Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoPr/1/2024 1320208124 30. 09. 2025 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2025:1320208124.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: O.E. K., E.. XX.X.XXXX, A. XXX/X, I., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., Staré Grunty 162, Bratislava, IČO: 36 740 951, proti žalovanému: Regionálne cesty Bratislava a.s., Čučoriedková 6, Bratislava, IČO: 35 947 161, zastúpenému: Kreston Slovakia Legal, s.r.o., Mlynské Nivy 55, Bratislava, IČO: 53 799 275, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 21Cpr/24/2020-285, zo dňa 21.4.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v pomere úspechu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 31.8.2020 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou uzatvorenou medzi žalobcom a žalovaným dňa 22.6.2020. 2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 1.2.2011 uzavrel so žalovaným Pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával prácu vodiča. V zmysle Pracovnej náplne bol ako vedúci dopravy a vodič priamo podriadený riaditeľovi úseku pre výrobu a údržbu a zodpovedal za odborné a administratívne práce v oblasti správy a prevádzky organizačnej zložky v zmysle Organizačného poriadku žalovaného, Pracovného poriadku žalovaného a iných interných predpisov a poriadkov určujúcich pracovné vzťahy a pracovný postup. A.. M. ako novozvolený predseda predstavenstva a generálny riaditeľ žalovaného chcel so žalobcom ukončiť pracovný pomer už dňa 18.6.2020 z dôvodu zlej ekonomickej situácie žalovaného, nadbytočnosti žalobcu, prepúšťania zamestnancov a pod., pričom dohodu o skončení pracovného pomeru (ďalej tiež len „Dohodu“) odmietol podpísať s odôvodnením, že má dva roky do dôchodku a bude pre neho problematické nájsť si novú prácu. Generálny riaditeľ uviedol, že miesto vodiča zaniká a mať vodiča je prežitok. Pred podpisom Dohody sa dožadoval prejednania a porady v danej veci so svojim právnikom, na čo sa A.. M. vyhrážal skončením pracovného pomeru bez vyplatenia odstupného. Žalovaný tak evidentne úmyselne nechcel umožniť, aby si skončenie pracovného pomeru prediskutoval so svojim právnym zástupcom, pričom napokon dňa 22.6.2020 Dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal a na jej základe bolo dohodnuté ukončenie pracovného pomeru ku dňu 30.6.2020. Argumentoval, že Dohodu podpísal z dôvodov uvádzaných generálnym riaditeľom, teda kvôli nepriaznivej ekonomickej situácii žalovaného, nadbytočnosti žalobcu, plánovaného prepúšťania
zamestnancov, pričom prepusteným mal byť i žalobca. Dodal, že už v roku 2019 bolo zamestnancom zrejmé, že žalovaný sa nachádza v zlej ekonomickej situácii, hoci prijímal nových zamestnancov. 3. Poukázal na to, že I.. Z. bola prijatá do zamestnania, keď sa hovorilo, že žalovaný je na tom ekonomicky veľmi zle a je povinný vyhlásiť konkurz, s pracovnou náplňou vnútorná kontrola, ktorá funkcia bola evidentne umelo vytvorená. Dal do pozornosti prepustenie dvoch zamestnancov, a to A. X., ktorá pracovala na pozícii tajomníčky predstavenstva a U.. O. X., ktorý pracoval na pozícii hlavný odborný zamestnanec - mostár, ktorým taktiež A.. M. oznámil, že pre nepriaznivú ekonomickú situáciu a nadbytočnosť bude musieť pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu zamestnancov, nakoľko sa idú robiť racionalizačné opatrenia. Dohodu o skončení pracovného pomeru A.X. X. so žalovaným podpísala dňa 19.6.2020 a U.. O. X. dňa 22.6.2020 a ich pracovný pomer bol ukončený ku dňu 30.6.2020. Dôvodil, že v prípade, ak k prepúšťaniu žalobcu, A. X. W. U.. X. došlo z dôvodu zlej ekonomickej situácie žalovaného, nevedel prečo v auguste 2020 bola na pozíciu asistenta predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa prijatá nová zamestnankyňa, nakoľko predošlá asistentka mala rizikové tehotenstvo, pričom funkciu asistentky mohla vykonávať aj I.. Z.. Zároveň považoval za nelogické, že bol prepustený U.. O. X. W. E. U.. K. ako služobne mladší. Doplnil, že v roku 2019 uzatvoril žalovaný pracovný pomer s U. O. K. prijatým na Odbor správ a investícií, s A.. J. Č.W. prijatým na Odbor verejného obstarávania a v apríli 2020 bol uzavretý pracovný pomer s I.. A. Z. prijatou na novovytvorenú pracovnú pozíciu vnútorná kontrola. 4. Zdôraznil, že v júni 2020 nedošlo u žalovaného k žiadnej organizačnej zmene či vytvoreniu novej organizačnej štruktúry, ani nebol prijatý alebo schválený žiaden koncept reorganizácie. Ako dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru Dohodou zo dňa 22.6.2020 uviedol neexistenciu oprávnenia A.. X. M., ktorý Dohodu podpísal, konať za žalovaného, nakoľko v zmysle výpisu z obchodného registra bol ako predseda predstavenstva zapísaný až dňa 25.7.2020 a taktiež argumentoval omylom pri podpise Dohody, nakoľko žalovaný vtedy uviedol, že je na tom finančne veľmi zle, v dôsledku čoho musí pristúpiť k prepúšťaniu svojich zamestnancov, vrátane žalobcu, z dôvodu nadbytočnosti, čím bol žalovaným uvedený do omylu, v dôsledku čoho Dohodu podpísal. Uviedol, že v prípade, ak by mal vedomosť o tom, že žalovaný nepristúpi k prepúšťaniu zamestnancov, nikdy by Dohodu nepodpísal, nakoľko mal záujem pokračovať vo vykonávanej práci na svojej pozícii vzhľadom na svoj vek (dva roky do nadobudnutia nároku na starobný dôchodok) a predpoklad, že sa mu nepodarí zamestnať vzhľadom na vek a aktuálnu situáciu na trhu práce. Mal za to, že žalovaný uviedol nepravdivé skutočnosti, nakoľko k prepúšťaniu zamestnancov nedošlo, pričom tieto skutočnosti boli pri uzatváraní jeho vôle podpísať Dohodu rozhodujúce. Dal zároveň do pozornosti, že podmienky v zmysle § 73 Zákonníka práce pre hromadné prepúšťanie neboli splnené a Dohoda neobsahuje uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v zmysle § 60 ods. 2 Zákonníka práce z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. a) až písm. c) Zákonníka práce. Vo svojej argumentácii poukázal na § 49a Občianskeho zákonníka a k nemu sa viažuce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/192/2008, sp. zn. 3Obo/40/2009 a sp. zn. 3Cdo/113/2008. 5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil z Pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom zo dňa 1.2.2011, že žalobcovi vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú, pričom vykonával pre žalovaného prácu vodiča, s miestom výkonu práce Č. X, I.. Pracovná náplň bola neoddeliteľnou súčasťou Pracovnej zmluvy, v zmysle ktorej bol žalobca zaradený do funkcie vedúci dopravy a vodič, v organizačnej zložke výrobného úseku a bol priamo podriadený riaditeľovi úseku pre výrobu a údržbu. Z Podnikovej Kolektívnej zmluvy žalovaného na roky 2010-2022, v znení Dodatku 1, v zmysle kapitoly III, čl. 3 Odstupné a odchodné, bod 1 vyplynulo, že zamestnávateľ vyplatí zamestnancom odstupné, ak sa pracovný pomer skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, a to v sume podľa odpracovaných rokov v organizácii: od 2 do 5 rokov 3-násobok priemernej mesačnej mzdy, od 5 do 10 rokov 4-násobok priemernej mesačnej mzdy, od 10 do 15 rokov 5-násobok priemernej mesačnej mzdy a nad 15 rokov 6- násobok priemernej mesačnej mzdy, a to v prípade, že zamestnanec súhlasí s rozviazaním pracovného pomeru dohodou pred začatím plynutia výpovednej doby. 6. Z výpisu z obchodného registra žalovaného vyplynulo, že žalovaný bol zapísaný do obchodného registra ako akciová spoločnosť dňa 1.8.2005, štatutárnym orgánom (predsedom predstavenstva) bol od
15.6.2020 A.. X. M.. Ďalej zistil, že Dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 22.6.2020 uzavretou podľa § 60 Zákonníka práce medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom došlo k rozviazaniu pracovného pomeru žalobcu založeného Pracovnou zmluvou č. 9/2011 zo dňa 1.2.2011, ku dňu 30.6.2020. V zmysle čl. III Dohody táto nadobudla platnosť a účinnosť dňom jej podpísania účastníkmi Dohody. V zmysle čl. III bod 1 sa žalovaný zaviazal žalobcovi vyplatiť mimoriadnu odmenu vo výške 4-násobku priemernej mesačnej mzdy, v zmysle bodu 3 sa žalovaný zaviazal žalobcovi preplatiť alikvótnu časť dovolenky. V zmysle čl. III bod 5 účastníci Dohody prehlásili, že sú plne spôsobilí na jej uzavretie, pred podpisom si ju prečítali, obsahu porozumeli, plne s ňou súhlasia a na znak svojej vôle byť Dohodou viazaní ju vlastnoručne podpísali. V zmysle čl. III bod 6 Dohody, účastníci Dohody prehlásili, že ich prejavy vôle byť Dohodou viazaní sú slobodné, jasné, určité a zrozumiteľné, ich zmluvná voľnosť nie je ničím obmedzená a Dohodu nepodpisujú v tiesni, omyle, ani za nápadne nevýhodných podmienok. Predmetnú Dohodu za žalovaného podpísal A.. X. M. ako predseda predstavenstva a generálny riaditeľ a za žalobcu ju podpísal osobne žalobca. 7. Podľa Čestného prehlásenia A. X. zo dňa 15.2.2023 pracovný pomer menovanej u žalovaného bol skončený podľa § 60 Zákonníka práce bez uvedenia dôvodu dňa 18.6.2020. K podpisu Dohody došlo tak, že novovymenovaný generálny riaditeľ A.. M. si ju dal zavolať kvôli nejakým materiálom a začal rozhovor informáciou o zlej ekonomickej situácii spoločnosti, potrebe pristúpenia k radikálnym optimalizačným opatreniam a informoval ju, že spoločnosť pôjde do likvidácie a on musí pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu, a že aj ju musí prepustiť z dôvodu nadbytočnosti. Požiadala preto menovaného, či by mohla kvôli odchodu do dôchodku byť prepustená neskôr, načo reagoval tak, že musí odísť a že teraz odíde s odstupným a potom nedostane nič; čas na rozmyslenie jej neposkytol. Keďže o zlej finančnej situácii žalovaného mala vedomosť, nemala dôvod neveriť, že naozaj dôjde k hromadnému prepúšťaniu. Generálny riaditeľ mal dohodu o skončení pracovného pomeru pripravenú na stole vopred a túto jej dal podpísať. Pod optikou týchto informácií a tlakom okolností dohodu podpísala, pričom nasledujúci pracovný deň bol ukončený pracovný pomer dohodou z iniciatívy žalovaného aj so žalobcom a s jej synom O. X.. Nakoľko ich vzniknutá situácia prekvapila, pri rozhovore zistili, že u všetkých troch bola použitá zo strany generálneho riaditeľa rovnaká argumentácia o zlej finančnej situácii a s tým spojeným hromadným prepúšťaním, o nadbytočnosti a výhodnosti podpísania dohôd o skončení pracovného pomeru ihneď kvôli financiám. U žalovaného nebolo pristúpené k žiadnym radikálnym personálnym opatreniam. V roku 2021 bola zriadená nová spoločnosť a v súvislosti s prechodom práv a povinností na novú spoločnosť prešla do nej väčšina zamestnancov žalovaného, ktorí o to prejavili záujem. 8. Z Čestného prehlásenia U.. O. X. zo dňa 21.2.2023 vyplynulo, že v druhej polovici júna 2020 bol ukončený pracovný pomer u žalovaného dohodou bez uvedenia dôvodu s U.. X., A. X. a žalobcom. Na základe spoločného rozhovoru so žalobcom a A. X. zistil, že zo strany nového generálneho riaditeľa A.. M. zazneli rovnaké argumenty, ktorými chcel dosiahnuť uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru bez toho, aby obsahovala dôvod skončenia. Pri ukončovaní pracovného pomeru mu A.. M. tvrdil, že nakoľko spoločnosť je na tom finančne zle, bude musieť prepustiť hromadne väčšinu zamestnancov, firma pôjde do konkurzu, lebo nebudú peniaze na mzdy, odstupné, preto ho musí prepustiť. Na základe týchto informácií dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal, pričom informácie ho neprekvapili, nakoľko ich menovaný použil pri prepúšťaní jeho matky A. X.. Nepríjemným prekvapením bolo zistenie, že žiadne hromadné prepúšťanie sa do konca roka 2020 neuskutočnilo a v roku 2021 odišli len zamestnanci z vlastnej iniciatívy, väčšina bola na dôchodku, navyše žalovaný prijal ďalších zamestnancov. A.. M. mu rovnako ako aj A. X. a žalobcovi povedal nepravdivé informácie o hromadnom prepúšťaní a keby vedel, že sa nikdy prepúšťať nebude, nepodpísal by Dohodu a nechal by sa vyhodiť výpoveďou. 9. Z Čestných prehlásení z februára až marca 2023 (založených do spisu žalobcom) súd prvej inštancie zistil, že skončenie pracovného pomeru dohodou u žalovaného iniciovali z dôvodu odchodu do dôchodku v roku 2020 A. I. dňa 31.8.2020 a v roku 2021 O.. O. G., U.. C. S., W. K., K. Š., F. E., G. Š. W. U. B.. Z vlastnej iniciatívy iniciovali skončenie pracovného pomeru dohodou v roku 2021 A. I., A.. W. I., X. S. a v roku 2020 K. O.. Podľa Účtovnej závierky žalovaného zostavenej k 31.12.2019, žalovaný v porovnaní s bezprostredne predchádzajúcim účtovným obdobím vykazoval stratu 2.653.837 eur. 10. Zistil tiež, že v zmysle Zápisnice z rokovania predstavenstva žalovaného 04/2020 zo dňa 8.6.2020, k bodu programu Stanovisko predstavenstva k finančnej situácii žalovaného, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ U.. A. Š. okrem iného konštatoval stratu spoločnosti v zmysle Účtovnej závierky za rok
2019 s upozornením, že žalovaný dosiahol záporné vlastné imanie vo výške 2.391.315 eur, konštatoval aj neuhradenosť faktúr od Bratislavského samosprávneho kraja (ďalej len „BSK“) a skutočnosť, že prebieha komunikácia s audítorkou, ktorá vyhotovuje správu audítora o hodnotení účtovnej závierky, pričom táto požaduje jasné stanovisko, či v roku 2020 dôjde k zlepšeniu finančnej situácie spoločnosti. Z výsledkov ročnej závierky bol názor audítorky taký, že žalovaný pôjde do konkurzu ak sa nezmení finančná situácia, t. j. ak nepríde k dohode s BSK o finančnom vyrovnaní. Predstavenstvo navrhlo dve alternatívy a to konkurz alebo ozdravný proces. 11. Zo Zápisnice z rokovania predstavenstva žalovaného (dozornej rady - pozn. odvolacieho súdu) 02/2020 zo dňa 10.6.2020 vyplynulo, že programom bola Informácia predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa o aktivitách žalovaného, Výročná správa za rok 2019 a Ročná závierka za rok 2019. K bodu Výročná správa za rok 2019 a Ročná závierka za rok 2019 predseda predstavenstva a generálny riaditeľ žalovaného A.. A. Š. uviedol okrem iného, že organizačné zmeny u žalovaného prebehli v roku 2020, z ekonomického pohľadu vo výrobe v porovnaní s minulými rokmi je značný pokles. Z pohľadu ďalšieho postupu v prípade záporného vlastného imania zákon hovorí, že vedenie žalovaného je povinné v zákonnej lehote dať návrh na vyhlásenie konkurzu. Dohoda o rokovaní s veriteľmi je spôsob ako odložiť konkurz, ktoré návrhy mali byť pripravené a zaslané na BSK. Prebiehala komunikácia s audítorkou, ktorá požadovala jasné stanovisko, či v roku 2020 dôjde k zlepšeniu finančnej situácie spoločnosti, aby vedela napísať správu s jasnými odporúčaniami. Ak je predpoklad zlepšenia situácie v roku 2020 oproti minulým rokom, vyhlásenie konkurzu nie je nutné, čo by pripadalo do úvahy aj v prípade podpísania Dohody o urovnaní nezaplatených faktúr z rokov 2016 až 2019. Pripomenul, že ekonomické problémy žalovaného vznikli aj v dôsledku rozpočtových opatrení bývalého vedenia BSK, v ktorých bol rozpočet žalovaného krátený o sumu cca 1,57 mil. eur, suma historicky nebola uhradená a dlh bol prenášaný do ďalších rokov. Na rokovaní bol prítomný ako prizvaný A.. X. M. ako krízový manager. 12. Podľa Zápisnice z rokovania predstavenstva žalovaného 05/2020 zo dňa 12.6.2020 bol predmetom rokovania okrem iného aj bod programu: Stanovisko predstavenstva k finančnej situácii žalovaného pokračovanie rokovania zo dňa 8.6.2020“, ku ktorému predseda predstavenstva a generálny riaditeľ žalovaného U.. A. Š. konštatoval, že predstavenstvo využilo zákonnú možnosť a nepodalo návrh na vyhlásenie konkurzu, nakoľko prebehli rokovania s veriteľmi o ich pohľadávkach, čo je v riešení a je nad hodnotu záporného vlastného imania. 13. Zo Zoznamu prepustených zamestnancov žalovaného za obdobie rokov 2020 až 2021 vyplynulo, že v roku 2020 bol skončený pracovný pomer dohodou s A. X. (tajomník), O. X. (odborný zamestnanecmostár), žalobcom (referent dopravy), K. O. (referent dopravy), W. I. (odborný referent VO), O.. A. K. (generálnym riaditeľom), U.. A. Š.fánikom (ekonomickým riaditeľom) a Y. K. (ekonomický referent). Zároveň bol skončený pracovný pomer dohodou s odchodom do dôchodku s A. I. (samost. ekon. zamestnanec), A. G.Á. (upratovačka), O. D. (informátor) a Y. K.. V roku 2021 bol skončený pracovný pomer dohodou s A.. X. S. (odborný zamestnanec VO), U.. Y. Š. (ekonóm), A.. A. K. (asistentka generálneho riaditeľa), A.. J. Č. (odborný zamestnanec VO), O. D. (riaditeľ pre výrobu a údržbu), U. O. (odborný zamestnanec CO) a s U.. I.Í. Ž. (poradca generálneho riaditeľa). Pracovný pomer dohodou s odchodom do dôchodku bol skončený s O.. O. G. (vedúci VO), U.. C. S. (odborný zamestnanec VO), F. E. (vedúca OSI), W. K. (odborný zamestnanec pre správu majetku), C. Š. (odborný tech. zamestnanec pre OSI), U. D. (vedúci strediska Malacky), K. Š. (vedúci strediska Senec), A.. A. A. (odborný referent pre nákladnú dopravu) a F. X. (upratovačka). Zo Zoznamu zamestnancov žalovaného prijatých v roku 2020 vyplynulo, že na dobu neurčitú boli prijatí od 1.7.2020 do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu informátor do pobočiek: X. G., O. D. W. P. X. B. A., L. M., O. D. W. L. S. B. S., O. M., W. M. W. X. X.B. B. I., C. L., O. G., O. B. W. Z. U. do Pezinka a od 1.6.2020 bola prijatá A. Z. (vnútorná kontrola a riadenie kvality). 14. Žalobca vo výsluchu uviedol, že u žalovaného pracoval ako vodič generálneho riaditeľa od roku 2011. V júni 2020 došlo k zmene predsedu predstavenstva, ktorým sa stal ako nový generálny riaditeľ A.. X. M., ktorý chcel so žalobcom ukončiť pracovný pomer už dňa 18.6.2020. V ten deň sa osobne stretli v kancelárii generálneho riaditeľa a menovaný mu oznámil, že žalovaný nemá financie, bude sa hromadne prepúšťať a že sa stal nadbytočným. Dal mu podpísať nejaký papier, pričom nevedel, či sa jednalo o dohodu o skončení pracovného pomeru alebo výpoveď, kde bolo uvedené, že mu žalovaný vyplatí 4 mesačné platy a ku dňu 30.6.220 s ním ukončí pracovný pomer. Po prečítaní listiny oznámil svoj nesúhlas s tým, že si doklad zoberie a poradí sa s právnikom, načo mu A.. M. povedal,
že keď pôjde za právnikom, nedostane žiadnu sumu a aj tak bude prepustený. A.. M. povedal, že má 60 rokov a úver, ale menovaného to nezaujímalo. Keďže mu predmetnú listinu na preštudovanie nevydal, za právnikom nešiel. Nakoľko chcel obdržať navrhnuté 4 mesačné platy, napokon s Dohodou súhlasil. Dňa 22.6.2020 sa dostavil opätovne do kancelárie A.. M., pričom Dohoda bola pripravená na stole a bol ubezpečený, že po podpise mu budú vyplatené 4 mesačné platy, pretože žalovaný nemá financie. Dohodu podpísal pod nátlakom, keďže A.. M. mu povedal, že ak ju nepodpíše, 4 mesačné platy neobdrží. Za nadbytočného bol označený z dôvodu, že bol vodičom generálneho riaditeľa, A. X. bola tajomníčkou generálneho riaditeľa a O. X. bol jej synom. Na otázky žalovaného ďalej uviedol, že jeho najvyššie dosiahnuté vzdelanie je základné, celý život pracuje ako vodič a u žalovaného vykonával prácu vodiča generálneho riaditeľa, ktorému bol celý pracovný deň k dispozícii. Obsahu predmetnej Dohody rozumel, avšak nepochopil, z akého dôvodu A.. M. chce prepustiť práve jeho. Pojem hromadné prepúšťanie chápal tak, že keď mu A.. M. povedal, že firma končí, budú prepustení všetci zamestnanci žalovaného, nevedel však, dokedy sa toto prepúšťanie malo uskutočňovať. Potvrdil, že od roku 2019 bolo všeobecne známe, že žalovaný sa nachádza v zlej finančnej situácii. Uviedol, že tvrdenia žalovaného o racionalizačných opatreniach v roku 2020 sa nenaplnili, nakoľko do konca roka 2020 bolo okrem žalobcu a X.Ý. prepustených 7 zamestnancov, z toho piati sami iniciovali skončenie pracovného pomeru a dvaja skončili z iniciatívy žalovaného, následne s účinnosťou od 1.7.2020 žalovaný prijal do pracovného pomeru na neurčito 13 nových zamestnancov, pričom ak je firma v zlej ekonomickej situácii, volí lacnejší spôsob spolupráce s novoprijatými zamestnancami, preto svoje skončenie pracovného pomeru považoval zo strany žalovaného za účelové, keď pred podpisom Dohody mu boli poskytnuté mylné informácie, pod vplyvom ktorých Dohodu podpísal. 15. Z výpovede predsedu predstavenstva žalovaného A.. X. M. vyplynulo, že keď v roku 2020 nastupoval do spoločnosti žalovaného, tento vykazoval úpadok. Kvôli šetreniu finančných prostriedkov bola v roku 2021 zrušená pozícia generálneho riaditeľa, ktorú vykonával od nástupu do spoločnosti. Od jeho nástupu prebiehali rokovania s veriteľmi, pričom jedným z nevyhnutných krokov bolo znižovanie počtu zamestnancov, z čoho vyplývalo, že pozícia osobného vodiča generálneho riaditeľa bola nadbytočná, preto sa pristúpilo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou so žalobcom. Žalobcu si zavolal do kancelárie, vysvetlil mu situáciu, predostrel návrh Dohody a poskytol mu čas na rozmyslenie, návrh si mohol vziať na preštudovanie. Dodal, že organizačná štruktúra, v ktorej by sa počítalo s pracovným miestom vodiča generálneho riaditeľa neexistovala. Odmietol, že by pred podpisom Dohody žalobcovi výslovne uviedol ako dôvod uzavretia Dohody hromadné prepúšťanie; uviedol len, že bude pokračovať v znižovaní počtu zamestnancov. Pripustil, že v úvahách aj pred žalobcom sa mohol v myšlienkach zamýšľať nad legislatívnou úpravou, pri akom počte zamestnancov by sa jednalo o hromadné prepúšťanie, ale zámer hromadného prepúšťania nebol nikdy spomínaný. Rozhodnutie o organizačných zmenách, v dôsledku ktorých sa mala zrušovať pracovná pozícia žalobcu nebolo prijaté, k uzatváraniu dohôd o skončení pracovného pomeru u žalobcu a A. W. O. X. dochádzalo operatívne počas chodu spoločnosti, so zameraním sa na riešenie krízového stavu. Ozrejmil, že žalovaný, aj keď bol v roku 2020 v ťažkej finančnej situácii, mal uzavretú zmluvu s BSK, ktorej predmetom bolo vykonávanie správy a údržby ciest 2. a 3. triedy, preto sa pri identifikácii pracovných miest, kde sa mal ukončiť pracovný pomer, vyhodnocovala nutnosť pozície na výkon činnosti v súvislosti so Zmluvou s BSK a efektivita vykonávania týchto činností. Ozrejmil, že v roku 2020 bol do pracovného pomeru prijatý pán Č. na výkon agendy verejného obstarávania a taktiež pani Z. na úsek vnútorné procesy. Uviedol tiež, že časť zamestnancov prešla delimitáciou do príspevkovej organizácie podľa § 29 Zákonníka práce a doplnil, že v súčasnosti je žalovaný pripravený na likvidáciu, ku ktorej by malo dôjsť koncom roka 2023. 16. Z výpovede A. X. ako žalobkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 63Cpr/7/2020, zo dňa 16.1.2020, v spore vedenom proti rovnakému žalovanému o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 19.6.2020 súd prvej inštancie zistil, že menovaná od roku 2008 vykonávala prácu tajomníka, hovorcu, pričom uviedla zhodné skutočnosti ako v Čestnom prehlásení zo dňa 15.2.2023. Dodala, že čas na rozmyslenie si podpisu výpovede na prvom stretnutí s generálnym riaditeľom, ktorý jej navrhol ukončenie pracovného pomeru dohodou nežiadala, nakoľko jej povedal, že ak dohodu nepodpíše, odíde bez 5-mesačného odstupného vo výške 7.000 eur. Z výpovede svedka O.. O. G. v uvedenom konaní, zo dňa 29.3.2023 vyplynulo, že u žalovaného bol zamestnaný ako odborne spôsobilá osoba na verejné obstarávanie vo funkcii vedúci oddelenia. Pracovný pomer u žalovaného ukončil dohodou na vlastnú žiadosť, keďže bol v dôchodkovom veku a mal ďalšie dve zamestnania. Pracovnú náplň A. X. poznal, vypracovával organizačnú štruktúru a organizačný poriadok. Po nástupe A.. M. do funkcie generálneho riaditeľa v júni 2020 tento zvolal úvodnú poradu so zamestnancami, na
ktorej hovoril o perspektívach žalovaného, o zrušení spoločnosti nehovoril. Dlhy žalovaného vznikli v dôsledku negatívnej spolupráce s BSK. Svedok uviedol, že v organizačnej štruktúre nedošlo ohľadne pracovnej pozície A. X. k žiadnej zmene, na základe ktorej by žalovaný bol oprávnený ponúkať ukončenie pracovného pomeru dohodou. Pracovnú náplň menovanej doteraz vykonáva pani Z., ktorá nastupovala na novozriadenú funkciu kontrola kvality. Dodal, že žiadne rešerše ohľadne hromadného prepúšťania zamestnancov u žalovaného nevypracovával, nebol ani privolaný k žiadnym rokovaniam. 17. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe Dohody zo dňa 22.6.2020, uzavretej v zmysle § 60 Zákonníka práce, a to z dôvodu jej podpísania zo strany žalobcu v tiesni a v omyle, podľa žalobcu v rozpore s § 49a Občianskeho zákonníka. Pôvodne žalobca v žalobe namietal neplatnosť Dohody z dôvodu neexistencie oprávnenia A.. X. M. (v tom čase generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva žalovaného) konať za žalovaného, avšak v priebehu konania bolo preukázané, že A.. M. sa stal predsedom predstavenstva žalovaného dňa 15.6.2020, teda pred podpisom Dohody, a preto sa táto skutočnosť stala nespornou a A.. M. bol oprávnený dňa 22.6.2020 za žalovaného konať. Spornou skutočnosťou v konaní bolo, či žalobca Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 22.6.2020 podpísal v tiesni a v omyle, do ktorého ho dostal žalovaný a v dôsledku čoho Dohodu podpísal. 18. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že ak právny úkon trpí vadami vôle alebo prejavu vôle, je absolútne neplatný. Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania, tvorí podstatnú, neopomenuteľnú a nenahraditeľnú náležitosť právneho úkonu. Prejav vôle je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka, rozpoznateľným v objektívnej realite. Právny úkon nie je urobený slobodne, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Pri fyzickom donútení je vôľa konajúceho účastníka nahradená vôľou donucovateľa. Bezprávna (protiprávna) vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka. Právny úkon nie je urobený vážne, ak konajúci nechcel svojim prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru možno posudzovať podľa § 43a Občianskeho zákonníka. Návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru je jednostranný adresovaný právny úkon a má smerovať ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Obsah dohody o skončení pracovného pomeru nemusí byť na tej istej listine. Môže ísť o písomný návrh a jeho písomné prijatie. Nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru nespôsobuje jej neplatnosť. Pokiaľ prejav vôle v tomto dvojstrannom právnom úkone bez ohľadu na jeho formu nie je formulovaný výslovne, ale iným spôsobom, nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. 19. Za nespornú označil skutočnosť, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola dňa 1.2.2011 uzavretá Pracovná zmluva, na základe ktorej vznikol žalobcovi pracovný pomer na dobu neurčitú, s dohodnutým druhom práce vodič, so zaradením do funkcie vedúceho dopravy a vodiča v organizačnej zložke výrobného úseku, kedy bol priamo podriadený riaditeľovi úseku pre výrobu a údržbu. Zároveň bolo nesporné, že dňa 22.6.2020 došlo medzi stranami sporu k uzavretiu Dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce ku dňu 30.6.2020, bez uvedenia dôvodu, pričom žalovaný sa zaviazal vyplatiť žalobcovi mimoriadnu odmenu vo výške 4-násobku priemernej mesačnej mzdy, ktorú mu aj vyplatil. Žalobca uplatňovaný nárok odôvodňoval skutočnosťami priebehu stretnutia zo dňa 18.6.2020 a 22.6.2020, na ktorom v tiesni a omyle podpísal dňa 22.6.2020 Dohodu, pričom omyl podľa tvrdenia žalobcu spočíval v tvrdeniach o zlej ekonomickej situácii žalovaného, simulovanom účele prijatia optimalizačných opatrení, o hromadnom prepúšťaní zamestnancov a následnej nadbytočnosti žalobcu, ktoré skutočnosti boli prezentované zo strany žalovaného na uvedenom stretnutí a pod vplyvom ktorých žalobca Dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal. 20. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané (a napokon aj za nesporné), že finančná ekonomická situácia žalovaného bola nepriaznivá už od roku 2019, pričom táto skutočnosť bola medzi zamestnancami žalovaného známa a potvrdená jednak výpoveďami žalobcu, A.. M., A. X., U.. O. X., O.. O. G., ako i Zápisnicami z rokovania predstavenstva žalovaného z júna 2020 a Účtovnej
závierky žalovaného zostavenej k 31.12.2019. V tejto súvislosti, v zmysle uvedených Zápisníc bolo potrebné nepriaznivú finančnú situáciu (nezaplatené faktúry od BSK) riešiť dvomi alternatívami a to konkurzom alebo ozdravným procesom. Z tohto dôvodu žalovaný, v zastúpení v tom čase generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva A.. X. M., na stretnutí dňa 18.6.2020 oznámil žalobcovi v dôsledku nepriaznivej ekonomickej situácie potrebu prepúšťania zamestnancov s tým, že žalobca sa stal nadbytočným. Na uvedenom stretnutí predložil žalobcovi návrh dohody o skončení pracovného pomeru, s navrhovaným odstupným vo výške 4-mesačného priemerného platu, ktorú dohodu odmietol žalobca podpísať s tým, či si môže návrh dohody vziať so sebou na poradenie sa so svojim právnikom, čo mu A.. M. neumožnil; dňa 22.6.2020 však žalobca Dohodu podpísal dobrovoľne, bez nátlaku žalovaného. 21. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, že žalobca Dohodu podpisoval v tiesni, nakoľko odo dňa 18.6.2020 mal možnosť si rozmyslieť, či Dohodu v zmysle § 60 Zákonníka práce podpíše alebo nie, pričom sa rozhodol podpísať ju dobrovoľne, z dôvodu (ako sám uviedol) vidiny obdržania mimoriadnej odmeny 4 mesačných platov. Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniam žalobcu, že u neho A.. M. vyvolal tieseň v dôsledku vyhrážania sa, že keď Dohodu nepodpíše, žalovaný s ním skončí pracovný pomer bez vyplatenia odstupného, nakoľko žalobcovi nič nebránilo Dohodu nepodpísať a vyčkať na skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného na základe výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Naviac žalobca poznal Podnikovú kolektívnu zmluvu, z ktorej vyplýval nárok zamestnancovi v prípade skončenia pracovného pomeru, ak zamestnanec súhlasil s rozviazaním pracovného pomeru dohodou pred začatím plynutia výpovednej doby, pri odpracovaní 5 až 10 rokov 4-násobok priemernej mesačnej mzdy, a preto nemal pochybnosť, že žalobca chcel uzavrieť Dohodu podľa § 60 Zákonníka práce a podpísal ju dňa 22.6.2020 po dôkladnom zvážení, slobodne a bez nátlaku, a už vôbec nie v tiesni. Žalobca sa po podpise Dohody nedomáhal u žalovaného jej neplatnosti, prípadne odstúpenia od nej a prideľovania práce podľa Pracovnej zmluvy, nedomáhal sa ani zapracovania nadbytočnosti do Dohody, ako dôvodu skončenia pracovného pomeru podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce, ale až dňa 31.8.2020 sa podanou žalobou (spoločne s X.) domáhal určenia neplatnosti tejto Dohody. 22. Pokiaľ ide o neplatnosť Dohody zo dňa 22.6.2020 z dôvodu omylu v pohnútke, ktorú neplatnosť odôvodňoval žalobca § 49 a § 49a Občianskeho zákonníka, poukázal na § 19 Zákonníka práce a uviedol, že sa jedná o možnosť odstúpenia od Dohody, čo však žalobca dosiaľ neurobil. Keďže je možné odstúpiť len od platnej dohody, táto Dohoda je stále platná. Dal do pozornosti, že ak by tieseň pri uzatváraní Dohody aj bola preukázaná, nemalo by to vplyv na jej platnosť, nakoľko uzavretie zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok nespôsobuje jej neplatnosť, ale zakladá právo účastníka na odstúpenie od zmluvy. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní bola preukázaná tvrdená zlá ekonomická situácia žalovaného, v dôsledku ktorej začal realizovať optimalizačné opatrenia v prepúšťaní zamestnancov, medzi ktorými bol i žalobca, ktorý sa stal pre žalovaného nadbytočným. Z listinných dôkazov mal za preukázané, že ku dňu 30.6.2020 žalovaný ukončil pracovné pomery s 5 zamestnancami, pričom v priebehu roku 2020 a 2021 ukončil pracovné pomery s ďalšími zamestnancami, čo potvrdzuje, že v roku 2020 došlo k optimalizačným opatreniam znížením počtu zamestnancov žalovaného, ktoré pracovné pomery boli skončené dohodou v zmysle § 60 Zákonníka práce buď bez uvedenia dôvodu alebo z dôvodu odchodu do dôchodku. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, že A.. M. odôvodňoval návrh na uzavretie Dohody žalobcovi hromadným prepúšťaním, tento inštitút preukazovania dôvodu neplatnosti Dohody spomínal výlučne žalobca a A. X. so synom U.. O. X., ktorí sa pred súdom domáhajú určenia neplatnosti skončenia ich pracovného pomeru dohodou u žalovaného z totožných dôvodov ako žalobca. K zamestnancom, ktorých žalovaný prijal v roku 2020 na neurčito uviedol, že išlo o zamestnancov výlučne na pracovnú pozíciu informátor do pobočiek žalovaného, jedine jedna zamestnankyňa od 1.6.2020 bola prijatá na pracovnú pozíciu vnútornej kontroly a riadenia kvality, čo nepreukazuje, že pracovná pozícia žalobcu ako vodiča nebola nadbytočná. 23. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa určenia neplatnosti Dohody domáhal z dôvodu podstatného omylu podľa § 49a Občianskeho zákonníka, v ktorom konal v dôsledku zo strany žalovaného úmyselného simulovania účelu organizačných opatrení a potreby prepúšťania zamestnancov pre zlú ekonomickú situáciu žalovaného a následnej nadbytočnosti žalobcu a tvrdenia o nemožnosti ďalej ho zamestnávať pre neexistenciu voľných pracovných miest (nesplnenie ponukovej povinnosti), oznámenej žalobcovi na stretnutí 18.6.2020, bez ktorej informácie by Dohodu dňa 22.6.2020 nepodpísal. Uviedol, že otázka omylu je osobitne upravená v § 19 ods. 1 Zákonníka práce a táto je odlišná od úpravy v § 49a Občianskeho zákonníka, ktorý je lex generalis vo vzťahu k Zákonníku práce, ktorý je však pre danú vec lex specialis a preto nie je možné § 49a Občianskeho zákonníka
aplikovať. Z § 19 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že ak by aj pri skončení pracovného pomeru dohodou žalobca konal v omyle, ako to tvrdí, bez ohľadu na to, či bola splnená podmienka, že žalovanému tento omyl musel byť známy a či sa týka takej okolnosti, bez ktorej by k zmluve nedošlo, nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu (Dohody) vykonaného v omyle, ale zakladá právo žalobcu od Dohody odstúpiť. Dodal, že v konaní bolo preukázané, že žalobca svoje oprávnenie na odstúpenie od Dohody nevyužil a preto sa táto považuje za absolútne platný právny úkon. Poukázal na to, že odstúpiť možno len od platne uzavretej dohody. Ak by teda bolo od Dohody účinne odstúpené, táto sa zrušuje od začiatku a nemožno už uvažovať o jej neplatnosti, ako neexistujúceho právneho úkonu. Odstúpenie od zmluvy v pracovnoprávnom vzťahu pre omyl v zmysle § 19 ods. 1 Zákonníka práce má právne účinky iba vtedy, ak sú splnené zákonom stanovené podmienky, okrem iného, že účastník konal v omyle. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že skutočnosti tvrdené žalovaným ohľadom dôvodu uzavretia Dohody, a to nepriaznivá ekonomická situácia žalovaného, plánované prepúšťanie zamestnancov, nadbytočnosť žalobcu a nemožnosť ďalej ho zamestnávať, neboli v rozpore so skutočným stavom, teda neboli fiktívne. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie za použitia § 37 ods. 1, § 39, § 48 ods. 1, § 49 a § 49a Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4, § 15, § 18, § 19 ods. 1, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1 až ods. 3 a § 77 Zákonníka práce dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, nakoľko nemal za preukázané, že žalobca Dohodu zo dňa 22.6.2020 podpisoval v tiesni alebo v omyle. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal proti žalobcovi, ktorý bol v spore neúspešný, náhradu trov konania vo výške 100 %, o konkrétnej výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 26. Namietal záver súdu prvej inštancie, že pri uzatváraní dohody nekonal v tiesni, nakoľko mal za to, že súd prvej inštancie nezohľadnil pri hodnotení dôkazov skutočnosť, ktorú žalovaný nikdy nepoprel, že žalovaný podmieňoval vyplatenie odmeny vo výške 4 priemerných mesačných zárobkov okamžitým podpisom Dohody, nakoľko vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu by mu neskôr takúto odmenu (odstupné) nevedel vyplatiť. Dodal, že vzhľadom na výšku platu (cca 2.356 eur/mesačne) bol vystavený tiesni pri prijímaní rozhodnutia o uzatvorení Dohody, nakoľko nechcel prísť pre neho o nezanedbateľnú časť finančných prostriedkov a tak podpis dohody nebol jeho slobodným a dôkladne premysleným rozhodnutím. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko nezohľadnil účelové konanie žalovaného v osobe A.. X. M., kde tento bez existencie organizačnej zmeny prijatej jeho relevantným orgánom, v dôsledku ktorej sa žalobca stal nadbytočným, len slovne a na základne ničím nepodložených argumentov tvrdil jeho nadbytočnosť. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalovaný nepreukázal na základe akých skutočností identifikoval 3 dni po nástupe do svojej funkcie nadbytočnosť žalobcu, keď o nej nerozhodol žiadny orgán žalovaného a nebola ani schválená zastupiteľstvom zriaďovateľa (BSK). 27. Bol názoru, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nezobral tiež do úvahy, že na jednej strane žalovaný tvrdil, že vznikla potreba prepúšťania zamestnancov ako jeden zo spôsobov prijímania racionalizačných opatrení, na strane druhej svedok O.. O. G. vypovedal, že bol svedkom toho, ako A.. M. pred zamestnancami po nástupe do funkcie prezentoval perspektívu a víziu žalovaného a neprezentoval ho ako spoločnosť smerujúcu do konkurzu. Do pozornosti dal, že súd prvej inštancie mu neuveril, že bol pred podpisom Dohody uvedený do omylu aj napriek tomu, že žalovaný túto taktiku použil opakovane v ďalších dvoch prípadoch (u A. X. W. U.. O. X.), čo svedčí v prospech pravdivosti jeho tvrdenia, ale na druhej strane uveril žalovanému, ktorý bez existencie písomného rozhodnutia o organizačnej zmene, tri dni po svojom nástupe identifikoval nadbytočnosť žalobcu, hoci deň po skončení jeho pracovného pomeru prijal ďalších 13 zamestnancov na dobu neurčitú a tiež napriek tomu, že tvrdenia žalovaného o prepúšťaní zamestnancov sa preukázali ako nepravdivé, nakoľko väčšina zamestnancov odišla dobrovoľne a to bez toho, aby ich ku skončeniu pracovného pomeru niekto nabádal, práve naopak, bola im predtým ponúknutá možnosť prejsť do novovzniknutej spoločnosti. Namietal tiež, že súd prvej inštancie nevyhodnotil na ťarchu žalovaného, že ak sa stal nadbytočným, mal žalovaný obligatórne v
Dohode uviesť výpovedný dôvod v súlade s § 60 ods. 2 Zákonníka práce, preto v danom prípade šlo zo strany žalovaného o obchádzanie zákona. Rozporoval tvrdenie o tom, že poznal kolektívnu zmluvu, nakoľko s ňou nebol nikdy zo strany žalovaného oboznámený, nebol členom odborovej organizácie a navyše má základné vzdelanie, pričom z titulu výkonu svojej pracovnej pozície ani nemal dôvod sa oboznamovať účelovo s jej obsahom. 28. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec v otázke určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou v zmysle § 77 Zákonníka práce, ktoré je špeciálnym ustanovením Zákonníka práce, prostredníctvom ktorého sa zamestnanec aj zamestnávateľ môžu domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a to aj neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou. Uviedol, že sa nedomáhal určenia neplatnosti Dohody, ale určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou z dôvodu neplatného právneho úkonu. Neplatnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru bola spôsobená tým, že pred samotným podpisom Dohody bol uvedený zo strany žalovaného do omylu. Ak by nebol uvedený do omylu dezinformáciami a nepravdivými tvrdeniami o pripravovanom hromadnom prepúšťaní, motivovaného zjavne za účelom vzbudenia záujmu skončiť pracovný pomer z jeho strany dvojstranným právnym úkonom, nikdy by Dohodu nepodpísal a to aj vzhľadom na preddôchodkový vek a nulové uplatnenie sa na trhu práce. Dôvodil, že pohnútka skončiť pracovný pomer má v tomto prípade právny význam, nakoľko sa stala súčasťou právneho úkonu a bola zahrnutá do jeho prejavenej vôle, keď bola určujúcou zložkou jeho vôle podpísať Dohodu a takýto omyl v pohnútke má za následok vadnosť právneho úkonu. Namietal, že právne neobstojí záver súdu prvej inštancie, že mal uplatniť § 19 ods. 1 Zákonníka práce a v prípade ak bol uvedený do omylu, odstúpiť od Dohody, a preto je táto platná. Zdôraznil, že uplatnenie § 19 ods. 1 Zákonníka práce zo všeobecných ustanovení prvej časti Zákonníka práce je v danom prípade vylúčené z dôvodu existencie § 77 a § 80 Zákonníka práce, ktoré sú lex specialis, a ktoré s právnym následkom neplatnosti uzatvorenej Dohody spájajú odlišné právne následky ako § 19 ods. 1 Zákonníka práce pri neplatnosti akejkoľvek inej dohody uzatvorenej v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Hoci z terminologického hľadiska ide v prípade § 19 ods. 1 a § 77 Zákonníka práce o rovnaký formálny prameň práva, dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená podľa § 60 Zákonníka práce spája s jej uzatvorením iné právne následky aj vo vzťahu k právam a povinnostiam zmluvných strán vzhľadom na právny následok zániku pracovného pomeru v dohodnutý deň a za dohodnutých podmienok, ako keby išlo o iný typ dohody uzatvorenej podľa ostatných ustanovení Zákonníka práce (napr. dohoda o hmotnej zodpovednosti alebo dohoda o nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času a pod.). 29. Argumentoval, že vôľa subjektov dohodnúť sa na skončení pracovného pomeru, teda aj vôľa zamestnanca pristúpiť k takejto forme skončenia pracovného pomeru je rozhodujúcou a ak teda prišlo k zjavnému poskytnutiu nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií zo strany žalovaného a na základe týchto dospel k mylnému záveru o tvorbe svojej vôle k skončeniu pracovného pomeru, je to podstatná a rozhodujúca skutočnosť, ktorá má zásadný a určujúci vplyv na skončenie pracovného pomeru, ktoré by za iných okolností nikdy nenastalo na základe dvojstranného právneho úkonu bez ďalších pracovnoprávnych nárokov spojených s inými spôsobmi skončenia pracovného pomeru, ktoré by mohol získať. Poukázal aj na osobitný spôsob preskúmania okolností, za ktorých bola uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru v § 77 Zákonníka práce, odchylný od skúmania neplatnosti iných dohôd v pracovnoprávnych vzťahoch (podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce) a súčasne v prípade pozitívneho záveru o neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru na osobitnú úpravu práv a povinností subjektov v § 80 Zákonníka práce (nárok na ušlú mzdu a pod.). Bol názoru, že odlišnosť situácie od klasickej neplatnosti dohody podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce zdôrazňuje aj diferenciácia úpravy postavenia subjektov pracovnoprávnych vzťahov podľa § 80 Zákonníka práce, kedy je zamestnancovi poskytnutá osobitná zvýšená pracovnoprávna ochrana v podobe obmedzenia možnosti zamestnávateľa domáhať sa náhrady škody od zamestnanca v takomto prípade a v prípade neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru ide o osobitný mechanizmus vychádzajúci z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky obsiahnutých v Dohovore Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (ratifikovaný dňa 3.2.2010, oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 172/2010 Z. z.), pričom podľa Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi SR, a preto je aplikácia § 19 ods. 1 Zákonníka práce možná výlučne v prípade, ak ide o omyl, ktorý je druhému účastníkovi známy.
30. Namietal, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že v roku 2020 bolo po 30.6.2020 okrem žalobcu a A. W. O. X. ukončených celkovo 7 pracovných pomerov zamestnancov, z toho 5 skončili pracovný pomer z vlastnej iniciatívy formou dohody, teda žalovaný nerealizoval ich prepustenie z organizačných dôvodov a ani z dôvodov optimalizačných opatrení ako to konštatoval súd prvej inštancie. Mal za to, že neobstojí záver súdu prvej inštancie, že žalovaný prepustil 28 zamestnancov v rokoch 2020 a 2021, nakoľko žalovaný do konca roka 2020 prepustil z vlastnej iniciatívy dvoch zamestnancov, žalobcu a jeho dvoch kolegov, ktorí vedú so žalovaným súdne spory, v roku 2021 dochádzalo ku skončeniu pracovného pomeru bez akejkoľvek iniciatívy žalovaného, čo žalovaný nikdy nevyvrátil, len tvrdil, že žiadny právny predpis mu neprikazuje viesť evidenciu toho, kto inicioval skončenie pracovného pomeru dohodou, čo je v príkrom rozpore s tvrdením žalovaného o nutnosti vykonať optimalizačné opatrenia. Dodal, že ak žalovaný mal takúto deklarovanú potrebu, mal mať pripravený prehľad zamestnancov, ktorých sa opatrenia dotknú. Rovnako súdu prvej inštancie vytkol, že nevzal do úvahy, že z 13 prijatých zamestnancov deň po skončení pracovného pomeru so žalobcom, boli traja s miestom výkonu práce zhodnom s miestom výkonu práce žalobcu, pričom všetci boli prijatí na pracovný pomer na dobu neurčitú, čo je neštandardné u zamestnávateľa s ekonomickými problémami. Argumentoval, že ak bol nadbytočným, žalovaný mu mohol ponúknuť niektorú z 13-tich nových pozícií informátorov a namietal, že žalovaný ničím nepreukázal, že všetky pracovné pozície neboli v danom čase voľné a že by jednu z nich nemohol zastávať. 31. S ohľadom na uvedené nesúhlasil so záverom, že plánované prepúšťanie nebolo fiktívne, a že ho žalovaný nemohol ďalej zamestnávať, keď sumarizujúc poukázal na to, že žiadna organizačná zmena o nadbytočnosti iných zamestnancov nebola v rokoch 2020 a 2021 žalovaným prijatá, teda žiadne prepúšťanie zamestnancov nebolo a nemohlo byť ani plánované, pričom dodal, že súd prvej inštancie neodôvodnil ani na základe čoho dospel k záveru, že prepúšťanie zamestnancov bolo plánované. Nestotožnil sa ani so záverom o neaplikovateľnosti § 49a Občianskeho zákonníka, nakoľko § 1 ods. 4 Zákonníka práce odkazuje okrem iného pri posudzovaní platnosti právnych úkonov na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď bol názoru, že aplikácia § 19 ods. 1 Zákonníka práce nie je v prípade dohody o skončení pracovného pomeru právne možná, takže pri posudzovaní konania v omyle sa aplikuje § 49a Občianskeho zákonníka, pričom v tejto súvislosti poukázal aj na závery obsiahnuté v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoPr/3/2019, zo dňa 25.9.2019. 32. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť, keď mal za to, že je správny a spravodlivý, vychádza z dôkladne a náležite zisteného skutkového stavu, s posúdením argumentácie oboch sporových strán a správnou aplikáciou príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov. Zdôraznil, že z dokazovania vyplynulo, že k podpisu Dohody zo strany žalobcu nedošlo okamžite po predložení návrhu zo strany žalovaného, ale Dohodu podpísal až na štvrtý deň od predloženia návrhu, čo žalobca účelovo opomenul vo svojich tvrdeniach o nátlaku a tiesni. Uviedol, že nepodmienil vyplatenie mimoriadnej odmeny (odstupného) okamžitým podpisom Dohody, nakoľko táto bola podpísaná až na štvrtý deň po predložení a odmena bola v celej výške žalobcovi vyplatená, čo v konaní nebolo sporné. Žalobca teda disponoval dostatočným priestorom na premyslenie podpisu a je zjavné, že k uzatvoreniu Dohody pristúpil slobodne, dobrovoľne a po dostatočnom uvážení, pričom akýkoľvek tvrdený nátlak zo strany žalovaného je pochybný až nelogický. Argumentoval, že interné a neformálne posúdenie, prípadne označenie pracovnej pozície za nadbytočnú v prípade, keď zamestnávateľ nie je nútený vykonať formálne, zákonom predpokladané úkony a primárne volí spôsob dohody a komunikácie s dotknutými zamestnancami o znížení personálnych kapacít, nezakladá dôvod skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti, nakoľko sa nadbytočnosť nekvalifikuje v intenciách pracovného práva. Neformálna komunikácia medzi žalobcom a žalovaným v rámci, ktorej bola vyjadrená neekonomickosť vynakladania finančných prostriedkov na ďalšie zachovávanie jeho pracovnej pozície, nemôže byť považovaná za nadbytočnosť v intenciách pracovného práva, na vyslovenie ktorej sa vyžaduje formalizovaný postup. K označeniu pracovnej pozície žalobcu za nadbytočnú v intenciách pracovného práva (formálnym rozhodnutím) u žalovaného nikdy nedošlo, a teda akékoľvek osobitné práva a povinnosti strán sporu nadväzujúce naň nemohli nikdy vzniknúť. Žalobca sa nestal nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, avšak boli mu výlučne v rámci procesu uzatvárania Dohody neformálne komunikované dôvody nevyhnutnosti ukončenia jeho pracovného pomeru, okrem iného aj neekonomickosť ďalšieho udržiavania jeho pracovnej pozície pre stratu jej právneho významu pre žalovaného. Vzhľadom na uvedené dôvodil, že súd prvej inštancie
posúdil vec správne a súladne s ustanoveniami Zákonníka práce, keď posúdil skončenie pracovného pomeru žalobcu dohodou bez povinnosti uvedenia dôvodu podľa § 61 Zákonníka práce. 33. K svedeckej výpovedi O.. G. v konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-63Cpr/7/2020 uviedol, že obsahom výpovede svedka sú výlučne jeho subjektívne názory a závery, ku ktorým dospel na základe vlastného hodnotenia okolností, ktoré mal len zreprodukované a v značnej miere porovnával svoju osobnú skúsenosť s okolnosťami ukončenia svojho pracovného pomeru u žalovaného, pričom toto subjektívne hodnotenie nemalo žiadny vecný ani časový súvis s predmetom sporu. Svedok nepripravoval dohodu o skončení pracovného pomeru A. X., ani nebol zainteresovaný do procesu skončenia jej pracovného pomeru. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ktoré pojednávajú o odstúpení od dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce, ako aplikovateľného právneho prostriedku za predpokladu dohody zaťaženej omylom (Krajský súd v Bratislave sp. zn. 3CoPr/6/2017, zo dňa 29.6.2018, Krajský súd v Nitre sp. zn. 25Co/276/2011, zo dňa 27.3.2012). Bol názoru, že § 19 Zákonníka práce je plne aplikovateľný i v prípade dohody o skončení pracovného pomeru zaťaženej kvalifikovaným omylom, preto nesúhlasil s argumentáciou žalobcu o nesprávnom právnom posúdení. Uviedol, že žalobca sám potvrdil, že pohnútkou, ktorá ho viedla k uzatvoreniu Dohody nebolo plánované prepúšťanie, ale nadobudnutie finančného prospechu v podobe mimoriadnej odmeny (odstupného), ktorá mu bola v celosti vyplatená, preto mal za to, že žalobca si ním tvrdenú pohnútku vyfabuloval, sledujúc unesenie dôkazného bremena pri preukazovaní existencie omylu, pričom tvrdený omyl označil za vyfabulovaný, keď ani aplikáciou § 49a Občianskeho zákonníka nemožno odôvodiť neplatnosť skončenia pracovného pomeru Dohodou, nakoľko nevyvolal tvrdený omyl a ani o takomto údajnom omyle nemohol v čase prejavenej vôle vedieť. 34. Dôvodil, že výlučne na základe neurčitej odpovede člena štatutárneho orgánu (v znení „neviem, je to možné“) nemožno považovať za preukázané, že žalobcu navádzal ku skončeniu pracovného pomeru poukazovaním na plánované hromadné prepúšťanie, keď daný výrok predstavoval výlučne neistý predpoklad, že možno boli niektoré myšlienkové pochody vyjadrené nahlas, avšak nie vedome a s cieľom ovplyvňovať žalobcu. Bol názoru, že nemôže obstáť poukaz žalobcu (s ohľadom na obdobné súdne spory vedené proti žalovanému zo strany A. W. O. X. ) na vysokú nepravdepodobnosť, že by si traja zamestnanci zhodne vymysleli a účelovo použili rovnakú argumentáciu proti žalovanému. Zdôraznil, že tak žalobca, ako aj A. W. O. X. majú rovnakého právneho zástupcu, prostredníctvom ktorého podali každý samostatne žalobu proti žalovanému, v totožný deň a s takmer totožným znením, preto je nepravdepodobné, že by predložili vlastné a osobné vnímanie skutočnosti, bez spájania okolností zreprodukovaných ostatnými. Ako klamlivú odmietol argumentáciu žalobcu, že mu neposkytol pracovnú pozíciu v rámci prechodu práv a povinností, nakoľko spoločnosť Regionálne cesty, a.s. nebola nikdy evidovaná v obchodnom registri a poprel akékoľvek prevody hospodárskej jednotky (vrátane zamestnancov) na prelome roku 2020 a 2021, keďže nim nikdy nedošlo. 35. Oponoval aj tvrdeniu žalobcu, že prijal do pracovného pomeru 13 nových zamestnancov na trvalý pracovný pomer na pozíciu informátor, keď neprijal žiadneho nového zamestnanca, ale 13 pracovníkov bolo formálne presunutých z dohôd o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru na trvalý pracovný pomer v zmysle interných dohôd a za účelom súladu činnosti žalovaného so Zákonníkom práce (pominul faktor prechodnosti výkonov), výlučne teda len transformoval právny základ, na ktorom boli práce vykonávané, a to bez významnejšieho finančného dopadu na hospodárenie spoločnosti. Podotkol, že nakoľko sa mu podarilo s potrebným množstvom pracovníkov dohodnúť sa na skončení pracovného pomeru formou dohody, nemusel pristupovať k výpovediam. Dal do pozornosti, že zo zoznamu predloženého v konaní vyplynulo, že v predmetnom období bolo ukončených 29 pracovných pomerov. Zároveň bolo uzatvorených 14 nových pracovných pomerov, a to s 13 informátormi a so zamestnancom vnútornej kontroly a riadenia kvality, ktorý nahradil niekoľko bývalých zamestnancov, teda v skutočnosti boli vykonané procesy v rámci ktorých bol značne znížený počet zamestnancov, čo bolo aj riadne preukázané. K vyjadreniu pripojil vyjadrenie k výpovedi svedka na ústnom pojednávaní zo dňa 29.3.2023 z konania vedeného na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 63Cpr/7/2020 a zápisnicu o pojednávaní zo dňa 29.3.2023 v danom konaní. 36. Žalobca v odvolacej replike oponoval tvrdeniu žalovaného, že z dôvodu, že podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru až na 4. deň, mohol využiť konzultácie s právnikom, nakoľko mu nebolo umožnené vziať si návrh dohody so sebou, nemohol sa teda poradiť so svojim právnikom alebo si celkovú situáciu premyslieť. Zdôraznil, že každý jedinec sa vyrovnáva so stresom a nátlakom inak,
teda nemožno konštatovať, že 4 či 5 dní bol dostatočný čas, aby žalovaného konanie, ktoré spôsobilo tento nátlak, prestalo na neho účinkovať. Mal za to, že k ozdravným procesom u žalovaného nedošlo, keďže prezentovaná potreba optimalizácie podložená iba jeho subjektívnym názorom nenastala, keď nabral nových zamestnancov, ktorých nazval len transformáciou právneho základu. V ostatnom zotrval na argumentácii v podanom odvolaní. 37. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.9.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.). 38. Primárne odvolací súd uvádza, že právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. 39. V súvislosti so žalobcom uplatnenou námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podliehajú režimu Zákonníka práce iba v rozsahu ustanovenom v prvej časti Zákonníka práce; inak sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho právny úkon, ktorým sa iniciuje skončenie pracovného pomeru, musí spĺňať aj všeobecné náležitosti pre platnosť právnych úkonov dané predpismi civilného práva (Občiansky zákonník). Platnosť právneho úkonu, t. j. spôsobu skončenia pracovného pomeru je preto nutné posudzovať nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru predpísaných Zákonníkom práce (písomná forma výpovede, doručenie a pod.), ale aj z hľadiska náležitostí právnych úkonov ako ich zakotvuje Občiansky zákonník, a to z hľadiska náležitosti vôle, prejavu vôle účastníka, ale aj súladu právneho úkonu so zákonom, dobrými mravmi, resp. v súvislosti s obchádzaním zákona. 40. S poukazom na uvedené, proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru, ako dvojstranného právneho úkonu, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru, ako aj existenciu požadovaných náležitostí tohto právneho úkonu je potrebné posudzovať tak podľa ustanovení Zákonníka práce o právnych úkonoch ako aj podľa Občianskeho zákonníka (§ 15 až § 19 Zákonníka práce a štvrtá hlava prvej časti Občianskeho zákonníka). 41. Nakoľko žalobca namietal, že Dohodu podpísal v dôsledku omylu, do ktorého ho uviedol žalovaný, odvolací súd dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie aplikoval v prejednávanej veci § 19 ods. 1 Zákonníka práce, vec nesprávne právne posúdil, a to z dôvodu, že aj keď predmetné ustanovenie predstavuje úpravu lex specialis, dopadá len na prípady, kedy možno pri omyle odstúpiť od právneho úkonu (zmluvy). Keďže však Zákonník práce zakotvuje v § 77 možnosť domáhať sa neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, žalobca dôvodne namietal, že na posúdenie predmetného právneho úkonu nemožno aplikovať predmetný § 19 ods. 1 Zákonníka práce, ale subsidiárne sa vzťahujúce ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch, teda aj žalobcom uvádzaný § 49a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je omyl dôvodom relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala, alebo o ňom musela vedieť. 42. Je však potrebné uviesť, že ani toto právne posúdenie nemení záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní omylu alebo tiesne žalobcu pri podpisovaní Dohody (ods. 31 až 33 napadnutého
rozsudku). Ak zamestnávateľ a zamestnanec spoločne rokujú o skončení pracovného pomeru, len skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ ponúkol vyplatenie odstupného v prípade uzavretia dohody, s ohľadom na možnú platobnú neschopnosť vyplatiť odstupné, resp. iný finančný nárok pri neskoršom skončení pracovného pomeru, nemožno považovať podľa názoru odvolacieho súdu za nátlak, a to vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného v danom období, o ktorej mal vedomosť aj žalobca. 43. Zároveň bolo v konaní preukázané, že žalobca nebol nútený dohodu podpísať ihneď, keď s jej návrhom bol oboznámený dňa 18.6.2020 a k podpisu pristúpil až dňa 22.6.2020, ktorý časový priestor možno považovať za primeraný čas na uzatvorenie dohody. Aj keď žalobca mohol subjektívne pociťovať danú situáciu a sled krokov žalovaného za určitý nátlak, bez ďalšieho však nemožno konštatovať, že by šlo o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle žalobcu pri uzavretí danej Dohody. 44. Nemožno prisvedčiť ani dôvodnosti námietkam žalobcu, že žalovaný dôvodil potrebu skončenia jeho pracovného pomeru nadbytočnosťou žalobcu bez toho, aby rozhodol vopred o organizačnej zmene, z ktorej by táto nadbytočnosť vyplynula, a že mu neponúkol niektoré z miest informátorov, ktorých následne prijal do trvalého pracovného pomeru. V prípade skončenia pracovného pomeru dohodou medzi zamestnancom a zamestnávateľom sa totiž nevyžaduje splnenie hmotnoprávnych podmienok nevyhnutných pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť [podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce], nie je teda potrebné písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene a ani naplnenie ponukovej povinnosti. 45. Z vykonaných dôkazov v konaní vyplynulo, že žalovaný organizačné zmeny avizoval a žalobca mohol vyčkať, kým budú vykonané a bude mu daná výpoveď, s potrebou dodržania všetkých náležitostí a podmienok v zmysle Zákonníka práce, pričom bolo na jeho slobodnej vôli, či pristúpi k uzatvoreniu Dohody. Nebolo sporné, že v danom čase bol žalovaný v nepriaznivej finančnej situácii a bolo jeho legitímnou snahou optimalizovať svoje fungovanie, čo malo nesporne odraz aj v počte zamestnancov. V konaní bolo preukázané, že v období rokov 2020 až 2021 bol skončený pracovný pomer s viacerými zamestnancami (viď ods. 13 tohto rozhodnutia), keď je bez relevancie, že k takémuto skončeniu došlo dohodou a nie výpoveďou, pričom ak žalovanému postačovala miera zníženia počtu pracovných miest v dôsledku uzatvorených dohôd o skončení pracovného pomeru (bez ohľadu na dôvod ich uzavretia), nemožno mu za danej situácie pričítať na ťarchu, že nepristúpil k prijatiu rozhodnutia o organizačnej zmene. 46. Ako irelevantnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu, že v Dohode nebol uvedený dôvod ukončenia pracovného pomeru, keď aj v zmysle ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v dohode nespôsobuje jej neplatnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2024, sp. zn. 9CdoPr/8/2024, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025 pod č. 20). 47. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj keď na základe iného právneho posúdenia, ku ktorému sa strany konania v odvolacom konaní mali možnosť vyjadriť, podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdil. 48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov konania na odvolacom súde, nakoľko mal vo veci plný úspech. 49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).