{"guid": "7a4f456d-a88e-4d41-8473-417504752987:d0402d6e-48c7-4fb3-a46b-2d07a5057391", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1321205366.1", "spisova_znacka": "3CoPr/4/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/4/2025 z 22. 7. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. júla 2025, sp. zn. 3CoPr/4/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1321205366.1", "identifikacne_cislo": "1321205366", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Patricia Skotnická", "sudca_id": 1461, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-patricia-skotnicka-1461", "datum_vydania": "2025-07-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce", "Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-162.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 162 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-162.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-162"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "nazov": "§ 386 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-386"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-136", "nazov": "§ 136 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-136", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-136"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-148", "nazov": "§ 148 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-148", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-148"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-162", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-386", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-136", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-137", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-148"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0402d6e-48c7-4fb3-a46b-2d07a5057391", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1321205366.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1321205366.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1321205366.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3CoPr/4/2025\n1321205366\n22. 07. 2025\nMgr. Patricia Skotnická\nECLI:SK:KSBA:2025:1321205366.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov\nJUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: I. X., P. I. XX, I., zastúpenej\nWeis & Partners s.r.o., IČO: 47 234 776, Priemyselná 1/A, Bratislava, proti žalovanému: Sylex, s.r.o.,\nIČO: 31 395 091, Mlynské Luhy 31, Bratislava, zastúpeného Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners\ns. r. o., IČO: 47 239 921, Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, Bratislava, o náhradu mzdy, na odvolanie\nžalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28.02.2024, č. k. B3-44Cpr/23/2021-338,\ntakto\nrozhodol:\nOdvolací súd návrh žalobkyne na prerušenie konania z a m i e t a.\nOdvolací súd odvolanie proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie\nkonania o d m i e t a.\nRozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku III.\no náhrade trov konania p o t v r d z u j e.\nŽalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol (výrok\nI.), zamietol žalobu (výrok II.) a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100 % (výrok III.).\n2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 29.09.2021 domáhala voči\nžalovanému zaplatenia sumy 3.874,69 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo\nsumy 434,34 eura od 01.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 156,27 eura od 01.03.2021 do zaplatenia, zo\nsumy 1.041,78 eura od 01.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.198,04 eura od 01.05.2021 do zaplatenia\na zo sumy 1.044,26 eura od 01.06.2021 do zaplatenia titulom náhrady mzdy, resp. náhrady škody\nvo výške náhrady mzdy. Dôvodila, že so žalovaným uzatvorila dňa 01.01.2016 pracovnú zmluvu, v\nzmysle ktorej sa v rámci pracovnej pozície „operátor vo výrobe - pracovník montáže, úpravy šnúr a\nkontroly“ zaviazala vykonávať pre žalovaného prácu odo dňa nástupu, t. j. od 01.01.2016 a žalovaný\nsa zaviazal poskytovať jej mzdu. Žalovaný jej odo dňa 02.11.2020 do 15.11.2020 a následne odo\ndňa 27.01.2021 do 02.05.2021 neumožnil výkon práce bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez\ntoho, aby sa preukázala negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19 vykonaného na mobilnom\nodberovom mieste, t. j. v ambulantnom zdravotníckom zariadení zriadenom podľa § 7 ods. 3 písm. a) bod\n6 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,\nstavovských organizáciách v zdravotníctve (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), resp. bez preukázania\n\nsa iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len\n„Úrad“) o údajnej povinnosti zamestnávateľov zamedziť vstup na pracovisko a do iných priestorov\nzamestnávateľa osobám nespĺňajúcim podmienky v zmysle vyhlášok. Žalobkyňa pritom žalovaného\npred každým prerušením výkonu práce informovala, že trvá na ďalšom prideľovaní práce a že v zmysle\nplatných právnych predpisov má byť predmetné obdobie posúdené ako prekážka v práci na strane\nžalovaného v právnom postavení zamestnávateľa, počas trvania ktorej jej patrí náhrada mzdy. Žalobkyni\nvznikol za obdobie, kedy jej nebol umožnený výkon práce, nárok na náhradu mzdy alebo nárok na\nnáhradu škody vo výške náhrady mzdy. Žalobkyňa poukázala na štúdie, podľa ktorých testovanie\nzamestnancov na prítomnosť ochorenia Covid-19, ani kontrola prekrývania horných dýchacích ciest,\nresp. zamedzenie vstupu do priestorov zamestnávateľa osobám, ktoré nemajú prekryté horné dýchacie\ncesty alebo nedisponujú negatívnym testom, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu nemožno\npovažovať za ochranné opatrenie v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane\nzdravia pri práci (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z. z.“), pretože ním nie je možné chrániť zamestnancov\npred šírením ochorenia Covid-19. Žalobkyňa bola toho názoru, že vláda Slovenskej republiky (ďalej len\n„vláda SR“) nebola oprávnená predĺžiť trvanie núdzového stavu, v nadväznosti na čo sa stali neúčinnými\nrozhodnutia a predpisy majúce základ v existencii núdzového stavu obmedzujúce základné práva a\nslobody iným spôsobom, než to umožňuje Ústava SR a ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti\nštátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len „ústavný zákon\nč. 227/2002 Z. z.“). Ustanovenie § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji\nverejného zdravia (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) oprávnilo Úrad vydávať opatrenia len v prípade, ak\nide o situáciu presahujúcu územie regionálneho úradu verejného zdravotníctva bez toho, aby mu zverilo\ntúto kompetenciu aj v prípade, ak ide o pandemické celoštátne ohrozenie verejného zdravia dosahujúce\nintenzitu mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu.\n3. Žalobkyňa ďalej uviedla, že i keď jej vo výkone práce počas núdzového stavu nebránila žiadna právna,\nani faktická okolnosť, jej realizáciu jej žalovaný neumožnil; preto situáciu nemožno posudzovať ako\nneospravedlnené zameškanie práce, či prekážku v práci na jej strane ako zamestnanca v zmysle §\n136 až 141 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), počas trvania ktorej\njej nepatrí náhrada mzdy alebo počas trvania ktorej sa v závislosti od charakteru prekážky poskytuje\npracovné voľno bez nároku na náhradu mzdy. Ide totiž o prekážku v práci na strane žalovaného\nako zamestnávateľa, počas trvania ktorej jej vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3\nZákonníka práce; jej zaplatenia sa podanou žalobou domáhala. Žalobkyňa ozrejmila, že v zmysle\n§ 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce je občianskou povinnosťou najmä činnosť „pri opatreniach\nproti prenosným chorobám“. Slobodné rozhodnutie dodržiavať zákaz vychádzania, či prekrývanie\nhorných dýchacích ciest môže byť považované za výkon občianskej povinnosti. Logicky potom\nnedodržiavanie tohto zákazu nadväzujúce na prejav vôle zamestnávateľa odoprieť zamestnancovi vstup\nna pracovisko alebo do iných jeho priestorov, ako ani neprekrývanie horných dýchacích ciest, nemôže\nbyť považované za výkon občianskej povinnosti; uvedená situácia teda nemôže predstavovať prekážku\nv práci na strane žalobkyne, keď ide o neprideľovanie práce žalovaným z dôvodu nielen štátneho\nvynucovania pravidelného absolvovania testovania zamestnancov na prítomnosť ochorenia Covid-19,\nale i zamedzenia vstupu osobám do priestorov zamestnávateľa bez prekrytia horných dýchacích ciest,\nči bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19, resp. iným dokladom v\nzmysle vyhlášok Úradu. V tejto súvislosti bola žalobkyňa toho názoru, že ak by boli vyhlášky Úradu\nnezáväzné, žalovaný by zamedzením jej vstupu do jeho priestorov realizoval slobodné rozhodnutie\na situácia by spadala pod ustanovenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce. V opačnom prípade, t. j. v\nprípade záväznosti týchto vyhlášok by síce žalovaný bol povinný zabrániť vstupu do vlastných priestorov\nosobám bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu na\nochorenie Covid-19, resp. iným dokladom, čo však automaticky neznamená, že bol oprávnený určiť\nžalobkyni čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy. Žalovaný bol totiž povinný poskytnúť žalobkyni\nmožnosť riešiť situáciu spôsobom, ktorý minimalizuje škodu na jej strane (napr. home office, vykonávanie\niných pracovných činností, ktoré umožňujú výkon práce z domu, prípadne poskytnutie pracovného\nvoľna s náhradou mzdy, ktoré žalobkyňa odpracuje neskôr, a pod.) tak, aby výkon práv a povinností\nvyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov nebol v rozpore s dobrými mravmi a na škodu žalobkyne.\nAk by bola situácia posúdená inak ako prekážky v práci na strane zamestnávateľa, žalobkyňa podotkla,\nže to nevylučuje jej nárok na náhradu škody v dôsledku úmyselného konania žalovaného proti dobrým\nmravom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním v zmysle § 192 ods. 1 Zákonníka\npráce; žalovaný si totiž úmyselne nesplnil svoje povinnosti v zmysle článku 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka\npráce, t. j. poskytnúť jej možnosť riešiť situáciu spôsobom, ktorý minimalizuje škodu na jej strane. Škoda\n\npritom žalobkyni vznikla minimálne v rozsahu ušlej mzdy a úroku z omeškania s jej úhradou. Naviac,\nkonaním žalovaného popísaným v žalobe, došlo k diskriminačnému zaobchádzaniu so žalobkyňou v\nrozpore s § 13 ods. 1 Zákonníka práce, ako i s ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o\nrovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len „zákon č. 365/2004 Z. z.“).\n4. Pokiaľ išlo o špecifikáciu nároku na náhradu mzdy žalobkyňa uviedla, že tento jej vznikol za obdobie od\n02.11.2020 do 15.11.2020 a následne za obdobie od 27.01.2021 do 02.05.2021 v sume spolu 3.874,69\neura (434,34 eura za november 2020 + 156,27 eura za január 2021 + 1.041,78 eura za február 2021 +\n1.198,04 eura za marec 2021 + 1.044,26 eura za apríl 2021). Podľa výplatnej pásky za mesiac október\n2020 mala žalobkyňa ku koncu mesiaca 11 dní nevyčerpanej dovolenky, kým podľa výplatnej pásky za\nnovember 2021 mala ku koncu tohto mesiaca zostatok 1 deň nevyčerpanej dovolenky, a to i napriek\ntomu, že si v uvedenom mesiaci dovolenku nečerpala. Podľa mienky žalobkyne jej žalovaný protiprávne\nznížil nárok na čerpanie dovolenky, keďže túto skrátil o 10 dní bez oznámenia dôvodov; ona sama o\njej čerpanie nežiadala. Žalobkyňa preto trvala na určení, že krátenie nároku na čerpanie dovolenky v\nrozsahu 10 dní zo strany žalovaného bolo protiprávne a že jej tento nárok nezanikol bez toho, aby\ntrvala na obnovení nároku na čerpanie tých dní dovolenky, ktoré žalovaný určil protiprávne a za ktorých\nčerpanie jej poskytol náhradu mzdy.\n5. Žalovaný nárok žalobkyne v celom rozsahu neuznával, popierajúc všetky skutkové a právne tvrdenia\nuvedené v žalobe. Dôvodil, že vláda SR uznesením č. 587 zo dňa 30.09.2020 vyhlásila počnúc od\n01.10.2020 núdzový stav na území SR na obdobie 45 dní, pričom následne rozhodla o jeho predĺžení,\na to tak, že uznesením č. 807 zo dňa 29.12.2020 predĺžila núdzový stav o 40 dní, t. j. do 08.02.2021,\nuznesením č. 77 zo dňa 05.02.2021 tento predĺžila do 19.03.2021, uznesením č. 160 zo dňa 17.03.2021\nho predĺžila do dňa 28.04.2021, uznesením č. 215 zo dňa 26.04.2021 rozhodla o jeho predĺžení do\n28.05.2021 a napokon uznesením č. 260 zo dňa 14.05.2021 rozhodla o skončení núdzového stavu\nuplynutím dňa 14.05.2021. Počas obdobia od 02.11.2020 do 02.05.2021 sa zároveň na území SR\nuskutočňovalo testovanie obyvateľstva, v nadväznosti na ktoré (a na vyhlásenie a predĺženie núdzového\nstavu) vláda SR vydala uznesenia obmedzujúce slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania,\nvrátane cesty do práce, s výnimkami, podmienenými preukázaním sa negatívnym výsledkom RT-PCR\ntestu alebo certifikátu s negatívnym výsledkom antigénového testu, prípadne inými výnimkami. Na\nuznesenia vlády SR nadväzovali vyhlášky Úradu, na základe ktorých sa zamestnávateľom nariadilo\nzakázať vstup zamestnancom na pracoviská a do iných priestorov s výnimkou zamestnancov, ktorý sa\npreukážu negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo certifikátu s negatívnym výsledkom antigénového\ntestu vykonaným v stanovenom období, ako aj ďalšími výnimkami v zmysle týchto vyhlášok. Žalovaný\nreagoval na uznesenia, prispôsobiac procesy na jeho pracoviskách tak, aby boli v súlade s týmito\nprávnymi aktami a právnymi predpismi, zaviedol všetky odporúčané hygienické opatrenia, pričom od\n18.01.2021 dokonca získal povolenie od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Bratislave na\nzriadenie účelovej MOM, čím svojim zamestnancom a ich rodinným príslušníkom umožnil priamo na\npracovisku a v interných priestoroch testovanie na ochorenie Covid-19. V období od 02.11.2020 do\n13.11.2020 a následne od 27.01.2021 do 02.05.2021 sa žalobkyňa ako zamestnankyňa odmietla pred\nvstupom na pracovisko preukázať niektorou z výnimiek v zmysle uznesení vlády SR, na základe čoho jej\nako zamestnávateľ nemohol umožniť vstup na pracovisko a do iných priestorov. V čase od 02.11.2020\ndo 13.11.2022 (správne má byť do 13.11.2020 - pozn. odvolacieho súdu) bolo žalobkyni zo strany\nžalovaného nariadené čerpanie dovolenky, o čom bola žalobkyňa tak, ako všetci ostatní zamestnanci,\ninformovaná už e-mailom p. G. zo dňa 26.10.2020 v odpovedi na otázku č. 13; v jej zmysle, ak sa\nnedostaví na testovanie, nebude ju môcť vpustiť na pracovisko. Na uvedenom základe žalovaný označil\nako nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že ju o čerpaní dovolenky vôbec neinformoval, na základe čoho\nsa domáhala určenia, že krátenie dovolenky bolo protiprávne. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa v\nobdobí od 27.01.2021 do 02.05.2021 čerpala pracovné voľno bez náhrady mzdy, pričom dňa 03.05.2021\njej umožnil vstup na pracovisko a do iných priestorov z dôvodu uvoľnenia opatrení, čo napokon potvrdila\nv žalobe. Žalovaný zdôraznil, že v inkriminovanom čase postupoval vo vzťahu k žalobkyni len v zmysle\nvtedy platných právnych aktov a záväzných právnych predpisov, ktorými boli uznesenia vlády SR o\nobmedzení slobody pohybu a pobytu na území SR, o zákaze vychádzania, vrátane cesty zamestnancov\ndo práce, s výnimkami podľa vyhlášky Úradu, nadväzujúcej na uznesenia vlády SR. V ich zmysle Úrad\nzamestnávateľov zaviazal zakázať zamestnancom vstup na pracovisko, pokiaľ títo neosvedčili výnimku\nzo zákazu vychádzania. Uznesenia vlády SR, ktorými rozhodla o nariadení núdzového stavu a jeho\npredĺžení, ako aj o obmedzeniach základných práv a slobôd, vrátane zákazu vychádzania a cesty na\n\npracovisko, neboli Ústavným súdom SR predčasne zrušené. Ústavný súd SR nálezom, sp. zn. PL.\nÚS 22/2020, a následne nálezom, sp. zn. PL. ÚS 2/2021, potvrdil súlad uznesenia vlády SR zo dňa\n30.09.2020 o nariadení núdzového stavu a o jeho predĺžení a na neho nadväzujúcich rozhodnutí o\nobmedzení základných práv a slobôd s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 Ústavy SR a článkom 5\nods. 1 až ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. Tieto rozhodnutia vlády SR preto až do uplynutia\nstanovenej doby ich aplikácie boli platné a vyvolávali právnymi predpismi predpokladané účinky. Počnúc\nprijatím novely ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. bol s účinnosťou od 14.10.2020 Úrad oprávnený\nnariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., a to všeobecne záväzným\nprávnym predpisom - vyhláškou, ktorej všeobecnú záväznosť konštatoval Ústavný súd SR vo svojom\nnáleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2021. Vyhláškami vyvolané právne účinky mohli okrem zmeny alebo zrušenia\nsamotným zákonodarcom pominúť len vyhlásením derogačného nálezu Ústavného súdu SR, k čomu\nvšak nikdy nedošlo a vyhlášky stratili svoju účinnosť až ich nahradením alebo zrušením Úradom, s tým,\nže v čase ich aplikácie boli ich adresáti povinní tieto rešpektovať. Majúc za to, že vo vzťahu k žalobkyni\npostupoval len na základe platných všeobecne záväzných právnych predpisov, žalovaný uzavrel, že\nžalobkyni nevznikol nárok na náhradu mzdy (ani nárok na náhradu škody), nakoľko v jej prípade išlo\no prekážku v práci z dôvodu všeobecného záujmu - plnenia občianskej povinnosti v zmysle § 136 v\nspojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce; nadväzujúc na to, ani uplatnenie úrokov z omeškania\nnemalo oporu v zákone.\n6. Žalobkyňa v priebehu konania navrhla, aby konajúci súd prerušil konanie a obrátil sa na Ústavný\nsúd SR s návrhom na konanie o súlade uznesenia vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020, uverejneného v\nZbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 268/2020, uznesenia vlády\nSR č. 645 zo dňa 12.10.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 284/2020, uznesenia vlády\nSR č. 678 zo dňa 22.10.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 290/2020, uznesenia vlády\nSR č. 693 zo dňa 28.10.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 298/2020, uznesenia vlády\nSR č. 704 zo dňa 04.11.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 306/2020, uznesenia vlády\nSR č. 718 zo dňa 11.11.2020, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 315/2020, uznesenia vlády\nSR č. 30 zo dňa 17.01.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 8/2021, uznesenia vlády SR\nč. 44 zo dňa 20.01.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 14/2021, uznesenia vlády SR č.\n77 zo dňa 05.02.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 49/2021, uznesenia vlády SR č. 88\nzo dňa 13.02.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 64/2021, uznesenia vlády SR č. 123 zo\ndňa 28.02.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 94/2021, uznesenia vlády SR č. 169 zo dňa\n24.03.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 109/2021, uznesenia vlády SR č. 176 zo dňa\n31.03.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 116/2021, uznesenia vlády SR č. 203 zo dňa\n16.04.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 138/2021, uznesenia vlády SR č. 214 zo dňa\n21.04.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 142/2021, uznesenia vlády SR č. 215 zo dňa\n26.04.2021, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 160/2021 a vyhlášok Úradu o opatreniach k režimu\nvstupu do priestorov zamestnávateľa\n(s Ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými\nzmluvami, ktorými je SR viazaná - pozn. odvolacieho súdu), nakoľko, ak by súd prvej inštancie posúdil\npredmetné otázky nad rámec svojej kompetencie, mohlo by dôjsť k nesprávnemu procesnému postupu,\nprípadne k rozhodovaniu nesprávne obsadeným súdom.\n7. Súd prvej inštancie, po obdržaní negatívneho stanoviska žalovaného, návrh žalobkyne na prerušenie\nkonania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len\n„C.s.p.“) zamietol (výrok I. rozsudku).\n8. Dôvodil, že postup vlády SR v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu a jeho následným predĺžením\nuž bol predmetom prieskumu Ústavným súdom SR, ktorý ho v náleze,\nsp. zn. PL. ÚS\n22/2020 a následne v náleze, sp. zn. PL.ÚS 2/2021, označil za súladný s Ústavou SR. Ústavný súd\nv ďalších uzneseniach uverejnených pod sp. zn. PL. ÚS 10/2021 a sp. zn. PL. ÚS 11/2021, ktorými\nprijal na ďalšie konanie návrhy týkajúce sa prieskumu ústavnosti vyhlášok Úradu ohľadne karanténnych\nopatrení po vstupe na územie SR konštatoval, že v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na\núseku verejného zdravotníctva treba považovať Úrad za ústredný orgán štátnej správy, a to aj napriek\ntomu, že nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy vymenované v zákone č. 575/2001 Z. z. o\norganizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“).\nÚstavný súd SR sa v náleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2021, vyjadril i k osobitnej právomoci Úradu vydávať\nvšeobecne záväzné právne predpisy formou vyhlášok potvrdiac, že Úrad a regionálne úrady verejného\nzdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 355/2007 Z. z. orgánmi verejného zdravotníctva,\nčo je v zmysle § 1 písm. f) citovaného zákona legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na\n\núseku verejného zdravotníctva“. Ide teda o orgány štátnej správy, ktoré sú vybavené právomocou na\nvydávanie právnych aktov, i všeobecne záväzných právnych predpisov na základe článku 123 Ústavy\nSR; názor, že Úrad, aj regionálne úrady verejného zdravotníctva sú orgánmi štátnej správy oprávnenými\nvydávať všeobecne záväzné právne predpisy Ústavný súd SR vyjadril i v náleze, sp. zn. PL. ÚS\n4/2021, posúdiac ich činnosť ako delegovanú normotvorbu orgánu verejného zdravotníctva vo vzťahu\nku všetkým opatreniam podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007\nZ. z. Podľa Ústavného\nsúdu SR získali charakter všeobecne záväzného predpisu aj opatrenia Úradu a regionálnych úradov\nverejného zdravotníctva vydané pred 15.10.2020 v zmysle § 63l zákona č. 355/2007 Z. z. Ústavný súd\nSR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 14/2021, uznal ústavnosť právneho základu pre dočasné podmieňovanie\nvstupu osôb do prevádzkových priestorov zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu a vstupu\nna hromadné podujatia preukázaním sa vstupujúcich osôb potvrdením o absolvovaní očkovania proti\nochoreniu Covid-19, potvrdením o prekonaní ochorenia Covid-19 alebo potvrdením o negatívnom\nvýsledku testu na ochorenie Covid-19.\n9. Súd prvej inštancie tiež ozrejmil, že Ústavný súd SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 4/2021, vyslovil\nneústavnosť niektorých ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 29.12.2021,\nkonkrétne ustanovenia oprávňujúce ministerstvo zdravotníctva SR, Úrad a regionálne úrady verejného\nzdravotníctva nariaďovať ďalšie opatrenia, ktorými mohli zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v\nnevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, opatrenia na predchádzanie ochoreniam zahŕňajúce\naj „izoláciu v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“, „karanténne opatrenia“,\n\"karanténu osoby podozrivej z nákazy\" a \"karanténu\" osôb vstupujúcich na územie SR, a fyzickým\nosobám nariaďovali povinnosť podrobiť sa \"karanténnym opatreniam\". Ústavný súd SR videl\nneústavnosť v šírke formulácie napadnutých ustanovení, ktorá neposkytovala potrebné záruky ochrany\njednotlivca pred svojvoľnými zásahmi do základných práv a slobôd, čím prenechala určovanie medzí\nzákladných práv a slobôd vyhradené zákonodarnej moci neprípustne podzákonnej normotvorbe.\nVzhľadom na to, že Ústavný súd SR identifikoval konkrétne ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. ako\nnesúladné s Ústavou SR a Dohovorom, tieto stratili podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o\nÚstavnom súde (ďalej len „zákon č. 314/2018 Z. z.“) účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke\nzákonov; konštatoval pritom, že derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne,\nretroaktívne), preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ\nv derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia\nvzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Na odstránenie nedostatkov\nprávnej úpravy prijala Národná rada SR zmenu zákona\nč. 355/2007 Z. z. v dotknutých\nustanoveniach prakticky ihneď po vyhlásení nálezu Ústavného súdu SR.\n10. Zohľadniac opísané skutočnosti, konajúci súd uzavrel, že žalobkyňou nastolené otázky už boli\npredmetom ústavného prieskumu.\n11. Súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodnutím o veci samej, aplikujúc článok 2 veta tretia, článok 6,\n§ 13 ods. 3, § 14, § 47 ods. 1, § 136 ods. 1, § 137 ods. 4 písm. d), § 141 ods. 1, ods. 3 písm. b), § 142, §\n147 ods. 1, § 148 ods. 1, § 192 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, § 5 ods. 4 písm. d) zákona č. 355/2007\nZ. z., vyhlášku č. 16/2020 Úradu, § 2 ods. 1 až ods. 3, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2 písm. b), § 9 ods.\n2 zákona č. 365/2004 Z. z. dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná.\n12. V konaní podľa neho nebolo sporné, že žalobkyňa ako zamestnanec vykonávala pre žalovaného ako\nzamestnávateľa závislú prácu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2016, v spojení s dohodami\no zmene pracovnej zmluvy (z 01.07.2016, 01.01.2017, 01.07.2017, 01.01.2019 a 01.10.2020) so\nzaradením do funkcie operátor vo výrobe, s miestom výkonu práce v X., T. I. XX, a to počnúc od\n01.01.2016 na dobu neurčitú. V období od 02.11.2020 do 15.11.2020 a následne od 27.01.2021 do\n02.05.2021 žalovaný neumožňoval žalobkyni výkon práce bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez\ntoho, aby sa preukázala negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19 a v tomto období jej\nnesprístupnil vstup na pracovisko a nevyplatil jej náhradu mzdy. Sporným ostalo, či išlo o prekážku v práci\nna strane žalobkyne ako zamestnanca v zmysle § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce, tak ako tvrdil\nžalovaný alebo sa uvedená situácia mala posudzovať ako prekážka v práci na strane na zamestnávateľa,\npočas trvania ktorej žalobkyni prislúchala náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ktorú\nokolnosť tvrdila žalobkyňa. Sporným tiež bolo, či žalovaný počas uvedeného obdobia oznámil žalobkyni\nčerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy a nariadil čerpanie dovolenky.\n\n13. Súd prvej inštancie ozrejmil, že za prekážku v práci na strane zamestnávateľa sa považuje vo\nvšeobecnosti situácia, ktorá zamestnancovi i zamestnávateľovi z objektívnych dôvodov, bez vplyvu zo\nstrany zamestnanca, bráni v istom časovom okamihu plniť povinnosti vyplývajúce im z pracovného\npomeru. V zásade ide o štyri druhy prekážok, a to z dôvodu\n1/ prestoja (§ 142 ods.\n1), 2/ nepriaznivých poveternostných vplyvov v prípadoch, keď obsah pracovnej činnosti bezprostredne\nzávisí od poveternostných podmienok (§ 142 ods. 2), 3/ inej prekážky na strane zamestnávateľa, t.\nj. prekážky, ktorú nemožno hodnotiť ako prestoj, ani ako vážnu prevádzkovú príčinu alebo ktorá z\nhľadiska obsahu pracovnej činnosti nesúvisí s poveternostnými podmienkami (§ 142 ods. 3) a 4/ vážnej\nprevádzkovej príčiny za predpokladu jej vymedzenia v písomnej dohode medzi zamestnávateľom a\nzástupcom zamestnancov (§ 142 ods. 4). Medzi prekážky brániace v práci na strane zamestnanca patrí\nprekážka z dôvodu plnenia občianskej povinnosti, za ktorú sa považuje okrem účasti na rôznych úkonoch\nna základe predvolaní na súd, na iný štátny orgán, alebo na orgán územnej samosprávy, a pod. i účasť pri\nopatreniach proti prenosným chorobám, účasť pri iných naliehavých opatreniach liečebno-preventívnej\nstarostlivosti, účasť pri izolácii z dôvodov veterinárno-ochranných opatrení, účasť pri mimoriadnych\nudalostiach (vrátane odstraňovania ich následkov), plnenie povinnosti poskytnúť osobnú pomoc podľa\nosobitných predpisov. Za prekážku v práci z dôvodu plnenia občianskej povinnosti možno považovať\nčinnosť fyzickej osoby vykonávanej na základe zákonom ustanovenej povinnosti prevažne na základe\nosobitných zákonov, v tomto prípade zákona č. 355/2007 Z. z. a na základe jeho zmocnenia i vyhlášok\nÚradu, ukladajúcich povinnosť prekrytia dýchacích ciest, resp. zákazu vychádzania v prípade, keď sa\nosoba nepreukázala príslušným potvrdením o negatívnom teste na Covid-19, resp. výnimkou z tejto\npovinnosti.\n14. Následne konajúci súd uviedol, že v období, ktoré je predmetom sporu (od 02.11.2020 do 15.11.2020\na od 27.01.2021 do 02.05.2021) bol na území SR uznesením vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020\nvyhlásený s účinnosťou od 01.10.2020 núdzový stav z dôvodu celosvetovej pandémie Covid-19; tento\nvláda SR predĺžila uzneseniami č. 315/2020 zo dňa 11.11.2020 a\nč. 160/2021 zo dňa\n17.03.2021 až do 14.05.2021. Vyhláškou Úradu č. 11/2020 účinnou od 30.10.2020 bolo všetkým osobám\nnariadené za účelom prekrytia horných dýchacích ciest používať preventívne ochranné pomôcky, a to na\nverejnosti v exteriéroch, v interiéroch budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy; rovnaká povinnosť\nbola nariadená vyhláškou Úradu č. 133/2021, účinnou od 22.03.2021, so stanovenými výnimkami.\nÚrad vyhláškou č. 16/2020 s účinnosťou od 30.10.2020 nariadil podľa § 48 ods. 4 písm. s), x) a z)\nzákona č. 355/2007 Z. z. z dôvodu ochrany života a zdravia všetkým zamestnávateľom v období od\n02.11.2020 05:00 hod. do 09.11.2020 01:00 hod. zakázať vstup na pracoviská a do iných priestorov\nzamestnancom, okrem zamestnancov podľa § 2 ods. 2 vyhlášky. Uvedená povinnosť sa nevzťahovala\nna osobu, ktorá sa preukáže potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu vykonaného v období\nod 29.10.2020 do 01.11.2020 alebo certifikátom vydaným ministerstvom zdravotníctva SR s negatívnym\nvýsledkom antigénového testu na ochorenie Covid-19. Režim vstupu osôb do priestorov prevádzok,\nako aj priestorov zamestnávateľa, v období od 02.11.2020 do 02.05.2021 upravovali vyhlášky Úradu,\npublikované vo Vestníku vlády SR, a to v čiastke 12/2020,\nč. 14/2020, č. 8/2021, č. 16/2021,\nč. 19/2021, č. 51/2021 a č. 197/2021. Tieto právne predpisy boli v čase ich aplikácie platné a účinné\na ich adresáti, medzi ktorých patrila i žalobkyňa a žalovaný, boli povinní ich rešpektovať. Žalovaný bol\nv ich zmysle povinný zamedziť vstup do svojich priestorov osobám bez prekrytia horných dýchacích\nciest a bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19, resp. iným dokladom\nv zmysle vyhlášok Úradu. Pokiaľ za tejto situácie žalovaný rešpektujúc rozhodnutie žalobkyne, ktorá sa\nrozhodla netestovať na ochorenie Covid-19, a tak nespĺňala podmienky stanovené vyhláškami Úradu\npre vstup na pracovisko a nevykonávala prácu podľa pracovnej zmluvy, ospravedlnil jej neprítomnosť\nposkytujúc jej pracovné voľno bez náhrady mzdy, postupoval legitímne. Túto situáciu konajúci súd\nnepovažoval za prekážku v práci na strane žalovaného v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko\nžalobkyňa nepreukázala žiadnu z okolností uvedených v § 142 ods. 1 až ods. 3 Zákonníka práce.\nŽalovaný v danom čase disponoval dostatkom práce pre žalobkyňu, pričom z vykonaného dokazovania\ntiež vyplynulo, že jeho prevádzkové možnosti neumožňovali výkon práce žalobkyne v zmysle pracovnej\nzmluvy z domu (výrobné možnosti, meracie prístroje, ktoré žalobkyňa pri práci používala). S ohľadom na\nvzdialenosť bydliska žalobkyne od jej pracoviska nebolo možné prideliť jej ani inú prácu; naviac, podľa\nvykonaného dokazovania nebola taká alternatíva umožnená žiadnemu zo zamestnancov vo výrobe.\nNapokon, výsluchmi žalobkyne a svedkov, ako i výzvou právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 20.04.2021\nbolo preukázané, že žalobkyňa o žiadne iné riešenie vzniknutej situácie neprejavila záujem, keď pre\nprípad podmieňovania výkonu práce povinnosťou predloženia negatívneho testu, či prekrytím horných\ndýchacích ciest žiadala žalovaného (len) o poskytnutie pracovného voľna s náhradou mzdy, avšak v\n\ntomto smere medzi nimi nedošlo k dohode; zákon, osobitný predpis, ani kolektívna zmluva neustanovili\ninak.\n15. Za týchto okolností vyhodnotil konajúci súd dôvod, pre ktorý žalobkyňa nevykonávala prácu v zmysle\npracovnej zmluvy, za prekážku v práci na jej strane ako zamestnanca, za ktorú jej nepatrila náhrada\nmzdy v zmysle § 136 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce. Podmieňovaním\nvýkonu práce preukázaním negatívneho výsledku testu na Covid-19 a prekrytím horných dýchacích\nciest, ktorú podmienku žalobkyňa rovnako nedodržala, pritom žalovaný len plnil povinnosti uložené\nvšetkým zamestnávateľom všeobecne záväznými predpismi, ktorými boli vyhlášky Úradu v spojení s\n§ 146 ods. 1 a § 148 ods. 1 Zákonníka práce v nadväznosti na zákon č. 124/2006 Z. z. a zákon č.\n355/2007 Z. z.\n16. V tejto súvislosti súd prvej inštancie podporne poukázal i na ustanovenie § 250b Zákonníka práce v\nznení účinnom od 04.04.2020 do 14.11.2021, ktoré upravovalo aplikáciu ustanovení Zákonníka práce v\nčase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a počas dvoch mesiacov po ich\nodvolaní, podľa ktorého zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci aj počas jeho\ndôležitej osobnej prekážky v práci, za ktorú sa považovalo karanténne opatrenie alebo izolácia s tým, že\nza tento čas nepatrila zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovil inak. Zo žiadneho\nosobitného predpisu nevyplýval nárok žalobkyne na náhradu mzdy, pokiaľ prácu nevykonávala z dôvodu\nzákazu vychádzania nariadeného vládou SR a Úradom bez splnenia výnimiek.\n17. Súd prvej inštancie sa vyjadril i k žalobkyňou požadovanému určeniu, že krátenie jej nároku\nna čerpanie dovolenky v rozsahu 10 dní bolo protiprávne. Mal za to, že žalobkyňa v tomto smere\nnepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu v zmysle § 137 písm. c) C.s.p., ktorý nevyplýval\nz ustanovení Zákonníka práce; napokon, žalovaný jej poskytol náhradu mzdy a žalobkyňa netrvala na\nobnovení nároku na dovolenku. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že\nžalobkyňa komunikovala so svojimi nadriadenými a prostredníctvom majsterky, Y. G., prípadne J. U.,\nmala vedomosť o výstupoch vedenia vo vzťahu k riešeniu situácie v súvislosti s ochorením Covid-19;\ntíto, s ohľadom i na dlhodobý negatívny postoj žalobkyne k testovaniu, vzniknutú situáciu so žalobkyňou\nopakovane osobne konzultovali. Žalobkyňa tak bola informovaná o čerpaní dovolenky od 02.11.2020 do\n13.11.2022 pre prípad, že sa nedostaví na testovanie (v dôsledku čoho ju žalovaný nebude môcť pustiť\nna pracovisko), a to už e-mailom p. G. zo dňa 26.10.2020 v odpovedi na otázku č. 13. Konajúci súd v\ntejto súvislosti ozrejmil, že e-mail od pani G. s odpoveďami na otázky zamestnancov väčšinou majsterky\nvytlačili a zavesili na nástenku v každej výrobnej hale, aby si ho mohli všetci operátori prečítať; žalobkyni\nbol jeho obsah preposlaný napr. aj v rámci whatsapp správy jej majsterkou. Napokon, žalobkyňa vo\nsvojej výpovedi sama uviedla, že čerpanie dovolenky v období od 02.11.2020 do 15.11.2020 jej nariadil\nžalovaný, kým svedkyňa G. tvrdila, že na čerpaní dovolenky sa so žalobkyňou dohodli. V tomto smere\nsa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalovaného, že i prípadné porušenie povinnosti podľa\n§ 111 ods. 1 v spojení s § 250b ods. 4 Zákonníka práce nemalo za následok neplatné určenie čerpania\ndovolenky, keď iba v prípade, ak zamestnávateľ neoznámi zamestnancovi čerpanie dovolenky v lehote\nurčenej Zákonníkom práce vopred, zamestnanec nemá povinnosť na dovolenku nastúpiť. V takom\nprípade mu zamestnávateľ môže oznámiť nový termín čerpania dovolenky; k uvedenému však v prípade\nžalobkyne nedošlo.\n18. Konajúci súd vyhodnotil za neopodstatnenú i argumentáciu žalobkyne, ktorá pre prípad, že by\nkonajúci súd neuznal jej nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa\nza oprávnený, tento uplatnila titulom náhrady škody v dôsledku úmyselného konania žalovaného proti\ndobrým mravom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním podľa § 192 ods. 1\nZákonníka práce; porušenie povinnosti spočívalo v tom, že jej žalovaný neposkytol možnosť riešiť\nsituáciu iným spôsobom, ktorý by minimalizoval škodu na jej strane, a to v rozsahu výšky ušlej\nmzdy a úroku z omeškania s jej úhradou. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prácu, ktorú\nžalobkyňa vykonávala u žalovaného (meranie parametrov optických káblov, záverečné testovacie práce)\nnemohla realizovať z domu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že pracovná\npozícia žalobkyne sledovala produkciu požadovaných množstiev tovaru v požadovaných termínoch pri\nzachovaní stanovených kvalitatívnych ukazovateľov. Žalobkyňa vykonávala manuálnu prácu vyžadujúcu\nvyužívanie meracích zariadení, prostredníctvom ktorých zabezpečila meranie technických parametrov\nvýrobkov a vypracovanie tzv. „test reportu“ s nameranými hodnotami; ten sa pritom pribaľoval ku\nkaždému výrobku a posielal sa zákazníkom za účelom zdokladovania jeho funkčnosti. Bez prístupu\n\nk meracím zariadeniam nachádzajúcim sa v sídle žalovaného, nebola žalobkyňa schopná plniť svoje\npracovné povinnosti vymedzené pracovnou zmluvou. I podľa svedkyne P., žalobkyňa vykonávala prácu\nna drahých zariadeniach a i s ohľadom na množstvo výrobkov to z domu nebolo možné; alternatíva\nvýkonu práce z domu pritom nebola poskytnutá žiadnemu zo zamestnancov vo výrobe. Pokiaľ v tejto\nsúvislosti žalobkyňa dôvodila vedomosťou, že niektorým zamestnancom, ktorí boli po testovaní na\nCovid-19 pozitívni, nosili prácu domov, svoje tvrdenia nijako nepreukázala. Zohľadniac počet dní, počas\nktorých žalobkyňa v roku 2020 nepracovala (66 pracovných dní, t. j. 528 hod.), žalovaný s prihliadnutím\nna dodržanie ustanovení Zákonníka práce o nadčasoch a nepretržitom odpočinku v práci, nepovažoval\nza možné ani dodatočné odpracovanie zameškanej doby. Naviac, vyslúchnutí svedkovia (G., L. a P.)\nzhodne uviedli, že si nie sú vedomí, že by sa žalobkyňa dožadovala možnosti odpracovať si zameškaný\nčas neskôr, resp. žiadala o preradenie na inú prácu alebo že by namietala čerpanie dovolenky. Na\nuvedenom základe preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala základný\npredpoklad všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu, a to porušenie\nkonkrétnej povinnosti v rámci riešenia situácie. Keďže predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť\nsplnené súčasne a žalobkyňa nepreukázala porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, ďalšími\npredpokladmi sa konajúci súd nezaoberal; uzavrel, že i v tejto časti nebola žaloba žalobkyne dôvodná.\nDoplnil, že žalobkyňa jednoznačne nespĺňala podmienky pre vstup na pracovisko na základe svojho\npresvedčenia o neústavnosti opatrení v uvedenom období.\n19. Konajúci súd nemal vykonaným dokazovaním za preukázané ani diskriminačné zaobchádzanie so\nžalobkyňou. Žalobkyňa v tejto súvislosti pritom ani neuviedla konkrétne skutkové tvrdenia, o tom, že s\nňou v porovnateľnej situácii žalovaný zaobchádzal rozdielne v porovnaní s inou osobou (ktorá je alebo\nmôže byť na tej istej pozícií ako ona, len u nej absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie).\nZdôraznil, že žalobca je v prvom rade povinný označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého\nzaobchádzania a oznámiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady\nrovnakého zaobchádzania došlo. Následne je na žalovanom, aby uniesol dôkazné bremeno, že túto\nzásadu neporušil. Tým, že žalobkyňa neuviedla tvrdenia nasvedčujúce rozdielnemu prístupu žalovaného\nv porovnaní s konkrétnou inou osobou - zamestnancom, pričom z výpovedí svedkov, tiež zamestnancov\nžalovaného, zistil, že v období, ktoré je predmetom konania, nebolo žiadnemu zo zamestnancov výroby\numožnené vykonávať prácu doma, keď všetci ostatní zamestnanci (t. j. 196 interných,\n24\nagentúrnych zamestnancov v novembri 2020, resp. 188 interných a 50 agentúrnych zamestnancov v\nobdobí 01-04/2021 vrátane štatutárnej zástupkyne spoločnosti a členov vedenia spoločnosti) chodili do\npráce denne, a počnúc od 03.05.2021 žalovaný umožnil žalobkyni vstup na pracovisko a do iných jeho\npriestorov z dôvodu uvoľnenia opatrení, dospel k záveru, že nepreukázala diskriminačné konanie zo\nstrany žalovaného; uvedené sumárne viedlo k zamietnutiu žaloby žalobkyne.\n20. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s\n§ 262 ods. 2 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, s tým, že\no jej výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením\nv lehote 60 dní súdny úradník.\n21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z\ndôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), c), e) až g) a h) C.s.p. Zdôraznila, že trvala na doslovnom výklade\nčlánku 13 Ústavy SR v súvislosti so situáciou, ktorá nastala po opätovnom vyhlásení núdzového stavu\nna území SR v novembri 2020, kým žalovaný ako jej zamestnávateľ akceptoval rozširujúci výklad tohto\nčlánku v spojení s vyhláškou Úradu č. 16/2020, ktorej ustanovenia § 2 až § 4 citovala. Žalovaný jej v\nobdobí od 02.11.2020 do 15.11.2020 a následne od 27.01.2021 do 02.05.2021 neumožnil výkon práce\nbez toho, aby sa preukázala negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19; ona sama ho pred\nkaždým prerušením výkonu práce pritom informovala, že trvá na jej ďalšom prideľovaní.\n22. V ďalšom žalobkyňa označila za vadu konania procesný postup konajúceho súdu, ktorý neprerušil\nkonanie o uložení povinností a ich medzí bez ohľadu na ich podstatu a zmysel vo vyhláške Úradu\nč. 16/2020 a nasledujúcich a neobrátil sa na Ústavný súd SR v zmysle § 162 C.s.p.; na túto vadu\nho pritom upozornila na pojednávaní dňa 31.01.2024 poukazujúc i na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R\n70/2007, s ktorým sa konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal a nevysvetlil,\nkde sú medze stanovených povinností v zmysle článku 13 ods. 2 Ústavy SR; za medzu pritom\npovažovala hranicu vymedzenú v zákone pre každú jednotlivú časť pôsobnosti právnej normy. V\n\ndanom prípade stanovila medze vyhláška Úradu, a nie zákon. Podľa žalobkyne konajúcemu súdu\nunikla podstatná časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2021 (body\n55 a 82), ako i nálezu, sp. zn. PL. ÚS 4/2021 (body 71, 90 a 179) a nálezu, sp. zn. PL. ÚS\n14/2021 (body 42, 96 a 111). Vzhľadom na to, že vyhlášky Úradu a uznesenia vlády SR týkajúce sa\nochorenia Covid-19 predstavujú normatívne akty všeobecnej povahy a nemožno ich preskúmať v režime\nsprávneho súdnictva, upriamila pozornosť na to, že v konaní o ústavnej sťažnosti sa ich prieskumu\nfyzické a právnické osoby domáhať nemôžu; pritom, ani jeden zo subjektov oprávnených na iniciovanie\nkonania o prieskume všeobecne záväzných právnych predpisov nemusí jej návrhu, aby sa obrátil na\nÚstavný súd SR, vyhovieť. V tejto súvislosti podotkla, že i keď sa našiel subjekt ochotný iniciovať konanie\no súlade vyhlášok Úradu s Ústavou SR, Ústavný súd SR rozhodol vo veci,\nsp. zn. PL. ÚS\n10/2021, sp. zn. PL. ÚS 11/2021 a sp. zn. PL. ÚS 15/2022, bez meritórneho prejednania; podľa nej\npritom prenechal možnosť ústavného prieskumu len jedinému subjektu, a to súdu. Na uvedenom základe\npreto žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu prerušiť konanie a predložiť „medze stanovené vyhláškou č.\n16/2020 a nasledujúcich v predmetnom období Ústavnému súdu SR na posúdenie alebo keďže táto, aj\nďalšie vyhlášky, stratili platnosť a účinnosť, tieto ústavne vyhodnotiť sám, nakoľko je na to pri neplatných\na neúčinných všeobecne záväzných právnych predpisoch oprávnený v zmysle konštantnej judikatúry“.\n23. Žalobkyňa ďalej konajúcemu súdu vytkla nedostatočné zhodnotenie ústavnosti vzniknutého stavu,\ni to, že sa nevysporiadal s bodmi 5.4., 5.7., 8.10., 10., 13., ako i 15.4. až 15.11 žaloby, ani s listinami\npredloženými žalovanou (asi žalobkyňou - pozn. odvolacieho súdu) a napokon ani s rozhodnutiami\nkrajských a iných súdov založených v súdnom spise. Podotkla pritom, že imanentnou súčasťou práva\nna spravodlivé súdne konanie (proces) je právo na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, kde súd\nposkytne jasnú a presvedčivú odpoveď na všetky podstatné argumenty a návrhy strán sporu; uvedené\npodľa mienky žalobkyne súd prvej inštancie opomenul, čím porušil jej právo na spravodlivé súdne\nkonanie.\n24. Podľa mienky žalobkyne vzhľadom na to, že v danej veci ide o individuálny pracovnoprávny\nspor, t. j. o spor s ochranou slabšej strany, konajúci súd sa nemal uspokojiť s dôkazným stavom a v\nzmysle inkvizičnej a vyhľadávacej zásady mal sám vykonať dokazovanie. Uvedené pochybenie potom\nzakladá inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie o veci. V tejto súvislosti\nžalobkyňa vyjadrila i nesúhlas so zistením konajúceho súdu, že si neprekrývala horné dýchacie cesty.\nPodľa nej v danej veci išlo i o prípad, v ktorom konajúci súd vykonal posúdenie medzí základných práv\na slobôd, hoci toto patrí Ústavnému súdu SR, a preto, odvolávajúc sa na závery uznesenia Ústavného\nsúdu SR,\nsp. zn. IV. ÚS 206/08, mohlo o ísť o rozhodnutie vydané nesprávne obsadeným\nsúdom; už len táto okolnosť je dôvodom na zrušenie rozhodnutia.\n25. A napokon žalobkyňa vzhliadla i naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.\nVychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku bol podľa nej žalovaný povinný počínať si tak,\naby pri plnení vlastných povinností spôsobil žalobkyni čo najmenšiu škodu, t. j. ešte pred určením\nčerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy bol v zmysle článku 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce\npovinný využiť iné dostupné spôsoby riešenia situácie, ktoré zasiahli do práv a právom chránených\nzáujmov žalobkyne menej intenzívnym spôsobom, resp. ju mal aspoň preukázateľne informovať o tom,\nže žiaden iný spôsob riešenia situácie momentálne nie je možný. Súd prvej inštancie nedal v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku odpoveď na otázku, čo viedlo zákonodarcu k prijatiu novely Zákonníka práce\nvykonanej zákonom č. 412/2021 Z. z.; sama žalobkyňa bola toho názoru, že dovtedy bola právna úprava\ndvojzmyselná (buď prekážka na strane zamestnanca v zmysle § 136 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4\npísm. d) Zákonníka bez náhrady mzdy alebo v zmysle § 137 ods. 5 písm. b) Zákonníka práce s náhradou\nmzdy alebo v zmysle § 141 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy,\nresp. podľa § 141 ods. 3 písm. c) s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy alebo podľa § 142 ods. 3\nZákonníka práce s náhradou mzdy), a preto mala dostať prednosť ochranná funkcia Zákonníka práce v\nprospech zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany. Zákonodarca zamestnávateľom stanovil prekážku\nv podobe poškodenia na zisku, ak nevpustí zamestnancov na pracovisko, respektíve vystavil ich pokute\nod regionálneho úradu verejného zdravotníctva, ak by im umožnil vstup. Súd prvej inštancie neposkytol\ndostatočnú odpoveď na otázky: „Kto zase na druhej strane mal viac možností napádať a brániť základné\nľudské práva a slobody, zamestnanec alebo zamestnávateľ? U koho je väčší predpoklad na financovanie\nnie lacných súdnych sporov presahujúcich viacero právnych odvetví?“\n\n26. Záverom žalobkyňa predostrela úvahu, že ak sa niečo protizákonné podarilo zrušiť na Ústavnom\nsúde SR, realizovalo sa to nálezom vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2021, z ktorého konajúci súd len stroho\nprevzal odôvodnenie bodu 196. o jeho účinkoch ex nunc, a to i napriek tomu, že predložila rad rozsudkov\nspochybňujúcich tieto závery. Z činnosti samotného Ústavného súdu SR pritom vyplýva, že sa nemôže\nprihliadať na podústavnú právnu normu, a to aj keď nebola oficiálne derogovaná. Sám Ústavný súd\nSR ako predbežnú otázku vyhodnotil to, že ustanovenia zákona č. 314/2018 Z. z., a to § 83 týkajúci\nsa účinkov a právnej záväznosti uznesenia ústavného súdu o pozastavení účinnosti právneho predpisu\nmomentom jeho zverejnenia v Zbierke zákonov, je v zjavnom rozpore s Ústavou SR. Tiež poukázala\nna uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. PL. ÚS 1/06-4, v ktorom výslovne riešil otázku účinkov nálezov\ns charakterom ex tunc alebo\nex nunc, prikloniac sa k záveru, že: „Hmotnoprávne\núčinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 o nesúlade\n§ 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o (...) pred právoplatným\nskončením konania pred všeobecným súdom (15. júla 2004), v ktorom sa má aplikovať § 38 ods. 4\n(...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ (...) „Opačný výklad je priamym popretím\nprincípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty“; k\nobdobným účinkom sa priklonil i Najvyšší súd SR (R 1/2007).\n27. Na uvedenom základe žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil\nna ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne ho zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, priznajúc jej\ni nárok na náhradu trov konania.\n28. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne považoval jej opravný prostriedok za zmätočný.\nŽalobkyňa síce ako odvolacie dôvody označila takmer všetky, ktoré pozná civilný procesný kódex, avšak\nna zdôvodnenie ich danosti použila nesúladnú právnu, resp. inú argumentáciu, z ktorej mu nebolo\nzrejmé ani len to, čím konkrétne, t. j. akým právnym posúdením, či postupom súdu prvej inštancie, malo\ndôjsť k naplneniu konkrétne označeného odvolacieho dôvodu. Uvedené podľa neho len podčiarkovalo\nskutočnosť, že napadnutý rozsudok predstavuje zákonné a spravodlivé súdne rozhodnutie, ktoré je\npotrebné v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď zamietol\nnávrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., pred vydaním napadnutého\nrozsudku vykonal riadne dokazovanie, v rámci ktorého zistil riadne skutkový stav a svoje rozhodnutie\ni náležite odôvodnil; o žalobe nerozhodol vylúčený, ale zákonný sudca, a to plne v súlade s platným\nprávnym poriadkom.\n29. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nepochybil, keď návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa\n§ 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. a iniciovanie konania o súlade žalobkyňou označených vyhlášok s Ústavou\nSR zamietol. Všetky žalobkyňou nastolené otázky spochybňujúce ústavnosť vyhlášok Úradu totiž už boli\npredmetom ústavného prieskumu a Ústavný súd SR k nim v nálezoch označených konajúcim súdom\nposkytol vyčerpávajúci výklad; konajúci súd preto nemal dôvod návrhu žalobkyne vyhovieť. Žalovaný\npodotkol, že návrh na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nepredstavuje procesný\ninštitút, ktorému by bol súd povinný vždy vyhovieť, ako to prezentovala v odvolaní žalobkyňa. Na tomto\nzávere možno podľa mienky žalovaného trvať o to viac, keďže i Ústavným súdom SR nepreskúmané\nuznesenia vlády, či vyhlášky Úradu vždy vychádzali z rovnakého skutkového a právneho základu ako tie,\nktoré podrobil prieskumu. Za tejto situácie nebolo žalovanému zrejmé, o aký ďalší výklad by mal konajúci\nsúd požiadať Ústavný súd SR. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že Ústavný súd SR v náleze sp.\nzn. PL. ÚS 2/2021 dokonca konštatoval, že vníma podmienenie výnimky zo zákazu pohybu negatívnym\nvýsledkom testu ako snahu vlády SR o hľadanie riešenia rešpektujúceho v rovine ústavnoprávnej\npožiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu. Tento pritom nemožno kvalifikovať\nako formálne porušujúci článok 16 ods. 1 alebo článok 23 ods. 1 Ústavy SR, ani článok 5 ods. 3 písm. a)\nv spojení s ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.; realizácia testovania, hoci je spätá so zásahom do\ntelesnej integrity osoby, nevykazuje charakter zásahu relevantného z hľadiska článku 16 ods. 2 Ústavy\nSR. Na uvedenom základe preto nemožno podľa žalovaného spochybňovať ani ústavnosť vyhlášky\nÚradu č. 16/2020.\n30. Súd prvej inštancie nezaťažil napadnuté rozhodnutie ani inou vadou nezákonnosti. Nebol pritom\npovinný reagovať, a napokon ani nereagoval, na každý, i s vecou nesúvisiaci argument, resp. dokument,\nna ktorý poukázala žalobkyňa. V tomto smere riadne zistil i skutkový stav, keď žalobkyňa v odvolaní ani\nlen neuviedla, aké ďalšie dokazovanie mal vykonať, resp. aké ďalšie skutočnosti mal zisťovať. Podľa\nžalovaného nebolo možné na prejednávaný prípad aplikovať ani závery vyplývajúce z odôvodnenia\n\nuznesenia Ústavného súdu SR vo veci, sp. zn. IV. ÚS 206/08, na ktoré poukázala žalobkyňa v odvolaní,\nsnažiac sa založiť vadu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie nepochybil ani v otázke právneho\nposúdenia veci, vyhodnotiac v jej prípade existenciu prekážky v práci na strane zamestnanca. Záverom\nžalovaný zhrnul, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku nemožno identifikovať žiaden z odvolacích\ndôvodov podľa\n§ 365 ods. 1 C.s.p.\n31. Žalobkyňa v reakcii v podaní zo dňa 03.10.2024 nesúhlasila s názorom žalovaného o zmätočnosti\njej odvolania, majúc za to, že úvodnými vyjadreniami organicky prepájala svoje stanovisko a postoj s\ntextáciou zákonných ustanovení, iných právnych predpisov a judikatúry.\nZ tohto pohľadu sa práve\nnaopak javila argumentácia žalovaného ako účelová a bez reálneho opodstatnenia.\n32. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s tvrdením žalovaného, že všetky ňou nastolené otázky\nspochybňujúce ústavnosť uznesení vlády SR, resp. vyhlášok Úradu už boli predmetom ústavného\nprieskumu; jeho predmetom pritom neboli opatrenia zamerané napr. na nosenie rúšok, dodržovanie\nodstupov, ako i relevancie testovania. Vo viacerých prípadoch pritom Ústavný súd iniciované konanie\no súlade vyhlášok Úradu s Ústavou a ústavnými zákonmi zastavil. Pritom tak vyhlášky Úradu, ako i\nuznesenia vlády SR predstavujú normatívne akty všeobecnej povahy, ktorých súladnosť s predpismi\nvyššej právnej sily nemožno preveriť v režime správneho súdnictva a fyzické a právnické osoby sa\nv konaní o ústavnej sťažnosti nemôžu domáhať ich prieskumu; neprijateľný je i priamy postup na\nEurópsky súd pre ľudské práva. Za tejto situácie bola žalobkyňa toho názoru, že pri jej obmedzených\nzákonných možnostiach, by rozhodnutie konajúceho súdu spočívajúce v neuplatnení postupu podľa §\n162 ods. 1 písm. b) C.s.p. mohlo predstavovať formu denegatio iustitie. V ďalšom žalobkyňa zotrvala\nna nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, keď v ňom konajúci súd nereagoval na ňou\npríkladmo uvedené body žaloby, zotrvajúc i na ostatnej argumentácii uvedenej v odvolaní.\n33. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 18.10.2024 naďalej považoval odvolanie žalobkyne za zjavne účelové\na zmätočné procesné podanie. Žalobkyňa v ňom vo vzťahu k zjavne zákonnému rozsudku formulovala\ntakmer výlučne nezrozumiteľné námietky, predpokladajúc, že tak jemu, ako i súdu, bude ich obsah\nzrejmý z bližšie neurčitého kontextu; pritom z článku 11 ods. 2 C.s.p. nemožno vyvodiť povinnosť\nprocesných strán alebo súdu odstraňovať nezrozumiteľnosť jej argumentácie, resp. si „domýšľať“,\nčo konkrétne mienila povedať. Pridržiavajúc sa svojej doterajšej argumentácie žalovaný doplnil, že\nprerušenie konania v zmysle návrhu žalobkyne by bolo evidentne nehospodárne a zbytočné a neviedlo\nby ani k jej úspechu v spore. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR vo veci Pl.\nÚS 20/2021, v ktorom sa zaoberal otázkou ústavnosti viacerých protipandemických opatrení; ním\nformulované právne východiská a závery možno pritom aplikovať i na prejednávaný prípad, keď\nnapríklad zdôraznil, že Listina základných práv a slobôd (inkorporovaná priamo v Ústave Slovenskej\nrepubliky) pripúšťa prijatie takých obmedzení, ktoré sú objektívne vo vzťahu k účelu danej veci veľmi\nsilné, avšak napriek tomu vo verejnom záujme nevyhnutné. Súd prvej inštancie tak rozhodol nepochybne\nsprávne, keď výrokom I. zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b)\nC.s.p. Záverom žalovaný zhrnul, že trvá na tom, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku nie je možné\nidentifikovať akúkoľvek jeho vadu.\n34. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§\n383 C.s.p.) dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné, pričom odvolanie smerujúce proti výroku,\nktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania, je potrebné odmietnuť. Odvolací súd\nrozsudok verejne vyhlásil dňa 22.07.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).\n35. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,\nže sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému\nsúdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.\n36. Podľa § 378 ods. 1 C.s.p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní\npred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.\n37. Žalobkyňa v rámci podaného odvolania navrhla, aby odvolací súd prerušil konanie z dôvodu, že pred\nrozhodnutím o veci dospel k záveru o splnení podmienok na konanie o súlade právnych predpisov a\n\nsúčasne podal návrh na začatie konania na Ústavný súd SR. Podľa obsahu, predmetom jej procesného\nnávrhu na prerušenie konania už nebol, na rozdiel od návrhu uplatneného v rámci prvoinštančného\nkonania, tvrdený nesúlad uznesení vlády SR, ktorými nariadila na území SR núdzový stav a tento i\npredĺžila, s Ústavou SR. Napokon súladnosť tak vyhlásenia núdzového stavu, ako i jeho predĺženia na\nzáklade uznesenia vlády SR č. 160 zo dňa 17.03.2021 s Ústavou SR a dotknutými článkami ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z. bola predmetom prieskumu Ústavným súdom SR; ten, posudzujúc splnenie\nvšetkých formálnych a vecných podmienok na vyhlásenie, resp. predĺženie núdzového stavu, vrátane\nkritérií princípu legality a viazanosti štátnej moci právom v náleze, sp. zn. PL. ÚS 22/2020 a sp. zn. PL.\nÚS 2/2021 jednoznačne deklaroval jeho nerozpornosť s dotknutými článkami Ústavy SR a ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z. Namietajúc, že vo vyhláške Úradu č. 16/2020 boli medze základných práv,\npokiaľ išlo o zákaz vstupu zamestnancom na pracovisko zamestnávateľa a do jeho iných priestorov na\nzáklade výnimky spočívajúcej v preukázaní sa potvrdením o negatívnom výsledku testu na prítomnosť\nochorenia Covid-19, upravené v § 2 ods. 1 väzbe na ods. 2 písm. a), resp. c), stanovené v rozpore\ns článkom 13 Ústavy SR, nakoľko tieto boli vymedzené podzákonnou normou, a nie zákonom, tak\nžalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu iniciovať konanie na Ústavnom súde SR z ňou vymedzeného\ndôvodu. Hodno dodať, že práve tieto ustanovenia vyhlášky Úradu č. 16/2020 (t. j. § 2 ods. 1 vo väzbe\nna ods. 2 písm. a), príp. c)) sa týkali prejednávanej veci, a preto len vo väzbe na tieto ustanovenia (resp.\nobsahovo totožné ustanovenia následne prijatých vyhlášok Úradu) by prichádzala do úvahy prípadná\naplikácia § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. a iniciácia konania pred Ústavným súdom SR, nakoľko zvyšná\nčasť predmetnej vyhlášky (a nadväzujúcich) nesúvisela s rozhodovacou činnosťou súdu v danej veci\n(podporne článok 144 ods. 2 Ústavy SR).\n38. V prvom rade hodno uviesť, že prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. predstavuje\ntzv. obligatórne prerušenie konania; potreba tohto postupu nie je daná, ak o ústavnosti zákona, resp.\niného všeobecne záväzného právneho predpisu použiteľného v spore má pochybnosti strana sporu,\nnie však prejednávajúci súd. Preto pokiaľ súd rozpor zákona s ústavou SR alebo iným zákonom alebo\nmedzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná, nezistí, či už preto, že taký rozpor neexistuje alebo, že si\nto neuvedomí a konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nepreruší, nejde o vadu konania, ktorá by\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Strana nemá nárok, aby sa všeobecný súd stotožnil s\njej názorom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou SR. Postup\nsúdu je tak viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec, i právnu úpravu,\nktorej aplikácia prichádza do úvahy (k tomu i uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 191/2014).\n39. Odvolací súd v súlade s uvedenom optikou, zohľadniac i názor vyslovený Najvyšším súdom SR v\nrozhodnutí sp. zn. 1Obdo V 73/2006, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov SR pod R 70/2007, na ktoré poukazovala i žalobkyňa, posudzoval, či ustanovenie § 2 ods. 1 v\nspojení s ods. 2 písm. a), resp. c) vyhlášky č. 16/2020 nie je v rozpore s článkom 13 Ústavy SR, avšak\nlen za účelom zistenia, či netreba konanie prerušiť a požiadať Ústavný súd SR o zaujatie stanoviska;\nkonečný právne záväzný názor o otázke ústavnosti právneho predpisu je totiž oprávnený vysloviť iba\nÚstavný súd SR. Posudzovanie súladnosti všeobecne záväzného právneho predpisu z hľadiska § 162\nods. 1 písm. b) C.s.p. patrí pritom k špecifickému subjektívnemu oprávneniu súdu pred rozhodnutím vo\nveci; ak sa však tejto otázky súd v odôvodnení rozhodnutia nedotkne, je zrejmé, že vychádzal z toho,\nže aplikovaný právny predpis je súladný s Ústavou SR a ústavnými zákonmi, resp. medzinárodnými\nzmluvami, ktorými je SR viazaná. Hodno opätovne dodať, že i ak by všeobecný súd nedospel k záveru,\nže aplikovaný právny predpis nie je v rozpore s Ústavou a ústavnými zákonmi, nejde o vadu konania,\nani v prípade, ak by následne Ústavný súd v inom konaní takýto nesúlad konštatoval. Všeobecný súd\nústavnosť právneho predpisu posudzuje na základe vlastných skúseností a poznatkov, v tomto smere\nje úplne nezávislý a nemôže postupovať svojvoľne (k tomu\nR 70/2007).\n40. Odvolací súd vo všeobecnosti súhlasí s tým, že zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci\nna vydanie právnej normy, ktorá by určovala medze základných práv a slobôd; splnomocnenie v\nzákone na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky\ndotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je Ústavou SR dovolené. Preto všeobecne záväzný\nprávny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol v súlade\ns Ústavou SR (k tomu nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 8/94). V súlade s doterajšou judikatúrou\nÚstavného súdu SR platí, že zákon, prostredníctvom ktorého sa splnomocňujú orgány výkonnej moci,\nresp. i iné orgány, na vydávanie podzákonných právnych predpisov pri úprave medzí základných práv\n\na slobôd, musí byť „dostatočne presný, jasný a zrozumiteľný, pretože v opačnom prípade umožňuje\ntomuto orgánu výkonnej moci určovať skutočný rozsah práv namiesto zákonodarcu“.\n41. Vyhláška (ako v danom prípade i vyhláška Úradu č. 16/2020, i na ňu nadväzujúce vyhlášky\nobdobného znenia vydané v dotknutom období) ako vykonávací právny predpis svojím charakterom\nupravuje technické, či expertné otázky, ktoré môžu podliehať častým zmenám. Keďže ide o otázky\nvysoko odborného charakteru a vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej problematiky, nie je\nvhodné tieto otázky upravovať v samotnom zákone. Takáto úprava by viedla k neúmernému nárastu\nrozsahu textu zákona, čo by často mohlo viesť k jeho neprehľadnosti. Z tohto dôvodu musí zákon\npredstavovať dostatočne určito upravený základný rámec priznaným oprávneniam a povinnostiam a\ntechnické, či expertné otázky, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú samotné zákonné oprávnenie\nalebo povinnosť (lebo tieto už boli priznané zákonom), prenechávať na konkretizáciu vykonávacím\npredpisom.\n42. Je zrejmé, že Úrad pristúpil k vydaniu vyhlášky č. 16/2020 (a nadväzujúcich vyhlášok) z dôvodu\npandémie ochorenia Covid-19, vo väzbe na § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. Ten pritom i podľa Ústavného\nsúdu SR predstavuje právny základ, Ústavou SR požadované zákonné splnomocnenie, na základe\nktorého môže tak samotný Úrad, ako i regionálne úrady verejného zdravotníctva, vydávať všeobecne\nzáväzné právne predpisy. Zároveň toto ustanovenie určuje medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány\nštátnej správy všeobecne záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo\n§ 48 ods. 4 zákona č. 355/2007\nZ. z., a to buď na celom území SR, určitej časti jej územia alebo\npre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení.\nÚrad preto predstavuje zákonom zriadený orgán štátnej správy oprávnený vydať všeobecne záväzné\nprávne predpisy, teda i vyhlášku č. 16/2020 (a nadväzujúce vyhlášky). Tá pritom má vlastný nezávislý\nprávny základ v zákone č. 355/2007 Z. z. a nemusí byť publikovaná v Zbierke zákonov; v tomto smere\npostačuje jej zverejnenie vo Vestníku vlády SR (viď nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 8/2021).\n43. Vychádzajúc z obsahu vyhlášky č. 16/2020, Úrad v ustanovení § 2 ods. 1 nariadil podľa § 48\nods. 4 písm. s), x) a z) zákona č. 355/2007 Z. z. všetkým zamestnávateľom zakázať na vymedzené\nobdobie vstup zamestnancom na pracoviská a do ich iných priestorov, pokiaľ nebudú spĺňať výnimku\na nepreukážu sa, okrem iného, potvrdením o negatívnom výsledku testu na ochorenie Covid-19 (§\n2 ods. 2 písm. a), c)). Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. x) zákona č. 355/2007 Z. z. oprávnilo Úrad\nnariadiť opatrenie spočívajúce v uložení povinnosti zamestnávateľom prijať hygienické opatrenia na\npracoviskách, vrátane zákazu vstupu zamestnancov alebo iných osôb na pracoviská alebo do iných\npriestorov; za také hygienické opatrenie možno považovať i to špecifikované v § 2 ods. 1 v spojení\ns ods. 2 písm. a) a c) citovanej vyhlášky, umožňujúce vstup na pracovisko zamestnávateľa len tým\nzamestnancom, ktorí sa preukážu požadovaným negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19.\nV tomto smere poukazuje odvolací súd na to, že i samotná vláda SR pri predĺžení núdzového stavu na\nzáklade uznesenia č. 160 zo dňa 17.03.2021, ktorého súlad s Ústavou SR a ústavným zákonom\nč.\n227/2002 Z. z. preskúmaval Ústavný súd SR (viď nález sp. zn. PL. ÚS 2/2021) označila zákaz vstupu\npre zamestnancov do priestorov zamestnávateľa bez splnenia podmienky preukázania sa negatívnym\ntestom na ochorenie Covid-19 za hygienické opatrenie (viď bod F.6). Označené ustanovenie § 48 ods.\n4 písm. x) zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré bolo podkladom pre nariadenie opatrení v zmysle § 2 ods.\n1 v spojení s ods. 2 písm. a), c) vyhlášky Úradu č. 16/2020, pritom spĺňa atribúty presnosti, jasnosti a\nzrozumiteľnosti, čo do označených medzí oprávnení, resp. povinností, keď ústavne akceptovateľným\nspôsobom splnomocňuje Úrad na vydanie právneho aktu ukladajúceho v konkrétnej oblasti hygienické\nopatrenie, spočívajúce i v zamedzení vstupu zamestnancov na pracovisko zamestnávateľa; nemôže byť\npotom považované za rozporné s článkom 13 Ústavy SR. Treba dodať, že Ústavný súd SR vzhliadol\nnesúlad s dotknutým článkom Ústavy len vo vzťahu k § 48 ods. 4 písm. z) (od 28.07.2021 ako písm. aa)\n- pozn. odvolacieho súdu) zákona č. 355/2007 Z. z., keď vyhodnotil jeho znenie za natoľko vágne, že\nani pri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu právnej normy nemohol z jeho znenia\nspoľahlivo vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych vzťahov primárne upravených v citovanom zákone,\nktorú mal Úrad regulovať prostredníctvom vydania zakazujúcich opatrení alebo opatrení nariaďujúcich\nďalšie činnosti.\n44. Zároveň odvolací súd udáva, že ako zistil i súd prvej inštancie, vyhláška Úradu č. 16/2020 bola\nzrušená vyhláškou č. 21/2020 s účinnosťou od 09.11.2020, ktorá bola s účinnosťou od 20.12.2020\nzrušená vyhláškou č. 56/2020. V období od 27.01.2021 do 02.02.2021 platila a bola účinná vyhláška\n\nÚradu č. 14/2021, ktorá bola zrušená vyhláškou č. 36/2021 (obdobné opatrenia na obdobie od\n03.02.2021 do 07.02.2021), tá bola zrušená vyhláškou č. 47/2021 (obdobné opatrenia na obdobie od\n08.02.2021 do 19.03.2021), ktorú zrušila vyhláška Úradu č. 132/2021 (obdobné opatrenia od 20.03.2021\ndo 28.04.2021) a tú vyhláška č. 197/2021\n(od 29.04.2021). Žalobkyňa tak žiadala iniciovať\nkonanie v zmysle článku 125 ods. 1 Ústavy SR v súvislosti so zrušeným a neúčinným všeobecne\nzáväzným právnym predpisom, resp. jeho ustanoveniami. V obdobných prípadoch konania o súlade\nuž zrušeného právneho predpisu s predpismi vyššej právnej sily pritom Ústavný súd SR toto zastavil\n(viď uznesenie, sp. zn. PL. ÚS 10/2021, sp. zn. PL. ÚS 11/2021), berúc do úvahy i zmenu okolností\n(pandemická situácia), v dôsledku ktorých došlo k zrušeniu povinností určených v právnych predpisoch\n(vyhlášky Úradu č. 226/2021 a č. 231/2021). Vzhľadom na účel konania o súlade právnych predpisov, v\nzmysle ktorého, ak Ústavný súd SR svojim rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi existuje\nnesúlad, tieto strácajú účinnosť, niet pochýb o tom, že sledovaný účel možno dosiahnuť len tam, kde\nprávny predpis, ktorý je predmetom posúdenia, tvorí súčasť právneho poriadku; nie teda tam, kde tento\nprávny predpis bol zrušený a nahradený iným všeobecne záväzným právnym predpisom, a teda už nie\nje obsahovou súčasťou právneho poriadku (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo\n75/2022). Nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že ak by aj odvolací súd prípadne inicioval konanie na\nÚstavnom súde SR v zmysle návrhu žalobkyne, i prípadné účinky derogačného nálezu by smerovali\ndo budúcna a nezakladali by náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v\nderogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia\nvzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, ako to napokon vyslovil\nÚstavný súd SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 4/2021, v súvislosti s derogáciou ustanovenia § 48 ods. 4\npísm. z)\n(od 28.07.2021 ako písm. aa) - pozn. odvolacieho súdu) zákona č. 355/2007\nZ. z. (bod č. 196). Odvolací súd dopĺňa, že všeobecný súd je legitimovaný na taký návrh derogačného\nnálezu, ktorý má potenciál ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu, pričom pri nesplnení\ntejto podmienky sa návrh všeobecného súdu potom dostáva do pozície akademickej polemiky (k tomu\nrozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 1/2018).\n45. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa polemizovala nad charakterom účinkov derogačného nálezu\nÚstavného súdu SR v konaní podľa článku 125 ods. 1 Ústavy SR, odvolací súd udáva, že Ústavný\nsúd SR uviedol, že tieto sú v zásade orientované pro futuro (ex nunc); prípadné spätné účinky takého\nnálezu musia mať vzhľadom na ich konflikt s požiadavkou právnej istoty explicitnú zákonnú oporu (viď\nuznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 1/2018). Nedôvodný bol potom i poukaz žalobkyne na\nuznesenie Ústavného súdu SR, č. k. PL. ÚS 1/06-4, týkajúceho sa aplikácie nálezu Ústavného súdu\nSR, sp. zn. PL. ÚS 38/03. Po jeho zverejnení v Zbierke zákonov sa začala rozchádzať rozhodovacia\nprax všeobecných súdov, ako aj jednotlivých senátov Ústavného súdu, a práve táto nejednotnosť bola\ndôvodom prijatia uznesenia Ústavného súdu SR, č. k. PL. ÚS 1/06-4; ide o zjednocujúce stanovisko\ntýkajúce sa práve aplikácie nálezu, č. k. PL. ÚS 38/03-39, ktorým sa eliminovala odlišná interpretácia\ntohto nálezu (k tomu aj Y.. Ľ. R., Dny práva - 2010 - Days of Law, 1. ed. Brno : Masaryk University,\n2010, Prax interpretácie nálezov Ústavného súdu SR vydaných v konaní o súlade právnych predpisov).\nSo zreteľom na tieto závery bola nedôvodná námietka žalobkyne, ktorou konajúcemu súdu vytýkala,\nže nezohľadnil ňou označené rozhodnutia odvolacích súdov týkajúcich sa charakteru účinkov nálezu\nÚstavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov. Naviac, tieto sa týkali skutkovo a právne odlišných\nvecí (uznesenie Krajského súdu v Nitre vo veci sp. zn. 8CoPr/2/2023, sa týkalo neplatnosti skončenia\npracovného pomeru a náhrady škody, rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/38/2023,\nKrajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 15Co/122/2022 a vo veci sp. zn. 13Co/95/2022, sa týkali\nnáhrady nákladov za stravu počas nariadenej izolácie) a názormi v nich prijatými neboli tak konajúci\nsúd, ani súd odvolací, nijako viazaní.\n46. Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd vyhodnotil návrh žalobkyne na\nprerušenie konania ako neopodstatnený, a preto ho zamietol.\n47. V ďalšom odvolací súd pristúpil k prieskumu tých námietok žalobkyne, ktorými odôvodňovala\nnesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie, vrátane výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.\n48. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon\npripúšťa.\n\n49. Podľa § 357 písm. n) C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení\nkonania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.\n50. Podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je odvolanie prípustné.\n51. Žalobkyňa smerovala opravný prostriedok proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým\nzamietol jej návrh na prerušenie konania; tento mal povahu uznesenia (§ 234 ods. 1 C.s.p.), i keď bol\nsúčasťou rozsudku vo veci samej (§ 212 ods. 1 C.s.p.). Civilný sporový poriadok pripúšťa odvolanie\nproti uzneseniu len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 357 C.s.p., pričom\nuznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa\n§ 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.\nmedzi uznesenia, proti ktorým je odvolanie prípustné, nepatrí; proti tomuto uzneseniu odvolanie teda\nnie je prípustné. Odvolanie je prípustné len proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie prerušil konanie,\ndospejúc k záveru, že jeho rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v prebiehajúcom konaní\nriešiť (§ 162 ods. 1 písm. a) C.s.p.), tzv. prejudiciálna otázka odôvodňujúca obligatórne prerušenie\nkonania. Zároveň civilný procesný kódex pripúšťa odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania z\ndôvodu, že prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam\npre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na také konanie podnet; ide o prejudiciálnu otázku, ktorá zakladá\nlen fakultatívne prerušenie konania (§ 164).\n52. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd posúdil odvolanie žalobkyne, pokiaľ smerovalo i proti\nvýroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania v zmysle § 162 ods.\n1 písm. b) C.s.p. ako smerujúce proti takému uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné a podľa § 386\npísm. c) C.s.p. ho odmietol.\n53. Vo vzťahu k odvolaciemu prieskumu napadnutého rozsudku z hľadiska merita veci, odvolací súd\nzdôrazňuje, že v zmysle § 380 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. sa, s výnimkou vád týkajúcich sa procesných\npodmienok, ktoré nezistil, zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi, resp. ich obsahovým vymedzením tak,\nako ich žalobkyňa skutkovo výslovne vymedzila a odôvodnila.\n54. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rozviedol rozhodujúci\nskutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,\noboznámil vykonané dôkazy, ktoré vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. a na zistený skutkový\nstav aplikoval ním citované právne predpisy, z ktorých vyvodil právne závery a tieto náležite vysvetlil.\nSúd prvej inštancie v miere postačujúcej objasnil dôvody, pre ktoré vyhodnotil žalobu žalobkyne za\nnedôvodnú; ním prijaté skutkové a právne závery nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené.\nNa uvedenom základe sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou námietkou žalobkyne, ktorá označila\nnapadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený.\n55. Vyššie prijatý záver nemôže spochybniť skutočnosť, že konajúci súd nezaujal stanovisko k\nžalobkyňou označeným bodom žaloby, resp. k článkom J.. T. pre e-report.sk, keďže nimi žalobkyňa\nspochybňovala účelnosť a spôsob fungovania testov na zisťovanie prítomnosti ochorenia Covid-19,\nako i efektivitu jednotlivých foriem hygienických opatrení z hľadiska predchádzania alebo šírenia\ntohto pandemického ochorenia; tieto otázky, resp. ich zodpovedanie nebolo pre rozhodnutie o veci\nrelevantné. Cieľom súdneho konania je dosiahnutie spravodlivého a zákonného rozhodnutia, nie\nformálne uspokojenie všetkých procesných námietok a argumentácie strany sporu, resp. v danom\nprípade žalobkyne. Naviac, odpovede na žalobkyňou predostretú problematiku, spadajúcu do oblasti\nverejného zdravotníctva, ani neprislúchajú všeobecnému súdu, preto sa konajúci súd nemohol dopustiť\nžalobkyňou tvrdeného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, keď sa nimi nezaoberal.\nRovnaký záver možno konštatovať, i pokiaľ súd prvej inštancie nereflektoval na žalobkyňou bližšie\nneoznačené rozhodnutie odvolacieho súdu v Lisabone, Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL ÚS 106/20,\nresp. na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR, príp. sa nezaoberal rozhodnutím Veľkej komory\nÚstavného súdu Bosny a Hercegoviny, keďže v celosti išlo o súdne rozhodnutia cudzích jurisdikčných\norgánov; rozhodnutia súdov iných štátov pod pojem ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych\nautorít, s ktorou by sa mal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia povinnosť vysporiadať, nespadajú\n(k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 129/2017). Z práva na spravodlivé súdne\nkonanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými\nnávrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (rozhodnutie Ústavného\n\nsúdu SR, sp. zn. I. ÚS 46/05). Nie je pritom významný subjektívny názor odvolateľa tvrdiaceho,\nže sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie\n(záver) odvolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Uvedené však nepredstavuje daný\nprípad, nakoľko konajúci súd sa v miere postačujúcej vysporiadal s nosnou a pre vec rozhodujúcou\nargumentáciou žalobkyne.\n56. Za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobkyne, že vo veci konal nesprávne obsadený\nsúd; tú pritom žalobkyňa evidentne spájala s výsledkom zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania,\nodvolávajúc sa na uznesenie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 206/2008.\n57. Odvolací súd v prvom rade udáva, že Civilný sporový poriadok upravuje primárne postup v konaní\npred súdom; otázky týkajúce sa toho, koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom\nmožno vykonať jeho zmenu právna úprava prenecháva ustanoveniu § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č.\n757/2004 Z. z. o súdoch (ďalej len „zákon o č. 757/2004 Z. z.“), podľa ktorého zákonný sudca je\nsudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s\nrozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými\nsudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Z obsahu\nsúdneho spisu z ničoho nevyplýva, že by žaloba žalobkyne nebola od počiatku pridelená v súlade\ns rozvrhom práce pôvodne Okresného súdu Bratislava III, následne Mestského súdu Bratislava IV,\nzákonnej sudkyni (Y.. J. P.Á.), ktorá vec prejednala a meritórne rozhodla. Také tvrdenia napokon\nžalobkyňa v odvolaní ani neprezentovala. Nemožno sa pritom stotožniť s jej názorom, že len samotné\nnepodanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania v zmysle článku 125 ods. 1 Ústavy SR\nby mohlo znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi, resp. malo by za následok porušenie práva\nna zákonného sudcu z dôvodu nesprávneho obsadenia súdu; taký záver nie je možné vyvodiť ani z\nustálenej súdnej praxe (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 191/2014). Napokon,\nani z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 206/2008, na ktoré odkazovala žalobkyňa,\ntýkajúceho sa nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, nemožno dospieť\nk ňou prezentovanému záveru. V predmetnom rozhodnutí Ústavný súd SR prijal záver, že účastník\nkonania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil\nprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Je nepochybné, že v prejednávanej veci\nsúd prvej inštancie nedospel k potrebe prerušiť konanie a podať návrh na Ústavný súd SR a tak iniciovať\nkonanie o súlade právnych predpisov. Poukazom na obsah a závery ním citovaných nálezov Ústavného\nsúdu SR upriamil pozornosť na to, že námietky žalobkyne, ktorými argumentovala protiústavnosťou\nuznesení vlády SR, ako i na nich nadväzujúcich vyhlášok Úradu, už boli predmetom posudzovania\nÚstavným súdom SR, tento identifikoval tie právne predpisy, resp. ich ustanovenia, ktoré vzhliadol za\nprotiústavné, z čoho následne konajúci súd nedovodil potrebu iniciovať konanie podľa článku 125 ods. 1\nÚstavy SR; uvedené pritom konštatoval len pre účely skúmania podmienok na postup podľa § 162 ods.\n1 písm. b) C.s.p. Keďže súd prvej inštancie nerozhodoval o otázke patriacej do právomoci Ústavného\nsúdu SR, logicky nemohlo jeho postupom dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu, ako vadne\nargumentovala žalobkyňa (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1CdoPr 5/2023).\n58. Za dôvodnú nemožno vyhodnotiť ani námietku žalobkyne o nedostatočne zistenom skutkovom stave;\ntú založila na tom, že konajúci súd v spore s ochranou slabšej strany nevykonal všetky potrebné dôkazy.\n59. Možno súhlasiť s tým, že v danej veci ide o tzv. spor s ochranou slabšej strany, v rámci ktorého je\naplikovateľné ustanovenie § 319 C.s.p. Toto predstavuje významný odklon od všeobecného procesného\npostupu súdu, a teda akýsi príklon k vyšetrovaciemu princípu; ten je odôvodnený legitímnou potrebou\nzvýšenej miery ingerencie orgánu ochrany práva za účelom toho, aby žalobca mal možnosť na\nférový súboj so žalovaným v spore o nároky vyplývajúce z individuálnych pracovnoprávnych vzťahov.\nPredmetné ustanovenie je však potrebné vykladať vo väzbe na cieľ sledovaný zákonodarcom, keď v\nspore s ochranou slabšej strany (tu žalobkyne) táto nemá v mnohých prípadoch objektívnu možnosť\nprístupu k dôkazným prostriedkom. V takom prípade sa súd nebude v plnej miere spoliehať na splnenie\nsi dôkaznej povinnosti zamestnanca, ale vykoná aj ďalšie dôkazy na jeho ochranu, s tým, že limitom\npre tento postup je jeho nevyhnutnosť pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. Nejde teda o automatickú\naktivitu súdu pri obstarávaní dôkazných prostriedkov, a preto ak súdu na meritórne rozhodnutie postačia\ntvrdenia strán a dôkazy zistené z dôkazných prostriedkov nimi predložených, nebude obstarávať ďalšie\ndôkazné prostriedky, ale rozhodne na základe takto zisteného skutkového stavu veci.\n\n60. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne,\nnavrhovaných svedkov a oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi. Na účely ustálenia\nskutkového stavu a následného rozhodnutia o veci doplnil z vlastnej iniciatívy dokazovanie v súlade\ns ustanovením § 319 C.s.p. a v súčinnosti so žalovaným obstaral ďalšie listinné dôkazy (interné\npredpisy žalovaného). Konajúci súd teda postupoval vo veci bez spoliehania sa len na dôkaznú aktivitu\nžalobkyne, resp. strán sporu; ním vykonané dokazovanie podľa mienky odvolacieho súdu postačovalo\nna rozhodnutie o veci. Napokon, žalobkyňa vo svojej odvolacej argumentácii ani neozrejmila, aké ďalšie\ndôkazy a k akým sporným otázkam bolo nevyhnutné zo strany konajúceho súdu vykonať za účelom\nvydania meritórneho rozhodnutia; jej argumentácia ohľadne danosti odvolacích dôvodov v zmysle § 365\nods. 1 písm. g) vo väzbe na písme. e) C.s.p. preto neobstojí.\n61. A napokon, žalobkyňa v odvolaní vytýkala, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.), majúc za to, že žalovaný bol\npovinný postupovať pri plnení vlastných povinností tak, aby jej spôsobil čo najmenšiu škodu, a teda mal\njej ponúknuť iné dostupné spôsoby riešenia situácie.\n62. Odvolací súd udáva, že odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. spočíva v subsumovaní\nskutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také\npredpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne\nspočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu\nnormu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený\nskutkový stav ju nesprávne aplikoval (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo\n4/2009). Súd prvej inštancie aplikoval na ním dostatočne a správne zistený skutkový stav zodpovedajúce\nustanovenia právnych predpisov, ktoré i správne interpretoval.\n63. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa sa v rozhodnom období odmietala podrobiť\ntestovaniu na prítomnosť ochorenia Covid-19, pričom odmietala i nosiť rúško na prekrytie horných\ndýchacích ciest, čo potvrdila výpoveď svedkyne P.; žalobkyňa teda nesplnila predpoklady na uplatnenie\nvýnimky na vstup na pracovisko žalovaného v zmysle vyhlášok Úradu. Žalovaný, riadiac sa platnou\nprávnou úpravou, ktorou bol viazaný, jej za tohto stavu bol povinný zakázať vstup na pracovisko. Z\nobsahu pracovnej zmluvy pritom vyplynulo, že žalobkyňa pracovala na pozícii operátor vo výrobe,\npracovník montáže, úpravy šnúr a kontrol, a jej prvoradou náplňou bolo produkovať požadované\nmnožstvo tovaru v požadovaných termínoch pri zachovaní stanovených kvalitatívnych ukazovateľoch.\nV konaní vyslúchnutí svedkovia jednoznačne potvrdili, že žalobkyňa nemohla činnosť tvoriacu obsah\njej pracovnej náplne podľa pracovnej zmluvy vykonávať z domu, keďže tomu bránili najmä výrobné\nmožnosti (drahé zariadenia v obmedzenom množstve, množstvo výrobkov, pracovné procesy na seba\nnadväzujúce), čo napokon nespochybnila v rámci výpovede ani samotná žalobkyňa. Žalobkyňa pritom\nnemohla vykonávať iné činnosti, odlišné od tých dohodnutých v pracovnej zmluve (lepiť štítky, káble\ndo krabičky), keďže ako uviedla i svedkyňa G., vzhľadom na vzdialenosť bydliska žalobkyne od jej\npracoviska a krátke dodacie lehoty, nebolo možné jej prácu voziť domov. V tejto súvislosti svedkyňa\ndoplnila, že žalovaný jej ani nemohol ponúknuť preradenie na inú prácu, keďže touto by mohla byť len\npráca v inom výrobnom kroku v rámci linky; takú nemohla realizovať z domu. Napokon, i keď žalobkyňa\nv tomto smere tvrdila, že iným zamestnancom bolo umožnené pracovať z domu, vo väzbe na svoje\ntvrdenia ani nemenovala žiadneho konkrétneho zamestnanca. V konaní vyslúchnutí svedkovia pritom\nzhodne uviedli, že práca z domu, príp. jej vozenie domov, a napokon ani preradenie na inú prácu,\nnebolo umožnené žiadnemu zamestnancovi vo výrobe. Žalobkyňa potom nedôvodne konajúcemu\nsúdu vytýkala nesprávne právne posúdenie porušenia povinnosti žalovaného pred vznikom, resp. pri\neliminácii škody.\n64. Odvolací súd v ďalšom pre úplnosť dopĺňa, že pokiaľ žalovaný, riadiac sa platnými a účinnými\nprávnymi predpismi (uznesenia vlády SR týkajúce sa núdzového stavu a jeho predĺženia, vyhlášky\nÚradu), ktorými bol viazaný, akceptoval, že žalobkyňa sa na základe vlastného slobodného rozhodnutia\nrozhodla nesplniť preventívne hygienické opatrenia potrebné na vstup na pracovisko, o ktorých\nobsahu mala podľa vykonaného dokazovania vedomosť, rovnako ako i o následkoch ich nesplnenia,\nbol oprávnený jej zamedziť vstup do vlastných priestorov za účelom ochrany zdravia ostatných\nzamestnancov. V takom prípade neporušil žiadne povinnosti, keď žalobkyni neprítomnosť v práci v\nžalovanom období vyhodnotil za prekážku v práci na jej strane v zmysle § 136 ods. 1 v spojení s § 137\n\nods. 4 písm. d) Zákonníka práce, za ktorú jej nepatrí náhrada mzdy. Podľa vykonaného dokazovania\nnaviac žalobkyňa ani nemala záujem o iné riešenie situácie.\n65. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa načrtla polemiku nad tým, čo malo viesť zákonodarcu k prijatiu\nnovely Zákonníka práce zákonom č. 412/2021, s účinnosťou od 15.11.2021, ktorá zaradila explicitne\nmedzi prekážky v práci na strane zamestnanca bez náhrady mzdy situáciu, keď sa zamestnanec pri\nkontrole zamestnávateľom nepreukáže dokladom potrebným na vstup na pracovisko a v nadväznosti na\nto ho zamestnávateľ do svojich priestorov nevpustí, čím mu neumožní výkon práce, odvolací súd udáva,\nže i keď odpoveď na túto problematiku nebola potrebná pre rozhodnutie o veci, je zrejmé, že označená\nnovela Zákonníka práce len precizovala dovtedajšiu prax zamestnávateľov; tí, riadiac sa ustanoveniami\nvyhlášky Úradu (č. 16/2020 a nadväzujúcich), ako i usmerneniami ministerstva zdravotníctva v tomto\nsmere (viď vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na č. l. 136), rešpektovali právo zamestnancov\nslobodne sa rozhodnúť, či sa dajú alebo nedajú testovať na prítomnosť ochorenia Covid-19. Pokiaľ sa\ntíto odmietli podrobiť testovaniu, zamestnávatelia ospravedlnili neprítomnosť zamestnancov, evidujúc\nna ich strane existenciu prekážky v práci bez poskytnutia náhrady mzdy, tak ako tomu bolo i v prípade\nžalobkyne.\n66. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že\nžalobkyňa v odvolaní neuviedla také skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by svojou\nrelevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej\ninštancie; preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby a v\nsúvisiacom výroku III. o náhrade trov konania potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.\n67. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní\núspech, priznal proti žalobkyni, ktorá úspech nemala, plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44Cpr/23/2021", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:78fd3d69-da80-44ae-9926-63274c10e62e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.15.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.15.2022.1"}, {"guid": "ussr:e1c494eb-fc62-40c8-b41b-62a9d0101660", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.10.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2021 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.10.2021.1"}, {"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-08", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2"}, {"guid": "ussr:8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-01", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2"}, {"guid": "ussr:7bb9f0bd-5c65-4517-ab0d-13e259b0a4a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 27. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.14.2021.1"}, {"guid": "ussr:75f2386e-1479-413d-980f-8b5d608f0ef0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.11.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2021 z 29. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-29", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.11.2021.2"}, {"guid": "ussr:43dd9506-5602-41ec-8c6e-67d4a0456e72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2021 z 24. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.2"}, {"guid": "ussr:0b9eb070-33a2-44a3-b12b-3d4ba443dfc2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.22.2020.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 z 14. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-14", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.22.2020.2"}, {"guid": "ussr:87beed2e-e2d0-4122-aa67-3566c88506cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:f27fc1b5-5f9a-4bd7-82a3-6c3cc237e38d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 191/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 191/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f27fc1b5-5f9a-4bd7-82a3-6c3cc237e38d"}, {"guid": "ussr:78999a2b-1584-4dd6-9dd9-c37cc4feb893", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/06 z 10. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-10", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78999a2b-1584-4dd6-9dd9-c37cc4feb893"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:f5d66570-b5d6-4022-83c9-1d5e6df57b94", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/03 z 17. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-17", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d66570-b5d6-4022-83c9-1d5e6df57b94"}, {"guid": "ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/94 z 6. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-06", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5"}, {"guid": "e3aa444f-584b-4e9d-8182-4db7539cc339:d7cda6d1-d497-4ddd-bcea-eff47673eccb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1217215869.1", "spisova_znacka": "2Cdo/75/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/75/2022 z 29. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1217215869.1"}, {"guid": "8ed6a413-38ba-42e0-96d8-c7c2671968b7:c9797a56-3677-443d-8dc3-97ec2a1f2b5f", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/2/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8CoPr/2/2023 z 21. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-03-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8ed6a413-38ba-42e0-96d8-c7c2671968b7:c9797a56-3677-443d-8dc3-97ec2a1f2b5f"}, {"guid": "771e41ab-eb25-47cb-b400-dab196dc9fa3:947afb69-ecba-4f01-a1a4-937896c77321", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/38/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/38/2023 z 29. 9. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-09-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/771e41ab-eb25-47cb-b400-dab196dc9fa3:947afb69-ecba-4f01-a1a4-937896c77321"}, {"guid": "f7b84c87-46c8-453c-8fb7-ff3f73eebf26:1a9a2fa2-5952-4b6a-ae6e-fe2c6abebc74", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/122/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/122/2022 z 20. 9. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-09-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f7b84c87-46c8-453c-8fb7-ff3f73eebf26:1a9a2fa2-5952-4b6a-ae6e-fe2c6abebc74"}, {"guid": "40fb80ab-26c0-4b03-9053-37ecf47f0053:03bbfa4f-1bc0-4e81-af68-76c60b8ee817", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Co/95/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/95/2022 z 31. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/40fb80ab-26c0-4b03-9053-37ecf47f0053:03bbfa4f-1bc0-4e81-af68-76c60b8ee817"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d3cd08dd-cc6a-44aa-a357-fe19247d6019", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.586.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 586/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 586/2025 z 21. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.586.2025.1"}, {"guid": "2449b55b-df4c-485f-8609-9966c0a3b31b:9f276137-ef26-4021-b330-5b938079641b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8521200303.2", "spisova_znacka": "9CdoPr/4/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/4/2026 z 28. 7. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8521200303.2"}]}