{"guid": "4e018086-4403-4f70-8e50-f420623b02b5:8dddebb0-af30-437f-bafb-4e60aae9a814", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1", "spisova_znacka": "3CoPr/2/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/2/2024 z 31. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 31. marca 2025, sp. zn. 3CoPr/2/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1", "identifikacne_cislo": "1318205459", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-03-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-3", "nazov": "§ 142 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-43.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 43 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-43.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-47.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 47 ods. 1 písm. a) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-47.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462", "nazov": "zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/462-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/462-2007/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-142", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-43", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-47", "/SK/ZZ/2007/462#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8dddebb0-af30-437f-bafb-4e60aae9a814", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3CoPr/2/2024\n1318205459\n31. 03. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.\nPatricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X/ S. H., F.. X.X.XXXX, U. J.I. XXXX, X/\nE. D., F.. XX.XX.XXXX, Ž. XX, Q., obaja zast.: Odborový zväz KOVO, Bajkalská 29A, Bratislava, IČO:\n30 804 078, proti žalovanému: B..J.. B. J. I..J.., E. XX, T., O.: XX XXX XXX, zast.: LEGAL ART, s.r.o.,\nadvokátska kancelária, Námestie SNP 19, Bratislava, IČO: 36 289 302, o zaplatenie náhrady mzdy s\npríslušenstvom, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 44Cpr/16/2018\n- 334, zo dňa 15.3.2023, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu 1/ zamietol (výrok I.), žalovanému priznal\nvoči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.), žalobu žalobcu 2/ zamietol\n(výrok III.) a žalovanému priznal voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok\nIV.).\n2. V odôvodnení uviedol, že žalobca 1/ sa žalobou domáhal zaplatenia náhrady mzdy titulom iných\nprekážok v práci v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce vo výške 5.412,33 eura s prísl. a náhrady mzdy\nza nevyčerpanú dovolenku vo výške 392,35 eura. Žalobca 2/ sa žalobou domáhal zaplatenia náhrady\nmzdy titulom iných prekážok v práci v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce vo výške 4.900,26 eura\ns prísl. a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 497,99 eura. Vykonaným dokazovaním\nmal súd prvej inštancie preukázané, že pracovný pomer žalobcu 1/ aj žalobcu 2/ u žalovaného sa\nskončil dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.6.2017 podľa § 60 Zákonníka práce, z\ndôvodu zrušenia časti zamestnávateľa, strediska T., na základe rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa\n19.6.2017 s účinnosťou od 30.6.2017 podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákonníka práce. Podľa\npracovnej zmluvy vykonával žalobca 1/ u žalovaného pracovnú pozíciu vodič nákladného vozidla a\nžalobca 2/ pracovnú pozíciu vodič kamiónovej dopravy. Ako miesto výkonu práce žalobcu 1/ bolo v\npracovnej zmluve dohodnuté stredisko T., adresa T. XXX, územie pôsobnosti daného strediska. Ako\nmiesto výkonu práce žalobcu 2/ bolo v pracovnej zmluve dohodnuté stredisko T.. Žalobcovia v konaní\ntvrdili, že od januára 2017 až do skončenia ich pracovného pomeru dňa 30.6.2017 trvala na strane\nžalovaného prekážka v práci, v dôsledku ktorej si žalobcovia nevyčerpali ani jeden deň dovolenky a\nže sa nenaplnil ani jeden dôvod, ktorý by žalovaného oprávňoval na krátenie dovolenky v zmysle §\n109 Zákonníka práce. Spornými skutočnosťami medzi stranami sporu boli podľa súdu prvej inštancie\nexistencia prekážok v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka\npráce ako aj neospravedlnené absencie na strane žalobcov, ktoré mali vzniknúť tým, že žalobcovia\nsa na výzvy žalovaného ako zamestnávateľa nedostavili na výkon práce. V konaní nebolo sporné, že\nžalovaný v decembri 2016 ukončil kontrakt so spoločnosťou Q., pričom na tento kontrakt bolo viazané\nstredisko T., v ktorom žalovaný zamestnával cca 120 vodičov kamiónovej dopravy. Výsluchmi svedkov\n\nT., T. a T. mal súd prvej inštancie preukázané, že napriek tomu, že uvedený kontrakt bol ukončený,\nžalovaný mal zákazky, ktoré v čase od decembra 2016 boli spôsobilé pokryť prideľovanie práce\nuvedenému počtu vodičov. Uvedení svedkovia vo výsluchoch potvrdili, že o tejto skutočnosti žalovaný na\nstretnutiach zamestnancov - vodičov, teda aj žalobcov, informoval. Vykonaným dokazovaním (výsluchmi\nsvedkov a žalobcov) mal súd prvej inštancie preukázané, že prax prideľovania práce u žalovaného\njednotlivým vodičom, teda aj žalobcom, sa nezmenila ani v období po decembri 2016 a prebiehala\nformou telefonátu, resp. SMS správy dispečera jednotlivému vodičovi s pokynom, kam sa má dostaviť\nna prevzatie vozidla a akú trasu pôjde. Žalobcovia vo svojich výpovediach potvrdili, že dispečer im po\ndecembri 2016 telefonoval a pýtal sa ich, či sú ochotní vykonať jazdu. Napriek výzve na nástup do práce\nžalobcovia prácu nevykonali. Žalobcovia v konaní zhodne tvrdili, že ukončením kontraktu žalovaného\nso spoločnosťou Q. prestalo fungovať stredisko T., ktoré mali uvedené v pracovnej zmluve ako miesto\nvýkonu práce, keď medzi žalobcami a žalovaným nedošlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy týkajúcej\nsa miesta výkonu práce, čím vznikla na strane žalovaného ako zamestnávateľa iná prekážka v práci\nzmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce a žalovaný je povinný vyplatiť náhradu mzdy.\n3. Súd prvej inštancie mal za to, že práca vodiča kamiónovej dopravy nie je viazaná na určité\nkonkrétne pracovisko a preto nemal za dôvodné tvrdenie žalobcov o tom, že im žalovaný po 12/2016\nnezabezpečil prácu v mieste výkonu práce v zmysle uzatvorených pracovných zmlúv. V prípade\nmobilných zamestnancov, ktorými vodiči kamiónovej dopravy bez pochybností sú, nie je namieste\npristupovať k vymedzeniu miesta výkonu práce prísne formalisticky, nakoľko z povahy práce vodiča\nje zrejmé, že je v možnostiach zamestnávateľa zabezpečiť prepravenie vodiča k miestu nakládky,\nresp. vykládky prideleného vozidla. Žalovaný potvrdením od spoločnosti Q. (dohoda o prenechaní\npriestorov v užívaní zo dňa 11.12.2016) preukázal, že naďalej disponoval v stredisku T. kanceláriou\na preto odmietanie nástupu do práce zo strany žalobcov po decembri 2016 nebolo dôvodné. Okrem\ntoho z výsluchu dispečerov žalovaného v konaní vyplynulo, že žalovaný vychádzal v ústrety vodičom aj\nmožnosťou parkovať pridelené vozidlo v mieste bydliska.\n4. Žalovaný tak podľa súdu prvej inštancie preukázal, že bol schopný zabezpečiť prepravenie žalobcov\nako vodičov z miesta výkonu práce uvedenom v pracovných zmluvách, teda z T., k miestu nakládky,\nresp. vykládky prideleného vozidla. Vykonaným dokazovaním neboli zistené skutkové okolnosti, ktoré\nby bránili žalobcom ako zamestnancom vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, ktoré by sa mohli\npovažovať za prekážky v práci vzniknuté z dôvodov na strane zamestnávateľa. Žalovaný preukázal, že\nopakovane vyzýval žalobcov na nástup do práce, keď konkrétne výzvou zo dňa 15.3.2017 uviedol, že\nsa majú dostaviť na ich obvyklé miesto výkonu práce v T., kde bude pre nich pristavené na parkovisku\nslužobné osobné motorové vozidlo, ktoré ich dopraví na miesto nakládky na adrese E. B. XXXX, W.\ns tým, že bude pre nich zabezpečené ubytovanie, ktoré v plnej výške hradí zamestnávateľ. Vo výzve\nžalovaný žalobcom uviedol aj konkrétne určené dátumy a časy nakládky s odkazom na ustanovenie\npracovnej zmluvy, v ktorom súhlasili s vyslaním na pracovnú cestu zamestnávateľom v súlade s § 57\nods. 1 Zákonníka práce a § 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z. Žalobcovia doručenie predmetných výziev\nnesporovali a nepreukázali, že by na predmetné výzvy akýmkoľvek spôsobom reagovali, resp. že by\nsa na základe uvedených výziev dostavili do strediska T.; nepreukázali, že by prejavili pripravenosť\nvykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy napriek tomu, že ich žalovaný na nástup do práce vyzýval\npreukázateľne aj písomne.\n5. Podľa súdu prvej inštancie u žalovaného nevznikli iné prekážky v práci v zmysle § 142 ods. 3\nZákonníka práce, ktoré by bránili žalobcom ako zamestnancom vykonávať prácu podľa ich pracovných\nzmlúv. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobcovia bezdôvodne odmietali výkon práce u žalovaného\na keďže prácu napriek výzvam zo strany žalovaného nevykonávali, nepatrí im za obdobie od 1.1.2017\ndo 30.6.2017 náhrada mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. V časti uplatneného\nnároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou\nžalovaného, že v zmysle § 101 Zákonníka práce žalobcom nevznikol nárok na dovolenku a to ani\nza kalendárny rok ani na jej pomernú časť vzhľadom na to, že žalobcovia nevykonávali v období\nod 1.1.2017 do 30.6.2017 prácu pre žalovaného, keď neodpracovali ani jeden deň. Skutočnosť, že\nžalobcovia v uvedenom období prácu pre žalovaného nevykonávali, nebola v konaní sporná. Obaja\nžalobcovia pritom do skončenia pracovného pomeru u žalovaného boli v pracovnom pomere zároveň\naj u iného zamestnávateľa. Žalobcom nevznikol nárok ani na dovolenku za odpracované dni v zmysle\n§ 105 Zákonníka práce, nakoľko neodpracovali pre žalovaného v uvedenom období žiadnu pracovnú\nzmenu. Na uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloby žalobcov v časti, v ktorej sa\n\ndomáhajú náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku sú taktiež nedôvodné. Žaloby oboch žalobcov preto\nzamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému\npriznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi 1/ a aj voči žalobcovi 2/.\n6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1\npísm. f) a h) CSP a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n7. Prioritne poukázali na protokol Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 27.4.2017 v spojení s rozhodnutím\nNárodného inšpektorátu práce PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.1.2018 a na jednoznačné\nkonštatovanie vo výroku rozhodnutia, že žalovaný svojim zamestnancom v uvedených dňoch nevytvoril\npodmienky na výkon práce, dôsledkom čoho zamestnancom vznikla prekážka v práci na strane\nzamestnávateľa, za ktorú je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy zamestnancom v sume\nich priemerných zárobkov. Súd prvej inštancie podľa žalobcov úplne odignoroval uvedené rozhodnutie\norgánu štátnej správy, ktorému je zverená gescia rozhodovať a kontrolovať zamestnávateľov v oblasti\ndodržiavania pracovnoprávnych vzťahov. Žalobcovia mali za nepredstaviteľné, že zistenia kontrolného\norgánu spísané lege artis objektívne na mieste a v rozhodnom čase, sú považované za vyvrátené\nvýsluchmi svedkov, priamych nadriadených žalobcov, po toľkých rokoch od udalostí. Mali za zrejmú v\nich výpovediach zaujatosť v prejednávanej veci, vzhľadom na ich finančnú závislosť na žalovanom ako\nich zamestnávateľovi. Prax, o ktorej u zamestnávateľa v súvislosti s prideľovaním práce vypovedali,\nje pritom v priamom rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce, ako aj zákona č. 462/2007 Z. z. o\norganizácii pracovného času v doprave. Prekážky v práci na strane zamestnávateľa tak mali žalobcovia\nza preukázané protokolom Inšpektorátu práce Trenčín v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu\npráce.\n8. V súvislosti s miestom výkonu práce poukázali žalobcovia na rozhodnutie NS ČSSR zo dňa\n31.10.1968, sp. zn. 6 Cz 79/68, ktoré sa dá považovať za súčasť ustálenej judikatúry vo vzťahu k\nmiestu výkonu práce mobilných zamestnancov, čo sú aj vodiči kamiónovej dopravy, podľa ktorého „sa\npreložením rozumie také opatrenie organizácie, podľa ktorého má pracovník sústavne vykonávať práce\nna inom mieste (závode alebo obci), než ktoré bolo ako miesto výkonu práce dojednané v pracovnej\nzmluve. Ak pracovná zmluva neobsahuje dojednanie o mieste výkonu práce, je treba vychádzať z\ntoho, že ako miesto výkonu práce bolo dojednané miesto, v ktorom má organizácia prevádzku, a ak\nmá viac prevádzok, miesto, v ktorom bol pracovník prijatý. Miestom výkonu práce vodiča autobusovej\ndopravy nie je konkrétna dopravná linka, ale sídlo dopravného závodu, z ktorého sa táto doprava\noperatívne riadi.“ V konaní bolo podľa žalobcov preukázané, že žalovaný 10.12.2016 ukončil kontrakt\nso spoločnosťou Q., na základe ktorej sa zabezpečovala preprava vecí pre tohto zákazníka žalovaného.\nTáto preprava bola zabezpečovaná vodičmi kamiónovej dopravy (tzn. aj oboma žalobcami) s miestom\nvýkonu práce na stredisku T.. Je zrejmé, že miesto výkonu práce žalobcov, ktoré je obsahom ich\npracovných zmlúv, bolo v príčinnej súvislosti aj s existenciou kontraktu pre spoločnosť Q. ako zákazníka\nžalovaného. Je nepochybné, že obaja žalobcovia mali ako miesto výkonu práce dohodnuté stredisko\nT.. V kontexte týchto súvislostí mali žalobcovia za nepochopiteľný a až svojvoľný záver súdu prvej\ninštancie, že práca vodiča kamiónovej dopravy nie je viazaná na určité konkrétne pracovisko a preto nie\nje dôvodné tvrdenie žalobcov o tom, že im žalovaný po 12/2016 nezabezpečil prácu v mieste výkonu\npráce v zmysle uzatvorených pracovných zmlúv; súd prvej inštancie mal za to, že v prípade mobilných\nzamestnancov, ktorými vodiči kamiónovej dopravy bez pochybností sú, nie je namieste pristupovať k\nvymedzeniu miesta výkonu práce prísne formalisticky. Žalobcovia zdôraznili, že miesto výkonu práce\nmali určené v pracovných zmluvách ako stredisko T., územie pôsobnosti daného strediska; mali tak\nbez akýchkoľvek pochybností vymedzené miesto výkonu práce. Takéto dojednanie určuje rozsah\ndispozičného oprávnenia žalovaného voči žalobcom, ktoré nie je možné svojvoľne prekračovať. Záver\nsúdu prvej inštancie, že k vymedzeniu miesta výkonu práce nemožno pristupovať prísne formalisticky,\nje záver, ktorý je v priamom rozpore s obsahom dojednaní v pracovných zmluvách; je v rozpore aj\ns uvedenou judikatúrou, ktorá nepripúšťa svojvôľu, pokiaľ ide o miesto výkonu práce u mobilných\nzamestnancov. Zistenie a záver súdu prvej inštancie, že na základe potvrdenia od spoločnosti Q.\nzamestnávateľ disponoval v stredisku kanceláriou, čo má preukazovať „existenciu strediska“ a možnosť\nvodičom prideľovať prácu, mali žalobcovia za priamo rozporné so závermi inšpekcie práce, ktoré\nsú obsahom protokolu z 27.4.2017. Zisteniami kontrolných orgánov bolo preukázané, že počnúc od\nmesiaca 12/2016 (keď zamestnávateľ ukončil so spoločnosťou Q. zmluvu o preprave vecí a fakticky\nstredisko zrušil) boli vodičom deaktivované čipy umožňujúce vôbec vstup do miesta výkonu práce,\npričom už len táto skutočnosť zakladá existenciu prekážky v práci na strane žalovaného od decembra\n\n2016. Súd prvej inštancie tým, že neskúmal alebo nebral do úvahy tvrdenia žalobcov vychádzajúce z\npracovných zmlúv a protokolu Inšpektorátu práce Q. v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu\npráce, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci\nohľadne prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa.\n9. Žalobcovia mali za to, že súd prvej inštancie tvrdenia svedkov ohľadne prideľovania práce a určovania\npráce „telefonicky“ vyhodnotí za situácie, keď sa žalobcovia ani nemohli dostať do miesta výkonu práce\n(stredisko T. z dôvodu zablokovania čipov od decembra 2016) a nemali určovaný pracovný čas v\nsúlade so zákonom, ako nezákonné postupy zamestnávateľa. Ich dôsledkom je neurčenie pracovného\nčasu v súlade so zákonom (vôbec), čoho následkom je vznik prekážky v práci na strane žalovaného.\nŽalovaný teda neurčoval pracovný čas žalobcom ani v období, za ktoré uplatňujú peňažné nároky z\ntitulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa a teda ani nemohol očakávať, že žalobcovia budú\nvykonávať prácu v určenom pracovnom čase, ako to predpokladá § 47 Zákonníka práce, keďže žiadny\npracovný čas im nebol určený a ani oznámený týždeň vopred s platnosťou najmenej na jeden týždeň.\nAk by to nebolo možné zo strany žalovaného (tzn. oznámenie o rozvrhnutí na týždeň vopred a s\nplatnosťou na jeden týždeň), nebolo určené (nerovnomerné) rozvrhnutie pracovného času ani po dohode\nso zástupcami zamestnancov (odborovou organizáciou) a ani po dohode s dispozičným zamestnancom,\nv danom prípade so žalobcami. Žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by potvrdil, že si splnil túto\npovinnosť a to že najmenej týždeň vopred oznámiť nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času s\nplatnosťou najmenej na jeden týždeň. Žalovaný síce doručoval výzvy v marci 2017, aby nastúpili\nžalobcovia do práce a pracovali, no pracovný čas, v ktorom majú vykonávať pracovné povinnosti,\nžalovaný nerozvrhoval (neurčil) vôbec. Zamestnanec má podľa § 47 ods. 1 písmeno b) Zákonníka\npovinnosť podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom\npracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Tomuto zodpovedá povinnosť určovania pracovného\nčasu, ktorá je uvedená v § 47 ods. 1 písm. a) v spojení s § 85 ods. 8 Zákonníka práce. Zároveň\npodľa § 90 ods. 4 Zákonníka práce bolo zákonnou povinnosťou určiť začiatok a koniec pracovného\nčasu a rozvrh pracovných zmien po dohode so zástupcami zamestnancov podľa § 90 ods. 4 Zákonníka\npráce. Zároveň oznámiť to písomne na mieste u zamestnávateľa, ktoré je zamestnancovi prístupné.\nSkutočnosť, že žalovaný vôbec nerozvrhoval pracovný čas žalobcom potvrdzuje Protokol Inšpektorátu\npráce Q. v spojení s Rozhodnutím Národného inšpektorátu práce, ako aj výsluchy svedkov preukazujúce\nnezákonné postupy a praktiky u žalovaného. Pokiaľ žalovaný vo výzve adresovanej žalobcom uviedol\nkonkrétne časy nakládky s odkazom na ustanovenie pracovnej zmluvy, v ktorom súhlasia s vyslaním na\npracovnú cestu, nesplnil si svoju povinnosť určiť a rozvrhnúť pracovný čas (začiatok a koniec pracovného\nčasu v jednotlivých dňoch v týždni, a ich určenie týždeň vopred s platnosťou na najmenej jeden týždeň).\nNehovoriac o odignorovaní kompetencie odborovej organizácie, resp. dohody so zamestnancom podľa\n§ 3 ods. 1 druhej vety zákona o organizácii pracovného času v doprave. Tento nedostatok sa týka\ncelého obdobia, za ktoré sú uplatňované prekážky v práci na strane žalovaného. Podľa žalobcov ide o\njednoznačne preukázanú prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka\npráce z pohľadu tak zrušenia miesta výkonu práce a nemožnosti zamestnancov dostaviť sa na miesto\nvýkonu práce od decembra 2016 a ako aj z pohľadu neurčovania pracovného času v súlade so zákonom\nzo strany zamestnávateľa. Pokiaľ povinnosťou zamestnanca podľa § 81 Zákonníka práce je byť na\npracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až\npo skončení pracovného času, tak všetky tieto povinnosti zamestnanca vo vzťahu k prítomnosti na\npracovisku ako aj k výkonu práce sa vzťahujú na pracovný čas. Pracovný čas však žalobcom určený\nnebol, preto je logické, že neboli zo strany samotného žalovaného vytvorené podmienky na splnenie\nzákladných povinností žalobcov, vyplývajúce im z pracovného pomeru.\n10. Podľa žalobcov obaja dispečeri výsluchom preukázali závery IP Q.. P. T.P. ako aj p. U. uviedli,\nže nevedia, či konkrétne žalobcom v spornom období telefonovali, prideľovali prácu, potvrdili, že sa\nzo strediska T. nerobila po decembri 2016 žiadna nakládka tovaru a najmä obaja potvrdili, že na\nprelome rokov 2016/2017 sa fakticky zrušilo stredisko T. pričom popísali kam a akým spôsobom sa\nžalovaný sťahoval. Výsluchom vedúceho strediska T. bolo potvrdené, že výkon práce žalobcom bol\npriamo naviazaný na miesto výkonu práce stredisko T., keďže tu začínali a končili pracovnú zmenu.\nSvedok jasne popísal, že žalobcovia každú pracovnú zmenu fyzicky prišli do strediska T., kde im dispečer\nodovzdal príslušné dokumenty k jazde, žalobcovia si prebrali vozidlo, ktoré sa tu nachádzalo, vyrazili\nna jazdu do konkrétneho miesta a naspäť v stredisku T. dotankovávali vozidlá. Výsluch svedka v tomto\nsmere jasne potvrdil tvrdenia žalobcov. Okrem toho potvrdil, že žalovaný disponoval dostatkom práce\nale v iných miestach výkonu práce ako v stredisku T. a na iných projektoch. Po decembri 2016 disponoval\n\nžalovaný dostatkom práce v iných miestach výkonu práce, teda išlo o prácu, kde pracovnú zmenu mali\nvždy vodiči začínať a končiť v inom mieste výkonu práce ako v stredisku T., čo jasne a jednoznačne\npreukazuje, že malo ísť o zmenu miesta výkonu práce a teda aj o zmenu samotnej pracovnej zmluvy.\nŽalovaný nepreukázal výsluchmi uvedených svedkov, či títo telefonovali konkrétne so žalobcami a týmto\nprideľovali prácu v súlade s ich pracovnými zmluvami, ako často a čo bolo obsahom týchto telefonátov.\nPráve naopak výsluchom týchto svedkov bolo preukázané tvrdenie žalobcov ako aj šetrenie Inšpektorátu\npráce Q. o skutočnosti, že stredisko T. fakticky nefungovalo už na prelome rokov 2016/2017 a to z\ndôvodu, že v tomto období sa podľa tvrdení svedkov na stredisku nevykonala žiadna nakládka, vozidlá\nna ktorých vodiči vrátane žalobcov vykonávali svoju prácu boli zo strediska odvezené a vodiči ako aj\ndispečeri prešli pracovať pod iné strediská žalovaného a žalovaný žalobcom nerozvrhoval pracovný čas.\nVýsluchy svedkov preukazujú a potvrdzujú zistenia Inšpektorátu práce, že rozhodnutie žalovaného o\nzrušení strediska T. z júna 2017 nezodpovedalo skutočnému stavu, nie je relevantné a žalovaný toto\nrozhodnutie vykonal až v júni 2017 iba z dôvodu, aby sa vyhol finančnej zodpovednosti, ktorá by mu\nvyplynula v prípade skončenia pracovného pomeru s vodičmi na tomto stredisku z dôvodu organizačnej\nzmeny. Výsluchom svedkov bolo tiež preukázané, že žalovaný porušoval Zákonník práce, keď žalobcom\nznemožnil vstup na ich miesto výkonu práce, v mieste výkonu práce im neprideľoval prácu podľa\npracovnej zmluvy, nerozvrhoval im pracovný čas v súlade s ich pracovnými zmluvami a neoznamoval\nim rozvrh pracovných zmien najmenej týždeň vopred a v neposlednom rade. keď im neplatil náhradu\nmzdy z titulu prekážky v práci na strane žalovaného, ktorá objektívne na základe listinných dôkazov ako\naj na základe výsluchov svedkov vznikla u žalovaného už v decembri 2016.\n11. Žalobcovia ďalej uviedli, že žalovaný evidoval v ich dochádzke neospravedlnené absencie z\ndôvodu, že nimi zastieral existujúcu prekážku v práci na strane žalovaného. Žalovaný nepreukázal,\nže by žalobcom od januára 2017 prideľoval prácu v zmysle ich určeného pracovného času a preto\nnebolo dôvodné a oprávnené evidovať v ich dochádzke neospravedlnené absencie. Žalobcovia mali\nza to, že na prelome rokov 2016/2017 objektívne vznikla prekážka v práci na strane žalovaného z\ndôvodu, že stredisko T., ktoré bolo ich miestom výkonu práce, nefungovalo a fakticky bolo zrušené.\nŽalovaný znefunkčnením vstupnej karty znemožnil žalobcom vstup na miesto výkonu práce; následne\nneprideľoval žalobcom prácu a nevytvoril im vhodné pracovné podmienky v zmysle ich pracovných zmlúv\na nerozvrhoval im riadne pracovný čas; nedohodol sa so žalobcami na zmene miesta výkonu práce, t. j.\nneuzatvoril s nimi žiadny dodatok k pracovnej zmluve o zmene miesta výkonu práce na to aby im vedel\nprideľovať prácu aj mimo dohodnutého miesta výkonu práce a nevystavil žalobcom žiadny cestovný\npríkaz na vykonanie pracovnej cesty. Za vzniknutú prekážku v práci na strane žalovaného mal žalovaný\nv súlade s § 142 ods. 3 Zákonníka práce poskytnúť žalobcom náhradu mzdy v sume ich priemerného\nzárobku a to až do času skončenia ich pracovného pomeru. Žalovaný však neoprávnene evidoval\nv dochádzkach žalobcov neospravedlnené absencie, ktoré naviac neboli prerokované s odborovou\norganizáciou v súlade s § 144a ods. 6 Zákonníka práce.\n12. Záverom odvolania žalobcovia uviedli, že náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku je v\nakcesorickom vzťahu k vzniknutej prekážke na strane zamestnávateľa v zmysle § 144a ods. 1 písm.\na) Zákonníka práce, nakoľko ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje\npre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak. Ich nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú\ndovolenku tak priamo súvisí práve s existenciou prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle § 142\nods. 3 Zákonníka práce. Tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a\nnásledne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci ohľadne prekážky v práci na strane žalovaného ako\nzamestnávateľa, tým aj ohľadne náhrady za nevyčerpanú dovolenku.\n13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\npotvrdiť.\n14. V súvislosti s protokolom Inšpektorátu práce Q. vrátane dodatku č. 1 k nemu zdôraznil, že\ninšpekcia práce je konaním a postupom správneho orgánu, ktorým predovšetkým dochádza k zisťovaniu\nskutkového stavu. Zistené skutočnosti následne slúžia najmä ako podklad pre ďalší postup správneho\norgánu, teda pre rozhodnutie, či má byť následne začaté vo veci správne konanie. Výsledky a závery\ninšpekcie sú zhrnuté v protokole o výsledku inšpekcie, ktorého náležitosti stanovuje § 14 Zákona\no inšpekcii práce. Protokol predstavuje v následne začatom správnom konaní jeden z dôkazných\nprostriedkov, nezbavuje však správny orgán povinnosti vykonať v začatom správnom konaní riadne\ndokazovanie, výsledky tohto dokazovania vyhodnotiť a vec v súlade so zákonom posúdiť. Predložený\n\nProtokol o nemá formálne znaky rozhodnutia a nie je vydaný v rámci správneho konania. Protokol je\nlen jedným z podkladov v prípadnom následnom správnom konaní začatom v dôsledku nesplnenia\npovinností uložených v protokole, za ktoré môže byť uložená sankcia. Protokol predložený žalobcami\nobsahuje len akési zhrnutie zistení príslušného Inšpektorátu práce, a teda bez ďalšieho nie je\nrelevantným dôkazom v tomto súdnom konaní. Takým dôkazom by mohlo byť len právoplatné a\nvykonateľné rozhodnutie, ktoré však žalobca nepredložil a súdu ho v tomto konaní predložil aj žalovaný.\nNavyše, sám Inšpektorát práce v následnom rozhodnutí vydanom na podklade protokolu, konštatuje,\nže riadne dokazovanie môže vykonať až súd, k čomu aj došlo. Žalovaný mal rozhodnutie Inšpektorátu\npráce Q. zo dňa 29.9.2017 za nezákonné a založené nielen na nesprávnych skutkových zisteniach,\nale aj na nesprávnom právnom posúdení. Inšpektorát práce Q. na margo argumentu žalovaného\no tom, že písomne vyzýval zamestnancov na nastúpenie do práce uviedol, že „účastník konania k\nvýkonu práce síce predložil doklady - Výzva na nastúpenie do zamestnania a upozornenie na závažné\nporušenie pracovnej disciplíny - k zamestnancom D. Š., E. P. I. D. G. zo dňa 2.2.2017, avšak inšpektorát\npráce v protokole k uvedeným zamestnancom konštatoval neprideľovanie práce len za mesiac január\n2017.“ Na jednej strane inšpektorát práce dovodil, že u žalovaného údajne existovala prekážka na\nstrane zamestnávateľa a na druhej strane v mesiacoch, v ktorých žalovaný zamestnancov vyzýval\nna nastúpenie do práce písomnou a doručenou výzvou, takúto prekážku nevidel, keďže konštatoval\núdajné neprideľovanie práce len v mesiaci január 2017. Takéto závery Inšpektorátu práce sú absolútne\nnelogické a vzájomne si odporujú. Stredisko T. bolo zrušené rozhodnutím žalovaného zo dňa 19.6.2017,\nktoré nadobudlo účinnosť dňa 30.6.2017; žalovaný ju preukázal okrem iného aj svojim písomným\nrozhodnutím. Existenciu strediska v rozhodnom období január 2017 - jún 2017 žalovaný zároveň\npreukázal potvrdením spoločnosti Q., ktoré predkladal aj Inšpektorátu práce Q. v konaní pred týmto\norgánom, pričom Inšpektorát práce na tento písomný dôkaz bez náležitého zdôvodnenia neprihliadol a\nani sa s ním nijako nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. Existencia strediska v rozhodnom období\njanuár 2017 - jún 2017 bola zároveň potvrdená výsluchom svedkov, ktorí potvrdili, že na stredisku\nBeckov mal žalovaný kanceláriu aj naďalej (t. j. po decembri 2016) a že v nej vykonávali prácu najmenej\ndvaja zamestnanci žalovaného. Žalobcovia nepredložili jeden relevantný dôkaz o tom, že by toto\nstredisko neexistovalo, t. j. svoje tvrdenia nepodložili nijakými dôkazmi, ba čo viac, potvrdili, že uvedení\nzamestnanci žalovaného na stredisku T. naďalej pracovali. Pokiaľ Inšpektorát práce v rozhodnutí ďalej\nuviedol, že „z hľadiska právnej istoty je pre inšpektorát práce písomná forma právneho úkonu vyzývania\nzamestnancov do nastúpenie do zamestnania nevyhnutná.“, tak takýto argument práce nemá oporu\nnielen v právnej úprave, ale ani judikatúre a je navyše aj celkom nesprávny. Zákonník práce a ani\nžiadny iný právny predpis neukladá zamestnávateľovi, aby zamestnanca vyzýval na nastúpenie do\npráce písomne, a obzvlášť nie v prípade, keď telefonická forma vyzývania na nastúpenie do práce\nbola u žalovaného zaužívanou praxou, čo bolo potvrdené v konaní pred súdom nielen samotnými\nžalobcami, ale aj svedkami. Zároveň, vyzývanie zamestnancov na nastúpenie do práce nie je právnym\núkonom, ale faktickým úkonom. V tomto ohľade sa jedná o celkom nesprávne právne posúdenie zo\nstrany príslušného Inšpektorátu práce, nakoľko zvolávanie zamestnancov do práce nie je právnym\núkonom zamestnávateľa, lebo sa nejedná o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik,\nzmenu, alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Žalovaný v konaní pred\ntunajším súdom preukázal, že žalobcovia do práce boli volaní opakovane, najprv telefonicky v súlade\nso zaužívanou praxou u žalovaného, a neskôr aj písomne, o čom dôkazy sú založené v súdnom spise.\n15. Žalovaný poprel argumentáciu žalobcov, že im údajne nevytvoril podmienky na výkon práce, a to\ntým, že im deaktivovaním čipov znemožnil vstup na miesto výkonu práce. Výsluchom svedkov a aj\nprednesmi žalovaného bolo preukázané, že predmetné čipy boli majetkom spoločnosti Q. a slúžili len\nna to, aby zamestnanec (žalobca) bol spôsobilý si sám otvoriť vstupnú bránu do areálu Q. T. za účelom\nvjazdu vozidla do tohto areálu a vykonania nakládky v tomto areáli. ANET čipy vydávala spoločnosť Q.\na tieto slúžili primárne na evidenciu vstupu do ich objektu, ktorý bol chráneným objektom a na kontrolu\ntoho, či napr. do areálu strediska nevstúpila osoba, ktorá má udelený zákaz vstupu do areálu Q. (Q. si\nvyhradzovalo právo zakázať vstup vodičom, ktorí napr. porušovali prevádzkový poriadok Q., alebo sa\nsprávali vulgárne a ANET čipy boli aj nástrojom na zabránenie vstupu takémuto vodičovi). Na základe\nuvedeného teda možno konštatovať, že Q. malo oprávnenie deaktivovať určitý ANET čip aj počas trvania\nzmluvy so žalovaným, a to vo vzťahu ku konkrétnej osobe/konkrétnym osobám. V konaní tiež bolo\npreukázané, že ani jeden zo žalobcov nemal v stredisku T. zázemie, nebol oprávnený užívať kanceláriu,\njej časť, šatňu a ani iné priestranstvo v stredisku Beckov. Do areálu Q. T. každý zo žalobcov vstupoval\nlen za účelom vykonania nakládky, alebo vykládky, a preto argumenty žalobcov v tomto ohľade mal\nžalovaný za nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch. Žalobcom sa počas konania nepodarilo vyvrátiť\n\nvyššie uvedené zistenia, a teda tieto skutočnosti možno považovať za nesporné. Predmetný čip plnil\nvyslovene evidenčný charakter (t. j. Q. automaticky evidovalo, kto si „pípol“ vstup do Q. a Q. nemuselo\nvykonávať identifikáciu tejto osoby a overenie jej identifikácie pri každom jednom vstupe).V konaní tiež\nbolo podľa žalovaného preukázané, že žalobcovia počas trvania pracovného pomeru jazdili rôzne trasy\npo celom území Slovenskej republiky podľa potrieb zákazníka (napr. Q.). V konaní bolo tiež preukázané,\nže zamestnanci pracujúci na stredisku T. chodili do iného strediska Q. do H. na tzv. týždňovky, a to\nbez toho, aby došlo k zmene pracovnej zmluvy. Žalobcovia tak počas trvania pracovného pomeru u\nžalovaného jazdili rôzne trasy podľa potrieb zákazníka a nie jednu a tú istú trasu. Z uvedeného dôvodu\npreto nemožno hovoriť o preradení zamestnanca, t. j. žalobcovia vykonávali prácu podľa pracovnej\nzmluvy podľa pokynu zamestnávateľa v súlade s jeho prevádzkovými potrebami.\n16. Žalobca 1/ vo výpovedi potvrdil prax u žalovaného, že mu jazdy boli oznamované telefonicky (alebo\nSMS) spravidla deň vopred a že nikdy nedostával písomné cestovné príkazy; potvrdil, že im dispečer v\njanuári volal a pýtal sa, či nastúpia, avšak zároveň uviedol, že požadoval „dodatky k pracovnej zmluve“;\npotvrdil, že aj predtým chodieval na týždňovky aj mimo T., napr. do H.; potvrdil, že mu dispečer telefonoval\naj v mesiaci marec 2017. Na základe uvedeného možno považovať skutočnosť, že žalovaný opakovane\nvyzýval žalobcu\n1/ na nastúpenie do práce, a to ústne, aj písomne, za nespornú. Žalobca 1/\nnepreukázal, že by sa na túto výzvu zamestnávateľa do práce dostavil, resp. by svoju neprítomnosť\nv práci náležite ospravedlnil. Žalobca 2/ vo výpovedi potvrdil prax u žalovaného, že mu jazdy boli\noznamované telefonicky spravidla deň vopred a že nikdy nedostávali písomné cestovné príkazy; potvrdil,\nže im dispečer v januári volal a pýtal sa, či nastúpia, avšak zároveň uviedol, že požadoval „písomný\ncestovný príkaz alebo dodatok k pracovnej zmluve, kde bude uvedené odkiaľ budú štartovať, kde budú\nbývať, aké budú platové podmienky, pretože to už bola iná pracovná pozícia.“ Tieto skutočnosti boli\npotvrdené aj výsluchom dispečera T., ktorý tvrdil, že zamestnancov do práce volal aj po skončení trvania\nzmluvy medzi žalovaným a Q., pričom väčšina zamestnancov reagovala odmietavo a negatívne, pričom\nako dôvod odmietnutia nastúpenia do práce uvádzali, že „budú pracovať len s T.“. Tvrdenia žalobcov,\nktorými sa snažia spochybniť svedkov z dôvodu ich údajnej finančnej závislosti na žalovanom mal za\nnepravdivé a aj nelogické, nakoľko všetci svedkovia ukončili pracovný pomer u žalovaného v roku 2017,\na teda v neboli na žalovanom nijako finančne závislí; jedine svedok T. po niekoľkých rokoch opakovane\nuzavrel pracovný pomer so žalovaným, avšak táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na jeho výpoveď ako\nsvedka.\n17. Žalovaný mal ďalej za to, že údajné nezákonné rozvrhovanie práce nebolo v konaní zistené a nezistil\nho vo svojom šetrení ani Inšpektorát práce. Práca nebola žalobcom prideľovaná ad hoc, žalobcovia v\nkonaní uvádzali, že pracovali tzv. dlhý a krátky týždeň, a teda vedeli, v ktorý deň majú do práce nastúpiť a\nv ktorý deň majú voľno. Jediné, čo žalovaný žalobcom oznamoval telefonicky vopred bolo, akú konkrétnu\nnakládku a z ktorého miesta má žalobca vykonať, a to podľa plánu prepráv zákazníka, alebo podľa jeho\nobjednávok. Navyše, sami žalobcovia to, že ich žalovaný na nastúpenie do práce vyzýval nepopreli a\nani nenamietali, že by to bolo v rozpore s dovtedy zaužívanou praxou. Žalobcovia nijako nevysvetlili,\nprečo do práce nenastúpili ani na písomnú výzvu žalovaného ako zamestnávateľa.\n18. Za nepravdivé označil žalovaný tvrdenie žalobcov, že stredisko T. údajne zrušil až v júni 2017 z\ndôvodu, aby sa vyhol finančnej zodpovednosti, ktorá by mu vyplynula v prípade skončenia pracovného\npomeru s vodičmi na tomto stredisku z dôvodu organizačnej zmeny. Napriek tomu, že žalobcovia sa\ndlhodobo dopúšťali závažného porušovania pracovnej disciplíny, žalovaný s nimi z opatrnosti skončil\npracovný pomer dohodou a vyplatil im odstupné; zároveň obom žalobcom pri skončení pracovného\npomeru písomne ponúkol inú vhodnú prácu, ktorú odmietli. Ak by sa teda chcel zbaviť finančnej\nzodpovednosti za uvedených zamestnancov, prečo by sa za každú cenu snažil predmetné stredisko\nudržovať, prečo by vyzýval žalobcov na nastúpenie do práce a následne s nimi z opatrnosti skončil\npracovný pomer dohodou a vyplatil im odstupné v rovnakej, alebo aj vyššej výške, ako keby s nimi skončil\npracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bezprostredne po ukončení\nzmluvy s Q....\n19. Vo veci údajného neskorého prerokovania neospravedlnených absencií žalovaný uviedol, že\ntieto nemal možnosť prerokovať skôr, nakoľko odborová organizácia žalovanému v tomto období\nneposkytovala súčinnosť, a to zrejme z dôvodu, že jej predseda p. E. bol od 30.11.2016 zamestnaný\nv konkurenčnej spoločnosti ESA logistika, a to aj napriek skutočnosti, že jeho pracovný pomer u\n\nžalovaného stále trval. Sami žalobcovia však v odvolaní konštatujú, že neospravedlnené absencie boli\nprerokované, a teda túto skutočnosť možno považovať za nespornú.\n20. Žalobcovia v replike k vyjadreniu žalovaného dali do pozornosti uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 1.2.2018, č. k. II. ÚS 88/2018-20. Uviedli, že postup súdu prvej inštancie,\nktorý nezohľadnil zistenia inšpekcie práce, považujú za nesprávny a následne smerujúci k nesprávnemu\nrozhodnutiu; tento vychádzal z účelových výpovedí bývalých alebo súčasných vedúcich zamestnancov\nv minulosti finančne závislých od žalovaného, z ktorých výsluchov zjavne vyplynuli nezákonné praktiky\nžalovaného pri rozvrhovaní pracovného času, nariaďovaní pracovných ciest a nerešpektovaní dojednaní\nohľadne miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska na účely vysielania na pracovné cesty.\nNeakceptovanie a nerešpektovanie záväzných a objektívnych záverov inšpekcie práce a následných\nprávoplatných rozhodnutí správnych orgánov, na základe ktorých bola uložená pokuta za porušovanie\npovinnosti podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, považovali za nezákonný a nesprávny postup smerujúci\nk nesprávnemu rozhodnutiu. Uviedli, že predmetné konanie nebolo pokračovaním správneho konania\nalebo súčasťou inšpekcie práce. Žalovaný mal spochybňovať závery inšpekcie práce v námietkach proti\nprotokolu o výsledku inšpekcie práce, čo aj urobil, tieto jeho námietky a účelové argumenty následne\nboli vyhodnotené ako neopodstatnené a nedôvodné. Výsledkom správneho konania bolo vydanie\nprávoplatného rozhodnutia Inšpektorátu práce zo dňa 29.9.2017 a Národného inšpektorátu práce. Obe\nrozhodnutia, predmetom ktorých bolo uloženie pokuty aj za porušenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce sa\nstali právoplatné a teda záväzné vo vzťahu k porušeniu uvedeného ustanovenia žalovaným. Žalobcovia\ntak mali za neprijateľné, aby v právnom štáte bola orgánom aplikácie práva (tzn. inšpektorátmi práce)\nv oblasti dodržiavania pracovnoprávnych predpisov právoplatne vyriešená otázka porušenia povinnosti\nvyplývajúcej zo Zákonníka práce (§ 142 ods. 3 Zákonník práce), za ktorú bola uložená žalovanému\nsankcia právoplatným rozhodnutím, voči ktorému nepodal návrh na súdnu ochranu a v následnom\nsúdnom konaní, predmetom ktorého je zaplatenie náhrady mzdy ako následok vyplývajúci z tohto\nzákonného ustanovenia, súd prvej inštancie si vyhodnotil, že k žiadnemu pochybeniu nedošlo. Tieto\nzávery z vyššie uvedených dôvodov neobstoja, pričom sú tu aj iné dôvody existencie prekážky v\npráci na strane žalovaného ako je nerozvrhovanie pracovného času vôbec, resp. zákonným spôsobom\na vysielanie zamestnancov na pracovnú cestu v rozpore so zákonom a dojednaním v pracovných\nzmluvách žalobcov, ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal napriek námietkam, že sú to podstatné\nprávne otázky pre ustálenie si právnej skutočnosti, či išlo o prekážku na strane zamestnávateľa alebo\nnie. V súvislosti s polemikou žalovaného so závermi Inšpektorátu práce žalobcovia uviedli, že táto bola\nvyhodnotená v rámci inšpekcie práce, ako aj v rámci správneho konania, ktorého predmetnom bolo\nuloženie pokuty a sankcie aj za porušenie\n§ 142 ods. 3 Zákonníka práce, ako nedôvodná a\núčelová. Ak žalovaný chcel ďalej túto polemiku viesť, mal podať na správny súd správnu žalobu ohľadne\npreskúmanie postupov a záverov správnych orgánov, čo však neurobil.\n21. Žalobcovia mali vo vzťahu k nim za podstatné, či po 31.12.2016 žalovaný postupoval v súlade so\nzákonom a s dojednaním, ktoré bolo obsahom pracovnej zmluvy. Do 30.6.2017 im nebol doručený žiadny\npísomný príkaz na pracovnú cestu s náležitosťami podľa § 3 ods. 1 prvej vety zákona o cestovných\nnáhradách. V období od 1.1.2017 do 30.6.2017 žalovaný žalobcovi 1/ doručil upozornenie na závažné\nporušenia pracovnej disciplíny zo dňa 14.2.2017, podľa ktorého v dňoch od 8., 9. a 10.2.2017 bol\núdajne telefonicky kontaktovaný dispečerom T., aby vykonal v týchto dňoch nakládku, jazdu a následnú\nvykládku, avšak pracovný čas, v ktorom mal žalobca 1/ vykonávať pracovné povinnosti, žalovaný\nnerozvrhoval (neurčil). Výzva zo dňa 14.2.2017 neobsahuje žiadny dátum nástupu do zamestnania,\norganizáciu práce a rozvrhnutie pracovného času so začiatkom pracovného času a jeho ukončením,\nresp. príkaz v súvislosti s akoukoľvek pracovnou cestou. V období od 1.1.2017 do 30.6.2017 žalobcovi\n1/ žalovaný doručil jedinú písomnú výzvu na nastúpenie do zamestnania, a to písomnú výzvu zo\ndňa 15.3.2017, doručenú žalobcovi 1/ 27.3.2017 na nastúpenie na výkon práce v dňoch 22.3.2017 o\n5:30 vo W., 23.3.2017 o 5:30 vo W., 24.3.2017 o 5:30 vo W., 27.3.2017 o 5:30 vo W. a 28.3.2017\nvo W. s tým, že zabezpečí dopravu do miesta nakládky vo W.. Ak malo ísť u žalobcu 1/ údajne o\nriadne vyslanie na pracovnú cestu, uvedené nespĺňalo podmienky § 3 ods. 1 zákona o cestovných\nnáhradách, tzn. výzva neobsahovala dátum jej ukončenia a ani spôsob dopravy v súvislosti s ukončením\npracovnej cesty späť do miesta pravidelného pracoviska, ktorým bolo jedine stredisko T.. Naviac pokyn\nvo vzťahu k dňom 22.3.2017 až 27.3.2017 bol objektívne úplne nevykonateľný, pretože žalobca 1/ sa\no ňom dozvedel až 27.3.2017, keď mu bol doručená výzva. Vo výzve žalovaný nerozvrhol riadne ani\npracovný čas v týždni od 20.3.2017 do 26.3.2017, a ani v týždni od 27.3.2017 do 31.3.2017. Zásadným\npochybením bolo, že rozvrhnutie pracovného času (odhliadnuc od toho. že nie je zrejmé ukončenie\n\npracovného času v jednotlivých dňoch a ďalšie zákonné náležitosti v súvislosti s vyslaním na pracovnú\ncestu) žalobcovi 1/ nebolo oznámené najmenej týždeň vopred. V období od 1.1.2017 do 30.6.2017\nžalovaný žalobcovi 2/ doručil upozornenie na závažné porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 2.2.2017,\npodľa ktorého v dňoch od 2., 27. a 31.1.2017 bol údajne telefonicky kontaktovaný dispečerom T.,\naby vykonal v týchto dňoch nakládku, jazdu a následnú vykládku, avšak pracovný čas, v ktorom mal\nžalobca 2/ vykonávať pracovné povinnosti, žalovaný nerozvrhoval (neurčil). Výzva zo dňa 2.2.2017\ndoručená žalobcovi 6.2.2023 neobsahuje žiadny dátum nástupu do zamestnania, organizáciu práce a\nrozvrhnutie pracovného času so začiatkom pracovného času a jeho ukončením, resp. príkaz v súvislosti\ns akoukoľvek pracovnou cestou. V období od 1.1.2017 do 30.6.2017 žalobcovi 2/ žalovaný doručil\njedinú písomnú výzvu na nastúpenie do zamestnania, a to písomnú výzvu zo dňa 15.3.2017, doručenú\nžalobcovi 2/ 17.3.2017 na nastúpenie na výkon práce v dňoch 22.3.2017 o 5:30 vo W., 23.3.2017 o\n5:30 vo W., 24.3.2017 o 5:30 vo W., 27.3.2017 o 5:30 vo W. a 28.3.2017 vo W. s tým, že zabezpečí\ndopravu do miesta nakládky vo W.. Ak malo údajne ísť o riadne vyslanie na pracovnú cestu, táto výzva\nrovnako nespĺňala podmienky uvedené v § 3 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, tzn. neobsahovala\ndátum jej ukončenia, a ani spôsob dopravy v súvislosti s ukončením pracovnej cesty späť do miesta\npravidelného pracoviska, ktorým bolo jedine stredisko T.. Ani u žalobcu 2/ nebolo rozvrhnutie pracovného\nčasu (odhliadnuc od toho. že nie je zrejmé ukončenie pracovného času v jednotlivých dňoch a ďalšie\nzákonné náležitosti v súvislosti s vyslaním na pracovnú cestu) oznámené najmenej týždeň vopred.\n22. Žalobcovia ďalej zdôraznili, že stredisko T. bolo u nich nielen miestom výkonu práce, ale\npredovšetkým pravidelným pracoviskom v súvislosti s ich vyslaním na pracovné cesty (ich začatím a\nukončením). Ak teda preukázateľne došlo k 10.12.2016 k ukončeniu spolupráce medzi žalovaným a\nspoločnosťou Q. a s tým bolo spojené zablokovanie a deaktivácia ANET čipov u všetkých vodičov\nkamiónovej dopravy, žalobcovia sa objektívne nemohli riadne dostaviť do miesta výkonu práce a\npravidelného pracoviska na účely pracovných ciest v zmysle dojednaní, ktoré boli obsahom ich\npracovných zmlúv. Stredisko T. ako miesto výkonu práce a pravidelné pracovisko na účely pracovných\nciest vo vzťahu k vodičom kamiónovej dopravy fakticky zaniklo od 10.12.2016, keďže sa do neho\nobjektívne nemohli vodiči kamiónovej dopravy dostať, a teda nemali riadne vytvorené podmienky na\nvýkon práce v súvislosti s nástupom a ukončením pracovných ciest a možností dostavenia sa na\npracovisko pred začatím pracovného času. Skutočnosť, že v stredisku T. bola prenechaná nejaká\nkancelária na užívanie, v ktorej sedeli dvaja zamestnanci, ktorí pritom neboli vodičmi kamiónovej\ndopravy, ktorí sa do nej mohli dostať za účelom výkonu ich práce, neznamená, že boli riadne vytvorené\npodmienky na výkon práce u vodičov kamiónovej dopravy, ktorí sa do strediska T. ako ich miesta\nvýkonu práce a pravidelného pracoviska v súvislosti s pracovnými cestami od 10.12.2016 dostať\nobjektívne nemohli. Na preukázanie toho, že počnúc od decembra 2016 išlo o prekážku v práci na\nstrane žalovaného, dali žalobcovia do pozornosti výplatnú pásku žalobcu 1/ za december 2016, kde\nboli v decembri 2016 žalovaným vykázané 4 pracovné dní prekážok v práci v rozsahu 45 hodín, 1 deň\ndovolenky, takmer 2 dni (1.98) prekážok v práci na strane zamestnanca z dôvodu, že žalobca sprevádzal\nrodinného príslušníka, 6 (6,02) odpracovaných dní a 2 dni ako náhrada mzdy za sviatok. Výkon práce\nv rozsahu 6 dní spadal do obdobia decembra 2016, do času kým nebol znemožnený vstup do miesta\nvýkonu práce a pravidelného pracoviska. Rovnako tak podľa výplatnej pásky žalobcu 2/ za december\n2016 bolo vykázaných 10 pracovných dní prekážok v práci v rozsahu 112,5 hodín, 5 dní dovolenky a\n1 náhrada mzdy za sviatok.\n23. Podľa žalobcov je z tvrdenia žalovaného, že do strediska T. žalobcovia vstupovali len za účelom\nvykládky a nakládky, zrejmé, že od 10.12.2016 v dôsledku deaktivácie ANET čipov si nemohli žalobcovia\nako vodiči kamiónovej dopravy riadne plniť povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy, tzn. dojednaného\nmiesta výkonu práce a pravidelného pracoviska, ktoré bolo pravidelným pracoviskom na účely začatia a\nukončenia pracovných ciest. Podstata dojednania pravidelného pracoviska na účely pracovných ciest,\nktorým bolo u žalobcov jedine pracovisko T. spočíva v tom, že pracovné cesty začínajú v mieste\npravidelného pracoviska a aj končia v mieste pravidelného pracoviska, a to bez ohľadu na to, či rozsah,\ntzn. dĺžka pracovnej cesty trvá deň alebo aj mesiac. Obrana žalovaného, že u mobilných zamestnancov\nmôže zamestnávateľ určovať nástup na pracovnú cestu a jej ukončenie svojvoľne z akékoľvek miesta\nalebo na akékoľvek miesto, ktoré si žalovaný zmyslí, ignorujúc pritom príslušné ustanovenia Zákonníka\npráce, zákona o cestovných náhradách a dojednania, ktoré je obsahom pracovnej zmluvy, je nezákonný\npostup, ktorý nemôže požívať ochranu. Takýto pokyn má zamestnanec právo s poukazom na znenie §\n47 ods. 3 Zákonníka práce odmietnuť vykonať. Žalobcovia opätovne zdôraznili, že im nebol doručený\nžiadny písomný príkaz na pracovnú cestu s náležitosťami podľa § 3 ods. 1 prvej vety zákona o\n\ncestovných náhradách. Pokiaľ s nimi nebolo dohodnuté ako pravidelné pracovisko na účely zákona o\ncestovných náhradách miesto pobytu, je úplne irelevantné, ako sa žalovaný správal k iným vodičom\na v čom im vychádzal v ústrety. Poukázali ďalej na konštatovanie Inšpektorátu práce v Q. v protokole\nzo dňa 27.4.2017 vo vzťahu k pracovnému času, že žalovaný neviedol skutočnú evidenciu pracovného\nčasu a evidenciu práce nadčas; z povahy veci vyplýva, že sa nedá evidovať pracovný čas, pokiaľ\nsa pracovný čas nerozvrhuje. Súčasne konštatoval, že zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na\npracovnú cestu písomne neurčil miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania a spôsob dopravy\na miesto skončenia pracovnej cesty, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 283/2022 Z. z.\nNaviac žalovanému bola uložená v správnom konaní sankcia za to, že neuchoval záznamové listy zo\nzáznamových zariadení motorových vozidiel v tzv. tachografe, prostredníctvom ktorého sa zaznamenáva\nnielen pohyb a rýchlosť vozidla, ale aj doba činnosti vodiča, tzn. jeho pracovný čas, odpočinok, prestávka\nv práci atď. Nakoľko žalovaný nepreukázal, že by žalobcom od januára 2017 do 30.6.2017 prideľoval\nprácu v zmysle ich určeného pracovného času, nebolo dôvodné a oprávnené evidovať v dochádzke\nžalobcov neospravedlnené absencie.\n24. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia pojednávania\npodľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné\nzrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n25. V predmetnom spore sa žalobcovia domáhajú zaplatenia náhrady mzdy titulom prekážok v práci\nna strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 1.1.2017 do\n30.6.2017; zároveň sa domáhajú zaplatenia náhrady mzdy titulom nevyčerpanej dovolenky v zmysle\n§ 116 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa žalobcov im žalovaný ako zamestnávateľ v uvedenom období\nneprideľoval prácu v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v ich pracovných zmluvách; žalovaný im\nv uvedenom období nevytvoril podmienky na plnenie pracovných povinností tým, že si nesplnil voči nim\nako zamestnancom v doprave povinnosť rozvrhnúť im pracovný čas v týždni a rozvrhnutie pracovného\nčasu im najmenej týždeň vopred neoznámil.\n26. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď mal za to, že na strane žalovaného nevznikli iné prekážky\nv práci, ktoré by bránili žalobcom vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy; žalobcovia nevykonávali\nprácu napriek výzvam zamestnávateľa, bezdôvodne nenastúpili na výkon práce u žalovaného, a preto\nsa nejedná o iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa (neprideľovanie práce zamestnancovi). Ako\nnedôvodný mal aj nárok žalobcov na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku z dôvodu nevykonávania\npráce u žalovaného v období od 1.1.2017 do 30.6.2017.\n27. Žalobcovia v odvolaní v prvom rade namietli, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil\na v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vôbec nevysporiadal s Protokolom Inšpektorátu práce Q.\nzo dňa 27.4.2017 (v spojení s dodatkom č. 1 zo dňa 19.5.2017), v spojení s rozhodnutím Národného\ninšpektorátu práce PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.1.2018. V uvedenom protokole pritom\ninšpektorát práce o. i. konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ nevytvoril zamestnancovi podmienky\nna plnenie pracovných úloh, čím porušil ustanovenie § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce tým,\nže vodičom v mesiaci december 2016 zdeaktivoval čipy umožňujúce vstup do objektu Distribučného\ncentra Q. T., kde mali vodiči dohodnuté miesto výkonu práce. Zamestnávateľ tak znemožnil vodičom\nkamiónovej dopravy od januára 2017 vstup na miesto výkonu práce stredisko T., v mieste výkonu\npráce im nevytvoril podmienky na plnenie pracovných úloh a nepreukázal, že by sa s kontrolovanými\nzamestnancami a vodičmi kamiónovej dopravy s miestom výkonu T. písomne dohodol na zmene miesta\nvýkonu práce. Zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného\nzárobku, ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa ako\nsú uvedené v § 142 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, čím porušil § 142 ods. 3 Zákonníka práce.\nZamestnávateľ v protokole uvedeným zamestnancom v uvedených dňoch nevytvoril podmienky na\nvýkon práce, dôsledkom čoho zamestnancom vznikla prekážka v práci na strane zamestnávateľa,\nza ktorú je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancom náhradu mzdy v sume ich priemerných\nzárobkov. Hoci žalobcovia na zistenia inšpektorátu práce uvedené v protokole zo dňa 27.4.2017 (v\nspojení s dodatkom č. 1 zo dňa 19.5.2017) poukazovali už v žalobe, súd prvej inštancie napriek citácii\nniektorých zistení uvedených v protokole vo svojich záveroch tieto zistenia úplne opomenul a ani\nneuviedol, z akých dôvodov tieto zistenia nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci.\n\n28. V záverečnej reči žalobcovia poukázali aj na nepodanie správnej žaloby a uhradenie sankcie\nudelenej žalovanému Inšpektorátom práce Q.; uvedené tvrdenia, nepopreté v záverečnej reči\nžalovaného, súd prvej inštancie tiež ponechal bez povšimnutia. Rozhodnutie Národného inšpektorátu\npráce sp. zn. PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.1.2018, žalobcovia označili až v podanom\nodvolaní (bez jeho predloženia), pričom žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu potvrdil existenciu\nprávoplatného a vykonateľného rozhodnutia vydaného na podklade protokolu v správnom konaní.\nŽalovaný mal špecifikované rozhodnutie Inšpektorátu práce Q. zo dňa 29.9.2017 za nezákonné a\nzaložené nielen na nesprávnych skutkových zisteniach, ale aj na nesprávnom právnom posúdení. Z\nuznesenia Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 15CoPr/3/2024-407, zo dňa 31.1.2025, vydaného\nv obdobnej veci s totožným žalovaným (založeného žalobcami) vyplýva, že rozhodnutie Inšpektorátu\npráce Q. zo dňa 29.9.2017,\nč. k. 159/2017/2.1/G, IPTN/KAHIP/ROZ/2017/536 v spojení\ns rozhodnutím Národného inšpektorátu práce zo dňa 18.1.2018, č. PO/BEZ/2017/6172, O-826/2017,\nvychádza zo zistení uvedených v predmetnom protokole, pričom správny orgán uložil žalovanému\npokutu v sume 7.000 eur aj za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 142 ods. 3 Zákonníka práce;\nžalovaný rozhodnutie nenapadol žalobou na správnom súde. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol,\nže považuje uvedené rozhodnutie Inšpektorátu práce Q. zo dňa 29.09.2017 za nezákonné a založené\nnielen na nesprávnych skutkových zisteniach, ale aj na nesprávnom právnom posúdení. Predmetné\nrozhodnutie je však právoplatné a pokiaľ sa žalovaný nedomáhal správnou žalobou preskúmania jeho\nzákonnosti, je vylúčený prieskum jeho vecnej správnosti v prejednávanej veci. Rozsiahle námietky\nžalovaného k predmetnému rozhodnutiu uvedené vo vyjadrení k odvolaniu sú preto irelevantné.\n29. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ uzavrel so žalobcom\n1/ ako zamestnancom pracovnú zmluvu dňa 15.10.2010 (v znení jej dodatkov) na druh práce vodič\nnákladného vozidla s miestom výkonu práce stredisko T. a územie pôsobnosti daného strediska.\nPracovný pomer žalobcu 1/ bol skončený na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa\n22.6.2017 dňom 30.6.2017. Žalovaný ako zamestnávateľ uzavrel so žalobcom 2/ ako zamestnancom\npracovnú zmluvu dňa 1.8.2006 (v znení jej dodatkov) na druh práce vodič KD (kamiónovej dopravy)\ns miestom výkonu práce stredisko T.. Pracovný pomer žalobcu 2/ bol skončený na základe dohody o\nskončení pracovného pomeru zo dňa 22.6.2017 dňom 30.6.2017.\n30. Miesto výkonu práce ako jedna z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 1\npísm. b) Zákonníka práce) priamo determinuje šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči\nzamestnancovi, či ovplyvňuje poskytovanie cestovných náhrad pri pracovných cestách. Zamestnávateľ\nnie je oprávnený jednostranne zmeniť v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce a dočasne\nalebo natrvalo zamestnanca preložiť na iné miesto výkonu práce, než ktoré bolo dohodnuté v pracovnej\nzmluve. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, že k vymedzeniu miesta výkonu práce nemožno\npristupovať prísne formalisticky, nakoľko z povahy práce vodiča je zrejmé, že býva vyslaný na pracovné\ncesty aj z iného miesta výkonu práce. Ako už bolo uvedené, miesto výkonu práce je jednou z podstatných\nnáležitostí pracovnej zmluvy. Strany predmetného sporu mali možnosť v pracovných zmluvách dojednať\naj širšie určenie miesta výkonu práce. Pokiaľ si však dojednali ako miesto výkonu práce stredisko\nT.\n(resp. u žalobcu 1/ aj územie pôsobnosti daného strediska), tak bez akýchkoľvek pochybností\niba uvedené stredisko (a u žalobcu 1/ aj územie pôsobnosti daného strediska) bolo miestom výkonu\npráce žalobcov. Takýto záver nie je prísne formalistický, ale vychádzajúci z dojednania strán sporu v\nsúlade s § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.\n31. V konaní bolo sporné, či žalovaný v mieste výkonu práce žalobcov mohol po 1.1.2017 žalobcom\nprideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh, resp. či\nim v mieste výkonu práce prácu podľa pracovnej zmluvy prideľoval a utváral podmienky na plnenie\npracovných úloh. Žalovaný písomne vyzval žalobcu 1/ dňa 2.2.2017 na nastúpenie do zamestnania s\nupozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobca 1/ v dňoch od 2.1.2017\ndo 20.1.2017 a od 24.1.2017 do 27.1.2017 nenastúpil do práce a neprítomnosť neospravedlnil. Vyzval\nžalobcu 1/ na riadne nastúpenie do práce v súlade s pracovnou zmluvou a internými predpismi\nžalovaného. Rovnako žalovaný písomne vyzval žalobcu 1/ dňa 14.2.2017 na nastúpenie do zamestnania\ns upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobca 1/ bol v dňoch 8.2.2017,\n9.2.2017 a 10.2.2017 telefonicky kontaktovaný dispečerom T., aby v tento deň vykonal nakládku, jazdu\na vykládku, pričom odmietol nastúpiť do práce. Opätovne vyzval žalobcu 1/ na riadne nastúpenie\ndo práce v súlade s pracovnou zmluvou a internými predpismi žalovaného. Žalovaný ďalej písomne\nvyzval žalobcu 1/ dňa 15.3.2017 na nastúpenie do zamestnania s upozornením na závažné porušenie\n\npracovnej disciplíny s tým, aby sa dňa 22.3.2017 o 03:30 hod. dostavil na obvyklé miesto výkonu práce\nv T., kde na parkovisku bude pristavené služobné osobné vozidlo, ktoré ho dopraví na miesto nakládky\nv W., kde je pre žalobcu 1/ zabezpečené ubytovanie; uvedené boli dátumy 22.3.2017, 23.3.2017,\n24.3.2017, 27.3.2017 a 28.3.2017 vždy so začiatkom nakládky o 05:30 hod. v W.. Uvedená výzva bola\nžalobcovi 1/ doručená dňa 27.3.2017. Žalovaný písomne vyzval žalobcu 2/ dňa 2.2.2017 na nastúpenie\ndo zamestnania s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobca 2/\nv dňoch od 2.1.2017, 27.1.2017 a 21.1.2017 nenastúpil do práce a neprítomnosť neospravedlnil.\nVyzval žalobcu 1/ na riadne nastúpenie do práce v súlade s pracovnou zmluvou a internými predpismi\nžalovaného. Žalovaný ďalej písomne vyzval žalobcu 2/ dňa 15.3.2017 na nastúpenie do zamestnania\ns upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny s tým, aby sa dňa 22.3.2017 o 03:30 hod.\ndostavil na obvyklé miesto výkonu práce v T., kde na parkovisku bude pristavené služobné osobné\nvozidlo, ktoré ho dopraví na miesto nakládky v W., kde je pre žalobcu 1/ zabezpečené ubytovanie;\nuvedené boli dátumy 22.3.2017, 23.3.2017, 24.3.2017, 27.3.2017 a 28.3.2017 vždy so začiatkom\nnakládky o 05:30 hod. v W..\n32. V uvedených písomných výzvach zo dňa 2.2.2017 a 14.2.2017 adresovaných žalobcovi 1/ a v\npísomnej výzve zo dňa 2.2.2017 adresovanej žalobcovi 2/ teda žalovaný nekonkretizoval, kedy a kam\nsa majú žalobcovia dostaviť do práce. Takáto konkretizácia nebola preukázaná ani pri telefonických\nvýzvach žalobcom. Pokiaľ by miestom výkonu práce malo byť dojednané miesto výkonu práce stredisko\nT. (resp. u žalobcu 1/ aj územie pôsobnosti daného strediska), tak nie je zrejmé, ako mienil žalovaný\nzabezpečiť splnenie svojej povinnosti v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať\nžalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy či utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh. V konaní totiž\nbolo preukázané, že dňa 10.12.2016 došlo k ukončeniu zmluvy o preprave uzavretej medzi žalovaným\nako dopravcom a spoločnosťou Q. J. J., I..J.. ako zákazníkom žalovaného. Žalovaný sa dohodol so\nspoločnosťou Q. J. J., I..J.. o prenechaní užívania časti priestorov v areáli DC T. (1x kancelária) od\n11.12.2016 na dobu neurčitú s tým, že zamestnanci žalovaného, ktorí budú používať uvedené priestory,\nsa budú riadiť internými smernicami spoločnosti Q. J. J., I..J.. (povolenie vstupov, pohyb po areáli,\nbezpečnosť). Stredisko T. bolo následne ku dňu 30.6.2017 zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný\nod 10.12.2016 nezabezpečoval prepravu pre Q. J. J., I..J.. a v stredisku T. (miesto výkonu práce\nžalobcov) užíval jednu kanceláriu. Pokiaľ žalovaný argumentoval práve uvedenou kanceláriou s tým, že\nmiesto výkonu práce žalobcov stredisko T. ostalo zachované a funkčné, tak opomenul skutočnosť zrejmú\nz potvrdenia Q. J., J. I..J.. ohľadom povinnosti zamestnancov žalovaného, ktorí mali používať kanceláriu,\nriadiť sa internými smernicami Q. J., J. I..J.. (povolenie vstupov, pohyb po areáli, bezpečnosť). Ak totiž\ndošlo k deaktivácii čipov umožňujúcich žalobcom vstup do strediska (ktorá skutočnosť sporná nebola),\ntak žalobcom bol už len na tomto základe znemožnený, resp. odopretý vstup ako zamestnancom\nžalovaného aj do kancelárie v stredisku T.. Predmetné čipy totiž boli potrebné na vstup zamestnanca\nžalovaného do distribučného centra Q. T.; žalovaný tak znemožnil vodičom kamiónovej dopravy od\nmesiaca január 2017 vstup na miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, ktorým bolo stredisko T..\nPokiaľ žalovaný písomnou výzvou zo dňa 15.3.2017 vyzval žalobcov, aby sa dostavili dňa 22.3.2017\no 03:30 hod. na obvyklé miesto výkonu práce v T. s tým, že na parkovisku bude pristavené služobné\nosobné vozidlo, ktoré ich dopraví na miesto nakládky v W., je zrejmé, že rovnako ani v tomto prípade\nuvedenú výzvu nemožno považovať za splnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu podľa\npracovnej zmluvy podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, t. j. v dojednanom mieste výkonu\npráce. Išlo pritom o jedinú preukázanú konkrétnejšiu výzvu na nástup do práce za celé obdobie prvého\npolroku 2017. Pokiaľ však v danom prípade malo ísť o vyslanie na pracovnú cestu, tak súd prvej\ninštancie sa nezaoberal otázkou špecifikácie podmienok v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.\nz. (napr. špecifikácia času jej trvania, t. j. aj špecifikácia jej skončenia, rovnako špecifikácia miesta jej\nskončenia ..); rovnako u žalobcu 1/ opomenul skutočnosť, že tomuto bola výzva doručená dňa 27.3.2017.\n33. Záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia nevykonávali prácu napriek výzvam zamestnávateľa a\nže bezdôvodne nenastúpili na výkon práce je preto v rozpore s uvedenými skutočnosťami. Žalobcom\nbol totiž znemožnený vstup na dojednané miesto výkonu práce a nekonkrétne výzvy na nástup do\npráce adresované žalobcom bez špecifikácie dátumu a miesta výkonu práce či jednu konkrétnejšiu\nvýzvu s neúplnou špecifikáciou podmienok pracovnej cesty, nemožno považovať za splnenie povinnosti\nzamestnávateľa prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce.\n\n34. Žalobcovia v odvolaní namietli aj skutočnosť, že žalovaný v rozhodnom období v rozpore s § 3\nods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. neurčoval pracovný čas a tiež, že neoznamoval vopred nerovnomerné\nrozvrhnutie pracovného času.\n35. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť zamestnancovi\nv doprave pracovný čas v týždni tak, aby nepresiahol 60 hodín, a rozvrhnutie pracovného času\nmu najmenej týždeň vopred oznámiť. Podmienky rozvrhnutia pracovného času zamestnancovi v\ndoprave, ktorému zamestnávateľ nemôže najmenej týždeň vopred oznámiť nerovnomerné rozvrhnutie\npracovného času s platnosťou najmenej na jeden týždeň, určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami\nzamestnancov alebo po dohode s dispozičným zamestnancom.\n36. Súd prvej inštancie v súvislosti s pracovným časom zamestnancov žalovaného uviedol iba\nskutočnosť, že prax prideľovania práce vodičom prebiehala formou telefonátu, resp. SMS správami\ndispečera jednotlivému vodičovi s pokynom, kam sa má dostaviť na prevzatie vozidla a akú trasu pôjde,\nsa nezmenila ani v období po decembri 2016. Súd prvej inštancie však ponechal bez povšimnutia, že\ntakáto prax je v rozpore s citovaným § 3 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. Skutočnosť, že žalobcovia (ako\nzamestnanci s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom) či iní zamestnanci žalovaného popísanú\nprax vykonávania rozvrhu pracovných zmien formou ústneho pokynu či sms dlhodobo nenamietali a sa\nňou riadili, neznamená, že ju možno akceptovať, keďže nerešpektuje podmienky rozvrhu pracovného\nčasu mobilného zamestnanca stanovené zákonnou úpravou. Rovnako ani skutočnosť, že samotní\nžalobcovia sa voči žalovanému nedomáhali rozvrhu týždenného pracovného času v súlade s právnou\núpravou neznamená, že žalovaný nebol povinný takéto rozvrhnutie týždenného pracovného času\nurčovať, a tým vytvárať žalobcom ako zamestnancom podmienky pre riadny výkon ich práce.\n37. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa\n§ 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie. Súd prvej inštancie bude povinný vzhľadom na skutočnosť, že predmetný spor je\nindividuálnym pracovnoprávnym sporom podľa § 316 ods. 1 CSP, t. j. spor s tzv. ochranou slabšej strany,\nkde súd môže v rámci dokazovania vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol (§ 319 CSP),\ndoplniť dokazovanie v zmysle textu vyššie (rozhodnutím Inšpektorátu práce Q. zo dňa 29.9.2017, č. k.\n159/2017/2.1/G, IPTN/KAHIP/ROZ/2017/536 v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce zo\ndňa 18.1.2018, č. PO/BEZ/2017/6172, O-826/2017). Opätovne sa bude zaoberať v súlade s inštrukciou\nodvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) dôvodnosťou žalobcami uplatnených nárokov na náhradu mzdy\npre iné prekážky na strane zamestnávateľa, podstatnými a právne významnými skutkovými tvrdeniami\nstrán sporu uplatnenými v rámci prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a ich vyhodnotením;\nv závislosti od výsledkov dokazovania a ich vyhodnotenia súd prvej inštancie ustáli skutkový stav\npotrebný pre svoje rozhodnutie a následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení\nveci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov,\nich uvedenie bolo zrozumiteľné a presvedčivé tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu\nna spravodlivé súdne konanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobcovia sa žalobou domáhali\nokrem náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného aj náhrady mzdy za nevyčerpanú\ndovolenku v kalendárnom roku 2017. Nakoľko dôvodnosť uvedeného nároku na náhradu mzdy za\nnevyčerpanú dovolenku je v predmetnom spore závislá od existencie prekážok v práci na strane\nžalovaného podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd sa uvedeným nárokom nezaoberal; týmto\nsa teda bude opätovne zaoberať súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci\nrozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 CSP).\n38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 CSP).\n\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44Cpr/16/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a8d2cf23-2e5b-4126-ae2a-6ff138aa28e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.88.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 88/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/2018 z 1. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.88.2018.1"}, {"guid": "abe53add-05d3-4eae-880b-451a42ba31f9:65a30a7c-7115-457a-8588-a78a00dab56a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6122413595.2", "spisova_znacka": "15CoPr/3/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoPr/3/2024 z 22. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-01-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6122413595.2"}], "citovane_v": []}