhrade škody proti advokátovi na základe žaloby jeho klienta je nutné zaoberať sa ako predbežnou otázkou nielen úspešnosťou návrhu klienta v spore, o ktorom tvrdí že mu v ňom postupom advokáta vznikla škoda, ale aj tým, či škoda klientovi vznikla práve len nekvalitným plnením povinností advokáta ako jeho zástupcu pri vedení sporu alebo aj z iných dôvodov, prípadne aj „spoluzavinením” klienta (KERECMAN, P.: Zodpovednosť advokáta za škodu. 1. časť. Bulletin slovenskej advokácie 10/2011, str. 18). Intervenient na strane žalovaného žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 6. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ozrejmil, že žalobca sa v konaní domáha náhrady škody v sume 22.181,41 eur, ktorá mu mala vzniknúť konaním žalovaného ako jeho právneho zástupcu, keď tento nesprávne vyplnil prihlášku pohľadávky v sume 40.278,57 eur neuvedením tejto sumy v kolónke 33, v dôsledku čoho správca na prihlášku neprihliadal a nezapísal ju do zoznamu pohľadávok. Nakoľko ani do uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok žalovaný prihlášku nenahradil novou prihláškou, povolením reštrukturalizácie sa stala jeho pohľadávka nevymáhateľnou. Ak by bola pohľadávka žalovaným prihlásená riadne a včas, bola by uspokojená v rozsahu 55,07 %, t.j. v žalovanej sume. Konštatoval, že pri pojmoch škoda, skutočná škoda a ušlý zisk ide o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne. Okrem toho vzhľadom na to, že vznik škody (skutočnej aj ušlého zisku) je jedným zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, je nevyhnutné, aby tento predpoklad bol splnený najneskôr v dobe, kedy súd o nároku na náhradu škody rozhoduje (§ 217 ods. 1 CSP). Zdôraznil, že nie každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v
súvislosti s výkonom advokácie. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. V danom prípade je otázne, či by došlo k zväčšenie majetku žalobcu, ku ktorému by malo dôjsť úspešným prihlásením pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní, ak by žalovaný neporušil svoje povinnosti advokáta (pochybenie pri prihlasovaní pohľadávky do reštrukturalizačného konania). 7. V súvislosti s prvým predpokladom zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri poskytovaní právnej služby súd prvej inštancie uzavrel, že tento preukázaný bol a žalovaný pochybil pri prihlasovaní pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania. V prihláške nebol vyplnený údaj o celkovej sume pohľadávky, čo malo za následok jej nezapísanie do zoznamu pohľadávok. Pritom aj samotná prihláška obsahuje základné pokyny pre jej vyplnenie v časti „Suma“. Ak by žalovaný postupoval obozretne, po vyplnení prihlášky by túto riadne skontroloval, a zároveň obratom žiadal správcu o potvrdenie, že pohľadávka bola zapísaná do zoznamu pohľadávok a prípadne vydanie potvrdenia urgoval (aj opakovane), aby mal v prípade potreby do uplynutia lehoty nahradiť chybnú prihlášku novou. Nemôže sa zbaviť zodpovednosti tým, že správca mu potvrdenie zaslal 41 dní po uplynutí lehoty na podávanie prihlášok. Pokiaľ ide o plnomocenstvo zo dňa 01.10.2018 udelené žalovanému, týmto ho žalobca splnomocnil „vo veci vymáhania pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň vo veci konkurzu na majetok dlžníka Uppsala s.r.o.“, čo ho oprávňovalo prihlásiť pohľadávku do reštrukturalizačného konania. Žalovaný tak učinil, avšak prihlášku správne nevyplnil, pričom ani z potvrdenia správcu nevyplýva, že k nezapísaniu pohľadávky došlo z dôvodu nepredloženie splnomocnenia na podanie prihlášky pohľadávky do reštrukturalizácie. Vo vzťahu k druhému predpokladu - vzniku škody vo výške 22.181,41 eur, tento žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal. Žalobcom predložený záverečný návrh reštrukturalizačného plánu, ktorý počíta s mierou uspokojenia veriteľov nezabezpečených pohľadávok vo výške 55,07 % (v prípade žalobcu zo sumy 40.278,57 eur), dostatočným spôsobom nepreukazuje vznik škody. Ako ďalej súd prvej inštancie uviedol, v podstate by mal prejudiciálne skúmať, ako by dopadlo konanie o pohľadávke žalobcu, ak by bola prihláška prijatá. Žalobca však v konaní nepredložil také dôkazy, z ktorých by súd mohol predbežne konštatovať, že jeho pohľadávka by nebola úspešne popretá, v akej predpokladanej miere by mali byť pohľadávky uspokojované a či by k ich uspokojeniu aj v skutočnosti došlo. Samotné úspešné prihlásenie pohľadávky totiž ešte nemusí znamenať aj jej budúce uspokojenie. Aj zo záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu totiž vyplýva, že uspokojovanie veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky je rozložené na 59 mesačných splátok, pričom zo správy dozorného správcu vyplýva, že dlžník splatný nárok na zaplatenie 38., 39. a 40. splátky nesplnil u všetkých veriteľov. Za týchto okolností sa preto javí žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody ako hypotetický. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti skonštatoval, že je zrejmé, že v čase rozhodovania neboli splnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu, a tými sú existencia škody a príčinná súvislosť, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. 8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Keďže v tomto konaní mal plný úspech vo veci žalovaný, súd mu, ako aj intervenientovi na strane žalovaného, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Uviedol, že v konaní predložil listinné dôkazy preukazujúce právny základ, ako aj výšku pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi. V konaní nebol žalovaným ani intervenientom spochybnený ani namietaný právny základ a ani výška pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi. Zároveň mal žalobca za to, že preukázal mieru uspokojenia pohľadávok schválenej v reštrukturalizačnom pláne. V konaní nebola žalovaným ani intervenientom spochybnená, ani namietaná miera uspokojenia v reštrukturalizačnom konaní preukázaná žalobcom. Poukázal na tú skutočnosť, že pre posúdenie výšky škody vzniknutej žalobcovi v predmetnom prípade nie je rozhodné, či by došlo alebo nedošlo k naplnenie reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k pohľadávke žalobcu. V prípade, ak by dlžník nesplnil reštrukturalizačný plán vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke žalobcu, v zmysle § 159 ZoKR by sa stal reštrukturalizačný plán vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke žalobcu neúčinný a následne by žalobca mohol predmetnú pohľadávku vymáhať voči dlžníkovi v celej výške. Avšak na pohľadávku žalobcu sa v reštrukturalizačnom konaní neprihliadalo v dôsledku pochybenia žalovaného, preto takýto postup nie je pre žalobcu v súčasnosti možný. Žalobca zdôraznil, že v konaní riadne preukázal výšku vzniknutej škody, ktorá zodpovedá miere uspokojenia pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní, teda miere, v akej by bola pohľadávka žalobcu uspokojená v prípade, ak by žalovaný nepochybil pri prihlásení pohľadávky žalobcu v reštrukturalizačnom konaní. Uvedená
výška škody vzniknutej žalobcovi je tak minimálnou výškou škody, pretože v predmetnom prípade by žalobcovi mohla vzniknúť aj vyššia škoda (až do výšky predmetnej pohľadávky) v prípade, ak by dlžník nesplnil reštrukturalizačný plán vo vzťahu k pohľadávke žalobcu a teda reštrukturalizačný plán by bol v zmysle § 159 ZoKR voči žalobcovi neúčinný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu za nesprávne a nezákonné, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobe vyhovie. Zároveň pre prípad, ak by odvolací súd nevyhovel odvolaniu žalobcu v časti výroku vo veci samej, poukázal na nesprávne rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konania, keď sa malo vzhľadom na okolnosti predmetného prípadu pri rozhodnutí o náhrade trov konania aplikovať ustanovenie § 257 CSP. Ozrejmil, že v konaní žalobou uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody vzniknutý žalobcovi výlučne v dôsledku pochybenia žalovaného pri prihlásení pohľadávok žalobcu do reštrukturalizačného konania a žalobca nemá možnosť predmetnú pohľadávku ďalej vymáhať, pričom k vzniku uvedeného stavu žalobca ničím neprispel a ani v predmetnej veci nepochybil. Žalobca ako poškodený, ktorému škodu spôsobil žalovaný pri poskytovaní právnych služieb, vykonal všetko, čo z jeho strany bolo objektívne možné vykonať na ochranu jeho práva na náhradu vzniknutej škody, napriek uvedenému však súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal výšku vzniknutej škody, čo považoval žalobca za zjavne nespravodlivé. Vzhľadom na tieto uvedené skutočnosti, ako aj s poukazom na záver súdu prvej inštancie, že žalovaný pochybil pri poskytovaní právnych služieb žalobcovi a taktiež s poukazom na záver súdu, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku pochybenia žalovaného pri poskytovaní právnych služieb žalobcovi, je rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu trov konania voči žalobcovi žalovanému ako aj intervenientovi zjavne nespravodlivé a v rozpore s princípom spravodlivosti súdneho konania vyjadrenej v článku 2. CSP. Žalobca je presvedčený, že v predmetnom prípade existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu § 257 CSP súdom, v zmysle ktorého súd nemal priznať žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobcovi a to napriek úspešnosti žalovaného a intervenienta v konaní ale súd mal rozhodnúť v časti trov konania tak, že žiadnemu účastníkovi konania neprizná nárok na náhradu trov konania. 10. K odvolaniu žalobcu sa písomným podaním zo dňa 05.09.2023 vyjadril intervenient na strane žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Mal za to, že podané odvolanie žalobcu je neopodstatnené, nakoľko žalobca nepreukázal ani len existenciu platného splnomocnenia, ktoré by osobitne oprávňovalo žalovaného na prihlásenie pohľadávky žalobcu (veriteľa) v spornom reštrukturalizačnom konaní. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, pričom neboli dané odvolacie dôvody. Súd prvej inštancie nekonal arbitrárne, za účelom náležitého zistenia skutkového stavu naradil vo veci tri pojednávania, na ktorých oboznámil strany s listinnými dôkazmi. V napadnutom rozsudku sa s jednotlivými námietkami žalobcu náležite a preskúmateľne vysporiadal, pričom svoj postup riadne a presvedčivo odôvodnil. Intervenient na strane žalovaného poukázal na zásadné závery prvoinštančného súdu, pričom skonštatoval, že za zhromažďovanie skutkového materiálu, potrebného na rozhodnutie v civilnom spore nesie plnú zodpovednosť príslušná strana a súd nie je povinný ani oprávnený vyvíjať v tomto smere iniciatívu, keď iné dôkazy bez návrhu nevykonáva (s výnimkou prípadov podľa § 185 ods. 2 a 3 CSP a sporov s ochranou slabšej strany). Žalobca pritom bol zastúpený advokátom, ktorý mal možnosť navrhnúť vykonanie ďalších dôkazných prostriedkov, čo však neurobil. Intervenient ďalej zastával názor, že nie je opodstatnená aplikácia § 257 CSP, ktorej sa navyše žalobca domáhal prvýkrát až v odvolacom konaní. Ako ďalej uviedol, zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania na základe § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a existenciu výnimočných okolností, výklad ktorých zákon ponecháva na súdnu prax, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu, ktorú preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 261/2018, nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.09.2021 sp. zn. III. ÚS 317/2020, uznesenie Najvyššieho SR zo dňa 09.06.2010 sp. zn. 5 Cdo 67/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2017 sp. zn. 2 Cdo 102/2017. Intervenient mal za to, že v konaní neboli preukázané žiadne majetkové, sociálne alebo osobné pomery žalobcu, na ktoré by mal súd prvej inštancie pri posudzovaní prípadnej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliadať, a ktoré by zakladali dôvodnosť pre aplikáciu § 257 CSP a tieto navyše neboli žalobcom ani tvrdené. Žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok potvrdil a priznal intervenientovi na strane žalovaného proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 11. Žalobca ani žalovaný sa k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného nevyjadrili.
12. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 13. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa odseku 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. 14. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 15. Podľa § 119 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase povolenia reštrukturalizácie dlžníka (ďalej len „ZoKR“) účastníkmi reštrukturalizačného konania sú dlžník, navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. 16. Podľa § 120 ods. 1 ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. 17. Podľa § 121 ZoKR prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú po lehote sa neprihliada. Ustanovenie § 28 ods. 6 sa použije primerane. 18. Podľa § 122 ods. 1 ZoKR ustanovenia § 29 ods. 1 až 6 a 8 sa použijú primerane. Ak ide o zabezpečenú pohľadávku, v prihláške sa musí riadne a včas uplatniť aj zabezpečovacie právo, inak sa pohľadávka v reštrukturalizácii považuje za nezabezpečenú pohľadávku. 19. Podľa § 122 ods. 2 ZoKR prihlášku možno opraviť alebo doplniť len tak, že sa pôvodná prihláška nahradí u správcu novou prihláškou, a to len do uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok. 20. Podľa § 122 ods. 3 ZoKR na požiadanie správca vydá veriteľovi potvrdenie, že jeho pohľadávka bola zapísaná do zoznamu pohľadávok. 21. Podľa § 29 ods. 1 ZoKR prihláška musí byť podaná na predpísanom tlačive a musí obsahovať základné náležitosti, inak sa na prihlášku neprihliada. Základnými náležitosťami prihlášky sú: a) meno, priezvisko a bydlisko veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, alebo obchodné meno, meno a priezvisko, ak sa odlišuje od obchodného mena, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj a miesto podnikania veriteľa, ak ide o fyzickú osobu podnikateľa, alebo názov, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj a sídlo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, b) meno, priezvisko a bydlisko úpadcu, ak ide o fyzickú osobu, alebo obchodné meno, meno a priezvisko, ak sa odlišuje od obchodného mena, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj a miesto podnikania úpadcu, ak ide o fyzickú osobu podnikateľa, alebo názov, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj a sídlo úpadcu, ak ide o právnickú osobu, c) právny dôvod vzniku pohľadávky, d) poradie uspokojovania pohľadávky zo všeobecnej podstaty, e) celková suma pohľadávky, f) podpis. 22. Podľa § 18 ods. 1 ZoA advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.
23. Podľa § 18 ods. 2 ZoA advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. 24. Podľa § 26 ods. 1 ZoA advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť. 25. Podľa § 26 ods. 4 ZoA, ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať. 26. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 27. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 28. Z obsahu spisu je zrejmé, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody titulom konania žalovaného ako bývalého právneho zástupcu žalobcu, ktorý nesprávne postupoval pri vyplnení prihlášky pohľadávky žalobcu vo výške 40.278,57 eur v reštrukturalizačnom konaní dlžníka – Uppsala s.r.o., IČO: 46 612 700 (teraz FIT UP Slovakia s.r.o.), reštrukturalizácia ktorá bola povolená uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 28R/1/2018 - 1047 zo dňa 24.10.2018 zverejneného v obchodnom vestníku č. 212/2018 dňa 05.11.2018. 29. Podľa zákona o advokácii je zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.) zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a/ činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. 30. Z ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. možno vyvodiť, že výkonom advokácie je najmä obhajovanie v trestnom konaní, zastupovanie fyzických a právnických osôb pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektmi, spisovanie listín, poskytovanie právnych rád a spracovávanie právnych rozborov. O výkon advokácie relevantný z hľadiska § 18 ods. 2 zákona o advokácii ide bezpochyby aj tam, kde advokát podáva v mene klienta písomné podania správcovi dlžníka do reštrukturalizačného konania vo forme prihlášky pohľadávky klienta do reštrukturalizácie a dodrží zákonom stanovené náležitosti. V prípade ak sa tak nestane a advokát nepreukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení úsilia, ktoré možno od neho žiadať, je splnený prvý predpoklad vzniku nároku klienta na náhradu škody a to činnosť advokáta súvisiaca s výkonom advokácie v rozpore s § 18 ods. 2 zákona o advokácii. 31. Súd prvej inštancie pri prvom uvedenom predpoklade správne vyhodnotil skutkovú situáciu a vec zhodnotil správne aj po právnej stránke, keď uzavrel, že žalovaný bol jednak riadne splnomocnený na prihlásenie pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania a jednak, že pochybil pri prihlasovaní predmetnej pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania dlžníka Uppsala s.r.o., IČO: 46 612 700. 32. Čo sa týka ostatných dvoch predpokladov zodpovednosti za škodu advokáta súd prvej inštancie konštatoval, že neboli v dostatočnej miere preukázané, keď jednak nebola preukázaná výška škody 22.181,41 eur a v dôsledku toho ani príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody, t.j. že v dôsledku porušenia povinnosti advokáta došlo k tvrdenej výške
škody. Súd prvej inštancie bol názoru, že by mal v podstate prejudiciálne skúmať, ako by dopadlo konanie o pohľadávke žalobcu, ak by bola prihláška prijatá. Žalobca však v konaní nepredložil také dôkazy, z ktorých by súd prvej inštancie mohol bezpochyby predbežne konštatovať, že jeho pohľadávka by nebola úspešne popretá, v akej predpokladanej miere by mali byť pohľadávky uspokojované a či by k ich uspokojeniu aj v skutočnosti došlo. Samotné úspešné prihlásenie pohľadávky totiž nepovažoval súd prvej inštancie ako jediný predpoklad pre budúce uspokojenie pohľadávky. V tomto smere poukázal na záverečný návrh reštrukturalizačného plánu, z ktorého vyplynulo, že uspokojovanie veriteľov zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky je rozložené na 59 mesačných splátok, pričom zo správy dozorného správcu vyplýva, že dlžník splatný nárok na zaplatenie 38., 39. a 40. splátky nesplnil u všetkých veriteľov. 33. S poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 3Cdo 32/2007 je možné vo všeobecnosti k ostatným dvom predpokladom vzniku nároku na náhradu škody (vznik škody a príčinná súvislosť) uviesť, že „Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 21 zákona č. 132/1990 Zb. rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. c/ O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený – nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.“ 34. Odvolací súd poukazuje aj na obdobné závery Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení sp. zn. II. ÚS 678/2015 z 22. októbra 2015 konštatoval, že „existencia príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou na strane klienta a konaním či opomenutím advokáta môže byť daná iba vtedy, ak práve konanie či opomenutie advokáta je tou okolnosťou, bez existencie ktorej by k vzniku škody nedošlo. Pri posudzovaní zodpovednosti advokáta za vznik škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie súd ako predbežnú otázku skúma, či by pri riadnom postupe advokáta klient so svojím nárokom na súde uspel, poprípade v akom rozsahu.“ 35. Žalobca v prvom rade v odvolaní namietal, že v konaní predložil listinné dôkazy, ktorými bez akýchkoľvek pochybností preukázal právny základ, ako aj výšku pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, pričom v konaní nebol namietaný právny základ a výška pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, či už zo strany žalovaného, alebo intervenienta na strane žalovaného. V tejto súvislosti sa odvolaciemu súdu javí ako potrebné uviesť, že je nevyhnutné rozlišovať medzi pohľadávkou žalobcu voči dlžníkovi – Uppsala s.r.o., IČO: 46 612 700 (teraz FIT UP Slovakia s.r.o.) a pohľadávkou žalobcu voči žalovanému. Právnym základom pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi vo výške 27.367,91 eur spolu s príslušenstvom bola Zmluva o nájme nebytového priestoru zo dňa 14.09.2012 v znení jej dodatku zo dňa 05.08.2013. Uvedenú pohľadávku však nie je možné stotožňovať s pohľadávkou žalobcu voči žalovanému titulom náhrady škody. Predpoklady vzniku nároku žalobcu na náhradu škody sú odlišné od predpokladov vzniku nároku na zaplatenie pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi a výšku škody nemožno preukazovať iba odkazom
na nespornú výšku pohľadávky voči dlžníkovi. Dokonca ani nerozporovaná výška pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi v inom súdnom konaní a inou osobou ako dlžníkom, nemá žiaden vplyv na preukázanie skutočnej výšky škody včasným nepodaním správne vyplnenej prihlášky žalovaným. Skutočnosť, že žalovaný nepopiera výšku pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, ešte neznamená, že správca by ju v uvedenom rozsahu považoval za nespornú, nepoprel ju v žiadnej časti a uspokojenie žalobcu by predstavovalo 55,07% z výšky prihlásenej pohľadávky. Právne relevantným bolo popretie výšky škody žalovaným a intervenientom na strane žalovaného v tomto konaní, čo sa aj v konaní pred súdom prvej inštancie stalo. Žalovaný aj intervenient na strane žalovaného namietali, že žalobca nepreukázal, že v prípade podania riadne vyplnenej prihlášky pohľadávky žalobcu, by bola pohľadávka žalobcu uspokojená presne v rozsahu uvádzanom žalobcom – 55,07% (viď odpor žalovaného a vyjadrenie intervenienta zo dňa 28.07.2022). 36. Žalobca sa pri ďalšej námietke domnieva, že nie je rozhodné, či by došlo alebo nedošlo k naplneniu reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k jeho pohľadávke, nakoľko v prípade nesplnenia reštrukturalizačného plánu by sa v zmysle § 159 ZoKR stal reštrukturalizačný plán vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke neúčinný a žalobca by mohol pohľadávku vymáhať voči dlžníkovi v celej výške. Uvedené tvrdenie je síce správne, avšak takémuto postupu jednoznačne predchádza skutočnosť, že správca pohľadávku veriteľa nepoprie a aj v prípade nespornosti pohľadávky by žalobca musel v prvom rade preukázať výšku škody, t.j. výšku pohľadávky, ktorá by bola v predpokladom rozsahu uspokojená v reštrukturalizácii. Táto výška, resp. miera uspokojenia nezabezpečenej pohľadávky žalobcu, by už len pri zohľadnení výšky prihlasovanej pohľadávky žalobcu v celkovej výške 40.278,57 eur v skupine všetkých nezabezpečených pohľadávok, bola v pomere k odhadovanej miere uspokojenia (629.650,34 eur) nepochybne nižšia. Rovnako skutočnosť, že by nastala situácia predpokladaná v § 159 ZoKR, by neznamenalo, že by žalobca svoju riadne prihlásenú pohľadávku v predpokladanej miere uspokojenia (prípadne vo väčšom rozsahu) vymohol, t.j. že by mu výška škody vznikla práve v rozsahu uplatnenom žalobou, keď zo správy dozorného správcu vyplynulo, že dlžník si svoje povinnosti voči veriteľom (platenie splátok) riadne ne(s)plnil. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal v akej predpokladanej miere by bola jeho pohľadávka uspokojená, t.j. nepreukázal skutočnú výšku škody, ako jeden z predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody. 37. Súd prvej inštancie postupoval správne i pri posúdení nároku žalobcu/žalovaného na náhradu trov konania, keď pri rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a podľa pomeru úspechu priznal žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolací súd nevzhliadol ako dôvodné námietky týkajúce sa dôvodnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP, nakoľko mal za to, že v posudzovanom prípade neboli zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a ani existencia výnimočných okolností, ktorých naplnenie by odôvodňovalo aplikovanie ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania. Ani tvrdenie žalobcu ohľadom dôvodnosti podanej žaloby, resp. ohľadom okolností podanej žaloby, kedy mal za to, že žalovaný zapríčinil podanie žaloby žalobcom, nenapĺňa dikciu tohto zákonného ustanovenia. 38. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne a najmä správne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, preto odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP vo výroku ako vecne správny potvrdil. 39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100% voči žalobcovi, keďže boli v odvolacom konaní plne úspešní. 40. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).