Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8CoPr/1/2025 3520201637 25. 03. 2025 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2025:3520201637.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: Y. L., B. XX.XX.XXXX, O. X. J. XXXX/ XXX, L. X., zastúpeného: JUDr. Terézia Ďatková, advokátka, IČO: 42 346 495, so sídlom Moyzesova 28, Žilina, proti žalovanému: Jungheinrich spol. s r.o., IČO: 35 706 678, so sídlom Diaľničná cesta 17, Senec, zastúpenému: BBH advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 713 066, so sídlom Suché Mýto 1, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 09.októbra 2024, č.k. B3-60Cpr/18/2020-259, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 1 ods. 4, § 13 ods.3, § 15, § 17 ods.2, § 19, § 36, § 38 ods.1, § 60, § 61, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods.2, § 74, § 77, § 79 ods.1, § 80 Zákonníka práce, v spojení s § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods.1, § 39 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Nesporným bolo, že medzi stranami bol pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2018 založeným pracovný pomer s nástupom do práce dňa 01.06.2018, v znení neskoršieho dodatku zo dňa 31.05.2019 na dobu neurčitú s miestom výkonu práce špecifikovaným ako pridelený región s tým, že pravidelným pracoviskom je trvalé bydlisko žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca má od roku 2012 evidovaný trvalý pobyt v okrese Považská Bystrica a v tomto území aj vykonával svoju prácu podľa pracovnej zmluvy ako servisný technik pre Považskú Bystricu, Žilinu a Púchov. Mal za preukázanú tiež tú skutočnosť, že dňa 15.04.2020 žalovaný ako zamestnávateľ prijal písomné rozhodnutie o organizačných zmenách, podpísané konateľom spoločnosti N.. T. D., z obsahu ktorého vyplýva, že rozhodol tak, že vzhľadom na potrebu zefektívnenia činnosti spoločnosti a racionalizáciu práce, zrušuje sa s účinnosťou od 01.05.2020 pozícia servisný technik pre Považskú Bystricu, Žilinu a Púchov a vzhľadom na túto zmenu, bude ukončený pracovný pomer so žalobcom pracujúcim na pozícii servisný technik, ktorý sa stal pre spoločnosť v dôsledku tohto rozhodnutia nadbytočným, a to v zmysle jeho pracovnej zmluvy a Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a bude s ním rozviazaný pracovný pomer výpoveďou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Mal za preukázané, že dohoda strán o skončení pracovného pomeru spĺňala podstatné náležitosti, bola písomná a riadne doručená. Žalobca síce namietal, že dohoda neobsahuje dôvod, pre ktorý mal pracovný pomer skončiť, avšak absencia tohto dôvodu nespôsobuje neplatnosť takej dohody, ktorá v zmysle Zákonníka práce mohla byť dokonca aj ústna. Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou
ani nedodržanie písomnej formy dohody ani neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. V súvislosti s námietkou žalobcu, že mu nebola ponúknutá iná vhodná práca, poukázal na to, že predmetom tohto sporu nebolo skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca, ale vzájomnou dohodou. Čo sa však týka pracovných ponúk zverejnených žalovaným na portáli L..sk, na ktoré žalobca poukázal, napriek tomu, že v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou nebol žalovaný povinný ponúknuť žalobcovi iné vhodné miesto, poukázal na to, že samotný žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 01.03.2022 síce poukázal na viaceré pracovné pozície, ktoré mal žalovaný inzerovať, avšak všetky boli zverejnené v inom časovom období než v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru dňa 17.04.2020. Nemožno predsa argumentovať inzerciou pracovnej ponuky (dokonca na pozíciu ako napríklad účtovník či recepčná) v období roku 2019 alebo v období niekoľko mesiacov po skončení pracovného pomeru. Ponuka inej vhodnej práce je jednou z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede ale nie dohody. Pokiaľ žalobca tiež namietal, že nedošlo k prerokovaniu otázky skončenia pracovného pomeru, poukázal na to, že predmetom tohto sporu nebola neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou ale dohodou, kedy ingerencia zástupcov zamestnancov nie je dôvodná. Pokiaľ by v rovnaký deň 17.04.2020 žalovaný pristúpil k doručeniu výpovede z dôvodu organizačnej zmeny a nedošlo by k prerokovaniu tejto výpovede, situácia by bola iná, keďže Zákonník práce v takom prípade sankcionuje výpoveď neplatnosťou. Mal súd za to, že ani v tomto prípade, keď žalovaný oznámil žalobcovi, aké sú možnosti na výber - podpis dohody o skončení pracovného pomeru alebo výpoveď, a teda to, že žalobca mal na výber medzi uvedenými možnosťami, nemožno považovať za nátlak vo vzťahu k jednej z týchto možností, ktorú si žalobca napokon aj zvolil. Dospel k záveru, že konanie žalovaného nevykazovalo znaky bezprávnej vyhrážky. Naopak, samotný žalobca už v podanej žalobe uviedol, že si vybral možnosť, ktorá sa mu zdala finančne výhodnejšia. Nemôže byť preto dôvodom neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru tá skutočnosť, že si to následne žalobca rozmyslel. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, pri stretnutí dňa 17.04.2020, na ktorom bola podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru, žalobca požiadal o to, aby mu bolo uvedené umožnené konzultovať s právnikom, pričom táto možnosť mu aj poskytnutá bola a mohol si zavolať osamote komu chcel a podpis predmetnej dohody alebo postup odkonzultovať s inou osobou. Uvedenú možnosť potvrdili nielen svedkovia v rámci výpovede ale dokonca aj samotný žalobca v rámci jeho výsluchu túto možnosť potvrdil a nič mu nebránilo predmetnú dohodu nepodpísať a z miesta stretnutia odísť. Pokiaľ žalobca naznačil, že mal byť pri uzatvorení dohody o skončení pracovného pomeru uvedený do omylu v súvislosti s organizačnou zmenou a možnou výpoveďou, poukázal na to, že v žalobe žiaden omyl neuvádzal. Pokiaľ mal byť žalobca o organizačnej zmene informovaný pri podpise dohody, nie je zrejmé, z akého dôvodu túto skutočnosť nespomenul už v podanej žalobe. Pokiaľ by sa žalobca o organizačnej zmene dozvedel až v priebehu súdneho konania, tak ako to sám vo svojom vyjadrení uviedol, potom argumentáciu o vyvolanom omyle už pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru vo vzťahu k organizačnej zmene nie je možné vyhodnotiť inak ako účelovú, prezentovanú až v rámci prebiehajúceho súdneho konania. Pre úplnosť súd dodáva, že pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2011 zo dňa 30.01.2012, v danom prípade išlo o situáciu, kedy zamestnávateľ skončil pracovný pomer so zamestnancom dohodou v súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene, avšak v danom prípade súd konštatoval, že nebolo preukázané, že by došlo k zrušeniu pracovného miesta, keď zamestnávateľ kontinuálne ešte v čase trvania pracovného pomeru zamestnanca vytvoril nové miesto, na ktoré prijal nového zamestnanca. V tomto spore však uvedené preukázané nebolo. Podľa § 255 CSP priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ žalobca žiadal aplikovať ustanovenie § 257 CSP z dôvodu, že počnúc mesiacom august 2021 je poberateľom dávky v hmotnej núdzi, zistil, že žalobca bol následne po označenom období aj zamestnaný a aj v súčasnosti je Sociálnou poisťovňou evidovaný ako zamestnanec. Preto aplikácia ustanovenia § 257 CSP nie je dôvodná, keďže nepriznanie náhrady trov konania je výnimočným inštitútom a iba v prípade, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V danom prípade tieto v čase vyhlásenia rozsudku vzhľadom na uvedené neexistujú. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov, podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby žalobcu založil na závere, že konanie žalovaného nevykazovalo znaky bezprávnej vyhrážky. Tento záver však neoprel o relevantnú argumentáciu, ktorou by sa vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania s námietkami žalobcu o neplatnosti uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru. Túto argumentáciu nie je možné dovodiť ani zo žiadneho z bodov odôvodnenia, a to od bodu 53. do bodu 58., ktoré jediné obsahovali vlastné úvahy súdu prvej inštancie. Je zjavné, že nerešpektoval
ochrannú funkciu pracovného práva, a to vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý je slabšou stranou v spore a vyžaduje zvýšenú ochranu. Súd prvej inštancie totiž vôbec neposudzoval, či žalovaný oprávnene hrozil žalobcovi daním výpovede. Žalobcom namietané okolnosti svedčiace o vykonštruovaní dôvodu výpovede, resp. organizačnej zmeny, súd prvej inštancie nevyhodnotil, pretože bol vedený nesprávnymi úvahami. Odôvodnenie napadnutého Rozsudku tak žalobca považuje za nedostatočné, nepresvedčivé a neposkytujúce odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, čo predstavuje zásah do práva žalobcu na spravodlivý proces. Dôvod výpovede, ktorou žalobcovi žalovaný hrozil, a teda aj dôvod skončenia pracovného pomeru dohodou, sa žalobca dozvedel až z vyjadrenia žalovaného k žalobe. Stretnutie, na ktorom žalobca podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru, sa malo uskutočniť za účelom výmeny služobného vozidla. Žalobcovi však na ňom bolo prezentované, že mu bude daná výpoveď, ak nepodpíše dohodu, ktorá je pre neho finančne výhodnejšia. Predmetného stretnutia sa zúčastnili zamestnanci žalovaného, ktorý aj v čase výpovede pred súdom prvej inštancie v postavení svedkov boli v pracovnom pomere u žalovaného. Aby bolo možné konanie žalobcu v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru považovať za slobodné, musela by byť hrozba výpoveďou oprávnená. Právo na danie výpovede žalobcovi by existovalo, ak by bol daný dôvod výpovede. V okolnostiach sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru má čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky viesť všeobecné súdy ku skutkovým zisteniam, či zamestnávateľ pri prepúšťaní zamestnanca nepostupoval svojvoľne výlučne s cieľom ukončiť s ním pracovný pomer a či zamestnávateľom vytvorené formálne predpoklady nerobia len kulisu pre inak svojvoľný postup a majú za cieľ navonok racionalizovať a objektivizovať tento postup. Povedané inak, zamestnávateľ pri prepúšťaní musí postupovať objektívne a racionálne - ním uvádzané dôvody musia obstáť v skutkovom a právnom prieskume. Len taký postup je súladný s ochranou zamestnanca podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný bol nositeľom dôkazného bremena na preukázanie existencie dôvodu výpovede, ktorou žalobcovi hrozil. Žalovaný toto neuniesol, keď z výpovedí svedkov možno ustáliť, že podmienky na skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu žalovaným v konaní tvrdenej nadbytočnosti neboli dané. Z dokazovania vyplynulo, že u žalovaného nedošlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu a ani nemohlo dôjsť, nakoľko by v takom prípade nemohol žalovaný poberať štátnu pomoc. Ak by k organizačnej zmene a plánovaniu výpovede došlo, potom by došlo aj k jej prerokovaniu so zástupcami zamestnancov. Ak by žalobca bol skutočne nadbytočný v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa a neexistovalo by iné voľné pracovné miesto, žalovanému nič nebránilo na podpis žalobcovi pripraviť dohodu s uvedením dôvodu skončenia pracovného pomeru; pripravená na podpis však bola dohoda bez uvedenia dôvodu a už s uvedením jednorazovej odmeny. Vo vzťahu k žalobcovi bolo postupované dňa 17.04.2020 tak, aby s ním bola uzavretá dohoda "bez uvedenia dôvodu". Do centrály žalovaného bol pozvaný pod falošnou zámienkou s tým, že mu bolo oznámené, že ak neuzavrie dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá je pre neho finančne výhodná, bude mu daná výpoveď. Žalobca sa nachádzal v situácii, z ktorej pre neho vyplývalo, že ak nepodpíše dohodu, bude mu daná výpoveď, ktorá pre neho nie je finančne výhodná, opak bol však pravdou. Svedkovia vypovedali, že žalobcovi tvrdili, že uzavretie dohody je pre neho finančne výhodnejšie, nakoľko však neboli žalobcovi vysvetlené finančné dôsledky pre oba spôsoby skončenia pracovného pomeru došlo k omylu na strane žalobcu. Ak by žalobcovi nebolo hrozené výpoveďou, neexistoval na jeho strane dôvod pre skončenie pracovného pomeru so žalovaným, čo potvrdzujú i svedecké výpovede, v zmysle ktorých žalobca na stretnutí dňa 17.04.2020 avizoval, že sa bude domáhať ochrany na súde. Žalovaný tak dňa 17.04.2020 hrozil výpoveďou, na ktorú nebol daný dôvod, navyše primäl žalobcu k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 17.04.2020 (mal na to podľa vyjadrenia svedkov pripravené doklady), napriek tomu, že podľa predloženého rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene malo byť pracovné miesto žalobcu zrušené až ku dňu 01.05.2020. Cieľom žalovaného teda bolo bez akýchkoľvek pochybností presvedčiť žalobcu k uzavretiu dohody bez výslovného uvedenia dôvodu pod hrozbou výpovede, pretože v skutočnosti k žiadnej organizačnej zmene u žalovaného nedošlo. Žalobca má za to, že uvedenému nasvedčujú vo svojich vzájomných súvislostiach všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. K uzavretiu dohody medzi stranami sporu tak došlo pod vplyvom bezprávnej vyhrážky, žalobca navyše konal v omyle ohľadom finančnej výhodnosti uzavretia dohody so žalovaným, či neexistencie iného voľného pracovného miesta. Ide o ukážkový príklad svojvoľného prepustenia zo zamestnania, kedy boli použité všetky argumenty tak, aby zamestnanec podpísal vopred pripravenú dohodu; podľa svedeckých výpovedí museli poverení zamestnanci so žalobcom dňa 17.04.2020 pracovný pomer ukončiť. Žalobca pod vplyvom hrozby finančne nevýhodnej výpovede nebol a ani nemohol byť v takom psychickom stave, aby bez podpísania dohody o skončení pracovného pomeru z miesta stretnutia odišiel. Žalobca má za to, že ak by súd postupoval a uvažoval správne, musel by dospieť k záveru, že v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru nebol žalobca nadbytočný a žalovaný
mu neoprávnene hrozil výpoveďou, ktorú vopred neprerokoval so zástupcami zamestnancov, pričom uviedol žalobcu do omylu, keď mu neponúkol voľné pracovné miesto. Pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru bol žalovaný povinný splniť svoju ponukovú povinnosť iného voľného pracovného miesta, ak mal byť platne so žalobcom ukončený pracovný pomer z dôvodu žalovaným tvrdenej nadbytočnosti. Pokiaľ ide o omyl na strane žalobcu, tento nebol tvrdený vo vzťahu k organizačnej zmene, ako uvádza súd prvej inštancie. Žalobca sa tiež nestotožňuje s právnym názorom súdu, že z dôvodu konania v omyle, mal žalobca možnosť od dohody o skončení pracovného pomeru odstúpiť. Vo vzťahu k žalobcovi je potrebné vychádzať z toho, že nie je osobou právne vzdelanou a v danom čase nevedel, čo má alebo nemá byť uvedené ako dôvod skončenia pracovného pomeru v prípade uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru. Na druhej strane však ostáva otázkou, z akého dôvodu mal žalovaný pripravenú k podpisu dohodu bez uvedenia dôvodu s odmenou pre zamestnanca pracujúceho u žalovaného ku dňu 17.04.2020 menej ako dva roky vo výške 3,65- násobku priemerného zárobku žalobcu, ktorá zodpovedala finančným nárokom žalobcu pre prípad dania výpovede z dôvodu organizačných zmien, a to na náhradu mzdy od 17.04.2020, odkedy už nemal žalovaný žalobcovi prideľovať prácu podľa žalovaným predloženého znenia výpovede, do uplynutia výpovednej doby dňa 30.06.2020 a na jednomesačné odstupné. Jedinou možnou odpoveďou je, že k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu na základe rozhodnutia žalovaného v skutočnosti nedošlo, čo vyplynulo z výpovede svedka H. L. i z výpovede konateľa žalovaného, ktorý sa nevedel riadne vyjadriť k tomu, kedy a ako bolo pracovné miesto žalobcu zrušené. Medzi organizačnou zmenou, ktorej písomné vyhotovenie bolo žalovaným predložené spolu s vyjadrením k žalobe a nadbytočnosťou žalobcu, preto neexistovala ku dňu 17.04.2020 príčinná súvislosť. Žalobca podotýka, že dokumenty predložené žalovaným označené ako "Rozhodnutie konateľa spoločnosti Jungheinrich spol. s r.o., Diaľničná cesta 17, 903 01 Senec, IČO: 35 706 678, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 12896/B (ďalej len "spoločnosť") o organizačných zmenách" zo dňa 15.04.2020 a "Skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 odst. 1 písm. b) Zákonníka práce" zo dňa 17.04.2020 videl prvýkrát ako prílohu vyjadrenia žalovaného k ním podanej žalobe a považuje ich za vyfabrikované. Z výpovede konateľa žalovaného vyplynulo, že v súvislosti s korona krízou žalovaný poberal štátnu pomoc, ktorej cieľom bola podpora udržania zamestnanosti, t.j. zachovanie pracovných miest v čase pandémie koronavírusu. Prvú pomoc zamestnancom, podnikateľom a živnostníkom pri znižovaní negatívnych dopadov vyplývajúcich z mimoriadnych opatrení schválila vláda Slovenskej republiky 31.03.2020 a jej doplnenie 14.04.2020, a to uznesením č. 219 zo dňa 14.04.2020. V zmysle dňa 14.04.2020 schváleného návrhu na zmenu podmienok projektu podpory udržania zamestnanosti v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránenia ich následkov bol podmienkou pre poskytnutie príspevku pre zamestnávateľa záväzok, že dva mesiace po mesiaci, za ktorý žiada príspevok, neskončí pracovný pomer, resp. neurobí právny úkon, ktorým by skončil pracovný pomer so zamestnancom/zamestnancami výpoveďou alebo dohodou z dôvodov uvedených v ust. § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce, ktorý zamestnávateľ preukazoval čestným prehlásením. O príspevok mohol zamestnávateľ žiadať už za obdobie marec 2020. V čase, keď žalovaný končil pracovný pomer so žalobcom, musel mať vedomosť o takto plánovanej pomoci zamestnávateľom zo strany štátu, a to aj vďaka mohutnej medializácii, a teda aj o v tom čase prezentovanej podmienke neprepustenia zamestnancov z dôvodu organizačných zmien po dobu dvoch mesiacov nasledujúcich po mesiaci, za ktorý sa rozhodne žiadať od štátu predmetný príspevok. Takto zverejnené a medializované podmienky v danom čase podľa názoru žalobcu museli bez pochyby viesť žalovaného k tomu, aby so žiadnym zamestnancom neukončil pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien, ak by sa rozhodol o predmetný príspevok požiadať, pretože tak by za danej situácie činil každý zamestnávateľ, ktorému v danom čase boli predmetné podmienky známe a pre prípad poklesu tržieb bol pripravený žiadať o poskytnutie predmetného príspevku. Z verejne dostupných informácií na internetovej stránke V.:/..U.G.-W.-W.-U.-P.- podporuje/ vyplýva, že žalovaný dostal dotáciu z predmetného projektu v celkovej výške 168.450,- EUR, a to podľa informácie získanej žalobcom od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok podľa zákona č. 211/2000 Z.z. za mesiace apríl 2020, máj 2020, júl 2020, november 2020, december 2020 a január 2021. Na základe uvedeného, výpovedí svedkov, i ďalších vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že organizačná zmena v danom čase neexistovala, k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu nedošlo, a teda nemohol sa stať v jej dôsledku nadbytočným, čo znamená, že neboli naplnené predpoklady pre použitie dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom. So žalobcom tak nemohla byť platne uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien, inak povedané hrozba výpoveďou zo strany žalovaného predstavovala bezprávnu vyhrážku, keď dôvod výpovede nebol daný a predstavovala psychický donucovací prostriedok prelamujúci vôľu žalobcu
a nútiaceho ho urobiť úkon, ktorý si neželá, nenavrhoval ho a inak by ho ani neurobil. V prípade uzavretej dohody, pre ktorej platnosť neboli naplnené predpoklady použitia dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je potrebné tiež u žalobcu vzhliadnuť absenciu slobody vôle pre psychické donútenie spočívajúce v bezprávnej vyhrážke, ktorá robí dohodu neplatnou podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej skutočnosť, že napriek údajnému tvrdeniu o organizačnej zmene, resp. nadbytočnosti zo strany žalovaného, bola žalobcovi k podpisu predložená dohoda bez uvedenia dôvodu, v rozpore s ust. § 60 ods. 2 Zákonníka práce, je potrebné posudzovať aj podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a teda dohodu považovať za neplatnú aj pre rozpor s dobrými mravmi. Okolnosťou svedčiacou o vykonštruovaní organizačnej zmeny a bezprávnej vyhrážke je i absencia prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle ust. § 74 Zákonníka práce, nakoľko ak by skutočne v danom čase bol žalovaný pripravený dôvodne a platne v prípade neuzavretia dohody skončiť so žalobcom pracovný pomer výpoveďou, pristúpil by i k jej prerokovaniu so zástupcami zamestnancov. Pokiaľ žalovaný vo svojom podaní zo dňa 29.10.2021 tvrdil, že u neho zástupcovia zamestnancov nepôsobia, nič to nemení na tom, že ich pôsobenie u žalovaného uviedol v rámci svojej výpovede na pojednávaní samotný konateľ žalovaného, ktorého výsluch je dôkazným prostriedkom. Súd prvej inštancie sa v napadnutom Rozsudku so žiadnou z vyššie uvedených námietok neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru relevantným spôsobom nevysporiadal, napriek tomu, že ich žalobca uviedol aj vo svojom podaní zo dňa 01.03.2022. Ak by boli splnené všetky predpoklady pre skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, a to tak výpoveďou, ako aj dohodou, mohol by žalovaný so žalobcom jedným z týchto spôsobov pracovný pomer platne skončiť, ak by si splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce a žalobca by ponúkanú prácu neprijal alebo ak by žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať pritom znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Svedkovia vo svojich výpovediach uviedli, že žalobcovi žiadnu inú prácu neponúkli a že ho teda nebolo možné ďalej zamestnávať pre jeho nadbytočnosť. Z informácií poskytnutých spoločnosťou Profesia, spol. s r.o. a Sociálnou poisťovňou obsiahnutých v listinách doručených žalobcovi dňa 08.12.2021 vyplýva, že žalovaný v období od 01.06.2019 do 31.08.2020 hľadal zamestnancov na nasledovné pracovné pozície, a to aj opakovane (podľa uvedených identifikačných čísiel inzerátov): 1. Recepčná (inzerát zverejnený od 04.06.2019 do 04.07.2019, od 16.10.2019 do16.11.2019, od 03.08.2020 do 03.09.2020) 2. Senior účtovník (inzerát zverejnený od 06.07.2020 do 06.08.2020) 3. Brigádnik servisné oddelenie (inzerát zverejnený od 04.03.2020 do 04.04.2020) 4. Mobilný servisný technik Nitra a okolie (inzerát zverejnený od 24.01.2020 do 24.02.2020) 5. Finančný analytik (inzerát zverejnený od 02.12.2019 do 02.01.2020) 6. Účtovníčka (inzerát zverejnený od 05.11.2019 do 05.12.2019) 7. Mobilný servisný technik Bratislava a okolie (inzerát zverejnený od 05.08.2019 do 05.09.2019, od 03.10.2019 do 03.11.2019) 8. Servisný technik - Devínska Nová Ves (inzerát zverejnený od 21.06.2019 do 21.07.2019, od 20.09.2019 do 20.10.2019) 9. Fleet špecialista (inzerát zverejnený od 01.08.2019 do 01.09.2019) 10. Mobilný servisný technik Senec a okolie (inzerát zverejnený od 21.06.2019 do 21.07.2019, od 31.07.2019 do 31.08.2019) 11. Marketingový koordinátor (inzerát zverejnený od 10.06.2019 do 10.07.2019) V danom období žalovaný prijal 12 zamestnancov, a to: 1. T. Š. dňa 01.11.2019 2. T. Š. dňa 20.06.2019 3. B. O. dňa 15.07.2019 4. W. O. dňa 09.03.2020 5. H. L. dňa 01.01.2020 6. G. B. dňa 13.01.2020 7. I. B. dňa 17.06.2019 8. Y. I. dňa 17.06.2019 9. N. V. dňa 01.01.2020 10. P. X. dňa 03.07.2019 11. T. X. dňa 01.08.2019 12. I. X. dňa 08.07.2019 a 01.11.2019. Z predmetných informácií vyplýva, že žalovaný neuverejňoval všetky voľné pracovné pozície na portáli A..L..sk. Napríklad v období od 17.06.2019 do 15.07.2019 prijal spolu šesť zamestnancov, avšak v danom období na portáli L..sk mal uverejnené štyri inzeráty. V roku 2020 pred skončením pracovného pomeru so žalobcom žalovaný prijal dňa 01.01.2020 dvoch zamestnancov, pričom v danom období bol uverejnený inzerát len na voľnú pracovnú pozíciu finančného analytika. Dňa 13.01.2020 prijal jedného zamestnanca, pričom v danom čase nemal uverejnený žalovaný inzerát na žiadnu voľnú pracovnú pozíciu. Dňa 09.03.2020 prijal žalovaný jedného zamestnanca v čase, keď mal uverejnený inzerát na pozíciu brigádnik servisné oddelenie a ešte predtým v období od 24.01.2020 do 24.02.2020 inzerát na pozíciu mobilný servisný technik Nitra a okolie. Žalovaný ponúkal voľné pracovné miesta i v čase pandémie koronavírusu a je zrejmé, že pred skončením pracovného pomeru so žalobcom neobsadil minimálne jednu pracovnú pozíciu, ktoré inzeroval na portáli A..L..sk pravidelne, vždy na obdobie jedného mesiaca. Žalobca má teda za to, že ku dňu skončenia pracovného pomeru s ním mal žalovaný voľnú minimálne jednu pracovnú pozíciu, a to mobilný servisný technik Nitra a okolie alebo brigádnik servisné oddelenie. V prípade existencie týchto voľných pracovných pozícií, o ktorých žalobca nebol informovaný, tak došlo k uvedeniu žalobcu do omylu, ktorý je podstatný, a aj preto je dohodu o skončení pracovného pomeru potrebné považovať za neplatnú. V prípade končenia pracovného pomeru
z dôvodu nadbytočnosti, ako ho žalovaný tvrdil, bolo totiž povinnosťou žalovaného ponúknuť žalobcovi voľné pracovné miesto a následne by bolo na vôli žalobcu, či by takéto miesto prijal alebo neprijal. Ak súd v bode 55. odôvodnenia napadnutého Rozsudku uvádza, že nemožno argumentovať inzerciou ponuky v období roku 2019 alebo v období niekoľko mesiacov po skončení pracovného pomeru, tak z vyššie uvedeného je zrejmé, že tak žalobca nečiní, ani nečinil, nakoľko predmetnú analýzu ponúkaných a obsadzovaných pracovných pozícií žalobca uviedol i v podaní zo dňa 01.03.2022, pričom tvrdenie o existencii daného voľného pracovného miesta, ako už žalobca vyššie uviedol, žalovaný účinne nepoprel. V súvislosti s aplikáciou ust. § 49a Občianskeho zákonníka tiež opätovne poukazujem na to, že na strane žalobcu bol vyvolaný omyl ohľadom finančnej výhodnosti uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, ktorého ak by nebolo, nedošlo by k uzavretiu napádanej dohody. Z výpovedí svedkov a rovnako výpovede konateľa žalovaného vyplýva, že uzavretie dohody bolo žalobcovi "vysvetľované" ako finančne výhodnejšie ako výpoveď, ktorá žalobcovi inak hrozila; o akých finančných alebo iných nárokoch v prípade dania výpovede bol žalobca informovaný však z výpovedí svedkov nevyplynulo. Na základe informácie o priemernom zárobku žalobcu vyplývajúcej z podania žalovaného zo dňa 29.10.2021 možno konštatovať, že finančný nárok žalobcu, v prípade ak by mu bola daná výpoveď by bol rovnaký ako suma, ktorá mu bola vyplatená na základe uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru. Počas výpovednej doby, resp. už od 17.04.2020, by mu nebola prideľovaná žiadna práca, čo vyplýva zo znenia výpovede predloženého žalovaným i z výpovede svedkov. V prípade dania výpovede by však pracovný pomer žalobcu trval až do 30.06.2020, tzn. že by bol dôchodkovo poistený a predmetné trvanie pracovného pomeru by sa mu započítavalo do "odpracovaných rokov" pre účely dôchodku. Tiež by bol poistený v nezamestnanosti po minimálne potrebnú dobu dvoch rokov pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca totiž pred nástupom do práce k žalovanému bol samostatne zárobkovo činnou osobou a nebol v tom čase dobrovoľne poistený v nezamestnanosti. V dôsledku uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 17.04.2020 tak žalobca stratil nárok na dávku v nezamestnanosti a prišiel o viac ako dva mesiace dôchodkového poistenia. Pre úplnosť uvádzam, že počas plynutia výpovednej doby by bol žalovaný ďalej povinný ponúkať žalobcovi voľné pracovné miesta, a to s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že ešte vo februári v roku 2022 nebol zamestnaný, pričom pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 08.03.2022 bolo odročené na deň 15.06.2022 za účelom prednesu záverečných rečí. Pojednávanie sa dňa 15.06.2022 nekonalo z dôvodu preloženia zákonnej sudkyne Mgr. Niny Dubovskej na výkon funkcie na Krajský súd v Bratislave. Následne bolo pojednávanie nariadené skoro o dva roky na deň 28.05.2024. I keď v čase vyhlásenia napadnutého Rozsudku žalobca už nebol poberateľom dávok v hmotnej núdzi, to neznamená, že v čase vyhlásenia napadnutého Rozsudku v dôsledku poberania mzdy zo zamestnania zlepšil svoju finančnú situáciu natoľko, že by disponoval finančnými prostriedkami predstavujúcimi "akúsi rezervu" na náhradu trov konania, ktorú by v prípade neúspechu v tomto spore mal platiť žalovanému. Ako bolo vyššie uvedené, konanie smerovalo k rozhodnutiu vo veci samej v júni roku 2022, kedy bol žalobca zamestnaný len pár mesiacov, a teda ak po ukončení pracovného pomeru so žalovaným hľadal uplatnenie na pracovnom trhu, pričom si stabilné zamestnanie nenašiel, nie je možné túto skutočnosť posudzovať ako takú zmenu jeho majetkového a sociálneho postavenia, ktorá by v prípade vzniku povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému neznamenala pre žalobcu zásah do jeho schopnosti uspokojiť základné životné potreby seba a svojej rodiny. Hmotná núdza žalobcu v priebehu súdneho konania a jeho postavenie v spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru ako slabšej strany v spore a žalobcu oslobodeného od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 4 zákona č. 71/1992 Zb., a rovnako aj vyššie popísané okolnosti, ktoré viedli žalobcu k súdnemu uplatneniu nárokov, sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré žiadam, aby odvolací súd postupom podľa ust. § 257 CSP nepriznal náhradu trov konania žalovanému v prípade jeho úspechu v spore. Len aplikáciou ust. § 257 CSP je za daných okolností možné odstrániť neprimeranú tvrdosť zákona, ktorá vznikla na strane žalobcu jeho zaviazaním na náhradu trov konania žalovanému. Náhradu trov konania z uvedených dôvodov navrhujem žalovanému nepriznať aj v odvolacom konaní, v prípade, ak by žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že rozsudok považuje v celom rozsahu za vecne správny a popiera všetky v odvolaní uvedené odvolacie dôvody, v dôsledku čoho považuje odvolanie za právne nedôvodné. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s relevantnými tvrdeniami žalobcu, pričom poskytol jasné a zrozumiteľné argumenty podporené odkazmi na zákonné ustanovenia a súdne rozhodnutia. Navyše, súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia vyjadriť ku všetkým tvrdeným skutočnostiam,
ale len k tým, ktoré majú podstatný význam pre samotné rozhodnutie vo veci, čo súd v prejednávanej veci aj urobil. Odôvodnenie Rozsudku tak spĺňa všetky zákonné náležitosti a žalobcom uvádzané porušenie práva na spravodlivý proces nie je dané. Skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným bola podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru je v konaní nesporná. Žalobca sa aj v samotnom žalobnom návrhu uvedenom v Žalobe domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, nie výpoveďou. Predmetné konanie by sa teda malo týkať určenia toho, či bola dohoda o skončení pracovného pomeru platne uzatvorená alebo nie, resp. či bol pracovný pomer skončený dohodou, skončený platne alebo neplatne, nie určenia platnosti, či neplatnosti výpovede. Argumenty a úvahy žalobcu o oprávnenosti hrozby výpovede a dôvodoch potenciálnej výpovede sú pre konanie v predmetnej právnej veci absolútne irelevantné. Relevantné by boli, ak by bol pracovný pomer skončený výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce a žalobca by sa domáhal určenia neplatnosti tejto výpovede. Z tohto dôvodu má žalovaný za to, že je neopodstatnené posudzovať splnenie zákonných podmienok na platnosť podania výpovede, keď takáto situácia nikdy nenastala a nie je predmetom tohto konania. Súd prvej inštancie tak v kontexte vyššie uvedeného dospel k správnym zisteniam, ku ktorým sa vyjadril v bodoch 54., 55. a 56. Rozsudku, pričom námietky žalobcu, že mu nebola ponúknutá iná vhodná práca, ako aj, že nedošlo k prerokovaniu otázky skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcami zamestnancov, neakceptoval z dôvodu, že ide o hmotnoprávne podmienky výpovede. Súd prvej inštancie sa vyjadril aj k argumentácií žalobcu v súvislosti s pracovnými ponukami žalovaného zverejnenými na portáli L..sk, napriek tomu, že v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou nebol žalovaný povinný ponúknuť žalobcovi iné vhodné miesto. V čase skončenia pracovného pomeru, t. j. v apríli 2020, bol zverejnený jeden inzerát na pozíciu Brigádnik servisné oddelenie, a to dňa 03.04.2020 do 04.04.2020, a teda niekoľko dní pred rozhodnutím žalovaného o organizačnej zmene (15.04.2020), ako aj pred skončením pracovného pomeru so žalobcom dohodou (17.04.2020), pričom však v apríli 2020 ani v nasledujúcich mesiacoch nebol prijatý žiadny nový zamestnanec. Z uvedeného vyplýva, že argumentácia žalobcu k ponukovej povinnosti žalovaného neobstojí ani v prípade, ak by došlo k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou, keďže v čase skončenia pracovného pomeru žalovaný žiadne voľné miesto neinzeroval ani žiadneho nového zamestnanca neprijal. Ako potvrdil aj súd prvej inštancie v bode 54. Rozsudku, v prípade, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu inú vhodnú prácu, ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. S ohľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam, pričom z odôvodnenia Rozsudku je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti považoval súd za nesporné, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Mal za to, že súd prvej inštancie sa v Rozsudku obsiahlo vyjadril k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru, k okolnostiam jej uzatvorenia, ako aj k námietkam žalobcu o nátlaku, pod ktorým mal dohodu podpísať. Žalobcovi bol daný dostatočný čas na rozmyslenie, v ktorom mu dokonca bolo umožnené, aby sa o ďalšom postupe v tejto veci poradil so svojim právnym zástupcom, čo potvrdil aj sám žalobca, a navyše, na pojednávaní uskutočnenom dňa 28.09.2021 uviedol, že sa so žiadosťou o radu ohľadne ďalšieho postupu obrátil telefonicky na svoju sestru. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na správnom právnom posúdení platnosti dohody o skončení pracovného pomeru s ohľadom na okolnosti, za ktorých bola uzatvorená, vysporiadal sa s podstatnými vyjadreniami strán, ako aj s predloženými dôkazmi. Rozsudok preto nie je možné považovať za rozhodnutie vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a Rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, a teda odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP nie sú dané. Rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 15.04.2020, ktorým bola zrušená pracovná pozícia žalobcu, bolo skutočne prijaté, táto skutočnosť je dokázaná tým, že žalovaný v konaní toto rozhodnutie o organizačnej zmene predložil ako dôkaz, ergo toto rozhodnutie existuje, zároveň, toto rozhodnutie bolo podpísané pánom N.. T. D., konateľom žalovaného, a teda osobou oprávnenou na prijatie takéhoto rozhodnutia. Oboznámenie žalobcu s dôvodom skončenia pracovného pomeru ústnou formou, a neuvedenie tohto dôvodu v písomnom vyhotovení dohody, nemôže byť dôvodom pre jej neplatnosť. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu k poberaniu finančného príspevku v súvislosti s korona krízou, ako už žalovaný uviedol v predošlých vyjadreniach, tieto príspevky začal poberať najskôr v mesiaci jún 2020, a teda túto časť argumentácie žalobcu považuje žalovaný za irelevantnú k predmetu sporu. Žalovaný inzeroval viaceré pracovné pozície, avšak v inom časovom období než v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru dňa 17.04.2020. Zo zoznamu prijatých zamestnancov je zrejmé, že posledný zamestnanec, ktorého žalovaný prijal predtým ako došlo ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, bol pán W. O., a to dňa 09.03.2020. Žalovaný následne
prijal nového zamestnanca do pracovného pomeru až dňa 01.12.2020, a to pani H. X.. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný aj napriek tomu, že uviedol že nemá žiadne voľné pracovné miesta, prijímal do zamestnania nových zamestnancov, sa nezakladá na pravde. Navyše, žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, že ponuková povinnosť zamestnávateľa sa vzťahuje len na prípady, keď má byť zamestnancovi daná výpoveď, nie v prípade, keď je uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru. Ak by žalobca odmietol uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru a následne by mu žalovaný dal výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, pričom by nesplnil ponukovú povinnosť, vtedy by bol argument žalobcu pre toto konanie relevantný, avšak, k výpovedi nikdy nedošlo. Žalovaný záverom zdôrazňuje, že medzi stranami sporu bola uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorej neplatnosť je predmetom tohto konania. K argumentácii žalobcu v súvislosti s omylom ohľadom finančnej výhodnosti uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý mal byť vyvolaný na strane žalobcu, nie je jeho povinnosťou poučovať zamestnanca o jeho zákonných právach, ktoré mu prináležia pri skončení pracovného pomeru, ani mu vysvetľovať následky skončenia pracovného pomeru dohodou, resp. výpoveďou. To, čo je pre toho-ktorého zamestnanca výhodné v súvislosti so skončením pracovného pomeru je relatívne a na uvážení zamestnanca. Niektorému zamestnancovi vyhovuje dohoda o skončení pracovného pomeru, pretože zaručuje určitú mieru flexibility a okrem finančnej odmeny dáva možnosť nastúpiť k inému zamestnávateľovi prakticky ihneď. Žalobca sa rozhodol na základe vlastnej slobodnej vôle, keďže sám uviedol, že sa mu zdalo uzatvorenie dohody finančne výhodnejšie. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok potvrdiť. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o skončení pracovného pomeru je platná, plne stotožňuje. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, a ani takými, ktoré by nebol súd prvej inštancie uvážil, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty, nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci. 6. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnený. Z odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. 7. Právny úkon nie je urobený slobodne jednak v dôsledku fyzického donútenia, pri ktorom namiesto vôle konajúceho sa presadzuje vôľa donucujúceho a jednak v dôsledku psychického donútenia, pri ktorom ide o bezprávnu vyhrážku. Bezprávna vyhrážka je protiprávne pôsobenie na vôľu konajúceho, ktoré v ňom vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa mu hrozí, takže jeho vôľa, ktorá má byť základom jeho právneho úkonu, tvorí sa pod vplyvom tohto strachu, a teda neslobodne. Jej protiprávnosť spočíva v tom, že sa vynucuje niečo, čo vynucované takto nesmie byť niečím, čo nie je oprávnený donucujúci
subjekt urobiť; o nedostatok protiprávnosti ide ak donucujúci subjekt je oprávnený ten čin, ktorým sa vyhráža urobiť. 8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil, že dňa 15.04.2020 žalovaný ako zamestnávateľ prijal písomné rozhodnutie o organizačných zmenách, ktorým došlo s účinnosťou od 01.05.2020 k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu, v dôsledku čoho sa stal žalobca nadbytočným. V danom prípade bolo zrušené pracovné miesto žalobcu, a preto nemôžu byť pochybnosti ani o existencii príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobcu. Tvrdenia žalobcu, že organizačná zmena bola dodatočne vykonštruovaná nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní. Svedok H.. L. vo svojej výpovedi podrobne uviedol úvahy vedúce ho k pristúpeniu znižovania počtu technikov v danom regióne v dobe korona krízy. Z výpovede svedka H.. L. ani z výpovede konateľa žalovaného nevyplývalo, že by pracovné miesto žalobcu nebolo skutočne zrušené, nevyšlo v konaní najavo ani to, že by žalovaný na toto miesto prijal nového zamestnanca. Svedeckými výpoveďami a výpoveďou konateľa žalovaného bolo spoľahlivo preukázané, že výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov bola pre žalobcu pripravená na rokovaní dňa 17.04.2020 ako jedna z alternatív popri dohode o skončení pracovného pomeru. Tvrdenia žalobcu k poberaniu finančného príspevku v súvislosti s korona krízou, považoval odvolací súd za bezpredmetné, keď podľa tvrdení žalovaného tieto príspevky začal poberať najskôr v mesiaci jún 2020 (na základe Dohody o poskytovaní finančného príspevku zo dňa 04.06.2020) a žalobca ničím nepreukázal, že ich poberal skôr, a preto nemohol zrušiť v apríli 2020 pracovné miesto žalobcu z organizačných dôvodov. Tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní sú v tomto smere založené na hypotetických úvahách. Nemožno konštatovať, že by na strane žalovaného ku dňu 17.04.2020 existovala právna prekážka (v podobe záväzku zachovania pracovných miest v čase pandémie koronavírusu) brániaca mu skončiť pracovný pomer so žalobcom z organizačných dôvodov. Hrozba výpoveďou zo strany žalovaného tak nepredstavovala bezprávnu vyhrážku, keď dôvod výpovede bol daný a nepredstavovala psychický donucovací prostriedok nútiaci žalobcu urobiť úkon, ktorý si neželá. 9. Skutočnosť, či výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, ktorou mal žalovaný žalobcovi hroziť v prípade nepodpísania dohody o skončení pracovného pomeru, je platná alebo neplatná z hľadiska splnenia hmotnoprávnych podmienok, je podľa názoru odvolacieho súdu nepodstatné pre posúdenie platnosti dohody o skončení pracovného pomeru. Hrozba výpoveďou bola hrozba niečím čo je dovolené, a v prípade ak by sa ukázala výpoveď ako neplatný právny úkon; ktorú otázku nie je možné v tomto konaní posudzovať ako predbežnú; neznamená to automaticky neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru. Súdna prax doposiaľ nedospela v tejto súvislosti k záveru, že hrozba výpoveďou, ktorá sa ukáže ako neplatná, zakladá bezprávnu vyhrážku alebo kvalifikovaný omyl vedúci k prejaveniu vôle, ktorú konajúci v skutočnosti nemal. 10. Navyše odvolací súd považuje za podstatné, že žalobca počas celého konania tvrdil, že nebol o organizačnej zmene informovaný pri podpise dohody, že mu na rokovaní dňa 17.04.2020 nebol oznámený dôvod skončenia pracovného pomeru, resp. že ním mala byť jeho nespokojnosť v práci, a že sa o organizačnej zmene dozvedel až v priebehu súdneho konania. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v čase, keď sa na rokovaní dňa 17.04.2020 vôľa žalobcu tvorila, tak potom nepoznajúc dôvod výpovede, ktorú mal dostať ak nepodpíše dohodu, nemohol byť žalobca v čase podpisu dohody uvedený do omylu ohľadne toho, že je nadbytočný pre zrušenie jeho pracovného miesta a zamestnávateľ nemá pre neho žiadnu vhodnú prácu. Pokiaľ mu zamestnávateľ podľa jeho tvrdení neuviedol dôvod výpovede na rokovaní dňa 17.04.2020, tak potom žalovaný nemohol žalobcu uviesť do omylu, že je nadbytočný, pretože nemá pre neho žiadnu prácu, a teda nemohla byť táto skutočnosť pre žalobcu podstatná pre rozhodnutie podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Otázky týkajúce sa ponuky voľného pracovného miesta v súvislosti s nadbytočnosťou žalobcu neboli predmetom rokovania pri podpise dohody, a preto nemohla byť táto skutočnosť pre žalobcu podstatná pre jeho prejav vôle podpísať dohodu. Je preto účelové tvrdenie žalobcu, že mylná informácia o nemožnosti ho ďalej zamestnávať bola pre neho podstatnou pre podpísanie dohody. Pokiaľ podľa tvrdení žalobcu mu dôvod skončenia pracovného pomeru nebol oznámený, tak potom ani neposkytnutie mu informácie o voľnom pracovnom mieste nemohlo byť pre podpísanie dohody pre neho podstatné. 11. Na základe vykonaného dokazovania možno konštatovať, že žalobca mohol byť uvedený do omylu na rokovaní dňa 17.04.2020 len ohľadne výhodnejšieho uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru. V tomto smere bolo preukázané, že o možnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
z organizačných dôvodov alebo dohodou prebehla diskusia čo je pre žalobcu výhodnejšie, v žiadnom prípade však žalobca nebol uvedený svedkami v tomto smere prezentovanými názormi do omylu, bol mu poskytnutý časový priestor na rozmyslenie, nešlo ani o psychický nátlak zo strany prítomných svedkov. Skutočnosť, že svedkovia uzavretie dohody považovali pre žalobcu za výhodnejšie a žalobca v tomto presvedčení dohodu uzavrel a následne si to rozmyslel, nezakladá neplatnosť dohody pre konanie v omyle. Nesprávny subjektívny predpoklad vedúci žalobcu k uzavretiu dohody tak neplatnosť nespôsobil. 12. Skutočnosť, že žalovaný žalobcovi dal na výber, podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru alebo výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, a teda to, že žalobca mal na výber medzi uvedenými možnosťami, nemožno považovať za nátlak k uzavretiu dohody, ktorú si žalobca napokon aj zvolil ako výhodnejšiu. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že konanie žalovaného nevykazovalo znaky bezprávnej vyhrážky a bol to samotný žalobca, ktorý si dobrovoľne vybral možnosť, ktorá sa mu zdala finančne výhodnejšia, aby vedel preklenúť obdobie, pokiaľ by si našiel novú prácu. Nemôže byť preto dôvodom neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru tá skutočnosť, že si to následne žalobca rozmyslel. Ani tvrdenia žalobcu o uzavretí dohody v časovej tiesni neobstoja, žalobca dostal priestor pre rozhodnutie a nič mu nebránilo predmetnú dohodu nepodpísať a z miesta stretnutia odísť. Za nátlak zo strany zamestnávateľa nemožno považovať skutočnosť, keď zamestnávateľ a zamestnanec spoločne rokujú o skončení pracovného pomeru a v rámci rokovania sa diskutuje o tom, že dohodu o skončení pracovného pomeru je potrebné podpísať, pretože je pre zamestnanca výhodnejšia. Hoci žalobca mohol pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a mohlo to u neho vyvolať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu jeho vôle. Na podporu uvedených záverov odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 306/2009, 4Cdo 161/2021, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 281/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 1779/2010 v spojení s nálezom Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 2922/11. 13. Pokiaľ žalobca tiež namietal, že nedošlo k prerokovaniu otázky skončenia pracovného pomeru, správne poukázal súd prvej inštancie na to, že predpokladom platnosti dohody o skončení pracovného pomeru sa splnenie tejto podmienky, na rozdiel od výpovede, nevyžaduje. Predchádzajúce neprerokovanie výpovede nepreukazuje ani to, že organizačná zmena prijatá žalovaným mala byť fiktívna. 14. Z opisu rozhodujúcich skutočností žalobcom nevyplýva ani skutočnosť, že žalovaný chcel so žalobcom skončiť pracovný pomer dohodou z organizačných dôvodov. V danom prípade totiž nič nenasvedčuje skutočnosti, že žalobcovi bolo dané na výber uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov. Žalovaný mal pripravený len návrh dohody bez uvedenia dôvodu s vyplatením odmeny, dôvod ukončenia pracovného pomeru dohodou v dohode odmietol doplniť na žiadosť žalobcu, a preto nemožno jednoznačne konštatovať, že v danom prípade došlo k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce. 15. Ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie, v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2011 zo dňa 30.01.2012 išlo o takú odlišnú situáciu, kedy zamestnávateľ skončil pracovný pomer so zamestnancom dohodou v súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene, avšak ešte pred dátumom skončenia pracovného pomeru vytvoril zamestnávateľ totožné pracovné miesto, na ktoré prijal nového zamestnanca, o ktorej skutočnosti zamestnanca pri uzatváraní dohody neinformoval a ani mu nebolo ponúknuté. 16. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom súdu prvej inštancie, že dohoda strán o skončení pracovného pomeru spĺňala podstatné náležitosti, a pokiaľ žalobca v tomto smere namietal, že dohoda neobsahuje dôvod, pre ktorý mal pracovný pomer skončiť, jeho absencia nespôsobuje neplatnosť dohody, pretože Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou nedodržanie písomnej formy dohody ani neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. 17. Odvolací sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou nebol žalovaný povinný ponúknuť žalobcovi iné vhodné miesto. Ponuka inej vhodnej práce je jednou z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede ale nie dohody. Napriek tomu súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne dospel ku skutkovému záveru, že pracovné pozície, ktoré žalovaný inzeroval, boli zverejnené v inom časovom období než v čase uzatvorenia dohody o skončení
pracovného pomeru dňa 17.04.2020. Ponuková povinnosť totiž musí byť splnená ku dňu dania výpovede, resp. uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, čo žalobca nepreukázal. 18. Skutočnosť, že súd môže v individuálnom pracovnoprávnom spore vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhoval (§ 319 C.s.p.), ale neznamená, že zamestnanec nemá (na rozdiel od konania, kde nejde o spor so slabšou stranou) v takomto spore povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Aj v individuálnom pracovnoprávnom spore je žalujúci zamestnanec povinný opísať skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie a na svoje tvrdenia označiť dôkazy (čl. 8 C.s.p., § 132 v spojení s § 323 C.s.p.). Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by konajúci súd nerešpektoval "slabšie" postavenie žalobcu (ako zamestnanca) a že sa - aplikáciou osobitných ustanovení - neusiloval dosiahnuť zrovnoprávnenie procesných možností strán sporu. 19. Pokiaľ žalobca žiadal nepriznať žalovanému náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa vzhľadom na to, že počnúc mesiacom august 2021 je poberateľom dávky v hmotnej núdzi, stotožnil sa odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ bol žalobca v čase vyhlásenia rozsudku evidovaný ako zamestnanec, aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. nie je dôvodná, keďže nepriznanie náhrady trov konania je výnimočným inštitútom, osobitné kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne. Okolnosti skončenia pracovného pomeru dohodou svojou výnimočnosťou nezakladajú dôvody hodné osobitného zreteľa. Samotná skutočnosť, že žalobca ako poplatník bol oslobodený od poplatkového úkonu-súdneho poplatku nezakladá dôvod pre použitie § 257 C.s.p. ( uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Obdo V 19/2008. Odvolací súd poukazuje na to, že nepriaznivá sociálna a finančná situácia strany sporu odôvodňuje priznanie bezplatnej právnej pomoci (t.j. nemusí platiť trovy svojho právneho zastúpenia) a oslobodenie od povinnosti platenia súdnych poplatkov štátu, nie je však sama o sebe dôvodom hodným osobitného zreteľa odôvodňujúcim nepriznanie náhrady trov konania protistrane. Zodpovednosť strany za neúspech v spore premietajúca sa do jej povinnosti na náhradu trov konania protistrane plní aj preventívnu funkciu, t.j. žalobca si musí zvážiť, aké sú jeho šance uspieť so žalobou uplatňovaným nárokom a či bude schopný nahradiť trovy konania protistrany v prípade neúspechu v spore, laicky povedané, či sa mu oplatí súdiť. Vo všeobecnosti ak by nepriaznivá sociálna, či finančná situácia bola sama o sebe dôvodom nepriznávania náhrady trov konania v zmysle § 257 C. s. p., občania v hmotnej núdzi by mohli zahlcovať súdy aj nezmyselnými žalobami bez nesenia zodpovednosti za výsledok konania, čím odvolací súd netvrdí, že je to tento prípad. Práve zásada zodpovednosti za výsledok sporu má takémuto konaniu zabrániť. 20. V konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že by znášanie trov konania predstavovalo zásadný a obzvlášť nepriaznivý zásah do schopnosti žalobcu uspokojiť základné životné potreby a že by bolo pre neho likvidačné pre citeľnú ujmu do jeho majetkových pomerov. Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257 C.s.p. neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Odvolací súd tak nezistil skutočnosti zakladajúce také relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré je opodstatnené uprednostniť pred základnou zásadou sporového konania z hľadiska rozhodovania o trovách konania (zodpovednosti za výsledok), resp. významné okolnosti, pre ktoré by bolo možné od oprávneného žalovaného spravodlivo požadovať, aby znášal z vlastných prostriedkov trovy vzniknuté mu v konaní. 21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v tejto posudzovanej veci nevzhliadol dôvody na aplikáciu ust. § 257 C. s. p., t.j. výnimočnosť prípadu, ani dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach prípadu, ako sú neprimeraná tvrdosť spočívajúca v nespravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenia súdneho konania a jeho výsledok, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, ani v okolnostiach (pomeroch) na strane strán sporu. 22. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval argumenty na ktoré poukazoval žalobca vo svojom odvolaní, a pokiaľ súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, rozhodol vecne správne, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).