Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/24/2024 2218204006 19. 02. 2025 JUDr. Nadežda Wallnerová ECLI:SK:KSBA:2025:2218204006.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v sporovej veci žalobcu: V.. Ľ. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom: X. XX, Z., proti žalovanému: R.. J. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom: O. XXX, bývalý likvidátor obchodnej spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, o zaplatenie 9.476,44 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 20. januára 2023, č.k. 20C/42/2018-644, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, zo dňa 20. januára 2024, č.k. 20C/42/2018-644 v odvolaním napadnuto výroku I. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 20. januára 2023, č.k. 20C/42/2018-644 rozhodol vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 7.893,87 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie žalobu vo výroku II. vo zvyšnej časti zamietol. Žalobcovi priznal nárok proti žalovanému na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 66,6 % a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 07.09.2018 domáhal zaplatenia sumy 9.476,44 eur s príslušenstvom od žalovaného ako likvidátora dlžníka žalobcu - spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, IČO: 36 218 138. Žalobca odôvodnil svoju žalobu tým, že zastupovaním spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, IČO: 36 218 138 v postavení advokáta na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 22.10.2012 v súdnom konaní 5Cb/158/2006 mu vznikol nárok na zaplatenie odmeny za vykonané právne služby v období od 22.10.2012 do 26.07.2017, a to podľa vyúčtovania zoznamu úkonov priloženého k vystavenej konečnej faktúre z 04.05.2018, splatnej dňom 15.05.2018 (tejto faktúre predchádzala faktúra z 15.02.2016, ktorá nebola spoločnosťou NAVAR, s.r.o. v likvidácii v celosti zaplatená, preto žalobca opätovne zahrnul vyčíslenie nezaplatenej časti odmeny za úkony právnej služby podľa faktúry z 15.02.2016 aj do konečnej faktúry z 04.05.2018 spolu s vyčíslením odmeny za neskôr vykonané úkony právnej služby až do ukončenia zastupovania odvolaním plnej moci splnomocniteľom dňa 26.07.2017; úkony boli vyčíslené podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.). Podľa žaloby spoločnosť NAVAR, s.r.o. v likvidácii uvedenú faktúru dobrovoľne nezaplatila, pričom vzhľadom na vyjadrenia žalovaného, a to predovšetkým na jeho odpoveď v postavení likvidátora spoločnosti na ešte prvú výzvu žalobcu na zaplatenie odmeny z roku 2016 (list z 17.02.2016), v ktorej žalovaný oznámil žalobcovi nemajetnosť a platobnú neschopnosť spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii - č.l. 35 spisu), ďalej
na to, že žalovaný už ďalšie zásielky žalobcu ohľadom tohto nároku (vrátane zaslanej konečnej faktúry z 04.05.2018) nepreberal a zároveň aj na to, že nemajetnosť spoločnosti potvrdzujú samotné účtovné závierky spoločnosti za roky 2015-2018, považoval žalobca svoju pohľadávku na zaplatenie odmeny advokáta za nevymožiteľnú od samotného dlžníka - spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii. Žalobca v danej súvislosti a tiež aj vo vzťahu k žalovaným v konaní uvádzanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Obo/125/2008 poukazoval na to, že je potrebné už vychádzať zo stavu, ktorý bol nastolený legislatívnymi zmenami prijatými zákonom č. 87/2015 Z.z. a neskôr i zákonom č. 264/2017 Z.z., ktorými bol novelizovaný zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Na základe uvedeného podal žalobca ohľadom svojho nároku poddlžnícku žalobu podľa § 135a Obchodného zákonníka voči žalovanému ako likvidátorovi spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, keďže podľa žalobcovho tvrdenia tento spôsobil spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii škodu minimálne vo výške uplatnenej pohľadávky žalobcu, ktorá je nižšia ako výška paušálnej sankcie podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, na zaplatenie ktorej mala žalovanému vzniknúť povinnosť (a na druhej strane spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii právo) v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného v období po 01.01.2016 vyhlásiť na majetok spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, ktorá bola v predlžení, konkurz podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Žalobca svoj názor o takom finančnom stave spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, ktorý podľa neho zakladal povinnosť žalovaného vyhlásiť na túto spoločnosť konkurz, vyvodzoval okrem oznámenia likvidátora o platobnej neschopnosti spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii listom z 17.02.2016 z údajov obsiahnutých vo vyplnenom tlačive pre dokladovanie pomerov účastníka - spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii podanom touto spoločnosťou dňa 12.07.2016 v súdnom konaní sp.zn. 5Cb/158/2006, kde sú uvedené ďalšie záväzky spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, ktoré má spoločnosť voči žalovanému ako svojmu spoločníkovi a zároveň konateľovi (aktuálne likvidátorovi). Tieto záväzky, ako ani záväzok zodpovedajúci žalobcom v tomto konaní uplatňovanej pohľadávky pritom nie sú evidované ani v ročných účtovných závierkach spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, ktoré žalobca počas konania predkladal. Žalobca zároveň poukázal na to, že na základe rovnakej právnej argumentácie mu bolo v inej veci súdu prvej inštancie sp.zn. 16C/14/2017 priznané právo voči likvidátorovi na zaplatenie odmeny za právne zastupovanie spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, a to podľa obdobnej poddlžníckej žaloby. Žalobca zdôraznil, že všetky vyúčtované úkony právnej služby boli vykonané do 26.07.2017, t.j. do odvolania splnomocnenia, pričom listiny o vykonaní týchto právnych úkonov sú založené v spisovom materiáli sp.zn. 5Cb/158/2006. Podľa obsahu uzavretej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci z 22.10.2012 mala spoločnosť NAVAR, s.r.o. v likvidácii ako príkazca uhradiť odmenu žalobcovi ako príkazníkovi až po vykonaní a vyúčtovaní právnych služieb v zmysle vystavenej faktúry. Nakoľko k zániku vzťahu z príkaznej zmluvy došlo výpoveďou zmluvy zo strany spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii dňom 26.07.2017 (listiny na č.l. 20-22 spisu), pričom žalovaná faktúra bola vystavená dňa 04.05.2018 a následne dňa 07.09.2018 bola podaná predmetná žaloba, žalobca mal za to, že jeho nárok bol uplatnený v rámci premlčacej doby podľa ust. § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka . Na tomto mieste žalobca poukázal aj na závery nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 125/2018 z 20.06.2018, podľa ktorého sa odmena advokáta stane splatnou, pokiaľ niet inej dohody, až po zániku príkaznej zmluvy, predmetom ktorej bolo zastupovanie strany v súdnom konaní do právoplatného skončenia veci. Vo faktúre z 04.05.2018 síce boli zahrnuté aj právne úkony, ktoré predtým obsahovala aj faktúra z 15.02.2016, avšak ide výlučne o tie právne úkony, ktoré dovtedy neboli (a ani doteraz nie sú) dlžníkom zaplatené, a preto sa stali súčasťou (aj) konečného vyúčtovania vo faktúre z 04.05.2018 vystavenej žalobcom po ukončení právneho zastupovania. Žalobca ako advokát bol v zmysle ust. § 25 ods. 2 O.s.p. povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, ktorú ako účastníka zastupoval, pričom žalovaný ako likvidátor spoločnosti mal vedomosť o všetkých vykonaných úkonoch právnej služby advokáta, bol o nich žalobcom riadne informovaný (napr. úkony č. 17, 18) a taktiež ich žalovaný schvaľoval, resp. boli vykonané z jeho iniciatívy, ako aj z dôvodu potreby reagovať na skutkové tvrdenia, dôkazy a úkony protistrany v konaní sp.zn. 5Cb/158/2006 (napr. ďalšie porady s klientom na základe spísaných úradných záznamov o týchto poradách s uvedením dôvodu / účelu ich uskutočnenia / úkon č. 10 - úkon nazretia do spisového materiálu, a to do iných spisov sp.zn. 38Exre/20/2006 a 21Cob/345/2006 vyžiadaných z OS TT a KS TT, ktorých účastníkom bol i žalovaný, a to z dôvodu, že tieto iné spisy obsahovali listinné dôkazy, ktoré bolo potrebné predložiť v rámci podávaných vyjadrení v konaní sp.zn. 5Cb/158/2006, pričom žalovaný tieto listiny nemal k dispozícii / úkon č. 17 - návrh na oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie, ktorého dohodnutie s klientom vyplýva aj z úradného záznamu z porady z 12.07.2016). Žalobca preto považoval dodatočné spochybnenie uplatneného nároku žalovaným za účelné, keďže žalovaný predmetné vyúčtovanie, výšku odmeny, ktorá bola so spoločnosťou NAVAR, s.r.o. v likvidácii i
zmluvne dohodnutá, a ani zoznam a účelnosť vykonaných úkonov pred tým vôbec nenamietal, pričom taktiež ani v konaní nepredložil k svojim námietkam žiaden dôkaz na vyvrátenie opodstatnenosti žaloby. 3. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 20C/42/2018-397 zo dňa 20.11.2020, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže vychádzal z toho, že na základe zisteného skutkového stavu nemožno prijať spoľahlivý záver o stave predlženia spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, a tým ani o prípadnom porušení povinnosti žalovaného podľa § 11 ods. 1 až 3 uvedeného zákona podať v mene tejto spoločnosti ako dlžníka návrh na vyhlásenie konkurzu, ktoré porušenie povinnosti by podľa žaloby malo spôsobiť vznik nároku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii voči žalovanému ako svojmu likvidátorovi na náhradu škody (vo forme zaplatenia zo zákona vyplývajúcej zmluvnej pokuty). Súd prvej inštancie zároveň nemal preukázané ani to, že by žalobca ako veriteľ spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii mohol v zmysle ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka uplatniť tento nárok spoločnosti voči žalovanému vo svojom mene a na vlastný účet z dôvodu, že svoju pohľadávku, ktorú má voči spoločnosti nemôže z majetku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii uspokojiť. Tento rozsudok bol na odvolanie žalobcu uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/72/2021-517 zo dňa 26.05.2022 zrušený a to najmä z dôvodu, že splnenie podmienok predlženia a nemajetnosti spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii vyplynul zo zhodných, či nepopretých skutkových tvrdení strán sporu. 4. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie doplnil žalovaný v rámci svojej procesnej obrany novú skutočnosť, a to že dňa 23.11.2021 došlo v súlade s ustanovením § 768s ods. 2 písm. b) a c) Obchodného zákonníka k výmazu obchodnej spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii z Obchodného registra SR bez právneho nástupcu, v čoho dôsledku zanikla žalovanému funkcia likvidátora ex offo. Podľa názoru žalovaného týmto zároveň zanikla aj jeho pasívna vecná legitimácia, ktorá v spore vyplývala práve z titulu tejto funkcie. Popri strate pasívnej vecnej legitimácie pritom žalovaný pripisoval uvedenej skutočnosti aj procesné následky tak ako pri neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania, t.j. nutnosť zastavenia konania podľa ust. § 161 CSP. Zároveň sa žalovaný domnieval, že aj žalobca týmto výmazom stratil svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, a to z dôvodu, že spoločnosť NAVAR, s.r.o. v likvidácii bola stále hmotnoprávnym vlastníkom pohľadávky / nároku na náhradu škody voči žalovanému, pričom na žalobcu prešla len aktívna procesná legitimácia. Keďže výmazom spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii z obchodného registra zanikol subjekt nositeľa vlastníckeho práva k uvedenej pohľadávke NAVAR s.r.o. v likvidácii a spolu s ním aj samotná pohľadávka spoločnosti voči žalovanému, žalovaný mal za to, že zákonom stanovené predpoklady na pokračovanie v konaní už nemôžu byť naplnené. K uvedeným skutočnostiam sa žalobca vyjadril vo svojom vyjadrení z 30.09.2022 tak, že tieto nemajú žiaden vplyv na vecnú legitimáciu strán sporu, pričom v tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41Cob/201/2016 zo dňa 22.06.2017, kde bolo v obdobnej situácii týmto súdom skonštatované, že pohľadávka žalobcov nemohla zánikom spoločnosti dlžníka zaniknúť, keď už bola nárokom žalobcov ako veriteľov uplatnená pred vyhlásením konkurzu a následným výmazom tejto spoločnosti z obchodného registra. 5. Súd prvej inštancie daný prípad zároveň opätovne právne posúdil predovšetkým podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve, o zastúpení, o právnych úkonoch a o premlčaní, ako aj podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka týkajúcich sa povinností štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným a dôsledkov porušenia týchto povinností vrátane predpokladov vzniku nároku spoločnosti na náhradu škody voči štatutárnemu orgánu (to všetko platí primerane aj v prípade likvidátora podľa § 71 ods. 7 ObZ) - najmä § 135a, § 70 a nasl. a § 768s ods. 2 písm. b) a c) Obchodného zákonníka, a to v spojení s príslušnými ustanoveniami prvej časti zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii týkajúcimi sa podmienok podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníkom vrátane povinnosti príslušných v zákone vymenovaných osôb podať taký návrh (najmä § 3, § 11, pri súčasnom vysporiadaní sa aj s § 11a), a následne podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. 6. Súd prvej inštancie v tomto konaní preskúmaval a posudzoval predpoklady úspešnosti žaloby, a to či A) žalobca preukázal existenciu svojej pohľadávky voči spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii a keď áno v akej výške, ďalej B) či túto pohľadávku žalobcu je alebo nie je možné uspokojiť z majetku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii a následne C) či spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii vznikol nárok voči žalovanému ako jej konateľovi a likvidátorovi na náhradu škody a či výška takej škody dosahuje výšku žalobcom v tomto konaní uplatňovanej pohľadávky. Po opätovnom prejednaní veci
mal súd prvej inštancie za to, že predpoklady úspešnosti žaloby uvedené vyššie pod písm. B) a C) sú splnené v celom rozsahu, pričom pri predpoklade uvedenom pod písm. A) mal súd prvej inštancie preukázaný základ nároku v celom rozsahu a výšku nároku mal preukázanú v sume 7.893,87 eur. Súd prvej inštancie pri predpokladoch úspešnosti žaloby uvedených vyššie pod písm. A), B) a C), v súlade so závermi zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/72/2021-517 zo dňa 26.05.2022, vychádzal aj z nesporných tvrdení strán, a to pri žalovanom predovšetkým z jeho tvrdení obsiahnutých v jeho prvotných úkonoch v tejto veci v súlade s ust. § 150, § 151 CSP, ktoré súd prvej inštancie prevzal ako základ pre svoje rozhodnutie. Podľa uvedeného tak súd prvej inštancie mal dostatočne preukázaný v prvom rade predpoklad C) - vznik nároku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii voči žalovanému ako jej likvidátorovi na náhradu škody z uplatneného titulu porušenia povinnosti podať (včas) návrh na vyhlásenie konkurzu na túto spoločnosť, pretože v konaní bolo možné jednoznačne ustáliť stav predlženia tejto spoločnosti v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa právnej úpravy účinnej od 01. januára 2013 bol dlžník povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade svojho predlženia, a to do 30 dní odvtedy, ako sa dozvedel o predlžení. Uvedenú povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu predlženia dlžníka zákon o konkurze a reštrukturalizácii v ust. § 11 ods. 1 až 3 ukladal priamo štatutárnemu orgánu, jeho členovi, likvidátorovi dlžníka a aj zákonnému zástupcovi dlžníka. To znamená, že túto povinnosť, najmä z pohľadu prípadnej zodpovednosti, má nielen dlžník, ale aj tieto konkrétne osoby. Týmto spôsobom teda zákon povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu zveruje konkrétnym fyzickým osobám, prostredníctvom ktorých dlžník konal, prípadne ktoré ho ako zákonný zástupca zastupovali, t.j. aj likvidátorovi ako je tomu aj v predmetnom prípade. Definičné znaky predlženia sú pritom v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii nasledovné: 1/ ide o dlžníka, ktorý má zákonnú povinnosť viesť účtovníctvo, pričom nie je rozhodujúce, či dlžník aj fakticky vedie účtovníctvo ale iba či má takúto povinnosť podľa zákona (u spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii je táto podmienka nepochybne daná), 2/ existencia aspoň dvoch veriteľov, t.j. vyžaduje sa pluralita veriteľov (podľa obsahu napr. tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka - spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii podaného touto spoločnosťou dňa 12.07.2016 v súdnom konaní sp.zn. 5Cb/158/2006 a za v tomto konaní preukázanej existencie prejednávaného nároku žalobcu voči spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii je aj táto podmienka splnená) a 3/ hodnota záväzkov dlžníka presahuje hodnotu jeho majetku. Vo vzťahu k tomuto 3. definičnému znaku uviedol, že žalovaný pri prvom úkone, ktorý mu patril (odpor proti platobnému rozkazu) a taktiež ani v následnej duplike (t.j. úkony podľa ust. § 167 CSP) nepoprel tvrdenie žalobcu o nemajetnosti obchodnej spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii (v spojení s nemožnosťou uspokojenia pohľadávky žalobcu z majetku obchodnej spoločnosti, pretože táto obchodná spoločnosť nemá žiadny majetok), ba túto skutočnosť výslovne potvrdil svojim vyjadrením v uvedených prvotných úkonoch, že „spoločnosť je insolventná, nemá žiadne finančné prostriedky, nevlastní žiaden hmotný či nehmotný majetok“. Z uvedeného dôvodu tu bol daný postup súdu prvej inštancie podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, t.j. že v žalobe tvrdená nemajetnosť spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii sa považuje na nespornú, pretože žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobcu nepoprel. Predmetné skutkové zistenie o nemajetnosti spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii založené na zhodnom tvrdení strán podľa § 151 CSP si preto súd prvej inštancie osvojil v súlade s ust. § 186 ods. 2 CSP a ako nesporné tvrdenie ho prevzal za základ svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie zároveň nevzhliadol dôvodnú pochybnosť o pravdivosti tohto zhodného tvrdenia strán, keďže toto jednoznačne vyplývalo z vyjadrení obidvoch strán sporu v ich úkonoch podľa ust. § 167 CSP a zároveň bolo potvrdené aj obsahom predložených listinných dôkazov (napr. účtovné závierky spoločnosti na č.l. 41-62 spisu, 240-263, tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka z 12.07.2016 na č.l. 36-40 spisu aj s ohľadom na medzičasom potvrdenú neexistenciu tam uvádzaných pohľadávok spoločnosti podľa už právoplatne ukončených súdnych konaní), pričom nakoľko ani v ďalšej fáze konania neboli vo vzťahu k tomuto tvrdeniu predložené také dôkazné návrhy strán (predovšetkým zo strany žalovaného), ktoré by priamo smerovali k vyvráteniu pravdivosti tohto zhodného skutkového tvrdenia alebo by boli spôsobilé jeho pravdivosť objektívne spochybniť, súd prvej inštancie už v zmysle ust. § 186 ods. 2 veta druhá CSP neprihliadal na žalovaným v predmetnom skutkovom tvrdení uskutočnené neskoršie zmeny, resp. na jeho neskoršie spochybňovanie tohto skutkového tvrdenia (obsiahnuté v úkonoch žalovaného počnúc od jeho prednesu uskutočneného prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní dňa 07.02.2020 cez jeho ďalšie vyjadrenia vo veci vykonané v rokoch 2020, 2021, 2022 až po jeho prednes uskutočnený prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní 20.01.2023, na ktorom súd vyhlásil predmetný rozsudok). Takto zistená úplná nemajetnosť spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii na jednej strane a existencia záväzkov spoločnosti voči viacerým veriteľom podľa vyššie uvedených výsledkov skúmania splnenia 2. definičného znaku predlženia pritom nepochybne znamená, že hodnota záväzkov tohto dlžníka logicky presahuje hodnotu
jeho majetku, čím je potrebné považovať za riadne splnený aj 3. definičný znak predlženia. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 768s ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola spoločnosť NAVAR, s.r.o. v likvidácii ku dňu 23.11.2021 vymazaná z obchodného registra za stavu, keď sa u nej predpokladal úpadok spoločnosti podľa odsekov 8 a 9 uvedeného ustanovenia. Nakoľko podľa uvedených skutočností bolo možné v konaní jednoznačne ustáliť stav predlženia spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, a tým aj vznik povinnosti žalovaného ako likvidátora podať podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (včas) návrh na vyhlásenie konkurzu na túto spoločnosť, súd prvej inštancie mal zároveň v dôsledku nesporného porušenia tejto povinnosti žalovaným preukázaný aj vznik nároku spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii voči svojmu likvidátorovi na zaplatenie paušalizovanej náhrady škody v podobe zmluvnej pokuty, ktorá sa tu v zmysle ust. § 11 ods. 2 veta tretia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii považovala za dojednanú medzi spoločnosťou NAVAR, s.r.o. v likvidácii a žalovaným vo výške 12.500, - eur. Veriteľom tejto pohľadávky je samotná obchodná spoločnosť, čo vyplýva predovšetkým z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Z hľadiska účelu a funkcií plnenia má v ust. § 11 ods. 2 veta tretia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii dojednaná zmluvná pokuta nepochybne povahu paušalizovanej náhrady škody, ktorá vznikne v dôsledku porušenia zabezpečenej povinnosti podľa § 11 ods. 2 uvedeného zákona, pričom tu stačí, keď oprávnená strana oprie svoj nárok o jediný fakt, že zabezpečená povinnosť bola porušená napr. zo strany likvidátora dlžníka. Predmetné ustanovenie umožňuje uľahčiť odškodnenie tým, že poškodený nemusí preukazovať, že mu škoda vznikla a zároveň ani to, že vznikla v určitej výške, ale jednoducho môže žiadať náhradu 12.500,- eur na základe skutočnosti, že nastal prípad, pre ktorý bola pokuta dohodnutá. Z uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že v prípade zmluvnej pokuty podľa § 11 ods. 2 veta tretia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii ide o plnenie, ktoré je možné, ba v daných súvislostiach aj nevyhnutne žiadúce subsumovať pod pojem „náhrada škody“ v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka. Nakoľko mal súd prvej inštancie v tomto prípade preukázaný vznik uvedeného nároku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii voči žalovanému titulom paušalizovanej náhrady škody, zároveň mal preukázané aj splnenie predpokladu úspešnosti žaloby uvedeného pod C). Po opätovnom prejednaní veci súd prvej inštancie vychádzal z toho, že nie je vylúčené, aby si pohľadávku podľa § 11 ods. 2 veta tretia zákona č. 7/2005 Z.z. uplatnila samotná obchodná spoločnosť voči povinnej osobe aj pred vyhlásením konkurzu (k čomu tu napokon nedošlo vôbec), pričom za uvedeného stavu mohol v prejednávanom prípade podať túto žalobu voči povinnej osobe (v tomto prípade voči žalovanému ako likvidátorovi) namiesto spoločnosti aj žalobca ako veriteľ spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii, a to vo svojom mene a na vlastný účet v zmysle ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka z dôvodu, že svoju pohľadávku, ktorú má žalobca voči spoločnosti, nemôže z majetku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii uspokojiť. Počas začatého konkurzného konania by už musel tento nárok spoločnosti uplatňovať správca na konkurznom súde podľa podmienok uvedených v ust. § 74a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a veriteľ by si mohol uplatniť voči povinnej osobe len svoje priame právo na náhradu škody podľa ust. § 11a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, a to taktiež výlučne na konkurznom súde podľa ust. § 197 ods. 10 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii - v danom prípade však nebolo pri spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii začaté konkurzné konanie a taktiež neboli naplnené predpoklady podľa ust. § 11a ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, preto súd prvej inštancie považoval predmetnú žalobu v súlade s jej obsahom za výlučne poddlžnícku žalobu podanú podľa ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka v spojení s § 71 ods. 7 Obchodného zákonníka a ust. § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a nie aj ako žalobu, ktorou by sa zároveň uplatňoval priamy nárok veriteľa voči likvidátorovi podľa ust. § 11a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, kde by bol príslušný konkurzný súd podľa ust. § 197 ods. 10 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. 7. Aj vo vzťahu k predpokladu úspešnosti žaloby uvedenému vyššie pod písm. B (či túto pohľadávku žalobcu je alebo nie je možné uspokojiť z majetku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii) súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný pri prvom úkone, ktorý mu patril (odpor proti platobnému rozkazu) a taktiež ani v následnej duplike nepoprel tvrdenie žalobcu o nemožnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu z majetku obchodnej spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii z dôvodu, že táto obchodná spoločnosť nemá žiadny majetok, ba uvedenú skutočnosť výslovne potvrdil svojim vyjadrením v uvedených prvotných úkonoch, že „spoločnosť je insolventná, nemá žiadne finančné prostriedky, nevlastní žiaden hmotný či nehmotný majetok“. Z uvedeného dôvodu tu bol daný postup súdu prvej inštancie podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, t.j. že v žalobe tvrdená nemožnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu z majetku spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii z dôvodu, že táto spoločnosť nemá žiadny majetok sa považuje na nespornú,
pretože žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobcu nepoprel. Predmetné skutkové zistenie o nemožnosti uspokojenia pohľadávky z majetku spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii z dôvodu, že táto spoločnosť nemá žiadny majetok založené na zhodnom tvrdení strán podľa § 151 CSP si preto súd prvej inštancie osvojil v súlade s ust. § 186 ods. 2 CSP a ako nesporné tvrdenie ho prevzal za základ svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie zároveň nevzhliadol dôvodnú pochybnosť o pravdivosti tohto zhodného tvrdenia strán, keďže toto jednoznačne vyplývalo z vyjadrení obidvoch strán sporu v ich úkonoch podľa ust. § 167 CSP a taktiež aj zo skoršieho oznámenia likvidátora z 17.02.2016 o platobnej neschopnosti spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii a zároveň bolo potvrdené aj obsahom predložených listinných dôkazov (napr. účtovné závierky spoločnosti na č.l. 41-62 spisu, 240-263, tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka z 12.07.2016 na č.l. 36-40 spisu aj s ohľadom na medzičasom potvrdenú neexistenciu tam uvádzaných pohľadávok spoločnosti podľa už právoplatne ukončených súdnych konaní). Ani v ďalšej fáze konania pritom neboli vo vzťahu k tomuto tvrdeniu predložené také dôkazné návrhy strán (predovšetkým zo strany žalovaného), ktoré by priamo smerovali k vyvráteniu pravdivosti tohto zhodného skutkového tvrdenia alebo by boli spôsobilé jeho pravdivosť objektívne spochybniť, preto už súd prvej inštancie v zmysle ust. § 186 ods. 2 CSP neprihliadal na žalovaným v predmetnom skutkovom tvrdení uskutočnené neskoršie zmeny, resp. na jeho neskoršie spochybňovanie tohto skutkového tvrdenia (obsiahnuté v úkonoch žalovaného počnúc od jeho prednesu uskutočneného prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní dňa 07.02.2020 cez jeho ďalšie vyjadrenia vo veci vykonané v rokoch 2020, 2021, 2022 až po jeho prednes uskutočnený prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní 20.01.2023, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil predmetný rozsudok). Taktiež súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 768s ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola spoločnosť NAVAR, s.r.o. v likvidácii ku dňu 23.11.2021 vymazaná z obchodného registra za stavu, keď sa u nej predpokladal úpadok spoločnosti podľa odsekov 8 a 9 uvedeného ustanovenia (t.j. platobná neschopnosť, resp. predlženie spoločnosti), ktorý objektívne bránil možnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu z majetku obchodnej spoločnosti. Súd prvej inštancie pri podmienke B/ zároveň poukázal na to, že vyššie uvedený záver ustálený pri podmienke A/ sám o sebe predpokladá splnenie aj podmienky B/, keďže je objektívne nemožné vymôcť si od dlhodobo nemajetnej a predĺženej spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii akúkoľvek pohľadávku, t.j. aj predmetnú pohľadávku žalobcu. Žalobca si riadne uplatnil svoju pohľadávku na zaplatenie odmeny advokáta u žalobcu vystavením a zaslaním faktúry dňom 15.02.2016 a opakovane dňom 04.05.2018. Za daných okolností pritom nemá žiadne opodstatnenie ani zo skutkového, a ani z právneho hľadiska (taká povinnosť/nevyhnutná potreba priamo nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu) požadovať od žalobcu, aby pri svojej pohľadávke pred uplatnením postupu podľa ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka najprv dosiahol stav, kedy bude táto pohľadávka prisúdená právoplatným súdnym rozhodnutím a následne stav, kedy pohľadávka preukázateľne ani pri nútenom výkone tohto rozhodnutia nebude (môcť byť) vymožená. Uvedené dôrazne potvrdzuje aj tá skutočnosť, že spoločnosť NAVAR s.r.o. v likvidácii medzitým zanikla bez riadneho ukončenia likvidácie a vo finančnom stave, ktorý sa v zmysle ust. § 768s ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka považuje za úpadok. Predmetné rozhodnutie a jeho dôvody sú takto v konečnom dôsledku v súlade aj so skorším (už právoplatným rozhodnutím súdu prvej inštancie sp.zn. 16C/14/2017 vydaným v obdobnej veci, na ktoré žalobca počas konania poukazoval, pričom nakoľko aj v inom konaní sp.zn. 16C/14/2017 sa uplatňovala a priznávala súdnym rozhodnutím pohľadávka, ktorú mal žalobca voči samotnej spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii (a nie voči jej konateľovi, resp. likvidátorovi), a to podľa postupu § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, čo práve zakladá obdobnosť predmetnej veci s týmto iným konaním, je potrebné považovať za celkom bezpredmetnú tú námietku žalovaného, ktorá sa týkala obsahu a účastníkov právneho vzťahu zastúpenia podľa ich označenia v zmluve o poskytovaní právnej pomoci a na plnomocenstve udelenom žalobcovi v trestnej veci sp.zn. Č.:T.-XXX/OEK-X.-XXXX (č.l. 9-10 tohto iného spisu). Podľa súdu prvej inštancie vecná legitimácia v zmysle ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka pritom svedčí pôvodne označeným stranám sporu neprestajne aj po tom ako spoločnosť NAVAR s.r.o. v likvidácii zanikla jej výmazom z Obchodného registra SR (ku dňu 23.11.2021). Nositeľom hmotnoprávneho nároku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii (bližšie špecifikovaného v odsekoch 1, 2 odôvodnenia tohto rozsudku) voči žalovanému ako konateľovi a likvidátorovi sa totiž stal žalobca ako veriteľ, ktorý nemohol uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti, a to okamihom uplatnenia nároku voči konateľovi spoločnosti podaním predmetnej poddlžníckej žaloby 07.09.2018. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti odôvodňoval, že v danej súvislosti teda platí, že nositeľom hmotnoprávneho nároku na plnenie voči konateľovi spoločnosti je už veriteľ, ktorý si nárok vo vlastnom mene a na vlastný účet uplatnil. Nakoľko teda splnením hmotnoprávnych podmienok na postup podľa ust. 135a ods. 5 Obchodného zákonníka (čo bolo podľa vyššie uvedených záverov spoľahlivo preukázané v tomto konaní) a súčasným podaním predmetnej poddlžníckej žaloby ešte za existencie dlžníka - spoločnosti
NAVAR s.r.o. v likvidácii prešiel nárok spoločnosti na náhradu škody voči žalovanému ako jej likvidátorovi (bližšie špecifikovaný v odsekoch 1, 2 odôvodnenia tohto rozsudku) na žalobcu ako oprávneného veriteľa dlžníka NAVAR s.r.o. v likvidácii, neskorší zánik tohto dlžníka počas vymáhania uvedenej pohľadávky už priamo žalobcom ako veriteľom nemá žiaden vplyv na hmotnoprávne postavenie žalobcu a ani na jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Výmazom spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii tak nezanikol ani nový nositeľ vlastníckeho práva a ani samotný nárok voči žalovanému. Uvedené taktiež nemá vplyv ani na pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, ktorá je takisto daná aj naďalej, nakoľko tu bolo rozhodujúce pre rozhodnutie predmetnej veci práve to, že žalovaný funkciu konateľa a likvidátora v rozhodnom období po 01.01.2016, kedy došlo z jeho strany k porušeniu vyššie uvedených povinností, a to rovnako aj v čase podania žaloby 07.09.2018 až do zániku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii nepochybne vykonával, a preto za výkon svojej pôsobnosti v uvedenom období zodpovedá aj po zániku funkcie. Vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam pritom súd prvej inštancie zároveň poukázal aj na žalobcom v konaní predložený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41Cob/201/2016 zo dňa 22.06.2017, kde bolo v obdobnej situácii týmto súdom skonštatované, že pohľadávka žalobcov nemohla zánikom spoločnosti dlžníka zaniknúť, keď už bola nárokom žalobcov ako veriteľov uplatnená pred vyhlásením konkurzu a následným výmazom tejto spoločnosti z obchodného registra. Súd prvej inštancie súčasne zdôraznil, že v dôsledku zániku funkcie žalovaného ako likvidátora táto fyzická osoba zároveň nestratila aj procesnú subjektivitu podľa ust. § 61 CSP, a teda v žiadnom prípade tu nemohol vzniknúť nedostatok procesnej podmienky v tomto smere. Takisto len samotná absencia vecnej legitimácie niektorej strany v spore, pokiaľ sa táto v konaní preukáže (čo nie je tento prípad), nikdy neznamená aj akýkoľvek nedostatok podmienok konania. 8. Pokiaľ ide o predpoklad úspešnosti žaloby uvedený pod písm. A (existencia pohľadávky voči spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii a jej výška), súd prvej inštancie mal po opätovnom prejednaní veci základ nároku žalobcu voči spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii preukázaný v celom rozsahu a výšku tohto nároku mal preukázanú v sume 7.893,87 eur. Odôvodnil, že žalovaný vo všeobecnosti nesporoval spoluprácu spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii so žalobcom na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci z 22.10.2012 a s tým súvisiace právne zastupovanie vo veci sp.zn. 5Cb/158/2006, kde boli žalobcom ako právnym zástupcom uvedenej spoločnosti vykonávané úkony právnej služby, pričom uvedené bez pochýb vyplýva aj zo samotného spisu sp.zn. 5Cb/158/2006 (viď zoznam oboznámených listín z tohto spisu v zápisnici o pojednávaní z 20.01.2023). Aj keď bolo plnomocenstvo podľa jeho doslovného obsahu spoločnosťou NAVAR s.r.o. v likvidácii udelené žalobcovi pre konanie na súde prvého stupňa, pri posudzovaní rozsahu tohto plnomocenstva je nevyhnutné vychádzať z toho, že zastupovanie vo fáze konania pred súdom prvého stupňa a vo fáze odvolacieho konania nemožno od seba nijako procesne oddeliť, nakoľko ide (len) o dve fázy jedného a toho istého súdneho konania, ktoré sa skončí právoplatnosťou až celého súvislého konania, pričom prípadné obmedzenie plnomocenstva len na len niektorú z uvedených dvoch čiastkových fáz konania (ktoré však vyplýva len zo subjektívneho výkladu obsahu tohto plnomocenstva žalovaným) priam vylučovalo aj ust. 28 ods. 2 O.s.p. Nepochybné oprávnenie žalobcu ako advokáta konať za spoločnosť NAVAR s.r.o. v likvidácii podľa plnomocenstva založeného na č.l. 122 spisu sp.zn. 5Cb/158/2006 aj v odvolacom konaní pritom bolo jednoznačne potvrdené aj postojom odvolacieho súdu, ktorý na strane žalujúcej spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii nesporne konal s jej právnym zástupcom V.. Ľ. J. (viď záhlavie zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cov/29/2014-226 z 30.04.2015). Súd prvej inštancie sa v ďalších žalovaným namietaných otázkach, ktoré sa týkali základu nároku, resp. jeho vymáhateľnosti, v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcu, a teda že ním požadovaná advokátska odmena a náhrady pri jednotlivých úkonoch právnej služby, ktoré v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. vykonal v rámci zastupovania v konaní sp.zn. 5Cb/158/2006, tvoria jednotný a ucelený celok, pri ktorom mohla nastať splatnosť až celého tohto nároku na zaplatenie trov právneho zastúpenia naraz pri ukončení zmluvného vzťahu z príkaznej zmluvy a tým i samotného právneho zastúpenia, pričom to, že žalobca časť tohto nároku (kvázi zálohovo) vyfakturoval spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii už v roku 2016, nemohlo zakladať žiadnu preukážku z hľadiska posúdenia oprávnenosti výslednej faktúry vystavenej riadne a v správnom čase podľa obsahu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci až po vykonaní (všetkých) úkonov. Predmetný nárok na zaplatenie trov právneho zastúpenia, ktorý vznikol pri ukončení zmluvného vzťahu z príkaznej zmluvy a tým i samotného právneho zastupovania, a ktorý tak bol správne a oprávnene vyúčtovaný vo výslednej faktúre, sa taktiež nemohol do podania žaloby 07.09.2018 v žiadnom prípade, a to ani sčasti premlčať (k tomu viď ust. § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka). Na tomto mieste aj súd prvej inštancie zhodne so žalobcom poukázal na príslušné závery nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 125/2018 z 20.06.2018. Nakoľko však žalovaný už vo svojich prvotných úkonoch vo veci uskutočnených podľa
ust. § 167 CSP (odpor, duplika) neuznával rozpis právnych úkonov a paušálne namietal nedohodnutie a nepodpísanie úkonov zahrnutých do výpočtu odmeny advokáta, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania, žalobca tu znášal plnú procesnú zodpovednosť za (ne)preukázanie samotného vykonania všetkých týchto úkonov, keďže to bolo medzi stranami od začiatku sporné a bolo to zo strany žalovaného (aj keď en bloc, avšak predsa len výslovne) spochybňované. Súd prvej inštancie po preskúmaní predmetného spisu, ako aj pripojeného spisu sp.zn. 5Cb/158/2006 (viď zoznam oboznámených listín z týchto spisov obsiahnutý v zápisnici z pojednávania z 20.01.2023) dospel k záveru, že obsahom týchto spisov nebola preukázaná opodstatnenosť nároku žalobcu voči spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii v časti úkonov 3 a 15 podľa vyúčtovania z 04.05.2018 /pracovná porada s klientom z 03.06.2013 (v rozpise nesprávne uvedený rok 2012) a pracovná porada s klientom z 21.06.2016/, a to z dôvodu, že žalobca počas celého konania, a to ani na výslovnú výzvu súdu zo dňa 07.12.2022 č.l. 593, ničím a nijako nepreukázal samotné vykonanie týchto úkonov. Súd prvej inštancie tu nemohol akceptovať ako dôkaz o vykonaní dvoch sporných porád len samotné vyúčtovanie, keďže to nijako nepreukazuje ich skutočnú realizáciu. V intenciách uvedeného pritom neobstojí ani argument žalobcu, že vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. neukladá advokátovi povinnosť k týmto poradám predkladať iné doklady keď nejde o poradu vo väzbe, pretože nakoľko bolo v tomto prípade sporné skutkové tvrdenie žalobcu o vykonaní uvedených dvoch porád s likvidátorom spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii, t.j. keď sa kvôli spornosti tohto skutkového tvrdenia nemohlo vo vzťahu k nemu uplatniť ust. § 151 ods. 1 CSP /tak ako sa toto ustanovenie dalo použiť pri iných predpokladoch úspešnosti tejto žaloby - súd prvej inštancie tu pritom vo vzťahu k ust. § 151 ods. 2 CSP rešpektoval u žalovaného tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že nemožno od neho požadovať, aby preukazoval ním tvrdenú neexistenciu (niečoho) majúcu trvajúci charakter/, bolo výlučne procesnou povinnosťou žalobcu uniesť k preukázaniu skutočného vykonania týchto dvoch úkonov právnej služby dôkazné bremeno v súlade s čl. 8 CSP. Žalobca však nepredložil k týmto úkonom žiaden listinný dôkaz; počas celého konania, a to ani na výzvu súdu prvej inštancie neupresnil, kde by sa taký listinný dôkaz prípadne mohol nachádzať v spisovom materiáli vrátane pripojeného spisu sp.zn. 5Cb/158/2006 (súd pritom preštudovaním predmetných spisov žiaden taký doklad nenašiel); a ani nijako nenavrhol na preukázanie uskutočnenia uvedených dvoch porád vykonať vo veci akýkoľvek iný dôkaz, a to ani po jednoznačnom predbežnom oznámení súdom na pojednávaní 20.01.2023, že na základe dovtedajšieho obsahu spisu nemá súd túto časť nároku za preukázanú. Súd prvej inštancie preto žalobcovi nepriznal časť uplatnených trov právneho zastúpenia, a to za úkony 3 a 15 podľa vyúčtovania z 04.05.2018 v celkovej výške 1.582,57 eur a žalobu v tejto časti výrokom II. rozsudku ako nedôvodnú zamietol. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval za nepotrebné a nehospodárne vykonať vo vzťahu k žalobcom nepreukázanému uskutočneniu porád uvedených vo vyúčtovaní po bodmi 3 a 15 aj dôkaz, ktorý v danom smere navrhol na pojednávaní 20.01.2023 žalovaný, a to výsluch manželky. Súd prvej inštancie tento návrh na doplnenie dokazovania už preto nepripustil a zamietol ho. Pri opätovnom prejednaní veci vo zvyšnej časti nároku žalobcu voči spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii na zaplatenie trov právneho zastúpenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že vykonanie úkonov právnej služby v konaní sp.zn. 5Cb/158/2006, ktoré boli vo vyúčtovaní žalobcu z 04.05.2018 očíslované poradovými číslami 1-2, 4-14 a 16-18, bolo jednotlivými listinami z tohto spisu (vymenovanými v tabuľke nižšie) riadne preukázané. Medzi stranami nebolo sporné a aj z obsahu spisu sp.zn. 5Cb/158/2006 vyplýva, že o predmetných trovách právneho zastúpenia spoločnosti NAVAR, s.r.o. v likvidácii žalobcom ako advokátom dosiaľ nebolo nijakým spôsobom rozhodované a taktiež neboli ani pred vystavením faktúry z 04.05.2018, a ani po tom dobrovoľne uhradené. Žalobca ako advokát si vyúčtovanú odmenu a náhrady za poskytovanie právnych služieb oprávnene uplatňoval a požadoval za poskytnutie uvedených úkonov právnych služieb v zmysle § 140 ods. 1 veta prvá vtedy platného a účinného O.s.p. a v zmysle § 1, § 2, § 9, § 10, § 14 (neskôr § 13a), § 15, § 16 a § 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby bola správne určená pri počiatočnej tarifnej hodnote sporu 46.305,51 eur v zmysle § 1 ods. 2 vyhlášky, ako aj v zmysle § 9 a § 10 vyhlášky v sume 512,51 eur (podľa § 10 vyhlášky by to bola suma 512,85 eur) + režijný paušál 7,63 eur (podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) v roku 2012, 7,81 eur v roku 2013 a 8,58 eur v roku 2016. Po rozšírení žaloby 05.05.2016 (by) bola základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby správne určená pri zvýšenej tarifnej hodnote sporu 61.740,70 eur v zmysle § 9 a § 10 vyhlášky v sume 546,05 eur + režijný paušál 8,58 eur v roku 2016 = 554,63 eur (pri úkonu 273,02 eur + 8,58 eur = 281,60 eur; pri 2 hodinách porady 546,05 eur x 2 + 8,58 eur = 1.100,68 eur). Žalobca pritom požadoval pri úkonoch uvedených pod č. 13 a nasl. odmenu podľa o niečo (pár eur) menšej základnej sadzby tarifnej odmeny, čo nie je v rozpore s uvedenými ustanoveniami. Námietky žalovaného ohľadom vypočítanej tarifnej odmeny advokáta teda podľa názoru súdu prvej inštancie nemôžu obstáť. Náhrada
za stratu času patrila advokátovi podľa § 17 ods. 1 vyhlášky v sume 12,71 eur v roku 2012, v sume 13,01 eur v roku 2013 a v sume 14,30 eur v roku 2016 tak ako to správne uvádzal žalobca v predmetnom vyúčtovaní, pričom taktiež správne a v súlade s § 16 ods. 4 vyhlášky a so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách (§ 1 a § 7) v spojení s opatrením MPSVR č. 632/2008 Z.z. (§ 1), boli žalobcom vyúčtované aj cestovné náhrady (základná náhrada a náhrada za spotrebované pohonné látky) v počas celého konania nijakým spôsobom nesporovaných sumách (vo vzťahu k týmto výpočtom tu preto bolo dôvodné použiť aj § 151 ods. 1 CSP). Potreba vykonania úkonov uvedených vo vyúčtovaní pod 1-2, 4-14 a 16-18, ich opodstatnenosť a účelnosť priamo vyplýva z priebehu konania sp.zn. 5Cb/158/2006 a z jeho jednotlivých časových úsekov, keďže išlo o úkony, ktoré boli žalobcom vykonané pri účinnom uplatňovaní prostriedkov procesného útoku v súlade so zákonnými povinnosťami advokáta podľa ust. § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a § 25 ods. 2 O.s.p., resp. o úkony, ktoré boli vykonané na priamu výzvu súdu alebo v priamej nadväznosti na predchádzajúci úkon, resp. postup protistrany a/ alebo súdu, to všetko na základe riadne uzavretej príkaznej zmluvy a neobmedzeného plnomocenstva zo dňa 22.10.2012 udeleného žalobcovi spoločnosťou NAVAR s.r.o. v likvidácii na zastupovanie v konaní sp. zn. 5Cb/168/2006. Súd prvej inštancie pri skúmaní opodstatnenosti a účelnosti týchto úkonov vychádzajúc z toho, že vzhľadom na postupnosť a súvislosť vykonaných úkonov je nepredstaviteľné, aby tieto neboli uskutočňované so súhlasom, resp. priamo z iniciatívy splnomocniteľa - taktiež vychádzal z toho, že žalovaný pri prvom úkone, ktorý mu patril (odpor proti platobnému rozkazu) a taktiež ani v následnej duplike (t.j. úkony podľa ust. § 167 CSP) konkrétne a priamo nepoprel a nespochybnil žalobcom od začiatku tvrdenú a v jeho vyúčtovaní z 04.05.2018 jasne deklarovanú opodstatnenosť a účelnosť ním vykonaných konkrétnych úkonov právnej služby s poukazom na príslušné ustanovenia vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. Z uvedeného dôvodu tu bol daný postup súdu prvej inštancie podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, t.j. že žalobcom tvrdená a deklarovaná opodstatnenosť a účelnosť vykonania úkonov právnej služby očíslovaných vo vyúčtovaní žalobcu z 04.05.2018 poradovými číslami 1-2, 4-14 a 16-18 sa považuje na nespornú, pretože žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobcu nepoprel. Predmetné skutkové zistenie o opodstatnenosti a účelnosti uvedených úkonov právnej služby založené na zhodnom tvrdení strán podľa § 151 CSP si preto súd prvej inštancie osvojil v súlade s ust. § 186 ods. 2 CSP a ako nesporné tvrdenie ho prevzal za základ svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie zároveň nevzhliadol dôvodnú pochybnosť o pravdivosti tohto zhodného tvrdenia strán, keďže toto jednoznačne vyplývalo z údajov zistených zo súdneho konania sp.zn. 5Cb/158/2006, ktoré popísal v tabuľke v rámci odôvodnenia svojho rozsudku a zároveň sa nepriečilo ani ostatnému obsahu predmetného spisu. Skonštatoval, že ani v ďalšej fáze konania pritom neboli vo vzťahu k tomuto tvrdeniu predložené také dôkazné návrhy strán (predovšetkým zo strany žalovaného), ktoré by priamo smerovali k vyvráteniu pravdivosti tohto zhodného skutkového tvrdenia alebo by boli spôsobilé jeho pravdivosť objektívne spochybniť, preto už súd v zmysle ust. § 186 ods. 2 CSP neprihliadal na žalovaným v predmetnom skutkovom tvrdení uskutočnené neskoršie zmeny, resp. na jeho neskoršie spochybňovanie tohto skutkového tvrdenia (obsiahnuté v úkonoch žalovaného počnúc od jeho prednesu uskutočneného prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní dňa 07.02.2020 cez jeho ďalšie vyjadrenia vo veci vykonané v rokoch 2020, 2021, 2022 až po jeho prednes uskutočnený prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní 20.01.2023, na ktorom súd vyhlásil predmetný rozsudok). Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie preukázanú opodstatnenosť nároku žalobcu voči spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii na zaplatenie trov právneho zastúpenia v časti úkonov 1-2, 4-14 a 16-18 podľa vyúčtovania z 04.05.2018, a to v (podľa príslušných ust. vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. správne určených a vypočítaných) sadzbách a výškach tarifnej odmeny a príslušných náhrad za jednotlivé úkony právnej služby - v ich súhrnnej výške 7.893,87 eur (celkovo vyúčtovaná suma po započítaní preddavku 9.476,44 eur - 1.582,57 eur podľa odseku 18 odôvodnenia tohto rozsudku) - tak ako to podľa uvedeného vyúčtovania zosumarizoval v tabuľke v rámci odôvodnenia rozsudku (súd prvej inštancie uviedol, že popri dôvode / účele vykonania jednotlivých úkonov uviedol aj konkrétne ustanovenia vyhlášky v znení účinnom v čase vykonania jednotlivých úkonov, ktoré sa na ten-ktorý úkon vzťahujú bez ohľadu na to, že vo vyúčtovaní sú pri niektorých úkonoch uvádzané nesprávne ustanovenia vyhlášky, resp. ich časti). 9. Na základe uvedeného a za splnenia všetkých 3 predpokladov úspešnosti žaloby uvedených vyššie pod A/, B/ a C/ súd prvej inštancie výrokom I rozsudku priznal žalobcovi voči žalovanému sumu 7.893,87 eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1, 2 CSP, pričom dospel k záveru, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 66,6 %, keďže v tejto fáze konania bol žalobca úspešný na 83,3 % a neúspešný na 16,7 %, t.j. čistý úspech žalobcu v prvoinštančnom konaní predstavuje 66,6 % (83,3 % - 16,7 %), a na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže v tejto fáze bol žalobca úspešný na 100 %. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (výrok III). 10. Proti výroku I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Žalovaný sa v plnom rozsahu nestotožnil s právnymi závermi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie a namietal nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie. V prvom rade poukázal na pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý nesprávne vyhodnotil zjavne nesprávnu konštrukciu žalobcu, ktorý poddlžníckou žalobou podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka voči žalovanému ako toho času už bývalému likvidátorovi spoločnosti NAVAR, s.r.o. uplatňuje si svoju pohľadávku za neuhradenú faktúru za právne služby poskytnuté spol. NAVAR s.r.o. v likvidácii. Argumentoval tým, že uplatnenie nároku podľa § 135a Obchodného zákonníka a poddlžnícka žaloba podľa ust. § 109 Exekučného poriadku sú dva rôzne právne inštitúty a rovnako na strane druhej je odlišný hmotnoprávny základ na uplatnenia nároku veriteľom podľa ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka od hmotnoprávneho základu na uplatnenie nároku podľa § 11 ods. 2 ZKR. Namietal, že súd prvej inštancie sa počas vykonaného dokazovania vôbec nezaoberal s nasledovnými skutočnosťami, t.j. že z akého hmotnoprávneho titulu si uplatňuje žalobca svoj nárok v prebiehajúcom súdnom konaní, resp. či sú splnené podmienky na poddlžnícku žalobu podľa ust. § 109 Exekučného poriadku, ďalej či predmetom žaloby má byť náhrada škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s porušením konkrétnej právnej povinnosti žalovaného ako likvidátora podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, alebo ide o uplatnený nárok podľa § 11 ods. 2 ZKR. Žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie kvôli nesprávne formulovanej žalobe nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia na daný prípad, t.j. bez opory v zákone spojil hmotnoprávny nárok podľa ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka s hmotnoprávnym nárokom podľa ust. § 11 ods. 2 ZKR. Podľa názoru žalovaného, žalobca do dnešného dňa neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že nezaplatením pohľadávky žalobcu - faktúru za poskytnuté právne služby na sumu vo výške 9476,44 eur vznikla spoločnosti NAVAR práve škoda vo výške 9476,44 eur. Zároveň namietal pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý nezohľadnil skutočnosť, že podľa ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka explicitne vyplýva, že predpokladom uplatnenia nárokov spoločnosti na náhradu škody voči konateľovi zo strany veriteľa je existencia pohľadávky veriteľa voči spoločnosti, v ktorej je konateľ štatutárnym orgánom. Dal do pozornosti, že z výkladu § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka nevyplýva, ani použitím analógie, že predmetné ustanovenie sa dá aplikovať primerane aj na osobu likvidátora spoločnosti. Preto namietal aj v tomto smere pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý mylne dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka sa vzťahuje aj na osobu likvidátora. Zdôraznil, že aplikácia ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka v nadväznosti na § 11a ZKR neprichádza do úvahy, pretože ide o celkom odlišné právne inštitúty. Taktiež poukázal na to, že uplatnenie nároku vo forme poddĺžníckej žaloby postupom podľa § 135a Obchodného zákonníka z právneho hľadiska neprichádza do úvahy. Dal do pozornosti, že práve Exekučný poriadok obsahuje komplexnú úpravu inštitútu poddlžníckej žaloby v ust. § 109. Zhrnul, že v danom prípade neboli splnené podmienky ani podľa § 109 Exekučného poriadku na oprávnenosť podania poddžlníckej žaloby. Podľa žalovaného súd prvej inštancie celý čas vychádzal z mylného právneho názoru a aplikoval nesprávny právny predpis na daný prípad, keďže uvedenú situáciu posúdil ako poddlžnícku žalobu podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, čo nemá žiadnu oporu v zákone. Následne žalovaný namietal, že konanie má inú vadu a to s poukazom na skutočnosť, že súd prvej inštancie svojvoľne a arbitrárne prekročil svoju právomoc, keď ustálil stav predlženia spoločnosti NAVAR, bez toho, aby to patrilo do jeho právomoci. Následne argumentoval ustanoveniami § 74 a ods. 2 a 4 ZKR z ktorých podľa neho vyplýva, že osobou iniciujúcou uplatňovanie zmluvnej pokuty za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu voči jednej alebo viacerým osobám vymedzeným v ust. § 11 ods. 2 ZKR je vždy správca konkurznej podstaty (ako aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie tohto nároku). Jedine správca je oprávnený vyzvať osoby, pri ktorých má za to, že porušili povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu na to, aby túto povinnosť v prospech všeobecnej podstaty splnili alebo aby mu preukázali, že im táto povinnosť nevznikla, alebo aby osvedčili, že sa jej zbavili. Preto mal za to, že jedinou aktívne legitimovanou osobou na podanie takejto žaloby je správca úpadcu. Žalovaný zhrnul, že žalobca v tejto súvislosti nepreukázal, že spoločnosť NAVAR s.r.o. bola v konkurze, preto závery súdu prvej inštancie o úpadku spoločnosti NAVAR s.r.o. sú iba v hypotetickej rovine. Následne žalovaný namietal, že súd prvej inštancie bez opory v zákone spojil aplikáciu ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka s § ust. 11 ods. 2 ZKR. Žalovaný bol toho názoru, že na strane jednej podľa ust. § 11 ods. 2 ZKR uplatňuje predmetnú zmluvnú pokutu výlučne a jedine správca konkurznej podstaty voči tomu štatutárnemu orgánu, ktorý porušil povinnosť podať návrh na
vyhlásenie konkurzu včas a na strane druhej podľa §135a ods. 5 Obchodného zákonníka, uplatňuje náhradu škody veriteľ voči jej štatutárnemu zástupcovi, ak preukáže splnenie ostatných podmienok § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka. Opätovne konštatoval, že voči spol. NAVAR s.r.o. nebol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý by bol následne zamietnutý alebo zrušené konkurzné konanie kvôli nedostatku majetku, takže neprichádza do úvahy ani aplikácia ust. § 11 a ZKR v znení platnom v čase podania žaloby, resp. vyhlásenia napadnutého rozsudku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, keď v bode 11 odôvodnenia konštatoval, že nie je vylúčené, aby si pohľadávku podľa § 11 ods. 2 veta tretia zákona č. 7/2005 Z.z. uplatnila samotná obchodná spoločnosť voči povinnej osobe aj pred vyhlásením konkurzu. Tvrdenie súdu, že „nie je vylúčené“, evokuje podľa žalovaného to, že súd prvej inštancie založil svoju argumentáciu len na základe ničím nepodloženej skutočnosti, t.j. na fikcii, ohľadne údajného porušenia povinnosti likvidátora a vzniku nároku na náhradu škody v prospech spoločnosti NAVAR s.r.o. Následne žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko súd prvej inštancie svojvoľným postupom oprel svoje rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, resp. zistené v rozpore so zákonom. Zároveň namietal, že boli porušené jeho práva na spravodlivý proces, a to svojvoľným hodnotením dôkazov ohľadne existencie údajnej vecnej legitimácie. Žalovaný aj naďalej zastal názor, že ak v priebehu konania (aj odvolacieho) bola právnická osoba vymazaná z obchodného registra bez určenia právneho nástupníctva (stratila procesno-právnu spôsobilosť, ale aj hmotnoprávnu spôsobilosť), tak v konaní nastala skutočnosť, ktorá sa nedá odstrániť, v dôsledku ktorej bol súd povinný žalobu zamietnuť. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu a žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 11. Žalovaný v doplnení odvolania na posilnenie argumentácie použitej v rámci podaného odvolania, poukázal na rozhodnutie odvolacieho súd v inej veci (Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 24Co/80/2021- 452 zo dňa 23. 02. 2022), kde spoločnosť NAVAR, s.r.o. v likvidácii figurovala ako strana sporu, že došlo k zastavaniu odvolacieho konania práve z dôvodu, že spoločnosť v priebehu odvolacieho konania, ex offo výmazom z obchodného registra zanikla bez právneho nástupcu a teda stratila svoju procesnoprávnu spôsobilosť, ktorú súd musí skúmať v ktoromkoľvek štádiu konania podľa § 161 Civilného sporového poriadku. Z týchto skutočností možno podľa žalovaného vyvodiť záver, že okamihom zániku spoločnosti bez právneho nástupcu, t.j. dňom jej výmazu z obchodného registra, nemohol byť ani žalovaný, t.j. likvidátor, nositeľom žiadnych práv a povinností (keďže, funkcia likvidátora zanikla výmazom spoločnosti z ORSR), a tým pádom zanikli aj právne vzťahy, ktorých bol žalovaný účastníkom. V prípade, že spoločnosť Navar zanikla bez právneho nástupcu, zaniklo aj právo na plnenie - pohľadávka a jej zodpovedajúca povinnosť dlžníka splniť záväzok. 12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a k jeho doplneniu odvolania uviedol, že sa plne pridržiava podanej žaloby, považuje ju za plne opodstatnenú. Zároveň uviedol, že sa pridržiava všetkých jeho ústnych a písomných vyjadrení a podaní na súd v predmetnej veci. Mal za to, že súd prvej inštancie sa v súlade pre neho záväzným právnym názorom vyjadrenom v bode 7. - 40. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tomto novom konaní vo veci samej riadne vysporiadal s objektívne existujúcou skutkovou a právnou situáciou, a priloženými a právne relevantnými dôkazmi pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej právnej veci, riadne ich vyhodnotil a taktiež sa vysporiadal a dal odpoveď na všetky relevantné otázky, námietky nastolené aj v tomto novom konaní žalovaným. Uviedol, že žalovaný napriek uvedenému opakovane prednáša tie isté otázky a námietky. Tvrdil, že žalovaný takto opakovane v rozpore so zákonom koná, preto aby čo najviac oddialil plnenie jeho zákonnej povinnosti zaplatiť v zákonom stanovenej výške odmenu a náhradu advokáta za poskytnuté právne služby obchodnej spoločnosti. K argumentu žalovaného o dodatočnej strate pasívnej vecnej legitimácie, žalobca uviedol, že s uvedeným sa súd prvej inštancie v rámci svojho rozhodnutia rozsiahlo vysporiadal. Doplnenie odvolania žalovaným označil žalobca za irelevantné a uviedol, že ho žalovaný podal až po uplynutí lehoty na doplnenie odvolania. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil pre jeho vecnú správnosť. 13. Krajský súd v Trnave prípisom zo dňa 20.12.2023, č.k. 21Co/60/2023 v zmysle ustanovení § 34 ods. 1 a 2 písm. b), § 40, § 471c CSP postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako súdu príslušnému na prejednanie a rozhodnutie, nakoľko ide o obchodnoprávny spor. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Ndob/5/2023. Postúpenie spisu vyplynulo z tzv. novej súdnej mapy, ktorá určila že odvolacím súdom pre obchodnoprávne spory, ktoré rozhodoval v prvej inštancii Okresný súd Trnava, je Krajský súd v Bratislave.
14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že je dôvodné pristúpiť ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie. 15. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že dospel k záveru, že nárok ako je uplatnený žalobou, nie je právne správny. Žalobca stavia svoj nárok na tom podklade, že z § 11 ods. 2 z.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj ako zákon o konkurze) jednoznačne vyplýva, že nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu vznikol spoločnosti nárok na náhradu škody vo výške rovnakej ako je polovica najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú spoločnosť, čo je 12.500,- eur. Žalobca má za to, že na priznanie uplatneného nároku možno analogicky aplikovať § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka. Má za to, že v danom prípade plní zmluvná pokuta funkciu paušalizovaného nároku na náhradu škody, ktorá spoločnosti vznikla v dôsledku včasného nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu a jej vznik je viazaný na porušenie povinnosti na strane konateľa a rovnako ako v prípade nároku na náhradu škody, ani v prípade zmluvnej pokuty, konateľ nemusí mať záujem uhradiť spoločnosti zmluvnú pokutu, a preto je v súlade so zmyslom a účelom zákona, a aby mal veriteľ právo uplatniť predmetný nárok voči konateľom. Zákon o konkurze v ustanovení § 11 ods. 2 stanovuje, že pre prípad porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas platí, že medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jej mene sa dojednala zmluvná pokuta vo výške rovnakej ako je polovica najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú spoločnosť. Odvolací súd uvádza, že tak zmluvná pokuta ako aj náhrada škody sú samostatné právne inštitúty, zmluvná pokuta je upravená v paragrafe 544 a nasledovné Občianskeho zákonníka a je zaradená do dielu pod názvom zabezpečenie záväzkov a obdobne aj ust. § 300 a nasl. Obchodného zákonníka zmluvnú pokutu upravujú ako inštitút zabezpečenia záväzku. Účelom zavedenia zmluvnej pokuty do právneho poriadku bolo vylúčiť spory o náhradu škody a preventívne pôsobiť na dlžníka, aby si svoje povinnosti voči veriteľovi splnil riadne a včas, čo nepriamo vyplýva aj z § 545 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné a tiež § 301 obchodného zákonníka, podľa ktorého neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta a na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Pre vznik nároku na zmluvnú pokutu je teda postačujúce, že strany písomne pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti dojednali výšku zmluvnej pokuty alebo určený spôsob jej určenia a strana, ktorá túto povinnosť poruší je povinná zmluvnú pokutu zaplatiť aj keď oprávnenej strane porušením povinnosti nevznikne škoda. Naproti tomu pre vznik nároku na náhradu škody sa vyžaduje nielen porušenie povinnosti, ale aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Hoci inštitút zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle funkciu paušalizovanej náhrady škody pri porušení zmluvnej povinnosti, nárok na zmluvnú pokutu nie je možné stotožňovať s nárokom na náhradu škody. Ustanovenie § 135a obchodného zákonníka pri tom výslovne upravuje nárok spoločnosti na náhradu škody voči konateľom a podľa § 757 Obchodného zákonníka pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Z takejto dikcie zákona potom vyplýva, že za nárok spoločnosti na náhradu škody voči konateľom je možné považovať len skutočnú škodu alebo ušlý zisk, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti konateľov pri výkone svojej pôsobnosti. Preto, ak by aj spoločnosti voči konateľom vznikol akýkoľvek nárok na zmluvnú pokutu, nie je možné takýto nárok stotožňovať s nárokom na náhradu škody voči konateľom podľa § 135a Obchodného zákonníka. Nárok vyplývajúci z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o konkurze je vyslovene upravený ako nárok na zmluvnú pokutu. Zákonodarca súčasne priamo v ustanovení § 11 ods. 2 zákona upravil, že vznik nároku na zmluvnú pokutu sa nedotýka oprávnenia požadovať náhradu škody prevyšujúcej zmluvnú pokutu. Je teda vyjadrené, že zmluvná pokuta za porušenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a prípadná náhrada škody za porušenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, sú samostatné právne nároky, i keď predpokladom pre jej vznik je porušenie tej istej povinnosti. Pre vznik nároku na zmluvnú pokutu však bude postačovať samotné porušenie povinnosti, no pre vznik nároku na náhradu škody sa vyžadujú aj ostatné zákonné predpoklady, ktorým je vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal, že vznikla skutočná škoda a ušlý zisk v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného podať v mene spoločnosti návrh na vyhlásenie konkurzu. Na základe vyššie uvedeného keďže nárok podľa § 11 ods.
2 zákona o konkurze je nárokom na zmluvnú pokutu, odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu a súdu prvej inštancie, že na priznanie takéhoto prípadného nároku možno analogicky aplikovať § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka a teda, že ide o nárok, ktorý by veriteľ spoločnosti mohol uplatňovať vo vlastnom mene na vlastný účet. Inak povedané žalobcom tvrdený nárok podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze nie je nárokom spoločnosti na náhradu škody voči konateľom. Žalobca teda nepreukázal existenciu nároku spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii na náhradu škody voči žalovanému a teda žalobca ako veriteľ sa nestal nositeľom hmotnoprávneho nároku proti žalovanému a preto je žaloba nedôvodná. 16. Odvolací súd uvádza, že nie je viazaný rozhodnutím iného prvostupňového súdu, konkrétne Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 16C/14/2017, na ktoré poukazuje žalobca. Odvolací súd sa nestotožňuje s tam uvedeným odôvodnením, navyše dané rozhodnutie nebolo preskúmané vyšším súdom, bolo vydané bez účasti žalovaného, a jeho odôvodnenie je založené na tom názore, že zmluvné pokuta je škodou, s čím, ako je vyššie uvedené, odvolací súd nesúhlasí. Taktiež dané rozhodnutie nevysvetľuje z akých dôkazov mal súd za preukázané, že spoločnosť NAVAR s.r.o. v likvidácii bola v predlžení v zmysle definície zákona o konkurze. 17. Odvolací súd napriek vyššie uvedenému právnemu záveru o nedôvodnosti žaloby na podklade ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, uvádza a vyjadruje i nasledovný pohľad. V prípade, ak by sme prijali, že je možné uplatniť si nárok na podklade ust. § 135a ods. 5 obchodného zákonníka, teda že nárok na zmluvnú pokutu v zmysle ust. § 11 ods. 2 zákona o konkurze, ktorý si spoločnosť neuplatnila od konateľa, je nárokom na náhradu škody, teda že neuhradením zmluvnej pokuty zo strany konateľa, spoločnosti vznikla škoda, tak odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie (a aj záverom rozhodnutia odvolacieho súdu v Trnave), že bola preukázaná predlženosť spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii (ďalej aj spoločnosť) a to zhodným tvrdením strán sporu. Žalobca tvrdenie o tom, že žalovaný porušil povinnosť podať včas návrh na konkurz a že spoločnosť bola v predlžení, preukazoval tlačivom vyplnením žalovaným v inom súdnom spore pre účely žiadosti o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Zároveň odvolací súd (Krajský súd v Trnave) v rozhodnutí, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie vyslovil názor, že predlženosť spoločnosti a tým povinnosť podať návrh na konkurz bola preukázaná zhodným tvrdením účastníkov, keď poukázal na podaný odpor, v ktorom žalovaný nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu o predĺženosti spoločnosti. Odvolací súd uvádza, že nie je viazaný ani názorom vysloveným v skoršom rozhodnutí odvolacieho súdu, o to viac, že o odvolaní rozhoduje iný odvolací súd, iný senát. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie NS SR 4Cdo/147/2023, kde sa zaoberal najvyšší súd záväznosťou prv vysloveného právneho záveru toho istého odvolacieho súdu a senátu a dospel k záveru, že nie je viazaný svojim skorším posúdením. Poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS SR 4Cdo/81/2022, kde súd uviedol, že: „V praxi nie je vylúčená situácia, že odvolací súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej inštancie následne pretaví do svojho rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania tento svoj vlastný právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam ako je zmena zisteného skutkového stavu a podobne) a rozhodne inak. Už staršia rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 68/1971) pripustila, aby odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zmenil, nakoľko z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva viazanosť vlastným právnym názorom. Keďže ustanovenia O.s.p. ohľadom kasačnej záväznosti rozhodnutí súdov vyššej inštancie sú obsahovo totožné s ustanoveniami CSP je táto judikatúra použiteľná aj pre nový procesný kódex. Ďalej poukázal na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom a na nález Ústavného súdu SR spisová značka III. ÚS 46/2013, v ktorom náleze Ústavný súd okrem iného konštatoval, že: „pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 O.s.p. jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže zmeniť.“ Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci spisová značka 28Cdo/3342/2007). Obdobne Najvyšší súd ČR v rozsudku vo veci spisová značka 22Cdo/1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. 18. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona o konkurze predlžený je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Pri stanovení hodnoty záväzkov a hodnoty majetku sa vychádza z účtovníctva alebo z hodnoty
určenej znaleckým posudkom, ktorý má pred účtovníctvom prednosť a prihliadne sa aj na očakávateľné výsledky ďalšej správy majetku, prípadne očakávateľné výsledky ďalšieho prevádzkovania podniku, ak možno so zreteľom na všetky okolnosti odôvodnene predpokladať, že bude možné v správe majetku alebo v prevádzkovaní podniku pokračovať. Do sumy záväzkov sa nezapočítava suma záväzkov, ktoré sú spojené so záväzkom podriadenosti, ani suma záväzkov, ktoré by sa v konkurze uspokojovali v poradí ako podriadené pohľadávky a ani záväzky prislúchajúce pohľadávkam podľa § 155a. 19. Podľa ust. § 11 ods. 2 veta prvá a druhá zákona o konkurze dlžník v predlžení je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predlžení. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka. 20. Odvolací súd z vyjadrenia v odpore nemôže konštatovať, že by dané vyjadrenie znamenalo, že žalovaný potvrdil, že bol predlžený v zmysle definície uvedenej v zákone o konkurze. Vyjadrenie v podanom odpore nepotvrdzuje, že na strane spoločnosti boli splnené podmienky vyžadované zákonom o konkurze, za ktorých splnenia je daná povinnosť štatutárneho orgánu podať návrh na konkurz. Následne po ustanovení advokáta v konaní zo strany žalovaného, bolo podaných viacero ďalších vyjadrení, v ktorých bolo skutkové tvrdenie žalobcu popreté. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, aby sa tieto vyjadrenia nebrali do úvahy a neposúdili sa ako jeden celok spolu aj s odporom. Neprihliadaním aj na neskoršie vyjadrenie, ktoré už vykonal advokát, by sme odopreli účastníkovi právo na riadne uplatnenie jeho práv. Odvolací súd teda dospel k záveru, že nie je možné len na základe vyjadrenia v odpore zaujať záver, že sa má považovať skutkové tvrdenie o predlžení spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii za nepopreté žalovaným, a teda že sa má považovať za nesporné. Žalobca preukazuje a vyvodzuje predlženosť spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii tlačivom pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktoré vyplnil a podal žalovaný za spoločnosť NAVAR s.r.o. v likvidácii dňa 12.07.2016 v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda, sp.zn. 5Cb/158/2006. V danom tlačive sú v kolónke iné pôžičky a úvery uvedené 3 pôžičky, ktoré má mať likvidátor (žalovaný) voči spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii. Z daného tlačiva nevyplýva, aká je splatnosť pôžičiek. Nie je bez významu ani to, že dané záväzky nie sú vedené v účtovných závierkach spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii. Teda existencia týchto pôžičiek nie je preukázaná, teda nie je preukázané, že spoločnosť mala viac ako jedného veriteľa. Rovnako je potrebné aby sme mohli ustáliť povinnosť konateľa podať návrh na konkurz, mať za preukázané, že hodnota záväzkov presahovala hodnotu majetku spoločnosti. Dané v konaní tiež nie je preukázané. Odvolací súd má za to, že aj keby bolo možné uplatňovať si nárok postupom podľa ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, tak nebolo v konaní preukázané, že spoločnosť bola v predlžení a bola tu daná povinnosť konateľa, resp. likvidátora podať návrh na konkurz, čo by viedlo k zamietnutiu návrhu. 21. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom straty pasívnej legitimácie z dôvodu výmazu spoločnosti NAVAR s.r.o. v likvidácii z obchodného registra bez právneho nástupcu, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s posúdením tejto otázky súdom prvej inštancie, ktoré je uvedené v bode 16 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. V danom prípade stranou, voči ktorej smeruje žaloba nie je samotná spoločnosť NAVAR s.r.o., ale jej likvidátor ako fyzická osoba. Zánikom spoločnosti, nedošlo aj k zániku nároku veriteľa v zmysle ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko došlo ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, je potrebné rozhodnúť opäť i o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie ako aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. V tomto rozhodnutí sa premieta úspech strany v celom konaní, teda nárok tvorí jeden celok, odvolací súd rozhoduje o trovách jedným výrokom. Nakoľko došlo ku zamietnutiu žaloby, vo veci mal plný úspech žalovaný, preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).