Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/30/2025 6120261853 30. 09. 2025 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2025:6120261853.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, Bratislava, Jakubovo námestie 14, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 17 310 598, zastúpeného: LEGAL CARTEL s.r.o., Na Hrebienku 40, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 677 175, proti žalovanému: Hudobný klub METRO, spol. s r. o., so sídlom na Suchom mýte, Bratislava, IČO: 35 699 353, zastúpenému advokátkou: JUDr. Ingrid Zlochová, so sídlom Galvaniho 12, Bratislava, o zaplatenie 3.824,70 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 7. októbra 2024, č.k. 74Ca/4/2024-230, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca, ako organizácia kolektívnej správy práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov, domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 3.824,70 eura s príslušenstvom, titulom práva na primeranú odmenu za použitie ním spravovaných práv a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Prvoinštančný súd poukázal na to, že (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 27.03.2023, č.k. 20Ca/17/2020-131, podanú žalobu zamietol, a to z dôvodu, že žalobca je síce oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu a k vysielaniu v odboroch kolektívnej správy práv, avšak neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že v rozhodnom čase došlo v prevádzke k použitiu umeleckého výkonu, použitiu zvukového záznamu alebo použitiu audiovizuálneho záznamu, a preto nepreukázal vznik nároku podľa ust.§ 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona v spojení s ust.§ 99 ods. 2 písm. b), § 110 písm. a) a § 119 Autorského zákona. Na základe odvolania žalobcu však Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2Co/23/2023-193 zo dňa 25.10.2023 predmetný v poradí prvý rozsudok zo dňa 27.03.2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že "je nesporné, že žalobca je nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktorá je oprávnená na výkon kolektívnej správy práv k umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu a k vysielaniu v odboroch kolektívnej správy práv a je v zmysle zákona č. 618/2005 Z.z. Autorský zákon oprávnený aj na výber primeranej odmeny za použitie zaznamenaného umeleckého výkonu alebo zvukového záznamu jeho uvedením na verejnosti verejným vykonaním vo forme technického predvedenia, na výber primeranej odmeny za použitie zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom okrem
sprístupňovania verejnosti, na výber primeranej odmeny za použitie nezaznamenaného umeleckého výkonu vysielaním, na výber primeranej odmeny za použitie zvukového záznamu alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom okrem vysielania a sprístupňovania verejnosti. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobca musí v konaní preukázať, že v prevádzke žalovaného došlo k použitiu konkrétneho zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, zvukového záznamu technickým prevedením alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom. Pri tomto výklade by totiž žalobca musel byť reálne v každej jednej prevádzke 24 hodín denne, 7 dní v týždni, aby reálne zistil, ktoré konkrétne dielo, respektíve zvukový záznam, umelecký výkon, audiovizuálny záznam bol šírený v tej - ktorej prevádzke. Inými slovami, žalobca nemá objektívnu možnosť zistiť v každej jednej prevádzke detailný rozsah používania konkrétnych predmetov ochrany, pričom takúto povinnosť mu neukladá ani autorský zákon, a preto uvedené nie je možné od žalobcu ani požadovať. Vyššie citované ustanovenia autorského zákona sú budované na takzvanom zákonnom nároku oprávnenej osoby požadovať úhradu, respektíve bezdôvodné obohatenie za šírenie umeleckého výkonu, zvukového záznamu, audiovizuálnemu záznamu verejným prenosom prostredníctvom technického zariadenia a to bez ohľadu na to, ktoré konkrétne zvukové záznamy, resp. umelecké výkony boli v prevádzke použité, respektíve šírené. S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalobcovi takpovediac "stačí" v konaní preukázať prítomnosť technického zariadenia, do ktorého je vedený signál umožňujúci prenos umeleckého výkonu, zvukového záznamu, audiovizuálnemu záznamu verejným prenosom. Odvolací súd v predmetnej veci podporne vychádzal aj z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-306/2005 SGAE c/a Rafael Hoteles, pričom závery vyslovené v tejto veci sa síce týkajú poskytovania signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov v izbách hotelového zariadenia ubytovaným klientom, ale na druhej strane je princíp platenia odmeny, respektíve bezdôvodného obohatenia za verejný prenos rovnaký ako v tejto veci. Súdny dvor vo vyššie uvedenej právnej veci dospel k záveru, že samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení, t.j. televíznych prijímačov v izbách hotelového zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom v zariadení predstavuje nezávisle od používania techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/2009 - ES z 22.5.2011. S poukazom aj na tento názor vyslovený v rámci rozsudku Súdneho Dvora vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles odvolací súd uzavrel, že úlohou žalobcu bolo v konaní preukázať, či žalovaný má vo svojej prevádzke technické zariadenie, ktoré je určené na verejný prenos, respektíve k uvedenej skutočnosti navrhnúť vykonať potrebné dokazovanie. Z obsahu spisu (z písomných vyjadrení žalobcu, ako aj z jeho vyjadrení v konaní pred súdom) vyplývalo, že žalobca už v rámci svojho vyjadrenia k odporu žalovaného (č.l. 35) navrhol vykonanie dôkazu, a to predloženie hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou SOZA a žalovaným za obdobie rokov 2018 a 2019, a zároveň požadoval predloženie faktúr vystavených spoločnosťou SOZA vo vzťahu k žalovanému za obdobie rokov 2018 a 2019. Z týchto dôkazov podľa žalobcu bolo možné v rámci prvoinštančného konania exaktne zistiť výšku licenčnej odmeny za udelenie práva na používanie predmetov ochrany, ako aj konkrétne technické zariadenie, ktoré sa v prevádzke žalovaného v rozhodnom období nachádzalo, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu zvukových záznamov, zvukovo-obrazových záznamov, ako aj zároveň rozlohu ozvučenej plochy v prevádzke žalovaného, resp. ďalšie parametre. Odvolací súd uviedol, že skutočne žalobca nemal inú možnosť, ako navrhnúť vykonanie dokazovania prostredníctvom predloženia hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou SOZA a žalovaným, a to buď od žalovaného alebo od spoločnosti SOZA (prostredníctvom edičnej povinnosti) za obdobie rokov 2018 a 2019, a zároveň navrhnúť predloženie faktúr vystavených spoločnosťou SOZA vo vzťahu k žalovanému za obdobie rokov 2018 a 2019, nakoľko z týchto dôkazov bude zrejmé, či žalovaný mal v rozhodnom čase vo svojej prevádzke technické zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo v rozhodnom období k verejnému prenosu zvukových záznamov. Ak súd prvej inštancie tieto dôkazy napriek návrhu žalobcu nevykonal, znemožnil žalobcovi uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd vzhľadom k procesnej situácii, ktorá tu nastala podporne poukázal aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 168/2019 z 21.11.2019, podľa ktorého ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak sa dokazovaním na súde prvej inštancie preukáže, že žalovaný mal v rozhodnom období vo svojej prevádzke konkrétne technické
zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu zvukových záznamov, zvukovoobrazových záznamov, bude potrebné uzavrieť, že žalovaný bol povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetu ochrany, t. j. prostredníctvom žalobcu. Použitie predmetu ochranu bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim (a bez uhradenia zákonnej odmeny) totiž predstavuje neoprávnený zásah do práv ich nositeľov (autorov)". 3. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že v zariadení žalovaného prebiehali diskotéky v určitej periodicite a kapacite osôb. Žalobca nebol účastníkom zmluvných vzťahov a ak žalovaný platil za reštauráciu, je to vecou žalovaného. Z predložených listinných dôkazov vyplýva zoznam telies, ktoré žalobca zastupuje, všetky tvrdenia protistrany žalobca vo svojich písomných podaniach vysvetlil a doteraz neboli v konaniach sporné. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 18.09.2024 k veci ešte uviedol, že z predloženého listinného dôkazu, ktorý zabezpečil súd na základe pokynu odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný nemal uzavretú žiadnu zmluvu so spoločnosťou SOZA, túto zmluvu mala uzavretú reštaurácia, ktorá je od Covidu zavretá, kde bolo umiestnené rádio a na ktorú boli vystavené faktúry. Žalobca medzičasom žaluje žalovaného aj za túto reštauráciu, pričom z uvedeného mal za to, že žalobcovi žalovaný nárok neprislúcha. Žalobca v konaní tvrdil, že ho nezaujíma právny vzťah až v situácii, keď súd zabezpečil dôkaz, ktorý preukázal, že žalovaný nemal so žalobcom uzavretú zmluvu. Tvrdenia žalovaného, že žalobca nepreukázal zastupovanie audiovizuálnych umelcov, ktorých tvorba mala byť hraná na diskotékach, kde naopak vystupovali umelci (DJ) s vlastnou tvorbou neboli žalobcom vyvrátené. Právny zástupca žalobcu titulom záverečného vyjadrenia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v rozhodnom období žalovaný používal technické zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k použitiu diel chránených autorským zákonom. S poukazom na uznesenie odvolacieho súdu žalobca preukázal všetky svoje tvrdenia. Po právnej stránke súd prvej inštancie spor posúdil podľa ust. § 27, § 94, § 97, § 99 ods. 2 písm. b), § 107, § 109, § 110 písm. a), § 116 ods. 1, 2, § 118, § 119, § 143 ods. 1, § 145 ods. 2 písm. f), § 169 ods. 4 písm. b), a opätovne dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. V prvom rade zdôraznil, že v intenciách záverov vyslovených v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, za účelom odstránenia vyššie vedených sporných okolností v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v rozsahu, v akom strany konania navrhli vykonanie dôkazov. Na základe takto vykonaného dokazovania a s ohľadom procesnú taktiku a argumentáciu strán v konaní, konštatoval, že bolo potrebné zistiť, či žalovaný má vo svojej prevádzke technické zariadenie, ktoré je určené na verejný prenos, pretože žalobcovi stačí podľa odvolacieho súdu v konaní preukázať prítomnosť technického zariadenia, do ktorého je vedený signál umožňujúci prenos umeleckého výkonu, zvukového záznamu, audiovizuálnemu záznamu verejným prenosom, nakoľko sa odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobca musí v konaní preukázať, že v prevádzke žalovaného došlo k použitiu konkrétneho zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, zvukového záznamu technickým prevedením alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom, nakoľko pri tomto výklade by totiž žalobca musel byť reálne v každej jednej prevádzke 24 hodín denne, 7 dní v týždni, aby reálne zistil, ktoré konkrétne dielo, respektíve zvukový záznam, umelecký výkon, audiovizuálny záznam bol šírený v tej - ktorej prevádzke. Z predloženej hromadnej licenčnej zmluvy zo dňa 22.05.2017 vyplynulo, že bola uzavretá medzi žalovaným a spoločnosťou SOZA s rozsahom licencie na reštauráciu GREAT Club & Restaurant na Suchom mýte 6 v Bratislave. Zároveň súd prvej inštancie zabezpečil aj faktúry spoločnosti SOZA č. 2181100329 a č. 2191100322, z ktorých vyplynulo, že ich adresátom bola "GREAT - reštaurácia, Suché mýto 6, Bratislava". Mal však za to, že žalobca ani doplnením dokazovania nepreukázal svoje tvrdenia, nakoľko hromadná licenčná zmluva zo dňa 22.05.2017 bola uzavretá medzi žalovaným a spoločnosťou SOZA s rozsahom licencie na reštauráciu GREAT Club & Restaurant na Suchom mýte 6 v Bratislave, teda licencia spoločnosti SOZA v zmysle ustanovení Autorského zákona sa týkala reštaurácie (GREAT Club & Restaurant na Suchom mýte 6 v Bratislave), na ktorú boli navyše vystavené faktúry spoločnosti SOZA č. 2181100329 a č. 2191100322 (z ktorých vyplynulo, že ich adresátom nebol žalovaný, ale GREAT - reštaurácia, Suché mýto 6, Bratislava), pričom predmetom fakturácie bola "autorská odmena za licenciu na verejné použitie hudobných diel podľa účinného Sadzobníka SOZA v súlade s Autorským zákonom a Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv k hudobným dielam na území SR vydaným MK SR na prevádzku GREAT/reštaurácia, bar, Suché mýto 6, Bratislava". Musel preto zotrvať na svojom pôvodnom rozhodnutí majúc za to, že žalobca síce opakovane poukazoval na to, že vykonal kontrolu u žalovaného, čo mohol a mal v konaní preukázať akýmkoľvek výsledkom či záznamom z kontrolnej činnosti alebo prípadnými výsluchmi osôb vykonávajúcich takéto kontroly a podobne. Žiadne také dôkazy však žalobca ani v ďalšom konaní súdu prvej inštancie vykonať nenavrhol, hoci bol s procesnou
obranou žalovaného a so závermi súdu prvej inštancie oboznámený. Na preukázanie týchto žalobcom tvrdených skutkových tvrdení nebola spôsobilá ani zmluva uzatvorená medzi žalovaným a organizáciou SOZA, ani faktúry spoločnosti SOZA č. 2181100329 a č. 2191100322, ktoré práve naopak preukázali, že zmluva nebola uzavretá žalovaným a faktúry sa týkali prevádzky reštaurácie, nie zariadenia žalovaného. V konaní nebolo sporné, že v zariadení žalovaného prichádzalo ku konaniu diskoték, avšak žalobca nepreukázal nad všetku pochybnosť, že pri nich išlo o šírenie zvukových diel podliehajúcich ochrane podľa Autorského zákona, teda že sa na takýchto diskotékach púšťala hudba audiovizuálnych umelcov, ktorí nielen požívajú ochranu podľa Autorského zákona, ale ich žalobca zastupuje na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky z 18.08.2016, č. MK-1586/2016/10422, podľa ktorého je žalobca oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu a k vysielaniu v odboroch kolektívnej správy práv. Zo zoznamov predložených žalobcom bol preukázaný prehľad umelcov, telies a výrobcov, ktorých zastupuje, avšak z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že v rozhodnom čase došlo v prevádzke žalovaného k použitiu umeleckého výkonu, použitiu zvukového záznamu alebo použitiu audiovizuálneho záznamu takých umelcov, telies a výrobcov, ktorých v zmysle vyššie uvedeného zastupuje žalobca. Žalobca teda podľa názoru súdu prvej inštancie nepreukázal, že v tomto prípade išlo o sprístupňovanie záznamu umeleckého výkonu verejnosti podľa ust. § 97 ods. 3 písm. e) Autorského zákona, alebo išlo o sprístupňovanie zvukového alebo audiovizuálneho záznamu verejnosti podľa ust. § 109 ods. 3 písm. d) a ust. § 118 ods. 3 písm. e) Autorského zákona, alebo o technické prevedenie audiovizuálneho záznamu podľa ust. § 118 ods. 3 písm. c) Autorského zákona takých umelcov a autorov, ktorých práva v zmysle Autorského zákona chráni a zastupuje žalobca. Za týchto okolností preto súd prvej nemal inú možnosť než opätovne dospieť k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k tvrdeniam, od ktorých odvíjal vznik nároku z bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona v spojení s ust. § 99 ods. 2 písm. b), ust. § 110 písm. a) a ust. § 119 Autorského zákona. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci, priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý prvoinštančný rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok označil za nezákonný a nesprávny. Uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie v bode 40. rozsudku uvádza, že podľa pokynu odvolacieho súdu mal zabezpečiť hromadnú licenčnú zmluvu organizácie kolektívnej správy práv SOZA ktorá mala preukázať skutočnosť, či žalovaný mal v rozhodnom období vo svojej prevádzke technické zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu zvukových záznamov, zvukovo-obrazových záznamov a z predmetnej hromadnej licenčnej zmluvy vyplýva, že v kolónkach "Názov prevádzky" a "Adresa" sa uvádza "GREAT - reštaurácia, Suché Mýto 6, 811 03 Bratislava", t. j. prevádzka Žalovaného, v kolónkach "Kategória prevádzky", "Zaradenie prevádzky" a "Druh priestoru" sa uvádza "reštaurácia, bar", pričom z obsahu vyplýva, že sa jedná o jednu prevádzku, ktorá je reštauráciou a barom zároveň, a v ktorej sa nachádza jedno zariadenie TV do 120 cm, žalovaný v rozhodnom období prevádzkoval prevádzku s názvom GREAT Club & Restaurant na adrese Suché mýto 6 v Bratislave a v danej prevádzke sa nachádzalo technické zariadenie, a to 1 TV do 120 cm, čo v zmysle vysvetliviek predstavuje "počet technických zariadení, ktoré umožňujú reprodukciu zvuku aj obrazu s uhlopriečkou do 120 cm (ako napr. zvukovo-obrazový prijímač alebo prehrávač - televízor, projektora pod.) v danom druhu priestoru, súd prvej inštancie mal napriek vyššie opísanej nespornosti prítomnosti technického zariadenia v prevádzke žalovaného za to, že ani doplnením dokazovania nepreukázal svoje tvrdenia, s jeho závermi nemožno súhlasiť. Konštatoval, že súd prvej inštancie zmätočne v bode 42. napadnutého rozsudku na jednej strane uvádza, že z predmetného listinného dôkazu, ktorý zabezpečil súd na základe pokynu odvolacieho sudu (Hromadná licenčná zmluva zo dňa 22.05.2017) vyplýva, že bola uzavretá medzi žalovaným a spoločnosťou SOZA s rozsahom licencie na reštauráciu GREAT Club & Restaurant na Suchom mýte 6 v Bratislave, avšak na strane druhej, dopĺňa, že z tohto mal v súlade s tvrdeniami žalovaného za to, že žalovaný nemal uzavretú žiadnu zmluvu so spoločnosťou SOZA, ale licencia spoločnosti SOZA v zmysle ustanovení Autorského zákona sa týkala reštaurácie (GREAT Club & Restaurant na Suchom mýte 6 v Bratislave), na ktorú boli navyše vystavené faktúry spoločnosti SOZA č. 2181100329 a č. 2191100322 (z ktorých vyplynulo, že ich adresátom nebol žalovaný, ale GREAT - reštaurácia, Suché mýto 6, Bratislava), pričom predmetom fakturácie bola autorská odmena za licenciu na verejné použitie hudobných diel podľa účinného Sadzobníka SOZA v súlade s Autorským
zákonom a Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv k hudobným dielam na území SR vydaným M K SR na prevádzku GREAT/reštaurácia, bar, Suché mýto 6, Bratislava. Podľa žalobcu je nad všetku pochybnosť jasné, že adresátom faktúr vystavených na základe Hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi SOZA a žalovaný bol ako odberateľ označený ako "Hudobný klub METRO, spol. s r.o., Podchod na Suchom mýte, 811 03 Bratislava", pričom licencia titulom Hromadnej licenčnej zmluvy sa týkala prevádzky "GREAT/reštaurácia, bar, Suché mýto 6, Bratislava", čo rovnako vyplýva priamo z popisu faktúr. Súd prvej inštancie výslovne v bode 43. rozsudku uvádza, že hromadná licenčná zmluva a faktúry mali preukázať, že hromadná licenčná zmluva nebola uzavretá žalovaným a faktúry sa týkali prevádzky reštaurácie, nie zariadenia žalovaného. Je nepochybné, že hromadnú licenčnú zmluvu so SOZA uzatváral žalovaný, za ktorú v danom čase konal P. P. (čo vyplýva zo zmluvy ako aj z verejne dostupných údajov Obchodného registra), pričom reštaurácia, ktorej prevádzkovateľom je žalovaný, ako taká nemá vlastnú právnu subjektivitu a nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že hromadná licenčná zmluva nebola uzatvorená žalovaným. Tvrdenia žalovaného teda z hromadnej licenčnej zmluvy ani faktúr nevyplývajú a napriek tomu sa súd prvej inštancie s nimi stotožnil a pojal ich za základ pre odôvodnenie rozsudku. Namietol, že súd prvej inštancie nepochopiteľne rozlišuje medzi "prevádzkou reštaurácie" a "zariadením žalovaného", keď z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že prevádzka žalovaného, resp. zariadenie žalovaného, sú totožné pojmy a jedná sa o jednu prevádzku s názvom GREAT Club & Restaurant na adrese Suché mýto 6 v Bratislave, vo vzťahu ku ktorej bola uzatvorená hromadná licenčná zmluva a na jej základe vystavené faktúry. Súd prvej inštancie síce postupoval v súlade s pokynom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie v odvolacím súdom naznačenom smere, pričom v podstate stačilo preukázať prítomnosť technického zariadenia v prevádzke žalovaného v rozhodnom období, ktoré je určené na verejný prenos, resp. do ktorého je vedený signál umožňujúci prenos umeleckého výkonu, zvukového záznamu, audiovizuálneho záznamu verejným prenosom, čo napriek tomu, že v konaní pred Súdom prvej inštancie preukázané jednoznačne bolo, súd prvej inštancie túto skutočnosť vyhodnotil nesprávne, keď uviedol, že "zmluva nebola uzavretá žalovaným a faktúry sa týkali prevádzky reštaurácie, nie zariadenia žalovaného". Súd prvej inštancie preto dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku k nesprávnemu záveru o neunesení dôkazného bremena. V danom prípade boli tiež porušené jemu patriace čiastkové práva tvoriace obsah práva na spravodlivý proces, in concreto odôvodnenie rozsudku považuje za nedostatočne odôvodnené, nepresvedčivé, vykazujúce známky ľubovôle konajúceho sudcu, ktorý sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami. Žalobca sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o tom, že neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie oprel záver o neunesení dôkazného bremena predovšetkým na nesprávnom vyhodnotení obsahu hromadnej licenčnej zmluvy a faktúr, ako aj na stotožnení sa s tvrdeniami žalovaného, že SOZA mala uzavretú zmluvu s reštauráciou a nie žalovaným, o čom svedčia vystavené faktúry. Z hromadnej licenčnej zmluvy je podľa jeho názoru možné pomerne jednoducho určiť kto je jej kontrahentom, na akú prevádzku sa vzťahuje, aký typ technického zariadenia sa v rozhodnom období v prevádzke žalovaného nachádzal, resp. ich počet, aká je rozloha ozvučenej plochy prevádzky, dátum nainštalovania technického zariadenia, resp. ďalšie skutočnosti predstavujúce parametre, z ktorých organizácia kolektívnej správy práv štandardne vychádza pri stanovení výšky licenčnej odmeny, v súlade so schválenými sadzobníkmi. Súd prvej inštancie však nepochopiteľne obsah hromadnej licenčnej zmluvy a faktúr vyhodnotil inak a jeho závery sú nelogické. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že v zmysle pokynov odvolacieho súdu mal súd prvej inštancie zabezpečiť hromadnú licenčnú zmluvu organizácie kolektívnej správy práv "SOZA". Uvedená hromadná licenčná zmluva mala preukázať skutočnosť, či mal v rozhodnom období vo svojej prevádzke technické zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu zvukových záznamov, zvukovo obrazových záznamov. Odvolací súd tiež uviedol, že žalobca skutočne nemal inú možnosť, ako navrhnúť vykonanie takéhoto dokazovania prostredníctvom vyššie uvedenej hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou SOZA a žalovaným a z tohto dôvodu prikázal prvostupňovému súdu uvedený dôkaz zabezpečiť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hromadná licenčná zmluva zo dňa 22.05.2017 bola uzatvorená medzi ním a spoločnosťou SOZA s rozsahom licencie na prevádzku GREAT reštaurácia, bar Suché Mýto 6, spolu so zmluvou boli zabezpečené aj faktúry č. 2181100329 a 2191100322. Z uvedených faktúr je možné presne identifikovať prevádzku, ktorej sa to týka a to je Prevádzka: GREAT/ reštaurácia, bar Suché Mýto 6, taktiež je tam uvedeného aký prehrávač ide: zvukovoobrazový prijímač alebo prehrávač( televízny prijímač, videoprehrávač, PC a pod) v pohostinskom a občerstvovacom zariadení - TV. V hromadnej licenčnej zmluve je uvedená kontaktná
osoba G.. O. Ž., čo bola osoba ktorá pracovala v reštaurácii ako managér a vedúci podniku s občerstvením. Uvedená kontaktná osoba však nikdy nepracovala v diskotéke. Konštatoval, že žalobca nevykonal žiadnu kontrolu, resp. ak aj tvrdí, že ju vykonal neformálne, musel by vedieť, že má dve prevádzky samostatné a jednou z týchto prevádzok je práve Reštaurácia GEAT, ktorá je uvedená na faktúre a druhá prevádzka je v prízemí a to je diskotéka. Prvostupňový súd podľa žalovaného správne vyhodnotil skutkový stav, ako aj vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce zo zabezpečených dôkazov na návrh žalobcu. Ak by odvolací súd priznal ochranu výkonu práva v rozpore so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, išlo by o bezprecedentné porušenie práva. Nárok žalobcu je zjavne šikanóznym návrhom, ktorý vychádza z akejsi "prizmy" možnosti žiadať pod hlavičkou autorskoprávnej ochrany autorov vymyslené a ničím nepodložené finančné sumy, a preto by mal niesť riziko straty sporu. Žalobca sa po celý čas sporu spoliehal, že súd mu nielen zabezpečí dôkazy, ktorými nedisponoval, ale aj zavádzal súd svojimi tvrdeniami a po zabezpečení predmetných dôkazov sa vyjadril, že mu je to jedno a je presvedčený, že všetky tvrdenia vo svojich vyjadreniach vysvetlil. Prvostupňový súd splnil svoju povinnosť v limite Civilného sporového poriadku. Sporové konanie je viazané princípom formálnej pravdy a súd preto najmä skúma či žalobca uniesol dôkazné bremeno prostredníctvom povinnosti tvrdenia a dôkazu. Keďže však žalobca nepreukázal existenciu svojich tvrdení, súd nemal dôvod rozporovať jeho pravdivé tvrdenia a nemal inú možnosť než opätovne dospieť k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k tvrdeniam od ktorých odvíjal vznik nároku na bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na uvedené žalovaný nevidí akýkoľvek dôvod, ktorý by odôvodňoval zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa, keďže rozsudok prvého stupňa považuje za zákonný, riadne odôvodnený a vecne správny. 6. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu zotrval na podanom odvolaní, ktorému žiadal vyhovieť. Uviedol, že s tvrdeniami žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu sa nestotožňuje a tieto popiera, a to aj vtedy, ak sa k jednotlivým tvrdeniam osobitne nevyjadruje. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný už v odpore voči platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5Up/511/2020 zo dňa 13.04.2020 uviedol, že: "Podnik GREAT Club & Restaurant je nočná diskotéka, v ktorej sa nehrá slovenská hudba a o hudobnú stránku sa stará výlučne DJ, ktorý hrá svoju vlastnú mixovanú hudobnú produkciu...." a tiež, že sa v predmetnej prevádzke s názvom GREAT Club & Restaurant na adrese: Suché mýto 6, 811 04 Bratislava v období žalovaných rokov konali rôzne podujatia (diskotéky), pričom počas dňa prevádzka slúžila ako reštaurácia. Z toho vyplýva, že v prípade GREAT Club & Restaurant sa jedná o jednu a tú istú prevádzku. Žalovaný sa doposiaľ nikdy nezmieňoval o tom, že má dve samostatné prevádzky, pričom toto tvrdenie považuje v aktuálnom procesnom štádiu za účelové a žalovaný tak mohol urobiť už skôr. Žalovaný nemal vysporiadané konanie diskoték. Voči organizácii kolektívnej správy práv SOZA mal vysporiadané iba autorské odmeny za ozvučenie prevádzky v súvislosti s používaním chránených diel nie na komerčné účely, resp. na účely zabávania hostí, ale len na bežný verejný prenos. Podstata dokazovania v danej veci spočívala v tom, že z písomností predložených organizáciou kolektívnej správy práv SOZA vyplynulo, že v priestoroch prevádzky sa technické zariadenie nachádzalo. Ak rozhodujúcim pre unesenie jeho dôkazného bremena bolo zistenie, či žalovaný mal vo svojej prevádzke v rozhodnom období technické zariadenie, ktoré je určené na verejný prenos, pričom stačilo preukázať prítomnosť technického zariadenia, do ktorého je vedený signál umožňujúci prenos umeleckého výkonu, zvukového záznamu a audiovizuálneho záznamu verejným prenosom, potom po správnom vyhodnotení dôkazov mal súd prvej inštancie postupujúc podľa pokynu odvolacieho súdu dospieť k záveru, že žaloba je dôvodná a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. 7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie v rozsahu dôkazných návrhov sporových strán vo vzťahu k ich tvrdeniam ohľadne rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 58 ods. 1 písmeno i) Autorského zákona v spojení s ust. § 63 ods. 2 písmeno d) Autorského zákona, v intenciách záväzných právnych záverov vyslovených v zrušujúcom uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co/23/2023-193 zo dňa 25.10.2023, pričom správne podľa odvolacieho súdu vychádzal z toho, že žalobca ani doplnením dokazovania nepreukázal svoje tvrdenia, nakoľko hromadná licenčná zmluva zo dňa 22.05.2017 bola uzavretá medzi žalovaným a spoločnosťou SOZA s rozsahom licencie na reštauráciu GREAT Club & Restaurant na Suchom mýte 6 v Bratislave, teda licencia spoločnosti SOZA v zmysle ustanovení Autorského zákona sa týkala reštaurácie (GREAT Club &
Restaurant na Suchom mýte 6 v Bratislave), na ktorú boli navyše vystavené faktúry spoločnosti SOZA č. 2181100329 a č. 2191100322 (z ktorých vyplynulo, že ich adresátom nebol žalovaný, ale GREAT reštaurácia, Suché mýto 6, Bratislava), pričom predmetom fakturácie bola "autorská odmena za licenciu na verejné použitie hudobných diel podľa účinného Sadzobníka SOZA v súlade s Autorským zákonom a Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv k hudobným dielam na území SR vydaným MK SR na prevádzku GREAT/reštaurácia, bar, Suché mýto 6, Bratislava" a na preukázanie žalobcom uplatneného nároku nebola spôsobilá ani zmluva uzatvorená medzi žalovaným a organizáciou SOZA, ani faktúry spoločnosti SOZA č. 2181100329 a č. 2191100322, z ktorej vyplýva, že sa týkala prevádzky reštaurácie a v nej umiestneného televízneho prijímača, pričom hoci nebolo sporné, že v zariadení žalovaného prichádzalo ku konaniu diskoték, žalobca nepreukázal, že v tomto prípade išlo o sprístupňovanie záznamu umeleckého výkonu verejnosti podľa ust. § 97 ods. 3 písm. e) Autorského zákona, alebo o sprístupňovanie zvukového alebo audiovizuálneho záznamu verejnosti podľa ust. § 109 ods. 3 písm. d) a ust. § 118 ods. 3 písm. e) Autorského zákona, alebo o technické prevedenie audiovizuálneho záznamu podľa ust. § 118 ods. 3 písm. c) Autorského zákona takých umelcov a autorov, ktorých práva v zmysle Autorského zákona chráni a zastupuje žalobca. 9. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci, z ktorého v súlade s ust. § 383 C.s.p. vychádzal aj odvolací súd, keď neboli splnené podmienky na opakovanie ani doplnenie dokazovania, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že podanej žalobe, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia sumy 3.824,70 eura s príslušenstvom, ako nároku podľa ust.§ 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona v spojení s ust.§ 99 ods. 2 písm. b), § 110 písm. a) a § 119 Autorského zákona za verejné použitie hudobných diel pri uskutočňovaní diskoték s periodicitou 2 x za týždeň v klube s kapacitou v rozmedzí 101-200 osôb, nie je možné vyhovieť. 10. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že hoci je pravdou, že súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že reštaurácia a diskotékový klub treba pre účely úhrady podľa ust.§ 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona v spojení s ust.§ 99 ods. 2 písm. b), § 110 písm. a) a § 119 Autorského zákona považovať za celkom samostatné subjekty (jednotky), nedôvodne žalobca v odvolaní namieta, že jeho tvrdenia a opodstatnenosť podanej žaloby preukazuje obsah hromadnej licenčnej zmluvy zo dňa 22.5.2017 uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou SOZA s rozsahom licencie na reštauráciu GREAT Club & Restaurant na Suchom mýte 6 v Bratislave. Táto licenčná zmluva totiž síce preukazuje, ako to správne zohľadnil aj súd prvej inštancie, že v danom priestore prevádzkovanom žalovaným sa nachádzalo zariadenie slúžiace na verejný prenos zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov výkonných umelcov, avšak celkom nepochybne išlo iba o televízny prijímač, ktorý na uskutočňovanie diskotéky nepostačuje. Vychádzajúc z obsahu žaloby a žalobcom vymedzených rozhodujúcich skutočností, od ktorých odvodzuje opodstatnenosť podanej žaloby, pritom nie je sporné, že žalobca sa v tomto spore domáha zaplatenia úhrady podľa ust.§ 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona v spojení s ust.§ 99 ods. 2 písm. b), § 110 písm. a) a § 119 Autorského zákona za prevádzkovanie diskotékového klubu a nie reštaurácie s televíznym prijímačom, čomu zodpovedá aj výška uplatneného nároku, špecifikovaná v žalobe a vypočítaná žalobcom na základe ním predloženého sadzobníka úhrad (č.l. 19 súdneho spisu). Vzhľadom na uvedené potom obsah hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú má žalovaný uzavretú so spoločnosťou SOZA (z ktorej vyplýva iba prítomnosť televízneho prijímača umiestneného v reštauračnej časti daných priestorov), tak ako to konštatoval súd prvej inštancie, nie je spôsobilý preukázať existenciu nároku uplatneného podanou žalobou, teda nároku na úhradu za prevádzkovanie diskotéky. Keďže iné dôkazy žalobca v preskúmavanej veci nenavrhol, treba vychádzať z toho, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, námietky žalobcu v odvolaní nie sú dôvodné a nie sú spôsobilé privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie v spore. 11. Odvolací súd preto, keďže súd prvej inštancie sa v konaní nedopustil takých pochybení, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore, avšak ani takých pochybení, ktoré by mohli zakladať splnenie predpokladov pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1, 2 C.s.p., rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania v merite veci rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).