Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoCsp/13/2025 1423202480 31. 07. 2025 JUDr. Valéria Kleinová, st. ECLI:SK:KSBA:2025:1423202480.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: 1/ G.. G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXB, A., 2/ Š. L., nar. XX.XX.XXXX, L. X, L. U. V., obaja zastúpení: JUDr. Július Buček, advokát so sídlom Štefánikova 22, Humenné, proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a.s., Evropská 136, Praha 6, Vokovice, Česká republika, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: UNIQA pojišťovna, a.s. pobočka poisťovne z iného členského štátu, Krasovského 15, Bratislava, IČO: 53 812 948, zast. CLS Čavojský & Partners, s.r.o., Zochova 6, Bratislava, IČO: 36 854 972, o zaplatenie 7 966,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. 47Csp/5/2023-139 zo dňa 28. októbra 2024 takto rozhodol: Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania potvrdzuje. Žalovanému priznáva voči žalobcom 1/ a 2/ nárok a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie vo veci samej podľa § 145 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) po späťvzatí žaloby žalobcami 1/ a 2/ v celom rozsahu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanoveniami § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a vecne tým, že súd pri zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby neskúma úspech strany, resp. dôvodnosť žaloby podľa hmotného práva; podľa § 256 ods. 1 CSP skúma zavinenie iba z procesnoprávnej stránky (ZSP 34/2021, nález ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 480/2018). Uviedol, že v prípade, ak strana, ktorá podala žalobu a bez rozhodnutia súdu túto žalobu bez uvedenia dôvodu vzala späť, zavinila zastavenie konania. Žalovanému teda nemožno pričítať procesné zavinenie a trovy znáša žalobca. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 %. 3. Proti tomuto uzneseniu v časti týkajúcej sa trov konania podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobcovia 1/ a 2/a žiadali ho v tejto napadnutej časti zmeniť a nárok na náhradu trov konania s použitím ust. § 257 CSP žiadnej zo strán nepriznať. Dôvodili tým, že v konaní vystupovali ako spotrebitelia, ktorí sa domáhali nároku na poistné plnenie z havarijného poistenia. Mali za to, že v tomto prípade existujú skutočnosti odôvodňujúce použitie ust. § 257 CSP, ktoré dáva súdu možnosť výnimočne nepriznať náhradu trov konania úspešnej strane. Vzhľadom na charakter sporu a postavenie strán konania mali za zrejmé, že v tomto prípade na jednej strane vystupujú spotrebitelia domáhajúci sa svojich práv na poistné plnenie, ktoré im zo strany poisťovne bolo prisľúbené, a na druhej strane stojí poisťovňa, ktorej majetkové pomery sa s majetkovými pomermi žalobcov nedajú porovnať. Považovali za zrejmé, že už zo samotnej povahy strán sporu, nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu by žalovaná nepocítila tak tvrdo ako samotní žalobcovia. Zároveň poukázali aj na doložené dôkazy, tvoriace prílohu žaloby, z ktorých vyplýva, že žalobkyni 1/ bolo
niekoľkokrát zo strany pracovníka poisťovne deklarované, že jej nárok na poistné plnenie v tomto prípade vzniká. Preukázanie vzniku nároku na poistné plnenie by v tomto prípade bolo pre nich neprimerane finančne zaťažujúce, nakoľko by si to vyžadovalo vykonať novú kalkuláciu opravy poškodeného vozidla, čo by sa v tomto prípade muselo vykonať cestou odborného vyjadrenia alebo znaleckého posudku. Z uvedeného dôvodu sa preto rozhodli vziať žalobu späť a nenavyšovať aj vlastné trovy súdneho konania. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ navrhol uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdiť a priznať mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania, s tým, že podstatným pre rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania protistrane v súlade s ust. § 256 CSP je len procesné zavinenie zastavenia konania. Konštatoval, že právna úprava obsiahnutá v ust. § 256 CSP reflektuje aj na tú procesnú skutočnosť, že v čase, kedy súd prvej inštancie rozhodoval o zastavení konania, neskúmal a neposudzoval žalobcami 1/ a 2/ uplatnený nárok čo do jeho merita, a teda nezisťoval a neposudzoval, či bola žaloba podaná dôvodne alebo nie. Skutočnosť, že žaloba bola vzatá späť, sama osebe neznamená, že nárok žalobcov 1/ a 2/ bol uplatnený dôvodne, čo znamená, že žalobcovia 1/ a 2/ nemali záujem v danom spore pokračovať. Žalovanému nárok na náhradu trov konania preukázateľne vznikol a bol zavinený konaním žalobcov 1/ a 2/, nakoľko sa žalovaný voči podanej žalobe musel účinne brániť, keďže uplatňované nároky od počiatku neuznával a rozporoval (a žalobcovia 1/ a 2/ na ich úhrade netrvali, keďže vzali žalobu späť). Pokiaľ sa žalobcovia 1/ a 2/ rozhodli iniciovať súdne konanie a následne svoj zámer prehodnotili, platí, že procesne zavinili zastavenie konania, a preto musia byť súdom prvej inštancie zaviazaní k náhrade trov konania, ktoré žalovanému v súvislosti s ich konaním preukázateľne vznikli. Uviedol, že v danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady, a to, aby súd prvej inštancie žalovanému nepriznal náhrad trov konania. Určujúcim kritériom pri rozhodovaní o trovách konania je otázka procesného zavinenia zastavenia konania, pričom popieral, že by svojim konaním akokoľvek procesne zavinil zastavenie konania. Poukázal na skutočnosť, že v záujme náležite chrániť svoje práva má právo byť zastúpený právnym zástupcom, ktorým je v tomto prípade advokátska kancelária (Ústava SR garantuje strane sporu ústavné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, trovy konania, ktoré vznikli súvislosti s právnym zastúpením žalovaného, tak nemožno považovať za neúčelne vynaložené, resp. neuplatnené). Uviedol, že v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 17.12.2004 sp. zn. II.ÚS 31/2004 zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 21.2.2017 sp. zn. III.ÚS 638/2016 ak bola aktívna obrana účastníka v konaní len výsledkom procesného opomenutia, resp. procesnej nedbanlivosti okresného súdu, prípadne protistrany, výklad konajúceho súdu týkajúci sa ustanovenia § 150 ods. 1 OSP (teraz § 257 CSP), v zmysle ktorého nepriznal náhradu trov za takúto aktívnu obranu účastníka v konaní, považuje ústavný súd za hrubo arbitrárny, popierajúci zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, nespravodlivý v konečnom dôsledku trestajúci účastníka konania. Poukázal tiež na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4MCdo 2/2008, sp. zn. 2MCdo 17/2009. Uviedol, že náhrada trov konania sa stranám konania nepriznáva za účelom zmierňovania akýchkoľvek ujm, priznáva sa im ako kompenzácia nákladov, ktoré úspešná strana sporu vynaložila v súvislosti so svojim procesným útokom/procesnou obranou v konaní. Ekonomická sila protistrany v konaní (tzn. v konaní procesne úspešnému subjektu) nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý by tejto strane nebolo možné náhradu trov konania priznať. Z koncepcie ust. §257 CSP ani nevyplýva, že by sa pri rozhodovaní o trovách konania mali skúmať akékoľvek ekonomické, či majetkové pomery na strane toho, komu má byť náhrada trov konania priznaná. Žalovaný tiež uviedol, že žalobcami 1/ a 2/ vyvodzovaná aplikácia ust. § 257 CSP z ich spotrebiteľského statusu, nie je dôvodom na nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu (žalovanému ako dodávateľovi služby). CSP síce normuje osobitný procesný postup v rámci tzv. spotrebiteľských sporov (§ 29a a nasl. CSP), avšak nijakým spôsobom nezbavuje slabšiu stranu sporu (spotrebiteľa ako žalobcu) povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej protistrane (dodávateľovi ako žalovanému) v prípade, ak procesne zavinila (slabšia strana, t. j. spotrebiteľ) zastavenie konania (spotrebiteľský status nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP). Aj v spotrebiteľských sporoch sa pri rozhodovaní o povinnosti tej-ktorej strany sporu nahradiť trovy konania použijú všeobecné ustanovenia o trovách konania, a to bez ohľadu na to, ktorá strana má túto povinnosť znášať. Uviedol, že judikatúra sa už tiež priklonila k názoru, že výnimočné pravidlá pre rozhodovanie o trovách konania inkorporované do ust. § 257 CSP nemožno paušálne vzťahovať a aplikovať na určité typy konaní (napr. spotrebiteľské spory, spory o náhradu škody na zdraví vedené voči škodcom/ich povinným zmluvným poisťovateľom), ale ide o
individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (napr. Nález ÚS ČR sp. zn. III.ÚS 292/07, Nález ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 303/12, nález ÚS ČR sp. zn. III.ÚS 707/2000). Z judikatúry súdov taktiež vyplýva, že predmetom posudzovania musia byť celkové majetkové pomery danej strany sporu, nielen jej príjem, resp. jeho absencia. Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie majetkových rozdielov, a teda ho nemožno vykladať tak, že kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania neprizná súd náhradu trov úspešnej strane sporu. Pod pojmom dôvody hodné osobitného zreteľa možno mať na mysli osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán sporu, pričom do úvahy treba brať aj tie skutočnosti, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby a prihliadnuť na postoj strán sporu v rámci konania k žalobou uplatnenému nároku (rozhodnutia NS SR sp.zn. 3MCdo 5/2006, sp. zn. 4MCdo 2/2008, sp. zn. 2MCdo 17/2009). Skutočnosť, že sa v danej veci jednalo o spor medzi spotrebiteľom a jeho havarijným poisťovateľom na strane druhej, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa. Opačný výklad by bol paušalizovaním ust. § 257 CSP na všetky takéto spory (a porušením zásady individualizácie a výnimočnosti), čo je v nadväznosti na výklad zaujatý najvyššími súdnymi autoritami neprípustné. Tiež je podľa žalovaného potrebné vziať do úvahy, že žalobcovia 1/ a 2/ si v konaní od počiatku uplatňovali nárok, ktorý im nesvedčal, t. j. na ktorý nemali právny nárok z dôvodu absencie právneho titulu. V prejednávanej veci nebola preukázaná existencia akejkoľvek výnimočnej okolnosti, ako ani existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, odôvodňujúcich vybočenie zo všeobecného pravidla o povinnosti nahradiť trovy konania. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné. 6. Podľa § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 7. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP). 8. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Platí, že ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal, a že len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť. 9. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (napr. uznesenie NS SR sp. zn.7MCdo 4/2010 zo 14.9.2011). 10. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný, alebo nie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. mája 2014 sp. zn.
7 M Cdo 1/2014). Ak má byť také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania, na ťarchu žalovaného, musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa žalovaný zachoval v intenciách žalobného návrhu (petitu). Pôjde teda o situáciu, kedy bola požiadavka žalobcu splnená neskorším správaním (konaním) žalovaného bez toho, aby o veci (meritórne) rozhodol súd. Pritom medzi správaním žalovaného a žalobným návrhom musí byť vecná spojitosť. V takom prípade má žalobca právo, aby mu žalovaný nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva. Pri zodpovedaní otázky, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, je treba vychádzať z porovnania toho, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal (podľa petitu) a dôvodom späťvzatia žaloby. 11. Súd prvej inštancie o trovách zastaveného konania v danej veci rozhodol v súlade so zákonom, aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je v danej veci relevantné, a to ust. § 256 ods. 1 CSP, upravujúce zásadu procesnej zodpovednosti strany za zavinenie, ktoré aj správne interpretoval. Táto zásada znamená, že trovy konania je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá ich vznik zavinila. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie“ použitý v ust. § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zavinenie nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04). Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania (pozri Civilný sporový poriadok, Komentár, autorov doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kol., vyd. C. H. Beck v Prahe 2016, str. 934). 12. V predmetnej veci vzali žalobcovia 1/ a 2/ svoju žalobu späť nie pre správanie (konanie) žalovaného po podaní žaloby, ale bez uvedenia dôvodu. Odvolací súd sa tak stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ku ktorému dospel v otázke základu pre priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému, keď správne považoval žalobcov 1/ a 2/ za stranu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania. Súčasne odvolací súd konštatuje správnosť a úplnosť dôvodov napadnutého uznesenia, ktoré sú výstižné, zrozumiteľné a dostatočné, zodpovedajúce zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 236 CSP a judikatúry súdov (napr. IV. ÚS 142/2014). 13. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že v danom spore neboli preukázané ani výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania podľa ust. § 257 CSP žalovanému, ktorému nemožno pričítať procesné zavinenie na zastavení konania. Žalobcami 1/ a 2/ vyvodzovaná aplikácia ust. § 257 CSP z ich spotrebiteľského statusu, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu, a tiež ani ekonomická situácia protistrany v konaní (tzn. v konaní procesne úspešnému subjektu). Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania podľa ust. § 255 ods. 1, resp. § 256 ods. 1 CSP, ak má preukázané dôvody uvedené v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). V dôvodovej správe k ust. § 257 CSP je uvedené, že aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (Civilný sporový poriadok, Komentár, autorov doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kol., vyd. C.H.Beck v Prahe 2016, str. 942). Ustanovenie § 257 CSP nie je možné interpretovať tak, že táto norma je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobcovia 1/ a 2/ uviedli v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť uznesenia v napadnutom výroku o trovách konania, nezakladajú výnimočnosť prípadu ani z hľadiska okolností danej veci a ani z hľadiska pomerov strán a neodôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP na daný prípad a nepriznanie náhrady trov konania žalovaným.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zastavenie konania zavinili žalobcovia 1/ a 2/, a preto sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v tomto spore protistrane (žalovanému). Späťvzatie žaloby žalobcami bolo ich subjektívnym rozhodnutím, za ktoré nemôže niesť zodpovednosť žalovaný, rovnako ani za vznik trov tohto konania, ktoré bolo zastavené výlučne z dôvodov na strane žalobcov. 14. Preskúmavané uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania, ako aj v dôvodoch je vecne správne, a preto bolo odvolacím súdom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdené. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 16.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.