Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoPr/2/2024 1318205459 31. 03. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X/ S. H., F.. X.X.XXXX, U. J.I. XXXX, X/ E. D., F.. XX.XX.XXXX, Ž. XX, Q., obaja zast.: Odborový zväz KOVO, Bajkalská 29A, Bratislava, IČO: 30 804 078, proti žalovanému: B..J.. B. J. I..J.., E. XX, T., O.: XX XXX XXX, zast.: LEGAL ART, s.r.o., advokátska kancelária, Námestie SNP 19, Bratislava, IČO: 36 289 302, o zaplatenie náhrady mzdy s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 44Cpr/16/2018 - 334, zo dňa 15.3.2023, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu 1/ zamietol (výrok I.), žalovanému priznal voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.), žalobu žalobcu 2/ zamietol (výrok III.) a žalovanému priznal voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca 1/ sa žalobou domáhal zaplatenia náhrady mzdy titulom iných prekážok v práci v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce vo výške 5.412,33 eura s prísl. a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 392,35 eura. Žalobca 2/ sa žalobou domáhal zaplatenia náhrady mzdy titulom iných prekážok v práci v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce vo výške 4.900,26 eura s prísl. a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 497,99 eura. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že pracovný pomer žalobcu 1/ aj žalobcu 2/ u žalovaného sa skončil dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.6.2017 podľa § 60 Zákonníka práce, z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa, strediska T., na základe rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa 19.6.2017 s účinnosťou od 30.6.2017 podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákonníka práce. Podľa pracovnej zmluvy vykonával žalobca 1/ u žalovaného pracovnú pozíciu vodič nákladného vozidla a žalobca 2/ pracovnú pozíciu vodič kamiónovej dopravy. Ako miesto výkonu práce žalobcu 1/ bolo v pracovnej zmluve dohodnuté stredisko T., adresa T. XXX, územie pôsobnosti daného strediska. Ako miesto výkonu práce žalobcu 2/ bolo v pracovnej zmluve dohodnuté stredisko T.. Žalobcovia v konaní tvrdili, že od januára 2017 až do skončenia ich pracovného pomeru dňa 30.6.2017 trvala na strane žalovaného prekážka v práci, v dôsledku ktorej si žalobcovia nevyčerpali ani jeden deň dovolenky a že sa nenaplnil ani jeden dôvod, ktorý by žalovaného oprávňoval na krátenie dovolenky v zmysle § 109 Zákonníka práce. Spornými skutočnosťami medzi stranami sporu boli podľa súdu prvej inštancie existencia prekážok v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce ako aj neospravedlnené absencie na strane žalobcov, ktoré mali vzniknúť tým, že žalobcovia sa na výzvy žalovaného ako zamestnávateľa nedostavili na výkon práce. V konaní nebolo sporné, že žalovaný v decembri 2016 ukončil kontrakt so spoločnosťou Q., pričom na tento kontrakt bolo viazané stredisko T., v ktorom žalovaný zamestnával cca 120 vodičov kamiónovej dopravy. Výsluchmi svedkov
T., T. a T. mal súd prvej inštancie preukázané, že napriek tomu, že uvedený kontrakt bol ukončený, žalovaný mal zákazky, ktoré v čase od decembra 2016 boli spôsobilé pokryť prideľovanie práce uvedenému počtu vodičov. Uvedení svedkovia vo výsluchoch potvrdili, že o tejto skutočnosti žalovaný na stretnutiach zamestnancov - vodičov, teda aj žalobcov, informoval. Vykonaným dokazovaním (výsluchmi svedkov a žalobcov) mal súd prvej inštancie preukázané, že prax prideľovania práce u žalovaného jednotlivým vodičom, teda aj žalobcom, sa nezmenila ani v období po decembri 2016 a prebiehala formou telefonátu, resp. SMS správy dispečera jednotlivému vodičovi s pokynom, kam sa má dostaviť na prevzatie vozidla a akú trasu pôjde. Žalobcovia vo svojich výpovediach potvrdili, že dispečer im po decembri 2016 telefonoval a pýtal sa ich, či sú ochotní vykonať jazdu. Napriek výzve na nástup do práce žalobcovia prácu nevykonali. Žalobcovia v konaní zhodne tvrdili, že ukončením kontraktu žalovaného so spoločnosťou Q. prestalo fungovať stredisko T., ktoré mali uvedené v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, keď medzi žalobcami a žalovaným nedošlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy týkajúcej sa miesta výkonu práce, čím vznikla na strane žalovaného ako zamestnávateľa iná prekážka v práci zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce a žalovaný je povinný vyplatiť náhradu mzdy. 3. Súd prvej inštancie mal za to, že práca vodiča kamiónovej dopravy nie je viazaná na určité konkrétne pracovisko a preto nemal za dôvodné tvrdenie žalobcov o tom, že im žalovaný po 12/2016 nezabezpečil prácu v mieste výkonu práce v zmysle uzatvorených pracovných zmlúv. V prípade mobilných zamestnancov, ktorými vodiči kamiónovej dopravy bez pochybností sú, nie je namieste pristupovať k vymedzeniu miesta výkonu práce prísne formalisticky, nakoľko z povahy práce vodiča je zrejmé, že je v možnostiach zamestnávateľa zabezpečiť prepravenie vodiča k miestu nakládky, resp. vykládky prideleného vozidla. Žalovaný potvrdením od spoločnosti Q. (dohoda o prenechaní priestorov v užívaní zo dňa 11.12.2016) preukázal, že naďalej disponoval v stredisku T. kanceláriou a preto odmietanie nástupu do práce zo strany žalobcov po decembri 2016 nebolo dôvodné. Okrem toho z výsluchu dispečerov žalovaného v konaní vyplynulo, že žalovaný vychádzal v ústrety vodičom aj možnosťou parkovať pridelené vozidlo v mieste bydliska. 4. Žalovaný tak podľa súdu prvej inštancie preukázal, že bol schopný zabezpečiť prepravenie žalobcov ako vodičov z miesta výkonu práce uvedenom v pracovných zmluvách, teda z T., k miestu nakládky, resp. vykládky prideleného vozidla. Vykonaným dokazovaním neboli zistené skutkové okolnosti, ktoré by bránili žalobcom ako zamestnancom vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, ktoré by sa mohli považovať za prekážky v práci vzniknuté z dôvodov na strane zamestnávateľa. Žalovaný preukázal, že opakovane vyzýval žalobcov na nástup do práce, keď konkrétne výzvou zo dňa 15.3.2017 uviedol, že sa majú dostaviť na ich obvyklé miesto výkonu práce v T., kde bude pre nich pristavené na parkovisku služobné osobné motorové vozidlo, ktoré ich dopraví na miesto nakládky na adrese E. B. XXXX, W. s tým, že bude pre nich zabezpečené ubytovanie, ktoré v plnej výške hradí zamestnávateľ. Vo výzve žalovaný žalobcom uviedol aj konkrétne určené dátumy a časy nakládky s odkazom na ustanovenie pracovnej zmluvy, v ktorom súhlasili s vyslaním na pracovnú cestu zamestnávateľom v súlade s § 57 ods. 1 Zákonníka práce a § 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z. Žalobcovia doručenie predmetných výziev nesporovali a nepreukázali, že by na predmetné výzvy akýmkoľvek spôsobom reagovali, resp. že by sa na základe uvedených výziev dostavili do strediska T.; nepreukázali, že by prejavili pripravenosť vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy napriek tomu, že ich žalovaný na nástup do práce vyzýval preukázateľne aj písomne. 5. Podľa súdu prvej inštancie u žalovaného nevznikli iné prekážky v práci v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré by bránili žalobcom ako zamestnancom vykonávať prácu podľa ich pracovných zmlúv. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobcovia bezdôvodne odmietali výkon práce u žalovaného a keďže prácu napriek výzvam zo strany žalovaného nevykonávali, nepatrí im za obdobie od 1.1.2017 do 30.6.2017 náhrada mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. V časti uplatneného nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalovaného, že v zmysle § 101 Zákonníka práce žalobcom nevznikol nárok na dovolenku a to ani za kalendárny rok ani na jej pomernú časť vzhľadom na to, že žalobcovia nevykonávali v období od 1.1.2017 do 30.6.2017 prácu pre žalovaného, keď neodpracovali ani jeden deň. Skutočnosť, že žalobcovia v uvedenom období prácu pre žalovaného nevykonávali, nebola v konaní sporná. Obaja žalobcovia pritom do skončenia pracovného pomeru u žalovaného boli v pracovnom pomere zároveň aj u iného zamestnávateľa. Žalobcom nevznikol nárok ani na dovolenku za odpracované dni v zmysle § 105 Zákonníka práce, nakoľko neodpracovali pre žalovaného v uvedenom období žiadnu pracovnú zmenu. Na uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloby žalobcov v časti, v ktorej sa
domáhajú náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku sú taktiež nedôvodné. Žaloby oboch žalobcov preto zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi 1/ a aj voči žalobcovi 2/. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Prioritne poukázali na protokol Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 27.4.2017 v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.1.2018 a na jednoznačné konštatovanie vo výroku rozhodnutia, že žalovaný svojim zamestnancom v uvedených dňoch nevytvoril podmienky na výkon práce, dôsledkom čoho zamestnancom vznikla prekážka v práci na strane zamestnávateľa, za ktorú je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy zamestnancom v sume ich priemerných zárobkov. Súd prvej inštancie podľa žalobcov úplne odignoroval uvedené rozhodnutie orgánu štátnej správy, ktorému je zverená gescia rozhodovať a kontrolovať zamestnávateľov v oblasti dodržiavania pracovnoprávnych vzťahov. Žalobcovia mali za nepredstaviteľné, že zistenia kontrolného orgánu spísané lege artis objektívne na mieste a v rozhodnom čase, sú považované za vyvrátené výsluchmi svedkov, priamych nadriadených žalobcov, po toľkých rokoch od udalostí. Mali za zrejmú v ich výpovediach zaujatosť v prejednávanej veci, vzhľadom na ich finančnú závislosť na žalovanom ako ich zamestnávateľovi. Prax, o ktorej u zamestnávateľa v súvislosti s prideľovaním práce vypovedali, je pritom v priamom rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce, ako aj zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave. Prekážky v práci na strane zamestnávateľa tak mali žalobcovia za preukázané protokolom Inšpektorátu práce Trenčín v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce. 8. V súvislosti s miestom výkonu práce poukázali žalobcovia na rozhodnutie NS ČSSR zo dňa 31.10.1968, sp. zn. 6 Cz 79/68, ktoré sa dá považovať za súčasť ustálenej judikatúry vo vzťahu k miestu výkonu práce mobilných zamestnancov, čo sú aj vodiči kamiónovej dopravy, podľa ktorého „sa preložením rozumie také opatrenie organizácie, podľa ktorého má pracovník sústavne vykonávať práce na inom mieste (závode alebo obci), než ktoré bolo ako miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. Ak pracovná zmluva neobsahuje dojednanie o mieste výkonu práce, je treba vychádzať z toho, že ako miesto výkonu práce bolo dojednané miesto, v ktorom má organizácia prevádzku, a ak má viac prevádzok, miesto, v ktorom bol pracovník prijatý. Miestom výkonu práce vodiča autobusovej dopravy nie je konkrétna dopravná linka, ale sídlo dopravného závodu, z ktorého sa táto doprava operatívne riadi.“ V konaní bolo podľa žalobcov preukázané, že žalovaný 10.12.2016 ukončil kontrakt so spoločnosťou Q., na základe ktorej sa zabezpečovala preprava vecí pre tohto zákazníka žalovaného. Táto preprava bola zabezpečovaná vodičmi kamiónovej dopravy (tzn. aj oboma žalobcami) s miestom výkonu práce na stredisku T.. Je zrejmé, že miesto výkonu práce žalobcov, ktoré je obsahom ich pracovných zmlúv, bolo v príčinnej súvislosti aj s existenciou kontraktu pre spoločnosť Q. ako zákazníka žalovaného. Je nepochybné, že obaja žalobcovia mali ako miesto výkonu práce dohodnuté stredisko T.. V kontexte týchto súvislostí mali žalobcovia za nepochopiteľný a až svojvoľný záver súdu prvej inštancie, že práca vodiča kamiónovej dopravy nie je viazaná na určité konkrétne pracovisko a preto nie je dôvodné tvrdenie žalobcov o tom, že im žalovaný po 12/2016 nezabezpečil prácu v mieste výkonu práce v zmysle uzatvorených pracovných zmlúv; súd prvej inštancie mal za to, že v prípade mobilných zamestnancov, ktorými vodiči kamiónovej dopravy bez pochybností sú, nie je namieste pristupovať k vymedzeniu miesta výkonu práce prísne formalisticky. Žalobcovia zdôraznili, že miesto výkonu práce mali určené v pracovných zmluvách ako stredisko T., územie pôsobnosti daného strediska; mali tak bez akýchkoľvek pochybností vymedzené miesto výkonu práce. Takéto dojednanie určuje rozsah dispozičného oprávnenia žalovaného voči žalobcom, ktoré nie je možné svojvoľne prekračovať. Záver súdu prvej inštancie, že k vymedzeniu miesta výkonu práce nemožno pristupovať prísne formalisticky, je záver, ktorý je v priamom rozpore s obsahom dojednaní v pracovných zmluvách; je v rozpore aj s uvedenou judikatúrou, ktorá nepripúšťa svojvôľu, pokiaľ ide o miesto výkonu práce u mobilných zamestnancov. Zistenie a záver súdu prvej inštancie, že na základe potvrdenia od spoločnosti Q. zamestnávateľ disponoval v stredisku kanceláriou, čo má preukazovať „existenciu strediska“ a možnosť vodičom prideľovať prácu, mali žalobcovia za priamo rozporné so závermi inšpekcie práce, ktoré sú obsahom protokolu z 27.4.2017. Zisteniami kontrolných orgánov bolo preukázané, že počnúc od mesiaca 12/2016 (keď zamestnávateľ ukončil so spoločnosťou Q. zmluvu o preprave vecí a fakticky stredisko zrušil) boli vodičom deaktivované čipy umožňujúce vôbec vstup do miesta výkonu práce, pričom už len táto skutočnosť zakladá existenciu prekážky v práci na strane žalovaného od decembra
2016. Súd prvej inštancie tým, že neskúmal alebo nebral do úvahy tvrdenia žalobcov vychádzajúce z pracovných zmlúv a protokolu Inšpektorátu práce Q. v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci ohľadne prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa. 9. Žalobcovia mali za to, že súd prvej inštancie tvrdenia svedkov ohľadne prideľovania práce a určovania práce „telefonicky“ vyhodnotí za situácie, keď sa žalobcovia ani nemohli dostať do miesta výkonu práce (stredisko T. z dôvodu zablokovania čipov od decembra 2016) a nemali určovaný pracovný čas v súlade so zákonom, ako nezákonné postupy zamestnávateľa. Ich dôsledkom je neurčenie pracovného času v súlade so zákonom (vôbec), čoho následkom je vznik prekážky v práci na strane žalovaného. Žalovaný teda neurčoval pracovný čas žalobcom ani v období, za ktoré uplatňujú peňažné nároky z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa a teda ani nemohol očakávať, že žalobcovia budú vykonávať prácu v určenom pracovnom čase, ako to predpokladá § 47 Zákonníka práce, keďže žiadny pracovný čas im nebol určený a ani oznámený týždeň vopred s platnosťou najmenej na jeden týždeň. Ak by to nebolo možné zo strany žalovaného (tzn. oznámenie o rozvrhnutí na týždeň vopred a s platnosťou na jeden týždeň), nebolo určené (nerovnomerné) rozvrhnutie pracovného času ani po dohode so zástupcami zamestnancov (odborovou organizáciou) a ani po dohode s dispozičným zamestnancom, v danom prípade so žalobcami. Žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by potvrdil, že si splnil túto povinnosť a to že najmenej týždeň vopred oznámiť nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času s platnosťou najmenej na jeden týždeň. Žalovaný síce doručoval výzvy v marci 2017, aby nastúpili žalobcovia do práce a pracovali, no pracovný čas, v ktorom majú vykonávať pracovné povinnosti, žalovaný nerozvrhoval (neurčil) vôbec. Zamestnanec má podľa § 47 ods. 1 písmeno b) Zákonníka povinnosť podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Tomuto zodpovedá povinnosť určovania pracovného času, ktorá je uvedená v § 47 ods. 1 písm. a) v spojení s § 85 ods. 8 Zákonníka práce. Zároveň podľa § 90 ods. 4 Zákonníka práce bolo zákonnou povinnosťou určiť začiatok a koniec pracovného času a rozvrh pracovných zmien po dohode so zástupcami zamestnancov podľa § 90 ods. 4 Zákonníka práce. Zároveň oznámiť to písomne na mieste u zamestnávateľa, ktoré je zamestnancovi prístupné. Skutočnosť, že žalovaný vôbec nerozvrhoval pracovný čas žalobcom potvrdzuje Protokol Inšpektorátu práce Q. v spojení s Rozhodnutím Národného inšpektorátu práce, ako aj výsluchy svedkov preukazujúce nezákonné postupy a praktiky u žalovaného. Pokiaľ žalovaný vo výzve adresovanej žalobcom uviedol konkrétne časy nakládky s odkazom na ustanovenie pracovnej zmluvy, v ktorom súhlasia s vyslaním na pracovnú cestu, nesplnil si svoju povinnosť určiť a rozvrhnúť pracovný čas (začiatok a koniec pracovného času v jednotlivých dňoch v týždni, a ich určenie týždeň vopred s platnosťou na najmenej jeden týždeň). Nehovoriac o odignorovaní kompetencie odborovej organizácie, resp. dohody so zamestnancom podľa § 3 ods. 1 druhej vety zákona o organizácii pracovného času v doprave. Tento nedostatok sa týka celého obdobia, za ktoré sú uplatňované prekážky v práci na strane žalovaného. Podľa žalobcov ide o jednoznačne preukázanú prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce z pohľadu tak zrušenia miesta výkonu práce a nemožnosti zamestnancov dostaviť sa na miesto výkonu práce od decembra 2016 a ako aj z pohľadu neurčovania pracovného času v súlade so zákonom zo strany zamestnávateľa. Pokiaľ povinnosťou zamestnanca podľa § 81 Zákonníka práce je byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času, tak všetky tieto povinnosti zamestnanca vo vzťahu k prítomnosti na pracovisku ako aj k výkonu práce sa vzťahujú na pracovný čas. Pracovný čas však žalobcom určený nebol, preto je logické, že neboli zo strany samotného žalovaného vytvorené podmienky na splnenie základných povinností žalobcov, vyplývajúce im z pracovného pomeru. 10. Podľa žalobcov obaja dispečeri výsluchom preukázali závery IP Q.. P. T.P. ako aj p. U. uviedli, že nevedia, či konkrétne žalobcom v spornom období telefonovali, prideľovali prácu, potvrdili, že sa zo strediska T. nerobila po decembri 2016 žiadna nakládka tovaru a najmä obaja potvrdili, že na prelome rokov 2016/2017 sa fakticky zrušilo stredisko T. pričom popísali kam a akým spôsobom sa žalovaný sťahoval. Výsluchom vedúceho strediska T. bolo potvrdené, že výkon práce žalobcom bol priamo naviazaný na miesto výkonu práce stredisko T., keďže tu začínali a končili pracovnú zmenu. Svedok jasne popísal, že žalobcovia každú pracovnú zmenu fyzicky prišli do strediska T., kde im dispečer odovzdal príslušné dokumenty k jazde, žalobcovia si prebrali vozidlo, ktoré sa tu nachádzalo, vyrazili na jazdu do konkrétneho miesta a naspäť v stredisku T. dotankovávali vozidlá. Výsluch svedka v tomto smere jasne potvrdil tvrdenia žalobcov. Okrem toho potvrdil, že žalovaný disponoval dostatkom práce ale v iných miestach výkonu práce ako v stredisku T. a na iných projektoch. Po decembri 2016 disponoval
žalovaný dostatkom práce v iných miestach výkonu práce, teda išlo o prácu, kde pracovnú zmenu mali vždy vodiči začínať a končiť v inom mieste výkonu práce ako v stredisku T., čo jasne a jednoznačne preukazuje, že malo ísť o zmenu miesta výkonu práce a teda aj o zmenu samotnej pracovnej zmluvy. Žalovaný nepreukázal výsluchmi uvedených svedkov, či títo telefonovali konkrétne so žalobcami a týmto prideľovali prácu v súlade s ich pracovnými zmluvami, ako často a čo bolo obsahom týchto telefonátov. Práve naopak výsluchom týchto svedkov bolo preukázané tvrdenie žalobcov ako aj šetrenie Inšpektorátu práce Q. o skutočnosti, že stredisko T. fakticky nefungovalo už na prelome rokov 2016/2017 a to z dôvodu, že v tomto období sa podľa tvrdení svedkov na stredisku nevykonala žiadna nakládka, vozidlá na ktorých vodiči vrátane žalobcov vykonávali svoju prácu boli zo strediska odvezené a vodiči ako aj dispečeri prešli pracovať pod iné strediská žalovaného a žalovaný žalobcom nerozvrhoval pracovný čas. Výsluchy svedkov preukazujú a potvrdzujú zistenia Inšpektorátu práce, že rozhodnutie žalovaného o zrušení strediska T. z júna 2017 nezodpovedalo skutočnému stavu, nie je relevantné a žalovaný toto rozhodnutie vykonal až v júni 2017 iba z dôvodu, aby sa vyhol finančnej zodpovednosti, ktorá by mu vyplynula v prípade skončenia pracovného pomeru s vodičmi na tomto stredisku z dôvodu organizačnej zmeny. Výsluchom svedkov bolo tiež preukázané, že žalovaný porušoval Zákonník práce, keď žalobcom znemožnil vstup na ich miesto výkonu práce, v mieste výkonu práce im neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, nerozvrhoval im pracovný čas v súlade s ich pracovnými zmluvami a neoznamoval im rozvrh pracovných zmien najmenej týždeň vopred a v neposlednom rade. keď im neplatil náhradu mzdy z titulu prekážky v práci na strane žalovaného, ktorá objektívne na základe listinných dôkazov ako aj na základe výsluchov svedkov vznikla u žalovaného už v decembri 2016. 11. Žalobcovia ďalej uviedli, že žalovaný evidoval v ich dochádzke neospravedlnené absencie z dôvodu, že nimi zastieral existujúcu prekážku v práci na strane žalovaného. Žalovaný nepreukázal, že by žalobcom od januára 2017 prideľoval prácu v zmysle ich určeného pracovného času a preto nebolo dôvodné a oprávnené evidovať v ich dochádzke neospravedlnené absencie. Žalobcovia mali za to, že na prelome rokov 2016/2017 objektívne vznikla prekážka v práci na strane žalovaného z dôvodu, že stredisko T., ktoré bolo ich miestom výkonu práce, nefungovalo a fakticky bolo zrušené. Žalovaný znefunkčnením vstupnej karty znemožnil žalobcom vstup na miesto výkonu práce; následne neprideľoval žalobcom prácu a nevytvoril im vhodné pracovné podmienky v zmysle ich pracovných zmlúv a nerozvrhoval im riadne pracovný čas; nedohodol sa so žalobcami na zmene miesta výkonu práce, t. j. neuzatvoril s nimi žiadny dodatok k pracovnej zmluve o zmene miesta výkonu práce na to aby im vedel prideľovať prácu aj mimo dohodnutého miesta výkonu práce a nevystavil žalobcom žiadny cestovný príkaz na vykonanie pracovnej cesty. Za vzniknutú prekážku v práci na strane žalovaného mal žalovaný v súlade s § 142 ods. 3 Zákonníka práce poskytnúť žalobcom náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku a to až do času skončenia ich pracovného pomeru. Žalovaný však neoprávnene evidoval v dochádzkach žalobcov neospravedlnené absencie, ktoré naviac neboli prerokované s odborovou organizáciou v súlade s § 144a ods. 6 Zákonníka práce. 12. Záverom odvolania žalobcovia uviedli, že náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku je v akcesorickom vzťahu k vzniknutej prekážke na strane zamestnávateľa v zmysle § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, nakoľko ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak. Ich nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku tak priamo súvisí práve s existenciou prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci ohľadne prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, tým aj ohľadne náhrady za nevyčerpanú dovolenku. 13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 14. V súvislosti s protokolom Inšpektorátu práce Q. vrátane dodatku č. 1 k nemu zdôraznil, že inšpekcia práce je konaním a postupom správneho orgánu, ktorým predovšetkým dochádza k zisťovaniu skutkového stavu. Zistené skutočnosti následne slúžia najmä ako podklad pre ďalší postup správneho orgánu, teda pre rozhodnutie, či má byť následne začaté vo veci správne konanie. Výsledky a závery inšpekcie sú zhrnuté v protokole o výsledku inšpekcie, ktorého náležitosti stanovuje § 14 Zákona o inšpekcii práce. Protokol predstavuje v následne začatom správnom konaní jeden z dôkazných prostriedkov, nezbavuje však správny orgán povinnosti vykonať v začatom správnom konaní riadne dokazovanie, výsledky tohto dokazovania vyhodnotiť a vec v súlade so zákonom posúdiť. Predložený
Protokol o nemá formálne znaky rozhodnutia a nie je vydaný v rámci správneho konania. Protokol je len jedným z podkladov v prípadnom následnom správnom konaní začatom v dôsledku nesplnenia povinností uložených v protokole, za ktoré môže byť uložená sankcia. Protokol predložený žalobcami obsahuje len akési zhrnutie zistení príslušného Inšpektorátu práce, a teda bez ďalšieho nie je relevantným dôkazom v tomto súdnom konaní. Takým dôkazom by mohlo byť len právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré však žalobca nepredložil a súdu ho v tomto konaní predložil aj žalovaný. Navyše, sám Inšpektorát práce v následnom rozhodnutí vydanom na podklade protokolu, konštatuje, že riadne dokazovanie môže vykonať až súd, k čomu aj došlo. Žalovaný mal rozhodnutie Inšpektorátu práce Q. zo dňa 29.9.2017 za nezákonné a založené nielen na nesprávnych skutkových zisteniach, ale aj na nesprávnom právnom posúdení. Inšpektorát práce Q. na margo argumentu žalovaného o tom, že písomne vyzýval zamestnancov na nastúpenie do práce uviedol, že „účastník konania k výkonu práce síce predložil doklady - Výzva na nastúpenie do zamestnania a upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny - k zamestnancom D. Š., E. P. I. D. G. zo dňa 2.2.2017, avšak inšpektorát práce v protokole k uvedeným zamestnancom konštatoval neprideľovanie práce len za mesiac január 2017.“ Na jednej strane inšpektorát práce dovodil, že u žalovaného údajne existovala prekážka na strane zamestnávateľa a na druhej strane v mesiacoch, v ktorých žalovaný zamestnancov vyzýval na nastúpenie do práce písomnou a doručenou výzvou, takúto prekážku nevidel, keďže konštatoval údajné neprideľovanie práce len v mesiaci január 2017. Takéto závery Inšpektorátu práce sú absolútne nelogické a vzájomne si odporujú. Stredisko T. bolo zrušené rozhodnutím žalovaného zo dňa 19.6.2017, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 30.6.2017; žalovaný ju preukázal okrem iného aj svojim písomným rozhodnutím. Existenciu strediska v rozhodnom období január 2017 - jún 2017 žalovaný zároveň preukázal potvrdením spoločnosti Q., ktoré predkladal aj Inšpektorátu práce Q. v konaní pred týmto orgánom, pričom Inšpektorát práce na tento písomný dôkaz bez náležitého zdôvodnenia neprihliadol a ani sa s ním nijako nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. Existencia strediska v rozhodnom období január 2017 - jún 2017 bola zároveň potvrdená výsluchom svedkov, ktorí potvrdili, že na stredisku Beckov mal žalovaný kanceláriu aj naďalej (t. j. po decembri 2016) a že v nej vykonávali prácu najmenej dvaja zamestnanci žalovaného. Žalobcovia nepredložili jeden relevantný dôkaz o tom, že by toto stredisko neexistovalo, t. j. svoje tvrdenia nepodložili nijakými dôkazmi, ba čo viac, potvrdili, že uvedení zamestnanci žalovaného na stredisku T. naďalej pracovali. Pokiaľ Inšpektorát práce v rozhodnutí ďalej uviedol, že „z hľadiska právnej istoty je pre inšpektorát práce písomná forma právneho úkonu vyzývania zamestnancov do nastúpenie do zamestnania nevyhnutná.“, tak takýto argument práce nemá oporu nielen v právnej úprave, ale ani judikatúre a je navyše aj celkom nesprávny. Zákonník práce a ani žiadny iný právny predpis neukladá zamestnávateľovi, aby zamestnanca vyzýval na nastúpenie do práce písomne, a obzvlášť nie v prípade, keď telefonická forma vyzývania na nastúpenie do práce bola u žalovaného zaužívanou praxou, čo bolo potvrdené v konaní pred súdom nielen samotnými žalobcami, ale aj svedkami. Zároveň, vyzývanie zamestnancov na nastúpenie do práce nie je právnym úkonom, ale faktickým úkonom. V tomto ohľade sa jedná o celkom nesprávne právne posúdenie zo strany príslušného Inšpektorátu práce, nakoľko zvolávanie zamestnancov do práce nie je právnym úkonom zamestnávateľa, lebo sa nejedná o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu, alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Žalovaný v konaní pred tunajším súdom preukázal, že žalobcovia do práce boli volaní opakovane, najprv telefonicky v súlade so zaužívanou praxou u žalovaného, a neskôr aj písomne, o čom dôkazy sú založené v súdnom spise. 15. Žalovaný poprel argumentáciu žalobcov, že im údajne nevytvoril podmienky na výkon práce, a to tým, že im deaktivovaním čipov znemožnil vstup na miesto výkonu práce. Výsluchom svedkov a aj prednesmi žalovaného bolo preukázané, že predmetné čipy boli majetkom spoločnosti Q. a slúžili len na to, aby zamestnanec (žalobca) bol spôsobilý si sám otvoriť vstupnú bránu do areálu Q. T. za účelom vjazdu vozidla do tohto areálu a vykonania nakládky v tomto areáli. ANET čipy vydávala spoločnosť Q. a tieto slúžili primárne na evidenciu vstupu do ich objektu, ktorý bol chráneným objektom a na kontrolu toho, či napr. do areálu strediska nevstúpila osoba, ktorá má udelený zákaz vstupu do areálu Q. (Q. si vyhradzovalo právo zakázať vstup vodičom, ktorí napr. porušovali prevádzkový poriadok Q., alebo sa správali vulgárne a ANET čipy boli aj nástrojom na zabránenie vstupu takémuto vodičovi). Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že Q. malo oprávnenie deaktivovať určitý ANET čip aj počas trvania zmluvy so žalovaným, a to vo vzťahu ku konkrétnej osobe/konkrétnym osobám. V konaní tiež bolo preukázané, že ani jeden zo žalobcov nemal v stredisku T. zázemie, nebol oprávnený užívať kanceláriu, jej časť, šatňu a ani iné priestranstvo v stredisku Beckov. Do areálu Q. T. každý zo žalobcov vstupoval len za účelom vykonania nakládky, alebo vykládky, a preto argumenty žalobcov v tomto ohľade mal žalovaný za nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch. Žalobcom sa počas konania nepodarilo vyvrátiť
vyššie uvedené zistenia, a teda tieto skutočnosti možno považovať za nesporné. Predmetný čip plnil vyslovene evidenčný charakter (t. j. Q. automaticky evidovalo, kto si „pípol“ vstup do Q. a Q. nemuselo vykonávať identifikáciu tejto osoby a overenie jej identifikácie pri každom jednom vstupe).V konaní tiež bolo podľa žalovaného preukázané, že žalobcovia počas trvania pracovného pomeru jazdili rôzne trasy po celom území Slovenskej republiky podľa potrieb zákazníka (napr. Q.). V konaní bolo tiež preukázané, že zamestnanci pracujúci na stredisku T. chodili do iného strediska Q. do H. na tzv. týždňovky, a to bez toho, aby došlo k zmene pracovnej zmluvy. Žalobcovia tak počas trvania pracovného pomeru u žalovaného jazdili rôzne trasy podľa potrieb zákazníka a nie jednu a tú istú trasu. Z uvedeného dôvodu preto nemožno hovoriť o preradení zamestnanca, t. j. žalobcovia vykonávali prácu podľa pracovnej zmluvy podľa pokynu zamestnávateľa v súlade s jeho prevádzkovými potrebami. 16. Žalobca 1/ vo výpovedi potvrdil prax u žalovaného, že mu jazdy boli oznamované telefonicky (alebo SMS) spravidla deň vopred a že nikdy nedostával písomné cestovné príkazy; potvrdil, že im dispečer v januári volal a pýtal sa, či nastúpia, avšak zároveň uviedol, že požadoval „dodatky k pracovnej zmluve“; potvrdil, že aj predtým chodieval na týždňovky aj mimo T., napr. do H.; potvrdil, že mu dispečer telefonoval aj v mesiaci marec 2017. Na základe uvedeného možno považovať skutočnosť, že žalovaný opakovane vyzýval žalobcu 1/ na nastúpenie do práce, a to ústne, aj písomne, za nespornú. Žalobca 1/ nepreukázal, že by sa na túto výzvu zamestnávateľa do práce dostavil, resp. by svoju neprítomnosť v práci náležite ospravedlnil. Žalobca 2/ vo výpovedi potvrdil prax u žalovaného, že mu jazdy boli oznamované telefonicky spravidla deň vopred a že nikdy nedostávali písomné cestovné príkazy; potvrdil, že im dispečer v januári volal a pýtal sa, či nastúpia, avšak zároveň uviedol, že požadoval „písomný cestovný príkaz alebo dodatok k pracovnej zmluve, kde bude uvedené odkiaľ budú štartovať, kde budú bývať, aké budú platové podmienky, pretože to už bola iná pracovná pozícia.“ Tieto skutočnosti boli potvrdené aj výsluchom dispečera T., ktorý tvrdil, že zamestnancov do práce volal aj po skončení trvania zmluvy medzi žalovaným a Q., pričom väčšina zamestnancov reagovala odmietavo a negatívne, pričom ako dôvod odmietnutia nastúpenia do práce uvádzali, že „budú pracovať len s T.“. Tvrdenia žalobcov, ktorými sa snažia spochybniť svedkov z dôvodu ich údajnej finančnej závislosti na žalovanom mal za nepravdivé a aj nelogické, nakoľko všetci svedkovia ukončili pracovný pomer u žalovaného v roku 2017, a teda v neboli na žalovanom nijako finančne závislí; jedine svedok T. po niekoľkých rokoch opakovane uzavrel pracovný pomer so žalovaným, avšak táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na jeho výpoveď ako svedka. 17. Žalovaný mal ďalej za to, že údajné nezákonné rozvrhovanie práce nebolo v konaní zistené a nezistil ho vo svojom šetrení ani Inšpektorát práce. Práca nebola žalobcom prideľovaná ad hoc, žalobcovia v konaní uvádzali, že pracovali tzv. dlhý a krátky týždeň, a teda vedeli, v ktorý deň majú do práce nastúpiť a v ktorý deň majú voľno. Jediné, čo žalovaný žalobcom oznamoval telefonicky vopred bolo, akú konkrétnu nakládku a z ktorého miesta má žalobca vykonať, a to podľa plánu prepráv zákazníka, alebo podľa jeho objednávok. Navyše, sami žalobcovia to, že ich žalovaný na nastúpenie do práce vyzýval nepopreli a ani nenamietali, že by to bolo v rozpore s dovtedy zaužívanou praxou. Žalobcovia nijako nevysvetlili, prečo do práce nenastúpili ani na písomnú výzvu žalovaného ako zamestnávateľa. 18. Za nepravdivé označil žalovaný tvrdenie žalobcov, že stredisko T. údajne zrušil až v júni 2017 z dôvodu, aby sa vyhol finančnej zodpovednosti, ktorá by mu vyplynula v prípade skončenia pracovného pomeru s vodičmi na tomto stredisku z dôvodu organizačnej zmeny. Napriek tomu, že žalobcovia sa dlhodobo dopúšťali závažného porušovania pracovnej disciplíny, žalovaný s nimi z opatrnosti skončil pracovný pomer dohodou a vyplatil im odstupné; zároveň obom žalobcom pri skončení pracovného pomeru písomne ponúkol inú vhodnú prácu, ktorú odmietli. Ak by sa teda chcel zbaviť finančnej zodpovednosti za uvedených zamestnancov, prečo by sa za každú cenu snažil predmetné stredisko udržovať, prečo by vyzýval žalobcov na nastúpenie do práce a následne s nimi z opatrnosti skončil pracovný pomer dohodou a vyplatil im odstupné v rovnakej, alebo aj vyššej výške, ako keby s nimi skončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bezprostredne po ukončení zmluvy s Q.... 19. Vo veci údajného neskorého prerokovania neospravedlnených absencií žalovaný uviedol, že tieto nemal možnosť prerokovať skôr, nakoľko odborová organizácia žalovanému v tomto období neposkytovala súčinnosť, a to zrejme z dôvodu, že jej predseda p. E. bol od 30.11.2016 zamestnaný v konkurenčnej spoločnosti ESA logistika, a to aj napriek skutočnosti, že jeho pracovný pomer u
žalovaného stále trval. Sami žalobcovia však v odvolaní konštatujú, že neospravedlnené absencie boli prerokované, a teda túto skutočnosť možno považovať za nespornú. 20. Žalobcovia v replike k vyjadreniu žalovaného dali do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.2.2018, č. k. II. ÚS 88/2018-20. Uviedli, že postup súdu prvej inštancie, ktorý nezohľadnil zistenia inšpekcie práce, považujú za nesprávny a následne smerujúci k nesprávnemu rozhodnutiu; tento vychádzal z účelových výpovedí bývalých alebo súčasných vedúcich zamestnancov v minulosti finančne závislých od žalovaného, z ktorých výsluchov zjavne vyplynuli nezákonné praktiky žalovaného pri rozvrhovaní pracovného času, nariaďovaní pracovných ciest a nerešpektovaní dojednaní ohľadne miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska na účely vysielania na pracovné cesty. Neakceptovanie a nerešpektovanie záväzných a objektívnych záverov inšpekcie práce a následných právoplatných rozhodnutí správnych orgánov, na základe ktorých bola uložená pokuta za porušovanie povinnosti podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, považovali za nezákonný a nesprávny postup smerujúci k nesprávnemu rozhodnutiu. Uviedli, že predmetné konanie nebolo pokračovaním správneho konania alebo súčasťou inšpekcie práce. Žalovaný mal spochybňovať závery inšpekcie práce v námietkach proti protokolu o výsledku inšpekcie práce, čo aj urobil, tieto jeho námietky a účelové argumenty následne boli vyhodnotené ako neopodstatnené a nedôvodné. Výsledkom správneho konania bolo vydanie právoplatného rozhodnutia Inšpektorátu práce zo dňa 29.9.2017 a Národného inšpektorátu práce. Obe rozhodnutia, predmetom ktorých bolo uloženie pokuty aj za porušenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce sa stali právoplatné a teda záväzné vo vzťahu k porušeniu uvedeného ustanovenia žalovaným. Žalobcovia tak mali za neprijateľné, aby v právnom štáte bola orgánom aplikácie práva (tzn. inšpektorátmi práce) v oblasti dodržiavania pracovnoprávnych predpisov právoplatne vyriešená otázka porušenia povinnosti vyplývajúcej zo Zákonníka práce (§ 142 ods. 3 Zákonník práce), za ktorú bola uložená žalovanému sankcia právoplatným rozhodnutím, voči ktorému nepodal návrh na súdnu ochranu a v následnom súdnom konaní, predmetom ktorého je zaplatenie náhrady mzdy ako následok vyplývajúci z tohto zákonného ustanovenia, súd prvej inštancie si vyhodnotil, že k žiadnemu pochybeniu nedošlo. Tieto závery z vyššie uvedených dôvodov neobstoja, pričom sú tu aj iné dôvody existencie prekážky v práci na strane žalovaného ako je nerozvrhovanie pracovného času vôbec, resp. zákonným spôsobom a vysielanie zamestnancov na pracovnú cestu v rozpore so zákonom a dojednaním v pracovných zmluvách žalobcov, ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal napriek námietkam, že sú to podstatné právne otázky pre ustálenie si právnej skutočnosti, či išlo o prekážku na strane zamestnávateľa alebo nie. V súvislosti s polemikou žalovaného so závermi Inšpektorátu práce žalobcovia uviedli, že táto bola vyhodnotená v rámci inšpekcie práce, ako aj v rámci správneho konania, ktorého predmetnom bolo uloženie pokuty a sankcie aj za porušenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ako nedôvodná a účelová. Ak žalovaný chcel ďalej túto polemiku viesť, mal podať na správny súd správnu žalobu ohľadne preskúmanie postupov a záverov správnych orgánov, čo však neurobil. 21. Žalobcovia mali vo vzťahu k nim za podstatné, či po 31.12.2016 žalovaný postupoval v súlade so zákonom a s dojednaním, ktoré bolo obsahom pracovnej zmluvy. Do 30.6.2017 im nebol doručený žiadny písomný príkaz na pracovnú cestu s náležitosťami podľa § 3 ods. 1 prvej vety zákona o cestovných náhradách. V období od 1.1.2017 do 30.6.2017 žalovaný žalobcovi 1/ doručil upozornenie na závažné porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 14.2.2017, podľa ktorého v dňoch od 8., 9. a 10.2.2017 bol údajne telefonicky kontaktovaný dispečerom T., aby vykonal v týchto dňoch nakládku, jazdu a následnú vykládku, avšak pracovný čas, v ktorom mal žalobca 1/ vykonávať pracovné povinnosti, žalovaný nerozvrhoval (neurčil). Výzva zo dňa 14.2.2017 neobsahuje žiadny dátum nástupu do zamestnania, organizáciu práce a rozvrhnutie pracovného času so začiatkom pracovného času a jeho ukončením, resp. príkaz v súvislosti s akoukoľvek pracovnou cestou. V období od 1.1.2017 do 30.6.2017 žalobcovi 1/ žalovaný doručil jedinú písomnú výzvu na nastúpenie do zamestnania, a to písomnú výzvu zo dňa 15.3.2017, doručenú žalobcovi 1/ 27.3.2017 na nastúpenie na výkon práce v dňoch 22.3.2017 o 5:30 vo W., 23.3.2017 o 5:30 vo W., 24.3.2017 o 5:30 vo W., 27.3.2017 o 5:30 vo W. a 28.3.2017 vo W. s tým, že zabezpečí dopravu do miesta nakládky vo W.. Ak malo ísť u žalobcu 1/ údajne o riadne vyslanie na pracovnú cestu, uvedené nespĺňalo podmienky § 3 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, tzn. výzva neobsahovala dátum jej ukončenia a ani spôsob dopravy v súvislosti s ukončením pracovnej cesty späť do miesta pravidelného pracoviska, ktorým bolo jedine stredisko T.. Naviac pokyn vo vzťahu k dňom 22.3.2017 až 27.3.2017 bol objektívne úplne nevykonateľný, pretože žalobca 1/ sa o ňom dozvedel až 27.3.2017, keď mu bol doručená výzva. Vo výzve žalovaný nerozvrhol riadne ani pracovný čas v týždni od 20.3.2017 do 26.3.2017, a ani v týždni od 27.3.2017 do 31.3.2017. Zásadným pochybením bolo, že rozvrhnutie pracovného času (odhliadnuc od toho. že nie je zrejmé ukončenie
pracovného času v jednotlivých dňoch a ďalšie zákonné náležitosti v súvislosti s vyslaním na pracovnú cestu) žalobcovi 1/ nebolo oznámené najmenej týždeň vopred. V období od 1.1.2017 do 30.6.2017 žalovaný žalobcovi 2/ doručil upozornenie na závažné porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 2.2.2017, podľa ktorého v dňoch od 2., 27. a 31.1.2017 bol údajne telefonicky kontaktovaný dispečerom T., aby vykonal v týchto dňoch nakládku, jazdu a následnú vykládku, avšak pracovný čas, v ktorom mal žalobca 2/ vykonávať pracovné povinnosti, žalovaný nerozvrhoval (neurčil). Výzva zo dňa 2.2.2017 doručená žalobcovi 6.2.2023 neobsahuje žiadny dátum nástupu do zamestnania, organizáciu práce a rozvrhnutie pracovného času so začiatkom pracovného času a jeho ukončením, resp. príkaz v súvislosti s akoukoľvek pracovnou cestou. V období od 1.1.2017 do 30.6.2017 žalobcovi 2/ žalovaný doručil jedinú písomnú výzvu na nastúpenie do zamestnania, a to písomnú výzvu zo dňa 15.3.2017, doručenú žalobcovi 2/ 17.3.2017 na nastúpenie na výkon práce v dňoch 22.3.2017 o 5:30 vo W., 23.3.2017 o 5:30 vo W., 24.3.2017 o 5:30 vo W., 27.3.2017 o 5:30 vo W. a 28.3.2017 vo W. s tým, že zabezpečí dopravu do miesta nakládky vo W.. Ak malo údajne ísť o riadne vyslanie na pracovnú cestu, táto výzva rovnako nespĺňala podmienky uvedené v § 3 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, tzn. neobsahovala dátum jej ukončenia, a ani spôsob dopravy v súvislosti s ukončením pracovnej cesty späť do miesta pravidelného pracoviska, ktorým bolo jedine stredisko T.. Ani u žalobcu 2/ nebolo rozvrhnutie pracovného času (odhliadnuc od toho. že nie je zrejmé ukončenie pracovného času v jednotlivých dňoch a ďalšie zákonné náležitosti v súvislosti s vyslaním na pracovnú cestu) oznámené najmenej týždeň vopred. 22. Žalobcovia ďalej zdôraznili, že stredisko T. bolo u nich nielen miestom výkonu práce, ale predovšetkým pravidelným pracoviskom v súvislosti s ich vyslaním na pracovné cesty (ich začatím a ukončením). Ak teda preukázateľne došlo k 10.12.2016 k ukončeniu spolupráce medzi žalovaným a spoločnosťou Q. a s tým bolo spojené zablokovanie a deaktivácia ANET čipov u všetkých vodičov kamiónovej dopravy, žalobcovia sa objektívne nemohli riadne dostaviť do miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska na účely pracovných ciest v zmysle dojednaní, ktoré boli obsahom ich pracovných zmlúv. Stredisko T. ako miesto výkonu práce a pravidelné pracovisko na účely pracovných ciest vo vzťahu k vodičom kamiónovej dopravy fakticky zaniklo od 10.12.2016, keďže sa do neho objektívne nemohli vodiči kamiónovej dopravy dostať, a teda nemali riadne vytvorené podmienky na výkon práce v súvislosti s nástupom a ukončením pracovných ciest a možností dostavenia sa na pracovisko pred začatím pracovného času. Skutočnosť, že v stredisku T. bola prenechaná nejaká kancelária na užívanie, v ktorej sedeli dvaja zamestnanci, ktorí pritom neboli vodičmi kamiónovej dopravy, ktorí sa do nej mohli dostať za účelom výkonu ich práce, neznamená, že boli riadne vytvorené podmienky na výkon práce u vodičov kamiónovej dopravy, ktorí sa do strediska T. ako ich miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska v súvislosti s pracovnými cestami od 10.12.2016 dostať objektívne nemohli. Na preukázanie toho, že počnúc od decembra 2016 išlo o prekážku v práci na strane žalovaného, dali žalobcovia do pozornosti výplatnú pásku žalobcu 1/ za december 2016, kde boli v decembri 2016 žalovaným vykázané 4 pracovné dní prekážok v práci v rozsahu 45 hodín, 1 deň dovolenky, takmer 2 dni (1.98) prekážok v práci na strane zamestnanca z dôvodu, že žalobca sprevádzal rodinného príslušníka, 6 (6,02) odpracovaných dní a 2 dni ako náhrada mzdy za sviatok. Výkon práce v rozsahu 6 dní spadal do obdobia decembra 2016, do času kým nebol znemožnený vstup do miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska. Rovnako tak podľa výplatnej pásky žalobcu 2/ za december 2016 bolo vykázaných 10 pracovných dní prekážok v práci v rozsahu 112,5 hodín, 5 dní dovolenky a 1 náhrada mzdy za sviatok. 23. Podľa žalobcov je z tvrdenia žalovaného, že do strediska T. žalobcovia vstupovali len za účelom vykládky a nakládky, zrejmé, že od 10.12.2016 v dôsledku deaktivácie ANET čipov si nemohli žalobcovia ako vodiči kamiónovej dopravy riadne plniť povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy, tzn. dojednaného miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska, ktoré bolo pravidelným pracoviskom na účely začatia a ukončenia pracovných ciest. Podstata dojednania pravidelného pracoviska na účely pracovných ciest, ktorým bolo u žalobcov jedine pracovisko T. spočíva v tom, že pracovné cesty začínajú v mieste pravidelného pracoviska a aj končia v mieste pravidelného pracoviska, a to bez ohľadu na to, či rozsah, tzn. dĺžka pracovnej cesty trvá deň alebo aj mesiac. Obrana žalovaného, že u mobilných zamestnancov môže zamestnávateľ určovať nástup na pracovnú cestu a jej ukončenie svojvoľne z akékoľvek miesta alebo na akékoľvek miesto, ktoré si žalovaný zmyslí, ignorujúc pritom príslušné ustanovenia Zákonníka práce, zákona o cestovných náhradách a dojednania, ktoré je obsahom pracovnej zmluvy, je nezákonný postup, ktorý nemôže požívať ochranu. Takýto pokyn má zamestnanec právo s poukazom na znenie § 47 ods. 3 Zákonníka práce odmietnuť vykonať. Žalobcovia opätovne zdôraznili, že im nebol doručený žiadny písomný príkaz na pracovnú cestu s náležitosťami podľa § 3 ods. 1 prvej vety zákona o
cestovných náhradách. Pokiaľ s nimi nebolo dohodnuté ako pravidelné pracovisko na účely zákona o cestovných náhradách miesto pobytu, je úplne irelevantné, ako sa žalovaný správal k iným vodičom a v čom im vychádzal v ústrety. Poukázali ďalej na konštatovanie Inšpektorátu práce v Q. v protokole zo dňa 27.4.2017 vo vzťahu k pracovnému času, že žalovaný neviedol skutočnú evidenciu pracovného času a evidenciu práce nadčas; z povahy veci vyplýva, že sa nedá evidovať pracovný čas, pokiaľ sa pracovný čas nerozvrhuje. Súčasne konštatoval, že zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne neurčil miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania a spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 283/2022 Z. z. Naviac žalovanému bola uložená v správnom konaní sankcia za to, že neuchoval záznamové listy zo záznamových zariadení motorových vozidiel v tzv. tachografe, prostredníctvom ktorého sa zaznamenáva nielen pohyb a rýchlosť vozidla, ale aj doba činnosti vodiča, tzn. jeho pracovný čas, odpočinok, prestávka v práci atď. Nakoľko žalovaný nepreukázal, že by žalobcom od januára 2017 do 30.6.2017 prideľoval prácu v zmysle ich určeného pracovného času, nebolo dôvodné a oprávnené evidovať v dochádzke žalobcov neospravedlnené absencie. 24. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 25. V predmetnom spore sa žalobcovia domáhajú zaplatenia náhrady mzdy titulom prekážok v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 1.1.2017 do 30.6.2017; zároveň sa domáhajú zaplatenia náhrady mzdy titulom nevyčerpanej dovolenky v zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa žalobcov im žalovaný ako zamestnávateľ v uvedenom období neprideľoval prácu v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v ich pracovných zmluvách; žalovaný im v uvedenom období nevytvoril podmienky na plnenie pracovných povinností tým, že si nesplnil voči nim ako zamestnancom v doprave povinnosť rozvrhnúť im pracovný čas v týždni a rozvrhnutie pracovného času im najmenej týždeň vopred neoznámil. 26. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď mal za to, že na strane žalovaného nevznikli iné prekážky v práci, ktoré by bránili žalobcom vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy; žalobcovia nevykonávali prácu napriek výzvam zamestnávateľa, bezdôvodne nenastúpili na výkon práce u žalovaného, a preto sa nejedná o iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa (neprideľovanie práce zamestnancovi). Ako nedôvodný mal aj nárok žalobcov na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku z dôvodu nevykonávania práce u žalovaného v období od 1.1.2017 do 30.6.2017. 27. Žalobcovia v odvolaní v prvom rade namietli, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vôbec nevysporiadal s Protokolom Inšpektorátu práce Q. zo dňa 27.4.2017 (v spojení s dodatkom č. 1 zo dňa 19.5.2017), v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.1.2018. V uvedenom protokole pritom inšpektorát práce o. i. konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ nevytvoril zamestnancovi podmienky na plnenie pracovných úloh, čím porušil ustanovenie § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce tým, že vodičom v mesiaci december 2016 zdeaktivoval čipy umožňujúce vstup do objektu Distribučného centra Q. T., kde mali vodiči dohodnuté miesto výkonu práce. Zamestnávateľ tak znemožnil vodičom kamiónovej dopravy od januára 2017 vstup na miesto výkonu práce stredisko T., v mieste výkonu práce im nevytvoril podmienky na plnenie pracovných úloh a nepreukázal, že by sa s kontrolovanými zamestnancami a vodičmi kamiónovej dopravy s miestom výkonu T. písomne dohodol na zmene miesta výkonu práce. Zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa ako sú uvedené v § 142 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, čím porušil § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zamestnávateľ v protokole uvedeným zamestnancom v uvedených dňoch nevytvoril podmienky na výkon práce, dôsledkom čoho zamestnancom vznikla prekážka v práci na strane zamestnávateľa, za ktorú je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancom náhradu mzdy v sume ich priemerných zárobkov. Hoci žalobcovia na zistenia inšpektorátu práce uvedené v protokole zo dňa 27.4.2017 (v spojení s dodatkom č. 1 zo dňa 19.5.2017) poukazovali už v žalobe, súd prvej inštancie napriek citácii niektorých zistení uvedených v protokole vo svojich záveroch tieto zistenia úplne opomenul a ani neuviedol, z akých dôvodov tieto zistenia nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci.
28. V záverečnej reči žalobcovia poukázali aj na nepodanie správnej žaloby a uhradenie sankcie udelenej žalovanému Inšpektorátom práce Q.; uvedené tvrdenia, nepopreté v záverečnej reči žalovaného, súd prvej inštancie tiež ponechal bez povšimnutia. Rozhodnutie Národného inšpektorátu práce sp. zn. PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.1.2018, žalobcovia označili až v podanom odvolaní (bez jeho predloženia), pričom žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu potvrdil existenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia vydaného na podklade protokolu v správnom konaní. Žalovaný mal špecifikované rozhodnutie Inšpektorátu práce Q. zo dňa 29.9.2017 za nezákonné a založené nielen na nesprávnych skutkových zisteniach, ale aj na nesprávnom právnom posúdení. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 15CoPr/3/2024-407, zo dňa 31.1.2025, vydaného v obdobnej veci s totožným žalovaným (založeného žalobcami) vyplýva, že rozhodnutie Inšpektorátu práce Q. zo dňa 29.9.2017, č. k. 159/2017/2.1/G, IPTN/KAHIP/ROZ/2017/536 v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce zo dňa 18.1.2018, č. PO/BEZ/2017/6172, O-826/2017, vychádza zo zistení uvedených v predmetnom protokole, pričom správny orgán uložil žalovanému pokutu v sume 7.000 eur aj za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 142 ods. 3 Zákonníka práce; žalovaný rozhodnutie nenapadol žalobou na správnom súde. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje uvedené rozhodnutie Inšpektorátu práce Q. zo dňa 29.09.2017 za nezákonné a založené nielen na nesprávnych skutkových zisteniach, ale aj na nesprávnom právnom posúdení. Predmetné rozhodnutie je však právoplatné a pokiaľ sa žalovaný nedomáhal správnou žalobou preskúmania jeho zákonnosti, je vylúčený prieskum jeho vecnej správnosti v prejednávanej veci. Rozsiahle námietky žalovaného k predmetnému rozhodnutiu uvedené vo vyjadrení k odvolaniu sú preto irelevantné. 29. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ uzavrel so žalobcom 1/ ako zamestnancom pracovnú zmluvu dňa 15.10.2010 (v znení jej dodatkov) na druh práce vodič nákladného vozidla s miestom výkonu práce stredisko T. a územie pôsobnosti daného strediska. Pracovný pomer žalobcu 1/ bol skončený na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 22.6.2017 dňom 30.6.2017. Žalovaný ako zamestnávateľ uzavrel so žalobcom 2/ ako zamestnancom pracovnú zmluvu dňa 1.8.2006 (v znení jej dodatkov) na druh práce vodič KD (kamiónovej dopravy) s miestom výkonu práce stredisko T.. Pracovný pomer žalobcu 2/ bol skončený na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 22.6.2017 dňom 30.6.2017. 30. Miesto výkonu práce ako jedna z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) priamo determinuje šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi, či ovplyvňuje poskytovanie cestovných náhrad pri pracovných cestách. Zamestnávateľ nie je oprávnený jednostranne zmeniť v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce a dočasne alebo natrvalo zamestnanca preložiť na iné miesto výkonu práce, než ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, že k vymedzeniu miesta výkonu práce nemožno pristupovať prísne formalisticky, nakoľko z povahy práce vodiča je zrejmé, že býva vyslaný na pracovné cesty aj z iného miesta výkonu práce. Ako už bolo uvedené, miesto výkonu práce je jednou z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy. Strany predmetného sporu mali možnosť v pracovných zmluvách dojednať aj širšie určenie miesta výkonu práce. Pokiaľ si však dojednali ako miesto výkonu práce stredisko T. (resp. u žalobcu 1/ aj územie pôsobnosti daného strediska), tak bez akýchkoľvek pochybností iba uvedené stredisko (a u žalobcu 1/ aj územie pôsobnosti daného strediska) bolo miestom výkonu práce žalobcov. Takýto záver nie je prísne formalistický, ale vychádzajúci z dojednania strán sporu v súlade s § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. 31. V konaní bolo sporné, či žalovaný v mieste výkonu práce žalobcov mohol po 1.1.2017 žalobcom prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh, resp. či im v mieste výkonu práce prácu podľa pracovnej zmluvy prideľoval a utváral podmienky na plnenie pracovných úloh. Žalovaný písomne vyzval žalobcu 1/ dňa 2.2.2017 na nastúpenie do zamestnania s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobca 1/ v dňoch od 2.1.2017 do 20.1.2017 a od 24.1.2017 do 27.1.2017 nenastúpil do práce a neprítomnosť neospravedlnil. Vyzval žalobcu 1/ na riadne nastúpenie do práce v súlade s pracovnou zmluvou a internými predpismi žalovaného. Rovnako žalovaný písomne vyzval žalobcu 1/ dňa 14.2.2017 na nastúpenie do zamestnania s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobca 1/ bol v dňoch 8.2.2017, 9.2.2017 a 10.2.2017 telefonicky kontaktovaný dispečerom T., aby v tento deň vykonal nakládku, jazdu a vykládku, pričom odmietol nastúpiť do práce. Opätovne vyzval žalobcu 1/ na riadne nastúpenie do práce v súlade s pracovnou zmluvou a internými predpismi žalovaného. Žalovaný ďalej písomne vyzval žalobcu 1/ dňa 15.3.2017 na nastúpenie do zamestnania s upozornením na závažné porušenie
pracovnej disciplíny s tým, aby sa dňa 22.3.2017 o 03:30 hod. dostavil na obvyklé miesto výkonu práce v T., kde na parkovisku bude pristavené služobné osobné vozidlo, ktoré ho dopraví na miesto nakládky v W., kde je pre žalobcu 1/ zabezpečené ubytovanie; uvedené boli dátumy 22.3.2017, 23.3.2017, 24.3.2017, 27.3.2017 a 28.3.2017 vždy so začiatkom nakládky o 05:30 hod. v W.. Uvedená výzva bola žalobcovi 1/ doručená dňa 27.3.2017. Žalovaný písomne vyzval žalobcu 2/ dňa 2.2.2017 na nastúpenie do zamestnania s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobca 2/ v dňoch od 2.1.2017, 27.1.2017 a 21.1.2017 nenastúpil do práce a neprítomnosť neospravedlnil. Vyzval žalobcu 1/ na riadne nastúpenie do práce v súlade s pracovnou zmluvou a internými predpismi žalovaného. Žalovaný ďalej písomne vyzval žalobcu 2/ dňa 15.3.2017 na nastúpenie do zamestnania s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny s tým, aby sa dňa 22.3.2017 o 03:30 hod. dostavil na obvyklé miesto výkonu práce v T., kde na parkovisku bude pristavené služobné osobné vozidlo, ktoré ho dopraví na miesto nakládky v W., kde je pre žalobcu 1/ zabezpečené ubytovanie; uvedené boli dátumy 22.3.2017, 23.3.2017, 24.3.2017, 27.3.2017 a 28.3.2017 vždy so začiatkom nakládky o 05:30 hod. v W.. 32. V uvedených písomných výzvach zo dňa 2.2.2017 a 14.2.2017 adresovaných žalobcovi 1/ a v písomnej výzve zo dňa 2.2.2017 adresovanej žalobcovi 2/ teda žalovaný nekonkretizoval, kedy a kam sa majú žalobcovia dostaviť do práce. Takáto konkretizácia nebola preukázaná ani pri telefonických výzvach žalobcom. Pokiaľ by miestom výkonu práce malo byť dojednané miesto výkonu práce stredisko T. (resp. u žalobcu 1/ aj územie pôsobnosti daného strediska), tak nie je zrejmé, ako mienil žalovaný zabezpečiť splnenie svojej povinnosti v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať žalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy či utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh. V konaní totiž bolo preukázané, že dňa 10.12.2016 došlo k ukončeniu zmluvy o preprave uzavretej medzi žalovaným ako dopravcom a spoločnosťou Q. J. J., I..J.. ako zákazníkom žalovaného. Žalovaný sa dohodol so spoločnosťou Q. J. J., I..J.. o prenechaní užívania časti priestorov v areáli DC T. (1x kancelária) od 11.12.2016 na dobu neurčitú s tým, že zamestnanci žalovaného, ktorí budú používať uvedené priestory, sa budú riadiť internými smernicami spoločnosti Q. J. J., I..J.. (povolenie vstupov, pohyb po areáli, bezpečnosť). Stredisko T. bolo následne ku dňu 30.6.2017 zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný od 10.12.2016 nezabezpečoval prepravu pre Q. J. J., I..J.. a v stredisku T. (miesto výkonu práce žalobcov) užíval jednu kanceláriu. Pokiaľ žalovaný argumentoval práve uvedenou kanceláriou s tým, že miesto výkonu práce žalobcov stredisko T. ostalo zachované a funkčné, tak opomenul skutočnosť zrejmú z potvrdenia Q. J., J. I..J.. ohľadom povinnosti zamestnancov žalovaného, ktorí mali používať kanceláriu, riadiť sa internými smernicami Q. J., J. I..J.. (povolenie vstupov, pohyb po areáli, bezpečnosť). Ak totiž došlo k deaktivácii čipov umožňujúcich žalobcom vstup do strediska (ktorá skutočnosť sporná nebola), tak žalobcom bol už len na tomto základe znemožnený, resp. odopretý vstup ako zamestnancom žalovaného aj do kancelárie v stredisku T.. Predmetné čipy totiž boli potrebné na vstup zamestnanca žalovaného do distribučného centra Q. T.; žalovaný tak znemožnil vodičom kamiónovej dopravy od mesiaca január 2017 vstup na miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, ktorým bolo stredisko T.. Pokiaľ žalovaný písomnou výzvou zo dňa 15.3.2017 vyzval žalobcov, aby sa dostavili dňa 22.3.2017 o 03:30 hod. na obvyklé miesto výkonu práce v T. s tým, že na parkovisku bude pristavené služobné osobné vozidlo, ktoré ich dopraví na miesto nakládky v W., je zrejmé, že rovnako ani v tomto prípade uvedenú výzvu nemožno považovať za splnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, t. j. v dojednanom mieste výkonu práce. Išlo pritom o jedinú preukázanú konkrétnejšiu výzvu na nástup do práce za celé obdobie prvého polroku 2017. Pokiaľ však v danom prípade malo ísť o vyslanie na pracovnú cestu, tak súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou špecifikácie podmienok v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. (napr. špecifikácia času jej trvania, t. j. aj špecifikácia jej skončenia, rovnako špecifikácia miesta jej skončenia ..); rovnako u žalobcu 1/ opomenul skutočnosť, že tomuto bola výzva doručená dňa 27.3.2017. 33. Záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia nevykonávali prácu napriek výzvam zamestnávateľa a že bezdôvodne nenastúpili na výkon práce je preto v rozpore s uvedenými skutočnosťami. Žalobcom bol totiž znemožnený vstup na dojednané miesto výkonu práce a nekonkrétne výzvy na nástup do práce adresované žalobcom bez špecifikácie dátumu a miesta výkonu práce či jednu konkrétnejšiu výzvu s neúplnou špecifikáciou podmienok pracovnej cesty, nemožno považovať za splnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce.
34. Žalobcovia v odvolaní namietli aj skutočnosť, že žalovaný v rozhodnom období v rozpore s § 3 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. neurčoval pracovný čas a tiež, že neoznamoval vopred nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času. 35. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť zamestnancovi v doprave pracovný čas v týždni tak, aby nepresiahol 60 hodín, a rozvrhnutie pracovného času mu najmenej týždeň vopred oznámiť. Podmienky rozvrhnutia pracovného času zamestnancovi v doprave, ktorému zamestnávateľ nemôže najmenej týždeň vopred oznámiť nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času s platnosťou najmenej na jeden týždeň, určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov alebo po dohode s dispozičným zamestnancom. 36. Súd prvej inštancie v súvislosti s pracovným časom zamestnancov žalovaného uviedol iba skutočnosť, že prax prideľovania práce vodičom prebiehala formou telefonátu, resp. SMS správami dispečera jednotlivému vodičovi s pokynom, kam sa má dostaviť na prevzatie vozidla a akú trasu pôjde, sa nezmenila ani v období po decembri 2016. Súd prvej inštancie však ponechal bez povšimnutia, že takáto prax je v rozpore s citovaným § 3 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. Skutočnosť, že žalobcovia (ako zamestnanci s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom) či iní zamestnanci žalovaného popísanú prax vykonávania rozvrhu pracovných zmien formou ústneho pokynu či sms dlhodobo nenamietali a sa ňou riadili, neznamená, že ju možno akceptovať, keďže nerešpektuje podmienky rozvrhu pracovného času mobilného zamestnanca stanovené zákonnou úpravou. Rovnako ani skutočnosť, že samotní žalobcovia sa voči žalovanému nedomáhali rozvrhu týždenného pracovného času v súlade s právnou úpravou neznamená, že žalovaný nebol povinný takéto rozvrhnutie týždenného pracovného času určovať, a tým vytvárať žalobcom ako zamestnancom podmienky pre riadny výkon ich práce. 37. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie bude povinný vzhľadom na skutočnosť, že predmetný spor je individuálnym pracovnoprávnym sporom podľa § 316 ods. 1 CSP, t. j. spor s tzv. ochranou slabšej strany, kde súd môže v rámci dokazovania vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol (§ 319 CSP), doplniť dokazovanie v zmysle textu vyššie (rozhodnutím Inšpektorátu práce Q. zo dňa 29.9.2017, č. k. 159/2017/2.1/G, IPTN/KAHIP/ROZ/2017/536 v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce zo dňa 18.1.2018, č. PO/BEZ/2017/6172, O-826/2017). Opätovne sa bude zaoberať v súlade s inštrukciou odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) dôvodnosťou žalobcami uplatnených nárokov na náhradu mzdy pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, podstatnými a právne významnými skutkovými tvrdeniami strán sporu uplatnenými v rámci prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a ich vyhodnotením; v závislosti od výsledkov dokazovania a ich vyhodnotenia súd prvej inštancie ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie a následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov, ich uvedenie bolo zrozumiteľné a presvedčivé tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobcovia sa žalobou domáhali okrem náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného aj náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v kalendárnom roku 2017. Nakoľko dôvodnosť uvedeného nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku je v predmetnom spore závislá od existencie prekážok v práci na strane žalovaného podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd sa uvedeným nárokom nezaoberal; týmto sa teda bude opätovne zaoberať súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 CSP). 38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).