Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/57/2024 1320208447 29. 07. 2025 Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková ECLI:SK:KSBA:2025:1320208447.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a členov senátu JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Blanky Malichovej, v právnej veci žalobcu: Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 35 914 939, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Colonnade Insurance S.A., so sídlom Rue Jean Piret 1, L-2350, Luxemburg, Luxembursko, konajúceho prostredníctvom Colonnade Insurance S.A., pobočka poisťovne z iného členského štátu, Moldavská cesta 8B, Košice, IČO: 50 013 602, o zaplatenie 24.801,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/224/2020 - 240 zo dňa 16.3.2023, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/224/2020 - 240 zo dňa 16.3.2023 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom vyhovel podanej žalobe v celom rozsahu a druhým výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie v záhlaví špecifikovanej istiny titulom náhrady časti škody na koľajovom vozidle a na železničnej infraštruktúre vo vlastníctve žalobcu v dôsledku nehody, pričom podľa príslušnej správy o zisťovaní príčin nehody za nehodu zodpovedá žalovaný. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v podstatných častiach z hľadiska podaného odvolania odôvodnil nasledovne: „27. Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne za preukázané, že dňa 1.10.2018 došlo v ŽST Liptovský Mikuláš k menšej dopravnej nehode, pri ktorej bola poškodená železničná infraštruktúra v správe žalobcu. Zo Správy zo zisťovania príčin vzniku nehody mal súd za preukázané, že nehoda bola uzatvorená na Železničnú spoločnosť Slovensko, a.s. bez preukázania zavinenia jej zamestnancom, išlo o technickú poruchu. Výšku škody 248.409,64 eur mal súd preukázanú kalkulačnými listami zo dňa 10.7.2019 a 27.6.2019, ktorých prílohou boli doklady, ktoré odôvodňovali a špecifikovali priame náklady vzniknuté žalobcovi pri odstraňovaní škody spôsobenej nehodou. Žalobca si uplatnil náhradu škody u svojho poistiteľa, spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., ktorá po odrátaní výzisku - šrot vo výške 393,40 eur a dojednanej spoluúčasti vo výške 24.801,62 eur poskytla žalobcovi poistné plnenie vo výške 223.214,62 eur. Žalobca akceptoval odrátanie výzisku, avšak ohľadne náhrady spoluúčasti vo výške 24.801,62 eur sa obrátil s uplatneným nárokom na náhradu škody voči škodcovi - žalovanému 1) a to listom zo dňa 3.9.2019. Poistiteľ žalovaného 1) listom zo dňa 29.4.2020 doplatok odpočítanej spoluúčasti odmietol žalobcovi vyplatiť s odvolaním sa na skutočnú výšku škody 173.611,37 eur, ktorá bola vypočítaná na základe dokladov poskytnutých mu spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., pričom pri výpočte skutočnej výšky škody bola zohľadnená amortizácia 71,82 % (2,66 % ročne vzhľadom na vek poškodeného zariadenia 27 rokov).
28. Súd pri rozhodovaní o oprávnenosti nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcu v nevyplatenej spoluúčasti vychádzal zo skutočnosti, že v danom prípade nebolo možné obnovenie pôvodného majetkového stavu inak, ako za použitia nových náhradných dielov. Oprava poškodeného zariadenia smerovala k odstráneniu následkov škodovej udalosti, žalobcovi ako poškodenému bolo „zhodnotenie“ v podstatne vnútené konaním škodcu a preto nemožno prenášať povinnosť na úhradu nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a takýmto spôsobom ho znevýhodňovať voči škodcovi. Účelom priznania nároku na náhradu škody poškodenému je zabezpečenie kompenzácie jeho majetkovej ujmy. Súd poukazuje v tomto smere na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II ÚS 2221/2007, ktorý skonštatoval, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. Zmyslom a účelom ustanovení priznávajúcich poškodenému právo na náhradu škody je zaistiť, aby mu v plnej miere bola kompenzovaná majetková ujma. V každom individuálnom prípade je preto treba starostlivo porovnávať majetkový stav poškodeného pred a po vzniku škody. Rozsah náhrady škody musí zohľadňovať výšku všetkých ním vynaložených prostriedkov nutných k obnoveniu pôvodného majetkového stavu. Pokiaľ obnovenie pôvodného majetkového stavu nie je možné inak ako za použitia nových dielov, nie je možné prenášať povinnosť k zníženiu nároku o amortizáciu na poškodeného, teda žalobcu. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010, v ktorom sa konštatuje, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je potrebné odrátať od nej čiastku zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením bolo revidované následnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, ktoré sa odvolávali práve na vyššie citovaný nález Ústavného súdu ČR. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Obdo 48/2012 konštatoval, že škoda, ktorá nastala na strane žalobcu z titulu nákladov na vykonanú opravu, ktorá bola žalobcovi dopravnou nehodou vnútená, bola skutočnou škodou. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 200/2011 sa súd stotožnil s výkladom, že princípu spravodlivosti sa prieči to, aby poškodený, ktorý nezavinil nehodu a nespôsobil vzniku škody na túto skutočnosť doplatil tým, že mu nebude preplatená náhrada škody v celom rozsahu, resp. všetky účelne vynaložené náklady na opravu veci. Hoci sa vyššie uvedené rozhodnutie týkajú náhrady škody spôsobenej na motorovom vozidle, nie je dôvod pri poškodení železničnej infraštruktúry posudzovať určenie skutočnej výšky škody iným spôsobom. Poškodenému bola oprava, resp. výmena poškodených zariadení vnútená konaním škodcu a teda nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby znášal ujmu v dôsledku krátenia nákladov potrebných na uvedenie poškodeného zariadenia do prevádzkového stavu. Súd je preto toho názoru, že krátenie náhrady škody z dôvodu amortizácie by bolo v rozpore nielen s ustanovením § 443 Občianskeho zákonníka, ale aj so zásadou spravodlivého usporiadania veci tak ako to aj konštatoval Ústavný súd ČR vo svojom náleze II ÚS 155/2016 zo dňa 6.6.2017, keď uviedol, že nie je možné prenášať na poškodeného povinnosť k náhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu a nedôvodne ho znevýhodňovať oproti škodcovi. 29. Súd po vykonanom dokazovaní a s poukazom na ustálenú judikatúru súdov pri posudzovaní výšky skutočnej škody žalobe v plnom rozsahu vyhovel. 30. Je nesporné, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením svojho záväzku voči žalobcovi a preto si žalobca okrem istiny uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy a to odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby. ... 32. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 33. Podľa Nariadenia vlády č. 141/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. je v § 3 uvedené, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 34. Podľa potvrdenia Európskej centrálnej banky bola úroková sadzba v rozhodujúcom období vo výške 0,00 % ročne, preto súd žalobe aj v časti príslušenstva pohľadávky vyhovel, keďže žalobcom uplatnená úroková sadzba je v súlade so zákonom. 35. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP. .. 39. V súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní ako procesná strana plne úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
4. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 442 ods. 1, ods. 2, § 443 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (OZ), § 517 ods. 1, ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ObZ) a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. 5. Proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/224/2020 - 240 zo dňa 16.3.2023 podal včas odvolanie intervenient na strane žalovaného, ktorý namietal vydaný rozsudok v celom jeho rozsahu. Odvolateľ vymedzil odvolacie dôvody ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/, písm. h) /nesprávne právne posúdenie/ CSP. 6. Odvolateľ založil svoju argumentáciu na tom, že žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil poukázaním na rozhodnutia: - Nález Ústavného súdu ČR (8p,zn, Íl ÚS 2221/2007) - Nález Ústavného súdu ČR (8p.zn. l. ÚS 1902/13) zo dňa 11.6.2014 - Rozhodnutie NS SR (č 2Obdo 48/2012) - Rozhodnutie NS SR (Č 5Obdo 200/2011) pričom žalobca z týchto rozhodnutí v žalobe vyvodil záver, že krátenie plnenia o amortizáciu poisťovateľom žalovaného bolo v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 443 OZ, ako aj v rozpore s aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. 7. Intervenient na strane žalovaného poukázal na to, že vo svojom podaní zo dňa 6.3.2023, tak aj na pojednávaní poprel tvrdenia žalobcu a vyjadril svoj názor, že nález Ústavného súdu ČR ostal žalobcom (aj niektorým súdom ) nepochopený a že tento nález (ani z neho vychádzajúce rozhodnutia) sa nevzťahuje na škodu na železničnej infraštruktúre, ktorá je predmetom tohto konania. Podľa odvolateľa súd I. inštancie nepostupoval v napadnutom rozhodnutí v súlade s platnou legislatívou, ani v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. 8. Podľa odvolateľa sa prvoinštančný súd napadnutým rozhodnutím stotožnil s vyjadreniami žalobcu, pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou intervenienta. Ani svoje právne závery v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite nezdôvodnil. Nesúhlasil so záverom súdu I. inštancie, že „v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 200/2011 sa súd stotožnil s výkladom, že princípu spravodlivosti sa prieči to, že aby poškodený, ktorý nezavinil nehodu a nespôsobil vznik škody, na túto skutočnosť doplatil tým, že mu nebude preplatená škoda v celom rozsahu, resp. všetky účelne vynaložené náklady na opravu veci.“ Podľa odvolateľa sa Najvyšší súd SR v označenom rozhodnutí s takýmto výkladom určite nestotožnil. Práve naopak, Najvyšší súd Slovenskej republiky poprel takýto názor Okresného súdu v Prešove a dovolateľa a pri rozhodovaní sa stotožnil so závermi Krajského súdu, ktorý rozhodnutie Okresného súdu v Prešove zmenil, a to tak, že žalobu zamietol, čo Najvyšší súd SR vysvetlil na str. 11 odôvodnenia svojho rozhodnutia o zamietnutí dovolania žalobcu. 9. Ak sa teda prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí na str., 14 stotožnil s výkladom súdu v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo 200/2011, t.j. že princípu spravodlivosti sa prieči to, že aby poškodený, ktorý nezavinil nehodu a nespôsobil vznik škody, na túto skutočnosť doplatil tým, že mu nebude preplatená škoda v celom rozsahu, resp. všetky účelne vynaložené náklady na opravu veci, tak v tom prípade sa stotožnil iba s výkladom Okresného súdu v Prešove, opisovaným na str. 2 rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo 200/2011, ktorého rozhodnutie bolo ale zmenené odvolacím súdom a potvrdené Najvyšším súdom SR. 10. Odvolateľ opakovane poukázal na dôvody, prečo je v danom prípade potrebné posudzovať žalovaný nárok na náhradu škody odlišne, ako to urobil súd I. inštancie v napadnutom odvolaní: 11. Ako Ústavný súd ČR, tak aj Najvyšší súd SR v žalobcom a prvostupňovým súdom citovaných rozhodnutiach posudzoval vzťah medzi trhovou cenou (hodnotou) motorového vozidla a jeho technickou hodnotou pred a po dopravnej nehode. Výsledkom posúdenia bolo, že motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody spravidla stráca na trhovej cene (hodnote), čo znamená, že v zásade sa opravou motorového vozidla použitím nových náhradných dielov trhová hodnota nezvýši. Inak povedané, havarované motorové vozidlo ani po oprave novými náhradnými dielmi nebude predajné za vyššiu cenu, ako keby sa predávalo toto vozidlo nehavarované a novými dielmi neopravované. 12. Z toho potom Ústavný súd vyvodil záver, že v tomto prípade (v prípade motorových vozidiel, ktorých hodnota prudko klesá), sa v dôsledku opravy motorového vozidla novými dielmi poškodený neobohatil. Ústavný súd dospel k názoru, že ak poisťovňa (v prípade plnenia z povinného zmluvného poistenia) uplatní amortizáciu v prípade havarovaného vozidla, tak poškodenému vlastníkovi vozidla, nebola zo strany poisťovne poskytnutá dostatočná náhrada. 13. Ako je zrejmé, Ústavný súd v tomto prípade (týkajúcom sa poškodenia motorového vozidla), vyhodnocoval úplne iné skutkové a technické okolnosti.
14. Uvedené osobitosti/závery, týkajúce motorových vozidiel, ktoré boli riešené v náleze Ústavného súdu ČR, však nemožno zovšeobecňovať aj na úplne iné prípady, ako napr. v tomto konaní, ako to urobil súd v napadnutom rozhodnutí. 15. Podľa odvolateľa je však úplne jednoznačné, že opravou železničnej infraštruktúry v správe žalobcu, (ktorú o.i. užíva množstvo subjektov, čím dochádza k jej zvýšenému opotrebeniu a nutnosti opráv), resp. jej výmenou za úplne nové zariadenie nedochádza k akejkoľvek strate na trhovej hodnote (ako je to pri motorovom vozidle), a preto v tomto prípade je dôvodné opotrebovanie (tzv. amortizáciu) zohľadniť. Nakoľko výmenou zariadenia za nové, nepochybne dochádza k zvýšeniu majetkovej (trhovej) hodnoty na strane poškodeného. A tým by sa žalobca na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil. 16. Zo skôr uvedených dôvodov použitie záverov českého Ústavného súdu, týkajúcich sa motorového vozidla nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad. Poukázal aj na to, že ani jedno z rozhodnutí, na ktoré sa žalobca i prvostupňový súd odvolávali, neuvádza, že odpočet amortizácie je v rozpore s ust. § 443 Občianskeho zákonníka, resp. že by sa opotrebenie v dôsledku veku poškodenej veci nemalo pri odškodňovaní brať do úvahy. 17. Zároveň ani jedno toto rozhodnutie (týkajúce sa motorových vozidiel) neuviedlo, že zodpovedný, resp. jeho poisťovňa, by mali poškodenému majiteľovi auta nahradiť škodu vo výške ceny nového auta. Teda stále sa pri motorových vozidlách odškodňuje len do časovej ceny auta, teda do jeho všeobecnej hodnoty. V opačnom prípade sa potom jedná o totálnu škodu. 18. Aplikáciou, resp. zovšeobecňovaním týchto rozhodnutí na všetky prípady, napr. na poškodenú infraštruktúru žalobcu, žalobca žiada a súd mu v tom vyhovel, aby mu zodpovední uhrádzali náklady na opravu infraštruktúry v „nových cenách“, až do hodnoty celej infraštruktúry, čo je podľa odvolateľa absurdná požiadavka a absurdný záver súdu. 19. Ak by sa tieto závery aplikovali na všetky prípady náhrady škôd, tak napríklad ak vytopíme svojho suseda, tak by sme mali susedovi zo svojich prostriedkov uhradiť škodu vo výške všetkých nákladov, ktoré sused vynaložil napr. na nové parkety, nábytok, či akýkoľvek vytopením poškodený majetok, a to aj v prípade, že tento poškodený majetok bol opotrebený a mal vek napr. 50 rokov. Zároveň by tak zrejme mali postupovať aj súdy v prípade trestných činov, pri ktorých sa v zmysle trestného zákona od výšky škody odvíja trestná sadzba pre páchateľov. 20. Prvostupňový súd neposkytol žiadny svoj právny názor v otázke, ktorá bola sporná, teda v otázke, či opotrebované veci majú, alebo nemajú pri určovaní náhrady škody podliehať amortizácii, ale pridŕžal sa len právneho názoru, ktorý žalobca uviedol v žalobe a vo svojich vyjadreniach. Súd I. inštancie sa preto podľa odvolateľa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s tvrdeniami a právnymi názormi prezentovanými žalovaným a intervenientom na strane žalovaného. 21. Podľa názoru intervenienta na strane žalovaného napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu nespĺňa náležitosti vymedzené v ustanoveniach § 220 ods. 2 a § 191 ods. 1 CSP, a preto je nepreskúmateľný a nezákonný. Prvoinštančný súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia len uvádza časti rozsudkov, ktoré sú úplne vytrhnuté z kontextu, s týmto konaním nesúvisiace, dokonca aj zmätočné. Napr. v rozhodnutí sp. zn. 2 Obdo 48/2012 sa jasne uvádza to, čo tvrdil v každom podaní žalovaný a intervenient, a to že poškodenie vozidla dopravnou nehodou a následne vykonaná oprava za použitia nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje.., atď.(str.3 a nasl.). 22. Uvedené však nie je možné aplikovať na vymenené funkčné súčasti železničnej infraštruktúry. Intervenient tvrdil, že hodnota vymenenej infraštruktúry za zvyšuje, teda neznižuje sa, ako je to pri haváriou poškodených a opravovaných motorových vozidlách v zmysle záverov uvedených rozhodnutí. 23. Nesúhlasil preto so záverom, uvedeným v ods. 28 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010 bolo revidované následnými rozhodnutiami najvyššieho súdu SR, ktoré sa odvolávali na cit. Nález Ústavného súdu ČR. 24. Podľa odvolateľa je jednoznačné, že výmenou 27 ročných výhybiek, koľajníc a iných zariadení v správe žalobcu za úplne nové zariadenie nedochádza k akejkoľvek strate na trhovej hodnote (ako je to pri motorovom vozidle), a preto je v tomto prípade dôvodné opotrebovanie (tzv. amortizáciu) zohľadniť. Nakoľko výmenou zariadenia za nové nepochybne dochádza k zhodnoteniu, a teda zvýšeniu majetkovej (trhovej) hodnoty na strane poškodeného. 25. Odvolateľ poukázal na ustanovenie § 443 ods. 1 OZ, podľa ktorého pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia. Takže určujúcim kritériom pri stanovení výšky škody a hodnoty majetku je potom v súlade s § 443 cena veci, v čase jeho poškodenia. Rozdiel v hodnote majetku sa následne uhrádza, či už peňažným plnením alebo uvedením veci do pôvodného stavu, pričom platí, že ak škoda vznikne na opotrebovaných (použitých) veciach je potrebné vykonať odpočet opotrebovania poškodených vecí (tzv. "amortizáciu“). Konkrétny spôsob výpočtu amortizácie vrátane
samotnej metodiky jej určenia je uvedený vo vyhl. MS SR č. 412/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, v znení neskorších predpisov. Pričom vyhláška (konkrétne v Prílohe 6 písm. C) ustanovuje, že na stanovenie výšky škody je rozhodujúca cena veci v čase poškodenia, avšak s prihliadnutím na pokles ceny vyplývajúcej z veku, amortizácie, funkčnosti, príp. s prihliadnutím na vzrast ceny. 26. Skutočnosť, že pri vyčíslení škôd spôsobených na starých veciach je potrebné vykonať odpočet opotrebenia, je potvrdené aj rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 89/2008 zo dňa 24.2010 (na ktoré upozornil žalovaný v odpore) sa výslovne uvádza, že pri škodách na veci opotrebovanej alebo použitej sa vychádza z názoru, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je od tejto čiastky potrebné odrátať, čiastku zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ sa vykonanou opravou (napr. výmenou súčiastok) vec oproti pôvodnému stavu zhodnotila, od nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu sa odráta čiastka predstavujúca opotrebenie veci (pozn.: podľa aktuálnej terminológie vyhl. MS SR č. 412/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku - zhodnotenie poškodenej veci vykonanou opravou). Rovnako tak v ďalšom rozsudku sp. zn. 5 Cdo 200/2011 Najvyšší súd SR tento svoj názor potvrdil. 27. Intervenient na strane žalovaného uviedol, že (k podanému odvolaniu) prikladá rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých predmetom rozhodovania boli skutkovo totožné veci, ako je to v tomto konaní. 28. Keďže prvoinštančný súd v tomto konaní podľa odvolateľa rozhodol bez náležitého zhodnotenia skutkového stavu veci, na základe vykonaných dôkazov nesprávne právne posúdil danú situáciu a nesprávne rozhodol, navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil, vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne. 29. K odvolaniu intervenienta na strane žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 16.5.2023 tak, že sa v plnom rozsahu stotožňuje tak s výrokovou časťou, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vystihol podstatu sporu, ktorý bol predmetom žaloby a aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy na konkrétny skutkový stav. Uviedol, že k argumentom, uplatneným v odvolaní, sa vyjadril v konaní pred súdom I. inštancie v jeho písomných podaniach, ako aj na ústnom pojednávaní. Podané odvolanie považoval za nedôvodné. Bol názoru, že zo strany intervenienta nebola žiadnym spôsobom spochybnená výška škody, ktorú si žalobca uplatnil v rámci žaloby. 30. Z napadnutého rozhodnutia je podľa žalobcu zrejmé, že súd I. inštancie akceptoval právny názor žalobcu, čo nemôže spôsobiť nezákonnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Žalobca trval na tom, že dotknutú právnu argumentáciu, týkajúcu sa určenia náhrady škody akceptovali vo svojich rozhodnutiach aj iné súdy nižších inštancií, pričom niektoré z týchto rozhodnutí boli prílohou žaloby. 31. K názoru o nemožnosti aplikovať záver českého Ústavného súdu na prejednávanú vec žalobca uviedol, že dotknutým rozhodnutím Ústavný súd ČR revidoval doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov napr. vo svojom náleze sp. zn. II US 2221/2007, v ktorom uviedol: „ak je za škodu považovaná ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a jej výška je daná rozdielom medzi majetkovým stavom poškodeného pred a po poškodení, musí sa aj rozsah náhrady škody zohľadniť výšku všetkých nutných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť k obnoveniu pôvodného majetkového stavu, v danom prípade k oprave vozidla tak, aby bolo z technického hľadiska rovnako prevádzkyschopné ako pred škodovou udalosťou. Pokiaľ obnovenie pôvodného majetkového stavu nie je možné inak ako použitím nových náhradných dielov, oprava bola prevedená účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodovej udalosti, nie je možné prenášať povinnosť úhrady nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a neodôvodnene ho znevýhodňovať oproti škodcovi.... v neposlednom rade je potrebné brať do úvahy, že poškodenému ono diskutované „zhodnotenie“ bolo v podstate protiprávnym konaním vnútené.“ V náleze I.ÚS 1902/13 zo dňa 11.06.2014 Ústavný súd ČR tiež uviedol, že úhrada celej ceny účelne vykonanej opravy (smerujúcej len k odstráneniu následkov škodnej udalosti) by mala byť pravidlom (bod 21). V ďalšom náleze II.US 155/2016 z 6.6.2017 sa riešil prípad tzv. totálnej škody na motorovom vozidle, pričom Ústavný súd ČR uviedol, že dva vyššie spomínané nálezy postulujú princíp v maximálne možnej miere plného odškodnenia, keďže nie je možné prenášať na poškodeného povinnosť k náhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu a nedôvodne ho znevýhodňovať oproti škodcovi. Túto právnu argumentáciu prevzali aj slovenské súdy. A to v rozhodnutí NS SR - sp. zn. 2Obdo 48/2012, v ktorom NS SR, súd konštatoval, že škoda, ktorá nastala na strane žalobcu z titulu nákladov na vykonanú opravu, ktorá bola žalobcovi dopravnou nehodou vnútená, bola skutočná škoda.
32. Preto námietku inervenienta, že si žalobca na úkor poisťovne obnovuje železničnú infraštruktúru, označil za bezpredmetnú. Trval na tom, že v tomto konkrétnom prípade sa nejedná o poškodenie starého a opotrebeného zariadenia a nedochádza k jeho zhodnoteniu, ale žalobcom uplatnený nárok predstavuje výlučne vynaložené náklady na opravu, ktoré boli použité na odstránenie poškodenia a uvedenie poškodeného zariadenia do pôvodného funkčného a prevádzkyschopného stavu, ktoré zabezpečuje dopravu na príslušnom úseku trate. 33. K odvolacej argumentácii ustanoveniami § 442 a 443 OZ o rozsahu náhrady škody žalobca uviedol, že v danom prípade je za škodu považovaná ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a jej výška je daná rozdielom medzi majetkovým stavom poškodeného pred a po poškodení. Rozsah náhrady škody musí zohľadniť výšku všetkých nutných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť k obnoveniu pôvodného majetkového stavu, v danom prípade k oprave zabezpečovacieho zariadenia tak, aby bolo z technického hľadiska rovnako prevádzkyschopné. Práce vykonané na odstránenie poškodení spôsobených nehodou boli iba výmenou a opravou poškodených dielov tak, aby bola zabezpečená ich funkčnosť v rozsahu pred ich poškodením. Práce mali rozsah opravy v zmysle predpisu ZSR TS 3-1 Práce na železničnom zvršku. Účelom tejto opravy nebolo zhodnotiť majetok žalobcu, ale udržať jeho funkčný štandard. Zhodnotenie sa vykonáva rekonštrukciou, resp. modernizáciou zariadenia a cena takýchto prác je rádovo vyššia. Mal zato, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody voči žalovanému, nepredstavuje bezdôvodné obohatenie žalobcu. 34. Žalobca zotrval na jeho skorších vyjadreniach a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 35. Ďalším podaním zo dňa 03.7.2023 žalobca zaslal súdu rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Cob/14/2023-179 zo dňa 30.5.2023 (čl. 299). 36. V podaní, doručenom súdu dňa 1.8.2023, žalovaný uviedol, že sa pripája k odvolaniu žalovaného k odvolaniu. 37. Na skoršie vyjadrenie žalobcu reagoval odvolateľ podaním zo dňa 2.8.2023 (čl. 315), v ktorom uviedol, že prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí v bodoch 24. - 26. odôvodnenia citoval správne ustanovenia právnej normy - občianskeho zákonníka, ktoré mal použiť na konkrétny skutkový stav, avšak podľa jeho názoru tieto ustanovenia nesprávne vyložil. Trval na tom, že napadnutým rozsudkom nebol zaviazaný na úhradu skutočnej škody a že súd I. inštancie nevychádzal pri určení výšky škody na veci/ zariadeniach žalobcu z ceny v čase poškodenia. 38. Poukázal na to, že z odseku 28. napadnutého rozsudku vyplýva, že k zhodnoteniu majetku žalobcu došlo, ale bolo mu vnútené konaním škodcu. Súd I. inštancie v napadnutom rozsudku teda podľa odvolateľa sám uznal, že poškodené zariadenie žalobcu (27 ročná železničná infraštruktúra) bolo opravou zhodnotené. 39. Intervenient na strane žalovaného k tomu uviedol, že každá škoda na veci, a z nej vyplývajúca nevyhnutná oprava je „vnútená“. Len ťažko možno tvrdiť, že existuje poškodený, ktorý by si želal škodu na svojej veci a následnú potrebu túto škodu reparovať. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že ním uplatnený nárok predstavuje výlučne vynaložené náklady na opravu, ktoré boli použité na odstránenie poškodenia a uvedenie poškodeného zariadenia do pôvodného funkčného a prevádzkyschopného stavu, ktoré zabezpečuje dopravu na príslušnom úseku trate. Obnovenie prevádzkyschopnosti a funkčnosti uvedeného zariadenia bolo zákonnou povinnosťou žalobcu. To však neznamená, že žalobca sa môže pri realizácii tejto povinnosti obohacovať. 40. Odvolateľ trval na tom, že rozhodovaciu prax súdov vo veciach nárokov na náhradu škody na motorových vozidlách nemožno považovať za rozhodnutie v rovnakej veci, a to z dôvodov, ktoré uviedol v odvolaní. Poukázal na to, že v rozhodnutiach, ktoré v konaní uviedol intervenient a žalovaný, konkrétne v konaniach vedených na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 5Cdo/89/2008 a sp. zn. 5Cdo/200/2011, boli predmetom rozhodovania skutkovo totožné veci, ako je tomu v tomto sporovom konaní, pričom rovnako sporným bolo práve určenie výšky škody v súvislosti s uplatnením/odpočtom amortizácie. Žalobcom v predmetných konaniach bol rovnako správca železničnej infraštruktúry, t.j. žalobca, pričom v obidvoch konaniach bol neúspešný. 41. Neobstojí teda ani odôvodnenie prvoinštančného súdu uvedené v bode 29 napadnutého rozsudku. Podľa odvolateľa naopak napadnuté rozhodnutie predstavuje odklon od ustálenej judikatúry súdov. 42. K podaniu žalobcu zo dňa 3.7.2023, prílohou ktorého bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/14/2023- 179, intervenient uviedol, že označený odvolací súd podľa jeho názoru svoj právny názor zrozumiteľne a presvedčivo nevysvetlil, teda nevysvetlil, z akého dôvodu, prečo a na základe čoho by sa železničná infraštruktúra nemohla zhodnotiť. Podotkol, že mal záujem v danej veci podať dovolanie, čo však vzhľadom na zákonný majetkový cenzus nebolo prípustné. 43. Intervenient na podanom odvolaní zotrval.
44. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. 45. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP)), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 46. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie intervenienta na strane žalovaného je dôvodné. 47. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 48. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 49. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 50. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 51. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 52. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 53. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 54. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 55. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Súd by mal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 56. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie časti škody na koľajovom vozidle a na železničnej infraštruktúre vo vlastníctve žalobcu v dôsledku nehody, pričom podľa príslušnej správy o zisťovaní príčin nehody za nehodu zodpovedá žalovaný. 57. Podstata odvolacích námietok žalovaného spočívala na tvrdení, že súd I. inštancie uplatnený nárok nesprávne právne posúdil, keď na vec nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a zároveň, keď rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. Rozhodnutia súdov vyšších inštancií, ktoré vo veci použil, nesprávne aplikoval, keď z nich vyvodil závery, ktoré z týchto rozhodnutí nevyplývajú.
Zároveň sa náležite nevysporiadal s podstatnou argumentáciou odvolateľa, ktorú v konaní pred súdom I. inštancie uplatnil. 58. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné to, že došlo ku škodovej udalosti, kedy sa tak stalo, kto za škodu zodpovedá. Sporný nebol ani rozsah poškodenia majetku žalobcu. 59. Zásadnou spornou otázkou v konaní bolo to, v akom rozsahu má žalovaný povinnosť vzniknutú škodu žalobcovi nahradiť, a to najmä s ohľadom na to, či pri určení výšky škody je potrebné resp. dôvodné odpočítať amortizáciu, teda zníženie hodnoty poškodených vecí v dôsledku uplynutia času od ich zaobstarania a v dôsledku ich používania. 60. Obe procesné strany tak v konaní pred súdom I. inštancie ako aj v konaní pred odvolacím súdom k tejto otázke uplatnili rozsiahlu argumentáciu, ktorú podporili odkazom a citáciou viacerých súdnych rozhodnutí súdov vyššej inštancie. 61. Súd I. inštancie sa touto otázkou zaoberal najmä v odseku 28, v ktorom okrem iného konštatoval, že: „Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010, v ktorom sa konštatuje, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je potrebné odrátať od nej čiastku zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením bolo revidované následnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR“, pričom za takéto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR označil rozhodnutia sp. zn. 2Obdo 48/2012 a sp. zn. 5Cdo 200/2011. Touto úvahou sa súd I. inštancie v podstate vysporiadal s celou argumentáciou žalovaného a intervenienta na jeho strane, ktorú uplatnili v konaní pred ním. Odvolací súd poznamenáva, že sa jedná o obdobnú argumentáciu, ako uplatnil odvolateľ v odvolacom konaní. 62. Svoj záver o tom, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010 (v časti záveru, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je potrebné odrátať od nej čiastku zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením) bolo revidované skôr označenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, súd I. inštancie založil na nasledovných záveroch, ku ktorým mal Najvyšší súd SR (NS SR) dospieť: - v rozhodnutí sp. zn. 2Obdo 48/2012 konštatoval, že škoda, ktorá nastala na strane žalobcu z titulu nákladov na vykonanú opravu, ktorá bola žalobcovi dopravnou nehodou vnútená, bola skutočnou škodou. - v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo 200/2011 sa súd stotožnil s výkladom, že princípu spravodlivosti sa prieči to, aby poškodený, ktorý nezavinil nehodu a nespôsobil vznik škody na túto skutočnosť doplatil tým, že mu nebude preplatená náhrada škody v celom rozsahu, resp. všetky účelne vynaložené náklady na opravu veci. 63. Odvolací súd v nasledujúcej časti cituje odôvodňujúce časti skôr označených rozhodnutí na účely validácie záverov, ktoré z týchto rozhodnutí vyvodil súd I. inštancie v napadnutom rozhodnutí: 64. V rozhodnutí sp. zn. 2Obdo 48/2012 zo dňa 28. marca 2013 Najvyšší súd SR dospel k nasledovnému záveru: „Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právny výklad zákona krajským súdom zodpovedá požiadavke ústavne súladného výkladu zákona, a odlišný názor oproti dovolateľom uvedenej judikatúre, v súlade s ustanovením § 157 O. s. p. riadne odôvodnil. Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní veci vzal do úvahy účel a zmysel ustanovenia § 442 ods. 1 a § 443 Občianskeho zákonníka a v zhode s okresným súdom vyložil ust. § 442 ods. 1, § 443 Občianskeho zákonníka tak, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy poškodeného vozidla, predstavuje hodnotu vynaložených nákladov na opravu vozidla, bez zohľadnenia amortizácie pri tých náhradných dieloch, ktoré boli do vozidla zamontované ako nové. V konečnom dôsledku poškodenie vozidla dopravou nehodou a následne vykonaná oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Správanie žalobcu ako poškodeného len viedlo k tomu, aby obnovil stav vozidla, ktorý tu bol pred škodovou udalosťou (dopravnou nehodou), a k vynaloženiu nákladov na vykonanú opravu bol žalobca donútený dopravnou nehodou. Žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody, za súčasného stavu, že žalovaný a ani vedľajší účastník na strane žalovaného nepreukázali, že by sa žalobca bezdôvodne obohatil, t. j., že by na opravu vozidla boli použité nové diely, ktoré nesmerovali k obnoveniu prevádzkyschopnosti vozidla, resp. že by nové diely s opravou poškodeného vozidla nesúviseli. Uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere - nikoho nepoškodzovať. Účelom zákona, resp. zákonných ustanovení vyššie citovaných a súdneho konania, je taký postup, aby sa poškodenému - žalobcovi, jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona. Opačný prístup k prejednávanej sporovej veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov žalobcom na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, by bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého
procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ 65. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 200/2011 zo dňa 28. marca 2013 Najvyšší súd SR preskúmaval závery nasledovného rozhodnutia odvolacieho súdu: „Krajský súd v Prešove na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 22. februára 2011, sp. zn. 9 Co 9/2011 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v jeho napadnutej časti vo veci samej tak, že žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 177,81 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Mal za to, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec z hľadiska ustanovení § 442 ods. 3 a § 443 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní v preskúmavanej veci sú súdy povinné nielen správne vyložiť ustanovenie § 443 Občianskeho zákonníka, ale pri svojom rozhodovaní musia aplikovať aj ďalšie právne normy upravujúce túto problematiku. V preskúmavanej veci sa jedná o vyhlášku číslo 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku účinnej od 1. septembra 2004. Príloha číslo 4 v časti B.6 tejto vyhlášky slovne upravuje aj výpočet výšky škody a to tak, že v prípade, že zložka majetku je alebo by bola po vykonanej oprave v inom technickom stave (lepšom alebo horšom), ako to bolo pred opravou, znalec túto skutočnosť zohľadní. Podľa tam stanoveného spôsobu výpočtu výšky škody sa okrem iného musí odpočítať od všeobecnej hodnoty zložky majetku v okamihu pred poškodením zistená všeobecná hodnota zložky majetku po vykonanej oprave. Takto stanovený rozdiel predstavuje možné zhodnotenie vozidla po oprave. Vzhľadom k tejto právnej úprave platnej v čase vzniku škody je naďalej plne aplikovateľný právny názor vyslovený v rozsudku bývalého Najvyššieho súdu ČSSR R 13/1985, podľa ktorého pri škode spôsobenej na starších, opotrebovaných vozidlách postupujú súdy tak, že po vyjadrení znalca z odboru automobilizmu odrátajú amortizáciu u tých nových častí a súčiastok vozidla zamontovaných do nich pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po oprave zvýšila. Pri škode na veciach starších, použitých a čiastočne opotrebovaných je treba zisťovať všeobecnú cenu, ktorú tieto veci mali v dobe poškodenia (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČSSR R 22/1977). V dôsledku toho pri škodách na veciach opotrebovaných alebo použitých je treba naďalej vychádzať z názoru, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci, od tejto čiastky treba odpočítať čiastku zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ sa vykonanou opravou (napríklad výmenou súčiastok) vec oproti pôvodnému stavu zhodnotila, od nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu sa odpočíta čiastka predstavujúca toto zhodnotenie. Keďže žalovaná suma predstavuje práve čiastku, o ktorú bolo opravované vozidlo zhodnotené vykonanou opravou, odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, že podanú žalobu zamietol. Rozsah amortizácie 70 % ustálený žalovaným zodpovedajúci kráteniu poistného plnenia zo strany žalovaného, nebol žalobcom v priebehu konania spochybňovaný, a preto ho bez ďalšieho aplikoval aj odvolací súd. V tejto súvislosti mal za to, že o takto ustálenej výške amortizácie nie sú dôvodné a závažne pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.“ 66. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 200/2011 zo dňa 28. marca 2013 Najvyšší súd SR dospel k nasledovným záverom: Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom, predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke rozsahu náhrady škody, vyplývajúcej zo škodovej udalosti. ... Východiskom určenia výšky škody na veci je cena, ktorú mala vec v dobe, kedy došlo k jej poškodeniu. Výška náhrady za poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či ostala neopravená. Rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený následne s vecou naložil, či si ju nechal poškodenú, alebo ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988, R 25/1990). Výška škody na veci nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním jej opravy. Je možné vychádzať z ceny veci, ktorú mala v dobe poškodenia a z rozsahu, v akom bola poškodená zásahom škodcu (R 13/1985). Pri škodách na veci opotrebovanej alebo použitej sa vychádza z názoru, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je od tejto čiastky potrebné odrátať čiastku zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ sa vykonanou opravou (napr. výmenou súčiastok) vec oproti pôvodnému stavu zhodnotila, od nákladov na uvedeniu veci do pôvodného stavu sa odráta čiastka, predstavujúca toto zhodnotenie (R 57/2003). V predmetnej veci žalovaný titulom povinného zmluvného poistenia likvidoval škodu, ktorá vznikla žalobcovi poškodením hnacieho dráhového vozidla, ktoré je vlastníctvom žalobcu. Odvolací súd sa správne zaoberal otázkou výšky škody, a túto posudzoval z hľadiska výkladu § 443 Občianskeho zákonníka, ktorý výklad považuje i dovolací súd za správny. Hnacie dráhové vozidlo, ktoré bolo poškodené, bolo vecou použitou a opotrebovanou. Správne pri stanovení jeho ceny odvolací súd
vychádzal z vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, ktorá v prílohe č. 4 ustanovuje postupy stanovenia všeobecnej hodnoty strojových zariadení, dráhových vozidiel plavidiel a lietadiel, vzhľadom k charakteru poškodenej veci. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné zohľadniť, že hodnota poškodeného hnacieho dráhového vozidla sa po jeho oprave zhodnotila. Preto bolo potrebné vychádzať z nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu poškodenej veci. Dovolateľ nenamietal vo svojom dovolaní ani tak určenú výšku náhrady škody z hľadiska, že by odvolací súd použil nesprávny právny predpis, ale namietal výklad odvolacieho súdu ohľadom rozsahu škody s poukazom na širšie súvislosti ústavného práva ochrany vlastníctva (majetku) poškodeného. S týmto jeho ústavne pojatým výkladom náhrady škody pri zhodnotení poškodenej veci tak, že rozsah náhrady škody by mal umožniť účelovú a primeranú obnovu štruktúry majetku poškodeného, aby mohol byť naďalej užívaný v takej miere a takým spôsobom ako pred poškodením, nie je možné vzhľadom na súčasnú právnu úpravu súhlasiť. Odvolací súd vo veci rozhodol v súlade s platným a účinným právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj v súlade s judikatúrou dovolacieho súdu. Napriek tomu možno predpokladať, že takýto „široký“ výklad ochrany majetku poškodeného prezentovaný žalobcom by mohol vo viacerých prípadoch viesť k bezdôvodnému obohateniu na strane poškodeného. Poškodený by tak mohol po oprave veci získať vec vo vyššej hodnote, ako mala pred poškodením, čo nie je v súlade s právnym inštitútom náhrady škody. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím súdom je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa. 67. Vzhľadom na vyššie uvedenú citáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 200/2011 je nepochybné, že k záveru, ktorý súd I. inštancie z tohto rozhodnutia vyvodil, označený súd nedospel. Z citovanej časti rozhodnutia je zároveň nepochybné, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 200/2011 nepredstavuje odklon prípadne revíziu rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010. 68. Čo sta týka rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Obdo 48/2012, z ktorého súd považoval za relevantný záver, že škoda, ktorá nastala na strane žalobcu z titulu nákladov na vykonanú opravu, ktorá bola žalobcovi dopravnou nehodou vnútená, bola skutočnou škodou, tak iba tento záver NS SR bez ďalšieho neodôvodňuje záver súdu I. inštancie o tom, že týmto rozhodnutím došlo k revízii/zmene rozhodovacej praxe NS SR oproti jeho rozhodnutiu sp.zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010. 69. Odvolací súd musí konštatovať (zhodne s názorom odvolateľa), že z napadnutého rozhodnutia, konkrétne z jeho odseku 28 nevyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010 bolo revidované následnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, konkrétne rozhodnutiami sp. zn. 2Obdo 48/2012 a sp.zn. 5Cdo 200/2011. Obzvlášť nepochopiteľný je tento záver súdu I. inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu sp.zn. 5Cdo 200/2011, ktorý potvrdil závery skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010. 70. Vzhľadom na skôr uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že konštatovanie súdu I. inštancie o tom, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 89/2008 zo dňa 24.3.2010 bolo revidované následnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo 48/2012 a sp.zn. 5Cdo 200/2011 je nepreskúmateľné a vo vzťahu k neskôr označenému rozhodnutiu aj výslovne nesprávne. Pretože súd I. inštancie na uvedenom konštatovaní založil všetky ďalšie svoje závery, je nepreskúmateľnou aj zvyšná časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 71. Odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú aj argumentáciu odvolateľa o tom, že sa súd I. inštancie v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou a s argumentáciou žalovaného, ktorú uplatnili v konaní pred ním. Najmä sa nevysporiadal s tým, či je možné v danom prípade na prejednávanú vec aplikovať rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, týkajúce sa náhrady škody na motorových vozidlách, vzhľadom na skutočnosť, že oprava motorového vozidla novým náhradným dielom spravidla nemá za následok jeho zhodnotenie a teda ani vznik prípadného bezdôvodného obohatenia. S tým súvisiacou otázkou, ktorú strana žalovaného uplatnila a s ktorou sa súd I. inštancie rovnako nevysporiadal je to, či a aký význam má pri určovaní rozsahu škody prípadné zvýšenie hodnoty poškodenej veci v dôsledku jej opravy. 72. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je z vyššie uvedených dôvodov nepreskúmateľné, pričom nešlo o nedostatok, ktorý by mohol odstrániť tento súd pre absentujúce odôvodnenie rozhodujúcich otázok, odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil v celom rozsahu a podľa § 391 ods. 1 CSP rozhodol o vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
73. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby obsahovalo odôvodnenie všetkých rozhodujúcich otázok a spĺňalo tak kritériá preskúmateľnosti. Riadne sa vysporiada aj s relevantnými námietkami účastníkov konania, vrátane námietok, uplatnených v odvolacom konaní. 74. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej, ktorým sa konanie končí. 75. Nad rámec skôr uvedeného, k rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Cob/14/2023-179 zo dňa 30.5.2023, ktoré v rámci odvolacieho konania predložil na podporu svojej argumentácie žalobca, odvolací súd uvádza, že na skutkový stav, ako ho zistil doposiaľ súd I. inštancie, toto rozhodnutie nie je možné aplikovať. V označenom rozhodnutí vo vzťahu k rozsahu náhrady škody súd konštatoval, že pri oprave motorového vozidla sa toto vozidlo vo všeobecnosti nezhodnotí, avšak pri železničnej infraštruktúre je jej oprava resp. uvedenie do prevádzkyschopného stavu zákonnou povinnosťou žalobcu, čo podľa názoru súdu nemôže znamenať, že pri každej nehode sa železničná infraštruktúra zhodnotí, aj keď nie je predmetom obchodovania na trhu. Z tohto rozhodnutia podľa odvolacieho súdu vyplýva, že súd založil svoje rozhodnutie na tom, že v posudzovanej veci nedošlo k zhodnoteniu poškodenej veci. 76. Avšak v tejto veci súd I. inštancie vychádzal z predpokladu, založeného na nespornom tvrdení žalovaného, že k zhodnoteniu poškodenej veci došlo, avšak na toto zhodnotenie nemožno prihliadnuť. 77. Odvolací súd ešte poznamenáva, že v prejednávanej veci žalovaný v podanom odpore (čl. 91) namietal, že opravou došlo v danom prípade k zhodnoteniu poškodenej veci. Na túto námietku reagoval žalobca podaním zo dňa 30.11.2020 (čl. 134), štvrtá strana dole, kde však len uviedol, že požiadal o vyjadrenie jednu zo svojich organizačných zložiek, ktorej časť vyjadrenia odcitoval. Avšak samotné skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že opravou došlo k zhodnoteniu opravenej veci nepoprel. Pravdepodobne z tohto dôvodu súd I. inštancie v napadnutom rozhodnutí zhodnotenie opravenej veci považoval za nesporné skutkové tvrdenie. K tejto otázke je ešte potrebné uviesť, že prípadné plnenie si zákonných povinností žalobcom pri oprave železničnej infraštruktúry, ani skutočnosť, že poškodená vec v danom prípade nie je verejne obchodovateľnou, nemá žiadny vplyv na to, či došlo k zhodnoteniu opravovanej veci. 78. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).