Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoPr/12/2024 1318205827 30. 10. 2025 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2025:1318205827.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: B.. V. A., G.. XX.X.XXXX, Na O. XXXX/ XX, K., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-16Cpr/17/2018-193, zo dňa 16.1.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a určenia, že tento pomer naďalej trvá a zaplatenia ušlého funkčného platu vo výške 973,50 eura mesačne za obdobie od 1.8.2018 do právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e. II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa nároku na zaplatenie zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky v rozmedzí 0,5 dňa vo výške 22,13 eura a v súvisiacom výroku o trovách konania, z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu v celom rozsahu zamietol. Druhým výrokom priznal žalovanému v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 21.9.2018, v znení jej doplnenia zo dňa 19.11.2018 na výzvu súdu podľa § 129 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), sa žalobca voči žalovanému domáhal (i) neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného, vzniknutého na základe služobnej zmluvy č. 152/2018/32/39 a ukončeného na základe zákona podľa § 71 ods. 2 a § 80 ods. 1 písm. a) zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe (ďalej len „zákon o štátnej službe“) a určenia, že tento pomer naďalej trvá, (ii) zaplatenia ušlého funkčného platu vo výške 973,50 eur mesačne za obdobie od 1.8.2018 do právoplatnosti rozsudku, (iii) zaplatenia zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky v rozmedzí 0,5 dňa vo výške 22,13 eura a náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že jeho štátnozamestnanecký pomer v dočasnej štátnej službe u žalovaného vznikol 1.5.2018, na základe služobnej zmluvy č. 152/2018/32/39 zo dňa 25.4.2018 podľa § 36 ods. 4 písm. a) bod 1 zákona o štátnej službe, na dobu zastupovania štátnej zamestnankyne B.. V. V., O.. počas materskej a rodičovskej dovolenky, vo funkcii hlavný štátny radca, v odbore štátnej služby 2.06 - Justícia, v organizačnom útvare Odbor rekodifikácia občianskeho práva. Žalovaný so žalobcom skončil štátnozamestnanecký pomer na základe zákona k 31.7.2018, na základe uplynutia dočasnej štátnej služby podľa § 71 ods. 2 a § 82 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, o čom žalovaný vystavil žalobcovi potvrdenie o štátnej službe č. 152/2018/32/40 zo dňa 26.7.2018, ktoré spolu so služobným hodnotením žalobca prevzal 13.8.2018. Doklad o výplate mzdy za júl prevzal žalobca 15.8.2018. Ďalej žalobca opísal skutkové okolnosti pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru a to, že 18.7.2018 s ním vykonal riaditeľ odboru O.. B.. M. Š., O.. (ďalej len „riaditeľ odboru“) na základe podnetu žalovaného pohovor, pretože žalobca 14.7.2018 na sociálnej
sieti facebook (ďalej aj „FB“) uverejnil súkromný komentár na základe svojho náboženského vyznania a viery a politického alebo iného zmýšľania, ktorým vyjadril odmietavé stanovisko voči pochodu PRIDE, uskutočnenému v Bratislave 14.7.2018. Žalovaný v rozhovore pre internetovú stránku www.aktuality.sk označil toto vyjadrenie žalobcu za homofóbne. Na tomto osobnom pohovore riaditeľ odboru oboznámil žalobcu s negatívnym postojom žalovaného voči uvedeným súkromným výrokom a upozornil ho, aby v nasledujúcom období v záujme udržania svojho štátnozamestnaneckého miesta verejne neuplatňoval slobodu prejavu. Z dôvodu spokojnosti s výsledkami práce žalobcu, bolo toto upozornenie iba ústne. Zároveň riaditeľ odboru, ktorý mal znalosť o tom, že B.. V. sa po skončení rodičovskej dovolenky nemá záujem vrátiť na svoje štátnozamestnanecké miesto, na ktorom ju žalobca zastupoval, oboznámil žalobcu so zákonnou možnosťou zotrvať a pokračovať naďalej v štátnozamestnaneckom pomere žalobcu žalovaného, a to zmenou štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona štátnej službe, na čo mal dať riaditeľ odboru pokyn osobnému úradu žalovaného. Osobný úrad tento pokyn riaditeľa odboru nevykonal, pričom žalobca uviedol, že 26.7.2018 riaditeľ odboru telefonoval žalobcovi na jeho súkromné číslo, a v rozpore s predchádzajúcim tvrdením uviedol, že riaditeľ odboru sa mal v tento deň dozvedieť, že B.. V. nebude od 1.8.2018 vykonávať štátnu službu na danom štátnozamestnaneckom mieste a do skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru bude čerpať nevyčerpanú časť dovolenky. Preto žalobcu s ohľadom na to, že na tomto štátnozamestnaneckom mieste po 31.7.2018 nebude nikto vykonávať štátnu službu, riaditeľ odboru ubezpečil, že iniciuje vyhlásenie vonkajšieho výberového konania v čo v najkratšom čase tak, aby sa mal žalobca možnosť naň prihlásiť, nakoľko žalovaný odmietol zmeniť jeho štátnozamestnanecký pomer (z dočasnej na stálu službu). Žalobca ďalej tvrdil, že riaditeľ odboru žalobcovi tiež prisľúbil, že sa bude snažiť o to, aby pri výberovom konaní žalovaný neprihliadol na žalobcovo vyjadrenie na FB zo dňa 14.7.2018, ktoré malo byť podľa informácií riaditeľa odboru hlavnou príčinou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a neochoty žalovaného štátnozamestnanecký pomer žalobcu zmeniť. Nakoľko mal žalobca aj naďalej záujem pracovať v štátnej službe na rovnakom štátnozamestnaneckom mieste a odbore, podal 27.7.2018 prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy (ďalej len „ÚPVS“) elektronicky žiadosti o zaradenie do výberových konaní, ktoré žalovaný cez ÚPVS vyhlásil a následne sa zúčastnil nasledovných výberových konaní VK/2018/4712, VK/2018/4725, VK/2018/4726, VK/2018/4727 a VK/2018/4728, pričom po úspešných písomných častiach výberových konaní, v ústnej časti nebol žalobca úspešný ani v jednom výberovom konaní. Žalovaný 6.9.2018 vyhlásil výberové konanie VK/2018/5796 na štátnozamestnanecké miesto, na ktorom žalobca pracoval od 1.5. do 31.7.2018, ktorého sa žalobca nezúčastnil. Žalobca na základe všetkých uvedených okolností dospel k presvedčeniu, že žalovaný s ním ukončil štátnozamestnanecký pomer na základe zákona len účelovo a len kvôli tomu, že uverejnil na FB svoj osobný názor vyjadrujúci jeho náboženské vyznanie, vieru, politické alebo iné zmýšľanie konštatujúc, že nebol v rozpore so zákonom ani iným všeobecne záväzným právnym predpisom ale to, že žalovaný sa s ním nestotožnil. Žalobca pritom uviedol, že aj riaditeľ odboru a aj žalobca mali záujem na pokračovaní štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a podľa žalobcu existoval a trval zákonný dôvod na jeho pokračovanie s odkazom na ustanovenia § 36 ods. ods. 4 písm. a) bod 1 a ods. 6, § 37 písm. e), § 55 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a § 59 písm. a) zákona o štátnej službe. Žalobca preto ďalej konštatoval, že žalovaný pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom konal diskriminačne, v rozpore s princípom nestrannosti, stability štátnozamestnaneckého pomeru, rovnakého zaobchádzania a so zákazom diskriminácie v zmysle Čl. 5, 8 a 9 a § 4 ods. 1 až 4 zákona o štátnej službe a § 2 zákona č. 365/2004 Z. z. (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), pričom nerešpektoval žalobcove súkromie, náboženské vyznanie alebo vieru, politické či iné zmýšľanie a ústavné právo podľa článku 26 Ústavy Slovenskej republiky. Diskriminačný postup žalovaného žalobca videl aj v tom, že na ústnej časti výberových konaní VK/2018/4726 a VK/2018/4725 sa predseda komisie spýtal žalobcu či zmenil svoj postoj s ohľadom na vyjadrenie na FB zo dňa 14.7.2018 a preto žalovaný nepostupoval podľa zásady rovnakého zaobchádzania, nerešpektoval žalobcovo súkromie a nekonal súlade s princípom transparentného zamestnávania v zmysle Čl. 3 a 9 a § 4 ods. 2 zákona o štátnej službe. Za ďalšiu diskrimináciu žalobca označil aj to, že v uvedených výberových konaniach bol žalobca v písomných častiach úspešný a až v ústnych častiach neúspešný. Pritom vo výberových konaniach VK/2018/4712 a VK/2018/4725 bol žalobca jediným zúčastneným uchádzačom vo výberových konaniach VK/2018/4727 a VK/2018/4728 bol hodnotený pozitívne s otázkou, či by bol spôsobilý nastúpiť na jednu z uvedených štátnozamestnaneckých miest od 1.9.2018. Ako diskriminačný postoj žalovaného žalobca považoval aj to, že vo výberovom konaní VK/2017/2787 dňa 12.12.2017 bol žalobca úspešný ale vo výberovom konaní VK/2018/4726 dňa 15.8.2018 bol neúspešný, pričom išlo o to isté štátnozamestnanecké miesto, s tou istou pracovnou náplňou a teda podľa žalobcu mu bol zo strany žalovaného zamedzený rovnaký prístup k zamestnaniu v zmysle Čl. 3 a § 6 ods. 2 písm. a) antidiskriminačného zákona. Žalobca v
žalobe ešte s poukazom na § 166 ods. 3 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) uviedol, že žalovaný mal vedieť o návrate B.. V. z materskej alebo rodičovskej dovolenky najmenej dňa 1.7.2018, no žalobcu o tom informoval až pri doručení oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona 26.7.2018. Z toho podľa žalobcu vyplýva zrejmý úmysel žalovaného so žalobcom pokračovať v štátnozamestnaneckom pomere aj po návrate B.. V., keď podľa informácie riaditeľa odboru bolo známe, že menovaná nemá záujem pokračovať na danom štátnozamestnaneckom mieste a zároveň je z toho zrejmé, že žalovaný sa rozhodol nepokračovať v štátnozamestnaneckom pomere so žalobcom až na základe spomínaného komentára žalobcu na FB dňa 14.7.2018. Vo vzťahu k žalovaným peňažným nárokom, ktoré si uplatnil za obdobie po tom, čo jeho štátnozamestnanecký pomer mal skončiť, žalobca v žalobe neuviedol žiadne skutkové tvrdenia. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol, že s ohľadom na námietku žalovaného o zmätočnom označení žalovaného v spore a tejto súvislosti vznesenú námietku nedostatku pasívnej legitimácie označeného štátu - Slovenskej republiky, súd prvej inštancie v zmysle § 181 ods. 2 C. s. p. konštatoval, že žalobca v písomnej žalobe (čl. 7) jednoznačne označil ako žalovaného: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, i keď vo formulárovom podaní bol nesprávne označený štát Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava. Uvedené považoval za zrejmú nesprávnosť a omyl pri vypĺňaní elektronického formulára „Žaloba/Návrh na začatie konania“, nakoľko súčasne bolo v prílohe elektronicky súdu doručené aj písomne vyhotovenie žaloby kde bol ako žalovaný subjekt žalobcom jednoznačne označené: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, ktoré ako služobný úrad žalobcu je pasívne vecne legitimovaná v spore o neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 15 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a § 176 zákona o štátnej službe. 3. V danom prípade neboli sporné rozhodujúce skutkové okolnosti a to, že žalobca bol u žalovaného na základe služobnej zmluvy č. 152/2018/32/39 zo dňa 25.4.2018, od 1.5.2018 v štátnozamestnaneckom pomere, prijatý do dočasnej štátnej služby podľa § 36 ods. 4 písm. a) bod 1 zákona o štátnej službe, na dobu do skončenia materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky štátnej zamestnankyne B.. V. V., O.., do funkcie hlavný štátny radca v odbore štátnej služby 2.06 - Justícia, v organizačnom útvare Odbor rekodifikácia občianskeho práva a dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní tri mesiace. Rovnako nebolo sporným, že 26.7.2018 bolo žalobcovi doručené oznámenie - Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona č. 152/2018/32/40 (ďalej aj „Oznámenie“), podľa ktorého štátnozamestnanecký pomer žalobcu v dočasnej štátnej službe, končí na základe zákona uplynutím dočasnej štátnej služby podľa § 71 ods. 2 § 82 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, dňom 31.7.2018. V konaní tiež nebolo sporným, že B.. V. V., O.. ukončila rodičovskú dovolenku k 31.7.2018. 4. Spornými v konaní boli skutkové okolnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného a v tejto súvislosti existencia priamej diskriminácie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, pre jeho komentári uverejnenom na facebooku dňa 14.7.2018 a tiež existencia dôvodov v zmysle zákona o štátnej službe, pre ktoré by mal štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného trvať aj naďalej, po 31.7.2018. 5. Súd prvej inštancie ozrejmil, že pre zamestnanecké a obdobné vzťahy, upravené Zákonníkom práce a ďalšími osobitnými zákonmi, je charakteristické, že v prípade neplatnosti právneho úkonu, ide takmer vždy o neplatnosť absolútnu. Práve jediným prípadom relatívnej neplatnosti, je neplatnosť skončenia pracovného (aj iného obdobného, tzn. aj štátnozamestnaneckého) pomeru, ktorej sa dotknutá strana musí v zákonnej, prekluzívnej lehote dovolať žalobou na súde. To korešponduje aj s úpravou týkajúcou sa právnych úkonov v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce a Zákona o štátnej službe (v danom prípade zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom od 1.5.2018). V posudzovanej veci ide o včas podanú žalobu v zmysle § 137 písm. d) C. s. p., v zákonnej lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy došlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 95 ods. 2 zákona o štátnej službe. 6. Obmedzená možnosť aplikácie ustanovení Zákonníka práce na štátnozamestnanecké vzťahy je definovaná v § 1 ods. 3 zákona o štátnej službe v rozsahu použitia Zákonníka práce podľa § 171 cit. zákona v nadväznosti na § 2 ods. 1 Zákonníka práce. Podľa tejto právnej úpravy možno sporné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného na základe zákona k 31.7.2018 podrobiť preskúmaniu podľa ustanovení zákona o štátnej službe (§ 36, § 37, § 51, § 71 ods. 2 a §
82) z hľadiska dodržania zákonných predpokladov pre tento spôsob skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a z hľadiska dodržania zásady rovnakého zaobchádzania zmysle § 4 zákona o štátnej službe a § 6 a § 8 Antidiskriminačného zákona. Zákon o štátnej službe v ustanovení § 71 zákona o štátnej službe kogentným spôsobom upravuje spôsoby skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pri uplatnení ktorých je potrebné dodržať požadované hmotnoprávne náležitosti v zmysle ďalších ustanovení, upravujúcich jednotlivé formy skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Okrem iného cit. ustanovenie upravuje aj skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona (§ 71 ods. 2). Zákonným predpokladom pre tento spôsob a určenia štátnozamestnaneckého pomeru je platné uzatvorenie písomnej služobnej zmluvy (§ 48 ods. 1 písm. a/, § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 171 zákona o štátnej službe a § 17 ods. 2 Zákonníka práce), v ktorej bola medzi služobným úradom a štátnym zamestnancom pri založení štátnozamestnaneckého pomeru ako je podstatná obsahová náležitosť, dohodnutá určitá doba trvania štátnej služby, a to len v zákonom vymedzených prípadoch (§ 36 ods. 3 až ods. 7). Zákon o štátnej službe práce pri založení štátnozamestnaneckého pomeru služobnou zmluvou (§ 50) ukladá služobnému úradu so štátnym zamestnancom povinnosť uzavrieť služobnú zmluvu písomne pod sankciou jej neplatnosti (§ 51 ods. 1). V danom prípade skutkové okolnosti, rozhodné pre posúdenie žalobou napadnutého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného neboli sporné a preto súd vychádzal z citovaných ustanovení zákona o štátnej službe s podporným použitím Zákonníka práce a Antidiskriminačného zákona, ktoré aplikoval na posudzovaný právny vzťah. 7. V danom prípade nebolo sporným, že žalobca a žalovaný uzatvorili platnú služobnú zmluvu, po predchádzajúcom úspešnom absolvovaní vonkajšieho výberového konania žalobcom 27.2.2018, VK/2018/553 a podanej žiadosti o prijatie do štátnozamestnaneckého pomeru zo 7.3.2018, na základe ktorej bol žalobca prijatý na štátnozamestnanecké miesto hlavného štátneho radcu u žalovaného, v odbore štátnej služby 2.06 - Justícia, v organizačnom útvare Odbor rekodifikácia občianskeho práva, a to do dočasnej štátnej služby na určitú dobu, na zastupovanie štátnej zamestnankyne B.. V. V., O.. počas materskej a rodičovskej dovolenky podľa § 36 ods. 4 písm. a) bod 1 zákona o štátnej službe. V služobnej zmluve bolo zvýraznené, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu trvá do skončenia materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky štátnej zamestnankyne B.. V. V., O.. 8. Rovnako nesporne bolo v konaní zistené, že uvedená zamestnankyňa B.. V., ktorá čerpala od 21.7.2015 do 14.3.2016 materskú dovolenku a po jej skončení od 15.3.2016 rodičovskú dovolenku do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa (tzn. do 24.8.2018) žalovanému listom zo dňa 28.6.2018 oznámila, že rodičovskú dovolenku chce ukončiť k 31.7.2018. Zároveň oznámila žalovanému, že by chcela skončiť štátnozamestnanecký pomer dohodou k 31.8.2018 a do skončenia štátnozamestnaneckého pomeru požiadala o možnosť vyčerpať dovolenku, s čím žalovaný súhlasil. Na základe toho B.. V. a žalovaný uzatvorili 7.8.2018 dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, podľa ktorej sa jej štátnozamestnanecký pomer u žalovaného skončil dňom 31.8.2018 v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) a § 72 zákona o štátnej službe. 9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli dodržané zákonné podmienky pre založenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a žalovaného v dočasnej štátnej službe zo zákonom predpokladaných dôvodov - na zastupovanie štátnej zamestnankyne na materskej dovolenke a rodičovskej dovolenke podľa § 36 ods. 4 písm. a) bod 1 zákona o štátnej službe. Potom platí, že pokiaľ nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu v rámci plynutia skúšobnej doby dojednanej na 3 mesiace, štátnozamestnanecký pomer žalobcu ako štátneho zamestnanca v dočasnej štátnej službe, sa skončí uplynutím dohodnutej doby na základe zákona podľa § 71 ods. 2 zákona o štátnej službe. Napriek uvedenému, nepochybne zákonnému postupu žalovaného, žalobca v danom spore argumentoval, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý vykonával u žalovaného v dočasnej štátnej službe došlo nezákonne, nakoľko bol v jeho prípade porušený princíp rovnakého zaobchádzania a žalovaný voči nemu vystupoval diskriminačne. Žalobca toto nerovnaké zaobchádzanie videl najmä v tom, že aj keď uzatvoril písomnú služobnú zmluvu do dočasnej štátnej služby, ktorá predstavovala štátnu službu na dobu určitú, vymedzenú konkrétnou právnou skutočnosťou, a to na zastupovanie inej štátnej zamestnankyne počas jej materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky, žalovaný mal alebo mohol pristúpiť na zmenu tejto dočasnej štátnej služby žalobcu na stálu službu, čo podľa žalobcu žalovaný v iných prípadoch, napr. aj v prípade B.. V., urobil. Žalobca sa odvolával pritom na ústne prísľuby riaditeľa odboru B.. Š., ktorý pred žalobcom komunikoval názor, že po uplynutí dočasnej štátnej služby žalovaný nebude mať žiadny problém vykonať zmenu štátnozamestnaneckého
pomeru žalobcu na stálu službu a tiež odkazoval bez bližšieho odôvodnenia na právnu úpravu v zmysle 55 ods. 2 a § 52 zákona o štátnej službe, ktoré odcitoval. Okrem toho argumentoval aj znením § 36 ods. 4 bod 1 zákona o štátnej službe, v ktorom sa uvádza že dočasná štátna služba z tohto dôvodu trvá po dobu zastupovania štátneho zamestnanca, ktorý je na materskej dovolenke, rodičovskej dovolenke alebo na dovolenke bezprostredne nadväzujúcej na materskú alebo rodičovskú dovolenku, preto vzhľadom na skutočnosť, že po skončení rodičovskej dovolenky B.. V. dňa 31.7.2018, táto zamestnankyňa čerpala dovolenku do skončenia štátnozamestnaneckého pomeru dohodou ku dňu 31.8.2018, mal trvať aj štátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej. Podľa názoru žalobcu bolo dôvodom nerovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, jeho verejný komentár na FB dňa 14.7.2018, v ktorom uverejnil svoj súkromný odmietavý názor na pochod PRIDE, uskutočnený toho dňa v Bratislave, ktorým mal žalobca prezentovať svoje náboženské vyznanie vieru a tiež politické alebo iné zmýšľanie vyjadreniami o „chorobomyseľnosti ideológie LGBTI“, ktorý žalovaný v rozhovore pre internetovú stránku www.aktuality.sk označil za homofóbne. Pri tomto závere žalobca vychádzal aj z pohovoru s riaditeľom odboru B.. Š., ktorý ho v súvislosti s týmto komentárom upozornil, aby v nasledujúcom období v záujme udržania svojho štátnozamestnaneckého miesta žalobca verejne neprezentoval takéto názory a odstránil so svojej stránky na FB informáciu, že je zamestnancom žalovaného. Menoval pritom viacerých predstaviteľov MS SR v rôznych funkciách, vrátane vtedajšieho ministra, štátnych tajomníkov a pod., pre ktorých malo byť vyjadrenie žalobcu na FB principiálne neprípustné, pretože boli zároveň členmi výboru pre práva LGBT osôb. Diskriminačné konanie mala potvrdzovať aj otázka M.. M.. Y. na ústnej časti výberového konania, či žalobca zmenil svoj postoj v súvislosti uvedeným vyjadrením na FB. 10. Súd prvej inštancie uvedenú argumentáciu žalobcu považoval za bezpredmetnú, vzhľadom na splnenie zákonom predpokladaných podmienok pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu zo zákona dňom uplynutia dočasnej štátnej služby dohodnutej podľa služobnej zmluvy, tzn. uplynutím konkrétne vymedzenej doby, na ktorú bola dohodnutá. Mal za zrejmé, že dôvodom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bolo uplynutie času a nie komentár žalobcu uverejnený na FB. Existencia zákonom predpokladaného postupu, čo v danom prípade bolo splnené, vylučuje, že tento postup je diskriminačný v zmysle citovanej právnej úpravy o zákaze nerovnakého zaobchádzania. Tvrdenia žalobcu o prísľuboch riaditeľa odboru B.. Š. súd prvej inštancie považoval rovnako za bezpredmetné a nevidel dôvod vykonávať v tomto smere dokazovanie, nakoľko riaditeľ odboru nebol subjektom s právomocou konať za služobný úrad vo veciach vzniku zmeny a zániku štátnozamestnaneckého pomeru a jeho prípadný postoj vo vzťahu k žalobcovi, nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť to, že nastala právna skutočnosť vymedzujúca dobu trvania dočasnej štátnej služby žalobcu. Čo sa týka odkazu na ustanovenie § 36 ods. 4 bod 1 zákona o štátnej službe, toto ustanovenie vymedzuje jeden z možných zákonných dôvodov pre prijatie občana do dočasnej štátnej služby na základe výberového konania a to buď na zastupovanie štátneho zamestnanca, ktorý je na materskej dovolenke prípadne, ktorý je na rodičovskej dovolenke alebo počas doby dovolenky štátneho zamestnanca bezprostredne nadväzujúcej na predchádzajúcu materskú alebo rodičovskú dovolenku. V konaní bolo nesporné, že doba trvania dočasnej štátnej služby vymedzená v služobnej zmluve žalobcu zahŕňala dobu trvania materskej a rodičovskej dovolenky štátnej zamestnankyni B.. V., avšak nezahŕňala dobu dovolenky, ktorá mala na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku tejto zamestnankyne bezprostredne nadväzovať. Žalobca pred podpísaním služobnej zmluvy mohol žiadať inú formuláciu vymedzenej doby trvania dočasnej štátnej služby s ohľadom na zákonnú možnosť podľa citovaného ustanovenia. Žalobca tak neurobil a písomnú služobnú zmluvu uzatvoril/vlastnoručne podpísal so žalovaným v znení jednoznačne a nezameniteľne vymedzujúcom zákonný dôvod trvania dočasnej štátnej služby podľa § 36 ods. 4 bod 1 zákona o štátnej službe tak, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu trvá do skončenia materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky štátnej zamestnankyne B.. V. V., O... Pokiaľ žalobca odkazoval na omyl pri vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, neuviedol v čom omyl pri podpisovaní služobnej zmluvy mal spočívať, keď doba trvania dočasnej služby bola jednoznačne a nezameniteľne v služobnej zmluve vymedzená. Naviac v prípade omylu platí právna úprava podľa § 171 zákona o štátnej službe v nadväznosti na § 19 ods. 1 Zákonníka práce, žalobca netvrdil a teda ani nepreukázal, že by od služobnej zmluvy z toho dôvodu odstúpil. K tvrdeniam žalobcu, že žalovaný mal povinnosť v jeho prípade pristúpiť ku zmene štátnozamestnaneckého pomeru dohodou formou písomného dodatku k zmluve, v zmysle § 55 ods. 1 a 2 § 52 zákona o štátnej službe súd prvej inštancie uviedol, že § 52 zákona o štátnej službe upravuje skúšobnú dobu a danej veci sa netýka. Citované ustanovenie § 55 v odseku 1 zase vymedzuje, čo sa považuje za zmenu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorým je okrem iného podľa písm. e) aj dôvod zastupovania podľa § 36 ods. 4 písm. a)
zákona o štátnej službe a v odseku 2 upravuje spôsob, akým sa táto zmena štátnozamestnaneckého pomeru vykoná, avšak neukladá služobnému úradu povinnosť vykonať zmenu štátnozamestnaneckého pomeru na požiadanie štátneho zamestnanca. Obdobne sa za zmenu štátnozamestnaneckého pomeru považuje aj zmena druhu štátnej služby z dočasnej služby na stálu štátnu službu v zmysle § 59 zákona o štátnej službe, ktorý však viaže tento postup na dohodu služobného úradu a štátneho zamestnanca a to v dvoch prípadoch, pričom ide o zmenu v nadväznosti na § 34 zákona o štátnej službe, tzn. po predchádzajúcom úspešnom absolvovaní výberového konania alebo hromadného výberového konania (§ 59 písm. b/), okrem prípadov vymedzených v § 59 písm. a) v spojení s § 35 zákona o štátnej službe, upravujúceho možnosť prijatia občana do stálej štátnej služby bez výberového konania na základe jeho žiadosti v zmysle § 35 písm. a) zákona o štátnej službe podľa osobitného predpisu (ide o zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov, zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov). Bez právneho významu považoval súd prvej inštancie aj námietky žalobcu ohľadom oznámenia zo strany žalovaného, že jeho štátnozamestnanecký pomer skončí 31.7.2018, keď § 82 ods. 5 zákona o štátnej službe neukladá konkrétnu lehotu, kedy má byť toto oznámenie zamestnancovi doručené a vymedzuje iba jeho písomnú formu a po obsahovej stránke údaj o dni a dôvode skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo v danom prípade žalovaný splnil. Skoršie alebo neskoršie doručenie tohto oznámenia zamestnancovi, nespôsobuje vo vzťahu k zákonnému dôvodu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo zákona podľa § 82 zákona o štátnej službe, žiadne právne následky. Predmetné písomné oznámenie obsahuje všetky formálne a obsahové náležitosti z hľadiska jeho určitosti, zrozumiteľnosti a naplnenia zákonného dôvodu v zmysle § 82 ods. 1 písm. a) a ods. 5 v nadväznosti na § 37 písm. e) zákona o štátnej službe, podľa ktorého dočasná štátna služba štátneho zamestnanca, ktorý zastupuje štátneho zamestnanca podľa § 36 ods. 4 písm. a) trvá, ak trvá dôvod na zastupovanie a štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, pričom štátnozamestnanecký pomer na základe zákona sa skončí dňom uplynutia dočasnej štátnej služby. 11. Súd prvej inštancie preto v danom prípade nemal preukázaný žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného mal trvať aj po 31.7.2018, kedy zanikol vymedzený dôvod dočasnej štátnej služby. Rovnako nemal preukázaný žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by mal služobný úrad povinnosť vykonať zmenu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu ohľadom dôvodu dočasnej štátnej služby alebo druhu štátnej služby z dočasnej na stálu štátnu službu bez úspešného absolvovania výberového konania. Žalobca uviedol, že 27.7.2018 prostredníctvom ÚPVS elektronicky doručil žalovanému žiadosti o zaradenie do vyhlásených výberových konaní, pričom sa viacerých aj zúčastnil (VK/2018/4712, VK/2018/4725, VK/2018/4726, VK/2018/4727 a VK/2018/4728), avšak v týchto konania nebol úspešný a teda nemohla byť na základe nich vykonaná zmena štátnozamestnaneckého pomeru, resp. zmena druh štátnej služby a prijatý do stálej štátnej služby. Vonkajšieho výberového konania VK/2018/6148, ktoré vyhlásil žalovaný dňa 21.9.2018 na obsadenie rovnakého štátnozamestnaneckého miesta ale v stálej službe, ktoré žalobca vykonával práve v dočasnej štátnej službe, sa už žalobca nezúčastnil. Nakoľko súd nie je príslušný a nemá právomoc preskúmavať výsledok výberového konania a to ani ako otázku predbežnú, považoval vo vzťahu k prejednávanej veci tvrdenia žalobcu, že dôvodom neúspechu žalobcu v ústnej časti výberových konaní, ktorých sa zúčastnil, bolo diskriminačné konanie žalovaného z rovnakého dôvodu, z ktorého považoval žalobca za neplatné aj skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru (verejný komentár na FB dňa 14.7.2018), za nepreukázané a bezpredmetné. 12. Za správnu nepovažoval súd prvej inštancie ani argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že žalovaný s ním skončil štátnozamestnanecký pomer, nakoľko k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo na základe zákona, dňom uplynutia dohodnutej dočasnej štátnej služby, tzn. zákonom aprobovaným spôsobom a nie jednostranným rozhodnutím služobného úradu. Služobný úrad písomným oznámením z 26.7.2018, č. 153/2018/32/40 iba deklaroval skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe zákona, dňom skončenia rodičovskej dovolenky B.. V., vymedzujúcim určitú dobu trvania dočasnej štátnej služby žalobcu podľa služobnej zmluvy. Aj preto nemohol žalovaný konať pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu diskriminačne, nakoľko k jeho skončeniu nedošlo konaním žalovaného, ale zo zákona, čo vylučuje, že žalovaný konal diskriminačne. 13. V súvislosti s otázkou diskriminácie žalobcu vyššie opísaným spôsobom súd prvej inštancie uviedol, že zásada rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie patrí medzi základné zásady
pracovného práva, vrátane štátnozamestnaneckých vzťahov a je zakotvená v Čl. 9 Princípov štátnej služby a v § 4 zákona o štátnej službe v nadväznosti na § 6 a § 8 antidiskriminačného zákona. K odlišnému zaobchádzaniu, ktoré nie je objektívne a ospravedlniteľné dochádza vtedy, keď neexistuje legitímny cieľ, primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Povinným subjektom dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania je nielen štát ale aj neštátne subjekty, fyzické osoby a právnické osoby a pre oblasť štátnozamestnaneckých vzťahov je to služobný úrad a štátny zamestnanec. Zákon o štátnej službe okrem princípu rovnakého zaobchádzania obsahuje aj ďalšie princípy, na ktorých sú založené štátnozamestnanecké vzťahy a platia rovnako pre služobný úrad ako aj pre štátneho zamestnanca. Ide o princíp politickej neutrality a nestrannosti, v zmysle ktorých sa vždy uprednostňuje verejný záujem pred politickým názorom a záujmom a rovnako tak pred osobným záujmom s požiadavkou konať politicky neutrálne a objektívne, byť zdržanlivý v prejavoch politických a osobných názoroch, aby nedochádzalo ku konfliktu záujmov. 14. V nadväznosti na uvedené k samotným vyjadreniam žalobcu o „chorobomyseľnosti ideológie LGBTI“, ktoré žalobca označil za prejav slobody vierovyznania a politického alebo iného zmýšľania, poukázal súd prvej inštancie na ustanovenie § 112 písm. h) zákona o štátnej službe a citované princípy štátnej služby, ktoré štátnemu zamestnancovi zakazuje vedome šíriť a sprostredkovávať nepravdivé, pravdu skresľujúce alebo zavádzajúce informácie, ktoré by mohli poškodiť povesť služobného úradu alebo povesť ostatných štátnych zamestnancov, porušenie, ktorého možno považovať v zmysle § 117 za porušenie služobnej disciplíny. Uvedené ustanovenie nevymedzuje zákaz takéhoto konania štátneho zamestnanca len v rámci výkonu štátnej služby, ale všeobecne. Rovnako princíp politickej neutrality a nestrannosti ukladá služobnému úradu a aj štátnemu zamestnancovi konať objektívne a vo verejnom záujme a byť zdržanlivý pri prejavoch politického názoru a súkromných postojov a záujmov, pokiaľ by ich bolo možné spájať s výkonom štátnej služby. 15. Nakoľko však v danom prípade súd prvej inštancie nezistil, že by dôvodom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu malo byť akékoľvek diskriminačné konanie zo strany žalovaného, keďže jeho štátnozamestnanecký pomer skončil na základe zákona, vyjadreniami žalobcu na FB sa bližšie nezaoberal a uvedené vyjadrenie žalobcu nepovažoval za diskriminačný dôvod v súvislosti so sporným skončením štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu 31.7.2018. Súd prvej inštancie v postupe žalovaného služobného úradu pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu nezistil vo vzťahu k žalobcovi protiprávnosť postupu ani z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (diskriminácie). Postup žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil za súladný so zákonom a tvrdenia žalobcu založené na porušení zásady rovnakého pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, rovnako ako argumenty o okolnostiach výberových konaní, posúdil za bezpredmetné. 16. Ohľadom odkazu žalobcu na porušovanie Ústavy SR, Charty a ďalších noriem vyššej právnej sily súd prvej inštancie uviedol, ustanovenia Charty základných práv Európskej únie, ktorá je od 1.12.2009 súčasťou primárneho práva EÚ a ďalším základných noriem, na ktoré sa žalobca odvolával, nie sú priamo aplikovateľné na daný právny vzťah, nakoľko ustanovenia Charty sa vzťahujú na členské štáty len ak vykonávajú právo Únie (Čl. 51 ods. 1). Uvedené je potrebné chápať v tom kontexte, že pre vnútroštátne právo, sú ustanovenia Charty okrem iného predovšetkým významným interpretačným pravidlom a ich priamy účinok sa uplatňuje najmä v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, v rámci skúmania ústavnosti a zákonnosti rozhodnutí a právnych aktov vnútroštátnych orgánov, resp. v rozhodovacích procesoch Súdneho dvora. Ide o všeobecné právne princípy, ktoré korešpondujú s ústavnými zásadami a princípmi obsiahnutými v Ústave SR a zväčša sú tieto všeobecné právne princípy implementované vo vnútroštátnom právnom poriadku. Priama neaplikovateľnosť článkov Charty je nahradená priamou aplikáciou vnútroštátnej úpravy v predpisov hmotného práva, v ktorých sú rovnaké princípy zakotvené v základných článkoch danej normy a tieto zdroje práva nevymedzujú hmotnoprávny rámec pre vzťah žalobcu a žalovaného tak, aby ich bolo možné naň priamo aplikovať (tzn. v základných článkoch Zákonníka, princípoch zákona o štátnej službe a ďalších predpisoch hmotného práva). 17. Čo sa týka ďalších nárokov - funkčný plat v sume 973,50 eura mesačne a nevyčerpanú dovolenku v sume 22,13 eura, ktoré si žalobca uplatňoval za obdobie od 1.8.2018 do právoplatnosti rozsudku, tzn. za obdobie po spornom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, žalobca k týmto nárokom neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, na základe ktorých si uplatňoval, iba vyčíslil ich výšku. Na základe toho ustálil, že si ich žalobca uplatňoval z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 96
zákona o štátnej službe. Ich zákonným predpokladom je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ktorého zákonným dôsledkom je, že štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť štátnemu zamestnancovi funkčný plat do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby. Nakoľko žalobca v základe žaloby nebol úspešný a súd prvej inštancie nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona bolo neplatné, neboli dané žiadne zákonné dôvody na vznik nároku na funkčný plat a nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 1.8.2018 z titulu neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru. 18. Vzhľadom k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, právne významných pre posúdenie predmetu sporu, súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie (§ 319 C. s. p.). V tomto odkázal na zákonnú úpravu, podľa ktorej je súd povinný odôvodniť tie najpodstatnejšie a právne najvýznamnejšie skutkové tvrdenia, z ktorých vychádza jeho rozhodnutie, pričom aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR „...odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na úplne každé vyjadrenie alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).“ 19. Nakoľko súd prvej inštancie na základe preukázaných skutkových okolností nezistil pochybenie v postupe žalovaného v prípade napadnutého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná vo všetkých jej bodoch, nakoľko ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu došlo zo zákona uplynutím dočasnej štátnej služby. Súd prvej inštancie nemal preukázaný žiaden dôvod, pre ktorý by mal určiť neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného, ani žiadny dôvod, pre ktorý by mal určiť, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sporu trvá naďalej, na základe čoho nebol daný ani žiadny vecný ani právny základ pre priznanie žalovanej náhrady funkčného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku od 1.8.2018. Preto súd prvej inštancie v zmysle § Článku 1, 5, 8 a 9, § 1 ods. 1, ods. 3, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6, § 15 ods. 1 písm. a), § 34, § 35, § 36 ods. 1, ods. 4 bod 1, ods. 6, ods. 7, § 37 písm. e), § 40 ods. 1, ods. 3, ods. 5, § 41 ods. 18, § 48 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1, § 51 ods. 2 písm. k), § 55 ods. 1 písm. e), § 55 ods. 2, § 59, § 71 ods. 2, § 82 ods. 1 písm. a), § 95 ods. 2, § 96 ods. 1, § 112 ods. 1 písm. h), § 171 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2018 (ďalej len „zákon o štátnej službe“), § 2 ods. 1, § 17 ods. 2, § 19 ods. 1 Zákonníka práce, § 2 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení účinnom od 2.1.2016, zamietol žalobu v celom rozsahu. 20. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu priznal voči žalovanému podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške tohto nároku rozhodne súd podľa § 262 ods. 1 C. s. p. samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku. 21. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a súdnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky a podľa ČI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu uvedenou na druhom pojednávaní dňa 4.5.2023, v ktorom upozorňoval na skutočnosť, že jeho štátnozamestnanecký pomer bol uzavretý na zastupovanie B.. V. V. (ďalej len „.. V.“.) počas materskej a rodičovskej dovolenky, avšak podľa vyhlásenia výberového konania žalovaného na obsadenie štátnozamestnaneckého miesta B.. V. (identifikátor VK/2018/553) bolo uvedené zastupovanie zamestnanca na materskej dovolenke, rodičovskej dovolenke, alebo na dovolenke, ktorá bezprostredne nadväzuje na materskú dovolenku alebo na rodičovskú dovolenku. Žalovaný na prvom pojednávaní 4.10.2022 oponoval, že pokračovanie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu počas čerpania dovolenky B.. V. nemohlo nastať z dôvodu, že žalobcov štátnozamestnanecký pomer bol uzavretý len na zastupovanie B.. V. počas materskej a rodičovskej dovolenky. Žalobca na druhom pojednávaní 4.5.2023 poukázal na to, že je pravdou, že podľa služobnej zmluvy žalobcu a žalovaného (152/2018/32/39) uzatvorenej 25.4.2018, v skutočnosti
2.5.2018, je trvanie do skončenia materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky B.. V., avšak B.. V. v daný deň, teda 25. 4. 2018, už nečerpala materskú dovolenku, ale len rodičovskú dovolenku, pretože materská dovolenka B.. V. skončila už v roku 2016, teda 14.3.2016. Už týmto žalovaný uviedol žalobcu do omylu, pretože B.. V.Á., ktorú zastupoval, už viac ako dva roky nebola na materskej dovolenke. 22. Súd prvej inštancie na tento omyl upozorňoval a upozorňoval aj na iné pochybenie zo strany žalovaného pri uzatváraní štátnozamestnaneckého pomeru, a to podpis služobnej zmluvy 2.5.2018, teda v prvý deň nástupu na štátnozamestnanecké miesto, aj keď v služobnej zmluve bol uvedený dátum uzavretia dňa 25.4.2024. Na daný argument súd prvej inštancie reagoval prekvapivo, akoby bolo preňho novinkou, že v štátnej správe k takýmto pochybeniam bežne nedochádza. V súvislosti s tým upozornil na to, že napadnutý rozsudok má na poslednej strane uvedený dátum vydania rozsudku 16.1.2024, teda deň vyhlásenia rozsudku, avšak rozsudok bol v skutočnosti vydaný dňa 17.6.2024. Na skutočnosť vymedzenia doby trvania štátnozamestnaneckého pomeru v služobnej zmluve, ktorá bola v rozpore s vymedzením vo výberovom konaní (identifikátor VK/2018/553) nemal potrebu žalovaného upozorňovať, a to z dôvodu dôvery v jeho dobromyseľnosť, keďže ako uviedol na pojednávaní dňa 4.10.2022 aj vo vyjadrení zo dňa 5.11.2019 mal za to, že jeho štátnozamestnanecký pomer bude pokračovať po skončení štátnozamestnaneckého pomeru B.. V., keďže B.. V. nemala záujem, resp. deklarovala, že nebude pokračovať v danej funkcii na danom štátnozamestnaneckom mieste, čo bolo následne preukázané aj predloženými podkladmi žalovaného, a to žiadosťou B.. V. zo dňa 28.6.2018, podľa ktorej: a) žiadala o ukončenie rodičovskej dovolenky ku dňu 31.7.2018, b) žiadala o možnosť čerpania riadnej dovolenky od 1.8.2018 do 31.8.2018 a c) zároveň žiadala o dohodu o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalovaným ku dňu 31.8.2018. Žalovaný s predmetom žiadosti B.. V. súhlasil, čo potvrdil kompetentný zamestnanec podpisom a slovom „SÚHLASÍM“. Žalovaný teda 28.6.2018 vedel o tom, že B.. V. chce skončiť rodičovskú dovolenku 31.7.2018, avšak žalobcu o danej skutočnosti, na základe čoho ukončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer, informoval až 26.7.2018, t. j. skoro mesiac po tom ako sa o danej skutočnosti dozvedel a päť dní pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Mal za to, že o danej skutočnosti nebol informovaný žalovaným z dôvodu, že jeho štátnozamestnanecký pomer mal po skončení štátnozamestnaneckého pomeru B.. V. pokračovať, ako bolo žalobcovi zo strany žalovaného už skôr uvedené, ešte pred podpisom služobnej zmluvy, avšak k tejto skutočnosti nedošlo, a to z dôvodu vyjadrenia sa žalobcu na sociálnej sieti Facebook zo dňa 16.7.2018. Žalovaný odo 28.6.2018 mal vedomosť o tom, že B.. V. bude od 1.8.2018 do 31.8.2018 čerpať riadnu dovolenku a k 31.8.2018 skončí jej štátnozamestnanecký pomer, keďže s jej návrhom súhlasil, aj keď dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru B.. V. so žalovaným bola podpísaná 7.8.2018. Na štátnozamestnaneckom mieste B.. V. sa teda od 1.8.2018 nevykonávala štátna služba, až do 31.8.2018, kedy jej štátnozamestnanecký pomer skončil. Zároveň toto štátnozamestnanecké miesto bolo od 1.9.2018 do uzavretia služobnej zmluvy s B.. G. Q., neobsadené. Žalovaný mal zákonnú možnosť v súlade s § 36 ods. 6 zákona o štátnej službe so žalobcom pokračovať v štátnozamestnaneckom pomere, keďže B.. V. od 1.8.2018 do 31.8.2018 čerpala riadnu dovolenku, avšak nekonal, aj keď v obdobnej situácii sa B.. V. nachádzala niekoľko krát, a to v júni 2011, vo februári 2012, februári 2014 a v auguste 2014, ako vyplýva z podkladov predložených žalovaným. Práve takého konanie žalovaného považuje žalobca za diskriminačné, priamo porušujúce § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, ako žalobca uviedol aj v záverečnej reči zo dňa 2.6.2023, a s týmito argumentmi žalobcu uvedenými na druhom pojednávaní dňa 4.5.2023 sa súd prvej inštancie nevysporiadal, resp. ich nebral v úvahu. 23. Poukázal na to, v danom prípade došlo k diskriminačnému konaniu podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona (priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii), pretože žalovaný konal so žalobcom rozdielne, menej priaznivo, ako konal s B.. V. v júni 2011, vo februári 2012, vo februári 2014 a v auguste 2014, keďže s ňou niekoľko krát pokračoval v štátnozamestnaneckom pomere, a to po skončení dôvodu jej dočasnej štátnej služby, kedy zastupovala štátneho zamestnanca počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky alebo dovolenky, ktorá bezprostredne nadväzuje na materskú dovolenku alebo na rodičovskú dovolenku. Súd prvej inštancie síce uvádza, že zákon o štátnej službe „neukladá služobnému úradu povinnosť vykonať zmenu štátnozamestnaneckého pomeru na požiadanie štátneho zamestnanca“, avšak ani v prípadoch B.. V. v júni 2011, vo februári 2012, vo februári 2014 a v auguste 2014 túto povinnosť nemal, napriek tomu zmenu jej štátnozamestnaneckého pomeru niekoľko krát vykonal. V prípade štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu mal žalovaný rovnakú možnosť so žalobcom pokračovať v štátnozamestnaneckom pomere, akú mal pri B.. V., avšak tak nekonal. Preto má za to, že ide o vzorový prípad diskriminačného konania
žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, porušujúce ustanovenia antidiskriminačného zákona a zákona o štátnej službe. 24. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že „bez právneho významu považoval súd aj námietky žalobcu ohľadom oznámenia zo strany žalovaného, že jeho štátnozamestnanecký pomer skončí 31.7.2018, keď § 82 ods. 5 zákona o štátnej službe neukladá konkrétnu lehotu kedy má byť toto oznámenie zamestnancovi doručené a vymedzuje iba jeho písomnú formu a po obsahovej stránke údaj o dni a dôvode skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo v danom prípade žalovaný splnil“, poukázal napríklad na § 38 zákona o štátnej službe, podlá ktorého „Do štátnej služby je možné prijať na základe písomnej žiadosti o prijatie občana, ktorý sa uchádza o prijatie do štátnej služby, ak spĺňa predpoklady, ktoré sú vymenované v písmenách a) až f) a v odseku 2“. Ani v tomto ustanovení zákon o štátnej službe neukladá služobnému úradu konkrétnu lehotu, kedy má prijať občana do štátnej služby po splnení podmienok vymenovaných v § 38 zákona o štátnej službe, avšak služobný úrad má konať na základe princípu efektívneho riadenia, ako je uvedené v ČI. 4 zákona o štátnej službe (Služobný úrad riadi štátnych zamestnancov efektívne a hospodárne. Princíp efektívneho riadenia štátnych zamestnancov sa uplatňuje najmä riadením a kontrolou štátnych zamestnancov vedúcimi štátnymi zamestnancami, vytváraním podmienok na riadne vykonávanie štátnej služby prostredníctvom systemizácie štátnozamestnaneckých miest a služobného hodnotenia.) a nie bezdôvodne konať „na poslednú chvíľu“ a informáciu, ktorá sa týka štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca, danému štátnemu zamestnancovi oznámiť takmer mesiac po skutočnosti, ktorá môže myť vplyv na jeho štátnozamestnanecký pomer. Ako už uviedol, táto nečinnosť žalovaného bola z dôvodu, že do dňa 16.7.2018 žalovaný mal záujem pokračovať v štátnozamestnaneckom pomere so žalobcom, avšak jeho záujem sa zmenil po vyjadrení žalobcu na sociálnej sieti Facebook dňa 16.7.2018, čo možno považovať za diskriminačné konanie žalovaného voči žalobcovi, na čo žalobca poukazuje počas celého konania a súdu prvej inštancie boli nielen zo strany žalobcu, ale aj zo strany žalovaného, predložené dôkazy a tvrdenia to potvrdzujúce, ktoré nebral v úvahu a dostatočne sa s nimi nevysporiadal. 25. Mal za to, že žalovaný konal so žalobcom rozdielne, menej priaznivo ako niekoľko krát s B.. V., a to z dôvodu uverejnenia komentáru žalobcu na sociálnej sieti Facebook 16.7.2018, na čo neustále počas konania poukazoval. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že existencia zákonom predpokladaného postupu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vylučuje diskriminačný postup žalovaného v zmysle citovanej právnej úpravy o zákaze nerovnakého zaobchádzania, poukázal na to, že toto tvrdenie nemá oporu v zákone o štátnej službe, pretože samotný zákon o štátnej službe v § 95 ods. 2 veta práva hovorí, že ak sa štátny zamestnanec domnieva, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, môže sa obrátiť na súd najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia písomného oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. 26. V súvislosti s konštatovaním súdu prvej inštancie v odseku 83 a jeho vyjadreniami na facebookovej stránke, poukázal na to, že súd prvej inštancie v odseku 80 odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že „nie je príslušný a nemá právomoc preskúmavať výsledok výberového konania a to ani ako otázku predbežnú“, avšak v odseku 83 odôvodnenia si uzurpoval právomoc posudzovať pravdivosť a pravdu skresľujúce vyjadrenie žalobcu na sociálnej sieti Facebook zo dňa 16.7.2018, na základe čoho považuje konanie žalobcu za porušenie pracovnej disciplíny podľa § 117 zákona o štátnej službe. To, že si súd prvej inštancie dovolil v rozsudku hodnotiť vyjadrenie žalobcu a klasifikovať ho ako nepravdivé, pravdu skresľujúce alebo zavádzajúce, aj keď mu táto právomoc neprislúcha podľa žiadneho zákona a svojvoľne si vyložil znenie § 117 zákona o štátnej službe, žalobca má aj v súvislosti s vystupovaním sudkyne súdu prvej inštancie na pojednávaniach vo vzťahu k nemu za to, že zo strany súdu prvej inštancie počas konania a nakoniec aj vydaním napadnutého rozsudku, došlo k nestrannosti, zaujatosti, arbitrárnosti a ohýbaniu práva, čo možno považovať za porušenie § 2 ods. 2 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov a naplnenie skutkovej podstaty trestného činu ohýbanie práva podľa § 326a zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon. 27. Pokiaľ súd prvej inštancie vo vzťahu k finančným nárokom uviedol, že žalobca neuviedol žiadne skutkové tvrdenia týkajúce sa vyplatenia funkčného platu v sume 973,50 eura a nevyčerpanej dovolenky v sume 22,13 eura, a teda má za to, že si ich žalobca uplatňoval z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 96 zákona o štátnej službe, poukázal na skutočnosť, že jasne uviedol skutkové tvrdenia v žalobe, a to konkrétne v kópii dokladu o výplate mzdy za júl, podľa ktorého mal žalobca do skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, teda do 31.7.2018 nárok na dovolenku 6,5
dňa, avšak žalovaný mu vyplatil dovolenku len za 6 dní, pričom ostalo nevyplatených 0,5 dňa dovolenky. Toto skutkové tvrdenie žalobca uviedol aj v petite žaloby, kde uviedol okrem vyčíslenia nevyplatenej zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky aj podklad, na základe ktorého si daný nárok uplatňuje. Preto toto tvrdenie súdu prvej inštancie považuje za nepravdivé a rozhodnutie v tejto časti žaloby za arbitrárne. Mal za to, že ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o neúplnosti skutkových tvrdení žalobcu k vyplateniu nevyčerpanej dovolenky v sume 22,13 eura, mal ho počas konania vyzvať na ich preukázanie, tak ako to urobil v spornej veci existencie dôvodov - konkrétnych skutkových okolností, pre ktoré by mal štátnozamestnanecký vzťah žalobcu a žalovaného pokračovať. Súd prvej inštancie tak neurobil a podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 4.10.2022 uviedol ako spornú vec iba existenciu dôvodov - konkrétnych skutkových okolností, pre ktoré by mal štátnozamestnanecký vzťah žalobcu a žalovaného pokračovať. 28. Ak súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu, zamietol tak aj vyplatenie zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky v rozmedzí 0,5 dňa za júl 2018, na vyplatenie ktorej má žalobca nárok bez ohľadu na to, či súd prvej inštancie rozhodne o tom, či bol žalobcov štátnozamestnanecký pomer skončený platne alebo neplatne, pretože žalobca mal zákonný nárok na vyplatenie 6,5 dňa nevyčerpanej dovolenky, avšak žalovaný mu vyplatil iba 6 dní nevyčerpanej dovolenky. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku ani nezaoberal tým, z akého právneho dôvodu zamieta žalobu v časti vyplatenia zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky v rozmedzí 0,5 dňa za júl 2018. Zamietnutie tejto časti subsumoval pod obdobie uplatňovania si finančných nárokov za obdobie od 1.8.2018, čo nie je správne, pretože nárok vyplatenia zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky v rozmedzí 0,5 dňa za júl 2018 prislúcha obdobiu do 31.7.2018. 29. Mal za to, že odkaz súdu prvej inštancie na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 76/07) nemožno považovať za relevantný, pretože súd prvej inštancie vo svojom rozsudku neodôvodnil tie najpodstatnejšie a právne najvýznamnejšie skutkové tvrdenia, z ktorých vychádzalo jeho rozhodnutie, a na ktoré žalobca počas celého konania poukazoval a podkladal dôkazmi predloženými ním a žalovaným, ale zúžil ich len na tvrdenia, ktoré vedel odôvodniť a ktoré vyznievali v neprospech žalobcu. Súd prvej inštancie voči nemu konal nestranne, zaujato, arbitrárne a ohýbal právo podľa vlastného osobného názoru, pričom neprihliadal na ustanovenia zákona o štátnej službe, antidiskriminačného zákona, Zákonníka práce a iných právnych predpisov, ktorých porušenie zo strany žalovaného žalobca uvádzal. 30. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a určenia, že tento pomer naďalej trvá a zaplatenia ušlého funkčného platu vo výške 973,50 eura mesačne za obdobie od 1.8.2018 do právoplatnosti rozsudku potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C. s. p.); v časti týkajúcej sa nároku na zaplatenie zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky v rozmedzí 0,5 dňa vo výške 22,13 eura a v súvisiacom výroku o trovách konania, napadnutý rozsudok zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.10.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.). 31. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, určenia, že tento pomer naďalej trvá a zaplatenia ušlého funkčného platu vo výške 973,50 eura mesačne za obdobie od 1.8.2018 do právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie v tejto časti vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti procesnej obrany žalovaného. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žaloby o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, určenie, že tento pomer naďalej trvá a zaplatenia ušlého funkčného platu vo výške 973,50 eura mesačne za obdobie od 1.8.2018 do právoplatnosti rozsudku.
32. Na margo žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom porušil jeho právo na spravodlivý proces a súdnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky a podľa ČI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací súd uvádza, že námietka porušenia práva na spravodlivý proces spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 365 písm. b) C. s. p. sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ustanovenie § 365 písm. b) C. s. p. zakladá prípustnosť a dôvodnosť odvolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie faktická (ne)činnosť súdu znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení, resp. možnosť jej aktívnej účasti v spore, predchádzajúca vydaniu súdneho rozhodnutia, avšak nie samotné rozhodnutie súdu vo veci a ani jeho odôvodnenie, funkciou ktorého je vysvetliť podstatné dôvody, so zreteľom na ktoré súd vo veci rozhodol. 33. Žalobca v podanom odvolaní neidentifikuje žiadne také konanie súdu prvej inštancie, ktoré by spočívalo v zjavnom porušení procesných ustanovení a súčasne mu znemožnilo realizáciu jeho procesných oprávnení, resp. možnosť jeho aktívnej účasti v spore, a ktoré predchádzalo vydaniu súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho žalobca znemožnil odvolaciemu súdu prieskum odvolaním napadnutého rozsudku z vyššie uvedených hľadísk relevantných pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.. 34. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal v odôvodení svojho rozhodnutia so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie, odvolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej súdnej praxe, celkom výnimočne, keď jeho písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce z R 2/2016, ktoré sú aktuálne aj naďalej), môže byť naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania. V súdenej veci sa o takýto prípad nejedná. 35. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu v časti týkajúcej určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, určenia, že tento pomer naďalej trvá a zaplatenia ušlého funkčného platu vo výške 973,50 eura mesačne za obdobie od 1.8.2018 do právoplatnosti rozsudku za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011) a len samotná polemika odvolateľa s právnymi závermi súdu prvej inštancie, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu niektorého problému, nenapĺňa odvolací dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.. 36. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie; z odôvodnenia napadnutého rozsudku najmä vyplýva, že skutočnosti relevantné pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neboli v danom prípade ani sporné (odsek 73 napadnutého
rozsudku). Žalobca a žalovaný uzatvorili platnú služobnú zmluvu, po predchádzajúcom úspešnom absolvovaní vonkajšieho výberového konania žalobcom 27.2.2018, VK/2018/553 a podanej žiadosti o prijatie do štátnozamestnaneckého pomeru zo 7.3.2018, na základe ktorej bol žalobca prijatý na štátnozamestnanecké miesto hlavného štátneho radcu u žalovaného, v odbore štátnej služby 2.06 - Justícia, v organizačnom útvare Odbor rekodifikácia občianskeho práva, a to do dočasnej štátnej služby na určitú dobu, na zastupovanie štátnej zamestnankyne B.. V. V., O.. počas materskej a rodičovskej dovolenky podľa § 36 ods. 4 písm. a) bod 1 zákona o štátnej službe. V služobnej zmluve bolo zvýraznené, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu trvá do skončenia materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky štátnej zamestnankyne B.. V. V., O.. Rovnako nesporne bolo v konaní zistené, že uvedená zamestnankyňa B.. V.Á., oznámila žalovanému, že rodičovskú dovolenku chce ukončiť k 31.7.2018, s čím žalovaný súhlasil. V danom prípade teda štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil uplynutím dohodnutej doby na základe zákona (§ 71 ods. 2 v spojení s § 82 ods. 1 písm. a/ zákona o štátnej službe), t. j. 31.7.2018 (odsek 74-76 napadnutého rozsudku). Pokiaľ potom štátnozamestnanecký pomer žalobcu ako štátneho zamestnanca v dočasnej štátnej službe skončil na základe zákona uplynutím dohodnutej doby, je zrejmé, že dôvodom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bolo uplynutie času. Žalobca napokon tento rozhodujúci argument súdu prvej inštancie, na ktorom založil svoje rozhodnutie, v podanom odvolaní žiadnymi relevantnými tvrdeniami nespochybňuje. Záver súdu prvej inštancie, že argumentácia žalobcu, na ktorej zakladá podanú žalobu (odsek 77) je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bezpredmetná, považuje odvolací súd za správny. Tvrdenia žalobcu, ktorými argumentuje v podanom odvolaní (vymedzenie doby trvania štátnozamestnaneckého pomeru v služobnej zmluve v rozpore s vymedzením vo výberovom konaní, diskriminácia žalobcu z dôvodu jeho vyjadrenia na facebooku, informovanie žalobcu o ukončení štátnozamestnaneckého pomeru iba päť dní pred jeho skončením a pod.) neboli spôsobilé ovplyvniť zákonom predpokladaný právny následok zániku štátnozamestnaneckého pomeru uplynutím doby, na ktorú bol podľa služobnej zmluvy dojednaný. Nejedná sa preto o argumenty, ktoré by boli podstatné pre rozhodnutie, a s ktorými by sa súd prvej inštancie musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať. A pokiaľ tak aj nad rámec nosného dôvodu, pre ktorý žalobu zamietol urobil, avšak nie v súlade s predstavami žalobcu, nezakladá to odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.. 37. Odvolací súd súčasne poukazuje aj na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva (odsek 81), že súd prvej inštancie nepovažoval za správne tvrdenie žalobcu, že žalovaný s ním skončil štátnozamestnanecký pomer, nakoľko k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru v danom prípade došlo na základe zákona, dňom uplynutia dohodnutej dočasnej štátnej služby, tzn. zákonom aprobovaným spôsobom a nie jednostranným rozhodnutím služobného úradu. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že konanie o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru predpokladá existenciu právneho úkonu žalovaného ako nevyhnutý predpoklad na takéto určenie. Kľúčovým pritom je, že určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa nemožno domáhať tam, kde predmetom takéhoto určenia nie je právny úkon, tak ako tomu bolo aj v súdenej veci. A hoci žalobca v podanom odvolaní poukazuje na znenie § 95 ods. 2 veta prvá zákona o štátnej službe, podľa ktorého, ak sa štátny zamestnanec domnieva, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, môže sa obrátiť na súd najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia písomného oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, takéhoto určenia (že nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona) sa žalobca podanou žalobou nedomáhal. Už len samotná tá skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe na základe právneho úkonu so strany žalovaného, ale na základe zákona, bolo dôvodom, pre ktorý mal súd prvej inštancie žalobu o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zamietnuť. 38. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie nemal preukázaný ani žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by mal štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného trvať aj po 31.7.2018, keď konkrétne z odseku 79 napadnutého rozsudku vyplýva, že v konaní nebolo preukázané, že v danom prípade došlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru uzavretím dodatku k služobnej zmluve, resp. k uzavretiu novej služobnej zmluvy. A pretože v danom prípade nebolo preukázané, že po zániku štátnozamestnaneckého pomeru bola písomne uzavretá nová služobná zmluva (§ 48 ods. 1 zákona o štátnej službe), resp. počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru bol písomne uzavretý dodatok k služobnej zmluve (§ 55 ods. 2 zákona o štátnej službe) a nebol preukázaný ani žiaden iný zákonný dôvod, pre ktorý by štátnozamestnanecký pomer žalobcu trval aj po jeho skončení (uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý), súd prvej inštancie správne žalobu aj v tejto časti zamietol.
Argumentácia žalobcu založená na tom, ako žalovaný mal alebo nemal postupovať, resp. tvrdenia žalobcu o tom, že postupoval voči nemu diskriminačne, v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v porovnaní s B.. V., O.., že pri uzatváraní štátnozamestnaneckého pomeru bol uvedený do omylu (hoci z obsahu podanej žaloby ani nie je zrejmé, aké právne následky vo vzťahu k predmetu sporu z tejto skutočnosti vyvodzuje) a pod., je bez právnej relevancie, nakoľko nebola spôsobilá viesť k záveru o trvaní štátnozamestnaneckého pomeru po jeho zániku. K tomu by mohlo dôjsť iba zákonom aprobovaným spôsobom, ktorý predpokladá existenciu písomne uzavretej služobnej zmluvy, resp. jej dodatku, ktorou však žalobca nedisponuje. 39. Nad rámec vyššie uvedeného, v súvislosti s tvrdením žalobcu o diskriminácii a nerovnakom zaobchádzaní, odvolací súd akcentuje, že v prípade ak dotknutá osoba tvrdí, že v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom obdobnom vzťahu došlo k porušeniu práv a povinností vyplývajúcich z rovnakého zaobchádzania, potom sa môže domáhať, aby bolo upustené od takéhoto porušovania, aby boli odstránené následky tohto porušovania a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.). Na upustenie od neoprávnených zásahov slúži negatórna, zdržovacia žaloba (actio negatoria). Účelom zdržovacej (negatórnej) žaloby je predovšetkým dosiahnuť to, aby pôvodca zásahu upustil od konkrétneho neoprávneného konania. Nevyhnutnou podmienkou úspešnej žaloby je, aby neoprávnený zásah stále trval, prípadne pokračoval, alebo aby existovalo konkrétne nebezpečenstvo alebo hrozba jeho opakovania v budúcnosti. Povinnosť žalobcu bude v tomto prípade vždy formulovaná negatívne (niečo nerobiť), čo poukazuje na jej výraznú preventívnu povahu. Na odstránenie nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu slúži odstraňovacia žaloba (actio restitutoria). Pri práve na odstránenie následku neoprávneného zásahu ide o to, aby pôvodca zásahu niečo konkrétne vykonal a tak obnovil stav, ktorý existoval pred neoprávneným zásahom. Podstatou tohto právneho prostriedku je teda odstrániť zdroj závadných následkov vyvolaných neoprávneným zásahom a tak obnoviť pôvodný stav. Satisfakčná žaloba (actio satisfactoria) napokon slúži na poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme morálnej alebo finančnej (peňažnej) satisfakcie. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ v danom prípade štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný, a pre jeho ďalšie trvanie absentoval zmluvný základ (platne uzavretá služobná zmluva), z dôvodu porušenia práv a povinností vyplývajúcich z rovnakého zaobchádzania do úvahy prichádzala už iba žaloba na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Takú však žalobca nepodal. 40. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie zaujal jasné stanovisko k podstatným tvrdeniam žalobcu, a preto ani z pohľadu námietky žalobcu, že písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, odvolací súd nezistil naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.. 41. K námietke žalobcu, že v súvislosti s vystupovaním sudkyne na pojednávaniach vo vzťahu k nemu a nakoniec aj vydaním rozsudku došlo k porušeniu nestrannosti a zaujatosti, odvolací súd uvádza, že účelom námietky zaujatosti je vylúčiť sudcu z prejednania a rozhodovania veci/sporu. Zaujatosť sudcu je z pohľadu rozhodovania o jeho vylúčení právne významná len dovtedy, kým nerozhodne. Neskôr môže byť rozhodnutie vylúčeným sudcom odvolacím dôvodom (§ 365 ods. 1 písm. c/ C. s. p.) alebo dovolacím dôvodom (§ 420 písm. e/ C. s. p.) (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2024, sp. zn. 6Nc/2/2024, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2024 pod č. 80). Ústavná požiadavka na nezávislý a nestranný súd sa v priebehu konania na súde prvej inštancie zabezpečuje tým, že sudca sám namietne svoju zaujatosť, ak si je vedomý svojho vylúčenia, alebo kvalifikovanou námietkou zaujatosti sudcu, vznesenou stranou sporu, ak sa o dôvode na vylúčenie sudcu dozvie. Dôvody vylúčenia sudcu vymedzuje § 49 ods. 1 a ods. 2 C. s. p., podľa ktorého sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti; vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie. 42. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnená námietka zaujatosti, ktorú v zmysle vyššie uvedených právnych východísk posudzoval ako uplatnenie námietky, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 365 ods. 1 písm. c/ C. s. p.) je nedôvodná, keďže žalobca síce poukázal na vystupovanie sudkyne na pojednávaniach, avšak neidentifikoval žiadne konkrétne konanie vec prejednávajúcej sudkyne, ktoré by malo napĺňa požiadavku podľa § 49 ods. 1 C. s. p.; súčasne dôvodom na vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 C. s. p.). 43. Za dôvodnú však odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s nárokom na zaplatenie zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky za 0,5 dňa vo výške 22,13 eura. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že žalobca k peňažným nárokom neuviedol v žalobe žiadne skutkové tvrdenia, a preto aj nárok žalobcu v tejto časti posúdil ako nárok spojený s určením neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, odvolací súd uvádza, že z podania doručeného žalobcom súdu prvej inštancie 19.11.2018 (č. l. 63) vyplýva, že žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému vyplatiť zvyšnú časť nevyčerpanej dovolenky v rozmedzí 0,5 dňa vo výške 22,13 eura, ako vyplýva z dokladu o výplate za júl 2018. A i keď opis rozhodujúcich skutočností, z ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 C. s .p.), odvolací súd má za to, že už zo žalobného petitu je zrejmé, že nárok žalobcu na doplatenie nevyčerpanej dovolenky nie je nárokom spojeným s určením neplatnosti, či trvania štátnozamestnaneckého pomeru, ale nárokom, ktorý si žalobca uplatňuje za dovolenku, na ktorú mal nárok do zániku štátnozamestnaneckého pomeru. Pokiaľ prípadne mal súd prvej inštancie pochybnosti o povahe uplatneného nároku, mohol tieto pochybnosti odstrániť postupom podľa § 150 ods. 2 C. s. p.. A nakoľko súd prvej inštancie sa z dôvodu nesprávneho posúdenia povahy nároku na zaplatenie nevyčerpanej časti dovolenky, jeho dôvodnosťou/nedôvodnosťou vôbec nezaoberal, je nutné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto zamietajúcej časti je nepreskúmateľné. Rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti tak nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 220 C. s. p.), ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k uplatnenému nároku a k argumentácii strán konania; súd prvej inštancie týmto znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom vzhľadom na absenciu základných náležitostí rozhodnutia v tejto časti, keď úlohou odvolacieho súdu je prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto neprichádza do úvahy, aby dopĺňal dôvody takéhoto rozhodnutia. A pretože uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd na uvedenom základe napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa nároku na zaplatenie zvyšnej časti nevyčerpanej dovolenky za 0,5 dňa vo výške 22,13 eura a v súvisiacom výroku o trovách konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. v zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 44. V ďalšom konaní súd prvej inštancie v zrušenom rozsahu vec opätovne prejedná, riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie (v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku o dokazovaní); vykonané dôkazy zhodnotí podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo; na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné. Po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné a aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie. 45. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C. s. p.). 46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).