Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoPr/4/2025 1321205366 22. 07. 2025 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2025:1321205366.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: I. X., P. I. XX, I., zastúpenej Weis & Partners s.r.o., IČO: 47 234 776, Priemyselná 1/A, Bratislava, proti žalovanému: Sylex, s.r.o., IČO: 31 395 091, Mlynské Luhy 31, Bratislava, zastúpeného Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., IČO: 47 239 921, Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, Bratislava, o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28.02.2024, č. k. B3-44Cpr/23/2021-338, takto rozhodol: Odvolací súd návrh žalobkyne na prerušenie konania z a m i e t a. Odvolací súd odvolanie proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o d m i e t a. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol (výrok I.), zamietol žalobu (výrok II.) a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 29.09.2021 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 3.874,69 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 434,34 eura od 01.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 156,27 eura od 01.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.041,78 eura od 01.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.198,04 eura od 01.05.2021 do zaplatenia a zo sumy 1.044,26 eura od 01.06.2021 do zaplatenia titulom náhrady mzdy, resp. náhrady škody vo výške náhrady mzdy. Dôvodila, že so žalovaným uzatvorila dňa 01.01.2016 pracovnú zmluvu, v zmysle ktorej sa v rámci pracovnej pozície „operátor vo výrobe - pracovník montáže, úpravy šnúr a kontroly“ zaviazala vykonávať pre žalovaného prácu odo dňa nástupu, t. j. od 01.01.2016 a žalovaný sa zaviazal poskytovať jej mzdu. Žalovaný jej odo dňa 02.11.2020 do 15.11.2020 a následne odo dňa 27.01.2021 do 02.05.2021 neumožnil výkon práce bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez toho, aby sa preukázala negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19 vykonaného na mobilnom odberovom mieste, t. j. v ambulantnom zdravotníckom zariadení zriadenom podľa § 7 ods. 3 písm. a) bod 6 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), resp. bez preukázania
sa iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“) o údajnej povinnosti zamestnávateľov zamedziť vstup na pracovisko a do iných priestorov zamestnávateľa osobám nespĺňajúcim podmienky v zmysle vyhlášok. Žalobkyňa pritom žalovaného pred každým prerušením výkonu práce informovala, že trvá na ďalšom prideľovaní práce a že v zmysle platných právnych predpisov má byť predmetné obdobie posúdené ako prekážka v práci na strane žalovaného v právnom postavení zamestnávateľa, počas trvania ktorej jej patrí náhrada mzdy. Žalobkyni vznikol za obdobie, kedy jej nebol umožnený výkon práce, nárok na náhradu mzdy alebo nárok na náhradu škody vo výške náhrady mzdy. Žalobkyňa poukázala na štúdie, podľa ktorých testovanie zamestnancov na prítomnosť ochorenia Covid-19, ani kontrola prekrývania horných dýchacích ciest, resp. zamedzenie vstupu do priestorov zamestnávateľa osobám, ktoré nemajú prekryté horné dýchacie cesty alebo nedisponujú negatívnym testom, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu nemožno považovať za ochranné opatrenie v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z. z.“), pretože ním nie je možné chrániť zamestnancov pred šírením ochorenia Covid-19. Žalobkyňa bola toho názoru, že vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda SR“) nebola oprávnená predĺžiť trvanie núdzového stavu, v nadväznosti na čo sa stali neúčinnými rozhodnutia a predpisy majúce základ v existencii núdzového stavu obmedzujúce základné práva a slobody iným spôsobom, než to umožňuje Ústava SR a ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len „ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.“). Ustanovenie § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) oprávnilo Úrad vydávať opatrenia len v prípade, ak ide o situáciu presahujúcu územie regionálneho úradu verejného zdravotníctva bez toho, aby mu zverilo túto kompetenciu aj v prípade, ak ide o pandemické celoštátne ohrozenie verejného zdravia dosahujúce intenzitu mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu. 3. Žalobkyňa ďalej uviedla, že i keď jej vo výkone práce počas núdzového stavu nebránila žiadna právna, ani faktická okolnosť, jej realizáciu jej žalovaný neumožnil; preto situáciu nemožno posudzovať ako neospravedlnené zameškanie práce, či prekážku v práci na jej strane ako zamestnanca v zmysle § 136 až 141 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), počas trvania ktorej jej nepatrí náhrada mzdy alebo počas trvania ktorej sa v závislosti od charakteru prekážky poskytuje pracovné voľno bez nároku na náhradu mzdy. Ide totiž o prekážku v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, počas trvania ktorej jej vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce; jej zaplatenia sa podanou žalobou domáhala. Žalobkyňa ozrejmila, že v zmysle § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce je občianskou povinnosťou najmä činnosť „pri opatreniach proti prenosným chorobám“. Slobodné rozhodnutie dodržiavať zákaz vychádzania, či prekrývanie horných dýchacích ciest môže byť považované za výkon občianskej povinnosti. Logicky potom nedodržiavanie tohto zákazu nadväzujúce na prejav vôle zamestnávateľa odoprieť zamestnancovi vstup na pracovisko alebo do iných jeho priestorov, ako ani neprekrývanie horných dýchacích ciest, nemôže byť považované za výkon občianskej povinnosti; uvedená situácia teda nemôže predstavovať prekážku v práci na strane žalobkyne, keď ide o neprideľovanie práce žalovaným z dôvodu nielen štátneho vynucovania pravidelného absolvovania testovania zamestnancov na prítomnosť ochorenia Covid-19, ale i zamedzenia vstupu osobám do priestorov zamestnávateľa bez prekrytia horných dýchacích ciest, či bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu. V tejto súvislosti bola žalobkyňa toho názoru, že ak by boli vyhlášky Úradu nezáväzné, žalovaný by zamedzením jej vstupu do jeho priestorov realizoval slobodné rozhodnutie a situácia by spadala pod ustanovenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce. V opačnom prípade, t. j. v prípade záväznosti týchto vyhlášok by síce žalovaný bol povinný zabrániť vstupu do vlastných priestorov osobám bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19, resp. iným dokladom, čo však automaticky neznamená, že bol oprávnený určiť žalobkyni čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy. Žalovaný bol totiž povinný poskytnúť žalobkyni možnosť riešiť situáciu spôsobom, ktorý minimalizuje škodu na jej strane (napr. home office, vykonávanie iných pracovných činností, ktoré umožňujú výkon práce z domu, prípadne poskytnutie pracovného voľna s náhradou mzdy, ktoré žalobkyňa odpracuje neskôr, a pod.) tak, aby výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov nebol v rozpore s dobrými mravmi a na škodu žalobkyne. Ak by bola situácia posúdená inak ako prekážky v práci na strane zamestnávateľa, žalobkyňa podotkla, že to nevylučuje jej nárok na náhradu škody v dôsledku úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním v zmysle § 192 ods. 1 Zákonníka práce; žalovaný si totiž úmyselne nesplnil svoje povinnosti v zmysle článku 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. poskytnúť jej možnosť riešiť situáciu spôsobom, ktorý minimalizuje škodu na jej strane. Škoda
pritom žalobkyni vznikla minimálne v rozsahu ušlej mzdy a úroku z omeškania s jej úhradou. Naviac, konaním žalovaného popísaným v žalobe, došlo k diskriminačnému zaobchádzaniu so žalobkyňou v rozpore s § 13 ods. 1 Zákonníka práce, ako i s ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len „zákon č. 365/2004 Z. z.“). 4. Pokiaľ išlo o špecifikáciu nároku na náhradu mzdy žalobkyňa uviedla, že tento jej vznikol za obdobie od 02.11.2020 do 15.11.2020 a následne za obdobie od 27.01.2021 do 02.05.2021 v sume spolu 3.874,69 eura (434,34 eura za november 2020 + 156,27 eura za január 2021 + 1.041,78 eura za február 2021 + 1.198,04 eura za marec 2021 + 1.044,26 eura za apríl 2021). Podľa výplatnej pásky za mesiac október 2020 mala žalobkyňa ku koncu mesiaca 11 dní nevyčerpanej dovolenky, kým podľa výplatnej pásky za november 2021 mala ku koncu tohto mesiaca zostatok 1 deň nevyčerpanej dovolenky, a to i napriek tomu, že si v uvedenom mesiaci dovolenku nečerpala. Podľa mienky žalobkyne jej žalovaný protiprávne znížil nárok na čerpanie dovolenky, keďže túto skrátil o 10 dní bez oznámenia dôvodov; ona sama o jej čerpanie nežiadala. Žalobkyňa preto trvala na určení, že krátenie nároku na čerpanie dovolenky v rozsahu 10 dní zo strany žalovaného bolo protiprávne a že jej tento nárok nezanikol bez toho, aby trvala na obnovení nároku na čerpanie tých dní dovolenky, ktoré žalovaný určil protiprávne a za ktorých čerpanie jej poskytol náhradu mzdy. 5. Žalovaný nárok žalobkyne v celom rozsahu neuznával, popierajúc všetky skutkové a právne tvrdenia uvedené v žalobe. Dôvodil, že vláda SR uznesením č. 587 zo dňa 30.09.2020 vyhlásila počnúc od 01.10.2020 núdzový stav na území SR na obdobie 45 dní, pričom následne rozhodla o jeho predĺžení, a to tak, že uznesením č. 807 zo dňa 29.12.2020 predĺžila núdzový stav o 40 dní, t. j. do 08.02.2021, uznesením č. 77 zo dňa 05.02.2021 tento predĺžila do 19.03.2021, uznesením č. 160 zo dňa 17.03.2021 ho predĺžila do dňa 28.04.2021, uznesením č. 215 zo dňa 26.04.2021 rozhodla o jeho predĺžení do 28.05.2021 a napokon uznesením č. 260 zo dňa 14.05.2021 rozhodla o skončení núdzového stavu uplynutím dňa 14.05.2021. Počas obdobia od 02.11.2020 do 02.05.2021 sa zároveň na území SR uskutočňovalo testovanie obyvateľstva, v nadväznosti na ktoré (a na vyhlásenie a predĺženie núdzového stavu) vláda SR vydala uznesenia obmedzujúce slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania, vrátane cesty do práce, s výnimkami, podmienenými preukázaním sa negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo certifikátu s negatívnym výsledkom antigénového testu, prípadne inými výnimkami. Na uznesenia vlády SR nadväzovali vyhlášky Úradu, na základe ktorých sa zamestnávateľom nariadilo zakázať vstup zamestnancom na pracoviská a do iných priestorov s výnimkou zamestnancov, ktorý sa preukážu negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo certifikátu s negatívnym výsledkom antigénového testu vykonaným v stanovenom období, ako aj ďalšími výnimkami v zmysle týchto vyhlášok. Žalovaný reagoval na uznesenia, prispôsobiac procesy na jeho pracoviskách tak, aby boli v súlade s týmito právnymi aktami a právnymi predpismi, zaviedol všetky odporúčané hygienické opatrenia, pričom od 18.01.2021 dokonca získal povolenie od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Bratislave na zriadenie účelovej MOM, čím svojim zamestnancom a ich rodinným príslušníkom umožnil priamo na pracovisku a v interných priestoroch testovanie na ochorenie Covid-19. V období od 02.11.2020 do 13.11.2020 a následne od 27.01.2021 do 02.05.2021 sa žalobkyňa ako zamestnankyňa odmietla pred vstupom na pracovisko preukázať niektorou z výnimiek v zmysle uznesení vlády SR, na základe čoho jej ako zamestnávateľ nemohol umožniť vstup na pracovisko a do iných priestorov. V čase od 02.11.2020 do 13.11.2022 (správne má byť do 13.11.2020 - pozn. odvolacieho súdu) bolo žalobkyni zo strany žalovaného nariadené čerpanie dovolenky, o čom bola žalobkyňa tak, ako všetci ostatní zamestnanci, informovaná už e-mailom p. G. zo dňa 26.10.2020 v odpovedi na otázku č. 13; v jej zmysle, ak sa nedostaví na testovanie, nebude ju môcť vpustiť na pracovisko. Na uvedenom základe žalovaný označil ako nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že ju o čerpaní dovolenky vôbec neinformoval, na základe čoho sa domáhala určenia, že krátenie dovolenky bolo protiprávne. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa v období od 27.01.2021 do 02.05.2021 čerpala pracovné voľno bez náhrady mzdy, pričom dňa 03.05.2021 jej umožnil vstup na pracovisko a do iných priestorov z dôvodu uvoľnenia opatrení, čo napokon potvrdila v žalobe. Žalovaný zdôraznil, že v inkriminovanom čase postupoval vo vzťahu k žalobkyni len v zmysle vtedy platných právnych aktov a záväzných právnych predpisov, ktorými boli uznesenia vlády SR o obmedzení slobody pohybu a pobytu na území SR, o zákaze vychádzania, vrátane cesty zamestnancov do práce, s výnimkami podľa vyhlášky Úradu, nadväzujúcej na uznesenia vlády SR. V ich zmysle Úrad zamestnávateľov zaviazal zakázať zamestnancom vstup na pracovisko, pokiaľ títo neosvedčili výnimku zo zákazu vychádzania. Uznesenia vlády SR, ktorými rozhodla o nariadení núdzového stavu a jeho predĺžení, ako aj o obmedzeniach základných práv a slobôd, vrátane zákazu vychádzania a cesty na
pracovisko, neboli Ústavným súdom SR predčasne zrušené. Ústavný súd SR nálezom, sp. zn. PL. ÚS 22/2020, a následne nálezom, sp. zn. PL. ÚS 2/2021, potvrdil súlad uznesenia vlády SR zo dňa 30.09.2020 o nariadení núdzového stavu a o jeho predĺžení a na neho nadväzujúcich rozhodnutí o obmedzení základných práv a slobôd s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 Ústavy SR a článkom 5 ods. 1 až ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. Tieto rozhodnutia vlády SR preto až do uplynutia stanovenej doby ich aplikácie boli platné a vyvolávali právnymi predpismi predpokladané účinky. Počnúc prijatím novely ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. bol s účinnosťou od 14.10.2020 Úrad oprávnený nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., a to všeobecne záväzným právnym predpisom - vyhláškou, ktorej všeobecnú záväznosť konštatoval Ústavný súd SR vo svojom náleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2021. Vyhláškami vyvolané právne účinky mohli okrem zmeny alebo zrušenia samotným zákonodarcom pominúť len vyhlásením derogačného nálezu Ústavného súdu SR, k čomu však nikdy nedošlo a vyhlášky stratili svoju účinnosť až ich nahradením alebo zrušením Úradom, s tým, že v čase ich aplikácie boli ich adresáti povinní tieto rešpektovať. Majúc za to, že vo vzťahu k žalobkyni postupoval len na základe platných všeobecne záväzných právnych predpisov, žalovaný uzavrel, že žalobkyni nevznikol nárok na náhradu mzdy (ani nárok na náhradu škody), nakoľko v jej prípade išlo o prekážku v práci z dôvodu všeobecného záujmu - plnenia občianskej povinnosti v zmysle § 136 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce; nadväzujúc na to, ani uplatnenie úrokov z omeškania nemalo oporu v zákone. 6. Žalobkyňa v priebehu konania navrhla, aby konajúci súd prerušil konanie a obrátil sa na Ústavný súd SR s návrhom na konanie o súlade uznesenia vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 268/2020, uznesenia vlády SR č. 645 zo dňa 12.10.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 284/2020, uznesenia vlády SR č. 678 zo dňa 22.10.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 290/2020, uznesenia vlády SR č. 693 zo dňa 28.10.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 298/2020, uznesenia vlády SR č. 704 zo dňa 04.11.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 306/2020, uznesenia vlády SR č. 718 zo dňa 11.11.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 315/2020, uznesenia vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 8/2021, uznesenia vlády SR č. 44 zo dňa 20.01.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 14/2021, uznesenia vlády SR č. 77 zo dňa 05.02.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 49/2021, uznesenia vlády SR č. 88 zo dňa 13.02.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 64/2021, uznesenia vlády SR č. 123 zo dňa 28.02.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 94/2021, uznesenia vlády SR č. 169 zo dňa 24.03.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 109/2021, uznesenia vlády SR č. 176 zo dňa 31.03.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 116/2021, uznesenia vlády SR č. 203 zo dňa 16.04.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 138/2021, uznesenia vlády SR č. 214 zo dňa 21.04.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 142/2021, uznesenia vlády SR č. 215 zo dňa 26.04.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 160/2021 a vyhlášok Úradu o opatreniach k režimu vstupu do priestorov zamestnávateľa (s Ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná - pozn. odvolacieho súdu), nakoľko, ak by súd prvej inštancie posúdil predmetné otázky nad rámec svojej kompetencie, mohlo by dôjsť k nesprávnemu procesnému postupu, prípadne k rozhodovaniu nesprávne obsadeným súdom. 7. Súd prvej inštancie, po obdržaní negatívneho stanoviska žalovaného, návrh žalobkyne na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) zamietol (výrok I. rozsudku). 8. Dôvodil, že postup vlády SR v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu a jeho následným predĺžením už bol predmetom prieskumu Ústavným súdom SR, ktorý ho v náleze, sp. zn. PL. ÚS 22/2020 a následne v náleze, sp. zn. PL.ÚS 2/2021, označil za súladný s Ústavou SR. Ústavný súd v ďalších uzneseniach uverejnených pod sp. zn. PL. ÚS 10/2021 a sp. zn. PL. ÚS 11/2021, ktorými prijal na ďalšie konanie návrhy týkajúce sa prieskumu ústavnosti vyhlášok Úradu ohľadne karanténnych opatrení po vstupe na územie SR konštatoval, že v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva treba považovať Úrad za ústredný orgán štátnej správy, a to aj napriek tomu, že nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy vymenované v zákone č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“). Ústavný súd SR sa v náleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2021, vyjadril i k osobitnej právomoci Úradu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy formou vyhlášok potvrdiac, že Úrad a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 355/2007 Z. z. orgánmi verejného zdravotníctva, čo je v zmysle § 1 písm. f) citovaného zákona legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na
úseku verejného zdravotníctva“. Ide teda o orgány štátnej správy, ktoré sú vybavené právomocou na vydávanie právnych aktov, i všeobecne záväzných právnych predpisov na základe článku 123 Ústavy SR; názor, že Úrad, aj regionálne úrady verejného zdravotníctva sú orgánmi štátnej správy oprávnenými vydávať všeobecne záväzné právne predpisy Ústavný súd SR vyjadril i v náleze, sp. zn. PL. ÚS 4/2021, posúdiac ich činnosť ako delegovanú normotvorbu orgánu verejného zdravotníctva vo vzťahu ku všetkým opatreniam podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. Podľa Ústavného súdu SR získali charakter všeobecne záväzného predpisu aj opatrenia Úradu a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vydané pred 15.10.2020 v zmysle § 63l zákona č. 355/2007 Z. z. Ústavný súd SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 14/2021, uznal ústavnosť právneho základu pre dočasné podmieňovanie vstupu osôb do prevádzkových priestorov zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu a vstupu na hromadné podujatia preukázaním sa vstupujúcich osôb potvrdením o absolvovaní očkovania proti ochoreniu Covid-19, potvrdením o prekonaní ochorenia Covid-19 alebo potvrdením o negatívnom výsledku testu na ochorenie Covid-19. 9. Súd prvej inštancie tiež ozrejmil, že Ústavný súd SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 4/2021, vyslovil neústavnosť niektorých ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 29.12.2021, konkrétne ustanovenia oprávňujúce ministerstvo zdravotníctva SR, Úrad a regionálne úrady verejného zdravotníctva nariaďovať ďalšie opatrenia, ktorými mohli zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, opatrenia na predchádzanie ochoreniam zahŕňajúce aj „izoláciu v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“, „karanténne opatrenia“, "karanténu osoby podozrivej z nákazy" a "karanténu" osôb vstupujúcich na územie SR, a fyzickým osobám nariaďovali povinnosť podrobiť sa "karanténnym opatreniam". Ústavný súd SR videl neústavnosť v šírke formulácie napadnutých ustanovení, ktorá neposkytovala potrebné záruky ochrany jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi do základných práv a slobôd, čím prenechala určovanie medzí základných práv a slobôd vyhradené zákonodarnej moci neprípustne podzákonnej normotvorbe. Vzhľadom na to, že Ústavný súd SR identifikoval konkrétne ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. ako nesúladné s Ústavou SR a Dohovorom, tieto stratili podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde (ďalej len „zákon č. 314/2018 Z. z.“) účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov; konštatoval pritom, že derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne), preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Na odstránenie nedostatkov právnej úpravy prijala Národná rada SR zmenu zákona č. 355/2007 Z. z. v dotknutých ustanoveniach prakticky ihneď po vyhlásení nálezu Ústavného súdu SR. 10. Zohľadniac opísané skutočnosti, konajúci súd uzavrel, že žalobkyňou nastolené otázky už boli predmetom ústavného prieskumu. 11. Súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodnutím o veci samej, aplikujúc článok 2 veta tretia, článok 6, § 13 ods. 3, § 14, § 47 ods. 1, § 136 ods. 1, § 137 ods. 4 písm. d), § 141 ods. 1, ods. 3 písm. b), § 142, § 147 ods. 1, § 148 ods. 1, § 192 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, § 5 ods. 4 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z., vyhlášku č. 16/2020 Úradu, § 2 ods. 1 až ods. 3, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2 písm. b), § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. 12. V konaní podľa neho nebolo sporné, že žalobkyňa ako zamestnanec vykonávala pre žalovaného ako zamestnávateľa závislú prácu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2016, v spojení s dohodami o zmene pracovnej zmluvy (z 01.07.2016, 01.01.2017, 01.07.2017, 01.01.2019 a 01.10.2020) so zaradením do funkcie operátor vo výrobe, s miestom výkonu práce v X., T. I. XX, a to počnúc od 01.01.2016 na dobu neurčitú. V období od 02.11.2020 do 15.11.2020 a následne od 27.01.2021 do 02.05.2021 žalovaný neumožňoval žalobkyni výkon práce bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez toho, aby sa preukázala negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19 a v tomto období jej nesprístupnil vstup na pracovisko a nevyplatil jej náhradu mzdy. Sporným ostalo, či išlo o prekážku v práci na strane žalobkyne ako zamestnanca v zmysle § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce, tak ako tvrdil žalovaný alebo sa uvedená situácia mala posudzovať ako prekážka v práci na strane na zamestnávateľa, počas trvania ktorej žalobkyni prislúchala náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ktorú okolnosť tvrdila žalobkyňa. Sporným tiež bolo, či žalovaný počas uvedeného obdobia oznámil žalobkyni čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy a nariadil čerpanie dovolenky.
13. Súd prvej inštancie ozrejmil, že za prekážku v práci na strane zamestnávateľa sa považuje vo všeobecnosti situácia, ktorá zamestnancovi i zamestnávateľovi z objektívnych dôvodov, bez vplyvu zo strany zamestnanca, bráni v istom časovom okamihu plniť povinnosti vyplývajúce im z pracovného pomeru. V zásade ide o štyri druhy prekážok, a to z dôvodu 1/ prestoja (§ 142 ods. 1), 2/ nepriaznivých poveternostných vplyvov v prípadoch, keď obsah pracovnej činnosti bezprostredne závisí od poveternostných podmienok (§ 142 ods. 2), 3/ inej prekážky na strane zamestnávateľa, t. j. prekážky, ktorú nemožno hodnotiť ako prestoj, ani ako vážnu prevádzkovú príčinu alebo ktorá z hľadiska obsahu pracovnej činnosti nesúvisí s poveternostnými podmienkami (§ 142 ods. 3) a 4/ vážnej prevádzkovej príčiny za predpokladu jej vymedzenia v písomnej dohode medzi zamestnávateľom a zástupcom zamestnancov (§ 142 ods. 4). Medzi prekážky brániace v práci na strane zamestnanca patrí prekážka z dôvodu plnenia občianskej povinnosti, za ktorú sa považuje okrem účasti na rôznych úkonoch na základe predvolaní na súd, na iný štátny orgán, alebo na orgán územnej samosprávy, a pod. i účasť pri opatreniach proti prenosným chorobám, účasť pri iných naliehavých opatreniach liečebno-preventívnej starostlivosti, účasť pri izolácii z dôvodov veterinárno-ochranných opatrení, účasť pri mimoriadnych udalostiach (vrátane odstraňovania ich následkov), plnenie povinnosti poskytnúť osobnú pomoc podľa osobitných predpisov. Za prekážku v práci z dôvodu plnenia občianskej povinnosti možno považovať činnosť fyzickej osoby vykonávanej na základe zákonom ustanovenej povinnosti prevažne na základe osobitných zákonov, v tomto prípade zákona č. 355/2007 Z. z. a na základe jeho zmocnenia i vyhlášok Úradu, ukladajúcich povinnosť prekrytia dýchacích ciest, resp. zákazu vychádzania v prípade, keď sa osoba nepreukázala príslušným potvrdením o negatívnom teste na Covid-19, resp. výnimkou z tejto povinnosti. 14. Následne konajúci súd uviedol, že v období, ktoré je predmetom sporu (od 02.11.2020 do 15.11.2020 a od 27.01.2021 do 02.05.2021) bol na území SR uznesením vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020 vyhlásený s účinnosťou od 01.10.2020 núdzový stav z dôvodu celosvetovej pandémie Covid-19; tento vláda SR predĺžila uzneseniami č. 315/2020 zo dňa 11.11.2020 a č. 160/2021 zo dňa 17.03.2021 až do 14.05.2021. Vyhláškou Úradu č. 11/2020 účinnou od 30.10.2020 bolo všetkým osobám nariadené za účelom prekrytia horných dýchacích ciest používať preventívne ochranné pomôcky, a to na verejnosti v exteriéroch, v interiéroch budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy; rovnaká povinnosť bola nariadená vyhláškou Úradu č. 133/2021, účinnou od 22.03.2021, so stanovenými výnimkami. Úrad vyhláškou č. 16/2020 s účinnosťou od 30.10.2020 nariadil podľa § 48 ods. 4 písm. s), x) a z) zákona č. 355/2007 Z. z. z dôvodu ochrany života a zdravia všetkým zamestnávateľom v období od 02.11.2020 05:00 hod. do 09.11.2020 01:00 hod. zakázať vstup na pracoviská a do iných priestorov zamestnancom, okrem zamestnancov podľa § 2 ods. 2 vyhlášky. Uvedená povinnosť sa nevzťahovala na osobu, ktorá sa preukáže potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu vykonaného v období od 29.10.2020 do 01.11.2020 alebo certifikátom vydaným ministerstvom zdravotníctva SR s negatívnym výsledkom antigénového testu na ochorenie Covid-19. Režim vstupu osôb do priestorov prevádzok, ako aj priestorov zamestnávateľa, v období od 02.11.2020 do 02.05.2021 upravovali vyhlášky Úradu, publikované vo Vestníku vlády SR, a to v čiastke 12/2020, č. 14/2020, č. 8/2021, č. 16/2021, č. 19/2021, č. 51/2021 a č. 197/2021. Tieto právne predpisy boli v čase ich aplikácie platné a účinné a ich adresáti, medzi ktorých patrila i žalobkyňa a žalovaný, boli povinní ich rešpektovať. Žalovaný bol v ich zmysle povinný zamedziť vstup do svojich priestorov osobám bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu. Pokiaľ za tejto situácie žalovaný rešpektujúc rozhodnutie žalobkyne, ktorá sa rozhodla netestovať na ochorenie Covid-19, a tak nespĺňala podmienky stanovené vyhláškami Úradu pre vstup na pracovisko a nevykonávala prácu podľa pracovnej zmluvy, ospravedlnil jej neprítomnosť poskytujúc jej pracovné voľno bez náhrady mzdy, postupoval legitímne. Túto situáciu konajúci súd nepovažoval za prekážku v práci na strane žalovaného v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko žalobkyňa nepreukázala žiadnu z okolností uvedených v § 142 ods. 1 až ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný v danom čase disponoval dostatkom práce pre žalobkyňu, pričom z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že jeho prevádzkové možnosti neumožňovali výkon práce žalobkyne v zmysle pracovnej zmluvy z domu (výrobné možnosti, meracie prístroje, ktoré žalobkyňa pri práci používala). S ohľadom na vzdialenosť bydliska žalobkyne od jej pracoviska nebolo možné prideliť jej ani inú prácu; naviac, podľa vykonaného dokazovania nebola taká alternatíva umožnená žiadnemu zo zamestnancov vo výrobe. Napokon, výsluchmi žalobkyne a svedkov, ako i výzvou právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 20.04.2021 bolo preukázané, že žalobkyňa o žiadne iné riešenie vzniknutej situácie neprejavila záujem, keď pre prípad podmieňovania výkonu práce povinnosťou predloženia negatívneho testu, či prekrytím horných dýchacích ciest žiadala žalovaného (len) o poskytnutie pracovného voľna s náhradou mzdy, avšak v
tomto smere medzi nimi nedošlo k dohode; zákon, osobitný predpis, ani kolektívna zmluva neustanovili inak. 15. Za týchto okolností vyhodnotil konajúci súd dôvod, pre ktorý žalobkyňa nevykonávala prácu v zmysle pracovnej zmluvy, za prekážku v práci na jej strane ako zamestnanca, za ktorú jej nepatrila náhrada mzdy v zmysle § 136 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce. Podmieňovaním výkonu práce preukázaním negatívneho výsledku testu na Covid-19 a prekrytím horných dýchacích ciest, ktorú podmienku žalobkyňa rovnako nedodržala, pritom žalovaný len plnil povinnosti uložené všetkým zamestnávateľom všeobecne záväznými predpismi, ktorými boli vyhlášky Úradu v spojení s § 146 ods. 1 a § 148 ods. 1 Zákonníka práce v nadväznosti na zákon č. 124/2006 Z. z. a zákon č. 355/2007 Z. z. 16. V tejto súvislosti súd prvej inštancie podporne poukázal i na ustanovenie § 250b Zákonníka práce v znení účinnom od 04.04.2020 do 14.11.2021, ktoré upravovalo aplikáciu ustanovení Zákonníka práce v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a počas dvoch mesiacov po ich odvolaní, podľa ktorého zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci aj počas jeho dôležitej osobnej prekážky v práci, za ktorú sa považovalo karanténne opatrenie alebo izolácia s tým, že za tento čas nepatrila zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovil inak. Zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýval nárok žalobkyne na náhradu mzdy, pokiaľ prácu nevykonávala z dôvodu zákazu vychádzania nariadeného vládou SR a Úradom bez splnenia výnimiek. 17. Súd prvej inštancie sa vyjadril i k žalobkyňou požadovanému určeniu, že krátenie jej nároku na čerpanie dovolenky v rozsahu 10 dní bolo protiprávne. Mal za to, že žalobkyňa v tomto smere nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu v zmysle § 137 písm. c) C.s.p., ktorý nevyplýval z ustanovení Zákonníka práce; napokon, žalovaný jej poskytol náhradu mzdy a žalobkyňa netrvala na obnovení nároku na dovolenku. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobkyňa komunikovala so svojimi nadriadenými a prostredníctvom majsterky, Y. G., prípadne J. U., mala vedomosť o výstupoch vedenia vo vzťahu k riešeniu situácie v súvislosti s ochorením Covid-19; títo, s ohľadom i na dlhodobý negatívny postoj žalobkyne k testovaniu, vzniknutú situáciu so žalobkyňou opakovane osobne konzultovali. Žalobkyňa tak bola informovaná o čerpaní dovolenky od 02.11.2020 do 13.11.2022 pre prípad, že sa nedostaví na testovanie (v dôsledku čoho ju žalovaný nebude môcť pustiť na pracovisko), a to už e-mailom p. G. zo dňa 26.10.2020 v odpovedi na otázku č. 13. Konajúci súd v tejto súvislosti ozrejmil, že e-mail od pani G. s odpoveďami na otázky zamestnancov väčšinou majsterky vytlačili a zavesili na nástenku v každej výrobnej hale, aby si ho mohli všetci operátori prečítať; žalobkyni bol jeho obsah preposlaný napr. aj v rámci whatsapp správy jej majsterkou. Napokon, žalobkyňa vo svojej výpovedi sama uviedla, že čerpanie dovolenky v období od 02.11.2020 do 15.11.2020 jej nariadil žalovaný, kým svedkyňa G. tvrdila, že na čerpaní dovolenky sa so žalobkyňou dohodli. V tomto smere sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalovaného, že i prípadné porušenie povinnosti podľa § 111 ods. 1 v spojení s § 250b ods. 4 Zákonníka práce nemalo za následok neplatné určenie čerpania dovolenky, keď iba v prípade, ak zamestnávateľ neoznámi zamestnancovi čerpanie dovolenky v lehote určenej Zákonníkom práce vopred, zamestnanec nemá povinnosť na dovolenku nastúpiť. V takom prípade mu zamestnávateľ môže oznámiť nový termín čerpania dovolenky; k uvedenému však v prípade žalobkyne nedošlo. 18. Konajúci súd vyhodnotil za neopodstatnenú i argumentáciu žalobkyne, ktorá pre prípad, že by konajúci súd neuznal jej nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa za oprávnený, tento uplatnila titulom náhrady škody v dôsledku úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce; porušenie povinnosti spočívalo v tom, že jej žalovaný neposkytol možnosť riešiť situáciu iným spôsobom, ktorý by minimalizoval škodu na jej strane, a to v rozsahu výšky ušlej mzdy a úroku z omeškania s jej úhradou. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prácu, ktorú žalobkyňa vykonávala u žalovaného (meranie parametrov optických káblov, záverečné testovacie práce) nemohla realizovať z domu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že pracovná pozícia žalobkyne sledovala produkciu požadovaných množstiev tovaru v požadovaných termínoch pri zachovaní stanovených kvalitatívnych ukazovateľov. Žalobkyňa vykonávala manuálnu prácu vyžadujúcu využívanie meracích zariadení, prostredníctvom ktorých zabezpečila meranie technických parametrov výrobkov a vypracovanie tzv. „test reportu“ s nameranými hodnotami; ten sa pritom pribaľoval ku každému výrobku a posielal sa zákazníkom za účelom zdokladovania jeho funkčnosti. Bez prístupu
k meracím zariadeniam nachádzajúcim sa v sídle žalovaného, nebola žalobkyňa schopná plniť svoje pracovné povinnosti vymedzené pracovnou zmluvou. I podľa svedkyne P., žalobkyňa vykonávala prácu na drahých zariadeniach a i s ohľadom na množstvo výrobkov to z domu nebolo možné; alternatíva výkonu práce z domu pritom nebola poskytnutá žiadnemu zo zamestnancov vo výrobe. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa dôvodila vedomosťou, že niektorým zamestnancom, ktorí boli po testovaní na Covid-19 pozitívni, nosili prácu domov, svoje tvrdenia nijako nepreukázala. Zohľadniac počet dní, počas ktorých žalobkyňa v roku 2020 nepracovala (66 pracovných dní, t. j. 528 hod.), žalovaný s prihliadnutím na dodržanie ustanovení Zákonníka práce o nadčasoch a nepretržitom odpočinku v práci, nepovažoval za možné ani dodatočné odpracovanie zameškanej doby. Naviac, vyslúchnutí svedkovia (G., L. a P.) zhodne uviedli, že si nie sú vedomí, že by sa žalobkyňa dožadovala možnosti odpracovať si zameškaný čas neskôr, resp. žiadala o preradenie na inú prácu alebo že by namietala čerpanie dovolenky. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala základný predpoklad všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu, a to porušenie konkrétnej povinnosti v rámci riešenia situácie. Keďže predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť splnené súčasne a žalobkyňa nepreukázala porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, ďalšími predpokladmi sa konajúci súd nezaoberal; uzavrel, že i v tejto časti nebola žaloba žalobkyne dôvodná. Doplnil, že žalobkyňa jednoznačne nespĺňala podmienky pre vstup na pracovisko na základe svojho presvedčenia o neústavnosti opatrení v uvedenom období. 19. Konajúci súd nemal vykonaným dokazovaním za preukázané ani diskriminačné zaobchádzanie so žalobkyňou. Žalobkyňa v tejto súvislosti pritom ani neuviedla konkrétne skutkové tvrdenia, o tom, že s ňou v porovnateľnej situácii žalovaný zaobchádzal rozdielne v porovnaní s inou osobou (ktorá je alebo môže byť na tej istej pozícií ako ona, len u nej absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie). Zdôraznil, že žalobca je v prvom rade povinný označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania a oznámiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Následne je na žalovanom, aby uniesol dôkazné bremeno, že túto zásadu neporušil. Tým, že žalobkyňa neuviedla tvrdenia nasvedčujúce rozdielnemu prístupu žalovaného v porovnaní s konkrétnou inou osobou - zamestnancom, pričom z výpovedí svedkov, tiež zamestnancov žalovaného, zistil, že v období, ktoré je predmetom konania, nebolo žiadnemu zo zamestnancov výroby umožnené vykonávať prácu doma, keď všetci ostatní zamestnanci (t. j. 196 interných, 24 agentúrnych zamestnancov v novembri 2020, resp. 188 interných a 50 agentúrnych zamestnancov v období 01-04/2021 vrátane štatutárnej zástupkyne spoločnosti a členov vedenia spoločnosti) chodili do práce denne, a počnúc od 03.05.2021 žalovaný umožnil žalobkyni vstup na pracovisko a do iných jeho priestorov z dôvodu uvoľnenia opatrení, dospel k záveru, že nepreukázala diskriminačné konanie zo strany žalovaného; uvedené sumárne viedlo k zamietnutiu žaloby žalobkyne. 20. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, s tým, že o jej výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením v lehote 60 dní súdny úradník. 21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), c), e) až g) a h) C.s.p. Zdôraznila, že trvala na doslovnom výklade článku 13 Ústavy SR v súvislosti so situáciou, ktorá nastala po opätovnom vyhlásení núdzového stavu na území SR v novembri 2020, kým žalovaný ako jej zamestnávateľ akceptoval rozširujúci výklad tohto článku v spojení s vyhláškou Úradu č. 16/2020, ktorej ustanovenia § 2 až § 4 citovala. Žalovaný jej v období od 02.11.2020 do 15.11.2020 a následne od 27.01.2021 do 02.05.2021 neumožnil výkon práce bez toho, aby sa preukázala negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19; ona sama ho pred každým prerušením výkonu práce pritom informovala, že trvá na jej ďalšom prideľovaní. 22. V ďalšom žalobkyňa označila za vadu konania procesný postup konajúceho súdu, ktorý neprerušil konanie o uložení povinností a ich medzí bez ohľadu na ich podstatu a zmysel vo vyhláške Úradu č. 16/2020 a nasledujúcich a neobrátil sa na Ústavný súd SR v zmysle § 162 C.s.p.; na túto vadu ho pritom upozornila na pojednávaní dňa 31.01.2024 poukazujúc i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 70/2007, s ktorým sa konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal a nevysvetlil, kde sú medze stanovených povinností v zmysle článku 13 ods. 2 Ústavy SR; za medzu pritom považovala hranicu vymedzenú v zákone pre každú jednotlivú časť pôsobnosti právnej normy. V
danom prípade stanovila medze vyhláška Úradu, a nie zákon. Podľa žalobkyne konajúcemu súdu unikla podstatná časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2021 (body 55 a 82), ako i nálezu, sp. zn. PL. ÚS 4/2021 (body 71, 90 a 179) a nálezu, sp. zn. PL. ÚS 14/2021 (body 42, 96 a 111). Vzhľadom na to, že vyhlášky Úradu a uznesenia vlády SR týkajúce sa ochorenia Covid-19 predstavujú normatívne akty všeobecnej povahy a nemožno ich preskúmať v režime správneho súdnictva, upriamila pozornosť na to, že v konaní o ústavnej sťažnosti sa ich prieskumu fyzické a právnické osoby domáhať nemôžu; pritom, ani jeden zo subjektov oprávnených na iniciovanie konania o prieskume všeobecne záväzných právnych predpisov nemusí jej návrhu, aby sa obrátil na Ústavný súd SR, vyhovieť. V tejto súvislosti podotkla, že i keď sa našiel subjekt ochotný iniciovať konanie o súlade vyhlášok Úradu s Ústavou SR, Ústavný súd SR rozhodol vo veci, sp. zn. PL. ÚS 10/2021, sp. zn. PL. ÚS 11/2021 a sp. zn. PL. ÚS 15/2022, bez meritórneho prejednania; podľa nej pritom prenechal možnosť ústavného prieskumu len jedinému subjektu, a to súdu. Na uvedenom základe preto žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu prerušiť konanie a predložiť „medze stanovené vyhláškou č. 16/2020 a nasledujúcich v predmetnom období Ústavnému súdu SR na posúdenie alebo keďže táto, aj ďalšie vyhlášky, stratili platnosť a účinnosť, tieto ústavne vyhodnotiť sám, nakoľko je na to pri neplatných a neúčinných všeobecne záväzných právnych predpisoch oprávnený v zmysle konštantnej judikatúry“. 23. Žalobkyňa ďalej konajúcemu súdu vytkla nedostatočné zhodnotenie ústavnosti vzniknutého stavu, i to, že sa nevysporiadal s bodmi 5.4., 5.7., 8.10., 10., 13., ako i 15.4. až 15.11 žaloby, ani s listinami predloženými žalovanou (asi žalobkyňou - pozn. odvolacieho súdu) a napokon ani s rozhodnutiami krajských a iných súdov založených v súdnom spise. Podotkla pritom, že imanentnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie (proces) je právo na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, kde súd poskytne jasnú a presvedčivú odpoveď na všetky podstatné argumenty a návrhy strán sporu; uvedené podľa mienky žalobkyne súd prvej inštancie opomenul, čím porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie. 24. Podľa mienky žalobkyne vzhľadom na to, že v danej veci ide o individuálny pracovnoprávny spor, t. j. o spor s ochranou slabšej strany, konajúci súd sa nemal uspokojiť s dôkazným stavom a v zmysle inkvizičnej a vyhľadávacej zásady mal sám vykonať dokazovanie. Uvedené pochybenie potom zakladá inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie o veci. V tejto súvislosti žalobkyňa vyjadrila i nesúhlas so zistením konajúceho súdu, že si neprekrývala horné dýchacie cesty. Podľa nej v danej veci išlo i o prípad, v ktorom konajúci súd vykonal posúdenie medzí základných práv a slobôd, hoci toto patrí Ústavnému súdu SR, a preto, odvolávajúc sa na závery uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 206/08, mohlo o ísť o rozhodnutie vydané nesprávne obsadeným súdom; už len táto okolnosť je dôvodom na zrušenie rozhodnutia. 25. A napokon žalobkyňa vzhliadla i naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku bol podľa nej žalovaný povinný počínať si tak, aby pri plnení vlastných povinností spôsobil žalobkyni čo najmenšiu škodu, t. j. ešte pred určením čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy bol v zmysle článku 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce povinný využiť iné dostupné spôsoby riešenia situácie, ktoré zasiahli do práv a právom chránených záujmov žalobkyne menej intenzívnym spôsobom, resp. ju mal aspoň preukázateľne informovať o tom, že žiaden iný spôsob riešenia situácie momentálne nie je možný. Súd prvej inštancie nedal v odôvodnení napadnutého rozsudku odpoveď na otázku, čo viedlo zákonodarcu k prijatiu novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 412/2021 Z. z.; sama žalobkyňa bola toho názoru, že dovtedy bola právna úprava dvojzmyselná (buď prekážka na strane zamestnanca v zmysle § 136 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka bez náhrady mzdy alebo v zmysle § 137 ods. 5 písm. b) Zákonníka práce s náhradou mzdy alebo v zmysle § 141 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy, resp. podľa § 141 ods. 3 písm. c) s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy alebo podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce s náhradou mzdy), a preto mala dostať prednosť ochranná funkcia Zákonníka práce v prospech zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany. Zákonodarca zamestnávateľom stanovil prekážku v podobe poškodenia na zisku, ak nevpustí zamestnancov na pracovisko, respektíve vystavil ich pokute od regionálneho úradu verejného zdravotníctva, ak by im umožnil vstup. Súd prvej inštancie neposkytol dostatočnú odpoveď na otázky: „Kto zase na druhej strane mal viac možností napádať a brániť základné ľudské práva a slobody, zamestnanec alebo zamestnávateľ? U koho je väčší predpoklad na financovanie nie lacných súdnych sporov presahujúcich viacero právnych odvetví?“
26. Záverom žalobkyňa predostrela úvahu, že ak sa niečo protizákonné podarilo zrušiť na Ústavnom súde SR, realizovalo sa to nálezom vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2021, z ktorého konajúci súd len stroho prevzal odôvodnenie bodu 196. o jeho účinkoch ex nunc, a to i napriek tomu, že predložila rad rozsudkov spochybňujúcich tieto závery. Z činnosti samotného Ústavného súdu SR pritom vyplýva, že sa nemôže prihliadať na podústavnú právnu normu, a to aj keď nebola oficiálne derogovaná. Sám Ústavný súd SR ako predbežnú otázku vyhodnotil to, že ustanovenia zákona č. 314/2018 Z. z., a to § 83 týkajúci sa účinkov a právnej záväznosti uznesenia ústavného súdu o pozastavení účinnosti právneho predpisu momentom jeho zverejnenia v Zbierke zákonov, je v zjavnom rozpore s Ústavou SR. Tiež poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. PL. ÚS 1/06-4, v ktorom výslovne riešil otázku účinkov nálezov s charakterom ex tunc alebo ex nunc, prikloniac sa k záveru, že: „Hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o (...) pred právoplatným skončením konania pred všeobecným súdom (15. júla 2004), v ktorom sa má aplikovať § 38 ods. 4 (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ (...) „Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty“; k obdobným účinkom sa priklonil i Najvyšší súd SR (R 1/2007). 27. Na uvedenom základe žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne ho zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, priznajúc jej i nárok na náhradu trov konania. 28. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne považoval jej opravný prostriedok za zmätočný. Žalobkyňa síce ako odvolacie dôvody označila takmer všetky, ktoré pozná civilný procesný kódex, avšak na zdôvodnenie ich danosti použila nesúladnú právnu, resp. inú argumentáciu, z ktorej mu nebolo zrejmé ani len to, čím konkrétne, t. j. akým právnym posúdením, či postupom súdu prvej inštancie, malo dôjsť k naplneniu konkrétne označeného odvolacieho dôvodu. Uvedené podľa neho len podčiarkovalo skutočnosť, že napadnutý rozsudok predstavuje zákonné a spravodlivé súdne rozhodnutie, ktoré je potrebné v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., pred vydaním napadnutého rozsudku vykonal riadne dokazovanie, v rámci ktorého zistil riadne skutkový stav a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil; o žalobe nerozhodol vylúčený, ale zákonný sudca, a to plne v súlade s platným právnym poriadkom. 29. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nepochybil, keď návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. a iniciovanie konania o súlade žalobkyňou označených vyhlášok s Ústavou SR zamietol. Všetky žalobkyňou nastolené otázky spochybňujúce ústavnosť vyhlášok Úradu totiž už boli predmetom ústavného prieskumu a Ústavný súd SR k nim v nálezoch označených konajúcim súdom poskytol vyčerpávajúci výklad; konajúci súd preto nemal dôvod návrhu žalobkyne vyhovieť. Žalovaný podotkol, že návrh na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nepredstavuje procesný inštitút, ktorému by bol súd povinný vždy vyhovieť, ako to prezentovala v odvolaní žalobkyňa. Na tomto závere možno podľa mienky žalovaného trvať o to viac, keďže i Ústavným súdom SR nepreskúmané uznesenia vlády, či vyhlášky Úradu vždy vychádzali z rovnakého skutkového a právneho základu ako tie, ktoré podrobil prieskumu. Za tejto situácie nebolo žalovanému zrejmé, o aký ďalší výklad by mal konajúci súd požiadať Ústavný súd SR. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021 dokonca konštatoval, že vníma podmienenie výnimky zo zákazu pohybu negatívnym výsledkom testu ako snahu vlády SR o hľadanie riešenia rešpektujúceho v rovine ústavnoprávnej požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu. Tento pritom nemožno kvalifikovať ako formálne porušujúci článok 16 ods. 1 alebo článok 23 ods. 1 Ústavy SR, ani článok 5 ods. 3 písm. a) v spojení s ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.; realizácia testovania, hoci je spätá so zásahom do telesnej integrity osoby, nevykazuje charakter zásahu relevantného z hľadiska článku 16 ods. 2 Ústavy SR. Na uvedenom základe preto nemožno podľa žalovaného spochybňovať ani ústavnosť vyhlášky Úradu č. 16/2020. 30. Súd prvej inštancie nezaťažil napadnuté rozhodnutie ani inou vadou nezákonnosti. Nebol pritom povinný reagovať, a napokon ani nereagoval, na každý, i s vecou nesúvisiaci argument, resp. dokument, na ktorý poukázala žalobkyňa. V tomto smere riadne zistil i skutkový stav, keď žalobkyňa v odvolaní ani len neuviedla, aké ďalšie dokazovanie mal vykonať, resp. aké ďalšie skutočnosti mal zisťovať. Podľa žalovaného nebolo možné na prejednávaný prípad aplikovať ani závery vyplývajúce z odôvodnenia
uznesenia Ústavného súdu SR vo veci, sp. zn. IV. ÚS 206/08, na ktoré poukázala žalobkyňa v odvolaní, snažiac sa založiť vadu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie nepochybil ani v otázke právneho posúdenia veci, vyhodnotiac v jej prípade existenciu prekážky v práci na strane zamestnanca. Záverom žalovaný zhrnul, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku nemožno identifikovať žiaden z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 C.s.p. 31. Žalobkyňa v reakcii v podaní zo dňa 03.10.2024 nesúhlasila s názorom žalovaného o zmätočnosti jej odvolania, majúc za to, že úvodnými vyjadreniami organicky prepájala svoje stanovisko a postoj s textáciou zákonných ustanovení, iných právnych predpisov a judikatúry. Z tohto pohľadu sa práve naopak javila argumentácia žalovaného ako účelová a bez reálneho opodstatnenia. 32. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s tvrdením žalovaného, že všetky ňou nastolené otázky spochybňujúce ústavnosť uznesení vlády SR, resp. vyhlášok Úradu už boli predmetom ústavného prieskumu; jeho predmetom pritom neboli opatrenia zamerané napr. na nosenie rúšok, dodržovanie odstupov, ako i relevancie testovania. Vo viacerých prípadoch pritom Ústavný súd iniciované konanie o súlade vyhlášok Úradu s Ústavou a ústavnými zákonmi zastavil. Pritom tak vyhlášky Úradu, ako i uznesenia vlády SR predstavujú normatívne akty všeobecnej povahy, ktorých súladnosť s predpismi vyššej právnej sily nemožno preveriť v režime správneho súdnictva a fyzické a právnické osoby sa v konaní o ústavnej sťažnosti nemôžu domáhať ich prieskumu; neprijateľný je i priamy postup na Európsky súd pre ľudské práva. Za tejto situácie bola žalobkyňa toho názoru, že pri jej obmedzených zákonných možnostiach, by rozhodnutie konajúceho súdu spočívajúce v neuplatnení postupu podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. mohlo predstavovať formu denegatio iustitie. V ďalšom žalobkyňa zotrvala na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, keď v ňom konajúci súd nereagoval na ňou príkladmo uvedené body žaloby, zotrvajúc i na ostatnej argumentácii uvedenej v odvolaní. 33. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 18.10.2024 naďalej považoval odvolanie žalobkyne za zjavne účelové a zmätočné procesné podanie. Žalobkyňa v ňom vo vzťahu k zjavne zákonnému rozsudku formulovala takmer výlučne nezrozumiteľné námietky, predpokladajúc, že tak jemu, ako i súdu, bude ich obsah zrejmý z bližšie neurčitého kontextu; pritom z článku 11 ods. 2 C.s.p. nemožno vyvodiť povinnosť procesných strán alebo súdu odstraňovať nezrozumiteľnosť jej argumentácie, resp. si „domýšľať“, čo konkrétne mienila povedať. Pridržiavajúc sa svojej doterajšej argumentácie žalovaný doplnil, že prerušenie konania v zmysle návrhu žalobkyne by bolo evidentne nehospodárne a zbytočné a neviedlo by ani k jej úspechu v spore. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR vo veci Pl. ÚS 20/2021, v ktorom sa zaoberal otázkou ústavnosti viacerých protipandemických opatrení; ním formulované právne východiská a závery možno pritom aplikovať i na prejednávaný prípad, keď napríklad zdôraznil, že Listina základných práv a slobôd (inkorporovaná priamo v Ústave Slovenskej republiky) pripúšťa prijatie takých obmedzení, ktoré sú objektívne vo vzťahu k účelu danej veci veľmi silné, avšak napriek tomu vo verejnom záujme nevyhnutné. Súd prvej inštancie tak rozhodol nepochybne správne, keď výrokom I. zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. Záverom žalovaný zhrnul, že trvá na tom, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku nie je možné identifikovať akúkoľvek jeho vadu. 34. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné, pričom odvolanie smerujúce proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania, je potrebné odmietnuť. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 22.07.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 35. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. 36. Podľa § 378 ods. 1 C.s.p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 37. Žalobkyňa v rámci podaného odvolania navrhla, aby odvolací súd prerušil konanie z dôvodu, že pred rozhodnutím o veci dospel k záveru o splnení podmienok na konanie o súlade právnych predpisov a
súčasne podal návrh na začatie konania na Ústavný súd SR. Podľa obsahu, predmetom jej procesného návrhu na prerušenie konania už nebol, na rozdiel od návrhu uplatneného v rámci prvoinštančného konania, tvrdený nesúlad uznesení vlády SR, ktorými nariadila na území SR núdzový stav a tento i predĺžila, s Ústavou SR. Napokon súladnosť tak vyhlásenia núdzového stavu, ako i jeho predĺženia na základe uznesenia vlády SR č. 160 zo dňa 17.03.2021 s Ústavou SR a dotknutými článkami ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. bola predmetom prieskumu Ústavným súdom SR; ten, posudzujúc splnenie všetkých formálnych a vecných podmienok na vyhlásenie, resp. predĺženie núdzového stavu, vrátane kritérií princípu legality a viazanosti štátnej moci právom v náleze, sp. zn. PL. ÚS 22/2020 a sp. zn. PL. ÚS 2/2021 jednoznačne deklaroval jeho nerozpornosť s dotknutými článkami Ústavy SR a ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. Namietajúc, že vo vyhláške Úradu č. 16/2020 boli medze základných práv, pokiaľ išlo o zákaz vstupu zamestnancom na pracovisko zamestnávateľa a do jeho iných priestorov na základe výnimky spočívajúcej v preukázaní sa potvrdením o negatívnom výsledku testu na prítomnosť ochorenia Covid-19, upravené v § 2 ods. 1 väzbe na ods. 2 písm. a), resp. c), stanovené v rozpore s článkom 13 Ústavy SR, nakoľko tieto boli vymedzené podzákonnou normou, a nie zákonom, tak žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu iniciovať konanie na Ústavnom súde SR z ňou vymedzeného dôvodu. Hodno dodať, že práve tieto ustanovenia vyhlášky Úradu č. 16/2020 (t. j. § 2 ods. 1 vo väzbe na ods. 2 písm. a), príp. c)) sa týkali prejednávanej veci, a preto len vo väzbe na tieto ustanovenia (resp. obsahovo totožné ustanovenia následne prijatých vyhlášok Úradu) by prichádzala do úvahy prípadná aplikácia § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. a iniciácia konania pred Ústavným súdom SR, nakoľko zvyšná časť predmetnej vyhlášky (a nadväzujúcich) nesúvisela s rozhodovacou činnosťou súdu v danej veci (podporne článok 144 ods. 2 Ústavy SR). 38. V prvom rade hodno uviesť, že prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. predstavuje tzv. obligatórne prerušenie konania; potreba tohto postupu nie je daná, ak o ústavnosti zákona, resp. iného všeobecne záväzného právneho predpisu použiteľného v spore má pochybnosti strana sporu, nie však prejednávajúci súd. Preto pokiaľ súd rozpor zákona s ústavou SR alebo iným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná, nezistí, či už preto, že taký rozpor neexistuje alebo, že si to neuvedomí a konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nepreruší, nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Strana nemá nárok, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej názorom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou SR. Postup súdu je tak viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec, i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy (k tomu i uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 191/2014). 39. Odvolací súd v súlade s uvedenom optikou, zohľadniac i názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obdo V 73/2006, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 70/2007, na ktoré poukazovala i žalobkyňa, posudzoval, či ustanovenie § 2 ods. 1 v spojení s ods. 2 písm. a), resp. c) vyhlášky č. 16/2020 nie je v rozpore s článkom 13 Ústavy SR, avšak len za účelom zistenia, či netreba konanie prerušiť a požiadať Ústavný súd SR o zaujatie stanoviska; konečný právne záväzný názor o otázke ústavnosti právneho predpisu je totiž oprávnený vysloviť iba Ústavný súd SR. Posudzovanie súladnosti všeobecne záväzného právneho predpisu z hľadiska § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. patrí pritom k špecifickému subjektívnemu oprávneniu súdu pred rozhodnutím vo veci; ak sa však tejto otázky súd v odôvodnení rozhodnutia nedotkne, je zrejmé, že vychádzal z toho, že aplikovaný právny predpis je súladný s Ústavou SR a ústavnými zákonmi, resp. medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná. Hodno opätovne dodať, že i ak by všeobecný súd nedospel k záveru, že aplikovaný právny predpis nie je v rozpore s Ústavou a ústavnými zákonmi, nejde o vadu konania, ani v prípade, ak by následne Ústavný súd v inom konaní takýto nesúlad konštatoval. Všeobecný súd ústavnosť právneho predpisu posudzuje na základe vlastných skúseností a poznatkov, v tomto smere je úplne nezávislý a nemôže postupovať svojvoľne (k tomu R 70/2007). 40. Odvolací súd vo všeobecnosti súhlasí s tým, že zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie právnej normy, ktorá by určovala medze základných práv a slobôd; splnomocnenie v zákone na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je Ústavou SR dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol v súlade s Ústavou SR (k tomu nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 8/94). V súlade s doterajšou judikatúrou Ústavného súdu SR platí, že zákon, prostredníctvom ktorého sa splnomocňujú orgány výkonnej moci, resp. i iné orgány, na vydávanie podzákonných právnych predpisov pri úprave medzí základných práv
a slobôd, musí byť „dostatočne presný, jasný a zrozumiteľný, pretože v opačnom prípade umožňuje tomuto orgánu výkonnej moci určovať skutočný rozsah práv namiesto zákonodarcu“. 41. Vyhláška (ako v danom prípade i vyhláška Úradu č. 16/2020, i na ňu nadväzujúce vyhlášky obdobného znenia vydané v dotknutom období) ako vykonávací právny predpis svojím charakterom upravuje technické, či expertné otázky, ktoré môžu podliehať častým zmenám. Keďže ide o otázky vysoko odborného charakteru a vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej problematiky, nie je vhodné tieto otázky upravovať v samotnom zákone. Takáto úprava by viedla k neúmernému nárastu rozsahu textu zákona, čo by často mohlo viesť k jeho neprehľadnosti. Z tohto dôvodu musí zákon predstavovať dostatočne určito upravený základný rámec priznaným oprávneniam a povinnostiam a technické, či expertné otázky, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú samotné zákonné oprávnenie alebo povinnosť (lebo tieto už boli priznané zákonom), prenechávať na konkretizáciu vykonávacím predpisom. 42. Je zrejmé, že Úrad pristúpil k vydaniu vyhlášky č. 16/2020 (a nadväzujúcich vyhlášok) z dôvodu pandémie ochorenia Covid-19, vo väzbe na § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. Ten pritom i podľa Ústavného súdu SR predstavuje právny základ, Ústavou SR požadované zákonné splnomocnenie, na základe ktorého môže tak samotný Úrad, ako i regionálne úrady verejného zdravotníctva, vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Zároveň toto ustanovenie určuje medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., a to buď na celom území SR, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení. Úrad preto predstavuje zákonom zriadený orgán štátnej správy oprávnený vydať všeobecne záväzné právne predpisy, teda i vyhlášku č. 16/2020 (a nadväzujúce vyhlášky). Tá pritom má vlastný nezávislý právny základ v zákone č. 355/2007 Z. z. a nemusí byť publikovaná v Zbierke zákonov; v tomto smere postačuje jej zverejnenie vo Vestníku vlády SR (viď nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 8/2021). 43. Vychádzajúc z obsahu vyhlášky č. 16/2020, Úrad v ustanovení § 2 ods. 1 nariadil podľa § 48 ods. 4 písm. s), x) a z) zákona č. 355/2007 Z. z. všetkým zamestnávateľom zakázať na vymedzené obdobie vstup zamestnancom na pracoviská a do ich iných priestorov, pokiaľ nebudú spĺňať výnimku a nepreukážu sa, okrem iného, potvrdením o negatívnom výsledku testu na ochorenie Covid-19 (§ 2 ods. 2 písm. a), c)). Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. x) zákona č. 355/2007 Z. z. oprávnilo Úrad nariadiť opatrenie spočívajúce v uložení povinnosti zamestnávateľom prijať hygienické opatrenia na pracoviskách, vrátane zákazu vstupu zamestnancov alebo iných osôb na pracoviská alebo do iných priestorov; za také hygienické opatrenie možno považovať i to špecifikované v § 2 ods. 1 v spojení s ods. 2 písm. a) a c) citovanej vyhlášky, umožňujúce vstup na pracovisko zamestnávateľa len tým zamestnancom, ktorí sa preukážu požadovaným negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19. V tomto smere poukazuje odvolací súd na to, že i samotná vláda SR pri predĺžení núdzového stavu na základe uznesenia č. 160 zo dňa 17.03.2021, ktorého súlad s Ústavou SR a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. preskúmaval Ústavný súd SR (viď nález sp. zn. PL. ÚS 2/2021) označila zákaz vstupu pre zamestnancov do priestorov zamestnávateľa bez splnenia podmienky preukázania sa negatívnym testom na ochorenie Covid-19 za hygienické opatrenie (viď bod F.6). Označené ustanovenie § 48 ods. 4 písm. x) zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré bolo podkladom pre nariadenie opatrení v zmysle § 2 ods. 1 v spojení s ods. 2 písm. a), c) vyhlášky Úradu č. 16/2020, pritom spĺňa atribúty presnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti, čo do označených medzí oprávnení, resp. povinností, keď ústavne akceptovateľným spôsobom splnomocňuje Úrad na vydanie právneho aktu ukladajúceho v konkrétnej oblasti hygienické opatrenie, spočívajúce i v zamedzení vstupu zamestnancov na pracovisko zamestnávateľa; nemôže byť potom považované za rozporné s článkom 13 Ústavy SR. Treba dodať, že Ústavný súd SR vzhliadol nesúlad s dotknutým článkom Ústavy len vo vzťahu k § 48 ods. 4 písm. z) (od 28.07.2021 ako písm. aa) - pozn. odvolacieho súdu) zákona č. 355/2007 Z. z., keď vyhodnotil jeho znenie za natoľko vágne, že ani pri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu právnej normy nemohol z jeho znenia spoľahlivo vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych vzťahov primárne upravených v citovanom zákone, ktorú mal Úrad regulovať prostredníctvom vydania zakazujúcich opatrení alebo opatrení nariaďujúcich ďalšie činnosti. 44. Zároveň odvolací súd udáva, že ako zistil i súd prvej inštancie, vyhláška Úradu č. 16/2020 bola zrušená vyhláškou č. 21/2020 s účinnosťou od 09.11.2020, ktorá bola s účinnosťou od 20.12.2020 zrušená vyhláškou č. 56/2020. V období od 27.01.2021 do 02.02.2021 platila a bola účinná vyhláška
Úradu č. 14/2021, ktorá bola zrušená vyhláškou č. 36/2021 (obdobné opatrenia na obdobie od 03.02.2021 do 07.02.2021), tá bola zrušená vyhláškou č. 47/2021 (obdobné opatrenia na obdobie od 08.02.2021 do 19.03.2021), ktorú zrušila vyhláška Úradu č. 132/2021 (obdobné opatrenia od 20.03.2021 do 28.04.2021) a tú vyhláška č. 197/2021 (od 29.04.2021). Žalobkyňa tak žiadala iniciovať konanie v zmysle článku 125 ods. 1 Ústavy SR v súvislosti so zrušeným a neúčinným všeobecne záväzným právnym predpisom, resp. jeho ustanoveniami. V obdobných prípadoch konania o súlade už zrušeného právneho predpisu s predpismi vyššej právnej sily pritom Ústavný súd SR toto zastavil (viď uznesenie, sp. zn. PL. ÚS 10/2021, sp. zn. PL. ÚS 11/2021), berúc do úvahy i zmenu okolností (pandemická situácia), v dôsledku ktorých došlo k zrušeniu povinností určených v právnych predpisoch (vyhlášky Úradu č. 226/2021 a č. 231/2021). Vzhľadom na účel konania o súlade právnych predpisov, v zmysle ktorého, ak Ústavný súd SR svojim rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi existuje nesúlad, tieto strácajú účinnosť, niet pochýb o tom, že sledovaný účel možno dosiahnuť len tam, kde právny predpis, ktorý je predmetom posúdenia, tvorí súčasť právneho poriadku; nie teda tam, kde tento právny predpis bol zrušený a nahradený iným všeobecne záväzným právnym predpisom, a teda už nie je obsahovou súčasťou právneho poriadku (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 75/2022). Nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že ak by aj odvolací súd prípadne inicioval konanie na Ústavnom súde SR v zmysle návrhu žalobkyne, i prípadné účinky derogačného nálezu by smerovali do budúcna a nezakladali by náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, ako to napokon vyslovil Ústavný súd SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 4/2021, v súvislosti s derogáciou ustanovenia § 48 ods. 4 písm. z) (od 28.07.2021 ako písm. aa) - pozn. odvolacieho súdu) zákona č. 355/2007 Z. z. (bod č. 196). Odvolací súd dopĺňa, že všeobecný súd je legitimovaný na taký návrh derogačného nálezu, ktorý má potenciál ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu, pričom pri nesplnení tejto podmienky sa návrh všeobecného súdu potom dostáva do pozície akademickej polemiky (k tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 1/2018). 45. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa polemizovala nad charakterom účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu SR v konaní podľa článku 125 ods. 1 Ústavy SR, odvolací súd udáva, že Ústavný súd SR uviedol, že tieto sú v zásade orientované pro futuro (ex nunc); prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať vzhľadom na ich konflikt s požiadavkou právnej istoty explicitnú zákonnú oporu (viď uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 1/2018). Nedôvodný bol potom i poukaz žalobkyne na uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. PL. ÚS 1/06-4, týkajúceho sa aplikácie nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 38/03. Po jeho zverejnení v Zbierke zákonov sa začala rozchádzať rozhodovacia prax všeobecných súdov, ako aj jednotlivých senátov Ústavného súdu, a práve táto nejednotnosť bola dôvodom prijatia uznesenia Ústavného súdu SR, č. k. PL. ÚS 1/06-4; ide o zjednocujúce stanovisko týkajúce sa práve aplikácie nálezu, č. k. PL. ÚS 38/03-39, ktorým sa eliminovala odlišná interpretácia tohto nálezu (k tomu aj Y.. Ľ. R., Dny práva - 2010 - Days of Law, 1. ed. Brno : Masaryk University, 2010, Prax interpretácie nálezov Ústavného súdu SR vydaných v konaní o súlade právnych predpisov). So zreteľom na tieto závery bola nedôvodná námietka žalobkyne, ktorou konajúcemu súdu vytýkala, že nezohľadnil ňou označené rozhodnutia odvolacích súdov týkajúcich sa charakteru účinkov nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov. Naviac, tieto sa týkali skutkovo a právne odlišných vecí (uznesenie Krajského súdu v Nitre vo veci sp. zn. 8CoPr/2/2023, sa týkalo neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady škody, rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/38/2023, Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 15Co/122/2022 a vo veci sp. zn. 13Co/95/2022, sa týkali náhrady nákladov za stravu počas nariadenej izolácie) a názormi v nich prijatými neboli tak konajúci súd, ani súd odvolací, nijako viazaní. 46. Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd vyhodnotil návrh žalobkyne na prerušenie konania ako neopodstatnený, a preto ho zamietol. 47. V ďalšom odvolací súd pristúpil k prieskumu tých námietok žalobkyne, ktorými odôvodňovala nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie, vrátane výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. 48. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
49. Podľa § 357 písm. n) C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. 50. Podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 51. Žalobkyňa smerovala opravný prostriedok proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jej návrh na prerušenie konania; tento mal povahu uznesenia (§ 234 ods. 1 C.s.p.), i keď bol súčasťou rozsudku vo veci samej (§ 212 ods. 1 C.s.p.). Civilný sporový poriadok pripúšťa odvolanie proti uzneseniu len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 357 C.s.p., pričom uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. medzi uznesenia, proti ktorým je odvolanie prípustné, nepatrí; proti tomuto uzneseniu odvolanie teda nie je prípustné. Odvolanie je prípustné len proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie prerušil konanie, dospejúc k záveru, že jeho rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v prebiehajúcom konaní riešiť (§ 162 ods. 1 písm. a) C.s.p.), tzv. prejudiciálna otázka odôvodňujúca obligatórne prerušenie konania. Zároveň civilný procesný kódex pripúšťa odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania z dôvodu, že prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na také konanie podnet; ide o prejudiciálnu otázku, ktorá zakladá len fakultatívne prerušenie konania (§ 164). 52. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd posúdil odvolanie žalobkyne, pokiaľ smerovalo i proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. ako smerujúce proti takému uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné a podľa § 386 písm. c) C.s.p. ho odmietol. 53. Vo vzťahu k odvolaciemu prieskumu napadnutého rozsudku z hľadiska merita veci, odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 380 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. sa, s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré nezistil, zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi, resp. ich obsahovým vymedzením tak, ako ich žalobkyňa skutkovo výslovne vymedzila a odôvodnila. 54. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, oboznámil vykonané dôkazy, ktoré vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. a na zistený skutkový stav aplikoval ním citované právne predpisy, z ktorých vyvodil právne závery a tieto náležite vysvetlil. Súd prvej inštancie v miere postačujúcej objasnil dôvody, pre ktoré vyhodnotil žalobu žalobkyne za nedôvodnú; ním prijaté skutkové a právne závery nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené. Na uvedenom základe sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou námietkou žalobkyne, ktorá označila napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený. 55. Vyššie prijatý záver nemôže spochybniť skutočnosť, že konajúci súd nezaujal stanovisko k žalobkyňou označeným bodom žaloby, resp. k článkom J.. T. pre e-report.sk, keďže nimi žalobkyňa spochybňovala účelnosť a spôsob fungovania testov na zisťovanie prítomnosti ochorenia Covid-19, ako i efektivitu jednotlivých foriem hygienických opatrení z hľadiska predchádzania alebo šírenia tohto pandemického ochorenia; tieto otázky, resp. ich zodpovedanie nebolo pre rozhodnutie o veci relevantné. Cieľom súdneho konania je dosiahnutie spravodlivého a zákonného rozhodnutia, nie formálne uspokojenie všetkých procesných námietok a argumentácie strany sporu, resp. v danom prípade žalobkyne. Naviac, odpovede na žalobkyňou predostretú problematiku, spadajúcu do oblasti verejného zdravotníctva, ani neprislúchajú všeobecnému súdu, preto sa konajúci súd nemohol dopustiť žalobkyňou tvrdeného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, keď sa nimi nezaoberal. Rovnaký záver možno konštatovať, i pokiaľ súd prvej inštancie nereflektoval na žalobkyňou bližšie neoznačené rozhodnutie odvolacieho súdu v Lisabone, Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL ÚS 106/20, resp. na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR, príp. sa nezaoberal rozhodnutím Veľkej komory Ústavného súdu Bosny a Hercegoviny, keďže v celosti išlo o súdne rozhodnutia cudzích jurisdikčných orgánov; rozhodnutia súdov iných štátov pod pojem ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, s ktorou by sa mal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia povinnosť vysporiadať, nespadajú (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 129/2017). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (rozhodnutie Ústavného
súdu SR, sp. zn. I. ÚS 46/05). Nie je pritom významný subjektívny názor odvolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) odvolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Uvedené však nepredstavuje daný prípad, nakoľko konajúci súd sa v miere postačujúcej vysporiadal s nosnou a pre vec rozhodujúcou argumentáciou žalobkyne. 56. Za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobkyne, že vo veci konal nesprávne obsadený súd; tú pritom žalobkyňa evidentne spájala s výsledkom zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania, odvolávajúc sa na uznesenie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 206/2008. 57. Odvolací súd v prvom rade udáva, že Civilný sporový poriadok upravuje primárne postup v konaní pred súdom; otázky týkajúce sa toho, koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu právna úprava prenecháva ustanoveniu § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch (ďalej len „zákon o č. 757/2004 Z. z.“), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Z obsahu súdneho spisu z ničoho nevyplýva, že by žaloba žalobkyne nebola od počiatku pridelená v súlade s rozvrhom práce pôvodne Okresného súdu Bratislava III, následne Mestského súdu Bratislava IV, zákonnej sudkyni (Y.. J. P.Á.), ktorá vec prejednala a meritórne rozhodla. Také tvrdenia napokon žalobkyňa v odvolaní ani neprezentovala. Nemožno sa pritom stotožniť s jej názorom, že len samotné nepodanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania v zmysle článku 125 ods. 1 Ústavy SR by mohlo znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi, resp. malo by za následok porušenie práva na zákonného sudcu z dôvodu nesprávneho obsadenia súdu; taký záver nie je možné vyvodiť ani z ustálenej súdnej praxe (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 191/2014). Napokon, ani z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 206/2008, na ktoré odkazovala žalobkyňa, týkajúceho sa nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, nemožno dospieť k ňou prezentovanému záveru. V predmetnom rozhodnutí Ústavný súd SR prijal záver, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Je nepochybné, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie nedospel k potrebe prerušiť konanie a podať návrh na Ústavný súd SR a tak iniciovať konanie o súlade právnych predpisov. Poukazom na obsah a závery ním citovaných nálezov Ústavného súdu SR upriamil pozornosť na to, že námietky žalobkyne, ktorými argumentovala protiústavnosťou uznesení vlády SR, ako i na nich nadväzujúcich vyhlášok Úradu, už boli predmetom posudzovania Ústavným súdom SR, tento identifikoval tie právne predpisy, resp. ich ustanovenia, ktoré vzhliadol za protiústavné, z čoho následne konajúci súd nedovodil potrebu iniciovať konanie podľa článku 125 ods. 1 Ústavy SR; uvedené pritom konštatoval len pre účely skúmania podmienok na postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. Keďže súd prvej inštancie nerozhodoval o otázke patriacej do právomoci Ústavného súdu SR, logicky nemohlo jeho postupom dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu, ako vadne argumentovala žalobkyňa (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1CdoPr 5/2023). 58. Za dôvodnú nemožno vyhodnotiť ani námietku žalobkyne o nedostatočne zistenom skutkovom stave; tú založila na tom, že konajúci súd v spore s ochranou slabšej strany nevykonal všetky potrebné dôkazy. 59. Možno súhlasiť s tým, že v danej veci ide o tzv. spor s ochranou slabšej strany, v rámci ktorého je aplikovateľné ustanovenie § 319 C.s.p. Toto predstavuje významný odklon od všeobecného procesného postupu súdu, a teda akýsi príklon k vyšetrovaciemu princípu; ten je odôvodnený legitímnou potrebou zvýšenej miery ingerencie orgánu ochrany práva za účelom toho, aby žalobca mal možnosť na férový súboj so žalovaným v spore o nároky vyplývajúce z individuálnych pracovnoprávnych vzťahov. Predmetné ustanovenie je však potrebné vykladať vo väzbe na cieľ sledovaný zákonodarcom, keď v spore s ochranou slabšej strany (tu žalobkyne) táto nemá v mnohých prípadoch objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom. V takom prípade sa súd nebude v plnej miere spoliehať na splnenie si dôkaznej povinnosti zamestnanca, ale vykoná aj ďalšie dôkazy na jeho ochranu, s tým, že limitom pre tento postup je jeho nevyhnutnosť pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. Nejde teda o automatickú aktivitu súdu pri obstarávaní dôkazných prostriedkov, a preto ak súdu na meritórne rozhodnutie postačia tvrdenia strán a dôkazy zistené z dôkazných prostriedkov nimi predložených, nebude obstarávať ďalšie dôkazné prostriedky, ale rozhodne na základe takto zisteného skutkového stavu veci.
60. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, navrhovaných svedkov a oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi. Na účely ustálenia skutkového stavu a následného rozhodnutia o veci doplnil z vlastnej iniciatívy dokazovanie v súlade s ustanovením § 319 C.s.p. a v súčinnosti so žalovaným obstaral ďalšie listinné dôkazy (interné predpisy žalovaného). Konajúci súd teda postupoval vo veci bez spoliehania sa len na dôkaznú aktivitu žalobkyne, resp. strán sporu; ním vykonané dokazovanie podľa mienky odvolacieho súdu postačovalo na rozhodnutie o veci. Napokon, žalobkyňa vo svojej odvolacej argumentácii ani neozrejmila, aké ďalšie dôkazy a k akým sporným otázkam bolo nevyhnutné zo strany konajúceho súdu vykonať za účelom vydania meritórneho rozhodnutia; jej argumentácia ohľadne danosti odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) vo väzbe na písme. e) C.s.p. preto neobstojí. 61. A napokon, žalobkyňa v odvolaní vytýkala, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.), majúc za to, že žalovaný bol povinný postupovať pri plnení vlastných povinností tak, aby jej spôsobil čo najmenšiu škodu, a teda mal jej ponúknuť iné dostupné spôsoby riešenia situácie. 62. Odvolací súd udáva, že odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. spočíva v subsumovaní skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 4/2009). Súd prvej inštancie aplikoval na ním dostatočne a správne zistený skutkový stav zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov, ktoré i správne interpretoval. 63. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa sa v rozhodnom období odmietala podrobiť testovaniu na prítomnosť ochorenia Covid-19, pričom odmietala i nosiť rúško na prekrytie horných dýchacích ciest, čo potvrdila výpoveď svedkyne P.; žalobkyňa teda nesplnila predpoklady na uplatnenie výnimky na vstup na pracovisko žalovaného v zmysle vyhlášok Úradu. Žalovaný, riadiac sa platnou právnou úpravou, ktorou bol viazaný, jej za tohto stavu bol povinný zakázať vstup na pracovisko. Z obsahu pracovnej zmluvy pritom vyplynulo, že žalobkyňa pracovala na pozícii operátor vo výrobe, pracovník montáže, úpravy šnúr a kontrol, a jej prvoradou náplňou bolo produkovať požadované množstvo tovaru v požadovaných termínoch pri zachovaní stanovených kvalitatívnych ukazovateľoch. V konaní vyslúchnutí svedkovia jednoznačne potvrdili, že žalobkyňa nemohla činnosť tvoriacu obsah jej pracovnej náplne podľa pracovnej zmluvy vykonávať z domu, keďže tomu bránili najmä výrobné možnosti (drahé zariadenia v obmedzenom množstve, množstvo výrobkov, pracovné procesy na seba nadväzujúce), čo napokon nespochybnila v rámci výpovede ani samotná žalobkyňa. Žalobkyňa pritom nemohla vykonávať iné činnosti, odlišné od tých dohodnutých v pracovnej zmluve (lepiť štítky, káble do krabičky), keďže ako uviedla i svedkyňa G., vzhľadom na vzdialenosť bydliska žalobkyne od jej pracoviska a krátke dodacie lehoty, nebolo možné jej prácu voziť domov. V tejto súvislosti svedkyňa doplnila, že žalovaný jej ani nemohol ponúknuť preradenie na inú prácu, keďže touto by mohla byť len práca v inom výrobnom kroku v rámci linky; takú nemohla realizovať z domu. Napokon, i keď žalobkyňa v tomto smere tvrdila, že iným zamestnancom bolo umožnené pracovať z domu, vo väzbe na svoje tvrdenia ani nemenovala žiadneho konkrétneho zamestnanca. V konaní vyslúchnutí svedkovia pritom zhodne uviedli, že práca z domu, príp. jej vozenie domov, a napokon ani preradenie na inú prácu, nebolo umožnené žiadnemu zamestnancovi vo výrobe. Žalobkyňa potom nedôvodne konajúcemu súdu vytýkala nesprávne právne posúdenie porušenia povinnosti žalovaného pred vznikom, resp. pri eliminácii škody. 64. Odvolací súd v ďalšom pre úplnosť dopĺňa, že pokiaľ žalovaný, riadiac sa platnými a účinnými právnymi predpismi (uznesenia vlády SR týkajúce sa núdzového stavu a jeho predĺženia, vyhlášky Úradu), ktorými bol viazaný, akceptoval, že žalobkyňa sa na základe vlastného slobodného rozhodnutia rozhodla nesplniť preventívne hygienické opatrenia potrebné na vstup na pracovisko, o ktorých obsahu mala podľa vykonaného dokazovania vedomosť, rovnako ako i o následkoch ich nesplnenia, bol oprávnený jej zamedziť vstup do vlastných priestorov za účelom ochrany zdravia ostatných zamestnancov. V takom prípade neporušil žiadne povinnosti, keď žalobkyni neprítomnosť v práci v žalovanom období vyhodnotil za prekážku v práci na jej strane v zmysle § 136 ods. 1 v spojení s § 137
ods. 4 písm. d) Zákonníka práce, za ktorú jej nepatrí náhrada mzdy. Podľa vykonaného dokazovania naviac žalobkyňa ani nemala záujem o iné riešenie situácie. 65. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa načrtla polemiku nad tým, čo malo viesť zákonodarcu k prijatiu novely Zákonníka práce zákonom č. 412/2021, s účinnosťou od 15.11.2021, ktorá zaradila explicitne medzi prekážky v práci na strane zamestnanca bez náhrady mzdy situáciu, keď sa zamestnanec pri kontrole zamestnávateľom nepreukáže dokladom potrebným na vstup na pracovisko a v nadväznosti na to ho zamestnávateľ do svojich priestorov nevpustí, čím mu neumožní výkon práce, odvolací súd udáva, že i keď odpoveď na túto problematiku nebola potrebná pre rozhodnutie o veci, je zrejmé, že označená novela Zákonníka práce len precizovala dovtedajšiu prax zamestnávateľov; tí, riadiac sa ustanoveniami vyhlášky Úradu (č. 16/2020 a nadväzujúcich), ako i usmerneniami ministerstva zdravotníctva v tomto smere (viď vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na č. l. 136), rešpektovali právo zamestnancov slobodne sa rozhodnúť, či sa dajú alebo nedajú testovať na prítomnosť ochorenia Covid-19. Pokiaľ sa títo odmietli podrobiť testovaniu, zamestnávatelia ospravedlnili neprítomnosť zamestnancov, evidujúc na ich strane existenciu prekážky v práci bez poskytnutia náhrady mzdy, tak ako tomu bolo i v prípade žalobkyne. 66. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla také skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie; preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny. 67. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobkyni, ktorá úspech nemala, plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).