Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/99/2024 2511204315 27. 05. 2025 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2025:2511204315.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: PILGRIMTOUR, s.r.o., Garbiarska 4, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 421 324, zastúpený: JUDr. Ivan Vozár, Hodžova 3, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: ČEMMA, s.r.o., Slov. nár. povstania 36, 920 01 Hlohovec, IČO: 44 474 989, zastúpený: CLC advokátska kancelária s.r.o., Panenská 18, 811 03 Bratislava, IČO: 36 707 856, v konaní o zaplatenie 9.339,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-4Cb/9/2011 - 410 zo dňa 14.2.2024 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. PN-4Cb/9/2011 - 410 zo dňa 14.2.2024 potvrdzuje. II. Žalovanému voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. PN-4Cb/9/2011 - 410 zo dňa 14.2.2024 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 9.339,35 Eur s úrokom z omeškania špecifikovaným v petite žaloby ako náhrady priamej škody (8.836,25 Eur) a ušlého zisku (503,01 Eur) a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody titulom porušenia Zmluvy o kontrahovaní lôžkovej kapacity, stravovaní a hotelových služieb zo dňa 11.5.2010 na zimnú sezónu 2010/2011. Predmetom zmluvy bola povinnosť žalovaného ako dodávateľa poskytnúť pre klientov žalobcu ako odberateľa v termíne od 26.12.2010 do 2.1.2011 a od 2.1.2011 do 10.1.2011 v ubytovacom zariadení HOTEL LIPTOV Jasná, Demänovská dolina objednávané služby v rozsahu, ako je uvedené v prílohe č. 1 zmluvy. Žalobca pre klientov jednotlivých cestovných kancelárií zabezpečil v uvedených termínoch pobyty v danom hoteli. Dňa 27.1.2011 žalovanému zaslal vyúčtovanie náhrady škody a ušlého zisku, nakoľko bol nútený z dôvodu nesplnenia povinnosti žalovaného zabezpečiť ubytovanie svojich klientov v iných zariadeniach. Škoda vznikla žalobcovi z rozdielu ceny HOTELA LIPTOV a náhradných hotelov, pretože klienti nemohli byť ubytovaní v zariadeniach nižšej kategórie. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia k procesnej obrane žalovaného uviedol, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Žalovaný cestou konateľky uviedol, že si je vedomý podpisu zmluvy s kapacitou tvrdenou žalobcom. Z následnej mailovej korešpondencie je zrejmé, že žiadala len potvrdiť záujem o tú kapacitu, vystupovanie konateľa žalobcu bolo také, že keď mu žalovaný nevie poskytnúť navýšenie kapacity, nebude so žalovaným spolupracovať a prestal komunikovať. Žalovaný oznámil žalobcovi, že sa zle pochopili a že má pre žalobcu kapacitu 10 izieb na Vianočný termín a 10 izieb po Silvestri a ďalšie izby hneď ako sa uvoľnia, budú sa snažiť navýšiť žalobcovi kapacitu, o ktorú mal záujem. Zo strany žalovaného došlo potvrdenie až 18.12., hoci v októbri vedel, koľko izieb má predaných. Žalovaný
namietal neplatnosť Zmluvy o kontrahovaní lôžkovej kapacity z dôvodu neurčitosti jej predmetu. V čl. 2 zmluvy je uvedený predmet tak, že ide o ubytovacie, stravovacie a iné služby podľa prílohy č. 1, absentuje povinnosť zmluvnej strany žalovaného, na základe ktorej by bolo výkladom možné vyvodiť povinnosť zakontrahovať alebo zarezervovať lôžkovú kapacitu v uvedenom rozsahu. Ďalej namietal, že žalobca nepredložil žalovanému ani súdu rooming list, pričom podľa bodu 6.2 zmluvy sa odberateľ zaväzuje najneskôr do 14 dní pred nástupom hostí poslať dodávateľovi rooming list. V prípade, že odberateľ nedodrží túto lehotu, dodávateľ bude považovať zmluvnú kapacitu a daný termín za zrušenú. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 269 ods. 2, § 373, § 378 a § 379 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník a čl. 8, § 185 ods. 1, § 191 ods. 1 a § 217 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 10.1.2010 uzatvoril žalovaný ako dodávateľ a žalobca ako odberateľ písomnú Zmluvu o kontrahovaní lôžkovej kapacity, stravovania a hotelových služieb na zimnú sezónu 2010/2011. Predmetom zmluvy podľa článku 2 „sú ubytovacie, stravovacie a iné služby podľa prílohy č. 1“ v prevádzke HOTEL LIPTOV, Jasná. Podľa článku 5 zmluvy ide o ubytovanie v silvestrovskom termíne a termíne 2.1. - 10.1.2011, v článku 6 zmluvy je upravené „zasielanie nahlášok: termín 26.12. - 10.1.2011, 21 dní pred nástupom, ostatné termíny 14 dní pred nástupom. Odberateľ sa zaväzuje najneskôr 14 dní pred nástupom hostí (v silvestrovskom termíne a termíne 2.1.-10.1.2011- 21. dní pred nástupom hostí) poslať dodávateľovi rooming list. V prípade, že odberateľ nedodrží túto lehotu, dodávateľ bude považovať zmluvnú kapacitu na daný termín za zrušenú. Súčasťou zmluvy je Príloha č. 1 v ktorej je tabuľkovo uvedené, že v HOTELI LIPTOV v termíne 26.12.-2.1.2011 je kontrahovaných 5 izieb DBL + 5 izieb DBL + EXB, v termíne 2.1.-10.1.2011 je kontrahovaných 15 izieb DBL + 10 izieb DBL + EXB , v termíne 10.1.-1.4.2011 je kontrahovaných 2 izby DBL + 1 izba DBL + EXB. Príloha ďalej obsahuje ceny lôžok služieb. Súd prvej inštancie zmluvu vyhodnotil ako nepomenovanú zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti v zmysle § 269 ods. 2 ObZ, podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 4. Súd prvej inštancie námietku neplatnosti zmluvy uplatnenú žalovaným posúdil ako nedôvodnú. Aj keď je pravdou, že v čl. 2 zmluvy nie je povinnosť žalovaného zakontrahovať lôžkovú kapacitu uvedená explicitne, zo zmluvy ako celku táto povinnosť vyplýva, najmä zo zmluvného označenia strán v spojení s predmetom zmluvy. Žalobca uzatváral zmluvu ako odberateľ (lôžkovej kapacity a iného) a žalovaný ako dodávateľ, žalovaný má jednoznačnú povinnosť poskytnúť služby špecifikované v čl. 2, zabezpečiť lôžkovú kapacitu, stravovanie a hotelové služby v zimnej sezóne 2010/2011 v rozsahu Prílohy č. 1, v ktorej je rozsah špecifikovaný (termínom, počtom izieb, cenou atď.). Zmluva je dostatočne určitá, obsahuje všetky podstatné náležitosti, je naformulovaná jasne, zrozumiteľne, uzavretá slobodne a vážne, preto je platná. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že zo vzájomnej komunikácie strán a z obrany žalovaného vyplýva, že si bol vedomý zmluvnej povinnosti poskytnúť žalobcovi lôžkovú kapacitu. 5. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody uviedol, že žalobca ho odvodzuje od porušenia povinnosti žalovaného, ktorá má spočívať v nezabezpečení plnenia v zmluvne dohodnutom rozsahu, v príčinnej súvislosti s tým došlo k vzniku škody. Z písomnej zmluvy mal súd prvej inštancie za preukázané, že strany si dohodli, zakontrahovali ubytovacie kapacity v Silvestrovskom termíne v počte 10 dvojlôžkových izieb (z toho 5 s prístelkou) a v prvom januárovom týždni v počte 25 izieb (z toho 10 izieb s prístelkou). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v októbri 2010 žalovaný emailami z 1.10.2010 a 21.10.2010 žalobcovi oznámil, že v zmluve zakontrahovanú kapacitu nie je schopný dodržať s tým, že žalobcovi ponúkol kapacitu v menšom rozsahu, a to v silvestrovskom termíne 10 dvojlôžkových izieb (ako boli zmluvne dohodnutí) a v prvom januárovom týždni 10 dvojlôžkových izieb, neskôr ponuku rozšíril na 12 dvojlôžkových izieb, t.j. o 13 dvojlôžkových izieb menej ako boli zmluvne dohodnutí. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť zabezpečiť žalobcovi lôžkovú kapacitu v zmluvne dohodnutom rozsahu, bol však pripravený plniť v rozsahu menšom, v silvestrovskom termíne 10 izieb a v prvom januárovom týždni 12 izieb, teda zo strany žalovaného ide o čiastočné nesplnenie povinnosti v rozsahu 13 dvojlôžkových izieb v termíne prvého januárového týždňa. 6. Súd prvej inštancie ustálil predmet konania, ktorým je náhrada škody uplatnená žalobcom v súvislosti s ubytovaním a kapacitou v silvestrovskom termíne 10 žalobcom predaných izieb a v prvom januárovom
týždni 11 žalobcom predaných izieb. Nakoľko žalovaný žalobcovi ponúkol ubytovanie v rozsahu, ktoré je predmetom konania (dokonca v prvom januárovom týždni ešte o 1 izbu naviac), súd prvej inštancie mal za to, že v príčinnej súvislosti s čiastočným porušením zmluvy zo strany žalovaného k žiadnemu vzniku škody nedošlo. Ak by žalobca prijal ponuku žalovaného na ubytovanie v silvestrovskom termíne 10 izieb a prvom januárovom týždni 12 izieb, nemusel ubytovať svojich klientov v inom ubytovacom zariadení a nevznikol by mu rozdiel v cene, ktorá má predstavovať uplatnenú náhradu škody. Náhrady škody by sa mohol domáhať iba ak by ju uplatnil vo väčšom rozsahu, t.j. v rozsahu, v ktorom došlo zo strany žalovaného k čiastočnému porušeniu zmluvnej povinnosti. Ak by žalobca predal všetkých 25 izieb, nie len 11 a predmetom konania by bola náhrada škody za 25 izieb (a nie iba 11 ako je v konaní), v časti 13 izieb by žalovanému vznikla zodpovednosť za škodu, nakoľko k jej vzniku by došlo preukázateľne v súvislosti s čiastočným porušením povinností zabezpečiť pre žalobcu ubytovanie nielen 11 izieb, ale aj 13 izieb, spolu 25 izieb. 7. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že nielen žalovaný čiastočne nedodržal zmluvné povinnosti, ale aj žalobca porušil svoju povinnosť v dostatočnom predstihu poslať žalovanému rooming list k ubytovaniu. Rooming list predstavuje štruktúrovaný zoznam ubytovaných klientov, ktorý zahŕňa informácie o ich ubytovaní, obsahuje detaily o typoch izieb spolu s menami jednotlivých ubytovaných atď. Príloha č. 1 k zmluve nie je rooming list a nenahrádza ho. Súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod, prečo žalobca čiastočne ponúkané plnenie neprijal a na ponúkané izby nezaslal rooming list, ako mu ukladala zmluva. Tým, že dohodnutým spôsobom nepotvrdil záujem o ubytovanie ponúkané žalovaným v rozsahu čiastočnej kapacity, v zmysle bodu 6.2. zmluvy pre nedodržanie tejto podmienky žalobcom ako odberateľom bola zmluva, a tým aj žalovaným čiastočne ponúkaná kapacita zrušená. Súd prvej inštancie súhlasil so žalovaným, že splnenie jeho povinnosti poskytnúť žalobcovi dohodnutú lôžkovú kapacitu bolo podmienené práve zaslaním rooming listu zo strany žalobcu. Preto, ak žalobcovi podľa jeho tvrdení vznikla škoda, tak výlučne z dôvodu, že neprijal ponuku žalovaného na čiastočné plnenie a nezaslal žalovanému rooming list k takto ponúknutému čiastočnému plneniu. Žalobca mal prijať ponuku žalovaného na čiastočné plnenie, na čiastočné ubytovanie (lôžkovú kapacitu), na ktoré si mal splniť svoju zmluvnú povinnosť a poslať žalovanému včas rooming list, čím by nebolo možné považovať zmluvnú kapacitu za zrušenú a žalovaný by mal povinnosť splniť svoju povinnosť bez podmieňovania opciou alebo preddavkovou, zálohovou platbou, čo nebolo stranami dohodnuté. Ak by mu žalovaný aj napriek tomu neumožnil ubytovať klientov a žalobca by ich musel ubytovať v náhradných ubytovacích zariadeniach s vyššou cenou, vtedy by mu vznikol voči žalovanému nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi čiastočným porušením zmluvnej povinnosti žalovaným a žalobcom tvrdeným vznikom škody a nie je preukázaný ani samotný vznik škody, preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu. 8. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dôvody odvolania žalobca uviedol tak, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav tak, ako to zodpovedá objektívnej skutočnosti, ale nevysporiadal sa s rozpormi v obsahu vykonaných dôkazov, preto sa takto zistený stav nemohol stať základom právneho posúdenia a spravodlivého rozhodnutia. Ďalej odvolateľ uviedol, že právne posúdenie, vyjadrené v logickom závere vo svojej konečnej podobe v konkrétnom súdnom výroku a vychádzajúce zo zisteného rozhodného skutkového stavu, spočíva v podriadení tohto skutkového stavu príslušnej právnej norme hmotného práva. 9. Žalobca považuje vyhodnotenie nedôvodnosti obrany žalovaného súdom prvej inštancie o neplatnosti zmluvy za správne, rovnako správny je záver, že žalovaný si bol vedomý svojej povinnosti, avšak namieta, že pri rozhodovaní vyvodil nesprávne právny záver, keď sa neriadil základnou zásadou zmluvného záväzkového práva „pacta sunt servanda“. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný porušil povinnosti, ku ktorým sa zaviazal predmetnou zmluvou a tým bol naplnený prvý predpoklad náhrady škody. 10. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie neprihliadal na to, že žalobca bol iniciatívny, keď dňa 30.9.2010 zaslal žalovanému email, kde nahlásil v predstihu sumár ubytovacích kapacít v súlade so zmluvou. Žalovaný reagoval dňa 1.10.2010, že môže pravdepodobne plniť len čiastočne, avšak neuviedol okolnosti, ktoré mu bránia splniť záväzok, hoci to bola jeho povinnosť podľa § 377 ods. 1
ObZ. Žalobca poukazuje na právny názor odvolacieho súdu v konaní sp. zn. 21/Cob/108/2015 zo dňa 30.11.2016, str. 4 bod 12. Žalobca namieta nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že porušil svoju zmluvnú povinnosť zaslať rooming list v dostatočnom predstihu, nakoľko za situácie, keď žalovaný pred termínom (01.10.2010) deklaroval, že zmluvnú povinnosť zabezpečiť ubytovacie kapacity nie je schopný splniť, zaslanie rooming listu nemá logický ani právny význam v posúdení zodpovednosti žalobcu. Žalobca namieta, že aj z jeho ďalšej emailovej komunikácie je zrejmé, že sa snažil riešiť situáciu v záujme uspokojenia zahraničných klientov, ktorí mali prostredníctvom neho zabezpečený vianočný a silvestrovský pobyt (email zo dňa 21.10.2010, 20.10.2010, 28.10.2010, 3.11.2010, list právneho zástupcu zo dňa 12.11.2010) a nemal možnosť riešiť situáciu ubytovaním v iných zariadeniach z dôvodu kapacity ubytovania v Demänovskej doline a tiež z dôvodu, že ubytovacie kapacity v uvedených termínoch sú vo všetkých zariadeniach rezervované v predstihu. Žalobca uzavrel, že odmietnutie klientov by malo za následok väčšiu škodu, nakoľko má zmluvný vzťah so zahraničnými cestovnými kanceláriami a porušenie záväzkov z týchto vzťahov by znamenalo poškodenie dobrého mena a finančné postihy. 11. Žalobca namieta aj nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania z dôvodov, že žaloba bola podaná dňa 4.4.2011, zatiaľ posledné rozhodnutie je zo dňa 14.2.2024, predchádzali mu tri rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré boli zrušené odvolacím súdom. Vo veci konal Ústavný súd SR, ktorý rozhodol, že postupom súdov boli porušené základné práva žalobcu, pričom je povinnosťou sudcu organizovať procesný postup tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty. Preto sa žalobcovi javí rozhodnutie o trovách ako nespravodlivé bez ohľadu na výsledok. 12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný považuje odvolanie žalobcu za nedostatočne odôvodnené, poukazuje na § 380 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva viazanosť odvolacieho súdu uplatnenými odvolacími dôvodmi nielen nominálne, ale aj pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že žalobca v odvolaní vymedzil konkrétny predmet, resp. hĺbku odvolacieho prieskumu. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca v odvolaní v zmysle taxatívneho výpočtu v § 365 ods. 1 CSP pravdepodobne uplatnil dôvod v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. nesprávne právne posúdenie veci, ktoré vidí v tom, že súd prvej inštancie sa neriadil základnou zásadou záväzkového práva „pacta sunt servanda“, ktorú žalovaný porušil, čím mal byť naplnený prvý predpoklad náhrady škody. Žalovaný uvádza, že v konaní bolo preukázané a správne aj odôvodnené v napadnutom rozsudku, že bol pripravený plniť zmluvu čiastočne a žalobca bezdôvodne odmietol prijať čiastočné plnenie. Žalovaný potvrdil plnenie zmluvy vo vzťahu k Silvestrovskému termínu v plnom rozsahu (10 dohodnutých izieb), vo vzťahu k prvému januárovému termínu deklaroval, že môže poskytnúť čiastočné plnenie (12 izieb z pôvodne dohodnutých 25 izieb). Žalovaný tak nebol schopný splniť iba časť zmluvy, a to 13 izieb v prvom januárovom termíne, čo v dostatočnom časovom predstihu žalobcovi oznámil. Žalovaný poukazuje na § 329 ObZ, podľa ktorého je veriteľ povinný prijať aj čiastočné plnenie záväzku, pokiaľ čiastočné plnenie neodporuje povahe záväzku alebo hospodárskemu účelu sledovanému veriteľom pri uzavretí zmluvy, ak tento účel je v zmluve vyjadrený alebo v čase uzavretia zmluvy dlžníkovi známy. Hospodársky účel sledovaný žalobcom nebol v zmluve výslovne uvedený a čiastočné plnenie neodporuje povahe záväzku, nakoľko izby sú deliteľným predmetom plnenia. Žalovaný má za to, že žalobca neprijatím čiastočného plnenia sám porušil svoju zákonnú povinnosť. 13. Podľa žalovaného neobstojí ani argument žalobcu o porušení povinnosti žalovaného uviesť okolnosti, ktoré mu bránili v splnení záväzku, ktorá vyplýva z § 377 ods. 1 ObZ. Žalovaný postupoval v súlade s § 377 ods. 1 ObZ, ktoré obsahuje notifikačnú povinnosť za účelom predchádzania škodám, ktorú adekvátne splnil oznámením o čiastočnej nemožnosti plnenia zmluvy bezodkladne po tom, ako sa o prekážke plnenia dozvedel a žalobcovi bola oznámená aj povaha prekážky brániacej v úplnom splnení zmluvy e-mailom zo dňa 21.10.2010 o 15:48 (t.j. ostatné izby, t.j. 13 izieb, ktoré nemohli byť poskytnuté, už boli vypredané). Ustanovenie § 377 ods. 1 ObZ neobsahuje konkrétne podmienky odôvodnenia oznámenia (t.j. do akej hĺbky je potrebné oznamovať povahu prekážky brániacej v plnení záväzku). 14. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobcu o logickej a právnej bezvýznamnosti nezaslania rooming listu vo vzťahu k posúdeniu zodpovednosti žalovaného za škodu. Splnenie povinnosti žalovaného poskytnúť žalobcovi dohodnutú lôžkovú kapacitu bolo podmienené práve zaslaním rooming listu, jeho nezaslanie viedlo v zmysle ods. 6.2 zmluvy k zrušeniu ponúkanej kapacity. Žalovaný uvádza, že neexistoval dôvod na strane žalobcu neprijať ponúkané čiastočné plnenie a nezaslať na toto čiastočné plnenie rooming list. Žalovaný zdôraznil, že predmetom súdneho konania je náhrada škody uplatňovaná
žalobcom v súvislosti s kapacitou 10 izieb v silvestrovskom termíne a 11 izieb v prvom januárovom týždni. Súd prvej inštancie správne odôvodnil, že k vzniku škody v príčinnej súvislosti s čiastočným porušením zmluvy nedošlo, keďže žalovaný ponúkol ubytovanie v rozsahu dokonca o 1 izbu väčšom, ako je predmet konania. Neprijatie čiastočného plnenia žalobcom nemôže byť pripísané na ťarchu žalovanému. Náhradu škody by si mohol žalobca úspešne uplatniť iba ak by čiastočné plnenie prijal a domáhal by sa škody vzniknutej v súvislosti s neposkytnutým rozsahom plnenia. K takémuto uplatneniu nároku však nedošlo. Žalovaný tiež uvádza, že žalobca mohol sám zabrániť údajnému vzniku škody, nakoľko mal možnosť ubytovať hostí v ubytovacích kapacitách primeranej kategórie, keď výsluch konateľa žalobcu nebol podložený inými dôkazmi, a naproti tomu zo správy obce Demänovská dolina vyplýva, že sa od 01.10.2010 do 15.01.2011 v danej lokalite nachádzalo 16 hotelov, 26 chát a 48 penziónov, apartmánov, bungalovov a ostatných zariadení. 15. K odvolaniu žalobcu voči rozhodnutiu o trovách konania žalovaný len dedukuje, že žalobca sa pravdepodobne odvoláva na nepomerne dlhé súdne konanie (približne 13 rokov), v dôsledku čoho aj Ústavný súd SR rozhodol o porušení jeho základných práv a odôvodňuje nespravodlivosť rozhodnutia o trovách tým, že konanie trvá príliš dlhý čas. Nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok vyjadrenej v § 255 CSP a vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Žalobca v priebehu konania nenavrhol nepriznanie trov a ani nepomenoval konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa alebo výnimočné okolnosti, ktoré by mali nepriznanie trov odôvodňovať. Samotná dĺžka súdneho konania neodôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. 16. Ďalšie vyjadrenia neboli doručené. 17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 16.5.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. 18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správny. 19. Predmetom odvolacieho prieskumu v konaní sp. zn. 2Cob/99/2024 je v poradí štvrté meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd z obsahu predloženého spisu zistil, že súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 4Cb/9/2011-148 zo dňa 14.11.2012 (prvý rozsudok) žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 21Cob/12/2013-179 zo dňa 31.1.2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vec zjavne nesprávne právne posúdil, nakoľko zmluva účastníkov o kontrahovaní lôžkovej kapacity, stravovania a hotelových služieb nie je zmluvou o ubytovaní podľa § 754 a nasl. Obč. zák., hoci vzhľadom na charakter ich obchodného vzťahu možno použitie tejto právnej úpravy v zmysle § 1 ods. 2 Obchod. zák. pripustiť pri riešení niektorých jeho špecifických otázok. V konaní uplatneným nárokom je nárok na náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti zo záväzkového vzťahu vzniknutého v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti účastníkov, preto musí byť primárne posudzovaný podľa právnej úpravy náhrady škody obsiahnutej komplexne v § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Odvolací súd tiež vytkol súdu prvej inštancie, že žalobu zamietol na základe zmätočne bez adekvátnych zistení skutkového stavu veci a náležitého odôvodnenia aplikovaného ustanovenia § 415 Obč. zák. upravujúceho všeobecnú prevenčnú povinnosť (zrejme mal na mysli špeciálnu prevenciu podľa § 417 ods.1 Obč. zák., obdobou ktorej pri úprave náhrady škody vzniknutej porušením povinnosti z obchodného záväzkového vzťahu je ustanovenie § 384 Obch. zák.). 20. Následne súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom č. k. 4Cb/9/2011-223 zo dňa 8.6.2015 opätovne žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 21Cob/108/2015-248 zo dňa 30.11.2016 aj tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení ďalšieho zrušujúceho rozhodnutia uviedol, že hoci súd prvej inštancie podľa odôvodnenia rozsudku hodnotil najskôr samotný vznik škody, kto prípadnú škodu zapríčinil a príčinnú súvislosť medzi škodou a škodnou udalosťou, v konečnom dôsledku nevysvetlil, ako sa s
týmito okolnosťami vysporiadal, keď iba nejednoznačne konštatoval, že ak by aj škoda vznikla, nemohol by sa zaoberať jej výškou a subjektom, ktorý je nositeľom povinnosti zo vzniknutej škody, nakoľko k tomuto stavu došlo konaním, resp. nekonaním samotného žalobcu, ktorý si nesplnil povinnosť zaslať žalovanému v ustanovenej lehote rooming list. Z rozsudku nie je zrejmé, či podľa jeho zistení žalobcovi škoda vznikla alebo nevznikla, čo považoval za škodnú udalosť a či za subjekt, ktorý škodu spôsobil, považoval žalobcu alebo nesplnenie jeho povinnosti „len“ z akýchsi právnych dôvodov malo brániť tomu, aby sa súd s otázkou zodpovednosti za škodu zaoberal. Pokiaľ by z obsahu rozsudku bolo možné usudzovať, že podľa súdu prvej inštancie vznik škody bol následkom porušenia povinnosti žalobcu zaslať rooming list, nevysvetlil, v čom spočíva príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením tejto povinnosti, či podľa jeho názoru žalovaný žiadnu zmluvnú povinnosť neporušil alebo síce porušil, ale toto porušenie zostalo bez následkov vo vzťahu k vzniku škody a prečo, či podľa jeho úsudku by v prípade zaslania rooming listu žalovaný dojednané ubytovanie hostí zabezpečil, alebo aký logický význam by vôbec zaslanie rooming listu malo za situácie, keď žalovaný už pred termínom na jeho predloženie žalobcom deklaroval, že svoju zmluvnú povinnosť zabezpečiť ubytovacie kapacity nie je schopný splniť. Bez zrozumiteľného zodpovedania týchto otázok je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a jeho odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám kladeným naň ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (podľa nového procesného predpisu § 220 ods. 2 CSP), čím súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (teraz § 389 ods. 1 písm. b) CSP) porušil procesné práva žalobcu bez možnosti nápravy tohto pochybenia v odvolacom konaní. 21. Súd prvej inštancie potom rozsudkom pre zmeškanie č. k. 4Cb/9/2011-292 zo dňa 12.9.2018 žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 21Cob/26/2019-326 zo dňa 28.1.2020 rozsudok pre zmeškanie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko neboli splnené všetky zákonné predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie (odvolací súd tu neposudzoval vec v merite). 22. Pri rozhodovaní o odvolaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP). Povinnosť riadne odôvodniť uplatnený opravný prostriedok zaťažuje odvolateľa. Odvolanie musí byť niektorou z uvedených vád odôvodnené, čo znamená, že nestačí formálne uviesť v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné uviesť v akom konkrétnom pochybení odvolateľ jeho naplnenie vidí, teda aké konkrétne pochybenie pod ním uvedený zákonný odvolací dôvod subsumoval. Je možné sa stotožniť so žalovaným, že žalobca formálne neuviedol, ktoré odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP uplatňuje, z obsahu odvolania odvolací súd právne kvalifikoval uplatnené dôvody nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie ako dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (žalobca namieta, že „súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav tak, ako to zodpovedá objektívnej skutočnosti, ale nevysporiadal sa s rozpormi v obsahu vykonaných dôkazov, preto sa takto zistený stav nemohol stať základom právneho posúdenia a spravodlivého rozhodnutia“) a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. nesprávne právne posúdenie veci (žalobca uvádza, že „právne posúdenie, vyjadrené v logickom závere vo svojej konečnej podobe v konkrétnom súdnom výroku a vychádzajúce zo zisteného rozhodného skutkového stavu, spočíva v podriadení tohto skutkového stavu príslušnej právnej norme hmotného práva“). 23. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozpormi v obsahu vykonaných dôkazov a tvrdí, že sa takto zistený stav nemohol stať základom právneho posúdenia a rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že takto uplatnený odvolací dôvod nie je možné podrobiť prieskumu správnosti vyhodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie. Odvolateľ uplatnený odvolací dôvod nekonkretizuje, neuvádza aké rozpory v obsahu ktorých vykonaných dôkazoch namieta, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Odvolateľ totiž súčasne tvrdí, že „súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav tak, ako to zodpovedá objektívnej skutočnosti“. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že povinnosť riadne odôvodniť uplatnený opravný prostriedok zaťažuje odvolateľa, nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať si dôvody, v ktorých odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie. Naplnenie takto uplatneného dôvodu odvolania odvolací súd nezistil a nezistil dôvod, pre ktorý by súdom prvej inštancie zistený skutkový stav bol nesprávny alebo neúplný a nemohol byť základom právneho posúdenia veci. 24. Ďalej žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, a to nesprávne posúdenie základnej zásady zmluvného záväzkového práva „pacta sunt servanda“a nesprávnu aplikáciu § 377 ods. 1 Obchodného zákonníka, čo odôvodňuje tým, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
žalovaný porušil povinnosti, ku ktorým sa zaviazal zmluvou, čím bol naplnený prvý predpoklad náhrady škody. Podľa žalobcu však súd prvej inštancie neprihliadal na to, že dňa 30.9.2010 zaslal žalovanému email, kde nahlásil v predstihu sumár ubytovacích kapacít v súlade so zmluvou a žalovaný reagoval dňa 1.10.2010, že môže pravdepodobne plniť len čiastočne, avšak neuviedol okolnosti, ktoré mu bránia splniť záväzok, hoci to bola jeho povinnosť podľa § 377 ods. 1 Obchodného zákonníka. 25. Odvolací súd konštatuje, že tak ako sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a obsahom odvolania, žalobca zrejme nesprávne pochopil dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol. Odvolací súd sa nestotožnil so žalobcom, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní neriadil základnou zásadou zmluvného záväzkového práva „pacta sunt servanda“, naopak, sám žalobca opomína, že táto zásada platí aj pre žalobcu samotného ako zmluvnú stranu. Súd prvej inštancie v žiadnej časti odôvodnenia neuviedol, že by nemal za preukázané, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, avšak škoda, ktorej náhrady sa žalobca podanou žalobou domáha, v skutkových okolnostiach prejednávanej veci nevznikla v príčinnej súvislosti s týmto porušením povinností žalovaným, ale porušením zákonnej povinnosti žalobcu prijať aj čiastočné plnenie záväzku (§ 329 Obchodného zákonníka) bez právne relevantného dôvodu. Súd prvej inštancie mal správne za preukázané, že žalovaný emailovou komunikáciou z 1.10.2010 a 21.10.2010 žalobcovi oznámil, že v zmluve zakontrahovanú, dohodnutú kapacitu nie je schopný dodržať a žalobcovi ponúkol kapacitu v menšom rozsahu, a to v silvestrovskom termíne 10 dvojlôžkových izieb (teda tak, ako boli zmluvne dohodnutí) a v prvom januárovom týždni iba 10 dvojlôžkových izieb, neskôr túto ponuku žalovaný rozšíril na 12 dvojlôžkových izieb, t.j. o 13 dvojlôžkových izieb menej, ako boli zmluvne dohodnutí. Žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť len v časti povinnosti zabezpečiť žalobcovi lôžkovú kapacitu v zmluvne dohodnutom rozsahu, a to v prvom januárovom týždni v rozsahu 13 dvojlôžkových izieb. Nárok na náhradu škody žalobca v žalobe ani neuplatnil dôvodiac nesplnením povinnosti podľa § 377 ods. 1 ObZ tým, že neuviedol okolnosti, ktoré mu bránia splniť záväzok (teda žalobca nenamieta, že by žalovaný neoznámil existenciu prekážky, ale že neuviedol jej dôvody), a teda že uplatňuje nárok z porušenia tejto povinnosti podľa § 377 ods. 2 ObZ. 26. Z obsahu Zmluvy o kontrahovaní lôžkovej kapacity, stravovaní a hotelových služieb zo dňa 11.5.2010 na zimnú sezónu 2010/2011 a ani žiadnej z príloh nevyplýva, že by čiastočné plnenie odporovalo zmluve, alebo odporovalo povahe záväzku alebo v zmluve vyjadrenému hospodárskemu účelu sledovanému žalobcom. Žalobca ani žiadne také skutkové okolnosti netvrdil a preto ani nepreukazoval a v konaní ani nevyšli najavo (len príkladmo odvolací súd uvádza, že by bolo možné plnenie považovať za nedeliteľné napr. ak by malo ísť o ubytovaciu kapacitu pre rodinných príslušníkov, ktorí by logicky nemali záujem byť ubytovaní počas sviatkov v iných, rôznych náhradných zariadeniach, príp. kapacitu pre firemnú akciu ako napr. teambilding). Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že v prípade dohodnutého plnenia žalovaného nejde o nedeliteľný predmet plnenia a žalobca bol povinný ponúkané čiastočné plnenie prijať. 27. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že žalobca v konaní uplatnil nárok na náhradu škody v súvislosti s ubytovaním a kapacitou v Silvestrovskom termíne 10 žalobcom predaných izieb a v prvom januárovom týždni 11 žalobcom predaných izieb. Žalovaný ale predsa žalobcovi ponúkal plnenie v Silvestrovskom termíne v zmluvne dohodnutom rozsahu a v prvom januárovom týždni v rozsahu 12 izieb a na tieto kapacity bol žalobca povinný v zmysle zmluvy doručiť žalovanému tzv. rooming list. Súd prvej inštancie preto vyvodil správny záver, že škoda, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, nevznikla v príčinnej súvislosti s čiastočným porušením zmluvy zo strany žalovaného. Odvolací súd uvádza, že škoda by mohla vzniknúť v rozsahu neposkytnutých ubytovacích kapacít v prvom januárovom týždni (13 izieb), ak by žalobca disponoval objednávkou klientov na plnú zmluvne dohodnutú kapacitu 25 izieb (t.j. ako správne uvádza súd prvej inštancie, len ak by žalobca predal všetkých 25 izieb, nie len 11, tak v časti 13 izieb by žalovanému vznikla zodpovednosť na škodu, nakoľko k jej vzniku by došlo preukázateľne v súvislosti s čiastočným porušením jeho povinností). 28. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody potom odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie, že porušil svoju zmluvnú povinnosť zaslať rooming list v dostatočnom predstihu. Žalobca namieta, že zaslanie rooming listu nemá logický ani právny význam za situácie, keď žalovaný pred termínom (01.10.2010) deklaroval, že zmluvnú povinnosť zabezpečiť ubytovacie kapacity nie je schopný splniť. Odvolací súd ale uvádza, že z vykonaného dokazovania takýto skutkový záver nevyplynul, naopak, žalobca bol vzhľadom na vyššie vysvetlené dôvody povinný prijať
čiastočne ponúkané plnenie a teda aj zaslať rooming list. Závery súdu prvej inštancie nie sú nijako v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení v konaní sp. zn. 21/Cob/108/2015 zo dňa 30.11.2016. 29. Ako nedôvodné napokon odvolací súd posúdil aj odvolanie žalobcu voči výroku II rozsudku. Žalobca nesprávnosť rozhodnutia vidí v tom, že ho súd prvej inštancie zaviazal k náhrade trov v celom rozsahu, čo odôvodňuje len tým, že sa mu javí rozhodnutie o trovách ako nespravodlivé bez ohľadu na výsledok, z dôvodu dĺžky trvania súdneho sporu. Poukazuje na to, že žaloba bola podaná dňa 4.4.2011, zatiaľ posledné rozhodnutie vydané dňa 14.2.2024 a predchádzali mu tri rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré boli zrušené odvolacím súdom a tiež Ústavný súd SR rozhodol, že postupom súdov boli porušené základné práva žalobcu, pričom je povinnosťou sudcu organizovať procesný postup tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty. Uplatnený dôvod podľa obsahu odvolania voči výroku II odvolací súd kvalifikoval ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. nesprávne právne posúdenie veci, keď odvolateľ zrejme vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodnutie o trovách mal založiť na § 257 CSP. Odvolací súd k argumentácii odvolateľa uvádza, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) aplikovateľnú len vo výnimočných prípadoch. Ustanovenia § 257 CSP zakladá moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky aplikácie právnych noriem, upravujúcich náhradu trov konania vychádzajúcich zo zásady úspechu vo veci alebo zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie, ak okolnosti posudzovanej veci alebo okolnosti na strane účastníkov konania sú natoľko výnimočné, že na nich je potrebné brať zreteľ pri rozhodovaní o povinnosti strany nahradiť trovy konania protistrany. Jeho aplikácia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a vždy musí mať výnimočný charakter a musí sa vykladať reštriktívne. Súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania alebo časti trov podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, tento dôvod je daný charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (viď. Nález Ústavného súdu SR, spis. zn. III. ÚS 638/2016). 30. Odvolateľ odôvodňuje existenciu dôvodov pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 257 CSP bez ohľadu na výsledok fakticky len dĺžkou konania a tým, že sa mu v kontexte opakovane rušených rozhodnutí súdu prvej inštancie, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR o porušení jeho základných práv, javí rozhodnutie o trovách podľa výsledku sporu nespravodlivé. Odvolací súd znova zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 CSP je potrebné vykladať reštriktívne. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému v plnom rozsahu. Odvolací súd konštatuje, že žalobcom označené okolnosti, týkajúce sa priebehu konania, nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov, pre ktoré by bolo možné neprihliadať na postup podľa § 255 ods. 1 CSP a na výsledok sporu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Ani opakované zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nadriadeným súdom nepredstavuje žiadnu výnimočnosť okolností danej veci ani procesnej situácie, ktorá by odôvodňovala nepriznanie náhrady trov konania. Odvolanie žalobcu voči výroku II rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd k rozhodnutiu dodáva, že i keď bol žalobca úspešný v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Trnave sp. zn. 21Cob/12/2013, sp. zn. 21Cob/108/2015 a sp. zn. 21Cob/26/2019, zásadu úspechu je potrebné vyhodnotiť vo vzťahu k výsledku. 31. Odvolací súd tak sumárne konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci, v zásade zopakoval argumentáciu prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však tento vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnuté rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
34. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 36. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 37. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).