Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/65/2023 4621201389 23. 01. 2025 JUDr. Eva Fulcová ECLI:SK:KSBA:2025:4621201389.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: Environmentálny fond, so sídlom Nevädzová 806/5, Bratislava, IČO: 30 796 491, proti žalovanému: Obec Krtovce, so sídlom Krtovce 2, Krtovce, IČO: 00 310 611, zastúpenému: doc. JUDr. Jozef Sotolář, PhD., advokát, so sídlom Južná trieda 1, Košice, IČO: 31 942 423, o zaplatenie 87.875 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č.k. 4Cb/38/2021 - 223 zo dňa 03.05.2022 v spojení s opravným uznesením č.k. 4Cb/38/2021 - 279 zo dňa 22.09.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k. 4Cb/38/2021 - 223 zo dňa 03.05.2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 4Cb/38/2021 - 279 zo dňa 22.09.2022 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému súd p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o jej výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na vrátenie dotácie poskytnutej žalovanému na základe Zmluvy č. 11361408U02 o poskytnutí podpory z Environmentálneho fondu formou dotácie uzavretej dňa 18.04.2016 v písomnej forme medzi účastníkmi konania, pričom tento nárok si žalobca uplatňoval titulom porušenia povinností žalovaného, vyplývajúcich zo zákona o verejnom obstarávaní. 3. Podstatná časť odôvodnenia súdu inštancie bola nasledovná: „17./ Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia ÚS SR a vzhľadom na obranu žalovaného namietajúceho v priebehu konania premlčanie nároku žalobcu sa súd musel v prvom rade vysporiadať s tým, či uvedená zmluva o poskytnutí podpory z Environmentálneho fondu uzavretá medzi žalobcom ako poskytovateľom dotácie a žalovaným ako jej príjemcom dňa 18.04.2016 je platným právnym úkonom a či nárok žalobcu na vrátenie dotácie je potrebné posúdiť ako nárok vyplývajúci z porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu alebo v prípade neplatnosti predmetnej zmluvy je potrebné nárok žalobcu posúdiť podľa § 451 OZ ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že zmluva o poskytnutí podpory z Environmentálneho fondu uzavretá dňa 18.04.2016 je výsledkom predchádzajúceho procesu verejného obstarávania realizovaného žalovaným ako verejným obstarávateľom podľa zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o
poskytnutí podpory z Environmentálneho fondu. Na základe výsledkov tohto verejného obstarávania žalovaný čestným vyhlásením zo dňa 17.03.2016 osvedčil, že výber dodávateľa na realizáciu prác súvisiacich s projektom, na ktorý bola poskytnutá dotácia bol uskutočnený podľa zákona č. 25/2006 Z.z. a zmluva s dodávateľom bola uzavretá dňa 29.09.2015 a následne bola dňa 18.04.2016 uzavretá samotná zmluva o poskytnutí podpory, ktorú za žalovaného podpísal starosta obce. Z dokladov predložených žalovaným vyplýva, že pred uzavretím predmetnej zmluvy sa zasadnutie obecného zastupiteľstva obce Krtovce konalo dňa 14.09.2015, avšak na tomto otázka uzatvorenia zmluvy a schválenia tohto právneho úkonu prerokovaná nebola. Z obsahu zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce Krtovce účinných od 01.01.2009 vyplýva, že schváleniu obecným zastupiteľstvom podlieha nielen nadobúdanie vlastníctva nehnuteľného majetku a nadobúdanie vlastníctva hnuteľného majetku mimo schváleného rozpočtu nad hodnotu 3 319,39 eura, ale aj schválenie žiadosti o úver. Vzhľadom na uvedené ako aj na vyššie citované ustanovenia zákonov o majetku obcí a o obecnom zriadení sa musel súd prednostne zaoberať otázkou platnosti zmluvy o poskytnutí podpory z Environmentálneho fondu, keďže táto bola uzatvorená so žalovaným ako obcou, za ktorú jednal starosta obce ako najvyšší výkonný orgán. 18./ Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom do 31.03.2018 je starosta predstaviteľom obce a najvyšším výkonným orgánom obce a podľa § 13 ods. 5 citovaného zákona je starosta štatutárnym orgánom obce. Obecné zastupiteľstvo je podľa § 11 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. zastupiteľským zborom obce, zloženým z poslancov zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce a podľa § 11 ods. 4 písm. a/ citovaného zákona rozhoduje o základných otázkach života obce a najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. 19./ U obce ako právnickej osoby (§ 18 ods. 2 písm. c/ Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb.) je potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Funkcia štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorým je nesporne starosta obce, znamená výhradné oprávnenie konať menom obce navonok t.j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám. Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je potom prejavovaná navonok práve v podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského oprávnenia. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch t.j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí (prejaví), je zo zákona rozdelená medzi obecnú radu, štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo. 20./ Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. e/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, schváleniu obecným zastupiteľstvom podlieha vždy nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia. Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone nie je autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvolá však len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom vyskytne v občianskom súdnom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmetom je niektorý z majetkovoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych (prijatie uznesenia spôsobom stanoveným v zákone) ako aj z hľadiska meritórnych náležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Majetkovoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo, a ktoré by urobil len starosta bez prechádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzovali obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky (rozsudok NS SR 2Cdo/284/2006 zo dňa 29.01.2008). Rovnako z rozsudku NS SR sp.zn. 3Odo/21/2002 vyplýva záver, že majetkovoprávne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre obec záväzné len v prípade
predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva. Bez takéhoto rozhodnutia starosta obce nemôže v uvedených prípadoch urobiť platný právny úkon za obec. 21./ Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 389/08 zo dňa 01.04.2009, majetok obce ako majetok verejnoprávnej korporácie slúžiaci predovšetkým na plnenie jej úloh daných kompetenciami pri výkone samosprávy, ktoré sa realizujú v prospech jednotlivých subjektov práva majúcich k územiu obce právne relevantný vzťah, nemožno z hľadiska právneho režimu nakladania s ním porovnávať s majetkom iných subjektov súkromného práva. Potreba odlišného právneho režimu je daná snahou usmerniť využívanie majetku obce na plnenie úloh verejnoprávnej povahy, chrániť majetok obce pred jeho zneužitím a pred nehospodárnym nakladaním a zabezpečiť jeho čo najefektívnejšie zhodnocovanie a zveľaďovanie, a tým v čo najväčšej možnej miere zabrániť situácii charakterizovanej neschopnosťou obce plniť svoje verejnoprávne funkcie riadne a včas v dôsledku nedostatočnej majetkovej základne. Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd vyvodzuje, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b/ a c/ zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (podľa zákona č. 138/1991 Zb. v znení účinnom do 30.06.2016 ide o ustanovenie § 9 ods. 2 písm. d/ a e/) je potrebné vykladať zužujúco, čo sa týka oprávnenia starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva. V tomto kontexte je zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a/ zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce, inými slovami, samotná skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce obecným zastupiteľstvom mu uvedené právo neodníma. Opačný prístup k výkladu týchto zákonných ustanovení narúša koncepciu zákonodarcu zameranú na ochranu majetkovej základne obce slúžiacej prioritne na plnenie verejných úloh obce a zároveň nerešpektuje požiadavku ústavnej konformity výkladu zákona (čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). 22./ Problematikou nakladania s majetkom obce sa rovnako zaoberá aj uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 630/2017 zo dňa 18.10.2017, podľa ktorého sú obce verejnoprávnymi korporáciami a pokiaľ konajú vo veciach práva súkromného, nemožno tvorbu a prejavy ich vôle mechanicky posudzovať rovnako, ako by išlo napríklad o obchodné spoločnosti, ide totiž o samosprávny subjekt sui generis, ktorý pre platnosť s nakladaním majetku potrebuje schválenie príslušným orgánom obce (obecným zastupiteľstvom). Schválenie právneho úkonu zo strany príslušného orgánu obce predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu obce. Bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva by sa uskutočnenie majetkovoprávneho úkonu malo považovať zásadne za také, ktoré odporuje zákonu a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Pokiaľ obecné zastupiteľstvo s uzavretím zmluvy o dielo nevyslovilo súhlas formou uznesenia (pričom úkony v rámci prípravnej fázy projektu, vedomosť členov zastupiteľstva o existencii projektu, ani následné úkony zastupiteľstva ako napr. schválenie rozpočtu či iných právnych úkonov nemôžu podľa súdov takýto súhlas nahradiť), chýbalo vyjadrenie vôle ako jednej z náležitostí právneho úkonu, a teda šlo o absolútne neplatný právny úkon. Všeobecné súdy zároveň s odkazom na nález sp.zn. III.ÚS 389/08 uspokojivým spôsobom vysvetlili, prečo za daných okolností uprednostnili výklad smerujúci k ochrane majetku obce pred výkladovými princípmi typickými pre čisto súkromnoprávne vzťahy (princíp contra preferentem aj princíp preferencie platnosti právneho úkonu). 23./ Súd v prvom rade poukazuje na osobitné pravidlá, ktoré platia pre konanie štatutárnych orgánov právnických osôb verejného práva. Tvorbu a prejav vôle verejnoprávnych korporácií v súkromnoprávnych otázkach nie je možné bez ďalšieho posudzovať rovnako, ako u právnických osôb súkromného práva. Okrem ochrany práv tretích osôb sa musí zohľadniť aj verejný záujem, resp. požiadavka ochrany verejných zdrojov. Preto, ak je pre nakladanie s majetkom v rozsahu určenom samotnou obcou potrebné schválenie príslušným orgánom obce (obecným zastupiteľstvom), predstavuje schválenie právneho úkonu podmienku platnosti právneho úkonu obce. Na právnické osoby verejného práva sa nevzťahuje celý právny režim právnických osôb súkromného práva obsiahnutý v Občianskom zákonníku, a to vzhľadom na osobitný spôsob zriaďovania či možnosti zrušenia, osobitný spôsob konania za tieto právnické osoby a pod. Podmienky fungovania verejnoprávnych korporácií, ich vnútorná štruktúra, ako aj otázky ich zrušenia a zániku sú predmetom osobitných právnych predpisov a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú len ako lex generalis. Obec ako právnická osoba verejného práva koná prostredníctvom štatutárneho orgánu, ktorým je starosta, ktorý je osobou navonok prejavujúcou jej vôľu, pričom však nemá neobmedzenú moc vytvárať vôľu obce.
24./ Pokiaľ ide o podmienky nadobúdania a režim nakladania s majetkom obce, tieto upravuje aj zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Je povinnosťou obce prostredníctvom svojich orgánov a organizácií hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce, jej obyvateľov a ochrany tvorby životného prostredia, pričom orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať. Hospodárenie s majetkom obce vrátane finančných prostriedkov je originálnou kompetenciou obce ako verejnoprávnej korporácie združujúcej jej obyvateľov. Pri nakladaní so svojím majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje obci niektoré obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákonov o obecnom zriadení a o majetku obcí je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie a teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva. Zákony upravujúce nakladanie s majetkom obce majú charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Základný povinný minimálny obsah zásad hospodárenia určuje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o majetku obcí, podľa ktorého v znení účinnom do 30.06.2016, zásady hospodárenia s majetkom obce, ktoré určí obecné zastupiteľstvo, upravia najmä: a) práva a povinnosti organizácií, ktoré obec zriadila, pri správe majetku obce, b) podmienky odňatia majetku organizáciám, ktoré obec zriadila, c) postup prenechávania majetku do užívania, d) nakladanie s cennými papiermi, e) ktoré úkony organizácií podliehajú schváleniu orgánmi obce. Ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom do 30.06.2016 hovorí výslovne o tom, ktoré majetkové úkony musia byť vždy schvaľované obecným zastupiteľstvom: a) spôsob prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce; to neplatí, ak je obec povinná previesť nehnuteľný majetok podľa osobitného predpisu, b) podmienky obchodnej verejnej súťaže, ak sa má prevod vlastníctva nehnuteľného majetku obce realizovať na základe obchodnej verejnej súťaže, c) prevody vlastníctva nehnuteľného majetku obce, ak sa realizujú priamym predajom, d) prevody vlastníctva hnuteľného majetku obce nad hodnotu určenú obecným zastupiteľstvom, e) nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia, f) vklady majetku obce do majetku zakladaných alebo existujúcich obchodných spoločností, g) koncesné zmluvy na uskutočnenie stavebných prác alebo koncesné zmluvy na poskytnutie služby uzatvorené podľa osobitného predpisu, a to trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. 25./ V prípade, ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/1/2015 zo 17. 02. 2016). 26./ V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že majetkovoprávne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre obec záväzné len v prípade predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva. Bez takéhoto rozhodnutia starosta obce nemôže v uvedených prípadoch urobiť platný právny úkon za obec. Pokiaľ obec ako žalovaná strana sporu tvrdí, že určitý úkon neschválila a počas celého konania žalobca ako dominus litis svoje tvrdenie nedokáže osvedčiť príslušnou listinou, je potrebné uzavrieť, že práve žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a platnosť úkonu neosvedčil. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/44/2018 z 28. 03. 2019). 27./ S poukazom na zistený skutkový stav ako aj citované rozhodnutia najvyšších súdnych autorít SR, dospel súd k záveru, že predmetná zmluva o poskytnutí podpory medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 18.04.2016 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy účinnej v čase podpísania zmluvy o poskytnutí podpory mal súd za to, že zmluva bola uzavretá v rozpore s § 11 ods. 4 písm. a/, b/ zákona o obecnom zriadení a s § 9 ods. 2 písm. e/ zákona o majetku obcí a teda takýto právny úkon nevyvoláva žiadne právne účinky a preto sa naň neprihliada. Vzhľadom k tomu, že žalovaný mal schválené zásady hospodárenia s majetkom obce, tak potom vychádzajúc z ich obsahu ako aj z citovaných zákonných ustanovení bolo potrebné, aby zmluvu o poskytnutí podpory najskôr schválilo obecné zastupiteľstvo a až potom ju mohol podpísať starosta obce ako štatutárny orgán. V zásadách hospodárenia obce síce výslovne
nie je uvedené, že schvaľovaniu obecným zastupiteľstvom podlieha aj zmluva poskytnutí podpory vo forme dotácie, avšak analogicky s poukazom na článok IX. bod 16 a článok IV. bod 4 spoločne s čl. XI. bod 1 písm. b/ týchto zásad možno konštatovať, že uvedený právny úkon musí byť schválený obecným zastupiteľstvom pred tým, ako bude podpísaný štatutárnym zástupcom obce. Pokiaľ by však súd aj mal vychádzať z názoru, že zásady hospodárenia rozhodovanie o právnom úkone o poskytnutí podpory z Environmentálneho fondu formou dotácie neobsahujú, tak vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákonov o majetku obcí a o obecnom zriadení je nesporné, že vzhľadom na dôležitosť tohto právneho úkonu je výhradne v kompetencii obecného zastupiteľstva aby ho schválilo. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu zasadnutia obecného zastupiteľstva, tak nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Z uvedených dôvodov predmetnú zmluvu o poskytnutí podpory podpísanú za žalovaného starostom obce bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva je potrebné považovať za takú, ktorá odporujú zákonu a preto je podľa § 39 OZ neplatná. 28./ Žalobca pri uplatňovaní svojho nároku vychádzal z tvrdenia, že zmluva o poskytnutí podpory bola riadne uzavretá a teda je platná avšak ohľadne preukázania platnosti zmluvy nepredložil žiadne dôkazy ani zabezpečenie dôkazov súdom (napr. zápisníc zo zasadnutí obecného zastupiteľstva) nenavrhol a teda neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a platnosť úkonu neosvedčil. Na druhej strane ani žalovaný sa nepostavil k otázke platnosti zmluvy o poskytnutí podpory jednoznačne (vyjadrenie zo dňa 05.03.2022 je v tejto otázke bez konkrétneho záveru) a zrejme v snahe preukázať jej platné uzavretie, predložil zápisnice z niektorých zasadnutí obecného zastupiteľstva, avšak z ich obsahu nevyplýva, že by obecné zastupiteľstvo obce Krtovce prejednalo a schválilo uzavretie zmluvy o poskytnutí podpory z Environmentálneho fondu formou dotácie a preto starosta obce nemohol urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obcí s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon ani nevyvolal právne účinky. Bez ohľadu na tvrdenia alebo stanoviská oboch strán v prejednávanej veci sa však súd musel zaoberať otázkou platnosti samotného právneho úkonu, keďže išlo o právny úkon obce súvisiaci s hospodárením s majetkom obce a týkajúci sa tohto majetku a pokiaľ dospel k záveru, o absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu (ani jedna zo strán dôkaz o jeho platnosti súdu neposkytla), tak z hľadiska tohto aspektu musel posudzovať nárok žalobcu uplatnený žalobou na plnenie. 29./ V dôsledku neplatnosti zmluvy vzniká na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, nakoľko získal plnenie z neplatného právneho úkonu a v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí takéto obohatenie vydať. Zároveň je potrebné v tomto kontexte zaoberať sa otázkou premlčania nároku uplatneného žalobcom, keďže zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania. V Obchodnom zákonníku je inštitút premlčania upravený v § 387 a nasl., pričom v ods. 2 je uvedený predmet premlčania, ktorým sú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Podľa výkladu ustanovenia § 387 ods. 2 ObZ je spornou a osobitne diskutovanou problematika premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahoch, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom. V prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho premlčania ide o špecifickú otázku, resp. špecifický vzťah medzi právnou úpravou Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Spočíva v tom, že inštitút bezdôvodného obohatenia upravuje Občiansky zákonník v § 451 - § 459, ale právnu úpravu premlčania komplexne upravuje Obchodný zákonník. Záväzok z titulu bezdôvodného obohatenia ak ide o vzťah medzi podnikateľmi vzniknutý v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou, je obchodnoprávnym vzťahom, a to aj napriek tomu, že sa naň v dôsledku absencie právnej úpravy v Obchodnom zákonníku bude aplikovať právna úprava Občianskeho zákonníka. Z doterajšej súdnej praxe jednoznačne vyplýva, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol z neplatnej zmluvy, sa premlčuje v 4 ročnej lehote podľa § 397 ObZ. Samotné posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa spravuje Občianskym zákonníkom, ale premlčanie práv z tohto bezdôvodného obohatenia podlieha iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka, t.j. bude sa spravovať Obchodným zákonníkom. 30./ S poukazom na vyššie uvedené súd teda posudzoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 87 875 eur ako nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, keďže žalobca plnil žalovanému na základe neplatného právneho úkonu a to s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1 , 2 Občianskeho zákonníka, avšak premlčanie tohto nároku musel posudzovať podľa ustanovení § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa § 388 ods. 1 ObZ, premlčaním síce právo nezaniká, ale súd ho nemôže priznať ak
povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby pričom v prejednávanej veci žalovaný v priebehu konania uplatnil námietku premlčania proti pohľadávke žalobcu a preto v prípade, ak by súd zistil, že došlo k uplynutiu premlčacej doby, tak uplatnené právo žalobcovi nie je možné priznať. Začiatok plynutia premlčacej doby je síce upravený v § 391 ObZ, avšak špeciálnou úpravou začiatku plynutia premlčacej doby pri vydaní bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu je ustanovenie § 394 ods. 2 ObZ. Ak je zmluva neplatná a na jej základe sa plnilo, vzniká právo na vrátenie plnenia. Premlčacia doba pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo, pričom premlčacia doba podľa § 397 ObZ je 4 roky. V prejednávanej veci došlo k plneniu na základe neplatnej zmluvy o poskytnutí podpory dňa 12.09.2016, keď suma 87 875 eur bola pripísaná na účet žalovaného, čo vyplýva z predloženého platobného poukazu (č.l. 17) ako aj z výpisu z účtu žalovaného (č.l. 18) a teda od uvedeného dňa sa datuje počiatok plynutia premlčacej doby, ktorá uplynula dňom 12.09.2020. Žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 87 875 eur bola podaná na súde dňa 01.06.2021, teda zjavne po uplynutí zákonnej premlčacej doby a keďže zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, tak premlčané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 87 875 eur nemohol súd žalobcovi priznať a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. 31./ O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.“ 4. Rozhodol tak s poukazom na § 262 ods. 1 a 2, § 269 ods. 2, 387 ods. 1 a 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 394 ods. 2, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom od 30.06.2016 (ďalej len „zákon o majetku obcí“), § 11 ods. 4, § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom do 31.03.2018 (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a § 39 a § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). 5. Opravným uznesením č. k. 4Cb/38/2021 - 279 zo dňa 22.09.2022 súd prvej inštancie postupom podľa § 224 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) opravil nesprávne uvedené sídlo žalovaného v záhlaví napadnutého rozsudku. 6. Proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 4Cb/38/2021 - 223 zo dňa 03.05.2022 podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal vydaný rozsudok v celom jeho rozsahu. Odvolacie dôvody vymedzil ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) /nesprávne právne posúdenie veci/ CSP. 7. K právnemu posúdeniu veci súdom, že predmetná zmluva o poskytnutí podpory uzatvorená medzi stranami sporu dňa 18. apríla 2016 je absolútne neplatným právnym úkonom uviedol, že zákony upravujúce nakladanie s majetkom obce majú prevažne charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia zákona o obecnom zriadení, ako aj zákona o majetku obcí. 8. Dôvodil, že kompetencia obecného zastupiteľstva je podľa § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení daná právomocou obecného zastupiteľstva a pôsobnosťou v určitých oblastiach spoločenských vzťahov, v ktorých obecné zastupiteľstvo svoju právomoc aj realizuje. Vždy je však založená právomoc len jedného z orgánov obce, na ktorú sa viaže aj následná zodpovednosť za prípadné protiprávne konanie alebo opomenutie zverenej povinnosti a o žiadnej obecnej veci nemôže alternatívne rozhodovať buď obecné zastupiteľstvo alebo starosta obce. 9. V tomto kontexte poukázal na to, že základný povinný minimálny obsah zásad hospodárenia určuje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o majetku obcí. Obecné zastupiteľstvo môže v zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom obce regulovať aj ďalšie otázky súvisiace s nakladaním s obecným majetkom, a to podľa svojej autonómnej vôle. 10. Žalobca ďalej argumentoval tým, že žalovaná obec Krtovce prostredníctvom Všeobecne záväzného nariadenia obce č. 6/2009 zo dňa 12. decembra 2008 schválila Zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce Krtovce a v zmysle vyššie uvedeného tak jednoznačne prostredníctvom svojej autonómnej vôle vymedzila úkony, na ktorých platnosť sa vyžaduje ich schválenie obecným
zastupiteľstvom. Právomoci vo veciach nakladania a hospodárenia s majetkom obce zákon o majetku obcí prenecháva na rozdelenie obecnému zastupiteľstvu a starostovi obce. Príslušné zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce Krtovce je tak možné chápať ako nepriamo vyjadrený výpočet transakcií, ktoré obecné zastupiteľstvo prenecháva v rozsahu vytvorenej vôle výlučne starostovi obce alebo v delenej kompetencii. 11. Namietal, že v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí podpory formou dotácie mala Obec Krtovce schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce, pričom vychádzajúc z ich obsahu je nepochybné, že do kompetencie obecného zastupiteľstva nepatrilo schvaľovanie predmetnej zmluvy o poskytnutí podpory formou dotácie. 12. Na uzatvorenie tejto zmluvy bol oprávnený starosta nielen z pozície svojej funkcie, ale aj z autonómnej vôle obecného zastupiteľstva vyjadrenej v zmysle schválených zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce. 13. Žalobca tiež tvrdil, že financovanie environmentálnych projektov na území Slovenskej republiky vo forme poskytnutej dotácie vo svojej podstate predstavuje zásadný rozdiel od úveru, resp. pôžičky, ktoré majú návratný charakter. Environmentálny fond pri poskytovaní dotácie poskytuje vlastné zdroje, ktoré sa až dôkladným vyúčtovaním, dodržaním stanovených termínov, dodržaním účelu použitia dotácie a úspešným finálnym ukončením projektu pretavia do majetku prijímateľa dotácie, nakoľko v prípade nedodržania účelu použitia dotácie, resp. porušenia zmluvne stanovených podmienok nastupuje povinnosť jej vrátenia. 14. S poukazom na uvedené žalobca zastal názor, že právny úkon je platný a na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí podpory formou dotácie nebolo potrebné schválenie obecného zastupiteľstva obce Krtovce. 15. Vo vzťahu k premlčaniu žalobou uplatneného nároku žalobca zdôraznil, že predmetný nárok nie je premlčaný, nakoľko súd nesprávne posudzoval plynutie premlčacej doby podľa bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu. 16. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovanej istiny spolu s príslušenstvom v zmysle žalobného návrhu. 17. Vo vyjadrení k podanému odvolaniu sa žalovaný stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvy a kvalifikácii nároku žalobcu ako bezdôvodného obohatenia. 18. Poukázal na skutočnosť, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex officio), keďže tá nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc). 19. Podotkol, že zmluva, ktorú konajúci súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú, nebola uzavretá medzi podnikateľmi, a preto nejde o obchodnú zmluvu, pričom aj otázku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia potom súd posudzoval nesprávne podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Zmluvný vzťah medzi sporovými stranami má totiž verejnoprávny charakter s postihmi podľa zák. č. 523/2004 z. z. o rozpočtových pravidlách o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Možno teda konštatovať, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nespadá pod tzv. relatívne a ani tzv. absolútne obchodné záväzkové vzťahy, na ktoré sa povinne vzťahujú jednotlivé ustanovenia Obchodného zákonníka (Obchodný zákonník má síce komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v § 391 až 408, avšak túto úpravu v zmysle judikatúry je možné použiť pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia získané plnením z neplatnej obchodnej zmluvy). 20. Ďalej poukázal na dohodu účastníkov zmluvného vzťahu podľa § 262 ObZ, že ich záväzkový vzťah založený zmluvou o poskytnutí dotácie sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka za predpokladu, že osobitné predpisy, ktoré majú prednosť pred Obchodným zákonníkom neobsahujú špeciálnu úpravu. Uviedol, že tieto dohody zostávajú v platnosti aj vtedy, keď zmluva, ktorej sú súčasťou je neplatná, okrem prípadu, ak sa dôvod neplatnosti priamo týka aj týchto dohôd. Táto zásada platí aj opačne, a to v tom zmysle, že pokiaľ sú neplatnosťou postihnuté iba uvedené dohody, zmluva, ktorej sú súčasťou zostáva v platnosti (§ 267 ods. 3 ObZ).
21. V tejto súvislosti dodal, že ustanovenie § 267 ObZ má kogentnú povahu a strany ho dohodou nemôžu vylúčiť ani obmedziť. Pokiaľ teda súd vyhodnotil predmetnú zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon, a to najmä z dôvodu osobitného spôsobu nakladania s majetkom obce (splnenie zákonného postupu), tak z rovnakého dôvodu nemôže byť platná ani dohoda o voľbe práva. 22. Z menovaných dôvodov mal žalovaný za to, že premlčanie nároku sa malo posudzovať výlučne podľa ustanovení § 101 a § 107 Občianskeho zákonníka, avšak bez ohľadu na aplikovanú právnu úpravu bola žaloba zjavne podaná po uplynutí objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. 23. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 24. Žalobca v odvolacej replike okrem zhrnutia predošlej procesnej obrany namietal, že pokiaľ by aj uznal absolútnu neplatnosť dotknutej zmluvy, tak nemôže súhlasiť s tvrdením, že neplatnosť zmluvy automaticky znamená neplatnosť dohody strán sporu o voľbe Obchodného zákonníka. Súd pri určení zmluvy ako neplatného právneho úkonu vychádzal z toho, že žalovaný mal schválené zásady hospodárenia s majetkom obce, v ktorých síce výslovne nie je uvedené, že schvaľovaniu obecným zastupiteľstvom podlieha aj zmluva o poskytnutí podpory formou dotácie, avšak analogicky s poukazom na článok IX. bod 16a článok IV. bod 4 spoločne s ČI. XI. bod 1 písm. b) týchto zásad možno konštatovať, že uvedený právny úkon musí byť schválený obecným zastupiteľstvom pred tým, ako bude podpísaný štatutárnym zástupcom obce. Žalobca v nadväznosti na citované odôvodnenie rozhodnutia tvrdil, že práve dôležitosť právneho úkonu (zmluvy) mala mať za následok vznik schvaľovacej kompetencie obecného zastupiteľstva. 25. Dohoda o voľbe Obchodného zákonníka podľa jeho názoru nespadá pod definíciu najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku obce, ktorého schvaľovacia kompetencia by mala byť výhradne daná obecnému zastupiteľstvu, a preto dohodu o voľbe Obchodného zákonníka považuje za platnú (dôvod neplatnosti zmluvy sa na dohodu o voľbe Obchodného zákonníka nevzťahuje). 26. Záverom opätovne uviedol, že uplatňovaný nárok nie je premlčaný, lebo vznikol výlučne ako následok porušenia zmluvných ustanovení a nie ako následok bezdôvodného obohatenia. 27. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný odvolacou duplikou, v ktorej argumentoval tým, že ak je dôvodom neplatnosti celá zmluva, potom aj dohoda o voľbe práva predstavuje obligatórnu súčasť tejto zmluvy a musí byť ako jeden celok schvaľovaná obecným zastupiteľstvom. Uvedený záver je daný samotným textom zákona o majetku obcí a judikatúrou súdov, podľa ktorých základné otázky života obce schvaľuje obecné zastupiteľstvo (a v danom prípade vzhľadom na výšku plnenia a rozpočet obce ako aj druh zmluvy ide o prípad obligatórneho schvaľovania obecným zastupiteľstvom). 28. Na základe uvedeného zotrval na tom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. 29. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. 30. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 31. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 32. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
33. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 34. Súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, keď vykonal najmä všetky listinné dôkazy, predložené procesnými stranami. Prihliadol na procesnú obranu žalovaného ako aj na skutkové tvrdenia uplatnené procesnými stranami. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom, vyplývajúcim z v konaní produkovaných dôkazov a skutkových tvrdení. Následne súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite a v súlade so zákonom odôvodnil. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a s poukazom na § 387 ods. 2 C.s.p. nepovažuje za potrebné závery, v ňom uvedené, opakovať. 35. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné: 36. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 37. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že 38. a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 39. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/ odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak 40. a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 41. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 42. Podľa § 381 CSP, odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom. 43. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 44. Podstatou námietok žalobcu bolo to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku platnosti zmluvy, ktorá je predmetom konania a v nadväznosti na to nesprávne právne posúdil aj námietku premlčania, vznesenú žalovaným. 45. V súvislosti s uvedenou otázkou žalobca argumentoval tým, že v danom prípade žalovaný prostredníctvom Všeobecne záväzného nariadenia č. 6/2009 (VZN) zo dňa 12.12.2008 schválil Zásady hospodárenia a nakladanie s majetkom obce, čím boli jednoznačne vymedzené úkony, na ktorých platnosť sa vyžaduje schválenie obecným zastupiteľstvom. Dotknuté VZN však podľa žalobcu nezverilo schvaľovanie zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania (o poskytnutí podpory formou dotácie) do kompetencie obecného zastupiteľstva. Z uvedeného dôvodu právomoc schvaľovať zmluvu patrila starostovi, ktorý aj dotknutú zmluvu schválil. Ďalej argumentoval aj tým, že podpora je odlišným inštitútom ako pôžička resp. úver, vzhľadom na to, že podpora vo forme dotácie predstavuje v zásade nenávratné poskytnutie peňažných prostriedkov. Žalobca trval na tom, že zo skôr uvedených dôvodov na schválenie dotknutej zmluvy sa nevyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom a preto je záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dotknutej zmluvy práve z dôvodu absencie schválenia obecným zastupiteľstvom nesprávny. 46. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolateľ v podanom odvolaní síce uviedol obsiahlu rozsiahlu právnu argumentáciu, v ktorej prezentoval, ako by podľa jeho názoru mala byť vec právne posúdená, avšak podľa odvolacieho súdu neuviedol žiaden argument voči nesprávnosti právneho posúdenia a právnych záverov súdu prvej inštancie o otázke platnosti zmluvy, ktorá je predmetom konania. Súd prvej inštancie sa s uvedenou otázkou podrobne zaoberal najmä v odsekoch 17 až 27, pričom argumentoval rozsiahlou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, s ktorou sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. 47. Argumentáciu odvolateľa o tom, že ak schválenie zmluvy o poskytnutí podpory formou dotácie nebolo zverené zásadami hospodárenia a nakladania s majetkom obce do kompetencie obecného zastupiteľstva, patrí táto kompetencia starostovi, vyhodnotil odvolací súd ako odporujúcu príslušným právnym predpisom, osobitne ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 30.06.2016, nedodržanie ktorého ustanovenia súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvod neplatnosti dotknutej zmluvy. 48. Podľa § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 30.06.2016, obecné zastupiteľstvo schvaľuje nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia. 49. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa, že v danom prípade zásady hospodárenia žalovaného nezverili schvaľovanie zmluvy o poskytnutí podpory formou dotácie do kompetencie obecného zastupiteľstva, keďže túto otázku výslovne neupravili vôbec. Je však nepochybné, že zmluva o poskytnutí podpory formou dotácie je zmluvou o nakladaní s majetkovými hodnotami, preto jej schvaľovanie patrí do kompetencie obecného zastupiteľstva podľa § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 30.06.2016. Keďže nakladanie s týmto druhom majetkových hodnôt zásady hospodárenia žalovaného neupravili vôbec, dotknutý druh zmluvy podľa označeného zákonného ustanovenia podlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom v každom prípade. 50. Odvolací súd naviac podotýka, že odvolateľ svoje tvrdenie o tom, že ak schválenie zmluvy o poskytnutí podpory formou dotácie nebolo zverené zásadami hospodárenia a nakladania s majetkom obce do kompetencie obecného zastupiteľstva, patrí táto kompetencia starostovi, nepodporil žiadnou právnou argumentáciou. Keďže žalobca ďalšiu svoju odvolaciu argumentáciu založil na skôr uvedenom tvrdení, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako nesprávne, bolo potrebné aj túto nadväzujúcu odvolaciu argumentáciu vyhodnotiť ako nedôvodnú. 51. K tvrdeniu účastníkov konania o tom, podľa ktorého právneho predpisu sa má v danom prípade posudzovať premlčanie a či prípadná neplatnosť zmluvy o poskytnutí podpory formou dotácie má za
následok aj neplatnosť voľby obchodného zákonníka odvolací súd uvádza, že tieto otázky nepovažoval za právne relevantné pre rozhodnutie prejednávanej veci. V danom prípade bola súdom prvej inštancie totiž správne vyhodnotená posudzovaná zmluva, uzatvorená medzi účastníkmi konania, ako absolútne neplatná a preto jedinou ďalšou relevantnou otázkou pre posúdenie uplatneného nároku bolo to, či došlo k jeho premlčaniu. V danom prípade došlo k premlčaniu aj podľa predpisov občianskeho práva, ako aj podľa predpisov obchodného práva. 52. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie u podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 53. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).